Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, March 28, 2024

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 15Co/12/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1423208706
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 03. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Silvia Walterová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2024:1423208706.2

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Walterovej a členiek
senátu JUDr. Evy Mészárosovej a Mgr. Zity Leimbergerovej, v spore žalobcu: G.. C.. G. Ď. A. O. T. S. ,
L. K. XX.X.XXXX, J. L., Š.S. Č.. XA, zastúpeného: JUDr. Peter Kubina, advokát, Bratislava, Bottova č.
2A, vedúci organizačnej zložky zahraničného združenia Dentons Europe CS LLP, organizačná zložka,
IČO: 36 861 391, Bratislava, Bottova č. 2A, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky,

IČO: 00 151 866, Bratislava, Pribinova č. 2, o nariadenie neodkladného opatrenia, o odvolaní žalobcu
proti uzneseniu Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 19. decembra 2023, č. k. 42 Cos 3/2023-66, takto

r o z h o d o l :

I. Uznesenie Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 19. decembra 2023, č. k. 42
Cos 3/2023-66, p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1.1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie zamietol návrh na nariadenie neodkladného opatrenia
(výrok I.), ktorým sa žalobca (bez podania žaloby vo veci samej) domáhal, aby súd uložil žalovanému
povinnosť zdržať sa uplatňovania a výkonu organizačného opatrenia ministra vnútra Slovenskej
republiky č. 25/2023, zo dňa 21.11.2023, personálneho rozkazu riaditeľa Úradu inšpekčnej služby č.
48/2023, zo dňa 28.11.2023 a personálneho rozkazu riaditeľky Okresného riaditeľstva

Policajného zboru v Nitre č. 477/2023, zo dňa 30.11.2023, voči žalobcovi; žalovanému
nárok na náhradu trov konania nepriznal (výrok II.).
1.2. Prvoinštančný súd napadnuté rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 324 ods. 1, ods. 3, §
325 ods. 1, ods. 2, § 326 ods. 1, ods. 2, § 328, § 329 ods. 2, § 330 ods. 1, ods. 2, § 336 ods. 1,
ods. 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len „C.s.p.“), § 7 ods. 1, ods. 8 zákona č. 54/2019
Z. z. o ochrane oznamovateľov protispoločenskej činnosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v

znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane oznamovateľov“), § 2a ods. 1, ods. 3 zákona
č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru
väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o štátnej službe policajtov“), § 9 ods. 2 a § 11 ods. 1 až 3 zákona
č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskimináciou
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „antidiskriminačný

zákon“) dôvodiac tým, že podanému návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia nie je možné
vyhovieť a dosiahnuť ním trvalú úpravu pomerov sporových strán. Vzhľadom na závery rozhodnutí
súdu v obdobných veciach uzavrel, že preskúmavanie porušenia zásady rovnakého zaobchádzania
nie je vecou, ktorú je možné vykonať len na základe jediného podania žalobcu v rámci návrhu na
nariadenie neodkladného opatrenia a zároveň, že návrh na nariadenie neodkladného opatrenia a ani
neodkladné opatrenie nariadené civilným súdom nie je opravným prostriedkom proti personálnemu

rozkazu. Konštatoval, že žalobca žiadal súd o poskytnutie ochrany inštitútom neodkladného
opatrenia v antidiskriminačnom spore, v rámci ktorého sa domáhal uloženia povinnostižalovanému zdržať sa uplatňovania a výkonu organizačného opatrenia a personálnych rozkazov, ktoré
bližšie špecifikoval v texte návrhu. Uvedené odôvodnil porušením zásady rovnakého zaobchádzania zo
strany žalovaného, ktoré spočíva v priamej diskriminácií oproti iným osobám v obdobnej právnej situácií

(oproti iným oznamovateľom protispoločenskej činnosti) tým, že žalovaný nezískal predchádzajúci
súhlas Úradu na ochranu oznamovateľov (ďalej len „Úrad“), ktorý vyžaduje § 7 ods. 1 zákona na ochranu
oznamovateľov na uskutočnenie pracovnoprávnych úkonov. Žalobcovi bola organizačným opatrením
ministra vnútra Slovenskej republiky najskôr zrušená funkcia zástupca riaditeľa útvaru a súčasne riaditeľ
odboru ochrany, prevencie a boja proti korupcii útvaru ochrannej služby a prevencie Úradu inšpekčnej

služby podľa § 35 ods. 3 zákona o štátnej službe policajtov dňom 1.12.2023 a v nadväznosti
na to bol personálnym rozkazom riaditeľa Úradu inšpekčnej služby č. 48 dňom 30.11.2023 odvolaný
z funkcie zástupca riaditeľa útvaru a súčasne riaditeľ odboru ochrany, prevencie a boja proti korupcii
útvaru ochrannej služby a prevencie Úradu inšpekčnej služby podľa § 35 ods. 9 zákona o štátnej službe
policajtov a dňom 1.12.2023 preložený na výkon služby na Okresné riaditeľstvo Policajného zboru v
Nitre, služobného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky podľa § 35 ods. 1 písm. a) zákona

o štátnej službe policajtov a následne bol personálnym rozkazom riaditeľky Okresného riaditeľstva
Policajného zboru v Nitre č. 477 ustanovený do funkcie vyšetrovateľa 1. oddelenia vyšetrovania odboru
kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Nitre, služobného úradu Ministerstva
vnútra Slovenskej republiky podľa § 33 ods. 1 zákona o štátnej službe policajtov a zaradený do
6. platovej triedy podľa § 85 ods. 1 a ods. 5 zákona o štátnej službe policajtov.

Uvedené sa malo udiať aj napriek tomu, že s týmito pracovnoprávnymi úkonmi nesúhlasil a opatrením
prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „ÚŠP“)
sp. zn. VII/2 Gv 63/22/1000-65, zo dňa 5.10.2023, teda niekoľko
týždňov pred vydaním pracovnoprávnych úkonov mu bola poskytnutá ochrana oznamovateľa, ktorý
podal kvalifikované oznámenie o závažnej protispoločenskej činnosti v rozsahu uvedenom v § 7 zákona

o ochrane oznamovateľov. Nakoľko na uvedené pracovnoprávne úkony nebol udelený predchádzajúci
súhlas Úradu, o ktorý žalovaný ani nepožiadal, mal žalobca za to, že uvedeným postupom došlo
k porušeniu zásad o rovnakom zaobchádzaní v porovnaní s inými oznamovateľmi protispoločenskej
činnosti. Na základe týchto skutočností konajúci súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca skutkovo
odôvodnil svoj nárok titulom porušenia zásady rovnakého zaobchádzania v rámci výkonu štátnej služby

policajtov, ktorí majú zároveň status oznamovateľov protispoločenskej činnosti. Dôvodil, že v rámci
takejto (antidiskriminačnej - poznámka odvolacieho súdu) žaloby môže žalobca žiadať, aby ten, kto
nedodržal zásadu rovnakého zaobchádzania, upustil od svojho konania, ak je to možné, napravil
protiprávny stav alebo poskytol primerané zadosťučinenie; ak ide o nedodržanie zásady rovnakého
zaobchádzania z dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti, môže sa tiež

domáhať neplatnosti právneho úkonu, ktorého účinnosť bola podľa osobitného predpisu pozastavená.
Na konanie vo veciach súvisiacich s porušením zásady rovnakého zaobchádzania sa síce vzťahuje
Civilný sporový poriadok, avšak ustanovenia antidiskriminačného zákona majú pred uplatňovaním
civilného kódexu prednosť. Antidiskriminačné spory predstavujú osobitnú kategóriu sporov v civilnom
súdnomkonaní sochranouslabšejstrany,prektorésúcharakteristicképrocesnéodklony.Medzi

osobitnosti antidiskriminačných sporov nepochybne patrí aj prenesenie dôkazného bremena v prospech
žalobcu a uplatňovanie vyšetrovacieho princípu. Žalovaný má v antidiskriminačnom konaní povinnosť
tvrdenia, kedy musí preukázať, že k porušeniu zásad rovnakého zaobchádzania nedošlo. Ak žalovaný
neposkytne dostatok tvrdení vyvracajúcich namietané porušenie zásady rovnakého zaobchádzania,
má sa za to, že diskriminácia bola preukázaná. Vyšetrovací princíp zasa predpokladá zvýšenú aktivitu

súdu pri obstarávaní dôkazných prostriedkov, avšak len v prípadoch dôkaznej núdze pre
rozhodnutie vo veci samej. Uvedené osobitosti jednoznačne naznačujú, že v antidiskriminačnom spore
nemožno rozhodnúť bez vyjadrenia protistrany a bez vykonania dokazovania. Naproti tomu,
o neodkladnom opatrení súdy rozhodujú v skrátenom procese a výlučne len na
základe tvrdení žalobcu obsiahnutých v návrhu. Neodkladné opatrenie súd nariadi v prípade, že má

za osvedčenú potrebu bezodkladnej úpravy pomerov. V rámci rozhodovania o neodkladnom opatrení
dochádza k odlišnej miere zisťovania skutkového stavu. Na rozdiel od základného konania, ktoré býva
zavŕšené rozsudkom, je postačujúce len osvedčenie relevantných skutočností a nie ich preukázanie.
Súd nevykonáva dokazovanie na pojednávaní za súčasného dodržania kontradiktórnosti konania. Súd
prvej inštancie ďalej uviedol, že žalobca sa návrhom na nariadenie neodkladného opatrenia domáhal

rozhodnutia vo veci samej, čo aj sám vo svojom návrhu deklaroval tým, že jeho nariadením je možné
dosiahnuť trvalú úpravu pomerov medzi stranami, a preto nie je po nariadení neodkladného opatrenia
potrebné iniciovať konanie vo veci samej. Neodkladné opatrenie tak konzumuje vec samú. K uvedenej
procesnej situácií môže dôjsť v prípade podania návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia predzačatím konania, na ktoré nenadväzuje žaloba. Súd však musí vždy individuálne vyhodnotiť, či povaha
prejednávanej veci pripúšťa nariadenie požadovaného neodkladného opatrenia z hľadiska
totožnosti výrokov, pričom s prihliadnutím na § 330 ods. 2 C.s.p. nemožno abstraktne vymedziť, ktoré

subjektívne nároky svojou povahou pripúšťajú nariadenie neodkladného opatrenia s výrokom totožným
vo veci samej. Vzhľadom na uvedené sa súd prvej inštancie pri posudzovaní splnenia podmienok na
nariadenie neodkladného opatrenia zaoberal aj oprávnenosťou požiadavky žalobcu na trvalú úpravu
pomerov strán formou neodkladného opatrenia. Uzavrel, že nároku žalobcu tak ako bol ním uplatnený,
nie je možné poskytnúť ochranu formou inštitútu neodkladného opatrenia, ktorého výrok by bol totožný

s výrokom vo veci samej z dôvodu, že vzhľadom na osobitosti antidiskriminačných sporov, ako aj
komplexnosť prejedávanej veci, nemôže takýto spor rozhodnúť neodkladným opatrením konzumujúcim
rozhodnutie vo veci samej len na základe jedného podania žalobcu bez toho, aby mal k dispozícií aj
vyjadrenie protistrany. V antidiskriminačných sporoch musí byť vždy poskytnutý priestor žalovanému, čo
jednoznačne vyplýva aj z § 11 ods. 2 antidiskriminačného zákona. Na rozhodnutie v sporoch týkajúcich
sa porušenia zásad rovnakého zaobchádzania nepostačuje len tvrdenie žalobcu obsiahnuté v žalobe,

resp. v návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia o tom, že k takémuto porušeniu
došlo, ale súd má povinnosť poskytnúť priestor žalovanému, aby takéto tvrdenia žalobcu vyvrátil a
až na základe takéhoto vyjadrenia rozhodnúť o tom, či k porušeniu zásad o rovnakom zaobchádzaní
došlo alebo nie. Súd má tak zákonnú povinnosť v antidiskriminačných sporoch nariadiť pojednávanie a
vykonať na ňom plnohodnotné dokazovanie za účelom preukázania žalobcom tvrdených skutočností. V

kontexteuvedenéhotedaniejedostačujúcelenosvedčeniezaloženénajednostrannomtvrdenísporovej
strany. Čo sa týka personálnych rozkazov a organizačného opatrenia, ktoré žalobca považoval za
diskriminačné pracovnoprávne úkony, súd prvej inštancie poznamenal, že služobný pomer príslušníkov
Policajného zboru funguje na princípe subordinácie, ktorý je typický pre oblasť verejného práva.
Personálny rozkaz alebo organizačné opatrenie potom nie je možné považovať za pracovnoprávny

úkon, ale je aktom vydávaným podľa príslušných ustanovení zákona o štátnej službe policajtov, teda
individuálnym správnym aktom. Na doplnenie uviedol, že služobný pomer príslušníka Policajného zboru,
ktorý sa primárne spravuje zákonom o štátnej službe policajtov, nemožno označiť za pracovnoprávny
pomer, tak ako ho vo svojom návrhu a doplneniach označil žalobca. Uvedený názor je možné
vidieť aj v rozhodovacej činnosti Ústavného súdu Slovenskej republiky, podľa ktorého ...“sa príslušné

ustanovenia zákona o štátnej službe policajtov vždy s ohľadom na osobitný charakter služobného
pomeru príslušníkov Policajného zboru, keďže právna povaha takéhoto služobného pomeru odráža
osobitný charakter zamestnávateľa ako primárneho nositeľa verejnej moci, potreba pevného začlenenia
policajta do orgánu verejnej moci a účasť na jej výkone, čo zvýrazňuje skutočnosť, že nemožno hovoriť
o modifikácií súkromnoprávneho pomeru, ale o špecifickom štátno-zamestnaneckom pomere verejného

práva, ktorého právna úprava má formu kódexu“ (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k.
II. ÚS 515/2016-19, zo dňa 23.6.2016). Ak aj strana osvedčí existenciu nároku, ako aj skutočnosti
odôvodňujúce potrebu nariadenia neodkladného opatrenia, je nutné, aby boli splnené aj nasledovné
predpoklady nariadenia neodkladného opatrenia, a to princíp efektívnosti, princíp proporcionality a
skutočnosť, že navrhovaným opatrením nebude vytvorený nenávratný stav. Súd prvej inštancie bol

názoru, že princíp proporcionality v danej veci nebol naplnený, nakoľko vydaním takéhoto neodkladného
opatrenia by sa vo výraznej miere obmedzila ochrana oprávnených záujmov žalovanej strany, keďže súd
je povinný zabezpečiť nielen súdnu ochranu strany žalujúcej, ale aj žalovanej. Neodkladné opatrenie
má mať dočasný charaktera uložené obmedzenie nemôže mať za následok vznik nenávratného stavu.
Nenávratnýstavjemožnévytvoriťlenrozhodnutímvovecisamejtzv.meritórnymrozhodnutím,avšakiba

vtedy, ak to povaha veci pripúšťa, o čo v prejednávanej veci nejde. Z toho dôvodu je vylúčené, aby súd
neodkladným opatrením s limitovaným časovým trvaním navodil nezvratný stav, ktorý bude pretrvávať
aj potom, ako uplynutím času toto neodkladné opatrenie zanikne.
1.3. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie právne podľa ustanovení §
255 ods. 1, § 262 ods. 2 C.s.p. a žalovanému náhradu trov konania nepriznal dôvodiac, že žalobca bol

v konaní neúspešný, preto by mal nahradiť trovy konania žalovanému, ktorému v konaní
žiadne trovy nevznikli, pričom zároveň prihliadol aj na hospodárnosť konania, keďže na základe § 262
ods. 2 C.s.p. by bolo potrebné po právoplatnosti tohto uznesenia vydať samostatné rozhodnutie o výške
náhrady trov konania a nakoľko žalovanému trovy konania nevznikli, nebolo by mu možné titulom ich
náhrady žiadnu sumu priznať.

2. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca z dôvodov, že súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1písm. b/ C.s.p.) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.). Dôvodil, že závery súdu prvej inštancie týkajúce sa nemožnosti
rozhodnúť v antidiskriminačnom spore neodkladným opatrením konzumujúcim rozhodnutie vo veci

samej len na základe jedného podania žalobcu, bez toho, aby mal k dispozícii aj vyjadrenie protistrany a
týkajúce sa toho, že návrh na nariadenie neodkladného opatrenia a ani neodkladné opatrenie nariadené
civilným súdom nie je opravným prostriedkom proti personálnemu rozkazu, považuje za nesprávne
a v časti za zmätočné predovšetkým preto, že súd prvej inštancie ignoroval § 2a ods. 1 a ods. 3
zákona o štátnej službe policajtov a § 9 ods. 2 a § 11 ods. 3 antidiskriminačného zákona,

ako aj ustanovenie § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov a s týmito ustanoveniami sa riadne
nevysporiadal napriek tomu, že boli pre posúdenie jeho právomoci a dôvodnosti návrhu podstatné. Pre
vylúčenie pochybností doplnil, že odkaz na „Občiansky súdny poriadok“ v §
11 ods. 3 antidiskriminačného zákona nie je možné vykladať ako odkaz na Správny súdny poriadok,
a to najmä z týchto dôvodov. Poskytovanie súdnej ochrany pred diskrimináciou patrí do výlučnej
právomoci civilných súdov podľa Civilného sporového poriadku a tento záver nevyplýva len z odkazu

na „Občiansky súdny poriadok“ v § 11 ods. 3 antidiskriminačného zákona, ale predovšetkým z rozsahu
právnej ochrany podľa § 2a ods. 1 a ods. 3 zákona o štátnej službe policajtov v spojení s § 9 ods. 2
a ods. 3 antidiskriminačného zákona. Správny súd nemôže tento rozsah právnej ochrany poskytnúť v
žiadnom konaní podľa Správneho súdneho poriadku. Správny súd nemôže o správnej žalobe rozhodnúť
výrokom podľa § 9 ods. 2 alebo ods. 3 antidiskriminačného zákona, ale iba výrokom, ktorý pripúšťa

Správny súdny poriadok (zrušenie napadnutého rozhodnutia, prípadne vrátenie veci správnemu orgánu
na ďalšie konanie). Jedine v konaní o správnej žalobe proti inému zásahu orgánu verejnej správy by
mohol správny súd rozhodnúť tak, že zakáže žalovanému pokračovať v napadnutom inom zásahu a
ak je to možné, prikáže mu obnoviť stav pred zásahom (§ 262 ods. 1 Správneho súdneho poriadku),
avšak tá v tomto prípade jednoznačne prípustná nie je, nakoľko v tomto prípade ide celkom jednoznačne

o rozhodnutia správneho orgánu a nie iné zásahy správneho orgánu a okrem toho, ani pri tomto
druhu správnej žaloby nemá správny súd právomoc poskytnúť právnu ochranu v celom rozsahu § 9
ods. 2 a ods. 3 antidiskriminačného zákona (napríklad nemôže priznať primerané zadosťučinenie).
Keďže v prípade personálneho rozkazu jednoznačne ide o rozhodnutie orgánu verejnej správy,
nemôže ísť zároveň o iný zásah orgánu verejnej správy. Preto je vylúčené, aby mohol byť personálny

rozkaz napadnutý správnou žalobou proti inému zásahu orgánu verejnej správy. Personálny rozkaz
môže byť napadnutý iba všeobecnou správnou žalobou, čo žalobca aj plánuje urobiť, keď budú na to
splnené zákonné podmienky (rozhodnutie o opravnom prostriedku). Správny súd však nemá právomoc
poskytnúť žalobcovi právnu ochranu v rozsahu garantovanom podľa zákona o štátnej
službe policajtov a antidiskriminačného zákona. V konaniach podľa antidiskriminačného zákona, ako

tzv. konaniach s ochranou slabšej strany, sa uplatňujú viaceré procesné odklony, ktoré je možné
uplatniť iba v konaní podľa Civilného sporového poriadku. Z uvedených zákonných ustanovení je
zrejmé, že aj príslušníci Policajného zboru majú zákonom garantovaný nárok na súdnu ochranu pred
porušovaním zásady rovnakého zaobchádzania v služobnom pomere, pričom kompetentným orgánom
na poskytnutie tejto súdnej ochrany je výlučne civilný súd v rámci civilného sporového konania. Žalobca

ďalej uviedol, že služobný pomer príslušníka Policajného zboru sa nestotožňuje s pracovnoprávnym
pomerom a opätovne zdôraznil, že príslušníci Policajného zboru majú taktiež možnosť domáhať sa
súdnej ochrany pred porušovaním zásady rovnakého zaobchádzania v služobnom pomere, vrátane
ochrany pred diskrimináciou z dôvodu oznámenia závažnej protispoločenskej činnosti. Zopakoval, že
je zrejmé, že žalobca sa domáha právnej ochrany pred porušením zásady rovnakého zaobchádzania

(zákazu diskriminácie) zo strany žalovaného ako jeho zamestnávateľa a služobného úradu, ku ktorému
došlo konkrétne tým, že žalovaný voči nemu uskutočnil pracovnoprávny úkon, ktorý mal charakter
odvetného opatrenia zakázaného podľa § 1 ods. 4 zákona o ochrane oznamovateľov bez toho, aby
na jeho uskutočnenie získal predchádzajúci súhlas Úradu vyžadovaný podľa § 7 ods. 1 zákona o
ochrane oznamovateľov a zároveň sa tejto ochrany domáha spôsobom a v rozsahu

ustanovenom v zákone o štátnej službe policajtov v spojení s ustanoveniami antidiskriminačného
zákona. Žalobca sa teda nedomáha preskúmania zákonnosti alebo nezákonnosti rozhodnutia iného
orgánu verejnej moci (čo patrí do právomoci správnych súdov), ale domáha sa výlučne toho, „aby ten,
kto nedodržal zásadu rovnakého zaobchádzania, upustil od svojho konania“ a „ak je to možné, napravil
protiprávny stav“, ktorej poskytnutie patrí do výlučnej právomoci civilných súdov. Je vecou dispozičného

oprávnenia žalobcu, či sa súdnej ochrany rozhodne domáhať žalobou vo veci samej alebo návrhom
na vydanie (správne nariadenia - poznámka odvolacieho súdu) neodkladného opatrenia s odkazom na
ustanovenia § 309 písm. b) a § 318 písm. b) C.s.p. Žalobca sa rozhodol pre neodkladné opatrenie
práve s poukazom na povahu veci - proti žalobcovi boli vydané a sú vykonávané pracovnoprávneúkony v priamom rozpore s § 1 ods. 4 a § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov (teda
pracovnoprávne úkony, na ktoré sa vyžadoval predchádzajúci súhlas Úradu, vykonal žalovaný ako
zamestnávateľ a služobný úrad bez takéhoto súhlasu), čím je zo strany žalovaného porušovaná

zákonná ochrana oznamovateľa závažnej protispoločenskej činnosti a so žalobcom je zaobchádzané
v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania z dôvodu oznámenia závažnej protispoločenskej
činnosti (žalovaný mal zákonnú povinnosť preukázať v konaní pred Úradom o udelenie súhlasu, že
tri na seba nadväzujúce pracovnoprávne úkony - organizačné opatrenie, ktoré bolo podkladom pre
personálny rozkaz č. 48, ktorý bol zase podkladom pre následný personálny odkaz č. XXX, neboli

odvetným opatrením) a žalobca bol týmito pracovnoprávnymi úkonmi preradený na podstatne nižšiu
pracovnú pozíciu (na základnom útvare policajného zboru), s iným miestom výkonu práce a do
nižšej platovej triedy (z 8. platovej triedy do 6. platovej triedy). Dostupnosť neodkladného opatrenia
v takomto prípade vyplýva aj z textu Smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2019/1937, zo
dňa 23.10.2019, o ochrane osôb, ktoré nahlasujú porušenia práva Únie (Ú. v. EÚ L 305, 26.11.2019) v
znení nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2020/1503, zo dňa 7.10.2020 (Ú. v. EÚ L 347,

20.10.2022), ktorá bola v celom rozsahu implementovaná do právneho poriadku Slovenskej republiky
predovšetkým zákonom na ochranu oznamovateľov v spojení s antidiskriminačným zákonom. Ochrana
oznamovateľovprotispoločenskejčinnostijepostavenánaprincípeposkytnutiarýchlejaúčinnejochrany
chránenému oznamovateľovi proti akýmkoľvek pracovnoprávnym úkonom zhoršujúcim jeho postavenie
v pracovnoprávnom vzťahu, konkrétne formou „zmrazenia“ účinkov, resp. vykonávania a uplatňovania

takýchto pracovnoprávnych úkonov voči chránenému oznamovateľovi. Toto je práve podstatný rozdiel v
kvalite ochrany po prijatí zákona o ochrane oznamovateľov oproti právnemu stavu pred jeho prijatím. Ak
by mal byť žalobca ako chránený oznamovateľ odkázaný len na konanie o žalobe (či už správnej alebo
civilnej) bez poskytnutia ochrany neodkladným opatrením, potom by celý inštitút ochrany oznamovateľov
protispoločenskej činnosti bol zbytočný, pretože možnosť domáhať sa svojich práv na súde žalobou (v

konaní trvajúcom niekoľko rokov, počas ktorých sa budú zjavne neplatné/nezákonné pracovnoprávne
úkony voči žalobcovi uplatňovať, poškodzovať ho a budú ho nútiť zmeniť zamestnanie)
by žalobca mal aj v prípade, ak by nemal status chráneného oznamovateľa a ak by zákon o ochrane
oznamovateľovvôbecneexistoval.Prvostupňový(správneprvoinštančný-poznámkaodvolaciehosúdu)
súd v napadnutom uznesení odkázal na Smernicu len v rámci zhrnutia argumentácie žalobcu a ďalej sa

k jej aplikácii a výkladu nijako nevyjadril. Opätovne zdôraznil, že ak by žalobca v konaní pred správnym
súdom odôvodňoval nezákonnosť personálneho rozkazu porušením zásady rovnakého zaobchádzania,
správnysúdbytakútožalobumuselpostúpiťcivilnémusúdu,čopotvrdzujeajuzneseniekompetenčného
senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 KO 10/2020, zo dňa 25.11.2020. Súd prvej
inštancie sa svojej právomoci a „konkurencii“ civilného a správneho súdnictva nijakým spôsobom

osobitne nevenoval. Tým, že návrh zamietol ako nedôvodný však priznal, že má právomoc vo veci
konať a o ňom rozhodnúť. Vecou samou, t. j. meritom veci v tomto konaní nie je prieskum zákonnosti a
zrušenieorganizačnéhoopatreniaapersonálnychrozkazovčipozastavenieichúčinkov,alejeňounárok
na súdnu ochranu pred porušením zásady rovnakého zaobchádzania, konkrétne uloženie povinnosti
zdržať sa porušovania zásady rovnakého zaobchádzania, t. j. diskriminačného konania žalovaného

voči žalobcovi. To znamená, že vecou samou je v tomto prípade tzv. „zdržovacia žaloba“ uplatnená
podľa ustanovení zákona o štátnej službe policajtov v spojení s ustanoveniami antidiskriminačného
zákona. Opätovne zdôraznil, že do kompetencie žalovaného sa neodkladným opatrením nezasiahne,
ani sa mu nezabráni v jej výkone preto, lebo nariadenie navrhovaného neodkladného opatrenia nijako
nebráni žalovanému, aby vydal nové organizačné opatrenie, resp. aby boli voči žalobcovi vydané

nové personálne rozkazy s rovnakým výrokom potom, ako k tomu bude udelený
predchádzajúci súhlas Úradu. Neodkladným opatrením sa navyše nezasiahne ani do kompetencie
správneho súdu preskúmať zákonnosť pracovnoprávnych úkonov žalovaného a zrušiť ich na základe
správnej žaloby. Zásah do iných kompetencií iných štátnych orgánov a bránenie v ich výkone nariadením
navrhovaného neodkladného opatrenia neprichádza do úvahy ani hypoteticky. Poprel, že by bolo možné

hovoriť o konkurencii prostriedkov právnej ochrany (správne súdnictvo vs. civilné sporové konanie),
jedná sa o ich súbeh a civilný súd nemôže rezignovať na poskytnutie ochrany podľa uvedených
ustanovení. Opak by znamenal, že príslušníci Policajného zboru nemajú vôbec nárok na neodkladnú
právnu ochranu pred diskrimináciou. Civilný súd môže v konaní o nariadenie neodkladného opatrenia
na ochranu pred diskrimináciou posúdiť otázku zákonnosti rozhodnutia žalovaného (orgánu verejnej

moci) ako otázku predbežnú, pokiaľ je to pre jeho rozhodnutie potrebné. Súd prvej inštancie sa preto v
tomto konaní mohol (a mal) zaoberať zákonnosťou rozhodnutia žalovaného voči žalobcovi z hľadiska
posúdenia ich súladu s ustanovením § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov, pričom tento záver
bol kľúčový (a jediný podstatný) pre záver o (ne)dodržaní zákazu diskriminácie z dôvodu oznámeniazávažnej protispoločenskej činnosti žalobcom. Odvolateľ tiež uviedol, že organizačné opatrenie a
personálnerozkazynemusiabyťneplatnýmprávnymúkonomnato,abybolomožnénariadiťnavrhované
neodkladné opatrenie; stačí osvedčenie, že boli vydané v rozpore s § 7 ods. 1 zákona o ochrane

oznamovateľov. „Neplatnosť“ pracovnoprávnych úkonov žalovaného nie je podmienkou na to, aby
mohlo byť nariadené navrhované neodkladné opatrenie. Neplatnosť právneho úkonu je hmotnoprávnym
následkom porušenia zákona, naproti tomu neodkladné opatrenie je procesný prostriedok neodkladnej
právnej ochrany pred zásahom do právneho a faktického postavenia žalobcu, ktorý svojou povahou a
mierou poskytnutie takejto ochrany odôvodňuje. Zopakoval, že predmetom sporu je výlučne otázka, či

žalovaný mohol vydať voči žalobcovi organizačné opatrenie a personálne rozkazy, t. j.
či mohol žalobcu odvolať z funkcie, preradiť na nižšiu pozíciu, zmeniť mu miesto výkonu práce a znížiť
mu služobný plat bez predchádzajúceho súhlasu Úradu v čase, keď mal žalobca status chráneného
oznamovateľa. Ak bol žalovaný povinný získať predchádzajúci súhlas Úradu s pracovnoprávnymi
úkonmi, avšak tento súhlas nezískal, a teda nepreukázal, že tieto pracovnoprávne úkony neboli urobené
v súvislosti s oznámením závažnej protispoločenskej činnosti, tieto pracovnoprávne úkony porušujú

zásadu rovnakého zaobchádzania podľa ustanovení antidiskriminačného zákona. Vo vzťahu k tejto
otázke je zákon o štátnej službe policajtov (upravujúci vznik, zmenu a zánik služobného pomeru
príslušníka Policajného zboru) všeobecným predpisom - lex generalis; zatiaľ čo zákon o
ochrane oznamovateľov (ustanovujúci dodatočnú podmienku pre zmenu a zánik pracovného alebo
služobného pomeru akejkoľvek osoby vrátane príslušníka Policajného zboru, keď má táto osoba status

chráneného oznamovateľa) je špeciálnym predpisom - lex specialis, pričom tieto dva právne predpisy
nie sú navzájom protichodné. Výsledok vzťahu špeciality medzi týmito dvomi právnymi predpismi je
potom taký, že na uskutočnenie pracovnoprávnych úkonov, ktorých obsahom je odvolanie z funkcie,
preradenie na nižšiu pozíciu a zníženie služobného platu v prípade policajta, ktorý je chráneným
oznamovateľom, musia byť splnené kumulatívne jednak podmienky podľa § 46 ods. 1 zákona o štátnej

službe policajtov a jednak podmienka podľa § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov, teda získanie
predchádzajúcehosúhlasuÚradustakýmitopracovnoprávnymiúkonmi.Predmetomkonaniaonávrhuje
posúdenie personálneho rozkazu výlučne z hľadiska jeho súladu s lex specialis, teda s § 7 ods. 1 zákona
o ochrane oznamovateľov. Žalobca v odvolaní ďalej dôvodil, že požiadavka subsidiarity pri nariaďovaní
neodkladného opatrenia existuje len vo vzťahu k zabezpečovaciemu opatreniu, ktoré

v tomto prípade neprichádza do úvahy, pričom neexistuje žiadna všeobecná podmienka subsidiarity
neodkladného opatrenia v tom zmysle, že by nariadenie neodkladného opatrenia bolo prípustné iba
vtedy, ak nie je požadovanú ochranu možné dosiahnuť iným zákonným spôsobom. Platí, že vo vzťahu k
neodkladnémuopatreniuvždyexistujeajinámožnosťochranyporušenéhopráva(žalobavovecisamej),
avšak táto spravidla nie je taká efektívna prinajmenšom z hľadiska času potrebného na jej dosiahnutie

a z hľadiska účinkov (predbežná vykonateľnosť neodkladného opatrenia). Význam „účinná“ súdna
ochranajepotrebnéposudzovaťinconcretopodľavšetkýchokolnostíprípadu.Vprípadochochranypred
diskrimináciou pre oznámenie protispoločenskej činnosti spomínaná Smernica predpokladá poskytnutie
účinnej a rýchlej súdnej ochrany oznamovateľovi pred diskrimináciou cez odvetné opatrenia, preto
eurokonformný výklad zákona vyžaduje, aby oznamovateľ protispoločenskej činnosti mal k dispozícii

účinnú súdnu ochranu práve aj vo forme neodkladného opatrenia. Podaním opravného prostriedku voči
personálnym rozkazom sa žalobca v žiadnom prípade nevzdáva možnosti podať návrh na nariadenie
neodkladného opatrenia (a naopak). Súbežným podaním opravného prostriedku popri návrhu na
nariadenie neodkladného opatrenia sa žalobca iba uchádza o celý a maximálny
rozsah právnej ochrany garantovanej právnym poriadkom. Nie je vôbec vylúčené, aby rozhodnutia

správneho orgánu (v tomto prípade pracovnoprávne úkony žalovaného) boli súčasne vyhodnotené
správnym súdom ako zákonné v zmysle § 46 ods. 1 zákona o štátnej službe policajtov (a správna žaloba
bola z tohto dôvodu zamietnutá) a civilným súdom ako porušujúce zásadu rovnakého
zaobchádzania(aboloztohtodôvodunariadenézdržovacieneodkladnéopatreniespočívajúcevpríkaze
zdržať sa výkonu diskriminačných rozhodnutí voči žalobcovi). Takéto zdržovacie neodkladné opatrenie

nebráni žalovanému, aby porušenie zásady rovnakého zaobchádzania kedykoľvek svojím vlastným
postupom odstránil, in concreto získaním predchádzajúceho súhlasu Úradu, po ktorom môže byť
organizačné opatrenie, aj personálne rozkazy opätovne vydané. Nariadením neodkladného opatrenia by
nedošlo k porušeniu zásady proporcionality a žalovaný by nebol obmedzený neprimeraným spôsobom.
Záver súdu prvej inštancie týkajúci sa nemožnosti vydania rozhodnutia formou inštitútu neodkladného

opatrenia bez vyjadrenia protistrany a bez vykonania dokazovania považuje rovnako za nesprávny,
pričom sa len okrajovo vysporiadal s nedávnym rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave vo veci 7 Co
50/2023 (prípad verejne známy ako „Editka“) a ktorého závery sú podľa názoru žalobcu aplikovateľné
aj na túto vec a potvrdzujú správnosť jeho argumentácie. Prvoinštančný súd sapodrobnejšienezaoberalsvojouprávomocourozhodnúťonávrhunanariadenieneodkladnéhoopatrenia
v predmetnej veci, avšak tým, že skúmal splnenie podmienok pre vydanie neodkladného opatrenia
nepriamo potvrdil, že právomoc na rozhodnutie o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia má.

Vylúčil iba možnosť nariadenia časovo neobmedzeného neodkladného opatrenia, ktoré by konzumovalo
vec samú. Súdu prvej inštancie tiež vytkol, že sa žiadnym spôsobom nevysporiadal s požiadavkou
získania predchádzajúceho súhlasu Úradu s pracovnoprávnymi úkonmi
žalovaného. Pri posudzovaní nenaplnenia princípu proporcionality úplne odignoroval skutočnosť, že
žalovaný mal v prvom rade zákonnú povinnosť požiadať Úrad o predchádzajúci súhlas a v rámci

toho preukázať v konaní o udelenie súhlasu pred Úradom, že tri na seba
nadväzujúce pracovnoprávne úkony neboli odvetným opatrením voči žalobcovi ako oznamovateľovi
závažnej protispoločenskej činnosti. Žalovaný mal preukázať, že nejde o odvetné opatrenia. V tomto
prípade nejde o obmedzenie žalovaného neprimeraným spôsobom, ale naopak, súd prvej inštancie
neprimerane a nad rámec zákona obmedzuje žalobcu, keď podmieňuje nariadenie neodkladného
opatrenia vyjadrením sa žalovaného, na ktoré mal v súlade so zákonom o ochrane oznamovateľov

žalovaný priestor už v konaní o udelenie súhlasu Úradom, ktorý žalovaný v rozpore so zákonom
obišiel. Nesúhlasil ani s názorom prvoinštančného súdu, podľa ktorého by sa nariadením neodkladného
opatrenia vytvoril nenávratný stav. Ak by v rámci správneho súdnictva aj došlo k situácii, kedy
správny súd konštatuje zákonnosť organizačného opatrenia a personálnych rozkazov, avšak nariadené
neodkladné opatrenie by obmedzovalo žalovaného v ich uplatňovaní a výkone, tento stav je plne

napraviteľný zákonnými prostriedkami. V takejto situácii by žalovanému nič nebránilo
podať buď návrh na zrušenie neodkladného opatrenia alebo žalobu o navrátenie do pôvodného stavu
a účinky neodkladného opatrenia týmto spôsobom eliminovať. Nie je vylúčená ani taká situácia, že by
organizačná zmena a personálne rozkazy boli správnym súdom v správnom súdnom
konaníposúdenéakozákonné,avšakcivilnýmsúdomvcivilnomsporovomkonaníbyboloposúdenéako

porušujúce zásadu rovnakého zaobchádzania, v dôsledku čoho by civilný súd napríklad uložil povinnosť
upustiť od ďalšieho konania (čo je to isté ako zdržať sa takého konania) či napraviť protiprávny stav.
Ak bol súd prvej inštancie toho názoru, že neodkladné opatrenie nepostačuje na trvalú úpravu pomerov
medzi stranami, resp. by mohlo dôjsť k porušeniu zásady proporcionality a preto je potrebné vykonať
plnohodnotné dokazovanie a vec posúdiť v rámci konania vo veci samej, mohol nariadiť neodkladné

opatrenie a vo výroku uznesenia o neodkladnom opatrení uložiť žalobcovi povinnosť podať
v určitej lehote žalobu vo veci samej. Neodkladné opatrenie by v takom prípade bolo časovo obmedzené
do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Podľa názoru žalobcu napadnuté uznesenie porušuje
právožalobcunaspravodlivýproces,pretožejeodmietnutímspravodlivosti(denegatioiustitiae).Žalobca
netvrdil, že služobný pomer príslušníka Policajného zboru možno označiť za pracovnoprávny pomer

a zároveň nepoprel, že služobný pomer príslušníka Policajného zboru má svoje špecifiká, ktoré mu
však nijako nebránia v tom, aby sa v prípade porušenia zásady rovnakého zaobchádzania domáhal na
civilnomsúdeprávnejochrany(vrátaneneodkladnéhoopatrenia).Súdprvejinštancienijakýmspôsobom
nevysvetlil akej právnej ochrany by sa mohol príslušník Policajného zboru (žalobca) domáhať podľa
§ 2a ods. 1 a ods. 3 zákona o štátnej službe policajtov, ktorý priamo odkazuje na § 9 ods.

2 a 3 a § 11 ods. 3 antidiskriminačného zákona, ak nie práve takej, akej sa návrhom domáhal. Ak
bol súd prvej inštancie toho názoru, že neodkladné opatrenie nepostačuje na trvalú úpravu pomerov
medzi stranami, resp. by mohlo dôjsť k porušeniu zásady proporcionality a preto je potrebné vykonať
plnohodnotné dokazovanie a vec posúdiť v rámci konania vo veci samej, mal postupovať tak, že nariadi
požadované neodkladné opatrenie a vo výroku uznesenia uloží žalobcovi povinnosť podať v určitej

lehote žalobu vo veci samej. Žalobca by to rešpektoval. Okrem toho, že zo strany prvoinštančného
súdu došlo k odmietnutiu spravodlivosti, súd prvej inštancie napadnutým uznesením a odmietnutím
poskytnutia neodkladnej ochrany podporuje žalovaného vo vykonávaní zjavne nezákonnej organizačnej
zmenyanaňunadväzujúcichpersonálnychrozkazov.Kpotrebebezodkladnejúpravypomerovodvolateľ
uviedol, že nariadenie neodkladného opatrenia odôvodnil predovšetkým tým, že a) žalobca mal status

chráneného oznamovateľa závažnej protispoločenskej činnosti, voči ktorému nebolo možné vydať
organizačné opatrenie a naňho nadväzujúce personálne rozkazy bez predchádzajúceho súhlasu Úradu,
b) napriek tomu žalovaný voči žalobcovi organizačné opatrenie a personálne rozkazy vydal bez toho,
aby k tomu získal predchádzajúci súhlas Úradu a c) výkon organizačného opatrenia a personálnych
rozkazov voči žalobcovi má na osobu žalobcu (a prostredníctvom neho aj na jeho rodinu)

obzvlášť nepriaznivé účinky, konkrétne je to zrušenie žalobcovej doterajšej funkcie a odvolanie žalobcu
z tejto funkcie, preradenie žalobcu na nižšiu pozíciu, zmena jeho miesta výkonu práce a zníženie jeho
služobného platu. Žalovaný status chráneného oznamovateľa žalobcu úplne ignoroval, čím preukázal
bezprecedentné pohŕdanie nielen žalobcom, ale aj platnými a účinnými zákonmi a inou inštitúciouSlovenskej republiky. Žalobca nikdy netvrdil, že návrh na nariadenie neodkladného opatrenia a ani
neodkladné opatrenie nariadené civilným súdom je opravným prostriedkom proti personálnemu rozkazu.
Odvolanie a ani správna žaloba s návrhom na priznanie odkladného účinku neposkytujú porovnateľnú

ochranu ako neodkladné opatrenie, a to ani z časového hľadiska, ani z hľadiska rozsahu, čo potvrdil aj
kompetenčný senát Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 1 S Komp 6/2021, zo dňa 8.12.2021. Podanie
antidiskriminačnej žaloby vo veci samej taktiež nemôže byť považované za porovnateľnú ochranu ako
neodkladné opatrenie v antidiskriminačnom spore, už len zo samotnej podstaty týchto dvoch procesných
inštitútov.Jepretonejasné,akoinakmoholeštežalobcaosvedčiťpotrebubezodkladnejúpravypomerov.

Trval preto na tom, že prvoinštančný súd otázku dôvodnosti návrhu a teda potreby bezodkladnej úpravy
pomerov nesprávne právne posúdil, resp. z dôkazov osvedčujúcich túto potrebu vyvodil nesprávny
skutkový záver, že táto potreba neexistuje. Odvolaciemu súdu navrhol napadnuté uznesenie súdu prvej
inštancie zmeniť a jeho návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia vyhovieť; žiadal o náhradu trov
konania v celom rozsahu.

3. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu vyjadril nesúhlas s odvolacími námietkami a právnym
názorom žalobcu a v plnej miere sa stotožnil s právnymi závermi a výrokom napadnutého
uzneseniasúduprvejinštancie.Ajpodľajehonázoruvzhľadomnaosobitostiantidiskriminačnýchsporov,
nemôže súd vo veci rozhodnúť neodkladným opatrením konzumujúcim vec samú, ako sa žalobca
návrhom domáha. V antidiskriminačných sporoch totiž musí byť poskytnutý priestor žalovanému,

kedy podľa § 11 ods. 2 antidiskriminačného zákona je žalovaný povinný preukázať, že neporušil
zásadu rovnakého zaobchádzania. Súd má povinnosť poskytnúť žalovanému priestor, aby tvrdenia
žalobcu vyvrátil a až na základe vyjadrenia žalovaného rozhodne, či k porušeniu zásady rovnakého
zaobchádzania došlo alebo nie. Má za to, že civilný súd nemá právomoc preskúmavať rozhodnutie
žalovaného vydaného v správnom konaní podľa zákona o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru.

Rovnakého názoru bol aj odvolací súd v obdobných konaniach vedených pod sp. zn. 8 CoPr 14/2023 a
sp. zn. 8 CoPr 15/2023, ktorý potvrdil napadnuté uznesenia súdu prvej inštancie o zamietnutí návrhov
žalobcov na nariadenie neodkladného opatrenia, na závery ktorých poukázal. Plne sa stotožňuje s
názorom súdu prvej inštancie s poukazom na ostatné rozhodnutie súdu prvej inštancie vo veci žalobcu,
na ktoré sám súd prvej inštancie v bode 37. odôvodnenia odkázal (s odkazom na uznesenie sp.

zn. 33 Cpr 4/2023, zo dňa 27.11.2023) a podľa ktorého nemožno iba na základe podania
žalobcu v konaní, v ktorom sa nevykonáva dokazovanie a nenariaďuje pojednávanie,
vyhovieť návrhu žalobcu na nariadenie neodkladného opatrenia v antidiskriminačnom spore. K ďalšej
odvolacej námietke žalobcu týkajúcej sa odmietnutia spravodlivosti nevyhovením návrhu žalobcu na
nariadenie neodkladného opatrenia žalovaný uviedol, že zo strany súdu prvej inštancie by k odmietnutiu

spravodlivosti došlo v takom prípade, pokiaľ by sa súd odmietol vôbec návrhom žalobcu zaoberať, hoci
by bola daná právomoc súdu na rozhodnutie o návrhu žalobcu. Súd prvej inštancie sa však v konkrétnom
prípade návrhom žalobcu zaoberal a rozhodol tak, že návrh zamietol, keďže nemal za
preukázané splnenie podmienok pre nariadenie neodkladného opatrenia. Samotná skutočnosť, že súd
prvej inštancie nerozhodol podľa predstáv žalobcu neznamená, že postupom súdu došlo k odmietnutiu

spravodlivosti. Aj v tejto súvislosti odkázal na bod 20. odôvodnenia uznesenia Krajského súdu v
Bratislave zo dňa 25.1.2024, č. k. 8 CoPr 14/2023-184. Žalovaný je toho názoru, že žalobca je, resp. bol
povinný prioritne napadnúť údajne nezákonný postup predchádzajúci vydaniu individuálneho správneho
aktuvriadnomopravnomprostriedku-rozkladesmerujúcomvočinapadnutémurozhodnutiužalovaného
vydaného v správnom konaní. Žalobca totiž napáda vadu vydaného správneho rozhodnutia - napáda, že

správne rozhodnutie je nezákonné z dôvodu nesplnenia podmienky podľa § 7 ods. 1 zákona o ochrane
oznamovateľov.Takýtovytýkanýnedostatokjeoprávnenýazároveňpovinnýposúdiťnadradenýsprávny
orgán rozhodujúci o riadnom opravnom prostriedku, pričom ak by nadradený správny orgán posúdil
dôvodnosť rozkladovej argumentácie žalobcu a teda konštatoval nezákonnosť napadnutého správneho
rozhodnutia - personálneho rozkazu, došlo by k odstráneniu namietanej vady. V prípade nevyhovenia

rozkladu žalobcu nadradeným správnym orgánom sa žalobcovi otvára ďalšia možnosť uplatnenia
účinného prostriedku nápravy a to podanie správnej žaloby na správnom súde, ktorý preskúma
právoplatné napadnuté rozhodnutie správneho orgánu a postup správneho orgánu, ktorý predchádzal
vydaniu rozhodnutia. V tejto súvislosti odkázal na stanovisko Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
v rozhodnutí sp. zn. 3 Sžz 2/2012. Ďalej žalovaný uviedol, že organizačné opatrenie ministra vnútra

Slovenskej republiky č. 25, zo dňa 21.11.2023, má povahu vnútorného predpisu, ktorý je osobitným
prípadom normatívnych právnych aktov nesmerujúcich voči subjektom stojacim mimo systému vzťahov
organizačnej nadriadenosti a podriadenosti vo verejnej správe. Smeruje len voči subjektom ovládaným
organizačnou podriadenosťou vo vzťahu k správnemu orgánu, ktorý takýto normatívny akt vydal. Jednása o abstraktné formy vnútornej činnosti verejnej správy s povahou interných normatívnych aktov. Od
normatívnych právnych aktov, ktoré majú vonkajšie právne účinky, sa vnútorné predpisy odlišujú najmä
tým, že ich právne účinky smerujú výlučne voči služobne podriadeným subjektom i keď individuálne

nešpecifikovaným a v tomto zmysle sú aktmi internými. Vzhľadom k tomu, že nemajú všeobecnú
záväznosť, nie sú prameňmi práva, ale sú pre ich adresátov záväzné. Preto toto opatrenie nemá
povahu všeobecne záväzného právneho predpisu a v zmysle ustálenej súdnej judikatúry Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (napr. 1 Sžo 264/2009) nepodlieha súdnemu prieskumu. Zákonnosť vydania
personálneho rozkazu riaditeľa Úradu inšpekčnej služby č. 48, zo dňa 28.11.2023 a personálneho

rozkazu riaditeľa Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Nitre č. XXX/XXXX, zo dňa 30.11.2023,
je možné preskúmať len v rámci správneho súdnictva a v súlade s ustanoveniami Správneho súdneho
poriadku, kde vecne príslušným je správny súd samozrejme za predpokladu, že žalobca využije všetky
riadne opravné prostriedky proti týmto rozhodnutiam a v prípade neúspešného odvolacieho konania
podá v zákonnej lehote správnu žalobu. K otázke preloženia žalobcu z dôvodu organizačnej
zmeny podľa § 35 ods. 1 písm. a) zákona o štátnej službe policajtov žalovaný uviedol, že ak je zrušená

doterajšia funkcia policajta a je vytvorená nová funkcia s iným popisom činnosti,
je nadriadený zo zákona (§ 35 ods. 9 zákona o štátnej službe policajtov) povinný policajta odvolať
z doterajšej funkcie a nasledujúcim dňom ho ustanoviť do novej funkcie. Bolo by teda v rozpore so
zákonom, ak by policajt po prevedení, prípadne preložení, nebol ustanovený do žiadnej z funkcie v
rámci určenej a schválenej systemizácie. Zákon o štátnej službe policajtov nepripúšťa žiadne výnimky

z tohto postupu. Organizačné zmeny, z ktorých vyplynulo zrušenie funkcie žalobcu, boli realizované
na základe organizačného opatrenia ministra vnútra Slovenskej republiky č. 25, zo dňa 21.11.2023.
Žalovaný v uvedenej súvislosti poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.
zn. II. ÚS 515/2016, ktorého predmetom bola rovnaká právna otázka ako v tomto konaní, t. j. otázka
zákonnosti prevedenia policajta na inú pozíciu podľa § 35 zákona o štátnej službe policajtov. V zmysle

záverovuvedenéhonálezuplatí,ženaslužobnýpomerpríslušníkapolicajnéhozborunemožnoaplikovať
princípy z pracovnoprávnych vzťahov (v uvedenom prípade vo vzťahu k inštitútu prevedenia na inú
prácu). Policajný zbor je vojensky organizovaný zbor. Právna povaha služobného pomeru príslušníkov
policajného zboru odráža osobitný vzťah zamestnávateľa ako primárneho nositeľa verejnej moci. V
tomto kontexte je potom potrebné posudzovať i určenie ďalšieho pracovného zaradenia policajta. Na

prvom mieste sú tak potreby policajného zboru, resp. verejný záujem a nie potreby policajta, ktorý nemá
rovnaké postavenie ako zamestnanec v súkromnom sektore, kde majú účastníci pracovnoprávneho
vzťahu rovnaké postavenie. Vychádzajúc z uvedeného je dôvodné konštatovať, že zákonná úprava
služobnéhopomerupríslušníkovozbrojenýchzborovposkytujepríslušníkomvslužobnompomerenižšiu
mieru ochrany, než je tomu u zamestnancov v pracovnom pomere. Rozhodnutím

v prospech návrhu žalobcu by tak došlo k bráneniu žalovanému ako orgánu verejnej moci vo výkone
svojej právomoci. K otázke udelenej ochrany a statusu žalobcu ako chráneného oznamovateľa žalovaný
tvrdil, že prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej
len „ÚŠP“) JUDr. Y. pri udelení ochrany postupoval v rozpore so zákonom o ochrane oznamovateľov
a takpovediac zneužil tento inštitút. Z opatrenia prokurátora ÚŠP, ktoré bolo pripojené k návrhu na

nariadenie neodkladného nie je zrejmé, voči komu ochrana smeruje. Zamestnávateľom žalobcu je
žalovaný, pričom z podkladov k návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia vyplýva, že trestné
oznámenie smeruje voči Úradu inšpekčnej služby (je osobitnou zložkou policajného zboru) a Slovenskej
informačnej službe, teda orgánom, vo vzťahu ku ktorým nie je žalobca v služobnom pomere a vo
vzťahu podriadenosti. Uviedol tiež, že z opatrenia prokurátora ÚŠP nie je zrejmé, voči komu smeruje

ochrana žalobcu, keďže žalobca neoznámil žiadnu trestnú činnosť voči svojmu nadriadenému v rámci
Ministerstva vnútra Slovenskej republiky. Už prvá, veľmi podstatná podmienka pre udelenie ochrany
podľa zákona o ochrane oznamovateľov nie je daná, keďže oznámenie žalobcu nesmeruje voči jeho
nadriadenému v rámci žalovaného, ale voči verejne činným osobám pôsobiacim v politickom živote, na
prokuratúre, v policajnom zbore a v súkromnom sektore. Ochrana poskytnutá žalobcovi je v rozpore so

zákonomazostranypríslušnýchorgánovdošlokzneužitiutohtoinštitútuprepotrebyžalobcu.Vzhľadom
na skutočnosť, že oznámenie žalobcu nesmerovalo voči žalovanému, resp. nadriadenému žalobcovi,
nemožno považovať za dostatočne osvedčené tvrdenie žalobcu o úmysle žalovaného akýmkoľvek
spôsobom priamo diskriminovať žalobcu z dôvodu podania oznámenia o protispoločenskej činnosti.
Napádané individuálne správne akty žalovaného voči žalobcovi tak nemajú absolútne žiaden súvis s

trestným oznámenímpodaným zo strany žalobcu. Zuvedeného dôvodu preto žalovaný vyslovil nesúhlas
s tvrdením žalobcu, že k vydaniu napádaných správnych aktov došlo v súvislosti s podaným
trestným oznámením žalobcu. Navyše, ak vzhľadom na vyššie uvedené právne úvahy žalovaného
nedošlo k udeleniu ochrany v súlade so zákonom o ochrane oznamovateľov, teda žalobca nieje tzv. whistleblowerom a došlo k zneužitiu tohto inštitútu zo strany prokurátora ÚŠP, je nanajvýš sporný
vôbec postup podľa zákona o ochrane oznamovateľov a teda údajná, žalobcom prezentovaná povinnosť
žalovaného vyžiadať si súhlas Úradu na ochranu oznamovateľov podľa § 7 ods. 1 zákona o ochrane

oznamovateľov. Rovnakého právneho názoru, teda o nedôvodnosti udelenej ochrany u žalobcov O. C.
a I. V., ktorí v rovnakom čase ako žalobca podali totožné trestné oznámenie a žiadali prokurátora ÚŠP
o udelenie ochrany, bol aj odvolací súd v už vyššie zmienených konaniach, sp.zn. 8 CoPr 14/2023 a
sp.zn. 8 CoPr 15/2023. Odvolaciemu súdu navrhol napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie potvrdiť.

4. Podaním doručeným odvolaciemu súdu dňa 18.4.2024 sa žalobca odvolacou replikou vyjadril k
vyjadreniužalovanéhokodvolaniužalobcu,naktorúužodvolacísúdneprihliadal,nakoľkoboladoručená
až po vyhlásení tohto rozhodnutia, ktoré už preto odvolací súd protistrane nedoručoval.

5. Odvolací súd preskúmal vec, súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379,
§ 380 C.s.p.), z obsahu spisu nezistil procesné vady súdu prvej inštancie (§ 380 ods. 2

C.s.p.), túto prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie
žalobcu nie je dôvodné.

6. Podľa § 324 ods. 1 C.s.p. pred začatím konania, počas konania a po jeho skončení súd môže na
návrh nariadiť neodkladné opatrenie.

7. Podľa § 325 ods. 1 C.s.p. neodkladné opatrenie môže súd nariadiť, ak je potrebné bezodkladne
upraviť pomery alebo ak je obava, že exekúcia bude ohrozená.

8. Podľa § 325 ods. 2 písm. c), d) C.s.p. neodkladným opatrením možno strane uložiť, aby nenakladala

s určitými vecami alebo právami, niečo vykonala, niečoho sa zdržala alebo niečo znášala.

9. Podľa § 329 ods. 1 C.s.p. súd môže rozhodnúť o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia aj bez
výsluchu a vyjadrenia strán a bez nariadenia pojednávania. Ak rozhoduje odvolací súd o odvolaní proti
uzneseniu o zamietnutí neodkladného opatrenia, umožní sa protistrane vyjadriť k odvolaniu a k návrhu

na nariadenie neodkladného opatrenia.

10. Podľa § 329 ods. 2 C.s.p. pre neodkladné opatrenie je rozhodujúci stav v čase vydania uznesenia
súdu prvej inštancie.

11. Odvolací súd poukazuje na to, že okrem osvedčenej potreby bezodkladnej úpravy pomerov medzi
stranami alebo obavy, že vykonanie exekúcie súdneho rozhodnutia bude ohrozené, je základným
predpokladom pre nariadenie neodkladného opatrenia osvedčenie nároku, ktorému sa má poskytnúť
ochrana navrhovaným neodkladným opatrením. Vzhľadom na podstatu, účel a zmysel inštitútu
neodkladného opatrenia sa pre účely rozhodnutia o návrhu na jeho nariadenie dokazovanie zásadne

nevykonáva a za dostatočné (preto) treba považovať osvedčenie rozhodujúcich skutočností, ktoré
zakladajú splnenie predpokladov pre nariadenie neodkladného opatrenia, a to minimálne do tej miery, že
možno dôvodne nadobudnúť presvedčenie o ich pravdivosti a hodnovernosti, nakoľko pri nariaďovaní
neodkladného opatrenia prevláda záujem na rýchlosti rozhodnutia nad požiadavkou úplnosti skutkových
zistení. V sporovom konaní je pritom súd pri rozhodovaní o návrhu na nariadenie neodkladného

opatrenia viazaný opisom rozhodujúcich skutočností navrhovateľa neodkladného opatrenia a v tejto
súvislosti musí mať na zreteli aj účel, ktorý sa má podľa návrhu nariadením neodkladného opatrenia
dosiahnuť. Súčasne je súd viazaný petitom neodkladného opatrenia obsiahnutým v návrhu. Nárok,
ktorémusamáneodkladnýmopatrenímposkytnúťpredbežnáochrana,možnopovažovaťzaosvedčený,
iba ak navrhovateľ tvrdí, že je jeho nositeľom a súčasne osvedčí aspoň pravdepodobnosť jeho

existencie. Potrebu dočasnej úpravy pomerov možno považovať za osvedčenú, iba ak navrhovateľ
neodkladného opatrenia v tomto smere tvrdí dostatok relevantných skutočností a súčasne ponúkne
aspoň v minimálnom rozsahu dôkazy, z ktorých vyplýva, že tu existuje hrozba takého konania
povinnej osoby, ktorej je nevyhnutné zabrániť nariadením neodkladného opatrenia. Napokon sa však
žiada poukázať na to, že ak aj sú vyššie uvedené predpoklady pre nariadenie neodkladného opatrenia

formálne naplnené, súd je povinný zaoberať sa tiež tým, či jeho nariadeniu nebráni iná prekážka.

12. V predmetnej veci žalobca žiadal nariadiť neodkladné opatrenie, ktorým súd uloží žalovanému
povinnosť zdržať sa voči žalobcovi uplatňovania a výkonu organizačného opatrenia ministra vnútraSlovenskej republiky, personálneho rozkazu riaditeľa Úradu inšpekčnej služby a personálneho rozkazu
riaditeľky Okresného riaditeľstva Policajného zboru (ďalej len „PZ“) v Nitre. Splnenie predpokladov
na nariadenie neodkladného opatrenia žalobca odvodzoval od tvrdenia, že uvedenými internými

aktami (žalobcom označenými ako pracovnoprávne úkony žalovaného) bol dňom 1.12.2023 bez
predchádzajúceho súhlasu Úradu na ochranu oznamovateľov protispoločenskej činnosti odvolaný z
funkcie zástupcu riaditeľa útvaru a súčasne riaditeľa odboru ochrany, prevencie a boja proti korupcii
útvaru ochrannej služby a prevencie Úradu inšpekčnej služby (z dôvodu zrušenia tejto funkcie na
základe predchádzajúceho organizačného opatrenia ministra vnútra Slovenskej republiky) a následne

bol preložený na výkon služby na Okresné riaditeľstvo PZ v Nitre do funkcie vyšetrovateľa 1.
oddelenia vyšetrovania odboru kriminálnej polície so zaradením do 6. platovej triedy, a to napriek tomu,
že opatrením ÚŠP sp. zn. VII/2 Gv 63/22/1000-65, zo dňa 5.10.2023, mu bola poskytnutá ochrana podľa
§ 7 zákona o ochrane oznamovateľov protispoločenskej činnosti. Uvedené skutočnosti nie sú medzi
stranami sporné a existovali aj v čase vydania napadnutého uznesenia. Žalobca tvrdí, že jeho právnym
nárokom je ochrana pred vykonávaním pracovnoprávneho úkonu žalovaným, ktorý ako chránený

oznamovateľpovažujezaneplatný.Svojnárokprávneopieraoustanovenia§7ods.8zákonač.54/2019
Z. z. o ochrane oznamovateľov protispoločenskej činnosti (ďalej len „zákon o ochrane oznamovateľov“),
§ 2a ods. 1 a ods. 3 zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru (ďalej
len „zákon o štátnej službe policajtov“) a ustanoveniami § 9 ods. 2 a § 11 ods. 3 zákona č. 365/2004
Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene

a doplnení niektorých zákonov („ďalej len „antidiskriminačný zákon“) . Podľa tvrdení žalobcu je
predmetom sporu a podstatnou predbežnou otázkou, ktorú má posúdiť súd v tomto konaní, či žalovaný
mohol vydať sporné interné akty, keď mal status chráneného oznamovateľa. V takom prípade bol
žalovaný povinný získať predchádzajúci súhlas Úradu s odvolaním z funkcie, resp. s preložením žalobcu

a v prípade, že žalovaný tento súhlas nezískal, takýto pracovnoprávny úkon je jednak neplatný a jednak
porušuje zásadu rovnakého zaobchádzania. Podľa jeho názoru je pre poskytnutie takejto ochrany pred
diskriminačným konaním žalovaného postačujúce osvedčiť, že tieto pracovnoprávne úkony boli vydané
bez predchádzajúceho súhlasu Úradu na ochranu oznamovateľov.

13. K odvolacej námietke žalobcu, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia
dostatočnenevyjadrilkotázkeprávomocisúdu,odvolacísúdpoukazujúcnazáverbodu29.odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia, kde súd prvej inštancie konštatuje, že dospel k záveru, že predmetom
nároku žalobcu je skúmanie porušenia zásady rovnakého zaobchádzania v rámci výkonu štátnej
služby policajtov, ktorí majú zároveň status oznamovateľ protispoločenskej činnosti. Len okrajovo

posúdil charakter sporných interných aktov (v bode 35. odôvodnenia napadnutého uznesenia), pričom
je potrebné uznať argumentáciu žalobcu, že súd prvej inštancie sa svojej právomoci (ako civilného
súdu), resp. „konkurencii“ civilného a správneho súdnictva osobitne nevenoval, avšak tým, že návrh na
nariadenie neodkladného opatrenia ako nedôvodný zamietol, nespochybnil názor žalobcu a priznal, že
má právomoc vo veci konať a o návrhu rozhodnúť. V tomto smere odvolací súd dopĺňa nasledovné:

Nakoľko ide o civilný spor, v ktorom sa žalobca s poukazom na § 2a ods. 1 a ods. 3 zákona o štátnej
službepolicajtovvspojenís§9ods.2a§11ods.3antidiskriminačnéhozákonasvojimnávrhomdomáha
ochrany pred diskrimináciou, pričom v konaní o preskúmanie zákonnosti správneho rozhodnutia
(správnych rozhodnutí) sa osoba dotknutá diskrimináciou domáhať nárokov vyplývajúcich priamo z §
9 ods. 2 antidiskriminačného zákona nemôže, odvolací súd zhodne so žalobcom dospel k záveru, že

na prejednanie predmetného návrhu je daná právomoc súdu podľa Civilného sporového poriadku a
neobstojí preto argumentácia žalovaného, že prejednávanie antidiskriminačných sporov príslušníkov
Policajného zboru patrí do právomoci správnych orgánov, resp. správneho súdu. V tomto smere je
potrebné vychádzať aj z právnych záverov vyslovených v uznesení kompetenčného senátu Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 SKomp 6/2021,

zo dňa 8.12.2021, ktorých správnosť bola opakovane potvrdená aj ďalšími (neskoršími) rozhodnutiami
daného kompetenčného senátu (napr. uznesenia sp. zn. 1 S Komp 31/2022 alebo sp. zn. 1 S Komp
34/2022).

14. Odvolací súd však považuje za nedôvodnú odvolaciu námietku žalobcu, podľa ktorej mu súd prvej

inštancie odmietnutím právomoci na rozhodnutie o požadovanom neodkladnom opatrení odoprel prístup
k súdu, čím porušil jeho právo na spravodlivý proces. Prvoinštančný súd sa totiž podaným návrhom
na nariadenie neodkladného opatrenia riadne zaoberal z hľadiska jeho vecnej opodstatnenosti, pričom
zamietnutie návrhu samé osebe nemôže predstavovať zásah do práv žalobcu, keď súčasťou práva naprístup súdu ani práva na spravodlivé súdne konanie nie je právo na vyhovenie podanému návrhu.
Rovnako však za porušenie práva na súdnu ochranu nemožno považovať postup súdu, ktorý odmietne
vyhovieť návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia z dôvodu, že nariadením požadovaného

neodkladného opatrenia by podľa jeho právneho názoru zasiahol do kompetencie iného orgánu verejnej
moci. Odvolací súd v tejto súvislosti považuje za potrebné poukázať na to, že treba dôsledne rozlišovať
na jednej strane právomoc ako podmienku konania podľa Civilného sporového poriadku a na strane
druhej rozsah kompetencií (právomoci v širšom zmysle slova) civilného súdu nariadiť neodkladným
opatrením určitú povinnosť, zákaz, či iné obmedzenie v prípade, ak by sa obsah takéhoto

rozhodnutia dostal do kolízie s právnym priestorom, ktorý je vzhľadom na právnymi normami stanovený
kompetenčný rámec vyhradený inému subjektu.

15. Podľa názoru odvolacieho súdu niet sporu o tom, že žalobcovi, aj ako príslušníkovi Policajného
zboru Slovenskej republiky, patrí ochrana podľa antidiskriminačného zákona s odkazom na § 2a ods.
1, ods. 3 zákona o štátnej službe policajtov, ako aj ochrana podľa zákona o ochrane oznamovateľov (§

2 písm. e/). Vzhľadom na skutkové tvrdenia žalobcu týkajúce sa diskriminácie súvisiacej s namietaným
porušením zákona o ochrane oznamovateľov, je potrebné sa zaoberať splnením predpokladov pre
nariadenie neodkladného opatrenia tiež z hľadiska porušenia antidiskriminačného zákona. Z dikcie tohto
právneho predpisu vyplýva, že zamestnanec, ktorý urobil oznámenie o protispoločenskej
činnosti na svojom pracovisku, sa môže domáhať ochrany prostredníctvom antidiskriminačného zákona

(§ 9 a nasl. antidiskriminačného zákona), ktorý za dôvod diskriminácie považuje i podanie oznámenia
kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti. To platí aj v prípade príslušníkov policajného zboru,
ktorí nie sú z uvedeného režimu vyňatí. Žalobca vzhliada diskrimináciu jeho osoby zo strany
žalovaného v tom, že ho žalovaný personálnymi rozkazmi (v spojení s organizačným opatrením) zbavil
funkcie zástupcu riaditeľa útvaru a súčasne riaditeľa odboru ochrany, prevencie a boja proti korupcii

útvaru ochrannej služby a prevencie Úradu inšpekčnej služby a následne ho preložil na výkon služby
mimo Bratislavy bez toho, aby bol na tieto (pracovnoprávne) úkony udelený predchádzajúci súhlas
Úradu na ochranu oznamovateľov v zmysle § 7 ods. 1 zákona o ochrane
oznamovateľov,čomázanásledokneplatnosťtýchtopracovnoprávnychúkonovpodľa§7ods.8zákona
o ochrane oznamovateľov. Samotný (tvrdený) rozpor konania žalovaného so zákonom však nemôže

bez ďalšieho predstavovať nerovnaké zaobchádzanie a nezakladá splnenie podmienok
na vznik práva domáhať sa upustenia od diskriminačného konania, nápravy protiprávneho stavu a
primeraného zadosťučinenia podľa antidiskriminačného zákona. Žalobcom tvrdený nezákonný postup
žalovaného spočívajúci v neudelení súhlasu Úradu na ochranu oznamovateľov, môže mať
za následok neplatnosť takéhoto úkonu, avšak ho nemožno považovať za porušenie zásady rovnakého

zaobchádzania podľa antidiskriminačného zákona, preto samotné vydanie personálnych rozkazov bez
predchádzajúceho súhlasu Úradu na ochranu oznamovateľov nemôže predstavovať diskriminačné
konanie.

16. Zároveň však považuje odvolací súd za potrebné poukázať na to, že v každom antidiskriminačnom

spore je v prvom rade na žalobcovi tvrdiť, že na základe pravdepodobnosti skutočností možno usúdiť,
že došlo k namietanému diskriminačnému konaniu. Ak je táto podmienka splnená, je to žalovaný, kto
musí poskytnúť objektívne zdôvodnenie namietaného rozdielneho zaobchádzania. Navrhujúca strana
teda musí preukázať "na prvý pohľad" prípad diskriminácie, teda že s ňou bolo zaobchádzané rozdielne
pre niektorý z diskriminačných dôvodov. Uvedená zásada je premietnutá do ustanovenia § 11 ods.

2 antidiskriminačného zákona, podľa ktorého je žalovaný povinný preukázať, že neporušil zásadu
rovnakého zaobchádzania, ak žalobca oznámi súdu skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať,
že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo. Žalobcovi preto postačuje z hľadiska splnenia
svojej povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti, aby v žalobe uviedol skutočnosti, z ktorých
možno na prvý pohľad (prima facie) dôvodne usudzovať porušenie zásady rovnakého zaobchádzania

a ďalej je už na žalovanom, aby v spore preukazoval, že postupom namietaným žalobcom nedošlo
z jeho strany k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania. V posudzovanej veci však žalobca v
návrhu ani netvrdil, že by s ním bolo zaobchádzané rozdielne oproti iným príslušníkom policajného
zboru pre tvrdený diskriminačný dôvod - podanie oznámenia o závažnej protispoločenskej činnosti,
pričomvtomtosmereneponúkolsúduprvejinštancieanižiadnerelevantnédôkazy.Naviac,žalovanýani

neidentifikoval skupinu, s ktorou sa zaobchádzalo rozdielne a nevysvetlil ani neosvedčil porovnateľnosť
svojej situácie so situáciou danej skupiny. Zjednodušene povedané, je potrebné, aby existovali dve
skupiny v porovnateľnej situácii, s ktorými je zaobchádzané rozdielne. Žalobca na opodstatnenosť
svojich tvrdení o diskriminačnom konaní neuviedol, že by sa s ním z dôvodu podania oznámeniazaobchádzalo horšie ako s niekým iným, kto tento dôvod nemá a je v rovnakej či porovnateľnej situácii
a neoznačil iné osoby v porovnateľnej situácii, s ktorými by bolo zaobchádzané odlišne, teda
výhodnejšie. Na základe tvrdení strán a predložených listinných dôkazov potom nemožno dostatočne

spoľahlivo usúdiť, že zo strany žalovaného došlo k diskriminačnému konaniu vydaním personálnych
rozkazov a organizačného opatrenia z dôvodu vykonania oznámenia o protispoločenskej
činnosti žalobcom, resp. či vydaním týchto interných aktov nedošlo zo strany žalovaného len k realizácii
zámeru organizačných a systemizačných zmien v rámci štruktúry policajného zboru.

17. Odvolací súd prihliadol na argumentáciu žalovaného, ktorý poskytol objektívne zdôvodnenie
namietaného konania, keď s odkazom na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II.
ÚS 515/2016 poukázal na to, že právnym základom vydania sporných personálnych rozkazov bolo
ustanovenie § 35 zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe policajtov, ktorý mu ako nadriadenému
ukladá povinnosť (bez výnimky) policajta odvolať z doterajšej funkcie a nasledujúcim dňom ho ustanoviť
do novej funkcie v prípade, že je zrušená doterajšia funkcia policajta a je vytvorená nová funkcia s

iným popisom činnosti. Ak by policajt po prevedení, prípadne preložení nebol ustanovený do žiadnej
z funkcie v rámci určenej a schválenej systemizácie, takýto postup žalovaného ako nadriadeného
by bol v rozpore so zákonom. Žalovaný podľa názoru odvolacieho súdu
náležite osvedčil, že práve uvedené zákonné dôvody boli podkladom pre vydanie personálnych
rozkazov. Postup podľa § 35 zákona o štátnej službe policajtov voči žalobcovi nemá žiadnu príčinnú

súvislosť s oznámením žalobcu podľa zákona o ochrane oznamovateľov. Preto
sa odvolaciemu súdu javí logickejšou argumentácia žalovaného, že vydaním sporných interných aktov
došlo zo strany žalovaného len k realizácii zámeru organizačných a systemizačných zmien v rámci
štruktúry policajného zboru. V danom prípade tak nebolo pre účely neodkladného opatrenia dostatočne
presvedčivo osvedčené, že dôvodom vydania uvedených interných aktov žalovaným bolo podanie

oznámenia o protispoločenskej činnosti žalobcom. Žalovaný správne konštatoval, že účelom ochrany
podľa zákona o ochrane oznamovateľov je ochrana zamestnanca ako oznamovateľa protispoločenskej
činnosti voči zamestnávateľovi, ku ktorému je zamestnanec vo vzťahu podriadenosti. Oznámenie
žalobcu nesmerovalo priamo proti žalovanému, resp. nadriadenému žalobcovi, potom nemožno
považovať za dostatočne osvedčené tvrdenie žalobcu o úmysle žalovaného priamo diskriminovať

žalobcu z dôvodu podania oznámenia o protispoločenskej činnosti. Je preto nepochybne namieste
záver vyslovený súdom prvej inštancie v odôvodnení napadnutého uznesenia, že preukázanie žalobcom
tvrdeného diskriminačného konania zo strany žalovaného presahuje rámec dokazovania v konaní o
nariadenie neodkladného opatrenia.

18. Na základe vyššie uvedeného potom možno konštatovať, že pokiaľ sa žalobca domáha ochrany
podľa antidiskriminačného zákona, neosvedčil dôvodnosť nároku, ktorému požadoval navrhovaným
neodkladnýmopatrenímposkytnúťsúdnuochranu,atomátaktiežzanásledoknesplneniepredpokladov
pre nariadenie neodkladného opatrenia v danej veci.

19. Najpodstatnejšou časťou dôvodnosti uplatneného nároku sa však odvolaciemu súdu javí skúmanie
splnenia predpokladov úspešného nariadenia neodkladného opatrenia (§ 325 ods. 1
C.s.p.), najmä osvedčenie potreby bezodkladnej úpravy pomerov sporových strán, ktorej nesprávne
právne posúdenie žalobca vytkol súdu prvej inštancie s tým, že mu nie je jasné, ako inak a ako viac
mohol ešte osvedčiť potrebu bezodkladnej úpravy pomerov. Okrem opakujúcich sa skutkových tvrdení

týkajúcich sa údajného diskriminačného konania zo strany žalovaného, snažiac sa osvedčiť splnenie
tohto predpokladu žalobca argumentoval tým, že výkon organizačného opatrenia a personálnych
rozkazov voči nemu má na jeho osobu (a prostredníctvom neho aj na jeho rodinu) obzvlášť nepriaznivé
účinky a ktoré úkony považuje za zákonom o ochrane oznamovateľov zakázané odvetné opatrenia
žalovaného. Odvetné opatrenia vzhliadal v tom, že došlo k zrušeniu práve jeho doterajšej funkcie a

jeho odvolaniu z tejto funkcie, že došlo k jeho preradeniu na nižšiu pozíciu, že došlo k zmene jeho
miesta výkonu práce a že došlo k zníženiu jeho služobného platu. Tvrdenie žalobcu, že žalovaným
vydané interné akty sú odvetnými opatreniami žalovaného voči jeho osobe vykonanými v rozpore s
ustanoveniami zákona na ochranu oznamovateľov, je neopodstatnenou domnienkou, ktorá je v rozpore
s obsahom rozporovaných personálnych rozkazov, keďže nateraz nie je preukázané, že žalovaný „len“

nepostupoval v zmysle zákona o štátnej službe policajtov. Ako vyplýva zo záveru vysloveného nielen
Ústavným súdom Slovenskej republiky, ale aj Najvyšším súdom Slovenskej republiky (rozsudok sp.
zn. 6 Sžo 27/2016, zo dňa 12.7.2017), policajný zbor je vojenský organizovaný zbor a ako
nadriadený je oprávnený posúdiť v rámci organizačných zmien v prípade zrušenia doterajšej funkciepríslušníka policajného zboru potrebu zaradenia príslušníka na konkrétnu funkciu na konkrétnom mieste
v závislosti od potrieb policajného zboru.

20. Odvolací súd ďalej poukazuje na to, že pojem bezodkladnosti zákon priamo nedefinuje; je potrebné
ho vykladať tak, že zo stavu, aký tu existuje, žalobcovi bezprostredne hrozí škoda, napríklad tým,
že zamestnancovi nie je vyplácaná ani časť pracovnej odmeny (nie znížená odmena) a v dôsledku
tohto výpadku sa dostáva do hmotnej núdze, t. j. ide o bezprostredné ohrozenie takých jeho práv, kde
bez zásahu zo strany súdu hrozí do budúcna bezprostredne negatívny (až nenapraviteľný) následok

prejavujúci sa priamo na právach žalobcu, súčasne ohrozujúci jeho existenciu. V danej veci žalobca
však zníženie svojho platu neuviedol ani len odhadom (ako napríklad v konaní vedenom totožným
senátom pod sp. zn. 15 Co 15/2023). Ak teda žalobca odôvodnil potrebu bezprostrednej úpravy
pomerov znížením jeho príjmu bez preukázania bezprostrednej hrozby, že sa neodvrátiteľne a trvalo
ocitne v stave hmotnej núdze, je potrebné súhlasiť s názorom súdu prvej inštancie, že absentuje
osvedčenie potreby bezodkladnej úpravy pomerov ako nevyhnutného predpokladu pre nariadenie

požadovaného neodkladného opatrenia. Odvolací súd znova pripomína, že skutočnosť, či vydaním
sporných personálnych rozkazov a organizačného opatrenia došlo k zákonnému a organizačnými
zmenami odôvodnenému zrušeniu práve žalobcovej doterajšej funkcie, jeho odvolaniu z tejto funkcie a
následnému preradeniu na nižšiu pozíciu spojenej so zmenou miesta výkonu práce, bude predmetom
prieskumu v rámci správneho súdnictva tak, ako žalobca aj avizoval.

21. S poukazom na všetky uvedené skutočnosti odvolací súd napadnuté uznesenie podľa § 387
ods. 1, ods. 2 C.s.p. ako vecne správne potvrdil, keďže ako súd prvej inštancie správne konštatoval,
predpoklady pre nariadenie neodkladného opatrenia v danej veci neboli splnené.

22. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení
s § 255 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého v odvolacom konaní úspešnému žalovanému vznikol nárok na
náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Z obsahu spisu ale vyplýva, že žalovanému žiadne
trovy nevznikli (ani si ich neuplatnil), preto v súlade s čl. 4 ods. 2 a čl. 17 základných princípov Civilného
sporového poriadku, odvolací súd žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

23. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 10 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011, § 393 ods. 2 Civilného
sporového poriadku).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci
samej alebo ktorým sa konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky

procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie
prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).