Uznesenie – Spotrebiteľské zmluvy ,
Zrušujúce Judgement was issued on Friday, May 31, 2024

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 20CoCsp/2/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8122205989
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Boroň
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2024:8122205989.2

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Boroňa a členov senátu
JUDr. Daniely Babinovej a JUDr. Viery Kandrikovej v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C.
XX, XXX XX C., zastúpenej JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom, so sídlom Sovietskych hrdinov 66,
089 01 Svidník, proti žalovanej: Tatra banka, a.s., so sídlom Hodžovo námestie 3, 811 06 Bratislava,
IČO: 00 686 930, o určenie, že úver je bezúročný a bez poplatkov a o určenie neprijateľnosti zmluvných

podmienok, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 24Csp/99/2022-55 zo dňa
31.01.2023 v spojení s opravným uznesením č.k. 24Csp/99/2022-89 zo dňa 29.11.2023, takto

r o z h o d o l :

Zrušuje sa rozsudok a vec sa vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom v spojení s opravným
uznesením rozhodol tak, že:

,,I. Súd žalobu zamieta.
II. Žalovanému sa nárok na náhradu trov konania nepriznáva.“

2. V strohom odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že z vykonaného dokazovania mal preukázané,
že žalobkyňa dňa 1.6.2004 požiadala žalovanú o vydanie súkromnej kreditnej karty D. na sumu 20.000,-
Sk, následne žalovaná žalobkyni úver poskytla, úver bol splatený dňa 16.3.2005. Podstatné skutkové

tvrdenia a právne argumenty strán súd prvej inštancie posúdil tak, že žalovaná v súčasnosti nie je so
žalobkyňou v žiadnom právnom vzťahu, žalovaná je v zmysle zásad GDPR povinná likvidovať osobné
údaje ihneď po tom, ako odpadne dôvod, pre ktorý boli spracovávané a zároveň ako banka má žalovaná
povinnosť archivácie podľa zákona o bankách v trvaní 5 rokov a podľa zákona o účtovníctve v trvaní 11
rokov, osobné údaje žalovanej boli vymazané a likvidované na plnenie tejto povinnosti, z objektívnych
dôvodov nie je možné zabezpečiť zmluvnú dokumentáciu medzi žalobkyňou a žalovanou a náležite

zistiť obsah zmluvných dojednaní medzi stranami, rozhodných pre posúdenie nárokov žalobkyne.
Konštatoval, že keďže žalobkyňa nepredložila zmluvu o spotrebiteľskom úvere a z objektívnych dôvodov
tento dokument nie je možné zabezpečiť, neuniesla dôkazné bremeno o svojich tvrdeniach, preto žalobu
zamietol.
O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ustanovenia § 255 ods. 1 zákona
č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len ,,CSP“)

3. Proti tomuto rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa z dôvodov
nesprávnych skutkových zistení a z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci súdom prvej
inštancie, ako aj z dôvodu nezrozumiteľnosti a nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku. Namietala,
že súd prvej inštancie sa meritom veci ani nezaoberal, keď zamietnutie žaloby odôvodnil tým, že v
súčasnosti nie je so žalovanou v žiadnom právnom vzťahu, nakoľko úver bol splatený 16.3.2005 a

žalovaná už neeviduje zmluvnú dokumentáciu, nakoľko uplynula doba, počas ktorých ju bola povinná
uchovávať (odôvodnenie 14. napadnutého rozsudku). Odôvodnenie napadnutého rozsudku považuježalobkyňa za nekonzistentné, založené na logicky nepreviazaných myšlienkach. Ide o zjavne arbitrárny
rozsudok. Žalobkyňa nevie, ako sa dá rozumieť zisteniu súdu prvej inštancie, v odôvodnení 15.
napadnutého rozsudku, že nepredložila zmluvu o spotrebiteľskom úvere, keď je jasné, že zmluvu

predložila, je súčasťou elektronického súdneho spisu. Súd prvej inštancie sa s predloženými listinami
podľa odôvodnenia 4. napadnutého rozsudku oboznámil a podľa odôvodnenia 5. napadnutého rozsudku
zistil, že k uzatvoreniu zmluvy o spotrebiteľskom úvere došlo.
Žalobkyňa má za to, že Žiadosť o vydanie súkromnej kreditnej karty, ktorú súdu predložila, je podľa
jej obsahu bezpochyby úverovou zmluvou, uzatvorenou oboma účastníkmi zmluvy v písomnej forme, o

čom svedčia podpisové doložky na žiadosti. V žalobe navrhovala zabezpečiť len platobnú históriu, aby
v prípade jej zabezpečenia podala, podľa výsledku tohto konania, aj žalobu o vydanie bezdôvodného
obohatenia,akbybolozistenie,žeúverjebezúročnýabezpoplatkov.Nezabezpečenieplatobnejhistórie
však nemá pre toto konanie žiaden právny význam a netvorí prekážku ani k meritórnemu posúdeniu,
či je úver bezúročný a bez poplatkov ani k určeniu či sú, alebo nie sú žalované zmluvné podmienky
neprijateľné.

Taktiež žalobkyňa uviedla, že jej nie je jasné, čo má na mysli súd prvej inštancie, keď v odôvodnení
14. napadnutého rozsudku konštatuje, že v súčasnosti nie je so žalovanou v žiadnom právnom vzťahu.
To, že bol úver splatený, netvorí žiadnu prekážku pre posudzovanie, či je alebo nie je úver bezúročný
a bez poplatkov a či zmluva obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky. Pritom súdu prvej inštancie je
z aplikačnej praxe známe, že napríklad väčšina žalôb o vydanie bezdôvodného obohatenia, pri ktorých

sa ako prejudiciálna otázka posudzuje práve bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru, z dôvodu absencie
obligatórnych náležitostí zmluvy, sa podáva práve po splatení celej sumy úveru, ktorú od spotrebiteľa
veriteľpožadovalzaplatiť,ajkeďveriteľmalnároklennazaplatenieistiny,tedapodľasúduprvejinštancie
v čase, keď už spotrebiteľ nie je s veriteľom v žiadnom právnom vzťahu, lebo úver už bol splatený.
Pre úplnosť žalobkyňa dodala, že podľa vyjadrenia žalovanej k žalobe z 3.8.2022, všetky zmluvné

vzťahy s ňou ukončila až v roku 2014 a pohľadávku proti nej vo výške 919,98 eura s prísl. postúpila
14.11.2006 spoločnosti EOS KSI Slovensko, s.r.o., o čom svedčí ničotný rozhodcovský rozsudok, sp.zn.
II/2009-3596, z 11.5.2010 a výzva na splnenie záväzku z 9.7.2010. Na základe uvedeného sa preto pýta
akú pohľadávku žalovaná proti nej v roku 2006 postupovala, keď súčasne tvrdí, že úver bol splatený v
r. 2005? Aký dlh potom odo nej inkasná spoločnosť vymáhala.

Z uvedených dôvodov žalobkyňa navrhla napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

4. K odvolaniu žalobkyne sa vyjadrila žalovaná. Uviedla, že časť odôvodnenia, v ktorej súd prvej
inštancie uvádza, že zmluvu nepredložil žalobca, považuje za zjavnú nesprávnosť, pričom súd mal

zrejme na mysli, že zmluvu nepredložil žalovaný. Má za to, že to samo o seba nemá vplyv na vecnú
správnosť rozsudku. Taktiež dala za pravdu tvrdeniu žalobkyni, že časť odôvodnenia, v ktorej súd
uvádza, že došlo k splneniu záväzku zo zmluvy, nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Má však za to,
že to samo o seba nemá vplyv na vecnú správnosť rozsudku.
Žalovaná nikdy netvrdila, že došlo k zániku záväzku zo zmluvy o úvere zo strany žalobcu práve

splnením. Na základe vyhodnotenia sporných/nesporných skutočností na pojednávaní súd prvej
inštancie skonštatoval, že považuje za nesporné, že došlo k zániku zmluvy o úvere. Žiadnou zo strán ani
zo strany súdu nebolo spomínané, že by malo ísť o zánik splatením/splnením. Skutočnosť, že došlo k
zániku zmluvy o úvere najneskôr v roku 2008 ustálil súd prvej inštancie na základe nesporného tvrdenia
žalovanej.

Dôkazy, ktoré predložila žalobkyňa po ukončení dokazovania považuje žalovaná za neprípustné. Už
len z tohto dôvodu nebude namietať spornú pasívnu legitimáciu (na ktorú však na okraj poukazuje).
Napriek tomu tieto dôkazy iba potvrdzujú skutkový stav ustálený súdom prvej inštancie, tak ako ho
prezentoval súd v jeho predbežnom právnom posúdení ale aj v odôvodnení rozsudku, kedy konštatuje,
že „Podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán súd posúdil tak, že žalovaná v súčasnosti nie

je so žalobkyňou v žiadnom právnom vzťahu,“ Z rozhodcovského rozsudku je totiž zrejmé, že 14.11.2006
došlo k postúpeniu pohľadávky z predmetnej zmluvy o úvere na postupníka. Predpokladom postúpenia
pohľadávky zo zmluvy o kreditnej karte bolo odstúpenie od tejto zmluvy. Jednalo sa o štandardný,
pravidelný úkon, na základe ktorého sa stala splatná celá dlžná sumu (nie iba povinná minimálny
splátka). S ohľadom na predložený rozhodcovský rozsudok je zrejmé, že súdom ustálená skutková

okolnosť, že v roku 2008 bol zmluvný vzťah ukončený je ustálená správne. Žalovaná si dovolí tvrdiť,
že tomu tak bolo už v roku 2006 (pred postúpením pohľadávky) a predložený rozhodcovský rozsudok
to iba potvrdzuje. Táto skutočnosť (skutková okolnosť) je z pohľadu žalovanej rozhodujúca pre právne
posúdenie veci a už len na tomto základe toho je možné skonštatovať, že rozsudok je vecne správny amôže byť teda odvolacím súdom potvrdený. Na základe vyššie uvedeného žalovaná navrhla rozsudok
súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť.

5. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 CSP)
preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce podľa zásad upravených v ust. §
379 a nasl. CSP bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že rozsudok je potrebné zrušiť a vrátiť
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

6. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov, to, či súd
prvejinštancienazistenýskutkovýstavsprávne,vúplnosti,aplikovalpríslušnéprávnepredpisy,čiriadne
svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť
daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).

7. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP je naplnený vtedy, ak nesprávny procesný postup
súdu, znemožňujúci strane realizáciu jej práv, dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom,
že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé, pričom konkrétne pochybenie súdu musí byť hodnotené v
kontexte celého konania.

8. Obsah práva na súdnu ochranu v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR nespočíva len v tom, že osobám nemožno
brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom
upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením
ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu (I. ÚS 26/94). K odňatiu práva na súdnu ochranu v zmysle
čl. 46 ods. 1 Ústavy SR preto dochádza aj vtedy, ak sa niekto („každý“) domáha svojho práv na súde,

ale súdna ochrana tomuto právu nie je priznaná, alebo nemôže byť priznaná v dôsledku konania súdu,
ktoré je v rozpore so zákonom (porovnaj III. ÚS 7/08).

9. Procesný postup súdu pri konštituovaní rozhodnutia, ktorý nenachádza oporu v zákone, je preto
potrebné považovať za závažnú vadu nenaplňujúcu materiálnu stránku práva na súdnu ochranu, práva

na spravodlivý proces, ktorá v konečnom dôsledku objektívne bráni riadnemu (účinnému a efektívnemu)
uplatneniu dôležitých procesných práv strán sporu slúžiacich na ochranu ich práv a oprávnených
záujmov v civilnom konaní.

10. Súčasťou základného práva na súdnu ochranu je aj právo na zákonu zodpovedajúce odôvodnenie,

ktorého štruktúra je rámcovo upravená v § 220 ods. 2 CSP. Obsahové náležitosti rozsudku určuje
ustanovenie § 220 CSP. Ich správnosť a úplnosť je predpokladom vykonateľnosti a preskúmateľnosti
rozhodnutia. Či je rozhodnutie preskúmateľné alebo nie sa dá zistiť len z jeho odôvodnenia.
Odôvodnenie súdneho rozhodnutia nemá odpovedať na každú námietku alebo argument, ktorý v konaní
vyvstane, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie. Predovšetkým tie, ktoré sú

sporné a sú nevyhnutné na pre vydanie konečného rozhodnutia.

11. Z hľadiska týchto skutočnosti považuje odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie za
nepreskúmateľný a nezrozumiteľný.

12. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, že súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobkyne
pre neunesenie dôkazného bremena vo vzťahu k jej tvrdeniam o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru
poskytnutého žalovanou žalobkyni na základe Žiadosti o vydanie súkromnej kreditnej karty zo dňa
2.6.2004, ako aj o existencii neprijateľných zmluvných podmienok v tejto úverovej zmluve. Konštatoval,
že žalobkyňa nepredložila v konaní zmluvu o spotrebiteľskom úvere a zároveň nie je možné tento

dokument zabezpečiť ani od žalovanej z objektívnych dôvodov spočívajúcich v uplynutí obdobia, počas
ktorého mala žalovaná ako banka zo zákona povinnosť uchovávať zmluvnú dokumentáciu.

13. V kontraste s záverom súdu prvej inštancie o nepredložení zmluvy o spotrebiteľskom úvere, odvolací
súd z obsahu spisu zistil, že žalobkyňa predložila súdu prvej inštancie Žiadosť o vydanie súkromnej

kreditnej karty zo dňa 2.6.2004, (č.l. 5 spisu) spoločne so Všeobecnými obchodnými podmienkami Tatra
banky, a.s (č.l. 6 až 23 spisu) a Obchodnými podmienkami Tatra banky, a.s. pre medzinárodné kreditné
karty (č.l. 16-17 spisu), tak ako to uvádza vo svojej žalobe medzi prílohami.14. So Žiadosti o vydanie súkromnej kreditnej karty zo dňa 1.6.2004 jednoznačne vyplýva, že žalobkyňa
požiadala o vydanie karty D. s úverovým rámcom 20.000,-Sk a banka súhlasila s vydaním Karty
a s poskytnutím celkového úverového rámca 20.000,-Sk. Obe strany prejavili svoju zmluvnú vôľu svojimi

podpismi. Vyjadrením súhlasu banky so žiadosťou o vydanie Karty tak podľa č.l. 3.5 Obchodných
podmienok Tatra banky, a.s. pre medzinárodné kreditné karty došlo k uzatvoreniu Zmluvy o vydaní
a používaní Karty medzi bankou a žalobkyňou.

15. Súdne rozhodnutie trpí skutkovými vadami, ak bol nesprávne vytvorený jeho skutkový základ.

Táto nesprávnosť môže byť spôsobená tromi príčinami, ktorými sú chybné vyhodnotenie návrhov
na vykonanie dôkazov, nesprávne vyhodnotenie vykonaných dôkazov alebo predpoklad „dotvorenia“
skutkového stavu ďalšími prípustnými prostriedkami procesnej obrany či prostriedkami procesného
útoku.

16. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v

súlade s § 191 ods. 1 CSP (Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a
všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania
najavo) a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo
prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce
skutočnosti,ktorébolivykonanýmidôkazmipreukázanéalebovyšlipočaskonanianajavo.Nesprávnesú

itakéskutkovézistenia,ktorézaložilnachybnomhodnotenídôkazov.Ideosituáciu,keďjelogickýrozpor
v hodnotení dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli
z prednesov strán sporu alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti,
pravdivosti, event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo
malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 185 - § 211 CSP. Pri hodnotení dôkazov je potrebné

zohľadniť aj iné okolnosti, ako sú vzájomná nadväznosť, súlad alebo rozpor medzi skutočnosťami, ktoré
z vykonaného dôkazu vyplývajú a p. Skutkové zistenie ako výsledok hodnotenia dôkazov nemôže byť
zásadne správne, ak hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie nezodpovedá § 191 ods. 1 CSP, lebo
hodnotil každý dôkaz len jednotlivo a nie aj v ich vzájomnej súvislosti. Skutkové zistenie nie je správne
ani vtedy, ak medzi vykonaným dôkazom (jeho obsahom) a z neho vyvodeným (čiastkovým) skutkovým

záverom, je zrejmý nesúlad.

17. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že skutkové zistenia súdu prvej
inštancie sú založené na chybnom opomenutí predloženého dôkazu, a to Žiadosti o vydanie súkromnej
kreditnej karty zo dňa 2.6.2004, ktorá predstavuje uzavretú zmluvu medzi stranami sporu, a od ktorej

v spojení s priloženými všeobecnými obchodnými podmienkami žalobkyňa odvodzuje svoje skutkové
tvrdenia o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru a existencii neprijateľných zmluvných podmienok.

18. K otázke pasívnej vecnej legitimácie žalovanej odvolací súd dodáva, že vecnú legitimáciu má tá
zo strán, ktorej svedčí stav z hmotného práva, teda kto je nositeľom subjektívneho práva (aktívna

vecná legitimácia) alebo nositeľom subjektívnej povinnosti vyplývajúcej z hmotného práva (pasívna
vecná legitimácia), o ktorých sa v konaní rozhoduje. Javí sa, že úverová zmluva, ktorej preskúmanie
je predmetom toho konania, bola uzavretá medzi žalobkyňou ako spotrebiteľkou a žalovanou ako
dodávateľom. Podľa tvrdenia strán došlo k postúpeniu pohľadávky vyplývajúcej z tohto hmotnoprávneho
vzťahu. Žalovaná je napriek postúpeniu pohľadávky, stále zmluvnou stranou predmetnej zmluvy. Aj keď

došlo k postúpeniu pohľadávky, tým nezanikol hmotnoprávny vzťah medzi žalobkyňou a žalovanou. Je
to práve žalovaná, ktorý prípadné neprijateľné zmluvné podmienky skoncipovala a predložila žalobkyni
na podpis, nikto iný.

19. Odvolací súd v súvislosti s týmto sporom pripomína ustanovenie § 295 CSP, podľa ktorého súd

môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.
Výnimočne súd totiž aj v sporovom konaní môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré strany nenavrhli, ak je
to potrebné pre rozhodnutie vo veci, ale iba v tých sporových konaniach, v ktorých to zákon explicitne
umožňuje. Ide (okrem iných) o spotrebiteľské spory, v ktorých súd môže, respektíve je povinný „ex
offo“ vykonať aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci (§

295 CSP). Takýto postup je odôvodnený zvýšenou mierou ingerencie súdu ako orgánu ochrany práva
v spotrebiteľských právnych vzťahov. Povaha spotrebiteľského sporu a postavenie spotrebiteľa ako
objektívne a prirodzene slabšej strany právneho a procesnoprávneho vzťahu vylučujú uplatnenie prísnej
koncentrácie konania, typickej pre všeobecné sporové konania (§ 153 a § 154 CSP).K otázke nepremlčateľnosti je dôležité edukatívne pripomenúť na jednotlivé body rozsudku Súdneho
dvora EU vo veci C-485/19
56 V prvom rade, pokiaľ ide o námietku premlčacej lehoty voči žalobám podaným spotrebiteľmi na

uplatnenie práv, ktoré im vyplývajú z práva Únie, je potrebné uviesť, že takéto pravidlo nie je samo osebe
v rozpore so zásadou efektivity, pokiaľ jeho uplatnenie v praxi neznemožňuje alebo nadmerne nesťažuje
výkon práv priznaných osobitne smernicami 93/13 a 2008/48.
57 Súdny dvor už totiž uznal, že ochrana spotrebiteľa nie je absolútna a že stanovenie primeraných
lehôt na podanie žalôb pod hrozbou preklúzie v záujme právnej istoty je zlučiteľné s právom Únie

(rozsudky z 9. júla 2020, Raiffeisen Bank a BRD Groupe Société Générale, C-698/18 a C-699/18,
EU:C:2020:537,bod56,akoajzo16.júla2020,CaixabankaBancoBilbaoVizcayaArgentaria,C-224/19
a C-259/19, EU:C:2020:578, bod 82, ako aj citovanú judikatúru).
58 KonkrétnejšieSúdnydvoružrozhodol,žečlánok6ods.1ačlánok7ods.1smernice93/13nebránia
vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje, že žaloba o určenie neplatnosti nekalej podmienky
uvedenej v zmluve uzatvorenej medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom sa nepremlčuje,

a zároveň uplatňuje premlčaciu lehotu na žalobu o uplatnenie reštitučných účinkov tohto určenia, pričom
musia byť dodržané zásady ekvivalencie a efektivity (pozri v tomto zmysle rozsudky z 9. júla 2020,
Raiffeisen Bank a BRD Groupe Société Générale, C-698/18 a C-699/18, EU:C:2020:537, bod 58, ako aj
zo 16. júla 2020, Caixabank a Banco Bilbao Vizcaya Argentaria, C-224/19 a C-259/19, EU:C:2020:578,
bod 84).

V prípade nejasností odvolací súd sa domnieva, že je nevyhnutné vychádzať z doktríny ex offo aplikácie
spotrebiteľského práva aj pri zastupovaní advokátom (pozri rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci
C-497/13).
Ex offo dokazovanie vyplýva aj z rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-807/19 podľa ktorého bodu
52 v tomto zmysle, ak právne a skutkové okolnosti uvedené v spise predloženom vnútroštátnemu súdu,

ktorý rozhoduje o návrhu na vydanie platobného rozkazu, vyvolávajú vážne pochybnosti, pokiaľ ide
o nekalú povahu určitých podmienok, na ktoré spotrebiteľ nepoukazoval, ale ktoré súvisia s predmetom
sporu, bez toho, aby bolo možné v tejto súvislosti vykonať konečné posúdenie, vnútroštátnemu súdu
prislúcha, aby v prípade potreby ex offo prijal potrebné opatrenia na vykonanie dokazovania s cieľom
doplniť tento spis tým, že účastníkov konania pri dodržaní kontradiktórnosti vyzve, aby mu predložili

vysvetlenia a doklady potrebné na tento účel. Z toho vyplýva, že vnútroštátny súd je povinný prijať
ex offo opatrenia na vykonanie dokazovania, pokiaľ právne a skutkové okolnosti, ktoré sa už nachádzajú
v uvedenom spise, vyvolávajú vážne pochybnosti, pokiaľ ide o nekalú povahu určitých podmienok (pozri
v tomto zmysle rozsudok z 11. marca 2020, Lintner, C-511/17, EU:C:2020:188, body 37 a 38).
Podľa bodu 36 Súdny dvor totiž viackrát rozhodol, že vnútroštátny súd musí ex offo nariadiť vykonávanie

dôkazov s cieľom zistiť, či ustanovenie nachádzajúce sa v zmluve, ktorá je predmetom sporu, ktorý
prejednáva, a ktorá bola uzavretá medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, patrí do
pôsobnosti smernice 93/13 (pozri v tomto zmysle rozsudok z 9. novembra 2010, VB Pénzügyi Lízing,
C-137/08, EU:C:2010:659, bod 56, a zo 7. novembra 2019, Profi Credit Polska, C-419/18 a C-483/18,
EU:C:2019:930, bod 66).

Podľa bodu 37 z rovnakého dôvodu a ako to tiež v podstate uviedol generálny advokát v bodoch 61
až 64 svojich návrhov, ak právne a skutkové okolnosti uvedené v spise predloženom vnútroštátnemu
súdu vyvolávajú vážne pochybnosti, pokiaľ ide o nekalú povahu určitých podmienok, na ktoré spotrebiteľ
nepoukazoval, ale ktoré súvisia s predmetom sporu, bez toho, aby bolo možné v tejto súvislosti vykonať
konečné posúdenie, vnútroštátnemu súdu prislúcha, aby v prípade potreby ex offo prijal potrebné

opatrenia na vykonanie dokazovania s cieľom doplniť tento spis tým, že účastníkov konania pri dodržaní
kontradiktórnosti vyzve, aby mu predložili vysvetlenia a doklady potrebné na tento účel (pozri rozsudok
Súdneho dvora EU vo veci C-511/17).
Podľa bodu 38 z toho vyplýva, že vnútroštátny súd je povinný prijať ex offo také opatrenia na
vykonanie dokazovania, aké sú uvedené v predchádzajúcom bode tohto rozsudku, pokiaľ právne

a skutkové okolnosti, ktoré sa už nachádzajú v uvedenom spise, vyvolávajú vážne pochybnosti, pokiaľ
ide o nekalú povahu určitých podmienok, ktoré napriek tomu, že neboli napadnuté spotrebiteľom, súvisia
s predmetom sporu, a pokiaľ v dôsledku toho vykonanie preskúmania ex offo prináležiaceho tomuto
súduvyžaduje,abysatakétoopatrenianavykonaniedokazovaniaprijali(pozri rozsudokSúdnehodvora
EU vo veci C-511/17).

K dôkaznému bremenu je potrebné uviesť, že rozsudok Súdneho dvora EU vo veci
C-449/13 normuje túto oblasť tak, že:
ustanovenia smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách
o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS sa majú vykladať v tom zmysle, že:– jednak bránia vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej dôkazné bremeno nesplnenia povinností
upravených v článkoch 5 a 8 smernice 2008/48 zaťažuje spotrebiteľa, a
– jednak bránia skutočnosti, aby sa súd z dôvodu štandardného ustanovenia musel domnievať,

že spotrebiteľ uznal úplné a správne vykonanie veriteľom jeho predzmluvných povinností, pričom toto
ustanovenie má za následok aj prenesenie dôkazného bremena o vykonaní uvedených povinností, ktoré
môže narušiť účinnosť práv priznaných smernicou 2008/48.
1.2. Článok 8 ods. 1 smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že jednak nebráni, aby bolo
ohodnotenie úverovej bonity spotrebiteľa uskutočnené len na základe ním predložených informácií za

predpokladu, že sú tieto informácie dostatočné a že k obyčajným vyhláseniam spotrebiteľa sú pripojené
dôkazy, a jednak neukladá veriteľovi povinnosť systematicky overovať pravosť informácií poskytnutých
spotrebiteľom.
2.3. Článok 5 ods. 6 smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni, aby veriteľ poskytol
spotrebiteľovi primerané vysvetlenia pred ohodnotením jeho finančnej situácie a potrieb, pričom sa ale
môže ukázať, že ohodnotenie úverovej bonity spotrebiteľa povedie k ich nevyhnutným zmenám, ktoré

musia byť spotrebiteľovi poskytnuté s dostatočným časovým predstihom pred podpisom zmluvy o úvere
bez potreby vypracovania konkrétneho dokumentu.

20. S poukazom na vyššie uvedené bolo potom nevyhnutným, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie s použitím ust. § 389 ods. 1 písm. b) a c) CSP zrušil, keďže súd prvej inštancie

svojim nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, pričom tento nedostatok nemožno
napraviť v konaní pred odvolacím súdom, ako aj z dôvodu, že v dôsledku nesprávneho právneho
posúdenia veci súd nevykonal navrhované (v danom prípade nevyhnutné) dôkazy, pričom vzhľadom na
rozsah potrebného dokazovania nie je účelné doplniť dokazovanie pred odvolacím súdom, a podľa §

391 ods. 1 CSP vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

21. V ďalšom konaní bude úlohou súdu prvej inštancie opätovne posúdiť žalobkyňou uplatnený nárok
na určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru a určenie neprijateľných zmluvných
podmienok s tým, že sa oboznámi so Žiadosťou o vydanie súkromnej kreditnej karty zo dňa 2.6.2004

a súvisiacimi všeobecnými obchodnými podmienkami. Za týmto účelom vykoná dokazovanie v zmysle §
295 CSP. Po opätovnom posúdení veci súd prvej inštancie rozhodne a svoje rozhodnutie odôvodní tak,
aby zodpovedalo požiadavkám stanoveným v ust. § 220 ods. 2 CSP. Zároveň rozhodne aj o všetkých
trovách konania (§ 396 ods. 3 CSP).

22. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu

treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP)