Rozsudok ,
Potvrdené, Prvostupňové nenapadnuté opravnými… Judgement was issued on Thursday, June 21, 2023

Súd: Okresný súd Zvolen
Spisová značka: 18C/17/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6723201011
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 06. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Janette Nôtová

ECLI: ECLI:SK:OSZV:2023:6723201011.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Zvolen v konaní pred sudkyňou Mgr. Janette Nôtovou, v právnej veci žalobcu: W. A.Č., nar.

XX.XX.XXXX, bytom D. X, XXX XX D., práv. zast.: Mgr. Ivan Bugri, advokát, IČO: 42 307 155 so sídlom
Námestie SNP 23, 960 01 Zvolen, proti žalovanej: Slovenská republika, Ministerstvo vnútra Slovenskej
republiky, IČO: 00 151 866 so sídlom Pribinova 2, 812 72 Bratislava, o zaplatenie 5.517,05 Eur s prísl.,
takto

r o z h o d o l :

I/Žalovanýje povinný zaplatiťžalobcovisumu5.517,05Eur vlehotedo 15-tichdníodprávoplatnosti
tohto rozsudku.

II/ Žalovaný je p o v i n n ý nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 % v lehote 15-tich dní
od právoplatnosti uznesenia o ich výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca podal na tunajšom súde dňa 10. 03. 2023 žalobu, ktorou sa domáhal voči štátu, zastúpený
Ministerstvom vnútra SR, náhrady škody spôsobenej porušením práva Európskej únie z dôvodu
nesprávnej resp. neúplnej transpozície smernice Európskeho parlamentu a rady č. 2003/88/ES zo dňa
04. 11. 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, konkrétne do zákona č. 315/2001 Z.
z. o Hasičskom a záchrannom zbore, za ktorú zodpovedá žalovaný na princípe absolútnej objektívnej
zodpovednosti. Týmto postupom došlo k porušeniu práv žalobcu vyplývajúcich z únijného práva, a to k

strate odpočinku a porušenia jeho osobnostných práv, čím došlo k založeniu jeho nároku na náhradu
škody vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch. Žalobca uviedol, že je príslušníkom hasičského a
záchranného zboru, vykonáva štátnu službu na Hasičskej stanici v Krupine v služobnom pomere v
súlade so zákonom č. 315/2001 Z. z. Prácu hasiča vykonáva od roku 2012. Služobný čas príslušníka
HaZZ je rozvrhnutý nerovnomerne tak, že týždenný pracovný čas sa skladá z výkonu služby a určenej
služobnej pohotovosti. Do konca roku 2021 boli pracovné zmeny rozvrhnuté na 17- hodinový výkon
služby, po ktorom nasledovala určená 7-hodinová služobná pohotovosť na pracovisku, od 01. 01. 2022

sú pracovné zmeny rozvrhnuté na 16- hodinový výkon služby, po ktorom nasleduje určená 8-hodinová
služobnápohotovosťnapracovisku,t.j.vrámcijednejpracovnejsmenystrávinapracoviskusústavne24
hod. Okrem určenej pohotovosti mu ako hasičovi môže byť (a aj pravidelne býva) nariadená aj služobná
pohotovosť mimo rozvrhnutia služobného času v zmysle § 92 ods. 2 ZoHaZZ (ďalej aj „nariadená
služobná pohotovosť“). Obe služobné pohotovosti, či už určená služobná pohotovosť podľa § 92 ods. 1
ZoHaZZ, rovnako ako ani nariadená služobná pohotovosť podľa § 92 ods. 2 ZoHaZZ, sa nezapočítavajú
do pracovného času a výkon týchto služobných pohotovostí nie je rozlíšený ani na výplatnej páske

za príslušný kalendárny mesiac, kde je uvedený len súhrnný počet odpracovaných hodín služobnej
pohotovosti. Za vykonávanie určenej služobnej pohotovosti je hasič odmeňovaný za každú hodinu
pohotovosti peňažnou náhradou vo výške 15% zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu
(ak je služobná pohotovosť vykonávaná v bežný služobný deň), resp. peňažnou náhradou vo výške30% zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, ak je služobná pohotovosť vykonávaná
v deň služobného pokoja (v deň štátneho sviatku) - viď § 122 ods. 1 ZoHaZZ. Služobná pohotovosť je
rozdelená na aktívnu časť (práca nadčas) a neaktívnu časť. Služobná pohotovosť je určovaná na čas

nočných hodín. Do konca roka 2021 (v čase rozvrhu pracovných zmien 17/7) boli služobné pohotovosti
vykonávané v čase 22:30 - 05:30 hod., od začiatku roka 2022 (pri rozvrhu pracovných zmien 16/8)
sú služobné pohotovosti vykonávané v čase 22:00 - 06:00 hod. V prípade vyhlásenia poplachu počas
služobnej pohotovosti, kedy sú ako hasiči vysielaní na zásah, sa služobná pohotovosť mení na prácu
nadčas. Takto sa striedajú 3 hasičské smeny, t. j. každý tretí deň každá pracovná smena odslúži 24

hod a následne je 2 dni voľna. Mesačne každá hasičská smena odslúži 10 až 11 pracovných smien, v
službe strávi bežne 240 až 264 hodín mesačne. Do tohto času však nie sú zahrnuté hodiny nadčasov.
Vzhľadom na uvedené, služobný čas hasiča je rozdelený tak, že každý hasič v zmenovej službe má za
rok (365 dní), pri naplánovanej 24 hodinovej službe na každý tretí deň, odpracovať 121,67 zmenových
služieb (365 dní / 3 zmeny). Ročne je to teda priemerne 2920 odpracovaných hodín (121,67 zmenových
služieb x 24 hodinová služba). V žalovanom období február 2020 - január 2023 vrátane, len v rámci

samotnej určenej služobnej pohotovosti (§ 92 ods. 1 ZoHaZZ) priamo nadväzujúcej na výkon zmenovej
služby (teda v tzv. 15%-nej a 30%-nej pohotovosti) žalobca odpracoval v období od februára 2020 do
decembra 2020 vrátane: 554,24 hodín, v období od januára 2021 do decembra 2021 vrátane: 581,52
hodín, v období od januára 2022 do decembra 2022 vrátane: 659,66 hodín, v januári 2023: 64 hodín..
Za žalované obdobie od februára 2020 - januára 2023 vrátane odpracoval spolu 1859,42 hodín určenej

služobnej pohotovosti, pritom celkovo odpracoval spolu 2003,17 hodín služobnej pohotovosti (určenej +
nariadenej), pričom žiadna z týchto odpracovaných hodín služobnej pohotovosti mu nebola započítaná
do pracovného času. Jeho priemerný týždenný pracovný čas počas celého žalovaného obdobia od
februára 2020 - januára 2023 vrátane, dosiahol 51,50 hodín týždenne. Žalobca zdôraznil, že počas
pracovnej pohotovosti aj v jej neaktívnej časti sa musí zdržiavať na pracovisku, z ktorého sa nesmie

vzdialiť a musí byť vždy pripravený na vykonanie zásahu. Pri vyhlásení výjazdu sa tento vykonáva do
1 min. Napriek tomu neaktívna časť pracovnej pohotovosti sa nezapočítava do fondu pracovného času,
čo sa prejaví tak, že aj keď reálne v súvislosti so služobnou činnosťou je na pracovisku, v rámci fondu
pracovného času sa mu toto nevykazuje. V praxi sa to prejavuje tak, že napriek tomu, že napr. v mesiaci
jún 2020 sa v jeho fonde pracovného času uvádza počet hodín 183, tento údaj nezohľadňuje ďalších

42 hodín odpracovanej služobnej pohotovosti. Je zrejmé, že jeho priemerný týždenný pracovný čas
počas žalovaného obdobia pravidelne značne presahoval nielen 40 hodinový týždenný služobný čas
príslušníka HaZZ tak, ako to ustanovuje § 85 ods. 2 ZoHaZZ, ale aj maximálne prípustný týždenný
pracovný čas v dĺžke 48 hodín tak, ako to ustanovuje článok 6 písm. b) Smernice. K tejto skutočnosti
pritom dochádza v dôsledku skutočnosti, že žiadna z hodín odpracovanej služobnej pohotovosti nie

je započítavaná do fondu pracovného času, keďže vnútroštátna právna úprava v ZoHaZZ služobnú
pohotovosťhasičovnepovažujezaslužobný(pracovný)čas,čojevrozporesčlánkom2ods.1Smernice
a konštantnou judikatúrou Súdneho dvora.

1.1. Smernica predstavuje normu komunitárneho práva, ktorú je Slovenská republika ako členský

štát Európskej únie povinná dodržiavať. Vychádza sa zo zásady prednosti komunitárneho práva, t. j.
že právne predpisy Európskej únie majú prednosť pred vnútroštátnymi predpismi členských štátov. Na
základe princípu prednosti komunitárneho práva a jeho priameho účinku je založená zodpovednosť
členského štátu v prípade jeho chybnej aplikácie, alebo opomenutia aplikácie, pričom osoby, ktoré sú
takýmto konaním poškodené, sa môžu voči štátu domáhať náhrady spôsobenej škody. Zodpovednosť

štátu je absolútna a objektívna, členský štát sa nemôže za žiadnych okolností zbaviť zodpovednosti,
ani sa z nej exkulpovať. Povinnosť súdov Slovenskej republiky dodržiavať komunitárne právo je
explicitne zakotvená v Ústave Slovenskej republiky článok 144 ods. 1 a článok 7 ods. 2, ods.5.
Takéto posudzovanie vyplýva aj z konštantnej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (rozsudok
C106/77 zo dňa 9. 3. 1978, rozsudok C-429/09 zo dňa 25. 11. 2010). Žalobca tvrdil, že ním spomínaná

smernica nebola správne (resp. vôbec v časti) transponovaná do právneho poriadku SR, konkrétne do
ustanovení zákona č. 315/2001 Z. z., čím sú ustanovenia tohto zákona v rozpore s článkom 6 písm.
b Smernice. Aktuálne znenie zákona o HaZZ umožňuje služobnému úradu rozvrhnúť služobný čas
príslušníka HaZZ tak, že tento pravidelne de facto sústavne prekračuje smernicou stanovený maximálny
48 hodinový týždenný pracovný čas. Základný problém je v obsahu pojmu pracovný čas tak, ako ho

stanovuje smernica a judikatúra súdneho dvora, oproti úprave v zákone o HaZZ. V článku 2 Smernice
je vymedzený pojem pracovného času ako akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa
pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi
predpismi a / alebo praxou. Čas odpočinku je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom. Súdnydvor vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že čas pracovnej (služobnej) pohotovosti treba v celom
rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času. Rozhodujúcim
faktorom pre záver naplnenia pojmu „pracovný čas“ je skutočnosť, že pracovník je povinný byť prítomný

na mieste určenom zamestnávateľom a musí mu byť k dispozícii v prípade potreby (rozsudok súdneho
dvora C-397/1, C-14/04). Rovnaké závery boli prijaté v rozhodnutiach súdneho dvora týkajúce sa priamo
práce hasičov (C-518/15). V ustanoveniach § 85 ods. l,2 zákona o HaZZ je vymedzený služobný čas ako
časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu. Služobný
čas príslušníka je 40 hod týždenne. V ďalších ustanoveniach § 86 až § 94 zákona o HaZZ vymedzuje

pojmy nerovnomerné rozvrhnutie služobného času, prestávky v štátnej službe, nepretržitý odpočinok
medzi služobnými dňami, dĺžka nepretržitého odpočinku v týždni, dni služobného pokoja, štátna služba
nadčas, služobná pohotovosť a dovolenka. Zo žiadneho ustanovenia zákona však nevyplýva, že by
služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich služobného
času a v skutočnosti sa tak čas služobnej pohotovosti nezapočítava do pracovného času príslušníka
HaZZ. Tu je zjavný rozdiel medzi zákonom o HaZZ a všeobecným pracovnoprávnym predpisom, a to

Zákonníkom práce, ktorý v § 96 ods. 2 výslovne ustanovuje, že čas, počas ktorého sa zamestnanec
zdržiava na pracovisku a je pripravený na výkon práce, ale prácu nevykonáva, je neaktívna časť
pracovnej pohotovosti, ktorá sa považuje za pracovný čas. Táto právna úprava Zákonníka práce však
nie je aplikovateľná na služobný pomer príslušníka HaZZ. Keďže zákon o HaZZ nepovažuje služobnú
pohotovosť hasičov za súčasť ich služobného času, v tejto skutočnosti spočíva rozpor zákona o HaZZ

s komunitárnym právom, ako aj judikatúrou súdneho dvora. Článok 6 písm. b) Smernice predstavuje
pravidlo sociálneho práva Európskej únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý
pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia,
ktoré ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48-hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný
čas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že zahŕňa tak nadčasy ako aj pracovnú (služobnú)

pohotovosť a od ktorej sa nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je
činnosť hasičov, hoci by k tomu došlo so súhlasom dotknutého pracovníka. Súdny dvor pritom už
opakovane rozhodol, že členské štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6 písm.
b) Smernice tak, že uplatnenie tohto nároku pracovníkov na to, aby priemerný týždenný pracovný čas
nepresahoval túto maximálnu hranicu, budú viazať na nejakú podmienku alebo ho určitým spôsobom

obmedzia. Vzhľadom však na účelové oddelenie služobnej pohotovosti od služobného (pracovného)
času, kedy služobná pohotovosť nie je započítavaná do fondu pracovného času, sa potom formálne z
hľadiska vykazovania fondu pracovného času javí, že služobný čas neprekračuje 48 hodín týždenne.
Služobná pohotovosť, ktorá je žalobcovi nariaďovaná a ktorú odpracuje v zmysle vnútroštátnej právnej
úpravy, nie je považovaná za súčasť jeho služobného času. Inak povedané, ak by zákon o HaZZ pojem

služobný čas v súlade s judikatúrou súdneho dvora zahŕňal aj služobnú pohotovosť, bez akýchkoľvek
pochybností z formálneho hľadiska by služobný čas hasičov prekračoval 48 hodín týždenne. Je teda
možné jednoznačne a bez pochybností uzavrieť, že vnútroštátna právna úprava v zákone č. 315/2001
Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore je v rozpore s článkom 2 ods. 1 a článkom 6 písm. b) Smernice.
Zo skutkového stavu opísaného v žalobe a z priložených listinných dôkazov je zároveň preukázané, že

žalobcov priemerný týždenný pracovný čas za žalované obdobie február 2020 - január 2023 vrátane,
predstavuje 51,50 hodín týždenne, čo je nepochybne viac, než ktorý čas ako maximálny týždenný
pracovný čas povoľuje článok 6 písm. b) Smernice. Je teda zjavné, že žalobcove právo vyplývajúce z
ustanovenia článku 6 písm. b) Smernice bolo a naďalej je pravidelne porušované.

1.2. Pokiaľ ide o aktívnu vecnú legitimáciu v tomto spore, z rozsudku Súdneho dvora C-429/09 zo
dňa 25.11.2010 vo veci Günter Fuß jednoznačne vyplýva, že článok 6 písm. b) Smernice má priamy
účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi
súdmi. Je nepochybné, že ako jednotlivec sa touto žalobou môže voči žalovanému štátu domáhať
náhrady škody vzniknutej mu porušením úniového práva, a teda jeho aktívna vecná legitimácia v tomto

konaní je jednoznačne daná. Pokiaľ ide o pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného, tu je potrebné vziať na
zreteľ ustálenú judikatúru Súdneho dvora, podľa ktorej zásada zodpovednosti štátu za škody spôsobené
jednotlivcom porušením práva Únie, ktoré sú mu pripísateľné, je súčasťou systému zmlúv, na ktorých
je Únia založená. Táto povinnosť platí v prípade každého porušenia práva Únie členským štátom, a to
bez ohľadu na verejný orgán, ktorý sa tohto porušenia dopustil, a bez ohľadu na to, aký verejný orgán

má podľa práva dotknutého členského štátu v zásade povinnosť túto škodu nahradiť. Podľa judikatúry
Súdneho dvora môže náhradu takejto škody spôsobenej jednotlivcovi zabezpečiť nielen verejnoprávny
subjekt, ale aj samotný štát, pričom právo Únie nijako nebráni tomu, aby mohla zodpovednosť
verejnoprávneho subjektu za škodu spôsobenú jednotlivcovi vzniknúť popri zodpovednosti, ktorú másamotnýčlenskýštát.Pasívnevecnelegitimovanýmsubjektomvtakomtokonaníjetedaštát-Slovenská
republika. V mene žalovaného Slovenskej republiky koná Ministerstvo vnútra SR ako orgán, do
pôsobnosti ktorého spadá Hasičský a záchranný zbor, ministerstvo bolo tiež garantom právnej úpravy,

zákon č. 315/2001 Z. z.

1.3. Súdny dvor vo svojej judikatúre konštantne uvádza, že poškodený jednotlivec má právo na náhradu
škody porušením úniového práva zo strany štátu v prípade, ak sú splnené 3 podmienky: a/ cieľom
porušenej právnej normy únie je priznať jednotlivcom práva a porušenie je dostatočne závažné, b/

existencia škody, c/ priama príčinná súvislosť medzi týmto porušením a škodou. Ak sú splnené všetky
3 uvedené podmienky, je štát povinný napraviť následky spôsobenej škody podľa vnútroštátneho práva
upravujúceho zodpovednosť za spôsobenú škodu. K splneniu prvej podmienky žalobca uviedol, že
článok 6 písm. b Smernice stanovuje minimálnu požiadavku na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia
pri práci tým, že stanovuje povinnosť členským štátom ustanoviť maximálnu 48-hodinovú hranicu pre
priemerný týždenný pracovný čas, ktorá zahŕňa aj nadčasy. S poukazom na § 2 ods. 1 Smernice sa od

tejto povinnosti nemožno odchýliť, ak ide o také činnosti, akou je činnosť hasičov, a to ani vtedy, ak
by k prekročeniu 48 hodinovej hranice došlo so súhlasom dotknutého pracovníka. Pre úplnosť žalobca
zdôraznil, že žiaden takýto súhlas služobnému úradu nikdy neudelil. Je tak zjavné a nepochybné, že
cieľom smernice je priznať právo jednotlivcovi - pracovníkovi. Z judikatúry súdneho dvora vyplýva,
že vždy a v každom jednotlivom prípade sa porušenie práva únie považuje za dostatočne závažné,

ak je v zjavnom rozpore s judikatúrou súdneho dvora v danej oblasti. Žalobca poukázal na ním
citované rozhodnutia súdneho dvora, s ktorými je aktuálna právna úprava zákona o HaZZ v zjavnom
rozpore. Dospel jednoznačne k záveru, že je splnená aj podmienka dostatočnej závažnosti porušovania
právnej normy únie. K existencii škody žalobca uviedol, že Smernica samotná neobsahuje ustanovenia
týkajúce sa procesu náhrady škody vzniknutej porušením jej ustanovení, rovnako neobsahuje ani kritériá

zakotvujúce spôsob určenia výšky nároku na náhradu škody. Podmienky náhrady škody stanovené
vo vnútroštátnej právnej úprave nesmú byť menej výhodné ako podmienky týkajúce sa obdobných
vnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada ekvivalencie) a nemôžu byť upravené tak, aby viedli
k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu získania náhrady (zásada efektivity). Náhrada
škody musí spĺňať aj požiadavku primeranosti (rozsudok súdneho dvora C46/93 a C48/93). Náš právny

poriadok neobsahuje žiadne konkrétne ustanovenia pre posúdenie a určenie výšky náhrady škody,
ktorá vznikla porušením práva únie. Subsidiárne sa tak má použiť vnútroštátne právo pri zachovaní
princípu ekvivalencie a efektivity. Žalobca tak pri posudzovaní nároku na náhradu škody poukazuje na
analogické použitie ustanovení slovenského právneho poriadku obsahom a účelom najbližšie, t. j. § 11
až 13 Občianskeho zákonníka. Žalobca uviedol, že porušovaním článku 6 písm. b Smernice dochádza

k porušovaniu jeho osobnostných práv na ochranu zdravia, telesnej a psychickej integrity spočívajúce v
porušení práva na primeranú dobu odpočinku, ako aj k porušeniu práva na súkromie a rodinný život, a
to v príčinnej súvislosti s tým, že v dôsledku nezapočítania hodín služobnej pohotovosti do pracovného
času reálne odpracoval viac, než pripúšťa článok 6 písm. b) Smernice. Jeho osobnostné práva sú pritom
v dôsledku uvedeného porušované sústavne a dlhoročne, nielen teda počas žalovaného obdobia. Práca

hasiča je pritom veľmi zodpovednou prácou, ktorú vníma ako poslanie. Pri svojej práci neraz nasadzuje
svoj vlastný život, preto o to viac nevyhnutne a dôvodne potrebuje dostatočný odpočinok po práci na
regeneráciu fyzických a psychických síl, čoho sa mu však v dôsledku sústavného porušovania práva
na primeranú dobu odpočinku nedostáva. Prichádza o čas, ktorý by inak chcel venovať najmä svojej
rodine či iným aktivitám nesúvisiacim s pracovným zaradením.

Žalobca má dve maloleté deti vo veku 2 a 5 rokov, ktorým by sa chcel venovať aj pri inak bežných
situáciách, ako je napríklad večerné uspávanie, či sprievod do škôlky. Z dôvodu, že služobná zmena mi
začína ráno o 07:00 hod. a končí o 07:00 hod. nasledujúceho dňa, tak v takéto dni zostáva starostlivosť
o maloleté deti výslovne na manželke, pričom so starostlivosťou o deti v tieto dni navyše musí pomáhať
aj svokra. Manželka je osobou s ťažkým zdravotným postihnutím, trpí vážnymi žalúdočnými ťažkosťami

prejavujúcimi sa bolesťami, kŕčmi takej intenzity, že môžu vyvolať až stratu vedomia. V čase, keď je
žalobca v služobnej zmene, nevie byť nápomocný manželke, svokra pomáha s opaterou detí, najmä pri
večernom kúpaní či uspávaní, ráno, keď je potrebné odprevadiť staršieho syna do škôlky. V prípade,
ak je pred koncom služobnej zmeny vyhlásený poplach, kedy je nutné vykonať výjazd, tak služobná
zmena skončí až po návrate z takéhoto výjazdu, a teda domov k rodine sa žalobca dostane o to neskôr.

Po návrate zo služobnej zmeny nie je schopný sa plnohodnotne venovať svojej rodine. Je tak fyzicky
ale aj psychicky vyčerpaný, že sa potrebuje v prvom rade vyspať a načerpať nové sily. Po desiatich
rokoch odslúžených služobných zmien, ktorých časť pripadá na noc, má narušený biorytmus, po návrate
z 24 hodinovej nepretržitej služby nevyhnutne cez deň dospáva a potom nevie zas zaspať v noci. Ztohto dôvodu potrebuje dlhší čas na regeneráciu, čo je opäť na úkor času, ktorý by inak trávil s rodinou.
Tieto skutočnosti sa potom negatívne prejavujú na vzťahu s manželkou, ktorá mu neraz vyčítala, že
s rodinou netrávi dostatok voľného času a častokrát nie je k dispozícii, keď ho rodina nevyhnutne

potrebuje. Pravdepodobne aj z týchto dôvodov začal mať sám žalúdočné problémy, ktoré už musel riešiť
aj s lekárom a bolo mu diagnostikované ochorenie, ktoré si vyžaduje sústavnú farmakologickú liečbu.
Tých približne 5-8 hodín týždenne, ktoré strávi v práci viac, než pripúšťa Smernica (nehovoriac o 40
hodinovom týždennom pracovnom čase podľa ZoHaZZ), sa v jeho živote prejavuje značne negatívne
a tento čas by chcel využiť v prvom rade so svojimi najbližšími, ako aj dostatočnou regeneráciou po

práci tak, aby jeho práca tak zásadne nezasahovala do jeho súkromného života, ako je to v súčasnosti.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti, vychádzajúc z povahy škody, ktorá má v tomto prípade nemajetkovú
povahu (strata času odpočinku a s tým súvisiace porušenia práva na ochranu zdravia, súkromia a
rodinného života), je v slovenskom právnom poriadku nutné analogicky použiť pravidlá týkajúce sa
náhrady nemajetkovej ujmy fyzickej osoby podľa ustanovení § 11 - 13 Občianskeho zákonníka, keďže
tieto ustanovenia upravujú vzťahy obsahom aj účelom najbližšie k náhrade škody porušením úniového

práva ako je to v tomto prípade. Práve z týchto dôvodov možno žalobou uplatnený nárok posúdiť ako
nemajetkovú ujmu, k náhrade ktorej dochádza v peniazoch. Náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
pritom výslovne predpokladá a upravuje § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch ustanovenie § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka nepodmieňuje výlučne len situáciami
zníženia dôstojnosti fyzickej osoby v značnej miere alebo jej vážnosti v spoločnosti, pretože predmetné

ustanovenie len demonštratívne uvádza prípady, kedy je možné s ohľadom na intenzitu zásahu priznať
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Môže ísť aj o iné vážne následky na osobnostných právach
dotknutého jednotlivca, teda nepochybne aj o odškodnenie porušenia tých práv, ako je to v tomto
prípade (porušenia práva na ochranu zdravia, súkromia a rodinného života). Žalobca zdôraznil, že v
danom prípade porušovaním článku 6 písm. b) Smernice je porušované základné právo na ochranu

zdravia, ktoré je ako jedno z najvýznamnejších osobnostných práv zakotvené v článku 40 Ústavy SR
Z úvodných ustanovení Smernice, v ktorých sú uvedené dôvody jej prijatia a ciele ňou sledované totiž
vyplýva, že jej normotvorca vychádzal z faktu, že je ešte stále príliš vysoký výskyt pracovných úrazov
a chorôb z povolania a musia sa preto bezodkladne zaviesť alebo zlepšiť preventívne opatrenia na
zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov a zaistiť vyšší stupeň ich ochrany, pričom tento

cieľ by sa nemal podriaďovať ekonomickým úvahám. Všetci pracovníci by preto mali mať primeranú
dobu odpočinku, pričom pojem "odpočinok" sa musí vyjadriť v jednotkách času, t. j. v dňoch, hodinách,
resp. ich častí. Pracovníkom krajín Európskej únie sa musí poskytnúť minimálny denný, týždenný a
ročný čas odpočinku a primerané prestávky v práci. V tejto súvislosti je potrebné tiež zaviesť maximálnu
hranicu týždenného pracovného času; „primeraný odpočinok" znamená, že pracovníci majú pravidelný

čas odpočinku, trvanie ktorého je vyjadrené v jednotkách času a ktorý je dostatočne dlhý a nepretržitý,
aby sa zabezpečilo, že v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobia
úraz ani sebe ani spolupracovníkom alebo iným osobám a že si ani krátkodobo ani dlhodobo nepoškodia
zdravie. Napokon žalobca zdôraznil existenciu príčinnej súvislosti medzi porušovaním článku 6 písm. b
Smernice a ním popísanou škodou vo forme nemajetkovej ujmy. Uviedol, že v dôsledku nezarátavania

služobnej pohotovosti do pracovného času musel odpracovať viac, než je smernicou maximálne
povolený 48 hodinový týždenný pracovný čas a v dôsledku tejto skutočnosti dochádza k porušovaniu
jeho práva na ochranu zdravia a na ochranu súkromia a rodinného života.

1.4. Pri vyčíslení výšky škody žalobca vychádzal z ustanovení peňažných náhrad za služobnú

pohotovosť § 122 ods. 1,2 zákona o HaZZ. Za určenú služobnú pohotovosť mu je uhrádzaná peňažná
náhrada do výške 15 % resp. 30% (v dni služobného pokoja) zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho
služobného platu, pri nariadenej služobnej pohotovosti je uhrádzaná peňažná náhrada vo výške 50
% resp. 100% (v dni služobného pokoja) zo sumy, ktorou je príslušná časť služobného platu. Od
určenej služobnej pohotovosti sa nariadená služobná pohotovosť odlišuje tým, že príslušník HaZZ

je na výkon služby privolaný mimo rozpisu svojich pravidelných služobných zmien a to spravidla z
domu. Základný rozdiel je v tom, že zatiaľ čo určenú služobnú pohotovosť hasič vykonáva v rámci
každej jednej pracovnej zmeny a nachádza sa v práci na hasičskej stanici, na výkon nariadenej
pohotovosti je privolaný do služby mimo svojho bežného služobného času a to spravidla v čase, keď
sa nachádza v domácom prostredí príp. inde (avšak mimo miesta výkonu služby). Žalobca zdôraznil,

že obe služobné pohotovosti sa však nezapočítavajú do pracovného času a aj vo výplatnej páske
je uvedený len súhrnný počet odpracovaných hodín služobnej pohotovosti. Tento postup vyčíslenia
z hľadiska analógie iuris žalobca považoval za najbližšie prejednávanej veci, výšku nemajetkovej
ujmy je potrebné určiť spôsobom, ktorý najviac a najlepšie zohľadňuje okolnosti, za ktorých táto ujmavznikla. Poukázal na požiadavku primeranosti náhrady škody a tak výšku náhrady škody v tomto
prípade stanovil analogickým použitím ustanovenia § 122 zákona o HaZZ. Hodiny, ktoré odpracoval
nad limit maximálneho priemerného týždenného pracovného času, je možné analogicky posúdiť ako

odpracovanie mimo rozvrhnutia služobného času, keďže tento mal byť rozvrhnutý tak, aby k porušovaniu
jeho práv nedochádzalo. Primeranú náhradu škody tak predstavuje rozdiel medzi peňažnou náhradou
uvedenou v § 122 ods. 1 a peňažnou náhradou uvedenou v § 122 ods. 2 písm. a/ zákona o HaZZ.
Výšku nemajetkovej ujmy tak žalobca určil ako súčin počtu odpracovaných hodín služobnej pohotovosti
za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku a sumy zodpovedajúcej 35 % peňažnej

náhrady z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho
roka (50 % mínus 15 %) a v prípade odpracovania služobnej pohotovosti v čase pracovného pokoja, ako
súčin odpracovaných hodín v čase pracovného pokoja a sumy zodpovedajúcej 20 % peňažnej náhrady
z prináležiacej hodinovej sadzby za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku (50 %
mínus 30 %). Primeraná náhrada škody tak predstavuje rozdiel medzi výškou náhrady pri nariadenej
služobnej pohotovosti a výškou náhrady za určenú služobnú pohotovosť. Takýto spôsob výpočtu škody

spĺňa odškodňovaciu úlohu, je v súlade s judikatúrou súdneho dvora a zároveň spĺňa aj požiadavku
primeranosti, pričom nie je sumou neprimerane vysokou. Žalobca zdôraznil, že žalobou si neuplatňuje
mzdový nárok, ale domáha sa náhrady škody porušením úniového práva a spôsob výpočtu výšky škody
podľa § 122 ZoHaZZ použil výlučne z dôvodu neexistencie právnej úpravy, ktorá by presne stanovovala
spôsob výpočtu náhrady škody v takýchto prípadoch. Žalobca ďalej poukázal na to, že jednotlivé dielčie

nároky vznikali postupne, osobitne za každý mesiac, v ktorom boli jeho práva porušované, ku dňu
splatnosti každej mesačnej mzdy. Rozhodujúcim momentom vzniku jeho ujmy je tak výplatný termín. U
príslušníkov HaZZ je mzda splatná vždy k 10-dňu nasledujúceho mesiaca. Splatnosť mzdy za mesiac
február 2020 nastala dňa 10.03.2020, splatnosť mzdy za mesiac marec 2020 nastala dňa 10.04.2020
atď. Vzhľadom k všeobecnej 3-ročnej premlčacej dobe vyplývajúcej z ustanovenia § 101 Občianskeho

zákonníka si preto touto žalobou uplatňuje nárok spätne za obdobie 3 rokov pred podaním tejto žaloby,
a to počínajúc splatnosťou mzdy za mesiac február 2020 (ktorá nastala 10.03.2020) až po január
2023 vrátane. Týmto postupom žalobca následne matematicky vyčíslil celkovú náhradu škody vo forme
nemajetkovej ujmy za žalované obdobie február 2020 až január 2023 vrátane (t. j. od 01.02.2020 do
31.01.2023), teda pri odpracovaných hodinách určenej služobnej pohotovosti podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ

v rozsahu 2072,70 hodín predstavuje súhrnne sumu vo výške 5.517,05 Eur, ktorej zaplatenia sa voči
žalovanému domáha.

2. Súd vo veci rozhodol platobným rozkazom dňa 04.04.2023 tak, že žalobe žalobcu v celom rozsahu
vyhovel. Proti vydanému platobnému rozkazu podal žalovaný včas odpor s odôvodnením, v ktorom

uviedol, že nesúhlasí s podanou žalobou a žiadal ju v celom rozsahu zamietnuť. Poukázal na to, že
rozsah pôsobnosti dotknutej smernice je pozitívne vymedzený v článku 2 ods. 1, ako aj negatívne
v článku 2 ods. 2 súvisiacej Smernice. Z uvedeného vymedzenia vyplýva, že sa neuplatňuje na
odvetvia činností, ktoré zahŕňajú určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany. Na základe toho sa tak
smernica na služobný pomer príslušníkov HaZZ nevzťahuje v plnom rozsahu. Podľa názoru žalovaného

štátnu službu príslušníkov HaZZ vykonávajúcich zásahovú činnosť možno jednoznačne subsumovať
pod negatívne vymedzenie pôsobnosti smernice v článku 2 ods. 2. Žalobca si tak nesprávne vykladá
pôsobnosť smernice podľa článku 1 ods. 3. Článok 2 ods. 2 stanovuje, že sa neuplatní tam, kde sú
s ňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb, ako
sú napr. ozbrojené sily, polícia, alebo pre určité osobité činnosti služieb civilnej ochrany. Štátna služba

príslušníkov HaZZ, ktorí vykonávajú aj zásahovú činnosť charakteristickú nerovnomerným rozvrhnutím
služieb s nariadenou služobnou pohotovosťou, má charakter osobitnej činnosti služieb civilnej ochrany.
Keďže sa smernica na žalobcu nevzťahuje, nemohla mu vzniknúť škoda v súvislosti s implementáciou
smernice, čím nie je splnený základný predpoklad zodpovednosti za škodu.

2.1. Žalovaný ďalej namietol svoju pasívnu vecnú legitimáciu v spore. Poukázal na to, že žalobu
pre netransponovanie smernice resp. nesprávnu transpozíciu smernice môže podať za prvé Európska
komisia priamo na SD, za druhé fyzická alebo právnická osoba, ktorá je týmto priamo dotknutá a to na
vnútroštátny súd členského štátu EÚ. Podľa názoru žalovaného sa miera zodpovednosti za prípadný
vznik škody musí medzi dvomi samostatnými subjektmi (Slovenskou republikou a Ministerstvom

vnútra Slovenskej republiky, resp. Hasičským a záchranným zborom) rozlišovať. Nie je prípustné,
aby sa zodpovednosť Slovenskej republiky odvodzovala od individuálneho prístupu inej osoby k
pracovnoprávnym vzťahom konkrétneho zamestnanca. Žalovaný má za to, že Slovenská republika a
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky sú dva samostatné a nezávislé subjekty právnych vzťahov,preto podľa žalovaného nie je možné dospieť k inému záveru než, že posúdenie ich zodpovednosti
za prípadný vznik škody ako dôsledok výkonu určitých práv, nie je možné zamieňať. Preto aj keby
súd prvej inštancie konštatoval, že aplikácia Smernice na služobný pomer žalobcu bola nesprávna,

nijako táto skutočnosť nesúvisí so zodpovednosťou žalovaného za správnosť prebratia Smernice do
právneho poriadku Slovenskej republiky. Žalobca nežaloval svojho zamestnávateľa, ale štát, v mene
ktoréhokonáústrednýorgánverejnejsprávy,dopôsobnostiktoréhopatríoblasťštátnejsprávypreHaZZ.
Ak mal žalobca za to, že mu zamestnávateľ určuje pohotovosť nad smernicou povolený limit, mal na
túto skutočnosť upozorniť svojho nadriadeného a žiadať, aby mu táto nebola určovaná z dôvodov, ktoré

uvádza v žalobe. Žalobca naopak každú hodinu určenej služobnej pohotovosti vrátane hodín, o ktorých
tvrdí, že mali byť vykonávané nad limit určený smernicou, mal riadne vyplatené resp. mu bolo poskytnuté
náhradné voľno. Žalovaný má za to, že v tejto veci nie je daná jeho pasívna vecná legitimácia.

2.2. Žalobca konštatuje, že malo dôjsť k nesprávnej transpozícii Smernice 2003/88/ES do zákona č.
315/2001Z.z.,podľaktoréhosapodľažalobcudobaslužobnejpohotovostinezapočítavadotýždenného

pracovného času hasičov. Podľa žalovaného však takéto tvrdenia žalobcu nie sú opodstatnené.
Žalovaný uviedol, že je potrebné zohľadniť aj výpočet za tri roky, nakoľko ide o osobné právo majetkovej
povahy. Následne uviedol matematický výpočet nasledovne:
365 služieb .................................................................................za 3 roky - každý tretí deň
dovolenka .........................11 zmien za rok .............33 zmien za tri roky (podľa kol. zmluvy)

dodatková dovolenka ...........2 zmeny za rok ............ 6 zmien za tri roky (podľa kol. zmluvy)
voľno za štátnu službu vo sviatok ...........................................................15 zmien za tri roky
maximum odslúžených zmien .................................................................. 365-33-6-15 = 311
počet referenčných období ....................................................................................................6
priemerný počet zmien za referenčné obdobie .................................................311/6 = 51,83

priemerný počet hodín za referenčné obdobie .....................................51,83 x 24 = 1243,99
počet týždňov v referenčnom období (priemer) ................................................................. 26
priemerný počet hodín za týždeň .........................................................1243,99/26 = 47,84.
Výpočet nezohľadňuje práceneschopnosti ani ďalšie neprítomnosti (napríklad karanténa z dôvodu
ochrany verejného zdravia a pod., zaokrúhlené v prospech žalobcu). Vo vyššie uvedenom výpočte je

možné ďalej zohľadniť aj dni služobného voľna poskytnuté na základe kolektívnej zmluvy (napr. čl. 4 ods.
14 Kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa pre príslušníkov Hasičského a záchranného zboru na rok 2021 -
uplatňuje sa v období január - jún príslušného kalendárneho roka, a teda spôsobuje zlepšenie výpočtu
v týchto referenčných obdobiach), čoho dôsledkom je konštatovanie o vhodnosti transpozície Smernice
vzhľadom na dodržiavanie práv žalobcu v zmysle žaloby. Z uvedeného výpočtu a ďalších skutočností

vyplýva, že z hľadiska maximálneho priemerného počtu odslúžených hodín týždenne vzhľadom na
referenčné obdobia, bola Smernica 2003/88/ES transponovaná správne. K článku 2 ods. 1 Smernice
žalovaný uviedol, že podľa ustálenej judikatúry súdneho dvora je rozhodujúcim faktorom pre posúdenie
či sú naplnené charakteristické znaky pojmu pracovný čas aj v služobnej pohotovosti, ktorú pracovník
vykonáva na svojom pracovisku skutočnosť, že je povinný byť fyzicky prítomný na mieste určenom

zamestnávateľom a byť mu k dispozícii, aby v prípade potreby mohol poskytnúť primerané služby.
Pracovný čas v sebe zahŕňa riadny pracovný čas, prácu nadčas a pracovnú pohotovosť na pracovisku.
V prípade domácej pohotovosti súdny dvor rozhodol, že do maximálneho týždenného pracovného času
sa zarátava iba čas skutočného výkonu práce pre zamestnávateľa (rozsudok vo veci C-303/98). Zákon
o HaZZ definuje služobný čas príslušníka hasičského a záchranného zboru ako časový úsek, v ktorom

príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu, pričom umožňuje rozvrhnúť
služobný čas aj nerovnomerne. Zároveň definuje pojem služobný deň, za ktorý sa považuje vykonávanie
štátnej služby podľa rozvrhu služobného času. Okrem štátnej služby vykonávanej v riadnom služobnom
čase sa za výkon štátnej služby považuje aj služobná pohotovosť v štátnej službe vykonávaná v
mieste výkonu štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v rámci

riadneho rozvrhnutia služobného času podľa § 91 zákona a štátna služba nadčas podľa § 92 zákona.
Ustanovenia § 86 a 92 ods. 1 nepopierajú, že služobná pohotovosť v štátnej službe je výkonom
štátnej služby, avšak vystihujú rozdiel medzi určenou služobnou pohotovosťou a nariadenou služobnou
pohotovosťou. Pri nariadenej služobnej pohotovosti ide o služobnú pohotovosť v mieste vykonávania
štátnej služby mimo rozvrhnutia služobného času, čo je vyjadrené napr. aj vo výške peňažnej náhrady

za čas takejto služobnej pohotovosti. V oboch prípadoch je však nesporné, že ide o výkon štátnej služby
v rámci služobného času. Žalovaný ďalej poukázal na článok 15 Smernice, ktorý umožňuje dohodnúť
aj priaznivejšie podmienky, napr. v kolektívnych zmluvách. Tvrdenie žalovaného o služobnom čase
podporuje aj Kolektívna zmluva vyššieho stupňa pre príslušníkov Hasičského a záchranného zboru narok 2019 - 2020, na rok 2021 a na rok 2022, ktoré vo väzbe na citované ustanovenia zákona rozvrhuje
služobný čas na vykonávanie štátnej služby a služobnú pohotovosť. Explicitnejšie rozlíšenie jednotlivých
častí služobného času je upravené v čl. 3 kolektívnej zmluvy, kde sa uvádza, že :

„Pre príslušníkov vykonávajúcich štátnu službu s nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom je
služobný čas rozvrhnutý spravidla na 16 hodín vykonávania štátnej služby a časť služobnej pohotovosti,
ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v mieste vykonávania štátnej služby, v
trvaní 8 hodín v jednej 24 - hodinovej zmene.“ S poukazom na právnu úpravu a ustanovenia platnej
kolektívnej zmluvy podľa názoru žalovaného je plne transponovaný článok 2 ods. 1 Smernice. K

transpozícii článku 6 Smernice žalovaný poukázal na to, že podľa Smernice 2003/88/ES priemerný
pracovný čas pre každé obdobie 7 dní nesmie prekročiť 48 hodín vrátane nadčasov, pričom týždenný
pracovný čas pre každého zamestnanca musí byť ustanovený zákonom, správnym opatrením alebo
kolektívnou zmluvou. Smernica 2003/88/ES tiež umožňuje ustanoviť odlišne referenčné obdobie iné
ako 7 dní, čo prichádza do úvahy najmä pri nerovnomerne rozvrhnutom pracovnom čase. Článok
16 Smernice 2003/88/ES stanovuje na účely uplatnenia maximálneho týždenného pracovného času

referenčné obdobie na 4 mesiace. Článok 17 ods. 3 Smernice 2003/88/ES poskytuje protipožiarnym
službám možnosť uplatnenia výnimky a určiť dlhšie referenčné obdobie prípadne na 6 mesiacov, alebo
ak je to uvedené v Kolektívnych zmluvách, tak na celých 12 mesiacov. Podmienkou uplatnenia takéhoto
iného referenčného obdobia navyše je, že príslušným pracovníkom sa poskytne rovnocenný náhradný
čas odpočinku alebo (vo výnimočných prípadoch), kde z objektívnych dôvodov nie je možné poskytnúť

taký čas odpočinku, sa príslušným pracovníkom poskytne primeraná ochrana. Zákon č. 315/2001 Z.
z. upravuje limity dĺžky služobného času tak, že pri rovnomernom služobnom čase je služobný čas
príslušníka 40 hod týždenne v zmysle § 85 a podľa § 91 ods. 3 zákona možno hasičovi prikázať v
kalendárnom roku službu nadčas v rozsahu najviac 300 hodín, čo je v priemere 5,7 hod týždenne. V
zmysle § 86 ods. 1 zákona môže byť služobný čas hasičov rozvrhnutý aj nerovnomerne, pričom dĺžka

riadneho služobného času v jednotlivých služobných dňoch nemôže byť vyššia ako 18 hodín. Celková
dĺžka vykonávanej štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti je
najviac 24 hod v služobnom dni. V zmysle platnej kolektívnej zmluvy hasiči vykonávajú štátnu službu
s nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom, majú výkon štátnej služby v rámci 12-hodinového
riadneho služobného času, alebo služobný čas je rozvrhnutý na 17/18 hod vykonávania štátnej služby

a čas služobnej pohotovosti bezprostredne nadväzujúcu v trvaní 7/6 hod v jednej 24-hodinovej smene.
Referenčné obdobie je rozvrhnuté na obdobie 6 mesiacov, uvedené referenčné obdobie tak neodporuje
tomu, aby bolo dodržané zákonné ustanovenie 40 hod priemerného týždenného služobného času v
súlade s rozvrhnutými službami. To znamená, že pokiaľ aj vnútroštátne právo neupravuje explicitne
maximálne priemerný týždenný služobný čas konkrétnym počtom hodín tak ako je tomu v smernici,

zákon č. 315/2001 Z. z. a kolektívna zmluva dostatočne určujú počty hodín služobného času hasičov,
vrátane rozsahu hodín služby nadčas za príslušný kalendárny rok. Z uvedeného vyplýva, že dotknuté
právne predpisy transponovali článok 6 Smernice správne. Žalobcovi sa tak nepodarilo preukázať, že
by štát neprebral smernicu do zákona správne.

2.3. K vyčíslenému nároku na náhradu škody má žalovaný za to, že žalobca neosvedčil vznik tohto
nároku. Žalobca len veľmi nejasne stanovil, že škoda mu mala vzniknúť tým, že vykonával nariadenú
služobnú pohotovosť, za ktorú bol podľa vnútroštátnej legislatívy odmeňovaný. Žalovaný zdôraznil, že
počas služobnej pohotovosti je pracovník povinný byť v zariadení zamestnávateľa, alebo mimo neho,
pričom má byť pripravený na výkon práce na požiadanie zamestnávateľa. Pokiaľ nie je zásah, žalobca

môže odpočívať alebo sa venovať inej činnosti, t. j. nežiada sa od neho v danom čase výkon práce.
V zmysle platnej legislatívy pri takto nariadenej služobnej pohotovosti je v mieste vykonávania štátnej
služby určený, alebo vymedzený priestor na odpočinok, čiže zamestnávateľ si je vedomý a dokonca
vytvára podmienky na oddych (spánok) zamestnanca, t. j. žalobcu. V čase služobnej pohotovosti sa
od žalobcu nevyžaduje aktívna činnosť. Napriek tomu zamestnávateľ žalobcovi vypláca dohodnutú

odmenu za takto strávený čas, t. j. nielen za vykonávanú prácu, ale aj za neaktívnu časť práce. Tým
zamestnávateľ kompenzuje to, že v prípade potreby bude žalobca k dispozícii. Pokiaľ súd napriek
doteraz uvedeným skutočnostiam dospeje k záveru, že služobná pohotovosť je pracovným časom
a má sa zarátavať do pracovného fondu, samé o sebe to nie je dôvodom na priznanie nároku na
náhradu škody. S poukazom na rozhodnutie súdneho dvora C46/93 by mal vnútroštátny súd preveriť, či

poškodená osoba prejavila primeranú snahu s cieľom odvrátiť škodu, alebo obmedziť jej rozsah a či včas
využila všetky dostupné prostriedky na právnu ochranu. Žalobca až do dnešného dňa nevyvinul žiadnu
snahu na to, aby vzniku škody predišiel. Žalobca žiadnym spôsobom neoznámil zamestnávateľovi, že
odmieta vykonávať služobnú pohotovosť, resp. že výkon služobnej pohotovosti pociťuje ako výraznúujmu. Z tohto dôvodu nebolo možné, aby zamestnávateľ včas zamedzil prípadný vznik takejto ujmy,
alebo aspoň obmedzil jej rozsah. Keďže povaha služby žalobcu vyžaduje nepretržitú prevádzku,
žalobca je zaradený v smenovej službe. Podľa článku 3 ods. 1 pokynu prezidenta HaZZ o vnútornej

organizácii HaZZ na operatívno-technickom úseku č. 35/2012 bol stanovený začiatok výkonu služby
žalobcu na úseku požiarnej ochrany od 07.00 hod do 07.00 hod nasledujúceho dňa. Keďže v zmysle
zákona č. 315/2001 Z. z. vyplýva, že príslušníci zaradení na tomto úseku vykonávajú svoje služobné
činnosti nerovnomerne a na výkon služby nadväzuje bezprostredne služobná pohotovosť, počas tejto
pohotovosti sú príslušníci fyzicky prítomní v mieste výkonu štátnej služby, ale tento čas je určený na

oddych a odpočinok. V prípade prerušenia pohotovosti (t. j. v prípade nutného zásahu) sa aplikuje §
91 ods. 1 a príslušníkom HaZZ vzniká nárok na nadčas. Z uvedeného vyplýva, že na účely požiarnej
ochrany sa zabezpečuje 24-hodinová služba 7 dní v týždni počas celého roka a teda príslušníci HaZZ
musia byť k dispozícii od 07.00 hod do 07.00 hod nasledujúceho dňa. Počas služobnej pohotovosti v
mieste výkonu štátnej služby majú určený čas na oddych a odpočinok. Príslušníkovi patrí odmena za
to, že v prípade potreby je k dispozícii. Z tohto charakteru času služobnej pohotovosti je zrejmé, že

služobnú pohotovosť nemožno započítavať do odpracovaného služobného času. Žalovaný uviedol, že
žalobca bol s plánmi služieb vždy riadne oboznámený a s ich plánovaním súhlasil.
Posúdenie referenčných období január - jún 2020, júl - december 2020, január - jún 2021, júl -
december 2021 je potrebné vnímať v kontexte spoločenskej reality vzhľadom na šírenie nebezpečnej
ľudskej nákazy COVID-19. V dôsledku celosvetového rozširovania tohto ochorenia boli v podmienkach

Slovenskej republiky prijaté rôzne opatrenia, rôzne druhy karantény, a v období odo dňa 16.03.2020 do
dňa 13.06.2020, odo dňa 01.10.2020 do dňa 15.05.2021 a odo dňa 25.11.2021 bol vyhlásený núdzový
stav.ZrozsudkuSúdnehodvoraEurópskejúnieC-742/19(bod50-59)vyplýva,žezaokolnostíosobitnej
závažnosti alebo rozsahu, ktoré si vyžadujú prijatie opatrení nevyhnutných na ochranu života, zdravia
ako aj bezpečnosti spoločnosti možno nedodržať pravidlá uvedené v smernici, nakoľko v takýchto

prípadoch je odôvodnené priznať cieľu ochrany obyvateľstva absolútnu prioritu na úkor rešpektovania
ustanovení smernice (bod 59). Celosvetová pandémia (teda okolnosť osobitnej závažnosti a (nie len
celoštátneho) rozsahu) je práve takou okolnosťou, akú mal na mysli Súdny dvor Európskej únie, a ktorá
odôvodňuje odklon od priznania práv podľa Smernice. Za dostatočné potvrdenie závažnosti situácie z
celoštátnehohľadiskažalovanýpovažujevyhlásenieaneskoršierozšírenienúdzovéhostavu.Vzhľadom

k týmto okolnostiam má žalovaný za to, že v prípade štátnej služby žalobcu v týchto referenčných
obdobiach bolo v tejto veci možné od Smernice odchýliť. Z rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie
vo veci C-742/19 (bod 98) vyplýva, že článok 2 smernice sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni
tomu, aby sa doba, ktorú príslušník strávi zdržiavaním sa na svojom útvare počas služobnej pohotovosti
bezprostredne nadväzujúcej na vykonávanie štátnej služby v rámci rozvrhnutia služobného času, pričom

nevykonáva skutočnú prácu, odmeňovala iným spôsobom ako doba štátnej služby, počas ktorej tento
príslušník plní služobné úlohy. Vzhľadom na uvedené má žalovaný za to, že žalobca, z hľadiska odmeny
vyplatenej v predmetnom období za vykonanú štátnu službu, nebol na svojich právach ukrátený. Žalobca
v žalobe žiadnym spôsobom nepreukázal, že by mu vznikol nárok na náhradu škody. Vzhľadom na
žalobcom uvedený spôsob výpočtu výšky náhrady škody má žalovaný za to, že žalobcom uplatňovaný

nárok skôr predstavuje mzdový nárok. Tabuľky v žalobe nemožno považovať za dôkaz, ktorý by
preukazoval výšku nemajetkovej ujmy, nakoľko výpočet žalobcu je veľmi mätúci a predstavuje skôr
výpočet odškodnenia vo forme vyplatenia peňažnej náhrady škody formou doplatku podľa ustanovení
zákona č. 315/2001 Z. z. Podstatou Smernice je priznať práva v dôsledku prekročenia priemerného
48 hodinového týždenného pracovného času, a teda nie za každú hodinu odslúženej pohotovosti.

Žalobca neodvodzuje svoj nárok z porušenia Smernice, ale podľa jeho z nedostatočného ohodnotenia
služobnej pohotovosti. Žalobca v tomto prípade nepreukázal, kedy a v akom rozsahu pracoval nad limit
48 hodinového týždenného pracovného času vyplývajúceho zo Smernice a taktiež žiadnym spôsobom
žalobca nepreukázal, aká ujma žalobcovi v dôsledku toho mala vzniknúť. Na podporu svojich tvrdení
žalovaný poukázal na obdobný spor, pri ktorom Okresný súd Zvolen v rozsudku č.k. 15C/16/2021-307

zo dňa 29.10.2021 konštatoval: „Posúdením žalobcom zvoleného spôsobu výpočtu výšky náhrady
nemajetkovej ujmy a z vykonaného dokazovania listinnými dôkazmi (č.l. 11p.v. - 13) súd zistil, že
žalobca pri výpočte výšky náhrady nemajetkovej ujmy nepostupoval korektne, nakoľko výšku náhrady
nemajetkovej ujmy priamo odvíjal od celkového počtu odslúžených hodín pohotovosti v tom-ktorom
mesiaci, na ktorý počet hodín súčasne potom naviazal požadovaný doplatok (20 % resp. 35 % za

každú hodinu) a teda výšku náhrady neodvíjal od počtu (len) tých hodín pohotovosti, ktoré odslúžil
nad limit 48 - hodinového priemerného týždenného pracovného času. Takýto spôsob výpočtu výšky
náhrady nemajetkovej ujmy sa súdu javí až ako špekulatívny a účelový, nakoľko nie každá hodina
odslúženej pohotovosti je porušovaním čl. 6 Smernice 2003/88/ES a teda porušením jeho základnýchpráv - žalobcovi mohla ujma vzniknúť len v priamej príčinnej súvislosti s prekročením hranice 48-
hodinového priemerného týždenného pracovného času, zakotveného v čl. 6 Smernice 2003/88/ES, čo
znamená, že (1.) v tom-ktorom mesiaci musel celkový počet žalobcom odslúžených hodín (a) služieb

a súčasne (b) pohotovosti (tak určenej ako aj nariadenej) kumulatívne presiahnuť počet 212,5714
hodín pri 31 dňoch v mesiaci, resp. 205,7143 hodín pri 30 dňoch v mesiaci, resp. 192 hodín pri 28
dňoch v mesiaci, resp. 198,8571 hodín pri 29 dňoch v mesiaci a (2.) ujma mohla žalobcovi vzniknúť
len v rozsahu prekročenia (konkrétneho počtu hodín) predmetných maximálnych limitov odslúžených
hodín. Žalovaný poukázal aj na to, že pri vzniku služobného pomeru žalobcu tento akceptoval všetky

podmienky, ktoré sa vzťahujú na výkon štátnej služby príslušníka HaZZ v zmysle zákona č. 315/2001. S
plánovaným rozvrhom služobného času je príslušník vždy oboznámený, čo potvrdzuje svojim podpisom.
Rovnako bol žalobca oboznámený so všetkými internými predpismi a kolektívnymi zmluvami, ktoré
upravujú rozsah výkonu služby. Žalobca aj v žalovanom období vedel o všetkých podmienkach výkonu
služby a za toto obdobie ani raz nevzniesol pripomienky, nikdy nežiadal o ich vysvetlenie, ani sa
nedomáhal svojich práv. Pokiaľ si žalobca nárok uplatňuje z titulu nemajetkovej ujmy, určenie výšky

náhrady nemajetkovej ujmy je na zvážení súdu. Výška, ktorú žalobca požaduje je zjavne neprimeraná
s porovnaním na výšku náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov a žalovaný v tomto smere
poukázal na rozhodnutia vnútroštátnych okresných súdov. Žalobca ani do tohto momentu neodôvodnil
výšku požadovanej peňažnej náhrady, pretože neuviedol v čom tento „údajný neoprávnený“ zásah
spočíval. Nestačí totiž, aby zásah mohol vyvolať určitú reakciu, ale musí aj konkrétnu reakciu v živote

fyzickej osoby, čo v prípade žalobcu nie je žiadnym spôsobom preukázané. Chýbajúce skutkové tvrdenia
nie je možné nahradiť odvolávaním sa na rozhodovaciu činnosť iných súdoch v obdobných prípadoch.
Vzhľadom na to, že ide o osobnostné práva, je potrebné nemajetkovú ujmu posudzovať v každom
jednom prípade individuálne. Žalobca k nemajetkovej ujme ako argument v žalobe uvádzal skutočnosti,
ide však len o tvrdenie žalobcu, ktoré nie je žiadnym spôsobom riadne a konkrétne preukázané, a

zároveň žalovaný nevidí žiadnu príčinnú súvislosť medzi predmetným tvrdením žalobcu a výkonom
povolenia žalobcu. Pri nástupe do výkonu štátnej služby bol žalobca riadne oboznámený so svojím
povolaním, a to najmä s podmienkami, náplňou práce a za akých podmienok bude vykonávať štátnu
službu, vedel, čo znamená vykonávať funkciu príslušníka Hasičského a záchranného zboru. Keď sa
žalobca domáha v zmysle žaloby náhrady nemajetkovej ujmy, žalobca musí na konkrétnych skutkových

okolnostiach preukázať, že zásah nielen mohol, ale aj skutočne vyvolal následnú reakciu v jeho
súkromnom živote, rodinnom prostredí, profesionálnej sfére, či v inom prostredí (rozsudok Krajského
súdu v Trnave sp. zn. 26Co/94/2020-515 zo dňa 30.06.2021).

2.4. Žalovaný napokon vzniesol aj námietku miestnej nepríslušnosti, keďže skutočnosťou, ktorá

zakladá uplatnené právo, je podľa žalobcu nesprávna transpozícia smernice spadajúca do pôsobnosti
Ministerstva vnútra SR, je miestne príslušným súdom okresný súd, v obvode ktorého má ústredný orgán
štátnejsprávysvojesídlo,ktorýmjeOkresnýsúdBratislavaI.Žalovanýnavrholvecpostúpiťpríslušnému
súdu.

3. K odporu žalovaného sa žalobca vyjadril písomne dňa 10.05.2023 a zotrval na podanej žalobe.
K námietkam žalovaného uviedol, že čo sa týka pôsobnosti smernice na hasičov jednoznačne a
opakovane sa o tom vyjadril súdny dvor (rozsudok vo veciach C-397/01 až C-403/01, uznesenie
C-52/2004). Súdny dvor dospel k jednoznačnému záveru, že jediným cieľom výnimky uvedenej v článku
2ods.2Smernice,naktorúžalovanýpoukázal,bolozabezpečenieriadnejčinnostislužiebnevyhnutných

na účely ochrany bezpečnosti zdravia, ako aj verejného poriadku v prípade závažných okolností, ktoré
vzhľadom na ich povahu nie je možné zohľadniť pri rozvrhu pracovného služobného času zásahových
a bezpečnostných zložiek. Napokon Súdny dvor aj v ťažiskovom rozsudku C-429/09 zo dňa 25.11.2010
vo veci Günter Fuß úplne jednoznačne uviedol a záväzne judikoval, že z rozsahu úpravy Smernice
2003/88/ES nie sú vyňatí ani hasiči (teda úplne nepochybne ani hasiči - príslušníci HaZZ). Závery

rozhodnutí súdneho dvora sú záväzné aj pre vnútroštátne súdy a argumentácia žalovaného, že sa
smernica nevzťahuje na príslušníkov HaZZ je tak zjavne nesprávna a nedôvodná. Žalobca poukázal
aj tú skutočnosť, že výklad ustanovení Smernice ohľadne negatívnej a pozitívnej výnimky, tak ako ho
prezentuje žalovaný, je zjavne nesprávny a neobstojí. Ako vyplýva z článku 2 ods. 2 prvý pododsek
Smernice 89/391/EHS, táto sa neuplatňuje len tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky

vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb (akými sú napríklad služby v oblasti civilnej
ochrany). Táto výnimka bola prijatá len za účelom zabezpečiť riadne fungovanie služieb nevyhnutných
na ochranu verejnej bezpečnosti, zdravia a poriadku, ak nastane osobitne vážna situácia, pre ktorú
je typické, že nie je možné rozvrhnúť čas pre zásahové a záchranné tímy. Cieľom Smernice 89/391/EHS je zameranie na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci. Rovnako
aj zo znenia jej článku 2 ods. 1 vyplýva, že rozsah jej pôsobnosti je nutné chápať širšie. Naopak,
výnimky z pôsobnosti tejto smernice uvedené v článku 2 ods. 2 v prvom pododseku, je potrebné vykladať

zužujúco - tento článok nevylučuje z pôsobnosti smernice služby civilnej ochrany ako také, ale len „určité
osobitné činnosti“ týchto služieb, ak charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti odporujú použitiu
ustanovení predmetnej smernice. výnimka uvedená v článku 2 ods. 2 prvom pododseku Smernice
89/391/EHS bola prijatá len za účelom zabezpečiť riadne fungovanie služieb nevyhnutných na ochranu
verejnej bezpečnosti, zdravia a poriadku, ak nastane osobitne vážna situácia alebo situácia osobitného

rozsahu - napríklad katastrofa - pre ktorú je typické, že nie je možné rozvrhnúť pracovný čas pre
zásahové a záchranné tímy. Takto popísaná služba civilnej ochrany v užšom zmysle slova, na ktorú sa
vzťahuje uvedené ustanovenie, sa úplne zjavne odlišuje od štandardnej, základnej obsahovej náplne
činnosti a úloh hasiča. Príslušníci HaZZ jednoznačne nespadajú pod „civilnú ochranu“ a to bez ohľadu
na to, že zriedkavo vykonávame niektoré činnosti, ktoré pod civilnú ochranu patria, a to už len preto, že
primárne plnia hasiči iné úlohy než tie, ktoré sú typické pre civilnú ochranu.

3.1. K pasívnej vecnej legitimácii žalovaného žalobca poukázal na podrobné zdôvodnenie v
žalobe, na čom v celom rozsahu zotrval. Žalovaný síce v odpore proti platobnému rozkazu namieta
nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie v konaní, avšak svoje tvrdenia v tomto smere nepodporuje
žiadnou podrobnejšou právnou argumentáciou a zároveň zjavne „prehliada“, že otázka pasívnej vecnej

legitimácie členského štátu v prípade škody spôsobenej jednotlivcovi porušením úniového práva je
založená na konštantnej judikatúre Súdneho dvora. Žalobca zdôraznil tú základnú skutočnosť, že
podanou žalobou sa domáha náhrady škody vzniknutej porušením úniového práva, a to konkrétne
práva na maximálny pracovný čas. K tomuto porušeniu úniového práva došlo v dôsledku nesprávneho
prebratia Smernice. V súlade s judikatúrou Súdneho dvora môže náhradu takejto škody spôsobenej

jednotlivcovi zabezpečiť nielen verejnoprávny subjekt, ale aj priamo štát. Námietky žalovaného
ohľadne údajnej neexistencie jeho pasívnej vecnej legitimácie preto považujem za zjavne nesprávne
a nedôvodné.

3.2. Rovnako čo sa týka vyjadrenia žalovaného k transpozícii článku 2 ods. 1 Smernice a článku 6

Smernice poukázal na podrobné vyjadrenie v žalobe, na ktorom v celom rozsahu zotrval a nesúhlasil
so závermi žalovaného. Výpočet týždenného pracovného času, ktorý žalovaný uvádza a z ktorého
má vyplývať, že priemerný týždenný pracovný čas hasiča predstavuje 47,84 hodín, je v absolútnom
rozpore s realitou. Žalovaný totiž vo svojom „výpočte“ na jednej strane nezohľadňuje tie údaje resp.
počet hodín, ktoré nevyhnutne každý hasič odpracuje, na strane druhej úplne opačným a nesprávnym

spôsobom zohľadňuje a odpočítava tie sumy hodín, ktoré sa pri výpočte priemerného týždenného
pracovného času priamo v zmysle Smernice zohľadňovať nemajú. Aj keď žalovaný opakovane dôvodí,
že referenčné obdobie na posudzovanie priemerného týždenného pracovného času podľa Smernice
má byť 4 mesačné a v prípade uplatnenia výnimky podľa článku 17 ods. 3 Smernice 6 mesačné,
svojim výpočtom fakticky vytvára 3 ročné referenčné obdobie. Čo je však najpodstatnejšie, žalovaný

uvádza prepočet z imaginárnych čísiel a nie reálny prepočet, ktorý by zohľadňoval presný výkon
služby u konkrétneho hasiča - žalobcu. Žalobca v žalobe uvádzal presné údaje o jeho výkone
služby, počte odpracovaných hodín služobnej pohotovosti, celkovom odpracovanom služobnom čase
a prepočet priemerného týždenného pracovného času za celé žalované obdobie, pričom tieto údaje
vychádzajú z údajov vyplývajúcich z výplatných pások a predložených mesačných výpisov z Plánu

služieb z dochádzkového systému SAP. Žalovaný vo svojom výpočte v skutočnosti ďalej nezohľadňuje
tú podstatnú skutočnosť, že Smernica v článku 6 písm. b) stanovuje, že „priemerný pracovný čas pre
každé obdobie siedmych dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín“, pričom ZoHaZZ v § 91 ods.
3 stanovuje, že „v kalendárnom roku možno príslušníkovi prikázať štátnu službu nadčas v rozsahu
najviac 300 hodín“. Každý hasič vždy počas kalendárneho roka vykonáva prácu nadčas v značnom

rozsahu. Túto skutočnosť pritom žalovaný vo svojom výpočte absolútne nezohľadňuje, pričom už pri
tom imaginárnom prepočte, ktorý žalovaný uvádza postačuje, aby mal príslušník 4 hodiny nadčasu za
6 mesačné obdobie (k čomu dochádza so 100% istotou) a priemerný týždenný pracovný čas pri jeho
„výpočte“ prekročí 48 hodín. Ten istý záver platí aj o hodinách tzv. nariadenej služobnej pohotovosti v
mieste vykonávania štátnej služby (§ 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ), ktorej rozsah zákon dokonca ani

žiadnym spôsobom nelimituje, pričom žalobca za žalované obdobie odpracoval 143,75 hodín nariadenej
služobnej pohotovosti. Takúto nariadenú služobnú pohotovosť každý hasič vykonáva úplne pravidelne,
pričom ani takto odslúžené hodiny nariadenej služobnej pohotovosti žalovaný vo svojom výpočte
vôbec nezohľadňuje. Ak by sa malo vychádzať zo žalovaným deklarovaného výpočtu, v ktorom bezďalšieho odpočítava od služobného času nároky na zákonom priznané dovolenky, dodatkové dovolenky
a voľno za štátnu službu, potom by to nevyhnutne znamenalo len to, že žiaden z príslušníkov HaZZ
by nikdy nečerpal tieto zákonné nároky, pretože tieto nároky na dovolenku a pod. by boli automaticky

odpočítavané od služobného času, čo je v zjavnom rozpore nielen s účelom a cieľom predmetnej
Smernice, ale aj v rozpore s § 97 ods. 1 ZoHaZZ, ktorý za čas vykonávania štátnej služby považuje
aj čerpanie dovolenky, plateného služobného voľna, náhradného voľna za štátnu službu nadčas a vo
sviatok, ale aj neprítomnosť príslušníka v štátnej službe z dôvodu dočasnej práceneschopnosti z dôvodu
chorobyaleboúrazu.Napriektomu,žežalovanýsavosvojomodporeprotiplatobnémurozkazupomerne

rozsiahlo zaoberá referenčnými obdobiami a nerovnomerne rozvrhnutým pracovným časom, vôbec
nereaguje na tú podstatnú skutočnosť, že aj počas referenčného obdobia sú štáty povinné garantovať
neprekročenie 48 hodinového týždenného pracovného času. Pri rozvrhnutí pracovného času, a to aj v
prípade nerovnomerného rozvrhnutia pracovného času v stanovenom referenčnom období, žalovaný
nemôže predpokladať a počítať s čerpaním dovolenky, či s pracovnou neschopnosťou príslušníka, ale
tento pracovný čas rozvrhuje tak, aby boli jednotlivé zmeny a služobný čas príslušníka rozvrhnuté

v súlade s podmienkami ustanovenými zákonom (pri dodržaní prestávok na odpočinok a dodržania
časového odstupu medzi dvomi zmenami), čo znamená, že celkový plánovaný pracovný čas príslušníka
v stanovenom období nemôže prekročiť v priemere 40 hodín v zmysle ZoHaZZ, resp. maximálne 48
hodín týždenne vrátane nadčasov podľa Smernice (ak by tieto predpisy mali byť dodržané). S poukazom
na uvedené skutkové a právne dôvody považujem za nepochybné, že žalovaným uvádzaný „výpočet“

údajného priemerného týždenného pracovného času hasiča je absolútne nereálny a zavádzajúci.
Všetky doterajšie súdne rozhodnutia (vrátane všetkých tých, na ktoré poukazuje sám žalovaný v
odpore) sa zhodli na dôvodnosti týchto žalôb a neexistuje ani jediné právoplatné rozhodnutie súdov
Slovenskej republiky, z ktorého by vyplýval záver, že Smernica bola do ZoHaZZ transponovaná správne
a že u hasičov nedochádza k porušovaniu práva na maximálne 48 hodinový týždenný pracovný čas.

Najlepšímdôkazomnesprávnostiargumentáciežalovanéhosútedavšetkydoterajšieprávoplatnésúdne
rozhodnutia v obdobných sporoch hasičov, akým je aj spor v tejto veci.

3.3. K nároku na náhradu škody sa nestotožnil s námietkami žalovaného a zdôraznil, že podanou
žalobou sa domáha náhrady škody vo forme nemajetkovej ujmy vyčíslenej podľa počtu hodín služobnej

pohotovosti, ktoré reálne odslúžil a ktoré mu neboli započítané do služobného času. Nežaluje teda
nemajetkovúujmuvyčíslenúzapresnýpočetodpracovanýchhodínnad48hodtýždenneakotožalovaný
prezentoval, a preto jeho argumentáciu považoval na nedôvodnú a neopodstatnenú. Žalovaný uviedol,
že ak nie je nariadený služobný zásah, žalobca môže v práci odpočívať alebo venovať sa inej činnosti.
K tomu žalobca poukázal na ustálenú judikatúru Súdneho dvora, konkrétne na rozsudok C-151/02

zo dňa 09.09.2003 vo veci Jaeger, uznesenie C-241/99 zo dňa 03.07.2001 vo veci CIG, rozsudok
C-303/98 zo dňa 03.10.2002 vo veci Simap, z ktorej judikatúry jednoznačne vyplýva, že pracovný
čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník
fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu „pracovný čas“ v zmysle Smernice 2003/88/ES.
Je teda absolútne nepochybné, že aj služobná pohotovosť (či už ide o jej „aktívnu“ alebo „neaktívnu“

časť), je súčasťou pracovného (služobného) času. Žalobca ako hasič nielenže musí byť počas celej
doby služobnej pohotovosti v budove hasičskej stanice a túto nemôže opustiť, ale zároveň musí byť
vždy pripravený do 1 minúty od ohlásenia vykonať výjazd počas celej služobnej pohotovosti, ktorá je
vykonávaná v nočných hodinách (v súčasnosti od 22:00 do 06:00 hod), čo ju robí o to náročnejšou
a vyčerpávajúcejšou. Je oblečený v služobnej rovnošate a musí byť fyzicky aj psychicky pripravený

okamžite po vyhlásení poplachu vykonať výjazd, pričom možnosť „oddychovať“ je za takýchto okolností
doslova iluzórna. Je podstatné to, že musí byť plne k dispozícii a pripravený okamžite plniť svoje
povinnosti, je oddelený od svojho vlastného sociálneho prostredia, rodinných a spoločenských väzieb a
jeho možnosť organizovať si svoj čas a venovať sa vlastným potrebám je prakticky vylúčená. Práve tieto
skutočnosti sú pritom právne relevantné z hľadiska posudzovania, či ide alebo nejde o pracovný čas.

Pokiaľ žalovaný poukázal na právny názor Súdneho dvora C-46/93 zo dňa 05.03.1996 vo veci Brasserie
du pecheur SA, v ktorom v bode 86. rozsudku uviedol, že „vnútroštátny súd by mal preveriť, či poškodená
osoba prejavila primeranú snahu s cieľom odvrátiť škodu alebo obmedziť jej rozsah a či včas využila
všetky dostupné prostriedky na právnu ochranu“, tento svoj právny názor Súdny dvor zásadne korigoval
a upresnil vo svojej neskoršej a stále aktuálnej judikatúre a to konkrétne v rozsudku vo veci Günter Fuß.

Z tohto rozhodnutia vyplýva, že nie je primerané požadovať od takého zamestnanca, akým je hasič,
aby sa u svojho zamestnávateľa dovolával dodržiavania úniového práva, ktoré mu vnútroštátny zákon
odoprel, keďže by to bolo v rozpore so zásadou efektivity. Zároveň citované rozhodnutie jednoznačne
potvrdzuje, že článok 6 písm. b) Smernice ani zďaleka nevyžaduje, aby dotknutí pracovníci požiadalisvojho zamestnávateľa o dodržiavanie minimálnych požiadaviek upravených týmto ustanovením. Je
teda zrejmé, že nie je a nebolo možné od žalobcu spravodlivo a legitímne požadovať, aby sa na
účely uplatnenia nároku na náhradu škody najprv voči svojmu zamestnávateľovi domáhal dodržiavania

úniového práva a aby takýmto spôsobom odvracal vznik ujmy či obmedzoval jej rozsah. Bolo by v
rozpore so zásadou efektivity uložiť poškodeným osobám povinnosť systematicky využívať všetky
právne prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, aj keď by to spôsobilo nadmerné ťažkosti alebo by to od nich
nebolo možné rozumne vyžadovať. Aj vzhľadom na postavenie žalobcu ako slabšej strany vo vzťahu ku
jeho služobnému úradu, by navyše takáto aktivita bola zjavne kontraproduktívna a úplne nepochybne by

nemala žiadny efekt, čomu napokon nasvedčuje aj aktuálna obrana žalovaného v tomto konaní. Postoj
žalovaného a jeho argumentácia aj v tomto konaní však budí dojem, že žalovaný sa len snaží prenášať
zodpovednosť za tento stav na samotných, ním poškodených žalobcov, pričom protiprávny stav naďalej
vedome udržiava.
Žalobca uviedol, že on aj jeho kolegovia opakovane a dlhoročne poukazujú na prekračovanie
maximálneho pracovného času a túto skutočnosť pravidelne namietajú. Na tento problém už dlhodobo

poukazuje aj odborová organizácia, na čo však nadriadení spravidla uviedli len niečo v zmysle „tak
to stanovuje zákon a tak to bude“. Je zjavné, že k odstráneniu tohto protiprávneho stavu žalovaného
doposiaľ nepohli ani desiatky právoplatných súdnych rozhodnutí, ktoré jednoznačne a bez výnimky
potvrdili rozpor ZoHaZZ so Smernicou a porušovanie práv hasičov na neprekračovanie 48 hodinového
týždenného pracovného času, a k náprave nedošlo napriek tomu, že tento protiprávny stav je už

predmetnom prešetrovania aj na pôde Európskej komisie, čoho výsledkom môže byť podania žaloby
voči Slovenskej republike na Súdny dvor. Žalovaný taktiež poukazuje na to, že počas ním uvádzaných
„referenčných období“ boli prijaté „rôzne opatrenia“ a bol vyhlásený núdzový stav súvisiaci so šírením
nákazy COVID-19. V nadväznosti na to žalovaný poukazuje na rozsudok Súdneho dvora C-742/19 a
z tohto sa snaží vyvodzovať právny záver, že Smernica vlastne nemusela byť voči mne ako hasičov

v ním uvádzaných obdobiach dodržaná. Ak sa žalovaný v tomto smere opätovne snaží vytrhávať veci
z kontextu a vyvodzovať z niektorých odsekov rozsudku Súdneho dvora vo veci C-742/19 záver, že
vzhľadom na pandémiu ochorenia COVID-19 (ktorú v tomto rozhodnutí Súdny dvor ani len náznakom
nezmieňuje) sa na hasiča predmetná Smernica nevzťahovala resp. že podľa žalovaného nebolo
potrebné v ním uvádzaných obdobiach nutné dodržiavať článok 6 písm. b) Smernice o maximálnom

pracovnomčase,taktátoargumentáciajeočividnezavádzajúcu.Súdnydvorsíceuvojakov(niehasičov)
pripustil, že za určitých okolností osobitnej závažnosti „nemusia byť dočasne dodržané všetky pravidlá
uvedenévsmernici2003/88“,avšakzároveňajvýslovnestanovil,ktorékonkrétneustanoveniaSmernice
nemusia byť dodržané, medzi článkami uvedenými v rozsudku Súdneho dvora C-742/19 sa nenachádza
článok 6 písm. b) Smernice, ktorý stanovuje maximálny 48-hodinový priemerný týždenný pracovný

čas. Žalovaný sa snaží „prekrútiť“ podstatu sporu a v tomto smere účelovo naznačuje, že v konaní
žalobcavlastneuplatňuje„mzdovýnárok“atonapriektomu,žeužvsamotnejžalobeopakovanežalobca
vysvetľuje, že sa o mzdový nárok nejedná, keďže žalobou uplatnený nárok na náhradu škody nezakladá
na tvrdení, že je za výkon služobnej pohotovosti odmeňovaný inak (v nižšej sume), než za ostatný
jeho služobný čas. K poukazovaniu žalovaného na interné predpisy či kolektívne zmluvy pre HaZZ,

z ktorých sa žalovaný zrejme snaží vyvodzovať záver, že práva žalobcu porušované vlastne neboli,
lebo s nimi bol „vždy riadne oboznámený“ žalobca uviedol, že žiadne ustanovenie kolektívnej zmluvy
ani žiadny interný predpis ho nemohol a nemôže pozbaviť práva, ktoré mu priznáva článok 6 písm. b)
Smernice. Žalovaný cituje časti odôvodnení viacerých súdnych rozhodnutí, pri ktorých v prvom rade
ani nie je zrejmé, čo vôbec bolo predmetom konkrétneho sporu a teda vzhľadom na aký skutkový a

právny stav boli tieto právne závery súdov vyslovené. Na rozhodnutie Okresného súdu Stará Ľubovňa
sp. zn. 8C/25/2017 poukazuje žalovaný v každom takomto súdnom spore (rovnako ako v poslednej dobe
na vyššie uvedený rozsudok Okresného súdu Zvolen sp. zn. 15C/16/2021), avšak neuvádza, že ide o
absolútne ojedinelý právny názor súdu v porovnaní s ostatnými doterajšími právoplatnými rozhodnutiami
súdov v obdobných sporoch. Pokiaľ žalovaný poukazuje na to, že za výkon služobnej pohotovosti je

žalobca „riadne odmeňovaný“, táto skutočnosť nemá absolútne žiadny vplyv na to, že rozvrhovaním
pracovného času dochádza k sústavnému porušovaniu článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES. V tomto
spore ide z hmotnoprávneho hľadiska o špecifickú situáciu, základ žalovaného nároku tu spočíva v
nároku na náhradu škody z porušenia úniového práva, pričom ustanovenia § 11 - 13 OZ o ochrane
osobnosti sú tu použité „len“ analogicky z dôvodu, že náš právny poriadok nemá žiadny osobitný právny

predpis či ustanovenie, ktoré by upravovalo nárok na náhradu škody vzniknutej jednotlivcovi porušením
práva Európskej únie, za ktorú škodu zodpovedá štát Pokiaľ ide o posudzovanie výšky nároku na
náhradu škody z porušenia úniového práva, súd je viazaný vnútroštátnym právnym predpisom len v tom,
že má posúdiť primeranosť uplatňovanej výšky nemajetkovej ujmy s ujmou, ktorú poškodený v dôsledkuporušenia úniového práva nesprávnou transpozíciou smernice utrpel. Výška škody (nemajetkovej ujmy),
vypočítaná pri absencii osobitnej právnej úpravy posudzovania jej výšky tak, ako to žalobca uplatnil
vo svojej žalobe, je jednoznačne primeraná a spĺňa požiadavky judikatúry Súdneho dvora. Žalobca

počas žalovaného obdobia odpracoval 1859,42 hodín určenej služobnej pohotovosti, ktorá mu nebola
započítaná do pracovného času, po prepočte predstavuje nemajetkovú ujmu v peniazoch vo výške 2,97
EUR (5.517,05 EUR : 1859,42 hodín) za každú hodinu porušovania jeho práv. Táto suma je nižšia,
než je priemer minimálnych hodinových miezd v Slovenskej republike pre prvý, t. j. najľahší stupeň
náročnosti práce, ktorá za žalované obdobie rokov 2020 - 2023 predstavovala sumu vo výške 3,66 EUR.

Z hľadiska primeranosti takto vyčíslenej škody je nevyhnutné, že ako hasič žalobca chodí do práce s
vedomím, že musí byť pripravený nasadiť aj vlastný život, jeho práca je extrémne fyzicky a psychicky
vyčerpávajúca, preto každá jedna hodina, ktorú môže tráviť mimo práce, je pre neho nesmierne dôležitá
atoajzhľadiskaobnovyfyzickýchapsychickýchsílprezachovaniemožnostivykonávaniatejtonáročnej
práce do budúcnosti. Je síce pravdou, že niektoré súdy rozličným spôsobom posudzovali a priznávali
žalobcom výšku nemajetkovej ujmy, avšak žalovaný samozrejme selektívne poukazuje len na tie súdne

rozhodnutia, v ktorých súdy žalobcom priznali nižšiu sumu, aj keď z úplne iných dôvodov, než on sám
naznačuje. Čo je však podstatné, aj vo viacerých rozhodnutiach, na ktoré sám žalovaný poukazuje, súdy
akceptovali vyčíslenie nemajetkovej ujmy takmer identickým spôsobom, aký vo svojej žalobe uplatňuje
žalobca a takto vyčíslenú nemajetkovú ujmu aj priznali, považujúc ju za „minimálne primeranú“ výšku
odškodnenia. Otázka primeranosti výšky žalovaného nároku vyčísleného rovnakým spôsobom, ako v

tomto prípade, už bola predmetom posudzovania aj Krajského súdu v Banskej Bystrici, kedy žalovaný
podával odvolanie voči žalobám vyhovujúcim rozsudkom Okresného súdu Zvolen. Odvolací súd vo
všetkých svojich doterajších rozhodnutiach potvrdil rozpor nášho vnútroštátneho predpisu - ZoHaZZ
so Smernicou, ktorá nebola do zákona správne transponovaná. Zároveň sa doposiaľ všetky senáty
odvolacieho súdu, ktoré rozhodovali o odvolaniach voči rozsudkom, v ktorých bolo rozhodnuté aj o výške

nároku, stotožňovali aj so záverom o primeranosti výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá
výškabolavyčísľovanáasúdmiajpriznanárovnakýmspôsobom,akýmtoučinilžalobcavosvojejžalobe.

3.4. Námietku miestnej nepríslušnosti považoval za nedôvodnú, pretože skutočnosť, ktorá zakladá
nárok na náhradu škody, bola v mieste výkonu služobnej činnosti žalobcu, čo je nepochybne v územnom

obvode Okresného súdu Zvolen. Vzhľadom na uvedené zotrval na podanej žalobe. S otázkou miestnej
príslušnosti súdu na konanie v sporoch ako je tento, sa už mnohokrát vysporiadal Krajský súd v
Bratislave. Tento nadriadený súd v prípadoch, ak aj niektoré súdy prvej inštancie vyhoveli žalovaným
vznesenej námietke miestnej nepríslušnosti a vec postúpili na konanie Okresnému súdu Bratislava I
(ktorý s postúpením nesúhlasil) opakovane rozhodol, že miestne príslušným je aj ten súd, v ktorom

konkrétny hasič - žalobca vykonáva služobnú činnosť, pretože na tomto mieste sa stala skutočnosť ktorá
zakladá uplatnený nárok na náhradu škody a preto si žalobca v súlade s § 19 ods. 1 písm. b) CSP
môže zvoliť na podanie žaloby aj takto určený súd (tzv. miestna príslušnosť daná na výber). Krajský
súd v Bratislave takto už dlhodobo a konštantne zotrváva na svojom právnom názore o tom, že miestne
príslušný v tomto type sporov je aj súd, v ktorého konkrétny hasič vykonáva služobnú činnosť, keďže

práve tam sa stala skutočnosť zakladajúca jeho nárok na náhradu škody.

4. K vyjadreniu žalobcu žalovaný v písomnom stanovisku zotrval na svojej doterajšej argumentácii.

5. Súd vykonal dokazovanie na pojednávaní dňa 21. 06. 2023 výsluchom žalobcu, oboznámením

listinných dokladov a zistil nasledujúci skutkový a právny stav veci:

6. Žalobca na pojednávaní potvrdil, že pracuje ako hasič na hasičskej stanici v Krupine, ktorá spadá pod
Okresné riaditeľstvo hasičského zboru vo Zvolene od 01. 12. 2012. Je zaradený ako technik - špecialista
v hodnosti poručík, vykonáva aj nočné pohotovosti. Do konca roku 2021 nočná pohotovosť bola od

22:30 hod. do 05:30 hod. nasledujúceho dňa, to znamená, mali 24 hodinovú zmenu, vykonávali 17
hodín výkon služby a 7 hodín pohotovosti. Od 01. 01. 2022 vykonávajú pohotovosť od 22:00 hod. do
06:00 hod. nasledujúceho dňa. Počas služobného času majú určený harmonogram, každý má určené,
kedy sa čo robí. Od 22:00 hod. každý vykonáva činnosti podľa svojho zaradenia, prípadne môže určiť
veliteľ družstva, čo sa bude robiť, tak aby ráno o 07:00 hod. odovzdávali zmenu, tak aby nebol s ničím

problém. Stretol sa s vyjadreniami, že počas pohotovosti v podstate hasiči spia, čo nie je pravdou.
Počas pohotovosti on napr. preberá hlásenia požiarov, t.j. preberá hovory a neviem si predstaviť, že by
v tom čase spal. Je povinný následne vyhlásiť poplach, uviesť, kam sa má ísť výjazd a do 1 minúty byť
pripravený na výjazd. To znamená, že zobrať si celú výstroj, informovať veliteľa zásahu aj strojníka, abybolo zrejmé, kam sa ide, do minúty opustiť stanicu. Pokiaľ nepreberá hovory, tak prijíma informácie, kde
má zaviezť celé družstvo a následne počas zásahu robí práce súvisiace so zásahom. V čase, keď nie
je zásah, ak je neprítomný veliteľ, on je zastupujúci veliteľa, služobnú pohotovosť organizuje tak, aby

službukonajúci hasiči nespali, práve preto, že do 1 minúty je potrebné v prípade potreby opustiť stanicu
na výjazd. Ako technik má viacero funkcií, má na starosti výstroj, pracovný odev, pracovné pomôcky,
robia sa práce, ktoré sa neurobili cez deň, príp. sa venuje samoštúdiu. Pracujú 3 zmeny po 6 hasičov s
tým, že musí byť minimálny stav na 24 hodinovej zmene 4 hasiči. Každý tretí týždeň vychádzajú 3 zmeny
týždenne, inak sú to 2 zmeny týždenne, to znamená, že mesačne má 10 služieb, niekedy aj 11. Služby

sú vopred plánované, avšak dôjde aj k tomu, že je nariadená pohotovosť, ak niekto vypadne alebo je
napr. zložitejší zásah, kde je predpoklad, že bude trvať dlhší čas, t. j. je potrebné, aby v službe boli
ďalší hasiči, ak by bola potreba iného zásahu. Čo sa týka čerpania dovoleniek, s týmto býva problém,
pretože jeden mesiac dopredu sa určuje čerpanie dovoleniek, môže sa však stať aj, že niekto ide na
PN. Zamestnávateľom je určené, že musí byť minimálny stav, kedy počas zmeny si dvaja musia čerpať
voľno, či už dovolenku alebo náhradné voľno. To znamená, že dopredu sa zapisujú, kto si nasledujúci

mesiac mieni čerpať voľno, a ak napr. nikto nie je zapísaný, tak veliteľ určí, kto si to voľno musí čerpať.
Avšak nie celé obdobie v práci sa započítava do pracovného času alebo do dôchodku, takáto situácia
trvá už dlhšiu dobu. V práci trávi veľa času a hoci svoju prácu má rád, tento čas by som mohol tráviť so
svojou rodinou, prípadne ho inak využiť. Je ženatý, má dve maloleté deti vo veku 2 a 5 rokov. Manželka
je na materskej dovolenke, starší syn chodí do materskej škôlky. Manželka po prvom pôrode zostala

zdravotne postihnutá, je na liečbe, keď na ňu prídu zdravotné problémy a on je mimo domu, musí jej prísť
pomôcť svokra. Táto situácia ho najviac trápi, pretože inak by vedel tráviť viac času so svojou rodinou,
pomáhať manželke, či už v jej zdravotnom stave alebo v starostlivosti o deti. Stane sa, že mu manželka
vyčíta, že pri dôležitých situáciách nie je doma, táto situácia ale určite neprispieva k rodinnej pohode.
Má ukončené športové gymnázium, hrával futbal. Tým, že každý tretí týždeň mu vychádza služba v

nedeľu, ho to ovplyvňuje, po nástupe za hasiča pravidelne chýbal na zápasoch, na tréningoch a po
dvoch rokoch bol nútený skončiť s futbalom. Začiatkom minulého roku začal mať vážnejšie zdravotné
problémy so žalúdkom, ktoré spočiatku neriešil, na naliehanie manželky v januári šiel na vyšetrenie, je
mu nasadená liečba najskôr 3x denne, po následnej kontrole 2x denne, aktuálne beriem lieky raz denne.
Podľa lekára pravdepodobne to môže mať pôvod v zamestnaní v súvislosti s pracovným zaťažením.

K plánom služieb uviedol, že zo zákona nemôže odmietnuť službu. Ak by potreboval službu preložiť,
rieši sa to inou cestou, nie nesúhlasom, skôr sa to rieši medzi hasičmi. Ak sa s niekým dohodne na
výmene služby, oznámi to svojmu priamemu nadriadenému a ten to oznámi vyššie, ale niekedy to vyjde
časovo horšie. Pritom by sa to dalo organizovať aj inak, keď by pribudla jedna zmena, mohli by mať
evidovaný celý čas ako pracovný. Túto situáciu opakovane riešil služobným postupom, to znamená, že

sa obrátil na svojho priameho veliteľa, avšak stále dostával tú istú odpoveď, že sa to rieši na prezídiu
a takúto istú odpoveď dostáva už 3 roky.

7. Súd v rámci dokazovania oboznámil listiny: rozhodnutie KR HZZ z 31. 10. 2002, rozpis pracovnej
pohotovosti s vyčíslením nároku žalobcu, výplatné pásky žalobcu za obdobie marec 2018 až 2021,

evidenciu dochádzky za žalované obdobie.

8. Súd v prvom rade sa zaoberal námietkou žalovaného miestnej nepríslušnosti tunajšieho súdu.

8.1. Podľa § 19 písm. b) CSP, popri všeobecnom súde žalovaného je na konanie miestne príslušný aj

súd, v ktorého obvode nastala skutočnosť, ktorá zakladá právo na náhradu škody.

8.2. Podľa § 42 CSP, ak je námietka miestnej nepríslušnosti nedôvodná alebo ak nie je uplatnená
včas, súd na ňu neprihliadne a spor prejedná a rozhodne. Neprihliadnutie na námietku súd odôvodní v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

8.3. Pokiaľ žalovaný namietal miestnu nepríslušnosť tunajšieho súdu, túto námietku súd vyhodnotil ako
nedôvodnú a v zmysle § 42 CSP na ňu neprihliadol. Predmetom konania je nárok žalobcu na náhradu
škody. Zo skutočností uvádzaných v žalobe je zjavné, že za skutočnosť, ktorá zakladá právo na náhradu
škody, žalobca označil zásah do jeho práv postupom žalovaného, v dôsledku čoho mu vznikla škoda a

to v súvislosti v výkonom povolania žalobcu. Miesto výkonu jeho stálej služobnej činnosti je mesto B.,
ktoré je v územnom obvode Okresného súdu Zvolen, kde vznikli a prejavili sa následky škody vo forme
nemajetkovej ujmy. S poukazom na ust. 19 písm. b) CSP je tak miestna príslušnosť tunajšieho súdu
daná. Súd sa takisto zaoberal aj otázkou jeho právomoci vo veci konať a rozhodnúť a dospel k záveru,že jeho právomoc je daná, keďže neexistuje žiadny iný orgán disponujúci kompetenciou na rozhodnutie
o práve žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy voči štátu za porušenie práva EÚ.

9. Žalovaný namietal skutočnosť, že nárok žalobcu nie je daný, pretože sa na neho ako príslušníka
HaZZ ním uvádzaná Smernica nevzťahuje.

9.1. Podľa Článku 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o niektorých

aspektoch organizácie pracovného času( ďalej len „ Smernica“), bod.1. táto smernica ustanovuje
minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času. Bod.2. Táto
smernica sa vzťahuje na:
a) minimálne doby denného odpočinku, týždenného odpočinku a ročnej dovolenky, prestávky v práci a
na maximálny týždenný pracovný čas a
b) určité aspekty nočnej práce, práce na zmeny a rozvrhnutie práce.

Bod 3. Táto smernica sa vzťahuje na všetky odvetvia činností, verejné a súkromné, v zmysle článku 2
smernice 89/391/EHS bez toho, aby
boli dotknuté články 14, 17, 18 a 19 tejto smernice.

9.2. Podľa Článku 2 Smernice 89/391/EHS o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia
pracovníkov pri práci bod 1. Táto smernica sa vzťahuje na všetky odvetvia činnosti, verejné a súkromné
(priemysel, poľnohospodárstvo, obchod, administratívu, služby, vzdelávanie, kultúru, voľný čas atď.).
Bod 2. Táto smernica sa neuplatňuje tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky vlastné
pre určité osobitné činnosti verejných služieb, ako sú napríklad ozbrojené sily, polícia alebo pre určité

osobitné činnosti služieb civilnej ochrany.
V takom prípade sa bezpečnosť a ochrana zdravia pracovníkov, pokiaľ je to možné, musí zabezpečiť
v zmysle cieľov tejto smernice.

9.3. Žalovaný namietal, že Smernica 2003/88/ES sa nevzťahuje na služobný pomer žalobcu

ako príslušníka HaZZ a to s poukazom na to, že príslušníci HaZZ sa podieľajú (aj) na plnení úloh
civilnej ochrany. Smernica 2003/88/ES ( odkazom na Smernicu 89/391/EHS ) definuje svoj rozsah
pôsobnosti na všetky odvetvia a činnosti - verejné i súkromné. Ako vyplýva z bodu. 2 prvého pododseku
článku 2, predmetná smernica sa neuplatňuje tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky
vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb, napríklad v oblasti služieb civilnej ochrany. V

prejednávanom spore sa na činnosť vykonávanú žalobcom v rámci služobného pomeru táto výnimka
nevzťahuje. Je potrebné poukázať na cieľ súvisiacej Smernice 89/391/EHS, ktorý je zameraný na
podporu zlepšenia bezpečnosti, ochrany zdravia pracovníkov pri práci. Aj zo znenia čl. 2 ods.1 tejto
smernice vyplýva, že rozsah pôsobnosti je nutné chápať širšie. Výnimky z pôsobnosti uvedené v čl.
2 ods. 2 v prvom pododseku je potrebné vykladať zužujúco. Čl. 2 ods. 2 prvý pododsek Smenice

89/391/EHS nevylučuje z pôsobnosti smernice služby civilnej ochrany ako takej, ale len určité osobitné
činnosti týchto služieb, ak charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti odporujú použitiu ust. tejto
smernice. Táto výnimka zo široko vymedzeného rozsahu pôsobnosti Smernice 89/391/EHS sa musí
vykladať tak, že jej rozsah pôsobnosti sa obmedzuje na prípady nevyhnutnej ochrany záujmov, napríklad
v prípade katastrofy, pre ktorú je typické, že nie je možné rozvrhnúť pracovný čas pre zásahové a

záchranné tímy. Aj keď služba žalobcu okrem plnenia úloh pri zdolávaní požiarov zahŕňa aj úlohy na
úseku civilnej ochrany obyvateľstva, najmä pri poskytovaní priameho výkonu záchranárskych činností,
pri haváriách, živelných pohromách a iných mimoriadnych udalostiach, a teda musí čeliť udalostiam,
ktoré prirodzene nemožno predvídať, tak za obvyklých podmienok činnosti s ňou spojené možno vopred
plánovať, vrátane pracovného času jej personálu v súlade s úlohami, ktoré boli na ňu prenesené.

Táto služba sa teda nevyznačuje žiadnymi osobitosťami, ktoré by odporovali použitiu právnych noriem
spoločenstva v oblasti ochrany bezpečnosti a ochrany zdravia zamestnancov, takže sa na ňu nevzťahuje
vylúčenie z pôsobnosti uvedenej v čl. 2 ods. 2 v prvom pododseku smernice - naopak sa na ňu použije
táto smernica. Tento záver potvrdzuje aj skutočnosť, že hoci zákonodarca spoločenstva vychádzal zo
zásady použiteľnosti Smernice 2003/88/ES na takéto činnosti, súčasne dal možnosť členským štátom

odchýliť sa za určitých podmienok od jednotlivých ustanovení Smernice (čl. 17), avšak podľa článku
17 ods.3 písm. b/, (iii) Smernice 2003/89/ES sa uvádza, že v súlade s ods. 2 tohto článku sa môžu
vykonať odchýlky len od článkov 3,4,5,8 a 16, avšak odchýlku od čl. 2 alebo čl. 6 Smernica nepripúšťa.
Zo záverov uznesenia Súdneho dvora C-52/04 Personalrat der Feuerwehr Hamburg vyplýva, že článok2 smernice Rady 89/391/EHS, ako aj článok 1 ods.3 smernice Rady 2003/88/ES sa majú vykladať v
tom zmysle, že činnosti vykonávané zásahovými silami takej verejnej požiarnej služby ako je verejná
služba, o ktorú ide vo veci samej, obvykle patria do pôsobnosti uvedených smerníc, takže článok

6 bod 2 smernice v zásade bráni prekročeniu maximálnej hranice 48 hodín určenej ako maximálny
týždenný pracovný čas vzťahujúci sa aj na služby hliadky. Jeho prekročenie je však možné v prípade
výnimočných okolností takej závažnosti a rozsahu, ako je napríklad katastrofa. Žalovaný namietal,
že počas žalobcom uvedeného obdobia bol opakovane vyhlásený núdzový stav pre celosvetovú
pandémiu choroby Covid-19, čo je obdobie, kedy bolo možné nedodržiavať pravidlá dotknutej Smernice,

nakoľko v takýchto prípadoch je odôvodnené priznať cieľu ochrany obyvateľstva absolútnu prioritu na
úkor rešpektovania ustanovení smernice. Z obsahu žaloby nevyplynulo, že by sa žalobca domáhal
náhrady škody za prekračovanie maximálne určeného týždenného pracovného času z dôvodu väčšieho
rozsahu určenej/nariadenej pohotovosti z titulu potreby zásahov súvisiacich s pandémiou Covid-19.
Zo žaloby jednoznačne vyplýva, že žalobca namieta rozporný postup, kedy sa jeho neaktívna časť
služobnej pohotovosti nikdy nezaratúva do jeho služobného času, čo spôsobuje, že reálne dochádza k

prekračovaniu maximálne určeného týždenného pracovného času bez ohľadu na to, či je katastrofická
situácia alebo nie. Žalovaný neuviedol žiadne skutkové tvrdenie a ani nepredložil dôkaz o tom, že počas
ním uvádzaného núdzového stavu došlo k prekročeniu maximálne určeného týždenného pracovného
času práve z tohto dôvodu, preto súd považuje túto jeho námietku za nedôvodnú a nepreukázanú. V
tomto prípade sa tak predmetná smernica musí uplatňovať na činnosti hasičskej služby, aj keď tieto

činnosti zásahové sily v teréne vykonávajú bez ohľadu na to, či sú zamerané na boj proti požiarom,
alebo poskytnutie pomoci iným spôsobom, ak sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s
poslaním, ktoré bolo zverené príslušnej službe, a to aj vtedy, keď zásahy, ktoré môžu byť spojené s
týmito činnosťami, sú vzhľadom na svoju povahu nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov, ktorí ich
vykonávajú, určitému riziku, pokiaľ ide o ich bezpečnosť a/alebo zdravie. Aj samotný ZoHaZZ v prílohe č.

4/ bod 6. preberá Smernicu. Je tak potrebné prijať záver, že v danom prípade služobná činnosť žalobcu
patrí do pôsobnosti Smernice 2003/88/ES.

10. Žalovaný vo svojej argumentácií namietal, že žalobcovi z uplatneného titulu nemohla vzniknúť
škoda, pretože za vykonanú štátnu službu, ako aj služobnú pohotovosť bol odmenený v zmysle platných

právnych predpisov. Ak mal žalobca za to, že mu zamestnávateľ určuje pohotovosť nad smernicou
povolený limit, mal na túto skutočnosť upozorniť svojho nadriadeného a žiadať, aby mu táto nebola
určovaná z dôvodov, ktoré uvádza v žalobe. Žalobcom uplatnený nárok predstavuje mzdový nárok,
ktorý si musí uplatňovať voči svojmu zamestnávateľovi, žalovaný vzniesol námietku svojej pasívnej
legitimácie.

10.1. Podľa čl. 144 ods. 1 Ústavy SR, sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní
sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.

10.2. Podľa čl. 7 ods. 2 Ústavy SR, Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola

ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť
výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych
spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne
záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa
čl. 120 ods. 2. Podľa ods. 5, medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách,

medzinárodnézmluvy,naktorýchvykonanieniejepotrebnýzákon,amedzinárodnézmluvy,ktorépriamo
zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a
vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi.

10.3. Podľa Čl.3 ods. 1 CSP, každé ustanovenie tohto zákona je potrebné vykladať v súlade

s Ústavou Slovenskej republiky, verejným poriadkom, princípmi, na ktorých spočíva tento zákon,
s medzinárodnoprávnymi záväzkami Slovenskej republiky, ktoré majú prednosť pred zákonom,
judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie, a to s trvalým zreteľom
na hodnoty, ktoré sú nimi chránené.

10.4. V zmysle článku 7 ods. 2 a ods. 5 Ústavy SR, článku 144 Ústavy SR a tiež článku 3
CSP, je súd viazaný medzinárodnoprávnymi záväzkami Slovenskej republiky, ktoré majú prednosť pred
zákonom, je tiež viazaný judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej
únie. Komunitárne právo je bez ďalšieho nadriadené právu členských štátov a nesmie byť medzinimi rozpor. Prípadný rozpor medzi komunitárnym a vnútroštátnym právom by mal byť riešený v
prospech komunitárneho práva. Pri výkone súdnej moci treba prihliadať na interpretáciu prameňov
práva Európskej únie tak, ako je podávaná súdnym dvorom. Vzťah Úniového a vnútroštátneho práva

sa riadi zásadou prednosti a priameho účinku a tiež povinnosťou vnútroštátnych orgánov aplikovať
normy komunitárneho práva ex officio. Judikatúra Súdneho dvora EÚ vo veci zodpovednosti členských
štátov za porušenie práva Únie je založená na zásade pacta sunt servanda, vyjadrená v článku 10
Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, podľa ktorého sú členské štáty povinné prijať všetky
opatrenia potrebné na zabezpečenie plnenia záväzkov vyplývajúcich im zo zmluvy, alebo z činnosti

spoločenstva a zdržať sa akýchkoľvek opatrení, ktoré by mohli ohroziť dosiahnutie cieľov zmluvy
alebo ohroziť reálny účinok komunitárneho práva. Predpoklady zodpovednosti za vzniknutú škodu v
zmysle judikatúry ESD vychádzajú z absolútnej objektívnej zodpovednosti členského štátu za takto
vzniknutú škodu a ide o prípady porušenia práva Únie členským štátom pre absentujúcu alebo
nesprávnu transpozíciu smerníc. V tejto súvislosti súd konštatuje, že právne akty Európskej Únie sú
uvedené v článku 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Medzi tieto akty patria nariadenia, smernice,

rozhodnutia, odporúčania a stanoviská. Smernice sú osobitosťou práva Európskej Únie, nakoľko sú
záväzné pre členské štáty vzhľadom na dosiahnutý výsledok, pričom forma a metóda dosiahnutia
daného výsledku sa ponecháva na členské štáty - smernica je záväzná pre členské štáty, ktorým
je určená, pokiaľ ide o cieľ, ktorý sa má dosiahnuť. Štátnym orgánom však je ponechaná voľba
formy a prostriedkov. Vnútroštátni zákonodarcovia musia do vnútroštátneho práva prijať transponujúci

právny akt (vnútroštátne vykonávacie opatrenie), ktorým sa vnútroštátne právne predpisy prispôsobia
cieľom stanoveným v smernici. Prijatím novej smernice vzniknú dotknutým členským štátom dve
povinnosti (1.) implementovať smernicu včas, t. j. v lehote určenej priamo v smernici, resp. do 20
dní odo dňa jej zverejnenia v Úradnom vestníku a (2.) implementovať smernicu správne. Smernice
v zásade nemajú priamy účinok, avšak Súdny dvor Európskej únie rozhodol, že určité opatrenia

stanovené smernicou môžu mať vo výnimočných prípadoch priamy účinok na členský štát aj vtedy,
ak tento ešte neprijal transponujúci právny akt t.j. v prípadoch, keď smernica nebola transponovaná
do vnútroštátneho práva alebo bola transponovaná nesprávne, ustanovenia smernice sú imperatívne
a dostatočne jasné a presné a ustanoveniami smernice sa priznávajú práva jednotlivcom. Doktrína
priamej účinnosti smerníc je teda produktom Súdneho dvoru EÚ - vznikla z viacerých rozhodnutí

Súdneho dvoru EÚ(napr. Rozhodnutia Súdneho dvoru vo veci Van Duyn; vo veci C 152/84 Marshall
v. Southampton and South-West Hampshire Area Health Authority; vo veci C 8/81 Becker; vo veci
C 148/78, Pubblico Ministero v. Tullio Ratti) a bola vytvorená s cieľom vyriešiť situáciu, keď členský
štát neimplementoval smernicu v určenej lehote resp. určeným spôsobom a zároveň sú splnené štyri
podmienky na priznanie priamej účinnosti, a to (a) jasný, presný a dostatočne určitý záväzok obsiahnutý

v smernici, (b) nepodmienený záväzok, (c) uplynutie lehoty na transpozíciu smernice do vnútroštátneho
poriadku a (d) nejde o záväzok, ktorý priamo ukladá povinnosť jednotlivcovi (naopak, priznáva mu
nejaké právo). Pri splnení týchto požiadaviek sa môžu jednotlivci odvolať na ustanovenia smernice pred
orgánom verejnej moci. Súdny dvor EÚ judikoval, že znením smerníc nie sú viazané len vnútroštátne
súdy, ale aj ostatné orgány verejnej moci, ako aj iné verejné orgány. Cieľ smerníc je záväzný pre

všetky orgány, ktoré sú na základe rozhodnutia štátu zodpovedné za poskytovanie verejných služieb a
ktoré majú na tento účel určité osobitné právomoci, ktoré sú nad rámec pravidiel medzi jednotlivcami.
Podľa judikatúry Súdneho dvora (vec Francovich, spoločné veci C-6/90 a C-9/90) má jednotlivec nárok
na náhradu škody od členského štátu, ktorý nedodržiava právne predpisy Únie. Súdny dvor znovu
zopakoval, že aj keď komunitárne právo nemá výslovné ustanovenie o zodpovednosti štátu za škodu

spôsobenú jednotlivcovi porušením komunitárneho práva, tento princíp je vlastný komunitárnemu právu.
K tomuto záveru dospel interpretáciou Zmluvy o založení ES, odvolávajúc sa na základné princípy
komunitárneho právneho systému a všeobecné princípy spoločné pre právne systémy členských štátov.
Navyše dodal, že zodpovednosť členského štátu za porušenie komunitárneho práva je objektívna,
bez ohľadu na zavinenie. Priama použiteľnosť ustanovení komunitárneho práva nevylučuje právo

jednotlivca na odškodnenie v prípade ich porušenia. Práve naopak, právo jednotlivca na odškodnenie je
nevyhnutnou súčasťou priameho účinku ustanovení komunitárneho práva, ktorých porušenie je príčinou
spôsobenej škody. Súdny dvor tiež dal jednoznačnú odpoveď, že povinnosť štátu vzniká bez ohľadu
na to, ktorá zložka jeho moci spôsobila porušenie komunitárneho práv, t.j. aj v prípade, ak porušenie
komunitárneho práva svojou činnosťou alebo nečinnosťou spôsobil vnútroštátny zákonodarca. V tejto

otázkesaSúdnydvorinšpirovalúpravouzodpovednostištátuvmedzinárodnoprávnychvzťahoch.Pokiaľ
ide o netransponovanú smernicu alebo nedostatočne transponovanú smernicu, takéto odvolanie (na
ustanovenie smernice) je možné, ak: (I.) cieľom smernice je priznať práva jednotlivcom, (II.) obsah práv
je možné určiť na základe ustanovení smernice a (III.) existuje kauzálne prepojenie medzi nesplnenímpovinnosti transponovať smernicu a škodou spôsobenou poškodenej strane. Je ďalej potrebné uviesť,
že Súdny dvor EÚ judikoval, že článok 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES má priamy účinok, nakoľko
priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Podľa

ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ je zásada zodpovednosti štátu za škody spôsobené jednotlivcom
porušením práva Únie (ktoré sú mu pripísateľné) súčasťou systému zmlúv, na ktorých je Únia založená.
Táto povinnosť platí v prípade každého porušenia práva Únie členským štátom, a to bez ohľadu na
verejný orgán, ktorý sa tohto porušenia dopustil a bez ohľadu na to, aký verejný orgán má podľa
práva dotknutého členského štátu v zásade povinnosť túto škodu nahradiť. V súlade s judikatúrou

Súdneho dvora môže náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi zabezpečiť nielen verejnoprávny subjekt,
ale aj štát, t.z. že právo Únie nebráni tomu, aby mohla zodpovednosť verejnoprávneho subjektu za
škodu spôsobenú jednotlivcovi vzniknúť popri zodpovednosti, ktorú má samotný členský štát. V danom
prípade ide o objektívnu a absolútnu zodpovednosť štátu, ktorá tu existuje bez ohľadu na to, ktorý
konkrétny verejný orgán sa porušení práva Únie dopustil, resp. ktorý z orgánov by mal povinnosť škodu
podľa vnútroštátnych noriem nahradiť. Žalobca opakovane zdôraznil, že si žalobou neuplatňuje mzdové

nároky, nepoprel, že za služobnú pohotovosť nebol nijako odmenený. Žalobca v žalobe namietal,
že v zmysle vnútroštátnej právnej úpravu sa ním vykonávaná služobná pohotovosť nezapočítava
do celkového služobného času, hoci ju reálne vykonáva, na základe čoho dochádza k porušeniu
dotknutej smernice o určení maximálneho týždenného pracovného času a teda náhrady škody titulom
nesprávneho prevzatia smernice do vnútroštátnej právnej úpravy. Aj s poukazom na vyššie uvedené

skutočnosti dospel súd k záveru, že žalovaný je v spore pasívne vecne legitimovaný - pasívne vecne
legitimovaným subjektom v danom spore je Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra
SR ako orgán, do pôsobnosti ktorého spadá aj Hasičský a záchranný zbor (§ 11 písm. c/ zákona č.
575/2001 Z.z. o organizácii a činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy), ktorého príslušníkom
je a bol žalobca aj v rozhodnej dobe, pričom MV SR je súčasne garantom právnej úpravy vymedzenej

ZoHaZZ, súčasne predstavuje garanta riadnej transpozície smernice Európskej únie do slovenského
právneho poriadku.

11. Žalovaný v konaní namietal tvrdenie žalobcu, že dotknutá Smernica nebola do právneho poriadku
SR transformovaná správne, tvrdil, že úprava v ZoHaZZ neodporuje dotknutej Smernici.

11.1. Podľa Článku 2 Smernice, na účely tejto smernice platia tieto definície:
1. "pracovný čas" je akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a
vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou;
2. "čas odpočinku" je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom.

11.2. Podľa Článku 6 Smernice, členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie toho, že v
súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov:
a) týždenný pracovný čas bude obmedzený zákonmi, inými právnymi predpismi alebo správnymi
opatreniami alebo kolektívnymi zmluvami alebo dohodami medzi sociálnymi partnermi;

b) priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.

11.3. Podľa § 85 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších
predpisov (ďalej len ako „ZoHaZZ“), služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom príslušník
vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu. Podľa ods.2, služobný čas príslušníka je

40 hodín týždenne. Skrátenie týždenného služobného času príslušníka možno dohodnúť v kolektívnej
zmluve vyššieho stupňa.

11.4. Podľa § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z. ZoHaZZ, služobný čas príslušníkov môže
byť rozvrhnutý nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na

obdobie šiestich mesiacov. Podľa ods. 2, pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného
času v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a
na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby
je najviac 24 hodín v služobnom dni.

11.5. Podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ, služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej
službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej
služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času. Podľa ods. 2, na zabezpečenienevyhnutných úloh môže služobný úrad v odôvodnených prípadoch nariadiť príslušníkovi služobnú
pohotovosť mimo rozvrhnutia služobného času
a) v mieste vykonávania štátnej služby,

b) v mieste pobytu alebo na inom dohodnutom mieste,
c) s možnosťou použitia mobilných prostriedkov spojenia.
Podľa ods. 4, pri nariadenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby alebo na inom
určenom mieste musí byť vymedzený priestor na odpočinok.

11.6. Podľa § 93 ods. 1 ZoHaZZ, štátnou službou nadčas je štátna služba vykonávaná nad rámec
určeného služobného času. Podľa ods. 2, štátna služba nadčas sa môže písomne nariadiť v naliehavom
záujme štátnej služby, a to aj na dni služobného pokoja; ak ju nie je možné vopred písomne nariadiť,
nariadi sa ústne a po jej skončení sa bezodkladne o tom urobí písomný záznam. Nepretržitý odpočinok
medzi dvoma služobnými dňami sa nesmie pritom skrátiť na menej ako osem hodín. Podľa ods. 3, v
kalendárnom roku možno príslušníkovi prikázať štátnu službu nadčas v rozsahu najviac 300 hodín.

11.7. Podľa § 103 ods. 1 ZoHaZZ, príslušníkovi za podmienok ustanovených týmto zákonom patrí
služobný príjem, ktorý tvoria tieto zložky: a) tarifný plat, b) príplatok za riadenie, c) príplatok za
zastupovanie, d) osobný príplatok, e) hodnostný príplatok, f) plat za štátnu službu nadčas, g) príplatok
za zmennosť, h) príplatok za štátnu službu v sťaženom a zdraviu škodlivom prostredí a na miestach

s ohrozením života a zdravia, i) odmena, j) doplatok k služobnému platu podľa § 209e. Podľa ods.2,
služobný plat tvoria zložky služobného príjmu uvedené v odseku 1 písm. a) až e) a g). Podľa ods.5,
príslušníkovi v rozsahu a za podmienok ustanovených týmto zákonom okrem služobného príjmu patrí
peňažná náhrada za služobnú pohotovosť v štátnej službe a za pohotovosť pri zabezpečovaní opatrení
pre obdobie brannej pohotovosti štátu.

11.8. Podľa § 116 ods. 1 ZoHaZZ, ak príslušník vykonáva štátnu službu nadčas, patrí mu za každú
hodinu takejto služby príslušná časť služobného platu priznaného v čase štátnej služby nadčas zvýšená
o 30%, a ak ide o deň nepretržitého odpočinku v týždni, zvýšená o 60%. Podľa ods.2, príplatok za
vykonávanie štátnej služby nadčas podľa odseku 1 nepatrí, ak sa príslušník s nadriadeným dohodli na

poskytnutí náhradného voľna. Náhradné voľno je nadriadený povinný poskytnúť najneskôr do 60 dní od
skončenia tejto služby.

11.9. Podľa § 122 ods. 1 ZoHaZZ, ak je príslušníkovi podľa § 92 ods. 1 určená služobná pohotovosť,
patrí mu za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná náhrada 15% zo sumy, ktorou je príslušná časť

jeho služobného platu, a 30% z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja. Podľa ods. 2 písm. a/,
ak je príslušníkovi podľa § 92 ods. 2 nariadená služobná pohotovosť, patrí mu za každú hodinu tejto
pohotovosti peňažná náhrada 50% zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, ak ide o
pohotovosť vykonávanú v mieste vykonávania jeho štátnej služby, a 100% z tejto sumy, ak ide o deň
služobného pokoja. Podľa ods.3, náhrada za služobnú pohotovosť podľa odsekov 1 a 2 nepatrí za čas,

v ktorom došlo počas jej trvania k vykonaniu štátnej služby; takéto vykonávanie štátnej služby je štátnou
službou nadčas.

11.10. Podľa § 130 ZoHaZZ, príslušnou časťou služobného platu na účely tohto zákona pri 40-
hodinovom týždennom služobnom čase je 1/175 služobného platu. Pri inom týždennom služobnom čase

sa príslušná časť služobného platu úmerne upraví.

11.11. Podľa § 135e ods. 1 ZoHaZZ, výkonom štátnej služby sa rozumie výkon oprávnení
a povinností vyplývajúcich zo služobného pomeru, činnosť vykonávaná na rozkaz alebo na pokyn
nadriadeného a činnosť, ktorá je predmetom služobnej cesty. Podľa ods.2, výkonom štátnej služby je aj

činnosť vykonávaná pre služobný úrad na podnet odborovej organizácie alebo záujmového združenia
príslušníkov, prípadne aj činnosť vykonávaná pre služobný úrad z vlastnej iniciatívy, ak na ňu príslušník
nepotrebuje osobitné oprávnenie alebo ak ju nevykonáva proti výslovnému zákazu nadriadeného. Podľa
ods. 3, v priamej súvislosti s výkonom štátnej služby sú úkony potrebné na výkon štátnej služby a úkony
počasštátnejslužbyobvykléalebopotrebnépredzačiatkomštátnejslužbyalebopojejskončení.Nepatrí

sem stravovanie, ošetrenie, prípadne vyšetrenie v zdravotníckom zariadení s výnimkou lekárskeho
vyšetrenia konaného na rozkaz alebo na pokyn nadriadeného alebo ošetrenia pri prvej pomoci a cesta
na ne a späť.11.12. Podľa § 12 ods. 6 ZoHaZZ, na právne vzťahy príslušníkov pri vykonávaní štátnej služby sa
vzťahuje Zákonník práce, len ak to výslovne ustanovuje tento zákon.

11.13. Podľa § 193 ZoHaZZ, na služobný pomer príslušníkov sa použijú primerane ustanovenia § 39,
§ 64 ods. 1 písm. a) a c), § 85 a 86, § 88 až 90, § 95, § 98 a 99, § 105, § 109 až 117, § 129 až 132,
§ 136 až 138, § 141 ods. 2 až 5, § 142 a 143, § 145 až 151, § 152 ods. 1, 2, ods. 4 tretej vety, ods.
5 a 7, § 152a, § 152b, § 157 ods. 1 a 2, § 166 ods. 3, § 177 a 178, § 222, § 230, § 231 ods. 4 a 232
až 240 Zákonníka práce.

11.14. Podľa § 85 ods. 9 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce (ďalej len ako „Zákonník práce“),
priemerný týždenný pracovný čas zamestnanca vrátane práce nadčas nesmie prekročiť 48 hodín.

11.15. Podľa § 96 ods. 2 Zákonníka práce, čas, počas ktorého sa zamestnanec zdržiava na pracovisku
a je pripravený na výkon práce, ale prácu nevykonáva, je neaktívna časť pracovnej pohotovosti, ktorá

sa považuje za pracovný čas.

11.16. Podľa čl. 36 ods.1 písm. c), d) a e) zákona č. 460/1992 Zb. Ústavy SR (ďalej len ako „Ustava SR“),
zamestnanci majú právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje
najmä

- ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci (písm. c),
- najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času (písm. d),
- primeraný odpočinok po práci (písm. e).

11.17. Žalovaný teda argumentoval tým, že sa žalobcovi nepodarilo preukázať, že by štát neprebral

Smernicu 2003/88/ES do ZoHaZZ správne. Tvrdil, že nemožno výkon neaktívnej služobnej pohotovosti
započítavať do odpracovaného služobného času. K článku 2 ods. 1 Smernice žalovaný uviedol, že
podľa ustálenej judikatúry súdneho dvora je rozhodujúcim faktorom pre posúdenie, či sú naplnené
charakteristické znaky pojmu pracovný čas aj v služobnej pohotovosti, ktorú pracovník vykonáva na
svojom pracovisku skutočnosť, že je povinný byť fyzicky prítomný na mieste určenom zamestnávateľom

a byť mu k dispozícii, aby v prípade potreby mohol poskytnúť primerané služby. Pracovný čas v sebe
zahŕňa riadny pracovný čas, prácu nadčas a pracovnú pohotovosť na pracovisku. V prípade domácej
pohotovosti súdny dvor rozhodol, že do maximálneho týždenného pracovného času sa zarátava iba čas
skutočného výkonu práce pre zamestnávateľa (rozsudok vo veci C-303/98).
V jednej časti svojho písomného vyjadrenia žalovaný uvádza: Okrem štátnej služby vykonávanej v

riadnom služobnom čase sa za výkon štátnej služby považuje aj služobná pohotovosť v štátnej službe
vykonávaná v mieste výkonu štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej
služby v rámci riadneho rozvrhnutia služobného času podľa § 91 zákona a štátna služba nadčas
podľa § 92 zákona. Ustanovenia § 86 a 92 ods. 1 nepopierajú, že služobná pohotovosť v štátnej
službe je výkonom štátnej služby, avšak vystihujú rozdiel medzi určenou služobnou pohotovosťou a

nariadenou služobnou pohotovosťou. Pri nariadenej služobnej pohotovosti ide o služobnú pohotovosť v
mieste vykonávania štátnej služby mimo rozvrhnutia služobného času, čo je vyjadrené napr. aj vo výške
peňažnej náhrady za čas takejto služobnej pohotovosti. V oboch prípadoch je však nesporné, že ide o
výkonštátnejslužbyvrámcislužobnéhočasu.Vďalšejčastipísomnéhovyjadreniažalovanýtvrdí:pokiaľ
aj vnútroštátne právo neupravuje explicitne maximálne priemerný týždenný služobný čas konkrétnym

počtom hodín tak ako je tomu v smernici, zákon č. 315/2001 Z. z. a kolektívna zmluva dostatočne určujú
počty hodín služobného času hasičov, vrátane rozsahu hodín služby nadčas za príslušný kalendárny
rok. Zákon č. 315/2001 Z. z. upravuje limity dĺžky služobného času tak, že pri rovnomernom služobnom
čase je služobný čas príslušníka 40 hod týždenne v zmysle § 85 a podľa § 91 ods. 3 zákona možno
hasičovi prikázať v kalendárnom roku službu nadčas v rozsahu najviac 300 hodín, čo je v priemere 5,7

hod týždenne. V zmysle § 86 ods. 1 zákona môže byť služobný čas hasičov rozvrhnutý aj nerovnomerne,
pričom dĺžka riadneho služobného času v jednotlivých služobných dňoch nemôže byť vyššia ako 18
hodín. Celková dĺžka vykonávanej štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej
pohotovosti je najviac 24 hod v služobnom dni. V zmysle platnej kolektívnej zmluvy hasiči vykonávajú
štátnu službu s nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom, majú výkon štátnej služby v rámci 12-

hodinového riadneho služobného času, alebo služobný čas je rozvrhnutý na 17/18 hod vykonávania
štátnej služby a čas služobnej pohotovosti bezprostredne nadväzujúcu v trvaní 7/6 hod v jednej 24-
hodinovej smene. Referenčné obdobie je rozvrhnuté na obdobie 6 mesiacov, uvedené referenčné
obdobie tak neodporuje tomu, aby bolo dodržané zákonné ustanovenie 40 hod priemerného týždennéhoslužobného času v súlade s rozvrhnutými službami. Z uvedeného vyplýva, že dotknuté právne predpisy
transponovali článok 6 Smernice správne.
Na prvý pohľad sa javí, že vnútroštátna právna úprava ZoHaZZ má byť v súlade s právom Únie, nakoľko

podľa prílohy č. 4. bod 6. ZoHaZZ do jeho znenia bola Smernica 2003/88/ES prebratá. Aj podľa §
193 ZoHaZZ sa na služobný pomer príslušníkov použijú primerane o.i. aj ustanovenia § 85 Zákonníka
práce (podľa § 85 ods. 9 Zákonníka práce priemerný týždenný pracovný čas zamestnanca vrátane
práce nadčas nesmie prekročiť 48 hodín). Zákonník práce však explicitne v ust. § 96 ods. 2 uvádza,
že čas, počas ktorého sa zamestnanec zdržiava na pracovisku a je pripravený na výkon práce, ale

prácu nevykonáva, je neaktívna časť pracovnej pohotovosti, ktorá sa považuje za pracovný čas. Ust.
§ 96 ZP však na pomery ZoHaZZ nie je použiteľný. Oproti tomu, z vyššie citovaných ustanovení HaZZ
nevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná na súčasť ich
služobného času Z výpovede žalobcu ako aj zo stanoviska žalovaného jednoznačne vyplýva, že čas
služobnej pohotovosti, pokiaľ nedochádza k služobným výjazdom, sa do služobného času nezapočítava.
A práve v tom spočíva rozpor s právom Európskej únie. ZoHaZZ totiž v zmysle jeho § 12 ods. 6 umožňuje

aplikovať Zákonník práce na právne vzťahy príslušníkov zboru pri vykonávaní štátnej služby, len ak to
výslovne ustanovuje tento zákon (ZoHaZZ), pričom v § 193 ZoHaZZ (ktorý uvádza, ktoré ustanovenia
Zákonníka práce sa na právne vzťahy hasičov vzťahujú) nie je odkaz na spomínané ust. § 96 ods. 2
Zákonníka práce. Žalovaný pritom argumentuje, že nemožno výkon neaktívnej služobnej pohotovosti
započítavať do odpracovaného služobného času. Poukázal pri tom aj na rozhodnutie Súdneho dvora,

súd však uvádza, že žalovaným citované rozhodnutie sa týkalo tzv. domácej pohotovosti, o ktorú sa v tu
prejednávanejvecinejedná.ZoHaZZdefinujeslužobnýčasakočas,vktorompríslušníkvykonávaštátnu
službuajekdispozíciislužobnémuúradu.Zákonzároveňobsahujelegálnudefiníciupojmuvýkonštátnej
služby ako výkon oprávnení a povinností vyplývajúcich zo služobného pomeru, činnosť vykonávaná
na rozkaz alebo na pokyn nadriadeného a činnosť, ktorá je predmetom služobnej cesty. Zároveň

definuje úkony v priamej súvislosti s výkonom štátnej služby ako úkony potrebné na výkon štátnej
služby a úkony počas štátnej služby obvyklé alebo potrebné pred začiatkom štátnej služby alebo po jej
skončení (následne sú negatívne definované úkony, ktoré tam nepatria). Služobnú pohotovosť zákon
explicitne nezaraďuje do výkonu štátnej služby, práve naopak z ust. § 86 ZoHaZZ pri nerovnomernom
rozvrhnutí služobného času vyplýva, že zákon rozlišuje medzi dĺžkou vykonávania štátnej služby a

na ňu bezprostredne nadväzujúcou určenou služobnou pohotovosťou v mieste vykonávania štátnej
služby. Uvedené rozlíšenie je celkom zjavné z ohodnotenia výkonu štátnej služby a výkonu služobnej
pohotovosti (§ 103 ods. 1 ZoHaZZ), keď za výkon služobnej pohotovosti patrí mimo služobného príjmu
osobitný mzdový nárok vo forme peňažnej náhrady za služobnú pohotovosť v štátnej službe, ktorá sa
určuje ako percento z časti služobného príjmu. Rovnako z ust. § 122 ods. 3 ZoHaZZ vyplýva rozlíšenie,

ak počas trvania služobnej pohotovosti dôjde k vykonaniu štátnej služby (tzv. výjazd), až takéto
vykonávanie je štátnou službou (štátnou službou nadčas). Podľa čl. 2 ods. 1 a ods. 2 Smernice 2003/88/
ES, pracovný čas je akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa
a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti. Čas odpočinku je potom akýkoľvek pracovný čas, ktorý nie
je pracovným časom. Súdny dvor opakovane konštatoval, že pojem pracovný čas uvedený v Smernici

je autonómnym pojmom práva EÚ, ktorý treba definovať podľa objektívnych vlastností s odkazom
na systém a účel Smernice, ktorým je zlepšenie životných a pracovných podmienok pracovníkov. Čl.
2 ods.1 Smernice vymedzuje pracovný čas ako „ akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje
podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti “. Súdny dvor zdôraznil vo
svojej judikatúre, že rozlišovanie je binárne, buď je určitý čas pracovným časom, alebo pracovným

časom nie je. Súdny dvor v rozsudku vo veci C-518/15 Ville de Nivelles zdôraznil, že členské štáty
sa nemôžu, pokiaľ ide o určité kategórie hasičov prijatých do verejných hasičských služieb, odchýliť
od súboru povinností vyplývajúcich z ustanovení smernice, vrátane pojmov - pracovný čas a čas
odpočinku.Smernicaneumožňujeanito,abyčlenskéštátyponechalivplatnosti,aleboprijaliinúdefiníciu
pojmu pracovný čas, ako je definícia uvedená v Smernici. Uvedené potvrdzuje účel Smernice, aby

sa definície v nej uvedené nemohli vykladať rôzne v závislosti od vnútroštátneho práva. V zmysle
rozsudku Súdneho dvora z 03.10.2000 vo veci Simap (C-303/98) a podobne z rozsudku Súdneho
dvora z 09.09.2003, H.(C-151/02) vyplýva jednoznačne, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej
pohotovosti a pohotovostnej službe počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku
je súčasťou pojmu pracovný čas v zmysle smernice. Súdny dvor prezentoval názor, že otázka, ktorá

súvisí s pojmom pracovný čas v zmysle Smernice 2003/88/ES, neponecháva priestor na akékoľvek
rozumné pochybnosti a prijal uznesenie vo veci Personalrat der Feuerwehr Hamburg, v ktorom rozhodol,
že činnosti vykonávané zásahovými službami verejnej hasičskej služby (okrem výnimočných okolností
ako v prípade katastrofy) patria do rozsahu pôsobnosti Smernice, takže čl. 6 písm. b/ predmetnejsmernice 2003/88/ES v zásade bráni prekročeniu 48 hodinovej hranice stanovenej pre maximálny
týždenný pracovný čas vrátanej zásahových služieb. Čl. 6 písm. b/ smernice predstavuje pravidlo
sociálneho práva únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže

je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá
členským štátom povinnosť stanoviť 48-hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas v
súvislosti, s ktorou je výslovne stanovené, že zahŕňa tak nadčasy, ako aj pracovnú pohotovosť a od
ktorej sa nemožno v žiadnom prípade odchýliť pokiaľ ide o také činnosti ako je činnosť hasičov, hoci by
k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu dotknutého pracovníka. Súdny dvor pritom viackrát rozhodol,

že členské štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti čl. 6 písm. b/ smernice tak, že uplatnenie
tohto nároku pracovníkov na to, aby priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval túto maximálnu
hranicu, budú viazať na nejakú podmienku, alebo ho určitým spôsobom obmedzia. Na základe vyššie
uvedeného je potom potrebné vyvodiť záver, že vnútroštátna právna úprava (ZoHaZZ) umožňuje
zamestnávateľovi nezapočítať neaktívnu časť služobnej pohotovosti do služobného času a rozvrhnúť
žalobcovi - príslušníkovi HaZZ služobný (pracovný) čas tak, že tento presiahne maximálnu hranicu

stanovenú v čl. 6 písm. b/ predmetnej smernice. Je potrebné zdôrazniť, že povinnosť členských štátov
vyplývajúca zo Smernice 2003/88/ES, ktorou je dosiahnuť výsledok stanovený Smernicou 2003/88/ES,
ako aj povinnosť prijať všetky opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy na zabezpečenie splnenia
tejto povinnosti, sa vzťahuje na všetky orgány členských štátov. Slovenská republika ako členský štát
Európskej únie v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov - konkrétne v danom

prípade príslušníkov HaZZ - neprijala doposiaľ opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky,
aby bol služobný čas príslušníkov HaZZ definovaný v súlade s pojmom pracovný čas podľa čl. 2
Smernice 2003/88/ES a nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného
času stanovená v čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES. Argumentácia žalovaného v tom smere, že
počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti nemusí byť žalobca bdelý a aktívny a že má k dispozícii

miesto na oddych (odpočinok), a teda že žalobca v prípade, ak nie je nariadený služobný zásah, môže
odpočívať, alebo sa venovať inej činnosti je v tejto súvislosti bez právneho významu - podľa judikatúry
Súdneho dvora sa za súčasť pracovného času považuje všetok čas, ktorý žalobca trávi v mieste
výkonu práce a je k dispozícii svojmu zamestnávateľovi - v danom prípade žalobca počas pohotovosti
musí byť v budove hasičskej stanice a túto nemôže opustiť a musí byť ustrojený a pripravený do 1

minúty od ohlásenia vykonať výjazd. Týmto zamestnanec plní pokyny zamestnávateľa. Skutočnosť,
že zamestnávateľom počas tejto doby nie sú určené žiadne iné činnosti nemôže byť na ťarchu
zamestnanca. Žalovaný v rámci obrany poukázal na to, že vnútroštátna právna úprav zabezpečuje, aby
nedochádzalo k prekročeniu maximálneho týždenného pracovného času zákonným obmedzením dĺžky
služobného času, ako aj nadčasov. Problémom však zostáva, že pokiaľ služobná pohotovosť nie je

započítaná ako služobný čas, evidenčne zrejme nedochádza k prekročeniu maximálneho týždenného
pracovného času. Žalovaný uviedol príkladom výpočet priemerného týždenného pracovného času 47,84
hod., pri zohľadnení referenčného obdobia 6 mesiacov a počtu hodín služieb, dovolenky, dodatkovej
dovolenky, voľna za prácu vo sviatok za obdobie 3 rokov. Žalobca však uviedol výpočet pri zohľadnení
skutočného počtu hodín služobnej pohotovosti, kedy evidentne opakovane dochádza k prekročeniu

maximálneho priemerného týždenného pracovného času. V súvislosti s týmito závermi sa žiada dodať,
že proti žalovanému sú dlhšiu dobu vedené obdobné spory, v rámci ktorých žalovaný používa obdobnú
obranu a žalovaný nepredložil žiadne právoplatné rozhodnutie, v ktorom by bolo súdmi SR konštatované
správne prevzatie Smernice do právneho poriadku SR v dotknutom zákone o HaZZ.

12. Súd sa ďalej zaoberal otázkou, či je daný základ nároku žalobcu na náhradu škody v dôsledku
porušenia jeho práv plynúcich z čl. 2 a 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES. Súdny dvor opakovane
judikoval,žepoškodeníjednotlivcimajúprávonanáhraduškody,keďsúsplnené3podmienky:1./cieľom
porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom práva a porušenie je dostatočne závažné; 2./
existencia škody a 3./ priama príčinná súvislosť medzi porušením a škodou spôsobenou poškodeným

jednotlivcom. Je úlohou vnútroštátneho sudcu, ktorý rozhoduje o odškodnení, aby posúdil, či sú tieto
podmienky splnené.

12.1. Podľa čl. 36 ods.1 písm. c), d) a e) zákona č. 460/1992 Zb. Ústavy SR (ďalej len ako „Ustava SR“),
zamestnanci majú právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje

najmä
- ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci (písm. c),
- najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času (písm. d),
- primeraný odpočinok po práci (písm. e).12.2. Podľa § 11 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len
ako „Obč. Z.), fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej

cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

12.3. Podľa § 13 ods. 1 Obč. Z., fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo
od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto
zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie. Podľa ods. 2, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce

zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej
osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch. Podľa ods. 3, výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej
ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

12.4. Podľa § 853 ods. 1 Obč. Z., občianskoprávne vzťahy, pokiaľ nie sú osobitne upravené ani týmto

ani iným zákonom, sa spravujú ustanoveniami tohto zákona, ktoré upravujú vzťahy obsahom aj účelom
im najbližšie.

12.5. Pokiaľ ide o prvú podmienku, súd konštatuje, že v prejednávanej veci je splnená, nakoľko čl. 2 a
čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným významom,

z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie
bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom stanoviť 48-hodinovú hranicu pre
priemerný týždenný pracovný čas, táto hranica zahŕňa aj nadčasy, ako aj pracovnú pohotovosť a od
ktorej sa nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, o ktorú
ide vo veci samej. Súčasne podľa judikatúry Súdneho dvora ide o dostatočne závažné porušenie práva

únie - v každom prípade je porušenie práva Únie dostatočne závažné, pokiaľ je v rozpore s judikatúrou
Súdneho dvora v danej oblasti (uvádzaná vyššie).

12.6. Čo sa týka druhej podmienky (existencia škody) a tretej podmienky (príčinná súvislosť), táto
úzko súvisí s posúdením nároku, ktorý si žalobca z titulu porušenia unijného práva uplatnil. Súdny

dvor ustálil, že náhrada škody spôsobenej jednotlivcom porušením komunitárneho práva zo strany
členského štátu musí byť adekvátna spôsobenej škode. Keďže v tejto oblasti neexistuje komunitárna
právna úprava, kritériá na určenie rozsahu odškodnenia vyplývajú z vnútroštátneho právneho poriadku,
pričom však tieto kritériá nemôžu byť menej priaznivé ako tie, ktoré sa uplatňujú v prípade porušenia
vnútroštátneho práva, a rovnako tieto kritériá nesmú mať taký charakter, že spôsobia praktickú

nemožnosť dosiahnutia odškodnenia, prípadne ho neprimerane sťažia. V neposlednom rade náhrada
škody spôsobenej jednotlivcom porušením práva Únie musí byť primeraná vzniknutej škode, aby mohla
zabezpečiť skutočnú ochranu jeho práv. Je potom na vnútroštátnom práve členských štátov, aby
pri dodržaní zásady rovnocennosti a efektivity určili, či sa náhrada škody musí poskytnúť vo forme
udelenia dodatočného náhradného voľna, alebo vo forme finančného odškodnenia a aby definovali

pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady. Slovenská právna úprava neobsahuje pravidlá
na odškodňovanie jednotlivcov pri porušovaní komunitárneho práva. V posudzovanej veci dospel súd
k záveru, že je potrebné stotožniť sa s argumentáciou žalobcu, že nerešpektovaním Smernice mu
vznikla nemajetková ujma, ktorú je možné analogicky (pozn. súdu - § 853 Obč. Z.) posudzovať podľa
zásad upravených v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, vzťahujúcich sa na právo na ochranu

osobnosti. Podľa Článku 36 ods. 1 písm. c), d) a e) Ústavy SR majú mať zamestnanci (teda aj žalobca)
právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky a zákon (v danom prípade ZoHaZZ) im
má zabezpečiť o.i. ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci, najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného
času a primeraný odpočinok po práci (obdobne v zmysle čl. 40 Ústavy SR má každý právo na
ochranu zdravia). V oblasti pracovnoprávnej je právo na ochranu zdravia zabezpečované predovšetkým

zavádzaním takých opatrení, ako je organizácia pracovného času a odpočinku. Každý má pritom právo
na odpočinok a zotavenie vrátane rozumného vymedzenia pracovného času a pravidelne platenej
dovolenky tak, ako to je zakotvené aj v článku 24 Všeobecnej deklarácie ľudských práv. Samotná
Smernica 2003/88/ES, ako aj Smernica 89/391/EHS vychádzali z faktu, že ešte je stále príliš vysoký
výskyt pracovných úrazov a chorôb z povolania a preto sa musia bezodkladne zaviesť, resp. zlepšiť

preventívne opatrenia na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov a tento cieľ sa nemá
podriaďovať ekonomickým úvahám. Všetci pracovníci majú mať primeranú dobu odpočinku a všetkým
pracovníkom spoločenstva sa musí poskytnúť minimálny denný, týždenný a ročný čas odpočinku a
primerané prestávky v práci. Na základe uvedeného je potom potrebné zaviesť maximálnu hranicutýždenného času. Na základe dokladov predložených žalobcom vyplynulo, že pri určovaní ev. nariadení
pracovnej pohotovosti spolu s určeným služobným časom došlo k prekračovaniu maximálneho limitu
48-hodín priemerného pracovného týždňa u žalobcu v rozhodnom období ( február 2020 - január 2023).

Súd vzhľadom na uvedené potom konštatuje, že žalobcovi v príčinnej súvislosti nerešpektovania čl. 2
a 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES vznikla nemajetková ujma, nakoľko došlo (dlhodobo) k porušovaniu
jeho základných osobnostných práv - práva na ochranu zdravia, práva na ochranu bezpečnosti a zdravia
pri práci, práva na najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času, práva na primeraný odpočinok po práci,
ako aj práva na vedenie súkromného rodinného života. V zmysle § 13 Občianskeho zákonníka môže

poškodená osoba požadovať popri morálnej satisfakcii aj peňažnú satisfakciu a to tam, kde by sa
satisfakcia morálna nejavila ako postačujúca. V prejednávanej veci, ktorá vychádza z tej skutočnosti,
že SR neprijala takú vnútroštátnu úpravu pri služobnom pomere hasičov, aby boli transformované
dotknuté ustanovenia smernice do vnútroštátneho poriadku, je potrebné dospieť k záveru, že žaloba
na upustenie od neoprávneného zásahu, ako aj žaloba na odstránenie trvajúcich následkov nie je na
mieste, vzhľadom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah (štát) a vzhľadom na dĺžku trvania

neoprávnených zásahov zo strany žalovaného do práv žalobcu. Rovnako tak neprichádza do úvahy
ani morálna satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie. Tieto
prostriedky nápravy za uvedených okolností strácajú svoju účinnosť a funkčnosť a v takom prípade
súdna prax nevylučuje možnosť bez ďalšieho uplatniť finančné zadosťučinenie. Samotné ustanovenie §
13 ods. 3 Občianskeho zákonníka uvádza pritom možnosti domáhať sa peňažného zadosťučinenia len

príkladmo a podmienky pre vznik tohto práva sú splnené vo všetkých prípadoch neoprávnených zásahov
obdobnej závažnosti, kedy bude len morálne zadosťučinenie nepostačujúce. Pokiaľ sú splnené všetky 3
podmienky, štát musí s výhradou nároku náhrady škody, ktorá má základ priamo v práve Únie, napraviť
následky spôsobenej škody podľa vnútroštátneho práva, upravujúceho zodpovednosť za spôsobenú
škodu, pričom podmienky náhrady škody stanovené vo vnútroštátnych právnych úpravách nemôžu byť

menej výhodné ako podmienky týkajúce sa obdobných vnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada
ekvivalencie) a nemôžu byť upravené tak, aby viedli k praktickej nemožnosti, alebo nadmernému
sťaženiu získania náhrady (zásada efektivity). V danej veci je tiež podstatnou tá skutočnosť, že právo
žalobcu na primeraný odpočinok po vykonanej práci je permanentne - niekoľko rokov porušované,
pričom povaha výkonu práce žalobcu je veľmi psychicky ako aj fyzicky náročná, neraz si vyžaduje aj

nasadenievlastnéhoživotaapretojenesmiernedôležité,abyžalobcamalmožnosťsipovykonanejpráci
si aj primerane odpočinúť, venovať sa svojim záľubám, rodine a iným aktivitám. V dôsledku aktuálnej
právnej úpravy, pokiaľ čas služobnej pohotovosti nie súčasťou služobného času, sa na strane žalobcu
počas celého trvania služobného pomeru skracuje čas odpočinku. Tým mal súd preukázanú existenciu
škody na strane žalobcu, ktorá je nepochybne v priamej príčinnej súvislosti s porušením komunitárneho

práva.

12.7. Na základe skutočností vyššie uvedených dospel súd k záveru, že základ nároku žalobcu je tak
daný. V dôsledku nerešpektovania čl. 2 ods. 1 a 2 a čl. 6 písm. b Smernice 2003/88/ES pri rozvrhovaní
pracovného času prišiel žalobca o veľký počet hodín voľného času, ktoré by inak venoval rozvíjaniu

osobných, rodinných a priateľských vzťahov, ako aj fyzickej a psychickej relaxácii, čím došlo k zásahu
do jeho osobnostných práv (práva na ochranu zdravia, práva na ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci,
práva na najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času, práva na primeraný odpočinok po práci a práva na
vedenie súkromného rodinného života), za čo mu nepochybne patrí nárok na primerané odškodnenie.
Samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením a práve peňažná náhrada

sa javí ako spôsobilá forma odškodnenia takejto vzniknutej ujmy.

12.8. Pokiaľ žalovaný namietal, že žalobca mal povinnosť upozorniť nadriadeného na porušovanie
jeho práv a na to, že mu vzniká ujma a že mal povinnosť žiadať, aby mu zo strany žalovaného nebola
určovaná pohotovosť z dôvodov, ktoré v žalobe uvádza a teda že žalobca neprejavil primeranú snahu

s cieľom odvrátiť škodu, alebo obmedziť jej rozsah a že včas nevyužil všetky dostupné prostriedky na
právnu ochranu, súd poukazuje na judikatúru Súdneho dvora, najmä na už spomínaný rozsudok vo
veci Günter Fu?, v zmysle záverov ktorého by bolo v rozpore so zásadou efektivity uložiť poškodeným
osobám povinnosť systematicky využívať všetky právne prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, aj
keď by im to spôsobilo nadmerné ťažkosti alebo by to od nich nebolo možné rozumne vyžadovať.

Vzhľadom na slabšie postavenie zamestnanca by mohol byť pracovník odradený od otvoreného
uplatňovania svojich práv voči zamestnávateľovi, keďže uplatňovanie týchto práv ho môže vystaviť
opatreniam zamestnávateľa, ktoré môžu mať vplyv na pracovnoprávny vzťah v neprospech tohto
pracovníka. V prípade porušenia ustanovenia práva Únie s priamym účinkom zo strany zamestnávateľavo verejnom sektore vyžadovanie splnenia podmienky, aby dotknutí pracovníci najprv požadovali svojho
zamestnávateľa o skončenie porušovania práva Únie na účely získania náhrady škody vzniknutej v
dôsledku tohto porušenia, by malo za následok, že orgánom dotknutého členského štátu by sa umožnilo,

aby bola povinnosť dbať o dodržovanie takýchto noriem systematicky prenášané na jednotlivca, čím sa
týmto orgánom môže umožniť, aby boli v prípade nepodania takejto žiadosti vyňaté z ich dodržiavania.
Vyžadovanie takejto podmienky by znamenalo spochybnenie práva na náhradu škody, ktoré má základ
v právnom poriadku EÚ a povinnosti členských štátov zabezpečiť jeho dodržiavanie bez toho, aby ju
mohli preniesť na jednotlivcov. Smernica 2003/88/ES nevyžaduje, aby dotknutí pracovníci požiadali

svojho zamestnávateľa o dodržiavanie minimálnych požiadaviek upravených ustanoveniami smernice.
Nemožno preto považovať za primerané požadovať od žalobcu, ktorému vznikla ujma z dôvodu, že
jeho zamestnávateľ porušil práva priznané Smernicou 2003/88/ES, aby na účely uplatnenia nároku na
získanie náhrady tejto ujmy najprv vyvíjal iniciatívu vo vzťahu k tomuto zamestnávateľovi. Z rovnakých
dôvodov je potom bez právneho významu argumentácia žalovaného v tom smere, ak poukazuje na
ustanovenia kolektívnych zmlúv či pokynov Prezidenta HaZZ. Súd tiež konštatuje, že z výpovede

žalobcu vyplýva, že spoločne s kolegami upozorňovali ich nadriadeného na problém nedodržiavania
maximálneho pracovného času, ktorý ich však vždy odkázal na zákonné znenie (pozn. súdu- súdu je
známe z jeho činnosti, že obdobne tak vypovedajú aj ostatní hasiči, ktorí sa na tunajšom súde taktiež
domáhajúnáhradynemajetkovejujmy).Niejetakmožnéaniprijaťargumentáciužalovaného,žežalobca
nevynaložil žiadnu snahu o odstránenie škodlivých následkov.

13. Žalovaný ďalej namietal, že výška uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy je neprimeraná.

13.1 Pri posudzovaní nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy je súd viazaný len v tom smere, že
má posúdiť primeranosť uplatňovanej výšky náhrady ujme, ktorú v dôsledku nesprávnej implementácii

normy Európskej únie žalobca utrpel. Spôsob určenia resp. posudzovania výšky je na úvahe súdu.
Slovenská právna úprava odlišuje medzi právom na ochranu osobnosti ( § 11 a nasl. Obč. z.) a právom
na náhradu škody ( § 415 a nasl. Obč. z.), nakoľko je medzi nimi pojmová i obsahová odlišnosť.
Právo na ochranu osobnosti predstavuje nemajetkové právo, rýdzo osobnej povahy a je úzko späté
s osobnosťou človeka a jej prejavmi. Právo na náhradu škody patrí tak fyzickej, ako aj právnickej

osobe a nemá povahu absolútnu, ale len povahu relatívnu a majetkovú. Zásadný rozdiel je aj medzi
odškodnením nemajetkovej ujmy v peniazoch a náhrady škody ako majetkovej ujmy, ktorý spočíva v
tom, že pri určení nemajetkovej ujmy v peniazoch sa vychádza iba z predpokladu, akú ujmu mohol zásah
vyvolať a nemožno zistiť presne skutočnú ujmu, ktorú však v prípade náhrady škody treba presne uviesť
a preukázať (Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 20. apríla 2011, sp. zn. 4Cdo 168/2009). V zmysle

nálezu Ústavného súdu III. Ús 288/2017 z 05.12.2017, pri určovaní sumy nemajetkovej ujmy musia
všeobecné súdy zároveň zohľadňovať svoju vlastnú rozhodovaciu činnosť a teda v súlade s princípom
rovnosti rozhodovať v porovnateľných veciach rovnako, a v ich judikatúre by tak mal existovať vzťah
priamej úmernosti medzi závažnosťou ujmy a výškou priznanej náhrady.“ Ústavný súd skonštatoval,
že priznanie náhrady nemajetkovej ujmy závisí vo veľkej miere na úvahe rozhodujúceho súdu, na

druhej strane však táto úvaha neznamená priestor na svojvôľu, či arbitrárnosť. Príslušný súd musí
uskutočniť dokazovanie a následne na základe z neho vyplývajúcich skutkových zistení posúdiť, či
táto ujma vznikla a ako bola závažná. Jej vznik pritom musí tvrdiť a doložiť navrhovateľ, ktorý nesie
dôkazné bremeno. Príslušné závery súdu musia byť riadne odôvodnené a musia spočívať na logických
a legitímnych faktoch. Podľa Uznesenia Najvyššieho súdu SR z 30. apríla 2008, sp.zn. 5 Cdo

126/2007, súd pri úvahách o tom, či je namieste priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch
prihliada aj na iné kritéria, ako sú kritéria uvedené v § 13 ods. 2 Obč. Z. Priznanie nemajetkovej ujmy
v peniazoch zákon ponecháva na voľnej úvahe súdu - ten však musí hodnotiť tak jednotlivé okolnosti,
ako aj celkovú povahu konkrétneho prípadu. Určiť konkrétne pravidlá hodnotenia je takmer nemožné
vzhľadom na rozdielnosť toho - ktorého konkrétneho prípadu a vzhľadom na povahu osobnostného

práva, ochrany ktorého sa fyzická osoba domáha. Cieľom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch
je určitá satisfakcia za spôsobený zásah do súkromného a rodinného života fyzickej osoby a nemôže
na strane žiadateľa slúžiť na neprípustné obohacovanie a na druhej strane nemôže mať likvidačný
charakter voči tomu, kto je na zaplatenie nemajetkovej ujmy zaviazaný (Rozsudok Krajského súdu v
Nitre z 25. septembra 2013, sp. zn. 25 Co 18/2013). Určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy je zo

zákonanavoľnejúvahesúdu,ktorávšakmusíbyťodôvodnenáamusímaťzákladvzistenomskutkovom
stave. Nevyhnutné je zohľadniť aj samotný účel náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorý v rámci
primeraného zadosťučinenia konania o ochrane osobnosti sleduje predovšetkým funkciu satisfakčnú,
pretože rozsah vzniknutej nemajetkovej ujmy nie je možné exaktne kvantifikovať a vyčísliť. Nemajetkováujma, ktorá vznikla porušením osobnostných práv sa vo všeobecnom slova zmysle ani odškodniť nedá
a je možné za ňu poskytnúť len satisfakciu (Rozsudok Krajského súdu v Nitre z 2. októbra 2013, sp.
zn. 9 Co 330/2012).

13.2. Vznik zodpovednosti členského štátu za porušenie komunitárneho práva sa teda posudzuje podľa
pravidiel, ktoré ustanovil Súdny dvor. Spôsob a rozsah odškodnenia však už závisia od vnútroštátnej
právnej úpravy členského štátu. Vnútroštátna úprava však musí rešpektovať požiadavku, že kritériá na
určenierozsahuodškodnenianesmúmaťtakýcharakter,žespôsobiapraktickúnemožnosťodškodnenia

alebo dosiahnutie odškodnenia neprimerane sťažia. Rovnako poskytnutá náhrada škody musí byť
adekvátna spôsobenej škode. V slovenskom právnom poriadku je právnym základom zodpovednosti
štátu za škodu čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý ustanovuje, že každý má právo na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy
alebo nesprávnym úradným postupom, pričom podmienky a podrobnosti majú byť upravené v zákone.

Slovenská republika prijala zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci účinný od 1. júla
2004. Posudzovanie zodpovednosti štátu za porušenie komunitárneho práva v zmysle tejto úpravy je
však vylúčené vzhľadom na úpravu rozsahu použiteľnosti zákona (§ 3), explicitne zákon uvádza (§ 9
ods. 1 ), že sa z právnej úpravy vylučuje postup alebo výsledok postupu Národnej rady Slovenskej

republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) a d) Ústavy Slovenskej republiky ( „do
pôsobnosti Národnej rady Slovenskej republiky patrí najmä: a) uznášať sa na ústave, ústavných a
ostatných zákonoch a kontrolovať, ako sa dodržiavajú“). Pokiaľ si teda žalobca uplatňuje svoj nárok za
použitia analógie § 13 v spojení s § 11 OZ, súd aplikáciu ustanovení o nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy priznávanej fyzickým osobám v prípade zásahu do ich osobnostných práv považoval za správny,

zohľadniac pri určení výšky náhrady kritériá stanovené zákonom a vyplývajúce z judikatúry. Žalobca
svojou výpoveďou v spojení s listinnými dokladmi preukázal, že pri takomto rozvrhnutí pracovného
času, ktorý je v rozpore s právom EÚ, prichádza o voľný čas, ktorý by inak mohol venovať rozvoju
osobných, rodinných, priateľských vzťahov, fyzickej a psychickej relaxácií. Naopak, o to viac času
trávi v práci, pričom sa jedná o fyzicky aj psychicky náročné zamestnanie, čo má dopad na jeho

zdravotný aj psychický stav. Žalobca zdôraznil, že podanou žalobou sa domáha náhrady škody vo
forme nemajetkovej ujmy vyčíslenej podľa počtu hodín služobnej pohotovosti, ktoré reálne odslúžil a
ktoré mu neboli započítané do služobného času. Nežaluje teda nemajetkovú ujmu vyčíslenú za presný
počet odpracovaných hodín nad 48 hod týždenne tak, ako sa to snažil prezentovať žalovaný ( zjavne
nesprávne ). Pokiaľ žalovaný poukázal na iné rozhodnutie tunajšieho súd, kde bol vykonaná prepočet

hodín, ktoré presahovali maximálne určený týždenný pracovný čas a len za takéto bola priznaná
náhrada súd konštatuje, že sa jedná o ojedinelé rozhodnutie, s ktorým sa v tu prejednávanej veci
súd nestotožňuje, naopak, nárok vyčíslený žalobcom považuje za primeraný a korektný. Žalobca sám
poukázal na to, že počas žalovaného obdobia odpracoval 1859,42 hodín služobnej pohotovosti, ktorá
mu nebola započítaná do pracovného času, po prepočte predstavuje nemajetkovú ujmu v peniazoch vo

výške 2,97 EUR (5.517,05 EUR : 1859,42 hodín) za každú hodinu porušovania jeho práv. Táto suma
je nižšia, než je priemer minimálnych hodinových miezd v Slovenskej republike pre prvý, t. j. najľahší
stupeň náročnosti práce, ktorá za žalované obdobie predstavovala priemerne sumu vo výške 3,66 EUR.
Žalobca za primeranú náhradu považuje finančné odškodnenie rovnajúce sa odmene, ktorú mu priznáva
zákon o HaZZ ako pri nariadenej služobnej pohotovosti ( t.j. mimo určenej služobnej pohotovosti). Súd

stanovený postup žalobcu pri výpočte náhrady škody považoval za primeraný charakteru a spôsobu,
akým k zásahu došlo, ako aj k následkom na jeho živote a to vo väzbe na porovnateľné kritérium
ceny práce, z ktorého vychádzal žalobca. Súd tiež v záujme právnej istoty poukazuje na to, že z
vlastnej činnosti je mu známy obdobný postup výpočtu náhrady škody v porovnateľných prípadoch,
ktorý bol preskúmaný na odvolanie žalovaného aj druhoinštatnčným súdom ( Krajský súd v Banskej

Bystrici ) a nie je známe také rozhodnutie, ktoré by tento postup hodnotilo za neprimeraný. Žalobca
vykonal prepočet hodín služobnej pohotovosti, ktoré mu neboli zarátané do fondu pracovného času
v žalovanom období, pričom vychádzal z informácií a podkladov získaných od svojho zamestnávateľa
(dochádzkový systém), konkrétne v rozsahu 1859,42 hodín. Keďže žalovaný nerozporoval doklady
predložené žalobcom, ani výpočet času služobnej pohotovosti, uvedené súd považoval za nesporné a

vychádzal z takéhoto určenia. K námietke žalovaného o nezohľadnení doby PN a doby dovolenky súd
sa prikláňa k názoru žalobcu, že pri výpočte maximálneho týždenného pracovného času sa uvedené
nazhŕňa ( čl. 16 Smernice: Doby platenej ročnej dovolenky priznané v súlade s článkom 7 a doby
pracovnej neschopnosti sa nezahŕňajú alebo sú pri výpočte priemeru neutrálne ). Takto stanovenéhodiny, navrhol odškodniť odmenou, ktorá sa inak priznáva za výkon nariadenej pohotovosti podľa §
122 ods. 2 ZoHaZZ. Keďže za uvedený čas mu bola priznaná odmena nižšia, ako pri určenej služobnej
pohotovosti podľa § 122 ods. 1 ZoHaZZ, vyčíslil rozdiel takejto odmeny, ktorý si uplatnil v celkovej

výške 5.517,05 Eur. Vychádzajúc tak z určenia výšky nemajetkovej ujmy ako rozdielu náhrady uvedenej
v § 122 ods. 1 ZoHaZZ (15% alebo 30% peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej odmeny za
príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku) a peňažnej náhrady uvedenej v § 122 ods.
2 ZoHaZZ (vo výške 50% z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného
kalendárneho roku) je v prípade odpracovanej služobnej pohotovosti počas pracovných dní možné

určiť výšku nemajetkovej ujmy ako súčin počtu odpracovaných hodín služobnej pohotovosti podľa § 92
ods. 1 ZoHaZZ za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku a sumy zodpovedajúcej
35% peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného
kalendárneho roku (50% - 15%) a v prípade odpracovanej služobnej pohotovosti podľa § 92 ods. 1
ZoHaZZ za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku v čase pracovného pokoja ako
súčin odpracovaných hodín v čase pracovného pokoja a sumy zodpovedajúcej 20% peňažnej náhrady

z prináležiacej hodinovej sadzby za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku (50%
- 30%).

13.3. Obdobie február 2020 - december 2020:
(i) fond pracovného času predstavuje 1 952 hodín;

(ii) služobná pohotovosť určená v zmysle § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 554,24 hodín;
(iii) služobná pohotovosť nariadená v zmysle § 92 ods. 2 ZoHaZZ v rozsahu 24 hodín.
V období február 2020 až december 2020 podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ odpracoval 538,91 hodín 15%-nej
určenej služobnej pohotovosti, za ktorú prináležala odmena v rozsahu 15% z príslušnej časti služobného
platu za každú hodinu, a 15,33hodín 30%-nej určenej služobnej pohotovosti v čase pracovného pokoja,

za ktorú prináležala odmena v rozsahu 30% z príslušnej časti služobného platu za každú hodinu.
Služobnú pohotovosť, ktorá mu bola nariadená podľa § 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ som v tomto období
odpracoval v rozsahu 24 hodín.

Počet hodín Rozdiel Rozdiel
odpracovanej 35% 20% Nemajetková Nemajetková Nemajetková
určenej Určená ujma za ujma za
(medzi (medzi ujma za mesiac
služobnej pohotovosť Hodinová odmenou odmenou mesiac za mesiac za

pohotovosti spolu sadzba za za 15%-nú 30%-nú spolu (15%-ná a
30%-ná
za mesiac (15% a 30%) nariadenú nariadenú určenú určenú
pohotovosť)
(§ 92 ods. 1 a určenú a určenú pohotovosť pohotovosť

ZoHaZZ) pohotovosť) pohotovosť)
15% 30% [hodín] (€l (€l (€l (€l (€l (€l
2020
2/2020 56,00 56,00 7,7143 2,7000 1,5429 151,2003 0,0000 151,2003
3/2020 49,00 49,00 7,7714 2,7200 1,5543 133,2795 0,0000 133,2795

4/2020 49,00 49,00 7,7714 2,7200 1,5543 133,2795 0,0000 133,2795
5/2020 49,00 49,00 7,7714 2,7200 1,5543 133,2795 0,0000 133,2795
6/2020 42,00 42,00 7,7714 2,7200 1,5543 114,2396 0,0000 114,2396
7/2020 47,68 7,00 54,68 7,7714 2,7200 1,5543 129,6891 10,8800 140,5691
8/2020 62,83 1,33 64,16 7,7714 2,7200 1,5543 170,8970 2,0672 172,9642

9/2020 35,00 7,00 42,00 7,7714 2,7200 1,5543 95,1997 10,8800 106,0796
10/2020 36,40 36,40 7,7714 2,7200 1,5543 99,0076 0,0000 99,0076
11/2020 56,00 56,00 7,7714 2,7200 1,5543 152,3194 0,0000 152,3194
12/2020 56,00 56,00 7,7714 2,7200 1,5543 152,3194 0,0000 152,3194
Spolu 538,91 15,33 554,24 Náhrada za ujmu 1464,71 e 23,83 e 1488,54 e

Nemajetková ujma za služobnú pohotovosť v kalendárnom roku 2020 predstavuje spolu sumu 1. 488,54
EUR.13.4. Obdobie január 2021 - december 2021 :
i. fond pracovného času 1998,93 hodín;

ii. určená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 581,52 hodín;
iii. nariadená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ v rozsahu 96 hodín.
V období január 2021 až december 2021 podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ odpracoval 539,52 hodín 15%-nej
určenej služobnej pohotovosti, za ktorú prináležala odmena v rozsahu 15% z príslušnej časti služobného
platu za každú hodinu a 42 hodín 30%-nej určenej služobnej pohotovosti v čase pracovného pokoja, za

ktorú prináležala odmena v rozsahu 30% z príslušnej časti služobného platu za každú hodinu. Služobnú
pohotovosť, ktorá mu bola nariadená podľa § 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ v tomto období odpracoval
v rozsahu 96 hodín.

Počet hodín
odpracovanej Rozdiel Rozdiel Nemajetková Nemajetková

určenej Určená 35% 20% ujma za ujma za Nemajetková
služobnej pohotovosť Hodinová (medzi (medzi mesiac za mesiac za ujma za
odmenou za odmenou za mesiac spolu
pohotovosti za spolu sadzba 15%-nú 30%-nú
nariadenú nariadenú (15%-ná a 30%-

mesiac (15% a 30%) a určenú a určenú určenú určenú ná pohotovosť)
(§ 92 ods. 1 pohotovosť) pohotovosť) pohotovosť pohotovosť
ZoHaZZ)
15% I 30% (hodín l (el (el (el (el (el (el
2021

1/2021 42,00 I 7,00 49,00 8,2424 2,8848 1,6485 121,1633 11,5394 132,7026
2/2021 7,00 7,00 8,2424 2,8848 1,6485 20,1939 0,0000 20,1939
3/2021 56,00 56,00 8,9000 3,1150 1,7800 174,4400 0,0000 174,4400
4/2021 70,00 70,00 8,9606 3,1362 1,7921 219,5347 0,0000 219,5347
5/2021 54,87 7,00 61,87 8,9606 3,1362 1,7921 172,0838 12,5448 184,6287

6/2021 56,00 56,00 8,9606 3,1362 1,7921 175,6278 0,0000 175,6278
7/2021 40,17 7,00 47,17 8,9606 3,1362 1,7921 125,9816 12,5448 138,5264
8/2021 35,00 7,00 42,00 8,9606 3,1362 1,7921 109,7674 12,5448 122,3122
9/2021 42,00 7,00 49,00 8,9606 3,1362 1,7921 131,7208 12,5448 144,2657
10/2021 56,00 56,00 8,9606 3,1362 1,7921 175,6278 0,0000 175,6278

11/2021 34,15 34,15 8,9606 3,1362 1,7921 107,1016 0,0000 107,1016
12/2021 46,33 7,00 53,33 8,9606 3,1362 1,7921 145,3006 12,5448 157,8454
Spolu 539,52 42,00 581,52 Náhrada za ujmu 1678,54 e 74,26 e 1752,80 e

Nemajetková ujma za služobnú pohotovosť v kalendárnom roku 2021 predstavuje spolu sumu 1. 752,80
EUR.

13.5. Obdobie január 2022 - december 2022 :
(i) fond pracovného času predstavuje 1988,17 hodín;

(ii) služobná pohotovosť určená v zmysle § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 659,66 hodín;
(iii) služobná pohotovosť nariadená v zmysle § 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ v rozsahu 23,75
hodín
V období január 2022 až december 2022 vrátane podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ odpracoval 635,66 hodín
15%-nej určenej služobnej pohotovosti, za ktorú prináležala odmena v rozsahu 15% z príslušnej časti

služobného platu za každú hodinu a 24 hodín 30%-nej určenej služobnej pohotovosti v čase služobného
pokoja, za ktorú prináležala odmena v rozsahu 30% z príslušnej časti služobného platu za každú hodinu.
Služobnú pohotovosť, ktorá mu bola nariadená podľa § 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ, v tomto období
odpracoval v rozsahu 23,75 hodín.

Počet hodín
odpracovanej Rozdiel Rozdiel Nemajetková Nemajetková
určenej Určená 35% 20% ujma za ujma za Nemajetková
služobnej pohotovosť Hodinová (medzi (medzi mesiac za mesiac za ujma zaodmenou za odmenou za mesiac spolu
pohotovosti za spolu sadzba 15%-nú 30%-nú
nariadenú nariadenú (15%-ná a 30%-

mesiac (15% a 30%) a určenú a určenú určenú určenú ná pohotovosť)
(§ 92 ods. 1 pohotovosť) pohotovosť) pohotovosť pohotovosť
ZoHaZZ)
15% 30% (hodín l I (€l I (€l (€l (€l (€l (€l
2022

1/2022 47,84 47,84 8,9606 3,1362 1,7921 150,0363 0,0000 150,0363
2/2022 48,00 48,00 8,9606 3,1362 1,7921 150,5381 0,0000 150,5381
3/2022 77,13 77,13 9,0000 3,1500 1,8000 242,9595 0,0000 242,9595
4/2022 62,70 62,70 9,0000 3,1500 1,8000 197,5050 0,0000 197,5050
5/2022 30,27 8,00 38,27 9,0000 3,1500 1,8000 95,3505 14,4000 109,7505
6/2022 56,00 56,00 9,0000 3,1500 1,8000 176,4000 0,0000 176,4000

7/2022 80,00 80,00 9,2152 3,2253 1,8430 258,0256 0,0000 258,0256
8/2022 38,52 8,00 46,52 9,2152 3,2253 1,8430 124,2393 14,7443 138,9836
9/2022 51,20 51,20 9,2152 3,2253 1,8430 165,1364 0,0000 165,1364
10/2022 48,00 48,00 9,2152 3,2253 1,8430 154,8154 0,0000 154,8154
11/2022 72,00 8,00 80,00 9,2152 3,2253 1,8430 232,2230 14,7443 246,9674

12/2022 24,00 24,00 9,2152 3,2253 1,8430 77,4077 0,0000 77,4077
Spolu 635,66 24,00 659,66 Náhrada za ujmu 2024,64 € 43,89 € 2068,53 €

Nemajetková ujma za služobnú pohotovosť v kalendárnom roku 2022 predstavuje spolu sumu 2.068,53

EUR.

13.6. Obdobie január 2023 :
(i) fond pracovného času predstavuje 160 hodín;
(ii) služobná pohotovosť určená v zmysle § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 64 hodín;

V období január 2022 až december 2022 vrátane podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ odpracoval 56 hodín
15%-nej určenej služobnej pohotovosti, za ktorú prináležala odmena v rozsahu 15% z príslušnej časti
služobného platu za každú hodinu a 8 hodín 30%-nej určenej služobnej pohotovosti v čase služobného
pokoja, za ktorú prináležala odmena v rozsahu 30% z príslušnej časti služobného platu za každú hodinu.

Služobnú pohotovosť, ktorá mu bola nariadená podľa § 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ, v tomto období
neodpracoval.

Počet hodín Určená Rozdiel Rozdiel Nemajetková Nemajetková Nemajetková

odpracovanej pohotovosť Hodinová 35% 20% ujma za ujma za ujma za
určenej spolu sadzba (medzi (medzi mesiac za mesiac za mesiac spolu
odmenou za odmenou za
služobnej (15% a 30%) nariadenú nariadenú 15%-nú 30%-nú (15%-ná a 30%-
pohotovosti za a určenú a určenú určenú určenú ná pohotovosť)

mesiac pohotovosť) pohotovosť) pohotovosť pohotovosť
(§ 92 ods. l
ZoHaZZ)
15% I 30% (hodín l (€l (€l (€l (€l (€l (€l
2023

1/2023 56,00 I 8,00 64,00 9,7727 3,4204 1,9545 191,5449 15,6363 207,1812
Spolu 56,00 I 8,00 64,00 Náhrada za ujmu 191,54 € 15,64 € 207,18 €

Nemajetková ujma za služobnú pohotovosť za január roku 2023 predstavuje spolu sumu 207,18 EUR.

14. Na základe vykonaného dokazovania a po zhodnotení skutkového a právneho stavu súd dospel
k jednoznačnému záveru, že nárok žalobcu na náhradu škody titulom porušenia komunitárneho práva
neprevzatím resp. nesprávnym prevzatím Smernice do vnútroštátneho práva v oblasti právnej úpravyslužobného pomeru príslušníkov HaZZ, konkrétne do zákona o HaZZ, je v celom rozsahu daný čo do
dôvodu a výšky, súd ho považuje za riadne preukázaný a preto žalobe žalobcu v celom rozsahu vyhovel.
Na žiadosť žalovaného sú určil dlhšiu lehotu splatnosti povinnosti, žalovaný je povinný žalobcovi uhradiť

priznaný nárok do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku ( § 232 ods. 3 C.s.p.). Súd uznal žalovaným
uvádzaný dôvod, že žalovaný túto lehotu nie je schopný splniť z organizačných dôvodov a spravidla táto
lehota aj zo strany súdov býva priznaná v rozsahu 15 až 30 dní.

15. O trovách konania rozhodoval súd podľa § 255 ods.1 C. s. p. a žalovanému uložil povinnosť nahradiť

žalobcovi,ktorýbolvkonaníplneúspešný,trovykonaniavrozsahu100%.Ovýškenáhradytrovkonania
bude rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník
(§ 262 ods.2 C. s. p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15-tich dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom
tunajšieho súdu na Krajský súd v Banskej Bystrici, a to písomne v potrebnom počte vyhotovení.

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolanie len proti
odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)

a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby
sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden

rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie podania
na trovy toho, kto podanie urobil.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak

a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.