Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, June 11, 2024

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14Co/24/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6923202286
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 06. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Auxt

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2024:6923202286.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Auxta a členov senátu

JUDr. Evy Dzúrikovej a JUDr. Anny Snopčokovej v právnej veci žalobcu: A. B. C., nar. XX. XXXXXXXX
XXXX, bytom D., E. XXX/X, právne zastúpeného obchodnou spoločnosťou JUDr. Milan Ficek, advokát s.
r.o.,sosídlomBratislava,Žilinská14,IČO:47232757,vmenektorejkonákonateľaadvokátJUDr.Milan
Ficek, proti žalovanej: F. G. H., nar. XX. XXXXX XXXX, bytom I., J. XX/XX, právne zastúpená advokátkou
I. K. L., so sídlom M. E., D. X, o vydanie veci a zaplatenie náhrady škody, o odvolaní žalovanej proti
rozsudku Okresného súdu Rimavská Sobota č. k. 10C/24/2023-188 zo dňa 31. októbra 2023 takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Rimavská Sobota č. k. 10C/24/2023-188 zo dňa 31. októbra 2023 vo

výroku II., III. a IV. p o t v r d z u j e.

II. Žalovanej u k l a d á povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %
v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Rimavská Sobota (ďalej len „okresný súd“, alebo „súd prvej
inštancie“) rozhodol (výrokom I.) tak, že „Súd zastavuje konanie v časti o vydanie nasledovných
hnuteľných vecí: notebook Lenovo, farba: čierna, Externý disk HDD 1TB WESTERN, DIGITAL 3.5" HP
SIMPLE SAVE 100GB, USB2.0, 7200OT, HPBAAD0010HBK-EHSN, kód: XXXXX, farba: čierna, Externý

disk WD Elements Desktop 2TB, sériové číslo: L.: N., farba: čierna, vzduchovka IŽ 38, farba: hnedá,
čierna, rebrík drevený dvojitý so štyrmi priečkami, farba: hnedá, predlžovacie káble čierne gumové s
gumovými koncovkami 230V, predlžovacie káble čierne gumové s gumovými koncovkami 400V, hasák
cca 50cm, farba: červená, vodiaca lišta Bosch pre okružnú pílu dĺžka 1600m, farba: prírodný hliník,
sušička potravín zn. SENCOR, farba: biela s priesvitným poklopom“, (výrokom II.) „Žalovaná je povinná
žalobcovi vydať hnuteľné veci nachádzajúce sa v priestoroch nehnuteľnosti evidovanej Okresným
úradom Rimavská Sobota, katastrálny odbor, pre katastrálne územie: I., obec: I., okres: M. E., na LV č.

XXXX ako parcela reg. "O." evidovaná na katastrálnej mape parc. č. XXXX/X, o výmere 1120 m2, druh
pozemku: Zastavaná plocha a nádvorie, parcela reg. "K." evidovaná na mape určeného operátu parc.
č. XXXX/X, o výmere 38 m2, druh pozemku: orná pôda, stavba so súpisným číslom XX postavená na
pozemku parc. č. XXXX/X, druh stavby: 10 (Rodinný dom), popis stavby: Rodinný dom, a to: vysávač
zn. VAX 7151 Spinscrub, sériové číslo: P., farba: čierna, práčka s predným plnením, zn. CANDY HGB
1410THB7/1-S, sériové číslo: O., farba: biela, mraznička zn. BEKO RFNE 270 E23W, farba: biela,
krovinorez zn. Husqvarna 525 Rx, farba: oranžová, biela, WiFi router zn. TP-Link, č. TL-WR841N, rok

kúpy: 2018, farba: biela, WiFi router zn. TP-Link, č. TL-WR841N, rok kúpy: 2019, farba: biela, kamera
do auta zn. LAMAX C9 GPS 2K (s hlásením radarov), farba: čierna, notebook IdeaPad S340-15IWL
Platinum Grey + externá napaľovačka, farba: platinovo sivá, mikrovlnná rúra Whirpool JT 379/1 SL ,
farba: nerez, televízor Samsung 43" UE43RU7092, farba: čierna, vzduchový kompresor, farba: červená,klavír - Pianino dvojpedálový, farba: hnedá, štyri svietidlá v miestnosti spálňa, jedáleň a obývačka,
farba: biela, garniže na okná po rekonštrukcii prízemia, farba: hnedá, a to všetko v lehote troch dní
od právoplatnosti tohto rozsudku, (výrokom III.) „Žalovaná je povinná žalobcovi (titulom náhrady škody

spôsobenej žalobcovi predajom jeho hnuteľnej veci - štvorkolky 50 cm3) sumu vo výške 200,- EUR, a
to do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku“, (výrokom IV.) „Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi
plnú náhradu trov konania, výška ktorých bude vyčíslená samostatným uznesením po právoplatnosti
tohto rozsudku“.

1.1 Rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ustanoveniami § 126 ods. 1, § 420 ods. 1, § 628 ods. 1 a 2
zák.č.40/1964Zb.Občianskyzákonníkvzneníneskoršíchpredpisov(ďalejlen„občianskyzákonník“),§
255 ods. 1, § 256 ods. 1, § 262 ods. 2 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „CSP“).

1.2 V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie skonštatoval, že žalobca podal na okresný súd žalobu,

ktorou sa domáhal vydania vecí a zaplatenia sumy. V žalobe uviedol, že so žalovanou žili spolu 12 rokov
(od roku 2008 - 2020) ako druh a družka. Keď sa 1. septembra 2020 rozišli, žalovaná mu oznámila, že
všetky svoje veci vrátane auta mu vráti. Žalovaná so žalobou nesúhlasila, pretože jednotlivé veci dostala
ona, jej syn, ako aj jej matka do daru od žalobcu.

1.3 Dňa 3. októbra 2023 bolo vykonané predbežné prejednanie sporu vo veci a po jeho vykonaní
žalovaná dobrovoľne vydala žalobcovi hnuteľné veci uvedené vo výroku I. napadnutého rozsudku,
v dôsledku čoho žalobca v tejto časti zobral žalobu späť. V časti o vydanie predmetných hnuteľných
vecí bolo konanie zastavené podľa § 145 ods. 2 CSP.

1.4 Súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie a dospel k záveru, že žalobca vlastnícke právo
k hnuteľným veciam, ktoré sú predmetom konania, preukázal dokladmi o kúpe (faktúry, výpisy z účtov)
a konštatoval že, ak žalovaná v konaní namietala, že žalobca svoje vlastnícke právo k hnuteľným veciam
previedol titulom darovania, tak v podstate potvrdila skutočnosť, že žalobca bol ich vlastníkom. Preto
nepovažoval procesnú obranu žalovanej za relevantnú. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že počas

obdobia, keď žalobca a žalovaná spolu žili, žalobca nadobúdal vlastnícke právo k hnuteľným veciam,
ktoré sú predmetom konania. Tieto hnuteľné veci boli následne žalobcom vnesené na užívanie do
spoločnejdomácnostistránsporu, atokonkrétnerodinnéhodomuvovlastníctvežalovanejvJesenskom
a sú tam doposiaľ. Žalobca už v roku 2021 žiadal písomnou výzvou žalovanú o vydanie hnuteľných vecí,
ale neúspešne, v roku 2022 podal na žalovanú trestné oznámenie za neoprávnené užívanie cudzích

vecí, ktoré bolo odmietnuté.

1.5 Vo veci boli vypočutí svedkovia, a to syn žalovanej a matka žalovanej, ktorí sa mali stať vlastníkmi
niektorých hnuteľných veci, titulom darovania od žalobcu. Súd prvej inštancie z pohľadu zákonných
kritérií hodnotenia svedeckej výpovede (pozri bod 18. odôvodnenia napadnutého rozsudku) mal za

preukázané, že výpovede žalovanou navrhnutých svedkov sa javia byť nevierohodné, pretože je zrejmé,
že ani jeden z navrhnutých svedkov nemá pozitívny vzťah k žalobcovi (svedok poslal v minulosti
žalobcovi hanlivú vulgárnu správu, svedkyňa nazvala žalobcu úlisným, na pojednávaní bolo zrejmé,
že cíti voči žalobcovi antipatiu). Ďalej uviedol, že maloletý svedok je pritom objektívne ovplyvnený
svojou matkou, pričom vypovedal o skutočnostiach, ktoré sa stali v čase, keď mal nízky vek a ani

presne nevedel opísať skutočnosti týkajúce sa okolností darovania vecí. Pri výpovedi svedkov sa
vyskytli viaceré nepresnosti pri ich výpovediach, ktoré nekorešpondovali s tvrdeniami žalovanej. V tomto
smere súd prvej inštancie poukázal aj na vyjadrenie právneho zástupcu žalobcu na pojednávaní, keď
konštatoval, že súhrnne k obom svedkom možno povedať, že nepôsobia ich výpovede dôveryhodne ak
si pamätajú výhradne len na tie dary, resp. predmety, ktoré sú meritom veci, ale k iným veciam, ktoré

mali byť darované si nepamätajú. V rámci výsluchov sa vyskytovali rôzne nepresnosti, nejasnosti, vo
vzťahu ktorým možno v súhrne uviesť, že tieto boli spôsobené pravdepodobne prípravou na výsluchy.
Dôveryhodnosti svedeckej výpovede syna žalovanej nesvedčalo ani vyjadrenie k wifi routerov. Vo
vzťahu k štvorkolke súd prvej inštancie podotkol, že nie je logické, aby sa predmetom daru pre malé
dieťa stala nepojazdná štvorkolka, ktorú dieťa samé ani nemôže ovládať. Pokiaľ ide o matku žalovanej,

táto nevedela presvedčivo vysvetliť, napr. nepomer „troch darov“, ktoré sa z hľadiska hodnoty ďaleko
vymykajú iným bežným darom. Rovnako nebolo vysvetlené, ako sa malo do krabice s krovinorezom
dostať venovanie podpísané žalobcom, kde toto priniesol priamo kuriér z predajne v Českej republike.
Taktiež nie sú presné tvrdenia týkajúce sa darov na narodeniny, kedy mraznička mala byť kúpenápresne v deň narodenín matky žalovanej, hoci z listín objektívne vyplýva úplne iný neskorší dátum,
podobne ani pri krovinoreze nie je časová súvislosť. Taktiež je nepopierateľné, že uvedení svedkovia
sú zároveň materiálne zainteresovaní, pretože podľa tvrdení žalovanej, časť vecí patrí do vlastníckeho

práva práve týchto svedkov. Preto súd prvej inštancie prijal záver, že tieto svedecké výpovede sa javia
byť nevierohodné a nepravdivé, a preto nemohol z nich vyvodiť také skutočnosti, ktoré by vytvorili
podklad pre riadne zistený skutkový stav.

1.6 Z rozhodnutia súdu prvej inštancie ďalej vyplýva, že žalobca preukázal svoje vlastnícke právo

k hnuteľným veciam. Zároveň tvrdil, že tieto veci žalovaná neoprávnene zadržuje. Žalovaná na druhej
strane nespochybnila, že hnuteľné veci, ktoré sú predmetom konania má vo svojom dome, namietla
však, že tieto hnuteľné veci boli jej, jej synovi a matke darované. K tomu súd prvej inštancie uviedol, že
ak chcela byť žalovaná v spore úspešná, bolo jej úlohou jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností
preukázať, že skutočne došlo darovaniu. Dôkazné bremeno k tejto otázke v konaní neuniesla. K tomu
uviedol, že žalovaná uvádzala viaceré protichodné tvrdenia. Pred policajným orgánom uviedla, že

mrazničku a práčku bolo treba vymeniť, tak to žalobca kúpil. V predmetnom konaní však už tvrdila, že
išlo o dar, alebo vo vyjadrení k žalobe uviedla, že dva wifi routre daroval žalobca jej synovi, pričom jej syn
v pozícii svedka na pojednávaní povedal, že mal darovaný iba jeden wifi router, preto podľa jeho názoru
ani jeden listinný dôkaz predložený žalovanou v konaní spoľahlivo nepreukázal, že došlo k prevodu
vlastníckeho práva na žalovanú, jej matku či syna, pretože fotografie nemajú výpovednú hodnotu,

nepreukazujú účel, na ktorý boli hnuteľné veci zadovážené ani ich vlastnícky režim, preto z nich súd
nemohol vychádzať. Okrem toho žalovanou navrhnuté svedecké výpovede sú pre ich nevierohodnosť
a viaceré nezrovnalosti spochybnené, nepravdivé, teda na ne nebolo možné prihliadať. Tieto vniesli iba
ďalšie pochybnosti o tvrdeniach žalovanej o darovaní hnuteľných vecí, ktoré sú predmetom konania.
Pritom na odstránenie viacerých nejasností nebol zo strany žalovanej navrhnutý výsluch, ako dôkazný

prostriedok. Na tomto mieste opätovne zdôraznil, že sám po dôkazoch nepátra ani ich nevyhľadáva, ani
ich nenavrhuje. Je na zodpovednosti strán sporu, aké dôkazy predložia na podporu svojich tvrdení.

1.7 Na základe uvedeného potom súd prvej inštancie prijal záver, že žalobca bol vlastníkom hnuteľných
vecí, vlastnícke právo k nim na nikoho nepreviedol s tým, že tieto hnuteľné veci vniesol do spoločnej

domácnosti, ktorú tvoril so žalovanou na užívanie. Na druhej strane žalovaná nepreukázala, že by
žalobca ako vlastník hnuteľných vecí tieto darovacou zmluvou previedol na žalovanú, jej matku alebo
syna. Pri garnižiach a svietidlách je pritom jednoznačné, že tam žalovaná ani netvrdila, že by ich žalobca
daroval, tvrdila iba to, že ich nevydá, lebo jej vznikla svojvoľnou výmenou garniží a svietidiel škoda.
K tomu súd prvej inštancie uviedol, že ak došlo konaním žalobcu pri tvrdenej svojvoľnej výmene garniží

a svetiel ku škode na majetku žalovanej a jej matky, ide o nárok na náhradu škody titulom zničenia
veci, ktoré vlastnícky patrili žalovanej a jej matke, teda námietky žalovanej v tomto smere, sú právne
irelevantné k danému konaniu. Ani ku kamere, ktorej vydania sa žalobca domáhal, žalovaná nenavrhla
žiaden dôkaz, ktorým by vyvrátila tvrdenie, že kameru, žalobcovi aj skutočne pri vrátení auta vydala.
Preto súd prvej inštancie rozhodol tak, že žalovaná je povinná vydať žalobcovi všetky veci, ktoré sú

uvedené vo výroku II. napadnutého rozsudku. Keďže žalovaná nemôže vydať žalobcovi štvorkolku,
ktorú jej syn odovzdal inej osobe, uložil súd prvej inštancie žalovenej povinnosť titulom náhrady škody
spôsobenej žalobcovi zaplatiť ako peňažnú náhradu sumu 200,- eur. Výška vzniknutej škody nebola zo
strany žalovanej namietaná.

1.8 O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 256 ods.
1 CSP tak, že žalobcovi, ktorý mal vo veci plný úspech, priznal nárok na plnú náhradu trov konania
(v časti, v ktorej došlo k späťvzatiu žaloby a konanie bolo čiastočne zastavené, žalovaná procesne
zavinila zastavenie konania, pretože po podaní žaloby a vykonaní predbežného prejednania žaloby
vydala predmetné veci žalobcovi). O výške trov konania súd rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku

(§ 262 ods. 2 CSP).

2. Proti tomuto rozsudku podala žalovaná (ďalej aj len ako „odvolateľka“), prostredníctvom svojho
právneho zástupcu odvolanie, a to z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. písm. b), d), f), g), h) CSP,
pričom z obsahu odvolania vyplýva, že odvolaním napadla rozsudok okresného súdu vo výroku II., až

IV. a žiadala, aby odvolací súd rozsudok v napadnutej časti zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie.2.1 V prvom rade namietla, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je iracionálne a nepresvedčivé až
arbitrárne vzhľadom na vykonané dokazovanie. V tomto smere uviedla, že nie je zrejmé, ako mohol za
hodnoverný dôkaz, o preukázaní vlastníckeho práva žalobcu, považovať len daňový doklad. Vzhľadom

na dlhoročný vzťah so žalobcom je v dôkaznej núdzi a mohla na podporu svojich tvrdení poukázať
len uchované fotografie z Vianoc, z ktorých podľa jej názoru vyplýva, že časť hnuteľných vecí bola
zaznamená pri samotnom rozbaľovaní vianočných darčekov, kde by bolo neuveriteľné práve to, ak by
si darčeky bol žalobca zabalil sám pre seba. Tvrdenia mohla podporiť len svedeckými výpoveďami jej
syna a matky, pretože len oni žili tiež v spoločnej domácnosti.

2.2 Rovnako nesúhlasila so záverom súdu prvej inštancie, že v konaní neuniesla dôkazné bremeno
o preukázaní darovania hnuteľných vecí a uviedla, že predložila časť zachovanej fotodokumentácie
z Vianoc, narodenín, kde možno považovať za preukázané, že ak sa vec nachádza zabalená, napr.
pod vianočným stromčekom, zámerom osoby, ktorá vec kúpi a položí pod stromček, je túto vec
darovať. Zhodne je to i pri narodeninách. V konaní predložila fotodokumentáciu, z ktorej vyplýva, že

„notebook Lenovo, IdeaPad S340-15IWL Platinum Grey, farba: platinovo sitvá, televízor Samsung 43“
UE43RU7092, farba: čierna, WIFI router zn. TP – Link, č.TL-WR841N, farba biela, kamera do auta, zn.
LAMAX C9 GPS 2K, mikrovlnná rúra Whirpool JT 379/1 SL , farba: nerez“, boli vianočnými darmi, kde
je úmysel darcu veci darovať, ktorý učinil už tým, že veci zabalil a položil ich pod vianočný stromček.
Žalovaná sa nestotožnila ani s tvrdením súdu prvej inštancie, že fotografie nemajú výpovednú hodnotu

a nepreukazujú účel, na ktorý boli hnuteľné veci zadovážené ani ich vlastnícky režim. Televízor bol
vianočným darom jej synovi, ktorý ako svedok tiež uviedol, že ho spoločne so žalobcom namontovali
do detskej izby za účelom hrania hier.

2.3 V odvolaní ďalej uviedla, že jej synovi sa po vydaní napadnutého rozsudku podarilo nájsť počas

údržby počítača video, resp. záznam zo sporných Vianoc (2019), o ktorom dovtedy nemali vedomosť. Zo
záznamu je zrejmé, že televízor bol zabalený ako vianočný dar a bol skutočne určený jej synovi. K tomu
uviedla, že predmetný videozáznam bez svojej viny nedokázala uplatniť pred súdom prvej inštancie,
nakoľko o existencii videa sa dozvedela až od svojho syna, ktorý ho našiel až po rozhodnutí súdu
prvej inštancie vo veci samej. Týmto dôkazom je preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli

mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, pričom súd vo veci rozhodol prekvapivo a dôkazy
vyhodnotil jednostranne, čo robí rozhodnutie arbitrárnym. Syn našiel aj videozáznam z totožných
Vianoc, z ktorého vyplýva, že všetky darčeky mali vždy označenie – menovky, z ktorých bolo zrejmé,
komu je dar určený. Z predložených nových dôkazov je zrejmé, že súd prvej inštancie vo veci nesprávne
rozhodol, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Ako ďalší nový

dôkaz predložila žalovaná videozáznam z Vianoc 2015, z ktorého vyplýva, že žalobca jej (žalovanej)
daroval vysávač.

2.4 Nesúhlasila ani s hodnotením svedeckých výpovedí súdom prvej inštancie a uviedla, že ak boli
vytýkané rozkoly vo výpovediach, tak to bolo s poukazom na odstup času. Tvrdila, že ak súd prvej

inštancie vyslovil, že jej matka mala k žalobcovi nepriateľské správanie, toto má svoje opodstatnenie,
pretože jej matka bola svedkom agresívneho správania sa žalobcu. Krovinorez žalobca daroval jej
matke a uviedla, že žalobca ani nevie s krovinorezom narábať, čo preukazuje osobnú povahu tohto daru.
Tiež matke daroval mrazničku a mikrovlnnú rúru Whirpool.

2.5 Nesúhlasila s právnym názorom súdu prvej inštancie, podľa ktorého obrana žalovanej v rozsahu
povinnosti vydať garniže a svietidlá, s poukazom na hrozbu vzniku škody, nie je dôvodná a uviedla, že
svedeckými výpoveďami bolo preukázané, že žalobca bez jej vedomia odmontoval garniže, ktoré mala
vyrobenévrodinnomdomenamieru,naobjednávkuatiesvojvoľnevyhodil.Rovnakovyhodilajsvietidlá.
Napriektýmtoskutočnostiammápodľanázorusúduprvejinštancie tietovecižalobcovivydaťanásledne

sa môže domáhať náhrady škody. Tento názor považovala žalovaná za amorálny a nezákonný.

2.6 Odvolanie podala žalovaná aj proti výroku III. napadnutého rozsudku pričom namietla, že neexistuje
základ právneho nároku žalobcu na náhradu škody, a to v rozsahu tvrdenia, že žalobca nebol vlastník
štvorkolky, pretože ju daroval jej synovi za vysvedčenie. Tvrdenie súdu prvej inštancie, že „nie je logické,

aby sa predmetom daru pre malé dieťa stala nepojazdná štvorkolka, ktorú dieťa samé ani nemôže
ovládať“ označila za nelogické a dodala, že žalobca v tak útlom veku jej synovi daroval práve štvorkolku,
avšak je zrejmé, že sa jednalo o štvorkolku určenú pre dorast, analogicky by tak nebolo tiež zrejmé,prečo by si bol žalobca sám pre seba obstaral štvorkolku, ktorá nebola určená pre jeho vzrast. Ako nový
dôkaz predložila videozáznam – štvorkolka a fotografiu štvorkolky.

3.Kodvolaniužalovanejsavyjadrilprostredníctvomsvojhoprávnehozástupcužalobca,ktorýuviedol,že
s odvolaním žalovanej sa nestotožňuje. Ak žalovaná svoje odvolanie opiera o predložené fotografie, ako
dôkazypreukazujúcedarovanieprežalovanúajejpríbuzných,poukázalnato,žefotografie,rovnakoako
konštatoval súd prvej inštancii v bode 15. odôvodnenia napadnutého rozsudku, nemajú pre predmetné
konanie žiadnu výpovednú hodnotu, pretože nepreukazujú účel, na ktorý boli hnuteľné veci zadovážené,

ako ani ich vlastnícky režim. Vlastnícky režim pritom preukázal a žalovaná ho žiadnym z predložených
dôkazov nevyvrátila, nijako nepreukázala prevod vlastníckeho práva. Fotografie vianočných darčekov, z
ktorých ani nie je zrejmé, že sa jedná o konkrétne tie veci, ktoré sú predmetom žaloby, navyše za stavu,
kedy žalovaná ešte pred začatím súdneho konania na polícií vypovedala tak, že ich žalobca kúpil, lebo
ich bolo treba vymeniť (mraznička a pračka), nie sú hodnovernými dôkazmi. Žalovaná ďalej v odvolaní
predkladá nové dôkazy, ktoré však mohli a mali byť preložené už v rámci konania na prvej inštancii,

a preto ako novoty v odvolacom konaní prípustné nie sú. Pokiaľ tvrdila, že novoty, resp. nové dôkazy
sú prípustné, nakoľko ich bez svojej viny nemohla skôr predložiť, k tomu uviedol, že je evidentné, že
tento dôkaz musel existovať už v čase prvoinštančného konania, nebol nijako skrytý, či zatajený a syn
žalovanej žije so žalovanou v jednej domácnosti. Žalovaná ho preto mohla objektívne uplatniť aj skôr.
Tvrdenia žalovanej ohľadom hnuteľných vecí: Notebook Lenovo, IdeaPad S340-151WL Platinum Grey

a Wifi routru zn. TP-Link, č. TL-WR841N, ktoré mali byť údajne taktiež vianočnými darmi už vyvrátil
v prvoinštančnom konaní, kedy uviedol, že krabice od týchto hnuteľných vecí boli použité na zabelenie
iných vianočných darčekov, konkrétne v krabici od Wifi routru boli zabalené vianočné ponožky a pod.
Pokiaľ ide o vysávač zn. WAX 7151 Spinscrub, zotrval na svojich doterajších tvrdeniach a zdôraznil, že
vysávač žalovanej nekúpil darom k narodeninám. Súd prvej inštancie správne posúdil nevierohodnosť

výpovedí svedkov, z ktorých ani jeden nemá k nemu pozitívny vzťah. Poznamenal, že tvrdenia žalovanej
o tom, že štvorkolku dala opraviť práve ona, nie sú pravdivé. Zdôraznil, že štvorkolku si kúpil pre seba. K
napadnutému výroku o trovách konania zo strany žalovanej poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sp. zn. IV. ÚS 178/2019 zo dňa 26. mája 2020.

4. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadrila prostredníctvom svojho právneho zástupcu žalovaná (replika), ktorá
nad rámec tvrdení v odvolaní uviedla, že v danom prípade možno prisvedčiť žalobcovi jedine v tom,
že súd prvej inštancie vo veci vykonal všetky stranami sporu, v tom čase, navrhnuté dôkazy, avšak s
predloženými dôkazmi sa vysporiadal prekvapivo, rozhodnutie súdu prvej inštancie sa tak javí, ako to
už bolo uvedené v odvolaní, ako extrémne jednostranné, založené na svojvôli. K samotným svedeckým

výpovediam poukázala na nález ústavného súdu z 9. júna 2015, sp. zn. III. ÚS 276/2014. K otázke novôt
dodala, že tieto dôkazy skutočne nevedela predložiť skôr, nakoľko v danom čase nemala vedomosť
o tom, že tieto videozáznamy, ktoré vytvoril samotný žalobca ostali uchované, u niektorých záznamoch
ani nemala vedomosť. Zároveň by bolo nelogické myslieť si, že ak danými dôkazmi disponovala už skôr,
že by ich nepredložila. Predložené novoty v odvolacom konaní sú len podpornými dôkazmi tohto, že

súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním skutočne dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, čo
malo za následok nesprávne právne posúdenie veci, konanie tak trpí vadami. Súd prvej inštancie vec
nesprávne právne posúdil s poukazom na to, že žalobca sa v konaní mohol domáhať len vrátenia daru
podľa § 630 občianskeho zákonníka, pokiaľ by dokázal uniesť dôkazné bremeno.

5. K vyjadreniu žalovanej sa vyjadril prostredníctvom svojho právneho zástupcu žalobca (duplika),
ktorý nad rámec tvrdení v odvolaní a vo vyjadrení uviedol, že pokiaľ ide o žalovanou spochybňované
hodnotenie svedeckých výpovedí súdom prvej inštancie, ktoré tento posúdil ako nevierohodné, tu
možno navyše poukázať na skutočnosť, že svedkovia navrhnutí žalovanou, nevypovedali pred súdom
pravdivo. Vo výpovedi matky žalovanej, ako aj jej syna, boli zrejmé nezrovnalosti, na ktoré poukázal

aj súd prvej inštancie. Jej syn napríklad uviedol, že dostal údajne jeden wi-fi router, pričom žalovaná
tvrdila, že dostal darom od žalobcu oba wi-fi routre. Zdôraznil, že žalovaná disponovala videami aj
fotografiami z Vianoc po celý čas, mala o týchto vedomosť, a tieto neobjavila náhodne až po vyhlásení
napadnutého rozsudku, ako sa snaží presvedčiť odvolací súd v odvolaní. Dodal, že žalovanej vždy
po Vianociach nahral z fotoaparátu na hard-disk všetky vyhotovené fotografie a videá, ktorý napokon

bol aj súčasťou vrátených vecí, vo vzťahu ktorým došlo k čiastočnému späťvzatiu žaloby, čiže tieto
videá si musela žalovaná stiahnuť skôr, než došlo k vyhláseniu rozsudku. Z tohto dôvodu by súd
predložené dôkazy nemal už do konania pripustiť, s poukazom na zákonnú koncentráciu konania. K
predmetnému nálezu ústavného súdu, sp. zn. III. ÚS 276/2014 uviedol, že tento nie je na predmetnýprípad absolútne aplikovateľný, pretože súd prvej inštancie nespochybnil vierohodnosť svedeckých
výpovedí len z dôvodu existencie príbuzenského vzťahu svedkov a žalovanej, ale ich výpovede
spochybňovali zdokumentované skutočnosti a dôkazy, s ktorými boli výpovede svedkov v rozpore.

6. V dôsledku odvolania Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „odvolací súd“) (§ 34 CSP) po zistení,
že odvolanie bolo podané včas, oprávnenou stranou (§ 359, § 362 ods. 1 CSP), proti rozhodnutiu súdu
prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), vec preskúmal v medziach
daných ustanovením § 379 a § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 385

ods. 1 CSP „a contrario“ rozsudok okresného súdu v meritórnom výroku (II. a III.) a v závislom výroku
o trovách prvoinštančného konania (IV.) podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil ako vecne správny. Výrok I.
rozsudku súdu prvej inštancie, o čiastočnom zastavení konania, nebol odvolaním napadnutý, a preto
ani nebol predmetom odvolacieho konania.

7. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne

správne.

8. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

9. Odvolací súd po preskúmaní veci v rozsahu dôvodov podaného odvolania (§ 379 a § 380 CSP), po
preskúmaní rozsudku súdu prvej inštancie ako aj konania, ktoré mu predchádzalo dospel k záveru, že
súd prvej inštancie vo veci samej na základe riadne vykonaného dokazovania (§ 191 CSP) v dostatočnej
miere zistil skutkový stav veci, so skutkovými závermi súdu prvej inštancie sa odvolací súd stotožňuje a

v zmysle ustanovenia § 383 CSP je odvolací súd viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej
inštancie.Odvolacísúdďalejkonštatuje,žesúdprvejinštanciepoprávnejstránkemeritornevecsprávne
posúdil a svoje závery aj v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP v dostatočnej miere odôvodnil. Po
preskúmaní veci odvolací sú nezistil žiadne vady v konaní pred súdom prvej inštancie, ktoré by sa týkali
procesných podmienok. Odvolací súd uvádza, že odvolateľka v podanom odvolaní vo vzťahu k meritu

veci neuviedla žiadne nové relevantné skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé privodiť zmenu či zrušenie
rozhodnutia súdu prvej inštancie (vo veci samej). Odvolací súd konštatuje, že v preskúmavanej veci
nebola preukázaná existencia dôvodov pre doplnenie dokazovania za podmienok ustanovených v §
384 ods. 2 a 3 CSP o ďalšie nové relevantné skutočnosti a dôkazy, ktoré odvolateľka nemohla bez
svojej viny prezentovať v prvoinštančnom konaní. Z uvedeného dôvodu tak v predmetnej veci neboli

naplnené procesné predpoklady dopĺňať dokazovanie, prípadne nariaďovať odvolacie pojednávanie zo
strany odvolacieho súdu (§ 383, § 384 ods. 1, 2 a 3 v spojení s § 366 CSP), odvolanie žalovanej nie
je dôvodné, a preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch II. až IV. ako vecne správny
odvolací súd potvrdil, a keďže s odôvodnením napadnutého rozsudku sa stotožňuje, na tieto dôvody
podľa § 387 ods. 2 CSP odkazuje a k tvrdeniam uvedených v odvolaní (odvolacie námietky) v súlade s

ustanovením § 387 ods. 3 CSP uvádza nasledovné.

10. Odvolací súd v nadväznosti na odvolaciu námietku, že zistený skutkový stav súdom prvej inštancie
neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany, ktoré odvolateľka predložila v rámci
odvolacieho konania a navrhla ich ako dôkazný prostriedok bez toho, aby boli predmetom dokazovania

v prvoinštančnom konaní konštatuje, že takto uplatnený prostriedok procesnej obrany v konaní pred
odvolacím súdom bez toho, aby bol uplatnený (vykonaný) v prvoinštančnom konaní, nie je prípustné.
Odvolateľka až v štádiu odvolacieho konania predložila a navrhla vykonať dôkazné prostriedky, a to
oboznámiť sa s USB kľúčom, videozáznamom - Vianoce (2015 a 2019), videozáznamom - štvorkolka,
ktoré majú podľa jej názoru preukázať, že zo strany žalobcu došlo k darovaniu hnuteľných vecí, ktoré

sú predmetom tohto konania, na žalovanú a jej syna. Prípustnosť týchto novôt žalovaná odôvodňovala
tvrdením, že nemala vedomosť o tom, že predmetné dôkazné prostriedky sú v jej dispozičnej sfére, tieto
náhodne našiel syn pri údržbe počítača, a to až po rozhodnutí súdu prvej inštancie. Týmito dôkaznými
prostriedkami je preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci.

11. Podľa § 149 CSP, prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä
skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k
návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.12.Podľa§150CSP,stranymajúpovinnosťpravdivoaúplneuvádzaťpodstatnéarozhodujúceskutkové
tvrdenia týkajúce sa sporu.

13. Podľa § 153 ods. 1 CSP, strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené
včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a
hospodárnosť konania.

14. Podľa ustanovenia § 154 CSP, prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany možno
uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí.

15. Podľa § 366 CSP, prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak

a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

16. Odvolací súd poukazuje na to, že podľa Civilného sporového poriadku môže súd zásadne vykonať
iba tie dôkazy, ktoré navrhli strany sporu, resp. môže prihliadať iba na prostriedky procesného útoku a
prostriedky procesnej obrany vrátane hmotnoprávnych námietok, ktoré strany sporu uplatnili v konaní
pred súdom. Proces dokazovania je teda v právnej úprave obsiahnutej v Civilnom sporovom poriadku

vybudovanývýlučnenaprincípeprejednacom,dôslednerešpektujúcprincípkontradiktórnostisporového
konania, ako aj na koncentračnej zásade. Odvolací súd uvádza, že zákonná koncentrácia konania v
zmysle § 154 CSP predstavuje objektívnu časovú hranicu pre uplatnenie prostriedkov procesného útoku
a prostriedkov procesnej obrany, ktorá môže byť ešte sprísnená uplatnením sudcovskej koncentrácie
v zmysle § 153 CSP.

17. Z obsahu spisu nesporne vyplýva, že žalovaná až v podanom odvolaní predložila dôkazné
prostriedky (novoty), ktorými sa snažila preukázať svoje tvrdenia. Pokiaľ teda žalovaná až v štádiu
odvolacieho konania navrhla predmetné dôkazné prostriedky, ako prostriedky procesnej obrany, tieto
uplatnila oneskorene a odvolací súd už na túto formu procesnej obrany žalovanej v zmysle § 150 ods.

1 v spojení s § 366 CSP nemohol prihliadať, pretože nepreukázala dôvody prípustnosti novôt v rámci
odvolacieho konania. K žalovanou vymedzenému dôvodu prípustnosti novôt (§ 366 písm. c/ CSP)
odvolací súd uvádza, že daný dôvod nadväzuje na odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) CPS,
ktorý sa dotýka takých vád, resp. pochybení súdu prvej inštancie v procesnom postupe, ktoré nie sú
subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci. Ide o nesprávnu manudukčnú povinnosť súdu, pochybenie vo vykonanom
dokazovaní v intencii čl. 16 CSP (vykonanie nezákonne získaného dôkazu). Takáto skutočnosť však
v konaní nebola preukázaná, a preto žalovanou vymedzený dôvod prípustnosti novôt podľa § 366
písm. c) CSP je nedôvodný. Odvolateľka by mohla uplatniť novoty v odvolacom konaní, prípadne i za
splnenia ďalšej podmienky, a to je, že ich nemohla uplatniť bez svojej viny už v konaní pred súdom prvej

inštancie. Ani tento dôvod prípustnosti novôt podľa názoru odvolacieho súdu žalovaná nepreukázala.
Žalovaná objektívne disponovala predmetnými dôkaznými prostriedkami už v rámci prvoinštančného
konania,objektívneoichexistencii(vzniku)malavedomosť,pretožesanejednaloozáznamyafotografie
vyhotovené bez jej vedomia, pričom skutočnosť, že o ich existencii nemala len subjektívnu vedomosť
nepredstavuje udržateľnú prekážku, pre ktorú ich nemohla predložiť už v konaní pred súdom prvej

inštancie. Žalovaná nepreukázala prípustnosť novôt v odvolacom konaní, a preto odvolací súd na novoty
v odvolacom konaní nemohol prihliadnuť.

18.Vďalšejčastiodvolaniaodvolateľkanamietla,žesúdprvejinštancienazákladevykonanýchdôkazov
dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, že zistený skutkový stav s poukazom na prezentované

novoty neobstojí.

19. K námietke o nesprávnych skutkových zisteniach odvolací súd konštatuje, že podľa súdnej praxe
o nesprávne zistený skutkový stav ide vtedy, ak súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránketak, že jeho zistenia nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia
nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP, a to
vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán

sporunevyplynuli,aniinaknevyšlipočaskonanianajavo,aleboopomenulrozhodujúceskutočnosti,ktoré
boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové
zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde
je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu,
alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej

vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom
vyplývajúcim z ustanovení § 192 až § 194 CSP. Nedostatočnosť zisteného skutkového stavu z dôvodu
prípustnosti jeho ďalšieho dotvárania novotami je zas nerozlučne späté s dôvodmi opodstatňujúcimi
prípustnosť novôt v konaní. To znamená, že je vylúčené naplnenie dôvodu § 365 ods. 1 písm. g) CSP
bez existencie prípustnej novoty spôsobilej dotvoriť doteraz zistený skutkový stav.

20. Odvolací súd po preskúmaní veci v rozsahu odvolacích dôvodov konštatuje, že súd prvej inštancie
na základe riadne vykonaného dokazovania zistil v dostatočnej miere skutkový stav. Žalovaná v rozsahu
tohto odvolacieho dôvodu tvrdila, že záver súdu prvej inštancie o preukázaní vlastníckeho práva
žalobcu k hnuteľným veciam len na základe daňových dokladov je neudržateľný. Predmetnú námietku
hodnotí odvolací súd ako nedôvodnú a zhodne s názorom súdu prvej inštancie uvádza, že v konaní

o vydanie veci ťaží žalobcu dôkazné bremeno v rozsahu preukázania vlastníckeho práva k veciam.
V tomto smere nemožno súdu prvej inštancie vytknúť žiadne nedostatky, keď dospel na základe
vykonaných dôkazov (faktúr a výpisov z účtov) k záveru o preukázaní vlastníckeho práva žalobcu
k týmto veciam. Závery súdu prvej inštancie majú svoju zákonnú oporu vo vykonanom dokazovaní.
Odvolací súd ešte dodáva, že procesná obrana žalovanej sa v tomto smere javí ako nedôvodná

a účelová, keď podstata jej obrany spočíva v tvrdení, že jej osobne (prípadne jej synovi alebo matke)
boli predmetné hnuteľné veci zo strany žalobcu darované, čo z „právnej“ logiky veci prezumuje
vlastnícke právo žalobcu k týmto veciam. Žalovaná ďalej v rozsahu namietaných skutkových zistení
tvrdila, že na základe dôkazných prostriedkov preukázala darovanie vecí, a to konkrétne notebooku
(položka č. 8), televízora (položka č. 13), WIFI routru (položka č. 5 a 6), kamery (položka č. 7)

a mikrovlnnej rúry. V tomto smere tvrdila, že uniesla dôkazné bremeno o darovaní predmetných vecí,
keď predložila časť zachovanej fotodokumentácie z Vianoc, či fotku z narodenín, kde možno považovať
za notorietu, že ak je vec zabalená ako darček, ide o dostatočný dôkaz preukazujúc úmysel darcu
vec darovať. Odvolací súd hodnotí aj túto námietku žalovanej ako nedôvodnú a zhodne s názorom
súdu prvej inštancie uvádza, že predmetné dôkazné prostriedky dostatočne hodnoverným spôsobom

nepreukazujú vlastnícky režim predmetných hnuteľných vecí. Odvolací súd dodáva, že na to, aby súd
mohol hodnoverným a zákonným spôsobom prijať záver o darovaní predmetných vecí, musela by
žalovaná hodnoverne preukázať naplnenie všetkých obligatórnych náležitostí právneho titulu darovania
(bez ohľadu na to či k uzatvoreniu darovacej zmluvy došlo písomne alebo konkludentne). Fotografie
z Vianoc a narodenín hodnoverne nepreukazujú čo bolo predmetom toho ktorého (zabaleného) daru

a ani kto bol jeho adresátom. S ohľadom aj na procesnú obranu žalobcu, ktorý rozporoval obsah toho
ktorého daru a tiež adresáta daru, musí odvolací súd skonštatovať, že záver súdu prvej inštancie o tom,
že fotografie nie sú hodnoverným dôkazom, resp. že nepreukazujú vlastnícky režim vecí, je správny. K
hodnoteniu svedeckých výpovedí odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie postupoval pri hodnotení
svedeckých výpovedí v súlade so zákonom (čl. 15 CSP v spojení s § 191 CSP). Súd prvej inštancie

v tomto smere správne zistil, že svedkovia, okrem toho že sú blízkymi rodinnými príslušníkmi žalovanej
a majú intenzívny negatívny postoj k žalobcovi, sú aj materiálne zainteresovaný na konaní, keďže podľa
tvrdení žalovanej majú byť vlastníkmi titulom darovania niektorých hnuteľných vecí, ktoré sú predmetom
konania (o čom aj sami svedkovia vypovedali) a zároveň súd prvej inštancie správne zistil vo výpovedi
svedkov objektívne nezrovnalosti, ktoré sa v konaní pred súdom prvej inštancie nepodarilo spoľahlivo

odstrániť. Ak teda s poukazom na uvedené skutočnosti vyhodnotil súd prvej inštancie výpovede svedkov
akoneobjektívne,resp.nevierohodné,prektorýdôvodnemohlivýpovedeslúžiťakozákladprekreovanie
skutkového stavu i odvolací súd hodnotí postup a záver súdu prvej inštancie ako správny a zákonný,
v súlade s konštantnou judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“),
ústavného súdu (pozri rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 276/2014 zo dňa 9. júna 2015). Rovnako nie je

dôvodná ani námietka žalovanej, že preukázala darovanie mrazničky, mikrovlnnej rúry a krovinorezu
jej matke, v spojení s námietkou o nesprávnom hodnotení svedeckej výpovede jej matky. Odvolací súd
konštatuje, že súd prvej inštancie svedecké výpovede vyhodnotil jasne, logicky a dospel aj k správnym
záverom v aspekte neunesenia dôkazného bremena žalovanou v otázke darovania vecí. Žalovaná ďalejv rozsahu namietaných skutkových zistení tvrdila, že v otázke preukázania vzniku škody z dôvodu
predaja štvorkolky, súd prvej inštancie prijal nesprávny „prejudiciálny“ záver o vlastníckom práve žalobcu
k tejto veci, keď v konaní preukázala, že ju daroval jej synovi. Aj túto odvolaciu námietku hodnotí odvolací

súd ako nedôvodnú a uvádza, že zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že vlastníkom štvorkolky bol
žalobca. Ak aj žalovaná tvrdila, že štvorkolku žalobca daroval jej synovi za vysvedčenie, tieto tvrdenia
neboli v konaní na základe dôkazných prostriedkov hodnoverne preukázané. V tomto smere neobstojí
ani tvrdenie, že ak rozmery štvorkolky zodpovedajú pre dorast, tak to preukazuje darovanie, pretože sa
jednálenosubjektívnetvrdenie,nepreukazujúcúmyselštvorkolkudarovať.Odvolacísúdpoznamenáva,

že žalovaná v rozsahu nároku žalobcu na náhradu škody nerozporovala tvrdenie, že štvorkolka bola
predaná tretej osobe a ani samotnú výšku škody uplatnenú žalobcom, preto súd prvej inštancie v tomto
smere správne vychádzal z nespornosti týchto tvrdení a na ich základe dospel aj k správnemu záveru
o preukázaní dôvodnosti nároku žalobcu na náhradu škody. Vo vzťahu k odvolacej námietke, podľa
ktorej skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie dôkazy dotvárajúc skutkový stav, odvolací
súd uvádza, že v konaní žalovanou navrhované novoty neboli prípustné, a preto nemohlo zákonite dôjsť

ani k naplneniu odvolacieho dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. g) CSP. Z uvedeného dôvodu hodnotí
aj túto odvolaciu námietku odvolací súd ako nedôvodnú.

20.1 Odvolací súd, s poukazom na uvedené uzatvára, že pre rozhodnutie súdu prvej inštancie je
rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia, čo pre odvolací súd znamená, že pre posúdenie zákonnosti

a vecnej správnosti rozsudku je určujúci stav objektívne existujúci v čase vyhlásenia rozsudku súdu
prvej inštancie a prípadné zmeny stavu, ktoré nastanú v budúcnosti, nemôžu spätne meniť pohľad na
správnosť rozsudku v čase jeho vydania. Uvedené sa premieta aj v rozsahu budovania skutkového
stavu, ktorý je tvorený skutkovými zisteniami, ktorými súd prvej inštancie v čase rozhodovania disponuje,
a ktorých dispozíciu majú sporové strany. Z uvedeného pravidla platia určité zákonom vymedzené

výnimky, napr. v podobe novôt (§ 366 CSP). V tejto súvislosti však odvolací súd uvádza, že nakoľko
v konaní neboli prípustné novoty, je odvolací súd povinný posudzovať vecnú správnosť rozsudku súdu
prvej inštancie v čase jeho vyhlásenia. Nadväzujú na uvedené argumenty a skutočnosti odvolací súd
konštatuje, že ak súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov a zisteného skutkového
stavu k záveru, že žalobca uniesol dôkazné bremeno v otázke vlastníckeho práva k veciam, ktoré sú

predmetom tohto konania a na druhej strane, že žalovaná v konaní neuniesla dôkazné bremeno v otázke
darovania týchto vecí, je potrebné prijatý záver hodnotiť ako zákonný, majúci oporu v riadne vykonanom
dokazovaní a v dostatočne zistenom skutkovom stave.

21. Odvolateľka ďalej namietla, že rozsudok súdu prvej inštancie je nepresvedčivý až arbitrárny, resp.

v rozpore s dobrými mravmi a nepreskúmateľný, čím malo dôjsť k porušeniu jej práva na spravodlivý
proces.

22. Vo vzťahu k predmetnej odvolacej námietke odvolací súd uvádza, že podstatou práva na spravodlivý
súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v

konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou
súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov
Slovenskej republiky (pozri I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia všetky zásady súdneho rozhodovania
v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. Pod porušením práva na spravodlivý proces
(vo všeobecnosti) treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa stranám sporu znemožní realizácia tých

procesných práv, ktoré im právna úprava priznáva za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich
práv a právom chránených záujmov.

23. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne
námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre

rozhodnutievoveci(pozriI.ÚS46/05).Zuvedenéhopotomvyplýva, žekporušeniuprávanaspravodlivý
proces môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie (pozri I. ÚS
105/06, III. ÚS 330/2013, či 4 Cdo 3/2019, 8 Cdo 152/2018, 5 Cdo 57/2019) alebo prekvapivosťou
rozhodnutia vtedy, keď súd prvej inštancie vydá rozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného
skutkového stavu veci predvídať, čím bola dotknutej strane sporu odňatá možnosť právne a skutkovo

argumentovať vo vzťahu k otázke, ktorá sa s ohľadom na právny názor súdu javila ako významná pre
jeho rozhodnutie, či rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný
dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.).24. Podľa konštantnej judikatúry nadriadených súdov a aj Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej
len „ESĽP“) súdy musia v rozsudkoch jasne a zrozumiteľne uviesť dôvody, na ktorých založili svoje
rozhodnutia, musia sa zaoberať najdôležitejšími argumentami vznesenými stranami sporu a uviesť

dôvody pre prijatie alebo odmietnutie týchto argumentov, a že nedodržanie týchto požiadaviek je
nezlučiteľné s ideou práva na spravodlivý proces (pozri napr. Q. M. v. Španielsko, P. v. Moldavsko, B.
v. Švajčiarsko). Aj najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve pod vplyvom
judikatúry ESĽP a ústavného súdu, zaujal stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu na
zabezpečenie spravodlivej ochrany jej práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo

na spravodlivý proces, a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a
vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť
je totiž odrazom práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia
súdu, ktorý sa zaoberá všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj špecifickými
námietkami strany sporu. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou
sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový

a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré stručne a
jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo strany sporu na spravodlivý proces (pozri IV. ÚS 115/03).

25. Odvolací súd osobitne k námietke žalovanej o arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti napadnutého

rozsudku dodáva, že arbitrárne a nepreskúmateľné rozhodnutie je vtedy, ak z rozsudku vyplýva
extrémny nesúlad právnych záverov s vykonaným dokazovaním. Arbitrárnosť môže tiež spočívať
v takom hodnotení dôkazov, ktoré je vykonané bez akéhokoľvek akceptovateľného racionálneho
základu tak, že z nich pri žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú prijaté skutkové závery. Arbitrárnosť
teda znamená interpretačný exces. Arbitrárne rozhodnutie je spravidla spojené aj s nedostatočným

odôvodnením. Arbitrárnosť sa môže prejaviť v procesnom postupe, ale aj v právnom posúdení.

26. Odvolací súd po preskúmaní veci vyhodnotil i túto námietku odvolateľky ako nedôvodnú a konštatuje,
že postup súdu prvej inštancie, či už v štádiu dokazovania a hodnotenia skutkového stavu, alebo v štádiu
právneho posúdenia veci, nevybočil zo zákonných limitov, tobôž, aby bolo možné postupy a závery súdu

prvej inštancie hodnotiť ako excesné, resp. extrémne vybočujúce z akceptovateľného a racionálneho
pohľadu na vec. Rovnako nie je možné hodnotiť napadnutý rozsudok ako nepreskúmateľný, arbitrárny
alebo nepresvedčivý. Napadnutý rozsudok je zrozumietľný, dáva odpoveď na všetky podstatné
otázky, rovnako obsahuje všetky náležitosti v zmysle § 220 ods. 2 CSP, pričom len skutočnosť, že
žalovaná sa nestotožňuje so spôsobom vyhodnotenia dôkazov, nemôže bez ďalšieho viesť k záveru

o nepreskúmateľnosti či arbitrárnosti rozsudku.

27. Odvolateľka v podanom odvolaní ďalej namietla aj nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej
inštancie. K tejto odvolacej námietke odvolací súd uvádza, že nesprávnym právnym posúdením veci
sa rozumie činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu

právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii
práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil
správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval
alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

28. Odvolací súd hodnotí i túto námietku odvolateľky ako nedôvodnú a na doplnenie uvádza, že súd
prvej inštancie správne subsumoval nárok žalobcu pod ustanovenia hmotnoprávnych noriem § 126 ods.
1 a § 420 ods. 1 občianskeho zákonníka, ktoré správne interpretoval a v súlade s ktorými dospel aj
k správnym (skutkovým) záverom ohľadom unesenia bremena tvrdenia a dôkazu na strane žalobcu.
Naopak, odvolací súd zhodne s názorom súdu prvej inštancie konštatuje, že ak chcela byť žalovaná

v konaní úspešná, bolo jej povinnosťou tvrdenia o strate vlastníckeho práva žalobcu k žalovaným
veciam, titulom darovania (ako skutočnosti, z ktorej pre seba vyvodzuje pozitívne právne následky)
preukázať. Je potrebné zdôrazniť, že žalobca ako „dominus litis“ žalobou vymedzuje skutkový stav
(nárok), ktorý je súd v následnej kontradikcii s procesnou obranou žalovanej strany povinný subsumovať
pod príslušné hmotnoprávne normy, pričom s ohľadom na žalobou uplatnený nárok, nebolo možné podľa

názoru odvolacieho súdu vec po právnej stránke subsumovať pod ust. § 630 občianskeho zákonníka,
t. j. o vrátenie daru. Žalovaná v podanom odvolaní poukázala aj na nesprávnosť záveru súdu prvej
inštancie o uložení povinnosti, aby vydala garniže a svietidlá žalobcovi, a to napriek tomu, že jej konaním
žalobcu mala byť spôsobená škoda. Vznik tejto škody odôvodňovala tým, že žalobca pôvodné garnižea svietidlá svojvoľne vymenil a zahodil. Uvedenú námietku odvolací súd z hľadiska povahy subsumuje
pod rozsah namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci a konštatuje, že súd prvej inštancie
mal nesporne preukázané, že vlastníkom garniží a svietidiel bol žalobca. Vychádzajúc prípadne aj zo

skutočnosti, že pôvodné veci (garniže a svietidlá) žalobca svojvoľne odmontoval a vyhodil, a ktoré boli
vo vlastníctve žalovanej, nemá podľa odvolacieho súdu relevantný vplyv na správnosť napadnutého
rozsudku. Ak aj žalovaná namietala, že uloženie povinnosti vydať garniže a svietidlá za tejto situácie
je v rozpore s dobrými mravmi, odvolací súd k tomu poznamenáva, že žalovaná mohla už v rámci
konania pred súdom prvej inštancie vzniesť prípadnú vzájomnú žalobu z titulu náhrady škody, prípadne

sa samostatnou žalobou domáhať náhrady. Z uvedených dôvodov tak nie je podľa názoru odvolacieho
súdu možné dôjsť k záveru o nesprávnom právnom posúdení veci, prípadnej nezákonnosti napadnutého
rozsudku.

29. K odvolacej námietke, že konanie má i inú vadu, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci, odvolací súd konštatuje, že ani táto odvolacia námietka nie je dôvodná, pretože v konaní

neboli preukázané také pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré by mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci (podrobne pozri bod 17. a nasl. odôvodnenia tohto rozsudku).

30. Na základe uvedeného dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalovanej nie je spôsobilé privodiť
zmenu ani zrušenie napadnutého rozsudku, a preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých

meritórnych výrokoch II. a III. ako vecne správny potvrdil.

31. Ako výrok závislý preskúmal odvolací súd i výrok IV. napadnutého rozsudku o trovách konania
v rozsahu odvolacích námietok žalovanej a uvádza, že ak súd prvej inštancie priznal žalobcovi plnú
náhradu trov prvoinštančného konania, rozhodol tak vecne správne. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva,

že pri rozhodovaní o nároku zohľadnil procesný úspech žalobcu (§ 255 ods. 1 CSP), tak i mieru
procesnej zodpovednosti žalovanej za čiastočné zastavenie konania (§ 256 ods. 1 CSP), v dôsledku
čoho rozhodol sumárnym výrokom o nároku na náhradu trov konania. Žalovaná v podanom odvolaní
namietla, že k zastaveniu konania došlo po dohode oboch strán, a že súd prvej inštancie v tomto smere
vôbec neskúmal či bola žaloba v tejto časti podaná dôvodne a či späťvzatie žaloby bolo podané pre jej

(zavinené) správanie sa, resp. či jej správanie vyvolalo dôvody pre čiastočné späťvzatie žaloby.

32. Odvolací súd po preskúmaní veci hodnotí aj túto odvolaciu námietku ako nedôvodnú a uvádza k nej,
že vo všeobecnosti platí, že náhradu trov konania ovláda zásada úspechu vo veci, ktorá je doplnená
zásadou procesnej zodpovednosti za zavinenie. Zásada procesnej zodpovednosti za zavinenie je

vyjadrená v ustanovení § 256 CSP a znamená, že trovy je povinná nahradiť tá zo strán, ktorá zavinila,
že vznikli. Zmyslom využitia zásady zavinenia je sankčná náhrada trov konania, ktoré by pri riadnom
priebehu nevznikli, uložená rozhodnutím súdu tomu, kto ich vznik zavinil. Náhrada týchto trov sa
prisudzuje bez ohľadu na meritórny výsledok sporu. Pojem procesné zavinenie použitý v § 256 CSP sa
posudzuje výlučne z procesného hľadiska. Zásada zodpovednosti za zavinenie je inštitútom procesného

práva, a preto rozhodujúcimi skutočnosťami na posúdenie tejto zodpovednosti sú tie, ktoré vznikli po
začatí konania. Pri zastavení sporového konania je potom pre vyriešenie otázky náhrady nákladov
konania kľúčové zistenie, či a pokiaľ áno, ktorá strana sporu z procesného hľadiska zastavenie konania
zavinila. Kritérium procesného zavinenia potom treba posudzovať z objektívneho hľadiska, a to vo
vzťahu medzi tým, čo žalujúca strana v konaní požadovala, resp. akého výsledku sa domáhala a

skutočnosťou, pre ktorú žalujúca strana neskôr vzala žalobu späť s tým, aby konanie bolo zastavené
(uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 14. septembra 2011 sp. zn. 7M Cdo 4/2010). Na strane
žalobcu existuje procesné zavinenie, napr. ak podal žalobu vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdu
alebo podal žalobu, hoci existovala „res iudicata“ alebo prekážka litispendencie, alebo ak bez dôvodu
vzal žalobu späť, avšak aj vtedy, ak vzal žalobu späť pre dôvodné vznesenie námietky premlčania

žalovanou stranou a pod. Odvolací súd konštatuje, že v prípade, ak k zastaveniu konania došlo na
základe späťvzatia žaloby, v zásade platí, že zodpovednosť na zastavení konania nesie žalobca, ktorý je
tak povinný nahradiť trovy konania v zmysle § 256 ods. 1 CSP protistrane. Uvedené neplatí v situácii, ak
bolo preukázané, že dôvod odpadnutia predmetu sporu, pre ktorý žalobca dôvodne zobral žalobu späť,
spočíval v zavinenom správaní žalovanej strany (napr. splnenie žalovanej povinnosti po podaní žaloby).

33. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca sa v konaní domáhal vydania aj hnuteľných vecí vymedzených
vovýrokuI.napadnutéhorozsudkunazákladerovnakéhoskutkovéhozákladu,čoznamená,žeuvedené
hnuteľné veci tvorili predmet jeho žalobného nároku, resp. petitu. Zo spisu tiež nesporne vyplýva,že žalovaná žalobcovi predmetné veci dobrovoľne vydala, čím „de facto“ splnila žalovanú povinnosť.
Odvolací súd dodáva, že zo zápisnice o predbežnom prejednaní sporu zo dňa 3. októbra 2023 (č. l. 114)
síce vyplýva, že došlo k určitej forme konsenzu na vydaní žalovaných vecí, avšak táto forma konsenzu

nemá právnu povahu súdneho zmieru, ktorého obsah by reflektoval aj na prípadnú dohodu o náhrade
trov konania, alebo z ktorého by prípadne vyplývali iné relevantné skutočnosti pre posúdenie miery
procesného zavinenia na zastavení konania. Ani z obsahu čiastočného späťvzatia žaloby (pozri č. l.
147) nie je možné dôjsť k inému záveru než ku ktorému dospel aj súdu prvej inštancie, t. j. že žalovaná
procesnezavinilačiastočnézastaveniekonania,keďpopodanížalobydobrovoľnesplnilačasťžalovanej

povinnosti. Odvolací súd, zdôrazňujúc procesný a objektívny náhľad na skúmanie miery zavinenia – bez
možnosti meritórneho posúdenia dôvodnosti žaloby uvádza, že z obsahu spisu vyplýva len skutočnosť,
že žalovaná po podaní žaloby splnila časť žalobného nároku žalobcu, čím v podstate zapríčinila v danom
rozsahu odpadnutie predmetu sporu a na to nadväzujúc aj dôvodnosť čiastočného späťvzatia žaloby.
Z dôvodu vecnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie i v tejto časti, odvolací súd potvrdil i závislý
výrok o trovách prvoinštančného konania.

34. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 CSP v
spojení s ustanovením § 396 ods. 1 CSP podľa pomeru úspechu strán v konaní (§ 255 ods. 1 CSP) a
procesne plne úspešnému žalobcovi v odvolacom konaní, priznal voči procesne neúspešnej žalovanej
náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, pričom o výške náhrady trov odvolacieho konania

rozhodne samostatným uznesením súd prvej inštancie.

35. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).