Uznesenie – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam… ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, May 29, 2024

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/23/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6121414389
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 05. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Duman
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2024:6121414389.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom zo sudcov – predsedu: JUDr. Peter Duman a členiek: Mgr.
Lucia Mizerová a JUDr. Erika Tischlerová, v sporovej veci žalobcu: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, D. XXXX/
X, E., zast.: JUDr. Milan Švec, advokát v Bratislave, proti žalovaným: 1. F. G. H., nar. XX.XX.XXXX a 2.
B. H., nar. XX.XX.XXXX, obaja I. XXX/X, E., obaja zast.: JUDr. Zuzana Falisová, advokátka v Banskej
Bystrici, o náhradu za užívanie spoluvlastníckeho podielu, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného

súdu Dunajská Streda z 16.11.2022, č. k. 7C/44/2021–284, takto

r o z h o d o l :

Napadnutý rozsudok sa zrušuje a vec sa vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

– 10 – 11Co/23/2023

Krajský súd 11Co/23/2023--
v Trnave IČS: 2520200834
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu (výrok I), ktorou sa žalobca domáhal
voči žalovaným sumy 4 320 € z dôvodu, že žalovaní užívajú ich spoločnú vec bezodplatne a nad rámec,
ktorý zodpovedá spoluvlastníckemu podielu žalovaných, a žalovaným priznal proti žalobcovi nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok II).

2. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil skutkový stav takto:

3. Žalobca a žalovaní sú podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností (rodinného domu s pozemkom
a záhradou) vedených Okresným úradom Dunajská Streda, katastrálnym odborom na LV č. XXX
v kat. úz. J.. Z listu vlastníctva (ďalej len „LV“) vyhotoveného dňa 08.02.2018 (č. l. 43) vyplývajú

spoluvlastnícke podiely pre žalobcu v 5/8 a pre žalovaných spoločne v 3/8. Žalobca nadobudol podiel
na nehnuteľnostiach kúpnou zmluvou v roku 2017, pôvodnými spoluvlastníkmi jeho podielu boli od roku
1993 podľa výpisu z LV zo dňa 11.01.2008 (č. l. 123) jeho rodičia. Podľa znaleckého posudku Ing. Jozefa
Tašára č. 16/2018 (č. l. 11), vyhotoveného pre účely rozdelenia veci a vyporiadania spoluvlastníckych
podielov k nehnuteľnosti, má rodinný dom dve bytové jednotky, s menšími rozdielmi vo vnútornom
vybavení, so samostatnými vchodmi z prednej a zadnej časti domu, každá z bytových jednotiek zaberá

časť zastavanej plochy na 1. podlaží a časť podkrovia, vzájomne nie sú prevádzkovo prepojené. Predný
byt s podlahovou plochou 84,30 m2 užívajú žalovaní, zadný byt s podlahovou plochou 74,22 m2 je
vyhradený žalobcovi. Listom z 12.05.2020 žalobca vyzval žalovaných na uvoľnenie priestorov v takej
podobe, aby mohol užívať nehnuteľnosť v pomere, ktorý zodpovedá veľkosti jeho spoluvlastníckeho
podielu. Žalovaní na to reagovali listom z 12.06.2020 s tým, že na stavbe nehnuteľnosti od roku 1992 sa
podieľali obaja spoluvlastníci, a to žalovaní a rodičia žalobcu rovnakým dielom a obe strany investovali

do stavby nehnuteľnosti polovicu potrebnej finančnej čiastky. Rozdelenie užívania nehnuteľnosti bolo
navrhnuté matkou žalobcu ako majoritnou majiteľkou pred dvadsiatimi rokmi a žalovaní na základevzájomnej dohody obývajú a využívajú nehnuteľnosť od roku 2000. Za nehnuteľnosť platia žalovaní od
roku 2002 poistenie nehnuteľnosti, čo predstavuje do roku 2019 celkom 1 511,50 €. Žalobca odpovedal
listom z 09.07.2020, že nedisponuje presnými informáciami kto, akým spôsobom a akými financiami

sa podieľal na stavbe nehnuteľností, v čase jej výstavby mal päť rokov, z ústne vypovedaných údajov
bývalých spoluvlastníkov (vrátane žalovaných) disponuje informáciou, že nehnuteľnosť bola na základe
dohody bývalých spoluvlastníkov užívaná spôsobom, akým ju žalovaní užívajú teraz. Opätovne žiadal
žalovaných, aby uvoľnili priestory, ktoré neoprávnene užívajú tak, aby mohol riadne vykonávať svoje
užívacie právo a v miere zodpovedajúcej jeho spoluvlastníckemu podielu. V závere uviedol, že nemá

už záujem byť spoluvlastníkom nehnuteľnosti, a preto navrhuje dohodu na zrušení spoluvlastníctva
a rozdelení nehnuteľnosti, rešpektujúc pritom veľkosť spoluvlastníckych podielov s poukazom na
znalecký posudok Ing. Tašára. Navrhol rozdelenie veci, prípadne kúpu jeho podielu žalovanými alebo
predaj ich podielu žalobcovi. Listom zo dňa 14.06.2021 žalobca opäť vyzval žalovaných na uvoľnenie
priestorov, ktoré neoprávnene užívajú a uplatnil si voči nim nárok na náhrade za užívanie priestorov
za uplynulých je 12 mesiacov, počas ktorých nehnuteľnosť užívali nad mieru spoluvlastníckeho podielu

(o 24,32 m2 viac) v sume 180 € mesačne. (č. l. 65 až 87). Žalobca na pojednávaní uviedol, že
pôvodne nehnuteľnosť vlastnili jeho matka a jeho strýko, ktorý sa však sťahoval do zahraničia a vtedy
obaja darovali na nehnuteľnostiach žalovaným nejaký podiel, žalovaní boli rodinní priatelia. Neskôr
však medzi nimi vznikali spory, z ktorého dôvodu bol časom na nehnuteľnosti vystavaný aj plot aj
priečky. Medzičasom matka žalobcu zomrela, jej podiel prevzal otec žalobcu, od ktorého žalobca podiel

kúpil, čo odôvodnil tým, že má k nehnuteľnosti silný citový vzťah a chcel sa stať aspoň sčasti jej
vlastníkom. Na nehnuteľnosti istý čas vyrastal, v minulosti chodili na ňu na výlety, počas výstavby inej
nehnuteľnosti sa na spornej nehnuteľnosti zdržiavali asi 5 až 7 rokov. Žalovaní nehnuteľnosť užívali
v tom čase v rovnakom rozsahu, ako v súčasnosti. V súbežne prebiehajúcom konaní o zrušenie a
vyporiadanie podielového spoluvlastníctva (19C/21/2020) pôvodne navrhol reálnu deľbu nehnuteľnosti;

pretožetániejedobremožná,navrhol,prevzatienehnuteľnostidojehovýlučnéhovlastníctvazanáhradu
žalovaným. Ďalej uviedol, že sporná nehnuteľnosť nie sú dva byty, ide o jeden dom s jednotným
užívaním. Žalovaní dlhodobo a trvalo na nehnuteľnosti bývajú, nebola tu žiadna dohoda o rozdelení
nehnuteľností na dve strany. Vzťahy medzi spoluvlastníkmi boli pôvodne dobré a zhoršili sa časom,
na základe čoho žalovaní vybudovali priečky, čím prevzali do užívania väčší rozsah, než im prináleží

na podiele s výhodou schodiska. Žalobca sa dlhodobo domáha užívania nehnuteľnosti podľa podielov
spoluvlastníkov, žalovaným ponúkol niekoľko alternatív riešenia, žalovaní nič neprijali. Žalovaná 2
uviedla, že išlo pôvodne o starý rozpadávajúci sa dom, rodičia žalobcu im v roku 1992 ponúkli, že by
spoločne nehnuteľnosť zrekonštruovali. Tak na základe toho dostali 1/8 podielu a následne prevzali aj
polovicu podielu strýka žalobcu. Projekt bol schválený oboma stranami, všetko v rámci výstavby platili na

polovicu, v tom čase nijakým spôsobom neriešili výmeru. V roku 2009 nehnuteľnosť rozdelili dohodou.
Žalovaní ďalej uviedli, že v rámci procesu zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva navrhli
päť alternatívnych riešení, ani jedno nebolo zo strany žalobcu prijaté. Odkázali na geometrický plán z
roku 2000, podľa ktorého došlo k rozdeleniu nehnuteľnosti, v ktorom je zakreslený na zadnej strane
nehnuteľnosti aj prístavok, ten však v skutočnosti už neexistuje, a preto sa výmera javí inak, než bola

braná na zreteľ pri rozdelení nehnuteľnosti. Opakovane navrhli odopretie právnej ochrany uplatnenému
nároku pre rozpor s dobrými mravmi.

4. Súd prvej inštancie právne posúdil zistený skutkový stav podľa § 3 ods. 1, § 123, § 136 ods. 1, § 137
ods. 1 a § 139 ods. 2 a § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) takto:

5. Podielový spoluvlastník môže svoj nárok na náhradu za užívanie rodinného domu druhým
spoluvlastníkom oprieť o ustanovenie § 123, § 137 ods. 1 a § 139 OZ, a nie o ustanovenie §
451 a nasl. OZ. [Z III (s. 281 a 282)] Ak jeden zo spoluvlastníkov, v rozpore s dohodou a proti
vôli ostatných spoluvlastníkov, sám užíva predmet spoluvlastníctva, musí ostatným spoluvlastníkom

poskytnúť náhradu. Náhrada sa v takomto prípade určí odo dňa, keď došlo k porušeniu dohody,
ktorá predtým upravovala spoločné užívanie nehnuteľnosti. Nedodržaním dohody o užívaní predmetu
spoluvlastníctva sa nič nemení na existencii spoluvlastníckeho vzťahu. [Z IV (s. 481)] Podľa § 3 ods. 1
OZ výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu
zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Definícia

dobrých mravov nie je nikde normatívne upravená. Pojmom dobré mravy možno rozumieť pravidlá
morálneho charakteru, aj keď za určitých okolností môžu nadobudnúť povahu právnej normy. Ak tieto
zásady premietneme do vzájomného vzťahu subjektov občianskeho práva, ide o elementárnu slušnosť,
vzájomné rešpektovanie sa a potrebnú mieru tolerancie, a to všetko v spoločensky vhodnej miere aúnosnosti. V literatúre a judikatúre možno nájsť viaceré definície dobrých mravov. Ide najmä o základné,
všeobecné uznávané a v spoločnosti panujúce morálne zásady, ktoré sa týkajú vzťahov a konania medzi
ľuďmi. Najvyšší súd SR definoval dobré mravy ako obvyklé, poctivé a spravodlivé správanie sa, ktoré

zodpovedá základným, v spoločnosti prevládajúcim morálnym zásadám (R 5/2009). Nie je vylúčené, že
aj výkon práva zodpovedajúci zákonu, môže byť posúdený v rozpore s dobrými mravmi a že mu preto
bude súdom odopretá právna ochrana. Postup súdu podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka má miesto
iba vo výnimočných situáciách, keď k výkonu práva založeného zákonom dochádza z iných dôvodov,
než je dosiahnutie hospodárskych cieľov alebo uspokojenie iných potrieb, kedy hlavným alebo aspoň

prevažujúcim motívom je úmysel poškodiť alebo znevýhodniť povinnú osobu (tzv. šikanózny výkon
práva), príp. kedy je zrejmé, že výkon práva vedie k neprijateľným dôsledkom prejavujúcimi sa ako vo
vzťahu medzi účastníkmi, tak na postavení niektorého z nich navonok (por. rozsudok Najvyššieho súdu
ČR z 29.03.2001, sp. zn. 25 Cdo 2895/99) Vyhodnotením vykonaného dokazovania súd dospel k záveru,
že nárok žalobcu na náhradu za užívanie spoločnej nehnuteľnosti žalovanými nad rámec ich podielu
nie je dôvodný. V spore bolo jednoznačne preukázané, že žalovaní užívajú spoločnú nehnuteľnosť v

súčasnosti v rozsahu, ako bol dojednaný s právnymi predchodcami žalobcu, už viac ako 20 rokov a
tento spôsob a rozsah užívania bol právnymi predchodcami žalobcu tolerovaný. Pokiaľ žalobca ako
nový spoluvlastník mal záujem rozsah užívania zmeniť, tu súd pripomenul, že podiely spoluvlastníkov sú
ideálne a nie je možné, aby sa niektorý zo spoluvlastníkov rozhodol, že mu na jeho podiele patria napr.
práve schody, alebo iná konkrétna časť predmetu spoluvlastníctva, to je už potom otázka reálnej deľby

prizrušeníspoluvlastníctvaakojednejzforiemjehovyporiadania.Spoluvlastníckypodielneznamená,že
vlastnícke právo spoluvlastníka sa vzťahuje na určitú časť nehnuteľnosti, ktorá je v spoluvlastníctve, ale
je iba číselným vyjadrením právneho postavenia spoluvlastníka k ostatným spoluvlastníkom a znamená
mieru, akou sa spoluvlastníci podieľajú na právach a povinnostiach vyplývajúcich zo spoluvlastníctva k
spoločnej veci, na užívaní spoločnej veci a pod. (R 19/1967) V správaní žalobcu voči žalovaným súd

vzhliadol úmysel poškodiť žalovaných, keď mu musí byť známe, ide o osoby v dôchodkovom veku,
so zdravotnými ťažkosťami, dlhodobo žijúcimi na nehnuteľnosti, bez úspor odkázanými na bývanie v
predmetnejnehnuteľnosti.Intenzitoukorešpondencievyvíjanejzostranyžalobcunadocieleniemožnosti
užívania časti nehnuteľnosti (list z júla 2020 a následne až list z júna 2021) nepreukázal žalobca vážny
záujem o faktické užívanie nehnuteľnosti, o ktorej tvrdí, že má k nej silný citový vzťah, keď navyše v júli

2020 podal žalobu o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva. Na základe uvedeného súd
žalobu z dôvodu výkonu práva v rozpore s dobrými mravmi zamietol. Žalovaným ako úspešnej strane
sporu priznal podľa § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP nárok na náhradu trov voči žalobcovi v plnom
rozsahu.

6. Včasným odvolaním sa žalobca domáhal zmeny napadnutého rozsudku tak, že odvolací súd žalobe
vyhovie, alebo zrušenia napadnutého rozsudku a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie. Prvoinštančný súd sa vôbec v napadnutom rozsudku a ani priamo na pojednávaní
nevysporiadal s dôvodom, prečo by žalobca mal znášať protizákonné konanie žalovaných, u ktorých
je preukázané užívanie nehnuteľností nad rámec veľkosti ich spoluvlastníckeho podielu. Odkázal na

rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 25 Cdo 2616/99. V odôvodnení napadnutého
rozsudku sa súd s finančným nárokom žalobcu nevysporiadal, pričom išlo o samotnú podstatu a titul
podanej žaloby. Súd sa namiesto toho v rozsudku zaoberal spôsobom užívania nehnuteľnosti, čo vôbec
nebolo predmetom uvedeného konania. Žalovaní vedeli, že sú podielovými spoluvlastníkmi ideálneho
spoluvlastníckehopodielunanehnuteľnostiaajto,akájeveľkosťichspoluvlastníckehopodielu.Zároveň

si boli vedomí, že nehnuteľnosť užívajú nad rámec veľkosti ich spoluvlastníckeho podielu. Napriek
tomu žalobcu poškodili a poškodzujú tým, že oddelili obytné priestory a užívajú ich výlučne a to nad
rámec svojho podielu. Toto konanie žalovaných je v rozpore so zákonom a ide o za hrubé porušovanie
dobrých mravov, na čo však súd v rozsudku žiadnym spôsobom neprihliadal. Po tom, čo žalovaní
zistili, že ich pokus o nadobudnutie časti nehnuteľnosti do výlučného vlastníctva prostredníctvom

inštitútu vydržania bol neúspešný, pokúsili sa dosiahnuť rovnaký cieľ tvrdením existencie dohody s
bývalou spoluvlastníčkou o rozdelení a užívaní nehnuteľnosti. Žalovaní tvrdili, že dohoda o užívaní
a vyporiadaní bola údajne uzavretá ústne s predchádzajúcou spoluvlastníčkou nehnuteľnosti (matkou
žalobcu), pričom neuviedli žiaden konkrétny obsah tejto dohody a ničím nepreukázali počas celého
konania jej existenciu. Predmetná dohoda neexistovala a obsah uvedenej domnelej dohody žalobca

spochybňoval. Súd napriek tomu založil svoj záver, že nárok žalobcu nie je dôvodný, práve na existencii
domnelej dohody, ktorej existencia nebola preukázaná a jej obsah bol nejasný a nepreukázaný. Súd
tým priamo v napadnutom rozsudku protirečí svojmu vlastnému konaniu dňa 15.06.2022, keď ustálil, že
nárok na náhradu je oprávnený a uložil stranám doložiť potvrdeniami realitných kancelárii dôvodnosťjeho výšky. Dodal, že predchádzajúca spoluvlastníčka zomrela v roku 2015 a momentom jej smrti by
predmetná domnelá dohoda zanikla. Preto, pokiaľ by aj nejaká dohoda v minulosti so spoluvlastníčkou
existovala, nie je pre žalobcu žiadnym spôsobom záväzná. Súd vo svojom písomnom odôvodnení tvrdí,

že mal za jednoznačne preukázané, že užívajú nehnuteľnosť v rozsahu, ako bol dojednaný s právnymi
predchodcami žalobcu a že právny predchodcovia žalobcu spôsob užívania tolerovali. Súd sa ale v
rozsudku ani na pojednávaní nevysporiadal so skutočnosťou, že aktuálnym majoritným spoluvlastníkom
je už od roku 2017 žalobca. Žalobca ako nový spoluvlastník výslovne nesúhlasil s tým, aby nemohol
užívať nehnuteľnosť v rozsahu, v akom mu to priznáva zákon a odmieta „tolerovať“ nezákonný stav

výlučného užívania častí nehnuteľností žalovanými nad rámec veľkosti ich spoluvlastníckeho podielu.
Práve žalovaní sa dopúšťajú protizákonného konania v rozpore s dobrými mravmi, keď reálne zabraňujú
žalobcovi užívať nehnuteľnosť v rozsahu spoluvlastníckeho podielu a fyzicky bránia žalobcovi využívať
priestory kúpeľne na prízemí domu, schodisko, priestor okolo schodiska a sklad na priedomí domu.
Súd neodôvodňuje, prečo je žalovaný nárok nedôvodný. Odvoláva sa na inštitút dobrých mravov a
na to, že žalobca mal konať v rozpore s dobrými mravmi, čo však nezakladá nedôvodnosť žaloby.

Vzhľadom na skutočnosť, že súd vo svojom rozsudku žiadnym spôsobom neopisuje úvahy, na základe
ktorých dospel k tomu, že žalovaný nárok mal byť nedôvodný, žalobca považuje predmetný rozsudok za
nepreskúmateľný a v rozpore so zákonom. V rozsudku súd konštatuje, že v správaní žalobcu vzhliadol
úmysel poškodiť žalovaných, z dôvodu že ide o osoby v dôchodkovom veku, bez úspor a odkázanými
na bývanie v predmetnej nehnuteľnosti. Súd uvedeným dospel k nesprávnym záverom na základe

skutočností, ktoré sa ani neprejednávali a neboli žiadnym spôsobom dokázané. Žalobcovi je známe, že
žalovaní dosiahli dôchodkový vek, ide o objektívny fakt. Žalobcovi je aj riadne známe to, že žalovaní
dlhodobo žijú v danej nehnuteľnosti. Žalobca to vie aj na základe toho, že sám nehnuteľnosť dlhoročne
obýva a že ju v dôsledku protizákonného konania žalovaných nemôže riadne užívať tak, ako má zákonný
nárok. Žalobca však nemá žiadnu vedomosť o zdravotnom stave žalovaných a túto vedomosť nemá ani

odkiaľ vedieť súd. Zdravotný stav žalovaných nebol žiadnym spôsobom prejednávaný a ani dokazovaný
a je bezpredmetný. Žalobca rovnako nedisponuje informáciou, že by mali byť žalovaní bez úspor.
Žalovaní nikdy nedoložili do spisovej dokumentácie majetkové priznanie, daňové priznanie, výpisy z
účtov alebo inú dokumentáciu, ktorá by potvrdzovala nemajetnosť žalovaných. Okrem toho, že žalobca
nemá odkiaľ vedieť, že by malo ísť o osoby bez úspor, túto informáciu nemal odkiaľ vedieť ani súd.

Preto odôvodnenie na základe nepreukázaných domnienok súdu o nemajetnosti žalovaných len na
základe toho, že sú starí a poberajú dôchodok, je nedostatočné a nie je spôsobilé byť argumentom
pre nevyhovenie žalovanému nároku. Súd nesprávne zakladá svoje rozhodnutie na nepravdivom
tvrdení, že žalovaní sú odkázaní na bývanie v predmetnej nehnuteľnosti. Žalovaní nie sú na bývanie
v predmetnej nehnuteľnosti odkázaní, pretože od roku 2019 majú zriadené vecné bremeno v ich

prospech, spočívajúce v práve doživotného bývania a užívania zaťaženého bytu č. XX na šiestom
poschodí bytového domu na adrese I. X K. E. (list vlastníctva č. XXXX). Súd neposkytol možnosť
žalobcovi vyjadriť sa a preukázať nepravdivosť tohto tvrdenia, ktoré je zjavne vyvrátené verejnou
listinou zapísanou v katastri nehnuteľností. No ani skutočnosť, že žalovaní by nemali kam inam ísť
bývať, by nezakladala právny dôvod na konštatovanie, že uplatňovanie nárokov žalobcu je konaním v

rozpore s dobrými mravmi. Žalobca sa nedomáha zmeny režimu užívania a ani opustenia nehnuteľnosti
žalovanými, ale peňazí ako náhrady za nadužívanie nehnuteľnosti žalovanými. súde. Upozorňovanie
súdu v rozsudku, že uplatňovanie nárokov žalobcu právnou cestou prostredníctvom súdu má mať cieľ
poškodiť žalovaných, ktorí naopak poškodzujú žalobcu, je neopodstatnené. Cieľom žalobcu je to, aby
nebol ukracovaný žalovanými na svojich právach, a nie to, aby poškodzoval žalovaných, čo dokazuje

aj fakt, že nenarúša ich domácnosť, neruší ich v užívaní nehnuteľnosti v rozsahu ich spoluvlastníckych
podielov a ani sa nedomáha ničoho, čo by malo byť v rozpore so zákonom, či dobrými mravmi. Súd vo
svojom rozsudku neuviedol svoje úvahy o tom, aké konkrétne konanie žalobcu malo byť v rozpore s
dobrými mravmi a uvedené neuviedli a nepreukázali ani žalovaní.

7. Odvolací súd, viazaný rozsahom odvolania (§ 379 CSP) a odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP),
preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj predchádzajúce konanie pred súdom prvej inštancie aj z hľadiska
vád týkajúcich sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 CSP) bez nariadenia pojednávania, pretože
neboli splnené podmienky § 385 ods. 1 CSP, a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné.

8. Žalobca svojím odvolaním vyčíta súdu prvej inštancie predovšetkým to, že napadnutý rozsudok je
nepreskúmateľný a vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Z obsahu odvolania je zrejmé,
že smeruje proti tomu, akým spôsobom súd prvej inštancie dospel k záveru o výkone práva žalobcuv rozpore s dobrými mravmi a s tým, ako vec právne posúdil s odkazom na existenciu dohody o užívaní
spoločnej veci.

9. Právo na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia je jednou zo súčastí základného práva
na spravodlivý proces, zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Toto právo je podľa judikatúry Ústavného
súdu SR implikované aj v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Práve odôvodnenie je tou časťou rozhodnutia, v
ktorej súd vysvetľuje, akým spôsobom a z akých dôvodov dospel ku konkrétnemu rozhodnutiu. Je to
predovšetkým neúspešná strana, ktorá má záujem na dostatočnom odôvodnení, pretože len vtedy má

skutočnú možnosť namietať konkrétne skutkové alebo právne závery súdu pri uplatňovaní prípadných
opravných prostriedkov. Základné náležitosti odôvodnenia rozsudku upravuje Civilný sporový poriadok
v § 220 ods. 2, ktorý o. i. vyžaduje, aby súd jasne a výstižne vysvetlil, ako posúdil podstatné skutkové
tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy
vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy
a ako vec právne posúdil. Dôraz sa kladie aj na presvedčivosť odôvodnenia rozsudku. Napadnutý

rozsudok však požiadavkám tohto ustanovenia nevyhovuje.

10. Zároveň je zrejmé, že súd prvej inštancie sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia veci.
Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O
nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak

síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery.

11. Súd prvej inštancie žalobu zamietol z dôvodu výkonu práva v rozpore s dobrými mravmi (bod 16
in fine napadnutého rozsudku). K tomuto záveru dospel po konštatovaní, že v správaní žalobcu voči

vzhliadol úmysel poškodiť žalovaných, keďže mu musí byť známe, ide o osoby v dôchodkovom veku,
so zdravotnými ťažkosťami, dlhodobo žijúcimi na nehnuteľnosti, bez úspor odkázanými na bývanie v
predmetnej nehnuteľnosti. Podľa žalobcu však tento záver učinil na základe skutočností, ktoré sa ani
neprejednávali a neboli žiadnym spôsobom dokázané.

12. Súd prvej inštancie správne identifikoval žalobou uplatnený nárok ako nárok na náhradu za užívanie
spoločnej veci. Namieste sú preto aj jeho odkazy na ustálenú judikatúru v tejto súvislosti [Podielový
spoluvlastník môže svoj nárok na náhradu za užívanie rodinného domu druhým spoluvlastníkom oprieť
o ustanovenie § 123, § 137 ods. 1 a § 139 OZ, a nie o ustanovenie § 451 a nasl. OZ. (Z III, s. 281 a
282) Ak jeden zo spoluvlastníkov, v rozpore s dohodou a proti vôli ostatných spoluvlastníkov, sám užíva

predmet spoluvlastníctva, musí ostatným spoluvlastníkom poskytnúť náhradu. Náhrada sa v takomto
prípade určí odo dňa, keď došlo k porušeniu dohody, ktorá predtým upravovala spoločné užívanie
nehnuteľnosti. Nedodržaním dohody o užívaní predmetu spoluvlastníctva sa nič nemení na existencii
spoluvlastníckeho vzťahu. (Z IV, s. 481)]. Ak teda spoluvlastník súdu navrhuje, aby mu priznal voči
druhému spoluvlastníkovi nárok na náhradu za nadužívanie spoločnej veci druhým spoluvlastníkom, ide

o nárok, ktorý má zjavne oporu v zákone a súdnej praxi.

13. V zásade nie je nesprávny ani odkaz súdu prvej inštancie na pravidlo spočívajúce v zákaze výkonu
práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 ods.
1 OZ). Aj právo na náhradu za nadužívanie spoločnej veci je právom, ktoré by sa mohlo vykonávať

v rozpore s dobrými mravmi. Uplatnenie cit. pravidla potom spočíva v tom, že súd právo, ktoré sa
vykonáva v rozpore s dobrými mravmi, neprizná. Môže sa tak udiať ale iba vo výnimočných situáciách,
keď účastník občianskoprávneho vzťahu vykonáva svoje zákonom založené právo s cieľom poškodiť
druhého účastníka alebo spôsobiť mu neprijateľné dôsledky. O tento prípad však nepôjde, ak sa právo
vykonáva na účely dosiahnutia zmysluplných hospodárskych cieľov alebo uspokojenie odôvodnených

potrieb oprávneného. Nemožno ani vylúčiť, aby sa vzhľadom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu
prihliadlo, hoci úplne výnimočne, aj na okolnosti spočívajúce v osobe alebo v pomeroch účastníka, ktorý
sa domáha ochrany proti neoprávnenému zásahu. Môže však ísť len o také okolnosti, ktoré svojou
závažnosťou tento mimoriadny ohľad vyžadujú, pričom treba osobitne starostlivo dbať o to, aby ten, kto
sa ich dovoláva, sám nekonal v rozpore s dobrými mravmi a nevyžadoval ohľady neúmerné okolnostiam

konkrétneho prípadu, a zabránil snahe alebo možnosti ich zneužitia (Z IV, s. 471).

14. Pokiaľ ide o konanie na strane žalobcu ako oprávnenej osoby, súd prvej inštancie uzavrel, že
v jeho správaní vzhliadol úmysel poškodiť žalovaných. Ďalej už však súd prvej inštancie nespresňuje,aké konkrétne správanie žalobcu má byť prejavom jeho úmyslu ako vnútorného psychického stavu
spôsobiť žalovaným škodu. Súd prvej inštancie síce zhŕňa okolnosti, ktoré podľa neho musia byť
známe aj žalobcovi, ale tu ide napospol o okolnosti na strane žalovaných. Vedomosť oprávnenej osoby

o veku, zdravotnom stave, úsporách a obydlí povinnej osoby ešte sama o sebe o žiadnom správaní
oprávnenejosobynevypovedá.Nato,abysauplatnilzákazpodľa§3ods.1OZ,bysamuselopreukázať,
že tieto okolnosti na strane žalovaných boli podstatným dôvodom, na základe ktorého sa oprávnená
osoba rozhodla svoje právo vykonať, alebo že toto právo vykonáva priamo v súvislosti s takouto
svojou vedomosťou. Tak to však v prejednávanej veci súd prvej inštancie neuzavrel. Z odôvodnenia

napadnutého rozsudku tak nemožno spoznať, aké správanie žalobcu by malo spôsobiť stratu možnosti
súdne vymáhať nárok, ktorý mu ako spoluvlastníkovi legitímne patrí. Ani žalovaní pritom nepredniesli
tvrdenia o tom, že by jediným alebo aspoň prevažujúcim úmyslom žalobcu bolo poškodiť ich.

15. Navyše, na základe odvolacích námietok žalobcu je aj zrejmé, že súd prvej inštancie nedostatočne
odôvodnil svoje skutkové zistenie, pokiaľ ide o vedomosť žalobcu o okolnostiach na strane žalovaných.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva, na základe akých tvrdení, či dôkazov súd prvej
inštancie dospel k tomu, že žalobca má vedomosť o zdravotnom stave žalovaných a o tom, že sú
bez úspor. Žalobca v odvolaní dokonca tvrdí, že o týchto okolnostiach na strane žalovaných vedomosť
nemá. Len z toho, že žalovaní sú v dôchodkovom veku, čo je objektívne ľahko zistiteľná skutočnosť pre
kohokoľvek, nevyplýva, že majú zdravotné ťažkosti a sú bez úspor. Namieste je aj výčitka týkajúca sa

správnosti skutkového záveru, že žalovaní sú odkázaní na bývanie v spornej nehnuteľnosti. Žalobca
aj tu dôvodne namieta porušenie práva na spravodlivý proces, súčasťou ktorého je (ako už odvolací
súd vysvetlil vyššie) aj právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, keďže zistenie súdu prvej
inštancie o odkázanosti žalovaných na sporné nehnuteľnosti je v priamom rozpore s obsahom verejného
registra – katastra nehnuteľností. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva, na základe akých

dôkazov súd prvej inštancie uzavrel, že žalovaní sú odkázaní na bývanie v spornej nehnuteľnosti,
ale vzhľadom na obsah súdneho spisu to mohlo byť len na základe žiadosti žalovanej o odročenie
pojednávania (č. l. 241). Tu je však dôležité, že súd prvej inštancie mal vychádzajúc z výsledkov lustrácií
žalovaných v registri obyvateľov vedomosť o tom, že žalovaní majú už niekoľko desaťročí hlásený trvalý
pobyt na adrese I. X, E., teda nie na adrese v spornej nehnuteľnosti, ktorá sa nachádza v k. ú. J..

Vzhľadom na túto vedomosť súd prvej inštancie žalovaným doručoval súdne zásielky na túto adresu,
kde ich žalovaní aj preberali. Preto keď už súd prvej inštancie žalobcovi neposkytol priestor na popretie
spomenutého tvrdenia žalovanej 2, ktoré napokon vzal za základ svojho rozhodnutia, bolo nanajvýš
žiaduce, aby preveril právny vzťah žalovaných k nehnuteľnosti na adrese ich trvalého pobytu postupom
podľa § 185 ods. 2 CSP. Keby tak bol učinil, zistil by, že na liste vlastníctva č. XXXX pre k. ú. E. F. – L. K. je

od roku 2019 zapísaná ťarcha: vecné bremeno v prospech žalovaných spočívajúce v práve doživotného
bývania a užívania bytu č. XX na šiestom poschodí bytového domu na adrese I. X K. E.. Pravdivosť
výpis z listu vlastníctva ako verejnej listiny, ako aj údajov v katastri nehnuteľností sa predpokladá (§ 205
CSP; § 70 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností), takže súd je povinný z nich vychádzať,
ibaže sa preukáže opak. Súd prvej inštancie tak v dôsledku nesprávneho procesného postupu dospel

k skutkovému záveru, ktorý je v priamom protiklade k obsahu verejného registra. Skutkové zistenie súdu
prvej inštancie o odkázanosti žalovaných na bývanie v spornej nehnuteľnosti a o na to nadväzujúcej
vedomosti žalobcu o tejto odkázanosti je natoľko chybné, že vo svojom dôsledku predstavuje porušenie
práv garantovaných čl. 46 ods. 1 ústavy. (pozri v tomto zmysle uznesenie Ústavného súdu SR zo
17.01.2018, sp. zn. I. ÚS 6/2018, uverejnené v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu SR, ročník

2018, č. 57).

16. Pokiaľ ešte ide o správanie žalobcu z hľadiska § 3 ods. 1 OZ, treba dodať, že intenzita
korešpondencie vyvíjanej zo strany žalobcu na docielenie možnosti užívania časti nehnuteľnosti (list
z júla 2020 a následne až list z júna 2021) a podanie žaloby o zrušenie a vyporiadanie podielového

spoluvlastníctva, boli dôvodom, prečo súd prvej inštancie neuveril žalobcovi, že má vážny záujem o
faktické užívanie nehnuteľnosti, o ktorej tvrdí, že má k nej silný citový vzťah. Nárok na náhradu za
nadužívanie spoločnej veci však nie je podmienený vážnym záujmom spoluvlastníka, na úkor ktorého sa
vec nadužíva, na užívaní celej veci alebo jej časti. Vlastník veci môže uskutočňovať svoje právo požívať
plody a úžitky z vlastníctva veci nielen tým, že vec sám priamo užíva, ale aj tak, že vec poskytne do

užívania inej osobe za odplatu. Preto sa aj spoluvlastník môže dohodnúť s ostatnými spoluvlastníkmi
na hospodárení so spoločnou vecou (§ 139 ods. 2 OZ) tak, že bude spoločnú vec užívať v menšom
rozsahu, než v miere nezodpovedajúcej jeho spoluvlastníckemu podielu. Už aj staršia judikatúra (R
54/1973) podotkla, že je vecou spoluvlastníkov, aký význam chcú prikladať výške podielu, ktorý naveci majú. V zásade by však spoluvlastník, ktorý nebude užívať vec, mal dostať náhradu (spravidla
peňažitú). Nie je preto neobvyklé, že už aj samotná dohoda spoluvlastníkov o užívaní veci (odlišne
od zákonných podielov) obsahuje aj dojednanie o náhrade za takéto užívanie. Skutkový záver súdu

prvej inštancie o neexistencii vážneho záujmu žalobcu na užívaní spornej nehnuteľnosti (ktorý inak
žalobca taktiež napadol a ktorý je aj podľa odvolacieho súdu prinajmenšom predčasný, ak vychádza len
z frekvencie korešpondencie a podanej žaloby o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva)
by mohol byť relevantný v konaní o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, avšak
z hľadiska opodstatnenosti nároku na nadužívanie spoločnej veci, ktorý je predmetom prejednávanej

veci, je bezvýznamná. Prípadná neexistencia vážneho záujmu o užívanie veci potom neodôvodňuje ani
pochybnosti o úprimnosti žalobcom požadovanej náhrady za jej užívanie ani na účely uplatnenia § 3
ods. 1 OZ.

17. Hoci vyššie uvedené pochybenia súdu prvej inštancie napĺňajú odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1
písm. b) CSP a odôvodňujú zrušenie napadnutého rozsudku podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP, v záujme

hospodárnosti ďalšieho konania odvolací súd považuje za vhodné vyjadriť sa aj k odvolacej námietke
žalobcu zameranej proti dôvodu zamietnutia žaloby, pretože v spore bolo podľa súdu prvej inštancie
jednoznačne preukázané, že žalovaní užívajú spoločnú nehnuteľnosť v súčasnosti v rozsahu, ako bol
dojednaný s právnymi predchodcami žalobcu, už viac ako 20 rokov a tento spôsob a rozsah užívania
bol právnymi predchodcami žalobcu tolerovaný.

18. Z ustanovenia § 137 ods. 1 OZ vyplýva, že každý spoluvlastník má právo užívať spoločnú vec v miere
zodpovedajúcej jeho spoluvlastníckemu podielu. Ak existujúce pomery niektorému spoluvlastníkovi
neumožňujú plnú realizáciu tohoto práva, prináleží mu za to zodpovedajúca náhrada. Ako už odvolací
súd uviedol vyššie, spoluvlastníci sa môžu dohodnúť aj na užívaní spoločnej veci v inom pomere,

než podľa spoluvlastníckych podielov. Spoluvlastník, ktorý spoločnú nehnuteľnosť užíva nad rámec
svojho spoluvlastníckeho podielu, nemusí ostatným spoluvlastníkom poskytovať peňažnú náhradu
(ekonomickú protihodnotu užívania) iba vtedy, ak preukáže existenciu dohody o bezodplatnom užívaní
spoločnej nehnuteľnosti. Ak nepreukáže, že je oprávnený spoločnú nehnuteľnosť užívať nad rámec
svojho spoluvlastníckeho podielu bezodplatne, vzniká mu bezdôvodné obohatenie, za ktoré musí

ostatným spoluvlastníkom poskytnúť peňažnú náhradu ako ekonomickú protihodnotu toho, čo nemožno
vrátiť (k tomu pozri napríklad rozsudky Najvyššieho súdu ČR z 24.10.2002, sp. zn. 33 Odo 542/2002, z
22.2.2001,sp.zn.25Cdo2616/99,z28.4.2004,sp.zn.22Cdo/2624/2003,uverejnenývčasopisePrávní
rozhledy č. 11/2004, z 24.01.2007, sp. zn. 33Odo/778/2005, z 27.03. 2008, sp. zn. 33 Odo 103/2006,
či uznesenie Najvyššieho súdu ČR z 07.02.2012, sp. zn. 28 Cdo 145/2012, ktoré sú pre podobnosť

právnej úpravy argumentačne uplatniteľné aj v tejto veci). Dohoda spoluvlastníkov o užívaní spoločnej
veci nevyžaduje písomnú formu, ani ak ide o nehnuteľnú vec. Môže byť teda uzavretá aj len ústne. Ak
bola uzavretá na neurčitý čas, to znamená, ak v nej účastníci neurčili aj čas jej trvania, viaže účastníkov
do tých čias, kým nedôjde ku zmene pomerov. Dohoda o užívaní spoločnej veci by nepochybne mohla
byť uzavretá aj mlčky. Treba však vždy starostlivo uvážiť, či už v samom dlhodobom užívaní veci

určitým spôsobom treba a možno vidieť takúto dohodu. Bude to tak len vtedy, ak je takéto užívanie veci
podľa všetkých okolností zjavne výrazom uváženej vôle vzájomnou dohodou upraviť užívanie veci a nie
len dlhodobým faktickým stavom, ktorý poprípade porušuje práva niektorého spoluvlastníka. Dohoda
môže byť kedykoľvek zmenená novou dohodou všetkých spoluvlastníkov. V prípade podstatnej zmeny
pomerov bude ktorýkoľvek z nich aj oprávnený domáhať sa novej úpravy užívania spoločnej veci, a ak by

nedošlo k dohode spoluvlastníkov, obrátiť sa na súd. Podstatnou zmenou okolností bude vznik okolností
objektívnych aj subjektívnych, o ktorých možno odôvodnene predpokladať, že by boli mali za následok
inú úpravu spoločného užívania, ak by sa už v tom čase boli vyskytli. Napr. spoluvlastník, ktorý predtým
býval na inom mieste, sa prisťahuje na miesto, kde je spoločný rodinný dom. (už cit. R 54/1973). Práva
a povinnosti z dohody podielových spoluvlastníkov o užívaní spoločnej veci pritom nezanikajú smrťou

osôb z tejto dohody zaviazaných alebo oprávnených a môžu byť zároveň so spoluvlastníckym podielom
prevedené na právnych nástupcov účastníkom takejto dohody (Z IV, s. 356).

19. Z vyššie uvedených záverov súdnej praxe vyplýva, že neobstojí žalobcova výčitka, že odvolávanie
sa na dohodu spoluvlastníkov o hospodárení so spoločnou vecou, ktorú údajne uzavreli právni

predchodcovia žalobcu, by bolo nemravné, práve naopak – ide o relevantný argument. Zo súdnej praxe
vyplýva však aj to, že na účely prijatia záveru, že spoluvlastník nemá nárok na náhradu za nadužívanie
jeho spoluvlastníckeho podielu nepostačuje skutkové zistenie, že právni predchodcovia tohto
spoluvlastníka sa s ostatnými spoluvlastníkmi dohodli na rozsahu užívania spoločnej nehnuteľnosti.Odhliadnuc od toho, že existencia takejto dohody bola sporná, pretože žalobca ju od počiatku (už
v žalobe) popieral, a z napadnutého rozsudku nie je zrejmé, na základe akých dôkazov súd prvej
inštancie uzavrel, že jej existencia bola napokon preukázaná, bolo na žalovaných, aby tvrdili a preukázali

obsah tejto dohody vrátane dojednania o bezodplatnosti užívania spoločnej nehnuteľnosti v miere
presahujúcej rámec ich spoluvlastníckych podielov. Aj keby bol teda skutkový stav v rozsahu, v akom
ho možno vyvodiť z preskúmateľnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku, zistený správne,
neodôvodňoval by zamietnutie žaloby o náhradu za nadužívanie spoluvlastníckych podielov žalovaných
na úkor žalobcu. Ak súd prvej inštancie žalobu zamietol ako nedôvodnú na základe zistenia, že na

rozsahu užívania spoločnej nehnuteľnosti v miere nezodpovedajúcej spoluvlastníckym podielom sa
žalovaní dohodli s právnymi predchodcami žalobcu, hoci táto neobsahovala dojednanie o bezodplatnosti
jej užívania, neprihliadol na všetky podmienky vyplývajúce z ustanovení § 137 ods. 1 a § 139 ods. 2 OZ
a súdnej praxe. Dopustil sa tak nesprávneho právneho posúdenia veci, v dôsledku čoho už potom ani
nevykonal žalobcom navrhnuté dokazovanie v otázke výšky náhrady za nadužívanie. Tým je naplnený
aj odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP.

20. Nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku, nesprávne právne posúdenie veci a na to
nadväzujúce nevykonanie navrhnutých dôkazov predstavujú za okolností prejednávanej veci také
nedostatky, ktoré nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom. Vzhľadom na to odvolací súd
napadnutý rozsudok v celom rozsahu zrušil [§ 389 ods. 1 písm. b) a c) CSP] a vec vrátil (§ 391 ods. 1

CSP) súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (výrok).

21. Súd prvej inštancie bude v ďalšom konaní (§ 391 ods. 3 CSP) vo veci samej vychádzať z vyššie
vyslovených právnych názorov odvolacieho súdu a opätovne zhodnotí všetky vykonané dôkazy v ich
jednotlivosti, ale aj vo vzájomnej súvislosti (§ 191 CSP), a v spojení s nespornými skutkovými tvrdeniami

strán (§ 151 ods. 1 CSP), o ktorých nemá dôvodné pochybnosti (§ § 185 ods. 2 a § 186 ods. 2
CSP), ustáli rozhodný skutkový stav. Bude mať pritom na zreteli, že uplatnenie pravidla v § 3 ods. 1
OZ je celkom výnimočné a vyžaduje dôkladné zistenie skutkových okolností nielen na strane osoby
povinnej (žalovaných), ale aj osoby oprávnenej (žalobcu). Ak nezistí dôvody na jeho použitie, bude sa
venovať žalovanými tvrdenej a žalobcom popieranej dohode o užívaní spornej nehnuteľnosti, a ak jej

existenciu vrátane dojednania o bezodplatnom užívaní príslušnej časti spoločnej veci bude považovať
za preukázanú, riadne odôvodní, na základe akých dôkazov a úvah takýto záver prijal. Zistený skutkový
stav následne podrobí novému právnemu posúdeniu, najmä vyhodnotí, či žalobcovi vznikol podľa § 137
ods. 1 a § 139 ods. 2 v spojení s § 451 a nasl. OZ nárok na náhradu za nadužívanie spoluvlastníckych
podielov žalovaných a ak áno, dokazovaním ustáli aj jeho výšku. Svoje závery potom v novom rozsudku

odôvodní spôsobom súladným s § 220 ods. 2 CSP a bude dbať na to, aby bolo jeho odôvodnenie
presvedčivé.Zároveňrozhodneajotrováchprvoinštančnéhoajodvolaciehokonania(§396ods.3CSP).

22. Senát odvolacieho súdu prijal toto rozhodnutie jednomyseľne.

Poučenie:

– 9 – 11Co/23/2023

Krajský súd 11Co/23/2023--
v Trnave IČS: 2520200834
Proti tomuto uzneseniu nie je dovolanie prípustné.