Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, May 25, 2016

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 3Sžo/140/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2014200923
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 05. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Milučký
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:2014200923.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: J. Z., trvale bytom L., toho času V.,
proti žalovanému: Ústav na výkon trestu odňatia slobody a Ústav na výkon väzby, Gucmanova
19/670, priečinok 7, Leopoldov, o návrhu na preskúmanie nesúhlasných stanovísk žalovaného k
žiadostiam žalobcu (odsúdeného) riaditeľovi ÚVTOS a ÚVV v Leopoldove o vykonanie návštevy zo dňa
02.10.2014 a 04.11.2014, konajúc o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave č. k.

14S/243/2014-23 zo dňa 5. marca 2015, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Trnave č. k. 14S/243/2014-23 zo dňa
5. marca 2015 p o t v r d z u j e.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením Krajský súd v Trnave (ďalej aj „krajský súd“) podľa § 250d ods. 3 Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zastavil konanie o návrhoch na preskúmanie nesúhlasného
stanoviska žalovaného k žiadostiam žalobcu, v postavení odsúdeného, o vykonanie návštevy zo dňa
02.10.2014 a zo dňa 04.11.2014 za podmienok podľa § 24 zákona č. 475/2005 Z.z. o výkone trestu
odňatia slobody a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom do 30.06.2015 (ďalej len
„zákon č. 475/2005 Z.z.“) a žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov konania.

Krajský súd zastavenie konania dôvodil poukazom na ustanovenia § 7, § 244 ods. 1 až ods. 3, § 247
ods. 1 a 2 OSP, § 407 ods. 1 Trestného poriadku, § 1, § 96, § 97 ods. 1 a 2 zákona č. 475/2005 Z.z. a § 4
ods. 1 písm. b), § 18 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov,
pričom na základe uvedených zákonných ustanovení dospel k záveru, že rozhodovací proces, ktorého
výsledkom je neudelenie súhlasu odsúdenému na vykonanie návštevy s priamym kontaktom (§ 24 ods.

4 zákona č. 475/2005 Z.z.), patrí do právnej úpravy verejného práva trestnoprávneho charakteru a nie
je možné takéto rozhodovanie považovať za rozhodovanie správneho orgánu v oblasti verejnej správy.
Ide o rozhodovaciu právomoc, ktorá vyplýva z ustanovení zákona č. 475/2005 Z.z. a týka sa veci, ktorá
súvisí s výkonom trestu, ktorý bol žalobcovi uložený v zmysle ustanovení Trestného zákona a podľa
Trestného poriadku.

Rozhodujúci význam mala pre krajský súd skutočnosť, že napadnuté rozhodnutia boli vydané v
tzv. vykonávacom konaní, ktoré je posledným štádiom trestného konania, rámcovo upraveného v
štvrtej časti Trestného poriadku a zákon č. 475/2005 Z.z. je osobitným vykonávacím predpisom k
Trestnému poriadku. Zároveň krajský súd pri zisťovaní podmienok prípustnosti súdneho prieskumu
žalobou napadnutého postupu žalovaného podľa druhej hlavy piatej časti OSP bral do úvahy, že dozor
nad zachovávaním zákonnosti v ústave na výkon trestu odňatia slobody vykonáva prokurátor (§ 96

zákona č. 475/2005 Z.z. v spojení s § 4 ods. 1 písm. b) zákona č. 153/2001 Z.z.). Tento dozerá na
to, aby sa vo výkone trestu odňatia slobody dodržiavali zákony a ostatné všeobecne záväzné právnepredpisy, pričom jednotlivé prostriedky, resp. nástroje, ktorými prokurátor disponuje pri výkone tohto
dozoru vyplývajú zo zákonných ustanovení § 18 zákona č. 153/2001 Z.z.

Proti uzneseniu krajského súdu podal žalobca z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci súdom
včas odvolanie a domáhal sa, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté uznesenie o zastavení
konania zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Podľa žalobcu krajský súd neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,

potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Žalobca vo svojom podaní poukazoval na množstvo
právnych aj skutkových nedostatkov, ktoré napadnuté rozhodnutie správneho orgánu má a krajský súd
satýmitovôbecnezaoberal.ŽalobcavžalobepoukazovalnaplatnúlegislatívuEÚzaoberajúcousatouto
problematikou. Uvedeným postupom krajského súdu sa žalobcovi odňala možnosť konať pred súdom.

S poukazom na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) sp. zn.

4Sžo/42/2012, 5Sžo/24/2013, 8Sžo/35/2012 a sp. zn. 4Sžo/21/2011 uviedol, že napadnuté uznesenie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, keďže najvyšší súd v uvedených obdobných veciach
prijal právny záver, že súdy sú povinné prejednať a rozhodnúť v takejto veci.

Žalovaný vo vyjadrení k podanému odvolaniu uviedol, že sa stotožňuje s právnym posúdením veci

súdom prvého stupňa.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení s §
246c ods. 1 prvá veta OSP) preskúmal odvolaním napadnuté uznesenie krajského súdu, ako aj konanie,
ktoré mu predchádzalo z dôvodov a v rozsahu uvedenom v odvolaní a dospel k záveru, že odvolanie

žalobcu nie je dôvodné. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania v súlade s § 246c ods. 1
vety prvej v spojení s § 214 ods. 2 OSP.

Podľa čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky ( ďalej len „Ústava SR“ ) Slovenská republika
je zvrchovaný, demokratický a právny štát.

Podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy SR každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do
súkromného a rodinného života.

Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva

na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej
republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy SR kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej
správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví

inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných
práv a slobôd.

Podľa čl. 13 ods. 2 Ústavy SR medze základných práv a slobôd možno upraviť za podmienok
ustanovených touto ústavou len zákonom.

Podľa čl. 13 ods. 4 Ústavy SR pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu
a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.

Podľa čl. 8 bodov 1. a 2. Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“)

v znení protokolov č. 1, 2, 3, 4, 5, 6, 7 a 8 (Oznámenie ministerstva zahraničných vecí ČSFR o
pristúpeníkDohovorubolopublikovanévZbierkezákonov15.mája1992podč.209/1992Zb.)každýmá
právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie. Štátny orgán
nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné
v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho

blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany
práv a slobôd iných.Podľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Podľa § 244 ods. 3 OSP rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi
v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a
povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy
alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu
sa rozumie aj jeho nečinnosť.

Podľa § 247 ods. 1 OSP podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo
právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu,
a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.

Podľa § 250i ods. 3 OSP pri preskúmavaní zákonnosti a postupu správneho orgánu súd prihliadne

len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého
rozhodnutia.

Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podľa § 1a zákona č. 475/2005 Z.z. účelom výkonu trestu je chrániť spoločnosť pred páchateľmi trestnej
činnosti, zabrániť odsúdeným v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvárať podmienky umožňujúce
podporovať a rozvíjať pozitívne osobnostné rezervy pre ich resocializáciu, aby viedli riadny život.

Podľa § 24 ods. 1 zákona č. 475/2005 Z.z. odsúdený má právo prijímať návštevu blízkych osôb v čase
určenom riaditeľom ústavu alebo ním určeným príslušníkom zboru najmenej raz za kalendárny mesiac v
trvaní dvoch hodín. Neuplatnené právo prijať návštevu blízkych osôb v čase určenom riaditeľom ústavu
alebo ním určeným príslušníkom zboru zaniká. V odôvodnených prípadoch môže riaditeľ ústavu povoliť
náhradný termín vykonania návštevy.

Podľa § 24 ods. 4 zákona č. 475/2005 Z.z. návšteva odsúdeného v ústave s minimálnym stupňom
stráženia a v ústave so stredným stupňom stráženia sa vykonáva spravidla priamym kontaktom,
návšteva odsúdeného zaradeného do ústavu s maximálnym stupňom stráženia sa vykonáva spravidla
bez priameho kontaktu. Riaditeľ ústavu môže v odôvodnených prípadoch rozhodnúť, či sa návšteva

odsúdeného vykoná s priamym kontaktom alebo bez priameho kontaktu.

Podľa § 18 ods. 1 písm. a) až d) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 368/2008
Z. z., ktorou sa vydáva Poriadok výkonu trestu odňatia slobody, v znení účinnom do 31.12.2015 (ďalej
len „Poriadok“), do diferenciačnej skupiny „C“ v ústave so stredným stupňom stráženia sa umiestni

odsúdený, ak
a) neplní program zaobchádzania,
b) opakovane sa počas výkonu väzby alebo výkonu trestu dopustil disciplinárneho previnenia,
c) to odporúča záver psychologického vyšetrenia,
d) bol na návrh riaditeľa ústavu súdom preradený z ústavu s minimálnym stupňom stráženia.

Podľa § 18 ods. 2 písm. a) až e) Poriadku v diferenciačnej skupine „C“ v ústave so stredným stupňom
stráženia
a) zaobchádzanie je zamerané na dodržiavanie ústavného poriadku a disciplíny,
b) odsúdený sa zaraďuje do práce na pracovisko v ústave alebo strážené pracovisko mimo ústavu,

c) na aktivitách organizovaných pre celý ústav sa odsúdený zúčastňuje len so súhlasom pedagóga,
d) odsúdený sa spravidla ubytuje v cele,
e) návštevy sa vykonávajú spravidla bez priameho kontaktu.

Podľa § 36 ods. 1 Poriadku návšteva sa vykoná na základe povolenia na návštevu schváleného

riaditeľom ústavu alebo ním určeným príslušníkom zboru za podmienok ustanovených v zákone.
Návšteva sa vykonáva v určenom priestore ústavu.Podľa § 97n ods. 1 zákona č. 475/2005 Z.z. v znení účinnom od 01.01.2014 rozhodnutie o uložení
disciplinárnej odmeny a rozhodnutie o uložení disciplinárneho trestu nie je preskúmateľné súdom; to
neplatí, ak ide o rozhodnutie o uložení disciplinárneho trestu za konanie odsúdeného, ktoré má znaky

priestupku.

Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu konštatuje, že vo vzťahu k predmetu
odvolacích námietok žalobcu sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého uznesenia krajského súdu a
na zdôraznenie jeho správnosti dopĺňa nasledujúce dôvody (§ 219 ods. 2 OSP):

Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalobca bol v čase podania predmetných žiadostí o povolenie
výkonu kontaktnej návštevy podľa § 24 ods. 4 zákona č. 475/2005 Z.z pre výkon trestu odňatia slobody
zaradený do ústavu so stredným stupňom stráženia, do diferenčnej skupiny „C“.

V nastolenej otázke prípustnosti súdneho prieskum žalobou napadnutých nesúhlasov riaditeľa ústavu
na výkon trestu odňatia slobody je potrebné vychádzať z celkovej koncepcie zákonnej úpravy výkonu

trestu odňatia slobody a jeho účelu sledovaného spoločnosťou prostredníctvom noriem trestného práva
(Trestný zákon, Trestný poriadok), zákona o výkone trestu odňatia slobody ako i prostredníctvom
vykonávacej vyhlášky vydávajúcej Poriadok výkonu trestu odňatia slobody.

Už z podstaty ukladania trestov podľa Trestného zákona vyplýva, že ide o ujmu na osobnej slobode,

majetkových alebo iných právach odsúdeného, pričom okrem iných cieľov trestania, má vytvoriť
podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život.

Táto koncepcia nie je nijako v rozpore s realizáciou základného práva na rešpektovanie súkromného
a rodinného života, garantovaného Dohovorom a Ústavou SR, nakoľko i tieto normy najvyššej právnej

sily pripúšťajú za určitých podmienok obmedzenia výkonu tohto práva (čl. 8 bod 2 Dohovoru, čl. 13 ods.
2 a 4 Ústavy SR).

Zo zákonnej úpravy výkonu trestu odňatia slobody, vrátane Poriadku výkonu trestu odňatia slobody,
vyplýva, že prijímanie návštevy odsúdenými podlieha udeleniu povolenia schváleného riaditeľom ústavu

na výkon trestu odňatia slobody. Schválenie návštevy formou priameho kontaktu teda nie je nárokom (v
prípade žalobcu sa dokonca spravidla nevykonáva - § 18 ods. 2 písm. e/ Poriadku), ale sa povoľuje v
závislosti od podmienok stanovených týmito normami, s prihliadnutím predovšetkým na stupeň stráženia
a skupinu diferenciácie, v ktorých je odsúdený pre výkon trestu odňatia slobody zaradený, ako i na jeho
správanie sa počas výkonu trestu, ktoré vypovedá o tom, akým spôsobom sa odsúdený zúčastňuje na

pozitívnych zmenách svojej osobnosti a napĺňa sa cieľ individuálnej prevencie prostredníctvom výkonu
trestu odňatia slobody (§ 24 ods. 4 zákona č. 475/2005 Z.z., § 36 ods. 1 a § 18 ods. 2 Poriadku).

Nesúhlasné stanovisko žalovaného k žiadostiam odsúdeného, o vykonanie návštevy za podmienok
podľa § 24 zákona č. 475/2005 Z. z. o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a doplnení niektorých

zákonov, nie je typickým individuálnym správnym aktom, a preto nepodlieha revízii riadnych, resp.
mimoriadnych opravných prostriedkov v správnom konaní, ani preskúmaniu súdom. Ide o rozhodnutie
zákonom zmocnenej autority, ktoré priamo a bezprostredne vplýva na napĺňanie účelu sledovaného
výkonom trestu odňatia slobody a na nápravu odsúdeného.

Zákonodarca s účinnosťou od 01.01.2014 rozhodnutia o uložení disciplinárneho trestu za konanie
odsúdeného, s výnimkou konaní majúcich znaky priestupku, výslovne vyňal zo súdneho prieskumu.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti možno súhlasiť s právnym záverom krajského súdu, že dodržiavanie
zákona pri realizácii výkonu trestu odňatia slobody prislúcha prokuratúre, majúcej povinnosť vykonávať

dozor nad zachovávaním zákonnosti v miestach, kde sú držané osoby pozbavené osobnej slobody (§
4 ods. 1 písm. b) a § 18 zákona č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre v platnom znení).
V súvislosti s poukazom žalobcu na rozhodnutia najvyššieho súdu (sp. zn. 4Sžo/42/2012, 5Sžo/24/2013,
8Sžo/35/2012 a sp. zn. 4Sžo/21/2011) odvolací súd uvádza, že tieto rozhodnutia nemožno vzťahovať
na prejednávanú vec, nakoľko ich predmetom v súdnom prieskume zákonnosti boli rozhodnutia vydané

v rámci disciplinárnych konaní o disciplinárnych previneniach odsúdených, avšak v tomto konaní nie sú
predmetom prieskumu rozhodnutia o disciplinárnom previnení žalobcu.Pre úplnosť odvolací súd dáva do pozornosti, že zákonodarca s účinnosťou od 01.01.2014 rozhodnutia
o uložení disciplinárneho trestu za konanie odsúdeného, s výnimkou konaní majúcich znaky priestupku,
výslovne vyňal zo súdneho prieskumu.

Odvolací súd z uvedených dôvodov v zhode s názorom vysloveným krajským súdom nepovažuje
žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného za rozhodnutie podliehajúce súdnemu prieskumu.

O náhrade trov konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 224 ods. 1, 2 v spojení s §

246c ods. 1 veta prvá OSP a § 146 ods. 1 písm. c) OSP, podľa ktorého žiaden z účastníkov nemá právo
na náhradu trov konania podľa jeho výsledku, ak konanie bolo zastavené.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta
tretia zák. č. 757/2004 o súdoch o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom
od 1. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.