Uznesenie – Sloboda a ľudská dôstojnosť ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, May 7, 2024

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 3To/98/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2121011108
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 05. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Rastislav Kresl
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2024:2121011108.2

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Rastislava Kresla a sudcov JUDr.
Kataríny Stanislavskej a JUDr. Ladislava Révesa, v trestnej veci obžalovaného A. B., nar. XX.XX.XXXX
vC.,preobzvlášťzávažnýzločinsexuálnehonásiliapodľa§200ods.1,ods.2písm.d),ods.3Trestného
zákona a iné, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 9Tk/1/2021-813 zo
dňa 07.02.2023, na verejnom zasadnutí konanom dňa 07.05.2024 v Trnave, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolanie obžalovaného A. B., nar. XX.XX.XXXX v C., z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Trnava č.k. 9Tk/1/2021-813 zo dňa 07.02.2023 bol
obžalovaný A. B., nar. XX.XX.XXXX v C., trvale bytom D. E. X, F., uznaný vinným z obzvlášť závažného
zločinu sexuálneho násilia podľa § 200 ods. 1, ods. 2 písm. d), ods. 3 Trestného zákona vo viacčinnom
súbehu s obzvlášť závažným zločinom vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 3 písm. a) Trestného zákona,

ktorých sa mal dopustiť na tom skutkovom základe, že

že

1/ od presne nezisteného času v mesiaci apríl 2019 až do dňa 03.05.2019 na cele číslo XX sektoru G
oddelenia výkonu väzby Ústavu na výkon trestu odňatia slobody a Ústavu na výkon väzby Leopoldov,

Gucmanova 19/670, Leopoldov, sa poškodenému G. H., v tom čase vo výkone väzby, opakovane
vysmieval, na tohto pľul, urážal ho, že je jeho „kurvička“ a jeho „pes“ pričom opakovanými silnými
fackami, údermi do temena hlavy a pliec, kopaním do nôh, údermi päsťou do rebier, zahasením cigarety
na jeho ramene a iným fyzickým násilím, tohto opakovane a pred najmenej dvoma ďalšími osobami
donútil predviesť striptíz, počas ktorého musel tancovať s postupným vyzliekaním sa a pohybovať
sa podľa pokynov obžalovaného, tiež donútil poškodeného, napriek jeho opakovanému odporu, aby

si strčil rukoväť od metly do análneho otvoru, a tiež aj strúčik cesnaku, ktorý si následne musel
poškodený na pokyn obžalovaného prstom zatlačiť hlbšie do análneho otvoru, a tiež vo večerných
hodinách donútil poškodeného sadnúť si na toaletu, dal mu svoj pohlavný úd pred jeho ústa a donútil
ho orálne ho uspokojiť, pričom toto konanie u poškodeného dňa 03.05.2019 viedlo k samovražednému
pokusu porezaním ľavého zápästia, kde následne po chirurgickom ošetrení tohto poranenia bol
poškodený s diagnózou Adaptačnej poruchy hospitalizovaný v období odo dňa 03.05.2019 do dňa

13.05.2019 na Psychiatrickom oddelení Nemocnice pre obvinených a odsúdených v Trenčíne, pričom
takto prežitý psychický nátlak, fyzické útoky, vyhrážanie sa a ponižovanie zo strany obžalovaného
viedli u poškodeného k vzniku posttraumatickej stresovej poruchy (F43.1 MKCH10)
a adaptačnej poruchy (F43.2 MKCH10), ktoré u poškodeného G. H. trvali od prežitia uvedených
udalostí, teda najmenej odo dňa 03.05.2019 a pretrvávali aj dňa 17.01.2021, kedy bol poškodený
vyšetrený znalcom z odboru Zdravotníctvo a farmácia, odvetvie psychiatria a sexuológia, a následkom

ktorých je narušený obvyklý spôsob života poškodeného opakovaným prežívaním traumy v dotieravýchspomienkach (spätné záblesky, flash-backy), v snoch, vyhýbaním sa situáciám pripomínajúcich traumu,
pocitom ohrozenia, znížením jeho sebavedomia, pocitom hanby a viny;

2/ od presne nezisteného času v mesiaci apríl 2019 až do dňa 03.05.2019 na cele číslo XX sektoru G
oddelenia výkonu väzby Ústavu na výkon trestu odňatia slobody a Ústavu na výkon väzby Leopoldov,
Gucmanova 19/670, Leopoldov, sa poškodenému G. H., v tom čase vo výkone väzby, opakovane
vysmieval, na tohto pľul, urážal ho, že je jeho „kurvička“ a jeho „pes“, pričom opakovanými silnými
fackami, údermi do temena hlavy a pliec, kopaním do nôh, údermi päsťou do rebier, zahasením cigarety

na jeho ramene a iným fyzickým násilím, tohto opakovane za seba takýmto násilím a konaním nútil
šiť topánky, tiež nútil poškodeného vylízať obžalovaným predtým použitú a znečistenú misu toalety,
zakazoval mu chodiť na vychádzky, aby takéto konanie nenahlásil referentom ústavu a tiež po vykonaní
veľkej potreby obvineným donútil poškodeného zjesť jeho výkaly, pričom toto konanie u poškodeného
dňa 03.05.2019 viedlo k samovražednému pokusu porezaním ľavého zápästia, kde následne po
chirurgickom ošetrení tohto poranenia bol poškodený s diagnózou Adaptačnej poruchy hospitalizovaný v

období odo dňa 03.05.2019 do dňa 13.05.2019 na Psychiatrickom oddelení Nemocnice pre obvinených
a odsúdených v Trenčíne, pričom takto prežitý psychický nátlak, fyzické útoky, vyhrážanie sa a
ponižovanie zo strany obžalovaného viedli u poškodeného k vzniku posttraumatickej stresovej poruchy
(F43.1 MKCH10) a adaptačnej poruchy (F43.2 MKCH10), ktoré u poškodeného G. H. trvali od prežitia
uvedených udalostí, teda najmenej odo dňa 03.05.2019 a pretrvávali aj dňa 17.01.2021, kedy bol

poškodený vyšetrený znalcom z odboru Zdravotníctvo a farmácia, odvetvie psychiatria a sexuológia,
a následkom ktorých je narušený obvyklý spôsob života poškodeného opakovaným prežívaním
traumy v dotieravých spomienkach (spätné záblesky, flash-backy), v snoch, vyhýbaním sa situáciám
pripomínajúcich traumu, pocitom ohrozenia, znížením jeho sebavedomia, pocitom hanby a viny.

Za tento skutok okresný súd uložil obžalovanému podľa § 200 ods. 3 Trestného zákona s prihliadnutím
na § 37 písm. m) Trestného zákona a § 38 ods. 2, ods. 4 Trestného zákona a s použitím § 41 ods.
2 Trestného zákona na nepodmienečný úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 21 rokov. Na výkon
trestu odňatia slobody okresný súd zaradil obžalovaného podľa § 48 ods. 3 písm. b) Trestného zákona
do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia. Zároveň podľa § 76 ods. 1, § 77 ods. 1

písm. a), písm. b), písm. c) Trestného zákona v spojení s § 78 ods. 1 Trestného zákona okresný súd
obžalovanému uložil ochranný dohľad v trvaní 3 (tri) roky.

Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil v rozsahu č. l. 813-828.

Proti tomuto rozsudku bezprostredne po jeho vyhlásení na hlavnom pojednávaní podal v celom rozsahu
odvolanie obžalovaný, a to prostredníctvom svojho obhajcu, ktoré písomne odôvodnil na č.l. 845.

Obžalovanývodvolaníprimárnenamietavyhodnoteniadokazovaniaokresnýmsúdom,ktorýsinekriticky
prevzal tvrdenia poškodeného a obžaloby, pričom na dôkazy, ktoré svedčali práve v prospech

obžalovaného neprihliadal, resp. ich nevyhodnotil s rovnakou náležitosťou ako tie, ktoré svedčali o jeho
vine. V predmetnej veci išlo najmä o výpovede svedkov učinené na hlavnom pojednávaní, z ktorých
nevyplýva, že by sa obžalovaný trestnej činnosti dopustil. K hodnoteniu výpovedí svedkov bolo nutné
pristupovať kritickejšie, o to viac, že k trestnej činnosti malo dôjsť v režimovom zariadení, kde sa
nachádzajú osoby, ktoré nie sú bezúhonné. Tieto priestory boli navyše v polhodinových intervaloch

kontrolované, pričom počas kontrol neboli zistené žiadne skutočnosti, ktoré sa obžalovanému kladú
za vinu. Okrem výpovede poškodeného v konaní nebola zaistená žiadna iná výpoveď, ktorá by
mala obžalovaného usvedčovať zo spáchania skutkov. Obžalovaný pritom poukazuje na výpoveď
poškodeného z hlavného pojednávania zo dňa 01.12.2022, podľa ktorého prítomnými osobami pri
skutku boli svedkovia C. C., I. A. a svedok B. J.. Pokiaľ ide o výpoveď svedka A., tento na hlavnom

pojednávaní žiadne sexuálne násilnosti ani podobné okolnosti neuviedol, skutočnosti uvádzané
poškodeným poprel. V prípade svedka C. C. poukazuje na to, že tento svedok priamo a výslovne poprel
všetko, čo sa uvádza v skutkovej vete obžaloby. Tento svedok síce v prípravnom konaní obžalovaného
usvedčoval z trestnej činnosti, na hlavnom pojednávaní však poprel svoje tvrdenia, uviedol dôvod,
pre ktorý vypovedal odlišne, pričom súd si neakceptovateľným spôsobom osvojil práve jeho výpoveď

z prípravného konania. Súd preferenciu výpovede tohto svedka z prípravného konania odôvodnil tým,
že svedok uznal podpis na zápisnici o výsluchu v ústave na výkon väzby a nepamätal si, či mu
obhajkyňa obžalovaného kládla otázky, ktoré odôvodnenie však obžalovaný považuje za nedostatočné.
Podľa názoru obžalovaného v predmetnej veci neexistuje žiaden dôvod pre to, aby súd uprednostnilvýpoveď tohto svedka z prípravného konania, pričom uprednostnením tejto výpovede došlo k porušeniu
zásady bezprostrednosti konania. Pokiaľ ide o svedka B. J., na hlavnom pojednávaní čiastočne potvrdil
fyzický útoky na obžalovaného, uviedol ďalej, že o iných incidentoch nemá vedomosť. Je pravda, že

aj tento svedok v prípravnom konaní uvádzal určité skutočnosti týkajúce sa nevhodného správania
obžalovaného voči poškodenému, avšak podstatné skutkové okolnosti, ktoré majú tvoriť objektívnu
stránku žalovaného skutku nepotvrdzoval v žiadnej výpovedi. Tento svedok neopisoval tanec ani šitie
obuvi pod hrozbou násilia, výslovne uviedol, že žiaden orálny sex nevidel, ani že by niekto poškodenému
strčil rukoväť metly do análneho otvoru. Obžalovaný sa nestotožňuje s konštatovaním súdu o tom,

že vierohodnosť výpovede poškodeného je podporená znaleckými posudkami a výsluchmi znalcov,
ktoré potvrdili špecifickú vierohodnosť výpovede poškodeného, a tiež jednotlivými výpoveďami svedkov,
najmä svedka C., J., K., A.. Ďalej poukazuje na to, že striptíz poškodeného nebol vykonávaný pod
hrozbou násilia, pretože poškodený tak mal robiť aj po premiestnení na inú celu, čo potvrdil svedok
J.. Podľa názoru obžalovaného je neakceptovateľné, aby si súd dotváral skutkové zistenia o tom,
čo de facto popreli svedkovia na hlavnom pojednávaní. Za dôkaznej situácie, kedy existujú viacerí

priamy svedkovia, je rovnako neakceptovateľné, aby sa súd pri svojom rozhodnutí opieral o svedkov
z počutia, tak ako súd odkázal na výpoveď svedka K., o to viac, keď v konaní bol preukázaný
motív poškodeného krivo obviniť obžalovaného (poškodený sa údajne bál „kazeňáku“, preto si na
obžalovaného všetky tvrdenia vymyslel). Argumentácia súdu, ktorým vyššie uvedené poprel predstavuje
len nekritické prevzatie obžaloby a výpovede poškodeného. Zo strany poškodeného išlo o teatrálne

konanie, demonštratívny pokus o samovraždu, ktorého následkom nemala byť jeho smrť. Poškodený
trpel depresiami z dôvodu svojej sociálnej situácie a straty priateľky. Práve tieto okolnosti ovplyvnili jeho
duševný stav. K rozvoju posttraumatickej stresovej poruchy mohla prispieť tak dlhotrvajúca depresia
poškodeného. Uvedené je zrejmé aj z výpovede svedka F., ktorému sa poškodený zdôveril, že
poškodený si na obžalovaného skutky vymyslel, pričom o tomto motíve vypovedal aj svedok J..

Poukazuje tiež na výpoveď svedka E., ktorý uviedol, že od počiatku boli v ústave zo strany príslušníkov
PBS snahy o ovplyvňovanie a manipulovanie s vecou obžalovaného v kontexte návodu na krivú
výpoveď. Obžalovaný sa nestotožnil ani so záverom súdu o tom, že svedkovia na hlavnom pojednávaní
nedokázali logickým spôsobom vysvetliť zmeny svojich výpovedí v prospech obžalovaného. Obžalovaný
vzniesol námietky aj vo vzťahu k znaleckému dokazovania, keď poukázal na to, že znalkyňa Mgr.

Jolana Múdra vo svojej výpovedi explicitne pripustila, že psychické problémy poškodeného mohli byť
spôsobené aj tým, že bol bezdomovcom, resp. že ho opustila priateľka. Znalkyňa tiež uviedla, že
nevie potvrdiť ani vyvrátiť, či psychickými poruchami poškodený trpel aj pred nástupom do väzby.
Pokiaľ ide o znalkyňu z odboru psychiatria MUDr. Danu Šedivú, poukázal na to, že táto znalkyňa
neprípustne posudzovala otázku vierohodnosti osoby poškodeného, hoci na túto otázku je oprávnený

zodpovedať výlučne znalec z odboru psychológia. Samotná diagnostika symptómov posttraumatickej
stresovej poruchy spadá výlučne do odboru psychológie, preto sa znalkyňa MUDr. Šedivá nemala
oprávnenie vyjadrovať k pôvodu a dôvodom vzniku tejto poruchy ani vyslovovať právne závery. Znalkyňa
Mgr. Jolana Múdra sa vyjadrila, že si netrúfa odhadnúť, čo bolo hlavným spúšťačom alebo dôvodom
zlého psychického stavu poškodeného. Z tohto pohľadu niet dôvodu, aby sa súd odvolával na výsledky

znaleckého dokazovania ako na usvedčujúci dôkaz proti obžalovanému v tom smere, že práve on mal
poškodenému spôsobiť psychické problémy. Táto znalkyňa sa na hlavnom pojednávaní vyjadrila len tak,
že posttraumatická stresová porucha zasahuje do spôsobu života poškodeného a uviedla, že by sa to
výraznejšie prejavovalo, keby bol poškodený na slobode. Zo znaleckého posudku vyplýva, že nie je
zrejmé, v akom rozsahu a akej miere sa prejavované znaky u poškodeného prejavovali v kontexte, či išlo

o podstatné sťaženie obvyklého spôsobu života. Znalkyňa MUDr. Šedivá ako následky posttraumatickej
stresovej poruchy označila tzv. flash backy, čo však podľa názoru obžalovaného nemožno považovať
za poruchu zdravia trvajúcu dlhší čas, nakoľko nimi nedochádza k závažnému ovplyvňovaniu obvyklého
spôsobu života. Okresný súd do výroku poňal okrem flash backov aj sny, zníženie sebavedomia, pocit
hanby a viny, čo však podľa názoru obžalovaného rovnako nie sú následky, ktorými by dochádzalo

k závažnému ovplyvňovaniu obvyklého spôsobu života poškodeného. Osobnosť poškodeného je nutné
vnímať aj v kontexte jeho minulosti, a to ako abstinujúceho narkomana, ktorý kvôli drogám páchal
trestnú činnosť a znížené sebavedomie, hanba, pocit viny majú svoje korene už v jeho minulosti. Tieto
skutočnosti súd v skutkovej vete označil ako okolnosti, ktoré u poškodeného narušili obvyklý spôsob
života, avšak nie tak, ak to ustanovuje § 123 ods. 4 Trestného zákona, kde je nutnosť závažného

narušenia obvyklého spôsobu života. Skutková veta tak nezodpovedá vete právnej. Ďalej namieta
absenciu špecifikácie v skutkovej vete obžaloby, a to akým spôsobom mal obžalovaný poškodeného
donútiť k rôznym úkonom. Len vo vzťahu k striptízu a šitiu topánok je donútenie v skutkovej vete
precizované, avšak pokiaľ ide o ďalšie činnosti, ku ktorým mal obžalovaný poškodeného nútiť, nie jezrejmé, ako sa hrozba či násilie malo uskutočňovať. Pokiaľ ide o výrok o treste, obžalovaný namieta
porušenie zákona pri ukladaní trestu, kde súd nezákonným spôsobom aplikoval tzv. asperačnú zásadu
pri uplatnení § 41 ods. 2 Trestného zákona. Obžalovaný namieta postup okresného súdu, keď tento

vyhodnotil trestnú činnosť ako viacčinný súbeh (konkrétne, že sa jedná o dva samostatné skutky), čo sa
však prieči samotnému opisu jednotlivých skutkov, ktoré v úvode vychádzajú z totožných a tých istých
skutkových okolností. Podľa názoru obžalovaného je nutné oba skutky hodnotiť ako jeden pokračovací
skutok, ktorým mali byť naplnené znaky dvoch trestných činov, čo v dôsledkoch vylučuje uplatnenie
asperačnej zásady, a teda uložený trest je nezákonný. Vzhľadom na uvedené navrhol, aby odvolací súd

podľa § 321 ods. 1 písm. a), písm. b), písm. c), písm. d) Trestného poriadku napadnutý rozsudok v celom
rozsahu zrušil, a podľa § 322 ods. 1 Trestného poriadku vec vrátil okresnému súdu, aby ju v potrebnom
rozsahu znovu prejednal a rozhodol, alternatívne aby podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku rozhodol
sám tak, že obžalovaného podľa § 285 písm. a) Trestného poriadku spod obžaloby oslobodí.

K odvolaniu obžalovaného sa vyjadril okresný prokurátor, ktorý skutočnosti prezentované obžalovaným

v odvolaní považuje za selektívne, neberúc do úvahy výsledky vykonaného dokazovania. Odvolacie
námietkysúopakovanímobhajobyobžalovaného,ktorúpredostrelsúdupočasprvostupňovéhokonania,
pričom okresný súd sa so všetkými skutočnosťami vysporiadal už v odôvodnení napadnutého rozsudku.
Okresný súd pri vyhodnotení dokazovania postupoval plne v súlade s § 2 ods. 12 Trestného poriadku.
Námietkyvovzťahukznaleckémudokazovaniupovažujezanedôvodné,samotnéznalecképosudkyboli

doplnené výpoveďami znalcov, ktorí vysvetlili svoje závery nielen odborným ale aj laickým spôsobom.
Z výsluchu a znaleckého skúmania znalkyne MUDr. Šedivej vyplýva absolútna opodstatnenosť a vecná
správnosť priznania poškodenému status obzvlášť zraniteľnej obete. Znalkyňa okrem iného uviedla,
že pred nástupom do výkonu väzby nebola u poškodeného zistená žiadna trauma, z psychiatrického
hľadiska je táto skutočnosť vylúčená, sexuálne násilie bolo pre poškodeného najviac ponižujúce, ide

o jednu z najvyšších foriem poníženia, liečenie môže prebiehať roky, poškodený má strach z ľudí, že
sa o sexuálnom násilí niekto dozvie, že sa mu budú vo výkone trestu posmievať, má pocity hanby,
poškodený si svoj stav nevymyslel, o čom svedčí aj užívanie vysokej dávky liekov. Obžalovaný sa
počas celého konania snaží o dezinterpretáciu vykonaného znaleckého dokazovania, zamieňa si pojmy
nezákonnosť a nepoužiteľnosť dôkazov. Aj keby sa znalec vyjadroval k právnej otázke, nerobí to

automaticky nepoužiteľným celý znalecký posudok. Pokiaľ ide o námietky vo vzťahu k uloženému trestu,
okresný súd zrozumiteľne, logicky a podrobne vysvetlil druh ako aj samotnú výmeru trestu. Uložený trest
považuje za zákonný a spravodlivý. Za zákonný a spravodlivý považuje aj uložený ochranný dohľad,
s poukazom na násilnú povahu obžalovaného. Navrhol odvolanie obžalovaného ako nedôvodné podľa
§ 319 Trestného poriadku zamietnuť.

Pred termínom verejného zasadnutia bol dňa 03.05.2024 doručený návrh obhajcu obžalovaného
na doplnenie dokazovania, v ktorom poukázal na to, že dňa 02.05.2024 počas návštevy klienta
(obžalovaného) v Ústave na výkon väzby a Ústave na výkon trestu odňatia slobody Žilina mu obžalovaný
uviedol informáciu o tom, že poškodený H. sa mal pochváliť, že si celú vec na obžalovaného vymyslel.

Obhajoba tak navrhuje vypočuť svedkov L. C. a G. M., ktorí by túto skutočnosť vedeli potvrdiť. Menovaní
svedkovia sa mali informáciu dozvedieť v roku 2018 v Ústave na výkon trestu odňatia slobody a Ústave
na výkon väzby Leopoldov.

Krajský súd vo veci vykonal verejné zasadnutie dňa 07.05.2024 za prítomnosti zástupkyne Krajskej

prokuratúry v Trnave, obžalovaného a jeho obhajcu. Obžalovaný zotrval na podanom odvolaní, nežiadal
ho zmeniť ani doplniť. Odvolací súd oboznámil prítomných s napadnutým rozsudkom, odvolaním
obžalovaného, vyjadrením prokurátora k odvolaniu, odpisom registra trestov na obžalovaného,
príslušnými lustráciami na obžalovaného, návrhom na doplnenie dokazovania ako aj podstatným
obsahom spisu. Obhajca obžalovaného nad rozsah písomných dôvodov odvolania namieta aj

procesný postup okresného súdu, ktorý nevyhovel návrhu obžalovaného na vypočutie svedkov,
pričom najpodstatnejšie vníma odmietnutie výsluchu svedka E., ktorý bol v rozhodnom období
psychológom a jeho výpoveďou by bolo možné objasniť dôvody psychických problémov poškodeného.
Obžalovaný uviedol, že pred začatím trestného stíhania bola významná snaha príslušníkov PBS
ako aj orgánov činných v trestnom konaní o diskreditáciu jeho osoby. Poukázal na znemožňovanie

úkonov na preukázanie pravdy v prípravnom konaní, zakrývanie svedkov, navádzanie svedkov
na krivé výpovede. Svedkovia, ktorí mali byť priamymi svedkami trestnej činnosti trestnú činnosť
nepotvrdili. Zástupkyňa Krajskej prokuratúry Trnava v rámci konečného návrhu označila odvolanie
obžalovaného za nedôvodné v celom rozsahu. Podstatou odvolacej argumentácie obžalovaného súskutočnosti prezentované už v záverečnej reči, s ktorými ako aj všetkými podstatnými skutočnosťami
sa náležite vysporiadal už okresný súd. Napadnutý rozsudok je v súlade so zákonom, rovnako
ako konanie, ktoré mu predchádzalo. Pridržala sa vyjadrenia prokurátora k odvolaniu. Navrhla

odvolanie obžalovaného zamietnuť ako nedôvodné. Obhajca obžalovaného zotrval na písomných
dôvodoch odvolania, odvolacom návrhu ako aj doplnených skutočnostiach počas verejného zasadnutia.
Obžalovaný zotrval na odvolacej argumentácii, žiadal zrušiť napadnutý rozsudok, aby mohol preukázať
svoju nevinu.

Podľa ustanovenia § 317 ods. 1 Trestného poriadku, ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316
ods. 1 Trestného poriadku, alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3 Trestného poriadku, preskúma
zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého výroku, event. napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým
odvolateľ podal odvolanie ako i správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Na chyby, ktoré
neboli odvolaním vytýkané prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods.
1 Trestného poriadku.

Po splnení prieskumnej povinnosti v rozsahu § 317 Trestného poriadku odvolací súd dospel k záveru, že
odvolanie obžalovaného nie je dôvodné, v dôsledku čoho sú splnené podmienky pre jeho zamietnutie
v zmysle § 319 Trestného poriadku.

Napriek odvolacím námietkam obžalovaného, odvolací súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok tak,
ako bol písomne vyhotovený, spĺňa kritéria obsiahnuté v ustanovení § 168 ods. 1 Trestného poriadku.
Z jeho dôvodov je totiž zrejmé, ktoré skutočnosti vzal okresný súd za preukázané, o ktoré dôkazy
svoje skutkové zistenia oprel a akými úvahami sa riadil pri vyhodnotení vykonaných dôkazov. Z jeho
obsahu je tiež zrejmé, ako sa vysporiadal s obhajobou obžalovaného a akými právnymi úvahami sa

riadil, keď posudzoval preukázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení Trestného zákona a tiež
prečo odmietol návrh obžalovaného na vykonanie dokazovania. Závery súdu prvého stupňa, ktoré v
smere skutkových zistení z týchto dôkazov vyvodil, považuje odvolací súd za logické a zodpovedajúce
vykonaným dôkazom.

Podľa § 2 ods. 10 Trestného poriadku orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený
skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich
rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány
činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému,
ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili

súdu spravodlivé rozhodnutie.

Podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané
zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení
všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne, nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné

v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.

Proces dokazovania (a to nie len z hľadiska hodnotenia obsahu jednotlivých dôkazov, ale aj z hľadiska
rozsahu dokazovania) je ovládaný zásadou voľného hodnotenia, kedy po vykonaní logických úsudkov
v kontexte všetkých vo veci vykonaných dôkazov dochádza k vydaniu meritórneho rozhodnutia. Zákon

pritomneurčujeaaninemôžeurčiťkonkrétnepravidlá,podľaktorýchbysamalovychádzaťvkonkrétnom
prípade pri určení rozsahu dokazovania alebo pri hodnotení obsahu dôkazov, prípadne ich vzájomnej
súvislosti. Jediným všeobecným pravidlom určujúcim rozsah dokazovania je zásada vyjadrená vo vyššie
citovanom ustanovení podľa § 2 ods. 10 Trestného poriadku, ktorej orgány postupujú tak, aby bol zistený
skutkový stav veci, a to v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie. (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu

sp. zn. 1To/7/2012 z 30. januára 2013)

Na rozdiel od obhajoby obžalovaného odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa postupoval v
prerokúvanej veci tak, aby bol náležite zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti,
a to v rozsahu nevyhnutnom na svoje rozhodnutie. Taktiež zistil, že všetky dôkazy v prerokúvanej veci

o ktoré súd oprel svoje rozhodnutie o vine boli získané zákonným spôsobom a súd prvého stupňa ich
hodnotil jednotlivo aj v ich súhrne podľa svojho vnútorného presvedčenia, založeného na starostlivom
uvážení všetkých okolností prípadu tak, ako mu to ukladá ustanovenie § 2 ods. 12 Trestného poriadku.
Ak súd prvého stupňa postupoval podľa citovaného ustanovenia, tak odvolací súd nemôže napadnutýrozsudok zrušiť len preto, že sám na základe svojho presvedčenia hodnotí tie isté dôkazy s iným do
úvahy prichádzajúcim výsledkom. V takom prípade totiž nie je možné napadnutému rozsudku vytknúť
žiadnu vadu v zmysle uvedeného ustanovenia (R 53/1992).

V prejednávanej veci odvolací súd ani sám na základe svojho presvedčenia nehodnotil tie isté dôkazy
s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom, ako tieto dôkazy hodnotil súd prvého stupňa. Obžalovaný
namieta hodnotenie dôkazov súdom prvého stupňa a predkladá odvolaciemu súdu vlastné hodnotenie
dôkazov a vlastné predstavy záverov, ktoré mali vyplynúť z dokazovania vykonaného na hlavnom

pojednávaní. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí
právo strany v konaní, aby sa súd stotožnil s jej právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Súd
neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si neosvojí ňou navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných
dôkazov a ak sa neriadi jej výkladom právnych predpisov.

Vychádzajúc z uvedeného, odvolací súd nemohol námietkam obžalovaného založeným na vlastnom

hodnotení výpovedí poškodeného ako aj svedkov z prípravného konania ako nevierohodných, vlastnom
hodnotení záverov pokiaľ ide o spôsobenú ujmu poškodenému, hodnotení závažnosti spôsobenej
ujmy, tiež založených na obrane o tom, že to bol práve obžalovaný, ktorý bol obeťou akéhosi „puču“
iniciovaného poškodeným, spoluväzňami, príslušníkmi Zboru väzenskej a justičnej stráže, orgánov
činných v trestnom konaní a na nespokojnosti s rozsahom a obsahom odôvodnenia napadnutého

rozhodnutia priznať v rámci odvolacieho konania akúkoľvek relevanciu. Súd totižto neporušil žiadne
práva obžalovaného, ak si neosvojil ním navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa
neriadi jej výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov.

Pokiaľ ide o kľúčovú námietku obžalovaného voči postupu okresného súdu, ktorý prihliadol na výpovede

svedkov C., A. a J. z prípravného konania, aj napriek tomu, že na hlavnom pojednávaní všetci popreli
skutky, ktoré sa obžalovanému kladú za vinu, v tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že
zmena výpovede svedkov na hlavnom pojednávaní nie je ojedinelým javom, s ktorým zákonodarca
či konajúci súd nepočíta, ktorý sa v konaní nemôže vyskytnúť a rovnako s ktorým sa konajúci súd
nemôže nijako vysporiadať. Práve naopak, v prípadoch, kedy svedok celkom zrejme účelovo, bez

logického vysvetlenie zmeny svojej výpovede na hlavnom pojednávaní oproti výpovedi z prípravného
konania svoju predošlú výpoveď zmení (presne tak, ako to bolo aj v tomto prípade), môže súd prečítať
jeho výpoveď z prípravného konania, konfrontovať ho so zmenami, žiadať vysvetlenie a v procese
dokazovania na takúto výpoveď v rámci dokazovania aj prihliadnuť.

Koncept spravodlivého a kontradiktórneho procesu predpokladá, že súd by mal v zásade prikladať
väčšiu váhu výpovedi svedka, ktorú poskytol v konaní pred súdom, než obsahu zápisnice z jeho
výpovede z prípravného konania, za predpokladu, že neexistujú vážne dôvody pre iný záver. Výsluch
v prípravnom konaní je totižto v prvom rade procesným postupom, ktorým orgány činné v trestnom
konaní zhromažďujú dôkazy na podporu obžaloby v konaní pred súdom, zatiaľ čo súd, ktorý vedie súdne

konanie, je povolaný rozhodnúť o vine obžalovaného po spravodlivom posúdení všetkých dôkazov
bezprostrednevykonanýchvkonanípredsúdomnazákladeichpriamehopreskúmania.(rozsudokESĽP
zo veci Makeyan a spol. proti Arménsku zo dňa 05.12.2019 č. 46435/09)

Na druhej strane je však nutné poukázať na to, že v prípadoch, keď svedok na hlavnom pojednávaní

podstatne zmení svoju výpoveď v porovnaní s výpoveďou z prípravného konania, nestáva sa výpoveď
z prípravného konania v dôsledku takejto okolnosti nulitnou. Trestný poriadok umožňuje takúto výpoveď
využiť a subsumovať ju do procesu hodnotenia vykonaných dôkazov, a to spôsobom a za podmienok
uvedených v ustanoveniach § 264 Trestného poriadku, ktoré vytvárajú podmienky pre správne
zhodnotenie výpovede svedka v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov podľa ustanovenia §

2 ods. 12 Trestného poriadku. (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 358/2018
z 11. septembra 2018)

Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že v prípade svedkov C., A. ako aj J. došlo na hlavnom
pojednávaní k zmene ich výpovedí oproti výpovediam z prípravného konania. Na hlavnom pojednávaní

užtrestnúčinnosťobžalovanéhozakrývali,čiastočnepoprelisvojevýpovedezprípravnéhokonania,vinu
sa snažili preniesť na poškodeného, a tým vyviniť obžalovaného, resp. zahmlievať o tom, že svedkami
žiadnej trestnej činnosti obžalovaného neboli. Úlohou okresného súdu preto bolo náležitým spôsobom
posúdiť vierohodnosť každej výpovede, možnú motiváciu týchto osôb vypovedať odlišne, a vo finálevierohodnosť resp. priklonenie sa k vierohodnosti jednotlivých výpovedí vyhodnotiť až po ich konfrontácií
so všetkými okolnosťami prejednávanej veci. Okresný súd správne prihliadol v rámci dokazovania aj na
výpovede svedkov z prípravného konania, ktoré v spojení s usvedčujúcou a konzistentnou výpoveďou

poškodeného predstavovali ucelený, nenarušený pohľad na priebeh udalostí. Na hlavnom pojednávaní
platí zásada bezprostrednosti, priamosti a ústnosti, avšak s určitými zákonnými odchýlkami. Čo sa
týka použiteľnosti svedeckých výpovedi z prípravného konania v súdnom konaní resp. teda celkovo
ich významu z pohľadu rozhodovania súdu, je potrebné poznamenať, že v konaní pred súdom je
možné také výpovede predložiť na odstránenie rozporov oproti skoršej vo veci vykonanej svedeckej

výpovedizdôvodu,žebolmedzivýpoveďamirozporoprotiprípravnémukonaniu(§264ods.1Trestného
poriadku). Ustanovenia § 264 Trestného poriadku, ktoré bolo v prejednávanej veci aplikované v prípade
každého z týchto svedkov, upravujú špeciálny prípad realizácie zásady bezprostrednosti a ústnosti na
hlavnom pojednávaní, ktorý počíta a súčasne umožňuje využitie výpovede z prípravného konania v
prípadoch, keď sa svedok pri svojej výpovedi na hlavnom pojednávaní odchýli v podstatných bodoch od
svojej skoršej výpovede. Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia v súlade so zásadou voľného

hodnotenia dôkazov náležite a logicky zdôvodnil, prečo označené výpovede z prípravného konania
vzhľadom na ich spontánnosť a vzájomnú súladnosť považoval za presvedčivé a relevantné, na základe
čoho im na rozdiel od výpovedi na hlavnom pojednávaní priznal relevantnú výpovednú hodnotu a
zásadnú dôkaznú silu.

Potom nemožno dať za pravdu námietke obžalovaného o tom, že jediným usvedčujúcim dôkazom bola
len výpoveď poškodeného G. H. a zároveň nebolo možné vyhovieť ani námietke obžalovaného, ktorou
sa domáhal, aby súd prihliadal najmä na výpovede uvedených svedkov z hlavného pojednávania, na
ktorom nepotvrdili konanie kladené obžalovanému za vinu.

V prípade oboch skutkov bola primárnym usvedčujúcim dôkazom práve výpoveď poškodeného G. H.,
ktorého špecifická vierohodnosť bola podľa znaleckého dokazovania zachovaná, a súčasne nebola
zistená žiadna motivácia poškodeného krivo obžalovaného obviniť z tak závažného konania. Neobstála
ani obhajoba obžalovaného o možnej motivácií poškodeného krivo vypovedať z rôznych obžalovaným
prezentovaných dôvodov (viď odôvodnenie nižšie) a rovnako ani údajná snaha príslušníkov ZVJS či

orgánov činných v trestnom konaní o diskreditáciu osoby obžalovaného.

Pokiaľ ide o oba skutky, poškodený konzistentným spôsobom opísal, ako malo dôjsť k tomu, že musel
opakovane vo večerných hodinách pod nátlakom a hrozbou násilia na cele predvádzať striptíz, tancovať
na úkor spánku, pohybovať sa podľa pokynov obžalovaného, strčiť si do análneho otvoru strúčik

cesnaku, a tiež rukoväť metly, orálne uspokojiť obžalovaného, šiť obuv za obžalovaného, zjesť jeho
exkrementyavypiťjehomoč,akomuobžalovanýzakazovalvychádzky,zakazovalmučokoľvekpovedať
referentom režimu, musel mu na povel nosiť šľapky, v prípade, kedy obžalovaný oddychoval, musel
na pokyn obžalovaného „niečo robiť“, a ďalšie. Poškodený rovnako konzistentne opísal fyzické násilie,
ktorým mu mal obžalovaný hroziť a ktoré na ňom nakoniec aj uskutočňoval, ozrejmil dôvod pokusu

o samovraždu (ktorým bolo práve správanie sa obžalovaného, nie jeho sociálny status), tiež dôvod,
pre ktorý nepožiadal o rozhovor s referentom či pedagógom, opísal tiež verbálne útoky, ponižujúce
prejavy smerované voči poškodenému. V podrobnostiach odvolací súd odkazuje na rozsah výpovedí
poškodeného z prípravného konania ako aj z hlavného pojednávania pred súdom, bez potreby ďalšieho
opakovania.

Výpoveď poškodeného bola v podstatných a kľúčových okolnostiach potvrdená výpoveďami svedkov
C., J. ako aj A. z prípravného konania. Z výpovede svedka C. vyplynulo, že z ničoho nič sa obžalovaný
začal voči poškodenému správať agresívne, robil mu zle, hádzal po ňom šľapky, fackal ho, nútil ho
šiť, vo večerných hodinách robiť striptíz a vyzliekať sa, vulgárne mu nadával, oslovoval ako „pes“

či „kurvička“ popri čom mu zadával rôzne príkazy a zákazy s tým, že poškodený bude robiť to, čo
mu obžalovaný prikáže, určoval čo môže a čo nemôže, to všetko pod hrozbou vyhrážok. Správanie
obžalovaného voči poškodenému sa stupňovalo, bolo to stále horšie a horšie podľa slov svedka,
obžalovaný donútil poškodeného vopchať si strúčik cesnaku do análneho otvoru (voči čomu neúspešne
namietal svedok J.), vopchať si rukoväť metly do análneho otvoru, nútil ho jesť exkrementy pod hrozbou

fyzického násilia, piť jeho moč, vylizovať záchodovú misu, fackal ho, nútil ho nosiť mu šľapky majúc
ho za „psa“, a ďalšie. Svedok uviedol, že sa spolu so svedkom J. snažili dohovoriť obžalovanému, aby
poškodeného nechal tak, ten im však odvetil, aby sa do toho nestarali. Svedok uviedol, že poškodený
nemal s nikým konflikty, na izbe bolo dobre až dokým obžalovaný nezačal poškodenému robiť „tieveci“, správať sa voči poškodenému ponižujúco. Svedok uviedol, že obžalovaný dával poškodenému
rôzne príkazy a zákazy, poškodený sa síce verbálne bránil v prípade každej požiadavky obžalovaného,
nepomohlo to, aj tak musel príkazy obžalovaného plniť za sústavných fyzických útokov obžalovaným,

všetko sa dialo väčšinou večer a na wc. Sám svedok uviedol, že sa spoločne so svedkom J. snažili
poškodenému pomôcť, aby nahlásil správanie obžalovaného referentovi, ten však odmietol. Obžalovaný
nedal poškodenému na výber, ku všetkému ho nútil hučaním, fackami, vyhrážkami. Svedok opísal ako
došlo k „nápadu“ obžalovaného, aby si poškodený vopchal do análneho otvoru strúčik cesnaku. Hoci
to na vlastné oči nevidel (bol však v cele prítomný), zo skutočností ktoré nasledovali vyplynulo, že tak

poškodený skutočne urobil, keďže aj po odchode obžalovaného na vychádzku mu svedok spoločne so
svedkom J. poradili, aby pred obžalovaným predstieral, že strúčik cesnaku z análneho otvoru nevylúčil,
aby mu dal obžalovaný pokoj a neskúšal na ňom ďalšie „pokusy“. Pokiaľ išlo o skutok, kedy obžalovaný
donútil poškodeného vopchať si do análneho otvoru metlu, udialo sa tak po tom, ako ho poškodený
prosil, že je psychicky vyčerpaný, obžalovaný ho vyfackal a poškodený sa rovnako musel podvoliť.
Poškodený sa správaniu obžalovaného bránil len verbálne, prosil ho, plakal, aj tak však pod nátlakom

a hrozbou vždy urobil to čo obžalovaný chcel, nemal na výber. Svedok rovnako potvrdil to, že obžalovaný
na poškodenom zahasil špak (po tom, ako poškodený za obžalovaného odmietol šiť). Svedok rovnako
konzistentne a v súlade s výpoveďou poškodeného vypovedal o tom, ako ho obžalovaný donútil zjesť
jeho exkrement a vypiť jeho moč, vylízať záchodovú misu, pritom poškodený ho s plačom prosil, aby
to nemusel robiť.

Svedok J. v prípravnom konaní uviedol, že bitku videl len jedenkrát, poškodený sa mu však opakovane
sťažoval na to, že mu obžalovaný robí zle, bol svedkom toho, ako poškodený za obžalovaného musel
šiť topánky. Svedok celkom dvakrát videl, ako poškodený robí vo večerných a nočných hodinách
striptíz. Svedok uviedol, že do príchodu obžalovaného na izbu bolo všetko v poriadku. Akonáhle

videl, ako obžalovaný robí poškodenému zle, písal celkom tri žiadanky o pohovor referentovi, aby
pomohol poškodenému, vypočutý však nebol. Svedok si tiež všimol jazvu od zahasenej cigarety na tele
poškodeného. Svedok sa v plnom rozsahu odvolal na svoju predchádzajúcu výpoveď, v ktorej rovnako
opísal násilné správanie obžalovaného voči poškodenému. Na hlavnom pojednávaní síce uviedol, že
nebol svedkom žiadneho násilného správania sa obžalovaného voči poškodenému, nepoprel však

skutočnosti, ktoré uviedol vo svojej výpovedi na hlavnom pojednávaní.

Svedok A. v prípravnom konaní vo výpovedi dňa 27.05.2020 odmietol vypovedať z dôvodu, že by
si mohol privodiť trestné stíhanie. Odkázal na obsah svojej výpovede zo dňa 9.9.2019. Na hlavnom
pojednávaní potvrdil, že bol svedkom jedného fyzického útoku obžalovaného na poškodeného, tiež

svedkom toho ako poškodený v noci musel na cele tancovať, a to na rozkaz obžalovaného.

Z vyššie uvedeného je zrejmé, že výpoveď poškodeného síce bola absolútne kľúčovým dôkazom,
nebola však jediným usvedčujúcim dôkazom, ako sa nesprávne domnieva obžalovaný. V podstate
všetci spoluväzni vypovedali o naozaj nekontrolovateľnom násilnom správaní sa obžalovaného voči

poškodenému, opísali jednotlivé skutky, ku ktorým v spoločnej cele dochádzalo, ich výpovede boli
v podstatných okolnostiach súladné, zapadali do kontextu, svedkovia v prípravnom konaní vypovedali
spontánne, bez motivácie obžalovanému uškodiť, k výpovediam ich nikto nenútil. Všetci svedkovia
vypovedali o tom, že poškodený robil to, čo mu prikázal obžalovaný, vždy pod hrozbou fyzických
útokov, verbálnych útokov, ku ktorým po veľmi krátkej dobe od príchodu poškodeného na spoločnú

izbu dochádzalo denne. Svedkovia sa zhodli aj na tom, že poškodený bol tichšej povahy, utiahnutý,
nemal s nikým konflikty, išlo o „normálneho chalana“, nevedel sa brániť. Obžalovaný zneužil povahu
poškodeného, ten aj napriek snahe a prosbám, aby nemusel robiť veci, ktoré mu obžalovaný prikazoval
nebol schopný účinnejšej obrany a v konečnom dôsledku bola práve hrozba násilia a použitie násilia
faktorom, kvôli ktorému sa musel príkazom obžalovaného podrobiť. U žiadneho zo svedkov nebola

zistená motivácia v prípravnom konaní vypovedať voči obžalovanému nepravdivo. Svedkovia sa
dokonca snažili poškodenému pomôcť, a to nielen upozorňovaním obžalovaného na jeho nevhodné
správanie, ale aj podporou poškodeného, aby išiel správanie obžalovaného nahlásiť referentovi, aby si
vypísal žiadanku o pohovor, prípadne sa dal preložiť na inú izbu. Pokiaľ ide o svedka J., z jeho konania
bola zreteľná najvýraznejšia snaha o ochranu poškodeného, vnímajúc situáciu na cele, najmä intenzitu

a stupňovanie konania obžalovaného chcel preventívne zabrániť tomu, aby po jeho nástupe do výkonu
trestu poškodený zotrval na tejto izbe, s odôvodnením, že to tam sám neprežije, nezvládne to.Pokiaľ ide o sexuálne násilie v podobe orálneho uspokojenia obžalovaného poškodeným, v tomto
prípade na usvedčenie obžalovaného postačovala výsostne výpoveď poškodeného, ktorá bola znalecky
vyhodnotená ako vierohodná, pričom obe znalkyne uviedli, že poškodený si uvedené v žiadnom prípade

nemohol vymyslieť (vzhľadom na spôsob akým udalosti opisoval, jeho osobnostnú výbavu, následky
v podobe posttraumatickej poruchy).

Obžalovaný tak pod hrozbou fyzického násilia nútil poškodeného k strpeniu a plneniu rôznych príkazov
(nosenie šľapiek, šitia obuvi, nočnom striptíze, zákaze vychádzok, sexuálneho násilia, a ďalšie).

Poškodený, aj keď príkazy obžalovaného plniť nechcel, vždy sa podvolil, nakoľko pri nesúhlase bol
obžalovaným fackaný, v prípade nesúhlasu so šitím obžalovaný na poškodenom zahasil cigarety.
Poškodený bol vo výkone väzby podrobený okrem obmedzenia osobnej slobody na základe zákona
aj násilnému konaniu obžalovaného, ktoré musel v strachu a obave z fyzického násilia plniť. Takto
zistený skutkový stav nebol spochybnený ani zmenenými výpoveďami kľúčových svedkov na hlavnom
pojednávaní a rovnako na takto zistenom skutkovom stave nemenili nič ani výpovede svedkov obhajoby,

ktorí priamymi svedkami napokon ani neboli.

Z vykonaného dokazovania rovnako vyplynulo to, že okrem poškodeného bol objektom neprimeraného
správania aj svedok K., prípadne osoba s menom N., ktorí sa však dali preložiť na inú izbu, aby sa vyhli
kontaktu s poškodeným. Svedok K. pritom vypovedal, akým spôsobom sa mu mal vyhrážať obžalovaný,

aby mu svedok nakupoval za svoje peniaze (vykrúcal mu prsty, uši, vyhrážal sa mu podpálením
končatín). Všetci svedkovia sa vyjadrili tak, že obžalovaný bol arogantnou osobou, snažil si presadzovať
svoje záujmy, komandovať ich na cele, všetkých riadiť. Chválil sa, že pozná referentov a príslušníkov
ZVJS, uvádzal skutočnosti zo svojho súkromného života, z ktorých mali nadobudnúť dojem, že je niečím
výnimočným. Z uvedeného vyplýva, že obžalovaný mal skutočne sklony ku konaniu, ktorým sa snažil

vynucovať svoje požiadavky cestou hrozby násilia.

Pokiaľ ide o námietky voči znaleckému dokazovaniu, obžalovaný primárne namietal, že zo znaleckého
dokazovania sa nepodarilo preukázať, že obžalovaný netrpel poruchami (depresiami) už v čase nástupu
do výkonu väzby a tiež spochybňoval zistenú posttraumatickú stresovú poruchu a adaptačnú poruchu

ako ochorenie, ktoré by sa dalo kvalifikovať ako ťažká ujma na zdraví.

Zo znaleckého posudku MUDr. Jolany Múdrej vyplynulo, že na prežívanie poškodeného mohlo mať
vplyv aj to, že bol bezdomovcom, a tiež, že ho opustila priateľka, pričom nebolo možné potvrdiť ani
vylúčiť,čipoškodenýporuchami(adaptačnáaposttraumatickástresováporucha)trpelužprednástupom

do výkonu väzby. Tento záver však bolo nutné vyhodnotiť v kontexte ďalších záverov znaleckého
posudku (nie izolovane), z ktorého vyplýva, že znalkyňa MUDr. Jolana Múdra však jednoznačne
konštatovala, že osobnostné charakteristiky poškodeného ho typovo predurčujú do pozície obete, keďže
sa útokom nevie účinne brániť a najmä to, že u poškodeného nebola zistená žiadna snaha o fabuláciu
k predmetu vyšetrovania. Poškodený má schopnosť správne vnímať a reprodukovať prežité udalosti.

Poškodený zhodne popísal kľúčové udalosti, ktoré zasadil do kontextu, v jeho prejave sa objavila
lakrimozita (plačlivosť). U poškodeného boli zistené známky úzkosti, depresie, nízkej sebaúcty, pocitu
viny a hanby, poruchy spánku, ktoré sú pravdepodobne spôsobené prežitými udalosťami. Poškodený sa
obžalovaného bál, nechcel s ním prísť do ďalšieho kontaktu, obžalovaný pre poškodeného predstavoval
stress faktor. Závery znalkyne MUDr. Jolany Múdrej bolo potrebné vyhodnotiť aj v kontexte záverov

znaleckého skúmania znalkyne z odboru psychiatrie MUDr. Dany Šedivej.

Zo znaleckého posudku znalkyne MUDr. Dany Šedivej vyplynulo, že posttraumatická stresová porucha
sa u poškodeného rozvinula ako odozva na traumatické udalosti následkom spáchania trestného
činu. Prejavuje sa uňho opakovaným prežívaním traumy (flash backov), nechceným vybavovaním

traumatických spomienok v predstavách, vyhýbaním sa podnetom, ktoré by mohli udalosť pripomínať.
U poškodeného boli prítomné nočné mory, stresujúce sny v ktorých sa mu prehrávali samotné
udalosti, pocity viny, stigmatizácie. Vývoj adaptačnej poruchy by nenastal bez záťažovej situácie.
Hospitalizácia na psychiatrickom oddelení v Trenčíne preňho predstavoval únik do bezpečného
prostredia. Umiestnením poškodeného mimo pôvodný kolektív (celu) uňho niektoré príznaky vymizli.

PSP sa u poškodeného vyvinula ako dôsledok priameho prežitia extrémnych stresových udalostí
a situácií, fyzických útokov, psychického ponižovania, ktorému bol vystavený pred baviacim sa publikom
a mentálnou a fyzickou prevahou agresora, čo posilňovalo pocit neriešiteľnosti a v konečnom dôsledku
viedlo k pokusu o samovraždu. Zážitky, ktoré poškodený vo výkone väzby zažil predstavujú najvyššiuformuponíženia.Poškodenýprežitýmiudalosťamitrpel,okremnejavyšetrovateľaotomnechcelsnikým
hovoriť, prítomná bola práve snaha o cenzurovanie. Spočiatku priznal iba fyzické útoky (o sexuálnych
útokoch sa nezmieňoval z dôvodu strachu a hanby), následne už vypovedal o všetkom, čo sa malo

na cele diať. Sexuálne útoky boli preňho najviac ponižujúce. Pri vstupnej prehliadke pri nástupe do
väzby nebola u poškodeného zistená trauma, do kontroly psychiatra, ktorá sa uskutočnila po návrate
poškodeného z nemocnice, nebola u poškodeného zistená žiadna trauma. Tá sa vyvinula následkom
udalostí, ktoré prežil a ktoré opisoval. Poškodený má strach z ľudí, strach z toho, že sa to celé prevalí,
strach z výsmechu. Znalkyňa konštatovala, že poškodený si uvedené prežité udalosti nevymyslel, on na

to nemá. U poškodeného boli zistené všetky predpoklady pre kvalifikovanie posttraumatickej stresovej
poruchy.

Na základe vyššie uvedeného, v kontexte s vierohodnosťou a obsahom výpovede poškodeného
a svedkov, ktorí boli priamymi svedkami je v tejto veci vylúčené, aby poškodený trpel vyššie uvedenými
príznakmi už v čase príchodu do väzby a už vôbec, aby si opísané skutočnosti vymyslel. Z dokazovania

vyplynulo,žepoškodenýsasícetrápilpreto,ževonkunemádomov,opustilahopriateľka,avšakvústave
na výkon trestu nebol opakovane na psychologickom vyšetrení, kvôli svojmu statusu a opusteniu
priateľkou. Dôvodom jeho pokusu o samovraždu, a tým aj vývinu posttraumatickej stresovej poruchy
došlo práve pričinením sa obžalovaného, kedy už poškodený neveril, že by sa jeho situácia mohla
zmeniť, rezignoval na správanie obžalovaného, pod hrozbou fyzického násilia, správaniu obžalovaného

sa podrobil, čo viedlo k dôsledku, že chcel dobrovoľne svoj život ukončiť.

Niejedôvodnáaninámietkaobžalovanéhootom,žebyznalkyňaMUDr.DanaŠedivánahrádzalaprávny
názor súdu. Znalkyňa v znaleckom posudku č. 8/2021 odpovedala na otázky zadané súdom, pričom
pokiaľ ide o odpovede na otázky č. 1 a 2 znaleckého posudku, v ktorých znalkyňa odpovedala tak, že

táto odpoveď by sa dala považovať za vyslovenie právneho názoru o prípadnom spáchaní skutku, na
tieto odpovede súd neprihliadol a do rozhodnutia ich ani nepoňal.

Pokiaľ ide o následok – vážnu poruchu zdravia poškodeného, zo znaleckého dokazovania vyplynulo,
že v prípade posttraumatickej stresovej poruchy ide o závažné ochorenie, ktoré si vyžaduje komplexné

liečenie, ktoré môže prebiehať roky. Obvyklý spôsob života poškodeného bol narušený opakovaným
prežívanímtraumyvdotieravýchmyšlienkach,vsnoch,pociteohrozenia.Dobaliečbyjevariabilná,môže
trvať do 3 mesiacov, ale aj dlhšie ako 12 mesiacov, dokonca aj 50 rokov. Vzhľadom na intenzitu konania,
znalcom prezentovanú orientačnú dobu liečby a najmä komplexnosť liečby bolo možné vysloviť záver
o tom, že ujmu, ktorú obžalovaný svojim konaním poškodenému spôsobil je nevyhnutné posúdiť ako

ťažkú ujmu na zdraví.

Okresnýsúdvyhodnotiljednotlivo,akoajvovzájomnýchsúvislostiach,takdôkazysvedčiacevprospech,
ako aj dôkazy svedčiace v neprospech obžalovaného. V odôvodnení náležitým spôsobom uviedol,
prečo svedkom navrhnutým obhajobou neuveril, z akého dôvodu považoval ich výpovede za účelové

koordinované a ovplyvnené obžalovaným, pričom v prípade všetkých svedkov navrhnutých obhajobou
išlo o osoby, ktoré sa o skutkoch mali len „dopočuť“. Ani odvolací súd neuveril týmto svedkom, v podstate
z totožného dôvodu ako okresný súd, v prípade svedkov bola zrejmá zjavná koordinácia svedkov
obžalovaným. Námietka, ktorou obžalovaný namieta spôsob vykonania dôkazov a skutkové závery,
ktoré učinil okresný súd tak nie je dôvodná. Vzhľadom na rozsah vykonaného dokazovanie nie je vecne

správne tvrdenie obžalovaného o dotváraní si skutkových zistení súdom, a tiež to, že by sa okresný či
odvolací súd snažili odsúdenie obžalovaného obhájiť akýmkoľvek spôsobom.

Obžalovaný sa snažil, aj s pomocou svedkov E., F., C. a J. najskôr navodiť dojem, že je obeťou
príslušníkov PBS, ktorý sa snažili na obžalovaného nájsť „špinu“ a obviniť ho z tohto konania, neskôr

išlo o snahu orgánov činných v trestnom konaní, ktoré obžalovanému znemožňovali výkon jeho práv
a spoločne sa snažili zdiskreditovať jeho osobu, následne svoju obhajobu založil na tom, že poškodený
si obvinenie z predmetného konania vymyslel, lebo sa bál kazeňáku, ďalším dôvodom bolo preto, lebo
údajne mal vedomosť o tom, že obžalovaný pochádza z „dobrej rodiny“ a chce od neho vymôcť náhradu
škody, neskôr už bolo dôvodom aj to, že jednotliví spoluväzni chceli obžalovaného „odpáliť“ z izby.

Pokiaľ ide o dôvody, prečo aj odvolací súd považuje výpovede svedkov navrhnutých obhajobou za
účelovéavyfabulované,vtomtorozsahuodvolacísúdodkazujenaodôvodnenienapadnutéhorozsudku,
v ktorom okresný súd podrobne poukázal na nelogickosť výpovedí svedkov, účelovú snahu svedkovpomôcť obžalovanému, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje a z toho dôvodu nie je nutné, aby ich vo
svojom rozhodnutí duplicitne opakoval. Svedkovia mali o prejednávanej veci vedieť len z počutia, neboli
priamymi účastníkmi skutkov, pričom je zrejmé, že obžalovaný sa im svojimi počinmi zrejme nepochválil.

Svedkovia vrátane obžalovaného sa snažili obviniť poškodeného z krivej výpovede a vymyslení si
obvinenia poškodeným. Ani odvolací súd za žiadnych okolností neuveril výpovediam svedkov o tom, že
poškodený G. H. bol iniciátorom pomsty voči obžalovanému. Zo znaleckého dokazovania vyplynulo, že
u poškodeného neboli zistené žiadne snahy o fabuláciu, jeho špecifická vierohodnosť bola zachovaná,
spôsobakýmopisovalprežitéudalostiakoajmedikamentóznaliečbavspojeníspokusomosamovraždu

svedčali o tom, že poškodený si skutky nevymyslel, opísané udalosti skutočne zažil. Poškodený
sa obžalovaného bál, snažil sa vyhnúť jeho prítomnosti, trpel pocitom hanby, zníženej sebahodnoty
a sebaúcty, vyčítal si, že konaniu obžalovaného nezabránil. Poškodený mal zároveň skôr tendenciu
prežité udalosti cenzurovať ako o nich hovoriť, zdôveril sa až znalkyni a vyšetrovateľom, a to po
hospitalizácií po tom, ako sa pokúsil o samovraždu. Uvedené je v príkrom rozpore s tvrdeniami svedkov
obhajoby a tvrdením obžalovaného samotného o tom, že sám poškodený sa vo výkone väzby a výkone

trestu „chválil“, každému hovoril čo s ním obžalovaný robil, že má na súde všetko vybavené, získa od
obžalovaného finančné prostriedky, atď. Poškodený pripustil, že sa o skutku s ďalšími spoluväzňami
skutočne rozprával, zámerne však vynechal časť týkajúcu sa sexuálneho násilia a iné skutočnosti
intímneho charakteru, pretože sa hanbil. Obával sa, a aj v súčasnosti sa obáva, že sa o sexuálnom
násilí a ďalších intímnych veciach dozvedia spoluodsúdené osoby, bude vystavený šikane, posmechom,

hanbe a výčitkám. Znaleckým skúmaním bolo preukázané tiež to, že poškodený je typovo osobou, ktorá
je ľahko ovplyvniteľná a nedokáže sa brániť, je ustráchaný, uzavretý, tichý, a práve takýto typ býva
obeťou trestného činu s ohľadom na neschopnosť účinnej obrany voči útočníkovi v akejkoľvek forme.
Vzhľadom na charakteristiku osoby poškodeného odvolací súd neuveril snahe obhajoby presvedčiť
súd o tom, že motívom poškodeného krivo obviniť obžalovaného mali byť dokonca finančné nároky.

Poškodenýsanemajetkovejujmevdôsledkutrestnéhočinunaňomspáchanéhodozvedelaždoručením
a oboznámením sa so závermi znaleckého dokazovania, pričom k obvineniu obžalovaného a výpovedi
poškodeného o okolnostiach trestnej činnosti došlo ešte pred znaleckým skúmaním, a to v čase, kedy
poškodený nemohol mať vedomosť o osobných a majetkových pomeroch obžalovaného. Je navyše
absurdné, aby poškodený údajne zosnoval plán ako obžalovaného obviniť z tak závažného konania

riskujúc pritom obvinenie z krivej výpovede a prípadné odsúdenie, popri tom sa domáhal finančného
odškodnenia, a zároveň sa pokúsiť ukončiť svoj život. Absurdné je aj tvrdenie obhajoby o motivácií
„odpáliť“ obžalovaného z izby, pretože v takom prípade mohol ktorýkoľvek zo svedkov či odsúdených
vôbec požiadať o preloženie na inú celu, čo sa napokon aj stalo napr. u svedka K. a iných, a tým sa
vyhnúť konfliktom s obžalovaným. Poškodený však takúto možnosť nemal, resp. pokiaľ sa o to pokúsil,

obžalovaný ho fyzicky napadol s vyhrážkou, aby sa o to viac nepokúšal. Z uvedeného dôvodu mu
obžalovaný znemožňoval vychádzky a prípadný kontakt s inými spoluväzňami či pedagógmi, a to aj
napriek tomu, že poškodený bol minimálne svedkom J. a aj C. motivovaný, ako o všetkom povedal
pedagógovi. Ako nelogická a absurdná sa javí aj motivácia poškodeného krivo obžalovaného obviniť
zobavyzkazeňáku,atoajpreto,žejeabsurdné,abysaobžalovanýbálkazeňáku,anapriektomuznášal

stupňujúce sa násilné konanie obžalovaného, hoci konzekvencie vyplývajúce z prípadného kazeňáku
by pre poškodeného nepredstavovali také fyzické a psychické utrpenie, ako konanie obžalovaného.

Pokiaľ ide o námietku obhajoby o tom, že v skutkovej vete obžaloby nie je definované akým spôsobom
mal obžalovaný poškodeného k rôznym úkonom sexuálneho a iného násilia, aj túto námietku odvolací

súd vyhodnotil ako nedôvodnú. Poukazujúc pritom na znenie skutkovej vety v prípade oboch skutkov
obžaloby, je zrejmé, že táto obsahu spôsob konania obžalovaného, a to v znení „...opakovanými silnými
fackami, údermi do temena hlavy a pliec, kopaním do nôh, údermi päsťou do rebier, zahasením cigarety
na jeho ramene a iným fyzickým násilím, tohto opakovane a pred najmenej dvoma ďalšími osobami
donútil...“(skutok1/)avznení„...opakovanýmisilnýmifackami,údermidotemenahlavyapliec,kopaním

do nôh, údermi päsťou do rebier, zahasením cigarety na jeho ramene a iným fyzickým násilím, tohto
opakovane za seba takýmto násilím a konaním nútil...“ (skutok 2/). Takto definované konanie tak tvorilo
objektívnu stránku trestných činov.

Pokiaľ ide o návrh obhajoby na doplnenie dokazovania vypočutím osôb L. C. a G. M., doručený

odvolaciemu súdu dňa 04.05.2024 počas odvolacieho konania, ktorí mali potvrdiť to, že celé obvinenie
voči obžalovanému si poškodený vymyslel, odvolací súd návrh obhajoby neakceptoval.Súd, vykonávajúci dokazovanie vo veci, čo do rozsahu dokazovania nie je viazaný návrhmi strán ani ich
názormi. Je výlučne na jeho zvážení, vykonanie ktorého z dôkazov má pre rozhodnutie veci podstatný
význam a vykonanie ktorého naopak nie je právne významné, keďže pre vydanie rozhodnutia nie je

podstatné, koľko dôkazov je vykonaných, ale aká je ich dôkazná sila (argumenta ponderantur, non
numerantur). Rovnako, v zmysle uvedeného súd nie je povinný vyhovieť každému návrhu strany na
doplnenie dokazovania. Za porušenie práva na obhajobu nemožno považovať obsah a rozsah vlastnej
úvahy súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov pri plnení povinností podľa § 2 ods. 10 Trestného
poriadku, resp. práva podľa § 2 ods. 11 Trestného poriadku. (uznesenie Najvyššieho súdu sp. zn.

2Tdo/10/2015 zo dňa 24. februára 2015)

Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje primárne na odôvodnenie tohto uznesenia vo vzťahu
k výroku o vine, v spojení s odôvodnením napadnutého rozsudku okresného súdu, z ktorého je
zrejmé, že v konaní bolo zabezpečených dostatok dôkazov (výpoveď poškodeného, svedkov, znalecké
dokazovanie), ktoré obžalovaného bez akýchkoľvek pochybností usvedčovalo zo spáchania trestnej

činnosti. Aj v návrhu na doplnenie dokazovania doručenom odvolaciemu súdu obhajoba navrhuje
vypočuť svedkov, ktorí neboli priamymi svedkami skutkov, opätovne išlo len o osoby, ktoré sa o trestnej
činnosti dozvedeli inak ako priamo, a to sprostredkovane od iných osôb. Predmetné osoby sa mali
o údajnom vymyslení si príbehu poškodeného G. H. dozvedieť ešte v roku 2019, obžalovaný sa o nich
dozvedel ešte počas výkonu trestu v Hrnčiarovciach nad Parnou, preto mohol návrh podať skôr. Aj

napriek doručeniu návrhu až v odvolacom konaní, odvolací súd konštatuje, že v predmetnej veci už
vzhľadom na vykonané dokazovanie nebolo potrebné objasňovať žiadnu okolnosť, všetky podstatné
skutočnosti tak okresný súd ako aj odvolací súd mal preukázané z doposiaľ vykonaného dokazovania,
pričom otázku ustálenia viny nie je potrebné s ohľadom na kvalitu a kvantitu usvedčujúcich dôkazov
nijakým spôsobom korigovať.

V tejto súvislosti odvolací súd pokiaľ ide o odvolaciu námietku obžalovaného vo vzťahu k odmietnutiu
dôkazov, odvolací súd plne odkazuje na vyššie uvedené ako aj odôvodnenie napadnutého rozsudku
(bod 62), v ktorom okresný súd vysvetlil z akých dôvodov odmietol návrh obžalovaného na vykonanie
dokazovania výsluchom ďalších svedkov ako aj znaleckým skúmaním duševného stavu svedkov J., K.,

C., J., F.. S odôvodnením okresného súdu sa odvolací súd plne stotožňuje, preto nie je potrebné, aby
opakoval rovnaké závery pokiaľ ide o odmietnutie návrhov obžalovaného na vykonanie dokazovania.
Rozhodnutie okresného súdu je plne v súlade s ustanovením § 272 ods. 3 Trestného poriadku, keď
uznesením vyhláseným na hlavnom pojednávaní dňa 07.02.2022 odmietol vykonať uvedené dôkazy,
a zároveň na to postupom podľa § 274 ods. 1 Trestného poriadku vyhlásil dokazovanie za skončené.

Z časového hľadiska je hraničnou fázou aplikovania ustanovenia § 274 ods. 1 Trestného poriadku
súdom, teda moment rozhodnutia súdu, ktorým sa uzatvára dokazovanie vyhlásením dokazovania za
skončené, čím sa jednak končí najdôležitejšia fáza kontradiktórneho hlavného pojednávania a jednak sa
ohraničujerozsahvykonanéhodokazovania,ktorésúdbudehodnotiťakopodkladpresvojerozhodnutie.

Vyhlásenie procesnej strany o tom, že nemá návrhy na doplnenie dokazovania v tejto záverečnej
fáze konania pred rozhodnutím vo veci samej, kedy naposledy možno uplatniť návrhy na doplnenie
dokazovania, je záverečným prejavom tejto procesnej strany o disponovaní s návrhmi na doplnenie
dokazovania a v prípade predtým uplatnených návrhov na doplnenie dokazovania, jednoznačným
prejavom, že na pôvodných návrhoch na doplnenie dokazovania procesná strana netrvá a teda, že ich

berie späť. V konkrétnej prejednávanej veci bol takýmto prejavom aj vyhlásenie procesných strán na
hlavnom pojednávaní dňa 07.02.2022, že nemajú návrhy na doplnenie dokazovania (č. l. 788 spisu),
ktorým sa s následným postupom súdu podľa § 274 ods. 1 Trestného poriadku uzavrelo dokazovanie.

Pokiaľ ide o námietky vo vzťahu k výroku o treste, v tomto smere obžalovaný namietal právne posúdenie

skutkovakodvasamostatnéskutky,čosapriečiužsamotnejskutkovejvete,kedyobaskutkyvychádzajú
v úvode skutkovej vety z totožného konania. Podľa názoru obžalovaného bolo nutné oba skutky hodnotiť
ako jeden pokračovací skutok, ktorým mali byť naplnené znaky dvoch trestných činov, čo následne
vylučuje uplatnenie asperačnej zásady, v dôsledku čoho bol obžalovanému uložený nezákonný trest.

S námietkou obžalovaného sa odvolací súd nestotožňuje, okresný súd konanie obžalovaný správne
posúdil ako viacčinný súbeh. Je síce pravdou, zo skutkovej vety vyplýva, že spôsob konania
obžalovaného je charakterizovaný v prípade oboch skutkov rovnako „...opakovane vysmieval, na tohto
pľul, urážal ho, že je jeho „kurvička“ a jeho „pes“ pričom opakovanými silnými fackami, údermi do temenahlavy a pliec, kopaním do nôh, údermi päsťou do rebier, zahasením cigarety na jeho ramene a iným
fyzickým násilím, tohto opakovane a pred najmenej dvoma ďalšími osobami...“. Ide však o spôsob
konania (t.j. objektívnu stránku), ktorá pozostávala z rôznych foriem konania obžalovaného, ktoré boli

v skutkovej vete jednotlivo vymenované (viď citácia vyššie). Nešlo o jeden skutok, ale o početné
útoky (skutky) obžalovaného na poškodeného počas určitého časového obdobia, ktoré sa odlišovali
spôsobom, intenzitou, opakovaním, použitím sily, verbálnym prejavom, nešlo teda o jedno skutkovo
rovnaké konanie (jeden a ten istý skutok). Na tomto mieste je nutné poukázať na to, že skutkom sa
rozumieurčitáudalosťvovonkajšomsvetespočívajúcavkonaníčloveka,ktorémôžemaťznakyjedného

trestného činu alebo viacerých trestných činov. Za jeden skutok sa v praxi považujú všetky prejavy
páchateľa navonok, ktoré sú príčinou následku významného z hľadiska trestného práva. V predmetnej
veci išlo o viacčinný súbeh rôznorodý, kedy obžalovaný viacerými skutkami (verbálne útoky, fackovanie,
zahasenie cigarety na tele poškodeného, odopieranie vychádzok, odopieranie spánku, bitky formou
faciek, kopancov, úderov do hlavy, hádzaním predmetu po poškodenom, a ďalšie) spáchal viac trestných
činov smerujúcich k rozdielnym druhovým objektom. V prípade trestného činu sexuálneho násilia

obžalovaný zasiahol objekt, a to slobodu rozhodovania sa poškodeného o svojom sexuálnom živote,
ktorý sa radí k trestným činom proti ľudskej dôstojnosti. Obžalovaný poškodeného nútil k orálnemu
styku a iným sexuálnym praktikám, a teda jeho hrozba násilím smerovala ku konaniu poškodeného,
ktoré zakladá osobitnú skutkovú podstatu (trestného činu sexuálneho násilia), nejde o prípad prostého
vyhrážaniasa.Vprípadetrestnéhočinuvydieraniaobžalovanýnarušilzáujempoškodenéhospočívajúcu

v slobodnom rozhodovaní všeobecne (t.j. nie v slobodnom rozhodovaní o svojom sexuálnom živote),
pričom tento trestný čin je klasifikovaný ako trestný čin proti slobode. V prípade konania však
jednotlivé skutky (spáchané rôznymi formami konania obžalovaného) neviedli k porušeniu jedného
právom chráneného záujmu (objektu), preto tu nemožno hovoriť o jednom skutku, ale o viacerých
skutkochnapĺňajúcichznakyrôznychtrestnýchčinov.Zvyššieuvedenýchdôvodovpotomnebolomožné

klasifikovať konanie obžalovaného ani ako pokračovací trestný čin, pretože väčší počet skutkov, ktorých
sa obžalovaný na poškodenom dopúšťal nebolo možné subsumovať pod jednu skutkovú podstatu.

Vzhľadom na vyššie uvedené bol potom správny postup okresného súdu aj pokiaľ ide o použitie
asperačnej zásady v zmysle § 41 ods. 2 Trestného zákona, na základe ktorej došlo k zvýšeniu hornej

hranice trestnej sadzby na 25 rokov. Okresný súd správne nezistil žiadnu poľahčujúcu okolnosť a na
druhej strane zistil dve priťažujúce okolnosti podľa § 37 písm. h) a písm. m) Trestného zákona.
Priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. h) Trestného zákona však pri ukladaní trestu nebolo možné
zohľadniť práve vzhľadom na aplikáciu zostrujúcej asperačnej zásady.

Pokiaľ ide o samotný trest, odvolací súd vo všeobecnosti poukazuje na to, že tak ako pri rozhodovaní
o vine i pri rozhodovaní o treste sa vnútorné presvedčenie súdu vytvára na základe logického úsudku,
na zodpovednom a starostlivom zhodnotení každej z jednotlivých okolností prípadu individuálne i v ich
vzájomných súvislostiach a v súhrne. Len dôsledné a dôkladné poznanie veci a všetkých okolností
prípadu umožňuje, aby súd v zmysle zásad voľného uváženia, objektívnosti a diferencovanosti rozhodol

o spravodlivej výmere konkrétneho trestu. Pri hodnotení jednotlivých okolností prípadu individuálne i v
ich vzájomnej súvislosti sa uplatňujú predovšetkým analytické a syntetické metódy poznávania, indukcia
i dedukcia, ako aj metódy formálnej i dialektickej logiky, ale aj ďalšie bežné metódy poznávania, aby ich
výsledkom mohlo byť spravodlivé, jasné, zrozumiteľné a presvedčivé rozhodnutie.

Osobu páchateľa je potrebné hodnotiť vo všetkých súvislostiach a nemožno obísť ani možnosti jeho
nápravy. Úsudok o možnosti nápravy páchateľa si súd vytvára, či už na základe hodnotenia povahy
a závažnosti spáchaného trestného činu pri náležitom zhodnotení osoby páchateľa. Možnosť nápravy
páchateľa konkretizuje jeho osobu vo všetkých zásadných súvislostiach. Primárne ide o stanovenie
prognózy budúceho vývoja správania sa páchateľa na základe objasnenia jeho osobnostných vlastností

a ich spojitosti so spáchaným trestným činom. Záver súdu o možnosti nápravy páchateľa musí byť pritom
vždyvsúladesochranou,ktorúsúduloženýmtrestomposkytuje,záujmomspoločnosti,štátuaobčanom
pred útokmi páchateľov trestných činov a výchovným pôsobením na ostatných členov spoločnosti. Pri
ukladaní trestov je nutné vychádzať zo spojenia a vzájomnej vyváženosti dvoch princípov, a to princípu
zákonnosti trestu a princípu individualizácie trestu. (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.

4To/6/2018 zo dňa 1.10.2019)

V rámci požiadavky primeranosti trestu zohráva významnú úlohu sudcovská individualizácia trestu,
ktorá fakticky umožňuje naplnenie tejto požiadavky v konkrétnych prípadoch. Individualizácia trestuje prostriedkom dosiahnutia primeranosti trestu. Druh a výmera trestu musia byť súdom v každom
konkrétnom prípade stanovené tak, aby zodpovedali všetkým zvláštnostiam daného prípadu. Medzi
skutočnosti, na ktoré by v záujme individualizácie trestu mal súd pri určovaní druhu trestu a jeho výmery

prihliadať, patria napr. spôsob spáchania činu a jeho následok, miera zavinenia, pohnútka, priťažujúce
okolnosti, poľahčujúce okolnosti, osoba páchateľa, pomery páchateľa (majetkové, osobné, rodinné
pomery, zdravotný stav páchateľa a jeho rodiny) či možnosť jeho nápravy.

Požiadavka primeranosti trestu a jeho individualizácie tak núti súd prihliadať na okolnosti konkrétneho

prípadu, na jeho zvláštnosti, a teda bráni mechanickému postupu súdu pri rozhodovaní o treste. Takýmto
postupom sa spravoval aj okresný súd pri rozhodovaní o tom, aký druh trestu a v akej výmere by bol
s ohľadom na všetky okolnosti spáchanej trestnej činnosti ale aj osobitosti obžalovaného ako páchateľa
pre obžalovaného spravodlivé.

Odvolací súd sa stotožňuje s postupom okresného súdu, kedy pri ukladaní trestu obžalovanému

rešpektoval a postupoval podľa zásad pre ukladanie trestu v zmysle § 34 a nasl. Trestného zákona,
vychádzajúc z upravenej trestnej sadzby 20-25 rokov.

Pokiaľ ide o okolnosti skutkov, ktorých sa obžalovaný dopustil, možno konštatovať, že pre človeka –
pozorovateľa, je už len pri predstave o tom, akým spôsobom obžalovaný konal voči poškodenému

zrejmé, že tu nemožno hovoriť o žiadnej mladíckej nerozvážnosti či srande, ale o hrubé, surové
aopovrhnutiahodnékonanieobžalovaného,smerujúceprotifyzickejapsychickejintegritepoškodeného.
Konanie obžalovaného sa stupňovalo na intenzite, aj napriek výzvam spoluväzňov, aby poškodeného
nechal, tento pokračoval v skutkoch bez zábran. Väčšina skutkov sa diala vo večerných hodinách, v čase
keď niektorí spoluväzni spali, či v izbe bolo zhasnuté, resp. na toalete, aby obžalovaný nebol prichytený

avidený.Obžalovanýnerešpektovalprianiepoškodeného,abyvočinemunevyvíjalnátlak,abyhonenútil
robiť či už nevhodné sexuálne praktiky, orálne uspokojenie, šiť obuv, tancovať v noci v čase odpočinku,
jesť exkrementy a piť jeho moč, v konaní pokračoval bez zábran aj naďalej. Poškodeného sa snažil
izolovať,neumožňovalmuvychádzky,aninahlásenieudalostíreferentovi,scieľomzakryťsvojekonanie.

Pokiaľ ide o osobu obžalovaného ako páchateľa skutočne závažnej trestnej činnosti, s poukazom na
odpis registra trestov či výpis z evidencie priestupkov je zrejmé, že obžalovanému násilné konanie
nie je cudzie. Už pred spáchaním tohto skutku bol odsúdený pre násilnú trestnú činnosť, násilného
konania sa dopustil aj v rovine priestupkových postihov, a to dokonca voči osobe ženského pohlavia.
Spoločným menovateľom bol vždy fyzický útok na inú osobu v podobe úderov päsťou, kopancami, a to

aj do oblasti hlavy ako životne dôležitého orgánu, aj v čase, kedy sa jeho obeť nevedela a nemohla
brániť. Predchádzajúce odsúdenia a ani priestupkové postihy nebral ako príležitosť či pomyslenú
výstrahu pre to, aby sa zamyslel nad dôsledkami svojho nekontrolovateľného a agresívneho správania,
tieto v konečnom dôsledku nemali na prevýchovu obžalovaného žiaden vplyv. Z uvedeného vyplýva
dešpekt obžalovaného k zákonným normám. Ako už správne podotkol aj okresný súd, obžalovaný aj

podmienkach výkonu väzby potreboval manifestovať svoju fyzickú silu a prevahu nad slabším jedincom,
ktorým poškodený G. H. nepochybne bol, podmienky výkonu trestu so svojvoľne a iluzórne zamenil za
„zápasnícky ring“, v ktorom si fyzickými a tiež verbálnymi útokmi vyžadoval akúsi poslušnosť nielen zo
strany poškodeného. Obžalovanému popri tom všetkom unikla skutočnosť, že tak ako jeho spoluväzni,
či iné osoby vo výkone väzby a výkone trestu, aj on je osobou, ktorá je v podmienkach výkonu

trestu/väzby na rovnakej úrovni, a teda žiadny pocit nadradenosti v jeho prípade nebol namieste.
Nielen v podmienkach ústavu, ale aj v bežnom živote má obžalovaný len také práva na osobnú česť
a dôstojnosť, aká prislúcha iným občanom, a to aj spoluväzňom, ktorých on sám považoval za osoby
nižšej kategórie, častovaných rôznymi výrazmi (špina, bezdomovec, chudák, kokot, pes, kurvička,
a mnohé ďalšie).

Namiesto uvedomenia si závažnosti svojho konania, následkov, ktoré na nielen fyzickom ale najmä
psychickom zdraví poškodeného obžalovaný spôsobil, obžalovaný zvolil úplne opačný postoj, a to
pasovanie sa do pozície obete, obete sprisahania voči nemu zo strany príslušníkov ZVJS, orgánov
činných v trestnom konaní, následne zo strany ostatných spoluväzňov, neskôr už aj zo strany samotného

poškodeného. Počas konania neprejavil žiadnu ľútosť, jeho aktivita bola zameraná len na vyvinenie sa,
ochranu svojej osoby, prenášanie zodpovednosti, čo je v súlade so závermi znaleckého dokazovania,
podľa ktorého je obžalovaný osobou egocentricky zameranou, osobou s narcistickými a disociálnymi
črtami zameranú na uspokojovanie predovšetkým vlastných potrieb, ktorá si vytvára len plytké vzťahybez emočnej zaangažovanosti, so sklonom k agresivite, ktorá je častým prejavom v jeho správaní a táto
črta je súčasťou jeho osobnostnej výbavy. Obžalovaný bol v čase svojho konania plne ukotvený v realite,
netrpel žiadnou duševnou chorobou, ktorá by jeho zavinenie mohla ovplyvniť. To, čo obžalovaný nazýval

nezmyslom, vykonštruovaným skutkom, či dokonca teatrálnym prejavom poškodeného (majúc na mysli
to, že si siahol na život), je z pohľadu súdu následok dlhodobého hrubého správania sa obžalovaného,
spočívajúceho vo vynútení si nepatričného sexuálneho kontaktu s poškodeným a tiež fyzických útokov
napoškodenéhosmerujúcichkplneniujehorôznych,častozvrátenýchpríkazov.Konanímobžalovaného
bola poškodenému spôsobená ťažká ujma na zdraví, poškodený bol vystavený tej najvyššej forme

poníženia, degradácii svojej osoby, nútený ku konzumácii exkrementov a moču, nútený k orálnemu
uspokojeniu obžalovaného, donúteniu vkladaniu si rôznych predmetov do análneho otvoru, a ďalších
nanajvýš ponižujúcich aktov, to všetko pred publikom spoluväzňov, kedy sa nevedel a nemohol účinne
brániť. Poškodený napokon na svoju situáciu rezignoval a prijateľnejším riešením ako znášať stupňujúce
sa útoky obžalovaného bolo pokúsiť sa o samovraždu. Obžalovaný si následky svojho konania ponesie
v podobe výkonu niekoľkoročného trestu, avšak poškodený si následky ponesie rovnako, a to nielen

v podobe hanby vo výkone trestu, resp. obavy, že sa niekto o podrobnostiach skutku dozvie a bude
opätovne viktimizovaný, ale aj v podobe následku na psychike.

Odvolací súd už len nad rámec vyššie uvedeného uzavrie, že pokiaľ sa obžalovaného zdá uložený trest
neprimerane prísny (odvolací súd konštatuje, že ide o skutočne vysoký trest odňatia slobody), o takýto

trest sa obžalovaný pričinil výlučne sám, svojim vlastným nekontrolovateľným a neakceptovateľným
konaním, a to na rozdiel od poškodeného, ktorý si priznanie statusu obzvlášť zraniteľnej obete
a poškodeného v jednej osobe so všetkými dôsledkami nevybral dobrovoľne sám.

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti, v súlade s prvkom tak individuálnej ale aj generálnej

prevencie je trest odňatia slobody v trvaní 21 rokov, so zaradením obžalovaného na výkon trestu do
ústavu s maximálnym stupňom stráženia trestom spravodlivým, zákonným a motivujúcim obžalovaného
k náprave. Odvolací súd sa rovnako stotožňuje aj s uložením ochranného dohľadu v maximálnej dĺžke
3 roky, najmä vzhľadom na narušenú osobnosť obžalovaného.

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd odvolanie obžalovaného podľa § 319
Trestného poriadku zamietol ako nedôvodné.

Záverom odvolací súd v reakcií na ďalšie odvolacie námietky dodáva, že všeobecný súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov uvádzaných stranami konania. Právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby
súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten
argument, ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci (porovnaj napr.
rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko a Hiro Balani/Španielsko, oba z 9. decembra 1994, Annuaire,

séria A č. 303 A a č. 303 B, tiež R 68/2008- I, rozsudok G. z 9. decembra 1994 vo veci Q. R. proti
Španielskemu kráľovstvu).

Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0, čiže jednomyseľne podľa § 163 ods. 4 Trestného
poriadku v spojení s § 170 ods. 6 Trestného poriadku.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu riadny opravný prostriedok nie je prípustný.