Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, February 29, 2024

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 6Cob/21/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6121548388
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 02. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marta Barková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2024:6121548388.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Barkovej a členiek
senátu JUDr. Ivany Neviďanskej a Mgr. Jany Brídzikovej v spore žalobcu: F. V., narodený XX.XX.XXXX,
bytom M. R. W. XX, XXX XX A., právne zastúpený: Prosman a Pavlovič advokátska kancelária, s.r.o.,
so sídlom Hlavná 15/31, 917 01 Trnava, IČO: 36 865 281, proti žalovanému: CWS Slovensko, s.r.o.,
so sídlom Tehelňa 12, 841 07 Bratislava, IČO: 31 411 045, právne zastúpený: JUDr. Robert Pelikán,

Ph.D., usadený euroadvokát, so sídlom Einsteinova 24, 851 01 Bratislava, o zaplatenie 83 3667,60 eura
s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Mestského súdu Bratislava III č.k. B4-14Cb/7/2022
- 161 zo dňa 02.11.2023, takto

r o z h o d o l :

I. Krajský súd v Bratislave uznesenie Mestského súdu Bratislava III č.k. B4-14Cb/7/2022 - 161 zo dňa
02.11.2023 v napadnutej časti náhrady trov konania potvrdzuje.

II. Súd žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Bratislava III (ďalej aj ako „súd“ alebo aj ako „súd prvej inštancie“) uznesením č.k.
B4-14Cb/7/2022 - 161 zo dňa 02.11.2023 (ďalej len ako „napadnuté uznesenie“) konanie zastavil (výrok
I.), rozhodol, že žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania vo výške 100 % (výrok II.) a
priznal žalobcovi vrátenie súdneho poplatku vo výške 2 484,90 eura prostredníctvom Slovenskej pošty,

a.s. po právoplatnosti uznesenia (výrok III.).

2. Súd prvej inštancie rozhodol s poukazom na ustanovenia § 144, § 145 ods. 1 a § 146 ods. 1 zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „CSP“). V
odôvodnení napadnutého uznesenia súd prvej inštancie uviedol, že žalobca podaním doručeným súdu
dňa 25.10.2023 zobral žalobu späť v celom rozsahu s tým, že žalobca predmetný dispozičný úkon

vykonal pred začatím pojednávania alebo predbežného prejednania sporu, preto súd prvej inštancie
konanie v celom rozsahu zastavil. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle § 256
ods. 1 CSP, podľa ktorého má žalovaný právo na náhradu trov konania, nakoľko žalobca tým, že zobral
žalobu späť bez bližšieho uvedenia dôvodu, zavinil zastavenie konania. O vrátení súdneho poplatku
za žalobu žalobcovi súd prvej inštancie rozhodol s poukazom na ustanovenie § 11 ods. 3, 4 zákona č.
71/1992 Z. z. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov.

3. Proti tomuto uzneseniu žalobca podal dňa 24.11.2023 včas odvolanie voči výroku II., ktorým súd prvej
inštancie priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % a navrhoval, aby odvolací
súd uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmenil tak, že žiadnej zo strán sporu nárok na
náhradu trov konania neprizná, alebo v prípade, že nebudú splnené podmienky na zmenu uznesenia
v napadnutej časti žalobca navrhoval, aby odvolací súd uznesenie v napadnutej časti zrušil a vec vrátil

súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Žalobca odvolanie odôvodnil v zmysle § 365
ods. 1 písm. b), d) a h) CSP, t. j. mal za to, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, že konaniemá inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a že rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Žalobca v odvolaní poukazoval na to, že podaním zobral žalobu v celom rozsahu späť a žiadal, aby súd
prvej inštancie žiadnej zo strán sporu nepriznal nárok na náhradu trov konania. Poukázal na ustanovenie
§ 256 ods. 1 CSP s tým, že v predmetnom ustanovení je premietnutá zásada procesnej zodpovednosti
za zavinenie. Na strane žalobcu existuje procesné zavinenie v prípadoch, ak ten bezdôvodne vezme
žalobu späť. Žalobca mal za to, že o takúto situáciu v predmetnej veci nešlo, nakoľko medzi stranami

sporu existoval dlhoročný obchodný vzťah a žalobou sa domáhal zaplatenia odmeny za poradenskú
činnosť, ktorá mu podľa jeho práva patrí. Poukázal na to, že žalobu bol nútený vziať späť v dôsledku
jeho pokročilého veku s tým, že vedenie súdneho konania predstavovalo pre neho značný stres a
vynakladanie energie, ktorou už vo svojom veku nedisponuje. Zastával názor, že predmetné konanie by
sa nezaobišlo bez vykonania rozsiahleho dokazovania, aj jeho výsluchom, čo by pre neho predstavovalo
neprimeranú záťaž. Mal záujem na riadnom vedení predmetného konania a dokázaní svojho nároku, no

jeho zdravotný stav mu neumožňuje ďalej viesť toto konanie.

Žalobca poukázal na ustanovenie § 257 CSP s tým, že predmetné ustanovenie predstavuje odchýlku
od zásady zodpovednosti za zavinenie. Súd nemusí zaviazať neúspešnú stranu, ktorá spôsobila vznik
trov svojím zavinením, aby tieto nahradila protistrane, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa.

Poukázal na to, že CSP pre rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa § 257 CSP vyžaduje
splnenie dvoch podmienok, a to: (i) dôvody hodné osobitného zreteľa; a (ii) výnimočné okolnosti, pričom
tieto CSP bližšie nešpecifikuje. Žalobca mal za to, že žalovanému nemožno priznať nárok na náhradu
trov konania. Poukázal na to, že žalovaný je nadnárodnou korporáciou, ktorá je súčasťou skupiny
obchodných spoločností, ktoré pôsobia vo viacerých krajinách. Z tohto dôvodu nepriznanie nároku na

náhradu trov konania nebude mať pre žalovaného takmer žiadne negatívne dopady, t. j. majetková sféra
žalovaného nepriznaním nároku na náhradu trov konania zostane nedotknutá. Žalobca poukázal na to,
že v zmysle účtovnej závierky žalovaného, tento mal za minulý kalendárny rok tržby vo výške 12 590
838 eur. Žalobca ďalej podotkol, že žaloba bola na súd podaná dňa 14.02.2022 a do jej späťvzatia súd
nevytýčil pojednávanie v predmetnej veci, čo spôsobilo prieťahy v konaní a s ohľadom na jeho pokročilý

vek bolo meritórne rozhodnutie súdu v predmetnej veci v nedohľadne. Žalobca ďalej uviedol, že konanie
žalovaného, v dôsledku ktorého si musel uplatniť svoje nároky súdnou cestou, mu spôsobujú značné
psychické problémy a spory so žalovaným, ktorých je nedobrovoľnou súčasťou, sa značne preukázali
aj na jeho zdraví. Žalobca bol presvedčený, že priznanie nároku na náhradu trov konania žalovanému
nie je na mieste, nakoľko existujú výnimočné okolnosti a dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré

žalovanému nemožno priznať nárok na náhradu trov konania.

4. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

5. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie žalobcu bolo podané

oprávnenouosobouvzákonomstanovenejlehote(§359a§362ods.1prvávetaCSP),viazanýdôvodmi
odvolania (§ 380 CSP), bez nariadenia pojednávania dospel k záveru, že uznesenie súdu prvej inštancie
je v napadnutej časti potrebné podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdiť.

6. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne

správne.

7. Podľa § 256 ods. 1 CSP, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov
konania protistrane.

8.Podľa§257CSPvýnimočnesúdnepriznánáhradutrovkonania,akexistujúdôvodyhodnéosobitného
zreteľa.

9. Súd prvej inštancie v napadnutom uznesení priznal nárok na náhradu trov konania žalovanému voči
žalobcovi v rozsahu 100 %, a to s poukazom na ustanovenie § 256 ods. 1 CSP, nakoľko žalobca tým,

že vzal žalobu späť bez bližšieho uvedenia dôvodu, zavinil zastavenie konania.

10. Vo všeobecnosti platí, že náhradu nákladov konania ovláda zásada úspechu vo veci, ktorá je
doplnená zásadou zavinenia. Zmyslom využitia zásady zavinenia je sankčná náhrada nákladov konania,ktoré by pri jeho riadnom priebehu nevznikli, uložená rozhodnutím súdu tomu, kto ich vznik zavinil.
Pri zastavení konania je potom pre vyriešenie otázky náhrady nákladov konania kľúčové zistenie, či a
pokiaľ áno, ktorý z účastníkov z procesného hľadiska zastavenie konania zavinil. Kritérium procesného

zavinenia potom treba posudzovať z objektívneho hľadiska, a to vo vzťahu medzi tým, čo žalujúca strana
v konaní požadovala, resp. akého výsledku sa domáhala, a skutočnosťou, pre ktorú žalujúca strana
neskôr vzala žalobu späť s tým, aby konanie bolo zastavené. Ak nie je preukázané, že späťvzatie žaloby
bolo odôvodnené neskorším správaním žalovaného, ktorý sa celkom či v relevantnom rozsahu zachoval
v zmysle žalobnej požiadavky, potom nie je dosť dobre možné nachádzať súvislosť, a teda ani procesné

zavinenie medzi jeho správaním vo vzťahu k žalobnej požiadavke (petitu). Inými slovami použitý termín
„zavinenie“ nemožno interpretovať - čo zodpovedá aj ustálenej judikatúre - v doslovnom jazykovom
zmysle, ale vo vzťahu príčinnej súvislosti, v ktorom príčinou je správanie účastníka konania (teda aj jeho
prejav vôle spočívajúci v späťvzatí návrhu). (I. ÚS 196/09, obdobne NS SR sp. zn. 2MObdo 4/2010).

11. V prípade zastavenia konania sa náhrada trov konania riadi zásadou procesného zavinenia. Súd je

pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania teda povinný skúmať dôvod, pre ktorý bola žaloba
vzatá späť. Odvolací súd mal v danom prípade z podania žalobcu zo dňa 24.10.2023 jednoznačne
preukázané, že žalobca vzal žalobu v celom rozsahu späť bez uvedenia dôvodu, žiadal konanie zastaviť,
vrátiť mu súdny poplatok za žalobu a žiadnej zo strán sporu nárok na náhradu trov konania nepriznať.
Žalobca v podaní, predmetom ktorého bolo späťvzatie žaloby v celom rozsahu neoznačil a nepoukázal

na také správanie žalovaného, ktoré by bolo v zmysle žalobnej požiadavky žalobcu a ktoré by viedlo k
zastaveniu konania, rovnako nepoukazoval na existenciu žiadnych dôvodov hodných osobitného zreteľa
a/alebo výnimočných okolností odôvodňujúcich aplikáciu ustanovenia § 257 CSP. Žalobca naopak v
rámci svojho práva disponovať sporom upustil od žalobnej požiadavky, a to bez uvedenia akéhokoľvek
dôvodu, pričom týmto v konečnom dôsledku z procesného hľadiska zavinil zastavenie konania.

S poukazom na vyššie uvedené, s prihliadnutím na okolnosti daného prípadu, odvolací súd zhodne so
súdom prvej inštancie dospel k záveru, že v danom prípade žalobca zavinil zastavenie konania, keď vzal
žalobu späť v celom rozsahu, a to bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu späťvzatia žaloby. Vychádzajúc
z uvedeného žalovanému zásadne vznikol nárok na plnú náhradu trov konania voči žalobcovi v zmysle

§ 256 ods. 1 CSP.

12. Odvolací súd sa zaoberal otázkou nastolenou odvolateľom, a to, či v danom prípade boli splnené
zákonné podmienky pre to, aby súd podľa ustanovenia § 257 CSP žalovanému náhradu trov konania
nepriznal. Žalobca v odvolaní dôvodil, že v danom prípade sú dané výnimočné okolnosti a dôvody

hodné osobitného zreteľa spočívajúce v okolnostiach na jeho strane vo vzťahu k jeho vysokému veku a
zdravotnému stavu v súvislosti s doterajšou, ako aj ďalej predpokladanou dĺžkou konania a náročnosťou
dokazovania vo veci samej, ako aj v okolnostiach na strane žalovaného, ktorý svojím konaním mal
spôsobiť, že žalobca bol nútený si svoje nároky uplatňovať súdnou cestou a zároveň s poukazom
na okolnosť, že nepriznanie nároku na náhradu trov konania žalovanému nebude mať takmer žiadne

negatívne dopady na jeho majetkovú sféru.

Vo vzťahu k vyššie uvedenej odvolacej námietke žalobcu, súd konštatuje, že aplikácia ustanovenia
§ 257 CSP pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy v prípadoch, keď síce sú
naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania podľa § 255 a nasl. CSP, súd však

dôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti
neprizná. Existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa musí tvrdiť a preukázať strana inak povinná
zaplatiť náhradu trov konania. Aplikácia daného ustanovenia musí zodpovedať osobitným okolnostiam
konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter. Citované ustanovenie dopadá na tú stranu,
ktorá by inak mala právo na náhradu trov konania. Ustanovenie § 257 CSP neslúži k zmierňovaniu

majetkových rozdielov medzi procesnými stranami, ale k riešeniu situácie, v ktorej je nespravodlivé, aby
ten, kto dôvodne hájil svoje porušené alebo ohrozené práva alebo právom chránené záujmy, nedostal
náhradu trov, ktoré pri tejto činnosti účelne vynaložil.

Odvolací súd je toho názoru, že v danom prípade nejde o žiaden výnimočný prípad, v ktorom by

boli dané dôvody hodné osobitného zreteľa vedúce k nepriznaniu náhrady trov konania oprávnenému
žalovanému.Pokiaľ žalobca za dôvody aplikácie ustanovenia § 257 CSP pri rozhodovaní o nároku na náhradu
trov konania považoval vysoký vek a svoj nepriaznivý zdravotný stav, a to v spojení s doterajšou,
ako aj predpokladanou dĺžkou konania a potrebou rozsiahleho dokazovania, ako aj tvrdené konanie

žalovaného, v dôsledku ktorého si musel uplatniť svoje nároky súdnou cestou, odvolací súd konštatuje,
že uvádzané dôvody nemožno považovať za jedinečné okolnosti, ktoré nastali alebo vyšli najavo počas
konania. Aj s poukazom na doterajšiu dĺžku konania (žaloba bola na súd podaná dňa 14.02.2022)
nemožno žalobcom tvrdené dôvody považovať za také, ktoré mu neboli známe už v čase podania
žaloby na súd. Žalobca tak pri realizácii svojho práva na súdnu ochranu disponoval vedomosťou o

okolnostiach, ktoré následne v rámci podaného odvolania navrhoval zohľadniť pri aplikácii ustanovenia
§ 257 CSP, nejedná sa o okolnosti, ktoré by nastali a boli spôsobené počas konania. Neobstojí ani
argument žalobcu, že žalovaný svojím konaním spôsobil, že si musel svoje nároky uplatniť súdnou
cestou, nakoľko žalovaný uviedol dôvody pre neuznanie žalovaného nároku a následne priamo v konaní
bolo jeho procesným právom uplatniť prostriedky procesnej obrany, pričom oprávnenosť a dôvodnosť
argumentácie žalovaného (ako aj žalobcu) by súd posudzoval až vo veci samej, k čomu v danom

prípade nedošlo. Nemožno teda potom, ako žalobca (bez uvedenia dôvodu) dňa 24.10.2023 vzal
žalobu späť, pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania dospieť k záveru o existencii dôvodov
hodných osobitného zreteľa a výnimočných okolností, ktoré by odôvodňovali odklon od aplikácie
zásady zavinenia pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania. Odvolací súd nespochybňuje, že
samotná existencia sporu ako aj vedenie súdneho konania môže predstavovať pre jeho strany určitú

psychickú a zdravotnú záťaž, ktorá v danom prípade môže byť znásobená práve vyšším vekom žalobcu,
avšak v konkrétnych a individuálnych okolnostiach rozhodovanej veci, nemôže mať táto skutočnosť
samostatne alebo vo vzájomných súvislostiach charakter dôvodu hodného osobitného zreteľa. Podľa
názoru odvolacieho súdu tak nemožno dospieť k záveru o existencii takých pomerov na strane žalobcu,
ktoré by odôvodňovali záver o neprimeranej tvrdosti pri rozhodnutí o nároku na náhradu trov konania

v prospech žalovaného v prípade, že žalobca svojím správaním (späťvzatím žaloby bez uvedenia
akéhokoľvek dôvodu) zavinil zastavenie konania. Pokiaľ zároveň žalobca v odvolaní namietal, že
žalovaný je nadnárodnou spoločnosťou s významnými tržbami a nepriznanie nároku na náhradu trov
konania nebude mať na majetkovú sféru žalovaného žiadne negatívne dopady odvolací súd uvádza,
že prípadná priaznivá, resp. dobrá finančná a majetková situácia strany, ktorej patrí nárok na náhradu

trov konania, v danom prípade žalovaného, nie je dôvodom a nemôže byť považovaná za okolnosť
hodnú osobitného zreteľa na nepriznanie takejto náhrady, a to v situácii, kedy odvolací súd ani z ďalších
žalobcom poukazovaných dôvodov takú výnimočnosť daného prípadu, ktorý by zakladal aplikáciu
ustanovenia § 257 CSP na danú vec, nemohol odvodiť.

13. Na základe uvedeného, odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie postupoval správne,
keď v danom prípade zohľadnil pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania princíp zavinenia,
kedy v situácii, že žalobca vzal žalobu späť bez uvedenia dôvodu, a teda jednoznačne procesne zavinil
zastavenie predmetného sporového konania, žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100 %.

14. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v
napadnutom výroku II. ako vecne správne v zmysle § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

15. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP

v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal, nakoľko ten mal síce v odvolacom konaní plný úspech, avšak v priebehu odvolacieho
konania si žiadne trovy konania neuplatnil, ani mu zo súdneho spisu žiadne trovy odvolacieho konania
nevyplývajú.

16. Toto uznesenie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2, veta druhá CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorýrozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musiabyťspísanéadvokátom(§429ods.1CSP). Povinnosťprávnehozastúpeniaadvokátomdovolateľ
nemá len v prípadoch vymedzených § 429 ods. 2 CSP.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Nesplnenie náležitostí vyžadovaných § 428 a § 429 CSP má za následok odmietnutie dovolania (§ 447
písm. d/, e/ CSP).