Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, June 26, 2024

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17Co/140/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6723201442
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 06. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubomír Šabla

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2024:6723201442.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľubomíra

Šablu a sudkýň JUDr. Zity Nagypálovej a JUDr. Danice Kočičkovej ako členiek senátu, v spore žalobcu:
A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. D. XXXX/X, XXX XX E., právne zastúpený Mgr. Ivanom Bugrim,
advokátom, Advokátska kancelária so sídlom Námestie SNP 23, 960 01 Zvolen, proti žalovanému:
Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova
2, 812 72 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 00 151 866, o zaplatenie 5 977,83 €, o odvolaní
žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 16C/42/2023 – 202 zo dňa 22.
septembra 2023 ako súdu prvej inštancie, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie v prvom výroku o čiastočnom vyhovení žalobe a v druhom výroku
o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti p o t v r d z u j e.

II. Rozsudok súdu prvej inštancie v treťom výroku o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania
m e n í tak, že žalovaný j e p o v i n n ý nahradiť žalobcovi trovy prvoinštančného konania v
rozsahu 95,52% do troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov
prvoinštančného konania.

III. Žiadna zo strán sporu nemá p r á v o na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1.Odvolanímnapadnutýmrozsudkomsúdprvejinštancieuložilžalovanémupovinnosťzaplatiťžalobcovi
sumu 5 844,17 € do 15 dní od právoplatnosti rozsudku (prvý výrok); v prevyšujúcej časti (v sume 133,66
€) žalobu žalobcu zamietol (druhý výrok) a uložil žalovanému povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania
v rozsahu 100% z prisúdenej sumy, do 15 dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške
náhrady trov konania žalobcu (tretí výrok).

2. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil nasledovný skutkový stav:

3. Žalobca je v služobnom pomere príslušníka Hasičského a záchranného zboru od roku 2010,
štátnu službu vykonáva na Hasičskej stanici v E.. V období od marca 2020 do februára 2023
odpracoval žalobca 1 814,80 hodín určenej služobnej pohotovosti (súd prvej inštancie vychádzal
z predložených výplatných pások žalobcu a vypracovaných tabuliek o odpracovaných hodinách,
nadčasových hodinách a hodinách pracovnej pohotovosti). Žalobca mal v spornom období služobný

čas rozvrhnutý nerovnomerne tak, že do konca roka 2021 sa týždenný pracovný čas skladal zo 17-
hodinových pracovných zmien (výkon služby), po ktorých nasledovala určená 7-hodinová služobná
pohotovosť na pracovisku a od 01.01.2022 sa týždenný pracovný čas skladal zo 16-hodinových
pracovných zmien (výkon služby), po ktorých nasledovala určená 8-hodinová služobná pohotovosť napracovisku, t.j. v rámci jednej pracovnej zmeny strávil žalobca na pracovisku sústavne minimálne 24
hodín.

4. Na základe takto vykonaného dokazovania s poukazom na článok 2 ods. 1 a 2, článok 6 písm. b)
smerniceč.2003/88/ESzodňa04.11.2003oniektorýchaspektochorganizáciepracovnéhočasu,článok
19 ods. 2 a článok 40 Ústavy Slovenskej republiky, § 85 ods. 1 a 2, § 86 ods. 1 a 2, § 92 ods. 1 zákona
č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon č.
315/2001 Z.z.“ alebo „zákon o HaZZ“), § 11, § 13 a § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka v platnom

znení (ďalej aj „Občiansky zákonník“ alebo „OZ“) a príslušnú súdnu prax Súdneho dvora Európskej únie
(ďalej aj „SD EÚ“ alebo súdny dvor“) súd prvej inštancie dospel k nasledovným záverom:

5. Predmetom konania bol nárok na náhradu škody (nemajetkovej ujmy) za porušenie práva Európskej
únie (ďalej aj „právo EÚ“ alebo „právo Únie“) v dôsledku nesprávnej transpozície smernice Európskeho
parlamentu a Rady č. 2003/88/ES zo dňa 04.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného

času (ďalej aj „smernica 2003/88/ES“) do právneho poriadku Slovenskej republiky (konkrétne do zákona
č. 315/2001 Z. z.“).

6. Pasívne vecne legitimovaným subjektom je v prejednávanom spore žalovaný (štát), nakoľko smernica
2003/88/ES je určená, adresovaná žalovanému ako členskému štátu Únie, ktorý zodpovedá za jej

správneprebratie,Skutočnosť,žežalovanýsapriamonepodieľanaaplikáciismernice2003/88/ES,resp.
zákona č. 315/2001 Z. z. vo vzťahu k žalobcovi, je podľa súdu prvej inštancie z hľadiska prejednávaného
sporu bez právneho významu. Žalovaný (ako členský štát a adresát smernice 2003/88/ES po vstupe
Slovenskej republiky do Európskej únie) je zodpovedný za prijatie všetkých opatrení legislatívnej aj
faktickej povahy s cieľom dosiahnutia účelu smernice. V prípade nesplnenia tejto povinnosti je štát

(žalovaný) zodpovedný aj za nesprávnu aplikáciu smernice 2003/88/ES, pokiaľ k nesprávnej aplikácii
smernice došlo v dôsledku jej nesprávneho prebratia do právneho poriadku.

7. V mene žalovaného v konaní koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky podľa § 135 ods. 2
Civilného sporového poriadku v platnom znení (ďalej aj „CSP“) v spojení s § 11 písm. c) zákona č.

575/2001 Z. z. o organizácii a činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších
predpisov, pretože ministerstvo vnútra je ústredným orgánom štátnej správy pre Hasičský a záchranný
zbor.

8. Smernica 2003/88/ES sa vzťahuje aj na žalobcu ako hasiča, pretože vo vzťahu k žalobcovi nemožno

uplatniť žiadnu výnimku z jej pôsobnosti. Výnimku z pôsobnosti smernice 2003/88/ES vo vzťahu k
žalobcoviakohasičovinemožnozaložiťaninaopatreniachprijatýchzdôvodupandémieCOVID-19,tieto
nespôsobili zbavenie povinnosti dodržiavať čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES v žalovanom období.
Žalovaný neuviedol žiadne skutkové tvrdenie a ani nepredložil dôkaz o tom, že počas ním uvádzaného
núdzového stavu došlo k prekročeniu maximálne určeného týždenného pracovného času práve z tohto

dôvodu.

9. Skutočnosť, že právo EÚ má prednosť pred vnútroštátnou právnou úpravou a vnútroštátna úprava
nesmie byť v rozpore s právom EÚ vyplýva z konštantnej judikatúry súdneho dvora, poľa ktorej má
článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ ES priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu

priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi (t.j. v tomto prípade právo, aby priemerný pracovný
čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročilo 48 hodín).

10. Smernica 2003/88/ES nebola správne transponovaná do právneho poriadku Slovenskej republiky,
konkrétne do ustanovení zákona č. 315/2001 Z. z., ktorého ustanovenia sú v rozpore s článkom 6 písm.

b) smernice 2003/88/ES, pretože zákon č. 315/2001 Z. z. umožňuje služobnému úradu, aby služobný
(pracovný) čas hasiča bol rozvrhnutý tak, že tento pravidelne sústavne prekračuje smernicou 2003/88/
ES stanovený maximálny 48 hodinový týždenný služobný (pracovný) čas z dôvodu, že čas služobnej
pohotovosti sa v celom rozsahu nezapočítava do služobného času. Zo žiadneho ustanovenia zákona č.
315/2001 Z. z. nevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná

za súčasť ich služobného času, pričom v skutočnosti sa tento čas služobnej pohotovosti nezapočítava
do služobného času hasiča. Vnútroštátna právna úprava v zákone č. 315/2001 Z. z. je preto v rozpore
s článkom 6 písm. b) smernice 2003/88/ES z dôvodu, že táto nebola správne implementovaná do
právneho poriadku Slovenskej republiky. Podľa článku 2 body 1 a 2 smernice 2003/88/ES pracovnýčas predstavuje akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a
vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a (alebo) praxou
a naproti tomu čas odpočinku je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom. Z uvedeného vyplýva,

že čas určenej služobnej pohotovosti hasiča má byť súčasťou služobného času, pretože nejde o čas
odpočinku. Čas pracovnej (služobnej) pohotovosti žalobcu je potrebné zahrnúť do pracovného času
žalobcu, pretože tento je povinný byť počas pohotovosti prítomný na mieste určenom zamestnávateľom
a musí mu byť okamžite k dispozícii v prípade potreby, preto z hľadiska určenia dĺžky služobného času
nie je podstatné, či sa jedná o aktívnu, alebo neaktívnu časť služobnej pohotovosti a že za služobnú

pohotovosť je žalobcovi vyplácaná náhradu podľa § 122 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z. Neobstojí preto
argumentácia žalovaného, že pokiaľ nie je nariadený služobný zásah, môže žalobca počas služobnej
pohotovosti odpočívať alebo sa venovať inej činnosti, má vymedzený priestor na odpočinok (spánok)
a nevyžaduje sa jeho aktívna činnosť, nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej
pohotovosti. Bez ohľadu na to, že nemusí byť „aktívny“ počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti a
že má vytvorené podmienky na oddych, resp. spánok, musí byť plne k dispozícii a pripravený okamžite

plniť svoje povinnosti. Žalobca je oddelený od svojho vlastného sociálneho súkromného prostredia a
rodinných a spoločenských väzieb a jeho možnosť organizovať si svoj súkromný čas a program, venovať
sa svojim vlastným potrebám, je prakticky vylúčená. Smernica 2003/88/ES pritom neumožňuje, aby
členské štáty ponechali v platnosti alebo prijali inú definíciu pojmu „pracovný čas“, ako je definícia
uvedená v smernici.

11. Žalobca v spornom období od marca 2020 do februára 2023 odpracoval služobný čas priemerne v
trvaní 51,40 hodín týždenne, čo je viac ako maximálny týždenný pracovný čas podľa článku 6 písm. b)
smernice 2003/88/ES. Právo žalobcu vyplývajúce z ustanovenia článku 6 písm. b) smernice 2003/88/
ES bolo v spornom období permanentne niekoľko rokov porušované. Na záver o porušení článku 6

písm. b) smernice 2003/88/ES nemá vplyv ani skutočnosť, že žalovaný v zmysle článku 16 písm. b)
smernice 2003/88/ES v spojení s článkom 17 ods. 3 písm. b) bod iii) smernice 2003/88/ES uplatnil na
výpočet priemerného pracovného času žalobcu referenčné obdobie 6 mesiacov (§ 86 ods. 1 druhá veta
zákona č. 315/2001 Z. z.), pretože podľa výsledkov dokazovania v spornom období od marca 2020 do
februára2023žalobcovpriemernýslužobnýčaskaždýmesiacpresiaholhranicu48hodín.Zanedôvodný

považoval súd prvej inštancie aj argument žalovaného, že vznik nemajetkovej ujmy prichádza do úvahy
len v prípade hodín služobnej pohotovosti, ktoré presiahnu hranicu 48 hodín týždenne, pretože žiadna z
odslúžených hodín žalobcu mu v rozpore so smernicou 2003/88/ES nebola započítaná do služobného
(pracovného) času.

12. Žalobcovi vznikol nárok na náhradu škody (nemajetkovej ujmy) proti žalovanému, pretože bolo
preukázané splnenie predpokladov zodpovednosti žalovaného za škodu podľa judikatúry súdneho
dvora,t.j.1.cieľomporušenejprávnejnormyúniejepriznaťjednotlivcomprávaaporušeniejedostatočne
závažné, 2. existencia škody a 3. príčinná súvislosť medzi porušením práva Únie a škodou. Platí, že
podmienky náhrady škody stanovené vo vnútroštátnej právnej úprave nesmú byť menej výhodné ako

podmienkytýkajúcesaobdobnýchvnútroštátnychprostriedkovnápravy(zásadaekvivalencie)anemôžu
byť upravené tak, aby viedli k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu získania náhrady
(zásada efektivity), súčasne náhrada škody musí spĺňať aj požiadavku primeranosti.

13. Porušenie smernice 2003/88/ES voči žalobcovi bolo vzhľadom na vyššie uvedené preukázané.

Porušením článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES bolo porušované právo žalobcu na ochranu
zdravia (článok 40 Ústavy Slovenskej republiky), pretože účelom stanovenia maximálneho týždenného
pracovného času bolo podľa odôvodnenia smernice 2003/88/ES zabezpečenie potreby odpočinku, aby
pracovník (žalobca) v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobil
úraz sebe ani spolupracovníkom alebo iným osobám a aby si krátkodobo alebo dlhodobo nepoškodil

zdravie.

14. Súčasne porušením článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES bolo porušované právo žalobcu
na súkromie a rodinný život (článok 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky), pretože musel reálne
odpracovať viac, ako bol povinný v zmysle smernice 2003/88/ES, na úkor svojich blízkych musel tráviť

čas v práci a prichádzal o čas, ktorý by chcel a mohol venovať svojim najbližším, rodine, priateľom,
záľubám, resp. iným aktivitám, ktoré nesúvisia s jeho pracovným zaradením.15. Porušenie článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES vo vzťahu k žalobcovi je dostatočne závažné,
pretože ide o porušenie jasnej a konkrétnej normy únie, ktorá pokiaľ ide o hodnú hranicu priemerného
týždenného pracovného času neponecháva členským štátom priestor na voľnú úvahu a súčasne ide o

porušenie práva únie, ktoré je v zjavnom rozpore s judikatúrou súdneho dvora (napr. C-429/09).

16.Príčinnásúvislosťmedziporušenímčlánku6písm.b)smernice2003/88/ESavznikomškodyvyplýva
zo skutočnosti, že ak by došlo zo strany žalovaného k správnemu prebratiu smernice 2003/88/ES a
táto by sa správne aplikovala, žalovaný by v spornom období nemusel odpracovať viac ako smernicou

2003/88/ES maximálne povolený 48 hodinový pracovný čas. S poukazom na súdnu prax súdneho
dvora skutočnosť, že žalobca neupozornil zamestnávateľa na porušovanie smernice 2003/88/ES, resp.
neuplatnil nárok na náhradu škody najskôr voči zamestnávateľovi, je pre záver o danosti príčinnej
súvislosti medzi porušením článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES a vznikom škody nepodstatná.

17. Smernica 2003/88/ES ani vnútroštátne právo výslovne neupravuje otázku náhrady škody vzniknutej

porušením práva Únie. Podľa judikatúry súdneho dvora náhrada škody spôsobenej jednotlivcovi
porušením práva únie musí byť primeraná vzniknutej škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu
práv poškodených za podmienky dodržania zásady ekvivalencie a zásady efektivity, súčasne náhrada
škody musí byť primeraná vzniknutej ujme. Uplatnený nárok je pri absencii výslovnej vnútroštátnej
úpravy nároku na náhradu škody z porušenia práva Únie jednotlivcovi, potrebné posudzovať analogicky

podľa ustanovení slovenského právneho poriadku, ktoré upravujú vzťahy obsahom aj účelom najbližšie,
t.j. v tomto prípade podľa § 11 Občianskeho zákonníka a § 13 Občianskeho zákonníka (náhrada
nemajetkovej ujmy).

18. K argumentácii žalovaného, že neboli splnené podmienky pre uplatnenie nároku na náhradu

nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého možno
žiadať peňažné odškodnenie len vtedy, ak nie je postačujúce zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1
Občianskeho zákonníka a neoprávneným zásahom bola v značnej miere znížená dôstojnosť, resp.
vážnosť žalobcu v spoločnosti súd prvej inštancie uviedol, že so zreteľom na povahu osobnostného
práva, ktoré bolo v danom prípade porušené (právo na ochranu zdravia a právo na súkromie) a

jeho okolnosti nemožno podmieňovať možnosť uplatnenia peňažnej satisfakcie požadovaním následku,
ktorým je zníženie dôstojnosti, resp. vážnosti žalobcu v spoločnosti. Občianskoprávne prostriedky
ochrany osobnosti uvedené v § 13 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka sú uvedené len príkladmo, právna
úprava nevylučuje, aby fyzická osoba použila aj iné prostriedky ochrany. Z ustanovenia § 13 ods. 1
Občianskeho zákonníka vyplýva, že fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od

neoprávnených zásahov, aby boli odstránené následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané
zadosťučinenie, pričom týmto zadosťučinením sa rozumie morálna satisfakcia. Peňažná satisfakcia
prichádza do úvahy tam, kde by sa satisfakcia podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka nejavila
ako postačujúca. Vychádzajúc z povahy porušeného práva a okolností, za ktorých k porušeniu došlo
(t.j. žalovaný ako členský štát únie neprijal opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby

nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času podľa článku 6 písm.
b/ smernice 2003/88/ES) je dôvodný záver, že žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu ani
žaloba na odstránenie trvajúcich následkov, nie je na mieste vzhľadom na subjekt zodpovednosti
za neoprávnený zásah (štát). Rovnako neprichádza do úvahy ani morálna satisfakcia, ktorou sa
podľa súdnej praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie, odvolanie výrokov a podobne. Uvedené

prostriedky nápravy podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka za takýchto okolností strácajú svoju
účinnosť a funkčnosť a v takomto prípade nemožno vylúčiť možnosť bez ďalšieho uplatniť finančné
zadosťučinenie. Aj z formulácie § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že zníženie dôstojnosti a
vážnosti fyzickej osoby v spoločnosti nie je jediným príkladom, kedy fyzickej osobe môže vzniknúť právo
na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

19. Uplatnenú náhradu nemajetkovej ujmy považuje súd za primeranú. Hodiny, ktoré žalobca odpracoval
nad limit maximálneho priemerného týždenného pracovného času, je možné analogicky posúdiť ako
odpracované mimo rozvrhnutia služobného času, keďže služobný čas by mal byť rozvrhnutý tak, aby k
porušovaniu práv nedochádzalo, pričom k porušeniu práv žalobcu dochádzalo práve výkonom služobnej

pohotovosti. Nemajetkovú ujmu nie je možné nahradiť inak, pretože uplynutý čas žalobca nemôže
stráviť inak (ide o nezvrátiteľný stav). Žalobca počas trojročného sporného obdobia odpracoval 1.980,10
hodín (určenej a nariadenej) služobnej pohotovosti, ktorá mu nebola započítaná do pracovného času,
čo predstavuje náhradu škody (nemajetkovú ujmu) v sume 3,02 € za hodinu (5 977,83 €/1 980,10hodín, resp. 5 844,17 €/1 934,79 hodín), ktorú musel v rámci služobnej pohotovosti nezahrnutej do
pracovného času naviac stráviť v práci a nemohol ju venovať rodine, priateľom, osobným záľubám,
regenerácii či odpočinku. Vzhľadom na špecifickosť zásahu do osobnosti žalobcu v dôsledku porušenia

práva únie a trvanie zásahu nie je dobre možné porovnanie s inými obdobnými prípadmi zásahov ako
to namietal žalovaný (v prípade zásahov do osobnosti neoprávnenou kritikou, resp. usmrtením člena
rodiny ide o rozdielne skutkové okolnosti). V každom prípade však prisúdená náhrada nemajetkovej
ujmy neprevyšuje ani náhrady priznávané v týchto prípadoch, resp. v prípadoch obetí trestných činov.
Ustanovenia o ochrane osobnosti boli aplikované len na základe analógie ako podklad pre určenie

výšky nemajetkovej ujmy žalobcu, kým predpoklady zodpovednosti žalovaného za spôsobenú škodu
(nemajetkovú ujmu) boli aplikované na základe judikatúry súdneho dvora.

20. Súd prvej inštancie sa nestotožnil ani s námietkou žalovaného, že žalobca v podstate v skutočnosti
uplatnil mzdový nárok a nie nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. V prejednávanom spore nejde o
mzdový nárok žalobcu, žalobca ani len netvrdil, že mu nebola vyplatená mzda (plat). Len zo spôsobu

výpočtu nemajetkovej ujmy zo strany žalobcu nemožno dospieť k záveru, že predmetom sporu je v
podstate mzdový nárok žalobcu.

21. Za dôvodnú však súd prvej inštancie považoval námietku premlčania vznesenú žalovaným, a to
ohľadne sumy 133,66 € ako peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy uplatnenej žalobcom za marec

2020. Uviedol, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je majetkovým právom, ktoré
podlieha premlčaniu vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe podľa § 101 Občianskeho zákonníka.
Počiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby v prípade náhrady nemajetkovej ujmy je v tomto
prípade viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do práva žalobcu na zachovanie
priemerného pracovného (služobného) času podľa článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES. Premlčacia

doba teda začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy k takémuto zásahu došlo. Či došlo k
prekročeniu priemerného pracovného (služobného) času podľa článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES
možno spravidla zistiť v priebehu, resp. najneskôr po dovŕšení príslušného mesiaca. Právo na náhradu
nemajetkovej ujmy tak možno uplatniť v prvý deň nasledujúceho mesiaca, t.j. z hľadiska posudzovaného
prípadu za mesiac marec 2020 najskôr dňa 01.04.2020. Trojročná premlčacia doba na uplatnenie

nároku na náhradu nemajetkovej ujmy za mesiac marec 2020 plynula žalobcovi do 03.04.2023 (pretože
deň 01.04.2023 pripadol na sobotu, v zmysle § 122 ods. 3 Občianskeho zákonníka sa posledný deň
premlčacej doby presunul na najbližší pracovný deň). Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za mesiac
marec 2020 v sume 133,60 € uplatnil žalobca podaním žaloby na súde až dňa 08.04.2023 (§ 156 CSP),
teda po uplynutí trojročnej premlčacej doby.

22. Na základe vyššie uvedeného súd prvej inštancie žalobe žalobcu vyhovel v časti o zaplatenie
5 844,17 € a v prevyšujúcej časti o zaplatenie 133,66 € ju ako nedôvodnú zamietol. Lehotu 15 dní na
plnenie sumy 5 844,17 € určil na základe návrhu žalobcu, túto lehotu žalovaný nenamietal.

23. O nároku strán sporu na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle § 255 ods.
1 CSP. Žalobcovi priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu (100 %)
z prisúdenej sumy odôvodňujúc to tým, že úspech žalobcu posudzoval z hľadiska úspechu ohľadne
základu nároku, samotná výška plnenia spočívala na úvahe súdu. Preto podľa súdu prvej inštancie
čiastočné zamietnutie žaloby žalobcu (hoci z dôvodu premlčania nepatrnej časti nároku) nemalo vplyv

na plný úspech žalobcu v spore.

24. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podali v zákonnej lehote odvolanie žalobca aj žalovaný. Žalobca
proti druhému výroku o čiastočnom zamietnutí žaloby a žalovaný proti prvému výroku o čiastočnom
vyhovení žalobe a závislému tretiemu výroku o nároku na náhradu trov konania.

25. Žalobca vo svojom odvolaní označil rozsudok súdu prvej inštancie za nesprávny z dôvodu
uvedeného v § 365 ods. 1 písm. h) CSP, t.j. z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci v otázke premlčania. Nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie,
že rozhodujúcim pre počiatok plynutia premlčacej doby ohľadne peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy

je okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do jeho osobnostných práv. Podľa názoru žalobcu
ide svojím spôsobom o hybridný nárok, keďže čo do základu ide o nárok na náhradu škody (ujmy) z
porušenia úniového práva, konkrétne práva na zachovanie priemerného pracovného času podľa článku
6 písm. b) smernice 2003/88/ES a tento nárok je „len“ z dôvodu neexistencie osobitnej vnútroštátnejprávnej úpravy analogicky posudzovaný cez ust. § 11 až 13 Občianskeho zákonníka. Preto podľa
názoru žalobcu okamih vzniku tohto nároku, jeho uplatniteľnosti na súde a tým aj otázku posudzovania
premlčania je potrebné vnímať aj cez prizmu tejto základnej skutočnosti.

26. Podľa názoru žalobcu k neoprávnenému zásahu do jeho práva na (maximálny) priemerný týždenný
pracovný čas dochádzalo v žalovanom období marec 2020 až február 2023 pravidelne každý mesiac
tým, že nebol dodržaný limit pracovného času podľa článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES, keďže do
jeho služobného času mu v rozpore s článkom 2 ods. 1 smernice 2003/88/ES nebol započítaný aj čas

odpracovanej služobnej pohotovosti. Tento neoprávnený zásah sa potom prejavil aj v porušení práva
na odpočinok, práva na ochranu zdravia, súkromia a rodinného života, ako aj práva na spravodlivé a
uspokojujúce pracovné podmienky, pričom táto ujma mu nebola zo strany žalovaného kompenzovaná v
jeho služobnom plate za každý mesiac. Podľa žalobcu momentom, kedy mu mohla byť za porušenie jeho
osobnostných práv po prvýkrát poskytnutá peňažná kompenzácia, je práve výplatný termín služobného
platu za konkrétny mesiac, ktorým je 10. deň mesiaca za predchádzajúci kalendárny mesiac. Ak by ujma

utrpenávdanommesiacibolakompenzovanávjehoslužobnomplatezadanýmesiac,ujmabybolatakto
nahradená a nebolo by potrebné domáhať sa jej v tomto súdnom konaní. Deň splatnosti služobného
platu prináležiaceho mu za príslušný mesiac, v ktorom dochádzalo k porušovaniu jeho osobnostných
práv je preto dňom, kedy sa po prvýkrát (a to každý mesiac v žalovanom období) prejavila (čiastková)
ujma, resp. škoda, ktorá mu vznikla za ten ktorý mesiac porušovania jeho osobnostných práv, teda až v

tomto čase (t.j. v deň splatnosti služobného platu) bolo možné zistiť časový rozsah a finančné vyjadrenie
rozsahu porušenia jeho osobnostných práv. Pri porušovaní maximálneho týždenného pracovného času
je podľa žalobcu možné konštatovať jeho presah až po zistení, o koľko bol maximálny prípustný počet
hodín v tom ktorom mesiaci prekročený. Počet odpracovaných hodín, fond pracovného času, počet
hodín pohotovosti a ostatné údaje ohľadne pracovného času sú zistiteľné až po reálnom odpracovaní

všetkých hodín v danom mesiaci, o ktorých sa dozvedel najskôr z výplatných pásoch vyhotovených
služobným úradom vždy k 10. dňu mesiaca nasledujúceho po reálne odpracovaných hodinách. Žalobca
opätovne poukázal na žalobou uplatnený spôsob výpočtu výšky žalovaného nároku, pre ktorý bolo
nevyhnutné vedieť nielen presný rozsah údajov o pracovnom čase, ale zároveň poznať aj presné údaje o
vyplatenom služobnom plate za daný mesiac. Bez toho, aby mal k dispozícii údaje uvedené vo výplatnej

páske (mzdovom liste) a zároveň mal aj uhradenú mzdu za daný mesiac, by nemohol prepočítať, v
akom rozsahu bol maximálny pracovný čas prekročený, aký počet hodín služobnej pohotovosti mu nebol
započítaný do pracovného času, aký bol fond pracovného času za daný mesiac, aká bola jeho hodinová
mzda a tento nárok by práve vzhľadom na uplatnený spôsob výpočtu nevedel vyčísliť ale ani dôkazne
preukázať.Možnosťuplatneniatohtonárokunasúdeatýmajotázkupremlčaniajepodľanázoružalobcu

nutné vnímať aj v týchto súvislostiach.

27. V tomto prípade si čiastkový nárok za marec 2020 uplatnil počnúc splatnosťou služobného platu
(mzdy), kedy sa o rozsahu prekročenia maximálneho týždenného pracovného času, ako aj výške
prípadnej adekvátnej náhrady za nezapočítané hodiny odpracované služobnej pohotovosti dozvedel,

t.j. dňa 10.04.2020. Preto čiastkový nárok na náhradu škody vo výške 133,66 €, uplatnený za 45,31
hodín určenej služobnej pohotovosti odslúženej v mesiaci marec 2020 mohol uplatniť najskôr až po
10.04.2020. Keďže žalobu podal elektronicky na súd prvej inštancie dňa 08.04.2023, podal ju v rámci
všeobecnej trojročnej premlčacej doby v zmysle § 101 Občianskeho zákonníka. Preto aj nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy za mesiac marec 2020 uplatnil riadne a včas, nie je premlčaný.

28. Žalobca ďalej poukázal na to, že žalovaný námietku premlčania uplatňuje pravidelne v takmer
každom obdobnom spore, pričom táto námietka s výnimkou odvolaním napadnutého rozsudku bola
vyhodnotená za nedôvodnú v každom z 61 rozhodnutých sporov (z toho 20 už právoplatných po
odvolacom konaní), v ktorých jeho kolegov zastupoval jeho právny zástupca. Preto mal za to, že

aktuálne posúdenie námietky premlčania v napadnutom rozsudku vybočuje z doterajšej rozhodovacej
praxe súdov, od ktorej sa súd prvej inštancie nesprávne odklonil a tým dochádza aj k narušeniu
právnej istoty v tejto zásadnej právnej otázke, preto z jeho pohľadu ide aj o prekvapivé rozhodnutie.
V tejto súvislosti žalobca poukázal na viaceré rozhodnutia odvolacích súdov, z ktorých citoval, a to
rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6CoPr/2/2019 zo dňa 27.08.2020: „V súvislosti so

žalovaným vznesenou námietkou premlčania nárokov žalobcu uplatnených za obdobie pred 07.11.2013,
s poukazom na to, že žaloba bola súdu doručená dňa 07.11.2016 a žalobca si uplatňuje nároky
za obdobie od mája 2013, súd vyhodnotil časť námietky premlčania ako dôvodnú, konkrétne pokiaľ
ide o vznesenú námietku premlčania vo vzťahu k uplatneného nároku za obdobie pred 07.11.2013.K tomu zdôvodnil, že u príslušníkov Hasičského záchranného zboru mzda za kalendárny mesiac je
splatná vždy k 10. dňu nasledujúceho mesiaca, čo v danom prípade znamená, že mzda za mesiac
máj 2013 bola splatná 10.06.2013, mzda za mesiac jún 2013 bola splatná 11.07.2013 atď. Pokiaľ sa

žalobca domáhal nároku doručením žaloby na súd dňa 07.11.2016 a žalobou si uplatňuje nemajetkovú
ujmu vo výške 5467,16 EUR pozostávajúcu z dielčích nárokov za obdobie od 05/2013 do 04/2016
odvíjajúcich sa od splatnosti mzdy za jednotlivé mesiace rozhodného obdobia, súd dospel k záveru,
že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za mesiace máj 2013 až september 2013 je premlčaný,
nakoľkotrojročnápremlčaciadobanapodaniežalobyutohtonárokuuplynula10.10.2016,pričomžaloba

bola súdu doručená až 07.11.2016. Súčasne, pokiaľ žalobca vyčíslil peňažnú náhradu za jednotlivé
mesiace rozhodného obdobia, pričom výpočet zo strany žalovaného nebol výslovne spochybnený, súd
časť uplatneného nároku vo výške 707,17 EUR (máj 2013 až september 2013) zamietol z dôvodu
vznesenej námietku premlčania... Súd prvej inštancie správne ustálil začiatok plynutia premlčacej doby
na dátum splatnosti mzdy žalobcu, pretože tento okamih sa viaže na moment vzniku nemajetkovej
ujmy. Skutočnosť, že dátum splatnosti mzdy súčasne vo všeobecnosti súvisí tiež so mzdovými nárokmi

žalobcu ako hasiča vo vzťahu k jeho služobnému úradu, je okolnosť nesúvisiaca s posúdením námietky
premlčania, pokiaľ ide o predmetný nárok. V predmetnej veci, vzhľadom na povahu nároku, žalobcovi
vznikla nemajetková ujma každý mesiac potom, čo v priamej súvislosti s porušením jeho práva, jeho
ujma nebola kompenzovaná v služobnom plate navyše o 35%. Rozhodujúcim momentom vzniku tejto
ujmy je preto 10. deň každého nasledujúce mesiaca rozhodnej doby, ktorý sa v tomto prípade zhoduje s

výplatným termínom.“, ako aj rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co/59/2022 zo dňa
14.12.2022: „K námietke premlčania nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy odôvodnenej tým,
že právo na náhradu škody sa premlčuje v dvojročnej premlčacej dobe súd prvej inštancie uviedol, že
nerešpektovaním smernice vznikla žalobcovi ujma, ktorú súd prvej inštancie analogicky posúdil podľa §
11 a nasledovných Občianskeho zákonníka, vzťahujúcich sa na ochranu osobnosti. Právo na náhradu

nemajetkovej ujmy v peniazoch je právo majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej
premlčacej dobe podľa § 101 Občianskeho zákonníka. Začiatok plynutia premlčacej doby pri náhrade za
nemateriálnu ujmu je viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilému
porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. K ujme na právach žalobcu dochádzalo každým
kalendárnym mesiacom za žalované obdobie (marec 2018 až marec 2021) tým, že nebol dodržaný limit

pracovného času podľa čl. 6 písm. b) smernice. Žalovaný porušovaním smernice nekompenzoval ujmu
v služobnom plate žalobcu ku dňu splatnosti mzdy za kalendárny mesiac, vždy 10. deň nasledujúceho
kalendárneho mesiaca. Žalobca si nárok uplatnil počnúc splatnosťou mzdy za mesiac marec r. 2018,
ktorá bola 10.04.2018. Žaloba bola súdu doručená dňa 09.04.2021, preto nárok žalobcu uplatnený
v konaní premlčaný nie je... Odvolací súd sa taktiež stotožňuje s posúdením námietky premlčania

súdom prvej inštancie. V tejto súvislosti dodáva, že v prípade nemajetkovej ujmy sa na premlčanie
peňažnej satisfakcie, t.j. majetkového nároku ako formy odškodnenia za spôsobenú nemajetkovú ujmu
aplikuje všeobecná premlčacia doba podľa § 101 O.z. Odvolací súd na podporu záverov o dĺžke a
plynutí premlčacej doby ohľadne peňažného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy poukazuje napr. na
uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 265/2009 z 17.2.2011, či rozsudok Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 194/2011 z 27.11.2012, uverejnený v Zbierke stanovísk NS SR a
rozhodnutí súdov SR č. 4/2014 pod č. R 58/2014.“

29. Žalobca poukázal tiež na rozsudky Krajského súdu v Banskej Bystrici vo veciach vedených pod sp.
zn. 14Co/34/2022, sp. zn. 14Co/36/2022 sp. zn. 14Co/84/2022 a sp. zn. 11Co/67/2023. Uviedol, že vo

všetkých týchto prípadoch súdy prvej inštancie posúdili žalovaným vznesenú námietku premlčania ako
nedôvodnú, pričom argumentácia súdov prvej inštancie bola založená práve na tom, že ujma, o ktorú
ide v prejednávaných veciach, nebola kompenzovaná zo strany žalovaného v služobnom plate, ktorý
je splatný vždy 10. dňa nasledujúceho mesiaca, z tohto dôvodu je vznik nemajetkovej umy viazaný na
splatnosť služobného platu. Odvolací súd posudzujúc odvolania žalovaného, v ktorých (okrem iného)

namietal aj posúdenie vznesenej námietky premlčania, napadnuté rozsudky súdov prvej inštancie ako
vecne správne v celom rozsahu potvrdil, stotožňujúc sa teda aj s posúdením vznesenej námietky
premlčania ako nedôvodnej.

30. Ďalej mal žalobca za to, že druhý výrok napadnutého rozsudku o čiastočnom zamietnutí žaloby je v

zrejmom rozpore s odôvodnením tohto výroku. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie: „Či došlo k
prekročeniu priemerného pracovného (služobného) času podľa článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES
možno spravidla zistiť v priebehu, resp. najneskôr po dovŕšení príslušného mesiaca. Právo na náhradu
nemajetkovej ujmy tak možno uplatniť v prvý deň nasledujúceho mesiaca, t.j. z hľadiska posudzovanéhoprípadu za mesiac marec 2020 najskôr dňa 01.04.2020. Trojročná premlčacia doba na uplatnenie
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy za mesiac marec 2020 plynula žalobcovi do 03.04.2023 (pretože
deň 01.04.2023 pripadol na sobotu, v zmysle § 122 ods. 3 Občianskeho zákonníka sa posledný deň

premlčacej doby presunul na najbližší pracovný deň).“ žalobca vyvodil, že nárok za každý celý konkrétny
kalendárny mesiac by bolo možné bez hrozby premlčania uplatniť žalobou len v jeden jediný deň, a to
v prvý deň mesiaca nasledujúceho po danom mesiaci (s prípadným posunom na najbližší nasledujúci
pracovný deň, ak by tento deň pripadol na sobotu, nedeľu alebo sviatok). V prípade, ak je tento nárok
uplatnený čo i len o deň neskôr, tak je automaticky premlčaný nárok za celý konkrétnych mesiac (nie

teda len za príslušný počet dní zodpovedajúci počtu dní omeškania s jeho uplatnením), čo žalobca
považuje za zjavne nesprávny výklad otázky premlčania. Ak má súd prvej inštancie za to, že skutočnosť,
či došlo k prekročeniu priemerného pracovného času možno zistiť až po dovŕšení príslušného mesiaca
(pričom žalobca uznal, že táto úvaha má svoju nespornú logiku) a nárok teda možno účinne uplatniť
až po uplynutí tohto mesiaca, tak žalobcovi nie je vôbec zrejmé, prečo súd zamietol nárok za celý
kalendárny mesiac marec 2020 a nie len časť tohto nároku zodpovedajúcu dňom od 04.04.2020 (keďže

podľa súdu prvé inštancie premlčacia doba plynula do 03.04.2023) do 08.04.2023 (kedy nárok bol
doručením žaloby uplatnený na súde). Z argumentácie súdu prvej inštancie podľa názoru žalobcu
vyplýva, že v tomto prípade by mohla byť premlčaná nanajvýš časť nároku za obdobie od 01.03.2020,
resp. od 04.03.2020 do 07.03.2020, nie však nárok za kompletne celý kalendárny mesiac marec 2020.
V tejto súvislosti žalobca poukázal na právny názor vyjadrený v rozsudku Krajského súdu v Banskej

Bystrici sp. zn. 11Co/53/2023 zo dňa 28.09.2023: „Odvolací súd poukazujúc na podrobné a presvedčivé
odôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, rozsudok súdu prvej inštancie ako
vecne správny podľa ust. 387 ods. 1 a 2 CSP v celom rozsahu potvrdil konštatujúc, že pokiaľ ide o
žalovanou namietané premlčanie žalobou uplatneného nároku tak poukazuje na rozhodnutie NS SR sp.
zn. 5Cdo 265/2009 z 17. 02. 2011, v zmysle ktorého „počiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej

doby náhrady za nemajetkovú ujmu je podľa ust. § 101 Občianskeho zákonníka viazaný na okamih,
kedy k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilému porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej
osoby došlo. Premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy došlo k neoprávnenému
zásahu do osobnostných práv“. V danom prípade si žalobca uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy podľa obsahu žaloby za obdobie 36 mesiacov (od septembra 2019 do augusta 2022) z dôvodu

porušenia práva Únie. Stav porušenia práva Únie vo vzťahu k žalobcovi bol však založený nesprávnou
– neúplnou transpozíciou Smernice 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z. z.; porušenie práva Únie
nesprávnou a neúplnou transpozíciou Smernice 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z. z. nebolo doteraz
odstránené, stále trvá, t. j. zásah do osobnostných práv žalobcu nepredstavuje tzv. jednorazové konanie.
Vnadväznostinauvedenéodvolacísúduvádza,žeakbyajmalazačaťvzmysleodvolacejargumentácie

žalovanej plynúť premlčacia doba vždy v kalendárnom mesiaci, v ktorom k porušeniu osobnostných práv
žalobcu došlo (teda v zmysle vyššie citovaného rozhodnutia NS SR od 1. dňa kalendárneho mesiaca
nasledujúceho po kalendárnom mesiaci, v ktorom k porušeniu osobnostných práv žalobcu došlo, t. j.
od 01. 10. 2019), došlo by k premlčaniu žalobou uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy
len v nepatrnej časti (v rozpätí niekoľko málo dní medzi 01. 10. 2019 a dňom podania – nie doručenia

žaloby), čo by v konečnom dôsledku nemalo aj tak výrazný a zásadný vplyv na výšku priznanej náhrady
nemajetkovej ujmy, ktorej určenie je založené na voľnej úvahe súdu (nevychádza teda tak ako náhrada
škody zo striktných výpočtov, aj keď ich žalobca ako určitý algoritmus – navigáciu - pre určenie výšky
náhradynemajetkovejujmypoužil).Zuvedenýchdôvodovodvolacísúdnepovažovalodvolaciunámietku
žalovanej, týkajúcu sa žalovanou tvrdeného nesprávneho právneho posúdenia vznesenej námietky

premlčania súdom prvej inštancie, za opodstatnenú.“ Podľa žalobcu práve citovaný právnym názorom
mal odvolací súd na mysli ním vyššie uvedený záver.

31. Žalobca zhrnul, že ani pri akceptácii právneho názoru súdu prvej inštancie ohľadne plynutia
premlčacej doby by nebolo dôvodné zamietnutie žaloby v rozsahu 133,66 eur zodpovedajúcemu celému

obdobu mesiaca marec 2020, ale len jeho zanedbateľnej časti zodpovedajúcej niekoľkým dňom, čo
by však pri zohľadnení dĺžky, resp. časového rozsahu žalovaného obdobia, ako aj celkovej výšky
žalovaného nároku bolo z pohľadu žalobcu výsostne formalistické rozhodnutie.

32. Žalobca preto navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobe vyhovel

v celom rozsahu (čím vzhľadom na rozsah odvolaním žalobcu napadnutého rozsudku súdu prvej
inštancie v podstate navrhoval jeho zmenu uložením povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi aj sumu
133,66 € do 15 dní od právoplatnosti rozsudku). Zároveň si uplatnil náhradu trov konania.33. Žalovaný bol vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu názoru, že žalobca nesprávne vychádzal pri
posudzovaní premlčania z dátumu splatnosti služobného platu a nie z momentu, kedy došlo
k nemajetkovej ujme žalobcu. Poukázal pritom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. 2Cdo/194/2011 zo dňa 27.11.2012, v zmysle ktorého začiatok plynutia premlčacej doby pri
náhrade za nemateriálnu ujmu je viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívnym
spôsobilému porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. Pri pripustení, že k prekračovaniu
maximálneho týždenného 48 hodinového pracovného času počas žalovaného obdobia dochádzalo, k
neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobcu došlo už v tom momente (a teda aj v tom týždni a

v tom mesiaci), kedy bol maximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas prekročený, a nie až nasledovný
kalendárny mesiac, kedy nastal dátum splatnosti služobného platu. To platí o to viac, ak podľa tvrdení
žalobcu nemožno hovoriť o mzdových nárokoch, ale o nemajetkovej ujme v dôsledku zásahu do
osobnostných práv. Nie je zrejmé, prečo je pre žalobcu relevantný dátum splatnosti služobného platu,
ak sa v tomto prípade nejedná o pracovnoprávny spor a žalobou si neuplatňuje mzdové nároky. Ak
teda žalobca žalobou nemaskuje mzdové nároky, nie je potom pre určenie začiatku plynutia premlčacej

dobyprávnerelevantnýdátumsplatnostislužobnéhoplatužalobcu.Podľažalovanéhopreposudzovanie
otázky premlčania nemôže byť smerodajné, či bolo údajné porušovanie smernice kompenzované v
služobnom plate žalobcu. Kompenzácia prípadného protiprávneho stavu zamestnávateľom žalobcovi
ako zamestnancovi v služobnom plate by totiž nemala za následok odstránenie tohto protiprávneho
stavu (porušovania smernice) alebo zánik zodpovednosti štátu za nesprávnu transpozíciu smernice do

svojho vnútroštátneho právneho poriadku.

34. Podľa žalovaného neobstojí ani argumentácia žalobcu, že náhrada v peniazoch za nemajetkovú
ujmu má paušalizovaný charakter a premlčanie jedného mesiaca z celého žalovaného obdobia nemá
na priznanú sumu vplyv, nakoľko sám žalobca svoj nárok zakladá na tom, že žalovaná suma pozostáva

z dielčích nárokov a tieto nároky vznikajú postupne a osobitne za každý mesiac. Žalovaný mal preto
podporne za to, že súd prvé inštancie vyhodnotil otázku premlčania správne.

35. Žalovaný vo svojom odvolaní rozsudok súdu prvej inštancie označil za nesprávny z dôvodov
uvedenýchv§365ods.1písm.d),f)ah)CSP,t.j.zdôvodov,žekonaniemáinúvadu,ktorámohlamaťza

následok nesprávne rozhodnutie vo veci; súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnymskutkovýmzisteniama rozhodnutiesúduprvejinštancievychádzaznesprávnehoprávneho
posúdenia veci.

36. Žalovaný v prvom rade namietal právomoc súdu skúmať súlad zákona č. 315/2001 Z. z. so

smernicou 2003/88/ES. Podľa žalovaného posudzovanie súladu všeobecne záväzných právnych
predpisov platných na území Slovenskej republiky so smernicou Európskej únie nespadá do právomoci
súduprvejinštancie,resp.doprávomociinéhovšeobecnéhosúdučlenskéhoštátuEurópskejúnie;záver
o takomto nesúlade si súd prvej inštancie nemohol osvojiť ani ako predbežnú otázku, pretože dôsledky a
aplikácia takéhoto konštatovania by presiahli predmet konania, ktorým je len individuálny nárok žalobcu

na náhradu škody, resp. nemajetkovej ujmy.

37. V druhom rade žalovaný namietal svoju pasívnu vecnú legitimáciu v tomto spore. Bol názoru,
že žalobca nepreukázal tvrdenú nesprávnu transpozíciu smernice 2003/88/ES do právneho poriadku
Slovenskej republiky (zákona č. 315/2001 Z. z.). Predmetom konania bol pritom nárok žalobcu na

náhradu škody, ktorá mu mala vzniknúť z dôvodu nesprávneho prebratia smernice 2003/88/ES do
právneho poriadku Slovenskej republiky, na vyhovenie žalobe bol preto žalobca povinný toto svoje
tvrdenie preukázať (t.j. poukázať na konkrétne ustanovenia zákona č. 315/2001 Z. z., ktoré by boli
v rozpore so smernicou 2003/88/ES). Podľa žalovaného žiadne ustanovenie zákona č. 315/2001 Z.
z. nie je v rozpore so smernicou 2003/88/ES. Podľa žalovaného súd prvej inštancie nevzal do úvahy

rozdiel medzi prebratím (transpozíciou) smernice a aplikáciou smernice. V prípade prebratia smernice
do právneho poriadku ide o prebratie konkrétneho znenia alebo obsahu smernice do vnútroštátneho
právneho poriadku členského štátu, ktorý následne musí byť v súlade s obsahom smernice. Pokiaľ
žalobca tvrdil, že žalovaný (Slovenská republika) v pôsobnosti Ministerstva vnútra Slovenskej republiky
nesprávne prebral smernicu 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z. z., bol povinný preukázať konkrétne

pochybenie, ktoré mu spôsobilo škodu, a to porovnaním textu zákona pred prebratím smernice 2003/88/
ES a po ňom (až po takomto porovnaní bolo možné zaoberať sa správnosťou alebo nesprávnosťou
prebratia smernice 2003/88/ES). Len v dôsledku skutočnosti, že zákon č. 315/2001 Z. z. výslovne
neustanovuje, že služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby je považovaná za súčasť ichslužobného času, resp. neobsahuje ustanovenie stanovujúce dĺžku týždenného pracovného času na 48
hodín, nemožno dospieť k záveru, že smernica 2003/88/ES bola do zákona č. 315/2001 Z. z. prebratá
nesprávne.Nebolopovinnosťoužalovanéhoskopírovaťdoslovnézneniekaždéhoustanoveniasmernice

2003/88/ES do textu zákona č. 315/2001 Z. z., a to aj vzhľadom na priamy účinok smernice; zdôraznil, že
žiadneustanoveniezákonač.315/2001Z.z.niejemožnépovažovaťzarozpornésosmernicou2003/88/
ES. V prípade aplikácie smernice ide o použitie konkrétnych článkov smernice na konkrétny prípad.
Porušenie smernice môže byť spôsobené až aplikáciou jednotlivých ustanovení smernice, ak si adresát
účinkov smernice (napr. zamestnávateľ) vyloží jej ustanovenia v rozpore s jej obsahom. Môže nastať

prípad, že smernica je do vnútroštátneho právneho poriadku prebratá správne, ale jej konkrétne použitie
(t.j. aplikácia) môže byť v konkrétnom prípade v rozpore s cieľom a obsahom smernice. Až nesprávna
aplikácia smernice by mohla v konečnom dôsledku založiť prípadný nárok na náhradu škody. Preto je
nevyhnutné rozlišovať prebratie a aplikáciu smernice, nakoľko aj nesprávne prebratá smernica môže
byť u rôznych adresátov aplikovaná správne a naopak. V prejednávanom spore žalobca pritom namietal
nesprávne prebratie smernice 2003/88/ES, nie však jej aplikáciu v individuálnom prípade. Žalovaný

(Slovenská republika) nemôže niesť zodpovednosť za prípadnú nesprávnu aplikáciu smernice 2003/88/
ES na pracovnoprávny vzťah žalobcu u jeho zamestnávateľa. Žalovaný (Slovenská republika) má podľa
žalobcu zodpovedať za škodu, ktorá mala vzniknúť nesprávnym prebratím (nie aplikáciou) smernice
2003/88/ES. Žalovaný (Slovenská republika) však nie je zamestnávateľom žalobcu a nie je ani orgánom,
ktorý by sa na aplikácii smernice 2003/88/ES podieľal. Akýkoľvek nárok žalobcu z iného ako žalovaného

titulu totiž nie je predmetom tohto súdneho konania. Súd prvej inštancie nedostatočne zohľadnil rozdiel
medzi Slovenskou republikou (žalovaným) a Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, ktoré treba
považovať za dva samostatné subjekty, ktorých postavenie v súdnom konaní ani v pracovnoprávnych
vzťahoch nemožno zamieňať. Súd prvej inštancie celkom opomenul, že žalovaný (Slovenská republika)
pri preberaní smernice neporušil žiadne predpisy, preto pri absencii protiprávneho konania nemohla

vzniknúť žiadna škoda, teda ani zodpovednosť žalovaného za nároky, ktoré si žalobca uplatňuje
v prejednávanom spore, pretože ide o nároky, ktoré vyplývajú z pracovnoprávneho vzťahu, pričom
mzdový nárok sa „skrýva“ za náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy. Nie je prípustné, aby sa
zodpovednosť žalovaného (Slovenskej republiky) odvodzovala od individuálneho prístupu inej osoby k
pracovnoprávnym vzťahom konkrétneho zamestnanca. Preto aj keby súd prvej inštancie konštatoval,

že aplikácia smernice na služobný pomer žalobcu bola nesprávna, nijako táto skutočnosť nesúvisí
so zodpovednosťou žalovaného za správnosť prebratia smernice do právneho poriadku Slovenskej
republiky; zamieňanie žalovaného (Slovenskej republiky) za ministerstvo vnútra predstavuje ďalší dôvod
nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného.

38. V treťom rade žalovaný namietal, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil aj pôsobnosť
smernice 2003/88/ES, ktorá sa podľa žalovaného na služobný pomer príslušníkov Hasičského a
záchranného zboru (žalobcu) vzhľadom na charakter vykonávaných činností a rozvrh služobného času
nevzťahuje v plnom rozsahu, pretože sa neuplatňuje na odvetvia činností, ktoré zahŕňajú určité osobitné
činnosti služieb civilnej ochrany (článok 1 ods. 3 smernice 2003/88/ES v spojení s článkom 2 smernice

Rady 89/391/EHS zo dňa 12.06.1989 o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany
zdravia pracovníkov pri práci). Rozhodnutie súdneho dvora C-429/09 sa týka „mestského hasiča“,
preto ho nie je možné považovať za smerodajné, nakoľko režim výkonu hasičských činností v takomto
zriadení a štruktúre mestských hasičov sú absolútne odlišné od režimu, v akom fungujú príslušníci
Hasičského a záchranného zboru v Slovenskej republike, ktorého zriaďovateľom je štát (nie obec) a sú

im poskytnuté rôzne osobitné výhody od „definitívy“ až po systém sociálneho zabezpečenia. Nakoľko
smernica 2003/88/ES sa na príslušníkov Hasičského a záchranného zboru v prípade služobného času
ako aj ich odmeňovania nevzťahuje, je táto oblasť v plnej miere v pôsobnosti vnútroštátnej právnej
úpravy. Vzhľadom na uvedené sa príslušné ustanovenia smernice 2003/88/ES na prípad žalobcu
nemôžu aplikovať, preto žalobcovi v zmysle žaloby nemohla vzniknúť žiadna škoda.

39. Ďalej sa žalovaný v odvolaní zaoberal otázkou splnenia predpokladov zodpovednosti štátu za
náhradu škody jednotlivcovi z dôvodu porušenia práva Únie, ktorú podľa jeho názoru súd prvej inštancie
nesprávne právne posúdil. V tomto smere zdôraznil, že článok 6 smernice 2003/88/ES je spomenutý
v článku 17 ods. 1 smernice 2003/88/ES, ktorý umožňuje členským štátom, aby sa odchýlili od

uplatňovania tohto článku za predpokladu, že dodržujú všeobecnú zásadu ochrany bezpečnosti a
zdravia pracovníkov, pričom jedným z dôvodov na neuplatňovanie článku 6 smernice 2003/88/ES je
situácia (ako v prejednávanom spore), keď sa jedná o protipožiarne služby a služby civilnej ochrany.
Všeobecné podmienky zodpovednosti štátu za náhradu škody z dôvodu porušenia práva Únie súdefinované ako (a) cieľom porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom práva, (b) porušenie
je dostatočne závažné a (c) medzi porušením a škodou spôsobenou jednotlivcom existuje príčinná
súvislosť. Podľa žalovaného žalobca žiadnym spôsobom neosvedčil vznik nároku na náhradu škody.

Spôsobenú škodu žalobca stanovil nejasným spôsobom, že mu mala vzniknúť vykonávaním nariadenej
služobnej pohotovosti, za ktorú bol však žalobca riadne odmeňovaný. Počas služobnej pohotovosti je
pracovník povinný byť v zariadení zamestnávateľa alebo mimo neho, pričom má byť pripravený na výkon
práce na požiadanie svojho zamestnávateľa. Pokiaľ nie je nariadený služobný zásah, žalobca môže
odpočívať alebo sa venovať inej činnosti. Počas služobnej pohotovosti je v mieste vykonávania štátnej

služby vymedzený priestor na odpočinok, teda zamestnávateľ vytvára podmienky na oddych (spánok)
zamestnanca. V čase služobnej pohotovosti sa od žalobcu nevyžaduje aktívna činnosť. Za čas služobnej
pohotovosti vypláca zamestnávateľ žalobcovi dohodnutú odmenu, t.j. nie len za vykonanú prácu, ale aj
za takúto neaktívnu časť práce. Pokiaľ súd prvej inštancie napriek uvedeným skutočnostiam dospel k
záveru, že služobná pohotovosť žalobca, za ktorú je riadne odmeňovaný, je pracovným časom a má
sa započítať do pracovného fondu, táto skutočnosť sama osebe nie je dôvodom na priznanie nároku

na náhradu škody. Žalovaný mal ďalej s poukazom na rozsudky súdneho dvora vo veciach A. a i./F.
G. E., C-104/89 a C-37/90 za to, že žalobca mal prejaviť primeranú snahu na odvrátenie škody alebo
obmedzenie jej rozsahu, inak sám znáša škodu.

40. Pokiaľ ide o formu a spôsob výpočtu náhrady škody, žalovaný poukázal na rozsudok SD EÚ vo veci

C-429/09 H. I., z ktorého vyplýva, že smernica 2003/88/ES neobsahuje nijaké ustanovenie týkajúce sa
náhrady škody vzniknutej porušením jej ustanovení, preto vznik škody musí posudzovať vnútroštátny
súd podľa zásad rovnocennosti a efektivity a musí byť nahradená udelením dodatočného náhradného
voľna alebo finančným odškodnením a definovať pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady.

41. Žalobou uplatnený nárok považoval žalovaný za mzdový nárok žalobcu. Napriek tomu, že žalobca
uplatnený nárok označil ako nemajetkovú ujmu, k žalobe prikladá ako listinné dôkazy tabuľky, ktorých
výpočet je mätúci a predstavuje skôr výpočet odškodnenia vo forme vyplatenia primeranej peňažnej
náhrady škody formou doplatku. Takýmto spôsobom výpočtu „nemajetkovej ujmy“ podľa zákona č.
315/2001 Z. z. žalobca žiada akési odškodnenie vo forme vyplatenia peňažnej náhrady škody vo forme

doplatku(mzdovýnárok)anienemajetkovúujmu.Jenepochopiteľné,prečosažalobcadomáhanáhrady
nemajetkovej ujmy, ktorú vyčíslil podľa celkového počtu (súčtu) hodín určenej služobnej pohotovosti,
ktoré mal reálne odslúžiť a to bez ohľadu na skutočnosť, či tým malo dôjsť k prekročeniu 48 hodinového
týždenného pracovného času. Je nesporné, že žalobca pri výpočte žalovanej sumy vychádzal nielen z
počtu hodín nad maximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas, ale zo všetkých hodín odpracovanej

služobnej pohotovosti, teda aj z tých, ktorými maximálny týždenný pracovný čas prekročený nebol.
Nie je zrejmé, prečo si žalobca svoju údajnú nemajetkovú ujmu „ohodnotil“ sumou 3,29 € za každú
hodinu, počas ktorej malo dochádzať k porušovaniu jeho práv. Žalobca úplne ignoruje fakt, že zásah do
osobnostných práv a rozsah nemajetkovej ujmy je u každého jednotlivca individuálny, posudzuje sa v
každom prípade osobitne, a to aj s ohľadom na preukázateľný zásah do súkromného života. Za žiadnych

okolností teda nemožno nemajetkovú ujmu vypočítať „tabuľkovo“ na základe akéhosi univerzálneho
vzorca, ktorý vo svojom výsledku zodpovedá mzdový nárokom. Podľa názoru žalovaného žalobca
svoju ujmu v skutočnosti vidí v tom, že nebol za odslúženú určenú služobnú pohotovosť dostatočne
ohodnotený a nie v tom, že mal byť prekračovaný 48 hodinový týždenný pracovný čas. Žalobca touto
formou iba maskuje svoje mzdové nároky voči svojmu zamestnávateľovi. Aj z uvedeného dôvodu

žalovaný nie je pasívne vecne legitimovaný subjekt, nakoľko mzdových nárokov je možné domáhať sa
len od žalobcovho služobného úradu, ktorým je ministerstvo vnútra a nie štát.

42. Pokiaľ súd prvej inštancie nárok na náhradu škody subsumoval pod ustanovenia Občianskeho
zákonníka o nemajetkovej ujme (§ 11 až § 13), žalovaný priznanú náhradu nemajetkovej ujmy považuje

za zjavne neprimeranú, a to aj s porovnaním výšky náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov,
ktorých ujma je v porovnaní s údajnou ujmou žalobcu, podľa názoru žalovaného podstatne vyššia. V
zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva musí byť náhrada nemajetkovej ujmy rozumne
primeraná utrpenej ujme na povesti, pričom pri určovaní výšky náhrady ujmy treba vychádzať z dôkazov
preukazujúcich výšku ujmy. Výška náhrady v konkrétnom prípade musí zohľadňovať výšku náhrady

priznávanú vnútroštátnymi súdmi v iných prípadoch týkajúcich sa poškodenia dobrej povesti. Poukázal
tiež na nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 288/2017 z 05.12.2017, podľa ktorého: „Pri určovaní
sumy nemajetkovej ujmy musia všeobecné súdy zároveň zohľadňovať svoju vlastnú rozhodovaciu
činnosť a teda v súlade s princípom rovnosti rozhodovať v porovnateľných veciach rovnako a v ichjudikatúre by tak mal existovať vzťah priamej úmernosti medzi závažnosťou ujmy a výškou priznanej
náhrady.“ Žalovaný uviedol, že pri určovaní výšky náhrady za porušenie osobnostných práv musí byť
zohľadnená výška náhrady, ktorá je priznávaná za telesné zranenia alebo ktorá je priznávaná obetiam

násilných činov, pričom náhrada za porušenie iných osobnostných práv by nemala bez existencie
závažných a dostatočných dôvodov, prevyšovať maximálnu výšku náhrady priznávanú za telesné
zranenia alebo násilné činy.

43. Žalovaný podotkol, že dôkazné bremeno v sporovom konaní zaťažuje žalobcu a s ohľadom na

zásadu kontradiktórnosti je úlohou žalobcu označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie v súlade
s princípom hospodárnosti, a teda na začiatku konania. Žalovaný má za to, že žalobca nepreukázal
a ani riadne neodôvodnil výšku ujmy. Podľa názoru žalovaného tabuľky priložené k žalobe nemožno
považovať za dôkaz, ktorý by preukazoval výšku ujmy.

44. Žalovaný mal za to, že žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie neuviedol, v čom

údajný neoprávnený zásah spočíval. Nestačí, aby zásah mohol vyvolať určitú reakciu, ale musí aj
konkrétnu reakciu v živote fyzickej osoby vyvolať. Žalobca musí na konkrétnych skutkových okolnostiach
preukázať, že zásah nielen mohol, ale aj skutočne vyvolal následnú reakciu v jeho súkromnom
živote, rodinnom prostredí, profesionálnej sfére, či v inom prostredí, čo v prípade žalobcu nie je
žiadnym spôsobom preukázané. Chýbajúce skutkové tvrdenia nie je možné nahradiť odvolávaním sa na

rozhodovaciu činnosť iných súdoch v obdobných prípadoch. Vzhľadom na to, že ide o osobnostné práva,
je potrebné nemajetkovú ujmu posudzovať v každom jednom prípade individuálne, čo prvostupňový
súd pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy nebral do úvahy. Podmienkou priznania
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (t.j. materiálnej satisfakcie) je vždy v závislosti na individuálnych
okolnostiach daného prípadu existencia závažnej ujmy, ktorú treba riadne a konkrétne preukázať.

Podľa žalovaného žalobca, ani jeho právny zástupca v konaní nepreukázali zásah do súkromného,
rodinného života a najmä zásah do medziľudských vzťahov, či nepriaznivosť zdravotného stavu v
príčinnej súvislosti s výkonom povolania v takej miere, ktorá by odôvodňovala výšku priznanej náhrady
nemajetkovej ujmy.

45. Ak by v dôsledku nesprávneho prebratia smernice 2003/88/ES neoprávnený zásah do práv žalobcu
skutočne existoval, tento zásah by v súčasnosti stále pretrvával, potom by bolo celkom prirodzené, aby
sa žalobca v prvom rade domáhal upustenia od takéhoto zásahu u svojho zamestnávateľa v zmysle §
13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, čo však žalobca vo svojej žalobe nežiada, ale naopak sa domáha len
finančnéhoplnenia,ktorémáslúžiťlenakoakásikompenzácia,beztohoabyboltentoúdajnýprotiprávny

stav do budúcna napravený. Nemožno preto hovoriť o vzniku škody, či nemajetkovej ujmy, ktorá má
byť kompenzovaná v peniazoch. Úvahy súdu prvej inštancie o porušení práva žalobcu na primeraný
odpočinok a z toho vyplývajúci zásah do jeho osobnostných práv sú preto celkom bezpredmetné,
nakoľko žalobca podanou žalobou nechce dosiahnuť zlepšenie, či úpravu svojej pracovnej pozície
u zamestnávateľa.

46. Pokiaľ ide o tretí výrok rozsudku súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania, žalovaný
nesúhlasil s priznaním nároku na náhradu trov konania žalobcovi v plnom rozsahu, mal za to, že nárok
žalobcu bol nesprávne uplatnený a v tomto prípade sa jedná o nesprávne právne posúdenie veci.
V prípade, ak odvolací súd vyhovie odvolaniu, závislý výrok o trovách konania musí byť zmenený

v prospech žalovaného.

47. Žalovaný preto navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobu žalobcu v
celomrozsahu(t.j.vzhľadomnarozsahodvolaniažalovanéhoajvozvyšnomrozsahu)zamietol.Zároveň
si uplatnil nárok na náhradu trov konania.

48. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného prostredníctvom svojho právneho zástupcu uviedol,
že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie považuje za zákonný v rozsahu, v ktorom ho nenapadol
svojim odvolaním. Mal za to, že súd prvej inštancie sa v danom rozsahu napadnutom rozsudku správne
vysporiadal so všetkými skutočnosťami podstatnými pre rozhodnutie, náležite zistil skutkový stav veci a

takto zistený skutkový stav veci následne aj správne právne posúdil. Žalovaný ako odvolacie námietky
opakuje totožné argumenty a tvrdenia ako pred súdom prvej inštancie, odvolacie námietky žalovaného
však nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť a zákonnosť napadnutého rozsudku.49. K námietke nedostatku právomoci súdu prvej inštancie na posúdenie súladu slovenských všeobecne
záväzných právnych predpisov so smernicou Únie žalobca poukázal na princíp, v zmysle ktorého v
prípade kolízie medzi vnútroštátnym právnym predpisom a predpisom úniového práva je vnútroštátny

súd povinný aplikovať úniové právo, teda uprednostniť napr. smernicu pred vnútroštátnym zákonom
bez ohľadu na to, či bol vnútroštátny predpis (zákon) prijatý skôr alebo neskôr ako relevantná úniová
norma (smernica). Tento princíp vyplýva z dlhoročnej ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskej
únie. Súdny dvor vo svojej konštantnej judikatúre od vnútroštátnych súdov výslovne vyžaduje, aby
správnosť prebratia smerníc kontrolovali, keďže takáto činnosť predstavuje základný kameň, na ktorom

je postavená doktrína súdneho dvora o priamych a nepriamych účinkoch a aplikovateľnosti predpisov
úniového práva vnútroštátnymi orgánmi každého členského štátu. Je potom nespochybniteľné, že
vnútroštátny súd pri rozhodovaní o individuálnom nároku jednotlivca na náhradu škody (či už majetkovej
škody alebo aj nemajetkovej ujmy) vzniknutej porušením úniového práva má a musí mať právomoc
posudzovať, či vnútroštátna právna norma je v súlade s predpisom úniového práva, teda posudzovať
aj to, či konkrétna smernica bola do vnútroštátnej úpravy transponovaná správne. Na území Slovenskej

republiky neexistuje žiadny iný orgán ako všeobecný súd v civilnom sporovom konaní, ktorý by bol
vzhľadom na predmet konania oprávnený a súčasne povinný prejednať a rozhodnúť tento spor a v
rámci neho si aj prejudiciálne posúdiť súlad a správnosť transpozície smernice 2003/88/ES do zákona
č. 315/2001 Z. z.

50. Pokiaľ žalovaný namietal nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie, žalobca s odkazom na svoju
opakovanú argumentáciu v priebehu konania uviedol, že pasívna vecná legitimácia žalovaného (štátu)
vyplýva z dlhoročnej ustálenej rozhodovacej praxe súdneho dvora, v zmysle ktorej štát zodpovedá
jednotlivcovi za porušenie práva Únie, ktoré bolo spôsobené neprijatím opatrení na zabezpečenie
dodržania požiadavky podľa článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES.

51. K námietke žalovaného, že smernica 2003/88/ES sa na služobný pomer žalobcu ako príslušníka
Hasičského a záchranného zboru nevzťahuje, žalobca s odkazom na svoju opakovanú argumentáciu
v priebehu konania uviedol, že pôsobnosť smernice 2003/88/ES na žalobcu v celom rozsahu taktiež
vyplýva z judikatúry súdneho dvora, na ktorú poukazoval počas konania (najmä z rozsudku C-429/09

zo dňa 25.11.2010).

52. Žalobca nesúhlasil ani s tvrdením žalovaného, že priznaná nemajetková ujma je neprimeraná.
Transpozíciu smerníc možno považovať za súladnú s právom Európskej únie len vtedy, ak sa ňou
reálne dosahuje výsledok, ktorý smernica sleduje. V tomto prípade bola smernica 2003/88/ES do

našej vnútroštátnej právnej úpravy transponovaná len formálne, pretože ciele sledované smernicou
2003/88/ES úplne zjavne dosiahnuté nie sú a neboli. Je neakceptovateľné, že žalovaný (štát), ktorý
dlhoročne porušuje svoje povinnosti a vedome nerieši a udržiava ním vyvolaný protiprávny stav, vyčíta
jednotlivcovi (žalobcovi), že sa domáha odškodnenia ujmy, ktorá mu reálne vznikla a za ktorú zodpovedá
štát na základe zásady absolútnej objektívnej zodpovednosti. Výlučne žalovaný má ako jediný všetky

materiálne a formálne prostriedky ako zabezpečiť, aby sa „upustilo od neoprávneného zásahu“ prijatím
všetkýchpotrebnýchlegislatívnychavecnýchopatrení(novelizáciouzákonač.315/2001Z.z.aznačným
rozšírením počtu hasičov) za účelom dosiahnutia cieľov sledovaných smernicou 2003/88/ES. Žalovaný
však protiprávny stav reálne nerieši zrejme z dôvodu, že sa mu „oplatí“ porušovať práva hasičov
namiesto toho, aby vyčlenil potrebné rozpočtové prostriedky na rozšírenie počtu hasičov, pretože ani

prípadná náhrada škody nedosahuje tieto náklady. Žalobca uviedol, že k podaniu žaloby pristúpil až
s odstupom času po tom, ako prvá skupina kolegov (hasičov pôsobiacich na Hasičskej stanici vo J.
žalobami podanými už v roku 2021 úspešne uplatnila rovnaký nárok na náhradu škody, akého sa v tomto
konaní domáha aj on. Predpokladal sme, že aj tieto súdne spory, v ktorých boli kolegovia procesne
úspešní prispejú k tomu, aby sa daná situácia konečne aj začala reálne riešiť, avšak k žiadnej náprave

či zmene nedošlo, preto za tohto stavu potom vlastne nepripadá do úvahy žiadna iná žaloba, než akú
podal v prejednávanom spore. K porušovaniu jeho práv dochádzalo a dochádza sústavne a dlhoročne,
nielen počas žalovaného obdobia troch rokov, preto nemajetková ujma už nemá byť ako inak aspoň
čiastočne odškodnená, než poskytnutím peňažnej náhrady za stratu značného počtu hodín času, ktorý
moholvenovaťrodine,priateľom,odpočinku,regeneráciičičomukoľvekinémupodľavlastnéhouváženia

a ktorý mu už nikto nevráti. V žiadnom prípade nemôže preto súhlasiť ani s tvrdením žalovaného,
že žalobca, ani jeho právny zástupca, v konaní nepreukázali zásah do súkromného, rodinného života
a najmä zásah do medziľudských vzťahov, či nepriaznivosť zdravotného stavu v príčinnej súvislosti
s výkonom povolania v takej miere, ktorá by odôvodňovala výšku náhrady priznanej nemajetkovejujmy. Žalobca v tejto súvislosti poukázal na rozsudok súdneho dvora C-243/09 zo dňa 14.10.2010
vo veci H. I., podľa ktorého už len samotná strata času odpočinku je sama o sebe dostatočným
dôvodom na domáhanie sa a priznanie nároku na náhradu škody porušením článku 6 písm. b) smernice

2003/88/ES. Už len strata času odpočinku, o ktorý dotknutý jednotlivec (hasič) prichádza prekračovaním
maximálneho týždenného pracovného času, je dostatočná na priznanie nároku na náhradu škody
vzniknutej porušením smernice bez toho, aby k tomuto následku musel pristúpiť aj akýkoľvek ďalší
prípadný následok na osobnostných právach žalobcu. Navyše už v žalobe uviedol a pri jeho výsluchu
bolo preukázané, ako sa nedodržiavanie maximálneho pracovného času objektívne negatívne prejavuje

na jeho osobnom a rodinnom živote. V dôsledku dlhodobého a fakticky sústavného prekračovania
maximálneho týždenného pracovného stratil enormné množstvo času, ktorý mohol venovať aktivitám
nesúvisiacim s jeho pracovným zaradením.

53. Žalobca nesúhlasil ani s tvrdením žalovaného, že nepreukázal a ani riadne neodôvodnil výšku ujmy,
ktorá mu mala byť spôsobená, resp. že v konaní nebolo preukázané, ako súčasný stav zasahuje do

osobnostnej sféry žalobcu ako základný predpoklad nemajetkovej ujmy, pretože bol v konaní vypočutý
a k žalobe priložil relevantné listinné dôkazy (výpis z dochádzkového systému SAP a výplatné pásky za
každý mesiac žalovaného obdobia), pričom žalovaný tieto údaje žiadnym spôsobom nespochybnil (t.j.
jeho skutkové tvrdenia účinne nepoprel).

54. Podstatou veci je podľa žalobu to, že čas, ktorý trávil v práci pravidelne nad rámec smernicou
2003/88/ES maximálne povolených 48 hodín týždenne, by v práci tráviť nemal, a tento čas by teda
mohol využiť akokoľvek inak podľa vlastného slobodného rozhodnutia, či už s rodinou, priateľmi,
koníčkami, prípadne aj spaním a odpočinkom, keďže prvoradým cieľom smernice 2003/88/ES je
zlepšenie bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci, čo má byť dosiahnuté okrem iného práve

aj zabezpečením primeranej doby odpočinku a obmedzením nočnej práce.

55.Knámietkežalovaného,ženiejezrejmé,prečosižalobcasvojuúdajnúnemajetkovúujmu„ohodnotil“
sumou 3,29 € za každú hodinu, počas ktorej malo dochádzať k porušovaniu jeho práv, žalobca uviedol,
že táto suma nie je základom pre výpočet jeho nároku, ale je výsledkom porovnania výšky žalovanej

sumy s počtom hodín odpracovanej určenej služobnej pohotovosti. Práve odvíjanie žalovanej sumy od
súčtu hodín odpracovanej (avšak do pracovného času nezapočítanej) určenej služobnej pohotovosti,
ktorú každý hasič vykonáva počas každej 24 hodinovej služobnej zmeny, zohľadňuje porušovanie
článku 2 ods. 1 smernice 2003/88/ES spočívajúce práve v nezapočítavaní času určenej služobnej
pohotovosti do pracovného času a táto skutočnosť sa následne prejavila aj v prekračovaní maximálneho

48-hodinového týždenného pracovného času stanoveného článkom 6 písm. b) smernice 2003/88/ES.
Žalobca zdôraznil, že pre posúdenie primeranosti žalovanej výšky peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy
nie je v konečnom dôsledku rozhodujúce to, aký spôsob výpočtu či stanovenia výšky nároku žalobca
či súd použije, ani to, aké premenné pri prípadnom výpočte zohľadní (teda napr. aký výpočet hodín
či určenie konkrétnej sumy odškodnenia za určitú jednotku času použije), podstatné je najmä to, aby

súdom priznaná výška náhrady bola primeraná ku všetkým okolnostiam, za ktorých škoda (ujma) vznikla
a jej následkom a to tak, aby predstavovala skutočné odškodnenie ujmy. Vyčíslenie výšky žalovaného
odškodnenia vo väzbe na rozsah priznávanej pracovnej odmeny spôsobom uplatneným v žalobe
predstavuje v zásade „len“ orientačné, východiskové kritérium, ktoré aj na základe rozhodovacej praxe
súdov Slovenskej republiky v obdobných sporoch považuje za primeraný ekvivalent na odškodnenie

ujmy na svojich osobnostných právach. Je však presvedčený, že ním uplatnený spôsob výpočtu výšky
žalovanej sumy je logický, legitímny a dôkazne podložený, vychádza z údajov (výpisov z dochádzkového
systému a výplatných pások), ktoré vytvára jeho služobný úrad a aj samotný žalovaný ich preto nikdy
nespochybnil,pričompodľažalobcunímuplatnenýspôsobvýpočtuvýškyžalovanéhonárokuzohľadňuje
tie skutkové a právne okolnosti, za ktorých samotná škoda (nemajetková ujma) vznikla.

56. Náhradu nemajetkovej ujmy minimálne v rozsahu priznanom súdom prvej inštancie preto žalobca
považoval za primeranú.

57. Za vecne správny, zákonný a zodpovedajúci rozhodovacej praxi najvyšších súdnych autorít

považoval žalobca aj závislý tretí výrok rozsudku súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov
prvoinštančného konania.58. Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu k jeho odvolaniu (odvolacej replike) uviedol, že
žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu reagoval na niektoré právne aspekty namietané v odvolaní aj
s odkazom na svoju predchádzajúcu argumentáciu vzhľadom na to, že žalovaný v odvolaní poukázal

na svoju predchádzajúcu argumentáciu. Žalovaný bol názoru, že ním prezentovaná rozsiahla právna
argumentácia nebola súdom prvej inštancie správne aplikovaná, preto zotrval na podanom odvolaní
a všetkých predchádzajúcich vyjadreniach a podaniach.

59. Ďalšie vyjadrenia v odvolacom konaní podané neboli.

60. Krajský súd funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaniach žalobcu a žalovaného podľa § 34 ods.
1 CSP prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania z dôvodu, že zákonné podmienky pre
jeho nariadenie podľa § 385 ods. 1 CSP naplnené neboli. Posudzujúc správnosť postupu a rozhodnutia
súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov uplatnených žalovaným v odvolaní, ktorými je podľa
§ 380 ods. 1 CSP odvolací súd viazaný a rešpektujúc rozsah odvolania žalovaného v súlade s § 379

CSP dospel odvolací súd k názoru, že rozsudok súdu prvej inštancie je v napadnutých výrokoch vo veci
samej, t.j. v I. výroku o čiastočnom vyhovení žalobe a v II. výroku o čiastočnom zamietnutí žaloby vecne
správny. Podľa § 387 ods. 1, 2 CSP odvolací súd potvrdí rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak je vo
výroku vecne správne a ak sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,
môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia,

prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Aplikujúc toto
zákonné ustanovenie odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutom
rozsahu, konštatuje správnosť jeho dôvodov vo veci samej a na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia uvádza:

61. V prvom rade sa odvolací súd zaoberal odvolacími námietkami žalovaného, nakoľko ak by bola
niektorá z nich dôvodná, bolo by už nadbytočné zaoberať sa odvolacími námietkami žalobcu týkajúcimi
sa otázky premlčania žalobou uplatneného nároku. Taktiež od ustálenia povahy, charakteru nároku je
závislé posúdenie jeho (čiastočného) premlčania.

62. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy si uplatňoval žalobca práve za prekročenie maximálneho limitu
týždenného pracovného času určeného článkom 6 písm. b) smernice 2003/88/ES vo vykazovanom
období marec 2020 až február 2023 v dôsledku jej nesprávnej transpozície do zákona č. 315/2001 Z.z.

63. Súd prvej inštancie mal právomoc na prejednanie tohto sporu. Podľa § 3 ods. 1 CSP súdy

prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, ak ich podľa zákona
neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány. Spor o náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi porušením
práva Únie v dôsledku nesprávneho prebratia (transpozície) smernice do vnútroštátneho právneho
poriadkumožnozaradiťmedzisúkromnoprávnespory.Skutočnosť,žežalovanýmvtakomtosporeještát
je bez právneho významu. Účastníkom občianskoprávnych vzťahov môže byť aj štát a v takom prípade

je podľa § 21 Občianskeho zákonníka právnickou osobou. Z judikatúry súdneho dvora jednoznačne
vyplýva, že spory o náhradu škody spôsobenej porušením práva Únie medzi jednotlivcom a štátom majú
rozhodovať príslušné vnútroštátne súdy.

64. Nakoľko jedným z predpokladov zodpovednosti žalovaného za škodu žalobcovi spôsobenú

porušením práva Únie je „dostatočne závažné porušenie právnej normy Únie, ktorej cieľom je priznanie
práv jednotlivcom“, súd prvej inštancie bol v rámci svojej právomoci v prejednávanom spore oprávnený a
povinnýskúmať,čizostranyžalovanéhodošloktvrdenémuporušeniuprávaÚniepripreberanísmernice
2003/88/ES do právneho poriadku Slovenskej republiky (zákona č. 315/2001 Z. z.), to znamená skúmať,
či zákon č. 315/2001 Z. z. zodpovedá cieľom článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES. Bez posúdenia

tejto otázky by nebolo možné rozhodnúť prejednávaný spor. Žalovaný nedôvodne vytýkal v odvolaní
chýbajúcu právomoc súdu posudzovať súlad zákona č. 315/2001 Z. z. so smernicou 2003/88/ES.

65. Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že cieľ článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES

(t.j. neprekročenie priemerného týždenného pracovného času pracovníka v rozsahu 48 hodín vrátane
nadčasov) nebol v prípade zákona č. 315/2001 Z. z. dosiahnutý (naplnený). Vo všeobecnosti platí, že
smernica ako špecifický prameň práva Únie vyžaduje od členských štátov, aby dosiahli cieľ sledovaný
smernicou prijatím transpozičných opatrení vo svojom právnom poriadku. Na tento účel musia byťustanovenia smernice prebraté tak, aby bola ich záväznosť nespochybniteľná, aby sa zachovala ich
konkrétnosť, presnosť a jasnosť a aby sa prebratím smernice do vnútroštátneho práva dosiahol stav,
ktorý je v súlade s účelom sledovaným smernicou a zaručuje jej úplnú účinnosť v členskom štáte.

Z hľadiska prejednávaného sporu článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES jednoznačne stanovuje,
že priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín;
žalovaný prebral smernicu 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z. z. Podľa § 85 ods. 1 zákona
č. 315/2001 Z. z., služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu
službu a je k dispozícii služobnému úradu. Podľa § 85 ods. 2 prvá veta zákona č. 315/2001 Z. z.,

služobný čas príslušníka je 40 hodín týždenne. Podľa § 86 ods. 1 a 2 zákona č. 315/2001 Z. z.,
služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný
čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov. Pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie
byť dĺžka služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka
vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste
vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni. Podľa § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001

Z. z., služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania
štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v
rámci rozvrhnutia služobného času. Z uvedených ustanovení zákona č. 315/2001 Z. z. vyplýva, že
zákon oddeľuje (a) vykonávanie štátnej služby príslušníka Hasičského a záchranného zboru v rámci
služobného času a (b) vykonávanie štátnej služby príslušníka Hasičského a záchranného zboru v rámci

určenej služobnej pohotovosti, pretože služobná pohotovosť príslušníka Hasičského a záchranného
zboru bezprostredne nadväzuje na jeho služobný čas. Výsledkom uvedenej úpravy je záver, že hoci v
obidvoch prípadoch ide o výkon štátnej služby, služobná pohotovosť sa nezapočítava do služobného
času príslušníka Hasičského a záchranného zboru. Smernica 2003/88/ES v článku 2 ods. 1 a 2
ustanovuje,žepracovnýčaspredstavujeakýkoľvekčas,počasktoréhopracovníkpracujepodľapokynov

zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi predpismi a
(alebo) praxou a čas odpočinku je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom. Z uvedeného vyplýva,
že čas určenej služobnej pohotovosti príslušníka Hasičského a záchranného zboru má byť súčasťou
služobného času, pretože nejde o čas odpočinku. Zákon č. 315/2001 Z. z. tak jednoznačne v rozpore
so smernicou 2003/88/ES zo služobného (pracovného) času príslušníka Hasičského a záchranného

zboru vyčleňuje čas určenej služobnej pohotovosti. Smernica 2003/88/ES pritom neumožňuje, aby
členské štáty ponechali v platnosti alebo prijali inú definíciu pojmu „pracovný čas“, ako je definícia
uvedená v smernici. Posudzované ustanovenia § 85 ods. 1 a 2, § 86 ods. 1 a 2 a § 92 ods. 1 boli
prakticky v totožnom znení súčasťou zákona č. 315/2001 Z. z. už v pôvodne prijatom znení účinnom
od 01.04.2002. Po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie dňa 01.05.2004 došlo k zmene

uvedených ustanovení zákonom č. 82/2009 Z. z. s účinnosťou od 01.04.2009, kedy sa v ustanovení §
86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. zakotvilo, že nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov
je rozvrhnutý na obdobie štyroch mesiacov (z pôvodného rozvrhnutia na obdobie celého kalendárneho
roka) a v ustanovení § 92 zákona č. 315/2001 Z. z. sa rozčlenil výkon služobnej pohotovosti na služobnú
pohotovosť, ktorá bezprostredne nadväzuje na služobný čas (§ 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.) a

služobnú pohotovosť mimo rozvrhnutia služobného času (§ 92 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z.). Podľa
dôvodovej správy k zákonu č. 82/2009 Z. z. dôvodom úpravy malo byť zosúladenie s právom Únie. K
ďalšej zmene uvedených ustanovení došlo zákonom č. 400/2011 Z. z. s účinnosťou od 01.01.2012, kedy
sa v ustanovení § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. zakotvilo, že nerovnomerne rozvrhnutý služobný
čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov (z dôvodovej správy k zákonu č. 400/2011

Z. z. nevyplýva dôvod tejto zmeny). Z toho vyplýva záver, že žalovaný v rámci preberania smernice
2003/88/ES po vstupe do Európskej únie nezohľadnil skutočnosť, že pracovná (služobná) pohotovosť
predstavuje pracovný (služobný) čas pracovníka. Neobstojí preto tvrdenie žalovaného, že nebolo
preukázané nesprávne prebratie (transpozícia) smernice 2003/88/ES, resp. že žiadne ustanovenie
zákona č. 315/2001 Z. z. nie je v rozpore so smernicou 2003/88/ES.

66. Ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd aj argumentáciu žalovaného, v rámci ktorej poukazoval
na rozdiel medzi prebratím smernice 2003/88/ES na jednej strane a aplikáciou smernice 2003/88/ES
na strane druhej s tým, že sa na aplikácii smernice 2003/88/ES nepodieľa. Odvolací súd sa stotožnil
so záverom súdu prvej inštancie o nesprávnom prebratí smernice 2003/88/ES do právneho poriadku

Slovenskej republiky. Skutočnosť, že žalovaný sa priamo nepodieľa na aplikácii smernice 2003/88/
ES, resp. zákona č. 315/2001 Z. z. vo vzťahu k žalobcovi, je podľa odvolacieho súdu z hľadiska
prejednávaného sporu bez právneho významu. Podľa článku 29 smernice 2003/88/ES táto smernica
je adresovaná členským štátom. Žalovaný ako členský štát a adresát smernice 2003/88/ES po vstupeSlovenskej republiky do Európskej únie je zodpovedný za prijatie všetkých opatrení legislatívnej aj
faktickej povahy s cieľom dosiahnutia účelu smernice. V prípade nesplnenia tejto povinnosti je štát
(žalovaný) zodpovedný aj za nesprávnu aplikáciu smernice 2003/88/ES, pokiaľ k nesprávnej aplikácii

smernice došlo v dôsledku jej nesprávneho prebratia do právneho poriadku. Nakoľko smernica 2003/88/
ES je určená žalovanému (štátu), ktorý zodpovedá za jej správne prebratie, v konaní o náhradu
škody spôsobenej nesprávnym prebratím smernice 2003/88/ES do právneho poriadku je pasívne
vecne legitimovaná žalovaný (štát). Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené uzatvára, že námietka
žalovaného o nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie nie je dôvodná.

67. Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že smernica 2003/88/ES sa vzťahuje aj na
žalobcu ako príslušníka Hasičského a záchranného zboru. Žalovaný nedôvodne namietala, že v prípade
žalobcu nejde o mestského hasiča (ako vo veci C-429/09), resp. že smernica 2003/88/ES sa na
žalobcu nevzťahuje v plnom rozsahu, pretože to neumožňuje charakter vykonávaných činností a rozvrh
služobného času (činnosť žalobcu patrí medzi odvetvia a činnosti, ktoré zahŕňajú určité osobitné

činnosti služieb civilnej ochrany). Súd je povinný plne uplatňovať výklad práva Únie, ktorý podal SD
EÚ (rozsudok C-261/21 zo dňa 07.07.2022). Obrana žalovaného je založená na všeobecnej polemike
so závermi súdu prvej inštancie bez dopadu na záväznosť rozhodnutí súdneho dvora, od ktorých
niet dôvod (ani možnosť) sa odchýliť vzhľadom na obdobné skutkové okolnosti prípadu. Súdny dvor
rozhodol, že článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES má priamy účinok, teda priznáva jednotlivcom

práva, ktoré môžu uplatniť priamo v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Súdny dvor tiež rozhodol, že
smernica 2003/88/ES sa má uplatniť na činnosti hasičského zboru, aj keď sú vykonávané zásahovými
silami v teréne a nezáleží na tom, či sú zamerané na boj proti požiarom alebo na poskytnutie pomoci
iným osobám, ak sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s poslaním im zvereným a to
aj vtedy, keď zásahy, ku ktorým môžu tieto činnosti viesť, sú svojím charakterom nepredvídateľné

a môžu vystaviť pracovníkov určitým rizikám. Na účely smernice 2003/88/ES nemôže byť pojem
pracovníka vykladaný rôzne podľa vnútroštátnych právnych predpisov, ale má autonómny význam
vlastný právu Únie, keď za pracovníka sa považuje každý, kto vykonáva skutočné a konkrétne činnosti
pre zamestnávateľa a právna povaha pracovnoprávneho vzťahu z hľadiska vnútroštátneho práva
nemôže mať nijaký dosah na postavenie pracovníka v zmysle práva Únie. Skutočnosť, či je niekto podľa

vnútroštátneho práva profesionálny alebo dobrovoľný hasič nie je relevantná na účely charakteristiky
pracovníka, na ktorého sa vzťahujú ustanovenia smernice 2003/88/ES (C-397/01 až C-403/01 vo veci
K., body 52 a 55, C-429/09 vo veci I., bod 27 až 30, C-518/15 vo veci A.). Vzhľadom na uvedené je
nedôvodná odvolacia námietka žalovaného o tom, že smernica 2003/88/ES sa nevzťahuje na žalobcu
ako príslušníka Hasičského a záchranného zboru a bez právneho významu je aj fakt, či takýto príslušník

plní svoje úlohy v pracovnom (služobnom) pomere ako hasič dobrovoľný, mestský alebo štátny. Článok
6 písm. b) smernice 2003/88/ES predstavuje v rozsahu, v akom ukladá členským štátom maximálnu
hranicu priemerného týždenného pracovného času, ktorá musí byť ako minimálna požiadavka priznaná
každému pracovníkovi, dôležité pravidlo sociálneho práva Únie, ktoré nemožno podrobiť akejkoľvek
podmienke alebo akémukoľvek obmedzeniu, a ktoré jednotlivcom priznáva práva, ktorých sa môžu

dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi (C-429/09 vo veci I., body 33 až 35). Členské štáty nemôžu
jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES tak, aby uplatnenie z neho
plynúceho nároku viazali na nejakú podmienku alebo ho určitým spôsobom obmedzovali (C-397/01 vo
veci K. bod 99, C-429/09 vo veci I., body 35 a 52). Súdny dvor tiež opakovane judikoval, že čas pracovnej
pohotovosti na pracovisku je potrebné v celom rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo

týždenného pracovného času (C-397/01 vo veci K., bod 95) a konštatoval, že pracovná pohotovosť
vykonávaná pracovníkom v režime fyzickej prítomnosti v zariadení zamestnávateľa sa považuje ako
celok za pracovný čas nezávisle od toho, akú prácu skutočne pracovník vykonáva (C-437/05 vo veci
L., bod 27). Osobitne v prípade hasičov súdny dvor potvrdil, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej
pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku,

je súčasťou pojmu pracovný čas a nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný čas ustanovený
smernicou 2003/88/ES (C-429/09 vo veci I., C-52/04 vo veci K. M. I. D.). Nakoľko žalobca musí byť
počas výkonu služobnej pohotovosti k dispozícii zamestnávateľovi na pracovisku, celý čas služobnej
pohotovosti je potrebné započítať do pracovného času žalobcu. Bez vplyvu na porušenie článku 6 písm.
b) smernice 2003/88/ES je preto aj skutočnosť, že za pracovnú pohotovosť je žalobcovi vyplácaná

náhrada(§122ods.1zákonač.315/2001Z.z.).Záver,žečasslužobnejpohotovostižalobcujepotrebné
započítať do jeho pracovného času vyplýva aj z aktuálnej judikatúry súdneho dvora, podľa ktorej ak
povaha a rozsah povinností a režim zodpovednosti, ktorý sa vzťahuje na pracovníka vyžadujú jeho
fyzickú prítomnosť na mieste výkonu práce, resp. povinnosť byť pre svojho zamestnávateľa k dispozíciia obmedzenia uložené tomuto pracovníkovi počas doby pohotovosti sú takej povahy, že objektívne
a veľmi významne ovplyvňujú možnosť tohto pracovníka slobodne nakladať v tejto dobe s časom, v
rámci ktorého sa od neho výkon práce nepožaduje a venovať tento čas svojim vlastným záujmom,

predstavuje táto doba služobnej pohotovosti pracovný čas pracovníka (pozri rozsudky C-214/20 zo dňa
11.11.2021, C-580/19 zo dňa 09.03.2021, C-107/19 zo dňa 09.09.2021 a C-344/19 zo dňa 09.03.2021).
Tento záver sa vzhľadom na skutkové okolnosti prejednávaného sporu plne vzťahuje aj na žalobcu.
Odvolací súd zhodne so žalobcom osobitne poukazuje na záver uvedený v uznesení súdneho dvora
C-52/04 vo veci K. M. I. D., podľa ktorého jediným cieľom výnimky, ktorá je uvedená v článku 2

ods. 2 prvom odseku Smernice 89/391/EHS na ktorú žalovaný poukazuje, bolo zabezpečenie riadnej
činnosti služieb nevyhnutných na účely ochrany bezpečnosti, zdravia, ako aj verejného poriadku v
prípade závažných a svojim rozsahom mimoriadnych okolností (napríklad v prípade katastrofy), pre
ktoré je charakteristická najmä tá skutočnosť, že môžu pracovníkov vystaviť rizikám, ktoré nie sú
zanedbateľné, pokiaľ ide o ich bezpečnosť a/alebo zdravie a ktoré, vzhľadom na ich povahu nie je
možné zohľadniť pri rozvrhu pracovného (služobného) času zásahových a bezpečnostných zložiek.

V konaní pritom žiadnou zo strán sporu nebolo tvrdené a preukázané, že by v rozhodnom období
(neaktívna) časť určenej služobnej pohotovosti zahŕňala výkon takejto činnosti. Nesprávny je názor
žalovaného, že článok 17 ods. 1 smernice 2003/88/ES umožňuje odklon od článku 6 smernice 2003/88/
ES v prípade príslušníkov Hasičského a záchranného zboru; tento článok sa na príslušníkov Hasičského
a záchranného zboru nevzťahuje. Vzťahuje sa len na a/ vrcholových riadiacich pracovníkov alebo iných

osôbsprávomocounezávisléhorozhodovania,b/rodinnýchpracovníkovaleboc/pracovníkovslúžiacich
náboženské obrady v kostoloch a náboženských spoločenstvách. Pracovníkov protipožiarnej služby a
služby civilnej ochrany, na ktorých poukazuje žalovaný v podanom odvolaní, sa týka článok 17 ods. 3
smernice 2003/88/ES, ktorý však na druhej strane neumožňuje odklon od článku 6 smernice 2003/88/
ES (len odklon od článkov 3, 4, 5, 8 a 16 smernice 2003/88/ES).

68. Správny je aj záver súdu prvej inštancie o zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú žalobcovi
porušením jeho práva vyplývajúceho z noriem Únie. Súd prvej inštancie správne uviedol, že tieto
predpoklady vyplývajú z judikatúry súdneho dvora, ktorú v odôvodnení napadnutého rozsudku citoval.
Podľa judikatúry súdneho dvora štát zodpovedá jednotlivcovi za škodu spôsobenú porušením práva

Únie, ak: (a) porušená norma práva Únie priznáva právo fyzickým osobám alebo právnickým osobám
alebo zakladá povinnosti pre členský štát, (b) porušenie práva Únie je dostatočne závažné a (c)
medzi porušením práva Únie členským štátom a vznikom škody jednotlivca existuje príčinná súvislosť
s tým, že o výške náhrady škody vždy rozhoduje vnútroštátny súd. Aj podľa odvolacieho súdu boli
predpokladyzodpovednostižalovanéhozaškoduspôsobenúžalobcovivdôsledkuporušeniaprávaÚnie

splnené, pretože článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES priznáva pracovníkom právo na priemerný
týždenný pracovný čas vrátane nadčasov v rozsahu 48 hodín. Uvedené ustanovenie smernice 2003/88/
ES má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred
vnútroštátnymi súdmi. Ako bolo uvedené vyššie, ustanovenie článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES
nebolo do právneho poriadku Slovenskej republiky prebraté správne, pretože slovenský právny poriadok

umožňuje, aby priemerný týždenný pracovný čas žalobcu vrátane nadčasov presiahol 48 hodín. Na
záver o porušení článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES nemá vplyv ani skutočnosť, že žalovaný
v zmysle článku 16 písm. b) smernice 2003/88/ES v spojení s článkom 17 ods. 3 písm. b) bod iii)
smernice 2003/88/ES uplatnil na výpočet priemerného pracovného času žalobcu referenčné obdobie 6
mesiacov (§ 86 ods. 1 druhá veta zákona č. 315/2001 Z. z.), pretože podľa výsledkov dokazovania v

rozhodnom žalovanom období žalobcov priemerný týždenný služobný čas presiahol hranicu 48 hodín
v rámci daného referenčného obdobia. Porušenie článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES vo vzťahu k
žalobcovi je dostatočne závažné, pretože ide o porušenie jasnej a konkrétnej normy Únie, ktorá pokiaľ
ide o hornú hranicu priemerného týždenného pracovného času neponecháva členským štátom priestor
na voľnú úvahu a súčasne ide o porušenie práva Únie, ktoré je v zjavnom rozpore s judikatúrou súdneho

dvora (napr. C-429/09).

69. V príčinnej súvislosti s porušením práva Únie zo strany žalovaného došlo u žalobcu k vzniku
škody (nemajetkovej ujmy) v dôsledku zásahu do jeho práva na ochranu zdravia (článok 40 Ústavy
Slovenskej republiky), pretože účelom stanovenia maximálneho týždenného pracovného času bolo

podľa odôvodnenia smernice 2003/88/ES zabezpečenie potreby odpočinku, aby pracovník (žalobca)
v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobil úraz sebe ani
spolupracovníkomaleboinýmosobámaabysikrátkodoboalebodlhodobonepoškodilzdravieasúčasne
v dôsledku zásahu do práva žalobcu na súkromie a rodinný život (článok 19 ods. 2 Ústavy Slovenskejrepubliky), pretože musel reálne odpracovať viac, ako bol povinný v zmysle smernice 2003/88/ES,
na úkor svojich blízkych musel tráviť čas v práci a prichádzal o čas, ktorý by chcel a mohol venovať
svojim najbližším, rodine, priateľom, záľubám, resp. iným aktivitám, ktoré nesúvisia s jeho pracovným

zaradením.

70. V rozpore s judikatúrou SD EÚ je odvolacia argumentácia žalovaného, že medzi porušením
práva Únie a vznikom škody žalobcu nie je príčinná súvislosť, keď žalobca neupozornil svojho
zamestnávateľa na porušovanie jeho práv a nepožiadal ho o náhradu škody (t.j. nevyvinul primerané

úsilie na zamedzenie vzniku škody). Na postavenie žalobcu ako príslušníka Hasičského a záchranného
zboru sa vzťahuje judikatúra SD EÚ (C-429/09 a C-445/06), z ktorej vyplýva, že by bolo v rozpore
so zásadou efektivity uložiť poškodeným osobám povinnosť systematicky využívať všetky právne
prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, keď by to spôsobilo nadmerné ťažkosti alebo by to od nich
nebolo možné rozumne vyžadovať. Podľa názoru SD EÚ by bol výkon práv priznaných jednotlivcom
priamo uplatniteľnými ustanoveniami práva Únie znemožnený alebo nadmerne sťažený, ak by sa od

žalobcov ako slabšej strany v pracovnoprávnych vzťahoch vyžadovalo najprv uplatniť svoje práva
voči zamestnávateľovi. Znamenalo by to aj spochybnenie práva na náhradu škody, ktoré má základ v
právnom poriadku Únie a povinnosti členských štátov zabezpečiť jeho dodržiavanie. Článok 6 písm.
b) smernice 2003/88/ES teda nevyžaduje, aby dotknutí pracovníci požiadali svojho zamestnávateľa
o dodržiavanie minimálnych požiadaviek upravených týmto ustanovením. Predpoklady zodpovednosti

žalovaného za škodu vzniknutú žalobcovi boli splnené.

71. Žalobca sa v tomto konaní domáhal zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy v sume 3 843,49 €, ktorú
vyčíslil ako súčin odpracovaných hodín určenej služobnej pohotovosti za obdobie od marca 2020 do
februára 2023 vrátane a rozdielu peňažnej náhrady vyplácanej za určenú služobnú pohotovosť podľa §

122 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. Odvolací súd nesúhlasí s názorom žalovaného, že v skutočnosti
sa vzhľadom na spôsob výpočtu peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy zo strany žalobcu pod týmto
nárokom skrýva mzdový nárok, nárok na doplatenie mzdy za služobnú pohotovosť, pretože o uplatnenie
mzdového nároku by išlo v prípade, ak by ho žalobca odvodzoval z konkrétnych ustanovení zákona č.
315/2001 Z.z., alebo z ustanovení smernice, či iných právnych aktov Únie, podľa ktorých by na takýto

mzdový nárok mal právo a práve v takom prípade by žalovaným musel byť jeho zamestnávateľ a nie
štát. Nakoľko súd určuje výšku peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy voľnou úvahou s prihliadnutím na
závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu osobnostného práva došlo, spôsob jej
výpočtu zvolený žalobcom nie je pre jej určenie rozhodujúci, čo však nevylučuje, že súd voľnou úvahou
môže dospieť k rovnakej, resp. porovnateľnej výške náhrady (ale môže dospieť aj k nižšej či vyššej

výške s tým limitom, že nemôže žalobcovi súc viazaný žalobným návrhom priznať viac, než čoho sa
domáha). Súd prvej inštancie žalobe žalobcu v plnom rozsahu vyhovel, keď žalobu žalobcu vyhodnotil
ako dôvodnú čo do základu a výšky.

72. Smernica 2003/88/ES neobsahuje žiadne ustanovenia o práve na náhradu škody v prípade jej

porušenia.NáhradaškodyspôsobenájednotlivcoviporušenímprávaÚniemusíbyťprimeranávzniknutej
škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu jeho práv. Je na vnútroštátnom práve členských štátov,
aby pri dodržaní zásad rovnocennosti a efektivity štáty určili, či sa náhrada škody musí poskytnúť
vo forme udelenia dodatočného náhradného voľna alebo vo forme finančného odškodnenia a jednak
definovali pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady. Ani právny poriadok Slovenskej republiky

nemá výslovnú úpravu ohľadne práva jednotlivca na náhradu škody proti štátu spôsobenej porušením
práva Únie. Takúto právnu úpravu neobsahuje ani zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Súd
prvej inštancie správne ustálil, že vzhľadom na zistený skutkový stav má ujma žalobcu najbližšie k
zásahudoosobnostižalobcu(analógiapodľa§11až§13Občianskehozákonníka).Žalovanýnesprávne

namieta, že žalobca nepreukázal spôsobenú ujmu, pretože z vykonaného dokazovania vyplynulo, že
žalobca v rozpore s článkom 6 písm. b) smernice 2003/88/ES v žalovanom období od marca 2020
do februára 2023 odpracoval 1 814,80 hodín pracovnej pohotovosti, keď priemerný týždenný pracovný
čas počas celého žalovaného obdobia u žalobcu dosiahol 50,40 hodín. Žalobca na preukázanie svojho
tvrdenia o počte odpracovaných hodín predložil doklady od svojho zamestnávateľa, ktoré žalovaný

žiadnym spôsobom v konaní pred súdom prvej inštancie nespochybnil a nenavrhol vykonať žiadne
dokazovanie.73. Zásah do osobnosti žalobcu spôsobený tým, že žalobca v rozhodnom období pracoval priemerne
viac ako 48 hodín týždenne (a súčasne viac ako 40 hodín týždenne podľa § 85 ods. 2 veta prvá zákona
č. 315/2001 Z. z.) v konaní pred súdom prvej inštancie preukázaný bol. Žalobca nielenže pracoval

nad maximálne prípustný rozsah týždenného pracovného času, ale v rozpore s článkom 6 písm. b)
smernice 2003/88/ES v spojení s článkom 2 ods. 1 smernice 2003/88/ES mu odpracované hodiny
určenej služobnej pohotovosti v počte 1 814,80 neboli započítané do odpracovaného času.

74. Námatkovou kontrolou počtu odpracovaných hodín služobnej činnosti a služobnej pohotovosti

odvolací súd zistil, že v mesiaci 4/2020 žalobca odpracoval 170 hodín služobnej činnosti a 49 hodín
služobnej pohotovosti na pracovisku, spolu 219 hodín, čo pri 4,2 týždňoch činí na 1 týždeň 52,14 hodín
práce. V mesiaci 5/2020 sa žalobcovi vykazuje odpracovanie 170 hodín služobnej činnosti a 42 hodín
služobnej pohotovosti na pracovisku, spolu 212 hodín za 4,4 týždňa, z čoho na 1 týždeň pripadá 48,18
odpracovaných hodín. V mesiaci 7/2020 žalobca odpracoval 196,50 hodín služobnej činnosti a 46,78
hodín služobnej pohotovosti na pracovisku, spolu 243,28 hodín, čo pri 4,4 týždňoch činí na 1 týždeň

55,29 hodín práce. V mesiaci 11/2020 žalobca odpracoval 162 hodín služobnej činnosti a 49 hodín
služobnej pohotovosti na pracovisku, spolu 211 hodín, čo pri 4,2 týždňoch činí na 1 týždeň 50,23 hodín
práce. V januári 2021 má žalobca vykázaných 172,50 hodín služobnej činnosti a 42 hodín služobnej
pohotovosti na pracovisku, spolu 214,50 odpracovaných hodín za 4,4 týždňa, z čoho na 1 týždeň pripadá
48,75 hodín. V júni 2021 odpracoval žalobca 157,40 hodín služobnej činnosti a 56 hodín služobnej

pohotovosti na pracovisku, spolu 213,40 hodín vydelené 4,2 týždňami pripadá na 1 týždeň 50,80 hodín
práce. V septembri 2021 pri služobnej činnosti v rozsahu 182,10 hodín a služobnej pohotovosti na
pracovisku v rozsahu 7 hodín, spolu 189,10 hodín na 4,2 týždňa vychádza 45,02 odpracovaných hodín.
V novembri 2021 odpracoval žalobca 153 hodín služobnej činnosti a 27,28 hodín služobnej pohotovosti
na pracovisku, spolu 180,28 hodín vydelené 4,2 týždňami pripadá na 1 týždeň 42,92 hodín práce. V

máji 2022 pri služobnej činnosti v rozsahu 169 hodín a služobnej pohotovosti na pracovisku v rozsahu
47,20 hodín, spolu 216,20 hodín, na 4,4 týždňa vychádza 49,13 odpracovaných hodín. V septembri 2022
odpracoval žalobca 180 hodín služobnej činnosti a 70,47 hodín služobnej pohotovosti na pracovisku,
spolu 250,47 hodín vydelené 4,2 týždňami pripadá na 1 týždeň 59,63 hodín práce. Vo februári 2023 pri
služobnej činnosti v rozsahu 170,08 hodín a služobnej pohotovosti na pracovisku v rozsahu 31 hodín,

spolu 201,08 hodín, na 4 týždne vychádza 50,27 odpracovaných hodín. Z uvedeného prehľadu vyplýva,
že spôsob plánovania zmenných služieb a pohotovosti na pracovisku opakovane má za následok
prekročenie maximálne prípustného rozsahu týždenného pracovného času podľa smernice 2003/88/ES.
Z oddeleného vykazovania počtu odpracovaných hodín služobnej činnosti a pohotovosti na pracovisku
v mzdovom liste žalobcu je preukázané, že hodiny strávené na pracovisku počas určenej pracovnej

pohotovosti podľa § 92 ods. 1 z. č. 315/2001 Z. z. sa do služobného času nezapočítavajú.

75. Zo skutkových zistení súdu prvej inštancie vyplýva, že žalobca ako príslušník Hasičského a
záchrannéhozboruvslužobnompomerevrozhodnomobdobímarec2020ažfebruár2023malslužobný
čas rozvrhnutý nerovnomerne tak, že týždenný pracovný čas sa skladal zo 17-hodinových pracovných

zmien výkonu služby, po ktorých nasledovala 7-hodinová služobná pohotovosť na pracovisku, resp.
neskôrzo16-hodinovýchpracovnýchzmienvýkonuslužby,poktorýchnasledovala8-hodinováslužobná
pohotovosť na pracovisku, t. j. v rámci jednej zmeny strávil žalobca na pracovisku sústavne minimálne
24 hodín. Výkon služobnej pohotovosti bol rozdelený na aktívnu časť služobnej pohotovosti, ktorá
bola odmeňovaná ako nadčasová práca a jej trvanie sa započítavalo do fondu odpracovaného času

a neaktívnu časť služobnej pohotovosti, ktorá sa do fondu pracovného času nezapočítavala. Vo
vykazovanom období od marca 2020 do februára 2023 odpracoval žalobca 1 814,80 hodín určenej
služobnej pohotovosti, ktorá priamo nadväzovala na výkon 17/16 hodinovej služobnej činnosti. Za
obdobie marec 2020 až február 2023 odpracoval žalobca spolu 1 980,10 hodín služobnej pohotovosti
(určenej + nariadenej), žiadna z nich ale do počtu odpracovaných hodín započítaná nebola, preto sa

môže javiť vychádzajúc iba z údajov zamestnávateľa o počte odpracovaných hodín, že limit týždenného
pracovného času podľa smernice prekročený nebol. Za rozhodné obdobie 3/2020-2/2023 odpracoval
žalobca celkom 7 883,98 hodín (služobný čas spolu s pohotovosťou na pracovisku), z ktorých na jeden
týždeň pripadá 50,40 odpracovaných hodín. Výsledok pochádza zo vzorca súčet odpracovaných hodín
za rozhodné obdobie (2 206,97 + 2 555,91 + 2 689,02 + 432,08 = 7 883,98) deleno počet týždňov za

rozhodné obdobie (43,74 + 52,14 + 52,14 + 8,4 = 156,42). Aj týmto prepočtom uskutočneným odvolacím
súdom je preukázané prekročenie maximálne prípustného priemerného pracovného času pre každé
obdobie siedmych dní vrátane nadčasov v rozsahu 48 hodín podľa čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES.76. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy si uplatňoval žalobca práve za prekročenie maximálneho limitu
týždenného pracovného času určeného článkom 6 písm. b) smernice 2003/88/ES vo vykazovanom
období marec 2020 až február 2023. Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené súhlasí s názorom súdu

prvej inštancie, že žaloba bola dôvodná čo do základu aj výšky.

77. Neobstojí argumentácia žalovaného, že pokiaľ nie je nariadený služobný zásah, môže žalobca počas
služobnej pohotovosti odpočívať alebo sa venovať inej činnosti, má vymedzený priestor na odpočinok
(spánok) a nevyžaduje sa jeho aktívna činnosť, nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky trvania

služobnej pohotovosti. Žalobca totiž vykonáva službu na mieste určenom zamestnávateľom (služobný
úrad),musítambyťfyzickyprítomnýabezohľadunato,ženemusíbyť„aktívny“počascelejdĺžkytrvania
služobnej pohotovosti a že má vytvorené podmienky na oddych, resp. spánok, musí byť plne k dispozícii
a pripravený okamžite plniť svoje povinnosti. Je oddelený od svojho vlastného sociálneho súkromného
prostredia a rodinných a spoločenských väzieb a jeho možnosť organizovať si svoj súkromný čas a
program, venovať sa svojim vlastným potrebám, je prakticky vylúčená. Právo na odpočinok žalobcu bolo

dlhodobo niekoľko rokov porušované napriek tomu, že žalobca plní v spoločnosti veľmi zodpovedné
úlohy a preto bolo dôležité, aby mal možnosť si po práci odpočinúť. Z tohto dôvodu považuje odvolací
súd prisúdenú náhradu nemajetkovej ujmy za primeranú. Služobný čas žalobcu mal byť rozvrhnutý tak,
aby nedochádzalo k porušovaniu jeho práv vyplývajúcich zo smernice 2003/88/ES. K porušeniu práv
žalobcu pritom dochádzalo práve výkonom služobnej pohotovosti. Nemajetkovú ujmu nie je ani podľa

názoru odvolacieho súdu možné nahradiť inak z dôvodu, že uplynutý čas žalobcovi vrátiť možné nie je
a nemôže ho stráviť inak. Vzhľadom na špecifickosť zásahu do osobnosti žalobcu v dôsledku porušenia
práva Únie a trvanie zásahu nie je dobre možné porovnanie s inými obdobnými prípadmi zásahov ako
to namietal žalovaný v podanom odvolaní (v prípade zásahov do osobnosti neoprávnenou kritikou,
resp. usmrtením člena rodiny ide o rozdielne skutkové okolnosti). Prisúdená náhrada nemajetkovej

ujmy neprevyšuje ani náhrady priznávané v týchto prípadoch, resp. obetiam trestných činov. V tejto
súvislosti odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Cdo/47/2023 zo dňa
27.05.2024, z ktorého vyplýva záver, že pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy pozostalých
obete dopravnej nehody nie je dôvodné túto náhradu obmedziť najvyšším prípustným odškodnením
podľa zákona o obetiach trestných činov (zákon č. 215/2006 Z.z. o odškodňovaní osôb poškodených

násilnými trestnými činmi, resp. zákon č. 274/2017 Z.z. o obetiach trestných činov). Tento záver vyvodil
NS SR z nasledovných úvah: „Dovolací súd v uznesení sp.zn. 2Cdo/188/2021 v súvislosti s výškou
náhrady nemajetkovej ujmy a jej prípadnou limitáciou v zmysle osobitného zákona o obetiach trestných
činov poukázal na to, že výška náhrady za utrpenú ujmu nie je zákonom nijako limitovaná a jej určenie
je ponechané na voľnej úvahe rozhodujúceho súdu. I keď jednotlivé súčasti osobnosti fyzickej osoby

a osobnostných práv, ktorým poskytuje ochranu § 13 OZ (život, zdravie, súkromie, rodinný život a
pod.) sú hodnoty, ktoré v podstate nemožno vyjadriť v peniazoch, neoceniteľnosť jednotlivých stránok
ľudskej osobnosti ešte neznamená, že by peniazmi nebolo možné vyjadriť adekvátnu výšku náhrady
nemajetkovej ujmy spôsobenej protiprávnym zásahom do týchto práv. Výšku náhrady nemajetkovej
ujmy možno určiť, a to spôsobom, ktorý uvádza zákon – vždy s prihliadnutím na individuálne okolnosti

charakterizujúce závažnosť vzniknutej ujmy a na jedinečnú povahu okolností, za ktorých k porušeniu
práva došlo. Náhradu nemajetkovej ujmy nie je možné kvantifikovať. Náhrada skutočne zodpovedajúca
utrpenej ujme je pojmovo vylúčená a priznávaná náhrada je tak len akousi „finančnou náplasťou“,
ktorou je pozostalým obete dopravnej nehody umožnené kompenzovať utrpenú ujmu formou peňažnej
výhody. Z tohto pohľadu preto akokoľvek vysoká priznaná suma nemôže nikdy skutočne odstrániť,

napraviť, odvrátiť utrpenú bolesť blízkych osôb, svojím spôsobom môže iba vyvážiť ich utrpenie.
Stanovenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je síce vecou voľnej úvahy súdu, jeho
úvaha musí byť ale náležite odôvodnená a vždy musí mať základ v takých konkrétnych skutkových
zisteniach súdu, ktoré zohľadňujú individuálne okolnosti prejednávaného prípadu a so zreteľom na
ne sú relevantné pre posúdenie primeranosti náhrady v zmysle § 13 ods. 3 OZ. V danom prípade

odvolací súd zníženie výšky náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú žalobcom 1/ až 4/ priznal súd prvej
inštancie, odôvodnil tým, že výška náhrad priznaných súdom prvej inštancie nezohľadňuje obmedzenie
vyplývajúce z § 12 a § 13 zákona o obetiach. Podľa odvolacieho súdu výška priznanej náhrady
nemajetkovej ujmy nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými
trestnými činmi. Takýto prístup odvolacieho súdu, nech by bol akokoľvek motivovaný pozitívnou snahou

o dosiahnutie porovnateľného posúdenia veci v porovnateľných prípadoch, nemôže bez ďalšieho
v potrebnej miere vystihnúť to, ako široko, mnohovrstevne a rozmanito je vnútorne rozčlenená
(štruktúrovaná) osobnosť každej fyzickej osoby, aké individuálne a neopakovateľné vzťahy vznikajú
medzi ňou a jej rodinnými príslušníkmi a aké dôsledky spôsobuje násilné pretrhnutie väzieb vo vnútrirodiny, ku ktorému dochádza stratou člena rodiny. Je nespochybniteľné, že negatívny zásah do tejto
osobnostnej sféry pôsobí zraňujúco individuálne a rozmanito u každej fyzickej osoby inak, lebo každý
človek, sama jeho podstata, jeho emócie, vzťahy k iným, sú veľmi individuálne. Ľudia nevnímajú vždy

rovnakookolnostivonkajšiehosveta aajichvzťahysinýmivykazujúznakyosobitosti,neopakovateľnosti
a jedinečnosti. Vzhľadom na to aj dôsledky zásahov do týchto osobnostných sfér života každého človeka
sú vysoko individuálne. Na vyjadrenie rozsahu a intenzity ujmy, ktorú vyvolali zásahy do týchto oblastí
súkromného a rodinného života je nepostačujúce (paušálne) prirovnanie s inými, i keď obdobnými
prípadmi a už vôbec nie kategoricky odvíjať výšku nemajetkovej ujmy pozostalých obete dopravnej

nehody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla od výšky sumy odškodnenia obetí trestných
činov určenej zákonom o obetiach. Odborná spisba považuje určovanie výšky náhrady nemajetkovej
ujmy pozostalých obete dopravnej nehody od rozsahu odškodnenia podľa zákona o obetiach za
argumentačné tendencie, ku ktorým uvádza, že zákon o obetiach ustanovuje pevnou sumou výšku
odškodnenia v prípade spôsobenia smrti v dôsledku trestného činu na 50-násobok minimálnej mzdy
(§ 12 ods. 2 zákona o obetiach), ktorú možno z osobitných dôvodov primerane znížiť (§ 14 zákona o

obetiach). Odvíjať rýdzo súkromnoprávne nároky od verejnoprávnych predpisov, ktorými na seba štát
dobrovoľne preberá záväzok odškodnenia pri najzávažnejších zásahoch do osobnej a telesnej integrity
(a ktorého výška závisí výlučne od „nastavených parametrov sociálneho štátu“)), nie je presvedčivé,
ani spravodlivé. Vzhľadom k verejnoprávnemu charakteru osobitnej regulácie sa nejaví ako vhodné
preberať verejnoprávnu konštrukciu odškodňovania do rýdzo súkromnoprávnych vzťahov. Zákonom o

obetiach na seba štát preberá záväzok kompenzovať dôsledky spôsobené trestnou činnosťou iných
subjektov. V danom prípade pri odškodňovaní pozostalých obetí dopravnej nehody nie sú prítomné také
spoločné znaky, ktoré by zdôvodňovali analogickú aplikáciu tejto maximálnej výšky odškodnenia na
rýdzo súkromnoprávne vzťahy medzi sekundárnou obeťou a pôvodcom protiprávneho zásahu. Navyše,
záväzok štátu uhradiť obetiam trestných činov určitú peňažnú čiastku je len podporným mechanizmom

a nevylučuje súkromnoprávny nárok na náhradu voči skutočnému páchateľovi ako pôvodcovi zásahu
v rozsahu, v akom nebol pokrytý poskytnutou sumou zo strany štátu. Poškodenej osobe preto zákon
o obetiach nebráni uplatniť si zvyšnú sumu náhrady za nemajetkovú ujmu priamo voči porušiteľovi.
Považovať tak sumu odškodnenia v zákone o obetiach za akýsi horný limit nemajetkovej ujmy vo
všeobecnosti nemožno považovať za správne. Vzťah medzi sekundárnou obeťou a škodcom by sa

mal spravovať iba súkromnoprávnymi pravidlami určenými k jeho regulácii a výška náhrady by mala
byť ustanovená podľa zákonných kritérií vykladaných spôsobom, aby bol čo najviac dosiahnutý cieľ
týchto zákonných noriem. (N., V.: Určovanie výšky náhrady nemajetkovej ujmy sekundárnych obetí, IN:
Súkromné právo č. 3/2020.)“. Aj vzhľadom na vyššie citovanú relevantnú časť odôvodnenia rozhodnutia
NS SR záver, že pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy pozostalých obete dopravnej nehody

nie je dôvodné túto náhradu obmedziť najvyšším prípustným odškodnením podľa zákona o obetiach
trestných činov možno podľa názoru odvolacieho súdu analogicky aplikovať aj pri určovaní výšky
peňažnejnáhradunemajetkovejujmyinejosoby,doktorejosobnostnýchpráv(najmäprávanasúkromný
a rodinný život) bolo neoprávnene zasiahnutého iným spôsobom, nemusí sa jednať pozostalého obete
dopravnej nehody a to o to viac, že k neoprávnenému zásahu nedošlo trestným činom.

78. Žalovaný v odvolaní s poukazom na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS
288/2017 argumentuje, že všeobecné súdy musia zohľadňovať svoju vlastnú rozhodovaciu činnosť a
v súlade s princípom rovnosti rozhodovať v porovnateľných veciach rovnako. Odvolací súd rešpektuje
ústavným súdom vyslovený názor a v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou praxou rozhodol

o potvrdení rozsudku súdu prvej inštancie aj v tejto veci. Predmetom odvolacieho konania už boli
skutkovo a právne totožné prípady náhrady nemajetkovej ujmy požadované príslušníkmi Hasičského
a záchranného zboru prejednávané Okresným súdom Zvolen. Až na jednu vec vedenú na Okresnom
súde vo Zvolene pod sp. zn. 15C/16/2021 bolo žalobám vyhovené v plnom rozsahu a odvolacím
Krajským súdom v Banskej Bystrici boli žalobám vyhovujúce rozhodnutia potvrdené ako vecne správne

(sp. zn. 17Co/59/2022, 16Co/36/2022, 17Co/47/2022, 14Co/36/2022, 16Co/26/2022, 16Co/53/2022,
14Co/34/2022, 17Co/16/2022) a pokiaľ Okresný súd Zvolen žalobe nevyhovel, vo veci sp. zn.
8C/15/2021 Krajský súd v Banskej Bystrici zmenil jeho rozsudok rozsudkom sp. zn. 16Co/11/2022 a
žalobe vyhovel.

79. Odvolací súd nesúhlasí ani s námietkou žalovaného, že neboli splnené podmienky pre uplatnenie
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v zmysle
ktorého možno žiadať peňažné odškodnenie len vtedy, ak nie je postačujúce zadosťučinenie podľa § 13
ods. 1 Občianskeho zákonníka. Zhodne so súdom prvej inštancie uvádza, že z ustanovenia § 13 ods.1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od
neoprávnených zásahov, aby boli odstránené následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané
zadosťučinenie, pričom týmto zadosťučinením sa rozumie morálna satisfakcia. Peňažná satisfakcia

prichádza do úvahy tam, kde by sa satisfakcia podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka nejavila
ako postačujúca. Vychádzajúc z povahy porušeného osobnostného práva (práva na ochranu zdravia
a práva na súkromie) a okolností, za ktorých k porušeniu došlo (t.j. žalovaný ako členský štát Únie
neprijal opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica
priemerného týždenného pracovného času podľa článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES) je dôvodný

záver, že žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu ani žaloba na odstránenie trvajúcich následkov
nie je na mieste vzhľadom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah (štát). Rovnako neprichádza
do úvahy ani morálna satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie,
odvolanie výrokov a podobne.

80. Žalovaný mal možnosť preveriť správnosť úvah súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu v skutkovo

a právne totožnej veci vedenej na Okresnom súde Zvolen pod sp. zn. 8C/15/2021 a na Krajskom súde v
Banskej Bystrici pod sp. zn. 16Co/11/2022 v rámci dovolacieho konania začatého na jeho dovolanie proti
rozsudkuKrajskéhosúduvBanskejBystrici;nestalosataklenzdôvodu,žežalovanývzaldovolaniespäť
a Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 9CdoPr/7/2023 zo dňa 27.09.2023 dovolacie
konanie zastavil.

81. Žalovaný v odvolaní pri odvolacom dôvode podľa § 365 ods. 1 písm. d) Civilného sporového poriadku
žiadnym spôsobom nekonkretizuje vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. IV. ÚS 90/2019 z 05.11.2019 vyslovil názor,
že iba citácia zákona pre vymedzenie odvolacích dôvodov nepostačuje. Odvolací súd konštatuje, že

odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP nebol uplatnený spôsobom postačujúcim na prieskum
rozhodnutia súdu prvej inštancie aj z hľadiska tohto odvolacieho dôvodu.

82. Odvolací súd vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie v súlade s §
383 CSP a odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie po vyhodnotení odvolania žalovaného ako

nedôvodného rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil v I. výroku vo veci samej
o čiastočnom vyhovení žalobe.

83. Pokiaľ ide o odvolacie námietky žalobcu ohľadne vyhodnotenia námietky premlčania vznesenej
žalovaným zo strany súdu prvej inštancie, odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne

právne posúdil dôvodnosť žalovaným vznesenej námietky premlčania uplatneného nároku žalobcu
ohľadne sumy 133,66 € za mesiac marec 2020 (t.j. za 45,31 hodín služobnej pohotovosti), preto odvolací
súd ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil aj druhý výrok napadnutého rozsudku súdu
prvej inštancie a pre úplnosť reagujúc na odvolacie dôvody žalobcu dopĺňa:

84. Žalobca v podstate argumentoval, že svoj nárok uplatnil v trojročnej premlčacej dobe počítanej
od splatnosti mzdy za mesiac marec 2020, t.j. od 10.04.2020. Súd prvej inštancie na premlčanie
uplatneného nároku správne aplikoval ustanovenie § 101 Občianskeho zákonníka ohľadne počiatku
aj dĺžky premlčacej doby. Stanovenie počiatku plynutia premlčacej doby pri nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy zodpovedá vyššie uvedenej ustálenej praxi najvyššej súdnej autority – NS SR, na

ktorú vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu poukázal aj žalovaný.

85. Aj keď predmetom konania v prejednávanom spore je náhrada škody od štátu za porušenie práva
Európskej únie v dôsledku nesprávnej transpozície smernice (škodový nárok), nakoľko na výpočet
náhrady škody sa analogicky aplikujú ustanovenia o náhrade nemajetkovej ujmy (§ 13 ods. 2 a 3

Občianskeho zákonníka), v záujme jednotnosti právneho posúdenia aj na premlčanie uplatneného
nároku aplikoval odvolací súd premlčaciu dobu ako v prípade nároku na náhradu nemajetkovej ujmy.
Všeobecná trojročná premlčacia doba plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz; tým
je objektívne vymedzený začiatok plynutia premlčacej lehoty od slova „mohlo“; tento okamih je daný
objektívne a nezávisle na subjektívnej okolnosti, teda či oprávnený subjekt vedel alebo nevedel o svojom

práve. Na základe uvedeného neobstojí argumentácia žalobcu, že premlčanie uplatneného nároku na
náhradu nemajetkovej ujmy za mesiac marec 2020 plynie až od splatnosti mzdy za tento mesiac dňa
10.04.2020, kedy sa žalobca dozvedel, že mu nemajetkovú ujmu žalovaný v mzde nenahradil, pretože
plynutie premlčacej doby nie je závislé od tejto subjektívnej vedomosti žalobcu. Navyše predmetomkonania nie je mzdový nárok žalobcu, preto uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nemá
žiadny súvis so mzdou žalobcu a jej splatnosťou. Preto niet dôvodu na kompenzáciu nemajetkovej
ujmy zamestnávateľom žalobcu vo výplatnom termíne mzdových nárokov. Navyše na kompenzáciu

nemajetkovej ujmy je povinný štát – Slovenská republika, v mene ktorej v tomto súdnom spore len
koná zamestnávateľ žalobcu, nie samotný zamestnávateľ žalobcu. Podporne má odvolací súd za to, že
žalobca sa pri vynaložení náležitej starostlivosti mohol dozvedieť o prekročení priemerného týždenného
pracovného času už v priebehu, resp. najneskôr deň po uplynutí príslušného mesiaca, za ktorý požaduje
náhradu nemajetkovej ujmy, nakoľko by mal sám vedieť, koľko hodín spolu v priebehu príslušného

mesiaca odpracoval, na to nie je potrebná výplatná páska, resp. mzdový list.

86. Pokiaľ žalobca argumentuje spôsobom výpočtu náhrady nemajetkovej ujmy z jeho strany, ako už
odvolací súd uviedol vyššie, súd určuje výšku peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy voľnou úvahou s
prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu osobnostného práva
došlo, spôsob jej výpočtu zvolený žalobcom nie je pre jej určenie rozhodujúci. Napokon samotný žalobca

vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného poukázal na to, že pre posúdenie primeranosti žalovanej
výšky peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy nie je v konečnom dôsledku rozhodujúce to, aký spôsob
výpočtu či stanovenia výšky nároku žalobca či súd použije, ani to, aké premenné pri prípadnom výpočte
zohľadní (teda napr. aký výpočet hodín či určenie konkrétnej sumy odškodnenia za určitú jednotku
času použije), podstatné je najmä to, aby súdom priznaná výška náhrady bola primeraná ku všetkým

okolnostiam, za ktorých škoda (ujma) vznikla a jej následkom a to tak, aby predstavovala skutočné
odškodnenie ujmy. Vyčíslenie výšky žalovaného odškodnenia vo väzbe na rozsah priznávanej pracovnej
odmeny spôsobom uplatneným v žalobe predstavuje v zásade „len“ orientačné, východiskové kritérium,
ktoré aj na základe rozhodovacej praxe súdov Slovenskej republiky v obdobných sporoch považuje za
primeraný ekvivalent na odškodnenie ujmy na svojich osobnostných právach.

87. Odvolací súd teda uzatvára, že stanovenie výšky nemajetkovej ujmy nie je závislé od údaju
o vyplatenom služobnom plate a od neho sa odvíjajúcej náhrady za služobnú pohotovosť. Zákonnými
kritériami pre stanovenie výšky peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy voľnou úvahou súdu, resp. pre
posúdenie primeranosti žalobcom požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy sú závažnosť vzniknutej

ujmy a okolnosti, za ktorých k porušeniu osobnostného práva došlo.

88. Preto sa odvolací súd stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že počiatok plynutia všeobecnej
trojročnej premlčacej doby v prípade náhrady nemajetkovej ujmy je v tomto prípade viazaný na okamih,
kedy došlo k neoprávnenému zásahu do práva žalobcu na zachovanie priemerného pracovného

(služobného) času podľa článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES. Premlčacia doba začína plynúť dňom
nasledujúcim po dni, kedy k takémuto zásahu došlo. Či došlo k prekročeniu priemerného pracovného
(služobného) času podľa článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES možno spravidla zistiť v priebehu,
resp. najneskôr po dovŕšení príslušného mesiaca (nakoľko už aj v priebehu príslušného mesiaca
môže dôjsť k jeho prekročeniu). Právo na náhradu nemajetkovej ujmy tak možno uplatniť v prvý deň

nasledujúceho mesiaca, t.j. z hľadiska posudzovaného prípadu za mesiac marec 2020 najskôr dňa
01.04.2020. Trojročná premlčacia doba na uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy za mesiac
marec 2020 plynula žalobcovi do 03.04.2023 (keďže 01.04.2023 pripadol na sobotu). Nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy za mesiac marec 2020 v sume 133,66 € uplatnil žalobca podaním žaloby na súde až
dňa 08.04.2023. Námietka premlčania uplatneného nároku vznesená žalovaným bola v tomto rozsahu

dôvodná. Podľa § 100 posledná veta Občianskeho zákonníka, ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno
premlčané právo veriteľovi priznať. Súd prvej inštancie vec správne právne posúdil, pokiaľ na námietku
premlčania uplatneného nároku za mesiac marec 2020 prihliadol.

89. Pokiaľ žalobca v odvolacom konaní poukazoval na rozdielne rozhodnutia krajských súdov ohľadne

premlčania jeho nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, týmito nie je odvolací súd viazaný a z vyššie
uvedených dôvodov sa s nimi nestotožňuje. Osobitne vo vzťahu k rozhodnutiu Krajského súdu v Banskej
Bystrici sp. zn. 17Co/59/2022 zo dňa 14.12.2022 (bod 49. jeho odôvodnenia) odvolací súd zdôrazňuje,
že v tomto rozhodnutí sa nezaoberal počiatkom plynutia premlčacej doby na uplatnenie nároku, len
sa s poukazom na súdnu prax najvyššieho súdu stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že nárok

na náhradu nemajetkovej ujmy sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe podľa § 101
Občianskeho zákonníka. Predmetom odvolacej námietky žalovaného totiž nebolo ustálenie počiatku
plynutia premlčacej doby, ale jej dĺžky, keď z bodu 18. odôvodnenia rozsudku Krajského súdu v Banskej
Bystrici sp. zn. 17Co/59/2022 zo dňa 14.12.2022 vyplýva: „Vzhľadom na spôsob výpočtu nemajetkovejujmy, a teda žalobcov mzdový nárok, súd prvej inštancie taktiež nesprávne právne vyhodnotil námietku
premlčania, nakoľko v zmysle Občianskeho zákonníka sa právo na náhradu škody premlčí v lehote
dvoch rokov, od kedy sa o nej poškodený dozvie.“ Odvolací súd súc viazaný odvolacími dôvodmi

v zmysle § 380 ods. 1 CSP, preto v danej veci neposudzoval správnosť záveru súdu prvej inštancie
o počiatku plynutia premlčacej doby, ale len ohľadne jeho dĺžky, a na tento jeho záver sa vzťahuje veta:
„Odvolací súd sa taktiež stotožňuje s posúdením námietky premlčania súdom prvej inštancie.“

90. Napokon ani z rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 11Co/67/2023 zo dňa 28.09.2023

nevyplýva záver vyvodený žalobcom, že odvolací súd sa v danom konaní stotožnil s posúdením
vznesenej námietky premlčania ako nedôvodnej zo strany súdu prvej inštancie. Odvolací súd opätovne
súc viazaný odvolacími dôvodmi sa touto otázkou nezaoberal, ani zaoberať nemohol, pretože žalovaný
namietal premlčanie nároku žalobcu len v konaní pred súdom prvej inštancie, v odvolaní však už
nenapádal správnosť posúdenia námietky premlčania súdom prvej inštancie.

91. Pokiaľ z citácie odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie žalobca vyvodil závery,
že nárok za celý mesiac marec 2020 mohol uplatniť len v jeden jediný deň, a to 01.04.2020, resp.
03.04.2020 a že premlčaný bol nárok nanajvýš za dni 01.03.2020 až 07.03.2020, tieto závery podľa
názoru odvolacieho súdu z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie nevyplývajú.
Súd prvej inštancie konštatoval, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za marec 2020 mohol žalobca

uplatniť najskôr (teda nie len) 01.04.2020 a premlčacia doba mu plynula do 03.04.2023, mal teda 3
roky na uplatnenie tohto nároku. Ako už bolo uvedené vyššie, keďže žalobca sa mohol objektívne
o prekročení priemerného týždenného pracovného času za mesiac marec 2020 dozvedieť najskôr po
uplynutí daného mesiaca, mohol tento nárok po prvý raz uplatniť dňa 01.04.2020.

92. Odvolací súd je však názoru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie nie je správne v treťom výroku
o nároku strán sporu na náhradu trov prvoinštančného konania. Posúdenie dôvodnosti námietky
premlčania sa totiž týka základu nároku. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje napr. na rozhodnutie
Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 32 Cdo 3656/2009, kde sa o. i. uvádza: „Za základ
projednávané věci, o němž může soud rozhodnout mezitímním rozsudkem, je přitom nutno považovat

všechny sporné otázky vyplývající z uplatňovaného nároku, které musí soud posoudit, s výjimkou výše
nároku (srov. závěry stanoviska uveřejněného ve Sbírce soudních rozhodnutí a stanovisek pod č. V/68,
citovaného např. v publikaci B., O., M., P., A., A. Q. soudní řád. Komentář. 5. vydání. Praha: C.H. Beck,
2001,str.538).Jetedynutnoposuzovatvpřípaděpluralityžalovanýchnárokůpředvydánímmezitímního
rozsudku důvodnost co do základu u každého z nich zvlášť (a to i z hlediska promlčení, byla-li tato

námitka vznesena).“ Preto aj keď predmetom konania bol nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy,
k zamietnutiu časti uplatneného nároku nedošlo len na základe úvahy súdu o výške nároku, ale na
základe premlčania časti uplatneného nároku (premlčanie sa týka samotného základu nároku, pretože
má vplyv na obdobie, za ktoré bol nárok priznaný oproti pôvodne uplatnenému spornému obdobiu),
preto v konaní pred súdom prvej inštancie neprichádzalo do úvahy priznanie nároku na náhradu trov

konania žalobcovi v plnom rozsahu z prisúdenej sumy. Odvolací súd preto pristúpil k určeniu pomeru
úspechu strán v spore.

93. Podľa výsledku prvoinštančného konania (potvrdeného odvolacím súdom) bol žalobca v spore
pomerne úspešnejší, pretože pri predmete konania o zaplatenie sumy 5 977,83 € jeho úspech

predstavuje 97,76% (prisúdená suma 5 844,17 €) a úspech žalovaného tak predstavuje 2,24%
(zamietnutá suma 133,66 €); z hľadiska pomeru úspechu strán vzhľadom na predmet konania a jeho
výsledok bol tak žalobca v spore pomerne úspešnejší a vznikol mu proti žalovanému nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 95,52 % (97,76 % - 2,24 %); preto odvolací súd tretí výrok rozsudku súdu prvej
inštancie v zmysle § 388 CSP zmenil a uložil žalovanému povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania

v rozsahu 95,52%.

94. O nároku žalobcu na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1,
§ 255 ods. 2 a § 262 ods. 1 CSP. Nakoľko žiadna zo strán sporu nebola v odvolacom konaní väčšinovo
úspešná, nakoľko obe odvolania sú nedôvodné, pričom nedôvodné odvolanie žalobcu predstavuje jeho

neúspech a žalovaného úspech v odvolacom konaní a nedôvodné odvolanie žalovaného zas jeho
neúspech a úspech žalobcu v odvolacom konaní, odvolací súd vyslovil, že žiadna zo strán sporu nemá
právo na náhradu trov odvolacieho konania.95. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v § 421 odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP); na určenie výšky
minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej
inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods.
1 CSP); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo

dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)

a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,
a) ktorému súdu je určené,

b) kto ho robí,
c) ktorej veci sa týka,
d) čo sa ním sleduje a
e) podpis
(§ 127 ods. 1 CSP).

Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky
tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

Strany sporu majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so žiadosťou
o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo zmeškania

lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej pomoci (§ 11
ods. 1 zákona č. 327/2005 Z.z.).

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom;dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Ak neboli splnené podmienky podľa § 429 CSP, resp. dovolanie má vady podľa § 429 CSP napriek

riadnemu poučeniu dovolateľa o povinnosti podľa § 429 CSP v odvolacom konaní, resp. napriek
výzve súdu prvej inštancie adresovanej dovolateľovi na odstránenie vád a jeho poučení o následkoch
neodstránenia vád dovolania, dovolací súd dovolanie odmietne (§ 447 písm. e) CSP v spojení s § 436
ods. 1 CSP).