Rozsudok – Ostatné – Vlastnícke právo… ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, April 30, 2024

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8Co/64/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1417213816
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ondrej Krajčo

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2024:1417213816.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ondreja Krajča a členiek

senátu JUDr. Jany Vlčkovej a JUDr. Moniky Holickej v spore žalobcu: Hlavné mesto Slovenskej
republiky Bratislava, so sídlom ul. Primaciálne námestie č. 1, 814 99 Bratislava, IČO: 00 603 481, proti
žalovanému: MBL a.s., so sídlom ul. Štefánikova č. 26, 040 01 Košice, IČO: 36 207 039, zastúpenému
advokátkou: JUDr. Michaela Töröková, so sídlom ul. 29. augusta č. 5, 811 08 Bratislava, o vydanie
bezdôvodného obohatenia, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 21.
apríla 2022, č. k. 7C/51/2017 - 641, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti p o t v r d z u j e .

Žalovaný m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom IV zo dňa 21. apríla 2022, č. k. 7C/51/2017 - 641 súd prvej inštancie zamietol návrh
žalovaného na prerušenie konania zo dňa 31.05.2021, na základe čiastočného späťvzatia žaloby
zastavil konanie v časti týkajúcej sa zaplatenia istiny 28.352,60 eura s príslušenstvom za obdobie
od 01.09.2014 do 26.11.2015, vo zvyšnej časti istiny 41.515,53 eur s úrokom z omeškania vo výške
5% ročne zo sumy 41.515,53,- eur do zaplatenia, žalobu zamietol a žalovanému priznal nárok na
náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100% s tým, že o výške náhrady rozhodne samostatným

uznesením po právoplatnosti rozsudku.

2. Vykonaným dokazovaním mal prvoinštančný súd preukázané, že Národný výbor hlavného mesta
Slovenska Bratislavy, útvar územného plánovania a architektúry, listom zo dňa 24.08.1970 č.j.
ÚPA-4410-154/24/70 "Stavba automatickej telefónnej ústredne v O. Q., adresovaným Riaditeľstvu pôšt
a telekomunikácií (doručeným dňa 27.08.1970) okrem iného súhlasil s umiestnením stavby automatickej
telefónnej ústredne podľa § 11 až § 13 zák. č. 84/1958 Zb., ako aj § 15 a §19 vyhlášky Štátneho výboru

pre výstavbu č. 153/1959 Ú.v. o územnom plánovaní a podľa zák.č. 71/1967 Zb. o správnom konaní,
s tým, že stavba bude umiestnená podľa pripojeného polohopisného plánu v M1:1000 odsúhlaseného
generálnym projektantom sídliska O. Q., stavba bude realizovaná podľa projektovej dokumentácie
schválenej Útvarom územného plánovania a architektúry listom č. ÚPA 4116/154/24/70. Navrhovateľ
pred započatím stavebných prác bol povinný zadovážiť si od Odboru výstavby príslušného ObNV
(poťažne iného stavebného úradu príslušného podľa osobitných predpisov) o vydanie rozhodnutia o
prípustnosti stavby "stavebné povolenie" podľa zák.č. 87/1958 Zb., vyhl.č. 144/1959 Ú. V. o stavebnom

poriadku. V zmysle Investičnej úlohy č.bl.5798/66 boli v predmetnej budove zriadené 3 byty: byt pre
domovníka, byt pre vedúceho Automatickej telefónnej ústredne a byt pre riaditeľa pošty. Žalovaný, ktorý
sa vlastníkom predmetnej stavby stal na základe Kúpnej zmluvy evidovanej pod sp.zn.V-7497/2010 zo
dňa 13.04.2010, listom zo dňa 22.12.2014 požiadal žalobcu o odkúpenie pozemku nachádzajúceho sapod predmetnou stavbou podľa § 9a ods. 8 písm. b/ zák.č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, pričom listom
zo dňa 10.06.2015 mu bolo oznámené, že odborné oddelenie Magistrátu hl.m. SR Bratislavy a starostka
Mestskej časti Bratislava O. Q. neodporúčajú predaj uvedených nehnuteľností. Následne žalobca listom

zo dňa 19.08.2016 "Užívanie pozemku v Bratislave k.ú. O. Q. parc. č. XXXX pod stavbou so súp.č. XXX"
zaslaným žalovanému, uplatnil úhradu podľa rozhodnutia č. 33/2015 primátora hl.m.SR Bratislavy. Z
obsahu výpisu z LV č. XXXX vyplýva, že na predmetnej nehnuteľnosti viaznu vecné bremená zriadené
v prospech Slovak Telekom a.s. ako právneho nástupcu Slovenských telekomunikácií š.p. týkajúce sa
stavby vo vlastníctve žalovaného, ktoré sú zapísané na LV č. XXXX, čo potvrdzuje verejnoprospešný

charakter tejto stavby, ktorá bola postavená ako Automatická telefónna ústredňa a v súčasnosti je v
stavbe umiestnená technológia telefónnej ústredne s počtom cca 16000 telefónnych liniek slúžiacich
pre obyvateľov mesta Bratislavy. V predmetnej stavbe sa nachádzajú aj byty (6 bytov - jeden byt na
1.poschodí, 5 bytov na 2.poschodí), nachádza sa v nej aj CO kryt - kryt civilnej obrany, ktorý musí
žalovaný v zmysle zák.č. 42/1994 Z.z. o civilnej ochrane obyvateľstva zachovávať, udržiavať a v prípade
potreby poskytnúť verejnosti na využitie. Znaleckým posudkom č.XXX/XXXX znalca G.. P. G. F.. -

stanovenie všeobecnej hodnoty nájmu, všeobecnej hodnoty vecného bremena - pozemky parc. č. I.
XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, A. X, W. - O. Q. bola ustálená všeobecná
hodnota pozemkov spolu 379.000,- eur, nájmu 24.300,- eur/rok, všeobecná hodnota práv a závad :
vecné bremeno práva existencie, užívania a údržby stavby s.č. XXX na predmetných parcelách spolu
324.000,- eur. Znaleckým posudkom č. XX/XXXX N. G.. O. S. F.. bola určená všeobecná hodnota nájmu

pozemku nachádzajúceho sa v okrese Bratislava IV k.ú. O. Q. evidovaného na LV č. XXXX, register
I. parc.č. XXXX/X o výmere 1540 m2,druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria, za rozhodujúce
obdobie od 27.11.2015 do 30.09.2017 (rekapitulácia všeobecnej hodnoty v sume 765.000,- eur) a teda
rekapituláciavšeobecnejhodnotynájmupozemkuzarozhodujúceobdobieod27.11.2015do30.09.2017
bola znalcom ustálená na sumu 43.327,98,- eur. Znaleckým posudkom č. XX/XXXX vypracovaný

znalcom G.. P. G. F.. vyplynula všeobecná hodnota nájmu za posudzované obdobie 27.11.2015 -
30.09.2017 za užívanie sporného pozemku I. parc.č. XXXX/X o výmere 1540 m2 k.ú. O. Q., spolu za
predmetnéobdobievsume30.263,21,-eur.Znaleckýmposudkomč.XX/XXXXvypracovanýmznaleckou
organizáciou CENEKON a.s. vyplynula všeobecná hodnota nájmu za posudzované obdobie 27.11.2015
- 30.09.2017 za užívanie pozemku I. parc.č. XXXX/X o výmere 1540 m2 k.ú. O. Q. spolu v sume 31.275,-

eur .

3. Takto ustálený skutkový stav veci po právnej stránke posúdil podľa článku 20 ods. 1, 3 a 4 Ústavy SR,
§ 3 ods. 1, § 123, § 134 ods. 1,3,4, § 151n ods. 1, 2,3 a § 151o ods. 1 Občianskeho zákonníka, ako aj
podľa § 23 ods. 5 a § 24 zák. č. 182/1993 Z.z. v znení účinnom ku dňu 01.09.1993, a dospel k záveru,

že vo veci samej je potrebné žalobu zamietnuť. V prvom rade zopakoval, že z listinných dôkazov, ktoré
sú súčasťou súdneho spisu bolo preukázané, že Národný výbor hlavného mesta Slovenska Bratislavy,
útvar územného plánovania a architektúry, dňa 24.08.1970 listom č.j. ÚPA-4410-154/24/70 "Stavba
automatickej telefónnej ústredne v O. Q., adresovanom Riaditeľstvu pôšt a telekomunikácií (doručený
27.08.1970) k umiestneniu predmetnej stavby - automatickej telefónnej ústredne, podľa § 11 až §13 zák.

č. 84/1958 Zb., ako aj § 15 a §19 vyhlášky Štátneho výboru pre výstavbu č. 153/1959 Ú.v. o územnom
plánovaní a podľa zák.č.71/1967 Zb. o správnom konaní, dal súhlas s tým, že stavba bude umiestnená
podľa pripojeného polohopisného plánu v M1:1000 odsúhlaseného generálnym projektantom sídliska
Karlová Ves, stavba bude realizovaná podľa projektovej dokumentácie schválenej Útvarom územného
plánovania a architektúry listom č. ÚPA 4116/154/24/70. Navrhovateľ pred započatím stavebných

prác bol povinný zadovážiť si od Odboru výstavby príslušného ObNV (resp. iného stavebného úradu
príslušného podľa osobitných predpisov) o vydanie rozhodnutia o prípustnosti stavby "stavebné
povolenie" podľa zák. č. 87/1958 Zb., vyhl. č. 144/1959 Ú. V. o stavebnom poriadku. Od roku 1970
vlastník stavby užíval pozemok nachádzajúci sa pod stavbou v zmysle uvedeného bezodplatne. Medzi
stranami sporu nebolo sporné, že žalovaný požiadal o odkúpenie pozemku nachádzajúceho sa pod

predmetnou stavbou podľa § 9a ods. 8 písm. b/ zák. č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, listom zo dňa
22.12.2014. Listom zo dňa 10.06.2015 bolo žalovanému oznámené, že odborné oddelenie Magistrátu
hl.m.SR Bratislavy a starostka Mestskej časti Bratislava O. Q. neodporúčajú predaj predmetných
nehnuteľností. Žalobca si listom zo dňa 19.08.2016 "Užívanie pozemku v Bratislave k.ú. O. Q. parc.
č. XXXX pod stavbou so súp.č.XXX" zaslaným žalovanému, uplatnil úhradu podľa rozhodnutia č.

33/2015 primátora hl.m.SR Bratislavy. Z obsahu LV č.XXXX, okres Bratislava, obec BA-m.č. O. Q.,
O..Ú.. O. Q., ČASŤ I.: Ťarchy okrem iného vyplýva, že: - na predmetnej nehnuteľnosti - stavbe vo
vlastníctvežalovaného,viaznuvecnébremenázriadenévprospechspoločnostiSlovakTelekoma.s.ako
právneho nástupcu Slovenských telekomunikácií š.p., týkajúce sa stavby, (sú zapísané na LV č. XXXX- právo vstupu a prechodu cez stavbu súp. č. XXX na parc.č.XXXX/X, právo umiestniť a prevádzkovať
veci v stavbe, právo užívať miestnosti výlučne na 1. nadzemnom podlaží a to č.X,X,XX,XXA,XX,XX,
Č..X, Č..XX, a na 2.nadzemnom podlaží č. XXX,XXX, právo na odber a rozvod elektrickej energie

do telekomunikačných a technologických zariadení alebo iných zariadení umiestnených v stavbe,
právo umiestniť a prevádzkovať (vrátane opráv, údržby, kontroly, modernizácie a výmeny) samostatnú
elektrickú sieť v stavbe, právo využívať lapač olejov z parkoviska pred stavbou, právo používať
miestnosti so sociálnymi zariadeniami na 1.a 2.nadzemnom podlaží stavby v práve Slovak Telekom
a.s.), čo potvrdzuje verejnoprospešný charakter tejto stavby vo vlastníctve žalovaného, -.stavba bola

postavená ako Automatická telefónna ústredňa (list č.j. ÚPA-4410-154/24/70) a v súčasnosti je v
stavbe umiestnená technológia telefónnej ústredne s počtom cca 16000 telefónnych liniek slúžiacich
pre obyvateľov mesta Bratislavy, - v stavbe sa nachádzajú aj byty (z listu vlastníctva č. XXXX k.ú.
O. Q. je zapísaná budova a 6 bytov - jeden byt na 1.poschodí, 5 bytov na 2.poschodí), -v stavbe
sa nachádza CO kryt - kryt civilnej obrany (žalovaný v zmysle zák.č. 42/1994 Z.z. o civilnej ochrane
obyvateľstva tento zachováva a udržiava tak, aby tento bolo možné poskytnúť verejnosti na využitie). Z

vykonaného dokazovania vyplýva, že účel stavby ostal zachovaný, predmetná stavba bola postavená vo
verejnom záujme (list č.j. ÚPA-4410-154/24/70) a aj v súčasnosti slúži verejnému záujmu s poukazom
na vecné bremená v prospech Slovak Telekom a.s. (právny nástupca Slovenských telekomunikácií
š.p.). Zdôraznil, že pre rozhodnutie vo veci samej bolo nevyhnutné vyriešiť aj právnu otázku, či
uplatňovanie vydania bezdôvodného obohatenia žalobcom v danej veci je v rozpore s dobrými mravmi.

(§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Konštatoval, že listinnými dôkazmi bolo preukázané, že predmetná
nehnuteľnosť - stavba bola nesporne postavená ako "Automatická telefónna ústredňa" na pozemku
patriacom Československému štátu a Národný výbor Hlavného mesta SR listom zo dňa 24.08.1970
č.j. ÚPA-4410-154/24/70 dal súhlas k umiestneniu stavby automatickej telefónnej ústredne pričom
tento súhlas vplýval aj na úpravu ďalších vzťahov po začatí výstavby, stavba podľa investičnej úlohy

mala 3 byty a pivničné boxy k bytom, v súčasnosti obsahuje 6 bytov. Právny predchodca žalovaného -
pôvodný vlastník predmetnej stavby mal neobmedzené právo postaviť na tomto pozemku stavbu a túto
užívať. Toto právo v zmysle platných právnych predpisov prešlo aj na právneho nástupcu tohto vlastníka
stavby. Vlastník pozemku v rozhodnom období v roku 1970 podľa predložených listinných dôkazov
súhlasilsbezodplatnýmužívanímpozemkunadobuneurčitú.Právnymdôvodomoprávneniastavebníka

postaviť na cudzom pozemku stavbu vo vlastníctve stavebníka v danom období mohol byť, okrem
iného,súhlasvlastníkapozemkustakoutostavbou,pričomoprávnenosťstavbybolaposudzovanápodľa
právnej úpravy, ktorá platila v dobe vzniku stavby. Vyporiadanie medzi právnym nástupcom stavebníka
(žalovaným) a vlastníkom predmetného pozemku (žalobcom), na ktorom je stavba umiestnená, súd
posudzuje podľa právnej úpravy platnej v dobe rozhodovania súdu (t.j. to platí aj pre stavby zriadené

pred 1. januárom 1992 socialistickou organizáciou). Žalobca si náhradu za užívanie uplatnil po prvý
krát po viac ako 42 rokoch od umiestnenia stavby na predmetnom pozemku. Z listinných dokladov
nachádzajúcich sa v súdnom spise ako aj z konania vlastníka od roku 1970 je zrejmé, že tento výslovne
súhlasil s postavením stavby vo vlastníctve stavebníka s časovo neobmedzeným právom mať stavbu na
jeho pozemku a teda súhlasil s bezodplatným užívaním pozemku. V zmysle Investičnej úlohy č.bl.XXXX/

XX boli v predmetnej budove zriadené 3 byty: byt pre domovníka, byt pre vedúceho Automatickej
telefónnej ústredne a byt pre riaditeľa pošty. V súčasnosti podľa LV č. XXXX k.ú. O. Q. je v stavbe 6 bytov.
Vlastník predmetnej stavby (automatickej telefónnej ústredne) od začiatku jej výstavby užíval dotknutý
pozemok oprávnene a dobromyseľne, takéto dobromyseľné užívanie pozemku vlastníkom stavby (aj
keď došlo k zmene vlastníctva stavby) po dobu viac ako 42 rokov (t.j. od umiestnenia stavby na pozemku

pred rokom 1975 do podania žaloby 27.11. 2017) malo za následok v tomto prípade vydržanie práva
vecného bremena k bezodplatnému užívaniu pozemku vlastníkmi stavby. V konaní bola preukázaná
dobromyseľnosť ktorá mala okrem iného za dôsledok v danom prípade začatie plynutia vydržacej doby
pre vznik vecného bremena výkonom práva (vydržaním) za podmienok upravených v ustanovení § 134
v spojení s ustanovením § 151n a § 151o Občianskeho zákonníka. Poukázal na to, že hranice výkonu

vlastníckeho práva sú dané aj Občianskym zákonníkom (§ 127, § 151 a nasl.). Na základe predložených
listinných dôkazov dospel k záveru, že vlastník stavby od začiatku výstavby predmetnej nehnuteľnosti
užívaspornýpozemokoprávneneadobromyseľne.Stavbaodpočiatkuokreminéhomalatribytyapodľa
aktuálneho listu vlastníctva v súčasnosti má 6 bytov. Podľa § 24 zák.č. 183/1993 Z.z. v znení účinnom ku
dňu 01.09.1993, ustanovenia tohto zákona sa primerane vzťahujú aj na budovy, ktoré nemajú charakter

bytového domu. Podľa § 23 ods. 5 zák.č. 183/1993 Z.z. v znení účinnom ku dňu 01.09.1993, ak vlastník
domu nie je vlastníkom pozemku, vzniká k pozemku právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktoré
sa zapíše do katastra nehnuteľností. Z obsahu listinných dôkazov ktoré sú založené v súdnom spise
nebolo preukázané, že by si bol za užívanie pozemku v rozhodnom období (od roku 1970) vlastníkpozemku uplatňoval voči vlastníkovi stavby (právnemu predchodcovi žalovaného) náhrady spojené s
užívaním pozemku, a preto dospel k záveru, že vlastník pozemku súhlasil s bezodplatným užívaním
pozemku na dobu neurčitú a toto dobromyseľné užívanie pozemku vlastníkom stavby po dobu viac ako

42 rokov (od umiestnenia stavby pred rokom 1975 do podania žaloby na tunajší súd dňa 27.11.2017),
malo za následok vydržanie práva vecného bremena bezodplatne predmetný pozemok užívať zo strany
vlastníka stavby (t.j. nejde o stavbu na cudzom pozemku, na zriadenie ktorej stavebník nemal právo).
Žalobca touto žalobou žiadal o vydanie plnenia, ktorého sa už dobrovoľne vzdal právny predchodca
v čase umiestnenia stavby, pričom žalobca ako vlastník pozemku nemôže nadobudnúť k takémuto

pozemkuviacpráv,akomalpredchádzajúcivlastník,apretožalobuovydaniebezdôvodnéhoobohatenia
zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 256 ods. 1 C.s.p. v spojení § 255 ods. 1 C.s.p. a v
spore úspešnému žalobcovi priznal plnú náhradu trov konania o ktorých výške bude rozhodnuté po
právoplatnosti rozsudku.

4. Proti tomuto rozsudku podal do zamietajúceho výroku vo veci samej v zákonom stanovenej lehote

odvolanie žalobca, ktorý žiadal rozsudok v napadnutej časti zmeniť a žalobe vo veci samej vyhovieť,
alternatívnehovtejtočastizrušiťavecvrátiťsúduprvejinštancienaďalšiekonanie.Odvolanieodôvodnil
tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
a jeho rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Nesúhlasil so závermi
súdu prvej inštancie, podľa ktorého vlastník predmetného pozemku v rozhodnom období v roku 1970

podľa predložených listinných dôkazov súhlasil s bezodplatným užívaním pozemku na dobu neurčitú,
pričom náhradu za užívanie uplatnil po prvýkrát po viac ako 42 rokoch od umiestnenia stavby na
predmetnom pozemku, a preto z listinných dôkazov a konania vlastníka od roku 1970 mal za to, že
tento výslovne súhlasil s postavením stavby vo vlastníctve stavebníka s časovo neobmedzeným právom
mať stavbu na jeho pozemku a teda súhlasil s bezodplatným užívaním pozemku. Podľa jeho názoru

totiž nevyplynulo zo žiadneho listinného ani iného dôkazu, že pôvodný vlastník pozemku by dal súhlas
s bezodplatným užívaním tohto pozemku. Súhlas s umiestnením stavby nie je totožným aktom ako
súhlas s bezodplatným užívaním pozemku. To, že on či jeho predchodca v minulosti nepožadoval
odplatu za užívanie predmetného pozemku pod stavbou žalovaného je v zásade irelevantné, nakoľko
sa jedná o jeho slobodnú vôľu (či jeho predchodcu) v nakladaní s jeho majetkom a je teda len na jeho

zvážení ako vlastníka pozemku či takúto odplatu bude požadovať. Poukázal na rozsudok Krajského
súdu Prešov sp. zn. 6Co/75/2012 zo dňa 11.12.2012, v ktorom sa uvádza "Ani prípadné potvrdenie
skutočnosti, že predchodcovia žalobcu nežiadali náhradu ešte neznamená, že im zaniklo právo na
náhradu. Odvolací súd nevidí synonymum medzi "nežiadať" a "vzdať sa práva", či "odpustiť dlh".
Nežiadať náhradu neznamená podľa odvolacieho súdu nič iné, ako pasivitu pri zaberaní pozemku a

obdobné prípady v minulostí neboli neobvyklé. Nevyžadovanie náhrady zo strany vlastníka zaberaných
pozemkovneboloničímneobvyklýmvzhľadomnatakmernulovúreálnuhodnotupôdynemajúcejpovahu
stavebného pozemku. S. G. F. aj za stavu, že sa na zabratom pozemku zriadila komunikácia či iná
stavby." Má za to, že žalovaný nepreukázal (a to ani doložením súhlasu s umiestnením stavby zo
dňa 24.08.1970) existenciu konkludentnej dohody o bezodplatnom užívaní predmetného pozemku a

takúto dohodu nemožno vydedukovať ani z tvrdenia, že sa náhrada nežiadala a že neboli vznesené
protesty proti stavbe. Tak teória práva ako aj aplikačná prax nezaznamenala existenciu vôle dôležitej pre
vznik právneho úkonu na základe nekonania. Aj konkludentný prejav je prejavom na základe súhlasu.
Teória vzniku právnych úkonov robí rozdiel medzi konkludentným súhlasom a nekonaním. Ide o dve
odlišné kategórie súkromného práva. Ak by mal platiť názor žalovaného a prvoinštančného súdu, tak vo

všetkých prípadoch okupácie pozemkov bez protestu ich vlastníka by mal existovať legálny stav, čo je
argumentácia právne neudržateľná. Tento názor podporuje aj citovaný rozsudok Krajského súdu Prešov
sp. zn. 6Co/75/2012 zo dňa 11.12.2012. Záver, ktorý vyvodzuje prvoinštančný súd v zmysle, že žalovaný
a jeho predchodca mali súhlas s umiestnením stavby a ten bol časovo neobmedzený, pričom žalobca
ani jeho predchodca nežiadali odplatu za užívanie tohto pozemku a preto mal vlastník pozemku súhlasiť

s bezodplatným užívaním pozemku na dobu neurčitú je nezmyselná a neudržateľná argumentácia, ktorá
navyše nevyplýva zo žiadneho dôkazu predloženého v rámci konania. Nesúhlasil ani so záverom súdu
prvej inštancie, že v danom prípade došlo k vydržaniu práva vecného bremena bezodplatného užívaniu
pozemku vlastníkmi stavby. Žiadne vecné bremeno v prospech žalovaného vydržané nebolo a v zásade
ani nie je možné vydržať právo bezodplatného užívania, ako konštatuje aj uznesenie Krajského súdu

v Bratislave zo dňa 31.03.2021 vydané v konaní sp. zn. 6Co/47/2020. Poukázal na fakt, že v zmysle
ustanovenia § 151o ods. 1 Občianskeho zákonníka je na nadobudnutie práva zodpovedajúceho vecným
bremenámpotrebnývkladdokatastranehnuteľností.Takýtovkladvšakvprejednávanejvecipreukázaný
nebol a teda zrejme ani neexistuje. Žalovaný naviac nemohol byť dobromyseľným v držbe predmetnéhopozemku nakoľko žalovaný mal vedomosť o tom, že nie je vlastníkom pozemku pod stavbou v jeho
vlastníctve,čobolopreukázanéajlistomžalovanéhozodňa22.12.2014,ktorýmhopožiadaloodkúpenie
predmetného pozemku. K záveru prvoinštančného súdu, že k predmetnému pozemku vzniklo právo

zodpovedajúce vecnému bremenu uviedol, že toto tvrdenie výslovne odmieta. Čo sa týka vecného
bremenazriadenéhonazákladeustanoveniazákonač.182/1993Zb.,žalobcamázato,žetotobremeno
nemohlovzniknúť,nakoľkobudovažalovaného,tedabudovapôvodnejautomatickejtelefónnejústredne,
nespĺňa základné znaky, ktoré vznik tohto vecného bremena predpokladajú. Stavba so súpisným číslom
XXX, na A. J. Č..X Q. W. - O. Q. nemôže byť posudzovaná podľa § 24 uvedeného zákona, podľa ktorého:

"Ustanovenie tohto zákona týkajúce sa bytového domu sa vzťahuje aj na budovy, ktoré nemajú charakter
bytového domu, ak je v nich najmenej jedna tretina podlahovej plochy určená na bývanie a majú
najmenej štyri byty. Ustanovenia tohto zákona sa primerane vzťahujú aj na iné budovy, ktoré nemajú
charakter bytového domu s výnimkou § 7,7a, 7b, 7c a 7d, § 29 a 298 ods. 1; na správcu týchto budov
sa nevzťahuje osobitný predpis." Stavba vo vlastníctve žalovaného nespadá ani do jednej z uvedených
zákonných definícií. Žalovaný nepreukázal, že by aspoň jedna tretina podlahovej plochy predmetnej

stavby predstavovala plochu určenú na bývanie, prípadne, že by v predmetnej budove boli aspoň štyri
byty. Zastáva názor, že o nemožnosti aplikácie zákona č. 182/1993 Z. z. na stavbu žalovaného svedčí
tiež rozhodnutie Okresného úradu Bratislava z 12.12.2018 č. Vo52/2018-ZSe a rozhodnutie Okresného
úradu Bratislava, katastrálny odbor zo dňa 27.09.2018 č. V-16025/2018. Konanie o návrhu na vklad č.
Q.-XXXXX/XXXX bolo rozhodnutím Okresného úradu Bratislava, Katastrálny odbor prerušené, pričom

Okresný úrad konštatoval nemožnosť použitia § 23 ods. 5 zákona číslo 182/1993 Z. z na iné budovy
nemajúce charakter bytového domu za nemajúci oporu v zákone a za v rozpore s § 24 ods. 1 zákona
číslo 182/1993 Z. z. Uvedené rozhodnutia neboli doposiaľ účinne spochybnené aj napriek správnej
žalobe, ktorú podal žalovaný pričom žiadal zrušenie týchto rozhodnutí. V záujme zachovania právnej
istoty nie je možné; aby jeden orgán rozhodol o nemožnosti aplikácie § 24 ods. 1 zákona č. 182/1993

Z.z. na predmetnú budovu a ďalší orgán odôvodnil svoje rozhodnutie aplikáciou § 24 ods. 1 zákona
číslo 182/1993 Z. z. na totožnú stavbu. Vzhľadom na skutočnosť, že pokladá odôvodnenie rozsudku
súdu prvého stupňa za vágne, právne nesprávne a nekorešpondujúce s faktickým stavom veci žiadal
odvolaniu vyhovieť a v prípade úspechu zmeniť tiež výrok o trovách konania podľa výsledku sporu.

5. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že s podaným odvolaním nesúhlasí
a rozsudok súdu prvej inštancie považuje za správny. V nadväznosti na námietku žalobcu, že zo
žiadneho listinného ani iného dôkazu nevyplynulo, že pôvodný vlastník pozemku by dal súhlas s
bezodplatným užívaním tohto pozemku, poukázal na to, že v konaní preukázal, že pôvodný vlastník
pozemku súhlasil so zastavaním pozemku trvalou stavbou, keď Národný výbor hlavného mesta

Slovenska Bratislavy, útvar územného plánovania a architektúry, dal listom zo dňa 24.08.1970 list
č.j. ÚPA-4410-154/24/70 doručeným Riaditeľstvu pôšt a telekomunikácií dňa 27.08.1970 súhlas k
umiestneniu Stavby automatickej telefónnej ústredne v O. Q.. Z odôvodnenia Rozhodnutia o prípustnosti
stavby vydaného Odborom výstavby ObNV BA VI-O. Q.- T. pod. č. 1231/71-326/3 z 28.06.1971 vyplýva,
že stavebník stavby mal vysporiadaný právny vzťah k pozemku, na ktorom je stavba postavená, nakoľko

je v ňom uvedené: "Žiadateľ sa preukázal, že uvedený pozemok, na ktorom hodlá postaviť povolenú
stavbu, je v operatívnej správe Riaditeľstva pôšt a telekomunikácií". Právnym dôvodom oprávnenia
stavebníka postaviť na cudzom pozemku stavbu vo vlastníctve stavebníka, môže byť aj súhlas vlastníka
pozemku s takouto stavbou (rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 9Co/78/2012 zo dňa 12.11.2013,
uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 120/2014 zo dňa 05.02.2014). Pokiaľ ide o súhlas s takouto

výstavbou na pozemku, tak takýto súhlas nie je možné oddeliť a považovať za samoúčelný len pre účely
stavebného konania, ale takýto súhlas musí nevyhnutne mať za následok aj úpravu ďalších vzťahov
po začatí výstavby (rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 17Co/71/2012 zo dňa 30.01.2013).
V danom prípade bolo preukázané, že vlastník predmetnej stavby mal časovo neobmedzené právo
mať na pozemku stavbu. Toto právo prechádza aj na právneho nástupcu vlastníka stavby (uznesenie

Nejvyššího soudu ČR sp. zn. 22 Cdo 4681/2009). Zdôraznil v tejto súvislosti, že žalobca nepreukázal, že
by si predchádzajúci vlastník pozemku niekedy uplatňoval voči vlastníkovi stavby náhradu za užívanie
pozemku a za takéhoto stavu je potom na mieste záver, že vlastník pozemku súhlasil s bezplatným
užívaním pozemku na dobu neurčitú (rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 9Co/78/2012 zo dňa
12.11.2013, uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 120/2014 zo dňa 05.02.2014). Poukázal

tiež na to, že prvý krát si náhradu za užívanie pozemku začal uplatňovať až žalobca, a to až po
viac ako 42 rokoch od umiestnenia stavby na pozemku, avšak žalobca nemôže úspešne žiadať
o vydanie plnenia, ktorého sa dobrovoľne vzdal jeho právny predchodca v čase zriadenia stavby.
Práva žalobcu nie sú porovnateľné s právami iných vlastníkov pozemkov, ktoré boli zastavané bezvyžiadania súhlasu, či dokonca proti vôli vlastníkov pozemku. Nepochybná dobromyseľnosť vlastníka
stavby mala podľa žalovaného za dôsledok začatie plynutia vydržacej doby pre vznik vecného bremena
výkonom práva (vydržaním) za podmienok upravených v § 134 v spojení s § 151n a 151o Občianskeho

zákonníka. Vlastník stavby od začiatku jej výstavby bezodplatne užíva dotknutý pozemok oprávnene
a dobromyseľne. Takéto dobromyseľné užívanie pozemku vlastníkom stavby po dobu viac ako 42
rokov (od umiestnenia stavby na pozemku pred rokom 1975 do podania žaloby v roku 2017) malo za
následok vydržanie práva vecného bremena k bezodplatnému užívaniu pozemku vlastníkom stavby
(rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 9Co/78/2012 zo dňa 12.11.2013, uznesenie Ústavného súdu

SR sp. zn. II. ÚS 120/2014 zo dňa 05.02.2014). Konštatoval, že súd prvej inštancie vyhodnotil dôkazy
v súlade s ust. § 191 C.s.p. podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich
vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliadol na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, a preto,
keď závery súdu prvej inštancie majú oporu vo vykonanom dokazovaní, nie je podľa jeho názoru
daný odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) C.s.p. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365
ods. 1 písm. f) C.s.p. poukázal na to, že žalobca v odvolaní nevytkol súdu spôsob, akým hodnotil

dôkazy, ale uviedol iba svoj nesúhlas so závermi súdu prvej inštancie uvedenými v odsekoch 45. a 46.
odôvodnenia rozsudku. Žalovaný má za to, že v konaní bolo jednoznačne preukázané, že stavba na
pozemku žalobcu bola postavená vo verejnom záujme ako "Stavba automatickej telefónnej ústredne
v O. Q." a tento účel stavby zostal zachovaný až do súčasnosti (viď vecné bremená v prospech
Slovak Telekom a.s., právneho nástupcu Slovenských telekomunikácií š.p.). Pôvodný vlastník pozemku

preukázateľne súhlasil s postavením tejto stavby na pozemku, čiže súhlasil s tým, že pozemok bude
využitý na umiestnenie trvalej stavby na ňom. On túto stavbu nadobudol až kúpou v roku 2010, kedy
ako nový vlastník vstúpil do všetkých práv a povinností predchádzajúceho vlastníka, pričom vlastník
pozemku od roku 1970 voči vlastníkovi stavby nikdy žiadne nároky neuplatňoval. Právny predchodca
žalobcu po zastavaní pozemku stavbou už nemal žiaden úžitok z vlastníctva pozemku, pričom tento

stav nevznikol protiprávne, ale vychádza zo slobodnej vôle vtedajšieho vlastníka pozemku, ktorý vydal
súhlas k umiestneniu Stavby automatickej telefónnej ústredne v O. Q. (stavby vo verejnom záujme).
Právny predchodca žalobcu sa dobrovoľne vzdal možnosti užívať pozemok na iné účely a dosahovať
výnosyzvlastníctvapozemku,onanijehoprávnypredchodcanikdyzaužívaniepozemkuneplatiližiadnu
odplatu, a teda sa na úkor žalobcu nijako neobohatil, nakoľko nadobudnutím vlastníctva k stavbe len

vstúpil do práv svojho právneho predchodcu (predchádzajúceho vlastníka stavby). Závery súdu prvej
inštancie vychádzajú z preukázaného skutkového stavu a z individuálnych okolností daného prípadu, a
preto ich nie je možné zovšeobecňovať na akékoľvek prípady okupácie pozemkov, pričom práva žalobcu
nie sú porovnateľné s právami iných vlastníkov pozemkov, ktoré boli zastavané bez vyžiadania súhlasu,
či dokonca proti vôli vlastníkov pozemku. Žalobca potom, ako nadobudol vlastnícke právo k pozemku,

nemohol mať legitímne očakávania, že bude môcť pozemok využívať inak, ako tomu bolo. Žalobca
neakceptoval stav nastolený pôvodným vlastníkom pozemku, keď sa zrazu začal domáhať nových práv,
a to práva na zaplatenie náhrady za užívanie pozemku zastavaného stavbou automatickej telefónnej
ústredne a v konaní bolo preukázané, že cieľom žalobcu nebolo dosiahnutie realizácie práv vlastníka
pozemku v rozsahu, v akom toto právo prislúchalo jeho právnemu predchodcovi, ale jeho cieľom bolo

využitie odlišného vlastníctva pozemku a vlastníctva stavby k vymáhaniu plnení označovaných za
bezdôvodné obohatenie. Pokiaľ žalobca svoju argumentáciu a svoj nesúhlas s rozhodnutím súdu prvej
inštancie opiera o rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 6Co/75/2012 zo dňa 11.12.2012, tento nie
je možné na daný skutkový stav použiť, pretože sa v ňom súd vôbec nezaoberal otázkou vydržania a
vychádzal z iného skutkového stavu, a to z takého, že k zabratiu pozemku došlo bez súhlasu vlastníka

pozemku, a preto závery v ňom uvedené nie je možné aplikovať na daný spor, nakoľko v danom
prípade bolo preukázané, že vlastník pozemku súhlasil so zabratím pozemku trvalou stavbou. Bola
pritom preukázaná konkludentná dohoda o bezodplatnom užívaní predmetného pozemku, a preto je táto
odvolacia námietka žalobcu taktiež bezpredmetná. Z rozhodnutia súdu prvej inštancie je zrejmé, že súd
mal za preukázané, že došlo k vydržaniu práva vecného bremena k bezodplatnému užívaniu pozemku

vlastníkmi stavby a žalovaný sa nestotožňuje s tvrdením žalobcu, že závery súdu prvej inštancie nemajú
oporu vo vykonanom dokazovaní a vychádzajú z nezmyselnej a neudržateľnej argumentácie. Pokiaľ
žalobca v odvolaní nesúhlasí so záverom súdu prvej inštancie o vydržaní vecného bremena s tým, že
v zásade ani nie je možné vydržať právo bezodplatného užívania, vydržanie práva vecného bremena
spočívajúceho v práve bezodplatne užívať pozemok zo strany vlastníka stavby na ňom stojacej je

možné, čo potvrdil aj Ústavný súd SR v uznesení II. ÚS 120/2014 zo dňa 05.02.2014. Nedôvodne
podľa žalovaného argumentuje žalobca aj uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 31.03.2021
sp, zn, 6Co/47/2020, nakoľko toto rovnako na danú vec nie je možné použiť, pretože vychádza z
iného skutkového stavu. Nedôvodne tiež žalobca podľa žalovaného v odvolaní poukazuje na fakt, že vzmysle ust. § 151o ods. 1 Občianskeho zákonníka je na nadobudnutie práva zodpovedajúceho vecným
bremenám potrebný vklad do katastra nehnuteľností, a že v prejednávanej veci takýto vklad nebol
preukázaný. Uvedená argumentácia žalobcu sa totiž týka iba práv k nehnuteľnostiam, ktoré vznikli

na základe zmluvy, nie však práv k nehnuteľnostiam, ktoré vznikli zo zákona. V danom prípade bolo
preukázané, že došlo k vydržaniu práva vecného bremena spočívajúceho v práve bezodplatne užívať
pozemok zo strany vlastníka stavby na ňom stojacej, čiže právo k pozemku vzniklo zo zákona. V
takomto prípade zákon na vznik práva nevyžaduje vklad do katastra. Práva k nehnuteľnostiam, ktoré
vznikli zo zákona, sa do katastra nehnuteľností nezapisujú vkladom, ale záznamom, teda úkonom

okresného úradu, ktorý nemá vplyv na vznik, zmenu ani na zánik práv k nehnuteľnosti, a preto je v
danom prípade irelevantné, že nebol preukázaný vklad práva zodpovedajúceho vecnému bremenu do
katastra nehnuteľností. Na vznik práva vecného bremena spočívajúceho v práve bezodplatne užívať
pozemok v danom prípade postačovalo preukázať, že boli splnené podmienky vydržania podľa ust.
§ 134 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ žalobca v odvolaní uvádza, že nemohol byť dobromyseľný
v držbe predmetného pozemku, nakoľko mal vedomosť o tom, že nie je vlastníkom pozemku pod

stavbou, táto argumentácia nie je správna, pretože v danom prípade nešlo o vydržanie pozemku,
ale o vydržanie práva vecného bremena spočívajúceho v bezodplatnom užívaní pozemku vlastníkom
stavby a teda vedomosť o tom, že pozemok nie je v jeho vlastníctve, je pre posúdenie vydržania práva
zodpovedajúceho vecnému bremenu bezpredmetná. Rovnako, pokiaľ žalobca v odvolaní odmieta záver
súdu,žekpozemkuvznikloprávozodpovedajúcevecnémubremenupodľa§23zákonač.182/1993Z.z.

o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, vo svojej argumentácii úplne opomína zohľadniť aj druhú
vetu tohto ustanovenia, podľa ktorej sa ustanovenia tohto zákona primerane vzťahujú aj na iné budovy,
ktoré nemajú charakter bytového domu, a to s výnimkami, medzi ktorými nie je zahrnuté ustanovenie
§ 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z. no tiež opomína zohľadniť znenie zákona č. 182/1993 Z. z. ku
dňu nadobudnutia účinnosti tohto zákona (ku dňu 01.09.1993). Naviac, predloženými listinnými dôkazmi

preukázal, že v stavbe automatickej telefónnej ústredne sa od počiatku nachádzali aj byty, ktoré sú
tam doposiaľ, táto stavba teda neslúžila a neslúži výlučne na účely automatickej telefónnej ústredne,
ale slúžila a slúži aj na účely bývania, nakoľko sa v nej od samého počiatku jej existencie nachádzali
aj byty, čo preukázal listinnými dôkazmi a i keď zo zákona č. 182/1993 Z. z. nevyplýva, že v iných
budovách (ktoré nemajú charakter bytového domu), na ktoré sa majú v zmysle ust. § 24 ods. 1 vzťahovať

ustanovenia zákona č. 182/1993 Z. z. (s tam uvedenými výnimkami), by sa mali nachádzať aj byty,
má žalovaný za to, že aj tento argument podporuje záver o vzniku práva zodpovedajúceho vecnému
bremenu v zmysle ust. § 23 zákona č. 182/1993 Z. z. Na podporu uvedenej argumentácie žalovaný
poukázal aj na závery vyplývajúce z rozhodovacej praxe všeobecných súdov, ktorá má oporu aj v
judikovaných záveroch Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR, konkrétne na nález Ústavného

súdu SR z 18. marca 2015 sp. zn. I. ÚS 650/2013, rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo
32/2007, ako prax súdov nižšieho stupňa, konkrétne rozsudok Okresného súdu Spišská Nová Ves zo
dňa 04.02.2016, sp. zn. 9C/124/2003, ktorý potvrdil Krajský súd Košice rozsudkom zo dňa 01.03.2017,
sp. zn. 1Co/238/2016 a uzavrel, že v konaní preukázaná aj existencia práva zodpovedajúceho vecnému
bremenu, ktoré zo zákona č. 182/1993 Z.z, o vlastníctve bytov a nebytových priestorov vzniklo dňom

01.09.1993. Napokon, pokiaľ žalobca v odvolaní poukazuje na rozhodnutie Okresného úradu Bratislava
z 12.12.2018 č. Vo52/2018-ZSe a rozhodnutie Okresného úradu Bratislava, katastrálny odbor zo dňa
27.09.2018 č. V-16025/2018, tie podľa ust. § 193 C.s.p. nespadajú pod rozhodnutia, ktorými je súd
viazaný a naviac, v súčasnosti proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy nižšieho stupňa v danej veci
podala spoločnosť MBL a.s. odvolanie, o ktorom rozhodol Okresný úrad Bratislava, odbor opravných

prostriedkov rozhodnutím zo dňa 12.12.2018, č. Vo 52/2018-ZSe, ktorým zamietol odvolanie spoločnosti
MBL a.s. (a tiež aj odvolanie druhého účastníka konania G.. P. W.) a potvrdil Rozhodnutie orgánu
verejnej správy nižšieho stupňa, avšak v konaní vedenom na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn.
1S/41/2019 argumentuje tým, že záver týkajúci sa nemožnosti použitia ust. § 23 ods. 5 zákona č.
182/1993 Z. z. na iné budovy (nemajúce charakter bytového domu) nemá oporu v zákone o vlastníctve

bytov a je v priamom rozpore s ust. § 24 ods. 1 tohto zákona, teda súd prvej inštancie nemohol
vychádzať z rozhodnutia Okresného úradu Bratislava z 12.12.2018 č. Vo52/2018-ZSe a rozhodnutia
Okresného úradu Bratislava, katastrálny odbor zo dňa 27.09.2018 č. V-16025/2018, na ktoré poukazuje
žalobca v odvolaní. Záverom žalovaný poukázal na to, že napriek existencii vecného bremena mal
snahu usporiadať právny vzťah so žalobcom, a preto listom zo dňa 22.12.2014 požiadal žalobcu

na odkúpenie pozemku pod stavbou podľa ust. § 9a ods. 8 písm. b) zákona č. 138/1991 Zb. o
majetku obcí. Listom zo dňa 10.06.2015 mu bolo oznámené, že odborné oddelenie Magistrátu hlavného
mesta SR Bratislavy a starostka Mestskej časti Bratislava - O. Q. neodporúčajú predaj pozemku.
Žalobca bez akéhokoľvek racionálneho dôvodu odmietol pozemok odpredať žalovanému. Až následne(teda až potom, ako požiadal žalobcu o odkúpenie pozemku) si žalobca začal voči nemu uplatňovať
nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, nemá však záujem o vysporiadanie právneho vzťahu
pozemku pod stavbou, ale sleduje len získanie majetkového prospechu, ktorý mu ale v danom prípade

nepatrí. Aj táto skutočnosť svedčí o tom, že žalovaný koná v rozpore s dobrými mravmi, keď zneužíva
rozdielne vlastníctvo pozemku a stavby na získanie prospechu (odplaty za užívanie pozemku), ktorého
sa jeho právny predchodca dobrovoľne vzdal v prospech stavby automatickej telefónnej ústredne.
V tejto súvislosti tiež poukázal na ustálenú súdnu prax (por. rozsudok Okresného súdu Žilina č.k.
2C/53/2006-357 zo dňa 30.07.2009 potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5Co/45/2010

zo dňa 23.03.2010; uznesenie Ústavného súdu SR č.k. III. ÚS 99/2012-14 zo dňa 06.03.2012, rozsudok
Okresného súdu Trnava č.k. 17C 156/2011-171 zo dňa 31.07.2014 potvrdený rozsudkom Krajského
súdu Trnava sp. zn. 24Co/616/2014 zo dňa 09.09.2015), podľa ktorej ak vlastník pozemku uplatňuje
len zodpovednostné (sekundárne) nároky voči osobám, ktoré mu bránia v užívaní veci (pozemku) bez
toho, aby sa zároveň (primárne) domáhal odstránenia protiprávneho stavu, ide spravidla o výkon jeho
práva v rozpore s dobrými mravmi. Nie je úlohou súdu vyvodzovať následky z porušenia práva bez toho,

aby zároveň jeho rozhodnutím došlo k odstráneniu protiprávneho stavu a k nastoleniu právnej istoty, a
tým napomáhať udržiavať protiprávny stav. V danom prípade sa navyše ani nejedná o protiprávny stav,
nakoľko preukázal súhlas vlastníka pozemku s umiestnením stavby na pozemku a predstavu žalobcu,
že bude povinný platiť žalobcovi odplatu za užívanie pozemku počas neobmedzenej doby, za daných
okolností nepovažuje za spravodlivé usporiadanie vzťahov medzi stranami, keďže takáto situácia by

mala za následok jeho horšie postavenie, než má vlastník neoprávnenej stavby (§ 135c Občianskeho
zákonníka) a to napriek tomu, že ide o stavbu oprávnenú a navyše aj o stavbu slúžiacu aj verejnému
záujmu (v stavbe sa nachádzajú zariadenia telekomunikačných vedení a stavba je zaťažená vecnými
bremenamivprospechSlovakTelekoma.s.,vstavbejeumiestnenýajCOkryt-krytcivilnejobrany,ktorý
musí v zmysle zák. č. 42/1994 Z.z. o civilnej ochrane obyvateľstva zachovávať a udržiavať v prípade

potreby poskytnúť verejnosti na využitie). Na základe uvedeného má žalovaný za to, že odvolacie
dôvody uvádzané žalobcom nie sú dané a argumenty žalobcu uvedené v odvolaní nie sú spôsobilé
spochybniť správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie. Navrhol preto napadnutý rozsudok ako vecne
správny potvrdiť.

6. Žalobca v reakcii na vyjadrenie žalovaného k jeho odvolaniu zotrval na svojej odvolacej argumentácii
a nesúhlasil s tvrdením žalovaného, že v konaní preukázal, že pôvodný vlastník pozemku súhlasil
so zastavaním pozemku trvalou stavbou, z čoho má vyplývať aj súhlas s bezodplatným užívaním
predmetného pozemku, nakoľko zo žiadneho listinného či iného vykonaného dôkazu nevyplýva, že
by on alebo jeho právny predchodca udelil súhlas s bezodplatným užívaním pozemku pod stavbou

žalovaného. Zotrval na tom, že žalovaný nepreukázal existenciu konkludentnej dohody o bezodplatnom
užívaní predmetného pozemku a takúto dohodu nemožno vydedukovať ani z tvrdenia, že sa náhrada
nežiadala a že neboli vznesené protesty proti stavbe. Teória práva ako aj aplikačná prax nezaznamenali
existenciu vôle dôležitej pre vznik právneho úkonu na základe nekonania, pričom aj konkludentný
prejav je prejavom na základe súhlasu a ak by mal platiť názor žalovaného a prvoinštančného súdu,

tak vo všetkých prípadoch okupácie pozemkov bez protestu ich vlastníka by mal existovať legálny
stav, čo je argumentácia právne neudržateľná. V tejto súvislosti rovnako zdôraznil, že v rozsudku
NS SR vo veci 4Cdo 52/2009, nález ÚS SR vo veci III.ÚS 237/09 je uvedené: "žalovaný zaberá
pozemok vo vlastníctve žalobcu, s vlastníkom pozemku sa za sporné obdobie nijako právne nevyrovnal
a niet dôvod konštatovať iný záver ako ten, že sa žalovaný bezdôvodne obohatil na úkor žalobcu.

Len samotný fakt, že ide o využívanie pozemku "pre všetkých", teda verejnoprospešný účel, nemôže
vlastníka ukrátiť". Naďalej však tiež odmieta konštrukciu žalovaného, podľa ktorej sa on, resp. jeho
právny predchodca mal dobrovoľne vzdať plnenia za užívanie pozemku pod stavbou žalovaného. Podľa
rozsudku Krajského súdu Prešov sp. zn. 6Co/75/2012 zo dňa 11.12.2012 "Ani prípadné potvrdenie
skutočnosti, že predchodcovia žalobcu nežiadali náhradu ešte neznamená, že im zaniklo právo na

náhradu. Odvolací súd nevidí synonymum medzi "nežiadať" a "vzdať sa práva", či "odpustiť dlh".
Nežiadať náhradu neznamená podľa odvolacieho súdu nič iné, ako pasivitu pri zaberaní pozemku a
obdobné prípady v minulosti neboli neobvyklé. Nevyžadovanie náhrady zo strany vlastníka zaberaných
pozemkovneboloničímneobvyklýmvzhľadomnatakmernulovúreálnuhodnotupôdynemajúcejpovahu
stavebného pozemku. To isté platí aj za stavu, že sa na zabratom pozemku zriadila komunikácia či iná

stavba". Zo súhlasu s umiestnením nie je vyvoditeľný záver, že uvedeným súhlasom bol daný aj súhlas
s bezodplatným užívaním pozemku. Ak žalovaný poukazuje na skutočnosť, že právny predchodca
žalobcu nikdy nežiadal žiadnu odplatu za užívanie predmetného pozemku, toto tvrdenie žalovaného
je irelevantné. Súčasne sa žalobca ohradil a ostro nesúhlasí s tvrdením žalovaného, že bolo v konanípreukázané, že jeho cieľom nebolo dosiahnutie realizácie práv vlastníka pozemku v rozsahu, v akom
toto právo prislúchalo jeho právnemu predchodcovi ale cieľom žalobcu malo byť využitie odlišného
vlastníctva pozemku a vlastníctva stavby k vymáhaniu plnení označených ako bezdôvodné obohatenie.

Nie je mu zrejmé, z čoho mal vyplynúť takýto záver, ale on nadobudol predmetný pozemok zo zákona,
nie kúpou. Navyše je obcou, ktorá musí v zmysle zákona riadne hospodáriť so svojím majetkom, čo
obnáša aj súdne vymáhania pohľadávok aj napriek tomu, že sa to môže žalovanému nepáčiť. Poukázal
tiež na to, že žalovaným uvádzaný judikát - nález Ústavného súdu II. ÚS 120/2014 nie je možné
na prejednávanú vec aplikovať nakoľko medzi žalobcom a žalovaným (ich právnymi predchodcami)

existovala dohoda o tom, že právny predchodca prevedie v dôsledku stavby cesty pozemok do správy
investora (okresnej správy ciest) bezplatne, a to na základe hospodárskej zmluvy o prevode národného
majetku. V tomto prípade však nebola uzatvorená žiadna obdobná zmluva a teda má za to, že nebol
nikdy daný súhlas s bezodplatným užívaním pozemku. Zdôraznil tiež, že žiadne vecné bremeno v
prospech žalovaného vydržané nebolo a v zásade ani nie je možné vydržať právo bezodplatného
užívania, ako konštatuje aj uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 31.03.2021 vydaného v

konaní 6Co/47/2020. Žalovaný nemohol byť dobromyseľným v držbe predmetného pozemku nakoľko
mal vedomosť o tom, že nie je vlastníkom pozemku pod stavbou v jeho vlastníctve. Zopakoval nesúhlas
so záverom súdu prvej inštancie, podľa ktorého žalovanému k pozemku vzniklo právo zodpovedajúce
vecnému bremenu. Takéto vecné bremeno žalovanému na základe ustanovenia zákona č. 182/1993
Z.z., nemohlo vzniknúť, nakoľko budova žalovaného, teda budova pôvodnej automatickej telefónnej

ústredne, nespĺňa základné znaky, ktoré vznik tohto vecného bremena predpokladajú, čo potvrdzuje
aj rozhodnutie Okresného úradu Bratislava z 12.12.2018 č. Vo52/2018-ZSe a rozhodnutie Okresného
úradu Bratislava, katastrálny odbor zo dňa 27.09.2018 č. V-16025/2018, ktorých závery neboli doposiaľ
účinne spochybnené aj napriek správnej žalobe, ktorú podal žalovaný pričom žiadal zrušenie týchto
rozhodnutí. Opätovne aj na tomto mieste uviedol, že v záujme zachovania právnej istoty nie je možné,

aby jeden orgán rozhodol o nemožnosti aplikácie § 24 ods. 1 zákona číslo 182/1993 Z.z. na predmetnú
budovu a ďalší orgán odôvodnil svoje rozhodnutie aplikáciou § 24 ods. 1 zákona číslo 182/1993 Z.z. na
totožnú stavbu. Vo zvyšnej časti sa pridržal svojich písomných aj ústnych vyjadrení, ktoré boli v konaní
doložené a prednesené a žiadal vyhovieť jeho odvolaniu.

7. Odvolací súd preskúmal prvoinštančný rozsudok v napadnutej časti v medziach dôvodov podaného
odvolania, vec prejednal podľa § 380 ods. 1 C.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa §
378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

8. Žalobca sa v tomto spore v napadnutej časti ako vlastník pozemkov parc. č XXXX/X o celkovej

výmere 1540 m2 v k.ú. O. Q., proti žalovanému ako vlastníkovi stavby so súp. č. XXX postavenej na
danom pozemku (ešte v roku 1970) ako "Stavba automatickej telefónnej ústredne v O. Q.", domáha
vydania bezdôvodného obohatenia v uplatnenej výške získaného užívaním daného pozemku na účely
umiestnenia predmetnej stavby, a to za obdobie od 27.11.2015 do 30.09.2017.

9. V prvom rade odvolací súd poukazuje na to, že súd prvej inštancie vo vzťahu k napadnutej časti
na základe správne a dostatočne vykonaného dokazovania, po riadnom vyhodnotení vykonaných
dôkazov, správne ustálil skutkový stav veci významný pre rozhodnutie v spore, keď náležite skutkovo
ustálil okolnosti predchádzajúce umiestneniu a zhotoveniu predmetnej stavby na pozemku (aktuálne)
vo vlastníctve žalobcu, ako aj okolnosti týkajúce sa správania vlastníkov daného pozemku a stavby

navzájom v období po zhotovení stavby počas jej užívania, tak ako bolo uvedené vyššie. Správne
mal súd prvej inštancie preukázané, že pred začatím výstavby danej stavby vtedajší vlastník
pozemku, na ktorom mala byť postavená, prostredníctvom bývalého Národného výboru hlavného
mesta Slovenska Bratislavy, útvaru územného plánovania a architektúry, listom zo dňa 24.08.1970 č.j.
ÚPA-4410-154/24/70 "Stavba automatickej telefónnej ústredne v O. Q., adresovaným Riaditeľstvu pôšt

a telekomunikácií (doručeným dňa 27.08.1970), teda stavebníkovi (investorovi) a budúcemu vlastníkovi,
udelil výslovný súhlas s umiestnením predmetnej stavby automatickej telefónnej ústredne podľa § 11
až § 13 zák. č. 84/1958 Zb., ako aj § 15 a § 19 vyhlášky Štátneho výboru pre výstavbu č. 153/1959
Ú. v. o územnom plánovaní a podľa zák. č. 71/1967 Zb., s tým, že stavba bude umiestnená podľa
pripojeného polohopisného plánu v mierke 1:1000 odsúhlaseného generálnym projektantom sídliska

O. Q. a bude realizovaná podľa projektovej dokumentácie schválenej Útvarom územného plánovania
a architektúry listom č. ÚPA 4116/154/24/70, čo bolo aj dodržané. Osobitne je potrebné zdôrazniť, že
súhlas udelený bývalým Národným výborom hlavného mesta Slovenska Bratislavy, bol udelený bez
časového obmedzenia a bez nároku na úhradu akejkoľvek odplaty, teda bezodplatne. Správne maltiež súd prvej inštancie preukázané, že na začiatku sa v danej stavbe nachádzali 3 byty a pivničné
boxy k bytom, v súčasnosti obsahuje 6 bytov, pričom od vzniku stavby až do 2015 každý z vlastníkov
predmetnej stavby užíval dotknutý pozemok na účely umiestnenia tejto stavby nerušene, pričom žiaden

z katastrálnych vlastníkov pozemku nežiadal od vlastníka stavby vysporiadanie práv k pozemku ani
úhradu akejkoľvek odplaty.

10.Pokiaľžalobcavpodanomodvolanínamietasprávnosťskutkovéhozáverusúduprvejinštancie,ktorý
mal za preukázané udelenie súhlasu jeho právneho predchodcu s bezodplatným užívaním pozemku

na dobu neurčitú, jeho námietka je podľa odvolacieho súdu nedôvodná. Je totiž v zjavnom rozpore
s obsahom listu bývalého Národného výboru hlavného mesta Slovenska Bratislavy, útvaru územného
plánovania a architektúry, zo dňa 24.08.1970 č. j. ÚPA-4410-154/24/70, z ktorého správne vychádzal aj
súd prvej inštancie. Ak žalobca v tejto súvislosti argumentuje tým, že súhlas s umiestnením stavby nie je
totožným aktom ako súhlas s bezodplatným užívaním pozemku, pričom to, že on či jeho predchodca v
minulosti nepožadovali odplatu za užívanie predmetného pozemku pod stavbou žalovaného je v zásade

irelevantné,nakoľkosajednáojehoslobodnúvôľu(čijehopredchodcu)vnakladanísjehomajetkomaje
tedalennajehozváženíakovlastníkapozemkučitakútoodplatubudepožadovať,odvolacísúdtútojeho
argumentáciu považuje za neopodstatnenú a účelovú. Predmetný súhlas bol totiž udelený bezodplatne,
v rámci zabezpečenia vybavenosti sídliska O. Q., no zároveň časovo neobmedzene. Uvedenému
zodpovedá aj z obsahu listu zo dňa 24.08.1970, z ktorého je zrejmé, že v danom prípade išlo o súhlas

udelený nielen na výstavbu, avšak aj trvalú prevádzku tejto stavby na predmetnom pozemku, teda aj
na časovo neobmedzené užívanie daného pozemku na tento účel vlastníkom stavby, a to bez nároku
na odplatu. Na druhej strane, hoci je pravdou, že absencia požiadavky na úhradu odplaty právnym
predchodcom žalobcu a žalobcom až do roku 2015, sama o sebe neznamená udelenie súhlasu s
bezodplatným užívaním pozemku (tú predstavuje práve vyššie označený list zo dňa 24.08.1970), takéto

správanie jednotlivých vlastníkov, resp. správcov, daného pozemku po roku 1970, vrátane samotného
žalobcu, nemožno interpretovať inak, než tak, že žiadny z nich po dobu viac než 40 rokov zjavne nevidel
žiadny dôvod takúto odplatu požadovať. Je síce pravdou, že (ako uvádza žalobca) je vecou slobodnej
vôle každého vlastníka, či sa rozhodne žiadať za takéto užívanie odplatu, avšak za stavu, keď je týmto
vlastníkom štát alebo obec, ktoré sú povinné sa k svojmu majetku správať ako riadny hospodár a v tejto

súvislosti aj uplatňovať voči tretím osobám všetky nároky, ktoré im právny poriadok priznáva, nemožno
neuplatnenie takýchto nárokov interpretovať tak, ako by išlo o bežnú fyzickú osobu. Ak by totiž malo
byť pravdivé tvrdenie žalobcu o užívaní daného pozemku vlastníkom stavby bez právneho dôvodu a
štát ani žalobca voči žiadnemu z vlastníkov predmetnej budovy po dobu viac než 40 rokov, osobitne po
roku 1989, neuplatňovali žiadne finančné nároky, avšak ani ochranu pred neoprávneným zasahovaním

do ich vlastníckeho práva, iba to potvrdzuje skutočnosť vyplývajúcu z listu bývalého Národného výboru
hlavného mesta Slovenska Bratislavy, útvaru územného plánovania a architektúry zo dňa 24.08.1970,
teda to, že vtedajší vlastník súhlasil s bezodplatným užívaním pozemku na dobu neurčitú na účely
umiestnenia danej stavby na jeho pozemku. Nedôvodne žalobca v tejto súvislosti odkazuje aj na
závery vyplývajúce z rozhodnutia Krajského súdu Prešov sp. zn. 6Co/75/2012 zo dňa 11.12.2012,

podľa ktorého ani prípadné potvrdenie skutočnosti, že predchodcovia žalobcu nežiadali náhradu ešte
neznamená, že im zaniklo právo na náhradu, pričom nežiadať náhradu neznamená podľa odvolacieho
súdu nič iné, ako pasivitu pri zaberaní pozemku a obdobné prípady v minulosti neboli neobvyklé. Okrem
toho, že predmetné rozhodnutie nepochybne nepredstavuje ustálenú súdnu prax najvyšších súdnych
autorít, a teda súd nebol povinný z neho vychádzať, totiž použitie jeho záverov v preskúmavanej veci

vzhľadom na celkom odlišný skutkový základ (išlo o svojvoľne zabratý pozemok a v tomto prípade
ide o stavbu postavenú so súhlasom vlastníka pozemku) vôbec neprichádza do úvahy. Rovnako
nedôvodne a účelovo žalobca v odvolaní namieta nepreukázanie existencie konkludentnej dohody o
bezodplatnom užívaní predmetného pozemku. Konkludentné uzavretie takejto dohody žalobca netvrdil a
ani od neho neodvodzuje oprávnenie na užívanie pozemku žalobcu, keď argumentuje výslovným (opak

konkludentného) súhlasom pôvodného vlastníka s užívaním pozemku, ktorého udelenie bolo v konaní
bezpochyby preukázané.

11. Na základe dostatočne a správne ustáleného skutkového stavu veci súd prvej inštancie spor
správne posúdil aj po právnej stránke, keď dospel k záveru, že žalobcovi proti žalovanému nevzniklo

právo na vydanie bezdôvodného obohatenia v zmysle ust. § 451 Občianskeho zákonníka, pretože
žalovaný disponuje právnym titulom na bezodplatné predmetné užívanie pozemku žalobcu, za ktorý
považoval vecné bremeno, ktoré žalovanému vzniklo už aj vydržaním v súlade s obsahom listu bývalého
Národného výboru hlavného mesta Slovenska Bratislavy, útvaru územného plánovania a architektúryzo dňa 24.08.1970, avšak taktiež priamo zo zákona na základe ustanovenia § 24 zák. č. 182/1993 Z.z.
v znení účinnom ku dňu 01.09.1993. Pokiaľ ide o vydržanie vecného bremena, odvolací súd sa stotožnil
so záverom súdu prvej inštancie, že v danom prípade boli splnené predpoklady na vydržanie vecného

bremena práva stavby v zmysle ust. § 151o v spojení s § 134 Občianskeho zákonníka. Neopodstatnene
žalobca v odvolaní v súvislosti s vydržaním vecného bremena namieta, že žalovaný nemohol byť
dobromyseľný v držbe predmetného pozemku, nakoľko mal vedomosť o tom, že nie je vlastníkom
pozemku pod stavbou. Otázka vedomosti o vlastníkovi pozemku by totiž bola v danej veci relevantná iba
akbyžalovanýtvrdil,žesastalvlastníkomdanéhopozemku.Keďževšakvtomtoprípadeideovydržanie

vecného bremena a nie vlastníckeho práva, je táto jeho vedomosť bez právneho významu. Za kľúčové
však odvolací súd považuje najmä to, že súd prvej inštancie správne vychádzal z toho, že došlo k vzniku
vecného bremena podľa § 23 ods. 4 v spojení s § 24 zákona č. 182/1993 Z.z., ktorého obsahom je právo
stavby zaťažujúce každého vlastníka predmetného pozemku, teda aj žalobcu, v prospech vlastníka
danej stavby, teda v prospech žalovaného. Práve vznik tohto vecného bremena je podľa odvolacieho
súdu rozhodujúci pre posúdenie otázky, či žalovaný disponuje titulom na užívanie daného pozemku,

ktorý vylučuje vznik práva žalobcu proti žalovanému na vydanie bezdôvodného obohatenia uplatneného
podanou žalobou.

12. Neopodstatnene žalobca v odvolaní, rovnako ako v konaní na súde prvej inštancie, v tomto smere
argumentuje tým, že k vzniku zákonného vecného bremena nemohlo dôjsť z dôvodu nesplnenia

všetkých zákonom stanovených predpokladov vyplývajúcich z ust. § 24 ods. 1 zák. č. 182/1993 Z.z.,
pretože nie je splnená podmienka, podľa ktorej sa ustanovenia citovaného zákona týkajúce sa bytového
domu vzťahujú aj na budovy, ktoré nemajú charakter bytového domu, iba ak je v nich najmenej jedna
tretina podlahovej plochy určená na bývanie a majú najmenej štyri byty, čo daná stavba nespĺňa,
odvolací súd aj tieto jeho námietky považuje za nedôvodné. Z hľadiska splnenia podmienok na aplikáciu

Zákona o vlastníctve bytov na danú stavbu vo vlastníctve žalovaného je totiž rozhodujúce, že v čase
nadobudnutia účinnosti tohto zákona nebolo použitie zákona na iné stavby vyhradené iba na budovy, v
ktorých je najmenej jedna tretina podlahovej plochy určená na bývanie a majú najmenej štyri byty, avšak
ustanovenia tohto zákona, teda aj jeho ustanovenie § 23, z ktorého vyplýva vznik vecného bremena
práva stavby, sa primerane vzťahovali aj na budovy, ktoré nemajú charakter bytového domu. V tejto

súvislosti žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu správne odkázal právne závery ustálenej súdnej praxe,
vyslovené okrem iného aj v rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 20. marca 2008, sp. zn. 5 Cdo
32/2007, podľa ktorých sa ustanovenia § 24 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z.z. primerane vzťahujú aj na
budovy, ktoré nemajú charakter bytového domu. Už zo samotného pojmu "budova, ktorá nemá charakter
bytového domu" je zrejmé, že ide o stavby, ktoré vzhľadom na svoje stavebno-technické usporiadanie

a účel užívania uvedený v kolaudačnom rozhodnutí sú určené na iné účely ako na bývanie. Za takéto
budovy možno považovať tie stavby, ktoré nespĺňajú kritériá určené pre obytné domy, teda najmä
tie budovy, v ktorých zo súčtu podlahovej plochy všetkých miestností, pripadajú aspoň dve tretiny na
nebytové priestory, obdobne možno za budovu, ktorá nemá charakter bytového domu považovať stavbu,
pri ktorej prevažuje iná funkcia ako funkcia bývania (napr. administratívne budovy, budovy reštaurácií,

školské budovy a pod.). Je však naviac nesporné, že daná stavba od počiatku obsahovala aj viaceré
byty, a preto niet pochýb o tom, že v zmysle vyššie citovaných ustanovení došlo v tomto prípade v
dôsledku aplikácie ust. § 23 ods. 4 v spojení s § 24 zákona č. 182/1993 Z.z. v znení účinnom od
01.09.1993, k vzniku zákonného vecného bremena, ktoré zakladá oprávnenie žalovaného bezodplatne
užívať na umiestnenie predmetnej stavby pozemok vo vlastníctve žalobcu. Nedôvodná a účelová je

pritom v tomto smere námietka žalobcu, že toto vecné bremeno nevzniklo, pretože nie je zapísané v
katastri nehnuteľností. K vzniku zákonného vecného bremena totiž dochádza už okamihom splnenia
zákonom predvídaných skutočností a jeho zápis do katastra nehnuteľností má iba deklaratórny (a nie
konštitutívny) charakter.

13. Nedôvodne žalobca v odvolaní v tejto súvislosti poukazuje na to, že o nemožnosti aplikácie zákona č.
182/1993 Z. z. na stavbu žalovaného svedčia tiež rozhodnutia Okresného úradu Bratislava z 12.12.2018
č. Vo52/2018-ZSe a Okresného úradu Bratislava, katastrálny odbor zo dňa 27.09.2018 č. V-16025/2018,
v ktorých správne orgány konštatovali nemožnosť použitia § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. na
iné budovy nemajúce charakter bytového domu a názor žalovaného považovali za nemajúci oporu v

zákone a v rozpore s § 24 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z., pričom nakoľko uvedené rozhodnutia neboli
doposiaľ účinne spochybnené, v záujme zachovania právnej istoty nie je možné, aby jeden štátny orgán
rozhodol o nemožnosti aplikácie § 24 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z.z. na predmetnú budovu a ďalší
orgán odôvodnil svoje rozhodnutie aplikáciou § 24 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z na totožnú stavbu.Odhliadnuc od toho, že súd v tomto konaní nie je označenými rozhodnutiami správnych orgánov viazaný
a naviac predmetom správnych konaní sú celkom iné otázky, treba zdôrazniť, že s nimi vyslovenými
názormi, na ktoré účelovo žalobca odkazuje, sa odvolací súd nestotožňuje, pričom naviac sú v zjavnom

rozpore s vyššie citovanou rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu SR. Ani táto odvolacia námietka
žalobcu preto nemôže obstáť.

14. V nadväznosti na vyššie uvedené, keď súd prvej inštancie na základe dostatočne a správne
ustáleného skutkového stavu veci správne vychádzal z toho, že žalovanému ako vlastníkovi predmetnej

stavby svedčí právo na bezodplatné užívanie daného pozemku žalobcu titulom vecného bremena, sa
odvolací súd stotožnil aj so záverom súdu prvej inštancie, že podanú žalobu je potrebné v merite veci
zamietnuť, pretože žalovaný sa vzhľadom na existenciu právneho dôvodu na bezodplatné užívanie
pozemku nemohol jeho užívaním na úkor žalobcu bezdôvodne obohatiť a za tohto stavu nemohlo
žalobcovi proti žalovanému vzniknúť ani právo na vydanie bezdôvodného obohatenia uplatneného
podanou žalobou.

15. Odvolací súd preto za stavu, keď súd prvej inštancie na základe dostatočne a správne zisteného
skutkového stavu správne posúdil vec i po právnej stránke, a žalobca vo svojom odvolaní neuviedol
žiadne relevantné skutočnosti ani právne závery, ktoré by mohli spochybniť správnosť právnych záverov
súdu prvej inštancie, na ktorých tento založil svoje rozhodnutie, rozsudok súdu prvej inštancie v

napadnutej časti ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1,2 C.s.p.).

16. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 2 C.s.p.
v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 C.s.p., a v odvolacom konaní úspešnému žalovanému priznal nárok
na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu, pričom o ich výške rozhodne súd prvej inštancie

po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

17. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval
ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v
plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už

prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca
alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom

plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok
odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok
minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo
pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen
a)ab).Naurčenievýškyminimálnejmzdyvprípadochuvedenýchvodseku1jerozhodujúcideňpodania

žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom
fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická
osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto
zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou

na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo
odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).