Rozsudok ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, February 21, 2024

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Tdo/1/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2120010204
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 02. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Patrik Príbelský

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2024:2120010204.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Patrika Príbelského, PhD. a

sudcov JUDr. Martina Bargela a JUDr. Emila Klemaniča na verejnom zasadnutí konanom 21. februára
2024 v Bratislave v trestnej veci obvineného K. Y. pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods.
1 Trestného zákona a iné, o dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky podanom proti
rozsudku Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 6To/92/2022, z 26. januára 2023 takto

r o z h o d o l :

I. Podľa § 386 ods. 1 Trestného poriadku z dôvodu uvedeného v ustanovení § 371 ods. 1 písm. i)
Trestného poriadku rozsudkom Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 6To/92/2022, z 26. januára 2023

b o l p o r u š e n ý z á k o n

v ustanoveniach § 321 ods. 1 písm. d), § 322 ods. 3 Trestného poriadku a § 123 ods. 2 a § 156 ods.
1 Trestného zákona v prospech obvineného K. Y..

II. Podľa § 386 ods. 2 Trestného poriadku rozsudok Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 6To/92/2022, z
26. januára 2023 zrušuje.

Zrušujú sa aj ďalšie rozhodnutia na zrušené rozhodnutie obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na
zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.

III. Podľa § 388 ods. 1 Trestného poriadku Krajskému súdu v Trnave prikazuje, aby vec v potrebnom
rozsahu znovu prerokoval a rozhodol.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Trnava, sp. zn. 3T/7/2020, z 2. marca 2022 bol obvinený K. Y. uznaný za
vinného zo spáchania prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona v jednočinnom

súbehu s prečinom porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1 Trestného zákona, ktorého sa mal
dopustiť na tom skutkovom základe, že

26. júla 2018 v čase okolo 20.00 hod. v P. na ulici gen. N. č. XX na chodbe bytového domu pred
dverami bytu č. XX po vzájomnej slovnej hádke fyzicky napadol C. Y. mladšieho, tým spôsobom, že ho
opakovane udieral päsťami do tváre ako i kopal kolenami do tela, pričom počas útoku na jeho osobu
sa nachádzala medzi nimi na prahu bytu stojaca I. Y., bytom P., ktorú tiež minimálne dvakrát udrel

päsťou do hlavy a krku, zároveň ich oboch vtlačil cez otvorené dvere do bytu č. XX, ktorý patrí I. Y.
a C. Y. staršiemu, kde pokračoval v útoku až do doby kedy sa im ho podarilo z bytu vytlačiť von, čím
spôsobil C. Y. mladšiemu, bytom P., ulica gen. N. XXXX/XX, pomliaždenie hlavy v čelovej a spánkovej
oblasti obojstranne, pomliaždenie a krvný výron ušnice vpravo, podvrtnutie krčnej chrbtice, pomliaždeniehrudníka vpredu, pomliaždenie chrbta, pomliaždenie bedrovej chrbtice s dobou liečenia tri týždne a I. Y.,
bytom P., ulica gen. N. XXXX/XX, podvrtnutie krčnej chrbtice a pomliaždenia hlavy v záhlavovej oblasti
s dobou liečenia 3 týždne.

Za to bol obvinenému uložený podľa § 156 ods. 1, § 41 ods. 1, § 38 ods. 2, ods. 4, § 37 písm. h)
Trestného zákona úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 1 (jeden) rok s tým, že podľa § 49 ods. 1
písm. a) Trestného zákona mu súd výkon trestu podmienečne odložil a podľa § 50 ods. 1 Trestného
zákona určil skúšobnú dobu vo výmere 24 (dvadsaťštyri) mesiacov.

Podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku súd zároveň zaviazal obvineného k náhrade škody voči
poškodenému C. Y. ml. vo výške 1431,00 eur a voči poškodenej I. Y. vo výške 573,00 eur. Podľa § 288
ods. 1 Trestného poriadku so zvyškom nároku na náhradu škody odkázal poškodených (vrátane C. Y.
st.) na civilný proces.

Krajský súd v Trnave na podklade odvolania obvineného a poškodených rozhodol rozsudkom, sp. zn.
6To/92/2022, z 26. januára 2023, tak že podľa § 321 ods. 1 písm. d), písm. f) Trestného poriadku
zrušil napadnutý rozsudok v celom rozsahu. Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku uznal obvineného
vinným zo spáchania prečinu porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1 Trestného zákona. Za to
obvinenému uložil podľa § 194 ods. 1, § 38 ods. 2 Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere 4

(štyri) mesiace. Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona výkon trestu podmienečne odložil a podľa
§ 50 ods. 1 Trestného zákona určil obvinenému skúšobnú dobu v trvaní 1 (jeden) rok. Podľa § 288 ods.
1 Trestného poriadku odvolací súd odkázal poškodených C. Y. ml. a I. Y. s ich nárokmi na náhradu škody
na civilný proces.

Generálny prokurátor Slovenskej republiky prostredníctvom prvého námestníka podal proti rozsudku
Krajského súdu v Trnave dovolanie, a to s poukazom na údajné naplnenie dôvodu dovolania podľa §
371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku [rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení
zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť
zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť].

V súvislosti s uplatneným dovolacím dôvodom generálny prokurátor namietal:
„ ... po preskúmaní rozsudku krajského súdu, sp. zn. 6To/92/2022, z 26. januára 2023 som dospel k
záveru, že s nekvalifikovaním skutku ako prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného
zákona sa nemožno stotožniť. Záver krajského súdu, že skutková veta v rozsudku okresného súdu

nezodpovedá právnej vete a právnej kvalifikácii uvedenej v tomto rozsudku, bol týmto súdom prijatý s
poukazom na formuláciu skutkovej vety v rozsudku okresného súdu, v ktorej nebolo vymedzené žiadne
obmedzenie v obvyklom spôsobe života poškodených v dôsledku spôsobených zranení. Krajský súd
mal bez dôvodných pochybností za preukázané, že sa stal skutok, pre ktorý bola podaná obžaloba. ...
Hoci v skutkovej vete popísanej v obžalobe a následne aj v rozsudku okresného súdu nebolo explicitne

uvedené, ako bol sťažený obvyklý spôsob života poškodených, z popisu tohto skutku nepochybne
vyplýva, že poškodeným boli spôsobené zranenia s dĺžkou liečenia v trvaní troch týždňov, čo nevyhnutne
sťažilo ich obvyklý spôsob života. Pod obvyklý spôsob života môžeme bez akýchkoľvek pochybností
zaradiť všetky každodenné činnosti a aktivity vykonávané človekom, počnúc spánkom, hygienou,
prácou, oddychom a voľnočasovými aktivitami. Z charakteru, početnosti a intenzity jednotlivých zranení

poškodených nepochybne vyplýva, že z povahy zranení musel byť ich obvyklý spôsob života sťažený. ...
vykonaným dokazovaním boli tieto zranenia verifikované a na hlavnom pojednávaní bolo zároveň
preukázané, že poškodený C. Y. bol v dôsledku ich spôsobenia aj hospitalizovaný, avšak na základe
reverzu bol prepustený do ambulantnej liečby.
Takéto vyjadrenie ujmy na zdraví sa jednoznačne premieta do sťaženia obvyklého spôsobu života,

pretože v prípade liečenia, ktoré v tejto veci trvalo u oboch poškodených zhodne tri týždne, musí z
povahy veci dochádzať k zásahu a sťaženiu obvyklého spôsobu života každého človeka, keďže pod
obvyklý spôsob života možno podradiť činnosti a aktivity, ktoré sú vlastné všetkým, bez ohľadu na ich
vek, pohlavie a každodenné aktivity a spôsob života.
Hoci je nesporné, že zákonným znakom skutkovej podstaty prečinu ublíženia na zdraví je okrem

poškodenia zdravia iného aj sťaženie obvyklého spôsobu života nie iba na krátky čas, je potrebné
poukázať na fakt, že napriek jeho explicitnému neuvedeniu v skutkovej vete, v nej toto sťaženie
obsiahnuté je, a to uvedením spôsobených zranení a doby trvania ich liečby. Osoba, ktorá utrpí vyššie
popísané zranenia, musí mať sťažený obvyklý spôsob života, pretože podvrtnutie krčnej chrbtice apomliaždenie bedrovej chrbtice, pomliaždenie hrudníka, pomliaždenie hlavy v čelovej a spánkovej
oblasti obojstranne, ktoré si vyžiadali liečenie v dĺžke tri týždne, nie sú zraneniami, ktoré by osoba
nepocítila na svojom bežnom spôsobe života. ... Z doby liečenia možno vyvodzovať aj to, že poškodenie

zdravia oboch poškodených trvalo nie iba krátky čas, ktorý je rozhodovacou činnosťou súdov stanovený
na približne sedem dní ...
Naplnenie obligatórneho znaku sťaženia obvyklého spôsobu života u oboch poškodených nie iba na
krátky čas v danom prípade preukazujú aj výsluchy poškodených na hlavnom pojednávaní konanom
14. decembra 2020, kedy poškodená I. Y. na otázku prokurátora ohľadom spôsobených zranení a

doby liečenia uviedla, že mala posunutú krčnú chrbticu, pomliaždenie, bolesti, asi tri týždne chodila po
lekároch, bola na obstrekoch, nosila golier, pričom bolesti jej pretrvávali dosť dlho. Obdobne poškodený
C. Y. ml. na rovnakú otázku prokurátora uviedol, že mal navreté čelo a ucho, v ktorom mu určitú
dobu pískalo, narazený hrudník, nos, a práceneschopný bol okolo troch týždňov, pričom dĺžku jeho
práceneschopnosti v trvaní od 26. júla 2018 do 15. augusta 2018 potvrdzujú aj listinné materiály zo
Sociálnej poisťovne. ...

... V súvislosti s vyššie uvedeným poukazujem na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
sp. zn. 1Tdo/49/2021, z 27. apríla 2022 ... Z odôvodnenia tohto uznesenia vyplýva, že aj napriek
explicitnému neuvedeniu formulácie, že zranenia poškodeného sťažovali jeho obvyklý spôsob života
nie iba na krátky čas v skutkovej vete, možno s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania prijať
záver, že k ublíženiu na zdraví došlo. ... mám za to, že opis zranení uvedených v skutkovej vete

rozsudku okresného súdu s uvedením doby liečenia tri týždne, možno v tomto prípade, s prihliadnutím
na povahu, charakter a intenzitu konkrétnych zranení poškodených, a s prihliadnutím na dobu ich liečby,
považovať za také zranenia, ktoré nie iba na krátky čas sťažili obvyklý spôsob života poškodených, preto
považujemzáverkrajskéhosúduotom,žeskutkovávetanezodpovedáprávnejveteaprávnejkvalifikácii
uvedenej v rozsudku okresného súdu, za nesprávny. Takto opísanú skutkovú vetu je nielen možné, ale aj

nevyhnutné právne kvalifikovať aj ako prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona. ...
... Krajský súd v danom prípade nesprávne hmotnoprávne posúdil predmetný skutok, keď nesprávne
právne kvalifikoval predmetný skutok ... Tým je naplnený dovolací dôvod uvedený v § 371 ods. 1 písm.
i) Trestného poriadku.
Vo vzťahu k závažnosti namietaného porušenia zákona vyžadovaného ustanovením § 371 ods.

5 Trestného poriadku uvádzam, že porušenie vyššie zmienených ustanovení Trestného zákona a
Trestného poriadku malo za následok, že obvinenému K. Y. bol ukladaný trest iba za spáchanie jedného
prečinu, hoci spáchal prečiny dva, čo odôvodňovalo nielen ukladanie úhrnného trestu podľa § 41 ods.
1 Trestného zákona, ale najmä ukladanie trestu podľa § 38 ods. 4 Trestného zákona so zvýšením
dolnej hranice zákonom ustanovenej trestnej sadzby vzťahujúcej sa na trestný čin ublíženia na zdraví,

a to o jednu tretinu. V danom prípade mu teda namiesto trestu odňatia slobody s dolnou hranicou
trestnej sadzby najmenej jeden rok, bol uložený trest odňatia slobody v trvaní iba štyroch mesiacov, čo
pri správnej kvalifikácii skutku je trest uložený pod dolnou hranicou zákonnej trestnej sadzby. V tejto
súvislosti poukazujem na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2Tdo/36/2014, z 8.
júla 2014 ..."

Navrhol preto, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky tak rozhodol, že:
- podľa § 386 ods. 1 Trestného poriadku rozsudkom vysloví, že rozsudkom Krajského súdu v Trnave, sp.
zn. 6To/92/2022, z 26. januára 2023 bol porušený zákon v ustanovení § 156 ods. 1 Trestného zákona
a v ustanoveniach § 2 ods. 12, § 321 ods. 1 písm. d), § 322 ods. 3 Trestného poriadku, v prospech
obvineného K. Y.;

- podľa § 386 ods. 2 Trestného poriadku zruší rozsudok Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 6To/92/2022,
z 26. januára 2023,
- podľa § 388 ods. 1 Trestného poriadku prikáže Krajskému súdu v Trnave, aby vec v potrebnom rozsahu
znova prejednal a rozhodol.

K dovolaniu generálneho prokurátora sa cez svojho obhajcu vyjadril obvinený,
ktorý uviedol:
„... Súhlasím so stanoviskom krajského súdu, keď vo svojom rozhodnutí poukazuje na citáciu
ustanovenia § 123 ods. 2 Trestného zákona ... Nebol preukázaný zákonný znak sťaženia obvyklého
spôsobu života poškodeného nie iba na krátky čas. V skutkovej vete prvostupňového rozsudku nie je o

tejto okolnosti žiadna zmienka. ... Žiaden dôkaz o svojom presvedčení o sťaženom obvyklom spôsobe
života poškodených [pozn. generálny prokurátor] dovolaciemu súdu nepredložil.
Skutočnosť, že poškodení neboli obmedzení na obvyklom spôsobe života preukazuje okolnosť, že
poškodený C. Y. aj napriek tomu, že mohol byť hospitalizovaný, hospitalizáciu odmietol na základereverzu. Na ošetrenie išiel na motorovom vozidle, ktoré šoféroval. Výpoveďou znalca MUDr. S., PhD.
na hlavnom pojednávaní bolo potvrdené, že poškodený C. Y. s ohľadom na charakter jeho zranení
mohol viesť motorové vozidlo, pretože nemal poranené ruky, v bezvedomí nebol a ani nebol vážne

obmedzený, preto nevidel dôvod, prečo by nemohol šoférovať motorové vozidlo. Z uvedeného dôvodu je
nutné dospieť k záveru, že rozhodnutie Krajského súdu v Trnave bolo správne, pretože nebola naplnená
obligatórna materiálna podmienka ustanovenia § 123 ods. 2 Trestného zákona, ktorej naplnenie je
nevyhnutné na konštatovanie, že poškodeným bolo ublížené na zdraví.
Nebol preukázaný úmysel smerujúci k spôsobeniu ublíženia na zdraví, ktorý je taktiež jedným zo znakov

trestného činu ublíženia na zdraví, nepostačuje, že páchateľ úmyselne vykonal niečo, čo spôsobilo
zranenie, ale je treba, aby jeho úmysel smeroval k ublíženiu na zdraví, čo v danom prípade preukázané
nebolo ...".
Obvinený tak žiadal, aby dovolací súd dovolanie generálneho prokurátora podľa § 392 Trestného
poriadku zamietol ako nedôvodné.

Možnosť vyjadriť sa využili aj poškodení, ktorí so zvoleným splnomocnencom mali za nasledovné:
„ ... V prvom rade si dovoľujeme uviesť, že sa stotožňujeme s dovolaním podaným zo strany Generálnej
prokuratúry Slovenskej republiky. ... Skutková veta rozhodnutia OS TT jednoznačne obsahuje popis
všetkých zranení poškodeného C. Y. mladšieho a I. Y.. Tieto zranenia boli nielen objektivizované
znaleckým posudkom vypracovaným znalcom MUDr. S., PhD., znalcom z odboru zdravotníctvo a

farmácia,traumatológiač.17/2019,alezraneniapoškodenýchzodpovedajúajvystavenejPNevidovanej
vSociálnejpoisťovniavýpovediamobochpoškodených.Vtejtosúvislostisidovoľujepoukázaťnapríklad
na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. III. ÚS 509/2015, z 9. januára 2016 ... rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4Tdo/77/2021, zo 4. októbra 2021 ... uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1Tdo/49/202,1 z 27. apríla 2022 ...

... V zmysle vyššie uvedeného sa domnievame, že skutková veta obsahuje dostatočný a jasný popis
zranení poškodených vrátane obsahu doby liečenia, ako aj popisu skutočností predchádzajúcich vzniku
zranení poškodených, čím podľa nášho názoru prišlo k naplneniu právnej kvalifikácie trestného činu
ublíženia na zdraví v zmysle ustanovenia § 156 ods. 1 Trestného zákona.
Zároveňnadrámecpodanéhodovolaniadodávame,žeKrajskýsúdvTrnave...odkázalpoškodenýchna

civilný proces vo vzťahu k nároku na náhradu škody. V tejto súvislosti chceme poukázať na skutočnosť,
že škoda ako aj jej výška, bola v rámci trestného konania riadne objektivizovaná a vyčíslená. Poškodení
zo svojej pozície v trestnom konaní v zmysle Trestného poriadku nie sú osobami oprávnenými na
podanie dovolania. Domnievame sa, že Najvyšší súd Slovenskej republiky by sa mal vysporiadať aj s
touto otázkou, kedy aj napriek jasne a konkrétne vyčíslenému nároku na náhradu škody, Krajský súd v

Trnave poškodených odkáže na civilné konanie, pričom v rámci svojho rozhodnutia mohol jednoducho
náhradu škody poškodeným priznať v rámci samostatného výroku rozhodnutia. Domnievame sa, že
týmto spôsobom vznikajú len ďalšie náklady poškodených v rámci civilného konania".

+ + +

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd (§ 377 Trestného poriadku) skúmal procesné
podmienky pre podanie dovolania a zistil, že dovolanie bolo podané proti prípustnému rozhodnutiu (§
368 ods. 1, ods. 2 písm. h) Trestného poriadku), osobou oprávnenou na podanie dovolania (§ 369 ods.
2 písm. a) Trestného poriadku), v zákonnej lehote (§ 370 ods. 1 Trestného poriadku), na súde, ktorý

rozhodol v prvom stupni (§ 370 ods. 3 Trestného poriadku) a že podané dovolanie spĺňa obligatórne
náležitosti (§ 374 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku).

Nezistiac dôvody pre odmietnutie dovolania podľa § 382 Trestného poriadku najvyšší súd viazaný jeho
dôvodmi (§ 385 ods. 1 Trestného poriadku) následne preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť výrokov

napadnutých rozhodnutia, voči ktorému podal generálny prokurátor dovolanie, ako aj správnosť postupu
konania, ktoré rozhodnutiu predchádzalo a dospel k záveru, že dovolanie generálneho prokurátora je
dôvodné. Najvyšší súd dospel k vyššie vyjadrenému na podklade nasledovných právnych úvah.

Najvyšší súd poznamenáva, že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, pričom nielen z označenia

tohto opravného prostriedku ako mimoriadneho, ale predovšetkým zo samotnej úpravy dovolania v
Trestnom poriadku je zrejmé, že dovolanie nie je určené na nápravu akýchkoľvek pochybení súdov, ale
len tých najzávažnejších - mimoriadnych - procesných a hmotnoprávnych chýb. Tie sú ako dovolacie
dôvody taxatívne uvedené v ustanovení § 371 ods. 1 Trestného poriadku.V porovnaní s dôvodmi, ktoré opodstatňujú podanie odvolania, sú dovolacie dôvody koncipované
podstatne užšie. Je tomu tak z dôvodu, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktorým bola

vec právoplatne skončená. Predstavuje tak výnimočný prielom do inštitútu právoplatnosti, ktorý je
zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty. Právoplatnosť súdneho rozhodnutia v sebe
poníma jeho faktickú nezmeniteľnosť (formálna právoplatnosť) a záväznosť (materiálna právoplatnosť).
Preto sú možnosti podania dovolania - vrátane dovolacích dôvodov - striktne obmedzené, aby sa
potenciálne ,,širokým" uplatnením tohto mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala v rámci

konania pred dovolacím súdom ďalšia riadna opravná inštancia a dovolanie nebolo chápané len ako
ďalšie odvolanie.

K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku.

Podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak je rozhodnutie založené na

nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho
ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.

Nesprávnym právnym posúdením zisteného skutku sa rozumie, že skutok bol v napadnutom rozhodnutí
kvalifikovaný ako trestný čin napriek tomu, že nešlo o žiadny trestný čin, alebo že ustálený skutok

vykazuje znaky iného trestného činu, alebo že obvinený bol uznaný za vinného z prísnejšieho trestného
činu, než ktorého sa ustáleným skutkom dopustil. Podstatou správneho posúdenia skutku je aplikácia
hmotného práva, teda že skutok zistený v napadnutom rozhodnutí súdu bol subsumovaný - podradený
pod správnu skutkovú podstatu trestného činu upravenú v Trestnom zákone, pričom len opačný prípad
(nesprávna subsumpcia) odôvodňuje naplnenie tohto dôvodu.

Nesprávnym použitím iného hmotnoprávneho ustanovenia sa rozumie nedostatočné posúdenie
okolností vylučujúcich protiprávnosť (§ 24 - krajná núdza, § 25 - nutná obrana, § 26 - oprávnené
použitie zbrane, § 27 - dovolené riziko, § 28 - výkon práva a povinnosti, § 29 - súhlas poškodeného,
§ 30 Trestného zákona - plnenie úlohy agenta), prípadne zániku trestnosti činu (najmä § 87 Trestného

zákona - premlčanie trestného stíhania), resp. chybné rozhodnutia súdu pri uložení úhrnného trestu a
spoločného trestu (§ 41 Trestného zákona), súhrnného trestu (§ 42 Trestného zákona), trestu odňatia
slobody na doživotie (§ 47 a nasl. Trestného zákona) a pod.

V zmysle dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, je dovolací súd viazaný

zisteným skutkovým stavom veci tak, ako ho ustálili súdy nižšej inštancie, pričom nie je oprávnený
posudzovať spôsob hodnotenia dôkazov a závery, ktoré z dokazovania skôr vo veci konajúce a
rozhodujúce súdy vyvodili a ktoré sú podkladom pre zistenie skutkového stavu. Preto platí, že vo vzťahu
ku skutkovému stavu zistenému súdmi prvého, prípadne druhého stupňa môže generálny prokurátor v
dovolaní uplatňovať len námietky právneho charakteru, no nikdy nie námietky skutkové.

K tomu najvyšší súd uvádza, že preskúmaním veci zistil, že dovolateľom napadnuté rozhodnutie
krajského súdu vychádza v plnom rozsahu zo skutkového stavu zisteného a ustáleného okresným
súdom. Krajský súd ako súd oprávnený rozhodnúť o odvolaniach nemal ku zistenému skutkového stavu,
ani k hodnoteniu dôkazov žiadne pripomienky, ani ich nijakým spôsobom nemodifikoval. Odkazujeme

v tejto súvislosti predovšetkým na odôvodnenie rozsudku krajského súdu, v ktorom je uvedené, že
„ ... dokazovaním vykonanom na hlavnom pojednávaní bol bez dôvodných pochybností ustálený taký
priebeh skutkového deja, ako ho uviedol okresný súd v napadnutom rozsudku". Pre účely tohto
dovolacieho konania je teda nevyhnutné v súlade so zákonným obmedzením prieskumu správnosti
a úplnosti zisteného skutkového stavu [§ 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, časť vety za

bodkočiarkou] vychádzať z nemenných skutkových zistení okresného súdu, ktoré krajský súd prebral
bez výhrady ako podklad pre svoje rozhodnutie.

Generálny prokurátor podaným dovolaním vo svojej podstate namieta krajským súdom vykonanú
kvalifikáciu prejednávaného skutku, nakoľko ten nekvalifikoval zistený skutok ako prečin ublíženia na

zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona, ale len ako prečin porušovania domovej slobody podľa §
194 ods. 1 Trestného zákona, čím podľa jeho názoru malo dôjsť k nesprávnemu právnemu posúdeniu
veci a k naplneniu dovolacieho dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku.Proces skúmania naplnenia znakov skutkovej podstaty trestného činu je z hľadiska myšlienkového
postupu súdu a orgánov činných v trestnom konaní subsumpciou (alebo podradením) zisteného a
ustáleného skutku pod príslušné zákonné ustanovenie osobitnej časti Trestného zákona. Podradenie

skutkových zistení pod konkrétne zákonné ustanovenia je otázkou právnou, a preto najvyšší súd
konštatuje, že pokiaľ generálny prokurátor ako dovolateľ v dovolacom konaní napáda nepodradenie
zisteného skutku na podklade vykonaných dôkazov pod zákonné ustanovenie § 156 ods. 1 Trestného
zákona, jedná sa o otázku právnu (a nie skutkovú), ktorá je spôsobilá vo svojej podstate naplniť dovolací
dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku.

O výrokovej časti rozsudku súdu v trestnom konaní platí, že táto musí byť vždy založená na súlade
medzi skutkovou a právnou vetou. Za predpokladu, že medzi nimi tento súlad nie je, nemožno
konštatovať správne právne posúdenie veci z dôvodu, že nemohlo dôjsť k vykonaniu správneho
myšlienkového procesu subsumpcie (podradeniu) skutkového stavu pod právnu normu. Nesúlad medzi
skutkovou a právnou vetou zakladá právnu vadu rozhodnutia súdu, ktorá môže, ale aj nemusí odôvodniť

zrušenie právoplatného rozhodnutia v dovolacom konaní v závislosti od stupňa ovplyvnenia postavenia
obvineného v tomto trestnom konaní v príčinnej súvislosti s identifikovanou právnou vadou (§ 371 ods.
5 Trestného poriadku).

Najvyšší súd konštatuje, že predmetom dovolacieho prieskumu v tomto konaní na podklade generálnym

prokurátorom vymedzeného dôvodu na podanie dovolania je posúdenie, či bol okresným súdom zistený
a ustálený skutkový stav podradený krajským súdom pod všetky príslušné právne normy Trestného
zákona, a teda konkrétne či obvinený svojím konaním naplnil všetky obligatórne znaky prečinu ublíženia
na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona. Tento predmet prieskumu nie je možné rozširovať
o námietky poškodených vo vzťahu k výroku krajského súdu o ich odkázaní na civilný proces alebo

o námietky obvineného ohľadne nepreukázania jeho úmyslu smerujúceho k spôsobeniu ublíženia
na zdraví. Najvyšší súd sa predmetnými námietkami nezaoberal rešpektujúc zákonné obmedzenie
prieskumu v dovolacom konaní podľa § 385 ods. 1 Trestného poriadku.

Vzhľadom na vyššie uvedené najvyšší súd sumarizuje, že generálny prokurátor správne zaradil

dovolacie námietky týkajúce sa súdmi vysloveného nenaplnenia formálnych znakov objektívnej stránky
skutkovej podstaty trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona pod
dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku. Najvyšší súd sa stotožňuje s právnym
názorom dovolateľa v tej časti, že konštatovanie nesprávneho právneho posúdenia zisteného skutku by
malo na podklade ním vymedzeného dovolacieho prieskumu zásadný vplyv na postavenie obvineného

(podmienka dovolania podľa § 371 ods. 5 Trestného poriadku), nakoľko mu bol krajským súdom uložený
trest pod dolnú hranicu trestnej sadzby, ktorá by mu hrozila v prípade, ak by súd subsumoval zistený
skutkový stav aj pod ustanovenie § 156 ods. 1 Trestného zákona.

Z dôvodov vyššie uvedených najvyšší súd pristúpil k prieskumu dovolaním napadnutých výrokov

rozsudku krajského súdu na verejnom zasadnutí upriamujúc pozornosť na generálnym prokurátorom
vytýkané nedostatky ohľadne právnej kvalifikácie skutku.

Podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona kto inému úmyselne ublíži na zdraví, potrestá sa odňatím slobody
na šesť mesiacov až dva roky.

Objektívna stránka skutkovej podstaty prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona
zahŕňa konanie páchateľa, ktoré smeruje k následku, ktorým je ublíženie na zdraví inej osoby. Naplnenie
zákonom predpokladaného následku ublíženia na zdraví je potrebné vykladať vždy s poukazom na §
123 ods. 2 Trestného zákona, podľa ktorého ublížením na zdraví sa na účely tohto zákona rozumie také

poškodenie zdravia iného, ktoré si objektívne vyžiadalo lekárske vyšetrenie, ošetrenie alebo liečenie,
počas ktorého bol nie iba na krátky čas sťažený obvyklý spôsob života poškodeného.

Pre lepšiu prehľadnosť najvyšší súd uvádza, že spôsobenie zákonom predpokladaného následku
ublíženia na zdraví si vyžaduje kumulatívne naplnenie dvoch podmienok, a to

1.) poškodenie zdravia, ktoré si objektívne vyžiadalo lekárske vyšetrenie, ošetrenie alebo liečenie,
2.) počas ktorého bol nie na krátky čas sťažený obvyklý spôsob života poškodeného.Pre úplnosť najvyšší súd dodáva, že zmenený zdravotný stav poškodeného v dôsledku konania
páchateľa je možné považovať za ublíženie na zdraví výlučne za predpokladu, že poškodenie zdravia
si vyžiada lekárske vyšetrenie, ošetrenie alebo liečenie. Pokiaľ si poškodenie zdravia vyžiada liečenie,

podľa ustálenej judikatúry možno označiť toto poškodenie za ublíženie na zdraví, ak doba liečenia
trvá minimálne sedem dní. Sťaženie obvyklého spôsobu života je potrebné vykladať ako spôsobenie
prekážok pri všednom (bežnom) živote poškodeného alebo prekážok pri výkone obvyklých činností (R
6/1967). Toto sťaženie nesmie trvať len krátku alebo celkom prechodnú dobu. Podľa ustálenej súdnej
praxe sa za krátku alebo prechodnú dobu nepovažuje doba sťaženia obvyklého spôsobu života trvajúca

minimálne sedem dní (napr. R 16/1986).

Z predloženého spisového materiálu najvyšší súd zistil, že okresný súd na podklade vykonaných
dôkazov ustálil skutkový záver, že konaním obvineného došlo k takému poškodeniu zdravia
poškodených, ktoré si objektívne vyžiadalo dobu liečenia tri týždne u oboch. V skutkovej vete rozsudku
potom tieto svoje zistenia konkrétne vyjadril tak, že obvinený „spôsobil C. Y. mladšiemu, bytom P., ulica

gen. N. XXXX/XX, pomliaždenie hlavy v čelovej a spánkovej oblasti obojstranne, pomliaždenie a krvný
výron ušnice vpravo, podvrtnutie krčnej chrbtice, pomliaždenie hrudníka vpredu, pomliaždenie chrbta,
pomliaždenie bedrovej chrbtice s dobou liečenia tri týždne a I. Y., bytom P., ulica gen. N. XXXX/XX,
podvrtnutie krčnej chrbtice a pomliaždenia hlavy v záhlavovej oblasti s dobou liečenia 3 týždne".

Krajský súd, na rozdiel od okresného súdu, však skonštatoval, že splnenie druhej podmienky v skutkovej
vete rozsudku okresného súdu absentuje, a preto nie sú naplnené všetky obligatórne znaky objektívnej
stránky skutkovej podstaty prečinu podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona.

Nahliadnutím do znaleckého posudku MUDr. S., PhD., vykonanom ako dôkaz 26. októbra 2021 na

hlavnom pojednávaní, najvyšší súd zistil, že znalec vo vzťahu k poškodeným skonštatoval konkrétne
obmedzenia, ktoré museli poškodení strpieť tak počas hospitalizácie ako aj počas ambulantnej liečby.
Sťaženie obvyklého spôsobu života trvalo podľa záverov znaleckého posudku u poškodeného C. Y. od
26. júla 2018 do 15. augusta 2018 a u poškodenej I. Y. od 27. júla 2018 do 17. augusta 2018. U oboch
poškodených je teda aj podľa skutkových zistení okresného súdu, s ktorými sa stotožnil aj krajský súd,

preukázané, že išlo o dobu dlhšiu ako sedem kalendárnych dní.

Vzhľadom na uvedené je zrejmé, že nepodradenie skutku krajským súdom pod zákonné ustanovenie
§ 156 ods. 1 Trestného zákona je založené výlučne na vytýkanej formálnej chybe, keď zákonný znak
sťaženie obvyklého spôsobu života poškodených nie na krátky čas, nebol dostatočne explicitne a

doslovne uvedený v skutkovej vete rozsudku okresného súdu, ale bol uvedený len konštatáciou, že
liečenie zranení oboch poškodených si vyžiadalo dobu 3 týždne.

Najvyšší súd sa s takýmto právnym posúdením (subsumciou) zisteného skutku zo strany krajského súdu
nestotožňuje a považuje ho za nesprávny.

Je nespochybniteľné, že skutok musí byť v skutkovej vete rozsudku vždy vymedzený tak, aby
zodpovedal všetkým znakom skutkovej podstaty trestného činu, z ktorého sa obvinený uznáva za
vinného (R 12/2009). Odsúdenie páchateľa napriek nepopísaniu všetkých skutočností rozhodných pre
naplnenie obligatórnej objektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu uvedeného v právnej vete

rozsudku je v zmysle ustálenej judikatúry porušením práva na spravodlivý proces (III. ÚS 509/2015).
Vzhľadom na uvedené je potrebné pristupovať k hodnoteniu naplnenia objektívnych znakov skutkovej
podstaty trestného činu na poklade skutkovej vety ako obligatórnej súčasti výroku rozhodnutia súdu vždy
citlivo a s náležitou opatrnosťou.

Najvyšší súd však nadväzujúc na skoršiu rozhodovaciu prax uvádza, že nie každá formálna nepresnosť
vo formulácii skutkovej vety spôsobuje porušenie práva na spravodlivý proces obvineného a nutnosť
vylúčenia subsumpcie (podradenia) zisteného skutku pod príslušnú právnu normu uvedenú v osobitnej
časti Trestného zákona. Vyžadovaný úplný popis skutočností rozhodných pre naplnenie všetkých
znakov skutkovej podstaty trestného činu v skutkovej vete neznamená bez výnimky v každom

prípade nenaplnenie skutkovej podstaty trestného činu z dôvodu prísne formálneho explicitného
neuvedenia všetkých skutkových okolností preukazujúcich naplnenie objektívnej stránky skutkovej
podstaty trestného činu, pokiaľ je ich možné z ostatných častí skutkovej vety jasne vyvodiť.Inými slovami, nie je za každých okolností nevyhnutné explicitne do skutkovej vety uviesť, že konaním
páchateľa skutku došlo k sťaženiu obvyklého spôsobu života poškodeného uvedením slovného spojenia
„nie na krátky čas", pokiaľ túto skutočnosť nepochybne možno vyvodiť z ďalších častí skutkovej vety ako

aj zo zisteného skutkového stavu ustáleného súdmi.

V tejto súvislosti možno poukázať i na predchádzajúcu judikatúru najvyššieho súdu z ktorej vyplýva, že
„i keď teda v skutkovej vete nie je explicitne uvedené, že zranenia poškodeného sťažovali jeho obvyklý
spôsob života nie iba na krátky čas, možno s poukazom na kombináciu modu operandi trestného činu

uvedeného v skutkovej vete a nesporných skutkových zistení súdu prvého i druhého stupňa (ktorých
správnosť dovolací súd nemá právomoc preskúmavať) uzatvoriť, že mu bola spôsobená v dôsledku
konania obvineného ujma na zdraví napĺňajúca znaky ublíženia na zdraví v zmysle ustanovenia § 156
ods. 1 Trestného zákona" (uznesenia NS SR, sp. zn. 1Tdo/49/2021, 1Tdo/48/2022 a 3Tdo/61/2022).

Z formulácie skutkovej vety rozsudku súdu prvého stupňa v časti „ ... spôsobil C. Y. mladšiemu, bytom

P., ulica gen. N. XXXX/XX, pomliaždenie hlavy a spánkovej oblasti obojstranne, pomliaždenie a krvný
výron ušnice vpravo, podvrtnutie krčnej chrbtice, pomliaždenie hrudníka vpredu, pomliaždenie chrbta,
pomliaždenie bedrovej chrbtice s dobou liečenia tri týždne a I. Y., bytom P., ulica gen. N. XXXX/XX,
podvrtnutie krčnej chrbtice a pomliaždenie hlavy v záhlavovej oblasti s dobou liečenia tri týždne",
vzhľadom na charakter zranení poškodených a dobu liečenia nemôže byť sporné, že došlo k sťaženiu

obvyklého spôsobu života poškodených nie iba na krátky čas. Je evidentné, že zistená a uvedená doba
liečenia korešponduje so sťažením obvyklého spôsobu života poškodených. Je potom len logickým
dôsledkom nevyhnutnej liečby, že poškodení mali počas nej objektívne sťažený obvyklý spôsob života.

Sťaženie obvyklého spôsobu života poškodených nie iba na krátky čas zároveň jasne a zrozumiteľne

vyplýva zo znaleckého posudku, ktorý bol v konaní vykonaný ako dôkaz. Najvyšší súd poznamenáva,
že skutková veta a jej znenie musí byť vykladaná s prihliadnutím na ustálené skutkové zistenia, ktoré
nemožno v tomto smere opomínať. Ostatné súdmi ustálené skutkové zistenia by mali byť pri hodnotení,
či boli skutkom uvedeným v skutkovej vete naplnené všetky obligatórne znaky skutkovej podstaty
trestného činu „skúškou správnosti". Pokiaľ skutkové zistenia preukazujú naplnenie všetkých znakov

objektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu, nie je dôvod sa prikloniť k prísne formálnemu
výkladu skutkovej vety.

Krajský súd sa prísne formálnym vyžadovaním explicitného (doslovného) uvedenia všetkých znakov
objektívnejstránkyskutkovejpodstatyprečinupriklonilkprílišnémuprávnemuformalizmu,keďnevzaldo

úvahycelkovýkontextskutkovejvety,alezameralsavýlučnenaexplicitneneuvedenýznak.Najvyššísúd
pripomína, že okrem iného aj v prípade hodnotenia všetkých zákonných znakov prítomných v skutkovej
vete je potrebné uvážiť všetky okolnosti prípadu v súhrne a nielen jednotlivo (§ 2 ods. 12 Trestného
poriadku).

Právnu úvahu krajského súdu spočívajúcu v konštatovaní absencie formálneho znaku s prihliadnutím na
ustálené skutkové zistenia je nutné v konečnom dôsledku označiť za popieranie základných ustálených
skutkových zistení z dôvodov, ktoré nemajú takú závažnosť, aby mohli objektívne odôvodniť popretie
záujmu spoločnosti na vykonaní spravodlivosti, a teda na potrestaní páchateľa za protiprávny čin.
Právoplatný rozsudok krajského súdu totižto spôsobuje situáciu, kedy bol z vykonaného dokazovania

ustálený skutkový záver, že obvinený sa dopustil činu, ktorý je mu kladený za vinu, avšak napriek tomu
z dôvodov čisto formálneho charakteru (kvôli neuvedeniu určitého slovného spojenia do skutkovej vety)
nedošlokukvalifikáciijehoskutkuakotrestnéhočinu,atakanikjehoodsúdeniuapotrestaniu.Zpohľadu
dovolacieho súdu ide o zjavne neprimeraný následok vytýkaného pochybenia. Za takýchto okolností je
úlohou súdov, aby vždy posúdili, či nie je možné zo skutkovej vety vyvodiť zákonný znak objektívnej

stránky skutkovej podstaty trestného činu aj napriek absencii doslovného a explicitného znenia tohto
znaku. Až vtedy, keď to nie je možné (a nemôžu to ani doplniť), obstojí záver, že skutok uvedený v
obžalobe nie je trestným činom.

Najvyšší súd sa stotožňuje s generálnym prokurátorom, že sťaženie obvyklého spôsobu života v

skutkovej vete s uvedením jeho dĺžky je dostatočným spôsobom vyjadrené, nakoľko sa dá vyvodiť z
charakteru spôsobených zranení a doby trvania ich liečby. Aj vzhľadom na ďalšie ustálené skutkové
zistenia (skúška správnosti vykonanými dôkazmi), krajský súd mal zo skutkovej vety vyvodiť naplnenie
formálneho znaku objektívnej stránky skutkovej podstaty prečinu podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona.Na doplnenie najvyšší súd uvádza, že procesnoprávne normy týkajúce sa výroku rozsudku (§ 163
ods. 3 Trestného poriadku), je potrebné vykladať nielen s prihliadnutím na práva obvineného, ale aj

s prihliadnutím na všeobecný účel a cieľ trestného konania (uplatniť teleologický výklad), ktorým je
náležitézistenietrestnýchčinovapotrestanieichpáchateľov(§1Trestnéhoporiadku).Právaobvinených
a záujmy spoločnosti chránené trestným právom majú byť vydaním rozhodnutia súdu vo vzájomnej
rovnováhe, pričom táto rovnováha rozhodnutím krajského súdu nenastala.

Pokiaľ ide o tvrdenia obvineného, že nebol predložený žiadny dôkaz o sťažení obvyklého spôsobu
života poškodených, najvyšší súd ho v plnom rozsahu odkazuje (pri viazanosti skutkovými zisteniami)
na znalecký posudok MUDr. S., PhD., vykonaný ako dôkaz 26. októbra 2021 na hlavnom pojednávaní
pred okresným súdom.

S ohľadom na uvedené najvyšší súd konštatuje, že dovolanie generálneho prokurátora je dôvodné s

odkazom na dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, a preto rozhodol, ako je
uvedené vo výroku tohto rozsudku.

Úlohou Krajského súdu v Trnave bude v konaní po zrušení napadnutého rozhodnutia zohľadniť vyššie
uvádzané závery a v zmysle toho aj postupovať.

Už len nad rámec potrebného v danej veci najvyššiemu súdu neunikli ani nezrovnalosti vo výroku o
náhradeškody,konkrétnenejasnosťspočívajúcavnevysporiadanísasuplatnenýminárokminanáhradu
škody D. a E., o ktorých chýba zo strany súdov nižšieho stupňa akákoľvek zmienka.

Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.