Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, March 27, 2024

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 1Co/1/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7120205401
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Boris Brondoš

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2024:7120205401.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Borisa Brondoša a sudcov JUDr.

Frederiky Zozuľákovej a JUDr. Martina Kolesára v spore žalobcu: A. A. B. C., nar. XX.X.XXXX, bytom D. -
E. XXX, zastúpený: JUDr. JCLic. Tomáš Majerčák PhD., s.r.o., Južná trieda 28, Košice, IČO: 42 109 159,
proti žalovanej: Slovenská republika, za ktorú koná Generálna prokuratúra SR, Štúrova 2, Bratislava,
o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci, o odvolaní žalovanej proti
rozsudku Okresného súdu Košice I č. k. 36C/13/2020-212 z 27. apríla 2023

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok v napadnutej časti vyhovujúceho výroku, ktorým súd uložil žalovanej povinnosť
zaplatiť žalobcovi náhradu majetkovej škody vo výške 3.585,17 eura s úrokmi z omeškania vo výške 5

% ročne zo sumy 11.585,17 eura od 28.4.2020 do zaplatenia, a vo výroku o trovách konania.

II. Žalovaná je povinná nahradiť žalobcovi 100 % trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice I (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) napadnutým
rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 8.000,- eur,
majetkovú škodu vo výške 3.585,17 eura a úroky z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 11.585,17
eura od 28.4.2020 do zaplatenia (I.), zamietol žalobu v prevyšujúcej časti (II.) a priznal žalobcovi právo
na náhradu trov konania voči žalovanej vo výške 100% (III.).

2. Súd prvej inštancie tak rozhodol o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 27.000,-
eur titulom peňažného odškodnenia nemajetkovej ujmy a sumy 3.585,17 eura z titulu náhrady škody
pozostávajúcej z vynaložených trov obhajoby v súvislosti s jeho trestným stíhaním. Skutkovým základom
takto uplatneného nároku bolo v podstatnom tvrdenie žalobcu, že táto ujma vznikla v príčinnej súvislosti
s nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci o treste, za ktoré štát zodpovedá podľa zák. č.
514/2003 Z.z.. Žalobca rekapituloval skutkový dej tak, že dňa 7.3.2018 bolo voči nemu uznesením

OO PZ ČVS: SKIS-53/OVIS-V-2017 vznesené obvinenie pre zločin sexuálneho násilia podľa § 200
ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona, proti ktorému podal dňa 15.3.2018 sťažnosť, o ktorej
rozhodol prokurátor Okresnej prokuratúry Košice I uznesením zo dňa 3.5.2018, č.k. 4Pv/116/17/8802-23
tak, že ju ako nedôvodnú zamietol. Dňa 2.7.2018 bola voči nemu podaná obžaloba a po viacerých
nariadených pojednávaniach bol na hlavnom pojednávaní na Okresnom súde Košice I dňa 9.1.2019
rozsudkom sp. zn. 5T/52/2018 oslobodený spod obžaloby. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal
prokurátor odvolanie, o ktorom na verejnom zasadnutí dňa 15.10.2019 rozhodol Krajský súd v Košiciach

uznesením zo dňa 15.10.2019 sp. zn. 6To/24/2019 tak, že odvolanie prokurátora zamietol. Žalobca
bezúspešne požiadal žalovanú o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mu vznikla nezákonným
rozhodnutímpodľazákonač.514/2003Z.z..Dôvodil,žeobvinenieanáslednetrestnéstíhaniehozasiahli
v súkromnom, osobnom ako aj v spoločenskom živote, odrazilo sa na jeho zdraví, zasiahlo do jehoosobnosti, ochrany dobrého mena, cti, dôstojnosti a dobrej povesti a prejavilo sa aj po materiálnej
stránke, keďže v čase vznesenia obvinenia pracoval ako druhý zástupca riaditeľa Obvodného oddelenia
PZKošice-Dargovskýchhrdinov.Poukázalnasvojobvineniupredchádzajúcibezúhonnýživot.Vovzťahu

k náhrade vecnej škody predložil faktúry – vyúčtovania trov právneho zastúpenia.

3. Na takto ustálený skutkový stav súd prvej inštancie aplikoval ust. § 3 ods. 1 a 2, § 4 ods. 1 písm. a), §
5 ods. 1, § 6 ods. 1, § 15 ods. 1 a 2 a § 17 ods. 1 až 4 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Vo

vzťahu k základu uplatneného nároku uzavrel, že žalovaná zodpovedá za žalobcom tvrdenú ujmu preto,
že k jej vzniku došlo v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím o vznesení obvinenia. V závere
o prítomnosti zodpovednostného titulu pritom súd prvej inštancie vyšiel z názoru, že oslobodenie spod
obžaloby prokurátora má účinky zrušenia uznesenia o vznesení obvinenia, a preto z hľadiska podmienok
upravených v ust. § 6 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. je potrebné naňho hľadieť ako na rozhodnutie
zrušené pre nezákonnosť. Súd prvej inštancie odmietol obranu žalovanej vystavanú na argumentácii

o dôvodnosti vznesenia obvinenia voči žalobcovi. Pri rozhodovaní o vecnej škode vo všeobecnosti
vyšiel z toho, že povinnosťou štátu je uhradiť poškodenému v rámci náhrady škody náklady, ktoré
vynaložil v trestnom konaní na svoju obhajobu, avšak len tie, ktoré boli účelne vynaložené a v rozsahu
tarifnej odmeny. Z tohto dôvodu na vec aplikoval ust. § 12 ods. 3 písm. c) vyhlášky č. 655/2004 Z.z. Z
pripojeného trestného spisu mu vyplynulo, že v trestnom konaní žalobcu najprv zastupovala Advokátska

kancelária JUDr. JCLic. F. A. G., ktorá skutočnosť nebola sporná a ktorému v zmysle vystavenej faktúry
č. 0122018 8 žalobca zaplatil sumu 984,05 eura za 5 úkonov právnej pomoci s poukazom na ust. § 14
ods. 1 písm. a), písm. b), písm. c) vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v spojení s ust. § 12 ods. 3 písm. c) citovanej
vyhlášky a 5 × režijný paušál podľa ust. § 16 ods. 3 citovanej vyhlášky. Túto sumu v prospech uvedeného
advokáta vynaložil dňa 17.4.2018, pričom advokát vykonal nasledovné úkony: 13.3.2018 - prevzatie

a príprava obhajoby vrátane prvej porady s klientom, 15.3.2018 - podanie sťažnosti proti uzneseniu o
vznesení obvinenia, 20.3.2018 - účasť pri vyšetrovacích úkonoch, 28.3.2018 - účasť pri vyšetrovacích
úkonoch od 8.00 hod. do 12.30 hod., 6.4.2018 - účasť pri vyšetrovacích úkonoch od 8.00 hod. do 10.20
hod. (§ 14 ods. 1 písm. a), b), c) vyhlášky), t.j. 3 úkony po 153,50 eura = 460,50 eura + 2 úkony po 307,-
eur (účasť na vyšetrovacích úkonoch v dňoch 28.3.2018 a 6.4.2018 trval viac ako 2 hodiny) = 614,- eur.

K týmto úkonom prislúchal aj režijný paušál v sume 9,21 eura, t.j. 46,05 eura (5 x 9,21). Spolu trovy
obhajoby činili sumu 1.120,55 eura. Následne žalobcu v trestnom konaní zastupovala advokátka H. I.
J., resp. H. H. G., ktorej uhradil dňa 18.4.2018 sumu 325,40 eura, dňa 8.5.2018 sumu 325,40 eura a dňa
20.6.2018 sumu 400,- eur, t.j. spolu 1.050,80 eura, za tieto úkony právnej služby: 12.4.2018 - účasť pri
vyšetrovacíchúkonoch,12.4.2018-písomnépodanienasúd(doplneniesťažnosti),12.4.2018-písomné

podanie na súd (návrh na vykonanie dokazovania), 16.4.2018 - písomné podanie na súd (doplnenie
námietok obvineného vznesených voči súdnej znalkyni), 19.4.2018 - účasť pri vyšetrovacích úkonoch
od 8.35 hod. do 9.40 hod. (výsluch svedka), 19.4.2018 - účasť pri vyšetrovacích úkonoch od 10.00 hod.
do 11.30 hod. (výsluch svedka), 26.4.2018 - účasť pri vyšetrovacích úkonoch (výsluch poškodenej),
10.5.2018- účasť pri vyšetrovacích úkonoch od 9.50 hod. do 11.15 hod. (výsluch obvineného),10.5.2018

- účasť pri vyšetrovacích úkonoch od 8.00 hod. do 9.35 hod. (výsluch svedka), 14.5.2018 - účasť pri
vyšetrovacích úkonoch od 13.00 hod. do 14.00 hod. ( výsluch znalca), 28.5.2018 - písomné podanie na
súd (návrh na zastavenie trestného stíhania), 12.6.2018 - preštudovanie vyšetrovacieho spisu (§ 14 ods.
1 písm. b), c) vyhlášky). Vyššie uvedené úkony považoval prvoinštančný súd za účelne zrealizované
a tieto činili spolu sumu 1.934,10 eura, t.j. 12 úkonov x 153,50 eura = 1.842,- eur + režijný paušál 10

x 9,21 eura = 92,10 eura. V prípade účasti na vyšetrovacích úkonoch v dňoch 19.4.2018 a 10.5.2018
konštatoval, že išlo o úkony obhajoby v jeden deň, na rovnakom mieste a v bezprostrednej časovej
nadväznosti, preto sa takto vykonané úkony považujú na účely priznania režijného paušálu za jeden
úkon. Za neúčelné náklady obhajoby považoval súd prvej inštancie úkon prevzatia a prípravy obhajoby
vrátane prvej porady s klientom, pretože nebolo preukázané súčasné vykonanie aj oboznámenia sa so

spisovýmmateriálomvpredmetnejveci,takakotovyplývazusmerňujúcehostanoviskatrestnoprávneho
kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. Tpj 90/2010, a 2 úkony obhajoby - písomné
podanie na súd dňa 30.4.2018 - návrh na opravu zápisnice a dňa 4.5.2018 - späťvzatie návrhu na
vykonanie dokazovania, pretože nešlo o úkony obhajoby spadajúce pod ust. § 14 ods. 1 písm. b)
vyhlášky. Napokon konštatoval, že žalobca bol v trestnom konaní zastúpený aj advokátom JUDr. Ivanom

Vankom, ktorý žalobcovi fakturoval za poskytnuté právne služby spolu sumu 1.550,32 eura. Žalobca
výpismi zo svojho účtu preukázal zaplatenie týchto súm dňa 11.7.2018 v sume 600,- eur a dňa 8.2.2019
v sume 950,32 eura. V rámci skúmania účelnosti týchto úkonov súd prvej inštancie zistil, že advokát
vykonal nasledovné úkony: 20.7.2018 - písomné podanie na súd (návrh na vykonanie dokazovania),6.8.2018 - nahliadnutie do spisu, 13.8.2018 - účasť na konaní pred súdom, 15.10.2018 - účasť na konaní
pred súdom, 9.10.2018 - písomné podanie na súd, 3.12.2018 - účasť na konaní pred súdom, 9.1.2019 -
účasť na konaní pred súdom, 14.3.2019 - písomné podanie na súd (vyjadrenie k odvolaniu prokurátora),

15.10.2019 - účasť na konaní pred súdom, ktoré úkony považoval za účelne zrealizované, pričom tieto
spolu činili sumu 1.475,23 eura, t.j. 7 úkonov x 153,50 eura = 1.074,50 eura + režijný paušál 7 x 9,21
eura = 54,47 eura (úkony za rok 2018) + 2 úkony x 163,33 eura = 326,66 eura + režijný paušál 2 x
9,80 eura = 19,60 eura (úkony za rok 2019). Za neúčelné náklady obhajoby považoval úkon prevzatia
a prípravy obhajoby vrátane prvej porady s klientom, pretože nebolo preukázané súčasné vykonanie

aj oboznámenia sa so spisovým materiálom v predmetnej veci, tak ako to vyplýva z usmerňujúceho
stanoviska trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. Tpj 90/2010, a
tiež 1 úkon obhajoby - písomné podanie na súd dňa 3.10.2018 - návrh na vylúčenie verejnosti, pretože
nejde o úkon obhajoby spadajúci pod ust. § 14 ods. 1 písm. b) vyhlášky. V tejto časti uzavrel, že
žalobca si uplatnil titulom vynaložených trov obhajoby len tie náklady, ktoré v skutočnosti vynaložil,
čo aj hodnoverne preukázal, pričom „výška ním vynaložených nákladov bola nižšia oproti skutočne

vykonaným úkonom právnej služby advokátmi...“, keďže v skutočnosti účelne vynaložené náklady
predstavovali celkovo sumu 4.529,88 eura. Z tohto dôvodu, keďže žalobca v skutočnosti oproti reálne
zrealizovanýmúkonomprávnejslužbyjehoadvokátmivnezákonnomtrestnomkonaní,vynaložilnáklady
v nižšej sume, súd vyhovel v celom rozsahu požadovanému nároku žalobcu z titulu skutočnej škody a
priznal mu sumu 3.585,17 eura, t.j. sumu uplatňovanú žalobou s poukazom na zásadu ne ultra petitum

(§ 216 ods. 1 C.s.p.). Nárok žalobcu na zaplatenie úrokov z omeškania posúdil ako dôvodný poukazujúc
na závery rozhodnutí NS SR, podľa ktorých „k vzniku omeškania s plnením nemajetkovej ujmy dochádza
už márnym uplynutím šesťmesačnej lehoty na plnenie podľa ust. § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.“.
Napokon rozhodnutie o trovách konania prvoinštančný súd odôvodnil s poukazom na ust. § 255 ods. 1
C.s.p. výlučným procesným úspechom žalobcu v spore s tým, že vzhľadom na to, že rozhodnutie o výške

nároku záviselo od úvahy súdu, čiastočné zamietnutie žaloby nepovažoval za jeho procesný neúspech.

4. Rozsudok vo vyhovujúcom výroku v časti, v ktorej jej súd prvej inštancie uložil povinnosť zaplatiť
žalobcovi náhradu majetkovej škody vo výške 3.585,17 eura s úrokmi z omeškania vo výške 5 % ročne
zo sumy 11.585,17 eura od 28.4.2020 do zaplatenia (I.) a vo výroku o trovách konania (III.) napadla včas

podaným odvolaním žalovaná z odvolacích dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f), g) a h)
C.s.p. s návrhom, aby odvolací súd rozsudok v napadnutej časti zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie. Vytkla súdu prvej inštancie, že sa nezaoberal a nevysporiadal s jej námietkami
vo vzťahu k neuneseniu bremena tvrdenia žalobcu v podanej žalobe, ako aj vo vzťahu k jednotlivým
ním uplatňovaným úkonom právnej služby, a návrhmi na vykonanie dokazovania odprezentovanými

v písomných vyjadreniach zo dňa 20.10.2022 a zo dňa 17.4.2023 a obmedzil sa na konštatovanie
(obsiahnuté v bode 95. rozsudku), že v tejto súvislosti jej obranu proti tomuto nároku považoval za
neopodstatnenú. Namietala postup súdu prvej inštancie pri vykonaní dokazovania v tejto časti. Uviedla,
že „žalobca neuniesol bremeno tvrdenia rozhodujúcich skutočností, keďže neprezentoval skutočnosti,
z ktorých by bolo možné identifikovať a následne posúdiť dôvodnosť uplatneného nároku, v čoho

dôsledku sa ...... nemala možnosť relevantne vyjadriť ku spôsobu, akým žalobca vyčíslil žalovanú sumu.“
Doplnila, že súd je viazaný rozsahom a titulmi žalobcom uplatneného nároku na náhradu škody, tak
ako bol predbežne prerokovaný a následne žalobou uplatnený, pričom považovala za neprípustné v už
prebiehajúcom súdnom spore dodatočne žalobcom vyšpecifikovať úkony, ktoré z neho vyplývajú, „keďže
účelom pripojenia trestného spisu k tomuto konaniu je možnosť overenia skutkových tvrdení, ktoré

musia byť obsiahnuté a uplatnené už v podanej žalobe (ako aj v žiadosti o predbežné prerokovanie
nároku) a postup prvoinštančného súdu, ktorý dokonca nad rámec žalobcom uplatňovanej náhrady
škody, sám z vlastnej iniciatívy v civilnom sporovom konaní vyhľadával úkony právnej služby v prospech
žalobcu žalovaná považuje za taký, ktorý narúša rovnosť sporových strán v civilnom sporovom konaní,
a tým porušuje právo na spravodlivý súdny proces.“ Svojimi odvolacími námietkami poukazujúcimi na

to, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, že súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a vytýkajúcimi
nesprávne právne posúdenie veci, žalovaná podľa posúdenia odvolacieho súdu uplatnila odvolacie
dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) C.s.p.. V odvolaní odvolateľkou formálne citované

ďalšie odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d), e) a g) C.s.p. neboli podopreté konkrétnymi
odvolacími námietkami a výhradami, ktoré by poukazovali na inú vadu konania, ktorá mohla mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a na to, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo kporušeniu práva na spravodlivý proces, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností, a že zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie
prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, a

tak podľa posúdenia odvolacieho súdu neboli tieto ďalšie odvolacie dôvody odvolateľkou materiálne,
a preto ani procesne účinne uplatnené. Odvolací súd v tejto spojitosti upriamuje pozornosť na záver
vyplývajúci z uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 90/2019 z 5. novembra 2019, v zmysle
ktorého odvolací dôvod nemôže spočívať len na všeobecnom vyjadrení nespokojnosti s rozhodnutím
bez bližšej špecifikácie vytýkaných nesprávností v kontexte konkrétnych okolností prípadu. Napokon

odvolací súd pre úplnosť poznamenáva, že v zmysle ust. § 380 ods. 2 C.s.p. na vady, ktoré sa týkajú
procesných podmienok, musí prihliadať, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené. Naproti tomu,
vo vzťahu k ostatným odvolacím dôvodom, je odvolací súd podľa ust. § 380 ods. 1 C.s.p. viazaný ich
vymedzenímvodvolaní,apretonainépochybeniasúduprvejinštancie,ktorébymohlibyťvsúladesust.
§ 365 C.s.p. dôvodom na podanie odvolania, odvolací súd pri svojom rozhodnutí o odvolaní prihliadať
nemôže, aj keby takéto porušenia zistil (por. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S.,

Bajánková,J.,Tomašovič,M.,akol.Civilnýsporovýporiadok.Komentár.Praha:C.H.Beck,2016,1269s).

5. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu nesúhlasil s tvrdeniami žalovanej a jej odvolaciu argumentáciu
považoval za vecne a právne nesprávnu. Poukázal na to, že súd prvej inštancie rozsudok riadne
odôvodnil, pričom sa vysporiadal sa aj s účelnosťou jednotlivých právnych úkonov.

6. Žalovaná v odvolacej replike zotrvala na odvolacej argumentácii obsiahnutej v podanom odvolaní.

7. Žalobca v odvolacej duplike zotrval na odvolacej argumentácii.

8. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) prejednal odvolanie žalovanej ako podané
včas (§ 362 C.s.p.), oprávnenou osobou (§§ 359 až 361 C.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je
prípustné(§§355až358C.s.p.), beznariadeniapojednávania(§385ods.1acontrarioC.s.p.),vrozsahu
vyplývajúcom z ust. § 379 C.s.p. a z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov podľa ust. § 365 ods.
1 písm. b), f) a h) C.s.p. a dospel k záveru, že nie je (odvolanie) dôvodné. Tento rozsudok bol verejne

vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 27.3.2024 po predchádzajúcom oznámení miesta a času
tohto procesného úkonu na úradnej tabuli a na webovej stránke tunajšieho súdu, pri zachovaní lehoty
podľa ust. § 219 ods. 3 C.s.p..

9. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozsudku, a preto v súlade s ust. § 387

ods.2C.s.p.vodôvodneníťažiskovokonštatuje,žedôvody,naktorýchpodľaodôvodnenianapadnutého
rozsudku spočíva rozhodnutie súdu prvej inštancie, považuje za vecne správne (§ 387 ods. 1 C.s.p.)
a tiež úplné z hľadiska všetkých kľúčových otázok nastolených v priebehu konania pred súdom prvej
inštancie oboma procesnými stranami (§ 387 ods. 3 veta prvá C.s.p.). Len na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia, reagujúc tým zároveň na podstatné argumenty žalovanej v odvolaní (§ 387

ods. 3 veta druhá C.s.p.), odvolací súd dodáva:

10. Žalovaná svojimi odvolacími námietkami, v intenciách uplatneného odvolacieho dôvodu podľa
ust § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p., nastolila predmetom odvolacieho prieskumu (tiež) správnosť
procesného postupu prvoinštančného súdu z hľadiska rešpektovania jej práva na riadne odôvodnenie

rozhodnutia. Žalovanej v odôvodnení napadnutého rozsudku konkrétne chýbalo vysvetlenie úvah ako sa
prvoinštančný súd vysporiadal s jej námietkami o neunesení dôkazného bremena žalobcom vo vzťahu
k preukázaniu výšky skutočnej škody.

11. Podľa ust. § 220 ods. 2 C.s.p., v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal,

aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci
vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil
podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a
ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal
ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax.

Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

12. Odôvodnenie je tou časťou rozsudku, v ktorej súd vysvetľuje, akým spôsobom a z akých dôvodov
dospel ku konkrétnemu rozhodnutiu. Preto zákon v citovanom ustanovení určuje konkrétne zákonnépožiadavky na obsah odôvodnenia rozsudku tak, aby z neho bola zrejmá jeho opodstatnenosť,
zákonnosť a spravodlivosť. Zákon vyžaduje, aby súd v odôvodnení rozhodnutia vymedzil tiež, ktoré
skutočnosti boli pre jeho rozhodnutie zásadné, ktoré z nich boli medzi stranami nesporné a aké skutkové

závery a na podklade ktorých dôkazov urobil vo vzťahu k skutočnostiam sporným. V odôvodnení
rozsudku súd ďalej vysvetlí, aké skutkové zistenie odôvodnilo aplikáciu zvolenej právnej normy, podá
jej interpretáciu na konkrétne okolnosti prípadu a vyvodí z nej závery o spornom práve či povinnosti.
Povinnosťousúdujevodôvodnenísavysporiadaťtiežsrozhodujúcimiargumentmistrán;zodôvodnenia
má pritom podľa právnej praxe vyplývať dôvod, pre ktorý súd prijal či odmietol rozhodujúce argumenty,

pričom len konštatovanie nesprávnosti či irelevantnosti argumentácie bez náležitého zdôvodnenia,
požiadavku riadneho odôvodnenia nespĺňa.

13. Už skoršia judikatúra Najvyššieho súdu SR (R111/1998) zastávala názor, že nepreskúmateľnosť
rozhodnutia nezakladá zmätočnosť a prípustnosť dovolania; nepreskúmateľnosť bola považovaná len
za vlastnosť (vyjadrujúcu stupeň kvality) rozhodnutia súdu, v ktorej sa navonok prejavila tzv. iná vada

konania majúca za následok nesprávne rozhodnutie veci (viď § 241 ods. 2 písm. b) O.s.p.). S tým
názorom sa stotožnil aj Ústavný súd SR (por. rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015,
III. ÚS 288/2015 a I. ÚS 547/2016). Na zásade, podľa ktorej nepreskúmateľnosť zakladá (len) „inú
vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.“, zotrvalo aj zjednocujúce stanovisko R 2/2016,
právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241

ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia
neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť,
ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“. Zmeny
v procesnej úprave, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa podstaty a zmyslu tohto stanoviska
nedotkli, preto ho treba považovať aj naďalej za aktuálne. I naďalej teda z pohľadu odvolacích dôvodov

nepreskúmateľnosť rozhodnutia predstavuje nesprávnosť postupu súdu, ktorým sa odníma strane sporu
možnosť uskutočňovať jej procesné práva v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p. (z hľadiska
podmienok prípustnosti dovolania v zmysle ust. § 420 písm. f) C.s.p., do 30.6.2016 ust. § 237 ods. 1
písm. f) O.s.p.) len v celkom ojedinelých (extrémnych) prípadoch, ktoré majú znaky relevantné aj podľa
judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie

súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti
pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade
tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003). Za
procesnú vadu konania podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p (§ 205 ods. 2 písm. a) v spojení s ust.
§ 221 ods. 1 písm. f) O.s.p.) teda nemožno považovať to, že súd prvej inštancie neodôvodnil svoje

rozhodnutiepodľapredstávodvolateľa(por.uznesenieNSSRsp.zn.5Cdo/84/2017zodňa25.10.2017).
I Ústavný súd SR v zmysle svojej judikatúry považuje za protiústavné a aj arbitrárne tie rozhodnutia,
ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na
preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06). V otázke, za akých okolností je
možné považovať rozhodnutie za nepreskúmateľné sa výstižne vyjadril tiež Najvyšší súd ČR vo svojom

rozsudku sp. zn. 29 Cdo 2543/2011 z 25. júna 2013, publikovanom v Zbierke súdnych rozhodnutí a
stanovísk pod číslom 100/2013. Prezentoval v ňom názor, že merítkom toho, či rozhodnutie súdu prvej
inštancie je alebo nie je preskúmateľné, nie sú požiadavky odvolacieho súdu na náležitosti odôvodnenia
rozhodnutia prvoinštančného súdu, ale predovšetkým záujem strán sporu na tom, aby mohli v odvolaní
náležite použiť proti tomuto rozhodnutiu odvolacie dôvody. Aj keď rozhodnutie súdu prvej inštancie

nevyhovuje všetkým požiadavkám na jeho odôvodnenie, nie je spravidla nepreskúmateľné, pokiaľ
prípadné nedostatky odôvodnenia neboli podľa obsahu odvolania na ujmu uplatnenia práv odvolateľa.

14. Súd prvej inštancie podľa zistenia odvolacieho súdu v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol
čoho sa žalobca domáhal i aké bolo procesné stanovisko žalovanej k žalobe; z ich tvrdení a

argumentácie vyselektoval podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty a vo vzťahu k rozhodujúcim
sporným skutočnostiam podrobne ozrejmil tiež, aké zistenia vyplynuli z toho - ktorého z vykonaných
dôkazov. Zistené skutočnosti následne zrozumiteľne a v súlade so zásadami formálnej logiky premietol
do rozhodujúcich skutkových záverov a z nich právnymi úvahami zdôvodnil výber právnych noriem,
ktoré aplikoval, a tiež aj konkrétne následky, ktoré z nich za daného skutkového stavu vyvodil. Vo

svetle východísk uvedených v predchádzajúcom bode, podľa posúdenia odvolacieho súdu nemožno
odôvodnenie napadnutého rozsudku v žiadnom prípade považovať ani za arbitrárne a ani za extrémne
nelogické, a preto odvolaciu námietku žalovanej proti odôvodneniu napadnutého rozsudku, odvolací súd
posúdil len ako nespokojnosť odvolateľky so závermi prezentovanými v odôvodnení, ktorá, ako už bolozmienené, nezakladá nesprávnosť postupu súdu odnímajúceho strane sporu možnosť uskutočňovať jej
procesné práva, a teda dôvodnosť odvolacieho dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p. Inak
ako len nespokojnosť žalovanej so skutkovými a právnymi závermi nemožno podľa odvolacieho súdu

vnímať ani jej námietku smerujúcu proti spôsobu odôvodnenia už zmienených záverov prvoinštančného
súdu. Pokiaľ ide o žalovanou nastolenú otázku neunesenia bremena tvrdenia, prvoinštančný súd dal
na ňu vecne správnu odpoveď v bodoch 76 až 96 odôvodnenia. Len na doplnenie jeho úvah v reakcii
na odvolaciu argumentáciu žalovanej, považuje odvolací súd za potrebné zdôrazniť procesný postoj
žalovanej vo vzťahu k tejto časti nároku žalobcu prezentovaný v jej vyjadrení k žalobe, v ktorom uviedla,

že ponecháva na súd, aby účelnosť a správnosť uplatnených trov obhajoby v trestných konaniach
náležite posúdil prostredníctvom pripojenia súvisiacich trestných spisov.

15. Navyše z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na zachovanie práva
účastníka na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, nie je súd povinný dať podrobnú odpoveď na
všetkyotázky,ktorévyšlivpriebehusporunajavo.Povinnosťousúdujevyhodnotiťibatiespornétvrdenia

a skutočnosti, ktoré súd pre meritórne rozhodnutie súdu postačujúce. Ostatné sporné skutočnosti nie
sú takého charakteru, ktoré by mali vplyv na meritórne rozhodnutie súdu a jeho odôvodnenie (rozsudok
Európskeho súdu pre ľudské práva z 25.9.2012 - sťažnosť č. 59102/08, nález Ústavného súdu SR zo
14.9.2011, sp. zn. I. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 16.09.2009 sp. zn. 5MCdo
8/2008).

16. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) C.s.p. [súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam], sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu
veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho
rozhodnutie, je nesprávne, to zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého súd vec posúdil

po právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní,
pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť,
keďže príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny
názor, v dôsledku ktorého súd zisťoval iné skutočnosti, prípadne zisteným skutočnostiam prisudzoval
iný právny význam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia

dôkazov nie je v súlade s ust. § 191 ods. 1 C.s.p. (dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pričom starostlivo prihliada na všetko,
čo vyšlo počas konania najavo), a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z
vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo,
alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas

konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré sú založené na chybnom hodnotení
dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými
skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu alebo, ktoré vyšli najavo inak,
z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti alebo, keď výsledok
hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 185 až §

211 C.s.p.. Pri hodnotení dôkazov je potrebné zohľadniť aj iné okolnosti, ako sú vzájomná nadväznosť,
súlad alebo rozpor medzi skutočnosťami, ktoré z vykonaného dôkazu vyplývajú a pod.

17. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p. odvolací súd uvádza, že právnym
posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t.j.

vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho
predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový
stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd použil iný
právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil,
prípadne ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval a z podradenia skutkového stavu pod

právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu.

18. Pokiaľ ide o samotné posúdenie nároku žalobcu na náhradu majetkovej ujmy, odvolací súd v tejto
časti preskúmal napadnutý rozsudok, skutkové a právne závery i procesný postup súdu prvej inštancie v
konaní v rozsahu vymedzenom odvolacími námietkami a relevantnými právnymi argumentmi žalovanej

uvedenými v podanom odvolaní a v intenciách ňou uplatnených odvolacích dôvodov podľa ust. §
365 ods. 1 písmen f) a h) C.s.p., pričom nezistil, že by skutkové zistenia súdu prvej inštancie boli
neúplné alebo nesprávne, nezodpovedali vykonaným dôkazom alebo, že by súd pri svojom rozhodovaní
opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, prípadne vzal do úvahyskutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli alebo v konaní
nevyšli najavo, alebo aby nesprávne interpretoval, prípadne aplikoval použitý právny predpis. Súd prvej
inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre úplné zistenie skutkového stavu veci, vzal do

úvahy iba skutočnosti preukázané vykonanými dôkazmi, ktoré vyhodnotil podľa zásad vyplývajúcich z
ust.§191anasl.C.s.p.,vsúladesozákonom,logickyasprávnymspôsobomposúdilzistenéskutočnosti,
prihliadajúc na rozhodujúce skutkové tvrdenia a relevantné argumenty sporových strán, na základe
čoho dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých založil svoje rozhodnutie. Uplatnený nárok
správne právne kvalifikoval, aplikujúc relevantné ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti

za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení zákona č. 412/2012
Z.z. účinného od 1.1.2013, ktoré správnym spôsobom aj interpretoval a vyvodil zodpovedajúce právne
závery o právach a povinnostiach sporových strán. Odvolací súd sa preto v tejto časti v celom rozsahu
stotožňuje so správnym skutkovým základom preskúmavaného rozhodnutia i s právnymi závermi súdu
prvej inštancie a zároveň v súlade s cit. ust. § 387 ods. 2 C.s.p. konštatuje tiež úplnosť a správnosť
dôvodov napadnutého rozsudku, na ktoré v podrobnostiach odkazuje.

19.Súdprvejinštancieprisvojomrozhodovanírešpektovalklauzulyurčujúceminimálnumieruracionality
a konzistencie skutkovej a právnej argumentácie a pri výklade a aplikácii zákonných predpisov sa podľa
názoru odvolacieho súdu neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam za
stavu, ak pri svojom rozhodovaní o dôvodnosti nároku žalobcu na náhradu škody spočívajúcej v náhrade

účelne vynaložených trov konania, ktoré mu ako poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané
nezákonné rozhodnutie, vychádzal z pripojených trestných spisov, keďže pre účely náhrady škody za
zodpovednosť štátu treba za účelne vynaložené náklady poškodeným na zaplatenie odmeny advokátovi
na obhajobu považovať náklady v rozsahu tarifnej odmeny (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. apríla
2016, sp. zn. 6 Cdo 402/2015).

20. Najvyšší súd dospel k záveru, že z hľadiska rozsahu náhrady škody, treba primerane použiť aj
všeobecné zásady charakteristické pre právnu úpravu týkajúcu sa trov konania (napriek tomu, že
trovy konania upravujú procesné predpisy povahy verejnoprávnej a právna úprava zodpovednosti za
škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu má základ v hmotnoprávnej úprave súkromnej povahy). Ide

predovšetkým o zásadu, podľa ktorej každý účastník platí trovy konania, ktoré vznikajú jemu osobne a
trovy svojho zástupcu. Táto zásada sa v trestnom konaní prejavuje v tom, že obvinený znáša vlastné
trovy a výdavky spojené so zvolením obhajcu, včítane odmeny dohodnutej medzi ním a advokátom (§
553 ods. 1 Trestného poriadku). V súvislosti s náhradou trov konania ide o zásadu, že sa priznáva len
náhrada trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva. Z uvedeného pravidla vyplýva,

že sa uhradzujú len účelne, či dôvodne vynaložené náklady v konaní, a teda nie všetky náklady,
ktoré účastník v konaní vynaložil; pritom záleží na účastníkovi samotnom, aké finančné prostriedky na
svoju obranu v súdnom konaní vynaloží. V súvislosti s odmenou za zastupovanie advokátom platí, že
aj v prípade, ak sa klient s advokátom dohodne na zmluvnej odmene, pri určení nákladov konania,
ktorých náhrada sa priznáva proti inej fyzickej či právnickej osobe, sa výška odmeny advokáta určí

podľa ustanovení vyhlášky o tarifnej odmene (§ 18 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.). V súlade s
uvedenými zásadami niet dôvodu, aby štát uhrádzal poškodenému v tomto špecifickom prípade náhradu
škody všetky náklady, ktoré vynaložil v trestnom konaní na svoju obhajobu. Obsah základného práva
obvineného na právnu pomoc pri obhajobe v trestnom konaní spočívajúci v možnosti zvoliť si obhajcu,
nemôže byť z hľadiska rozsahu nároku na náhradu škody proti štátu neobmedzený. Bolo by popretím

základných predpokladov pre náhradu škody, aby štát hradil aj náklady spojené so zastúpením, ktoré
boli poškodeným vynaložené bezúčelne. Treba preto uplatniť obmedzenie v tom zmysle, že pre účely
náhrady škody sa musí jednať o náklady na obhajobu vynaložené účelne. Prijatý záver však žiadnym
spôsobom neobmedzuje právo obvineného zvoliť si pre svoju obhajobu v trestnom konaní obhajcu, ale
sa iba limituje právo poškodeného na náhradu účelne vynaložených nákladov v konaní. Túto požiadavku

treba považovať za legitímnu, lebo niet dôvodu pre to, aby ktokoľvek hradil náklady na odstránenie
vadného stavu (v tomto prípade zrušenie nezákonného rozhodnutia), ktoré neboli vynaložené dôvodne.
Účelnosť vynaložených nákladov na trovy obhajoby znamená aj to, že štát nie je povinný znášať náklady
vpodobeneprimeranedohodnutýchzmluvnýchodmienmedziadvokátomapoškodeným,ktoréniekoľko
násobne prevyšujú odmenu mimozmluvnú (tak je tomu aj v predmetnej vecí). Východiskom, čo treba

považovať za účelne vynaložené náklady na trovy obhajoby, môže byť už zmienené pravidlo, podľa
ktorého pri určení nákladov konania, ktorých náhrada sa priznáva proti inej fyzickej či právnickej osobe,
sa výška odmeny advokáta určí podľa ustanovení vyhlášky o tarifnej odmene. Niet dôvodu, aby sa
toto pravidlo neuplatnilo aj pri určení rozsahu náhrady škody spočívajúcej v trovách obhajoby, ktoránáhrada sa priznáva proti štátu, keďže jeho použitím sa objektívne vyjadruje odmena za zastupovanie,
ak zástupcom je advokát. Tarifná odmena advokáta za zastupovanie klienta v trestnom konaní sa
totiž stanovuje podľa toho, či ide o obhajobu v trestnom konaní alebo o zastupovanie v konaní o

priestupkoch, a podľa počtu úkonov právnej pomoci (služby) odstupňovaných podľa hornej hranice
trestnej sadzby. Ide o kritériá, ktoré sú jasne určené, ktoré sú merateľné a predvídateľné. Určenie
rozsahu náhrady škody podľa uvedených kritérií nepochybne prispieva aj k právnej istote účastníkov
tohto právneho vzťahu. Pre účely náhrady škody treba preto za účelne vynaložené náklady poškodeným
na zaplatenie odmeny advokátovi na obhajobu považovať náklady v rozsahu tarifnej odmeny. V tejto

súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že nijako nespochybňuje právo advokáta a jeho klienta dohodnúť v
zmluve o poskytnutí právnych služieb zmluvnú odmenu, ktorá môže byť vyššia, než je tarifná odmena.
Tu sa iba zohľadňuje, že štát nemusí úhradu zvýšených nákladov vynaložených poškodeným znášať.
Napokon treba poznamenať, že ani výška paušálnej odmeny nie je v zmysle vyhlášky č. 655/2004
Z.z. neobmedzená, ale ju je možné určiť s prihliadnutím na predpokladanú vecnú a časovú náročnosť
práce a na základnú sadzbu hodinovej odmeny. So zreteľom na vyššie uvedené súd prvej inštancie

dospel k správnemu právnemu názoru, podľa ktorého pre účely náhrady škody spočívajúcej v nákladoch
vynaložených poškodeným (obvineným) na obhajobu v trestnom konaní podľa zákona č. 514/2003 Z.z.,
treba skutočnú škodu interpretovať v zmysle účelne vynaložených nákladov, za ktoré treba považovať
náklady vo výške odmeny advokáta za zastupovanie klienta v trestnom konaní určenej podľa ustanovení
zvláštneho právneho predpisu o tarifnej odmene. Na podporu tohto právneho názoru treba uviesť,

že súčasné znenie zákona č. 514/2003 Z. z. stanovuje, že náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne
vynaložených trov konania vzniknutých poškodenému v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné
rozhodnutie a že účelne vynaložené hotové výdavky a odmena za zastupovanie sa určia ako tarifná
odmena advokáta (pozri aj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. I. ÚS 543/2016-29,
podľa ktorého názoru /ústavného súdu/ nemožno povinnosť náhrady trov obhajoby vyplývajúcich zo

zmluvných dojednaní medzi obhajcom a jeho klientom prenášať na štát, ktorý síce za vzniknutú
škodu zodpovedá, súčasne však výber obhajcu zvoleného sťažovateľom ani výšku dojednanej odmeny
nemohol ovplyvniť).

21. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd uzatvára, že rozsudok je v napadnutom vyhovujúcom

výroku vecne správny, a preto ho v tejto časti a tiež v závislom výroku o trovách konania, majúcom
správny základ v plnom procesnom úspechu žalobcu v spore (nepovažujúc správne čiastočné
zamietnutie žaloby za neúspech, keďže rozhodnutie o výške bolo závislé od sudcovskej úvahy)
procesným postupom podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. potvrdil.

22. Podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p., ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú
aj na odvolacie konanie.

23. Podľa ust. § 255 ods. 1 C.s.p., súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu
vo veci.

24. V odvolacom konaní mal žalobca plný procesný úspech a preto mu v súlade s citovanými zákonnými
ustanoveniami vzniklo právo na náhradu trov konania proti žalovanej, ktorá bola v odvolacom konaní
neúspešná.

25. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné (§ 355 C.s.p.).
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je
prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.

2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje

sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v
ktorejneprospechbolorozhodnutievydané(§424C.s.p.).Dovolaniesapodávavlehotedvochmesiacov
od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej

inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia
len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na
príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných
náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie
napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ

domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Táto povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak
je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b)
dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej
hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa,
osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred
diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má
vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, okrem
skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.)