Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, April 30, 2024

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 13CoCsp/30/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6119441590
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ama Odalošová

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2024:6119441590.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Amy Odalošovej a

sudcov Mgr. Martina Štubniaka (sudca spravodajca) a Mgr. Stanislavy Salajovej, v spore žalobcu A.
B. C., narodeného XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom D. XXX, XXX XX C. C., právne zastúpeného
Advokátska kancelária Patajová Pataj s.r.o., so sídlom J. Chalupku 8, 974 01 Banská Bystrica, IČO:
36 867 519, proti žalovanej E. F. G., narodenej XX. XX. XXXX, bytom D. H. I. XX, C. XX, A., právne
zastúpenej JUDr. Gejzom Sidó, advokátom, so sídlom Malá 13, 929 01 Dunajská Streda, o zaplatenie
10.100,- Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č.
k. 9Csp/263/2019-218 z 29. apríla 2022, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu o p r a v u j e v prvom výroku tak, že dátum „13. 16. 2018“ správne
znie: „13. 06. 2018“.

II. Rozsudok okresného súdu v znení opravy v prvom a treťom výroku p o t v r d z u j e.

III. Žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % do
troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Banská Bystrica (ďalej aj „okresný súd“, alebo „súd prvej inštancie“, resp. „prvoinštančný

súd“) napadnutým rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 10.100,- Eur s
príslušenstvom do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia (prvý výrok) a tiež povinnosť vydať žalobcovi
osobné motorové vozidlo značky BMW 318d, výrobné číslo motora: J., ŠPZ: C., spolu s osvedčením
o technickom stave a s kľúčmi od motorového vozidla do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia (druhý
výrok). Žalovanej súčasne uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania v plnom rozsahu do troch
dní od právoplatnosti rozhodnutia o ich výške (tretí výrok).

2. Súd prvej inštancie takto rozhodol o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal od žalovanej zaplatenia sumy
10.100,- Eur s príslušenstvom a vydania predmetného motorového vozidla na tom skutkovom základe,
že na základe zmluvy o nájme dopravného prostriedku zo dňa 12. 10. 2016 poskytol toto motorové
vozidlo do užívania žalovanej na obdobie od 12. 10. 2016 do 12. 01. 2017 za dohodnuté mesačné
nájomné v sume 700,- Eur, avšak žalovaná mu doteraz vozidlo nevrátila a preto si uplatnil aj odplatu
10.100,- Eur s úrokmi z omeškania za užívanie motorového vozidla žalovanou aj po zániku zmluvy v
období od 13. 12. 2017 do 13. 03. 2019.

3. Súd prvej inštancie vychádzal z nespornosti toho, že žalobca so žalovanou uzavrel zmluvu o nájme
hnuteľnej veci, ktorej predmetom bolo predmetné osobné motorové vozidlo žalobcu, ktoré si na základe
tejto zmluvy žalovaná prevzala a ktoré bola oprávnená používať len do doby trvania zmluvy, t. j.do 12. 01. 2017. Nebolo sporné, že žalovaná vozidlo žalobcovi nevrátila, hoci mala vedomosť, že
sa domáha jeho vydania. Podľa okresného súdu sa žalovaná nemohla cítiť jeho vlastníčkou, lebo
motorové vozidlo bolo ďalej evidované na dopravnom inšpektoráte v Slovenskej republike v Brezne,

pričom z uzavretej zmluvy aj bez znalosti cudzieho jazyka jasne vyplýva čas, na ktorý bola zmluva
uzavretá i cena nájmu, ktorú sumu aj vyplatila. Jej tvrdenie, že si myslela, že uzatvára zmluvu o
nájme s následnou kúpou auta považoval okresný súd za nedôveryhodné a účelové, lebo zo zmluvy
nevyplývajú podstatné náležitosti budúcej kúpnej zmluvy, t. j. celková kúpna cena ani počet splátok
a dátum nadobudnutia vlastníckeho práva, takisto ani spôsob a miesto platieb splátok kúpnej ceny.

Svoje tvrdenie, že ďalšie splátky vyplácala svojmu známemu A. K. žalovaná nepreukázala a ničím
nezdôvodnila. O tom, že v priebehu roka 2017 mala vedomosť, že sa žalobca domáha vydania vozidla
svedčí odôvodnenie uznesenia OO PZ Banská Bystrica zo dňa 26. 06. 2019. Žalovaná teda napriek
vedomosti, že nenadobudla vlastnícke právo k vozidlu kúpnou zmluvou a nemala iný titul pre jeho
dobromyseľné užívanie, držala vozidlo bez právneho dôvodu a bezdôvodne ho odmietla vydať a preto
v tejto časti prvoinštančný súd žalobe vyhovel. Za irelevantné označil či vozidlo žalovaná užívala,

respektíveumožnilajehoužívanietretejosobe,svojetvrdenieoneužívaníničímnepreukázala(napríklad
stavom tachometra) a každopádne bolo nesporné, že ho mala po celú dobu k dispozícii a bezdôvodne
bránila žalobcovi v jeho užívaní. Súd prvej inštancie posúdil uplatnený peňažný nárok žalobcu ako
nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa § 451 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka (ďalej
len „OZ“) poukazujúc na obdobné prípady vydania bezdôvodného obohatenia spočívajúceho v náhrade

za užívanie bytových, respektíve nebytových priestorov bez platnej nájomnej zmluvy. Vychádzal potom
z peňažnej sumy zodpovedajúcej sume vynaloženej v danom mieste a čase za užívanie obdobnej
veci s tým, že požadovanú výšku bezdôvodného obohatenia žalovaná nenamietala, netvrdila a ani
nepreukazovala skutočnosť, že by táto nezodpovedala sume vynaloženej v danom mieste a čase za
užívanie obdobnej veci. Prvoinštančný súd tak považoval sumu 700,- Eur mesačne za preukázanú

z dojednanej nájomnej zmluvy za predchádzajúce obdobie a vyhovel žalobe aj ohľadne žalobcom
uplatneného peňažného nároku s tým, že mu podľa § 517 OZ a nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. prisúdil
ajuplatnenéúrokyzomeškania,kuktorýmsažalovanánavyšeaninevyjadrila.Nevypočutiejejterajšieho
manžela a ďalšieho svedka A. K. k okolnostiam uzatvorenia zmluvy (kedy žalovaná tvrdila, že bola
uvedená do omylu) a jej neplatnosti odôvodnil okresný súd tým, že predmetom sporu nebolo plnenie zo

zmluvy, ale z titulu bezdôvodného obohatenia za obdobie po zániku zmluvy a teda otázka ne/platnosti
zmluvy bola pre predmet sporu irelevantná. O náhrade trov konania rozhodol podľa zásady úspechu
označiac ust. § 252 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“).

4. V zákonnej lehote podala proti rozsudku odvolanie žalovaná, ktorá napadla jeho prvý a tretí výrok.

Žiadala rozsudok okresného súdu v tomto rozsahu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

5. V odvolaní žalovaná namietala, že neboli splnené procesné podmienky (§ 365 ods. 1 písm. a)
CSP). Podľa nej absentovala na prejednanie tohto sporu právomoc slovenských súdov. V rámci svojej

procesnej obrany totiž namietala neplatnosť uzavretej zmluvy ako právneho úkonu, ktorý zakladá
právomoc okresného súdu na konanie v tejto veci, pričom na neplatnej zmluve nie je možné založiť
dohodu strán o právomoci slovenského súdu ani o miestnej príslušnosti Okresného súdu Banská
Bystrica. V rámci skúmania procesných podmienok sa mal prvoinštančný súd zaoberať otázkou platnosti
zmluvy,čoneurobiloznačiactútootázkuzanepodstatnú,hociplatnosťzmluvyjeurčujúcouprezaloženie

právomoci súdu ako procesnej podmienky, o ktorej súd zanedbal rozhodnúť vo väzbe na § 9 CSP.

6. Ďalej žalovaná namietala postup prvoinštančného súdu spočívajúci v odvolacom dôvode podľa § 365
ods. 1 písm. b) CSP, a to konkrétne v tom, že okresný súd na prvom a jedinom pojednávaní dňa 29. 04.
2022 bez toho, aby stranám umožnil predniesť žalobu a vyjadrenie k nej, hneď pristúpil k dokazovaniu

výsluchom žalobcu. Nebolo nariadené ani predbežné prejednanie sporu, na pojednávaní žaloba nebola
prednesená a ani sa k nej nevyjadrila podľa § 181 ods. 1 CSP, sudca nepodal stanovisko ku skutkovým
tvrdeniam a k navrhovaným dôkazom, hoci je sudca pred ďalším postupom vo veci povinný určiť, ktoré
skutkové tvrdenia považuje medzi stranami za sporné a ktoré nie. Okresný súd takto nepostupoval a
až priamo pred záverečnými rečami strán podľa § 182 CSP uviedol prečo dôkazy výsluchom svedkov

nevykoná. V dôsledku toho okresný súd nezistil riadne skutkový stav a tento odklon od procesných
pravidiel mohol zapríčiniť nespravodlivé a nezákonné rozhodnutie, keď nemohla ani adekvátne reagovať
na vzniknutú procesnú situáciu.7. Žalovaná označila aj odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP tvrdiac, že prvoinštančný súd
nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, čo konkretizovala tým, že
navrhla, aby boli vypočuté sporové strany i svedkovia – jej manžel L. M. (ktorého účasť na pojednávaní

dňa 29. 04. 2022 aj zabezpečila) a A. K.. Jej manžel komunikoval s A. K. o uzatváraní predmetnej
zmluvy a sprostredkoval jej uzavretie a tak isto jemu vyplácala kúpnu cenu, manžel bol prítomný pri
uzatváraní zmluvy a mal vedomosť komu bolo vyplácané nájomné – kúpna cena, pozná tiež okolnosti
jej uvedenia do omylu, pozná sa s A. K., ktorý sa zasa pozná s vypočutým svedkom K. N.. Tak isto pri
uzavretí zmluvy bol svedok A. K., ktorý mal vedomosť o tom komu bolo vyplácané nájomné – kúpna

cena, pozná okolnosti uvedenia do omylu, pozná sa so svedkom žalobcu K. N.. Pokiaľ potom okresný
súd odôvodnil nevypočutie týchto osôb skutočnosťou, že predmetom sporu nebolo plnenie zo zmluvy,
ale z titulu bezdôvodného obohatenia za obdobie po zániku zmluvy, je takéto odôvodnenie porušením
zásady rovného postavenia strán sporu, keď jej bola odopretá možnosť v rovnakej miere si uplatňovať
prostriedky procesnej obrany. Sťažila sa jej tým dôkazná pozícia, čo nespravodlivo rezultovalo do
napadnutého rozsudku.

8. Podľa žalovanej bol naplnený aj odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, lebo súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam vyhodnotiac jej
výsluch ako nedôveryhodný a účelový a svoje rozhodnutie oprel o výsluch žalobcu a svedka K. N., ktoré
dôkazyalenehodnotilvovzájomnýchsúvislostiach.PravdivosťvýpovedeK.N.neposudzovalvsúvislosti

s jej výpoveďou ani s inými dôkazmi a ďalšie navrhnuté dôkazy výsluchmi iných svedkov nevykonal. Súd
teda nesprávnym vyhodnotením pravdivosti dôkazov a nepripustením vykonania navrhnutých dôkazov
dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam.

9. Napokon odkazujúc na ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP žalovaná tiež namietala, že rozhodnutie

prvoinštančného súdu je založené na nesprávnom právnom posúdení veci. Nesprávne bola posúdená
výška bezdôvodného obohatenia, čo predstavuje právnu vadu rozhodnutia. Žalovaná poukázala tiež na
to, že bola v dobrej viere, že motorové vozidlo nadobudne do vlastníctva kúpou a preto časti kúpnej ceny
vyplácalaA.K.,ktoréhovšakokresnýsúdnevypočul.Vozidlosanachádzalovjejoprávnenejdržbeakeď
nadobudla vedomosť, že k nemu nemá vlastnícke právo, jej držba sa stala neoprávnenou a k momentu

ukončenia zmluvy žalobcovi prislúcha právo domáhať sa vydania veci podľa § 126 ods. 1 OZ. Vo
vzťahu k bezdôvodnému obohateniu tiež poukázala na to, že držbou veci nezískala majetkový prospech,
majetkový prospech nepreukázal ani žalobca, ktorý výšku bezdôvodného obohatenia vyčíslil výškou
nájomného podľa zmluvy, čo je však neprípustné. Žalobca teda de iure žaloval omeškané nájomné a nie
bezdôvodné obohatenie pre účely OZ, pričom žalobca nemá nárok na omeškané nájomné z dôvodu, že

takýto nárok jeho žalobný návrh ani neobsahuje. Fakticky je priznaný nárok žalobcu plnením zo zmluvy
a nie ako nesprávne uviedol okresný súd plnením z titulu bezdôvodného obohatenia. V tejto časti mal
teda okresný súd žalobu zamietnuť.

10. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej navrhol rozsudok okresného súdu z dôvodu jeho vecnej

správnosti potvrdiť a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania.

11. Poukázal na to, že otázka právomoci konajúceho súdu bola záväzne vyriešená právnym názorom
krajského súdu ako súdu odvolacieho, pričom pre posúdenie existencie a výšky nároku na vydanie
uplatneného bezdôvodného obohatenia bola otázka platnosti či neplatnosti zmluvy nadbytočná. Navyše,

prvýkrát bola otázka platnosti zmluvy nastolená až na pojednávaní dňa 29. 04. 2022, čo je v rozpore
so zásadou koncentrácie konania. Okresný súd opodstatnene nevypočul svedkov, lebo nemožnosť
vypočutia svedka L. M. spôsobila žalovaná a pokiaľ nebol vypočutý svedok A. K., jej prípadný vzťah
s menovaným a prípadné úhrady vykonané do jeho rúk nemajú žiaden vplyv na to, že žalovaná motorové
vozidlo dlhodobo užívala bez platného právneho titulu. Ak žalovaná eviduje nejaké finančné nároky

voči menovanému, môže si ich uplatňovať od neho a nie voči nemu ako žalobcovi a ak bola uvedená
do omylu v otázke nadobudnutia vlastníckeho práva k vozidlu, celkom určite ju do omylu neuviedol
on. Pokiaľ žalovaná poukazovala na procesné pochybenia prvoinštančného súdu vo vzťahu k priebehu
pojednávania dňa 29. 04. 2022, podľa neho prvoinštančný súd neodňal žalovanej možnosť uplatňovať
prostriedky procesnej obrany, ide len o jej subjektívny pocit založený výlučne na skutočnosti, že bolo

odmietnuté vykonanie ďalších ňou navrhovaných dôkazov. Tvrdenie žalovanej, že bola dobromyseľným
držiteľom motorového vozidla je účelové a zavádzajúce, lebo sama potvrdila, že bola na základe
jeho podnetov opakovane vypočúvaná na polícii k otázke existencie práva držať motorové vozidlo,
tiež potvrdila, že bola opakovane kontaktovaná svedkom K. N. za účelom dohodnutia dobrovoľnéhovydania motorového vozidla a teda minimálne od tohto okamihu mala vedomosť o tom, že je povinná
motorové vozidlo vydať, lebo ho užíva bez právneho titulu. Pokiaľ ide o jej obranu, že nezískala
žiaden prospech, z listinných dôkazov je zrejmé, že intenzívne auto využívala bez platenia diaľničných

poplatkov, neprejavila žiadnu snahu o prepis vozidla na dopravnom inšpektoráte, za vozidlo neplatila
poistné, je teda nesporné, že po zániku platnosti zmluvy užívala vozidlo bez platného právneho dôvodu
a jej bezdôvodné obohatenie potom predstavuje výšku odplaty, ktorú by za užívanie vozidla musela
zaplatiť v prípade, ak by na jeho užívanie mala platný právny titul. Záver prvoinštančného súdu je v
súlade so závermi právnej teórie i rozhodovacej praxe slovenských súdov. Okrem toho reálna trhová

odplata za užívanie obdobného motorového vozidla bola ešte oveľa vyššia, denné nájomné sa bežne
pri tomto vozidle pohybuje od 70,- Eur za deň v závislosti od veku vozidla a počtu kilometrov. Faktom,
ale je, že si uplatnil nárok iba vo výške nájomného určeného v zmluve. Žalobca sa nestotožnil ani s
tvrdeniami žalovanej o nesprávnych skutkových zisteniach, kedy skúmanie charakteru vzťahu medzi
svedkom K. N. a A. K. bolo pre rozhodnutie nadbytočné, tak svedok N. ako aj on sám totiž potvrdili, že
žalovaná mala záujem motorové vozidlo kúpiť a žalobca mal záujem ho predať, nakoľko ale žalovaná

nedisponovala v tom čase finančnými prostriedkami potrebnými na zaplatenie kúpnej ceny, dohodli sa
na uzavretí zmluvy, ktorá mala legitimizovať užívanie motorového vozidla žalovanou na čas do uzavretia
kúpnej zmluvy. Bez jeho zavinenia ale k uzavretiu kúpnej zmluvy nikdy nedošlo. Ak žalovaná uhradila
k rukám A. K. akúkoľvek sumu (čo nijako nepreukázala), táto skutočnosť nemá žiadny vplyv na jeho
práva ako žalobcu.

12. Žalovaná v replike reagovala, že od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu do jej účasti na
pojednávaní nemala možnosť nastoliť relevantnú procesnú obranu pokiaľ ide o neplatnosť zmluvy,
pretože vyjadrenie žalobcu zo dňa 28. 09. 2021 jej nikdy nebolo doručené. Teda procesnú obranu
predniesla na samotnom pojednávaní s tým, že pred pojednávaním podala návrh na vykonanie dôkazov

ako reakciu na jej nedoručené vyjadrenie žalobcu zo dňa 28. 09. 2021, ktoré našla v elektronickom
súdnom spise. Pokiaľ ide o nevypočutie svedkov, zotrvala na názore, že žalobca výsluch týchto svedkov
nikdy nenamietal, iba nesúhlasil s ich výsluchom bez účasti riadneho tlmočníka.

13. Na základe odvolania žalovanej krajský súd, ako súd odvolací v zmysle § 34 CSP, vec preskúmal

v rozsahu určenom ustanoveniami § 379 a § 380 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1
CSP a contrario s použitím § 219 ods. 3 CSP a rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP
potvrdil vzhľadom na vecnú správnosť odvolaním napadnutých výrokov (prvý a tretí výrok). Odvolací súd
však zistil, že prvoinštančný súd v prvom výroku napadnutého rozhodnutia uviedol zrejmú nesprávnosť
spočívajúcu v tom, že úroky z omeškania zo sumy 4.500,- Eur priznal od neexistujúceho dátumu „13.

16. 2018“, hoci z podania žalobcu zo dňa 19. 11. 2021 (č. l. 157 spisu), ktorým rozširoval žalobu (aj)
o úroky z omeškania (v ktorej časti pôvodne zobral žalobu späť podaním na č. l. 30 spisu doručeným
dňa 20. 01. 2020) je zrejmé, že zo sumy 4.500,- Eur požadoval úroky z omeškania odo dňa 13. 06.
2018 do 12. 07. 2018. Odvolací súd preto postupom podľa § 224 CSP v spojení s § 378 ods. 1 CSP
tento nedostatok opravil.

14. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia vzhľadom na obsah spisu konštatuje, že
odvolanie žalovanej nebolo spôsobilé privodiť ňou požadované zrušenie napadnutého rozhodnutia
avrátenieveciprvoinštančnémusúdunaďalšiekonanieanovérozhodnutie.Odvolanienebolodôvodné,
pretože všetky procesné podmienky vrátane právomoci na konanie boli naplnené, prvoinštančný súd
vykonal dostatočné dokazovanie a na jeho základe dospel k správnym skutkovým zisteniam. Síce

prvoinštančný súd nepostupoval na pojednávaní dňa 29. 04. 2022 procesne správne a nesprávne
je aj jeho právne posúdenie veci, tieto vady ale nemali vplyv na vecnú správnosť výroku rozsudku
o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi sumu 10.100,- Eur s príslušenstvom, ako aj výroku o náhrade
trov konania. Hoci teda súd prvej inštancie neaplikoval na dostatočne a správne zistený skutkový
stav správne zákonné ustanovenia, jeho rozhodnutie je vo výsledku správne a preto ho bolo potrebné

potvrdiť. Odvolací súd tento nedostatok napravil tým, že v súlade s ust. § 382 CSP vyzval sporové
strany na vyjadrenie sa k použitiu ust. § 676 OZ a § 369 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka (ďalej
len „ObchZ“). Na výzvu reagoval iba žalobca takým spôsobom, že sporovými stranami uzavretá
zmluva o prenájme dopravného prostriedku sa spravuje ust. § 630 a nasl. ObchZ, právna úprava tejto
zmluvy je v Obchodnom zákonníku komplexná a nie je preto dôvod ani možnosť na vzťah sporových

strán aplikovať § 676 OZ ako právny predpis všeobecný. Ak by bolo cieľom zákonodarcu zabezpečiť
automatické predĺženie platnosti zmluvy o nájme dopravného prostriedku, rovnakým spôsobom by
kreoval aj právnu normu uvedenú v ustanovení § 636 ods. 1 ObchZ. Podľa žalobcu celý právnyvzťah sporových strán má byť posudzovaný iba podľa noriem obchodného práva a preto podľa neho
prvoinštančný súd aplikoval správne právne normy.

15. V prvom rade odvolací súd uvádza, že právomocou súdov Slovenskej republiky (§ 9 CSP) na
prejednanie tohto sporu (a nepriamo aj príslušnosťou Okresného súdu Banská Bystrica) sa odvolací
súd zaoberal už v rozhodnutí č. k. 12CoCsp/15/2021-119 zo dňa 29. 04. 2021, ktorým zrušil uznesenie
prvoinštančného súdu o vyslovení nedostatku právomoci a o zastavení konania. Odvolací súd preto
len v krátkosti opakuje, že na prejednanie žalobcom uplatneného nároku bola daná právomoc súdov

SR podľa čl. 25 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra
2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (ďalej len
„nariadenie“) vzhľadom na to, že v stranami uzavretej zmluve sa hneď v jej úvode nachádza dohoda o
voľbe právomoci súdov SR.

16. Nebol teda žiadny dôvod, aby sa prvoinštančný súd opätovne zaoberal už vyriešenou otázkou

právomoci a aby postupoval podľa § 9 CSP, a to ani v súvislosti s námietkou žalovanej ohľadne
neplatnosti uzavretej zmluvy. V uvedenom zrušujúcom rozhodnutí odvolací súd totiž konštatoval aj
to, že podľa čl. 25 ods. 5 nariadenia sa dohoda o voľbe právomoci ako súčasť zmluvy považuje za
dohodu nezávislú od ostatných ustanovení zmluvy a jej platnosť nemožno napadnúť len z dôvodu,
že je neplatnou zmluva samotná. To znamená, že prípadná neplatnosť zmluvy samotnej nespôsobuje

automaticky aj neplatnosť dohody o voľbe právomoci. Preto neplatnosť dohody o voľbe právomoci
možno konštatovať iba z dôvodov na ňu sa špecificky vzťahujúcich a nie z dôvodov vzťahujúcich sa
k zmluve samotnej, v ktorej je takáto dohoda prípadne obsiahnutá. V prejednávanej veci žalovaná
takéto špecifické skutočnosti netvrdila. Jej obrana v tomto smere spočívala iba v neplatnosti zmluvy
ako takej, ktorá mala spočívať v tom, že bola uvedená do omylu, keď si myslela, že so žalobcom

uzatvorila zmluvu o nájme vozidla s možnosťou jeho odkúpenia, na základe čoho odvolací súd uvádza,
že ani eventuálne preukázanie jej omylu nebolo spôsobilé založiť neplatnosť dohody o voľbe právomoci
obsiahnutej v uzavretej zmluve o prenájme predmetného motorového vozidla.

17. Okrem toho odvolací súd zdôrazňuje, že ust. § 49a OZ upravujúce podmienky absolútnej neplatnosti

právneho úkonu z dôvodu omylu je založené na tom, že omyl na strane konajúcej osoby musela vyvolať
osoba, ktorej bol právny úkon určený (t. j. druhá strana), resp. o ňom táto osoba musela vedieť (či
ho dokonca vyvolať úmyselne). Žalovaná počas konania ale netvrdila, že to bol žalobca, kto ju mal
uviesť do omylu – cestou právneho zástupcu v rámci záverečnej reči vyslovene uviedla, že to bol
sprostredkovateľ. Teda podviesť ju mal (ako neskôr zistila) A. K., od ktorého poznala obsah zmluvy

uzavretej v slovenskom jazyku, pričom zo skutkových zistení prvoinštančného súdu založených aj na
vyjadrení samotnej žalovanej vyplynulo, že bola to práve ona, ktorá si k uzavretiu zmluvy prizvala A.
K. ako známeho svojho manžela a menovanému preto ako sprostredkovateľovi dôverovala. Tento teda
nevystupoval v súvislosti s celým kontraktačným procesom ako zástupca žalobcu, z čoho je zrejmé,
že ak žalovaná bola skutočne uvedená do omylu, tak to nebolo zo strany žalobcu ako druhej zmluvnej

strany, ale zo strany A. K. ako sprostredkovateľa použitého ňou samou. O prípadnom omyle žalovanej
žalobca navyše nevedel a ani nemohol vedieť, lebo sama vo svojej výpovedi uviedla, že A. K. (a nie
žalobca) jej povedal, že obsahom zmluvy je nájomná zmluva s možnosťou odkúpenia s tým, že potom
ešte uzavrú ďalšiu zmluvu a to v podstate zodpovedá vyjadreniam žalobcu, že vozidlo chcel predať,
ale žalovaná na kúpu nemala v tom čase dostatok financií a preto uzavreli zmluvu o nájme vozidla

s tým, že po troch mesiacoch sa žalovaná ozve a spíšu riadnu kúpnu zmluvu. Odvolací súd preto
uzatvára, že z uvedených dôvodov tvrdený omyl žalovanej nebol spôsobilý privodiť nielen absolútnu
neplatnosťdohodyovoľbeprávomoci,aleaniabsolútnuneplatnosťsamotnejzmluvyoprenájmevozidla.
Už totiž samotné skutkové tvrdenie žalovanej vyvracia možnosť aplikácie ust. § 49a OZ upravujúceho
neplatnosťprávnehoúkonuzdôvoduomylukonajúcejosobyapretobolvkonečnomdôsledkusprávnym

postup prvoinštančného súdu spočívajúci v nevypočutí manžela žalovanej aj A. K., lebo ich výpovede
mali nadbytočne smerovať k preukázaniu skutočnosti nemajúcej pre rozhodnutie sporu právny význam.
Žalovaná teda neopodstatnene namietala, že prvoinštančný súd nevykonal ňou označené dôkazy.

18. Pokiaľ ide o námietku žalovanej smerujúcu k nesprávnym skutkovým zisteniam, resp. k hodnoteniu

vykonaných dôkazov, z obsahu odvolania nemožno vyvodiť, ktoré nesprávne skutkové zistenia
prvoinštančný súd urobil a vzal ich tak za základ svojho rozhodnutia. Odvolací súd preto nedokáže
identifikovať v čom mal prvoinštančný súd v tomto smere pochybiť. Žalovaná v odvolaní iba uvádza, že
súd ustálil nesprávne skutkové zistenia z vykonaných dôkazov, nehovorí však žalovaná aké a následnecituje § 191 CSP popisujúc ako mal podľa nej súd prvej inštancie pristupovať k hodnoteniu výpovede
svedka K. N. a samotného žalobcu. Nijako však žalovaná nedefinuje konkrétne skutkové zistenia,
ktoré sú podľa nej nesprávne, čo je nevyhnutným základom pre preskúmanie napadnutého rozhodnutia

z hľadiska tohto odvolacieho dôvodu. Ak teda žalovaná v podstate iba polemizovala s rozhodnutím
prvoinštančného súdu (vyjadrujúc názor na to, ako bolo treba dôkazy hodnotiť) bez toho, aby na pravú
mieru z jej pohľadu uviedla určité konkrétne skutkové zistenie, ktoré bolo základom pre rozhodnutie
prvoinštančného súdu, odvolací súd dospel k záveru o nenaplnení tohto odvolacieho dôvodu.

19. Pokiaľ ide o žalovanou vytýkané nesprávne právne posúdenie veci, odvolací súd už uviedol, že
prvoinštančný súd nepoužil správne zákonné ustanovenia, z ktorého dôvodu odvolací súd postupoval
podľa § 382 CSP poskytujúc tým procesný priestor stranám na vyjadrenie sa k použitiu ustanovení,
ktoré po správnosti mali byť na zistený skutkový stav aplikované. Túto možnosť využil iba žalobca, ktorý
súhlasil s právnym posúdením veci prvoinštančným súdom, ktorý posudzoval žalobcom uplatnený nárok
na zaplatenie sumy 10.100,- Eur s príslušenstvom ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia

podľa § 451 ods. 1 a 2 OZ majúc za to, že žalovaná užívala motorové vozidlo žalobcu aj po skončení
zmluvne dohodnutej doby vrátane žalovaného obdobia od 13. 12. 2017 do 13. 03. 2019, pričom tak
robila bez právneho dôvodu. Prvoinštančný súd mal ale aplikovať ust. § 676 ods. 2 OZ, podľa ktorého ak
nájomca užíva veci aj po skončení nájmu a prenajímateľ proti tomu nepodá návrh na vydanie veci alebo
na vypratanie nehnuteľnosti na súde do 30 dní, obnovuje sa nájomná zmluva za tých istých podmienok,

za akých bola dojednaná pôvodne. Nájom dojednaný na dobu dlhšiu ako rok sa obnovuje vždy na rok,
nájom dojednaný na kratšiu dobu sa obnovuje na túto dobu.

20. Odvolací súd sa nestotožňuje so žalobcom, že právna úprava zmluvy o nájme dopravného
prostriedku v ust. § 630 a nasl. ObchZ je komplexná a preto ust. § 676 ods. 2 OZ nie je aplikovateľné.

V Obchodnom zákonníku síce existujú tzv. komplexné úpravy právnych inštitútov obsiahnuté v celom
rozsahuvObchodnomzákonníku,kedyjeaplikáciaObčianskehozákonníkavtýchtoprípadochvylúčená
buď preto, že v ňom úprava takejto otázky chýba alebo preto, že odchylná úprava v Obchodnom
zákonníku je komplexnou a vychádza z odlišných princípov ako občianskoprávna úprava a je v súlade s
logikou veci a jej spravodlivým usporiadaním použiť v tomto prípade na vzťahy obchodnej povahy úpravu

obsiahnutú v Obchodnom zákonníku. Komplexná úprava určitého inštitútu v Obchodnom zákonníku je
potom nezávislá od úpravy totožného inštitútu v Občianskom zákonníku (viď rozhodnutie Ústavného
súdu SR sp. zn. IV. ÚS 70/2018). Komplexne upraveným inštitútom podľa odvolacieho súdu ale
nie je právna úprava zmluvy o nájme dopravného prostriedku, ktorá je svojou povahou v podstate
bežnou nájomnou zmluvou, ktorá má jedine špecifický predmet. Ide o relatívny obchodnoprávny vzťah

vyznačujúci sa zákonnou úpravou majúcou výsostne dispozitívny charakter a preto odvolací súd
nevidí rozumný dôvod, aby aspekty tejto zmluvy v Obchodnom zákonníku neupravené, nebolo možné
v súlade s ust. § 1 ods. 2 ObchZ posúdiť podľa úpravy Občianskeho zákonníka ako právnej úpravy
všeobecnej (rovnaký názor zastáva aj komentár k Obchodnému zákonníku od autorky Prof. JUDr. Ireny
Pelikánovej). Úprava zániku zmluvy o nájme dopravného prostriedku v ust. § 636 ObchZ nemá žiaden

špecifický obchodnoprávny účel a nijak nekoliduje s úpravou § 676 ods. 2 OZ, ktorý je len logickým
doplnkom právneho následku užívania veci nájomcom po skončení dohodnutej doby aj pokiaľ ide vzťah
spravujúci sa obchodnoprávnou úpravou. Podľa odvolacieho súdu by zákonodarca naopak výslovne
vylúčil použitie tohto ustanovenia, ak by sa nemalo použiť v obchodnoprávnom vzťahu založenom
zmluvou o nájme dopravného prostriedku. Odvolací súd pritom nenachádza rozumné vysvetlenie toho,

aby zákonodarca vylučoval z roviny obchodnoprávneho vzťahu právnu úpravu, ktorá pre obe strany
záväzku viac než prakticky rieši situáciu spôsobom založeným na prolongácii a teda rešpektovaní prv
zmluvne dohodnutých práv a povinností.

21. V nadväznosti na uvedené zo skutkových zistení prvoinštančného súdu vyplynulo, že žalobca

ako prenajímateľ a žalovaná ako nájomca uzavreli dňa 12. 10. 2016 zmluvu o nájme dopravného
prostriedku podľa § 630 a nasl. ObchZ, ktorou bolo žalovanej prenechané do dočasného užívania
predmetné motorové vozidlo na dobu od 12. 10. 2016 do 12. 01. 2017 za nájomné vo výške 700,- Eur
na jeden mesiac. Nebolo sporné, že žalovaná motorové vozidlo žalobcovi po skončení dojednanej doby
nevrátila a mala ho vo svojej dispozícii aj počas žalovaného obdobia 13. 12. 2017 až 13. 03. 2019. Za

tohto stavu došlo podľa odvolacieho súdu v zmysle § 676 ods. 2 OZ po uplynutí pôvodne dojednanej
doby k obnoveniu nájomnej zmluvy za pôvodne dojednaných podmienok a tak tomu bolo aj počas
žalovaného obdobia, keďže žalobca návrh na vydanie motorového vozidla na súde v tom čase nepodal.
Nájomná zmluva sa teda opakovane obnovovala každé tri mesiace. Žalobcovi preto za žalovanéobdobie nevznikol nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, ale nárok na zaplatenie dohodnutého
nájomného vo výške 700,- Eur mesačne. Právne irelevantnými preto boli odvolacie námietky žalovanej
spochybňujúce právo žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia vrátane toho, že podľa nej mal

prvoinštančný súd žalobu zamietnuť, lebo žalobca žaloval dlžné nájomné. K tomu odvolací súd iba
podotýka, že v žalobe svoj nárok žalobca vymedzil skutkovo tak, že si uplatňuje odplatu za užívanie
vozidla za čas po zániku platnosti zmluvy, čo ale neznamená, že mu nebolo možné priznať tento
nárok v situácii, kedy sa preukázalo, že počas žalovaného obdobia nájomná zmluva stále trvala – ide
totiž o rovnaký nárok, akurát s iným právnym posúdením. Súd prvej inštancie preto správne (i keď pri

inom právnom posúdení) prisúdil žalobcovi uplatnenú sumu predstavujúcu zmluvne dohodnuté nájomné
(odplatu) za užívanie prenajatého vozidla žalovanou i spolu s úrokmi z omeškania, ktoré však vzhľadom
na obchodnoprávny charakter zmluvného vzťahu bolo potrebné posúdiť nie podľa § 517 OZ, ale podľa
§ 369 ods. 1 a 2 ObchZ, kedy prvoinštančným súdom žalobcovi prisúdená výška úrokov z omeškania
je súladná s týmito ustanoveniami ObchZ.

22. Napokon odvolací súd uvádza, že zo zápisnice o pojednávaní prvoinštančného súdu zo dňa 29.
04. 2022 zistil, že prvoinštančný súd nepostupoval v súlade s ust. § 181 CSP upravujúcim priebeh
pojednávania, avšak tento jeho nesprávny procesný postup neznamenal pre žalovanú nemožnosť
uskutočňovania jej procesných práv. Je pravdou, že podľa zápisnice okresný súd hneď po začatí
pojednávania vypočul žalobcu bez toho, aby bola prednesená žaloba a vyjadrenie k nej, avšak žalovaná

bola vypočutá hneď po skončení výpovede žalobcu a teda mala možnosť sa k žalobe (ktorá jej bola
riadne doručená) vyjadriť, čo podľa obsahu zápisnice v rámci svojej výpovede aj urobila. Súčasne
odvolací súd uvádza, že porušenie § 181 ods. 2 CSP nelimituje stranu sporu pri realizácii jej procesných
práv, lebo toto ustanovenie nemá žiaden priamy dosah na možnosť vylúčenia sporovej strany z jej
procesných práv priznaných Civilným sporovým poriadkom. Nerešpektovanie tohto ustanovenia súdom

nediskvalifikuje stranu napr. v práve zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy,
vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, v práve na záver pojednávania zhrnúť svoje návrhy atď. Preto
podľa odvolacieho súdu žalovaná neopodstatnene namietala, že nedodržaním procesného postupu
podľa ust. § 181 CSP bolo porušené jej právo na spravodlivý proces. Prvoinštančný súd síce presne
nezachoval postup určený týmto ustanovením, ale na druhej strane nepostupoval úplne nepredvídateľne

takým spôsobom, že by jeho rozhodnutie malo byť pre žalovanú prekvapivým, pretože prekvapivosť
rozhodnutia nespočíva v tom, že výsledok sporu pretavený do súdneho rozhodnutia nezodpovedá
očakávaniamsporovejstrany,aleprekvapivéjerozhodnutiezaloženénatakýchskutkovýchokolnostiach
a ich právnom posúdení, s ktorými strana nemohla vôbec počítať a o taký prípad tu nešlo. Ani odvolací
dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP teda nebol naplnený.

23. Záverom len pre úplnosť odvolací súd dodáva, že písomné vyjadrenie žalobcu zo dňa 28. 09. 2021
bolo žalovanej (jej právnemu zástupcovi) doručené dňa 16. 10. 2021, ako to vyplýva z elektronickej
doručenky na č. l. 151 spisu.

24.Rozsudoksúduprvejinštanciebolvprvomvýrokuvecnesprávnymapretohoodvolacísúdpodľaust.
§ 387 ods. 1 CSP potvrdil, a to vrátane závislého výroku o trovách konania, ktorým súd prvej inštancie
správne priznal žalobcovi plnú náhradu trov konania vzhľadom na jeho plný úspech v spore.

25. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ust. § 396 ods. 1 v spojení

s § 262 ods. 1 CSP a aplikoval zásadu zodpovednosti za výsledok (zásadu úspechu) vyplývajúcu z
ust. § 255 ods. 1 CSP. V tomto prípade bol v odvolacom konaní plne úspešný žalobca a preto mu
odvolacísúdpriznalnároknanáhradutrovodvolaciehokonaniavočižalovanejvrozsahu100%.Ovýške
náhradytrovodvolaciehokonaniarozhodnepodľa§262ods.2CSPsúdprvejinštanciepoprávoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.

26. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné

alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej

veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za neho koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

Ak má dovolanie vady podľa § 429 a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád
neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.