Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Tuesday, June 4, 2024

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Nc/2/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3717209097
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 06. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Peter Melicher
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2024:3717209097.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu D. G., narodeného X. I. XXXX, bytom E., J.-Y.
X, proti žalovaným 1/ G. M., narodenému XX. G. XXXX a 2/ T. M.P., obaja bytom E., J.-Y. X, obaja
právne zastúpení JUDr. Zuzanou Tomášovou, advokátkou so sídlom Považská Bystrica, Železničná
12, o vypratanie časti parcely a o ochrane vlastníckeho práva, v konaní vedenom na Okresnom
súde Považská Bystrica pod sp. zn. 4C/85/2017, o návrhu žalobcu na vylúčenie sudcov Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky JUDr. Jany Bajánkovej a JUDr. Jozefa Kolcuna, PhD. z prejednávania a
rozhodovania sporu vedenom na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. 5Cdo/75/2024, takto

r o z h o d o l :

Sudcovia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky JUDr. Jana Bajánková a JUDr. Jozef Kolcun, PhD.
nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania sporu vedeného na Najvyššom súde Slovenskej
republiky pod sp. zn. 5Cdo/75/2024.

o d ô v o d n e n i e :

1. V konaní vedenom na Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) pod sp. zn.
5Cdo/75/2024 vzniesol žalobca námietku zaujatosti voči členom senátu dovolacieho súdu JUDr. Jane
Bajánkovej a JUDr. Jozefovi Kolcunovi, PhD. Námietku zaujatosti voči JUDr. Jane Bajánkovej žiadnym
spôsobom neodôvodnil a voči JUDr. Jozefovi Kolcunovi, PhD. uviedol, že je všeobecne známe, že bol
trestne stíhaný.

2. JUDr. Jana Bajánková, členka senátu 5C Najvyššieho súdu SR vo vyjadrení z 29. mája 2024 k
námietke zaujatosti uviedla, že neexistujú žiadne skutočnosti v zmysle ustanovenia § 49 ods. 1 zákona
č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), pre ktoré by mala byť vylúčená z
prejednávania a rozhodovania veci, nakoľko k veci, jej stranám, ich zástupcom ani osobám zúčastneným
na konaní nemá žiadny pomer. K invektívam sa nevyjadruje.

3. JUDr. Jozef Kolcun, PhD., člen senátu 5C Najvyššieho súdu SR, vo svojom vyjadrení k námietke
zaujatostiuviedol,ženeexistujúžiadneskutočnostivzmysleustanovenia§49ods.1zákonač.160/2015
Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), pre ktoré by mal byť vylúčený z prejednávania
a rozhodovania veci, nakoľko k veci, jej stranám, ich zástupcom ani osobám zúčastneným na konaní
nemá žiadny pomer.

4. Senát 1C Najvyššieho súdu SR, ktorý je zákonným senátom na rozhodovanie o vylúčení sudcov
senátu 5C (viď Tretia hlava čl. XVIII ods. 4. Rozvrhu práce Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na
rok 2024 a § 54 ods. 3 CSP) vec prejednal a dospel k záveru, že podmienky na vylúčenie namietaných
členov senátu z prejednávania a rozhodovania sporu neboli naplnené.

5. Podľa čl. 48 ods. 1 veta prvá Ústavného zákona č. 460/1992 Zb. z 1. septembra 1992 v znení

neskorších predpisov (ďalej len „ústavy“) nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.6. Podľa § 49 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), je sudca
vylúčený z prejednávania a rozhodovania sporu, ak so zreteľom na jeho pomer k sporu, k stranám,
ich zástupcom alebo osobám zúčastneným na konaní možno mať odôvodnené pochybnosti o jeho

nezaujatosti.

7. Podľa § 54 ods. 3 CSP, ak je namietaný sudca senátu najvyššieho súdu, rozhodne o námietke
zaujatosti iný senát najvyššieho súdu.

8. Účelom citovaného ustanovenia je prispieť k nestrannému prejednaniu sporu (veci), k nezaujatému
prístupu k stranám (účastníkom), ich zástupcom a osobám zúčastneným na konaní; zámerom je tiež
predísť možnosti neobjektívneho rozhodovania. Cieľu sledovanému uvedeným ustanovením zodpovedá
aj právna úprava skutočností, ktoré sú z hľadiska vylúčenia sudcu považované za právne relevantné.
Týmito skutočnosťami sú právne významné vzťahy sudcu, a to jeho vzťah: a/ k sporu (veci), v
rámci ktorého vzťahu by mal sudca svoj konkrétny záujem na určitom spôsobe skončenia konania a

rozhodnutia sporu alebo konania, b/ k stranám sporu (účastníkom konania), ktorý by bol založený na
príbuzenskom alebo rýdzo osobnom (pozitívnom alebo negatívnom) pomere k nim, c/ k zástupcom strán
sporu (účastníkom konania), ktorý by bol založený na pomere vykazujúcom znaky vzťahu uvedeného
pod b/, alebo d/ k osobám zúčastneným na konaní.

9. Citované zákonné ustanovenie predpokladá taký vzťah vlastného záujmu sudcu na prejednávanom
spore (veci) alebo taký jeho osobný vzťah k stranám sporu (účastníkom konania), ich zástupcom,
alebo osobám zúčastneným na konaní, ktorý by pri všetkej možnej snahe o správnosť rozhodnutia
ovplyvnil jeho objektívny pohľad na spor a v konečnom dôsledku by mohol viesť k vydaniu nezákonného
rozhodnutia.

10. Sudcu možno vylúčiť z prejednávania a rozhodovania, buď na základe oznámenia sudcu (§ 50 CSP)
alebo na návrh strany (§ 52 CSP). Obsahom práva na prerokovanie sporu (veci) pred nestranným súdom
nie je povinnosť súdu vyhovieť každému návrhu oprávnených osôb a vždy vylúčiť sudcu z ďalšieho
prerokovávania a rozhodovania sporu (veci) pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prerokovanie

sporu nestranným súdom je len povinnosť súdu prerokovať každý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie
sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia sporu (veci) pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (I. ÚS 73/97,
I. ÚS 27/98, II. ÚS 121/03).

11. Rozhodnutie o vylúčení sudcu podľa § 49 až § 58 CSP predstavuje výnimku z ústavnej zásady, podľa

ktorej nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 38 Listiny základných práv a slobôd,
čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Treba trvať na tom, že sudcu vylúčiť z prejednávania a
rozhodovania pridelenej veci možno iba výnimočne a zo závažných dôvodov, ktoré mu celkom zjavne
bránia rozhodnúť v súlade so zákonom nezaujato a spravodlivo. V zásade platí, že v určitej právnej veci
by mal rozhodovať nezávislý a nestranný sudca vecne a miestne príslušného súdu, určený rozvrhom

práce príslušného súdu a tento tzv. zákonný sudca by sa už v ďalšom priebehu konania nemal meniť.
Výnimku z ústavnej zásady nezmeniteľnosti zákonného sudcu predstavuje inštitút vylúčenia sudcu z
rozhodovania, ktorý zákonom predpokladaným postupom a zo zákonom predpokladaných dôvodov
pripúšťa, aby zákonný sudca bol vylúčený z ďalšieho rozhodovania. Zámer, ktorý tu umožňuje prelomiť
ústavnú zásadu nezmeniteľnosti zákonného sudcu, spočíva v zmarení hroziaceho rizika, že by v spore

mohol rozhodovať zaujatý a nie nestranný sudca. Pri posudzovaní týchto dôvodov v konkrétnej situácii
je nutné prihliadať aj na rozsiahlu judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) a
Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) a napokon aj na závery, ku ktorým dospela
doterajšia súdno-aplikačná prax najvyššieho súdu.

12. ESĽP pri riešení otázky nestrannosti sudcu vychádza z toho, že okrem nezávislosti sudcu je
potrebné brať zreteľ aj na ďalšie aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru. Tieto aspekty
nestrannosti rozlíšil aj pri svojom rozhodovaní (pozri napríklad Piersack proti Belgicku). Subjektívna
stránka nestrannosti sudcu sa týka jeho osobných prejavov vo vzťahu ku konkrétnemu prípadu a k
stranám sporu, prípadne k ich zástupcom. Významné z tohto hľadiska je, čo si sudca myslel pro foro

interno. Pri subjektívnej nestrannosti sa vychádza z prezumpcie nestrannosti, až kým nie je preukázaný
opak. Na preukázanie nedostatku subjektívnej nestrannosti vyžaduje judikatúra ESĽP dôkaz o skutočnej
zaujatosti (pozri napríklad Hauschildt proti Dánsku). Rozhodujúce nie je však (subjektívne) stanovisko
sudcu, ale existencia objektívnych skutočností, so zreteľom na ktoré môžu vznikať pochybnosti onestrannosti sudcu. Objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa subjektívneho stanoviska sudcu, ale
podľa objektívnych symptómov. Práve tu sa uplatňuje tzv. teória zdania nezaujatosti [porovnaj tézu,
že spravodlivosť nielenže musí byť poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná („Justice

must not only be done, it must also be seen to be done“)]. Nestačí, že sudca je subjektívne nestranný,
ale musí sa ako taký aj objektívne javiť (Delcourt proti Belgicku). Objektívny aspekt nestrannosti je
založený na vonkajších inštitucionálnych, organizačných a procesných prejavoch sudcu a jeho vzťahu
k prejednávanému sporu, k stranám, ich zástupcom a osobám zúčastneným na konaní. Posúdenie
nestrannosti sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti, resp. necíti byť

zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či možno usudzovať, že by sudca zaujatý mohol byť. Rozhodujúcim
prvkom v otázke rozhodovania o zaujatosti, resp. nezaujatosti zákonného sudcu je, či obava strany
sporu je objektívne oprávnená. Treba rozhodnúť v každom jednotlivom prípade, či povaha a stupeň
vzťahu sú také, že prezrádzajú nedostatok nestrannosti súdu (Pullar proti Spojenému kráľovstvu),
teda či je tu relevantná obava z nedostatku nezaujatosti. Relevantnou je len taká obava z nedostatku
nestrannosti, ktorá sa zakladá na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach.

Objektívnu nestrannosť nemožno ale chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti
na nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje z prejednávania a rozhodovania veci.

13. Je dôležité zohľadniť skutočnosť, že spoločenské vzťahy v najširšom slova zmysle sú vzťahmi
vzájomného pôsobenia, kontaktu a interakcie medzi členmi spoločnosti; preto závažnosť, ktorá

by založila pochybnosť o nezaujatosti zákonného sudcu (znamenala dôvod pre jeho vylúčenie z
prerokúvania a rozhodovania veci), môže aj pri zohľadnení tzv. teórie zdania uplatňovanej v judikatúre
ESĽP nastať iba v prípade, keď je celkom zjavné, že jeho vzťah k sporu, stranám, ich zástupcom
či osobám zúčastneným na konaní, dosahuje taký charakter a intenzitu, že aj napriek zákonom
ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať „sine ira et studio“, teda nezávisle a nestranne

(porovnaj napr. I. ÚS 332/08). Rozhodovať nestranne nie je právom, výsadou či privilégiom sudcov. Ide
o základnú povinnosť sudcov, o štrukturálny prvok súdneho systému.

14. Nezávislosť je najdôležitejšia vec justície. Nezávislosť súdnej moci je prejavom jej funkčnosti.
Nezávislosť súdnej moci je pojem s dvojitým významom, a to jednak nezávislosť súdov (inštitucionálna

nezávislosť), jednak nezávislosť sudcov (individuálna nezávislosť). Nezávislosť sudcu treba vidieť ako
jeho nezávislosť od zložiek politického systému, rovnako ale aj ako nezávislosť v rámci samotnej súdnej
moci (celého súdneho systému), konkrétneho súdu, na ktorom sudca pôsobí, nezávislosť vo vzťahu k
vedeniu a kolektívu súdu.

15. Existencia oprávnených pochybností o nestrannosti sudcu závisí vždy od posúdenia konkrétnych
okolností prípadu a podľa objektívneho kritéria sa musí rozhodnúť, či (úplne odhliadnuc od osobného
správania sa sudcu) existujú preukázateľné skutočnosti, ktoré môžu spôsobiť vznik pochybnosti o
nestrannosti sudcu (pozri Fey proti Rakúsku). Pri rozhodovaní, či je daný oprávnený dôvod na obavu,
že konkrétny sudca je nestranný, je stanovisko osoby oprávnenej namietať zaujatosť dôležité, ale nie

rozhodujúce, určujúce je to, či sa môže táto obava považovať za objektívne oprávnenú. Len nestranný
súd totiž poskytuje stranám rovnaké príležitosti na uplatnenie všetkých práv, ktoré im zaručuje právny
poriadok (II. ÚS 71/97).

16. Z judikatúry ESĽP a ústavného súdu možno vyvodiť, že subjektívne hľadisko sudcovskej

nestrannosti sa musí podradiť prísnejšiemu kritériu objektívnej nestrannosti. Za objektívne však
nemožno považovať to, ako sa nestrannosť sudcu len subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne
neexistujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, či sudca
určitým, nie nezaujatým vzťahom k sporu, k stranám, k ich zástupcom alebo osobám zúčastneným na
konaní disponuje.

17. Z hľadiska posúdenia opodstatnenosti stranou sporu vznesenej námietky zaujatosti nie je
rozhodujúci jej osobný subjektívny názor, domnienka alebo úvaha. Nemožno preto bez ďalšieho brať
na zreteľ len samotné pochybnosti namietajúceho o objektívnom a nestrannom rozhodovaní sudcu, ale
vždy treba posúdiť skutočnosti, ktoré viedli k tomu, že strana pochybuje o objektívnosti sudcu. Vylúčiť

namietaného sudcu z prejednania a rozhodovania veci možno až vtedy, keď je evidentné, že vzťah
sudcu nie je stranou len tvrdený ale, že skutočne existuje a svojou povahou a intenzitou vykazuje znaky
relevantné v zmysle § 49 ods. 1 CSP.18. Sudca je predstaviteľom súdnej moci. Pri výkone svojej funkcie je nezávislý a zákony a iné
všeobecne záväzné právne predpisy je povinný vykladať podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia
(čl. 144 Ústavy Slovenskej republiky, § 2 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich a o

zmene a doplnení niektorých zákonov). Obsah tohto práva a povinnosti je základným pilierom výkonu
funkcie sudcu.

19. V danom prípade žalobca odôvodnil námietku členov 5C Najvyššieho súdu SR JUDr. Jany
Bajánkovej a JUDr. Jozefa Kolcuna, PhD. len jeho všeobecným pocitom o ich zaujatosti.

20. Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní vyjadrení členov senátu 5C najvyššieho súdu
JUDr. Jany Bajánkovej a JUDr. Jozefa Kolcuna, PhD. dospel k záveru, že títo sudcovia sa subjektívne
necítia byť zaujatí. Obaja uviedli, že sú bez takého pomeru k veci, k účastníkom konania, ich zástupcom,
pre ktorý by mohli byť pochybnosti o ich nezaujatosti. Samotná skutočnosť, že člen senátu 5C
najvyššieho súdu JUDr. Jozef Kolcun, PhD. bol v minulosti trestne stíhaný, nemôže byť dôvodom pre

jeho vylúčenie z rozhodovania veci a u JUDr. Jany Bajánkovej neuviedol, žiadne konkrétne námietky, pre
ktoré by mala byť vylúčená z prejednania a rozhodovania veci. Námietkový senát preto u členov senátu
5C Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nezistil skutočnosti pre ktoré by mali byť obaja sudcovia
vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci.

21. Obava(pocit)znestrannostinestačínazaloženiedôvodnýchpochybnosti´onedostatkunezaujatosti
vzhľadom na právne (ústavné i zákonné) garancie nezávislosti sudcov a zákonné povinnosti sudcov
konať vo veci bez predsudkov, nezávisle a nestranne. Relevantnou je len taká obava z nedostatku
nestrannosti, ktorá sa zakladá na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach,
ktoré však predložené podanie otca maloletých detí nespĺňa. Objektívnu nestrannosť nemožno chápať

tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť, čo aj len tieň pochybnosti na nestrannosť sudcu, ho automaticky
vylučuje z prejednávania a rozhodovania veci.

22. Senát 1C Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z obsahu spisu (vrátane vyjadrení jednotlivých
členov senátu 5C - bližšie viď 4, 5 a 22 tohto rozhodnutia) nezistil reálnu existenciu takých okolností

objektívnej povahy, ktoré by v zmysle § 49 ods. 1 CSP vyvolali odôvodnené pochybnosti o nezaujatosti
členov vec prejednávajúceho senátu 5C a ktoré by tak odôvodňovali ich vylúčenie z prejednávania
a rozhodovania sporu, vedeného na najvyššom súde pod sp. zn. 5Cdo/75/2024. Podanej námietke
zaujatosti preto nevyhovel.

23. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.