Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Tuesday, April 30, 2024

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 7Cdo/40/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7219204800
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lubor Šebo
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2024:7219204800.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu ANTIK Telecom s.r.o., Košice, Čárskeho 10,
IČO: 36191400, zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Peter Kerecman spoločnosť s ručením
obmedzeným, Košice, Rázusova 1, IČO: 36588725, proti žalovanému E. W. J., narodenému XX. I.
XXXX, C., G., T. A. XX, o zaplatenie 89,60 eura s príslušenstvom, vedenom na Mestskom súde Košice
(pôvodne na Okresnom súde Košice II) pod sp. zn. K2-13Csp/157/2019, o dovolaní žalobcu proti

uzneseniu Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 9CoCsp/21/2022 z 14. septembra 2022, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovaný nemá nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice II (ďalej aj „súd prvej inštancie" alebo „prvoinštančný súd") uznesením z 01.

marca 2022 č. k. 13Csp/157/2019-91 vyhlásil, že nemá právomoc vo veci konať a konanie zastavuje
(výrok I.) a žiadnemu z účastníkov konania nepriznal právo na náhradu trov konania (výrok II.).
1.1. Súd prvej inštancie zistil, že predmetom sporu bola pohľadávka žalobcu proti žalovanému
vyplývajúca zo zmluvy o zriadení a poskytovaní pripojenia k sieti INTERNET majúca charakter
spotrebiteľského právneho vzťahu. Pri posudzovaní procesných podmienok zo zistení prvoinštančného
súdu vyplynulo, že (i) žalovaný na území Slovenskej republiky svoje faktické bydlisko ani miesto, kde

sa zdržuje s úmyslom sa tam trvalo zdržiavať, nemá a ani sa na jej území nezdržiava, na adrese kde
mala byť služba poskytovaná, žalovaný je neznámy, (ii) že má pobyt na území C. republiky, z ktorej
si však zásielku obsahujúcu žalobu a jej prílohy nevyžiadal, zásielka bola súdu prvej inštancie vrátená
21.04.2020. Súd prvej inštancie ďalej zistil, že medzi žalobcom a žalovaným bola uzatvorená dohoda o
právomoci súdov SR na riešenie sporov z tejto zmluvy, t. j. dohoda dovoľujúca odchýliť sa od pravidiel
obligatórnej právomoci ustanovenej v článku 18 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č.

1215/2012 u 12.12.2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných
veciach (ďalej aj ,,nariadenie"), od ktorej žalobca odvíjal právomoc súdov SR.
1.2. Súd prvej inštancie predmetnú dohodu podrobil súdnemu prieskumu a to z hľadiska článku 19
ods. 3 nariadenia, t. j. či boli splnené podmienky, že (i) obaja jej účastníci v čase uzavretia zmluvy mali
bydlisko alebo obvyklý pobyt v tom istom členskom štáte, (ii) udelia právomoc súdom tohto členského
štátu a (iii) takáto dohoda nie je v rozpore s právnym poriadkom tohto členského štátu. Zo žalobcom

predložených listinných dôkazov súd prvej inštancie nemal pochybnosti o tom, že v čase uzavretia
spotrebiteľskej zmluvy (t. j. 28.06.2017) obaja jej účastníci, t. j. tak žalobca ako dodávateľ podnikajúci
na území Slovenskej republiky a vychádzajúc zo zmluvy o nájme bytu zo dňa 26.06.2017 uzavretej
medzi prenajímateľmi a žalovaným ako nájomcom v danom čase aj žalovaný mal zámer zotrvať na
území Slovenskej republiky. Konštatoval preto, že v čase uzavretia dohody žalovaný spĺňal charakter
obvyklého pobytu na území SR (i). Pokiaľ išlo o druhú nevyhnutnú podmienku založenia právomoci

slovenských súdov (ii) bol toho názoru, že takáto dohoda nevyhnutne musí mať písomnú formu, t.
j. podpísanú spotrebiteľom a nepostačuje preto len odkaz na všeobecné zmluvné podmienky (ďalejaj ,,VOP"), čo potvrdzuje aj zákonná úprava v § 37e ods. 3 zákona č. 97/1963 Z. z. o medzinárodnom
práve súkromnom a procesnom (ďalej aj ,, zákon o MPS"), podľa ktorej dohoda o právomoci musí
mať písomnú formu. Znenie dohody o právomoci bolo upravené vo VOP, ktoré neboli zahrnuté priamo

v samotnom znení zmluvy. Z obsahu VOP nemal pritom súd prvej inštancie za zrejmé, žeby došlo k
podpisu VOP účastníkmi dohody. Na základe uvedeného bol toho názoru, že v rámci spotrebiteľskej
zmluvy mechanizmus uzatvorenia dohody o právomoci súdov SR, ktorá nie je obsiahnutá priamo v
podpísanej zmluve, ale je zakotvená len v nepodpísaných VOP, nerešpektuje kogentné ustanovenia
Občianskeho zákonníka (ďalej aj ,,OZ") ani zákona o MPS o zachovaní písomnej formy, a nie je preto

v súlade s právnym poriadkom. Mal preto na zreteli, že nedostatok zákonom predpísanej písomnej
formy právneho úkonu takúto dohodu robí absolútne neplatnou, pričom absolútne neplatným zmluvným
dojednaním nemôže byť potom založená právomoc slovenských súdov na prejednanie veci.
1.3. Súd prvej inštancie zároveň uviedol, že mal pochybnosti o tom, či VOP dodávateľom vôbec boli
čo i len formálne priložené k podpisovanej zmluve, nehovoriac o možnosti spotrebiteľa VOP upraviť
individuálne dohodou. Pri svojom rozhodovaní prihliadal na to, že žalobca ako dodávateľ pri podpise

zmluvy v danom prípade mal vedomosť o tom, že v prípade súdneho sporu pôjde o konanie s cudzím
prvkom, pretože žalovaný ako účastník zmluvy uviedol trvalé bydlisko na území Maďarska. Vyhodnotil,
že žalobca pri uplatnení tejto dohody o právomoci súdov SR musel preto vedieť, že žalovaný spotrebiteľ
sa tak dostane do nevýhodného postavenia. Mal za to, že žalovaný ako spotrebiteľ v tomto prípade sa
preto ocitol vo fakticky nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom, a to s ohľadom na okolnosti,

za ktorých došlo k záväzkovému vzťahu. Vychádzajúc z uvedeného uviedol, že povinnosťou dodávateľa
ako profesionála v tomto prípade bolo konať voči spotrebiteľovi ako slabšej zmluvnej strane poctivo a
náležite zabezpečiť jeho oboznámenie s obsahom dohody o určení právomoci, ktorá v podobe, v akej
bolauvedenávoVOP,prespotrebiteľabolanevýhodná,riadnejuzahrnúťdozmluvy,čojepreukázateľne
možné pri zachovaní písomnej formy tak, aby nevznikli pochybnosti o obsahu a prejave vôle účastníkov

dohody.
1.4. Keďže súd prvej inštancie uzavrel, že dohoda o určení právomoci súdov SR v čl. VII. ods. 9 VOP,
pre nedostatok písomnej formy bola neplatná, právomoc na prejednanie sporu sa určí podľa pravidiel
obligatórnej právomoci podľa čl. 18 nariadenia. Zo zistení súdu prvej inštancie vyplývalo, že žalovaný
svoje faktické bydlisko ako miesto, kde sa v čase vydania rozhodnutia zdržoval s úmyslom zdržiavať

sa tam trvalo, na území Slovenskej republiky nemal. Prvoinštančný súd ďalej zistil, že žalovaný nemal
pobyt na území Slovenskej republiky, ale zdržiaval sa v C. na adrese T. XX, G., kde mu bola doručovaná
žaloba s prílohami, s poučeniami, z ktorej sa zásielka vrátila ako nevyžiadaná. Ďalšie písomnosti a
rozhodnutia súdu žalovaný na uvedenej adrese prevzal, avšak nijakým spôsobom na nich nereagoval.
Naopak, z adresy P. 6, T. sa zásielka vrátila s tým, že adresát je neznámy, čo len potvrdzuje, že žalovaný

sa na území Slovenskej republiky nezdržiaval. Žalovaný sa trvalo zdržiaval v C.. Na základe toho podľa
súdu prvej inštancie právomoc konať vo veci žalobného návrhu žalobcu majú súdy v Maďarsku, keďže
žalovaný ako spotrebiteľ už v čase začatia tohto súdneho konania mal bydlisko v C. O.. Za tohto stavu by
Mestský súd Košice (pôvodne Okresný súd Košice II) mal právomoc vo veci konať iba podľa článku 26
ods. 1 nariadenia, t. j. ak by sa žalovaný konania zúčastnil. Žalovaný si však žalobu neprevzal a na výzvu

súdu v určenej lehote nereagoval a teda konania vo veci sa žalovaný nezúčastnil v zmysle článku 26
ods. 1 nariadenia. Právomoc súdov SR (a príslušnosť Mestského súdu Košice) preto na ustanoveniach
nariadenia založiť nemožno.

2. Krajský súd v Košiciach (ďalej aj „odvolací súd") na odvolanie žalobcu uznesením sp. zn.

9CoCsp/21/2022 z 14. septembra 2022 uznesenie súdu prvej inštancie potvrdil (výrok I.) a žalovanému
nepriznal náhradu trov odvolacieho konania (výrok II.).
2.1. Odvolací súd bol toho názoru, že súd prvej inštancie neposúdil právne správne podmienky platnosti
dohody o právomoci a to najmä nedostatok jej písomnej formy, a to práve zo žalobcom namietaných
dôvodovspoukazomnaustanovenie§44ods.1,vetadruházákonač.351/2011Z.z.,avšakvkonečnom

dôsledkurozhodnutiesúduprvejinštancienapriektomubolovecnesprávne.Súdprvejinštanciesprávne
totiž posudzoval nielen formálne náležitosti zmluvy, ale aj okolnosti jej uzavretia, a to najmä pokiaľ išlo
o dohodu o právomoci, zamerajúc pozornosť na posúdenie toho, či daná dohoda medzi stranami bola
individuálne dojednaná.
2.2. Podľa odvolacieho súdu dohoda o právomoci bola dohodou zmluvných strán o tom, že na riešenie

sporov z ich zmluvy, právomoc majú súdy SR. Doložka právomoci v danom prípade obsiahnutá pod 9.
bodom v čl. VII. označenom ako ďalšie dojednania VOP vydaných v súlade so zákonom č. 351/2011
Z. z. a § 273 zákona č. 513/1991 Z. z. síce spĺňala formálne náležitosti platne uzavretej dohody o
voľbe právomoci a aplikujúc § 44 ods. 1, veta druhá zákona č. 351/2011 Z. z. ako súčasť zmluvybola aj uzavretá v písomnej forme tak, ako to vyžaduje dané nariadenie. Avšak vzhľadom na to, že v
posudzovanom prípade išlo o spotrebiteľskú zmluvu, bolo podľa odvolacieho súdu potrebné posúdiť,
či daná zmluva (ne)obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky, akou môže byť aj samotná doložka o

právomoci.
2.3. Odvolací súd bol toho názoru, že spôsob, akým dohoda o právomoci v prejednávanom prípade
bola koncipovaná a spotrebiteľovi predložená spolu s ostatnými všeobecnými podmienkami, nesvedčal
pritom o jej individuálnom dojednaní, ale svedčal skôr o zámernom predkladaní zmluvných podmienok
tak, aby medzi nimi aj dohoda o právomoci súdov SR ostala nepovšimnutá, čo v prípade žalovaného s

trvalým pobytom na území C. O. nebolo bezvýznamným dojednaním, keďže v dôsledku danej dohody
došlo k vylúčeniu jeho sporov so žalobcom vyplývajúcich z tejto zmluvy spod režimu súdnej kontroly
súdov Maďarskej republiky. Žalobca v konaní nepreukázal osobitné dojednanie dohody o právomoci
súdov SR, resp. žeby si žalovaný jej dojednanie osobitne vymienil. Naopak išlo o zmluvu formulárovú,
ktorú žalovaný nemohol nijako ovplyvniť, ale mohol ju len ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa
všetkým obchodným podmienkam vrátane dohody o právomoci súdov SR. Podľa odvolacieho súdu

dohoda o právomoci súdov SR obsiahnutá v 9. bode v čl. VII. VOP z dôvodu, že trpela nedostatkom
jej individuálneho dojednania, pričom zároveň aj vyznievala v neprospech spotrebiteľa, pretože tohto
vylučovala z možnosti brániť svoje práva (prípadne i domáhať sa ochrany svojich práv) voči dodávateľovi
z danej zmluvy na súde toho členského štátu, v ktorom tento spotrebiteľ má svoj trvalý pobyt, v zmysle
ustanovenia § 53 ods. 5 OZ ako neprijateľná zmluvná podmienka bola neplatnou.

2.4. Okrem uvedeného v danej veci podľa odvolacieho súdu nebolo hodnoverne preukázané ani to, aby
obe zmluvné strany v čase uzavretia dohody mali bydlisko alebo obvyklý pobyt na území toho istého
členského štátu. Za bydlisko cudzinca na území Slovenskej republiky možno považovať miesto uvedené
v registrácii, ak ide o občana EÚ alebo iné miesto na území SR, kde takáto osoba skutočne trvalo sa
zdržiava v rozhodnom čase. V danom prípade je nesporné, že žalovaný bydlisko má v C. O.. Pokiaľ

išlo o obvyklý pobyt žalovaného, je preto otázne, či v rozhodnom čase tento bol na území SR, pričom
podľa odvolacieho súdu ani samotná nájomná zmluva sama o sebe nebola dôkazom toho, že žalovaný
na adrese v nej uvedenej, a teda na území Slovenskej republiky mal obvyklý pobyt. Žalobca pritom inak,
ako nájomnou zmluvou obvyklý pobyt žalovaného v rozhodnom čase nepreukazoval.

3. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca (ďalej aj „dovolateľ"), ktoré
vyvodzuje z ustanovenia § 420 písm. f) CSP. Žalobca navrhol dovolaciemu súdu zrušiť uznesenie
odvolacieho súdu a vec mu vrátiť na nové konanie.
3.1. Porušenie práva na spravodlivý proces namieta v súvislosti s nesprávnym právnym posúdením
veci a s nedostatočným odôvodnením napadnutého rozhodnutia, ktoré je založené iba na nejasných

a nejednoznačných záveroch o rozhodujúcich otázkach právneho posúdenia veci. Podľa dovolateľa
odvolací súd nesprávne vykladal ustanovenia nariadenia a Občianskeho zákonníka. Odvolací súd
nesprávne považoval dojednanie o právomoci slovenských súdov za neprijateľnú zmluvnú podmienku.
Konkrétne pochybil v tom, keď dohodu o voľbe právomoci súdu považoval za neprijateľnú zmluvnú
podmienku preto, že nebola údajne individuálne dojednaná. Podľa dovolateľa ustanovenie zmluvy

neprijateľnou podmienkou buď je alebo nie, pričom je ňou vtedy, ak tak stanovuje zákon. Dojednanie o
právomoci súdu v prejednávanej veci podľa neho nebolo neprijateľnou zmluvnou podmienkou, pretože
nespôsobovalo v neprospech spotrebiteľa značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán a to s ohľadom na všetky okolnosti súvisiace s uzatvorením zmluvy. Žalobca bol toho názoru, že
odvolací súd presvedčivo nevysvetlil, v čom ma za daných okolností existujúcich v dobe uzatvorenia

zmluvy spočívať značná nerovnováha. Rovnako z napadnutého rozhodnutia nebolo možné zistiť, v čom
by mala v dôsledku realizácie dohody o právomoci slovenského súdu hroziť alebo spočívať prípadná
ujma žalovaného. Vo vzťahu k úvahám odvolacieho súdu o tom, že žalovaný nemal k dispozícii VOP,
resp. si nemusel všimnúť ustanovenie o voľbe právomoci, dovolateľ uviedol, že žalovaný VOP prevzal
pri podpise zmluvy, čo potvrdil svojim podpisom. Zároveň dovolateľ považoval výklad pojmov ,,bydlisko

a obvyklý pobyt" za neprimerane formalistický a nesprávny, keďže za ,,bydlisko" cudzinca odvolací
súd považoval iba miesto, kde je prihlásený cudzinec na pobyt v evidencii cudzincov, hoci vo vzťahu
k pojmu ,,obvyklý pobyt" už považoval za potrebné vychádzať z faktického stavu, pretože išlo o
autonómny pojem práva EÚ. Podľa dovolateľa aj za existencie dojednania o voľbe právomoci bol
žalovaný oprávnený svoje práva uplatňovať na súde v mieste bydliska, t. j. v SR a ak sa aj rozhodol

neskôr prípadne svoje bydlisko preniesť do iného členského štátu, nebolo by rozumné pristupovať k
veci tak, že platnosť alebo neplatnosť dojednania o voľbe právomoci závisí od rozhodnutia žalovaného
o mieste, kde sa bude zdržiavať.4. Žalovaný sa k dovolaniu nevyjadril.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd" alebo „dovolací súd") ako súd dovolací (§

35 CSP) po zistení, že dovolanie podala strana sporu v zákonnej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) zastúpená
v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§
424 CSP), skúmal, či sú splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti
dovolania a bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť.

Dovolanie podľa § 420 písm. f) CSP

6. Podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho
súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil
strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces.

7. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP sú a/ zásah
súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej
strane,abysvojouprocesnouaktivitouuskutočňovalajejpatriaceprocesnéoprávnenia.Podstatoupráva
na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na

nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym
poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie
súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú
stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami,
preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s

jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov
súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I.
ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

8. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť

nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných
ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré tak
zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou
práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku
všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie

rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné
konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie
spravodlivosti).

9. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa § 420 CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa

tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je
výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (1Cdo/42/2017,
2Cdo/20/2017, 3Cdo/41/2017, 4Cdo/131/2017, 7Cdo/113/2017, 8Cdo/73/2017). Dovolací súd preto
skúmal opodstatnenosť argumentácie žalobcu, že v konaní došlo k ním tvrdeným vadám zmätočnosti
(bod 3.1)

10. Žalobca vyvodzuje prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP de facto tým, že odvolací
súd nesprávne právne posúdil prejednávanú vec a nedostatočne odôvodnil napadnutého rozhodnutie,
ktoré je podľa dovolateľa založené iba na nejasných a nejednoznačných záveroch o rozhodujúcich
otázkach právneho posúdenia (neprijateľné zmluvné podmienky, výklad pojmov ,,bydlisko" a ,,obvyklý

pobyt").

11. Podstatou odôvodnenia súdneho rozhodnutia je vysvetlenie, objasnenie a „obhájenie" toho, ako
súd procesne postupoval (vrátane toho, ako rozhodol), a ako také nemôže byť od doterajšieho
procesného postupu oddelené. Rozhodnutie je vyvrcholením procesného postupu súdu a samotné

súdne rozhodnutie je najdôležitejším procesným úkonom súdu. Rozhodnutie odvolacieho súdu a
jeho odôvodnenie je spôsobilým predmetom dovolacieho prieskumu pri tvrdenom porušení práva na
spravodlivý proces podľa § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku (II. ÚS 120/2020).12.Dovolacísúdpritomdospelkzáveru,žerozsudokodvolaciehosúduspĺňavyššieuvedenékritériápre
odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 220 ods. 2 a § 393 ods. 2 CSP, preto ho nemožno považovať za
nepreskúmateľný, neodôvodnený, či zjavne arbitrárny (svojvoľný). Odôvodnenie napadnutého rozsudku

zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Súslednosti jednotlivých častí
odôvodnení a ich obsahové (materiálne) náplne zakladajú súhrnne ich zrozumiteľnosť aj ich všeobecnú
interpretačnú presvedčivosť. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami aj
úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Argumentácia
odvolacieho súdu je koherentná a jeho rozhodnutie konzistentné, zvolené premisy aj závery, ku ktorým

na ich základe odvolací súd dospel, je prijateľné pre právnickú aj laickú verejnosť.

13. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je dostatočne zrejmé, z ktorých skutočností a dôkazov
vychádzal, akými úvahami sa riadil a ako ich právne posudzoval. Z rozhodnutia odvolacieho súdu
vyplýva, na základe akých skutočností dospel k záveru, že potvrdil uznesenie súdu prvej inštancie,
ktorým vyhlásil, že v posudzovanej veci nemá právomoc konať a konanie zastavil. Odvolací súd vysvetlil,

v čom má za daných okolností existujúcich v dobe uzatvorenia zmluvy spočívať značná nerovnováha
a v čom by mala v dôsledku realizácie dohody o právomoci slovenského súdu hroziť prípadná ujma
žalovaného, keď poukázal na to, že predmetná dohoda bola spotrebiteľovi predložená spolu s ostatnými
všeobecnýmipodmienkami,nesvedčalaojejindividuálnomdojednaní,aleskôrozámernompredkladaní
zmluvných podmienok tak, aby medzi nimi aj dohoda o právomoci súdov SR ostala nepovšimnutá, čo

v prípade žalovaného s trvalým pobytom na území C. O. nebolo bezvýznamným dojednaním, keďže v
dôsledku danej dohody došlo k vylúčeniu jeho sporov so žalobcom vyplývajúcich z tejto zmluvy spod
režimu súdnej kontroly súdov Maďarskej republiky. Podľa odvolacieho súdu dohoda o právomoci súdov
SR z dôvodu, že trpela nedostatkom jej individuálneho dojednania, pričom zároveň aj vyznievala v
neprospech spotrebiteľa, pretože tohto vylučovala z možnosti brániť svoje práva (prípadne i domáhať

sa ochrany svojich práv) voči dodávateľovi z danej zmluvy na súde toho členského štátu, v ktorom
tento spotrebiteľ má svoj trvalý pobyt, v zmysle ustanovenia § 53 ods. 5 OZ ako neprijateľná zmluvná
podmienka bola neplatnou (bod 31 napadnutého rozhodnutia). Podľa dovolacieho súdu sa odvolací súd
náležitým spôsobom vysporiadal aj s pojmami ,,bydlisko" a ,,obvyklý pobyt", keď poukázal na to, že v
danej veci nebolo hodnoverne preukázané ani to, či obe zmluvné strany v čase uzavretia dohody mali

bydlisko alebo obvyklý pobyt na území toho istého členského štátu. Bydlisko žalovaného bolo v C. O.
a pokiaľ išlo o obvyklý pobyt bolo otázne, či v rozhodnom čase bol tento na území SR, keďže odvolací
súd mal za to, že ani samotná nájomná zmluva o sebe nebola dôkazom toho, že žalovaný na adrese
v nej býval. Žalobca pritom inak, ako nájomnou zmluvou obvyklý pobyt žalovaného v rozhodnom čase
nepreukázal (bod 33 až 35 napadnutého rozhodnutia). Dovolací súd zároveň upriamuje pozornosť na

to, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemusí odpovedať na každú námietku
alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie
o odvolaní alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom
konaní (II. ÚS 78/05). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí
dať podrobnú odpoveď na každý argument procesnej strany sporu (II. ÚS 76/07). Za vadu zmätočnosti

nemožno považovať ani to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv sporovej
strany, ale len to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom.

14. Dovolateľ za procesnú vadu v zmysle § 420 písm. f) CSP považoval najmä nesprávny
právny záver súdov nižších inštancií (posúdenie dohody o voľbe právomoci ako neprijateľnej

zmluvnej podmienky, výklad pojmov ,,bydlisko a obvyklý pobyt"), dovolací súd uvádza, že už podľa
predchádzajúcej úpravy občianskeho súdneho konania dospel najvyšší súd k záveru, že realizácia
procesných oprávnení sa účastníkovi neznemožňuje právnym posúdením (viď R 54/2012 a tiež
sp. zn. 1Cdo/62/2010, 2Cdo/97/2010, 3Cdo/53/2011, 4Cdo/68/2011, 5Cdo/44/2011, 6Cdo/41/2011,
7Cdo/26/2010 a 8ECdo/170/2014). Podľa právneho názoru najvyššieho súdu nie je po 1. júli 2016

žiadny dôvod pre odklon od vyššie uvedeného chápania dopadu nesprávneho právneho posúdenia
veci (nesprávneho vyriešenia niektorej právnej otázky súdom) na možnosť strany civilného sporového
konania uskutočňovať jej patriace procesné oprávnenia. Na tom, že nesprávne právne posúdenie
veci nezakladá žalobcom tvrdenú vadu zmätočnosti (§ 420 CSP), zotrval aj judikát R 24/2017 a tiež
viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu (por. sp. zn. 1Cdo/202/2017, 2Cdo/101/2017, 3Cdo/94/2017,

4Cdo/47/2017, 5Cdo/145/2016, 7Cdo/113/2017, 8Cdo/76/2018).

15. Vzhľadom k tomu, že žalobca nedôvodne namieta existenciu procesnej vady v zmysle § 420 písm.
f) CSP, najvyšší súd dovolanie žalobcu odmietol ako neprípustné podľa § 447 písm. c) CSP.16. Najvyšší súd rozhodnutie o trovách dovolacieho konania neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá
CSP).

17. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.