Uznesenie – Ostatné ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, April 25, 2024

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 3Cdo/5/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4412214428
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 04. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2024:4412214428.2

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcov 1/ B. E., narodenej XX. P. XXXX, 2/ T. Q.,
narodeného X. P. XXXX a 3/ Q. E., narodeného XX. V. XXXX, všetkých F. N. Ž., Ž. X a zastúpených Mgr.
ElenouSzabóovou,advokátkou,NovéZámky,Hlavnénámestie7,protižalovaným1/Q.S.,narodenému
X. Q. XXXX, N. D., Q. XX, 2/ W. K., narodenému X. P. XXXX, Š., Ľ.. W. X a 3/ KOOPERATIVA poisťovňa,
a.s., Vienna Insurance Group, Bratislava, Štefanovičova 4, IČO 00 585 441, o náhradu nemajetkovej

ujmy, vedenom na Okresnom súde Nové Zámky pod sp. zn. 6C/168/2012, o dovolaní žalobcov proti
rozsudku Krajského súdu v Nitre z 18. novembra 2021 sp. zn. 9Co/14/2021, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Nitre z 18. novembra 2021 sp. zn. 9Co/14/2021 z r u š u j e a vec mu
vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Nové Zámky (ďalej tiež len ,,súd prvej inštancie“) rozsudkom zo 6. apríla 2017 č. k.

6C/168/2012-618 (v poradí druhým) zamietol žalobu o náhradu nemajetkovej ujmy proti žalovaným
1/ aj 2/ (celkom), žalovanej 3/ uložil povinnosť zaplatiť každému zo žalobcov náhradu nemajetkovej
ujmy v sume 15.850 eur do 3 dní a vo zvyšku zamietol žalobu aj proti žalovanej 3/ Rozhodol tiež o
trovách konania. Vychádzal z toho, že žalobou z 26. júna 2012 sa žalobca 3/ na žalovaných domáhal
náhrady vecnej škody v sume 2.602,53 eur (po zmene žaloby 2.712,33 eur), náhrady škody na zdraví
(bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia) v sume 14.995,50 eur (po zmene žaloby 20.839,90

eur) a náhrady straty na zárobku v sume 2.249,62 eur a všetci žalobcovia náhrady nemajetkovej ujmy
v sume 75.000 eur pre každého na tom skutkovom základe, že 11. júla 2011 došlo v B. T. N. (v okrese
Z.) k dopravnej nehode, spôsobenej žalovaným 1/, vedúcim osobné motorové vozidlo patriace ako
vlastníkovi žalovanému 2/ s povinným zmluvným poistením zodpovednosti za škodu [podľa zákona
č. 381/ 2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zmien a doplnení

(ďalej tiež len „Zopzp“)], dojednaným u žalovanej 3/. Pasažiermi vo vozidle boli žalovaný 1/, žalobca 3/,
jeho manželka T. E. a syn žalovaného 2/ V. K., pričom všetky tieto osoby boli pri nehode ťažko zranené
a T. E. (matka žalobcov 1/ a 2/ a manželka žalobcu 3/) utrpeným zraneniam 13. júla 2011 podľahla.
Zavinenie nehody žalovaným 1/ bolo ustálené v trestnom rozhodnutí prvostupňového súdu v Z. zo 16.
novembra 2011 č. CDS 3 Js 18970/11, v priebehu konania došlo k úhrade nárokov žalobcu 3/ na náhradu
škody na zdraví, náhradu za stratu na zárobku a náhradu vecnej škody a k následnému späťvzatiu

žaloby aj čiastočnému zastaveniu konania v časti týchto nárokov (v roku 2014) a predmetom konania
ostala len požiadavka všetkých žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy. Požiadavky zo žaloby v tejto
časti žalobcovia odôvodnili nenapraviteľným zásahom do ich práva na súkromie a rodinný život a ich
ochudobnením o rozvoj citových väzieb s najbližšou osobou (matkou a manželkou), majúc za to, že za
takýto zásah nezodpovedá len jeho priamy pôvodca (vinník dopravnej nehody, t. j. vodič motorového
vozidla), ale tiež prevádzkovateľ vozidla (jeho vlastník) aj jeho povinná zmluvná poisťovňa.2. Súd prvej inštancie i s poukazmi na názory vyslovené v uznesení Ústavného súdu Slovenskej
republiky (ďalej tiež len „ústavný súd“) z 11. októbra 2016 sp. zn. III. ÚS 666/2016 a v uznesení Krajského
súdu v Nitre (ďalej tiež len „odvolací súd“) z 11. februára 2016 sp. zn. 9Co/149/2015 a ustanovenia §

11 a § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka (zákona č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení,
ďalej tiež len „OZ“) a § 4 ods. 2 písm. h) a § 15 ods. 1 Zopzp považoval žalobu za dôvodnú len
voči žalovanej 3/, keďže pojem škoda použitý v Zopzp je ústavne konformne interpretovateľný tak, že
zahŕňa aj nemajetkovú (imateriálnu) ujmu a je tu priamy nárok len voči povinnej zmluvnej poisťovni,
keď Zopzp má vo vzťahu k OZ charakter lex specialis a je tu tak nedostatok vecnej (tzv. pasívnej)

legitimácie žalovaných 1/ a 2/. Nešlo však podľa neho výšku nároku určiť voľnou úvahou a žalobcom
priznať celé nimi požadované náhrady, ale s prihliadnutím k článku 4 ods. 1 Základných princípov
Civilného sporového poriadku (zákona č. 160/2015 Z. z., dnes už i v znení viacerých neskorších zmien
a doplnení, ďalej tiež len „CSP“) bolo namieste použitie obdobného zákona a to zákona č. 215/2006 Z.
z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi, obmedzujúceho výšku náhrady na 50-
násobok minimálnej mzdy. Ten pri minimálnej mzde v čase nehody v sume 317 eur (podľa nariadenia

vlády č. 408/2010 Z. z.) predstavoval práve sumu prisúdenú každému žalobcovi, argumentoval napokon
súd prvej inštancie.

3. Odvolací súd rozsudkom z 18. októbra 2018 sp. zn. 9Co/321/2017 na odvolania všetkých žalobcov a
žalovanej 3/ rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch, týkajúcich sa náhrady nemajetkovej

ujmy, podľa § 388 CSP zmenil a všetkým trom žalovaným uložil povinnosť zaplatiť každému zo žalobcov
náhradu nemajetkovej ujmy v sume 20.000 eur do 3 dní s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká
v rozsahu plnenia povinnosť ostatných; vo zvyšku žalobu i on zamietol; všetkým žalobcom priznal voči
všetkým žalovaným nárok na náhradu trov konania titulom nemajetkovej ujmy v plnom rozsahu (i tu
s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť ostatných) a napokon

výrok o povinnosti žalovanej 3/ zaplatiť žalobcovi 3/ náhradu trov konania o náhradu škody zrušil. Takýto
svoj rozsudok odôvodnil vo veci samej právne ustanoveniami čl. 4 písm. a) vyhlášky č. 130/1976 Zb. o
Dohovore o práve použiteľnom na dopravné nehody (keď tu v skutočnosti ide o článok tzv. Haagskeho
Dohovoru a nie vyhlášky ministra zahraničných vecí, v rámci ktorej bol publikovaný - pozn. Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, ďalej tiež len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“), čl. 28 ods. 1 Nariadenia

ES č 864/2007 o rozhodnom práve pre mimozmluvné záväzky (Rím II), zákonom č. 97/1963 Zb. o
medzinárodnomprávesúkromnomaprocesnoma§420ods.1a§427ods.2OZ;vecnepotomprakticky
tým,žesosúdomprvejinštanciesasícešlostotožniťprizávereovoľberozhodnéhopráva,nievšakužpri
ďalších záveroch o absencii vecnej (tzv. pasívnej) legitimácie žalovaných 1/ a 2/ a o strope pre priznanie
náhrady danom obmedzením v zákone č. 215/2006 Z. z., v dôsledku revidovania ktorých bolo potom

namieste priznanie vyšších než súdom prvej inštancie priznaných náhrad, v rámci rozpätia daného nimi
(ako dolnou hranicou) a požiadavkami žalobcov (ako hranicou hornou) však bližšie tej dolnej.

4. Po zrušení tohto rozsudku v časti zamietajúcej žalobu uznesením najvyššieho súdu z 10. decembra
2021 sp. zn. 3Cdo/163/2019 a vrátení veci na ďalšie konanie odvolací súd takto konajúci už len o

odvolaní žalobcov rozsudkom z 18. novembra 2021 sp. zn. 9Co/14/2021 opäť zmenil rozsudok súdu
prvej inštancie zamietnutím žaloby voči všetkým žalovaným nad výšku priznanej náhrady nemajetkovej
ujmy 20.000 eur každému zo žalobcov a všetkým trom žalobcom priznal vo vzťahu k žalovaným nárok
na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v
rozsahu tohto plnenia povinnosť ostatných. Tento svoj rozsudok odôvodnil právne ustanoveniami § 388

a § 470 ods. 1 a 2 CSP, odkazom na § 13 OZ a požiadavkou kazuistiky, vyplývajúcou z nálezu ústavného
súdu z 5. decembra 2017 sp. zn. III. ÚS 288/2017, vecne potom nad rámec konštatovaní o skutkových
okolnostiach prípadu v prejednávanej veci (vrátane preukázanej zodpovednosti žalovaného 1/ za taký
zásah do práva žalobcov na súkromný a rodinný život, pri ktorom nemôže byť postačujúcou žiadna z
foriem morálneho zadosťučinenia podľa § 13 ods. 1 OZ) mal za to, že exaktná kvantifikácia a vyčíslenie

rozsahuvzniknutejmajetkovejujmyniejemožná,napriektomujetualelegitímnapožiadavkanarovnaké
rozhodovanie v porovnateľných prípadoch. Smrť blízkej osoby ako absolútna a nenahraditeľná strata je
pre blízkych aj traumatizujúcou udalosťou s dlhotrvajúcou nemožnosťou vyrovnať sa s ňou. Pretože v
prípadoch mimoriadnej súdržnosti rodiny, o aký na základe výsledkov vykonaného dokazovania šlo i v
prejednávanej veci, nejde určiť ani toho z pozostalých, ktorý by bol (rozumej deti na jednej a manžel

na druhej strane) stratou dotknutý viac, zásahy do života a súkromia všetkých žalobcov (žalobcov 1/
a 2/, ktorí prišli o matku a to žalobca 2/ o jediného biologického rodiča, žalobca 3/ potom milujúcu
a starostlivú manželku, s ktorou žil v harmonickom manželstve) bolo treba považovať za rovnako
intenzívne, dôvodil odvolací súd, ktorý zotrval na už skôr ním vyslovenom názore, že za primeranú sumunáhrady v tomto prípade i so zreteľom na rozhodovaciu prax v obdobných prípadoch (reprezentovanú
jeho rozhodnutiami vo veciach sp. zn. 9Co/220/2018, 9Co/273/2018, 9Co/213/2018, 6Co/51/2020,
6Co/12/2021, 25Co/273/2018, 25Co/6/2018 a 12Co/225/2019 aj rozhodnutiami najvyššieho súdu v jeho

veciach sp. zn. 3CdoGp/1/2016, 3Cdo/57/2018, 7Cdo/228/2018 a 6Cdo/164/2018, priblíženými aj čo
do osôb pozostalých a týmto priznaných súm) možno považovať sumu prisúdenú už jeho skorším
rozsudkom (20.000 eur, t. j. stred intervalu 10.000 - 30.000 eur pre každého zo žalobcov). Nebol podľa
neho opodstatnený poukaz žalobcov na iné druhy odškodnenia podľa zákona o sociálnom poistení (kde
ide o reguláciu vzťahov medzi štátom a poškodeným a o náhradu zo systému verejného poistenia, nie

teda o súkromnoprávnu sféru v dôsledku neoprávneného zásahu jej subjektov, o možnosť porovnania
s odškodneniami štátu pri hromadných nešťastiach, ani o viazanosť súdu limitom poistného plnenia v
zmysle Zopzp a aj prípadnému porovnávaniu s priznanými náhradami pri mediálnych deliktoch bránila
problematičnosť kvantifikácie duševných útrap spojená s problémom, že pri nej nie je možné vychádzať
z objektívne merateľných výsledkov.

5. Aj proti tomuto rozsudku podali dovolanie žalobcovia, navrhujúc jeho zmenu tak, že všetkým trom
žalovaným bude uložená povinnosť (okrem náhrady trov konania) spoločne a nerozdielne zaplatiť
každému zo žalobcov 55.000 eur s tým, že v rozsahu plnenia jedného zo žalovaných zaniká povinnosť
ostatných. Prípustnosť svojho dovolania i tentoraz vyvodzovali z ustanovení § 420 písm. f) a § 421 ods.
1 písm. b/ CSP. V prípade tzv. zmätočnostnej vady konania opätovne namietali voči spôsobu, ktorým

odvolací súd odôvodnil nepriznanie náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 55.000 eur pre každého z nich
a pri ktorom sa odvolací súd najmä neriadil právnym názorom odvolacieho súdu z jeho zrušujúceho
uznesenia a ich posudzovaný prípad nezasadil do kontextu s inými zásahmi do iných osobnostných
práv (kde si zásahy v podobe tzv. mediálnych deliktov vyslúžili podľa výpočtu v dovolaní vo viacerých
prípadoch odškodnenie blízke tomu ich alebo aj rovnaké a v niektorých i podstatne vyššie). I tento

rozsudok tak je podľa nich nepreskúmateľným. Aj u právnej otázky dosiaľ dovolacím súdom neriešenej
a pre rozhodnutie odvolacieho súdu nepochybne významnou zotrvali na tom, že ňou je otázka, či je súd
pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy pozostalých po obeti dopravnej nehody povinný
zohľadniť aj rozhodovaciu prax dovolacieho súdu v oblasti náhrady nemajetkovej ujmy kompenzujúcej
zásah do osobnostných práv, ku ktorému došlo tlačovým alebo iným mediálnym deliktom.

6. Žalovaní dovolacie návrhy nepodali.

7. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v zákonom stanovenej
lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnuté (§ 424 CSP) a to za splnenia

podmienky jej zastúpenia i spísania dovolania na to určenou osobou (§ 429 ods. 1 CSP), bez nariadenia
pojednávania (§ 443, časť vety pred bodkočiarkou CSP) dospel opätovne k záveru, že dovolanie je
prípustné a tiež dôvodné.

8. Dovolanie je prípustné, ak jeho prípustnosť vyplýva z ustanovenia § 420 CSP alebo § 421 rovnakého

zákona. Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). V prípade
dovolania opieraného o ustanovenie § 420 CSP je dovolacím dôvodom procesná vada zmätočnosti
uvedenávtomtoustanovení(§431ods.1CSP);udovolaniapodľa§421ods.1CSPjepotomdovolacím
dôvodom nesprávne právne posúdenie veci (§ 432 ods. 1 CSP).

9. Žalobcovia dovolaním (tak ako aj pri napadnutí nimi v poradí prvého rozhodnutia odvolacieho súdu
v tejto veci) primárne uvádzali, že prípustnosť ich dovolania vyplýva z ustanovenia § 420 písm. f)
CSP, podľa ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces. Namietanú vadu zmätočnosti videli v nimi tvrdenej nepreskúmateľnosti dovolaním napadnutého
rozsudku odvolacieho súdu ako celku, keďže tentoraz sa odvolací súd vzhľadom na rozsah zrušenia
jeho prvého rozsudku už obmedzil len na tzv. zvyškové zamietnutie žaloby (na nepriznanie vyššej, než
zo zmeňujúceho výroku rozsudku vyplývajúcej sumy náhrady nemajetkovej ujmy).

10. Stále platí, že z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP nie je významný
subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil tzv. zmätočnostnej vady v zmysle tohto
ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k takejto procesnej vade
skutočne došlo (3Cdo/41/2017, 3Cdo/214/2017, 8Cdo/5/2017, 8Cdo 73/2017). Dovolací súd bol preto(takakoajpoprvýraz)postavenýpredotázku,čitvrdeniedovolateľovotom,ževkonaní(predodvolacím
súdom) došlo k namietanej vade zmätočnosti, je opodstatnené. Po preskúmaní napadnutého rozsudku
z tohto uhla pohľadu musel i tentoraz dať dovolateľom za pravdu.

11. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva síce nevyžaduje, aby na každý argument strany bola
v odôvodnení rozhodnutia súdu daná odpoveď, trvá však na tom, že ak ide o argument, ktorý je pre
rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď súdu práve na tento argument (Ruiz Torija c.
Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A , s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra

1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára
1998).

12. V danom prípade dovolací súd v rámci odôvodenia svojho skoršieho rozhodnutia, t. j. uznesenia
z 10. decembra 2021 sp. zn. 3Cdo/163/2019 výslovne upriamil odvolací súd na potrebu komparácie
s inými zásahmi do iných osobnostných práv s cieľom odstránenia fenoménu istého preceňovania

tzv. mediálnych deliktov a naopak „upozaďovania“ zásahov obdobných prípadu z prejednávanej veci,
čo vyjadril nasledovne (citované) : „Tým, čo bolo ale z pohľadu uspokojivosti odôvodnenia zvoleného
riešenia pre strany sporu (v prvom rade pre žalobcov) a aj jeho vnímania ako riešenia naozaj
spravodlivého absolútne kľúčovým, bolo i dovolaním žalobcov požadované zasadenie náhrady nimi
utrpenej nemajetkovej ujmy do kontextu iných zásahov do iných osobnostných práv a to predovšetkým

so zreteľom na tú judikatúru súdov, pri ktorej sa ujmy reprezentované tými najťažšími zásahmi do
osobnostných práv (ujmy na živote a zdraví) v porovnaní s inými zásahmi (spravidla „nactiutŕhačskej“
povahy) môžu javiť (prinajmenšom z pohľadu výšky náhrad priznávaných za jednotlivé ujmy) príliš
bagatelizovanými. Neriadenie sa týmto pokynom (a súvisiacim názorom, podľa ktorého porovnateľné
zásahy do osobnostných práv, teda zásahy do práv na život a zdravie - prvý z nich „odškodniteľný“ už

len priznaním náhrady pozostalým - musia stáť hierarchicky najvyššie a aj z pohľadu výšky priznávanej
náhrady nemajetkovej ujmy mať prioritu) sa pritom odvolací súd pokúsil zastrieť konštatovaniami o
objektívnej nemerateľnosti duševných útrap, čo má platiť aj na nimi podmienené nemajetkové ujmy.

13. Okrem práve uvedeného však ani pri obhajovaní ním spôsobu rozhodnutia totožného s jeho prvým

rozsudkom v tejto veci za pomoci odkazov na judikatúru v obdobných veciach nebol odvolací súd
dôsledný, keď do jeho výpočtu rozhodnutí sa dostali i také, ktoré zotrvanie na názore o primeranosti
sumy 20.000 eur každému zo žalobcov až tak nepodporovali. To platilo pri odkazoch na rozhodnutie
sp. zn. 9Co/273/2018 v časti priznania náhrady za smrť manžela sumou 25.000 eur a na rozhodnutie
sp. zn. 6Co/12/2021 v časti náhrady za smrť manželky sumou 30.000 eur; pričom napriek zjavnému

stanoveniu aj za ich pomoci rozpätia 10.000 - 30.000 eur tu odvolací súd nevysvetlil, v čom konkrétne
mali byť okolnosti ním uvádzaných iných prípadov odlišné od toho posudzovaného ním a neobjasnil
ani (pri vyjdení z predpokladu neexistencie odlišností), prečo nebol dôvod priznané náhrady zvýšiť
prinajmenšom v takomto rozsahu.

14. Chýbajúce odpovede na otázky sformulované v predchádzajúcich dvoch odsekoch sa tak nutne
museli prejaviť ako nedostatok zásadného vysvetlenia dôvodov podstatných pre rozhodnutie v
prejednávanej veci a mali za následok dôvodnosť i v poradí druhého dovolania žalobcov v tejto veci.
Dovolaciemu súdu preto ani nemohol inak, než opäť dospieť k záveru, že žalobcovia opodstatnene
namietali nepreskúmateľnosť (arbitrárnosť) rozsudku odvolacieho súdu (v časti zamietajúcej žalobu).

Už nutnosť prisvedčiť zodpovedajúcej dovolacej námietke pritom bránila vyhoveniu dovolaciemu návrhu
na konečné rozhodnutie dovolacieho súdu, keď zistenie o zaťažení konania pred nižšími súdmi čo i
len niektorou z tzv. zmätočnostných vád nemôže viesť (v záujme zjednania nápravy) k inému, než ku
kasačnému rozhodnutiu o dovolaní (nakoľko vada tu nemôže pre účely konštatovania prípustnosti a
dôvodnosti dovolania byť a pre účely spôsobu naloženia s dovolaním už naopak nebyť).

15. Vzhľadom na konštatovanie existencie dôvodu prípustnosti dovolania podľa § 420 CSP dovolací súd
už neposudzoval opodstatnenosť ďalšej argumentácie žalobcov, týkajúcej sa nesprávneho právneho
posúdenia veci odvolacím súdom (podľa § 421 ods. 1 zákona, o ktorom je reč). Postupoval pritom v
súlade so svojou rozhodovacou praxou, ktorá sa ustálila na názore, že u dôvodne namietanej vady

zmätočnosti (pri ktorej existencii musí byť dovolaním napadnuté rozhodnutie vždy zrušené a vec
vrátená jeho pôvodcovi na ďalšie konanie) ide o takú procesnú nesprávnosť, pri ktorej je posudzovanie
otázoksúvisiacichsosprávnosťouprávnehoposúdeniavecipredčasné(5Cdo/29/2016,1Cdo/166/2017,
2Cdo/88/2017, 8Cdo70/2017, 3Cdo/146/2018 a 4Cdo/191/2018) a práve z tohto dôvodu opätovneneprišlo (nemohlo prísť) v prejednávanej veci ani na posudzovanie, či dovolaním nastolená otázka má
vôbec charakter otázky právnej (a teda spôsobilej aj založiť prípustnosť dovolania podávaného podľa
§ 421 CSP).

16. Ak je dovolanie dôvodné, dovolací súd napadnuté rozhodnutie zruší (§ 449 ods. 1 CSP). Ak dovolací
súd zruší napadnuté rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie, zastaviť konanie, prípadne postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci patrí
(§ 450 CSP). Najvyšší súd preto v súlade s týmito ustanoveniami zrušil iba rozsudok odvolacieho súdu

(majúc za to, že náprava zrušením len jeho je v tomto prípade postačujúca, nakoľko len pri ňom šlo
konštatovať jeho zaťaženie dovolaním vytýkanou vadou) a to ako celok (i podľa § 439 písm. a) CSP
vrátane rozhodnutia o trovách konania, majúceho povahu výroku závislého na rozhodnutí vo veci) a vec
mu vrátil na ďalšie konanie.

17. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd

prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP). Ak dovolací
súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie,
rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 CSP).

18. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.