Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, December 6, 2023

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 7Cdo/146/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7217216100
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 12. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivan Rumana
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2023:7217216100.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky, v spore žalobcu P. F., narodeného XX.P. XXXX, bytom T. XXX/X, V.,
prechodne bytom v A.C., G. XX, proti žalovanej: LABAŠ, s.r.o., so sídlom v Košiciach, Textilná 1, IČO: 36
183 181, zastúpenému Advokátskou kanceláriou AZARIOVÁ & RUŽBAŠAN Law firm s.r.o., so sídlom v
Košiciach, Kmeťova 26, IČO: 47 237 406, v konaní o určenie, že pracovný pomer naďalej trvá a o návrhu
žalovanej o určenie, že nie je spravodlivé, aby pracovný pomer trval naďalej, o dovolaní žalovanej proti

rozsudku Krajského súdu v Košiciach, zo dňa 21. októbra 2021, č.k. 1CoPr/9/2019- 461, takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 21.októbra 2021 č. k. 1CoPr/9/ 2019 a vec
mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Košiciach (ďalej „ odvolací súd“) zmenil rozsudok Okresného
súdu Košice zo dňa 01. júla 2019 č. k. 42Cpr/29/2017- 311 vo výroku 1/ tak, že určil , že pracovný

pomer žalobcu u žalovanej končí dňa 11.07.2018, lebo nemožno od žalovanej spravodlivo požadovať,
aby žalobcu naďalej zamestnávala. Stranám sporu náhradu trov dovolacieho konania nepriznal. Výrok
rozsudku o potvrdení rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku II. a odmietnutie odvolania proti výroku
III. rozsudku nie sú predmetom dovolacieho konania.

2. Súd prvej inštancie rozsudkom pôvodne určil , že pracovný pomer žalobcu u žalovanej končí

dňom 04.04.2017, lebo nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej
zamestnával. V prejednávanej veci bolo dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru závažné
porušenie pracovnej disciplíny, a to absencia v trvaní 5 dní. Okrem toho vyšlo najavo, že u žalobcu
nešlo o ojedinelé konanie. Žalobca mal podľa vyjadrenia svojho nadriadeného problémy s dodržiavaním
pracovného času pre neskoré príchody do práce, vynechávanie pracovných zmien, čo neoznamoval
včas. Takýto benevolentný prístup k plneniu si pracovných povinností žalobcu je dôvodom, pre ktorý

súd ustálil, že od žalovanej nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobcu naďalej zamestnávala. Pri
tomto závere súd vychádzal aj zo skutočnosti, že žalovaná ako zamestnávateľ vo vzťahu umožnila, aby
žalobca svoju neprítomnosť zdokladoval. Konkrétne jeho nadriadený ho po ukončení práceneschopnosti
(dňa 21.03.2017) telefonicky i formou SMS vyzýval, aby sa na pracovisko dostavil. Na tieto výzvy
nadriadeného žalobca nereagoval a do práce prišiel iba na nočnú smenu (dňa 26.3., 29.3.) tak, aby
sa so svojím nadriadeným nestretol. Za situácie, kedy mal žalobca opakovane prácu neospravedlnene

zameškať, je takéto konanie podľa názoru súdu nezodpovedné. Súd vyhovel žalovanému a určil, že
nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával, a preto
jeho pracovný pomer končí dňa 04.04.2017. Ide o deň nasledujúci po dni, kedy sa mal pracovný
pomer žalobcu u žalovaného skončiť podľa neplatného okamžitého skončenia pracovného pomeru.
Pracovný pomer žalobcu mal podľa okamžitého skončenia pracovného pomeru skončiť dňa 03.04.2017,
doručením okamžitého skončenia. Žalobca sa neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru

úspešne dovolal, preto jeho pracovný pomer v tento deň neskončil. To znamená, že trval i v nasledujúci
deň po doručení okamžitého skončenia pracovného pomeru (dňa 04.04.2017), pokiaľ súd nerozhodne,že od zamestnávateľa nemožno spravodlivo požadovať ďalšie zamestnávanie žalobcu. Pre skončenie
pracovného pomeru rozhodnutím súdu je významný práve tento deň, lebo tu už nie je možnosť od
zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával.

3. Odvolací súd v odôvodnení uviedol, že za predpokladu, že zamestnanec oznámil zamestnávateľovi,
že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával a súd vyslovil neplatnosť skončenia pracovného pomeru,
platí zákonná domnienka, že pracovný pomer sa neskončil a trvá až do momentu kým neskončí jedným
zo spôsobov podľa § 59 Zákonníka práce, alebo trvá až do právoplatného rozhodnutia súdu o tom, že

pracovný pomer skončil k určitému dátumu z dôvodu, že zamestnávateľ sa úspešne dovolal toho, že od
neho nemožno spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Súd nie je povinný na
tieto okolnosti odôvodňujúce nespravodlivosť prihliadať z úradnej povinnosti, ale len na návrh. Žalobca
nepochybne oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, a preto odvolací
súd vyslovil neplatnosť skončenia pracovného pomeru v rozsudku zo dňa 14. mája 2018, ktorý v tomto
výroku (o určení neplatnosti skončenia pracovného pomeru) nadobudol právoplatnosť dňa 11.07.2018.

Odvolací súd rozsudok v jeho napadnutom výroku 1/, ktorým určil, že pracovný pomer žalobcu u
žalovaného končí dňom 04.04.2017, lebo nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby
zamestnanca naďalej zamestnával v súlade s § 388 CSP zmenil tak, že určil, že pracovný pomer žalobcu
užalovanéhoskončildňom11.7.2018,t.j.dňomprávoplatnostisúdnehorozhodnutiaourčeníneplatnosti
pracovného pomeru.

4. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný zastúpený advokátom včas dovolanie z
dôvodu podľa § 421 ods.1, písm. b) CSP, s tým, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu nebola ešte vyriešená, a to v znení :
„Môže deň o určení skončenia pracovného pomeru súdom z dôvodu, že nie je možné od zamestnávateľa

spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával, predchádzať dátumu právoplatnosti
rozhodnutia súdu o neplatnom skončení pracovného pomeru?“

5. Dovolateľ uviedol, že ak by sa prijal ako správny názor odvolacieho súdu (t. j. že dátum od
ktorého nemožno spravodlivo požadovať, aby zamestnávateľ zamestnanca ďalej zamestnával, musí byť

neskorší ako deň právoplatnosti výroku o neplatnom skončení pracovného pomeru), súd prvej inštancie
by nikdy nemohol meritórne rozhodnúť o vzájomnej žalobe dovolateľa, keďže by nikdy nemohol presne a
exaktne určiť, ktorým dňom nadobudne výrok o neplatnom skončení pracovného pomeru právoplatnosť,
a zároveň by tak konajúci súd nemohol aplikovať výnimku v zmysle § 79 ods. 1 Zákonníka práce ( ďalej
„ZP“), ktorá má chrániť výkon práv zamestnávateľa, a to pred zneužitím práva zo strany zamestnanca.

Zamestnávateľ by sa v danom prípade nemohol platne a účinne brániť, keďže by za každým musel
čakať na meritórne rozhodnutie o neplatnosti skončenia pracovného pomeru a až následne by mohol
uplatňovať hmotnoprávnu námietku v zmysle § 79 ods. 1 ZP.

6. Podľa názoru dovolateľa by sa malo o vzájomných nárokoch vyplývajúcich zo sporu o neplatnom

skončenípracovnéhopomerurozhodovaťspoločne,atovovzájomnýchsúvislostiachtak,akotovykonal
súd prvej inštancie. V tomto prípade odvolací súd vytvoril akési časové vákuum, keď dovolateľ bol síce
úspešný so svojou vzájomnou žalobou a preukázal, že v čase pred týmto súdnym sporom žalobca
porušoval pracovnú disciplínu, čo považovali za nesporné tak súd prvej inštancie, ako aj odvolací súd,
avšak vzhľadom na prezentovaný právny stav dovolateľ by mal de facto zamestnávať alebo nahradiť

mzdu zamestnancovi, až do právoplatného rozhodnutia vo veci samej. Dovolateľ považuje uvedený
výklad právneho predpisu za nesprávny a nesledujúci legitímny cieľ, akým je spravodlivé usporiadanie
vzájomných vzťahov medzi sporovými stranami.

7. Dovolateľ namietal, že dátum od ktorého nemožno spravodlivo požadovať, aby zamestnávateľ

zamestnancaďalejmôžepredchádzaťprávoplatnostivýrokuoneplatnomskončenípracovnéhopomeru,
a teda nastať aj dňom nasledujúcim po doručení neplatného okamžitého skončenia pracovného pomeru
zamestnancovi. Dovolateľ v tejto súvislosti poukazoval na základné právne predpisy, ktoré upravujú
vzájomné práva a povinnosti v prejednávanom spore na základe, ktorých sa vyskytli právne otázky, ktoré
neboli vyriešené praxou dovolacieho súdu, a to na ustanovenie § 79 ods.1 ZP.

8. Zákon výslovne neustanovuje súdu, k akému dňu môže rozhodnúť o tej skutočnosti, že nie je
možné od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Vzhľadom
na uplatnený nárok dovolateľa, zistený a rozhodnutím súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu ajpotvrdený, t. j. uplatnená výnimka podľa § 79 ods. 1 ZP, by z dikcie zákona mal byť pracovný pomer
ukončený rozhodnutím súdu, ktorý by mal určiť právnu skutočnosť, že pracovný pomer sa skončil
určitým dňom. Rozhodujúcim dňom by mal byť práve ten deň, odkedy nebolo možné od zamestnávateľa

spravodlivopožadovať,abysvojhozamestnancanaďalejzamestnávalanieaždeň,kedysaprávoplatne
rozhodlo o neplatnom skončení pracovného pomeru a zároveň určiť tento deň za rozhodujúci aj pre
uplatnenie výnimky v zmysle § 79 ods.1 ZP.

9. Dovolateľ mal za to. že uvedenú dikciu ust. § 79 ods. 1 ZP. treba vykladať tak, že súd môže určiť ako

deň skončenia pracovného pomeru, rozhodujúci deň, ktorý vytvoril podmienky na uplatnenie výnimky,
že od zamestnávateľa nie je možné spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával
(spravidla obdobie predchádzajúce súdnemu sporu).

10. Dovolateľ ďalej uviedol, že podľa právneho názoru prezentovaného odvolacím súdom, by súd
prvej inštancie pri prijatí názoru krajského súdu de facto nikdy nemohol meritórne rozhodnúť o

vzájomných nárokoch žalobcu a žalovaného, t. j. nároku žalobcu, ktorý sa domáhal neplatného
skončenia pracovného pomeru a zároveň o nároku žalovaného, ktorý sa domáhal vzájomnou žalobou
o určení, že nie je možné od neho spravodlivo požadovať, aby žalobcu naďalej zamestnával (ak by sa
preukázalo, že došlo k neplatnému skončeniu pracovného pomeru), teda aby pracovný pomer netrval a
bol ukončený, pretože prvostupňový súd by nikdy vopred nemohol vedieť, kedy nastane právoplatnosť

výroku o neplatnosti skončenia pracovného pomeru.

11. Právne posúdenie odvolacieho súdu je podľa názoru dovolateľa v rozpore s cieľom a účelom
§ 79 ods. 1 Zákonníka práce. Práve v tomto ustanovení zákonodarca mienil odstrániť tzv. hrubú
nespravodlivosť (uvedenou výnimkou), ktorá by mohla nastať medzi zamestnancom a zamestnávateľom

z dôvodu neplatného skončenia pracovného pomeru, keď na jednej strane bolo preukázané evidentné
hrubé porušovanie pracovnej disciplíny u zamestnanca (ako aj ďalších porušení) a na druhej strane
zachovanie práva zamestnávateľa na slobodný vyber zamestnancov. Preto sa dovolateľovi javí, že
zmyslom uvedenej právnej úpravy je právo súdu určiť deň, odkedy nemožno ďalej požadovať od
zamestnávateľa, aby zamestnanca ďalej zamestnával, aj deň nasledujúci po doručení neplatného

okamžitého skončenia pracovného pomeru.

12. Žalobca sa k dovolaniu žalovaného písomne nevyjadril.

13. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení,

že žalovaná dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu zastúpená v
súlade so zákonom (§ 429 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP),
viazaný dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP) dospel k záveru, že dovolanie je dôvodné. Dovolací súd preto
napadnuté uznesenie podľa § 449 ods.1 CSP zrušil a podľa § 450 CSP vec vrátil odvolaciemu súd na
ďalšie konanie.

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP

14. Podľa § 421 ods. 1 CSP, písm. b) CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho
súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho

súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola
vyriešená .

15. Dovolací súd konštatuje, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
ktorý v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu nebola ešte vyriešená, a to v znení: „Môže deň o určení

skončenia pracovného pomeru súdom z dôvodu, že nie je možné od zamestnávateľa spravodlivo
požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával, predchádzať dátumu právoplatnosti rozhodnutia
súdu o neplatnom skončení pracovného pomeru?“ Uvedená právna otázka je relevantná pri výklade
ustanovenia § 79 ods.1 Zákonníka práce, ktorého dikcia exaktne neustanovuje relevantný deň.

16. Podľa § 79 ods.1 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce v znení účinnom ku dňu 04.04.2017 „ Ak
zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer
okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, abyho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno
od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ
je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho

priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do
času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného
pomeru.

17. Dovolací súd potom ako nezistil existenciu relevantnej judikatúry dovolacieho súdu k uvedenej

právnej otázke, konštatuje, že v zmysle § 79 ods.1 ZP môže súd rozhodnúť, že nemožno od
zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. V týchto prípadoch je
nevyhnutné zohľadniť, že návrh zamestnávateľa , aby súd takto rozhodol má úzku skutkovú súvislosť
s prebiehajúcim konaním o žalobe zamestnanca o neplatnosť skončenia pracovného pomeru. Z
uvedeného potom možno dôvodiť, že takýto návrh by mal zamestnávateľ urobiť formou vzájomnej
žaloby podľa § 147 CSP. Dovolací súd vychádza z toho, že ak by právoplatnosť rozsudku o neplatnom

skončení platobného pomeru mala byť podmienkou vzájomnej žaloby zo strany zamestnávateľa išlo by
o výklad ad absurdum, pretože nárok uplatnený vzájomnou žalobou by nebol ešte actio nata. Dovolací
súd konštatuje, že z ustanovenia § 79 ods.1 ZP pre podanie návrhu zamestnávateľa nevyplýva, že jeho
podmienkou je právoplatné skončenie konania o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru.

18. Dovolací súd dospel k záveru, že pre uplatnenie výnimky v zmysle § 79 ods.1 ZP je
rozhodujúcim dňom ten deň, odkedy nebolo možné od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby
svojho zamestnanca naďalej zamestnával a nie až deň , kedy sa právoplatne rozhodlo o neplatnom
skončení pracovného pomeru .

19. Ďalej je potrebné zdôrazniť, že právoplatný rozsudok súdu o žalobe o určenie neplatnosti skončenia
pracovného pomeru nemá účinky ex nunc, ale účinky ex tunc, ku dňu , kedy mal pracovný pomer skončiť.
Pracovný pomer sa obnovuje s účinkom ex tunc, ako keby nebol skončil. Nie je preto daná právna
prekážka, ktorá by bránila rozhodnúť aj vzájomnom návrhu zamestnávateľa , že pracovný pomer žalobu
skončí dňom nasledujúcim potom, ako mal pracovný pomer neplatne skončiť.

20. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.