Rozsudok – Dôchodky ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, March 28, 2024

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 6Ssk/91/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5021200371
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 03. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viola Takáčová

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2024:5021200371.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Violy

Takáčovej, PhD. a členov senátu JUDr. Michala Matulníka, PhD. a JUDr. Martina Tisa, v právnej veci
žalobkyne: G. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. XXXX/XX, XXX XX Z., proti žalovanému: Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Račianska ul. 71, 813 11 Bratislava, o preskúmanie
zákonnostirozhodnutiaGenerálnehoriaditeľstvaZboruväzenskejajustičnejstrážeSlovenskejrepubliky
Číslo: GR ZVJS-d-11701/14-2018 zo dňa 22.02.2018, o kasačnej sťažnosti žalobkyne proti rozsudku
Krajského súdu v Žiline č. k. 16Sa/6/2021-156 zo dňa 1. marca 2023, t a k t o

r o z h o d o l :

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť žalobkyne zamieta.

Účastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

I. Napadnutý rozsudok
1. Krajský súd v Žiline (ďalej aj „krajský súd“) rozsudkom č. k. 16Sa/6/2021-156 zo dňa 1. marca 2023
(ďalej aj „napadnutý rozsudok“) postupom podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok
(ďalej aj „SSP“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala preskúmania zákonnosti postupu a
rozhodnutia Generálneho riaditeľstva Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky Číslo: GR
ZVJS-d-11701/14-2018 zo dňa 22.02.2018. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 167 SSP tak, že
žalobkyni a ani žalovanému náhradu trov konania nepriznal.

2. Pôvodný žalobca A. M. (ďalej aj ,,pôvodný žalobca) v podaní zo dňa 11.03.2018, označenom
ako „odvolanie“, ktoré bolo GR ZVJS doručené dňa 14.03.2018, namietal, že žiadosťou zo dňa
05.02.2018 požiadal GR ZVJS o uvoľnenie a doplatenie výsluhového príspevku, ktorého vyplácanie
mu bolo zastavené rozhodnutím GR ZVJS č. GR ZVJS-11707/30-2000 zo dňa 12.06.2000. Namietal,
že napadnutým rozhodnutím GR ZVJS-d-11701/14-2018 zo dňa 22.02.2018 bolo zastavené konanie o
mimoriadnom opravnom prostriedku, ktorý nepodal, GR ZVJS nesprávne preklasifikovalo jeho žiadosť.
Zdôraznil, že žiadosťou zo dňa 05.02.2018 požiadal o uvoľnenie vyplácania a doplatenie výsluhového

dôchodku. Mal za to, že proti rozhodnutiu GR ZVJS č. GR ZVJS-d-11701/14-2018 zo dňa 22.02.2018 s
poukazom na ust. § 84 ods. 3 zákona č. 328/2002 Z. z. je možné podať odvolanie a v zmysle § 84 ods.
4 písm. a) zákona č. 328/2002 Z. z. odvolacím orgánom o dávkach je minister spravodlivosti SR. Ďalej
namietal aj existenciu súdneho konania, ktoré by predstavovalo dôvod zastavenia konania o dávke -
výsluhovom dôchodku. Žalobca v žalobe ako žalovaného označil Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky.
3. Krajský súd v Žiline vo veci pôvodne vedenej pod sp. zn. 26Sa/11/2018 dospel k záveru, že vznikol

negatívny kompetenčný konflikt, keď ani jeden orgán ochrany práva nie je ochotný vec prejednať a
rozhodnúť, majúc za to, že vec nepatrí do jeho právomoci. Vec opakovane predložil Najvyššiemu súdu
Slovenskej republiky, ako orgánu, ktorý rozhoduje kompetenčné spory, avšak Najvyšší súd Slovenskej
republiky spis vrátil krajskému súdu bez rozhodnutia. Kompetenčný senát NS SR mal za to, že nie súsplnené podmienky na predloženie spisu na rozhodnutie. Najvyšší súd SR uviedol, že pokiaľ krajský súd
konštatuje, že vec mu bola postúpená správnym orgánom nesprávne a nejedná sa o správnu žalobu,
jedná sa o nedostatok právomoci súdov a je potrebné postupovať v zmysle § 97 SSP a § 18 ods. 1 SSP.

Krajský súd uznesením č. k. 26Sa/11/2018-25 zo dňa 28. januára 2020 postupom podľa § 18 ods. 1 SSP
konanie zastavil a vec postúpil GR ZVJS, Útvaru sociálneho zabezpečenia (ďalej ,,ÚSZ“) ako orgánu,
do ktorého právomoci patrí vec rozhodnúť a rozhodol o trovách konania. Žalovaný, ktorému správny
súd vec postúpil, s postúpením nesúhlasil a listom zo 7. februára 2020 predložil vec na rozhodnutie
Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky. Kompetenčný senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

dospel k záveru, že vec patrí do právomoci súdu a uznesením zo dňa 25. mája 2021, sp. zn. 1KO/7/2020
v spojení s opravným uznesením zo dňa 21. apríla 2022, sp. zn. 1Skomp/13/2021, vydaným Najvyšším
správnym súdom SR rozhodol, že na prejednanie a rozhodovanie veci pôvodne vedenej na Krajskom
súde v Žiline pod sp. zn. 26Sa/11/2018 je daná právomoc súdu a zároveň uznesenie Krajského súdu
v Žiline z 28. januára 2020, sp. zn. 26Sa/11/2018 zrušil. V predmetom rozhodnutí kompetenčný senát
uviedol, že v predmetnej veci aj s poukazom na ustanovenie § 55 ods. 3 Správneho súdneho poriadku

treba posudzovať predmetné podanie žalobcu (doručené GR ZVJS, ÚSZ dňa 07.02.2018) ako správnu
žalobu, pretože vo fáze, v ktorej sa konanie ocitlo, keď správny orgán na základe ustanovení Správneho
poriadku oprávnene konštatoval neprípustnosť riadneho opravného prostriedku, nie je iný zákonný
spôsob, ako dosiahnuť preskúmanie a prípadnú revíziu rozhodnutia žalovaného. Kompetenčný senát
poukázal ohľadom prípustnosti odvolania na to, že ustanovenie § 84 ods. 3 zákona č. 328/2002 Z. z.

nebolo možné na prejednávanú vec aplikovať, nakoľko rozhodnutím Číslo: GR ZVJS-d-11701/14-2018
zo dňa 22.02.2018 nebolo rozhodnuté vo veci samej, t.j. nebolo rozhodnuté o dávkach alebo službách
sociálneho zabezpečenia uvedených v § 83 zákona č. 328/2002 Z. z., ale postupom podľa § 30 ods.
1 písm. g) Správneho poriadku.

4. Krajský súd v Žiline riadiac sa záväzným právnym názorom kompetenčného senátu posúdil správny
súd v konaní už vedenom pod sp. zn. 16Sa/6/2021 podľa obsahu podanie žalobcu (pôvodného) zo
dňa 11.03.2018, doručené GR ZVJS, ÚSZ dňa 14.03.2018, ako správnu žalobu v sociálnych veciach
podľa § 6 ods. 2 písm. c), § 199 a nasl. zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „SSP“). Zistil, že pôvodný žalobca p. A. M. v priebehu konania dňa

21.11.2020 zomrel. Preto vykonal šetrenie za účelom zistenia okruhu oprávnených osôb v zmysle §
111 ods. 1 zákona č. 328/2002 Z. z., podľa ktorého prechádzajú nároky na sumy splatné ku dňu úmrtia
policajta, profesionálneho vojaka alebo iného poberateľa dávky postupne na manžela (manželku), deti
a rodičov. V zmysle § 1 ods. 2 zákona č. 328/2002 Z. z. sa pod pojmom policajt rozumie aj príslušník
Zboru väzenskej a justičnej stráže. Správny súd zistil, že v prvom rade je takouto oprávnenou osobou,

na ktorú prechádzajú nároky v zmysle podania p. A. M., o ktorom bolo rozhodnuté v administratívnom
konaní a následne vo vzťahu ku ktorému sa domáhal ochrany svojich práv prieskumom zákonnosti v
správnom súdnom konaní, manželka zomr. A. M., p. G. M.Á., ktorú správny súd vyzval, aby oznámila,
či súhlasí s pokračovaním v konaní. Podaním zo dňa 04.10.2021 p. G. M. oznámila, že trvá na podanej
žalobe a chce pokračovať v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia GR ZVJS zo dňa 22.02.2018,

o ktoré požiadal správnou žalobou jej manžel. Súdu dala na vedomie, že v zmysle § 180 ods. 1 zákona
č. 162/2015 Z. z. je žalovaným Ministerstvo spravodlivosti SR a nie GR ZVJS, ako je to uvedené vo
výzve súdu. Poukázala na to, že za žalovaného už jej manžel označil Ministerstvo spravodlivosti SR.
Správny súd vzhľadom na vyjadrenie p. G. M. ďalej s ňou konal ako so žalobkyňou.
5. Krajský súd zistil, že predmetom súdneho prieskumu pôvodný žalobca v žalobe označil

jednostupňové rozhodnutie vydané Generálnym riaditeľstvom Zboru väzenskej a justičnej stráže - útvar
sociálneho zabezpečenia Číslo: GR ZVJS-d-11701/14-2018 zo dňa 22.02.2018 (ďalej aj ,,napadnuté
rozhodnutie“), ktorým podľa § 30 ods. 1 písm. g) Správneho poriadku zastavilo konanie o mimoriadnom
opravnom prostriedku na základe podanej žiadosti žalobcu zo dňa 05.02.2018, pretože pred podaním
návrhu vo veci správneho prieskumu rozhodnutia GR ZVJS, ÚSZ č. GR ZVJS-11707/30-2000 zo

dňa 12.06.2000 vo veci začal konať súd. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že GR
ZVJS, ÚSZ posúdilo žiadosť A. M. o uvoľnenie a doplatenie príspevku za službu považovaného
za výsluhový príspevok zo dňa 05.02.2018 podľa obsahu ako oneskorene podané odvolanie proti
rozhodnutiu GR ZVJS, ÚSZ č. GR ZVJS-11707/30-2000 zo dňa 12.06.2000. V zmysle § 60 Správneho
poriadku odvolací orgán je povinný preskúmať i oneskorené odvolanie z toho hľadiska, či neodôvodňuje

obnovu konania alebo zmenu alebo zrušenie rozhodnutia mimo odvolacieho konania. Preskúmaniu
rozhodnutia z hľadiska mimoriadnych opravných prostriedkov však bránil skôr začatý súdny prieskum,
a to súdne konanie vedené na základe správnej žaloby zo dňa 05.10.2017 na Krajskom súde v
Bratislave pod sp. zn. 4Sa/83/2017, následne po postúpení veci na Krajskom súde v Žiline, a tedasprávny orgán musel konanie obligatórne zastaviť. Nakoľko deň podania (05.10.2017) správnej žaloby
v sociálnych veciach na Krajskom súde v Bratislave, následne postúpenej Krajskému sudu v Žiline,
predchádzal dňu podania žiadosti o uvoľnenie a doplatenie príspevku za službu (výsluhový príspevok)

na Útvare sociálneho zabezpečenia (07.02.2018), potom je dostatočne preukázaná skutočnosť, že vo
veci prieskumu totožného rozhodnutia č. GR ZVJS-11707/30-2000 zo dňa 12.06.2000 začal konať skôr
príslušný súd ako správny orgán.
6. Krajský súd prípisom zo dňa 24.06.2022 informoval účastníkov konania, že v postavení žalovaného
bude konať s Generálnym riaditeľstvom Zboru väzenskej a justičnej stráže v súlade s ust. § 202

ods. 2 veta prvá SSP. Žalobkyňa v podaní zo dňa 11.07.2022 výslovne uviedla, že v danej veci
je žalovaným Ministerstvo spravodlivosti SR, teda orgán verejnej správy, ktorý rozhodol o riadnom
opravnom prostriedku. Ďalej žalobkyňa s odkazom na § 84 ods. 3 zákona č. 328/2002 Z. z. uviedla, že
proti rozhodnutiu orgánov uvedených v § 80 až § 82 o dávkach sociálneho zabezpečenia uvedených
v § 83 „MOŽNO“ podať písomné odvolanie. V danej veci nie je možné zastaviť konanie odvolávajúc
sa na zákon č. 71/1967 Zb. Voči rozhodnutiu GR ZVJS zo dňa 22.02.2018 bolo podané odvolanie

dňa 11.03.2018. Uviedla, že nie je rozhodujúce, či správny súd bude pokračovať v konaní o správnej
žalobe zo dňa 05.03.2019 formálne alebo neformálne, rozhodujúce je, že v správnej žalobe je v
súlade so zákonom za žalovaného označené Ministerstvo spravodlivosti SR. Krajský súd prípisom
zo dňa 18.08.2022 upovedomil žalobkyňu, že za situácie, keď v podaní z 11.07.2022 výslovným a
jasným spôsobom zotrvala na označení žalovaného, ktorým je Ministerstvo spravodlivosti SR, ide o

jej jednoznačne prejavenú vôľu zbavenú akéhokoľvek omylu, je takýmto označením správny súd
viazaný, vzhľadom na dispozičný princíp ovládajúci začatie správneho súdneho konania (§ 5 ods.
5 SSP). Uvedené nie je preto možné preklenúť tým, že by súd ex offo sám označil konkrétneho
žalovaného, keďže aj zásada iura novit curia má svoje hranice. Za stavu, že žalobkyňa výslovne
označuje za žalovaného Ministerstvo spravodlivosti SR, preto správny súd bude ďalej pokračovať v

konaní s Ministerstvom spravodlivosti SR. Prípisom zo dňa 18.08.2022 upovedomil o tomto procesnom
postupe aj Generálne riaditeľstvo ZVJS a oznámil mu, že za stavu, že žalobkyňa výslovne označuje za
žalovaného Ministerstvo spravodlivosti SR, správny súd bude ďalej pokračovať v konaní s Ministerstvom
spravodlivosti SR.
7. Správny súd vzhľadom na výslovne prejavenú vôľu žalobkyne pokračoval v procesných úkonoch

so žalovaným - Ministerstvom spravodlivosti SR, ktorému doručil žalobu zo dňa 11.03.2017 spolu s
vyjadreniami žalobkyne zo dňa 04.10.2021 a 11.07.2022 na vyjadrenie pri aplikácii § 105 ods. 2 písm.
c) zákona č. 162/2015 Z. z.
8. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo dňa 26.10.2022 (č. l. 114-117 spisu) poukázal na § 7 písm. e)
SSP, § 98 ods. 1 písm. g) SSP. Uviedol, že útvar sociálneho zabezpečenia napadnutým rozhodnutím

Číslo: GR ZVJS-d-11701/14-2018 zo dňa 22.02.2018 zastavil správne konanie podľa § 30 ods. 1
písm. g) zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní, pričom toto rozhodnutie nepochybne predstavuje
rozhodnutie procesnej povahy, nakoľko ním nedošlo k meritórnemu rozhodnutiu vo veci samej. Inak
povedané, v prípade žalobkyne nie je splnená procesná podmienka (§ 97 SSP), keďže žalobkyňou
namietanérozhodnutieč.GRZVJS-d-11701/14-2018zodňa22.02.2018jeexlegevylúčenézosúdneho

prieskumu v správnom súdnictve a súčasne samotné zastavenie správneho konania nemalo a ani
nemohlo mať za následok ujmu na subjektívnych právach žalobkyne, resp. pôvodného žalobcu, a to
z dôvodu, že zastavenie správneho konania namietaným rozhodnutím nespôsobilo vznik prekážky res
iudicata v zmysle § 30 ods. 1 písm. i) zákona č. 71/1967 Zb. Z uvedeného navrhol podanú žalobu
podľa § 98 ods. 1 písm. g) SSP ako neprípustnú odmietnuť. Ďalej poukázal na to, že žalobca sa

žiadosťou zo dňa 05.02.2018 domáhal uvoľnenia a doplatenia príspevku za službu, ktorého výplata
mu bola zastavená od 01.07.2000 právoplatným rozhodnutím Útvaru sociálneho zabezpečenia Číslo:
GR ZVJS-11701/30-2000 zo dňa 12.06.2000. Príspevok za službu bol pôvodnému žalobcovi priznaný
rozhodnutím Útvaru sociálneho zabezpečenia Číslo: GR ZVJS-11701/30-97 zo dňa 12.03.1997 od
01.03.1997 podľa § 119 a nasl. zákona č. 410/1991 Zb. o služobnom pomere príslušníkov Policajného

zboru SR v znení neskorších predpisov. Príspevok za službu sa od účinnosti právnej úpravy zákona č.
73/1998 Z. z. (t. j. od 01.04.1998) považuje za výsluhový príspevok (§ 284 ods. 1 zákona č. 73/1998
Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru Slovenskej informačnej služby Zboru väzenskej
a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení účinnom od 01.04.1998. Výplata
výsluhového príspevku (príspevku za službu) bola pôvodnému žalobcovi zastavená od 01.07.2000

vyššie uvedeným rozhodnutím zo dňa 12.06.2000 z dôvodu, že pôvodnému žalobcovi bol priznaný
starobný dôchodok rozhodnutím Útvaru sociálneho zabezpečenia Číslo: GR ZVJS-11701/30-2000
zo dňa 13.06.2000 od 13.03.2000. Pôvodný žalobca mohol poberať len jednu dávku, a to buď
príspevok za službu (považovaný za výsluhový príspevok) alebo starobný dôchodok, preto útvarsociálneho zabezpečenia zúčtoval vyplatený výsluhový dôchodok (príspevok za službu od 13.03.2000
do 30.06.2000 s doplatkom na starobnom dôchodku za rovnaké obdobie. Od 13.03.2000 do svojho
úmrtia (21.11.2020) pôvodný žalobca poberal od útvaru sociálneho zabezpečenia starobný dôchodok

(považovaný od 01.07.2002 za výsluhový dôchodok podľa § 125 ods. 1 zákona č. 328/2002 Z. z.
v znení účinnom od 01.07.2002), ktorý bol útvarom sociálneho zabezpečenia pravidelne zvyšovaný
počas rokov 2001 až 2019 a ktorý k dátumu úmrtia (21.11.2020) bol vyplácaný v sume 669,30 Eur
mesačne (v zmysle rozhodnutia útvaru sociálneho zabezpečenia č. GR-ZVJS-d-11701/14-2020 zo dňa
30.06.2020. Z tejto dávky vyplácaného starobného dôchodku (považovaného za výsluhový dôchodok)

pôvodného žalobcu bol následne žalobkyni ako vdove po pôvodnom žalobcovi priznaný vdovský
výsluhový dôchodok, ktorý je doposiaľ vyplácaný útvarom sociálneho zabezpečenia. Žalovaný poukázal
na to, že príspevok za službu priznaný podľa zákona č. 410/1991 Zb. považovaný za príspevok podľa
zákona č. 73/1998 Z. z. v znení účinnom do 31.07.2000 po zastavení výplaty v ďalšom období od
13.03.2000 do 21.11.2020 (dátum úmrtia) už pôvodnému žalobcovi vyplácaný nebol. Ďalej poukázal
na to, že pôvodný žalobca sa niekoľkokrát dožadoval obnovenia výplaty príspevku za službu od

prvostupňového orgánu, o ktorých žiadostiach prvostupňový orgán rozhodoval, tieto rozhodnutia útvaru
sociálneho zabezpečenia boli podrobené súdnemu prieskumu, pričom pôvodný žalobca bol vo všetkých
prípadoch pred súdmi neúspešný, v ktorej súvislosti poukázal na uznesenie Krajského súdu v Žiline
sp. zn. 27Sa/15/2017 zo dňa 10.10.2018, ktorým žalobu pôvodného žalobcu odmietol a Najvyšší súd
Slovenskej republiky sp. zn. 7Sžsk/163/2018 zo dňa 27.11.2019 kasačnú sťažnosť pôvodného žalobcu

zamietol. Žalovaný konštatoval, že pôvodný žalobca počas svojho života nepreukázal nezákonnosť
rozhodnutia o zastavení výplaty príspevku za službu (t. j. rozhodnutia č. GR-ZVJS-11701/30-2000
zo dňa 12.06.2000) a z tohto dôvodu nedisponoval titulom nároku na príspevok za službu a jeho
výplatu v ďalšom období od 01.07.2000, resp. od 13.03.2000 až do svojho úmrtia dňa 21.11.2020.
Zároveň z dôvodu, že neboli splnené podmienky nároku na príspevok za službu pôvodným žalobcom

k 30.06.2002 a k tomuto dňu nebol príspevok za službu pôvodnému žalobcovi vyplácaný útvarom
sociálneho zabezpečenia (podmienka výplaty je stanovená v § 124 ods. 3 zákona č. 328/2002 Z. z.
účinnéhood01.07.2002),pretonároknapríspevokzaslužbu(akoaninároknajehovýplatu)pôvodnému
žalobcovi nevznikol ani podľa novej právnej úpravy účinnej od 01.07.2002. Žalovaný poukázal na ust.
§ 178 ods. 1, § 97, § 99 písm. b) SSP, s tým, že v situácii, keď pôvodný žalobca nedisponoval ku

dňu úmrtia nárokom na príspevok za službu, ako ani nárokom na výplatu príspevku za službu, ktorý
by sa považoval podľa § 124 ods. 3 zákona č. 328/2002 Z. z. za výsluhový dôchodok, neexistuje
konkrétny nárok na príspevok za službu (právny titul), ktorý by prešiel na žalobkyňu ako právneho
nástupcu pôvodného žalobcu v zmysle § 111 zákona č. 328/2002 Z. z., pretože najprv by musel
pôvodný žalobca splniť podmienky nároku na príspevok za službu a jeho výplatu, ktorý by bolo možné

považovať za výsluhový dôchodok podľa § 124 ods. 3 zákona č. 328/2002 Z. z. v znení účinnom
od 01.07.2002. Bol názoru, že žalobkyňa nedisponuje aktívnou vecnou legitimáciou v prejednávanej
veci, a preto navrhol konanie podľa § 99 písm. b) SSP zastaviť. Žalovaný ďalej poukázal na ust. §
180 ods. 1 SSP s tým, že zo skutkových okolností veci vyplýva, že konajúci súd vyzval žalobkyňu na
opravu označenia žalovaného subjektu, ale žalobkyňa zotrvala na tom, že žalovaný má byť Ministerstvo

spravodlivosti SR. Žalovaný bol názoru, že nie je pasívne vecne legitimovaným subjektom, nakoľko
žalobkyňou identifikované správne konanie bolo jednoinštančné a rozhodnutie o zastavení správneho
konania č. GR ZVJS-d-11701/14-2018 zo dňa 22.02.2018 vydal prvostupňový orgán (útvar sociálneho
zabezpečenia zboru). Ministerstvo spravodlivosti SR nebolo účastníkom hmotno-právneho vzťahu
medzi žalobkyňou, resp. pôvodným žalobcom (subjektom práva) a prvostupňovým orgánom (subjektom

povinnosti), z ktorého žalobkyňa (pôvodný žalobca) vyvodzuje žalobou uplatnený nárok. Označenie
žalovaného je preto nesprávne (porovnaj uznesenie NSS SR sp. zn. 6Ssk/5/2022). Ak by sa konajúci
súd nestotožnil s argumentáciou žalovaného o neprípustnosti podanej žaloby, resp. existencii dôvodov
pre jej odmietnutie, žalovaný uviedol nasledovné. Správne konanie začalo na základe žiadosti žalobcu
zo dňa 05.02.2018 „o uvoľnenie a doplatenie výsluhového príspevku“, ktorého vyplácanie mu bolo

zastavené rozhodnutím č. GR ZVJS-11701/30-2000 zo dňa 12.06.2000 odvolávajúc sa na ustanovenie
zákona č. 73/1998 Z. z. (prvostupňovému orgánu bola predmetná žiadosť doručená dňa 07.02.2018).
V danej veci prvostupňový správny orgán vec preskúmal, pričom žiadosť pôvodného žalobcu útvar
sociálneho zabezpečenia posúdil ako oneskorene podané odvolanie, ktoré bolo potrebné preskúmať
v zmysle § 60 Správneho poriadku, či nejde o podanie mimoriadneho opravného prostriedku. Útvar

sociálneho zabezpečenia však zistil, že pôvodný žalobca podal voči tomu istému rozhodnutiu správnu
žalobu, ktorú má prejednať Krajský súd v Žiline, čo považoval za prekážku konania v zmysle § 30
ods. 1 písm. g) Správneho poriadku a konanie zastavil, a to namietaným rozhodnutím č. GR ZVJS-
d-11701/14-2018 zo dňa 22.02.2018 a v poučení uviedol, že podľa § 30 ods. 2 Správneho poriadkusa proti namietanému rozhodnutiu nemožno odvolať, ale je preskúmateľné súdom. Zároveň uviedol, že
prvostupňový orgán mal za preukázané, že pôvodnému žalobcovi nárok na príspevok za službu vznikol
v roku 1997, (t.j. pred účinnosťou zákona č. 328/2002 Z. z. - 01.07.2002), pričom o dávke príspevku

za službu bolo právoplatne rozhodnuté zastavením jeho výplaty v roku 2000, a to rozhodnutím útvaru
sociálneho zabezpečenia č. GR ZVJS-11701/30-2000 zo dňa 12.06.2000, teda po 01.07.2002 v zmysle
§ 121 zákona č. 328/2002 Z. z. nemožno o príspevku za službu (považovaný za výsluhový príspevok)
rozhodnúť podľa predchádzajúcich predpisov. Z uvedeného rozhodnutia súčasne vyplýva, že v danom
prípade bola vec právoplatne rozhodnutá, čo spôsobuje prekážku rozhodnutej veci. Za danej situácie

by prichádzal do úvahy postup správneho orgánu podľa § 30 ods. 1 písm. i) zákona č. 71/1967 Zb.,
avšak jedine za predpokladu, že by nebola naplnená niektorá zo situácií predvídateľných zákonom pre
zastavenie konania v zmysle § 30 ods. 1 písm. a) až h) zákona č. 71/1967 Zb. V danom prípade bola
splnená podmienka pre zastavenie správneho konania podľa § 30 ods. 1 písm. g) zákona č. 71/1967 Zb.,
atovzhľadomkukompetenčnémukonfliktusúdnehokonaniavovzťahuksprávnemukonaniusohľadom
aj na skutočnosť, že pôvodný žalobca sa žiadosťou zo dňa 05.02.2018 domáhal uvoľnenia vyplácania

a doplatenia príspevku za službu s poukazom na údajne nezákonné rozhodnutie z roku 2000, o ktorom
konal skôr príslušný súd. Z administratívneho spisu pôvodného žalobcu bolo zistené, že súdne konanie
začalo skôr (dňa 05.10.2017) na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 4Sa/83/2017, ktorý vec postúpil
Krajskému súdu v Žiline, pričom na správnom orgáne (útvare sociálneho zabezpečenia) začalo správne
konanie neskôr, a to až dňa 07.02.2018 (doručením žiadosti pôvodného žalobcu zo dňa 05.02.2018).

Z uvedeného mal prvostupňový orgán za dostatočne preukázanú skutočnosť, že vo veci začal konať
skôr príslušný súd a neskôr správny orgán, čím boli naplnené zákonné podmienky pre zastavenie
správneho konania v súlade s § 30 ods. 1 písm. g) zákona č. 71/1967 Zb. Vo vzťahu k posúdeniu
otázky subsidiarity právneho predpisu aplikáciou ust. § 84 ods. 3 zákona č. 328/2002 Z. z. (možnosti
podať písomné odvolanie pôvodným žalobcom), osobitnej právnej úpravy (zákona č. 328/2002 Z. z.)

pred všeobecnou právnou úpravou (zákon č. 71/1967 Zb.) bol žalovaný názoru, že ust. § 84 ods. 3
zákona č. 328/2002 Z. z. nemožno aplikovať na prípad žalobkyne, nakoľko tu absentujú dve zákonné
požiadavky, a to jednak existencia dávky uvedenej v § 83 zákona č. 328/2002 Z. z., ako aj skutočnosť, že
rozhodnutím útvaru sociálneho zabezpečenia (č. GR ZVJS-d-11701/14-2018 zo dňa 22.02.2018) nebolo
rozhodnuté vo veci samej (meritórne rozhodnuté od dávke príspevku za službu), ale výlučne o zastavení

konania (rozhodnutie procesnej povahy). Z uvedeného tvrdenia pôvodného žalobcu, resp. žalobkyne o
prípustnostipodaťodvolanieaplikáciouvyššieuvedenýchustanovenípovažovalzanedôvodné.Uviedol,
že žalobkyňa v zmysle § 46 písm. a) až c) zákona č. 328/2002 Z. z. splnila jednu z podmienok vzniku
nároku na vdovský výsluhový dôchodok po pôvodnom žalobcovi, a to podľa § 46 písm. c) zákona
č. 328/2002 Z. z., pričom útvar sociálneho zabezpečenia rozhodnutím č. GR ZVJS-d-17103/14-2020

zo dňa 17.12.2020 žalobkyni priznal vdovský výsluhový dôchodok od 21.11.2020 (zo starobného
dôchodku pôvodného žalobcu, ktorý mal ku dňu úmrtia vyplácaný útvarom sociálneho zabezpečenia),
čo vylučuje, aby žalobkyňa ako právna nástupkyňa pôvodného žalobcu súčasne splnila podmienky
nároku na ďalší vdovský výsluhový dôchodok po pôvodnom žalobcovi podľa § 46 písm. a) alebo b)
zákona č. 328/2002 Z. z. (t.j. príspevku za službu, ktorý ku dňu úmrtia dňa 21.11.2020 pôvodnému

žalobcovivyplácanýnebol).Argumentáciužalobkyneosplnenípodmienoknárokunavdovskývýsluhový
dôchodok v zmysle § 46 písm. a) a b) zákona č. 328/2002 Z. z. žalovaný považoval za neopodstatnenú
s poukazom na to, že k obdobnému záveru dospel Krajský súd v Žiline v uznesení sp. zn. 27Sa/10/2021
zo dňa 14.09.2021, ktorým žalobu žalobkyne odmietol, pričom uznesením Najvyššieho správneho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Ssk/75/2021 zo dňa 26.01.2022 bola kasačná sťažnosť podaná

žalobkyňou proti tomuto uzneseniu zamietnutá. Na podporu svojej argumentácie žalovaný poukázal na
predchádzajúce rozhodnutia súdov, ktoré sa už zaoberali namietaným rozhodnutím útvaru sociálneho
zabezpečenia č. GR ZVJS-d-11701/14-2018 zo dňa 22.02.2018, kde sa stotožnili s argumentáciou
prvostupňového orgánu a aprobovali procesný postup útvaru sociálneho zabezpečenia (uznesenie
Krajského súdu v Žiline sp. zn. 24Sa/12/2019 v spojení s uznesením NS SR sp. zn. 7Sžsk/111/2019.

Žalovaný ďalej uviedol, že predložil listiny týkajúce sa správneho konania vo fotokópii s poukazom na
§ 84 ods. 9 zákona č. 328/2002 Z. z., pričom spis Ministerstva spravodlivosti SR nepredkladá, keďže
pred ním správne konanie vo veci neprebiehalo. Navrhol v prípade, ak správny súd dospeje k záveru,
že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietnuť, prípadne žalobu ako neprípustnú podľa § 98 ods.
1 písm. g) odmietnuť, eventuálne podľa § 99 písm. b) SSP konanie zastaviť a žalobkyni náhradu trov

konania nepriznať.
9. K doručenému vyjadreniu žalovaného sa písomne vyjadrila žalobkyňa v podaní zo dňa 26.12.2022. K
tvrdeniu žalovaného, že žalobkyňou namietané rozhodnutie GR ZVJS zo dňa 22.02.2018 je zo zákona
vylúčené zo súdneho prieskumu v správnom súdnictve, žalobkyňa poukázala na to, že rozhodnutímGR ZVJS zo dňa 22.02.2022 zastavilo konanie o žiadosti zo dňa 05.02.2018, odvolaním sa na § 30
ods. 1 písm. g) zákona č. 71/1976. Žiadosť zo dňa 05.02.2018 požiadal pôvodný žalobca o obnovenie
vyplácania výsluhového príspevku, ktorého vyplácanie bolo zastavené rozhodnutím GR ZVJS zo dňa

12.06.2000. Pred podaním žiadosti o obnovenie vyplácania výsluhového príspevku nezačal konať
žiadny iný súd o obnovenie vyplácania výsluhového príspevku. K tvrdeniu, že podanie odvolania vo
veci rozhodnutia GR ZVJS zo dňa 22.02.2018 bolo neprípustné, poukázala na to, že vo veci vydaného
rozhodnutia GR ZVJS zo dňa 22.02.2018 bolo podané odvolanie zo dňa 11.03.2018 zdôvodnené § 84
ods. 3 zákona č. 328/2002 Z. z. Podaním odvolania boli splnené zákonom dané podmienky pre podanie

správnej žaloby na príslušnom súde. K tvrdeniu, že samotné zastavenie správneho konania nemalo
a nemohlo mať za následok ujmu na subjektívnych právach žalobkyne, žalobkyňa uviedla, že tým, že
jej GR ZVJS na základe žiadosti zo dňa 05.02.2018 neobnovilo vyplácanie výsluhového príspevku od
01.07.2000, tak vedome dochádza k porušovaniu všeobecného zákazu diskriminácie z akéhokoľvek
dôvodu a je spôsobovaná škoda na práve na výsluhový dôchodok. K tvrdeniu, že rozhodnutím GR
ZVJS zo dňa 12.06.2000 bolo žalobcovi od 01.07.2002 zastavené vyplácanie výsluhového príspevku

z titulu toho, že rozhodnutím GR ZVJS zo dňa 13.06.2002 bol pôvodnému žalobcovi priznaný od
13.03.2000 starobný dôchodok, a preto pôvodný žalobca mohol poberať len jednu dávku, a to buď
výsluhový príspevok alebo starobný dôchodok, žalobkyňa uviedla, že výsluhový príspevok ako aj
starobný dôchodok sú zo zákona nárokové dávky. To, že pôvodnému žalobcovi dňom 01.03.1997
vznikol zákonný nárok na príspevok za službu, dokazuje právoplatné rozhodnutie GR ZVJS zo dňa

12.03.1997, ktorým mu bol tento príspevok podľa § 119 v tom čase účinného zákona 410/1991 Zb.
priznaný, ktoré právoplatné rozhodnutie nebolo ani GR ZVJS, ani súdom spochybnené alebo zrušené.
Tento už vzniknutý nárok nebol odňatý žiadnym právoplatným rozhodnutím GR ZVJS ani súdom. Nárok
na starobný dôchodok pôvodnému žalobcovi vznikol dňom 26.02.1999 podľa § 132 ods. 1 písm. a)
v tom čase účinného zákona č. 100/1988. Podľa žiadneho ustanovenia zákona č. 100/1988 a ani

podľa v tom čase účinného zákona č.73/1998 Zb. nebolo zákonné obmedzenie, podľa ktorého mohol
pôvodný žalobca z dvoch nárokových dávok poberať len jednu. Ďalej bolo poukázané na ust. § 65 ods.
1 zákona č. 328/2002 Z. z., § 213 zákona č. 73/1998 Zb., ktoré neobsahuje a neumožňuje GR ZVJS
zastaviť vyplácanie výsluhového príspevku dňom priznania starobného dôchodku. Výsluhový príspevok
je nároková dávka a na túto dávku má každý, kto vykonával službu minimálne 15 rokov. GR ZVJS

vo svojom rozhodnutí zo dňa 12.06.2000 zastavenie vyplácania výsluhového príspevku od 01.07.2000
zdôvodňuje § 212 ods. 1 zákona č. 73/1998, ktorý v čase, keď pôvodný žalobca skončil služobný pomer
k 28.02.1998 ešte neplatil. Ustanovenie § 212 ods. 1 zákona č. 73/1998 Zb. nadobudlo účinnosť dňom
23.04.1998, teda viac ako rok a 2 mesiace po skončení služby pôvodného žalobcu a tiež po roku a
dvoch mesiacoch po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia GR ZVJS zo dňa 12.03.1997, ktorým mu

bol priznaný príspevok za službu. Pri súbehu nároku na výsluhový príspevok s nárokom na starobný
dôchodok s prídavkom k starobnému dôchodku na základe voľby môže policajt poberať výsluhový
príspevok namiesto starobného dôchodku s prídavkom k starobnému dôchodku, pričom možnosť takejto
voľby podľa § 212 ods. 1 bola § 214 tohto zákona obmedzená tým, že takúto možnosť mal len ten, u
koho nielen došlo k súbehu nárokov, ale len ten, kto ukončil služobný pomer po 24.03.1998, teda po

nadobudnutí účinnosti zákona č. 73/1998. K tvrdeniu, že na útvare sociálneho zabezpečenia začalo
konanie o žiadosti zo dňa 05.02.2018 dňa 07.02.2018 a na Krajskom súde v Bratislave začalo konanie
už 05.10.2017, bolo poukázané na to, že pôvodný žalobca podal dňa 02.10.2017 žalobu pre porušenie
základných ľudských práv v zmysle Čl. 46 ods. 1, 2, Čl. 12 ods. 1, 2 Ústavy SR v spojení s čl. 36
ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991, § 9 ods. 2 zákona č. 365/2004 Z. z., teda diskriminačnú žalobu,

čo potvrdzuje aj posledné uznesenie NS SR zo dňa 29. januára 2018 sp. zn. 5Nds/13/2017, teda
tvrdenie žalovaného, že z uvedeného titulu GR ZVJS svojím rozhodnutím zo dňa 22.02.2018 zastavilo
konanie o žiadosti zo dňa 05.02.2018, je mylné a v rozpore so zákonom. Ďalšie protiprávne tvrdenie
žalovaného spočíva vo vyjadrení, že svojím rozhodnutím GR ZVJS-d-17103/14-2020 zo dňa 17.12.2020
žalobkyni priznal vdovský výsluhový dôchodok (zo starobného dôchodku pôvodného žalobcu). Zo

žiadneho starobného dôchodku, na ktorý vznikol nárok podľa zákona č. 461/2003 Z. z. alebo zákona č.
100/1988, ktorého platnosť skončila dňom 31.12.2003, sa nedá priznať vdovský výsluhový dôchodok.
Pôvodnému žalobcovi vznikol nárok na starobný dôchodok podľa § 132 ods. 1 písm. a) zákona č.
100/1988 účinného k 31.12.2003. Zo žiadneho ustanovenia zákona 328/2002 Z. z. sa nedá priznať
z dôchodkového poistenia vdovský výsluhový dôchodok. Žalobkyňa nie je poberateľkou vdovského

výsluhovéhodôchodku,tenjejniejepriznanýanivyplácanývrozpores§46písm.a)zákonač.328/2002
Z. z. Navrhla rozhodnutie GR ZVJS zo dňa 22.02.2018 zrušiť a vec vrátiť na nové konanie a rozhodnutie.
Uviedla, že ak súd akceptuje jej návrh, tak netrvá na verejnom konaní, ak nie, tak na verejnom konaní
trvá.10. Krajský súd v Žiline ako správny súd postupom bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 107
ods. 2 SSP za dodržania ust. § 137 ods. 4 SSP po preskúmaní zákonnosti napadnutého rozhodnutia
žalovaného ako aj rozhodnutia prvostupňového orgánu a konania, ktoré týmto rozhodnutiami

prechádzali, oboznámil sa s obsahom podanej žaloby, písomnými vyjadreniami žalovaného, písomným
vyjadrením žalobkyne, pripojenými administratívnymi spismi žalovaného ako aj prvostupňového
správneho orgánu a dospel k záveru o nedôvodnosti podanej žaloby.
11. Krajský súd ustálil predmet súdneho prieskumu, ktorým žalobca označil jednostupňové rozhodnutie
vydané GR ZVJS (prvostupňový správny orgán) Číslo: GR ZVJS-d-11701/14-2018 zo dňa 22.02.2018,

ktorým podľa § 30 ods. 1 písm. f) Správneho poriadku zastavilo správne konanie na základe žiadosti
žalobcu zo dňa 05.02.2018, nakoľko vo veci začal konať iný príslušný správny orgán. Konštatoval,
že uvedené rozhodnutie predstavuje spôsobilý predmet správneho súdneho prieskumu. Zo žaloby
vyplynulo, že žalobkyňa žiada zrušiť rozhodnutie, ktorým prvostupňový správny orgán konanie na
základe žiadosti pôvodného žalobcu zo dňa 05.02.2018 zastavil, pri aplikácii § 30 ods. 1 písm. f)
Správneho poriadku v spojení s § 84 ods. 1 zákona č. 328/2002 Z. z. Zastavenie konania je jednou

z foriem, ktorou sa správne konanie uzatvára konečným spôsobom. Dochádza k nemu v prípadoch
ustanovených v správnom poriadku alebo v osobitných zákonoch z dôvodov, ktoré bránia pokračovať
v konaní. Pri zastavení konania je správne konanie skončené skôr, než sa dospeje k meritórnemu
rozhodnutiu vo veci samej. Zastavenie konania sa uskutočňuje formou procesného rozhodnutia. Proti
rozhodnutiu o zastavení konania možno v zásade podať odvolanie [prípady uvedené pod písmenami a),

d), e), i) a j)]. V zmysle § 30 ods. 2 Správneho poriadku však vylučuje možnosť podať odvolanie proti
rozhodnutiam uvedeným pod písmenami b), c), f), g) a h). Preto napadnuté rozhodnutie bolo vydané
ako prvostupňové rozhodnutie procesného charakteru, proti ktorému sa nemožno odvolať. V zmysle § 7
písm. e) SSP správne súdy nepreskúmavajú rozhodnutia orgánov verejnej správy procesnej povahy, ak
nemohli mať za následok ujmu na subjektívnych právach účastníka konania. V danom prípade dospel

správny súd k záveru, že žalobou napadnuté rozhodnutie je rozhodnutím procesnej povahy, avšak
vzhľadom na to, že ide o konečné rozhodnutie v danom administratívnom konaní, v ktorom správny
orgán už ďalej nebude rozhodovať meritórnym rozhodnutím, správny súd posúdil toto rozhodnutie ako
rozhodnutie, ktoré by mohlo mať za následok ujmu na subjektívnych právach žalobcu. Za predpokladu,
že by správny orgán nesprávne posúdil danosť prekážky začatého konania, odňal by tak žalobcovi právo

na prejednanie jeho žiadosti zo dňa 05.02.2018. Správny súd sa nestotožnil so záverom žalovaného, že
preskúmavané rozhodnutie je procesným rozhodnutím týkajúcim sa vedenia konania, ktorým nemôžu
byť subjektívne práva žalobcu dotknuté. Rozhodnutie o zastavení správneho konania je síce svojím
charakterom procesným rozhodnutím, netýka sa však vedenia konania, ale ukončuje konanie bez
meritórneho rozhodnutia (obdobne R 85/2004). Správnemu súdu ďalej prináležalo posúdiť danosť

pasívnej procesnej legitimácie žalobkyňou označeného žalovaného - Ministerstva spravodlivosti SR v
predmetnomsprávnomsúdnomkonaní.Vsúladesvyslovenýmzáväznýmprávnymnázoromkasačného
súdu správny súd konštatuje, že predmet súdneho prieskumu tvorí jednostupňové rozhodnutie, ktoré
nebolo možné napadnúť odvolaním. Preto v zmysle § 180 ods. 1 druhá veta SSP mal byť žalovaný ten
orgán verejnej správy, ktorý takéto rozhodnutie vydal, teda Generálne riaditeľstvo Zboru väzenskej a

justičnej stráže. Vo všeobecnosti je k uvedenej problematike potrebné podotknúť, že žalovaný orgán
nie je určený tvrdením žalobkyne - ale priamo zákonom. To znamená, že správny súd v súlade so
zásadou iura novit curia nie je viazaný označením žalovaného v žalobe, ale je povinný sám žalovaného
určiť v závislosti od predmetu prieskumu označeného žalobcom. V prípade, pokiaľ žalobca v žalobe
nesprávne označí žalovaného, správny súd nevyzýva žalobcu na odstránenie vád podania podľa §

59 SSP, ale žalovaného sám určí a s takto určeným žalovaným aj koná. Istým limitom neformálneho
posudzovania je však zistenie skutočnej a jasne artikulovanej vôle žalobcu vo vzťahu k základnej
otázke, teda k otázke prieskumu ktorého rozhodnutia a ktorého orgánu verejnej správy sa žalobca
(fyzická osoba) správnou žalobou v sociálnych veciach domáha. Ak žalobca označí subjekt, ktorý má
vystupovať za žalovaného a na tomto označení napriek poučeniu zotrvá, ide o jeho/jej jednoznačnú

vôľu, zbavenú akéhokoľvek omylu, ktorým označením je správny súd viazaný s ohľadom na dispozičný
princíp, pretože opačný postup, t.j. proti explicitne prejavenej vôli žalobcu by bol excesom. V tejto
súvislosti ozrejmil hranice zásady iura novit curia pri určovaní žalovaného, pretože nie vždy bude
povinnosťou správneho súdu vyhľadávať za žalobcu/-yňu žalovaného, ktorý v konkrétnom konaní má
disponovať pasívnou procesnou legitimáciou. Toto tvrdenie je podložené aj rozhodnutím Najvyššieho

súdu SR zo dňa 30. mája 2013, sp. zn. 5Sži/8/2013. Obdobný právny názor vyslovil aj najvyšší správny
súd v uznesení sp. zn. 7Sžsk/117/2020 zo dňa 23. februára 2022 v odsekoch 13.,14., 15. odôvodenia.
Zhrnúc uvedené súd konštatoval, že je potrebné odlišovať situáciu, keď je žalovaný nesprávne alebo
neúplne označený, avšak z okolností preskúmavaného správneho konania je jasné, že nesprávneoznačenýžalovanýparticipovalnarozhodovaníveciažalobcahooznačilakoneznalýveci(napr.žalobca
namiesto druhostupňového orgánu označí prvostupňový orgán, ktorý vydal prvostupňové rozhodnutie),
kedy správny súd ex offo postupuje so žalovaným podľa zákonnej úpravy, od situácie, keď žalobca

jasne a zrozumiteľne (ako tomu bolo v prejednávanej veci) označí orgán, ktorý sa žiadnym spôsobom
nezúčastnil na správnom konaní, v ktorom bolo preskúmavané rozhodnutie vydané. Vtedy správny súd
postupuje s označeným žalovaným, čo má za následok nedostatok jeho pasívnej procesnej legitimácie.
12. Uzavrel, že nie je logické, aby správny súd preskúmaval rozhodnutie iného, ako žalovaného subjektu
v konaní. V prípade zistenia nezákonnosti rozhodnutia, ktoré je predmetom súdneho prieskumu, sa

takého rozhodnutie zrušuje a vec sa vracia správnemu orgánu na ďalšie konanie. Nie je možné vrátiť
vec na konanie orgánu, ktorý rozhodnutie nevydal, rovnako ako nie je možné zaviazať na ďalšie konanie
o veci orgán, ktorý nie je vo veci žalovaným. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobkyňa výslovne, jasne
a zrozumiteľne za žalovaného označila orgán - Ministerstvo spravodlivosti SR, ktorý sa však žiadnym
spôsobom nezúčastnil na správnom konaní, v ktorom bolo preskúmavané rozhodnutie vydané, musel
správny súd konštatovať nedostatok jeho pasívnej procesnej legitimácie, pre ktorý nedostatok správny

súd žalobu s poukazom na citované ust. § 190 SSP ako nedôvodnú zamietol.

II. Kasačná sťažnosť žalobcu, stanovisko účastníkov
13. Proti napadnutému rozsudku podala žalobkyňa (sťažovateľka) v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť.
14. Namietala, že krajský súd nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby

uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces
(§ 440 ods. 1 písm. f/ SSP).
15. Kasačnú sťažnosť odôvodnila citáciou ustanovení Správneho súdneho priadku, konkrétne § 5 ods.
4 a ods. 6, § 108 ods. 2, § 76 ods. 1 prvá veta a ods. 2 zákona a citáciu čl. 46 ods. 2 a čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky. Tým, že v danej veci nebolo nariadené verejné konanie, došlo k porušeniu

ústavných práv sťažovateľa a došlo tým k porušeniu článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru na ochranu
základných ľudských práv a slobôd. Zdôraznila, že právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a
Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.
16. V dôvodoch kasačnej sťažnosti poukázala na správnu žalobu z 5. marca 2018, ktorou bolo uplatnené
právo na súdnu ochranu priamo dotknutého práva, a to na výsluhový príspevok, na ktorý vznikol nárok

nebohému žalobcovi dňom 1. marca 1997 a ktorého vyplácanie bolo nezákonne zastavené dňom 1.
júla 2000. Zamietnutie správnej žaloby bez verejného konania a bez vypočutia žalobcu je v rozpore
s právnym názorom vysloveným v uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 3/98
z 5. februára 1998. Krajský súd tak vedome úmyselne porušil základné procesné práva garantované
všeobecne záväznými právnymi predpismi.

17. Sťažovateľka navrhla rozhodnutie krajského súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie;
alternatívne navrhla rozhodnutie krajského súdu zmeniť tak, že krajský súd zruší rozhodnutie GR ZVJS
zo dňa 22. februára 2018 a č. GR ZVJS-d-11701/14-2018 a vec mu vrátiť na nové konanie; zároveň
navrhla zrušiť rozhodnutie GR ZVJS zo dňa 22. februára 2018 a č. GR ZVJS-d-11701/30-2000 zo dňa
12. júna 2000 ako nezákonné.

18. Kasačná sťažnosť bola žalovanému doručená na vedomie dňa 3. apríla 2023.

III. Právne posúdenie veci kasačným súdom

19. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“) ako súd kasačný (§

11 písm. h/ SSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie správneho súdu, ako aj konanie predchádzajúce
jeho vydaniu postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 455 SSP a dospel k záveru, že kasačná
sťažnosť nie je dôvodná.
20. Správny súdny poriadok upravuje právomoc a príslušnosť správneho súdu konajúceho a
rozhodujúceho v správnom súdnictve a konanie a postup správneho súdu, účastníkov konania a ďalších

osôb v správnom súdnictve (§ 1 SSP).
21. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom
chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších
veciach ustanovených týmto zákonom.
22. Podľa § 2 ods. 2 SSP, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli

porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy,
nečinnosťouorgánuverejnejsprávyaleboinýmzásahomorgánuverejnejsprávy,samôžezapodmienok
ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.23.Podľa§6ods.1SSP,správnesúdyvsprávnomsúdnictvepreskúmavajúnazákladežalôbzákonnosť
rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej
správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach

ustanovených týmto zákonom.
24. Podľa § 202 ods. 2 SSP správnu žalobu fyzickej osoby správny súd posudzuje neformálne.
Neformálne posudzovanie znamená, že správny súd o nej ďalej koná aj bez toho, aby formálne
obsahovala všetky náležitosti podania v zmysle § 57 SSP alebo osobitné náležitosti správnej žaloby
podľa § 202 ods. 1 SSP. Predpokladom je však „ustálenie“ toho, aké rozhodnutie alebo opatrenie a

ktorého orgánu verejnej správy je žalobou namietané.
25. Predmetom konania na kasačnom súde bol rozsudok krajského súdu, ktorým bola zamietnutá
správna žaloba v sociálnej veci, ktorou už nebohý žalobca A. M. dňa 11. marca 2018 podal odvolanie
proti právoplatnému rozhodnutiu číslo GR ZVJS-d-11701/14-2018 zo dňa 22. februára 2018. Generálne
riaditeľstvo Zboru väzenskej a justičnej stráže, útvar sociálneho zabezpečenia v Bratislave týmto
rozhodnutím podľa § 30 ods. 1 písm. g) zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v spojení s § 84

ods. 1 zákona č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov konanie o mimoriadnom
opravnom prostriedku proti rozhodnutiu č. GR ZVJS-11701/30-2000 zo dňa 12. júna 2000 na základe
podanej žiadosti A. M., bytom H. XXXX/XX, XXX XX Z. zo dňa 5. februára 2018 zastavilo, pretože pred
podaním návrhu vo veci správneho prieskumu začal konať Krajský súd v Bratislave, sp. zn. 4Sa/83/2017
(správna žaloba v sociálnych veciach), podliehajúce súdnemu prieskumu totožného rozhodnutia č. GR

ZVJS-11701/30-2000 zo dňa 12. júna 2000.
26. V procese posudzovania zákonnosti napadnutého rozsudku správneho súdu kasačný súd vychádzal
zo skutkových zistení vyplývajúcich zo spisového materiálu správneho súdu, na ktoré poukázal už
správny súd v odôvodnení napadnutého rozsudku, z ktorých dôvodov ich najvyšší správny súd
neopakuje a súčasne na ne poukazuje.

27. Kasačný súd zhodne ako správny súd mal z obsahu spisov náležite za preukázané, že nebohý
žalobca A. M. doručil Generálnemu riaditeľstvu zboru väzenskej a justičnej stráže žiadosť o uvoľnenie
a doplatenie príspevku za službu, ktorého vyplácanie bolo menovanému zastavené od 1. júla 2000
právoplatným rozhodnutím č. GR ZVJS-11701/30-2000 zo dňa 12. júna 2000 podľa § 212 ods. 1
zákona č. 73/1998 Zb. (pri súbehu nároku na príspevok s nárokom na starobný dôchodok, invalidný

dôchodok, čiastočný invalidný dôchodok alebo na dôchodok za výsluhu rokov podľa predpisov o
sociálnom zabezpečení a prídavku k dôchodku podľa tohto zákona patrí oprávnenému podľa jeho voľby
príspevok alebo dôchodok s prídavkom k dôchodku). Správny orgán konanie podľa § 30 ods. 1 písm.
g) zákona č. 71/1967 Zb. zastavil z dôvodu, že z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 5Nds/13/2017 zo dňa 29. januára 2018 zistil, že na Krajskom súde v Bratislave bolo vedené

konanie pod sp. zn. 4Sa/83/2017 vo veci správnej žaloby, ktorou bolo napadnuté rozhodnutie č. GR
ZVJS-11701/30-2000 zo dňa 12. júna 2000, teda totožné rozhodnutie, ako bolo predmetom správneho
konania. Podľa poučenia proti rozhodnutiu o zastavení konania podľa § 30 ods. 1 písm. g) zákona č.
71/1967 Zb. sa nemožno odvolať; rozhodnutie bolo preskúmateľné súdom. Rozhodnutie bolo A. M.
doručené do vlastných rúk dňa 2. marca 2018. Zastavenie konania predstavuje jednu z foriem, ktorou

sa správne konanie uzatvára konečným spôsobom. Dochádza k nemu v prípadoch ustanovených v
správnom poriadku alebo v osobitných zákonoch z dôvodov, ktoré bránia pokračovať v konaní. Pri
zastavení konania je správne konanie meritórne skončené skôr, než sa dospeje k rozhodnutiu vo veci
samej. Dôvody na zastavenie konania sú vymedzené taxatívne a ak sú splnené zákonné podmienky,
správny orgán nemá inú možnosť ako konanie zastaviť. Ohľadom námietky sťažovateľky, že správnu

žalobu v danej veci nebolo možné odmietnuť, pretože sa jedná o spor o základné ľudské právo, kasačný
súd poukazuje na postup správneho súdu, ktorý predchádzal rozhodnutiu a poznamenáva, že účastník
súdneho konania sa môže ochrany svojich práv domáhať za zákonom stanovených podmienok.
Poukazuje na list správneho súdu z 18. augusta 2022, ktorým bola žalobkyňa upovedomená o úprave
pasívnej procesnej legitimácie a o správnom označení žalovaného v nadväznosti na predmet prieskumu

- jednoinštančné rozhodnutie z 22. februára 2022. Na výzvu správneho súdu žalobkyňa následne v
podaní zo dňa 11. júla 2022 uviedla, že v danej veci je žalovaným Ministerstvo spravodlivosti SR a
poznamenala, že v danej veci nie je možné zastaviť konanie odvolávajúc sa na zákon č. 71/1967
Zb. Z uvedeného je zrejmé, že žalobkyňa napriek poučeniu správneho súdu podaním z 11. júla 2022
jasným spôsobom zotrvala na označení žalovaného, ktorým je Ministerstvo spravodlivosti SR. Išlo o

jej jednoznačne prejavenú vôľu zbavenú akéhokoľvek omylu a takýmto označením bol správny súd
viazaným vzhľadom na dispozičný princíp ovládajúci začatie správneho súdneho konania (§ 5 ods.
5 SSP). Správny súd uvedené nemohol preklenúť tým, že by súd ex offo sám označil konkrétneho
žalovaného, keďže aj zásada iura novit curria má svoje hranice.28.Správnysúdosprávnejžalobepopreskúmanízákonnostinapadnutéhorozhodnutiažalovanéhoapo
oboznámení sa s obsahom podanej správnej žaloby a vyjadreniami účastníkov konania rozhodol podľa
§ 107 ods. 2 SSP rozhodol na verejnom vyhlásení rozhodnutia bez nariadenia pojednávania. Kasačná

námietka, že nebolo vykonané verejné pojednávanie, a že sa nemala možnosť na ňom zúčastniť, bola
podľa názoru kasačného súdu nedôvodná. K predmetu konania sa žalobkyňa vyjadrila písomne. Právny
názor vyslovený v rozhodnutí, ktoré bolo predmetom súdneho prieskumu, nenamietala. Jej argumenty
satýkaliprávnehonárokunebohéhomanželanadávkusociálnehozabezpečenia,ktorábolapredmetom
súdneho konania vedeného na Krajskom súde v Žiline po postúpení veci Krajským súdom v Bratislave

sp. zn. 4Sa/83/2017. Námietka, že porušené ústavou garantované práva na spravodlivý proces tak bola
neopodstatnená. Nebolo totiž sporné, že nebohý žalobca A. M. doručil dňa 5. októbra 2017 Krajskému
súdu v Bratislave správnu žalobu, ktorou žiadal preskúmať totožné rozhodnutie žalovaného č. GR
ZVJS-11701/30-2000 zo dňa 12. júna 2000. Nakoľko deň podania správnej žaloby na Krajský súd v
Bratislave (5. október 2017) predchádzal podaniu žiadosti o uvoľnenie a doplatenie príspevku za službu
na Útvare sociálneho zabezpečenia, potom správny súd mal preukázateľne za zistené, že vo veci začal

konať skôr príslušný súd ako správny orgán.
29. Sťažovateľka, manželka nebohého A. M.É. v podanej kasačnej sťažnosti namietala porušenie
procesných práv v konaní vedenom na správnom súde. Skutkové zistenia Generálnym riaditeľstvom
zboru väzenskej a justičnej stráže a právne dôvody uvedené v rozhodnutí z 22. februára 2018 o
zastavení konania podľa § 30 ods. 1 písm. g) zákona č. 71/1967 Zb. nenamietala.

30. Vzhľadom na vyššie uvádzané skutočnosti, kasačný súd námietky žalobkyne uvedené v
kasačnej sťažnosti vyhodnotil ako nedôvodné, keď tieto neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť
napadnutého rozhodnutia krajského súdu. Z týchto dôvodov potom najvyšší správny súd kasačnú
sťažnosť podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol.
31. Neušlo pozornosti kasačného súdu, že správny súd nepochybil, keď o správnej žalobe rozhodol

podľa § 137 SSP rozsudkom napriek tomu, že zákonným by bolo aj procesné rozhodnutie podľa § 98
ods. 1 písm. b) SSP.
32. O náhrade trov kasačného konania rozhodol najvyšší správny súd tak, že účastníkom konania
nepriznal právo na náhradu trov konania (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 a § 168 SSP). Žalobkyňa
v kasačnom konaní úspech nemala a žalovanému trovy kasačného konania nevznikli.

33. Toto rozhodnutie prijal najvyšší správny súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 veta prvá
SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.