Uznesenie · Neplatnosť skončenia pracovného pomeru · Judgement

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 28CoPr/2/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2316212192
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 04. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Lucia Mizerová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2024:2316212192.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: Mgr. Lucia Mizerová a sudcov: JUDr.
Erika Tischlerová a JUDr. Peter Duman, v právnej veci žalobkyne: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, adresa C.
XXXX/X, D., zastúpenej splnomocnencom: Advokátska kancelária AL legal, s. r. o., so sídlom Šafárikovo
nám. 7, Bratislava, IČO: 51 778 904, proti žalovanému: Obec Močenok, so sídlom Sv. Gorazda 629/82,
Močenok,IČO:00308439,zastúpenémuadvokátom:JUDr.GabrielLaktiš,sosídlomMariánska8,Nitra,

o neplatnosť odvolania z funkcie riaditeľky Domova dôchodcov A., určenie trvania pracovného pomeru a
náhrady mzdy, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Galanta č. k. 10Cpr/2/2016-350
zo dňa 30.05.2022 v spojení s opravným uznesením č. k. 10Cpr/2/2016-392 zo dňa 04.07.2023 - voči
časti výroku II. o určení, že pracovný pomer ďalej netrvá, voči vyhovujúcemu výroku III., voči časti výroku
IV. o zamietnutí nároku na náhradu mzdy za obdobie presahujúce 12 mesiacov a voči výroku V. o trovách
konania a odvolanie žalobkyne proti dopĺňaciemu rozsudku Okresného súdu Galanta č. k. 10Cpr/2/2016

- 406 zo dňa 21.09.2023, t a k t o

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd odvolanie žalobkyne voči výroku III. rozsudku súdu prvej inštancie o d m i e t a .

II. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti výroku II. určujúcej, že pracovný pomer ďalej netrvá,
v napadnutej časti výroku IV. zamietajúcej nárok žalobkyne na náhradu mzdy z neplatného rozviazania

pracovného pomeru za obdobie presahujúce 12 mesiacov a vo výroku V. o trovách konania r u š í a
vec v zrušenom rozsahu v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

III. Napadnutý dopĺňací rozsudok súdu prvej inštancie r u š í a vec v zrušenom rozsahu v r a c i a súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

28CoPr/1/2024

28CoPr/2/2024
28CoPr/1/2024-
28CoPr/2/2024
2316212192

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. určil, že odvolanie žalobkyne z funkcie

riaditeľky Domova dôchodcov A. E. F. A., E. G. XXX/XX, XXX XX A. z 15. júna 2016 je neplatné.
Výrokom II. určil, že výpoveď z pracovného pomeru daná žalobkyni žalovaným 29. júna 2016 je neplatná
a pracovný pomer ďalej netrvá. Výrokom III. uložil žalovanému z titulu náhrady mzdy zaplatiť žalobkyni
14.274,24 eura s úrokmi z omeškania vo výške 5,00 % ročne 1) zo sumy 1.189,52 Eur od 11.08.2017
do zaplatenia, 2) zo sumy 1.189,52 Eur od 11.09.2017 do zaplatenia, 3) zo sumy 1.189,52 Eur od
11.10.2017 do zaplatenia, 4) zo sumy 1.189,52 Eur od 11.11.2017 do zaplatenia, 5) zo sumy 1.189,52

Eur od 11.12.2017 do zaplatenia, 6) zo sumy 1.189,52 Eur od 11.01.2018 do zaplatenia, 7) zo sumy
1.189,52 Eur od 11.02.2018 do zaplatenia, 8) zo sumy 1.189,52 Eur od 11.03.2018 do zaplatenia, 9) zosumy 1.189,52 Eur od 11.04.2018 do zaplatenia, 10) zo sumy 1.189,52 Eur od 11.05.2018 do zaplatenia,
11) zo sumy 1.189,52 Eur od 11.06.2018 do zaplatenia, 12) zo sumy 1.189,52 Eur od 11.07.2018 do
zaplatenia za obdobie 12 mesiacov do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Výrokom IV. súd zamietol

žalobu v časti určenia neplatnosti odvolania žalobkyne z funkcie riaditeľky Domova dôchodcov A. E.
F. A., E. G. XXX/XX, XXX XX A. z 29. júna 2016 a nároku o náhradu mzdy z neplatného rozviazania
pracovného pomeru za obdobie presahujúce 12 mesiacov. Výrokom V. priznal žalobkyni náhradu trov
konania v rozsahu 30 % trov konania.

2. Rozhodnutie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 42 ods. 2, § 63 ods. 1 písm. d), ods. 2, § 64 ods. 1
písm. a), § 66, § 142 ods. 1 zák. č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov, ust. §
11 ods. 4 písm. l) zák. č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov.

3. Vecne súd prvej inštancie argumentoval tým, že pracovný pomer medzi stranami vznikol konkludentne
po vymenovaní žalobkyne do funkcie riaditeľky s účinnosťou od 15. októbra 2015 s tým, že jej bol

určený funkčný plat. Žalobkyňa až do doby odvolania z funkcie riaditeľky a výpovede vykonávala
funkciu riaditeľky doma dôchodcov, poberala plat. Žalovaný 29. júna 2016 rozviazal pracovný pomer
so žalobkyňou s poukazom na Uznesenie Obecného zastupiteľstva č. 3.1. - 1./MOZ/2016 z 29. júna
2016, ktorým bola žalobkyňa odvolaná z funkcie riaditeľky, ktoré bolo doručené žalobkyni 4. júla 2016.
Tomuto právnemu úkonu predchádzalo zasadnutie obecného zastupiteľstva, ktoré prijalo predmetné

uznesenie. Výpoveď žalovaný skutkovo vymedzil s poukazom na § 63 ods. 1 písm. d/ a § 42 ods. 2
Zákonníka práce s tým, že výpovedná doba je jeden mesiac a začne plynúť prvým dňom mesiaca po
doručení výpovede. Odvolanie z funkcie a výpoveď žalobkyňa prevzala 4. júla 2016. Žalobkyňa listom
z 18. júla 2016 žalovanému oznámila, že do práce nastúpi ihneď ako to bude možné. Žalobkyňa mala
za to, že tento právny úkon je neplatný z dôvodu, že výpoveď žalobkyni bola daná v čase pracovnej

neschopnosti, teda v ochrannej dobe. Žalovaný rozporoval svoju vedomosť o dočasnej pracovnej
neschopnosti žalobkyne, pretože predložený doklad nebol riadne vystavený ošetrujúcim lekárom, je bez
uvedenia dátumu vystavenia a podpisu lekára. Ošetrujúci lekár súdu potvrdil, že predmetná dočasná
práceneschopnosťbolavystavenávjehoambulancii.Vpriebehukonaniasúdzistil,žedokladjeopatrený
dátumom aj podpisom ošetrujúceho lekára. Po vystavení potvrdenia o dočasnej pracovnej neschopnosti

kópia tlačiva bola doručená Sociálnej poisťovni a v prípade, ak by tlačivo nebolo riadne vystavené a
Sociálna poisťovňa by neuznala tlačivo ako riadne vyplnené, bolo by vrátené ošetrujúcemu lekárovi
na opravu. Žalovaný tvrdil, že nemal pri výpovedi vedomosť o trvaní dočasnej práceneschopnosti
žalobkyňou, pretože táto žalovanému po vystavení dokladu ho nepredložila starostovi a ani v žalobe
neuvádzala, doklad o práceneschopnosti neodovzdala priamo zamestnávateľovi, ale na ekonomickom

úseku. Žalovaný listom z 28. júna 2016, ktorým žalobkyni oznámil neplatnosť / nulitnosť / právneho
úkonu, žalobkyňu upozornil, že bez ospravedlnenia sa nedostavila do práce od 16. júna 2016, hoci
vo svojom písomnom podaní z 19. júna 2016 trvala na tom, aby ju zamestnával. Žalovaný 29. júna
2016 teda nemal vedomosť o dočasnej pracovnej neschopnosti z dôvodu nesplnenia povinnosti zo
strany žalobkyne. Povinnosťou žalobkyne bolo potvrdenie o dočasnej pracovnej neschopnosti doručiť

zamestnávateľovi a nie ekonomickému úseku domova dôchodcov, ktorý nie je jej zamestnávateľom.
Vzhľadom na nedodržanie povinnosti zo strany žalobkyne súd nepovažoval neplatnosť výpovede z
dôvodu, že výpoveď žalobkyni bola daná v ochrannej dobe, za danú. Žalobkyňa tvrdila, že bolo porušené
aj ustanovenie § 66 Zákonníka práce, nakoľko pre skončenie pracovného pomeru s osobou ťažko
zdravotnepostihnutoujepotrebnýsúhlasÚPSVaRavdanomprípadetentosúhlasneboldaný.Žalovaný

tvrdil, že o tejto skutočnosti nemal vedomosť a že pri výberovom konaní žalobkyňa neoznámila, že je
zdravotne ťažko postihnutá a ani v životopise sa tento údaj nenachádzal. Žalobkyňa na pojednávaní
predložila životopis s uvedením údaja ČID, ktorý sa však na origináli životopisu, ktorý predložila
žalovanému v rámci výberového konania nenachádzal. Žalovaný súdu predložil celý originál spisu
ohľadne výberového konania, z ktorého vyplýva, že životopis predložený na pojednávaní bol žalobkyňou

účelovo vyhotovený. Dokonca tvrdila, že žalovaný životopis sfalšoval. Tvrdenie žalobkyne, že výberová
komisiasapýtalanajejzdravotnýstavpočasvýberovéhokonanianebolopreukázané.Nazákladetýchto
skutočností žalovaný, keďže nemal vedomosť, že žalobkyňa je ťažko zdravotne postihnutá, nemohol si
pýtať súhlas ÚPSVaR a tento nedostatok nerobí výpoveď neplatnou.

4. Ďalším dôvodom neplatnosti výpovede malo byť nesplnenie zákonnej povinnosti podľa § 63 ods.
2 Zákonníka práce, pretože žalovaný žalobkyni neponúkol žiadne voľné pracovné miesto, teda si
nesplnil zákonnú ponukovú povinnosť. Žalovaný uviedol, že súdu predloží dôkaz o ponúknutí voľného
pracovného miesta pred výpoveďou, avšak žiadny takýto dôkaz zo strany žalovaného súdu nebolpredložený a ani iným dôkazom žalovaný túto skutočnosť súdu nepreukázal. Nesplnením ponukovej
povinnosti žalovaný porušil ustanovenie § 63 ods. 2 Zákonníka práce, z ktorého dôvodu je výpoveď
neplatná, pretože ponuková povinnosť žalovaného ako zamestnávateľa sa týka aj výpovedného dôvodu

podľa § 42 ods. 2 Zákonníka práce (odvolania žalobkyne z funkcie riaditeľky domova dôchodcov). Súd
uzavrel, že výpoveď je neplatná aj z formálneho hľadiska, pretože vo výpovedi nie je riadne skutkovo
vymedzený dôvod výpovede. Okrem toho neobsahuje ani presný časový údaj, k akému dňu bola daná
výpoveď z pracovného pomeru.

5. Na základe týchto skutočností súd určil, že výpoveď žalovaného daná žalobkyni 29. júna 2016 potom,
ako bola odvolaná z funkcie riaditeľky uznesením obecného zastupiteľstva je neplatná a žalobkyňa má
nárok na náhradu mzdy z titulu neplatného rozviazania pracovného pomeru, ale aj v zmysle § 142
ods. 2 Zákonníka práce. Súd žalobu v časti určenia neplatnosti odvolania z funkcie riaditeľky domova
dôchodcov z 30. júna 2016 zamietol. Súd mal za to, že žalobkyňa bola platne odvolaná z funkcie
riaditeľky, nakoľko tomuto právnemu úkonu predchádzalo prijaté uznesenie obecného zastupiteľstva,

ktoré odvolalo žalobkyňu z funkcie riaditeľky na návrh starostu obce podľa § 11 ods. 4 písm. l/ zákona
o obecnom zastupiteľstve.

6. Žalovaný žiadal žalobkyni nepriznať náhradu mzdy z titulu neplatného rozviazania pracovného
pomeru z dôvodu, že žalobkyňa neoznámila žalovanému, že trvá na tom, aby ju ďalej žalovaný

zamestnával. Súd poukázal na doručenie odvolania z funkcie riaditeľky z 15. júna 2016, ktoré bolo
žalobkyni doručené v predmetný deň. Žalobkyňa listom z 19. júna 2016 žalovanému oznámila, že trvá na
tom, aby ju naďalej zamestnával. Následne na to žalovaný žalobkyni oznámil neplatnosť tohto právneho
úkonu a 29. júna 2016 ju odvolal z funkcie riaditeľky a dal jej výpoveď z pracovného pomeru. Predmetná
výpoveď a odvolanie z funkcie riaditeľky žalobkyni bolo doručené 4. júla 2016 a listom z 18. júla 2016

žalobkyňa žalovanému oznámila, že nastúpi do práce ihneď ako to bude možné. Síce v tomto oznámení
nenapísala, že trvá na tom, aby ju ďalej žalovaný zamestnával, ale v kontexte oznámenia z 19. júna
2016 mal súd za to, že žalobkyňa trvala na tom, aby ju žalovaný ďalej zamestnával, pretože mu oznámila
nástup do práce, ako to bude možné, z ktorého dôvodu jej prináleží náhrada mzdy z titulu neplatného
rozviazania pracovného pomeru.

7. Žalobkyňa sa domáhala náhrady mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru za obdobie 36
mesiacov, a to vo výške 42 822,72 eura od 11. augusta 2017 do 11. júla 2020. Žalovaný žiadal, aby
súd skrátil toto obdobie na 12 mesiacov. Súd uviedol, že náhrada mzdy nemá charakter ekvivalentu
mzdy, ale má charakter satisfakcie voči zamestnancovi a súčasne sankcie voči zamestnávateľovi.

V náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I.ÚS 331/2019 z 19. novembra 2019 sa
uvádza: „Za predpokladu, že zamestnávateľ v rámci konania, v ktorom zamestnanec uplatňuje nárok na
náhradu mzdy v dôsledku neplatného skončenia pracovného pomeru uplatní nárok na zníženie alebo
nepriznanie náhrady mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce, je
hranica voľnej úvahy súdu pri rozhodovaní o takomto nároku limitovaná rozhodnutím súdu o neplatnosti

skončenia pracovného pomeru na základe výpovede, okamžitého skončenia pracovného pomeru alebo
skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe. Pri takomto rozhodovaní preto treba vychádzať z
konkrétneho dôvodu toho ktorého spôsobu skončenia pracovného pomeru stanoveného v § 59 ods. 1
písm. b/ až d/ Zákonníka práce a so zreteľom na tento konkrétny dôvod zistiť, prečo zamestnávateľ
neumožnil zamestnancovi pokračovať v práci potom, ako mu zamestnanec oznámil, že trvá na tom,

aby ho naďalej zamestnával, resp. zistiť, či na strane zamestnávateľa nastali také skutočnosti, ktoré
mu objektívne znemožnili, aby zamestnancovi umožnil pokračovať v práci a zároveň mu objektívne
znemožniliuspokojiťmzdovénárokyzamestnanca“.Žalovanýpoukazovalnasprávaniežalobkyne,ktoré
bolo v rozpore s dobrými mravmi, a to pri výberovom konaní, keď žalobkyňa neoznámila, že je ťažko
zdravotne postihnutá a na pojednávaní tvrdila, že starosta žalovaného ju mal nahovárať, aby finančne

okrádala ňou riadený domov dôchodcov, ktoré tvrdenie žalovaný poprel, a teda považoval jej správanie
v rozpore s dobrými mravmi upravenými v čl. 2 Zákonníka práce, keď nie je možné od žalovaného
spravodlivo očakávať, aby žalobkyňu naďalej zamestnával. Preto žiadal, aby súd rozhodol o tom, že
pracovný pomer žalobkyne u žalovaného netrvá.

8. Súd uzavrel, že žalobkyňa má nárok na náhradu mzdy aj v zmysle § 142 ods. 3 Zákonníka práce,
s poukazom na judikát R 28/2011 z ktorého vyplýva, že ak po odvolaní z funkcie nebola dohodnutá
s ním iná práca, ktorú by bol zamestnávateľ povinný prideľovať odvolanému zamestnancovi nastáva
stav, v ktorom chýba dohodnutý druh práce ako jeden zo základných prvkov pracovného pomeru,uvedený stav treba považovať za prekážku v práci na strane zamestnávateľa v zmysle § 142 ods. 3
Zákonníka práce. Za existencie tejto prekážky v práci nemá zamestnanec povinnosť dostavovať sa
na pracovisko a zotrvať na ňom po celý pracovný čas. Z vykonaného dokazovania mal súd za to, že

pred výpoveďou žalobkyni si žalovaný nesplnil svoju ponukovú povinnosť, a teda uvedený stav treba
považovať za prekážku v práci a v takom prípade žalobkyňa nemala ani povinnosť sa dostavovať
na pracovisko a zotrvávať na ňom po celý pracovný čas. Žalobkyňa si uplatnila náhradu mzdy za
obdobie od 11. augusta 2017, pričom rozhodujúcim obdobím pre priznanie náhrady mzdy bol prvý
štvrťrok 2016. Súd mal predložené mzdové listy žalobkyne za mesiace január, február a marec 2016.

Za mesiac január 2016 žalovaný jej vyplatil mzdu za odpracované hodiny vo výške 1.170,52 eura
pri počte odpracovaných hodín 157,5. V mesiaci február jej bola vyplatená mzda vo výške 1.199,03
eura pri odpracovaných hodinách 157,5 a mesiaci marec bola jej vyplatená mzda vo výške 1.199,02
eura pri odpracovaných hodinách 172,50. Za inkriminované obdobie jej bola vyplatená brutto mzda
vo výške 3.568,57 eura : 487,5 odpracovaných hodín = 7,32 x 8 = 58,56 (priemerný hrubý denný
zárobok) x 21,74 (priemerný počet pracovných dní v mesiaci) = 1.273,09 (priemerný hrubý mesačný

zárobok). Súd žalobkyni priznal náhradu mzdy za obdobie 12 mesiacov, pričom má nárok na náhradu
mzdy odo dňa keď oznámila zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnaní, pričom žalobkyňa sa
domáhala náhrady mzdy od mesiaca august 2017, a to do doby, pokiaľ jej zamestnávateľ neumožní
pokračovať v práci alebo do času, keď súd rozhodne o skončení pracovného pomeru. V danom
prípade súd rozhodol o skončení pracovného pomeru z dôvodu, že od zamestnávateľa nie je možné

spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával, a to s poukazom na čl. 2 Zákonníka
práce, v zmysle ktorého výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť
v súlade s dobrými mravmi, pričom žalobkyňa sa takto nesprávala vzhľadom na skutočnosť, že už pri
prijatí do zamestnania žalovanému zatajila, že je zdravotne ťažko postihnutá a dokonca neprejednanie
výpovede z ÚPSVaR považovala za neplatnosť výpovede, hoci žalovaný o tejto skutočnosti sa evidentne

dozvedel až na pojednávaní pred súdom. Povinnosťou žalobkyne po vystavení dočasnej pracovnej
neschopnosti bolo túto skutočnosť oznámiť zamestnávateľovi tak, aby mal vedomosť o tejto skutočnosti.
Dôkazom o tom, že žalovaný mal vedomosť o ťažkom zdravotnom postihnutí žalobkyne mali byť znížené
odvody, ktoré zamestnávateľ platil za žalobkyňu. Tieto odvody skutočne boli vyplácané v nižšej miere,
teda zohľadňujúce, že žalobkyňa je ťažko zdravotne postihnutá, pretože v opačnom prípade sociálna

poisťovňa by na túto skutočnosť zamestnávateľa upozornila. Napriek tejto skutočnosti však žalovaný
nemal vedomosť o ťažkom zdravotnom postihnutí žalobkyne, pretože túto skutočnosť oznámila len na
ekonomickom úseku domova dôchodcov, ktorý vyplácal znížené odvody za žalobkyňu. Súd žalobkyni
priznal náhradu za obdobie 12 mesiacov. Žalovaný žiadal zníženie priznania náhrady mzdy z dôvodu,
že žalobkyňa sa nesprávala v súlade s čl. 2 Zákonníka práce. Súd poukázal na to, že náhrada mzdy

má satisfakčnú povahu a je sankciou pre zamestnávateľa z dôvodu neplatného zrušenia pracovného
pomeru, ale v danom prípade súd musel zohľadniť správanie žalobkyne pôsobiacej na riadiacej funkcii,
ktoré nebolo súladné s dobrými mravmi. Pri výberovom konaní žalobkyňa neuviedla údaj o ťažkom
zdravotnom postihnutí, ktoré oznámila len na ekonomickom úseku a dočasne pracovnú neschopnosť
neoznámila svojmu zamestnávateľovi, ale ekonomickému úseku. Je zrejmé, že vzťahy medzi starostom

obce a žalobkyňou nie sú dobré, ale táto skutočnosť neodôvodňuje oznamovať a rozhodné skutočnosti
predkladať starostovi obce. Súd uviedol, že sa v danom prípade neriadil Nálezom Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 331/2019 z dôvodu, že ústavný súd v danom prípade riešil iný skutkový
stav, ako je v tomto prípade, keď zníženie nároku na náhradu mzdy súd odôvodnil s poukazom na čl.
2 Zákonníka práce.

9.Žalobkyňasiuplatnilaajúrokzomeškaniavovýške5%ročneodjednotlivýchmesiacovdozaplatenia,
v ktorých žalobkyni nebola vyplatená náhrada mzdy. Žalobkyni pri neplatnom skončení pracovného
pomeru patrí okrem náhrady mzdy aj úrok z omeškania (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo 17. decembra 2009 sp. zn. 1Cdo/116/2008). Zákonník práce a ani iný pracovnoprávny

predpis neupravuje úrok z omeškania a z tohto titulu je potrebné postupovať podľa občiansko-právnych
predpisov. Pri omeškaní s náhradou mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru platí výška
úrokovurčenáNariadenímvládySlovenskejrepublikyč.87/95Z.z.§3a§4avykonávacímpredpisomje
ustanovenie§517ods.2Občianskehozákonníka.Priformalistickomchápanímzdyaúrokuzomeškania
ide o dva povahou odlišné nároky, ale ide o to, či celkom priznaná suma žalobkyni z hľadiska ústavných

princípov zodpovedá funkciám inštitútu náhrady mzdy a požiadavke spravodlivosti / Nález Ústavného
súdu Slovenskej republiky č. k. II. ÚS 494/2013-9 z 09. októbra 2013/. Podľa Nálezu Ústavného súdu
Slovenskejrepublikysp.zn.II.ÚS/249/97dobrémravysúsúhrnometických,všeobecnezachovávaných
a uznávaných zásad, ktorých dodržiavanie je mnohokrát zaisťované i právnymi normami tak, abykaždé konanie bolo v súlade so všeobecnými morálnymi zásadami demokratickej spoločnosti. Úrok
z omeškania je majetkovou sankciou a má zamestnanca odškodniť za to, že nemohol použiť istinu
náhrady mzdy, ktorej úžitky mohol za čas omeškania poberať. Z Uznesenia Ústavného súdu Slovenskej

republiky zo 4. júla 2017 sp. zn. III. ÚS/460/2017 vyplýva, že záver, podľa ktorého, ak by zamestnávateľa
nestíhala sankcia v podobe úroku z omeškania pokiaľ sa dostane do omeškania s plnením mzdy,
náhrady mzdy a obdobných záväzkov voči zamestnancovi, by bol neudržateľný. Zamestnávateľ sa
dostáva do omeškania s výplatou mzdy v deň nasledujúci po výplatnom termíne a od tohto momentu
aj súdna prax zamestnancom priznáva úrok z omeškania. Z tohto dôvodu súd priznal žalobkyni úrok z

omeškania vo výške 5 % ročne za každý mesiac omeškania.

10. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 2 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového
poriadku (ďalej len „CSP“) a žalobkyni, ktorá mala čiastočný úspech v konaní, priznal podľa pomeru jej
úspechu a neúspechu v konaní (65-35=30), nárok na náhradu trov konania v rozsahu 30 %.

11. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podala žalobkyňa prostredníctvom svojho právneho
zastúpenia odvolanie, a to v rozsahu proti časti výroku II., ktorou bolo určené, že pracovný pomer
netrvá, proti výroku III. v celom rozsahu, proti časti výroku IV., ktorou bol zamietnutý nárok žalobkyne
na náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru za obdobie presahujúce 12 mesiacov
a tiež proti výroku V. o trovách konania. Žalobkyňa namietala, že prvoinštančný súd rozhodol o skončení

pracovného pomeru, t.j. že pracovný pomer netrvá, a to z dôvodu, že od zamestnávateľa nie je možné
spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával, a to s poukazom na čl. 2 Zákonníka
práce, v zmysle ktorého výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovno-právnych vzťahov musí byť
v súlade s dobrými mravmi; ďalej že prvoinštančný súd priznal náhradu mzdy pri neplatnom rozviazaní
pracovného pomeru len za 12 mesiacov s úrokmi z omeškania, a nárok nad 12 mesiacov zamietol; a tiež

žeprvoinštančnýsúdpriznalnáhradutrovkonanialenvrozsahu30%trovkonania.Nadrámecvýrokovej
časti rozsudku žalobkyňa namietala, že prvoinštančný súd neuznal neplatnosť výpovede, ktorá bola
daná žalobkyni 29. júna 2016 z dôvodu, že výpoveď bola daná počas jej pracovnej neschopnosti, teda
v ochrannej dobe a tiež neuznal neplatnosť výpovede, nakoľko pre skončenie pracovného pomeru bolo
v súlade s § 66 Zákonníka práce potrebný súhlas ÚPSVaR. Uviedla, že súhlasí s prvou časťou výroku

pod bodom II., že predmetná výpoveď je neplatná, kedy súd uznal neplatnosť výpovede z dôvodu, že
zamestnávateľ si nesplnil zákonnú povinnosť podľa § 63 ods. 2 Zákonníka práce a neponúkol žalobkyni
žiadne voľné pracovné miesto, t.j. nesplnil si svoju ponukovú povinnosť v rámci zákona. Ďalej súd
uznal, že výpoveď je neplatná aj z formálneho hľadiska, pretože vo výpovedi nie je riadne skutkovo
vymedzený dôvod výpovede a neobsahuje ani presný časový údaj k akému dňu bola daná výpoveď z

pracovného pomeru. Žalobkyňa však namieta neuznanie dvoch dôvodov neplatnosti výpovede, a to že v
čase doručenia výpovede dňa 4.6.2016 bola žalobkyňa práceneschopná, teda v ochrannej dobe, a že u
zamestnanca ŤZP mal byť daný súhlas ÚPSVaR. Neuznanie uvedených dôvodov neplatnosti výpovede
viedli súd k ďalším nesprávnym rozhodnutiam, a to o tom, že pracovný pomer žalobkyne ďalej netrvá
a o nepriznaní náhrady mzdy nad 12 mesiacov, preto je žalobkyňa nútená namietať a brániť sa aj proti

neuznaniu týchto dôvodov neplatnosti výpovede súdom.

12. Žalobkyňa dôvodila, že počas celého súdneho konania dochádzalo k spochybňovaniu dokladu
o dočasnej PN, ktorá bola vystavená dňa 16.6.2016 A. H.. Najskôr zo strany žalovaného došlo k
absurdnému spochybňovaniu vystavenia tohto dokladu, že tento doklad nebol ošetrujúcim lekárom

riadne vystavený, že je bez dátumu a bez pečiatky. Všetky pochybnosti žalovaného boli počas konania
vyvrátené, avšak dochádzalo tak k neúmernému predlžovaniu konania. Žalovaný však napokon, keď
mu predchádzajúce argumenty nevyšli tvrdil, že nemal pri výpovedi vedomosť o trvaní dočasnej PN
žalobkyne, lebo doklad neodovzdala starostovi, ale na ekonomickom úseku, kde sa všetky takéto
doklady bežne odovzdávali. Avšak žalovaný už dňa 4.10.2016 v Stanovisku žalovaného k odpovedi

žalobkyne zo dňa 14.9.2016 uvádza že, žalobkyňa doklad o jej PN predložila dňa 16.6.2016. Žalovaný
teda v tomto čase nespochybnil doručenie PN zamestnávateľovi a evidentne bol s touto skutočnosťou
oboznámený už v čase napísania výpovede zo dňa 29.6.2016. Ak by žalovaný nemal vedomosť o
doručení PN žalobkyne, musel by jej od 16.6.2016 viesť absenciu pre neospravedlnenú neprítomnosť
na pracovisku, čo sa nestalo. Navyše dôkazom o tom, že zamestnávateľ riadne vyplácal náhradu

príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti je Rozhodnutie Sociálnej poisťovne zo dňa 11.7.2016 o
priznaní nároku na nemocenské dávky z dôvodu, že dočasná pracovná neschopnosť trvá viac ako
10 kalendárnych dní od 26.6.2016. Súd prvej inštancie však tieto skutočnosti nevyhodnotil a uzavrel,
že povinnosťou žalobkyne bolo predložiť doklad o PN zamestnávateľovi, t. j. priamo starostovi. Súdvšak neuviedol žiadny právny predpis, ktorý žalobkyňa týmto konaním porušila, doklad o PN odovzdala
tam, kde sa vždy odovzdával (ekonomický úsek domova dôchodcov), a sám žalovaný priznal vo
svojom písomnom stanovisku zo dňa 14.9.2016, že doklad žalobkyňa predložila dňa 16.6.2016, teda

v čase napísania stanoviska vôbec nespochybňoval, že o PN žalobkyne nevedel. Napriek tomu súd
nepovažoval výpoveď za neplatnú z dôvodu, že jej bola daná v ochrannej dobe.

13. Pokiaľ ide o neuznanie výpovedného dôvodu, že nebol k výpovedi žalobkyne daný súhlas ÚPSVaR,
žalobkyňa uviedla, že žalovaný sa snažil počas celého konania navodiť dojem, že žalobkyňa je nečestná

osoba, ktorej úmyslom bolo žalovaného ako zamestnávateľa oklamať tým, že v čase výpovede je
osobou zdravotne ťažko postihnutou, o čom vraj nevedel. Súd potom rozhodol o skončení pracovného
pomeru z dôvodu, že od zamestnávateľa nie je možné spravodlivo požadovať, aby zamestnanca
naďalej zamestnával s poukazom na čl. 2 Zákonníka práce, v zmysle ktorého výkon práv a povinností
vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi, pričom žalobkyňa sa
takto nesprávala vzhľadom na skutočnosť, že už pri prijatí do zamestnania žalovanému zatajila, že je

zdravotne ťažko postihnutá a dokonca neprejednanie výpovede s ÚPSVaR považovala za neplatnosť
výpovede, hoci žalovaný o tejto skutočnosti sa evidentne dozvedel až na pojednávaní. Súd vôbec
nerešpektoval základné zásady Zákonníka práce, podľa ktorých fyzické osoby majú právo na prácu
a na slobodnú voľbu zamestnania bez akýchkoľvek obmedzení a diskriminácie. Zamestnávateľ pri
prijímaní fyzickej osoby do zamestnania nesmie porušiť zásadu rovnakého zaobchádzania, ak ide

o prístup k zamestnaniu. Tieto práva patria občanom bez akýchkoľvek obmedzení a diskriminácie
z dôvodu pohlavia, manželského stavu a rodinného stavu, sexuálnej orientácie, rasy, farby pleti,
jazyka, veku, nepriaznivého zdravotného stavu alebo zdravotného postihnutia, genetických vlastností,
viery, náboženstva, politického alebo iného zmýšľania, odborovej činnosti, národného alebo sociálneho
pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, majetku, rodu alebo iného postavenia s

výnimkou prípadu, ak rozdielne zaobchádzanie je odôvodnené povahou činností vykonávaných v
zamestnaní alebo okolnosťami, za ktorých sa tieto činnosti vykonávajú, ak tento dôvod tvorí skutočnú a
rozhodujúcu požiadavku na zamestnanie pod podmienkou, že cieľ je legitímny a požiadavka primeraná.
V konaní však žalovaný nijako nepreukázal, že by práca riaditeľky Domova dôchodcov A. mala výnimku
z vyššie uvedenej zásady, a že by bola zo strany žalovaného vopred daná požiadavka pre vykonávanie

tejto práce pri výberovom konaní, aby ju nevykonávala osoba ŤZP. Žalovaný tvrdil, že o tom, že bola
žalobkyňa ŤZP nemal vedomosť a pokiaľ by to vedel, nebola by výberové konanie vyhrala. Zo strany
žalovaného ide jednoznačne o prejav diskriminácie zdravotne postihnutých osôb. Prvoinštančný súd sa
zarážajúco v plnom rozsahu stotožnil s očividne diskriminačnými obvineniami žalovaného že žalobkyňa
už pri prijatí do zamestnania žalovanému zatajila, že je osobou ťažko postihnutou a jeho záverečné

vyhodnotenie - označenie žalobkyne v tejto súvislosti za osobu konajúcu v rozpore s dobrými mravmi -
je nadmieru neobjektívne a nespravodlivé. Prvoinštančný súd svoje odôvodnenie podporil aj tvrdením,
že žalovaný nemal vedomosť o zdravotnom postihnutí žalovanej, pretože túto skutočnosť oznámila len
na ekonomickom úseku domova dôchodcov, ktorý vyplácal znížené odvody za žalobkyňu. Podľa § 4
ods. 3 písm. l) zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení, obec pri výkone samosprávy zakladá,

zriaďuje, zrušuje a kontroluje podľa osobitných predpisov svoje rozpočtové a príspevkové organizácie,
iné právnické osoby a zariadenia. Žalovaný v rámci výkonu kontroly mohol a mal zistiť aj danú
skutočnosť,avšakžalovanýanisúdneuviedližiadneporušeniepredpisu,ktorýtýmtokonanímžalobkyňa
porušila. Súd vyhodnotil, že z originálu spisu z výberového konania vyplýva, že životopis predložený na
pojednávaní bol žalobkyňou účelovo vyhodnotený. Súd opakovane vychádzal z tvrdenia žalovaného,

že žalobkyňa sfalšovala životopis, čo sa rozhodne nezakladá na pravde. Ide o nepochopenie zo strany
súdu, nakoľko žalobkyňa sama a bez vyzvania súdu predložila na pojednávaní dňa 18.marca 2019
životopis s uvedením údaja o ČID – posledný riadok na prvej strane, ktorý mala k dispozícií, avšak
s vedomím, že žalovaný má k dispozícií originál. Doposiaľ žalobkyni nie je jasné, ako mohlo k tejto
nezrovnalosti dôjsť, keďže ona sama nič nefalšovala ani úmyselne nevymieňala strany životopisu. Súd

sa však priklonil na stranu žalovaného, hoci ona je slabšou stranou v spore. Taktiež súd v prospech
žalobkyne nevyhodnotil ani argumentáciu žalobkyne, že na pojednávaní dňa 18.3.2019 uviedla, že člen
výberovej komisie sa jej na záver opýtal, či od 2009 niekde pracovala (od tohto roku nemala uvedené
v životopise žiadne zamestnanie), odpovedala, že nie, že jej to zdravotný stav nedovoľoval, na to
bolo konštatované, že sa teší, že jej už zdravotný stav dovoľuje pracovať. Uvedený logický argument

žalobkyne, súvisiaci s jej pracovnou 5 ročnou pauzou v dôsledku zdravotného stavu zostal súdom
nepovšimnutý.14.Žalobkyňanesúhlasilaanisrozhodnutímsúduoskončenípracovnéhopomerut.j.žepracovnýpomer
ďalej netrvá. Poukazovala na to, že súd opakovane vo svojom rozsudku podporil tvrdenia žalovaného
o tom, že žalovaná je nečestná osoba, ktorej konanie sa prieči dobrým mravom, pričom vôbec

neakceptoval základnú zásadu pracovnoprávnych vzťahov spočívajúcu v rovnakom zaobchádzaní pri
prijímaní zamestnanca do zamestnania. Súd uviedol, že žalovaný poukazoval na správanie žalobkyne,
ktoré bolo v rozpore s dobrými mravmi, a to pri výberovom konaní, keď žalobkyňa neoznámila, že je
ťažko zdravotne postihnutá a na pojednávaní tvrdila, že starosta žalovaného ju mal nahovárať, aby
finančne okrádala ňou riadený domov dôchodcov, ktoré tvrdenie žalovaný poprel, a teda považoval

jej správanie v rozpore s dobrými mravmi upravenými v čl. 2 Zákonníka práce, keď nie je možné od
žalovanéhospravodlivoočakávať,abyžalobkyňunaďalejzamestnával.Súdprvejinštancieneobjektívne
uznal len argumenty žalovaného, bez predloženia dôkazov. Na predmetnom pojednávaní žalovaný
nehorázne obvinil žalobkyňu, že vraj postriekala stravu Savom a zamestnanci museli pre klientov
domova dôchodcov pripraviť novú, o čom však žalovaný nepredložil žiadny dôkaz a napriek tomu, že
toto absurdné obvinenie žalobkyňa poprela, v očiach súdu zostala ona tá, ktorej tvrdenie súd vyhodnotil

ako konanie odporujúce dobrým mravom, a ktoré bolo v intenzite takej závažnosti, že rozhodol, že
od zamestnávateľa nie je možné spravodlivo požadovať, aby ju naďalej zamestnával. Napriek tomu,
že žalobkyňa nikdy neuviedla, že by mala záujem o skončenie pracovného vzťahu so žalovaným,
súd rozhodol o skončení pracovného pomeru s odôvodnením, že od zamestnávateľa nie je možné
spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával, a to aj s poukazom na čl. 2 Zákonníka

práce, v zmysle ktorého výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí
byť v súlade s dobrými mravmi. Navyše je žalobkyňa toho názoru, že procesne prvoinštančný súd
pochybil i svojim postupom, keďže jej návrh, že pracovný pomer trvá, nebol nikdy počas konania a
ani napadnutým rozsudkom súdom, zamietnutý. Hoci sa konania priečiaceho sa dobrým mravom môže
odpustiť tak zamestnanec, ako aj zamestnávateľ, cieľom čl. 2 základných zásad a ust. § 13 ods. 3

Zákonníka práce je primárne zabezpečiť ochranu zamestnanca ako „slabšej strany“ pracovnoprávneho
vzťahu, keďže korektív dobrých mravov dokáže spôsobiť, že právny úkon vydaný v súlade s platnými
právnymi predpismi sa práve v dôsledku „dobrých mravov“ stane protiprávnym. Interpretácia čl. 2
základných zásad a ust. § 13 ods. 3 Zákonníka práce, ktorú vo svojom odôvodnení rozsudku predložil
prvoinštančný súd, je podľa žalobkyne v príkrom rozpore k zásadám poskytnutia ochrany proti bezpráviu

a naplneniu všeobecných právnych zásad, podľa ktorých nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať
na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu. Žalobkyňa rozhodne namieta, že jej konanie,
ktoré súd vyhodnotil ako konanie v rozpore s dobrými mravmi, rozhodne nemohlo napĺňať znaky
konania v rozpore s dobrými mravmi. Konanie žalobkyne, predloženie dokladu PN na nesprávne miesto
(namiesto starostovi na ekonomický úsek) a neuvedenie ŤZP v životopise pre výberové konanie,

nespĺňa ani jeden uvedený charakteristický znak definície konania v rozpore dobrých mravov. Súd ani
nešpecifikoval, aké znaky spoločensky neprijateľného chovania vykazuje konkrétne konanie žalobkyne,
súdom vyhodnotené ako konanie v rozpore s dobrými mravmi. V tomto smere ide o nedostatok
odôvodnenia daného rozhodnutia súdu.

15. Ďalej žalobkyňa namietala voči zníženiu náhrady mzdy nad 12 mesiacov. Súd priznal z dôvodu
neplatnosti výpovede žalobkyni náhradu mzdy za obdobie 12 mesiacov, v časti nároku na náhradu mzdy
z neplatného rozviazania pracovného pomeru za obdobie presahujúce 12 mesiacov návrh žalobkyne
zamietol. Žalobkyňa požadovala náhradu mzdy za 36 mesiacov a uplatnila si svoj nárok podľa § 79
ods. 2 Zákonníka práce, ale aj podľa § 142 ods. 2 Zákonníka práce. Žalobkyňa dôvodila, že súd nemal

žiadny právny dôvod na zníženie náhrady mzdy, keďže ku konaniu v rozpore s dobrými mravmi zo strany
žalobkyne zjavne nedošlo. Súd uznal, že nárok na náhradu mzdy má žalobkyňa aj podľa ustanovenia
§ 142 ods. 3 Zákonníka práce. Avšak súd nemal žiadny dôvod na zníženie náhrady mzdy, lebo toto
posúdenie zníženia nad 12 mesiacov, sa týka len ustanovenia § 79 ods. 2 Zákonníka práce. Platí,
že ak sa zamestnávateľ rozhodne odvolať zamestnanca z funkcie s účinnosťou skoršou než je deň

skončenia pracovného pomeru, ide o prekážku v práci na strane zamestnávateľa podľa § 142 ods.
3 Zákonníka práce, pretože zamestnávateľ svojím rozhodnutím znemožní zamestnancovi vykonávať
prácu podľa pracovnej zmluvy po dobu od účinnosti odvolania z funkcie do skončenia pracovného
pomeru a zamestnávateľ je vtedy povinný zaplatiť zamestnancovi za obdobie trvania prekážky v práci
náhradu mzdy v sume jeho priemerného zárobku. Žalobkyňa rozhodne namieta nepriznanie náhrady

mzdy podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce nad 12 mesiacov a nesúhlasí s tvrdením súdu, že pri
tomto rozhodovaní je súd viazaný rozsahom, v ktorom zamestnávateľ požaduje zníženie mzdy, a to
z dôvodu, že žalobkyňa sa nesprávala v súlade s čl. 2 Zákonníka práce. Súd konštatoval, že musel
zohľadniť správanie žalobkyne pôsobiacej v riadiacej funkcii, ktoré nebolo súladné s dobrými mravmi.Pri výberovom konaní žalobkyňa neuviedla údaj o ťažkom zdravotnom postihnutí, ktoré oznámila
len na ekonomickom úseku a dočasnú pracovnú neschopnosť neoznámila svojmu zamestnávateľovi,
ale ekonomickému úseku. Žalobkyňa však opakovane poukazovala na to, že jej konanie nespĺňa

žiadne znaky, ktoré by neboli súladné s dobrými mravmi, teda v rozpore so spoločensky prijateľným
chovaním, ba naopak, žalobkyňa je toho názoru, že konanie žalovaného v rámci súdneho konania
vykazuje tieto znaky. Žalobkyňa zdôrazňovala, že postup súdu podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka,
ktorý obsahuje definíciu dobrých mravov, ktoré sa vzťahujú aj na oblasť pracovnoprávnych vzťahov v
zmysle § 1 ods. 4 Zákonníka práce, má mať miesto len vo výnimočných situáciách, kedy k výkonu

práva založeného zákonom dochádza z iných dôvodov, než je dosiahnutie hospodárskych cieľov, či
uspokojenie iných potrieb, kedy hlavná alebo aspoň prevažujúca motivácia je úmysel poškodiť, či
znevýhodniť povinnú osobu (tzv. šikanózny výkon práva), prípadne kedy je zrejmé, že výkon práva
vedie k neprijateľným dôsledkom prejavujúcim sa ako vo vzťahu medzi účastníkmi, tak na postavení
niektorého z nich navonok. Tento postoj je odôvodňovaný tým, že korektív dobrých mravov nesmie
byť na ujmu princípu právnej istoty a nesmie neprimerane oslabovať subjektívne práva účastníkov

vyplývajúce z právnych noriem. Žalobkyňa svojím konaním , ktoré jej dáva za vinu prvoinštančný
súd, nemala žiadny úmysel poškodiť, či znevýhodniť žalovaného, a je zrejmé, že ani výkon práva v
danom prípade z neplatného skončenia pracovného pomeru nevedie k neprijateľným dôsledkom medzi
účastníkmi. Naopak, zo súdneho konania vyplýva, že počas celého konania bola práve žalobkyňa
vystavená hrubému osočovaniu zo strany žalovaného, a to bez zásahu a ochrany súdu ako slabšej

strany sporu. Žalobkyňa upozorňovala súd, že naopak žalovaný požadoval v rámci konania vykonať
takédôkazy(predložiťzdravotnúdokumentáciužalobkyne,vypočutielekáraohľadomdokladuPN),ktoré
nemali za cieľ objasniť pravdivo danú situáciu, ale naopak mali za cieľ „zahmlenie“ preukazovaných
skutočností, predlžovanie konania a očiernenie žalobkyne pred súdom v snahe urobiť z nej podvodníčku
a v záverečnej reči sa žalovaný nehanbil nehorázne urážajúco označiť tvrdenia žalobkyne za „burlesku“.

Taktiež súd nevyhodnotil skutočnosť, že samotný proces odvolania z funkcie riaditeľky (2x) ako aj
skončenia pracovného pomeru (vyhlásené súdom za neplatné) bol vykonaný takým neprofesionálnym
spôsobom, že žalobkyňa bola vystavená neúmerným stresovým situáciám, jednoznačne zapríčinenými
žalovaným. Taktiež vyhlásenie žalobcu, že by žalobkyňa výberové konanie nevyhrala, keby žalovaný
vedel že je ŤZP, poukazuje na hrubé, až nezákonné chovanie zo strany žalovaného, ktoré rozhodne

viac napĺňa znaky konania v rozpore s dobrými mravmi ako súdom vyhodnotené konanie žalobkyne.
Žalobkyňa dôvodila, že ochrana zamestnancov má aj svoju ústavnoprávnu dimenziu v čl. 36 písm.
b) Ústavy Slovenskej republiky a konkrétne ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania.
A poukazovala na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 86/2020 z 8.
septembra 2020. Žalobkyňa namietala aj proti priznaniu náhrady trov konania v rozsahu 30%, a to v

kontexte na vyššie uvedené. Navrhovala, aby odvolací súd rozsudok v napadnutých častiach zrušil a vec
vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Uplatnila si náhradu trov odvolacieho
konania v plnej výške.

16. Žalovaný proti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací návrh nepodal, k odvolaniu žalobkyne sa

písomne nevyjadril.

17.Opravnýmuznesenímč.k.10Cpr/2/2016-392zodňa04.07.2023,opravilsúdprvejinštancievsúlade
s ust. § 224 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), označenie čísla listu
napadnutého rozsudku z 10Cpr/2/2016-325 na 10Cpr/2/2016-350. Toto uznesenie nadobudlo

právoplatnosť dňa 16.08.2023.

18. Dopĺňacím rozsudkom č. k. 10Cpr/2/2016-406 zo dňa 21.09.2023 súd prvej inštancie zamietol
žalobu žalobkyne v časti požadovaného určenia, že pracovný pomer žalobkyne u žalovaného trvá.
Jeho vydanie súd odôvodnil poukazom na ust. § 225 CSP a vecne tým, že žalovaný nesúhlasil

s tým, aby pracovný pomer žalobkyne u žalovaného trval s poukazom na čl. 2 Zákonníka práce,
pretože žalobkyňa sa nesprávala v súlade s dobrými mravmi, a to už pri prijatí do zamestnania, keď
žalovanému zatajila, že je zdravotne ťažko postihnutá. Súd uviedol, že podľa čl. 2 základných zásad
a § 13 ods. 3 Zákonníka práce výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov
musí byť v súlade s dobrými mravmi. V súlade s „definíciou“ dobrých mravov uvedenou v bode 9

rozsudku, podľa názoru súdu sa žalobkyňa nesprávala v súlade s dobrými mravmi už pri zaslaní
životopisu žalovanému, pri ktorom zatajila zamestnávateľovi, že je zdravotne ťažko postihnutá. Takéto
správanie žalobkyne nie je morálne ani etické a slušné. V pracovnom prostredí sú zásady slušného
správania veľmi dôležité a priam nevyhnutné. Odborne sa tieto pravidlá nazývajú spoločenská etika. Vživotopise zaslanom žalovanému za účelom prijatia do zamestnania je žiadateľ povinný udávať pravdivé
informácie. Životopis spolu s motivačným listom je vizitkou žiadateľa. Pre zamestnávateľa je dôležité
mať vedomosť o tom, že žiadateľ je ťažko zdravotne postihnutý, najmä z pohľadu zákona č. 5/2004

Z. z. o službách zamestnanosti z dôvodu, že v takomto prípade zamestnávateľ platí nižšie odvody
a započítava si to do povinného podielu občanov so zdravotným postihnutím. Žalobkyňa pokiaľ túto
skutočnosť neurobila priamo v životopise, mala tak urobiť v rámci motivačného alebo sprievodného
listu. Správanie žalobkyne v tomto smere pokračovalo aj pred súdom, keď súdu predložila životopis
s vyznačeným údajom o jej ťažkom zdravotnom postihnutí. Žalovaný preukázal súdu zo spisového

materiálu žalobkyne, že zamestnávateľovi bol doručený životopis bez označenia, že žalobkyňa je
ťažko zdravotne postihnutá. Žalovaný sa evidentne až pred súdom na pojednávaní dozvedel o tejto
skutočnosti. Žalobkyňa tvrdila, že žalovaný jej životopis sfalšoval, ktorú skutočnosť žalovaný poprel
a dokonca tvrdila, že výberová komisia sa pýtala na jej zdravotný stav, avšak vzhľadom na popretie
skutkových okolností tvrdiacich žalobkyňou zo strany žalovaného, dôkazné bremeno ležalo na pleciach
žalobkyne, ktorá tieto tvrdenia nepreukázala žiadnymi dôkazmi, napr. výsluchom členov výberového

konania. Dôkazom, že žalovaný mal vedomosť o jej ťažkom zdravotnom postihnutí, mali byť vyplácané
znížené odvody, ktoré platil zamestnávateľ. Pokiaľ aj odvody boli vyplácané za žalobkyňu, ako za ťažko
zdravotne postihnutú, boli vyplácané z dôvodu, že žalobkyňa o tejto skutočnosti informovala ekonomické
oddelenie domova dôchodcov a nie starostu. Tiež v konaní bolo preukázané, že žalovaný pri výpovedi
žalobkyne nemal vedomosť o jej dočasnej pracovnej neschopnosti, ktorý doklad žalobkyňa neodovzdala

zamestnávateľovi, ale opätovne na ekonomickom oddelení domova dôchodcov, ktoré nemá povinnosť
túto skutočnosť oznámiť štatutárnemu zástupcovi žalovaného. Na pojednávaní konanom 6. septembra
2021 žalobkyňa tvrdila, že starosta žalovaného ju mal nahovárať, aby finančne okrádala ňou riadený
domov dôchodcov, ktoré tvrdenie žalovaný poprel, a teda považoval jej správanie v rozpore s dobrými
mravmi. Žalobkyňa v konaní nepreukázala svoje tvrdenie, pričom sa jedná o závažné tvrdenie ohľadne

nahovárania ju starostom, aby okrádala ňou riadený domov dôchodcov. Vzťahy medzi stranami nie sú
dobré, avšak to nezbavuje žalobkyňu povinnosti oznamovať rozhodné skutočnosti priamo starostovi
obce. Dobré mravy sú pravidlami morálneho charakteru, na základe ktorých sa uplatňuje a presadzuje
vzájomná slušnosť a rešpektovanie. Vzhľadom na správanie sa žalobkyne od podania životopisu až
po súdne konanie v danej veci, považoval súd správanie žalobkyne, za v rozpore s dobrými mravmi,

preto súd uzavrel, že nie je možné od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby žalobkyňu ďalej
zamestnával.

19. Proti tomuto dopĺňaciemu rozsudku, podala žalobkyňa prostredníctvom svojho právneho zastúpenia,
v celom jeho rozsahu odvolanie, a to z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP,

teda že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zistenia a rozhodnutie
súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobkyňa namietala, že prvoinštančný
súd dopĺňacím rozsudkom nedostatočne a nelogicky odôvodnil zamietnutie návrhu žalobkyne, že jej
pracovný pomer u žalovaného trvá; že prvoinštančný súd nesprávne vyhodnotil konanie žalobkyne,
ako konanie v rozpore s dobrými mravmi a že dopĺňací rozsudok vykazuje aj formálne nedostatky a

odôvodnenietýmstrácanalogickomprepojenísozistenýmkonanímžalobkyne.Žalobkyňaužvodvolaní
voči rozsudku zo dňa 30.5.2022 namietala proti rozhodnutiu súdu o skončení pracovného pomeru, t.j.
že pracovný pomer netrvá, a to z dôvodu, že od zamestnávateľa nie je možné spravodlivo požadovať,
aby zamestnanca naďalej zamestnával s poukazom na čl. 2 Zákonníka práce, v zmysle ktorého výkon
práv a povinností vyplývajúcich z pracovno-právnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi.

Žalobkyňa rozhodne nesúhlasila, s tým, že súd vyhovel návrhu žalovaného o určenie, že pracovný
pomer netrvá, práve z dôvodu porušenia dobrých mravov. Žalobkyňa má za to, že bolo potrebné
sa vysporiadať aj s jej uplatneným nárokom na určenie, že jej pracovný pomer u žalovaného trvá.
Podľa žalobkyne jej pracovný pomer žiadnym z dôvodov uvedených v Zákonníku práce neskončil,
a jej pracovný pomer u žalovaného naďalej trvá. Dôvody, prečo pracovný pomer žalobkyne podľa

prvoinštančného súdu netrvá (teda skončil), uvedené v odôvodnení dopĺňacieho rozsudku, považuje
žalobkyňa za nelogické, nesprávne, až diskriminačné. Súd netrvanie pracovného pomeru žalobkyne u
žalovaného odôvodnil tak, že žalobkyňa sa nesprávala v súlade s dobrými mravmi, a to už pri prijatí
do zamestnania, keď zatajila, že je ťažko zdravotne postihnutá. V predmetnom napadnutom dopĺňacom
rozsudku sa súd uspokojil so všeobecným rozpísaním kategórie dobrých mravov a ako hlavný dôvod

konania žalobkyne v rozpore s dobrými mravmi uviedol, že žalobkyňa zatajila zamestnávateľovi, že je
ťažko zdravotne postihnutá, čo vyhodnotil ako nemorálne, neetické a neslušné. Žalobkyňa sa obrátila na
komisárku pre osoby so zdravotným postihnutím v otázke diskriminácie, keďže sa žalovaný v priebehu
súdneho konania opakovane vyjadril, že ak by v rámci výberového konania na funkciu riaditeľky Domovadôchodcov A. E. F. A. bol vedel, že žalobkyňa je osobou s ťažkým zdravotným postihnutím, nebol by
ju nikdy na túto funkciu vybral. Komisárka pre osoby so zdravotným postihnutím vo svojom vyjadrení
zo dňa 07.10.2022 (zaslanom súdu) uvádza, že sa nemôže stotožniť s odôvodnením rozsudku súdu

prvej inštancie, pretože zdravotné postihnutie automaticky nevylučuje vykonávanie funkcie riaditeľa
Domova dôchodcov; aj v súčasnosti žalobkyňa vykonáva funkciu riaditeľky zariadenia zdravotných
služieb v I., pričom pri výberovom konaní nebol skúmaný jej zdravotný stav; v prípade, ak by žalovaný
pri výberovom konaní skúmal, či žalobkyňa je osobou s ťažkým zdravotným postihnutím alebo nie,
dopustil by sa diskriminácie; Zákonník práce v § 13 ods. 2 v pracovnoprávnych vzťahoch zakazuje

diskrimináciu zamestnancov okrem iných dôvodov aj z dôvodu veku, nepriaznivého zdravotného stavu
alebo zdravotného postihnutia. Súd teda nesprávne právne vyhodnotil konanie žalobkyne spočívajúce
v zatajení skutočnosti, že je osoba s ťažkým zdravotným postihnutím pri výberovom konaní do
zamestnania, ako konanie v rozpore s dobrými mravmi. Naopak konanie a výroky žalovanej strany v
rámci súdneho konania, že pokiaľ by vedel, že žalobkyňa je osoba s ťažkým zdravotným postihnutím,
je treba vyhodnotiť ako diskriminačné, považuje vyspelá spoločnosť za nemorálne neetické a neslušné,

čo je aj upravené v právnych predpisoch. Žalobkyňa preto tvrdí, že vyhodnotenie tohto jej konania
súdom ako rozporné s dobrými mravmi je v priamom protiklade s legislatívnymi normami (Dohovor o
právach osôb so zdravotným postihnutím, Antidiskriminačným zákonom, Zákonníkom práce). Navyše
sa napadnutý dopĺňací rozsudok neopiera priamo o žiadny právny predpis, ktorý by žalobkyňa porušila
neuvedením skutočnosti pri výberovom konaní, že je ťažko zdravotne postihnutá. Zarážajúcim je aj

konštatovanie súdu, že žalobkyňa tvrdila, že starosta žalovaného ju mal nahovárať, aby finančne
okrádala ňou riadený domov dôchodcov, čo žalovaný poprel, a teda považoval jej správanie v rozpore
s dobrými mravmi. Žalobkyňa uviedla, že súd sa zameral na toto žiadnym dôkazom nepreukázané
obvinenie vznesené proti žalobkyni, pričom naopak práve zo zápisnice z tohto pojednávania vyplýva, že
žalovaný slovne napadol žalobkyňu s absurdným, rovnako závažným, ak nie závažnejším obvinením,

že žalobkyňa postriekala stravu Savom a museli zamestnanci pripraviť novú stravu pre klientov, čo
žalobkyňa rázne odmietla. Z oboch závažných obvinení, ktoré emocionálne odzneli na pojednávaní,
si súd vybral a poukázal práve na konanie žalobkyne, hoci obidve tvrdenia sporových strán boli
uvedené bez dôkazov. Je prekvapujúce, že iba konanie žalobkyne bolo zo strany súdu vyhodnotené ako
konanie v rozpore s dobrými mravmi, čo žalobkyňa považovala za subjektívne posudzovanie, hraničiace

s neobjektívnosťou, zvýhodňujúce žalovanú stranu a zjavne znevýhodňujúce žalobkyňu. Pokiaľ súd
uvádza, že bolo povinnosťou žalobkyne oznamovať rozhodné skutočnosti priamo starostovi obce,
mal súd uviesť, akým predpisom bola táto povinnosť uložená žalobkyni. Súd neuviedol v dopĺňacom
rozsudku žiadne také skutočnosti a dôkazy, ktoré by potvrdzovali správnosť jeho tvrdenia, že nie je
možné od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby žalobkyňu ďalej zamestnával. Rozsudok má

tiež formálne nedostatky, pokiaľ ide o znenie bodu 12. a 15. jeho odôvodnenia, ktorých obsah žiadnym
spôsobom nesúvisí s predchádzajúcim textom odôvodnenia tohto rozsudku. Posledná veta bodu 12.
znie „Žalovaný neuniesol dôkazné bremeno ohľadne zaplatenia zálohy vo výške 300 eur, čo bolo
dôvodom na vyhovenie žaloby v plnom rozsahu“, ktorá však s prejednávanou vecou vôbec nesúvisí.
Taktiež posledná veta bodu 15. „Z dôvodu nepreukázania protiprávneho konania sa súd nezaoberal

ďalšími predpokladmi zodpovednosti náhrady škody,“ čo preukazuje, že vypracovaniu odôvodnenia
napadnutého dopĺňacieho rozsudku nebola zo strany súdu venovaná patričná pozornosť. V tomto
kontexteodôvodneniedopĺňaciehorozsudkutrpíajvadouzmätočnosti.Žalobkyňapretonavrhovala,aby
odvolací súd dopĺňací rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie.

20. K odvolaniu žalobkyne proti dopĺňaciemu rozsudku podal žalovaný prostredníctvom svojho právneho
zastúpenia písomné vyjadrenie, v ktorom uviedol, že tvrdenia žalobkyne, že dôvody prečo pracovný
pomeržalobkyneužalovanéhonetrváuvedenésúdomprvejinštanciepovažujezanelogické,nesprávne
až diskriminačné, len opätovne preukazujú tendencie žalobkyne zavádzať a skresľovať skutočný stav
veci, ktorých sa dopúšťala počas celého konania a v konečnom dôsledku jej snahu dosiahnuť za

každú cenu pre ňu priaznivý výsledok v danej právnej veci, napr. dodatočným predložením ňou
sfalšovaných listinných dokumentov, ktoré údajne predložila žalovanému vo výberovom konaní na
funkciu riaditeľa DD A. E. A. a obviniť žalovaného, že on dokumenty sfalšoval. Žalovaný, v súvislosti
s odvolávaním sa žalobkyne na Vyjadrenie o posúdení podnetu zo dňa 7.októbra 2022 podpísaného
komisárkou, poukázal na ustanovenia zák. č. 176/2015 Z.z. v platnom znení, ktorý upravuje postavenie

a pôsobnosť komisárky, ktorá sa vo svojom vyjadrení o posúdení podnetu zo dňa 7.októbra 2022
zaoberala tzv. podnetom žalobkyne (ktorého obsah nie je známy) a jeho údajného doplnenia v ktorom s
pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou boli uvedené jednostranné tendenčné tvrdenia žalobkyne a až
na záver sa komisárka stručne venovala obsahu rozhodnutia súdu prvej inštancie zo dňa 30. mája 2022.Komisárka bez osobnej účasti na žiadnom z pojednávaní, nemohla získať celkový objektívny „pohľad“
na prejednávanú vec. Preto je nepochopiteľné, že napriek tomu podpísala predmetné Vyjadrenie.
Podľa žalovaného nemôže byť poslaním komisárky suplovanie akéhokoľvek súdneho orgánu a už

vôbec nemôže porušovať základnú procesnú zásadu rovnakého postavenia účastníkov súdneho sporu
garantovaného Civilným sporovým poriadkom, ale hlavne Ústavou SR. V danej právnej veci sa
žalobkyňa nesprávala v súlade s dobrými mravmi vo vzťahu k žalovanému, pretože vo výberovom
konaní na funkciu riaditeľa DD A. E. A. v životopise nepredložila žiadnu informáciu o svojom skutočnom
zdravotnom stave, a to všetko v snahe získať prípadnú nepatričnú výhodu vo výberovom konaní

spomedzi troch uchádzačov o funkciu riaditeľa DD a takýmto svojím konaním vlastne poškodila
ostatných dvoch uchádzačov o funkciu. Pri výberovom konaní na funkciu riaditeľa DD musia platiť všetky
kritériá a schopnosti, a teda v žiadnom prípade by nemohlo ísť o diskrimináciu ktoréhokoľvek uchádzača.
V danom prípade musí byť zrejmé nad akúkoľvek pochybnosť, že predmetom daného Výberového
konaniabolvýbernafunkciuriaditeľaDD,naktoréhosamaliklásťvzhľadomnaposlanie,úlohyaklientov
DD zvýšené nároky vo všetkých smeroch, avšak žalobkyňa svojím protiprávnym konaním sa to snažila

obísť. Ďalšou podstatnou skutočnosťou preukazujúcou, že žalobkyňa sa nesprávala voči žalovanému v
súlade s dobrými mravmi je, že žalobkyňa v prvostupňovom konaní, až vo svojom písomnom podaní zo
dňa 14.09.2016 t.j. po uplynutí cca 3 mesiacov od podania svojej žaloby zo dňa 29.06.2016, dodatočne
začala tvrdiť, že je osobou zdravotne ťažko postihnutou o čom predložila fotokópiu dvoch dokumentov
(rozhodnutie Ústredia SP z 22.01.2010 a preukazu ZŤP z 06.11.2015). Následne po tom žalobkyňa v

prvostupňovom konaní tvrdila, že o vyššie uvedenej skutočnosti starosta žalovaného po celý čas vedel
a že už pri výberovom konaní na funkciu riaditeľa DD A. tieto skutočnosti uviedla. Na pojednávaní
dňa 18.03.2019 žalobkyňa predložila súdu životopis (ktorý údajne predložila vo svojom Sprievodnom
liste žalovanému zo dňa 20.08.2015 k výberovému konaniu), ktorý bol ňou úmyselne sfalšovaný – na
prvej strane dodatočne účelovo dopísala „7.12.2099 ČID“ a na základe toho dopísania sa následne

„stratila“ následná veta, uvedená v pôvodnom (skutočnom) ňou predloženom životopise, ktorý predložila
k výberovému konaniu a to: „Celková doba dosiahnutej praxe v riadiacej funkcií (v sociálnej oblasti)
4 roky, 4 mesiace.“ Na námietku žalovaného, že žalobkyňa predložila sfalšovaný životopis, žalobkyňa
reagovala nepravdivým tvrdením, že žalovaný sfalšoval jej životopis. Následne žalovaný zaslal súdu
kópie dokladov, ktoré žalobkyňa predložila k výberovému konaniu a ich originály založil do prílohovej

obálky súdneho spisu, ktoré jednoznačne preukazujú sfalšovanie predmetného dokumentu žalobkyňou.
S poukazom na to, nie je možné od zamestnávateľa spravodlivo žiadať, aby zamestnanca riadne ďalej
zamestnával s poukazom na čl. 2 ZP, pretože žalobkyňa sa nesprávala k žalovanému v súlade s dobrými
mravmi. Žalovaný nesúhlasil s tvrdením žalobkyne týkajúcim sa údajných formálnych nedostatkov
dopĺňacieho rozsudku, pretože nie sú dané. Navrhoval, aby odvolací súd odvolanie žalobkyne zamietol,

dopĺňacírozsudokpotvrdilvcelomrozsahuapriznalžalovanémunáhradutrovkonaniavrozsahu100%.

21. K vyjadreniu žalovaného k odvolaniu žalobkyne voči dopĺňaciemu rozsudku, podala žalobkyňa
prostredníctvom svojho právneho zastúpenia písomné vyjadrenie, v ktorom uviedla, že žalovaný počas
celého konania obviňoval žalobkyňu z falšovania rôznych dokumentov v snahe hrubo očierniť žalobkyňu

z klamlivých a nečestných konaní. Okrem už spomínaného životopisu došlo počas konania zo strany
žalovaného tiež k obvineniu, že žalobkyňa falšovala aj svoj doklad - PN – Potvrdenie o dočasnej
PN č. 0920305, pričom preukazovaniu jeho hodnovernosti venoval súd neprimerane dlhý čas,
aby sa napokon zistilo, že išlo len o ničím nepodložené a neodôvodnené obvinenie žalovaného, ktorým
sa podľa žalobkyne len snažil o neúmerné predlžovanie konania. Rovnako tak žalobkyňa preukázala

neopodstatnenosť tvrdení žalovaného v súvislosti s jej údajným falšovaním životopisu, opäť išlo len
o jeho vyfabulované obvinenie, ktoré sa navyše nezakladá ani na žiadnom právnom podklade, t.j.
rozhodne nenapĺňa skutkovú podstatu trestného konania. Ak mal žalovaný podozrenie zo závažného
porušovania zákona, mal to oznámiť orgánom činným v trestnom konaní, čo sa však nestalo. Z tohto
dôvodu považuje žalobkyňa obviňovania žalovaného z údajného falšovania uvedených dokumentov

za absurdné. K podaniu podnetu Komisárke pre osoby so zdravotným postihnutím sa žalobkyňa
rozhodla po tom, čo v priebehu celého konania bola zo strany žalovaného vystavená diskriminačnému
správaniu, kedy opakovane, so stupňujúcou sa intenzitou, bola obviňovaná, že ak by v rámci výberového
konania na funkciu riaditeľky DSS A. boli vedeli, že je ťažko zdravotne postihnutá, neboli by ju nikdy
na túto funkciu vybrali. Od počiatku sa žalobkyňa bránila, že ide o diskriminačné konanie, avšak

žalovaný túto skutočnosť nebral vôbec na vedomie, ba naopak, svoje diskriminačné správanie ešte
stupňoval, napríklad konštatovaním, že pochybuje o jej spôsobilosti na právne úkony v súvislosti s
jej ťažkým zdravotným postihnutím. Prvoinštančný súd tieto vážne obvinenia zo strany žalovaného
nijako neriešil. Ako podkladové materiály na zaujatie stanoviska boli Komisárke predložené zápisnice zpredchádzajúcich súdnych pojednávaní a záverečná reč právneho zástupcu žalovaného. Jej vyjadrenie
o výsledku posúdenia podnetu zo dňa 7.10.2022 teda vôbec nebolo založené na jednostranných a
tendenčných tvrdeniach žalobkyne, ako sa to snaží prezentovať žalovaný. Naopak, jej vyjadrenie je

založenénarelevantnýchanestrannýchdôkazoch,jepretozarážajúce,žežalovanýobviňujeKomisárku
z neobjektívnosti a porušovania procesných zásad civilného konania. Postavenie, pôsobnosť komisára
pre osoby so zdravotným postihnutím, podmienky výkonu tejto funkcie a zriadenie Úradu komisára
pre osoby so zdravotným postihnutím upravuje zákon č. 176/2015 Z. z. o komisárovi pre deti a o
komisárovi pre osoby so zdravotným postihnutím a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len

„zákon“), pričom pôsobnosť komisárky sa vzťahuje aj na orgány územnej samosprávy. Nerešpektovanie
jej stanoviska, obviňovanie z neobjektívnosti a pochybovanie o poslaní komisárky iba plne korešponduje
s celkovým správaním žalovaného počas celého konania. Ešte zarážajúcejšie na postupe žalovaného,
ale aj prvoinštančného súdu je, že dochádza k neustálemu obviňovanie žalobkyne, že sa nesprávala
v súlade s dobrými mravmi vo vzťahu k žalovanému. Napriek tomu, že žalobkyňa počas celého
konania argumentovala, že Zákonník práce v § 13 ods. 2 v pracovnoprávnych vzťahoch zakazuje

diskrimináciu zamestnancov okrem iných dôvodov aj z dôvodu nepriaznivého zdravotného stavu a
zdravotného postihnutia, s výnimkou prípadu, ak rozdielne zaobchádzanie je odôvodnené povahou
činností vykonávaných v zamestnaní alebo okolnosťami, za ktorých sa tieto činnosti vykonávajú, ak
tento dôvod tvorí skutočnú a rozhodujúcu požiadavku na zamestnanie pod podmienkou, že cieľ je
legitímny a požiadavka primeraná, pričom v konaní žalovaný nijako nepreukázal, že by práca riaditeľky

Domova dôchodcov A. mala výnimku z vyššie uvedenej zásady, a že by bola zo strany žalovaného
vopred daná požiadavka pre vykonávanie tejto práce pri výberovom konaní, aby ju nevykonávala osoba
ťažko zdravotne postihnutá. Túto skutočnosť navyše potvrdil aj nestranný orgán – Komisárka pre osoby
so zdravotným postihnutím, ktorá na základe relevantných dôkazov vo svojom Vyjadrení jednoznačne
konštatuje, že ak by žalovaný pri výberovom konaní skúmal, či žalobkyňa je osobou s ťažkým

zdravotným postihnutím, alebo nie, dopustil by sa diskriminácie a svojim postupom by porušil Zákonník
práce. Žalobkyňa preto nerozumie, prečo je ona sama neustále neprávom obviňovaná z porušovania
dobrých mravov, keď žalovaný svojim konaním preukázateľne porušuje základné zásady pracovného
práva obsiahnuté v legislatívnych normách, a ešte na to aj opakovane upozorňuje, teda vo vzťahu k
žalobkyni jednoznačne porušuje dobré mravy. Žalovaný argumentuje, že žalobkyňa sa nesprávala v

súlade s dobrými mravmi vo vzťahu k žalovanému, pretože vo výberovom konaní na funkciu riaditeľa
DD A. E. A. v ňou predloženom životopise neuviedla žiadnu informáciu o svojom skutočnom zdravotnom
stave, a to v snahe získať nepatričnú výhodu spomedzi troch ďalších uchádzačov. Žalobkyňa uvádza na
svoju obranu, že z dokumentu Výberové konanie, ktoré vyhlásil starosta – štatutár žalovaného zo dňa 1.
augusta 2015 jednoznačne vyplýva, že žiadna z vyhlásených podmienok sa netýkala zdravotného stavu

uchádzača, teda žalobkyňa nemala žiadnu povinnosť uvádzať v životopise svoj zdravotný stav. Keďže
jej táto povinnosť nebola uložená, nemohla jej neuvedením porušiť dobré mravy, ako to tvrdí žalovaný.
Ak to žalobkyňa ústne uviedla výberovej komisii, urobila tak dobrovoľne. Je teda úplne irelevantné,
kedy a ako sa to žalovaný dozvedel, keďže žiadna povinnosť ho informovať žalobkyni uložená nebola
a porušenie žiadneho predpisu ani nebolo zo strany žalovaného v konaní preukázané. Žalovaný sa

obmedzil na strohé konštatovanie, že formálne nedostatky Dopĺňacieho rozsudku nie sú dané, avšak
ak by si bol riadne prečítal bod 12. a 15. odôvodnenia dopĺňacieho rozsudku zistil by, že ich obsah
žiadnym spôsobom nesúvisí s predchádzajúcim textom odôvodnenia tohto rozsudku a je značne mätúci,
keďže konanie o neplatnosť odvolania z funkcie riaditeľky, neplatnosť výpovede, určenie že pracovný
pomer trvá a náhradu mzdy nemá nič spoločné so zmieňovanou náhradou zodpovednosti za škodu. Na

základe uvedeného, žalobkyňa navrhovala, aby odvolací súd dopĺňací rozsudok zrušil a vec vrátil na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

22. K tomuto vyjadreniu žalobkyne podal žalovaný prostredníctvom svojho právneho zastúpenia
písomné vyjadrenie, v ktorom uviedol, že nesúhlasí s tvrdením žalobkyne, že údajne počas celého

konania obviňoval žalobkyňu z falšovania rôznych dokumentov v snahe ju očierňovať z klamlivých
a nečestných konaní, pretože žalovaný v konaní reagoval a poukazoval na listinné dôkazy, ktoré
žalobkyňa postupne dokladala, a to najmä: a/ doklad PN, ku ktorému žalovaný poukazoval na nejasné
a chýbajúce údaje - najmä chýbajúci podpis lekára. Súd vzhľadom na obsah predmetného dokladu PN
musel dodatočne zisťovať u Sociálnej poisťovne a u údajného ošetrujúceho lekára chýbajúce údaje,

a to hlavne ohľadne podpisu ošetrujúceho lekára ... atď. Preto je nepochopiteľné tvrdenie žalobkyne,
že bola ohľadne dokladu žalovaným hrubo očierňovaná z klamlivého a nečestného konania, pretože,
keby žalobkyňa predložila doklady s riadnym a úplným obsahom, nemusel by súd vykonávať žiadne
šetrenie; b/ údajný pravdivý „Životopis“ žalobkyne, ktorý údajne predložila spolu s ostatnými prílohamivo Výberovom konaní na funkciu riaditeľa DD A. E. A. a o ktorom mal mať údajne vedomosť starosta
žalovaného už pri Výberovom konaní, a teda, že mal mať vedomosť o tom, že žalobkyňa bola ZŤP pri
skončení pracovného pomeru výpoveďou dané žalovaným ako zamestnávateľom so všetkými právnymi

dopadmi. Žalovaný v priebehu konania po tom, ako žalobkyňa na ústnom pojednávaní dňa 18.03.2019
predložila „Životopis“ ako dôkaz, ktorý mal preukázať jej tvrdenia súdu prvej inštancie, že tento predložila
už pri Výberovom konaní na funkciu riaditeľa DD A. E. A. následne ho porovnal s jeho originálom, ktorý
bol založený v administratívnom spise o predmetnom Výberovom konaní u žalovaného a upozornil súd
prvej inštancie na jednoznačnú skutočnosť, a to že žalobkyňa na pojednávaní predložila ňou úmyselne

sfalšovaný „Životopis.“ Následne do prílohovej obálky súdneho spisu žalovaný založil originály všetkých
dokumentov, ktoré žalobkyňa predložila k Výberovému konaniu. OS GA sp.zn. 10Cpr/2/2023 zo dňa
21.septembra 2023. Ohľadne vyjadrenia Komisárky pre osoby so zdravotným postihnutím, žalovaný trvá
na svojom predchádzajúcom vyjadrení. Je zavádzajúce tvrdenie žalobkyne, že pôsobnosť Komisárky
sa vzťahuje aj na orgán územnej samosprávy, a teda že nerešpektovanie jej „Stanoviska“, obviňovanie
z neobjektívnosti a pochybovanie o poslaní Komisárky iba plne korešponduje s celkovým správaním

žalovaného počas celého konania v tom smere, pretože tzv. stanovisko Komisárky nebolo ňou nikdy
doručované žalovanému ako orgánu územnej samosprávy a ani nijako inak, ale toto žalobkyňa doložila
výlučne len na podporu svojich tvrdení, ktoré uvádzala vo svojom odvolaní zo dňa 15.11.2023 proti
dopĺňaciemu rozsudku. K zákazu diskriminácie v pracovnoprávnych vzťahoch uvádzaných žalobkyňou
dáva žalovaný do pozornosti svoje vyjadrenie v podaní zo dňa 14.12.2023. K tvrdeniam žalobkyne k ňou

predloženému dokumentu Výberové konanie zo dňa 1. augusta vyhlásené starostom žalovaného o tom,
že žiadna z vyhlásených podmienok sa netýkala zdravotného stavu uchádzača, a teda že žalobkyňa
nemala žiadnu povinnosť uvádzať svoj zdravotný stav, žalovaný uviedol, že žalobkyňa na pojednávaní
dňa 18.03.2019 predložila ňou sfalšovaný „Životopis“, kde je uvedené „ 7.12.2009 ČID,“ a to všetko
preto, aby za každú cenu preukázala, že starosta už pri výberovom konaní vedel, že žalobkyňa bola

ZŤP a teraz vo vyjadrení tvrdí, že nemusela uvádzať svoj zdravotný stav, čo bola jediná pravda, pretože
vo svojom pôvodnom „Životopise“ k Výberovému konaniu, ktorý žalovaný doložil do prílohovej obálky
súdneho spisu nie je žiadna zmienka o zdravotnom stave žalobkyne. Znovu ide o flagratné porušenie
dobrých mravov zo strany žalobkyne. Žalovaný trval na tom, že nie sú dané žiadne formálne nedostatky
dopĺňacieho rozsudku. Odvolaciemu súdu navrhoval, aby dopĺňací rozsudok potvrdil v celom rozsahu a

priznal žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100 % .

23. Ďalšie vyjadrenia strany v odvolacom konaní nepodali.

24. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), zaoberajúc sa najskôr skúmaním existencie

formálnych podmienok pre podanie odvolania, dospel v prvom rade k záveru, že pokiaľ ide o odvolanie
žalobkyne proti výroku III. napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým súd žalobkyni priznal
nárok na náhradu mzdy za obdobie 12 mesiacov vo výške 14.274,24 eura s príslušenstvom, bolo jej
odvolanie v tejto časti podané neoprávnenou osobou.

25. Podľa § 359 CSP, odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

26. Pokiaľ teda ide o odvolanie žalobkyne proti výroku III. napadnutého rozsudku, ktorý vyhovujúci
výrok bol v celom rozsahu v jej prospech, keďže ním bolo žalobe v danej časti vyhovené (napokon
žalobkyňa v podanom odvolaní ani žiadne konkrétne odvolacie dôvody voči tomuto výroku rozsudku

neuviedla), nebola žalobkyňa osobou oprávnenou na podanie odvolania v tejto časti napadnutého
rozsudku súdu prvej inštancie. Keďže výrokom III. napadnutého rozsudku, nedošlo k rozhodnutiu
v neprospech žalobkyne, odvolaciemu súdu nezostávalo iné, ako s použitím ust. § 386 písm. b)
CSP odvolanie žalobkyne voči výroku III. napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie ako podané
neoprávnenou osobou odmietnuť.

27. Pokiaľ ide o zvyšnú časť odvolania žalobkyne voči rozsudku súdu prvej inštancie zo dňa 30.05.2022
č.k.10Cpr/2/2016-350,t.j.odvolanieprotičastivýrokuII.,ktoroubolourčené,žepracovnýpomernetrvá,
proti časti výroku IV., ktorou bol zamietnutý nárok žalobkyne na náhradu mzdy z neplatného skončenia
pracovného pomeru za obdobie presahujúce 12 mesiacov a tiež proti výroku V. o trovách konania;

odvolací súd, po zistení, že odvolanie žalobkyne proti týmto častiam rozsudku bolo podané včas (§ 362
ods. 1 CSP), oprávneným subjektom – zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie v týchto
napadnutých častiach vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon
odvolanie v čase jeho podania pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie mázákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody
(§ 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§
379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce

sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 CSP), ktoré v danom prípade nezistil, súc pritom viazaný
skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§
383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), pričom
dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne je čiastočne dôvodné, preto bolo potrebné rozsudok súdu
prvej inštancie v napadnutej časti výroku II. určujúcej, že pracovný pomer ďalej netrvá, v napadnutej

časti výroku IV. zamietajúcej nárok žalobkyne na náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného
pomeru za obdobie presahujúce 12 mesiacov a v závislom výroku V. o trovách konania podľa § 389
ods. 1 písm. c) CSP v spojení s § 391 ods. 1 CSP zrušiť a vec v zrušenom rozsahu vrátiť súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

28. Nakoľko odvolaním žalobkyne neboli napadnuté - výrok I. rozsudku súdu prvej inštancie, časť výroku

II. určujúca, že výpoveď z pracovného pomeru daná žalobkyni žalovaným 29. júna 2016 je neplatná
a časť výroku IV. zamietajúca žalobu v časti určenia neplatnosti odvolania žalobkyne z funkcie riaditeľky
Domova dôchodcov A. E. F. A., E. G. XXX/XX, XXX XX A., z 29. júna 2016 - nadobudli tieto výroky
v daných častiach právoplatnosť a nie sú predmetom prieskumu odvolacieho súdu.

29. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnené odvolacie dôvody a na
odôvodnenie preskúmavanej časti rozsudku bolo posúdiť, či súd prvej inštancie na základe ním
vykonaného dokazovania a realizovaného právneho posúdenia veci rozhodol vecne správne, že
pracovný pomer žalobkyne u žalovaného (napriek neplatnej výpovedi) ďalej netrvá (časť výroku II.),
zamietol nárok žalobkyne na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru za obdobie

presahujúce 12 mesiacov a v závislosti od výsledku sporu, či správne rozhodol o nároku strán na
náhradu trov konania (výrok V.).

30. Podľa § 79 ods. 1 a 2 Zákonníka práce (ďalej tiež len „ZP“) v znení účinnom do 30.4.2017, ak
zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer

okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby
ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno
od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ
je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho
priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do

času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného
pomeru (ods. 1). Ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje
12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci
12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov zamestnancovi
vôbec nepriznať. Náhrada mzdy môže byť priznaná najviac za čas 36 mesiacov (ods. 2).

31. Podľa § 1 ods. 2 zák. č. 552/2003 Z. z. o výkone práce vo verejnom záujme v znení účinnom
do 31.12.2016, tento zákon sa vzťahuje na zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme k
zamestnávateľom, ktorými sú a) štátne orgány, obce, vyššie územné celky a právnické osoby, ktorým
zákon zveruje právomoc rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických

osôb v oblasti verejnej správy, b) právnické osoby zriadené zákonom a právnické osoby zriadené
štátnym orgánom, obcou alebo vyšším územným celkom podľa osobitného zákona, c) právnické osoby
založené štátnym orgánom, obcou alebo vyšším územným celkom, ak majetková účasť alebo súčet
majetkovej účasti štátu, obce alebo vyššieho územného celku je viac ako 67%, d) iné právnické osoby
založené štátnym orgánom, obcou alebo vyšším územným celkom, u ktorých väčšinu členov riadiacich,

kontrolných alebo dozorných orgánov navrhuje štátny orgán, obec alebo vyšší územný celok.

32. Podľa § 1 ods. 4 zák. č. 552/2003 Z. z. o výkone práce vo verejnom záujme v znení účinnom do
31.12.2016,napracovnoprávnevzťahyzamestnancovprivýkoneprácevoverejnomzáujmesavzťahuje
Zákonník práce, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak.

33. Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 552/2003 Z. z. o výkone práce vo verejnom záujme v znení účinnom do
31.12.2016 (predpoklady výkonu práce vo verejnom záujme), Zamestnancom podľa tohto zákona sa
môže stať fyzická osoba, ktorá a) má spôsobilosť na právne úkony v plnom rozsahu, b) je bezúhonná,c) spĺňa kvalifikačné predpoklady a osobitné kvalifikačné predpoklady, ak to vyžaduje osobitný predpis,
d) má zdravotnú spôsobilosť na prácu, ktorú má vykonávať, ak to vyžaduje osobitný predpis, e) bola
zvolená alebo vymenovaná, ak tento zákon alebo osobitný predpis voľbu alebo vymenovanie ustanovuje

ako predpoklad vykonávania práce vo verejnom záujme, f) je oprávnená na oboznamovanie sa s
utajovanými skutočnosťami podľa osobitného predpisu, ak sa takéto oprávnenie na dohodnutú prácu
vyžaduje, g) má poverenie podľa vnútorných predpisov príslušnej cirkvi alebo náboženskej spoločnosti,
ak vyučuje náboženstvo.

34. Podľa čl. 2 veta tretia Zákonníka práce, výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych
vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi; nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu
druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov.

35. Podľa § 13 ods. 1, 2 a 3 Zákonníka práce v znení účinnom do 30.4.02017, zamestnávateľ je v
pracovnoprávnych vzťahoch povinný zaobchádzať so zamestnancami v súlade so zásadou rovnakého

zaobchádzania ustanovenou pre oblasť pracovnoprávnych vzťahov osobitným zákonom o rovnakom
zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (antidiskriminačný zákon), (ods. 1). V pracovnoprávnych vzťahoch sa zakazuje diskriminácia
zamestnancov z dôvodu pohlavia, manželského stavu a rodinného stavu, sexuálnej orientácie, rasy,
farby pleti, jazyka, veku, nepriaznivého zdravotného stavu alebo zdravotného postihnutia, genetických

vlastností, viery, náboženstva, politického alebo iného zmýšľania, odborovej činnosti, národného
alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, majetku, rodu alebo iného
postavenia alebo z dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti (ods. 2). Výkon
práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi. Nikto
nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo

spoluzamestnancov. Nikto nesmie byť na pracovisku v súvislosti s výkonom pracovnoprávnych vzťahov
prenasledovaný ani inak postihovaný za to, že podá na iného zamestnanca alebo zamestnávateľa
sťažnosť, žalobu, návrh na začatie trestného stíhania alebo iné oznámenie o kriminalite alebo inej
protispoločenskej činnosti (ods. 3).

36. Podľa § 41 ods. 2, 7, 8 Zákonníka práce (Predzmluvné vzťahy) v znení účinnom do 30.4.2017, ak
osobitnýprávnypredpisvyžadujenavýkonprácezdravotnúspôsobilosťnaprácu,psychickúspôsobilosť
na prácu alebo iný predpoklad, zamestnávateľ môže uzatvoriť pracovnú zmluvu len s fyzickou osobou
zdravotne spôsobilou alebo psychicky spôsobilou na túto prácu alebo s fyzickou osobou, ktorá spĺňa
iný predpoklad (ods. 2). Fyzická osoba je povinná informovať zamestnávateľa o skutočnostiach, ktoré

bránia výkonu práce alebo ktoré by mohli zamestnávateľovi spôsobiť ujmu, a o dĺžke pracovného času
u iného zamestnávateľa, ak ide o mladistvého (ods. 7). Zamestnávateľ pri prijímaní fyzickej osoby do
zamestnania nesmie porušiť zásadu rovnakého zaobchádzania, ak ide o prístup k zamestnaniu (§ 13
ods. 1 a 2), (ods. 8).

37. V predmetnej právnej veci súd napriek určeniu výpovede žalovaného zo dňa 29.6.2016 za neplatnú,
rozhodol na návrh žalovaného vo výroku II. o tom, že pracovný pomer žalobkyne u žalovaného ďalej
netrvá. Skončenie pracovného pomeru žalobkyne u žalovaného súd odôvodnil tým, že mal za to,
že od zamestnávateľa nie je možné spravodlivo požadovať, aby žalobkyňu naďalej zamestnával, a
to s poukazom na čl. 2 Zákonníka práce, v zmysle ktorého výkon práv a povinností vyplývajúcich

z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi, pričom podľa záveru súdu sa
žalobkyňa takto nesprávala vzhľadom na to, že už pri prijatí do zamestnania žalovanému zatajila,
že je zdravotne ťažko postihnutá, dokonca neprejednanie výpovede z ÚPSVaR považovala za dôvod
neplatnosti výpovede, hoci sa žalovaný o tejto skutočnosti dozvedel až na súdnom pojednávaní, ďalej
zdôvodu,žepovinnosťoužalobkynepovystavenídočasnejpracovnejneschopnostibolotútoskutočnosť

oznámiť zamestnávateľovi tak, aby o nej mal vedomosť. Súd poukazoval na to, že hoci v skutočnosti
zamestnávateľzažalobkyňuzdôvodujejťažkéhozdravotnéhopostihnutiaplatilzníženéodvody,napriek
tomu žalovaný nemal vedomosť o ťažkom zdravotnom postihnutí žalobkyne, pretože túto skutočnosť
oznámila len na ekonomickom úseku domova dôchodcov, ktorý vyplácal za žalobkyňu znížené odvody.
Zároveň súd prvej inštancie v odvolaním napadnutej časti výroku IV. rozsudku, nepriznal žalobkyni

nárok na náhradu mzdy za obdobie presahujúce 12 mesiacov rovnako z dôvodu, že sa žalobkyňa sa
nesprávala v súlade s čl. 2 Zákonníka práce, resp. správanie žalobkyne pôsobiacej na riadiacej funkcii
nebolo podľa súdu prvej inštancie v súlade s dobrými mravmi, pretože pri výberovom konaní neuviedla
údaj o svojom ťažkom zdravotnom postihnutí, ktoré oznámila len na ekonomickom úseku a dočasnúpracovnú neschopnosť neoznámila svojmu zamestnávateľovi, ale iba ekonomickému úseku. Súd tiež
poukázal na to, že vzťahy medzi starostom obce a žalobkyňou nie sú dobré, čo však nie je dôvodom na
to, aby žalobkyňa neoznamovala rozhodné skutočnosti a nepredkladala doklady starostovi obce.

38. Tieto závery súdu prvej inštancie žalobkyňa vo svojom odvolaní namietala s tým, že súd vôbec
nerešpektoval základné zásady Zákonníka práce, podľa ktorých fyzické osoby majú právo na prácu
a na slobodnú voľbu zamestnania bez akýchkoľvek obmedzení a diskriminácie. Zamestnávateľ pri
prijímaní fyzickej osoby do zamestnania nesmie porušiť zásadu rovnakého zaobchádzania, ak ide

zamestnaní alebo okolnosťami, za ktorých sa tieto činnosti vykonávajú, ak tento dôvod tvorí skutočnú a
rozhodujúcu požiadavku na zamestnanie pod podmienkou, že cieľ je legitímny a požiadavka primeraná.
Žalobkyňa dôvodila, že žalovaný v konaní nijako nepreukázal, že by práca riaditeľky Domova dôchodcov
A. mala výnimku z vyššie uvedenej zásady a že by bola zo strany žalovaného vopred daná požiadavka
pre vykonávanie tejto práce pri výberovom konaní, aby ju nevykonávala osoba s ŤZP. Žalovaný

tvrdil, že o tom, že bola žalobkyňa ŤZP nemal vedomosť a pokiaľ by to vedel, nebola by výberové
konanie vyhrala. Žalobkyňa poukazovala na to, že zo strany žalovaného tým ide jednoznačne o prejav
diskriminácie zdravotne postihnutých osôb. Prvoinštančný súd sa však v plnom rozsahu stotožnil s
očividne diskriminačnými obvineniami žalovaného, že žalobkyňa už pri prijatí do zamestnania zatajila,
že je osobou ťažko postihnutou a jeho záverečné vyhodnotenie - označenie žalobkyne v tejto súvislosti

za osobu konajúcu v rozpore s dobrými mravmi, považovala za nadmieru neobjektívne a nespravodlivé.
Žalobkyňa dôvodila tiež tým, že podľa § 4 ods. 3 písm. l) zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení,
obec pri výkone samosprávy zakladá, zriaďuje, zrušuje a kontroluje podľa osobitných predpisov svoje
rozpočtové a príspevkové organizácie, iné právnické osoby a zariadenia; teda žalovaný v rámci výkonu
kontroly mohol a mal zistiť aj danú skutočnosť, avšak žalovaný ani súd neuviedli žiadne porušenie

predpisu, ktorý týmto konaním žalobkyňa porušila. Poukázala tiež na to, že súd sa priklonil na stranu
žalovaného, hoci ona je slabšou stranou v spore. Žalobkyňa teda namietala, že jej konanie rozhodne
nemohlo napĺňať znaky konania v rozpore s dobrými mravmi. Konanie žalobkyne, predloženie dokladu
PN na nesprávne miesto (namiesto starostovi na ekonomický úsek) a neuvedenie ŤZP v životopise
pre výberové konanie, nespĺňa ani jeden uvedený charakteristický znak definície konania v rozpore

s dobrými mravmi. Súd ani nešpecifikoval, aké znaky spoločensky neprijateľného chovania vykazuje
konkrétne konanie žalobkyne, súdom vyhodnotené ako konanie v rozpore s dobrými mravmi, pričom
v tom smere ide o nedostatok odôvodnenia rozhodnutia súdu. Žalobkyňa tiež zdôrazňovala, že svojím
konaním, ktoré jej dáva za vinu prvoinštančný súd, nemala žiadny úmysel poškodiť, či znevýhodniť
žalovaného a je zrejmé, že ani výkon práva v danom prípade z neplatného skončenia pracovného

pomeru nevedie k neprijateľným dôsledkom medzi účastníkmi.

39. Súd prvej inštancie teda napadnutým rozhodnutím vyslovil neplatnosť výpovede danej žalobkyni
listom žalovaného zo dňa 29.06.2016, avšak zároveň vyhovel návrhu žalovaného a rozhodol o skončení
pracovného pomeru žalobkyne u žalovaného, ako i zamietol žalobu žalobkyne v časti požadovanej

náhrady mzdy nad rozsah 12 mesiacov.

40. Právne následky právne relevantnej skutočnosti – neplatného skončenia pracovného pomeru,
upravuje ust. § 79 Zákonníka práce. Za predpokladu, že zamestnanec svoj nesúhlas so skončením
pracovného pomeru výpoveďou prejaví podaním žaloby o vyslovenie neplatnosti skončenia pracovného

pomeru v zákonnej dvojmesačnej lehote a zároveň oznámi zamestnávateľovi, že trvá na svojom ďalšom
zamestnávaní a prideľovaní práce, je oprávnený požadovať náhradu mzdy za obdobie odo dňa, keď
oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní do času, keď mu zamestnávateľ umožní
pokračovať v práci. Za obdobie, v ktorom zamestnávateľ neprideľuje zamestnancovi prácu a neumožní
mu pracovať, je zamestnávateľ povinný poskytnúť náhradu mzdy. Zákonník práce však upravuje aj

možnosť, aby v prípade, že nie je možné od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca
naďalej zamestnával, rozhodol súd o skončení takéhoto pracovného pomeru. Uplatnenie tejto výnimky
však zásadne prichádza do úvahy len výnimočne, ak zamestnávateľ preukáže tzv. ospravedlniteľný
dôvod, na základe ktorého je v rozpore s dobrými mravmi alebo inak nespravodlivé od neho žiadať, abyprideľoval prácu zamestnancovi, s ktorým neplatne skončil pracovný pomer. Zamestnávateľ môže tiež
požadovať primerané zníženie náhrady mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov, alebo môže požadovať,
aby súd náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov zamestnancovi vôbec nepriznal. Súd nie je

viazaný rozsahom, v ktorom zamestnávateľ požaduje zníženie náhrady mzdy, ide o voľnú úvahu súdu.

41. Pokiaľ ide o skončenie pracovného pomeru medzi zamestnávateľom a zamestnancom na základe
rozhodnutia súdu podľa § 79 ods. 1 veta prvá ZP, Zákonník práce nedáva odpoveď na to, akú situáciu,
resp. skutočnosť by bolo možné považovať za dôvod, na základe ktorého by mohol súd určiť, že

síce pracovný pomer skončil neplatne, ale nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby
zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ má v takomto prípade preukázať, v čom spočíva
ospravedlniteľný dôvod, na základe ktorého by mal súd rozhodnúť, že pracovný pomer netrvá. Mohlo by
ísť napr. o situácie, keď zamestnávateľ pri skončení pracovného pomeru nedodržal formálne náležitosti,
ktoré spôsobujú jeho neplatnosť, no je preukázané, že napr. zamestnanec počas pracovného času
nepracoval, ale zabezpečoval si aj s použitím vybavenia zamestnávateľa súkromné obchodné aktivity,

príp. vykazoval fiktívne pracovné cesty, za ktoré mu boli vyplácané cestovné náhrady, alebo sa dopustil
krádeže materiálu zamestnávateľa. V týchto prípadoch by takéto správanie zamestnanca ohrozovalo
záujmy zamestnávateľa, ale narúšalo by i dodržiavanie pracovnej disciplíny na pracovisku, preto by
skutočne nebolo spravodlivé od zamestnávateľa požadovať, aby naďalej dotknutého zamestnanca
zamestnával. Dalo by sa uviesť, že by malo ísť o také správanie zamestnanca, jeho postoj k plneniu

pracovných úloh, ktoré buď ohrozujú (alebo môžu ohroziť) zamestnávateľa, príp. počas trvania
súdneho sporu došlo u zamestnávateľa k takým organizačným zmenám, že zamestnávateľ objektívne
nepotrebuje výkon práce zamestnanca a bolo by nespravodlivé nútiť ho vytvárať pre zamestnanca
pracovnú pozíciu, ktorú už nepotrebuje. Tiež je vhodné pri posudzovaní tejto otázky vychádzať z čl.
2 základných zásad ZP, v zmysle ktorej má zamestnávateľ právo na slobodný výber zamestnancov

v potrebnom počte a štruktúre a určovať podmienky a spôsob uplatnenia tohto práva, ak ZP, osobitný
právny predpis alebo medzinárodná zmluva, ktorou je Slovenská republika viazaná, neustanovuje inak.

42. Pomerne častou námietkou v prípadoch, ak dôvodom skončenia pracovného pomeru bolo závažné
porušenie pracovnej disciplíny, napr. krádež, alebo alkohol na pracovisku, zneužitie citlivých informácií

zamestnávateľa v prospech konkurenčnej spoločnosti a pod., je práve existujúca strata dôvery voči
zamestnancovi, v dôsledku čoho zamestnávateľ nie je ochotný ho ďalej zamestnávať, nakoľko nevie,
či sa takéto konanie nebude opakovať. Skutočnosti dôvodiace výnimku z ďalšieho trvania pracovného
pomeru sú závislé od okolností daného skončenia pracovného pomeru a nie je možné ich generalizovať
a pri určovaní súd posudzuje splnenie podmienok na udelenie takejto výnimky v každom prípade

individuálne. Treba vziať do úvahy správanie zamestnanca (jeho postoj k plneniu pracovných úloh;
funkciu, ktorú zastáva; situáciu, v ktorej došlo k porušeniu pracovnej disciplíny, mieru zavinenia
zamestnanca, ako aj dôsledky porušenia pracovnej disciplíny pre zamestnávateľa) ako aj postoj
zamestnávateľa. Zároveň treba zohľadniť, aký je účel ochrany zamestnanca garantovaný ust. § 79 ZP, t.
j. predovšetkým ochrana proti svojvoľnému prepúšťaniu (čl. 1 základných zásad ZP). Dôkazné bremeno

sa presúva na zamestnávateľa, ktorý musí navrhnúť a preukázať dôvody, ktoré ho vedú k úvahe, že
nemožno od neho spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával.

43. V predmetnej právnej veci súd prvej inštancie považoval za okolnosť, na základe ktorej nie
je možné od žalovaného spravodlivo požadovať, aby žalobkyňu naďalej zamestnával a to tú, že

žalobkyňa pri prijatí do zamestnania žalovanému zatajila, že je zdravotne ťažko postihnutá, ďalej, že
považovala neprejednanie jej výpovede s ÚPSVaR za dôvod neplatnosti výpovede a tiež to, že doklad
o svojej práceneschopnosti (v čase skončenia pracovného pomeru) neodovzdala a práceneschopnosť
neoznámila priamo žalovanému, ale ju oznámila a odovzdala na ekonomickom úseku domova
dôchodcov (ods. 39 odôvodnenia rozsudku). Súd prvej inštancie sa v podstate stotožnil s námietkami

žalovaného, pričom však okrem odkazu na čl. 2 základných zásad ZP neuvádza žiadne právne
posúdenie svojich záverov, najmä porušenia akých právnych predpisov sa žalobkyňa podľa súdu
prvej inštancie dopustila, nevyhodnocuje ani mieru závažnosti týchto konaní žalobkyne pre daného
zamestnávateľa. Uzavrel iba, že vzhľadom na uvedené konania, bolo pôsobenie žalobkyne v jej riadiacej
funkcii v rozpore s dobrými mravmi.

44. V čl. 2 základných zásad je garantovaná ochrana dobrých mravov v pracovnoprávnych vzťahoch.
Konanie subjektu pracovnoprávnych vzťahov, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, nepožíva právnuochranu, a teda je neplatné. Takisto aj spôsob, akým subjekt pracovnoprávnych vzťahov realizuje výkon
svojho práva, nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

45. Pojem „dobré mravy“ Zákonník práce ani iný pracovnoprávny predpis nevymedzuje. Aktuálna
judikatúra vymedzuje pojem „dobré mravy“ ako súhrn etických pravidiel, všeobecne zachovávaných
a uznávaných zásad, ktorých dodržiavanie je zabezpečené i právnymi normami tak, aby každé
konanie bolo v súlade so všeobecnými morálnymi zásadami demokratickej spoločnosti. Predmet
pracovnoprávneho úkonu sa prieči dobrým mravom, keď jeho obsah a účel je v danom mieste a v danom

čase, prípadne s prihliadnutím na osoby účastníkov alebo iných subjektov pracovnoprávnych vzťahov
v rozpore so všeobecne uznávanými názormi na vzťahy medzi zamestnávateľom a zamestnancom,
alebo medzi inými subjektmi pracovnoprávnych vzťahov, ktoré určujú, aký má byť obsah právneho
úkonu, a tak, aby zodpovedal základným zásadám mravnosti a aby týmto spôsobom vyjadroval princíp
súladnosti pracovnoprávnych predpisov so širším spoločenským poriadkom. Nie každé chybné použitie
práva, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, je aj zneužitím práva. Na druhej strane, každé zneužitie

práva, je vždy konaním v rozpore s dobrými mravmi.

46. Ako bolo uvedené vyššie, súd prvej inštancie považoval za konanie žalobkyne v rozpore s dobrými
mravmi skutočnosť, že žalobkyňa žalovanému pri prijatí do zamestnania zatajila, že je zdravotne
ťažko postihnutá, následne že neprejednanie výpovede s ÚPSVaR považovala za dôvod neplatnosti

výpovede a napokon, že žalovanému neoznámila svoju práceneschopnosť v čase výpovede. Súd
prvej inštancie sa však vôbec nezaoberal tým, či tieto konania žalobkyne vôbec sú porušením určitých
povinností žalobkyne, resp. nekonkretizuje, v čom videl rozpor uvedených konaní s dobrými mravmi,
resp.pravidlamimorálkyspoločnosti.Vtomtosmeresúdprvejinštancieopomenulaplikovaťustanovenie
§ 13 Zákonníka práce, ktoré obsahuje uplatňovanie zásady rovnakého zaobchádzania, ochranu dobrých

mravov, resp. ochranu pred výkonom práv a povinností, ktoré nie sú v súlade s dobrými mravmi, zákaz
zneužitiaprávanaškodudruhéhoúčastníkapracovnoprávnehovzťahualebospoluzamestnancov,právo
na ochranu súkromia, právo podávať sťažnosti a právo na súdnu ochranu. V § 13 ods. 1 Zákonník
práce výslovne ukladá zamestnávateľovi povinnosť zaobchádzať so zamestnancami pracovnoprávnych
vzťahov v súlade s o zásadou rovnakého zaobchádzania ustanovenou pre oblasť pracovnoprávnych

vzťahov zákonom č. 365/2004 Z. z. antidiskriminačný zákon. Povinnosti zamestnávateľa zaobchádzať
so zamestnancami v pracovnoprávnych vzťahoch v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania
zodpovedáprávozamestnancanarovnakézaobchádzanievprístupekzamestnaniu,priprofesionálnom
postupe a pri pracovných podmienkach. Zákonník práce v § 13 ods. 2 obsahuje kogentný zákaz
diskriminácie zamestnancov z dôvodov uvedených v tomto ustanovení, teda aj z dôvodu nepriaznivého

zdravotného stavu alebo zdravotného postihnutia. Uvedené ustanovenie má oporu v čl. 12 Ústavy SR
a takisto v smernici rady 76/207/EHS a v smernici Európskeho parlamentu a Rady 2006/54/ES. V §
13 ods. 3 Zákonníka práce je obsiahnutá ochrana pred konaním, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi.
Práva, ktoré sa vykonávajú spôsobom rozporným s dobrými mravmi, nepožívajú právnu ochranu.

47. Ďalej súd prvej inštancie opomenul aplikovať ust. § 41 Zákonníka práce, ktoré vymedzuje vzájomné
práva a povinnosti zamestnávateľa a zamestnanca pred uzatvorením pracovnej zmluvy v rámci tzv.
predzmluvných vzťahov, ktoré sa posudzujú ako pracovnoprávne vzťahy. V rámci predzmluvných
vzťahov sú obsahom práv a povinností najmä tzv. informačné povinnosti a s tým súvisiace práva
na informácie druhej strany v rámci pracovnoprávneho vzťahu. Fyzická osoba uchádzajúca sa

o zamestnanie je tu povinná informovať zamestnávateľa o skutočnostiach, ktoré jej bránia výkonu
práce alebo ktoré by mohli zamestnávateľovi spôsobiť ujmu (najmä existenciu inej zárobkovej činnosti
a pod.). Zákonník práce tiež v ust. § 41 ods. 2 nepriamo ukladá zamestnávateľovi povinnosť požadovať
od uchádzačov o určité druhy zamestnaní lekárske vyšetrenie alebo iné potvrdenie preukazujúce
zdravotnú, psychickú spôsobilosť alebo splnenie iného predpokladu (najmä odbornej spôsobilosti,

zručnosti) na výkon určitej práce. Takúto povinnosť má zamestnávateľ iba v prípade, že ide takú prácu,
pri ktorej osobitný predpis vyžaduje pre jej výkon určitú zdravotnú alebo psychickú spôsobilosť, alebo
splnenie iného predpokladu. V prípade, že neexistuje osobitný predpis upravujúci predpoklady výkonu
konkrétnej práce, zamestnávateľ nie je oprávnený požadovať informácie o zdravotnom stave uchádzača
o zamestnanie.

48. Okrem informačnej povinnosti Zákonník práce ukladá zamestnávateľovi povinnosť dodržiavať
zásadu rovnakého zaobchádzania pri prijímaní do zamestnania zakotvenú v § 13 Zákonníka práce
a komplexne upravenú zákonom č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiacha o ochrane pred diskrimináciou (antidiskriminačný zákon). Vo vzťahu k zamestnaniu zamestnávateľ
nesmie diskriminovať zamestnancov z dôvodu pohlavia, manželského stavu, sexuálnej orientácie, rasy,
farby pleti, jazyka, veku, nepriaznivého zdravotného stavu alebo zdravotného postihnutia, genetických

vlastností, viery, náboženstva, politického alebo iného zmýšľania, odborovej činnosti atď. Zamestnávateľ
je teda povinný zabezpečiť rovnaké zaobchádzanie so všetkými fyzickými osobami, ktoré sa u neho
uchádzajú o prácu. Zákaz diskriminácie sa teda vzťahuje aj na zákaz informácií zamestnávateľa pokiaľ
ide napr. o sexuálnu orientáciu uchádzača o zamestnanie, vek, zdravotné postihnutie a národnostnú či
etnickú príslušnosť.

49. Zamestnávateľ je oprávnený zamestnávať iba osoby zdravotne a odborne spôsobilé na určený druh
práce. Avšak v prípade, že ide o práce, pri výkone ktorých sa nevyžaduje podľa osobitného predpisu
zdravotná spôsobilosť, alebo psychická spôsobilosť, resp. takýto predpis by neexistoval, zamestnávateľ
nie je oprávnený takéto informácie o zdravotnom stave uchádzača vyžadovať. Informácie o zdravotnom
stave síce podľa § 41 ods. 6 Zákonník práce nezahŕňa do okruhu informácií, ktoré zamestnávateľ

nesmie vyžadovať od fyzickej osoby uchádzajúcej sa o prácu, ale zamestnávateľ napriek tomu by nemal
dostatočný právny dôvod ich vyžadovať za situácie, ak by to nevyžadoval osobitný predpis, alebo ak by
osobitný predpis stanovujúci zdravotné požiadavky na výkon prác vôbec neexistoval.

50. Z vyššie uvedeného vyplýva, že ani v danom prípade, žalovaný nebol oprávnený vyžadovať od

žalobkyne informácie o jej zdravotnom stave, resp. ťažkom zdravotnom postihnutí, s výnimkou, ak by išlo
o také postihnutie, ktoré by jej znemožňovalo alebo vážne sťažovalo výkon práce, ktorá skutočnosť však
v danom prípade preukázaná nebola. Ust. § 3 ods. 1 zák. č. 552/2003 Z. z. o výkone práce vo verejnom
záujme v znení účinnom do 31.12.2016, uvádza ako jeden z predpokladov výkonu práce vo verejnom
záujme zdravotnú spôsobilosť, avšak iba v prípade, ak to vyžaduje osobitný predpis. Žalovaný však

neuviedol žiadny právny predpis, ktorý by na výkon funkcie riaditeľky domova dôchodcov vyžadoval ako
predpoklad preukázanie zdravotnej spôsobilosti. Z listiny o vyhlásení výberového konania na obsadenie
miesta: riaditeľ/ka Domova dôchodcov A. zo dňa 1.8.2015 (č. l. 47 spisu) nevyplýva, že by medzi
kritériami a požiadavkami na uchádzačov o danú funkciu, bolo aj preukazovanie zdravotnej spôsobilosti
podľa konkrétneho právneho predpisu. Z toho vyplýva, že žalobkyňa nebola povinná žalovanému pri

výberovom konaní oznamovať skutočnosť o svojej invalidite a ťažkom zdravotnom postihnutí, okrem
prípadu, že by jej zdravotný stav bránil vykonávať túto funkciu, čo však v spore preukázané nebolo,
nakoľko žiadna zo strán neprodukovala skutkové tvrdenia o tom, v čom spočíva zdravotné postihnutie
žalobkyne,resp.žalovanýnetvrdil,žebyžalobkyňaprávepresvojzdravotnýstavvýkonfunkcieriaditeľky
domova dôchodcov nezvládala. Žalovaný totiž neuviedol žiadny dôvod, ktorý bol príčinou jej odvolania

z funkcie riaditeľky, resp. jej následnej výpovede.

51. Žalovaný teda nebol oprávnený pri prijímaní žalobkyne do zamestnania požadovať informácie o jej
zdravotnom stave, pretože to nevyžadoval žiaden osobitný predpis a nebola to ani podmienka daného
výberového konania (č. l. 47), preto v žiadnom prípade nemôže obstáť záver súdu prvej inštancie o tom,

že tým, že žalobkyňa pri prijímaní do zamestnania zatajila, že je zdravotne ťažko postihnutá, dopustila
sa konania v rozpore s dobrými mravmi. Naopak, Zákonník práce vo svojich ustanoveniach (§ 13 ods.
2 a § 41 ods. 8) výslovne zakazuje diskrimináciu zamestnancov (i uchádzačov o zamestnanie) na
základe nepriaznivého zdravotného stavu alebo zdravotného postihnutia. Záver súdu prvej inštancie
je tak v priamom rozpore s jeho ustanoveniami. Najmä o túto skutočnosť pritom súd prvej inštancie

oprel svoje rozhodnutie o skončení pracovného pomeru žalobkyne u žalovaného, ako aj zamietnutie
žaloby v časti náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru v rozsahu presahujúcom 12
mesiacov.

52. Odvolací súd má za to, že odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie tak vychádza nielen

z nesprávneho právneho posúdenia veci, ale v ostatnom je aj nepresvedčivé. V konaní nebolo
preukázané, že by ťažké zdravotné postihnutie žalobkyne vylučovalo vykonávanie funkcie riaditeľky
domova dôchodcov. Osobitný právny predpis zdravotnú spôsobilosť ako predpoklad výkonu tejto funkcie
neupravoval. Preto by sa naopak žalovaný dopustil diskriminácie, ak by sa vo výberovom konaní na
zdravotný stav žalobkyne informoval. Nie je preto ani relevantná skutočnosť, či žalobkyňa vo svojom

životopise predloženom vo výberovom konaní údaj o čiastočnom invalidnom dôchodku uviedla, alebo
nie. Súd prvej inštancie už potom vôbec nevysvetlil, prečo považoval za konanie rozporné s dobrými
mravmi konanie žalobkyne, keď ako dôvod neplatnosti jej výpovede uvádzala skutočnosť, že jej výpoveď
nebola prerokovaná s príslušným úradom práce, sociálnych vecí a rodiny, keď ide o výslovnú zákonnúpovinnosť zamestnávateľa upravenú v ust. § 65 ods. 1 ZP, podľa ktorého zamestnancovi so zdravotným
postihnutím môže dať zamestnávateľ výpoveď len s predchádzajúcim súhlasom príslušného úradu
práce, sociálnych vecí a rodiny, inak je výpoveď neplatná. Rovnako súd prvej inštancie nevysvetlil,

prečo skutočnosť, že žalobkyňa predložila doklad o PN na ekonomickom úseku domova dôchodcov
a neoznámila PN žalobcovi, považoval za také zásadné a vážne porušenie spoločenskej morálky, že
z neho vyvodil rozpor konania žalobkyne s dobrými mravmi. V danej veci bolo totiž potrebné zohľadniť
aj skutočnosť, že žalobkyňa bola (v zmysle zriaďovacej listiny domova dôchodcov – č. l. 12 spisu)
štatutárnym orgánom daného domova dôchodcov. Súd neskúmal, aká bola prax pri predkladaní dokladu

o PN medzi stranami, ani skutočnosť, že žalovaný mal kontrolnú právomoc vo vzťahu k danému domovu
dôchodcov. Taktiež súd nevysvetlil, aký by mali okolnosti – zatajenie ŤZP a nepredloženie PN, vplyv na
ďalšie zamestnávanie žalobkyne žalovaným po neplatnom skončení pracovného pomeru, resp. prečo
by so zreteľom na ne, bolo nespravodlivé žalobkyni nepriznať nárok na náhradu mzdy nad 12 mesiacov.

53. Pokiaľ je vzťah medzi žalobkyňou a žalovaným napätý, len táto skutočnosť sama o sebe nemôže

maťzanásledokskončeniepracovnéhopomeružalobkyne,právezdôvodupotrebyzohľadneniazásady
ochrany zamestnancov pred svojvoľným prepúšťaním. V takom prípade by mali obe strany hľadať skôr
riešenie situácie, za účelom zlepšenia vzájomných medziľudských vzťahov.

54. O znížení, resp. nepriznaní náhrady mzdy podľa § 79 ods. 2 ZP (za čas presahujúci 12 mesiacov),

môže súd rozhodnúť len na základe žiadosti zamestnávateľa, preto rovnako dôkazné bremeno
preukázať podmienky pre takéto rozhodnutie má zamestnávateľ. Pri posúdení rozsahu náhrady mzdy
má súd prihliadať na všetky funkcie, ktoré má náhrada mzdy podľa ustálenej judikatúry plniť –
satisfakčnú, reparačnú a sociálnu. Tiež je súd povinný dbať na ochranu práv zamestnanca, zároveň
na intenzitu porušenia povinnosti zamestnancom, ako aj dodržanie zásady, že protiprávne konanie

sa nesmie vyplatiť. Ust. § 79 ods. 2 ZP treba vykladať tak, že súd môže na žiadosť zamestnávateľa
náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne vôbec nepriznať len
výnimočne, a to v prípadoch, ak výkon práva požadovať náhradu mzdy z neplatného skončenia
pracovného pomeru by bol v rozpore s dobrými mravmi v zmysle čl. 2 Zákonníka práce. Účelom
ust. § 79 ods. 2 ZP je zabrániť nedôvodnému zvýhodňovaniu zamestnanca. Súd tak pri rozhodovaní

o náhrade mzdy na čas presahujúci 12 mesiacov v rámci svojej voľnej úvahy musí nájsť mieru
zodpovedajúcu účelu a funkciám náhrady mzdy v zmysle ust. § 79 ods. 1, 2 ZP tak, aby jeho
rozhodnutie zásadným spôsobom neodporovalo nielen dobrým mravom, ale aj zásadám spravodlivosti
a primeranosti. V tejto súvislosti treba poukázať na to, že otázka určenia primeranej náhrady mzdy
z neplatného skončenia pracovného pomeru za čas presahujúci 12 mesiacov je vždy výsledkom

posúdenia vysoko individuálnych jedinečných skutkových okolností každej prejednávanej veci, ktoré sú
nezameniteľné s okolnosťami v iných veciach.

55. Vyššie uvedenými právnymi závermi sa však súd prvej inštancie dôsledne neriadil a nepriznanie
náhrady mzdy za obdobie nad 12 mesiacov odôvodnil rovnakými dôvodmi ako ukončenie pracovného

pomeru žalobkyne u žalovaného a to, že mal za to, že pôsobenie žalobkyne v riadiacej funkcii bolo
v rozpore s dobrými mravmi, keďže pri výberovom konaní zatajila údaj o svojom ťažkom zdravotnom
postihnutí a svoju dočasnú pracovnú neschopnosť neoznámila zamestnávateľovi, ale ekonomickému
úseku. Ako však už bolo uvedené vyššie, žalovaný nebol pri prijímaní žalobkyne do zamestnania
oprávnený zisťovať informácie o jej zdravotnom stave. Samotné neoznámenie práceneschopnosti

žalovanému, za stavu že žalobkyňa bola štatutárom domova dôchodcov, podľa odvolacieho súdu
nedosahuje takú intenzitu konania v rozpore s dobrými mravmi, aby odôvodňovalo nepriznanie náhrady
mzdy. Súd sa pritom vôbec nevyporiadal so všetkými aspektmi, ktoré mal pri svojom rozhodovaní
zohľadniť, a teda satisfakčnou, reparačnou a sociálnou funkciou náhrady mzdy, nezohľadnil intenzitu
porušenia povinností zamestnancom (ak vôbec k nejakému porušeniu došlo, pretože dôvod odvolania

žalobkynezfunkcieriaditeľkydomovažalovanývôbecneuviedol)anevenovalsaaniotázkeprimeranosti
priznanej náhrady.

56. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov, pretože súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil,
keď svoje rozhodnutie o skončení pracovného pomeru žalobkyne u žalovaného a nepriznanie náhrady

mzdy nad 12 mesiacov odôvodnil ťažiskovo s poukazom na to, že žalobkyňa žalovanému pri prijímaní
do zamestnania zatajila, že je ťažko zdravotne postihnutá, pričom nezohľadnil ust. § 13 ods. 2 a § 41
Zákonníkapráce,ktorézakazujúdiskrimináciuzamestnancovnazákladeichnepriaznivéhozdravotného
stavu a zdravotného postihnutia, pričom žalovaný v rámci predzmluvných vzťahov ani nemal právoinformovať sa o zdravotnom stave žalobkyne, keď nebolo preukázané, že zdravotné postihnutie
žalobkyne by bolo takého charakteru, že by jej znemožňovalo výkon práce, o ktorej skutočnosti by potom
ona bola povinná žalovaného v rámci uzatvárania pracovného pomeru informovať; súd prvej inštancie

vec nesprávne právne posúdil v dôsledku čoho nevykonal potrebné dokazovanie, ktoré nie je účelné
doplniť odvolacím súdom, preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti výroku II.
určujúcej, že pracovný pomer ďalej netrvá, v napadnutej časti výroku IV. zamietajúcej nárok žalobkyne
na náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru za obdobie presahujúce 12 mesiacov,
vrátane závislého výroku V. o trovách konania podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP zrušil a podľa § 391 ods.

1 vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie.

57. Predmetom odvolacieho konania v danej právnej veci bolo tiež odvolanie žalobkyne voči
dopĺňaciemu rozsudku súdu prvej inštancie č. k. 10Cpr/2/2016-406 zo dňa 21.09.2023, ktorým súd
zamietol žalobu žalobkyne v časti o určenie, že pracovný pomer žalobkyne u žalovaného trvá. Tu
odvolací súd, po zistení, že odvolanie žalobkyne proti dopĺňaciemu rozsudku bolo podané včas (§ 362

ods. 1 CSP), oprávneným subjektom – zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo toto rozhodnutie
vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho
podania pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti
(§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm.
f/ a h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi

odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných
podmienok(§380ods.2CSP),ktorévdanomprípadenezistil,súcpritomviazanýskutkovýmstavomako
ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), pričom dospel k záveru, že
odvolanie žalobkyne je dôvodné, preto bolo potrebné dopĺňací rozsudok súdu prvej inštancie podľa §

389 ods. 1 písm. c) CSP v spojení s § 391 ods. 1 CSP zrušiť a vec v zrušenom rozsahu vrátiť súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

58. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu bolo posúdiť, či súd prvej inštancie na základe ním
vykonaného dokazovania a realizovaného právneho posúdenia veci rozhodol dopĺňacím rozsudkom

vecne správne tak, že žalobu žalobkyne v časti o určenie, že pracovný pomer žalobkyne u žalovaného
trvá zamietol. Svoje rozhodnutie v tejto časti odôvodnil súd prvej inštancie rovnako tým, že žalobkyňa
sa nesprávala v súlade s dobrými mravmi keď zatajila zamestnávateľovi, že je zdravotne ťažko
postihnutá a tiež že doklad o dočasnej pracovnej neschopnosti neodovzdala zamestnávateľovi, ale
na ekonomickom oddelení domu dôchodcov. V tejto časti navyše ako konanie žalobkyne rozporné

s dobrými mravmi súd vyhodnotil správanie sa žalobkyne na pojednávaní dňa 6. septembra 2021, kde
žalobkyňa tvrdila, že starosta žalovaného ju mal nahovárať, aby finančne okrádala ňou riadený domov
dôchodcov, ktoré tvrdenie žalovaný poprel. Žalobkyňa v odvolaní voči dopĺňaciemu rozsudku rovnako
namietala, že prvoinštančný súd nesprávne vyhodnotil konanie žalobkyne, ako konanie v rozpore s
dobrými mravmi a dôvody uvádzané súdom prvej inštancie považovala za nelogické a diskriminačné,

pretože ak by žalovaný pri výberovom konaní skúmal, či žalobkyňa je osobou s ťažkým zdravotným
postihnutím alebo nie, dopustil by sa diskriminácie. Preto bolo vyhodnotenie jej konania súdom ako
rozporné s dobrými mravmi v priamom protiklade s legislatívnymi normami (Dohovor o právach osôb so
zdravotným postihnutím, Antidiskriminačným zákonom, Zákonník práce). Poukazovala tiež na formálne
nedostatky dopĺňacieho rozsudku. Žalovaný vo vyjadrení k tomuto odvolaniu žalobkyne uviedol, že sa

žalobkyňa nesprávala v súlade s dobrými mravmi, pretože vo výberovom konaní na funkciu riaditeľa DD
A. E. A. v životopise nepredložila žiadnu informáciu o svojom skutočnom zdravotnom stave, a to všetko
v snahe získať nepatričnú výhodu vo výberovom konaní spomedzi troch uchádzačov o funkciu riaditeľa
DD a takýmto svojím konaním vlastne poškodila ostatných dvoch uchádzačov o funkciu. Dôvodil, že
predmetom daného výberového konania bol výber na funkciu riaditeľa DD, na ktorého sa mali klásť

vzhľadom na poslanie, úlohy a klientov DD zvýšené nároky vo všetkých smeroch, avšak žalobkyňa
svojím protiprávnym konaním, sa to snažila obísť. Poukazoval tiež na to, že žalobkyňa až po uplynutí
cca 3 mesiacov od podania žaloby zo dňa 29.06.2016 začala dodatočne tvrdiť, že je osobou zdravotne
ťažko postihnutou, následne potom tvrdila, že o vyššie uvedenej skutočnosti starosta žalovaného po
celý čas vedel a že už pri výberovom konaní na funkciu riaditeľa DD A. tieto skutočnosti uviedla, keď

predložila sfalšovaný životopis. Mal teda za to že nie je možné od neho spravodlivo žiadať, aby ju riadne
ďalej zamestnával s poukazom na čl. 2 ZP.59. Odhliadnuc od skutočnosti, že už v zmysle vyššie uvedeného, záver súdu prvej inštancie o tom,
že konanie žalobkyne, ktorá pri uchádzaní sa o zamestnanie neoznámila žalovanému, že je zdravotne
ťažko postihnutá, má byť rozporné s dobrými mravmi, vychádza z nesprávneho právneho posúdenia

veci súdom prvej inštancie, je potrebné zdôrazniť, že súd prvej inštancie pri posudzovaní žalobného
návrhu žalobkyne, ktorým sa domáhala určenia, že jej pracovný pomer u žalovaného trvá, opomenul
posúdiť túto časť jej žalobného návrhu z hľadiska jeho procesnej prípustnosti, resp. danosti naliehavého
právneho záujmu na takomto určení. Otázku procesnej prípustnosti podanej žaloby pritom súd skúma
z úradnej povinnosti.

60. Predmetná žaloba bola podaná za účinnosti zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej
len „OSP“), ktorý ako predpoklad úspešnosti určovacej žaloby podľa § 80 písm. c) OSP vyžadoval
existenciu tzv. naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. Naliehavý právny záujem,
resp. jeho existencia či neexistencia v konkrétnom prípade, bola procesným predpokladom úspešnosti
určovacej žaloby, ktorou je i žalobný návrh žalobkyne v tomto prípade, kedy sa domáha určenia, že jej

pracovný pomer u žalovaného trvá. Aktuálne otázku procesnej prípustnosti určovacej žaloby, o určení, či
tu právo je alebo nie je, upravuje ust. § 137 písm. c) CSP, ktoré rovnako vyžaduje existenciu naliehavého
právneho záujmu. Tento nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu. Žalobca má
naliehavý právny záujme na určení, či tu právo je, alebo nie je, ak je tvrdené právo neisté alebo ohrozené
za predpokladu, že vyhovujúcim určovacím rozsudkom možno túto neistotu alebo ohrozenie odstrániť.

Naliehavosť sa prejaví v tom, že určovací rozsudok bude pre žalobcu podstatným spôsobom užitočný.
Naopak naliehavosť nie je daná, ak má žalobca k dispozícii iný spôsob ochrany tvrdeného práva.

61. V predmetnej právnej veci sa žalobkyňa domáhala určenia neplatnosti výpovede zo dňa 29.06.2016
a zároveň aj určenia, že jej pracovný pomer trvá, preto bolo potrebné skúmať, či existuje naliehavý

právny záujem žalobkyne na určení, že pracovný pomer trvá, čo je zákonnou požiadavkou v zmysle
aktuálne platného ust. § 137 písm. c) CSP, ale aj v zmysle ust. § 80 písm. c) zák. č. 99/1963 Zb. OSP
platného a účinného v čase podania predmetnej žaloby. Ust. § 77 Zákonníka práce priznáva účastníkom
pracovnoprávneho vzťahu možnosť uplatniť na súde neplatnosť zrušovacieho prejavu druhej strany
tohto vzťahu. Z dikcie ustanovenia § 79 ods. 1 prvá veta Zákonníka práce vyplýva, že ak súd rozhodol

o určení neplatnosti výpovede z pracovného pomeru a zamestnanec oznámi zamestnávateľovi, že trvá
na tom, aby ho naďalej zamestnával, v tom prípade pracovný pomer nekončí. Výnimkou je prípad, ak sa
zamestnávateľ domáha rozhodnutia, že nie je možné od neho spravodlivo požadovať, aby zamestnanca
ďalej zamestnával. Uvedenou otázkou sa zaoberal Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí sp. zn.
3Cdo/147/2008 zo dňa 11.12.2008.

62. Pretože sa však súd prvej inštancie otázkou naliehavého právneho záujmu ohľadom žalobného
návrhu, ktorý bol predmetom jeho dopĺňacieho rozsudku vôbec nezaoberal, vec nesprávne právne
posúdil, z ktorého dôvodu odvolací súd napadnutý dopĺňací rozsudok č. k. 10Cpr/2/2016-406 zo dňa
21.09.2023 podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP zrušil, a podľa § 391 ods. 1 CSP vec vrátil v zrušenom

rozsahu súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

63. Povinnosťou súdu prvej inštancie, súc pritom viazaný vyslovenými právnymi názormi odvolacieho
súdu (§ 391 ods. 2 CSP), bude predovšetkým v ďalšom konaní v právoplatne neskončenej časti riadne
v súlade s platnou procesnou normou vykonať všetky pre vec relevantné navrhované dôkazy, skutkový

stav následne opätovne komplexne vyhodnotiť, na zistený skutkový stav aplikovať všetky náležité
hmotnoprávne ustanovenia, potom vo veci opätovne rozhodnúť, pričom rozhodnutie je nevyhnutné
náležite v súlade s ust. § 220 ods. 2, 3, 4 CSP odôvodniť.

64. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie opätovne o náhrade trov, včítane náhrady trov

tohto odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).

65. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).

Information regarding the judgement were obtained from the original document, which was most recently updated on Apr 11, 2026. Link to the original document may not work anymore, because the portal of the Ministry of Justice may have published the document under this link for only a certain period of time.

Uznesenie – Neplatnosť skončenia pracovného… , Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, April 25, 2024

Uznesenie – Neplatnosť skončenia pracovného… ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, April 25, 2024