Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, April 25, 2024

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/40/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3116212861
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 04. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Janáková

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2024:3116212861.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Janákovej a členov

senátu Mgr. Zuzany Holúbkovej a Mgr. Ivana Kubínyiho v spore žalobkyne: A. B., nar. XX.XX.XXXX,
trvale bytom B. XXXX/XX, C. D., zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Dušan Divko, advokát, spol.
s.r.o., so sídlom Šoltésovej 346/1, Považská Bystrica, IČO: 36 860 654, proti žalovanému: Slovenská
autobusová doprava Trenčín, akciová spoločnosť (SAD Trenčín, a.s.), so sídlom Zlatovská cesta 29,
Trenčín, IČO: 36 323 977, zastúpenému Advokátskou kanceláriou JUDr. Michal Krnáč, s.r.o., so sídlom
Vojtecha Tvrdého 793/21, Žilina, IČO: 52 791 777, za účasti intervenienta na strane žalovaného: Allianz
- Slovenská poisťovňa, a.s., so sídlom Pribinova 19, Bratislava, IČO: 00 151 700, o náhradu škody na

zdraví, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 31. januára 2023, č.k.
16C/143/2016-442, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku III. a v závislom výroku IV. o trovách konania,
p o t v r d z u j e .

II.Intervenientovinastranežalovaného priznáva protižalobkyninároknanáhradutrovodvolacieho
konania v rozsahu 100 %.

III. Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. zastavil konanie v časti o zaplatenie
8.729 eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne z tejto sumy od 10.04.2016 do zaplatenia,
uplatnenejtitulomjednorazovéhovyrovnania.VýrokomII.uložilžalovanémupovinnosťzaplatiťžalobkyni
2.948,26 eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne z tejto sumy od 27.04.2016 do zaplatenia, do
troch dní od právoplatnosti rozsudku. Výrokom III. vo zvyšku žalobu zamietol a výrokom IV. žiadnej zo
strán a ani intervenientovi nepriznal právo na náhradu trov konania. Súd prvej inštancie rozhodoval na

základe žaloby, ktorou sa žalobkyňa domáhala náhrady škody od žalovaného, pričom titulom bolestného
žiadala od žalovaného zaplatiť sumu 3.607,70 eur, titulom sťaženia spoločenského uplatnenia (SSU)
sumu 4.530,60 eur, titulom straty na zárobku počas PN od 28.09.2014 do 13.06.2015 sumu 851,97 eur
a titulom jednorazového vyrovnania sumu 8.729 eur, všetko s príslušným úrokom z omeškania vo výške
5 % ročne od 10.04.2016 do zaplatenia. V žalobe uviedla, že škodu utrpela v autobuse žalovaného, keď
vdôsledkuprudkéhozabrzdeniavodičaautobususaneudržalavstojiaspadla.Pripádeutrpelazranenia
- tržnú ranu hlavy, zlomeninu tela stavca, poranenie medzistavcovej platničky, čo si vyžiadalo operačný

zákrok; zostali jej aj trvalé následky, a to poúrazové obmedzenie pohyblivosti chrbtice o 200 %. Za
tento úraz považovala zodpovedného prevádzkovateľa autobusu podľa § 427 Občianskeho zákonníka,
teda žalovaného. Súd prvej inštancie o žalobe žalobkyne rozhodol rozsudkom zo dňa 09.08.2018, č.k.
16C/143/2016-108 tak, že výrokom I. konanie v časti o zaplatenie 64,50 eur s príslušným úrokomz omeškania a v časti o zaplatenie sumy 81 eur s príslušným úrokom z omeškania zastavil. Výrokom
II. vo zvyšku žalobu zamietol a výrokom III. žalovanému a intervenientovi na strane žalovaného priznal
voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Na odvolanie žalobkyne odvolací súd

rozsudok súdu prvej inštancie uznesením zo dňa 19.03.2020, č. k. 17Co/56/2019-159 v napadnutom
výrokuII.avzávislomvýrokuIII.zrušilavecvrátilvtomtorozsahusúduprvejinštancienaďalšiekonanie.
Odvolací súd v zrušujúcom uznesení poukázal na to, že zodpovednosť za škodu spôsobenú povahou
prevádzky dopravného prostriedku podľa § 427 a nasl. Občianskeho zákonníka je konštruovaná na
princípe objektívnej zodpovednosti bez ohľadu na zavinenie. Dôvodom pre takéto konštruovanie je to,

že ten, kto prevádzkuje nebezpečnú činnosť (prevádzku dopravy - rýchlosť, vysoká hmotnosť, exhalácia
a pod.) a má z nej určitý profit (nie nutne zisk), je povinný niesť vyššiu mieru zodpovednosti za
prípadné škody. Prevádzkovateľ sa preto nemôže zbaviť svojej zodpovednosti za škodu, ak bola škoda
spôsobená osobitnou povahou prevádzky dopravného prostriedku. Naopak, svojej zodpovednosti sa
zbaviť môže, ak škoda bola spôsobená osobitnou povahou prevádzky dopravného prostriedku, avšak
k vzniku škody viedli okolnosti nemajúce pôvod v prevádzke a zároveň prevádzkovateľ preukáže, že

škode sa nedalo zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno od neho požadovať. V závere
zrušujúceho uznesenia odvolací súd zdôraznil, že podľa skôr uvedených záverov je nevyhnutné, aby
podiel prevádzkovateľa na vzniku škody nebol vylúčený, pričom spoluzavinenie poškodenej nemôže
v takomto prípade viesť k úplnému zbaveniu zodpovednosti prevádzkovateľa, ale iba k prípadnému
pomernému rozdeleniu zodpovednosti medzi prevádzkovateľom a poškodenou (žalobkyňou). O veci

opätovne rozhodoval súd prvej inštancie, pričom predmetom sporu zostal nárok na náhradu bolestného
v sume 3.543,20 eur, nárok na náhradu sťaženia spoločenského uplatnenia v sume 4.449,60 eur, nárok
na náhradu straty na zárobku počas PN v sume 851,97 eur a nárok na jednorazové vyrovnanie v sume
8.729 eur, všetky nároky aj s úrokom z omeškania. Žalobkyňa zobrala žalobu späť v časti o zaplatenie
jednorazového vyrovnania v sume 8.729 eur s príslušenstvom. S čiastočným späťvzatím žaloby súhlasil

žalovaný aj intervenient na strane žalovaného, preto súd prvej inštancie v tejto časti konanie zastavil.
Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní konštatoval, že nebolo sporné, že dňa 18.09.2014 došlo
počas prepravy žalobkyne v autobuse medzimestskej autobusovej dopravy prevádzkovanej žalovaným,
v dôsledku pádu žalobkyne, k poškodeniu jej zdravia. Taktiež nebolo sporné, že cestujúci a
šofér našli žalobkyňu ležať v strednej časti autobusu na ploche určenej pre kočíky. Spornou boli

okolnosti, za akých došlo k uvedenému poškodeniu zdravia a sporný bol priebeh nehodového deja,
najmä otázka intenzity brzdenia autobusu, či žalobkyňa stála, pohybovala sa, držala, nedržala a pod.
Ďalej spornou otázkou bolo, či poškodenie zdravia žalobkyne bolo privodené aj zavinením žalobkyne.
Súd prvej inštancie po ustálení priebehu nehodového deja dospel k záveru, že popri primárnej príčine
pádu žalobkyne v autobuse - brzdení, je potrebné zohľadniť aj správanie sa žalobkyne, ktoré tiež

prispelo k pádu a poškodeniu jej zdravia. Súd prvej inštancie sa tak zaoberal ust. § 441 Občianskeho
zákonníka, teda spoluzavinením poškodenej a dospel k záveru o danosti spoluzavinania poškodenej na
škodovom následku, a to v pomere 2/3 v prospech spoluzavinenia žalobkyne a konštatoval porušenie
prevenčnej povinnosti podľa § 415 Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie prihliadal na to, že
žalobkyňa sa neštandardne (neopatrne) správala v autobuse, počas jazdy nesedela, hoci sedieť mohla

prakticky kdekoľvek, manipulovala s oknami a potom sa bez rozumného dôvodu pohybovala medzi
sedačkami, aby sa dostala k vzdialenejšiemu sedadlu, pričom počas presunu pri brzdení autobusu
spadla. Uvedené logicky viedlo k tomu, že žalobkyňa si vlastným nedbalým konaním privodila horšiu
stabilitu, než ktorú by mala, ak by sedela. K pohybu po autobuse žalobkyňa nebola nútená (napr. tým,
že sa potrebovala dostať k dieťaťu, ktoré si vyžadovalo dohľad, resp. že by inému poskytovala nutnú

pomoc, alebo z dôvodu zachovania svojej bezpečnosti musela sa presúvať na iné miesto počas jazdy
apod.),nešloonaliehavúsituáciu,manipulovaťsoknamiazaujaťmiestonavzdialenejšejsedačkevedľa
kolegyne mohla aj počas státia autobusu na najbližšej zastávke, ktorá zakrátko nasledovala. Nebolo
nevyhnutne nutné merať vzdialenosť chôdzou pomedzi sedačky ku kolegyni počas jazdy autobusu,
pričom žalobkyňa mala a mohla počítať s tým, že autobus zmení smer alebo rýchlosť, čo môže mať

negatívny vplyv na jej stabilitu, ktorú nepochybne žalobkyňa nemôže dosiahnuť v prípade, ak sa
pohybuje a počas pohybu sa len prichytáva rukami o sedačky. Všetky ostatné v tom čase sa vezúce
osoby v autobuse sedeli a v dôsledku brzdenia neutrpeli žiadnu ujmu na zdraví alebo majetku, preto
je dôvodné sa domnievať, že keby rovnako žalobkyňa riadne sedela, k ujme na zdraví by na jej strane
pravdepodobne nedošlo. Napokon nebol dôvod u žalobkyne nielenže sa pohybovať, ale ani stáť, keď

desiatky miest v autobuse bolo prázdnych. Súd uviedol, že jedinou okolnosťou, ktorú možno pričítať
na ťarchu žalovaného ako dopravcu a ktorá zakladá jeho zodpovednosť, bol fakt, že k pádu došlo v
dôsledku brzdenia, teda v okolnosti, ktorá má pôvod v prevádzke autobusu, čo samo osebe neumožňuje
úplné zbavenie sa zodpovednosti žalovaného. Naviac, nešlo o žiadne prudké brzdenie, ale o nenáhlemierne brzdenie, nešlo o kolíznu situáciu, nebolo prítomné žiadne profesijné alebo ľudské zlyhanie na
stranevodiča,prípadnenepridružilosažiadneinéporušeniepovinnostídopravcu.Lensamotnébrzdenie
teda neviedlo nevyhnutne k vzniku škody žalobkyne, pretože táto, ak by sa správala tak, ako ostatní

cestujúci, s najväčšou pravdepodobnosťou by na plošinu autobusu „horeznačky“, čoho následkom bolo
predovšetkým zlomenie stavca, nespadla. Len sama okolnosť majúca pôvod v prevádzke autobusu
(brzdenie) tu teda samo osebe k vzniku škody na zdraví s najväčšou pravdepodobnosťou neviedla tak,
ako k škode neviedla u ostatných nestojacich a nepohybujúcich sa
pasažierov prepravovaných spolu so žalobkyňou. Súd preto vyhodnotil správanie žalobkyne ako vysoko

rizikovéahruboneopatrné,vedúcekustáleniumieryväčšinovéhospoluzavineniapoškodenejžalobkyne
v rozsahu 2/3. K takémuto väčšinovému rozsahu súd pristúpil aj preto, že išlo o hrubé zanedbanie
prevencie pádu, ktoré spočívalo vo viacerých neopatrných čiastkových úkonoch (manipulácia s oknom,
aj keď si to situácia ani poveternostné podmienky nutne nevyžadovali, a to už až za jazdy autobusu,
neusadenie sa na najbližšie sedadlo pri okne, chôdza počas jazdy od okna k vzdialenému sedadlu
kolegyne a nevyčkanie na zastavenie vozidla, aby si žalobkyňa mohla presadnúť, s chôdzou

za jazdy spojená nemožnosť sa riadne držať počas svojho pohybu). Žalovaný teda za žalobkyňou
uplatnenú škodu zodpovedá v rozsahu zostávajúcej 1/3, pretože len v tomto rozsahu je daná príčinná
súvislosť povahy prevádzky so vzniknutou škodou na zdraví žalobkyne, ktorá je predmetom sporu. To,
že žalobkyni škoda v dôsledku pádu v autobuse vznikla, sporné nebolo. Čo sa týka výšky nárokov na
náhradu škody, ktoré zostali predmetom sporu po čiastočných späťvzatiach žaloby, súd prvej inštancie

uviedol, že ich výška napokon spornou nebola. Súd prvej inštancie teda v rozhodnutí odôvodnil, že
žalovaný zodpovedá za škodu žalobkyne v rozsahu 1/3, pričom výslednú sumu priznanú
žalobkyni konštatoval nasledovne:
1/3 zo sumy 3.543,20 eur, uplatnenej titulom náhrady za bolesť, je suma 1.181,07 eur,
1/3 zo sumy 4.449,60 eur, uplatnenej titulom náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, je suma

1.483,20 eur,
1/3 zo sumy 851,97 eur, uplatnenej titulom náhrady strany na zárobku počas PN, je suma 283,99 eur.
Spolu ide o sumu 2.948,26 eur.
Nakoľko v spore nebolo preukázané, že by žalovaný žalobkyni uvedenú sumu čo i len čiastočne uhradil,
súd prvej inštancie v tejto časti žalobe ako dôvodnej vyhovel a žalovaného zaviazal na jej úhradu.

Vo zvyšku uplatneného nároku, vo vzťahu ku ktorému súd prvej inštancie aplikoval spoluzavinenie
poškodenej (2/3), za škodu v tomto rozsahu žalobca zodpovedať nemôže, preto v tejto časti žalobu
zamietol. Z dlžnej sumy súd prvej inštancie priznal žalobkyni aj uplatnený úrok z omeškania vo výške 5 %
ročne od 27.04.2016 a vo zvyšku žiadaných úrokov z omeškania žalobu zamietol. Ďalej súd uviedol, že
žalobou bola pôvodne uplatnená suma 17.719,27 eur (náhrada za bolesť 3.607,70 eur, náhrada za SSU

4.530,60 eur, náhrada straty na zárobku 851,97 eur a jednorazové vyrovnanie 8.729 eur). Žalobkyňa
z dôvodu nesprávneho matematického vyčíslenia vzala späť žalobu v časti o zaplatenie bolestného
v sume 64,50 eur s prísl. a SSU v sume 81 eur s prísl. (zastavené prvým výrokom rozsudku zo dňa
09.08.2018, ktorý nadobudol právoplatnosť) a súčasne po vykonaní znaleckého dokazovania znalcom
E. F., ktorý konštatoval, že pokles pracovnej schopnosti žalobkyne (čo je základný predpoklad pre

priznanie jednorazového vyrovnania) nie je v súvislosti s jej pádom v autobuse, vzala žalobkyňa späť aj
žalobu v časti jednorazového vyrovnania v sume 8.729 eur. Späťvzatie sa teda týkalo sumy 8.874,50 eur,
čo z pôvodne uplatneného celku predstavovalo časť v rozsahu 50,08 %. V tejto časti procesné zavinenie
na zastavení konania nesie žalobkyňa, pretože tá pristúpila k čiastočnému späťvzatiu žaloby z dôvodu
nesprávneho matematického vyčíslenia učineného na jej strane (bolestné a SSU) a tiež z dôvodu, že sa

v spore ukázalo, že ani základ nároku na jednorazové vyrovnanie nie je daný. Vždy platí, že kto zavinil
čiastočné zastavenie konania, tu žalobkyňa, mal ohľadne tejto časti žaloby neúspech a úspech sa z
hľadiska posudzovania náhrady trov konania pričíta opačnej strane sporu, teda žalovanému, ktorý mal
čo do tejto časti úspech z celku polovičný (50,08 %). V časti, o ktorej súd rozhodoval rozsudkom, je
teda nutné pričítať úspech žalobkyni a v časti, ktorá bola vzatá žalobkyňou späť a kde žalobkyni svedčí

procesné zavinenie na zastavení konania, je nutné pričítať úspech žalovanému. Tieto časti boli prakticky
rovnaké (každá na úrovni cca 50% z pôvodne žalovaného celku), preto súd pri rozhodovaní o nároku na
náhradu trov konania aplikoval ust. § 255 ods. 2 CSP a vyslovil, že žiadna zo strán (vrátane intervenienta
na strane žalovaného, keďže jeho nárok na náhradu trov konania kopíruje nárok tej strany sporu, na
podporu ktorého v spore vystupuje) nemá nárok na náhradu trov konania.

2. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie
žalobkyňa. Namietala, že súd prvej inštancie jej priznal uplatnené nároky len v rozsahu 1/3. Uviedla,
že súd prvej inštancie v bode 18. odôvodnenia rozsudku uviedol, že z úradnéhozáznamu zo dňa 18.09.2014, čp. ORPZ-TN-ODI-86-022/2014Fc bolo zistené, že išla zavrieť okienko,
aby v dôsledku prievanu nedostala zápal očí a prievan na uši, na ktorý je citlivá, pričom z tohto záznamu
jednoznačne vyplýva, že keď sa postavila do chodbičky, aby zavrela okno a pritom sa nestihla chytiť

rukou, pričom následkom silnejšieho pribrzdenia spadla medzi sedačky na podlahu, kde si narazila hlavu
a rebrá. Súd prvej inštancie v tomto smere urobil dopyt na ORPZ Trenčín a bolo mu oznámené, že
ani vodič autobusu a ani ona sama neporušila žiadne ustanovenia zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej
premávke. Poukázala na ust. § 14 zákona č. 56/2012 Z.z. o cestnej premávke, platného v čase vzniku
škody, pričom ona žiadnu právnu povinnosť neporušila. Zdôraznila, že vzhľadom na svoj vek nekonala

ľahkomyseľne, vôbec nie s uzrozumením, že porušuje prevenčnú povinnosť v zmysle ust. § 415
Občianskeho zákonníka, ako to ustálil súd prvej inštancie. Zastávala názor, že nemohlo nastať vyvinenie
žalovaného z jeho predpokladanej objektívnej zodpovednosti, ktorá vychádza zo zákona, rovnako ako
povinnosti cestujúcich, ktoré sú stanovené v § 14 zákona č. 56/2012 Z.z. Ďalej uviedla, že znalec z
odboru dopravy G. E. H. ustálil techniku jazdy vodiča autobusu za správnu, ustálil prijateľnú rýchlosť
autobusu - 40 km/hod. a že nemal možnosť zabrániť pádu, že brzdil nenáhlym brzdením. Znalec ustálil,

že sa pohybovala smerom k tretiemu radu sedadiel, kde si chcela sadnúť, avšak v dôsledku silnejšieho
pribrzdenia autobusu sa neudržala a následne spadla. Znalec uviedol, že zabrániť pádu mohla, len
ak by sa držala silou viac ako 90 N, pričom znalec nevedel uviesť, či je schopná takúto silu vyvinúť
vzhľadomnavek,zdravotnýstavakonštrukciutela.Pretozáversúdu,žejejspoluzavinenienavzniknutej
škode je v rozsahu 2/3, považuje za mylný, nesprávny, pretože nekonala ľahkomyseľne, ale bežne a čo

najopatrnejšie chcela zavrieť okno, aby zabránila prievanu. Žiadala odvolací súd o zmenu napadnutého
rozsudku tak, aby zaviazal žalovaného zaplatiť jej sumu 8.844,77 eur s úrokom z omeškania vo výške
5 % ročne z tejto sumy od 27.04.2016 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a zároveň
žiadala zmeniť výrok o náhrade trov konania tak, že žalovanému bude uložená povinnosť zaplatiť jej
náhradu trov konania v rozsahu 100 %, a to pred súdom prvej inštancie, ako aj odvolacím súdom.

3. K odvolaniu žalobkyne sa žalovaný nevyjadril.

4. K odvolaniu žalobkyne podal písomné vyjadrenie intervenient na strane žalovaného. Uviedol, že
s odvolaním žalobkyne sa nestotožňuje, keďže všetky skutkové aj právne závery súdu prvej inštancie

považuje za správne. Poukázal na to, že z výsledkov vykonaného dokazovania nepochybne vyplýva,
že žalobkyňa počas predmetnej prepravy nedodržala ani základnú mieru opatrnosti, ktorú by od nej ,
ako aj od kohokoľvek iného bolo možné požadovať, v autobuse sa správala neopatrne a ľahostajne.
Žalobkyni nič nebránilo, aby sa po nástupe do autobusu riadne usadila na ktorékoľvek voľné miesto,
keďže z vykonaného dokazovania jasne vyplýva, že v celom autobuse bolo okrem vodiča, iba pár

cestujúcich, a tak mohla využiť akékoľvek miesto na sedenie. V prípade, ak chcela žalobkyňa zavrieť
okno, mohla tak urobiť v čase, keď autobus stál na niektorej zo zastávok, pričom jednotlivé zastávky
boli od seba vzdialené iba pár minút. K pohybu po autobuse nebola žalobkyňa nijako nútená, ale
išlo iba o jej ľahostajné správanie bez uvedomenia si možných negatívnych následkov, ktoré by mohli
nastať, a teda aj nastali, v prípade neočakávaných okolností (ako napr. brzdenie) počas prepravy

v autobuse, ktoré možno kedykoľvek očakávať. Bol toho názoru, že súd správne rozdelil mieru
zodpovednosti za škodu na zdraví žalobkyne medzi žalobkyňu a žalovaného v pomere 2/3 a 1/3,
pričom uvedené jednoznačne vyplýva z výsledkov vykonaného dokazovania, keď bolo preukázané,
že správanie žalobkyne možno hodnotiť ako vysoko rizikové a hrubo neopatrné. Poukázal pritom na
správne a vyčerpávajúce odôvodnenie rozsudku v odseku 42. Na tomto základe žiadal odvolací súd

o potvrdenie napadnutého rozsudku.

5. V replike žalobkyňa zotrvala na argumentácii z odvolania a žiadala odvolaniu vyhovieť. Poukázala na
to, že intervenient jej poukázal prisúdenú sumu s príslušenstvom.

6. V duplike intervenient poukázal na svoje predchádzajúce vyjadrenie. Dodal, že pristúpil k plneniu
a žalobkyni nahradil škodu v zmysle rozsudku, ako uvádzala vo vyjadrení aj žalobkyňa.

7. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 ods. 1 CSP, bez nariadenia
pojednávania odvolacieho súdu podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej

inštancie je potrebné v napadnutom výroku III. a v závislom výroku IV. o trovách konania potvrdiť podľa
§ 387 ods. 1 CSP.8.RozsudoksúduprvejinštancievovýrokochI.aII.odvolanímnapadnutýnebol,pretojevtomtorozsahu
právoplatný a týmto rozhodnutím odvolacieho súdu nedotknutý ( § 367 ods. 2 CSP).

9. Žalobkyňa sa nestotožnila so závermi súdu prvej inštancie, keď jej priznal z uplatnených nárokov
len 1/3. Namietala, že neporušila žiadnu právnu povinnosť vyplývajúcu z ust. § 14 zákona č. 56/2012
Z.z. o cestnej premávke. To podľa žalobkyne dokazuje aj úradný záznam z 18.09.2014, čp. ORPZ-TN-
ODI-86-022/2014Fc.

10. Odvolací súd túto odvolaciu námietku žalobkyne považuje za neopodstatnenú popri právnom
posúdení súdu prvej inštancie. Žalobkyňa totiž prehliada, že súd prvej inštancie konštatoval porušenie
prevenčnej povinnosti žalobkyne podľa ust. § 415 Občianskeho zákonníka, na základe ktorého potom
dospel k spoluzavineniu žalobkyne na vzniku škody. Súd pritom nekonštatoval porušenie právnej
povinnosti, vyplývajúcej z ust. § 14 zákona č. 56/2012 Z.z. o cestnej premávke. Predmetná námietka
potom nesmeruje na dôvody, na ktorých súd prvej inštancie založil svoj právny záver. Polemika o

(ne)porušení právnej povinnosti, vyplývajúcej z ust. § 14 zákona č. 56/2012 Z.z. o cestnej premávke,
je teda irelevantná.

11. Žalobkyňa ďalej namietala, že vzhľadom na svoj vek nekonala ľahkomyseľne, a to vôbec nie
s uzrozumením, že porušuje prevenčnú povinnosť podľa § 415 Občianskeho zákonníka. Z toho

žalobkyňa vyvodzovala, že žalovaný sa nemôže zbaviť svojej zodpovednosti za jej škodu.

12. Odvolací súd ani túto námietku nepovažuje za schopnú vyvrátiť závery súdu prvej inštancie
o porušení prevenčnej povinnosti podľa § 415 Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie podrobne a
dôkladne ozrejmil, a to v odsekoch 39. až 42. rozsudku (na viac ako 4 stranách) porušenie prevenčnej

povinnosti žalobkyne, dôsledkom čoho konštatoval jej spoluzavinenie na vzniknutej škode. Odvolací
súd zároveň uvádza, že žalobkyňa formuluje túto odvolaciu námietku príliš všeobecne, čo nedáva
odvolaciemu súdu náležitú príležitosť k posúdeniu záverov súdu prvej inštancie. Odvolací súd už
v minulosti viackrát zdôraznil, že „odvolací dôvod (§ 365 CSP) je potrebné v podanom odvolaní nielen
identifikovať,aletiežkonkretizovať,tedavakomkonkrétnompochybenípodľaodvolateľaspočíva“(napr.

rozsudok Krajského súdu Trenčín zo dňa 25.06.2020, sp. zn. 17Co/125/2019). Zhodný záver, plne
použiteľný na tunajšie právne pomery, zastáva aj Najvyšší správny súd ČR. Zdôrazňuje, že čím je
námietka všeobecnejšia, tým všeobecnejšie k nej súd môže pristúpiť a posudzovať ju. Nie je možné, aby
súd za odvolateľa špekulatívne domýšľal argumenty, konkretizoval všeobecné tvrdenia alebo vyberal zo
spisu tie skutočnosti, ktoré odvolateľove tézy podporujú. Takým postupom by súd prestal byť nestranným

a prevzal by na seba úlohu odvolateľovho advokáta (rozsudok NSS ČR zo dňa 24.02.2021, sp. zn. 10
As 2/2020).

13. Odvolací súd k tejto námietke žalobkyne zároveň uvádza, že súd prvej inštancie správne konštatoval
porušenie prevenčnej povinnosti žalobkyne, následkom čoho je dané jej spoluzavinenie na vzniknutej

škode. Súd korektne a presvedčivo (v bode 42. zhrňujúco) ozrejmil všetky okolnosti sporného pádu
žalobkyne. Žalobkyňa nebola nútená zatvárať otvorené okná v autobuse, nemusela tak činiť práve
počas jazdy. Žiadna objektívna okolnosť nenútila žalobkyňu zatvoriť otvorené okná počas jazdy.
Ďalej je významnou okolnosťou, že pribrzdenie autobusu nebolo prudké, ale bolo nenáhle. Ostatní
spolucestujúci nespadli následkom pribrzdenia autobusu. Technika jazdy vodiča autobusu nebola

znalecky vyhodnotená ako nesprávna, pričom znalec vyhodnotil techniku jazdy vodiča za správnu.
Žalobkyňa si preto nepočínala tak, aby nedošlo ku škode na jej zdraví. Odvolací súd sa plne stotožňuje
so súdom prvej inštancie, že počas jazdy bolo opodstatnené, aby žalobkyňa sedela a nemanipulovala
s otvorenými oknami, nakoľko aj v prípade nenáhleho pribrzdenia hrozí následkom straty stability pád,
a to i s vážnymi následkami.

14. K tejto námietke žalobkyne ďalej odvolací súd podotýka, že na porušenie prevenčnej povinnosti nie
je potrebné konať s uzrozumením porušovania prevenčnej povinnosti. Občiansky zákonník v ust. § 415
nekladie úmysel (vo forme nedbanlivosti, pri ktorej sa vyžaduje vedomosť) ako podmienku, za splnenia
ktorej nastupuje zodpovednosť osoby porušujúcej prevenčnú povinnosť.

15. Poslednou námietkou žalobkyňa tvrdila, že znalec uviedol, že pádu mohla zabrániť, len ak by sa
držala silou viac ako 90 N. Zdôraznila, že znalec nevedel uviesť, či je schopná takúto silu vyvinúťvzhľadom na svoj vek, zdravotný stav a konštrukciu tela. Preto podľa žalobkyne záver súdu prvej
inštancie o jej spoluzavinení neobstojí.

16. Odvolací súd, rovnako ako predchádzajúce, nepovažuje túto námietku za dôvodnú. Súd prvej
inštancie správne zameral svoju pozornosť na komplexné posúdenie situácie, ktorá vyústila do vzniku
zranení žalobkyne, pričom podrobne ozrejmil porušenie prevenčnej povinnosti žalobkyne. Popritom je
preto bez právneho významu posudzovanie, či je vôbec žalobkyňa schopná držať sa silou viac ako 90
N. Ak by sa totiž žalobkyňa neuvážene počas jazdy nepohybovala v autobuse, tak by k jej pádu nedošlo

(a to i vzhľadom na to, že žiaden iný cestujúci nespadol vplyvom pribrzdenia autobusu, teda ani sediaci
cestujúci). Podstata spoluzavinenia žalobkyne tak netkvela v posúdení, či by bola schopná zabrániť
pádu v autobuse vzhľadom na jej telesné možnosti (schopnosť držať sa silou viac ako 90 N), ale v tom,
či tomuto pádu mohla predísť, ak by sa zachovala opatrne a zodpovedne, a teda tak, ako by sa mal
zachovať bežný cestujúci v hromadnej doprave. Zostáva dodať, že porušenie prevenčnej povinnosti
žalobkyne by nenarúšalo ani prípadné zistenie, že nie je schopná sa držať silou viac ako 90 N.

17. Žalobkyňa iné odvolacie námietky neprodukovala. Preto odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok
súdu prvej inštancie v napadnutej časti, vo výroku III. a v závislom výroku IV. je vecne správny a je
potrebné ho podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť.

18. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP
v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP tak, že intervenientovi na strane žalovaného priznal nárok na
náhradu týchto trov proti žalobkyni, keďže bol v odvolacom konaní plne úspešný (vystupoval na strane
žalovaného a v odvolacom konaní sa vyjadril na podporu žalovaného). Odvolací súd zároveň rozhodol,
že v odvolacom konaní úspešnému žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal,

nakoľko mu v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli. V zmysle ust. § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady
trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie.

19. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§
419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu
na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od

doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).