Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, November 18, 2015

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 8MCdo/6/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8112202586
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 11. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Trnková
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2015:8112202586.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom
v Bratislave, Pajštúnska 5, zastúpenej TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pajštúnska 5,
proti odporcovi S. Z., t.č. na neznámom mieste, za účasti vedľajšieho účastníka na strane odporcu
Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, so sídlom v Prešove, Námestie legionárov č. 5,
zastúpeného JUDr. Ambrózom Motykom, advokátom so sídlom v Stropkove, Nám. SNP č. 7, o 174,03 €

spríslušenstvom,vedenejnaOkresnomsúdePrešovpodsp.zn.10C56/2012,omimoriadnomdovolaní
generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 27. februára
2014 č.k. 20 Co 244/2012, takto

r o z h o d o l :

Mimoriadne dovolanie o d m i e t a.

Navrhovateľka je povinná zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi trovy konania o mimoriadnom dovolaní 95,

29 € na účet JUDr. Ambróza Motyku do troch dní.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Prešov rozsudkom z 12. septembra 2012 č.k. 10 C 56/2012-48 návrh na zaplatenie
174,03 € s prísl. titulom nezaplatených splátok z úverovej zmluvy zamietol, náhradu trov konania
účastníkom nepriznal a navrhovateľke uložil povinnosť nahradiť vedľajšiemu účastníkovi trovy konania
vo výške 64,21 € na účet právneho zástupcu do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Uviedol,

že uplatňovaná suma tvorí pohľadávku navrhovateľky z úverovej zmluvy, ktorú uzavrel jej právny
predchodca s odporcom a na ktorú treba aplikovať ustanovenia upravujúce práva spotrebiteľa. Návrh
na začatie konania bol podaný 30. januára 2012, pričom celkové nároky z uplatnenej úverovej zmluvy
boli zosplatnené už 25. júna 2007 a preto súd prihliadol na námietku premlčania vznesenú vedľajším
účastníkom. Písomné uznanie dlhu predložené navrhovateľkou neuznal pre rozpor s § 558 Občianskeho
zákonníka, keďže dlžník pri podpise nevedel o tom, že dlh je už premlčaný. Návrh zamietol aj z

dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie navrhovateľky. Zmluvu o postúpení pohľadávok uzavretú
medzi právnym predchodcom navrhovateľky a navrhovateľkou považoval za neplatnú s poukazom na
skutočnosť, že právny predchodca navrhovateľky vylúčil možnosť postúpenia akejkoľvek pohľadávky
odporcu z tejto úverovej zmluvy na tretiu osobu, čím je zrejmé, že navrhovateľka nie je aktívne
legitimovaná v tomto konaní. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.

Na odvolanie navrhovateľky Krajský súd v Prešove rozsudkom z 27. februára 2014 č.k. 20 Co 244/2012
rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a navrhovateľke uložil povinnosť nahradiť vedľajšiemu účastníkovi
trovy odvolacieho konania vo výške 31,28 € na účet právneho zástupcu do 15 dní a náhradu trov
vo vzťahu medzi navrhovateľkou a odporcom nepriznal. Dospel k záveru, že súd prvého stupňa
na zistený skutkový stav použil správny právny predpis, ktorý aj správne interpretoval, pričom zo
skutkových záverov vyvodil správne právne závery. Odvolací súd zhodne s názorom prvostupňového

súdu poukázal na skutočnosť, že pri uzatváraní Dohody došlo k nekalej obchodnej praktike, ktorá bola v
rozpore s požiadavkou odbornej starostlivosti, ktorá podstatne narušuje alebo podstatne môže narušiťekonomické správanie priemerného spotrebiteľa. Teda považoval za správny záver, podľa ktorého
Dohoda ako nekalá obchodná praktika je neplatná. Súd preto nemôže poskytnúť ochranu uplatnenému
právu, ktoré je výsledkom použitia nekalej obchodnej praktiky, pretože výkon práv nesmie byť v rozpore

s dobrými mravmi (§ 4 ods. 8 v spojení s § 7 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z.z.). O trovách konania rozhodol
podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.
Proti rozsudku prvostupňového súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu podal na podnet
navrhovateľky mimoriadne dovolanie generálny prokurátor Slovenskej republiky. Navrhol ich zrušiť a
vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Namietal, že súdy nesprávne posúdili charakter

právneho vzťahu založeného zmluvou o úvere. Prehliadli, že zmluva o úvere je absolútny obchodný
záväzkový vzťah (§ 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka), na ktorý treba aplikovať ustanovenia
Obchodného zákonníka bez ohľadu na to, kto sú účastníci tohto právneho vzťahu. Aj keby sa plynutie
premlčacej doby posudzovalo podľa Občianskeho zákonníka, dlh odporcu by nebol premlčaný v čase
uznania z dôvodu, že pri podpise dohody o uznaní dlhu chýbal do uplynutia premlčacej doby takmer
mesiac. Preto je uznanie záväzku aj v zmysle § 558 OZ perfektné. Ak súd prihliadol na námietku

nedostatku aktívnej legitimácie navrhovateľky vychádzajú z ust. hlavy 13 § 9 úverových podmienok,
pre jej charakter ako neprijateľnej podmienky, táto časť je oddeliteľná od zvyšku úverovej zmluvy
a teda nespôsobuje jej neplatnosť ako celku. Ďalej generálny prokurátor v mimoriadnom dovolaní
polemizoval nad účelom a medzami súdnej ochrany spotrebiteľa. Konštatoval, že napadnuté rozsudky
boli založené na nesprávnej aplikácii ustanovení Občianskeho zákonníka, i keď právna úprava

premlčania je obsiahnutá v Obchodnom zákonníku. V dôsledku toho sú tieto rozsudky v rozpore s
platným právom.

Vedľajší účastník na strane odporcu navrhol mimoriadne dovolanie zamietnuť ako nedôvodné. Uviedol,
že podľa § 52 ods. 2 OZ sa na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ vždy prednostne

použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva
a poukázal pri tom na dôvodovú správu k zákonu č. 102/2014 Z.z. a na rozhodnutie NS SR sp. zn. 3
MCdo 12/2014 z 21. apríla 2015. Nemôže byť perfektné uznanie dlhu ak u toho kto dlh uznal chýba
vôľová zložka tohto úkonu. Naviac, konanie navrhovateľky pri predkladaní formulárových dohôd už ako
nekalé posúdili všetky odvolacie súdy na Slovensku.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd rozhodujúci o mimoriadnom
dovolaní (§ 10a ods. 3 O.s.p.) bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s
§ 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu podľa § 243i ods. 2 O.s.p. v spojení
s § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie treba odmietnuť.

Podľa § 243e ods. 1 O.s.p. ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka konania, osoby
dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu zistí, že právoplatným
rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f O.s.p.), a ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom
chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a túto ochranu nie je možné
dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie.

Podľa § 243f ods. 1 O.s.p. mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu
za podmienok uvedených v § 243e, ak a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237, b/ konanie je
postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva
v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1 O.s.p.).

Mimoriadne dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu súdu, ktorým sa rozhodlo a/ vo veciach
upravených zákonom o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov okrem rozsudku o obmedzení
alebo pozbavení rodičovských práv a povinností, alebo o pozastavení ich výkonu, o priznaní
rodičovských práv a povinností maloletému rodičovi dieťaťa, o určení rodičovstva, o zapretí rodičovstva
alebo o osvojení, b/ o podmienkach konania, o zastavení alebo o prerušení konania, alebo ktorými sa

upravuje vedenie konania, c/ o dovolaní alebo o mimoriadnom dovolaní ( § 243f ods. 2 O.s.p.).

Vzhľadom na nejednotné názory senátov najvyššieho súdu na procesnú prípustnosť mimoriadneho
dovolania z hľadiska jej podmienenosti tým, či účastník podal podnet na tento mimoriadny
opravný prostriedok generálneho prokurátora, najskôr sám (neúspešne) využil možnosť podať všetky

dostupné riadne a mimoriadne opravné prostriedky, prijalo občianskoprávne kolégium najvyššieho
súdu stanovisko, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky ako stanovisko R36/2008. Jeho právna veta znie: “Podanie mimoriadneho
dovolania generálnym prokurátorom Slovenskej republiky nie je podmienená využitím riadneho amimoriadneho opravného prostriedku účastníkom konania. Mimoriadnym dovolaním v zmysle § 243e
O.s.p. môže generálny prokurátor napadnúť aj právoplatné rozhodnutie súdu prvého stupňa“.
Aj po prijatí uvedeného stanoviska pretrvávali nejednotné názory senátov občianskoprávneho a

obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu na procesnú prípustnosť mimoriadneho dovolania z
hľadiska jej podmienenosti tým, či účastník, ktorý podal podnet na tento opravný prostriedok
generálneho prokurátora, najskôr sám (neúspešne) využil možnosť podať dostupné riadne a
mimoriadne opravné prostriedky.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva, že systém opravných
prostriedkov zakotvený v právnom poriadku zmluvnej strany Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) musí byť v súlade s požiadavkami čl. 6 Dohovoru. ESĽP v rámci
svojej rozhodovacej praxe už viackrát konštatoval porušenie čl. 6 Dohovoru vtedy, keď k nariadeniu
opätovného preskúmania veci došlo výlučne z dôvodu existencie odlišného právneho posúdenia veci
oproti právnemu názoru vnútroštátnych súdov, ktoré vec s konečnou platnosťou prerokovali a meritórne

rozhodli (porovnaj Roseltrans proti Rusku z roku 2005). Opakovane tiež zdôraznil, že v záujme právnej
istoty by právoplatné rozsudky mali vo všeobecnosti zostať nedotknuté a k ich zrušeniu by malo
dochádzať iba pre účely nápravy zásadných vád [pozri napríklad Abdullayev proti Rusku (rozsudok z
roku 2010)], resp. závažných pochybení [pozri Sutyazhnik proti Rusku (rozsudok z roku 2009)]. Za takú
vadu alebo pochybenie však nemožno v žiadnom prípade považovať to, že na predmet konania existujú

dva odlišné právne názory.

Zároveň ESĽP opakovane dospel - na základe sčasti odlišných úvah - aj k názoru, že k porušeniu
čl. 6 Dohovoru dochádza tiež vtedy, ak je právoplatné a záväzné rozhodnutie súdu zrušené v
rámci mimoriadneho prieskumu, ktorý presadil taký subjekt odlišný od účastníkov konania, len na

úvahe ktorého bolo posúdenie vhodnosti alebo potreby podania mimoriadneho opravného prostriedku
iniciujúceho tento mimoriadny prieskum. Inštitút veľmi podobný mimoriadnemu dovolaniu upravenému
Občianskom súdnom poriadku bol predmetom skúmania a následnej kritiky ESĽP vo veci Tripon proti
Rumunsku (rozsudok z roku 2008). V tomto rozhodnutí ESĽP konštatoval, že v skúmanom prípade
prokurátor nekonal na základe vlastnej iniciatívy, ale konal na základe žiadosti jednej zo strán sporu.

ESĽP zásah prokurátora do takéhoto súkromnoprávneho súdneho konania označil za priťažujúci faktor,
pretože, hoci tento štátny úradník konal na základe podnetu účastníka súdneho konania, podanie
mimoriadneho dovolania bolo ponechané výlučne na voľnej úvahe prokurátora. ESĽP v danej veci preto
dospelkzáveru,žezrušeniedotknutéhoprávoplatnéhoazáväznéhorozhodnutiaporušilosťažovateľovo
právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Aj aktuálne rozhodnutia ESĽP z 9. júna

2015 vydané vo veciach proti Slovenskej republike (DRAFT-OVA, a.s., PSMA, s.r.o. a COMPCAR, s.r.o.)
pripomínajú význam a obsah princípu rovnosti zbraní a princípu právnej istoty, s ktorými bezprostredne
súvisí otázka záväznosti, nezrušiteľnosti a dôveryhodnosti právoplatných súdnych rozhodnutí, ktoré boli
napadnuté z iniciatívy generálneho prokurátora vyjadrenej podaním mimoriadneho dovolania.
Uvedené závery ESĽP zohľadnilo aj plénum Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný

súd“). Vzhľadom na prípady nejednotnosti senátov ústavného súdu pri riešení otázky prípustnosti
mimoriadneho dovolania proti rozhodnutiu súdu, ktoré už nadobudlo právoplatnosť a záväznosť,
pristúpilo 18. marca 2015 k zjednoteniu rozhodovania senátov ústavného súdu a pod sp. zn. PL.z.
3/2015 prijalo zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie: „Rešpektujúc princíp právnej istoty,
ktorá bola nastolená právoplatným rozhodnutím, zohľadňujúc princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1

Ústavy Slovenskej republiky ako i výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako mimoriadneho opravného
prostriedku podávaného generálnym prokurátorom Slovenskej republiky, je jeho prípustnosť v civilnom
konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania všetkých zákonom dovolených riadnych, ako aj
mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré mal účastník konania k dispozícii a ktoré mohol účinne
využiť na ochranu svojich práv a oprávnených záujmov.“

Ústavný súd v tomto stanovisku uviedol, že uplatnenie opravného prostriedku je podľa právneho
poriadku Slovenskej republiky priamo dostupné účastníkovi konania v prípade závažných pochybení
na strane súdu, a to prostredníctvom niektorého z dovolacích dôvodov zakotvených v § 237 O. s. p.
V prípade existencie niektorého z tu uvedených dovolacích dôvodov má samotný účastník konania

k dispozícii mimoriadny opravný prostriedok v podobe dovolania, ktoré môže úspešne využiť aj v
prípadoch, keď je podanie tohto mimoriadneho opravného prostriedku procesne neprípustné. Ak nejde
o takéto závažné pochybenia konajúcich súdov, je uplatnenie mimoriadneho dovolania nezlučiteľné s
čl., 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.Rovnaká zásada platí aj pri posudzovaní vyčerpania riadnych opravných prostriedkov účastníkmi
konania, ktoré môže účinne využiť v zmysle príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku
(odpor, odvolanie) na ochranu svojich práv a právom chránených záujmov.

V týchto prípadoch treba rešpektovať zásadu „vigilantibus iura scripta sunt“, ktorá zdôrazňuje
vlastné pričinenie účastníkov konania o ochranu svojich práv, keď požaduje, aby svoje procesné
oprávnenia uplatňovali včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou, teda dôsledne sledovali
svoje subjektívne práva a robili také kroky, v dôsledku ktorých by nedochádzalo k ich ohrozeniu a

poškodzovaniu.

Jedným zo základných princípov právneho štátu je princíp právnej istoty, ktorého zákonným naplnením
v rámci civilného konania je inštitút právoplatnosti súdnych rozhodnutí, teda ich záväznosť a zásadná
nezmeniteľnosť.

Judikatúra najvyššieho súdu, vrátane ním prijatých stanovísk na zjednotenie rozhodovania, nemôže
byť bez vývoja. Aj pri nezmenenej právnej úprave bola nielen doplňovaná o nové interpretačné závery,
ale aj menená. So zreteľom na význam judikatúry najvyššieho súdu predpisuje platná právna úprava
pre najvyšší súd osobitné a záväzné pravidlá prijímania rozhodnutí a stanovísk vtedy, keď má dôjsť
k prekonaniu doterajšej judikatúry (§ 21 ods. 3 písm. a/ zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o

zmene a doplnení niektorých zákonov). Účel, význam a výnimočná právna váha stanoviska kolégia
najvyššieho súdu publikovaného v Zbierke predurčujú, že ho nemožno zmeniť (bežným) rozhodnutím
senátu najvyššieho súdu, ale iba novým stanoviskom kolégia najvyššieho súdu.

Občianskoprávne kolégium a obchodnoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na

spoločnom rokovaní 20. októbra 2015 dospeli k názoru, že stanovisko R 36/2008 vychádza zo
záverov, ktoré nie sú súladné s rozhodnutiami ESĽP týkajúcimi sa mimoriadneho dovolania generálneho
prokurátora,anisozjednocujúcimstanoviskomústavnéhosúdu PL.z.3/2015.Teda,žetotostanoviskoje
prekonanépredovšetkýmvdôsledkuodlišnéhonáhľadunaprocesnúpovinnosťnespokojnéhoúčastníka
využiť všetky dostupné riadne a mimoriadne opravné prostriedky .

Na tomto zasadnutí prijali k prípustnosti mimoriadneho dovolania v zmysle § 243e až § 243j O. s.
p. stanovisko, ktorého právna veta znie : „Procesná prípustnosť mimoriadneho dovolania podaného
na podnet účastníka je v občianskom súdnom konaní podmienená tým, že tento účastník najprv sám
neúspešne využil možnosť podať všetky zákonom dovolané riadne a mimoriadne opravné prostriedky,
ktoré boli potenciálne spôsobilé privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie. Pokiaľ túto možnosť

nevyužil, mimoriadne dovolanie treba odmietnuť“.

Z ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktoré upravujú riadne a mimoriadne opravné prostriedky
je zrejmá zásada, že je na účastníkovi, ktorý je nespokojný s konaním alebo rozhodovaním súdu, aby
sám, z vlastnej iniciatívy, svojimi procesnými úkonmi a v logickom slede zohľadňujúcom stav, do ktorého

sa konanie dostalo, využil postupne všetky procesné prostriedky nápravy (opravné prostriedky), ktoré
mu Občiansky súdny poriadok poskytuje.
Pravidlo postupného vyčerpania opravných prostriedkov, a to aj v prípade pochybností o účinnosti
opravného prostriedku, vyžaduje využiť všetky opravné prostriedky, o ktorých sa dá predpokladať, že
povedú k dosiahnutiu nápravy rozhodnutia súdu. V súlade s tým je na účastníkovi konania, aby - až

po najvyššiu úroveň - využil možnosť podať všetky dostupné opravné prostriedky, ktoré sú čo i len
potenciálne spôsobilé podstatne ovplyvniť rozhodnutie v merite veci. To sa v plnom rozsahu vzťahuje
aj na prípady, v ktorých súd mohol (alebo bol povinný) konať aj bez návrhu účastníka. Osobný názor
účastníka konania na (ne)účinnosť konkrétneho opravného prostriedku nie je významný. Právomoc
vyhodnotiť, či boli využité všetky dostupné opravné prostriedky, prináleží ex officio súdu, ktorý rozhoduje

o mimoriadnom opravnom prostriedku. Požiadavka vyčerpania adekvátneho opravného prostriedku
pritom nie je splnená už tým, že konanie o určitom opravnom prostriedku („hierarchicky nižšom“) začalo
avšak ešte neskončilo.

Vzhľadom na uvedené je opodstatnené konštatovanie, že mimoriadne dovolanie podané na podnet

účastníka konania (teda nie mimoriadne dovolanie podané generálnym prokurátorom vo veciach
uvedených v § 35 ods. 1, 2 O. s. p. a tiež nie mimoriadne dovolanie podané na podnet osoby odlišnej
od účastníka konania) nemožno považovať za procesne prípustné, ak účastník konania bol pasívny vtom zmysle, že sa nepokúsil využiť možnosť podať riadne a mimoriadne opravné prostriedky , ktoré boli
v jeho dispozícii.

Postup účastníka občianskeho súdneho konania, ktorý mal v určitom prípade možnosť napadnúť
rozhodnutia súdov odvolaním alebo dovolaním, uvedenú možnosť ale nevyužil, i keď tieto opravné
prostriedky mali potenciál podstatne ovplyvniť rozhodnutie súdu, sa prieči zásade „vigilantibus iura
scripta sunt“ zdôrazňujúcej procesnú povinnosť účastníka vyvinúť vlastnú aktivitu a iniciatívu tak, aby
sám svojimi procesnými úkonmi riadne, včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou sledoval

ochranu svojich subjektívnych práv. Pokiaľ účastník konania zostane v naznačenom smere pasívny, je
(neskoršia) aktivita generálneho prokurátora vyústiaca do podania mimoriadneho dovolania neprípustná
a nemôže mať procesné dôsledky predpokladané Občianskym súdnym poriadkom v ustanoveniach §
243e až § 243j O.s.p. Aj ústavný súd už dávnejšie konštatoval, že „ak účastník konania mohol podať
dovolanie a neurobil tento procesný úkon, nemá už žiadnu možnosť dosiahnuť podnetom podanie
mimoriadneho dovolania“ (viď PL. ÚS 57/99).

V danom prípade prebehlo štandardné dvojstupňové konanie, v ktorom mala navrhovateľka možnosť
realizovať svoje procesné oprávnenia. Zo spisu nevyplýva, že by sama náležite chránila svoje práva
a konala dostatočne predvídavo, starostlivo a obozretne. Navrhovateľka nepodala dovolanie proti
uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 27. februára 2014 sp. zn. 20 Co 244/2012. V zmysle vyššie

uvedeného výkladu najvyššieho súdu to znamená, že sama nevyužila dostupný mimoriadny opravný
prostriedok, ktorý mala k dispozícii a ktorý bol potenciálne spôsobilý podstatne ovplyvniť rozhodnutie
vo veci. Vzhľadom na pasivitu samotnej navrhovateľky pri včasnej ochrane jej práv je procesne
neprípustná dodatočná aktivita generálneho prokurátora, ku ktorej došlo podaním mimoriadneho
dovolania podnecovaného navrhovateľkou.

Z týchto dôvodov najvyšší súd mimoriadne dovolanie odmietol ako procesne neprípustné (§ 243i ods. 2
O.s.p. v spojení s ustanoveniami § 243b ods. 5 O.s.p. a § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.).
Dovolací súd navrhovateľke, ktorá podala podnet na mimoriadne dovolanie, uložil povinnosť nahradiť
trovy dovolacieho konania vedľajšiemu účastníkovi, ktoré pozostávajú z odmeny za jeden úkon právnej

služba t.j. vyjadrenie k mimoriadnemu dovolaniu á 18,26 €, režijný paušál 8, 39 € a 20 % DPH 5,33 €,
spolu vo výške 31,98 € (§ 13a ods. 1, § 16 ods. 3, § 18 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách
a náhradách advokátov).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.