Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Tuesday, February 13, 2024

Súd: Okresný súd Lučenec
Spisová značka: 10C/65/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6623203387
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 02. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Janka Gibaľová

ECLI: ECLI:SK:OSLC:2024:6623203387.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

OkresnýsúdLučenecsudkyňouJUDr.JankouGibaľovouvsporežalobcu:A.B.,narodenýXX.XX.XXXX,

trvale bytom C. XXX/X, XXX XX D., zast.: Mgr. Ivan Bugri, advokát, so sídlom Námestie SNP 23, 960
01 Zvolen proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej
republiky so sídlom Pribinova 2, 812 72 Bratislava – mestská časť Staré Mesto, IČO: 00 151 866,
o zaplatenie 7.888,24 Eur s prísl., takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 7.888,24 Eur v lehote troch dní od právoplatnosti
tohto rozsudku.

II. Žalovaný j e p o v i n n ý nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 % do troch dní od
právoplatnosti rozhodnutia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 04.09.2023 domáhal voči žalovanému náhrady
škody vo výške 7.888,24 Eur spôsobenej porušením práva Európskej únie, konkrétne porušením
smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo dňa 04.11.2003 o niektorých aspektoch
organizácie pracovného času (ďalej aj „smernica 2003/88/ES“ alebo „smernica“), ktorá bola žalovaným
nesprávne implementovaná (resp. nebola v časti implementovaná) do vnútroštátneho právneho
poriadku Slovenskej republiky. Ide teda o prípad uplatnenia nároku na náhradu škody, ktorá vznikla

žalobcovi ako jednotlivcovi porušením úniového práva žalovaným – Slovenskou republikou ako
členským štátom Európskej únie.

1.1. Z dôvodu absencie osobitnej vnútroštátnej úpravy upravujúcej nárok na náhradu škody vzniknutej
jednotlivcovi porušením práva únie zo strany štátu je potrebné analogicky aplikovať ustanovenia
právneho poriadku Slovenskej republiky upravujúce vzťahy obsahom aj účelom najbližšie, a to § 11 až
§ 13 Občianskeho zákonníka umožňujúce náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch za porušenie práva

na ochranu zdravia, ako aj za zásah do súkromia a rodinného života.

1.2. Žalobca je príslušníkom Hasičského a záchranného zboru (ďalej aj „HaZZ“), pričom vykonáva
štátnu službu v služobnom pomere v súlade s ustanoveniami zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom
a záchrannom zbore (ďalej aj „zákon o HaZZ“ alebo „zákon č. 315/2001 Z. z.“). Štátnu službu aktuálne
vykonáva v služobnej hodnosti nadporučík, vo funkcii veliteľ družstva v čate „A“ na hasičskej stanici
v D., ktorá patrí pod Okresné riaditeľstvo HaZZ v C.. Do práce hasiča nastúpil dňa 05.12.1991 na

základe pracovnej zmluvy u predchodcu HaZZ, pričom v HaZZ pôsobí od jeho vzniku. Ako hasič pôsobí
nepretržite už viac ako 31 rokov.1.3. Služobný (pracovný) čas príslušníka HaZZ je rozvrhnutý nerovnomerne. Pracovná zmena sa skladá
z výkonu služby, po ktorom nasleduje služobná pohotovosť na pracovisku (§ 92 ods. 1 zákona o HaZZ
– určená služobná pohotovosť). Určená služobná pohotovosť je určovaná na čas nočných hodín.

1.4. Do konca roku 2021 boli pracovné zmeny rozvrhnuté na 17 hodín výkonu služby a 7 hodín určenej
služobnej pohotovosti (t.j. v pomere 17/7), pričom služobné pohotovosti boli vykonávané v čase 22:30
– 05:30 hod. S účinnosťou od 01.01.2022 sú pracovné zmeny rozvrhnuté na 16 hodín výkonu služby a
8 hodín služobnej pohotovosti (t.j. v pomere 16/8), pričom služobné pohotovosti sú vykonávané v čase

22:00 – 06:00 hod. Celkovo v rámci jednej pracovnej zmeny strávi žalobca ako hasič na pracovisku
sústavne minimálne 24 hodín.

1.5. Okrem určenej pohotovosti, ktorú odpracuje počas každej pracovnej zmeny, môže byť žalobcovi ako
hasičovi nariadená aj služobná pohotovosť mimo rozvrhnutia služobného času (§ 92 ods. 2 zákona o
HaZZ – nariadená služobná pohotovosť), a to napr. v prípade, ak je nevyhnutné zabezpečiť personálnu

obsadenosťvmiestevýkonuslužbyvdôsledkuabsencieniektoréhozkolegov,prirozsiahlychpožiaroch,
živelných pohromách, resp. iných udalostiach vyžadujúcich zvýšený počet hasičov, na zastupovanie
kolegov, ktorí nemôžu nastúpiť do služby z dôvodu náhlych nepredvídateľných okolností a pod.

1.6. Obe služobné pohotovosti, určená ani nariadená služobná pohotovosť, sa nezapočítavajú do

pracovného času a výkon týchto služobných pohotovostí nie je rozlíšený ani na výplatnej páske
za príslušný kalendárny mesiac, kde je uvedený len súhrnný počet odpracovaných hodín služobnej
pohotovosti.

1.7. Za vykonávanie určenej služobnej pohotovosti je hasič odmeňovaný za každú hodinu pohotovosti

peňažnou náhradou vo výške 15% zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu (ak je
služobná pohotovosť vykonávaná v bežný služobný deň), resp. peňažnou náhradou vo výške 30% zo
sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, ak je služobná pohotovosť vykonávaná v deň
služobného pokoja (v deň štátneho sviatku).

1.8. Samotný výkon služobnej pohotovosti je rozdelený na:
a) aktívnu časť služobnej pohotovosti – v prípade, ak je nahlásený výjazd (pri požiari, živelnej udalosti,
havárii a pod.) sa služobná pohotovosť mení na prácu nadčas, a
b) neaktívnu časť služobnej pohotovosti.

1.9. V prípade, ak je počas služobnej pohotovosti vyhlásený poplach a hasiči sú vyslaní na zásah, mení
sa služobná pohotovosť na prácu nadčas. Keďže v mieste výkonu služby žalobcu na hasičskej stanici v
D. sa striedajú 3 hasičské zmeny – čaty „A“, „B“ a „C“, pracovný čas hasiča je rozvrhnutý tak, že každý
tretí deň odslúži každá hasičská zmena 24 hodín a následne majú mať príslušníci v tejto zmene dva
dni voľna. Ide teda o nerovnomerné rozvrhnutie služobného času, ktorého časť pripadá na tzv. určenú

služobnú pohotovosť (§ 86 ods. 2 zákona o HaZZ v spojení s § 92 ods. 1 zákona o HaZZ). Vzhľadom
na takéto rozvrhnutie služobného času každá hasičská zmena mesačne odslúži aspoň 10 pracovných
zmien, pričom v niektorých mesiacoch je to až 11 zmien. V niektorých týždňoch hasiči odslúžia 2 zmeny
týždenne (48 hodín) a v niektorých týždňoch na hasiča vyjdú 3 zmeny týždenne (72 hodín), a to v
závislosti od toho, na ktoré dni im pripadnú dni služobných zmien v týždni (v prípade, ak hasič má

zmenu v pondelok, ďalšie zmeny mu pripadnú na štvrtok a nedeľu, čo sú 3 zmeny v týždni). Pri takto
stanovenom rozvrhnutí služobného času má teda hasič stráviť v službe minimálne 240 hodín (pri 10
zmenách za mesiac) až 264 hodín mesačne (pri 11 zmenách za mesiac). Do tohto rozsahu pritom nie
sú zahrnuté hodiny nadčasov, keďže častokrát sa stane, že pred koncom služby (napr. o 05:00 hod.
ráno) je vyhlásený poplach a je potrebné ísť vykonať výjazd k požiaru, ktorého hasenie trvá 5 hodín –

v takomto prípade teda hasič strávi v práci v rámci jednej zmeny 29 hodín nepretržite). Vzhľadom na
uvedené je služobný čas hasiča rozdelený tak, že každý hasič v zmenovej službe má za rok (365 dní),
pri naplánovanej 24 hodinovej službe na každý tretí deň, odpracovať 121,67 zmenových služieb (365
dní / 3 zmeny). Ročne je to teda priemerne 2920 odpracovaných hodín (121,67 zmenových služieb x
24 hodinová služba).

1.10. S poukazom na opísané rozvrhnutie služobného času, ktorého súčasťou je aj určená služobná
pohotovosť vykonávaná v mieste výkonu služby (t.j. na hasičskej stanici) žalobca v žalovanom období
august 2020 – jún 2023 vrátane len v rámci samotnej určenej služobnej pohotovosti priamo nadväzujúcejna výkon zmenovej služby odpracoval v období od augusta 2020 do decembra 2020 – 299,62 hodín,
v období od januára 2021 do decembra 2021 – 589,74 hodín, v období od januára 2022 do decembra
2022 – 736,36 hodín a v období od januára 2023 do júna 2023 – 338,20 hodín.

1.11. Za žalované obdobie od 01.08.2020 do 30.06.2023 žalobca celkovo odpracoval spolu 2003,06
hodín služobnej pohotovosti (z toho 1963,92 hodín určenej + 39,14 hodín nariadenej), pričom žiadna
z týchto odpracovaných hodín služobnej pohotovosti mu nebola započítaná do pracovného času. Jeho
priemerný týždenný pracovný čas počas celého žalovaného obdobia od augusta 2020 do júna 2023

vrátane dosiahol najmenej 53,05 hodín týždenne.

1.12. Žalobca zdôraznil, že počas celého trvania služobnej pohotovosti, t.j. počas všetkých hodín, ktoré
odslúživrámcislužobnejpohotovosti,saakohasičmusízdržiavaťnapracovisku,t.j.nahasičskejstanici,
z tohto miesta sa nesmie vzdialiť a musí byť vždy počas celej doby služobnej pohotovosti pripravený na
vykonanie zásahu. Ak je vyhlásený výjazd, vykonáva sa do jednej minúty od nahlásenia, preto musí byť

počas služobnej pohotovosti oblečený v služobnej rovnošate a musí byť fyzicky aj psychicky pripravený
okamžite vykonať výjazd na miesto určenia. Napriek tomu, že časť služobnej pohotovosti tvorí aj tzv.
„neaktívna časť“, počas ktorej hasiči čakajú na vyhlásenie výjazdu, aj tento časový úsek je žalobca
povinný tráviť na pracovisku a po celý čas trvania služobnej pohotovosti musí byť okamžite pripravený
poskytnúť zamestnávateľovi svoje služby – vykonať služobný zásah. Napriek uvedeným skutočnostiam

sa však služobná pohotovosť (t.j. všetky hodiny „neaktívnej časti“ služobnej pohotovosti) nezapočítava
do pracovného času a teda tieto odpracované hodiny nie sú považované za odpracovaný čas. Napriek
tomu, že v práci strávi v rámci každej jednej zmeny minimálne 24 hodín, v súčasnosti 8 hodín z tohto
času (do konca roku 2021 to bolo 7 hodín), ktoré strávi na pracovisku pripravený na výkon práce, nie
je považovaných za pracovný čas.

1.13. Táto skutočnosť sa v praxi prejavuje tak, že napr. v mesiaci august 2020 sa v jeho fonde
pracovného času uvádza počet hodín 193,50, avšak tento údaj nezohľadňuje ďalších 70,75 hodín
odpracovanej služobnej pohotovosti. Z takto nereálne vykazovaného fondu pracovného času, ktorý
reálne nezohľadňuje odslúženú služobnú pohotovosť, sa potom javí, že priemerný týždenný pracovný

čas žalobcu neprekračuje 48 hodín, čo je však pravidelne v rozpore so skutočnosťou. Keďže sa vo fonde
pracovného času pracovná pohotovosť nezohľadňuje, vychádzajúc z deklarovaného počtu hodín vo
fonde pracovného času sa potom javí, že za mesiac august 2020 bol priemerný týždenný pracovný čas
žalobcu len 43,68 hodín (193,50 hodín za mesiac : 4,43 týždňa = priemer 43,68 hodín za týždeň), avšak
v skutočnosti bol jeho priemerný týždenný pracovný čas 59,65 hodín (celkovo spolu so započítaním

odpracovaných pohotovostí spolu 264,25 hodín za mesiac : 4,43 týždňa = 59,65 hodín za týždeň), nie
teda 43,68 hodín za týždeň, ako je to formálne vykazované vo fonde pracovného času a ako je to
deklarované aj služobným úradom žalobcu – Hasičským a záchranným zborom.

1.14. Priemerný týždenný pracovný čas žalobcu počas žalovaného obdobia pravidelne značne

presahoval nielen 40 hodinový týždenný služobný čas príslušníka HaZZ tak, ako to ustanovuje § 85
ods. 2 zákona o HaZZ, ale aj maximálne prípustný týždenný pracovný čas v dĺžke 48 hodín tak, ako to
ustanovuje článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES. K tomu pritom dochádza v dôsledku skutočnosti, že
žiadna z hodín odpracovanej služobnej pohotovosti nie je žalobcovi započítavaná do fondu pracovného
času, keďže vnútroštátna právna úprava v zákone o HaZZ služobnú pohotovosť hasičov nepovažuje

za služobný (pracovný) čas, čo je v rozpore s článkom 2 ods. 1 smernice a konštantnou judikatúrou
Súdneho dvora. Priemerná dĺžka týždenného pracovného času, ktorú hasiči pri uvedenom rozvrhovaní
ich pracovného času odpracujú, tak pravidelne zásadne prekračuje nielen dĺžku týždenného pracovného
času stanovenú vnútroštátnou úpravou, ale aj smernicou stanovenú maximálnu hranicu priemerného
týždenného pracovného času.

1.15.Žalobcaďalejpoukázalnaskutočnosť,žesmernica2003/88/ESpredstavujenormukomunitárneho
práva, ktorú je Slovenská republika ako členský štát Európskej únie povinná dodržiavať. Zodpovednosť
členských štátov a ich orgánov pri aplikácii komunitárneho práva vychádza zo zásady prednosti
komunitárneho práva, teda zo zásady, že právne predpisy Európskej únie majú prednosť pred

vnútroštátnymi predpismi členských štátov. Na základe princípu prednosti komunitárneho práva a jeho
priameho účinku je založená aj zodpovednosť členského štátu v prípade jeho chybnej aplikácie alebo
opomenutia aplikácie zo strany členského štátu, pričom osoby, ktoré sú takýmto konaním poškodené,
sa môžu voči štátu domáhať náhrady spôsobenej škody. Zodpovednosť štátu v prípade porušeniakomunitárneho práva je absolútna a objektívna, členský štát sa jej teda nemôže za žiadnych okolností
zbaviť ani sa z nej exkulpovať, a to bez ohľadu na to, ktorý orgán konajúci v mene členského štátu
škodu spôsobil. Povinnosť súdov Slovenskej republiky dodržiavať komunitárne právo je pritom explicitne

zakotvená aj v právnom poriadku Slovenskej republiky, pričom prioritne vyplýva z ustanovení článku 144
ods. 1 a článku 7 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky.

1.16. Skutočnosť, že komunitárne právo má prednosť pred vnútroštátnou úpravou a vnútroštátna
úprava nesmie byť v rozpore s komunitárnym právom, vyplýva z konštantnej judikatúry Súdneho dvora

Európskej únie. Povinnosť aplikácie komunitárneho práva Súdny dvor po prvý krát vysvetlil v rozsudku
C-106/77 zo dňa 09.03.1978 vo veci Simmenthal, z ktorého vyplýva, že právne predpisy Európskej únie
(t.j. úniové právo) majú priamy účinok a ako také majú prednosť pred vnútroštátnou právnou úpravou,
pričomvprípadekolíziemedzivnútroštátnouprávnouúpravouakomunitárnymprávomsúsúdykaždého
členského štátu Európskej únie, teda aj súdy Slovenskej republiky, povinné aplikovať normu úniového
práva. V nadväznosti na uvedenú argumentáciu o priamej aplikovateľnosti a účinku komunitárneho

práva považoval žalobca za potrebné v okolnostiach tohto prípadu poukázať aj na rozsudok Súdneho
dvora C-429/09 zo dňa 25.11.2010 vo veci Günter Fuß, v ktorom sa Súdny dvor zaoberal práve otázkou
výkladu Smernice v súvislosti s porušením článku 6 smernice, ktorý ustanovuje maximálny týždenný
pracovný čas. Vo veci E. F. ide o rozhodnutie Súdneho dvora týkajúce sa pracovníka, ktorý bol ako hasič
zamestnanývrámcizásahovejslužbyspadajúcejdoverejnéhosektoraajehorozpisslužieb(pracovných

zmien) stanovoval priemerne 54 hodín týždenne a zahŕňal 24 hodinové zmeny, pričom každá takáto 24
hodinová zmena, v rámci ktorej musel byť hasič prítomný na pracovisku, pozostáva z aktívnej služby a
pohotovostnej služby, ktorá môže byť prerušená zásahovou činnosťou. Ide teda v zásade o skutkovo a
právne identickú vec, aká je predmetom tohto sporu. Z tohto rozsudku Súdneho dvora vyplýva, že článok
6 písm. b) smernice má priamy účinok a teda priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť

v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Z uvedeného zároveň vyplýva, že žalobca má právo dovolávať sa
práv vyplývajúcich zo smernice pred vnútroštátnym súdom. Právna úprava garantujúca mu práva podľa
smernice má prednosť pred vnútroštátnou právnou úpravou vyplývajúcou zo zákona č. 315/2001 Z. z.
o Hasičskom a záchrannom zbore.

1.17. Z vyššie uvedenej zásady prednosti a priamej aplikovateľnosti komunitárneho práva pre tento
konkrétny prípad vyplýva, že ustanovenia zákona o HaZZ by mali byť v súlade so smernicou, pričom
v prípade existencie rozporu medzi ustanoveniami zákona o HaZZ a smernicou má prednosť smernica
ako právny predpis vyššej právnej sily. Smernica nebola správne transponovaná do právneho poriadku
Slovenskej republiky, konkrétne do ustanovení zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom

zbore, pričom ustanovenia zákona sú v rozpore s článkom 2 ods. 1 a článkom 6 písm. b) smernice.

1.18. Zákon o HaZZ umožňuje služobnému úradu, aby pracovný čas príslušníka HaZZ (hasiča) bol
rozvrhnutý tak, že tento pravidelne a de facto sústavne prekračuje smernicou stanovený maximálny 48
hodinový týždenný pracovný čas. Základný problém je totiž v obsahu pojmu „pracovný čas“ tak, ako ho

na jednej strane stanovuje smernica a judikatúra Súdneho dvora a tým, ako ho na druhej strane upravuje
zákon o HaZZ. Súdny dvor vo svojej judikatúre opakovane skonštatoval, že čas pracovnej (služobnej)
pohotovosti treba v celom rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného
pracovného času, pričom rozhodujúcim faktorom pre záver, či sú naplnené znaky pojmu „pracovný čas“,
je skutočnosť, že pracovník je povinný byť prítomný na mieste určenom zamestnávateľom a musí mu

byť k dispozícii v prípade potreby.

1.19. Zákon o HaZZ vymedzuje služobný čas hasičov v § 85 ods. 1 a 2 ako „časový úsek, v
ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu“, pričom stanovuje, že
„služobný čas príslušníka je 40 hodín týždenne“. Okrem uvedeného vymedzenia služobného času

zákon ďalej upravuje podmienky výkonu štátnej služby príslušníkov HaZZ v ustanoveniach § 86 - § 94,
v ktorých vymedzuje pojmy ako nerovnomerné rozvrhnutie služobného času, prestávky v štátnej službe,
nepretržitý odpočinok medzi služobnými dňami, dĺžka nepretržitého odpočinku v týždni, dni služobného
pokoja, štátna služba nadčas, služobná pohotovosť a dovolenka. Zo žiadneho ustanovenia zákona o
HaZZ však nevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná

za súčasť ich služobného času, pričom v skutočnosti sa čas služobnej pohotovosti nezapočítava do
služobného (pracovného) času príslušníka HaZZ. Tu je napríklad zjavný rozdiel medzi zákonom o HaZZ
upravujúcim pracovné podmienky hasičov na jednej strane, a všeobecným pracovnoprávnym predpisom
– zákonom č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce (ďalej aj „ZP“), na strane druhej. ZP sa na hasičovvzťahuje len vtedy, ak to zákon o HaZZ výslovne stanovuje. Pokiaľ však ide o služobný (pracovný) čas
hasičov, tak zákon o HaZZ na ZP neodkazuje. Úprava § 96 ods. 2 ZP je na služobný pomer príslušníka
HaZZ neaplikovateľná, pričom samotný zákon o HaZZ žiadne také ustanovenie, akým je citovaný § 96

ods. 2 ZP, neobsahuje. V dôsledku tejto skutočnosti sa tak tzv. „neaktívna časť“ služobnej pohotovosti
príslušníkov HaZZ nezapočítava do ich pracovného času. Do pracovného času je započítavaný len
ten časový úsek, kedy počas určenej služobnej pohotovosti je vykonaný služobný výjazd, pričom tento
časový úsek je považovaný za prácu nadčas. Ostatný čas určenej služobnej pohotovosti, ktorú každý
hasič vykonáva v rámci každej jednej jeho minimálne 24 hodín trvajúcej služobnej zmeny (od 22:00 hod.

do 06:00 hod.), však do pracovného času hasiča započítaný nie je a takýto čas nie je považovaný za
pracovný (služobný) čas hasiča. Nakoľko zákon o HaZZ nepovažuje služobnú pohotovosť hasičov za
súčasť ich služobného času, práve v tejto skutočnosti spočíva rozpor zákona o HaZZ s úniovým právom,
konkrétne s ustanovením článku 2 ods. 1 smernice, ako aj judikatúrou Súdneho dvora.

1.20. Vzhľadom na účelové oddelenie služobnej pohotovosti od služobného (pracovného) času, kedy

služobná pohotovosť nie je započítavaná do fondu pracovného času, sa potom formálne „na papieri“
javí, že služobný (pracovný) čas žalobcu nepresahuje 48 hodín týždenne. Je tomu však tak len z dôvodu,
že vnútroštátna právna úprava zákona o HaZZ do služobného (pracovného) času hasiča nezarátava
čas služobnej pohotovosti. Služobnú pohotovosť je však nevyhnutné aj v zmysle judikatúry Súdneho
dvora považovať za „pracovný čas“ tak, ako to kogentne stanovuje smernica. V tejto súvislosti žalobca

uzavrel, že vnútroštátna právna úprava zákona o HaZZ je v rozpore s článkom 2 ods. 1 a článkom 6
písm. b) smernice, nakoľko umožňuje služobnému úradu, aby služobný čas hasiča bol rozvrhnutý tak, že
tento pravidelne prekračuje smernicou stanovený maximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas. Preto
z týchto dôvodov možno aj jednoznačne uzavrieť, že smernica nebola správne (resp. nebola v časti
vôbec) implementovaná do právneho poriadku Slovenskej republiky. Je teda zjavné, že právo žalobcu

vyplývajúce z ustanovenia článku 6 písm. b) smernice bolo a naďalej je pravidelne porušované.

1.21. K otázke aktívnej a pasívnej vecnej legitimácie žalobca poukázal na to, že je fyzickou osobou,
pričom ako jednotlivec sa žalobou môže voči žalovanému štátu domáhať náhrady škody vzniknutej
mu porušením úniového práva, keďže rozsudok Súdneho dvora vo veci Günter Fuß dáva v prípade

porušenia práva na dodržiavanie 48 hodinového týždenného pracovného času vyplývajúceho z článku
6 písm. b) smernice poškodenému hasičovi právo domáhať sa náhrady škody priamo proti členskému
štátu, čím je daná jeho aktívna vecná legitimácia. Pokiaľ ide o pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného,
žalovaným je štát Slovenská republika konajúca prostredníctvom ústredného štátneho orgánu, ktorým je
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky ako ústredný orgán štátnej správy pre policajný zbor a hasičský

a záchranný zbor. Ministerstvo je zároveň aj garantom riadnej transpozície smernice do slovenského
právneho poriadku, pričom práve v dôsledku nesprávnej transpozície smernice vznikla žalobcovi škoda,
ktorej sa vo forme nemajetkovej ujmy v tomto konaní domáha. V zmysle judikatúry Súdneho dvora môže
náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi zabezpečiť nielen verejnoprávny subjekt, ale aj samotný štát,
pričom právo únie nijako nebráni tomu, aby mohla zodpovednosť verejnoprávneho subjektu za škodu

spôsobenú jednotlivcovi vzniknúť popri zodpovednosti, ktorú má samotný členský štát. Súdny dvor vo
svojej konštantnej judikatúre uvádza, že poškodení jednotlivci majú právo na náhradu škody porušením
úniového práva zo strany štátu v prípade, ak sú splnené tri podmienky: 1. že cieľom porušenej právnej
normy únie je priznať jednotlivcom práva a porušenie je dostatočne závažné, 2. existencia škody a 3.
priama príčinná súvislosť medzi týmto porušením a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom.

V prípade splnenia všetkých troch podmienok je štát povinný napraviť následky spôsobenej škody
podľa vnútroštátneho práva upravujúceho zodpovednosť za spôsobenú škodu. Podmienky náhrady
škody stanovené vo vnútroštátnej právnej úprave nesmú byť menej výhodné ako podmienky týkajúce
sa obdobných vnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada ekvivalencie) a nemôžu byť upravené tak,
aby viedli k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu získavania náhrady (zásada efektivity).

Náhrada škody musí spĺňať aj požiadavku primeranosti. Pri rešpektovaní zásad ekvivalencie a efektivity
je pasívne vecne legitimovaným subjektom v konaní o náhradu škody porušením úniového práva
žalovaný, t.j. Slovenská republika, keďže neprijala opatrenie nevyhnutné na zabezpečenie dodržania
požiadavky vyplývajúcej z článku 6 písm. b) smernice.

1.22. Pokiaľ ide o naplnenie predpokladov zodpovednosti za škodu, žalobca uviedol:
ad 1/ (cieľom porušenej právnej normy únie je priznať jednotlivcom práva a porušenie je dostatočne
záväzné) – článok 6 písm. b) smernice predstavuje pravidlo sociálneho práva Európskej únie s
osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkouurčenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia. Toto pravidlo nemožno podrobiť akejkoľvek
podmienke alebo akémukoľvek obmedzeniu a nemožno sa od neho odchýliť, pričom toto ustanovenie
jednotlivcom priznáva práva, ktorých sa môžu dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi. Už len

vzhľadom na obsah a účel samotnej smernice považuje žalobca za zjavné a nepochybné, že cieľom
smernice je priznať práva jednotlivcom. V tejto súvislosti poukázal aj na to, že v každom jednotlivom
prípade porušenie práva únie sa považuje za dostatočne závažné, pokiaľ je v rozpore s judikatúrou
Súdneho dvora v danej oblasti,
ad 2/ (existencia škody) – dlhoročne dochádza k porušovaniu osobnostných práv žalobcu na ochranu

zdravia, telesnej a psychickej integrity spočívajúce v porušení práva na primeranú dobu odpočinku,
ako aj k porušeniu práva na súkromie a rodinný život, a to v príčinnej súvislosti s tým, že v
dôsledku nezapočítania odpracovaných hodín služobnej pohotovosti do pracovného času žalobca
reálne odpracoval viac, než pripúšťa článok 6 písm. b) smernice. Skutočnosť, že trávi v práci
neprimerane dlhý čas, má pritom nepriaznivý vplyv na kvalitu jeho života, a to najmä z hľadiska
mimopracovného osobného života a voľného času. V súvislosti s porušovaním práva na maximálne 48

hodinový týždenný pracovný čas totiž žalobca prichádza o čas, ktorý by inak chcel venovať v prvom
rade svojej rodine a potom aj iným aktivitám nesúvisiacim s jeho pracovným zaradením. Neprimeraná
pracovná zaťaženosť a nutnosť tráviť nadmerne dlhý čas v práci pri takom rozložení služobného času,
aký ako hasič vykonáva, zásadne zasahuje do jeho súkromného a rodinného života,
ad 3/ (existencia príčinnej súvislosti medzi porušením článku 6 písm. b) smernice a škodou vo forme

nemajetkovej ujmy) – existenciu príčinnej súvislosti považuje žalobca za zjavnú. Ak by totiž žalovaný
správne prebral ustanovenie článku 6 písm. b) smernice do zákona o HaZZ, smernica by sa reálne
správne aplikovala, nedošlo by k porušeniu jeho práva na maximálny 48 hodinový týždenný pracovný
čas a nedošlo by ani k strate času odpočinku, na ktorý by mal nárok, ak by bol dodržaný maximálny
týždenný pracovný čas upravený týmto ustanovením smernice.

1.23. Pokiaľ ide o spôsob výpočtu nemajetkovej ujmy, žalobca vychádzal z rozdielu medzi peňažnou
náhradou uvedenou v § 122 ods. 1 zákona o HaZZ (15% alebo 30% peňažnej náhrady z hodinovej
odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku) a peňažnou náhradou podľa §
122 ods. 2 písm. a) zákona o HaZZ (50% hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného

kalendárneho roku). V prípade odpracovanej služobnej pohotovosti počas pracovných dní potom určil
výšku nemajetkovej ujmy ako súčin počtu odpracovaných hodín určenej služobnej pohotovosti podľa
§ 92 ods. 1 zákona o HaZZ za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku a sumy
zodpovedajúcej 35% peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny
mesiac príslušného kalendárneho roku (50% - 15%) a v prípade určenej služobnej pohotovosti

odpracovanej v čase pracovného pokoja ako súčin odpracovaných hodín v čase pracovného pokoja a
sumy zodpovedajúcej 20% peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej sadzby za príslušný kalendárny
mesiac príslušného kalendárneho roku (50% - 30%).

1.24. Uplatňovaná primeraná náhrada škody teda predstavuje rozdiel medzi výškou náhrady pri

nariadenej služobnej pohotovosti (50% zo sumy príslušnej časti služobného platu podľa § 122 ods. 2
písm. a) zákona o HaZZ) a výškou náhrady za určenú služobnú pohotovosť (15% zo sumy príslušnej
časti služobného platu podľa § 122 ods. 1 zákona o HaZZ a 30% z tejto sumy, ak ide o deň služobného
pokoja), t.j. vo výške zodpovedajúcej 35%, resp. 20% zo sumy, ktorá je príslušnou časťou jeho
služobného platu (50% – 15% = 35% v prípade bežného služobného dňa a v prípade, ak ide o deň

služobného pokoja, 50% - 30% = 20%). Takýto spôsob výpočtu náhrady škody podľa názoru žalobcu
spĺňa odškodňovaciu funkciu, je v súlade s judikatúrou Súdneho dvora a zároveň spĺňa aj požiadavku
primeranosti, pričom však nie je sumou neprimerane vysokou.

1.25. Pokiaľ ide o splatnosť jednotlivých dielčích nárokov na náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy,

mal žalobca za to, že tieto nároky vznikajú postupne a osobitne za každý jednotlivý mesiac, v ktorom
boli jeho práva porušené, a to vždy ku dňu splatnosti mzdy za daný mesiac. U príslušníkov HaZZ je
mzda splatná vždy k 10. dňu nasledujúceho mesiaca za predchádzajúci mesiac, teda splatnosť mzdy
za mesiac august 2020 nastala 10.09.2020, splatnosť mzdy za mesiac september 2020 nastala dňa
10.10.2020, atď. Vzhľadom k všeobecnej 3-ročnej premlčacej dobe vyplývajúcej z ustanovenia § 101

Občianskehozákonníkasižalobcauplatňujenárokspätnezaobdobie3rokovpredpodanímtejtožaloby,
a to počnúc splatnosťou mzdy za mesiac august 2020 (ktorá nastala 10.09.2020) až po mesiac jún 2023
vrátane.1.26. Nemajetkovú ujmu žalobca konkrétne vyčíslil za obdobie od augusta 2020 do decembra 2020 v
sume 1.088,67 Eur, za obdobie od januára 2021 do decembra 2021 v sume 2.305,77 Eur, za obdobie od
januára2022dodecembra2022vsume3.003,77Eurazaobdobieodjanuára2023dojúna2023vsume

1.490,02 Eur. Na základe uvedeného výpočtu sa domáha náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch
v celkovej sume 7.888,24 Eur.

2. Žalobca na preukázanie svojho nároku pripojil k žalobe tieto listinné dôkazy – osobnú evidenčnú
kartupracovníkazložkypožiarnejochrany,pracovnúzmluvuzodňa01.09.1996,personálnerozhodnutie

riaditeľa B. G. H. I. J. J. K. L. L. zo dňa 08.03.2002 o vymenovaní žalobcu do funkcie technik špecialista,
oznámenie o výške a zložení platu zo dňa 19.01.2023, prehľadnú tabuľku za žalované obdobie 08/2020
– 06/2023, výplatné pásky za obdobie 08/2020 – 06/2023 a plán služieb.

3. Žalovaný sa k žalobe žalobcu písomne vyjadril dňa 28.09.2023 a žiadal žalobu v celom rozsahu
zamietnuť, pričom uviedol, že rozsah pôsobnosti smernice 2003/88/ES je pozitívne vymedzený v článku

2 ods. 1 smernice 89/391/EHS, ako aj negatívne v článku 2 ods. 2 tejto smernice. Z uvedeného vyplýva,
že smernica 2003/88/ES sa neuplatňuje na odvetvia činností, ktoré zahŕňajú určité osobitné činnosti
služieb civilnej ochrany. Na základe toho sa tak smernica 2003/88/ES na služobný pomer príslušníkov
HaZZ nevzťahuje v plnom rozsahu, preto jej ustanovenia nemohli byť porušené tak, ako to tvrdí žalobca.
Podľa názoru žalovaného štátnu službu príslušníkov HaZZ vykonávajúcich zásahovú činnosť možno

jednoznačne subsumovať pod negatívne vymedzenie pôsobnosti smernice 89/391/EHS v článku 2 ods.
2. Žalobca si tak nesprávne vykladá pôsobnosť smernice 2003/88/ES, nakoľko táto sa podľa názoru
žalovaného nevzťahuje na príslušníkov HaZZ. Smernice 89/391/EHS v článku 2 ods. 2 stanovuje, že
sa neuplatňuje tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné
činnosti verejných služieb, ako sú napr. ozbrojené sily, polícia, alebo pre určité osobitné činnosti služieb

civilnej ochrany. Štátna služba príslušníkov HaZZ, ktorí vykonávajú aj zásahovú činnosť charakteristickú
nerovnomerným rozvrhnutím služieb s nariadenou služobnou pohotovosťou, má charakter osobitnej
činnosti služieb civilnej ochrany. Z toho dôvodu žalobcovi nemohla vzniknúť škoda, nakoľko smernice
sa naňho nevzťahujú a teda nie je splnený zákonný predpoklad zodpovednosti za škodu.

3.1. Žalovaný ďalej namietol svoju pasívnu vecnú legitimáciu v spore. Poukázal na to, že žalobu pre
netransponovanie smernice, resp. nesprávnu transpozíciu smernice môže podať: 1. Európska komisia
priamo na Súdny dvor Európskej únie, 2. fyzická alebo právnická osoba, ktorá bola týmto priamo
dotknutá, t.j. došlo k porušeniu alebo poškodeniu jej práv, a to na vnútroštátny súd členského štátu EÚ.
Žalobca však nežaloval svojho zamestnávateľa, ale štát, v mene ktorého koná ústredný orgán štátnej

správy, do pôsobnosti ktorého patrí oblasť štátnej správy pre HaZZ, čo je zásadný rozdiel v označení
žalovaného, teda v jeho pasívnej vecnej legitimácii. Ak mal žalobca za to, že mu zamestnávateľ určuje
pohotovosť nad smernicou povolený limit, mal na túto skutočnosť upozorniť svojho nadriadeného a
žiadať, aby mu táto nebola určovaná z dôvodov, ktoré uvádza v žalobe. Žalobca za každú hodinu určenej
služobnej pohotovosti vrátane hodín, o ktorých tvrdí, že mali byť vykonávané nad limit určený smernicou,

mal pritom riadne vyplatené príslušné zložky služobného príjmu, resp. poskytnuté náhradné voľno.

3.2. K tvrdeniam žalobcu o nesprávnej transpozícii relevantných článkov smernice 2003/88/ES do
zákona o HaZZ žalovaný uviedol, že tieto tvrdenia nie sú opodstatnené. V zmysle článku 2 ods. 1
smernice 2003/88/ES je pracovným (služobným) časom akýkoľvek čas, počas ktorého zamestnanec

pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s
vnútroštátnymi právnymi predpismi. Do služobného času teda spadá samotný výkon pracovných úloh
na pracovisku na základe pokynov zamestnávateľa, ako aj zdržiavanie sa na pracovisku k dispozícii
zamestnávateľa na základe jeho nariadenia, napr. vo forme pracovnej pohotovosti. K článku 2 ods. 1
smernice žalovaný uviedol, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora je rozhodujúcim faktorom pre

posúdenie, či sú naplnené charakteristické znaky pojmu pracovný čas aj v pohotovostnej službe, ktorú
pracovník vykonáva na svojom pracovisku, skutočnosť, že je povinný byť fyzicky prítomný na mieste
určenom zamestnávateľom a byť mu k dispozícii, aby v prípade potreby mohol poskytnúť primerané
služby. Pracovný čas v sebe zahŕňa riadny pracovný čas, prácu nadčas a pracovnú pohotovosť na
pracovisku. V prípade domácej pohotovosti Súdny dvor rozhodol, že do maximálneho týždenného

pracovného času sa zarátava iba čas skutočného výkonu práce pre zamestnávateľa (rozsudok vo veci
C-303/98).3.3. Zákon o HaZZ definuje služobný čas príslušníka HaZZ ako časový úsek, v ktorom príslušník
vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu, pričom umožňuje rozvrhnúť služobný čas
aj nerovnomerne. Zároveň definuje pojem služobný deň, za ktorý sa považuje vykonávanie štátnej

služby podľa rozvrhu služobného času. Okrem štátnej služby vykonávanej v riadnom služobnom
čase sa za výkon štátnej služby považuje aj služobná pohotovosť v štátnej službe vykonávaná
v mieste výkonu štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v rámci
riadneho rozvrhnutia služobného času podľa § 91 zákona o HaZZ a štátna služba nadčas podľa § 92
zákona o HaZZ. Ustanovenia § 86 ods. 2 a § 92 ods. 1 zákona o HaZZ nepopierajú, že služobná

pohotovosť v štátnej službe je výkonom štátnej služby, avšak svojou formuláciou účelovo vystihujú
rozdiel medzi určenou služobnou pohotovosťou a nariadenou služobnou pohotovosťou. Pri nariadenej
služobnej pohotovosti ide o služobnú pohotovosť v mieste vykonávania štátnej služby mimo rozvrhnutia
služobného času, čo je vyjadrené napr. aj vo výške peňažnej náhrady za čas takejto služobnej
pohotovosti.Vobochprípadochjevšaknesporné,žeideovýkonštátnejslužbyvrámcislužobnéhočasu.

3.4. Žalovaný ďalej poukázal na článok 15 smernice 2003/88/ES, ktorý umožňuje dohodnúť aj
priaznivejšie podmienky, napr. v kolektívnych zmluvách. Explicitnejšie rozlíšenie jednotlivých častí
služobného času je upravené v článku 3 s nápisom „Podmienky výkonu štátnej služby“ ods. 1 Kolektívnej
zmluvy vyššieho stupňa pre príslušníkov HaZZ na rok 2019 – 2020, ďalej v článku 3 s nápisom
„Podmienky výkonu štátnej služby“ ods. 3 Kolektívnej zmluvy 2021, kde sa taktiež uvádza: „Pre

príslušníkov vykonávajúcich štátnu službu s nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom je služobný
čas rozvrhnutý spravidla na 17 hodín vykonávania štátnej služby a časť služobnej pohotovosti, ktorá
bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v mieste vykonávania štátnej služby, v trvaní
7 hodín v jednej 24 – hodinovej zmene.“, v článku 3 s nápisom „Podmienky výkonu štátnej služby“
ods. 3 Kolektívnej zmluvy 2022 a ďalej v článku 3 s nápisom „Podmienky výkonu štátnej služby“

ods. 3 Kolektívnej zmluvy 2023, kde sa taktiež uvádza: „Pre príslušníkov vykonávajúcich štátnu službu
s nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom je služobný čas rozvrhnutý spravidla na 16 hodín
vykonávaniaštátnejslužbyačasťslužobnejpohotovosti,ktorábezprostrednenadväzujenavykonávanie
štátnej služby v mieste vykonávania štátnej služby, v trvaní 8 hodín v jednej 24 – hodinovej zmene.“.
Žalovaný má teda za to, že ustanovenie § 85, § 91, § 92 zákona o HaZZ, ako aj ustanovenia uvedených

kolektívnych zmlúv plne transponujú článok 2 ods. 1 smernice 2003/88/ES.

3.5. K transpozícii článku 6 smernice žalovaný poukázal na to, že podľa smernice priemerný pracovný
čas pre každé obdobie 7 dní nesmie prekročiť 48 hodín vrátane nadčasov. Smernica však umožňuje
ustanoviť odlišne referenčné obdobie iné ako 7 dní, najmä pri nerovnomerne rozvrhnutom pracovnom

čase. Článok 16 smernice stanovuje na účely uplatnenia maximálneho týždenného pracovného času
referenčnéobdobiena4mesiace,článok17ods.3smerniceposkytujeprotipožiarnymslužbámmožnosť
uplatnenia výnimky a určiť dlhšie referenčné obdobie, prípadne na 6 mesiacov alebo, ak je to uvedené
v kolektívnej zmluve, tak na celých 12 mesiacov pri tam stanovených podmienkach. Podmienkou
uplatnenia takéhoto iného referenčného obdobia navyše je, že príslušným pracovníkom sa poskytne

rovnocenný náhradný čas odpočinku alebo, kde z objektívnych dôvodov nie je možné poskytnúť taký
čas odpočinku, sa príslušným pracovníkom poskytne primeraná ochrana.

3.6. Zákon č. 315/2001 Z. z. upravuje limity dĺžky služobného času tak, že pri rovnomernom služobnom
čase je služobný čas príslušníka 40 hodín týždenne v zmysle § 85 a podľa § 91 ods. 3 zákona

možno hasičovi prikázať v kalendárnom roku službu nadčas v rozsahu najviac 300 hodín, čo je v
priemere 5,7 hod týždenne. V zmysle § 86 ods. 1 zákona môže byť služobný čas hasičov rozvrhnutý aj
nerovnomerne, pričom dĺžka riadneho služobného času v jednotlivých služobných dňoch nemôže byť
vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávanej štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej
určenej služobnej pohotovosti je najviac 24 hodín v služobnom dni. V zmysle Kolektívnej zmluvy 2019

– 2020, ako aj Kolektívnej zmluvy 2021, či Kolektívnej zmluvy 2022 hasiči vykonávajúci štátnu službu
s nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom majú výkon štátnej služby v rámci 12 hodinového
riadneho služobného času alebo služobný čas rozvrhnutý na 17 hodín/16 hodín vykonávania štátnej
služby a časť služobnej pohotovosti, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby
v mieste vykonávania štátnej služby, v trvaní 7/8 hodín v jednej 24 hodinovej zmene. Čo sa týka

referenčného obdobia, nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas je rozvrhnutý na obdobie 6 mesiacov.
Uvedené referenčné obdobie však neodporuje tomu, aby bolo dodržané zákonné ustanovenie 40
hodín priemerného týždenného služobného času v súlade s rozvrhnutými službami. To znamená, že
napriek tomu, že vnútroštátne právo neupravuje explicitne maximálne priemerný týždenný služobný časkonkrétnym počtom hodín tak, ako je tomu v smernici, zákon č. 315/2001 Z. z. a kolektívne zmluvy
dostatočne určujú počty hodín služobného času hasičov, vrátane rozsahu hodín služby nadčas za
príslušný kalendárny rok. Z uvedeného vyplýva, že dotknuté právne predpisy transponovali článok 6

smernice správne. Podľa názoru žalovaného sa tak žalobcovi nepodarilo preukázať, že by štát neprebral
smernicu do zákona správne.

3.7. Žalovaný má za to, že žalobca neosvedčil vznik nároku na náhradu škody. Žalobca len veľmi
nejasne stanovil, že škoda mu mala vzniknúť tým, že vykonával nariadenú služobnú pohotovosť,

za ktorú bol podľa vnútroštátnej legislatívy odmeňovaný. Žalovaný zdôraznil, že počas služobnej
pohotovosti je pracovník povinný byť v zariadení zamestnávateľa, alebo mimo neho, pričom má
byť pripravený na výkon práce na požiadanie zamestnávateľa. Pokiaľ nie je zásah, žalobca môže
odpočívať alebo sa venovať inej činnosti, t.j. nežiada sa od neho v danom čase výkon práce. V
zmysle platnej legislatívy pri takto nariadenej služobnej pohotovosti je v mieste vykonávania štátnej
služby určený, resp. vymedzený priestor na odpočinok, čiže zamestnávateľ si je vedomý a dokonca

vytvára podmienky na oddych (spánok) zamestnanca, t.j. žalobcu. V čase služobnej pohotovosti sa
od žalobcu nevyžaduje aktívna činnosť. Napriek tomu zamestnávateľ žalobcovi vypláca dohodnutú
odmenu za takto strávený čas, t.j. nielen za vykonávanú prácu, ale aj za neaktívnu časť práce. Tým
zamestnávateľ kompenzuje to, že v prípade potreby (zásahu) bude žalobca k dispozícii. Žalobca pri
vzniku služobného pomeru akceptoval všetky podmienky, ktoré sa vzťahujú na výkon štátnej služby

príslušníka HaZZ, s plánovaným rozvrhom služobného času bol oboznámený, čo potvrdzoval svojím
podpisom. Rovnako bol oboznámený s internými predpismi a kolektívnymi zmluvami. Hoci žalobca vedel
o všetkých podmienkach výkonu služby, za žalované obdobie nedošlo k tomu, že by tieto podmienky
namietal, nikdy nepožiadal o ich vysvetlenie, ani iným spôsobom sa nedomáhal svojich práv, a rovnako
nikdy neprišlo zo strany žalobcu k námietkam, ako sú jeho služby plánované.

3.8. Pokiaľ súd napriek doteraz uvedeným skutočnostiam dospeje k záveru, že služobná pohotovosť
je pracovným časom a má sa zarátavať do pracovného fondu, samo o sebe to nie je dôvodom na
priznanie nároku na náhradu škody. S poukazom na rozhodnutie Súdneho dvora C-46/93 a 48/93 by
mal vnútroštátny súd preveriť, či poškodená osoba prejavila primeranú snahu s cieľom odvrátiť škodu

alebo obmedziť jej rozsah a či včas využila všetky dostupné prostriedky na právnu ochranu. Žalobca
však žiadnym spôsobom neoznámil zamestnávateľovi, že odmieta vykonávať služobnú pohotovosť,
resp. že výkon služobnej pohotovosti pociťuje ako výraznú ujmu. Z tohto dôvodu nebolo možné, aby
zamestnávateľ včas zamedzil prípadný vznik takejto ujmy, alebo aspoň obmedzil jej rozsah.

3.9. Žalobca je zaradený v zmenovej službe, ako je uvedené v jeho personálnom rozhodnutí. Podľa
článku 3 ods. 1 pokynu prezidenta HaZZ o vnútornej organizácii HaZZ na operatívno-technickom úseku
č. 35/2012 bol stanovený začiatok výkonu služby žalobcu na úseku požiarnej ochrany od 07:00 hod.
do 07:00 hod. nasledujúceho dňa. Keďže zo zákona č. 315/2001 Z. z. vyplýva, že príslušníci zaradení
na tomto úseku vykonávajú svoje služobné činnosti nerovnomerne v 24 hodinových cykloch a na výkon

služby nadväzuje bezprostredne služobná pohotovosť, počas tejto pohotovosti sú príslušníci fyzicky
prítomní v mieste výkonu štátnej služby, ale tento čas je určený na oddych a odpočinok. V prípade
prerušenia pohotovosti (t.j. v prípade nutného zásahu) sa aplikuje § 91 ods. 1 a príslušníkom HaZZ
vzniká nárok na nadčas.

3.10. Z uvedeného vyplýva, že pre bezpečnosť občanov na úseku požiarnej ochrany sa zabezpečuje
24 hodinová služba 7 dní v týždni počas celého roka a teda príslušníci HaZZ musia byť k dispozícii
od 07:00 hod. do 07:00 hod. nasledujúceho dňa. Počas služobnej pohotovosti v mieste výkonu štátnej
služby majú určený čas na oddych a odpočinok. Príslušníkovi patrí odmena za to, že v prípade potreby
je k dispozícii a počas služobnej pohotovosti sa môže venovať aj inej činnosti ako práci, ktorú vykonáva

len na základe pokynu zamestnávateľa. Z tohto charakteru času služobnej pohotovosti je zrejmé, že
služobnú pohotovosť nemožno započítavať do odpracovaného služobného času. Z uvedeného vyplýva,
že s plánmi služieb bol žalobca vždy riadne oboznámený a s ich plánovaním súhlasil. Z hľadiska odmeny
vyplatenej v predmetnom období za vykonanú štátu službu nebol na svojich právach ukrátený.

3.11. K spôsobu výpočtu výšky náhrady škody žalobcom žalovaný namietal, že tabuľky v žalobe
nemožno považovať za dôkaz, ktorý by preukazoval výšku nemajetkovej ujmy, výpočet žalobcu je veľmi
mätúci a predstavuje skôr výpočet odškodnenia vo forme vyplatenia peňažnej náhrady škody formou
doplatku. Žalobca postupuje vo výpočte „nemajetkovej ujmy“ podľa zákona č. 315/2001 Z. z., pričomžiada akési odškodnenie vo forme vyplatenia peňažnej náhrady škody vo forme doplatku (mzdový
nárok), a nie nemajetkovú ujmu.

3.12. Žalovaný nesúhlasil ani s tvrdením žalobcu, že rozsudok Súdneho dvora vo veci Günter Fuß,
o ktorý žalobca opiera svoju žalobu, predstavuje skutkovo a právne identickú vec, aká je predmetom
tohto sporu, nakoľko v danom prípade išlo o mestského hasiča, ktorého výkon služby sa značne odlišuje
od príslušníka HaZZ, ktorého zriaďovateľom je štát, pričom príslušníci HaZZ požívajú rozsiahle výhody
a osobitný systém sociálneho zabezpečenia.

3.13. Žalovaný tiež namietal spôsob výpočtu priemerného týždenného pracovného času počas
žalovaného obdobia. Žalobca uviedol svoj priemerný týždenný pracovný čas počas celého žalovaného
obdobia a následne špecifikoval priemerný týždenný pracovný čas za každý jeden kalendárny rok. V
tejto súvislosti žalovaný uviedol, že článok 16 smernice 2003/88/ES umožňuje pre účely uplatňovania
článku6(maximálnytýždennýpracovnýčas)stanoviťreferenčnéobdobievmaximálnejdĺžke4mesiace.

Žalobca si pri svojich výpočtoch stanovil dlhšie referenčné obdobie (v trvaní až 12 mesiacov), čo je
v rozpore so smernicou a preto žalovaný navrhol, aby súd na žalobcom predložené údaje týkajúce
sa priemerného týždenného pracovného času neprihliadal. Dôkazné bremeno je v tejto súvislosti na
žalobcovi.

3.14. Námietka žalovaného smerovala aj k výške nemajetkovej ujmy, ktorú žalovaný považuje za zjavne
neprimeranú, a to aj v porovnaní s výškou náhrad priznávaných obetiam trestných činov. Vo vzťahu
k zneniu ustanovenia § 13 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka žalovaný uviedol, že žalobca v žalobe
nepreukázal zásah do súkromného, rodinného života či neoprávnený zásah, ktorý by sa odrazil napr. v
medziľudských vzťahoch, či nepriaznivosť zdravotného stavu v príčinnej súvislosti s výkonom povolania

v takej značnej miere, ktorá by odôvodňovala výšku náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca požaduje.
Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (t.j. materiálnej satisfakcie) je vždy v
závislosti na individuálnych okolnostiach daného prípadu existencie závažnej ujmy, ktorú treba riadne a
konkrétne preukázať, pričom dôkazné bremeno zaťažuje žalobcu.

3.15. Žalovaný tiež vzniesol námietku premlčania a uviedol, že žalované obdobie je august 2020 – jún
2023. K podaniu žaloby však došlo až v septembri 2023, t.j. viac ako 3 roky od momentu, kedy malo
dôjsť k údajnému zásahu do žalobcových práv, čo znamená, že žalobca si svoj nárok uplatnil po uplynutí
všeobecnejtrojročnejpremlčacejlehoty.Aksavtomtoprípadenejednáopracovnoprávnysporažalobca
si žalobou nemaskuje svoje mzdové nároky, nie je potom pre určenie začiatku plynutia premlčacej doby

právne relevantný dátum splatnosti služobného platu, ako uvádza žalobca.

3.16. Žalovaný napokon vzniesol aj námietku miestnej nepríslušnosti. Keďže skutočnosťou, ktorá
zakladá uplatnené právo, je podľa žalobcu nesprávna transpozícia smernice patriaca do pôsobnosti
Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, je miestne príslušným súdom okresný súd, v obvode ktorého

má ústredný orgán štátnej správy zodpovedný za transpozíciu smernice svoje sídlo, ktorým je Mestský
súd Bratislava IV. a ktorému žalovaný navrhol vec ako príslušnému súdu postúpiť.

4. K vyjadreniu žalovaného sa žalobca písomne vyjadril dňa 26.10.2023, pričom trval na podanej žalobe
aknámietkamžalovanéhouviedol,žeslužobnáčinnosťhasičaakopríslušníkaHaZZpatrídopôsobnosti

smernice a táto sa preto naňho vzťahuje v celom rozsahu, čo vyplýva z judikatúry Súdneho dvora
Európskej únie, na ktorú poukázal, a teda práca hasiča nie je vyňatá z pôsobnosti smernice 2003/88/
ES, ako to nesprávne a účelovo prezentoval žalovaný. Záver, že smernica sa vzťahuje na príslušníkov
HaZZ, jednoznačne potvrdzuje aj tá zjavná skutočnosť, že v bode 5 prílohy č. 4 k zákonu o HaZZ je
uvedené, že žalovaný (Slovenská republika) do zákona transponoval predmetnú smernicu a teda sám

žalovaný ju očividne vzťahuje na hasičov – príslušníkov HaZZ.

4.1. K pasívnej vecnej legitimácii žalovaného žalobca poukázal na podrobné zdôvodnenie v žalobe,
na čom v celom rozsahu zotrval a dodal, že zo znenia článku 29 smernice vyplýva, že „Táto smernica
je adresovaná členským štátom.“. Žalovaný ako členský štát Európskej únie a adresát smernice po

vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie je zodpovedný za prijatie všetkých opatrení legislatívnej
a aj faktickej povahy s cieľom dosiahnutia účelu smernice. V prípade, že si štát túto povinnosť neplní,
je zodpovedný aj za nesprávnu aplikáciu smernice, pokiaľ k nesprávnej aplikácii smernice došlo v
dôsledku jej nesprávneho prebratia, resp. neprebratia do právneho poriadku Slovenskej republiky.Nakoľko smernica je určená štátu, teda žalovanému, ktorý zodpovedá za jej správne prebratie, v
spore o náhradu škody spôsobenej nesprávnym prebratím (resp. neprebratím) tejto smernice je potom
nepochybne pasívne vecne legitimovaný štát, t.j. žalovaný. Žalobca tiež trval na tom, že smernica

2003/88/ES nebola správne transponovaná do zákona o HaZZ, keďže služobná pohotovosť vykonávaná
hasičmi nie je považovaná za pracovný čas, čo je v rozpore so smernicou aj s judikatúrou Súdneho
dvora.

4.2. Žalobca má za to, že boli v jeho prípade splnené predpoklady zodpovednosti žalovaného

za škodu spôsobenú porušením práva únie a ním uplatnená nemajetková ujma je primeraná a
odôvodnená. Zdôraznil, že podstatou jeho žaloby nie je to, či je za výkon služobnej pohotovosti
odmeňovaný neprimerane nízkou odmenou (peňažnou náhradou za služobnú pohotovosť), ale domáha
sa náhrady škody za porušovanie svojich osobnostných práv vymedzených v žalobe, vzniknutej
porušením článku 2 ods. 1 a článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES, teda prekračovaním maximálneho
týždenného pracovného času v dôsledku nezapočítavania odpracovaných hodín služobnej pohotovosti

do pracovného času. V tejto súvislosti žalobca považoval za irelevantné, či pracovná pohotovosť
zahŕňa aj určité neaktívne obdobia, pretože rozhodujúcim faktorom pre posúdenie, či sú naplnené
charakteristické znaky pojmu „pracovný čas“, je v zmysle smernice 93/104 skutočnosť, že je povinný
byť fyzicky prítomný na mieste určenom zamestnávateľom a byť mu k dispozícii. Rovnako je na účely
charakteristiky pracovníka, na ktorého sa vzťahujú ustanovenia smernice, irelevantné, či je niekto podľa

vnútroštátneho práva profesionálny, dobrovoľný, mestský, štátny alebo napríklad závodný hasič.

4.3. Vo vzťahu k namietanému výpočtu priemerného týždenného pracovného času žalobca uviedol, že
podľa jeho názoru je najvýstižnejšie pre zistenie porušenia článku 6 písm. b) smernice počítať priemer
týždenného pracovného času za celé žalované obdobie, nakoľko smernica požaduje, aby priemerný

týždennýpracovnýčasbolzachovanývúplnekaždomreferenčnomobdobí(ato,čiužbyišloo4,6alebo
12 mesačné referenčné obdobie). Prekročenie priemerného 48 hodinového týždenného pracovného
času preukázal nielen za celé žalované obdobie, ale aj v rámci vyčíslenia priemerného týždenného
pracovného času v jednotlivých kalendárnych rokoch či mesiacoch tohto žalovaného obdobia, pričom
je evidentné, že aj v prípade smernicou maximálne stanoveného referenčného obdobia 12 mesiacov

jeho priemerný týždenný pracovný čas prekročil 48 hodín. Na margo námietok žalovaného týkajúcich
sa referenčného obdobia a nerovnomerného rozvrhnutia služobného času u hasičov v referenčnom
období považoval žalobca za potrebné uviesť, že podľa judikatúry Súdneho dvora sú členské štáty
povinné garantovať dodržiavanie maximálne 48 hodinového týždenného pracovného času aj vo vzťahu
k referenčným obdobiam, keďže žiadne ustanovenie smernice nespája so zavedením referenčných

období možnosť štátu nerešpektovať záväzok podľa článku 6 písm. b) smernice. Naša vnútroštátna
právna úprava v zákone o HaZZ neobsahuje žiadne mechanizmy, ktoré by zabezpečili, že nebude
prekračovaný 48 hodinový týždenný pracovný čas v každom období dvoch po sebe nasledujúcich 6-
mesačných referenčných období, nakoľko maximálny týždenný pracovný čas hasičov je už sústavne
prekračovaný a práva vyplývajúce z článku 6 písm. b) smernice sú tak pravidelne porušované. Už len

samotný spôsob, akým je rozvrhnutý služobný čas zásahových hasičov, už na prvý pohľad a priori zjavne
vylučuje dodržanie a neprekročenie maximálne 48 hodinového týždenného pracovného času.

4.4. Žalobca zdôraznil, že podanou žalobou sa domáha náhrady škody vo forme nemajetkovej ujmy
vyčíslenej podľa počtu (súčtu) hodín služobnej pohotovosti, ktoré reálne odslúžil a ktoré mu neboli

započítané do služobného (pracovného) času. Žalobou teda neuplatňuje nárok na náhradu škody
vyčíslený za presný počet hodín odpracovaných nad 48 hodín týždenne, ako to tvrdí žalovaný.
Nesporným faktom, ktorý nijako nespochybňuje ani žalovaný, je pritom skutočnosť, že žiadna z hodín
služobnej pohotovosti, ktorú žalobca počas žalovaného obdobia odslúžil, sa mu nezapočítala do
celkového počtu odpracovaných hodín.

4.5. Námietku žalovaného týkajúcu sa miestnej nepríslušnosti tunajšieho súdu považoval žalobca za
nedôvodnú, pretože skutočnosť, ktorá zakladá právo na náhradu škody (t.j. porušenie práva na 48
hodinový pracovný čas podľa smernice 2003/88/ES), nastala v územnom obvode Okresného súdu
Lučenec.

4.6. Pokiaľ žalovaný vzniesol námietku premlčania, žalobca poukázal na ustálenú rozhodovaciu prax,
z ktorej vyplýva, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch sa premlčuje vo všeobecnej 3-ročnej premlčacej dobe v zmysle § 101 Občianskeho zákonníka, pričom žiaden z čiastkových nárokov
za jednotlivé mesiace, teda ani za mesiac august 2020, nie je premlčaný.

4.7. Žalobca tiež uviedol, že na súdoch SR prebiehajú desiatky obdobných konaní, kde boli vydané
súdne rozhodnutia a žalovaný dlhoročne vie a musí vedieť závery týchto rozhodnutí, že právna úprava
zákona o HaZZ je v rozpore s citovanou smernicou a že tým je sústavne porušované úniové právo.
Žalovaný sa tak snaží preniesť zodpovednosť a dôsledky za svoje vlastné (ne)konanie na jednotlivých
žalobcov – hasičov, pokiaľ sa títo legitímne domáhajú náhrady vzniknutej škody. Je to pritom práve

žalovaný, ktorý by sa za takejto situácie mal snažiť odškodniť žalobcov a najmä do budúcna zamedziť
ďalšiemu porušovaniu ich práv. Naproti tomu žalovaný konštatovaný protiprávny stav naďalej vedome
udržiava a zrejme sa len spolieha, že hasičov odradí od uplatňovania svojich legitímnych nárokov, čo ho
napokon z finančného hľadiska stále bude stáť menej, než keby mal podľa najoptimistickejšieho odhadu
vedenia HaZZ prijať minimálne 500 – 800 nových hasičov a vytvoriť tak na každej hasičskej stanici 4.
zmenu a následne iným spôsobom rozložiť služobný čas hasičov tak, aby bol rešpektovaný maximálne

48 hodinový týždenný pracovný čas. Hasiči už dlhoročne poukazujú na prekračovanie maximálneho
pracovného času, pričom na tento problém už dlhodobo poukazuje aj odborová organizácia, na čo
nadriadení spravidla odpovedajú v zmysle „tak to stanovuje zákon, preto sa s tým nedá nič robiť a bude
to takto aj naďalej“.

5. Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 31.10.2023 zotrval na svojej právnej argumentácii o tom, že
dotknuté právne predpisy transponovali článok 6 smernice 2003/88/ES správne; že žalobca spôsobom
výpočtu nemajetkovej ujmy žiada v podstate náhradu škody vo forme doplatku (mzdový nárok) a
nie nemajetkovú ujmu, teda neodvodzuje svoj nárok od porušenia smernice 2003/88/ES, ale od
nedostatočného ohodnotenia služobnej pohotovosti; že nemajetková ujma mohla žalobcovi vzniknúť

až konkrétnym porušením smernice 2003/88/ES a len v rozsahu tohto porušenia, teda nie za všetky
hodiny služobnej pohotovosti, ale len za tie, ktoré prekračujú 48 hodinový týždenný pracovný čas; že
uplatnená nemajetková ujma je neprimeraná a že žalobca neosvedčil vznik nároku na náhradu škody
ani nepreukázal konkrétny zásah do súkromného a rodinného života, resp. zásah do medziľudských
vzťahov, či zdravotného stavu v príčinnej súvislosti s výkonom povolania v miere, ktorá by odôvodňovala

výšku uplatnenej nemajetkovej ujmy. Žalovaný mal tiež za to, že tabuľky priložené k žalobe nemožno
považovať za dôkaz, ktorý by preukazoval výšku požadovanej ujmy a trval na vznesenej námietke
premlčania (vo vzťahu k mesiacu august 2020). V prípade, ak sa súd s jeho námietkami nestotožní
a konanie nezastaví, žiadal žalovaný žalobu žalobcu zamietnuť.

6. Súd prejednal spor na pojednávaní dňa 17.01.2024 v prítomnosti žalobcu a žalovaného. Žalobca
bol vypočutý ako strana sporu v súlade s § 195 CSP, pričom pri svojom výsluchu uviedol, že žalobu
podal z dôvodu, že súčasný stav trvá už strašne dlho, nie je súlad s európskou smernicou, ktorá hovorí,
že týždenný pracovný čas má byť maximálne 48 hodín, čo nie je dodržané a tiež z dôvodu, že hodiny
pracovnej pohotovosti sa mu nezapočítavajú do odpracovaných rokov a ani do výpočtu výsluhy. Žalobu

podal aj z dôvodu, aby sa zlepšila činnosť nových príslušníkov, ktorí prídu do zboru a neprenášal sa aj na
nich tento stav. Čas, ktorý žalobca strávil neprimerane v práci, nemohol venovať svojej rodine (žalobca
je ženatý, má tri deti, z toho jedno maloleté), pričom sa veľakrát stalo, že bol povolaný do pohotovosti
alebo na výcviky a školenia, keď deti boli choré, mali nejaké problémy, koníčky, vystúpenia, nemohol
ísť s nimi a byť plnohodnotným otcom, ale všetko musela suplovať manželka, resp. jeho matka alebo

svokrovci, pričom ten čas mu už nikto nevráti.

6.1. Výkon služby hasiča je plánovaný týždenne na dve, prípadne tri 24-hodinové služby, čo činí
48 alebo 72 hodín týždenne. Z pracovnej náplne musí každý príslušník absolvovať rôzne kurzy,
školenia, výcviky (napríklad žalobca je pílič, lezec, obsluhovateľ plošiny, rebríkov, používateľ dýchacieho

prístroja, vodič s výstražným znamením), okrem toho musí hasič absolvovať pravidelné psychologické
vyšetrenia, zdravotné prehliadky, overenie fyzickej zdatnosti. Z funkcie žalobcu tiež vyplývajú rôzne
porady, inštruktážno-metodické zamestnania, komisie – sociálna, disciplinárna, čo mu v priemere robí
cca 120 hodín (18 dní) do roka navyše, kedy musí prísť do práce mimo klasického 24-hodinového
formátu a čo mu narúša voľno.

6.2. Z 24 hodín služby je 16 hodín priamy výkon práce, ktorý je naplánovaný v pláne činnosti konkrétneho
dňa, a na to nadväzuje nariadená nočná pohotovosť, ktorá trvá 8 hodín, ktoré nie sú započítané do
priameho výkonu práce. Niekedy dochádza aj k prekračovaniu 24-hodinvej služby, keďže úlohou hasičovje zabezpečovať ochranu života a zdravia občanov, preto musia pokračovať vo svojej činnosti aj po
skončení 24-hodinovej služby, kým nedôjde k prestriedaniu ďalšou zmenou. Služba žalobcu končí
o 07.00 hod. ráno, ale musí počkať do 08.00 hod. alebo aj do 09.00 hod., kým nedôjde k prestriedaniu,

niekedy je to spolu aj 25 – 26 hodín.

6.3. Pokiaľ ide o výkon nočnej pohotovosti, tú vykonávajú v miestnosti 3 x 4 m, kde je jedna drevená
pohovka, na ktorej je studená koženka, dostávajú sa do stavu polobdenia alebo polospánku, kde do
sekundy musia reagovať na zvukové alebo svetelné signály, prijímať hlásenia, vykonávať rozhodnutia,

okamžité nasadenie príslušníkov techniky na príjem konkrétnej udalosti a do minúty musia byť vystrojení
vzásahovomodeve,sedieťvovozidleavykonaťvýjazd.Počasvýkonupracovnejpohotovostisanemôžu
vzdialiť z pracoviska, nakoľko im je nariadené, že musia byť stále na mieste výkonu zamestnania,
nemôžeme opustiť pracovisko do času, kým je im to nariadené výjazdom. V tom stave bdenia sú v
neustálom napätí, ktoré sa prenáša aj do ich súkromného života tak, že nevedia plnohodnotne spať a
reagujú na rôzne podnety. Následne sa stres a napätie prejaví aj na zdravotnom stave, čo sa stalo aj

žalobcovi, ktorý pracuje v zbore už 33. rok, pričom je liečený na vysoký krvný tlak, cholesterol, psychika
trpí tým, že regenerácia nie je adekvátna, čo sa prenáša do súkromného života, a to tak, že človek po
24-hodinovej službe príde domov nie zregenerovaný, avšak musí fungovať či už s rodinou alebo okolo
domácnosti, voziť deti do školy, na krúžky, vystúpenia, dobiehať zdravotné prehliadky. Trpí tým aj rodinné
súžitie, manželský život nie je plnohodnotný, pretože žalobca veľa času strávi v práci alebo výcvikmi,

školeniami, kurzami a s manželkou netrávia toľko času. Žalobca dodal, že ten čas 33 rokov mu už nikto
nevráti ani vo vzťahu k deťom, predovšetkým starším dcéram, ktoré vyrástli a nemohol s nimi stráviť
toľko času, koľko by si vyžadovali a koľko stráviť chcel.
6.4. Pokiaľ ide o koníčky, kým bol žalobca slobodný, mal veľa koníčkov, tenis, posilňovanie, bicyklovanie,
futbal, rybolov. Ako kariérne rástol, prichádzalo viac povinností zo strany zamestnávateľa, školenia,

výcviky, kurzy, potom sa oženil a všetko musel prispôsobiť svojej práci, obmedziť koníčky, kamarátov,
záujmy.

6.5. Často sa tiež stáva, že dovolenka alebo voľno nie je príslušníkovi umožnené, pretože do toho „skočí“
nejaký výcvik, školenie alebo porada, takže sú podrobení obmedzeniam tak, aby bol zabezpečený

100%-ný výkon stanice, aspoň minimálny stav zmeny, čo sú štyria príslušníci. Za školenia, výcviky
a porady vzniknú príslušníkom hodiny nadčas, ktoré nie sú preplácané, ale musia sa raz za polrok
vyčerpať, čím dochádza zase k obmedzovaniu čerpania dovoleniek, ktoré sa síce môže presúvať
z jedného roka do druhého, ale aj staré prenesené dovolenky sa musia dočerpať do konca apríla.

6.6. Napriek tomu, že žalobca pracuje v uvedenom rozsahu, niekedy sa stáva, že mu chýbajú hodiny,
ktoré musí odrábať navyše, pretože rozvrh služobného času zásahových hasičov je napojený na výkon
denných príslušníkov. Keď má napríklad denný príslušník v konkrétny mesiac odpracovaných 168 hodín
a žalobca má iba 10 služieb, nakoľko mu zamestnávateľ započítava iba 16 hodín výkonu, je to 160 hodín
do mesiaca a už je 8 hodín v mínuse oproti dennému príslušníkovi, preto musí prísť odpracovať ešte

ďalších 8 hodín.

6.7. Na otázku, prečo podpísal plán služieb na ďalší mesiac a neodmietol vykonať pracovnú pohotovosť,
žalobca uviedol, že musí byť zabezpečený 100%-ný výkon zmeny. Keby odmietol nočnú pohotovosť,
bola by narušená 100%-ná akcieschopnosť jednotky, garancia okamžitej akcieschopnosti a výjazd.

Žalobca na záver dodal, že sa zúčastňuje porád a je aj predsedom odborov, viackrát na tento legislatívny
stav upozorňovali, či už po odborovej stránke alebo pracovnej a bolo im povedané, že sa to bude riešiť
priebežným navyšovaním stavu príslušníkov, aby došlo k tomu, že sa vytvorí 4. zmena a vytvoril by
sa cyklus 24 hodín práca a 3 dni voľno. Súčasný stav trvá minimálne od roku 2015, kedy boli prvé
rozhodnutia súdov o porušovaní smernice. Zamestnávateľ však nevykonáva žiadnu nápravu.

7. Súd sa oboznámil so žalobou, písomnými vyjadreniami strán sporu a pripojenými listinnými dôkazmi.
Listinné dôkazy neboli na pojednávaní prečítané ani oboznámené v súlade s § 204 CSP. Na súdnom
pojednávaní súd vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu. Na základe vykonaného dokazovania súd
zistil tento skutkový stav:

8. Z osobnej evidenčnej karty pracovníka zložky požiarnej ochrany vyplýva, že žalobca vstúpil dňom
05.12.1991 k útvaru (zložke požiarnej ochrany) OÚ Zboru PO Lučenec.9. Podľa pracovnej zmluvy zo dňa 01.09.1996 žalobca dňa 01.09.1996 nastúpil do práce do pracovného
pomeru na dobu neurčitú ako veliteľ družstva na M. N. D., odbor požiarnej ochrany.

10. Personálnym rozhodnutím riaditeľa B. G. H. I. J. J. K. L. L. zo dňa 08.03.2022 bol žalobca dňom
01.04.2002 vymenovaný do funkcie technik špecialista na M. G. H. I. J. J. C., Hasičská stanica D..

11. Žalobca je príslušníkom Hasičského a záchranného zboru aktuálne v hodnosti nadporučík, vo funkcii
veliteľ družstva v čate „A“ na hasičskej stanici v D., ktorá organizačne patrí pod M. G. H. I. J. J. K. C..

12. Podľa oznámenia o výške a zložení platu zo dňa 19.01.2023 patrí žalobcovi od 01.01.2023 služobný
plat v platovej triede 4, platový stupeň 12 v celkovej výške 2.105,- Eur a peňažná náhrada za služobnú
pohotovosť (3,5%) vo výške 27,- Eur.

13. V žalovanom období od augusta 2020 do decembra 2021 mal žalobca ako príslušník HaZZ

v služobnom pomere služobný čas rozvrhnutý nerovnomerne, pričom pracoval na zmeny rozvrhnuté na
17 hodín výkonu služby a 7 hodín určenej služobnej pohotovosti, od 01.01.2022 na zmeny rozvrhnuté
na 16 hodín výkonu služby a 8 hodín určenej služobnej pohotovosti, počas ktorej služobnej pohotovosti
bol stále fyzicky prítomný na hasičskej stanici a pripravený na prípadný výjazd. V rámci jednej pracovnej
zmeny tak strávil na pracovisku sústavne minimálne 24 hodín. Výkon služobnej pohotovosti bol

rozdelený na aktívnu časť, ktorá bola odmeňovaná ako práca nadčas a jej trvanie sa započítavalo do
fondu pracovného času, a neaktívnu časť, ktorá sa do fondu pracovného času nezapočítavala.

14. Za obdobie august 2020 – december 2020 predstavuje u žalobcu fond pracovného času 916,50
hodín, určená pracovná pohotovosť (§ 92 ods. 1 zákona o HaZZ) 299,62 hodín a nariadená služobná

pohotovosť (§ 92 ods. 2 zákona o HaZZ) 0,75 hodín. Služobná pohotovosť spolu (určená + nariadená)
činí 300,37 hodín. Na uvedené časové obdobie roku 2020 pripadá v priemere 21,86 pracovných týždňov,
čo v prípade žalobcu znamená, že za uvedený časový úsek roku 2020 dosiahol jeho priemerný týždenný
pracovný čas 55,67 hodín (1216,87 hodín : 21,86 týždňov).

15. Za obdobie január 2021 – december 2021 predstavuje u žalobcu fond pracovného času 2020,60
hodín, určená pracovná pohotovosť 589,74 hodín a nariadená služobná pohotovosť 5,91 hodín.
Služobná pohotovosť spolu (určená + nariadená) činí 595,65 hodín. Na uvedené časové obdobie roku
2021 pripadá v priemere 52,14 pracovných týždňov, čo v prípade žalobcu znamená, že za uvedený
časový úsek roku 2021 dosiahol jeho priemerný týždenný pracovný čas 50,18 hodín (2616,25 hodín :

52,14 týždňov).

16. Za obdobie január 2022 – december 2022 predstavuje u žalobcu fond pracovného času 2007 hodín,
určená pracovná pohotovosť 736,36 hodín a nariadená služobná pohotovosť 7,62 hodín. Služobná
pohotovosť spolu (určená + nariadená) činí 743,98 hodín. Na uvedené časové obdobie roku 2022

pripadá v priemere 52,14 pracovných týždňov, čo v prípade žalobcu znamená, že za uvedený časový
úsek roku 2022 dosiahol jeho priemerný týždenný pracovný čas 52,76 hodín (2750,98 hodín : 52,14
týždňov).

17. Za obdobie január 2023 – jún 2023 predstavuje u žalobcu fond pracovného času 1022,50 hodín,

určená pracovná pohotovosť 338,20 hodín a nariadená služobná pohotovosť 24,86 hodín. Služobná
pohotovosť spolu (určená + nariadená) činí 363,06 hodín. Na uvedené časové obdobie roku 2023
pripadá v priemere 25,86 pracovných týždňov, čo v prípade žalobcu znamená, že za uvedený časový
úsek roku 2023 dosiahol jeho priemerný týždenný pracovný čas 53,58 hodín (1385,56 hodín : 25,86
týždňov).

18. V žalovanom období od augusta 2020 do júna 2023 (od 01.08.2020 do 30.06.2023) teda žalobca
odpracoval spolu 2003,06 hodín služobnej pohotovosti (z toho 1963,92 hodín určenej a 39,14 hodín
nariadenej služobnej pohotovosti), ktoré neboli započítané do fondu pracovného (služobného) času
a jeho priemerný týždenný pracovný čas v žalovanom období predstavoval 53,05 hodín týždenne.

19. Podľa článku 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, Slovenská republika môže medzinárodnou
zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej
zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväznéakty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.
Prevzatieprávnezáväznýchaktov,ktorévyžadujúimplementáciu,savykonázákonomalebonariadením
vlády podľa článku 120 ods. 2.

20.Podľačlánku19ods.2ÚstavySlovenskejrepubliky,každýmáprávonaochranupredneoprávneným
zasahovaním do súkromného a rodinného života.

21. Podľa článku 36 ods. 1 písm. c), d), e) Ústavy Slovenskej republiky, zamestnanci majú právo na

spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje najmä
c) ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci,
d) najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času,
e) primeraný odpočinok po práci.

22. Podľa článku 40 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo na ochranu zdravia. Na základe

zdravotného poistenia majú občania právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke
pomôcky za podmienok, ktoré ustanoví zákon.

23. Podľa čl. 1 ods. 1 smernice 2003/88/ES, táto smernica ustanovuje minimálne požiadavky na
bezpečnosť a ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času.

24. Podľa čl. 1 ods. 2 smernice 2003/88/ES, táto smernica sa vzťahuje na:
a) minimálne doby denného odpočinku, týždenného odpočinku a ročnej dovolenky, prestávky v práci a
na maximálny týždenný pracovný čas a
b) určité aspekty nočnej práce, práce na zmeny a rozvrhnutie práce.

25. Podľa čl. 1 ods. 3 smernice 2003/88/ES, táto smernica sa vzťahuje na všetky odvetvia činností,
verejné a súkromné, v zmysle článku 2 smernice 89/391/EHS bez toho, aby boli dotknuté články 14,
17, 18 a 19 tejto smernice.

26. Podľa článku 2 smernice 2003/88/ES, na účely tejto smernice platia tieto definície:
1. „pracovný čas“ je akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a
vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou;
2. „čas odpočinku“ je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom.

27. Podľa článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES, členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné na
zabezpečenie toho, že v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov priemerný
pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.

28. Podľa článku 17 ods. 1 smernice 2003/88/ES, pri zachovaní náležitého zreteľa na všeobecné zásady

ochrany bezpečnosti a zdravia pracovníkov sa členské štáty môžu odchýliť od uplatňovania článkov 3 až
6, 8 a 16, keď vzhľadom na osobitnú povahu príslušných činností sa trvanie pracovného času nemeria
a/alebo nie je vopred určené alebo si ho môžu určiť sami pracovníci a najmä v prípade:
a) vrcholových riadiacich pracovníkov alebo iných osôb s právomocou nezávislého rozhodovania;
b) rodinných pracovníkov alebo

c) pracovníkov slúžiacich náboženské obrady v kostoloch a náboženských spoločenstvách.

29. Podľa čl. 17 ods. 3 písm. b) smernice 2003/88/ES, v súlade s odsekom 2 tohto článku sa môžu
vykonať odchýlky článkov 3, 4, 5, 8 a 16:
b) v prípade bezpečnostných a dozorných činností, ktoré si vyžadujú trvalú prítomnosť s cieľom ochrany

majetku a osôb, najmä v prípade strážnikov a dozorcov alebo bezpečnostných firiem;
v prípade činností spojených s potrebou nepretržitej služby alebo výroby, najmä:
iii) služby tlače, rádia, televízie, filmovej tvorby, pôšt a telekomunikácií, sanitky, protipožiarne služby a
služby civilnej ochrany.

30. Podľa článku 2 ods. 1, 2 smernice Rady 89/391/EHS z 12. júna 1989 o zavádzaní opatrení na
podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci (ďalej aj „smernica 89/391/
EHS“), táto smernica sa vzťahuje na všetky odvetvia činnosti, verejné a súkromné (priemysel,
poľnohospodárstvo, obchod, administratívu, služby, vzdelávanie, kultúru, voľný čas atď.). Táto smernicasa neuplatňuje tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné
činnosti verejných služieb, ako sú napríklad ozbrojené sily, polícia alebo pre určité osobitné činnosti
služieb civilnej ochrany. V takom prípade sa bezpečnosť a ochrana zdravia pracovníkov, pokiaľ je to

možné, musí zabezpečiť v zmysle cieľov tejto smernice.

31. Podľa § 11 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“), fyzická osoba má právo na
ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia,
svojho mena a prejavov osobnej povahy.

32. Podľa § 13 ods. 1 OZ, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených
zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo
dané primerané zadosťučinenie.

33. Podľa § 13 ods. 2 OZ, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto,

že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická
osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

34.Podľa§13ods.3OZ,výškunáhradypodľaodseku2určísúdsprihliadnutímnazávažnosťvzniknutej
ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

35. Podľa § 100 ods. 1 OZ, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej
(§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá,
nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

36. Podľa § 100 ods. 2 OZ, premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva. Tým
nie je dotknuté ustanovenie § 105. Záložné práva sa nepremlčujú skôr, než zabezpečená pohľadávka.

37. Podľa § 101 OZ, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná
a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

38. Podľa § 853 ods. 1 OZ, občianskoprávne vzťahy, pokiaľ nie sú osobitne upravené ani týmto ani
iným zákonom, sa spravujú ustanoveniami tohto zákona, ktoré upravujú vzťahy obsahom aj účelom im
najbližšie.

39. Podľa § 85 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom
príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu.

40. Podľa § 85 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z., služobný čas príslušníka je 40 hodín týždenne. Skrátenie
týždenného služobného času príslušníka možno dohodnúť v kolektívnej zmluve vyššieho stupňa.

41. Podľa § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý
nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich
mesiacov.

42. Podľa § 91 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., štátnou službou nadčas je štátna služba vykonávaná
nad rámec určeného služobného času.

43. Podľa § 91 ods. 3 zákona č. 315/2001 Z. z., v kalendárnom roku možno príslušníkovi prikázať štátnu
službu nadčas v rozsahu najviac 300 hodín.

44. Podľa § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť
v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie
štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času.

45.Podľa§92ods.2zákonač.315/2001Z.z.,nazabezpečenienevyhnutnýchúlohmôžeslužobnýúrad
v odôvodnených prípadoch nariadiť príslušníkovi služobnú pohotovosť mimo rozvrhnutia služobného
času
a) v mieste vykonávania štátnej služby,b) v mieste pobytu alebo na inom dohodnutom mieste,
c) s možnosťou použitia mobilných prostriedkov spojenia.

46. Podľa § 97 ods. 1 písm. h) zákona č. 315/2001 Z. z., ako vykonávanie štátnej služby sa posudzuje
čas náhradného voľna za štátnu službu nadčas a náhradného voľna za štátnu službu vo sviatok.

47. Podľa § 103 ods. 5 zákona č. 315/2001 Z. z., príslušníkovi v rozsahu a za podmienok ustanovených
týmto zákonom okrem služobného príjmu patrí peňažná náhrada za služobnú pohotovosť v štátnej

službe a za pohotovosť pri zabezpečovaní opatrení pre obdobie brannej pohotovosti štátu.

48. Podľa § 122 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., ak je príslušníkovi podľa § 92 ods. 1 určená služobná
pohotovosť, patrí mu za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná náhrada 15 % zo sumy, ktorou je
príslušná časť jeho služobného platu, a 30 % z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja.

49. Podľa § 122 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z., ak je príslušníkovi podľa § 92 ods. 2 nariadená služobná
pohotovosť, patrí mu za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná náhrada
a) 50 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, ak ide o pohotovosť vykonávanú v
mieste vykonávania jeho štátnej služby, a 100 % z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja,
b) 15 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, ak ide o pohotovosť vykonávanú v

mieste jeho pobytu, alebo na inom dohodnutom mieste, a 25 % z tejto sumy, ak ide o deň služobného
pokoja,
c) 5 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, ak ide o pohotovosť vykonávanú s
možnosťou použitia mobilných prostriedkov spojenia, a 10 % z tejto sumy, ak ide o deň služobného
pokoja.

50. Podľa § 122 ods. 3 zákona č. 315/2001 Z. z., náhrada za služobnú pohotovosť podľa odsekov 1 a 2
nepatrí za čas, v ktorom došlo počas jej trvania k vykonaniu štátnej služby; takéto vykonávanie štátnej
služby je štátnou službou nadčas.

51. Podľa § 193 zákona č. 315/2001 Z. z., na služobný pomer príslušníkov sa použijú primerane
ustanovenia § 39, § 40 ods. 11, § 64 ods. 1 písm. a) a c), § 85 a 86, § 88 až 90, § 95, § 98 a 99, § 105,
§ 109 až 117, § 129 až 132, § 136 až 138, § 141 ods. 2 až 5, § 142 a 143, § 145 až 151, § 152 ods. 1,
2, ods. 4 tretej vety, ods. 5 a 7, § 152a, § 152b, § 152c, § 157 ods. 1 a 2, § 166 ods. 3, § 177 a 178, §
222, § 230, § 231 ods. 4, § 232 až 240 a § 250b ods. 6 a 7 Zákonníka práce.

XX. Podľa § 85 ods. 9 ZP, priemerný týždenný pracovný čas zamestnanca vrátane práce nadčas nesmie
prekročiť 48 hodín.

53. Podľa § 96 ods. 2 ZP, čas, počas ktorého sa zamestnanec zdržiava na pracovisku a je pripravený

na výkon práce, ale prácu nevykonáva, je neaktívna časť pracovnej pohotovosti, ktorá sa považuje za
pracovný čas.

54. Na základe vykonaného dokazovania, po vyhodnotení všetkých dôkazov jednotlivo, ako aj v ich
vzájomnej súvislosti, mal súd za preukázané, že žaloba žalobcu je dôvodná.

55. Predmetom konania bol nárok žalobcu ako hasiča na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala
vzniknúť v dôsledku výkonu služby v rozsahu priemerného týždenného služobného času presahujúceho
limit stanovený v článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES v období od augusta 2020 do júna 2023
z dôvodu nesprávnej transpozície smernice do vnútroštátneho poriadku Slovenskej republiky, konkrétne

do zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore. Zaplatenia žalovanej sumy sa žalobca
domáha titulom náhrady škody, ktorá mu vznikla ako jednotlivcovi porušením unijného práva žalovaným
ako členským štátom Európskej únie.

56. Nebolo medzi stranami sporné, že žalobca pracuje od 05.12.1991 ako hasič v služobnom pomere

v súčasnosti (aj v spornom období) podľa zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore.
Existencia služobného pomeru žalobcu v HaZZ za žalované obdobie bola preukázaná rozhodnutím
o vymenovaní do štátnej služby a žalobcom predloženými výplatnými páskami za rozhodné obdobie.
V pláne služieb sa evidujú hodiny služobnej činnosti a osobitne aj hodiny služobnej pohotovosti.Žalovanýžalobcompredloženéplányslužiebanivýplatnépáskynespochybňoval,pretotvrdeniažalobcu
o rozsahu jeho prítomnosti v práci za žalované obdobie považuje súd za nesporné skutkové tvrdenia (§
151 ods. 1 CSP). V období od augusta 2020 do júna 2023 odpracoval spolu 2003,06 hodín služobnej

pohotovosti (určenej a nariadenej), ktoré neboli započítané do pracovného času (priemerný týždenný
pracovný čas žalobcu v tomto období predstavoval 53,05 hodín).

57. Na úvod súd pre úplnosť poznamenáva, že je daná jeho právomoc na prejednanie a rozhodnutie
tohto sporu. Podľa § 3 ods. 1 CSP súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné

súkromnoprávne veci, ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány. Spor o náhradu
škody spôsobenej jednotlivcovi porušením práva Európskej únie v dôsledku nesprávneho prebratia
(transpozície) smernice do vnútroštátneho právneho poriadku je možné zaradiť medzi súkromnoprávne
spory. Skutočnosť, že žalovaným v tomto spore je štát, je bez právneho významu, keďže účastníkom
občianskoprávnych vzťahov môže byť aj štát, ktorý je v takom prípade právnickou osobou (§ 21 CSP). Z
judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že spory o náhradu škody spôsobenej porušením práva únie medzi

jednotlivcom a štátom majú rozhodovať príslušné vnútroštátne súdy.

58. Na námietku miestnej nepríslušnosti vznesenú žalovaným súd neprihliadol, pretože dospel k záveru,
že nie je dôvodná (§ 42 CSP). Na určenie miestnej príslušnosti súdu je rozhodujúce tvrdenie žalobcu
ohľadne miesta, kde nastala skutočnosť, ktorá zakladá právo na náhradu škody (nemajetkovej ujmy).

V prejednávanom spore je to miesto výkonu služobnej pohotovosti žalobcu ako hasiča, na ktorom sa
prejavilo porušenie článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES. Sídlo zástupcu žalovaného je pre určenie
miestnej príslušnosti súdu bez právneho významu. Súd preto dospel k záveru, že v zmysle § 19 písm.
b) CSP je miestne príslušný na prejednanie a rozhodnutie sporu, pretože škoda žalobcovi vznikla
v mieste výkonu štátnej služby (Poltár), pričom okres Poltár patrí do územnej pôsobnosti Okresného

súdu Lučenec.

59. Žalovaný ďalej namietal nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie v konaní. Pod pojmom vecná
legitimácia sa rozumie stav vyplývajúci z hmotného práva, kedy jeden účastník konania je subjektom
hmotnoprávneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide, t.j. žalobca (je aktívne vecne legitimovaný) a účastník

na opačnej procesnej strane, t.j. žalovaný je subjektom hmotnoprávnej povinnosti (je pasívne vecne
legitimovaný). Skúmanie vecnej legitimácie, či už aktívnej alebo pasívnej, je imanentnou súčasťou
každého súdneho konania. Súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu, a to aj v prípade, že ju
žiadna zo strán sporu nenamieta. Súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že podľa článku 29 smernice
2003/88/ES je táto smernica adresovaná členským štátom, pričom žalovaný (Slovenská republika) ako

členskýštátEurópskejúnieaadresátsmernice2003/88/ESpovstupeSlovenskejrepublikydoEurópskej
únie je zodpovedný za prijatie všetkých opatrení legislatívnej a aj faktickej povahy s cieľom dosiahnutia
účelu smernice. V prípade, že žalovaný (Slovenská republika) túto povinnosť nesplní, je zodpovedný aj
za nesprávnu aplikáciu smernice 2003/88/ES, pokiaľ k nesprávnej aplikácii smernice došlo v dôsledku
jej nesprávneho prebratia do nášho právneho poriadku. Nakoľko žalobca (fyzická osoba) sa žalobou

domáha náhrady škody spočívajúcej v nemajetkovej ujme z titulu porušenia unijného práva členským
štátom EÚ (Slovenskou republikou), žalovaný – Slovenská republika, v mene ktorej koná ústredný orgán
štátnej správy, do pôsobnosti ktorého patrí oblasť štátnej správy pre Hasičský a záchranný zbor, teda
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, disponuje pasívnou vecnou legitimáciou. Preto súd námietku
žalovaného o nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie v spore nepovažoval za dôvodnú.

60. Súd ako nedôvodnú vyhodnotil aj námietku žalovaného ohľadne právneho posúdenia (osobnej
a vecnej) pôsobnosti smernice 2003/88/ES, podľa ktorej námietky sa smernica 2003/88/ES na služobný
pomer príslušníkov hasičského a záchranného zboru vzhľadom na charakter vykonávaných činností
a s tým spojený rozvrh služobného času nevzťahuje v plnom rozsahu, a rovnako sa neuplatňuje na

odvetvia činností, ktoré zahŕňajú určité „osobitné činnosti služieb civilnej ochrany“ (článok 1 ods. 3
smernice 2003/88/ES v spojení s článkom 2 smernice 89/391/EHS), kam podľa názoru žalovaného
možno subsumovať aj úlohy, ktoré príslušníci HaZZ plnia. Žalovaný tiež namietal, že rozhodnutie
Súdneho dvora EÚ C-429/09 vo veci Gűnter Fuß sa týka „mestského hasiča“, ktorého výkon služby sa
značne odlišuje od príslušníka HaZZ, ktorého zriaďovateľom je štát.

61. Napriek námietke žalovaného má súd za to, že smernica 2003/88/ES sa vzťahuje aj na žalobcu
ako hasiča. Súd popri znení smernice 2003/88/ES pri rozhodovaní vychádzal aj z príslušnej judikatúry
Súdneho dvora, pretože je povinný plne uplatňovať výklad práva únie, ktorý Súdny dvor podal (rozsudokC-261/21 zo dňa 07.07.2022). Súdny dvor rozhodol, že článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ ES
má priamy účinok, teda priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu uplatniť priamo v konaní pred
vnútroštátnymi súdmi. Súdny dvor tiež rozhodol, že smernica 2003/88/ES sa má uplatniť na činnosti

hasičského zboru, aj keď sú vykonávané zásahovými silami v teréne a nezáleží na tom, či sú zamerané
na boj proti požiarom alebo na poskytnutie pomoci iným osobám, ak sú vykonávané za obvyklých
podmienok v súlade s poslaním im zvereným a to aj vtedy, keď zásahy, ku ktorým môžu tieto činnosti
viesť, sú svojím charakterom nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov určitým rizikám. Na účely
smernice 2003/88/ES nemôže byť pojem pracovníka vykladaný rôzne podľa vnútroštátnych právnych

predpisov, ale má autonómny význam vlastný právu únie, keď za pracovníka sa považuje každý, kto
vykonávaskutočnéakonkrétnečinnostiprezamestnávateľaaprávnapovahapracovnoprávnehovzťahu
z hľadiska vnútroštátneho práva nemôže mať nijaký dosah na postavenie pracovníka v zmysle práva
únie. Skutočnosť, či je niekto podľa vnútroštátneho práva profesionálnym hasičom alebo dobrovoľným
hasičom, nie je relevantná vo vzťahu k posudzovaniu charakteristiky pracovníka, a na takéhoto
pracovníka sa vzťahujú ustanovenia smernice 2003/88/ ES (porovnaj rozhodnutia C-397/01 až C-403/01

vo veci Pfeiffer, C-429/09 vo veci Fuß, bod 27 až 30, C-518/15 vo veci Matzak).

62. Vzhľadom na uvedené je nedôvodná námietka žalovaného o tom, že smernica 2003/88/ES sa
nevzťahuje na žalobcu ako hasiča a bez právneho významu je aj fakt, či hasič plní svoje úlohy
v pracovnom (služobnom) pomere ako hasič dobrovoľný, mestský alebo štátny. Článok 6 písm. b)

smernice 2003/88/ES predstavuje v rozsahu, v akom ukladá členským štátom maximálnu hranicu
priemerného týždenného pracovného času, ktorá musí byť ako minimálna požiadavka priznaná
každému pracovníkovi, dôležité pravidlo sociálneho práva únie, ktoré nemožno podrobiť akejkoľvek
podmienke alebo akémukoľvek obmedzeniu, a ktoré jednotlivcom priznáva práva, ktorých sa môžu
dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi (C-429/09 vo veci Fuß, body 33 až 35). Členské štáty

nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6 písm. b) smernice tak, aby uplatnenie z neho
plynúceho nároku viazali na nejakú podmienku alebo ho určitým spôsobom obmedzovali (C-397/01
vo veci Pfeiffer bod 99, C-429/09 vo veci Fuß, body 35 a 52). Súdny dvor EÚ tiež opakovane
judikoval, že čas pracovnej pohotovosti na pracovisku je potrebné v celom rozsahu zahrnúť do výpočtu
maximálneho denného alebo týždenného pracovného času (C-397/01 vo veci Pfeiffer, bod 95) a

konštatoval, že pracovná pohotovosť vykonávaná pracovníkom v režime fyzickej prítomnosti v zariadení
zamestnávateľasapovažujeakocelokzapracovnýčasnezávisleodtoho,akúprácuskutočnepracovník
vykonáva (C-437/05 vo veci Vorel, bod 27). Osobitne v prípade hasičov Súdny dvor potvrdil, že pracovný
čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník
fyzickyprítomnýnapracovisku,jesúčasťoupojmupracovnýčasanesmieprekročiťmaximálnytýždenný

pracovný čas ustanovený smernicou 2003/88/ES (C-429/09 vo veci Fuß, C-52/04 vo veci Personalrat
der Feuerwehr Hamburg). Nakoľko žalobca musí byť počas výkonu služobnej pohotovosti k dispozícii
zamestnávateľovi na pracovisku, celý čas služobnej pohotovosti je potrebné započítať do pracovného
času žalobcu, pričom skutočnosť, že za pracovnú pohotovosť je žalobcovi vyplácaná náhrada podľa §
122 ods. 1 zákona o HaZZ, nemá vplyv na porušenie článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES.

63. Záver, že čas služobnej pohotovosti žalobcu je potrebné započítať do jeho pracovného času,
vyplýva aj z aktuálnej judikatúry Súdneho dvora, podľa ktorej ak povaha a rozsah povinností a režim
zodpovednosti, ktorý sa vzťahuje na pracovníka, vyžadujú jeho fyzickú prítomnosť na mieste výkonu
práce, resp. povinnosť byť pre svojho zamestnávateľa k dispozícii a obmedzenia uložené tomuto

pracovníkovi počas doby pohotovosti sú takej povahy, že objektívne a veľmi významne ovplyvňujú
možnosť tohto pracovníka slobodne nakladať v tejto dobe s časom, v rámci ktorého sa od neho výkon
práce nepožaduje, a venovať tento čas svojim vlastným záujmom, predstavuje táto doba služobnej
pohotovosti pracovný čas pracovníka (pozri rozsudky C-214/20 zo dňa 11.11.2021, C-580/19 zo dňa
09.03.2021, C-107/19 zo dňa 09.09.2021 a C-344/19 zo dňa 09.03.2021). Tento záver sa vzhľadom na

skutkové okolnosti prejednávaného sporu plne vzťahuje aj na žalobcu.

64. Žalovaný podľa názoru súdu nesprávne argumentuje, že článok 17 ods. 1 smernice 2003/88/ES
umožňuje odchýliť sa od článku 6 smernice 2003/88/ES v prípade hasičov, pretože tento článok sa
na hasičov nevzťahuje (vzťahuje sa len na a/ vrcholových riadiacich pracovníkov alebo iné osoby

s právomocou nezávislého rozhodovania, b/ rodinných pracovníkov alebo c/ pracovníkov slúžiacich
náboženské obrady v kostoloch a náboženských spoločenstvách). Naopak, pracovníkov protipožiarnej
služby a služby civilnej ochrany sa týka článok 17 ods. 3 smernice 2003/88/ES, ktorý však odklon od
článku 6 smernice 2003/88/ES neumožňuje (len odklon od článkov 3, 4, 5, 8 a 16 smernice 2003/88/ES).65. Žalovaný v konaní tiež namietal tvrdenie žalobcu, že dotknutá smernica 2003/88/ES nebola do
právneho poriadku Slovenskej republiky transponovaná správne, pričom uvádzal, že znenie zákona

o HaZZ smernici neodporuje. Ani s touto námietkou žalovaného sa súd nestotožňuje.

66. Navonok sa môže javiť, že vnútroštátna právna úprava zákona o HaZZ je v súlade s právom EÚ,
nakoľko podľa prílohy č. 4. bod 5. zákona o HaZZ bola smernica 2003/88/ES do jeho znenia prebratá. Aj
podľa ustanovenia § 193 zákona o HaZZ sa na služobný pomer príslušníkov použijú primerane okrem

iného aj ustanovenia § 85 ZP, podľa ktorého priemerný týždenný pracovný čas zamestnanca vrátane
práce nadčas nesmie prekročiť 48 hodín. Zákonník práce pritom explicitne v ustanovení § 96 ods. 2
uvádza, že čas, počas ktorého sa zamestnanec zdržiava na pracovisku a je pripravený na výkon práce,
ale prácu nevykonáva, je neaktívna časť pracovnej pohotovosti, ktorá sa považuje za pracovný čas.
Ustanovenie § 96 ZP však na služobný pomer príslušníkov HaZZ nie je použiteľné. Zákon o HaZZ v
zmysle jeho § 12 ods. 6 umožňuje aplikovať Zákonník práce na právne vzťahy príslušníkov zboru pri

vykonávaní štátnej služby, len ak to výslovne ustanovuje zákona, pričom v § 193 zákona o HaZZ nie je
odkaz na ustanovenie § 96 ods. 2 ZP.

67. Článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES jednoznačne stanovuje, že priemerný pracovný čas pre
každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín. Podľa § 85 ods. 1 zákona o

HaZZ, služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k
dispozícii služobnému úradu. Podľa § 85 ods. 2 prvá veta zákona o HaZZ, služobný čas príslušníka
je 40 hodín týždenne. Podľa § 86 ods. 1 a 2 zákona o HaZZ, služobný čas príslušníkov môže
byť rozvrhnutý nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý
na obdobie šiestich mesiacov. Pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času v

jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na
ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je
najviac 24 hodín v služobnom dni. Podľa § 92 ods. 1 zákona o HaZZ, služobný úrad určuje príslušníkovi
služobnú pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne
nadväzuje na vykonávanie štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času. Z

citovaných ustanovení zákona o HaZZ vyplýva, že zákon oddeľuje vykonávanie štátnej služby hasiča
v rámci služobného času a vykonávanie štátnej služby hasiča v rámci určenej služobnej pohotovosti,
pretože služobná pohotovosť hasiča bezprostredne nadväzuje na služobný čas hasiča. Výsledkom
uvedenej úpravy je záver, že hoci v obidvoch prípadoch ide o výkon štátnej služby hasiča, služobná
pohotovosť hasiča sa nezapočítava do služobného času hasiča. Podľa článku 2 ods. 1 a 2 smernice

2003/88/ES však pracovný čas predstavuje akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa
pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi
predpismi a (alebo) praxou a naproti tomu čas odpočinku je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným
časom, z čoho možno vyvodiť, že čas určenej služobnej pohotovosti hasiča má byť súčasťou služobného
času, pretože nejde o čas odpočinku. Zákon o HaZZ tak jednoznačne v rozpore so smernicou 2003/88/

ES zo služobného (pracovného) času hasiča vyčleňuje čas určenej služobnej pohotovosti. Uvedené
možno dovodiť aj z ustanovenia § 122 ods. 3 zákona o HaZZ, z ktorého tiež vyplýva rozlíšenie,
že ak počas trvania služobnej pohotovosti dôjde k vykonaniu štátnej služby (k výjazdu), až takéto
vykonanie je štátnou službou. Uvedený záver vyplynul aj z vykonaného dokazovania, podľa ktorého
žalobca po zohľadnení času určenej služobnej pohotovosti odpracoval v spornom období priemerne

viac ako 48 hodín týždenne. Smernica 2003/88/ES pritom neumožňuje, aby členské štáty ponechali v
platnosti alebo prijali inú definíciu pojmu „pracovný čas“, ako je definícia uvedená v smernici. Súdny
dvor pritom viackrát rozhodol, že členské štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku
6 písm. b) smernice tak, že uplatnenie tohto nároku pracovníkov na to, aby priemerný týždenný
pracovný čas nepresahoval maximálnu hranicu, budú viazať na nejakú podmienku alebo ho určitým

spôsobom obmedzia. Z uvedeného potom vyplýva záver, že vnútroštátna právna úprava umožňuje
zamestnávateľovinezapočítaťneaktívnučasťslužobnejpohotovostidoslužobnéhočasu(hocipríslušník
je v službe a k dispozícii služobnému úradu) a rozvrhnúť žalobcovi – príslušníkovi HaZZ služobný čas
tak, že tento presiahne maximálnu hranicu stanovenú článkom 6 písm. b) smernice. V tejto súvislosti
potom musel súd konštatovať, že Slovenská republika ako členský štát EÚ v súlade s potrebou

chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov, v tomto prípade príslušníkov HaZZ, neprijala doposiaľ
opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby bol služobný čas príslušníkov HaZZ definovaný
v súlade s pojmom pracovný čas podľa článku 2 smernice a aby nebola prekročená maximálna hranica
priemerného týždenného pracovného času stanovená článkom 6 písm. b) smernice.68. Pokiaľ ide o polemiku strán sporu ohľadne referenčného obdobia, súd má za to, že s poukazom
na ustanovenie § 86 ods. 1 zákona o HaZZ je referenčné obdobie 6 mesiacov. Bez ohľadu na túto

skutočnosť (jeho dĺžku), aj počas referenčného obdobia sú štáty povinné garantovať priemerný 48
hodinový týždenný pracovný čas podľa článku 6 písm. b) smernice. Tento záväzok platí v plnom rozsahu
aj vo vzťahu k referenčnému obdobiu, nakoľko žiadne ustanovenie smernice nespája so zavedením
referenčných období pre štáty možnosť nerešpektovať ich záväzok podľa článku 6 písm. b) smernice.

69. Pokiaľ žalovaný namietal, že žalobca neosvedčil, že by mu vznikol nárok na náhradu škody
žiadnym spôsobom, pričom veľmi nejasným spôsobom stanovil „škodu“, ktorá mu mala vzniknúť
tým, že vykonával nariadenú služobnú pohotovosť, za ktorú bol žalobca v zmysle platnej legislatívy
odmeňovaný, súd uvádza, že zo žaloby je nepochybne zrejmé, že žalobca uplatnil nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy z dôvodu, že u žalobcu došlo v príčinnej súvislosti s porušením práva únie zo
strany žalovaného k vzniku škody v dôsledku zásahu do práva žalobcu na ochranu zdravia a do práva

žalobcu na súkromie a rodinný život. Súd sa v tejto súvislosti nestotožnil ani s námietkou žalovaného o
uplatnení (skrytého) mzdového nároku zo strany žalobcu a nie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy.
V prejednávanom spore nejde o mzdový nárok a žalobca ani netvrdil, že mu nebola vyplatená mzda
(plat). Len zo spôsobu výpočtu nemajetkovej ujmy zo strany žalobcu nemožno automaticky vyvodiť, že
predmetom sporu je mzdový nárok.

70. Súd je toho názoru, že predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú žalobcovi
porušením práva únie boli v danom spore splnené, pričom tieto predpoklady vyplývajú z judikatúry
Súdneho dvora, podľa ktorej štát zodpovedá jednotlivcovi za škodu spôsobenú porušením práva únie,
ak: 1. porušená norma práva únie priznáva právo fyzickým osobám alebo právnickým osobám alebo

zakladápovinnostiprečlenskýštát,2.porušenieprávaúniejedostatočnezávažnéa3.medziporušením
práva únie členským štátom a vznikom škody jednotlivca existuje príčinná súvislosť s tým, že o výške
náhrady škody vždy rozhoduje vnútroštátny súd.

71. Článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES priznáva pracovníkom právo na priemerný týždenný

pracovný čas vrátane nadčasov v rozsahu 48 hodín. Toto ustanovenie smernice má priamy účinok,
keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Ako
bolo uvedené vyššie, ustanovenie článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES nebolo do právneho poriadku
Slovenskej republiky prebraté správne, pretože umožňuje, aby priemerný týždenný pracovný čas
žalobcu vrátane nadčasov presiahol 48 hodín, keď do pracovného času sa v rozpore s článkom 2 ods. 1

smernice žalobcovi nezapočítava čas služobnej pohotovosti, pričom v konaní bolo preukázané listinnými
dôkazmi,ktorévyhotovilzamestnávateľžalobcu,žezažalovanéobdobieopakovanedochádzaloktomu,
že priemerný týždenný služobný čas žalobcu presahoval hranicu 48 hodín.

72. Porušenie čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES vo vzťahu k žalobcovi je zároveň dostatočne závažné,

pretože ide o porušenie jasnej a konkrétnej normy únie, ktorá pokiaľ ide o hornú hranicu priemerného
týždenného pracovného času, neponecháva členským štátom priestor na voľnú úvahu a súčasne ide o
porušenie práva únie, ktoré je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora EÚ (napr. C-429/09).

73. Splnená je aj podmienka príčinnej súvislosti medzi porušením práva únie členským štátom a vznikom

ujmy u jednotlivca, keď v príčinnej súvislosti s porušením práva únie zo strany žalovaného došlo u
žalobcu k vzniku škody (nemajetkovej ujmy) v dôsledku zásahu do jeho práva na ochranu zdravia
(čl. 40 Ústavy Slovenskej republiky), pretože účelom stanovenia maximálneho týždenného pracovného
času bolo podľa odôvodnenia smernice 2003/88/ES zabezpečenie potreby odpočinku, aby pracovník
(žalobca) v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobil úraz sebe ani

spolupracovníkomaleboinýmosobámaabysikrátkodoboalebodlhodobonepoškodilzdravieasúčasne
zásahu do práva žalobcu na súkromie a rodinný život (článok 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky),
pretože musel reálne odpracovať viac, ako bol povinný v zmysle smernice 2003/88/ES, na úkor svojich
blízkych musel tráviť čas v práci a prichádzal o čas, ktorý by chcel a mohol venovať svojim najbližším,
rodine, priateľom, záľubám, resp. iným aktivitám, ktoré nesúvisia s jeho pracovným zaradením.

74. Súd sa nestotožňuje s námietkou žalovaného, že medzi porušením práva únie a vznikom škody
žalobcu nie je príčinná súvislosť, pretože žalobca neupozornil svojho zamestnávateľa na porušovanie
jeho práva a nepožiadal ho o náhradu škody, teda nevyvinul primerané úsilie na zamedzenie vznikuškody. Na postavenie žalobcu ako hasiča sa vzťahuje judikatúra Súdneho dvora EÚ (C-429/09 a
C-445/06), z ktorej vyplýva, že by bolo v rozpore so zásadou efektivity uložiť poškodeným osobám
povinnosť systematicky využívať všetky právne prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, keď by to spôsobilo

nadmerné ťažkosti alebo by to od nich nebolo možné rozumne vyžadovať. Výkon práv priznaných
jednotlivcom priamo uplatniteľnými ustanoveniami práva únie by bol znemožnený alebo nadmerne
sťažený, ak by ich návrhy na náhradu škody založené na porušení práva únie museli byť zamietnuté
alebo čiastočne zamietnuté iba z toho dôvodu, že sa jednotlivci nedomáhali práva, ktoré im priznáva
právo únie a ktoré im vnútroštátny zákon odoprel. Pracovník sa má považovať za slabšiu stranu v

rámci pracovnoprávneho vzťahu, takže je nutné zabrániť tomu, aby ho mal zamestnávateľ možnosť
v jeho právach obmedzovať. Vzhľadom na toto slabšie postavenie môže byť totiž takýto pracovník
odradený od otvoreného uplatňovania svojich práv voči zamestnávateľovi, keďže uplatňovanie týchto
práv ho môže vystaviť opatreniam zamestnávateľa, ktoré môžu mať vplyv na pracovnoprávny vzťah
v neprospech tohto pracovníka. Vo veci ako je vec tohto súdneho sporu, ktorá sa týka porušenia
ustanoveniaprávaúniespriamymúčinkomzostranyzamestnávateľa,vyžadovaniesplneniapodmienky,

aby dotknutí pracovníci najprv požiadali svojho zamestnávateľa o skončenie porušovania práva únie
na účely získania náhrady škody vzniknutej v dôsledku tohto porušenia, by malo za následok, že
orgánom dotknutého členského štátu by sa umožnilo, aby bola povinnosť dbať o dodržovanie takýchto
noriem systematicky prenášaná na jednotlivca, čím sa týmto orgánom môže umožniť, aby boli v prípade
nepodania takejto žiadosti vyňaté z ich dodržovania. Vyžadovanie takejto podmienky by znamenalo

spochybnenie práva na náhradu škody, ktoré má základ v právnom poriadku únie a povinnosti členských
štátov zabezpečiť jeho dodržovanie bez toho, aby ju mohli preniesť na jednotlivcov. Čl. 6 písm.
b) smernice 2003/88/ES teda nevyžaduje, aby dotknutí pracovníci požiadali svojho zamestnávateľa
o dodržovanie minimálnych požiadaviek upravených týmto ustanovením. Za týchto podmienok teda
nemožno považovať za primerané požadovať od žalobcu, ktorému vznikla škoda z dôvodu, že jeho

zamestnávateľ porušil práva priznané článkom 6 písm. b) smernice 2003/88/ES, aby na účely uplatnenia
nároku na získanie náhrady tejto škody najprv vyvíjal iniciatívu vo vzťahu k svojmu zamestnávateľovi.

75. Súd preto dospel k názoru, že boli splnené podmienky na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy
žalobcovi v konkrétnej sume. Smernica 2003/88/ES neobsahuje žiadne ustanovenia o práve na náhradu

škody v prípade jej porušenia. Náhrada škody spôsobená jednotlivcovi porušením práva únie musí byť
primeraná vzniknutej škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu jeho práv. Je na vnútroštátnom
práve členských štátov, aby pri dodržaní zásad rovnocennosti a efektivity určili, či sa náhrada škody musí
poskytnúť vo forme udelenia dodatočného náhradného voľna alebo vo forme finančného odškodnenia
a jednak definovali pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady. Právny poriadok Slovenskej

republiky nemá výslovnú úpravu ohľadne práva jednotlivca na náhradu škody proti štátu spôsobenej
porušením práva únie. Takúto právnu úpravu neobsahuje ani zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov,
pretože podľa tejto úpravy štát v zásade zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom, pričom podľa zákona č. 514/2003 Z. z. za nesprávny úradný

postup sa nepovažuje postup alebo výsledok postupu Národnej rady Slovenskej republiky alebo vlády
Slovenskej republiky pri výkone ich pôsobnosti. Vzhľadom na zistený skutkový stav má ujma žalobcu
najbližšie k zásahu do osobnosti žalobcu (analogicky podľa § 11 až § 13 OZ).

76. Na základe vykonaného dokazovania dospel súd k záveru, že žalobca preukázal spôsobenú ujmu,

pretože z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca v rozpore s článkom 6 písm. b) smernice
2003/88/ES v žalovanom období od augusta 2020 do júna 2023 odpracoval 2003,06 hodín služobnej
pohotovosti (určenej a nariadenej služobnej pohotovosti), ktoré neboli započítané do fondu pracovného
(služobného) času, keď priemerný týždenný pracovný čas žalobcu za celé obdobie predstavoval 53,05
hodín týždenne. Žalobca na preukázanie svojho tvrdenia o počte odpracovaných hodín predložil doklady

od svojho zamestnávateľa, ktoré žalovaný žiadnym spôsobom nespochybnil. Zásah do osobnosti
žalobcu bol tak spôsobený tým, že žalobca v rozhodnom období opakovane pracoval viac ako 48 hodín
priemerne, ale v rozpore s článkom 6 písm. b) smernice v spojení s článkom 2 ods. 1 smernice 2003/88/
ES mu odpracované hodiny služobnej pohotovosti neboli započítané do odpracovaného času.

77. Dokazovaním zároveň bol preukázaný zásah do osobnosti žalobcu, konkrétne do jeho práva na
ochranu zdravia a súčasne do jeho práva na súkromie a rodinný život, pretože musel v skutočnosti
odpracovať viac, ako bol povinný podľa smernice 2003/88/ES, na úkor svojej rodiny musel tráviť čas
v práci a v dôsledku toho prichádzal o čas, ktorý by chcel a mohol venovať svojim najbližším, najmämanželke, deťom, záľubám, či iným aktivitám nesúvisiacim s pracovnou činnosťou, ktoré by prispeli
k jeho relaxácii a psychickej i fyzickej regenerácii. Pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy prihliadol súd
aj na dlhodobé trvanie takéhoto protiprávneho stavu, keď žalobca potvrdil, že v zbore pracuje už 33.

rok, pričom uvedenú situáciu sa aj on osobne snažil riešiť po pracovnej aj odborovej stránke, keďže je
predsedom odborovej organizácie. Súčasný stav podľa jeho vedomostí trvá minimálne od roku 2015.
A hoci bolo prisľúbené riešenie v podobe navyšovania počtu príslušníkov HaZZ tak, aby bolo možné
vytvoriť 4. pracovnú zmenu, k žiadnej náprave neprišlo. Žalobca pritom následkom dlhodobého trvania
takýmto spôsobom nerovnomerného rozvrhnutia pracovného času utrpel ujmu vo svojom súkromnom

živote, keď má menej času pre rodinu, deti, manželku, aj svoje voľnočasové aktivity. Obzvlášť vo vzťahu
k dvom starším dcéram si uvedomuje, že s nimi nemohol stráviť toľko času, ako by si vyžadovali
a ako by aj sám chcem, pričom čas, ktorý takto strávil v práci na úkor svojich detí, mu už nikto a nič
nevráti. Pracovné nasadenie sa negatívne prejavuje aj na žalobcovom zdraví zvýšeným krvným tlakom,
cholesterolom, stresom, poruchami spánku, pričom trpí aj jeho psychika. Počas pracovnej zmeny je stále
v strehu, nakoľko po oznámení výjazdu má jednu minútu na oblečenie a odjazd zásahovým vozidlom.

Rovnako reaguje aj v bežnom živote, keď nevie plnohodnotne spať a reaguje na rôzne podnety. Po
výkone pracovnej pohotovosti sa cíti byť unavený, pociťuje nedostatok regenerácie, ktorý ovplyvňuje aj
jeho súkromný život.

78. Neobstojí ani argument žalovaného, že vznik nemajetkovej ujmy prichádza do úvahy len v

prípade hodín služobnej pohotovosti, ktoré presiahnu hranicu 48 hodín týždenne. V tejto súvislosti
súd poukazuje na právny názor Krajského súdu v Banskej Bystrici vyplývajúci z rozsudku sp. zn.
16Co/11/2022 zo dňa 23.02.2023, podľa ktorého základom sporu totiž nie je vzťah žalobcu a žalovaného
zamestnávateľa, ale vzťah zodpovednosti žalovaného za nemajetkovú ujmu, ktorá vznikla v dôsledku
nesprávnej transpozície smernice o 48 hodinovom pracovnom čase. Práve táto skutočnosť je príčinou,

pre ktorú zamestnávateľ žalobcu vykladá zákon o HaZZ v neprospech žalobcu tak, že odslúžená
služobná pohotovosť nie je vykazovaná ako odpracovaný čas. Preto z hľadiska formálne vykazovaného
počtu odpracovaných hodín nedochádza k prekročeniu 48 hodinového týždenného pracovného času
a služobná pohotovosť sa síce započítava do štátnej služby, ale nie je započítaná do služobného
pracovného času.

79. Súd nesúhlasí s námietkou žalovaného, že neboli splnené podmienky pre uplatnenie nároku na
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 OZ, podľa ktorého možno žiadať peňažné
odškodnenie len vtedy, ak nie je postačujúce zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 OZ a neoprávneným
zásahom bola v značnej miere znížená dôstojnosť, resp. vážnosť žalobcu v spoločnosti. Vzhľadom

na povahu osobnostných práv, ktoré boli v tomto prípade porušené (právo na ochranu zdravia, právo
na súkromie) a jeho okolnosti nemožno podmieňovať uplatnenie peňažnej satisfakcie požadovaním
následku, ktorým je zníženie dôstojnosti, resp. vážnosti žalobcu v spoločnosti. Občianskoprávne
následky ochrany osobnosti uvedené v § 13 ods. 1 a 2 OZ sú uvedené len príkladmo, právna úprava
nevylučuje, aby fyzická osoba použila aj iné prostriedky ochrany. Z ustanovenia § 13 ods. 1 OZ vyplýva,

že fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov, aby boli
odstránené následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie, pričom týmto
zadosťučinením sa rozumie morálna satisfakcia. Peňažná satisfakcia prichádza do úvahy tam, kde by
sa satisfakcia podľa § 13 ods. 1 OZ nejavila ako postačujúca.

80. Vychádzajúc z povahy porušeného práva a okolností, za ktorých k porušeniu došlo (t.j. žalovaný
ako členský štát Európskej únie neprijal opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby nebola
prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času podľa článku 6 písm. b)
smernice 2003/88/ES) je dôvodný záver, že žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu, ani
žaloba na odstránenie trvajúcich následkov nie je na mieste vzhľadom na subjekt zodpovednosti

za neoprávnený zásah (štát). Rovnako neprichádza do úvahy ani morálna satisfakcia, ktorou sa
podľa súdnej praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie, odvolanie výrokov a podobne. Uvedené
prostriedky nápravy podľa § 13 ods. 1 OZ za takýchto okolností strácajú svoju účinnosť a funkčnosť
a v takomto nemožno vylúčiť možnosť bez ďalšieho uplatniť finančné zadosťučinenie. Aj z formulácie
§ 13 ods. 2 OZ vyplýva, že zníženie dôstojnosti a vážnosti fyzickej osoby v spoločnosti nie je jediným

príkladom, kedy fyzickej osobe môže vzniknúť právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

81. Neobstojí ani argumentácia žalovaného, že pokiaľ nie je nariadený služobný zásah, môže žalobca
počas služobnej pohotovosti odpočívať alebo sa venovať inej činnosti, má vymedzený priestor naodpočinok (spánok) a nevyžaduje sa jeho aktívna činnosť, keďže žalobca vykonáva službu na mieste
určenom zamestnávateľom (služobný úrad), musí byť fyzicky prítomný v budove hasičskej stanice, ktorú
nemôže opustiť, musí byť ustrojený a pripravený do jednej minúty od ohlásenia vykonať výjazd. Teda

bez ohľadu na to, že nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti a
má vytvorené podmienky na oddych, resp. spánok, musí byť plne k dispozícii a pripravený okamžite
plniť svoje povinnosti. Žalobca je oddelený od svojho vlastného sociálneho súkromného prostredia a
rodinných a spoločenských väzieb a jeho možnosť organizovať si svoj súkromný čas a program, venovať
sa svojim vlastným potrebám, je prakticky vylúčená a právo na odpočinok žalobcu je permanentne

niekoľko rokov porušované, hoci žalobca plní v spoločnosti veľmi zodpovedné úlohy, ktoré neraz
vyžadujú aj nasadenie vlastného života, preto je dôležité, aby mal možnosť si po práci odpočinúť,
venovať sa svojej rodine, koníčkom, či aktivitám, ktoré nesúvisia s výkonom jeho povolania.

82. Pokiaľ si žalobca uplatňuje svoj nárok za použitia analógie § 11 a 13 OZ, súd aplikáciu
ustanovení o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy priznanej fyzickým osobám v prípade zásahu

do ich osobnostných práv považoval za správny, nakoľko žalobca aj svojou výpoveďou v spojení
s listinnými dôkazmi preukázal, že pri takomto rozvrhnutí pracovného času, ktorý je v rozpore s právom
EÚ, prichádza o voľný čas, ktorý by inak mohol venovať svojej rodine, rozvoju priateľských vzťahov,
psychickej a fyzickej relaxácii. Súd zdôrazňuje, že žalobca sa podanou žalobou domáha náhrady škody
vo forme nemajetkovej ujmy vyčíslenej podľa počtu hodín služobnej pohotovosti, ktoré reálne odslúžil

a ktoré mu neboli započítané do služobného času. Nežaluje teda nemajetkovú ujmu vyčíslenú za
presný počet odpracovaných hodín nad 48 hodín týždenne. Za primeranú náhradu považuje finančné
odškodnenie rovnajúce sa odmene, ktorú mu priznáva zákon o HaZZ ako pri nariadenej služobnej
pohotovosti. Takto stanovený postup žalobcu pri výpočte náhrady škody súd považoval za primeraný
charakteru a spôsobu, akým k zásahu došlo, ako aj k následnom na jeho živote, a to vo väzbe na

porovnateľné kritérium ceny práce, z ktorého vychádzal žalobca.

83. Záverom súd dodáva, že má vedomosť o rozhodovacej činnosti, či už súdov prvej inštancie, ako aj
súdov odvolacích, pričom táto rozhodovacia činnosť v jednotlivých prípadoch (obdobných ako prípad
v tejto veci) je rozličná, keď niektoré rozhodnutia sa stotožňujú s výškou nemajetkovej ujmy, ktorá

je odvodzovaná od počtu hodín pracovnej pohotovosti, ktorá nie je započítaná do pracovného času,
niektoré súdy pri úvahe o výške nemajetkovej ujmy vychádzajú zo skutočnosti, koľko hodín pracovnej
pohotovosti, ktorá bezprostredne nadväzovala na pracovný čas hasiča, bolo v rozhodnom období nad
rozsah 48 hodín a niektoré súdy výšku nemajetkovej ujmy priznávajú na základe voľnej úvahy, neberúc
do úvahy ani počet odpracovaných hodín pracovnej pohotovosti, ktorý sa nezapočítava do pracovného

času hasiča, resp. ktorý presahuje hranicu 48 hodín pracovného času v týždni. Súd si však osvojil pri
rozhodnutí vo veci spôsob výpočtu náhrady škody ako nemajetkovej ujmy uvedenej žalobcom v žalobe,
považoval ho za primeraný, aj s poukazom na zásah do jeho rodinného života, jeho súkromia a mal
za to, že vypočítaná suma zodpovedá odmene, ktorú by žalobca dosiahol, pokiaľ by sa pohotovosť
započítavala do fondu pracovného času. Súd je toho názoru, že žalobca si výšku nemajetkovej ujmy

určil spôsobom najbližšie vypočítateľným v zmysle ustanovení zákona o HaZZ. Reálne teda vyčíslil
sadzbu za služobnú pohotovosť, ktorú v žalovanom období vykonával a ktorá mu nebola vyplatená. Súd
sa s takýmto vyčíslením stotožnil, nakoľko mal za to, že uplatnená nemajetková ujma má najbližšie k
náhrade škody v dôsledku konštatovaného porušenia práva. Jej výpočet je možné považovať za sumu,
ktorá je primeranou výškou nemajetkovej ujmy, ktorá žalobcovi vznikla, pretože spĺňa odškodňovaciu

funkciu a súčasne nie je sumou neprimerane vysokou za obdobie, za ktoré trvalo porušovanie práva
žalobcu. Počas trojročného obdobia, ktorého sa tento spor týka, žalobca odpracoval 2003,06 hodín
služobnej pohotovosti, ktorá mu nebola započítaná do pracovného času, čo predstavuje nemajetkovú
ujmu v sume 3,94 Eur za hodinu (7.888,24 Eur : 2003,06 hodín), ktorú musel v rámci služobnej
pohotovosti nezahrnutej do pracovného času stráviť v práci a nemohol sa venovať rodine, priateľom,

svojim koníčkom, či odpočinku.

84. Pri určení výšky nemajetkovej ujmy vychádzal súd aj z právoplatných rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky v skutkovo a právne porovnateľných veciach, pričom príkladmo poukazuje napríklad na tieto
rozhodnutia:

- rozsudok Okresného súdu Zvolen sp. zn. 12C/15/2021 v spojení s rozsudkom Krajského súdu
v Banskej Bystrici sp. zn. 14Co/36/2022 (priznaná suma 6.167,21 Eur),
- rozsudok Okresného súdu Zvolen sp. zn. 19C/14/2021 v spojení s rozsudkom Krajského súdu
v Banskej Bystrici sp. zn. 16Co/46/2022 (priznaná suma 5.520,77 Eur),- rozsudok Okresného súdu Zvolen sp. zn. 16C/3/2023 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej
Bystrici sp. zn. 11Co/66/2022 (priznaná suma 5.279,95 Eur),
- rozsudok Okresného súdu Zvolen sp. zn. 16C/7/2023 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej

Bystrici sp. zn. 11Co/78/2023 (priznaná suma 6.435,23 Eur),
- rozsudok Okresného súdu Zvolen sp. zn. 16C/6/2023 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej
Bystrici sp. zn. 14Co/88/2023 (priznaná suma 6.265,33 Eur),
- rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 20C/77/2022 v spojení s rozsudkom Krajského súdu
v Banskej Bystrici sp. zn. 13Co/61/2023 (priznaná suma 5.543,76 Eur),

- rozsudok Okresného súdu Zvolen sp. zn. 18C/15/2021 v spojení s rozsudkom Krajského súdu
v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co/59/2022 (priznaná suma 3.879,45 Eur),
- rozsudok Okresného súdu Zvolen sp. zn. 17C/15/2021 v spojení s rozsudkom Krajského súdu
v Banskej Bystrici sp. zn. 14Co/34/2022 (priznaná suma 4.196,09 Eur),
- rozsudok Okresného súdu Zvolen sp. zn. 13C/17/2021 v spojení s rozsudkom Krajského súdu
v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co/16/2022 (priznaná suma 5.160,35 Eur),

- rozsudok Okresného súdu Zvolen sp. zn. 19C/13/2021 v spojení s rozsudkom Krajského súdu
v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co/47/2022 (priznaná suma 3.758,36 Eur),
- rozsudok Okresného súdu Zvolen sp. zn. 18C/14/2021 v spojení s rozsudkom Krajského súdu
v Banskej Bystrici sp. zn. 16Co/26/2022 (priznaná suma 4.335,71 Eur),
- rozsudok Okresného súdu Zvolen sp. zn. 8C/15/2021 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej

Bystrici sp. zn. 16Co/11/2022 (priznaná suma 4.965,- Eur),
- rozsudok Okresného súdu Zvolen sp. zn. 17C/17/2021 v spojení s rozsudkom Krajského súdu
v Banskej Bystrici sp. zn. 16Co/36/2022 (priznaná suma 4.629,59 Eur),
- rozsudok Okresného súdu Zvolen sp. zn. 14C/16/2021 v spojení s rozsudkom Krajského súdu
v Banskej Bystrici sp. zn. 16Co/53/2022 (priznaná suma 4.169,77 Eur),

- rozsudok Okresného súdu Zvolen sp. zn. 10C/15/2021 v spojení s rozsudkom Krajského súdu
v Banskej Bystrici sp. zn. 11Co/48/2022 (priznaná suma 5.642,41 Eur),
- rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 18C/38/2022 v spojení s rozsudkom Krajského súdu
v Banskej Bystrici sp. zn. 11Co/53/2022 (priznaná suma 6.404,56 Eur),
- rozsudok Okresného súdu Zvolen sp. zn. 7C/4/2023 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej

Bystrici sp. zn. 11Co/67/2022 (priznaná suma 5.334,42 Eur),
- rozsudok Okresného súdu Zvolen sp. zn. 15C/15/2021 v spojení s rozsudkom Krajského súdu
v Banskej Bystrici sp. zn. 16Co/82/2022 (priznaná suma 3.998,69 Eur),
- rozsudok Okresného súdu Zvolen sp. zn. 17C/16/2021 v spojení s rozsudkom Krajského súdu
v Banskej Bystrici sp. zn. 14Co/65/2023 (priznaná suma 6.506,40 Eur).

85. Vzhľadom na špecifickosť zásahu do práv žalobcu v dôsledku porušenia práva únie a trvanie
zásahu nepovažuje súd za vhodné porovnanie s inými prípadmi zásahu, ako to navrhoval žalovaný
(napr. náhrada nemajetkovej ujmy pozostalých príbuzných, príp. náhrady priznávané obetiam trestných
činov). Aj v tejto súvislosti však možno konštatovať, že žalobcovi priznaná náhrada nemajetkovej ujmy

neprevyšuje náhrady priznávané v takýchto prípadoch.

86. Z vyššie uvedených dôvodov preto súd žalobe žalobcu v celom rozsahu vyhovel a žalobcovi priznal
náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 7.888,24 Eur.

87. Pokiaľ ide o posúdenie námietky premlčania, súd poznamenáva, že právo na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch je právo majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje vo všeobecnej 3-ročnej premlčacej
dobe v zmysle § 101 OZ. Počiatok plynutia všeobecnej 3-ročnej premlčacej doby pri náhrade za
nemateriálnu ujmu je podľa § 101 OZ viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu
objektívne spôsobilému porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. K nemajetkovej ujme

žalobcu dochádzalo osobitne v tých mesiacoch, v ktorých nebol dodržaný limit pracovného času
podľa článku 6 písm. b) smernice a v priamej príčinnej súvislosti s ktorým porušením smernice potom
boli porušené osobnostné práva žalobcu, pričom následne – v nasledujúcich mesiacoch (ku dňu
splatnosti mzdy, t.j. vždy 10. deň nasledujúceho mesiaca) táto ujma nebola zo strany žalovaného
kompenzovaná v služobnom plate žalobcu. Žalobca si predmetné nároky uplatnil až počnúc splatnosťou

mzdy za august 2020, ktorá bola 10.09.2020 – žaloba bola pritom na súde podaná dňa 04.09.2023,
čo znamená, že jednotlivé nároky žalobcu premlčané nie sú. Na podporu záverov o dĺžke a plynutí
premlčacej doby ohľadne peňažného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy súd poukazuje napríklad na
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 265/2009 zo dňa 17.02.2011, rozsudokNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 194/2011 zo dňa 27.11.2012 uverejnený v Zbierke
stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 4/2014 pod č. R 58/2017.

88. Podľa § 232 ods. 3 CSP, lehota na plnenie je tri dni a plynie od právoplatnosti rozsudku. Súd môže
v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu.

89. Pokiaľ žalovaný žiadal o určenie dlhšej paričnej lehoty s ohľadom na nároky súvisiace
s vnútroorganizačnými postupmi žalovaného pri zadávaní pokynu na realizáciu úhrady žalobcovi

priznanej sumy, súd na takéto predĺženie nevidel dôvod. Lehotu troch od právoplatnosti rozsudku
považoval súd za dostatočnú aj vzhľadom na množstvo konaní, ktoré sú od roku 2015 vedené na
všeobecných súdoch v rámci celej Slovenskej republiky a v ktorých je žalovanému ukladaná povinnosť
plniť titulom náhrady nemajetkovej ujmy, preto je súd toho názoru, že žalovaný by sa mal vedieť na
riadne splnenie tejto povinnosti adekvátne pripraviť.

90. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

91. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

92. Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do
60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.

93. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. Žalobca

mal v spore plný úspech, preto má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

94. O výške náhrady trov konania žalobcu rozhodne súd po právoplatnosti rozsudku samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

Poučenie:

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré sa podáva v lehote 15 dní odo
dňa doručenia písomného vyhotovenia rozhodnutia, prostredníctvom Okresného súdu Lučenec, Ulica
Dr. Herza 14, 984 37 Lučenec na Krajský súd v Banskej Bystrici, a to písomne.

Podľa § 363 CSP, v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § 364 CSP, rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty
na podanie odvolania.

Podľa § 365 ods. 1 CSP, odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 CSP, odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že
právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu

uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.Podľa § 365 ods. 3 CSP, odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do
uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podľa § 366 CSP, prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,

c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (Exekučný poriadok).