Uznesenie ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, July 2, 2024

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 6To/2/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8120011711
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 07. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emil Dubňanský
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2024:8120011711.5

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Emila Dubňanského a sudcov JUDr.
Petra Farkaša a JUDr. Jaroslava Bugeľa na verejnom zasadnutí konanom dňa 02. júla 2024 v trestnej
veci obž. A. B. pre prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zákona s poukazom na § 138
písm. h/ Tr. zákona, o odvolaní obžalovaného a splnomocnenca poškodených proti rozsudku Okresného
súdu Prešov sp. zn. 41T/88/2020 zo dňa 26. júna 2023, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. poriadku z a m i e t a odvolania obžalovaného A. B. a splnomocnenca poškodených
JUDr. Vladimíra Mačíka.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn. 41T/88/2020 zo dňa 26. júna 2023 bol obžalovaný A. B.
uznaný za vinného zo spáchania prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zákona
s poukazom na § 138 písm. h/ Tr. zákona, na tom skutkovom základe, že

dňa 09.04.2019 v čase okolo 14.00 hod. na stavbe rekonštruovaného rodinného domu v C. D. E.
F. G. XXXX/X na parcele KNC č. 2370 v k.ú. C., ako osoba poverená majiteľkou rodinného domu
H. B. B. na organizovanie a zabezpečovanie rekonštrukčných prác v dome, kedy sprevádzal pri
obhliadke staveniska, za účelom dodávky elektroinštalačných prác, poškodeného C. B., došlo za presne
nezistených okolností k uvoľneniu nedostatočného dreveného prekrytia stavebného otvoru určeného

na vybudovanie schodiska o rozmeroch 0,82 x 4 metre, umiestneného v podlahe na prvom poschodí
stavby a k následnému pádu poškodeného C. B. z výšky 3,4 metra až na spodné podlažie domu na
betónovú podlahu, pričom podľa znaleckého posudku utrpel poškodený ťažké, priamo život ohrozujúce
poranenia, polytraumu, a to mozgovolebečné poranenie, zlomeninu pravej spánkovej kosti, zlomeninu
pravej strany záhlavnej kosti, krvácanie pod tvrdú plenu mozgovú v ľavej čelovo-spánkovotemennej
krajine, podpavúčnicové krvácanie v pravej spánkovo-temennej krajine, pomliaždenie s krvácaním ľavej

strany mozočka, neúplné vykĺbenie prvého krčného stavca, trieštivú zlomeninu pravej kľúčnej kosti,
sériovú zlomeninu Iv. až X. rebra vpravo, z toho dvojitú zlomeninu IV. až VIII. rebra vpravo, pomliaždenie
pravej strany pľúc, prenumotorax a tekutinu pravej strany hrudníka, zlomeninu tela II. driekového
stavca a priečneho výbežku, úrazový šok ťažkého stupňa spojený s bezvedomím, pričom C. B. na
následky týchto zranení dňa XX.XX.XXXX zomrel, čím obvinený, podľa vydaného stavebného povolenia
Mesta Prešov č. SÚ/9065/2017-Ko/160 zo dňa 26.07.2017 (v ďalšom Stavebné povolenie) nedodržal

podmienky na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci pri uskutočňovaní stavby, čím porušil §
18 zákona č. 124/2006 Z.z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práce a nedostatočne a nesprávnym
spôsobom zabezpečil prekrytie stavebného otvoru čím porušil čl. 3. Zabezpečenie otvorov a jám v znení
čl. 3. 1., čl. 3. 2. uvedené v prílohe č. 1 Vyhlášky Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej
republiky č. 147/2013 Z.z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia
pri stavebných prácach a prácach s nimi súvisiacich a podrobnosti o odbornej spôsobilosti na výkon

niektorých pracovných činností (v ďalšom Vyhláška), čo bolo porušenie predpisov v priamej súvislosti
s úrazom poškodeného.Za to mu bol uložený podľa § 149 ods. 2 Tr. zákona, v spojení s § 38 ods. 2, ods. 3 Tr. zákona, pri
prevahe poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. j/ Tr. zákona, oproti neexistencii priťažujúcej okolnosti

podľa § 37 Tr. zákona trest odňatia slobody vo výmere 24 (dvadsaťštyri) mesiacov.

Podľa § 49 ods. 1 písm. a/ Tr. zákona okresný súd výkon trestu odňatia slobody podmienečne odložil a
podľa § 50 ods. 1 Tr. zákona určil skúšobnú dobu podmienečného odsúdenia v trvaní 24 (dvadsaťštyri)
mesiacov.

Podľa § 287 ods. 1 Tr. poriadku bola obžalovanému uložená povinnosť uhradiť škodu poškodenej A. B.,
nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C., C. XXXX/XX vo výške 3.917,32 Eur.

Podľa § 288 ods. 2 Tr. poriadku súd prvého stupňa odkázal poškodenú A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale
bytom C., C. XXXX/XX so zvyškom nároku na náhradu škody na civilný proces.

Podľa § 288 ods. 1 Tr. poriadku boli poškodení A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C., C. XX, B. B.,
nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C., C. XX, F. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C., C. XX, a C. B., nar.
XX.XX.XXXX, trvale bytom D. I. XXXX, XXX XX C., G. A., s ich nárokmi na náhradu škody odkázaní
na civilný proces.

Proti tomuto rozsudku podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie obžalovaný a splnomocnenec
poškodených.

Obžalovaný prostredníctvom zvoleného obhajcu po rekapitulácii výrokovej časti napadnutého rozsudku

a k nemu sa vzťahujúceho odôvodnenia má za to, že prvostupňový súd v predmetnej trestnej veci
v rozpore s dikciou ustanovenia § 2 ods. 10 Tr. poriadku nevykonal dokazovanie v potrebnom
rozsahu tak, aby v súlade s čo i len základnými zásadami trestného konania bolo možné rozhodnúť
o vine, resp. nevine obžalovaného. Prvostupňový súd ním získané dôkazy nevyhodnotil v súlade
s dikciou ustanovenia § 2 ods. 12 Tr. poriadku a tak dospel k nesprávnym právnym záverom a v

konečnom dôsledku i samotné písomné vyhotovenie predmetného, odvolaním napadnutého rozsudku
nezodpovedá právnym štandardom a v dôsledku jeho nepreskúmateľnosti je arbitrárne. Podľa strany
obhajoby je potrebné poukázať na procesné pochybenia prvostupňového súdu, v dôsledku ktorých
došlo k porušeniu občianskych a ľudských práv obžalovaného A. B., poukazujúc na Ústavu Slovenskej
republiky, Medzinárodné multilaterálne dohovory a dohody, ako aj s týmto korešpondujúce ustanovenia

Trestného poriadku a súvisiacich vykonávacích právnych predpisov, k čomu cituje čl. 6 ods. 1 veta prvá
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
a § 2 ods. 7 Tr. poriadku. Orgány činné v trestnom konaní musia zabezpečiť spravodlivý proces,
ktorému predchádza spravodlivé konanie. Rozhodnutie musí dostatočne uviesť dôvody, na ktorých je
založené ( viď spor Garcia Ruiz vs. Španielsko, § 26) a orgány činné v trestnom konaní, a samozrejme

predovšetkým súd, sa musia vyjadriť s dostatočnou jasnosťou k dôvodom, na ktorých založili svoje
rozhodnutie. Poukazuje aj na účel trestného konania, obsah práva na súdnu ochranu a práva na riadne
odôvodnenie rozhodnutia. Prvostupňový súd v predmetnej trestnej veci takto nepostupoval. Pokiaľ
okresný súd sa na stranách 4 až 6 predmetného rozhodnutia (strany predmetného rozhodnutia nie
sú v originálnom vyhotovení označené, resp. očíslované) pomerne siahodlho zaoberá citáciou Zákona

o bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci č. 124/2006 Z. z., nie je zrejmé z akého dôvodu a akými
úvahami sa spravoval pri subsumovaní ním zisteného skutkového stavu pod uvedenú právnu úpravu,
keď predovšetkým vo vzťahu k dikcii ustanovenia § 18 citovaného právneho predpisu je potrebné
zdôrazniť, že obžalovaný nie je ani „ zamestnancom viacerých zamestnávateľov“ ani „ fyzickou osobou
oprávnenou na podnikanie“, a teda zistený skutkový stav nemožno subsumovať pod dikciu ustanovenia

§ 18 Zákona č. 124/2006 Z. z., a teda minimálne v tejto časti je rozhodnutie nepreskúmateľné, a teda
arbitrárne. Vo vzťahu k samotnej dikcii ustanovenia § 18 ods. 4, 5 Zákona č. 124/2006 Z. z. o bezpečnosti
a ochrane zdravia pri práci prvostupňový súd sa dôsledne nevyporiadal ani s otázkou pojmu „ stavebník“
s tým, že vo vzťahu k ustanoveniu § 18 ods. 4 citovaného právneho predpisu, platná právna úprava
konštatuje len to, že stavebník je povinný „ .. okrem povinností ustanovených týmto zákonom dodržiavať

podmienky na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri príprave projektu stavby a uskutočňovaní
stavby v rozsahu ustanovenom osobitnými predpismi“. Pri vyvodzovaní trestnoprávnej zodpovednosti
bolo prvou úlohou prvostupňového súdu sa vysporiadať s „delegáciou“ povinností vyplývajúcich z
existujúcej právnej úpravy z osoby stavebníka na osobu obžalovaného a následne veľmi dôslednesa zaoberať plnením jednotlivých povinností z právnej úpravy vyplývajúcich predovšetkým zo strany
stavebníka, jeho zástupcu, ako aj následne zhotoviteľa diela, ktorým bez akýchkoľvek pochybností bol
na základe zmluvno-záväzkového právneho vzťahu práve poškodený. Nie je ani zrejmé (prvostupňový

súd sa uvedenými okolnosťami absolútne nezaoberal), pokiaľ došlo k právne relevantnej delegácii a
postúpeniu zodpovednosti zo strany stavebníka na osobu obžalovaného a túto predmetné rozhodnutie
„akceptuje“, z akých dôvodov prvostupňový súd sa bližšie nezaoberal delegáciou predmetných
povinností práve na poškodeného C. B.. Obhajoba už v prípravnom konaní na otázku „delegácie
zodpovednosti z obžalovaného na poškodeného“ žiadala vypočuť svedka F. J. B. (advokát, ktorému

bol zrejmý obsah záväzkoprávneho vzťahu medzi obžalovaným, resp. stavebníkom a poškodeným,
ako zhotoviteľom diela), pričom orgány činné v trestnom konaní v rozpore s dikciou ustanovenia § 2
ods. 10 odmietli takéhoto dokazovanie vykonať. Uvedenú skutočnosť prvostupňové rozhodnutie v danej
otázke absolútne opomína a v podstate poškodzuje obžalovaného a tohto ukracuje na jeho ústavných
právach. Závery súdu nie sú logickým vyústením úvah súdu o vine obžalovaného, a to takým vyústením,
ktoré by v podstate nepripúšťalo žiaden možný iný záver o vine obžalovaného, pričom obhajoba

opätovne zdôrazňuje, že takýto postup prvostupňového súdu je jeho povinnosťou na jednej strane a
právom obžalovaného na strane druhej, a takýto postup tvorí bazálny atribút práva obžalovaného na
spravodlivé konanie. Tvrdenie prvostupňového súdu nemá oporu vo výsledkoch doposiaľ vykonaného
dokazovania, toto tvrdenie je rýdzo paušálne, a je v podstate vo vzťahu k samotnému odôvodneniu
rozhodnutia len a len floskulou. Ani samotný obžalovaný pritom nikdy v minulosti riadne neprevzal

stavenisko na základe písomného záznamu o tejto skutočnosti, a teda zo strany prvostupňového súdu,
resp. z dôvodov odvolaním napadnutého rozhodnutia, nie je zrejmé z akého dôvodu prvostupňový
súd uvedené ustanovenie právneho predpisu vzťahuje a aplikuje na právny vzťah medzi obžalovaným
a poškodeným. Predmetné rozhodnutie je výsledkom nepochopenia vzťahu medzi stavebníkom a jeho
splnomocnencom, teda nepochopením obsahu mandátneho vzťahu. V dikcii ustanovenia § 5 Vyhlášky

nevyplýva, aby obžalovaný bol povinný s právnymi konzekvenciami absencie prechodu povinnosti
zaistenia bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, odovzdať stavenisko zhotoviteľovi formou písomného
záznamu, nakoľko prvostupňový súd pri citácii, resp. výklade dikcie ustanovenia § 5 Vyhlášky opomenul
konštatovať, že zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci písomne dohodnuté podľa § 18 ods. 1
Zákona .... je možné aplikovať len a len ak (§ 18 ods. 1 Zákona) zamestnanci viacerých zamestnávateľov

alebo fyzické osoby oprávnené na podnikania plnia úlohy na spoločnom stavenisku ..... teda aplikácia
tejto právnej úpravy je možná len a len vo vzťahu k zamestnancom viacerých zamestnávateľov, alebo
fyzických osôb oprávnených na podnikanie .... na spoločnom stavenisku ... Vo vzťahu k samotnej
existencii údajnej upozorňovacej povinnosti obžalovaného je potrebné poukázať už na uvedené a nie
je zrejmé z akej platnej právnej úpravy túto povinnosť obžalovaného prvostupňový súd vyvodzuje, a to

hlavnepotom,čoobžalovanýuzavrelspoškodenýmnespornezmluvno-záväzkovýprávnyvzťah,pričom
na okolnosti obsahu tohto právneho vzťahu, napriek námietkam obhajoby, doposiaľ prvostupňový súd v
podstate nevykonal žiadne dokazovanie. V ďalšej časti odvolania obžalovaný rozoberá zmluvu o dielo
v zmysle Občianskeho zákonníka. Pre vyvodzovanie možnej trestnej zodpovednosti obžalovaného,
ktorý určite nie je osobu stavebníka, je potrebné sa zaoberať obsahom záväzkovo-právneho vzťahu

medzi stavebníkom, obžalovaným a poškodeným. Obžalovaný na základe splnomocnenia stavebníka
udeleného mu dňa 19.02.2018 prevzal nesporne na seba určitú zodpovednosť za dodržiavanie ochrany
zdravia osôb pri práci na stavenisku v súlade s právnou úpravou obsiahnutou v Nariadení vlády
Slovenskej republiky č. 396/2006 Z. z. o minimálnych bezpečnostných a zdravotných požiadavkách
na stavenisku. Prvostupňový súd však opomenul tú skutočnosť, že následne medzi obžalovaným

ako právnym zástupcom stavebníka a poškodeným ako zhotoviteľom v súlade s právnou úpravou
obsiahnutou v Občianskom zákonníku došlo k uzavretiu zmluvno-záväzkového právneho vzťahu,
na základe ktorého uvedené povinnosti prevzal samotný poškodený. Vychádzajúc z právnej úpravy
obsiahnutej v Občianskom zákonníku vzťah medzi objednávateľom (čo i len zastúpeným mandatárom,
resp. splnomocnencom) a zhotoviteľom a z toho vyplývajúca delegácia práv a povinností, nie je

determinovaný písomným záznamom o prevzatí staveniska, ale obsahom, kvalitou a kvantitou ich
vzájomného vzťahu, pričom je potrebné podotknúť, že platná právna úprava nevyžaduje písomnú
formu,nevyžaduježiadenpísomnýzáznamapod.Pokiaľprvostupňovýsúdpokladázmluvno-záväzkový
právny vzťah medzi obžalovaným a poškodeným za jeho účelovú obranu v snahe vyhnúť sa trestnej
zodpovednosti, strana obhajoby poukazuje na existujúci písomný koncept zmluvy o dielo, ktorý je

nesporne výrazom prejavu vôle oboch zmluvných strán a na to nadväzujúce zásady bezpečnosti
pri práci, ktoré, čo potvrdzuje výpoveď a obranu obžalovaného, dal ním objednanému pracovníkovi
podpísať práve poškodený. Z uvedeného nie je zrejmé ako prvostupňový súd mohol, čo i len vysloviť
názor o údajnej účelovosti obrany, keď na strane druhej existujú písomné listinné dôkazy potvrdzujúcevýpoveď obžalovaného. Argumentácia prvostupňového súdu o tom, že v uvedený deň, ako aj deň
predtým obžalovaný mal vidieť, resp. musel vidieť formu zabezpečenia inkriminovaného otvoru a teda
už uvedeným je daná jeho trestnoprávna zodpovednosť, pokladá za právne nesprávnu, nemajúcu

oporu vo výsledkoch vykonaného dokazovania ani oporu v existujúcej právnej úprave. Vo vzťahu k
„zásadám dodržiavania bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci a ochrany pred požiarmi pri zhotovení
stavebnýchprác“,takakotietobolipredloženéjednotlivýmosobámpracujúcimnastavbekoboznámeniu
sa a podpisu, obžalovaný podotýka, že tieto boli predložené už samotným poškodeným, a teda sú
nesporným dôkazom o tom, že práve poškodený prevzal všetku zodpovednosť za ochranu zdravia

pri práci, bezpečnosť pri práci a pod. Pri hodnotení samotného rozhodnutia prvostupňového súdu a
jeho odôvodnenia nemožno obísť ani nekriticky prístup prvostupňového súdu k znaleckému posudku
znalca K. L. M. č. posudku 9/2019 zo dňa 30.07.2019, k čomu cituje rozhodnutia Ústavného súdu ČR.
Predmetný znalecký posudok (viď jeho závery č.l. 38 a nasl.) nemožno v podstatnej miere hodnotiť inak
ako prekročenie medzí odborného posúdenia zabezpečenia inkriminovaného otvoru a v tejto súvislosti
poukazuje na doslova znalcom realizovaný výklad právnej úpravy, pričom táto podľa už rímskeho práva

„ jura novit curia“ prináleží len a len súdu. Je nemysliteľné, aby sa mal znalec vyjadrovať k otázke,
či bol poškodený dôkazne poučený stavebníkom, resp. vlastníkom nehnuteľnosti „ ... s podmienkami
dodržiavania bezpečnosti práce a požiarnej ochrany..“ a pod. Takto formulované závery predmetného
znaleckého posudku na jednej strane svedčia o nezákonnom postupe orgánov činných v trestnom
konaní v rámci prípravného konania pri nariadení znaleckého dokazovania, ako aj v konečnom dôsledku

svedčia o nefundovanosti znalca a prekročení jeho právomoci v súlade s existujúcou právnou úpravou.
K. L. M. odpovedal na otázky, ku ktorým sa nemal čo vyjadrovať, nakoľko ide o otázky skutkové, k
riešeniu ktorých sú povolané iné právne autority (orgány činné v trestnom konaní v rámci prípravného
konania a následne súd) a môže posudzovať len a len otázky k riešeniu ktorých možno využiť jeho
odborné schopnosti znalca, teda v konkrétnej trestnej veci napr. to, či predmetný otvor s poukazom

na existujúcu fotodokumentáciu bol alebo nebol v čase škodovej udalosti, resp. ku dňu obhliadky
riadne zabezpečený v zmysle platnej právnej úpravy a v súlade s príslušnými technickými normami.
Je potrebné výsledky znaleckého dokazovania podrobiť hodnoteniu, či tieto sú zákonne získaných
dôkazom poukazujúc na právnu úpravu obsiahnutú v Trestnom poriadku a i z uvedeného uhla pohľadu
je absolútne nevyhnutné doplniť dokazovanie výsluchom znalca tak, ako to obhajoba v podstate

požadovala v priebehu súdneho konania. Z vyššie uvedených dôvodov a poukazujúc na citovanú
právnu úpravu obžalovaný žiada, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil s poukazom na dikciu
ustanovenia § 321 ods. 1 písm. a/, b/, c/ Tr. poriadku a v súlade s dikciou ustanovenia § 322 ods. 1 Tr.
poriadku vec vrátil okresnému súdu na opätovné prejednanie a rozhodnutie.

Splnomocnenec poškodených v písomných dôvodoch odvolania má za to, že nárok na náhradu
imateriálnej škody v peniazoch spočívajúcej v nereparovateľnom protiprávnom zásahu obžalovaného
do pokojného rodinného a súkromného života, ktorého následky nie je možné odčiniť, je ich možné
zmierniť a to práve priznaním nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorý si uplatnili
a vyčíslili v prípravnom konaní a to konkrétne nebohá manželka poškodená A. B. vo výške 22. 700,

- Eur spolu s úrokom z omeškania a deti nebohého– A., B., F. a C. a to každý vo výške 5.000,-
Eur. Podľa ich názoru súd nepostupoval správne, ak ich s celými uplatnenými nárokmi na náhradu
nemajetkovej ujmy podľa ust. § 288 ods. 1 Tr. poriadku odkázal na civilný proces z dôvodu, že neboli
splnené podmienky na postup podľa ust. § 287 ods. 1 Tr. poriadku. V prejedávanej veci existoval
dostatočný skutkový základ pre rozhodovanie o základe a výške uplatnených nárokov na náhradu

nemajetkovej ujmy v peniazoch. Splnomocnenec poukázal na to, že vykonaním dokazovaním bola
bez akýchkoľvek rozumných pochybností preukázaná trestnoprávna zodpovednosť obžalovaného za
konanie,ktorýmbolspôsobenýzásahdoprávomchránenýchstatkov,zktorýchboluplatňovanýpeňažný
nárok ako vzniknutá škoda. Esenciálnou podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch
(t.j. materiálnej satisfakcie) je existencia závažnej ujmy. Za závažnú ujmu treba považovať ujmu, ktorú

fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, intenzitu zásahu, trvanie alebo dopad a dôsledky považuje za
ujmu značnú. Neočakávanou smrťou fyzickej osobe, ku ktorej došlo v dôsledku protiprávneho konania
obžalovaného, došlo k zásahu na jednu z najdôležitejších hodnôt v spoločnosti a to práva na ochranu
ľudského života ako aj práva na súkromný a rodinný život. Obžalovaným spôsobený následok je
nereparovateľný, kedy nie je morálna satisfakcia postačujúca, a to ani v podobe jeho odsúdenia za

spáchaný skutok a preto majú poškodení právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Náhrada
nemajetkovej ujmy predstavuje skutočne len určitú satisfakciu, ktorej úlohou je iba do istej miery
odškodniť spôsobenú stratu a tak zmierniť následky neoprávneného zásahu do práva na súkromie a
rodinný život. S nebohým mali poškodení vzájomné sociálne, morálne, citové a rodinné vzťahy, ktoréboli mimoriadne blízke a kvalitné. Náhla a neočakávaná smrť, ktorá nastala v dôsledku protiprávneho
konania obžalovaného, poškodení pociťujú ako intenzívny zásah, pretože smrťou blízkej osoby stratili
možnosť viesť a udržiavať s ňou vzťahy najmä v citovej oblasti a tak aj napĺňať vlastnú osobnosť. Zo

smrti nebohého prežívajú pocity úzkosti, smútku, zúfalstva a šoku. Majú za to, že už samotná smrť
blízkej osoby, s ktorou tvorili fungujúce rodinné spoločenstvo s dobre vyvinutými vzťahmi a citovými
väzbami je dostatočným podkladom na rozhodnutie súdu o uplatnenom nároku na náhradu škody podľa
ust. § 287 ods. 1 Tr. poriadku. Následne cituje ust. § 11, 13 ods. 1, 2, 3 a 15 z. č. 40/1964 Zb.
Občianskeho zákonníka a čl. 15 Ústavy SR. Na základe podaného odvolania navrhujú, aby odvolací

súd napadnutý výrok zrušil a sám vo veci rozhodol tak, že obžalovanému A. B., A. B., nar. XX.XX.XXXX,
trvale bytom C., N. O. G. XXXX/XX, PSČ: XXX XX C. uloží podľa ust. § 287 ods. 1 Tr. poriadku nahradiť
poškodenej A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C., C. XXXX/XX spôsobenú nemajetkovú ujmu vo
výške 22.700,-Eur s prísl., poškodenému A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C., C. XX, spôsobenú
nemajetkovú ujmu vo výške 5.000,-Eur s prísl., poškodenej B. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C., C.
XX, spôsobenú nemajetkovú ujmu vo výške 5.000,-Eur s prísl., poškodenému F. B., nar. XX.XX.XXXX,

trvale bytom C., C. XX, spôsobenú nemajetkovú ujmu vo výške 5.000,-Eur s prísl. a poškodenému C. B.,
nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom D. I. XXXX, XXX XX C., G. A. spôsobenú nemajetkovú ujmu vo výške
5.000,-Eur s prísl.

Z vyjadrenia strany obhajoby k odvolaniu splnomocnenca poškodených vyplýva, že vo vzťahu k základu

nároku poukazujú na obsah samotného odvolania obžalovaného a obhajobou vytýkané nedostatky
nielen samotného rozhodnutia súdu, ale aj nedostatky konania, ktoré tomuto rozhodnutiu predchádzalo.
Poškodení, resp. ich splnomocnenec absolútne opomínajú otázky súvisiace so spoluzavinením
poškodeného, a to či už poukazujúc na tú skutočnosť, že tento bol živnostníkom, dielo vykonával na
vlastné nebezpečenstvo, i on samotný musel a mal poznať základné normy bezpečnosti a ochrany

zdravia pri práci a tieto musel a mal i dodržiavať (ochranné prostriedky, ako napr. prilba a pod. ...), pričom
opätovne pri ustálení rozsahu spoluzodpovednosti poškodeného je potrebné vykonať samostatné
dokazovanie zamerané na preukázanie, čo i len predpokladov pre zodpovednosť za náhradu škody v
zmysle platnej právnej úpravy obsiahnutej v Občianskom zákonníku. Vo vzťahu k otázke zodpovednosti
však podotýkajú, že obžalovaný a obhajoba popierajú zodpovednosť obžalovaného za náhradu škody,

čo i len do základu. S poukazom na uvedené a samotný formálny obsah odvolania poškodených nie je
zo strany obhajoby možné zaujať fundovanejšie a obsiahlejšie stanovisko.

Na základe takto podaných odvolaní krajský súd v zmysle ustanovenia § 317 ods. 1 Tr. poriadku
preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým obžalovaný

a splnomocnenec poškodených podali odvolania, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im
predchádzalo, prihliadajúc aj na chyby, ktoré neboli odvolaniami vytýkané, ak by odôvodňovali
podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. poriadku a dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného
a splnomocnenca poškodených nie sú dôvodné.

Úvodom krajský súd konštatuje, že rozhodoval na verejnom zasadnutí v neprítomnosti obžalovaného,
pretože na takýto postup mal splnené všetky zákonné podmienky uvádzané v § 292 ods. 1, § 293
ods. 5, 6, 8 Tr. poriadku. Z uvedených ustanovení Trestného poriadku vyplýva, že verejné zasadnutie o
odvolaní obžalovaného nie je možné konať (s výnimkou, ak obžalovaný s konaním v jeho neprítomnosti
súhlasí alebo sa odmietne zúčastniť) iba vtedy, ak je vo výkone trestu odňatia slobody alebo vo väzbe

alebo ide o trestný čin, na ktorý zákon ustanovuje trest odňatia slobody, ktorého horná hranica prevyšuje
10 rokov, čo v prejednávanom prípade nebolo. Odvolací súd zároveň obžalovaného riadne a včas
upovedomil (tzn., že podľa § 292 ods. 1 Tr. poriadku jeho účasť na verejnom zasadnutí nepokladal za
nevyhnutnú). Obžalovaný si upovedomenie o verejnom zasadnutí, ktoré mu bolo doručované na adresu
ním určenú na doručovanie prostredníctvom Slovenskej pošty riadne a včas prevzal dňa 17.06.2024,

avšak verejného zasadnutia sa nezúčastnil, pričom jeho neúčasť bola ospravedlnená na základe
lekárskej správy predložená H. A. I. H. (čl. 697) o tom, že jeho zdravotný stav mu neumožňuje účasť
na verejnom zasadnutí bez rizika závažného zhoršenia zdravotného stavu. Obžalovaný však súčasne
písomne nepožiadal súd, aby sa verejné zasadnutie uskutočnilo za jeho prítomnosti, tak ako mu to
ukladá ust. § 293 ods. 8 Tr. poriadku.

Zároveň odvolací súd konal s náhradným obhajcom, keďže zvolený obhajca sa verejného
zasadnutia osobne nezúčastnil, pričom zastupovaním na verejnom zasadnutí substitučne splnomocnil
advokátskeho koncipienta a to bez toho, aby mal na takého zastupovanie udelený súhlas obžalovanýmbuď priamo v plnej moci alebo v substitučnom splnomocnení ( § 36 ods. 2 písm. b/ Tr. poriadku). Krajský
súd teda na verejnom zasadnutí v neprítomnosti obžalovaného pri splnení vyššie uvedených zákonných
podmienok prerokoval podané odvolania a dospel k tomuto záveru.

V prieskumnom konaní bolo zistené, že prvostupňový súd na hlavnom pojednávaní vykonal
v dostatočnom rozsahu dokazovanie týkajúce sa skutku uvedeného v obžalobe okresného prokurátora
a boli vykonané dôkazy v rozsahu potrebnom a postačujúcom na zistenie a ustálenie skutkového stavu
veci a to zákonným spôsobom. Zabezpečené dôkazy boli okresným súdom vyhodnotené v súlade so

zásadou uvedenou v § 2 ods. 12 Tr. poriadku a skutkové zistenia uvedené v napadnutom rozsudku
sú odrazom výsledkov dokazovania, s ktorými sa krajský súd stotožnil a tieto považuje za správne
a z dôvodu neopakovania tam uvedených skutočností v celom rozsahu naň odkazuje.

Rozsudok súdu prvého stupňa obsahuje dostatočné odôvodnenie, v ktorom je vyložené, ktoré
skutočnosti boli vzaté za dokázané a o ktoré dôkazy sa prvostupňový súd opieral a akými úvahami

sa spravoval pri hodnotení dôkazov. Úplnosť vykonaných dôkazných prostriedkov vytvorila vo veci
nevyhnutný základ na záverečnú myšlienkovú činnosť aj odvolacieho súdu, ktorá spočívala v zhodnotení
dôkazov v zmysle uvedených zásad vyplývajúcich z § 2 ods. 12 Tr. poriadku. Z obsahu odôvodnenia
rozsudku vyplýva, že uvedené hodnotenie dôkazov neodporuje základným princípom logického
myslenia.

Súd prvého stupňa v súlade s ustanovením § 168 ods. 1 Tr. poriadku v odôvodnení rozsudku vyložil,
ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa
spravoval pri vyhodnotení vykonaného dokazovania. Z odôvodnenia rozsudku je tiež zrejmé, ako sa
prvostupňový súd vyrovnal s obhajobou obžalovaného a tiež akými právnymi úvahami sa spravoval, keď

posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny obžalovaného
a uloženého trestu.

Odvolací súd považuje za potrebné v tejto súvislosti uviesť, že vo vzťahu ku skutkovým zisteniam
tvoriacim podstatu súdeného trestného činu, je napadnutý rozsudok výsledkom konania, v ktorom sa

postupovalo podľa Trestného poriadku a v ktorom nedošlo k žiadnym zásadným procesným chybám,
ktoré by mohli mať vplyv na objasnenie skutkového stavu veci, najmä pokiaľ ide o zistenie, že sa
predmetný skutok stal spôsobom tam popísaným a že ho spáchal obžalovaný. Rovnako krajský súd
považuje za potrebné konštatovať, že po preskúmaní obsahu vyšetrovacieho a súdneho spisu dospel
k záveru, že výrok o vine obžalovaného A. B. bol založený na presvedčivých dôkazoch, ktoré bez

akejkoľvek pochybnosti vylučujú akúkoľvek inú alternatívu skutkového deja, ktorý bol na základe týchto
dôkazov ustálený. Preto aj odvolací súd dospel k presvedčivému a objektívnemu záveru, že nemožno
mať žiadne pochybnosti o vine obžalovaného, pretože jeho vina bola preukázaná tak súborom priamych
ako aj nepriamych dôkazov, pričom tieto dôkazy tvoria nepretržitú a súvislú niť, ktorá bez akýchkoľvek
pochybností dovoľuje vysloviť záver o vine obžalovaného.

Obžalovaný má právo vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom a tieto hodnotiť podľa svojho presvedčenia,
záväzné a konečné hodnotenie dôkazov jednotlivo i súhrnne však zákon zveruje výlučne súdu.

Prvostupňový súd svoj záver o vine obžalovaného ustálil na tom, že výlučným vlastníkom predmetného

domu je H. B. B., manželka obžalovaného, čo vyplýva z listu vlastníctva č. XXX k.ú. C.. Na tomto
rodinnom dome sa začali realizovať stavebné práce – rekonštrukcia, na základe stavebného povolenia
č. SU/9065/2017-Ko/160, ktorý vydalo H. C., ako stavebný úrad dňa 26. júla 2017, na základe žiadosti
stavebníka H. B. B.. Dňa 19. februára 2018 písomne splnomocnila H. B. B. ako stavebníka svojho
manžela A. B., aby ju v plnom rozsahu zastupoval ako stavebník v rozsahu práv a povinností tak, ako to

vyplýva z uvedeného stavebného povolenia. V súvislosti s tým krajský súd dodáva, že obžalovaný bol
v zmysle uvedeného splnomocnenia okrem iného povinný dodržiavať všeobecné technické požiadavky
na uskutočnenie stavby ako aj predpisy týkajúce sa bezpečnosti práce a technických zariadení a dbať
na ochranu osôb pri práci na stavenisku v zmysle nariadenia Vlády SR č. 396/2006 Z.z. o minimálnych
bezpečnostných a zdravotných požiadavkách na stavenisku a dodržiavanie týchto vyžadovať od

všetkých na predmetnej stavbe pracujúcich a tiež dbať na to, aby pri uskutočňovaní stavebných prác
nedošlo k spôsobeniu škôd na zdraví, na cudzích nehnuteľnostiach a majetku. Obžalovaný na svoju
obranu uvádzal, že zodpovednou osobou v zmysle príslušných právnych predpisov sa stal poškodený C.B. v zmysle ich ústnej dohody a prevzatia staveniska. Na základe vykonaného dokazovania mal okresný
súd za to, že táto jeho obrana je účelová v snahe zbaviť sa trestnej zodpovednosti v tejto trestnej veci.

Podľa § 5 vyhlášky Ministerstva práce sociálnych vecí a rodiny SR č. 147/2013 sa vyžaduje na zaistenie
bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, pri prevzatí staveniska, písomný záznam o tejto skutočnosti,
pričom tento písomný záznam musí v zmysle tohto ustanovenia obsahovať päť konkrétnych skutočností.
Nebolo preukázané, aby obžalovaný odovzdal stavenisko v zmysle tohto právneho predpisu. Aj keby
medzi obžalovaným a nebohým poškodeným bola uzatvorená ústna dohoda o výkone prác a o prevzatí

staveniska, takáto dohoda a prevzatie by bolo bez právnych účinkov, ktoré predpokladajú príslušné
právne predpisy. Zo zápisnice o obhliadke miesta činu a fotodokumentácie z nej a zo svedeckej
výpovede svedka P. B. vyplýva, že predmetný stavebný otvor mal byť určitým spôsobom zabezpečený
a to prekrytými dverami, resp. podlážkou, resp. nejakými kari rohožami. Aj keď súd prvého stupňa mal
pochybnosti, či skutočne v čase nehody bol tento stavebný otvor takto „zabezpečený“, nič to nemení
na tom, že keby takto aj bol, nebol zabezpečený tak ako to vyžaduje príslušná vyhláška Ministerstva

práce sociálnych vecí a rodiny SR, t.j. že by bol ohradený pevným dvojtyčovým zábradlím, vysokým
najmenej jeden meter, resp. že by bol zakrytý súvislým poklopom, ktorého únosnosť by zodpovedala
predpokladanej prevádzke. Predmetný stavebný otvor teda nebol zabezpečený v zmysle osobitných
predpisov a preto je na mieste vyvodzovať zodpovednosť obžalovaného ako splnomocnenca stavebníka
za porušenie tejto jeho povinnosti, t.j. dodržiavať podmienky na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia

pri uskutočňovaní stavby v rozsahu ustanovenom osobitnými predpismi. Ako konkrétne mal byť uvedený
stavebný otvor zabezpečený, vyplýva z fotografie č.16 znaleckého posudku č. 9/2019, ktorý vypracoval
K. L. M., súdny znalec pre odbor bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci.

Zo svedeckých výpovedí uvedených v odôvodnení napadnutého rozsudku vyplýva, že obžalovaný

prezrel celú stavbu ako deň pred uvedenou nehodou, tak aj v deň nehody. Obžalovaný teda musel
vidieť a vedieť, že predmetný stavebný otvor nie je zabezpečený v súlade s osobitnými predpismi.
Bolo preto povinnosťou obžalovaného okamžite zjednať nápravu a zabezpečiť daný stavebný otvor,
resp. vydať pokyn na prerušenie rekonštrukčných prác do času riadneho zabezpečenia tohto otvoru.
Nič na tomto závere nemení skutočnosť, že svedok H. M. vo svojej svedeckej výpovedi uviedol,

že v máji, resp. v júni 2018 mal byť tento stavebný otvor, ním riadne zabezpečený. Na základe
uvedeného mal preto prvostupňový súd za to, že obžalovaný musel vedieť, že tým, že nezabezpečí
daný stavebný otvor v súlade s osobitnými predpismi môže dôjsť k ohrozeniu zdravia pracovníkov,
ktorí vykonávali rekonštrukciu rodinného domu, pričom sa bez primeraných dôvodov spoliehal, že
zabezpečenie stavebného otvoru dverami a inými prostriedkami, ktoré nie sú pevne ukotvené v podlahe,

resp. v stene pri tomto stavebnom otvore je dostatočné, a že ohrozenie života a zdravia nespôsobí.
Bohužiaľ sa tak stalo, keď poškodený C. B., pri výkone stavebných prác stratil rovnováhu, nemohol sa
zachytiť pevného zábradlia, následkom čoho prepadol cez takto zabezpečený stavebný otvor, pričom
mu boli spôsobené zranenia, ktoré boli dôvodom jeho neskoršieho úmrtia.

Podľa znaleckého posudku č. 057/19 H. C. N., znalca z odboru zdravotníctvo a farmácia, poškodený
utrpel polytraumu a to mozgovolebečné poranenie, zlomeninu pravej spánkovej kosti, zlomeninu pravej
strany záhlavnej kosti, krvácanie pod tvrdú plenu mozgovú v ľavej čelovo-spánkovotemennej krajine,
podpavúčnicové krvácanie v pravej spánkovo-temennej krajine, pomliaždenie s krvácaním ľavej strany
mozočka, neúplné vykĺbenie prvého krčného stavca, trieštivú zlomeninu pravej kľúčnej kosti, sériovú

zlomeninu IV. až X. rebra vpravo, z toho dvojitú zlomeninu IV. až VIII. rebra vpravo, pomliaždenie pravej
strany pľúc, prenumotorax a tekutinu pravej strany hrudníka, zlomeninu tela II. driekového stavca a
priečnehovýbežku,úrazovýšokťažkéhostupňaspojenýsbezvedomím,pričomC.B.nanásledkytýchto
zranení dňa XX.XX.XXXX zomrel. Tieto zranenia zodpovedajú pádu osoby cez otvor z poschodia na
nižšie poschodie.

Vychádzajúc z uvedeného krajský súd rekapituluje, že aj podľa jeho názoru vo veci bolo jednoznačne
preukázané, že obžalovaný sa dopustil konania kladeného mu obžalobou za vinu. Nemožno v tomto
smere obchádzať/neprihliadať na ust. čl. 3, prílohy č. 1 vyhlášky Ministerstva práce, sociálnych vecí a
rodiny SR č. 147/2013 Z.z. – odovzdanie a prevzatie staveniska alebo pracoviska na stavenisku (ďalej

aj ako „ vyhláška“) a to :

Bod 1 - Otvory a jamy na stavenisku alebo komunikácii, kde hrozí nebezpečenstvo pádu osôb, musia
byť vždy zakryté alebo ohradené pevným dvojtyčovým zábradlím vysokým najmenej 1 m.Bod 2. - Zakrytie otvoru a jamy súvislým poklopom sa musí vykonať tak, aby ho nebolo možné pri
prevádzke odstrániť alebo poškodiť. Únosnosť súvislého poklopu musí zodpovedať predpokladanej

prevádzke.

Bod 3. - Otvory a jamy, v ktorých sa bezprostredne vykonávajú práce, sa nezakrývajú. Ak sa v blízkosti
týchto otvorov a jám zdržujú ďalšie osoby vykonávajúce práce, musia byť otvory a jamy ohradené alebo
strážené počas trvania ohrozenia.

Uvedená vyhláška pritom ustanovuje podrobnosti na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri
stavebných prácach a prácach s nimi súvisiacich. Práve svedok P. B. pri svojom výsluchu uviedol, že
v kritický deň mu okolo obeda volal p. B., aby s ním prišiel na obhliadku danej stavby. Na stavbe mal
robiť steny a podlahy. Asi po desiatich minútach odišiel, pričom p. B. zostal na stavbe a robil nejaké
premeriavania ohľadom elektriky, za účelom vyhotovenia cenovej ponuky pre stavebníka. Počas toho

ako bol v dome si všimol, že predmetný stavebný otvor nebol vôbec zabezpečený, pričom cez neho
bola položená pozdĺžne iba jedna fošňa. Žiadne iné zabezpečenie tam nebolo. On povedal B., aby
si dával pozor. Tento svedok následne ďalej po nahliadnutí do dokumentácie uviedol, že v čase jeho
návštevy predmetný stavebný otvor nebol zabezpečený tak, ako je to zobrazené na fotografiách č. 6 až
9 z obhliadky miesta činu. Nebola tam žiadna kari rohož, ani OSB dosky tam neboli, všetko tam bolo

odpratané.

Zo záverov znaleckého posudku K. L. M., znalca z odboru bezpečnosť práce a ochrany zdravia pri práci,
odvetvie strojárstvo, oboznámeného so súhlasom procesných strán na hlavnom pojednávaní konanom
dňa 12.04.2023 okrem iného vyplýva, že vo vnútri objektu (rekonštruovaného domu) sa v chodbe oproti

verande nachádza po ľavej strane otvor o rozmeroch 0,82 mx 4 m s hĺbkou 2,8 m, ktorý bol v čase
obhliadky miesta úrazu políciou dňa 10.04.2019 prekrytý kovovou sieťou s dĺžkou 1,10 m x 1 meter,
kde táto sieť prekrývala plochu o dĺžke 1,8 m smerom od verandy a 1 m od steny. Ďalej o stenu boli
opreté na výšku 3 ks OSB dosiek a to 0,23 m od okraja stavebného otvoru o rozmeroch 0,33 m x 2,5m.
Vedľa týchto OSB dosiek boli taktiež na výšku opreté celodrevené dvere o rozmeroch 0,62 m x 1,98

m, celodrevené dvere o rozmeroch 0,82 m x 1,98 m a drevená doska o rozmere 0,38 m x 2,52 m.
Znalec konštatoval, že stavebník nedostatočne resp. nesprávnym spôsobom zabezpečil stavebný otvor
v zmysle ním uvádzaných právnych predpisov.

Ak by aj takto zdokumentované miesto činu políciu na druhý deň po úraze nebohého zodpovedalo

skutočnémustavuvdeňpádunebohéhodostavebnéhootvoru,očommožnomaťdôvodnépochybnosti,
s poukazom najmä na výpoveď svedka B., že v ten deň, keď tam bol aj on sám (cca 1 a 2 hodiny
pred skutkom), cez otvor bola položená pozdĺžne iba jedna fošňa, žiadna kari rohož tam nebola, čo
mimochodom potvrdil aj svedok B., hoc u neho možno konštatovať viaceré zmeny v jeho výpovediach
ohľadne zabezpečenia otvoru (výpoveď zo dňa 10.04.2019 ohľadne zabezpečenia otvoru uviedol, že

z prednej hrany smerom k nosnej priečke boli ponad dieru popierané staré dvere a z prednej kratšej
strany bola položená podlážka, ktorá mala ležať neskôr po páde nebohého vedľa neho, pričom priestor
nebol označený farebne alebo páskou, prípadne zábradlím, boli tam len dvere a podlážka - čl. 76, neskôr
už nevedel, či podlážka bola súčasťou zabezpečenia otvoru – čl. 91 a pri konfrontácii so svedkom B.
pri tvrdení toho svedka, že diera bola odkrytá a okolo steny bola fošňa alebo doska, už uviedol, že on

nebol v tom čase na chodbe, takže nevie, ako to tam bolo a z izby vybehol na chodbu, až keď spadol
p. B. cez otvor, pričom na hlavnom pojednávaní už tvrdil, že mali spolu s nebohým okolo otvoru ťahať
miešačku a p. B. mal posunúť tie dvere, ktoré boli cez dieru, bližšie k hrane otvoru tej diery a dokonca,
že tam bola nejaká konštrukcia okolo nej), tak aj tak by takto zabezpečený stavebný otvor nezodpovedal
vyššie citovaným ustanoveniam vyhlášky.

Práve svedok H. M. popísal ako rozobral drevené schodisko asi v máji – júni roku 2018, čím vznikom
inkriminovaný otvor v platni o rozmeroch asi 90 cm na šírku a cca 4 metre na dĺžku a k nemu, aj
keď ho o to nikto nepožiadal, urobil zábradlie, zabezpečenie, ktoré aj detailne popísal (viď z prečítanej
výpovede z čl. 119). Po ukázaní fotiek z miesta činu uviedol, že na nich zachytená zábrana otvoru je

odlišná, na kratšej strane chýbajú kolmé hranoly a vodorovné zábradlie a nie sú tam plechové dvere
pripevnené k zábradliu a taktiež tam nedával kari rohož. Nie sú tam ani kolmé rohové hranoly, ani
zábradlie a ani dvere nakolmo, ako ich urobil on. Na foto č. 19 až 29 nie sú v otvore položené hranoly
a preglejka, ako to urobil on a ani ta doska, čo je na fotkách, on ju nepoužil na zábranu otvoru. Jeteda viac než zrejmé, že v čase od vyhotovenia predmetného zabezpečenia týmto svedkom do pádu
nebohého do stavebného otvoru, musela nejaká osoba toto zabezpečenie rozobrať/demontovať, o čom
musel mať obžalovaný jednoznačne vedomosť, resp. to musel vidieť, keďže na stavenisku sa prakticky

skorokaždýdeňnachádzal(otváralauzamykalstavbu,dávalpokynytamprítomnýmosobámkrealizácií
objednaných prác a pod.)

Z uvedeného jasne vyplýva, že stavebný otvor, cez ktorý spadol nebohý C. B., nebol v dobe jeho
pádu doň zabezpečený podľa príslušných ustanovení vyššie uvedenej vyhlášky, pričom zodpovednosť

za bezpečnosť na stavbe v tom čase mal práve obžalovaný a to na základe splnomocnenia od jeho
manželky H. B. B., ako stavebníka, ktorá ho splnomocnila, aby ju v plnom rozsahu zastupoval ako
stavebníka v rozsahu práv a povinností stanovených príslušným stavebným povolením vydaného
mestom Prešov dňa 26.07.2017. To zahŕňalo aj dodržiavanie predpisov týkajúcich sa bezpečnosti
práce (viď predmetné splnomocnenie zo dňa 19.02.2018 a stavebné povolenie). Aj napriek odvolacím
námietkam obhajoby, aj podľa názoru krajského súdu došlo k riadnej delegácii práv a povinností ohľadne

uskutočnenia stavby v zmysle vydaného stavebného povolenia a to na základe splnomocnenia zo strany
stavebníka H. B. B. na jej manžela, obžalovaného A. B., pričom ak stavba je realizovaná svojpomocne,
ako to bolo aj v tomto prípade, zodpovedá za zabezpečenia staveniska a bezpečnosť na stavbe
stavebník, čiže obžalovaný.

Ani obžalovaným predkladaný koncept zmluvy od dielo a mandátna zmluva, ktorá mala byť podľa jeho
vyjadrenia uzatvorená medzi ním a neb. C. B. ho z trestnoprávnej zodpovednosti nevyviňuje, práve
naopak. Tým, že ju obžalovaný preložil, je zrejmé, že mal mať v úmysle ju uzatvoriť písomne a nie ústne,
aj keď sa odvoláva na to, že táto môže byť uzatvorená aj ústnou formou. V prvom rade táto vôbec nie
je popísaná ani jednou zo zmluvných strana aj keď mala byť uzatvorená už 05.04.2019. Svedkyňa A.

B. v počítači ani doma nenašla žiadnu dokumentáciu ohľadne rekonštrukcie stavby rodinného domu na
ul. Jesenského č 3480/9 v Prešove (napr. projekt, stavebný denník, predmetnú zmluvu a pod.), ktorú
mal podľa výpovede obžalovaného odovzdať a teda ju mal mať jej manžel- neb. C. B.. Nebohý nebol
v žiadnom prípade zhotoviteľ stavby, ako to tvrdí strana obhajoby a to bez akéhokoľvek relevantného
dôkazu o tom. Ani predložený koncept zmluvy o tom nemôže svedčiť, keďže nie je riadne podpísaný

nebohým a teda zmluva nemohla nadobudnúť ani platnosť ani účinnosť, čím nemohla vzniknúť ani
žiadna forma delegácie zodpovednosti z obžalovaného na nebohého pri zhotovovaní stavby.

Taktiež aj keď obžalovaný po roku od skutku predložil okrem tohto konceptu aj Zásady dodržiavania
bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci a ochrany pred požiarmi pri zhotovení stavebných prác

popísaných viacerými podľa všetkého dodávateľmi stavebných či rekonštrukčných prác, absentuje ale
pritom podpísanie týchto zásad práve neb. C. B.. Nemožno súhlasiť s tvrdením obžalovaného o tom, že v
otázke delegácie práv a povinností prvostupňový súd pokladal zmluvno-záväzkový právny vzťah medzi
obžalovaným a poškodeným za jeho účelovú obranu v snahe vyhnúť sa trestnej zodpovednosti, pričom
obžalovaný na svoju obranu poukazuje na existujúci písomný koncept zmluvy o dielo, ktorý je nesporne

výrazom prejavu vôle oboch zmluvných strán a na to nadväzujúce Zásady bezpečnosti pri práci, ktoré
majú potvrdzovať výpoveď a obranu obžalovaného, a ktoré dal ním objednanému pracovníkovi podpísať
práve poškodený. Nie je pritom vôbec zrejmé, akému pracovníkovi mal dať poškodený podpísať tieto
Zásady, pričom podľa výpovede obžalovaného, mal tento nebohého osloviť asi týždeň pred dňom úrazu,
teda odporuje zásadám logiky, aby poškodený dal podpísať tieto Zásady (ktoré sú súčasťou spisu) iným

zhotoviteľom, ktorí už skôr vykonali svoje zákazky na stavbe, keďže v tom čase ani nebol v žiadnom
kontakte s obžalovaným.

Nezakladá sa pritom na pravde tvrdenie obhajoby, že orgány činné v trestnom konaní nedostatočne
zistili skutkový stav veci, keď nevypočuli F. J. B., ktorému bol zrejmý obsah záväzkoprávneho vzťahu

medzi obžalovaným, resp. stavebníkom a poškodeným, ako zhotoviteľom diela, pričom v rozpore s
dikciou ustanovenia § 2 ods. 10 Tr. poriadku odmietli takéto dokazovanie vykonať, keďže zo žiadosti
na čl. 322 vyplýva, že príslušný vyšetrovateľ sa dňa 02.07.2020 obrátil na predmetného advokáta so
žiadosťou o poskytnutie podkladov –návrh zmluvy od dielo, prípadne mandátnej zmluvy, o vypracovanie
ktorých ho mal obžalovaný požiadať v apríli 2019 ako aj to, že bolo zo strany vyšetrovateľa viackrát

osobne vykonaný pokus o doručenie tejto žiadosti, pričom aj viacnásobné telefonáty do kancelárie boli
neúspešné a až následne bolo od viacerých kolegov zistené, že predmetný advokát je vážne chorý (t.č.
už nebohý) a preto nevykonáva svoju advokátsku činnosť. Aj keby došlo k vypočutiu tohto advokáta,
ktorý by najprv musel byť zbavený povinnosti mlčanlivosti obžalovaným a súčasne by advokát tiežnevyužil svoje právo nevypovedať, ak by to bolo v neprospech klienta, nič by to nezmenilo na tom,
že advokát mal vypracovať iba koncept zmluvy, ktorý mohol byť až do jej podpisu oboma zmluvnými
stranami pripomienkovaný, menení, dopĺňaní, a až po samotnom podpise by došlo k nadobudnutiu

platnosti a účinnosti tejto zmluvy, teda aj jednotlivých práv a povinnosti či už objednávateľa a mandanta
zastúpeného obžalovaným na jednej strane a neb. C. B. – B. ako zhotoviteľom a mandatárom na druhej
strane. Napokon svedkyňa A. B. pritom uviedla, že ráno v deň skutku jej manžel povedal, že ide robiť
elektriku na ul. Jesenskú a prvý krát jej to povedal deň predtým. Manžel jej nepovedal, za akú cenu
to má realizovať. Svedok B. okrem iného uviedol, že p. B. mu v ten deň povedal, že predloží cenovú

ponuku a uvidí, či sa to bude robiť a že večer sa ešte porozprávajú o tom, čo všetko bude robiť. Je potom
nelogické, aby neb. C. B. súhlasil, hoc aj ústne s uzatvorením hore uvedenej zmluvy bez toho, aby mal
odsúhlasenú svoju cenovú ponuku od obžalovaného a už v tom čase konal podľa nej.

Odvolací súd zároveň na tomto mieste poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku týkajúce sa
hodnoteniavýpovedívypočutýchsvedkovalistinnýchdôkazovsúdomprvéhostupňa,kdesúdprimerane

zdôvodnil prečo a na základe akých skutočností a okolnosti vyhodnotil tieto výpovede a osvojujúc si tam
uvedené závery v ďalšom naňho odkazuje.

Konanie obžalovaného bolo po právnej stránke zákonným spôsobom kvalifikované ako prečin usmrtenia
podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zákona s poukazom na § 138 písm. h/ Tr. zákona, keďže

obžalovaný svojím konaním popísaným v skutkovej vete napadnutého rozsudku, naplnil po subjektívnej
a objektívnej stránke obligatórne náležitosti súdeného prečinu.

Vo všeobecnosti je potrebné najprv skonštatovať, že pri ukladaní trestu musí súd vychádzať zo
závažnosti spáchaného trestného činu. Túto závažnosť určuje sám zákonodarca a to stanovením

rozpätia trestnej sadzby a tým, že jednotlivé trestné činy podľa stanovenej trestnej sadzby a formy
zavinenia zaraďuje medzi prečiny, zločiny, prípadne obzvlášť závažné zločiny. Tomuto zaradeniu potom
zodpovedá buď možnosť súdu ukladať rôzne druhy trestov, napríklad alternatívnych, nespojených s
odňatím slobody, alebo povinnosť súdu ukladať len trest odňatia slobody.

Prvostupňový súd sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia zaoberal aj poľahčujúcimi a priťažujúcimi
okolnosťami, pričom zistil len existenciu jednej poľahčujúcej okolností uvedenej v ustanovení § 36 písm.
j/ Tr. zákona (obžalovaný viedol pred spáchaním trestného činu riadny život) a preto pri ukladaní trestu
bolpovinnýpostupovaťpodľaustanovenia§38ods.3Tr.zákona,t.j.znížiťhornúhranicutrestnejsadzby
o 1/3 a trest ukladať v rozmedzí od 24 mesiacov do 48 mesiacov, s čím sa stotožnil aj krajský súd.

Pri preskúmaní výroku o treste napadnutého rozsudku krajský súd nezistil žiadny zákonný dôvod na
zrušenie alebo zmenu uloženého podmienečného trestu odňatia slobody vo výmere 24 mesiacov.

Okresný súd pri rozhodovaní o druhu trestu a jeho výmery u obž. A. B. dospel k záveru, že na nápravu

obžalovaného nebude potrebné uložiť trest, ktorý by bol spojený s obmedzením jeho osobnej slobody.
Súd prvého stupňa bol toho názoru, že vzhľadom na povahu činu, rodinné a osobné pomery a doterajšiu
beztrestnosť obžalovaného, postačí uložiť podmienečný trest odňatia slobody pri dolnej hranici trestnej
sadzby v trvaní dvoch rokov, s podmienečným odkladom jeho výkonu na skúšobnú dobu v trvaní dvoch
rokov.

S poukazom na hore uvedené skutočnosti možno konštatovať, že prvostupňový súd v rámci
všeobecných zásad platných pre ukladanie trestov dostatočne vyhodnotil všetky okolnosti, ako aj
momenty, ktoré ovplyvňujú požiadavku ochrany spoločnosti a občanov pred páchaním takejto trestnej
činnosti, pričom zvážil aj okolnosti na strane obžalovaného. Krajský súd sa preto stotožnil s rozhodnutím

súdu prvého stupňa ohľadne výšky trestu a má za to, že uložený podmienečný trest odňatia slobody na
24 mesiacov, zodpovedá zásadám pre ukladanie trestov, ako z pohľadu individuálnej, tak aj z pohľadu
generálnej prevencie. Prihliadal pritom i na spôsob spáchania činu a jeho následok, na hodnotenie
osoby obžalovaného, jej pomery a možnosti nápravy, z čoho vyvodil záver, že boli splnené zákonné
podmienky pre uloženie takéhoto trestu. Účelom trestu v tomto prípade má byť z pohľadu obžalovaného

uvedomenie si následkov svojho konania a z pohľadu konajúcich súdov preventívne pôsobenie trestu
na obžalovaného, ktorý by sa mal z tohto svojho konania poučiť a v budúcnosti sa podobného konania
vyvarovať.Po vyhodnotení všetkých okolností súvisiacich s rozhodovaním o spôsobe výkonu uloženého trestu
bol vyvodený okresným súdom aj správny záver, že sú splnené podmienky ustanovené v § 49 ods. 1
písm. a/ Tr. zákona, a preto bol výkon uloženého trestu odňatia slobody obžalovanému podmienečne

odložený, za súčasného stanovenia skúšobnej doby na 2 roky. Odvolací súd má tiež za to, že boli
splnené zákonné podmienky pre uloženie takéhoto trestu a účel trestu odňatia slobody sa dosiahne i bez
jeho výkonu. Obžalovaný v priebehu plynutia tejto skúšobnej doby spôsobom svojho života a svojím
správaním preukáže, či účel trestu sa dosiahne aj bez nariadenia výkonu trestu.

Krajský súd sa pritom stotožnil s rozhodnutím súdu prvého stupňa aj ohľadne výrokov o náhrade škody
z tam uvádzaných dôvodov a má za to, že okresný súd citlivo a zákonne zvážil všetky skutočnosti
a okolnosti na strane poškodených pre jej čiastočné priznanie v tam uvedenej výške, čo bolo riadne
avčaszdokumentované(nákladynapohreb,náplaste,nákladyzastarostlivosťonebohéhodojehosmrti
a pod.), ako aj s výrokmi, ktorými boli ohľadne náhrady nemajetkovej ujmy odkázaní na civilný proces.

Pokiaľ ide o ďalšie odvolacie námietky obžalovaného (okrem tých, na ktoré už bolo odpovedané) s týmito
sa krajský súd nestotožnil a odkazuje na vyššie uvedené skutočnosti a okolnosti, ktorými sa riadil pri
preskúmavaní napadnutého výroku o vine, pričom na základe z hora uvedených dôkazov mal aj odvolací
súd za preukázané, že obžalovaný sa dopustil skutku, z ktorého bol uznaný za vinného a tento je
trestným činom. Dôvody odvolania uvádzané obžalovaným sú vo svojej podstate ich zopakovaním a

k ich uplatneniu už došlo v rámci prvostupňového konania (najmä v záverečnej reči obhajcu), pričom
okresný súd na ne v napadnutom rozsudku adekvátne odpovedal. Podstatou podaného odvolania je
totiž snaha obžalovaného dosiahnuť, aby krajský súd prehodnotil vykonané dôkazy a na základe iného
hodnoteniavintenciáchpožiadavkyobžalovanéhodospelkodlišnýmskutkovýmzáverom,nežakéurobil
prvostupňový súd. Je ale potrebné konštatovať, že skutkový stav bol okresným súdom na podklade

vykonaného dokazovania zistený správne a následne bol aj zákone subsumovaný (podradený) pod
správnu skutkovú podstatu trestného činu uvedenú v osobitnej časti Trestného zákona.

Ohľadne návrhov obžalovaného na vykonanie ďalších dôkazov –vypočutie rodinných príslušníkov
obžalovaného, resp. ďalších svedkov bližšie identifikovaných v návrhoch obhajoby, okresný súd

v odôvodnení svojho rozhodnutia presvedčivo zdôvodnil, prečo ich vykonanie nepovažoval za potrebné,
s čím sa stotožnil aj krajský súd. Rozsah vo veci vykonaných dôkazov považoval aj krajský súd
za dostatočný na vydanie rozhodnutia, keď dôvod nevyhovenia návrhu obžalovaného na vykonanie
navrhovaných dôkazov je podrobne ozrejmený v odôvodnení prvostupňového rozsudku. Takýmto
postupom súdov pritom nemohlo dôjsť k porušeniu práva obžalovaného na obhajobu, keďže za to

nemožno považovať obsah a rozsah vlastnej úvahy orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu o
voľbe použitých dôkazných prostriedkov pri plnení povinnosti podľa § 2 ods. 10 Tr. poriadku, resp.
pri uplatnení oprávnenia podľa § 2 ods. 11 Tr. poriadku. Obžalovanému bolo pritom plne umožnené
uplatnenie jeho práv, keď treba zmieniť najmä právo navrhovať dôkazy vo svoj prospech, či právo
vyjadrovať sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, čo obžalovaný intenzívne využil. Posudzujúc v

kontexte celého trestného konania nemožno teda v danej veci hovoriť o porušení práva obžalovaného
na obhajobu. Porušenie práva na obhajobu nemožno odvíjať ani od iného hodnotenia dôkazov
obžalovaným oproti tomu, ako to vo veci učinil súd prvého stupňa. Súčasťou jednej zo základných
(všeobecných) zásad trestného konania, a síce zásady zabezpečenia práva na obhajobu, je aj právo
obvineného požadovať, aby v trestnom konaní boli zistené všetky okolnosti svedčiace v jeho prospech.

Súčasne je potrebné zdôrazniť, že toto jeho právo však neznamená automaticky povinnosť orgánov
činných v trestnom konaní a súdov vykonávať všetky ním navrhované dôkazy (§ 2 ods. 10 a § 272
ods. 3 Tr. poriadky). Súd vykonávajúci dokazovanie vo veci, totiž čo do rozsahu dokazovania nie je
viazaný návrhmi strán ani ich názormi. Je výlučne na jeho zvážení, vykonanie ktorého z dôkazov má
pre rozhodnutie veci podstatný význam a vykonanie ktorého naopak nie je právne významné, keďže

pre vydanie rozhodnutia nie je podstatné, koľko dôkazov je vykonaných, ale aká je ich dôkazná sila.
V týchto súvislostiach odvolací súd ale pripomína, že kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň
procesnou povinnosťou strán konania, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov
vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy strán
konania na vykonanie dokazovania, sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania, a súčasne

zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania
a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný.Súčasne neobstojí ani námietka obhajoby, že bolo absolútne nevyhnutné doplniť dokazovanie
výsluchom znalca K. M. tak, ako to obhajoba požadovala v priebehu súdneho konania, keďže bola to
právestranaobhajoby,výslovneobžalovanýajehoobhajca,ktorínahlavnompojednávaníkonanomdňa

12.04.2023 zhodne uviedli, že súhlasia, aby sa čítali všetky znalecké posudky, ktoré boli vypracované
v prípravnom konaní. Aj keď vo vyjadrení obhajca (hoc v zmysle § 271 ods. 1 Tr. poriadku takéto
právo prislúcha len obžalovanému, poškodenému a zúčastnenej osobe), po vykonaní týchto dôkazov,
namietal porušenia práva obhajoby, čo sa týka znaleckého dokazovania vykonaného znalcom K. M.
z dôvodov tam bližšie uvedených, dal na zváženie súdu, či je na mieste vypočutie tohto súdneho znalca,

ale obhajoba ako taká to nepožaduje. Je potom zarážajúce, ak na jednej strane obhajoba (obžalovaný)
súhlasí s čítaním predmetného znaleckého posudku a vypočutie znalca nepožaduje a neskôr sa
písomne už dňa 17.04.2023 ako aj v dôvodoch odvolania opätovne výsluchu znalca domáha. Obhajobe
bol pritom predmetný znalecký posudok doručený ešte v prípravnom konaní, teda bola oboznámená
aj s jeho závermi a aj napriek tomu súhlasila s jeho čítaním a na hlavnom pojednávaní sa výslovne
osobného vypočutia tohto znalca nedomáhala ale učinili tak až neskôr, pričom medzičasom neboli

vykonané žiadne také dôkazy, ktoré by mohli ovplyvniť závery tohto znaleckého posudku. Napokon
znalecký posudok a výpoveď znalca je len jedným z dôkazov, na ktoré prihliada súd pri svojom
rozhodovaní. Znalec totiž na základe svojich odborných vedomostí a skúsenosti vyslovuje svoj názor,
berúc do úvahy jednotlivé subjektívne výpovede obžalovaného, poškodeného, svedkov a objektívne
dôkazy, ako sú napr. vlastné vyšetrenie, stopy na mieste činu, fotodokumentácia a pod. Preto ani

odvolací súd nepovažoval osobný výsluch znalca K. M. za potrebný a ani náhradný obhajca sa jeho
osobného výsluchu v odvolacom konaní nedožadoval (nemal žiadne návrhy na doplnenie dokazovania).

Proces dokazovania (a to nielen z hľadiska hodnotenia obsahu jednotlivých dôkazov, ale aj z hľadiska
rozsahu dokazovania) je ovládaný zásadou voľného hodnotenia, kedy po vykonaní logických úsudkov

v kontexte všetkých vo veci vykonaných dôkazov dochádza k vydaniu meritórneho rozhodnutia.
Zákon pritom neurčuje a ani nemôže určiť konkrétne pravidlá, podľa ktorých by sa malo vychádzať
v konkrétnom prípade pri určení rozsahu dokazovania alebo pri hodnotení obsahu dôkazov, prípadne
ich vzájomnej súvislosti. Jediným všeobecným pravidlom určujúcim rozsah dokazovania je zásada
vyjadrená v ustanovení § 2 ods. 10 Tr. poriadku, podľa ktorej orgány postupujú tak, aby bol zistený

skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie
(uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Tdo 36/2015 zo dňa 25. augusta 2015).
Uvádzané priame a nepriame dôkazy vo svojom súhrne vytvárajú už spomenutú uzavretú reťaz dôkazov
neumožňujúcich iný záver ani o priebehu žalovaného skutku ani o osobe páchateľa než ten, ku ktorému
dospel okresný súd, čo vyvracia obhajobnú argumentáciu obžalovaného.

Odvolací súd sa nestotožnil ani s tým, že rozhodnutie okresného súdu nespĺňa požiadavky v zmysle
§ 168 ods. 1 Tr. poriadku, ako mu to vytýka obžalovaný. Odôvodnenie napadnutého rozsudku spĺňa
všetky kritéria vyžadované Trestným poriadkom a nemožno ho už vôbec považovať za arbitrárne
apretonámietkuobžalovanéhooneprimeranostirozsahuodôvodneniapovažujeodvolacísúdzaprávne

irelevantnú a spôsobilú konštatovania, že požiadavka náležitého odôvodnenia rozhodnutia sa zásadne
spravuje parametrom kvality, nie parametrom kvantity.

Vo vzťahu k dôvodom odvolania splnomocnenca poškodených krajský súd v prvom rade uvádza,
že trestnoprávny pojem „škoda“ je obsahovo výrazne širší a obsiahlejší ako pojem „škoda“ v práve

súkromnom.Trestnéprávo,atopredovšetkýmv§46ods.1Tr.poriadku,totižtovychádzazpojmuškoda,
resp. definuje jeho obsah nie v zmysle dnes už v Európe postupne prekonanej a prekonávanej predstavy
o škode ako zásahu výlučne do majetkových práv poškodeného, ale nazerá na škodu modernejším,
vyspelo-európskym chápaním ako na protiprávny zásah do materiálnych i nemateriálnych práv, pričom
výsledkom takéhoto zásahu môže byť logicky nielen ujma materiálna (majetková či peňažná), ale aj

ujma nemateriálna (imateriálna), teda ujma či škoda, ktorá sa neprejaví vo sfére materiálnej, ale vo sfére
inej, tvorenej všetkými ostatnými právami inej, nie materiálnej povahy, ktorým právny poriadok priznáva
právnu ochranu a ich porušenie, resp. zásah do takýchto práv sankcionuje. Trestný poriadok teda vníma
škodu ako škodu majetkovú, morálnu a inú, pričom obsahovo odkazuje na porušenie či ohrozenie
iných zákonných práv alebo slobôd poškodeného s tým, že pojem „morálna škoda“ a „iná škoda“,

vo vzťahu k škodlivému následku spôsobenému zavineným protiprávnym konaním sankcionovaným
normami trestného práva, treba vnímať ako pojmy, ktoré sú v priamej súvislosti so všeobecným
pojmom „nemajetková, resp. imateriálna ujma“ v práve civilnom, t.j. pojmom, ktorý je obsahovo natoľko
rôznorodý, ako sú obsahovo rôznorodé zákonné práva o slobody, ktoré podliehajú zákonnej ochrane azásah do ktorých je právom sankcionovaný (spravidla vo forme príkazu takýto zásah odstrániť/napraviť/
zastaviť). S ohľadom na tieto skutočnosti, t.j. predovšetkým s ohľadom na imateriálny charakter týchto
chránených práv, možno takúto (nemajetkovú) ujmu, ktorá takýmto porušením vznikla, peňažne len

zmierniť, v žiadnom prípade však nie reparovať, keďže to s ohľadom na charakter týchto práv nie je
možné (protiprávny zásah, ktorým došlo k porušeniu zdravia či cti fyzickej osoby, nie je možné peniazmi,
resp. peňažnou reparáciou napraviť, peňažná náhrada slúži len na prípadné zmiernenie následkov
takéhoto konania). Úprava ochrany súkromia a dôstojnosti vychádza zo zásady, že do súkromného
života osoby sa nesmie neoprávnene zasahovať a nesmie sa jej súkromnému životu spôsobiť žiadna

ujma. Funkciou práva na súkromie a dôstojnosť je totiž zabezpečiť pre fyzickú osobu nerušenosť
súkromnejsféry,vktorejbymohlavšestrannerozvíjaťsvojuosobnosť.Ústavachrániajsúkromiefyzickej
osoby v jej rodinných vzťahoch voči iným fyzickým osobám, čo v sebe zahŕňa vzťahy sociálne, kultúrne,
ale aj morálne, či materiálne. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu škody v adhéznom konaní je nutné
rešpektovať hmotnoprávne ustanovenia osobitných predpisov, na ktorých je uplatnený nárok založený
a ktorými sa tiež aj riadi. Tieto predpisy špecificky upravujú vznik nároku na náhradu škody, jeho obsah

a rozsah, spôsob náhrady. Potom aj pri rozhodovaní o neoprávnených zásahoch do osobnostných
práv a právnych prostriedkoch nápravy sa rozhoduje podľa § 11 Občianskeho zákonníka a nasl. (ďalej
aj ako „OZ“). Ústava chráni aj súkromie fyzickej osoby v jej rodinných vzťahoch voči iným fyzickým
osobám, čo v sebe zahŕňa vzťahy sociálne, kultúrne, ale aj morálne, či materiálne. Zásahy do týchto
vzťahov, ktoré sú neoprávnené, možno kvalifikovať ako zásahy do rodinného života - do rodinného

súkromia. V prípade, že medziľudské väzby tvoriace základ a rámec súkromného života jednotlivca
dosahujú určitú intenzitu a vykazujú určité ďalšie charakteristiky, môže takouto deštrukciou vzťahov
dôjsť k neoprávnenému zásahu do práva na ochranu súkromia ako čiastkového práva na ochranu
osobnosti za podmienky, že konanie pôvodcu zásahu je protiprávne, je objektívne spôsobilé do práva
na ochranu osobnosti zasiahnuť a existuje príčinná súvislosť medzi protiprávnym zásahom do osobnosti

fyzickej osoby objektívne spôsobilým vyvolať nemajetkovú ujmu, spočívajúcu v porušení alebo ohrození
osobnosti fyzickej osoby a vznikom tejto nemajetkovej ujmy. Rešpektovanie súkromného života musí
zahŕňať do určitej miery aj právo na vytváranie a rozvíjanie vzťahov s ďalšími ľudskými bytosťami.
Súčasťou súkromného života je život rodiny, zahrňujúci i vzťahy medzi blízkymi príbuznými, hlavne
vzťahy sociálne a morálne. Súdna prax tuzemských súdov pripustila žaloby na náhradu nemajetkovej

ujmy v peniazoch, ktoré si uplatňujú postihnuté blízke osoby, ktorých právo na súkromný a rodinný život
bolo dotknuté úmrtím blízkej osoby. Je nepochybné, že úmrtie blízkej osoby predstavuje závažný zásah
do práva na súkromie dotknutej fyzickej osoby, ako jedného z čiastkových osobnostných práv fyzickej
osoby.

Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (t.j. materiálnej satisfakcie) je vždy -
v závislosti na individuálnych okolnostiach daného prípadu - existencia závažnej ujmy. Za závažnú
ujmu treba považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva
došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky považuje za ujmu značnú. Pritom však
nie sú rozhodujúce jej subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda to, či by predmetnú ujmu

takto v danom mieste a čase (v tej istej situácii) vnímala aj každá iná fyzická osoba. Priznanie
zadosťučinenia v peniazoch predpokladá splnenie určitých zákonom kvalifikovaných podmienok. Výšku
náhrady tohto zadosťučinenia určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za
ktorých k porušeniu práva došlo. Občiansky zákonník žiadnu maximálnu ani minimálnu hranicu výšky
zadosťučinenia v peniazoch nestanovuje. Ustanovenie 13 ods. 1 OZ stanovuje len, že zadosťučinenie

má byť primerané. Určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je vecou úvahy súdu, ktorý sa
pri tejto úvahe musí riadiť dvoma v zákone taxatívne stanovenými kritériami (§ 13 ods. 3 OZ - závažnosť
vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo) a z týchto musí pri svojom rozhodovaní
o výške náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vychádzať. Iné ako vyššie uvedené kritériá nemôže
súd pri rozhodovaní o tejto otázke vziať na zreteľ.

Krajský súd dospel k záveru, že konaním obžalovaného, ktorým naplnil skutkovú podstatu prečinu
usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zákona s poukazom na § 138 písm. h/ Tr. zákona,
došlo k neoprávnenému zásahu do práva na ochranu osobnosti poškodených A. B., A. B., B. B., F.
B. a C. B. spočívajúceho v obmedzení ich súkromného a rodinného života, ako jedného z čiastkových

osobnostných práv fyzickej osoby, ktorému poskytuje ochranu § 11 OZ. V posudzovanom prípade pre
učenie jej výšky v peniazoch zákon síce nestanovuje žiadne medze, avšak v tomto konkrétnom prípade
je potrebné zohľadniť, či subjekt, ktorý je zodpovedný za smrť osoby spôsobil smrť úmyselne alebo z
nedbanlivosti, ďalej do akej miery došlo k narušeniu, resp. zásahu do práva na rodinný a súkromnýživot (či blízka osoba mala status manžela, rodiča, potomka, predka alebo viacero súčasne) v dôsledku
čoho by bolo potrebné vykonať rozsiahlejšie dokazovanie, ktoré presahuje potreby trestného stíhania
a predĺžilo by ho. Taktiež samotná závažnosť ujmy vzniknutej v dôsledku neoprávneného zásahu do

práva na ochranu osobnosti nie je jediným a výlučným kritériom pre určenie nemajetkovej ujmy v
peniazoch. Pri určení tejto výšky musí súd prihliadať aj na okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu
práva. Tieto okolnosti môžu byť významné tak u osoby postihnutej, ako aj u osoby, ktorá neoprávnený
zásah spôsobila a teda súd musí zohľadniť aj správanie postihnutej osoby a toto premietnuť do
výšky priznanej nemajetkovej ujmy. Správanie samej dotknutej osoby pri neoprávnenom zásahu sa

stáva právne významným práve pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 13 ods.
2 OZ), ktorú výšku určuje súd podľa závažnosti ujmy a podľa okolností, za ktorých k porušeniu práva
došlo (§ 13 ods. 3 OZ). Týmito okolnosťami sú nielen okolnosti na strane samotného škodcu, ale
súčasne sú to aj okolnosti na strane dotknutej osoby. Krajský súd súčasne poukazuje aj na to, že
rozhodovanie súdu o výške peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy zákon ponecháva na voľnú úvahu
súdu, ktorá však nemôže byť svojvôľou. Zákon ustanovuje súdu povinnosť prihliadnuť na dve hľadiská

a to na závažnosť vzniknutej ujmy a tiež na okolnosti, za ktorých k porušeniu došlo (nález Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 689/2014 ). Určenie výšky peňažnej satisfakcie má byť
s ohľadom na okolnosti konkrétneho prípadu v súlade s požiadavkou spravodlivosti (SVOBODA, J.
a kol., Občiansky zákonník, Komentár, Bratislava, Eurounion, 2004, str. 46). Požiadavku spravodlivosti
je pritom potrebné vnímať ako požiadavku nezneužívania tohto právneho prostriedku na neprípustné

obohacovanie. Preto určujúcimi parametrami proporcionálne spravodlivého zadosťučinenia je: 1/ atribút
primeranosti (aby bol dosiahnutý účel kompenzácie) a 2/ proporcionalita (výška peňažnej satisfakcie
nesmiebyťprostriedkombezdôvodnéhoobohateniaanesmiepôsobiťnaškodculikvidačne).Zároveňpri
stanovení výšky relutárnej náhrady je nutné použiť princíp proporcionality tiež spôsobom, že všeobecné
súdy porovnajú čiastky tejto náhrady prisúdené v porovnateľných veciach (viď nález Ústavného súdu

Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 288/2017).

Z vykonaného dokazovania krajskému súdu vyplýva, že mal preukázaný vo svojej podstate základ
nároku poškodených na náhradu nemajetkovej ujmy, nakoľko došlo k úmrtiu nebohého a tým aj
k závažnému zásahu do práva na ich rodinný a súkromný život. Odvolatelia –poškodená manželka

a spoločné deti s nebohým C. B. tvorili plne fungujúcu rodinu s dobre vyvinutými sociálnymi a citovými
väzbami, bez akýchkoľvek patologických čŕt. S nebohým manželom mali úzke vzťahy a boli na seba
naviazaní. S nebohým žila poškodená v spoločnej domácnosti a spoločne trávili svoj voľný čas.
Poškodená vníma stratu svojho manžela veľmi intenzívne, pričom nepriaznivo ovplyvnila aj jej psychický
stav. Náhla a neočakávaná smrť, ktorá nastala v dôsledku protiprávneho konania obžalovaného,

poškodení pociťujú ako intenzívny zásah, pretože smrťou blízkej osoby stratili možnosť viesť a udržiavať
s ňou vzťahy najmä v citovej oblasti a tak aj napĺňať vlastnú osobnosť. Zo smrti nebohého prežívajú
pocity úzkosti, smútku, zúfalstva a šoku. Podľa názoru krajského súdu tragická smrť C. B. pri obhliadke
staveniska, ktorú z nedbanlivosti zavinil obžalovaný, zásadným spôsobom zasiahla do života manželky
nebohého a jeho detí a nenávratne popretŕhala doterajšie silné citové väzby, v dôsledku čoho poškodená

a ich deti stratili možnosť realizovať a ďalej rozvíjať rodinný život s nebohým a sú o tento vzťah, ako
voči najbližšiemu rodinnému príslušníkovi, ochudobnení. Zároveň utrpeli citovú ujmu spočívajúcu v
nepríjemných pocitoch úzkosti, smútku, zúfalstva, šoku zo smrti svojho manžela a otca.

Odvolací súd ale nemal dostatok podkladov, osobitne dôkazov o bonite, resp. majetkových pomerov

obžalovaného, o čom bolo potrebné vykonať dokazovanie predovšetkým už v prípravnom konaní
alebo na súde prvej inštancie (v odvolacom konaní sa síce môže vykonať/doplniť dokazovanie, avšak
ťažisko dokazovania spočíva v konaní pred súdom prvého stupňa, čo vyplýva aj z charakteru konania
o obžalobe a jeho zásad, či uplatňovanom nároku na náhradu škody) vo vzťahu k rozhodovaniu o výške
nemajetkovej ujmy, a to aj so zhodnotením primeranosti a proporcionality spôsobom ako je vyššie

uvedené (výška peňažnej satisfakcie nesmie byť prostriedkom bezdôvodného obohatenia a nesmie
pôsobiť na škodcu likvidačne). Aj z týchto dôvodov sa krajský súd stotožnil s výrokom prvostupňového
súdu o odkázaní vyššie uvedených poškodených s ich uplatnenými nárokmi na náhradu nemajetkovej
ujmy na civilný proces.

Záverom krajský súd len dodáva, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá
odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie
dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V dvojinštančnomsúdnom konaní totiž rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria jednotu, a preto je nadbytočné,
aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu prvého stupňa.
K ďalším odvolacím námietkam obžalovaného, pokiaľ ide o samotné hodnotenie dôkazov, krajský súd na

základe preskúmania odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa a na základe štúdia
predloženého spisového materiálu dospel k záveru, že okresný súd sa správne, logicky a presvedčivo
vysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre jeho rozhodnutie.

To boli podstatné dôvody, pre ktoré odvolací súd riadny opravný prostriedok obžalovaného

a splnomocnenca poškodených vyhodnotil ako nedôvodný a ich odvolania zamietol postupom podľa §
319 Tr. poriadku.

Rozhodnutie bolo prijaté jednohlasne.
jednohlasný

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu ďalší riadny opravný prostriedok nie
je prípustný.