Rozsudok · Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam · Judgement

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 7Co/138/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1618203216
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 06. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Adela Unčovská

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2024:1618203216.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Adely Unčovskej a členiek

senátu JUDr. Mariany Harvancovej a JUDr. Michaely Frimmelovej, v právnej veci žalobcu: Slovenská
republika zastúpená Slovenským pozemkovým fondom, IČO: 17335345, so sídlom Búdkova 36,
Bratislavaprotižalovaným:1/A.B.,nar.XX.X.XXXX,bytomC.XX,D.,2/E.F.,nar.XX.X.XXXX,bytomD.
XXX a 3/ G. H., nar. XX.X.XXXX, bytom B. I. XX, C., všetci zastúpení: JUDr. Marta Vícenová, advokátka,
so sídlom Záhorácka 15B, Malacky, za účasti intervenientov na strane žalobcu: 1/ A. J., nar. XX.X.XXXX,
bytom C. XX, D., zastúpená: Advokátska kancelária JUDr. Peter Slezák, s.r.o., IČO: 50866729 , so
sídlom Riazanská 48, Bratislava a 2/ H. K. G. L., nar. XX.X.XXXX, bytom H. XX, D., zastúpená

JUDr. Juraj Wiercigroch, advokát, so sídlom Riazanská 48, Bratislava o určenie vlastníckeho práva, na
odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Malacky zo dňa 31.5.2022, č.k. 31C/267/2018-948,
jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie sa m e n í tak, že súd určuje, že Slovenská republika je výlučným
vlastníkom nehnuteľností:

- zapísaných na LV č. XXXX pre kat. úz. D., obec D., okres H., a to: pozemok parcely registra „C“ s parc.

č. XXX/XX, druh pozemku: trvalý trávny porast, s výmerou 427 m2, pozemok parcely registra „C“, s parc.
č. XXX/XX, druh pozemku: orná pôda, s výmerou 4178 m2,

- zapísaných na LV č. XXXX pre kat. úz. D., obec D., okres H., a to: pozemok parcely registra „E“ s parc.
č. XXX/X, druh pozemku: orná pôda, s výmerou 216 m2, pozemok parcely registra „E“, s parc. č. XXX/
X, druh pozemku: orná pôda, s výmerou 179 m2,

- zapísaných na LV č. XXXX pre kat. úz. D., obec D., okres H., a to: pozemok parcely registra „C“ s parc.

č. XXX/XX, druh pozemku: orná pôda, s výmerou 2264 m2, pozemok parcely registra „C“, s parc. č.
XXX/XX, druh pozemku: orná pôda, s výmerou 32 m2, pozemok parcely registra „E“, s parc. č. XXX/X,
druh pozemku: orná pôda, s výmerou 46 m2, ktoré sú v správe Slovenského pozemkového fondu.

Žalobcovi a intervenientom 1/ a 2/ sa proti žalovaným 1/, 2/ a 3/ priznáva nárok na plnú náhradu trov
konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal určenia,

že nehnuteľnosti nachádzajúce sa v katastrálnom území D., a to pozemok parcela registra „C“, parc.
č. XXX/XX, trvalé trávne porasty o výmere 427 m2, parcela registra „C“, parc. č. XXX/XX, orná pôda
o výmere 4 178 m2, parcela registra „E“, parc. č. XXX/X, orná pôda o výmere 216 m2, parcela reg.
„E“, parc. č. XXX/X, orná pôda o výmere 179 m2, parcela parcela registra „C“, parc č. XXX/XX, ornápôda o výmere 2 264 m2, parcela registra „C“, parc. č. XXX/XX, orná pôda o výmere 32 m2 a parcela
registra „E“, parc. č. XXX/X, orná pôda o výmere 46 m2, sú vo vlastníctve Slovenskej republiky a v správe
Slovenského pozemkového fondu. Žalovaným 1/, 2/ a 3/ priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov

prvoinštančného, odvolacieho a dovolacieho konania v rozsahu 100%.

2. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil § 1 ods. 1, 2 nariadenia Slovenskej národnej rady č.
104/1946 Sb.n. SNR o vydávaní výmerov o vlastníctve pôdy, pridelenej podľa nariadenia č. 104/1945
Sb.n. SNR v znení nariadenia č. 64/1946 Sb.n. SNR (ďalej len „nariadenie č. 104/1946 Sb.“), § 23 ods.

2 nariadenia Slovenskej národnej rady č. 104/1945 Sb.n. SNR o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení
pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa
(ďalej len „nariadenie č. 104/1945 Sb.“), § 36 ods. 1, § 38, § 40 ods. 1, § 132 ods. 1, § 119 písm. a)
zákona č. 141/1950 Zb. Občiansky zákonník účinného od 1.1.1951 (ďalej len „zákon č. 141/1950 Zb.“),
§ 23 zákona č. 265/1949 Zb. o rodinnom práve účinného od 1.1.1950 (ďalej len „zákon č. 265/1949
Zb.“) a vecne tým, že žalobca odvodzoval svoje vlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam s poukazom

na § 132 ods. 1 a § 119 písm. a) zákona č. 141/1950 Zb., keďže právni predchodcovia žalovaných
sa vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré im boli pridelené na základe Výmerov o vlastníctve
pôdy, vzdali. Súd prvej inštancie konštatoval, že v zmysle § 1 ods. 2 nariadenia č. 104/1946 Sb. a
judikatúry Najvyššieho súdu SR (rozsudok sp. zn. 4 Cdo 123/2003 publikovaný pod č. 44/2005 ZSP a
sp.zn. 5 Cdo 157/2007) sú výmery dokladmi o vlastníctve prídelcov k prideleným nehnuteľnostiam a sú

vkladuschopnými listinami, spôsobilými pre zápis vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Zároveň
uviedol, že v konaní nebolo preukázané, že by pridelený majetok bol prídelcom odňatý na to oprávneným
orgánom, ktorým bolo Povereníctvo Slovenskej národnej rady pre pôdohospodárstvo a pozemkovú
reformu podľa § 23 ods. 2 nariadenia č. 104/1945 Zb. Prvoinštančný súd sa nestotožnil s námietkou
intervenientky 2/, že predmetné výmery nie sú právne perfektnými listinami preukazujúcimi vlastnícke

právo právnych predchodcov žalovaných, a to vzhľadom na absenciu úradnej pečiatky a naopak, mal za
to, že výmery, ktorých kópie overené archívom sú založené v súdnom spise, hoci aj bez úradnej pečiatky,
je nutné považovať za právne perfektné a vkladuschopné listiny so všetkými potrebnými náležitosťami.
V súvislosti s namietanou absenciou úradnej pečiatky poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR
zo dňa 11.2.2014, sp.zn. 5Cdo/201/2012. Súd prvej inštancie dospel k jednoznačnému záveru, že

právnym predchodcom žalovaných boli predmetné nehnuteľnosti pridelené v súlade s vtedy platnými
právnymi predpismi a nadobudnutie vlastníckeho práva právnych predchodcov žalovaných k prideleným
pozemkom bolo v konaní na základe doložených výmerov riadne preukázané.

3. Spornou medzi stranami bola skutočnosť, či vlastnícke právo právnych predchodcov žalovaných k

prideleným pozemkom následne zaniklo, a to vzdaním sa vlastníckeho práva, v čoho dôsledku by sa ich
vlastníkom stal štát, z toho dôvodu sa súd prvej inštancie zaoberal platnosťou predmetného právneho
úkonu vzdania sa vlastníckeho práva z hľadiska jeho formy, a to v zmysle vtedy platného tzv. stredného
Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb. Konštatoval, že aj z nálezu ústavného súdu SR v predmetnej
veci (zo dňa 12.9.2017, sp.zn. III. ÚS 194/2017) vyplynulo, že prípadné následné zmeny vlastníctva k

predmetu prídelu, ktoré nastali po tom, ako vlastníctvo na základe výmerov o vlastníctve pôdy nadobudli
právni predchodcovia žalovaných, majú byť posúdené podľa zákona č. 141/1950 Zb., keď ústavný súd
v tomto smere poukázal na správnosť záverov najvyššieho súdu o aplikácii zákona č. 141/1950 Zb., s
poukazom na ust. § 132 ods. 1 a § 119a.

4. Pokiaľ ide o požadovanú formu právneho úkonu vzdania sa vlastníckeho práva, súd prvej inštancie
poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 18.8.2016, sp.zn. 6Cdo/792/2015, ktorý prijal záver, že
z hľadiska formy zákon pre platnosť právneho úkonu vzdania sa vlastníckeho práva podľa § 132 zákona
č. 141/1950 Zb., ak ide o nehnuteľnosť, požaduje písomnú formu, pričom poukázal na § 40 ods. 1 v
spojení s § 38 Občianskeho zákonníka. Najvyšší súd v predmetnom rozhodnutí uviedol: „Právo opustiť

vec treba považovať za súčasť obsahu vlastníckeho práva. Jeho podstatou je prejav vôle vlastníka nebyť
naďalej vlastníkom veci. Ide o jednostranný právny úkon, ktorým vlastník stráca svoje vlastnícke právo a
dochádzatakspravidlakjehoprechodunaštát(§119písm.a)OZ).Zprejavuvôlemusíbezakýchkoľvek
pochybností vyplývať, že vlastník sa vzdáva, a to treba zdôrazniť vlastníctva k určitej veci. Dôkazné
bremeno zaťažuje v konaní tú stranu sporu, ktorá tvrdí, že nadobudla vlastníctvo k veci. Vzhľadom na

závažnosť právneho následku, ktorým je strata vlastníctva, v prípade, že vzniknú pochybnosti o tom,
či došlo k opusteniu veci, treba vychádzať z predpokladu zachovania vlastníckeho práva (čl. 11 Listiny
základných práv a základných slobôd). Z hľadiska formy, zákon pre platnosť tohto právneho úkonu, ak
ide o nehnuteľnosť, požaduje písomnú formu. Nepostačuje, ak právny úkon je urobený ústne, prípadnekonkludentne tým, že vlastník nehnuteľnosť neužíva. Listina, ktorej obsahom je prejav vôle vlastníka
vzdaťsavlastníctva,musíbyťvlastníkomtiežpodpísaná....akprávnyúkonjeurobenývpísomnejforme,
musí byť konajúcou osobou, v tomto prípade obidvomi prídelcami, tiež podpísaný a to aj v prípade,

ak je súčasťou listiny vydanej orgánom verejnej moci. Podpisom totiž konajúca osoba potvrdzuje, že
sa s obsahom uvedeným v právnom úkone stotožňuje. Pokiaľ podpis chýba, listina nedokazuje, že
konajúcaosobaprejavilavôľu,ktorájevnejobsiahnutá.A.akoprídelcatedanepotvrdil,žesasobsahom
uvedeným v Zápise a teda aj s textom „opúšťa prídel“ stotožňuje. Z jeho strany tu chýba existencia
prejavu vôle, z ktorého by bolo možné vyvodiť, že sa vlastníctva k prídelu vzdáva. Už z tohto dôvodu

Zápis o vyúčtovaní s odchádzajúcim prídelcom nemá vo vzťahu k A. žiadnu dôkaznú silu a záver prijatý
odvolacím súdom jednoducho neumožňuje.“

5. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s právnym názorom, podľa ktorého právny úkon vzdania sa
vlastníckeho práva možno vykonať aj konkludentne. Hoci pri inštitúte opustenia veci viaceré rozhodnutia
súdov ako aj odborná literatúra konštatujú možnosť opustenia nehnuteľnosti konkludentným prejavom

vôle, takýto záver však platí pri právnej úprave opustenia veci vzťahujúcej sa k obdobiu po prijatí
Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. s účinnosťou od 1.4.1964, ktorý upravoval inštitút opustenia
veci v § 453 ods. 2 a neskôr v znení zákona č. 509/1991 Zb. v § 135 ods. 3, pričom s poukazom na §
40 ods. 1 a 46 ods. 1 Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. pre platnosť právneho úkonu sa písomná
forma vyžaduje, len čo sa týka zmlúv o prevodoch nehnuteľností, teda nie aj vo vzťahu k jednostranným

právnym úkonom. Oproti tomu Občiansky zákonník č. 141/1950 Zb. v § 40 ods. 1 nerozlišuje pri
nehnuteľnostiach jednostranné a dvojstranné právne úkony (pokiaľ ide o vyžadovanú písomnú formu
právnehoúkonu)aobligatórnestanovujeprevšetkyprávneúkonytýkajúcesanehnuteľnostíbezrozdielu
(dvojstranné či jednostranné) písomnú formu. Súd prvej inštancie na základe uvedeného uzavrel, že
vzdanie sa vlastníckeho práva k nehnuteľnosti v zmysle § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka č.

141/1950 Zb. muselo mať písomnú formu, inak ide o absolútne neplatný právny úkon s poukazom na §
40 ods. 1 v spojení s ust. § 38 predmetného zákona. Konštatoval, že žiadny iný písomný právny úkon
prídelcov s výnimkou zápisov o vyúčtovaní podpísaných v roku 1955 v oboch prípadoch len jedným z
prídelcov (manželom), v ktorom by sa prídelcovia vzdávali vlastníckeho práva k prídelom v konaní súdu
predložený nebol. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR zo dňa 21.12.2011,

sp.zn. 28 Cdo 2384/2011.

6. Pokiaľ ide o zápisy o vyúčtovaní, v ktorých bolo konštatované, že prídelca hospodáril od 1948 do 1951
a opúšťa prídel k 1.1.1951, tieto boli vyhotovené a podpísané jedným z prídelcov až v roku 1955, z čoho
dovolací súd aj s poukazom na nález ústavného súdu vyvodil, že k opusteniu prídelu došlo zjavne prv,

než bol vyhotovený a podpísaný zápis o vyúčtovaní. Vzhľadom na obsah zápisov o vyúčtovaní, z ktorého
má v súlade s nálezom ústavného súdu vyplývať vôľa vzdať sa vlastníckeho práva k prídelu, nemožno
podľa názoru súdu prvej inštancie hovoriť o opustení resp. vzdaní sa vlastníckeho práva v skoršom
období ako od 1.1.1951, a to bez ohľadu na to či a ako dovtedy na prídeloch prídelcovia hospodárili.
Aj keď prídel podľa zápisu opustili k 1.1.1951 a odovzdali JRD, na takýto v tomto prípade konkludentný

právny úkon, o ktorom svedčí tento zápis, vzhľadom na vyššie uvedené závery nemožno prihliadať,
pretože ho bolo potrebné učiniť v písomnej forme, k čomu prišlo až v roku 1955, avšak len jedným z
manželov. Prvoinštančný súd sa následne musel vysporiadať s absenciou podpisu jedného z prídelcov
(manželky) na oboch zápisoch o vyúčtovaní.

7. Pri vyhodnotení absencie podpisu manželky na zápise o vyúčtovaní súd prvej inštancie vychádzal z
§ 23 zákona o rodinnom práve č. 265/1949 Zb. (účinného od 1.1.1950) a keďže vzdanie sa vlastníckeho
práva k nehnuteľnosti jednoznačne nie je obvyklou vecou, dospel k záveru, že na platnosť takéhoto
právneho úkonu bol potrebný súhlas oboch manželov. V tejto súvislosti poukázal na záver prijatý v
rozhodnutí Krajského súdu v Bratislave zo dňa 24.10.2019, sp.zn. 9Co/43/2017 v skutkovo obdobnej

veci, že absencia podpisu manželky je tak bez ďalšieho dôvodom na neplatnosť takého právneho úkonu.
Poukázal tiež na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR zo dňa 31.10.1963, sp.zn. 3Cz 55/63 (R15/1964),
z ktorého vyplýva, že absencia súhlasu druhého manžela, ak však ide o vec, ktorá presahuje rámec
obvyklej správy, má za následok neplatnosť právneho úkonu podľa § 36 vtedajšieho Občianskeho
zákonníka. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie dospel k záveru, že vzdanie sa vlastníckeho práva

- pre absenciu podpisu manželky na zápisoch z 26.1.1955, je v oboch prípadoch absolútne neplatným
právnym úkonom, nedošlo teda platne k vzdaniu sa vlastníckeho práva v zmysle § 132 ods. 1 zákona č.
141/1950, a teda ani k nadobudnutiu vlastníckeho práva štátom. Pokiaľ ide o námietku intervenienta 1/
v súvislosti s aplikáciou zákona o rodinnom práve č. 265/1949 Zb., že prídely manželia nadobudli už vroku 1948, preto nemožno predmetný zákon použiť, prvoinštančný súd sa s touto námietkou nestotožnil,
keďže zákon č. 265/1949 Zb. o rodinnom práve neobsahoval žiadne prechodné ustanovenia, pričom
podľa názoru súdu účelom zákona bolo nahradiť na našom území dovtedy platné obyčajové právo a nie

ponechať majetok manželov v dvojakom právnom režime. Súd prvej inštancie v súvislosti s absenciou
prechodných ustanovení zároveň poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 21.4.2015,
sp.zn. 3MCdo/14/2014, v ktorom najvyšší súd absenciu prechodných ustanovení zákona vyložil práve
tak, že od účinnosti predmetných právnych predpisov sa tieto vzťahujú aj na právne vzťahy založené
pred týmto dňom. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že samotný nedostatok vo vzťahu k vyžadovanej

písomnej forme právneho úkonu, ktorej zachovanie bolo v oboch prípadoch nutné aj v prípade druhého
prídelcu - manželky, mal v uvedenom prípade za dôsledok neplatnosť právneho úkonu vzdania sa
vlastníckeho práva právnymi predchodcami žalovaných, pričom žalobca neuniesol dôkazné bremeno,
že došlo k platnému vzdaniu sa vlastníckeho práva.

8. V súlade s pokynom dovolacieho súdu sa súd prvej inštancie zaoberal a vykonal dokazovanie

vo vzťahu k slobode prejavenej vôle právnymi predchodcami žalovaných v súvislosti so vzdaním
sa ich vlastníckeho práva, pričom dôkazné bremeno ohľadom preukázania skutočností, že vzdanie
sa vlastníckeho práva nebolo učinené právnymi predchodcami žalovaných slobodne, zaťažovalo
žalovaných. Prvoinštančný súd na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že v konaní
nebolo preukázané, že by bol vyvíjaný na prídelcov pri podpise listiny - zápisu o vyúčtovaní alebo

kedykoľvek v skoršom období akýkoľvek priamy či nepriamy nátlak a boli nútení k odovzdaniu pozemkov
JRD.

9. Súd prvej inštancie zároveň dospel k záveru, že právni predchodcovia žalovaných nadobudli
vlastníctvo k prideleným nehnuteľnostiam na základe výmerov, pridelené nehnuteľnosti im neboli nikdy

na to oprávneným orgánom odňaté, a preto boli vlastníkmi pridelených nehnuteľností aj v čase smrti.

10. Pokiaľideoďalšielistiny,atoKonečnýprídelovýplán,Zoznamodišlýchprídelcov,RozhodnutieONV
Bratislava - okolie zo dňa 13.2.1961 a Osvedčenie vydané Obvodným úradom Stupava č. 73/94/Bí zo
dňa 25.10.1994, tieto podľa názoru prvoinštančného súdu vzhľadom na vyššie uvedené závery nie sú

spôsobilé preukázať, že zo strany prídelcov došlo k platnému vzdaniu sa vlastníckeho práva prídelcami.
Uzavrel, že v konaní bola preukázaná existencia výmerov, ktoré neboli zrušené - prídel nebol nikdy
na to oprávneným orgánom odňatý a ktoré preukazujú vlastníctvo právnych predchodcov žalovaných k
sporným nehnuteľnostiam, pričom ani s ohľadom na uvedené listiny nemohlo dôjsť v súlade s právnymi
predpismi k strate vlastníckeho práva prídelcov. Deklarovanie stavu, ktoré je uvedené v Osvedčení zo

dňa 25.10.1994, teda že štát nadobudol nehnuteľnosti ako vec, ktorá nepatrí nikomu podľa § 119 zákona
č. 141/1950 Zb. bolo vyvrátené a v konaní bol preukázaný iný právny stav. V tejto súvislosti poukázal na
závery uvedené v uznesení Krajského súdu v Bratislave zo dňa 24.10.2019, sp.zn. 9Co/43/2017.

11. V súvislosti so spornou otázkou hospodárenia prídelcov na pridelených pozemkoch súd prvej

inštanciezároveňzdôraznil,želensamotnéneužívanieprídelunemohloviesťkstratevlastníckehopráva
prídelcov a vzhľadom na už uvedené závery neboli tieto skutočnosti pre rozhodnutie súdu rozhodujúce.

12. V súvislosti s argumentáciou žalobcu a intervenientov o potrebe prihliadať aj na materiálnu stránku
vlastníckeho práva, ktorá nepochybne svedčí štátu, keďže žalovaní dlhodobo materiálne vlastnícke

právo nevykonávali, a teda takému dlhodobo neefektívnemu vlastníckemu právu nemá byť poskytnutá
súdna ochrana, súd prvej inštancie podotkol, že i keď bolo v konaní nesporné, že žalovaní minimálne
od roku 1955 materiálne vlastnícke právo nevykonávali, nemožno im klásť na ťarchu, že sa svojho
vlastníckeho práva nedomáhali v období až do skončenia totalitného režimu, vzhľadom na obdobie
neslobody. Právni predchodcovia žalovaných zároveň nijako nemohli ovplyvniť, ak v tom čase štát dal

predmetné pozemky do užívania iným osobám, ako aj, že štát v 70. rokoch umožnil realizovať výstavbu
rekreačných chát na sporných pozemkoch. Samotná skutočnosť, že reálne právne kroky k uplatneniu ich
vlastníckeho práva vykonali s odstupom cca 14 rokov po páde totalitného režimu, nemôže podľa názoru
prvoinštančného súdu bez ďalšieho znamenať, že vlastníkom pozemkov sa stal štát - len samotné
neužívanie, resp. že ihneď po zmene režimu nerobili kroky k navráteniu pozemkov, nemohlo spôsobiť

stratu ich vlastníckeho práva. Okrem toho súd prvej inštancie prihliadol aj na vek právnych predchodcov
žalovaných, ktorý po páde totalitného režimu v roku 1989 mali vek +/- okolo 70 rokov. Uzavrel, že nie
je namieste dospieť k záveru, že ak po páde totalitného režimu právni predchodcovia žalovaných, resp.
samotní žalovaní začali vykonávať právne k roky k znovuzískaniu pozemkov až po 14 či 15 rokoch bezďalšieho znamená, že ich vlastnícke právo nemá požívať žiadnu právnu ochranu a je potrebné z tohto
dôvodu určiť, že vlastníkom je štát, i keď štát ako žalobca svoje vlastnícke právo podľa názoru súdu
nepreukázal. Teda aj ak materiálne vlastnícke právo dlhodobo nesvedčalo žalovaným či ich právnym

predchodcom, keď sporné nehnuteľnosti na rozdiel od štátu či iných osôb nijako neužívali, nemôže súd
v konaní, ktorého predmetom je určenie vlastníckeho práva žalobcu k predmetu sporu, vysloviť, že štát
je vlastníkom bez toho, aby mal nadobudnutie vlastníckeho práva štátu za riadne preukázané.

13. Žalobca poukazoval aj na obrátenie dôkazného bremena, keď pre chybu, ktorej sa dopustila Správa

katastra pri zápise vlastníckeho práva žalovaných nerešpektovaním § 36 katastrálneho zákona, je štát
v postavení žalobcu v konaní, pričom ak by k tomuto zápisu nedošlo, práve žalovaní by sa museli
žalobou domáhať svojho vlastníckeho práva na súde. Žalobca zápis vlastníckeho práva žalovaných
považoval za nezákonný, ktorú skutočnosť mal súd prvej inštancie zohľadniť. Vec prejednávajúci súd v
tejto súvislosti uviedol, že nemožno opomenúť, že v prípade neplatnosti vzdania sa vlastníckeho práva
právnych predchodcov žalovaných a zapísanie vlastníckeho práva štátu k predmetným nehnuteľnostiam

na základe Osvedčenia Obvodného úradu Stupava č. 73/94/Bí zo dňa 25.10.1994 do katastra
nehnuteľností, nezodpovedalo skutočnému stavu. Bez ohľadu na uvedené zároveň konštatoval, že súd
môže vysloviť, že žalobca je vlastníkom, len ak bude mať vlastnícke právo žalobcu za preukázané,
pričom dôkazné bremeno je v tomto smere na žalobcovi, aby svoje vlastnícke právo súdu preukázal,
čo však neurobil.

14. Vo vzťahu k argumentácii žalobcu, že ak by žalovaní vystupovali v pozícii žalobcov (ak by nedošlo
k chybnému postupu katastra) vzhľadom na reštitučné zákonodarstvo, by žalovaní nemali naliehavý
právny záujem na požadovanom určení, súd prvej inštancie uviedol, že naliehavý právny záujem
žalovaných by bol daný rovnako ako je daný naliehavý právny záujem žalobcu v tomto konaní, keďže

ním možno docieliť zmenu zápisu v katastri nehnuteľností, keď sa zároveň priklonil k tej časti judikatúry,
podľa ktorej účelom reštitučných predpisov bolo uľahčiť obnovenie vlastníckeho práva a nie spôsobiť
zánik vlastníckeho práva osôb, ktorým bolo zo strany štátu bez právneho dôvodu alebo bez náhrady
vlastnícke právo odňaté.

15. Prvoinštančný súd sa ďalej zaoberal aj otázkou prípadného vydržania vlastníckeho práva k sporným
nehnuteľnostiam zo strany štátu, keďže žalobca uviedol, že bol oprávneným držiteľom a došlo k splneniu
podmienok vydržania. Konštatoval, že v období od 1.4.1964 do 31.3.1983 inštitút vydržania právny
poriadokneupravoval,tentobolobnovenýnovelouObčianskehozákonníkač.131/1982Zb.,obmedzený
však bol len na fyzické osoby (§135a), súčasná právna úprava bola zavedené novelou Občianskeho

zákonníka č. 509/1991 Zb. s účinnosťou od 1.1.1992, pričom do vydržania možno započítať aj dobu
držby uskutočňovanú pred 1.1.1992. Ďalej uviedol, že za súčasnej právnej úpravy ako aj za účinnosti
Občianskeho zákonníka č. 141/1950, ktorý inštitút vydržania upravoval v ust. § 116, bola jednou z
podmienok vydržania dobromyseľnosť držiteľa, a to so zreteľom na všetky okolnosti. Súd prvej inštancie
dospel k záveru, že dobromyseľnosť u žalobcu nemôže byť daná z dôvodu, že v prípade žalobcu -

Slovenskej republiky sa nemôže jednať o ospravedlniteľný omyl, keďže ide o omyl právny. V konaní
teda nebola preukázaná dobromyseľnosť žalobcu, a preto neboli splnené podmienky na vydržanie
vlastníckeho práva štátom.

16. S poukazom na uvedené po posúdení všetkých dôkazov súd prvej inštancie dospel k záveru, že

žalobca nepreukázal vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, ktoré sú predmetom sporu, a preto žalobu ako
nedôvodnú v celom rozsahu zamietol. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 zákona č.
160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) a plne úspešným žalovaným priznal náhradu
trov prvoinštančného, odvolacieho a dovolacieho konania v rozsahu 100 %, o výške ktorej rozhodne po
právoplatnosti rozsudku.

17. Proti rozhodnutiu podalv zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci a prvoinštančný súd konal a rozhodol v rozpore so závermi

Ústavného súdu SR podľa nálezu v predmetnej veci (zo dňa 12.9.2017, č.k. III. ÚS 194/2017-71).
Žalobca uviedol, že v konaní bolo preukázané, že M. H. a C. H. sa prídelov písomne vzdali, pričom
obaja podpísali zápisy o vyúčtovaní s odchádzajúcim prídelcom. Namietal, že rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR sp.zn. 6Cdo/792/2015, na ktoré poukázal prvoinštančný súd, nemá s prejednávanou vecourelevanciu, nakoľko bolo jasne preukázané, že M. H. a C. H. zápisnice o vyúčtovaní s odchádzajúcimi
prídelcami riadne podpísali a zároveň žiadny nátlak, násilie ani nesloboda v súvislosti s prejaveným
úkonom nebola preukázaná. Uviedol, že príslušná judikatúra potvrdila, že zápis o vyúčtovaní s

odchádzajúcim prídelcom je listinou, ktorá preukazuje právny úkon vzdania sa vlastníctva k prídelu
s následkom obnovenia vlastníctva štátu. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu
ČR, sp.zn. 22Cdo/465/2000 a na záver Ústavného súdu SR v náleze v tejto veci, že obsah zápisov
o vyúčtovaní nemožno interpretovať inak ako tak, že k vzdaniu sa vlastníckeho práva došlo. Ústavný
súd SR zároveň uviedol, že zrieknutie sa vlastníctva k prídelu znamenalo obnovenie vlastníckeho práva

štátu k prídelu, pričom vzdanie sa prídelu nie je prevodom ale prechodom vlastníctva na štát.

18. Odvolateľ namietal, že v súvislosti s chýbajúcim podpisom manželiek prvoinštančný súd s
odkazom na § 22 a 23 zákona č. 265/1949 Zb. (účinného od 1.1.1950) dospel k nesprávnemu
právnemu posúdeniu, že na platnosť právneho úkonu vzdania sa vlastníckeho práva k nehnuteľnosti
ako nie obvyklou vecou, bol potrebný súhlas oboch manželov. Pri posudzovaní formy právneho úkonu

vzdania sa vlastníctva predmetných prídelov podľa jeho názoru nie je možné vychádzať zo zákona
č. 265/1949 Zb. o rodinnom práve, ktorý nadobudol účinnosť dňa 1.1.1950, a to ani v tej súvislosti,
že nedošlo k podpisu manželiek na Zápisoch o vyúčtovaní. Konštatoval, že sporné nehnuteľnosti boli
na základe výmeru o vlastníctve pôdy zo dňa 2.4.1948 C. H. a manželke H. a M. H. a manželke
N. pridelené ku dňu 2.4.1948 a to v ideálnych podieloch 1 a 1, pričom zákon č. 265/1949 Zb.

nadobudol účinnosť až od 1.1.1950. S ohľadom na uvedené (pozemky boli pridelené prídelcom v
dobe, kedy predmetný zákon nebol účinný), sa pridelené nehnuteľnosti nemohli stať predmetom
zákonného majetkového spoločenstva a nestali sa predmetom zákonného majetkového spoločenstva
ani po účinnosti zákona č. 265/1949 Zb.. Každý z manželov v predmetnom prípade mohol nakladať
so svojim majetkom vo výške podielu 1 samostatne aj bez súhlasu manželky, a to aj po nadobudnutí

účinnosti zákona č. 265/1949 Zb., uvedené závery potvrdzujú rozsudky NS ČR z roku 2016 a 2005,
ktoré bez pochybností vysvetľujú právny režim majetku, ktorý bol nadobudnutý pred účinnosťou zákona
č. 265/1949 Zb., a podľa ktorých ak bol majetok nadobudnutý pred účinnosťou zákona č. 265/1948
Zb. tak sa uvedený majetok nestal predmetom zákonného majetkového spoločenstva, ani neskôr
bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Postup, kedy by súd na stále existujúce a nikdy zákonom

nezrušené podielové spoluvlastníctvo aplikoval ustanovenie o zákonnom majetkovom spoločenstve
resp. bezpodielovom spoluvlastníctve manželov by bol v príkrom rozpore s legislatívnymi pravidlami
tvorby zákonov. Preto pokiaľ zákon č. 141/1950 Zb. Občiansky zákonník ani Zákon o rodine č. 265/1949
Zb. výslovne neustanovil, že podielové spoluvlastníctvo zaniká a v prípade manželov sa stáva súčasťou
zákonného majetkového spoločenstva, nemožno nijako vyvodiť záver, že podielové spoluvlastníctvo

spred roku 1951 by zaniklo (rozsudok NS ČR, sp. zn. 22 Cdo 903/2005 zo dňa 1.11.2005). Rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3MCdo/14/2014 a jeho závery, na ktoré odkázal prvoinštančný súd,
nemajú podľa názoru odvolateľa s prejednávanou vecou nič spoločné. Hoci ustanovenia zákona č.
265/1949Zb.sasúčinnosťouod1.1.1950vzťahovaliajnamanželstváuzavretépredúčinnosťouzákona
č. 265/1949 Zb., t.j. pred 1.1.1950, o majetku získanom pred touto dobou však platilo dovtedajšie

obyčajové právo. Pozemky boli prídelcom v predmetných prípadoch manželov H. a H. pridelené do
podielového spoluvlastníctva v ideálnych podieloch 1 a 1 a toto podielové spoluvlastníctvo sa nikdy
nijakým spôsobom, ani po účinnosti zákona č. 265/1949 Zb. nepretransformovalo, ani nezmenilo na
zákonné majetkové spoločenstvo. Podľa názoru odvolateľa prvoinštančný súd nesprávne poukázal na
rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR zo dňa 31.10.1963, sp. zn. 3Cz 55/63, ktorý k prejednávanej veci

nemá žiadnu relevanciu, keďže sa týka nakladania s majetkom, ktorý manželia nadobudli až v roku
1957, teda za účinnosti zákona č. 265/1949 Zb. a ten patril do zákonného majetkového spoločenstva.
Na základe uvedeného je teda nepochybné, že C. H. a M. H. sa v súlade so stredným občianskym
zákonníkom vzdali svojich podielov vo výške 1 a 1 k prideleným pozemkom, s ktorými mohli ako s
vlastným majetkom nakladať samostatne bez súhlasu svojich manželiek.

19. Odvolateľ namietal aj nesprávnosť výroku o náhrade trov konania, ktorým súd prvej inštancie priznal
žalovaným náhradu trov konania, vrátane trov odvolacieho a dovolacieho konania, a to napriek tomu,
že v odvolacom a dovolacom konaní žalovaní nemali žiadny úspech (rozhodnutia súdov v predmetnej
veci v odvolacom konaní a dovolacom konaní boli ako nesprávne zrušené, a to na základe úspešnej

Ústavnej sťažnosti podanej žalobcom).

20. Vo vzťahu k chýbajúcim podpisom manželiek na zápisniciach o vyúčtovaní s odchádzajúcimi
prídelcami odvolateľ poukázal na to, že manželky prídelcov takýto úkon mohli urobiť aj konkludentne,pričom v konaní bolo zároveň pri posúdení známych okolností preukázané, že manželky prídelcov H.
H. a N. H. sa prídelov vzdali konkludentným spôsobom, čo bolo podľa odvolateľa možné aj počas
platnosti zákona č. 141/1950 Zb. Podľa jeho názoru opustenie a vzdanie sa prídelu zo strany manželiek

potvrdzujú okrem iného aj skutočnosti, že prídely opustili spolu s manželmi, odsťahovali sa v jednom
preukázanom prípade do Bratislavy (prídelcovia H.), prídel neobrábali, došlo k vyúčtovaniu, ktoré bolo
vykonané vo vzťahu k obom manželom a opustenie prídelu a vyúčtovanie nikto z manželov nijakým
spôsobom nenamietal (zo strany manželiek nedošlo ani len k úvahe o namietnutí neplatnosti právneho
úkonu manželov, pokiaľ by sa o neplatnosti domnievali, a že k opusteniu došlo bez ich súhlasu).

Odvolateľ poukázal na to, že zo žiadneho dôkazu nevyplynulo, že by sa v súvislosti s opustením
pozemkov prídelcovia sťažovali (nesťažovali sa ani vlastným deťom, nenabádali ich ani ku krokom na
vrátenie pozemkov, o pozemkoch sa žalovaní nedozvedeli od svojich rodičov, ale od bývalého starostu
D., neuplatnili si údajné reštitučné nároky v roku 1991 podľa zákona č. 229/1991 Zb.). Odvolateľ tiež
poukázal na to, že opustenie veci je právnym úkonom, ktorého súčasťou je prejav (hoci aj konkludentný)
vec opustiť, nebyť naďalej vlastníkom, pričom ani občiansky zákonník z roku 1950 netrval na tom, že

by nebolo možné na základe jednostranného prejavu vôle alebo inej právnej skutočnosti prestať byť
vlastníkom veci. Právo opustiť vec (ius dereliquendi) je súčasťou obsahu vlastníckeho práva a jeho
podstatou je prejav vôle vlastníka (hoc aj konkludentný) naďalej nebyť vlastníkom veci. Je výrazom vôle
zameranej na zánik vlastníckeho práva. Právny názor súdu prvej inštancie o tom, že konkludentným
prejavom vôle bolo možné opustiť vec až po prijatí Občianskeho zákonníka považoval za nesprávny.

21. Odvolateľ poukázal na to, že dôsledky nezákonného zápisu vlastníckeho práva na žalovaných sa
prejavujú v dôkaznom bremene v tomto konaní. Upozornil, že žalovaní by na preukázanie vlastníckeho
právanemohlipoužiťakodôkazovymedzenívlastníctvaichparcielnepresnýačodovymedzeniaparciel
podozrivo chybne spracovaný Geometrický plán vyhotovený v roku 2006, pretože parcely, ktoré si v

katastri nehnuteľností nechali protizákonne zapísať a sú uvedené v predmetnom geometrickom pláne,
nezodpovedajú parcelám uvedeným v kópii výmeru, z ktorých odvodzujú svoje vlastníctvo. Uviedol,
že opakovane spolu s intervenientmi poukazoval na skutočnosti preukazujúce vysoké podozrenie, že
geometrický plán bol spracovaný nezákonne a nesprávne (parcela č. XXX, neskôr z časti zmenená
na parc č. XXX/XX a z časti na parc. č. XXX/XX dokonca nebola súčasťou pridelených nehnuteľností

na základe žiadneho výmeru o vlastníctve pôdy a kým si ju nezákonne nechala zapísať žalovaná v
druhom rade, bola zapísaná na LV. č. XXX vo vlastníctve osôb H. M. C. H. (SPF) a H. M., C. H.
a parcela č. XXX/X a parcela č. XXX/X tiež neboli súčasťou pridelených nehnuteľností na základe
žiadneho výmeru o vlastníctve pôdy až kým si ju nezákonne nechala zapísať žalovaná v druhom rade,
dovtedy boli vo vlastníctve Slovenskej republiky a zapísané na LV č. XXX). Predmetný geometrický

plán bol podkladom pre nezákonný zápis správy katastra Malacky a ako celok, vrátane pozemkov,
ktoré mali tvoriť prídel, je podľa názoru odvolateľa pochybný a vzbudzuje pochybnosť aj ohľadne
pozemkov, ktoré sú predmetom sporu. Z uvedeného dôvodu bolo podľa názoru odvolateľa nevyhnutné,
aby súd nariadil znalecké preskúmanie správnosti geometrického plánu č. 240-244-016-2006, čo bolo v
konaní viackrát navrhnuté. Uviedol, že ústavný súd dal jasne do súvisu dôsledky nezákonného zápisu

katastra v prospech žalovaných na dôkazné bremeno s tým, že v takom prípade by sa preukázalo, že
podklad žaloby - predmetný geometrický plán je nesprávny a nezákonný, keďže ako prídel obsahuje
pozemky, ktoré nikdy neboli súčasťou prídelov, napriek uvedenému prvoinštančný súd navrhovaný
dôkaz potrebný na zistenie rozhodujúcich skutočností nepripustil. Poukázal aj na to, že žalobcovia
zabezpečili troch nedôveryhodných svedkov, ktorých písomné vyhlásenia a výpovede sa v konaní

ukázali ako manipulované, dokonca nepravdivé a ich úmyslom ako sa sami vyjadrili bolo pomôcť rodine.
Namietal aj nevykonanie dôkazu navrhnutého intervenientom porovnaním originálu výmerov, podľa
ktorých si žalované nárokujú vlastníctvo k pozemkom a predmetného geometrického plánu z roku 2006,
ktorý bol spracovaný práve „na určenie vlastníckych práv podľa prídelových listín“ , pričom nevykonanie
dôkazu prvoinštančný súd nezdôvodnil, a to aj napriek tomu, že zo strany intervenienta 1/ bolo uvedené,

žeoriginályvýmerusanikdenenachádzajú,anivsúdnomspise,aninapríslušnomkatastrinehnuteľností
a zrejme existuje iba kópia neúplnej listiny. Odvolateľ tvrdil, že existencia riadnych a právoplatných
originálov výmerov je sporná a vlastníctvo na základe výmeru nie je preukázané a v súdnom konaní
boli predložené iba kópie výmerov, ktoré sú podľa súdu overené archívom, avšak nie je preukázané,
že ide o kópie originálov výmerov (Úrad geodézie kartografie a katastra v rámci prešetrovania žiadosti

žalobcu o odstránenie nezákonnosti na správe katastra Malacky zistil, že v prípade rodiny H. samotná
prídelová listina netvorila súčasť podkladov založených v zbierke listín a pri zápise zmeny vlastníctva v
prípade rodiny H. sa v zbierke listín nenachádzali žiadne podklady a úrad vôbec nevie aké listiny boli
katastru skutočne predložené).22. Odvolateľ nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie o tom, že listiny (Konečný prídelový plán,
Zoznam odišlých prídelcov, Rozhodnutie ONV Bratislava - okolie zo dňa 13.2.1961, Osvedčenie vydané

Obvodným úradom Stupava č. 73/94/Bí zo dňa 25.10.1994) nie sú spôsobilé preukázať, že zo strany
prídelcov došlo k platnému vzdaniu sa vlastníckeho práva a pravdivosť ich obsahu bola vyvrátená. Podľa
jeho názoru vyššie uvedené listiny preukazujú skutočnosť, že minimálne vlastnícke podiely C. H. a M. H.
prešli do vlastníctva štátu a obsah predmetných listín je v uvedenej súvislosti jednoznačne pravdivý. V
tejto súvislosti nepovažoval uznesenie Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 9Co/43/2017 za relevantné,

keďže v tomto prípade štát nevychádzal zo svojho domnelého vlastníctva, ale vychádzal jednoznačne
zo skutočného vlastníctva štátu.

23. Podľa názoru odvolateľa mal prvoinštančný súd v predmetnej veci zohľadniť rozhodovaciu prax
Európskeho súdu pre ľudské práva, na ktorú poukázal žalobca v ústavnej sťažnosti v súvislosti s
nemožnosťou uplatňovania práva na majetok bez materiálneho výkonu vlastníckeho práva po dlhé

desaťročia. Poukázal na to, že všetky v konaní uvedené rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva
sa týkajú ľudských práv a základných slobôd a dávajú prednosť právnej istote, a v danom prípade
materiálnemuvýkonuvlastníckehoprávapredprežitímbývaléhovlastníctva,ktoréuždávnoniejeúčinne
vykonávané. Zároveň za majetok sa v zmysle čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, nepovažuje nádej na uznanie bývalého vlastníckeho práva, ktorého výkon už dlho

nie je efektívny. Prvoinštančný súd však na predmetný aspekt vlastníckeho práva riadne neprihliadal,
pričom na jednej strane jednoznačne potvrdil, že materiálne vlastnícke právo dlhodobo nesvedčalo
žalovaným či ich právnym predchodcom, na strane druhej uviedol, že napriek tomu nemôže vysloviť,
že štát je vlastníkom bez toho, aby mal nadobudnutie vlastníckeho práva štátu za riadne preukázané.
Vzhľadom na skutočnosti preukázané v konaní (jednoznačné písomné vzdanie sa prídelov zo strany

prídelcov C. H. a M. H.) a skutočnosti uvedené v odvolaní, najmä o nesprávnom právnom posúdení
vzdania sa prídelu zo strany C. H. a M. H., je podľa názoru odvolateľa nepochybné, že minimálne
vlastnícke podiely C. H. a M. H. prešli do vlastníctva štátu a teda neexistuje dôvod, pre ktorý súd nemôže
priznať v konaní vlastníctvo štátu.

24. Odvolateľ zároveň poukázal na to, že prídelcovia M. H. (nar. XX.X.XXXX, zomr. X.X.XXXX) a
N. H. (nar. X.X.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX) neuplatnili žiadne kroky k uplatneniu svojho domnelého
vlastníckeho práva, nepožiadali o navrátenie domnelého vlastníctva podľa zákona č. 229/1991 Zb.
ani podľa zákona č. 503/2003 Z.z., ani nepodali žiadnu žalobu voči štátu. O sporných pozemkoch sa
žalovaná A. B. (ich dcéra) dozvedela až od bývalého starostu obce Borinka pána H.. V konaní bolo

tiež preukázané, že v prípade prídelcov nešlo len o samotné neužívanie pozemkov, ale sa vlastníckeho
práva aj fakticky vzdali. V roku 2005 syn uvedených prídelcov (G. H.) v čase, keď jeho rodičia (bývalí
prídelcovia) už nežili, podal na Správu katastra Malacky žiadosť o zápis vlastníckeho práva na základe
výmeru o vlastníctve pôdy a Správa katastra Malacky hrubým porušením § 36a katastrálneho zákona
zapísala vlastníctvo sporných pozemkov na nebohých - M. H. a N. H.. Odvolateľ zároveň upozornil na to,

ževroku1989maliM.H.74rokov,N.H.66rokov,C.H.74rokovaH.H.67rokov,pričomniejezrejmé,čo
malsúdprvejinštancienamysli,akuviedol,žebolopotrebnéprihliadnuťajnavekprávnychpredchodcov
žalovaných, ktorý po páde totalitného režimu v roku 1989 mali vek +/- okolo 70 rokov, t.j. či mal súd na
mysli, že prídelcovia mali dostatok mentálnych síl na uplatňovanie svojich práv, alebo mali nedostatok
mentálnych síl na uplatňovanie svojich domnelých práv. V tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že

manželiaH.o16rokovneskôr-vroku2005dokázalipodaťnávrhnanavrátenievlastníctvapozemkovna
Obvodný pozemkový úrad v Malackách a mohli tak urobiť aj skôr, ak by o svojom údajnom a domnelom
vlastníckom práve predtým vôbec uvažovali, pričom je evidentné, že o sporných pozemkoch neuvažovali
ako o svojom vlastníctve. Pokiaľ ide o manželov H., potom ako im v roku 2006 rozhodnutím Obvodného
pozemkového úradu Malacky č.j.: ObPU/2006/322/2/Pk nebolo priznané právo na navrátenie sporných

pozemkov, taktiež podali návrh na správu katastra a podarilo sa zapísať vlastnícke právo k sporným
pozemkom porušením § 36a katastrálneho zákona, zo strany správy katastra Malacky. Takéto konanie
bývalých prídelcov podľa názoru odvolateľa nemožno považovať za dobromyseľné uplatnenie práva
a už vôbec nie na účely posúdenia kvality ochrany prípadných domnelých vlastníkov pred skutočným
vlastníkom v nadväznosti na riešenie aspektov vlastníckeho práva, na ktoré dal pokyn Ústavný súd SR s

poukázaním na judikatúru ESĽP. Okolnosti nezákonného zápisu vlastníckeho práva na Správe katastra
Malacky zohľadnil aj Ústavný súd SR v náleze v predmetnej veci, ktorý v dôsledku tejto skutočnosti v
záujme spravodlivého rozhodnutia vo veci dospel k tomu, že ak k takému zápisu došlo, má to dôsledky
v dôkaznom bremene a preto všeobecný súd túto skutočnosť, ktorá spôsobila to, že ak by k nej nedošlo,tak by žalovaní boli v postavení žalobcov, musí posúdiť otázku kvality ochrany údajných vlastníkov
(prídelcov), aj z hľadiska rozhodnutí ESĽP, na ktoré žalobca poukázal. Všeobecný súd však podľa
názoru odvolateľa túto otázku posúdil vecne nesprávne, a aj s nepreskúmateľnými závermi. V tejto

súvislosti odvolateľ konštatoval, že vzhľadom na preukázané skutočnosti je nepochybné, že vlastnícke
podiely C. H. a M. H. prešli do vlastníctva štátu a zapísanie vlastníckeho práva štátu k predmetným
nehnuteľnostiam na základe Osvedčenia Obvodného úradu Stupava č. 73/94/Bí zo dňa 25.10.1994 do
katastra nehnuteľností zodpovedalo skutočnému stavu. V súvislosti so skutočnosťou, že prvoinštančný
súd nesprávne a v rozpore s rozhodnutiami ESĽP vyhodnotil aspekt materiálnej stránky vlastníckeho

práva, je preukázané tiež to, že vlastnícke právo k sporným pozemkom svedčí žalobcovi aj v častiach,
ktoré boli pridelené manželkám prídelcov.

25. Odvolateľ zopakoval svoju argumentáciu uplatnenú počas prvoinštančného konania, že v súlade
so zásadou vigilantibus iura scripta sunt a s Európskou judikatúrou a judikatúrou Ústavného súdu
SR, by nebol daný žiadny naliehavý právny záujem na tom, aby súd určil, že predmetné pozemky

patria do vlastníctva žalovaných, pričom určovacia žaloba by v predmetnom prípade nebola nástrojom
prevencie, ale nástrojom, ktorým by mala byť spochybnená zákonnosť pred viac ako šesťdesiatimi rokmi
uskutočnených verejnoprávnych postupov a v skutočnosti by nesmerovala k nastoleniu právnej istoty na
ich strane ako žalobcov, ale k jej narušeniu na strane vlastníka – Slovenskej republiky. Podľa judikatúry
ESĽP žaloby domáhajúce sa určenia vlastníckeho práva na základe spochybnenia skutočností, ku

ktorým došlo hlboko v minulosti opomínajú prvok, ktorý je k ich prejednaniu nevyhnutný, a to naliehavý
právny záujem na určení právneho stavu, bez ktorého by sa vzťah žalobcu k veci stal neistým. K
uvedenému aspektu majúcemu vplyv na správne a spravodlivé rozhodnutie v tejto veci sa prvoinštančný
súd vôbec nevyjadril. Pokiaľ by odvolateľ pripustil akúkoľvek diskusiu o otázke možnosti obchádzania
reštitučných predpisov určovacou žalobou, je nepochybné, že aj keby bola zo strany žalovaných podaná

voči štátu žaloba o určenie vlastníckeho práva k sporným pozemkom, táto by musela byť podľa jeho
názoru zamietnutá, keďže štát vlastnícke právo preukázal.

26. V súvislosti s otázkou vydržania vlastníckeho práva žalobcu odvolateľ namietal nepreskúmateľnosť
napadnutého rozhodnutia v tejto časti, nakoľko súd prvej inštancie vôbec nešpecifikoval, v čom má

spočívať právny omyl na strane žalobcu. Napriek uvedenému odvolateľ konštatoval, že nemôže byť v
súvislosti s otázkou dobromyseľnosti v právnom omyle, pretože v dobrej viere svojho vlastníctva riadne
vychádzal zo skutočnosti, že M. H. a C. H. sa svojich vlastníckych podielov písomne vzdali, v dôsledku
čoho prešli v súlade s poukazovanými právnymi predpismi a judikatúrou do vlastníctva štátu; vo vzťahu
k manželkám N. H. a H. H. nemohol predpokladať, že by sa tieto svojich podielov na prídeloch nevzdali,

keďže viacerá judikatúra súdov pripúšťa aj konkludentné opustenie nehnuteľností a všetky okolnosti
prípadu tomu, že sa tak stalo nasvedčovali a nasvedčujú; nemohol predpokladať, a to ani v roku 1994
(v čase vydania osvedčenia Obvodného úradu Stupava č. 73/94/Bí), že by prídelcovia alebo ich právni
nástupcovia za okolností daného prípadu akýmkoľvek spôsobom mohli uplatňovať akékoľvek domnelé
práva k týmto pozemkom mimo reštitučný zákon č. 229/1991 Zb. a dokonca po uplynutí zákonných

lehôt podľa tohto zákona; nemohol nikdy predpokladať, že by za okolností daného prípadu mohla byť
bývalým prídelcom, či ich právnym nástupcom poskytnutá akákoľvek ochrana ich údajného domnelého
vlastníckeho práva, keď samotná judikatúra ESĽP dávala a dáva prednosť právnej istote a materiálnemu
výkonu vlastníckeho práva pred prežitím bývalého vlastníctva, ktoré už dávno nie je účinne vykonávané.

27. Na základe uvedeného žiadal, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zmenil tak, že žalobe
vyhovie a žalovaných zaviaže na náhradu trov konania, eventuálne rozhodnutie zruší a vráti vec
prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie.

28. K odvolaniu žalobcu sa vyjadrila intervenientka 1/ podaním zo dňa 31.8.2022, v ktorom s odvolaním

žalobcu v plnom rozsahu súhlasila. Podľa jej názoru sa prvoinštančný súd správne vysporiadal so
skutkovým stavom v tom smere, že právni predchodcovia žalovaných opustili začiatkom 50 – tych
rokov minulého storočia prídely dobrovoľne a bez nátlaku, čo plne korešponduje aj právnemu stavu
opustenia prídelov, tak ako formálnoprávny stav vyhodnotil opakovane ústavný súd vo svojom náleze
vo vzťahu k zápisom o vyúčtovaní s odchádzajúcimi prídelcami z roku 1955. Za nesprávne však

považovala vyhodnotenie platnosti zápisov o vyúčtovaní s odchádzajúcimi prídelcami v dôsledku
nepripojených podpisov manželiek prídelcov ako podielových spoluvlastníčok na predmetné zápisy. V
plnej miere sa stotožnila s názorom odvolateľa, že podielové vlastníctvo, ktoré vzniklo a existovalo
v roku 1948 v čase pridelenia pozemkov nijako právne nezaniklo ako inštitút, a to dokonca počasmnohých desaťročí po roku 1948, keďže inštitút podielového spoluvlastníctva vzniknutý v danom
prípade v roku 1948, a to aj medzi manželmi, existoval aj počas existencie uhorského obyčajového
práva, aj v čase platnosti zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka. Skutočnosť, že od 1.1.1950

vznikol aj nový inštitút zákonného majetkového spoločenstva manželov a neskôr v rovnakom rozsahu
došlo k jeho transformácii na bezpodielové spoluvlastníctvo manželov, nijako nevylučovala súčasne
aj existenciu podielového spoluvlastníctva, aj medzi manželmi, ktoré sa nikdy netransformovalo na
zákonné majetkové spoločenstvo či bezpodielové spoluvlastníctvo manželov. Pri aplikovaní právnych
noriem v časovo odlišných obdobiach pri chýbajúcich prechodných ustanoveniach v neskoršom

právnom predpise si podľa názoru intervenientky prvoinštančný súd vybral na daný prípad konceptuálne
nesprávne, vecne a procesne nevhodné rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 21.4.2015, sp.zn.
3MCdo/14/2014, nakoľko v danom rozsudku je prejednávaný záujem na ochrane spotrebiteľa podľa
§ 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, kde ide o špecifický prípad prednosti zákonom chránených
práv spotrebiteľa. Zároveň v danom rozsudku nejde o priame nahrádzanie dvoch úplne rozdielnych
inštitútov, ktoré vo všeobecnosti môžu existovať v tom istom čase vedľa seba. Intervenientka ďalej

poukázala na to, že v rozsudku najvyššieho súdu ide o priamu aplikáciu neskoršej právnej normy na
právny vzťah založený na základe skôr prijatej právnej normy, pričom neskoršia právna norma výslovne
svojim obsahom nariaďuje jej konkrétnu aplikáciu na uvedený právny vzťah vzniknutý podľa staršej
právnej normy. Podľa názoru intervenientky uvedený prípad nemožno porovnávať s tým, keď jeden
právny inštitút (bez výslovného zákonného obsahu a odkazu) existuje popri inom právnom inštitúte,

ktorý platí od uhorského obyčajového práva až po dnes popri novšom právnom inštitúte. Poukázala
na to, že v prípade prejednávanom v rozsudku najvyššieho súdu mal súd za to, že neskoršia právna
norma má prednosť pri svojej aplikácii zo zákona (s výslovne uvedenou formuláciou o prednosti) pred
skoršou právnou normou upravujúcou obchodnoprávne vzťahy. Podľa názoru intervenientky predmetný
rozsudok nemožno aplikovať na prípad podielového spoluvlastníctva a majetkového spoločenstva,

príp. bezpodielového spoluvlastníctva manželov, ktoré popri sebe existovali a stále existujú, pričom
pravidlo uplatnené v predmetnom spotrebiteľskom spore o tom, že obsah neskoršej právnej normy
sa uprednostní pred obsahom skoršej právnej normy v prípade ich kolízie, sa aplikuje iba tam, kde
sa aplikácia týchto právnych noriem prijatých v odlišnom čase vzájomne vylučuje. Intervenientke sa
zároveň javilo rozhodnutie súdu prvej inštancie nespravodlivé a zaujaté voči žalobcovi ako aj voči

intervenientom,keďžeprvoinštančnémusúdumuselobyťzrejmé,žežalovaníaichprávnipredchodcovia
si dali zapísať vlastnícke právo k sporným pozemkom v rozpore s § 36a katastrálneho zákona, jednotlivé
parcely uvedené v geometrickom pláne a zapísané na liste vlastníctva žalovaných nezodpovedajú
jednotlivým parcelám a ich výmerám uvedeným na kópiách výmerov, originály výmerov právnych
predchodcov žalovaných ani ich úradne overené kópie neboli predložené pri zápise vlastníckych práv

právnych predchodcov žalovaných, z čoho možno zároveň vyvodiť, že ide o zjavnú nedobromyseľnosť
na strane žalovaných. Súd prvej inštancie nevykonal dokazovanie porovnaním originálu výmeru s
geometrickým plánom, príp. aj znaleckým posúdením geometrického plánu, čo by potvrdilo alebo
vyvrátilo opodstatnené pochybnosti o formálnom vlastníctve sporných pozemkov žalovanými. V
súvislosti s procesom prideľovania pozemkov poukázala na zápisnicu Miestnej roľníckej komisie a

Miestneho národného výboru zo dňa 20.7.1950 ako aj na záverečnú reč intervenientky 1/ a konštatovala,
že zrejme existuje iba kópia neúplnej listiny bez úradnej pečiatky a existencia riadneho a právoplatného
výmeru je z pohľadu žalobcu sporná a vlastníctvo na základe výmeru nie je preukázané. Pokiaľ ide o
výpovede vlastníkov murovaných chát na sporných pozemkoch, tieto majú podľa názoru intervenientky
1/ značný význam pre výsledok súdneho sporu, čo do potvrdenia skutkového stavu a jeho porovnania so

stavom právnym, a to o materiálnom vlastníctve sporných pozemkov v prospech štátu a plnej absencii
materiálneho vlastníctva na strane žalovaných, pričom výpovede zodpovedajú zápisu o vyúčtovaní s
odchádzajúcimi prídelcami ako aj obsahu konečného prídelového plánu, potvrdzujú neexistenciu násilia
voči prídelcom a potvrdzujú podstatný obsah nálezu ústavného súdu týkajúci sa opustenia prídelov. Na
základe uvedeného vyjadrila súhlas s odvolacím návrhom žalobcu.

29. K odvolaniu žalobcu sa vyjadrila aj intervenientka 2/ podaním zo dňa 2.9.2022, v ktorom vyjadrila
súhlas s odvolaním žalobcu v plnom rozsahu. Uviedla, že v konaní bolo preukázané, že M. H. a C.
H. podpísali Zápisnice s odchádzajúcimi prídelcami a prídelov sa písomne vzdali. Podľa jej názoru
súd prvej inštancie nesprávne odkázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 18.8.2016, sp.zn.

6Cdo/792/2015, nakoľko v tam prejednávanej veci bývalý prídelca nepodpísal zápisnicu, preto zápis o
vyúčtovaní s odchádzajúcim prídelcom nemá z dôvodu absencie podpisu žiadnu dôkaznú silu. Zároveň
poukázala na to, že uvedené rozhodnutie najvyššieho súdu bolo prekonané nálezom Ústavného súdu
SR zo dňa 12.9.2017, sp.zn. III. ÚS 194/2017, v zmysle ktorého obsah zápisov o vyúčtovaní nemožnointerpretovať inak, ako že k vzdaniu sa vlastníckeho práva došlo. Podľa jej názoru súd prvej inštancie
dospel k nesprávnemu právnemu posúdeniu, keď dospel k záveru, že na platnosť právneho úkonu
vzdania sa vlastníckeho práva bol potrebný súhlas oboch manželov. Konštatovala, že prídelcom H. aj

H. boli pozemky pridelené do vlastníctva ku dňu 2.4.1948, každému z manželov samostatne a každý z
manželov mohol nakladať so svojim podielom sám bez obmedzenia druhým manželom. Intervenientka
1/ tvrdila, že ani po prijatí zákona č. 265/1949 Zb. (účinný od 1.1.1950) nedošlo k zmene právneho
režimu predmetných samostatných vlastníckych podielov manželov, tieto sa nikdy neprentransformovali
ani nezmenili na zákonné majetkové spoločenstvo podľa zákona č. 265/1949 Zb., čo bolo potvrdené aj

v rozhodnutiach Najvyššieho súdu ČR zo dňa 23.3.2016, sp.zn. 22Cdo/4260/2015 a zo dňa 1.11.2005,
sp.zn. 22Cdo/903/2005. Upozornila, že zákon č. 265/1949 Zb. ani zákon č. 141/1950 Zb. nezrušil
dovtedajšie spoluvlastnícke vzťahy medzi manželmi ani ich neprentransformoval na zákonné majetkové
spoločenstvo. Pokiaľ ide o absenciu podpisu manželiek na zápisniciach o vyúčtovaní s odchádzajúcimi
prídelcami, intervenientka 1/ uviedla, že ani Občiansky zákonníka z roku 1950 netrval na tom, že
by nebolo možné na základe jednostranného prejavu vôle alebo inej právnej skutočnosti prestať byť

vlastníkom veci. V tejto súvislosti odkázala aj na nález ústavného súdu vydaného v tejto veci. K otázke
dobrej viery žalobcu v súvislosti s vydržaním predmetných pozemkov poukázala na to, že z uznesenia
Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 4Cdo/283/2009, na ktoré odkázal súd prvej inštancie, vyplýva, že aj
právny omyl je za určitých okolností ospravedlniteľný. Namietala však, že prvoinštančný súd neuviedol,
v čom údajný právny omyl žalobcu mal spočívať, čím porušil právo žalobcu na riadne odôvodnenie

rozhodnutia. Uviedla, že dobrá viera žalobcu sa vzťahuje i k titulu, na základe ktorého vzniklo žalobcovi
vlastnícke právo, t.j. k právnym úkonom opustenia prídelov zo strany prídelcov, vrátane Zápisníc s
odchádzajúcimi prídelcami, s následkom obnovenia vlastníckeho práva štátu k prídelom. Mala za to,
že akýkoľvek údajný právny omyl v súvislosti s otázkou dobrej viery žalobcu pri vydržaní, ktorý by mal
vychádzať z neznalosti nejakého jednoznačne formulovaného ustanovenia ani neprichádza do úvahy

s poukazom na nesprávne meritórne rozhodnutia vydané v prejednávanej veci. Zároveň upozornila, že
dobromyseľnosť žalobcu nebola spochybnená žiadnymi dôkazmi. Podľa jej názoru tendencia posúvať
štát ako vlastníka do polohy nedobromyseľného subjektu je v zjavnom kontraste so skutočnosťou, že
úplne absentuje dobromyseľnosť žalovaných, ktorí si protizákonne nechali zapísať vlastnícke právo k
sporným pozemkom do katastra nehnuteľností, dali zahrnúť do geometrického plánu aj spornú časť

pozemkov, ktoré nikdy nenadobudli a už vôbec nie na základe výmerov, ako vlastníci museli vedieť, že
na pozemkoch sú postavené chaty a teraz sa snažia narúšať právnu istotu a šikanovať dobromyseľných
chatárov, od ktorých žiadajú zbúranie legálne postavených chatiek, nepreukázali sa originálmi výmerov
alebo ich úradne overenou kópiou a ich snahou je vyvolávať súdne spory po viac ako 50 rokov
absentujúcom vlastníctve.

30. Žalovaní 1/, 2/ a 3/ sa k odvolaniu vyjadrili podaním zo dňa 20.2.2023, v ktorom uviedli, že
prídelcovia nemohli ponechať nehnuteľnosť v pôvodnom stave (ako je to uvedené v Zápise o vyúčtovaní
s odchádzajúcim prídelcom), nakoľko pozemky boli riadne obrábané a slúžili na obživu rodín prídelcov
až do roku 1955, ktoré skutočnosti vyplynuli z výpovedí žalovanej A. B. a svedkyne M. B.. Rovnako

považovali za nelogické a nepreukázané, že pozemok odovzdali dňom 1.1.1951 a v tejto súvislosti
poukázali na Konečný prídelový plán s rozvrhom prídelových cien a splátkovom pláne, v zmysle ktorého
mali právni predchodcovia žalovaných za pridelené pozemky zaplatiť prídelovú cenu. Poukázali na to,
že z listov Štátnej sporiteľne z roku 1957 vyplynulo, že sporiteľňa vyzvala právnych predchodcov na
zaplatenie nedoplatku za pridelené pozemky a teda konala s nimi ako vlastníkmi, ktorí zaplatili všetky

splátky. Zároveň konštatovali, že Konečný prídelový plán s rozvrhom prídelových cien a splátkovým
plánom bol vyhotovený 27.2.1955, preskúmaný 30.5.1955, pričom sa v ňom uvádza „užíva JRD“.
Nedostatok podpisu manželiek, ktoré boli spoluvlastníčkami predmetných nehnuteľností, robí podľa
ich názoru zápisnice neplatnými. Uviedli, že ak by žalovaní skutočne opustili svoj majetok, musel by
byť tento úkon orgánom známy a potom by s nimi nekonali v máji 1955 ako s pridelencami. Ak by

pridelenci nehospodárili na pridelenom majetku už v roku 1951, potom by bol prídel odňatý podľa §
23 nar. č. 104/1945 Zb. Trvali na tom, že prídelci sa nevzdali prídelov v prospech JRD s tým, že
odňatie prideleného majetku a vzdanie sa prídelu sú odlišné právne inštitúty, ktoré umožňovali v tom
čase platné právne predpisy. Uviedli, že vzdanie sa prídelu umožňoval zákon č. 141/1950 Zb v § 132
ods. 1, išlo o jednostranný právny úkon, pre platnosť ktorého zákon vyžadoval písomnú formu a z

právneho úkonu musela vyplývať bez akýchkoľvek pochybností vôľa vlastníka vzdať sa vlastníctva
k určitej veci. Podľa ich názoru sa v spise nenachádza žiadny dôkaz o právnom úkone urobenom
právnymi predchodcami žalovaných v písomnej forme, obsahom ktorého by bol ich prejav vôle smerujúci
k vzdaniu sa vlastníctva k nehnuteľnostiam. V zmysle ustálenej judikatúry za takýto dôkaz nemožnopovažovať ani prípadné vnesenie pozemkov právnymi predchodcami žalovaných do JRD. Poukázali
na to, že zo Zápisu o vyúčtovaní s odchádzajúcim prídelcom nevyplýva, že by sa prípadne prídelca
vzdával vlastníctva, možno hovoriť o prípadnom vzdaní sa užívania z dôvodu užívania JRD, pričom v

tomto smere sa všetky konajúce súdy zhodli na tom, že samotné neobrábanie pozemkov neznamená
vzdanie sa prídelu, či jeho prípadné opustenie. Tvrdenie žalobcu o nevykonávaní materiálnej stránky
vlastníckeho práva je podľa ich názoru v rozpore s názorom súdov, pričom všetky poľnohospodárske
organizácie užívali poľnohospodársku pôdu prevažne titulom užívania a po r. 1990 titulom nájmu.
V tejto súvislosti poukázali na rozhodnutie Ústavného súdu SR, sp.zn. III. ÚS 194/2017. Poukázali

na svedecké výpovede H. H. a J. F., z ktorých v súvislosti s obrábaním pôdy vyplynul ako kľúčový
rok 1955. Pokiaľ ide o výpovede O. F., H. F., M. J. a C. J., tieto podľa názoru žalovaných nemajú
výpovednú hodnotu, pretože svedkovia nemali z rozhodného obdobia vlastnú skúsenosť. Vzhľadom k
tomu, že materiálny výkon vlastníckeho práva bol vykonávaný až do roku 1955, mali za to, že právne
úkony je potrebné posudzovať podľa tzv. stredného občianskeho zákonníka. Konštatovali, že medzi
stranami je nesporné, že výmer je riadnym dokladom o vlastníctve a právne vyhodnotenie zápisnice je

sporné.Podľaichnázoruzápisnicasodchádzajúcimprídelcomniejedokladomodnímajúcimvlastníctvo,
nakoľko zápisnicu spísal orgán, ktorý nebol oprávnený odnímať vlastníctvo a podpisujúci účastník bral
na vedomie užívanie JRD, preto zápisnicu možno považovať za odovzdanie užívania. S odkazom na
§ 22 a § 23 zákona č. 265/1949 Zb. a § 30, § 32, § 33, § 40, § 132 a § 134 zákona č. 141/1950 Zb.
uviedli, že je zrejmé, že nakladať so spoločným majetkom mimo mieru obvyklú sú oprávnení zásadne

obaja manželia a že právny úkon či opustenia alebo vzdania sa majetku musí byť urobený určite a
zrozumiteľne. Podľa ich názoru zápisnica nespĺňa podmienky určitosti a zrozumiteľnosti, keďže sa
uvádza pojem „užíva JRD“, a ani okrajovo sa neuvádza otázka možného prechodu vlastníctva. Pokiaľ
štát tvrdí, že došlo k opusteniu, resp. vzdaniu sa majetku súkromnými osobami, žalovaní tvrdili, že štát
sa správal ako nedbalý vlastník v čase od roku 1955 do roku 2010, ktorý nikdy nevykonával aktívne

vlastnícke práva ani prostredníctvom tretích osôb. Poukázali na rozhodnutie Obvodného pozemkového
úradu v Malackách zo dňa 26.1.2006, ktorým nepriznal právnym predchodcom žalovaných právo na
navrátenie vlastníctva k predmetným pozemkom z dôvodu, že vlastníctvo prídelcov nikdy nezaniklo,
pričom rozhodnutie bolo doručované Slovenskému pozemkovému fondu, ktorý sa proti nemu neodvolal.
V Oznámení Katastrálneho úradu v Bratislave, Správa katastra Malacky zo dňa 19.9.2006 bolo právnym

predchodcom žalovaných oznámené, že výmer je dokladom o vlastníctve, že neexistuje dôvod, aby
bol prídel odňatý, čiže právny titul prechodu na štát neexistuje s tým, že ani na uvedené Slovenský
pozemkový fond nereagoval a až 13.8.2010 podal žalobu o určenie vlastníckeho práva. Žalovaní ďalej
uviedli, že vlastníci stavieb na sporných pozemkoch nemajú usporiadané žiadne práva so žalobcom,
pričom z podaní žalobcu je zrejmé, že chráni predovšetkým práva súkromných vlastníkov stavieb a nie

svoj vlastný majetok, na ktorom nehodlá aktívne vykonávať vlastnícke právo. Podľa ich názoru správanie
žalobcu je tendenčné s cieľom povýšiť záujem súkromného vlastníka stavby nad súkromné vlastníctvo
vlastníka pozemku. Zdôraznili, že Zápis s odchádzajúcim prídelcom nie je verejnou listinou, nevydal ju
štátny orgán, ktorý mal na to právomoc a teda nemôže zakladať vznik, zánik alebo zmenu právneho
stavu. Poukázali na závery rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 4Cdo/123/2003, Ústavného súdu

SR, sp.zn. III. ÚS 194/2017, sp.zn. III. ÚS 346/2009, sp.zn. I. ÚS 736/2018 a I. ÚS 640/2014. Mali
za to, že závery ústavného súdu vyslovené v prejednávanej veci sú nepochopiteľné, keď podpísanie
zápisu s odchádzajúcimi prídelcami vyhodnocuje ako dostatočne jasnú vôľu opustiť prídely a ignoruje
poznámku o tom, že prídelci tento úkon považovali za odovzdanie do užívania JRD, ktorá poznámka
minimálne navodzuje pochybnosti o jasnosti a zrozumiteľnosti zápisu. Namietali, že ústavný súd uviedol

uvedený záver napriek tomu, že všetky stupne všeobecných súdov vyhodnotili toto konanie tak, že
nenapĺňa znaky dobrovoľného opustenia majetku s tým, že toto konštatovanie je v priamom rozpore s
úlohami ústavného súdu. Podľa ich názoru sa v napadnutom rozsudku súd prvej inštancie dostatočne
vysporiadal s formálnymi nedostatkami úkonu, ktorým malo dôjsť k vzdaniu sa vlastníckeho práva. Mali
za to, že dostatočne preukázali, že konanie ich právnych predchodcov bolo neslobodné a je zrejmé, že

všetky pozemky prešli do užívania JRD, ktoré ich nenadobudlo do vlastníctva. Tvrdili, že je potrebné
zohľadňovať vtedajšie pomery ako skutočnosti všeobecne známe.

31. Žalobcareagovalnapodaniežalovanýchvyjadrenímzodňa24.1.2024,vktoromuviedol,žetvrdenia
žalovaných uvedené vo vyjadrení neboli v konaní preukázané, resp. boli žalobcom, príp. intervenientami

vyvrátené. Podľa jeho názoru nie sú splnené žiadne podmienky podľa C.s.p. uvedené v § 366, aby
akékoľvekpodaniežalovanýchmohloobsahovaťnovéprostriedkyprocesnéhoútokuaprocesnejobrany
a aby bola narušená zásada koncentrácie konania.32. Intervenient 2/ v podaní zo dňa 9.2.2024 uviedol, že tvrdenia žalovaných sú zavádzajúce a
nepravdivé. Napríklad žiadnou osobou, ktorej boli predložené čestné vyhlásenia ani žiadnym zo svedkov
nebolo preukázané, že by v roku 1955 sporné pozemky užívali právni predchodcovia žalovaných. Podľa

jeho názoru žalovaní zavádzajúco poukazujú na výpoveď svedkyne H. H., ktorá sa však vyjadrovala
výlučne k pozemkom, ktoré patrili jej rodičom, nie však k sporným pozemkom a ich užívaniu.

33. Žalobca v podaní zo dňa 23.4.2024 uviedol, že posúdenie vzdania sa prídelu na základe zápisu
o vyúčtovaní s odchádzajúcim prídelcom, ktorý bol podpísaný v roku 1955 a v ktorom je uvedené, že

prídelca opúšťa prídel k 1.1.1951, je nesprávne. Záver prvoinštančného súdu, v zmysle ktorého na
zápis nemožno prihliadať, lebo bol spísaný až v roku 1955, hoci sa prídelcovia vzdali prídelu k 1.1.1951
považoval za nelogický, nezákonný a právne neudržateľný, nakoľko Občiansky zákonník č. 141/1950
Zb. neukladal žiadnu lehotu, v ktorej bolo potrebné vykonať písomnou formou akt vzdania sa vlastníctva
od skutočného faktického aktu opustenia veci; zákon a judikatúra určujú, aby akt vzdania sa bol jasný,
zrozumiteľný a v písomnej forme, čo bolo v danom prípade v plnom rozsahu splnené. Vo vzťahu k

absencii podpisov manželiek na zápisniciach o vzdaní sa prídelu konštatoval, že pôvodní prídelcovia
nadobudli prídely za platnosti uhorského obyčajového práva, kedy platila pre majetok nešľachtického
ľudu tzv. koakvizícia, v ktorej mal každý z manželov oddelený svoj výlučný majetok, kam patrilo všetko,
čo každý z manželov nadobudol do uzavretia manželstva, pričom osobitným majetkom bolo aj dedičstvo
alebo legát alebo dar za trvania manželstva a týkalo sa to aj bezplatne získaného majetku a vecí, ktoré

podľa prirodzeného účelu slúžili len jednému manželovi. Zmluvná voľnosť sa uplatňovala aj v možnosti
manželov sa dohodnúť, čo budú mať ako osobitný majetok a každá strana nakladala so svojim majetkom
voľne, ako s tým, ktorý mala už pri uzatváraní manželstva. Bolo obvyklé, že každý z manželov užíval
zvláštny majetok druhého manžela a nemuselo sa nič vracať, obvyklé bolo aj to, že majetok manželky
na základe konkludentného súhlasu spravoval manžel. Ak však išlo o správu majetku, ktorý manželia

nadobudli počas spoločného nažívania a ktorý tvoril spolunadobudnutý majetok, sa judikatúra časom
menila, keď staršia judikatúra priznávala obom manželom rovnaké práva a postavenie vyplývajúce
z vlastníctva, teda aj dispozičné právo a novšia súdna prax začala rozlišovať medzi koakvizíciou
nadobudnutou jedným z manželov (tzv. osobitná koakvizícia) a koakvizíciou nadobudnutou spoločnou
činnosťou obidvoch manželov (tzv. spoločná koakvizícia), pričom v prípade osobitnej koakvizície sa

priznávala správa aj dispozičná voľnosť tomu manželovi, ktorý koakvizíciu nadobudol a v prípade
spoločnej koakvizície sa priznávalo dispozičné právo výlučne mužovi. Žalobca uviedol, že uvedený
exkurz jasne zdôvodňuje, prečo zápisnicu o vzdaní sa prídelu podpísali iba manželia, preto predmetné
vzdaniasaprídelovjepotrebnépovažovaťzaplatnévcelomrozsahu.Súdprvejinštancie malpodľajeho
názoru na daný prípad aplikovať minimálne § 44 zákona č. 141/1950 Zb. a mohol vyhodnotiť nanajvýš

za neplatný akt vzdania sa prídelu manžela za manželku.

34. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania ( § 379, § 380 ods. 1 a §
378 ods. 1 C.s.p., vo veci nariadil pojednávanie, na ktorom zopakoval dokazovanie v zmysle § 384 ods.
1 C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné.

35. V prejednávanej veci z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalobca sa žalobou podanou dňa
13.8.2010 domáhal určenia vlastníckeho práva k pozemkom označeným ako parcela č. XXX/XX, trvalé
trávne porasty o výmere 427 m2, parcela č. XXX/XX, orná pôda o výmere 4178 m2, obe evidované v
registri „C“ katastra nehnuteľností (na LV č. XXXX) a parcela č. XXX/X, orná pôda o výmere 216 m2

a parcela č. XXX/X, orná pôda o výmere 179 m2, obe evidované v registri „E“ katastra nehnuteľností
(na LV č. XXXX), parcela č. XXX/XX, orná pôda o výmere 2264 m2, parcela č. XXX/XX, orná pôda o
výmere 32 m2, všetky evidované v registri „C“ katastra nehnuteľností (na LV č. XXXX) a parcela č. XXX/
X, orná pôda o výmere 46 m2 evidovaná v registri „E“ katastra nehnuteľností (na LV č. XXXX), všetky
nachádzajúce sa v kat. úz. D..

36. Súd prvej inštancie v poradí prvým rozsudkom zo dňa 7.9.2011, č.k. 27C/35/2010-222 rozhodol
o žalobe žalobcu tak, že žalobu zamietol a žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovanej 1/ (A. B.)
a žalovanej 2/ (E. F.) trovy konania. Rozhodnutie odôvodnil tým, že právni predchodcovia žalovanej
1/ (M. H. a N. H.) a právni predchodcovia žalovanej 2/ (C. H. a H. H.) nadobudli vlastníctvo k

sporným nehnuteľnostiam na základe Výmerov o vlastníctve pôdy vydaných 2.4.1948, ktoré nikdy
neboli zrušené, resp. majetok im nebol nikdy odňatý oprávneným orgánom. Súd prvej inštancie dospel
k záveru, že Zápisy o vyúčtovaní s odchádzajúcimi prídelcami nepreukazujú vzdanie sa vlastníctva
a tieto listiny nevyjadrujú slobodnú a vážnu vôľu prídelcov vzdať sa svojho vlastníctva, resp. opustiťpridelené nehnuteľnosti. Zároveň poukázal na absenciu podpisov prídelcov H. H. a N. H. a na potrebu
vykladať predmetné listiny v historických súvislostiach, kedy dochádzalo ku kolektivizácii a zakladaniu
poľnohospodárskych družstiev.

37. Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd rozhodol o odvolaní žalobcu a vedľajších účastníkov (P.
H. a K. H.) rozsudkom zo dňa 30.1.2012, č.k. 6Co/237/2011-260 tak, že napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie potvrdil a žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovaným 1/ a 2/ trovy odvolacieho konania.
Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie ohľadom nadobudnutia vlastníckeho práva

právnych predchodcov žalovaných k sporným pozemkom na základe Výmerov o vlastníctve pôdy ako
aj so záverom o nepreukázaní vzdania sa vlastníckeho práva, resp. opustenia prídelov prídelcami.

38. NajvyššísúdSRrozsudkomzodňa31.3.2016,sp.zn.3MCdo/5/2013zamietolmimoriadnedovolanie
Generálneho prokurátora SR proti rozsudku súdu prvej inštancie ako aj rozsudku odvolacieho súdu
a stranám sporu nepriznal náhradu trov konania o mimoriadnom dovolaní. Najvyšší súd vo svojom

rozhodnutí okrem iného konštatoval, že je nesporné, že právni predchodcovia žalovaných sa stali
vlastníkmi nehnuteľností na základe prídelu uskutočneného podľa nariadenia č. 104/1945 Sb., pričom na
zmeny vlastníctva bolo potrebné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb. Vyjadril
zhodný názor ako súdy nižších stupňov, že v konaní nebolo jednoznačne a nepochybne preukázané, že
k vzdaniu sa vlastníckeho práva zo strany prídelcov došlo, pričom zo Zápisov o vyúčtovaní takýto prejav

vôle nemožno vyvodiť, naviac, nie sú podpísané všetkými spoluvlastníkmi.

39. Ústavný súd SR v konaní o sťažnosti žalobcu vo veci namietaného základného práva na súdnu
ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie v náleze zo dňa 12.9.2017, č.k. III. ÚS 194/2017-71
konštatoval porušenie týchto práv a zrušil rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 31.3.2016, sp.zn.

3MCdo/5/2013 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Vo svojom rozhodnutí sa stotožnil so záverom
najvyššieho súdu, že výmery o vlastníctve pôdy vydané právnym predchodcom žalovaných spĺňali po
formálnej aj obsahovej stránke všetky zákonné podmienky a náležitosti nariadenia č. 104/1946 Sb.
nar. SNR a že právnou normou, na základe ktorej treba posúdiť prípadné následné zmeny vlastníctva
k predmetu prídelu je zákon č. 141/1950 Zb., pričom s ohľadom na okolnosti veci do úvahy môže

prichádzať iba spôsob zmeny vlastníctva predpokladaný § 119 a § 132 ods. 1 tohto zákona. Ústavný súd
ďalej konštatoval, že ustanovenia právnych noriem, ktoré boli vo veci všeobecnými súdmi aplikované,
je namieste vykladať tak, že i prídelca sa môže prídelu vzdať v zmysle § 132 zákona č. 141/1950 Zb,
či tento opustiť, pretože právo opustiť vec a vzdať sa jej vlastníctva je súčasťou obsahu vlastníckeho
práva;jednostrannýúkonopusteniavecivšakmusíbyťurobenýslobodneavážne,určiteazrozumiteľne,

zahrňuje vôľovú stránku a musí napĺňať tiež vôľu vzdať sa vlastníctva veci a jej fyzické opustenie, pričom
iba samotné neužívanie veci samo osebe ešte neznamená zánik vlastníctva. Vzdanie sa prídelu podľa
§ 132 ods. 1 zákona č. 141/1950 Zb. ako jednostranný právny úkon vlastníka, ktorým sa vzdáva jeho
vlastníctva, potom znamená obnovenie vlastníckeho práva štátu k prídelu; vzdanie sa prídelu nie je
prevodom vlastníckeho práva, ale prechodom vlastníctva na štát. Podľa názoru ústavného súdu z už

vykonaného dokazovania (najmä z obsahu zápisu o vyúčtovaní z 26. januára 1955) vyplýva, že právni
predchodcovia žalovaných, a to M. H. a C. H. prejavili dostatočne jasne vôľu opustiť prídely, ktoré aj
s manželkami opustili. O takomto (skoršom) prejave vôle nemožno mať pochybnosti ani v prípade, ak
príslušná listina neobsahuje výslovné uvedenie slov „vzdáva sa vlastníckeho práva“, pretože obsah
zápisu o vyúčtovaní z 26. januára 1955 v celkovom kontexte ani inak interpretovať nie je možné. Na

tom nič nemení zistenie najvyššieho súdu, podľa ktorého slová „opúšťa prídel“ sú na listine (zápise o
vyúčtovaní z 26. januára 1955) predtlačené. To však, či prejav ich vôle možno považovať za platný
právny úkon vzdania sa vlastníctva, alebo naopak sú dané dôvody jeho neplatnosti, ako naznačuje
najvyšší súd, v konaní predmetom dokazovania nebolo a ani rozhodnutia všeobecných súdov nepriniesli
na túto otázku dostatočne a presvedčivo odôvodnenú odpoveď. Túto nejasnosť ešte zvýrazňuje i to, že

k opusteniu prídelu došlo zjavne prv, než bol vyhotovený a podpísaný zápis o vyúčtovaní. Nevyriešená
ostala požiadavka formy právneho úkonu, ako aj otázka vplyvu absencie podpisov manželiek na
(dodatočných) zápisoch o vyúčtovaní z 26. januára 1955 na prípadnú platnosť úkonu. Rovnako
tak pokiaľ vznikla pochybnosť o slobode prejavu vôle, nemožno takýto právny úkon považovať za
absolútne neplatný iba s poukazom na všeobecný stav spoločnosti, právnu úpravu kolektivizácie a

združstevňovania či hodnotenie jeho celkového priebehu v štáte bez zohľadnenia okolností konkrétnej
veci. Ústavne neudržateľným a nekonzistentným sa potom javí opačný záver o nepreukázaní prejavu
dostatočne jasnej vôle M. H. a C. H. vzdať sa vlastníctva prídelu, rovnako ako aj poukaz na možnú
neplatnosť vzdania sa vlastníckeho práva bez relevantného odôvodnenia. Tieto závery najvyššiehosúdu treba považovať za jednostranné. Pokiaľ však sťažovateľ opakovane poukazuje na mnohoročné
neprejavovanie záujmu právnych predchodcov žalovaných o predmet sporu, táto skutočnosť sama
osebe nemohla spôsobiť zánik vlastníckeho práva, pokiaľ toto nezaniklo už prv. Pre vec má však význam

práve s ohľadom na to, že postupom katastrálnych orgánov došlo k zmene zápisu vlastníckeho práva
štátu na základe predloženia výmerov z roku 1948 žalovanými s výrazným časovým odstupom, čoho
dôsledkysaprejavujúvdôkaznombremeneivtomtokonaní.Pokiaľbytotižktomutozápisuvlastníckeho
práva žalovaných nedošlo, boli by v konaní o určenie vlastníctva žalovaní v postavení žalobcov a v
takom prípade by skutočne pre posúdenie vyžadovanej kvality ochrany, ktorá by im mala patriť, bolo

nevyhnutné k ich vlastníctvu pristupovať i so zohľadnením rozhodovacej praxe Európskeho súdu pre
ľudské práva, na ktorú poukázal sťažovateľ. Pokiaľ teda všeobecné súdy v priebehu konania niekoľko
ráz zdôraznili, že práve prebiehajúce konanie má s konečnou platnosťou vyriešiť spor o vlastníctvo,
nemôžu na druhej strane k tomuto ústavne relevantnému aspektu vlastníckeho práva (práva na majetok)
neprihliadať.

40. Následne Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 11.10.2018, sp.zn. 3MCdo/1/2017 zrušil rozsudok
Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30.1.2012, sp.zn. 6Co/237/2011 a rozsudok Okresného súdu
Malacky zo dňa 7.9.2011, č.k. 27C/35/2010-222 a vec vrátil Okresnému súdu Malacky na ďalšie konanie.
Vosvojomrozhodnutíuviedol,žemimoriadnymdovolanímnapadnutérozhodnutiasúdovobochinštancií
neriešia náležitým spôsobom právne významnú otázku, či prejav vôle prídelcov (opustiť prídel) možno

považovať za platný (slobodne urobený) právny úkon vzdania sa vlastníctva, alebo naopak, či sú dané
dôvody jeho neplatnosti. Konštatovanie súdu prvej inštancie, že zápisy o vyúčtovaní z 26. januára 1955
spísané Okresným národným výborom Bratislava nevyjadrujú slobodnú a vážnu vôľu prídelcov vzdať
sa vlastníctva alebo opustiť pridelené nehnuteľnosti nie je - ako vyplýva z obsahu spisu - dostatočne
podložené dokazovaním zameraným na konkrétnu skutkovú situáciu, za ktorej mala byť prejavená

táto vôľa prídelcov. Prvoinštančný súd svoj právny záver prijal len na základe prídelového plánu a
zápisov o vyúčtovaní, z ktorých vyvodil, že tieto nepreukazujú slobodnú a vážnu vôľu prídelcov vzdať
sa svojho vlastníctva, resp. opustiť pridelené nehnuteľnosti; preukazujú len tú skutočnosť, že JRD
prevzalo ku dňu 1. januára 1951 pridelené nehnuteľnosti do užívania, čo nemožno stotožniť s pojmom
vzdanie sa vlastníctva, resp. s pojmom opustenie veci. Keďže JRD prevzalo nehnuteľnosti do užívania,

bol toho názoru, že prídelcovia neodovzdali nehnuteľnosti dobrovoľne, ale pod vplyvom kolektivizácie
sprevádzanej znárodňovaním majetku. Ústavný súd k tomu uviedol, že pokiaľ vznikla pochybnosť o
slobode prejavu vôle, nemožno takýto právny úkon považovať za absolútne neplatný iba s poukazom
na všeobecný stav spoločnosti, právnu úpravu kolektivizácie a združstevňovania či hodnotenie jeho
celkového priebehu v štáte bez zohľadnenia okolnosti konkrétnej veci. Za významné treba - v súlade

so závermi ústavného súdu vyjadrenými v náleze - považovať aj to, že k opusteniu prídelu došlo zjavne
prv, než bol vyhotovený a podpísaný zápis o vyúčtovaní. Vôľu prídelcov (jej danosť a slobodu) bude
preto potrebné v ďalšom konaní posudzovať ku dňu, kedy sa malo dôjsť k jej prejavu, teda nie v čase
vyhotovenia zápisu o vyúčtovaní. V súlade so záväznými závermi ústavného súdu vyjadrenými v náleze
najvyšší súd napokon uvádza, že nevyriešenou zostala tiež otázka náležitej formy právneho úkonu

(opustenia prídelu) a vplyvu absencie podpisov manželiek na (dodatočných) zápisoch o vyúčtovaní z 26.
januára 1955 na prípadnú platnosť úkonu opustenia prídelu. Tieto otázky neboli dosiaľ vyriešené súdmi
tak, aby nevznikali pochybnosti o správnosti prijatých záverov. Dosiaľ súdmi dostatočne nevyriešené,
dokazovaním nepodložené a náležite nezodpovedané otázky bude potrebné vyriešiť v ďalšom konaní a
potom, na podklade výsledku ich posúdenia, uzavrieť, či k platnému vzdaniu sa práva prídelcami došlo.

Následne bude potrebné zodpovedať nielen to, či v takom prípade vlastnícke právo prešlo na štát, ale
aj to, či vlastníkom sporných nehnuteľností je v rozhodujúcom čase štát.

41. Súd prvej inštancie v poradí druhým rozsudkom opätovne žalobu zamietol, tento rozsudok je
predmetom prieskumu v tomto odvolacom konaní.

42. Podľa § 1 ods. 1, 2 nariadenia SNR č. 104/1946 Sb.n. SNR Povereníctvo pôdohospodárstva a
pozemkovej reformy môže ešte pred zaplatením prídelovej ceny (§ 19 nar. č. 104/1945 Sb.n. SNR v
znení nariadenia č. 64/1946 Sb.n. SNR) vydávať prídelcom (§§ 6 až 11 nar. č. 104/1945 Sb.n. SNR)
výmery o vlastníctve pôdy pridelenej im podľa nariadenia č. 104/1945 Sb.n. SNR v znení nariadenia č.

64/1946 Sb.n. SNR. Výmer o vlastníctve pôdy je verejnou listinou dokazujúcou vlastnícke právo prídelcu
k pridelenej pôdohospodárskej nehnuteľnosti, na základe ktorej príslušný knihovný súd urobí záznam
vlastníckeho práva v prospech prídelcu bez podmienky dodatočného ospravedlnenia.43. Podľa § 23 ods. 2 nariadenia SNR č. 104/1945 Sb.n. SNR ak prídelca nehospodári so starostlivosťou
riadneho hospodára, môže mu Povereníctvo Slovenskej národnej rady pre pôdohospodárstvo a
pozemkovú reformu do 10 rokov odo dňa ujatia sa držby po vypočutí miestnej organizácie Jednotného

sväzu slovenských roľníkov a okresného národného výboru pridelený majetok odňať a prideliť ho inej
podľa tohto nariadenia kvalifikovanej osobe, o ktorej možno odôvodnene predpokladať, že bude na ňom
riadne hospodáriť.

44. Podľa § 119 písm. a) zákona č. 141/1950 Zb. veci, ktoré nepatria inému, sú vo vlastníctve štátu, ak

nemajúcenulennepatrnú.Kveciamnepatrnejceny,ktorénepatrianikomu,môženadobudnúťvlastnícke
právo každý tým, že si ich privlastní.

45. Podľa § 132 ods. 1 zákona č. 141/1950 Zb. vlastníctvo sa stráca najmä tým, že ho nadobudne niekto
iný alebo že sa ho vlastník vzdá.

46. Podľa § 38 zákona č. 141/1950 Zb. ak zákon neustanovuje ináč, na platnosť právneho úkonu nie
je potrebné, aby bol urobený v osobitnej forme, a vôľu možno prejaviť nielen výslovne, ale aj inak, ak
vzhľadom na okolnosti o prejavenej vôli niet pochybnosti.

47. Podľa § 40 ods. 1 zákona č. 141/1950 Zb. písomná forma je potrebná pri právnych úkonoch o

právach k nehnuteľnostiam, okrem ak ide o nájom rodinného domčeka alebo inej podobnej stavby alebo
len časti budovy. To isté platí pri majetkových právnych úkonoch medzi manželmi, pokiaľ nejde len o
obvyklé darovania primerané ich zárobkovým a majetkovým pomerom. Písomná forma je ďalej potrebná
pri právnych úkonoch, pre ktoré zákon osobitne predpisuje písomnú formu.

48. Odvolací súd v prvom rade konštatuje, že sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že sporné
nehnuteľnosti boli právnym predchodcom žalovaných pridelené v súlade s vtedy platnými právnymi
predpismi a nadobudnutie vlastníckeho práva bolo v tejto súvislosti preukázané. Napokon, aj ústavný
súd v náleze v tejto veci konštatoval, že sa stotožnil so záverom najvyššieho súdu, že výmery o
vlastníctve pôdy vydané právnym predchodcom žalovaných spĺňali po formálnej a obsahovej stránke

všetky zákonné podmienky a náležitosti nar. č. 104/1946 Sb. Nar. SNR. Námietka žalobcu ohľadom
absencie pečiatky ako aj originálov výmerov o vlastníctve pôdy je preto nedôvodná.

49. Súd prvej inštancie vychádzajúc z právneho názoru vysloveného ústavným súdom o tom, že z
obsahu zápisov o vyúčtovaní vyplýva vôľa vzdať sa vlastníckeho práva k prídelu, riešil otázku platnosti

úkonu vzdania sa vlastníctva k prídelu. Ústavný súd okrem iného uviedol, že z dokazovania (najmä
z obsahu zápisu o vyúčtovaní) vyplýva, že právni predchodcovia žalovaných (M. H. a C. H.) prejavili
dostatočne jasne vôľu opustiť prídely, ktoré aj s manželkami opustili, pričom o takomto (skoršom)
prejave vôle nemožno mať pochybnosti ani v prípade, ak príslušná listina neobsahuje výslovné uvedenie
slov „vzdáva sa vlastníckeho práva“, pretože obsah zápisu o vyúčtovaní v celkovom kontexte ani inak

interpretovať nie je možné s tým, že na uvedenom nič nemení ani skutočnosť, že slová „opúšťa prídel“ sú
na listine predtlačené. Odvolací súd dopĺňa, že zápisy o vyúčtovaní (zo dňa 26.1.1955) nie sú v rozpore
ani s neskôr vydaným Konečným prídelovým plánom s rozvrhom prídelových cien a splátkovým plánom
(zo dňa 30.5.1955), v ktorom sa pri právnych predchodcoch žalovaných uvádza „vzdal sa v prospech
JRD ku dňu 1.1.1951“ a pri H. C. a manželke aj „zaplatil Kčs 100 v novej m., vyúčtovanie prevedené“ a

ani s výzvou Štátnej sporiteľne zo dňa 2.1.1957, v ktorej je rukou dopísané pri nedoplatkoch/preplatkoch
„O“ s dátumom 12.II.57. Zároveň list Okresného národného výboru zo dňa 8.5.1957 adresovaný Štátnej
sporiteľnisozoznamomodišlýchprídelcovaúplnevyrovnanýchprídelovjevsúladesozáveromovzdaní
sa vlastníckeho práva právnych predchodcov žalovaných k prídelom. O neobrábaní pôdy prídelcom C.
H. zase svedčí zápisnica zo dňa 20. júla 1950 na úrade MNV (č.l. 658). Odvolací súd zhodne s názorom

vysloveným prvoinštančným súdom konštatuje, že pre platnosť právneho úkonu vzdania sa vlastníckeho
práva bola vyžadovaná písomná forma, a to v súlade s § 40 ods. 1 zákona č. 141/1950 Zb, podľa ktorého
písomná forma je potrebná pri právnych úkonoch o právach k nehnuteľnostiam, okrem ak ide o nájom
rodinného domčeka alebo inej podobnej stavby alebo len časti budovy. Podľa názoru odvolacieho súdu
písomná forma právneho úkonu vzdania sa vlastníctva k prídelu bola vo forme zápisu o vyúčtovaní

splnená. Nie je pritom podstatné, či k vzdaniu sa vlastníctva došlo k 1.1.1951 alebo až k 26.1.1955.
Ak prídelcovia jasne, zrozumiteľne a určite prejavili vôľu vzdať sa vlastníctva k prídelom v zápisoch o
vyúčtovaní, najneskôr podpisom týchto zápisov došlo k uvedenému jednostrannému úkonu.50. Odvolací súd sa však nestotožnil so záverom súdu prvej inštancie o absolútnej neplatnosti tohto
právneho úkonu z dôvodu absencie podpisu manželiek na zápisoch o vyúčtovaní. V konaní bolo
nesporné,ževobochprípadoch prídelcov–manželovbolinehnuteľnostipridelenékaždémuzmanželov

v ideálnej časti 1 + 1. Výmery o vlastníctve pôdy boli pritom vydané dňa 2.4.1948, teda v čase, keď
na našom území platilo obyčajové právo, pričom v súvislosti s majetkom manželov platil v tom čase
inštitút tzv. koakvizície (medzi manželmi, ktorí neboli šľachticmi alebo honoraciórmi). Nie je správny
záver súdu prvej inštancie, v zmysle ktorého na majetkové právne vzťahy manželov vzniknuté pred
dňom 1.1.1950 (t.j. týkajúce sa doposiaľ nadobudnutého majetku) je potrebné aplikovať ustanovenia

zákona č. 265/1949 Zb. účinného od 1.1.1950. Je pravdou, že zákon č. 265/1949 Zb. (zákon o rodine)
neobsahoval prechodné ustanovenia, uvedené však nemá za následok, že by sa dovtedy uplatňovaný
inštitút tzv. koakvizície týkajúci sa majetku nadobudnutého do účinnosti tohto zákona (1.1.1950)
pretransformoval na majetkové zákonné spoločenstvo, príp. neskôr na bezpodielové spoluvlastníctvo
manželov. Na danú problematiku nemožno vztiahnuť závery rozhodnutia Najvyššieho súdu SR zo
dňa 21.4.2015, sp.zn. 3MCdo/14/2014, nakoľko ide o odlišnú situáciu, v rámci ktorej sa aplikáciou

neskoršíchpredpisovnemenícharakterapodstataprávnehovzťahu.Správneargumentovalintervenient
1/, že vo veci prejednávanej najvyšším súdom ide o špecifický prípad prednosti zákonom chránených
práv spotrebiteľa, pričom nejde o priame nahrádzanie dvoch úplne rozdielnych inštitútov, ktoré vo
všeobecnosti môžu existovať v tom istom čase vedľa seba, s tým, že v danom prípade ide o priamu
aplikáciu neskoršej právnej normy na právny vzťah založený na základe skôr prijatej právnej normy,

pričom neskoršia právna norma výslovne svojim obsahom nariaďuje jej konkrétnu aplikáciu na uvedený
právny vzťah vzniknutý podľa staršej právnej normy. Odvolací súd konštatuje, že v prejednávanej veci by
záver prvoinštančného súdu mal za následok zmenu podielového spoluvlastníctva manželov k veciam
nadobudnutým do 1.1.1950 na zákonné majetkové spoločenstvo, ktorý následok absencia prechodných
ustanovení určite nespôsobuje. Napokon, aj v odbornej literatúre sa konštatuje, že nový zákon o rodine

sa nevzťahoval na majetok nadobudnutý pred jeho účinnosťou. V Komentovanom Zákone o rodine,
Orbis Praha, 1970, str. 9 – 10 sa uvádza, že „Zákon o právu rodinném (pozn. odvolacieho súdu „zákon
č. 265/1949 Sb. účinný 1.1.1950“) upravoval rovněž majetkoprávní otázky manželství, i když ne v celém
rozsahu (např. otázky dědictví ponechal občanskému zákonu). Vzhledem k tomu, že v zákone o právu
rodinném byl vypracován nový princip majetkových vztahů – že za trvání manželství tvoří majetek

manželů majetek společný, bylo nutno vyřešit i otázku majetku nabytého manžely před účinností tohto
zákona. Vzhledem ke složitosti celé problematiky nebylo možno řešit tuto věc jednotně, a proto se nová
úprava na tento majetek nevztahovala. V důsledku toho bylo zapotřebí ponechat možnost používaní
dřívějších právních předpisů, ktoré byly rozdílné v Čechách a na Slovensku“. V ďalšej publikácii –
Majetkoprávne vzťahy v rodine, Slovenské vydavateľstvo politickej literatúry, Bratislava, 1957, str. 60

– 61 sa konštatuje, že „Dualizmus majetkového manželského práva bol odstránený iba všeobecnými
predpismi Ústavy 9. mája. Osobitné majetkové manželské právo bývalých šľachticov a honoraciórov sa
totiž prieči § 1 Ústavy 9. mája o rovnosti občanov. Podľa § 173 ods. 2 Ústavy 9. mája strácali dňom
nadobudnutia účinnosti ústavy (t.j. 9. júna 1948) platnosť všetky predpisy, pokiaľ odporujú ustanoveniam
ústavy a zásadám ľudovodemokratického zriadenia. Toto ustanovenie pôsobí však len ex nunc, takže

odo dňa nadobudnutia účinnosti ústavy platia aj pre manželstvá bývalých šlachticov a honoraciórov
predpisy o koakvizícii. Do tohto dňa však treba na manželstvá takýchto občanov, podľa môjho názoru,
používať staré predpisy. To znamená, že hoci by aj došlo k zániku manželstva bývalého šľachtica
alebo honoracióra už po 9. júni 1948, mohol by sa koakvizičný nárok uplatniť, ale len čo do predmetov
nadobudnutých odo dňa účinnosti ústavy. Vzťahovať zásady koakvizície aj na majetky nadobudnuté

pred tým dňom by už nebolo v súlade s Ústavou 9. mája, ktorej § 173 ods. 2 nemá retrospektívneho
charakteru. Ústava 9. mája teda v podstate neviedla k zjednodušeniu majetkových vzťahov medzi
manželmi. Ba naopak, skomplikovala situáciu v manželstvách bývalých šľachticov a honoraciórov, v
ktorých teraz existovali už dva systémy. Bolo jasné, že tento komplikovaný stav mohol odstrániť len
špeciálny predpis. Treba však ľutovať, že ani zákon o rodinnom práve, resp. zákon o dočasných

zmenách v niektorých občianskoprávnych veciach (zák. č. 266/1949 Zb.) nevniesli do tejto otázky jasno.
Ba naopak, táto otázka sa ešte skomplikovala tým, že sa odo dňa účinnosti nového zákona o rodinnom
práve zaviedlo zákonné majetkové spoločenstvo. Podľa § 46 zák. o doč. zmenách v občianskoprávnych
veciach zrušujú sa dňom 1. januára 1950 všetky ustanovenia o veciach, upravených týmto zákonom a
zákonom o rodinnom práve, počítajúc v to aj právo obyčajové, či už plynie zo súdnych rozhodnutí alebo z

iných prameňov. To znamená, že od toho dňa treba na všetky manželstvá aplikovať ustanovenia zákona
o rodinnom práve o zákonnom majetkovom spoločenstve a do tohto dňa staršie predpisy. Keďže tento
predpisnemáretrospektívnuúčinnosť,nebolitedastarépredpisy,pokiaľneodporovaliužpredtýmústave
zrušené so spiatočnou platnosťou. Namiesto dvoch systémov môžu preto v niektorých manželstváchplatiť až tri systémy. Napr. v manželstve bývalého honoracióra platil do dňa účinnosti Ústavy 9. mája
princíp oddelenosti majetkov, od tohto dňa nadobudnutia účinnosti zákona o rodinnom práve princíp
koakvizície a od 1. januára 1950 zákonné majetkové spoločenstvo. V literatúre sa ozývali síce hlasy,

že predpisy o zákonnom majetkovom spoločenstve treba vzťahovať aj na bývalú koakvizíciu, keďže ide
vraj v podstate o dve podobné inštitúcie, tieto názory však zostali ojedinelé a v literatúre sa poukázalo
na ich nesprávnosť“.

51. Pokiaľ ide o majetkové manželské právo, odvolací súd opätovne odkazuje na publikáciu

Majetkoprávne vzťahy v rodine, Slovenské vydavateľstvo politickej literatúry, Bratislava, 1957, str. 51
– 53, podľa ktorej „u všetkých občanov, u ktorých neplatil princíp oddelenosti majetkov (šľachtici a
honoracióri), platila tzv. koakvizícia. Uvedené manželské majetkové právo malo v bývalom obyčajovom
práve platnom na Slovensku zmiešanú povahu: počas manželstva spočívalo na zásade oddelenosti
majetkov manželov a po zániku manželstva malo do určitej miery povahu zjednotenia majetkov,
prejavujúcu sa v inštitúcii koakvizície. Presnejšie povedané šlo tu o systém oddelenosti majetkov

manželov s rozdelením hodnotového prírastku, nadobudnutého počas manželského spolužitia. Počas
trvania manželstva si zásadne každý manžel spravoval svoj majetok sám a, ako sme už na to
poukázali, nebol ani v dispozícii s majetkom nijako obmedzený. Toto právo prislúchalo aj žene, hoci žena
spravidla odovzdala svoj majetok do správy svojmu manželovi. Zásada, že počas trvania manželstva
si každý manžel spravuje svoj majetok sám, sa vzťahovala predovšetkým na ten majetok, ktorý

tvoril podľa predpisov o koakvizícii osobitný majetok manželov. Pokiaľ ide však o správu majetku,
ktorý bol nadobudnutý počas manželského spolužitia a ktorý podľa predpisov o koakvizícii tvoril
spolunadobudnutý majetok (koakvizíciu) sa judikatúra časom menila. Staršia judikatúra vychádzajúc
z vlastníckej teórie koakvizície , priznávala obom manželom rovnaké postavenie a všetky práva
vyplývajúce z vlastníctva, teda aj právo dispozičné. Novšia súdna prax, vychádzajúc z obligačnej teórie

koakvizičného nároku, opustila hore uvedené stanovisko v otázke správy nadobudnutého majetku a
začala rozlišovať medzi koakvizíciou nadobudnutou jedným z manželov (tzv. osobitná koakvizícia)
a koakvizíciou nadobudnutou spoločnou činnosťou obidvoch manželov (tzv. spoločná koakvizícia).
Pokiaľ išlo o tzv. osobitnú koakvizíciu, priznávala sa ako správa (Úr.zb. č. 1497), tak aj dispozičná
voľnosť (Úr. Zb. 1042) tomu manželovi, ktorý túto koakvizíciu nadobudol. Táto zásada sa prísne

dodržiavala aj v pomere k tretím osobám. Pokiaľ však išlo o tzv. spoločnú koakvizíciu, priznávalo
sa dispozičné právo výlučne manželovi. Toto stanovisko bolo zrejmým uprednostňovaním muža v
majetkových vzťahoch manželov“. Odvolací súd zároveň poukazuje na to, že inštitút tzv. koakvizície
umožňovalvoľnénakladaniesmajetkomobommanželomaprávnyúkonurobenýlenjednýmzmanželov
nespôsoboval jeho absolútnu neplatnosť z dôvodu absencie prejavu vôle druhého manžela. V publikácii

Nástin súkromného práva platného na Slovensku a Podkarpatskej Rusi, Heuréka 1998, str. 443 sa
uvádza, že „Počas manželstva môže každá manželská strana právnym úkonom medzi živými svojim
majetkom volne disponovať aj v tom prípade, jestli tento majetok má povahu koakvizičného imania.
Takýto právny úkon môže byť po zaniknutí manželstva napadnutý druhou stranou manželskou len v tom
prípade, jestli bol spolunadobudnutý majetok bezodplatne scudzený a koakvizičný nárok manželskej

strany skrátený. Úr.sb. 1042.“

52. Z uvedeného je potom zrejmé, že na majetok nadobudnutý manželmi pred účinnosťou zákona
č. 265/1949 Sb., vrátane dispozície s ním, sa neaplikovali ustanovenia zákona č. 265/1949 Sb.,
ale pôvodné obyčajové právo, v tomto prípade inštitút tzv. koakvizície, keďže išlo o manželov, ktorí

neboli šľachticmi ani honoraciórmi. V prejednávanej veci bolo na základe vykonaného dokazovania
preukázané, že právni predchodcovia žalovaných (manželia H. a manželia H.) nadobudli do
podielového spoluvlastníctva nehnuteľnosti v podobe prídelov, a to každý v 1. Na ich manželské
majetkové spoločenstvo bolo potrebné aplikovať pôvodné obyčajové právo, vrátane práva disponovať
s vecami. Berúc do úvahy vyššie uvedený historický náhľad a právne závery, ako aj s ohľadom

na spôsob nadobudnutia nehnuteľností (do podielového spoluvlastníctva), je zrejmé, že na majetok
prídelcov – manželov sa vzťahoval inštitút tzv. koakvizície. Vzhľadom k tomu, že išlo o majetok
nadobudnutý spoločnou činnosťou obidvoch manželov, možno dospieť k záveru, že na dispozíciu s
takto nadobudnutým majetkom bol v zásade oprávnený manžel. Ak teda v Zápise o vyúčtovaní s
odchádzajúcimi prídelcami sú uvedení obaja manželia (menovite), pričom zápis podpísal iba manžel

(a teda prejavil vôľu vzdať sa vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam), učinil tak vo vzťahu
k celému prídelu, teda aj vo vzťahu k podielu svojej manželky. Na základe uvedeného potom možno
vyhodnotiť jednostranný právny úkon vzdania sa vlastníctva k prídelu v oboch prípadoch manželov (H.
aj H.) ako platný. Zároveň v konaní nebolo preukázané, že v súvislosti so vzdaním sa vlastníctva kprídelu bol zo strany štátu vyvíjaný na prídelcov pri podpise zápisu o vyúčtovaní alebo kedykoľvek v
skoršom období akýkoľvek priamy či nepriamy nátlak. Právnym dôsledkom vzdania sa vlastníctva k
prídelom bol prechod vlastníckeho práva na štát, t.j. obnovenie vlastníckeho práva štátu k prídelu. Berúc

do úvahy skutkové zistenia, ktoré vyšli v konaní najavo, a to, že v zmysle Oznámenia Katastrálneho
úradu Bratislava, Správa katastra Malacky zo dňa 19.9.2006 (č.l.647) v spojení so Žiadosťou žalobcu
o bezodkladné odstránenie nezákonného stavu (č.l. 648) boli parcely pôvodne zapísané na LV č. XXX
(vo vlastníctve Slovenskej republiky – Slovenský pozemkový fond) prečíslované na nové parcely na LV
č. XXXX N. XXXX (neskôr aj na LV č. XXXX) vo vlastníctve žalovaných, je zrejmé, že aj v rozhodujúcom

období je vlastníkom predmetných nehnuteľností štát.

53. Pre úplnosť odvolací súd konštatuje, že aj v prípade, ak by uvedené právne posúdenie nebolo
postačujúce pre vyvodenie platnosti právneho úkonu vzdania sa vlastníctva k prídelom, v každom
prípade by dispozícia manžela s celým majetkom (v tomto prípade s celým prídelom), akceptovaná
vtedajšou súdnou praxou, bola tou okolnosťou, ktorá by mohla zakladať dobromyseľnosť žalobcu s

následkom vydržania vlastníckeho práva k sporným pozemkom.

54. Odvolací súd zároveň považoval za potrebné vyjadriť sa aj k otázke výkonu materiálnej stránky
vlastníckeho práva zo strany žalovaných, a to s ohľadom na konštatovanie ústavného súdu v náleze v
tejto veci, že mnohoročné neprejavovanie záujmu právnych predchodcov žalovaných o predmet sporu

má význam s ohľadom na to, že postupom katastrálnych orgánov došlo k zmene zápisu vlastníckeho
práva štátu na základe predloženia výmerov z roku 1948 žalovanými s výrazným časovým odstupom,
čoho dôsledky sa prejavujú v dôkaznom bremene v tomto konaní. Nemožno totiž prehliadnuť, že právni
predchodcovia žalovaných sa dlhodobo nedomáhali svojho vlastníckeho práva, a to ani v období po
roku 1989. V prípade manželov H., títo si uplatnili nárok na navrátenie vlastníctva k pozemkom až dňa

15.12.2004, t.j. 15 rokov po páde bývalého štátneho režimu a v prípade manželov H., títo si nárok
na vlastnícke právo k pozemkom obdobným spôsobom neuplatnili vôbec. Až následne, v roku 2006,
v oboch prípadoch prídelcov došlo k zápisu vlastníckeho práva právnych predchodcov žalovaných v
katastri nehnuteľností, a to napriek tomu, že predmetné pozemky boli už zapísané na LV v prospech
štátu. Podľa názoru odvolacieho súdu bolo potrebné uvedené skutočnosti zohľadniť pri rozhodovaní, a to

tak, že by sa mali prejaviť v oslabení nároku žalovaných v spore o určenie vlastníckeho práva, a naopak,
v posilnení nároku žalobcu, ktorý sa v dôsledku konania žalovaných v spojení s konaním katastrálnych
orgánov dostal do pozície žalobcu v konaní o určenie vlastníckeho práva s ťarchou dôkazného bremena
pri preukazovaní vlastníckeho práva. Ako uviedol ústavný súd v náleze v tejto veci, pokiaľ by totiž k
tomuto zápisu vlastníckeho práva žalovaných nedošlo, boli by v konaní o určenie vlastníctva žalovaní v

postavení žalobcov a v takom prípade by pre posúdenie vyžadovanej kvality ochrany, ktorá by im mala
patriť, bolo nevyhnutné k ich vlastníctvu pristupovať i so zohľadnením rozhodovacej praxe Európskeho
súdu pre ľudské práva, v zmysle ktorej sa za majetok podľa Dodatkového protokolu k Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd nepovažuje nádej na uznanie bývalého vlastníctva, ktorého
výkon už dlho nie je efektívny.

55. Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa § 388 C.s.p. zmenil
tak, že žalobe vyhovel a určil, že žalobca je vlastníkom sporných nehnuteľností.

56. Otrovách(celého)konaniavrátanetrovdovolaciehokonaniaodvolacísúdrozhodolpodľa§255ods.

1C.s.p.vspojenís§262ods.1a§396ods.1,2C.s.p.aichplnúnáhradupriznalúspešnémužalobcovia
intervenientom1/a2/vočineúspešnýmžalovaným1/,2/a3/,stým,žeovýškenáhradytrovodvolacieho
konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 C.s.p. po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým
sa konanie končí, samostatným uznesením, ktorý vydá súdny úradník.

57. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.
2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods.
1 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Information regarding the judgement were obtained from the original document, which was most recently updated on Nov 29, 2025. Link to the original document may not work anymore, because the portal of the Ministry of Justice may have published the document under this link for only a certain period of time.

Rozsudok – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam , Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, June 12, 2024

Rozsudok – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, June 12, 2024