Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, November 25, 2014

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 13Co/124/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8513206677
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 11. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Škrab

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2014:8513206677.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Škraba a členov JUDr.

Petra Šama a JUDr. Romana Tótha, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom
Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného Advokátskou kanceláriou: Fridrich Paľko,
s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti žalovanému: Slovenská republika,
zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu majetkovej škody
a nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Stará Ľubovňa zo dňa
17.6.2014 pod č. k. 6C/267/2013-65, a na odvolanie žalobcu proti uzneseniu toho istého okresného súdu
zo dňa 5.9.2014 pod č. k. 6C/267/2013-79, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j rozsudok súdu prvého stupňa.

N e p r i z n á v a žalovanému náhradu trov odvolacieho konania.

P o t v r d z u j e uznesenie súdu prvého stupňa.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Stará Ľubovňa vyššie označeným rozsudkom zamietol žalobu, ktorou žalobca žiadal
zaviazať žalovaného na náhradu majetkovej škody vo výške 125,- eur a nemajetkovej ujmy vo výške
378,02 eur. Žalovanej náhradu trov konania nepriznal.

Vychádzal z odôvodnenia návrhu, že v špecifikovanej exekučnej veci sp. zn. 3Er/907/2010 bola
súdu doručená žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 7.10.2010. Spolu s touto
žiadosťou žalobca ako oprávnený predložil aj exekučný titul, ktorým je rozhodcovský rozsudok Stáleho
rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s., sp. zn. SR 01668/10. Exekučný súd
rozhodol o žiadosti súdneho exekútora uznesením č. k. 3Er/907/2010-9 až dňa 7.1.2011 tak, že žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. V exekučnom konaní bol dlžníkom G. O., nar.

XX.X.XXXX, ako dlžník zo Zmluvy o úvere č. XXXXXXX. K rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia
tak došlo po uplynutí zákonom stanovenej 15-dňovej lehoty (meškanie viac ako 205 dní), a to napriek
tomu, že prejednávaná vec nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala takú
spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas
potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu. V predmetnom prípade neexistovala a neexistuje okolnosť, ktorá by
umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu
rozhodnutia o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pristúpil až po veľmi dlhej dobe.

Žalovaná v písomnom vyjadrení so žalobou nesúhlasila. Konštatovala, že podanie žalobcu je potrebné
vyhodnotiť za zmätočné. Žalobca uvádzal ako dôkazy odkaz na exekučný spis, v skutočnosti teda
prenáša dôkaznú povinnosť na súd napriek tomu, že dôkazné bremeno je na žalobcovi. Navrhlakonajúcemu súdu aplikáciu ustanovenia § 43 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku uvádzajúc, že nie
je jasný ani titul nároku na náhradu škody. Zo žaloby nie je zrejmé, z akého titulu sa domáha náhrady
škody, či z titulu nesprávneho úradného postupu z dôvodov prieťahov alebo z dôvodu nerozhodnutia

v zákonom stanovenej lehote. Čo sa týka uvádzaných prieťahov v konaní, žalobca neuvádza kroky,
ktoré podnikol na ich odstránenie. Poukázala na to, že dňa 23.4.2012 jej boli doručené prvé žiadosti o
predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Vzhľadom na skutočnosť, že už dňa 27.9.2012 boli
na súd doručené prvé žaloby vo veci, je zrejmé, že žalobca ich nepodal po uplynutí 6-mesačnej lehoty
v zmysle zákona, ale skôr. Preto ide o predčasne uplatnený nárok na súde. Žalobca neposkytol žiadnu

súčinnosť pri predbežnom prerokovaní podaných žiadostí a tým zmaril akúkoľvek možnosť predbežne
prerokovať nárok na náhradu škody na príslušnom orgáne.

K uplatnenému nároku žalovaná uviedla, že pre vznik zodpovednosti štátu musia byť splnené tri
podmienky: existencia nezákonného rozhodnutia, resp. nesprávneho úradného postupu, vznik škody a
príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou

škodou, pričom tieto podmienky musia byť splnené súčasne.

K nesprávnemu úradnému postupu žalovaná uviedla, že prax ukázala už dávnejšie, že lehota na
poverenie exekútora je výraznou prekážkou toho, aby mohli súdy objektívne posúdiť zákonnosť
exekúcie, ak exekučným titulom je notárska zápisnica alebo rozhodcovský rozsudok. Zároveň v tejto

súvislosti zdôraznila skutočnosť, že z § 44 ods. 2 EP vyplýva, že lehota 15 dní sa nevzťahuje na
vydanie rozhodnutia v podobe zamietnutia žiadosti o vydanie poverenia. Táto lehota sa týka prípadu,
keď súd poverí exekútora vykonaním exekúcie na základe exekučného titulu. Ak ho súd nepoverí,
15 - dňová lehota neplatí a ani sa logicky nedá predpokladať, že by to bol zámer zákonodarcu,
keďže ide o zložitý proces posudzovania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,

návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu. Podľa žalovanej, samotné nedodržanie zákonom
stanovenej lehoty, neznamená automaticky prieťahy v konaní. Zo skutkových okolností, ktoré sa
týkajú rozhodovania o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, je zrejmé, že skúmanie
vykonateľnosti rozhodcovských rozsudkov si vyžaduje osobitnú právnu úvahu najmä s ohľadom na to,
že tieto sa týkajú právnych vzťahov podliehajúcich režimu spotrebiteľských zmlúv.

Pri existencii prieťahov v konaní žalovaná poukázala na ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.
z., keď pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti
urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, pri nečinnosti pri výkone verejnej
moci alebo zbytočných prieťahov v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na

prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného
v disciplinárnom konaní a pod.

Ďalej žalovaná uviedla, že žalobca nepreukázal vznik a ani výšku škody. Akákoľvek výška nákladov na
správu informačného systému a jeho udržiavanie vznikla žalobcovi bez ohľadu na tvrdené prieťahy a

jej uplatnenie považuje za účelové, keďže žalobca ako spoločnosť, ktorá sa zaoberá spotrebiteľskými
úvermi, k svojej činnosti nepochybne potrebuje a využíva informačný systém, ktorý poskytuje prehľad
poskytnutých úverov. Požadovať paušálne sumy žalobcom za veľmi všeobecne uvedené činnosti
je podľa žalovanej nesprávne a účelové. Skutočnú škodu je potrebné dokázať listinami, resp.
skutočnosťami. Poskytovanie finančného zadosťučinenia nie je automatické a podlieha podrobnému

skúmaniu prípadu zo strany súdu. Pri stanovení výšky nemajetkovej ujmy sa vychádza z významu sporu
pre žalobcu, ďalej zo skutočnosti, či sťažnosť predsedovi súdu viedla k náprave, ako aj zo skutočnosti,
či sa jedná o fyzickú alebo právnickú osobu.

Žalobu žiadala zamietnuť aj z dôvodu, že žalobca nepreukázal príčinnú súvislosť, ako ďalší predpoklad

vzniku zodpovednosti za škodu. Vzťah príčiny a následku musí byť priamy, bezprostredný, neprerušený;
nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Vychádzajúc zo základnej charakteristiky príčinnej súvislosti ako
priameho a bezprostredného vzťahu príčiny a následku, nemožno tvrdiť, že žalobcovi vznikla škoda
postupom exekučného súdu.

K nemajetkovej ujme uviedla, že žalobca nesprávne vychádzal z paušálnej sumy 660,- eur za prieťahy v
konaní s poukazom na viacero nálezov Ústavného súdu, keď poskytovanie finančného zadosťučinenia
nie je automatické, ale je potrebné výšku nemajetkovej ujmy posudzovať podľa § 17 ods. 3 zákona
514/2003 Z. z., najmä s prihliadnutím na osobu poškodeného, jeho doterajší život, za ktorých knemu došlo, závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov,
ktoré vznikli v súkromnom živote a závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom
uplatnení, či na to, že žalobca si uplatňuje náhradu nemajetkovej ujmy ako spoločnosť - právnická osoba

a v konaní žiadnym spôsobom nepreukázal zánik podnikateľských zámerov a plánov, resp. nepreukázal
ako situácia ovplyvnila jeho podnikateľské aktivity.

Súd prvého stupňa aplikáciou čl. 46 ods. 3, čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ďalej § 3 ods. 1, § 4 ods. 1 písm.
a/, § 9 ods. 1, 2, § 9 ods. 4, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, 2, § 17 ods. 1, 2, 3, § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003

Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v
znení neskorších predpisov, § 44 ods. 2, § 41 ods. 2 písm. c/ a d/, a § 243 ods. 1 Exekučného poriadku
a na základe vykonaného dokazovania uzavrel, že nárok žalobcu nie je dôvodný a preto je ho potrebné
zamietnuť. Pokiaľ ide o žalovanou namietané nedostatky žaloby, konštatoval, že žaloba v zmysle §
79 ods. 1 O. s p má všetky náležitosti návrhu na začatie konania, z petitu žaloby je zrejmý uplatnený
nárok žalobcu, i keď súd plne prisvedčuje argumentácii žalovanej, že žalobca by mal jasným spôsobom

identifikovať súdne konanie, v ktorom mu mala byť spôsobená škoda, o to zvlášť, že v namietanom
súdnom konaní bol účastníkom konania.

Žalovaná zároveň vzniesla vo vyjadrení k žalobe námietku premlčania každého uplatneného nároku,
pri ktorom došlo k uplynutiu 30-dňovej lehoty od doručenia návrhu na zmenu exekútora pred dňom

23.4.2009. Súd neuznal vznesenú námietku premlčania a dospel k názoru, že právo žalobcu domáhať
sa náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom v tomto prípade nie je premlčané -
v exekučnom konaní 3Er/709/2010, v ktorom malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu, bola
doručená žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 7.10.2010, teda až po dni 23.4.2009.

V zmysle § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku s príslušným orgánom. Žalobca v prejednávanej veci
poskytol súdu len tvrdenie, že v každej veci podal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku, na
ktorú žalovaná nereagovala pozitívne. Z vyjadrenia žalovanej vyplýva, že prvé žiadosti o predbežné

prerokovanie nároku na náhradu škody zo strany žalovanej boli doručené dňa 23.4.2012. Žaloba
bola doručená súdu dňa 27.9.2012, t.j. predčasne, pred uplynutím 6-mesačnej lehoty na predbežné
prerokovanie nároku. Ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody do 6 mesiacov odo
dňa prijatie žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí nárok na
náhradu škody, môže s poškodený domáhať nároku na súdu. Ak tak učiní skôr, ide o predčasne podanú

žalobu, čo predstavuje dôvod na zamietnutie žaloby z dôvodu predčasnosti. Do podania žaloby na súd
síce 6-mesačná lehota neuplynula, avšak súd vo veci rozhodoval až po uplynutí 6-mesačnej lehoty od
prijatia predmetnej žiadosti, preto súd žalobu nepovažoval za predčasne podanú.

Podľa právnej úpravy sa za nesprávny úradný postup považuje porušenie povinnosti orgánu verejnej

moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci
pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom
chránených záujmov fyzických a právnických osôb. Právo na náhradu škody pritom má len ten, komu
bola takým postupom spôsobená škoda. Vo všeobecnosti v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. musia
byť pre naplnenie zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej

moci splnené všeobecné podmienky, a to nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup, vznik
škody, príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a
vzniknutou škodou. Žalobca nepreukázal splnenie všetkých predpokladov zodpovednostného právneho
vzťahu.

V predmetnej veci vidí žalobca nesprávny úradný postup OS Vranov nad Topľou v tom, že rozhodol
o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie oneskorene, keď súd bol bezdôvodne nečinný
viac ako 205 dní, pretože exekučné konanie podľa tvrdenia žalobcu začalo dňa 27.7.2010 a exekučným
súdom bolo rozhodnuté o žiadosti o udelenie poverenia až dňa 7.1.2011.

Otázku,čivkonkrétnomprípadekonkrétnomprípadeboloaleboneboloporušenéprávonaprerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov, je kompetentný preskúmať len Ústavný súd SR, ktorý ju preskúma vždy
s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä z pohľadu troch základných
kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu. Súdne a tým i exekučné konanie nie jekompetentnýpreskúmavaťsúdvkonaníonáhraduškodypodľazákonač.514/2003Z.z.,alelenÚstavný
súd SR na podklade ústavnej sťažnosti, resp. predseda súdu na podklade sťažnosti na prieťahy. I keď
súd v predmetnom konaní vzhľadom na tvrdený okamih spôsobenia škody, postupuje podľa znenia

zákona účinného do 31.12.2012 zastáva názor, že v zmysle § 9 ods. 1 citovaného zákona, je dôležité
pri skúmaní existencie nesprávneho úradného postupu a porušenia povinnosti urobiť určitý úkon v
ustanovenej lehote, pri skúmaní nečinnosti orgánu verejnej moci a skúmaní zbytočných prieťahov v
konaní alebo iného zásahu vychádzať z vyššie uvedených záverov, pretože i samotná súdna prax v tejto
oblasti vyvolala potrebu uviesť výslovne do právnej úpravy možnosť vychádzať v takýchto konaniach o

náhradu škody len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy konaní, prípadne žiadosti o prešetrenie
vybavenia sťažnosti na prieťahy a pod. (viď znenie § 9 citovaného zákona s účinnosťou od 1.1.2013).
Uvedené je dôležité nielen z pohľadu kompetencie príslušného orgánu posudzovať prieťahy konaní,
resp. porušenia ústavného práva, ale i z pohľadu splnenia si všeobecnej preventívnej povinnosti podľa
§ 415 Občianskeho zákonníka, keďže si navrhovateľ nepočínal tak, aby nedošlo ku škode na majetku.
I keď predmetom konania o nárokoch žalobcu je skúmanie nesprávneho úradného postupu súdu a

s tým vzniknutú majetkovú škodu alebo nemajetkovú ujmu, súd považuje za správne poukazovať i
na rozhodnutia Ústavného súdu SR, pretože v konaniach pred ústavným súdom, kde sa posudzuje
porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa v podstate skúmajú a vyhodnocujú
tie isté okolnosti, ako je zákonná lehota na rozhodnutie, ostatné okolnosti prípadu, úkony súdu, úkony
účastníka konania, zložitosť veci a podobne. Súd má za to, že nemožno všeobecne rozhodnutie súdu

po zákonom stanovenej lehote posudzovať bez ďalšieho ako nesprávny úradný postup súdu. Osobitne
v exekučných konaniach pri posudzovaní návrhov na vykonanie exekúcie na podklade exekučných
titulov rozhodcovských rozsudkov a notárskych zápisníc sa javí 15-dňová lehota na vydanie poverenia
výraznou prekážkou pre objektívne posúdenie zákonnosti exekúcie. Naviac zo samotnej dikcie § 44
ods. 2 Exekučného poriadku účinného ku dňu podania žiadosti o vydanie poverenia vyplýva, že lehota

15 dní sa nevzťahuje na vydanie rozhodnutia v prípade ak exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok.

Súd ďalej nemal za preukázané, že žalobca podal v predmetnom exekučnom konaní sťažnosť na
prieťahy v konaní. V žalobe síce žalobca udáva, že vyvinul enormné úsilie na docielenie vecného posunu
v exekučnom konaní a primäl tým porušovateľa k vydaniu rozhodnutia, pričom poukázal na žiadosti

o informáciu o stave konania zo dňa 2.7.2009, 23.9.2009, 13.11.2009, 25.2.2010 a sťažnosťami na
prieťahy v konaní zo dňa 30.8.2010, 23.11.2010 a 25.5.2011. Tieto žiadosti o stave konania ani sťažnosti
na prieťahy však neboli podané v predmetnej exekučnej veci, ako to vyplýva aj z exekučného spisu, a
preto súd na tieto skutočnosti neprihliadal.

Čo sa týka druhého predpokladu zodpovednosti štátu za škodu, a to existencie majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy, súd sa stotožnil s argumentáciou žalovanej a dospel k záveru, že žalobca ich v
konaní nepreukázal.

Súd mal za to, pokiaľ sa žalobca domáhal náhrady majetkovej škody predstavujúcej náhradu účelne

vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a udržateľnosti
pohľadávky, že aj v prípade, že by existovala možnosť vzniku škody, je možné uhradiť iba skutočnú
škodu a ušlý zisk, ktorých vznik je povinný žalobca preukázať. Žalobca v konaní nepredložil ani
neoznačil žiaden dôkaz preukazujúci vznik majetkovej škody a škodu vyčíslil paušálne za pracovné
výkony zamestnancov, udržiavanie a správu informačného systému, administráciu listín a komunikáciu

s pôvodným súdnym exekútorom a za administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných
exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému
súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na
exekučnom súde. Z exekučného spisu súd žiadne urgencie zo strany žalobcu nezistil a ten tieto ani
nijako nepreukázal. Paušálne vyčíslené administratívne výdavky nie sú skutočnou škodou a jedná sa

iba o jednostranné tvrdenia žalobcu, ktoré nemajú oporu v predložených či označených dôkazoch. Dňa
13.6.2014 pr. zástupca žalobcu súdu oznámil, že znalecký posudok č. 1/2014, ktorý vypracovala na jeho
zadanieEkonomickáuniverzitavBratislavevovecistanoveniamajetkovejškodyspoločnostiPohotovosť
s.r.o., je založený na súde pod sp. zn. 1SprO/272/2014. Súd by chcel v súvislosti s týmto znaleckým
posudkompoukázaťnaposlednýodseknas.4tohtoposudku,podľaktoréhoprivypracovaníznaleckého

posudku sa vychádzalo zo skutočností, ktoré boli zistené z podkladov poskytnutých zadávateľom.
Podklady boli kontrolované len po formálnej stránke. Vecná stránka obsiahnutá v ekonomických a
účtovných výstupoch je garantovaná poskytovateľom informácií. Ako vyplýva z tohto posudku, znalecký
ústav sa v tomto posudku zaoberal len výškou škody, avšak vôbec sa nezaoberal tou skutočnosťou, čižalobcovi táto škoda, majetková aj nemajetková, vznikla. Z tohto dôvodu súd na tento znalecký posudok
pri svojom rozhodovaní neprihliadal.

Žalobca sa taktiež domáhal náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože mal za to, že samotné
konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej dobe, nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká
v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom

na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom a ak nie je možné
túto ujmu uspokojiť inak. Z uvedeného vyplýva, že nedodržanie zákonnej lehoty automaticky nezakladá
nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Aj tu platí povinnosť preukázania nemajetkovej ujmy, pretože
okolnosť nedodržania zákonnej lehoty, bez osvedčenia skutočností preukazujúcich dopad nesprávneho
úradného postupu, jeho vplyvu, následkov na navrhovateľa v rôznych oblastiach pôsobenia, nemá za
následok automatický vznik nároku na nemajetkovú ujmu. Konanie o náhradu škody a nemajetkovej

ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je totiž súdnym konaním, v ktorom platí zásada kontradiktórnosti
a unesenia dôkazného bremena účastníkom konania. Predpokladom na uplatnenie nemajetkovej ujmy
v súlade s § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. je preukázanie následkov, ktoré vznikli poškodenému
v súkromnom živote a následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Žalobca
uviedol, že nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy a spôsobila

neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Svoje tvrdenia však nijakým spôsobom
nekonkretizoval a ničím nepreukázal. Súd nemôže žalobcovi priznať náhradu nemajetkovej ujmy na
základe jeho abstraktných tvrdení, keď nepreukázal a nekonkretizoval, aké podnikateľské postupy a
aktivity boli ovplyvnené. Nemajetková ujma nezávisí automaticky len od konštatovania nedodržania
zákonnej lehoty, ale aj od okolností jednotlivého prípadu. Súd mal za to, že nedodržanie zákonnej lehoty

preto na strane žalobcu nemohlo spôsobiť neistotu, alebo vznik akejkoľvek škody či nemajetkovej ujmy.
Odhliadnuc od skutočnosti, že žalobca nijako nepreukázal ani vznik skutočnej škody ani nemajetkovej
ujmy, je nepravdepodobné, že by za dobu omeškania s rozhodnutím o žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie došlo k tak závažnej ujme, ako popisoval žalobca.

Súd by chcel tiež poukázať na žalobcom tvrdenú skutočnosť, že exekučný súd bol s rozhodnutím o
žiadosti o udelenie poverenia v omeškaní viac ako 205 dní. Toto tvrdenia žalobcu je nepravdivé, pretože
súd po preskúmaní exekučného spisu zistil, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
bola exekučnému súdu doručená dňa 7.10.2010 a o tejto žiadosti bolo rozhodnuté dňa 7.1.2011, a to
uznesením č. k. 3Er/907/2010-9. Tvrdené údaje žalobcu týkajúce sa omeškania sú teda nesprávne,

zavádzajúce, a vyplýva z nich, že žalobca ako oprávnený nemal o exekučnej veci prehľad, na základe
čohovyznievajújehovyjadreniaoúdajnejmajetkovejškode,čidôvodochprenemajetkovúškoduznačne
nedôveryhodne. Aj táto skutočnosť, podľa názoru súdu, nárok žalobcu vyvracia.

Súd mal ďalej za to, že žalobca nepreukázal ani splnenie tretieho predpokladu zodpovednosti štátu za

škodu, keď nepreukázal existenciu priamej príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a
uplatňovanou majetkovou a nemajetkovou škodou.

Žalobca teda v konaní nepreukázal nielen vznik majetkovej škody, ako ani vznik nemajetkovej ujmy na
jeho strane, nepreukázal ani len to, že zo strany exekučného súdu v exekučnom konaní išlo o nesprávny

úradný postup spočívajúci v ním uvádzaných zbytočných prieťahoch, nepreukázal taktiež ani príčinnú
súvislosť medzi prípadným nesprávnym úradným postupom exekučného súdu a prípadne žalobcovi
vzniknutou či už majetkovou škodou alebo nemajetkovou ujmou, teda nepreukázal v tomto konaní ani
jednu z podmienok zakladajúcich v dotknutých prípadoch zodpovednosť žalovanej podľa zákona č.
514/2003 Z.z.. Preto súd jeho žalobu zamietol.

O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p., v zmysle ktorého účastník
ktorý má úspech vo veci, má právo na náhradu trov konania. Žalovaná si náhradu trov konania uplatnila,
avšak ich nevyčíslila a z obsahu spisu nevyplýva, aby jej nejaké trovy vznikli. Preto vyslovil, že jej právo
na náhradu trov konania nepriznáva.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal žalobca odvolanie, ktorým žiadal zrušiť rozsudok a vec mu
vrátiť na ďalšie konanie. Súd rozhodol o merite veci na základe inšpirácie novou právnou úpravou
obsiahnutou v § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.. Nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právoplatné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou
hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po tom,
čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Súdy sú vo svojej rozhodovacej činnosti

viazané Ústavou SR, ústavným zákonom, medzinárodnými zmluvami a zákonom. Nárok žalobcu
nemožno interpretovať prostredníctvom § 9 ods. 2 zákona č. 514 v znení zákona č. 412/2012 Z.z. a
uvádzať do konania princíp retroaktivity, čo je neprípustné.

Súd vytvára konštrukciu pri zamietnutí nároku na majetkovú škodu a nemajetkovú ujmu v dôsledku

nedôveryhodnosti údajov. Platné právo nepozná zánik právneho nároku nedôveryhodnosťou údajov.
Žalobca nemá k dispozícii exekučný spis, a tak o niektorých skutočnostiach mohol len usudzovať. Ani
táto skutočnosť nemôže zo strany štátneho orgánu vytvárať nesprávny úradný postup. Je nesporné, že
rozhodnutie nebolo vydané v zákonom stanovenej lehote.

Súd odignoroval vysvetlenie vzniku stavu právnej neistoty. Zákonodarca vytvoril legitímnu sféru

tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd ignoroval túto legitímnu sféru,
načozozákonanemaloprávnenieaposunultrvanieprávnejneistotydočasu,ktoréjezhľadiskaochrany
základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Súdu neprislúcha polemizovať o
vhodnosti limitácie dĺžky konania zákonnými lehotami. Má aplikovať platné právo a akékoľvek úlohy de
lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie.

Naviac, súd ani samotný štát neprijali žiadne opatrenie na riešenie vzniknutej situácie pri prieťahoch
v súdnom konaní, ak dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory, napr. nárast ekonomickej trestnej
činnosti, rozsah nevybavenej súdnej agendy a pod.. Nedostatok takýchto opatrení nemôže byť dávaný
za vinu žalobcovi a návrh zamietať.

Ďalej namietal, že súd sa nedostatočným spôsobom oboznámil so znaleckým posudkom č. 1/2014 o
výške navrhnutej škody a taktiež sa vôbec nezaoberal jeho návrhom na prerušenie konania z dôvodu, že
prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o prerušení práva žalobcu na zákonného
sudcu a práva na nestranný súd po zákonne ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde SR.

Odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v
spojení s § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že pokiaľ okresný súd návrh žalobcu v celom rozsahu
zamietol, v tejto súvislosti správne zistil skutkový stav a správne ho aj právne posúdil. Preto odvolací
súd plne odkazuje na zdôvodnenie rozsudku okresným súdom (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a k dôvodom odvolania žalobcu odvolací súd dopĺňa:

Ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku č. 233/1995 Z.z. dáva povinnosť súdu skúmať žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní

od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora vykonaním exekúcie. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo
návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia zamietne. Exekučný poriadok
dáva z úradnej moci povinnosť súdom skúmať žiadosť o udelenie poverenia a limituje 15-dňovú lehotu
na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pri bezchybnom návrhu. Exekučný poriadok neuvádza
žiadnu lehotu na vydanie rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Žalobca ako oprávnený viedol exekučné konanie na základe rozhodcovského rozsudku v
spotrebiteľských zmluvách, kde exekučný súd skonštatoval, že dojednanie rozhodcovskej doložky v
spotrebiteľskej zmluve je neprimeranou podmienkou, spotrebiteľ ňou nie je viazaný a táto v rozpore s
ustanovením § 52 a násl. Občianskeho zákonníka a v rozpore so Smernicou 93/13/EHS. Na základe

toho súd žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia zamietol.

Ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku stanovuje 15-dňovú lehotu na udelenie poverenia pre
súdneho exekútora, ale táto 15-dňová lehota nie je stanovená v prípadoch, keď súd nevyhovie návrhu
na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Aj keď sa žalobca domnieva, že aj v takomto prípade

by mala platiť 15-dňová lehota na vydanie rozhodnutia o zamietnutí návrhu na vydanie poverenia
súdnemu exekútorovi, tak z Exekučného poriadku takáto povinnosť na vydanie rozhodnutia o zamietnutí
žiadosti na udelenie poverenia nevyplýva. Preto nemôže dôjsť ani k porušeniu práva žalobcu na vydanierozhodnutia - urobenia úkonu v zákonom stanovenej lehote. Nie je možné konštatovať nesprávny úradný
postup podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z..

Štát má zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom len v prípade, keď
takýto nesprávny úradný postup sa preukáže. Ak v Exekučnom poriadku neexistuje lehota na vydanie
rozhodnutia o neudelení poverenia súdnemu exekútorovi, nemôže sa žalobca domáhať náhrady škody
za nedodržanie neexistujúcej zákonnej lehoty, keď nedošlo k porušeniu právnej povinnosti súdom.
Rozhodnutie okresného súdu je správne, pokiaľ nárok žalobcu ako nedôvodný zamietol.

Žalobca v konaní uplatňuje právo na náhradu škody predstavujúcu istinu a príslušenstvo, ktoré viac
nemôže byť priznané právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu. Ako príčinu toho uvádza, že v
exekučnomkonanísanemôžedomôcťsvojhonároku,pretožeuzavrelneplatnúrozhodcovskúzmluvuso
žalovaným ako povinným. Exekučný súd zistil neplatné rozhodcovské doložky a konštatoval nedostatok
právomoci rozhodcu rozhodovať o nároku žalobcu ako oprávneného. Takáto chyba oprávneného

nemôže byť na ťarchu exekučného súdu, ktorý urobil svoju zákonnú povinnosť a preskúmal súlad titulu
so zákonom. Rozhodnutie okresného súdu je preto správne, pokiaľ návrh žalobcu na náhradu škody
zamietol.

Čo sa týka uplatnenia majetku ujmy v rozsahu 20 % z uplatnenej sumy - istiny s príslušenstvom, tak

pochybenie žalobcu v exekučnom konaní a vymáhanie nároku z rozhodnutia rozhodcu bez platnej
rozhodcovskej zmluvy nemôže byť základom nároku na nemajetkovú ujmu podľa § 17 ods. 2 zákona č.
514/2003Z.z..Keďnedošlokporušeniuprávanaprerokovanienárokužalobcubezzbytočnéhoprieťahu,
nevznikol ani nárok na nemajetkovú ujmu.

Nevydanie rozhodnutia o zamietnutí návrhu na udelenie poverenia súdnemu exekútorovi v 15-dňovej
lehote nemôže byť takou prekážkou, pre ktorú by nemohol oprávnený žiadať svoju pohľadávku zo
zmenky alebo zmluvy o úvere iným spôsobom, než výkonom rozhodnutia. Aj z tohto dôvodu nevzniká
žalobcovi nárok na uplatnenie návrhu na náhradu škody a nemajetkovej ujmy.

Pre úplnosť odvolací súd dopĺňa a v tejto súvislosti zdôrazňuje, že podstatným dôvodom, pre ktorý
došlo k zamietnutiu návrhu žalobcu, bolo to, že v zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení
účinnom od 1.1.2013, žalobca nepreukázal výsledok vybavenia sťažnosti na prieťahy, výsledok žiadosti
o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, ďalej nepreukázal právoplatné rozhodnutie vydané v
disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sa sudca dopustil disciplinárneho previnenia,

ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, nepreukázal právoplatné rozhodnutie Európskeho
súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené jeho právo na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov, alebo právoplatné rozhodnutie Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorým
Ústavný súd SR konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Podľa tohto ustanovenia sa totiž z týchto skutočností pri posúdení nesprávneho úradného postupu

súdu musí vychádzať. Ak táto podmienka nie je splnená, nie je preukázané, že došlo k nesprávnemu
úradnému postupu v zmysle § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci, a o zmene niektorých zákonov. Tu je treba uviesť, že aplikácia tohto ustanovenia
aj na tvrdený nesprávny úradný postup pred 1.1.2013 je namieste, a nejde o pravú retroaktivitu. K
definujúcim znakom právneho štátu patrí zákaz retroaktivity právnych noriem, ktorý je významnou

demokratickou zárukou ochrany práv a právnej istoty. Avšak nie každá retroaktivita je nezlučiteľná s
princípmi, na ktorých je budovaný právny štát. V teórii a praxi sa rozlišuje tzv. pravá a nepravá spätná
účinnosť právnych predpisov. Význam tohto rozlišovania je založený na skutočnosti, že pokiaľ sa pravá
retroaktivita v zásade odmieta ako nezlučiteľná s obsahom princípu, na ktorom je budovaný právny
štát, nepravá retroaktivita sa akceptuje ako prípustný nástroj na dosiahnutie ustanovených a dostatočne

významných cieľov verejnej moci. Pri nepravej retroaktivite zákonodarca uznáva právne skutočnosti,
na základe ktorých podľa predchádzajúcej právnej normy došlo k vzniku určitých právnych vzťahov.
O nepravú retroaktivitu môže ísť napriek tomu, že zákonodarca prípadne novým právnym predpisom
zároveň s účinnosťou do budúcna prinesie určité zmeny aj tých práv alebo povinností, ktoré vznikli za
platnosti skoršieho zákona. Nepravá retroaktivita teda nebráni zákonodarcovi novou právnou úpravou

vstúpiťajdotýchprávnychvzťahov,ktorévzniklinazákladeskôrprijatejprávnejnormy,ameniťichrežim.
Za prípustné sa považuje, pokiaľ nová právna úprava uznávajúc práva a povinnosti nadobudnuté podľa
skoršieho právneho predpisu, zavádza do budúcna nový režim a mechanizmus uplatnenia týchto práv,
alebo pokiaľ právam nadobudnutým za skoršej právnej úpravy priznáva odo dňa účinnosti neskoršejprávnej úpravy nový obsah. V konečnom dôsledku nepôsobí nepravá retroaktivita do minulosti, ale
akceptuje stav, ktorý nastal za skôr platnej a účinnej právnej úpravy, tento stav ale rieši až v čase
účinnosti novej právnej úpravy (viď. uznesenie NS SR z 29.6.2010 sp. zn. 4Cdo/98/2010).

Odvolací súd zdôrazňuje, že v danom prípade nová právna neneguje účinky nesprávneho úradného
postupu, len na druhej strane umožňuje posúdiť presnejšie podmienky, z akých je treba vychádzať
pri skúmaní tejto právnej skutočnosti. Súd prvého stupňa teda správne vychádzal z tohto ustanovenia
a nenaplnenia podmienok zo strany žalobcu v zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., pričom

preukázanie nesprávneho úradného postupu je jednou z podmienok zodpovednosti za škodu pri výkone
verejnej moci. Ak táto podmienka nie je splnená, potom nie je dôležité skúmať ďalšie podmienky, ktoré
je treba naplniť pri uvedenej zodpovednosti.

Ako už odvolací súd poukázal, preukázanie ostatných podmienok zodpovednosti za škodu pri výkone
verejnej moci a ich skúmanie súdom prvého stupňa, vzhľadom na to, že nebola preukázaná prvá

podmienka zodpovednosti, a to nesprávny úradný postup, nebolo pre rozhodnutie súdu prvého stupňa
nevyhnutné.

Odvolací súd pokiaľ ide o splnenie podmienky § 15a a § 16 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov uvádza, že táto podmienka v

čase rozhodovania súdu prvého stupňa i odvolacieho súdu už bola splnená.

Z hore uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil (§
219 ods. 1 O.s.p.).

V odvolacom konaní bol žalovaný úspešný, avšak trovy mu nevznikli a preto mu ich náhrada priznaná
nebola. Rozhodnutie odvolacieho súdu o trovách konania má oporu v ustanovení § 142 ods. 1 a § 224
ods. 1 O.s.p..

Súd prvého stupňa uznesením zo dňa 5.9.2014 pod č. k. 6C/267/2013-79 uložil povinnosť žalobcovi v

lehote 10 dní od jeho doručenia zaplatiť súdny poplatok za podané odvolanie vo výške 20,- eur podľa
položky č. 7/a Sadzobníka súdnych poplatkov.

Proti tomuto uzneseniu podal žalobca odvolanie, ktorým žiadal o jeho zrušenie bez náhrady. Sadzba
položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov sa týka výlučne návrhu na začatie konania pri žalobách

na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym
úradným postupom. Žalobca podal odvolanie, nie návrh na začatie konania. Žalobu preto poplatkový
zákon č. 71/1992 Zb. nespája s podaním odvolania na poplatkovú povinnosť. Ak sa majú súdne poplatky
vyberať len na základe zákona, neprichádza pri vyrubení poplatku za odvolanie analógia na obdobný
poplatok ako pri podaní návrhu. Ak zákon č. 71/1992 Zb. jednoznačne nestanovuje povinnosť zaplatiť

súdny poplatok za odvolanie, analógia nie je prípustná v poplatkových veciach, potom ani súd, ak je
viazaný ústavou a zákonmi, nemôže spoplatňovať podané odvolanie.

Krajský súd prejednal vec v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáhal preskúmania napadnutého
rozhodnutia, a zistil, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je potrebné potvrdiť v časti povinnosti zaplatiť

súdny poplatok za odvolanie proti rozsudku v sume 20,- eur. Pri určení poplatkovej povinnosti je
potrebné vychádzať zo zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, pričom podľa § 1 ods. 1 zákona,
súdne poplatky sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konania súdu, pričom podľa § 2 ods. 1 písm. a/
poplatkového zákona, poplatníkom je navrhovateľ poplatkového úkonu. Podľa § 2 ods. 4 zákona č. 71,
v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie. Sadzba poplatku je uvedená v sadzobníku

percentom zo základu poplatku alebo pevnou sumou (§ 6 ods. 1 zákona), pričom podľa odseku 2,
ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok
podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej. Poplatkový zákon jednoznačne
stanovuje poplatkovú povinnosť pre poplatníka, ktorý dal odvolanie, pričom sadzba poplatku, t. j. jeho
výška, vyplýva so Sadzobníka súdnych poplatkov. Ak zákon č. 71/1992 Zb. v Sadzobníku súdnych

poplatkov a v položke 7/a stanovuje sadzbu poplatku pri žalobách na náhradu škody spôsobených
nezákonných rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo nesprávnym úradným postupom 20,- eur,
všeobecná poplatková povinnosť vzniká pri podaní odvolania proti rozhodnutiu okresného súdu pri
takejto žalobe. Naviac, pri viacerých položkách, napr. pri položke 6, pri návrhoch na vyporiadaniebezpodielového spoluvlastníctva manželov vždy sa v odvolaní platí súdny poplatok, aj keď nie je
poznámka v položke 6, že poplatok sa platí aj za odvolacie konanie. Obdobne aj pri položke 7/a s
podaním odvolania proti rozsudku vzniká poplatková povinnosť, kde sadzba je stanovená 20,- eur, čo

vyplýva z položky 7/a Sadzobníka súdnych poplatkov, a preto poplatok v rovnakej sadzbe sa vyberá i v
odvolacom konaní vo veci samej (§ 6 ods. 1 poplatkového zákona) s povinnosťou platiť súdny poplatok
poplatníkom, ktorým je navrhovateľ poplatkového úkonu, t. j. osoba, ktorá podala odvolanie.

Pretoodvolacísúdpotvrdiluzneseniesúduprvéhostupňavjehonapadnutejčasti,pokiaľnímbolžalobca

zaviazaný k povinnosti zaplatiť súdny poplatok za odvolanie 20,- eur (§ 219 ods. 1 O.s.p.).

Poučenie:

P o u č e n i e: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.