Rozsudok Judgement was issued on Wednesday, April 25, 2024

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 4Sžk/5/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7020200136
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 04. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Benczová

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2024:7020200136.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, ako súd kasačný, v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Kataríny Benczovej a členov senátu JUDr. Michala Dzurdzíka, PhD. a JUDr. Zuzany Šabovej,
PhD. v právnej veci žalobcu: P.. S. C., H.. X. X. XXXX, K. XX, XXX XX K. S., proti žalovanému: Centrum
právnej pomoci, Kancelária Prešov, Masarykova 10, Prešov, o preskúmanie rozhodnutia č. KaPO 1N
23172/2017-4012/2018,ČRZ:51234/2018z18.apríla2018,okasačnejsťažnostižalobcuprotirozsudku
Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 8S/25/2020 z 10. septembra 2020 takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 8S/25/2020 z 10. septembra 2020 sa m e n í tak, že
rozhodnutie žalovaného č. KaPO 1N 23172/2017-4012/2018, ČRZ: 51234/2018 z 18. apríla 2018 sa z

r u š u j e a vec sa v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.
II. Žalobcovi sa p r i z n á v a právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov kasačného konania
ako aj konania pred správnym súdom.

o d ô v o d n e n i e :

I. Administratívne konanie a rozhodnutie správneho súdu
1. Z administratívneho spisu žalovaného vyplýva, že žalobcovi bol rozhodnutím Finančného riaditeľstva
Slovenskej republiky č. 1416093/2017 vyrubený úrok z omeškania v sume 5,01 eur. Žalobca
následne žiadal žalovaného o poskytnutie právnej pomoci v súdnom konaní o správnej žaloby proti
uvedenému rozhodnutiu. Žalovaný rozhodnutím č. KaPO 1N 23172/2017-4012/2018 nepriznal nárok

na poskytovanie právnej pomoci z dôvodu, že hodnota sporu predstavuje 5,01 eur a neprevyšuje tak
hodnotu minimálnej mzdy v zmysle § 6 ods. 1 písm. c) zákona č. 327/2005 Z. z. o poskytovaní právnej
pomoci osobám v materiálnej núdzi. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca správnu žalobu, ktorou sa
domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného a jeho vrátenia na nové konanie. Správny súd rozsudkom č.
k. 8 S 45/2018-43 rozhodnutie žalovaného zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Proti rozsudku správneho
súdu podal žalovaný kasačnú sťažnosť. Najvyšší súd Slovenskej republiky kasačnej sťažnosti vyhovel
a rozsudok správneho súdu č. k. 8 S 45/2018-43 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

2. Správny súd rozsudkom sp. zn. 8S/25/2020 žalobu zamietol. Stotožnil sa s názorom žalovaného,
podľa ktorého na poskytnutie právnej pomoci nebola splnená podmienka hodnoty sporu v zmysle § 6
ods. 1 písm. c) o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi.
II. Kasačná sťažnosť a argumentácia účastníkov
3. Včas podanou kasačnou sťažnosťou sa žalobca domáha zrušenia tohto rozsudku a vrátenia veci na
ďalšie konanie. Podľa žalobcu neboli splnené podmienky na rozhodovanie v jeho neprítomnosti. Zotrval
tiež na tom, že bola splnená podmienka v zmysle § 6 ods. 1 písm. c) zákona o poskytovaní právnej

pomoci osobám v materiálnej núdzi, keďže hodnotu sporu nie je možné vyčísliť v peniazoch. Namietal
kasačné dôvody uvedené v § 440 ods. 1 písm. f) a g) Správneho súdneho poriadku.
4. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti nevyjadril.
III. Právne posúdenie kasačného súdu5. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 11 písm. h) SSP) po tom, čo zistil,
že kasačná sťažnosť bola podaná riadne (§ 444 SSP), oprávnenou osobou (§ 442 SSP), smeruje proti
rozhodnutiu, proti ktorému je prípustná (§ 439 SSP), má predpísané náležitosti (§ 445 ods. 1 SSP a §

57 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu z dôvodov a v rozsahu uvedenom v kasačnej
sťažnosti (§ 440 SSP, § 441 SSP, § 453 ods. 1, 2 SSP) postupom bez nariadenia pojednávania podľa §
455 SSP a po jej preskúmaní dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je dôvodná (§ 462 SSP).
6. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom
chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších

veciach ustanovených týmto zákonom.
7. Podľa § 2 ods. 2 SSP, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli
porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy,
nečinnosťouorgánuverejnejsprávyaleboinýmzásahomorgánuverejnejsprávy,samôžezapodmienok
ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.
8. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť

rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej
správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach
ustanovených týmto zákonom.
9. Podľa § 6 ods. 2 písm. a) SSP, správe súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách.
10. Podľa § 177 ods. 1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych

práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.
11. Predmetom konania o kasačnej sťažnosti v danej veci bol rozsudok Krajského súdu v Košiciach,
ktorým súd postupom podľa § 190 SSP zamietol ako nedôvodnú žalobu, ktorou sa žalobca
domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. KaPO 1N 23172/2017-4012/2018, ČRZ:
51234/2018 z 18. apríla 2018, ktorým žalovaný nepriznal nárok na poskytovanie právnej pomoci z

dôvodu, že hodnota sporu predstavuje 5,01 eur a neprevyšuje tak hodnotu minimálnej mzdy v zmysle §
6 ods. 1 písm. c) zákona č. 327/2005 Z. z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi.
12. Kasačný súd sa v rámci posúdenia predmetnej veci zaoberal dôvodmi kasačnej sťažnosti podľa §
440 ods. 1 písm. f) a g) SSP. Kasačný súd k ním uvádza nasledovné:
IV. K dôvodu kasačnej sťažnosti podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP

13. Uznesením sp. zn. 5Sžk/13/2021 zo dňa 10. novembra 2022 kasačný senát 3S postúpil vec vedenú
pod sp. zn. 5Sžk/1/2021 veľkému senátu Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (ďalej „veľký
senát“) na prejednanie a rozhodnutie o právnej otázke, či je rozhodnutie správneho orgánu ukladajúce
povinnosť zaplatiť určitú sumu taký predmet konania v správnom súdnictve, ktorého hodnotu možno
vyčísliť v peniazoch na účely § 6 ods. 1 písm. c) zákona o poskytovaní právnej pomoci. Kasačný

súd preto v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k.
8S/25/2020-34 zo dňa 10. septembra 2020 prerušil prebiehajúce konanie, a to do rozhodnutia veľkého
senátu pod sp. zn. 19SVs/3/2022. Po odpadnutí tejto prekážky kasačný súd pokračoval v konaní.
14. Rozsudkom sp. zn. 19SVs/3/2022 zo dňa 30. januára 2024 veľký senát k tejto otázke uviedol:
„17. Veľký senát v prvom rade v súvislosti s otázkou predmetu sporu v správnom súdnictve ustálil, že

primárnou úlohou správneho súdnictva je poskytovať ochranu právam a právom chráneným záujmom
fyzických osôb a právnických osôb v oblasti verejnej správy (§ 2 ods. 1 SSP). Túto ochranu však
správne súdnictvo nezabezpečuje tým, že priamo rozhoduje o subjektívnych právach účastníkov
súdneho konania, ale tým, že preskúmava výsledky činnosti orgánov verejnej správy, ktorými dochádza
k zásahom do základných práv a slobôd fyzických a právnických osôb (§ 2 ods. 2 SSP). Predmetom

konania sporu v rámci správneho súdnictva je teda „zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy,
opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy,“ poskytovanie ochrany pred
nečinnosťou a rozhodovanie v ďalších veciach určených zákonom (§ 6 ods. 1 SSP). Takto formulovaný
predmet sporu/konania v správnom súdnictve nie je možné vyčísliť v peniazoch, hoci sa môže týkať aj
konkrétnej finančnej povinnosti alebo finančného nároku.

18. Predmetom sporu v správnom súdnictve je preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu
(hoc aj peňažne neoceniteľné), pričom len sekundárne je správnym súdnym konaním dotknutá aj
konkrétna a vymedzená finančná povinnosť uložená administratívnym rozhodnutím.
19. Podporujúc vyššie prezentované závery veľký senát poukazuje aj na to, že predmet konania v
správnom súdnictve sa považuje bezvýnimočne za neoceniteľný aj na účely výpočtu náhrady trov

konania či súdnych poplatkov. Na účely určenia základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej
služby sa aplikuje § 11 ods. 4 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
o odmenách a náhradách advokátov, a nie § 10 predmetnej vyhlášky, vychádzajúci z hodnoty sporu.
Rovnako sa súdny poplatok určuje v správnom súdnictve pevnou sumou (príloha 1, položka č. 10 zákonao súdnych poplatkoch) a nie sumou vypočítanou z hodnoty predmetu konania (príloha 1, položka č. 1
písm. a) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a o poplatku za výpis z registra trestov v znení
neskorších predpisov, ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“). Obdobne v civilnom sporovom konaní

je pri žalobe na určenie, či tu právo je alebo nie je, stanovený súdny poplatok pevnou sumou, keďže
predmet konania nie je možné oceniť peniazmi, hoci by posudzované právo mohlo znieť na zaplatenie
konkrétnej sumy (príloha 1, položka č. 1 písm. b) zákona o súdnych poplatkoch).
IV. B Úmysel zákonodarcu
20. Veľký senát tiež ustáli, že nebolo cieľom a ani úmyslom zákonodarcu, ktoré boli pretavené do § 6

ods. 1 písm. c) zákona o poskytovaní právnej pomoci, aby bol predmet sporu v správnom súdnictve
vyčísľovaný v peniazoch. Z dôvodovej správy k zákonu o poskytovaní právnej pomoci (osobitná časť
k §6 až 8) možno vyvodiť, že prechod od bezplatného právneho poradenstva k poskytovaniu právnej
pomoci na základe vymedzených podmienok „predstavuje zlepšenie minimálnej právnej ochrany, ktorú
zakotvuje Ústava Slovenskej republiky. Štát žiadnym spôsobom negatívne nezasahuje do práva na
súdnu a inú právnu ochranu. Práve naopak, preberá na seba pozitívny záväzok vo vzťahu k občanom

v núdzi, a to v rozsahu, ktorý je prijateľný z hľadiska dlhodobej udržateľnosti.“ Právo na poskytnutie
právnej pomoci zákonodarca previazal s troma podmienkami (i) stavom materiálnej núdze žiadateľa, (ii)
absenciou zrejmej bezúspešnosti sporu a (iii) hodnotou sporu prevyšujúcou minimálnu mzdu v prípade
sporov s oceniteľnou hodnotou sporu.
21. Pri podmienke hodnoty sporu „návrh predkladateľa vychádza z logickej premisy, aby náklady, ktoré

štátu vzniknú v súvislosti s poskytovaním právnej pomoci neboli v zjavnom negatívnom pomere k
celkovej hodnote sporu. Predpokladá sa, že v takýchto prípadoch by účastník ani inak nevyužil odbornú
právnu pomoc, a to z hľadiska jej ekonomickej neefektívnosti. Vyňaté sú spory, v ktorých nie je možné
hodnotu sporu vyčísliť v peniazoch.“
22. Uvedenú úvahu zákonodarcu je podľa veľkého senátu potrebné vnímať v kontexte princípu

bezrozpornosti právneho poriadku. V občianskoprávnych sporoch totiž zákon v zásade zakotvuje len
fakultatívne právne zastúpenie (§ 24 až § 28 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, ďalej
len „OSP“; čl. 13 ods. 1 a 2 a § 89 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“).
Inými slovami, neposkytnutie právnej pomoci osobe v núdzi v bežných civilných sporoch s ohľadom na
hodnotu sporu nespôsobuje nemožnosť nárok uplatniť na súde, a teda neobmedzuje prístup k súdu.

Ale reflektuje na logickú úvahu, že ide o spor, kde by si bežná fyzická osoba pravdepodobne nezvolila
právne zastúpenie z dôvodu neefektívnosti a svoj nárok by prípadne uplatnila na súde bez využitia
právneho zastúpenia. Právna úprava umožňujúca osobe uplatniť jej nárok nižšej hodnoty na súde i
keď bez právneho zastúpenia, pokiaľ pre nezastúpenú osobu garantuje primerané procesné uľahčenia
(poučovacia povinnosť), nevytvára diskonformitu s čl. 46 ods. 1 Ústavy (OROSZ, L.: SVÁK, J. a kol.

Ústava Slovenskej republiky. Komentár. Zväzok I. Bratislava: Wolters Kluwer SR s.r.o., 2021, str. 603).
23. V správnom súdnictve je však situácia odlišná, keďže požiadavka právneho zastúpenia je a bola aj
v minulosti vo väčšinovej agende obligatórna ( § 250a OSP; § 49 ods. 1 SSP). Nesplnenie povinnosti
právneho zastúpenia v konaní pred správnym súdom je pritom sankcionované odmietnutím žaloby (§ 98
ods. 1 psím. F) SSP). Osoba v núdzi preto nemá pred sebou voľbu, či svoj nárok uplatní s využitím alebo

bez využitia právnej pomoci. Nejde teda o ekonomickú úvahu či úvahu založenú na princípe efektivity.
Neposkytnutie právnej pomoci pre osobu vo finančnej núdzi v správnom súdnictve de facto znamená
stratu možnosti žalovať - brániť svoje právo a zamedzuje sa jej tým prístup k súdu.
24. Výklad, v zmysle ktorého by bolo možné v správnom súdnictve podmieňovať poskytnutie právnej
pomoci hodnotou sporu a v konečnom dôsledku znemožniť účastníkovi konania aspoň jeden stupeň

súdneho prieskumu, by tak bol v rozpore so zákonodarcom deklarovaným cieľom (i) zlepšenia
minimálnej právnej ochrany osôb v núdzi, (ii) negatívne by zasahoval do práva na súdnu a inú právnu
ochranu osôb v núdzi a (iii) odkazoval by na predpoklad a ekonomickú úvahu/rozhodnutie, ktoré
účastníci konania v správnom súdnictve bez rizika straty sporu (a tým akceptovania zásahu do svojich
základných práv a slobôd) nemajú.

25. Veľký senát skúma aj z hľadiska proporcionality a racionality, či by náklady, ktoré môžu potenciálne
štátu vzniknúť v súvislosti s poskytovaním právnej pomoci vo veciach správneho súdnictva, neboli
zjavnom negatívnom pomere k sume, ktorú bol účastník konania zaviazaný zaplatiť na základe
právoplatného rozhodnutia správneho orgánu. Vychádzajúc z ustanovenia § 14a ods. 1 vyhlášky č.
655/2004 Z. z. Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky o odmenách a náhradách advokátovi je

odmenaadvokátazazastupovanievsprávnomsúdnictvestanovenápaušálnousumou130,-€.Uvedenú
sumu dal veľký senát do pomeru jednak k sumám, ktoré by mohol byť účastník konania povinný zaplatiť
rozhodnutím správneho orgánu (minimálna mzda v roku 2022 predstavovala sumu 646,-€, pričom toto
je aj hranica hodnoty sporu, pod ktorú nemožno priznať bezplatnú právnu pomoc podľa § 6 ods. 1 písm.c) zákona o poskytovaní právnej pomoci) a tiež k prípadnému následku - zamedzeniu prístupu žalobcu
k súdu, a preto ani z hľadiska proporcionality nevyhodnotil záver o potrebe poskytnúť právnu pomoc aj
v správnom súdnictve za iracionálny.

IV. C Ústavné princípy
26. Veľký senát poukazuje aj na ústavný rozmer predmetnej právnej otázky a požiadavku ústavne
konformného výkladu § 6 ods. 1 písm. c) zákona o poskytovaní právnej pomoci. (rozhodnutia Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 306/2010 zo dňa 8. decembra 2010, sp. zn. I. ÚS 212/06 zo dňa
28. júna 2006, sp. zn. II. ÚS 142/2015 zo dňa 10. marca 2015, publikované v ZNaUÚS pod č. 58/2015).

27. Vychádzajúc z čl. 46 ods. 1 Ústavy má každý právo na prístup k súdu. Toto právo je č. 46 ods. 2
Ústavy rozšírené a konkretizované ako právo na prístup k súdu oprávnenému preskúmať zákonnosť
rozhodnutia orgánu verejnej správy, pričom z právomoci súdu nemôže byť vylúčené preskúmanie
rozhodnutítýkajúcichsazákladnýchprávaslobôd.Právonaprístupksúduvymedzenévčl.46ods.1a2
Ústavy bližšie vymedzujú osobitné právne predpisy (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 Ústavy). Toto právo môže
podliehať rôznym obmedzeniam, ktoré však musia spĺňať prísne ústavné požiadavky - musia sledovať

legitímny cieľ, musia byť primerané a nesmú odopierať podstatu a zmysel ústavne garantovaných práv
(čl. 13 ods. 4 Ústavy). Podstatou práva na prístup k súdu v rámci správneho súdnictva vymedzeného v
čl. 46 ods. 2 Ústavy je pritom umožniť tomu, kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, obrátiť sa na súd, ak sa takéto rozhodnutie týka základných práv a slobôd. Teda
umožniť dotknutej osobe brániť sa voči zásahu do svojich základných práv a slobôd výkonom verejnej

moci zo strany orgánov verejnej správy.
28. V právnom poriadku možno nájsť viacero obmedzení týkajúcich sa práva na prístup k súdu. Vo
všeobecnosti ide najmä o súdne a iné poplatky (zákon o súdnych poplatkoch), či právnu úpravu
lehôt (napr. § 181 až 4 SSP). Správne súdnictvo je v porovnaní s inými časťami súdnej sústavy
(civilné a trestné súdnictvo) špecifické aj osobitným obmedzením prístupu k súdu - široko formulovanou

povinnosťou právneho zastúpenia (§ 49 ods. 1 SSP). Obligatórne právne zastúpenie sa pritom v
podstatnej časti súdnych sporov v rámci správneho súdnictva nevzťahuje len na konanie o kasačnej
sťažnosti (ako osobitného opravného prostriedku smerujúceho najvyššej súdnej inštancii v rámci
správneho súdnictva), ale už na konanie pred správnym súdom.
29. Kasačný súd už opakovane judikoval, že požiadavka obligatórneho právneho zastúpenia nie

je samoúčelná, ale „...vyplýva z povahy správneho súdnictva, v ktorom sa preskúmava zákonnosť
rozhodnutí správnych orgánov. V prejednávanej veci je povinnosť kvalifikovaného právneho zastúpenia
daná tak v konaní pred krajským súdom, ako aj v kasačnom konaní, pričom táto legitímna požiadavka
má prispieť k profesionalite konania a sleduje sa ňou v prvom rade ochrana práv žalobcu, resp.
sťažovateľa, ako účastníkov súdneho preskúmavacieho konania, v ktorom sa v rozhodujúcej miere

riešia právne otázky a medzi účastníkmi je často sporným len výklad právnych predpisov“ (rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10 Asan 29/2019 zo dňa 11. decembra 2019, bod 18,
obdobne tiež rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžfk 28/2019 zo dňa 11.
júla 2019, sp. zn. 5 Sžfk 27/2018 zo dňa 12. septembra 2019 a iné). Uvedený záver veľký senát
nespochybňuje, ale pripomína, že hoci samotná požiadavka právneho zastúpenia v správnom súdnom

konaní, i keď obmedzujúca prístup k súdu, nie je rozporná s čl. 46. ods. 1 a 2 Ústavy a ani s čl.
6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), môže sa
takou stať v prípade excesívneho, formalistického uplatňovania bez ohľadu na ňou sledovaný legitímny
cieľ, podmienku primeranosti a požiadavku zachovania podstaty práva na spravodlivý proces (mutatis
mutandis rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci DYLUŠ proti Poľsku zo dňa 23.

septembra 2021, sťažnosť č. 12210/14, body 41 až 42, 45 a 46, ako aj WILEMS a GORJON proti
Belgicku zo dňa 21. septembra 2021, sťažnosť č. 7420916 a 3 ďalšie, body 85 až 88).
30. Pokiaľ zákonodarca zavádza požiadavku obligatórneho právneho zastúpenia v súdnom konaní,
s ohľadom na podstatu práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy (teda zachovanie efektívnej a reálnej
možnosti prístupu účastníka konania k súdu, vzniká mu pozitívna povinnosť zabezpečiť potrebnú právnu

pomoc osobám, ktoré si ju nemôžu dovoliť. Teda musí zabezpečiť, aby požiadavka právneho zastúpenia
(či právneho vzdelania) nezabraňovala osobám nedeponujúcim dostatkom finančných prostriedkov
domáhať sa svojich práv na súde (HUSSEINI, F.: BARTOŇ, M., KOKEŠ, M.: KOPA, M. a kol.: listina
základních práv a svobod. Komentář. 1. vydaní. Praha: C. H. Beck, 2021, str. 1058: OROSZ, L.: SVÁK,
J. a kol.: Ústava Slovenskej republiky. Komentár. Zväzok 1. Bratislava: Wolters Kluwer SR s.r.o., 2021,

str. 603-604).
31. Výklad vylučujúci možnosť priznať právnu pomoc osobám v núdzi s ohľadom na tvrdenú nízku
hodnotu predmetu sporu v správnom súdnictve má za následok odmietnutie spravodlivosti vo vzťahu k
týmto osobám a znemožnenie ich prístupu k súdu. A to nie je pri osobitných opravných prostriedkoch vsprávnom súdnictve (pri podaní kasačnej sťažnosti), ale odníma im možnosť vôbec žalovať zákonnosť
rozhodnutia pred správnym súdom. Tento stav podľa veľkého senátu zasahuje do podstaty práva na
prístup k súdu podľa čl. 46. ods. 1 a 2 Ústavy. A to aj vo vzťahu k takým rozhodnutiam správnych

orgánov, ktorými dochádza k ukladaniu peňažných povinností, a teda aj do zásahu do práva týchto osôb
na majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy.
32. Veľký senát pripúšťa, že veľmi nízka (bagateľná) hodnota finančnej povinnosti tvoriaca predmet
administratívneho rozhodnutia, ktorého zákonnosť sa má preskúmať, môže byť dôvodom pre čiastočné
obmedzenie prístupu dotknutých osôb k súdu, avšak z hľadiska princípu primeranosti o tom možno

uvažovať až pri právnej pomoci spojenej s podaním kasačnej sťažnosti, čo nie je prípad posudzovanej
veci.
33. Na základe doteraz uvedenej argumentácie preto veľký senát uzatvára, že na účely § 6 ods. 1
písm. c) zákona o poskytovaní právnej pomoci je potrebné považovať predmet správneho súdneho
konania (sporu) za taký, ktorého hodnotu nie je možné vyčísliť v peniazoch. A to ani v prípade, ak je
predmetomsprávnehosúdnehoprieskumurozhodnutiesprávnehoorgánuukladajúcepovinnosťzaplatiť

určitú sumu. Veľký senát sa stotožnil s predkladajúcim senátom v tom, že je potrebné sa odchýliť pri
riešení nastolenej právnej otázky od doterajšej rozhodovacej činnosti kasačného súdu.“
V. K dôvodu kasačnej sťažnosti podľa § 440 ods. 1 písm. f) SSP
15. Žalobca ďalej namieta, že súd rozhodol napriek jeho žiadosti o odročenie v jeho neprítomnosti a tým
boli porušené jeho procesné práva. Tunajšiemu súdu je z údajov obsiahnutých v spise i z jeho činnosti

známe, že v rovnaký deň sa na správnom súde uskutočnilo viacero pojednávaní vo veciach totožných
účastníkov, na ktorých boli vyhlásené rozsudky v neprospech sťažovateľa, proti ktorým podal sťažovateľ
kasačné sťažnosti. O kasačných sťažnostiach s rovnakou argumentáciou sťažovateľa už kasačný súd
rozhodol rozsudkami sp. zn. 4Sžk/7/2021 zo dňa 27. septembra 2021 a sp. zn. 10Sžk/7/2021 zo dňa
27. júna 2022. Vysporiadanie sa s uvedenou argumentáciou sťažovateľa tak tunajší súd považoval za

ustálené a z dôvodu hospodárnosti rozhodol aj o tejto námietke sťažovateľa, pričom v zmysle § 464 ods.
1 SSP odkazuje na príslušnú časť odôvodnenia rozhodnutia sp. zn. 4Sžk/7/2021 zo dňa 27. septembra
2021:
„24. Žalobca v kasačnej sťažnosti v prvom rade namietal, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní
porušil zákon tým, že nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil

jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Konkrétnežalobcatotoporušenievidelvtom,žekrajskýsúdneakceptovalžalobcomzaslanéopakované
ospravedlnenie z účasti na pojednávaní vrátane žiadosti o odročenie pojednávania, ktoré sa malo
uskutočniť dňa 10. septembra 2020.
32. V tejto relevantnej časti najvyšší správny súd z obsahu súdneho spisu zistil, že krajský súd za účelom

prejednania veci nariadil pojednávanie na 25. júna 2020 o 11:20 hodine (pozn. tunajšieho súdu - v
posudzovanej veci na 10.30 hod.), ktoré bolo na základe doručených žiadostí tak zo strany žalovaného,
ako aj žalobcu odročené na 10. septembra 2020, 11:20 hodinu (pozn. veľkého senátu - v posudzovanej
veci na 10.30 hod.). Účasť opätovne ospravedlnil žalovaný listom doručeným súdu dňa 12. augusta
2020; súčasne požiadal, aby súd vec prejednal v jeho neprítomnosti. Účasť na pojednávaní rovnako

ospravedlnil žalobca podaním doručeným súdu dňa 09. septembra 2020 (t. j. deň pred pojednávaním) a
zároveň požiadal o odročenie predmetného pojednávania. Žiadosť o odročenie pojednávania zdôvodnil
jednak s poukazom na toho času aktuálnu pandemickú situáciu ohľadom COVID-19 (rizikové cestovanie
a odporúčania odborníkov a príslušných orgánov) a jednak s poukazom na vážne rodinno-finančné
dôvody.

33. Najvyšší správny súd poukazuje na to, že v správnom súdnom procese (rovnako ako v civilnom
procese) platí zásada, že vec sa má rozhodnúť spravidla na jedinom pojednávaní (§ 105 ods. 1 SSP).
K tomu zodpovedá aj samotný postup súdu, a preto aj všetky úkony, ktoré správny súd realizuje v
rámci prípravy pojednávania, je povinný uskutočniť tak, aby bola vec rozhodnutá na prvom pojednávaní.
Inštitút odročenia pojednávania je potrebné z uvedeného dôvodu potom vnímať ako niečo výnimočné.

V nadväznosti na uvedené, podľa § 115 SSP sa môže pojednávanie odročiť len z dôležitých dôvodov.
Podľačlánku48ods.2ÚstavySlovenskejrepublikymákaždýprávo,abysajehovecverejneprerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným
dôkazom. To však neznamená, že súd za žiadnych okolností nemôže konať bez prítomnosti účastníka,
prípadne, že je povinnosťou súdu vyhovieť každej žiadosti o odročenie pojednávania. Podľa § 180

CSP v spojení s § 25 SSP po vyvolaní veci súd prvotne zisťuje, či sa dostavili osoby, ktoré boli
na pojednávanie predvolané; ak sa tieto osoby nedostavili, hoci boli riadne predvolané a absentuje
žiadosť o odročenie pojednávania alebo súd uvádzané dôvody odročenia nepovažuje za dôležité,
súd rozhodne, že sa pojednávanie bude konať v ich neprítomnosti, a otvorí pojednávanie. Správnysúdny poriadok v tomto smere na rozdiel od právnej úpravy plynúcej z Civilného sporového poriadku
upravuje aj osobitný spôsob vyhlásenia rozsudku spočívajúci vo vyvesení jeho skráteného písomného
vyhotovenia na úradnej tabuli súdu po dobu 14 dní. Tento spôsob vyhlásenia rozsudku prichádza

do úvahy výlučne v prípade, ak pri vyhlasovaní rozsudku sú prítomní iba sudcovia a zapisovateľ, čo
zodpovedá tu prejednávanej veci. V súvislosti s odročením pojednávania najvyšší správny súd uvádza,
že pojednávanie možno odročiť len z dôležitých dôvodov, pričom opodstatnenosť takéhoto dôvodu
posudzuje príslušný súd, a to podľa konkrétnych okolností prípadu s tým, že tieto môže preveriť len zo
skutočností, ktoré sú mu známe v čase posudzovania predmetnej žiadosti o odročenie pojednávania. Vo

všeobecnosti súd skúma dôležitosť dôvodu, ktorým je odôvodňovaná žiadosť o odročenie pojednávania,
z hľadiska okolnosti, ktorú uviedol žiadateľ, a môže ich preveriť len zo skutočností, ktoré sú mu
známe v čase posudzovania tejto žiadosti. Dôležitý dôvod mohol byť vyvodzovaný len zo skutočnosti,
ktorá je vo vzťahu k prebiehajúcemu súdnemu konaniu a nariadenému pojednávaniu so zreteľom na
všetky okolnosti vážna (svojou povahou znemožňujúca každej strane sporu za rovnakých okolností
účasť na súdnom pojednávaní), súčasne ospravedlniteľná (všeobecne prijímaná ako odpustiteľná),

nepredvídateľná (nepredvídaná alebo neočakávaná), neodvrátiteľná (neumožňujúca strane sporu prijať
opatrenie prekonávajúce príčinu neúčasti na pojednávaní) a náhla (vzhľadom na časové súvislosti
nedovoľujúca uskutočniť kroky vedúce k účasti na pojednávaní).
34. V prvom rade najvyšší správny súd považuje za potrebné vytknúť krajskému súdu, že v odôvodnení
napadnutého rozsudku bližšie žalobcovi neozrejmil dôvody, pre ktoré nevyhovel žalobcom podanej

žiadosti o odročenie príslušného pojednávania a pristúpil k vyhláseniu rozsudku podľa § 137 ods.
3 veta druhá SSP. Na druhej strane, podľa názoru najvyššieho správneho súdu, aj vzhľadom na
povahu samotného sporu, ako aj charakter správneho súdneho konania ako takého čo do ojedinelého
vykonávania dokazovania, ako aj striktnej viazanosti krajského súdu rozsahom a dôvodmi správnej
žaloby (§ 134 ods. 1 SSP) najvyšší správny súd nepovažoval toto opomenutie krajského súdu za

tak závažné, aby bol daný dôvod pre zrušenie rozsudku krajského súdu výlučne z týchto dôvodov. K
samotným dôvodom, pre ktoré mal krajský súd podľa mienky žalobcu odročiť pojednávanie, najvyšší
správny súd zastáva názor, že žalobcom uplatnený dôvod spočívajúci v rodinno-finančných okolnostiach
nemožno považovať aj vzhľadom na všeobecné vymedzenie týchto okolností za dôležitý dôvod, pre
ktorý by mal krajský súd odročiť pojednávanie. V súvislosti s ďalším dôvodom, spočívajúcim v šírení

pandémie COVID-19 najvyšší správny súd uvádza, že v rozhodnom období (t. j. k 10. septembru 2020)
platilo a bolo účinné opatrenie Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky,
- z 28. augusta 2020, číslo OLP/6911/2020 ukladajúce povinnosť žiadať pri vstupe na pracovisko
alebo do priestorov prevádzky od pracovníkov v pracovnoprávnom pomere, štátnozamestnaneckom
pomere alebo inom obdobnom pomere preukázanie splnenia povinnosti absolvovať izoláciu v domácom

prostredí ukončenú negatívnym výsledkom RT-PCR testu na ochorenie COVID-19 vykonaným v
laboratóriách na území Slovenskej republiky, alebo potvrdením o prekročení štátnej hranice Slovenskej
republiky starším ako 10 dní, vyplývajúcej tejto osobe z opatrenia Úradu verejného zdravotníctva
Slovenskej republiky z 28. augusta 2020, sp. zn. OLP/6850/2020 v znení neskorších opatrení,
- z 28. augusta 2020, číslo OLP/6850/2020 v spojení s opatrením zo 07. septembra 2020, číslo

OLP/7093/2020 ukladajúce povinnosť v podobe izolácie v domácom prostredí pre osoby vstupujúce
na územie Slovenskej republiky, ktoré počas predchádzajúcich 14 dní navštívili krajinu Európskej únie
neuvedenú v prílohe č. 1 tohto opatrenia a zároveň nenavštívili krajinu, ktorá nie je členom Európskej
únie a nie je uvedená v prílohe č. 1 tohto opatrenia,
- z 03. júla 2020, číslo OLP/5453/2020 v znení opatrenia z 28. augusta 2020, číslo OLP/6848/2020

zakazujúce do odvolania vychádzať a pohybovať sa na verejnosti v priestoroch interiérov budov a v
prostriedkoch verejnej dopravy bez prekrytia horných dýchacích ciest (nos, ústa) ako je napríklad rúško,
šál, šatka, so stanovenými výnimkami,
- z 28. augusta 2020, číslo OLP/6849/2020 v spojení s opatrením z 09. septembra 2020, číslo
OLP/7092/2020 ukladajúce povinnosti štátnym orgánom a orgánom územnej samosprávy pri konaní

ich zasadnutí a schôdzí zabezpečiť pri vstupe do budovy oznam o povinnosti, že v prípade vzniku
akútneho respiračného ochorenia (napríklad horúčka, kašeľ, nádcha, sťažené dýchanie) je osoba
povinná zostať v domácej izolácii, zaistiť pri vstupe do budovy štátnych orgánov a orgánov územnej
samosprávy dávkovače na alkoholovú dezinfekciu rúk a dezinfikovať si ruky, respektíve zabezpečiť iný
adekvátny spôsob dezinfekcie rúk, zabezpečiť nosenie ochranných rúšok osobami pohybujúcimi sa v

objekte štátnych orgánov a orgánov územnej samosprávy, vybaviť hygienické zariadenia prevádzky
tekutým mydlom a papierovými utierkami, zverejniť na viditeľnom mieste oznam s informáciou (1/ ak
sa u osoby prejavia príznaky akútneho respiračného ochorenia, je potrebné telefonicky kontaktovať
svojhoošetrujúceho lekára a opustiť pracovisko, 2/ pravidelne si umývať ruky mydlom a teplou vodou,následnerukyutieraťdojednorazovýchpapierovýchobrúskov,3/zákazpodávaniarúk),ďalejzabezpečiť
dostatočné vetranie priestorov, zabezpečiť pravidelnú dezinfekciu všetkých kontaktných priestorov,
najmä dotykových plôch (napríklad kľučky, zábradlia, výťahy) a všetkých kontaktných predmetov

(napríklad pracovný stôl, klávesnica, telefóny, prenosné média, myš) dezinfekčným prostriedkom s
virucídnym účinkom.
35. V tejto súvislosti najvyšší správny súd odkazuje aj na opatrenia pre súdy platné od 01.
septembra 2020 zverejnené na stránke Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (https://
www.justice.gov.sk/Stranky/Ministerstvo/Opatrenia-COVID-19.aspx),v zmysle ktorých ministerstvo

ukladá súdom zabezpečiť všetky činnosti súdu, zabezpečiť dodržiavanie opatrenia z 28. augusta 2020,
číslo OLP/6849/2020 a tiež opatrenia z 28. augusta 2020, číslo OLP/6911/2020, zaistiť meranie telesnej
teploty osobám pri vstupe do objektov súdov za účelom overenia, či osoba nevykazuje príznaky
ochorenia COVID-19 (horúčka nad 38°C) a pri plánovaní a uskutočňovaní pojednávaní vykonávať
opatrenia proti prepĺňaniu pojednávacej miestnosti a zhromažďovaniu osôb pred pojednávacou
miestnosťou. Rovnako Pandemická komisia Vlády Slovenskej republiky dňa 04. septembra 2020 po

dôslednom zhodnotení epidemiologickej situácie na Slovensku odporučila regionálnym hygienikom v
rizikovýchokresochSlovenska(podľasemaforuoranžovéačervenéokresy),abynazamedzeniešírenia
ochorenia COVID-19 prijímali opatrenia nad rámec celoštátne platných opatrení. Najvyšší správny súd v
tomto smere uvádza, že v rozhodnej dobe, t. j. k 10. septembru 2020 tak obvod krajského súdu (Košice),
ako aj miesto bydliska žalobcu (okres Levoča) sa nenachádzali v červenej, respektíve v oranžovej

farbe, pričom cestovanie prostriedkami verejnej hromadnej prepravy nebolo zakázané a ani obmedzené,
samozrejme pri zachovaní a dodržiavaní všetkých k tomu zodpovedajúcich protiepidemiologických
opatrení (rúško, odstup, dezinfekcia).
36. Vzhľadom na takto zistené a predovšetkým overené skutočnosti, najvyšší správny súd ani v tomto
prípade nevzhliadol relevantný dôvod na to, aby aj tento žalobcom uvádzaný dôvod považoval za

tak dôležitý, aby viedol, či už sám o sebe, alebo spolu s ďalším, k odročeniu pojednávania. Len pre
úplnosť najvyšší správny súd dodáva, že krajský súd nemohol postupovať podľa § 183 ods. 4 CSP v
spojení s § 25 SSP, teda bezodkladne upovedomiť stranu, ktorá odročenie navrhla, o tom, že dôvod
na odročenie pojednávania nebol dôležitý, nakoľko žalobca krajskému súdu neoznámil telefónne číslo
alebo elektronickú adresu, na ktorú by mu súd v tomto zmysle zaslal príslušné upovedomenie.“

VI. Záver
16. Vychádzajúc z právnych názorov veľkého senátu, ktoré sú pre kasačné senáty záväzné (§ 446
ods. 3 SSP), rozhodujúci senát dospel k záveru, že napadnutý rozsudok správneho súdu vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g) SSP) a rovnakou vadou (nezákonnosťou)
trpí aj rozhodnutie žalovaného (§ 191 ods. 1 písm. c) SSP). Keďže správny súd žalobu sťažovateľa

zamietol, kasačný súd postupom podľa § 466 ods. 5 písm. a), § 462 ods. 2 SSP a § 191 ods. 1 písm. c)
a ods. 3 písm. a) a ods. 4 SSP zmenil napadnutý rozsudok správneho súdu tak, že zrušil rozhodnutie
žalovaného a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
17. V ďalšom konaní bude žalovaný postupovať podľa záverov veľkého senátu, podľa ktorých na účely
§ 6 ods. 1 písm. c) zákona o poskytovaní právnej pomoci nie je možné v správnom súdnictve vyčísliť

hodnotu sporu ani v prípade povinnosti stanovenej rozhodnutím správneho orgánu na zaplatenie určitej
sumy.
18. O nároku na náhradu trov konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 2 v spojení s § 167 ods.
1 SSP tak, že plne úspešnému žalobcovi priznal nárok na úplnú náhradu trov kasačného konania, ako
aj trov konania pred správnym súdom (§ 175 ods. 1 SSP). O výške náhrady trov konania rozhodne

správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré
vydá súdny úradník (§ 175 ods. 2 SSP).
19. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.