Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, March 21, 2024

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Co/184/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7214225166
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 03. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Mičietová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2024:7214225166.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Oľgy Mičietovej a sudkýň

JUDr. Anny Slovinskej a JUDr. Zuzany Matyiovej v spore žalobcu A. B. C., C., D. XXX/X, zast- JUDr.
Ivetou Rajtákovou, advokátkou, Košice, Štúrova 20 proti žalovanej E. F., C., G. X, zast. advokátskou
kanceláriou PUCHALLA, SLÁVIK & partners s.r.o., Košice, Kmeťova 24, o ochranu osobnosti, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice II sp. zn. 43C/177/2014 z 5. mája 2022

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j erozsudok.

P r i z n á v a žalovanej náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice II (v ďalšom „súd prvej inštancie“, prípadne „súd“) napadnutým rozsudkom žalobu

v celom rozsahu zamietol (výrok I.) a priznal žalovanej nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi
v rozsahu 100 % (výrok II.).

2. Odôvodnil, že sa žalobca žalobou dožadoval uložiť žalovanej povinnosť zaslať mu ospravedlňujúci
list za nepravdivé tvrdenia uvedené v trestnom konaní vedenom na OR PZ v Košiciach sp. zn. ČVS:
ORP-2565/2-OVK-KE-2013, ktorým poškodila jeho dobré meno, krivo ho obvinila zo zločinu vydierania
a znížila tým jeho česť, dôstojnosť a vážnosť v spoločnosti, v ktorom by zároveň uviedla, že tvrdenia:

„bol vianočný večierok a tam ju p. C. po prvýkrát chytil za zadok“, „prišiel k nej zozadu a chytal ju oboma
rukami za obe polky“, „keď sedela za počítačom prišiel za ňou, začal ju masírovať“, „keď sa prechádzala
po chodbe ju štipol alebo do zadku“, „povedal, že nemá špekulovať, že by išla do hliadky, že mu sľúbila,
že bude poslúchať a vtedy jej mal povedať nevymýšľaj, ako môžem pomôcť, tak viem človeka aj zničiť“
a „stále využil príležitosť, že ju chytil za zadok alebo za stehno, alebo, keď sedela za počítačom, prišiel
zozadu a začal jej masírovať krk a chrbát“ nie sú pravdivé a uplatnil si nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy 15.000 eur, a to skutkovo dôvodiac tým, že žalovaná na neho podala trestné oznámenie, že sa

mal vo vzťahu k nej dopustiť spáchania zločinu vydierania tým spôsobom, že ju mal sexuálne obťažovať
a vyžadovať od nej plnenie aj iných ako pracovných úloh a to pod hrozbou ťažkej ujmy, resp. zničenia,
na základe ktorého jej oznámenia bolo začaté trestné stíhanie, bol predvolaný na výsluch, rovnako ako
aj boli predvolaní ich spoloční kolegovia z Mestskej polície v Košiciach vrátane jej náčelníka, v dôsledku
čoho sa stalo v organizačnej štruktúre známym, z čoho ho žalovaná obviňuje. Po tom, čo sa iní, najmä
jemu podriadení príslušníci Mestskej polície dozvedeli, z čoho ho žalovaná obvinila, došlo k zníženiu
jehoautority,prestalimuprejavovaťdovtedajšírešpekt,začalipochybovaťojehomorálnejbezúhonnosti,

viaceré osoby ho na základe obvinení žalovanej vopred odsúdili, obmedzili, či prerušili s ním kontakty,
prestali mu dôverovať a rešpektovať ho, a preto mal za nepochybné, že nepravdivé obvinenia žalovanej
poškodili jeho dobré meno a vážnosť v spoločnosti a v Mestskej polícii v Košiciach a došlo k zásahu aj
do jeho súkromného života. Uvedeného sa domáhal vychádzajúc pri tom zo záverov vyšetrovania, ktorétrestné stíhanie bolo zastavené v zmysle § 215 ods. 1 písm. b/, ods. 4 Trestného poriadku, pretože bolo
nepochybné, že skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci. Vyvodil, že žalovaná
ho lživo obvinila zo spáchania zločinu vydierania v úmysle privodiť mu trestné stíhanie, že uvádzala o

jeho osobe nepravdivé skutočnosti o tom, ako nevhodne a neprimerane sa k nej mal správať, čím došlo
k neoprávnenému zásahu do jeho osobnostných práv.
Žalovaná navrhla žalobu zamietnuť tvrdiac, že všetky ňou v trestnom konaní uvedené tvrdenia
a skutočnosti sú pravdivé. Poukázala na výsluch svedka v trestnom konaní H. I., ktorý vypovedal, že bol
svedkom toho, ako ju žalobca na porade chytil za zadok a pozeral sa pritom naň. Poukázala na to, že

sa správanie žalobcu na pracovisku pokúšala riešiť aj s jeho nadriadeným, a to J. H., riaditeľom odboru
výkonu služby Mestskej polície v Košiciach a osobne bol o jej sexuálnom obťažovaní oboznámený aj
náčelník Mestskej polície v Košiciach A. B. D., ktorí na základe toho jej odporučili, že ak si o konaní
žalobcu myslí, že bolo vážne, aby podala trestné oznámenie. Teda o správaní žalobcu voči nej vedeli
nadriadení príslušníci ešte pred podaním trestného oznámenia, avšak situáciu neriešili. Tiež poukázala
na to, že žalobca bol v trestnom konaní vypočutý len ako svedok, nebolo voči nemu vznesené obvinenie,

trestné konanie bolo zastavené a žalobca naďalej pôsobí v dovtedajšom zamestnaní, a teda tvrdenia,
že bola v značnej miere znížená jeho dôstojnosť a vážnosť, označila za nepreukázané.
Za nesporné okolnosti v konaní súd vymedzil to, že žalovaná podala trestné oznámenie týkajúce sa
osoby žalobcu a za sporné okolnosti to, či tvrdenia žalovanej uvedené v trestnom oznámení sú pravdivé
alebo nepravdivé, či konanie žalovanej malo reálny skutkový základ a následne aj spôsobilosť zásahu

do práva na ochranu osobnosti žalobcu.
Súd vec právne posúdil podľa § 11, § 13 ods. 1, 2 a 3 Občianskeho zákonníka, ako aj § 153 ods. 1,
2, § 154 a § 217 ods. 1 CSP.
Z vykonaného dokazovania nemal súd preukázané, že by žalovaná akýmkoľvek spôsobom o žalobcovi
verejnerozširovalanepravdivéinformácieojehosprávanívočinejčiužnapracoviskualeboichverejným

zverejňovaním na sociálnych sieťach. Svedkovia nepotvrdili, že by žalovaná bola o žalobcovi verejne
rozširovavala nepravdivé skutočnosti týkajúce sa jej obťažovania ním. Súd konštatoval, že žalovaná iba
využila svoje legitímne právo obrátiť sa na orgány činné v trestnom konaní po tom, ako jej problém na
pracovisku neriešili jej nadriadení, ktorí ju fakticky inštruovali k tomu, aby svoje práva uplatnila práve
týmto spôsobom. Dodal, že dokazovaním po začatí trestného stíhania neboli jednoznačne preukázané

tvrdenia v prospech ani v neprospech žalobcu a rovnako neboli preukázané ani tvrdenia v prospech
alebo neprospech žalovanej.
Vychádzajúc z toho, že základnou podmienkou pre vznik občiansko-právnych sankcií podľa § 13
Občianskeho zákonníka je, aby došlo k zásahu do osobnostnej sféry fyzickej osoby chránenej § 11 a
nasl. Občianskeho zákonníka, pričom k tvrdenému zásahu do osobnostných práv žalobcu malo v danom

prípade dôjsť podaním trestného oznámenia žalovanou 19.11.2013, konkrétne uvedením nepravdivých
tvrdení ohľadne jeho správania sa voči nej na pracovisku, súd podanie trestného oznámenie označil/
chápal ako uplatnenie procesného práva žalovanej podľa/vyplývajúceho z Trestného poriadku.
Ani pokiaľ išlo o ďalšie podmienky pre vznik občianskoprávnej zodpovednosti žalovanej podľa §
13 Občianskeho zákonníka a to neoprávnenosť zásahu a príčinnú súvislosť medzi neoprávneným

zásahom do osobnosti fyzickej osoby a vznikom nemajetkovej ujmy, nemal ich súd naplnené/
preukázané. Uzavrel, že keď neexistoval zásah, ktorý vyvolal alebo bol spôsobilý vyvolať ujmu a
ani protiprávny charakter tohto zásahu, nemôže existovať ani príčinná súvislosť medzi zásahom a
vzniknutou ujmou.
Navyše, súd poukázal na to, že žalobca nepreukázal, že by žalovaná obsah trestného oznámenia

bola zverejnila alebo verejne ním bola oboznámila zamestnancov mestskej polície. Mal preukázané
svedeckými výpoveďami, že žalovaná o správaní sa žalobcu voči nej verejne nehovorila a nerozširovala
o tom žiadne informácie a skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé privodiť žalobcovi ujmu, nakoľko
zo svedeckých výpovedí vyplynulo, že svedkovia o tom, až kým neboli predvolaní vypovedať pred
vyšetrovateľom nemali vedomosť. Súd preto uzavrel, že konaním žalovanej neboli naplnené znaky

neoprávneného zásahu do osobnosti žalobcu.
Súd konštatoval, že sa žalobca v priebehu celého konania nevyjadril, že by na základe trestného
oznámenia žalovanej bolo došlo k reálnej degradácii v jeho služobnom postavení a hodnotení, naopak
nepretržite od 17.7.2006 pôsobil ako veliteľ staníc v rámci Mestskej polície Košice. V súvislosti
s tým nemal preukázanú ani pracovnú degradáciu žalobcu, ani zníženie jeho príjmu ani postih inými

negatívnymi sankciami. Ani svedkovia nevyjadrili svoj negatívny postoj voči žalobcovi v dôsledku
podaného trestného oznámenia a skutočností uvedených žalovanou. Jedine svedok B. C. vypovedal
tak, že sa jeho vzťahy so žalobcom prerušili, pretože žalobca bol v tom čase nadriadeným svedka
a svedok zo strany tak ďalších nadriadených ale aj podriadených pociťoval nátlak a výčitky, koho si tovychoval. Tento postoj svedka však súd nevyhodnotil tak, že by tvrdenia žalovanej v trestnom oznámení
boli natoľko intenzívne, aby kvôli ním boli ohrozené, resp . aby boli zasiahli do cti, dôstojnosti a dobrého
mena žalobcu.

Súd vykonaným dokazovaním nemal jednoznačne preukázané, či tvrdenia žalovanej obsiahnuté v
trestnom oznámení sú alebo nie sú pravdivé; pravdivosť tvrdení žalovanej bola podporená svedeckou
výpoveďou I. K., uvedenou v odôvodnení uznesenia o zastavení trestného stíhania, ktorá správanie
sa žalobcu charakterizované ako sexuálne slovné narážky alebo dotyky potvrdila z vlastnej skúsenosti,
avšak ona ich však nebrala ako obťažovanie. Tiež z výpovede svedka B. C. vyplynulo, že o správaní

sa žalobcu spôsobom obťažujúcim ženy hovorilo ihneď ako sa stal veliteľom, prvýkrát teda v roku 2006,
kedy svedok bol jeho nadriadeným.
Súd na základe uvedeného dospel k záveru, že konanie žalovanej nebolo objektívne spôsobilé zásahu
do osobnostných práv žalobcu, preto žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu, zamietol. Tvrdenia
žalobcu, že bolo do jeho cti a dobrej povesti zasiahnuté konaním žalovanej majúcim, resp. dosahujúcim
intenzitu, ktorá by odôvodňovala potrebu ospravedlnenia sa a nemajetkovej ujmy, nebolo jednoznačne

preukázané.
Súd o trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešnej žalovanej priznal proti
žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

3. Proti rozsudku včas podal odvolanie žalobca, navrhol rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu

vrátiť ďalšie konanie. Označil rozsudok za nesprávny z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b/, f/ a h/ CSP.
K uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP uviedol, že je
rozsudok nezrozumiteľný a vnútorne protirečivý pokiaľ ide o odôvodnenie, poukázal na nesprávny
a nezrozumiteľný postup súdu pri vykonávaní ním navrhnutého dokazovania s tým, že navyše o ňom
súd uviedol v odôvodnení rozsudku skutočnosti, ktoré sú v rozpore s jeho skutočným postupom.

V konkrétnostiach napadol, že nezodpovedá skutočnosti bod 7. odôvodnenia, v zmysle ktorého mal súd
vykonať dokazovanie pripojeným vyšetrovacím spisom. Je pravdou, že na pojednávaní 5.5.2020 síce
netrval na oboznámení uznesenia v uvedenej trestnej veci z 21.3.2014, ktorého obsah mu bol známy
a avšak tvrdil, že žiadna iná časť vyšetrovacieho spisu na tomto pojednávaní oboznámená nebola.
Poukázal na nesprávnosť zápisnice z pojednávania z 5.5.2022 s tým, že časť zápisnice (strana 3 odsek

4) nezodpovedá priebehu pojednávania („je nám známy obsah vyšetrovacieho spisu aj súdneho spisu“).
Namietol,žezozvukovéhozáznamuzpojednávaniavyplýva,žesúdneoboznámilobsahvyšetrovacieho
spisu,žesažalobcaanijehoprávnyzástupcanevyjadrilitak,akojetouvedenévzápisniciopojednávaní,
teda že im je známy obsah vyšetrovacieho spisu, ale vyjadrili sa tak, že im je známy obsah súdneho
spisu a obsah uznesenia z 21.3.2014 z vyšetrovacieho spisu. Zo zvukového záznamu je zrejmé aj to, že

obsah vyšetrovacieho spisu prečítaný nebol, ani nebol oboznámený obsah listín, ktoré ho tvoria. Ak teda
súd uviedol, že vykonal dokazovanie obsahom vyšetrovacieho spisu, toto jeho tvrdenie nezodpovedá
skutočnosti. Nie je preto možné, aby súd (konkrétne v bodoch 9., 10. a15. odôvodnenia) uvádzal
skutočnosti, ktoré zistil z predmetného vyšetrovacieho spisu. Tým, že súd prvej inštancie nevykonal
dokazovanie obsahom vyšetrovacieho spisu, a napriek tomu v rozsudku z obsahu tohto vyšetrovacieho

spisu vychádzal, bolo porušené právo žalobcu na spravodlivý proces (právo byť prítomný pri vykonávaní
dokazovania, resp. právo vyjadriť sa k dokazovaniu).
V súvislosti s odvolacím dôvodom podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP žalobca v ďalšom namietol, že
súd v odôvodnení rozhodnutia pri opise obsahu jeho výpovede (nie pri svojom hodnotení dôkazov)
uviedol nepravdivé skutočnosti, resp. súd v odôvodnení tvrdí, že obsah v konaní vypočutých osôb je iný,

ako zodpovedá obsahu týchto výpovedí zaznamenaných v zápisniciach, či vo zvukových záznamoch.
Konkrétne namietol voči bodu 12. odôvodnenia, v ktorom súd uviedol obsah jeho výpovede: „ Už vtedy
mali medzi sebou žalobca a žalovaná jeden konflikt, a to na vianočnom večierku v roku 2012, kedy
žalobca mal žalovanú sexuálne fyzicky obťažovať, chytiť za zadok“. Namietol, že vo svojej výpovedi
ani v žiadnom svojom vyjadrení neuviedol, že by na vianočnom večierku mal mať so žalovanou

konflikt a naopak popieral akékoľvek obťažovanie žalovanej vrátane obťažovania akýmikoľvek fyzickými
dotykmi.
V ďalšom napadol súdom opísaný obsah výpovede svedka B. C. v bode 18. odôvodnenia s tým, že
opis obsahu výpovede nezodpovedá jej skutočnému obsahu. Mal za to, že súd vybral z výpovede
svedka tie, z kontextu vytrhnuté tvrdenia, ktoré mali vyvolávať dojem, že o žalobcovi panovala v mestskej

polícii mienka, že sexuálne obťažuje policajtky, pričom časť výpovede, kde svedok vypovedal, že
pred žalovanou sa nikdy žiadna podriadená na žalobcu v tomto smere nesťažovala, a že vytýkané
od podriadených „čo to mal za kolegu 10 rokov“ až po situácii so žalovanou, súd v časti, v ktorej
charakterizoval výpoveď svedka, neuviedol. Navyše namietol, že obsah zápisnice o výsluchu tohtosvedka nezodpovedá zvukovému záznamu. Mal za to, že ak súd uvedie v odôvodnení rozhodnutia
obsah dôkazu nezodpovedajúci skutočnosti, je takýto jeho postup porušením práva strany konania
na spravodlivý proces ešte predtým, než by bolo možné posúdiť, či hodnotenie dôkazov je v súlade

s pravidlami logiky a či súd hodnotil dôkazy v súlade s § 191 ods. 1 CSP.
Keďže tzv. vady zmätočnosti zakladajú dôvod na zrušenie rozsudku a jeho vrátenie súdu prvej inštancie,
navrhol, aby súd takto o jeho odvolaní rozhodol.
Pokiaľ sa týka odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f/ a písm. h/ CSP dal do pozornosti, že
sa podanou žalobou domáha ochrany osobnosti pred nepravdivými tvrdeniami žalovanej, ktoré presne

identifikoval na strane 3 žaloby. Nedomáha sa ochrany osobnosti z dôvodu, že naňho žalovaná podala
trestné oznámenie, ani z dôvodu, že sa naňho sťažovala, ale z dôvodu, že o ňom uviedla nepravdivé
skutočnosti. Pokiaľ teda súd mal za to, že žalovaná „iba využila svoje legitímne právo obrátiť sa na
orgány činné v trestnom konaní potom, ako jej problém na pracovisku neriešili jej nadriadení“, zdôraznil,
že pozornosti súdu ušlo, že sa nedomáha okrem iného ospravedlnenia od žalovanej za to, že podala
trestné oznámenie, ale za to, že uviedla nepravdivé tvrdenia v predmetnom trestnom oznámení, a to

presne identifikoval, ktoré nepravdivé tvrdenia žalovanej považuje za zásah do svojich osobnostných
práv.
Argumentoval, že tzv. petičné právo, ani právo podať trestné oznámenie nezahŕňa v sebe právo uvádzať
o niekom nepravdivé skutočnosti. Dodal, že zo žiadneho ustanovenia Trestného zákona ani Trestného
poriadku nevyplýva licencia pre oznamovateľa uvádzať o komkoľvek nepravdivé skutočnosti, naopak

svedok je povinný vypovedať v trestnom konaní pravdu (§ 131 TP). Uvedené platí aj pre osobu
podávajúcu trestné oznámenie.
Mal za nespochybniteľné, že tvrdenia žalovanej, ktoré sú predmetom konania, sú skutkovými tvrdeniami
anejdeohodnotiaceúsudky.PoukázalnazáveryuzneseniaNajvyššiehosúduSRsp.zn.1NCdo/4/2010
z 29.2.2012 v ktorom najvyšší súd konštatoval: „Petičné právo je ústavne zaručené a uplatnené podľa

práva iba za predpokladu, že nezasahuje neoprávnene do iných základných práv; ak je petičné právo
zneužité, môže dôjsť k neoprávnenému zásahu do práv na ochranu osobnosti“. Žalobca tak nevidel
žiaden dôvod, pre ktorý by otázka obsahu trestného oznámenia či výpovede v trestnom konaní mala byť
posudzované z iného hľadiska. Na uvádzanie nepravdivých tvrdení, pred uvedením ktorých žalovanou
sa domáha ochrany osobnosti, nemala žalovaná žiadnu zákonnú licenciu.

Citujúc bod 29. odôvodnenia rozsudku uviedol, že je formulovaný kostrbato a navodzuje záver, že
nebolo preukázané vykonaným dokazovaním z akého dôvodu sa žalobca domáha proti žalovanej
ochranyosobnosti,pričomzrejmesúdmienilvyjadriť(tvrdížalobca),ženebolapreukázanánepravdivosť
tvrdení žalovanej. Tento záver súdu, tvrdil, že je v príkrom rozpore s ustálenou súdnou praxou vo
veciach ochrany osobnosti, ktorá rozlišuje medzi hodnotiacimi úsudkami a skutkovými tvrdeniami.

Pokiaľ ide o skutkové tvrdenia, ako i v predmetnej veci, môže osoba, ktorá takéto skutkové tvrdenia
spôsobila, zasiahnuť do osobnostných práv dotknutej osoby, obhájiť, resp. preukázať, že nezasiahla
do osobnostných práv inej fyzickej osoby, len za predpokladu, že preukáže pravdivosť týchto tvrdení.
Tvrdil, že súd prvej inštancie sa odchýlil od tejto ustálenej súdnej praxe keď skonštatoval, že v konaní
nebola preukázaná ani pravdivosť, ale ani nepravdivosť tvrdení žalovanej, ktoré sú predmetom žaloby

žalobcu. Právne posúdenie veci súdom prvej inštancie, že v prípade ak nie je preukázaná nepravdivosť
skutkových tvrdení, ktorými malo byť zasiahnuté do osobnostných práv, žaloba na ochranu osobnosti
nie je dôvodná, neobstojí a je v rozpore s ustálenou súdnou praxou.
Napokon sa žalobca v odvolaní (37......) venoval aj ním uplatnenému nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy, kde mal za to, že zo záverov súdu vyplýva zjavne nesprávna domnienka súdu, že sa žalobca

domáhal náhrady škody. V súvislosti s nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy poukázal na výpoveď
svedka C., ktorého ďalšiu časť výpovede súd úplne ignoroval, táto nie je zachytená v zápisnici, ale
len v zvukovom zázname, kde svedok uviedol, že žalobca bol na smiech vždy keď sa o tom hovorilo
na mestskej polícii, označovali ho ako „úchyláka“. Namietol záver súdu, ktorý uviedol, že o správaní
sa žalobcu spôsobom obťažujúcim ženy sa hovorilo „hneď ako sa stal veliteľom prvýkrát, teda v roku

2006, kedy bol jeho nadriadeným“, žalobca mal za to, že si súd doslova vyskladal a vymyslel výpoveď
tohto svedka v rozpore s tým, čo svedok skutočne povedal. Svedok uviedol, že odkedy žalobca vstúpil
do funkcie, tak sa roznášali „reči“, že rád obťažuje policajtky a dáva im sexuálne návrhy, ale vo svojej
výpovedi svedok rovnako uviedol aj, že „jedna vec sú reči a druhá vec je, čo je na tom pravdy“. Svedok
výslovne uviedol, že žiadne konkrétne vyjadrenia či sťažnosti údajne dotknutých mestských policajtiek

mu neboli známe. Rovnako svedok neuviedol žiaden konkrétny rok, kedy sa malo údajne hovoriť
o správaní sa žalobcu spôsobom obťažujúcim ženy. Zdôraznil, že svedok C. sa vyjadril výslovne tak,
že nevie či na rečiach o údajnom obťažovaní mestských policajtiek bolo niečo pravdy alebo nie, avšak
jednoznačne uviedol, že znevažujúco a zosmiešňujúco pôsobili medzi mestskými policajtmi informácieuvedené žalovanou. Za takýchto okolností čo i len hypotetický záver súdu, že nedošlo na strane žalobcu
kvznikupredpokladovnanáhradunemajetkovejujmyvpeniazoch,malzanesprávnyanezodpovedajúci
vykonanému dokazovaniu.

4. K odvolaniu žalobcu sa vyjadrila žalovaná.
Pokiaľ žalobca namietal v odvolaní, že dokazovanie obsahom vyšetrovacieho spisu vykonané nebolo,
tak ako to tvrdil súd, a tým že súd v rozsudku z obsahu tohto vyšetrovacieho spisu vychádzal (body 9.,
10. a 15. odôvodnenia) porušil právo žalobcu na spravodlivý proces, mal za to, že k naplneniu tohto

odvolacieho dôvodu môže dôjsť len vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu dosiahne určitú intenzitu
odôvodňujúcuzáverotom,žesacelékonaniejavíakonespravodlivéapretokonkrétnepochybeniemusí
byť hodnotené v kontexte celého konania. Žalovaná zastala názor, že skutočnosti uvedené žalobcom
v odvolaní nedávajú podklad pre záver, že došlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces.
Uviedla, že ak by sa aj preukázala pravdivosť tvrdenia žalobcu, že dôkaz obsahu vyšetrovacieho spisu
nebol vykonaný súdom správne, takéto pochybenie by nemalo za následok porušenie práva žalobcu

na spravodlivý proces v takej intenzite, aby bol naplnený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/
CSP, pretože skutočnosti uvedené v bodoch 9., 10. a 15. odôvodnenia rozsudku neboli významné pre
rozhodnutie vo veci samej a pre žalobcu tak neboli vytvorené nevýhodnejšie podmienky na preukázanie
jeho tvrdení. Navyše tie skutočnosti uvedené v bodoch 9., 10. a 15. odôvodnenia rozsudku vyplývajú
z iných dôkazov vykonaných v predmetnom konaní, vykonanie ktorých žalobca nerozporoval (napr.

uznesenie OR PZ v Košiciach z 21.3.2014, ktoré žalobca priložil k žalobe).
Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal, že súd uvádzal v odôvodnení rozsudku pri opise obsahu výpovede
žalobcu nepravdivé skutočnosti, resp. súd v odôvodnení tvrdí, že obsah výpovedí osôb je iný ako
zodpovedá obsahu týchto výpovedí zaznamenaných v zápisnici alebo vo zvukových záznamoch,
žalovaná nesúhlasila. Poukázala na potrebu vykladať odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/

CSP eurokonformne a teda nestačí uviesť izolovanú vadu, pokiaľ konanie ako celok vykazuje znaky
spravodlivosti. Mala za zrejmé, že chyby v písaní zápisnice o pojednávaní nedosahujú z právneho
hľadiska žiadnu intenzitu porušenia práv žalobcu majúceho za následok porušenie práva na spravodlivý
proces. Nesúhlasila ani s tvrdením žalobcu, že opísaný obsah výpovede svedka C. je vytrhnutý
z kontextu a vyvoláva dojem, že o žalobcovi panovala v mestskej polícii mienka, že sexuálne obťažuje

policajtky. Súd vyhodnotením výpovede svedka C. nedospel k záveru o tom, že by o žalobcovi panovala
v mestskej polícii uvedená mienka, že sexuálne obťažuje policajtky, práve naopak súd dospel k záveru,
že neboli jednoznačne preukázané tvrdenia ani v prospech žalobcu a ani v jeho neprospech (29.
odôvodnenia).
V súvislosti s námietkami žalobcu v bodoch 14. a 15. odvolania, argumentovala žalovaná, že súd

nie je povinný v odôvodnení citovať a uvádzať doslovne vyjadrenia strán sporu a svedkov, ale je
oprávnený vlastnými slovami zhrnúť skutkový a právny stav veci a uviesť dôvody, na ktorých založil svoje
rozhodnutie.Veta,ktoráježalobcompreúčelyodvolaniavýlučnevytrhnutázkontextu(bod15.odvolania
– „Už vtedy mali medzi sebou žalobca a žalovaná jeden konflikt, a to na vianočnom večierku v roku
2012, kedy žalobca mal žalovanú sexuálne fyzicky obťažovať, chytiť za zadok“.), nemá žiaden význam

pre rozhodnutie vo veci samej. Vytýkaná časť odôvodnenia súdneho rozhodnutia ani sama o sebe ani
v súvislosti s ostatnými nedostatkami nie je spôsobilá porušiť práva žalobcu na spravodlivý súdny proces
v takej miere, aby to bolo dôvodom pre zrušenie rozhodnutia súdu prvej inštancie a zo strany žalobcu
ide až o prílišný formalizmus vo vzťahu k odôvodneniu rozhodnutia súdu prvej inštancie.
Pokiaľ žalobca vytýkal nesprávnosť skutkových zistení a nesprávne právne posúdenie o veci súdom

prvej inštancie ako i rozpor rozhodnutia s ustálenou súdnou praxou tým, že súd žalobu zamietol
napriek tomu, že žalovaná nepreukázala pravdivosť svojich tvrdení, s uvedenými námietkami žalovaná
nesúhlasila. Poprela, že by z jej strany došlo k neoprávneného zásahu do osobnostných práv žalobcu.
Uviedla,ženeoprávnenýmzásahomvzmysle§11anasl.Občianskehozákonníkajezásahdoosobnosti
fyzickej osoby, ktorý je v rozpore s objektívnym právom, t.j. s právnym poriadkom. O neoprávnený

zásah nejde okrem iného vtedy, keď je zásah dovolený, resp. možnosť zásahu je predpokladaná
zákonom, pokiaľ nie sú prekročené zákonom stanovené medze. Teda zásah do ochrany osobnosti
nie je neoprávnený, keď k nemu došlo pri výkone iného subjektívneho práva stanoveného zákonom.
Pod takýto výkon subjektívneho práva stanoveného zákonom je nutné podradiť právo obracať sa so
sťažnosťami na štátne orgány, rovnako aj právo podať trestné oznámenie. Za zjavné vybočenie zo

zákonomstanovenýchmedzíjepodľarelevantnejrozhodovacejpraxesúdnychautorítmožnépovažovať
najmä situáciu, keď sa osoba, ktorá zasiahla do osobnostných práv iného súčasne dopustila napríklad
trestného činu krivého obvinenia, krivej výpovede a krivej prísahy alebo priestupku ublížením na cti.
V tomto konaní nebolo preukázané, že by zo strany žalovanej bolo došlo k spáchaniu niektoréhoz uvedených trestných činov alebo priestupku. Ani z okolností, za ktorých došlo k podaniu trestného
oznámenia nie je možné vyvodiť záver, že by bolo došlo zo strany žalovanej k excesu zo zákonom
stanovených medzí. Žalovaná v trestnom konaní realizovala výlučne svoje procesné práva a vo vzťahu

k žalobcovi uvádzala len skutočnosti súvisiace s predmetom trestného oznámenia a s predmetom
výsluchu v trestnom konaní. Nebolo preukázané, že by trestné oznámenie ako aj vyjadrenia žalovanej
v trestnom konaní boli robené svojvoľne za účelom ohroziť alebo poškodiť osobnostné práva žalobcu.
Naopak, žalovaná pri výkone svojich práv postupovala v rozsahu stanovenom zákonom, skutočnosti
uvádzala v presvedčení o ich správnosti a výlučne za účelom zistenia a náležitého objasnenia veci.

Informácie, ktoré boli predmetom trestného konania ďalej nešírila, a to ani na pracovisku a ani žiadnym
iným spôsobom. Konala výlučne za účelom ochrany svojich vlastných osobnostných práv pred zásahmi
žalobcu, a na ich ochranu využívala výlučne zákonom ustanovené prostriedky.
Žalovaná potvrdila, že trestné konanie bolo síce uznesením OR PZ z 21.3.2014 zastavené, nie však
z dôvodu, že by sa nepotvrdila pravdivosť tvrdení žalovanej, ale z dôvodu, že nedošlo k naplneniu
skutkovej podstaty zločinu vydierania. Žalovaná uviedla, že právna kvalifikácia skutku je vecou orgánov

činných v trestnom konaní, pričom ona nikdy v trestnom oznámení žalobcu z trestného činu vydierania
neobvinila.
Uviedla, že v konaní za účelom preukázania pravdivosti skutočností, ktoré boli predmetom trestného
konania poukazovala na výpovede svedkov v trestnom konaní a to H. I. a I. F.. Uviedla, že zápisnica
o výsluchu svedka má povahu verejnej listiny a z toho dôvodu sa prezumujú správnosť a pravdivosť

údajov v nej uvedených a v tomto smere sú potom súdy a iné štátne orgány takouto listinou viazané.
Samotnásvedeckávýpoveďmôžebyťvsúdnomkonaníspochybnenázhľadiskajejpravdivosti,úplnosti,
vierohodnosti ako aj súladnosti s inými dôkazmi, avšak v tomto súdnom konaní pravdivosť, vierohodnosť
a ani úplnosť výpovedí svedkov H. I. a I. F. nebola spochybnená ani vyvrátená. Žalovaná preto mala
za to, že v konaní bola preukázaná aj pravdivosť svedeckých výpovedí týchto svedkov a v konečnom

dôsledku tak pravdivosť tvrdení ňou uvedených v trestnom konaní.
Napokon sa vyjadrila k nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy. Uviedla, že predpokladom
úspešnosti žaloby na ochranu osobnosti a uplatnenia náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je,
že k neoprávnenému zásahu došlo na verejnosti, respektíve verejne prístupnom mieste. Z tvrdení
žalobcuaanizvykonanéhodokazovanianevyplynulo,žebyskutočnosti,ktorébolipredmetomtrestného

oznámenia boli žalovanou šírené aj verejne. K takémuto záveru dospel aj súd prvej inštancie a žalovaná
sa s ním v celom rozsahu stotožňuje. Súd dospel k záveru, že žalobca nepreukázal, že by v dôsledku
správania žalovanej došlo k zásahu do jeho súkromného a pracovného života, aj s týmto záverom súdu
prvej inštancie sa žalovaná stotožňuje a má ho za vecne správny. Z jej strany nedošlo k neoprávnenému
zásahu do osobnostných práv vôbec, a už nie v takej intenzite odôvodňujúcej priznanie náhrady

nemajetkovej ujmy v akejkoľvek sume, nie to ešte v sume 15.000 eur. Uviedla, že skutočnosti uvedené
v trestnom konaní nemali žiaden negatívny vplyv na pracovné postavenie žalobcu alebo jeho súkromný
život. Žalobca bol v práci povýšený na zástupcu náčelníka a v tejto funkcii pôsobí doposiaľ, zo žiadnych
dôkazov nevyplynulo, že by bolo došlo k zníženiu jeho vážnosti medzi kolegami a jeho podriadenými.
Dôvodnosť priznania náhrady nemajetkovej ujmy nepreukazuje ani svedecká výpoveď svedka B. C.,

vierohodnosť jeho výpovede spochybňuje skutočnosť, že v jej čase bol žalobca priamym nadriadeným
svedka. Rovnako mala za to, že jej tvrdenia negatívne neovplyvňujú ani súkromný život žalobcu, v čase
trestného konania nežil so svojou manželkou v spoločnej domácnosti z iných dôvodov než z dôvodu ňou
podaného trestného oznámenia, v súčasnosti má žalovaná vedomosti, že žalobca už niekoľko rokov
žije v spoločnej domácnosti so svojou manželkou, dcérou, ako aj ďalším dieťaťom, ktoré sa žalobcovi

a jeho manželke narodilo v krátkom čase po podaní trestného oznámenia a vedení trestného konania.
Okrem uvedeného tvrdila aj, že priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v sume 15.000 eur by bolo pre ňu
likvidačné. Aj z toho dôvodu mala priznanie náhrady nemajetkovej ujmy za vylúčené.
Navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil a priznal jej voči
žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

5. Žiadne ďalšie vyjadrenia neboli v odvolacom konaní dané.

6. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 CSP) na základe odvolania podaného včas žalobcom
ako oprávnenou osobou (§ 362 a § 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné

(§ 355 – 358 CSP), postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a viazaný
rozsahom odvolania (§ 379 CSP) a odvolacími dôvodmi vymedzenými odvolateľom (§ 380 a § 365
CSP), preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako aj konanie, ktoré jeho vydaniupredchádzalo a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné vyhovieť, rozsudok je vecne správny
a ako taký ho preto potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP).

7. Rozsudok bol verejne vyhlásený 21. marca 2024 o 10.05 hod. v pojednávacej miestnosti Krajského
súdu v Košiciach č. dverí 210, o ktorej skutočnosti bol vopred vyvesený oznam na úradnej tabuli
a zároveň zverejnený na webovej stránke tunajšieho súdu 15.3.2024.

8. Žalobca odôvodnil odvolanie tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaného dokazovania

k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP), vec nesprávne právne posúdil (§ 365
ods. 1 písm. h/ CSP) a nesprávnym procesným postupom pi vykonávaní dokazovania znemožnil mu ako
strane sporu, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva čím, tvrdil, že došlo k porušeniu práva
na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b/ CSP).

9. Preskúmaním napadnutého rozsudku, obsahu spisu ako aj konania, ktoré vydaniu rozsudku

predchádzalo, dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalobcu nie je opodstatnené, žiaden z
odvolacích dôvodov nie je naplnený. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom
pre náležité zistenie skutkového stavu, vykonané dôkazy riadne vyhodnotil podľa § 191 CSP a dospel
na ich základe k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie. Zo zisteného
skutkového stavu vyvodil súd prvej inštancie i správny právny záver a rozsudok aj náležite odôvodnil.

Odvolací súd preto rozsudok vo veci samej ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP.

10. Dôvody napadnutého rozsudku sú správne, logické a zákonu zodpovedajúce, odvolací súd na ne
v plnom rozsahu odkazuje. Súd prvej inštancie v odôvodnení dal odpoveď na všetky relevantné otázky
súvisiace s predmetom konania, dostatočne objasnil skutkový a právny základ rozhodnutia, nenechal

priestor pre vznik pochybností, prečo nárok uplatnený žalobcom titulom ochrany osobnosti nemal za
daný a prečo žalobu zamietol. Správne sa vyporiadal so zistenými skutkovými okolnosťami, správne
vyhodnotil koho zaťažovalo v tom-ktorom štádiu dokazovania dôkazné bremeno a vo veci aj správne
rozhodol, ak vychádzal z toho a dospel k záveru, že žalobca nepreukázal existenciu takého konania
žalovanej, ktoré by bolo neoprávneným zásahom do osobnostných práv žalobcu.

11. Na správnosti skutkových zistení a právnych úvah súdu prvej inštancie, ako ani na správnosti
dôvodov napadnutého rozsudku nie je spôsobilé nič zmeniť ani podané odvolanie, v ktorom žalobca/
odvolateľ napáda nesprávnosti v procesnom postupe súdu prvej inštancie s tým, že nimi/týmito došlo
k porušeniu jeho procesných práv v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

namieta skutkové závery súdu prvej inštancie a ich právne posúdenie, argumentujúc najmä tým,
že súd nedostatočne zohľadnil, resp. vôbec nezohľadnil, že si nároky titulom ochrany osobnosti
neuplatnil z dôvodu, resp. na tom skutkovom základe, že žalovaná podala trestné oznámenie, ale za
to, že v trestnom konaní uviedla nepravdivé tvrdenia, ktorými zasiahla do jeho osobnostných práv,
súčasne argumentujúc, že napriek tomu, že ide o skutkové tvrdenia, ich pravdivosť v konaní v rozpore

s ustálenou súdnou praxou nepreukázala. Mal za takýchto okolností (ak nie jej preukázaná nepravdivosť
skutkových tvrdení zasahujúcich do osobnostných práv dotknutej osoby) záver súdu, že žaloba na
ochranu osobnosti nie je dôvodná, za neobhájiteľný a v rozpore so súdnou praxou. Odvolací súd má za
to, že s predmetnými otázkami sa postačujúcim spôsobom a správne vyporiadal už súd prvej inštancie.

12. Rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny a odvolací súd v celom rozsahu sa stotožňuje s jeho
dôvodmi. V odôvodnení svojho rozsudku v súlade s § 387 ods. 2 CSP odvolací súd preto sa obmedzuje
len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozsudku, ako už vyššie uviedol. Reagujúc na
odvolacie námietky žalobcu a na zdôraznenie správnosti dôvodov napadnutého rozsudku odvolací súd
dopĺňa:

13. Súd zamietol žalobu podanú žalobcom titulom ochrany osobnosti s tým, že nemal preukázaný
neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcu ako prvý a základný predpoklad pre úspech žalobcu
v spore o ochranu osobnosti.

14. Žalobca, pokiaľ ide o neoprávnený zásah, resp. pokiaľ sa týka neoprávneného zásahu do jeho
osobnosti zdôrazňoval, že sa domáhal ochrany osobnosti pred nepravdivými tvrdeniami zo strany
žalovanej, ktoré uviedol, že presne identifikoval na strane 3 podanej žaloby („bol vianočný večierok a tam
ju p. C. po prvýkrát chytil za zadok“, „prišiel k nej zozadu a chytal ju oboma rukami za obe polky“, „keďsedela za počítačom prišiel za ňou, začal ju masírovať, keď sa prechádzala po chodbe ju štipol, alebo do
zadku“, „povedal, že nemá špekulovať, že by išla do hliadky, že mu sľúbila, že bude poslúchať a vtedy jej
mal povedať nevymýšľaj, ako môžem pomôcť, tak viem človeka aj zničiť“ a „stále využil príležitosť, že ju

chytil za zadok alebo za stehno, alebo, keď sedela za počítačom, prišiel zozadu a začal jej masírovať krk
a chrbát“) a súčasne negatívne vymedzil, že sa nedomáha ochrany osobnosti voči žalovanej z dôvodu,
že naňho podala trestné oznámenie, ani z dôvodu, že sa naňho sťažovala. Avšak žalobca prehliadol, že
ním namietané nepravdivé tvrdenia zo strany žalovanej žalovaná uviedla ako skutkové tvrdenia v rámci
podaného trestného oznámenia a teda napádané tvrdenia boli obsahom jej trestného oznámenia.

15. Podať trestné oznámenie je subjektívnym právom každej osoby a teda i žalovanej.

16. Predpokladom úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti okrem iného je neoprávnený
zásah do chránených osobnostných práv, ktorý je v rozpore s právnym poriadkom. Nemožno však
označiť za protiprávny zásah do osobnosti také správanie, príp. písomný alebo ústny prejav, ku ktorému
došlo v rámci výkonu subjektívneho práva, ktorému je priznávaná ochrana do takej miery, že je mu

dávaná prednosť pred iným právom. O neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby nejde okrem
iného vtedy, keď je zásah dovolený, resp. jeho možnosť je predpokladaná zákonom.

17. V danej veci žalovaná bola oprávnená podať trestné oznámenie.
Predpokladom pre poskytnutie ochrany pred zásahom do práva na ochranu osobnosti v zmysle § 13

a nasl. Občianskeho zákonníka je okrem iného skutočnosť, že zásah bol neoprávnený. Nemožno
hovoriť o neoprávnenom zásahu tam, kde takýto zásah zákon dovoľuje alebo tam, kde k zásahu došlo
v rámci výkonu subjektívneho práva, hoci sa inak zásah týka osobnosti fyzickej osoby (§ 11 Obč. zák.).
Subjektívnym právom v uvedenom zmysle je i právo fyzickej osoby podať trestné oznámenie.
Orgány činné v trestnom konaní zisťujú skutočnosti nasvedčujúce tomu, že bol spáchaný trestný čin,

jednak z trestných oznámení, ktoré prichádzajú od štátnych orgánov, vyšších územných celkov, obcí,
právnických osôb, záujmových združení občanov, občanov a ďalších subjektov (napr. zdravotníckych
zariadení, štátnych podnikov a pod.), a jednak z vlastných zistení pri plnení svojich úloh. Podnety
obsahujúce skutočnosti nasvedčujúce tomu, že bol spáchaný trestný čin, môžu prichádzať napríklad
od služby kriminálnej polície, alebo finančnej polície Policajného zboru, kontrolných orgánov, alebo aj

z masovokomunikačných prostriedkov. Podľa § 161 ods. 1 veta prvá Trestného poriadku, trestné
oznámenie sa podáva prokurátorovi alebo policajtovi. Povinnosť prijímať trestné oznámenia majú
prokurátor a policajt ako orgány činné v trestnom konaní (§ 10 ods. 1 Trestného poriadku).

18. Ak žalobca namieta nepravdivosť tvrdení, že nimi bolo zasiahnuté do jeho osobnostných práv, keďže

je právom žalovanej podať trestné oznámenie a tvrdiť skutočnosti, je dôkazné bremeno na žalovanom,
aby preukázal jednak, že predmetnými tvrdeniami/vyjadreniami žalovanej došlo k zásahu do jeho
osobnostných práv, ako aj, že tieto tvrdenia sú nepravdivé. Vzhľadom na subjektívne právo žalovanej
podať trestné oznámenie a uvádzať v ňom skutočnosti, čo je podstatou trestného oznámenia, dôkazné
bremeno preukázať, že žalovanou ako oznamovateľkou v trestnom oznámení tvrdené skutočnosti sú

nepravdivé a zasiahli do jeho osobnostných práv/práv na ochranu osobnosti, zaťažuje žalobcu, nie
žalovanú, ktorá prostredníctvom týchto tvrdení realizovala svoje subjektívne právo, resp. žalobca mal
a mohol preukázať, že išlo zo strany žalovanej o exces (napr. krivá výpoveď), čo preukázané nebolo.

19. Súdu v civilnom konaní neprináleží skúmať pravdivosť či nepravdivosť obsahu trestného oznámenia,

súd v civilnom konaní hodnotí len či žalobcom namietanými tvrdeniami, ku ktorým došlo pri realizácii
subjektívnehoprávažalovanejpodaťtrestnéoznámenie,došlokzásahudo osobnostnýchprávžalobcu,
v dôsledku neprimeraným spôsobom realizovaného subjektívneho práva žalovanej a vyhodnotiť stret
týchto dvoch subjektívnych práv.

20. Odvolací súd má na základe obsahu spisu, s ktorým sa oboznámil za to, že žalobca nepreukázal ani
len zásah do jeho osobnostných práv ako prvotný predpoklad úspešného uplatnenia práva na ochranu
osobnosti, pretože tvrdenia o znížení autority a rešpektu medzi jeho podriadenými príslušníkmi mestskej
polície, vznik pochybností o jeho morálnej bezúhonnosti ako dôsledok žalovanou uvedených tvrdení pri
oznámení trestnej činnosti, nebol preukázaný. Preukázaný nebol ani zásah do jeho súkromného života,

ktorý žalobca ani bližšie nekonkretizoval. Z vyjadrení žalovanej naopak v týchto súvislostiach vyplynulo,
že žalobca v práci bol povýšený na zástupcu náčelníka, k čomu by s najväčšou pravdepodobnosťou
v prípade negatívneho vplyvu ním vymedzených tvrdení žalovanej, uvedených ňou pri realizácii jej
subjektívneho práva podať trestné oznámenie, nebolo došlo. V súkromí žalobcu došlo k obnoveniu jehospolužitia s manželkou, s ktorou v čase trestného konania v spoločnej domácnosti z iných dôvodov nežil,
a v krátkom čase po podaní trestného oznámenia narodilo sa žalobcovi a jeho manželke dieťa.

21. Zákon neposkytuje ochranu proti akémukoľvek zásahu, ale len proti takému zásahu, ktorý je
neoprávnený. Neoprávnený zásah musí byť spôsobilý privodiť ujmu na osobnosti fyzickej osoby z
hľadiska jej postavenia v spoločnosti.

22. Za neoprávnený nemožno považovať zásah do osobnostnej sféry, ak ide o okolnosti vylučujúce

protiprávnosť konania (napr. výkon práva, plnenie povinnosti, svojpomoc, nutná obrana či krajná núdza).
Privoleniefyzickejosobynazásahvšakvylučujeprotiprávnosťzásahu,alelenvtedy,akideoosobnostné
právo, ktorým možno disponovať. Osobitnými prípadmi dovolených zásahov sú zákonné licencie podľa
§ 12 ods. 2 a 3.

23. Za neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti sa považuje konanie, ktoré smeruje proti

osobnej a mravnej integrite fyzickej osoby, ktoré je objektívne spôsobilé znížiť jej dôstojnosť, vážnosť
a česť a ktoré ohrozuje jej postavenie a uplatnenie v spoločnosti.(rozsudok NS ČR z 1.10.2002 sp. zn.
28Cdo 983/2002)

24. Základnou hmotnoprávnou podmienkou vzniku zodpovednosti podľa § 13 Obč. zákonníka je,

aby zásah bol objektívne spôsobilý vyvolať nemajetkovú ujmu spočívajúcu v buď v porušení alebo
len v ohrození osobnostného práva fyzickej osoby, pokiaľ ide o jej fyzickú alebo morálnu integritu.
V rámci jednotného práva na ochranu osobnosti existujú jednotlivé čiastkové práva (napr. najmä právo
ma ochranu života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a
prejavov osobnej povahy), ktoré zabezpečujú občianskoprávnu ochranu jednotlivých hodnôt, resp.

stránok osobnosti fyzickej osoby ako neoddeliteľných súčastí jej celkovej fyzickej a psychickej integrity
Pre vznik práva na náhradu nemajetkovej ujmy je nevyhnutné, aby boli súčasne naplnené základné
predpoklady, ktorými sú: neoprávnený zásah, existencia nemajetkovej ujmy a príčinná súvislosť medzi
nimi. V prípade nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch musí byť, navyše preukázané, že
samotné konštatovanie porušenia práva ako prostriedok ochrany osobnostných práv je nedostačujúce.

25. Žalobca za zásah (do osobnostných práv) považoval všetky ním v žalobnom návrhu vymedzené
tvrdenia žalovanej („bol vianočný večierok a tam ju p. C. po prvýkrát chytil za zadok“, „prišiel k nej zozadu
a chytal ju oboma rukami za obe polky“, „keď sedela za počítačom prišiel za ňou, začal ju masírovať, keď
saprechádzalapochodbejuštipol,alebodozadku“,„povedal,ženemášpekulovať,žebyišladohliadky,

že mu sľúbila, že bude poslúchať a vtedy jej mal povedať nevymýšľaj, ako môžem pomôcť, tak viem
človeka aj zničiť“ a „stále využil príležitosť, že ju chytil za zadok alebo za stehno, alebo, keď sedela za
počítačom, prišiel zozadu a začal jej masírovať krk a chrbát“), ktorými na Okresnej prokuratúre Košice II
pri spisovaní trestného oznámenia do zápisnice vymedzovala/popisovala okolnosti, za ktorých došlo ku
skutku, ktorý mala za trestný čin, o spáchaní ktorého urobila oznámenie a na základe ktorých žalovanou

oznámených skutočností bolo začaté trestného stíhanie. Žalobca síce správne uvádzal v žalobnom
návrhu, v konaní na súde prvej inštancie, a ako to aj zdôraznil v podanom odvolaní, že za zásah do
osobnosti fyzickej osoby nemožno považovať trestné oznámenie podané príslušnému orgánu, resp. na
tom základe vedené trestné konanie, ale vždy len určité konkrétne správanie subjektu zásahu a v rámci
neho prípadný jeho písomný alebo ústny prejav, ak takéto konkrétne správanie alebo prejav vzhľadom

na všetky okolnosti bol objektívne spôsobilý zasiahnuť do chránených práv, pričom vymedzil konkrétne
v trestnom oznámení použité tvrdenia/vyjadrenia žalovanej.
Odvolací súd dodáva to (čo už žalobca neuviedol), že o neoprávnený zásah do osobnostných práv
by mohlo ísť okrem iného len v prípade zverejnenia nepravdivých údajov difamujúcej (ohováračskej,
hanlivej, ctipoškodzujúcej, klebetnej) povahy (prípadne tiež pravdivých údajov, týkajúcich sa súkromia

a intímnych oblastí života fyzickej osoby, čo však v danej veci tvrdené nebolo) týkajúcich sa
žalobcu. Vyjadrenie subjektívneho názoru vysloveného v rámci uplatňovania procesných práv účastníka
trestného konania nemožno označiť za neoprávnený zásah do osobnosti občana, aj keď by sa
inak týkal osobnosti žalobcu, ak sa tak stalo spôsobom primeraným okolnostiam, za akých malo
k zásahu dôjsť. Neprimeranosť v okolnostiach posudzovanej veci preukázaná nebola. Vyjadrenia

žalovanejnepresahovalirámectrestnéhokonania,keďknímdošloprivýkoneinéhosubjektívnehopráva
garantovaného zákonom. Žalobca v tej súvislosti nič konkrétne ani netvrdil.26. Odvolací súd dopĺňa aj, že za zásah nespôsobilý narušiť alebo ohroziť práva na ochranu osobnosti
chránené § 11 Občianskeho zákonníka súdy považujú prípady, keď zásah spočíval v tvrdeniach, ktoré
boli prednesené napríklad za takých okolností, za ktorých nehrozilo zverejnenie a nemohlo žiadnym

spôsobom dôjsť k zníženiu vážnosti fyzickej osoby napríklad medzi ostatnými spoluobčanmi (Sborník
III Nejvyššího soudu, Praha, ŠEVT 1980, s. 177).
V danej veci nešlo o verejné vyjadrenia žalovanej. Nebolo preukázané také konanie žalovanej, ktoré
by smerovalo k porušeniu práv na ochranu osobnosti žalobcu a žalovaná by akokoľvek zverejňovala či
už údaje o podaní trestného oznámenia alebo žalobcom napádané ňou v rámci trestného oznámenia

použité vyjadrenia. Predmetné vyjadrenia žalovanej boli a zostali obsahom vyšetrovacieho spisu a to,
že sa nejakým spôsobom a v nejakom rozsahu mohli stať známymi spoločným kolegom žalobcu
a žalovanej, ktorí boli v trestnej veci vypočutí, bolo v rámci vedeného trestného konania a za túto
skutočnosť nemôže zodpovedať žalovaná.

27. Pokiaľ sa týka žalobcom/odvolateľom uplatneného odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1

písm. b/ CSP a námietok na porušenie práva na spravodlivý proces, v konkrétnostiach namietajúc
prítomnosť tzv. vád zmätočnosti rozsudku, dôvodil tým, že súd v odôvodnení rozhodnutia uviedol obsah
dôkazov nezodpovedajúci skutočnosti, ktorý takýto postup súdu je porušením práva strany konania
na spravodlivý proces ešte predtým, než by bolo možné posúdiť, či hodnotenie dôkazov je v súlade
s pravidlami logiky a či súd hodnotil dôkazy v súlade s § 191 ods. 1 CSP.

28. O naplnenie odvolacieho dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. b/ CSP pôjde vtedy, ak nesprávny
procesný postup súdu, ktorým dochádza k znemožneniu realizácie práv strany sporu, dosiahne takú
intenzitu, ktorá umožní dôvodný záver o tom, že celé konanie sa javí ako nespravodlivé. Obsah práva
na spravodlivý proces je pomerne široký (možno sem zaradiť o.i. napr. právo byť vypočutý, právo

navrhovať dôkazy, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia...), konkrétne pochybenie súdu musí byť
vždy hodnotené v kontexte celého konania.
Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu

zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny
proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej
právnyminázormiapredstavami,preberalariadilsaňoupredkladanýmvýkladomvšeobecnezáväzných
predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II.
ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

29. Pokiaľ sa týka konkrétností, namietal odvolateľ že nezodpovedá skutočnosti bod 7. odôvodnenia,
v zmysle ktorého mal súd vykonať dokazovanie pripojeným vyšetrovacím spisom, pričom zo zvukového
záznamu z pojednávania z 5.5.2022 vyplýva, že súd obsah vyšetrovacieho spisu neoboznámil, a že

žalobca, ani jeho právna zástupkyňa sa nevyjadrili tak, ako je uvedené v zápisnici o pojednávaní, teda,
že im je známy obsah vyšetrovacieho spisu, ale vyjadrili sa, že im je známy obsah súdneho spisu
a obsah uznesenia z 21.3.2014 z vyšetrovacieho spisu a ak teda súd nevykonal dokazovanie obsahom
vyšetrovacieho spisu, a napriek tomu, namietal odvolateľ, že z jeho obsahu vychádzal, konkrétne
poukázal na zistenia uvedené v odsekoch 9., 10. a 15., porušil právo žalobcu na spravodlivý proces.

30. Odvolací súd zistil zo zvukového záznamu z pojednávania zo dňa 5.5.2022, že súd prvej inštancie
skutočne na pojednávaní 5.5.2022 nevykonal dokazovanie oboznámením celého vyšetrovacieho
spisu, aký dojem vzbudzuje v odôvodnení rozsudku v odseku 7. uvedená formulácia: „... vykonal
dokazovanie ... pripojeným vyšetrovacím spisom číslo...“. Aj pokiaľ ide o nesprávnu protokoláciu
v zápisnici o pojednávaní, z vyjadrení žalobcu, resp. jeho právneho zástupcu, podľa zvukového

záznamu, títo sa skutočne nevyjadrili tak, že im je známy obsah vyšetrovacieho spisu, ale len, že im je
známy obsah uznesenia z 21.3.2014 z vyšetrovacieho spisu.
Vyhodnotiac námietku v kontexte zistených okolností a celého konania, uvedené pochybenie nezakladá
danosť odvolacieho dôvodu podľa 365 ods. 1 písm. b/ CSP a uvedeným nesprávnym postupom súdu
nedošlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces.

V odsekoch 9., 10. a 15. odôvodnenia rozsudku sa síce súd odvoláva, resp. odkazuje na svoje zistenia
z vyšetrovacieho spisu (ktorý nebol v celom jeho rozsahu oboznámený), avšak ide o zistenia, resp.
závery, že žalovaná dňa 19.11. 2013 na Okresnej prokuratúre Košice II podala trestné oznámenie na
žalobcu, že uznesením vyšetrovateľa OR PZ v Košiciach z 23.12.20113 bolo začaté trestné stíhanie prezločin vydierania podľa § 189 ods. 1 Trestného zákona a z odseku 15. odôvodnenia vyplýva, že žalovaná
vyššiuvedenévodseku14.uviedlavtrestnomoznámeníurobenomnaprokuratúre,ktoréskutočnostipre
predmet konania ako taký neboli právne významné, vyplynuli aj z iných v konaní vykonaných dôkazov

a žalobca nemôže argumentovať, že by preň tieto skutočnosti neboli známe a ani ich nerozporoval.

31. Pokiaľ odvolateľ napadol opis výpovede svedka C. súdom v odseku 18. odôvodnenia rozsudku
a namietal, že nezodpovedá skutočnému obsahu, že obsah zápisnice z pojednávania zo 6.12.2021
o výsluch svedka nezodpovedá zvukovému záznamu a teda týmto postupom bolo porušené právo

žalobcu na spravodlivý proces, odvolací súd hodnotiac námietky v kontexte celého konania, sa
nestotožňujeanistoutonámietkoudovolateľa,ževytknutýmipochybeniamidošlokporušeniujehopráva
na spravodlivý proces. Jednak námietka je nekonkrétna, odvolací súd na základe oboznámenia sa so
zvukovým záznamom z pojednávania nezistil rozpory medzi tým, čo svedok vypovedal a ako jej jeho
výpoveď zaznamenaná v zápisnici z pojednávania a pokiaľ ide o odsek 18. odôvodnenia rozsudku, ide
oskutkovézisteniesúduzvýpovedesvedka,opisktoréhosúdomniejevrozporespodstatouzvýpovede

svedka.

32. V spojitosti s dôvodmi zamietnutia žalobného návrhu (nepreukázanie neoprávneného zásahu)
a hodnotiac a zohľadniac intenzitu namietaných pochybení, nejde o vady zmätočnosti ako namietal
odvolateľ a ani namietaným nedošlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

33. Zo všetkých vyššieuvedených dôvodov, ako aj dôvodov uvedených v odôvodnení napadnutého
rozsudku, odvolací súd rozsudok ako vecne správny podľa § 387 ods. 1,2 CSP potvrdil.

34. Podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP rozhodol odvolací súd o trovách odvolacieho

konania s v súlade s § 255 ods . 1 CSP 1 CSP priznal v odvolacom konaní úspešnej žalovanej nárok na
náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, proti žalobcovi, ktorý v odvolacom konaní úspešný
nebol.

35. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov: 3 hlasy za (§ 393

ods. 2 veta druhá CSP).

Poučenie:

: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený

sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej

zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania.
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom.

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.