Rozsudok ,
Zmenené Judgement was issued on Tuesday, August 6, 2024

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 8To/12/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8723010823
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 08. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marián Sninský

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2024:8723010823.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána Sninského a sudcov JUDr.

Lucie Bašistovej a Mgr. Iva Maruščáka na verejnom zasadnutí konanom dňa 06.08.2024, v trestnej
veci obžalovaného A. B. pre zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. c/ Trestného zákona
a iné, o odvolaní obžalovaného a odvolaní prokurátora proti rozsudku Okresného súdu Poprad sp. zn.
2T/92/2023 zo dňa 02.02.2024, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1, písm. d/, ods. 3 Trestného poriadku z r u š u j e napadnutý rozsudok vo výroku
o treste.

Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku

Obžalovanému A. B., nar. XX.XX.XXXX v C., trvale bytom
B. XXX/XX, B.,
D. C., t. č. vo väzbe v ÚVV a
ÚVTOS Prešov

u k l a d á :

Podľa § 188 ods. 2 Trestného zákona, s použitím § 38 ods. 2 Trestného zákona, § 37 písm h/ Trestného
zákona, § 39 ods. 1 Trestného zákona, § 41 ods. 2 Trestného zákona a § 42 ods. 1 Trestného zákona,
súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 5 (päť) rokov a 6 (šesť) mesiacov.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona obžalovaného pre výkon uloženého trestu odňatia slobody
zaraďuje do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Podľa § 42 ods. 2 Trestného zákona súd zároveň ruší výrok o treste z rozsudku Okresného súdu
Banská Bystrica sp. zn. 3T/62/2023 zo dňa 11.09.2023, právoplatného dňa 11.09.2023, ktorým bol
obžalovanému uložený trest povinnej práce vo výmere 120 (stodvadsať) hodín, ako aj všetky ďalšie
rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením,
stratili podklad.

Podľa § 319 Trestného poriadku odvolanie obžalovaného A. B. z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd rozhodol, že obžalovaný A. B., nar. XX.XX.XXXX v C., trvale bytom
B. XXX/XX, B., D. C., t. č. vo väzbe v ÚVV a ÚVTOS Prešov, sa uznáva za vinného zo zločinu lúpežepodľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. c/ Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. a/ Trestného zákona
na tom skutkovom základe, že

- dňa 15.05.2023 v čase okolo 19:55 hod. v obci B. pri potoku na konci slepej ulice nachádzajúcej sa
v blízkosti ul. SNP, potom čo obžalovaného - ako zákazníka doviezol na predmetné miesto poškodený
D. E. (vodič taxislužby) a potom čo poškodený vyzval obžalovaného, aby mu za prepravu zaplatil
požadovanú sumu, obžalovaný zaplatiť odmietol a zároveň si pod vplyvom alkoholu vložil svoju pravú
ruku do pravého vrecka svojej mikiny so slovami: ”Nedám peniaze ja tebe, ale ty mne, lebo mám nožík!”,

počas ktorého verbálneho prejavu aj naznačoval pohybom ruky prítomnosť zbrane vo svojej mikine, v
dôsledku čoho poškodený v obave o svoje život a zdravie z priehradky predných ľavých dverí pravou
rukou vytiahol peňaženku, ľavou rukou si však zároveň otvoril dvere na vozidle a v momente, keď išiel z
peňaženky vytiahnuť peniaze, z vozidla vyskočil a ostal stáť medzi otvorenými dverami a vozidlom, po
čom obžalovaný taktiež z vozidla vystúpil a ostal stáť medzi otvorenými dverami (na strane spolujazdca)
a vozidlom, následne si obžalovaný otvoril priehradku na palubnej doske na strane spolujazdca, pričom

poškodený sa v rovnakej chvíli natiahol pre kľúče v zapaľovaní, čo si však obžalovaný všimol a snažil
sa aj on svojou ľavou rukou kľúče vytiahnuť, čo sa mu však nepodarilo, nakoľko poškodený mu v tom
zabránil úderom po jeho ruke, v dôsledku čoho sa obžalovaný stiahol a ostal stáť mimo vozidla, čo
poškodený využil, vzápätí do auta nasadol, naštartoval a z miesta rýchlo odišiel.

Za to mu uložil podľa § 188 ods. 2 Trestného zákona, s použitím § 38 ods. 2 Trestného zákona, § 39
ods. 1, ods. 3 písm. d) Trestného zákona, § 41 ods. 2 Trestného zákona a § 42 ods. 1 Trestného zákona,
súhrnný trest odňatia slobody v trvaní 5 (päť) rokov a 6 (šesť) mesiacov. Podľa § 48 ods. 2 písm. a/
Trestného zákona ho pre výkon uloženého trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu s
minimálnym stupňom stráženia. Podľa § 42 ods. 2 Trestného zákona súd zároveň zrušil výrok o treste z

rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 3T/62/2023 zo dňa 11.09.2023, právoplatného dňa
11.09.2023, ktorým bol obžalovanému uložený trest povinnej práce vo výmere 120 (stodvadsať) hodín,
ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku
ktorej došlo zrušením, stratili podklad.

Proti tomuto rozsudku, v neprospech obžalovaného, podal odvolanie prokurátor, ktorý ale obmedzil
svoje odvolanie len čo do výroku o treste. Podľa názoru prokurátora, výrok rozsudku o uloženom
treste je nesprávny, nakoľko tu neboli splnené zákonné podmienky na mimoriadne zníženie trestu
pod dolnú hranicu trestnej sadzby a rozsudkom tak bolo porušené konkrétne ustanovenie Trestného
zákona. S argumentáciou samosudcu uvedenou v odôvodnení rozsudku a síce, že v danom prípade,

vzhľadom na okolnosti prípadu, ako aj vzhľadom na pomery páchateľa, by použitie trestnej sadzby
ustanovenej Trestným zákonom bolo pre páchateľa neprimerane prísne a na zabezpečenie ochrany
spoločnosti postačí aj trest kratšieho trvania, sa nestotožnil a podľa jeho názoru v predmetnej veci
neboli zistené také okolnosti prípadu, ktoré by odôvodňovali možnosť aplikácie § 39 ods. 1, ods. 3 písm.
d/ Trestného zákona. Taktiež pomery páchateľa – obžalovaného, nijakým spôsobom neodôvodňujú

možnosť aplikácie predmetného ustanovenia. Úvahy samosudcu, že obžalovaný, aj keď poškodenému
hrozil bezprostredným násilím, voči tomuto zbraň nepoužil, a teda svoje konanie viac neeskaloval,
pričom zároveň nedošlo k jeho fyzickému kontaktu s poškodeným, ani k spôsobeniu škody na majetku
poškodeného, nemožno označiť za správne. Odvolateľ tu poukazoval na to, že trestný čin lúpeže
je definovaný ako tzv. predčasne dokonaný trestný čin, čo reflektuje aj samotné znenie objektívnej

stránky v základnej skutkovej podstate, a síce, že na dokonanie činu postačuje samotná hrozba
bezprostredného násilia zo strany páchateľa, ktorej sa páchateľ dopustí v úmysle zmocniť sa cudzej
veci a obžalovaný pritom zbraňou preukázateľne bezprostredne hrozil (mal ju schovanú pod mikinou),
pričom k použitiu zbrane tu fakticky nedošlo len z toho dôvodu, že poškodený aj v tejto takpovediac
extrémnej a vyhrotenej situácii zachoval rozvahu a rozhodol sa nevyhovieť požiadavke obžalovaného,

aby mu vydal finančnú hotovosť a začal aktívne konať, keď z auta v okamihu vystúpil, pričom následne
došlo aj k zápasu medzi poškodeným a obžalovaným o kľúče od predmetného vozidla taxislužby.
Poškodený sa tak preukázateľne vystavil vysokej miere rizika, keď sa rozhodol brániť a nekonal podľa
požiadaviek obžalovaného, pričom konal tak, aj keď v tej chvíli v žiadnom prípade nemohol s istotou
vedieť, či obžalovaný pri sebe zbraň (nôž) v skutočnosti má alebo nie. K ujme na zdraví, resp. k

spôsobeniu majetkovej škody u poškodeného tak nedošlo fakticky len preto, lebo tento aktívne konal
a bránil sa obžalovanému spôsobom, ako to bolo vyššie uvedené. Odvolateľ nesúhlasil ani s úvahami
okresného súdu, ktoré by odôvodňovali postup v zmysle § 39 ods. 1, ods. 3 písm. d/ Trestného
zákona, lebo obžalovaný je v súčasnosti osobou celkom sedemkrát súdne trestanou, pričom aj keďposledné, v poradí siedme, odsúdenie síce nadobudlo právoplatnosť až po spáchaní skutku, ktorý je
predmetom tohto trestného konania, je treba poukázať, že aj tento skutok obžalovaný spáchal ešte
skôr. Dodal, že aj keď je pravdou, že obžalovaný sa v minulosti nedopustil násilnej trestnej činnosti, s

poukazom na početnosť a charakter jeho odsúdení, nemožno spáchanie zločinu lúpeže, ako násilného
trestného činu, v žiadnom prípade označiť len ako určitý exces v jeho správaní. Išlo by tu zároveň o
neopodstatnené bagatelizovanie skutku, pre ktorý je obžalovaný trestne stíhaný. Na tomto pritom nič
nemení ani skutočnosť, že obžalovaný žije v obci B. s družkou a ich štyrmi školopovinnými deťmi, je
normálnej povahy, komunikatívny a aj počas jeho pobytu v ústave na výkon väzby nebolo jeho správanie

problémové. V podstate na základe uvedeného okresný prokurátor navrhol, aby odvolací súd zrušil
napadnutý rozsudok a vo veci sám rozsudkom rozhodol tak, že uzná obžalovaného A. B. vinným zo
spáchaniazločinulúpeževzmysle §188ods.1,ods.2písm.c/Trestnéhozákona,spoukazomna§138
písm. a) Trestného zákona a uloží mu súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 7 rokov nepodmienečne,
so zaradením do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia za súčasného
zrušenia výroku o treste v rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 3T 62/2023 zo dňa

11.09.2023, právoplatného dňom vyhlásenia.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie aj obžalovaný, ktorý ale namietal, že podľa jeho názoru,
prvostupňovýsúdprisvojomrozhodovanínepostupovalvsúladesTrestnýmporiadkom,takakopredtým
nepostupovali v súlade s Trestným poriadkom ani orgány činné v trestnom konaní, t. j. vyšetrovateľ

a prokurátor, pričom poukazoval na to, že podľa jeho názoru, celá vec voči jeho osobe je vykonštruovaná
a z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd postupoval jednostranne, tak ako predtým
orgány činné v trestnom konaní a napadnutý rozsudok je založený na nesprávnom zistení skutkového
stavu, nesprávnom skutkovom posúdení veci, ako aj na nesprávnom právnom posúdení veci a je
tak nepreskúmateľný, pričom je z neho zrejmé, že súd vyhodnotil dôkazy len tie, ktoré mali svedčiť

v neprospech obžalovaného a skutočnosti, ktoré svedčili v prospech obžalovaného alebo tvrdenia
svedkov, ktoré boli rozporuplné, súd nevyhodnotil tieto rozpory a ani ich neodstránil. Poukazoval na to,
že základom pre vznesenie obvinenia pre zločin lúpeže je tvrdenie poškodeného, ktoré je v uznesení
o vznesení obvinenia, v obžalobe a ktoré tvrdenie si osvojil aj súd v napadnutom rozsudku, vo vete:
„Nedám peniaze ja tebe ale ty mne, lebo mám zbraň“, no táto vetu, ktorá je vymyslenou, bola zmenená

počas dokazovania v rámci prípravného konania, ale aj na hlavnom pojednávaní na vetu: „Nedám
peniaze aj tebe ale ty mne, lebo mám nožík!“. To, že tento skutok o tzv. lúpeži je vymyslený, svedčí
podľa tohto odvolateľa dokazovanie o okolnostiach jeho požiadania taxikára o odvoz z Popradu do B.;
okolnosti jeho nastúpenia do taxíka s vedomím taxikára, že nemá pri sebe peniaze na zaplatenie taxíka;
okolnosti odovzdania zálohu, a to prázdnej peňaženky s občianskym preukazom a prázdnou krabičkou

od náušníc; okolnosti ich rozhovoru v taxíku; okolnosti zastavenia pred rómskou osadou na mieste
podľa pokynov taxikára; okolnosti vybratia peňaženky, ako aj krabičky od náušníc z prístrojovej dosky;
okolnosti výčitiek taxikára, že ho oklamal; okolnosti odchodu od taxíka s tým, že išiel obstarať peniaze na
úhradutaxíkadorómskejosady;akoajokolnostinaháňaniajehoosobytaxikáromnamotorovomvozidle;
okolnosti jeho zadržania, okolnosti obstarania peňazí na zaplatenie taxíka. Vo vzťahu k hodnovernosti

poškodeného uvádzal, že je nepravdivé tvrdenie v napadnutom rozsudku, že keď ho poškodený D.
E. doviezol na miesto, že ho bezprostredne po tom vyzval, aby mu za prepravu zaplatil požadovanú
sumu, že mu to mal odmietnuť a potom použiť vyhrážku, že „nedám peniaze ja tebe ale ty mne, lebo
mám nožík!“. Nie je možné, aby poškodený pýtal odo neho po dovezení na miesto peniaze, keď už pri
nastúpení do taxíka vedel, že peniaze na zaplatenie pri sebe nemá, že ich obstará až po príchode do

osady, čo sa v skutočnosti aj stalo a potvrdil to aj samotný poškodený vo svojej výpovedi. Vyjadrenia
o zbrani, neskôr o nožíku alebo o niečom, čo mal mať v kapse, si nepochybne poškodený vymyslel
po tom, čo on opustil taxík a poškodený bol v domnení, že bol znova oklamaný tak, ako sa mu to
stalo už predtým dvakrát alebo trikrát. Z dokazovania rovnako vyplynulo, a to aj v prípade, ak by bol
takúto vyhrážku vyslovil, že sa nechcel zmocniť žiadnej z jeho vecí a ani peňazí, tak ako to vypovedal

aj poškodený, a preto on nemohol naplniť znaky trestného činu lúpeže. Pokiaľ ide o zbraň, resp. nožík,
o ktorom neskôr vypovedal poškodený, tak je nepochybné, že nijakým spôsobom nebolo preverené, či
by mu do vrecka mikiny vôbec nejaká zbraň vošla, nehovoriac už o nožíku, vzhľadom na veľkosť vrecka
mikiny. Sám poškodený na hlavnom pojednávaní dňa 27.11.2023 pri jeho výsluchu na otázku obhajcu,
či urobil obžalovaný nejaký úkon na zmocnenie sa peňaženky alebo peňazí poškodeného, odpovedal,

že „nie, fyzický úkon neurobil, trval na tom“. Preto nijakým spôsobom nebol preukázaný úmysel zmocniť
sa akejkoľvek veci poškodeného a už vôbec nie peňazí. Trval na tom, že tvrdenie o vyhrážke so zbraňou
si poškodený vymyslel a to v čase odchodu od taxíka, keď nadobudol pocit, že bol oklamaný. Podľa
znaleckého posudku, poškodený si bol vedomý trestnej zodpovednosti pre krivé obvinenie a preto jejeho výpoveď rozporuplná od samého počiatku. To, že sa skutok nestal, svedčí aj spontánna výpoveď
poškodeného na hlavnom pojednávaní dňa 27.11.2023, keď uviedol, že obžalovaný vystúpil z auta,
akože kričal na niekoho v osade a takéto divadielko mal hrať 5 až 10 minút. Potom mal nastúpiť do auta

a začať vyťahovať veci z priehradky, ruku si mal dať do vreca a taxikárovi povedať, že nedá peniaze on
jemu, ale on dá peniaze obžalovanému a že rukou naznačil, že vo vrecku niečo má. O zbrani a ani o
nožíku sa poškodený ani len nezmienil. Až následne mu otázku zbrane pripomenul prítomný prokurátor,
a to kapcióznou otázkou, aby popísal svoje psychické rozpoloženie, svoje pocity, a to v momente, keď
obžalovaný mal simulovať použitie zbrane, ktorú otázku obhajca bezprostredne namietal a súd námietke

vyhovel. Poškodený až na ďalšiu otázku prokurátora, aké boli jeho pocity v okamihu, keď obvinený
simuloval, že mal niečo v kapse, odpovedal, že urobil pohyb k nemu a až vtedy svedok na navádzaciu
otázku odpovedal, že keď mu oznámil, že má vo vrecku nožík, tak že určite zmeravel. Na otázku obhajcu
nahlavnompojednávanídňa27.11.2023,žeprečovosvojejspontánnejvýpovedinevypovedalonožíku,
ale vypovedal, že obžalovaný len strčil ruku do vrecka a že niečo v nej mal, poškodený uviedol, že je
prvýkrát na súde a že nevedel, že opäť musí povedať, že nožík. Aj toto tvrdenie nie je pravdivé, pretože

z dokazovania vyplynulo, že samotný poškodený bol predtým už odsúdený za drogový trestný čin,
teda skúsenosti so súdom má. Poškodený na otázku prokurátora poprel, aby obžalovaný použil nejakú
vyhrážku, keď si vybral z priehradky palubnej dosky auta svoju peňaženku, ako aj krabičku od náušníc,
ktorú tam vložil ako záloh. Na otázku obhajcu na hlavnom pojednávaní dňa 27.11.2023, či bol poškodený
na neho veľmi nahnevaný, že mu nezaplatil, odpovedal, že „nie, to sa stáva“. Toto jeho tvrdenie, je v

príkrom rozpore z prepisom z REDAT-u, keď poškodený volal na políciu, kde uviedol, že: „som taxikár a
išiel som odviesť cigána do dediny a chcel ma okradnúť. Akože ušiel som mu, skoro, viete jak keby som
ho chytil, tak ho zabijem“. Na otázku obhajcu na hlavnom pojednávaní dňa 27.11.2023, čo robil, keď ho
poškodený opoznal v osade za prítomnosti policajtov, poškodený uviedol, že kráčal k nemu, už mal v
ruke peniaze a on si myslí, že videl u neho 10 eurovú bankovku. V skutočnosti mal obžalovaný pri sebe

dve 10 eurové bankovky. V ďalšom, podľa obžalovaného, z dokazovania vyplýva, a najmä z výpovede
poškodeného z hlavného pojednávania dňa 27.11.2023, že sa na ceste z Popradu do B. rozprávali o
rôznych osobných veciach, rovnako, že nie on ho zaviedol do slepej uličky (teda nie ako to uviedol vo
svojej spontánnej výpovedi na danom hlavnom pojednávaní), ale že poškodený zastavil pred osadou
asi 20 metrov, pretože ešte bol deň a on cez deň do osady autom nechodí, pretože je tam obyčajne

veľa ľudí a rozbíjajú autá, a to nie len v B., ale v každej osade. Podľa názoru obžalovaného, poškodený
na hlavnom pojednávaní dňa 27.11.2023 vypovedal aj o ďalších okolnostiach rozdielne, a to nielen o
tom, čo vypovedal na hlavnom pojednávaní, ale zásadne rozdielne aj o tom, čo vypovedal v prípravnom
konaní. Tak sa stalo, že poškodený najprv vypovedal o zbrani, potom o noži a pri spontánnej výpovedi na
hlavnom pojednávaní dňa 27.11.2023 vypovedal, že on strčil ruku do vrecka mikiny a že mu naznačoval,

že tam niečo má. O zbrani a ani o noži nevypovedal nič, až po kapcióznej otázke prokurátora vypovedal o
noži. V rámci vlastného hodnotenia dôkazov poukazoval aj na znalecké zistenia, že samotný poškodený
je klasifikovaný podľa znaleckého posudku č. 23/2023 C. F. C., znalkyne z odboru psychológia, odvetvie
klinickej psychológie, ako osoba s nadpriemerným intelektom, ale ide o osobu menej adjustovanú
sociálne aj pracovne, teda menej prispôsobivú, bez ašpirácií, s veľmi laxným, povrchným prístupom

k životu. Ide o takú extrovertnú osobu, schopnú takých tých bežných sociálnych interakcií, tiež s
pohotovosťou k impulzívnemu reagovaniu a takou možno prekvapivou agresivitou. Za významné
považoval aj to, že u poškodeného, je ľahká manifestácia pocitov krivdy, nespravodlivosti až s takou
senzitívnou vzťahovačnosťou, čo vyplýva z toho, ako popisuje rôzne udalosti zo svojho života a dôvody,
prečo menil zamestnanie. Je to nie úplne harmonická a taká nejaká nie úplne vierohodná osobnosť.

Vo viacerých aspektoch je to problematická osoba. Na otázku, či si mohol poškodený vymyslieť to čo
hovorí, znalkyňa na hlavnom pojednávaní odpovedala, že samozrejme že mohol, má na to dostatočnú
mentálnu kapacitu, čo potrebuje. Pritom obžalovaný poukazoval aj na to, že z psychologického hľadiska
nebola zrejmá motivácia eventuálneho vymýšľania alebo ju znalkyňa neodhalila. Motivácia prípadného
nepravdivého opisu situácie sa znalkyni javí ako nejasná aj preto, že by išlo o krivú výpoveď a

tohto si je poškodený vedomý. V tomto smere je obžalovaný presvedčený, že znalkyňa neodhalila
motiváciu eventuálneho vymýšľania poškodeného tak, ako to uviedla na hlavnom pojednávaní, pretože
z dokazovania je zrejmé, že poškodený nerešpektuje zamestnávateľa, nerešpektuje pokyny pre prevoz
klientov, ktorí nemajú peniaze na zaplatenie. Obžalované ešte poukazoval aj na to, že poškodený
nerešpektuje autority, bol trestne stíhaný pre drogový trestný čin, je občasným užívateľom marihuany a

častomenízamestnania,terazjespokojnýstým,ževykonávapovolanietaxikára,pretožejesamostatný.
Poškodený si sám uvedomuje, aké následky by nastali pre neho ako zamestnanca z toho, že vzal
opitého zákazníka, ktorý nemal na zaplatenie taxíka, ktorý sa nechal odviesť do rómskej osady s tým,
že mu zaplatí až na mieste, keď si obstará peniaze v osade. Ak znalkyňa C. C. vo svojom znaleckomposudku č. 22/2023 vyhodnotila konanie obžalovaného ako nelogické, keď poškodenému odovzdal do
zálohu prázdnu krabičku a prázdnu peňaženku berúc do úvahy podpriemerný intelekt obžalovaného,
tak obžalovaný spochybňuje tvrdenia samotného poškodeného, ktorý bol triezvy, posadil ho do svojho

vozidla, aj napriek tomu, že mal vypité, ako záloh prevzal krabičku od náušníc a ani si nepreveril, čo
je jej obsahom a taktiež prázdnu peňaženku z občianskym preukazom a ani sa sám nepýtal na obsah
krabičky, pričom týmto zásadne porušil pracovnú disciplínu u svojho zamestnávateľa. Ďalej obžalovaný
pokračoval v porovnávaní vierohodnosti obžalovaného a poškodeného s tým, že obžalovaného tvrdenia,
napriek tomu, nech by sa zdali akokoľvek nelogické, boli vykonanými dôkazmi jednoznačne preukázané

a z výpovedí svedkov policajtov, ktorých on žiadal, aby boli vypočutí a ktorých obžaloba aj opomenula
do obžaloby uviesť, aj z výpovedí svedkov, od ktorých si on obstaral peniaze na zaplatenie taxíka a
aj z výpovede samotného poškodeného vyplynulo, že skutok, pre ktorý bol napadnutým rozsudkom
uznaný za vinného, sa nestal. Vytýkal, že prvostupňový súd odmietol jeho návrhy, ktoré prostredníctvom
svojho obhajcu navrhol, a to opakované vypočutie poškodeného alebo prečítanie zápisnice o výsluchu
poškodeného a podobne. Z napadnutého rozsudku, podľa obžalovaného, vôbec nie je zrejmé, na

základe čoho súd vyhodnotil výpoveď poškodeného ako vierohodnú, konzistentnú, keď vznikli takéto
závažné rozpory v jeho výpovediach, ako ich on popisuje. Ak súd vyhodnotil ako nanajvýš nelogické,
že hovoril o úprimnom úmysle poškodenému zaplatiť a pritom po príchode na nim určené miesto do
slepej uličky mimo osady, bez toho aby za prepravu zaplatil, si svojvoľne vzal veci, ktoré predtým
poskytol dobrovoľne ako záruku a tieto v priehradke nezanechal do doby, kým za prepravu reálne zablatí

tak, ako to bolo dohodnuté, tak nie je mu zrejmé, čo má spoločné trestný čin lúpeže a jeho prípadné
oklamanie poškodeného a prevzatie vecí založených do zálohu s trestným činom lúpeže. Dodal, že
neurčil miesto, kde má taxikár zastaviť, ale bolo to jeho rozhodnutie, že nepôjde do osady, pretože sa
bál o vozidlo, aby mu ho nerozbili osadníci. Takéto tvrdenia o zavedení do slepej uličky boli od počiatku
nepravdivéasúnepravdivé.Slúžialennato,abysavytvorilaatmosféraprípravynalúpež.Uvádzal,žepri

nastupovaní do taxíka bolo poškodenému jasne a zrozumiteľne vysvetlené, že peniaze nemá a že tieto
mu zaplatí až po príchode do osady, čo v skutočnosti mienil urobiť, o čom svedčili švagriná a manželka
a aj samotný poškodený, ktorý uviedol, že keď mu išiel oproti, mal v rukách papierovú 10 eurovku.
Neskrýval sa, pohyboval sa na verejnom priestranstve v osade a za veľmi krátky čas už poškodeného
nevidel, až keď prišiel s policajtami do osady. Preto nechápe, ako mohol súd vyhodnotiť, že jeho konanie

je nevierohodné v úmysle poškodenému nezaplatiť a že ak po návšteve u švagrinej mal dostatočné
prostriedky na zaplatenie služby taxikára, prečo nešiel priamo k poškodenému za tieto služby zaplatiť.
Z dokazovania je, podľa obžalovaného nepochybné, že poškodený nebol tam, kde on vystúpil z taxíka
a následne ho videl až asi po 5 až 10 minútach v prítomnosti policajtov. Podľa názoru obžalovaného
malo byť postupované podľa zásady „in dubio pro reo“. Vykonané dôkazy súd prvého stupňa nesmie

hodnotiť jednostranne napr. v neprospech obžalovaného (Uznesenie NS SR 5To/20/2010 zo dňa
25.11.2010) Na preukázanie viny obžalovaného, musí súhrn priamych a nepriamych dôkazov tvoriť
logickú a ničím nenarušenú sústavu navzájom sa doplňujúcich dôkazov, ktorá vo svojom celku nielen
spoľahlivo preukazuje všetky okolnosti žalovaného skutku a usvedčuje z jeho spáchania obžalovaného,
ale súčasne vylučuje možnosť akéhokoľvek iného záveru. Vykonané dôkazy musia jednoznačne a s

najvyšším stupňom istoty preukázať, že skutok uvedený v obžalobe sa stal a že práve obžalovaný je
skutočne osobou, ktorá sa žalovaného skutku dopustila. V prípade existencie akýchkoľvek rozumných
pochybností o tom, či sa obžalovaný žalovaného skutku dopustil, je potrebné tieto pochybnosti vykladať
v jeho prospech v zmysle zásady „in dubio pro reo“ a nie naopak. Ani vysoký stupeň podozrenia sám
o sebe nevytvára zákonný podklad na odsudzujúci výrok. Obžalovaný po vlastnom hodnotení dôkazov

uzavrel, že podľa jeho názoru nie je v celom trestnom spise ani jeden dôkaz o tom, že mal úmysel
zmocniť sa nejakej veci poškodeného a niet ani dôkaz o tom, že by sa snažil zmocniť akejkoľvek veci
alebo peňazí poškodeného. Samotnú vyhrážku v podobe vety „nedám peniaze ja tebe ale ty mne, lebo
mám pri sebe zbraň“ alebo „nožík“ alebo „niečo vo vrecku“ nemožno považovať za naplnenie znakov
trestného činu lúpeže, keď nie je preukázané, že sa snažil zmocniť sa cudzej veci a už vôbec, keď

nie je preukázaný úmysel zmocniť sa cudzej veci. Vzhľadom na okolnosti z dokazovania jednoznačne
vyplynulo, že skutok sa nestal a vyhrážku si vymyslel samotný poškodený v dobe, keď si myslel, že ho
podviedol a bol taký zúrivý z tejto skutočnosti, že ho začal naháňať, keď on odchádzal do osady, chcel
ho autom zraziť a vyjadril sa, že keby ho chytil, tak ho zabije. V podstate vzhľadom na vyššie uvedené
obžalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý a vec vrátil prvostupňovému súdu na nové konanie

a rozhodnutie alternatívne, aby sám vo veci rozhodol tak, že ho spod obžaloby prokurátora oslobodí,
nakoľko nebolo preukázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný. Vo vzťahu k odvolaniu
podanému okresným prokurátorom uviedol, že tvrdenia prokurátora o samotnom skutku považuje za
hrubo zavádzajúce a v zásadnom rozpore s vykonanými dôkazmi, s výpoveďou poškodeného, ktorýpopísal, akým spôsobom a za akých okolností obžalovaný nastúpil do taxíka s tým, že taxikár vedel
už pri jeho nastupovaní do taxíka, že peniaze za taxík nemá a preto nemohol poškodený od neho po
zastavení taxíka požadovať peniaze na zaplatenie; že mu dal do zálohu prázdnu krabičku od náušníc

ako aj prázdnu peňaženku s občianskym preukazom a po ceste viedli rozhovor aj o osobných veciach,
keď sa mu sťažoval, že bol už dvakrát alebo trikrát oklamaný zákazníkmi, keď nedostal peniaze za
prepravu dopredu. Obžalovaný trval na tom, že po zastavení z motorového vozidla vystúpil a aj podľa
samotného poškodeného 5 až 10 minút volal smerom ku osade v snahe obstarať peniaze na zaplatenie
taxíka, čo poškodený popísal tak, že obžalovaný hral divadielko a keď sa vrátil do vozidla, povedal mu,

že musí ísť do osady priamo a vzal si z priehradky veci, ktoré mu dal do zálohy. Poškodený mu začal
nadávať, že ho oklamal, že mu nechce zaplatiť a keď vyberal z priehradky veci, ktoré mu dal do zálohu,
tak ho udrel po ruke, bol veľmi nahnevaný, keď obžalovaný odchádzal od vozidla, čo vyjadril aj pri volaní
na políciu slovami „viete jak, keby som ho chytil, tak ho zabijem“. Obžalovaný dodal, že taxikár na neho
zaútočil autom tak, že ho skoro zrazil, ale aj napriek tomu po príchode do osady išiel za švagrinou,
ktorá mu dala dve 10 eurové papierové bankovky a keď išiel späť po osade na miesto, kde vystúpil z

taxíka, asi po 5 až 10 minútach prišiel poškodený aj policajtami na aute, pričom samotný poškodený
potvrdil, že keď obžalovaný išiel oproti a sa stretli, videl, že má v ruke 10 eurovú bankovku a opakovane
povedal, že po tom, keď sa mu mal vyhrážať (čo ale nie je pravda, je to lož), že neurobil žiadne úkony,
aby obžalovaný od neho žiadal nejaké peniaze alebo nejaké veci. Obžalovaný uzavrel, že o žiadne veci
nezápasili tak, ako to uvádza prokurátor vo svojom odvolaní, poškodený sa nemal čomu brániť a preto

tvrdenia prokurátora v odvolaní sú hrubo zavádzajúce a odporujú aj samotnej výpovedi poškodeného.
Navrhol odvolanie okresného prokurátora ako nedôvodné zamietnuť.

Na základe týchto odvolaní postupoval Krajský súd v Prešove, ako odvolací súd, v intenciách
ustanovenia § 317 ods. 1 Trestného poriadku, podľa ktorého, ak odvolací súd nezamietne odvolanie

podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť
napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu
konania, ktoré im predchádzalo, pričom na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané prihliadne len vtedy,
ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku a dospel pri preskúmavaní
napadnutých výrokov rozsudku k nasledovným zisteniam a záverom.

Právo na spravodlivý súdny proces neznamená nárok na to, aby bol účastník konania pred všeobecným
súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi.
Z opačného pohľadu možno povedať, že neúspech v súdnom konaní nie je možné považovať za
porušenie základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. ( I. ÚS

19/02, I. ÚS 50/04, I. ÚS 59/04).

Odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane,
pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05,
III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08).

Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré
sa preskúmava v odvolacom konaní. (z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS

78/05 zo 16. marca 2005)

Aj z judikatúry Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že v odôvodnení
rozhodnutia všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené obžalovaným, ale len na
tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných procesnými stranami
konania.

V posudzovanej trestnej veci pred súdom prvého stupňa bolo vykonané dokazovanie v takom rozsahu,
ako to bolo v zmysle ustanovenia § 2 ods. 10 Trestného poriadku pre správne zistenie skutkového stavu

nevyhnutné.

So záverom okresného súdu, že obžalovaný je zo spáchania skutku usvedčovaný predovšetkým
výpoveďou svedka poškodeného D. E., výpoveďami svedkov G. H. a I. G. F., výpoveďami znalkýň C. F.C. a G. H. B., závermi znaleckých posudkov č. 22/2023 a č. 23/2023, znalkyne z odboru psychológia,
odvetvia klinická psychológia detí a dospelých C. F. C., závermi znaleckého posudku č. 78/2023
vypracovaného znalkyňou z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie psychiatria G. H. B., zápisom o

dychovej skúške obžalovaného, obsahom prepisu hovoru volajúceho poškodeného D. E. na linku č. 158,
ako aj ďalšími vo veci vykonanými dôkazmi, sa odvolací súd stotožnil, pretože tento záver zodpovedá
všetkým zásadám trestného konania. Je výsledkom postupu v hodnotení dôkazov podľa § 2 ods. 12
Trestného poriadku. Pre spravodlivý záver v hodnotení viny resp. neviny obžalovaného nie je potrebné
vykonávať iné dôkazy.

Obžalovaný síce poprel úmysel získať od poškodeného peniaze, no potvrdil, že požiadal poškodeného
taxikára, aby ho odviezol do B., na čo mu poškodený uviedol, že ho odvezie a cesta bude stáť 12,-
eur, potvrdil, že ho poškodený odviezol, hoci poškodenému povedal, že peniaze pri sebe nemá, no že
mu dá, keď príde domov, pričom poškodenému dal zálohu, svoju peňaženku s dokladmi a krabičku od
náušníc ako záruku. Uvádzal, že ukázal poškodenému, že ide pre peniaze k švagrinej, pričom otvoril

priehradku a dal si peňaženku a krabičku do vrecka a švagriná dala dve 10-eurové bankovky, aby ich išiel
zmeniťdoobchodu,pričomsavrátilkmiestuodkiaľodpoškodenéhonajprvodišiel,malprisebepeniaze,
no policajti ho zobrali. Treba uviesť, že jeho švagriná potvrdila, že mu dala dve 10-eurové bankovky.
Zároveň treba ale uviesť, že pri zadržaní bolo u neho nájdených len 10 eur a 20 eurocentov, teda nie
suma, ktorú mal podľa dohody odovzdať za dopravu poškodenému. To, že obžalovaný nemal v úmysle

zaplatiť vyplýva aj z toho, že, ako sám potvrdil a - síce za iných okolností – to potvrdil aj poškodený, si
pred zaplatením zobral záloh. Poškodený potvrdil, že to bolo bez jeho dovolenia, čo je len logické, keďže
zaplatené nemal. Účelové bolo potom tvrdenie obžalovaného, že sa vrátil, aby poškodenému zaplatil.

Z výpovede poškodeného D. E. vyplýva priamy usvedčujúci dôkaz viny obžalovaného, ktorý v hlavných

skutkových okolnostiach a podstate je pre jasnosť potrebné aj tu zopakovať. Poškodený stabilne
poukazoval na to, že obžalovaného ako vodič taxislužby zobral na autobusovej stanici v Poprade s tým,
že platbu pýtal vopred, obžalovaný nezaplatil, a tak tohto požiadal o záloh, ktorý obžalovaný dal, a to
šperkovú škatuľku a peňaženku, v ktorej bol občiansky preukaz. Následne vyrazili do B., po ceste sa
rozprávali. V B. bol navigovaný na miesto do slepej uličky. Obžalovaný vystúpil z auta, akože kričal

na niekoho v osade, no matku nespomínal, ani neukazoval dom, kde chce ísť po peniaze. Potom
obžalovaný nastúpil do auta. Začal si vyťahovať veci z priehradky. Ruku si dal do vrecka. Povedal, že
mu peniaze nedá, ale on dá peniaze jemu a rukou naznačil, že vo vrecku niečo má. Keď mu obžalovaný
oznámil,žemávovreckunožík,zmeravel,pocítilstres,následnezačalpracovaťnaautopilota.Onpotom
začal z priehradky vodičových dverí vyťahovať peňaženku a popritom už naťahoval ruku k dverám, ku

kľučke. Keď obžalovaný otváral priehradku, iba povedal, že si to zoberie. On potom pootvoril dvere
a vyskočil z auta a snažil sa natiahnuť po kľúče z vonku auta. Obžalovaný to videl a tiež sa išiel
natiahnuť po kľúče, ktoré boli v zapaľovaní. Keď videl, že je celkom blízko, tak mu čapol po ruke, na
čo naskočil, naštartoval auto. Hore-dole sa ponaháňali. Následne, keď obžalovaný začal odchádzať po
pravej strane potoka smerom do osady, do dediny, on začal z miesta odchádzať a volať policajtov. Bol

ešte vystresovaný. Do osady prišiel s policajtmi, ukázal na obžalovaného. Keď obžalovaného opoznal,
ten kráčal k nemu a už mal v ruke peniaze, asi 10-eurovú bankovku. On sa na obžalovaného nehnevá.
Už predtým sa stalo, že ho oklamali alebo nezaplatili, ale to nebolo v B.. Keď doviezol niekedy ľudí do
B., tak išiel s nimi až do osady, keď bola noc. Cez deň ich odviezol na začiatok osady. Cez deň je v
osade ešte veľa ľudí vonku a rozbíjajú autá. Keby mu obžalovaný povedal, aby išli do osady, doviezol

by ho len na začiatok.

Skutočnosť, že poškodený vypovedal predtým aj tak, že obžalovaný neurobil žiaden taký úkon, ktorým
by sa pokúšal zmocniť aj jeho peňaženky, ktorú mal pri sebe, že sa k tomu nedostal, nie je v rozpore
s jeho výpoveďou, pretože je zrejmé, že obžalovaný si chcel zobrať len záloh, pričom peniaze chcel

priamo od poškodeného a nehľadal ich v jeho aute. Rovnako nie je v rozpore s jeho výpoveďou ani to,
že keď obžalovaný naznačoval, že má niečo vo vrecku, násilne, fyzicky neurobil úkon, aby sa zmocnil
jeho peňazí, ktoré mal v peňaženke alebo priehradke. Lúpežný skutok obžalovaného spočíval v použití
hrozby násilia, pri ktorej vystupoval tak, že poškodený nemal dôvod pochybovať, že hrozí prípadným
použitím noža. Obžalovaný konal hrozbami, lebo skutočne boli preukázané len hrozby násilím, nie

samotné násilie zo strany obžalovaného. Odvolací súd sa tiež stotožňuje s tým, že pokiaľ si v takej
vyhrotenej situácii, kedy je niekto dlžný peniaze, dá si ruku do vrecka a povie, že má nožík, že chce
peniaze, tak ide o dostatočne jasne a nepochybne o hrozbu použitia takej zbrane so ziskuchtivým
protiprávnym motívom.Proti výpovedi obžalovaného stoji výpoveď poškodeného, ktorý jednoznačne, od takmer okamžitého
telefonického oznámenia skutku obžalovaného, ako v trestnom oznámení podanom po stotožnení

páchateľa, tak aj vo svojich výpovediach popísal vetu, ktorú mu vo vozidle vtedy obžalovaný povedal
„nedámpeniazejatebe,aletymne,lebomámnožík!”,akoajskutočnosť,žerukouvovreckunaznačoval,
že má zbraň, a o ktorej mu obžalovaný povedal, že je to nožík. Toto je podstata jeho výpovede,
ktorá ho viedla k urýchlenému odchodu z miesta činu, keďže sa oprávnene cítil ohrozený na zdraví
a majetku a k oznámeniu udalosti polícii. Inak nemožno vysvetliť také jeho konanie, keďže odišiel bez

toho, aby mu obžalovaný zaplatil. Ak by nedošlo zo strany obžalovaného k žalovanému protiprávnemu
konaniu, nemal by žiaden dôvod hneď, čo sa dostal do bezpečia, volať políciu. Závery psychologického
a psychiatrického skúmania osobností obžalovaného a poškodeného tiež jednoznačne nasvedčujú
hodnovernosti výpovede poškodeného oproti až extrémnemu sklonu obžalovaného k vypovedaniu
nepravdy. Nakoniec, obžalovaný podstatne častejšie preukázal vo svojej minulosti náchylnosť na
porušovanie záujmov chránených Trestným zákonom než poškodený.

Odvolací súd v tomto upriamuje pozornosť najmä na to, že obžalovaný je afektívne labilná osoba s
deficitom empatie a súcitu, čo môže po požití alkoholu a pri pocite subjektívnej záťaže provokovať
pohotovosť k agresívnemu konaniu. Podľa odvolacieho súdu bol obžalovaný v subjektívnej tiesni,
nakoľko uložil veci v záložni, lebo nutne potreboval v domácnosti peniaze. Mal teda motív získať

peniaze aj inak, napr. lúpežným konaním. Navyše u obžalovaného znalkyňa konštatovala II. stupeň
závislosti na alkohole podľa Jellineka, pričom užíva alkohol podľa jeho udania takmer denne. V stave
opitosti u obžalovaného agresivita stúpa. Aj pri predmetnom skutku bolo zistené, že alkohol požitý mal.
Jeho rozpoznávacie schopnosti pri tomto stupni opitosti boli, podľa znalkyne, zachované. Ovládacie
boli znížené, ale výrazne nepodstatne, čiže dokázal rozpoznať aj ovládať svoje konanie. Obžalovaný

trpí zmiešanou poruchou osobnosti s disociálnymi a impulzívnymi rysmi, je teda emočne labilnejší,
zvýšene dráždivý, jeho prejavy môžu byť impulzívne. Disociálne rysy znamenajú, že je schopný
protispoločenského konania, aj keď si je plne vedomý svojho konania a sú mu jasné morálne aj etické
princípy. To podľa odvolacieho súdu znamená, že aj osobnostne aj motívom mal schopnosť a ochotu
predmetné lúpežné konanie uskutočniť. Mal teda príležitosť, schopnosť, vôľu, motív spáchať predmetný

zločin.

Navyše, u poškodeného nebola zistená tendencia k pseudológii alebo ku konfabulácii. Poškodený mal
tendenciu sa prezentovať otvorene, sebakriticky. Nemá tendenciu sa nejak vylepšovať, vykrášľovať.
U poškodeného bolo zistené podpriemerné lži skóre, čo poukazuje na tendenciu prezentovať sa

otvorene, až akoby bez prirodzených sociálnych zábran, kriticky. Oproti tomu obžalovaný má lži
skóre vysoké, v podstate absolútne vysoké, až 96 percentné, čo znamená, že obžalovaný mal
tendenciu sa prezentovať sociálne žiaduco, nekriticky, a pritom plne ovláda, čo je eticky a morálne
primerané a neprimerané správanie. Podľa odvolacieho súdu, motív na prípadné nepravdivé tvrdenia
voči obžalovanému v podstatných skutočnostiach poškodený nemal. Obžalovaného dovtedy nepoznal

a tento mu ani podľa iných dôkazov v minulosti neurobil nič, za čo by sa mu mohol poškodený
mstiť. Poškodený si skutok, keď vypovedal s vedomím trestnej zodpovednosti za krivú výpoveď, podľa
odvolacieho súdu, nevymyslel. Okresný súd správne umožnil zisťovanie účinkov hrozby obžalovaného
na poškodeného, ktorý ako vodič taxislužby všeobecne konštatoval, že sa stávajú aj také udalosti.

Pokiaľ obžalovaný sa snaží spochybňovať závery znalkýň, treba dodať, že nepredložil porovnateľne
odborne podložený dôkaz, z ktorého by tieto pochybnosti vyplývali, a teda jeho odvolacie námietky
v tomto smere neobstoja. V danom prípade teda obžalovaného usvedčuje priamy dôkaz v podobe
vnútorne konzistentnej výpovede poškodeného, ktorá je hodnoverná aj vo svetle vyššie uvedených
nepriamych dôkazov, ktoré ju v podstate potvrdzujú bez toho, aby tento súbor dôkazov mohol byť

účelovou výpoveďou obžalovaného právne relevantne spochybnený.

V období od spáchania predmetného trestného činu do rozhodnutia odvolacieho súdu, hoci ešte
nie v čase rozhodovania súdu prvého stupňa, nadobudli účinnosť ďalšie, pre páchateľa priaznivejšie
ustanovenia Trestného zákona, ktoré je potrebné na tento prípad aplikovať. Došlo k zmene znenia

Trestného zákona /zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov a ktorým sa
menia a dopĺňajú niektoré zákony/, v dôsledku jeho novely zákonom č. 40/2024 Z. z. zo dňa 08.02.2024,
ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov a ktorým
sa menia a dopĺňajú niektoré zákony /pri dočasnom pozastavení účinnosti na podklade uzneseniaÚstavného súdu SR č. PL. ÚS 3/2024-112 z 28.02.2024 uverejneného pod č. 41/2024 Z. z./ v znení
vychádzajúcom z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky PL. ÚS 3/2024-761 z 03.07.2024
uverejneného v Zbierke zákonov pod č. 215/2024 Z. z.. K zmene v právnom posúdení preukázaného

skutku oproti rozhodovaniu súdu prvého stupňa v otázke viny nedošlo, no pokiaľ išlo o rozhodnutie
o treste, aj po zohľadnení vyššie uvedenej priťažujúcej okolnosti, odvolací súd zistil, že je namieste
a v súlade so zákonom ukladať trest podľa znenia Trestného zákona platného a účinného v čase svojho
rozhodovania

V zmysle § 188 ods. 1, ods. 2 písm. c/ Trestného zákona, kto proti inému použije násilie alebo hrozbu
bezprostredného násilia v úmysle zmocniť sa cudzej veci, potrestá sa odňatím slobody na sedem rokov
až dvanásť rokov, ak spácha taký čin závažnejším spôsobom konania (§ 138 písm. a/ Trestného zákona
– so zbraňou).

Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že obžalovaný A. B. spáchal práve tento zločin.

V otázke rozhodnutia o treste teda odvolací súd zohľadnil ustanovenie § 2 ods. 1, ods. 2 Trestného
zákona, podľa ktorého trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď
bol čin spáchaný. Ak v čase medzi spáchaním činu a vynesením rozsudku nadobudnú účinnosť viaceré
zákony, trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona, ktorý je pre páchateľa priaznivejší.

Páchateľovi možno uložiť taký druh trestu, ktorý dovoľuje uložiť zákon účinný v čase, keď sa o trestnom
čine rozhoduje, ak je to pre páchateľa priaznivejšie.

Podľa§34 ods.1,ods.2,ods.3,ods.4Trestnéhozákona,trestmázabezpečiťochranuspoločnostipred
páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k

tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje
morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Páchateľovi možno uložiť len taký druh trestu a len v takej
výmere, ako je to ustanovené v tomto zákone, pričom tento zákon v osobitnej časti ustanovuje len trestné
sadzby trestu odňatia slobody. Trest má postihovať iba páchateľa, tak aby bol zabezpečený čo najmenší
vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby. Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä

na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce
okolnosti, na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy, na jeho správanie po spáchaní
trestného činu, najmä na jeho úsilie o náhradu škody a odstránenie škodlivého následku trestného činu a
na úsilie páchateľa o dosiahnutie urovnania s poškodeným, ako aj na dobu, ktorá uplynula od spáchania
trestného činu. Súd pri určovaní druhu trestu a jeho výmery prihliadne aj na to, že páchateľ trestného

činu získal alebo sa snažil získať trestným činom majetkový prospech; ak tomu nebránia majetkové
alebo osobné pomery páchateľa alebo to nebude na ujmu náhrady škody alebo odstránenia škodlivého
následku trestného činu, uloží mu s prihliadnutím na výšku tohto majetkového prospechu niektorý trest,
ktorým ho postihne na majetku, a to buď ako samostatný trest alebo popri inom treste, pričom zváži
najmä uloženie peňažného trestu. Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne aj na práva a

právom chránené záujmy osôb poškodených trestným činom, ako aj osôb, ktoré boli dotknuté škodlivým
následkom trestného činu.

Podľa § 38 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona, na okolnosť, ktorá je zákonným znakom trestného činu,
nemožno prihliadnuť ako na poľahčujúcu okolnosť, priťažujúcu okolnosť, okolnosť, ktorá podmieňuje

uloženie trestu pod zákonom ustanovenú dolnú hranicu trestnej sadzby, alebo okolnosť, ktorá
podmieňuje použitie vyššej trestnej sadzby. Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery musí súd prihliadnuť
na pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich okolností a priťažujúcich okolností.

Podľa § 39 ods. 1 Trestného zákona, ak súd vzhľadom na okolnosti prípadu alebo vzhľadom na pomery

páchateľa má za to, že by použitie trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom bolo pre páchateľa
neprimerane prísne a na zabezpečenie ochrany spoločnosti postačuje aj trest kratšieho trvania, možno
páchateľovi uložiť trest aj pod dolnú hranicu trestu ustanoveného týmto zákonom.

Podľa § 39 ods. 3, písm. d/ Trestného zákona, pri ukladaní trestu pod zákonom ustanovenú trestnú

sadzbu však súd nesmie uložiť trest odňatia slobody kratší ako dva roky, ak je v osobitnej časti tohto
zákona dolná hranica trestnej sadzby trestu odňatia slobody aspoň päť rokov.Podľa § 42 ods. 1 Trestného zákona, ak súd odsudzuje páchateľa za trestný čin, ktorý spáchal skôr,
ako bol súdom prvého stupňa vyhlásený odsudzujúci rozsudok za iný jeho trestný čin, uloží mu súhrnný
trest podľa zásad na uloženie úhrnného trestu.

Podľa § 41 ods. 1 Trestného zákona, ak súd odsudzuje páchateľa za dva alebo viac trestných činov, uloží
mu úhrnný trest podľa toho zákonného ustanovenia, ktoré sa vzťahuje na trestný čin z nich najprísnejšie
trestný. Popri treste prípustnom podľa takého zákonného ustanovenia možno v rámci úhrnného trestu
uložiť aj iný druh trestu, ak jeho uloženie by bolo odôvodnené niektorým zo zbiehajúcich sa trestných

činov. Ak sú dolné hranice trestných sadzieb trestov odňatia slobody rôzne, je dolnou hranicou úhrnného
trestu najvyššia z nich.

Podľa § 41 ods. 2 Trestného zákona, ak súd ukladá úhrnný trest odňatia slobody za dva alebo viac
úmyselných trestných činov, z ktorých aspoň jeden je zločinom, spáchaných dvoma alebo viacerými
skutkami, zvyšuje sa horná hranica trestnej sadzby odňatia slobody trestného činu z nich najprísnejšie

trestného o jednu tretinu. Horná hranica zvýšenej trestnej sadzby nesmie prevyšovať dvadsaťpäť rokov
a pri mladistvých trestnú sadzbu uvedenú v § 117 ods. 1 alebo 3. Popri treste odňatia slobody možno
v rámci úhrnného trestu uložiť aj iný druh trestu, ak by jeho uloženie bolo odôvodnené niektorým zo
súdených trestných činov.

Podľa § 42 ods. 2 Trestného zákona, spolu s uložením súhrnného trestu súd zruší výrok o treste
uloženom páchateľovi skorším rozsudkom, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo
nadväzujúce,akvzhľadomnazmenu,kuktorejdošlozrušením,stratilipodklad.Súhrnnýtrestnesmiebyť
miernejší ako trest uložený skorším rozsudkom. V rámci súhrnného trestu súd uloží trest straty čestných
titulov a vyznamenaní, trest straty vojenskej a inej hodnosti, trest prepadnutia majetku, peňažný trest,

trest prepadnutia veci, trest zákazu činnosti alebo trest zákazu účasti na verejných podujatiach, ak bol
taký trest uložený už skorším rozsudkom a ak tomu nebráni ustanovenie § 34 ods. 7.

Páchateľ je súdom odsudzovaný za nespravodlivosť (bezprávie), ktoré trestným činom spáchal, a
preto má právo očakávať spravodlivosť zo strany súdu. Primeranosť trestu je zároveň nevyhnutým

predpokladom dosiahnutia výchovných účinkov trestu, keďže nevyhnutným predpokladom prevýchovy
páchateľa je jeho akceptovanie trestu ako spravodlivého následku jeho protiprávneho konania, pričom
v prípade nespravodlivého trestu k takejto akceptácii trestu zo strany páchateľa pochopiteľne nemôže
dôjsť. Spravodlivosť trestu tak možno považovať aj za predpoklad prerastania represívneho pôsobenia
trestu do pôsobenia výchovného. /Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. PL. 106/2011/.

Odvolací súd zistil, že v danom prípade unikla pozornosti okresného súdu prítomnosť priťažujúcej
okolnosti uvedenej v § 37 písm. h/ Trestného zákona Odkazujúc na podrobne pomenované dôkazy
o jednotlivých skutočnostiach významných pre uloženie primeraného zákonného trestu, na ktoré
už okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku poukázal, odvolací súd musí konštatovať, že

obžalovaný spáchal závažný zločin lúpeže so zbraňou, a to sofistikovaným spôsobom, keď najprv
vylákal od poškodeného službu pod prísľubom zaplatenia za túto službu a keď poškodený odviezol
poškodeného do bezprostrednej blízkosti osady, kde obžalovaný žije, tak zaplatiť drzo odmietol
a zároveň zneužil situáciu na to, aby vytvoril hrozbu použitia zbrane voči poškodenému, keď mu tento
nedá peniaze. Len aktívnou obranou poškodeného proti tejto hrozbe nedošlo k odovzdaniu peňazí.

Poškodený sa síce na miesto činu vrátil, no evidentne len na to, aby spochybnil svoj lúpežný zámer.
Predstieranie vyplýva zo skutočnosti, že hoci sa vrátil, tak nemal pri sebe 12,- eur, ale sumu nižšiu,
a teda nedostatočnú na to, aby splnil, čo sľuboval, keď od poškodeného odišiel údajne pre to, aby
mu priniesol sumu 12,- eur, teda sumu, ktorú mu za svoju službu odvozu poškodený pred jazdou
oznámil a s ktorou obžalovaný, zjavne len navonok, súhlasil. Maskoval teda svoj predchádzajúci čin, pri

ktorom nemal žiadne peniaze a jeho návrat na miesto činu bol len pokusom vyhnúť sa zodpovednosti
za predchádzajúce protiprávne, lúpežné správanie sa proti poškodenému. Aj jednoznačný úmysel
obžalovaného spojený so ziskuchtivosťou mu pri treste priťažil. Išlo o situáciu, predpokladanú pri treste
súhrnnom, ktorý sa ukladá za dva a viac trestných činov spáchaných dvoma skutkami, v danom prípade
jedným zločinom a jedným prečinom, čo o jednu tretinu zvyšuje hornú hranicu trestnej sadzby.

Ani odvolací súd ale nezistil skutočnosti, pre ktoré by trest ukladal v rámci tohto zvýšenia, aj keď bolo
namieste tento odkaz vo výroku o treste použiť. Odvolací súd zistil prítomnosť skutočností uvedených
v § 39 ods. 1 Trestného zákona, podľa ktorého, ak súd vzhľadom na okolnosti prípadu alebo vzhľadomna pomery páchateľa má za to, že by použitie trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom bolo pre
páchateľa neprimerane prísne a na zabezpečenie ochrany spoločnosti postačuje aj trest kratšieho
trvania, možno páchateľovi uložiť trest aj pod dolnú hranicu trestu ustanoveného týmto zákonom.

Pomermi páchateľa sa rozumie osobné a osobnostné hodnotenie osoby, ktoré charakterizuje osobu
páchateľa ako objekt trestu, a tiež okolnosti, pre ktoré je rovnaký trest pre rôznych páchateľov rôzne
citeľný. Súdy pri hodnotení pomerov páchateľa pristupujú k hodnoteniu jednak osobných pomerov, ale
taktiež rodinných pomerov.

Skutočnosť, že sa obvinený riadne stará o početnú rodinu, ktorá je na neho výživou odkázaná, sa
môže považovať za mimoriadne pomery páchateľa. Ak sú pritom splnené aj ďalšie podmienky uvedené
vustanovení§39ods.1Trestnéhozákona,trestodňatiaslobodymožnoznížiťpoddolnúhranicutrestnej
sadzby ustanovenej Trestným zákonom (R 52/1967, R 35/1963).

Zo správy obce B., vyplýva, že obžalovaný žije s družkou a štyrmi školopovinnými deťmi v jednej izbe.
Je síce je nezamestnaný, neevidovaný na úrade práce, no vykonáva brigády zamerané na lesné práce.
Ak odvolací súd túto skutočnosť zohľadní v súvislosti s tým, že v mieste bydliska nie je obžalovaný
negatívne hodnotený, skôr je hodnotený ako občan normálnej povahy, komunikatívny, ktorý alkoholické
nápoje požíva príležitostne, no ktorého správanie nebolo a ani nie je prejednávané komisiou verejného

poriadku, pričom vo väzbe sa podľa správy ÚVV a ÚVTOS Prešov zo dňa 27.09.2023 k príslušníkom
a zamestnancom správa na požadovanej úrovni až natoľko, že bol dňa 23.06.2023 zaradený do
oddielu so zmierneným režimom, keď doposiaľ disciplinárne odmenený ani potrestaný nebol, že čas
trávi vlastne bez negatívnych prejavov správania a kontakt s vonkajším svetom udržiava formou
korešpondencie, návštev a telefonátmi, pričom z výpisu ústrednej evidencie priestupkov Ministerstva

vnútra SR vyplýva, že obžalovaný bol štyrikrát priestupkovo riešený, no za priestupky, podľa uložených
sankcií, nižšej intenzity a v spojení s tým, že podľa odpisu z registra trestov bol v konflikte s Trestným
zákonom predovšetkým v dávnejšej minulosti a len rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica
sp. zn. 3T/62/2023 zo dňa 11.09.2023, právoplatným dňa 11.09.2023, ktorým bol uznaný vinným z
prečinu porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Trestného zákona, za

čo mu bol uložený trest povinnej práce vo výmere 120 hodín, pričom v predmetnom zločine išlo
o situáciu hrozby bez toho, aby zbraň skutočne z vrecka vybral a aby ňou opakovane poškodeného
ohrozoval, tak je namieste tieto pomery považovať za mimoriadne pre potreby zníženia dolnej hranici
trestu a uloženie primeraného, spravodlivého zákonného trestu za predmetnú lúpež. Takým trestom je
súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 5 (päť) rokov a 6 (šesť) mesiacov, pre ktorého výkon bude

obžalovaný zaradený do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia pri súčasnom zrušení
výroku o treste z rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 3T/62/2023 zo dňa 11.09.2023,
právoplatného dňa 11.09.2023, ktorým bol obžalovanému uložený trest povinnej práce vo výmere 120
(stodvadsať)hodín,akoajvšetkyďalšierozhodnutianatentovýrokobsahovonadväzujúce,akvzhľadom
na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.

Na základe vyššie uvedených dôvodov potom napadnutý rozsudok vo výroku o treste zrušil a rozhodol
tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku. Je zjavné, že čiastočne sa teda vyhovelo
odvolaniu prokurátora, no odvolanie obžalovaného odvolací súd považoval za nedôvodné, a tak ho
zamietol.

Toto rozhodnutie bolo prijaté jednomyseľne.
jednohlasne

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.