Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, February 22, 2024

Súd: Okresný súd Lučenec
Spisová značka: 12C/55/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6623203022
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 02. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Renáta Šulajová

ECLI: ECLI:SK:OSLC:2024:6623203022.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Lučenec sudkyňou JUDr. Renátou Šulajovou v spore žalobcu A. B. C., narodený

XX.XX.XXXX, trvale bytom D. B. E. F. XXXX/X, E., štátny občan SR zast.: Mgr. Ivan Bugri, advokát
so sídlom Námestie SNP 23, Zvolen proti žalovanému Slovenská republika, v mene ktorej koná:
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, Bratislava-mestská časť Staré Mesto,
IČO: 00 151 866, o zaplatenie 3.779,64 Eur, takto

r o z h o d o l :

I.Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 3.779,64 Eur v lehote do 3 dní od právoplatnosti
tohto rozsudku.

II. Žalovaný j e p o v i n n ý nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 % v lehote do 3 dní od
právoplatnosti uznesenia o určení výšky trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1.Žalobca sa podanou žalobou doručenou súdu dňa 08.08.2023 domáhal od žalovaného zaplatenia
sumy 3.779,64 Eur ako náhrady škody spôsobenej porušením práva Európskej únie (ďalej aj
„komunitárne právo“ alebo „úniové právo“ resp. „právo Európskej únie“), konkrétne porušením Smernice
Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo dňa 04.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie
pracovného času (ďalej aj „Smernica“), ktorá bola žalovaným nesprávne implementovaná (resp. nebola
v časti implementovaná) do vnútroštátneho právneho poriadku Slovenskej republiky. Ide teda o prípad

uplatnenianárokunanáhraduškody,ktorávzniklažalobcoviakojednotlivcoviporušenímúniovéhopráva
žalovaným - Slovenskou republikou, ako členským štátom Európskej únie. Spor o náhradu škody z
dôvodu porušenia úniového práva patrí do právomoci súdu, pričom v podmienkach právneho poriadku
Slovenskej republiky neexistuje žiadny iný orgán než všeobecný súd v civilnom sporovom konaní, ktorý
by mal právomoc rozhodnúť o tejto žalobe.

2. Vecná príslušnosť tunajšieho okresného súdu na konanie v tejto veci je daná ustanovením § 12 CSP,

podľa ktorého: „Na konanie v prvej inštancii je príslušný okresný súd, ak tento zákon neustanovuje inak.“
Miestna príslušnosť Okresného súdu Lučenec na konanie v tejto veci je daná ustanovením § 19 písm.
b) CSP, podľa ktorého: „Popri všeobecnom súde žalovaného je na konanie miestne príslušný aj súd, v
ktorého obvode nastala skutočnosť, ktorá zakladá právo na náhradu škody.“

3. Škoda, ktorej náhrady sa touto žalobou žalobca domáha, vznikla v mieste výkonu služobnej činnosti
žalobcu, ktorým je od 01.02.2022 až do súčasnosti Hasičská stanica v meste Lučenec – t. j. v

územnom obvode Okresného súdu Lučenec, pričom tu nastala aj samotná skutočnosť, ktorá zakladá
žalobou uplatnený nárok na náhradu škody. Predtým, v časti žalovaného obdobia od 01.07.2020 až
do 31.01.2022, žalobca vykonával služobnú činnosť na Hasičskej stanici v Rimavskej Sobote. Nakoľko
žalobca časť žalovaného obdobia pôsobil a aj v súčasnosti služobne pôsobí ako hasič na Hasičskejstanici v meste Lučenec, zvolil si v súlade s citovaným ustanovením § 19 písm. b) CSP na podanie tejto
žaloby ako miestne príslušný Okresný súd Lučenec, čím je založená miestna príslušnosť tunajšieho
súdu a to aj s poukazom na § 37 CSP, v zmysle ktorého: „Ak je miestne príslušných niekoľko súdov,

môže sa konať na ktoromkoľvek z nich.

4. Zároveň aj v prípade, ak by sa miestna príslušnosť súdu v tomto prípade spravovala všeobecným
súdom žalovaného, týmto súdom je v zmysle § 17 CSP súd, v obvode ktorého nastala skutočnosť
zakladajúca uplatnené právo, nakoľko podľa § 17 CSP platí, že: „Všeobecným súdom štátu je súd, v

ktorého obvode nastala skutočnosť, ktorá zakladá uplatnené právo.“ Miestna príslušnosť Okresného
súdu Lučenec na prejednanie a rozhodnutie tohto sporu je tak nepochybne daná. Žalovaným je štát –
Slovenská republika, za ktorú v zmysle § 135 ods. 1 CSP koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky
(ďalejaj„Ministerstvo“),atospoukazomna§11písm.c)zákonač.575/2001Z.z.oorganizáciiačinnosti
vlády a organizácii ústrednej štátnej správy, podľa ktorého: „Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky
je ústredným orgánom štátnej správy pre Policajný zbor a Hasičský a záchranný zbor.“ Ministerstvo je

zároveň aj garantom riadnej transpozície Smernice do slovenského právneho poriadku, pričom práve
v dôsledku nesprávnej transpozície Smernice vznikla škoda, ktorej náhrady sa žalobca domáha touto
žalobou.

5. Žalobca je príslušníkom Hasičského a záchranného zboru (ďalej aj „HaZZ“), pričom vykonáva

štátnu službu v služobnom pomere v súlade s ustanoveniami zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom
a záchrannom zbore (ďalej aj „ZoHaZZ“). Štátnu službu aktuálne vykonáva v služobnej hodnosti
nadrotmajster, vo funkcii hasič - záchranár, v čate „A“ na Okresnom riaditeľstve HaZZ v Lučenci, na
hasičskej stanici v Lučenci. Do prípravnej štátnej služby v HaZZ bol prijatý dňom 01.11.2020 a neskôr
bol vymenovaný do stálej štátnej služby, ktorú vykonáva aj v súčasnosti.

6. Služobný (pracovný) čas príslušníka HaZZ1 je rozvrhnutý nerovnomerne (§ 86 ZoHaZZ) a to tým
spôsobom, že pracovná zmena sa skladá z výkonu služby, po ktorom nasleduje služobná pohotovosť na
pracovisku (§ 92 ods. 1 ZoHaZZ – ďalej aj „určená služobná pohotovosť“). Jedna pracovná (služobná)
zmena hasiča sa teda skladá z:

1.) výkonu služby, a
2.) určenej služobnej pohotovosti

7. Do konca roku 2021 boli pracovné zmeny rozvrhnuté na 17 hodín výkonu služby a 7 hodín určenej
služobnej pohotovosti (t. j. v pomere 17/7), s účinnosťou od 01.01.2022 sú pracovné zmeny rozvrhnuté

na 16 hodín výkonu služby a 8 hodín služobnej pohotovosti (t. j. v pomere 16/8). Celkovo v rámci jednej
pracovnej zmeny strávi ako hasič na pracovisku sústavne minimálne 24 hodín.

8. Okrem určenej pohotovosti, ktorú odpracuje počas každej pracovnej zmeny, mu ako hasičovi môže
byť nariadená aj služobná pohotovosť mimo rozvrhnutia služobného času v zmysle § 92 ods. 2 ZoHaZZ

(ďalej aj „nariadená služobná pohotovosť“) a to napr. v prípade, ak je nevyhnutné zabezpečiť personálnu
obsadenosťvmiestevýkonuslužbyvdôsledkuabsencieniektoréhozkolegov,prirozsiahlychpožiaroch,
živelných pohromách resp. iných udalostiach vyžadujúcich zvýšený počet hasičov, na zastupovanie
kolegov, ktorí nemôžu nastúpiť do služby z dôvodu náhlych nepredvídateľných okolností a pod.

9. Obe služobné pohotovosti, či už určená služobná pohotovosť podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ, rovnako ako
ani nariadená služobná pohotovosť podľa § 92 ods. 2 ZoHaZZ, sa nezapočítavajú do pracovného času
a výkon týchto služobných pohotovostí nie je rozlíšený ani na výplatnej páske za príslušný kalendárny
mesiac, kde je uvedený len súhrnný počet odpracovaných hodín služobnej pohotovosti.

10. Za vykonávanie určenej služobnej pohotovosti (§ 92 ods. 1 ZoHaZZ) je hasič odmeňovaný za každú
hodinupohotovostipeňažnounáhradouvovýške15%zosumy,ktoroujepríslušnáčasťjehoslužobného
platu (ak je služobná pohotovosť vykonávaná v bežný služobný deň), resp. peňažnou náhradou vo výške
30% zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, ak je služobná pohotovosť vykonávaná
v deň služobného pokoja (v deň štátneho sviatku) – viď § 122 ods. 1 ZoHaZZ. Podľa výšky náhrady

poskytovanej za výkon pohotovosti, ktorá závisí od toho, či je pohotovosť vykonávaná v bežný služobný
deň alebo v deň služobného pokoja, je určená služobná pohotovosť rozlišovaná resp. označovaná aj
ako tzv. „15 %-ná pohotovosť“ a „30 %-ná pohotovosť“.11. Samotný výkon služobnej pohotovosti je rozdelený na:
a) aktívnu časť služobnej pohotovosti – v prípade, ak je nahlásený výjazd (pri požiari, živelnej udalosti,
havárii a pod.) sa služobná pohotovosť mení na prácu nadčas, a

b) neaktívnu časť služobnej pohotovosti.
Určené služobné pohotovosti sú určované na čas nočných hodín. Do konca roka 2021 (v čase rozvrhu
pracovných zmien 17/7) boli služobné pohotovosti vykonávané v čase 22:30 – 05:30 hod., od začiatku
roka 2022 (pri rozvrhu pracovných zmien 16/8) sú služobné pohotovosti vykonávané v čase 22:00 –
06:00 hod.

12. V prípade, ak je počas služobnej pohotovosti vyhlásený poplach a ako hasiči sú vyslaní na zásah,
mení sa táto služobná pohotovosť na prácu nadčas. Keďže v mieste výkonu služby – na hasičskej stanici
v Lučenci sa striedajú 3 hasičské zmeny – čaty „A“, „B“ a „C“, pracovný čas hasiča je rozvrhnutý tak, že
každý tretí deň odslúži každá hasičská zmena 24 hodín a následne majú príslušníci v tejto zmene dva
dni voľna. Ide teda o nerovnomerné rozvrhnutie služobného času, ktorého časť pripadá na tzv. určenú

služobnú pohotovosť (§ 86 ods. 2 ZoHaZZ v spojení s § 92 ods. 1 ZoHaZZ).

13. Nakoľko sa striedajú tri hasičské zmeny – prvá čata „A“, druhá čata „B“ a tretia čata „C“, sú služobné
zmeny hasičov (t. j. pracovný čas) rozvrhnuté v zásade tak, že každý tretí deň hasič odslúži (minimálne)
24 hodín v rámci zmeny a následne má dva dni voľna. Vzhľadom na takéto rozvrhnutie služobného času

každá hasičská zmena mesačne odslúži aspoň 10 pracovných zmien, pričom v niektorých mesiacoch
je to až 11 zmien. V niektorých týždňoch hasiči odslúžia 2 zmeny týždenne (48 hodín) a v niektorých
týždňoch na hasiča vyjdú 3 zmeny týždenne (72 hodín) a to v závislosti od toho, na ktoré dni im pripadnú
dni služobných zmien v týždni (v prípade, ak hasič má zmenu v pondelok, ďalšie zmeny mu
pripadnú na štvrtok a nedeľu, čo sú 3 zmeny v týždni).

14. Pri takto stanovenom rozvrhnutí služobného času má teda hasič stráviť v službe minimálne 240
hodín (pri 10 zmenách za mesiac) až 264 hodín mesačne (pri 11 zmenách za mesiac). Do tohto rozsahu
pritom nie sú zahrnuté hodiny nadčasov, keďže častokrát sa stane, že pred koncom služby (napr. o 05:00
hod. ráno) je vyhlásený poplach a je potrebné ísť vykonať výjazd k požiaru, ktorého hasenie trvá 5 hodín

– v takomto prípade teda hasič strávi v práci v rámci jednej zmeny 29 hodín nepretržite). Vzhľadom
na uvedené, služobný čas hasiča je rozdelený tak, že každý hasič v zmenovej službe má za rok (365
dní), pri naplánovanej 24 hodinovej službe na každý tretí deň, odpracovať 121,67 zmenových služieb
(365 dní/3 zmeny). Ročne je to teda priemerne 2920 odpracovaných hodín (121,67 zmenových služieb
x 24 hodinová služba).

15.Spoukazomnavyššieopísanérozvrhnutieslužobnéhočasu,ktoréhosúčasťoujeajurčenáslužobná
pohotovosťvykonávanávmiestevýkonuslužby(t.j.nahasičskejstanici),vžalovanomobdobídecember
2020 – máj 2023 vrátane, len v rámci samotnej určenej služobnej pohotovosti (§ 92 ods. 1 ZoHaZZ)
priamonadväzujúcejnavýkonzmenovejslužby(tedavtzv.15%-neja30%-nejpohotovosti)odpracoval:

- v období mesiaca december 2020: 35 hodín,
- v období od januára 2021 do decembra 2021 vrátane: 503,42 hodín,
- v období od januára 2022 do decembra 2022 vrátane: 715,46 hodín,
- v období od januára 2023 do mája 2023 vrátane: 323,03 hodín.
16. Za žalované obdobie od decembra 2020 do mája 2023 vrátane (t. j. od 01.12.2020 do 31.05.2023

- ďalej aj „žalované obdobie“), odpracoval spolu 1576,91 hodín určenej služobnej pohotovosti. Za
žalované obdobie pritom celkovo odpracoval spolu 1582,77 hodín služobnej pohotovosti (z toho 1576,91
hodín určenej a 5,86 hodín nariadenej pohotovosti), pričom žiadna z týchto odpracovaných hodín
služobnej pohotovosti mu nebola započítaná do pracovného času. Jeho priemerný týždenný pracovný
čas počas celého žalovaného obdobia od decembra 2020 do mája 2023 vrátane, dosiahol 50,36 hodín

týždenne.

17. Zdôraznil, že počas celého trvania služobnej pohotovosti, t. j. počas všetkých hodín, ktoré odslúži
v rámci služobnej pohotovosti, sa ako hasič musí zdržiavať na pracovisku, t. j. na hasičskej stanici, z
tohto miesta sa nesmie vzdialiť a musí byť vždy počas celej doby služobnej pohotovosti pripravený na

vykonanie zásahu. Ak je vyhlásený výjazd, vykonáva sa do jednej minúty od nahlásenia, preto musí byť
počas služobnej pohotovosti oblečený v služobnej rovnošate a musí byť fyzicky aj psychicky pripravený
okamžite vykonať výjazd na miesto určenia. Teda aj napriek tomu, že časť služobnej pohotovosti tvorí
aj tzv. „neaktívna časť“, počas ktorej hasiči čakajú na vyhlásenie výjazdu, tak aj tento časový úsek jepovinný tráviť na pracovisku a celý čas musí byť okamžite pripravený poskytnúť zamestnávateľovi svoje
služby – vykonať služobný zásah.

18. Napriek uvedeným skutočnostiam sa však služobná pohotovosť (t. j. všetky hodiny „neaktívnej
časti“ služobnej pohotovosti) nezapočítava do pracovného času a teda tieto odpracované hodiny nie sú
považovanézaodpracovanýčas!Zjednodušenepovedané,napriektomu,ževprácistrávivrámcikaždej
jednej zmeny minimálne 24 hodín, tak v súčasnosti 8 hodín z tohto času (do konca roku 2021 to bolo 7
hodín), ktoré strávi na pracovisku pripravený na výkon práce, nie je považovaných za pracovný čas!

19. Táto skutočnosť sa v praxi prejavuje tak, že napriek tomu, že napr. v mesiaci december
2020 sa v jeho fonde pracovného času uvádza počet hodín 184, tento údaj nezohľadňuje ďalších
35 hodín odpracovanej služobnej pohotovosti. Z takto nereálne vykazovaného fondu pracovného
času, ktorý reálne nezohľadňuje odslúženú služobnú pohotovosť sa potom javí, že jeho priemerný
týždenný pracovný čas neprekračuje 48 hodín, čo je však pravidelne v absolútnom rozpore so

skutočnosťou.Keďžesavofondepracovnéhočasupracovnápohotovosťnezohľadňuje,takakvychádza
z deklarovaného počtu hodín vo fonde pracovného času, potom sa javí, že za mesiac december 2020 bol
jeho priemerný týždenný pracovný čas len 41,53 hodiny (184 hodín za mesiac : 4,43 týždňa = priemer
41,53 hodín za týždeň), avšak v skutočnosti bol jeho priemerný týždenný pracovný čas 49,44 hodín (219
hodín za mesiac po pripočítaní pohotovosti : 4,43 týždňa = 49,44 hodín za týždeň), nie teda 41,53 hodín

za týždeň, ako je to formálne vykazované vo fonde pracovného času a ako je to deklarované aj jeho
služobným úradom - Hasičským a záchranným zborom.

20. Je zrejmé, že jeho priemerný týždenný pracovný čas počas žalovaného obdobia pravidelne značne
presahoval nielen 40 hodinový týždenný služobný čas príslušníka HaZZ tak, ako to ustanovuje § 85 ods.

2 ZoHaZZ, ale aj maximálne prípustný týždenný pracovný čas v dĺžke 48 hodín tak, ako to ustanovuje
článok 6 písm. b) Smernice. K tejto skutočnosti pritom dochádza v dôsledku skutočnosti, že žiadna z
hodín odpracovanej služobnej pohotovosti mu nie je započítavaná do fondu pracovného času, keďže
vnútroštátna právna úprava v ZoHaZZ služobnú pohotovosť hasičov nepovažuje za služobný (pracovný)
čas, čo je v rozpore s článkom 2 ods. 1 Smernice a konštantnou judikatúrou Súdneho dvora.

21. Žalobca poukázal na ustanovenie § 85 ods. 1, ods. 2 ZoHaZZ, tiež na článok 2 ods. 1, článok 6
Smernice 2003/88/ES zo dňa 04.11.2003.

22. Smernica predstavuje normu komunitárneho práva, ktorú je Slovenská republika ako členský

štát Európskej únie povinná dodržiavať. Zodpovednosť členských štátov a ich orgánov pri aplikácii
komunitárneho práva vychádza zo zásady prednosti komunitárneho práva, teda zo zásady, že právne
predpisy Európskej únie majú prednosť pred vnútroštátnymi predpismi členských štátov.

23. Na základe princípu prednosti komunitárneho práva a jeho priameho účinku je založená aj

zodpovednosť členského štátu v prípade jeho chybnej aplikácie alebo opomenutia aplikácie zo strany
členského štátu, pričom osoby, ktoré sú takýmto konaním poškodené, sa môžu voči štátu domáhať
náhrady spôsobenej škody. Tu je pritom nevyhnutné zdôrazniť, že zodpovednosť štátu v prípade
porušenia komunitárneho práva je absolútna a objektívna, členský štát sa jej teda nemôže za žiadnych
okolností zbaviť ani sa z nej exkulpovať, a to bez ohľadu na to, ktorý orgán konajúci v mene členského

štátu škodu spôsobil.

24. Ďalej žalobca poukázal na rozsudok Súdneho dvora C-106/77 zo dňa 09.03.1978 vo veci
Simmenthal, ako aj na rozsudok Súdneho dvora C-429/09 zo dňa 25.11.2010 vo veci G. H..
25. Z rozsudku Súdneho dvora vo veci G. H. jednoznačne vyplýva, že článok 6 písm. b) Smernice

má priamy účinok a teda priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred
vnútroštátnymi súdmi. Z uvedeného zároveň nepochybne vyplýva, že má právo dovolávať sa práv
vyplývajúcich zo Smernice pred tunajším vnútroštátnym súdom. Právna úprava garantujúca mu práva
podľa Smernice, má prednosť pred vnútroštátnou právnou úpravou vyplývajúcou zo zákona č. 315/2001
Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore.

26. V okolnostiach tejto veci je však potrebné zdôrazniť, že Smernica nebola správne (resp. z
materiálneho hľadiska v časti vôbec) transponovaná do právneho poriadku Slovenskej republiky,konkrétne do ustanovení zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, pričom
ustanovenia ZoHaZZ sú v rozpore s článkom 2 ods. 1 a článok 6 písm. b) Smernice.

27. Príloha č. 4 k zákonu č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore v bode 6 uvádza, že do
tohto zákona bola okrem iných prebratá aj predmetná Smernica. Formálne sa teda javí, že ZoHaZZ by
mal byť v súlade so Smernicou ako právnym aktom úniového práva, keďže ZoHaZZ deklaruje prebratie
tejto Smernice do ich vnútroštátneho právneho predpisu. Toto však v skutočnosti nie je pravdou, a to
z dôvodu, že ZoHaZZ umožňuje služobnému úradu, aby pracovný čas príslušníka HaZZ (hasiča) bol

rozvrhnutý tak, že tento pravidelne a de facto sústavne prekračuje Smernicou stanovený maximálny 48
hodinový týždenný pracovný čas. Základný problém je totiž v obsahu pojmu „pracovný čas“ tak, ako
ho na jednej strane stanovuje Smernica a judikatúra Súdneho dvora a tým, ako ho na druhej strane
upravuje zákon č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore.

28. Súdny dvor vo svojej judikatúre zároveň konštantne zotrváva na právnom závere, že čas

pracovnej (služobnej) pohotovosti treba v celom rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného
alebo týždenného pracovného času, pričom rozhodujúcim faktorom pre záver, či sú naplnené znaky
pojmu „pracovný čas“ je skutočnosť, že pracovník je povinný byť prítomný na mieste určenom
zamestnávateľom a musí mu byť k dispozícii v prípade potreby. Takéto závery jednoznačne vyplývajú
napr. z rozsudku Súdneho dvora C-397/01 zo dňa 05.10.2004 vo veci I. J. a rozsudku C-14/04 zo dňa

01.12.2005 vo veci B. K.. V tomto smere je potrebné poukázať aj na rozhodnutie Súdneho dvora, ktoré
sa priamo týka práce hasičov a z ktorého rovnako jednoznačne vyplýva, že do pracovného času hasičov
sa musí započítavať aj čas pracovnej (služobnej) pohotovosti. Poukázal aj na rozsudok Súdneho dvora
C-518/15 zo dňa 21.02.2018 vo veci L. M..

29. Vnútroštátny právny predpis – ZoHaZZ - vymedzuje „služobný čas“ hasičov vo vyššie citovanom
ustanovení § 85 ods. 1, ods. 2 ZoHaZZ ako „časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a
je k dispozícii služobnému úradu“ pričom stanovuje, že „služobný čas príslušníka je 40 hodín týždenne“.

30.Okremuvedenéhovymedzenia„služobnéhočasu“ZoHaZZďalejupravujepodmienkyvýkonuštátnej

služby príslušníkov HaZZ v ustanoveniach § 86 - § 94, v ktorých vymedzuje pojmy ako: nerovnomerné
rozvrhnutie služobného času, prestávky v štátnej službe, nepretržitý odpočinok medzi služobnými
dňami, dĺžka nepretržitého odpočinku v týždni, dni služobného pokoja, štátna služba nadčas, služobná
pohotovosť a dovolenka. Zo žiadneho ustanovenia ZoHaZZ však nevyplýva, že by služobná pohotovosť
hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich služobného času, pričom v skutočnosti

sa čas služobnej pohotovosti nezapočítava do služobného (pracovného) času príslušníka HaZZ. Tu je
napríklad zjavný rozdiel medzi ZoHaZZ upravujúcim pracovné podmienky hasičov na jednej strane, a
všeobecným pracovnoprávnym predpisom – zákonom č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce (ďalej aj „ZP“),
na strane druhej.

31. ZP sa na hasičov vzťahuje len vtedy, ak to ZoHaZZ výslovne stanovuje. Pokiaľ však ide o služobný
(pracovný) čas hasičov, tak ZoHaZZ na ZP neodkazuje. V zmysle vyššie citovaného § 12 ods. 6 ZoHaZZ
je preto úprava § 96 ods. 2 ZP neaplikovateľná na služobný pomer príslušníka HaZZ. Ďalej je však
zrejmé, že samotný ZoHaZZ žiadne také ustanovenie, akým je citovaný § 96 ods. 2 ZP, neobsahuje.
V dôsledku tejto skutočnosti sa tak tzv. „neaktívna časť“ služobnej pohotovosti príslušníkov HaZZ

nezapočítava do ich pracovného času. Do pracovného času je započítavaný len ten časový úsek,
kedy počas určenej služobnej pohotovosti je vykonaný služobný výjazd, pričom tento časový úsek je
považovaný za prácu nadčas. Ostatný čas určenej služobnej pohotovosti, ktorú každý hasič vykonáva v
rámci každej jednej jeho minimálne 24 hodín trvajúcej služobnej zmeny (od 22:00 hod. do 06:00 hod.),
všakdopracovnéhočasuhasičazapočítanýniejeatakýtočasniejepovažovanýzapracovný(služobný)

čas hasiča. Nakoľko teda ZoHaZZ nepovažuje služobnú pohotovosť hasičov za súčasť ich služobného
času, tak práve v tejto skutočnosti spočíva rozpor ZoHaZZ s úniovým právom, konkrétne s ustanovením
článku 2 ods. 1 Smernice, ako aj judikatúrou Súdneho dvora.

32. Služobný čas hasičov je rozvrhnutý na 24 hodinové pracovné zmeny, ktoré sú formálne rozdelené na

1.) výkon služby a 2.) služobnú pohotovosť. Vzhľadom však na účelové oddelenie služobnej pohotovosti
od služobného (pracovného) času, kedy služobná pohotovosť nie je započítavaná do fondu pracovného
času, sa potom formálne „na papieri“ javí, že jeho služobný (pracovný) čas nepresahuje 48 hodín
týždenne. Je tomu však tak len z dôvodu, že vnútroštátna právna úprava zákona č. 315/2001 Z. z. oHasičskom a záchrannom zbore do služobného (pracovného) času hasiča nezarátava čas služobnej
pohotovosti. Ak však za pracovný (služobný) čas v súlade s judikatúrou Súdneho dvora považujú aj
služobnú pohotovosť, tak je zrejmé, že súhrn takto „naskladaného“ pracovného času hasičov pravidelne

prekračuje 48 hodín týždenne, pričom bežne dosahuje cca. 53 - 56 hodín týždenne, častokrát aj viac.
Služobná pohotovosť, ktorú odpracuje v rámci každej jednej pracovnej zmeny v rozsahu 8 hodín (do
konca roka 2021 v rozsahu 7 hodín), nie je teda v zmysle našej vnútroštátnej právnej úpravy považovaná
za súčasť jeho služobného času. Služobnú pohotovosť je však nevyhnutné aj v zmysle vyššie citovanej
judikatúry Súdneho dvora považovať za „pracovný čas“ tak, ako to kogentne stanovuje Smernica.

33. Jednoducho povedané, ak by ZoHaZZ v súlade s judikatúrou Súdneho dvora za súčasť pracovného
času považoval aj služobnú pohotovosť, bez akýchkoľvek pochybností by potom aj z formálneho
hľadiska („na papieri“) služobný čas hasičov prekračoval 48 hodín týždenne. Keďže však ZoHaZZ
pracovnú pohotovosť formálne nepovažuje za súčasť pracovného času, tak potom sa z hľadiska textácie
ZoHaZZ a vykazovaného fondu pracovného času javí, že ako hasič odpracuje priemerne menej než 48

hodín týždenne. K takémuto formálnemu dodržiavaniu článku 6 písm. b) Smernice dochádza len „vďaka“
tomu, že z 24 hodinovej zmeny mu je do pracovného času v súčasnosti započítavaných len 16 hodín
(do konca roka 2021 to bolo 17 hodín), a teda 8 hodín (resp. do konca roka 2021 to bolo 7 hodín) z
času, ktorý strávi v práci na hasičskej stanici a počas ktorých musí byť pripravený do 1 minúty nastúpiť
na vykonanie služobného zásahu, nie je považovaných za pracovný (teda odpracovaný) čas.

34. V praxi to znamená, že v dôsledku vnútroštátnej právnej úpravy ZoHaZZ, ktorá je čo sa týka
posudzovania pracovného času v rozpore s článkom 2 ods. 1 Smernice ako aj konštantnou judikatúrou
Súdneho dvora, nie je cca. 1/3 zo všetkých ním reálne odpracovaných hodín v práci považovaných za
pracovný čas! Nezapočítavanie služobnej pohotovosti do fondu pracovného času sa potom nevyhnutne

premieta do skutočnosti, že formálne („na papieri“) síce odpracuje priemerne menej než 48 hodín
týždenne, avšak v skutočnosti jeho priemerný týždenný pracovný čas úplne pravidelne presahuje
maximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas stanovený v článku 6 písm. b) Smernice.

35. Je zjavné, že vnútroštátna úprava v Slovenskej republike, konkrétne úprava pracovného času

obsiahnutá v ZoHaZZ, umožňuje služobnému úradu rozvrhnúť príslušníkovi HaZZ (hasičovi) jeho
služobný čas tak, že tento pravidelne presiahne maximálnu hranicu stanovenú v článku 6 písm.
b) Smernice, a to v priamom dôsledku skutočnosti, že služobná pohotovosť nie je podľa ZoHaZZ
považovaná za súčasť pracovného času hasiča, čo je v rozpore s článok 2 ods. 1 Smernice.

36. Je teda možné jednoznačne uzavrieť, že vnútroštátna právna úprava v zákone č. 315/2001 Z. z. o
Hasičskom a záchrannom zbore je v rozpore s článkom 2 ods. 1 a článkom 6 písm. b) Smernice, nakoľko
umožňuje služobnému úradu, aby služobný čas hasiča bol rozvrhnutý tak, že tento pravidelne prekračuje
Smernicou stanovený maximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas. Preto z týchto dôvodov možno
aj jednoznačne uzavrieť, že Smernica nebola správne (resp. nebola v časti vôbec) implementovaná do

právneho poriadku Slovenskej republiky.
37. Z priložených listinných dôkazov je zároveň preukázané, že jeho priemerný týždenný pracovný
čas za žalované obdobie december 2020 – máj 2023 vrátane, predstavuje 50,36 hodín týždenne, čo
je nepochybne viac, než ktorý čas ako maximálny týždenný pracovný čas povoľuje článok 6 písm. b)
Smernice. Je teda zjavné, že jeho právo vyplývajúce z ustanovenia článku 6 písm. b) Smernice

bolo a naďalej je pravidelne porušované.

38. Pokiaľ ide o aktívnu vecnú legitimáciu v tomto spore, z rozsudku Súdneho dvora C-429/09 zo
dňa 25.11.2010 vo veci G. H. jednoznačne vyplýva, že článok 6 písm. b) Smernice má priamy účinok,
keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi, čo

Súdny dvor potvrdil aj priamo v 1. výroku tohto rozsudku.

39. Rozsudok Súdneho dvora vo veci G. H. teda dáva v prípade porušenia práva na dodržiavanie 48
hodinového týždenného pracovného času vyplývajúceho z článku 6 písm. b) Smernice poškodenému
hasičovi právo domáhať sa náhrady škody priamo proti členskému štátu. Vzhľadom na uvedené

považuje za nepochybné, že ako jednotlivec sa touto žalobou môže voči žalovanému štátu domáhať
náhrady škody vzniknutej mu porušením úniového práva, a teda jeho aktívna vecná legitimácia v tomto
konaní je jednoznačne daná.40. Pokiaľ ide o pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného, tu je potrebné vziať na zreteľ aj ustálenú
judikatúru Súdneho dvora, podľa ktorej zásada zodpovednosti štátu za škody spôsobené jednotlivcom
porušením práva Únie, ktoré sú mu pripísateľné, je súčasťou systému zmlúv, na ktorých je Únia

založená. Táto povinnosť platí v prípade každého porušenia práva Únie členským štátom, a to bez
ohľadu na verejný orgán, ktorý sa tohto porušenia dopustil, a to bez ohľadu na to, aký verejný orgán
má podľa práva dotknutého členského štátu v zásade povinnosť túto škodu nahradiť. Podľa judikatúry
Súdneho dvora môže náhradu takejto škody spôsobenej jednotlivcovi zabezpečiť nielen verejnoprávny
subjekt, ale aj samotný štát, pričom právo Únie nijako nebráni tomu, aby mohla zodpovednosť

verejnoprávneho subjektu za škodu spôsobenú jednotlivcovi vzniknúť popri zodpovednosti, ktorú má
samotný členský štát. Z konštantnej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že poškodení jednotlivci majú
právo na náhradu škody vzniknutej porušením úniového práva zo strany členského štátu v prípade, ak
sú splnené 3 podmienky:
1) cieľom porušenej právnej normy Európskej únie je priznať jednotlivcom práva a porušenie je
dostatočne závažné,

2) existencia škody resp. ujmy,
3) príčinná súvislosť medzi týmto porušením a škodou resp. ujmou.
V prípade, že sú splnené všetky tri vyššie uvedené podmienky, je štát povinný napraviť následky
spôsobenej škody podľa vnútroštátneho práva upravujúceho zodpovednosť za spôsobenú škodu.
Podmienky náhrady škody stanovené vo vnútroštátnej právnej úprave nesmú byť menej výhodné

ako podmienky týkajúce sa obdobných vnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada ekvivalencie) a
nemôžu byť upravené tak, aby viedli k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu získania
náhrady (zásada efektivity). Poskytnutá náhrada škody musí spĺňať aj požiadavku primeranosti tak, aby
dostatočne sanovala ujmu, ktorá poškodenému jednotlivcovi vznikla.

41. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú porušením úniového práva v obdobných prípadoch, ako
je tento, vyplýva aj z ďalších rozhodnutí Súdneho dvora, a to napr.: rozsudku C-118/08 zo dňa
26.10.2010 vo veci N. D. O. F. G. F., uznesenia C-437 zo dňa 11.01.2007 vo veci P. C., rozsudku v
spojených veciach C-397/01 až C-403/01 vo veci I. J., rozsudku C-524/04 vo veci N. Q. A. N. N. Q. G. E..

42. S poukazom na judikatúru Súdneho dvora, porušenie práva Únie pre absentujúcu resp. nesprávnu
transpozíciu Smernice do ZoHaZZ je dôsledkom zákonodarného a legislatívneho procesu. Pri
rešpektovaní zásad ekvivalencie a efektivity je pasívne vecne legitimovaným subjektom v konaní o
náhradu škody porušením úniového práva Európskej únie štát, t. j. žalovaný - Slovenská republika,
keďže neprijal opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie dodržania požiadavky vyplývajúcej z článku 6

písm. b) Smernice, aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného
času, resp. prijal vnútroštátnu právnu úpravu zákonom č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom
zbore, ktorý umožňuje služobnému úradu rozvrhnúť príslušníkovi HaZZ (hasičovi) jeho služobný
čas takým spôsobom, že tento pravidelne presahuje maximálnu hranicu 48 hodinového týždenného
pracovného času. K tomuto dôsledku pritom dochádza pre rozpor vnútroštátnej právnej úpravy ZoHaZZ

s článkom 2 ods. 1 Smernice, nakoľko služobná pohotovosť nie je považovaná za pracovný čas a
odpracované hodiny služobnej pohotovosti nie sú hasičom započítavané do pracovného času. Za
žalovaný štát v tomto spore v zmysle § 135 ods. 1 CSP koná Ministerstvo ako orgán, do pôsobnosti
ktorého spadá aj Hasičský a záchranný zbor, pričom Ministerstvo bolo tiež aj garantom právnej úpravy
vykonanej zákonom č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore.

43. V zmysle judikatúry Súdneho dvora absolútna objektívna zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú
porušením úniového práva je daná bez ohľadu na to, ktorý verejný orgán sa porušenia úniového práva
dopustil, resp. ktorý z orgánov by mal povinnosť škodu podľa vnútroštátnych noriem nahradiť. Ide teda
o zodpovednosť za škodu bez možnosti liberácie a exkulpácie. Tento právny záver napokon konštatoval

Súdny dvor aj v pre túto vec referenčnom rozhodnutí vo veci G. H..

44. Pokiaľ ide o prvú podmienku, a to že cieľom porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom
práva a porušenie je dostatočne závažné, tu je potrebné poukázať na judikatórny záver vyplývajúci
aj z rozhodnutia vo veci G. H., podľa ktorého článok 6 písm. b) Smernice predstavuje pravidlo

sociálneho práva Únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je
minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia. Toto ustanovenie
ukladá členským štátom povinnosť ustanoviť maximálnu 48 hodinovú hranicu pre priemerný týždenný
pracovný čas, v súvislosti s ktorou povinnosťou je v Smernici výslovne stanovené, že táto 48 hodinováhranica zahŕňa už aj nadčasy (viď znenie „priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmych dní
vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.“).

45. Z článku 22 ods. 1 Smernice ďalej vyplýva, že od uvedenej povinnosti sa nemožno v žiadnom
prípade odchýliť ak ide o také činnosti, akou je činnosť hasičov, a to dokonca ani vtedy, ak by
k prekročeniu 48 hodinovej hranice priemerného týždenného pracovného času došlo so súhlasom
dotknutého pracovníka, pričom tu pre úplnosť zdôrazňuje, že žiadny takýto súhlas služobnému úradu
nikdy neudelil. Pravidlo sociálneho práva vyplývajúce z článku 6 písm. b) Smernice nemožno podrobiť

akejkoľvek podmienke alebo akémukoľvek obmedzeniu, pričom ustanovenie článku 6 písm. b) Smernice
jednotlivcom priznáva práva, ktorých sa môžu dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi. Už len
vzhľadom na obsah a účel samotnej Smernice považuje za zjavné a nepochybné, že cieľom tejto
Smernice je priznať práva jednotlivcom – pracovníkom v Európskej únii.

46. Z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že dostatočne závažné porušenie práva Európskej únie zahŕňa

zjavné a závažné prekročenie hraníc voľnej úvahy členským štátom, pričom zložky, ktoré majú byť v
tejto súvislosti zohľadnené, sú predovšetkým stupeň jasnosti a presnosti porušenej právnej normy, ako
aj rozsah miery voľnej úvahy, ktorý porušená norma Únie ponecháva vnútroštátnym orgánom. Vždy a
v každom jednotlivom prípade sa porušenie úniového práva považuje za dostatočne závažné, pokiaľ
je v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora v danej oblasti. Súdny dvor pritom vo svojej judikatúre už

opakovane rozhodol a konštantne rozhoduje, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a
pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou
pojmu „pracovný čas“ tak, ako to predpokladá Smernica. Také vymedzenie pojmu „pracovný čas“, ako
ho kogentne ustanovuje článok 2 Smernice, bráni vnútroštátnej právnej úprave stanovujúcej priemerný
týždenný pracovný čas, ktorý vzhľadom na to, že zahŕňa takéto obdobia pracovnej pohotovosti a

pohotovostnej služby, prekračuje maximálnu 48 hodinovú týždennú hranicu upravenú v článku 6 písm.
b) Smernice. V tomto smere je možné poukázať napr. na rozsudok Súdneho dvora C-303/98 zo dňa
03.10.2020 vo veci F., uznesenie C-241/99 zo dňa 03.07.2001 vo veci Q. A. G. (Q.),.

47. S poukazom na judikatúru Súdneho dvora je zjavné, že porušovanie jeho práv, vyplývajúcich z

článku 2 ods. 1 v spojení s článkom 6 písm. b) Smernice, ku ktorému dochádza v dôsledku nesprávneho
resp. neúplného prebratia Smernice do ZoHaZZ, je v zjavnom rozpore s dlhoročnou konštantnou
judikatúrou Súdneho dvora v danej oblasti, preto toto porušovanie úniového práva je nevyhnutne
potrebné považovať za dostatočne závažné. Súdny dvor aj v referenčnom rozhodnutí vo veci G. H.
výslovne potvrdil, že nedodržanie požiadavky vyplývajúcej z článku 6 písm. b) Smernice u hasičov

bolo zjavným porušením judikatúry Súdneho dvora v danej oblasti. Považuje taktiež za nepochybné,
že cieľom Smernice je priznať jednotlivcom – pracovníkom medzi ktorých patria aj hasiči, práva touto
Smernicou zakotvené.

48.AplikujúcuvedenéjudikatórnezáverySúdnehodvoranatentokonkrétnyprípadjezrejmé,ženakoľko

počas žalovaného obdobia pravidelne pracoval nad stanovený limit vyplývajúci z článku 6 písm. b)
Smernice a zároveň služobnú pohotovosť (vrátane jej „neaktívnej časti“) je nevyhnutné považovať za
pracovný čas, k čomu však nedochádza, ide v tomto prípade o zjavné porušenie judikatúry Súdneho
dvora. Prvá podmienka spočívajúca v dostatočnej závažnosti porušenia právnej normy Únie je tak
jednoznačne naplnená.

49.Pokiaľideodruhúpodmienku,ktoroujeexistenciaškody,tujepotrebnéuviesť,žeSmernicasamotná
neobsahuje ustanovenia týkajúce sa procesu náhrady škody vzniknutej porušením jej ustanovení,
rovnako neobsahuje ani kritériá zakotvujúce spôsob určenia výšky nároku na náhradu škody. Podľa
judikatúry Súdneho dvora, týkajúcej sa priamo škôd vznikajúcich hasičom pre nerešpektovanie 48

hodinovej pracovnej doby podľa Smernice, treba pod škodou v takomto prípade v prvom rade rozumieť
ujmu, ktorá dotknutému hasičovi vznikla v dôsledku straty času odpočinku, na ktorý by mal nárok,
ak by bol maximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas upravený článkom 6 písm. b) Smernice
rešpektovaný. VtomtozmyslejetrebazaprimeranýodpočinokvzmysleSmernicepovažovaťtaký,ktorý
by mal nasledovať po maximálne 48 hodinovej týždennej pracovnej dobe zahŕňajúcej jeho služobnú

pohotovosť na pracovisku (viď bod 59 rozsudku vo veci G. H.).

50. Z judikatúry Súdneho dvora k náhrade škody vzniknutej z porušenia úniového práva ďalej vyplýva, že
náhrada škôd spôsobených jednotlivcom porušením práva Únie musí byť primeraná vzniknutej škode,aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu práv poškodených. Podmienky náhrady škody stanovené vo
vnútroštátnej právnej úprave zároveň nesmú byť menej výhodné ako podmienky týkajúce sa obdobných
vnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada ekvivalencie) a nemôžu byť upravené tak, aby viedli k

praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu získania náhrady (zásada efektivity); náhrada škody
zároveň musí byť primeraná vzniknutej ujme (viď napr. vyššie citovaný rozsudok vo veci I. K. J. B. H.).

51. Zásada ekvivalencie znamená, že vnútroštátny súd nemôže v prípade konania s úniovým prvkom
aplikovaťprísnejšieprocesnoprávnealebohmotnoprávnepravidláakotie,ktorébyaplikovalvkonaniach

bez úniového prvku s podobným predmetom, čo znamená, že dotknutý subjekt musí mať možnosť
uplatniť si nárok, ktorý mu vyplýva z úniovej právnej normy za takých podmienok, za akých by si mohol
uplatniť nárok založený na podobnej vnútroštátnej právnej norme bez úniového prvku. Zásada efektivity
znamená, že procesné predpisy, ktoré platia vo vnútroštátnych konaniach určených na zabezpečenie
ochrany práv, ktoré zakladá úniové právo v prospech subjektov práva, nemôže byť upravené takým
spôsobom, ktorý by výkon práv priznávaných úniovým právnym poriadkom prakticky znemožňoval

alebo nadmerne sťažoval. V takomto prípade je na vnútroštátnom práve členského štátu a jeho
súdnych orgánoch, aby pri dodržaní uvedených zásad ekvivalencie, efektivity a primeranosti určili formu
odškodnenia a pravidlá spôsobu výpočtu náhrady škody vzniknutej porušením normy Únie.

52. V otázkach neupravených normami komunitárneho práva v sporoch o nárokoch na náhradu škody

spôsobenej jednotlivcovi porušením práva Únie členským štátom, sa subsidiárne použije vnútroštátne
právo pri zachovaní uvedených zásad ekvivalencie a efektivity. Právny poriadok Slovenskej republiky
však neobsahuje žiadny špecifický právny predpis či konkrétne zákonné ustanovenie pre posudzovanie
náhrady škody, ktorá vznikla poškodenému porušením práva Európskej únie, a to či už by išlo o základ
takéhoto nároku, alebo určenie jeho výšky. Pri absencii konkrétnej právnej úpravy je pri posudzovaní

takéhoto nároku v našich podmienkach nutné vychádzať zo zásad, ktoré na tento účel všeobecne
stanovil Súdny dvor – t. j. dodržať podmienky efektivity, ekvivalencie a primeranosti.

53. Pokiaľ ide o právne posúdenie žalovaného nároku, má za to, že touto žalobou uplatnený nárok
je pri absencii vnútroštátnej právnej úpravy nároku na náhradu škody z porušenia práva Európskej

únie potrebné posudzovať analogicky podľa ustanovení právneho poriadku Slovenskej republiky, ktoré
upravujú vzťahy obsahom aj účelom najbližšie. Týmito ustanoveniami sú podľa jeho názoru ustanovenia
§ 11 - § 13 OZ, upravujúce nemajetkovú ujmu, ktorej náhrada sa poskytuje aj v peniazoch. Samotný
právny základ žalovaného nároku však stále spočíva resp. má svoj titul v nároku na náhradu škody z
porušenia práva Európskej únie, pričom ustanovenia § 11 – § 13 OZ sa tu používajú „len“ analogicky z

dôvodu absencie právnej úpravy nároku na náhradu škody vzniknutej jednotlivcovi porušením úniového
práva zo strany štátu.

54. Je zrejmé, že dlhoročne dochádza k porušovaniu jeho osobnostných práv na ochranu zdravia,
telesnej a psychickej integrity spočívajúce v porušení práva na primeranú dobu odpočinku, ako aj k

porušeniuprávanasúkromiearodinnýživot,atovpríčinnejsúvislostistým,ževdôsledkunezapočítania
odpracovaných hodín služobnej pohotovosti do pracovného času reálne odpracoval viac, než pripúšťa
článok6písm.b)Smernice.Jehoosobnostnéprávasúpritomvdôsledkuuvedenéhounehoporušované
sústavneadlhoročne,nielentedapočasžalovanéhoobdobia.Prácahasičajepritomveľmizodpovednou
prácou, ktorú vníma ako poslanie, pri svojej práci neraz nasadzuje svoj vlastný život, preto o to

viac nevyhnutne a dôvodne potrebuje dostatočný odpočinok po práci na regeneráciu jeho fyzických
a psychických síl, čoho sa mu však v dôsledku sústavného porušovania práva na primeranú dobu
odpočinku nedostáva.

55. Skutočnosť, že trávi v práci neprimerane dlhý čas, má pritom nepriaznivý vplyv na kvalitu jeho

života a to najmä z hľadiska jeho mimopracovného osobného života a voľného času. V súvislosti s
porušovaním práva na maximálne 48 hodinový týždenný pracovný čas prichádza o čas, ktorý by inak
chcel venovať v prvom rade svojej rodine a potom aj iným aktivitám nesúvisiacim s jeho pracovným
zaradením. Neprimeraná pracovná zaťaženosť a nutnosť tráviť nadmerne dlhý čas v práci pri takom
rozloženíslužobnéhočasu,akýakohasičvykonáva,zásadnezasahujedojehosúkromnéhoarodinného

života.

56. V dôsledku pravidelného porušovania práva na maximálne 48 hodinový týždenný pracovný čas
prichádza o čas, ktorý by chcel a inak mohol venovať svojim najbližším, rodine, priateľom, záľubámprípadne akýmkoľvek iným aktivitám, ktoré nesúvisia s jeho pracovným zaradením. Vzhľadom na
enormnú fyzickú a psychickú náročnosť jeho práce je zároveň dostatok času na oddych a mimopracovné
aktivity nevyhnutný. Tu pritom poukazuje na to, že bežne odpracuje aj približne 5–8 hodín nad

rámec maximálneho 48 hodinového týždenného pracovného času, bežne pravidelne pracuje aj 53-56
hodín týždenne, mnohokrát aj dlhšie. Nutnosť tráviť neprimerane dlhý čas v práci, ktoré sa prejavuje
aj skracovaním voľného času na nevyhnutný odpočinok a mimopracovné aktivity, je tak zásadne
negatívnym dôsledkom porušovania Smernice, nakoľko mimopracovným aktivitám nemôže venovať ten
čas, koľko by mohol, ak by k porušovaniu Smernice nedochádzalo.

57. Všetok ten čas, ktorý strávi v práci naviac oproti tomu, čo stanovuje Smernica, by venoval či
svojim najbližším a rodine, svojim koníčkom alebo práve tomu nevyhnutnému odpočinku, ktoré mu
má práve Smernica stanovením maximálneho pracovného času garantovať. Tu poukazuje taktiež na
to, že ako hasič slúžiaci v minimálne 24 hodinovej zmene pracuje „od rána do rána“ a má teda v
porovnaní s bežnými ľuďmi úplne prevrátený spánkový režim. Deň, kedy sa ráno vracia zo služby a

ktorý má byť jedným z 2 voľných dní medzi služobnými zmenami, častokrát venuje len nevyhnutnej
regenerácii značného vyčerpania a nevyspatosti po práci tak, aby nasledujúci deň bol schopný znova
plnohodnotne fungovať v bežnom živote. Všetok ten čas, ktorý pri dodržiavaní Smernice mohol venovať
rodine, priateľom, odpočinku, nevyhnutnej regenerácii fyzických a psychických síl či akokoľvek inak
podľa vlastného uváženia, mu už žiaľ nikto nevráti a žalovaná náhrada škody v podobe nemajetkovej

ujmy v peniazoch predstavuje z jeho pohľadu len veľmi čiastočnú a obmedzenú náhradu utrpenej ujmy.
Ako vyplýva z referenčného rozhodnutia Súdneho dvora vo veci G. H., už len samotná strata času
odpočinku je sama o sebe dostatočným dôvodom na domáhanie sa a priznanie nároku na náhradu
škody porušením článku 6 písm. b) Smernice. Už len strata času odpočinku, o ktorý dotknutý jednotlivec
(hasič)prichádzaprekračovanímmaximálnehotýždennéhopracovnéhočasu,jedostatočnýnapriznanie

nároku na náhradu škody vzniknutej porušením Smernice bez toho, aby k tomuto následku musel
pristúpiť aj akýkoľvek ďalší prípadný následok na osobnostných právach žalobcu. Je presvedčený,
že už len stratu tak enormného množstva času, aký počas dlhoročného porušovania Smernice a
prekračovaním maximálneho pracovného času stratil, pričom inak by tento čas mohol využiť akoukoľvek
mimopracovnou aktivitou podľa svojho uváženia, by ako závažnú ujmu pociťoval každý, kto by sa

nachádzal v jeho postavení.

58. Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam, v dôsledku toho, že trávi v práci aj ten čas, ktorý by pracovať
nemal, ak by bola predmetná Smernica dodržaná, je tak porušované aj jeho základné právo na ochranu
súkromia a rodinného života. Na preukázanie okolností a následkov ujmy, ktorú porušovaním Smernice

utrpel vo sfére súkromného a rodinného života navrhol, aby súd na pojednávaní vykonal dôkaz jeho
výsluchom, t. j. výsluchom žalobcu ako strany sporu v zmysle citovaného ustanovenia § 195 ods. 1 CSP.

59. V súvislosti s porušovaním jeho práv je potrebné zdôrazniť aj to, že v danom prípade porušovaním
článku 6 písm. b) Smernice je porušované aj základné právo na ochranu zdravia, ktoré je ako jedno z

najvýznamnejších osobnostných práv zakotvených v Ústave.

60. Zároveň však porušovaním Smernice dochádza aj k porušovania základného práva na spravodlivé
a uspokojujúce pracovné podmienky, ktoré rovnako zakotvuje Ústava.
Podľa článku 36 ods. 1 písm. c), písm. d), písm. e) Ústavy SR: „Zamestnanci majú právo na spravodlivé

a uspokojujúce pracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje najmä
c) ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci,
d) najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času,
e) primeraný odpočinok po práci.“

61. Ako totiž vyplýva aj z judikatúry Súdneho dvora, všetci pracovníci by preto mali mať primeranú
dobu odpočinku, pričom pojem "odpočinok" sa musí vyjadriť v jednotkách času, t. j. v dňoch, hodinách,
resp. ich častí. Pracovníkom krajín Európskej únie sa musí poskytnúť minimálny denný, týždenný a
ročný čas odpočinku a primerané prestávky v práci. V tejto súvislosti je potrebné tiež zaviesť maximálnu
hranicu týždenného pracovného času; „primeraný odpočinok" znamená, že pracovníci majú pravidelný

čas odpočinku, trvanie ktorého je vyjadrené v jednotkách času a ktorý je dostatočne dlhý a nepretržitý,
aby sa zabezpečilo, že v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobia
úraz ani sebe ani spolupracovníkom alebo iným osobám a že si ani krátkodobo ani dlhodobo nepoškodia
zdravie.62. Vychádzajúc zo skutočností uvedených v tejto žalobe a z povahy škody resp. ujmy vzniknutej
porušovaním Smernice, ktorá má v tomto prípade nemajetkovú povahu (strata času odpočinku a s tým

súvisiace porušenia práva na ochranu zdravia, súkromia a rodinného života, práva na spravodlivé a
uspokojivé pracovné podmienky), je v slovenskom právnom poriadku nutné analogicky použiť pravidlá
týkajúce sa náhrady nemajetkovej ujmy fyzickej osoby podľa ustanovení § 11 – § 13 Občianskeho
zákonníka, keďže tieto ustanovenia upravujú vzťahy obsahom aj účelom najbližšie k náhrade škody
porušením úniového práva ako je to v tomto prípade. Práve z týchto dôvodov možno žalobou uplatnený

nárok posúdiť ako nemajetkovú ujmu, k náhrade ktorej dochádza v peniazoch. Náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch výslovne predpokladá a upravuje § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka.

63. Je potrebné zdôrazniť, že náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch ustanovenie § 13 ods. 2 OZ
nepodmieňuje výlučne len situáciami zníženia dôstojnosti fyzickej osoby v značnej miere alebo jej
vážnosti v spoločnosti, pretože predmetné ustanovenie len demonštratívne uvádza prípady, kedy je

možné s ohľadom na intenzitu zásahu priznať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch nie je zákonnou úpravou vymedzený reštriktívne, teda tak,
aby ho bolo možné priznať len za vopred definované následky, čo okrem iného potvrdzuje aj zákonná
formulácia uvedená v ustanovení § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka „najmä preto“, a teda zjavne
nejde o zákonom ohraničený výpočet prípadov, u ktorých nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vzniká.

Inak povedané, nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch nevzniká iba v prípadoch zníženia
dôstojnosti fyzickej osoby, či jej vážnosti v spoločnosti, ale môže ísť aj o iné vážne následky na
osobnostných právach dotknutého jednotlivca, teda nepochybne aj o odškodnenie porušenia tých práv,
ako je to v tomto prípade (porušenia práva na ochranu zdravia, súkromia a rodinného života). Samotné
konštatovanie porušenia práva v tomto prípade úplne zjavne nie je dostatočným zadosťučinením a

práve peňažná náhrada je v tomto prípade jedinou možnou formou (aspoň čiastočného) odškodnenia
vzniknutej ujmy, keďže strata enormného množstva času, ku ktorej došlo už len v žalovanom období a v
jej dôsledku došlo aj k porušeniu vyššie uvedených základných práv, je už nezvrátiteľná a nemôže byť
za daných okolností odškodnená inak, než poskytnutím peňažnej náhrady.

64. Má za to, že je splnená aj druhá podmienka nároku na náhradu škody, ktorou je vznik škody,
resp. ujmy, pričom táto má v podmienkach slovenského právneho poriadku pri použití analógie povahu
nemajetkovej ujmy, k náhrade ktorej dochádza v peniazoch.

65. Napokon pokiaľ ide o tretiu podmienku, ktorou je existencia príčinnej súvislosti medzi porušením

článku 6 písm. b) Smernice a škodou vo forme nemajetkovej ujmy, aj túto považuje za zjavne naplnenú.
Akbytotižžalovanýsprávneprebralustanoveniačlánku2ods.1ačlánku6písm.b)Smernicedozákona
č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, resp. ak by boli tieto ustanovenia z materiálnej
stránky v praxi dodržiavané, nedochádzalo by k porušovaniu jeho práva na maximálny 48-hodinový
týždenný pracovný čas a teda nedošlo by ani k strate času odpočinku, na ktorý by mal nárok, ak by bol

maximálny týždenný pracovný čas upravený týmto ustanovením Smernice dodržaný.

66. Tu je potrebné taktiež zdôrazniť, že k porušovaniu článku 6 písm. b) Smernice dochádza v
priamom dôsledku porušovania článku 2 ods. 1 Smernice (ktorý kogentne ustanovuje čo sa považuje
za pracovný čas), t. j. tým, že ZoHaZZ formálne zo služobného času „vyčlenil“ služobnú pohotovosť

a odpracované hodiny služobnej pohotovosti tak nie sú považované za súčasť pracovného času. V
dôsledku nezarátavania služobnej pohotovosti do pracovného času teda reálne odpracoval viac, než je
Smernicou maximálne povolený 48 hodinový týždenný pracovný čas, kde v dôsledku tejto skutočnosti
došlo k porušeniu práva na ochranu zdravia a práva na ochranu súkromia a rodinného života.

67.Zuvedenýchdôvodovmázato,žeajtretiapodmienka-príčinnásúvislosťmedziporušenímúniového
práva (medzi porušeniami článkov 2 ods. 1 Smernice v spojení s článkom 6 písm. b) Smernice, ku ktorým
došlo v dôsledku nesprávnej/neúplnej transpozície Smernice do ZoHaZZ) a vznikom škody vo forme
nemajetkovej ujmy, je jednoznačne daná.

68. Spôsob výpočtu výšky náhrady škody:
Podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ: „Služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej službe v
mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby podľa
§ 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času.“Podľa § 122 ods. 1 ZoHaZZ: „Ak je príslušníkovi podľa § 92 ods. 1 určená služobná pohotovosť, patrí
mu za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná náhrada 15% zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho
služobného platu a 30% z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja.“

Za odpracované hodiny tzv. určenej služobnej pohotovosti (vyššie citovaný § 92 ods. 1 ZoHaZZ) je mu
uhrádzaná peňažná náhrada (nie teda „mzda“ resp. „služobný plat“, čo taktiež potvrdzuje, že služobná
pohotovosť nie je považovaná za pracovný čas) vo výške vyplývajúcej z vyššie citovaného ustanovenia
§ 122 ods. 1 ZoHaZZ, a to vo výške 15 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu (t.
j. 15 % z jeho hodinovej mzdy). Práve hodiny tzv. určenej služobnej pohotovosti sú tým časom, ktorý

odpracujevrámcikaždej24hodinovejslužbyvsúčasnostivčaseod22:00do06:00hod.(resp.dokonca
roka 2021 to bolo v čase od 22:30 do 05:30 hod.) a tieto hodiny mu nie sú započítavané do služobného
času.Určenúslužobnúpohotovosťvykonávapriamonapracovisku(hasičskejstanici),zktorejsanesmie
vzdialiť a vždy musí byť pripravený vykonať služobný výjazd do 1 minúty od nahlásenia.

69. Od určenej služobnej pohotovosti sa nariadená služobná pohotovosť (vyššie citovaný § 92 ods.

2 ZoHaZZ) odlišuje tým, že príslušník HaZZ je na výkon služby privolaný mimo svojho pracovného
času, t. j. mimo rozpisu svojich pravidelných služobných zmien a to spravidla z domu. Je to tak napr. v
prípade náhlej potreby privolania väčšieho počtu hasičov ak dôjde k živelnej pohrome resp. inej závažnej
udalosti, ktorá si vyžaduje zásah väčšieho počtu príslušníkov, než ktorí sú v službe v rámci pracovných
zmien. Základný rozdiel je teda v tom, že zatiaľ čo určenú služobnú pohotovosť hasič vykonáva v rámci

každej jednej pracovnej zmeny a nachádza sa v práci na hasičskej stanici, avšak na výkon nariadenej
pohotovosti je privolaný do služby mimo svojho bežného služobného času a to spravidla v čase, keď sa
nachádza v domácom prostredí príp. inde (avšak mimo miesta výkonu služby).

70. Za výkon takejto nariadenej pohotovosti sa poskytuje vyššia peňažná náhrada, než za výkon určenej

služobnej pohotovosti, keďže:
- za určenú služobnú pohotovosť sa poskytuje peňažná náhrada vo výške 15 % (v bežné služobné dni)
resp. 30 % (v dni služobného pokoja) zo sumy, ktorou je príslušná časť služobného platu, za každú
odslúženú hodinu pohotovosti,
- za nariadenú služobnú pohotovosť v mieste výkonu služby (keď je hasič privolaný z domova do služby

na hasičskú stanicu) je poskytovaná peňažná náhrada vo výške 50 % (v bežné pracovné dni) resp.
100 % (v dni služobného pokoja) zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, za každú
odslúženú hodinu pohotovosti.

71. Vzhľadom na rozhodujúce skutkové a právne okolnosti tejto veci má za to, že ustanovenie § 122

ZoHaZZ je práve takým ustanovením, ktoré je z hľadiska analógie iuris „najbližšie“ prejednávanej veci
na to, aby jeho aplikáciou bolo možné určiť primeranú výšku náhrady škody. Podľa jeho názoru je totiž
aj výšku nemajetkovej ujmy potrebné určiť spôsobom, ktorý najviac a najlepšie zohľadňuje okolnosti, za
ktorých táto ujma vznikla.

72. Zohľadňujúc uvedené skutočnosti preto výšku uplatňovanej nemajetkovej ujmy v peniazoch odvíja
od toho, že ustanovenie § 122 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ, ktoré upravuje odmenu za nariadenú služobnú
pohotovosť vykonávanú v mieste vykonávania štátnej služby, je tým ustanovením, ktoré je z hľadiska
analógie „najbližšie“ k stanoveniu výšky žalovaného nároku. Hodiny služobnej pohotovosti, ktoré mu
nebolizapočítanédoslužobnéhočasu,jepodľajehonázorumožnéanalogickyposúdiťakoodpracované

mimo rozvrhnutia služobného času (čo je práve rozdiel medzi určenou služobnou pohotovosťou podľa §
92 ods. 1 ZoHaZZ a nariadenou služobnou pohotovosťou podľa § 92 ods. 2 ZoHaZZ), keďže služobný
čas by mal byť rozvrhnutý tak, aby k porušovaniu jeho práv nedochádzalo, pričom k tomuto porušovaniu
dochádzalo práve výkonom služobnej pohotovosti, ktorá sa mu však nezapočítavala do služobného
(pracovného) času. Má preto za to, že primeranú náhradu škody v tomto prípade predstavuje rozdiel

medzi peňažnou náhradou uvedenou v § 122 ods. 1 ZoHaZZ a peňažnou náhradou uvedenou v §
122 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ, a to za každú jednu odpracovanú hodinu služobnej pohotovosti počas
žalovaného obdobia.

73. Vychádzajúc tak z určenia výšky nemajetkovej ujmy ako rozdielu náhrady uvedenej v § 122 ods. 1

ZoHaZZ (15 % alebo 30 % peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny
mesiac príslušného kalendárneho roku) a peňažnej náhrady uvedenej v § 122 ods. 2 písm. a)
ZoHaZZ (vo výške 50 % z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného
kalendárneho roku) je v prípade odpracovanej služobnej pohotovosti počas pracovných dní možnéurčiť výšku nemajetkovej ujmy ako súčin počtu odpracovaných hodín určenej služobnej pohotovosti
podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku a sumy
zodpovedajúcej 35 % peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny

mesiac príslušného kalendárneho roku (50 % - 15 %) a v prípade určenej služobnej pohotovosti
odpracovanej v čase pracovného pokoja ako súčin odpracovaných hodín v čase pracovného pokoja a
sumy zodpovedajúcej 20 % peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej sadzby za príslušný kalendárny
mesiac príslušného kalendárneho roku (50 % - 30 %).

74. Uvedeným spôsobom stanovená a touto žalobou uplatňovaná primeraná náhrada škody teda
predstavuje rozdiel medzi výškou náhrady pri nariadenej služobnej pohotovosti (50% zo sumy príslušnej
časti služobného platu podľa § 122 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ) a výškou náhrady za určenú služobnú
pohotovosť (15 % zo sumy príslušnej časti služobného platu podľa § 122 ods. 1 ZoHaZZ a 30 % z tejto
sumy ak ide o deň služobného pokoja), t. j. vo výške zodpovedajúcej 35%, resp. 20% zo sumy, ktorá je
príslušnou časťou jeho služobného platu (50 % – 15 % = 35 % v prípade bežného služobného dňa a v

prípade, ak ide o deň služobného pokoja 50% - 30% = 20%).

75. Je presvedčený, že takýto spôsob výpočtu náhrady škody spĺňa odškodňovaciu funkciu, je v súlade
s vyššie uvedenou judikatúrou Súdneho dvora a zároveň spĺňa aj požiadavku primeranosti, pričom však
nie je sumou neprimerane vysokou. Náhrada škody v podobe nemajetkovej ujmy v peniazoch musí

spĺňať predovšetkým satisfakčnú funkciu, pričom z tohto pohľadu považuje žalovanú výšku náhrady
škody za primeranú, aj keď len čiastočne odškodňujúcu utrpenú ujmu. Náhrada škody v podobe
nemajetkovej ujmy má však plniť aj preventívnu a sankčnú funkciu, teda má odradiť porušovateľa (v
tomto prípade žalovaného – štát) od protiprávneho konania a má takýmto spôsobom zabezpečovať aj
generálnu prevenciu pred pokračovaním v porušovaní práva, pričom práve preto musí byť sankcia (v

zmysle výšky relutárnej satisfakcie) patrične dôrazná a dostačujúca. Napokon považuje za nepochybné,
že žalovaná výška náhrady škody nemá voči žalovanému likvidačný charakter a teda je zo všetkých
rozhodujúcich hľadísk minimálne primeraná a opodstatnená.

76. Touto žalobou si neuplatňuje mzdový nárok, ale domáha sa náhrady škody porušením úniového

práva, pričom takýto spôsob výpočtu žalovaného nároku zvolil len z dôvodu, že neexistuje právna
úprava, ktorá by presne stanovovala spôsob výpočtu náhrady škody v takýchto prípadoch. Podstata
tohto sporu a žaloby totiž nespočíva v namietaní výšky jeho služobného ohodnotenia ani v namietaní
výšky náhrady za výkon služobnej pohotovosti, ale v tom, že porušovaním článku 2 ods. 1 v spojení s
článok 6 písm. b) Smernice dochádza k ujme jeho osobnostných právach tak, ako je uvedené vyššie,

pričom táto ujma má nemajetkovú povahu. Spôsob vypočítania výšky žalovaného nároku nemení nič
na jeho povahe resp. právnom titule základu nároku, preto len spôsob, ako tento žalovaný nárok
„vypočítava“, neznamená, že žalobou uplatňuje mzdový nárok.

77. Pokiaľ ide o splatnosť jednotlivých dielčích nárokov na náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy,

má za to, že tieto nároky vznikajú postupne a osobitne za každý jednotlivý mesiac, v ktorom boli jeho
práva porušované, a to vždy ku dňu splatnosti mzdy za daný mesiac. Vzhľadom na povahu týchto
nárokov má totiž za to, že nemajetková ujma vznikla každý mesiac po tom, čo v priamej súvislosti s
porušením jeho práv táto ujma nebola kompenzovaná v služobnom plate navyše o 35% resp. 20% (teda
„doplatkom“ do sumy 50% za každú odpracovanú hodinu určenej služobnej pohotovosti, ako keby bola

táto odpracovaná ako nariadená služobná pohotovosť podľa § 122 ods. 1 písm. a) ZoHaZZ z dôvod
vysvetlených vyššie), preto za rozhodujúci moment pre vznik tejto ujmy považuje výplatný termín.

78. U príslušníkov HaZZ je mzda splatná vždy k 10. dňu nasledujúceho mesiaca za predchádzajúci
mesiac. Splatnosť mzdy za mesiac december 2020 teda nastala dňa 10.01.2021, splatnosť mzdy za

mesiac január 2021 nastala dňa 10.02.2021 atď. Vzhľadom k všeobecnej 3 ročnej premlčacej
dobe vyplývajúcej z ustanovenia § 101 Občianskeho zákonníka si preto touto žalobou uplatňuje nárok
nepochybne spadajúci do obdobia 3 rokov pred podaním tejto žaloby.

79. Presný výpočet výšky nemajetkovej ujmy:

Obdobie december 2020:
Fond pracovného času a služobná pohotovosť: Za 1 mesia, t. j. 31 dní (rok 2020 bol priestupný rok) pri
naplánovanej 24 hodinovej službe na každý tretí deň by v tomto období každý hasič mal odpracovať
10,33 zmenových služieb (31 dní : 3 zmeny), čo predstavuje celkovo 247,92 odpracovaných hodín zauvedené obdobie (10,33 zmenových služieb x 24 hodín). Priemerný počet týždňov za obdobie 1 mesiac
predstavuje 4,43 týždňa (31 dní : 7 dní). Pri počte odpracovaných hodín 247,92 a priemernom počte
týždňov 4,43 v tomto období, tak priemerný týždenný pracovný čas hasiča na pracovisku pri existujúcom

spôsobe rozvrhu služobných zmien predstavuje v priemere 55,96 hodín (247,92 hodín : 4,43 týždňa),
čo rozhodne presahuje týždenný pracovný čas určený Smernicou a to priemerne o 7,96 hodín každý
týždeň.

V jeho prípade za obdobie december 2020 predstavuje:
(i) fond pracovného času 184 hodín;
(ii) určená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 35 hodín;
(iii) nariadená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 2 ZoHaZZ v rozsahu 0 hodín.

Spolu služobná pohotovosť určená podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ a nariadená podľa § 92 ods. 2 ZoHaZZ v

rozsahu 35 hodín. Na uvedené časové obdobie mesiaca december roku 2020 pripadá v priemere 4,43
pracovných týždňov, čo potom v jeho prípade znamená, že za uvedený časový úsek roku 2020 dosiahol
jeho priemerný týždenný pracovný čas 49,44 hodín (219 hodín : 4,43 týždňov).

V období mesiaca december 2020 podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ odpracoval 35 hodín 15%-nej určenej

služobnej pohotovosti, za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 15% z príslušnej časti služobného
platu za každú hodinu, a 0 hodín 30%-nej určenej služobnej pohotovosti v čase pracovného pokoja,
za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 30% z príslušnej časti služobného platu za každú hodinu.
Služobnú pohotovosť, ktorá by mu bola nariadená podľa § 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ v tomto období
nevykonával.

Počet hodín odpracovanej určenej
služobnej
pohotovosti za mesiac

(§ 92 ods. 1 ZoHaZZ)
Určená pohotovosť
spolu (15% a 30%)
Hodinová sadzba
Rozdiel

35%
(medzi odmenou za
nariadenú a určenú pohotovosť)
Rozdiel
20% (medzi odmenou za

nariadenú a určenú pohotovosť)
Nemajetková ujma za
mesiac za
15%-nú určenú pohotovosť
Nemajetková ujma za

mesiac za
30%-nú určenú pohotovosť
Nemajetková ujma za
mesiac spolu
(15%-ná a

30%-ná pohotovosť)

15%
30%
(hodín)

(€)
(€)
(€)
(€)(€)
(€)

2020
12/2020
35,00

35,00
4,9400
1,7290
0,9880
60,5150
0,0000

60,5150
Spolu
35,00
0,00
35,00

Náhrada za ujmu
60,52 €
0,00 €
60,52 €

Náhrada škody vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch za december 2020 v zmysle vyššie uvedeného
predstavuje spolu sumu 60,52 EUR.

80. Obdobie január 2021 - december 2021:
Fond pracovného času a služobná pohotovosť: Za 12 mesiacov, t. j. 365 dní pri naplánovanej 24

hodinovej službe na každý tretí deň by v tomto období každý hasič mal odpracovať 121,67 zmenových
služieb (365 dní : 3 zmeny), čo predstavuje celkovo 2.920,08 odpracovaných hodín za uvedené obdobie
(121,67 zmenových služieb x 24 hodín). Priemerný počet týždňov za obdobie 12 mesiacov predstavuje
52,14 týždňov (365 dní : 7 dní). Pri počte odpracovaných hodín 2.920,08 a priemernom počte týždňov
52,14 v tomto období, tak priemerný týždenný pracovný čas hasiča na pracovisku pri existujúcom

spôsobe rozvrhu služobných zmien predstavuje v priemere 56 hodín (2.920,08 hodín : 52,14 týždňov),
čo rozhodne presahuje týždenný pracovný čas určený Smernicou priemerne o 8 hodín každý týždeň.

V jeho prípade za obdobie január 2021 až december 2021 predstavuje:
(i) fond pracovného času 1998,10 hodín;

(ii) určená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 503,42 hodín;
(iii) nariadená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ v rozsahu 1,16 hodín.

Spolu služobná pohotovosť určená podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ a nariadená podľa § 92 ods. 2 ZoHaZZ
v rozsahu 504,58 hodín. Na uvedené časové obdobie roku 2021 pripadá v priemere 52,14 pracovných

týždňov, čo potom v jeho prípade znamená, že za uvedený časový úsek roku 2021 dosiahol jeho
priemerný týždenný pracovný čas 48 hodín (2502,68 hodín : 52,14 týždňov).

V období január 2021 až december 2021 podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ odpracoval 489,42 hodín 15%-
nej určenej služobnej pohotovosti, za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 15% z príslušnej časti

služobného platu za každú hodinu a 14 hodín 30%-nej určenej služobnej pohotovosti v čase pracovného
pokoja, za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 30% z príslušnej časti služobného platu za každú
hodinu. Služobnú pohotovosť, ktorá mu bola nariadená podľa § 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ v tomto
období odpracoval v rozsahu 1,16 hodiny.

Počet hodín odpracovanej určenej
služobnej
pohotovosti za mesiac(§ 92 ods. 1 ZoHaZZ)
Určená pohotovosť spolu
(15% a

30%)
Hodinová sadzba
Rozdiel
35%
(medzi odmenou za

nariadenú a určenú pohotovosť)
Rozdiel
20%
(medzi odmenou za
nariadenú a určenú pohotovosť)
Nemajetková ujma za

mesiac za
15%-nú určenú pohotovosť
Nemajetková ujma za
mesiac za
30%-nú určenú pohotovosť

Nemajetková ujma za
mesiac spolu
(15%-ná a
30%-ná pohotovosť)

15%
30%
(hodín)
(€)
(€)

(€)
(€)
(€)
(€)

2021

1/2021
56,00

56,00
5,2394
1,8338
1,0479

102,6922
0,0000
102,6922
2/2021
56,00

56,00
5,2394
1,8338
1,0479

102,6922
0,0000
102,6922
3/202149,00

49,00

5,2394
1,8338
1,0479
89,8557
0,0000

89,8557
4/2021
0,00

0,00
5,2394

1,8338
1,0479
0,0000
0,0000
0,0000

5/2021
52,56

52,56
6,7545

2,3641
1,3509
124,2558
0,0000
124,2558

6/2021
54,38

54,38
6,7545

2,3641
1,3509
128,5584
0,0000
128,5584

7/2021
42,00

42,00
6,7545

2,3641
1,3509
99,2912
0,0000
99,2912

8/2021
56,00

56,00
6,7545

2,3641
1,3509
132,3882
0,0000132,3882
9/2021
28,00

28,00
6,7545
2,3641
1,3509

66,1941
0,0000
66,1941
10/2021
13,82

13,82
6,7545
2,3641
1,3509
32,6715

0,0000
32,6715
11/2021
41,16
7,00

48,16
6,7545
2,3641
1,3509
97,3053

9,4563
106,7616
12/2021
40,50
7,00

47,50
6,9545
2,4341
1,3909
98,5800

9,7363
108,3163
Spolu
489,42
14,00

503,42
Náhrada za ujmu
1 074,48 €
19,19 €
1 093,67 €

Náhrada škody vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch za rok 2021 (január 2021 – december 2021
vrátane) v zmysle vyššie uvedeného predstavuje spolu sumu 1093,67 EUR.

81. Obdobie január 2022 - december 2022:

Fond pracovného času a služobná pohotovosť: Za 12 mesiacov, t. j. 365 dní pri naplánovanej 24
hodinovej službe na každý tretí deň by v tomto období každý hasič mal odpracovať 121,67 zmenových
služieb (365 dní : 3 zmeny), čo predstavuje celkovo 2.920,08 odpracovaných hodín za uvedené obdobie
(121,67 zmenových služieb x 24 hodín). Priemerný počet týždňov za obdobie 12 mesiacov predstavuje52,14 týždňov (365 dní : 7 dní). Pri počte odpracovaných hodín 2.920,08 a priemernom počte týždňov
52,14 v tomto období, tak priemerný týždenný pracovný čas hasiča na pracovisku pri existujúcom
spôsobe rozvrhu služobných zmien predstavuje v priemere 56 hodín (2.920,08 hodín : 52,14 týždňov),

čo rozhodne presahuje týždenný pracovný čas určený Smernicou priemerne o 8 hodín každý týždeň.

V jeho prípade za obdobie január 2022 až december 2022 vrátane predstavuje:
(i) fond pracovného času predstavuje 1958 hodín;
(ii) určená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 715,46 hodín;

(iii) nariadená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ v rozsahu 2,51 hodín.

Spolu služobná pohotovosť určená podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ a nariadená podľa § 92 ods. 2 ZoHaZZ
v rozsahu 717,97 hodín. Na uvedené časové obdobie roku 2022 pripadá v priemere 52,14 pracovných
týždňov, čo potom v jeho prípade znamená, že za uvedený časový úsek roku 2022 dosiahol jeho
priemerný týždenný pracovný čas 51,32 hodín (2675,97 hodín : 52,14 týždňov).

V období január 2022 až december 2022 vrátane podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ odpracoval 691,46 hodín
15%-nejurčenejslužobnejpohotovosti,zaktorúmuprináležalaodmenavrozsahu15%zpríslušnejčasti
služobného platu za každú hodinu a 24 hodín 30%-nej určenej služobnej pohotovosti v čase služobného
pokoja, za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 30% z príslušnej časti služobného platu za každú

hodinu. Služobnú pohotovosť, ktorá mu bola nariadená podľa § 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ, v tomto
období odpracoval v rozsahu 2,51 hodín.

Počet hodín odpracovanej určenej

služobnej
pohotovosti za mesiac
(§ 92 ods. 1 ZoHaZZ)
Určená pohotovosť spolu
(15% a 30%)

Hodinová sadzba
Rozdiel
35%
(medzi odmenou za
nariadenú a určenú pohotovosť)

Rozdiel
20%
(medzi odmenou za
nariadenú a určenú pohotovosť)
Nemajetková ujma za

mesiac za
15%-nú určenú pohotovosť
Nemajetková ujma za
mesiac za
30%-nú určenú pohotovosť

Nemajetková ujma za
mesiac spolu
(15%-ná a 30%ná pohotovosť)

15%

30%
(hodín)
(€)
(€)
(€)

(€)
(€)
(€)2022

1/2022
40,00
8,00
48,00
6,9545

2,4341
1,3909
97,3630
11,1272
108,4902
2/2022

63,64

63,64
6,9545
2,4341

1,3909
154,9045
0,0000
154,9045
3/2022

64,00

64,00
6,9545
2,4341

1,3909
155,7808
0,0000
155,7808
4/2022

64,00

64,00
6,9545
2,4341

1,3909
155,7808
0,0000
155,7808
5/2022

72,00

72,00
6,9545
2,4341

1,3909
175,2534
0,0000
175,2534
6/2022

54,91

54,91
6,95452,4341
1,3909
133,6551

0,0000
133,6551
7/2022
51,88

51,88
7,1182
2,4914
1,4236
129,2523
0,0000

129,2523
8/2022
52,42

52,42

7,1182
2,4914
1,4236
130,5976
0,0000

130,5976
9/2022
64,00

64,00

7,1182
2,4914
1,4236
159,4477
0,0000

159,4477
10/2022
40,00

40,00

7,1182
2,4914
1,4236
99,6548
0,0000

99,6548
11/2022
70,08
8,00
78,08

7,3848
2,5847
1,4770
181,1344
11,8157

192,9501
12/2022
54,53
8,0062,53
7,3848
2,5847

1,4770
140,9426
11,8157
152,7583
Spolu

691,46
24,00
715,46
Náhrada za ujmu
1 713,77 €
34,76 €

1 748,53 €

Náhrada škody vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch za rok 2022 (január 2022 – december 2022
vrátane) v zmysle vyššie uvedeného predstavuje spolu sumu 1.748,53 EUR.

82. Obdobie január 2023 až máj 2023 vrátane:
Fond pracovného času a služobná pohotovosť: Za 5 mesiacov, t. j. 151 dní pri naplánovanej 24 hodinovej
službe na každý tretí deň by v tomto období každý hasič mal odpracovať 50,33 zmenových služieb
(151 dní : 3 zmeny), čo predstavuje celkovo 1207,92 odpracovaných hodín za uvedené obdobie (50,33

zmenových služieb x 24 hodín). Priemerný počet týždňov za obdobie 5 mesiacov predstavuje 21,57
týždňov (151 dní : 7 dní). Pri počte odpracovaných hodín 1207,92 a priemernom počte týždňov 21,57
v tomto období, tak priemerný týždenný pracovný čas hasiča na pracovisku pri existujúcom spôsobe
rozvrhuslužobnýchzmienpredstavujevpriemere56hodín(1207,92hodín:21,57týždňov),čorozhodne
presahuje týždenný pracovný čas určený Smernicou priemerne o 8 hodín každý týždeň.

V jeho prípade za obdobie január 2023 až máj 2023 vrátane (t. j. od 01.01.2023 do 31.05.2023)
predstavuje:
(i) fond pracovného času predstavuje 811 hodín;
(ii) určená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 323,03 hodín;

(iii) nariadená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ v rozsahu 2,19 hodín.

Spolu služobná pohotovosť určená podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ a nariadená podľa § 92 ods. 2 ZoHaZZ
v rozsahu 325,22 hodín. Na uvedené časové obdobie roku 2023 pripadá v priemere 21,57 pracovných
týždňov, čo potom v jeho prípade znamená, že za uvedený časový úsek roku 2023 dosiahol jeho

priemerný týždenný pracovný čas 52,68 hodín (1136,22 hodín : 21,57 týždňov).

V období január 2023 až máj 2023 vrátane podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ odpracoval 315,03 hodín 15%-
nej určenej služobnej pohotovosti, za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 15% z príslušnej časti
služobného platu za každú hodinu, a 8 hodín 30%-nej určenej služobnej pohotovosti v čase služobného

pokoja, za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 30% z príslušnej časti služobného platu za každú
hodinu. Služobnú pohotovosť, ktorá mu bola nariadená podľa § 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ, v tomto
období odpracoval v rozsahu 2,19 hodín.

Počet hodín odpracovanej určenej
služobnej
pohotovosti za mesiac
(§ 92 ods. 1 ZoHaZZ)
Určená pohotovosť spolu

(15% a
30%)
Hodinová sadzba
Rozdiel35%
(medzi odmenou za
nariadenú a určenú pohotovosť)

Rozdiel
20%
(medzi odmenou za
nariadenú a určenú pohotovosť)
Nemajetková ujma za

mesiac za
15%-nú určenú pohotovosť
Nemajetková ujma za
mesiac za
30%-nú určenú pohotovosť
Nemajetková ujma za

mesiac spolu
(15%-ná a
30%-ná pohotovosť)

15%

30%
(hodín)
(€)
(€)
(€)

(€)
(€)
(€)

2023

1/2023
70,01
8,00

78,01
7,8394
2,7438
1,5679
192,0927

12,5430
204,6358
2/2023
56,00

56,00
7,8394
2,7438
1,5679
153,6522

0,0000
153,6522
3/2023
70,40

70,40
7,8394
2,7438
1,5679193,1628
0,0000
193,1628

4/2023
48,00

48,00
7,8394

2,7438
1,5679
131,7019
0,0000
131,7019
5/2023

70,62

70,62
7,8394
2,7438

1,5679
193,7664
0,0000
193,7664
Spolu

315,03
8,00
323,03
Náhrada za ujmu
864,38 €

12,54 €
876,92 €

Náhrada škody vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch za obdobie január 2023 až máj 2023 vrátane
v zmysle vyššie uvedeného predstavuje spolu sumu 876,92 EUR.

83. Celková výška náhrady škody vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch, za žalované obdobie
december 2020 až máj 2023 vrátane (t. j. od 01.12.2020 do 31.05.2023), teda pri odpracovaných
hodinách určenej služobnej pohotovosti podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 1576,91 hodín predstavuje
súhrnne sumu vo výške 3.779,64 EUR, ktorej zaplatenia sa touto žalobou domáha.

84. S poukazom na všetky vyššie uvedené skutočnosti má za to, že touto žalobou uplatnený nárok
je v celom rozsahu dôvodný a opodstatnený. V príčinnej súvislosti s nesprávnou resp. neúplnou
transpozíciou Smernice do právneho poriadku Slovenskej republiky, konkrétne do zákona č. 315/2001
Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, za ktorú zodpovedá žalovaný na princípe absolútnej objektívnej

zodpovednosti, došlo k porušeniu jeho práv vyplývajúcich z úniového práva, konkrétne Smernice
Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo dňa 04.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie
pracovného času, v priamom dôsledku čoho došlo aj k strate odpočinku, porušeniu jeho osobnostných
práv a tým aj k založeniu jeho nároku na náhradu škody vzniknutej porušením úniového práva, za ktorú
škodu zodpovedá žalovaný.

85. Žalobca ku vyjadreniu žalovaného písomným podaním zo dňa 11.10.2023 uviedol, že tvrdenia
a argumentáciu žalovaného uvedené vo vyjadrení k žalobe považuje za nesprávne, nedôvodné a v
podstatnej miere za zavádzajúce. Je zarážajúce, že žalovaný na svojej argumentácii a tvrdeniach
naďalej zotrváva aj napriek tomu, že z doterajších právoplatných súdnych rozhodnutí vydaných v

obdobných sporoch musí vedieť, že jeho argumentácia je nesprávna a právne neudržateľná. Podľa jeho
názoru námietky žalovaného nie sú spôsobilé spochybniť dôvodnosť jeho žaloby.

86. K pôsobnosti Smernice 2003/88/ESV článku II. Vyjadrenia k žalobe žalovaný v zásade tvrdí, že podľa jeho názoru sa Smernica Európskeho
parlamentu a Rady zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej
aj „Smernica“) v plnom rozsahu nevzťahuje na služobný pomer príslušníkov Hasičského a záchranného

zboru (ďalej aj „HaZZ“), ktorí pôsobia podľa zák. č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom
zbore (ďalej aj „ZoHaZZ“). Poukázal pritom na to, že príslušníci HaZZ vykonávajúci zásahovú činnosť,
plnia okrem úloh na úseku ochrany pred požiarmi aj úlohy na úseku civilnej ochrany obyvateľstva,
predovšetkým v oblasti priameho výkonu záchranárskych činností, z čoho potom žalovaný vyvodzuje
záver, že štátnu službu príslušníkov HaZZ možno subsumovať pod negatívne vymedzenie pôsobnosti

Smernice 89/391/EHS v článku 2 ods. 2 tejto smernice, a preto sa údajne Smernica na služobný pomer
príslušníkov HaZZ nevzťahuje. Podľa žalovaného preto nemohli byť ustanovenia Smernice voči nemu
porušené. S týmto právnym názorom žalovaného zásadne nesúhlasí a považuje ho za jednoznačne
nesprávny a zavádzajúci, a to z nasledovných dôvodov:

87. V kontexte uvedenej argumentácie žalovaného je potrebné v prvom rade zdôrazniť, že k pôsobnosti

Smernice2003/88/ESnahasičov(tedanepochybneajnahasičov-príslušníkovHaZZ)poskytolzáväzný
výklad Súdny dvor vo svojej judikatúre, a to napr. v rozsudku v spojených veciach C-397/01 až C-403/01
zo dňa 05.10.2004 vo veci J., rovnako aj v uznesení vo veci C-52/04 zo dňa 14.07.2005 vo veci J. K.
H. R..
Podľa uznesenia C-52/04 zo dňa 14.07.2005 vo veci J. K. H. R.:

„61. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy je opodstatnené odpovedať na položenú otázku tak,
že článok 2 smernice 89/391 a článok 1 ods. 3 smernice 93/104 sa majú vykladať v tom zmysle, že
činnosti vykonávané zásahovými silami takej verejnej hasičskej služby, akou je verejná služba, o ktorú
ide v konaní vo veci samej, obvykle patria do pôsobnosti uvedených smerníc, takže článku 6 bodu 2
smernice 93/104 v zásade odporuje prekročenie maximálnej hranice 48 hodín určenej ako maximálny

týždenný pracovný čas vrátane pohotovosti na určenom mieste,“

88. Súdny dvor aj v citovanom rozhodnutí vo veci J. K. H. R. dospel k jednoznačnému záveru, že
jediným cieľom výnimky, ktorá je uvedená v článku 2 ods. 2 prvom odseku Smernice 89/391/EHS, na
ktorú žalovaný poukazuje1, bolo zabezpečenie riadnej činnosti služieb nevyhnutných na účely ochrany

bezpečnosti, zdravia, ako aj verejného poriadku v prípade závažných a svojim rozsahom mimoriadnych
okolností (napríklad v prípade prírodnej alebo technologickej katastrofy), pre ktoré je charakteristická
najmä tá skutočnosť, že môžu pracovníkov vystaviť rizikám, ktoré nie sú zanedbateľné, pokiaľ ide o
ich bezpečnosť a/alebo zdravie a ktoré, vzhľadom na ich povahu a nepredvídateľnosť, nie je možné
zohľadniť pri rozvrhu pracovného (služobného) času zásahových a bezpečnostných zložiek.

89. V tomto prípade je potrebné zdôrazniť, že činnosti, ktoré vykonávajú príslušníci sa nijako neodlišujú,
pokiaľ ide o rámec výkonu činností a ich povahu, od tých činností, ktoré viedli k vydaniu predmetného
rozhodnutia Súdneho dvora vo veci J. K. H. R., a teda tento záväzný výklad Súdneho dvora týkajúci
sa Smernice 89/391/EHS je nepochybne možné uplatniť aj v tejto právnej veci. Aj vzhľadom na túto

skutočnosť má teda jednoznačne za to, že tak ustanovenia Smernice 2003/88/ES, ako aj Smernice
89/391/EHS, sa vzťahujú aj na hasičov – príslušníkov HaZZ v Slovenskej republike v celom rozsahu.

90. Napokon Súdny dvor aj v ťažiskovom rozsudku C-429/09 zo dňa 25.11.2010 vo veci G. H. úplne
jednoznačne uviedol a záväzne judikoval, že z rozsahu úpravy Smernice 2003/88/ES nie sú vyňatí ani

hasiči (teda nepochybne ani hasiči ako on, teda príslušníci HaZZ), keď v rozsudku v predmetnej veci
výslovne konštatuje, že:
„33. Na úvod treba pripomenúť, že článok 6 písm. b) smernice 2003/88 predstavuje pravidlo sociálneho
práva Únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou
požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom

povinnosť stanoviť 48 hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je
výslovne stanovené, že zahŕňa nadčasy, a od ktorej sa v prípade neprebratia článku 22 ods. 1 tejto
smernice do vnútroštátneho práva nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je
činnosť hasičov, o ktorú ide vo veci samej, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu dotknutého
pracovníka (pozri v tomto zmysle rozsudky z 5. októbra 2004, J. B. A., C-397/01 až C-403/01, Zb. s.

I-8835, body 98 a 100, ako aj H., už citovaný, body 33 až 35 a 38).“

91. Už len s prihliadnutím na citované rozhodnutia Súdneho dvora je jednoznačne zrejmé, že
argumentácia žalovaného o tom, že sa Smernica nevzťahuje na príslušníkov HaZZ, je zjavne nesprávnaa nedôvodná. V súvislosti s výkladom Súdneho dvora v uvedených rozhodnutiach ohľadne pôsobnosti
Smernice na hasičov je potrebné napokon zdôrazniť, že vnútroštátny súd je povinný plne uplatňovať a
rešpektovaťvýkladprávaEurópskejúnie,ktorýpodalSúdnydvor(rozsudokC-261/21zodňa07.07.2022

vo veci H. R. L. E.), a teda aj súd prejednávajúci tento spor je záväzným výkladom Súdneho dvora
viazaný. Záver, že Smernica sa vzťahuje na príslušníkov HaZZ, napokon jednoznačne potvrdzuje aj tá
elementárna skutočnosť, že v bode 5 prílohy č. 4 ZoHaZZ je uvedené, že žalovaný (Slovenská republika)
do zákona transponoval predmetnú Smernicu, a teda sám ju vzťahuje na hasičov – príslušníkov HaZZ.
Nemôžu byť teda žiadne pochybnosti o tom, že Smernica sa v celom rozsahu vzťahuje aj na (žalobcu)

ako hasiča – príslušníka HaZZ.

92. Okrem uvedeného je však pre úplnosť potrebné uviesť aj tú skutočnosť, že výklad ustanovení
Smernice ohľadne negatívnej a pozitívnej výnimky, tak ako ho prezentuje žalovaný, je zjavne nesprávny
a neobstojí z nasledovných dôvodov:
Článok 1 ods. 3 Smernice definuje rozsah svojej pôsobnosti na všetky odvetvia činností, verejné

aj súkromné, pričom výslovne odkazuje na článok 2 Smernice 89/391/EHS. Smernica 89/391/EHS
sa podľa jej článku 2 ods. 1 uplatňuje na „všetky odvetvia činnosti a to verejné aj súkromné“, ku
ktorým činnostiam okrem iného patria všeobecne uvedené činnosti služieb (napr. priemysel, obchod,
administratíva, služby atď.). Ako vyplýva z článku 2 ods. 2 prvý pododsek Smernice 89/391/EHS, táto
sa neuplatňuje len tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné

činnostiverejnýchslužieb(akýmisúnapríkladslužbyvoblasticivilnejochrany).Tátovýnimkabolaprijatá
len za účelom zabezpečiť riadne fungovanie služieb nevyhnutných na ochranu verejnej bezpečnosti,
zdravia a poriadku, ak nastane osobitne vážna situácia, pre ktorú je typické, že nie je možné rozvrhnúť
čas pre zásahové a záchranné tímy.

93. Na jeho služobnú činnosť, ktorú ako hasič vykonáva, sa však výnimka stanovená v článku 2 ods. 2
prvý pododsek Smernice 89/391/EHS jednoznačne nevzťahuje. Je potrebné poukázať na cieľ Smernice
89/391/EHS, ktorý je zameraný na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri
práci. Rovnako aj zo znenia jej článku 2 ods. 1 vyplýva, že rozsah jej pôsobnosti je nutné chápať
širšie. Naopak, výnimky z pôsobnosti tejto smernice uvedené v článku 2 ods. 2 v prvom pododseku,

je potrebné vykladať zužujúco – tento článok nevylučuje z pôsobnosti smernice služby civilnej ochrany
ako také, ale len „určité osobitné činnosti“ týchto služieb, ak charakteristiky vlastné pre určité osobitné
činnosti odporujú použitiu ustanovení predmetnej smernice. Táto výnimka zo široko vymedzeného
rozsahu pôsobnosti Smernice 89/391/EHS sa musí vykladať tak, že jej rozsah pôsobnosti sa obmedzuje
na prípady nevyhnutnej ochrany záujmov, ktoré dovoľuje smernica členským štátom chrániť. Z tohto

hľadiska výnimka uvedená v článku 2 ods. 2 prvom pododseku Smernice 89/391/EHS bola prijatá len za
účelom zabezpečiť riadne fungovanie služieb nevyhnutných na ochranu verejnej bezpečnosti, zdravia
a poriadku, ak nastane osobitne vážna situácia alebo situácia osobitného rozsahu - napríklad prírodná
katastrofa - pre ktorú je typické, že nie je možné rozvrhnúť pracovný čas pre zásahové a záchranné tímy.

94. Ak prihliadne na štandardnú činnosť resp. náplň práce, ktorú vykonávajú hasiči – príslušníci HaZZ
tak je zjavné, že uvedená výnimka Smernice 89/391/EHS sa na túto služobnú činnosť nevzťahuje.
Negatívna výnimka z rozsahu pôsobnosti smernice, ktorú Smernica 89/391/EHS predpokladá, sa totiž
úplne zjavne odlišuje od obvyklej obsahovej náplne služobnej činnosti a pracovných úloh hasiča.
Príslušníci HaZZ jednoznačne nespadajú pod „civilnú ochranu“ a to bez ohľadu na to, že zriedkavo

vykonávajú niektoré činnosti, ktoré pod civilnú ochranu patria, a to už len preto, že primárne plnia hasiči
úplne iné úlohy než tie, ktoré sú typické pre civilnú ochranu.

95. Aj keď jeho služobná činnosť hasiča okrem plnenia základných úloh pri hasení požiarov zahŕňa
aj úlohy na úseku civilnej ochrany obyvateľstva (napr. poskytovanie záchranárskych činností pri

mimoriadnych udalostiach, haváriách, povodniach a pod.), tak za obvyklých podmienok je možné
činnosti spojené s touto činnosťou vopred plánovať, vrátane plánovania pracovného (služobného) času
tak, ako je to v prípade hasičov v HaZZ bežné. Služobné zmeny sú totiž rozvrhované spôsobom, aký už
v žalobe opísal, už dlhoročne a v zásade nezmenene (24 hodinová zmena po ktorej by mali nasledovať
2 dni voľna), pričom na tomto rozvrhovaní práce nič nezmenila ani pandémia COVID-19. Okrem toho,

kritérium, ktoré použil zákonodarca európskeho spoločenstva na určenie pôsobnosti Smernice 89/391/
EHS,sanezakladánapríslušnostipracovníkovktakýmrozličnýmodvetviamčinnostiuvedenýmvčlánku
2ods.2prvýpododsektejtosmernice,akýmisúvovšeobecnostiozbrojenésily,políciaacivilnáochrana,
ale vyplýva výlučne a len z osobitnej povahy úloh vykonávaných zamestnancami v týchto odvetviach.Tak Smernica 2003/88/ES, ako aj Smernica 89/391/EHS, sa teda jednoznačne uplatňujú aj na činnosť
hasičov, aj keď tieto činnosti zásahové sily v teréne vykonávajú bez ohľadu na to, či sú zamerané na boj
proti požiarom alebo poskytnutie pomoci iným spôsobom, ak sú vykonávané za obvyklých podmienok

v súlade s poslaním, ktoré bolo zverené príslušnej službe.

96. Vzhľadom na uvedené má jednoznačne za to, že služobná činnosť hasiča ako príslušníka HaZZ
nepochybne patrí do pôsobnosti Smernice a táto sa preto na neho vzťahuje v celom rozsahu. Práca
hasiča v žiadnom prípade nie je vyňatá z pôsobnosti Smernice tak, ako sa to nesprávne a účelovo snaží

prezentovať žalovaný.

97. K nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného
Pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného (štátu) podrobne zdôvodnil už v podanej žalobe (viď odseky 26
– 27 žaloby), pričom jeho argumentácia o pasívnej vecnej legitimácii štátu je založená na konštantnej
judikatúre Súdneho dvora. Na tejto argumentácii naďalej v celom rozsahu zotrváva a v podrobnostiach

na ňu poukazuje. Žalovaný síce vo Vyjadrení k žalobe zásadne namieta nedostatok svojej pasívnej
vecnej legitimácie v konaní, avšak svoje tvrdenia v tomto smere nepodporuje žiadnou podrobnejšou
právnou argumentáciou a zároveň zjavne „prehliada“, že otázka pasívnej vecnej legitimácie členského
štátu v prípade škody spôsobenej jednotlivcovi porušením úniového práva je založená na konštantnej
judikatúre Súdneho dvora.

98. Na jednej strane tu teda máme právny názor žalovaného, ktorý vo všetkých obdobných sporoch
sústavne (a vždy neúspešne) namieta a popiera pasívnu vecnú legitimáciu štátu, na druhej strane tu
však máme dlhoročne ustálenú rozhodovaciu prax Súdneho dvora a napokon už aj súdov Slovenskej
republiky v obdobných sporoch, s ktorými je žalovaným prezentovaný právny názor v absolútnom

rozpore. Je teda viac než zjavné, že len všeobecný, žalovaným formálne deklarovaný nesúhlas s
danosťou jeho pasívnej vecnej legitimácie v konaní, nemôže obstáť. Napriek tejto skutočnosti však
nad rámec už v žalobe uvedených skutočností ešte k otázke pasívnej vecnej legitimácie žalovaného
považuje za potrebné pre úplnosť uviesť nasledovné skutočnosti:

99. Opätovne zdôrazňuje tú základnú skutočnosť, že podanou žalobou sa domáha náhrady škody
vzniknutej porušením úniového práva, a to konkrétne práva na maximálny pracovný čas. K
tomuto porušeniu úniového práva došlo v dôsledku nesprávneho prebratia Smernice, pretože ani
po deklarovanom prebratí tejto Smernice do vnútroštátneho právneho poriadku (do ZoHaZZ) nie
je v podmienkach Slovenskej republiky jemu ako hasičovi (príslušníkovi HaZZ) reálne garantovaný

maximálne 48 hodinový týždenný pracovný čas. V zmysle článku 288 Zmluvy o fungovaní Európskej
únie je smernica záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý
sa má dosiahnuť, pričom voľba foriem a metód sa ponecháva vnútroštátnym orgánom. Prijatie všetkých
opatrení vnútroštátneho práva potrebných na vykonanie právne záväzných aktov Európskej únie (teda aj
smerníc)jevzmyslečlánku291ZmluvyofungovaníEurópskejúnieuloženépriamosamotnýmčlenským

štátom. Práve preto členské štáty zodpovedajú za škodu vzniknutú porušením úniového práva v prípade
nesprávne transponovanej smernice, resp. v prípade uplatňovania právneho predpisu, do ktorého bola
smernica prebratá takým spôsobom, že sa nedosahuje cieľ smernice (v tomto prípade započítavanie
služobnej pohotovosti do pracovného času a neprekračovanie maximálne 48 hodinového týždenného
pracovného času) a to za splnenia predpokladu, že sú splnené 3 podmienky na vznik zodpovednosti

štátu za takúto škodu v zmysle judikatúry Súdneho dvora (k tomu viď odseky 28 – 32 žaloby).

100. Ako pritom explicitne vyplýva zo znenia článku 29 Smernice: „Táto smernica je adresovaná
členským štátom.“ Žalovaný ako členský štát Európskej únie a adresát Smernice po vstupe Slovenskej
republiky do Európskej únie je zodpovedný za prijatie všetkých opatrení legislatívnej a aj faktickej

povahy s cieľom dosiahnutia účelu Smernice. V prípade, že si štát túto povinnosť neplní, je zodpovedný
aj za nesprávnu aplikáciu Smernice, pokiaľ k nesprávnej aplikácii Smernice došlo v dôsledku jej
nesprávneho prebratia resp. neprebratia do právneho poriadku Slovenskej republiky. Nakoľko Smernica
je určená štátu, teda žalovanému, ktorý zodpovedá za jej správne prebratie, v spore o náhradu škody
spôsobenej nesprávnym prebratím (resp. neprebratím) tejto Smernice je potom nepochybne pasívne

vecne legitimovaný štát – žalovaný.

101. Keďže žalobou uplatnený nárok na náhradu škody má svoj základ v porušení práva vyplývajúceho
zo Smernice, ku ktorému došlo v čase, keď vykonával služobný pomer k štátu, je aj z tohto hľadiskapasívne vecne legitimovaným štát (t. j. žalovaný), nie štátny orgán, ktorý v mene štátu konal, pretože v
takýchto prípadoch za konanie štátneho orgánu taktiež zodpovedá štát. V týchto súvislostiach zároveň
poukazuje aj na ďalšiu ustálenú rozhodovaciu prax Súdneho dvora. (rozsudok C-46/93 a C-48/93 zo

dňa 05.03.1996 vo veci I. K. J. F., rozsudok C-224/01 zo dňa 30.09.2003 vo veci S.).

102. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, ako aj na už v žalobe uvedenú argumentáciu, ktorá
je založená na dlhodobo ustálenej judikatúre Súdneho dvora, považuje za úplne jednoznačné a
nepochybné, že štát – žalovaný, je pasívne vecne legitimovaný vo vzťahu k nároku na náhradu

škody spôsobenej porušením úniového práva. Námietky žalovaného ohľadne údajnej neexistencie
jeho pasívnej vecnej legitimácie preto považuje za zjavne nesprávne a nedôvodné. Má za to, že o
pasívnej vecnej legitimácii žalovaného štátu, ktorý je zodpovedný za dodržiavanie, rešpektovanie a
zabezpečovanie dodržiavania a rešpektovania práva Európskej únie, nemožno mať absolútne žiadne
pochybnosti.

103. Ďalej k argumentácii žalovaného o údajne správnej a úplnej transpozícii Smernice uvádza
nasledovné:
Transpozícia článku 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES

104. Žalovaný uvádza, že zmysel článku 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES je transponovaný v

ustanoveniach § 85 a nasl. ZoHaZZ, upravujúcich služobný čas hasičov, služobnú pohotovosť, štátnu
službu nadčas a dovolenku s tým, že ustanovenia § 85, § 91 a § 92 ZoHaZZ a ustanovenia Kolektívnych
zmlúv vyššieho stupňa pre príslušníkov HaZZ na roky 2019-2022 údajne správne transponujú článok 2
ods.1Smernice2003/88/ES.Žalovanýtedavpodstatetvrdí,žepredmetnýčlánokSmernicebolprevzatý
do právneho poriadku Slovenskej republiky správne a úplne. K týmto tvrdeniam žalovaného uvádza

nasledovné:

105. Je síce možné v zásade súhlasiť s tvrdením žalovaného, že podľa ZoHaZZ ide v prípade služobnej
pohotovosti o výkon štátnej služby, táto skutočnosť je však pre merito tohto sporu nepodstatná a
irelevantná. Základnou podstatou tohto sporu totiž je, že služobná pohotovosť sa mu ako hasičovi

nezapočítava do služobného (pracovného) času a teda odslúžená služobná pohotovosť nie je
vykazovaná ako odpracovaný čas, pričom práve preto, resp. „vďaka“ tomu, z hľadiska žalovaným
formálne vykazovaného počtu odpracovaných hodín, nedochádza k porušovaniu Smernice 2003/88/ES,
keďže takto evidenčne („na papieri“) nie je prekračovaný maximálny 48 hodinový týždenný pracovný
čas. Služobná pohotovosť je síce považovaná za výkon štátnej služby (čo nie je sporné a najmä to v tejto

veci ani nie je podstatné), avšak nie je započítavaná do služobného (pracovného) času, čo je zásadný
a diametrálny rozdiel!

106. Už len z rozvrhnutia služobného (pracovného) času hasičov je zjavné, že toto priamo vylučuje
možnosť dodržania a neprekročenia maximálne 48 hodinového týždenného pracovného času, o čom

žalovaný úplne nepochybne vie a musí vedieť. Rovnako tak je potrebné zdôrazniť, že po minimálne 24
hodín trvajúcej zmene (ktoré môže byť predĺžená výjazdom) by mal mať 2 dni voľna, avšak ani tieto 2
dni voľna na regeneráciu po práci reálne k dispozícii častokrát nemá. Ako hasič v rámci HaZZ je povinný
pravidelne absolvovať rôzne kurzy a školenia, ktoré im služobný úrad plánuje spravidla práve na obdobie
medzi služobnými zmenami, teda v rámci tých 2 dní, ktoré by mal mať medzi zmenami voľno.

107. Práve na čas medzi zmenami, teda práve na obdobia, ktoré by mali predstavovať 2 dni odpočinku,
sú im totiž pravidelne nariaďované rôzne kurzy, školenia a výcviky, ktoré sú povinní absolvovať, pričom
za čas strávený na týchto kurzoch nedostávajú žiadnu odmenu, ale len náhradné voľno. Toto náhradné
voľno sú však povinní čerpať prioritne pred čerpaním dovolenky, pričom 2 krát do roka (vždy po pol roku)

sa náhradné voľno „nuluje“, čo znamená, že ak si ho dovtedy nestihne vyčerpať, toto náhradné voľno
prepadá bez náhrady. Keďže sú takto nútení prednostne čerpať náhradné voľno, je potom problém s
čerpaním dovoleniek, ktoré častokrát nestihnú reálne vyčerpať.

108. Pokiaľ žalovaný poukazuje na kolektívne zmluvy na roky 2019 – 2023, tieto sú rovnako pre

posúdenie podstaty sporu úplne irelevantné a nijako nevyvracajú rozhodujúce skutkové a z nich
vyplývajúce právne tvrdenia. Počas žalovaného obdobia slúžil v 24 hodinových zmenách, z ktorých 17
hodín pripadalo na služobný čas a 7 hodín na služobnú pohotovosť (do konca roka 2021), resp. 16
hodín služobný čas a 8 hodín služobnej pohotovosti (od 01.01.2022). Kolektívne zmluvy, ktoré by malizabezpečovať väčšiu ochranu práv zamestnancov, v tomto prípade viedli k tomu, že ich postavenie
sa ešte zhoršilo, keďže od 01.01.2022 nie je do pracovného času započítavaných o ďalšiu 1 hodinu
naviac, keďže určená služobná pohotovosť bola predĺžená zo 7 na 8 hodín denne, pričom žiadna z

týchto odpracovaných hodín pohotovosti nie je žalovaným (ani našim služobným úradom) považovaná
za pracovný (a teda ani odpracovaný) čas.

109. Ak žalovaný poukazuje na kolektívne zmluvy, tu je už len potrebné uviesť, že akákoľvek kolektívna
zmluva bez ohľadu na jej formu, obsah a znenie nemôže byť vo svojich dôsledkoch v rozpore so

smernicou a teda nemôže ani zmeniť úpravu vyplývajúcu z článku 6 písm. b) Smernice stanovujúcu
maximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas, rovnako ani nemôže zmeniť definíciu toho, čo sa
považuje za pracovný čas podľa článku 2 ods. 1 Smernice a teda, že za súčasť pracovného času je
nevyhnutné považovať aj čas služobnej pohotovosti. Obranu žalovaného poukazovaním na kolektívne
zmluvy preto považuje vzhľadom na merito sporu za právne absolútne irelevantnú a už len dodáva, že
aj kolektívne zmluvy sú čo do dĺžky pracovného času sústavne porušované. Ako totiž už bolo aj vyššie

uvedené, napr. kolektívna zmluva na rok 2023 stanovuje 37,5 hodinový týždenný pracovný čas hasiča,
čo je v reálnych podmienkach výkonu práce zásahových hasičov doslova iluzórne.

110. Vnútroštátne právo (ZoHaZZ) a kolektívne zmluvy síce formálne stanovujú týždenný služobný
čas hasičov, avšak tieto obmedzenia dĺžky pracovného času sú teda len čisto formálne, iluzórne a v

reálnej praxi sú sústavne porušované (prekračované)! K prekračovaniu stanovenej resp. maximálnej
dĺžky pracovného času pritom dochádza v prvom rade v dôsledku skutočnosti, že služobná pohotovosť
hasičov je umelo odčlenená od výkonu služby a nie je považovaná za pracovný (služobný) čas.

111. Z judikatúry Súdneho dvora - napr. z rozsudku C-303/98 zo dňa 03.10.2000 vo veci F. (body

46-52), rozsudku C-14/04 zo dňa 01.12.2005 vo veci K. (body 46-51) a rozsudku C-151/02 zo dňa
09.09.2023 vo veci P. (body 44-71), jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností vyplýva, že takú
služobnú (pracovná) pohotovosť, akú každý hasič – príslušník HaZZ vykonáva počas každej jednej 24
hodinovej zmeny (tzv. určená služobná pohotovosť) je nevyhnutné považovať za pracovný čas! Už len
vzhľadom na jednoznačnú judikatúru Súdneho dvora nemôžu byť akékoľvek pochybnosti či diskusia

o tom, že služobná pohotovosť vykonávaná hasičmi musí byť považovaná za súčasť ich služobného
(pracovného) času.

112. Skutočnosť, že služobná pohotovosť hasičov musí byť považovaná za pracovný čas, možno
pritom vyvodiť aj zo všeobecného pracovnoprávneho predpisu – zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník

práce (ďalej aj „ZP“) napriek tomu, že tento sa na služobný pomer hasičov nevzťahuje vo všetkých
ustanoveniach ale len v tých, v ktorých to výslovne stanovuje ZoHaZZ (§ 12 ods. 6 ZoHaZZ), avšak v
tomto smere ZoHaZZ na právnu úpravu ZP neodkazuje.. ZP v ustanovení § 96 ods. 2 pritom explicitne
stanovuje, že: „Čas, počas ktorého sa zamestnanec zdržiava na pracovisku a je pripravený na výkon
práce, ale prácu nevykonáva, je neaktívna časť pracovnej pohotovosti, ktorá sa považuje za pracovný

čas.“

113. Z hľadiska elementárnej právnej logiky má za to, ak sa pri „bežných zamestnancoch“
vykonávajúcich akýkoľvek druh práce, ktorých pracovný pomer sa spravuje Zákonníkom práce, aj
„neaktívna časť“ pracovnej pohotovosti explicitne v zmysle § 96 ods. 2 ZP považuje za pracovný čas,

tak podľa jeho názoru neexistuje žiadny logický, legitímny a akceptovateľný dôvod, prečo by „neaktívna
časť“ služobnej pohotovosti u hasičov nemala byť považovaná za súčasť ich pracovného (služobného)
času, najmä ak fyzická a psychická náročnosť práce ako aj podmienky výkonu služobnej pohotovosti
hasičov sú absolútne neporovnateľné s prácou „bežných“ zamestnancov!

114. Vzhľadom na skutočnosti uvedené vyššie ako aj na dôvody uvedené v samotnej žalobe považuje
za zjavné a nepochybné, že článok 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES nebol správne transponované do
ZoHaZZ, keďže služobná pohotovosť vykonávaná hasičmi nie je považovaná za pracovný čas, čo je v
rozpore s predmetným článkom Smernice ako aj s judikatúrou Súdneho dvora.

115. Transpozícia článku 6 Smernice 2003/88/ES
V tejto súvislosti žalovaný uvádza, že podľa jeho názoru bol aj článok 6 Smernice 2003/88/ES náležite a
správnetransponovanýdoustanoveníZoHaZZ,čopodkladátvrdením,že„napriektomu,ževnútroštátne
právo neupravuje explicitne maximálny priemerný týždenný služobný čas uvedený konkrétnym počtomhodín, tak ako je tomu v Smernici 2003/88/ES, zákon č. 315/2001 Z. z. a Kolektívne zmluvy dostatočne
ustanovujú počty hodín služobného času hasičov, podľa ktorého hasiči vykonávajú štátnu službu, ako
aj rozsah hodín služby nadčas za príslušný rok. Z uvedeného vyplýva, že dotknuté právne predpisy sú

transponované v článku 6 Smernice 2003/88/ES správne.“

116. K citovanému tvrdeniu žalovaného v prvom rade uvádza, že (tak ako bolo uvedené vyššie)
vnútroštátne právo (ZoHaZZ) a kolektívne zmluvy síce formálne stanovujú dĺžku týždenného služobného
času hasičov, avšak tieto obmedzenia dĺžky pracovného času sú len čisto teoretické, iluzórne a sú v

reálne praxi sústavne porušované (prekračované). K prekračovaniu pracovného času pritom dochádza v
prvom rade v dôsledku skutočnosti, že služobná pohotovosť hasičov je umelo odčlenená od pracovného
času a nie je považovaná za pracovný (služobný) čas!

117. Dôvody, pre ktoré je presvedčený o tom, že ani článok 6 ods. 1 Smernice 2003/88/ES nebol
v skutočnosti správne (resp. z materiálnej stránky vôbec) transponovaný do ustanovení ZoHaZZ, už

podrobne zdôvodnil v samotnej žalobe, pričom podrobná právna argumentácia je aj v tomto smere
podporená judikatúrou Súdneho dvora. Nepovažuje za potrebné túto svoju argumentáciu na tomto
mieste znova opakovať, preto na ňu len v podrobnostiach poukazuje a naďalej na nej zotrváva. Nad
rámec už uvedeného preto len v nadväznosti na argumentáciu žalovaného doplnil nasledovné:

118. Z tvrdení žalovaného vyznieva, že sa snaží súd presvedčiť, že sa na hasičov vzťahuje výnimka z
povinnosti dodržať maximálne 48 – hodinový týždenný služobný (pracovný) čas tak, ako to ustanovuje
Smernica, respektíve, že táto hranica nie je u hasičov v skutočnosti ani prekračovaná. Takáto právna
argumentácia je však zjavne nesprávna je v úplnom rozpore so skutočnosťou, čo musí byť napokon
aj samotnému žalovanému nepochybne známe z celého radu rozhodnutí súdov Slovenskej republiky,

ktoré v skutkovo a právne takmer totožných sporoch posudzovali súlad ustanovení ZoHaZZ s článkom 6
ako aj článkom 2 Smernice, pričom jednoznačne a bez výnimky konštatovali nesúlad našej vnútroštátnej
právnej úprav ZoHaZZ s predmetným článkom Smernice. V tomto smere je možné poukázať napr. na
nasledovný právny názor odvolacieho súdu:
„15. Zákon o hasičskom a záchrannom zbore č. 315/2001 Z.z. v znení neskorších predpisov (ďalej len

„Zákon“) v § 85 až § 94 upravuje podmienky výkonu štátnej služby so zameraním na pojmy: týždenný
služobný čas, nerovnomerné rozvrhnutie služobného času, prestávky v štátnej službe, nepretržitý
odpočinok medzi služobnými dňami, dĺžka nepretržitého odpočinku v týždni, dni služobného pokoja,
štátna služba nadčas, služobná pohotovosť a dovolenka. Podľa prílohy č. 4 bod 6 cit. zák. do jeho znenia
bola prebratá Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo dňa 4.11.2002 o niektorých

aspektoch organizácie pracovného času (bod 6 prílohy č.4). K tomu je potrebné uviesť, že na prvý
pohľad sa javí, že vnútroštátna právna úprava je v súlade s právom Únie. Problém je však „skrytý“ vo
výklade pojmu „pracovný čas“, avšak z ust. cit. zák. nevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov v
mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich služobného času a práve v tom spočíva rozpor s
právom Únie. Súdny dvor opakovane konštatoval, že pojem „pracovný čas“ uvedený v smernici2003/88

je autonómnym pojmom práva EÚ, ktorý treba definovať podľa objektívnych vlastností s odkazom na
systém a účel tejto smernice, ktorým je zlepšenie životných a pracovných podmienok pracovníkov.
Článok 2 ods. 1 a 2 smernice 2003/88 vymedzuje „pracovný čas“ ako „akýkoľvek čas, počas ktorého
pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti…“ a „čas
odpočinku“ ako „akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom“. Ako Súdny dvor zdôraznil vo svojej

judikatúre, rozlišovanie je binárne: buď je určitý čas pracovným časom, alebo nie je. Normotvorca teda
nepovažoval za vhodné stanoviť nijakú ďalšiu kategóriu alebo kategórie, pomocou ktorých by umožnil
určité rozlišovanie alebo nuansy. Súdny dvor v rozsudku vo veci C-51/15 C. K. T. M. predovšetkým
zdôraznil, že členské štáty sa nemôžu, pokiaľ ide o určité kategórie hasičov prijatých do verejných
hasičských služieb, odchýliť od súboru povinností vyplývajúcich z ustanovení smernice vrátane pojmov

„pracovný čas“ a „čas odpočinku“. Smernica neumožňuje ani to, aby členské štáty ponechali v platnosti
alebo prijali inú definíciu pojmu „pracovný čas“, ako je definícia uvedená v tejto smernici. Smernica
síce stanovuje možnosť členských štátov uplatňovať alebo prijímať ustanovenia, ktoré sú priaznivejšie
pre ochranu bezpečnosti a zdravia pracovníkov, ale táto možnosť sa neuplatňuje na definíciu pojmu
„pracovný čas“. Toto konštatovanie potvrdzuje aj účel tejto smernice, ktorý má zabezpečiť, aby sa

definície v nej uvedené nemohli vykladať rôzne v závislosti od vnútroštátneho práva. Článok 6 písm. b)
smernice 2003/88 predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným významom, z ktorého má
mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti
a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48-hodinovú hranicu prepriemernýtýždennýpracovnýčas,vsúvislostisktoroujevýslovnestanovené,žezahŕňataknadčasyako
aj pracovnú pohotovosť a od ktorej sa nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti,
ako je činnosť hasičov, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu dotknutého pracovníka. Ako

už Súdny dvor viac krát rozhodol, členské štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6
písm. b) smernice 2003/88 tak, že uplatnenie tohto nároku pracovníkov na to, aby priemerný týždenný
pracovný čas nepresahoval túto maximálnu hranicu, budú viazať na nejakú podmienku alebo ho určitým
spôsobom obmedzia.
16. So zreteľom na vyššie uvedené je potrebné urobiť záver, že vnútroštátna právna úprava v zmysle

zák. č. 315/2001 Z. z. o hasičskom a záchrannom zbore umožňuje zamestnávateľovi, resp. služobnému
úradu rozvrhnúť príslušníkovi zboru služobný (pracovný) čas tak, že tento presiahne maximálnu hranicu,
stanovenú v čl. 6 písm. b) cit. Smernice Európskeho parlamentu a rady 2003/88/ES zo 4.11.2003 o
niektorých aspektoch organizácie pracovného času. Je potrebné zdôrazniť, že povinnosť členských
štátov vyplývajúca zo smernice, ktorou je dosiahnuť výsledok stanovený smernicou, ako aj ich povinnosť
prijať všetky opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy na zabezpečenie splnenia tejto povinnosti,

sa vzťahuje na všetky orgány členských štátov.
17. Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností, je potrebné konštatovať, že Slovenská republika ako
členský štát EÚ v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov, konkrétne príslušníkov
Záchranného a hasičského zboru, neprijala opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby
nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času, stanovenej v čl. 6

písm. b) cit. Smernice.“4.

119. Citovaný právny názor odvolacieho súdu je žalovanému nepochybne známy, keďže bol stranou
sporovou stranou (žalovaným) v predmetnom spore. Uvedeným rozhodnutím odvolací súd len potvrdil
už v súčasnosti ustálenú rozhodovaciu prax súdov Slovenskej republiky v obdobných sporoch, ktorá sa

jednoznačne zhoduje v závere, že naša vnútroštátna právna úprava obsiahnutá v ZoHaZZ je, pokiaľ ide
požiadavku vymedzenia pracovného času a dodržania maximálneho týždenného pracovného času, v
rozpore s ustanoveniami Smernice a teda, že predmetná Smernica nebola správne transponovaná do
ich právneho poriadku.

120. Je presvedčený, že právna úprava obsiahnutá v ZoHaZZ bola prijatá v snahe „obísť“ článok 6
písm. b) Smernice a to zároveň s vedomím, že úpravou v ZoHaZZ bude priamo porušovaná Smernica
v časti upravujúcej maximálny týždenný pracovný čas. K nezapočítavaniu pracovnej pohotovosti do
služobného (pracovného) času totiž očividne dochádza zjavne z dôvodu, aby takto formálne nebola
porušovaná predmetná Smernica v časti stanovujúcej limit týždenného pracovného času. Je však

zjavné, že v tomto smere jednoznačne dochádza k priamemu porušovaniu Smernice 2003/88/ES, ktorá
nebola reálne (materiálne) transponovaná do ich vnútroštátneho právneho poriadku a takýto postup je
v priamom rozpore aj s konštantnou judikatúrou Súdneho dvora.

121. K právnemu názoru žalovaného

Žalovaný poukazuje na to, že hasiči sú s plánovaným rozvrhom služieb oboznamovaní najneskôr tri
dni pred začiatkom nasledujúceho kalendárneho mesiaca pričom v tomto smere tvrdí, že nenamietal
rozvrh služobného času a na výkon služby sa vždy riadne a včas dostavil. Z týchto tvrdení žalovaný
vyvodzuje záver, že s rozvrhom služobného času konkludentne súhlasil a bol s ním vlastne spokojný. Aj
tieto tvrdenia žalovaného považuje za právne irelevantné vo vzťahu k podstate tohto sporu a zároveň

sú tvrdenia žalovaného v rozhodujúcej miere aj vecne nesprávne.

122. K plánovanému rozvrhu služobného času, na ktorý žalovaný poukazuje je v prvom rade potrebné
uviesť, že ten plán, ktorý im je predkladaný 3 dni pred začiatkom kalendárneho mesiaca, je v
drvivej väčšine prípadov skutočne len plánom, avšak reálny služobný čas hasiča v danom mesiaci je

napokon spravidla úplne iný. Výkon služby príslušníkov sa totiž v realite daného mesiaca prispôsobuje
objektívnym okolnostiam ako napr. zastupovaniu v prípade pracovných neschopností iných príslušníkov,
povolaním do nariadenej služobnej pohotovosti a iným obdobným okolnostiam, ktoré úplne narušia a
zmenia pôvodný plán služieb.

123. Tu je potrebné zdôrazniť, že je rozdiel medzi plánom služieb, na ktorý žalovaný poukazuje
(návrh rozvrhu služieb, s ktorým sú hasiči oboznamovaní 3 dni pred začiatkom nasledujúceho
kalendárneho mesiaca) a tým plánom služieb, ktorý ako dôkaz priložil k žalobe (Dôkaz 4 – mesačné
výpisy z dochádzkového systému SAP), pričom pre odstránenie akýchkoľvek prípadných pochybnostízdôrazňuje, že údaje uvedené v predlžených mesačných výpisoch z dochádzkového systému SAP
sú údajmi o skutočne odpracovanom služobnom čase každého z príslušníkov (hasičov). Výpis z
dochádzkového systému SAP za ten-ktorý mesiac prestal byť plánovaným rozvrhom služobného času

hneď po ukončení daného mesiaca, keď jeho nadriadený potvrdil do evidencie skutočne odpracované
hodiny za daný mesiac. Aj tento potvrdený plán (Dôkaz 4) potvrdzuje, že služobná pohotovosť nie
je započítaná do pracovného (odpracovaného) času, keďže v stĺpci „OH“ (odpracované hodiny) je
uvádzaný len celkový súčet hodín odpracovaných v rámci výkonu služby v daný mesiac a nezohľadňuje
teda aj odpracované hodiny určenej služobnej pohotovosti.

124. Vzhľadom na dlhoročne nedostatočný počet zásahových hasičov, ktorý žalovaný štát kompenzuje
práve sústavným prekračovaním maximálneho týždenného služobného času v priamej nadväznosti
na predstieranie, že služobná pohotovosť nie je pracovným časom, je pre každého hasiča objektívne
nemožné, aby účinne namietal rozvrh služobného času, pretože reálne nijako neovplyvní celkový počet
služieb a tým aj hodín, ktoré každý mesiac musí odslúžiť na naplnenie fondu pracovného času. Rozvrh

služobného času hasičov v režime striedania 3 hasičských zmien v 24 hodinových zmenách je totiž
stanovený zákonom a objektívnymi skutočnosťami prameniacimi z nedostatočného počtu zásahových
hasičov, pričom práve v dôsledku tejto skutočnosti je úplne iluzórna námietka žalovaného, že by hasič
mohol relevantne namietať rozvrh služobného času a takto reálne dosiahnuť, aby jeho služobný čas
nepresahoval priemerne 48 hodín týždenne.

125. V kontexte uvedeného je taktiež potrebné zdôrazniť, že on, rovnako ako každý príslušník HaZZ, je
viazaný ZoHaZZ a musí ho dodržiavať aj v prípade, že je tento vnútroštátny predpis v rozpore s právom
Európskej únie presne tak, ako je tomu aj v tomto prípade rozporu HaZZ s článkom 6 písm. b) a článkom
2 ods. 1 Smernice. Akékoľvek jeho námietky proti plánovanému rozvrhu služieb by nijako neovplyvnili tú

základnú skutočnosť, že ako hasič mal pravidelne odslúžiť 10 a v niektorých mesiacoch 11 služobných
zmienvtrvaníminimálne24hodínkaždejzmeny,pričomktomutočasujeeštepotrebnépripočítaťhodiny
nadčasov, nariadené pohotovosti, povinné výcviky, školenia a kurzy. Namietanie plánovaného rozvrhu
služieb na ďalší mesiac by tak reálne nijako neovplyvnilo celkovú priemernú dĺžku času resp. počet
hodín, ktoré musí hasič reálne odpracovať tak, aby mu nechýbali odpracované hodiny na naplnenie

fondu pracovného času, resp. nebol s týmito hodinami v mínuse.

126. Ak by teda mal „riešiť“ porušovanie jeho práv a prekračovanie maximálneho týždenného
pracovného času spôsobom tak, ako to žalovaný naznačuje – teda nepodpísaním plánu služieb
a odmietnutím vykonávať služobnú pohotovosť (alebo ako žalovaný uvádza „žiadať, aby mu táto

nebola určovaná“), malo by to dôsledky v porušení zákona a služobnej prísahy a výsledkom by bolo
rozviazanie jeho služobného pomeru. Ako jednotlivec totiž nemôže rozpor vnútroštátnej právnej úpravy
so Smernicou „riešiť“ tým, že bude ignorovať platný zákon. Zároveň by za neho (a rovnako za jeho
kolegov, ktorí by takto napr. odmietli vykonávať služobnú pohotovosť) nemal kto slúžiť v hasičských
zmenách a došlo by tak fakticky k znefunkčneniu akcieschopnosti Hasičského a záchranného zboru a

tým aj k ohrozeniu obyvateľstva v prípade požiarov či akýchkoľvek kritických a závažných udalostí, pri
ktorých hasiči zasahujú.

127. Za doslova demagogické považuje tvrdenie žalovaného, že „o spokojnosti s rozvrhom služobného
času svedčí aj skutočnosť, že žalobca nikdy neprejavil záujem o preradenie na funkciu s rovnomerne

rozvrhnutým služobným časom“. V prvom rade, v HaZZ neexistujú pracovné miesta takých zásahových
hasičov, akým bol on, kde by bol rovnomerne rozvrhnutý služobný čas. Zároveň, pracovných pozícií
s rovnomerne rozvrhnutým pracovným časom je na menších hasičských staniciach, akou je v zásade
aj hasičská stanica v meste Lučenec minimum, sú to spravidla pracovné miesta buď pre tzv. „denných
hasičov“ alebo veliteľa stanice, pričom tieto sú dlhodobo obsadené a zároveň spravidla požadujú aj

vysokoškolské vzdelanie 2. stupňa. Odhliadnuc však od týchto skutočností, požiadavka žalovaného,
že mal ním (štátom) vyvolaný a desaťročia účelovo udržiavaný protiprávny stav riešiť tak, že sa mal
dožadovať preradenia na úplne inú prácu, než ktorú už dlhé roky vykonáva v prospech ochrany života,
zdravia a majetku obyvateľov a tohto štátu, častokrát pritom riskujúc vlastný život, je z jeho pohľadu
doslova absurdná. Je presvedčený, že v štáte, ktorý je skutočne materiálnym právnym štátom, nie

je možné od jednotlivca požadovať, aby štátom vyvolaný protiprávny stav „riešil“ sám jednotlivec tak,
že buď bude tento protiprávny stav akceptovať a trpieť, alebo si má nájsť iné zamestnanie resp.
pracovnú pozíciu. Presne tohto sa totiž žalovaný svojou „argumentáciou“ v skutočnosti dožaduje. Nevie
si predstaviť, kto by vykonával prácu zásahových hasičov v prípade, ak by sa všetci dotknutí hasiči, ktorídlhoročne znášajú tento protiprávny stav, riadili takýmto „odporúčaním“ žalovaného, pričom on toto už
nebol ochotný ďalej akceptovať a aj preto skonči služobný pomer.

128. Rovnako tak je nesprávne a zavádzajúce aj tvrdenie žalovaného, že do výpočtu priemerného
týždenného pracovného času nemožno zarátavať čas, kedy hasič čerpá dovolenku prípadne je na
PN. Toto tvrdenie je v úplnom rozpore so znením samotnej Smernice, ktorá v článku 16 písm. b)
explicitnestanovuje,že:„dobyplatenejročnejdovolenkypriznanévsúladesčlánkom7adobypracovnej
neschopnosti sa nezahŕňajú alebo sú pri výpočte priemeru neutrálne“.

129. Z citovaného znenia Smernice teda jednoznačne vyplýva, že pri prepočte týždenného pracovného
času nemožno zohľadňovať obdobia, kedy bol pracovník práceneschopný, prípadne čerpal zákonom
priznaný nárok na dovolenku a teda nemožno týmito obdobiami, počas ktorých pracovník, nepracoval
znižovať priemerný týždenný pracovný čas. Zjednodušene povedané, doby ročnej dovolenky a dočasnej
práceneschopnosti sa do výpočtu priemerného týždenného pracovného času bez všetkého ako voľno

nemajú započítavať, pričom presne tohto sa žalovaný svoju argumentáciou domáha. Žalovaný totiž
vlastne tvrdí, že pokiaľ zamestnanec čerpá zákonom priznaný nárok na dovonku alebo je pracovne
neschopný, tak má zamestnanec vlastne voľno a o všetky tieto obdobia sa má pri výpočte priemerného
týždenného pracovného času znižovať jeho výsledný priemerný týždenný pracovný čas.

130.Akbymalvychádzaťztvrdeniažalovaného,ženaúčelyposúdenia(ne)prekračovaniamaximálneho
týždenného pracovného času „nemožno zarátavať čas, kedy žalobca čerpá dovolenku“, potom by to
(okrem zjavného rozporu s článkom 16 písm. b) Smernice) taktiež znamenalo, že žiaden z príslušníkov
HaZZ by nikdy nečerpal nárok na zákonom priznanú dovolenku, pretože tieto nároky by boli automaticky
odpočítavané od služobného času, čo je v zjavnom rozpore nielen s účelom a cieľom predmetnej

Smernice, ale aj v rozpore s § 97 ods. 1 ZoHaZZ, ktorý za čas vykonávania štátnej služby považuje
aj čerpanie dovolenky, plateného služobného voľna, náhradného voľna za štátnu službu nadčas a vo
sviatok, ale aj neprítomnosť príslušníka v štátnej službe z dôvodu dočasnej práceneschopnosti z dôvodu
choroby alebo úrazu. Skutočnosť, že doby platenej ročnej dovolenky a doby pracovnej neschopnosti
sa v zmysle článku 16 písm. b) Smernice do výpočtu priemerného týždenného pracovného času

nezahŕňajú alebo sú pri výpočte priemeru neutrálne logicky neznamená, že sa majú odpočítavať od
plánovaného služobného času, čoho sa žalovaný svojou argumentáciou taktiež dovoláva. Aj pri tvorbe
fondu pracovného času je totiž nevyhnutné počítať s čerpaním dovoleniek a ostatnými zákonnými
nárokmi príslušníka, pretože v opačnom prípade by napr. po návrate z dovolenky bol príslušník v mínuse
s odpracovanými hodinami.

131. Vzhľadom na uvedené tá skutočnosť, že doby platenej ročnej dovolenky a doby pracovnej
neschopnosti sa v zmysle článku 16 písm. b) Smernice do výpočtu priemerného týždenného pracovného
času nezahŕňajú alebo sú pri výpočte priemeru neutrálne logicky neznamená, že sa majú odpočítavať
od plánovaného služobného času, čoho sa žalovaný svojou argumentáciou taktiež dovoláva. Aj pri

tvorbe fondu pracovného času je totiž nevyhnutné počítať s čerpaním dovoleniek a ostatnými zákonnými
nárokmi príslušníka, pretože v opačnom prípade by napr. po návrate z dovolenky bol príslušník v
mínuse s odpracovanými hodinami. Práve v nadväznosti na citovaný článok 16 písm. b) Smernice je
ešte potrebné zdôrazniť, že jeho priemerný týždenný pracovný čas za celé žalovaného obdobie bol v
skutočnosti ešte dlhší, než ním v žalobe vyčíslených 50,36 hodín týždenne a to v dôsledku skutočnosti,

že obdobia platenej ročnej dovolenky a doby pracovnej neschopnosti sa do výpočtu priemerného
týždenného pracovného času zahŕňať nemajú.

132. K nároku na náhradu škody
Žalovaný tvrdí, že údajne neosvedčil, že by mu vznikol nárok na náhradu škody a uvádza že mu nie

je zrejmé, ako mu uplatnená škoda vôbec mohla vzniknúť. Ďalej uvádza, že bol za výkon služobnej
pohotovosti odmeňovaný a počas služobnej pohotovosti mohol odpočívať alebo sa venovať inej činnosti.

133. Žalovaný hneď v úvode vyjadrenia k žalobe tvrdí: „Žalovaný uvádza, že článok 6 Smernice 2003/88
je spomenutý v článku 17 ods. 1 Smernice, ktorý umožňuje členským štátom, aby sa odchýlili od

uplatňovania tohto článku za predpokladu, že dodržujú všeobecnú zásadu ochrany bezpečnosti a
zdravia pracovníkov, pričom jedným z dôvodov neuplatňovania je situácia (ako je to v tomto prípade)
keď sa jedná o protipožiarne služby a služby civilnej ochrany“. Túto argumentáciu žalovaného považuje
v okolnostiach prejednávanej veci za pokus o očividné zavádzanie súdu. Článok 17 ods. 1 Smernice2003/88/ES sa totiž na hasičov – príslušníkov HaZZ vôbec nevzťahuje, čo je úplne zjavné už len zo
samotnej textácie tohto ustanovenia! Až v článku 17 ods. 3 písm. b) bod iii) Smernice sa síce uvádzajú
aj protipožiarne služby, avšak čo je podstatné, odchýlky, ktoré toto ustanovenie pripúšťa, sa môžu

týkať len článkov 3, 4, 5, 8 a 16 Smernice, teda medzi prípustnými odchýlkami nie je uvedený článok
6 Smernice, z čoho jednoznačne vyplýva, že odchýlka sa nesmie týkať maximálne 48 hodinového
týždenného pracovného času, ktorý tak nesmie byť prekročený!

134. Žalovaný ďalej uvádza, že ak nie je nariadený služobný zásah, môže v práci odpočívať alebo

venovať sa inej činnosti, na čo má na hasičskej stanici vymedzený priestor na odpočinok, čím v podstate
namieta, že služobná pohotovosť nemá byť považovaná za súčasť služobného (pracovného) času. V
tejtosúvislostipostačujeopätovnelenpoukázaťvyššiezmienenérozhodnutiaSúdnehodvoravoveciach
F., P. B. K., z ktorých úplne jednoznačne vyplýva, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti
a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou
pojmu „pracovný čas“ v zmysle Smernice 2003/88/ES. Je teda absolútne nepochybné, že aj služobná

pohotovosť (či už ide o jej „aktívnu“ alebo „neaktívnu“ časť), je súčasťou pracovného (služobného) času!
Rozhodujúcim kritériom pri posudzovaní toho čo je a čo nie je pracovný čas, je požiadavka prítomnosti
na mieste určenom zamestnávateľom a okamžitej pripravenosti na poskytovanie príslušných služieb
resp. práce.

135. V jeho prípade ako hasič nielenže musí byť počas celej doby služobnej pohotovosti v budove
hasičskej stanice a túto nemôže opustiť, ale zároveň musí byť vždy, počas celej doby trvania určenej
služobnej pohotovosti, pripravený do 1 minúty od ohlásenia vykonať výjazd. Počas celej služobnej
pohotovosti, ktorá je vykonávaná v nočných hodinách (v súčasnosti od 22:00 do 06:00 hod), čo ju
robí o to náročnejšou a vyčerpávajúcejšou, je oblečený v služobnej rovnošate a musí byť fyzicky aj

psychicky pripravený okamžite po vyhlásení poplachu vykonať výjazd, pričom možnosť „oddychovať“
je za takýchto okolností doslova iluzórna. Je teda nepochybné, že aj počas celej služobnej pohotovosti
musí byť k dispozícii svojmu zamestnávateľovi na mieste ním určenom (hasičská stanica) a zároveň
musí byť okamžite pripravený na vykonanie služobného zákroku. Ani tzv. „neaktívnu časť“ služobnej
pohotovosti hasiča teda v žiadnom prípade nemožno reálne označiť za „odpočinok“.

136. Tvrdenia žalovaného o „možnosti odpočívať alebo sa venovať inej činnosti“ sú v prvom rade
absolútne právne irelevantné vo vzťahu k záveru, že služobná pohotovosť hasičov má byť započítavaná
do pracovného času, čo úplne jednoznačne a záväzne konštatuje judikatúra Súdneho dvora, do ktorej
vnútroštátny súd ani nemá možnosť sa odchýliť. Zároveň však táto „obrana“ žalovaného nevyznieva

nijako inak než tak, že žalovaný aj v tomto smere hľadá akýkoľvek, čo aj právne bezpredmetný a vecne
úplne zavádzajúci „argument“, aby formálne spochybnil právne nespochybniteľné skutočnosti, ktoré
objektívne nie sú a nemôžu byť v z právneho hľadiska žiadnom prípade sporné.

137. Vo vzťahu k polemike žalovaného o tom, či služobná pohotovosť je alebo nie je súčasťou

pracovného času, je možné okrem už vyššie zmienených rozhodnutí analogicky poukázať aj na
uznesenie Súdneho dvora C-437/05 zo dňa 11.01.2007 vo veci C.. V uvedenom prípade
išlo o nemocničného lekára, ktorý musel byť počas pracovnej pohotovosti prítomný na pracovisku v
priestoroch určených zamestnávateľom, v ktorých mal pridelenú miestnosť s posteľou a kde mohol spať
v čase. kedy jeho činnosť nebola potrebná. Súdny dvor k posúdeniu, či takúto „neaktívnu časť“ pracovnej

pohotovosti je potrebné považovať za pracovný čas, judikoval nasledovné:
„27. Súdny dvor vyvodil záver, že pracovná pohotovosť, ktorú pracovník vykonáva v režime fyzickej
prítomnosti v zariadení zamestnávateľa, sa musí považovať ako celok za „pracovný čas" v zmysle
smernice 93/104 nezávisle od toho, akú prácu dotknutá osoba skutočne vykonala v priebehu tejto
pracovnej pohotovosti (pozri rozsudok K. B. A., už citovaný, bod 46 a citovanú judikatúru).

28. Okolnosť, že pracovná pohotovosť zahŕňa určité neaktívne obdobie, je v tejto súvislosti úplne
irelevantná. Rozhodujúcim faktorom pre posúdenie, či sú naplnené charakteristické znaky pojmu
„pracovnýčas"vzmyslesmernice93/104ajvpohotovostnejslužbe,ktorúpracovníkvykonávanasvojom
pracovisku, je skutočnosť, že je povinný byť fyzicky prítomný na mieste určenom zamestnávateľom a
byť mu k dispozícii, aby v prípade potreby mohol okamžite poskytnúť primerané služby. Tieto povinnosti

je preto potrebné považovať za výkon činnosti tohto pracovníka (pozri rozsudok K. B. A., už citovaný,
body 47 a 48 a citovanú judikatúru).29.Vzhľadomnato,žečlánky1až6smernice2003/88súsvojímznenímvpodstatetotožnésčlánkami1
až 6 smernice 93/104, je výklad danej smernice uvedený v bodoch 24 až 28 tohto uznesenia uplatniteľný
v celom rozsahu na smernicu 2003/88.“

138. Právne závery vyplývajúce z citovaného rozhodnutia Súdneho dvora sú pritom plne aplikovateľné
aj na tento spor. Je teda absolútne nepochybné, že aj „neaktívnu časť“ služobnej pohotovosti hasiča je
nevyhnutne potrebné považovať za súčasť jeho služobného (pracovného) času. Smernica síce priamo
neupravuje otázku započítavania pracovnej pohotovosti do maximálneho (týždenného) pracovného

času, avšak aj táto otázka už bola jednoznačne vyriešená judikatúrou Súdneho dvora a to tak, že do
celkového pracovného času hasiča je nutné započítavať aj odpracované hodiny služobnej pohotovosti,
ktoré sú vykonávané v mieste určenom zamestnávateľom – teda nepochybne aj tzv. určenú služobnú
pohotovosť, ktorú každý hasič vykonáva v rámci každej jednej pracovnej zmeny.

139. Priamo hasičov sa v tomto smere týka rozsudok Súdneho dvora C-429/09 zo dňa 25.11.2010 vo

veci G. H., z ktorého taktiež vyplýva, že pracovná pohotovosť vykonávaná hasičmi sa musí považovať
za pracovný čas a to tak v zmysle Smernice 93/104/ES, ako aj v zmysle Smernice 2003/88/ES. Považuje
preto za absolútne nepochybné, že služobná pohotovosť hasičov sa musí považovať za pracovný čas
a teda aj započítavať do maximálneho pracovného času podľa článku 6 písm. b) Smernice. Zároveň
považuje za nepochybnú a už doposiaľ predloženými listinnými dôkazmi (Dôkaz 2 – prehľadná tabuľka,

Dôkaz 3 – výplatné pásky a Dôkaz 4 – výpisy z dochádzkového systému SAP) za preukázanú tú
podstatnú skutočnosť, že počas celého žalovaného obdobia pravidelne odpracoval viac, ako 48 hodín
týždenne vrátane služobnej pohotovosti a nadčasov.

140. V kontexte pretrvávajúcich námietok žalovaného o tom, že „neaktívnu časť“ pracovnej pohotovosti

nemožno podľa neho považovať za súčasť pracovného času, ešte naviac poukázal aj na recentnú
judikatúru Súdneho dvora, ktorý v rozsudku zo dňa 09.09.2021 vo veci C-107/19 XR proti Dopravní
podnik hl. m. Prahy, aj na to, že „v zmysle rozhodnutia Súdneho dvora C-46/93 I. K. J. (bod 84).

141. Pokiaľ žalovaný poukazuje na právny názor Súdneho dvora C-46/93 zo dňa 05.03.1996 vo veci I.

K. J. F., tu je potrebné zdôrazniť, že tento svoj pôvodný právny názor Súdny dvor zásadne korigoval a
vysvetlil vo svojej neskoršej a stále aktuálnej judikatúre a to konkrétne v rozsudku vo veci G. H., kde v
tejto súvislosti judikoval nasledovné:
„75. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že pokiaľ ide o uplatnenie dostupných právnych prostriedkov na
účelyspochybneniazodpovednostičlenskéhoštátuzaporušeniaprávaÚnie,Súdnydvoružkonštatoval,

že vnútroštátny súd môže overiť, či poškodená osoba vyvinula primerané úsilie na to, aby sa vyhla škode
alebo obmedzila jej výšku, a či najmä v primeranom čase využila všetky právne prostriedky, ktoré mala
k dispozícii (rozsudky I. K. J. B. H., už citovaný, bod 84; N. Q. A. N. N. Q. G. E., už citovaný, bod 124,
ako aj z 24. marca 2009, K. F., C-445/06, Zb. s. I-2119, bod 60).
76. Podľa zásady, ktorá je spoločná právnym systémom členských štátov, musí totiž poškodená osoba

pod hrozbou toho, že sama bude musieť znášať škodu, vyvinúť primerané úsilie, aby obmedzila rozsah
škody (rozsudky z 19. mája 1992, M. B. A./L. B. S., C-104/89 a C-37/90, Zb. s. I-3061, bod 33; I. K. J.
B. H., už citovaný, bod 85, ako aj K. F., už citovaný, bod 61).
77. Z judikatúry Súdneho dvora však vyplýva, že by bolo v rozpore so zásadou efektivity uložiť
poškodeným osobám povinnosť systematicky využívať všetky právne prostriedky, ktoré sú im k

dispozícii, aj keď by to spôsobilo nadmerné ťažkosti alebo by to od nich nebolo možné rozumne
vyžadovať (rozsudok K. F., už citovaný, bod 62).
78. Súdny dvor už teda rozhodol, že výkon práv priznaných jednotlivcom priamo uplatniteľnými
ustanoveniami práva Únie by bol znemožnený alebo nadmerne sťažený, ak by ich návrhy na náhradu
škody založené na porušení práva Únie museli byť zamietnuté alebo čiastočne zamietnuté iba z toho

dôvodu, že sa jednotlivci nedomáhali práva, ktoré im priznáva právo Únie a ktoré im vnútroštátny
zákon odoprel, s cieľom napadnúť zamietnutie členského štátu prostredníctvom právnych prostriedkov
určených na tento účel, dovolávajúc sa prednosti a priameho účinku práva Únie (pozri rozsudky z 8.
marca 2001, M. B. A., C-397/98 a C-410/98, Zb. s. I-1727, bod 106, ako aj K. F., už citovaný bod 63).
79. V prejednávanej veci treba pripomenúť, že ako vyplýva z bodu 33 tohto rozsudku, článok 6 písm. b)

smernice 2003/88, ktorého cieľom je zabezpečiť účinnú bezpečnosť a ochranu zdravia pracovníkov tým,
že im zaručí právo na maximálny týždenný pracovný čas, ako aj minimálny čas odpočinku, predstavuje
pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným významom, od ktorého sa v prípade neprebratia článku 22ods. 1 tejto smernice nemôže odchýliť nijaký zamestnávateľ vo vzťahu k takému pracovníkovi, ako je
G. H..
80. Ako už pritom Súdny dvor rozhodol, pracovník sa má považovať za slabšiu stranu v rámci

pracovnoprávneho vzťahu, takže je nutné zabrániť tomu, aby ho mal zamestnávateľ možnosť v jeho
právach obmedzovať (pozri v tomto zmysle rozsudok J. B. A., už citovaný, bod 82).
81. Vzhľadom na toto slabšie postavenie môže byť totiž takýto pracovník odradený od otvoreného
uplatňovania svojich práv voči zamestnávateľovi, keďže uplatňovanie týchto práv ho môže vystaviť
opatreniam zamestnávateľa, ktoré môžu mať vplyv na pracovnoprávny vzťah v neprospech tohto

pracovníka.
83. Okrem toho treba zdôrazniť, že v takej veci ako vo veci samej, ktorá sa týka porušenia ustanovenia
právaÚniespriamymúčinkomzostranyzamestnávateľavoverejnomsektore,mápovinnosťdotknutých
pracovníkov najprv požiadať svojho zamestnávateľa o skončenie porušovania tohto ustanovenia
na účely získania náhrady škody vzniknutej v dôsledku tohto porušenia za následok, že orgánom
dotknutého členského štátu sa umožní, aby bola povinnosť dbať o dodržovanie takýchto noriem

systematicky prenášaná na jednotlivca, čím sa týmto orgánom môže umožniť, aby boli v prípade
nepodania takejto žiadosti vyňaté z ich dodržovania.
84. Ako však správne uviedli G. H. B. Komisia, článok 6 písm. b) smernice 2003/88 ani zďaleka
nevyžaduje, aby dotknutí pracovníci požiadali svojho zamestnávateľa o dodržovanie minimálnych
požiadaviek upravených týmto ustanovením, ale naopak, zamestnávateľovi nariaďuje, aby v prípade,

ak je do vnútroštátneho práva prebratá výnimka upravená v článku 22 tej istej smernice, získal osobný,
výslovný a slobodne vyjadrený súhlas uvedeného pracovníka s tým, že sa vzdáva práv priznaných týmto
článkom 6 písm. b) (pozri rozsudok J. B. A., už citovaný, body 82 a 84).
85. Okrem toho treba pripomenúť, že podľa judikatúry a ako už vyplýva z bodov 39 a 40 tohto rozsudku,
ak sú splnené podmienky požadované na to, aby sa ustanovení smernice mohli dovolávať jednotlivci

pred vnútroštátnymi súdmi, sú všetky orgány členských štátov vrátane decentralizovaných orgánov,
akými sú spolkové krajiny, mestá alebo obce, prípadne aj ako verejnoprávni zamestnávatelia, už z tohto
dôvodu povinné tieto ustanovenia uplatňovať (pozri v tomto zmysle rozsudky Q., už citovaný, body 30
až 33, ako aj H., už citovaný, body 61 a 63).
86. Za týchto podmienok treba dospieť k záveru, že nemožno považovať za primerané požadovať od

takého pracovníka, ktorému rovnako ako G. H. vznikla škoda z dôvodu, že jeho zamestnávateľ porušil
práva priznané článkom 6 písm. b) smernice 2003/88, aby na účely uplatnenia nároku na získanie
náhrady tejto škody najprv podal žiadosť tomuto zamestnávateľovi.
87. Z toho vyplýva, že požiadavka takejto predchádzajúcej žiadosti je v rozpore so zásadou efektivity.“

142. Rozhodnutie Súdneho dvora vo veci G. H. sa týkalo hasiča a náhrady škody, ktorá mu vznikla
porušením článku 6 písm. b) Smernice. Z tohto rozhodnutia vyplýva, že nie je primerané požadovať od
takého zamestnanca, akým je hasič, aby sa u svojho zamestnávateľa dovolával dodržiavania úniového
práva, ktoré mu vnútroštátny zákon odoprel, keďže by to bolo v rozpore so zásadou efektivity. Zároveň
citované rozhodnutie jednoznačne potvrdzuje, že článok 6 písm. b) Smernice ani zďaleka nevyžaduje,

aby dotknutí pracovníci požiadali svojho zamestnávateľa o dodržiavanie minimálnych požiadaviek
upravených týmto ustanovením. Je teda nepochybné, že nebolo a nie je možné od neho spravodlivo
požadovať, aby sa na účely uplatnenia nároku na náhradu škody najprv voči svojmu zamestnávateľovi
domáhal dodržiavania úniového práva a aby takýmto spôsobom „odvracal vznik ujmy či obmedzoval
jej rozsah“.

143. V nadväznosti na uvedené, pokiaľ ide o tvrdenia žalovaného, že „nevyvinul žiadnu snahu na to,
aby vzniku škody predišiel“, považuje za doslova absurdné, že žalovaný, ktorý minimálne zo všetkých,
doposiaľ právoplatne súdmi rozhodnutých vecí v obdobných konaniach dlhoročne vie a musí vedieť, že
právna úprava ZoHaZZ je v rozpore so Smernicou a že tým sústavne porušuje úniové právo, sa snaží

preniesť zodpovednosť a dôsledky za svoje vlastné (ne)konanie na jednotlivých žalobcov - hasičov, ak
sa títo legitímne domáhajú náhrady takto vzniknutej škody. Je to pritom práve žalovaný, ktorý by sa za
takejto situácie mal snažiť odškodniť žalobcov a najmä do budúcna zamedziť ďalšiemu porušovaniu ich
práv.Postojžalovanéhoajehoargumentáciaajvtomtokonanívšakbudídojem,žežalovanýsalensnaží
prenášať zodpovednosť za tento stav na samotných, ním poškodených žalobcov, pričom protiprávny

stav naďalej vedome udržiava.

144. Ak je zjavné, že k odstráneniu tohto protiprávneho stavu žalovaného doposiaľ nepohlo ani už
doposiaľ odhadom minimálne 100 právoplatných súdnych rozhodnutí, ktoré jednoznačne a bez výnimkypotvrdili rozpor ZoHaZZ so Smernicou a porušovanie práv hasičov na max. 48 hodinový týždenný
pracovný čas, tak by od žalovaného rád vedel, aké konkrétne – a reálne účinné – kroky mal uskutočniť,
aby ako jednotlivec tento dlhoročný protiprávny stav napravil či zvrátil! Reálne vyriešenie tohto

protiprávneho stavu vyžaduje nielen legislatívnu zmenu, ale najmä značné rozšírenie počtu zásahových
hasičov, čo sú zjavne také skutočnosti, ktoré žiadny jednotlivec (hasič) nemá možnosť vlastným konaním
akokoľvek ovplyvniť.

145. Žalovaný taktiež poukazuje na bod 98 predmetného rozsudku Súdneho dvora C-742/19,

podľa ktorého „článok 2 smernice 2003/88 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby sa
doba strážnej služby, počas ktorej je vojak povinný zdržiavať sa v kasárňach, kde je pridelený, pričom
nevykonáva skutočnú prácu, odmeňovala iným spôsobom ako doba strážnej služby, počas ktorej tento
vojak skutočne pracuje“. Tu opätovne zdôrazňuje, že podstatou žaloby nie je to, že je za výkon služobnej
pohotovostiodmeňovanýneprimeranenízkou„odmenou“-peňažnounáhradouzaslužobnúpohotovosť!
Podanou žalobou sa domáha náhrady škody za porušovanie jeho osobnostných práv vymedzených v

žalobe vzniknutej porušením článku 6 písm. b) Smernice, teda prekračovaním maximálneho týždenného
pracovného času! Ide o skutkovo a právne odlišné nezameniteľné nároky a už len preto neobstojí
poukazovanie žalovaného na predmetné rozhodnutie Súdneho dvora, ktoré tu nemá relevanciu už len
preto, že primárne rieši úplne inú právnu otázku, než ktorá je predmetom tohto sporu. Žalovaný sa
takýmtospôsobomopätovnelensnažízahmlievaťskutočnúpodstatusporuaprisvojejprocesnejobrane

používa zavádzajúce tvrdenia a argumenty, ktoré však na predmet tohto sporu vôbec nedopadajú.

146. Samotný spôsob výpočtu resp. určenia výšky žalovanej nemajetkovej ujmy v peniazoch
analogickým použitím § 122 ods. 1 písm. a) ZoHaZZ používa z dôvodu neexistencie akéhokoľvek
vnútroštátneho predpisu, ktorý by upravoval nárok na náhradu škody vzniknutej jednotlivcovi porušením

úniového práva. Napriek tomu, že žalovanému musí byť z rozhodovacej praxe súdov v týchto sporoch
nepochybne známe, že jeho tvrdenia o tom, že ide o „mzdový nárok“ sú nesprávne a nedôvodné, na
tejto zavádzajúcej argumentácii naďalej zotrváva.

147.Skutočnosť,akýmspôsobomvypočítavalvýškužalovanéhonárokuvžiadnomprípadeneznamená,

že žalobou uplatňuje „mzdový nárok“, ako to zavádzajúco tvrdí žalovaný. Žalovaný spôsob výpočtu
nároku použil hlavne z dôvodu, že naša právna úprava neobsahuje spôsob stanovenia výšky náhrady
škody z porušenia úniového práva, pričom stanovenie jej výšky analogickým použitím § 122 ods. 2
písm. a) ZoHaZZ a § 122 ods. 1 ZoHaZZ (ako rozdiel medzi nimi za každú odpracovanú hodinu
určenej služobnej pohotovosti) naďalej považuje logický a legitímny spôsob stanovenia primeraného

odškodnenia, ktorý súčasne rešpektuje zásadu ekvivalencie a efektivity tak, ako ich stanovuje judikatúra
Súdneho dvora. V žiadnom prípade sa teda nejedná o „mzdový nárok“ ako to tvrdí žalovaný pričom aj
túto jeho námietku považuje za zjavne účelovú, ktorej snahou je len nájsť podklad na tvrdenie, prečo
údajne nie je pasívne vecne legimitovaný v tomto spore.

148. Žalovaný namieta použiteľnosť rozhodnutí Súdneho dvora vo veciach G. H. s odôvodnením,
že podľa žalovaného v tom prípade „išlo o mestského hasiča, ktorého výkon služby sa značne
odlišuje od príslušníka Hasičského a záchranného zboru, ktorého zriaďovateľom je štát, pričom
príslušníci Hasičského a záchranného zboru požívajú rozsiahle výhody a osobitný systém sociálneho
zabezpečenia“. Aj túto argumentáciu považuje za zavádzajúcu a právne irelevantnú. Skutočnosť, či je

niekto podľa vnútroštátneho práva profesionálny, dobrovoľný, mestský, štátny alebo akýkoľvek iný (napr.
závodný)hasič,jetotižabsolútneirelevantnánaúčelycharakteristikypracovníka,naktoréhosavzťahujú
ustanovenia Smernice, čo bolo nespočetne krát a bez výnimky konštatované nielen v rozhodnutiach
Súdneho dvora, ale aj vo všetkých doterajších rozhodnutiach súdov Slovenskej republiky v obdobných
sporoch.

149. Žalovaný v článku V. Vyjadrenia k žalobe rozsiahlo cituje z viacerých (neprávoplatných) rozsudkov
súdov prvej inštancie, pričom z citovaných častí odôvodnení týchto rozhodnutí sa zjavne snaží
vyvodzovať akúsi všeobecnú platnosť, vecnú správnosť a aplikovateľnosť pre všetky obdobné prípady.
Žalovaný však vytrháva z kontextu len tú časť odôvodnení rozsudkov niektorých súdov prvej inštancie,

ktorá mu situačne vyhovuje (bez ohľadu na to, ako v danej veci napokon rozhodol odvolací súd), avšak
už zjavne akosi neprihliada na závery vyplývajúce z mnohých ďalších rozhodnutí súdov (viaceré uvádza
nižšie v článku VI. tohto vyjadrenia), ktoré obsahujú diametrálne iné právne závery a sú z hľadiska
početnosti aj na pôde odvolacieho súdu dominantné. Žalovaným citované právne názory z rozhodnutíprvoinštančných súdov, na ktoré poukazuje, ani zďaleka nepredstavujú ustálený či prevažujúci právny
názor súdov v obdobných sporoch, práve naopak, ide o ojedinelé rozhodnutia, ktoré ani nemusia byť
akceptované odvolacími súdmi.

150. Žalovaný si zrejme „nevšimol“, že v odsekoch 36 – 39 žaloby uvádza presné a podrobné údaje
o jeho priemernom týždennom pracovnom čase v jednotlivých obdobiach, pričom údaje tam uvedené
vyplývajú a sú preukázané listinnými dôkazmi (výplatné pásky a výpisy z dochádzkového systému SAP),
ktorévypracovávajehoslužobnýúrad(nietedaon)apodľanichmujeokreminéhoajvyplácanýslužobný

plat. V žalobe je pritom podrobne uvedený a prepočítaný nielen priemerný týždenný pracovný čas v
jednotlivých obdobiach (viď ods. 36 – 39 žaloby), ale aj celkový priemerný týždenný pracovný čas za
celé žalované obdobie, ktorý u neho dosiahol minimálne 50,36 hodín týždenne (viď ods. 10 žaloby). Je
teda zrejmé, že všetky skutočnosti podstatné pre posúdenie a priznanie žalovaného nároku nielenže
skutkovo vymedzil, ale aj dôkazne preukázal viac než podrobne a dôsledne a nepochybne v tomto smere
aj uniesol dôkazné bremeno.

151. Žalovaný namieta aj spôsob výpočtu priemerného týždenného pracovného času tak, ako je
vypočítaný v jeho žalobe. Tu v prvom rade uviedol, že priemerný týždenný pracovný čas je v jeho žalobe
vypočítaný úplne identickým spôsobom, ako bol tento vypočítavaný vo všetkých doterajších súdnych
sporov jeho kolegov – žalobcov hasičov, ktorých zastupoval jeho právny zástupca.

152. V žiadnom z doposiaľ 61 (z toho už 19 právoplatne a zatiaľ 42 neprávoplatne) rozhodnutých vecí
v týchto sporoch nebol tento spôsob výpočtu priemerného týždenného pracovného žiadnym súdom
nikdy spochybnený a to napriek tomu, že vo všetkých týchto sporoch a špecificky v odvolaniach
proti rozsudkom prvoinštančných súdov sa žalovaný dovolával použitia v prvom rade 6 mesačného

referenčného obdobia, ale zároveň poukazoval aj na možnosť uplatnenia 12 mesačného obdobia, ktoré
už paradoxne v súčasnosti namieta a tentoraz sa už pre zmenu dovoláva 4 mesačného referenčného
obdobia. K „referenčnému obdobiu“ ktorého sa žalovaný dovoláva zdôraznil, že nie je ani zrejmé, kým a
čím bolo konkrétne „referenčné obdobie“ stanovené a akej konkrétnej dĺžke resp. časovom vymedzení,
keďže toto ani z námietok žalovaného nevyplýva.

153. Pokiaľ teda žalovaný vo vyjadrení k žalobe najnovšie už namieta, že priemerný týždenný pracovný
čas má byť prepočítaný na „referenčné obdobie v maximálnej dĺžke 4 mesiace“ napriek tomu, že na
inom mieste sa odvoláva na nerovnomerné rozvrhnutie služobného času na 6 mesiacov, tu tak poukázal
na ustanovenie § 86 ods. 1 druhá veta ZoHaZZ, podľa ktorého: „Nerovnomerne rozvrhnutý služobný

čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov“. Z tejto skutočnosti možno len nepriamo
vyvodzovať či domnievať sa, že slovenský zákonodarca zrejme mienil aplikovať 6 mesačné referenčné
obdobie v zmysle článku 16 písm. b) v spojení s článkom 17 ods. 3 písm. b) bod iii) Smernice, avšak
Smernica počíta nielen so 4 a 6 mesačným, ale dokonca aj 12 mesačným referenčným obdobím (článok
19 Smernice).

154. Z procesného hľadiska ohľadne tejto námietky žalovaného zdôraznil, že žalovaný okrem
všeobecného poukazu na „referenčné obdobie v maximálnej dĺžke 4 mesiace“ ani len netvrdí, že by v
niektorom z takýchto „referenčných období“ podľa neho nedochádzalo k prekračovaniu maximálneho
týždenného pracovného času, keďže zrejme práve k tomu mala táto jeho námietka smerovať. Práve pre

absenciu akejkoľvek reálnej konkretizácie tejto námietky je zrejmé, že bola vznesená len čisto formálne
a z procesného hľadiska zdôraznil, že ak takto žalovaný chcel poprieť jeho skutkové tvrdenia o rozsahu
priemerného týždenného pracovného času, tak takéto popretie je jednoznačne neúčinné (§ 151 ods.
2 CSP).

155. Na margo námietok žalovaného týkajúcich sa referenčného obdobia a nerovnomerného
rozvrhnutia služobného času u hasičov v referenčnom období je potrebné taktiež uviesť, že podľa
judikatúry Súdneho dvora sú členské štáty povinné garantovať dodržiavanie maximálne 48 hodinového
týždenného pracovného času aj vo vzťahu k referenčným obdobiam, keďže žiadne ustanovenie
Smernice nespája so zavedením referenčných období možnosť štátu nerešpektovať záväzok podľa

článku 6 písm. b) Smernice. Z tohto pohľadu považuje tieto námietky žalovaného za irelevantné.

156. Okrem toho v tomto smere taktiež poukázal na rozsudok Súdneho dvora C-254/18 zo
dňa 11.04.2019 vo veci F. K. Q. K. E. F. A., v ktorom Súdny dvor vo výroku vo veci samej judikoval: 27„Článok 6 písm. b), článok 16 písm. b) a článok 19 prvý odsek smernice Európskeho parlamentu a Rady
2003/88/ESzo4.novembra2003oniektorýchaspektochorganizáciepracovnéhočasusamajúvykladať
v tom zmysle, že nebránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá na účely výpočtu priemerného týždenného

pracovného času stanovuje referenčné obdobia, ktoré sa začínajú a končia v určitých kalendárnych
dátumoch, pokiaľ táto právna úprava obsahuje mechanizmy, ktoré umožňujú zabezpečiť, že priemerný
maximálny týždenný pracovný čas v rozsahu 48 hodín bude rešpektovaný počas každého obdobia
šiestich mesiacov zapadajúceho do rámca dvoch po sebe nasledujúcich pevných referenčných období.“

157. V nadväznosti na citovaný rozsudok Súdneho dvora zdôraznil, že naša vnútroštátna právna úprava
v ZoHaZZ neobsahuje žiadne mechanizmy, ktoré by zabezpečili, že nebude prekračovaný 48 hodinový
týždenný pracovný čas v každom období dvoch po sebe nasledujúcich 6 mesačných referenčných
období, nakoľko tak, ako je zrejmé už z údajov uvedených v ods. 36 39 jeho žaloby ako aj vyššie
uvedených prepočtov, maximálny týždenný pracovný čas hasičov je už sústavne prekračovaný a práva
vyplývajúce z článku 6 písm. b) Smernice sú tak pravidelne porušované. Tu taktiež zdôraznil, že už

len samotný spôsob, akým je rozvrhnutý služobný čas zásahových hasičov (viď ods. 9 žaloby) už na
prvý pohľad a priori zjavne vylučuje dodržanie a neprekročenie maximálne 48 hodinového týždenného
pracovného času.

158. Pri zohľadnení tejto skutočnosti, ak každý hasič odpracuje v týždni minimálne 2 24 hodín

trvajúce zmeny, pričom v niektorých týždňoch (v tých, kedy mu vyjde služba v pondelok a následne vo
štvrtok a nedeľu) 3 zmeny (kedy odpracuje najmenej 72 hodín), tak je úplne zjavné, že nevyhnutne vždy
priemerný týždenný pracovný čas prekročí 48 hodín týždenne. Je totiž potrebné zohľadniť znenie článku
6 písm. b) Smernice, podľa ktorého „priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmych dní vrátane
nadčasov neprekročí 48 hodín“, a teda hranica maximálny 48 hodinového týždenného pracovného času

už musí zahŕňať aj všetky nadčasy. ZoHaZZ v § 91 ods. 3 však stanovuje, že „v kalendárnom roku
možno príslušníkovi prikázať štátnu službu nadčas v rozsahu najviac 300 hodín“. Každý hasič vždy
počas kalendárneho roka vykonáva prácu nadčas v značnom rozsahu, pričom k najmenej 2 službám
za týždeň, ktoré trvajú najmenej 48 hodín (2 x 24 hodín) treba pripočítať nielen hodiny nadčasov, ale aj
nariadené služobné pohotovosti, rôzne kurzy a školenia a tak je zjavné, že aj pri týždňoch, kedy hasič

odpracuje „len“ 2 a nie 3 zmeny, jeho priemerný týždenný pracovný čas nevyhnutne prekročí 48 hodín
týždenne.

159. K náhrade nemajetkovej ujmy
Žalovaný tvrdí, že žalovanú výšku nároku považuje za „zjavne neprimeranú, a to aj s porovnaním výšky

náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov, ktorých ujma je v porovnaní s údajnou ujmou
žalobcu podľa ich názoru podstatne vyššia“, pričom poukazuje na viaceré rozhodnutia Európskeho
súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), v ktorých sa tento zaoberal výškou náhrad nemajetkovej
ujmy v peniazoch. K tomuto je potrebné v prvom rade zdôrazniť, že žalovaný sa tu snaží porovnávať
neporovnateľné a z jeho pohľadu ide opäť raz o zavádzajúcu argumentáciu o to viac, že sám žalovaný

veľmi dobre vie, že aj táto jeho argumentácia bola súdmi odmietnutá.

160. Žalovaný totiž poukazuje na rozhodnutia ESĽP, ktoré sa zaoberali zásahmi do osobnosti
neoprávnenou kritikou resp. usmrtením člena rodiny, čiže je zjavné, že ide o neporovnateľné skutkové
okolnosti v porovnaní s týmto sporom. K tejto námietke žalovaného sa už opakovane vyjadroval a

odmietol ju ako nedôvodnú aj Krajský súd v Banskej Bystrici, keď uviedol:
„Vzhľadom na špecifickosť zásahu do osobnosti žalobcu v dôsledku porušenia práva Únie a trvanie
zásahu nie je dobre možné porovnanie s inými obdobnými prípadmi zásahov ako to namietal žalovaný
v podanom odvolaní (v prípade zásahov do osobnosti neoprávnenou kritikou, resp. usmrtením člena
rodiny ide o rozdielne skutkové okolnosti). Prisúdená náhrada nemajetkovej ujmy neprevyšuje ani

náhrady priznávané v týchto prípadoch, resp. obetiam trestných činov. Neobstojí ani argumentácia
žalovaného, že nemôže byť stranou sporu o ochranu osobnosti, pretože ustanovenia o ochrane
osobnosti boli aplikované len na základe analógie ako podklad pre určenie výšky nemajetkovej ujmy
žalobcu, kým predpoklady zodpovednosti žalovaného za spôsobenú škodu (nemajetkovú ujmu) boli
aplikované na základe judikatúry SD EÚ.“

161. Žalovaný ďalej namieta, že: „Žalovaný má za to, že žalobca, ako ani jeho právny zástupca, v
konaní nepreukázali zásah do súkromného, rodinného života či neoprávnený zásah, ktorý by sa odrazil
napr. v medziľudských vzťahoch, či nepriaznivosť zdravotného stavu v príčinnej súvislosti s výkonompovolania v takej značnej miere, ktorá by odôvodňovala výšku náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca
požaduje.“

162. V súvislosti s citovaným tvrdením žalovaného v prvom rade opätovne poukazuje na rozsudok
Súdneho dvora C-243/09 zo dňa 14.10.2023 vo veci G. H., podľa ktorého už len samotná strata času
odpočinku je sama o sebe a bez ďalšieho dôvodom na priznanie nároku na náhradu škody porušením
článku 6 písm. b) Smernice. Aj samotná škoda v podobe straty času odpočinku, o ktorý dotknutý
jednotlivec (hasič) prichádza prekračovaním maximálneho týždenného pracovného času, je dostatočná

na priznanie nároku na náhradu škody vzniknutej porušením Smernice bez toho, aby k tomuto následku
musel pristúpiť aj akýkoľvek ďalší prípadný následok na osobnostných právach žalobcu z hľadiska
vnútroštátnehopráva(vtomtoprípadenásledkydemonštratívneuvedenév§13ods.2OZ).Tentoprávny
záver explicitne vyplýva zo samotného rozsudku Súdneho dvora C-243/09 vo veci G. H.:
„53. Prekročenie priemerného maximálneho týždenného pracovného času upraveného v článku 6 písm.
b) smernice 2003/88 predstavuje samo osebe porušenie tohto ustanovenia a nie je potrebné preukázať

ešte aj inú osobitnú ujmu. Z dôvodu nevyužitia možnosti odchylnej úpravy stanovenej v článku 22 ods.
1 prvom pododseku tej istej smernice vo vnútroštátnom práve, pojem „ujma“ nachádzajúci sa v tomto
ustanovení nemá vôbec žiadny význam pre výklad a uplatnenie tohto článku 6 písm. b).
54. Ako to vyplýva z bodu 32 tohto rozsudku, vzhľadom na to, že cieľom smernice 2003/88 je
zabezpečiť bezpečnosť a zdravie pracovníkov uplatnením dostatočného odpočinku, zákonodarca Únie

sa domnieval, že prekročenie maximálneho týždenného pracovného času upraveného v tomto článku 6
písm. b), ktorým sa pracovníkovi odníma takýto odpočinok, mu z tohto dôvodu samo osebe spôsobuje
ujmu, keďže znamená zasahovanie aj do jeho bezpečnosti a zdravia.
55. Z toho vyplýva, že vnútroštátna právna úprava, aká je v konaní vo veci samej, ktorá upravuje v
prípade pracovníkov zamestnaných ako hasiči v zásahovej službe pracovný čas prekračujúci maximálnu

hranicu pracovného času uvedenú v článku 6 písm. b) smernice 2003/88, predstavuje porušenie tohto
ustanovenia, a to bez toho, aby bolo potrebné dokazovať ďalej existenciu osobitnej ujmy, ktorú utrpel
pracovník.“

163. Nakoľko však osobne pociťuje aj ďalšie zásadné negatívne následky neprimeranej pracovnej

zaťaženosti na jeho živote v dôsledku dlhoročného pravidelného prekračovania pracovného času, tak
práve preto (a v zmysle uvedeného v podstate aj nad rámec svojej dôkaznej povinnosti) už v samotnej
žalobe navrhol vykonanie dôkazu jeho výsluchom ako strany sporu v zmysle § 195 ods. 1 CSP.

164. Vzhľadom na námietky žalovaného k výške žalovaného nároku na náhradu škody vo forme

nemajetkovej ujmy aj na tomto mieste opätovne uviedol, že podanou žalobou sa domáha náhrady
škody vo forme nemajetkovej ujmy vyčíslenej podľa celkového počtu (súčtu) hodín určenej služobnej
pohotovosti, ktoré reálne odslúžil a ktoré mu neboli započítané do služobného (pracovného) času.
Žalobou teda neuplatňuje nárok na náhrady škody vyčíslený za presný počet hodín odpracovaných
nad 48 hodín týždenne, ako sa žalovaný snaží v týchto sporoch pravidelne zavádzajúco tvrdiť.

Nesporným faktom, ktorý nijako nespochybňuje ani samotný žalovaný, je tá skutočnosť, že žiadna z
hodínslužobnejpohotovosti,ktorúpočasžalovanéhoobdobiaodslúžil,samunezapočítaladocelkového
počtu odpracovaných hodín.

165. Už len samotným rozdelením jeho služobného času (teda celkového času, ktorý strávi v práci) na

časť, ktorú štát považuje za služobný čas (výkon služby) a na časť, ktorú síce reálne trávi v práci, avšak
ktorý už štát za pracovný čas nepovažuje (služobná pohotovosť), dochádza k sústavnému porušovaniu
článku 2 ods. 1 Smernice, ktorý kogentne upravuje, čo sa považuje za pracovný čas.

166. Slovenský zákonodarca v ZoHaZZ formálnym oddelením služobnej pohotovosti od času výkonu

služby (od služobného času) vytvoril „osobitnú kategóriu“ času (čo Smernica absolútne nepripúšťa), čím
vlastne uzákonil stav, že cca. 1/3 z celkového času, ktorý hasič reálne strávi v práci a je nevyhnutne k
dispozícii svojmu zamestnávateľovi, nie je považovaný za pracovný čas. Keďže jedna pracovná zmena
hasiča trvá 24 hodín, z čoho aktuálne 16 hodín predstavuje výkon služby a 8 hodín služobná pohotovosť,
tak potom približne 1/3 z celkového času, ktorý hasič strávi v práci, sa „umelo“ nepovažuje za pracovný

čas a teda hasičovi sa ani nezapočítava do celkového počtu odpracovaných hodín. Žalovaný takto
vytvoril a zjavne vedome udržiava (proti)právny stav, v ktorom sa približne tretina z celkového času,
ktorý hasič strávi v práci, nepovažuje za pracovný čas, čiže hasiči v tomto čase (služobná pohotovosť)
síce nevyhnutne sú v práci a sú po celý tento čas nevyhnutne k dispozícii svojmu služobnému úradu,ale žalovaný (štát) tento čas nepovažuje za odpracovaný čas. Táto skutočnosť má potom nepochybne
negatívny vplyv aj na jeho budúci výsluhový dôchodok a jeho výšku.

167. Za samotné žalované obdobie odpracoval spolu 1576,91 hodín určenej služobnej pohotovosti,
ktoré síce strávil v práci, avšak ktoré žalovaný v rozpore so Smernicou za odpracovaný pracovný čas
nepovažuje. K porušovaniu Smernice teda dochádzalo a dochádza nielen tým, že pravidelne odpracuje
viac, než maximálne prípustných 48 hodín týždenne, ale zároveň a nevyhnutne už aj tým, že žiadna
z 1576,91 hodín odslúženej určenej služobnej pohotovosti sa mu nezapočítavala do služobného času,

čím bol a naďalej je porušovaný aj článok 2 ods. 1 Smernice.

168. Nakoľko k porušovaniu Smernice dochádzalo a dochádza v prvom rade nezapočítavaním
služobnej pohotovosti do služobného času, v dôsledku čoho dochádza aj k pravidelnému prekračovaniu
maximálne48–hodinovéhotýždennéhopracovnéhočasu,takprávevzhľadomnatútoskutočnosťvýšku
žalovaného nároku odvíja od súčtu hodín určenej služobnej pohotovosti 1576,91 hodín), ktoré vynásobil

sumou predstavujúcou 20 %, resp. 35 % z príslušnej časti jeho služobného platu za každú príslušnú
hodinu. Takto vypočítaná výška náhrady škody v podobe nemajetkovej ujmy zohľadňuje okolnosti za
akých k porušeniu práv došlo, zároveň spĺňa aj satisfakčnú funkciu a napokon je aj primeraná vzhľadom
na všetky právne relevantné skutočnosti. V tejto súvislosti opätovne zdôraznil, že s takýmto spôsobom
určenia výšky nároku sa opakovane v celom rozsahu stotožnili súdy prvej inštancie ako aj odvolacie súdy

(viď rozhodnutia zmienené nižšie), zhodne považujúc takto uplatnený nárok za dôvodný, preukázaný,
legitímne vyčíslený a zodpovedajúci aj požiadavke primeranosti, pričom na doterajšie právoplatné
rozhodnutia, ktoré prešli aj odvolacím prieskumom odvolacieho súdu.

169. Pokiaľ žalovaný poukazuje na to, že je za výkon služobnej pohotovosti „riadne odmeňovaný“,

tak tu je potrebné zdôrazniť, že táto skutočnosť nemá absolútne žiadny vplyv na to, že rozvrhovaním
pracovného času dochádza k sústavnému porušovaniu článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES! Tá
skutočnosť, že hasičom je za výkon služobnej pohotovosti vyplácaná „odmena“ – peňažná náhrada za
výkon služobnej pohotovosti (ktorá sa u neho pohybuje sumu cca 1,50 EUR za hodinu, čiže dokonca
ešte podstatne menej, než je minimálna hodinová mzda pre najľahší stupeň náročnosti práce), zjavne

neznamená, že preto nie je porušovaný článok 2 ods. 1 a článok 6 písm. b) Smernice! Vzhľadom na
tieto skutočnosti aj námietku žalovaného, že je za výkon služobnej pohotovosti „riadne odmeňovaný“,
považuje za vecne aj právne bezvýznamnú vo vzťahu k meritu sporu. Napokon, v tejto súvislosti
nemožno opomenúť ani tú zásadnú skutočnosť, že všetky hodiny odpracovanej služobnej pohotovosti
(určenej ani nariadenej) sa mu ani nezapočítavajú ani do celkového odpracovaného času na účely

určenia výšky výsluhového dôchodku, čo má logicky zásadne negatívny vplyv aj na jeho budúcu výšku.
Opätovne však zdôraznil, že to, akou sumou „odmeňovaný“ za výkon služobnej pohotovosti, nie je
podstatou tohto sporu a nepredstavuje ani samotný dôvod podania jeho žaloby.

170. Základ žalovaného nároku tu spočíva v nároku na náhradu škody z porušenia úniového práva,

pričom ustanovenia § 11 – 13 OZ o ochrane osobnosti sú tu použité len analogicky a to výlučne z dôvodu,
že náš právny poriadok nemá žiadny osobitný právny predpis či ustanovenie, ktoré by upravovalo
nárok na náhradu škody vzniknutej jednotlivcovi porušením práva Európskej únie, za ktorú škodu
zodpovedá štát. Tieto špecifiká je preto nevyhnutné zohľadňovať aj pri snahe žalovaného aplikovať
právne závery vyplývajúce z rozhodnutí súdov, ktoré sa zaoberali „bežnými“ či „typickými“ nárokmi na

náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch napr. z dôvodu difamačných výrokov a pod.

171. Samotné predpoklady zodpovednosti žalovaného za spôsobenú škodu (majúcu v našich
podmienkach pri použití analógie povahu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch) sú však aplikované
na základe judikatúry Súdneho dvora, ktorá jednoznačne stanovuje zodpovednosť členského štátu za

takýto typ škody. Vychádzajúc z povahy škody vzniknutej porušením úniového práva (v tomto prípade
predmetnej Smernice), ktorá škoda má v tomto prípade nemajetkovú povahu (strata času odpočinku
a s tým súvisiace porušenia práva na ochranu zdravia, súkromia a rodinného života), je v slovenskom
právnom poriadku možné na právne kvalifikovanie tohto nároku analogicky použiť len pravidlá týkajúce
sa náhrady nemajetkovej ujmy fyzickej osoby podľa ustanovení § 11 – 13 OZ, keďže tieto ustanovenia

upravujú vzťahy obsahom aj účelom najbližšie k náhrade škody porušením úniového práva ako je to v
tomto prípade. Práve z týchto dôvodov možno žalobou uplatnený nárok posúdiť ako nemajetkovú ujmu,
k náhrade ktorej dochádza v peniazoch. Náhradu nemajetkovej ujmy pritom výslovne predpokladá a
upravuje § 13 ods. 2 OZ.172. Ak žalovaný namieta samotný žalobou uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
podľa § 13 ods. 2 OZ, argumentujúc, že ju možno priznať len ako „sekundárnu kompenzáciu“ a len v

prípade „ak bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti“,
tak je potrebné zdôrazniť, že náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch ustanovenie § 13 ods. 2 OZ
nepodmieňuje výlučne len situáciami zníženia dôstojnosti fyzickej osoby v značnej miere alebo jej
vážnosti v spoločnosti. Predmetné ustanovenie totiž len demonštratívne (nie taxatívne) uvádza prípady,
kedy je možné s ohľadom na intenzitu zásahu priznať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

173. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch nie je zákonnou úpravou vymedzený reštriktívne,
teda tak, aby ho bolo možné priznať len za vopred definované následky, čo okrem iného potvrdzuje aj
zákonná formulácia uvedená v ustanovení § 13 ods. 2 OZ „najmä preto“, a teda zjavne nejde o zákonom
ohraničený výpočet prípadov, u ktorých nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vzniká. Inak povedané,
nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch nevzniká iba v prípadoch zníženia dôstojnosti fyzickej

osoby, či jej vážnosti v spoločnosti, ale môže ísť aj o iné vážne následky na osobnostných právach
dotknutého jednotlivca, teda nepochybne aj o odškodnenie porušenia tých práv, ako je to v tomto prípade
(porušeniaprávanaochranuzdravia,súkromiaarodinnéhoživota).Vodsekoch33–35žalobypodrobne
odôvodnil spôsob a zásady ním uplatneného výpočtu žalovaného nároku. Žalovanú náhradu škody
pritom čo do výšky uplatňuje a odvodzuje zo zásad, ktoré Súdny dvor stanovil v rozhodnutiach pre

posudzovanie výšky náhrady škody vzniknutej porušením úniového práva (rozsudok C-470/03 zo dňa
17.04.2007 vo veci B..M. F., rozsudok v spojených veciach C-46/93 a C-48/93 zo dňa 05.03.1996 vo
veci I. K. J. F., rozsudok C-429/09 zo dňa 25.11.2010 vo veci G. H..
174. Súdny dvor pri posudzovaní výšky náhrady škody vzniknutej jednotlivcovi porušením úniového
práva vychádza zo zásady, že peňažná náhrada musí byť primeraná vzniknutej ujme, pričom určenie

výšky náhrady škody je záležitosťou vnútroštátnych súdov a ponecháva na nich, aby stanovili kritériá
umožňujúce stanovenie výšky náhrady škody, kde však musia dodržať zásadu efektivity a zásadu
ekvivalencie. Žalobou uplatnený nárok čo do výšky uplatnil a vyčíslil v súlade s vyššie uvedenými
zásadami vyplývajúcimi z judikatúry Súdneho dvora a zároveň vychádzal z už fakticky ustálenej
rozhodovacej praxe súdov v podobných sporoch, v ktorých jeho kolegov zastupoval jeho právny

zástupca (viď rozhodnutia zmienené nižšie) a v ktorých súdy prejednávali identicky vymedzenú žalobu,
akou je aj jeho žaloba v tomto spore. V tomto smere zdôrazňuje aj princíp predvídateľnosti súdnych
rozhodnutí ako súčasti základného princípu právnej istoty.

175. V súvislosti so vyčíslením žalovaného nároku má naďalej za to, že výšku takéhoto špecifického

nároku je potrebné určiť spôsobom, ktorý čo najviac a čo najlepšie zohľadňuje okolnosti, za ktorých táto
ujma vznikla. Nemajetková ujma mu vznikla v dôsledku prekračovania maximálneho pracovného času a
s tým nevyhnutne súvisiacou stratou odpočinku, kde táto skutočnosť sa zároveň prejavila aj v porušení
práva na ochranu súkromného a rodinného života a práva na ochranu zdravia (viď ods. 29 - 31 žaloby).
Tieto práva boli porušené v dôsledku skutočnosti, že musel tráviť neprimerane dlhý čas v práci, ktorý čas

by nebyť porušovania článku 6 písm. b) Smernice mohol tráviť so svojou rodinou, venovať ho záľubám,
blízkym, alebo akokoľvek inak podľa vlastného rozhodnutia.

176. Ako už bolo uvedené, počas žalovaného obdobia odpracoval 1576,91 hodín určenej služobnej
pohotovosti, ktorá mu nebola započítaná do pracovného času. Po prepočte to potom predstavuje

náhradu škody (vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch) vo výške zaokrúhlene 2,40 EUR (3 779,64
EUR : 1576,91 hodín = 2,40 Eur/hod.) za každú hodinu určenej služobnej pohotovosti, ktorá mu nebola
započítaná do služobného času. V súvislosti s výškou žalovanej sumy, ktorá po prepočte resp. pri
porovnaní žalovanej sumy s počtom hodín odpracovanej a do pracovného času nezapočítanej určenej
služobnej pohotovosti predstavuje sumu 2,40 EUR za hodinu, je potrebné ešte zdôrazniť, že táto suma

je takmer rovnaká, ako je priemer minimálnych (!) hodinových miezd v Slovenskej republike pre prvý, t.
j. najľahší stupeň náročnosti práce (!!), ktorá za žalované obdobie, ktoré spadá do rokov 2020 – 2023,
predstavovala sumu vo výške 3,66 EUR.

177. Aj vzhľadom na porovnanie žalovanej sumy s minimálnymi mzdovými nárokmi je presvedčený, že

náhrada škody v podobe nemajetkovej ujmy v peniazoch, zodpovedajúca sume 2,40 EUR za každú
hodinu porušovania jeho práv, musí byť považovaná za minimálnu mieru spravodlivého odškodnenia v
takomto prípade. Z hľadiska námietok žalovaného o údajnej „neprimeranej výške“ žalovaného nároku je
ešte potrebné si taktiež uvedomiť, že za žiadnu z hodín odslúženej a do pracovného času nezapočítanejurčenej služobnej pohotovosti neuplatňuje viac, než sumu zodpovedajúcu maximálne 35 % z jeho
hodinovej mzdy! Aj z tohto pohľadu nemožno žalovanú sumu v žiadnom prípade považovať za
„neprimerane vysokú“ ako to tvrdí žalovaný.

178. Tak ako už zdôraznil, v žalobe priložených výplatných páskach (Dôkaz 3) ako aj prehľadnej tabuľke
(Dôkaz 2) sú premietnuté tie isté údaje o počte odslúžených hodín služobnej pohotovosti, ktoré sú
evidované vo výpise z Plánu služieb z dochádzkového systému SAP (Dôkaz 4). Za najpodstatnejší údaj
je potrebné považovať celkový počet hodín služobnej pohotovosti, ktorý údaj je pritom uvedený aj v

každejvýplatnejpáske(prvýčíselnýúdajpripoložke„Pohotovosťnapracovisku“),ktorývjehoprípadeza
celé žalované obdobie predstavuje v súčte 1582,77 hodín všetkých služobných pohotovostí (tzv. určenej
+ nariadenej služobnej pohotovosti – viď odseky 8 až 10 žaloby), z ktorých žiadna mu nebola započítaná
do pracovného (odpracovaného) času. Žalovanú výšku náhrady škody v podobe nemajetkovej ujmy
v peniazoch pritom odvíja len od celkového súčtu hodín tzv. určenej služobnej pohotovosti, ktorú za
žalované obdobie odpracoval v rozsahu 1576,91 hodín. Vzhľadom na to, že v dôsledku porušovania

úniového práva stratil enormné množstvo voľného času potrebného na regeneráciu fyzických a
psychických síl, rozvíjanie vzťahov s rodinou, priateľmi či tráveniu času podľa vlastného rozhodnutia,
pričom tento stav trvá dlhoročne a je už nezvrátiteľný, predstavuje len náhrada nemajetkovej ujmy
v peniazoch dostatočné odškodnenie takto vzniknutej ujmy. Nerešpektovaním článkov 2 ods. 1 a
článku 6 písm. b) Smernice pri rozvrhovaní pracovného času došlo k zásahu do jeho práv na vedenie

súkromného, rodinného života ako aj do práva na ochranu zdravia, za ktorý zásah mu podľa jeho názoru
úplne legitímne a v súlade s elementárnou spravodlivosťou patrí nárok na primerané odškodnenie.

179. V závere článku VII. vyjadrenia k žalobe žalovaný označuje viaceré rozhodnutia súdov Slovenskej
republiky, v ktorých mali súdy priznať žalobcom hasičov „približne 1.000,- EUR až 2.500,- EUR“. K

tomuto je potrebné v prvom rade uviesť, že žalovaný si poukazovaním na ním označené rozhodnutia
fakticky sám popiera všetky svoje predchádzajúce tvrdenia a argumenty, ktorými sa formálne snaží
spochybniť dôvodnosť žalovaného nároku ako takého. Žalovaný totiž veľmi dobre vie, že neexistuje
právoplatné rozhodnutie súdu, ktoré by dalo za pravdu jeho argumentácii o správnej transpozícii
Smernice a o tom, že právo na maximálny týždenný pracovný čas podľa článku 6 písm. b) Smernice

nie je v reálnych podmienkach výkonu služby hasičov – príslušníkov HaZZ porušované! Skutočnosť o
nesprávnej transpozícii Smernice a porušovaní práv ňou priznaných totiž potvrdzujú aj tie „rozhodnutia
súdov v obdobných veciach“, na ktoré sám žalovaný poukazuje.

180. V tomto smere poukázal na to, že otázka primeranosti výšky žalovaného nároku vyčísleného

presne takým istým spôsobom, ako ho v tomto spore uplatňuje aj on, už bola predmetom posudzovania
aj Krajského súdu v Banskej Bystrici, kedy žalovaný podával odvolanie voči žalobám vyhovujúcim
rozsudkom Okresného súdu Zvolen a Okresného súdu Banská Bystrica. Senáty odvolacieho súdu
sa doposiaľ dominantne stotožňovali aj s dôvodnosťou výšky náhrady škody, ktorá bola vyčísľovaná
rovnakým spôsobom, akým to učinil aj on v podanej žalobe. Ním nižšie uvádzané právoplatné

rozhodnutia sú aj z hľadiska početnosti na pôde odvolacieho súdu tak dominantné, že ich už je možné
legitímne označiť za ustálenú rozhodovaciu prax súdov o takej žalobe, akou je aj jeho žaloba v tomto
spore.Samotnémužalovanému,ktorýbolžalovanýmajvnižšieuvedenýchsporoch,sútietorozhodnutia
nepochybne známe a je len príznačné, že na žiadne z týchto rozhodnutí pri svojej argumentácii o
„rozhodovacej praxi súdov“ nepoukazuje. V tomto smere poukázal na doterajšie rozhodnutia Krajského

súdu v Banskej Bystrici v nasledovných veciach vedených pod sp. zn.:
1. 17Co/59/2022 v spojení s rozsudkom OS ZV sp. zn. 18C/15/2021, priznaná suma 3879,45 EUR s
prísl.,
2. 14Co/34/2022 v spojení s rozsudkom OS ZV sp. zn. 17C/15/2021, priznaná suma 4196,09 EUR s
prísl.,

3. 17Co/16/2022 v spojení s rozsudkom OS ZV sp. zn. 13C/17/2021, priznaná suma 5160,35 EUR s
prísl.,
4. 17Co/47/2022 v spojení s rozsudkom OS ZV sp. zn. 19C/13/2021, priznaná suma 3758,36 EUR s
prísl.,
5. 16Co/26/2022 v spojení s rozsudkom OS ZV sp. zn. 18C/14/2021, priznaná suma 4335,71 EUR s

prísl.,
6. 16Co/11/2022 v spojení s rozsudkom OS ZV sp. zn. 8C/15/2021, priznaná suma 4965 EUR s prísl.,
7. 14Co/36/2022 v spojení s rozsudkom OS ZV sp. zn. 12C/15/2021, priznaná suma 6167,21 EUR s
prísl.,8. 16Co/36/2022 v spojení s rozsudkom OS ZV sp. zn. 17C/17/2021, priznaná suma 4629,59 EUR s
prísl.,
9. 16Co/46/2022 v spojení s rozsudkom OS ZV sp. zn. 19C/14/2021, priznaná suma 5520,77 EUR s

prísl.,
10. 16Co/53/2022 v spojení s rozsudkom OS ZV sp. zn. 14C/16/2021, priznaná suma 4169,77 EUR s
prísl.,
11. 11Co/48/2022 v spojení s rozsudkom OS ZV sp. zn. 10C/15/2021, priznaná suma 5642,41 EUR s
prísl.,

12. 11Co/53/2022 v spojení s rozsudkom OS BB sp. zn. 18C/38/2022, priznaná suma 6404,56 EUR s
prísl.,
13. 11Co/66/2022 v spojení s rozsudkom OS ZV sp. zn. 16C/3/2023, priznaná suma 5279,95 EUR s
prísl.,
14. 11Co/67/2022 v spojení s rozsudkom OS ZV sp. zn. 7C/4/2023, priznaná suma 5334,42 EUR s prísl.,
15. 11Co/78/2023 v spojení s rozsudkom OS ZV sp. zn. 16C/7/2023, priznaná suma 6435,23 EUR s

prísl.,

16. 16Co/82/2022 v spojení s rozsudkom OS ZV sp. zn. 15C/15/2021, priznaná suma 3998,69 EUR s
prísl.,
17. 14Co/84/2023 v spojení s rozsudkom OS ZV sp. 7C/3/2023, priznaná suma 4298,79 EUR s prísl.,

18. 14Co/88/2023 v spojení s rozsudkom OS ZV sp. zn. 16C/6/2023, priznaná suma 6265,33 EUR s
prísl.,
19. 14Co/65/2023 v spojení s rozsudkom OS ZV sp. zn. 17C/16/2021, priznaná suma 6506,40 EUR s
prísl.

181. S poukazom na všetky vyššie uvedené skutočnosti je presvedčený, že ním uplatnenú výšku nároku
na náhradu škody porušením úniového práva, ktorá po prepočítaní žalovanej sumy na počet hodín
určenej služobnej pohotovosti, ktoré mu neboli započítané do pracovného času, reálne predstavuje
sumu vo výške 2,40 EUR za každú hodinu určenej služobnej pohotovosti, možno z hľadiska zásad
všeobecnej spravodlivosti považovať za minimálnu mieru spravodlivého odškodnenia.

182. K námietke miestnej nepríslušnosti
Žalovaný vzniesol vo vyjadrení k žalobe aj námietku miestnej nepríslušnosti Okresného súdu Lučenec
na konanie v tomto spore, čo odôvodňuje tým, že pokiaľ namieta nesprávnu transpozíciu a aplikáciu
smernice, má podľa neho túto vykonať ústredný orgán štátnej správy. Podľa žalovaného je miestne

príslušným v danej veci súd, v ktorého obvode má Ministerstvo vnútra SR, ako ústredný orgán
štátnej správy, svoje sídlo. Žalovaný preto vzniesol námietku miestnej nepríslušnosti tunajšieho súdu
a navrhuje, aby bola vec podľa § 43 ods. 1 CSP postúpená na „Okresný súd Bratislava I“ (pozn. - po
zmene súdnej mapy teda zrejme na Mestský súd Bratislava IV). Žalovaným vznesenú námietku miestnej
nepríslušnosti Okresného súdu Lučenec považuje za jednoznačne nedôvodnú. Predpokladajúc, že

žalovaný bude namietať údajnú miestnu nepríslušnosť tunajšieho súdu tak, ako ju v minulosti pravidelne
vznášal v takýchto sporoch (za posledné roky v drvivej väčšine prípadov neúspešne, k tomu viď nižšie),
už v článku I. ods. 3 žaloby odôvodnil, prečo je na prejednanie tohto sporu miestne príslušným (aj)
Okresný súd Lučenec. V územnom obvode tunajšieho súdu vykonáva služobnú činnosť a práve tu
nastala skutočnosť, ktorá zakladá nárok na náhradu škody z porušenia úniového práva.

183. Na posudzovanie elementárnej podstaty resp. základu tohto nároku nemá vplyv ani skutočnosť
uvedená v článku I. ods. 6 žaloby (právne posúdenie nároku ako nemajetkovej ujmy z hľadiska
analogickej aplikácie ustanovení § 11 – § 13 OZ), keďže ako uvádza v žalobe a aj v tomto vyjadrení,
ustanovenia ich vnútroštátneho poriadku o ochrane osobnosti, upravujúce aj nárok na náhradu

nemajetkovej ujmy v peniazoch sa tu používajú len analogicky a to výlučne z dôvodu, že náš právny
poriadok neobsahuje osobitnú právnu úpravu nároku na náhradu škody z porušenia úniového práva.
Skutočnosť, že pre neexistenciu našej vnútroštátnej právnej úpravy je možné tento nárok v našich
podmienkach právne posudzovať len analogicky cez ustanovenia o ochrane osobnosti neznamená, že
uplatnený nárok stratil svoju elementárnu podstatu, kedy ide o nárok na náhradu škody z porušenia

úniového práva!

184. Pokiaľ žalovaný namieta, že Ministerstvo vnútra SR ako ústredný orgán štátnej správy zodpovedný
za transpozíciu Smernice má svoje sídlo aktuálne v obvode Mestského súdu Bratislava IV. (vzhľadomna funkčnú príslušnosť súdu po zmene súdnej mapy) a preto má byť len tento súd miestne príslušným
na konanie o tejto žalobe, k tomu uviedol, že v tomto konkrétnom spore nejde o implementáciu
úniového práva (Smernice 2003/88/ES) do právneho poriadku Slovenskej republiky všeobecne, ale ide

o konkrétne použitie predmetnej, nesprávne implementovanej smernice, v jeho individuálnom prípade!
V tomto spore si uplatňuje nárok na náhradu škody, ktorú mu žalovaný spôsobil v dôsledku porušenia
úniového práva prostredníctvom nesprávnej transpozície predmetnej Smernice do ich vnútroštátneho
právneho poriadku. Nesprávna transpozícia Smernice mala za následok nerešpektovanie úniového
práva, ktoré mu ako jednotlivcovi Smernica zaručuje, čo sa prejavilo v nerešpektovaní práva na

maximálne 48 hodinový týždenný pracovný čas, pričom v dôsledku tejto skutočnosti mu vznikla škoda,
ktorú si v tomto konaní uplatňuje a za ktorú jednoznačne zodpovedá žalovaný.

185. V zmysle uvedeného, ak si teda ako žalobca v súlade s § 19 písm. b) CSP pri miestnej príslušnosti
danej na výber zvolil ako miestne príslušný súd Okresný súd Lučenec, bola tým v súlade so zákonom
založená miestna príslušnosť tunajšieho súdu. Skutočnosti zakladajúce miestu príslušnosť tohto súdu

tu boli dané už v čase začatia konania a v zmysle zásady perpetuatio fori miestna príslušnosť súdu trvá
od jeho začatia až do právoplatného skončenia konania (§ 36 ods. 2 CSP). Ak by však aj odhliadli od
skutočností zakladajúcich miestnu príslušnosť z dôvodu aplikácie § 19 písm. b) CSP, tak (ako už uvádza
v samotnej žalobe), miestna príslušnosť je tu bez ďalšieho daná aj podľa § 17 CSP. Miestna príslušnosť
Okresného súdu Lučenec na prejednanie a rozhodnutie tohto sporu je tak nepochybne daná.

186. V nadväznosti na uvedené na tomto mieste zdôraznil, že s otázkou miestnej príslušnosti súdu na
konanie v sporoch, akým je tento spor, sa už mnohokrát vysporiadal Krajský súd v Bratislave. Tento
nadriadený súd v prípadoch, ak aj niektoré súdy prvej inštancie vyhoveli žalovaným vznesenej námietke
miestnej nepríslušnosti a vec postúpili na konanie (v tom čase) Okresnému súdu Bratislava I (ktorý s

postúpením správne nesúhlasil) opakovane rozhodol, že miestne príslušným je aj ten súd, v ktorom
konkrétny hasič – žalobca vykonáva služobnú činnosť, pretože na tomto mieste sa stala skutočnosť
ktorá zakladá uplatnený nárok na náhradu škody a preto si žalobca v súlade s § 19 písm. b) CSP môže
zvoliť na podanie žaloby aj takto určený súd (tzv. miestna príslušnosť daná na výber).

187. Vzhľadom na uvedené skutočnosti má za to, že neexistuje žiadny právny dôvod, pre ktorý by
mal vzhľadom na uvedené tunajší súd námietke žalovaného vyhovieť. Vyhovenie nedôvodnej námietke
miestnej nepríslušnosti súdu a postúpenie sporu na de iure miestne nepríslušný súd – Mestský súd
Bratislava IV, by spor nedôvodne predĺžilo, jemu ako žalobcovi by tým podstatne sťažilo prístup k súdu
a malo by tak negatívny vplyv na možnosť realizácie jeho procesných práv bez toho, aby na to existoval

zákonný dôvod. S poukazom na uvedené skutočnosti považuje za nepochybné, že žalovaným vznesená
námietka miestnej nepríslušnosti je zjavne nedôvodná, preto žiada, aby Okresný súd Lučenec na túto
námietku v súlade s § 42 CSP neprihliadal, spor prejednal a vo veci rozhodol.

188. Žalovaný sa k žalobe písomne vyjadril podaním doručeným súdu dňa 13.10.2023 a žiadal, aby súd

konanie zastavil a v prípade, že sa súd nestotožní s námietkami žalovaného, aby žalobu zamietol.

189. Z článku 1 ods. 2 Smernice 2003/88/ES vyplýva vecná pôsobnosť Smernice 2003/88/ES, ktorá v
článku 1 ods. 2 definuje okruh vzťahov, na ktoré sa má Smernica 2003/88/ES aplikovať. Otázka osobnej
pôsobnosti, t. j. určenia jednotlivých odvetví činnosti, na ktoré sa má Smernica 2003/88/ES vzťahovať

je upravená v článku 1 ods. 3 Smernice 2003/88/ES a článku 1 ods. 4 Smernice 2003/88/ES.

190. Podľa článku 2 ods. 1 Smernice 89/391/EHS, cit.: „Táto smernica sa vzťahuje na všetky
odvetvia činnosti, verejné a súkromné (priemysel, poľnohospodárstvo, obchod, administratívu, služby,
vzdelávanie, kultúru, voľný čas atď.).“

191. Podľa článku 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS, cit.: „Táto smernica sa neuplatňuje tam, kde sú s
ňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb, ako sú
napríklad ozbrojené sily, polícia alebo určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany.“

192. Z vyššie uvedeného možno vyvodiť záver, že rozsah pôsobnosti Smernice 2003/88/ES je pozitívne
vymedzený v článku 2 ods. 1 Smernice 89/391/EHS ako aj negatívne vymedzený v článku 2 ods. 2
Smernice 89/391/EHS. Inak povedané, Smernica 2003/88/ES sa neuplatňuje na odvetvia činností, ktoré
zahŕňajú určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany. Vzhľadom na charakter vykonávaných činnostía s tým spojený rozvrh služobného času sa Smernica 2003/88/ES na služobný pomer príslušníkov
Hasičského a záchranného zboru nevzťahuje v plnom rozsahu, preto jej ustanovenia nemohli byť
porušené tak ako to tvrdí žalobca.

193. Podľa názoru žalovaného preto štátnu službu príslušníkov Hasičského a záchranného zboru
vykonávajúcich zásahovú činnosť, (ktorá je špecifická nerovnomerným rozvrhnutím služobného času,
na ktorý priamo nadväzuje určená služobná pohotovosť), možno jednoznačne subsumovať pod
negatívne vymedzenie pôsobnosti Smernice 89/391/EHS v článku 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS.

Oproti štandardným pracovnoprávnym vzťahom štátna služba príslušníkov Hasičského a záchranného
zboru vykazuje aj špecifiká štátnej služby príslušníkov Policajného zboru ako aj profesionálnych vojakov
(napr. v osobitnom systéme sociálneho zabezpečenia, prísnej subordinácii a pod.). Rovnako úlohy,
ktoré príslušníci Hasičského a záchranného zboru plnia, možno podľa súvisiacich právnych predpisov
týkajúcich sa civilnej ochrany, integrovaného záchranného systému ako aj právnej úpravy samotného
Hasičského a záchranného zboru, bez akýchkoľvek pochybností subsumovať pod pojem „osobitné

činnosti služieb civilnej ochrany“ v zmysle článku 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS.

194. Žalovaný má za to, že žalobca si nesprávne vykladá pôsobnosť Smernice, nakoľko podľa jeho
názoru sa Smernica nevzťahuje na príslušníkov Hasičského a záchranného zboru. Rozsah pôsobnosti
Smernice stanovuje článok 1 ods. 3, podľa ktorého táto Smernica sa vzťahuje na všetky odvetvia

činností, verejné a súkromné, v zmysle článku 2 Smernice 89/391/EHS bez toho, aby boli dotknuté
články 14, 17, 18 a 19 Smernice 89/391/EHS. Smernica Rady 89/391/EHS v článku 2 ods. 2 stanovuje,
že Smernica 89/391/EHS sa neuplatňuje tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky vlastné
pre určité osobitné činnosti verejných služieb, ako sú napríklad ozbrojené sily, polícia alebo pre určité
osobitné činnosti služieb civilnej ochrany. Z dikcie daného článku vyplýva, že ide len o exemplifikatívny

a nie taxatívny výpočet činností, ktoré možno označiť ako osobitné činnosti verejných služieb. Žalovaný
má za to, že štátna služba príslušníkov Hasičského a záchranného zboru, ktorí vykonávajú aj zásahovú
činnosť charakteristickú nerovnomerným rozvrhnutím služieb s nariadenou služobnou pohotovosťou
má charakter osobitnej činnosti služieb civilnej ochrany. Z tohto dôvodu žalobcovi nemohla vzniknúť
škoda, nakoľko ustanovenia Smernice sa na neho nevzťahujú a teda nie je splnený základný predpoklad

zodpovednosti za škodu.

195. Z § 12 zákona č. 42/1994 Z. z. o civilnej ochrane obyvateľstva, z § 3 ods. 1, ods. 2 zákona
č. 315/2001 Z. z., z § 8 ods. 1, § 12 ods. 1 zákona č. 129/2002 Z. z. o integrovanom záchrannom
systéme vyplýva, že Hasičský a záchranný zbor, resp. jeho príslušníci vykonávajúci zásahovú činnosť,

plnia okrem úloh na úseku ochrany pred požiarmi aj úlohy na úseku civilnej ochrany obyvateľstva,
predovšetkým v oblasti priameho výkonu záchranárskych činností. Z tohto dôvodu sú činnosti
vykonávané príslušníkmi Hasičského a záchranného zboru pri zásahovej činnosti práve tými osobitnými
činnosťami služieb civilnej ochrany, na ktoré sa Smernica nevzťahuje. Inak povedané v súčasnosti
iné zložky (okrem Hasičského a záchranného zboru), ktorým by boli zverené činnosti služieb civilnej

ochrany neexistujú. Nakoľko Smernica 2003/88/ES sa na príslušníkov Hasičského a záchranného zboru
v prípade služobného času ako aj ich odmeňovania nevzťahuje, je táto oblasť v plnej miere v pôsobnosti
vnútroštátnej právnej úpravy. Vzhľadom na uvedené sa príslušné ustanovenia Smernice 2003/88/ES na
prípad žalobcu nemôžu aplikovať, preto žalobcovi v zmysle žaloby nemohla vzniknúť žiadna škoda.

196. K nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného:
Žalobu pre nestransponovanie Smernice, resp. pre nesprávnu transpozíciu smernice môže podať:
1. Európska Komisia na Súdny dvor Európskej únie (ďalej len ako „SDEÚ“),
2. Fyzická / právnická osoba, ktorá bola týmto priamo dotknutá, t. j. došlo k porušeniu/ poškodeniu jej
práv a to na vnútroštátny súd členského štátu Európskej únie.

197. Žalobca však nezažaloval svojho zamestnávateľa, ale štát, v mene ktorého koná ten ústredný
orgán verejnej správy, do ktorého pôsobnosti patrí oblasť štátnej správy pre Hasičský a záchranný zbor,
čo je zásadný rozdiel v označení žalovaného, teda v jeho pasívnej vecnej legitimácii. Navyše, ak mal
žalobca za to, že mu zamestnávateľ určoval pohotovosť nad Smernicou povolený limit, mal na túto

skutočnosť upozorniť svojho nadriadeného v súlade s § 69 ods. 4 zákona č. 315/2001 Z. z. a žiadať,
aby mu táto nebola určovaná z dôvodov, ktoré v žalobe uvádza. Žalovaný v tomto prípade podotýka,
že žalobca za každú hodinu určenej služobnej pohotovosti, vrátane tých hodín, o ktorých tvrdí, že mali
byť vykonané nad limit určený Smernicou, mu boli riadne vyplatené príslušné zložky služobného príjmu,resp. poskytnuté náhradné voľno. Ak má žalobca za to, že Smernica nebola v jeho prípade správne
použitá, žalovaný namieta nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie z dôvodu, že táto mu nie je
daná.

198. Podľa názoru žalovaného sa miera zodpovednosti za prípadný vznik škody musí medzi dvomi
samostatnými subjektmi (Slovenskou republikou a Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, resp.
Hasičským a záchranným zborom) rozlišovať. Nie je prípustné, aby sa zodpovednosť Slovenskej
republiky odvodzovala od individuálneho prístupu inej osoby k pracovnoprávnym vzťahom konkrétneho

zamestnanca. Žalovaný má za to, že Slovenská republika a Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky
sú dva samostatné a nezávislé subjekty právnych vzťahov, preto podľa žalovaného nie je možné
dospieť k inému záveru než, že posúdenie ich zodpovednosti za prípadný vznik škody ako dôsledok
výkonu určitých práv, nie je možné zamieňať. Preto aj keby súd prvej inštancie konštatoval, že
aplikácia Smernice na služobný pomer žalobcu bola nesprávna, nijako táto skutočnosť nesúvisí
so zodpovednosťou žalovaného za správnosť prebratia Smernice do právneho poriadku Slovenskej

republiky. S ohľadom na zamieňanie Slovenskej republiky a Ministerstva vnútra Slovenskej
republiky ako dvoch samostatných subjektov je tu ďalší dôvod nedostatku pasívnej vecnej legitimácie
žalovaného.

199. K transpozícii relevantných článkov Smernice 2003/88/ES:

Smernica 2003/88/ES v zásade ustanovuje minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia
pre organizáciu pracovného času, pokiaľ ide o doby denného odpočinku, prestávok v práci, týždenného
odpočinku, maximálneho týždenného pracovného času, ročnej dovolenky a aspekty nočnej práce, práce
na zmeny a rozvrhnutie práce. Smernica upravujúca minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu
zdravia pre organizáciu pracovného času bola transponovaná do slovenského právneho poriadku okrem

iného zákonom č. 315/2001 Z. z., čo je uvedené aj v transpozičnej prílohe č. 4 zákona pod bodom
6. Žalobca konštatuje, že malo dôjsť k nesprávnej transpozícii Smernice 2003/88/ES do zákona č.
315/2001Z.z.,podľaktoréhosapodľažalobcudobaslužobnejpohotovostinezapočítavadotýždenného
pracovného času hasičov. Podľa žalovaného však takéto tvrdenia žalobcu nie sú opodstatnené.

200. Transpozícia článku 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES:
Podľa článku 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES, cit.: „Na účely tejto smernice platia tieto definície: „pracovný
čas“ je akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva
svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou;“
V zmysle článku 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES je teda pracovným (služobným) časom akýkoľvek

čas, počas ktorého zamestnanec pracuje podľa pokynov zamestnávateľa1 a vykonáva svoju činnosť
alebo povinnosti v súlade so vnútroštátnymi právnymi predpismi. Do služobného času teda spadá
samotný výkon pracovných úloh na pracovisku na základe pokynov zamestnávateľa ako aj zdržiavanie
sa na pracovisku k dispozícii zamestnávateľa na základe jeho nariadenia, napr. vo forme pracovnej
pohotovosti.PodľaustálenejjudikatúrySúdnehodvoraEurópskejúniejetotižrozhodujúcimfaktorompre

posúdenie, či sú naplnené charakteristické znaky pojmu „pracovný čas“ aj v pohotovostnej službe, ktorú
pracovník vykonáva na svojom pracovisku, skutočnosť, že je povinný byť fyzicky prítomný na mieste
určenom zamestnávateľom a byť mu k dispozícii, aby v prípade potreby mohol okamžite poskytnúť
primerané služby. Tieto povinnosti je preto potrebné považovať za výkon činnosti tohto pracovníka.
Pracovný čas teda v sebe zahŕňa riadny pracovný čas, prácu nadčas a pracovnú pohotovosť na

pracovisku. V prípade domácej pohotovosti Súdny dvor rozhodol, že do maximálneho týždenného
pracovného času sa zarátava iba čas skutočného výkonu práce pre zamestnávateľa.

201. Zmysel článku 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES je transponovaný v štvrtej hlave zákona č. 315/2001
Z. z. v ustanoveniach § 85 a nasl. upravujúcich služobný čas hasičov, služobnú pohotovosť, štátnu

službu nadčas a dovolenku.
Podľa § 85 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., cit.: „Služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom
príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu.“
Podľa § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., cit.: „Služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý
nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich

mesiacov.“
Podľa § 86 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z., cit.: „Pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka
služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávaniaštátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania
štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni.“
Podľa § 86 ods. 3 zákona č. 315/2001 Z. z., cit.: „Za služobný deň podľa odseku 2 sa považuje deň, v

ktorom príslušník podľa rozvrhu služobného času vykonáva štátnu službu.“
Podľa § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., cit.: „Služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť
v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie
štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času.“

202. Predmetné ustanovenia teda definujú služobný čas príslušníka Hasičského a záchranného zboru
ako časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu, pričom
umožňuje rozvrhnúť služobný čas aj nerovnomerne a súčasne jasne definuje pojem služobný deň, za
ktorý sa považuje vykonávanie štátnej služby podľa rozvrhu služobného času. Z uvedených ustanovení
zákona č. 315/2001 Z. z. ďalej jasne vyplýva, že okrem štátnej služby vykonávanej v riadnom služobnom
čase sa za výkon štátnej služby považuje aj služobná pohotovosť v štátnej službe vykonávaná v mieste

výkonu štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v rámci riadneho
rozvrhnutia služobného času podľa § 91 zákona č. 315/2001 Z. z. a štátna služba nadčas podľa § 92
zákona č. 315/2001 Z. z.

203. Ustanovenia § 86 ods. 2 a § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. rozhodne nepopierajú, že

služobná pohotovosť v štátnej službe je výkonom štátnej služby, ale ako už bolo uvedené vyššie, svojou
formuláciou účelovo vystihujú rozdiel medzi určenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe (§ 92 ods.
1 zákona č. 315/2001 Z. z.) a nariadenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe (§ 92 ods. 2 písm. a)
zákona č. 315/2001 Z. z.). Pri nariadenej služobnej pohotovosti v štátnej službe podľa § 92 ods. 2 písm.
a) zákona č. 315/2001 Z. z. ide o služobnú pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej

služby, ale mimo rozvrhnutia služobného času, čo je vyjadrené napríklad aj vo výške peňažnej náhrady
za čas tejto služobnej pohotovosti v štátnej službe. Žalobca zrejme v tejto súvislosti opomenul, že ním
citované ustanovenia zákona, najmä § 86 ods. 2 a § 92 ods. 1, rozhodne nepopierajú, že služobná
pohotovosť v štátnej službe je výkonom štátnej služby, ale svojou formuláciou účelovo vystihujú rozdiel
medzi určenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe (§ 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.) a

nariadenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe (§ 92 ods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001
Z. z.) a slová v § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.3 len vystihujú časovú kontinuitu medzi výkonom
štátnej služby a služobnou pohotovosťou. V oboch prípadoch je však nesporné, že ide o výkon štátnej
služby v rámci služobného času.

204. Žalovaný súčasne poukazuje aj na článok 15 Smernice 2003/88/ES4, ktorý umožňuje dohodnúť
aj priaznivejšie podmienky, napr. v kolektívnych zmluvách. Tvrdenie žalovaného o služobnom čase
podporuje aj Kolektívna zmluva vyššieho stupňa pre príslušníkov Hasičského a záchranného zboru na
rok 2019 – 2020 (ďalej len ako „Kolektívna zmluva 2019 – 2020“), Kolektívna zmluva vyššieho stupňa
pre príslušníkov Hasičského a záchranného zboru na rok 2021 (ďalej len ako „Kolektívna zmluva 2021“),

Kolektívna zmluva vyššieho stupňa pre príslušníkov Hasičského a záchranného zboru na rok 2022 (ďalej
len ako „Kolektívna zmluva 2022“) a Kolektívna zmluva vyššieho stupňa pre príslušníkov Hasičského
a záchranného zboru na rok 2023 (ďalej len ako „Kolektívna zmluva 2023“) (ďalej Kolektívna zmluva
2019 – 2020, Kolektívna zmluva 2021, Kolektívna zmluva 2022, Kolektívna zmluva 2023 spolu len
ako „Kolektívne zmluvy“), ktoré vo väzbe na citované ustanovenia zákona rozvrhuje služobný čas na

vykonávanie štátnej služby a služobnú pohotovosť.

205. V tejto súvislosti neobstojí ani tvrdenie žalobcu opierajúce sa o znenie § 97 ods. 1 zákona
č. 315/2001 Z. z. ktorý vymedzuje, čo sa posudzuje ako vykonávanie štátnej služby. Podľa žalobcu
služobná pohotovosť nie je výkonom štátnej služby, čo odvodzuje od skutočnosti, že sa v tomto

ustanovení neuvádza služobná pohotovosť v štátnej službe. Žalovaný poznamenáva, že v citovanom
ustanovení sa neuvádza ani služobná pohotovosť v štátnej službe, ale ani samotný výkon štátnej služby,
pretože v tomto ustanovení ide o výpočet časov, súvisiacich s činnosťami (napr. zvyšovania kvalifikácie,
účasť na rekondičnom pobyte, ale napr. aj dovolenka, materská dovolenka, rodičovská dovolenka),
ktorým zákon priznáva na vymedzené účely (napr. sociálne zabezpečenie) rovnaké účinky, ako keby

v tom čase príslušník alebo príslušníčka Hasičského a záchranného zboru skutočne vykonávali štátnu
službu.206. Explicitnejšie rozlíšenie jednotlivých častí služobného času je upravené v čl. 3 s nápisom
„Podmienky výkonu štátnej služby“ ods. 1 Kolektívnej zmluvy 2019 – 2020, ďalej v čl. 3 s nápisom
„Podmienky výkonu štátnej služby“ ods. 3 Kolektívnej zmluvy 2021, kde sa taktiež uvádza, cit.: „Pre

príslušníkov vykonávajúcich štátnu službu s nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom je služobný
čas rozvrhnutý spravidla na 17 hodín vykonávania štátnej služby a časť služobnej pohotovosti, ktorá
bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v mieste vykonávania štátnej služby, v trvaní
7 hodín v jednej 24 hodinovej zmene.“, v čl. 3 s nápisom „Podmienky výkonu štátnej služby“ ods. 3
Kolektívnej zmluvy 2022 a ďalej v čl. 3 s nápisom „Podmienky výkonu štátnej služby“ ods. 3 Kolektívnej

zmluvy2023,kdesataktiežuvádza,cit.:„Prepríslušníkovvykonávajúcichštátnuslužbusnerovnomerne
rozvrhnutým služobným časom je služobný čas rozvrhnutý spravidla na 16 hodín vykonávania štátnej
služby a časť služobnej pohotovosti, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v
mieste vykonávania štátnej služby, v trvaní 8 hodín v jednej 24 hodinovej zmene.“ Vzhľadom na uvedené
žalovaný má za to, že vyššie uvedené ustanovenia § 85, § 91, § 92 zákona č. 315/2001 Z. z., ako aj
ustanovenia Kolektívnej zmluvy 2019 – 2020 (čl. 3), Kolektívnej zmluvy 2021 (čl. 3), Kolektívnej zmluvy

2022 (čl. 3) a Kolektívnej zmluvy 2023 (čl. 3) plne transponujú článok 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES.

207. Transpozícia článku 6 Smernice 2003/88/ES:
Kritériá pre limity pracovného času ustanovuje článok 6 Smernice 2003/88/ES s názvom „Maximálny
týždenný pracovný čas.“

Podľa článku 6 Smernice 2003/88/ES, cit.: „členské štáty prijímajú opatrenia nevyhnutné na
zabezpečenie toho, že v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov: a) týždenný
pracovný čas bude obmedzený zákonmi, inými právnymi predpismi alebo správnymi opatreniami alebo
kolektívnymi zmluvami alebo dohodami medzi sociálnymi partnermi; b) priemerný pracovný čas pre
každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.“

Podľa článku 16 písm. b) Smernice 2003/88/ES, cit.: „členské štáty môžu ustanoviť pre uplatňovanie
článku 6 (maximálny týždenný pracovný čas) referenčné obdobie nepresahujúce štyri mesiace.“
Podľa článku 17 ods. 3 Smernice 2003/88/ES, cit.: „V súlade s odsekom 2 tohto článku sa môžu vykonať
odchýlky článkov 3, 4, 5, 8, a 16: a) v prípade činností, keď pracovisko pracovníka a jeho bydlisko sú
od seba vzdialené, vrátane práce na otvorenom mori, alebo keď sú rôzne pracoviská pracovníka od

seba vzdialené; b) v prípade bezpečnostných a dozorných činností, ktoré si vyžadujú trvalú prítomnosť
s cieľom ochrany majetku a osôb, najmä v prípade strážnikov a dozorcov alebo bezpečnostných firiem.“
Smernica 2003/88/ES pripúšťa výnimku zo stanoveného limitu za dodržania nasledujúcich
kumulatívnych podmienok:
- písomný súhlas zamestnanca s výkonom práce nad zákonom a smernicou povolený

maximálny limit počtu hodín5,
- zamestnávateľ vedie aktuálne záznamy o všetkých zamestnancoch, ktorí vykonávajú
takúto prácu a poskytne na požiadanie informáciu o prípadoch, kedy zamestnanci dali súhlas k práci
presahujúcej 48 hodín v dobe 7 dní, čo sa vypočíta ako priemer za referenčné obdobie,
- zamestnávateľ dodržiava všetky všeobecné zásady ochrany bezpečnosti a zdravia

zamestnancov pri práci,
- žiadnemu zamestnancovi nevznikne zo strany zamestnávateľa ujma za to, že nie je
ochotný súhlasiť s vykonávaním takejto práce.

208. Podľa Smernice 2003/88/ES teda priemerný pracovný čas pre každé obdobie 7 dní nesmie

prekročiť 48 hodín vrátane nadčasov, pričom týždenný pracovný čas pre každého zamestnanca musí
byť ustanovený zákonom, správnym opatrením alebo kolektívnou zmluvou. Smernica 2003/88/ES tiež
umožňuje ustanoviť odlišne referenčné obdobie iné ako 7 dní, čo prichádza do úvahy najmä pri
nerovnomerne rozvrhnutom pracovnom čase. Článok 16 Smernice 2003/88/ES stanovuje na účely
uplatnenia maximálneho týždenného pracovného času referenčné obdobie na 4 mesiace. Článok 17

ods. 3 Smernice 2003/88/ES poskytuje protipožiarnym službám možnosť uplatnenia výnimky a určiť
dlhšie referenčné obdobie prípadne na 6 mesiacov, alebo ak je to uvedené v Kolektívnych zmluvách,
tak na celých 12 mesiacov. Podmienkou uplatnenia takéhoto iného referenčného obdobia navyše je,
že príslušným pracovníkom sa poskytne rovnocenný náhradný čas odpočinku alebo (vo výnimočných
prípadoch), kde z objektívnych dôvodov nie je možné poskytnúť taký čas odpočinku, sa príslušným

pracovníkom poskytne primeraná ochrana. Zákon č. 315/2001 Z. z. upravuje limity dĺžky služobného
času tak, že pri rovnomernom služobnom čase je služobný čas príslušníka 40 hodín týždenne v zmysle
§ 85 zákona č. 315/2001 Z. z. Podľa § 91 ods. 3 zákona č. 315/2001 Z. z. možno hasičovi prikázať v
kalendárnom roku službu nadčas v rozsahu najviac 300 hodín, čo je v priemere 5,7 hodín týždenne.209. Ako vyplýva z ustanovenia § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. môže byť služobný čas hasičov
rozvrhnutýajnerovnomerne.Prinerovnomernomrozvrhnutívšaknesmiebyťdĺžkariadnehoslužobného

času v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a
na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby
je najviac 24 hodín v služobnom dni podľa § 86 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z. V zmysle Kolektívnej
zmluvy 2019 – 2020 ako aj Kolektívnej zmluvy 2021, či Kolektívnej zmluvy 2022 hasiči vykonávajúci
štátnu službu s nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom majú výkon štátnej služby v rámci 12

hodinovéhoriadnehoslužobnéhočasualeboslužobnýčasrozvrhnutýna17hodín/16hodínvykonávania
štátnej služby a časť služobnej pohotovosti, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej
služby v mieste vykonávania štátnej služby v trvaní 7/8 hodín v jednej 24 hodinovej zmene v zmysle
vyššie citovaného čl. 3 ods. 1 Kolektívnej zmluvy 2019 – 2020, čl. 3 ods. 3 Kolektívnej zmluvy 2021, čl.
3 ods. 3 Kolektívnej zmluvy 2022 a čl. 3 ods. 3 Kolektívnej zmluvy 2023.

210. Žalovaný dáva do pozornosti súdu rozsudky Súdneho dvora vo veciach C-107/19 (bod 42),
C-344/19 (bod 58) a C-437/05 (bod 35), v zmysle ktorých sa na spôsob odmeňovania pracovníkov za
časpracovnejpohotovostinevzťahujeSmernica2003/88/ES,alerelevantnéustanoveniavnútroštátneho
práva. Čo sa týka referenčného obdobia, tak nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas je rozvrhnutý na
obdobie 6 mesiacov podľa § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. Uvedené referenčné obdobie

však neodporuje tomu, aby bolo dodržané zákonné ustanovenie 40 hodín priemerného týždenného
služobného času v súlade s rozvrhnutými službami. Na základe vyššie uvedeného je zrejmé, že napriek
tomu,ževnútroštátneprávoneupravujeexplicitnemaximálnypriemernýtýždennýslužobnýčasuvedený
konkrétnym počtom hodín, tak ako je tomu v Smernici 2003/88/ES, zákon č. 315/2001 Z. z. a Kolektívne
zmluvy dostatočne ustanovujú počty hodín služobného času hasičov, počas ktorého hasiči vykonávajú

štátnu službu, ako aj rozsah hodín služby nadčas za príslušný rok. Z uvedeného vyplýva, že dotknuté
právne predpisy sú transponované v článku 6 Smernice 2003/88/ES správne.

211. Podľa žalovaného sa žalobcovi nepodarilo preukázať, že by štát neprebral Smernicu 2003/88/ES
do zákona správne, preto sa mu nepodarilo ani preukázať, že by existovala údajná škoda, ktorá by bola

v priamej príčinnej súvislosti s článkom 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES.

212. Právna úprava plánovania služobného času žalobcu je obsiahnutá v ustanoveniach § 85 –
§ 94 zákona č. 315/2001 Z. z. Žalobca od svojho nástupu vykonáva štátnu službu s nerovnomerne
rozvrhnutým služobným časom v súlade s § 86 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z. tak, aby dĺžka

služobného času v jednotlivých služobných dňoch nebola vyššia ako 18 hodín. Na dĺžku služobného
času nadväzuje služobná pohotovosť tak, aby celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu
bezprostredne nadväzujúca určená služobná pohotovosť v mieste vykonávania štátnej služby bola
najviac 24 hodín v služobnom dni.

213. Služobné dni žalobcu sú vopred plánované. S plánovaným rozvrhom služobného času je žalobca
každý mesiac oboznámený najneskôr tri dni pred začiatkom nasledujúceho kalendárneho mesiaca.
Žalobca počas svojho pôsobenia v Hasičskom a záchrannom zbore nijakým spôsobom nenamietal
rozvrh služobného času (písomne ani ústne) a teda žalovaný má za to, že svoj súhlas s rozvrhnutím
služobného času vyjadril (okrem podpisu plánu výkonu služieb) aj konkludentne tak, že konal podľa

plánovaného rozvrhnutia služobného času, na výkon práce sa vždy riadne a včas dostavil a služobný
úrad nemal pochybnosti o tom, že s takýmto rozvrhnutím služobným časom súhlasí. O spokojnosti s
rozvrhom služobného času svedčí aj skutočnosť, že žalobca nikdy neprejavil záujem o preradenie na
funkciu s rovnomerne rozvrhnutým služobným časom.

214. V súlade s Pokynom prezidenta Hasičského a záchranného zboru č. 35/2012 o vnútornej
organizácii Hasičského a záchranného zboru na operatívno-technickom úseku v znení neskorších
predpisov a kolektívnou zmluvou vyššieho stupňa pre príslušníkov Hasičského a záchranného zboru na
daný rok, žalobca vykonával: v rokoch 2020 a 2021 štátnu službu na pracovisku v rámci 24 – hodinovej
služby v rozsahu 17 hod. výkon štátnej služby a 7 hodín služobnej pohotovosti, ktorá bezprostredne

nadväzovala na vykonávanie štátnej služby v mieste vykonávania štátnej služby; v roku 2022 a 2023
štátnu službu na pracovisku v rámci 24 hodinovej služby v rozsahu 16 hod. výkon štátnej služby a 8
hodín služobnej pohotovosti, ktorá bezprostredne nadväzovala na vykonávanie štátnej služby v mieste
vykonávania štátnej služby. Počas služobnej pohotovosti na pracovisku je žalobca fyzicky prítomnýv mieste výkonu štátnej služby, pričom tento čas je určený na oddych a odpočinok. Žalobca počas
služobnej pohotovosti nemá určené činnosti ktoré má vykonávať a nie sú naňho kladené žiadne úlohy;
s výnimkou vyhláseného výjazdu, kedy má prerušenú služobnú pohotovosť a má riadne platený výkon

štátnej služby nadčas. Nemožno teda uvádzať, že žalobca strávil všetky hodiny služobnej pohotovosti
výkonom štátnej služby.

215. Na služobný pomer príslušníka Hasičského a záchranného zboru sa vzťahujú aj iné predpisy (napr.
zákon č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých

zákonov), či kolektívne zmluvy, pričom z týchto predpisov pre príslušníkov Hasičského a záchranného
zboru vyplýva viacero výhod z oblasti sociálneho zabezpečenia či zdravotnej starostlivosti (dovolenka
nad rámec zákonnej úpravy, ďalšie služobné voľno priznané z kolektívnej zmluvy, každoročné
rekondičné pobyty (bez odpočtu dovolenky), náhradné voľno za prácu vo sviatok, pravidelné lekárske
prehliadky), vďaka čomu čerpajú ďaleko viac voľna ako pracovníci vykonávajúci prácu v inom odvetví.
216. Žalobca opomenul uviesť, že v Smernici sa stanovuje maximálny týždenný pracovný čas 48 hodín,

avšak tento limit je priemer, ktorý možno vypočítať za referenčné obdobie nepresahujúce 4 mesiace.
Taktiež navrhli zobrať do úvahy a zohľadniť špecifické požiadavky na činnosť Hasičského a záchranného
zboru. Príslušníci sú chránení pred nepriaznivými účinkami spôsobenými nadmerne dlhým pracovným
časom a nedostatočným odpočinkom práve vyššie spomínanými zákonnými úpravami vyplývajúcimi z
osobitného prepisu o sociálnom zabezpečení a z kolektívnej zmluvy, ktoré majú za následok, že nie

je prekračovaný stanovený maximálny pracovný čas určený v Smernici. Smernica určuje maximálny
týždenný pracovný čas, ktorý vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín. Článok 2 ods. 1 smernice definuje
pracovný čas ako akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa
a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo
praxou. Žalovaný má za to, že na účely Smernice treba do maximálneho času ustanoveného Smernicou

započítavať iba čas, ktorý žalobca pracuje, tzn. je na pracovisku, služobnej ceste, prípadne na školení.
Do maximálneho času pre účely dodržiavania maximálneho týždenného času určeného smernicou
nemožno zarátavať čas, kedy žalobca čerpá náhradné voľno, dovolenku, dodatkovú dovolenku, PN-
ku, OČR-ku, lekára, otcovskú dovolenku, alebo je na rekondičnom pobyte (benefit pre príslušníka;
s účinnosťou od 01.01.2023 je možné vykonať rekondičný pobyt aj formou aktívneho odpočinku

doma), pretože počas tohto času žalobca nepracuje podľa pokynov zamestnávateľa ani nevykonáva
činnosti vyplývajúce z jeho popisu služobných činností. Preto nemožno takto strávený čas zarátavať do
maximálneho týždenného pracovného času.

217. K nároku na náhradu škody:

Pokiaľ by napriek vyššie uvedenej argumentácii súd dospel k názoru, že odchylná úprava nie je možná,
tak žalovaný poukazuje na všeobecné podmienky vyplývajúce z judikatúry Súdneho dvora, ktoré musia
byť kumulatívne splnené na úspešné uplatnenie si nároku na náhradu škody za porušenie práva
Európskej únie. Tieto podmienky sú definované nasledovne:
1. cieľom porušenej právnej normy Európskej únie je priznať jednotlivcom práva

2. porušenie práva je dostatočne závažné a
3. medzi týmto porušením a škodou spôsobenou jednotlivcom existuje priama príčinná súvislosť.

218. Žalovaný má za to, že žalobca neosvedčil, že by mu vznikol nárok na náhradu škody žiadnym
spôsobom. V prvom rade žalovanému nie je zrejmé ako žalobcovi mohla vzniknúť ním uplatnená škoda.

Sám žalobca veľmi nejasným spôsobom stanovil „škodu“, ktorá mu mala vzniknúť tým, že vykonával
nariadenú služobnú pohotovosť, za ktorú mimochodom, bol žalobca v zmysle platnej vnútroštátnej
legislatívy odmeňovaný. Žalovaný chce zdôrazniť, že počas tejto služobnej pohotovosti je pracovník
povinný byť v zariadení zamestnávateľa alebo mimo neho, pričom má byť pripravený na výkon práce na
požiadanie svojho zamestnávateľa. Pokiaľ nie je zásah, v takom prípade žalobca môže odpočívať alebo

savenovaťinejčinnosti(tedavčase,keďsaodnehonežiadavýkonpráce).Rovnakotakvzmysleplatnej
legislatívy pri takto nariadenej služobnej pohotovosti je v mieste vykonávania štátnej služby určený resp.
vymedzený priestor na odpočinok, čo znamená, že zamestnávateľ si je vedomý a dokonca vytvára
podmienky na oddych (spánok) zamestnanca, t. j. žalobcu. To znamená, že v čase služobnej pohotovosti
sa od žalobcu nevyžaduje „aktívna činnosť“ a teda mimo času skutočného výkonu práce môže žalobca

odpočívať alebo sa venovať inej činnosti. Počas služobnej pohotovosti žalobca nemusí uskutočňovať
žiaden výkon práce z vlastnej iniciatívy, ale iba na základe pokynu svojho zamestnávateľa. V zhrnutí
to znamená, že žalobca nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti.
Napriek tomu zamestnávateľ žalobcovi vypláca dohodnutú odmenu za takto strávený čas, t. j. nie len zavykonanúprácu,aleajzatakútoneaktívnučasťpráce.Žalobcadostávazataktostanovenýčaspracovnú
odmenu, ktorou mu zamestnávateľ kompenzuje to, že v prípade potreby (zásahu) bude k dispozícií.

219. Žalobca mal možnosť sa pred nástupom na vykonávanie štátnej služby v Hasičskom a záchrannom
zbore oboznámiť so všetkými podmienkami výkonu služby a to jednak z voľne prístupných zdrojov na
internete (stránky MV SR, príslušného krajského riaditeľstva HaZZ, zbierka právnych predpisov) ako aj
na informatívnom pohovore v rámci prijímacieho konania podľa § 20 zákona č. 315/2001 Z. z., ktoré
zabezpečuje príslušné personálne oddelenie centra podpory. Z uvedeného vyplýva, že žalobca vopred

vedel o platových podmienkach, o služobnej pohotovosti a služobnom čase ako aj o ďalších právach
a povinnostiach, ktoré sa na príslušníka s nerovnomerným rozvrhnutím služobného času vzťahujú
a akceptoval ich bez výhrad zložením služobnej prísahy ako podmienky vzniku služobného pomeru
príslušníka. Dovolávanie sa neskoršieho porušenia osobnostných práv príslušníka spočívajúcich v
ochrane zdravia, psychickej a telesnej integrity, nedostatku primeranej doby na odpočinok, ako aj
k porušeniu práva na súkromie a rodinný život vyznie v kontexte vyššie uvedeného ako účelové a

kontraproduktívne konanie zo strany žalobcu.

220. Pokiaľ súd, napriek všetkým doteraz uvedeným skutočnostiam, dospeje k záveru, že služobná
pohotovosť, ktorú vykonáva žalobca a za ktorú je riadne odmeňovaný, je pracovným časom, a teda
má sa zarátavať do pracovného fondu, samo o sebe to ešte nie je dôvodom na priznanie nároku na

náhradu škody. Súdny dvor vo svojom rozsudku v spojených veciach C-46/93 a 48/93 I. K. J.
uviedol, cit.: „Zvlášť je vhodné upresniť, že na účel stanovenia škody, za ktorú možno priznať náhradu,
môže vnútroštátny súd preveriť, či poškodená osoba prejavila primeranú snahu s cieľom odvrátiť škodu
alebo obmedziť jej rozsah a či včas využila všetky dostupné prostriedky na právnu ochranu. V súlade
so všeobecnou zásadou spoločnou pre právne poriadky členských štátov musí poškodená osoba

preukázať primeranú snahu obmedziť rozsah škody, inak jej hrozí, že škodu bude znášať sama.“ (bod 84
a 85 rozsudku). V zmysle rozhodnutia Súdneho dvora C- 46/93 I. K. J. (bod 84) by mal teda vnútroštátny
súd preveriť, či poškodená osoba prejavila primeranú snahu s cieľom odvrátiť škodu alebo obmedziť jej
rozsah a či včas využila všetky dostupné prostriedky na právnu ochranu. Žalovaný by chcel zdôrazniť,
že žalobca žiadnym spôsobom neoznámil svojmu zamestnávateľovi, že odmieta vykonávať služobnú

pohotovosť, resp. do dňa podania žaloby zamestnávateľ žalobcu nemal vedomosť o tom, že výkon
služobnej pohotovosti (za ktorú každý mesiac žalobca dostáva odmenu), považuje resp. pociťuje ako
výraznú ujmu. Z vyššie uvedeného dôvodu nebolo možné, aby zamestnávateľ včas zamedzil prípadný
vznik takejto ujmy alebo aspoň obmedzil jej rozsah.

221. Žalobca je zaradený v zmenovej službe ako je uvedené v jeho personálnom rozhodnutí (oznámení
o sume a zložení služobného platu). Čl. 3 ods. 1 Pokynu prezidenta Hasičského a záchranného zboru
o vnútornej organizácii Hasičského a záchranného zboru na operatívno-technickom úseku č. 35/2012 v
znení neskorších predpisov stanovuje začiatok výkonu služby žalobcu na úseku požiarnej ochrany od
07:00 hod. do 07:00 hod. nasledujúceho dňa. Z tohto ustanovenia ako aj z § 86 ods. 2 zákona

č. 315/2001 Z. z. vyplýva, že príslušníci zaradení na tomto úseku vykonávajú svoje služobné činnosti
nerovnomerne v 24 hodinových cykloch, pričom ide o výkon služobných činností a na výkon služby
nadväzuje bezprostredne služobná pohotovosť upravená v § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. Počas
tejto pohotovosti sú príslušníci fyzicky prítomní v mieste výkonu štátnej služby, ale tento čas je určený
na oddych a odpočinok. V prípade prerušenia pohotovosti (to znamená až v prípade nutného zásahu

príslušníkov Hasičského a záchranného zboru) sa aplikuje § 91 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. a vzniká
príslušníkom Hasičského a záchranného zboru nárok na nadčas.

222. Z vyššie uvedeného teda jednoznačne vyplýva, že pre bezpečnosť občanov na úseku požiarnej
ochranyjepotrebné,abybolanatentoúčelzabezpečená24hodinováslužba,7dnívtýždnipočascelého

roka a teda príslušníci Hasičského a záchranného zboru musia byť k dispozícii od 07:00 hod. do 07:00
hod. nasledujúceho dňa. Pričom však ale aj počas služobnej pohotovosti v mieste výkonu štátnej služby
majú určený čas na oddych a odpočinok. Počas služobnej pohotovosti sa môže príslušník venovať aj inej
činnosti ako práci, ktorú vykonáva len na základe pokynu zamestnávateľa. Príslušníkovi patrí aj odmena
za to, že v prípade potreby je k dispozícii. Z vymedzeného charakteru času služobnej pohotovosti

žalovaný má za to, že nemožno služobnú pohotovosť započítavať do odpracovaného služobného času.

223. Podľa čl. 3 ods. 2 Pokynu riaditeľa Krajského riaditeľstva Hasičského a záchranného zboru v
Banskej Bystrici č. 28/2021 o vedení dokumentácie výkonu štátnej služby pre spracovanie služobnýchpríjmov príslušníkov a o vedení dokumentácie výkonu práce pre spracovanie platov zamestnancov
sa „rozvrh spracúva tak, aby s ním bol príslušník oboznámený minimálne tri dni pred začiatkom
kalendárneho mesiaca. V prípade, ak príslušníka nie je možné oboznámiť s rozvrhom osobne,

oboznámenie sa vykoná telefonicky prostredníctvom nahrávanej telefonickej linky, pričom príslušník
dodatočne potvrdí oboznámenie svojim podpisom s uvedením dátumu podpísania na vytlačenom
rozvrhu. Vo výnimočných prípadoch môže nadriadený určiť nástup na výkon štátnej služby aj v čase
kratšom ako tri dni pred plánovaným nástupom na vykonávanie štátnej služby, pričom podmienky na
oboznámenie príslušníka sa vzťahujú primerane.“ Z uvedeného vyplýva, že s plánmi služieb bol žalobca

vždy riadne oboznámený a s ich plánovaním súhlasil.

224. Z rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-742/19 (bod 98) vyplýva, že článok 2
smernice sa má vykladať v tom zmysle, že nebránitomu, aby sa doba, ktorú príslušník strávi zdržiavaním
sa na svojom útvare počas služobnej pohotovosti bezprostredne nadväzujúcej na vykonávanie štátnej
služby v rámci rozvrhnutia služobného času, pričom nevykonáva skutočnú prácu, odmeňovala iným

spôsobom ako doba štátnej služby, počas ktorej tento príslušník plní služobné úlohy. Vzhľadom na
uvedené má žalovaný za to, že žalobca, z hľadiska odmeny vyplatenej v predmetnom období za
vykonanú štátnu službu, nebol na svojich právach ukrátený.

225. Žalovaný podotýka, že samotný žalobca ani netvrdí v žalobe, že by tento zásah sa negatívne odrazil

napr. v medziľudských vzťahoch či to, že by mal negatívny dopad na jeho zdravotný stav. Žalobca v
žalobe žiadnym spôsobom nepreukázal, že by mu vznikol nárok na náhradu škody. Žalovaný opakovane
uvádza, že žalobca nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti a
napriek tomu mu zamestnávateľ vypláca dohodnutú odmenu za takto strávený čas, t. j. nielen za
vykonanú prácu, ale aj za takúto neaktívnu časť práce, ktorou mu zamestnávateľ kompenzuje to, že

v prípade potreby (zásahu) bude k dispozícii. Zákon č. 315/2001 Z. z. v § 88 ods. 1 stanovuje, že
služobný úrad je povinný rozvrhnúť služobný čas tak, aby príslušník mal medzi koncom služobného
dňa a začiatkom nasledujúceho služobného dňa nepretržitý odpočinok aspoň 12 hodín a raz za týždeň
nepretržitý odpočinok v trvaní aspoň 32 hodín a podľa § 89 ods. 1 je služobný úrad povinný rozvrhnúť
služobný čas tak, aby všetci príslušníci mali raz týždenne dva po sebe nasledujúce dni nepretržitého

odpočinku, ktoré musia pripadať na piatok a sobotu alebo sobotu a nedeľu, alebo na nedeľu a pondelok.
Zároveň z Kolektívnych zmlúv vyplývajú pre príslušníkov Hasičského a záchranného zboru viaceré
výhody medzi ktoré patrí aj zvýšenie dovolenky nad rozsah ustanovený zákonom č. 311/2001 Z. z.
Zákonníkprácevzneníneskoršíchpredpisov.Vymenovalismelenniektorézprostriedkovochrany,ktoré
zákon a Kolektívne zmluvy garantujú príslušníkom Hasičského a záchranného zboru a ktoré poskytujú

dostatočný priestor pre odpočinok príslušníkov a pre venovanie sa ich rodinnému životu.

226. Žalovaný uvádza k spôsobu a výpočtu výšky náhrady škody vypočítanej žalobcom v žalobe, že
žalobcom uplatňovaný nárok skôr predstavuje mzdový nárok.

227. V tejto súvislosti má žalovaný rovnako za to, že tabuľky v žalobe nemožno považovať za dôkaz,
ktorý by preukazoval výšku nemajetkovej ujmy, nakoľko výpočet žalobcu je veľmi mätúci a predstavuje
teda skôr výpočet odškodnenia vo forme vyplatenia peňažnej náhrady škody formou doplatku podľa
ustanovení zákona č. 315/2001 Z. z. V tomto prípade treba podotknúť, ak žalobca postupuje vo výpočte
„nemajetkovej ujmy“ podľa zákona č. 315/2001 Z. z., žalobca žiada akési odškodnenie vo forme

vyplatenia peňažnej náhrady škody vo forme doplatku (mzdový nárok) a nie nemajetkovú ujmu.

228. Na podporu svojich tvrdení žalovaný uvádza, že v obdobnom spore Okresný súd Michalovce v
rozsudku sp. zn. 7C/1/2022 zo dňa 02.11.2022 uviedol, že cit.: „K žalobcom uplatnenej výške škody
súd považuje za potrebné predovšetkým uviesť, že výpočet jej výšky, na základe ktorého si žalobca

žalovanúsumuuplatnil,jemätúcivzhľadomnapovahuuplatnenéhonároku(vychádzajúczodôvodnenia
žalobného petitu), pretože žalobca neuplatnil na súde mzdový nárok. Akékoľvek matematické výpočty
vychádzajúce z výšky mzdy, resp. doplatku peňažnej náhrady, preto neboli pre súd vodidlom pre
stanovenie výšky nároku.“

229. Podstatou Smernice je priznať práva v dôsledku prekročenia priemerného 48
hodinového týždenného pracovného času, žalobca však tvrdí, že požaduje náhradu škody za všetky
odslúženéhodinyslužobnejpohotovosti,ajkeďjezrejmé,žekvznikunemajetkovejujmypodľaSmernice
môže dôjsť len prekročením 48 hodinového týždenného limitu, a teda nie každou hodinou odslúženejpohotovosti.ŽalobcatedaneodvodzujesvojnárokzporušeniaSmernice,alepodľajehonedostatočného
ohodnotenia služobnej pohotovosti.

230. Nemajetková ujma žalobcovi však mohla vzniknúť až konkrétnym porušením ustanovení
predmetnej Smernice a len v rozsahu tohto porušenia. Žalobca si uplatnil mzdový nárok vydávajúc ho
za nemajetkovú ujmu vzniknutú v dôsledku údajného porušenia Smernice.

231. Ani žalobca v tomto prípade nepreukázal, kedy a v akom rozsahu pracoval nad limit 48

hodinového týždenného pracovného času vyplývajúceho zo Smernice a taktiež žiadnym spôsobom
žalobca nepreukázal aká ujma žalobcovi v dôsledku toho mala vzniknúť. Žalovaný opätovne zdôrazňuje,
že predmetom žalobcom podanej žaloby nie je porušenie Smernice, ale jednoznačne mzdový nárok,
nakoľko žalobca podanou žalobou požaduje doplatiť rozdiel vo vyplácanej mzde počas služobnej
pohotovosti. Žalobca teda vydávaním svojho nároku za nemajetkovú ujmu údajne vzniknutú porušením
Smernice maskuje svoje mzdové nároky. Z uvedeného dôvodu žalovaný nie je pasívne vecne

legitimovaný subjekt, nakoľko mzdových nárokov je možné domáhať sa len od žalobcovho služobného
úradu, ktorým je Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky a nie žalovaný Slovenská republika, v mene
ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky.

232. Žalovaný považuje žalobu žalobcu za nekonkrétnu a zmätočnú, nakoľko žalovanému nie je

jasné, čoho sa žalobca podanou žalobou domáha. Žalovaný touto cestou namieta aj spôsob výpočtu
priemerného týždenného pracovného času počas žalovaného obdobia zo strany žalobcu. Žalobca na
strane 5 žaloby uvádza, že jeho priemerný týždenný pracovný čas počas celého žalovaného obdobia
dosiahol 50,36 hodín týždenne. Následne žalobca v žalobe na stranách 29 až 32 špecifikuje priemerný
týždenný pracovný čas za každý jeden kalendárny rok (za rok 2020 uvádza 49,44 hodín, za rok

2021 uvádza 48 hodín, za rok 2022 uvádza 51,32 hodín a za rok 2023 uvádza 52,68 hodín). V tejto
súvislosti žalovaný uvádza, že článok 16 Smernice 2003/88/ES umožňuje pre účely uplatňovania článku
6 (maximálny týždenný pracovný čas) stanoviť referenčné obdobie v maximálnej dĺžke 4 mesiace.
Žalovaný poukazuje na skutočnosť, že žalobca si pri svojich výpočtoch stanovil dlhšie referenčné
obdobie (teda za každý kalendárny rok, t. j. referenčné obdobia v trvaní až 12 mesiacov), čo je v

rozpore so Smernicou 2003/88/ES. Z uvedeného dôvodu žalovaný považuje žalobcom predložené
údaje o priemernom týždennom pracovnom čase za irelevantné. Nakoľko žalobca pri stanovení
priemerného týždenného pracovného času nezohľadnil predmetné ustanovenie Smernice, jeho výpočty
sú zavádzajúce. Z uvedeného dôvodu si žalovaný dovoľuje súdu navrhnúť, aby na žalobcom
predložené údaje týkajúce sa priemerného týždenného pracovného času neprihliadal. Pre úplnosť

žalovaný uvádza, že dôkazné bremeno je v tejto súvislosti na strane žalobcu.

233. Žalovaný si v tejto súvislosti dovoľuje poukázať na rozhodnutie Okresného súdu Stará Ľubovňa č.
k. 8C/25/2017-216 zo dňa 23.12.2019 v rovnakej právnej veci, potvrdeného rozhodnutím odvolacieho
súdu, a to rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 15Co/6/2020-313 zo dňa 24.11.2020.

234. V neposlednom rade žalovaný upozorňuje na to, že žalobca pri vzniku služobného pomeru
akceptoval všetky podmienky, ktoré sa vzťahujú na výkon štátnej služby príslušníka Hasičského a
záchranného zboru v zmysle zákona č. 315/2001 Z. z. S plánovaným rozvrhom služobného času
bol žalobca vždy oboznámený v súlade s § 86 ods. 4 zákona č. 315/2001 Z. z., čo potvrdzoval

svojim podpisom. Rovnako bol žalobca vždy riadne oboznámený so všetkými internými predpismi a
Kolektívnymi zmluvami a to aj s tými, ktoré upravujú rozsah výkonu služby.

235. Žalobca uvádza, že požaduje náhradu škody za obdobie od júla 2020 do mája 2023, avšak na
základe vyššie uvedeného je zrejmé, že žalobca vedel o všetkých podmienkach výkonu služby a za toto

obdobie nedošlo k tomu, že by tieto podmienky namietal, a ani nikdy nepožiadal o ich vysvetlenie a ani
inýmspôsobomsanedomáhalsvojichpráv,arovnakonikdyneprišlozostranyžalobcuknámietkam,ako
sú jeho služby plánované. Rovnako žalobca nevyužil svoje právo v zmysle § 69 ods. 1 písm. g) zákona
č. 315/2001 Z. z., podľa ktorého príslušník má právo podávať sťažnosti vo veciach vykonávania štátnej
služby služobnému úradu ak predpokladá, že jeho práva podľa tohto zákona, ostatných všeobecne

záväzných právnych predpisov a služobných predpisov sú alebo boli vo veciach vykonávania štátnej
služby porušené; to neplatí, ak boli práva porušené rozhodnutím podľa tohto zákona a je možné proti
takému rozhodnutiu podať opravný prostriedok; v takom prípade sa podanie neposudzuje ako sťažnosť.236. Náhrada nemajetkovej ujmy:
Určenie prípadnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy je na zvážení súdu, avšak žalovaný podotýka, že
výšku nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca požaduje vo výške 3 779,64 EUR, žalovaný považuje za zjavne

neprimeranú, a to aj s porovnaním výšky náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov, ktorých
ujma je v porovnaní s údajnou ujmou žalobcu podľa ich názoru neporovnateľne vyššia.

237. Okrem toho Európsky súd pre ľudské práva vyjadril názor, podľa ktorého výška náhrady v
konkrétnom prípade musí zohľadňovať výšku náhrady priznávanú vnútroštátnymi súdmi v iných

prípadoch týkajúcich sa poškodenia dobrej povesti (napr. J. F., F.. B. v. Portugalsko). Napokon Európsky
súd pre ľudské práva zdôrazňuje, že pri určovaní výšky náhrady za porušenie osobnostných práv musí
byť zohľadnená výška náhrady, ktorá je priznávaná za telesné zranenia alebo ktorá je priznávaná
obetiam násilných činov, pričom náhrada za porušenie iných osobnostných práv by nemala bez
existencie závažných a dostatočných dôvodov prevyšovať maximálnu výšku náhrady priznávanú za
telesné zranenia alebo násilné činy (napr. A. B. S. C. Fínsko).

238. Na podporu svojich tvrdení žalovaný ďalej uvádza v obdobnej veci rozsudok Okresného súdu
Žiar nad Hronom sp. zn. 19C/23/2022-86 zo dňa 10.11.2022, v ktorom samotný súd konštatoval, že:
„Pri stanovení výšky nemajetkovej ujmy súd vychádzal zo svojej rozhodovacej činnosti v obdobných
prípadoch, keď postupom podľa § 13 a nasl. Občianskeho zákonníka určoval na základe svojej

úvahy nemajetkovú ujmu, napríklad v konaniach týkajúcich sa nesprávneho úradného postupu, či
nesprávneho úradného rozhodnutia orgánov verejnej moci, či v konaniach o náhradu nemajetkovej ujmy
pri zásahu do práva žalobcu na rodinný život dopravnou nehodou - teda napr. v konaní 19C/14/2020
týkajúcom sa nemajetkovej ujmy pri dopravnej nehode žalobcu (pri zohľadnení priznaných nárokov
SSU a bolestného), ktoré rozhodnutie bolo potvrdené Krajským súdom v Banskej Bystrici sp. zn.

11Co/26/2022-211 priznaná nemajetková ujma vo výške 1.000,- €; v konaní o nemajetkovú ujmu
spôsobenú nesprávnym úradným rozhodnutím, a to vedením nezákonného trestného stíhania voči
žalobcovi vo výške 8.000,- € v konaní 10C/27/2012-269 potvrdeným Krajským súdom v Banskej Bystrici
sp. zn. 12Co/391/2018-364; či v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy z titulu úmrtia syna a brata
žalobcov priznaná vo výške 8.000,- € každému z nich právoplatným rozhodnutím tunajšieho súdu sp.

zn. 22C/15/2016 zo dňa 26.11.2020). Vo všetkých uvedených prípadoch súd priznával na základe svojej
úvahy sumu nemajetkovej ujmy, postupom podľa § 13 a nasl. Občianskeho zákonníka, pričom hodnotil
intenzitu zásahu do života dotknutých žalobcov, ako aj okolnosti, za ktorých došlo k danému zásahu.
S prihliadnutím na závažnosť situácií v konaniach o náhradu nemajetkovej ujmy pri úmrtí rodinného
príslušníka, či pri poškodení zdravia, alebo zásahu do života žalobcov v prípade niekoľkoročného

vedenia trestného konania na základe nesprávneho úradného postupu, či na základe nesprávneho
rozhodnutia, ktorých náhrady boli priznané vo vyššie uvedených výškach, súd dospel k záveru, že v
danom prípade je potrebné náhradu určiť primerane aj s ohľadom na vyššie uvedené súdne konania.“

239. Žalobca ani do tohto momentu neodôvodnil výšku požadovanej peňažnej náhrady, pretože

neuviedol v čom tento „údajný neoprávnený“ zásah spočíval. Nestačí totiž, aby zásah mohol vyvolať
určitú reakciu, ale musí aj konkrétnu reakciu v živote fyzickej osoby, čo v prípade žalobcu nie je
žiadnym spôsobom preukázané. Chýbajúce skutkové tvrdenia nie je možné nahradiť odvolávaním sa
na rozhodovaciu činnosť iných súdoch v obdobných prípadoch. Vzhľadom na to, že ide o osobnostné
práva, je potrebné nemajetkovú ujmu posudzovať v každom jednom prípade individuálne.

240. Žalovaný ďalej poukazuje na ustanovenie § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktoré upravuje
podmienky, kedy má žalobca nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Žalovaný má za to, že žalobca, ako
anijehoprávnyzástupca,vkonanínepreukázalizásahdosúkromného,rodinnéhoživotačineoprávnený
zásah, ktorý by sa odrazil napr. v medziľudských vzťahoch, či nepriaznivosť zdravotného stavu v

príčinnej súvislosti s výkonom povolania v takej značnej miere, ktorá by odôvodňovala výšku náhrady
nemajetkovej ujmy (3 779,64 EUR), ktorú žalobca požaduje.

241. Vo vzťahu k náhrade nemajetkovej ujmy žalovaný uvádza, že okrem už uvádzanej právnej
argumentácie žalovaného je žalobcom požadovaná suma (3 779,64 EUR) nezdôvodnená a premrštená,

čím sa výrazne bagatelizuje priznávanie náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá je poškodeným priznávaná
za smrť blízkej osoby.
Príkladom žalovaný uvádza nasledovné rozhodnutia:1. rozsudok Okresného súdu Nitra sp. zn. 10C/142/2002 zo dňa 15.05.2006 (matke priznaná
nemajetková ujma vo výške 6.638,78 EUR za smrť dcéry pri dopravnej nehode, pričom súd konštatoval,
cit.: „ ... vzhľadom na veľmi intenzívny zásah do súkromia a spôsobenú citovú ujmu je považovaný nárok

žalobkyne za primeraný.“),
2. rozsudok Okresného súdu Žiar nad Hronom sp. zn. 7C/818/1996 v spojení s rozsudkom Krajského
súdu v Banskej Bystrici (matke priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 9.958,18 EUR za smrť jej
syna v dôsledku rasovo motivovaného trestného činu spáchaného obzvlášť brutálnym spôsobom).

242. Náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch môže súd podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka
priznať len ako sekundárnu kompenzáciu vtedy, ak by iná náprava nebola (vôbec) možná v zmysle §
13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, resp. ak by sa takáto satisfakcia nezdala postačujúca, avšak vždy
len vtedy, ak bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti.
Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (t. j. materiálnej satisfakcie) je vždy v
závislosti na individuálnych okolnostiach daného prípadu existencie závažnej ujmy, ktorú treba riadne

a konkrétne preukázať.

243. Žalovaný má za to, že tabuľky v žalobe nemožno považovať za dôkaz, ktorý by preukazoval výšku
ujmy (3 779,64 EUR), ktorú žalobca požaduje. Je potrebné podotknúť, že dôkazné bremeno v sporovom
konanízaťažuježalobcuasohľadomnazásadukontradiktórnostijeúlohoužalobcu,resp.jehoprávneho

zástupcu, pokiaľ je v konaní zastúpený, označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie v súlade s
princípomhospodárnostihneďnazačiatkukonania.Žalovanýmázato,žežalobcaanidotohtomomentu
konania nepreukázal a ani riadne neodôvodnil výšku ujmy, ktorá mala byť spôsobená žalobcovi. V
konaní v podobe nemajetkovej ujmy nesie žalobca bremeno tvrdenia v tom, a to tak, že žalovaný by
spôsobil žalobcovi škodu, resp. zasiahol do jeho osobnosti a že tento zásah bol objektívne spôsobilý

privodiť ujmu na jeho právach, pričom žalobca musí nielen uviesť (tvrdiť), ale aj preukázať aká ujma mu
vznikla. Z tohto bremena tvrdenia pre žalobcu vyplýva dôkazné bremeno preukázať skutočnosti
svedčiace o existencii škody a zásahu. Keď sa žalobca domáha v zmysle žaloby náhrady nemajetkovej
ujmy, žalobca musí na konkrétnych skutkových okolnostiach preukázať, že zásah nielen mohol, ale aj
skutočne vyvolal následnú reakciu v jeho súkromnom živote, rodinnom prostredí, profesionálnej sfére,

či v inom prostredí (rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 26Co/94/2020-515 zo dňa 30.06.2021).
Žalovaný ďalej na podporu svojho právneho názoru ohľadne priznania nároku na náhradu škody, resp.
nemajetkovej ujmy poukazuje na rozhodnutia súdnych autorít Slovenskej republiky.

244. V prípade, ak sa súd prvej inštancie nestotožní s právnym názorom žalovaného, s právnym

názorom Okresného súdu Stará Ľubovňa v rozhodnutí č. k. 8C/25/2017-216 zo dňa 23.12.2019,
potvrdeného rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 15Co/6/2020-313 zo dňa 24.11.2020, žalovaný
namietaneprimeranúvýškupožadovanejškodyvzhľadomnarozhodovaniesúdovvobdobnýchveciach,
napr. rozhodnutie Okresného súdu Košice II sp. zn. 41Cpr 10/2018 zo dňa 12.12.2018, rozhodnutie
Okresného súdu Košice II sp. zn. 42Cpr 19/2018 zo dňa 18.12.2018, rozhodnutie Okresného súdu

Košice II sp. zn. 42Cpr 19/2018 zo dňa 18.12.2018, rozhodnutie Okresného súdu Košice II sp. zn.
18Cpr 5/2016 zo dňa 05.09.2018, rozhodnutie Okresného súdu Košice II sp. zn. 41Cpr 78/2017 zo dňa
18.01.2019, rozhodnutie Okresného súdu Košice I sp. zn. 10C 242/2016 zo dňa 26.10.2018, rozhodnutie
Okresného súdu Košice II, sp. zn. 11Cpr 19/2018 zo dňa 09.01.2019, rozhodnutie Okresného súdu
Košice II sp. zn. 11Cpr 12/2017 zo dňa 11.09.2019, rozhodnutie Okresného súdu Košice II sp. zn.

1C/50/2020 zo dňa 27.05.2021, rozhodnutie Okresného súdu Košice II sp. zn. 11Cpr/1/2020 zo dňa
20.09.2021, rozhodnutie Okresného súdu Košice II sp. zn. 29C/63/2017 zo dňa 20.09.2021, rozhodnutie
Okresného súdu Košice II sp. zn. 37Cpr/6/2016 zo dňa 29.11.2021 (priznaná suma vo výške 1.500,-
EUR), rozhodnutie Okresného súdu Košice II sp. zn. 41Cpr/35/2019 zo dňa 16.11.2020, rozhodnutie
OkresnéhosúduStaráĽubovňasp.zn.25C/29/2019zodňa24.11.2020(priznanásumavovýške1.200,-

EUR), rozhodnutie Okresného súdu Košice II sp. zn. 18C/34/2020 zo dňa 09.02.2022, rozhodnutie
Okresného súdu Košice II sp. zn. 18C/36/2020 zo dňa 09.02.2022, rozhodnutie Okresného súdu Košice
II sp. zn. 12C/58/2020 zo dňa 12.07.2020, rozhodnutie Okresného súdu Košice II sp. zn. 29C/58/2020 zo
dňa12.01.2022,rozhodnutieOkresnéhosúduRimavskáSobotasp.zn.13C/61/2022zodňa29.11.2022,
rozhodnutie Okresného súdu Žiar nad Hronom sp. zn. 19C/23/2022 zo dňa 10.11.2022 (priznaná suma

vo výške 1.000,- EUR). Priemerná výška doposiaľ priznanej škody vo vyššie uvedených obdobných
rozhodnutiach predstavuje sumu približne 1.000,- EUR až 2.500,- EUR. Záverom žalovaný s poukazom
na označenie žalobcom podanej žaloby „Žaloba o zaplatenie 3 779,64 EUR s prísl.“ uvádza, že z obsahužaloby ani zo samostatného petitu žaloby nevyplýva, že by si žalobca uplatňoval úroky, okrem náhrady
trov konania.

245. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca namieta nesprávnu transpozíciu a aplikáciu smernice,
žalovaný má za to, že túto má vykonať ústredný orgán štátnej správy. Keďže skutočnosťou, ktorá
zakladá uplatnené právo, je podľa žalobcu nesprávna transpozícia smernice, ktorá patrí do pôsobnosti
Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, je miestne príslušným súdom okresný súd, v ktorého obvode
má ústredný orgán štátnej správy zodpovedný za transpozíciu namietanej smernice svoje sídlo. Keďže

Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky ako orgán konajúci v mene žalovaného má svoje sídlo v
Bratislave, príslušným je Mestský súd Bratislava IV.

246. Žalovaný k vyjadreniu žalobcu písomným podaním zo dňa 04.12.2023 uviedol, že zotrváva na
svojich vyjadreniach a tvrdeniach, najmä trvá na svojom výklade pôsobnosti Smernice Európskeho
parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného

času (ďalej len ako ,,Smernica“ či „Smernica 2003/88/ES“), konkrétne vo vzťahu k všetkým odvetviam
činností, verejných a súkromných v zmysle článku 2 Smernice Rady 89/391/EHS z 12. júna 1989 o
zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci (ďalej
len ako „Smernica 89/391/EHS“), založenom na negatívnom vymedzení pôsobnosti Smernice 89/391/
EHS v zmysle článku 2 odseku 2 vo vzťahu k štátnej službe príslušníkov Hasičského a záchranného

zboru vykonávajúcich zásahovú činnosť.

246.1 V súvislosti s uvedeným žalovaný dáva do pozornosti súdu rozsudky Súdneho dvora vo veciach
C-107/19 (bod 42), C-344/19 (bod 58) a C-437/05 (bod 35), v zmysle ktorých sa na spôsob odmeňovania
pracovníkovzačaspracovnejpohotovostinevzťahujeSmernica2003/88/ES,alerelevantnéustanovenia

vnútroštátneho práva.

246.2 Žalovaný má za to, že žalobca neosvedčil, že by mu vznikol nárok na náhradu škody žiadnym
spôsobom. Žalovanému nie je zrejmé ako žalobcovi mohla vzniknúť ním uplatnená škoda. Sám žalobca
veľmi nejasným spôsobom stanovil „škodu“, ktorá mu mala vzniknúť tým, že vykonával nariadenú

služobnú pohotovosť, za ktorú mimochodom, bol žalobca v zmysle platnej vnútroštátnej legislatívy
odmeňovaný.

246.3 Žalovaný ďalej uvádza, že rozhodujúcou skutočnosťou nie je plán služieb hasičských jednotiek
(striedanie troch zmien v 24 hodinových intervaloch), ale to, koľko času konkrétny príslušník skutočne

strávil vykonaním štátnej služby za týždeň priemerne v rámci konkrétneho referenčného obdobia. Z tohto
dôvodu je pre zistenie, či skutočne došlo k porušeniu práv žalobcu, nevyhnutné vypočítať čas, ktorý
naozajstrávilvykonávanímštátnejslužby,prípadnevslužobnejpohotovostibezprostrednenadväzujúcej
na vykonávanie štátnej služby v rámci rozvrhnutia služobného času, teda služobnej pohotovosti podľa
§ 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších predpisov

(ďalej len ako ,,zákon č. 315/2001 Z. z.“) rozvrhnutej podľa § 86 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z. (v
zmysle judikatúry Súdneho dvora Európskej únie).

246.4Žalovanýzopatrnostipodotýkaakoužvopredchádzajúcomvyjadreníkžalobeuviedol,žežalobca
v žalobe na jednej strane uvádza, že predmetom súdneho konania, ktorý si žalobca uplatňuje a ktorého

sa žalobca domáha je práve nárok označený žalobcom ako nárok na náhradu škody, ktorý mal vzniknúť
žalobcovi v dôsledku porušenia práva Európskej únie k jeho ujme, a to v dôsledku nesprávneho prebratia
Smernice 2003/88/ES do právneho poriadku Slovenskej republiky. Na druhej strane žalobca prikladá
ako listinné dôkazy tabuľky, ktorých výpočet žalobcu je podľa žalovaného mätúci a predstavuje teda
skôr výpočet odškodnenia vo forme vyplatenia primeranej peňažnej náhrady škody formou doplatku.

Žalovaný má za to, že takýmto spôsobom výpočtu „nemajetkovej ujmy“ podľa zákona č. 315/2001 Z.
z. žalobca žiada akési odškodnenie vo forme vyplatenia peňažnej náhrady škody vo forme doplatku a
nie nemajetkovú ujmu.

246.5Žalobcavosvojomvyjadrenízdôrazňuje,ženežalujenemajetkovúujmuvyčíslenúzapresnýpočet

hodín odpracovaných nad 48 hodín týždenne. Pre žalovaného je nepochopiteľné, prečo sa žalobca
domáha náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú (ako sám vo vyjadrení uvádza) vyčíslil podľa celkového počtu
(súčtu) hodín určenej služobnej pohotovosti, ktoré mal reálne odslúžiť a to bez ohľadu na skutočnosť,
či tým malo (a ak áno, tak v akom rozsahu) dôjsť k prekročeniu 48 hodinového týždenného pracovnéhočasu. Je teda nesporné, že žalobca pri výpočte žalovanej sumy vychádzal nie len z počtu hodín
nad maximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas, ale zo všetkých hodín odpracovanej služobnej
pohotovosti, teda aj z tých, ktorými maximálny týždenný pracovný čas prekročený nebol. Pre účely tohto

konania je predsa právne irelevantné, koľko hodín služobnej pohotovosti žalobca odpracoval (relevantné
je iba to, či a v akej miere bol prekročený maximálny 48 hodinový pracovný čas), a preto nemôže žalobca
pri výpočte žalovanej sumy vychádzať z počtu hodín služobnej pohotovosti. Zároveň nie je žalovanému
zrejmé, prečo si žalobca svoju údajnú nemajetkovú ujmu „ohodnotil“ sumou 4,02 EUR za každú hodinu,
počas ktorej malo dochádzať k porušovaniu jeho práv. Žalobca teda úplne ignoruje fakt, že zásah do

osobnostných práv a rozsah nemajetkovej ujmy je u každého jednotlivca individuálny, posudzuje sa v
každom prípade osobitne, a to aj s ohľadom na preukázateľný zásah do súkromného života. Za žiadnych
okolností teda nemožno nemajetkovú ujmu vypočítať „tabuľkovo“ na základe akéhosi univerzálneho
vzorca, ktorý vo svojom výsledku zodpovedá mzdový nárokom.

246.6 Z uvedenej argumentácie sa žalovaný domnieva, že žalobca svoju ujmu v skutočnosti vidí v

tom, že nebol za odslúženú určenú služobnú pohotovosť dostatočne ohodnotený a nie v tom, že
mal byť prekračovaný 48 hodinový týždenný pracovný čas. Žalovaný aj z tohto dôvodu považuje
žalobu za zmätočnú, nakoľko si žalobca touto formou iba maskuje svoje mzdové nároky voči svojmu
zamestnávateľovi.

246.7 Žalobca vydávaním svojho nároku za nemajetkovú ujmu vzniknutú porušením smernice maskuje
svoje mzdové nároky. Z uvedeného dôvodu trpí žalovaný nedostatkom pasívnej vecnej legitimácie,
nakoľko mzdových nárokov je možné domáhať sa len od žalobcovho služobného úradu, ktorým je
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky a nie žalovaná Slovenská republika v zast. MV SR. Predmetom
tohto konania nie je doplatenie mzdy za služobnú pohotovosť. Žalobca však sám výslovne uvádza, že

požadujedoplateniecelejnímodslúženejslužobnejpohotovosti(bezohľadunato,čimalabyťodslúžená
podľa neho nad rámec 48 hodín týždenne), nakoľko tá je odmeňovaná iným spôsobom. Nejde teda
o nárok vychádzajúci z ustanovení predmetnej smernice, ktorej cieľom je neprekročenie priemerného
týždenného pracovného času pracovníka v rozsahu 48 hodín. Žalobca konkrétne porušenia smernice
nepovažuje za podstatné, neupresňuje kedy k nim presne malo dôjsť a v akom rozsahu, ale požaduje

ním nepreukázanú „nemajetkovú ujmu“ mechanicky vypočítanú ako rozdiel v odmene za pohotovosť
a riadnu zmenu, a to za komplet odslúžené hodiny služobnej pohotovosti, nielen nad limit stanovený
smernicou. Žalobca si teda uplatňuje mzdový nárok od pasívne vecne nelegitimovaného subjektu.

246.8 Žalovaný taktiež zotrváva na svojich tvrdeniach ohľadne určenia prípadnej výšky náhrady

nemajetkovej ujmy podľa § 11 až § 13 Občianskeho zákonníka, ktorá je na zvážení súdu, avšak
žalovaný musí podotknúť, že výšku náhrady škody, resp. nemajetkovej ujmy 3.779,64 EUR, ktorú
žalobca požaduje, žalovaný považuje za zjavne neprimeranú, a to aj s porovnaním výšky náhrad, ktorá
je priznávaná obetiam trestných činov, ktorých ujma je v porovnaní s údajnou ujmou žalobcu podľa ich
názoru jednoznačne podstatne vyššia. V zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva náhrada

nemajetkovej ujmy musí byť rozumne primeraná utrpenej ujme na povesti, pričom pri určovaní výšky
náhrady ujmy treba vychádzať z dôkazov preukazujúcich výšku ujmy.

246.9 Žalobca ani do tohto momentu neodôvodnil výšku požadovanej peňažnej náhrady, pretože
neuviedol v čom tento „údajný neoprávnený“ zásah spočíval. Nestačí totiž, aby zásah mohol vyvolať

určitú reakciu, ale musí aj konkrétnu reakciu v živote fyzickej osoby, čo v prípade žalobcu nie je
žiadnym spôsobom preukázané. Chýbajúce skutkové tvrdenia nie je možné nahradiť odvolávaním sa
na rozhodovaciu činnosť iných súdoch v obdobných prípadoch. Vzhľadom na to, že ide o osobnostné
práva, je potrebné nemajetkovú ujmu posudzovať v každom jednom prípade individuálne.

246.10 Žalovaný má za to, že žalobca, ako ani jeho právny zástupca, v konaní nepreukázali zásah do
súkromného, rodinného života a najmä zásah do medziľudských vzťahov či nepriaznivosť zdravotného
stavu v príčinnej súvislosti s výkonom povolania v takej miere, ktorá by odôvodňovala výšku náhrady
nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca požaduje. Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v
peniazoch(t.j.materiálnejsatisfakcie)jevždyvzávislostinaindividuálnychokolnostiachdanéhoprípadu

existencie závažnej ujmy, ktorú treba riadne a konkrétne preukázať. Žalovaný má naďalej za to, že
tabuľkypriloženékžalobenemožnopovažovaťzadôkaz,ktorýbypreukazovalvýškuujmy,ktorúžalobca
požaduje.246.11 Žalovaný má naďalej za to, že tabuľky priložené k žalobe nemožno považovať za dôkaz,
ktorý by preukazoval výšku ujmy, ktorú žalobca požaduje. V danom prípade tabuľky predkladané
žalobcom nepreukazujú žiaden zásah do osobnosti žalobcu, v dôsledku, ktorého by mala byť žalobcovi

priznaná nemajetková ujma. Je potrebné podotknúť, že dôkazné bremeno v sporovom konaní zaťažuje
žalobcu a s ohľadom na zásadu kontradiktórnosti je úlohou žalobcu, resp. jeho právneho zástupcu,
pokiaľ je v konaní zastúpený, označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie v súlade s princípom
hospodárnosti hneď na začiatku konania. Žalovaný má za to, že žalobca ani do tohto momentu konania
nepreukázal a ani riadne neodôvodnil výšku nemajetkovej ujmy, ktorá mala byť spôsobená žalobcovi.

247. Súd vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu, prečítaním Rozhodnutia riaditeľa Krajského
riaditeľstva Hasičského záchranného zboru v Banskej Bystrici zo dňa 01.11.2020, Oznámenia o výške
a zložení platu zo dňa 01.01.2023, Rozpisu hodín odpracovanej pohotovosti za žalované obdobie,
výplatných pások žalobcu za žalované obdobie, plánu služieb a zistil nasledovný skutkový stav:

248. Rozhodnutím riaditeľa Krajského riaditeľstva Hasičského záchranného zboru v Banskej Bystrici zo
dňa 01.11.2020 bol žalobca prijatý dňom 01.11.2020 do funkcie hasič záchranár Hasičskej stanice so
sídlom v Rimavskej Sobote v prípravnej štátnej službe ako príslušník čakateľ a podľa § 35 ods. 4 zákona
č. 315/2001 Z. z. do hodnosti nadrodmajster bol vymenovaný dňom 01.11.2020.

249. Z Oznámenia o výške a zložení platu má súd preukázané, že počnúc od 01.01.2023 žalobcovi patrí
služobný plat v platovej triede 2, platový stupeň 2, služobný plat celkom 1.293,50 Eur, peňažná náhrada
za služobnú pohotovosť podľa zákona 3,50 % 27,--Eur.

250. Za obdobie december 2020 u žalobcu predstavuje:
(i) fond pracovného času 184 hodín;
(ii) určená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 35 hodín;
(iii) nariadená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 2 ZoHaZZ v rozsahu 0 hodín.

Spolu služobná pohotovosť určená podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ a nariadená podľa § 92 ods. 2 ZoHaZZ v
rozsahu 35 hodín. Na uvedené časové obdobie mesiaca december roku 2020 pripadá v priemere 4,43
pracovných týždňov, čo potom v jeho prípade znamená, že za uvedený časový úsek roku 2020 dosiahol
jeho priemerný týždenný pracovný čas 49,44 hodín (219 hodín : 4,43 týždňov).

V období mesiaca december 2020 podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ odpracoval 35 hodín 15%-nej určenej
služobnej pohotovosti, za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 15% z príslušnej časti služobného
platu za každú hodinu, a 0 hodín 30%-nej určenej služobnej pohotovosti v čase pracovného pokoja,
za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 30% z príslušnej časti služobného platu za každú hodinu.
Služobnú pohotovosť, ktorá by mu bola nariadená podľa § 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ v tomto období

nevykonával.

251. Za obdobie január 2021 až december 2021 u žalobcu predstavuje:
(i) fond pracovného času 1998,10 hodín;
(ii) určená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 503,42 hodín;

(iii) nariadená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ v rozsahu 1,16 hodín.

Spolu služobná pohotovosť určená podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ a nariadená podľa § 92 ods. 2 ZoHaZZ
v rozsahu 504,58 hodín. Na uvedené časové obdobie roku 2021 pripadá v priemere 52,14 pracovných
týždňov, čo potom v jeho prípade znamená, že za uvedený časový úsek roku 2021 dosiahol jeho

priemerný týždenný pracovný čas 48 hodín (2502,68 hodín : 52,14 týždňov).

V období január 2021 až december 2021 podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ odpracoval 489,42 hodín 15%-
nej určenej služobnej pohotovosti, za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 15% z príslušnej časti
služobného platu za každú hodinu a 14 hodín 30%-nej určenej služobnej pohotovosti v čase pracovného

pokoja, za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 30% z príslušnej časti služobného platu za každú
hodinu. Služobnú pohotovosť, ktorá mu bola nariadená podľa § 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ v tomto
období odpracoval v rozsahu 1,16 hodiny.252. Za obdobie január 2022 až december 2022 vrátane u žalobcu predstavuje:
(i) fond pracovného času predstavuje 1958 hodín;
(ii) určená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 715,46 hodín;

(iii) nariadená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ v rozsahu 2,51 hodín.

Spolu služobná pohotovosť určená podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ a nariadená podľa § 92 ods. 2 ZoHaZZ
v rozsahu 717,97 hodín. Na uvedené časové obdobie roku 2022 pripadá v priemere 52,14 pracovných
týždňov, čo potom v jeho prípade znamená, že za uvedený časový úsek roku 2022 dosiahol jeho

priemerný týždenný pracovný čas 51,32 hodín (2675,97 hodín : 52,14 týždňov).

V období január 2022 až december 2022 vrátane podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ odpracoval 691,46 hodín
15%-nejurčenejslužobnejpohotovosti,zaktorúmuprináležalaodmenavrozsahu15%zpríslušnejčasti
služobného platu za každú hodinu a 24 hodín 30%-nej určenej služobnej pohotovosti v čase služobného
pokoja, za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 30% z príslušnej časti služobného platu za každú

hodinu. Služobnú pohotovosť, ktorá mu bola nariadená podľa § 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ, v tomto
období odpracoval v rozsahu 2,51 hodín.

253. Za obdobie január 2023 až máj 2023 vrátane (t. j. od 01.01.2023 do 31.05.2023) u žalobcu
predstavuje:

(i) fond pracovného času predstavuje 811 hodín;
(ii) určená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 323,03 hodín;
(iii) nariadená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ v rozsahu 2,19 hodín.

Spolu služobná pohotovosť určená podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ a nariadená podľa § 92 ods. 2 ZoHaZZ

v rozsahu 325,22 hodín. Na uvedené časové obdobie roku 2023 pripadá v priemere 21,57 pracovných
týždňov, čo potom v jeho prípade znamená, že za uvedený časový úsek roku 2023 dosiahol jeho
priemerný týždenný pracovný čas 52,68 hodín (1136,22 hodín : 21,57 týždňov).

V období január 2023 až máj 2023 vrátane podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ odpracoval 315,03 hodín 15%-

nej určenej služobnej pohotovosti, za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 15% z príslušnej časti
služobného platu za každú hodinu, a 8 hodín 30%-nej určenej služobnej pohotovosti v čase služobného
pokoja, za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 30% z príslušnej časti služobného platu za každú
hodinu. Služobnú pohotovosť, ktorá mu bola nariadená podľa § 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ, v tomto
období odpracoval v rozsahu 2,19 hodín.

254. Žalobca na pojednávaní súdu, pričom išlo o jeho výsluch ako dôkaz uviedol, že vo svojom voľnom
čase sa venuje viacerým aktivitám, napríklad je dobrovoľníkom v Skautskej organizácii slovenského
skautizmu, tiež je členom Ochotníckeho divadla, má rodinu, priateľov, ktorým sa chce vo voľnom čase
venovať. V práci si však nemôže vybrať voľno kedy chce on, a kedy by ho potreboval. Stalo sa, že

musel urobiť 600 km za jeden deň kvôli službe, keď sa zúčastňoval vodcovského kurzu v dobrovoľníckej
organizácii. Tiež ako príklad uviedol, že v Ochotníckom divadle mu musí zavolať vedúca ako prvému
a všetky vystúpenia aj skúšky sa odvíjajú od toho ako môže on a jemu sa musia prispôsobovať. Stalo
sa, že v minulosti museli odmietnuť vystúpenie a tiež mali menej skúšok ako by to bolo potrebné.
Má 2 sestry, 5 neterí, švagra, ktorým sa nemôže venovať, lebo cez víkendy je veľká šanca, že má

akurát službu. V školskom roku 2022/2023 navštevoval Slovenskú zdravotnícku univerzitu, kde študoval
odbor urgentná zdravotná starostlivosť. Stalo sa, že kurzy v práci, ktoré boli v dňoch mimo služby, mu
zabraňovali ísť na prednášky, cvičenia, dokonca aj na skúšky, čo bol dosť závažný problém. Keď má
voľno v čase medzi zmenami, tak je unavený, väčšinou doobeda spí. Tiež potom si musí vybaviť rôzne
veci čo sa týka chodu vlastnej domácnosti, vybavovania rôznych úradných záležitostí. V čase osobného

voľna sa musel zúčastňovať pracovných aktivít, ktoré mu sú zo strany zamestnávateľa nariadené, a to
rôzne kurzy, napríklad 6 týždňový základný, 5 týždňový špecializačný a 2 dvojtýždňový lezecký kurz.
Taktiež je to aj cyklická príprava, pravidelné tréningy, napríklad 2 dni lezecké na Lešti každý rok, vlastné
okresné lezecké cvičenie. Každý rok je potrebné absolvovať aj polygón, čo zaberie 3 dňa alebo celý
deň. Všetko čo je pravidelné, je nutné realizovať vo voľnom čase. Dovolenku si nevie vybrať a musí si

ju prenášať každý rok.255. Podľa čl. 144 ods. 1 zákona č. 460/1992 Zb. - Ústava Slovenskej republiky, sudcovia sú pri výkone
svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou
zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.

256. Podľa čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou,
ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy
preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty
EurópskychspoločenstievaEurópskejúniemajúprednosťpredzákonmiSlovenskejrepubliky.Prevzatie

právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády
podľa čl. 120 ods. 2.

257. Podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, medzinárodné zmluvy o ľudských právach
a základných slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon, a
medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických

osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred
zákonmi.

258. Podľa čl. 36 ods. 1 písm. c), d), e) Ústavy Slovenskej republiky, zamestnanci majú právo na
spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje najmä c) ochranu bezpečnosti

a zdravia pri práci, d) najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času, e) primeraný odpočinok po práci.

259. Podľa čl. 40 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo na ochranu zdravia. Na základe
zdravotného poistenia majú občania právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke
pomôcky za podmienok, ktoré ustanoví zákon.

260. Podľa § 85 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, služobný čas
príslušníka je časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému
úradu.

261. Podľa § 85 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, služobný čas
príslušníka je 40 hodín týždenne. Skrátenie týždenného služobného času príslušníka možno dohodnúť
v kolektívnej zmluve vyššieho stupňa.

262. Podľa § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, služobný čas

príslušníkov môže byť rozvrhnutý nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov
je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov.

263. Podľa § 86 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, pri nerovnomernom
rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín.

Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej
pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni.

264. Podľa § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, služobný
úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby,

ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia
služobného času.

265. Podľa § 92 ods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, na
zabezpečenie nevyhnutných úloh môže služobný úrad v odôvodnených prípadoch nariadiť príslušníkovi

služobnú pohotovosť mimo rozvrhnutia služobného času v mieste vykonávania štátnej služby,

266. Podľa § 92 ods. 4 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, pri nariadenej
služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby alebo na inom určenom mieste musí byť
vymedzený priestor na odpočinok.

267. Podľa § 103 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, príslušníkovi za
podmienok ustanovených týmto zákonom patrí služobný príjem, ktorý tvoria tieto zložky: a) tarifný plat,
b) príplatok za riadenie, c) príplatok za zastupovanie, d) osobný príplatok, e) hodnostný príplatok, f) platza štátnu službu nadčas, g) príplatok za zmennosť, h) príplatok za štátnu službu v sťaženom a zdraviu
škodlivom prostredí a na miestach s ohrozením života a zdravia, i) odmena, j) doplatok k služobnému
platu podľa § 209e.

268. Podľa § 103 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, služobný plat tvoria
zložky služobného príjmu uvedené v odseku 1 písm. a) až e) a g).

269. Podľa § 103 ods. 5 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, príslušníkovi v

rozsahu a za podmienok ustanovených týmto zákonom okrem služobného príjmu patrí peňažná náhrada
za služobnú pohotovosť v štátnej službe a za pohotovosť pri zabezpečovaní opatrení pre obdobie
brannej pohotovosti štátu.

270. Podľa § 116 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, ak príslušník
vykonáva štátnu službu nadčas, patrí mu za každú hodinu takejto služby príslušná časť služobného

platu priznaného v čase štátnej služby nadčas zvýšená o 30 %, a ak ide o deň nepretržitého odpočinku
v týždni, zvýšená o 60 %.

271. Podľa § 116 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, príplatok za
vykonávanie štátnej služby nadčas podľa odseku 1 nepatrí, ak sa príslušník s nadriadeným dohodli na

poskytnutí náhradného voľna. Náhradné voľno je nadriadený povinný poskytnúť najneskôr do 60 dní od
skončenia tejto služby.

272. Podľa § 122 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, ak je príslušníkovi
podľa § 92 ods. 1 určená služobná pohotovosť, patrí mu za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná

náhrada 15 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, a 30 % z tejto sumy, ak ide
o deň služobného pokoja.

273. Podľa § 122 ods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, ak
je príslušníkovi podľa § 92 ods. 2 nariadená služobná pohotovosť, patrí mu za každú hodinu tejto

pohotovosti peňažná náhrada 50 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, ak ide o
pohotovosť vykonávanú v mieste vykonávania jeho štátnej služby, a 100 % z tejto sumy, ak ide o
deň služobného pokoja.

274. Podľa § 122 ods. 3 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, náhrada za

služobnú pohotovosť podľa odsekov 1 a 2 nepatrí za čas, v ktorom došlo počas jej trvania k vykonaniu
štátnej služby; takéto vykonávanie štátnej služby je štátnou službou nadčas.

275. Podľa § 130 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, príslušnou časťou
služobného platu na účely tohto zákona pri 40-hodinovom týždennom služobnom čase je 1/175

služobného platu. Pri inom týždennom služobnom čase sa príslušná časť služobného platu úmerne
upraví.

276. Podľa § 135e ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, výkonom
štátnej služby sa rozumie výkon oprávnení a povinností vyplývajúcich zo služobného pomeru, činnosť

vykonávaná na rozkaz alebo na pokyn nadriadeného a činnosť, ktorá je predmetom služobnej cesty.

277. Podľa § 135e ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, výkonom štátnej
služby je aj činnosť vykonávaná pre služobný úrad na podnet odborovej organizácie alebo záujmového
združenia príslušníkov, prípadne aj činnosť vykonávaná pre služobný úrad z vlastnej iniciatívy, ak

na ňu príslušník nepotrebuje osobitné oprávnenie alebo ak ju nevykonáva proti výslovnému zákazu
nadriadeného.

278. Podľa § 135e ods. 3 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, v
priamej súvislosti s výkonom štátnej služby sú úkony potrebné na výkon štátnej služby a úkony počas

štátnej služby obvyklé alebo potrebné pred začiatkom štátnej služby alebo po jej skončení. Nepatrí sem
stravovanie,ošetrenie,prípadnevyšetrenievzdravotníckomzariadenísvýnimkoulekárskehovyšetrenia
konaného na rozkaz alebo na pokyn nadriadeného alebo ošetrenia pri prvej pomoci a cesta na ne a späť.279. Podľa § 11 písm. c) zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej
štátnej správy, Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky je ústredným orgánom štátnej správy pre
Policajný zbor a Hasičský a záchranný zbor.

280. Podľa § 11 zákona č. 40/1964 Zb. - Občiansky zákonník, fyzická osoba má právo na ochranu svojej
osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena
a prejavov osobnej povahy.

281. Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa
upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky
týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie.

282. Podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa
odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v

spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

283. Podľa § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka, občianskoprávne vzťahy, pokiaľ nie sú osobitne
upravené ani týmto ani iným zákonom, sa spravujú ustanoveniami tohto zákona, ktoré upravujú vzťahy
obsahom aj účelom im najbližšie.

284. Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto
zákone ustanovenej ( § 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník
premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

285. Podľa § 100 ods. 2 Občianskeho zákonníka, premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou
vlastníckeho práva. Tým nie je dotknuté ustanovenie § 105. Záložné práva sa nepremlčujú skôr, než
zabezpečená pohľadávka.

286. Podľa § 101 Občianskeho zákonníka, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak,

premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

287. Podľa bodu 5 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch
organizácie pracovného času, všetci pracovníci by mali mať primeranú dobu odpočinku. Pojem
„odpočinok“ sa musí vyjadriť v jednotkách času, t. j. v dňoch, hodinách, resp. ich častí. Pracovníkom

spoločenstva sa musí poskytnúť minimálny denný, týždenný a ročný čas odpočinku a primerané
prestávky v práci. V tejto súvislosti je potrebné tiež zaviesť maximálnu hranicu týždenného pracovného
času

288. Podľa čl. 1 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch

organizácie pracovného času, táto smernica ustanovuje minimálne požiadavky na bezpečnosť a
ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času.

289. Podľa čl. 1 ods. 2 písm. a) Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých
aspektoch organizácie pracovného času, táto smernica sa vzťahuje na minimálne doby denného

odpočinku, týždenného odpočinku a ročnej dovolenky, prestávky v práci a na maximálny týždenný
pracovný čas.

290. Podľa čl. 1 ods. 3 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch
organizácie pracovného času, táto smernica sa vzťahuje na všetky odvetvia činností, verejné a

súkromné, v zmysle článku 2 smernice 89/391/EHS bez toho, aby boli dotknuté články 14, 17, 18 a 19
tejto smernice.

291. Podľa čl. 2 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch
organizácie pracovného času, na účely tejto smernice platia tieto definície: „pracovný čas“ je akýkoľvek

čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo
povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou.292. Podľa čl. 2 ods. 2 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch
organizácie pracovného času, na účely tejto smernice platia tieto definície: „čas odpočinku“ je akýkoľvek
čas, ktorý nie je pracovným časom.

293. Podľa čl. 2 ods. 3 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch
organizácie pracovného času, na účely tejto smernice platia tieto definície: „nočný čas“ je akýkoľvek čas,
ale nie kratší ako sedem hodín, definovaný vnútroštátnymi právnymi predpismi, ktorý v každom prípade
musí zahŕňať dobu medzi polnocou a 5. hodinou rannou.

294. Podľa čl. 2 ods. 5 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých
aspektoch organizácie pracovného času, práca na zmeny je akákoľvek metóda organizácie pracovného
času na zmeny, pri ktorej pracovníci jeden druhého striedajú na rovnakých pracoviskách podľa
určitého rozvrhnutia, vrátane rotujúceho rozvrhnutia, pričom pracovný čas môže byť nepretržitý alebo
prerušovaný a pre pracovníkov má dôsledok, že v priebehu určitej doby dní alebo týždňov pracujú v

rôznom čase.

295. Podľa čl. 6 písm. a), b) Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých
aspektoch organizácie pracovného času, členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie
toho, že v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov: týždenný pracovný čas

bude obmedzený zákonmi, inými právnymi predpismi alebo správnymi opatreniami alebo kolektívnymi
zmluvami alebo dohodami medzi sociálnymi partnermi, priemerný pracovný čas pre každé obdobie
siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.

296. Podľa čl. 16 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch

organizácie pracovného času, členské štáty môžu ustanoviť: a) pre uplatňovanie článku 5 (týždenný čas
odpočinku)referenčnéobdobienepresahujúce14dní;b)preuplatňovaniečlánku6(maximálnytýždenný
pracovný čas) referenčné obdobie nepresahujúce štyri mesiace. Doby platenej ročnej dovolenky
priznané v súlade s článkom 7 a doby pracovnej neschopnosti sa nezahŕňajú alebo sú pri výpočte
priemeru neutrálne; c) pre uplatňovanie článku 8 (dĺžka nočnej práce) referenčné obdobie definované po

konzultácii so sociálnymi partnermi alebo definované kolektívnymi zmluvami alebo dohodami uzavretými
medzi sociálnymi partnermi na vnútroštátnej alebo regionálnej úrovni. Ak minimálny 24-hodinový čas
týždenného odpočinku, vyžadovaný podľa článku 5, spadá do tohto referenčného obdobia, nie je
zahrnutý do výpočtu priemeru.

297. Podľa čl. 17 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých
aspektochorganizáciepracovnéhočasu,prizachovanínáležitéhozreteľanavšeobecnézásadyochrany
bezpečnosti a zdravia pracovníkov sa členské štáty môžu odchýliť od uplatňovania čl. 3 až 6, 8 a 16,
keď vzhľadom na osobitnú povahu príslušných činností sa trvanie pracovného času nemeria a / alebo
nie je vopred určené alebo si ho môžu určiť samí pracovníci a najmä v prípade: a) vrcholových riadiacich

pracovníkov alebo iných osôb s právomocou nezávislého rozhodovania, b) rodinných pracovníkov alebo
c) pracovníkov slúžiacich náboženské obrady v kostoloch a náboženských spoločenstvách.

298. Podľa čl. 17 ods. 5, prvý pododsek Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o
niektorých aspektoch organizácie pracovného času, v súlade s odsekom 2 tohto článku sa môže odchýliť

od článku 6 a článku 16 písm. b) v prípade lekárov v odbornej príprave v súlade s ustanovenými v
druhom a sedemnástom pododseku tohto odseku.

299. Podľa článku 2 ods. 1, 2 smernice 89/391/EHS o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia
bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci, táto smernica sa vzťahuje na všetky

odvetvia činnosti, verejné a súkromné (priemysel, poľnohospodárstvo, obchod, administratívu, služby,
vzdelávanie, kultúru, voľný čas atď.). Táto smernica sa neuplatňuje tam, kde sú s ňou nevyhnutne v
rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb, ako sú napr. ozbrojené
sily, polícia alebo pre určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany. V takom prípade sa bezpečnosť a
ochrana zdravia pracovníkov, pokiaľ je to možné, musí zabezpečiť v zmysle cieľov tejto smernice.

300. V konaní sa žalobca voči žalovanému domáha zaplatenia sumy vo výške 3.779,64 Eur na tom
skutkovom a právnom základe, že žalobcovi vznikla škoda v dôsledku porušenia práva Európskej
únie, a to Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch organizáciepracovného času, ktorá bola žalovaným nesprávne implementovaná do vnútroštátneho právneho
poriadku Slovenskej republiky. Zaplatenia žalovanej sumy sa žalobca domáha titulom náhrady škody,
ktorámuvzniklaakojednotlivcoviporušenímúniovéhoprávažalovanýmakočlenskýmštátomEurópskej

únie.

301. Spor o náhradu škody z dôvodu porušenia úniového práva patrí do právomoci súdu, pretože v
podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky neexistuje žiadny iný orgán ako všeobecný súd v
civilnom sporovom konaní, ktorý by mal právomoc rozhodnúť o predmete tohto sporu. Súd poukazuje na

čl. 1 CSP podľa ktorého spory vyplývajúce z ohrozenia alebo porušenia subjektívnych práv prejednáva
a rozhoduje nezávislý a nestranný súd, ak taká právomoc nie je zákonom zverená inému orgánu. Podľa
§ 3 ods. 1 CSP, súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, ak
ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány. V zmysle § 21 Občianskeho zákonníka,
pokiaľ je účastníkom občianskoprávnych vzťahov štát, je právnickou osobou. Právomoc je jednou z
procesných podmienok. Splnenie tejto procesnej podmienky súd skúma z úradnej povinnosti (ex offo)

v každom štádiu konania a na každej inštancii. Jej nedostatok je neodstrániteľný a vedie k zastaveniu
konania. Ak súd zistí nedostatok právomoci, musí tiež zisťovať existenciu iného príslušného orgánu,
ktorý má právomoc vo veci konať a ktorému je súd povinný vec po zastavení konania postúpiť (§ 10 ods.
1 CSP). Ak takýto štátny orgán neexistuje, súkromnoprávny spor resp. iná súkromnoprávna vec patrí
do právomoci súdu. Spor o náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi porušením práva únie v dôsledku

nesprávneho prebratia - transpozície smernice Európskej únie do vnútroštátneho právneho poriadku, je
potrebné zaradiť medzi súkromnoprávne spory, pričom súd poukazuje na to, že z judikatúry Súdneho
dvora vyplýva, že spory o náhradu škody spôsobenej porušením práva únie medzi jednotlivcom a
štátom majú rozhodovať príslušné vnútroštátne súdy. Keďže v posudzovanom spore sa medzi žalobcom
a žalovaným jedná o súkromnoprávny spor týkajúci sa žalobcom uplatneného nároku na náhradu

škody porušením úniového práva, ktorej sa domáhal ako nemajetkovej ujmy, preto súd má v zmysle
ustanovenia § 3 CSP právomoc spor medzi žalobcom a žalovanou prejednať a rozhodnúť.

302. Ďalšou námietkou žalovaného vo vyjadrení je, že žalobcovi z uplatneného titulu nemohla vzniknúť
škoda, pretože za vykonávanú štátnu službu ako aj služobnú pohotovosť bol odmenený v zmysle

platných právnych predpisov. Žalobcom uplatnený nárok predstavuje mzdový nárok, ktorý si mal
uplatňovať voči svojmu zamestnávateľovi a nie voči žalovanému, čím vzniesol námietku nedostatku
pasívnej vecnej legitimácie.

303. V prípade absencie alebo nesprávnej transpozície smerníc, ako právnych aktov Európskej

únie, ktoré majú priamy účinok a sú ich ustanovenia bezpodmienečné, dostatočne jasné a presné,
osoby, ktoré sú konaním štátu poškodené, môžu sa voči štátu domáhať náhrady spôsobenej škody.
Predpoklady zodpovednosti za vzniknutú škodu vychádzajú z absolútnej objektívnej zodpovednosti
členského štátu za takto vzniknutú škodu. Článok 6 písm. b) Smernice Európskeho parlamentu a
Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch organizácie pracovného času má priamy účinok, pretože

priznáva jednotlivcovi práva, v rámci minimálnych požiadaviek na bezpečnosť a ochranu zdravia pri
organizácii pracovného času. Zodpovednosť členského štátu Európskej únie platí v prípade každého
porušenia bez ohľadu na verejný orgán, ktorý sa porušenia dopustil a bez ohľadu na to, aký verejný
orgán má podľa vnútroštátneho práva povinnosť škodu nahradiť. Z uvedených dôvodov je preto
žalovaný - Slovenská republika v spore pasívne vecne legitimovaným subjektom, za ktorý koná

MinisterstvovnútraSlovenskejrepublikyakoústrednýštátnyorgán,dopôsobnostiktoréhopatríhasičský
a záchranný zbor, ktorého príslušníkom bol žalobca v rozhodnom období. Ministerstvo vnútra Slovenskej
republiky je zároveň štátny orgán, do kompetencie ktorého spadá právna úprava zriadenia, postavenia
organizácieariadeniahasičskéhoazáchrannéhozboru,úpravaštátnejslužbyaprávnychvzťahov,ktoré
súvisia so vznikom, zmenami a so skončením štátnej služby príslušníkov hasičského a záchranného

zboru. Ministerstvo je kompetenčne zodpovedné aj za riadnu transpozíciu smerníc Európskej únie do
slovenského právneho poriadku týkajúce sa úpravy požiadaviek na bezpečnosť a ochranu zdravia
pri organizácii pracovného času príslušníkov hasičského a záchranného zboru. V zmysle článku 29
smernice 2003/88/ES je táto smernica adresovaná členským štátom únie; žalovaný ako členský štát
a adresát smernice 2003/88/ES po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie je zodpovedný za

prijatie všetkých opatrení legislatívnej aj faktickej povahy s cieľom dosiahnutia účelu smernice. V prípade
nesplnenia tejto povinnosti je štát (žalovaný) zodpovedný aj za nesprávnu aplikáciu smernice, pokiaľ
k nesprávnej aplikácii smernice došlo v dôsledku jej nesprávneho prebratia do právneho poriadku.
Keďže smernica 2003/88/ES je určená žalovanému (štátu), ktorý zodpovedá za jej správne prebratie, vkonaní o náhradu škody, spôsobenej nesprávnym prebratím smernice do právneho poriadku je pasívne
vecne legitimovaný žalovaný (štát). Obrana žalovaného v spore nedostatkom pasívnej legitimácie je
bezpredmetná.

304. V zmysle článku 7 ods. 2 a ods. 5 Ústavy SR, článku 144 Ústavy SR a tiež článku 3 CSP,
je súd viazaný medzinárodnoprávnymi záväzkami Slovenskej republiky, ktoré majú prednosť pred
zákonom, je tiež viazaný judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej
únie. Komunitárne právo je bez ďalšieho nadriadené právu členských štátov a nesmie byť medzi

nimi rozpor. Prípadný rozpor medzi komunitárnym a vnútroštátnym právom by mal byť riešený v
prospech komunitárneho práva. Pri výkone súdnej moci treba prihliadať na interpretáciu prameňov
práva Európskej únie tak, ako je podávaná súdnym dvorom. Vzťah Úniového a vnútroštátneho práva
sa riadi zásadou prednosti a priameho účinku a tiež povinnosťou vnútroštátnych orgánov aplikovať
normy komunitárneho práva ex officio. Judikatúra Súdneho dvora EÚ vo veci zodpovednosti členských
štátov za porušenie práva Únie je založená na zásade pacta sumt servanda, vyjadrená v článku 10

Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, podľa ktorého sú členské štáty povinné prijať všetky
opatrenia potrebné na zabezpečenie plnenia záväzkov vyplývajúcich im zo zmluvy, alebo z činnosti
spoločenstva a zdržať sa akýchkoľvek opatrení, ktoré by mohli ohroziť dosiahnutie cieľov zmluvy
alebo ohroziť reálny účinok komunitárneho práva. Predpoklady zodpovednosti za vzniknutú škodu v
zmysle judikatúry ESD vychádzajú z absolútnej objektívnej zodpovednosti členského štátu za takto

vzniknutú škodu a ide o prípady porušenia práva Únie členským štátom pre absentujúcu alebo
nesprávnu transpozíciu smerníc. V tejto súvislosti súd konštatuje, že právne akty Európskej Únie sú
uvedené v článku 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Medzi tieto akty patria nariadenia, smernice,
rozhodnutia, odporúčania a stanoviská. Smernice sú osobitosťou práva Európskej Únie, nakoľko sú
záväzné pre členské štáty vzhľadom na dosiahnutý výsledok, pričom forma a metóda dosiahnutia

daného výsledku sa ponecháva na členské štáty - smernica je záväzná pre členské štáty, ktorým je
určená, pokiaľ ide o cieľ, ktorý sa má dosiahnuť. Štátnym orgánom však je ponechaná voľba formy a
prostriedkov. Vnútroštátni zákonodarcovia musia do vnútroštátneho práva prijať transponujúci právny
akt (vnútroštátne vykonávacie opatrenie), ktorým sa vnútroštátne právne predpisy prispôsobia cieľom
stanoveným v smernici. Prijatím novej smernice vzniknú dotknutým členským štátom dve povinnosti

(1.) implementovať smernicu včas, t. j. v lehote určenej priamo v smernici, resp. do 20 dní odo dňa jej
zverejnenia v Úradnom vestníku a (2.) implementovať smernicu správne. Smernice v zásade nemajú
priamy účinok, avšak Súdny dvor Európskej únie rozhodol, že určité opatrenia stanovené smernicou
môžu mať vo výnimočných prípadoch priamy účinok na členský štát aj vtedy, ak tento ešte neprijal
transponujúci právny akt, t. j. v prípadoch, keď smernica nebola transponovaná do vnútroštátneho

práva alebo bola transponovaná nesprávne, ustanovenia smernice sú imperatívne a dostatočne jasné a
presné a ustanoveniami smernice sa priznávajú práva jednotlivcom. Doktrína priamej účinnosti smerníc
je teda produktom Súdneho dvoru EÚ - vznikla z viacerých rozhodnutí Súdneho dvoru EÚ a bola
vytvorená s cieľom vyriešiť situáciu, keď členský štát neimplementoval smernicu v určenej lehote resp.
určeným spôsobom a zároveň sú splnené štyri podmienky na priznanie priamej účinnosti, a to (a) jasný,

presný a dostatočne určitý záväzok obsiahnutý v smernici, (b) nepodmienený záväzok, (c) uplynutie
lehoty na transpozíciu smernice do vnútroštátneho poriadku a (d) nejde o záväzok, ktorý priamo ukladá
povinnosť jednotlivcovi (naopak, priznáva mu nejaké právo). Pri splnení týchto požiadaviek sa môžu
jednotlivci odvolať na ustanovenia smernice pred orgánom verejnej moci. Súdny dvor EÚ judikoval,
že znením smerníc nie sú viazané len vnútroštátne súdy, ale aj ostatné orgány verejnej moci, ako aj

iné verejné orgány. Cieľ smerníc je záväzný pre všetky orgány, ktoré sú na základe rozhodnutia štátu
zodpovedné za poskytovanie verejných služieb a ktoré majú na tento účel určité osobitné právomoci,
ktoré sú nad rámec pravidiel medzi jednotlivcami. Podľa judikatúry Súdneho dvora má jednotlivec
nárok na náhradu škody od členského štátu, ktorý nedodržiava právne predpisy Únie. Súdny dvor znovu
zopakoval, že aj keď komunitárne právo nemá výslovné ustanovenie o zodpovednosti štátu za škodu

spôsobenú jednotlivcovi porušením komunitárneho práva, tento princíp je vlastný komunitárnemu právu.
K tomuto záveru dospel interpretáciou Zmluvy o založení ES, odvolávajúc sa na základné princípy
komunitárneho právneho systému a všeobecné princípy spoločné pre právne systémy členských štátov.
Navyše dodal, že zodpovednosť členského štátu za porušenie komunitárneho práva je objektívna,
bez ohľadu na zavinenie. Priama použiteľnosť ustanovení komunitárneho práva nevylučuje právo

jednotlivca na odškodnenie v prípade ich porušenia. Práve naopak, právo jednotlivca na odškodnenie je
nevyhnutnou súčasťou priameho účinku ustanovení komunitárneho práva, ktorých porušenie je príčinou
spôsobenej škody. Súdny dvor tiež dal jednoznačnú odpoveď, že povinnosť štátu vzniká bez ohľadu
na to, ktorá zložka jeho moci spôsobila porušenie komunitárneho práv, t. j. aj v prípade, ak porušeniekomunitárneho práva svojou činnosťou alebo nečinnosťou spôsobil vnútroštátny zákonodarca. V tejto
otázkesaSúdnydvorinšpirovalúpravouzodpovednostištátuvmedzinárodnoprávnychvzťahoch.Pokiaľ
ide o netransponovanú smernicu alebo nedostatočne transponovanú smernicu, takéto odvolanie (na

ustanovenie smernice) je možné, ak: (I.) cieľom smernice je priznať práva jednotlivcom, (II.) obsah práv
je možné určiť na základe ustanovení smernice a (III.) existuje kauzálne prepojenie medzi nesplnením
povinnosti transponovať smernicu a škodou spôsobenou poškodenej strane. Je ďalej potrebné uviesť,
že Súdny dvor EÚ judikoval, že článok 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES má priamy účinok, nakoľko
priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Podľa

ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ je zásada zodpovednosti štátu za škody spôsobené jednotlivcom
porušením práva Únie (ktoré sú mu pripísateľné) súčasťou systému zmlúv, na ktorých je Únia založená.
Táto povinnosť platí v prípade každého porušenia práva Únie členským štátom, a to bez ohľadu na
verejný orgán, ktorý sa tohto porušenia dopustil a bez ohľadu na to, aký verejný orgán má podľa práva
dotknutého členského štátu v zásade povinnosť túto škodu nahradiť. V súlade s judikatúrou Súdneho
dvora môže náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi zabezpečiť nielen verejnoprávny subjekt, ale aj

štát, t. z. že právo Únie nebráni tomu, aby mohla zodpovednosť verejnoprávneho subjektu za škodu
spôsobenú jednotlivcovi vzniknúť popri zodpovednosti, ktorú má samotný členský štát. V danom prípade
ide o objektívnu a absolútnu zodpovednosť štátu, ktorá tu existuje bez ohľadu na to, ktorý konkrétny
verejný orgán sa porušení práva Únie dopustil, resp. ktorý z orgánov by mal povinnosť škodu podľa
vnútroštátnych noriem nahradiť. Aj s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti dospel súd k záveru,

že žalovaný je v spore pasívne vecne legitimovaný - pasívne vecne legitimovaným subjektom v danom
spore je Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra SR ako orgán, do pôsobnosti
ktorého spadá aj Hasičský a záchranný zbor (§ 11 písm. c/ zákona č. 575/2001 Z. z. o
organizácii a činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy), ktorého príslušníkom je a bol žalobca
aj v rozhodnej dobe, pričom MV SR je súčasne garantom právnej úpravy vymedzenej ZoHaZZ, súčasne

predstavuje garanta riadnej transpozície smernice Európskej únie do slovenského právneho poriadku.

305. V súvislosti so vznesenou námietkou miestnej nepríslušnosti súdu žalovaným súd poukazuje
na § 19 písm. b) Civilného sporového poriadku, ktorý upravuje osobitnú miestnu príslušnosť tak, že
popri všeobecnom súde žalovaného, je na konanie miestne príslušný súd, v ktorého obvode nastala

skutočnosť,ktorázakladáprávonanáhraduškody.Zoskutkovýchtvrdení,ktoréžalobcavkonaníuvádza
vyplýva, že k zásahu do jeho práv postupom žalovaného došlo v súvislosti s výkonom štátnej služby
príslušníka hasičského a záchranného zboru v mieste vykonávania štátnej služby v územnom obvode
Okresného súdu Lučenec, preto súd postupom podľa § 42 Civilného sporového poriadku námietku
miestnej nepríslušnosti tunajšieho súdu vyhodnotil ako nedôvodnú.

306. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe namietal, že na žalobcu, ako príslušníka hasičského a záchranného
zboru, sa Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES nevzťahuje. Argumentoval tým, že
úlohy ktoré príslušníci hasičského a záchranného zboru plnia, možno podľa súvisiacich právnych
predpisov týkajúcich sa civilnej obrany, integrovaného záchranného systému, ako aj právnej úpravy

samotného hasičského a záchranného zboru, bez akýchkoľvek pochybností subsumovať pod pojem
osobitné činnosti služieb civilnej ochrany podľa článku 2 ods. 2 smernice 89/391/ EHS. Smernica Rady
89/391/EHS o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov
pri práci v článku 2 ods. 2 stanovuje, že sa neuplatňuje tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore
charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb, ako sú napr. ozbrojené sily,

polícia alebo pre určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany. Podľa žalovaného ide len o
exemplifikatívny, a nie taxatívny výpočet činností, ktoré možno označiť ako osobitné činnosti verejných
služieb, štátna služba príslušníkov hasičského a záchranného zboru, ktorí vykonávajú aj zásahovú
činnosť charakteristickú nerovnomerným rozvrhnutím služieb s nariadenou služobnou pohotovosťou má
charakter osobitnej činnosti služieb civilnej ochrany. K uvedenej argumentácií žalovaného súd uvádza,

že v zozname preberaných právne záväzných aktov Európskej únie k zákonu č. 315/2001 Z. z. o
hasičskom a záchrannom zbore je uvedená aj Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/
ES zo dňa 04. 11.2002. Podľa bodu 5 úvodných ustanovení smernice všetci pracovníci by mali mať
primeranú dobu odpočinku. Pojem odpočinok sa musí vyjadriť v jednotkách času, t. j. v dňoch, hodinách,
resp. ich častí. Pracovníkom spoločenstva sa musí poskytnúť minimálne denný, týždenný a ročný čas

odpočinku a primerané prestávky v práci. Smernica ustanovuje minimálne požiadavky na bezpečnosť a
ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času. Vzťahuje sa na minimálne doby denného odpočinku,
týždenného odpočinku a ročnej dovolenky, prestávky v práci a na maximálny týždenný pracovný čas
a určité aspekty nočnej práce a práce na zmeny a rozvrhnutie práce. Podľa článku 1 ods. 3 saSmernica vzťahuje na všetky odvetvia činnosti verejné a súkromné podľa článku 2 Smernice 89/391/
EHS bez toho, aby boli dotknuté články 14, 17, 18 a 19 tejto smernice. Podľa článku 2 Smernice
je pracovný čas akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a

vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi alebo praxou.
Čas odpočinku je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom. Práca na zmeny je akákoľvek metóda
organizácie pracovného času na zmeny, pri ktorej pracovníci jeden druhého striedajú na rovnakých
pracoviskách podľa určitého rozvrhnutia vrátane rotujúceho rozvrhnutia, pričom pracovný čas môže byť
nepretržitý alebo prerušovaný a pre pracovníkov má dôsledok, že v priebehu určitej doby dní alebo

týždňov pracujú v rôznom čase. Podľa článku 6 Smernice členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné
na zabezpečenie toho, že v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov týždenný
pracovný čas bude obmedzený zákonmi, inými právnymi predpismi alebo správnymi opatreniami
alebo kolektívnymi zmluvami alebo dohodami medzi sociálnymi partnermi. Priemerný pracovný čas
pre každé obdobie 7 dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín. Aplikujúc uvedené znenie smernice
možno zhrnúť, že Smernica upravuje minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia pre

organizáciu pracovného času, vzťahuje sa na všetky odvetvia činnosti verejné aj súkromné. Smernica
v kapitole 5 upravuje odchýlky a výnimky, ktoré môžu členské štáty uplatniť vzhľadom na osobitnú
povahu príslušných činnosti, avšak pri zachovaní náležitého zreteľa na všeobecné zásady ochrany
bezpečnosti a zdravia pracovníkov. Konkrétne podľa kapitoly 5 článku 17 sa členské štáty môžu odchýliť
od uplatňovania článkov 3 až 6, 8 a 16, keď vzhľadom na osobitnú povahu príslušných činností sa

trvanie pracovného času nemeria, alebo nie je vopred určené, alebo si ho vopred môžu určiť sami
pracovníci. Podľa ods. 5 článku 17 Smernice sa možno odchýliť od článku 6 v prípade lekárov v odbornej
príprave v súlade s uvedenými ustanoveniami Smernice. Smernica pre členské štáty zároveň určuje
prechodné obdobie na zosúladenie vnútroštátnej legislatívy týkajúcej sa organizácie pracovného času.
Štátna služba žalobcu nevykazuje žiadne osobitosti, ktoré by v štandardnom režime fungovania v rámci

plnenia úloh zboru podľa zákona č. 315/2001 Z. z. mali zakladať výnimku z pôsobnosti Smernice
podľa článku 17. Článok 17 Smernice upravuje prípady, v ktorých sa členské štáty môžu odchýliť
od uplatňovania článkov 3 až 6, 8 a 16 Smernice, keď vzhľadom na osobitnú povahu príslušných
činností sa trvanie pracovného času nemeria alebo nie je pracovný čas vopred určený alebo si ho
môžu určiť sami pracovníci, aj to len pri zachovaní náležitého zreteľa na všeobecné zásady ochrany

bezpečnosti a zdravia pracovníkov. Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES sa vzťahuje
na všetky odvetvia činností, verejné a súkromné. Podľa článku 2 Smernice 89/391/EHS o zavádzaní
opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci ods. 1 táto smernica
sa vzťahuje na všetky odvetvia činností verejné a súkromné (priemysel, poľnohospodárstvo, obchod,
administratívu, služby, vzdelávanie, kultúru, voľný čas, atď.). Podľa ods. 2 sa táto Smernica neuplatňuje

tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných
služieb, ako sú napr. ozbrojené sily, polícia alebo pre určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany.
V tomto prípade sa bezpečnosť a ochrana zdravia pracovníkov, pokiaľ je to možné, musí zabezpečiť v
zmysle cieľov tejto Smernice. Článok 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS nevylučuje z pôsobnosti smernice
služby civilnej ochrany ako takej, ale len určité osobitné činnosti týchto služieb, ak charakteristiky

vlastné pre určité osobitné činnosti odporujú použitiu ustanovení smernice. Táto výnimka zo široko
vymedzeného rozsahu pôsobnosti Smernice 89/391/EHS sa musí vykladať tak, že jej rozsah pôsobnosti
sa obmedzuje na prípady nevyhnutnej ochrany záujmov, napr. v prípade neočakávaných udalostí priamo
ohrozujúcich život, zdravie, či majetok, pre ktoré je typické, že nie je možné rozvrhnúť pracovný čas pre
zásahové a záchranné tímy. Aj keď služba žalobcu okrem iných úloh zahŕňa aj úlohy na úseku civilnej

ochrany obyvateľstva, tak za štandardných podmienok činnosti s ňou spojené možno vopred plánovať,
vrátane pracovného času príslušníkov zboru v súlade s úlohami, ktoré boli na zbor prenesené. Výkon
služby žalobcu sa nevyznačuje žiadnymi osobitosťami, ktoré by odporovali použitiu právnych noriem
spoločenstva v oblasti zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia zamestnancov pri práci. Na základe
uvedeného je potrebné prijať záver, že v danom prípade služobná činnosť žalobcu patrí do pôsobnosti

Smernice 2003/88/ES.

307. Podľa článku 7 ods. 2, 5 čl. 144 Ústavy Slovenskej republiky a článku 3 Civilného sporového
poriadku je súd viazaný medzinárodno-právnymi záväzkami Slovenskej republiky, ktoré majú prednosť
pred zákonom. Je viazaný judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej

únie. Komunitárne právo je bez ďalšieho nadriadené právu členských štátov a nesmie byť medzi nimi
rozpor. Prípadný rozpor medzi komunitárnym a vnútroštátnym právom by mal byť riešený v prospech
komunitárneho práva. Pri výkone súdnej moci je potrebné prihliadať na interpretáciu prameňov práva
Európskej únie tak, ako je vykladaná Súdnym dvorom. Vzťah úniového a vnútroštátneho práva sariadi zásadou prednosti a priameho účinku a tiež povinnosťou vnútroštátnych orgánov aplikovať normy
komunitárneho práva z úradnej povinnosti. Predpoklady zodpovednosti za vzniknutú škodu podľa
judikatúry Európskeho Súdneho dvora vychádzajú z absolútnej objektívnej zodpovednosti členského

štátu za takto vzniknutú škodu, ak ide o prípady porušenia práva Únie členským štátom pre absentujúcu
alebo nesprávnu transpozíciu smerníc. Smernice sú osobitosťou práva Európskej Únie, pretože sú
záväzné pre členské štáty vzhľadom na dosiahnutý výsledok, pričom forma a metóda dosiahnutia
výsledku sa ponecháva na členské štáty. Smernica je záväzná pre členské štáty, ktorým je určená, pokiaľ
ideocieľ,ktorýsamádosiahnuť.Štátnymorgánomjeponechanávoľbaformyaprostriedkovdosiahnutia

účelu smernice, tzn., že vnútroštátny zákonodarca musí prijať transponujúci právny akt, ktorým sa
vnútroštátne právne predpisy prispôsobia cieľom ustanoveným v smernici. Členský štát Európskej únie
musí implementovať smernicu včas, t. j. v lehote určenej priamo v smernici, prípadne do 20 dní odo
dňa jej zverejnenia v úradnom Vestníku a zároveň ju musí implementovať správne. Smernice nemajú
priamy účinok, avšak Súdny dvor Európskej únie rozhodol, že určité opatrenia stanovené smernicou
môžu mať vo výnimočných prípadoch priamy účinok na členský štát aj vtedy, ak tento ešte neprijal

transponujúci právny akt. Ustanovenia smernice sú imperatívne ak sú dostatočne jasné a presné
a ustanoveniami smernice sa priznávajú práva jednotlivcom. Doktrína priamej účinnosti smerníc je
výsledkom rozhodovacej činnosti Súdneho dvora Európskej únie. Súdny dvor rovnako judikoval, že
znením smerníc nie sú viazané len vnútroštátne súdy, ale aj ostatné orgány verejnej moci, ako aj
iné verejné orgány. Súdny dvor Európskej únie judikoval, že článok 6 písm. b) Smernice 2003/88/

ES má priamy účinok (rozsudok C-429/09 vo veci G. H.), pretože priznáva jednotlivcom práva, ktoré
môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora
Európskej únie je zásada zodpovednosti štátu za škody spôsobené jednotlivcom porušením práva únie
súčasťou systému zmlúv, na ktorých je únia založená. Táto povinnosť platí v prípade každého porušenia
práva únie členským štátom, a to bez ohľadu na verejný orgán, ktorý sa tohto porušenia dopustil a

bez ohľadu na to, aký verejný orgán má podľa práva dotknutého členského štátu v zásade povinnosť
túto škodu nahradiť. Žalovaný v konaní namietal tvrdenie žalobcu, že dotknutá smernica nebola do
právneho poriadku Slovenskej republiky transponovaná správne, tvrdil, že paragrafové znenie zákona
č. 315/2001 Z. z. neodporuje dotknutej smernici. Z citovaných paragrafových znení zákona č. 315/2001
Z. z. (bod 260. až 278. tohto rozsudku) nevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu

služby bola považovaná za súčasť služobného času. Čas služobnej pohotovosti, pokiaľ nedochádza
k služobným výjazdom, sa do služobného času nezapočítava a práve v tom spočíva rozpor s právom
Európskej únie. Žalovaný argumentoval, že nemožno výkon neaktívnej služobnej pohotovosti započítať
do pracovného služobného času. Služobnú pohotovosť zákon explicitne nezaraďuje do výkonu štátnej
služby, práve naopak, z § 86 zákona č. 315/2001 Z. z. pri nerovnomernom rozvrhnutí služobného času

vyplýva, že zákon rozlišuje medzi dĺžkou vykonávania štátnej služby a na ňu nadväzujúcou služobnou
pohotovosťou v mieste vykonávania štátnej služby. Rozlíšenie je zreteľné aj z ohodnotenia výkonu
štátnej služby a výkonu služobnej pohotovosti v § 103 zákona, keď za výkon služobnej pohotovosti patrí
mimo služobného príjmu osobitný mzdový nárok vo forme peňažnej náhrady za služobnú pohotovosť
v štátnej službe, ktorá sa určuje ako percento z časti služobného príjmu. Rozlíšenie vyplýva z § 122

ods. 3 zákona, pretože ak počas trvania služobnej pohotovosti dôjde k vykonaniu výjazdu, až takéto
vykonávanie je štátnou službou. Podľa citovanej Smernice 2003/88/ES je pracovný čas aj čas pracovnej
pohotovosti a pohotovostnej služby, počas ktorej je pracovník fyzicky prítomný na pracovisku. 48
hodinová hranica pre priemerný týždenný pracovný čas určená smernicou zahŕňa nadčasy, aj pracovnú
pohotovosť. Zákon č. 315/2001 Z. z. umožňuje zamestnávateľovi nezapočítať neaktívnu časť služobnej

pohotovosti do služobného času a rozvrhnúť žalobcovi služobný pracovný čas tak, že tento presiahne
maximálnu hranicu stanovenú v článku 6 písm. b) Smernice. Z uvedeného preto možno vyvodiť záver,
že práva žalobcu sú vzhľadom na znenie článku 2, článku 6 písm. b) Smernice porušované, a to
dostatočne závažne, pretože ide o práva s osobitným významom, ktoré zakladajú minimálnu požiadavku
na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci.

308. Náhrada škody spôsobenej jednotlivcovi porušením práva únie musí byť primeraná vzniknutej
škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu práv. Slovenský právny poriadok neobsahuje pravidlá
na odškodnenie jednotlivcov pri porušení komunitárneho práva. Súd sa stotožňuje s argumentáciou
žalobcu, že nerešpektovaním smernice mu vznikla ujma, ktorú je možné analogicky posudzovať podľa

§ 11 a nasledovných Občianskeho zákonníka vzťahujúcich sa na ochranu osobnosti. Vychádzajúc z
výpovede žalobcu, z rozpisu jeho pracovnej pohotovosti, z evidencie dochádzky za žalované obdobie a
z obsahu výplatných pások žalobcu za obdobie december 2020 až máj 2023 možno konštatovať, že pri
určení pracovnej pohotovosti spolu s určeným služobným časom došlo k prekročovaniu maximálneholimitu 48 hodín priemerného pracovného týždňa u žalobcu v rozhodnom období, t. j. v čase od decembra
2020domája2023avpríčinnejsúvislostisporušovanímčlánku2ačlánku6písm.b)Smernice2003/88/
ES dlhodobo dochádzalo k porušovaniu práv žalobcu, a to práva na ochranu zdravia, bezpečnosti

a zdravia pri práci, práva na najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času a primeraný odpočinok
po práci, práva na súkromný a rodinný život. V dôsledku nerešpektovania smernice pri rozvrhovaní
pracovného času žalobca prišiel o veľký počet hodín voľného času, ktoré by inak venoval rozvíjaniu
osobných, rodinných, priateľských aktivít, fyzickej, psychickej relaxácii, čím možno konštatovať aj
zásah do osobnostných práv žalobcu. Na základe uvedeného žalobcovi nepochybne vznikol nárok na

primerané odškodnenie. Iba samotné konštatovanie porušenia práv by nesplnilo funkciu dostatočného
zadosťučinenia. Peňažná náhrada je v tomto prípade jednoznačne spôsobilá forma odškodnenia
vzniknutej ujmy.

309. Žalovaný v konaní vzniesol aj námietku premlčania uplatneného nároku. Právo na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch, je právo majetkovej povahy, ktoré sa premlčujú vo všeobecnej trojročnej

premlčacej dobe podľa § 101 Občianskeho zákonníka. Začiatok plynutia premlčacej doby pri náhrade za
nemateriálnu ujmu je viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilého
porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby.

310. K ujme na žalobcových osobnostných právach dochádzalo každým mesiacom za žalované obdobie

(december 2020 – máj 2023 vrátane) tým, že nebol dodržaný limit pracovného času podľa článku 6
písm. b) Smernice, pričom toto porušovanie Smernice nebolo kompenzované v jeho služobnom plate
za každý príslušný mesiac. Služobný plat hasičov je splatný 10. dňom mesiaca za predchádzajúci
mesiac. Ak by táto ujma utrpená v daný mesiac bola kompenzovaná v jeho služobnom plate za daný
mesiac, škoda by bola takto nahradená a nebolo by potrebné domáhať sa jej v tomto súdnom konaní.

Súd ustálil začiatok plynutia premlčacej doby na dátum splatnosti mzdy žalobcu, pretože tento okamih
sa viaže na moment vzniku nemajetkovej ujmy. Skutočnosť, že dátum splatnosti mzdy súčasne vo
všeobecnosti súvisí tiež so mzdovými nárokmi žalobcu ako hasiča vo vzťahu k jeho služobnému úradu,
je okolnosť nesúvisiaca s posúdením námietky premlčania, pokiaľ ide o predmetný nárok. V predmetnej
veci, vzhľadom na povahu nároku, žalobcovi vznikla nemajetková ujma každý mesiac potom, čo v

priamej súvislosti s porušením jeho práva, jeho ujma nebola kompenzovaná v služobnom plate navyše
o 35%. Rozhodujúcim momentom vzniku tejto ujmy je preto 10. deň každého nasledujúceho mesiaca
rozhodnej doby, ktorý sa v tomto prípade zhoduje s výplatným termínom.

311. V tomto prípade si žalovaný nárok (resp. jeho jednotlivé dielčie nároky podľa mesiacov)

uplatnil počnúc splatnosťou služobného platu (mzdy) za mesiac december 2020, kedy o rozsahu
prekročenia maximálneho týždenného pracovného času, ako aj o výške prípadnej adekvátnej náhrady
za nezapočítané hodiny odpracovanej služobnej pohotovosti, sa dozvedel v deň splatnosti služobného
platu za tento mesiac, ktorá nastala dňa 10.01.2021. Žalobu v tejto veci podal a doručil súdu elektronicky
dňa 08.08.2023, teda v rámci všeobecnej 3 – ročnej premlčacej doby v zmysle § 101 Občianskeho

zákonníka. Žiaden z čiastkových nárokov za jednotlivé mesiace, teda ani za mesiac december 2020,
ktorého sa fakticky týka žalovaným vznesená námietka premlčania, premlčaný nie je. Vzhľadom na
uvedené skutočnosti súd udáva, že žalovaným vznesená námietka premlčania je v celom rozsahu
nedôvodná.

312. Ďalšou námietkou žalovaného bolo spochybňovanie tvrdenia žalobcu, že dotknutá smernica nebola
do právneho poriadku Slovenskej republiky transformovaná správne. Žalovaný uvádzal, že úprava v
zákone o HaZZ neodporuje dotknutej smernici s tým, že táto bola implementovaná a je zohľadnená aj
v zákone o HaZZ. Rovnako ani s touto námietkou sa súd nestotožnil.

313. Podľa Článku 2 Smernice, na účely tejto smernice platia tieto definície: 1. "pracovný čas" je
akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju
činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou; 2. "čas
odpočinku" je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom.

314. Podľa Článku 6 Smernice, členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie toho,
že v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov: a) týždenný pracovný čas bude
obmedzený zákonmi, inými právnymi predpismi alebo správnymi opatreniami alebo kolektívnymizmluvami alebo dohodami medzi sociálnymi partnermi; b) priemerný pracovný čas pre každé obdobie
siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.

315. Podľa § 85 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších
predpisov (ďalej len ako „ZoHaZZ“), služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom príslušník
vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu. Podľa ods.2, služobný čas príslušníka je
40 hodín týždenne. Skrátenie týždenného služobného času príslušníka možno dohodnúť v kolektívnej
zmluve vyššieho stupňa.

316. Žalovaný argumentoval tým, že sa žalobcovi nepodarilo preukázať, že by štát neprebral Smernicu
do zákona o HaZZ správne. V článku 2, ods. 1 smernice uviedol, že podľa ustálenej judikatúry súdneho
dvora je rozhodujúcim faktorom pre posúdenie, či sú naplnené charakteristické znaky pojmu pracovný
časajvslužobnejpohotovosti,ktorúpracovníkvykonávanasvojompracoviskuskutočnosť,žejepovinný
byť fyzicky prítomný na mieste určenom zamestnávateľom a má mu byť k dispozícii, aby v prípade

potreby mohol poskytnúť primerané služby. Pracovný čas v sebe zahŕňa riadny pracovný čas, prácu
nadčas a pracovnú pohotovosť na pracovisku. V prípade domácej pohotovosti súdny dvor rozhodol,
že do maximálneho týždenného pracovného času sa zarátava iba čas skutočného výkonu práce pre
zamestnávateľa. Žalovaný uvádzal, že pri nariadenej služobnej povinnosti ide o služobnú pohotovosť
v mieste vykonávania štátnej služby mimo rozvrhnutia služobného času, čo je vyjadrené aj vo výške

peňažnej náhrady za čas takejto služobnej pohotovosti. Je teda nesporné, že ide o výkon štátnej služby v
rámcislužobnéhočasu.Žalovanýďalejuvádzal,žepočasslužobnejpohotovostijepracovníkpovinnýbyť
v zariadení zamestnávateľa alebo mimo neho, pričom má byť pripravený na výkon práce na požiadanie
zamestnávateľa. Pokiaľ nie je zásah, žalobca môže odpočívať alebo sa venovať inej činnosti, nežiada
sa od neho výkon práce v danom čase. V zmysle platnej legislatívy pri takto nariadenej služobnej

pohotovosti je v mieste vykonávania štátnej služby určený, alebo vymedzený priestor na odpočinok,
čiže zamestnávateľ si je vedomý a dokonca vytvára podmienky na oddych (spánok) zamestnanca,
t. j. žalobcu. V čase služobnej pohotovosti sa od žalobcu nevyžaduje aktívna činnosť. Napriek tomu
zamestnávateľ žalobcovi vypláca dohodnutú odmenu za takto strávený čas, nielen za vykonávanú
prácu, ale aj za neaktívnu časť práce. Tým kompenzuje to, že v prípade potreby bude žalobca k

dispozícii. Ak by aj súd napriek uvedeným skutočnostiam dospel k záveru, že služobná pohotovosť je
pracovným časom a má sa zarátavať do pracovného fondu, samé o sebe to ešte nie je dôvodom podľa
žalovaného na priznanie nároku na náhradu škody. Na prvý pohľad sa javí, že vnútroštátna právna
úprava zákona o HaZZ má byť v súlade s právom Únie, nakoľko podľa prílohy č. 4. bod 6. zákona
o HaZZ do jeho znenia bola Smernica prebratá. Aj podľa ustanovenia § 193 zákona sa na služobný

pomer príslušníkov použijú primerane okrem iného aj ustanovenia § 85 Zákonníka práce. Zákonník
práce však explicitne v ustanovení § 96 ods. 2 uvádza, že čas, počas ktorého sa zamestnanec zdržiava
na pracovisku a je pripravený na výkon práce, ale prácu nevykonáva, je neaktívna časť pracovnej
pohotovosti, ktorá sa považuje za pracovný čas. Ustanovenie § 96 ZP však na pomery zákona o
HaZZ nie je použiteľné. Z ustanovení zákona o HaZZ nevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov

v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich služobného času Z výpovede žalobcu, ako aj
zo stanoviska žalovaného vyplynulo, že čas služobnej pohotovosti, pokiaľ nedochádza k služobným
výjazdom, sa do služobného času nezapočítava. Práve v tom spočíva rozpor s právom Európskej
únie, ktorý namietal žalobca. Zákon o HaZZ v zmysle jeho § 12 ods. 6 umožňuje aplikovať zákonník
práce na právne vzťahy príslušníkov zboru pri vykonávaní štátnej služby, len ak to výslovne ustanovuje

zákona, pričom v § 193 Zákon o HaZZ nie je odkaz na ustanovenie § 96 ods. 2 Zákonníka práce.
Žalovaný pritom argumentoval, že nemožno výkon neaktívnej služobnej pohotovosti započítavať do
odpracovaného služobného času. Poukazoval na rozhodnutie Súdneho dvora. Súd však uvádza, že
žalovaným citované rozhodnutie sa týkalo tzv. domácej pohotovosti, o ktorú sa v prejednávanej veci
nejedná. Zákon o HaZZ definuje služobný čas ako čas, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu

a je k dispozícii služobnému úradu. Zároveň zákon obsahuje legálnu definíciu pojmu výkon štátnej
služby ako výkon oprávnení a povinností vyplývajúcich zo služobného pomeru, činnosť vykonávaná na
rozkaz alebo na pokyn nadriadeného a činnosť, ktorá je predmetom služobnej cesty. Zároveň definuje
úkony v priamej súvislosti s výkonom štátnej služby ako úkony potrebné na výkon štátnej služby a
úkony počas štátnej služby obvyklé alebo potrebné pred začiatkom štátnej služby alebo po jej skončení.

Služobnú pohotovosť zákon explicitne nezaraďuje do výkonu štátnej služby, práve naopak z ustanovenia
§ 86 Zákona o HaZZ pri nerovnomernom rozvrhnutí služobného času vyplýva, že zákon rozlišuje
medzi dĺžkou vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcou určenou služobnou
pohotovosťou v mieste vykonávania štátnej služby. Uvedené rozlíšenie je celkom zjavné z ohodnoteniavýkonu štátnej služby a výkonu služobnej pohotovosti, keď za výkon služobnej pohotovosti patrí mimo
služobného príjmu osobitný mzdový nárok vo forme peňažnej náhrady za služobnú pohotovosť v štátnej
službe, ktorá sa určuje ako percento z časti služobného príjmu. Rovnako z ustanovenia § 122 ods. 3

Zákona o HaZZ vyplýva rozlíšenie, ak počas trvania služobnej pohotovosti dôjde k vykonaniu štátnej
služby („výjazd“), až takéto vykonávanie je štátnou službou. Podľa článku 2, ods. 1 a ods. 2 Smernice
pracovný čas je akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a
vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti. Čas odpočinku je potom akýkoľvek pracovný čas, ktorý
nie je pracovným časom. Súdny dvor opakovane konštatoval v rámci rozhodnutí, že pojem pracovný

čas uvedený v Smernici je autonómnym pojmom práva EÚ, ktorý treba definovať podľa objektívnych
vlastnostísodkazomnasystémaúčelSmernice,ktorýmjezlepšenieživotnýchapracovnýchpodmienok
pracovníkov. Článok 2, ods.1 Smernice vymedzuje pracovný čas ako „akýkoľvek čas, počas ktorého
pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti“. V rámci
rozhodovacej praxe súdneho dvora bolo zdôraznené, že členské štátny sa nemôžu, pokiaľ ide o určité
kategórie hasičov prijatých do verejných hasičských služieb, odchýliť od súboru povinností vyplývajúcich

z ustanovení smernice, vrátane pojmov - pracovný čas a čas odpočinku (rozsudok vo veci Q. Ville
de Nivelles). Smernica neumožňuje ani to, aby členské štáty ponechali v platnosti, alebo prijali inú
definíciu pojmu pracovný čas, ako je definícia uvedená v Smernici. Z iného rozhodnutia súdneho dvora
vyplýva jednoznačne, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe,
počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu pracovný

čas v zmysle smernice. Súdny dvor viackrát rozhodol, že členské štáty nemôžu jednostranne určiť
rozsah pôsobnosti článku 6, písm. b/ smernice tak, že uplatnenie tohto nároku pracovníkov na to, aby
priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval maximálnu hranicu, budú viazať na nejakú podmienku
alebo určitým spôsobom obmedzia. Na základe vyššie uvedeného je potom potrebné vyvodiť záver,
že vnútroštátna právna úprava umožňuje zamestnávateľovi nezapočítať neaktívnu časť služobnej

pohotovosti do služobného času a rozvrhnúť žalobcovi - príslušníkovi HaZZ služobný čas tak, že
tento presiahne maximálnu hranicu stanovenú článkom 6, písm. b/ smernice. V tejto súvislosti súd
konštatuje, že Slovenská republika ako členský štát EÚ v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a
zdravie pracovníkov v tomto prípade príslušníkov HaZZ neprijala doposiaľ opatrenia nevyhnutné na
zabezpečenie požiadavky, aby bol služobný čas príslušníkov HaZZ definovaný v súlade s pojmom

pracovnýčaspodľačlánku2smerniceanebolaprekročenámaximálnahranicapriemernéhotýždenného
pracovného času stanovená článkom 6, písm. b/ smernice. Argumentácia žalovaného v tom smere, že
počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti nemusí byť žalobca bdelý a aktívny a že má k dispozícii
miestonaoddychatedavprípadeakniejenariadenýslužobnýzásah,môžeodpočívaťalebosavenovať
inej činnosti, je v tejto súvislosti bez právneho významu, nakoľko žalobca počas povinností musí byť v

budove hasičskej stanice, túto nemôže opustiť, musí byť ustrojený a pripravený do 1 minúty od ohlásenia
vykonať výjazd. Týmto zamestnanec plní pokyny zamestnávateľa. Skutočnosť, že zamestnávateľom
počas tejto doby nie sú určené žiadne iné činnosti nemôže byť na ťarchu zamestnanca a v súvislosti s
týmito závermi sa žiada dodať, že proti žalovanému sú už dlhšiu dobu vedené obdobné spory (samotný
žalovaný na rozhodnutia súdov Slovenskej republiky poukazoval), v rámci ktorých žalovaný používa

obdobnú obranu a nepredložil žiadne rozhodnutie, v ktorom by bolo súdmi SR konštatované správne
prevzatie Smernice do právneho poriadku SR, konkrétne do znenia zákona o HaZZ.

317. Súd vo veci skúmal, či je daný základ nároku žalobcu na náhradu škody v dôsledku porušenia
jeho práv plynúcich z článku 2 a 6, písm. b) Smernice. Súdny dvor judikoval vo viacerých prípadoch, že

poškodení jednotlivci majú právo na náhradu škody, keď sú splnené tri podmienky: 1./ cieľom porušenej
právnej normy Únie je priznať jednotlivcom práva a porušenie je dostatočne závažné; 2./ existencia
škody a 3./ priama príčinná súvislosť medzi porušením a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom.
Posúdenie, či tieto podmienky boli naplnené je na rozhodnutí toho ktorého vnútroštátneho súdu.

318. Pokiaľ ide o prvú podmienku, súd konštatuje, že v prejednávanej veci je splnená, nakoľko čl. 2 a čl.
6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným významom,
z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie
bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom stanoviť 48 hodinovú hranicu pre
priemerný týždenný pracovný čas, táto hranica zahŕňa aj nadčasy, ako aj pracovnú pohotovosť a od

ktorej sa nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, o ktorú
ide vo veci samej. Súčasne podľa judikatúry Súdneho dvora ide o dostatočne závažné porušenie práva
únie - v každom prípade je porušenie práva Únie dostatočne závažné, pokiaľ je v rozpore s judikatúrou
Súdneho dvora v danej oblasti (uvádzaná vyššie).319. Čo sa týka druhej podmienky (existencia škody) a tretej podmienky (príčinná súvislosť), táto
úzko súvisí s posúdením nároku, ktorý si žalobca z titulu porušenia unijného práva uplatnil. Súdny

dvor ustálil, že náhrada škody spôsobenej jednotlivcom porušením komunitárneho práva zo strany
členského štátu musí byť adekvátna spôsobenej škode. Keďže v tejto oblasti neexistuje komunitárna
právna úprava, kritériá na určenie rozsahu odškodnenia vyplývajú z vnútroštátneho právneho poriadku,
pričom však tieto kritériá nemôžu byť menej priaznivé ako tie, ktoré sa uplatňujú v prípade porušenia
vnútroštátneho práva, a rovnako tieto kritériá nesmú mať taký charakter, že spôsobia praktickú

nemožnosť dosiahnutia odškodnenia, prípadne ho neprimerane sťažia. V neposlednom rade náhrada
škody spôsobenej jednotlivcom porušením práva Únie musí byť primeraná vzniknutej škode, aby mohla
zabezpečiť skutočnú ochranu jeho práv. Je potom na vnútroštátnom práve členských štátov, aby
pri dodržaní zásady rovnocennosti a efektivity určili, či sa náhrada škody musí poskytnúť vo forme
udelenia dodatočného náhradného voľna, alebo vo forme finančného odškodnenia a aby definovali
pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady. Slovenská právna úprava neobsahuje pravidlá

na odškodňovanie jednotlivcov pri porušovaní komunitárneho práva. V posudzovanej veci dospel súd
k záveru, že je potrebné stotožniť sa s argumentáciou žalobcu, že nerešpektovaním Smernice mu
vnikla nemajetková ujma, ktorú je možné analogicky (pozn. súdu - § 853 Obč. z.) posudzovať podľa
zásad upravených v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, vzťahujúcich sa na právo na ochranu
osobnosti. Podľa Článku 36 ods. 1 písm. c), d) a e) Ústavy SR majú mať zamestnanci (teda aj žalobca)

právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky a zákon (v danom prípade ZoHaZZ) im
má zabezpečiť i. a. ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci, najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného
času a primeraný odpočinok po práci (obdobne v zmysle čl. 40 Ústavy SR má každý právo na
ochranu zdravia). V oblasti pracovnoprávnej je právo na ochranu zdravia zabezpečované predovšetkým
zavádzaním takých opatrení, ako je organizácia pracovného času a odpočinku. Každý má pritom právo

na odpočinok a zotavenie vrátane rozumného vymedzenia pracovného času a pravidelne platenej
dovolenky tak, ako to je zakotvené aj v článku 24 Všeobecnej deklarácie ľudských práv. Samotná
Smernica 2003/88/ES, ako aj Smernica 89/391/EHS vychádzali z faktu, že ešte je stále príliš vysoký
výskyt pracovných úrazov a chorôb z povolania a preto sa musia bezodkladne zaviesť, resp. zlepšiť
preventívne opatrenia na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov a tento cieľ sa nemá

podriaďovať ekonomickým úvahám. Všetci pracovníci majú mať primeranú dobu odpočinku a všetkým
pracovníkom spoločenstva sa musí poskytnúť minimálny denný, týždenný a ročný čas odpočinku a
primerané prestávky v práci. Na základe uvedeného je potom potrebné zaviesť maximálnu hranicu
týždenného času. Na základe dokladov predložených žalobcom vyplynulo, že pri určovaní ev. nariadení
pracovnej pohotovosti spolu s určeným služobným časom došlo k prekračovaniu maximálneho limitu 48

hodín priemerného pracovného týždňa u žalobcu v rozhodnom období (december 2020 – máj 2023).
Súd vzhľadom na uvedené potom konštatuje, že žalobcovi v príčinnej súvislosti nerešpektovania čl. 2
a 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES vznikla nemajetková ujma, nakoľko došlo (dlhodobo) k porušovaniu
jeho základných osobnostných práv - práva na ochranu zdravia, práva na ochranu bezpečnosti a zdravia
pri práci, práva na najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času, práva na primeraný odpočinok po práci,

ako aj práva na vedenie súkromného rodinného života. V zmysle § 13 Občianskeho zákonníka môže
poškodená osoba požadovať popri morálnej satisfakcii aj peňažnú satisfakciu a to tam, kde by sa
satisfakcia morálna nejavila ako postačujúca. V prejednávanej veci, ktorá vychádza z tej skutočnosti,
že SR neprijala takú vnútroštátnu úpravu pri služobnom pomere hasičov, aby boli transformované
dotknuté ustanovenia smernice do vnútroštátneho poriadku, je potrebné dospieť k záveru, že žaloba

na upustenie od neoprávneného zásahu, ako aj žaloba na odstránenie trvajúcich následkov nie je na
mieste, vzhľadom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah (štát) a vzhľadom na dĺžku trvania
neoprávnených zásahov zo strany žalovaného do práv žalobcu. Rovnako tak neprichádza do úvahy
ani morálna satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie. Tieto
prostriedky nápravy za uvedených okolností strácajú svoju účinnosť a funkčnosť a v takom prípade

súdna prax nevylučuje možnosť bez ďalšieho uplatniť finančné zadosťučinenie. Samotné ustanovenie §
13 ods. 3 Občianskeho zákonníka uvádza pritom možnosti domáhať sa peňažného zadosťučinenia len
príkladmo a podmienky pre vznik tohto práva sú splnené vo všetkých prípadoch neoprávnených zásahov
obdobnej závažnosti, kedy bude len morálne zadosťučinenie nepostačujúce. Pokiaľ sú splnené všetky 3
podmienky, štát musí s výhradou nároku náhrady škody, ktorá má základ priamo v práve v Únie, napraviť

následky spôsobenej škody podľa vnútroštátneho práva, upravujúceho zodpovednosť za spôsobenú
škodu, pričom podmienky náhrady škody stanovené vo vnútroštátnych právnych úpravách nemôžu byť
menej výhodné ako podmienky týkajúce sa obdobných vnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada
ekvivalencie) a nemôžu byť upravené tak, aby viedli k praktickej nemožnosti, alebo nadmernémusťaženiu získania náhrady (zásada efektivity). V danej veci je tiež podstatnou tá skutočnosť, že právo
žalobcu na primeraný odpočinok po vykonanej práci je permanentne - niekoľko rokov porušované,
pričom povaha výkonu práce žalobcu je veľmi psychicky ako aj fyzicky náročná, neraz si vyžaduje aj

nasadenievlastnéhoživotaapretojenesmiernedôležité,abyžalobcamalmožnosťsipovykonanejpráci
si aj primerane odpočinúť, venovať sa svojim záľubám, rodine a iným aktivitám. V dôsledku aktuálnej
právnej úpravy, pokiaľ čas služobnej pohotovosti nie súčasťou služobného času, sa na strane žalobcu
počas celého trvania služobného pomeru skracuje čas odpočinku. Tým mal súd preukázanú existenciu
škody na strane žalobcu, ktorá je nepochybne v priamej príčinnej súvislosti s porušením komunitárneho

práva.

320. Na základe skutočností vyššie uvedených dospel súd k záveru, že základ nároku žalobcu je tak
daný. V dôsledku nerešpektovania čl. 2 ods. 1 a 2 a čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES pri rozvrhovaní
pracovného času prišiel žalobca o veľký počet hodín voľného času, ktoré by inak venoval rozvíjaniu
osobných, rodinných a priateľských vzťahov, ako aj fyzickej a psychickej relaxácii, čím došlo k zásahu

do jeho osobnostných práv (práva na ochranu zdravia, práva na ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci,
práva na najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času, práva na primeraný odpočinok po práci a práva na
vedenie súkromného rodinného života), za čo mu nepochybne patrí nárok na primerané odškodnenie.
Samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením a práve peňažná náhrada
sa javí ako spôsobilá forma odškodnenia takejto vzniknutej ujmy.

321. Žalovaný v priebehu konania namietal výšku uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú
považoval za neprimeranú. Pri posudzovaní nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy je súd
viazaný len v tom smere, že má posúdiť primeranosť uplatňovanej výšky náhrady ujme, ktorú v dôsledku
nesprávnej implementácii normy európskej únie žalobca utrpel. Spôsob určenia, resp. posudzovania

výšky je na úvahe súdu. Naša právna úprava rozlišuje medzi právom na ochranu osobností (§ 11 a
nasledujúce OZ) a právom na náhradu škody (§ 415 a nasledujúcich OZ), nakoľko je medzi nimi pojmová
iobsahováodlišnosť.Právonaochranuosobnostipredstavujenemajetkovéprávorýdzoosobnejpovahy
a je úzko späté s osobnosťou človeka a jej prejavmi. Právo na náhradu škody patrí tak fyzickej ako aj
právnickej osobe a nemá povahu absolútnu, ale len povahu relatívnu a majetkovú. Zásadný rozdiel je aj

medziodškodnenímnemajetkovejujmyvpeniazochanáhradyškodyakomajetkovejujmy,ktorýspočíva
v tom, že pri určení nemajetkovej ujmy v peniazoch sa vychádza iba z predpokladu akú ujmu mohol
zásah vyvolať a nemožno zistiť presne skutočnú ujmu, ktorú však v prípade náhrady škody treba presne
uviesť a preukázať. Pri určovaní sumy nemajetkovej ujmy musia všeobecné súdy zároveň zohľadňovať
svojuvlastnúrozhodovaciučinnosťavsúladesprincípomrovnostirozhodovaťvporovnateľnýchveciach

rovnakotak,abyexistovalvzťahpriamejúmernostimedzizávažnosťouujmyavýškoupriznanejnáhrady.
Priznanie náhrady nemajetkovej ujmy závisí vo veľkej miere na úvahe rozhodujúceho súdu, avšak
táto úvaha neznamená priestor pre svojvôľu, či arbitrárnosť. Súd pri takomto rozhodovaní hodnotí
jednotlivé okolnosti, ako aj celkovú povahu konkrétneho prípadu. Cieľom náhrady nemajetkovej ujmy je
satisfakcia za spôsobený zásah do súkromného a rodinného života a nemôže na strane žiadateľa slúžiť

na neprípustné obohacovanie sa, rovnako nemôže mať na druhej strane likvidačný charakter voči tomu,
kto je na zaplatenie nemajetkovej ujmy zaviazaný.

322. Vznik zodpovednosti členského štátu za porušenie komunitárneho práva sa posudzuje podľa
pravidiel, ktoré stanovil súdny dvor. Spôsob a rozsah odškodnenia však závisí od vnútroštátnej právnej

úpravy, toho ktorého členského štátu. Vnútroštátna úprava musí rešpektovať požiadavku, že kritéria na
určenierozsahuodškodnenianesmúmaťtakýcharakter,žespôsobiapraktickúnemožnosťodškodnenia
alebo dosiahnutie odškodnenia neprimerane sťažia. Poskytnutá náhrada škody musí byť adekvátna
spôsobenej škode. V našom právnom poriadku je právnym základom zodpovednosti štátu za škodu
článok 46, ods. 3 Ústavy SR, ktorý stanovuje, že každý má právo na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym
úradným postupom, pričom podmienky a podrobnosti majú byť upravené v zákone. Slovenská republika
prijala zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
účinný od 01.07.2004. Posudzovanie zodpovednosti štátu za porušenie komunitárneho práva v zmysle
tejto úpravy je však vylúčené vzhľadom na úpravu rozsahu použiteľnosti zákona.

323. Pokiaľ si žalobca uplatňuje svoj nárok za použitia analógie § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka,
súd aplikáciu ustanovení o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy priznanej fyzickým osobám v prípade
zásahu do ich osobnostných práv považoval za správny (zohliadniac pri určení výšky náhrady kritériastanovené zákonom a vyplývajúce z judikatúry). Žalobca svojou výpoveďou v spojení s listinnými
dokladmi preukázal, že pri takomto rozvrhnutí pracovného času, ktorý je v rozpore s právom EÚ
prichádza o voľný čas, ktorý by inak mohol venovať rozvoju svojich osobných, rodinných, priateľských

vzťahov, fyzickej a psychickej relaxácii. Žalobca zdôraznil, že podanou žalobou sa domáha náhrady
škody vo forme nemajetkovej ujmy vyčíslenej podľa počtu hodín služobnej pohotovosti, ktoré reálne
odslúžil a ktoré mu neboli započítané do služobného času. Nežaluje teda nemajetkovú ujmu vyčíslenú
za presný počet odpracovaných hodín nad 48 hodín týždenne. Za primeranú náhradu považuje finančné
odškodnenie rovnajúce sa odmene, ktorú mu priznáva zákon o HaZZ ako pri nariadenej služobnej

pohotovosti. Súd stanovený postup žalobcu pri výpočte náhrady škody považoval za primeraný
charakteru a spôsobu akým k zásahu došlo, ako aj k následkom na jeho živote a to vo väzbe na
porovnateľné kritérium ceny práce, z ktorého vychádzal žalobca.

324. Žalobca vykonal prepočet hodín služobnej pohotovosti, ktoré mu neboli zarátané do fondu
pracovného času v žalobnom období (od 01.12.2020 do 31.05.2023), pričom vychádzal z informácií

a podkladov získaných od svojho zamestnávateľa (výplatné pásky, dochádzkový systém) konkrétne
v rozsahu 1576,91 hodín. Pretože žalovaný nerozporoval doklady predložené žalobcom, v podstate
ktoré sám vyhotovil, (jeho služobný úrad) uvedené súd považoval za nesporné a vychádzal z takéhoto
určenia.

325. K žalovanému namietanému spôsobu výpočtu náhrady nemajetkovej ujmy súd ďalej uvádza,
že jednak v tomto prípade nebolo preukázané, že by v rozhodnom období nedošlo k prekročeniu
maximálneho 48-hodinového priemerného týždenného pracovného času a jednak peňažná satisfakcia
za neoprávnený zásah do osobnosti sa určuje odhadom, je závislá od úvahy súdu, nemožno ju vyjadriť
presným matematickým výpočtom vzhľadom na špecifickosť neoprávneného zásahu do nemajetkovej

sféry – osobnosti jednotlivca. Výpočet uvádzaný žalobcom, je preto potrebné posudzovať z pohľadu,
či suma, ku ktorej žalobca na základe tohto výpočtu dospel, je primeranou peňažnou satisfakciou za
neoprávnený zásah do osobnosti jednotlivca. Skutočnosť, že žalobca založil výšku peňažnej náhrady
nemajetkovej ujmy na danom spôsobe výpočtu, ktorý si sám stanovil neznamená, že skutočnosti
uplatnil mzdový nárok, pretože o uplatnenie mzdového nároku by išlo v prípade, ak by ho odvodzoval

z konkrétnych ustanovení zákona č. 315/2001 Z. z., alebo z ustanovení smernice, či iných právnych
aktov Únie, podľa ktorých by na takýto mzdový nárok mal právo a práve v takomto prípade by žalovaný
musel byť jeho zamestnávateľ a nie štát.

326. Súd uvádza, že má vedomosť o rozhodovacej činnosti, či už súdov prvej inštancie ako aj odvolacích

súdov, ktorá je v jednotlivých prípadoch vyčíslenia nemajetkovej ujmy rozličná, keď niektoré rozhodnutia
sa stotožňujú s výškou nemajetkovej ujmy odvodenej od počtu hodín pracovnej pohotovosti, ktorá
nie je započítaná do pracovného času a niektoré vychádzajú zo skutočnosti, koľko hodín pracovnej
pohotovosti, ktorá bezprostredne nadväzovala na pracovný čas hasiča, bola v rozhodnom období nad
rozsah 48 hodín. A niektoré súdy výšku nemajetkovej ujmy priznávajú len na základe voľnej úvahy,

neberúc do úvahy ani počet opracovaných hodín pracovnej pohotovosti, ktorý sa nezapočítava do
pracovného času hasiča, resp. ktorý presahuje hranicu 48 hodín pracovného času v týždni. Súd si však
osvojil pri rozhodnutí vo veci spôsob výpočtu náhrady škody ako nemajetkovej ujmy uvedenej v žalobe
považoval ho za primeraný aj s poukazom na zásah do jeho rodinného života, jeho súkromia a mal
za to, že vypočítaná suma zodpovedá odmene, ktorú by žalobca dosiahol, pokiaľ by sa pohotovosť

započítavala do fondu pracovného času. Súd je toho názoru, že žalobca si výšku nemajetkovej ujmy určil
spôsobom najbližšie vypočítateľným v zmysle ustanovení Zákona o hasičskom a záchrannom zbore.
Reálne teda vyčíslil sadzbu za služobnú pohotovosť, ktorú v žalovanom období vykonával a ktorá mu
nebola vyplatená. Súd sa s takýmto vyčíslením stotožnil, nakoľko mal za to, že uplatnená nemajetková
ujma má najbližšie k náhrade škody v dôsledku konštatovaného porušenia práva. Jej výpočet je možné

považovať za sumu, ktorá je primeranou výškou nemajetkovej ujmy, ktorá žalobcovi vznikla, pretože
spĺňa odškodňovaciu funkciu a súčasne nie je sumou neprimerane vysokou za obdobie, po ktoré trvalo
porušovanie práva žalobcu. Vzniknutú ujmu by vzhľadom k jej intenzite, rozsahu a trvaniu podľa názoru
súdu za závažnú pociťoval každý, kto by sa nachádzal na mieste žalobcu v jeho postavení.

327. Pri rozhodovaní v predmetnej veci súd zároveň zohľadnil v súlade s princípom rovnosti
rozhodovanie v porovnateľných skutkových a právnych veciach, na ktoré poukazuje aj žalobca v odseku
180 rozsudku.328. Na základe uvedeného súd žalobe žalobcu v plnom rozsahu vyhovel. Súd určil lehotu na plnenie
3 dni v zmysle § 232 ods. 1 veta prvá CSP.

329. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

330. Podľa § 262 ods. 1, 2 CSP,
Ods. 1: O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie
končí.

Ods. 2: O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

331. Z dôvodu, že žalobca bol v konaní úspešný v plnom rozsahu, súd mu priznal náhradu trov
konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania súd rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku
osobitným uznesením.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné odvolanie, ktoré sa podáva v lehote 15 dní odo dňa doručenia
písomného vyhotovenia rozsudku, prostredníctvom Okresného súdu Lučenec, Dr. Herza 14, 984 37
Lučenec na Krajský súd Banská Bystrica, a to písomne.

Odvolanie je potrebné predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis
zostal na súde, a aby každá strana sporu dostala jeden rovnopis odvolania. Ak strana sporu nepredloží
potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jej trovy.

Podľa § 363 Civilného sporového poriadku, v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania

uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § 364 Civilného sporového poriadku, rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podľa § 365 ods. 1 Civilného sporového poriadku, odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 Civilného sporového poriadku, odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno
odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo

veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa § 365 ods. 3 Civilného sporového poriadku, odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno
meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podľa § 366 Civilného sporového poriadku, prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej
obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy,
ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Podľa § 367 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak podá ten, kto je na to oprávnený, včas odvolanie,
nenadobúda rozhodnutie právoplatnosť, dokiaľ o odvolaní právoplatne nerozhodne odvolací súd.

Podľa § 367 ods. 2 Civilného sporového poriadku, ak sa rozhodlo o niekoľkých právach so samostatným

skutkovým základom alebo ak sa rozhodnutie týka niekoľkých subjektov a ide o samostatné
spoločenstvo podľa § 76 a odvolanie sa výslovne vzťahuje len na niektoré práva alebo na niektoré
subjekty, nie je právoplatnosť výroku, ktorý nie je napadnutý, odvolaním dotknutá. To neplatí, ak od
rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol výslovne dotknutý, alebo ak určitý
spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.

Podľa § 367 ods. 3 Civilného sporového poriadku, právoplatnosť ostatných výrokov nie je dotknutá
ani vtedy, ak odvolanie smeruje len proti výroku o trovách konania, o príslušenstve pohľadávky, o jej
splatnosti alebo o predbežnej vykonateľnosti.

Podľa § 368 Civilného sporového poriadku, osoba oprávnená podať odvolanie sa môže odvolania vzdať.

Vzdať sa odvolania možno len voči súdu, a to až po vyhlásení rozhodnutia.

Podľa § 369 ods. 1 Civilného sporového poriadku, dokiaľ o odvolaní nebolo rozhodnuté, možno ho vziať
späť. Ak odvolateľ vzal odvolanie späť, nemôže ho podať znova.

Podľa § 369 ods. 2 Civilného sporového poriadku, ak odvolateľ vezme odvolanie späť, právoplatnosť
napadnutého rozhodnutia nastane, ako keby k podaniu odvolania nedošlo. Lehoty, ktoré majú plynúť od
právoplatnostinapadnutéhorozhodnutia,plynúvtakomprípadeodprávoplatnostiuzneseniaozastavení
odvolacieho konania.

Podľa § 369 ods. 3 Civilného sporového poriadku, ak sa odvolanie, o ktorom nebolo rozhodnuté, vzalo
späť, odvolací súd odvolacie konanie zastaví.

Podľa § 369 ods. 4 Civilného sporového poriadku, ak sa odvolanie vzalo späť sčasti, použijú sa
ustanovenia predchádzajúcich odsekov primerane.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona; ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh
na súdny výkon rozhodnutia.