Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, June 12, 2024

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/37/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3216204348
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 06. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Radoslav Svitana, PhD

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2024:3216204348.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Radoslava Svitanu, PhD. a sudkýň

JUDr. Beáty Čupkovej a JUDr. Viery Škultétyovej, v spore žalobcu: DHL Global Forwarding (Austria)
GmbH,sosídlomAirportstrasse1,2401A.,B.,číslovregistrispoločností:A.XXXXXX,právnezastúpený
Advokátskou kanceláriou Majeriková & Partners s.r.o., so sídlom Kupeckého 8, 821 08 Bratislava, IČO:
35 917 440, proti žalovanej: C. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. E. XXX/X, XXX XX F. G. F., právne
zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Zuzana Čížová, s.r.o., so sídlom J. Jesenského 69, 957
01 Bánovce nad Bebravou, IČO: 36 789 925, o určenie neúčinnosti právneho úkonu, na odvolanie
žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bánovce nad Bebravou zo dňa 11. novembra 2022, č. k.

2C/4/2016-1280, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobca m á proti žalovanej n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom vo výroku I. určil, že Dohoda o
vyporiadaní časti bezpodielového spoluvlastníctva manželov zo dňa 04.11.2014, uzatvorená medzi
žalovanou a manželom žalovanej, H. D., nar. XX.XX.XXXX, zavkladovaná Okresným úradom Bánovce
nad Bebravou, katastrálnym odborom pod č. I. XXXX/XXXX zo dňa 14.11.2014 – XXXX/XX je voči

žalobcovi právne neúčinná. Vo výroku II. uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov
konania, vrátane trov konania o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia a
konania o návrhu na zrušenie neodkladného opatrenia a alternatívnom návrhu na čiastočné zrušenie
neodkladnéhoopatrenia,vrozsahu100%,atodotrochdníodprávoplatnostiuzneseniaovýškenáhrady
týchto trov, ktoré vydá súdny úradník súdu prvej inštancie.

1.1 Rozhodnutie zdôvodnil tým, že rozsudkom č. k. 6C/103/2012-12 zo 07.02.2013, právoplatným dňa

05.03.2013, bolo zrušené bezpodielové spoluvlastníctvo manželov, žalovanej a jej manžela, za trvania
manželstva. Dňa 04.11.2014 uzavreli žalovaná a jej manžel Dohodu o vyporiadaní časti bezpodielového
spoluvlastníctva manželov. Podľa článku IV bod 1 tejto dohody predmetné nehnuteľnosti
nadobúda do svojho výlučného vlastníctva žalovaná s tým, že žalovaná v celom rozsahu preberá aj
záložné práva viaznuce na týchto nehnuteľnostiach. Krajský súd Eisenstadt rozsudkom pre zmeškanie
č. k. 4 CG 257/11 k-42 zo dňa 25.08.2014 uložil žalovanému, označenému ako D. J. vlastník: H. D.,
J. E. XXXX/XX, K. F. G. F., povinnosť uhradiť žalobcovi sumu 58 169,70 eur spolu s úrokmi vo výške

8,00 % nad základnou úrokovou sadzbou od 21.12.2011 a náklady konania. Vyšší krajinský súd Viedeň
ako odvolací súd rozhodnutím č. k. 13 R 234/14y zo dňa 19.01.2015 zamietol odvolanie označeného
žalovaného a uložil mu povinnosť zaplatiť žalobcovi náklady konania.1.2 V exekučnom konaní o vymoženie sumy 58 169,70 eur s príslušenstvom, vedenom na Okresnom
súde Bánovce nad Bebravou pod sp. zn. 5Er/93/2015 a na Krajskom súde v Trenčíne pod sp. zn.
2CoE/180/2016, Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. 2ECdo/10/2017 zrušil uznesenia krajského aj

okresnéhosúduzdôvodu,žepredvydanímpovereniasúdnemuexekútorovimalbyťvzmyslenariadenia
Brusel I, resp. nariadenia Brusel I bis, návrh na vykonanie exekúcie doručený povinnému
do vlastných rúk. Následne Okresný súd Bánovce nad Bebravou uznesením č. k. 5Er/93/2015-554 z
9.2.2018 exekúciu zastavil a Krajský súd v Trenčíne toto rozhodnutie potvrdil uznesením č. k.
6CoE/31/2018-638 z 31.07.2018. Okresný súd Banská Bystrica uzneseniami z 28.08.2019

sp. zn. 4Ecud/1/2019 a 4ECud/2/2019 vyhlásil rozsudok pre zmeškanie vydaný Krajským súdom
Eisenstadt sp. zn. 4 Cg 257/11 k-42 zo dňa 25.08.2014 a uznesenie vydané Vyšším krajinským súdom
Viedeň sp. zn. 13 R 234/14y zo dňa 19.01.2015 za vykonateľné v Slovenskej republike a následne dňa
09.03.2020 vydal poverenie na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi JUDr. Ladislavovi Ďorďovičovi
ml. Okresný súd Trenčín uznesením sp. zn. 40OdK/268/2022 zo dňa 05.08.2022 vyhlásil
konkurz na majetok dlžníka H. D., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom D. E. XXX/X, XXX XX F. G. F.. Žalobca

si v konkurznom konaní prihlásil pohľadávku vo výške 126 200,25 eur.

1.3 Ďalej súd prvej inštancie konštatoval, že na jeho dopyt správkyňa konkurznej podstaty L. M. N.
oznámila, že do vlastníctva dlžníka H. D. (manžela žalovanej) patrí len osobné motorové vozidlo Škoda
Felícia so súpisovou hodnotou 100,- eur. Iný majetok sa jej nepodarilo zistiť. Vyšetrovateľ OR PZ

BánovcenadBebravouuznesenímpodČVS:ORP-212/VYS-BN-2015zodňa11.10.2016zastaviltrestné
stíhanie, ktoré bolo začaté pre prečin poškodzovania veriteľa (kde poškodeným mal byť žalobca), lebo
skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci. V predmetnom trestnom konaní znalkyňa
O. C. P. v záveroch znaleckého posudku č. XX/XXXX uviedla, že za sledované obdobie by podnikateľský
subjektH.D.bolschopnýuspokojiťpohľadávkuveriteľavovýške58169,70eurspríslušenstvom,pričom

v znaleckom posudku je uvedený iba účtovný stav majetku. Zároveň uviedla, že pokiaľ by chcela stanoviť
všeobecnú hodnotu majetku, bolo by potrebné k daným dátumom vykonať inventúru všetkých položiek
majetku a ohodnotiť jednotlivé položky majetku znalcami z príslušného odboru.

1.4 Právne súd prvej inštancie posúdil vec podľa ustanovení § 42a ods. 1 až ods. 3, § 42b ods. 1

až ods. 4, § 116 Občianskeho zákonníka a § 166h ods. 1, ods. 2 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze
a reštrukturalizácii v znení neskorších predpisov, a dospel k záveru, že žalobca
preukázal existenciu vymáhateľnej pohľadávky voči dlžníkovi H. D., manželovi žalovanej. Nestotožnil sa
s námietkou žalovanej, že rozhodnutia Krajského súdu Eisenstadt sp. zn. 4CG 257/11k - 42 a Vyššieho
krajinského súdu Viedeň sp. zn. 13 R 234/14y nesmerujú proti jej manželovi, ale proti inému subjektu.

Poukázal pritom na odôvodnenie uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k.
2CoE/292/2019-269 zo dňa 28.05.2020, ako aj na závery Krajského súdu v Trenčíne
v uznesení č. k. 19CoE/39/2015-92 zo dňa 27.06.2015 a v uznesení č. k. 2CoE/180/2016-384 zo dňa
25.08.2016, že v prejednávanej veci ide o cudzí exekučný titul, označenie účastníka konania, ktorému
bola uložená povinnosť, zodpovedá spôsobu označovania sporových strán v štáte vydania exekučného

titulu. Je však z neho dostatočne zrejmé, že ide o fyzickú osobu – podnikateľa, čomu nasvedčuje aj
uvedenie mena povinného H. D. v označení žalovaného.

1.5 Žalovaná v relevantnom období pracovala ako zamestnankyňa vo firme svojho manžela, podľa
jej vyjadrenia mala na starosti vystavovanie faktúr a účtovné náležitosti, pričom vedela o pohľadávke

žalobcu. Pokiaľ žalovaná poukazovala na znalecký posudok O. C. P., súd prvej inštancie
konštatoval, že znalkyňa vychádzala iba z účtovného stavu majetku a sama v posudku uviedla, že
pre stanovenie všeobecnej hodnoty majetku by bolo potrebné ohodnotiť jednotlivé položky majetku
znalcami z príslušného odboru. Podľa súdu prvej inštancie nemožno v tomto konaní vychádzať zo
zistenej účtovnej hodnoty majetku dlžníka, ktorá mohla byť diametrálne odlišná od reálneho stavu a

od všeobecnej hodnoty. Tvrdenie žalovanej o zostávajúcom majetku niekoľkonásobne prevyšujúcom
pohľadávku žalobcu je vyvracané aj správou súdnej exekútorky Q. F. I. v exekučnom konaní sp. zn. EX
45/2015. Napokon súčasný skutkový stav je taký, že pohľadávka žalobcu nebola uhradená
žalovaným ani dobrovoľne, ani v rámci núteného výkonu, pričom na majetok žalovaného je v súčasnej
dobe vyhlásený konkurz a bol zistený jeho speňažiteľný majetok len v hodnote 100,- eur. Za stavu, že

žalovaná neuviedla a nepreukázala žiadny iný relevantný dôvod samotného odporovaného
právneho úkonu, keď všetky nehnuteľnosti bez náhrady pripadli do jej výlučného vlastníctva,
mal súd prvej inštancie za to, že žalovaná neuniesla dôkazné bremeno a zákonná domnienka, podľa
ktorej sa vedomosť o úmysle dlžníka krátiť veriteľa u blízkej osoby predpokladá, nebola vyvrátená.2. Proti uvedenému rozsudku podala včas odvolanie žalovaná a navrhla, aby odvolací súd rozsudok
súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamietne, prípadne aby napadnutý rozsudok zrušil a vec

vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolanie zdôvodnila s poukazom
na § 365 ods. 1 písm. f), h) CSP tým, že z vykonaného dokazovania nespochybniteľne vyplynulo,
že v čase uzavretia dohody o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov (04.11.2014)
mal dlžník vo vlastníctve okrem prevádzaných nehnuteľností majetok niekoľkonásobne vyšší než
žalobcom uplatňovaná pohľadávka, s ktorým podnikal a vytváral ďalšie zisky. Žalovaná vynaložila všetku

starostlivosť, aby zistila, že obchodný majetok dlžníka v prípade úspešného vymoženia pohľadávky
veriteľa bude postačovať na vymoženie pohľadávky veriteľa, a to bez toho, aby imanie H.
D. v danom čase pocítilo akúkoľvek ujmu v rámci ďalšieho podnikania. Uzavretím dohody teda nedošlo
kžiadnemuukráteniuuspokojeniaveriteľovejpohľadávky,čožalovanávedelaastarostlivosiajpreverila.

2.1 Zistenia produkované v trestnom konaní, podporené potvrdením znalca, nie je podľa žalovanej

možné vyvracať zisteniami súdnej exekútorky na základe jej dožiadania, ktoré obdržala v neúplnej forme
(tak to vyplynulo z vykonaného dokazovania). Žalovaná preukázala, že ku dňu vyporiadania BSM vlastnil
dlžník, teda jej manžel hnuteľný majetok v podobe vozidiel a návesov v trhovej hodnote cca 800 000,-
eur, o čom predložila výpisy z evidencie vozidiel. Okrem toho vlastnil aj pohľadávky, ktoré boli v priebehu
času aj zaplatené, vo výške 488 000,- eur. Pri takomto výsledku dokazovania nemožno

dospieť k názoru, že žalovaná poznala úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa, resp. že nevyvrátila zákonnú
domnienku. Pokiaľ sa dlžník následne zbavil uvedených vozidiel, mal žalobca z tohto sporu, ako aj z
exekučných konaní dostatok dôkazov na to, aby mohol odporovať tie úkony, ktorými skutočne došlo v
ďalšom období k ukráteniu žalobcu. Žalovaná poukázala na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. II. ÚS 136/09 zo dňa 23.6.2009, podľa ktorého „ak by dlžník právnymi úkonmi zmenšoval síce

svoj majetok, ale zostávajúci majetok by postačoval na uspokojenie pohľadávky veriteľov, nebolo by
dôvodné vyslovovať neúčinnosť takých právnych úkonov“. Žalovaná nesúhlasí s názorom súdu prvej
inštancie, že pre posúdenie, či žalobca je nositeľom práva odporovateľnosti, je rozhodujúci stav v čase
rozhodovania súdu, pretože hmotné právo vyžaduje zohľadniť skutočnosti, ktoré nastali/existovali v čase
vykonania právneho úkonu. Z vykonaného dokazovania podľa nej vyplynulo, že úkony, ktorými došlo

k ukráteniu žalobcu, sú prevody vozidiel dlžníka, ktoré nastali po uzatvorení napadnutej dohody, týmto
argumentom sa však súd v rozpore so zákonom nezaoberal.

2.2 Žalovaná ďalej zotrváva na názore, že exekúcia vedená voči jej manželovi je neprípustná, pričom
v súčasnosti ani žiadna exekúcia na jeho majetok vedená nie je. Osoba označená na predmetnom

rozsudku Krajského súdu Eisenstadt ako KOLENO transport, majiteľ: H. D., J. E. XXXX/XX, K. XX F.
G. F., nie je jej manžel. Nezákonnosť vedenia exekúcie napokon potvrdil aj Najvyšší súd Slovenskej
republiky, ktorý uznesením 2ECdo/10/2017-546 zrušil uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.
2CoE/180/2016 spolu s uznesením Okresného súdu Bánovce nad Bebravou sp. zn. 5Er/93/2015-267
a následne bolo exekučné konanie už raz právoplatne zastavené. Povinný subjekt nebol dostatočne

individualizovaný, preto predmetný exekučný titul nemal byť vyhlásený za vykonateľný v Slovenskej
republike. Akákoľvek exekúcia na podklade uvedeného exekučného titulu je teda neprípustná. Žalovaná
namietala, že žiaden súd neurčil, že žalobca má pohľadávku vymáhateľnú na súde voči dlžníkovi.
Formálne uznanie vykonateľnosti nemôže byť považované za potvrdenie tohto tvrdenia, nakoľko inak by
Exekučný poriadok neumožňoval povinným brániť sa proti neprípustnej exekúcii z dôvodu neexistencie

exekučného titulu. Žalovaná zároveň akúkoľvek pohľadávku popiera, ak by ju súd mal vyhodnocovať
osobitne, tak vznáša námietku premlčania.

2.3 Žalovaná v odvolaní zdôraznila, že v danom prípade celý majetok patril 100 % jednému a 100 %
druhému manželovi, nešlo o prevod, došlo iba k diverzifikácii majetku po zrušení BSM.

O ukrátení veriteľa by sa mohlo hovoriť vtedy, keby majetok pripadajúci na dlžníka bol
zmenšený, ten ale zmenšený nebol, pretože týmto vyporiadaním BSM ostal dlžníkovi majetok v hodnote
1 134 000,- eur. Napokon žalovaná uviedla, že poznala majetkové pomery dlžníka ako svojho manžela,
vedela, že manželovi po vyporiadaní BSM zostáva majetok – podnik v hodnote viac ako jeden milión
eur, práve týmto majetkom môže generovať ďalšie zisky a má obrat cca 250 000,- eur mesačne, teda

vynaložila všetku starostlivosť, aby dospela k záveru, že neexistuje a ani nemôže existovať úmysel
dlžníka uzatvorením dohody o vyporiadaní BSM ukrátiť žalobcu. Žalovaná teda má za to, že
preukázala, že vynaložila dôslednú starostlivosť a bola správne presvedčená o tom, že
dlžník nemal dôvod vyporiadanie BSM robiť za účelom neuhradenia pohľadávky žalobcu. Skutočnosť,že niekoľko rokov po zrušení BSM a jeho vyporiadaní dlžník pod vplyvom psychickej ťarchy v dôsledku
nezákonnevedenejexekúcieprestalmaťzáujemopodnikanie,nemožnopripisovaťnaťarchužalovanej.

3. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovanej navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny
potvrdiť. Zdôraznil, že sumy uvedené v odporovanom právnom úkone (Dohoda o vyporiadaní BSM) boli
umelo v účtovníctve „nafúknuté“ tak, aby vyvolali dojem rovnomerného vyporiadania BSM. Z uvedeného
dôvodu sa dožadoval stanovenia reálnej (nie účtovnej) hodnoty deklarovaného majetku. Aj samotná
znalkyňa v znaleckom posudku č. XX/XXXX skonštatovala, že „na preskúmanie všeobecnej hodnoty

jednotlivých položiek hmotného majetku (cena, za ktorú by bol majetok v danom čase speňažiteľný),
by bolo potrebné ohodnotiť tento majetok znalcom v príslušnom znaleckom odbore“. Žalobca má za to,
že súd správne právne posúdil, že tento znalecký posudok bol vypracovaný v trestnom konaní ku dňu
23.02.2015, pričom konajúci vyšetrovateľ zastavil trestné stíhanie z dôvodu, že skutok nie je
trestným činom, teda posudzoval trestnoprávnu rovinu konania osôb pri uzatváraní predmetnej
dohody, a nie nárok vyplývajúci z občianskoprávnych predpisov. K námietke žalovanej, že pohľadávky

žalobcu nesmerujú proti jej manželovi, žalobca uviedol, že s touto námietkou sa vyčerpávajúco
zaoberal nielen súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku, ale aj odvolací súd v uzneseniach č. k.
19Co/84/2020-989 z 18.11.2020, č. k. 19CoE/39/2015-92 z 27.6.2015 a č. k. 2CoE/180/2016-384 z
25.08.2016,akoajKrajskýsúdBanskáBystricavuzneseníč.k.2CoE/292/2019-269z28.5.2020,pričom
žalovaná neuviedla žiadne iné právne relevantné skutočnosti, ktoré by neboli vo vyššie uvedených

rozhodnutiach súdov už preskúmavané a zamietnuté.

3.1 Tvrdenie žalovanej, že žiaden súd neurčil, že žalobca má voči dlžníkovi pohľadávku vymáhateľnú
na súde, je podľa žalobcu v príkrom protiklade s právoplatným uznesením Okresného súdu Banská
Bystrica sp. zn. 4Ecud/1/2019 z 28.08.2019 v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici

sp. zn. 2CoE/292/2019 z 28.05.2020. Námietka žalovanej, že sa jedná len o formálne uznanie
vykonateľnosti, sa nezakladá na pravde. V uvedenom exekučnom konaní bolo
uznesenie Vyššieho krajinského súdu Viedeň sp. zn. 13 R 234/14y zo dňa 19.01.2015 vyhlásené za
vykonateľné v Slovenskej republike napriek námietkam žalovanej totožným s tými, ktoré vzniesla aj v
tomto konaní. K námietke premlčania žalobca uviedol, že si včas uplatnil v premlčacej dobe právo na

súde v meritórnom konaní pred rakúskym súdom a následne navrhol výkon rozhodnutia v konaniach
5Er/93/2015, 79Ek/921/2018, 4Ecud/1,2/2019, 15Ek/2013/2019 a 40OdK/268/2022. Počas uvedených
konaní premlčacia doba neplynula a k premlčaniu nedošlo. Poukázal aj na § 166h ods. 1 a 2 zákona č.
7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii, podľa ktorého oddlžením zostáva nedotknuté právo veriteľa
v rozsahu jeho pôvodnej pohľadávky domáhať sa podľa Občianskeho zákonníka jej uspokojenia z toho,

čo odporovateľným právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku, a to dokonca aj vtedy, ak je pohľadávka
veriteľa premlčaná.

3.2 Napokon žalobca uviedol, že súd nevychádzal len z jeho tvrdení, ale aj priamo z vyjadrenia
žalovanej, ktorá vypovedala, že mala prehľad o všetkých právnych úkonoch povinného, nakoľko pre

neho roky pracovala a spracovávala prijaté a odoslané faktúry, bolo jej známe, že manžel predmetnú
pohľadávku neuznáva. Žalovaná nevedela súdu relevantne vysvetliť ani časovú následnosť náhleho a
ničím neodôvodneného odporovaného vyporiadania, ani jeho neobvykle dohodnutý obsah, ani následné
masívne zbavovanie sa bonitného majetku povinného.

4. Žalovaná v ďalšom písomnom vyjadrení zotrvala na svojich tvrdeniach uvedených v odvolaní.
V súvislosti s posudzovaním okamihu, ku ktorému sa má skúmať ukrátenie veriteľa opätovne poukázala
na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 136/09 zo dňa 23.06.2009 a na rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/109/2007 a sp. zn. 2MCdo/10/2013 s tým, že
listinnými dôkazmi – z evidencie vozidiel ako aj znaleckým posudkom – bolo nepochybne preukázané,

že v čase vykonania napadnutého úkonu mal dlžník ešte zostávajúci majetok najmenej 1 139 430,-
eur, čo je účtovná hodnota – najnižšia (zohľadňujúca aj nulovú účtovnú hodnotu niektorých vozidiel),
nakoľko vozidlá mali oveľa vyššiu hodnotu, pričom pohľadávka žalobcu bola vo výške 58 169,70 eur
s príslušenstvom. Z vykonaného dokazovania nesporne vyplynulo, že úkony, ktorými malo dôjsť k
ukráteniu žalobcu, sú úkony prevodu vozidiel, ktoré nastali po uzatvorení napadnutej

dohody.

4.1 Žalovaná tiež zopakovala, že v danom prípade celý majetok patril 100 % jednému a 100 % druhému
manželovi, nešlo o prevod, došlo iba k diverzifikácii majetku po zrušení BSM. Žalovaná zdôraznila, žeuniesla bremeno vyvrátenia zákonnej domnienky a preukázala, že vynaložila dôslednú starostlivosť a
bola správne presvedčená o tom, že dlžník nemal dôvod vyporiadanie BSM robiť za účelom neuhradenia
pohľadávky žalobcu, keďže (okrem toho, že mu po vyporiadaní zostal majetok v hodnote viac ako

milión eur) už aj mesačné obraty dlžníka predstavovali 250 000,- eur a pokiaľ by dlžník uznal pohľadávku
žalobcu, mohol ju kedykoľvek bez problémov uhradiť. To čo sa stalo následne po uplynutí niekoľkých
rokov, nie je možné pripisovať na jej ťarchu. Žalovaná tiež zotrvala na tom, že údajný exekučný titul
trpí absenciou materiálnej vykonateľnosti, keďže povinný subjekt nie je dostatočne individualizovaný a z
uvedeného dôvodu nemal byť vyhlásený za vykonateľný. Všetky návrhy žalobcu na vykonanie exekúcie

na základe listiny, o ktorú opiera svoj nárok žalobca aj v tomto spore, boli zastavené a žiaden súd
doposiaľ právoplatne nerozhodol o tom, či právo žalobcu je dané.

5. Žalobca v ďalšom písomnom vyjadrení uviedol, že trvá na tom, že napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie je založený na jasných, právne určitých a nespochybniteľných faktoch a právnych aspektoch.
Súd sa riadne a komplexne vyrovnal so všetkými vykonanými dôkazmi, argumentmi a tvrdeniami

žalovanej,rozhodnutieriadneodôvodnilaneodklonil saodustálenejsúdnejpraxe.Vodôvodnení
bol súd konzistentný a jasne vysvetlil dôvody, ktoré ho viedli k rozhodnutiu a žalovaná nepredložila
žiadne dôkazy, ktoré by svedčili o opaku. Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 136/09 zo
dňa 23.06.2009 svedčí skôr v prospech žalobcových tvrdení, nakoľko predmet rozhodovania
ústavného súdu spočíval v ustálení výkladu pojmu „vymáhateľná pohľadávka“ v zmysle

§ 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka, kedy sa ústavný súd stotožnil s právnym názorom Najvyššieho
súdu SR obsiahnutým v rozsudku sp. zn. 3Cdo/102/99 zo dňa 23.12.1999 a za vvmáhateľnú ustálil takú
pohľadávku, ktorú možno úspešne vymáhať pred súdom v základnom konaní.

5.1 Žalobca zopakoval, že žalovaná ako zamestnankyňa dlžníka (jej manžela) pred súdom

deklarovala, že mala prehľad o všetkých faktúrach svojho manžela, keďže ich spracovávala, pričom
nielenže nepreukázala, že nevedela o úmysle jej manžela ukrátiť veriteľa, ale aj sama pred súdom
uviedla, že manžel pohľadávku neuznáva, a preto ju odmieta zaplatiť. Žalovaná nevedela hodnoverným
spôsobom preukázať iný relevantný motív (dôvod) zvoleného okamihu pre vyporiadanie BSM, t. j. prečo
sa práve v čase hroziacej vysokej exekúcie voči jej manželovi odrazu rozhodli vyporiadať si BSM, hoci

jej manžel podnikal už roky predtým, ani iný relevantný motív (dôvod) zvoleného obsahu rozdelenia
majetku, keďže bonitný nehnuteľný majetok prešiel na žalovanú a hnuteľný majetok rýchlo strácajúci
hodnotu, ktorý je o. i. aj ľahko prevoditeľný na tretie osoby do zahraničia, prešiel na jej manžela.

6. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP bez nariadenia

odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie je potrebné potvrdiť ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP. Odvolací súd sa v
celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, ktorého dôvody sú správne (§ 387
ods. 2 CSP), pričom odvolací súd na zdôraznenie ich správnosti a k odvolacím
námietkam žalovanej dopĺňa nasledujúce:

7. Podľa § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka veriteľ sa môže domáhať, aby súd určil, že dlžníkove
právne úkony podľa odsekov 2 až 5, ak ukracujú uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky, sú voči
nemu právne neúčinné. Toto právo má veriteľ aj vtedy, ak je nárok proti dlžníkovi z jeho odporovateľného
úkonu už vymáhateľný alebo ak už bol uspokojený.

8. Podľa § 42a ods. 2 Občianskeho zákonníka odporovať možno právnemu úkonu, ktorý dlžník učinil
v posledných troch rokoch v úmysle ukrátiť svojho veriteľa, ak tento úmysel musel byť druhej strane
známy, a právnemu úkonu, ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený a ku ktorým došlo v posledných troch
rokoch medzi dlžníkom a osobami jemu blízkymi (§ 116 a § 117 Občianskeho zákonníka), alebo ktoré

dlžník urobil v uvedenom čase v prospech týchto osôb, s výnimkou prípadu, keď druhá strana vtedy
dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa aj pri náležitej starostlivosti nemohla poznať.

9. Pokiaľ ide o námietku žalovanej, že rozsudok Krajského súdu Eisenstadt č. k. 4 CG 257/11 k-42
z 25.08.2014 v spojení s rozhodnutím Vyššieho krajinského súdu Viedeň č. k. 13 R 234/14y z

19.01.2015 nie je vykonateľným exekučným titulom pre vadu v označení žalovaného, odvolací súd sa
stotožňuje so súdom prvej inštancie v tom, že označenie žalovaného menom, priezviskom a bydliskom
je možné považovať za dostatočné. Platí to o to skôr, že – ako už uviedol Krajský súd v Banskej Bystrici
v uznesení č. k. 2CoE/292/2019-269 z 28.05.2020 – samotný manžel žalovanej používal v obchodnomstyku so žalobcom (na faktúre) označenie zhodné s jeho označením v záhlaví uvedených
rozsudkov (Koleno transport, H. D., J. E. XXXX/XX, XXX XX F. G. F.).

10. Zastavenie exekúcie uznesením Okresného súdu Bánovce nad Bebravou č. k. 5Er/93/2015-554
z 09.02.2018 bolo založené výlučne na procesných dôvodoch (že vydaniu poverenia pre súdneho
exekútora malo predchádzať doručenie návrhu na vykonanie exekúcie povinnému do vlastných rúk
a vyhlásenie vykonateľnosti cudzieho exekučného titulu), toto rozhodnutie teda nezakladá res iudicata
a nemožno ho interpretovať ako potvrdenie neexistencie exekučného titulu. Napokon, Okresný súd

Banská Bystrica v konaniach vedených pod sp. zn. 4Ecud/1/2019 a 4Ecud/2/2019 vyhlásil obe
rozhodnutia rakúskych súdov za vykonateľné v Slovenskej republike, pričom tak okresný súd, ako aj
v odvolacom konaní Krajský súd v Banskej Bystrici sa meritórne zaoberali námietkou dlžníka (tam
povinného), že je v posudzovaných rozhodnutiach rakúskych súdov nesprávne označený. Nie je teda
pravdivé tvrdenie žalovanej, že žiaden súd neurčil, že žalobca má pohľadávku vymáhateľnú na súde
voči dlžníkovi.

11. Skutočnosť, že v súčasnosti neprebieha exekúcia voči dlžníkovi (manželovi žalovanej) je len
dôsledkom toho, že bol v konaní podľa zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii oddlžený.
Samotné oddlženie však v zmysle uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. februára
2024 sp. zn. 9Cdo/215/2022 (R 23/2024) nespôsobuje nemožnosť odporovať právnemu úkonu dlžníka

podľa § 42a a § 42b Občianskeho zákonníka aj v prípade, ak v dôsledku oddlženia dlžníka nedisponuje
voči nemu vymáhateľnou pohľadávkou. V tejto súvislosti teda súd prvej inštancie správne aplikoval
ustanovenie § 166h ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení účinnom v čase
vyhlásenia napadnutého rozsudku.

12. Odvolací súd však v súvislosti s vykonateľnosťou pohľadávky žalobcu považuje za potrebné uviesť,
že za vymáhateľnú pohľadávku v zmysle ustanovenia § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka nie je možné
považovať len pohľadávku judikovanú vo forme vykonateľného súdneho rozhodnutia (exekučný titul),
ale každú pohľadávku, ktorú možno úspešne vymáhať v základnom súdnom konaní, aj keď (ešte) nebola
priznaná súdnym rozhodnutím (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 23.12.1999 sp. zn. 3 Cdo 102/99 -

B. 44/2001). Odvolací súd si je vedomý polemík a odlišných rozhodnutí (napr. uznesenie Najvyššieho
súdu SR z 28.03.2019 sp. zn. 5Cdo/109/2018, uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 17.12.2013 sp. zn.
6Cdo/253/2012), ktoré však vyústili do potvrdenia právnej vety z rozhodnutia R 44/2001 (a to najmä
uznesením Veľkého senátu Najvyššieho súdu SR zo dňa 17.05.2022 sp. zn. 1VCdo/1/2022, ako aj už
citovaným uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27.02.2024 sp. zn. 9Cdo/215/2022 – R

23/2024). To znamená, že predmetnej dohode o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov
(BSM) v tomto spore bolo možné odporovať bez ohľadu na to, či žalobca disponuje vykonateľným
súdnym rozhodnutím alebo nie.

13. Je tiež potrebné uviesť, že odporovať možno aj dohode o vyporiadaní BSM (rozsudok Najvyššieho

súdu SR z 30.10.2019 sp. zn. 2Cdo/219/2019), preto neobstojí argument žalovanej, že vyporiadanie
BSM predstavuje len akúsi „diverzifikáciu“ majetku, ktorý už predtým patril 100 % jednému a 100 %
druhému manželovi. Tu súd prvej inštancie správne konštatoval, že v preskúmavanej veci navyše
nešlo o rovnomerné (paritné) vyporiadanie BSM, ale skôr o vyňatie (lukratívnych) nehnuteľností z masy
zrušeného BSM a ich presunutie do výlučného vlastníctva žalovanej (pričom ťahače a návesy, ktorých

hodnotou argumentovala žalovaná, podľa § 143 Občianskeho zákonníka ani nepatrili do
BSM, keďže slúžili na podnikanie jej manžela). Žalovaná nijako nevysvetlila účel tohto právneho úkonu
(disparitného čiastočného vyporiadania BSM) a ani nebolo zrejmé, ako bola vyporiadaná zvyšná časť
zrušeného BSM (ak nejaká zostala).

14. Z ustanovenia § 42a ods. 3 písm. a) Občianskeho zákonníka je zrejmé, že pri
právnych úkonoch medzi blízkymi osobami nie je potrebné preukazovať vedomosť žalovaného o úmysle
dlžníka ukrátiť žalobcu, zákon ju predpokladá s tým, že dáva žalovanému možnosť preukázať, že tento
úmysel dlžníka nemohol ani pri náležitej starostlivosti poznať. V preskúmavanej veci nebolo sporné,
že žalovaná vedela o pohľadávke žalobcu voči svojmu manželovi a o neochote svojho manžela túto

pohľadávku uznať a uhradiť. Žalovaná však spochybňovala svoju vedomosť o úmysle svojho manžela
ukrátiť žalobcu, resp. spochybňovala samotnú existenciu takéhoto úmyslu u jej manžela (čo by malo
logicky za následok jej nemožnosť poznať takýto úmysel, ak by neexistoval). Tu dôkazné bremeno
zaťažovalo žalovanú.15.Ajkeď–akosprávneuviedolsúdprvejinštanciesodkazomnarozsudokNajvyššiehosúduSRsp.zn.
4Cdo/32/2003 – vecná legitimácia strán sporu sa posudzuje podľa stavu v čase vyhlásenia rozhodnutia,

vedomosť žalovaného o úmysle ukrátiť veriteľa je v zmysle § 42a ods. 2, ods. 3 Občianskeho zákonníka
potrebné posudzovať podľa okolností existujúcich v čase vykonania ukracujúceho právneho úkonu.
V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že zákon vyžaduje od žalovaného „náležitú starostlivosť“. Je
zrejmé, že skutočná trhová hodnota vecí môže byť podstatne odlišná od ich účtovnej hodnoty, pričom
vo vzťahu k motorovým vozidlám (ktorých vlastníctvom argumentuje žalovaná) je všeobecne známe,

že ich trhová hodnota v porovnaní s obstarávacou cenou nového vozidla rapídne klesá už v prvých
rokoch. Za náležitú starostlivosť preto nemožno považovať len oboznámenie sa
s účtovnou evidenciou dlžníka (porov. rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 31.10.2000 sp.
zn. 21 Cdo 864/2000; obdobne uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21.03.2013 sp. zn.
1Obo/102/2010).

16. Z uvedených dôvodov považoval odvolací súd za správny aj právny názor súdu prvej inštancie, že
kým pre účely trestného konania mohli v zmysle trestnoprávnej zásady „in dubio pro reo“ postačovať
údaje z účtovnej evidencie manžela žalovanej (z ktorých vychádzala aj znalkyňa O. C. P. v znaleckom
posudku č. 30/2016), pre preukázanie nevedomosti žalovanej o úmysle ukrátiť veriteľa v zmysle §
42a ods. 2, ods. 3 Občianskeho zákonníka, resp. pre preukázanie neexistencie takéhoto úmyslu bolo

potrebné preukázať na strane žalovanej „náležitú starostlivosť“ (čo je vyššia miera
starostlivosti než v trestnom konaní) v čase podpisu odporovanej dohody o vyporiadaní BSM, najmä
zistenie skutočnej trhovej hodnoty vecí, ktoré zostali v majetku manžela žalovanej. Takúto starostlivosť
žalovaná nepreukázala, a ani netvrdila (žalovaná v odvolaní uviedla, že preukázala trhovú cenu vozidiel
a návesov 800 000,- eur, neuviedla však, z akých dôkazov má táto trhová cena vyplývať). Vzhľadom na

okolnosti uzavretia odporovanej dohody, ako ich zistil súd prvej inštancie (bola uzavretá po odblokovaní
majetku v exekučnom konaní, s vedomím o existencii pohľadávky žalobcu, išlo o disparitné čiastočné
vyporiadanie BSM výlučne v prospech žalovanej, bez vyrovnacieho podielu v prospech jej manžela)
a vzhľadom k tomu, že žalovaná tieto okolnosti dostatočne nevysvetlila, súd prvej inštancie dospel
k správnemu právnemu záveru, že žalovaná neuniesla dôkazné bremeno na vyvrátenie zákonnej

prezumpcie jej vedomosti o úmysle manžela týmto právnym úkonom ukrátiť veriteľa.

17. Napokon k námietke premlčania vznesenej žalovanou odvolací súd uvádza, že žaloba
bola podaná v trojročnej (prekluzívnej) lehote od vykonania odporovaného právneho úkonu podľa § 42a
ods. 2 Občianskeho zákonníka. Skutočnosť, či došlo k premlčaniu samotného nároku

(pohľadávky) žalobcu voči manželovi žalovanej nie je pre určenie neúčinnosti právneho
úkonu relevantná – to by mohlo byť predmetom skúmania v samotnom nachádzacom súdnom konaní,
prípadne v exekučnom konaní. Súd prvej inštancie správne aplikoval ustanovenie § 166h ods. 1 zákona
č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii, podľa ktorého oddlžením zostáva
nedotknuté právo veriteľa domáhať sa podľa Občianskeho zákonníka uspokojenia z toho,

čo odporovateľným právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku, a to aj vtedy, ak pohľadávka veriteľa
je premlčaná.

18. Na základe vyššie uvedeného dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie dospel k
správnym skutkovým zisteniam a správne tiež vec právne posúdil (aplikoval správne ustanovenia

hmotného práva a tieto aj správne interpretoval). Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu
prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

19. K výroku o trovách konania odvolací súd uvádza, že v civilnom konaní sa o náhrade trov
konania rozhoduje podľa zásady zodpovednosti za výsledok konania alebo zodpovednosti za zavinenie

alebo za náhodu. V preskúmavanej veci súd prvej inštancie správne konštatoval, že žalobca bol v spore
plne úspešný (a to aj v čiastkových konaniach týkajúcich sa neodkladného opatrenia). Preto súd prvej
inštancie správne aplikoval ustanovenie § 255 ods. 1 CSP a priznal náhradu trov konania v celom
rozsahu (100 %) úspešnému žalobcovi proti neúspešnej žalovanej. Ako vecne správny preto odvolací
súd potvrdil aj výrok o trovách konania.

20. Aj v odvolacom konaní mal plný úspech žalobca, preto mu odvolací súd v súlade s ustanoveniami
§ 396 ods. 1, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP priznal proti neúspešnej odvolateľke (žalovanej) nárok
na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. O výške náhrady trov odvolacieho konania,rovnako ako o výške náhrady trov konania pred súdom prvej inštancie, rozhodne súd prvej inštancie
samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku (§ 262 ods. 2 CSP).

21. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,

v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).