Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, May 29, 2024

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/44/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2116217197
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 05. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlatica Javorová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2024:2116217197.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a členiek

senátu JUDr. Gabriely Briškovej a JUDr. Bibiány Ťažiarovej v spore žalobkyne: A. B., nar. XX. XXXXXX
XXXX, trvale bytom C. D. XX/XX, E., zastúpená splnomocnenkyňou: HAVRILLA & Co. s.r.o., Nám
M. Benku 2, 811 07 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 36 364 606, proti žalovanému:
E. F., nar. XX. XXXXXXX XXXX, trvale bytom G. XXX, zastúpenému advokátkou: JUDr. Gabriela
Zelemová, Heydukova č. 16, IV. poschodie, 811 08 Bratislava 1, IČO: 31761461, o určenie neúčinnosti
právneho úkonu, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 9. februára 2023 č. k.
11C/210/2016–331, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žalovaný má proti žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

10Co/44/2023
10Co/45/2023

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. žalobu zamietol; II. žalovanému priznal voči žalobkyni
nároknanáhradutrovkonaniavrozsahu100%.Právnesvojerozhodnutieodôvodnilust.čl.2ods.1až3,
§ 132 ods. 1, § 137 písm. d/ zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších
predpisov (ďalej len „CSP“); § 3 ods. 1, § 34, § 42a ods. 1 a 2, § 42b ods. 1, 2 a 4, § 116, § 151n ods. 1,
§ 628 ods. 1, § 657 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej
len „O.z.“); čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ústavného zákona SNR č. 460/1992 Zb. v znení
neskorších ústavných zákonov, ďalej aj len „Ústava SR“). Vecne dôvodil, že žalobkyňa sa žalobou z

26.7.2016, doručenou súdu dňa 27.7.2016, domáhala určenia, že Darovacia zmluva a dohoda o zriadení
vecného bremena uzavretá medzi darcom (pôvodným žalovaným 2/) a obdarovaným (žalovaným 1/),
predmetom ktorej je prevod vlastníckeho práva k podielu 1 na nehnuteľnostiach zapísaných na LV č.
XXXX v k.ú. G., a zriadenie vecného bremena - doživotného práva bývania a obvyklého užívania v
prospech pôvodných žalovaných v 2. a 3. rade, je voči žalobkyni právne neúčinná, ako aj náhrady trov
konania. Uznesením č. k. 11C/210/2016-59 z 18.11.2016 súd toto konanie prerušil do právoplatného
skončenia konania vedeného pred Okresným súdom Trnava pod sp. zn. 16C/130/2016. Konanie sp.

zn. 16C/130/2016 bolo právoplatne skončené dňom 9.8.2021, a to zastavením konania, preto súd
pokračoval v konaní sp. zn. 11C/210/2016. Pôvodný žalovaný 2/ pred právoplatným skončením konania
zomrel, a preto súd uznesením č. k. 11C/210/2016-121 z 31.3.2022 rozhodol o pokračovaní v tomto
konaní s dedičmi pôvodného žalovaného 2/, ako žalovanými 2/ a 3/. Uznesením č. k. 11C/210/2016-302zo 14.12.2022 súd výrokom I. konanie vedené proti žalovaným v 2. a 3. rade na základe späťvzatia
žaloby voči nim zastavil, výrokom II. im priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania a výrokom
III. pripustil zmenu petitu žaloby, pričom súd následne rozhodoval o petite v nasledovnom znení:

„Darovacia zmluva a dohoda o zriadení vecného bremena uzatvorená dňa 19.04.2012, v znení jej
dodatku zo dňa 16.07.2013 medzi darcami - H. F., nar. XX.XX.XXXX, naposledy bytom XXX XX G. I.
XXX, H. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. K. K. XXXX/XX, G. a E. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. XXX a
obdarovaným E. F. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. XXX, XXX XX, občan SR, v časti predmetom ktorej
je darovanie spoluvlastníckeho podielu zo strany H. F., nar. XX.XX.XXXX, naposledy bytom XXX XX G.

I. XXX o veľkosti 1 na nehnuteľnosti - rodinnom dome so súpisným číslom XXX postavenom na parcele
reg. „C“, parc. číslo 547/3 o výmere 202 m2, druh pozemku Zastavané plochy a nádvoria, zapísané
Okresným úradom Trnava, katastrálnym odborom: Trnava, obec G., kat. územie G. na LV č. XXXX a
zriadenie vecného bremena na pozemky registra C KN par. č. 547/2, 547/3, 667/5 a rodinný dom s.č.
XXX na par. č. 547/3: doživotné právo bývania a obvyklého užívania v prospech H. F., nar. XX.XX.XXXX
a E. F., nar. XX.XX.XXXX - V 3903/13 - 163/13, 114/14, vklad povolený dňa 31.07.2013 pod č. V 3903/13,

je voči žalobkyni právne neúčinná. Žalobkyňa má voči žalovanému v 1. rade nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100 %.“
Žalobkyňa žalobu odôvodnila tým, že medzi ňou a pôvodným žalovaným 2/ ako dlžníkom bola dňa
20.10.2008 uzavretá zmluva o pôžičke, na základe ktorej žalobkyňa ako veriteľ požičala dlžníkovi sumu
109.540 eur. Zmluva o pôžičke bola viackrát dodatkovaná, pričom na základe Dodatku č. 6 k Zmluve o

pôžičkesadlžníkzaviazalvrátiťdlžnúsumudo30.4.2013.DlžníksibolvčasepodpisuDarovacejzmluvy
vedomý svojho dlhu voči žalobkyni, čo vyplýva aj z čestného vyhlásenia z 18.10.2010, v ktorom dlžník
uvádza, že sa zaviazal a dlží do dnešného dňa žalobkyni peniaze. Dňa 5.6.2013 žalobkyňa podala návrh
na vydanie platobného rozkazu na zaplatenie 109.540 eur s príslušenstvom a zmluvnej pokuty vo výške
15.681 eur na Okresný súd Trnava. Proti platobnému rozkazu čk. 16C/517/2013-42 z 18.2.2014 bol

podaný odpor. Dňa 3.2.2015 však došlo k späťvzatiu návrhu zo strany žalobkyne, nakoľko je žalobkyňa
nemajetná, nemá prostriedky na právnu pomoc a na úhradu poplatkov, pričom jej súd nepriznal ani
oslobodenie od súdnych poplatkov a zhoršil sa jej zdravotný stav. Z tohto dôvodu súd konanie zastavil.
Žalobkyňa poukazuje na to, že k prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v prospech žalovaného
došlo krátko po tom, čo bol na súd podaný návrh na vydanie platobného rozkazu. Dlžník bol v čase smrti

svojej manželky spolu s manželkou bezpodielovým spoluvlastníkom 1 nehnuteľnosti. Po nadobudnutí
právoplatnosti osvedčenia o dedičstve nadobudol dlžník po nebohej manželke spoluvlastnícky podiel
vo veľkosti 1 z rodinného domu. Tento svoj podiel dlžník daroval žalovanému, napriek tomu, že si
bol vedomý svojho dlhu vo výške 109.540 eur voči žalobkyni a nemal žiadny iný majetok, z ktorého
by mohol tento dlh uspokojiť. Na predmetnej nehnuteľnosti sa zriadilo aj vecné bremeno na pozemky

registra „C“ parc.č. 547/2, 547/3, 667/5 a rodinný dom s.č. XXX na parc.č. 547/3 doživotné právo
bývania a obvyklého užívania v prospech dlžníka a pôvodného žalovaného 3/. Žalovaný je v priamom
príbuzenskom vzťahu s dlžníkom, pričom je dlžník ascendentom žalovaného. Nakoľko je žalovaný
osobou blízkou dlžníkovi, žalobkyňa má za to, že musel mať vedomosť o jeho dlhu voči žalobkyni v
čase uzatvorenia darovacej zmluvy. Zároveň sa tým potvrdzuje aj úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa,

t. j. žalobkyňu. Právny úkon je odporovateľný za predpokladu, že ho dlžník vykonal s úmyslom ukrátiť
svojho veriteľa o pohľadávku, ktorú voči nemu veriteľ má. Po svojej nebohej manželke nadobudol
dlžník podiel na nehnuteľnosti, ktorý následne daroval žalovanému a zároveň došlo aj k zriadeniu
vecného bremena v prospech pôvodných žalovaných 2/ a 3/. V danom prípade ide o scudzovací
právny úkon, t. j. darovanie podielu z nehnuteľnosti dlžníkom žalovanému v čase, keď už pohľadávka

žalobkyne ako veriteľa existovala. Takýto právny úkon zo strany dlžníka mal za následok zmenšenie jeho
majetku natoľko, že žalobkyňa nemohla dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky zo žiadneho iného
majetku dlžníka. Nebyť však tohto právneho úkonu by sa žalobkyňa aspoň čiastočne mohla uspokojiť z
majetku dlžníka. Nakoľko ide o odporovateľný právny úkon darovania časti nehnuteľnosti, rozhodujúcim
momentom pre odporovateľnosť je vklad do katastra nehnuteľností, nakoľko k prechodu vlastníckeho

práva k nehnuteľnosti dochádza až na základe právoplatného rozhodnutia katastra o povolení vkladu.
Dlžníkov podiel na nehnuteľnosti bol zavkladovaný do katastra nehnuteľností pod č. V 3903/13, titulom
nadobudnutia vlastníckeho práva je darovacia zmluva a dohoda o zriadení vecného bremena, vklad
povolený dňa 31.7.2013. Dlžník nielenže daroval podiel z nehnuteľnosti, ale zriadil aj vecné bremeno,
pod ktoré spadá aj podiel, ktorý daroval. So zriadením vecného bremena tak znížil hodnotu podielu,

ktorou by mohol čiastočne uspokojiť pohľadávku žalobkyne, nakoľko sa z objektívneho hľadiska znižuje
trhová hodnota takej nehnuteľnosti, na ktorej viazne ťarcha. V súvislosti s uznanou pohľadávkou zo
strany dlžníka poukazuje žalobkyňa na 10-ročnú premlčaciu dobu odo dňa, kedy k uznaniu došlo, a teda
začala plynúť dňom 19.10.2010. Ďalším pojmovým znakom vymáhateľnosti pohľadávky je skutočnosť,že ju možno vymáhať v základnom konaní pred súdom, ako to judikoval aj Najvyšší súd SR v rozsudku
sp. zn. 3Cdo/102/99 z 23.12.1999 nasledovne: „vymáhateľná pohľadávka je taká pohľadávka, ktorú
možno úspešne vymáhať pred súdom v základnom konaní“, pričom nie je rozhodujúce, či v čase podania

odporovacej žaloby bol pohľadávke priznaný exekučný titul. O prípad spôsobilej, t. j. vymáhateľnej
pohľadávky pre úspešné uplatnenie odporovacej žaloby ide vtedy, ak je pohľadávka dospelá, resp.
splatná,ktorávčasepodaniaodporovacejžalobynezaniklasplnením,preklúzioualebozinéhoprávneho
dôvodu. Pohľadávka žalobkyne voči dlžníkovi bola splatná podľa zmluvy o pôžičke v znení neskorších
dodatkov dňa 30.4.2013 a do dňa spísania žaloby nezanikla zo žiadneho právneho dôvodu. Na úmysel

dlžníka ukrátiť žalobkyňu poukazuje žalobkyňa zákonnou domnienkou príbuzenského vzťahu dlžníka a
žalovaného (vzťah starého otca a vnuka), kedy sa predpokladá vedomosť žalovaného o existujúcom
dlhu dlžníka. Žalobkyňa má za to, že dlžník darovaním podielu z nehnuteľnosti svojmu vnukovi sa
chcel vyhnúť povinnosti splniť pohľadávku žalobkyne. Trojročná prekluzívna lehota na odporovanie
právneho úkonu je zachovaná, nakoľko táto lehota začína plynúť až dňom nasledujúcim po dni, ku
ktorému vznikli právne účinky vkladu do katastra nehnuteľností. Rovnako žalobkyňa uvádza zachovanie

3-ročnej prekluzívnej lehoty na odporovanie právneho úkonu zriadenia vecného bremena v prospech
pôvodných žalovaných 2/ a 3/, nakoľko takéto práva vznikajú až vkladom do katastra nehnuteľností.
Vecné bremeno sa v danom prípade zriadilo vyššie uvedenou dohodou, ktorej vklad bol povolený
katastrom nehnuteľností k rovnakému dňu ako vklad darovacej zmluvy.
Žalovaný sa k žalobe vyjadril tak, že dňa 5.6.2013 žalobkyňa podala návrh na vydanie platobného

rozkazu a po jeho vydaní obaja žalovaní podali proti platobnému rozkazu odpor, v ktorom existenciu
pôžičky namietali. Už listom z 28.6.2013 ako reakciou na predžalobnú výzvu žalobkyne vyslovil žalovaný
H. F. dôvodné pochybnosti o existencii súkromnej pôžičky a o prevzatí tak vysokej finančnej sumy,
ktorú on na žiadne súkromné účely nepotreboval. Pretože nemal k dispozícii žiadnu vlastnú zmluvu o
pôžičke ani Dodatok č. 6 a nevedel ani o obsahu dodatkov č. 1-5, ktoré ho mali predchádzať. Žalovaný

nemal vo svojich dokumentoch ani žiadne uznania dlhov, na ktoré sa v predžalobnej výzve žalobkyňa
odvolávala a nevedel ani o tom, že návrh na súd už bol podaný. Z uvedených dôvodov listom z
28.6.2013 žiadali o zaslanie kompletných dokumentov, na ktoré sa žalobkyňa odvolávala. V uvedenej
veci žalovaný H. F. namietal tiež platnosť právneho úkonu zmluvy o pôžičke a jej dodatkov s tým, že tento
právny úkon je neplatný pre nedostatok vôle, keďže prejav vôle zmluvných strán nesmeroval k určitému

právnemu následku - k požičaniu si peňazí, ktoré žalobkyňa nikdy žalovanému neodovzdala, žalovaný
neprevzal a tiež žalovaný si zmluvu nemohol prečítať, lebo nevidel - o čom žalobkyňa vedela (operácia
oči). Zo zmluvy o pôžičke ani z jej Dodatku č. 6 nevyplýva, čo malo byť účelom uzavretia zmluvy o
pôžičke, tiež na aký účel si mal žalovaný ako fyzická osoba požičať uvedenú peňažnú sumu. Žalovaný
namietal existenciu súkromnej pôžičky a namietal aj uvedenú výšku pôžičky v tom prípade, ako konateľ

spoločnosti, pokiaľ by sa preukázalo, že išlo o pôžičku poskytnutú pre spoločnosť AGRO-VÝROBA
TRSTÍN, spol. s.r.o., kde bol spoločníkom so žalobkyňou, keďže finančné prostriedky v určitom období
mala žalobkyňa ako spoločníčka zabezpečiť od svojho zaťa z Talianska, ale len vo výške 1.200.000
Sk, ktoré však taktiež nikdy fyzicky nevidel a disponovala s nimi len žalobkyňa, čo by malo vyplývať z
účtovníctva spoločnosti, ktoré keďže dôveroval svojej spoločníčke, nikdy nevidel. Ohľadne skutočností,

ktoré boli medzi účastníkmi sporné, bolo potrebné vykonať dokazovanie, aby sa zistil skutočný skutkový
stav týkajúci sa dôvodov, vzniku a realizácie údajnej pôžičky, ktorej vrátenie si uplatnila žalobkyňa v
návrhu, a ktorú žalovaný nikdy od žalobkyne neprevzal. Žalobkyňa však svoj návrh zobrala späť a
súd konanie zastavil, právoplatne dňa 24.5.2018. Žalobkyňa znova podala ďalšiu žalobu na tom istom
právnom základe, ktorá sa viedla na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 16C/130/2016. Uznesením č.

k. 16C/130/2016-119 z 28.5.2019 súd konanie pre nezaplatenie súdneho poplatku zastavil a sťažnosť
žalobkyne proti zastaveniu konania súd zamietol uznesením č. k. 16C/130/2016 z 20.7.2021. Vzhľadom
na uvedené skutočnosti pôvodne žalovaný nebol dlžníkom žalobkyne a voči žalovaným neexistuje
žiadna vymáhateľná pohľadávka. Z účelu a zmyslu odporovacej žaloby vyplýva, že vymáhateľnou
pohľadávkou v zmysle ust. § 42a ods. 1 O.z. sa rozumie taká pohľadávka, ktorej splnenie možno

vynútiť exekúciou, t. j. pohľadávka, ktorá bola veriteľovi priznaná vykonateľným rozhodnutím. Ak slúži
odporovacia žaloba k uspokojeniu pohľadávky veriteľa v exekučnom konaní, nezodpovedalo by tomuto
jej účelu, keby pohľadávka veriteľa nebola priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, a
keby išlo len o pohľadávku „dospelú” či splatnú, teda žalovateľnú. Vzhľadom na uvedený skutkový stav
vyplývajúci z navrhovaných dôkazov - vyššie uvedené spisy a na spornosť existencie reálnej pôžičky

nemožno pôvodne žalovaného považovať za dlžníka žalovanej. V predmetnej veci teda neexistuje
vymáhateľná pohľadávka a vyhovením žalobe by išlo tak len o akademické (teoretické) rozhodnutie,
neslúžiace praktickej potrebe ochrany veriteľa. Vydávanie akademických rozhodnutí odporuje jednejzo základných zásad občianskeho súdneho konania, a to zásade efektivity. Záverom žalovaný navrhol
žalobu zamietnuť a priznať mu nárok na náhradu trov konania.
V replike žalobkyňa uviedla, že pôvodne žalovaný dňa 18.10.2010 čestným vyhlásením svoj dlh uznal

čo do dôvodu a výšky a zaviazal sa k jeho úhrade, čo vyplýva z notársky overeného čestného vyhlásenia
z 18.10.2010. Námietka, že by zo Zmluvy o pôžičke alebo jej dodatkov malo vyplývať, čo bolo účelom
jej uzavretia a na aký účel mali byť poskytnuté prostriedky použité, podľa žalobkyne neobstojí. Účel
poskytnutia pôžičky nie je podstatnou náležitosťou zmluvy o pôžičke, a teda absencia jeho vymedzenia
v žiadnom prípade nespôsobuje jej neplatnosť, či už relatívnu alebo absolútnu. Žalobkyňa ďalej uviedla,

že je síce pravdou, že súdnym rozhodnutím nebolo vyslovene určené, že pohľadávka z podpísanej
Zmluvy o pôžičke je vymáhateľná a predstavuje exekučný titul. To však iba z dôvodu, že v konaní sp.
zn. 16C/130/2016 nebolo o pohľadávke žalobkyne rozhodnuté iba z dôvodu neuhradeného súdneho
poplatku, čo však nespôsobuje nevymáhateľnosť tejto pohľadávky, keďže v tomto konaní nebolo
rozhodnuté vo veci samej, čo nezakladá prekážku „res iudicata“. Podľa názoru žalobkyne tak zo zákona
nemusí byť žalovaná pohľadávka na odporovaciu žalobu prejudikovaná a samotná Zmluva o pôžičke

spolu s čestným prehlásením predstavujú právne záväzné dokumenty, na základe ktorých je pohľadávka
vo výške 109.540 eur spolu s príslušenstvom vymožiteľná.
V duplike sa žalovaný vyjadril, že v deň, keď predbežnú odpoveď z 28.6.2013 prevzal právny zástupca
žalobkyne, čo bolo 2.7.2013, hneď v ten deň za prítomnosti svojho právneho zástupcu žalobkyňa
telefonicky oslovila H. F. st. a dávala mu otázky, na ktoré on údajne odpovedal a tieto odpovede uviedli

potom vo svojom vyjadrení. Pán H. F. st. k uvedenému vyjadreniu žalobkyne povedal, že išlo len o
telefonát, kde sa nič neriešilo ani nemohlo, pretože on dobre nepočuje a to už viac rokov a žalobkyňa to
dobre vie. Tu si je potrebné uvedomiť vek H. F. st. pri jednotlivých úkonoch a jeho zdravotný stav - mal
vážne problémy so zrakom a sluchom. H. F. st. tiež uviedol, že existovala pôžička od zaťa žalobkyne,
ktorého nikdy nevidel, a o tejto pôžičke hovorila v telefonáte žalobkyňa, že od neho dostala pôžičku vo

výške 1.200.000 Sk, ktoré boli požičiavané pre ich spoločné podnikanie, teda pre spoločnosť AGRO-
VÝROBA TRSTÍN, spol. s.r.o., v ktorej boli spoločníkmi so splatenými vkladmi, žalobkyňa s vkladom
114.520 eur a H. F. st. s vkladom 4.980 eur, čo platí od 29.4.2009 a spoločnosť bola založená a
evidovaná v Obchodnom registri OS Trnava v oddiely: Sro, vložka č. 18051/T od 26.1.2006. S financiami
spoločnosti disponovala len žalobkyňa, čo by malo vyplývať z účtovníctva spoločnosti, ktoré keďže

dôveroval svojej spoločníčke, nikdy nevidel. Vzhľadom na rozpornosť výšky pôžičky, ako aj v tom, kto
pôžičku potreboval a za akým účelom, ako aj na rozpornosť tvrdenia žalobkyne o prevzatí tak vysokej
sumy, keďže H. F. st. od žalobkyne nikdy neprevzal sumu uvedenú v zmluve o pôžičke, žiadali znova
o zaslanie celej dokumentácie a tiež o stretnutie za účelom osobného prejednania veci medzi p. H.
F., st. a žalobkyňou za účasti ich právnych zástupcov, pričom stále nevedeli, že návrh na vydanie

platobného rozkazu bol dávno podaný na súde a formálna predžalobná výzva si neplnila svoj skutočný
účel a význam. O zaslanie dokumentov a stretnutie v navrhnutých termínoch žiadali listom zo 7.8.2013.
Na tento list dostali odpoveď - vyjadrenie právneho zástupcu žalobkyne z 19.8.2013, z ktorého bolo
jednoznačne dané, že na osobnom objasnení vecí nemali záujem. Žalovaný H. F. st. sa utvrdil v tom,
že žalobkyňa pred ním jedno hovorila a druhé, odlišné, mu mohla dávať podpisovať, vedomá si tej

skutočnosti, že jej žalovaný v tom čase plne dôveroval a tiež, že bez okuliarov už dlhodobo nevidel a
podstúpil aj operáciu očí. Pán H. F. st. nikdy neprevzal od žalobkyne žiadne peniaze uvádzané v zmluve
o spornej pôžičke, a to ani na súkromné ani na podnikateľské účely, pretože s peniazmi v ich spoločnosti
disponovala výlučne žalobkyňa. Bol ochotný riešiť prípadné pôžičky, ktoré by boli preukázateľne použité
pre spoločnosť a tieto aj priebežne už vyplácal z postupného predaja nehnuteľností aj cez svoje deti a

vnúčatá, takže rokovaniam o dlhoch spoločnosti sa nikdy nebránil. Žalovaný ďalej uviedol, že podstatnou
skutočnosťou je, že nikdy nedošlo k reálnemu odovzdaniu a prevzatiu finančných prostriedkov. Žalovaný
ďalej uviedol, že zo Zmluvy o pôžičke ani z jej Dodatku č. 6 nevyplýva, čo malo byť účelom uzavretia
zmluvy o pôžičke, tiež na aký účel si mal žalovaný ako fyzická osoba požičať uvedenú nie malú peňažnú
sumu a ako ju mal prevziať. Nie je bezvýznamnou skutočnosťou to, že pôžičky žalobkyňa riešila aj

na riadnom verejnom zhromaždení spoločnosti AGRO-VÝROBA TRSTÍN, s.r.o. dňa 18.9.2008, teda
pôžička bola poskytnutá aj na podnikanie, a preto je v súvislosti s pôžičkou plno nejasností. Nejasné
a rozporuplné je aj Čestné vyhlásenie H. F. st. z 18.10.2010, z ktorého vyhlásenia nie je zrejmé, o
ktorej pôžičke a v akej výške H. F. st. hovorí - ide o neurčité vyhlásenie. Ohľadne skutočností, ktoré
boli medzi účastníkmi sporné, bolo potrebné vykonať dokazovanie, aby sa zistil skutočný skutkový

stav týkajúci sa dôvodov, vzniku a realizácie údajnej pôžičky, ktorej vrátenie si uplatnila žalobkyňa v
návrhu. Žalobkyňa však svoj návrh zobrala späť a súd konanie zastavil. Žalobkyňa znova podala ďalšiu
žalobu o zaplatenie 109.540 eur a titulom zmluvnej pokuty vo výške 15.681 eur, na tom istom právnom
základe, ktorá sa viedla pod sp. zn. 16C/130/2016. Uznesením č. k. 16C/130/2016-119 z 28.5.2019súd konanie pre nezaplatenie súdneho poplatku zastavil a sťažnosť žalobkyne proti zastaveniu konania
zamietol. Žalobkyňa si teda bola jednoznačne vedomá spornosti uplatňovanej pohľadávky a nebola
ochotná sa s H. F. st. za účasti ich právnych zástupcov stretnúť. Vzhľadom na uvedené skutočnosti trvá

žalovaný na tom, že pôvodne žalovaný H. F., nar. XX.X.XXXX, nebol dlžníkom žalobkyne a neexistuje
žiadna vymáhateľná pohľadávka. Žalovaný nesúhlasí s tvrdením žalobkyne, že samotná Zmluva o
pôžičke spolu s čestným prehlásením predstavujú právne záväzné dokumenty, na základe ktorých je
pohľadávka vo výške 109.540 eur spolu s príslušenstvom vymožiteľná. Najskôr je potrebné uviesť, že
právna záväznosť a vymáhateľnosť sú dva odlišné právne výrazy a právne záväzným dokumentom ako

žalobkyňaoznačila„čestnéprehlásenie”,nemôžebyťprávnyúkon,ktorýjeneurčitý,niejevňomjasné,o
akú pôžičku ide, chýba výška pôžičky, dátum jej poskytnutia a kto boli zmluvné strany zmluvy o pôžičke.
Z vyhlásenia skôr vyplýva, že sa v ňom hovorí o pôžičke pre spoločnosť - na jej rozbeh (rozbeh firmy).
Vykonaným dokazovaním zistil súd prvej inštancie nasledovný skutkový stav: Medzi žalobkyňou ako
veriteľom a H. F. M., nar. XX.X.XXXX, zomr. XX.X.XXXX, ako dlžníkom, boli uzavreté: Zmluva o pôžičke
zo dňa 20.10.2008, Dodatok č. 1 k zmluve o pôžičke zo dňa 21.10.2009, Dodatok č. 2 k zmluve

o pôžičke zo dňa 30.6.2010, Dodatok č. 3 k zmluve o pôžičke zo dňa 31.1.2011, Dodatok č. 4 k
zmluve o pôžičke zo dňa 30.6.2011, opravu dodatku č. 4 zo dňa 31.12.2011, Dodatok č. 5 k zmluve
o pôžičke zo dňa 31.12.2011, Dodatok č. 6 k zmluve o pôžičke zo dňa 30.7.2012. Žalobkyňa sa v
konaní vedenom pred tunajším súdom pod sp. zn. 16C/517/2013 domáhala žalobou podanou dňa
5.6.2013 titulom vrátenia pôžičky vydania rozhodnutia, ktorým by súd zaviazal žalovaných (H. F. st. a

žalovaný z tohto konania) zaplatiť jej sumu 109.540 eur s príslušenstvom a zmluvnú pokutu vo výške
15.681 eur, ktorej žalobe bolo vyhovené platobným rozkazom z 18.2.2014, proti ktorému žalovaní podali
odpor zo dňa 21.3.2014 brániac sa tým, že H. F. st. nikdy neprevzal od žalobkyne žiadne peniaze
uvádzané v zmluve o pôžičke a v žalobe, a to ani na súkromné ani na podnikateľské účely, pretože s
peniazmi v ich spoločnosti disponovala výlučne žalobkyňa; uvedené konanie bolo zastavené z dôvodu

späťvzatia žaloby z 3.2.2015. Následne sa žalobkyňa v konaní vedenom pred tunajším súdom pod
sp. zn. 16C/130/2016 opätovne domáhala nároku zo zmluvy o pôžičke ďalšou žalobou na tom istom
právnom základe, pričom konanie bolo zastavené z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku. Z Notárskej
zápisnice č. N 74/2012 z 19.4.2012 a Notárskej zápisnice č. N 217/2013 zo 16.7.2013 vyplýva, že medzi
H. F. M. a E. F. st. ako darujúcimi a osobami oprávnenými z vecného bremena, H. F. ml. ako darujúcim

a E. F. ml. ako obdarovaným a osobou povinnou z vecného bremena bola uzavretá darovacia zmluva
a dohoda o zriadení vecného bremena k nehnuteľnosti a dohoda o zaopatrení v znení jej dodatku,
predmetom ktorej je darovanie o.i. spoluvlastníckeho podielu H. F. st. o veľkosti 1 na nehnuteľnosti -
rodinnom dome so súpisným číslom XXX postavenom na parcele reg. „C“ parc. číslo 547/3, evidované
na LV č. XXXX pre k.ú. G., ako aj zriadenie vecného bremena o.i. na rodinný dom, a to doživotné právo

bývania a obvyklého užívania v prospech H. F. M. a E. F. st..
Právne súd prvej inštancie argumentoval už uvedenými zákonnými ustanoveniami, ktoré vyložil tak, že
účelom odporovateľnosti je zabezpečiť občianskoprávnu ochranu veriteľa pred právnymi úkonmi jeho
dlžníka, ktoré vedú k úmyselnému zmenšeniu majetku dlžníka, a tým i k zmareniu možnosti uspokojenia
veriteľa z majetku dlžníka. Podstatou odporovateľnosti je neúčinnosť právneho úkonu voči určitej osobe,

čo znamená, že veriteľ môže požadovať uspokojenie svojej pohľadávky z predmetu odporovaného
právneho úkonu tak, akoby k tomuto úkonu vôbec nedošlo. Predmetom odporovateľnosti je právny úkon,
pričom môže ísť o dvojstranný, jednostranný, odplatný, bezodplatný a iný právny úkon, avšak podstatné
je, že ide o taký právny úkon, ktorým sa zhoršuje možnosť veriteľa na uspokojenie jeho vymáhateľnej
pohľadávky. Ukrátenie uspokojenia veriteľovej pohľadávky predpokladá také zmenšenie majetku, ktoré

bráni uspokojeniu pohľadávky aj keď len sčasti. V konaní je potrebné preukázať kvalifikované zmenšenie
majetku dlžníka, t.j. do takej miery, že to ohrozilo aspoň čiastočné uspokojenie veriteľovho nároku. Nárok
naodporovaniezanikáuplynutímtrojročnejlehoty,ktorázačínaplynúťodvznikuprávnehoúkonu,pričom
ide o prekluzívnu lehotu, na ktorej uplynutie súd prihliada z úradnej povinnosti. Pokiaľ nastávajú vecno-
právne účinky odporovateľného úkonu až v nadväznosti na ďalšiu právnu skutočnosť (v tomto prípade

právoplatnosťou rozhodnutia o povolení vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností), začína
trojročná lehota plynúť od tejto právnej skutočnosti. Keďže rozhodnutie o povolení vkladu vlastníckeho
práva do katastra nehnuteľností nadobudlo právoplatnosť dňa 31.07.2013 a žaloba žalobkyne bola
podaná dňa 27.07.2016, žaloba bola podaná včas. Účelom odporovacej žaloby je ochrana veriteľa
spočívajúca v možnosti dosiahnuť rozhodnutie súdu, ktorým by bolo určené, že dlžníkom urobený

právny úkon je voči veriteľovi neúčinný, pričom vyhovujúce rozhodnutie súdu je potom podkladom
k tomu, aby sa veriteľ na základe exekučného titulu vydaného proti dlžníkovi domáhal vykonania
exekúcie postihnutím toho, čo odporovateľným právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku. Z takto
vymedzeného účelu odporovacej žaloby vyplýva, že vymáhateľnou pohľadávkou v zmysle ust. § 42aods. 1 O.z. sa rozumie taká pohľadávka, ktorej splnenie možno vynútiť exekúciou, t. j. pohľadávka,
ktorá bola veriteľovi priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, podľa ktorého možno
nariadiť exekúciu. Účelu odporovacej žaloby by naopak nezodpovedalo, ak by pohľadávka veriteľa

nebolapriznanávykonateľnýmrozhodnutímaleboinýmtitulom,aleišlobylenopohľadávkusplatnú,teda
žalovateľnú. Ak by totiž pohľadávka veriteľa nenadobudla kvalitu vykonateľnej pohľadávky, rozhodnutie
vyhovujúce odporovacej žalobe by bolo zbytočné a nepoužiteľné. Aktívne legitimovaný na podanie
odporovacej žaloby je taký veriteľ, ktorý má v čase rozhodovania súdu voči dlžníkovi vymáhateľnú
pohľadávku, a to exekučný titul ako podklad pre výkon rozhodnutia, pričom žalobkyňa v tomto konaní

takýmto veriteľom nie je.
Ďalej dôvodil, že mu je známe uznesenie NS SR sp. zn. 1VCdo/1/2022 zo 17.5.2022, v ktorom sa tento
vyjadril, že „vymáhateľná pohľadávka v zmysle ustanovenia § 42a odsek 1 Občianskeho zákonníka je
pohľadávka, ktorú možno úspešne vymáhať v základnom súdnom konaní.“. Súd prvej inštancie však
poukázal na to, že v uvedenom konaní (vedenom pred NS SR pod sp. zn. 1VCdo/1/2022, resp. pred
Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 6Co/425/2015) išlo o vec s odlišným skutkovým a právnym

základom, aký je v tu prejednávanej veci. Vo vyššie uvedenom prípade totiž išlo o regresný nárok
žalobcu (ručiteľa), ktorý splnil dlh za žalovaného (hlavného dlžníka), pričom existencia žalovateľnej
pohľadávky vyplývala z platobného rozkazu sp. zn. 18Ro/85/2012 z 26.10.2012, právoplatného dňa
21.5.2013, ktorým boli na plnenie zaviazaní obaja (t. j. hlavný dlžník aj ručiteľ), avšak veriteľovi plnil
iba ručiteľ, čím mu vznikol voči hlavnému dlžníkovi nárok na náhradu za plnenie poskytnuté veriteľovi v

zmysle § 550 O.z. Zároveň, ako to vyplýva z rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6Co/425/2015
z 24.10.2016, existencia pohľadávky bola v konaní jednoznačne preukázaná a nijakým spôsobom
nebola zo strany žalovaného spochybnená. Na rozdiel od vyššie uvedeného prípadu, v tu prejednávanej
veci existencia pohľadávky žalobkyne voči dlžníkovi bola zo strany žalovaného sporovaná a nebola
v konaní jednoznačne preukázaná. Žalobkyňa sa síce vydania exekučného titulu titulom pohľadávky

zo zmluvy o pôžičke domáhala v dvoch súdnych konaniach vedených na súde prvej inštancie, a
to pod sp. zn. 16C/517/2013 a sp. zn. 16C/130/2016, avšak obe konania boli zastavené zavinením
žalobkyne (späťvzatie žaloby; nezaplatenie súdneho poplatku), a teda súdne konania zavinením
žalobkyne neskončili meritórnym rozhodnutím. V súčasnosti na súde prvej inštancie (ani na inom) súde
žiadne základné konanie za účelom dosiahnutia exekučného titulu neprebieha a zároveň je z vyjadrenia

žalobkyne v tomto konaní zrejmé, že sa vydania exekučného titulu ani nemieni domáhať, keď má za to
(hoci nesprávne), že ak súd určí, že darovacia zmluva je právne neúčinná, dosiahne žalobkyňa možnosť
zahrnutia predmetu darovacej zmluvy do dedičského konania a následne sa pokúsiť uspokojiť svoju
pohľadávku v zmysle príslušných predpisov upravujúcich dedičské konanie. Zároveň, žalovaný, ako aj
potencionálni dedičia dlžníka (pôvodní žalovaní 2/ a 3/) existenciu pohľadávky žalobkyne zo zmluvy o

pôžičke spochybnili a spochybňujú, a teda nie je možná ani tá situácia, ktorú pripúšťa NS SR v uznesení
sp. zn. 1VCdo/1/2022 zo 17.5.2022, a síce, že v prípade úspešnosti veriteľa v konaní o odporovacej
žalobe môže dôjsť k dobrovoľnému plneniu dlžníka, a teda dôsledkom nemusí byť výkon rozhodnutia
- exekúcia. Súd tiež poukázal na to, že zo žiadnej právnej úpravy, ani z uznesenia NS SR sp. zn.
1VCdo/1/2022 zo 17.5.2022 nevyplýva, že by pre prípad exekúcie peňažného plnenia zo zmluvy o

pôžičke postačovalo samotné rozhodnutie o neúčinnosti právneho úkonu bez potreby exekučného titulu.
Rovnako nie je možné ani to, že by sa na základe právoplatnosti rozsudku o neúčinnosti právneho úkonu
navrátil spoluvlastnícky podiel 1 k rodinnému domu do dedičstva po zomrelom dlžníkovi ako aktívum, tak
ako to uviedla žalobkyňa na pojednávaní dňa 13.9.2022, ako aj v podaní zo dňa 16.11.2022. Vzhľadom
na vyššie uvedené mal súd za to, že citované uznesenie NS SR sp. zn. 1VCdo/1/2022 zo 17.5.2022 nie

je na tu prejednávanú vec aplikovateľné. Zároveň súd poukazuje tiež na to, že v zmysle § 48 ods. 3 CSP
je právny názor vyjadrený v citovanom rozhodnutí veľkého senátu záväzný len pre senáty najvyššieho
súdu a zároveň aj od tohto právneho názoru je možné sa v konkrétnej veci odchýliť, ak o tom rozhodne
veľký senát.
V súvislosti s vyššie uvedeným súd odkázal aj na uznesenie ÚS SR sp. zn. PL. ÚS 39/2015 z 1.7.2015,

v ktorom ÚS SR uviedol, že „pri svojom rozhodovaní je teda súd povinný reflektovať predchádzajúce
súdne rozhodnutia riešiace tú istú právnu otázku, pričom môže buď zotrvať pri právnom názore v
nich vyjadrenom, alebo sa od tohto názoru môže aj odchýliť, avšak v takom prípade musí súd jasne,
racionálne a úplne presvedčivo vysvetliť, na akých opodstatnených dôvodoch je založený jeho odlišný
právny názor, resp. vysvetliť, prečo jeho odlišný výklad viac zodpovedá ústave, vo väčšej miere ako

výklad predchádzajúci zabezpečuje plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických
osôb alebo právnických osôb. 35. Z už uvedeného tak vyplýva, že v prípade, ak predchádzajúce súdne
rozhodnutie nezabezpečuje plnohodnotnú realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických osôb alebo
právnických osôb, resp. ak dokonca práve v dôsledku zotrvania na právnom názore obsiahnutom vpredchádzajúcom súdnom rozhodnutí by došlo k ohrozeniu alebo porušeniu ústavou garantovaných
práv fyzických osôb alebo právnických osôb, nie je neskôr rozhodujúci súd povinný zotrvať na právnom
názore obsiahnutom v predchádzajúcom súdnom rozhodnutí, ale práve naopak, v zmysle čl. 152 ods.

4 ústavy je povinný odchýliť sa od tohto predchádzajúceho súdneho rozhodnutia a interpretovať právny
predpis tak, aby bol tento výklad ústavnokonformný, t.j. aby v súlade s ústavou zabezpečil plnohodnotnú
realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických osôb alebo právnických osôb.“ Ústavný súd sa v
citovanom rozhodnutí vyjadril aj k súdnej praxi, a síce, že v prípade výkladu predmetného pojmu
„vymáhateľná pohľadávka“ v ust. § 42a ods. 1 O.z. neskoršia judikatúra najvyššieho súdu nezotrvala na

tom, ako bol tento pojem interpretovaný v rozhodnutí najvyššieho súdu publikovanom pod č. R 44/2001,
a to napr. v rozhodnutiach sp .zn. 3Cdo/61/2008 z 30.7.2009, sp. zn. 5Cdo/188/2010 z 23.11.2011,
sp. zn. 6Cdo/253/2012 zo 17.12.2013, podľa ktorých pod vymáhateľnou pohľadávkou v zmysle § 42a
ods. 1 O.z. treba rozumieť takú pohľadávku, ktorá bola veriteľovi priznaná vykonateľným rozhodnutím
alebo iným titulom, podľa ktorého možno vykonať exekúciu. Zároveň poukázal na to, že z recentnej
judikatúry najvyššieho súdu, ako aj z občianskoprávnej doktríny bez akýchkoľvek pochybností vyplýva,

že existuje viacero možností ako interpretovať ust. § 42a O.z., resp. pojem „vymáhateľná pohľadávka“, a
to vrátane možnosti ústavne konformného výkladu, s tým, že všeobecné súdy vrátane okresného súdu
sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Z vyššie uvedeného vyplýva, že ÚS
SR v uznesení sp .zn. PL. ÚS 39/2015 z 1.7.2015 označil výklad, podľa ktorého pojmu „vymáhateľná
pohľadávka” zodpovedá pohľadávka priznaná veriteľovi vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom,

na základe ktorého možno nariadiť exekúciu, za ústavne konformný.
V nadväznosti na vyššie uvedené dal súd prvej inštancie do pozornosti, že ak „vymáhateľnou
pohľadávkou“ má byť pohľadávka, ktorú možno vymáhať pred súdom v základnom konaní, mohla by
žalobu o neúčinnosť právneho úkonu podať aj osoba, ktorá len tvrdí, že disponuje pohľadávkou, ktorej
skutočnú existenciu nemusí v základnom konaní preukázať. Ak bude táto osoba v konaní o neúčinnosť

právneho úkonu úspešná, súd jej prizná nárok na náhradu trov konania proti žalovanému. Ak by však
neskôr súd konajúci o pohľadávke vyhlásil pohľadávku za neexistujúcu, znamenalo by to, že žalovaný
bezdôvodne znášal trovy konania o neúčinnosť právneho úkonu, a teda že súd v konaní o neúčinnosť
právneho úkonu poskytol ochranu pohľadávke, ktorá nikdy neexistovala, čo predstavuje zásah do práva
vlastniť majetok, ako aj porušenie princípu právnej istoty (viď návrh Okresného súdu Žilina na začatie

konania pred Ústavným súdom SR o súlade právnych predpisov v súvislosti s konaním vedeným pod
sp. zn. 18C/54/2006).
S poukazom na vyššie uvedené uprednostnil súd prvej inštancie ústavne konformný výklad ustanovenia
§ 42a ods. 1 O.z., a síce, že vymáhateľnou pohľadávkou je pohľadávka priznaná veriteľovi vykonateľným
rozhodnutím alebo iným titulom, na základe ktorého možno nariadiť exekúciu. Iný výklad v tu

prejednávanej veci by bol zásahom do práva vlastniť majetok (čl. 20 ods. 1 Ústavy SR) v súvislosti so
znášaním trov konania o neúčinnosť právneho úkonu žalovaným, ako aj porušením princípu právnej
istoty(čl.2ods.1CSP)vsúvislostisochranouposkytnutoupohľadávke,ktoránikdyneexistovala.Keďže
žalobkyňa v čase rozhodovania súdu o žalobe o určenie neúčinnosti právneho úkonu nedisponovala
vymáhateľnou (judikovanou) pohľadávkou, nie je daná aktívna legitimácia žalobkyne v tomto spore, čo

je dôvodom pre zamietnutie žaloby.
Naviac, žalobkyňou tvrdená pohľadávka nie je ani žalovateľnou pohľadávkou, keďže sa žalobkyňa
vydania exekučného titulu vychádzajúc z jej vyjadrení v konaní domáhať nemieni a zároveň
potencionálni dedičia (pôvodní žalovaní 2/ a 3/) vzniesli námietku premlčania, z ktorého dôvodu
nemožno pohľadávku zo zmluvy o pôžičke úspešne vymáhať v základnom súdnom konaní. K námietke

premlčania súd dodáva, že Čestné vyhlásenie z 18.10.2010 nemožno považovať za uznanie práva
žalobkyne zo Zmluvy o pôžičke z 20.10.2008 čo do dôvodu i výšky, keďže čestné vyhlásenie je
neurčité, pretože zmluva o pôžičke v ňom nie je riadne špecifikovaná ani dátumom uzavretia zmluvy ani
sumou pôžičky. Súd tiež poukazuje na skutočnosť, že v čestnom vyhlásení sa uvádza, že pôžička bola
dohodnutá na jeden a pol roka, avšak Zmluva o pôžičke bola uzavretá dňa 20.10.2008 a splatnosť bola

dohodnutá na 20.10.2009, t. j. na jeden rok. V čase podpísania čestného vyhlásenia dňa 18.10.2010
bol podpísaný Dodatok č. 2 z 30.6.2010, podľa ktorého bola splatnosť dohodnutá na 31.1.2011, t. j. na
viac ako dva roky. Z uvedeného vyplýva, že z čestného vyhlásenia nie je možné jednoznačne vyvodiť,
že sa týka práve Zmluvy o pôžičke z 20.10.2008, je preto neurčité, a teda neplatné, z ktorého dôvodu
použitie ustanovenia § 110 ods. 1 O.z. by nebolo možné.

Úmysel ukrátiť veriteľa sa predpokladá pri právnom úkone, ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený, a ku
ktorému došlo medzi dlžníkom a blízkou osobou (§ 116 O.z.), alebo ktorý dlžník urobil v prospech tejto
osoby. Táto vyvrátiteľná právna domnienka uľahčuje právnu pozíciu veriteľa, hoci tu existuje zákonná
výnimka,vzmyslektorejuvedenéneplatí,akblízkaosobadlžníkovúmyselukrátiťveriteľaaniprináležitejstarostlivosti nemohla rozpoznať. Dôkazným bremenom zákon zaťažuje žalovaného ako blízku osobu
dlžníka, tento musí dokazovať vynaloženie náležitej starostlivosti, ktorá nepostačovala na poznanie o
úmysle dlžníka ukrátiť jeho veriteľa.

Z časových súvislostí uzavretia darovacej zmluvy z 19.4.2012 a podania návrhu na vydanie platobného
rozkazu v konaní sp. zn. 16C/517/2013 dňa 5.6.2013 je predovšetkým zrejmé, že v čase uzavretia
darovacej zmluvy dňa 19.4.2012 nemohlo byť účastníkom zmluvy známe, že si žalobkyňa bude
uplatňovať nárok zo zmluvy o pôžičke na súde. Dodatok č. 1 k darovacej zmluve, uzavretý dňa
16.7.2013, bol pritom uzavretý iba z dôvodu zmeny zapísaných údajov na LV č. XXX pre k. ú. G.

na základe GP č. 62/2012 vyhotoveného po uzavretí darovacej zmluvy. Z uvedeného vyplýva, že
uzavretie darovacej zmluvy dňa 19.4.2012 nemohlo byť reakciou na podanie návrhu žalobkyne na
vydanie platobného rozkazu v konaní sp. zn. 16C/517/2013. Keďže dlžník po podaní návrhu na vydanie
platobného rozkazu v konaní sp. zn. 16C/517/2013 v podanom odpore namietal existenciu pôžičky,
pričomuvedenékonanie(aaninasledujúce)saneskončilomeritórnymrozhodnutím,ktorýmbysažalobe
vyhovelo, možno mať dôvodné pochybnosti o úmysle dlžníka darovaním spoluvlastníckeho podielu na

rodinnom dome ukrátiť žalobkyňu ako tvrdeného veriteľa. Inými slovami, nemožno konštatovať úmysel
ukrátiť veriteľa, ak tvrdený dlžník svoje postavenie dlžníka neuznáva, v základnom konaní sa aktívne
bráni, z ktorého dôvodu je toto postavenie sporným, pričom len zavinením žalobkyne nebolo nikdy
ustálené právoplatným rozhodnutím súdu.
Vzhľadom na vyššie uvedené nemožno potom ani dospieť k záveru, že by mohol žalovaný pri náležitej

starostlivosti úmysel svojho starého otca ukrátiť veriteľa poznať, keďže nebolo preukázané, že by tu
vôbec takýto úmysel starého otca žalovaného ako tvrdeného dlžníka bol. Zároveň súd poukazuje na
skutočnosť, že v rámci darovacej zmluvy nedošlo k izolovanému darovaniu výlučne spoluvlastníckeho
podielu dlžníka na rodinnom dome, z čoho by úmysel dlžníka (ak by tu vôbec bol) bolo možné poznať.
Došlo totiž aj k darovaniu ostatných spoluvlastníckych podielov na rodinnom dome, ako aj k darovaniu

pozemkov, zo strany iných blízkych osôb žalovaného, a to v súvislosti s riešením pozostalosti po
manželke H. F. st. po skončení dedičského konania, pri súčasnom záväzku žalovaného doopatrovať
starého otca, z čoho by prípadný úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa bolo možné poznať len s ťažkosťami,
ak vôbec. Naviac, sama žalobkyňa v konaní sp. zn. 16C/517/2013 v späťvzatí žaloby z 3.2.2015 (na č.l.
299) uviedla, že dlžník citlivé záležitosti, či už osobné alebo finančné, nikdy neriešil s rodinou, z čoho

rovnako vyplýva, že žalovaný by úmysel dlžníka nepoznal, ani keby tu úmysel ukrátiť veriteľa bol.
Ustanovenie § 3 ods. 1 O.z. zakazuje taký výkon práv a povinností, ktorý by bol v rozpore s pravidlami
demokratickej spoločnosti a jej morálky, s princípmi právneho štátu a občianskej spolupatričnosti. Pri
premietnutí do vzájomného vzťahu subjektov občianskeho práva, ide o elementárnu slušnosť, vzájomné
rešpektovanie sa a potrebnú mieru tolerancie, a to všetko v spoločensky vhodnej miere a únosnosti. Nie

je vylúčené odopretie právnej ochrany právu uplatnenému v rozpore s podmienkami uvedenými v § 3
ods. 1 O.z., ktoré použitie nápravného prostriedku dobrých mravov podľa § 3 ods. 1 O.z. predstavuje
krajné riešenie za účelom zaistenia potrebnej väzby medzi normami písaného práva a základnými
mravnými a etickými normami spoločnosti (viď napr. uznesenie NS SR sp. zn. 8 Cdo 439/2014 z
27.1.2016).

Žalobkyňa sa v konaní vedenom pred tunajším súdom pod sp. zn. 16C/517/2013 domáhala judikovania
tvrdenej pohľadávky zo zmluvy o pôžičke voči dlžníkovi (ako aj žalovanému z tohto konania), avšak
po podaní odporu proti platobnému rozkazu zobrala žalobkyňa žalobu späť a konanie bolo zastavené.
Následne sa žalobkyňa v konaní vedenom pred tunajším súdom pod sp. zn. 16C/130/2016 opätovne
domáhala nároku zo zmluvy o pôžičke ďalšou žalobou na tom istom právnom základe, pričom konanie

bolo zastavené z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku, hoci z predchádzajúceho konania bol
žalobkyni súdny poplatok vrátený, čo vyplýva z nepopretého, a preto nesporného skutkového tvrdenia
žalovaného na pojednávaní dňa 8.11.2022. Z uvedeného možno konštatovať jednoznačný záver, že ku
skončeniu oboch základných konaní došlo výlučne zo subjektívnych dôvodov na strane žalobkyne, na
ktoré dlžník ani žalovaný z tohto konania nemali žiaden vplyv a toto nezavinili. Žalobkyňa tak zavinila, že

sa o existencii pohľadávky neviedlo riadne dokazovanie za života dlžníka a za jeho účasti, keď dedičia
dlžníka sú v súčasnosti v horšom postavení, pretože neboli účastníkmi zmluvy o pôžičke ani jej dodatkov
a ich dôkazná situácia je tak oslabená.
Domáhanie sa určenia neúčinnosti darovacej zmluvy za takejto situácie považuje súd za rozporné
s dobrými mravmi, keď výsledok tohto konania ani nemôže mať pre žalobkyňu zmysel a bol by len

samoúčelný.
Zmluva o pôžičke je svojou povahou tzv. reálnym kontraktom, preto k dohode strán musí pristúpiť
aj skutočné (reálne) odovzdanie predmetu pôžičky dlžníkovi. Uzatvorením zmluvy preto vzniká medzi
stranami záväzný právny vzťah, obsahom ktorého sú práva a povinnosti, avšak až odovzdaním vecídlžníkovisatentovzťahstávaprávnymvzťahomzpôžičky.Preplatnosťzmluvyopôžičkesatakvyžaduje
v čase jej uzavretia aj skutočné odovzdanie predmetu pôžičky dlžníkovi. Ak sa tak nestane, medzi
zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky nevznikne, a to aj keby všetky náležitosti tohto právneho

úkonu boli dané. Preto je pre posúdenie otázky platnosti zmluvy o pôžičke nevyhnutné zistiť, či došlo k
jej poskytnutiu, t. j. odovzdaniu peňazí, pričom skutočnosť poskytnutia pôžičky v konaní vždy preukazuje
veriteľ.
Žalobkyňa v priebehu konania uvádzala, že podľa nej existencia pohľadávky voči dlžníkovi vyplýva z
listinných dôkazov, avšak súd mal za to, že existencia pohľadávky zo zmluvy o pôžičke bola žalovaným

účinne spochybnená. Žalovaný totiž spochybnil prevzatie sumy zo zmluvy o pôžičke dlžníkom, pričom
v základných konaniach, ani v tomto konaní, prevzatie sumy zo zmluvy o pôžičke nebolo preukázané.
Hoci sa v článku III. odseku 1 Zmluvy o pôžičke uvádza, že dlžník podpisom tejto zmluvy zároveň
potvrdzujeprevzatiečiastky3.300.000Sk,pravdivosťuvedenéhoustanoveniazmluvyspochybnilasama
žalobkyňa,keďvrámcivýpovedenapojednávanídňa8.11.2022uviedla,žepodpísaniezmluvyopôžičke
sa neudialo vtedy, keď sa preberali peniaze, ale bolo to trošku neskôr.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že k odovzdaniu a prevzatiu peňazí z pôžičky pri podpise zmluvy, t. j. dňa
20.10.2008, nedošlo. Žalobkyňa však v konaní nepreukázala, že by k odovzdaniu peňazí došlo v iný
deň, kedy a kde. Odovzdanie peňazí žalobkyňa preukazovala výpoveďou svedkyne N. O. L., ktorá však
nebola bezprostredne pri predávaní peňazí. Z výsluchu žalobkyne pritom súd skutočnosť odovzdania
peňazí zo zmluvy o pôžičke dlžníkovi za preukázanú nemal.

V tejto súvislosti súd poukazuje na nevierohodnú výpoveď žalobkyne na pojednávaní dňa 8.11.2022,
keď sa žalobkyňa nevedela vyjadriť k priebehu odovzdávania peňazí. Žalobkyňa nevedela uviesť, v
akých bankovkách mali byť odovzdávané peniaze, ani nevedela, či mal dlžník doprovod alebo nie.
Na jednoznačnú otázku, kde došlo k odovzdaniu a prevzatiu peňazí, žalobkyňa vyhýbavo uviedla, že
sa s dlžníkom sa stretávali pri starej autobusovej stanici alebo na Obchodnej ulici alebo na kávičke v

strede mesta, ale konkrétne miesto odovzdania peňazí neuviedla. Na rozdiel od svedkyne žalobkyňa pri
svojom výsluchu, ktorý bol uskutočnený pred výsluchom svedkyne, vôbec nič neuvádzala o kozmetickej
taštičke, hoci ide o neštandardný spôsob odovzdávania peňazí. Súd pritom neuveril výpovedi žalobkyne
o tom, že si okolnosti odovzdania peňazí nepamätá, keďže odovzdávanie sumy 3,3 mil. Sk v hotovosti v
kozmetickej taštičke rozhodne nepatrí medzi bežné záležitosti, naviac za situácie, keď sama žalobkyňa

peniaze na uvedenú pôžičku získala pôžičkou.
S prihliadnutím na vyššie uvedený skutkový stav prejednávanej veci mal súd prvej inštancie za to, že
podpísanie zmluvy o pôžičke s textom, podľa ktorého deň podpísania zmluvy je zároveň potvrdením
prevzatia pôžičky, nie je dôkazom o reálnom odovzdaní predmetu pôžičky, keď zároveň nebolo v konaní
hodnoverne preukázané, že by suma pôžičky bola dlžníkovi skutočne odovzdaná inokedy (kedy a kde?),

z ktorého dôvodu nedošlo k platnému uzavretiu zmluvy o pôžičke.
V súvislosti s vyššie uvedeným súd poukázal na uznesenie ÚS SR č. k. IV. ÚS 37/2013-9 z 23.1.2013, v
ktorom ústavný súd uviedol, že „dôkazné bremeno vo vzťahu k tejto skutočnosti neprechádza z veriteľa
na dlžníka v závislosti od toho, aké dôkazy veriteľpredložil, a teda iba v dôsledku toho, že veriteľ predložil
súdu písomnú zmluvu o pôžičke, v ktorej je uvedené, že dlžník prevzal pôžičku v sume 11 000 eur.

Dôkazné bremeno o tom, že to tak nebolo, nezaťažuje žalovaného (dlžníka). Súd vyhodnocuje splnenie
dôkazného bremena veriteľa (sťažovateľa) posúdením výsledkov dokazovania o dokazovanej otázke z
vykonaných dôkazov ich zhodnotením jednotlivo a aj vo vzájomnej súvislosti so záverom o tom, či veriteľ
(sťažovateľ) dôkazné bremeno uniesol, alebo to tak nebolo.“
Zároveň, žalobkyňa, hoci vypovedala, že ju dlžník oboznamoval s rodinnými problémami, uviedla, že

si nepamätá, na čo dlžník pôžičku potreboval. Požičanie sumy 3,3 mil. Sk pritom nie je obvyklou
záležitosťou, najmä za situácie, že žalobkyňa si na poskytnutie pôžičky sama mala požičať, pretože
ona sama nadbytok finančných prostriedkov nemala. V takomto prípade sa súdu nejaví ako uveriteľné,
že by žalobkyňa podrobne nezisťovala, na čo budú peniaze použité, aká je ich návratnosť, či nejde o
rizikovú pôžičku, atď. Prvotná výpoveď žalobkyne o tom, že si už nepamätá, na čo dlžník použil pôžičku,

sa preto súdu javí ako účelová. Javí sa potom ako pravdepodobná obrana žalovaného, že pôžička bola
použitá na podnikanie spoločnosti AGRO-VÝROBA TRSTÍN, spol. s r.o.. Uvedenému nasvedčuje aj
Záznam z riadneho VZ spoločnosti AGRO-VÝROBA TRSTÍN, s.r.o. z 18.9.2008 (na č.l. 292), kde sa
spomína pôžička 3,3 mil. Sk, ktorá sa použila na aktivity spoločnosti. Aj z výpovede svedkyne N. O. L.
vyplýva, že nie je vylúčené, že peniaze z pôžičky boli potrebné pre uvedenú spoločnosť, pretože mali

rozbiehať biznis ohľadom mlynu a múky, pričom koncepcia bola, že po roku už budú mať peniaze z
fondov. Uvedenému (pôžičke pre spoločnosť) zodpovedá aj výpoveď žalobkyne na pojednávaní, kedy
uviedla, že pre spoločnosť riešila pôžičky, keď zároveň zo zápisníc z valného zhromaždenia spoločnosti
(z 8.9.2008 a 18.9.2008) je zrejmé, že žalobkyňa bola v spoločnosti aktívna a riešila potrebu finančnýchprostriedkov pre spoločnosť práve v období uzavretia Zmluvy o pôžičke z 20.10.2008. Bolo by nelogické,
aby žalobkyňa v čase potreby finančných prostriedkov pre spoločnosť (na ktorej jej podľa zápisníc
záležalo), zabezpečovala finančné prostriedky pre súkromné potreby H. F. st., za ktorým účelom by

si sama peniaze požičiavala. V záverečnej reči žalobkyňa pripustila možnosť, že dlžník sumu pôžičky
vložil ako ďalšiu pôžičku z pozície konateľa inej spoločnosti (čo považovala za právne irelevantné), čo
je však v rozpore s jej skoršími tvrdeniami o potrebe peňazí dlžníka na súkromné účely. Takéto rozpory
v tvrdeniach žalobkyne (aj bez výsledku dokazovania) spochybňujú vierohodnosť tvrdení žalobkyne.
Súd poukázal na ust. § 132 ods. 1 CSP, podľa ktorého bola žalobkyňa povinná opísať rozhodujúce

skutočnosti nielen úplne, ale aj pravdivo. Súd má za to, že ak sa v konaní ukáže, že rozhodujúce
skutočnosti neboli žalujúcou stranou opísané pravdivo, je potrebné to pričítať na ťarchu tejto strany
sporu.
V konaní zároveň nebolo preukázané, že by dlžník finančné prostriedky v sume 3,3 mil. Sk niekde použil,
t. j. že by sa prejavili v jeho majetku, keď podľa nepopretého skutkového tvrdenia žalovaného H. F. st.
od roku 2008 do svojej smrti žiadne investície v takomto rozsahu nevykonal. Z výpovede žalovaného na

pojednávaní, ktorú žalobkyňa nespochybnila, vyplýva, že H. F. st. neinvestoval ani do rodinného domu,
ani do mlyna, pričom finančnú čiastku v bydlisku starého otca žalovaný nevidel, a ak by takúto sumu
starý otec mal, investovalo by sa skôr do domu, kde bol havarijný stav, pričom z jeho plánov na obrovské
investície zišlo 20 rokov dozadu, čo je niekoľko rokov pred uzavretím zmluvy o pôžičke. Z vykonaného
dokazovania vyplýva, že dlžník peniaze zo zmluvy o pôžičke neprevzal, a ak tieto boli poskytnuté, boli

poskytnuté spoločnosti AGRO-VÝROBA TRSTÍN, spol. s r.o..
V časti, v ktorej sa žalobkyňa domáhala neúčinnosti zmluvy aj v časti zriadenia vecného bremena,
bola žaloba nedôvodná z dôvodu, že úkon zaťaženia nehnuteľnosti vecným bremenom neurobil dlžník,
ale obdarovaný, pričom odporovať možno len úkonom dlžníka. Ak iná osoba než dlžník urobí úkon,
ktorým by sa ukrátili práva veriteľa, nemá to za následok vznik odporovateľnosti. Okrem toho, jednou

zo základných podmienok odporovateľnosti je to, že došlo k ukráteniu veriteľa, pričom pod ukrátením
veriteľa je treba rozumieť také zmenšenie majetku dlžníka, ktoré neumožní uspokojenie pohľadávky
veriteľa celkom alebo aj sčasti. Vecným bremenom však nedošlo k zmenšeniu majetku dlžníka, ktorý
naviac bol z vecného bremena oprávneným, a nie povinným. Súd pritom odkazuje na rozsudok
Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15Co/126/2019 z 8.7.2020, podľa ktorého „dlžníkove právne

úkony skracujú pohľadávku veriteľa najmä vtedy, ak vedú k zmenšeniu majetku dlžníka a aj v dôsledku
nich vzniknuté zmenšenie majetku má súčasne za následok, že veriteľ nemôže dosiahnuť uspokojenie
svojej pohľadávky z majetku dlžníka, hoci - nebyť týchto úkonov - by sa z majetku dlžníka uspokojil (pozri
aj rozhodnutie NS ČR 30do/794/2006)“.
Vzhľadom na všetko vyššie uvedené, keď žalobkyňa nedisponuje vymáhateľnou pohľadávkou, a to

nielen v zmysle judikovanej pohľadávky (pričom sa exekučného titulu ani nemieni domáhať v súdnom
konaní, čo spôsobuje samoúčelnosť odporovacej žaloby a jej rozpornosť s dobrými mravmi), ale ani
v zmysle žalovateľnej pohľadávky (vzhľadom na vznesenú námietku premlčania a tiež nepreukázanie
platne uzavretej zmluvy o pôžičke, a teda absenciu akejkoľvek pohľadávky voči dlžníkovi), a keď zároveň
by žalovaný ani pri náležitej starostlivosti nemohol poznať dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa, považoval

súd žalobu žalobkyne za nedôvodnú, a preto ju vo výroku I. tohto rozsudku zamietol.
Súd nevykonal dokazovanie účtovníctvom spoločnosti AGRO-VÝROBA TRSTÍN, spol. s r.o. ani
dokazovanie výsluchom pôvodných žalovaných 2/ a 3/ ako svedkov, ktoré dôkazy navrhol žalovaný,
keďže takéto dokazovanie by bolo nadbytočné a nemohlo by viesť k inému rozhodnutiu súdu.
V časti o trovách konania svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 251, § 255 ods. 1, § 257, § 262

ods. 1 a 2 CSP, vecne plným úspechom žalovaného v spore. Bol názoru, že zo strany žalobkyne
neboli produkované žiadne také dôvody hodné osobitného zreteľa, žiadne výnimočné okolnosti veci
alebo na strane žalobkyne, ktoré by odôvodňovali použitie citovaného ustanovenia, pričom oslobodenie
od súdnych poplatkov takýmto dôvodom nie je, v ktorej súvislosti poukázal na rozhodnutie ÚS SR z
31.7.2008 sp. zn. IV. ÚS 147/08 a uznesenie NS SR z 18.1.2012 sp. zn. 6 M Cdo 5/2011.

2. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podala včas odvolanie žalobkyňa s návrhom na jeho
zmenu vyhovením žalobe, alternatívne na jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie. Výslovne uviedla odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP (z obsahu odvolania
však vyplýva, že namietala aj porušenie práva na spravodlivý proces - § 365 ods. 1 písm. b/ CSP). Vytkla

súdu prvej inštancie, že v otázke aktívnej vecnej legitimácie na strane žalobkyne dospel k nesprávnemu
právnemu posúdeniu veci, kedy nesprávne aplikoval ust. § 42a ods. 1 O.z., podľa ktorého veriteľ sa
môže domáhať, aby súd určil, že dlžníkove právne úkony, ak ukracujú uspokojenie jeho vymáhateľnej
pohľadávky,súvočinemuprávneneúčinné.Podľaodôvodneniasúdusavšakvymáhateľnourozumieibatakápohľadávka,ktorejsplneniemožnovynútiťexekúciou,t.j.pohľadávka,ktorábolaveriteľovipriznaná
vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, podľa ktorého možno nariadiť exekúciu. Žalobkyňa
argumentovala právne záväznou judikatúrou NS SR, kedy tento v uznesení zo 17.5.2022 sp. zn.

1VCdo/1/2022 vo výrokovej časti jasne uviedol, že: „Vymáhateľná pohľadávka v zmysle ustanovenia
§ 42a odsek 1 Občianskeho zákonníka je pohľadávka, ktorú možno úspešne vymáhať v základnom
súdnom konaní.“ Podľa odôvodnenia súdu však v tomto prípade išlo o vec s odlišným skutkovým
a právnym základom, keďže išlo o regresný nárok žalobcu (ručiteľa), ktorý splnil dlh za žalovaného
(hlavného dlžníka), pričom existencia žalovateľnej pohľadávky vyplývala z právoplatného platobného

rozkazu. Z titulu pohľadávky veriteľa boli na plnenie zaviazaní obaja (t. j. hlavný dlžník aj ručiteľ),
avšak veriteľovi plnil iba ručiteľ, čím mu vznikol voči hlavnému dlžníkovi nárok na náhradu za plnenie
poskytnuté veriteľovi. Existencia pohľadávky bola v tomto konaní jednoznačne preukázaná a nijakým
spôsobom nebola zo strany žalovaného spochybnená. Súd tiež poukázal na to, že z uznesenia NS SR
sp.zn.1VCdo/1/2022zo17.5.2022nevyplýva,žebypreprípadexekúciepeňažnéhoplneniazozmluvyo
pôžičke postačovalo samotné rozhodnutie o neúčinnosti právneho úkonu bez potreby exekučného titulu.

Rovnako nie je možné ani to, že by sa na základe právoplatnosti rozsudku o neúčinnosti právneho úkonu
navrátil spoluvlastnícky podiel 1 k rodinnému domu do dedičstva po zomrelom pôvodne žalovanom
ako aktívum. Uvedené tvrdenie však žalobkyňa má za neodôvodnené a teda nepreskúmateľné. Z
uznesenia NS SR v nijakom prípade totiž nevyplýva, že by toto rozhodnutie bolo odôvodnené tým, že
by existencia pohľadávky bola v tomto konaní jednoznačne preukázaná a nijakým spôsobom nebola

spochybnená. Naopak odôvodnenie NS SR sa tu opiera o interpretáciu vymáhateľnej pohľadávky podľa
judikatúry uvedenej v rozhodnutí NS SR, sp. zn. 3Cdo/102/99 (R 44/2001), ktorá vychádzala najmä z
jazykovej interpretácie pojmu vymáhateľná pohľadávka a to s použitím Slovníka slovenského jazyka
vydaného vo vydavateľstve SAV Bratislava v roku 1965, podľa Krátkeho slovníka slovenského jazyka
vydaného vo vydavateľstve Veda v roku 1989, alebo podľa gramatického výkladu O.z. Rovnako tu NS

SR vychádza z názoru vysloveného ÚS SR (uznesenie ÚS SR sp. zn. PL. US 39/2015 z 1.7.2015), ktorý
nevidel akékoľvek prekážky vo výklade, podľa ktorého za vymáhateľnú pohľadávku treba považovať
pohľadávku žalovateľnú. Nie je preto možné považovať odôvodnenie súdu v napadnutom rozsudku,
podľa ktorého má ísť v uznesení NS SR o rozhodnutie na inom skutkovom a právnom základe, za
preskúmateľné, nakoľko toto odôvodnenie odporuje skutočnému názoru vyslovenému v uznesení NS

SR.Niejepreskúmateľnéaniodôvodneniesúdu,podľaktoréhovzmysle§48ods.3CSPjeprávnynázor
vyjadrený v citovanom rozhodnutí veľkého senátu záväzný len pre senáty najvyššieho súdu. Naopak,
ako NS SR v rozsudku pod sp. zn. 3 Cdo 46/2017 z 11.4.2017 uvádza „jednou z úloh Najvyššieho
súdu SR je zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov Slovenskej republiky. Je pravdou, že
judikatúra najvyššieho súdu nie je formálne záväzná, ipso iure ale normatívnu silu má, a to tak vo

vertikálnej línii (voči prvoinštančným a odvolacím súdom), ako aj v horizontálnej línii (medzi senátmi
najvyššieho súdu navzájom). Požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v
rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď, je neodmysliteľnou súčasťou princípu právnej istoty.“
K preukázaniu dôvodnosti žaloby vo vzťahu k uspokojeniu pohľadávky žalobkyne odvolateľka citovala §
42b ods. 4 O.z. a uviedla, že súd si zjavne nesprávne vyložil znenie uvedeného zákonného ustanovenia

keď zamietol žalobu aj preto, že na základe právoplatnosti rozsudku o neúčinnosti právneho úkonu
by žalovaná aj tak nemohla uplatniť svoju pohľadávku v dedičskom konaní sp. zn. 11D/81/2019 po
poručiteľovi – pôvodne žalovanom, vedenom na Okresnom súde Trnava ako aj tým, že potencionálny
dedičia vzniesli námietku premlčania, z ktorého dôvodu nemožno pohľadávku zo Zmluvy o pôžičke
úspešne vymáhať v základnom súdnom konaní. Žalovaná si však svoju pohľadávku v dedičskom konaní

už uplatnila a rovnako si je vedomá tej skutočnosti, že v prípade úspešnosti žaloby by sa nenavrátil
spoluvlastnícky podiel 1 k rodinnému domu do dedičstva po zomrelom pôvodne žalovanom ako aktívum.
Žalovaná (poznámka odvolacieho súdu – zjavne mala na mysli žalobkyňu) tu však odporovaciu žalobu
podala s tým, vzhľadom na predpokladanú nižšiu hodnotu aktív pôvodne žalovaného ako poručiteľa v
dedičskom konaní, a vzhľadom na to, že by uspokojenie svojej pohľadávky z toho, čo odporovateľným

právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku nebolo úspešné, že po úspechu v tomto konaní bude mať
právo na náhradu voči tomu, kto mal z tohto úkonu prospech, teda voči žalovanému. Tu nie je ani
pravdivé odôvodnenie o premlčaní tohto nároku, keďže premlčacia doba na náhradu voči tomu, kto
mal z tohto úkonu prospech začne plynúť až tým okamihom, kedy sa v dedičskom konaní žalobkyňa
dozvie, že uspokojenie svojej pohľadávky z toho, čo odporovateľným právnym úkonom ušlo z dlžníkovho

majetku nemôže byť úspešné, vzhľadom na nízku hodnotu aktív pôvodne žalovaného v dedičskom
konaní. Premlčacia lehota nároku žalobkyne sa teda začne najskôr po tom, ako pohľadávka žalovanej
nebude uspokojená v dedičskom konaní, pričom následne si celú, prípadne pomernú časť pohľadávky
zo Zmluvy o pôžičke, bude môcť uspokojiť žalobou voči žalovanému z titulu náhrady voči tomu,kto mal z odporovateľného úkonu prospech. Odôvodnenie súdu, podľa ktorého žalobkyňou tvrdená
pohľadávka nie je žalovateľnou pohľadávkou, keďže potencionálni dedičia vzniesli námietku premlčania,
z ktorého dôvodu nemožno pohľadávku zo zmluvy o pôžičke úspešne vymáhať v základnom súdnom

konaní, tak nie je správne a to z dôvodu, že ešte nenastala tá skutočnosť, ktorá by založila nárok
na náhradu voči tomu, kto mal z odporovateľného úkonu prospech, teda voči žalovanému. Nie je
preskúmateľné ani odôvodnenie súdu, podľa ktorého domáhanie sa určenia neúčinnosti Darovacej
zmluvy by bolo rozporné s dobrými mravmi, keď výsledok tohto konania ani nemôže mať pre žalobkyňu
zmysel a bol by len samoúčelný, čo žalobkyňa preukázala na základe vyššie uvedeného. Žalobkyňa

by sa totiž v prípade určenia odporovateľnosti Darovacej zmluvy mohla aj v prípade neuspokojenia
svojich pohľadávok voči pôvodne žalovanému ako poručníkovi domáhať následne uspokojenia týchto
pohľadávok z majetku, ktorým sa žalovaný na jej úkor obohatil na základe odporovateľného úkonu,
teda ktorým na neho bolo prevedené Darovacou zmluvou vlastníctvo k nehnuteľnému majetku pôvodne
patriacemu pôvodne žalovanému ako dlžníkovi žalobkyne. Podľa odôvodnenia súdu z časových
súvislostí uzavretia Darovacej zmluvy z 19.4.2012 a podania návrhu na vydanie platobného rozkazu v

konaní sp. zn. 16C/517/2013 dňa 5.6.2013 je zrejmé, že v čase uzavretia Darovacej zmluvy nemohlo
byť jej účastníkom známe, že si žalobkyňa bude uplatňovať nárok zo Zmluvy o pôžičke na súde. Potom
nemožno podľa súdu ani dospieť k záveru, že by mohol žalovaný pri náležitej starostlivosti úmysel
pôvodne žalovaného ukrátiť veriteľa – žalobkyňu poznať, keďže nebolo preukázané, že by tu vôbec
takýto úmysel pôvodne žalovaného ako tvrdeného dlžníka bol. K uvedenému žalobkyňa uvádza, že

všetky dokumenty - Zmluva o pôžičke a všetky jej dodatky boli pôvodne žalovaným riadne podpísané
a sú overené u notára, pričom v Zmluve o pôžičke v znení jej dodatkov sa v článku III. - Záverečné
ustanovenia, bod 2) a 3) uvádza, že tieto boli vyhotovené v dvoch rovnopisoch, po jednom pre každú zo
zmluvných strán, pričom každý si prevzal od notára hneď na mieste svoju podpísanú a overenú zmluvu
a dodatok. Z uvedeného tak jednoznačne vyplýva, že pôvodne žalovaný si od žalobkyne predmetné

finančné prostriedky požičal, Zmluvu o pôžičke mal aj v osobnej držbe a je veľmi pravdepodobné, že
o ich obsahu mali jeho najbližší príbuzní vedomosť. Nie je pritom prípustné odôvodnenie, že aj pri
náležitej starostlivosti nemohol žalovaný poznať úmysel pôvodne žalovaného, keďže ten o podnikaní
súkromnom ako aj v spoločnosti so svojou rodinou komunikoval. Tu poukazuje navyše žalobkyňa na
to, že súd odmietol vykonať dokazovanie výsluchom svedkov – H. F., nar. X.X.XXXX, a E. F., nar.

XX.X.XXXX, pričom však práve dokazovanie týchto svedkov by preukázalo vedomosť o dlhoch pôvodne
žalovaného a o tom, že o týchto dlhoch sa v rodine pôvodne žalovaného vedelo. Žalobkyňa poukazuje
na ďalšie úkony pôvodne žalovaného, ktorými žalobkyňu ukrátil na majetku. Z výpisov listov vlastníctva
z katastra nehnuteľností z 18.7.2011 je zrejmé, že pozemky na LV č. XXXX boli v tomto čase vo
vlastníctve spoločnosti AGRO-VÝROBA TRSTÍN, spol. s.r.o., kde mala polovičný podiel žalobkyňa. Z

výpisu z katastra nehnuteľností z 22.9.2013 však už vyplýva, že pozemky na LV č. XXXX boli prevedené
na žalovaného na základe kúpnej zmluvy z 20.3.2013. Takúto kúpnu zmluvu však žalobkyňa nikdy
nevidela a ani nepodpísala, pričom oprávnení konať v tomto období boli konatelia v mene spoločnosti
iba spoločne. Prevodom tohto majetku tak bola žalobkyňa pravdepodobne rovnako protiprávne ukrátená
a dokazuje to iba ďalšie nakladanie s majetkom zo strany pôvodne žalovaného, ktorý previedol spoločný

majetok spoločnosti na rodinného príslušníka – žalovaného.
Súd prvej inštancie mal podľa odôvodnenia za nepreukázané aj reálne odovzdanie predmetu pôžičky,
teda peňazí v sume 109.540 eur, žalobkyňou pôvodne žalovanému. Podľa odôvodnenia súdu žalobkyňa
v konaní nepreukázala, že by k odovzdaniu peňazí došlo, kedy a kde. Odovzdanie peňazí žalobkyňa
preukazovala aj výpoveďou svedkyne N. O. L., ktorá však nebola bezprostredne pri predávaní peňazí. Z

výsluchu žalobkyne pritom súd skutočnosť odovzdania peňazí zo Zmluvy o pôžičke dlžníkovi – pôvodne
žalovanému za preukázanú nemal. Súd ďalej uviedol, že neuveril výpovedi žalobkyne o tom, že si
okolnosti odovzdania peňazí nepamätá, keďže odovzdávanie sumy 3,3 mil. Sk v hotovosti v kozmetickej
taštičke rozhodne nepatrí medzi bežné záležitosti. Žalobkyňa namieta toto subjektívne hodnotiace
stanovisko súdu, ktoré je navyše oprávnený vydávať iba špecialista z odboru medicíny a nie práva.

Za týmto účelom doložila lekárske správy o tom, že má vážne poruchy pamäti, ktoré zapríčiňujú práve
situácie akou je aj táto, teda že si nespomína na podrobnosti udalostí, ktoré sa navyše stali pred takmer
15 rokmi. Žalobkyňa tak má za to, že k odovzdaniu premetu pôžičky došlo, čo vyplýva jednak z jej
osobných výpovedí ako aj z výpovede jej dcéry N. O. L., ktorá ju osobne viezla na miesto stretnutia, kde k
odovzdaniu prišlo. Uvedené však vyplýva najmä z tej skutočnosti, že pôvodne žalovaný osobne podpísal

Zmluvu o pôžičke v znení jej 6(!) dodatkov, nie je teda možné uvažovať o náhodnom, jednorazovom,
podpísaní Zmluvy o pôžičke. Ak by teda k požičaniu peňazí nedošlo, je len ťažko predstaviteľné, že by
pôvodne žalovaný potvrdil prijatie predmetu pôžičky 6-krát od momentu podpísania Zmluvy o pôžičke.Pôvodne žalovaný navyše dňa 18.10.2010 čestným vyhlásením svoj dlh uznal čo do dôvodu a výšky a
zaviazal sa k jeho úhrade čo vyplýva z notársky overeného čestného vyhlásenia.
Aj napriek tomu, že jedným z dôvodov zamietnutia žaloby je údajná neplatnosť Zmluvy o pôžičke,

súd ako ďalší z dôvodov zamietnutia uviedol, že sa mu javí ako účelová výpoveď žalobkyne o tom,
že si už nepamätá, na čo pôvodne žalovaný použil pôžičku, pričom sa mu javí ako pravdepodobná
obrana žalovaného, že pôžička bola použitá na podnikanie spoločnosti AGRO-VÝROBA TRSTÍN,
spol. s.r.o. Žalobkyňa nesúhlasí s odôvodnením súdu, nakoľko kauza, teda dôvod pôžičky, nie je v
tomto konaní rozhodujúci. Aj napriek tomu žalobkyňa poukázala na viaceré súkromné a podnikateľské

aktivity pôvodne žalovaného, na ktoré by peniaze z pôžičky použité byť mohli a ktoré s hospodárením
spoločnosti AGRO-VÝROBA TRSTÍN, spol. s.r.o. vôbec nesúviseli. Absurdné je preto aj to, že vzhľadom
na vyššie uvedené súd nevykonal dokazovanie účtovníctvom spoločnosti AGRO-VÝROBA TRSTÍN,
spol. s.r.o. Pokiaľ mal súd za dôvodné predpokladať, že peniaze z pôžičky boli použité na chod tejto
spoločnosti, bolo preto zo strany súdu dôvodné vykonať toto dokazovanie, aby svoje odôvodnenie
aj podoprel vykonaným dôkazom. Týmto sa preto toto odôvodnenie súdu stáva nepreskúmateľným.

Žalobkyňa poukázala na dva dokumenty, ktoré dokazujú, že pôvodne žalovaný mal okrem spoločného
podnikania so žalobkyňou aj iné, súkromné, podnikateľské aktivity, ktoré navyše vykonával aj v mene
a pod hlavičkou spoločnosti AGRO-VÝROBA TRSTÍN, spol. s.r.o., avšak bez akejkoľvek vedomosti
alebo súčinnosti žalobkyne. Ide o dohodu o ukončení zmluvy o sprostredkovaní z 30.9.2009, ktorou bola
ukončená zmluva o sprostredkovaní z 1.2.2005 medzi pôvodne žalovaným a sprostredkovateľom D. L.,

č. OP: M. XXXXXX, bytom P. X, XXX XX P. ako aj o zmluvu o sprostredkovaní uzatvorenú rovnaký deň, t.
j.30.9.2009uzatvorenúmedzispoločnosťouAGRO-VÝROBATRSTÍN,spol.s.r.o.asprostredkovateľmi:
D. L., IČO: 32 080 506, so sídlom Blumentálska 7, 811 07 Bratislava a N. N. F. – SUCCES, so sídlom
Jungmanova 20, 851 01 Bratislava, IČO: 37 413 848. Z podpísaných dokumentov tak jednoznačne
vyplýva tá skutočnosť, že pôvodne žalovaný potreboval a aj si požičiaval finančné prostriedky od rôznych

osôb na súkromné účely, pričom Zmluva o sprostredkovaní je uzatvorená za účelom príležitosti uzavrieť
úver až vo výške 100.000.000 eur. Je síce pravda, že Zmluva o sprostredkovaní bola podpísaná v mene
spoločnosti AGRO-VÝROBA TRSTÍN, spol. s.r.o., v mene ktorej ju však podpísal iba pôvodne žalovaný,
pričom oprávnení konať v tomto období boli konatelia v mene spoločnosti iba spoločne. Žalobkyňa
o týchto pôžičkách a zmluvách nemala žiadnu vedomosť a je preto dôvodné predpokladať, že išlo o

pôžičky používané pôvodne žalovaným na súkromné účely. Žalobkyňa tu dodáva, že aj keď ona sama
disponuje iba týmito dvoma dokumentami, pôžičiek a úverov ktoré na seba, alebo neoprávnene pod
hlavičkou spoločnosti AGRO-VÝROBA TRSTÍN, spol. s.r.o., mohol pôvodne žalovaný uzatvoriť oveľa
viac. Žalobkyňa si je vedomá toho, že v odvolacom konaní nie sú v zásade prípustné novoty konania,
avšak v zmysle § 366 písm. d/ CSP platí, že prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej

obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť vtedy,
ak ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Tu žalobkyňa
poukazuje na tú skutočnosť, že dokumenty - Dohodu o ukončení zmluvy o sprostredkovaní a Zmluvu o
sprostredkovaní nadobudla do držby a vedomosť o nich získala až po vynesení napadnutého rozsudku
dňa 22.2.2023, kedy jej ich odovzdala jej dcéra N. O. L., ktorá ich našla v mieste jej trvalého bydliska,

kde sa nachádza časť dokumentácie žalobkyne. Uvedené preukazuje čestné prehlásenie.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd nepovažoval už v skôr priebehu konania
preukázané osobné a majetkové pomery na strane žalobkyne za dôvody hodné osobitného zreteľa.
Žalobkyňa poukazuje na uznesenie Okresného súdu Trnava č. k. 11C/210/2016-51 kde odkazuje
na svoje pomery uvedené v žiadosti na základe ktorej bolo oslobodeniu od súdnych poplatkov v

prvoinštančnom konaní za podanie žaloby vyhovené. Citovala z § 254 a § 257 CSP s tým, že súd prvej
inštancie tieto majetkové a osobné pomery nijakým spôsobom nezohľadnil, pričom práve oslobodenie
od súdnych poplatkov je dôvodom ktorý mal súd pri výroku II. napadnutého rozsudku zohľadniť, čím bol
porušený princíp právnej istoty žalobkyne.
Súd pochybil aj v tom smere, že nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich

skutočností, čím bolo zároveň porušené právo žalobkyne na spravodlivý súdny proces a právo na rovné
postavenie oboch sporových strán v konaní podľa čl. 6 ods. 1 CSP, kedy strany sporu majú v konaní
rovné postavenie spočívajúce v rovnakej miere možností uplatňovať prostriedky procesného útoku a
prostriedky procesnej obrany. Ide konkrétne o dôkazné prostriedky navrhované žalobkyňou a síce návrh
na dokazovanie prostredníctvom lustrácie účtovníctva spoločnosti AGRO-VÝROBA TRSTÍN, spol. s.r.o.

a prostredníctvom výsluchu svedkov H. F., nar. X.X.XXXX, a E. F., nar. XX.X.XXXX. V prvom prípade
bolo potrebné vykonať dokazovanie lustráciou účtovníctva spoločnosti AGRO-VÝROBA TRSTÍN, spol.
s.r.o. za účelom preukázania použitia pôžičky pôvodne žalovaným. Pokiaľ mal súd za dôvodné, nie však
preukázané, predpokladať, že pôžička bola údajne použitá na podnikanie spoločnosti AGRO-VÝROBATRSTÍN, spol. s.r.o. je takéto odôvodnenie nepreskúmateľné, pokiaľ toto tvrdenie nepodoprel dôkazom
a teda nevykonal dokazovanie účtovníctvom spoločnosti AGRO-VÝROBA TRSTÍN, spol. s.r.o., pričom
vykonateľnosťtohtodôkazunebolanijakýmspôsobompresúdnemožnáalebonehospodárna.Vdruhom

namietanom prípade bolo za účelom preukázania (ne)vedomosti o úmysle ukrátiť žalobkyňu ako veriteľa
pôvodne žalovaného potrebné vykonať dokazovanie výsluchom svedkov H. F. ml. a E. F. M.. Navrhovaní
svedkovia, ako blízki príbuzní pôvodne žalovaného, mali podľa názoru žalobkyne preukázať vedomosť
v rodine F. a hospodárení pôvodne žalovaného a jeho podnikateľských aktivitách a teda aj o dlhu
vyplývajúcom zo Zmluvy o pôžičke, čo malo za následok aj vedomosť žalovaného o tom, že pôvodne

žalovaný, ako osoba dlhujúca žalobkyni a pravdepodobne aj iným osobám sa Darovacou zmluvou chcel
zbaviť osobného majetku a tým ukrátiť svojich veriteľov.
3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobkyne vyjadril tak, že navrhol napadnutý rozsudok z dôvodu jeho vecnej
správnosti potvrdiť. Už listom z 28.6.2013 ako reakciou na predžalobnú výzvu žalobkyne vyslovil H. F.,
nar. XXXX dôvodné pochybnosti o existencii súkromnej pôžičky a o prevzatí tak vysokej finančnej sumy,
ktorúonnažiadnesúkromnéúčelynepotrebovalaodžalobkynetakútofinančnúčiastkunikdyneprevzal.

Pretože nemal k dispozícii žiadnu vlastnú zmluvu o pôžičke ani Dodatok č. 6 a nevedel ani o obsahu
dodatkov č. 1-5, ktoré ho mali predchádzať. V uvedenej veci H. F. nar. XXXX namietal tiež platnosť
právneho úkonu zmluvy o pôžičke a jej dodatkov s tým, že tento právny úkon je neplatný pre nedostatok
vôle, keďže prejav vôle zmluvných strán nesmeroval k určitému právnemu následku – k požičaniu si
peňazí, ktoré žalobkyňa nikdy H. F., nar. XXXX neodovzdala a on žalobkyňou uvádzanú sumu nikdy

neprevzal. Existencia pôžičky a jej výška ako aj odovzdanie takejto finančnej sumy žalobkyňou H. F.,
nar. XXXX zostala sporná. Žalobkyňa napriek tejto spornosti existencie pôžičky neukončila ani jedno
konanie začaté v základnom konaní o plnenie z titulu vrátenia pôžičky a ňou tvrdenú pohľadávku -
vrátenie stále spornej pôžičky tak už nie je možné úspešne vymáhať v základnom súdnom konaní z
dôvodu jej premlčania a vznesenej námietky premlčania a vzhľadom na spornosť existencie uvádzanej

pôžičkynemôžedôjsťzostranyžalovanéhoanikdobrovoľnémuplneniu.Ochranaveriteľapredprávnymi
úkonmi jeho dlžníka podľa ust.§ 42a a nasl O.z. v tejto veci pri danom skutkovom a právnom stave nemá
racionálny podklad. Podaná žaloba je šikanózna a je aj v rozpore s dobrými mravmi keď žalobkyňa sa
môže len pokúšať navrátiť lehotu premlčanej pohľadávky v základnom konaní, premlčanie už nastalo
ešte pred lehotou na podanie žaloby podľa § 42a a nasl. O.z. žalobkyňa si je plne vedomá, že nemá

takú pohľadávku, ktorá je úspešne vymáhateľná, teda žalovateľná v základnom konaní. Pod šikanóznym
charakterom žaloby možno rozumieť žalobu, ktorou žalobca zneužíva právo na prístup k súdu vo vzťahu
k súdu . Konanie smerujúce k výsledku- k ochrane práv- kde požadované rozhodnutie súdu nemá pre
žalobcu za daného skutkového stavu žiadne logické opodstatnenie, ide o výkon práva bez racionálneho
účelu.

Súdohľadnenevykonanýchdôkazovaodôvodneniaprečoichnevykonalvodôvodnenírozsudkujasnea
výstižne vysvetlil ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, uviedol prečo
nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Napadnuté rozhodnutie spĺňa náležitosti
vyplývajúce z ustanovenia § 220 ods. 2 CSP, je teda aj preskúmateľné.
K odvolacej námietke, že rozhodnutie okresného súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia

veci, pričom zároveň - okresný súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam uviedol, že nie je rozhodujúce, či súd vykonal všetky navrhnuté dôkazné prostriedky,
alebo nie. Rozhodujúce je iba to, či na základe tých, ktoré vykonal, dospel k správnym skutkovým
zisteniam. Dôvodom nesprávneho skutkového zistenia je nesprávne hodnotenie vykonaných dôkazných
prostriedkov, t. j. porušenie ust. §§ 191 až 194 CSP a žalobkyňa v tejto súvislosti v odvolaní namieta, že

v konaní argumentovala právne záväznou judikatúrou NS SR a to rozhodnutím sp. zn. 1 VCdo/1/2022,
ktorú okresný súd nezobral do úvahy. Sama žalobkyňa uznáva, že okresný súd svoj názor na tento svoj
postup odôvodnil takže súdu vyčíta len to, že nesprávne právne posúdil vec preto, že v odôvodnení
uviedol niečo iné čo neobsahovalo uvedené rozhodnutie NS SR. Je úplne pochopiteľné a súdom
odôvodnené, že keď nevychádzal z argumentácie žalobkyne o tom, že na danú vec treba použiť

uvedený judikát svoj iný názor riadne a zrozumiteľne vysvetlil a potom v odôvodnení odôvodňoval svoj
právny názor na konkrétny skutkový stav, vyhodnotil vykonané dôkazy týkajúce sa tejto veci o ktorej
rozhodoval. Pravdou však je, uvedeným rozhodnutím došlo k ukončeniu polemiky o „vymáhateľnej"
pohľadávke a v tejto veci okresný súd opakovane v odôvodnení uvádzal, že žalobkyňa nedisponuje
vymáhateľnoupohľadávkouanieexekučnýmtitulom.Zaujatiestanoviskakúčelnostiodporovacejžaloby

v tejto konkrétnej veci nemení význam slova „vymáhateľná pohľadávka". Tento význam bol rovnaký
pokiaľ mu súdy dali nesprávne širší zmysel. V tejto súvislosti poukázal na chápanie významu tohoto
výrazu. Vymáhateľný je, podľa Slovníka slovenského jazyka vydaného vo vydavateľstve SAV Bratislava
v roku 1965 alebo podľa Krátkeho slovníka slovenského jazyka vydaného vo vydavateľstve Veda vroku 1989, taký, „ktorý možno na základe právneho nároku žiadať, získať, vydobyť a pod.", teda
„čo možno vymáhať"; naproti tomu vykonateľný je podľa prvého z uvedených slovníkov taký, „ktorý
môže byť uskutočnený, vykonaný", pričom sa tu výslovne odkazuje na slovné spojenia „konateľná

listina, vykonateľné rozhodnutie, vykonateľný rozsudok". Zákonné pojmy „vymáhateľná pohľadávka" a
„vykonateľná pohľadávka" nie sú v žiadnom prípade synonymické. Vymáhateľná je pohľadávka (ako to
bolo už naznačené), ktorú možno úspešne vymáhať pred súdom v základnom konaní; vymáhateľná je
teda pohľadávka, ktorá už dospela (je splatná), ktorá čo do svojej povahy nie je pohľadávkou naturálnou
a ktorá však ani nezanikla, či už splnením, kompenzáciou, preklúziou či z iného právneho dôvodu.

Vymáhateľnú pohľadávku môžno teda charakterizovať ako pohľadávku žalovateľnú, pohľadávku, ktorej
sa možno domáhať na súde (a contrario porovnaj „pohľadávky, ktorých sa nemožno domáhať na
súde" - § 581 ods. 2 O.z.). Na rozdiel od toho je vykonateľnou taká pohľadávka, ktorú možno
exekuovať, ktorej majiteľovi (alebo jeho právnemu predchodcovi) teda svedčí vykonateľné rozhodnutie
súdu alebo iný exekučný titul. Odporovacej žalobe možno vyhovieť vtedy, ak pohľadávka žalujúceho
veriteľa bola vymáhateľná v dobe rozhodovania súdu. Aktívne legitimovaným na podanie odporovacej

žaloby je veriteľ, ktorý má v čase rozhodovania súdu voči dlžníkovi vymáhatel'nú pohľadávku a keď
odporovateľnýrn právnym úkonom došlo k zmenšeniu majetku dlžníka a obe podmienky musia byť
splnené, teda nie je možné založiť legitimáciu na vynechaní existencie vymáhateľnej pohľadávky.
Pokiaľ ide o rozhodnutie o trovách konania s odôvodnením súdu sa plne stotožňuje a bolo by mimo
rámec spravodlivosti, keď vinou žalobkyne, ktorá nechala spornosť pôžičky nevyriešenú a bez existencie

vymáhateľnej pohľadávky - podmienky uplatnenia odporovateľnosti spôsobila žalovanému výdavky-
súdne trovy. Súd vo svojom rozhodnutí uviedol dostatočné a relevantné dôvody na ktorých svoje
rozhodnutie založil a týkajú sa tak skutkovej ako i právnej stránky rozhodnutia.
Odvolaním napadnutý rozsudok nemá žiadnu právnu vadu, brániacu základným právam, je formálne,
obsahovo i procesnoprávne správnym rozhodnutím. Výklad a aplikáciu platného práva na strane súdu

prvej inštancie napáda žalobkyňa z dôvodov, ktoré mala možnosť predostrieť a aj predostrela priamo
vo svojich doterajších podaniach. Jej dôvody odvolania sú zjavne účelové. Svoje argumenty predkladá
žalobkyňa opätovne a duplicitne, hoci okresný súd logicky a gramaticky správne interpretoval právne
normy, o ktoré svoje rozhodnutie opiera a riadne ich aj odôvodnil. Niet najmenšieho dôvodu pochybovať
o ich správnej interpretácii zo strany okresného súdu. Každým predloženým argumentom stranami

sporu sa okresný súd v medziach platného práva riadne zaoberal, vyhodnotil ich rozhodol o nich
logicky a pri dôslednej interpretácii platného práva. Z odôvodnenia, odvolaním napadnutého rozsudku,
jednoznačne vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej
strane a právnymi závermi na strane druhej. Všetky dôvody odvolania žalobkyne považuje za účelové a
zaprávneirelevantnéapopieratvrdenia,žežalobkyňanevedelaodržbedokumentovnaktorépoukazuje

v bode 3.5.9. na str. 9 odvolania keď sa táto dokumentácia nachádzala v jej dokumentácii, jej tvrdenia
sú rozporuplné zavádzajúce. Z odvolania a z pripojených nových dôkazov nevyplýva čo majú preukázať
pri existujúcom preukázanom skutkovom stave a keď žalobkyňa nedisponuje hlavne vymáhateľnou
pohľadávkou.
Poukázal na § 101 O.z., z ktorého vyplýva, že nasledujúci deň po lehote splatnosti začína plynúť

3-ročná premlčacia lehota, v rámci ktorej je potrebné uplatniť svoje právo na vrátenie pôžičky na
súde. Ak v tejto lehote nebude podaná žaloba, právo na vrátenie peňazí sa premlčí a ak žalovaná
osoba vznesenie námietku premlčania, v podstate sa už žalobca nemôže úspešne domáhať vrátenia
požičaných peňazí, pretože toto právo vznesením námietky premlčania zanikne. Uplynutím premlčacej
doby právo na plnenie povinnosti druhej strany nezaniká. Ak však povinná strana namietne premlčanie

po uplynutí premlčacej doby, právo na plnenie nemôže súd priznať. Pri danom skutkovom stave
a hlavne pri spornosti existencie žalobkyňou uvádzanej pôžičky a skutočnosti že žalovaný vzniesol
námietku jej premlčania potrebnú pre posúdenie existencie vymáhateľnej, žalovateľnej pohľadávky.
Citoval § 42a ods. l O. z. s tým, že vymáhateľnosť je prezentovaná ako možnosť uplatniť pohľadávku v
základnom konaní na súde. Rozsudok o odporovateľnosti v tejto veci by podľa svojho výroku nezaložil

žalobkyni právo na vrátenie pôžičky, nebol by exekučným titulom. Exekúciu nemožno viesť iba na
základe samotnej skutkovej podstaty odporovateľnosti. Všetky skutočnosti týkajúce sa žalobkyňou
tvrdenej poskytnutej pôžičky mali byť skúmané v riadnom sporovom konaní, v ktorom sa mala žalobkyňa
domáhať zaplatenia konkrétnej sumy od dlžníka a právoplatný rozsudok o plnení -vrátení pôžičky by
bol exekučným titulom. Právo, ktoré sa vykonáva v exekúcii, nevyplýva z rozsudku o odporovateľnosti,

ale z pôvodného exekučného titulu. Pre úspešné odporovanie akémukoľvek právnemu úkonu musia
byť splnené generálne predpoklady, vyplývajúce z ust. § 42a ods. 1 O.z. Jedná sa o existenciu
vymáhateľnej veriteľovej pohľadávky voči dlžníkovi a ukrátenie tejto pohľadávky dlžníkovým právnym
úkonom. Aktivizácia ďalších potrebných príslušných podmienok sa však odvíja v závislosti od právnehostatusu tretej osoby, ktorá mala z odporovateľného právneho úkonu prospech, čo sa tejto veci netýka.
Inštitút odporovateľnosti v zásade slúži potrebám exekučného konania, nakoľko jeho účelom je umožniť
veriteľovi, ktorý má voči dlžníkovi vymáhateľnú pohľadávku, domôcť sa v exekúcii uspokojenia tejto

pohľadávky z majetku (vecí, práv alebo iných majetkových hodnôt), ktorý ušiel dlžníkovi v dôsledku
jeho odporovateľného právneho úkonu. Rozhodnutím, ktorým súd odporovacej žalobe vyhovel, t. j.
určil, že voči žalujúcemu veriteľovi je dlžníkom urobený právny úkon, ktorý ukracuje uspokojenie jeho
vymáhateľnej pohľadávky, neúčinný, je nevyhnutným podkladom na to, aby sa veriteľ na základe
exekučného titulu vydaného proti dlžníkovi, mohol domáhať nariadenia exekúcie postihnutím toho, čo

odporovateľným (neúčinným) právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku. (rozsudok NS SR sp. zn. 3
M Cdo 5/2008 zverejnený v časopise Zo súdnej praxe pod č. 45/2008 ZSP.) Tak napr. toto rozhodnutie
NS SR rieši práve účelnosť odporovacej žaloby, je žiaduce, aby výkon práva mal v konkrétnom prípade
logické opodstatnenie.
Vzhľadom na okresným súdom riadne zistený skutkový stav vyplývajúci z vykonaných dôkazov a na
spornosť existencie reálnej pôžičky nemožno pôvodne žalovaného H. F., nar. XXXX považovať za

dlžníka žalovanej. V predmetnej veci teda neexistuje vymáhateľná pohľadávka a vyhovením žalobe
by išlo tak len o akademické (teoretické) rozhodnutie, neslúžiace praktickej potrebe ochrany veriteľa.
Vydávanie akademických rozhodnutí odporuje jednej zo základných zásad občianskeho súdneho
konania, a to zásade efektivity.

4. Žalobkyňa k vyjadreniu žalovaného uviedla, že žalovaný sa vo vyjadrení opäť snaží spochybniť
reálnosť poskytnutia pôžičky zo strany žalobkyne. Žalobkyňa však poskytnutie pôžičky preukázala
jednak v prvostupňovom konaní a jednak aj argumentáciou uvedenou v odvolaní, na ktoré preto v tomto
rozsahu odkazuje. Ochrana veriteľa – žalobkyne, nemá podľa názoru žalovaného racionálny podklad.
Žalobkyňa však zámer podanej žaloby jasne uviedla v odvolaní, na ktorého obsah v tomto rozsahu

odkazuje. Žalovaná (poznámka odvolacieho súdu - zjavne mala na mysli žalobkyňu) odporovaciu
žalobu podala s tým, vzhľadom na predpokladanú nižšiu hodnotu aktív pôvodne žalovaného H. F.,
nar. XXXX (ďalej len „pôvodne žalovaný“) ako poručiteľa v dedičskom konaní, a vzhľadom na to,
že by uspokojenie svojej pohľadávky z toho, čo odporovateľným právnym úkonom ušlo z dlžníkovho
majetku nebolo úspešné, že po úspechu v tomto konaní bude mať právo na náhradu voči tomu, kto

mal z tohto úkonu prospech, teda voči žalovanému. K námietke žalovaného k doplneniu dokazovania
prostredníctvom nových dôkazných prostriedkov v odvolacom konaní žalobkyňa uviedla, že v zmysle
§ 366 písm. d/ CSP platí, že prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany,
ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť vtedy, ak
ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Doplnenie

dokazovania je tak prípustné a v tomto prípade aj potrebné, nakoľko v tomto prípade ide o dôkazy jasne
preukazujúce, že pôvodne žalovaný potreboval a aj si požičiaval finančné prostriedky od rôznych osôb
na súkromné účely. Tvrdenie žalovaného, že súd zdôvodnil nevykonanie dôkazných prostriedkov - návrh
na dokazovanie prostredníctvom lustrácie účtovníctva spoločnosti AGRO-VÝROBA TRSTÍN, spol. s.r.o.
a prostredníctvom výsluchu svedkov H. F., nar. XX.XX.XXXX, a E. F., nar. XX.XX.XXXX, nie je pravdivé.

Takéto odôvodnenie sa v prvostupňovom rozsudku nenachádza, pričom je zrejmé, že vykonanie
týchto navrhovaných dôkazných prostriedkov by prispelo k náležitému objasneniu viacerých skutkových
okolností tejto v právnej veci, čo žalobkyňa odôvodnila v odvolaní. Zotrvala na argumentácii z odvolania
okrem iného právne záväznou judikatúrou (uznesenie NS SR zo 17.5.2022 sp. zn. 1VCdo/1/2022), keď
tvrdenia žalovaného vo vyjadrení nijakým spôsobom túto argumentáciu žalobkyne nevyvracajú a iba sa

odvolávajú na odôvodnenie prvoinštančného súdu, ktoré je podľa názoru žalobkyne nesprávne.

5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
362 ods. 1 CSP), stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozsudku
súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 a 2 v spojení s § 357 písm.

m/ CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že
odvolateľka použila zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b/, f/ a h/ CSP), preskúmal
napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1
CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§
380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP),

postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas
verejného vyhlásenia rozsudku boli oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke odvolacieho súdu
minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie treba navzdory námietkam odvolateľky považovať za vo výroku vecne správny, keďsúd prvej inštancie v miere postačujúcej pre rozhodnutie zistil skutkový stav a vec aj správne posúdil
po právnej stránke.
Odvolacísúdnemal(napriekopačnémunázoruodvolateľky)dôvodnesúhlasiťsargumentácioupoužitou

súdom prvej inštancie na podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia (tak ako táto - rozumej
argumentácia - vyplýva z odôvodnenia rozsudku), odvolací súd sa stotožňuje so skutkovými i právnymi
závermi súdu prvej inštancie. U dôvodov predostretých súdom prvej inštancie dostatočne jasne a i
objektívne presvedčivo by tak zásadne postačovalo i len konštatovať ich správnosť a odvolať sa na ne
(prvá časť ust. § 387 ods. 2 CSP), odvolací súd však aj v tejto konkrétnej veci musí učiniť zadosť tiež

povinnosti vyporiadať sa s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní (§ 387 ods. 3 veta druhá CSP)
a preto, ale aj pre celkovú úplnosť nad rámec už uvedeného súdom prvej inštancie dopĺňa (§ 387 ods.
2 CSP in fine) nasledovné:

6.Takmervšetkypodstatnétvrdeniazodvolania,týkajúcesavecisamej,žalobkyňauvádzalaužvkonaní
pred súdom prvej inštancie, súd prvej inštancie sa s nimi v odôvodnení napadnutého rozsudku riadne

vysporiadal, odvolací súd sa s jeho závermi stotožňuje.

7. Podľa § 42a ods. 1 O. z. veriteľ sa môže domáhať, aby súd určil, že dlžníkove právne úkony podľa
odsekov 2 až 5, ak ukracujú uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky, sú voči nemu právne neúčinné.
Toto právo má veriteľ aj vtedy, ak je nárok proti dlžníkovi z jeho odporovateľného právneho úkonu už

vymáhateľný alebo ak už bol uspokojený.
Podľa § 42a ods. 2 a 3 O. z. odporovať možno právnemu úkonu, ktorý dlžník urobil v posledných troch
rokoch v úmysle ukrátiť svojho veriteľa, ak tento úmysel musel byť druhej strane známy, a právnemu
úkonu, ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený a ku ktorému došlo v posledných troch rokoch medzi dlžníkom
a osobami jemu blízkymi (§ 116 a 117) alebo ktoré dlžník urobil v uvedenom čase v prospech týchto osôb

s výnimkou prípadu, keď druhá strana vtedy dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa aj pri náležitej starostlivosti
nemohla poznať. (2) Odporovať možno tiež právnemu úkonu, ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený a ku
ktorému došlo v posledných troch rokoch medzi dlžníkom a a) osobou jemu blízkou ( § 116 a 117),
b) právnickou osobou, v ktorej má dlžník alebo osoba uvedená v písmene a) majetkovú účasť aspoň
10% v čase, keď sa uskutočňuje tento právny úkon, c) právnickou osobou, v ktorej je dlžník alebo

osoba uvedená v písmene a) štatutárnym orgánom alebo členom štatutárneho orgánu, prokuristom
alebo likvidátorom, d) právnickou osobou, v ktorej má osoba uvedená v písmene c) majetkovú účasť
aspoň 34% v čase, keď sa uskutočňuje tento právny úkon, alebo ktorý dlžník urobil v uvedenom čase
v prospech osôb uvedených v písmenách a), b), c) alebo d); to však neplatí, ak druhá strana preukáže,
že nemohla ani pri náležitej starostlivosti poznať úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa.(3)

Podľa § 42b ods. 1 O. z. právo odporovať právnym úkonom môže uplatniť veriteľ žalobou.
Podľa § 42b ods. 2 O. z. právo odporovať právnemu úkonu sa uplatňuje proti tomu, kto mal z
odporovateľného právneho úkonu dlžníka prospech.
Podľa§42bods.4O.z.právnyúkon,ktorémuveriteľsúspechomodporoval,jeprávneneúčinnýaveriteľ
môže požadovať uspokojenie svojej pohľadávky z toho, čo odporovateľným právnym úkonom ušlo z

dlžníkovho majetku; ak to nie je možné, má právo na náhradu voči tomu, kto mal z tohto úkonu prospech.
Zmyslom žaloby podľa ustanovení § 42a Občianskeho zákonníka je dosiahnuť rozhodnutie súdu,
ktorým by bolo určené, že voči veriteľovi je neúčinný dlžníkom urobený právny úkon, ktorým ukracuje
uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky. Rozhodnutie súdu, ktorým bolo odporovateľnej žalobe
vyhovené, potom predstavuje podklad k tomu, že sa veriteľ môže na základe titulu spôsobilého k výkonu

rozhodnutia (exekučného titulu), vydaného proti dlžníkovi, domáhať nariadenia výkonu rozhodnutia
postihnutím toho, čo odporovateľným (právne neúčinným) právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku
a to nie proti dlžníkovi, ale voči osobe, s ktorou alebo v prospech ktorej bol právny úkon urobený (porov.
rozsudok NS SR sp. zn. 4 Cdo 149/2018).
Podstatou právneho inštitútu odporovateľnosti právnych úkonov je neúčinnosť platného právneho úkonu

voči určitej osobe, v dôsledku čoho môže táto osoba (veriteľ) požadovať uspokojenie svojej pohľadávky
z predmetu odporovateľného právneho úkonu tak, akoby k tomuto úkonu vôbec nedošlo. Určením
právnej neúčinnosti právneho úkonu podľa § 42a Občianskeho zákonníka nastáva stav tzv. relatívnej
bezúčinnosti dotknutého právneho úkonu. Odporovaný právny úkon zostáva platným právnym úkonom,
avšak v pomeroch účastníkov sa naň hľadí tak, akoby nenastali jeho účinky. Vyvolal všetky predvídané

právne následky. Inštitút odporovateľnosti slúži potrebám exekučného konania, keďže jeho účelom je
umožniť veriteľovi, ktorý má voči dlžníkovi vymáhateľnú pohľadávku, domôcť sa v exekúcii uspokojenia
tejto pohľadávky. Rozhodnutie súdu, ktorým bolo vyhovené žalobe na určenie, že právny úkon dlžníka
je voči veriteľovi neúčinný, predstavuje podklad k tomu, že sa veriteľ môže na základe titulu spôsobiléhok exekúcii vydaného proti dlžníkovi, domáhať vykonania exekúcie postihnutím toho, čo odporovaným
právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku, a to nie proti dlžníkovi samotnému, ale voči osobe, v ktorej
prospech bol právny úkon urobený (porov. rozhodnutie NS ČR sp. zn. 20Cdo/1501/2005).

Civilný sporový poriadok odporovaciu žalobu pripúšťa ako žalobu o určení právnej skutočnosti,
ktorá vyplýva z osobitného predpisu (§ 137 písm. d/ CSP). Pri uvedenej žalobe z konkrétneho
hmotnoprávneho vzťahu vyplýva logický dôvod prečo je potrebné, aby súd určil právnu skutočnosť (§
42a O. z.), teda osobitným predpisom je tu hmotné právo. Odvolací súd sa preto stotožnil so záverom
súdu prvej inštancie (uvedeným v 23. bode odôvodnenia) o procesnej prípustnosti predmetnej žaloby.

Súd prvej inštancie dôvodil, že nárok na odporovanie zaniká uplynutím trojročnej lehoty, ktorá začína
plynúť od vzniku právneho úkonu, pričom ide o prekluzívnu lehotu, na ktorej uplynutie súd prihliada z
úradnej povinnosti. Pokiaľ nastávajú vecno-právne účinky odporovateľného úkonu až v nadväznosti na
ďalšiu právnu skutočnosť (v tomto prípade právoplatnosťou rozhodnutia o povolení vkladu vlastníckeho
práva do katastra nehnuteľností), začína trojročná lehota plynúť od tejto právnej skutočnosti. Keďže
rozhodnutie o povolení vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností nadobudlo právoplatnosť

dňa 31.7.2013 a žaloba žalobkyne bola podaná dňa 27.7.2016, žaloba bola podaná včas. Odvolací súd
sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie o včasnosti podanej žaloby.

8. Aktívna legitimácia v konaní o neúčinnosť právneho úkonu prislúcha ktorémukoľvek veriteľovi,
ktorý bol ukrátený napadnutým právnym úkonom, za predpokladu, že má voči dlžníkovi vymáhateľnú

pohľadávku. Pasívnu legitimáciu v konaní, predmetom ktorého je odporovateľný právny úkon, má ten,
kto mal z odporovateľného právneho úkonu prospech.
Súd prvej inštancie dôvodil, že účelom odporovacej žaloby je ochrana veriteľa spočívajúca v možnosti
dosiahnuť rozhodnutie súdu, ktorým by bolo určené, že dlžníkom urobený právny úkon je voči
veriteľovi neúčinný, pričom vyhovujúce rozhodnutie súdu je potom podkladom k tomu, aby sa veriteľ

na základe exekučného titulu vydaného proti dlžníkovi domáhal vykonania exekúcie postihnutím
toho, čo odporovateľným právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku. Z takto vymedzeného účelu
odporovacej žaloby vyplýva, že vymáhateľnou pohľadávkou v zmysle ust. § 42a ods. 1 O.z. sa rozumie
taká pohľadávka, ktorej splnenie možno vynútiť exekúciou, t. j. pohľadávka, ktorá bola veriteľovi
priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, podľa ktorého možno nariadiť exekúciu.

Účelu odporovacej žaloby by naopak nezodpovedalo, ak by pohľadávka veriteľa nebola priznaná
vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, ale išlo by len o pohľadávku splatnú, teda žalovateľnú.
Ak by totiž pohľadávka veriteľa nenadobudla kvalitu vykonateľnej pohľadávky, rozhodnutie vyhovujúce
odporovacej žalobe by bolo zbytočné a nepoužiteľné. Aktívne legitimovaný na podanie odporovacej
žaloby je taký veriteľ, ktorý má v čase rozhodovania súdu voči dlžníkovi vymáhateľnú pohľadávku, a to

exekučný titul ako podklad pre výkon rozhodnutia, pričom žalobkyňa v tomto konaní takýmto veriteľom
nie je.
Odvolateľka vytkla súdu prvej inštancie, že v otázke aktívnej vecnej legitimácie na strane žalobkyne
dospel k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, nesprávne aplikoval ust. § 42a ods. 1 O.z., keď
podľa odôvodnenia súdu sa vymáhateľnou rozumie iba taká pohľadávka, ktorej splnenie možno vynútiť

exekúciou, t. j. pohľadávka, ktorá bola veriteľovi priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom,
podľa ktorého možno nariadiť exekúciu. Žalobkyňa argumentovala právne záväznou judikatúrou NS
SR, kedy tento v uznesení zo 17.5.2022 sp. zn. 1VCdo/1/2022 vo výrokovej časti jasne uviedol, že:
„Vymáhateľná pohľadávka v zmysle ustanovenia § 42a odsek 1 Občianskeho zákonníka je pohľadávka,
ktorú možno úspešne vymáhať v základnom súdnom konaní.“ Podľa odôvodnenia súdu však v tomto

prípade išlo o vec s odlišným skutkovým a právnym základom, keďže išlo o regresný nárok žalobcu
(ručiteľa), ktorý splnil dlh za žalovaného (hlavného dlžníka), pričom existencia žalovateľnej pohľadávky
vyplývala z právoplatného platobného rozkazu. Z titulu pohľadávky veriteľa boli na plnenie zaviazaní
obaja (t. j. hlavný dlžník aj ručiteľ), avšak veriteľovi plnil iba ručiteľ, čím mu vznikol voči hlavnému
dlžníkovi nárok na náhradu za plnenie poskytnuté veriteľovi. Existencia pohľadávky bola v tomto

konaní jednoznačne preukázaná a nijakým spôsobom nebola zo strany žalovaného spochybnená.
Súd tiež poukázal na to, že z uznesenia NS SR sp. zn. 1VCdo/1/2022 zo 17.5.2022 nevyplýva, že
by pre prípad exekúcie peňažného plnenia zo zmluvy o pôžičke postačovalo samotné rozhodnutie o
neúčinnosti právneho úkonu bez potreby exekučného titulu. Rovnako nie je možné ani to, že by sa
na základe právoplatnosti rozsudku o neúčinnosti právneho úkonu navrátil spoluvlastnícky podiel 1 k

rodinnému domu do dedičstva po zomrelom pôvodne žalovanom ako aktívum. Uvedené tvrdenie však
žalobkyňa má za neodôvodnené a teda nepreskúmateľné. Z uznesenia NS SR v nijakom prípade totiž
nevyplýva, že by toto rozhodnutie bolo odôvodnené tým, že by existencia pohľadávky bola v tomto
konaní jednoznačne preukázaná a nijakým spôsobom nebola spochybnená. Naopak odôvodnenie NSSR sa tu opiera o interpretáciu vymáhateľnej pohľadávky podľa judikatúry uvedenej v rozhodnutí NS SR
sp. zn. 3Cdo/102/99 (R 44/2001), ktorá vychádzala najmä z jazykovej interpretácie pojmu vymáhateľná
pohľadávka a to s použitím Slovníka slovenského jazyka vydaného vo vydavateľstve SAV Bratislava

v roku 1965, podľa Krátkeho slovníka slovenského jazyka vydaného vo vydavateľstve Veda v roku
1989, alebo podľa gramatického výkladu O.z. Rovnako tu NS SR vychádza z názoru vysloveného
ÚS SR (uznesenie ÚS SR sp. zn. PL. US 39/2015 z 1.7.2015), ktorý nevidel akékoľvek prekážky vo
výklade, podľa ktorého za vymáhateľnú pohľadávku treba považovať pohľadávku žalovateľnú. Nie je
preto možné považovať odôvodnenie súdu v napadnutom rozsudku, podľa ktorého má ísť v uznesení NS

SR o rozhodnutie na inom skutkovom a právnom základe, za preskúmateľné, nakoľko toto odôvodnenie
odporuje skutočnému názoru vyslovenému v uznesení NS SR. Nie je preskúmateľné ani odôvodnenie
súdu, podľa ktorého v zmysle § 48 ods. 3 CSP je právny názor vyjadrený v citovanom rozhodnutí veľkého
senátu záväzný len pre senáty najvyššieho súdu. Naopak, ako NS SR v rozsudku pod sp. zn. 3 Cdo
46/2017 z 11.4.2017 uvádza „jednou z úloh Najvyššieho súdu SR je zjednocovať rozhodovaciu prax
všeobecných súdov Slovenskej republiky. Je pravdou, že judikatúra najvyššieho súdu nie je formálne

záväzná, ipso iure ale normatívnu silu má, a to tak vo vertikálnej línii (voči prvoinštančným a odvolacím
súdom), ako aj v horizontálnej línii (medzi senátmi najvyššieho súdu navzájom). Požiadavka, aby sa
na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď, je
neodmysliteľnou súčasťou princípu právnej istoty.“
Žalovaný oponoval najmä tým, že odporovacej žalobe možno vyhovieť vtedy, ak pohľadávka žalujúceho

veriteľa bola vymáhateľná v dobe rozhodovania súdu. Aktívne legitimovaným na podanie odporovacej
žaloby je veriteľ, ktorý má v čase rozhodovania súdu voči dlžníkovi vymáhatel'nú pohľadávku a keď
odporovateľnýrn právnym úkonom došlo k zmenšeniu majetku dlžníka a obe podmienky musia byť
splnené, teda nie je možné založiť legitimáciu na vynechaní existencie vymáhateľnej pohľadávky.
Odvolací súd uvádza, že požiadavka predvídateľnosti súdnych rozhodnutí ako základný atribút právnej

istoty je v zmysle čl. 2 ods. 2 CSP napĺňaná prostredníctvom ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších
súdnych autorít, medzi ktoré sa vzhľadom na potrebu výkladu čl. 2 CSP vo funkčnej jednote s
čl. 3 CSP zaraďujú okrem najvyššieho súdu aj ústavný súd, Európsky súd pre ľudské práva a
Súdny dvor Európskej únie (pozri II. ÚS 574/2021). Judikatúra ústavného súdu dotvára precedenčnú
záväznosť ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v tom zmysle, že potvrdzuje ústavnú

súladnosť dotknutej interpretácie a aplikácie právnej úpravy realizovanej najvyšším súdom. Podmienkou
precedenčnej záväznosti toho-ktorého rozhodnutia nie je absolútna totožnosť so všetkými skutkovými
okolnosťami prejednávanej veci. Predpokladom precedenčnej záväznosti je podobnosť týkajúca sa
relevantných, ťažiskových okolností prejednávanej veci. Pokiaľ teda najvyšší alebo ústavný súd vyslovil
názor na riešenie tej-ktorej otázky ako jedna z najvyšších súdnych autorít (čl. 2 ods. 2 CSP), je

potrebné aby súd prvej inštancie (rovnako odvolací súd) k tejto skutočnosti pri rozhodovaní prihliadol.
Odvolací súd je s poukazom na už súdom prvej inštancie citovaný čl. 2 CSP a ust. § 220 ods. 3
CSP názoru, že odvolateľkou namietaný odklon od ustálenej rozhodovacej praxe súd prvej inštancie
vodôvodnenínapadnutéhorozsudkudôkladneapresvedčivoodôvodnil avpredmetnomsporerozhodol
s prihliadnutím na jeho skutkové a právne osobitosti. Dôvodil, že mu je známe uznesenie NS SR sp.

zn. 1VCdo/1/2022 zo 17.5.2022, v ktorom sa tento vyjadril, že „vymáhateľná pohľadávka v zmysle
ust. § 42a ods. 1 O.z. je pohľadávka, ktorú možno úspešne vymáhať v základnom súdnom konaní.“.
Súd prvej inštancie však poukázal na to, že v uvedenom konaní (vedenom pred NS SR pod sp.
zn. 1VCdo/1/2022, resp. pred Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 6Co/425/2015) išlo o vec
s odlišným skutkovým a právnym základom, aký je v tu prejednávanej veci. Vo vyššie uvedenom

prípade totiž išlo o regresný nárok žalobcu (ručiteľa), ktorý splnil dlh za žalovaného (hlavného dlžníka),
pričom existencia žalovateľnej pohľadávky vyplývala z platobného rozkazu sp. zn. 18Ro/85/2012 z
26.10.2012, právoplatného dňa 21.5.2013, ktorým boli na plnenie zaviazaní obaja (t. j. hlavný dlžník
aj ručiteľ), avšak veriteľovi plnil iba ručiteľ, čím mu vznikol voči hlavnému dlžníkovi nárok na náhradu
za plnenie poskytnuté veriteľovi v zmysle § 550 O.z. Zároveň, ako to vyplýva z rozsudku Krajského

súdu v Bratislave sp. zn. 6Co/425/2015 z 24.10.2016, existencia pohľadávky bola v konaní jednoznačne
preukázaná a nijakým spôsobom nebola zo strany žalovaného spochybnená. Na rozdiel od vyššie
uvedeného prípadu, v tu prejednávanej veci existencia pohľadávky žalobkyne voči dlžníkovi bola zo
strany žalovaného sporovaná a nebola v konaní jednoznačne preukázaná. Žalobkyňa sa síce vydania
exekučného titulu titulom pohľadávky zo zmluvy o pôžičke domáhala v dvoch súdnych konaniach

vedených na súde prvej inštancie, a to pod sp. zn. 16C/517/2013 a sp. zn. 16C/130/2016, avšak obe
konania boli zastavené zavinením žalobkyne (späťvzatie žaloby; nezaplatenie súdneho poplatku), a
teda súdne konania zavinením žalobkyne neskončili meritórnym rozhodnutím. V súčasnosti na súde
prvej inštancie (ani na inom) súde žiadne základné konanie za účelom dosiahnutia exekučného tituluneprebieha a zároveň je z vyjadrenia žalobkyne v tomto konaní zrejmé, že sa vydania exekučného
titulu ani nemieni domáhať, keď má za to (hoci nesprávne), že ak súd určí, že darovacia zmluva je
právne neúčinná, dosiahne žalobkyňa možnosť zahrnutia predmetu darovacej zmluvy do dedičského

konania a následne sa pokúsiť uspokojiť svoju pohľadávku v zmysle príslušných predpisov upravujúcich
dedičské konanie. Zároveň, žalovaný, ako aj potencionálni dedičia dlžníka (pôvodní žalovaní 2/ a 3/)
existenciu pohľadávky žalobkyne zo zmluvy o pôžičke spochybnili a spochybňujú, a teda nie je možná
ani tá situácia, ktorú pripúšťa NS SR v uznesení sp. zn. 1VCdo/1/2022 zo 17.5.2022, a síce, že v prípade
úspešnosti veriteľa v konaní o odporovacej žalobe môže dôjsť k dobrovoľnému plneniu dlžníka, a teda

dôsledkom nemusí byť výkon rozhodnutia - exekúcia. Súd tiež poukázal na to, že zo žiadnej právnej
úpravy, ani z uznesenia NS SR sp. zn. 1VCdo/1/2022 zo 17.5.2022 nevyplýva, že by pre prípad exekúcie
peňažného plnenia zo zmluvy o pôžičke postačovalo samotné rozhodnutie o neúčinnosti právneho
úkonu bez potreby exekučného titulu. Rovnako nie je možné ani to, že by sa na základe právoplatnosti
rozsudkuoneúčinnostiprávnehoúkonunavrátilspoluvlastníckypodiel1krodinnémudomudodedičstva
po zomrelom dlžníkovi ako aktívum, tak ako to uviedla žalobkyňa na pojednávaní dňa 13.9.2022, ako

aj v podaní zo dňa 16.11.2022. Vzhľadom na vyššie uvedené mal súd prvej inštancie za to, že citované
uznesenie NS SR sp. zn. 1VCdo/1/2022 zo 17.5.2022 nie je na tu prejednávanú vec aplikovateľné.
Zároveň súd poukázal tiež na to, že v zmysle § 48 ods. 3 CSP je právny názor vyjadrený v citovanom
rozhodnutí veľkého senátu záväzný len pre senáty najvyššieho súdu a zároveň aj od tohto právneho
názoru je možné sa v konkrétnej veci odchýliť, ak o tom rozhodne veľký senát. V súvislosti s vyššie

uvedeným súd prvej inštancie odkázal aj na uznesenie ÚS SR sp. zn. PL. ÚS 39/2015 z 1.7.2015,
v ktorom ÚS SR uviedol, že „pri svojom rozhodovaní je teda súd povinný reflektovať predchádzajúce
súdne rozhodnutia riešiace tú istú právnu otázku, pričom môže buď zotrvať pri právnom názore v
nich vyjadrenom, alebo sa od tohto názoru môže aj odchýliť, avšak v takom prípade musí súd jasne,
racionálne a úplne presvedčivo vysvetliť, na akých opodstatnených dôvodoch je založený jeho odlišný

právny názor, resp. vysvetliť, prečo jeho odlišný výklad viac zodpovedá ústave, vo väčšej miere ako
výklad predchádzajúci zabezpečuje plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických
osôb alebo právnických osôb. 35. Z už uvedeného tak vyplýva, že v prípade, ak predchádzajúce súdne
rozhodnutie nezabezpečuje plnohodnotnú realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických osôb alebo
právnických osôb, resp. ak dokonca práve v dôsledku zotrvania na právnom názore obsiahnutom v

predchádzajúcom súdnom rozhodnutí by došlo k ohrozeniu alebo porušeniu ústavou garantovaných
práv fyzických osôb alebo právnických osôb, nie je neskôr rozhodujúci súd povinný zotrvať na právnom
názore obsiahnutom v predchádzajúcom súdnom rozhodnutí, ale práve naopak, v zmysle čl. 152 ods.
4 ústavy je povinný odchýliť sa od tohto predchádzajúceho súdneho rozhodnutia a interpretovať právny
predpis tak, aby bol tento výklad ústavnokonformný, t. j. aby v súlade s ústavou zabezpečil plnohodnotnú

realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických osôb alebo právnických osôb.“ Ústavný súd sa v
citovanom rozhodnutí vyjadril aj k súdnej praxi, a síce, že v prípade výkladu predmetného pojmu
„vymáhateľná pohľadávka“ v ust. § 42a ods. 1 O.z. neskoršia judikatúra najvyššieho súdu nezotrvala na
tom, ako bol tento pojem interpretovaný v rozhodnutí najvyššieho súdu publikovanom pod č. R 44/2001,
a to napr. v rozhodnutiach sp .zn. 3Cdo/61/2008 z 30.7.2009, sp. zn. 5Cdo/188/2010 z 23.11.2011, sp.

zn. 6Cdo/253/2012 zo 17.12.2013, podľa ktorých pod vymáhateľnou pohľadávkou v zmysle § 42a ods.
1 O.z. treba rozumieť takú pohľadávku, ktorá bola veriteľovi priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo
iným titulom, podľa ktorého možno vykonať exekúciu. Zároveň poukázal na to, že z recentnej judikatúry
najvyššieho súdu, ako aj z občianskoprávnej doktríny bez akýchkoľvek pochybností vyplýva, že existuje
viacero možností ako interpretovať ust. § 42a O.z., resp. pojem „vymáhateľná pohľadávka“, a to vrátane

možnosti ústavne konformného výkladu, s tým, že všeobecné súdy vrátane okresného súdu sú ústavou
povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Z vyššie uvedeného vyplýva, že ÚS SR v uznesení
sp .zn. PL. ÚS 39/2015 z 1.7.2015 označil výklad, podľa ktorého pojmu „vymáhateľná pohľadávka”
zodpovedá pohľadávka priznaná veriteľovi vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, na základe
ktorého možno nariadiť exekúciu, za ústavne konformný. V nadväznosti na vyššie uvedené dal súd prvej

inštancie do pozornosti, že ak „vymáhateľnou pohľadávkou“ má byť pohľadávka, ktorú možno vymáhať
pred súdom v základnom konaní, mohla by žalobu o neúčinnosť právneho úkonu podať aj osoba, ktorá
len tvrdí, že disponuje pohľadávkou, ktorej skutočnú existenciu nemusí v základnom konaní preukázať.
Ak bude táto osoba v konaní o neúčinnosť právneho úkonu úspešná, súd jej prizná nárok na náhradu
trov konania proti žalovanému. Ak by však neskôr súd konajúci o pohľadávke vyhlásil pohľadávku za

neexistujúcu, znamenalo by to, že žalovaný bezdôvodne znášal trovy konania o neúčinnosť právneho
úkonu, a teda že súd v konaní o neúčinnosť právneho úkonu poskytol ochranu pohľadávke, ktorá nikdy
neexistovala, čo predstavuje zásah do práva vlastniť majetok, ako aj porušenie princípu právnej istoty
(viď návrh Okresného súdu Žilina na začatie konania pred Ústavným súdom SR o súlade právnychpredpisov v súvislosti s konaním vedeným pod sp. zn. 18C/54/2006). S poukazom na vyššie uvedené
uprednostnil súd prvej inštancie ústavne konformný výklad ustanovenia § 42a ods. 1 O.z., a síce,
že vymáhateľnou pohľadávkou je pohľadávka priznaná veriteľovi vykonateľným rozhodnutím alebo

iným titulom, na základe ktorého možno nariadiť exekúciu. Iný výklad v tu prejednávanej veci by bol
zásahom do práva vlastniť majetok (čl. 20 ods. 1 Ústavy SR) v súvislosti so znášaním trov konania o
neúčinnosť právneho úkonu žalovaným, ako aj porušením princípu právnej istoty (čl. 2 ods. 1 CSP) v
súvislosti s ochranou poskytnutou pohľadávke, ktorá nikdy neexistovala. Uzavrel, že keďže žalobkyňa v
čase rozhodovania súdu o žalobe o určenie neúčinnosti právneho úkonu nedisponovala vymáhateľnou

(judikovanou) pohľadávkou, nie je daná aktívna legitimácia žalobkyne v tomto spore, čo je dôvodom
pre zamietnutie žaloby. Odvolací súd sa s uvedenými závermi súdu prvej inštancie v plnom rozsahu
stotožňuje a námietku o nesprávnom právnom posúdení - nesprávnej aplikácii ust. § 42a ods. 1 O.z.
považuje za nedôvodnú. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne je samostatným a prvoradým
dôvodom pre zamietnutie žaloby.

9. Súd prvej inštancie dôvodil, že naviac žalobkyňou tvrdená pohľadávka nie je ani žalovateľnou
pohľadávkou, keďže sa žalobkyňa vydania exekučného titulu vychádzajúc z jej vyjadrení v konaní
domáhať už nemieni a zároveň potencionálni dedičia (pôvodní žalovaní 2/ a 3/) vzniesli námietku
premlčania, z ktorého dôvodu nemožno pohľadávku zo zmluvy o pôžičke úspešne vymáhať v základnom
súdnom konaní. K námietke premlčania súd prvej inštancie dodal, že Čestné vyhlásenie z 18.10.2010

nemožno považovať za uznanie práva žalobkyne zo Zmluvy o pôžičke z 20.10.2008 čo do dôvodu i
výšky, keďže čestné vyhlásenie je neurčité, pretože zmluva o pôžičke v ňom nie je riadne špecifikovaná
ani dátumom uzavretia zmluvy ani sumou pôžičky. Tiež poukázal na skutočnosť, že v čestnom vyhlásení
sa uvádza, že pôžička bola dohodnutá na jeden a pol roka, avšak Zmluva o pôžičke bola uzavretá dňa
20.10.2008 a splatnosť bola dohodnutá na 20.10.2009, t. j. na jeden rok. V čase podpísania čestného

vyhlásenia dňa 18.10.2010 bol podpísaný Dodatok č. 2 z 30.6.2010, podľa ktorého bola splatnosť
dohodnutá na 31.1.2011, t.j. na viac ako dva roky. Z uvedeného vyplýva, že z čestného vyhlásenia nie
je možné jednoznačne vyvodiť, že sa týka práve Zmluvy o pôžičke z 20.10.2008, je preto neurčité, a
teda neplatné, z ktorého dôvodu použitie ustanovenia § 110 ods. 1 O.z. by nebolo možné. S poukazom
na § 3 ods. 1 O.z. a uznesenie NS SR sp. zn. 8 Cdo 439/2014 z 27.1.2016 dôvodil, že žalobkyňa sa v

konaní vedenom pred súdom prvej inštancie pod sp. zn. 16C/517/2013 domáhala judikovania tvrdenej
pohľadávky zo zmluvy o pôžičke voči dlžníkovi (ako aj žalovanému z tohto konania), avšak po podaní
odporu proti platobnému rozkazu zobrala žalobkyňa žalobu späť a konanie bolo zastavené. Následne
sa žalobkyňa v konaní vedenom pred tunajším súdom pod sp. zn. 16C/130/2016 opätovne domáhala
nároku zo zmluvy o pôžičke ďalšou žalobou na tom istom právnom základe, pričom konanie bolo

zastavené z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku, hoci z predchádzajúceho konania bol žalobkyni
súdny poplatok vrátený, čo vyplýva z nepopretého, a preto nesporného skutkového tvrdenia žalovaného
na pojednávaní dňa 8.11.2022. Z uvedeného možno konštatovať jednoznačný záver, že ku skončeniu
oboch základných konaní došlo výlučne zo subjektívnych dôvodov na strane žalobkyne, na ktoré dlžník
ani žalovaný z tohto konania nemali žiaden vplyv a toto nezavinili. Žalobkyňa tak zavinila, že sa o

existenciipohľadávkyneviedloriadnedokazovaniezaživotadlžníkaazajehoúčasti,keďdedičiadlžníka
sú v súčasnosti v horšom postavení, pretože neboli účastníkmi zmluvy o pôžičke ani jej dodatkov a
ich dôkazná situácia je tak oslabená. Domáhanie sa určenia neúčinnosti darovacej zmluvy za takejto
situácie považuje súd za rozporné s dobrými mravmi, keď výsledok tohto konania ani nemôže mať
pre žalobkyňu zmysel a bol by len samoúčelný. Odvolací súd sa s týmito závermi súdu prvej inštancie

v plnom rozsahu stotožňuje.
Odvolateľka namietala, že súd si zjavne nesprávne vyložil znenie § 42b ods. 4 O.z. keď zamietol
žalobu aj preto, že na základe právoplatnosti rozsudku o neúčinnosti právneho úkonu by žalovaná aj
tak nemohla uplatniť svoju pohľadávku v dedičskom konaní na OS Trnava pod sp. zn. 11D/81/2019 po
poručiteľovi – pôvodne žalovanom, ako aj tým, že potencionálni dedičia vzniesli námietku premlčania,

z ktorého dôvodu nemožno pohľadávku zo Zmluvy o pôžičke úspešne vymáhať v základnom súdnom
konaní. Žalovaná si však svoju pohľadávku v dedičskom konaní už uplatnila a rovnako si je vedomá tej
skutočnosti, že v prípade úspešnosti žaloby by sa nenavrátil spoluvlastnícky podiel 1 k rodinnému domu
do dedičstva po zomrelom pôvodne žalovanom ako aktívum. Žalobkyňa tu však odporovaciu žalobu
podala s tým, vzhľadom na predpokladanú nižšiu hodnotu aktív pôvodne žalovaného ako poručiteľa v

dedičskom konaní, a vzhľadom na to, že by uspokojenie svojej pohľadávky z toho, čo odporovateľným
právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku nebolo úspešné, že po úspechu v tomto konaní bude mať
právo na náhradu voči tomu, kto mal z tohto úkonu prospech, teda voči žalovanému. Tu nie je ani
pravdivé odôvodnenie o premlčaní tohto nároku, keďže premlčacia doba na náhradu voči tomu, ktomal z tohto úkonu prospech začne plynúť až tým okamihom, kedy sa v dedičskom konaní žalobkyňa
dozvie, že uspokojenie svojej pohľadávky z toho, čo odporovateľným právnym úkonom ušlo z dlžníkovho
majetku nemôže byť úspešné, vzhľadom na nízku hodnotu aktív pôvodne žalovaného v dedičskom

konaní. Premlčacia lehota nároku žalobkyne sa teda začne najskôr po tom, ako jej pohľadávka nebude
uspokojená v dedičskom konaní, pričom následne si celú, prípadne pomernú časť pohľadávky zo
Zmluvy o pôžičke, bude môcť uspokojiť žalobou voči žalovanému z titulu náhrady voči tomu, kto mal z
odporovateľného úkonu prospech. Odôvodnenie súdu, podľa ktorého žalobkyňou tvrdená pohľadávka
nie je žalovateľnou pohľadávkou, keďže potencionálni dedičia vzniesli námietku premlčania, z ktorého

dôvodu nemožno pohľadávku zo zmluvy o pôžičke úspešne vymáhať v základnom súdnom konaní, tak
nie je správne a to z dôvodu, že ešte nenastala tá skutočnosť, ktorá by založila nárok na náhradu voči
tomu, kto mal z odporovateľného úkonu prospech, teda voči žalovanému. Nie je preskúmateľné ani
odôvodnenie súdu, podľa ktorého domáhanie sa určenia neúčinnosti Darovacej zmluvy by bolo rozporné
s dobrými mravmi, keď výsledok tohto konania ani nemôže mať pre žalobkyňu zmysel a bol by len
samoúčelný, čo žalobkyňa preukázala na základe vyššie uvedeného. Žalobkyňa by sa totiž v prípade

určenia odporovateľnosti Darovacej zmluvy mohla aj v prípade neuspokojenia svojich pohľadávok voči
pôvodne žalovanému ako poručníkovi domáhať následne uspokojenia týchto pohľadávok z majetku,
ktorým sa žalovaný na jej úkor obohatil na základe odporovateľného úkonu, teda ktorým na neho
bolo prevedené Darovacou zmluvou vlastníctvo k nehnuteľnému majetku pôvodne patriacemu pôvodne
žalovanému ako dlžníkovi žalobkyne.

Podľa§42bods.4O.z.právnyúkon,ktorémuveriteľsúspechomodporoval,jeprávneneúčinnýaveriteľ
môže požadovať uspokojenie svojej pohľadávky z toho, čo odporovateľným právnym úkonom ušlo z
dlžníkovho majetku; ak to nie je možné, má právo na náhradu voči tomu, kto mal z tohto úkonu prospech.
Odvolací súd túto námietku považuje za nedôvodnú, nakoľko z ostatne citovaného zákonného
ustanovenia vyplýva, že ak by aj veriteľ s úspechom odporoval právnemu úkonu a tento by bol určený

za právne neúčinný, potom iba v prípade pokiaľ majetok, ktorý má byť na základe vyhovujúceho
rozsudku o neúčinnosti právneho úkonu exekučne postihnutý, už neexistuje alebo bol prevedený na
ďalšiu osobu, prípadne ak z iných dôvodov nie je jeho zexekvovanie možné (čo nebol daný prípad),
možno viesť exekúciu aj na iný majetok adresáta odporu, avšak iba do výšky hodnoty majetku
predstavujúceho prospech z pôvodne odporovaného právneho úkonu. Na to aby veriteľ v pozícii

oprávneného mohol postihnúť aj takýto majetok tretej osoby, musí byť okrem objektívnej nemožnosti
uspokojenia sa z pôvodného ušlého majetku dlžníka (ktorá tu nebola), splnený aj predpoklad, že takýto
postup implicitne umožňuje vykonateľné súdne rozhodnutie, ukladajúce adresátovi odporu povinnosť
na náhradu v zmysle § 42b ods. 4 vety za bodkočiarkou. Odvolateľka si očividne zamieňa premlčanie
pohľadávky s premlčaním práva na náhradu voči tomu, kto mal z právneho úkonu prospech, ktorý

nárok nebol daný a preto ani otázka jeho premlčania relevantnou. Argumentácia súdu prvej inštancie,
že domáhanie sa určenia neúčinnosti darovacej zmluvy za takejto situácie je rozporné s dobrými
mravmi, keď výsledok tohto konania ani nemôže mať pre žalobkyňu zmysel a bol by len samoúčelný, je
s poukazom na vyššie uvedené dôvodná a preskúmateľná.

10. Súd prvej inštancie dôvodil, že úmysel ukrátiť veriteľa sa predpokladá pri právnom úkone, ktorým
bol veriteľ dlžníka ukrátený, a ku ktorému došlo medzi dlžníkom a blízkou osobou (§ 116 O.z.),
alebo ktorý dlžník urobil v prospech tejto osoby. Táto vyvrátiteľná právna domnienka uľahčuje právnu
pozíciu veriteľa, hoci tu existuje zákonná výnimka, v zmysle ktorej uvedené neplatí, ak blízka osoba
dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa ani pri náležitej starostlivosti nemohla rozpoznať. Dôkazným bremenom

zákon zaťažuje žalovaného ako blízku osobu dlžníka, tento musí dokazovať vynaloženie náležitej
starostlivosti, ktorá nepostačovala na poznanie o úmysle dlžníka ukrátiť jeho veriteľa. Z časových
súvislostí uzavretia darovacej zmluvy z 19.4.2012 a podania návrhu na vydanie platobného rozkazu
v konaní sp. zn. 16C/517/2013 dňa 5.6.2013 je predovšetkým zrejmé, že v čase uzavretia darovacej
zmluvy dňa 19.4.2012 nemohlo byť účastníkom zmluvy známe, že si žalobkyňa bude uplatňovať

nárok zo zmluvy o pôžičke na súde. Dodatok č. 1 k darovacej zmluve, uzavretý dňa 16.7.2013, bol
pritom uzavretý iba z dôvodu zmeny zapísaných údajov na LV č. XXX pre k. ú. G. na základe GP č.
62/2012 vyhotoveného po uzavretí darovacej zmluvy. Z uvedeného vyplýva, že uzavretie darovacej
zmluvy dňa 19.4.2012 nemohlo byť reakciou na podanie návrhu žalobkyne na vydanie platobného
rozkazu v konaní sp. zn. 16C/517/2013. Keďže dlžník po podaní návrhu na vydanie platobného

rozkazu v konaní sp. zn. 16C/517/2013 v podanom odpore namietal existenciu pôžičky, pričom uvedené
konanie (a ani nasledujúce) sa neskončilo meritórnym rozhodnutím, ktorým by sa žalobe vyhovelo,
možno mať dôvodné pochybnosti o úmysle dlžníka darovaním spoluvlastníckeho podielu na rodinnom
dome ukrátiť žalobkyňu ako tvrdeného veriteľa. Inými slovami, nemožno konštatovať úmysel ukrátiťveriteľa, ak tvrdený dlžník svoje postavenie dlžníka neuznáva, v základnom konaní sa aktívne bráni,
z ktorého dôvodu je toto postavenie sporným, pričom len zavinením žalobkyne nebolo nikdy ustálené
právoplatným rozhodnutím súdu. Vzhľadom na vyššie uvedené nemožno potom ani dospieť k záveru, že

by mohol žalovaný pri náležitej starostlivosti úmysel svojho starého otca ukrátiť veriteľa poznať, keďže
nebolo preukázané, že by tu vôbec takýto úmysel starého otca žalovaného ako tvrdeného dlžníka bol.
Zároveň súd poukazuje na skutočnosť, že v rámci darovacej zmluvy nedošlo k izolovanému darovaniu
výlučne spoluvlastníckeho podielu dlžníka na rodinnom dome, z čoho by úmysel dlžníka (ak by tu vôbec
bol) bolo možné poznať. Došlo totiž aj k darovaniu ostatných spoluvlastníckych podielov na rodinnom

dome, ako aj k darovaniu pozemkov, zo strany iných blízkych osôb žalovaného, a to v súvislosti s
riešením pozostalosti po manželke H. F. st. po skončení dedičského konania, pri súčasnom záväzku
žalovaného doopatrovať starého otca, z čoho by prípadný úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa bolo možné
poznať len s ťažkosťami, ak vôbec. Naviac, sama žalobkyňa v konaní sp. zn. 16C/517/2013 v späťvzatí
žaloby z 3.2.2015 (na č.l. 299) uviedla, že dlžník citlivé záležitosti, či už osobné alebo finančné, nikdy
neriešil s rodinou, z čoho rovnako vyplýva, že žalovaný by úmysel dlžníka nepoznal, ani keby tu úmysel

ukrátiť veriteľa bol. Ďalej súd prvej inštancie dôvodil, že Zmluva o pôžičke je svojou povahou tzv. reálnym
kontraktom, preto k dohode strán musí pristúpiť aj skutočné (reálne) odovzdanie predmetu pôžičky
dlžníkovi. Uzatvorením zmluvy preto vzniká medzi stranami záväzný právny vzťah, obsahom ktorého
sú práva a povinnosti, avšak až odovzdaním vecí dlžníkovi sa tento vzťah stáva právnym vzťahom z
pôžičky. Pre platnosť zmluvy o pôžičke sa tak vyžaduje v čase jej uzavretia aj skutočné odovzdanie

predmetu pôžičky dlžníkovi. Ak sa tak nestane, medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky
nevznikne, a to aj keby všetky náležitosti tohto právneho úkonu boli dané. Preto je pre posúdenie
otázky platnosti zmluvy o pôžičke nevyhnutné zistiť, či došlo k jej poskytnutiu, t.j. odovzdaniu peňazí,
pričom skutočnosť poskytnutia pôžičky v konaní vždy preukazuje veriteľ. Žalobkyňa v priebehu konania
uvádzala, že podľa nej existencia pohľadávky voči dlžníkovi vyplýva z listinných dôkazov, avšak súd mal

zato,žeexistenciapohľadávkyzozmluvyopôžičkebolažalovanýmúčinnespochybnená.Žalovanýtotiž
spochybnil prevzatie sumy zo zmluvy o pôžičke dlžníkom, pričom v základných konaniach, ani v tomto
konaní, prevzatie sumy zo zmluvy o pôžičke nebolo preukázané. Hoci sa v článku III. odseku 1 Zmluvy
o pôžičke uvádza, že dlžník podpisom tejto zmluvy zároveň potvrdzuje prevzatie čiastky 3.300.000 Sk,
pravdivosť uvedeného ustanovenia zmluvy spochybnila sama žalobkyňa, keď v rámci výpovede na

pojednávaní dňa 8.11.2022 uviedla, že podpísanie zmluvy o pôžičke sa neudialo vtedy, keď sa preberali
peniaze, ale bolo to trošku neskôr. Z vyššie uvedeného vyplýva, že k odovzdaniu a prevzatiu peňazí z
pôžičky pri podpise zmluvy, t. j. dňa 20.10.2008, nedošlo. Žalobkyňa však v konaní nepreukázala, že by k
odovzdaniu peňazí došlo v iný deň, kedy a kde. Odovzdanie peňazí žalobkyňa preukazovala výpoveďou
svedkyne N. O. L., ktorá však nebola bezprostredne pri predávaní peňazí. Z výsluchu žalobkyne pritom

súd skutočnosť odovzdania peňazí zo zmluvy o pôžičke dlžníkovi za preukázanú nemal. V tejto súvislosti
súd poukázal na nevierohodnú výpoveď žalobkyne na pojednávaní dňa 8.11.2022, keď sa žalobkyňa
nevedela vyjadriť k priebehu odovzdávania peňazí. Žalobkyňa nevedela uviesť, v akých bankovkách
mali byť odovzdávané peniaze, ani nevedela, či mal dlžník doprovod alebo nie. Na jednoznačnú otázku,
kde došlo k odovzdaniu a prevzatiu peňazí, žalobkyňa vyhýbavo uviedla, že sa s dlžníkom sa stretávali

pri starej autobusovej stanici alebo na Obchodnej ulici alebo na kávičke v strede mesta, ale konkrétne
miesto odovzdania peňazí neuviedla. Na rozdiel od svedkyne žalobkyňa pri svojom výsluchu, ktorý
bol uskutočnený pred výsluchom svedkyne, vôbec nič neuvádzala o kozmetickej taštičke, hoci ide
o neštandardný spôsob odovzdávania peňazí. Súd pritom neuveril výpovedi žalobkyne o tom, že si
okolnosti odovzdania peňazí nepamätá, keďže odovzdávanie sumy 3,3 mil. Sk v hotovosti v kozmetickej

taštičke rozhodne nepatrí medzi bežné záležitosti, naviac za situácie, keď sama žalobkyňa peniaze na
uvedenú pôžičku získala pôžičkou. S prihliadnutím na vyššie uvedený skutkový stav prejednávanej veci
mal súd prvej inštancie za to, že podpísanie zmluvy o pôžičke s textom, podľa ktorého deň podpísania
zmluvy je zároveň potvrdením prevzatia pôžičky, nie je dôkazom o reálnom odovzdaní predmetu pôžičky,
keď zároveň nebolo v konaní hodnoverne preukázané, že by suma pôžičky bola dlžníkovi skutočne

odovzdaná inokedy (kedy a kde?), z ktorého dôvodu nedošlo k platnému uzavretiu zmluvy o pôžičke.
Zároveň žalobkyňa, hoci vypovedala, že ju dlžník oboznamoval s rodinnými problémami, uviedla, že
si nepamätá, na čo dlžník pôžičku potreboval. Požičanie sumy 3,3 mil. Sk pritom nie je obvyklou
záležitosťou, najmä za situácie, že žalobkyňa si na poskytnutie pôžičky sama mala požičať, pretože ona
sama nadbytok finančných prostriedkov nemala. V takomto prípade sa súdu prvej inštancie nejavilo ako

uveriteľné, že by žalobkyňa podrobne nezisťovala, na čo budú peniaze použité, aká je ich návratnosť,
či nejde o rizikovú pôžičku, atď. Prvotná výpoveď žalobkyne o tom, že si už nepamätá, na čo dlžník
použil pôžičku, sa preto súdu javí ako účelová. Javí sa potom ako pravdepodobná obrana žalovaného,
že pôžička bola použitá na podnikanie spoločnosti AGRO-VÝROBA TRSTÍN, spol. s r.o.. Uvedenémunasvedčuje aj Záznam z riadneho VZ spoločnosti AGRO-VÝROBA TRSTÍN, s.r.o. z 18.9.2008 (na
č.l. 292), kde sa spomína pôžička 3,3 mil. Sk, ktorá sa použila na aktivity spoločnosti. Aj z výpovede
svedkyne N. O. L. vyplýva, že nie je vylúčené, že peniaze z pôžičky boli potrebné pre uvedenú

spoločnosť, pretože mali rozbiehať biznis ohľadom mlynu a múky, pričom koncepcia bola, že po roku
už budú mať peniaze z fondov. Uvedenému (pôžičke pre spoločnosť) zodpovedá aj výpoveď žalobkyne
na pojednávaní, kedy uviedla, že pre spoločnosť riešila pôžičky, keď zároveň zo zápisníc z valného
zhromaždenia spoločnosti (z 8.9.2008 a 18.9.2008) je zrejmé, že žalobkyňa bola v spoločnosti aktívna
a riešila potrebu finančných prostriedkov pre spoločnosť práve v období uzavretia Zmluvy o pôžičke z

20.10.2008. Bolo by nelogické, aby žalobkyňa v čase potreby finančných prostriedkov pre spoločnosť
(na ktorej jej podľa zápisníc záležalo), zabezpečovala finančné prostriedky pre súkromné potreby H. F.
st., za ktorým účelom by si sama peniaze požičiavala. V záverečnej reči žalobkyňa pripustila možnosť,
že dlžník sumu pôžičky vložil ako ďalšiu pôžičku z pozície konateľa inej spoločnosti (čo považovala za
právne irelevantné), čo je však v rozpore s jej skoršími tvrdeniami o potrebe peňazí dlžníka na súkromné
účely. Takéto rozpory v tvrdeniach žalobkyne (aj bez výsledku dokazovania) spochybňujú vierohodnosť

tvrdení žalobkyne. Súd poukázal na ust. § 132 ods. 1 CSP, podľa ktorého bola žalobkyňa povinná
opísať rozhodujúce skutočnosti nielen úplne, ale aj pravdivo. Súd má za to, že ak sa v konaní ukáže,
že rozhodujúce skutočnosti neboli žalujúcou stranou opísané pravdivo, je potrebné to pričítať na ťarchu
tejto strany sporu. V konaní zároveň nebolo preukázané, že by dlžník finančné prostriedky v sume 3,3
mil. Sk niekde použil, t. j. že by sa prejavili v jeho majetku, keď podľa nepopretého skutkového tvrdenia

žalovaného H. F. st. od roku 2008 do svojej smrti žiadne investície v takomto rozsahu nevykonal. Z
výpovede žalovaného na pojednávaní, ktorú žalobkyňa nespochybnila, vyplýva, že H. F. st. neinvestoval
ani do rodinného domu, ani do mlyna, pričom finančnú čiastku v bydlisku starého otca žalovaný nevidel,
a ak by takúto sumu starý otec mal, investovalo by sa skôr do domu, kde bol havarijný stav, pričom z
jeho plánov na obrovské investície zišlo 20 rokov dozadu, čo je niekoľko rokov pred uzavretím zmluvy

o pôžičke. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že dlžník peniaze zo zmluvy o pôžičke neprevzal, a ak
tieto boli poskytnuté, boli poskytnuté spoločnosti AGRO-VÝROBA TRSTÍN, spol. s r.o..
Odvolateľka/žalobkyňa namietala, že všetky dokumenty - Zmluva o pôžičke a všetky jej dodatky boli
pôvodne žalovaným riadne podpísané a sú overené u notára, pričom v Zmluve o pôžičke v znení jej
dodatkov sa v článku III. - Záverečné ustanovenia, bod 2) a 3) uvádza, že tieto boli vyhotovené v

dvoch rovnopisoch, po jednom pre každú zo zmluvných strán, pričom každý si prevzal od notára hneď
na mieste svoju podpísanú a overenú zmluvu a dodatok. Z uvedeného tak jednoznačne vyplýva, že
pôvodne žalovaný si od žalobkyne predmetné finančné prostriedky požičal, Zmluvu o pôžičke mal aj v
osobnej držbe a je veľmi pravdepodobné, že o ich obsahu mali jeho najbližší príbuzní vedomosť. Nie je
pritom prípustné odôvodnenie, že aj pri náležitej starostlivosti nemohol žalovaný poznať úmysel pôvodne

žalovaného, keďže ten o podnikaní súkromnom ako aj v spoločnosti so svojou rodinou komunikoval.
Tu poukazuje navyše žalobkyňa na to, že súd odmietol vykonať dokazovanie výsluchom svedkov –
H. F., nar. X.X.XXXX, a E. F., nar. XX.X.XXXX, pričom však práve dokazovanie týchto svedkov by
preukázalo vedomosť o dlhoch pôvodne žalovaného a o tom, že o týchto dlhoch sa v rodine pôvodne
žalovaného vedelo. Súd ďalej uviedol, že neuveril výpovedi žalobkyne o tom, že si okolnosti odovzdania

peňazí nepamätá, keďže odovzdávanie sumy 3,3 mil. Sk v hotovosti v kozmetickej taštičke rozhodne
nepatrí medzi bežné záležitosti. Žalobkyňa namieta toto subjektívne hodnotiace stanovisko súdu, ktoré
je navyše oprávnený vydávať iba špecialista z odboru medicíny a nie práva. Za týmto účelom doložila
lekárske správy o tom, že má vážne poruchy pamäti, ktoré zapríčiňujú práve situácie akou je aj táto,
teda že si nespomína na podrobnosti udalostí, ktoré sa navyše stali pred takmer 15 rokmi. Žalobkyňa

tak má za to, že k odovzdaniu premetu pôžičky došlo, čo vyplýva jednak z jej osobných výpovedí
ako aj z výpovede jej dcéry N. O. L., ktorá ju osobne viezla na miesto stretnutia, kde k odovzdaniu
prišlo. Uvedené však vyplýva najmä z tej skutočnosti, že pôvodne žalovaný osobne podpísal Zmluvu o
pôžičke v znení jej 6(!) dodatkov, nie je teda možné uvažovať o náhodnom, jednorazovom, podpísaní
Zmluvy o pôžičke. Ak by teda k požičaniu peňazí nedošlo, je len ťažko predstaviteľné, že by pôvodne

žalovaný potvrdil prijatie predmetu pôžičky 6-krát od momentu podpísania Zmluvy o pôžičke. Súd
podľa nej pochybil aj v tom smere, že nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností, čím bolo zároveň porušené právo žalobkyne na spravodlivý súdny proces a právo na rovné
postavenie oboch sporových strán v konaní podľa čl. 6 ods. 1 CSP, kedy strany sporu majú v konaní
rovné postavenie spočívajúce v rovnakej miere možností uplatňovať prostriedky procesného útoku a

prostriedky procesnej obrany. Ide konkrétne o dôkazné prostriedky navrhované žalobkyňou a síce návrh
na dokazovanie prostredníctvom lustrácie účtovníctva spoločnosti AGRO-VÝROBA TRSTÍN, spol. s.r.o.
a prostredníctvom výsluchu svedkov H. F., nar. X.X.XXXX, a E. F., nar. XX.X.XXXX. V prvom prípade
bolo potrebné vykonať dokazovanie lustráciou účtovníctva spoločnosti AGRO-VÝROBA TRSTÍN, spol.s.r.o. za účelom preukázania použitia pôžičky pôvodne žalovaným. Pokiaľ mal súd za dôvodné, nie však
preukázané, predpokladať, že pôžička bola údajne použitá na podnikanie spoločnosti AGRO-VÝROBA
TRSTÍN, spol. s.r.o. je takéto odôvodnenie nepreskúmateľné, pokiaľ toto tvrdenie nepodoprel dôkazom

a teda nevykonal dokazovanie účtovníctvom spoločnosti AGRO-VÝROBA TRSTÍN, spol. s.r.o., pričom
vykonateľnosťtohtodôkazunebolanijakýmspôsobompresúdnemožnáalebonehospodárna.Vdruhom
namietanom prípade bolo za účelom preukázania (ne)vedomosti o úmysle ukrátiť žalobkyňu ako veriteľa
pôvodne žalovaného potrebné vykonať dokazovanie výsluchom svedkov H. F. ml. a E. F. M.. Navrhovaní
svedkovia, ako blízki príbuzní pôvodne žalovaného, mali podľa názoru žalobkyne preukázať vedomosť

v rodine F. a hospodárení pôvodne žalovaného a jeho podnikateľských aktivitách a teda aj o dlhu
vyplývajúcom zo Zmluvy o pôžičke, čo malo za následok aj vedomosť žalovaného o tom, že pôvodne
žalovaný, ako osoba dlhujúca žalobkyni a pravdepodobne aj iným osobám sa Darovacou zmluvou chcel
zbaviť osobného majetku a tým ukrátiť svojich veriteľov.
Odvolací súd k tejto námietke uvádza, že sa v plnom rozsahu stotožňuje s vyššie podrobne
zdôvodneným záveromsúduprvejinštancie,žeskutočné/reálneodovzdaniepredmetupôžičkydlžníkovi

nebolopreukázané,napriektomu,žesavčlánkuIII.ods.1Zmluvyopôžičkeuvádza,žedlžníkpodpisom
tejto zmluvy zároveň potvrdzuje prevzatie čiastky 3.300.000 Sk, keď pravdivosť uvedeného ustanovenia
zmluvy spochybnila sama žalobkyňa, keď v rámci výpovede na pojednávaní dňa 8.11.2022 uviedla, že
podpísanie zmluvy o pôžičke sa neudialo vtedy, keď sa preberali peniaze, ale bolo to trošku neskôr.
Pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne, že má vážne poruchy pamäti a k odvolaniu doložené lekárske správy,

odvolací súd ich považuje za neprípustné novoty (viď nižšie) Pokiaľ sa výpoveďami svedkov H. F.,
nar. X.X.XXXX, a E. F., nar. XX.X.XXXX, mala preukázať (ako odvolateľka uvádza) vedomosť o dlhoch
pôvodne žalovaného a o tom, že o týchto dlhoch sa v rodine pôvodne žalovaného vedelo, odvolací súd
je názoru, že ich výsluchy by boli nadbytočné, nehospodárne, nemohli by viesť k inému rozhodnutiu
súdu, odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s vyššie podrobne zdôvodneným záverom súdu prvej

inštancie, že nebolo možné dospieť k záveru, že by žalovaný mohol pri náležitej starostlivosti úmysel
svojho starého otca ukrátiť veriteľa poznať, keď aj sama žalobkyňa v konaní sp. zn. 16C/517/2013 v
späťvzatí žaloby z 3.2.2015 (na č.l. 299) uviedla, že dlžník citlivé záležitosti, či už osobné alebo finančné,
nikdy neriešil s rodinou, z čoho rovnako vyplýva, že žalovaný by úmysel dlžníka nepoznal, ani keby
tu úmysel ukrátiť veriteľa bol. K nevykonaniu dokazovania účtovníctvom spoločnosti AGRO-VÝROBA

TRSTÍN, spol. s.r.o., viď odôvodnenie nižšie.
Odvolateľka/žalobkyňa poukázala v odvolaní na ďalšie úkony pôvodne žalovaného, ktorými žalobkyňu
ukrátil na majetku. Z výpisov listov vlastníctva z katastra nehnuteľností z 18.7.2011 je zrejmé, že
pozemky na LV č. XXXX boli v tomto čase vo vlastníctve spoločnosti AGRO-VÝROBA TRSTÍN, spol.
s.r.o., kde mala polovičný podiel žalobkyňa. Z výpisu z katastra nehnuteľností z 22.9.2013 však už

vyplýva, že pozemky na LV č. XXXX boli prevedené na žalovaného na základe kúpnej zmluvy z
20.3.2013. Takúto kúpnu zmluvu však žalobkyňa nikdy nevidela a ani nepodpísala, pričom oprávnení
konať v tomto období boli konatelia v mene spoločnosti iba spoločne. Prevodom tohto majetku tak bola
žalobkyňapravdepodobnerovnakoprotiprávneukrátenáadokazujetoibaďalšienakladaniesmajetkom
zo strany pôvodne žalovaného, ktorý previedol spoločný majetok spoločnosti na rodinného príslušníka

– žalovaného.
Pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne, že bola protiprávne ukrátená prevedením pozemkov na LV č. XXXX na
žalovaného na základe kúpnej zmluvy z 20.3.2013, čo má podľa nej dokazovať iba ďalšie nakladanie s
majetkom zo strany pôvodne žalovaného a k odvolaniu doložený list vlastníctva č. XXXX, odvolací súd
ich považuje za neprípustné novoty (viď nižšie)

Odvolateľka tiež namietala, že aj napriek tomu, že jedným z dôvodov zamietnutia žaloby je údajná
neplatnosť Zmluvy o pôžičke, súd ako ďalší z dôvodov zamietnutia uviedol, že sa mu javí ako účelová
výpoveď žalobkyne o tom, že si už nepamätá, na čo pôvodne žalovaný použil pôžičku, pričom sa mu
javí ako pravdepodobná obrana žalovaného, že pôžička bola použitá na podnikanie spoločnosti AGRO-
VÝROBA TRSTÍN, spol. s.r.o. Žalobkyňa nesúhlasí s odôvodnením súdu, nakoľko kauza, teda dôvod

pôžičky, nie je v tomto konaní rozhodujúci. Aj napriek tomu žalobkyňa poukázala na viaceré súkromné
a podnikateľské aktivity pôvodne žalovaného, na ktoré by peniaze z pôžičky použité byť mohli a ktoré
s hospodárením spoločnosti AGRO-VÝROBA TRSTÍN, spol. s.r.o. vôbec nesúviseli. Absurdné je preto
aj to, že vzhľadom na vyššie uvedené súd nevykonal dokazovanie účtovníctvom spoločnosti AGRO-
VÝROBA TRSTÍN, spol. s.r.o. Pokiaľ mal súd za dôvodné predpokladať, že peniaze z pôžičky boli

použité na chod tejto spoločnosti, bolo preto zo strany súdu dôvodné vykonať toto dokazovanie, aby
svoje odôvodnenie aj podoprel vykonaným dôkazom. Týmto sa preto toto odôvodnenie súdu stáva
nepreskúmateľným.Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, ktorý nevykonanie tohto dôkazu
(účtovníctvom spoločnosti) odôvodnil tým, že takého dokazovanie by bolo nadbytočné a nemohlo by
viesť k inému rozhodnutiu súdu, a to vzhľadom na už uvedené dôvody, ktoré viedli k zamietnutiu žaloby.

Odvolateľka v odvolaní poukázala na dva dokumenty, ktoré podľa nej dokazujú, že pôvodne žalovaný
mal okrem spoločného podnikania so žalobkyňou aj iné, súkromné, podnikateľské aktivity, ktoré navyše
vykonával aj v mene a pod hlavičkou spoločnosti AGRO-VÝROBA TRSTÍN, spol. s.r.o., avšak bez
akejkoľvek vedomosti alebo súčinnosti žalobkyne. Ide o dohodu o ukončení zmluvy o sprostredkovaní
z 30.9.2009, ktorou bola ukončená zmluva o sprostredkovaní z 1.2.2005 medzi pôvodne žalovaným a

sprostredkovateľom D. L., č. OP: M. XXXXXX, bytom P. X, XXX XX P. ako aj o zmluvu o sprostredkovaní
uzatvorenú rovnaký deň, t. j. 30.9.2009 uzatvorenú medzi spoločnosťou AGRO-VÝROBA TRSTÍN, spol.
s.r.o.asprostredkovateľmi:D.L.,IČO:32080506,sosídlomBlumentálska7,81107BratislavaaN.N.F.
– SUCCES, so sídlom Jungmanova 20, 851 01 Bratislava, IČO: 37 413 848. Z podpísaných dokumentov
tak jednoznačne vyplýva tá skutočnosť, že pôvodne žalovaný potreboval a aj si požičiaval finančné
prostriedky od rôznych osôb na súkromné účely, pričom Zmluva o sprostredkovaní je uzatvorená

za účelom príležitosti uzavrieť úver až vo výške 100.000.000 eur. Je síce pravda, že Zmluva o
sprostredkovaníbolapodpísanávmenespoločnostiAGRO-VÝROBATRSTÍN,spol.s.r.o.,vmenektorej
ju však podpísal iba pôvodne žalovaný, pričom oprávnení konať v tomto období boli konatelia v mene
spoločnosti iba spoločne. Žalobkyňa o týchto pôžičkách a zmluvách nemala žiadnu vedomosť a je preto
dôvodné predpokladať, že išlo o pôžičky používané pôvodne žalovaným na súkromné účely. Žalobkyňa

tu dodáva, že aj keď ona sama disponuje iba týmito dvoma dokumentami, pôžičiek a úverov ktoré
na seba, alebo neoprávnene pod hlavičkou spoločnosti AGRO-VÝROBA TRSTÍN, spol. s.r.o., mohol
pôvodne žalovaný uzatvoriť oveľa viac. Žalobkyňa si je vedomá toho, že v odvolacom konaní nie sú v
zásade prípustné novoty konania, avšak v zmysle § 366 písm. d/ CSP platí, že prostriedky procesného
útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie,

možno v odvolaní použiť vtedy, ak ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom
prvej inštancie. Tu žalobkyňa poukazuje na tú skutočnosť, že dokumenty - Dohodu o ukončení zmluvy
o sprostredkovaní a Zmluvu o sprostredkovaní nadobudla do držby a vedomosť o nich získala až po
vynesení napadnutého rozsudku dňa 22.2.2023, kedy jej ich odovzdala jej dcéra N. O. L., ktorá ich našla
v mieste jej trvalého bydliska, kde sa nachádza časť dokumentácie žalobkyne. Uvedené preukazuje

čestné prehlásenie.
Odvolacísúdkostatneuvedenýmtvrdeniam(oinýchsúkromnýchpodnikateľskýchaktivitáchaopotrebe
a požičiavaní si finančných prostriedkov pôvodne žalovaným) a predloženým listinám (Dohoda
o ukončení zmluvy o sprostredkovaní zo dňa 30.9.2009, Zmluva o sprostredkovaní zo dňa 30.9.2009,
čestné prehlásenie N. O. L. z 22.2.2023), k tvrdeniam o ukrátení žalobkyne prevedením pozemkov a

predloženémuLVč.XXXXaktvrdeniužalobkyne,žemávážneporuchypamäti akodvolaniudoloženým
lekárskym správam, uvádza, že v zmysle § 384 ods. 3 CSP odvolací súd môže doplniť dokazovanie za
podmienok uvedených v § 366 CSP.
Podľa § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú

procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť
nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä skutkové tvrdenia, popretie
skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na

vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.
Opravný prostriedok s právom novôt povoľuje subjektu prednášať nové skutočnosti a dôkazy. Uvedené
znamená, že odvolací súd je aj počas odvolacieho konania povinný prihliadať na prostriedky procesného
útoku a procesnej obrany, ktoré doteraz neboli použité, ale len vtedy, ak sa týkajú procesných
podmienok, ak sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, ak má byť nimi

preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
alebo ak ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Právo tzv. novôt v odvolacom konaní je v systéme neúplnej apelácie nastavené ako reštriktívne vnímaná
výnimka z pravidla, že v odvolacom konaní spravidla nie sú prípustné tie prostriedky procesného útoku
alebo obrany, ktoré neboli procesnou stranou uplatnené pred súdom prvej inštancie.

Odvolací súd počas odvolacieho konania nemohol prihliadať na ostatne uvedené prostriedky
procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré žalobkyňou doteraz (v konaní pred súdom
prvej inštancie) neboli použité, nakoľko ich odvolateľka mohla uplatniť v konaní pred súdom prvej
inštancie (neuviedla dôvod, pre ktorý by nemohla predložiť už pred súdom prvej inštancie lekárskesprávy, list vlastníctva, a tvrdenie o nájdení dohody a zmluvy jej dcérou /ktorá bola v konaní vypočutá ako
svedok/ až po vynesení napadnutého rozsudku o čom má svedčiť čestné prehlásenie jej dcéry nebolo
možné hodnotiť ako ich nezavinené doterajšie nepoužitie). Odvolacia argumentácia v podobe nových

skutočností a dôkazov (tzv. novoty), je prípustná len za splnenia zákonom stanovených podmienok (§
366 CSP) a keďže žalobkyňou tvrdené novoty sa netýkali procesných podmienok, vylúčenia sudcu alebo
nesprávneho obsadenia súdu, ako ani nepreukazujú, že v konaní došlo k vadám majúcim za následok
nesprávne rozhodnutie a nejde o nezavinené doterajšie nepoužitie týchto nových skutočností a dôkazov
(§ 366 písm. a/ až d/ CSP), na uvedené novoty nemohol odvolací súd prihliadnuť.

11. Napokon odvolateľka namietala, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd
nepovažoval už v skôr priebehu konania preukázané osobné a majetkové pomery na strane žalobkyne
za dôvody hodné osobitného zreteľa. Poukázala na uznesenie Okresného súdu Trnava č. k.
11C/210/2016-51, kde odkazuje na svoje pomery uvedené v žiadosti, na základe ktorej bolo oslobodeniu
od súdnych poplatkov v prvoinštančnom konaní za podanie žaloby vyhovené. Citovala z § 254 a § 257

CSP s tým, že súd prvej inštancie tieto majetkové a osobné pomery nijakým spôsobom nezohľadnil,
pričom práve oslobodenie od súdnych poplatkov je dôvodom ktorý mal súd pri výroku II. napadnutého
rozsudku zohľadniť, čím bol porušený princíp právnej istoty žalobkyne.
Odvolací súd sa s touto námietkou nestotožňuje, nakoľko súd prvej inštancie svoje rozhodnutie
neaplikovať v predmetnej veci ust. § 257 CSP riadne odôvodnil, keď uviedol, že zo strany žalobkyne

neboli produkované žiadne také dôvody hodné osobitného zreteľa, žiadne výnimočné okolnosti veci
alebo na strane žalobkyne, ktoré by odôvodňovali použitie citovaného ustanovenia, pričom oslobodenie
od súdnych poplatkov takýmto dôvodom nie je, v ktorej súvislosti poukázal na rozhodnutie ÚS SR z
31.7.2008 sp. zn. IV. ÚS 147/08 a uznesenia NS SR z 31.3.2010 sp. zn. 1 M Obdo V/19/2008 a z
18.1.2012 sp. zn. 6 M Cdo 5/2011. Nepriznanie náhrady trov konania podľa § 257 CSP nemožno ani

podľa názoru odvolacieho súdu odôvodniť iba poukazom na sociálnu situáciu žalobkyne, ktorej bolo
priznané oslobodenie od súdnych poplatkov. Uvedené ustanovenie neslúži k zmierňovaniu majetkových
rozdielov medzi stranami a samotná skutočnosť, že žalobkyňa ako poplatník bola oslobodená od
poplatkového úkonu–súdneho poplatku nezakladá dôvod pre jeho použitie.

12. Súd prvej inštancie dôvodil, že v časti, v ktorej sa žalobkyňa domáhala neúčinnosti zmluvy aj v
časti zriadenia vecného bremena, bola žaloba nedôvodná z dôvodu, že úkon zaťaženia nehnuteľnosti
vecným bremenom neurobil dlžník, ale obdarovaný, pričom odporovať možno len úkonom dlžníka.
Ak iná osoba než dlžník urobí úkon, ktorým by sa ukrátili práva veriteľa, nemá to za následok vznik
odporovateľnosti. Okrem toho, jednou zo základných podmienok odporovateľnosti je to, že došlo k

ukráteniu veriteľa, pričom pod ukrátením veriteľa je treba rozumieť také zmenšenie majetku dlžníka,
ktoré neumožní uspokojenie pohľadávky veriteľa celkom alebo aj sčasti. Vecným bremenom však
nedošlokzmenšeniumajetkudlžníka,ktorýnaviacbolzvecnéhobremenaoprávneným,aniepovinným.
Súd pritom odkazuje na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15Co/126/2019 z 8.7.2020,
podľa ktorého „dlžníkove právne úkony skracujú pohľadávku veriteľa najmä vtedy, ak vedú k zmenšeniu

majetku dlžníka a aj v dôsledku nich vzniknuté zmenšenie majetku má súčasne za následok, že veriteľ
nemôže dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky z majetku dlžníka, hoci - nebyť týchto úkonov - by sa
z majetku dlžníka uspokojil (pozri aj rozhodnutie NS ČR 30do/794/2006)“. Odvolací súd sa s uvedenými
závermi stotožňuje a tieto neboli spochybnené ani odvolaním.

13. Preto ak súd prvej inštancie uzavrel, že vzhľadom na všetko vyššie uvedené, keď žalobkyňa
nedisponuje vymáhateľnou pohľadávkou, a to nielen v zmysle judikovanej pohľadávky (pričom sa
exekučného titulu ani nemieni domáhať v súdnom konaní, čo spôsobuje samoúčelnosť odporovacej
žaloby a jej rozpornosť s dobrými mravmi), ale ani v zmysle žalovateľnej pohľadávky (vzhľadom na
vznesenú námietku premlčania a tiež nepreukázanie platne uzavretej zmluvy o pôžičke, a teda absenciu

akejkoľvek pohľadávky voči dlžníkovi), a keď zároveň by žalovaný ani pri náležitej starostlivosti nemohol
poznať dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa, považoval súd žalobu žalobkyne za nedôvodnú, a preto ju vo
výroku I. tohto rozsudku zamietol, odvolací súd sa s jeho záverom stotožňuje.

14. Po preskúmaní obsahu spisu a odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, odvolací

súd konštatuje, že rozsudok súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie
rozhodnutí v zmysle 220 ods. 2 CSP. Súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom
pre vyhlásenie rozhodnutí, pre svoje skutkové zistenia vzal do úvahy skutočnosti, ktoré vyplynuli z
vykonaných dôkazov, prednesov strán, listinných dôkazov, žiadne podstatné skutočnosti, ktoré boli vtomtokonanívykonanýmidôkazmipreukázanéalebovyšlizakonanianajavoneopomenul.Odvolacísúd
nezistil, že by prvoinštančný súd porušil zásady vyplývajúce z ust. § 191 CSP v súvislosti s hodnotením
dôkazov, jasne a výstižne vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých

dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, pričom svoje skutkové zistenia
správne subsumoval pod aplikovaný právny predpis a daný právny vzťah správne právne posúdil. Súd
prvej inštancie svoje rozhodnutie náležite, podrobne a logicky odôvodnil, odôvodnenie napadnutého
rozsudku dalo jasné a zrozumiteľné odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nároku a obranou proti takému uplatneniu.

Podľa ustálenej judikatúry (napr. uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 115/03,
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/145/2011) súd nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do
všetkých detailov sporu uvádzanými účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného
súdu (prvostupňového, ako i odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka
na spravodlivý proces. V posudzovanej veci odôvodnenie napadnutých rozsudkov súdu prvej inštancie
nemožno považovať za svojvoľné, či zjavne neodôvodnené, keďže zrozumiteľne poskytuje odpovede
na právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.
Ak sa odvolací súd v odôvodnení tohto jeho rozsudku nezaoberal konkrétnou námietkou sporovej strany,

urobil tak preto, že daný argument a taktiež odpoveď naň nepovažoval pre rozhodnutie v danej veci za
rozhodujúce (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s.12, § 29; Hiro Balani
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins
c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Za odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať to, že súd neodôvodnil

svoje rozhodnutie podľa predstáv, či požiadaviek strany, ktorá je nespokojná s právnymi závermi, tým
nemohlo dôjsť k porušeniu práva žalovanej na spravodlivý súdny proces. Do práva na spravodlivý
proces totiž nepatrí právo účastníka konania (strany), aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi,
navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania (strana)
pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04).

Skutočnosti uvedené v odvolaní žalobkyne neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého
rozsudku súdu prvej inštancie.

15. Odvolací súd riadiaci sa vyššie uvedenými úvahami a osvojujúci si aj dôvody súdu prvej inštancie
preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP z dôvodu jeho vecnej

správnosti potvrdil, čo sa týkalo aj vecne správneho rozhodnutia o trovách prvoinštančného konania.

16. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.
Podľa § 255 ods. 1 a 2 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo

veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne
vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného
zreteľa.
Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,

ktorým sa konanie končí.
Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60
dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.
O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1

CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP tak, že procesne plne úspešnému žalovanému priznal proti žalobkyni
nárok na náhradu trov tohto odvolacieho konania v plnej výške, a to z dôvodu, že strana, ktorá mala plný
úspech vo veci (žalovaný), má nárok na náhradu všetkých účelne vynaložených trov proti strane, ktorá
vo veci úspech nemala (žalobkyňa), keď nevidel (z rovnakých dôvodov ako pri rozhodovaní o náhrade
prvoinštančných trov) dôvod pre aplikáciu ust. § 257 CSP.

17. Tento rozsudok prijal senát odvolacieho súdu hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

10Co/44/2023
10Co/45/2023

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. (§ 421 ods. 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. (§ 422 ods. 1 CSP)
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 424 CSP)
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77. (§ 425 CSP)
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil. (§

426 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.1
CSP)

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods.2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Súd vždy poučí strany o ich práve zvoliť si advokáta a o možnosti obrátiť sa na Centrum právnej pomoci.
(§ 160 ods. 2 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods.1 CSP)
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 ods.2 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania.(§ 430 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení. (§ 431 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 2 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci. (§ 432 ods. 1 CSP)

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods. 2 CSP)
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 CSP)
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 CSP)

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§ 435 CSP)