Rozsudok – Zmluvy ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, July 9, 2024

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/91/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6122265717
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 07. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Tischlerová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2024:6122265717.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Tischlerovej a členov

senátu JUDr. Ľubice Spálovej a JUDr. Dominiky Horváthovej, v spore žalobcu: Maborea a.s., so sídlom
Zavarská10/H,Trnava,IČO:53476867,zastúpenéhoadvokátom:JUDr.TomášSninčák,PhD.,LLM,so
sídlom Žabotova 2/B, Bratislava - mestská časť Staré Mesto, proti žalovanému: A. B., nar. XX.XX.XXXX,
bytomC.D.XXX/X,E.,zastúpenémusplnomocnencom:Palkovičadvokátskakancelárias.r.o.,sosídlom
Kapitulská 20, Trnava, IČO: 47 255 609, o zaplatenie 50.000 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 14. júna 2023 č. k. 16C/49/2022 - 387, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému priznáva proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalobu zamietol a výrokom II. priznal
žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 101, § 524 ods. 1, § 526 ods. 1, § 657 zákona č.
40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“ alebo aj „OZ“).

3. Vecne dôvodil tým, že žalobca sa podanou žalobou domáhal zaplatenia sumy 50.000 eur spolu s
úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 350.000 eur od 21.8.2021 do zaplatenia, spolu s
náhradou trov konania, a to z titulu zmluvy pôžičky uzavretej dňa 18.12.2012 medzi žalovaným ako
dlžníkom a pôvodným veriteľom F. G., pričom pôvodný veriteľ previedol predmetnú pohľadávku na
spoločnosť LF Pohľadávky s. r. o., ktorá následne postúpila predmetnú pohľadávku na spoločnosť
žalobcu. Žalovaný poprel skutkové tvrdenia žalobcu, pričom tvrdil, že nedošlo k vzniku zmluvy o
pôžičke, pretože žalobca žalovanému neodovzdal sumu 350.000 eur v hotovosti. Tiež sporoval, že

výzva na vrátenie pôžičky zo dňa 13.4.2021 vyvolala účinky v zmysle čl. II. bod 1 Zmluvy. Predmetnú
výzvu považoval žalovaný za neurčitú, a teda neplatnú s poukazom na § 37 OZ. Súčasne považoval
ustanovenie zmluvy o pôžičke týkajúce sa poskytnutia peňažných prostriedkov na dobu neurčitú za
neplatné. Z tohto dôvodu namietal premlčanie nároku žalobcu s poukazom na rozhodnutie R 28/1984.
Záverom namietal aktívnu legitimáciu žalobcu, pretože žalovanému nebolo oznámené postúpenie
pohľadávky.

4. Na základe vykonaného dokazovania dospel súd prvej inštancie k záveru, že medzi pôvodným
veriteľom F. G. a žalovaným ako dlžníkom a ručiteľom H. I. bola uzavretá písomná zmluva o pôžičke
dňa 18.12.2012. Zmluva bola podpísaná všetkými zmluvnými stranami v Piešťanoch. Súčasne boli
podpisy dlžníka a ručiteľa overené na notárskom úrade Miroslava Kupca dňa 18.12.2012 v Piešťanoch.Existenciu predmetnej zmluvy o pôžičke strany sporu nespochybnili, resp. nenamietali. V zmysle čl. I.
bod 1. zmluvy veriteľ dňom podpísania tejto zmluvy požičiava dlžníkovi sumu vo výške 350.000 eur
odo dňa 18.12.2012 na dobu neurčitú so štvormesačnou výpovednou lehotou. V bode 2. sa zmluvné

strany dohodli, že pôžička sa dojednáva ako bezúročná. V bode 3. sa zmluvné strany dohodli, že zmluva
môže byť vypovedaná so štvormesačnou výpovednou lehotou oboma stranami. V čl. II. dlžník dňom
podpísania tejto zmluvy potvrdzuje prevzatie pôžičky vo výške 350.000 eur a súčasne sa zaväzuje
predmetnú sumu vrátiť veriteľovi posledného dňa ukončenia štvormesačnej výpovednej lehoty, ktorá
začína plynúť prvým dňom písomného vypovedania zmluvy akoukoľvek stranou.

5. Súd prvej inštancie ďalej zistil, že zmluvou o postúpení pohľadávok zo 4.12.2020 postupca F.
G. postúpil pohľadávku vo výške 350.000 eur z titulu predmetnej zmluvy o pôžičke na postupníka
spoločnosť LF Pohľadávky s. r. o. V čl. III. predmetnej zmluvy sa postupník zaviazal za nadobudnutie
pohľadávky zo zmluvy uhradiť v prospech bankového účtu postupcu odplatu vo výške 30.000 eur
najneskôr do 60 dní odo dňa podpisu tejto zmluvy. Zo zmluvy o postúpení pohľadávky z 11.2.2021 súd

zistil, že postupca LF Pohľadávky s. r. o. postúpil na postupníka, t. j. žalobcu, pohľadávku vo výške
350.000 eur z titulu zmluvy o pôžičke. V čl. III. zmluvy sa postupník za nadobudnutie pohľadávky zaviazal
uhradiť odplatu vo výške 30.000 eur. Vzhľadom k tomu, že postupca neuhradil odplatu za postúpenie
pohľadávky pôvodnému veriteľovi F. G., nar. XX.X.XXXX, postupník sa zaviazal uhradiť odplatu za
postúpenie priamo na bankový účet pôvodného veriteľa F. G., s čím postupca vyjadril svojím podpisom

na tejto zmluve súhlas.

6. Žalovaný namietal aktívnu legitimáciu žalobcu s poukazom na § 526 ods. 1 OZ tvrdiac, že mu nebolo
oznámené a ani preukázané postúpenie údajnej pohľadávky zo subjektu LF Pohľadávky s. r. o. na
žalobcu. Súd prvej inštancie preto skúmal otázku aktívnej vecnej legitimácie na strane žalobcu. V danom

prípade žalobca odvodzuje svoju aktívnu vecnú legitimáciu na podanie žaloby od zmluvy o postúpení
pohľadávky od spoločnosti LF Pohľadávky s. r. o., ktorá pohľadávku nadobudla od pôvodného veriteľa
F. G.. Vzhľadom na námietku žalovaného a s poukazom na § 526 ods. 1 OZ súd prvej inštancie uviedol,
že cesia sa uskutočňuje na základe zmluvy o postúpení pohľadávky medzi postupcom a postupníkom
a v zásade bez účasti samotného „postúpeného“ dlžníka (debitor cessus). Jeho súhlas sa na platnosť

postúpenia nevyžaduje a účinky cesie nastanú aj proti vôli dlžníka a bez jeho vedomia. Napriek tomu,
že zmluva o postúpení pohľadávky je dvojstranným právnym úkonom, majú jej účinky vo vzťahu k
dlžníkovi, ako tretej osobe sui generis, osobitný význam. Vzhľadom na relevantný význam cesie v
právnej sfére dlžníka je postupca zo zákona povinný oznámiť mu túto skutočnosť bez zbytočného
odkladu (denunciácia). Nesplnenie oznamovacej povinnosti postupcu v stanovenej lehote alebo vôbec

nemá vplyv na platnosť cesie, ani na jej právne účinky. Právne účinky cesie nastávajú uzavretím zmluvy
o postúpení pohľadávky, pokiaľ sa zmluvné strany nedohodnú inak. Zmyslom úpravy obsiahnutej v §
526 ods. 1 nie je odklad účinkov cesie vo vzťahu k dlžníkovi, ale ochrana jeho právneho postavenia tým,
že pred oznámením alebo preukázaním postúpenia môže svoj dlh riadne splniť postupcovi. S poukazom
na uvedené súd prvej inštancie konštatoval, že námietka žalovaného ohľadom nedostatku aktívnej

legitimácie, s ohľadom na ním tvrdené neoznámenie postúpenia pohľadávky, nebola dôvodná. Z obsahu
spisunaviacvyplýva,žežalovanémuboladoručenávýzvaspoločnostiMaboreaa.s.z13.4.2021,vktorej
bolo žalovanému oznámené, že došlo k postúpeniu pohľadávky zo zmluvy o pôžičke zo dňa 18.12.2012
zpôvodnéhoveriteľaF.G.naspoločnosťLFPohľadávkys.r.o.anásledneztejtospoločnostinažalobcu.
Z tohto dôvodu súd prvej inštancie považoval za splnenú povinnosť postupcu podľa § 526 ods. 1 OZ.

7. Vo vzťahu k následným tvrdeniam žalovaného uvedeným v písomnom vyjadrení z 26.1.2023, v ktorom
vyjadrení v závere namietal platnosť podpisu postupcu C. J. na zmluve o postúpení pohľadávky z
11.2.2021súdprvejinštancieuviedol,žespoukazomna§153ods.1a2CSPnatútoobranužalovaného
neprihliadol, a to z dôvodu, že nebola uplatnená včas. Súd poukázal na to, že žalovanému nič nebránilo

v tom, aby namietal pravosť podpisu postupcu na predmetnej zmluve o postúpení pohľadávky už
v podanom odpore a zmena právneho zastúpenia nemá vplyv na včasnosť uplatnenia prostriedkov
procesnej obrany. Za týmto účelom žalovaný navrhol vykonať aj znalecké dokazovanie, ktoré mohol
žalovaný navrhnúť už skôr, ak by konal starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania.
Dôkaz znaleckým dokazovaním a výsluchom C. J. však súd nevykonal, a to vzhľadom k vyššie

uvedenému.

8. Obrana žalovaného, že výzva na vrátenie pôžičky z 13.4.2021 nevyvolala účinky v zmysle čl. II.
bod. 1 zmluvy o pôžičke, nebola podľa súdu prvej inštancie dôvodná. Poukázal pritom na to, že zozmluvy o pôžičke z 18.12.2012 vyplýva, že v čl. I. bod 1. veriteľ dňom podpísania tejto zmluvy požičiava
dlžníkovi sumu 350.000 eur na dobu neurčitú so štvormesačnou výpovednou lehotou. V čl. II. dlžník
dňom podpísania potvrdil prevzatie pôžičky a súčasne sa zaviazal predmetnú sumu vrátiť veriteľovi

do posledného dňa ukončenia štvormesačnej výpovednej lehoty, ktorá začína plynúť prvým dňom
písomného vypovedania zmluvy akoukoľvek stranou. Z ustanovenia § 657 OZ vyplýva, že pojmovým
znakom zmluvy o pôžičke je aj jej dočasnosť („...dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej
doby...“), avšak termín plnenia nemusí byť dohodnutý pri uzatváraní zmluvy, ale môže byť dohodnutý aj
neskôr, prípadne stačí, ak je dodatočne určiteľný alebo ponechaný na vôli dlžníka. Súd prvej inštancie

bol toho názoru, že z obsahu zmluvy o pôžičke je dostatočne, jasne a určito zrejmé, kedy nastáva
splatnosť pôžičky. Hoci zmluvné strany v zmluve o pôžičke uvádzajú, že sa uzatvára na „dobu neurčitú“,
avšak táto doba je ohraničená možnosťou výpovede zo strany ktorejkoľvek zmluvnej strany s určením
dĺžky výpovednej lehoty. Z uvedeného ustanovenia zmluvy o pôžičke je splatnosť pôžičky dostatočne
určiteľná.Súčasnezlistinnýchdôkazovpredloženýchžalobcomvyplýva,žežalobcavýzvouz13.4.2021,
ktorúvýzvužalovanýprevzaldňa20.4.2021,vyzvalžalovanéhonavrátenieposkytnutejpôžičkyvovýške

350.000 eur, a to v lehote štyroch mesiacov, ktorá začne plynúť nasledujúci deň po doručení tejto výzvy.
Z obsahu výzvy vyplýva, že „V predmetnej zmluve nebol dojednaný konkrétny dátum splatnosti pôžičky,
ale tento bol zmluvnými stranami vyjadrený oznámením vôle ukončiť trvanie zmluvy o pôžičke druhej
zmluvnej strane s následným plynutím štvormesačnej lehoty, kedy posledným dňom štvormesačnej
výpovednejlehotynastávasplatnosťposkytnutejpôžičky.Lehotazačínaplynúťoddoručeniatejtovýzvy.“

Z citovaného ustanovenia jasne vyplýva, že veriteľ pohľadávky vyvolal účinky výpovede predmetnej
zmluvy o pôžičke, a tým aj splatnosť pôžičky s následným plynutím lehoty na splatenie dlžnej sumy.
Uvedené oznámenie bolo podľa názoru súdu prvej inštancie v súlade s § 37 ods. 1 OZ, keďže z neho
vyplýva jasná vôľa veriteľa pohľadávky o ukončení zmluvného vzťahu. Naviac sa vo výzve uvádza, že
„Napriek tomu, že v bode 1. čl. II. uzatvorenej zmluvy o pôžičke je stanovené, že dlžník sa zaväzuje

predmetnú sumu vrátiť veriteľovi do posledného dňa ukončenia štvormesačnej výpovednej lehoty,
ktorá začína plynúť prvým dňom písomného vypovedania zmluvy akoukoľvek stranou, pre odstránenie
rozporov tohto znenia zasielame v mene súčasného veriteľa túto výzvu, ktorej účinky veriteľ pokladá za
totožné s účinkami, ktoré boli sledované zmluvnými stranami vo vyššie uvedenom bode pri uzatváraní
zmluvy o pôžičke.“ Súd prvej inštancie dospel k záveru, že predmetná výzva založila splatnosť pôžičky

a odo dňa 21.4.2021, t. j. odo dňa nasledujúceho po doručení výzvy žalovanému, začala plynúť lehota
4 mesiacov na splnenie dlhu zo zmluvy o pôžičke. Z tohto dôvodu nebol nárok žalobcu ani premlčaný,
pretože všeobecná premlčacia lehota je tri roky odo dňa, keď sa mohlo právo vykonať po prvý raz. V
danom prípade začala premlčacia lehota plynúť 21.8.2021, t. j. uplynutím lehoty na plnenie zo zmluvy o
pôžičky, pričom žaloba bola podaná dňa 8.3.2022, t. j. v zákonom stanovenej lehote.

9. Súd prvej inštancie sa následne zaoberal podstatnými tvrdeniami žalovaného, že nedošlo k
odovzdaniu peňažných prostriedkov v zmysle zmluvy o pôžičke, pričom žalobca v spore tvrdil, že
žalovaný svojím overeným podpisom na zmluve o pôžičke potvrdil prevzatie peňažných prostriedkov, a
tým nemohlo dôjsť k záveru, že žalovaný potvrdil prevzatie pôžičky, aj napriek tomu, že žiadne plnenie

neprijal. Uvedené podľa žalobcu odporovalo logickým záverom a vyvolávalo snahu žalovaného vyhnúť
sa plneniu povinnosti. Žalobca pritom poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp.
zn. 33Cdo/2547/2011.

10. S ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd prvej inštancie poukázal na zákonné ustanovenie §

657 OZ, z ktorého vyplýva, že pre uzavretie dohody o pôžičke sa nevyžaduje písomná forma, takže táto
zmluva môže byť uzavretá i ústne alebo konkludentným spôsobom. Podstatnou náležitosťou obsahu
takejto dohody je okrem označenia zmluvných strán, predovšetkým určenie predmetu pôžičky; z obsahu
zmluvy musí vyplynúť i povinnosť dlžníka vrátiť veci rovnakého druhu (peňazí). Keďže táto zmluva
je reálnou zmluvou (kontraktom), k jej uzavretiu zákon vyžaduje i skutočné odovzdanie predmetu

pôžičky veriteľom dlžníkovi. Dokiaľ k odovzdaniu peňazí nedôjde, medzi zmluvnými stranami právny
vzťah z pôžičky nevznikne (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/325/2009). Aj zo záverov
rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/403/2014 vyplýva, že zmluva o pôžičke je v zmysle § 657
Občianskeho zákonníka tzv. reálnym kontraktom, to znamená, že k jej uzavretiu sa vyžaduje, aby veriteľ
aj skutočne odovzdal predmet pôžičky dlžníkovi. Ak sa tak nestane, medzi zmluvnými stranami právny

vzťah z pôžičky nevznikne, a to aj kedy všetky náležitosti tohto právneho úkonu (vrátane náležitosti vôle)
boli dané.11. S poukazom na citovanú judikatúru a § 657 OZ súd prvej inštancie uviedol, že bez ohľadu na to, že
žalovaný ako dlžník podpísal prevzatie peňažných prostriedkov na zmluve o pôžičke, bolo zrejmé, že
právny vzťah z pôžičky vznikne až skutočným odovzdaním predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi. Teda

nestačí len overenie podpisu dlžníka na zmluve o pôžičke, v ktorej dlžník uvedie, že podpisom zmluvy
potvrdzuje prevzatie pôžičky, ale vyžaduje sa reálne odovzdanie pôžičky.

12. Žalovaný sporoval odovzdanie pôžičky veriteľom. Dôkazným bremenom (v spojitosti s dôkaznou
povinnosťou) sa rozumie zodpovednosť účastníka za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z

navrhnutých a vykonaných dôkazov. Procesnoprávnym následkom neunesenia dôkazného bremena
účastníkom konania je jeho neúspech v spore. Pod vyhodnotením dôkazov je treba rozumieť aj
zhodnotenie absencie dôkazov (vedúcej k neuneseniu dôkazného bremena). Ak súd rozhoduje v situácii
dôkaznej núdze, dopad (neúspech) sa pričíta účastníkovi, na ktorom leží podľa predpisov hmotného
práva dôkazné bremeno (zodpovednosť za preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného
práva). Rozsah dôkazného bremena, teda okruh skutočností, ktoré musí účastník preukázať, zásadne

určuje hmotnoprávna norma, ktorá je na sporný vzťah aplikovaná. Z nej potom vyplýva i to, kto
je nositeľom dôkazného bremena, teda ktorý z účastníkov je povinný stanovený okruh skutočností
preukázať. V prejednávanej veci sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 50.000 eur s príslušenstvom
titulom poskytnutej pôžičky v celkovej výške 350.000 eur. Zmluva o pôžičke je v zmysle § 657 OZ
tzv. reálnym kontraktom, to znamená, že k jej uzavretiu sa vyžaduje, aby veriteľ aj skutočne odovzdal

predmet pôžičky dlžníkovi. Ak sa tak nestane, medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky
nevznikne. V prejednávanej veci bolo preto pre posúdenie otázky platnosti zmluvy o pôžičke nevyhnutné
zistiť, či došlo k jej poskytnutiu - odovzdaniu peňazí. Skutočnosť poskytnutia pôžičky v konaní vždy
preukazuje veriteľ, v danomprípade žalobca. Musí sa preukázať skutočné odovzdanie predmetu pôžičky
veriteľom dlžníkovi, nie preukázať možnosť veriteľa disponovať príslušnou peňažnou sumou.

13. Na žalobcovi tak spočívalo dôkazné bremeno ohľadom preukázania jeho tvrdenia, že došlo k
reálnemu odovzdaniu pôžičky pôvodným veriteľom dlžníkovi. Súd vykonal dokazovanie výsluchmi
žalovaného a svedkov, pričom pôvodný veriteľ F. G. tvrdil, že k odovzdaniu sumy 350.000 eur došlo na
stretnutí pôvodného veriteľa F. G., žalovaného a syna F. G., K. G., v pivnici v dome F. G.. Svedok K.

G. uviedol, že v pivničnej kuchynke u jeho otca jeho otec požičiaval peniaze A. B., sumu 350.000 eur,
na ktorom stretnutí boli len oni traja. Svedok nevedel, prečo boli peniaze odovzdané v hotovosti, pričom
uviedol, že sumu 350.000 eur otec zarobil, podniká vyše 30 rokov. Nevedel, či otec mal peniaze uložené
doma. Nepoznal účel, na aký potreboval pán B. peniaze, ale časom zistil, že on si takto požičiaval
peniaze. Svedok poznal ručiteľa H. I. zo školy. Nevedel, aký mal vzťah jeho otec k H. I., avšak uviedol,

že sa poznali. Tiež nevedel, čo bolo dôvodom zo strany jeho otca na požičanie peňazí. Veriteľ F. G. vo
výpovedi uviedol, že jeho syn K. G. spolupracoval s pánom B., riešili spolu nejaké problémy aj finančné.
Syn ho oslovil, že pán B. je mladý chalan, ktorý mal rozbehnuté obchody a potreboval požičať peniaze,
aby rozbehol svoju činnosť. Zorganizovalo sa stretnutie, kde sa dohodli, že mu požičia nejakú sumu,
pričom mal pripraviť peniaze a pán B. zmluvu. Pán B. priniesol podpísanú zmluvu a svedok priniesol

peniaze, pričom sa to riešilo v pivnici za prítomnosti K. G. a išlo o sumu 350.000 eur. Pán B. prevzal
peniaze s tým, že ich bude točiť a používať na svoje aktivity. Tiež svedok uviedol, že išlo o to, že
pán B. bol mladý chalan z rodiny, ktorý spolupracoval s jeho synom a peniaze sa požičiavali z dôvodu
možnej ďalšej spolupráce. S ohľadom na uvedené výpovede svedkov súd prvej inštancie poukázal na
viaceré nezrovnalosti vo výpovediach týchto svedkov a na podstatnú skutočnosť, že svedok prítomný

pri odovzdávaní peňazí žalovanému bol synom veriteľa. S ohľadom na túto skutočnosť už samotný
príbuzenský vzťah a záujem svedka K. G. na preukázaní odovzdania peňazí žalovanému, spochybňoval
jeho vierohodnosť. K. G. mal byť jediným svedkom odovzdania sumy 350.000 eur žalovanému, čo z
pohľadu tak vysokej peňažnej čiastky a skutočnosti, že veriteľ F. G. bol úspešným podnikateľom, bola
až prílišná neopatrnosť pri poskytovaní peňažných prostriedkov v takom rozsahu. Súd prvej inštancie

konštatoval rozpory vo výpovediach svedkov F. G. a K. G., keď z výpovede svedka K. G. vôbec
nevyplynulo, že by s pánom B. spolupracoval, taktiež z jeho výpovede nevyplynulo, že by práve on
inicioval predmetné stretnutie. Naopak svedok F. G. uviedol, že jeho syn spolupracoval s pánom B. a
že ho jeho syn oslovil, že pán B. potrebuje požičať peniaze. Rozpor bol aj v účele poskytnutia peňazí,
keď K. G. tvrdil, že účel nepoznal, ale neskôr zistil, že pán B. si takto požičiaval peniaze a aj svedok mu

požičal. F. G. však tvrdil, že za ním prišiel K. G., že A. B. potrebuje peniaze na rozbehnutie obchodov.
Tiež F. G. tvrdil, že K. G. spolupracoval s pánom B. a že účelom poskytnutia peňazí bol rodinný účel,
keďže syn s B. spolupracoval a žalovaný potreboval peniaze na rozvoj ďalších aktivít. Žalovaný v rámci
svojej výpovede uviedol, že bol oslovený F. G., ktorý chcel požičať peniaze H. I., pričom stretnutiesprostredkoval K. G.. Žalovaný tiež tvrdil, že K. G. poznal, avšak aktivity s ním nemal. Z výpovedí
žalovaného a svedka F. G. vyplývalo, že stretnutie žalovaného s F. G. sprostredkoval K. G., avšak
svedok K. G. neuviedol, že by práve on sprostredkoval stretnutie žalovaného a F. G. a súčasne tvrdil,

že nevedel, čo bolo dôvodom otca k požičaniu peňazí. Pričom F. G. tvrdil, že ho jeho syn oslovil, že
potrebujepožičaťpeniaze.Taktiežsúdprvejinštancieuviedol,žezpredmetnejzmluvyopôžičkevyplýva,
že bola podpísaná dňa 18.12.2012 všetkými zmluvnými stranami v Piešťanoch, pričom žalovaný tvrdil,
že u notára bol len on a H. I.. H. I. uviedol, že s pánom G. nikdy nebol na notárskom úrade. F. G. tvrdil,
že vedel, že I. existuje, avšak sa s ním nestretol. Súčasne tvrdil, že žalovaný mu v deň odovzdania

peňažnýchprostriedkovpriniesolpodpísanúzmluvu.PričomsvedokK.G.netvrdilpodstatnúskutočnosť,
že v deň odovzdania peňazí by žalovaný jeho otcovi predložil aj podpísanú zmluvu o pôžičke. Naviac
z podpísanej zmluvy vyplýva, že ju F. G. podpísal v Piešťanoch v rovnaký deň ako žalovaný a H. I.. Aj
vzhľadom k uvedeným rozporuplným výpovediam svedkov F. a K. G. dospel súd prvej inštancie k záveru,
že svedok K. G. nebol prítomný na stretnutí, na ktorom malo dôjsť k reálnemu odovzdaniu peňazí. Súd
mal za to, že z výpovedí týchto svedkov jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností nevyplývalo, že

by sa predmetné stretnutie žalovaného a pôvodného veriteľa uskutočnilo za prítomnosti svedka K. G..
Súd tak dospel k záveru, že nebolo preukázané, že reálne došlo k odovzdaniu peňazí žalovanému,
pričom žalobca na preukázanie reálneho odovzdania peňazí nepredložil žiadny iný vierohodný dôkaz.
Disponoval len podpísanou zmluvou o pôžičke, ktorá však nevznikne, pokiaľ nie je preukázané reálne
odovzdania pôžičky. K uvedenému súd prvej inštancie záverom poukázal aj na žalovaným predložený

listinný dôkaz, screen shot komunikácie medzi ním a K. G. dňa 18.12.2012, v ktorom uviedol K. G.:
„kamo, taky trening som si dal doma, naparadu.“ K uvedenému uvádza žalovaný: „to je super, dneska
som inak bol u vas..aj ja by som si rad dal trening, len momentalne budem rad ked sa uzdravim. a co si
cvivil?“ Na uvedené odpovedá K. G.: „chytilo to uz aj teba? Aaach taky kruhovy polhodinovy trening som
si dal.“ Súd poukazuje na to, že K. G. a F. G. síce bývali v rovnakej obci, E., avšak každý z nich na odlišnej

adrese. Z uvedenej komunikácie pritom vyplývalo, že dňa 18.12.2012, keď malo dôjsť k odovzdaniu
peňažných prostriedkov u pôvodného veriteľa F. G. u neho v pivnici za prítomnosti K. G., tento tam
prítomný nebol, nakoľko v ten deň komunikoval so žalovaným, že bol doma a cvičil, pričom žalovaný bol
u jeho otca. Aj z uvedeného vyplývalo, že K. G. a A. B. sa nestretli v pivnici na adrese bydliska F. G..

14. Žalobca vo svojich tvrdeniach poukazoval na vymyslený príbeh žalovaného ohľadom existencie
viacerých zmlúv o pôžičkách a jeho údajnú snahu taktizovania. Súd prvej inštancie však poukázal v
prvom rade na to, že už v rámci podaného odporu žalovaný sporoval odovzdanie predmetu pôžičky. Vo
svojej výpovedi žalovaný ďalej tvrdil, že dlžníkom bol preto, že v neho mal F. G. väčšiu dôveru, pričom
nebolo sporné, že H. I., ktorý bol ručiteľom zo zmluvy o pôžičke, sa nachádzal vo výkone trestu odňatia

slobody, a to za majetkovú trestnú činnosť. Naviac H. I. sám uviedol, že bolo voči nemu na Slovensku
vedených viacero exekúcií. Žalovaný tvrdil, že peňažné prostriedky zo zmluvy zo dňa 18.12.2012 mali
ísť H. I.. Následne aj svedok F. D. uviedol, že o zmluvných vzťahoch so žalovaným nevedel nič. Tiež
uviedol, že o nejakom záväzkovom vzťahu pána B. a F. G. sa dozvedel pri spontánnej debate s F. G., keď
mu povedal, že nie je jediný komu pán B., resp. I. dlží peniaze. Tiež uviedol, že v čase 2011-2013 celkom

intenzívne komunikoval s pánom I., o trochu menej aj s pánom B., keď v podstate vypukla celá kauza
ohľadom pôžičiek. Podľa jeho názoru celá iniciatíva pochádzala od pána I.. Tento svedok tiež uviedol, že
prebiehala medzi ním a žalovaným komunikácia, pričom si nespomínal, či sa týkala aj iných pohľadávok,
ale podľa neho išlo o týchto 350.000 eur. Následne žalovaný poukázal na existenciu viacerých zmlúv o
pôžičkách uzatváraných medzi veriteľom F. G. a žalovaným ako dlžníkom a ručiteľom H. I., ktoré zmluvy

doložil do súdneho spisu (č. l. 81-106) s tým, že uviedol spôsob, ako fungovalo požičiavanie peňazí. Aj
svedok H. I. uviedol, že uzatváral so žalovaným zmluvy, pričom si spomínal asi na dve zmluvy o pôžičke.
Naviac zo žalovaným predloženej komunikácie, na ktorú poukázal aj žalobca, vyplývalo, že F. G. sa
stretával s H. I., pričom F. G. vo svojej svedeckej výpovedi výslovne poprel, že by sa niekedy stretol s H.
I.. Súčasne sa F. G. dožadoval od žalovaného plnenia, avšak z predmetnej komunikácie nevyplývalo, z

akého právneho titulu a v akej výške. Z komunikácie medzi žalovaným a F. D. vyplývalo, že sa žalovaný
dotazoval na dlh voči L. F. G. s tým, že sa pýtal svedka, o aký dlh ide. Súčasne ďalej svedok D. uviedol,
že nemal vôbec predstavu o výške dlhu. F. G. vo svojej výpovedi uviedol, že existovala len jedna zmluva
o pôžičke, ktorá bola predmetom tohto konania, avšak žalovaný doplnil do súdneho spisu niekoľko zmlúv
o pôžičkách.

15. Z uvedených skutkových zistení súd prvej inštancie vyvodil ten záver, že medzi žalovaným, H. I.
a F. G. existovali zmluvné vzťahy, pričom žalovaný spolu s H. I. podnikali viaceré finančné operácie,
predmetom ktorých bolo prijímanie peňažných prostriedkov od solventných tretích osôb a následnéposkytovanie získaných peňažných prostriedkov ďalším osobám. Túto skutočnosť potvrdil aj svedok
F. D., ktorý poukazoval na modus operandi - prísľub investícií, ako aj na veľmi dobré komunikačné
schopnosti H. I. a na to, že mu veľa ľudí uverilo. Ako právny titul slúžila zmluva o pôžičke, pričom

súd zistil, že takýchto zmlúv bolo niekoľko, a nie len jedna, ako to tvrdil svedok F. G.. Túto skutočnosť
potvrdil aj H. I., keď hovoril asi o dvoch zmluvách s pánom B., ako i svedok F. D., ktorý hovoril „o kauze
ohľadom pôžičiek“. Súd prvej inštancie preto skutkové tvrdenia žalovaného nepovažoval za fabulované,
keď nielen z listinných dôkazov vyplývali finančné operácie, ale aj z vykonaných výsluchov. Súd súčasne
považoval za logické, že žalovaný podpísal zmluvu o pôžičke zo dňa 18.12.2012, nakoľko peňažné

operácie medzi žalovaným, H. I. a F. G. takýmto spôsobom prebiehali. Bolo podpísaných viac ako len
jedna zmluva o pôžičke a tejto skutočnosti si bol žalovaný vedomý, preto zisťoval u F. D. cez komunikáciu
whatsap, „o aký dlh voči G. ide“. Z výpovede svedka I. nevyplývali zmluvné vzťahy s F. G., avšak súd
prvej inštancie poukázal na to, že tento svedok je vo výkone trestu odňatia slobody v ČR za majetkovú
trestnú činnosť, a preto jeho výpoveď nebola z prevažnej časti dôveryhodná. Naviac žalovaný uviedol,
že to bol práve F. G., ktorý sa dopytoval na spoluprácu s H. I., súčasne svedok F. D. poukázal na to, že

iniciatíva ohľadom pôžičiek pochádzala od pána I..

16. Súd prvej inštancie poukázal na to, že strana sporu má povinnosť predložiť skutkové tvrdenia
pravdivo a úplne. Je však zrejmé, že v každom spore, v ktorom sú skutkové tvrdenia medzi stranami
sporné,porušilatútopovinnosťjednazostrán.Vtejtosúvislostiniejerozhodné,čistranasporuúmyselne

klamala, alebo či bola presvedčená o pravdivosti toho, čo tvrdila. Úmyselné predkladanie nepravdivých
tvrdení môže vyústiť do toho, že súd pri hodnotení dôkazov zohľadní nízku vierohodnosť strany sporu.
Súd s ohľadom na obsah listinných dôkazov založených do súdneho spisu, ako i výsluchy svedkov,
poukazuje na nízku vierohodnosť žalobcu, resp. pôvodného veriteľa zo spornej zmluvy o pôžičke,
vzhľadom k tomu, že žalobca nadobudol pohľadávku z titulu zmluvy o postúpení pohľadávok. Súd

zistil, že pôvodný veriteľ žalovaného, t. j. F. G., neuvádzal pravdivé tvrdenia ohľadom skutkového stavu
týkajúceho sa zmluvy o pôžičke, ktorá bola predmetom sporu, či iných zmlúv, ktoré boli medzi nimi
uzatvárané, resp. ním uvedený skutkový stav nebol úplný. Súd zo zisteného skutkového stavu zistil,
že F. G. hotovostne poskytoval peňažné prostriedky žalovanému a H. I., a to za účelom investície,
pričom právnym titulom bola zmluva o pôžičke. Súd tiež zistil, že nebola uzatvorená len jedna zmluva

o pôžičke, ktorá je predmetom sporu, ale takýchto zmlúv bolo niekoľko. Skutkový popis deja uvedený
žalovaným týkajúci sa spolupráce žalovaného, H. I. a pôvodného veriteľa F. G. sa s ohľadom na
obsah svedeckých výpovedí a listinných dôkazov javil súdu ako pravdepodobný. Pôvodný veriteľ tiež
tvrdil, že sa nikdy nestretol s H. I., čo však nezodpovedalo komunikácii predloženej žalovaným. Keďže
požičiavateľ neuvádzal úplné skutkové tvrdenia a naviac niektoré jeho tvrdenia boli nepravdivé, súd

zhodnotil jeho vierohodnosť ako nízku, čo pričítal na ťarchu žalobcu. V spojení so skutočnosťou, že
tento svedok tvrdil, že žalovanému odovzdal peňažné prostriedky za prítomnosti svedka K. G., hoci
vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že došlo k reálnemu odovzdaniu predmetu pôžičky, súd
dospel k záveru o neopodstatnenosti podanej žaloby. K rozhodnutiu Najvyššieho súdu Českej republiky
sp. zn. 33Cdo/2547/2011, na ktoré v spore žalobca poukazoval, súd uviedol, že predmetné rozhodnutie

nebolo možné, bez zohľadnenia súdom zisteného skutkového stavu, na daný prípad aplikovať. Poukázal
pritom na to, že skutkový stav bol v uvedenom rozhodnutí odlišný, ako tomu bolo v tomto prejednávanom
prípade. Z tohto dôvodu nebola namieste aplikácia žalobcom citovaného rozhodnutia na prejednávaný
prípad, keďže s ohľadom na skutkový stav tohto sporu predmetná zmluva nebola dostatočným dôkazom
na preukázanie tvrdení žalobcu, že došlo k odovzdaniu predmetu pôžičky.

17. S ohľadom na tvrdenia žalovaného, že bolo nereálne, aby F. G. mal možnosť požičať žalovanému
sumu 350.000 eur, súd prvej inštancie poukázal na to, že v civilnom spore každá strana má
nielen povinnosť tvrdenia, ale aj povinnosť poskytnúť na svoje tvrdenia dôkazy. Obvykle platí, že
skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú

záležitosťou žalovaného. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú
situáciu konania. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Pri
posudzovaní dôkazného bremena na strane tej - ktorej strany treba rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú
teóriu, t.j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje. Na
nikom totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti

(uznesenie Najvyššieho súdu SR z 31. mája 2010, sp. zn. 6 Cdo 81/2010). Preukazovanie takejto
skutočnosti je spravidla objektívne nemožné. Dokazovanie neexistujúcich skutočností je vylúčené
povahou veci, lebo dokázať možno len to, čo existuje, nie to, čo neexistuje. V týchto prípadoch
hovoríme o presune dôkazného bremena na protistranu. V civilnej procesualistike sa pre túto skutočnosťpoužíva termín negatívna dôkazná teória. Táto teória sa uplatní vtedy, keď nie je možné neexistenciu
určitej skutočnosti dokázať prostredníctvom tvrdenia iných pozitívnych skutočností, ktoré v konečnom
dôsledku vedú k záveru o tom, že určitá negatívna skutočnosť je daná. Odborná literatúra uvádza,

že negatívnu dôkaznú teóriu nemožno prijímať absolútne, pretože v praxi môžu nastať prípady,
keď je možné preukazovať aj negatívne skutočnosti. Uplatňovanie negatívnej dôkaznej teórie teda
nemôže byť bezbrehé, pretože pri preukazovaní negatívnej skutočnosti nie vždy dôkazné bremeno
prechádza na protistranu. Nie je totiž úplne pravda, že dokázať je možné len to, čo existuje a nie
to, čo neexistuje. Neexistenciu je možné v niektorých prípadoch preukázať dôkazom o existencii inej

skutočnosti, ktorá súdom preskúmavanú vylučuje. Z uvedeného vyplýva, že v niektorých prípadoch
je objektívne možné preukázať neexistenciu určitej skutočnosti prostredníctvom iných existujúcich
(pozitívnych) komplementárnych skutočností, ktoré túto negatívnu skutočnosť potvrdzujú (preukazujú).

18. Ak teda žalovaný tvrdil, že žalobca nemal dostatok peňažných prostriedkov na poskytnutie pôžičky
v sume 350.000 eur, nebolo jeho povinnosťou predkladať a navrhovať dôkazy, ktoré túto skutočnosť

vyvracali, ale bolo povinnosťou žalobcu predložiť listinné dôkazy na preukázanie skutočnosti, že
disponoval peňažnými prostriedkami na poskytnutie pôžičky. V danom prípade však žalobca nenavrhol
dokazovanie týmto smerom, preto súd vyvodil ten právny záver, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno
ohľadom jeho tvrdenia, že disponoval peňažnými prostriedkami na poskytnutie predmetu pôžičky. Na
preukázanie tohto tvrdenia nestačilo len tvrdiť, že pôvodný veriteľ, F. G., bol solventným podnikateľom,

ktorýpodnikalvzlatejérepodnikanianaSlovensku.Tietoskutočnostieštesaméosebenepreukazujú,že
disponoval predmetom pôžičky. Taktiež žalobcom predložené potvrdenie ekonóma E. M. o čistom zisku
spoločnosti AG NÁRADIE, s.r.o. za roky 2005-2008 v sume 2.458.262 eur nepreukazuje, aká suma bola
z uvedenej čiastky vyplatená pôvodnému veriteľovi. Súd prvej inštancie za nepreukázané považoval aj
tvrdenie žalobcu, že požičiavateľ v minulosti predal obchodný podiel v spoločnosti SLOVAKIA TREND,

s.r.o.,atozaniezanedbateľnúsumu,keďnapotvrdenieuvedenejskutočnostižalobcanepredložilžiaden
listinný dôkaz a taktiež nebolo zrejmé, o akú nie zanedbateľnú sumu v danom prípade išlo. Hoci sa v
súdnom spise nachádzajú listinné dôkazy týkajúce sa majetku spoločnosti AG NÁRADIE s. r. o., ktorý
majetok mal vyplývať zo súvah, výročných správ, výkazov ziskov a strát za obdobie od 2001 až do roku
2013, žalobca na tieto listiny, ktoré sú účinné voči tretím osobám, a teda aj súdu, dňom ich zverejnenia,

žiadnymspôsobomnepoukázalamajetnosťpožičiavateľaztýchtolistínnevyvodzovalpoukazovanímna
konkrétne listiny. Súd prvej inštancie uviedol, že nebolo jeho povinnosťou zisťovať, či z uvedených listín
vyplýva majetnosť požičiavateľa a jeho schopnosť poskytnúť predmet pôžičky, pokiaľ túto skutočnosť
žalobca netvrdil.

19. Súd prvej inštancie tak na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žaloba nebola
podaná dôvodne, keď žalobca nepreukázal, že medzi pôvodným veriteľom a dlžníkom vznikla platná
zmluva o pôžičke, pretože žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadom preukázania reálneho
odovzdania predmetu pôžičky. Naviac žalobca nepreukázal, že bol solventný a disponoval sumou,
ktorá bola predmetnom pôžičky. Súčasne súd prvej inštancie na ťarchu žalobcu vyhodnotil nízku

dôveryhodnosť žalobcu ako strany sporu, resp. požičiavateľa, pretože žalobca nadobudol pohľadávku
na základe zmluvy o postúpení pohľadávky.

20. Súd prvej inštancie nevykonal dôkazy: dopytom na sociálnu poisťovňu ohľadom príjmov F. G.,
dopytom na spoločnosť AG NÁRADIE, s.r.o. ohľadom rozhodnutí o rozdelení zisku a ohľadom informácií

o požičaní peňažných prostriedkov F. G. z uvedenej spoločnosti, výsluchom svedka N. G., výsluchom
C. J., znaleckým dokazovaním, pretože uvedené dôkazy nemali význam pre rozhodnutie súdu vo veci
samej, a to vzhľadom na skutočnosť, že časť prostriedkov procesnej obrany žalovaný neuplatnil včas
a súd na tieto návrhy na vykonanie dokazovania neprihliadol (išlo o návrh na znalecké dokazovanie a
výsluch C. J., keďže žalovaný až v rámci svojho vyjadrenia z 26.1.2023, teda po tom, ako súd poučil

strany sporu o koncentrácii konania, namietal platnosť podpisu postupcu). Ostatné súdom nepripustené
dôkazy súviseli s princípom negatívnej dôkaznej teórie, t. j. neexistencia (niečoho) majúca trvajúci
charakter sa zásadne nepreukazuje. Vzhľadom k tejto teórii sa nepreukazuje neexistencia niečoho,
ale existencia. Nebolo povinnosťou žalovaného preukázať, že požičiavateľ nemal dostatok finančných
prostriedkov, avšak bolo povinnosťou žalobcu preukázať, že požičiavateľ disponoval peňažnými

prostriedkami v čase uzavretia zmluvy o pôžičke. Vzhľadom k tomu, že žalobca, na ktorom spočívalo
dôkaznébremeno,nenavrholvykonaťdokazovanieuvedenýmsmerom,súduvedenédôkazynevykonal.21. V časti o trovách konania súd prvej inštancie rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 251, § 255 ods.
1, § 262 os. 1 a 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), vecne plným
procesným úspechom žalovaného.

22. Proti tomuto rozsudku podal včas v celom rozsahu odvolanie žalobca s návrhom na jeho zmenu
vyhovením žalobe v celom rozsahu; alternatívne navrhol zrušenie napadnutého rozsudku a vrátenie
veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolanie odôvodnil ust. § 365 ods.
1 písm. d/, f/ a h/ CSP. Namietal, že súd prvej inštancie rozhodnutie založil na svojom subjektívnom

zhodnotení situácie, kedy nepreukázané okolnosti nahradil neprimerane širokou sudcovskou úvahou,
ktorá je v rozpore so zákonom. Súd svojím postupom odoprel žalobcovi právo na spravodlivý proces
tým, že ho postavil do situácie, kedy napriek existencii potvrdenia o prevzatí peňazí na to neprihliadal
a svedka označil za nevierohodného, a tak žalobca nemal ako inak preukázať odovzdanie peňazí.
Súd prvej inštancie sa podľa žalobcu nedostatočne vyporiadal s tvrdenými skutočnosťami, a napriek
preukázaniu finančných vzťahov medzi právnym predchodcom žalobcu (L. F. G.) a žalovaným, súd

neprimerane širokým výkladom dospel k nepreukázaniu existencie zmluvy o pôžičke. Konajúci súd
v každom navrhnutom dôkaze žalobcom videl účelovosť, no na druhej strane vnímal ako prirodzenú
skutočnosť, že žalovaný neustále menil právnu argumentáciu, upravoval príbehy a pri jeho procesnej
obrane absentovala súvislá línia tvrdených skutočností. Odôvodnenie rozsudku tak považuje žalobca
za nepresvedčivé. Súd prvej inštancie výpovede dvoch svedkov označil za nevierohodné, toto tvrdenie

však nemá oporu v žiadnom z vykonaných dôkazov. Je prirodzené, že vzhľadom na časový posun sa
výpovede mierne odlišovali, ale v ich kontexte boli jednoznačne preukázané finančné vzťahy medzi
žalovaným a L. F. G., ako aj samotné odovzdanie peňazí. Rodinné príbuzenstvo nemôže automaticky
znamenať, to že svedok je nedôveryhodný. Rovnako súd nad rámec vykonaného dokazovania prijal
záver, že svedok K. G. mal záujem na tom, aby bol žalobca úspešný, keďže je synom požičiavateľa

(právneho predchodcu žalobcu), pričom toto tvrdenie pôsobí nelogicky, keďže právny predchodca
žalobcu už nedisponuje pohľadávkou; previedol ju, a tak nemal žiaden záujem na výsledku sporu
a rovnako tak aj jeho syn. Konajúci súd napriek tomu označil syna právneho predchodcu za
nedôveryhodného pre toto konanie. Postup súdu bol teda v rozpore s civilným procesom, kedy odňal
žalobcoviprávonaspravodlivýproces.Tietoosobyprišlivypovedaťkvecitak,akositopamätalianemali

žiaden záujem na výsledku sporu a svoju výpoveď vykonali po poučení súdom na dôsledky nepravdivej
výpovede.

23. Žalobca tiež namietal, že súd nepodrobil rovnakej kritike tvrdenia žalovaného o tom, že peniaze
neprevzal napriek tomu, že mal k dispozícii zmluvu s jeho podpisom, ktorá potvrdzovala prevzatie

peňazí. Žalobca i v odvolaní zopakoval svoj poukaz na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky
z 21.6.2012, sp. zn. 33 Cdo 2547/2011 a mal za to, že predmetná zmluva preukazovala, že peniaze
boli prevzaté/odovzdané a bol to práve žalovaný, ktorý mal preukázať, že k tomu nedošlo. Súd tieto
skutočnosti nebral v úvahu a dožadoval sa preukazovania zo strany žalobcu. Na začiatku sporu mal
povinnosť preukázať odovzdanie peňazí žalobca, ten to preukázal predložením zmluvy o pôžičke s

potvrdením o prevzatí peňazí a následne, ak to žalovaný popieral, mal túto skutočnosť dôkaznými
prostriedkami vyvrátiť žalovaný. Súd nereflektovaním uvedených skutočností zasiahol do práva na
spravodlivý proces a neprimerane sa naklonil na jednu stranu v dôsledku chybného postupu. Jediným
dôkazom o neodovzdaní peňazí bolo subjektívne tvrdenie žalobcu. Žalobca zdôraznil, že okrem
existencie písomnej zmluvy o pôžičke, skutočnosť, že finančné prostriedky boli reálne odovzdané,

potvrdili svedkovia L. F. G. a K. G. a svojím konkludentným konaním aj samotný žalovaný, keď nikdy
nerozporoval prevzatie peňazí, a to ani pred svedkom F. D.. Taktiež prevzatie peňazí a vedomosť
o existencii pôžičky potvrdil aj svedok H. I., ktorý bol ručiteľom predmetnej zmluvy a podľa skorších
vyjadrení žalovaného tieto peniaze mali byť odovzdané práve H. I.. Podľa žalobcu nie je zrejmé,
aké peniaze odovzdával žalovaný svedkovi H. I., keď v neskoršom štádiu konania popiera existenciu

zmluvného vzťahu, resp. prevzatie peňazí. Je nepredstaviteľné, že žalovaný sa viac ako 10 rokov
nebránil a netvrdil, že neprevzal peniaze v zmysle zmluvy o pôžičke, a túto argumentáciu si osvojil až po
zmene právneho zástupcu. Žalovaný, ktorý ma jasný záujem na výsledku sporu, má väčšiu váhu slova
ako traja svedkovia L. F. G., K. G. a H. I.. Títo svedkovia nemali žiaden záujem na výsledku sporu.

24.Žalobcamaltiežzato,žekonaniemáiinúvadu,ktorámohlamaťzanásledoknesprávnerozhodnutie
vo veci, a to nedostatočné a chybné odôvodnenie rozhodnutia, pretože súd prvej inštancie v rozpore
so zákonom neuviedol aké skutočnosti považoval za preukázané, ktoré za preukázané nepovažoval,z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Odôvodnenie je teda
podľa žalobcu nepreskúmateľné.

25. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny potvrdiť. Mal za to, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, aké skutočnosti
považoval súd prvej inštancie za preukázané, ktoré za preukázané nepovažoval, z ktorých dôkazov
vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Žalovaný sa stotožnil so skutkovými
závermi súdu prvej inštancie, že žalobca nepreukázal ani reálne odovzdanie peňazí ani schopnosť F.

G. dňa 18.12.2012 odovzdať peniaze v sume 350.000 eur. Súd prvej inštancie podrobne vysvetlil, prečo
považoval svedecké výpovede F. G. a K. G. za nevierohodné. Súd prvej inštancie podrobne zdôvodnil
i to, prečo nepovažoval za dostatočný dôkaz o odovzdaní peňazí vyhlásenie, ktoré je obsiahnuté v
samotnej zmluve o pôžičke. Nemožno súhlasiť s právnym názorom žalobcu, že F. G. nemá žiadny
záujem na výsledku tohto súdneho sporu. Jeho právny záujem vyplýva najmä z § 527 ods. 1 OZ a F. G.
bude musieť v prípade neúspechu žalobcu v tomto spore vrátiť žalobcovi sumu 30.000 eur (odplatu za

postúpenie pohľadávky) a nahradiť mu trovy súdneho konania. Hodnotenie vykonaného dokazovania
súdom prvej inštancie a jeho skutkové závery sú logické, podrobne zdôvodnené a správne. Zároveň
žalovaný poukázal i na to, že žalobca v odvolaní uvádza aj odvolací dôvod podľa ustanovenia § 365
ods. 1 písm. h/ CSP, avšak v ďalšom texte odvolania neuviedol, v čom konkrétne žalobca tento odvolací
dôvod vidí, teda ktoré zákonné ustanovenie mal súd prvej inštancie aplikovať nesprávne.

26. Ďalšie vyjadrenia strany v odvolacom konaní nepodali.

27. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom – stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§

359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1
CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ
použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP), preskúmal napadnuté
rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s
prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods.

2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať
alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385
ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej
tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k
záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne, v dôsledku čoho boli splnené podmienky

pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1, 2 CSP.

28. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnené odvolacie dôvody a na
odôvodneniepreskúmavanéhorozsudkuboloposúdiť,čisúdprvejinštancienazákladenímvykonaného
dokazovania a realizovaného právneho posúdenia veci rozhodol vecne správne, pokiaľ žalobu žalobcu

domáhajúceho sa zaplatenia sumy 50.000 eur s prísl. titulom vrátenia pôžičky zamietol, keď dospel
k záveru, že žalobca nepreukázal, že medzi pôvodným veriteľom a dlžníkom vznikla platná zmluva
o pôžičke, pretože žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadom preukázania reálneho odovzdania
predmetu pôžičky.

29. Žalobca v podanom odvolaní namietal nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie, ktorým
porušil právo žalobcu na spravodlivý súdny proces tým, že nesprávne presunul dôkazné bremeno
na žalobcu, ďalej namietal nesprávne zistenie skutkového stavu súdom prvej inštancie, ako aj
nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia.

30. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav pokiaľ ide o preukázané
skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie uplatneného nároku žalobcu na zaplatenie žalovanej
sumy a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, pričom sa v celom rozsahu
stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací
súd konštatuje správnosť jeho dôvodov a odkazuje na výstižné, správne, presvedčivé a v relevantnom

rozsahu vyčerpávajúce odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací
súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od skutkových alebo právnych záverov súdu prvej
inštancie odchýliť, a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia dopĺňa už iba nasledovné:31. Námietku žalobcu o nesprávnom presune dôkazného bremena na žalobcu vyhodnotil odvolací súd
ako nedôvodnú. Žalobca tvrdil, že pôžička vo výške 350.000 eur bola jeho právnym predchodcom

žalovanémuposkytnutá,kčomuakodôkazpredložilzmluvuopôžičkez18.12.2012snotárskyovereným
podpisom žalovaného, ktorá potvrdzovala prevzatie peňazí. Žalovaný tvrdil, že k odovzdaniu a prevzatiu
peňažných prostriedkov na základe predmetnej zmluvy o pôžičke nedošlo.

32. Dôkazným bremenom (v spojitosti s dôkaznou povinnosťou) sa rozumie zodpovednosť účastníka

za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných dôkazov. Procesnoprávnym
následkom neunesenia dôkazného bremena účastníkom konania je jeho neúspech v spore. Pod
vyhodnotením dôkazov je treba rozumieť aj zhodnotenie absencie dôkazov (vedúcej k neuneseniu
dôkazného bremena). Ak súd rozhoduje v situácii dôkaznej núdze, dopad (neúspech) sa pričíta
účastníkovi, na ktorom leží podľa predpisov hmotného práva dôkazné bremeno (zodpovednosť za
preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného práva). Rozsah dôkazného bremena, teda

okruh skutočností, ktoré musí účastník preukázať, zásadne určuje hmotnoprávna norma, ktorá je na
sporný vzťah aplikovaná. Z nej potom vyplýva i to, kto je nositeľom dôkazného bremena, teda ktorý z
účastníkov je povinný stanovený okruh skutočností preukázať.

33. Podľa ustanovenia § 657 Občianskeho zákonníka zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi

veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci
rovnakého druhu.

34. Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že pre uzavretie dohody o pôžičke sa nevyžaduje
písomná forma, takže táto zmluva môže byť uzavretá i ústne alebo konkludentným spôsobom.

Podstatnou náležitosťou obsahu takejto dohody je okrem označenia zmluvných strán, predovšetkým
určenie predmetu pôžičky; z obsahu zmluvy musí vyplynúť i povinnosť dlžníka vrátiť veci rovnakého
druhu (peňazí). Keďže táto zmluva je reálnou zmluvou (kontraktom), k jej uzavretiu zákon vyžaduje i
skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi. Dokiaľ k odovzdaniu peňazí nedôjde, medzi
zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky nevznikne.

35. Zmluva o pôžičke je v zmysle § 657 Občianskeho zákonníka tzv. reálnym kontraktom, to znamená,
že k jej uzavretiu sa vyžaduje, aby veriteľ aj skutočne odovzdal predmet pôžičky dlžníkovi. Ak sa tak
nestane, medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky nevznikne (por. rozhodnutie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 325/2009), a to aj keby všetky náležitosti tohto právneho

úkonu (vrátane náležitostí vôle) boli dané. V prejednávanej veci bolo preto pre posúdenie otázky
platnosti zmluvy o pôžičke nevyhnutné zistiť, či došlo k jej poskytnutiu – odovzdaniu peňazí. Skutočnosť
poskytnutia pôžičky v konaní vždy preukazuje veriteľ, v danom prípade žalobca. Neobstojí preto
námietka žalobcu, že nebolo povinnosťou žalobcu preukázať, že k pôžičke (teda jej poskytnutiu) prišlo,
keďže postačuje overený podpis dlžníka na zmluve o pôžičke. V spore, v ktorom sa veriteľ domáha

zaplatenia sumy pôžičky sa musí preukázať skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi,
nie preukázať možnosť veriteľa disponovať príslušnou peňažnou sumou (por. rozhodnutia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 78/2010, 4 Cdo 403/2014).

36. Dôkazné bremeno ohľadne tvrdenia, že bola uzavretá zmluva o pôžičke a že podľa nej bolo dlžníkovi

plnené, spočíva na veriteľovi. Ak sú tieto skutočnosti preukázané, potom veriteľ uniesol dôkazné
bremeno. Dôkazné bremeno na túto otázku neprechádza z veriteľa na dlžníka v závislosti od toho,
aké dôkazy veriteľ predložil, a teda iba v dôsledku toho, že veriteľ predložil súdu písomnú zmluvu o
pôžičke, v ktorej je uvedené, že dlžník prevzal pôžičku; dôkazné bremeno o tom, že to tak nebolo, neťaží
dlžníka. Súd vyhodnocuje splnenie dôkazného bremena veriteľa posúdením výsledkov dokazovania o

dokazovanej otázke z vykonaných dôkazov ich zhodnotením jednotlivo a aj vo vzájomnej súvislosti so
záverom o tom, či veriteľ dôkazné bremeno uniesol, alebo nie.

37. Súd prvej inštancie teda v prejednávanej veci z hľadiska právneho názoru na dôkazné bremeno
správne považoval za potrebné zaoberať sa pri skúmaní platnosti predmetnej zmluvy o pôžičke z

hľadiska skutkového otázkou poskytnutia pôžičky (odovzdania predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi).
Napokon v tejto otázke odvolací súd poukazuje i na ustálenú rozhodovaciu prax (rozhodnutia
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 325/2009, 1 Cdo 78/2010, 4 Cdo 403/2014, ako aj rozhodnutie
Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 303/2011), od ktorej nemá odvolací súd dôvod sa odchýliť.38. K poukazu žalobcu na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 33 Cdo 2547/2011,
odvolací súd uvádza, že toto rozhodnutie nie je možné považovať za ustálenú rozhodovaciu prax.

Rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít predstavujú rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej
republiky, Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora
Európskej únie, pričom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ňou (čl.
2 ods. 2 CSP). Ustálená rozhodovacia prax najvyššieho súdu je vyjadrená predovšetkým v stanoviskách
alebo rozhodnutiach najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk

najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Do tohto pojmu však možno zaradiť aj prax,
vyjadrenú opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca
aj v jednotlivom, doposiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované)
rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto
názory akceptovali a vecne na ne nadviazali. Do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v
zmysle § 421 ods. 1 CSP treba zahrnúť aj naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou

judikatúrou neprekonané civilné rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí
a stanovísk vydávaných najvyššími súdmi ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo
Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy
o rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené v Zborníkoch najvyšších súdov I., II. a IV. vydaných SEVT
Praha v rokoch 1974, 1980 a 1986 (viď uznesenie NS SR sp. zn. 6Cdo/29/2017 z 24. januára 2018,

publikované pod č. 71 v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR č. 8/2018).

39. Žalobcom opakovane zdôrazňované rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 33 Cdo
2547/2011 nepochybne nespadá pod pojem ustálená rozhodovacia (súdna) prax, a preto ani nezakladá
povinnosť odvolacieho súdu (ani súdu prvej inštancie), aby odklon od právneho názoru vyjadreného v

predmetnom rozhodnutí odôvodňoval. Napriek tomu z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva,
že súd prvej inštancie sa vysporiadal i s týmto žalobcom uvádzaným rozhodnutím tak, že predmetné
rozhodnutie nebolo možné s ohľadom na odlišný skutkový stav na súdený prípad aplikovať, s čím
odvolací súd nemá dôvod nesúhlasiť. V danej veci sa totiž žalobca ako veriteľ domáhal od žalovaného
ako dlžníka zaplatenia 300.000,- Kč z titulu vrátenia pôžičky, pričom žalovaný v priebehu konania priznal,

že žalobcovi sumu 300.000,- Kč dlhuje, avšak tvrdil, že tento dlh nevznikol zo zmluvy o pôžičke, ale
ide o neuhradenú kúpnu cenu za nehnuteľnosť, ktorú od neho kúpil. Uvedené však nekorešpondovalo
s obsahom kúpnej zmluvy, z ktorej bolo zrejmé, že kúpna cena predstavovala 210.000,- Kč a žalovaný
nezdôvodnil, čo ho viedlo k uzavretiu zmluvy o pôžičke a svoju obrannú verziu nepodporil žiadnym
dôkazom. Je teda zrejmé, že skutkový stav vo veci sp. zn. 33 Cdo 2547/2011 bol úplne odlišný od

skutkovéhostavuvtuprejednávanejveci.Odvolacísúdtiežzdôrazňuje,žeivprípade,akbysavprípade
zmieňovaného českého rozhodnutia jednalo o ustálenú súdnu prax, na to, aby sa rozhodnutie mohlo
analogicky aplikovať na súdenú vec, je potrebné, aby išlo o rovnaké (obdobné) právne prípady, teda
je nevyhnutné prihliadať na skutkový stav v jednotlivých veciach, t.j. ich skutkové a právne osobitosti,
nie len na právnu vetu vyabstrahovanú z rozhodnutia. V prejednávanej veci však obdobnosť prípadov

konštatovať nemožno.

40. Žalobca uplatnil i odvolací dôvod podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f) CSP, ktorým možno
napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, na ktorého nesprávnosť je možné usudzovať
len zo spôsobu, ako k nemu súd dospel. Ak nie je možné súdu prvej inštancie v tomto smere vytknúť

žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi.

41. Z tejto odvolacej námietky žalobcu možno vyvodiť, že žalobca nesúhlasí s hodnotením dôkazov
súdom prvej inštancie vo vzťahu k preukázaniu odovzdania pôžičky pôvodným veriteľom dlžníkovi
(uvedeným v ods. 37 až 40 a 42 napadnutého rozsudku). Vykonaním týchto dôkazných prostriedkov

(listinným dôkazmi a výsluchom svedkov) sa však ani podľa odvolacieho súdu nezistili skutočnosti
preukazujúcetvrdeniažalobcuoplatnomvznikuzmluvyopôžičkemedziprávnympredchodcomžalobcu
a žalovaným. Vo vzťahu k tejto odvolacej námietke odvolací súd konštatuje, že CSP vychádza zo zásady
voľného hodnotenia dôkazov. Záver, ktorý si sudca urobí o vykonaní dôkazov z hľadiska pravdivosti a
dôležitosti pre rozhodnutie, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a logického myšlienkového postupu.

Súd hodnotí každý jednotlivý dôkaz z hľadiska jeho dôležitosti (relevancia vo vzťahu zisťovaným
skutočnostiam), zákonnosti (a to z pohľadu jeho získania, ako aj vykonania) a pravdivosti. Po
individuálnej selekcii následne súd hodnotí všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. Pri tomto hodnotení
už pravdivosť dôkazu posudzuje aj v súvislosti s prípadným rozporom s inými dôkazmi. K nesprávnymskutkovým zisteniam z vykonaných dôkazov súd dospeje nesprávnym hodnotením dôležitosti alebo
pravdivosti dôkazov alebo porušením pravidiel formálnej logiky. Voľnosť hodnotenia dôkazu taktiež
neznamená, že súd nie je viazaný ústavnými princípmi predvídateľnosti a zákonnosti rozhodnutia,

naopak konečné meritórne rozhodnutie by malo vykazovať logickú, funkčnú a teleologickú zhodu s
priebehom konania. Hodnotenie dôkazov úvahou súdu teda neznamená ľubovôľu pri hodnotení dôkazov
a hodnotiaca úvaha súdu musí zodpovedať zásadám formálnej logiky a musí vychádzať zo zisteného
skutkového stavu veci. Výsledky hodnotenia dôkazov sú pritom imanentnou súčasťou odôvodnenia
rozsudku (§ 220 ods. 2 CSP). V tomto smere súd prvej inštancie dôsledne postupoval v zmysle § 220

ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku stručne, jasne a výstižne vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za
preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil.
Hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie neodporuje zásadám logiky a ani zistenému skutkovému
stavu.

42. Súd prvej inštancie sa taktiež dôsledne a vyčerpávajúco vysporiadal s výpoveďami jednotlivých

svedkov (svedka – pôvodného veriteľa F. G., svedka K. G., svedka H. I. a svedka F. D.), ako aj
s rozpormi vo výpovediach svedka F. G. a K. G.. Presvedčivo sa súd prvej inštancie vysporiadal
i s vierohodnosťou jednotlivých svedeckých výpovedí s prihliadnutím na všetky skutočnosti, ktoré
v konaní vyšli najavo. Nemožno preto súhlasiť so žalobcom, že súd výpovede dvoch svedkov označil
za nevierohodné bez toho, aby tento záver súdu mal oporu vo vykonanom dokazovaní. Súd prvej

inštancie vyhodnotením vykonaného dokazovania zistil, že F. G. neuvádzal pravdivé tvrdenia ohľadom
skutkového stavu týkajúceho sa zmluvy o pôžičke, ktorá bola predmetom sporu, či iných zmlúv, ktoré
boli medzi nimi uzatvárané, resp. ním uvedený skutkový stav nebol úplný. F. G. hotovostne poskytoval
peňažné prostriedky žalovanému a H. I., a to za účelom investície, pričom právnym titulom bola zmluva
o pôžičke. Nebola uzatvorená len jedna zmluva o pôžičke, ktorá je predmetom sporu, ale takýchto

zmlúv bolo niekoľko. Skutkový popis deja uvedený žalovaným týkajúci sa spolupráce žalovaného, H. I.
a pôvodného veriteľa F. G. sa s ohľadom na obsah svedeckých výpovedí a listinných dôkazov javil súdu
ako pravdepodobný. Pôvodný veriteľ tiež tvrdil, že sa nikdy nestretol s H. I., čo však nezodpovedalo
komunikácii predloženej žalovaným. Keďže požičiavateľ neuvádzal úplné skutkové tvrdenia a naviac
niektoré jeho tvrdenia boli nepravdivé, súd zhodnotil jeho vierohodnosť ako nízku, čo pričítal na ťarchu

žalobcu.Vspojenísoskutočnosťou,žetentosvedoktvrdil,žežalovanémuodovzdalpeňažnéprostriedky
za prítomnosti svedka K. G., hoci vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že došlo k reálnemu
odovzdaniu predmetu pôžičky, súd prvej inštancie dospel k záveru o neopodstatnenosti podanej žaloby.

43. Podstatou zistenia skutkového stavu veci je úsudok sudcu o tom, ktoré z rozhodných a sporných

skutočností sú pravdivé, t. j. ktoré z nich bude považovať za preukázané poznatkami získanými
vykonaním jednotlivých dôkazov. V tejto súvislosti odvolací súd opätovne zdôrazňuje, že základom
hodnotiaceho postupu sudcu by okrem ľudských odborných skúseností mali byť pravidlá logického
myslenia, ktoré tradičná logika formuluje do základných logických zásad. Vierohodnosť určitého
poznatku získaného vykonaním konkrétneho dôkazu, a teda aj jeho význam z hľadiska dôkazu

pravdivosti či nepravdivosti skutkových tvrdení, súd hodnotí jednak izolovane, jednak v porovnaní s
poznatkami získanými vykonaním všetkých zostávajúcich dôkazov. V prvom rade však ide o posúdenie
vierohodnosti poznatku z hľadiska druhu dôkazného prostriedku a spôsobu, akým sa podľa zákona
dôkaz vykonáva. Poznatky, ktoré získa týmto hodnotením obsahu svedeckej výpovede, potom sudca
porovná s poznatkami, ktoré získal na základe hodnotenia ostatných dôkazov, a uváži, do akej miery

sú tieto poznatky súladné či protichodné, vzájomne sa doplňujúce a podobne. Súd teda musí pri
hodnotenídôkazovzohľadňovaťokremzásadlogickéhomysleniaajbežnéľudskéaodbornéskúsenosti,
teda skúsenosti každého bežného človeka. Najmä pri hodnotení svedeckej výpovede, ale všetkých
dôkazov vo vzájomnej súvislostí sudca nemusí ani nesmie bez ďalšieho uveriť takej verzii udalosti, ktorá
odporujebežnejľudskejskúsenostiaktoránavodzujedojemnelogickéhokonaniaľudí,ktoríinakpôsobia

racionálne. Práve snaha dokazovať takúto verziu udalostí musí v sudcovi vzbudiť pochybnosti o tom,
prečo daní ľudia konajú nelogicky alebo spôsobom, ktorý sa vymyká bežnému ľudskému správaniu. Na
tieto prípadné motívy potom musí takisto prihliadnuť pri celkovom hodnotení dôkazov, pretože môžu
spätne zohrávať úlohu pri hodnotení dôveryhodnosti jednotlivých dôkazov.

44. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie postupoval v súlade vyššie uvedeným hodnotiacim
postupom a jeho hodnotiaca úvaha nielen vo vzťahu k svedeckým výpovediam jednotlivých svedkov
a ich vierohodnosti, ale aj vo vzťahu k ostatným dôkazom a ich vzájomným súvislostiam zodpovedá
zásadám formálnej logiky a zistenému skutkovému stavu. Preto odvolaciu námietku žalobcu onesprávne zistenom skutkovom stave súdom prvej inštancie vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú.
Taktiež nemožno súhlasiť so žalobcom, že svedok F. G. nemal žiadny záujem na výsledku sporu, pretože
jeho právny záujem ako postupcu žalovanej pohľadávky jednoznačne vyplýva z § 527 ods. 1 OZ, keďže

bolo dojednané postúpenie pohľadávky za odplatu.

45. Pokiaľ žalobca v rámci odvolania argumentoval nepreskúmateľnosťou rozhodnutia, odvolací súd
uvádza, že nejedná sa o odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d/ CSP (t.j. iná vada konania) ako
nesprávne uvádzal žalobca, ale o odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP.

46. Tento odvolací dôvod je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, ak strane bol postupom súdu
znemožnený prístup k súdu zriadenému zákonom, ak bolo porušené právo strany na nezávislý a
nestranný súd, právo na zákonného sudcu, právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na
riadne poučenie o procesných právach a povinnostiach, právo byť vypočutý, právo navrhovať dôkazy
a vyjadrovať sa k nim, kontradiktórnosť konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz

ľubovôle, právo na vysporiadanie sa so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu,
právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, právo na preskúmanie rozhodnutia a podobne. O naplnenie
odvolacieho dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. b/ CSP však pôjde len vtedy, ak nesprávny procesný
postup súdu, znemožňujúci realizáciu práv strany sporu, dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver
o tom, že celé konanie sa javí ako nespravodlivé.

47. Námietku žalobcu, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné, vyhodnotil odvolací súd ako
celkom zjavne nedôvodnú. Všeobecný súd totiž nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkomkonania,alelennatie,ktorémajúprevecpodstatnývýznam,prípadnedostatočneobjasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená,

že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument sporovej strany, z odôvodnenia rozhodnutia
musia byť zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ
rozhodnutia (I. ÚS 76/07). Uvedené kritériá pre dostatočné odôvodnenie napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie nepochybne splnil. K tomuto záveru dospel odvolací súd po jeho preskúmaní, keď z rozsudku
bolo zrejmé, že súd prvej inštancie sa dostatočne vyjadril ku skutkovým a právnym otázkam relevantným

pre rozhodnutie o spore. Rovnako dostatočné je aj odôvodnenie týkajúce sa právneho posúdenia veci,
keďže z odôvodnenia rozsudku je zrejmé, pod hypotézu akej právnej normy bol subsumovaný zistený
skutkový stav a podľa akej právnej normy bola vec posúdená. Odvolací súd zdôrazňuje, že to, že sa
odvolateľ nestotožnil so skutkovým a právnym hodnotením veci a samotným meritórnym rozhodnutím
súdu prvej inštancie o spore, bez ďalšieho netvorí vadu procesného postupu. Do práva na spravodlivý

súdny proces nepatrí právo účastníka konania (sporovej strany), aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho
právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).

48. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov, po vyporiadaní sa s podstatnou odvolacou argumentáciou
žalobcu, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny, vrátane vecne

správneho závislého výroku o náhrade trov konania, odvolacími dôvodmi žiadnej zo strán osobitne
nenapadnutým, s použitím § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.

49. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania, s použitím § 262 ods. 1 CSP v zmysle § 396 CSP,
rozhodolodvolacísúdexoffopodľa§255ods.1CSPavodvolacomkonanívcelomrozsahuúspešnému

žalovanému priznal nárok na plnú náhradu trov konania proti neúspešnému žalobcovi. O výške náhrady
trov konania v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie skončí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

50. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie
môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa
§ 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do
konania vstúpil (§ 426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).