Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, September 28, 2016

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 9Sžso/96/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2013200212
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 09. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Judita Kokolevská

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:2013200212.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Judity Kokolevskej a

členiek senátu JUDr. Viery Nevedelovej a JUDr. Ľubice Filovej v právnej veci žalobkyne T. M., bytom M.,
proti žalovanej Sociálnej poisťovni, ústrediu, Ul. 29. augusta č. 8, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia žalovanej č. 60624-2/2011-BA z 28. decembra 2011, na odvolanie žalovanej proti rozsudku
Krajského súdu v Trnave, č.k. 20S/14/2013-33 zo dňa 06. mája 2014, jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trnave č.k. 20S/14/2013-33 zo dňa 06.
mája 2014 m e n í tak, že žalobu z a m i e t a.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom krajský súd zrušil rozhodnutie žalovanej pre nesprávne právne posúdenie veci,
vec mu vrátil na ďalšie konanie a žalobkyni náhradu trov konania nepriznal.

Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že žalobkyňa sa domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia
žalovanej č. 60624-2/2011-BA z 28. decembra 2011, ktorým zamietla odvolanie žalobkyne a potvrdila
rozhodnutie pobočky Sociálnej poisťovne Trnava č. 43320-194/2011-TT z 09. novembra 2011, ktorým
rozhodla, že žalobkyňa podľa § 102 ods. 1 a § 103 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení

v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon“) nemá nárok na dávku garančného poistenia z dôvodu,
že nesplnila podmienky pre priznanie nároku na túto dávku.

Z odôvodnenia rozsudku ďalej vyplýva, že žalobkyňa si (dňa 18.07.2011) uplatnila nárok na dávku
garančného poistenia za obdobie od 01. augusta 2009 do 04. októbra 2009, kedy skončil pracovný
pomer žalobkyne voči zamestnávateľovi, ktorý sa stal platobne neschopným dňa 08. apríla 2011. Krajský
súd s poukazom na ustanovenia § 103 ods. 2 a § 102 ods. 1 zákona súhlasil bez ďalšieho vysvetlenia s

námietkami žalobkyne, že účelom uvedených ustanovení nie je limitovať nárok na dávku osemnástimi
mesiacmi spätne od začiatku platobnej neschopnosti zamestnávateľa, ale iba limitovať rozsah náhrady
(najviactrimesiace). Náhradutrovkonaniažalobkynispoukazomna§151ods.1Občianskehosúdneho
poriadku (ďalej len „OSP“) nepriznal z dôvodu, že žalobkyňa si ich nevyčíslila a z obsahu spisu jej iné
trovy než za právne zastúpenie nevyplývajú.

Rozsudok krajského súdu napadla žalovaná včas podaným odvolaním a namietla, že vychádza z

nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázala na to, že nie sú sporné skutkové okolnosti danej
veci, ale sporným je iba výklad ustanovenia § 103 ods. 2 zákona. Podľa jej názoru v zmysle tohto
ustanovenia vznik nároku na dávku garančného poistenia je vylúčený, ak neuspokojené nároky z
pracovnoprávneho vzťahu nespadajú do obdobia posledných 18 mesiacov trvania pracovnoprávnehovzťahu, ak toto skončenie predchádza platobnej neschopnosti zamestnávateľa. Zdôraznila, že cieľom
ochrany poskytovanej garančným poistením je riešiť akútnu finančnú núdzu (pre nevyplácanie
mzdy) zamestnanca zákonom určenom časovom rozsahu a nie uspokojovať kedykoľvek vzniknuté

a neuspokojené pracovnoprávne nároky zamestnanca. Na účely garančného poistenia platobná
neschopnosť zamestnávateľa vzniká až podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu príslušnému súdu.
Žiadala, aby odvolací súd rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, prípadne
ho zmenil tak, že žalobu zamietne.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods.2 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok
v medziach odvolania a v rozsahu žaloby bez pojednávania v súlade
s § 250ja ods. 2 OSP a § 492 ods. 2 Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“) a dospel
k záveru, že odvolanie je dôvodné.

Predmetom konania bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej o nároku žalobkyne na dávku

garančného poistenia.

Sociálne poistenie podľa § 2 písm. d) zákona č. 461/2003 Z.z. je garančné poistenie ako poistenie pre
prípad platobnej neschopnosti zamestnávateľa na uspokojovanie nárokov zamestnanca a na úhradu
príspevkov na starobné dôchodkové sporenie nezaplatených zamestnávateľom do základného fondu

príspevkov na starobné dôchodkové sporenie.

Nárok na dávku garančného poistenia z garančného poistenia zamestnávateľa má jeho zamestnanec v
pracovnoprávnom vzťahu po splnení podmienok ustanovených týmto zákonom (§ 18 ods. 1 a 3 zákona
č. 461/2003 Z.z.).

Podľa § 102 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. zamestnanec uvedený v § 4 ods. 1 písm. a) a d) a v § 4
ods. 2 má nárok na dávku garančného poistenia, ak jeho zamestnávateľ sa stal platobne neschopný a
nemôže uspokojiť nároky tohto zamestnanca, ktorými sú
a) nárok na mzdu a náhradu za čas pracovnej pohotovosti,

b) nárok na príjem plynúci členovi družstva z pracovného vzťahu k družstvu,
c) nárok na odmenu dohodnutú v dohode o prácach vykonávaných mimo pracovného
pomeru,
d) nárok na náhradu mzdy za sviatky a pri prekážkach v práci,
e) nárok na náhradu mzdy za dovolenku, na ktorú vznikol nárok počas kalendárneho

roka, v ktorom vznikla platobná neschopnosť zamestnávateľa, ako aj za predchádzajúci
kalendárny rok,
f) nárok na odstupné, ktoré patrí zamestnancovi pri skončení pracovného pomeru,
g) nárok na náhradu mzdy pri okamžitom skončení pracovného pomeru,
h) nárok na náhradu mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru,

i) nároky cestovných, sťahovacích a iných výdavkov, ktoré vznikli pri plnení
pracovných povinností,
j) nárok na náhradu vecnej škody v súvislosti s pracovným úrazom alebo chorobou z povolania,
k) nárok na náhradu príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti zamestnanca podľa
osobitného predpisu,

l) súdne trovy v súvislosti s uplatnením nárokov z pracovného pomeru zamestnanca na súde z dôvodu
zrušenia zamestnávateľa vrátane trov právneho zastúpenia.

Podľa § 103 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z. dávka garančného poistenia sa poskytne najviac v rozsahu
trochmesiacovzposledných18mesiacovtrvaniapracovnoprávnehovzťahupredchádzajúcich,začiatku

platobnej neschopnosti zamestnávateľa alebo dňu skončenia pracovnoprávneho vzťahu z dôvodu
platobnej neschopnosti zamestnávateľa.

Podľa § 12 ods. 1 a 2 zákona č. 461/2003 Z.z. zamestnávateľ je na účely tohto zákona platobne
neschopný, ak bol podaný návrh na vyhlásenie konkurzu. Deň vzniku platobnej neschopnosti

zamestnávateľa je deň doručenia návrhu na vyhlásenie konkurzu príslušnému súdu.

Z obsahu spisov vyplýva, že zamestnávateľ žalobkyne Alltec & Globtech Co, s.r.o.
sa podľa § 12 ods. 1 a 2 zákona č. 461/2003 Z.z. stal platobne neschopným dňom 08. apríla 2011.Žalobkyňa bola v spoločnosti Alltec & Globtech Co, s.r.o. zamestnaná od 03. septembra 2008 do
04. októbra 2009. O dávku garančného poistenia požiadala 18. júla 2011, pričom v žiadosti uplatnila

neuspokojené nároky z pracovnoprávneho vzťahu za obdobie od 01. augusta 2009 do 04. októbra 2009
v sume 841,04 €.

Z ustanovenia § 103 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z. aj podľa názoru odvolacieho súdu jednoznačne
vyplýva, že dávku garančného poistenia je možné si uplatniť najviac za tri mesiace z posledných

18 mesiacov trvania pracovnoprávneho vzťahu. Týka sa to mesiacov pred začiatkom platobnej
neschopnosti zamestnávateľa alebo pred dňom skončenia pracovnoprávneho vzťahu z dôvodov
platobnej neschopnosti zamestnávateľa. Nie je možné gramatickým výkladom oddeliť od seba znenie
uvedeného zákonného ustanovenia „v rozsahu troch mesiacov z posledných 18 mesiacov trvania
pracovnoprávneho vzťahu“ od „predchádzajúcich začiatku platobnej neschopnosti zamestnávateľa“, a
ani vykladať toto znenie tak, že nárok možno uplatniť za akékoľvek obdobie pred začiatkom platobnej

neschopnosti. Taký výklad by žiadnym spôsobom neupravil časový rámec na uplatnenie nárokov
pri platobnej neschopnosti zamestnávateľa a zaviazal by žalovanú pokryť neuspokojené nároky
neobmedzene aj za obdobie viac ako 18 mesiacov pred platobnou neschopnosťou, čo by v žiadnom
prípade nebolo v súlade s úmyslom zákonodarcu.

Správne uviedla žalovaná, že Zákon o sociálnom poistení v predmetných ustanoveniach prevzal
Smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2008/94/ES z 22. októbra 2008 o ochrane zamestnancov pri
platobnej neschopnosti ich zamestnávateľa (§ 294a).

Podľa článku 3 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/94/ES z 22. októbra 2008 o

ochrane zamestnancov pri platobnej neschopnosti ich zamestnávateľa (ďalej len „Smernica“) členské
štáty prijmú potrebné opatrenia, ktorými zabezpečia, že záručné inštitúcie zaručia podľa článku
4 výplatu neuspokojených nárokov zamestnancov vyplývajúcich z pracovnoprávnych zmlúv alebo
pracovnoprávnych vzťahov vrátane výplat odstupného pri skončení pracovnoprávnych vzťahov, ak to
ustanovujú vnútroštátne predpisy.

Nároky, ktoré preberie záručná inštitúcia, sú neuspokojenými nárokmi na platby súvisiacimi s obdobím
pred daným dátumom a/alebo, ako je to vhodné, po danom dátume, ktorý určia členské štáty.

Podľa článku 4 ods.1 Smernice členské štáty majú možnosť obmedziť zodpovednosť záručných inštitúcií

uvedených v článku 3.

Podľa článku 4 ods. 2 Smernice ak členské štáty využijú možnosť uvedenú v odseku 1, určia dĺžku
obdobia, za ktoré má záručná inštitúcia splniť neuspokojené nároky. Toto obdobie však nesmie byť
kratšie než obdobie zahŕňajúce odmenu za posledné tri mesiace pracovnoprávneho vzťahu pred

dátumom a/alebo po dátume uvedenom v článku 3 v druhom pododseku.

Členskéštátymôžuzahrnúťtotominimálneobdobietrochmesiacovdoreferenčnéhoobdobiasobdobím
trvania najmenej šesť mesiacov.

Členské štáty s referenčným obdobím najmenej 18 mesiacov môžu obmedziť obdobie, za ktoré má
záručná inštitúcia splatiť neuspokojené nároky, na osem týždňov. V tomto prípade sa na výpočet
minimálneho obdobia použijú tie obdobia, ktoré sú najpriaznivejšie pre zamestnancov.

Podľa článku 4 ods. 3 Smernice členské štáty môžu okrem toho ustanoviť horné hranice platieb, ktoré

vykoná záručná inštitúcia. Tieto horné hranice nesmú byť nižšie, než je úroveň, ktorá je sociálne zhodná
so sociálnym cieľom tejto smernice. (K uvedenému pozri zjednocujúce Stanovisko správneho kolégia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 14. apríla 2015, sp.zn. Snj 73/2014, publikované v Zbierke
stanovísk NS a súdov SR 5/2015 pod č. 61).

Záverom je možné zhrnúť, že v zmysle § 103 ods. 2 zákona by žalobkyni nárok na dávku garančného
poistenia vznikol len vtedy, ak by už vyššie uvedený pracovný pomer trval aspoň časť obdobia 18
mesiacov predchádzajúcich vzniku platobnej neschopnosti zamestnávateľa, teda len ak by jeho trvaniespadalo do obdobia od 08. októbra 2009 do 07. apríla 2011. Keďže jej pracovný pomer trval iba ku dňu
04. októbra 2009, nárok na dávku garančného poistenia podľa § 103 ods. 2 zákona jej nevznikol.

S poukazom na uvedené najvyšší súd podľa § 250ja ods. 3 veta druhá OSP v súvislosti s § 492 ods.
2 zákona č. 162/2015 Z.z. o správnom súdnom poriadku účinnom od 01.07.2016, napadnutý rozsudok
Krajského súdu v Trnave č.k. 20S/14/2013-33 zo dňa 06. mája 2014 zmenil tak, že žalobu zamietol.

O náhrade trov odvolacieho konania najvyšší súd rozhodol v súlade s § 224 ods. 1 v spojení s § 250k

ods. 1 OSP vzhľadom na neúspech žalobkyne v tomto konaní. Žalovanej nevznikol nárok na náhradu
trov konania zo zákona.

Toto rozhodnutie senát najvyššieho súdu prijal pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.