Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Friday, June 28, 2024

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 6Cdo/30/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8319200653
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 06. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2024:8319200653.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu B.. B. Y., narodeného X. B. XXXX, A., O. XXXX/XXX,
proti žalovanej JUDr. Michaele Zubaľ Burdovej, súdnej exekútorke, Humenné, Štefánikova 18, IČO: 34
818456,zastúpenejadvokátomMgr.MarekomŠmidom,Bratislava,Rudnayovonámestie1,ozaplatenie
206.076,71 € s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Humenné pod sp. zn. 10C/3/2019, o
dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove zo 6. októbra 2022 sp. zn. 17Co/15/2022,

takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a .

Žalovanej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Humenné (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 1. decembra 2021 č.

k. 10C/3/2019-144 zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia 206.076,71 € s úrokom z
omeškania vo výške 5 % ročne od 9. marca 2016 do zaplatenia (okrem náhrady trov konania) ako sumy,
ktorá mala byť kompenzáciou za prevzaté živé neukončené exekučné spisy a priznal žalovanej nárok
na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne po právoplatnosti
rozhodnutia vo veci samej samostatným uznesením.

2. Vec právne posúdil podľa § 16 ods. 1 a 7 a § 16a ods. 1 až 3, 7 a 9 zákona č. 233/1995 Z. z. o
súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučného poriadku) v znení neskorších zmien a doplnení,
smernice Slovenskej komory exekútorov a ustanovení § 101 a § 122 ods. 3 Občianskeho zákonníka
(zákona č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení).

3. K vznesenej námietke premlčania zo strany žalovanej uviedol, že ak 9. februára 2016 bol vykonaný

súpis stavu exekučných vecí, tak trojročná premlčacia doba začala plynúť 10. februára 2016 a uplynula
by 10. februára 2019, kedy bola nedeľa, a preto sa posledný deň lehoty posunul na najbližší pracovný
deň, t. j. na 11. februára 2019. Žaloba bola teda podaná včas. Z vykonaného dokazovania dospel k
záveru, že v konaní nebolo preukázané, či sa k žalovanej dostali také plnenia z exekučných vecí, ktoré
by bolo možné so žalobcom reálne vysporiadať, dôkazné bremeno je na žalobcovi. Výška odmeny sa
určuje podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 288/1995 Z. z. o odmenách

a náhradách súdnych exekútorov platnej a účinnej v čase začatia exekučného konania. V exekučných
konaniach začatých do 30. apríla 2008 bola podľa § 5 ods. 1 tejto vyhlášky odmena v sume najmenej
500 Sk a najviac 1.000.000 Sk. Keďže žalobca presne nešpecifikoval, koľko exekučných konaní bolo
začatých pred rokom 2008, bolo by nesprávne prisúdiť ku každému spisu odmenu vo výške 33,19 € a
žalobca ani v tomto ohľade neuniesol dôkazné bremeno, dôvodil tiež súd prvej inštancie.

4. Krajský súd v Prešove (ďalej tiež len „odvolací súd“ a spolu so súdom prvej inštancie tiež len „nižšie
súdy“) rozsudkom zo 6. októbra 2022 sp. zn. 17Co/15/2022 na odvolanie žalobcu podľa § 387 ods. 1Civilného sporového poriadku (zákona č. 160/2015 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej tiež
len „CSP“) rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil a žalovanej nepriznal nárok na
náhradu trov odvolacieho konania. Konštatoval, že v prejednávanej veci nebolo sporné, že žalovaná je

náhradníčkou žalobcu, ktorý jej, podľa zápisnice z 9. februára 2016, odovzdal a od ktorého ona v ten
istý deň prevzala 6209 neukončených exekučných spisov. Žalobca však nepredložil žiadny relevantný
dôkaz o tom, že v súvislosti s týmito 6209 spismi mu voči žalovanej vznikla pohľadávka presne vo
výške 206.076,71 eura. Pokiaľ žalobca poukazoval na analógiu danej veci s vecou vedenou Okresným
súdom Svidník pod sp. zn. 4C/11/2007, zdôraznil, že v porovnávanej veci síce bola žalobcom ako

dedičom odvolaného súdneho exekútora priznaná suma zodpovedajúca odmene súdneho exekútora
vo výške 16,60 eur za 3773 exekučných spisov (žalobe bolo čiastočne vyhovené) bez toho, aby bola
výška žalovanej sumy žalobcami v konaní bližšie preukázaná, ale v porovnávanej veci si žalobcovia
uplatnili odmenu vo výške 16,60 eur za každý exekučný spis a nižšia suma odmeny súdneho exekútora
v zmysle vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a
náhradách súdnych exekútorov v tom čase ani neprichádzala do úvahy. Dôvodil, že ak by prvoinštančný

súd priznal žalobcovi žalovanú sumu za okolností, keď nemal preukázané, koľko zo 6209 exekučných
konaní bolo začatých do 30. apríla 2008, mohlo by na strane žalobcu vzniknúť bezdôvodné obohatenia.
Poukázal aj na to, že žalobca už v samotnej žalobe uviedol, že ani v teoretickej rovine nevie presne
vyčísliť vložené finančné prostriedky. Smernica SKE pritom jasne stanovuje, že finančné vysporiadanie
vykoná nástupca exekútora na podklade dokladov, ktoré sú súčasťou exekučného spisu, v nadväznosti

na uplatnené pohľadávky (trovy exekúcie) exekútora, ktorému výkon funkcie zanikol s tým, že toto
vysporiadanie bude vzájomne odsúhlasené a uznané, s ohľadom na riadne vedené účtovníctvo a audit
zabezpečený auditórom SKE. Z vykonaného dokazovania jasne vyplynulo, že žalobca vo vzťahu k
nároku uplatnenému žalobou neuniesol povinnosť tvrdenia, ale ani dôkaznú povinnosť na preukázanie
výšky uplatnenej pohľadávky.

5. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu ako aj proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca
dovolanie podľa § 420 písm. e/ a f/ a § 421 ods. 1 písm. a/ a c/ CSP. Uviedol, že konajúce súdy
nedostatočne zistili skutkový stav, v konaní bol porušený princíp rovnosti zbraní, rozhodnutia súdov
nižšej inštancie považuje za arbitrárne, a preto navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej

tiež len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) zrušil rozhodnutia súdov nižšej inštancie a vec vrátil súdu
prvej inštancie na nové konanie. Zároveň navrhol odložiť vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia podľa
§ 444 ods. 1 CSP. V dovolaní vyjadril svoju nespokojnosť s postupom súdov nižšej inštancie, ktorým
nezabezpečili dôkaz, i napriek jeho požiadavke aby tak „ex offo“ vykonal. Podľa jeho názoru: „Neobstojí
možná námietka súdu, že je viazaný petitom, pretože aj keď som výšku uplatnenej pohľadávky, podľa

jeho názoru neuniesol - počet spisov po 30. apríli 2008 - súd mohol postupovať v intenciách § 391
ods. 3 CSP, zrušiť a vrátiť rozsudok súdu prvej inštancie na nové rozhodnutie a v odôvodnení uviesť,
ako ma súd ďalej postupovať, nehovoriac o právne nenapadnuteľnej skutočnosti, že moja žaloba je
relevantne čiastočne dôvodná na sumu, podľa počtu spisov po 30. apríli 2008, ktoré súd pri obozretnom
a spravodlivom postupe konania mal, mohol a bol povinný zistiť“. Ďalej uviedol, že aj keď nevyužil právo,

že vo veci rozhodovala vylúčená sudkyňa v kontexte iného prípadu vedeného na súde prvej inštancie,
považuje to za procesné pochybenie v kontexte iného prípadu, keď žalovaná namietala zaujatosť
všetkých sudcov Okresného súdu Humenné a jej návrh Krajský súd v Prešove zamietol. Zároveň doplnil,
že nemá v úmysle postaviť dovolanie na inštitúte zaujatosti sudkyne.

6. Žalovaná dovolací návrh nepodala.

7. Pokiaľ šlo o návrh žalobcu na odklad vykonateľnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia, najvyšší
súd nezistil splnenie predpokladov pre takéto rozhodnutie (§ 444 ods. 1 CSP) a v súlade s jeho ustálenou
praxou o tom nevydal samostatné uznesenie.

8. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§
427 ods. 1 CSP) strana (§ 429 ods. 2 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§
424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu,
ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru, že dovolania treba odmietnuť. Na stručné

odôvodnenie (§ 451 ods. 3 CSP) dovolací súd uvádza nasledovné:

9. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu
spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa naopravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v civilnom
konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých môže súd
konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho konania. Otázka

posúdenia,čisúaleboniesúsplnenépodmienky,zaktorýchsamôžeuskutočniťdovolaciekonanie,patrí
do výlučnej právomoci dovolacieho súdu (viď napr. rozhodnutia dovolacieho súdu sp. zn. 3Cdo/42/2017,
4Cdo/95/2017, 5Cdo/87/2017, 8Cdo/99/2017).

10. Dovolanie aj za účinnosti Civilného sporového poriadku treba považovať za mimoriadny opravný

prostriedok, ktorý má v systéme opravných prostriedkov civilného sporového konania osobitné
postavenie. Dovolanie ani podľa novej právnej úpravy nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie
byťvnímanýakotretiainštancia,vrámcikonaniaktorejbybolomožnépreskúmaťakékoľvekrozhodnutie
odvolacieho súdu (viď napríklad rozhodnutia dovolacieho súdu sp. zn. 1Cdo/113/2012, 2Cdo/132/2013,
3Cdo/18/2013, 4Cdo/280/2013, 5Cdo/275/2013, 6Cdo/107/2012, 7Cdo/92/2012).

11. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty
strán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená (meritórnym rozhodnutím predstavujúcim res
iudicata), musí byť vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania a
dovolacieho konania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže byť výnimočne prelomená záväznosť
už právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad

(1Cdo/26/2017, 2Cdo/154/2017, 3Cdo/42/2017, 5Cdo/12/2017, 7Cdo/163/2017, 8Cdo/73/2017). Ak by
najvyšší súd bez ohľadu na prípadnú neprípustnosť dovolania pristúpil k posúdeniu vecnej správnosti
rozhodnutia odvolacieho súdu a na tom základe ho prípadne zrušil, porušil by základné právo na súdnu
ochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej strane (porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. II. ÚS 172/03).

12. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle
§ 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To
znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho
súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho

súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.

13. Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu
podľa § 447 písm. f/ CSP, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní, z čoho vyvodzuje
prípustnosť dovolania a označiť v dovolaní náležitým spôsobom dovolací dôvod (§ 420 alebo § 421

CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací
súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím
dôvodom.

14. Podľa § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej

alebo ktorým sa konanie končí, ak (o. i.) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd
(písmeno e/), alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (písmeno f/).

15. Podľa § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k

vade uvedenej v tomto ustanovení (ods. 1). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (ods. 2).

16. Sudca musí byť v konaní nezávislý a nestranný. Dôvody, pre ktoré je možné sudcu považovať
za vylúčeného, určuje Civilný sporový poriadok v § 49 ods. 1 a 2. Sú nimi jeho pomer k sporu a

jeho pomer k stranám, ich právnym zástupcom alebo osobám zúčastneným na konaní. Pomer k veci
môže vyplývať predovšetkým z priameho právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci (keby bol
sám stranou sporu alebo rozhodnutím by bol priamo dotknutý na svojich právach) a ďalej ak získal
poznatky iným spôsobom ako dokazovaním (napr. ako svedok). Pomer sudcu k stranám, ich právnym
zástupcom alebo osobám zúčastneným na konaní môže byť založený predovšetkým príbuzenským

alebo jemu obdobným vzťahom, ktorému môže byť na roveň postavený aj vzťah priateľský alebo zjavne
nepriateľský (Bureš J., Drápal, L., Mazanec, M., Občansky soudni řád. Komentář. Praha: C. H. Beck,
1997, s. 51). Predpokladom pre vylúčenie sudcu je aj to, ak ide o sudcu súdu vyššieho stupňa, ktorý
rozhodoval vec na súde nižšieho stupňa, prípadne naopak. Dôvodom vylúčenia sudcu nie sú okolnostispočívajúce v procesnom postupe sudcu a v jeho rozhodovacej činnosti (§ 49 ods. 3 CSP), pretože na
odstránenie takéhoto prípadného pochybenia slúžia opravné prostriedky. Podkladom pre rozhodovanie
o (ne)vylúčení sudcu je buď jeho oznámenie o vylúčení (§ 50 CSP) alebo uplatnenie námietky zaujatosti

stranou sporu (§ 52 CSP) v lehote najneskôr do 7 dní, odkedy sa strana o dôvode, pre ktorý je
sudca vylúčený, dozvedela (§ 53 ods. 1 prvá veta CSP). V zmysle rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.
3Cdo/153/96 publikovaného pod č. 59 v Zbierke rozhodnutí a stanovísk najvyššieho súdu č. 5-6/1997
ale neexistencia žiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného rozhodnutia nadriadeného súdu
o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci nebráni dovolaciemu súdu

pri skúmaní podmienok prípustnosti dovolania v zmysle § 237 písm. g/ OSP (teraz § 420 písm. e/ CSP)
posúdiť túto otázku samostatne a prípadne i inak než ju posúdil súd nadriadený súdu procesnému, ktorý
vo veci rozhodoval, ak k námietke boli uvedené nové skutočnosti. Dovolací súd postupujúc v zmysle
uvedeného v prejednávanom spore konštatuje, že dovolateľom tvrdený dôvod je iba kritickým názorom
dovolateľa,ktorývdovolanízároveňvyvraciatvrdením,že„nemávúmyslepostaviťdovolanienainštitúte
zaujatosti sudkyne“ a nespĺňa žiadne z kritérií zaujatosti sudcu daných v § 49 CSP.

17. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f/ CSP nie je významný subjektívny názor
dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce
je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (1Cdo/42/2017,
2Cdo/20/2017, 3Cdo/41/2017, 4Cdo/131/2017, 7Cdo/113/2017, 8Cdo/73/2017). Inak povedané z práva

na spravodlivý súdny proces pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd
stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predpokladaným výkladom
všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať
sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu
hodnotenia vykonaných dôkazov (pozri napríklad rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.

zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

18. Citované ustanovenie § 420 písm. f/ CSP zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania v tých
prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva
na spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia treba

rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných
procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu
rámcu, a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s
uplatnením súdnej ochrany práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany
sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia,

na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu
spojené so zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so
zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia spravodlivosti).

19. Z obsahu podaného dovolania podľa § 420 písm. f/ CSP v podstatnom vyplynulo, že žalobca namieta

arbitrárnosť napadnutého rozhodnutia.

20. Jedným z princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces a vylučujúcich ľubovôľu
pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia
náležite odôvodniť (§ 220 a § 393 CSP, I. ÚS 243/2007), pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo

vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli strany sporu. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia
musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane
a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v
odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené
v rozhodnutí rovnako ako závery, ku ktorým na ich základe dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj

laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Judikatúra
Európskeho súdu pre ľudské práva však nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý
je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak ale ide o argument
pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c.
Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A, s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra

1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára
1998).21. Dovolací súd dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie aj rozsudok odvolacieho súdu
spĺňajú vyššie uvedené kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 220 ods. 2 a § 393
ods. 2 CSP, preto ich nemožno považovať za nepreskúmateľné, neodôvodnené, či zjavne arbitrárne

(svojvoľné). Odôvodnenie obidvoch rozsudkov (konanie pred súdom prvej inštancie a odvolacím
súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom
vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu) zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia
rozhodnutia. Súslednosti jednotlivých častí odôvodnení a ich obsahové (materiálne) náplne zakladajú
súhrnne ich zrozumiteľnosť aj ich všeobecnú interpretačnú presvedčivosť. Z odôvodnenia každého

rozsudku vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami aj úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane
a právnymi závermi na strane druhej. Argumentácia obidvoch súdov je koherentná a ich rozhodnutia
konzistentné, zvolené premisy aj závery, ku ktorým na ich základe súdy dospeli, sú prijateľné pre
právnickú aj laickú verejnosť. Za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f/ CSP nemožno považovať
to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa.

22. V reakcii na dovolacie argumenty, že súdy boli povinné zistiť pravdivý skutkový stav a ex offo
vykonať dôkazy, najvyšší súd tiež upriamuje pozornosť na to, že dovolanie nepredstavuje opravný
prostriedok, ktorý by mal slúžiť na odstránenie nedostatkov pri ustálení skutkového stavu veci. Dovolací
súd nemôže v dovolacom konaní formulovať nové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený
preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený

prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu)
v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie. Dovolaním sa preto nemožno úspešne
domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvej a druhej inštancie, ani prieskumu nimi
vykonaného dokazovania. Inými slovami, na hodnotenie skutkových okolností a zisťovanie skutkového
stavu sú teda povolané súdy prvej a druhej inštancie ako skutkové súdy, a nie dovolací súd, ktorý je v

zmysle § 442 CSP viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil odvolací súd, a jeho prieskum skutkových
zistení nespočíva v prehodnocovaní skutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri procese jeho
zisťovania (porov. I. ÚS 6/2018). V rámci tejto kontroly dovolací súd síce má možnosť vyhodnotiť a
posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz,
deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či konajúcimi súdmi prijaté

skutkové závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a
podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle
§ 420 písm. f/ CSP, avšak tieto vady v prejednávanej veci nezistil.

23. Žalobca v podanom dovolaní tiež uviedol, že podáva dovolanie (aj) podľa § 421 ods. 1 písm. a/ a c/

CSP. Tieto dovolacie dôvody nad rámec ich formálneho označenia ďalej nijako bližšie nekonkretizoval.

24. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe

dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je
dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

25. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne

posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

26. V prípade uplatnenia dovolacieho dôvodu, ktorým je nesprávne právne posúdenie veci, je riadne
vymedzenie tohto dovolacieho dôvodu v zmysle § 432 ods. 2 CSP nevyhnutným predpokladom pre

posúdenie prípustnosti dovolania v zmysle § 421 ods. 1 CSP. Len konkrétne označenie právnej otázky,
ktorú podľa dovolateľa riešil odvolací súd nesprávne, umožňuje dovolaciemu súdu posúdiť, či ide
skutočne o otázku, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a či sa pri jej riešení odvolací
súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu [§ 421 ods. 1 písm. a/ CSP], alebo
ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená [§ 421 ods. 1 písm. b/ CSP]

alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne [§ 421 ods. 1 písm. c/ CSP]. Ak takáto konkretizácia
uplatneného dovolacieho dôvodu súdu chýba, dovolací súd nemôže uskutočniť meritórny dovolací
prieskum. Sama polemika dovolateľa s právnymi názormi odvolacieho súdu, prosté spochybňovaniesprávnosti jeho rozhodnutia alebo kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu právnej otázky
významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v § 421 ods. 1 CSP.

27. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 CSP, musí mať zreteľné
charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (teda v žiadnom prípade nie o skutkovú
otázku). Musí ísť o právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie
napadnuté dovolaním. Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu
(vyriešenie ktorej neviedlo k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne

v priebehu konania súdmi posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto
ustanovenia. Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 CSP musí byť procesnou stranou nastolená v
dovolaní (a to jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom).

28. Z dovolania podaného žalobcom (pozri bod 6. odôvodnenia) dovolací súd ani výkladom nezistil, akú
právnu otázku, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, mal odvolací súd vyriešiť nesprávne.

Dovolateľ v dovolaní síce vytkol nižším súdom nesprávnosť právneho posúdenia veci, nestotožnil sa
so skutkovými a právnymi závermi odvolacieho súdu, rozhodnutie odvolacieho súdu podrobil kritike a
polemizovaniu s jeho závermi, nenastolil však relevantnú právnu otázku zásadného právneho významu,
ktorú odvolací súd podľa neho riešil nesprávne, rovnako nekonkretizoval ani to, ako by podľa neho
mala byť rozhodná právna otázka správne riešená. Z už uvedeného je tak zrejmé, že nebolo možné

uskutočniť meritórny dovolací prieskum, nakoľko obsah dovolania a vymedzenie v ňom prípustnosti
dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP nemalo zákonom vyžadované náležitosti. Pokiaľ by dovolací súd
za tohto stavu nebral do úvahy absenciu náležitostí prípustnosti dovolania a napriek tomu by pristúpil
aj k posúdeniu dôvodnosti dovolania, uskutočnil by procesne neprípustný dovolací prieskum, priečiaci
sa nielen všeobecnej koncepcii právnej úpravy dovolania a dovolacieho konania zvolenej v CSP, ale aj

konkrétnemu cieľu sledovanému ustanovením § 421 ods. 1 CSP. Postup dovolacieho súdu by v takom
prípade dokonca porušil základné právo na súdnu ochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej strane
(II. ÚS 172/03).

29. Najvyšší súd preto odmietol dovolanie žalobcu podľa § 447 písm. c/ CSP [dovolanie podľa § 420

písm. e/ a f/ CSP] a vo zvyšku podľa § 447 písm. f/ CSP [dovolanie podľa § 421 ods. 1 písm. a/ a c/ CSP].

30. Rozhodnutie o trovách dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá
CSP).

31. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.