Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, April 10, 2024

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 9CoPr/17/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7214231451
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 04. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dana Popovičová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2024:7214231451.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dany Popovičovej a členiek

senátu JUDr. Gizely Majerčák a JUDr. Aleny Mikovej v spore žalobcu: A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom
v C., D. XX, zastúpeného Mgr. Katarínou Ondikovou, advokátkou so sídlom v Českej republike,
Praha, Podlužanská 2209, proti žalovanej: Univerzitná nemocnica L. Pasteura v Košiciach, so sídlom
v Košiciach, Rastislavova 43, zastúpenej Advokátskou kanceláriou Alena Zadáková & spol., so sídlom
v Košiciach, Kováčska 32, v konaní o neplatnosť skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy, o
odvolanížalobcuprotirozsudkuOkresnéhosúduKošiceIIzodňa20.6.2019č.k.16Cpr/4/2014-386takto

r o z h o d o l :

M e n í rozsudok tak, že určuje, že skončenie pracovného pomeru dané žalovanou okamžitým

skončením, písomnosťou zo dňa 8.10.2014, je neplatné.

Konanie o určenie, že pracovný pomer trvá, z a s t a v u j e.

Potvrdzuje rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby o náhradu mzdy.

V spore o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru je žalovaná povinná nahradiť

žalobcovi trovy prvoinštančného, odvolacieho a dovolacieho konania v celom rozsahu.

Vsporeonáhradumzdynepriznávastranámsporunároknanáhradutrovprvoinštančného,odvolacieho
a dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice II (ďalej len „súd prvej inštancie“) svojím v poradí druhým rozsudkom zamietol
žalobu, ktorou sa žalobca domáhal určenia, že skončenie pracovného pomeru žalovanou okamžitým
skončením písomnosťou zo dňa 08.10.2014 je neplatné, určenia, že pracovný pomer trvá a náhrady
mzdy od 10.10.2014 do 28.02.2015 vo výške 1.045,18 eur mesačne „brutto“ a od 01.03.2015 vo výške

1.076,54 eur mesačne „brutto“ do času, keď mu žalovaná umožní pokračovať v práci.

2. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním vzal za preukázané, že medzi stranami sporu bol
založený pracovnoprávny vzťah na základe pracovnej zmluvy zo dňa 23.06.2004, ktorá bola zmenená
následnými dohodami o zmene obsahu pracovnej zmluvy. Od 01.05.2007 bol žalovaný (správne má
byť žalobca - poznámka odvolacieho súdu) zaradený ako zamestnanec vlastnej ochrany, s druhom
pracovnej činnosti kontrola osôb vstupujúcich do objektu, vykonávanie obhliadky zverených objektov,

dôsledná ochrana majetku nemocnice, zamedzenie páchania akejkoľvek trestnej činnosti, zasahovanie
v prípade ohrozenia zdravia alebo života inou osobou s možnosťou použitia vecných bezpečnostných
predpisov. Miestom výkonu práce bola určená Fakultná nemocnica L. Pasteura v Košiciach. Dňa
22.11.2004 bola so žalobcom uzavretá dohoda o hmotnej zodpovednosti v zmysle § 182 ods. 1Zákonníka práce za finančnú hotovosť, ktorú preberie od tretích osôb titulom uhradenia poplatkov za
parkovanie motorového vozidla v areáli zamestnávateľa s tým, že túto finančnú hotovosť je povinný
vyúčtovať v zmysle pokynov určených organizačnou vnútropodnikovou normou č. 7/2004.

3. Písomnosťou zo dňa 08.11.2004, doručenou žalobcovi dňa 10.10.2014, žalovaná okamžite skončila
pracovný pomer so žalobcom s odkazom na ust. § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce z dôvodu
závažného porušenia pracovnej disciplíny. Dôvodom bola skutočnosť, že pri kontrole kamerového
systému pracoviska na výstupnej rampe na E. F. XX G. C. bolo zistené, že dňa 15.09.2014 pri výkone

dennej služby cca o 15,40 hod. pri výjazde motorového vozidla z areálu na ulicu Rastislavova 43 vykonal
nasledujúcu činnosť - od vodiča pri výjazde z nemocnice prevzal vstupný parkovací lístok, ktorý priložil
k čítačke čiarových kódov, prevzal hotovosť, vydal výdavok, pričom príjem do registračnej pokladnice
nezaznamenal a pri výjazde odchádzajúcemu vodičovi motorového vozidla pokladničný doklad nevydal,
lebohonevytlačilamotorovévozidloprepustilvýstupnourampou,ktorúotvorilslužobnoučipovoukartou.
Žalobca pri prerokovaní porušenia pracovnej disciplíny dňa 17.09.2014 za prítomnosti svedkov potvrdil,

že na zázname z kamerového systému je osobne. Porušil tým základné povinnosti vyplývajúce z ust.
§ 81 písm. c) Zákonníka práce, t.j. dodržiavať právne predpisy a ostatné predpisy vzťahujúce sa na
prácu, ak bol s nimi riadne oboznámený, ust. § 81 písm. e) hospodáriť riadne s prostriedkami,
ktoré mu zveril zamestnávateľ, chrániť majetok zamestnávateľa pred poškodením, stratou, zničením a
zneužitímanekonaťvrozporesoprávnenýmizáujmamizamestnávateľa.Ďalejporušilpracovnúzmluvu,

konkrétne pracovnú náplň, ako aj ustanovenie článku 5 bod 3 písm. i) platného Pracovného poriadku,
keď preukázateľne neefektívne nakladal so zverenými prostriedkami a majetkom zamestnávateľa,
nedodržiavalzásadyfinančnéhohospodáreniavzmyslepríslušnýchprávnychpredpisov,spôsobilškodu
na majetku zamestnávateľa, čo sa v zmysle Pracovného poriadku považuje za disciplinárne previnenie.

4. Podľa výpisu z Uznesenia č. 110 zo dňa 02.10.2014 Výbor ZO SOZ ZaSS pri UNLP, Tr. SNP v
Košiciach a výpisu z uznesenia č. 256 zo dňa 03.10.2014 VZO SOZZ a SS pri UNLP, Rastislavova 43,
Košice, bola prerokovaná žiadosť žalovanej o okamžité skončenie pracovného pomeru so žalobcom.

5. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie za nespornú tú skutočnosť, že skutok, pre ktorý

bol so žalobcom okamžite skončený pracovný pomer písomnosťou žalovanej zo dňa 08.10.2014 sa
stal a že dôvody, ktoré oprávňovali zamestnávateľa k okamžitému skončeniu pracovného pomeru boli
uplatnené v lehote do 2 mesiacov do dňa, keď sa o dôvode dozvedel v súlade s ust. § 36 ods. 1
Zákonníka práce a tiež, že nejde o zamestnanca, s ktorým v zmysle § 68 ods. 3 Zákonníka práce
zamestnávateľ nemôže okamžite skončiť pracovný pomer, že skončenie pracovného pomeru bolo

prerokované výborom ZO SOZ ZaSS pri UNLP a výborom VZO SOZZ a SS pri UNLP v Košiciach.
Porušenie pracovnej disciplíny bolo so žalobcom prejednané dňa 17.09.2014, pričom žalobca nesúhlasil
s okamžitým skončením pracovného pomeru a trval na tom, aby ho žalovaná naďalej zamestnávala.

6. Sporným sa v konaní stalo zistenie, či zo strany žalobcu išlo o také závažné porušenie pracovnej

disciplíny, pre ktoré zamestnávateľ môže so zamestnancom okamžite pracovný pomer skončiť. V danom
prípade žalobca uznal, že pracovnú disciplínu porušil, namietal však, že vytýkané porušenie bolo
spôsobené tým, že sa sústredil na prepočet tržby.

7. Po právnom posúdení veci v zmysle § 68 ods. 1 - 3 Zákonníka práce, berúc do úvahy názor

odvolacieho súdu vyslovený v uznesení zo dňa 13.10.2017 č.k. 9CoPr/10/2016-201 súd prvej inštancie
dospel k záveru, že žalobca porušil pracovnú disciplínu závažným spôsobom, keď sa dopustil
majetkového deliktu na pracovisku žalovanej. Týmto svojím konaním porušil základné povinnosti
zamestnanca,medziktorépatríajdodržiavaťpracovnúdisciplínuvzmysle§ 47ods.1písm.b)a§81,82
Zákonníka práce. V konaní bolo preukázané, že aj napriek riadnemu oboznámeniu sa s Prevádzkovým

poriadkom referátu dopravy a parkovacej služby č. Po-82 pri obsluhe síce zastavil vychádzajúce vozidlo,
prevzal od vodiča vstupný parkovací lístok, priložil ho k čítačke čiarových kódov, prevzal sumu úhrady,
avšak platbu nezaúčtoval, nevytlačil pokladničný doklad a svojou služobnou kartou otvoril výstupnú
rampu. Prevádzkový poriadok pritom podrobne určuje, ako má zamestnanec obsluhy po ukončení
pracovnej zmeny postupovať, kedy má vykonať priebežnú a dennú uzávierku na fiškálnom module a kde

má vybranú finančnú hotovosť uložiť. Podľa vnútroorganizačného predpisu pri zistení prebytku alebo
manka po ukončení dennej uzávierky je zamestnanec povinný túto skutočnosť zapísať do knihy služieb
a nasledujúci pracovný deň oznámiť priamemu nadriadenému. To sa v danom prípade nestalo, pričomzo záznamu o priebehu zmeny zo dňa 15.09.2014 je zrejmé, že službu žalobca vykonával a služba
prebehla, podľa jeho zápisu, bez závad.

8. V danom prípade vykonaným dokazovaním bolo podľa názoru súdu prvej inštancie potvrdené
zavinené porušenie pracovných povinností žalobcom. Je absolútne nesporné, že skutok sa stal, ako je
žalovanou popísaný v písomnosti o okamžitom skončení pracovného pomeru.

9. Časový priebeh jednotlivých úkonov žalobcu podľa názoru súdu prvej inštancie nenasvedčuje

vysokej pracovnej zaťaženosti v inkriminovanom čase a tobôž značnému náporu motorových vozidiel
prechádzajúcich výstupnou rampou. Po otvorení výstupnej rampy svojou čipovou kartou žalobca mal
dostatok času na spočítanie tržby, pričom od ďalšieho vodiča motorového vozidla preberal parkovací
lístok až o 1 minútu 19 sekúnd neskôr. Daný pracovný deň nebol výnimočne náročný na nápor
motorových vozidiel, čo dokazuje pokladničná kniha za september 2014, kde sa tržba pohybovala na
úrovni bežného priemeru a bola vo výške 784 eur. Pokiaľ žalobca navrhol dôkaz smerujúci k zisteniu

celkového počtu motorových vozidiel vychádzajúcich z areálu žalovanej, tento nebolo možné vykonať,
nakoľko žalovaná celodenné kamerové záznamy nearchivuje.

10. V danom prípade nebol síce dokázaný úmysel žalobcu pri konkrétnom porušení pracovných
povinností, a aj keď išlo o také pracovné zaradenie, kde sa vyžadovalo plné sústredenie sa na výkon

práce pri obsluhe parkovacieho systému, evidencie na čítacom zariadení, zaevidovaní platby a práce
s hotovosťou, niet pochýb o tom, že pre posúdenie, že išlo o porušenie pracovnej disciplíny závažným
spôsobom, je postačujúce aj jej porušenie z nedbanlivosti. Žalobca nepochybne konal v rozpore s
požiadavkou ochrany majetku žalovanej.

11. Žalobca v minulosti neporušil pracovnú disciplínu a žalovaná o ňom ani žiadne hodnotenia
nevykonávala, keďže žalobca nepatril do kategórie zamestnancov, u ktorých hodnotenie bolo
uskutočnené. V rovnakej pracovnej pozícii zamestnanci H. I. a C. J. síce opisovali pracovné podmienky
ako náročné na sústredenie a stresujúce, avšak nie takej intenzity, aby táto skutočnosť sama osebe
zbavovala žalobcu zodpovednosti za porušenie pracovných povinností. Sám žalobca pritom pripustil,

že jeho konanie nebolo spôsobené veľkým náporom motorových vozidiel. Hodnotenie pracovných
podmienok svedkami je čisto subjektívne, vedome a dobrovoľne na spomínaných pracovných pozíciách
sa rozhodli zamestnať, a teda akceptovať aj zvýšenú mieru opatrnosti a zodpovednosti. Zo svedeckých
výpovedí svedkov A. J. a K. L. vyplynulo, že išlo o štandardné pracovné podmienky. Títo svedkovia
nehodnotili pracovné podmienky ako neprimerane náročné.

12. Konanie žalovanej pri okamžitom skončení pracovného pomeru so žalobcom bolo podľa názoru
súdu prvej inštancie v záujme zachovania a dodržiavania pracovnej disciplíny a pôsobilo aj preventívne
v snahe zabrániť vzniku podobných udalostí. Nie je možné požadovať od zamestnávateľa tolerovanie
takéhotokonaniaavyžadovaťodneho,abypracovnýpomerskončiliným,menejvýnimočnýmspôsobom

- napr. výpoveďou. Rovnakým spôsobom, za porušenie pracovnej disciplíny v rovnaký deň, ktorého sa
dopustil zamestnanec - M. N., žalovaná s ním ukončila pracovný pomer dohodou.

13. Námietky žalobcu o nesprávnosti záznamu z prešetrenia porušenia pracovnej disciplíny spísaného
dňa 17.09.2014 I. I. nie sú dôvodné. Tam prítomní svedkovia B. L. E., E. M. a A. O. potvrdili autentičnosť

záznamu a vlastnoručne ho podpísali. Žalobcom navrhovaný svedok M. N. o skutočnostiach, ku ktorým
došlo v inkriminovaný deň nemohol mať žiadne vedomosti, keďže pri prerokovaní porušenia pracovnej
disciplíny so žalobcom v miestnosti prítomný nebol.

14. Súd prvej inštancie tak ustálil, že v danom prípade boli splnené všetky podmienky pre okamžité

skončeniepracovnéhopomerusožalobcom.Žalovanátakskončilasožalobcomplatnepracovnýpomer.
Neobstojí preto žaloba o určenie, že pracovný pomer naďalej trvá a nárok na náhradu mzdy. Z týchto
dôvodov žalobu v celom rozsahu zamietol ako neopodstatnenú.

15. O trovách konania rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 C.s.p. a úspešnej žalovanej priznal plnú náhradu

trov konania voči neúspešnému žalobcovi.

16. Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca z dôvodov podľa § 365 ods. 1
písm. b), d), f) a h) C.s.p. a odvolaciemu súdu navrhol, aby rozsudok zmenil tak, že žalobe v celomrozsahu vyhovie alebo rozsudok zruší a sám vo veci rozhodne. Žalobca v odvolaní vytkol súdu prvej
inštancie, že jeho rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. V odôvodnení rozsudku súd
neuviedol všetky žalobcom tvrdené skutočnosti a ním označené dôkazy, jasne a výstižne nevysvetlil, ako

posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty, ktoré skutočnosti považoval za preukázané
a ktoré nie a tiež neuviedol dôvody podstatné pre jeho rozhodnutie. Súd prvej inštancie sa neriadil
dôsledne záväzným právnym názorom vysloveným odvolacím súdom v uznesení, ktorým bol zrušený
skorší rozsudok súdu prvej inštancie. Dôkazy nevyhodnotil objektívne, pričom vyššiu relevanciu prikladal
dôkazom svedčiacim v prospech žalovanej a na dôkazy predložené žalobcom neprihliadol. Nakoniec

vec aj nesprávne právne posúdil, nakoľko použitý právny predpis na daný prípad nesprávne aplikoval.
Žalobca pravdivosť tvrdenia, že na konci zmeny zistil, že v pokladni má prebytok, ale ten si ponechal
a túto skutočnosť nikomu nenahlásil, v priebehu konania opakovane namietal a na vysvetlenie uviedol,
že platbu nezaevidoval z dôvodu, že si to uvedomil (zistil) až pri vzhliadnutí kamerového záznamu v
rámci prešetrenia porušenia pracovnej disciplíny, t.j. 2 dni po tom, ako sa predmetný skutok stal, že
k takémuto porušeniu došlo. Súd prvej inštancie však túto žalobcom namietanú skutočnosť považoval

za nespornú. Pokiaľ ide o hodnotenie intenzity porušenia pracovnej disciplíny, vychádzal z pravdivosti
tohto tvrdenia. V konaní nebolo podľa názoru žalobcu preukázané, že vzniknutý prebytok zistil a tobôž
nie, že ho zistil na konci zmeny. Žalobca namietal aj tú skutočnosť, že na konci svojej zmeny nebol
povinný prípadný prebytok zisťovať. Žalobca v priebehu konania namietal pravdivosť obsahu zápisu
z prešetrenia porušenia pracovnej disciplíny zo dňa 17.09.2014, a to predovšetkým v písomných

podaniach zo dňa 03.06.2019 a zo dňa 18.06.2019. K týmto námietkam súd len stroho uviedol, že
ich nepovažuje za dôvodné. Z odôvodnenia rozhodnutia nie je zrejmé, ako súd hodnotil svedecké
výpovede svedkov I. I., A. O., E. M. a M. N., keď z ich výsluchov vyplynulo, že zápis zo dňa 17.09.2014
bol iba dodatočne nadiktovaný zapisovateľke štyrmi zástupcami žalovanej, pričom zapisovateľka sa
prešetrenia vôbec nezúčastnila. Tohto zápisu sa nezúčastnil ani sám žalobca, čo vyplynulo tiež z

výsluchu týchto svedkov. Súd sa pri posudzovaní správnosti tohto záznamu uspokojil s tým, že jeho
autentickosť potvrdili tam prítomní svedkovia, menovite B. L. E., E. M. a A. O.. Svedok M. N. nebol s
obsahom predmetného záznamu oboznámený, o čom svedčí jeho chýbajúci podpis na tomto zápise.
Túto skutočnosť navyše svedok pred súdom potvrdil. Súd neprihliadol na to, že u žalovanej bola
zaužívaná, resp. dlhodobo tolerovaná prax, ktorá sa značne odlišovala od postupov popísaných vo

vnútroorganizačných predpisoch, a to v otázke povinnosti zisťovať na konci zmeny prípadný prebytok.
SvedčiaotomsvedeckévýpovedeC.J.,H.I.,E.M..A.J.aK.L..Všetcitítosvedkoviapotvrdili,ževdobe,
keď sa skutok stal, dochádzalo k výberu finančnej hotovosti z pokladne a k plneniu súvisiacich povinností
iba raz denne, konkrétne okolo polnoci a že v priebehu dňa si zamestnanci, ktorí sa striedali na pokladni,
odovzdávali finančné prostriedky na základe vzájomnej dôvery bez toho, aby sa o tom vyhotovoval

akýkoľvekzápis.Pretonebolomožnéodžalobculegitímneočakávať,žebudeplniťpovinnostistanovené
vnútroorganizačnými predpismi, na ktoré poukázal súd prvej inštancie. Žalobca pri výkone služby
postupoval v súlade so zaužívanou a dlhodobo tolerovanou praxou svojho zamestnávateľa. Žalobca a
jeho kolega v inkriminovaný deň v rámci vykonanej kontroly žiaden prebytok nezistili, a preto tento ani
nebol vykázaný. Porušenie pracovnej disciplíny zo strany žalobcu sa tak zužuje na konanie spočívajúce

v tom, že jednorazovo nezaevidoval platbu odchádzajúceho vozidla a svojou služobnou kartou otvoril
výstupnú rampu. S poukazom na výšku vzniknutého prebytku (výšku škody, ktorú mal žalobca spôsobiť
žalovanej), ktorá nebola v priebehu doplneného dokazovania žalovanou riadne vyčíslená ani inak
preukázaná, je potrebné súdu vytknúť, že na túto skutočnosť vôbec neprihliadal. Súd nesprávne
vyhodnotil osobu žalobcu a jeho doterajší postoj k plneniu pracovných povinností. Toto hodnotenie zo

strany súdu nie je komplexné. Súd neprihliadol na tú skutočnosť, že žalobca dlhodobo (desať rokov)
si riadne plnil svoje pracovné povinnosti, že pracovisko bolo posledných sedem rokov monitorované
kamerovým systémom a napriek tomu nebolo zistené žiadne pochybenie na strane žalobcu. Z výpovedí
svedkov C. J., H. I., A. J. a K. L. vyplýva, že dané pracovisko bolo dlhodobo stresujúce. Za situácie,
keď porušenie pracovnej disciplíny žalobcom spočívalo v jednorazovom nezaevidovaní platby a otvorení

rampy služobnou kartou, pričom nebol preukázaný úmysel na strane žalobcu a žalovanej nevznikla
preukázateľne škoda, či iná ujma, s prihliadnutím na doterajšie plnenie si pracovných povinností zo
strany žalobcu niet pochýb o tom, že súd nesprávne vyhodnotil intenzitu porušenia pracovnej disciplíny
a dospel tak k nesprávnemu záveru, že žaloba žalobcu nie je opodstatnená.

17. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu navrhla potvrdiť rozsudok ako vecne správny a uplatnila náhradu
trov odvolacieho konania. Stotožnila sa so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie, ktoré
považuje za správne. Tvrdenia o nedostatočnom odôvodnení uvedené v odvolaní sú len vo všeobecnej
rovine. Bolo povinnosťou žalobcu preukázať, že podané okamžité skončenie pracovného pomeru bolonedôvodné.Neboloúlohoužalobculenspochybniťmajetkovýdeliktšpecifikovanýsúdom,alepreukázať,
že prevzatú hotovosť zaevidoval do pokladne. V konaní bolo preukázané, že žalobca nezaevidoval
hotovosť do pokladne a že rampu otvoril svojou služobnou kartou napriek tomu, že to nebolo potrebné.

18. Žalobca v replike k vyjadreniu žalovanej zotrval na svojej odvolacej argumentácii. Pripomenul, že
podstatou sporu nie je, či došlo k porušeniu pracovnej disciplíny žalobcom, ale to, že či toto porušenie
je závažné, či opodstatňovalo okamžité skončenie pracovného pomeru. Žalobca v priebehu konania
nerozporoval, že platba zostala v pokladni nezaevidovaná, preto vo vzťahu k tomuto tvrdeniu ho

nemohlo ťažiť dôkazné bremeno. Žalobca pripustil, že sa dopustil porušenia pracovnej disciplíny, keď
platbu v dôsledku nesústredenosti nezaevidoval do pokladne a rampu otvoril na výzvu vodiča svojou
služobnou kartou. Túto skutočnosť však zistil až o dva dni neskôr, po vzhliadnutí kamerového záznamu
predloženého žalovanou. Vytkol súdu, že porušil ust. § 318 písm. b) C.s.p. a nepoučil ho o procesných
právach a povinnostiach, konkrétne o dôkazoch, ktoré je potrebné doložiť, čím došlo k porušeniu práva
žalobcu na spravodlivý proces. Žalovaná v konaní nepreukázala, že by konaním žalobcu pri porušení

pracovnej disciplíny jej vznikla škoda na majetku.

19. Krajský súd v Košiciach o odvolaní žalobcu rozhodol rozsudkom zo dňa 7.7.2021 sp. zn.
9CoPr/14/2019 tak, že zmenil rozsudok súdu prvej inštancie a určil, že skončenie pracovného pomeru
žalovanou okamžitým skončením, písomnosťou zo dňa 8.10.2014, je neplatné a pracovný pomer trvá.

Žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy vo výške 37.626,48 eur brutto, do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku. Zamietol žalobu o náhradu mzdy v rozsahu presahujúcom 37.626,48 eur. V
spore o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a určenia, že pracovný pomer
trvá uložil žalovanej povinnosť nahradiť žalobcovi trovy prvoinštančného a odvolacieho konania v celom
rozsahu. V spore o náhradu mzdy nepriznal stranám sporu nárok na náhradu trov prvoinštančného a

odvolacieho konania.

20. Voči tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie žalovaná, o ktorom rozhodol Najvyšší
súd SR uznesením zo dňa 27.9.2023 sp. zn. 1Cdo/11/2022 tak, že zrušil rozsudok Krajského súdu v
Košiciach z 7.7.2021 č.k. 9CoPr/14/2019-446 a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie.

21. Z odôvodnenia tohto uznesenia vyplynulo, že po preskúmaní veci dovolacím súdom bolo zistené,
že odvolací súd nerealizoval v konaní postup podľa § 382 C.s.p. a nevytvoril dovolateľke príležitosť
na vyjadrenie sa k možnej aplikácii ust. § 79 ods. 2, § 134 ods. 1, ods. 2 a ods. 4 a § 141 ods.
7 Zákonníka práce ohľadom výšky uplatňovanej náhrady mzdy žalobcom. Z dôvodu, že odvolací

súd založil svoje rozhodnutie na iných, nových právnych dôvodoch, než súd prvej inštancie a týmto
nesprávnym postupom došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a znemožneniu práva procesnej
strany,abysvojouprocesnouaktivitouuskutočňovalajejpatriaceprocesnéprávaatiežzdôvoduzistenia
procesnej vady, keď odvolací súd nepostupoval v súlade s ust. § 182 C.s.p. a samostatným uznesením
nevyhlásil dokazovanie za skončené, dovolací súd zrušil napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a vrátil

vec tomuto súdu na ďalšie konanie.

22. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací, po odstránení vytýkaných pochybení dovolacím súdom na
pojednávaní dňa 20.3.2024 opätovne prejednal odvolanie žalobcu v zmysle zák.č. 160/2015 Z.z. Civilný
sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov, v rozsahu danom ust.

§ 379 a § 380 C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je čiastočne opodstatnené.

23. Odvolací súd zotrval na svojom skôr vyslovenom názore v rozsudku zo dňa 7.7.2021 sp. zn.
9CoPr/14/2019, ktorý nebol dovolacím súdom vytknutý, že v danom prípade výsledky dokazovania
vykonané doposiaľ svedčia o jednoznačnom závere, že v danom prípade neboli naplnené zákonné

dôvody pre okamžité skončenie pracovného pomeru dané žalovanou žalobcovi listom zo dňa 8.10.2014.

24. V danom prípade niet pochýb o tom, že žalobca porušil zavinene svoje pracovné povinnosti. V
konaní nebolo sporným, čo ani sám žalobca nespochybnil, že dňa 15.09.2014 pri výkone dennej služby
pri výjazde motorového vozidla z areálu na ul. Rastislavovej 43 prevzal vstupný parkovací lístok, ktorý

priložil k čítačke čiarových kódov, prevzal hotovosť a vydal výdavok, pričom príjem do registračnej
pokladne nezaznamenal. Pri výjazde odchádzajúcemu vodičovi motorového vozidla pokladničný doklad
nevydal, keďže ho ani nevytlačil a motorové vozidlo prepustil výstupnou rampou, ktorú otvoril služobnou
čipovou kartou. Ide o dôvod ukončenia pracovného pomeru, ktorý žalovaná uviedla v svojom písomnomprejave zo dňa 8.10.2014 a pre ktorý okamžite skončila pracovný pomer so žalobcom. Nebolo pochýb
o tom, že žalobca týmto spôsobom porušil pracovné povinnosti, keďže nepostupoval v zmysle internej
normy, ktorou je Prevádzkový poriadok, teda porušil povinnosti zamestnanca vyplývajúce z ust. § 47

ods. 1 písm. b), § 81 a § 82 Zákonníka práce, ako správne konštatoval súd prvej inštancie.

25. Žalobca v žalobe, ale aj vo svojich následných podaniach v priebehu konania kontinuálne tvrdil,
že k tomuto pochybeniu nedošlo úmyselne za účelom obohatiť sa prijatím sumy 1,60 eur, ale že
išlo o chvíľkové pochybenie, ktoré si uvedomil až po vzhliadnutí kamerového záznamu v rámci

šetrenia tejto udalosti jeho zamestnávateľom dňa 17.9.2014. Toto svoje pochybenie uznal a pripísal ho
nedostatočnému sústredeniu sa z dôvodu prepočtu tržby v pokladnici pri ukončení jeho služby tohto
dňa. Toto svoje konanie zároveň oľutoval.

26. Podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer
výnimočne a to iba vtedy, ak zamestnanec porušil závažne pracovnú disciplínu.

27. Na okamžité skončenie pracovného pomeru v zmysle vyššie cit. zákonného ustanovenia, podľa
ktorého postupovala aj žalovaná sa vyžaduje, aby išlo o zavinené konanie zo strany zamestnanca, a
to hoci aj z nedbanlivosti, ktoré musí dosahovať intenzitu porušenia pracovných povinností závažným
spôsobom.

28. Z toho plynie, že zamestnávateľ môže so zamestnancom platne okamžite skončiť pracovný pomer
len vtedy, ak zamestnanec porušil zavinene povinnosti, a ak toto jeho konanie dosiahlo po zohľadnení
všetkých rozhodujúcich okolností intenzitu závažného porušenia pracovnej disciplíny.

29. Vzhľadom na neurčitú (abstraktnú) hypotézu ust. § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce je len
vecou súdu, aby posúdil, či sa zamestnanec dopustil zavineného porušenia pracovnej disciplíny a v
prípade kladného záveru rozhodol, o aký stupeň porušenia pracovných povinností v danom prípade
ide. Pri týchto úvahách nie je súd obmedzený žiadnymi konkrétnymi hľadiskami, či hranicami, ale berie
v úvahu špecifiká prejednávanej veci a podporne aj dostupnú judikatúru (viď rozhodnutie Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo 95/2009).

30. Odvolací súd po zopakovaní niektorých dôkazov dospel k záveru, že porušenie pracovnej disciplíny
zo strany žalobcu, bližšie špecifikované v okamžitom skončení pracovného pomeru, nenieslo znaky
závažného porušenia pracovnej disciplíny.

31.Prisvojichúvaháchodvolacísúdvychádzalzhľadísk,významnýchpreposúdenieintenzityporušenia
pracovnej disciplíny, uvedených nižšie.

32. Je nepochybné, že okamžité skončenie pracovného pomeru v zmysle § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka

práce predstavuje významný zásah do existencie pracovného pomeru, lebo pracovný pomer sa na jeho
základe končí okamžite - okamihom jeho doručenia. Ide o výnimočný spôsob skončenia pracovného
pomeru, ku ktorému môže zamestnávateľ pristúpiť vtedy, ak nemožno od neho spravodlivo žiadať,
aby s ohľadom na závažnosť porušenia pracovnej disciplíny mohol zamestnanca ďalej zamestnávať,
t.j. ponechať ho na pracovisku počas plynutia výpovednej doby. Porušenie pracovnej disciplíny musí

byť závažné, najvyššej intenzity a musí doliehať nielen na zamestnávateľa, ale aj na ostatných
zamestnancov, keď nie je žiaduce vzhľadom na morálku, pracovnú disciplínu na pracovisku a plnenie
úloh, aby zamestnanec zotrval na pracovisku.

33. Jedným zo základných hľadísk pri rozhodovaní o postihu za porušenie pracovnej disciplíny je

jeho intenzita. Hodnotenie intenzity porušenia pracovnej disciplíny závisí od konkrétnych okolností a
ovplyvňuje ho tak osoba zamestnanca a jeho pracovné zaradenie, jeho doterajší postoj k plneniu
pracovných povinností, spôsob a intenzita porušenia konkrétnych pracovných povinností, situácia v
ktorej k porušeniu došlo, dôsledky porušenia pre zamestnávateľa, a tiež či konanie zamestnanca
spôsobilo škodu a pod. Ide o demonštratívny výpočet týchto základných kritérií, ktorý je rámcom

objektívneho posúdenia intenzity porušenia pracovnej disciplíny, a ktorý sa vyvinul na základe doterajšej
judikatúry.34. Riadiac sa týmito kritériami odvolací súd vychádzal z toho, že žalobca pôsobil u žalovanej v pozícii
zamestnanca vlastnej ochrany s druhom pracovnej činnosti, bližšie popísaným v pracovnej zmluve a
jej dodatkov. Jednou z jeho zverených pracovných úloh v zmysle Pracovného poriadku bol aj výber

finančnej hotovosti od osôb parkujúcich svoje motorové vozidlá v areáli žalovanej a zúčtovanie tejto
hotovosti cez pokladňu. Žalobca za vyúčtované položky prevzal hmotnú zodpovednosť.

35. V konaní bolo preukázané, že žalobca pôsobil u žalovanej na tejto pracovnej pozícií v období
posledných 10 rokov, počas ktorého obdobia sa nedopustil žiadneho pochybenia, za ktoré by bol

disciplinárne riešený. Zo samotných vyjadrení žalovanej vyplynulo, že nedisponuje takými dôkazmi, z
ktorých by vyplynulo akékoľvek pochybenie na strane žalobcu pri plnení jeho pracovných povinností
počas obdobia trvania pracovného pomeru. Z týchto skutkových zistení možno vyvodiť záver, že žalobca
si plnil svoje povinnosti do toho času riadne, nedopustil sa žiadneho pochybenia pri plnení pracovných
povinností, ktoré by boli zo strany jeho zamestnávateľa riešené.

36. Z hľadiska skúmania spôsobu a intenzity porušenia pracovných povinností vychádzal odvolací súd
z toho, že k vytýkanému pochybeniu došlo pri plnení pracovných povinností žalobcu, ktoré majú rutinný
charakter, pri výkone tejto pracovnej činnosti sa manipuluje s finančnou hotovosťou v rozsahu menších
finančných čiastok, čo si vyžaduje zvýšenú pozornosť a navyše ako vyplynulo z výpovedí svedkov v čase
intenzívnej prevádzky dochádzalo pri tejto činnosti aj k stresujúcim situáciám, vyvolaným prevádzkou

motorových prostriedkov. Podľa názoru odvolacieho súdu niet žiadnych pochýb o tom, že pri práci s
drobnou finančnou hotovosťou môže dôjsť v dôsledku nepozornosti k finančným nezrovnalostiam, čo
nevylúčili ani vypočutí svedkovia. To však neznamená, že by zamestnávateľ mal takéto pochybenie
tolerovať v prípade, pokiaľ by sa porušenia podobného charakteru opakovali.

37. Odvolací súd je toho názoru, že jednorazové pochybenie, ku ktorému došlo pri manipulácii s
finančnou hotovosťou žalobcu v danom prípade, a ku ktorému došlo počas dlhodobého časového
obdobia prvýkrát, je síce porušením pracovnej disciplíny, avšak pri skúmaní jeho intenzity nemožno
prehliadnuť, že išlo o jednorazové pochybenie, ku ktorému došlo v priebehu časového obdobia
niekoľkýchrokovprvýkrátatotožalobcauznalaoľutoval.Navyšenemožnoprehliadnuťfakt,žežalovaná

kontrolovala dodržiavanie pracovnej disciplíny cestou kamerových záznamov dlhodobo, o čom mali
zamestnanci vedomosť a dodržiavanie pracovnej disciplíny žalovaná kontrolovala aj námatkovo. Sám
žalobca uviedol, že mal vedomosť o tom, že žalovaná kontrolovala dodržiavanie plnenia pracovných
povinností kamerovým systémom za obdobie posledných 7 rokov a napriek tomu žiadne porušenie u
žalobcu zistené nebolo. Práve táto okolnosť podľa žalobcu vylučuje, že by sa dopustil spomínaného

pochybenia vedome.

38. V neposlednom rade z hľadiska skúmania intenzity porušenia pracovných povinnosti nemožno
prehliadnuť výšku spôsobenej škody, ktorá v danom prípade predstavuje 1,60 eur. Dôsledok porušenia
pracovných povinností žalobcom tak pre žalovanú, ako jeho zamestnávateľa z hľadiska spôsobenej

výšky škody nie je významný.

39.Zlistinnéhodôkazu-zápisuzprešetreniaporušeniapracovnejdisciplínyzodňa17.09.2014žalovaná
vyvodila priamy úmysel žalobcu obohatiť sa o prijatú sumu 1,60 eur, keď sa mal žalobca vyjadriť
v tom zmysle, že prebytok na konci zmeny zistil, ten si ponechal a nikomu to nenahlásil. V konaní

podľa názoru odvolacieho súdu nebolo preukázané tvrdenie žalovanej o tom, že žalobca si túto sumu
(1,60 eur) vedome ponechal. Ako vyplynulo z výsledkov dokazovania, vyúčtovanie zmeny sa podľa
zaužívanej praxe, ktorú žalovaná dlhodobo tolerovala uskutočňovalo len raz, pri odovzdávaní zmeny po
polnoci, teda nie počas odovzdania zmeny žalobcom v predmetný deň. Vo svetle týchto zistení sa javí
pravdivé tvrdenie žalobcu o tom, že svoju chybu pri nezaúčtovaní hotovosti si uvedomil až pri vzhliadnutí

videozáznamu.

40. Zhrnúc všetky tieto hľadiská odvolací súd dospel k záveru, že žalobca síce porušil pracovné
povinnosti spôsobom uvedeným v okamžitom skončení pracovného pomeru, avšak nedopustil sa
konania, ktorým by závažne porušil pracovnú disciplínu. Pokiaľ teda žalovaná postupovala spôsobom

podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce a so žalobcom skončila pracovný pomer okamžite, jej postup
nebol v súlade so zákonom.41. Podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce v znení účinnom k 31.12.2014 ak zamestnávateľ dal
zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo
v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej

zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od
zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je
povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho
priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do
času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného

pomeru.

42. Podľa § 79 ods. 2 cit. zákona ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada
mzdy presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za
čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov
zamestnancovi vôbec nepriznať. Náhrada mzdy môže byť priznaná najviac za čas 36 mesiacov.

43. V prejednávanom prípade nebolo sporné, že žalobca listom zo dňa 15.10.2014 po tom, ako obdržal
okamžité zrušenie pracovného pomeru zo strany žalovanej jej oznámil, že s tým nesúhlasí a tiež,
že trvá na ďalšom zamestnávaní, teda, aby mohol zotrvať v pracovnom pomere a vykonávať svoju
prácu podľa dojednanej pracovnej zmluvy. Žalobca na preukázanie doručenia tohto listu žalovanej

predložil podací lístok, ktorý svedčí o tom, že túto zásielku odovzdal cestou poštového doručovateľa dňa
15.10.2014. Žalovaná na tento list žalobcu odpovedala listom zo dňa 29.10.2014, ktorým reagovala na
list žalobcu zo dňa 15.10.2014, obsiahnutom v spise na č.l. 11 a ktorým oznámila žalobcovi, že trvá na
skončení pracovného pomeru dňom doručenia okamžitého skončenia, ktoré bolo prerokované s výbormi
základných odborových organizácií. Týmto žalovaná potvrdila, že list žalobcu zo dňa 15.10.2014, ktorým

jej oznámil, že trvá na ďalšom zamestnávaní jej bol doručený. Nakoľko žalobca nepredložil súdu iný
doklad, svedčiaci o tom, že by list zo dňa 15.10.2014 bol doručený žalovanej skôr, ako na tento
odpovedala dňa 29.10.2014, odvolací súd uzavrel, že dňom 29.10.2014 žalobca oznámil žalovanej, ako
svojmu zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával.

44. Ako už bolo konštatované skôr, odvolací súd dospel k záveru, že žalovaná so žalobcom neplatne
skončila pracovný pomer okamžite a súčasne, ako vyplýva z vyššie uvedeného, niet pochýb o tom,
že žalobca ako zamestnanec oznámil žalovanej ako svojmu zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho
naďalej zamestnávala. Vychádzajúc z vyššie cit. ust. § 79 ods. 1 Zákonníka práce platí zákonná fikcia,
že pracovný pomer žalobcu u žalovanej sa neskončil. Odvolací súd v danom prípade nevzhliadol žiadny

dôvod preto, aby výnimkou v zmysle cit. § 79 ods. 1 Zákonníka práce rozhodol, že nemožno od žalovanej
ako zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnávala.

45. Žalovaná v tej súvislosti vo svojom podaní zo dňa 16.11.2015, obsiahnutom v spise na č.l. 127 a
nasl. argumentovala, že od nej nemožno spravodlivo žiadať, aby naďalej žalobcu zamestnávala ako

osobu, ktorej nedôveruje a nemôže sa spoľahnúť na jej lojálne konanie. Preto navrhla, aby vo veci
súd alternatívne vzájomným návrhom rozhodol tak, že určuje, že pracovný pomer založený pracovnou
zmluvou končí dňom právoplatnosti rozsudku.

46. Odvolací súd tento návrh žalovanej posúdil ako procesnú obranu vznesenú v rámci ust. § 79 ods.

1 Zákonníka práce, teda ako návrh žalovanej, aby súd rozhodol, že pracovný pomer sa končí dňom
právoplatnosti rozsudku. Nejde o vzájomný návrh, tak ako má na mysli ust. § 147 ods. 1 C.s.p., ktorého
ekvivalentom bolo ust. § 97 ods. 1 O.s.p., účinného v čase podania tohto návrhu žalovanej, preto o tomto
návrhu samostatným výrokom súd nerozhodol.

47. Vychádzajúc z podania žalovanej zo dňa 16.11.2015 je zrejmé, že žalovaná neuplatňuje svoje
právo voči žalobcovi, teda nejde o podanie žalovanej vo veci samej, ktorým by uplatnila právo voči
žalobcovi. Týmto podaním žalovaná navrhla súdu aplikáciou ust. § 79 ods. 1 Zákonníka práce rozhodnúť
o tom, že pracovný pomer žalobcu u nej končí, teda uplatnila nárok v prebiehajúcom spore o určenie
neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Tento úkon preto odvolací súd posúdil ako procesný úkon,

ktorým žalovaná v rámci prebiehajúceho konania o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a
rozhodovania o nárokoch žalobcu s tým súvisiacich uplatnila obranu, s ktorou sa súd vyporiada v rámci
rozhodovania. V súvislosti s tým nemožno prehliadnuť, že ku dňu rozhodnutia došlo k zmene skutkovej
situácie v tom, že dohodou došlo k ukončeniu pracovného pomeru žalobcu u žalovanej.48. Odvolací súd preto nerozhodoval o návrhu žalovanej ako o vzájomnom návrhu v zmysle § 147 ods.
1 C.s.p. samostatným výrokom rozsudku.

49. Pokiaľ žalobca pôvodne v konaní sa domáhal určenia, že jeho pracovný pomer trvá, na pojednávaní
odvolacieho súdu dňa 20.3.2024 uviedol, že na takomto určení už netrvá, keďže po rozhodnutí
odvolacieho súdu, ktoré bolo napadnuté dovolaním došlo k obnoveniu pracovného pomeru medzi
stranami sporu a následne žalobca sám ukončil pracovný pomer so žalovanou. Odvolací súd preto v

zmysle § 144, § 145 ods. 2 C.s.p. zastavil konanie v tejto časti.

50. Pokiaľ ide o nárok žalobcu na náhradu mzdy, tento žalobca uplatnil tak, že požaduje od žalovanej
náhradu mzdy za obdobie od 10.10.2014 do 28.02.2015 vo výške 1.045,18 eur mesačne „brutto“ a od
01.03.2015 vo výške 1.076,54 eur mesačne „brutto“ až do času, keď mu žalovaná umožní pokračovať
v práci, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

51. Z dôkazov predložených žalobcom, ktoré si zabezpečil od žalovanej, ako svojho zamestnávateľa,
obsiahnutých v spise na č.l. 116 a nasl. spisu (potvrdenie o príjme a mzdové listy za obdobie júl až
september 2014) vyplýva, že hrubý priemerný zárobok za obdobie júl až september 2014 predstavoval
sumu 1.045,18 eur. Odvolací súd nemal žiadne pochybnosti o dôveryhodnosti týchto dôkazov, ktoré boli

zabezpečené od žalovanej, ako zamestnávateľa žalobcu, a ktoré žalovaná ani nespochybnila.

52. Podľa § 134 ods. 1 Zákonníka práce v znení účinnom ku dňu skončenia pracovného pomeru
priemerný zárobok na pracovnoprávne účely (ďalej len „priemerný zárobok") zisťuje zamestnávateľ
zo mzdy zúčtovanej zamestnancovi na výplatu v rozhodujúcom období a z obdobia odpracovaného

zamestnancom v rozhodujúcom období. Do zúčtovanej mzdy podľa prvej vety sa nezahŕňa mzda
za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku (§ 96 ods. 3) a do obdobia odpracovaného
zamestnancom sa nezahŕňa čas neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku.

53. Podľa § 134 ods. 2 vyššie cit. zákona rozhodujúcim obdobím je kalendárny štvrťrok predchádzajúci

štvrťroku, v ktorom sa zisťuje priemerný zárobok. Priemerný zárobok sa zisťuje vždy k prvému dňu
kalendárneho mesiaca nasledujúceho po rozhodujúcom období a používa sa počas celého štvrťroka,
ak tento zákon neustanovuje inak.

54. Podľa § 134 ods. 4 vyššie cit. zákona priemerný zárobok sa zisťuje ako priemerný hodinový zárobok.

Priemerný hodinový zárobok sa zaokrúhľuje na štyri desatinné miesta. Ak sa podľa pracovnoprávnych
predpisov má použiť priemerný mesačný zárobok, postupuje sa tak, že priemerný hodinový zárobok sa
vynásobí priemerným počtom pracovných hodín pripadajúcich v roku na jeden mesiac podľa týždenného
pracovnéhočasuzamestnanca.Priemernýmesačnýzároboksazaokrúhľujenanajbližšíeurocentnahor.

55. Podľa § 141 ods. 7 vyššie cit. zákona náhrada mzdy sa poskytne v sume priemerného zárobku
zamestnanca.

56. Vychádzajúc z vyššie cit. zákonných ustanovení a vychádzajúc z tej skutočnosti, že v danom prípade
rozhodujúci deň, ktorý je významným z hľadiska stanovenia priemerného zárobku žalobcu je deň, kedy

žalovanej bolo doručené oznámenie žalobcu, že trvá na ďalšom zamestnávaní, teda deň 29.10.2014, je
rozhodujúcim obdobím pre stanovenie priemerného zárobku predchádzajúci kalendárny štvrťrok, teda
obdobie júl až september 2014. Ako už bolo skôr uvedené, priemerný hrubý mesačný zárobok za toto
obdobie činí 1.045,18 eur.

57. Pokiaľ ide o otázku priznania náhrady mzdy, táto je upravená vo vyššie cit. ust. § 79
ods. 1 Zákonníka práce. Súčasná judikatúrna prax dovolacieho súdu, prezentovaná predovšetkým
rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/157/2010, na ktoré nadväzuje aj rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo 52/2020, a ktoré sa opierajú aj na nález Ústavného súdu SR sp.
zn. I.ÚS 331/2019 v súvislosti s interpretáciou ust. § 79 ods. 2 Zákonníka práce, teda v otázke riešenia

priznávania náhrady mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov je ku dňu rozhodnutia odvolacieho súdu
ustálená. Zo spomínaných rozhodnutí, ktoré súvisia s interpretáciou § 79 ods. 2 Zákonníka práce, resp. §
61 ods. 2 predchádzajúceho Zákonníka práce vyplýva, že najmä v dôsledku spoločensko-ekonomických
zmien, ku ktorým došlo po roku 1989, sa predtým ustálená judikatúra stala nepoužiteľnou. „Hodnotovázmena v Právnom poriadku mala za následok zmenu významu normatívneho textu (právneho pravidla)
obsiahnutého v ust. § 79 ods. 2 Zákonníka práce, ktoré treba vykladať tak, že súd môže na žiadosť
zamestnávateľa náhradu mzdy za čas presahujúci 9 (v danej veci 12, poznámka odvolacieho súdu)

mesiacov primerane znížiť, prípadne vôbec nepriznať, len výnimočne, a to v prípadoch, ak výkon práva
na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, zaručeného ust. § 79 ods. 1 Zákonníka
práce, by bol v rozpore s dobrými mravmi v zmysle čl. 2 Zákonníka práce“.

58. V súvislosti s aplikáciou ust. § 79 ods. 2 Zákonníka práce žalovaná na pojednávaní dňa 20.3.2024

navrhla odvolaciemu súdu, aby nepriznal žalobcovi nárok na náhradu mzdy za obdobie presahujúce
12 mesiacov z dôvodu, že žalovaná neumožnila žalobcovi vrátiť sa do práce len z toho dôvodu, lebo
nechcela, by sa žalobca po porušení pracovnej disciplíny, keď pri práci s hotovosťou túto neodovzdal
žalovanej, sa opätovne dostal do styku s hotovosťou.

59. Odvolací súd v tej súvislosti uzatvára, že v danom prípade nevidí žiaden dôvod pre nepriznanie

nároku na náhradu mzdy žalobcovi za obdobie presahujúce 12 mesiacov. Žalovaná v konaní neuviedla
žiaden relevantný dôvod, pre ktorý by nemohla žalobcu potom, ako mu doručila okamžité skončenie
pracovného pomeru listom zo dňa 8.10.2014 opätovne zamestnať.

60.Pokiaľideodôvoduvedenýžalovanounapojednávanídňa20.3.2024,ktorýjejpodľajejnázorubránil

v ďalšom zamestnávaní žalobcu, a to aby vylúčila prácu žalobcu s hotovosťou, je potrebné uviesť, že
pokiaľ žalobca pri práci s hotovosťou pochybil, keď žalovanej neodovzdal tržbu vo výške 1,60 eur a túto
ani nevyúčtoval, v konaní nebolo preukázané, že by žalobca tak urobil úmyselne. Naopak, z výsledkov
vykonaného dokazovania, ako už bolo skôr konštatované v súvislosti s opodstatnenosťou dôvodu pre
okamžité skončenie pracovného pomeru vyplynulo, že došlo síce k pochybeniu zo strany žalobcu, ktoré

vyplynulo z jeho nepozornosti, avšak žalobca tak nekonal s úmyslom bezdôvodne sa obohatiť, prípadne
poškodiť žalovanej. Dôvod, pre ktorý došlo k pochybeniu zo strany žalobcu ním bol vysvetlený a takýto
dôvod je aj akceptovateľný. Niet pochýb o tom, že k vytýkanému pochybeniu došlo pri plnení rutinných
povinností pri manipulácii s nízkou hotovosťou, kedy môže dôjsť k drobným pochybnostiam, čo nevylúčili
ani vypočutí svedkovia. Preto tento dôvod nemožno považovať za taký, ktorý by bránil žalovanej

žalobcu opätovne po takomto pochybení zamestnať. Navyše žalovaná zamestnáva množstvo iných
zamestnancov na rôznych pracovných pozíciách, a ani z jediného vyjadrenia žalovanej nevyplynulo, z
akého dôvodu nebola schopná zabezpečiť žalobcovi pokračovať v práci, prípadne aj na inej pracovnej
pozícii,kdesanepracujeshotovosťou.Odvolacísúdtakkonštatuje,ženezistil,žebynastranežalovanej
ako zamestnávateľa nastali také skutočnosti, ktoré by jej objektívne znemožnili, aby zamestnancovi

umožnila pokračovať v práci a zároveň, aby jej objektívne znemožnili uspokojiť nároky žalobcu ako jej
zamestnanca. Ďalšie zamestnávanie žalobcu by preto podľa názoru odvolacieho súdu nebolo v rozpore
s dobrými mravmi.

61. Na základe týchto úvah odvolací súd ustálil, že nárok žalobcu na náhradu mzdy za obdobie 36

mesiacov, celkovo vo výške 37.626,48 eur brutto (36 x1.045,18 eur priemerná mesačná mzdy) je
dôvodný a opodstatnený.

62. Zároveň však odvolací súd zistil, ktorá skutočnosť nebola ani medzi stranami sporu spornou, že po
rozhodnutí odvolacieho súdu zo dňa 7.7.2021 žalovaná plnila súdom priznanú sumu žalobcovi titulom

náhrady mzdy, teda vo výške 37.626,48 eur brutto, ktorú skutočnosť potvrdil aj žalobca.

63. Nakoľko pri náhrade mzdy ide nepochybne o uspokojenie peňažného nároku, ktorý zaniká plnením,
odvolací súd, vychádzajúc zo stavu existujúceho v čase vyhlásenia rozsudku (§217 ods. 1 C.s.p.)
prihliadol na tú skutočnosť, že na základe právoplatného a vykonateľného rozsudku, ktorý bol následne

zrušený, žalovaná zaplatila žalobcovi prisúdenú čiastku. Preto túto skutočnosť odvolací súd zohľadnil pri
novom prejednaní veci a pokiaľ žalobca v konaní uplatňoval pohľadávku vo výške 37.626,48 eur brutto,
ktorá bola ku dňu rozhodnutia odvolacieho súdu už uhradená, neostávalo odvolaciemu súdu iné, len v
tejto časti žalobu zamietnuť, a to aj vtedy, ak dospel k záveru, že nárok je v tejto časti opodstatnený.

64. Vychádzajúc zo zistenia odvolacieho súdu, že žalobcovi síce vzniklo právo na zaplatenie pohľadávky
vo výške 37.626,48 eur brutto, ktorá už bola uhradená, rozsudok súdu prvej inštancie, ktorý žalobu v
tejto časti o priznanie nároku na náhradu mzdy zamietol, podľa § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil ako vecne
správny, aj keď z iných dôvodov ako uviedol súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku.65. Nakoľko v zostávajúcej časti je nárok žalobcu na náhradu mzdy z dôvodov vyššie uvedených
neopodstatnený, odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie, ktorý zamietol nárok žalobcu na

náhradu mzdy aj v presahujúcom rozsahu v súlade s § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správny.

66. O trovách konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 396 ods. 2 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1,2
C.s.p. tak, že žalobcovi, ktorý bol úspešný čo do určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru
priznal nárok na náhradu trov prvoinštančného, odvolacieho a dovolacieho konania voči žalovanej v

celom rozsahu.

67. V spore o náhradu mzdy sa úspech žalobcu, ktorý trval na nároku na náhradu mzdy napriek tomu, že
žalovaná časť nároku na náhradu mzdy plnila, vyrovnal úspechu žalovanej. Preto odvolací súd nepriznal
stranám sporu nárok na náhradu trov prvoinštančného, odvolacieho a dovolacieho konania.

68. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).