Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zmeňujúce Judgement was issued on Tuesday, May 14, 2024

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 4Cob/44/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7820201089
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 05. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Kotora

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2024:7820201089.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Kotoru a sudcov JUDr.

Júliusa Tótha a JUDr. Natálie Štrkolcovej v spore žalobcu: Attila Ondrej AUTOCENTRUM, so sídlom
Gemerská 563, 049 51 Brzotín, IČO: 32 997 876, zastúpený: JUDr. Jozef Chmura, advokát, so sídlom
Zvonárska8,04001Košice–mestskáčasťStaréMesto,IČO:45008248protižalovanému:TONEs.r.o.,
so sídlom Čučmianska Dlhá 26, 048 01 Rožňava, IČO: 36 216 640, zastúpený: Mgr. Marcel Fandák,
LL.M., advokát, so sídlom Kováčska 40, 040 01 Košice – mestská časť Staré Mesto, IČO: 42 247 161,
o zaplatenie 25.000,- eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Rožňava č. k. 12Cb/2/2020-218 z 12. mája 2023 v spojení s opravným uznesením č.k. 12Cb/2/2020-258

z 4. marca 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Mení výrok I. rozsudku Okresného súdu Rožňava č. k. 12Cb/2/2020-218 z 12. mája 2023 v spojení
s opravným uznesením č. k. 12Cb/2/2020-258 z 4. marca 2024 tak, že žalovaný je povinný zaplatiť
žalobcovi sumu 25.000,00 eur, úrok z omeškania vo výške 9.00% ročne zo sumy 25.000,00 eur od
14.05.2020 do zaplatenia, paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky v sume
40,00 eur, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku a v prevyšujúcej časti žalobu zamieta.

II. Potvrdzuje výrok II. rozsudku Okresného súdu Rožňava č. k. 12Cb/2/2020-218 z 12. mája 2023
v spojení s opravným uznesením č. k. 12Cb/2/2020-258 z 4. marca 2024.

III. Žalobcovi priznáva proti žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 25.000,00
eur, spolu s 9 % ročným úrokom z omeškania z dlžnej sumy od 07.05.2016 do zaplatenia a paušálnu
náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky v sume 40,00 eur, všetko do troch dní od
právoplatnosti rozsudku (výrok I.) a priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania

v rozsahu 100 % (výrok II.).

2. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa domáhal, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi
sumu 25.000,00 eur s 9 % ročným úrokom z omeškania od 07.05.2016 do zaplatenia, paušálnu náhradu
nákladov spojených s uplatnením pohľadávky a trovy konania. Podanú žalobu odôvodnil žalobca tým, že
dňa 06.04.2016 na základe ústne uzavretej zmluvy o úvere poskytol žalovanému peňažné prostriedky
v sume 25.000,00 eur prevodom na účet žalovaného. Žalovaný sa zaviazal vrátiť žalobcovi poskytnuté

peňažné prostriedky do jedného mesiaca, t.j. do 06.05.2016. Žalovaný svoj záväzok napriek viacerým
prísľubom ani čiastočne nesplnil.3. Žalovaný uviedol, že tvrdenie žalobcu o tom, že žalobca so žalovaným 06.04.2016 ústne uzatvoril
zmluvu o úvere, na základe ktorej poskytol žalovanému finančnú čiastku v sume 25.000,00 eur, nie
je pravdivé a žalobca o tom nepredkladá ani žiaden dôkazný prostriedok. Zo žaloby a jej príloh nie

je zrejmé, z akého titulu si žalobca uplatňuje svoje právo. Popieral, že by sa žalobcovi ústne zaviazal
čokoľvek vrátiť titulom zmluvy o úvere a tiež, že by ho žalobca v minulosti vyzýval na úhradu záväzku,
ktorého sa domáha. Zároveň vzniesol námietku premlčania, navrhol žalobu zamietnuť a priznať mu
nárok na náhradu trov konania.

4. Súd prvej inštancie poukázal na to, že vo veci rozhodol rozsudkom dňa 19.05.2022 tak, že žalobu
zamietol a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania. Voči predmetnému rozsudku podal
žalobca v zákonnej lehote odvolanie, pričom Krajský súd v Košiciach uznesením sp.zn. 4Cob/125/2022
zo dňa 20.12.2022 napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

5. Súd prvej inštancie po vykonaní dokazovania výsluchom strán sporu, oboznámením sa so žalobným

návrhom, vyjadreniami strán sporu, výsluchom svedkov a ostatným spisovým materiálom zistil skutkový
stav, ktorý rozpísal v bodoch 6 až 17 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia.
Počas konania žalobca uviedol, že prevod peňažných prostriedkov dňa 06.04.2016 preukázal výpisom z
účtu, čo svedčí o tom, že medzi žalobcom a žalovaným došlo k dohode o zmluve o úvere s tým, že strany
si dohodli aj splatnosť tohto úveru, a to jeden mesiac od požičania peňažných prostriedkov. Žalovaný

tieto peňažné prostriedky žalobcovi nevrátil. Ďalej uviedol, že A. B. a pán B. viackrát požiadali žalobcu
o peňažnú pomoc, preto žalobca poskytol tieto peňažné prostriedky a klamú, ak tvrdia, že žalobca
im peňažné prostriedky neposkytol. K výpisu z banky k prevodu predmetných peňažných prostriedkov
uviedol, že z poznámky z tohto výpisu vyplýva, že ide o pôžičku. Tento prevod robila kolegyňa žalobcu,
ktorá je ochotná dosvedčiť, že išlo o úver a dosvedčiť to, že žalovaný sľúbil vrátenie týchto peňažných

prostriedkov do jedného mesiaca. Žalobca uviedol, že pani B. a pán B. majú viaceré dlžoby, ktoré nie sú
ochotní splácať, boli v nepriaznivej finančnej situácii a pretože medzi nimi boli priateľské vzťahy, chcel
žalobca žalovanej obchodnej spoločnosti pomôcť a preto sa dohodli na predmetnom bezúročnom úvere.
Žalovanej spoločnosti dôveroval, pretože pán B. a pani B. vlastnia viaceré firmy, ktoré majú omnoho
vyššiu hodnotu. Pani A. B. podpísala rôzne úvery a pán B. má založený majetok. Žalobca vyzýval k

úhrade aj pána B. a pani B.. Dodal, že predmetnú zmluvu uzatvorili v kancelárii žalobcu za prítomnosti A.
B. a pána B., jej manžela. Žalobca nevedel uviesť, kedy presne došlo k prevodu finančných prostriedkov.
Žalovaný mal za to, že len preukázanie prevodu peňažných prostriedkov nepostačuje na to, aby bolo
možné žalobu vyhodnotiť ako dôvodnú. K právnemu titulu, na základe ktorého si žalobca uplatňuje
predmetnú pohľadávku, a to na základe zmluvy o úvere, žalovaný uviedol, že podľa jednotlivých

ustanovení Obchodného zákonníka, ktoré upravujú zmluvu o úvere a ktoré regulujú podmienky
uzatvorenia úverovej zmluvy, žalobca takéto podmienky ani netvrdil. Taktiež medzi stranami nebola
dohodnutá splatnosť peňažných prostriedkov. Žalovaný uviedol, že došlo k vzájomným sporom potom,
keď medzi žalobcom a manželom spoločníčky žalovaného A. B. došlo k osobným nezhodám a žalobca
v priebehu celého času predmetnú pohľadávku neuplatňoval. Žalobca teda neuniesol dôkazné bremeno

o svojich tvrdeniach a preto žalovaný navrhol žalobu zamietnuť.
V konaní bola vypočutá A. B., ktorá bola v rozhodnom čase konateľkou žalovanej obchodnej spoločnosti.
Uviedla, že si nepamätá, akým spôsobom došlo k prevodu predmetných finančných prostriedkov,
pretože to zariaďoval jej manžel. Nevedela uviesť ani to, v akých spoločnostiach v rozhodnom čase bola
spoločníčkou alebo konateľkou. Uviedla, že žalobca jednal s jej manželom a uviedla, že si nepamätá,

že by žalobca vyzýval ju alebo jej manžela k vráteniu finančných prostriedkov, ktoré sú predmetom tohto
sporu.
V konaní bol vypočutý svedok C. D. B. manžel konateľky žalovanej obchodnej spoločnosti - A. B..
Uviedol, že má vedomosť o tom, že žalobca zaslal sumu 25.000,- eur na účet žalovanej obchodnej
spoločnosti, a to na základe dohody so žalobcom. Potvrdil, že za žalovanú obchodnú spoločnosť

vystupoval, pretože je manželom konateľky žalovanej obchodnej spoločnosti - A. B., ide o ich spoločný
majetok. Uviedol, že nevrátil žalobcovi predmetné peňažné prostriedky preto, lebo žalobca podal žalobu,
okradol ich o milióny eur, dokonca žalobca ho napadol aj na Krajskom riaditeľstve policajného zboru.
Svedok ďalej uviedol, že nemal plnú moc od svojej manželky na zastupovanie žalovanej obchodnej
spoločnosti. Uviedol, že žalobca pred podaním tejto žaloby nevyzýval žalovaného na vrátenie týchto

finančných prostriedkov. Svedok uviedol, že jeho manželka A. B. žaluje žalobcu za bezdôvodné
obohatenie ako fyzická osoba.Na pojednávaní konanom dňa 12.05.2023 žalobca navrhol, aby súd po posúdení stavu v súlade so
zrušujúcim uznesením Krajského súdu v Košiciach žalobnému návrhu vyhovel a priznal žalobcovi nárok
na náhradu trov konania vo výške 100 %.

6. Právny zástupca žalovaného na pojednávaní dňa 12.05.2023 uviedol, že aj napriek zrušujúcemu
uzneseniu Krajského súdu v Košiciach žaloba nie je dôvodná v celom rozsahu a v náväznosti na
rozhodnutie krajského súdu považoval za podstatné uviesť, že aj zo samotného rozhodnutia vyplýva,
že o podnikateľský vzťah môže ísť len vtedy, ak tento vzťah dosahuje parametre podľa ust. § 261 odsek

1 Obchodného zákonníka (ďalej aj „ObZ“) a to, že tento vzťah musel vzniknúť medzi podnikateľmi a
čo je podstatné, v rámci ich podnikateľskej činnosti. To, čo krajský súd čiastočne opomína, je aplikácia
ust. § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka, ktorý kogentným spôsobom ustanovuje to, čo sa má na mysli
pod podnikaním a v rámci tejto definície možno zvýrazniť to, že ide o činnosť, ktorá je realizovaná
za účelom dosiahnutia zisku, pričom ak sa poskytuje pôžička, ktorá je neúročená, tak je zrejmé, že
nemôže byť z takejto činnosti dosahovaný zisk, lebo práve úrok je tým parametrom, ktorý definuje

zisk alebo poskytovanie peňazí za účelom nejakého merateľného výsledku. Teda pokiaľ ide o zisk,
zároveň je potrebné uviesť, alebo zvýrazniť to, že v rámci definície podľa ust. § 2 ods. 1 je podnikaním
sústavná činnosť a v okolnostiach v danej veci žalobca ani netvrdil ani nepreukazoval, že by takúto
činnosť, teda poskytovanie peňazí za odplatu alebo aj bezodplatne, vykonával ako svoju sústavnú
činnosť s čím koreluje aj výpis z jeho živnostenského registra, kde túto činnosť nemá uvedenú v

rámci svojej podnikateľskej činnosti. Čiže je zrejmé, že poskytovanie peňažných prostriedkov žalobca
nevykonával ako sústavnú činnosť a tak isto ju nevykonával ani v okolnostiach v danej veci za účelom
dosiahnutia zisku, keďže súčasťou pôžičky nebol dohodnutý úrok, čo žalobca v rámci svojej spontánnej
výpovede sám uviedol. Napriek tomu, že žalobca sa považuje za podnikateľa a žalovaný takisto za
podnikateľa, poskytnutie tejto pôžičky nebolo realizované v rámci ich podnikateľskej činnosti, pretože

táto činnosť žalobcu nezodpovedá parametrom podľa ust. § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka a z
uvedených dôvodov nemožno aplikovať na daný právny pomer ustanovenia Obchodného zákonníka,
pokiaľ ide o posudzovanie tohto právneho pomeru v širšom zmysle. Aj keby sa hypoteticky tento vzťah
považoval za podnikateľský a zodpovedal by parametrom podľa ust. § 261 Obchodného zákonníka, tak
mal za to, že aj pri počítaní lehôt podľa Obchodného zákonníka, teda premlčacích lehôt, je uplatnený

nárok premlčaný, a to aj po zohľadnení ustanovení Zákona č. 62/2020 Z.z., ktorý v rámci obdobia covidu
predlžoval lehoty. Poukázal na to, že samotný Zákon č. 62/2020 Z.z., v ust. § 1 ods. 1 ustanovuje, že
lehoty ustanovené právnymi predpismi v súkromnoprávnych vzťahoch na uplatňovanie alebo bránenie
právnasúde, uplynutímktorýchbydošlokpremlčaniualebozánikuprávapoa)včaseododňaúčinnosti
tohto zákona do 30. apríla 2020 neuplynú. Toto ustanovenie je čiastočne rozhodujúce alebo potrebné

interpretovať v okolnostiach danej veci, a to v dvoch aspektoch. Prvý je ten, že ide iba o tie lehoty, alebo
respektíve tie lehoty počas relevantného obdobia neplynú, ktoré sú ustanovené na uplatňovanie alebo
bránenie práv na súde. V okolnostiach danej veci nebolo preukázané, že by medzi sporovými stranami
boladohodnutá splatnosťtohozáväzku.Toznamená,žepodľaust.§391ods.2Obchodnéhozákonníka
platí, že pri právach uskutočniť právny úkon plynie premlčacia doba odo dňa, keď sa právny úkon mohol

urobiť, ak tento zákon neustanovil niečo iné. Poukázal na ust. § 340 ods. 2 Obchodného zákonníka, v
zmysle ktorého ak časť plnenia nie je v zmluve určený, je veriteľ oprávnený požadovať plnenie záväzku
ihneď po uzavretí zmluvy a dlžník je povinný záväzok splniť bez zbytočného odkladu po tom, čo ho
veriteľ o plnenie požiadal. Teda ak splatnosť nebola určená, pôžička bola poskytnutá 06.04.2016, veriteľ
mohol prvýkrát vyzvať dlžníka na zaplatenie alebo na vrátenie poskytnutej pôžičky 07.04. a zároveň

platí, že tento úkon mal realizovať primárne vo vzťahu k dlžníkovi a nie uplatňovať tento svoj nárok na
súde. Žaloba, teda v tomto prípade kvalifikovaná výzva, bola doručená do dátovej schránky žalovaného
13.05.2020 a inými slovami povedané, že až 13.05.2020 si žalobca prvýkrát uplatnil svoje právo na
vrátenie peňažného plnenia u žalovaného, teda je evidentné, že po uplynutí všetkých premlčacích lehôt.
Lehota, počas ktorej neplynie podľa Zákona č. 62/2020 Z.z. premlčacia doba, sa týka iba tých prípadov,

kedy sa právo má uplatňovať na súde, to znamená až vtedy, keď je splatné, inými slovami vymáhateľné.
Keďže žalobca si svoje právo uplatnil, síce si ho uplatnil na súde, ale si ho neuplatnil ako splatné
právo, teda ešte nevznikol mu nárok, tak hmotnoprávny úkon, ktorým zosplatnil alebo realizoval za
účelom zosplatnenia svojho práva, bol žalobcovi doručený až 13.05., to znamená, že lehoty o neplynutí
premlčacej doby podľa Zákona č. 62/2020 Z.z. neplatia, a aj keby platili, tak ten úkon mal realizovať do

11.05.2020. Keďže ho realizoval až 13.05., a to prostredníctvom súdu ako kvalifikovaná výzva, tak ho
uplatnil po uplynutí 4 ročnej premlčacej doby.Súd prvej inštancie z potvrdenia o zrealizovaní transakcie zistil, že žalobca previedol dňa 06.04.2016
finančné prostriedky v sume 25.000,00 eur. Príjemcom týchto finančných prostriedkov bola žalovaná
obchodná spoločnosť TONE s.r.o. V informácii pre príjemcu je uvedené pôžička.

7. Súd prvej inštancie pri právnom zdôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na ustanovenia § 497, §
501, § 502 ods. 1 ObZ upravujúce zmluvu o úveru, § 657, § 658 Občianskeho zákonníka (ďalej aj
„OZ“) upravujúce zmluvu o pôžičke, § 387, § 392 ods. 1, § 397 ObZ upravujúce premlčanie, § 1 ObZ
upravujúce pôsobnosť Obchodného zákonníka, § 122 OZ upravujúce počítanie lehôt.

8.Súdprvejinštanciemalzapreukázané,žemedzistranamisporunebolosporné,žedošlokodovzdaniu
finančných prostriedkov, čo potvrdil svedok C. D. B.. Spornou bola skutočnosť, či išlo o úver alebo o
pôžičku, keďže v prípade pôžičky je potrebné postupovať v zmysle Občianskeho zákonníka a v prípade
úveru v zmysle ustanovení Obchodného zákonníka. Napriek tvrdeniu žalobcu, že medzi stranami sporu
došlo k uzavretiu zmluvy o úvere bol súd toho názoru, že takáto zmluva medzi stranami sporu uzavretá

nebola. Sám žalobca vo svojej výpovedi na pojednávaní konanom dňa 01.06.2021 uviedol, že sa jednalo
o bezúročný úver. Následne na pojednávaní konanom dňa 19.10.2021 uviedol, že si nepamätá, či pri
uzatváraní dohody došlo medzi stranami k dohode ohľadom odplaty alebo úrokov. Tomu, že sa jedná
o pôžičku, nasvedčuje viacero faktorov. Jednak to, že zo žaloby vyplýva, že úroky dohodnuté neboli,
z potvrdenia o zrealizovanej transakcii vyplýva, že sa jednalo o pôžičku a tomu, že išlo o pôžičku,

nasvedčuje aj fakt, že došlo reálne k odovzdaniu peňazí pri uzavretí zmluvy, keďže podľa tvrdenia
žalobcu, zmluva bola uzavretá dňa 06.04.2016 a rovnako v ten deň boli z bankového účtu odoslané aj
finančné prostriedky. Taktiež žiaden z vypočutých svedkov nepotvrdil, že by sa malo jednať o zmluvu o
úvere. Naproti tomu, zmluva o úvere je konsenzuálnou zmluvou, t.j. vzniká už dohodnutím jej obsahu
a dlžník má právo v budúcnosti čerpať úver. Súd bol toho názoru, že medzi stranami sporu došlo k

uzavretiu zmluvy o pôžičke. Tento záver súdu bol potvrdený aj v rozhodnutí Krajského súdu v Košiciach
sp.zn. 4Cob/125/2022 v bode 22., kde je uvedené, že súd prvej inštancie dospel správne k právnemu
posúdeniu uplatnenej pohľadávky žalobcu vo výške 25.000,00 eur, ako pohľadávky zo zmluvy o pôžičke
podľa ust. § 657 Občianskeho zákonníka.

9. Ďalej súd prvej inštancie poukazoval na bod 23. predmetného uznesenia odvolacieho súdu, že
zmluvu o pôžičke môžu uzatvoriť aj podnikatelia, ak to súvisí s ich podnikateľskou činnosťou, teda
nielen peňažný ústav alebo spoločnosť, ktorá má v predmete činnosti poskytovanie úverov. Na takýto
vzťah zo zmluvy o pôžičke uzatvorenej medzi podnikateľmi, čo nimi je aj žalobca aj žalovaná obchodná
spoločnosť, je preto potrebné aplikovať ustanovenia § 261 ods. 1, 8, 9 Obchodného zákonníka,

podľa ktorých sa Obchodným zákonníkom spravujú vzťahy medzi podnikateľmi, ktoré sa týkajú ich
podnikateľskej činnosti.

10. Súd prvej inštancie ohľadne vznesenej námietky premlčania zo strany žalovaného uviedol, že v
zmysle bodu 24. odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu je potrebné na námietku premlčania uplatniť

ustanovenia Obchodného zákonníka. Ako uviedol žalobca, zmluva bola uzavretá dňa 06.04.2016 a
žalovaný sa zaviazal vrátiť žalobcovi finančné prostriedky do jedného mesiaca, t.j. do 06.05.2016. Teda
žalobca si mohol predmetnú pohľadávku uplatniť na súde v priebehu štvorročnej premlčacej doby, t.j.
od 07.05.2016 do 07.05.2020. Žaloba bola podaná na súd dňa 03.04.2020, teda pred uplynutím.

11. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný namietal, že poskytovanie peňažných prostriedkov
žalobca nevykonával ako sústavnú činnosť a takisto ju nevykonával ani za účelom dosiahnutia zisku,
teda poskytnutie tejto pôžičky nebolo realizované v rámci ich podnikateľskej činnosti a poukázal na
to, že išlo o pohľadávku, ktorá nebola splatná. Tieto tvrdenia však súd v tejto fáze konania považuje
za účelové. Ani konateľka žalovanej spoločnosti, ani vypočutý svedok, ktorý potvrdil poskytnutie

predmetných finančných prostriedkov, neuviedli tú skutočnosť, že by poskytnutá pôžička nesúvisela
s ich podnikateľskou činnosťou a rovnako nerozporovali ani tú skutočnosť, že by nebola dohodnutá
lehota splatnosti. Dokonca z výpovedí vyplýva, že sa nejednalo o prvú takúto pôžičku. Z ustanovenia
§ 658 Občianskeho zákonníka vyplýva, že pri peňažnej pôžičke možno dohodnúť úroky. Avšak v
prípade, že tieto úroky dohodnuté neboli, nemožno vyvodiť záver, že táto pôžička nebola realizovaná v

rámci podnikateľskej činnosti žalobcu a žalovaného, a že tieto úkony žalobca nevykonával za účelom
dosiahnutia zisku. Podnikaním sa rozumie sústavná činnosť (opakom sústavnosti je činnosť vykonávaná
občasne, náhodilo, výnimočne, t. j. podnikanie je činnosť predpokladajúca istú pravidelnosť pri
opakovaní úkonov realizujúcich zvolenú aktivitu) za účelom dosiahnutia zisku (motívom podnikateľskejčinnosti je dosiahnutie majetkového prospechu, zásadne v peňažnej forme, eventuálne aj nepeňažnej
forme, otázka reálneho dosiahnutia zisku je súčasťou podnikateľskej stratégie v súvzťažnosti najmä
s daňovými zákonmi). Ako už bolo vyššie uvedené, nejednalo sa o jedinú pôžičku medzi žalobcom

a žalovaným (teda možno hovoriť o istej pravidelnej činnosti, čo spadá pod definíciu podnikania), súd
však dokladmi o týchto pôžičkách nedisponuje, a preto nevie posúdiť či úroky v týchto prípadoch
dohodnuté boli alebo nie. Opakovane však súd uvádza, že nemožno vyvodiť záver, že sa nejednalo zo
strany žalobcu o činnosť smerujúcu k dosiahnutiu zisku. Otázka reálneho dosiahnutia zisku je súčasťou
podnikateľskej stratégie v tomto prípade žalobcu, a je teda na žalobcovi, či v zmluve o pôžičke budú

aj dohodnuté úroky.

12. S poukazom na ustanovenia § 365 ods. 1, § 369 ods. 1, 2 ObZ upravujúce omeškanie s plnením
peňažného záväzku a § 1 ods. 2 Nariadenia vlády č. 21/2013 Z.z. súd prvej inštancie posúdil priznanie
úrokov z omeškania. Uviedol, že podľa citovaných ustanovení vznikol žalobcovi nárok na úrok z
omeškaniao9percentuálnychbodovvyšší,akojezákladnáúrokovásadzbaEurópskejcentrálnejbanky.

Výška základnej úrokovej sadzby ECB k prvému dňu omeškania činila 0 %. Súd preto priznal žalobcovi
úrok z omeškania vo výške 9 % ročne, tak ako je uvedené vo výrokovej časti napadnutého rozhodnutia.
Podľa § 369c ObZ a ust. § 2 Nariadenia vlády č. 21/2013 Z.z. priznal súd prvej inštancie žalobcovi
paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,00 eur.

13. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie v zmysle § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, § 396 ods. 3
Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“) a nakoľko žalobca mal vo veci plný úspech a rovnako
tak bol úspešný aj v odvolacom konaní, súd mu priznal nárok na náhradu trov prvoinštančného ako aj
odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100 %.

14. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný v celom rozsahu. Odvolanie podal
z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. b), d), f), a h) CSP. Žalovaný uviedol, že súhlasí so
skutkovým záverom súdu prvej inštancie, že medzi stranami sporu vznikol právny pomer titulom zmluvy
o pôžičke a táto pôžička bola bezúročná, ale nestotožnil sa so záverom, že tento právny vzťah má
byť posudzovaný podľa ustanovení Obchodného zákonníka, keďže neboli naplnené znaky podľa § 261

ods. 1 Obchodného zákonníka. V zmysle tohto ustanovenia Obchodný zákonník upravuje záväzkové
vzťahy medzi podnikateľmi, ak pri ich vzniku je zrejmé s prihliadnutím na všetky okolnosti, že sa
týkajú ich podnikateľskej činnosti a podľa § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka podnikaním sa rozumie
sústavná činnosť vykonávaná samostatne podnikateľom vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť
za účelom dosiahnutia zisku alebo na účel dosiahnutia merateľného pozitívneho sociálneho vplyvu, ak

ide o hospodársku činnosť registrovaného sociálneho podniku podľa osobitného predpisu. Rovnako
ani z okolností zistených v predmetnom konaní uvedené znaky nevyplývajú a žalobca pri tomto
vzťahu nepostupoval za účelom dosiahnutia zisku ako kvalifikačným znakom podnikania a tak záver
súdu prvej inštancie, podľa ktorého žalobca označené finančné prostriedky poskytol v súvislosti so
svojou podnikateľskou činnosť je jednak nepodložený skutkovými zisteniami a jednak myšlienková

konštrukcia súdu prvej inštancie zjavne nekoreluje s už citovanou právnou úpravou v Obchodnom
zákonníku. Žalovaný ďalej uviedol, že skutkové zistenie súdu prvej inštancie, podľa ktorého sa v
predmetnej veci „nejednalo o jedinú pôžičku medzi žalobcom a žalovanou“ je ničím nepodložené,
pretože žalobca nebol schopný ani len všeobecne uviesť kedy a v približne akých sumách tieto
pôžičky žalovanému poskytoval, nie ešte o týchto skutočnostiach predložiť dôkazné prostriedky. Navyše

poskytovanie bezúročných pôžičiek ako činnosť vykonávaná sústavne nepostačuje na jej kvalifikovanie
ako podnikateľskej činnosti. Súd prvej inštancie záver o preukázaní skutočnosti, že žalobca vykonával
„podnikateľskú činnosť“ (poskytovanie pôžičiek za odplatu) sformuloval napriek tomu, že nedisponoval
žiadnym dôkazným prostriedkom, ktorý by mohol preukázať, že žalobca sústavne a odplatne poskytoval
pôžičky.

15. Ďalej žalovaný v odvolaní uviedol, že súd prvej inštancie ignoroval tú skutočnosť, že žalovaný
riadne poprel skutkové tvrdenie žalobcu, podľa ktorého medzi stranami sporu bola akákoľvek dohoda
o splatnosti záväzku (napr. str. 2 zápisnice z pojednávania z 1. júna 2021). Záver súdu prvej
inštancie, že túto skutkovú okolnosť nerozporovali osoby, ktoré v priebehu konania vystupovali ako

svedkovia je z podstaty kontradiktórneho konania a rozloženia dôkazného bremena v sporovom konaní
absurdný. V situácii, ak žalobca uvedie nejaké právne významné skutkové tvrdenie a toto skutkové
tvrdenie je následne žalovaným popreté, je procesnou povinnosťou a zodpovednosťou žalobcu, aby
takéto skutkové tvrdenie preukázal dôkaznými prostriedkami. Skutočnosť, že svedkovia sa o uvedenejokolnosti (splatnosti záväzku) nevyjadrovali, pretože takéto otázky zo strany žalobcu ani len nedostali,
má za následok, že táto skutková okolnosť ostala v konaní neobjasnenou (non liquet). Keďže v
danej situácií dôkazné bremeno o preukázaní tejto skutočnosti zaťažovalo žalobcu, ktoré jednoznačne

neuniesol, tak neobjasnenie danej okolnosti ide na jeho ťarchu. Súd prvej inštancie preto za žiadnych
okolností nemohol ustáliť skutkový dej tak, že zmluvné strany sa dohodli na splatnosti záväzku.

16. Rovnako namietal, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil ním vznesenú námietku premlčania.
Z hľadiska žalobcom vymedzeného časového ohraničenia vzniku ním uplatneného práva vo väzbe na

deň doručenia žaloby na súd prvej inštancie a tiež na jej doručenie do sféry dispozície žalovaného
možno jednoznačne dospieť k záveru, podľa ktorého je žalobcom uplatnené právo premlčané a to aj v
prípade, ak by sa daný právny vzťah posudzoval v rámci prísnejšieho režimu premlčacej lehoty podľa
ustanovení Obchodného zákonníka. Uvedené platí aj po zohľadnení ustanovení zákona č. 62/2020
Z.z., ktorý v rámci obdobia pandémie vírusu SARS-CoV-2 predlžoval lehoty. Zo znenia § 1 ods. 1
zákona č. 62/2020 Z.z., vyplýva, že tieto lehoty ustanovené právnymi predpismi v súkromnoprávnych

vzťahoch na uplatňovanie alebo bránenie práv na súde, uplynutím ktorých by došlo k premlčaniu alebo
zániku práva v čase odo dňa účinnosti tohto zákona do 30. apríla 2020 neuplynú. Toto ustanovenie
je potrebné interpretovať v okolnostiach danej veci, a to v dvoch aspektoch. Prvý je ten, že ide iba o
tie lehoty, ktoré sú ustanovené na uplatňovanie alebo bránenie práv na súde. Keďže v okolnostiach
danej veci nebolo preukázané, že by medzi sporovými stranami bola dohodnutá splatnosť toho záväzku,

tak podľa § 391 ods. 2 Obchodného zákonníka platí, že pri právach uskutočniť právny úkon plynie
premlčacia doba odo dňa, keď sa právny úkon mohol urobiť. Podľa § 340 ods. 2 Obchodného zákonníka,
v zmysle ktorého ak čas plnenia nie je v zmluve určený, je veriteľ oprávnený požadovať plnenie záväzku
ihneď po uzavretí zmluvy a dlžník je povinný záväzok splniť bez zbytočného odkladu po tom, čo ho
veriteľ o plnenie požiadal. Teda, ak splatnosť nebola určená a pôžička bola poskytnutá 06.04.2016,

veriteľ mohol prvýkrát vyzvať dlžníka na zaplatenie alebo na vrátenie poskytnutej pôžičky 07.04.2016.
Zároveň platí, že tento úkon mal veriteľ realizovať primárne vo vzťahu k dlžníkovi a nie uplatňovať tento
svoj nárok na súde. Žaloba ako kvalifikovaná výzva, bola doručená do dátovej schránky žalovaného
13.05.2020,apretoaž13.05.2020sižalobcaprvýkrátuplatnilsvojeprávonavráteniepeňažnéhoplnenia
u žalovanej. Z už uvedeného je potom evidentné, že tak urobil po uplynutí všetkých premlčacích lehôt.

V tejto súvislosti je potrebné zvýrazniť tú skutočnosť, že lehota, počas ktorej premlčacia lehota podľa
zákona č. 62/2020 Z.z. neplynie sa týka iba tých prípadov, kedy sa právo má uplatňovať na súde, to
znamená až vtedy, keď je právo uplatnené na súde vymáhateľné (splatné). Keďže žalobca si svoje právo
neuplatnil na súde ako splatné právo tak hmotnoprávny úkon, ktorý realizoval za účelom zosplatnenia
svojho práva, bol žalovanej doručený až 13.05.2020. To znamená, že lehoty o neplynutí premlčacej doby

podľa zákona č. 62/2020 Z.z. neplatia, a aj keby platili, tak výzva na vrátenie poskytnutých finančných
prostriedkov sa mala realizovať do 11.05.2020. Keďže žalobca takto postupoval až 13.05.2020, a to
prostredníctvom súdu, svoje právo si uplatnil po uplynutí 4 ročnej premlčacej doby. Na základe vyššie
uvedeného žalovaný navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu
v celom rozsahu zamietne a žalobcu zaviaže na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

17. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že zotrváva na skutočnosti, že žalovanému na základe
dohody poskytol finančné prostriedky vo výške vymáhanej žalobou a žalovaný sa mu zaviazal ich vrátiť
v dohodnutej lehote, teda 1 mesiac. Skutkový stav bol preukázaný vykonaným dokazovaním. Súd prvej
inštancie správne a úplne zistil skutkový stav a na ten správne aplikoval príslušné ustanovenia zákona

a považoval napadnutý rozsudok za vecne a právne správny. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu
prvej inštancie potvrdil a zaviazal žalovaného na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

18. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalovaného, ktoré bolo podané
v zákonnej lehote, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez

nariadenia pojednávania, pretože nejde o také odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je
potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie podľa § 385 ods. 1 CSP. Odvolanie prejednal podľa § 379 - §
385 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je čiastočne dôvodné a to v otázke doby priznania
úrokov z omeškania.

19. Rozsudok odvolacieho súdu bol v zmysle § 378 ods. 1 a § 219 ods. 1 C. s. p. odvolacím súdom
verejne vyhlásený, čo bolo podľa § 219 ods. 3 C. s. p. oznámené na úradnej tabuli krajského súdu.20. Žalovaný podanie odvolania odôvodnil odvolacími dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f), a
h) CSP.

21. Odvolací súd v prvom rade nezistil, že by došlo k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý proces
alebo že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Žalovaný
ani odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b) a d) CSP vôbec bližšie v odvolaní nevymedzil.

22. Odvolací súd poukazuje nato, že zo strany súdu prvej inštancie bol náležite zistený skutkový stav,

stranám sporu bola zo strany súdu prvej inštancie daná možnosť, aby v rámci procesného útoku
a procesnej obrany produkovali dôkazy na podporu svojich tvrdení, pričom súd prvej inštancie vykonal
všetky dôkazy navrhované stranami a z týchto vychádzal. Následne súd prvej inštancie po záverečných
rečiach strán sporu v zmysle § 182 CSP vyhlásil dokazovanie za skončené.

23. Podstata odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP spočíva predovšetkým v nesprávnom

postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania. Dôsledkom je to, že súd berie
do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne
neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané či vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne
skutkovézisteniamôžubyťajvýsledkomlogickýchrozporovprihodnotenídôkazovsosobitnýmzreteľom
na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.

24. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP predpokladá, že rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo
skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav.
Právne posúdenie veci je nesprávne, ak súd posúdil vec podľa normy, ktorá na daný skutkový stav

nedopadá alebo právnu normu síce určil správne avšak nesprávne ju interpretoval alebo ju na daný
skutkový stav nesprávne aplikoval.

25. Odvolací súd posúdil v odvolacom konaní relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte

s namietanými nesprávnymi skutkovými zisteniami a právnym posúdením. Posúdil, či súd prvej inštancie
na zistený skutkový stav správne aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie
odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na
každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie ktoré majú rozhodujúci význam
pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).

26. Odvolací súd zistil z obsahu spisu, že žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 03.04.2020 si
žalobca uplatnil pohľadávku proti žalovanému vo výške 25.000,00 eur, titulom ústne uzatvorenej zmluvy
o pôžičke zo dňa 06.04.2016. Peňažné prostriedky v sume 25.000,00 eur uhradil žalovanej obchodnej

spoločnosti na jej účet v ten istý deň 06.04.2016, čo nesporne vyplýva z výpisu z účtu žalobcu vo VÚB,
a.s.. V tomto výpise v kolónke Informácia pre príjemcu je uvedené „pôžička“. Táto úhrada nebola počas
celého konania sporná vyplývajúc z výpovedí žalobcu, konateľky žalovaného aj svedka. Sporným bol iba
titul pohľadávky – zmluva o úvere, ktorý súd prvej inštancie správne prekvalifikoval na zmluvu o pôžičke,
v zmysle záverov predchádzajúceho rozhodnutia odvolacieho súdu (uznesenie č. k. 4Cob/125/2022-178

zo dňa 20.12.2022). Uvedená nespornosť spočíva aj v charaktere zmluvy o pôžičke ako reálneho
kontraktu, pretože zmluva vznikne až uskutočnením reálneho odovzdania a prijatia predmetu pôžičky, čo
bolo aj žalobcom preukázané. Rovnako strany sporu zhodne tvrdili, že uvedená pôžička bola bezúročná.

27. Ku žalovaným namietanému definovaniu záväzku zo zmluvy o pôžičke medzi stranami sporu
ako obchodnoprávneho vzťahu (bližšie pozri bod 14. odôvodnenia) odvolací súd poukazuje na bod 23
svojho predchádzajúceho rozhodnutia (sp. zn. 4Cob/125/2022), že zmluvu o pôžičke môžu uzatvoriť aj
podnikatelia, ak to súvisí s ich podnikateľskou činnosťou, teda nielen peňažný ústav alebo spoločnosť,
ktorá má v predmete činnosti poskytovanie úverov. Na takýto vzťah zo zmluvy o pôžičke uzatvorenej

medzi podnikateľmi, čo nimi je aj žalovaný, je preto potrebné aplikovať ustanovenia § 261 ods. 1,
8 a 9 Obchodného zákonníka, podľa ktorých sa Obchodným zákonníkom spravujú vzťahy medzi
podnikateľmi, ktoré sa týkajú ich podnikateľskej činnosti. Ak pri výkone svojej podnikateľskej činnosti
uzatvoria zmluvu, ktorá nie je upravená v Obchodnom zákonníku, ale v Občianskom zákonníku,napríklad aj zmluva o pôžičke upravená v § 657 Občianskeho zákonníka, sa samotná zmluva o
pôžičke uzatvorená medzi podnikateľmi, teda obsah zmluvy, vznik, zmena, zánik zmluvy, budú riadiť
ustanoveniami Občianskeho zákonníka, ale ďalšie vzťahy z takejto zmluvy o pôžičke plynúce -

napr. premlčanie, náhrada škody, sa budú riadiť podľa ust. § 261 ods. 9 Obchodného zákonníka,
ustanoveniami Obchodného zákonníka. To znamená, že v prejednávanom spore sa zmluva o pôžičke,
uzatvorená medzi stranami tohto sporu ako podnikateľmi dňa 06.04.2016, teda jej obsah - vznik, zmena,
zánik, bude riadiť ust. § 657 Občianskeho zákonníka, a premlčanie nárokov z tejto zmluvy o pôžičke sa
bude riadiť ustanoveniami § 387 a nasledujúcich Obchodného zákonníka o premlčaní, premlčacia doba

preto podľa ust. § 397 Obchodného zákonníka je štyri roky.

28. Stranami sporu boli dva podnikateľské subjekty a majetkový prospech získal žalovaný ako právnická
osoba a teda neboli finančné prostriedky pripísané na súkromný účet konateľky spoločnosti alebo jej
manžela, preto má odvolací súd preukázané za to, že ide o relatívny obchodný záväzkový vzťah medzi

podnikateľmi, ktorý má s prihliadnutím na všetky okolnosti súvislosť s ich podnikateľskou činnosťou. Z
ustanovenia § 658 Občianskeho zákonníka vyplýva, že pri peňažnej pôžičke možno dohodnúť úroky.
Avšak v prípade, že tieto úroky dohodnuté neboli, nemožno vyvodiť záver, že táto pôžička nebola
realizovaná v rámci podnikateľskej činnosti žalobcu a žalovaného. Otázka reálneho dosiahnutia zisku
je súčasťou podnikateľskej stratégie v tomto prípade žalobcu, a je teda na žalobcovi, či v zmluve o

pôžičke budú aj dohodnuté úroky. Už nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky IV. ÚS 70/18 bola
koncipovaná myšlienka, že zo samotnej konštrukcie obchodných záväzkových vzťahov vyplýva, že aj
keď sa v obchodných záväzkových vzťahoch použije právna úprava zmluvného typu upravená len v
Občianskom zákonníku, neprestáva byť tento vzťah obchodnoprávnym vzťahom. V uvedenom Ústavný
súd Slovenskej republiky súhlasí s právnym názorom vyjadreným v odbornej literatúre, podľa ktorého:

„Počas pätnásťročnej aplikácie Obchodného zákonníka (odborný článok bol publikovaný v roku 2006,
pozn.) sa ukázalo neopodstatneným, aby sa výraz zmluva v texte ustanovenia § 261 ods. 6 chápal
rozširujúco, t. j. nielen ako samotná zmluva, ale ako celý vzťah touto zmluvou založený. Takýmto
rozširujúcim výkladom sa nielen neodôvodnene a umelo zužuje okruh obchodných záväzkových
vzťahov, ale navyše na vzťahy (bez ohľadu na to, ako ich nazveme), ktoré sú fakticky vzťahmi

medzi podnikateľmi, aplikujeme právnu úpravu koncipovanú a určenú vzťahom medzi občanmi (napr.
náhrada škody, premlčanie). Neadekvátnosť takéhoto riešenia je obzvlášť zrejmá v prípade, ak ide
o zmluvný typ upravený len v Občianskom zákonníku (napr. kúpna zmluva, ktorou sa prevádza
nehnuteľnosť, darovacia zmluva, zmluva o pôžičke), keď na oboch stranách zmluvného
vzťahu vystupujú ako subjekty podnikatelia. Reálne ide nepochybne o obchodný vzťah. Preto je celkom

neopodstatnené naň použiť napríklad právnu úpravu náhrady škody alebo zmluvnej pokuty upravenej
v Občianskom zákonníku, ktorá je koncipovaná pre vzťahy medzi občanmi. Oba inštitúty sú zásadne
rozdielne koncipované v Občianskom zákonníku a v Obchodnom zákonníku“ (Ovečková, O.: Ešte raz
k premlčaniu práva na vydanie bezdôvodného obohatenia, In: Bulletin Slovenskej advokátskej komory.
12/2006).

29. Žalovaný v podanom odvolaní takisto namietal, žeby bola medzi stranami dohodnutá lehota
splatnostiposkytnutejpôžičky(bod15.odôvodnenia).Žalobcavkonanítvrdil,žepôžičkabolaposkytnutá
na jeden mesiac t.j. do 06.05.2016, avšak žalovaný v priebehu celého konania popieral dohodnutie

lehoty na zaplatenie pôžičky aj ústnej výzvy žalobcu na zaplatenie a vo svojej výpovedi pred súdom prvej
inštancie konateľka žalovaného uviedla, že si nepamätá a nebola prítomná pri uvedených dojednaniach
a svedok – manžel konateľky žalovaného vo svojej výpovedi uviedol, že zo strany žalobcu nenastala
ani ústna výzva na zaplatenie dlžnej sumy. Na základe vyššie uvedeného ani dokazovaním v konaní
na súde prvej inštancie sa nepodarilo odstrániť pochybnosti o splatnosti poskytnutej pôžičky a žalobca

ohľadne určenia doby splatnosti pôžičky neprodukoval žiadne dôkazy. Preto odvolací súd konštatuje, že
žalobcanepreukázal,abyboladohodnutálehotasplatnostiposkytnutejpôžičky,t.j.splatnosťpohľadávky
nebola pri uzatvorení zmluvy o pôžičke a ani následne dohodnutá a v tejto otázke žalobca neuniesol
dôkazné bremeno.

30. Odvolací súd konštatuje, že základným účelom inštitútu premlčania je pôsobiť na subjekty
záväzkovoprávnych vzťahov, aby v primeraných dobách uplatnili svoje práva (nároky) a zároveň aj
zabrániť tomu, aby povinné osoby neboli v časovo neprimeranej dobe nútené plniť svoje povinnosti.31. Zároveň, výklad zákona nemôže narúšať všeobecné právne zásady, najmä zásadu právnej istoty.

Pojem právnej istoty je v slovenskom Civilnom sporovom poriadku vyjadrený v ust. článku 2 ods. 2 ako
stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou
rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v
ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.

32. Odvolací súd poukazuje na rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít, kde konkrétne v judikáte
R28/1984bolprijatýzáver,podľaktorého„akneboladobasplneniadlhudohodnutáaniinakustanovená,
začína premlčacia doba plynúť nasledujúcim dňom po vzniku dlhu.“

33. Na tomto závere sa ustálila aj neskoršia súdna prax – v judikáte R 91/2004 (Rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republika z 24. júna 2003, sp. zn. 1 Cdo 25/2003 publikovaný v Zbierke stanovísk
Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky), v ktorom bol prijatý záver, že ak čas
splnenia dlhu (záväzku) nebol účastníkmi dohodnutý, ani inak stanovený právnym predpisom alebo
určený v rozhodnutí, je dlžník podľa ustanovenia § 563 Občianskeho zákonníka povinný splniť dlh

prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal; veriteľ mohol svoje právo vykonať vtedy, keď mohol
(z objektívneho, nie subjektívneho hľadiska) požiadať o plnenie dlhu, t.j. hneď ako dlh vznikol, takže
začiatok plynutia premlčacej doby tu nastáva nasledujúci deň po vzniku právneho vzťahu zo zmluvy
o pôžičke, pri ktorej nebola dohodnutá splatnosť predmetu pôžičky.

34. V danej veci aj Najvyšší súd Slovenskej republiky svojím rozsudkom sp. zn. 3 Cdo 174/2016 zo
dňa 10. novembra 2016 konštatuje, že akceptovanie názoru o viazanosti začiatku plynutia premlčacej
doby na deň splatnosti dlhu a nie na deň vzniku právneho vzťahu, z ktorého dlžníkovi vznikla povinnosť
na plnenie by viedlo k neprípustnému posunutiu začiatku plynutia premlčacej doby prakticky na

neobmedzenú dobu podľa ľubovôle veriteľa.

35. Podľa § 340 ods. 2 Obchodného zákonníka, v zmysle ktorého ak čas plnenia nie je v zmluve určený,
je veriteľ oprávnený požadovať plnenie záväzku ihneď po uzavretí zmluvy a dlžník je povinný záväzok

splniť bez zbytočného odkladu po tom, čo ho veriteľ o plnenie požiadal. Teda žalobca mohol vyzvať
žalovaného na splnenie dlhu už deň nasledujúci po poskytnutí pôžičky.

36. Z vykonaného dokazovania nepochybne vyplýva, že medzi stranami nebola dohodnutá lehota

splatnosti poskytnutej pôžičky. Preto na základe vyššie uvedeného a rešpektujúc rozhodovaciu činnosť
najvyšších súdnych autorít odvolací súd dospel k záveru, že premlčacia doba v prípade predmetnej
pôžičky začala plynúť dňa 07.04.2016, t. j. ihneď deň po uzavretí zmluvy o pôžičke medzi žalobcom
a žalovaným, kedy už žalobca týmto dňom mohol požadovať od žalovaného vrátenie poskytnutých
peňažných prostriedkov. Žalobca podal žalobu dňa 03.04.2020 teda pred uplynutím premlčacej lehoty

v zmysle § 397 ObZ, ktorá je štyri roky. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie na námietku
premlčania uplatnenú v konaní žalovaným správne neprihliadol.

37. Z konania vyplynulo, že lehota splatnosti medzi stranami sporu dohodnutá nebola. Žalobca mohol

vyzvať žalovaného na vrátenie peňažných prostriedkov ešte pred podaním samotnej žaloby. Keďže tak
neurobil žalovaný sa dozvedel o podanej žalobe a o tom, že žalobca žiada vrátenie poskytnutej pôžičky
zo dňa 06.04.2016 dňom, keď mu bola žaloba spolu s inými písomnosťami zo súdu doručená do dátovej
schránky žalovaného dňa 13.05.2020. Preto až nasledujúcim dňom t.j. dňom 14.05.2020 sa žalovaný
dostal do omeškania so zaplatením peňažných prostriedkov vo výške 25.000,00 eur. Z tohto dôvodu

odvolací súd priznal žalobcovi úrok z omeškania počnúc dňom 14.05.2020.38. Odvolací súd sa nestotožnil s rozhodnutím súdu prvej inštancie, ktorý priznal žalobcovi úrok
z omeškania od 07.04.2016, keďže nesprávne vychádzal z toho, že bola dohodnutá lehota splatnosti 1
mesiac od poskytnutia pôžičky a jej márnym uplynutím bol žalovaný v omeškaní.

39. Odvolací súd rovnako ako súd prvej inštancie má za preukázané, že medzi stranami sporu bola
uzavretá dohoda o poskytnutí finančných prostriedkov, pričom reálne došlo aj k ich odovzdaniu a to
prevodom na účet žalovaného. Zo strany žalovaného však k vráteniu týchto prostriedkov nedošlo.

Rovnako vecne správne je aj rozhodnutie súdu prvej inštancie týkajúce sa priznania žalobcovi paušálnej
náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,00 eur v súlade s ustanovením §
396c ObZ a § 2 Nariadenia vlády 21/2013 Z.z.

40. Odvolací súd, keďže tu neboli splnené podmienky na potvrdenie ani zrušenie napadnutého

rozhodnutia, v súlade s ustanovením § 388 CSP zmenil výrok I. napadnutého rozsudku a zaviazal
žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 25.000,00 eur, úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy
25.000,00 eur od 14.05.2020 do zaplatenia a paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením
pohľadávky v sume 40,00 eur. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol, a to v časti priznania úrokov
z omeškania pred dňom 14.05.2020.

41. Odvolací súd posúdil priznanie úrokov z omeškania v zmysle ustanovenia § 365 ods. 1, § 369 ods.
1, 2 ObZ. Základná úroková sadzba ECB predstavovala ku dňu 14.05.2020 výšku 0 % + 9 %, čím úrok
z omeškania zo žalovanej sumy predstavuje výšku 9 %. Odvolací súd preto priznal žalobcovi úrok z

omeškania vo výške 9 % ročne počnúc dňom 14.05.2020, ktorým sa žalovaný dostal do omeškania
s plnením svojho peňažného záväzku.

42. Konštantná judikatúra súdov vychádza zo záveru, že úroky z omeškania predstavujú príslušenstvo

pohľadávky (§ 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka) a pokiaľ nie sú samostatne predmetom konania
(uplatnené samostatne), súd pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania vychádza len z
uplatnenej istiny a z úspechu strán sporu k tomuto nároku. Z uvedeného vyplýva, že zamietnutie žaloby
v časti, čo do priznania úrokov z omeškania pred dňom 14.05.2020, nemá na rozhodnutie o náhrade
trov konania žiaden vplyv. Odvolací súd preto podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil výrok II. napadnutého

rozsudku o trovách konania ako vecne správny.

43. O trovách tohto odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení
s ustanovením § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi, ktorý bol v tomto odvolacom

konaní úspešný priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania, ktoré je povinný nahradiť neúspešný
žalovaný. O výške trov tohto odvolacieho konania podľa § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie
samostatným uznesením.

44. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa v § 419 CSP.

Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu,
na súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo
rozhodnutie vydané, dovolanie môže podať aj intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval,tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie
zvonu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy podľa § 427 ods. 1 CSP.

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom,dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom, okrem prípadov uvedených v § 429 ods. 2 CSP, ak má dovolateľ sám, alebo
jeho zamestnanec alebo člen vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Inak dovolací súd
dovolanie odmietne podľa § 447 písm. c) CSP.

V dovolaní podľa § 428 CSP sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).