Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, July 24, 2024

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/33/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2313227923
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 07. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Duman

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2024:2313227923.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom zo sudcov – predsedu senátu: JUDr. Peter Duman a členiek

senátu: Mgr. Lucia Mizerová a JUDr. Erika Tischlerová, v sporovej veci žalobcu: K-KARÁT, s.r.o., IČO:
36 529 362, Nábrežná č. 44, Nové Zámky, zast.: Mgr. Štefan Slováčik, advokát, Štefánikova trieda 33,
Nitra, za účasti intervenienta: Wüstenrot poisťovňa, a.s., IČO: 31 383 408, Karadžičova 17, Bratislava,
zast.: Advokátska kancelária Bartošík Šváby s.r.o., IČO: 35 929 049, Plynárenská 7/A, Bratislava, proti
žalovanému: A. B., nar. XX.XX.XXXX, C. XXX/X, D., zast.: JUDr. Ľudovít Štanglovič, advokát, Jarmočná
2264/3, Šaľa, o určenie neplatnosti právnych úkonov, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného
súdu Galanta z 22.11.2022, č. k. 15C/357/2013-1087, takto

r o z h o d o l :

I. Napadnutý rozsudok sa vo výrokoch I a III a v časti výroku V o určení, že zmluva o pôžičke zo dňa
07.05.2012 uzavretá medzi žalobcom a žalovaným, spísaná v notárskej zápisnici JUDr. Marty Botkovej,
notárky so sídlom Nové Zámky, Björnsonova 2 č. N 109/2012, Nz 16000/2012 zo dňa 07.05.2012 v
znení jej Dodatku č. 1 spísaného v notárskej zápisnici JUDr. Marty Botkovej, notárky so sídlom Nové
Zámky, Björnsonova 2 č. N 116/2012, Nz 16848/2012, NCRIs 17218/2012 zo dňa 14.05.2012 je neplatná
potvrdzuje a vo výrokoch II a IV a v časti výroku V o určení, že vyhlásenie žalobcu ako dlžníka – povinnej
osoby o súhlase s vykonateľnosťou a exekúciou notárskej zápisnice zo dňa 07.05.2012, spísané v

notárskej zápisnici JUDr. Marty Botkovej, notárky so sídlom Nové Zámky, Björnsonova 2 č. N 109/2012,
Nz 16000/2012 zo dňa 07.05.2012 v znení jeho Dodatku č. 1 spísaného v notárskej zápisnici JUDr.
Marty Botkovej, notárky so sídlom Nové Zámky, Björnsonova 2 č. N 116/2012, Nz 16848/2012, NCRIs
17218/2012 zo dňa 14.05.2012 je neplatné, sa mení tak, že žaloba sa v tomto rozsahu zamieta.

II. Stranám konania a intervenientovi sa nárok na náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

– 36 – 11Co/33/2023

Krajský súd 11Co/33/2023-
v Trnave IČS: 2313227923
1. Napadnutým (v poradí druhým) rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol takto:
„I. Súd určuje, že Zmluva o pôžičke zo dňa 25.03.2011 uzavretá medzi žalobcom a žalovaným je
neplatná.
II. Súd určuje, že vyhlásenie žalobcu ako dlžníka - povinnej osoby o súhlase s vykonateľnosťou a
exekúciou notárskej zápisnice zo dňa 16.06.2011, spísané v notárskej zápisnici JUDr. Marty Botkovej,

notárky so sídlom Nové Zámky, Björnsonova 2 č. N 175/2011, Nz 21990/2011, NCRIs 22574/2011 zo
dňa 16.06.2011 je neplatné.
III. Súd určuje, že Zmluva o pôžičke zo dňa 23.12.2011 uzavretá medzi žalobcom a žalovaným je
neplatná.IV. Súd určuje, že vyhlásenie žalobcu ako dlžníka - povinnej osoby o súhlase s vykonateľnosťou a
exekúciou notárskej zápisnice zo dňa 15.05.2012, spísané v notárskej zápisnici JUDr. Marty Botkovej,
notárky so sídlom Nové Zámky, Björnsonova 2 č. N 121/2012, Nz 17020/2012, NCRIs 17399/2012 zo

dňa 15.05.2012 je neplatné.
V. Súd určuje, že Zmluva o pôžičke zo dňa 07.05.2012 uzavretá medzi žalobcom a žalovaným a
vyhlásenie žalobcu ako dlžníka - povinnej osoby o súhlase s vykonateľnosťou a exekúciou notárskej
zápisnice zo dňa 07.05.2012, spísané v notárskej zápisnici JUDr. Marty Botkovej, notárky so sídlom
Nové Zámky, Björnsonova 2 č. N 109/2012, Nz 16000/2012 zo dňa 07.05.2012 v znení ich Dodatku č.

1 spísaného v notárskej zápisnici JUDr. Marty Botkovej, notárky so sídlom Nové Zámky, Björnsonova 2
č. N 116/2012, Nz 16848/2012, NCRIs 17218/2012 zo dňa 14.05.2012 sú neplatné.
VI. Súd priznáva žalobcovi a intervenientovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu
100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným
uznesením.

2. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil skutkový stav takto:

3. Dňa 25.03.2011 bola medzi žalobcom a žalovaným uzatvorená zmluva o pôžičke, ktorej predmetom
bolo požičanie sumy 232.400 € žalovaným žalovanému formou hotovosti. V zmluve strany potvrdili, že k
odovzdaniu finančných prostriedkov došlo pred podpisom tejto zmluvy a dohodli si lehotu splatnosti na

30.06.2011. Dňa 16.06 2011 bola na notárskom úrade JUDr. Marty Botkovej v Nových Zámkoch spísaná
notárska zápisnica N 175/2011, Nz 21990/2011, NCRIs 22574/2011, ktorá obsahovala vyhlásenie
žalobcu, ako dlžníka, že uznáva dlh vzniknutý na základe zmluvy o pôžičke z 25.03.2011 a zároveň
súhlas s vykonateľnosťou a exekúciou notárskej zápisnice. Dňa 23.12.2011 bola medzi žalobcom a
žalovaným uzatvorená zmluva o pôžičke, ktorej predmetom bolo požičanie sumy 332.000 € žalovaným

žalovanému formou hotovosti. V zmluve strany potvrdili, že k odovzdaniu finančných prostriedkov došlo
pred podpisom tejto zmluvy a dohodli si lehotu splatnosti na 30.04.2012. Dňa 15.05.2012 bola na
notárskom úrade JUDr. Marty Botkovej v Nových Zámkoch spísaná notárska zápisnica N 121/2012,
Nz 17020/2012, NCRIs 17399/2012, ktorá obsahovala vyhlásenie žalobcu, ako dlžníka, že uznáva dlh
vzniknutý na základe zmluvy o pôžičke z 23.12.2011, ktorý sa žalobca zaviazal zaplatiť do 15.05.2012

a zároveň súhlas s vykonateľnosťou a exekúciou notárskej zápisnice. Dňa 07.05.2012 bola medzi
žalobcom a žalovaným uzatvorená zmluva o pôžičke, ktorej predmetom bolo požičanie sumy 265.500
€ žalovaným žalovanému formou hotovosti. V zmluve strany potvrdili, že k odovzdaniu finančných
prostriedkov došlo pred podpisom tejto zmluvy a dohodli si lehotu splatnosti na 22.05.2012. Dňa
16.06.2011 bola na notárskom úrade JUDr. Marty Botkovej v Nových Zámkoch spísaná notárska

zápisnica N 109/2012, Nz 16000/2012, ktorá obsahovala vyhlásenie žalobcu, ako dlžníka, že uznáva dlh
vzniknutý na základe zmluvy o pôžičke z 07.05.2012 a zároveň súhlas s vykonateľnosťou a exekúciou
notárskej zápisnice. Dňa 14.05.2012 bola na tom istom notárskom úrade spísaná notárska zápisnica N
116/2012, Nz 16848/2012, NCRIs 17218/2012, ktorej obsahom bol dodatok č. 1 k zmluve o pôžičke zo
07.05.2012, ktorý obsahoval uznanie dlhu vzniknutého na základe uvedenej zmluvy o pôžičke a súhlas

s vykonateľnosťou a exekúciou notárskej zápisnice, pričom splatnosť poskytnutej pôžičky bola zmenená
na 14.05.2012. O spísanie uvedených notárskych zápisníc notárku požiadala štatutárna zástupkyňa
žalobcu, pričom notárske poplatky za vyhotovenie zápisníc uhrádzal žalobca.

4. Súd prvej inštancie právne posúdil zistený skutkový stav podľa § 205, § 558, § 657 Občianskeho

zákonníka (ďalej len „OZ“), § 3 ods. 4, § 46 zákona č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti, takto:

5. V zmysle § 657 OZ vzniká právny vzťah z titulu poskytnutia pôžičky až fyzickým odovzdaním
finančných prostriedkov. Pre preukázanie existencie právneho vzťahu je teda nevyhnutné preukázať,
že deklarovaná finančná čiastka tvoriaca predmet pôžičky bola skutočne odovzdaná do dispozičnej

sféry dlžníka. Ak v súdnom konaní sporová strana preukáže, že k fyzickému odovzdaniu finančnej
čiastky nedošlo je potrebné skonštatovať, že zmluva o pôžičke nebola uzatvorená a právny vzťah
medzi stranami nevznikol. V tejto súvislosti súd prvej inštancie odkázal na právny názor vyslovený
odvolacím súdom, ktorý vo svojom zrušujúcom uznesení v bode 18 uviedol, že v ďalšom konaní
bude povinnosťou žalovaného ak chce byť v konaní úspešný navrhnúť dôkazy preukazujúce, že tri

pôžičky žalobcovi poskytol. Súd prvej inštancie skonštatoval, že uvedeným právnym názorom odvolací
súd jednoznačne vyjadril, že vzhľadom na doteraz zistený skutkový stav prešlo dôkazné bremeno
na žalovaného, pričom týmto právnym názorom je viazaný. Následne z vykonaného dokazovania
dospel k záveru, že žalovaný ostal v spore pasívny a nenavrhol vykonanie žiadnych dôkazov, ktorýmiby preukazoval, že reálne došlo k odovzdaniu finančných prostriedkov tvoriacich predmet pôžičky
žalobcovi a taktiež po tom, čo bola zo strany žalobcu a intervenienta spochybnená skutočnosť, že
žalovaný vzhľadom na svoje majetkové a sociálne pomery nemohol disponovať finančnou čiastkou

829.900 €, nenavrhol ani žiadne dôkazy za účelom preukázania možnosti disponovania s touto čiastkou.
Žalovaný ani v rámci svojho výsluchu neobjasnil pôvod a právny titul údajne poskytnutých finančných
prostriedkov. Jeho obrana sa obmedzila v podstate iba na to, že zotrval na svojom stanovisku, podľa
ktorého je poskytnutie tvrdených pôžičiek preukázané notárskymi zápisnicami a navyše je zachytené v
notárskych zápisniciach aj uznanie dlhu, čo podľa žalovaného dostatočným spôsobom preukazuje vznik

záväzkového právneho vzťahu medzi nim a žalobcom. V tejto súvislosti súd prvej inštancie vychádzal
z toho, že v notárskych zápisniciach sa síce osvedčujú prejavy vôle účastníkov tohto úkonu, avšak
notárska zápisnica sama osebe nepreukazuje jednoznačným spôsobom, že k odovzdaniu finančných
prostriedkov skutočne došlo. Samotné vyhlásenia účastníka právneho úkonu, ktorý je zachytený v
notárskej zápisnici môže síce zakladať domnienku pravdivosti, avšak táto domnienka je domnienkou
vyvrátiteľnou, pretože obsahom notárskej zápisnice je iba vyhlásenie určitej osoby k tomu, že k nejakej

skutočnosti došlo (odovzdanie finančných prostriedkov), avšak jej obsahom nie je to, že k odovzdaniu
týchto finančných prostriedkov došlo priamo pri spisovaní tejto notárskej zápisnice. Z uvedeného dôvodu
teda notárska zápisnica sama osebe nie je dôkazom, že skutočne došlo k odovzdaniu finančných
prostriedkov. Je iba dôkazom o tom, že to žalobca pri spisovaní notárskej zápisnice vyhlásil. Keďže pri
notárskych zápisniciach platí domnienka o ich pravdivosti a pochybnosti sa týkajú skutočností, ktoré

nie sú osvedčené priamo v notárskej zápisnici, súd prvej inštancie vyhodnotil zistený skutkový stav tak,
že právna domnienka obsiahnutá v notárskych zápisniciach je vyvrátiteľná. V konaní bolo vykonaných
niekoľko nepriamych dôkazov, ktoré v jednotlivosti a spoločne zakladajú dôvodný a preukázateľný záver,
že žalovaný žalobcovi neodovzdal tvrdené finančné prostriedky. Takýmito dôkazmi jednoznačne sú
zistené skutočnosti, z ktorých vyplýva, že žalovaný v období rokov 2008 až 2012 nebol zamestnaný

a nepoberal žiadny príjem, nebol ani živnostníkom, prípadne iným podnikateľom, nevlastnil žiadne
obchodné podiely ani nehnuteľnosti a z výpisov z bankových účtov je zrejmé, že nemal dostatok
finančných prostriedkov, aby mohol žalobcovi poskytnúť tvrdenú pôžičku. Na odstránenie pochybnosti o
možnosti žalovaného poskytnúť pôžičku v tvrdenej výške podľa názoru súdu prvej inštancie nepostačuje
konštatovanie, že uvedené finančné prostriedky mal doma. Súd prvej inštancie preto skutočnosti

zachytené v notárskych zápisniciach považoval za vyvrátené a teda vychádzal z toho, že v konaní
bol preukázaný opak, teda to, že k odovzdaniu finančných prostriedkov nedošlo. Čo sa týka uznania
dlhu ktoré bolo taktiež zachytené vo forme notárskych zápisníc súd prvej inštancie vychádzal z
toho, že nie je možné uznať dlh, keď je preukázaná jeho neexistencia, teda samotné uznanie dlhu
nemôže zabezpečiť to, že primárny právny záväzok je neplatný. Súd prvej inštancie preto dospel k

záveru, že právna domnienka existencie dlhov vyplývajúca z formy notárskej zápisnice bola v konaní
vykonanýmdokazovanímdostatočnýmspôsobomvyvrátená,čímdošlokprechodudôkaznéhobremena
na žalovaného, ktorý ho v konaní neuniesol a nepreukázal údajné fyzické odovzdanie čiastky 829.900 €
žalobcovi.Zuvedenýchdôvodovsúdprvejinštanciežalobevcelomrozsahuvyhovelaurčil,žejednotlivé
zmluvy a právne úkony žalobcu zachytené vo forme notárskych zápisníc sú neplatné. O náhrade trov

konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) tak, že žalobcovi a
intervenientovi ako procesne úspešnej strane sporu priznal plné právo na náhradu trov konania, keďže
strana žalobcu mala v konaní plný úspech.

6. Včasným odvolaním sa žalovaný domáhal zmeny napadnutého rozsudku tak, že odvolací súd

žalobu zamietne v celom rozsahu a prizná žalovanému voči žalobcovi a intervenientovi právo na
náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Namietal, že napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho
právnehoposúdeniaveci,pretožesúdvyhlásilneplatnosťzmlúvopôžičkeavyhlásenížalobcuosúhlase
s vykonateľnosťou a exekúciou notárskej zápisnice, hoci na uvedenom vyhlásení absentoval naliehavý
právny záujem podľa § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) účinného

v čase podania žaloby. Žalobca naliehavý právny záujem na požadovanom určení vysvetľoval vedením
exekučných konaní. Určenie neplatnosti nebude mať nijaký vplyv na zastavenie exekučných konaní,
keďže exekučné tituly (notárske zápisnice) zostanú nedotknuté, teda nebola nijako vyriešená otázka
povinnosti žalobcu plniť či neplniť žalovanému. V otázke neplatnosti ide len o predbežnú otázku,
ktorá nemá vplyv na danosť alebo neexistenciu hmotnoprávneho základu, ktorá nebola vyriešená ani

určená, neexistuje teda naliehavý právny záujem na žalobou požadovanom určení. Podľa ustálenej
judikatúry platí, že ak vyslovením neplatnosti právneho úkonu sa má riešiť len predbežná otázka vo
vzťahu k otázke, či tu právo je alebo nie je, nie je na takejto žalobe daný naliehavý právny záujem.
V tejto súvislosti žalovaný odkázal na rozsudky Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/98/2004 a sp. zn.5Cdo/31/2011, a rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave zo 16.06.2009, sp. zn. 5Co/210/2008. Súd
prvej inštancie v napadnutom rozsudku nikde neuvádza základné ustanovenie pre určovací žalobný
návrh, z ktorého vyplýva nevyhnutná podmienka úspechu určovacej žaloby a úplne ignoruje naliehavý

právny záujem na určení neplatnosti. Súd prvej inštancie nesprávne vyhlásil za neplatnú zmluvu o
pôžičke z 25.03.2011 a aj súhlas s vykonateľnosťou a exekúciou notárskej zápisnice zo 16.06.2011 č. N
175/2011, Nz 21990/2011, na podklade ktorej sa viedlo exekučné konanie EX 2470/11, ktoré sa skončilo
vymožením pohľadávky v celom rozsahu, o čom exekútor vydal vyúčtovanie dňa 25.11.2011. Vzhľadom
na § 61 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)

a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „EP“) účinného do 31.03.2017 a skončenie tohto
exekučnéhokonaniavymoženímpohľadávky,niejeprávnemožnéobnovenietohtoexekučnéhokonania
a ani navrátenie vymožených peňažných prostriedkov, preto nemôže ani existovať naliehavý právny
záujem na určení neplatnosti. Takýto zákonný dôsledok skončenia exekúcie vymožením pohľadávky
a príslušenstva nemožno už nijakým rozhodnutím zmeniť (nález Ústavného súdu SR z 03.05.2011,
sp. zn. III. ÚS 41/2011). V prípade už vymoženej, či vyplatenej sumy peňazí by sa dotknutá osoba

mala domáhať jej vrátenia žalobou na plnenie (vydanie bezdôvodného obohatenia). Súd prvej inštancie
vyhlásil neplatnosť vyhlásení žalobcu o súhlase s vykonateľnosťou a exekúciou notárskych zápisníc
zo 16.06.2011, z 15.05.2012 a zo 07.05.2012 v rozpore s § 34 OZ, pretože vyhlásenie o súhlase s
vykonateľnosťou a exekúciou notárskej zápisnice nie je (hmotno)právnym úkonom a nie je ani podľa
§ 41 ods. 2 písm. c) EP právnym úkonom. Ide o vyhlásenie, ktoré zakladá iba procesné účinky.

Nejde o hmotnoprávny úkon, nejde o žiadne právo, či povinnosť, ani právny vzťah, preto nie je daný
naliehavý právny záujem na určení neplatnosti vyhlásení žalovaného o súhlase s vykonateľnosťou v
notárskychzápisniciach.Napadnutýrozsudokvychádzaznesprávnehoposúdeniaveciajvrozhodujúcej
otázke znášania dôkazného bremena, keď podľa súdu dôkazné bremeno o odovzdaní peňažných
prostriedkov v rámci pôžičiek žalobcovi spočívalo na žalovanom. Súd ignoroval právny inštitút uznania

dlhu podľa § 558 OZ a súvisiacu judikatúru najvyšších súdnych autorít. V prípade uznania dlhu je dlžník
povinný preukázať, že dlh nevznikol, že bol splnený alebo inak zanikol. Opačný názor, teda znášanie
dôkazného bremena veriteľom pri uznaní dlhu dlžníkom, predstavuje podľa dovolacieho súdu nesprávne
právne posúdenie veci (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/55/98 publikovaný v periodiku
ZSP 65/1998). Preto v konaní nebolo prípustné klásť na žalovaného dôkazné bremeno o vzniku a

odovzdaní pôžičiek a z dôvodu jeho (údajného) neunesenia rozhodnúť v jeho neprospech. Najvyšší
súd ČR vo svojej ustálenej judikatúre vyjadruje vo všeobecnosti k účinkom právneho úkonu uznania
dlhu názor, že v prípade uznania neexistujúceho záväzku je na dlžníkovi, aby preukázal neexistenciu
tohto uznaného záväzku, inak bude nútený záväzok splniť (napr. uznesenie sp. zn. 32Odo/480/2006,
rozsudky sp. zn. 29Odo/341/2001, sp. zn. 32Odo/453/2004 a sp. zn. 32Odo/1323/2004). Uvedená

judikatúra jednoznačne a bez pochybností vyslovuje názor, že uznanie dlhu má procesnoprávne účinky
spočívajúce v dôkaznom bremene na strane dlžníka za akejkoľvek situácie. Pri uznaní dlhu nemožno
aplikovať zásadu zákazu negatívnej dôkaznej teórie, keďže uznanie dlhu (resp. vyhlásenie o určitej
okolnosti vo verejnej listine) predstavuje výnimku z tohto zákazu. Zároveň súd neprihliadal na to, že
pri verejných listinách, ktorými sú aj notárske zápisnice, dôkazné bremeno tiež leží na tom, kto takéto

notárske zápisnice spochybňuje (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/199/2005, publikovaný
v periodiku ZSP 14/2010). Súd nemôže posudzovať iba nepriame dôkazy na spochybnenie verejných
listín. Súd neaplikoval k otázke dôkazného bremena § 46, § 3 ods. 4 zákona č. 323/1992 Zb. v spojení
s § 205 CSP, z ktorých vyplýva prezumpcia pravdivosti a správnosti obsahu notárskych zápisníc, pritom
v notárskych zápisniciach boli obsiahnuté uznania dlhov a vyhlásenia o pôžičkách, resp. odovzdaní

peňazí žalobcovi žalovaným. Súd nemohol notárske zápisnice pozbaviť ich správnosti, či pravdivosti
s odkazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/13/2009, v ktorom sa najvyšší súd
zaoberal dôkaznou hodnotou a s tým súvisiacim dôkazným bremenom ohľadom súkromnej listiny,
v čom je základný rozdiel s prejednávanou vecou. Žalovaný nesúhlasí s názorom súdu, že notárska
zápisnica nie je sama osebe dôkazom, že skutočne došlo k odovzdaniu finančných prostriedkov,

pretože v nej nie je uvedené, že k odovzdaniu peňažných prostriedkov došlo pri spisovaní notárskej
zápisnice. Notárske zápisnice obsahujú potvrdenia žalobcu o prevzatí príslušných súm pôžičiek ako aj
zodpovedajúce uznania dlhov, z čoho vyplýva, že sú samé osebe dôkazom o odovzdaní príslušných súm
pôžičiek. Nesprávny je aj právny názor súdu, podľa ktorého nie je možné uznať dlh, keď je preukázaná
jeho neexistencia, teda samotné uznanie dlhu nemôže zabezpečiť to, že primárny právny záväzok je

neplatný. Podľa názoru Najvyššieho súdu ČR v rozhodnutí zo 06.10.2004, sp. zn. 29Odo/1022/2002
prípadná neplatnosť primárneho právneho záväzku nespôsobuje neplatnosť uznania dlhu. Žalobca sa
vôbec nedomáhal určenia neplatnosti uznaní záväzku žalobcu v notárskych zápisniciach, preto uznanie
záväzku zostalo nedotknuté, čím je nedotknutý aj záväzok žalobcu zo zmlúv o pôžičkách z dôvoduuznania dlhu. Súd teda opomenul, že uznanie dlhu nebolo nijako žalobcom zvlášť spochybňované, bolo
vyhlásené v notárskych zápisniciach a bez jeho spochybnenia nie je možné spochybniť uznané záväzky
žalobcu. Žalovaný pritom poukázal aj na rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 26.05.2014, sp. zn.

6Co/59/2014. Žalovaný v odvolaní namietal, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, pretože súd nepostupoval podľa § 191 ods. 1 CSP. Vôbec neprihliadol
na vyvrátené a spochybnené výpovede konateľky žalobcu, ktorá uviedla, že o spisovaní notárskych
zápisnícnemalavedomosť,ženotárskyúradJUDr.Botkovejnikdynenavštívila,resp.ženemávedomosť
o tom, že by jej v rámci exekučného konania boli doručované nejaké písomnosti Zo súhrnu dôkazov

vyplýva, že konateľka žalobcu podpísala notárske zápisnice, pričom nebolo preukázané, že by konala
pod nátlakom. Z pripojených exekučných spisov sp. zn. EX 2470/11, EX 1584/12, EX 1607/12 vyplýva,
že žalobcovi boli poštou doručené upovedomenia o začatí exekúcie. Z pripojeného exekučného spisu
EX 2470/11 je evidentné, že žalobcovi bolo doručené vyúčtovanie v exekučnej veci z 25.11.2011,
čo preukazuje vedomosť konateľky žalobcu aj o vedení a skončení exekučného konania a teda aj o
vymožení peňažnej pohľadávky (v rámci prvej zmluvy o pôžičke). Súd neprihliadol ani na okolnosť,

že žalobca sa nebránil v exekučných konaniach podaním námietok, kde by rozporoval exekučné
tituly. Tieto začal rozporovať až s odstupom času a bezprostredne po tom ako konateľka žalobcu a
žalovaný prestali žiť v spoločnej domácnosti niekedy v auguste alebo v septembri 2013. Uvedené
svedčí o tom, že žaloba je motivovaná negatívnym vzťahom konateľky žalobcu voči žalovanému ako
bývalému partnerovi, čo sa prejavilo aj podávaním nedôvodných trestných oznámení voči žalovanému.

Súd neprihliadol ani na relevantné časové súvislosti. Žalobca podal žalobu až po dvoch rokoch od
vedomosti o prvom exekučnom konaní (EX 2470/11), po vyše jednom roku a desiatich mesiacoch po
vedomosti o vymožení prvej sumy peňazí (02.12.2011), a po vyše jednom roku a štyroch mesiacoch
po nadobudnutí vedomosti o druhom a treťom exekučnom konaní (a to v čase, keď už došlo k
ukončeniu partnerského vzťahu konateľky žalobcu a žalovaného), čo preukazuje účelovosť tejto žaloby.

Súd neprihliadol ani na uznesenie Krajského súdu v Nitre zo 17.03.2022, sp. zn. 4To/7/2022, ktorým
bol žalovaný v podstate právoplatne oslobodený vo veci obžaloby, v ktorej proti nemu svedčila aj
konateľka žalobcu. Ide o ďalší dôkaz o nedôveryhodnosti konateľky žalobcu, pokiaľ ide o svedectvo
proti žalovanému. Všetky vyššie uvedené okolnosti preukazujú negatívny vzťah a postoj konateľky
žalobcu k žalovanému a vytvára dôvodnú pochybnosť o podanej žalobe voči žalovanému. Žalovaný

ďalej namietal, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam. Názor súdu, že notárska zápisnica nie je sama osebe dôkazom, že skutočne došlo k
odovzdaniu finančných prostriedkov, pretože sa týkajú skutočností, ktoré nie sú osvedčené priamo
v notárskej zápisnici, je v rozpore s obsahom notárskych zápisníc. V každej notárskej zápisnici je
obsiahnuté uznanie dlhu, čo je samo osebe dôkazom o existencii dlhu a v bode 1 notárskej zápisnice

zo 16.06.2011 žalobca potvrdil, že podľa zmluvy o pôžičke z 25.03.2011 mu žalovaný poskytol pôžičku
vo výške 232.400 €, v čl. I bod 2 notárskej zápisnice z 15.05.2012 žalobca potvrdil, že v deň uzavretia
zmluvy dňa 23.12.2011 od žalovaného prevzal sumu 332.000 € a v čl. I bod 2 notárskej zápisnice o
zmluve o pôžičke zo 07.05.2012 žalobca potvrdil prevzatie pôžičky vo výške 265.500 €. Potvrdenia
prevzatia pôžičiek, obsiahnuté v notárskych zápisniciach ako verejných listinách, sú dôkazom o ich

správnosti a pravdivosti. Súd tiež dospel k nesprávnemu zisteniu, že nebolo dokázané, že peňažné
prostriedky žalovaný žalobcovi odovzdal v rámci reálnosti pôžičky. Súd totiž vykonal dokazovanie
notárskymi zápisnicami ako verejnými listinami, v ktorých žalobca vyjadril s nimi súhlas, príjmovými
pokladničnými dokladmi o úhrade notárskych zápisníc žalobcom, exekučnými spismi, výpoveďami
notárky JUDr. Botkovej, ktorá vypovedala, že konateľka žalobcu ju požiadala o spísanie notárskych

zápisníc, nevidela, že by konala pod nátlakom, a výpoveďami exekútora Mgr. Rosinu, ktorý vypovedal,
že žalobca nepodával námietky ani iné návrhy v exekučných konaniach, ktoré vytvára ucelený obraz
o reálnosti pôžičiek a podporuje výpoveď žalovaného o odovzdaní peňažných prostriedkov. Na druhej
strane tvrdenia žalobcu o tom, že konateľka žalobcu na notárskom úrade nikdy nebola, žiadne notárske
zápisnice nepodpísala, nič jej nebolo doručené, že v rozhodnom čase mala byť pod vplyvom liekov,

boli vyvrátené a spochybnené. Vykonané dopyty na banky nevyvracajú výpoveď žalovaného, že
peňažné prostriedky požičané žalobcovi mal doma. Súd záver o tom, že nebolo preukázané, že
žalovaný poskytol žalobcovi pôžičky v príslušných výškach, založil na nepriamych dôkazoch. Žalovaný
namietal, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. V napadnutom rozsudku absentuje
riadne odôvodnenie. Súd vôbec neuviedol z akého dôvodu bol naplnený základný predpoklad úspechu

určovacej žaloby podľa § 80 písm. c) OSP, ktorým je existencia naliehavého právneho záujmu.
Žalovaný bol v konaní vyzvaný znášať dôkazné bremeno o odovzdaní súm pôžičiek žalobcovi, ktoré
nemal znášať. Dôkazné bremeno sa neuložilo žalobcovi, ktorého po právnej stránke zaťažovalo, čím
došlo k narušeniu rovnováhy strán v neprospech žalovaného. V rámci prvého odvolacieho konaniažalovanému nebolo doručené vyjadrenie žalobcu z 29.06.2018, v dôsledku čoho mu nebolo umožnené
sa k nemu vyjadriť. Odvolací súd svojim uznesením zrušil prvý zamietajúci rozsudok súdu prvej
inštancie z dôvodu podľa § 389 ods. 1 písm. b) a c) CSP, čím prekročil rozsah odvolacích dôvodov v

prospech žalobcu. Umožnením, resp. prikázaním doplnenia dokazovania za situácie, keď žalobca už
dňa 08.12.2016 nemal návrhy na doplnenie dokazovania a v odvolaní z 10.04.2016 žalobca nenamietal
nevykonanie ním navrhnutých dôkazov, došlo k vytvoreniu značnej nerovnosti v postavení strán sporu
v prospech žalobcu, ktorý dostal šancu vo veci ďalej dokazovať napriek jeho pasivite. V príčinnej
súvislosti s uvedeným dokazovaním potom súd prvej inštancie dospel k záveru o neunesení dôkazného

bremena, ktorý je založený na porušení práva žalovaného na spravodlivé konanie a rovnosti strán
v konaní. Listinné dôkazy o „nedostatočných“ majetkových a príjmových pomeroch žalovaného súd
nevykonal zákonným spôsobom v súlade s § 204 CSP. Výsledky dožiadaní z banky, úradov a pod. vôbec
neoboznámil ani neprečítal na žiadnom pojednávaní a ani ich nedoručil žalovanému (ani žiadnej strane),
hoci z nich vyvodil rozhodujúce skutkové zistenia o nemožnosti žalovaného disponovať peňažnými
prostriedkami, ktoré mali tvoriť predmet pôžičky. Uvedené pochybenie súdu malo za následok, že

žalovanému sa neumožnilo oboznámiť sa s týmito dôkazmi, nemohol sa k nim ani vyjadriť, čím bolo
porušené právo žalovaného na spravodlivé konanie. Uvedený nedostatok v obdobnej veci judikoval aj
Najvyšší súd SR v rozsudku z 30.01.2008, sp. zn. 4Cdo/221/2007. Spôsob vykonania dôkazu musí
jednoznačne vyplývať zo zápisnice o pojednávaní. Intervenient nemal v tomto konaní samostatné právo
navrhovať dôkazy na doplnenie dokazovania, keďže so žalobcom netvoril nerozlučné spoločenstvo.

Intervenient predložil návrhy týkajúce sa zisťovania majetkových a príjmových pomerov žalovaného
podanímz31.08.2022,avšakžalobcapodanímzo14.10.2021vyslovenevyjadril,ženesúhlasísnávrhmi
intervenienta na doplnenie dokazovania. Tým, že súd prihliadol na dôkazy navrhnuté intervenientom
v podaní z 31.08.2021 bez súhlasu žalobcu, porušil § 85 CSP. Súd neumožnil predniesť žalovanému
záverečnú reč priamo na pojednávaní. Naviac z napadnutého rozsudku je evidentné, že sa s písomnou

záverečnou rečou žalovaného doručenou mu dňa 08.11.2022 ani neoboznámil, vôbec nereagoval
na podstatné námietky žalovaného, ani sa nevysporiadal s podstatnou argumentáciou žalovaného v
záverečnej reči, resp. ktorú prezentoval v konaní. K porušeniu práva žalovaného na spravodlivé konanie
došlo aj tým, že odvolací súd vo svojom uznesení po odvolaní žalobcu dospel k odlišným skutkovým
zisteniamakosúdprvejinštancievprvomrozsudkuz24.01.2017beztoho,abyzopakovaldokazovaniev

odvolacom konaní a umožnil žalovanému sa zúčastniť pojednávania. Výroky oboch rozhodnutí sú pritom
založené na protichodných skutkových zisteniach, resp. záveroch vo vzťahu k rozhodujúcej skutkovej
otázke, či došlo, resp. nedošlo k odovzdaniu peňažných prostriedkov zo strany žalovaného žalobcovi
ako aj v otázke, ktorá zo strán má znášať dôkazné bremeno. V obdobných prípadoch vyslovil Ústavný
súd SR porušenie práva sťažovateľov na spravodlivé konanie (nález sp. zn. II. ÚS 387/2010, sp. zn.

II. ÚS 400/09). Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nemožno zistiť, na základe ktorého ustanovenia
OZ vyhlásil súd neplatnosť zmlúv o pôžičke, preto absentuje riadne odôvodnenie. Súdom nesprávne
zistený skutkový stav o nepreukázaní odovzdania peňažných prostriedkov ako pôžičiek žalovaným
žalobcovi nespôsobuje neplatnosť zmlúv o pôžičke, čo potvrdzuje aj judikatúra (rozsudok Krajského
súdu v Košiciach zo 04.03.2010, sp. zn. 2Co/196/2009).

7. Vo vyjadrení k odvolaniu intervenient navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v celom rozsahu
potvrdil ako vecne správny a priznal žalobcovi a intervenientovi voči žalovanému nárok na náhradu
trov odvolacieho konania. Z ustálenej judikatúry najvyšších súdnych autorít vyplýva, že súd nižšej
inštancie je povinný bezvýhradne sa podriadiť právnemu názoru súdu vyššej inštancie vyslovenému

v zrušovacom rozhodnutí (R 8/2016). Nerešpektovanie právneho názoru vysloveného v rozhodnutí
odvolacieho súdu súdom prvej inštancie je obmedzením účastníka v jeho práve na súdnu ochranu,
práve na spravodlivý proces a práve na zachovanie princípu právnej istoty (R 57/2015). Súd prvej
inštancie postupoval po vrátení veci na nové konanie a rozhodnutie plne v súlade s právne záväznými
názormi odvolacieho súdu vyslovenými v zrušujúcom uznesení z 30.07.2018 sp. zn. 23Co/274/2017: (i)

doplnil dokazovanie podľa návrhov strán sporu, (ii) vykonané dôkazy vyhodnotil a nakoľko žalovaný v
konaní nenavrhol ani jeden dôkaz preukazujúci údajné poskytnutie pôžičiek v celkovej výške 829.900
€ žalobcovi, súd viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (iii) žalobe vyhovel v celom rozsahu a
svoj rozsudok náležite odôvodnil. Žalovaný vo vzťahu ku kasačnej záväznosti rozhodnutí odvolacích
súdov zavádzajúco a nepravdivo tvrdí, že Ústavný súd SR v náleze z 03.09.2013 sp. zn. III. ÚS 46/2013

judikoval, že: „ovplyvnenie praxe nižších súdov judikatúrou najvyššieho súdu alebo ústavného súdu je
nadradené inštančnej a kasačnej záväznosti súdu nižšieho stupňa názorom súdu vyššieho stupňa.“ Nič
také ústavný súd v predmetnom náleze nepovedal. Žalovaný dodnes nepreukázal, že mohol mať sumu
829.900 € v hotovosti „doma“ a že tieto peniaze skutočne odovzdal žalobcovi. Skutočnosť, že žalovanýnemohol nikdy žalobcovi žiadne peniaze na základe zmlúv o pôžičke poskytnúť vyplýva a contrario zo
skutočností a dôkazov, ktoré súd prvej inštancie vyhodnotil správne a v súlade s § 191 ods. 1 CSP.
Žalovaný sa počas desaťročného konania snažil presvedčiť súd prvej aj druhej inštancie, že mal doma

len tak odložených 829.900 €, hoci predchádzajúce tri roky nemal žiaden príjem, bol nezamestnaný,
nevlastnil žiadnu nehnuteľnosť, obchodné podiely ani žiaden finančne hodnotnejší majetok. Napriek
tomu bol okamžite ochotný požičať spoločnosti, ktorá už desať rokov nevykonávala žiadnu činnosť,
nemala žiaden príjem, bola v strate a tieto peniaze vôbec nepotrebovala, sumu 829.900 € v hotovosti,
pričom 597.500 € mal žalovaný požičať tejto spoločnosti aj napriek tomu, že prvú pôžičku vo výške

232.400 € mu nevrátila a musel ju vymáhať v exekučnom konaní. Súčasne sa snažil presvedčiť súd, že
žalobca potreboval súrne 265.500 € iba na jeden týždeň a napriek tomu, že bol insolventný, súhlasil s
okamžitou exekúciou sumy 829.900 € voči nemu, suma druhej a tretej pôžičky sa iba náhodou zhodovala
so sumou úrokov z omeškania, ktoré mal intervenient vyplatiť žalobcovi, a tieto peniaze v sume 829.900
€ po ich odovzdaní žalobcovi zmizli a nikto ich už nikdy nevidel. Údajne požičaná suma 597.500 € v rámci
druhej a tretej zmluvy a pôžičke je takmer identická s výškou úrokov z omeškania priznanej žalobcovi

rozsudkom Okresného súdu Bratislava II z 23.03.2010, sp. zn. 17C/97/2003-448 proti intervenientovi
titulom poistného plnenia (597.977,99 €). Žalovaný sa počas celého konania vehementne a opakovane
vyhýbal zodpovedaniu kľúčovej otázky v tomto spore, ktorou je preukázanie odovzdania peňažných
prostriedkov vo výške 829.900 € konateľke žalobcu, ich pôvod a následný osud (použitie). Žalovaný sa
tak dobrovoľne vzdal svojho práva preukázať existenciu spornej skutočnosti, čo je potrebné hodnotiť

v jeho neprospech. Intervenient nepozná pravý dôvod, prečo žalobca podpísal predmetné zmluvy
o pôžičke. S prihliadnutím na všetky okolností prípadu je však isté, že žalovaný nemohol mat' „doma” len
tak pohodených 829.900 € a rovnako nikdy tieto peniaze žalobcovi neposkytol. Suma 829.900 € nie je
sumou, ktorá by sa len tak stratila a za vyše desať rokov nikde neobjavila alebo neodzrkadlila. Žalovaný
produkuje vo svojom odvolaní množstvo procesných námietok v snahe odpútať pozornosť odvolacieho

súdu od podstaty tohto sporu, ktorým je určenie neplatnosti zmlúv o pôžičke z dôvodu reálneho
neodovzdania (neposkytnutia) peňazí. Otázka naliehavého právneho záujmu žalobcu na požadovanom
určení už bola v konaní vyriešená samotným odvolacím súdom v bode 14 zrušujúceho uznesenia. Z
ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít jednoznačne vyplýva, že deklaratórne určenie
neplatnosti zmlúv o pôžičke predstavuje dôvod pre zastavenie exekúcií v zmysle 57 ods. I písm. g) EP, v

ktorých žalovaný vymáha voči žalobcovi plnenia z notárskych zápisníc z dôvodu, že notárske zápisnice
ako exekučné tituly nie sú materiálne vykonateľné. Rozsudok teda môže v prípade jeho právoplatnosti
definitívnym spôsobom vyriešiť všetky sporné právne vzťahy subjektov tohto konania. Pokiaľ ide o
plnenie 232.400 € zo zmluvy o pôžičke z 25.03.2011, ktoré už bolo vymožené v exekučnom konaní sp.
zn. EX 2470/11, potvrdenie rozsudku by zakladalo nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia

tak, ako to konštatoval odvolací súd v zrušujúcom uznesení. Žalobca má preto naliehavý právny záujem
na určení neplatnosti všetkých zmlúv o pôžičke. Z uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/63/2009
nevyplýva, že určenie neplatnosti zmlúv o pôžičke nebude mat' nijaký vplyv na exekučné konania, ako
to zavádzajúco a nepravdivo tvrdí žalovaný. Z tohto uznesenia vyplýva len to, že notárske zápisnice
zostanú exekučnými titulmi. Avšak tieto exekučné tituly sa stanú materiálne nevykonateľné, čo bude

dôvodom pre zastavenie exekučných konaní a vznik bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného v
prípade už vymoženého plnenia. Určenie neplatnosti zmlúv o pôžičke bude mať jednoznačne vplyv na
neexistenciuhmotnoprávnehozákladuakotokonštatovalajKrajskýsúdvNitrevuzneseníz29.10.2021,
sp. zn. 5CoE/98/2021. Žaloba bola podaná 23.10.2013 za účinnosti OSP. Skutočnosť, že nová právna
úprava v 137 písm. d) CSP žaloby o určenie neplatnosti právneho úkonu pripúšťa len v prípade,

ak to vyplýva z osobitného predpisu, nemení nič na tom, že žaloba o určenie neplatnosti právnych
úkonov podaná za účinnosti OSP je spôsobilá vyriešiť spornosť právneho vzťahu žalobcu a žalovaného
rovnako (s rovnakými účinkami a dôsledkami) ako žaloba o určenie neexistencie práva, ktorú by
žalobca podával po 01.07.2016. Zo samotného uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/63/2009
napokon vyplýva, že: „v sporovom konaní je možné domáhať sa žalobou určenia neplatnosti právneho

úkonu (v danom prípade zmlúv o pôžičiek), na ktoré bol v notárskych zápisniciach odkaz v súvislosti s
uznaním dlhu." Z uvedeného dôvodu sú preto všetky žalovaným označené súdne rozhodnutia týkajúce
sa určovacích žalôb právne irelevantné. Námietku nedostatku naliehavého právneho záujmu žalovaný
uplatnil vo svojom odvolaní prvýkrát od vrátenia veci odvolacím súdom (30.07.2018), t. j. po vyše dva
a pol roku od „znovuotvorenia“ konania. Od vrátenia veci žalovaný nedostatok naliehavého právneho

záujmu v konaní netvrdil. Táto námietka je preto účelová. Na základe vyššie uvedeného žalobca
má naliehavý právny záujem na požadovanom určení, ktorý je daný tým, že v prípade potvrdenia
rozsudku odvolacím súdom by mali byt' exekučné konania zastavené v zmysle § 57 ods. 1 písm.
g) EP a súčasne dôjde k vzniku bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného ohľadom plneniavymoženého v prospech žalovaného v exekučnom konaní sp. zn. EX 2470/11. Súd prvej inštancie nebol
povinný odkazovať na § 80 OSP, ani opätovne riešiť otázku naliehavého právneho záujmu, pretože táto
otázka už bola vyriešená odvolacím súdom v bode 14 zrušujúceho uznesenia v prospech žalobcu a

súd prvej inštancie viazaný právny názorom odvolacieho súdu sa od tohto právne záväzného názoru
nemohol odkloniť. Ust. § 61 EP je na prejednávanú vec neaplikovateľný. V prejednávanom prípade
v prípade potvrdenia rozsudku odvolacím súdom nedôjde k porušeniu zákazu restitutio in integrum,
pretože právnym následkom určenia neplatnosti zmlúv o pôžičkách nebude obnovenie exekučného
konania sp. zn. EX 2470/11, ani navrátenie vymožených peňažných prostriedkov, ale vznik nároku

žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia. Preto je nedôvodný aj odkaz žalovaného na nález
Ústavného súdu SR z 03.05.2011, sp. zn. III ÚS 41/2011. Tvrdenie žalovaného, že žaloba na plnenie
má prednosť pred určovacou žalobou sú prekonané. Skutočnosť, že súdy pripúšťajú určovaciu žalobu
aj v prípadoch, ak už k porušeniu práva došlo a možno žalovať aj na plnenie, vyplýva z konštantnej
judikatúry, napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo 14.02.2013, sp. zn. 5Obdo/51/2011, obdobne
tiež sp. zn. 5Cdo/31/2011, sp. zn. 4Cdo/89/2007, sp. zn. 6Cdo/392/2013, sp. zn. 3Cdo/112/2004,

sp. zn. 4Cdo/49/2003 a sp. zn. 3Cdo/53/2007. Navyše, samotný najvyšší súd v uznesení sp. zn.
3Cdo/63/2009, na ktoré poukazoval žalovaný, judikoval možnosť a význam určovacej žaloby v situácii,
kedy možno žalovať na plnenie. Skutočnosť, že vyhlásenia o súhlase s vykonateľnosťou notárskych
zápisníc majú procesnú povahu samo o sebe neznamená, že nie je možné určiť neplatnosť takýchto
vyhlásení. Právnym následkom neplatnosti zmlúv o pôžičke je okrem iného aj neplatnosť všetkých

nadväzujúcich právnych a iných úkonov uskutočnených na ich podklade. Ak sú zmluvy o pôžičke
neplatné, žalobca nemohol platne vyhlásiť, že súhlasí s vykonateľnosťou notárskych zápisníc, ktorých
obsahom sú zmluvy o pôžičke. Vyvrátiteľná právna domnienka podľa 205 CSP založená notárskymi
zápisnicami sa týka iba osvedčenia, že žalobca a žalovaný boli osobne prítomní na notárskom úrade
a že na tomto mieste pristúpili k vyhláseniam, ktoré sú obsahom notárskych zápisníc. Netýka sa ale

osvedčenia, či sú skutočnosti, ktoré sú jej obsahom, pravdivé alebo v súlade so zákonom. Ak aj žalobca
v notárskych zápisniciach uviedol, že mu boli finančné prostriedky vo výške 829.900 € poskytnuté
pred podpísaním notárskych zápisníc, tak notárske zápisnice nie sú dôkazom o tom, že mu tieto
prostriedky skutočne poskytnuté aj boli, ale len dôkazom, že to žalobca vyhlásil. Vyvrátiteľná právna
domnienka podľa 558 OZ v spojení s 192 CSP bola v konaní vyvrátená súborom nepriamych a navzájom

previazaných koherentných dôkazov, ktoré spoločne vo svojej súvislosti zakladajú preukázateľný záver,
že žiadne dlhy žalobcu v čase ich uznania neexistovali, pretože žalovaný žiadne peniaze žalobcovi
na základe zmlúv o pôžičke nepožičal (neprenechal). V zmysle ustálenej judikatúry súdov SR a ČR
nemožno od nikoho spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti
Ak je predmetnom sporu určenie neplatnosti zmlúv o pôžičke, negatívnym skutkovým tvrdením, ktoré

nie je možné v zmysle negatívnej dôkaznej teórie preukázať priamymi dôkazmi je, že peniaze z
týchto zmlúv neboli nikdy dlžníkovi prenechané (odovzdané). Ak sa niečo nikdy nestalo, nie je možné
o tejto skutočnosti poskytnúť priamy dôkaz, ale len nepriame dôkazy. Žalovaný v konaní výslovne
odmietol objasniť pôvod údajne poskytnutých finančných prostriedkov v celkovej sume 829.900 €, čo
podľa judikatúry je potrebné hodnotiť v jeho neprospech. Žalovaný po presune dôkazného bremena

poskytnutie pôžičiek žiadnym spôsobom nepreukázal. Naopak žalobca v konaní konštantne zhodne
tvrdil a preukazoval, že žiadne pôžičky nemohli byt' nikdy žalobcovi poskytnuté. Vyvrátiteľnú právnu
domnienku existenciu dlhu možno bezpečne vyvrátiť predložením dôkazu o opaku. V tomto ohľade
sú plne použiteľné závery vyplývajúce z rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR zo 16.12.2011, sp. zn.
22Cdo/883/2010análezuÚstavnéhosúduČRsp.zn.l.ÚS668/15,vzmyslektorých,akstranazaťažená

dôkazným bremenom objektívne nemá a ani nemôže mat' k dispozícii priamy dôkaz o tom, že jej
druhá strana žiadne plnenie neposkytla. ale prednesie aspoň oporné body skutkového stavu a zvýši
tak pravdepodobnosť svojich skutkových tvrdení, tak nastupuje vysvetľovacia povinnosť protistrany, v
tomto prípade žalovaného. Podľa intervenienta obsahom spisu sú dôkazy, ktoré vo svojom súhrne tvoria
uzavretú sústavu nepriamych dôkazov svedčiacich o tom, že žalovaný nemohol poskytnúť žalobcovi

pôžičky v celkovej výške 829.900 €. Žalovaný však neuviedol nič, čím by tieto dôkazy vyvrátil. Žalovaný
počas celého konania nenavrhoval vykonať a ani nepredložil jeden jediný dôkaz o tom, že by vôbec
mohol sumou 829.900 € disponovať. Žalobca predložil v konaní množstvo dôkazov, ktoré podporujú
jeho závery. Žalovaný pritom nikdy tieto dôkazy nenamietal ani nerozporoval. Nikdy nerozporoval to,
že v údajnom čase poskytnutia nemal žiaden príjem, ani nebol zamestnaný, ani nevlastnil žiadne

nehnuteľnosti, ani obchodné podiely, ani žiaden iný hodnotnejší majetok. Žalovaný len jednoducho
povedal, že „on o tom súdu nepovie nič“. V takejto procesnej situácii by bolo nespravodlivé, aby
pasívne a odmietavé správanie žalovaného ohľadom rozhodujúcej otázky v spore bolo pripisované
na ťarchu žalobcu. Skutočnosť, že jedna zo zmlúv o pôžičke bola vyhotovená vo forme notárskejzápisnice ešte neznamená, že skutočnosti v nej obsiahnuté sú pravdivé. Argumentácia žalovaného
o nepoužiteľnosti rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/13/2009 na prejednávanú vec je
nesprávna. V tomto prípade nejde o posudzovanie neplatnosti verejných listín, ale o posudzovanie

neplatnosti súkromných listín, na ktoré verejné listiny odkazujú (súkromných listín obsiahnutých vo
verejných listinách). Súčasne spor medzi žalobcom a žalovaným sa netýka skutočnosti, či sú notárske
zápisnice pravé, ale či vôbec k nejakému odovzdaniu finančných prostriedkov niekedy došlo. Hlavný
rozdiel oproti skutkovému stavu riešenému v rozhodnutí sp. zn. 4 Cdo 13/2009 spočíva teda iba v tom,
že žalobca svoje záväzky v zmysle § 558 OZ uznal. Forma uznania záväzkov však nemá vplyv na to,

že záväzky majú pôvod v hmotnoprávnom úkone – v zmluvách o pôžičke, ktoré sú súkromnoprávnymi
listinami a ktorých platnosť je predmetom tohto konania. Uznaním dlhu sa nenahrádza pôvodný
záväzok. Uznanie dlhu rovnako nemôže konvalidovať skutočnosť', že primárny právny záväzok, ktorý
uznanie dlhu zabezpečuje, je neplatný. Rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 32Odo/1160/2003,
na ktorý poukazuje žalovaný, bol v judikatúre prekonaný (napr. rozhodnutím Najvyššieho súdu ČR
zo 16.12.2011, sp. zn. 22Cdo/883/2010). Tvrdenie žalovaného, že pri uznaní dlhu nemožno aplikovať

zásadu negatívnej dôkaznej teórie, nemá oporu v žiadnej odbornej literatúre ani judikatúre. Práve
naopak, aj v rozsudku Najvyššieho súdu ČR z 26.08.2004, sp. zn. 32Odo/1160/2003, na ktorý odkazuje
pri svojej argumentácii žalovaný, bolo judikované, že vyvrátiteľnú domnienku existenciu dlhu možno
bezpečne vyvrátiť predložením dôkazu o opaku. Obdobný záver bol prijatý aj v rozhodnutí Najvyššieho
súdu ČR sp. zn. 33Odo/1028/2004. Otáznou ostáva teda len spôsob a rozsah dôkaznej povinnosti

žalobcu, ktorý preukazuje opak skutočnosti prezumovanej vyvrátiteľnou právnou domnienkou. V tomto
ohľade je plne použiteľné vyššie cit. rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22Cdo/883/2010.
Intervenienta tvrdí, že právna domnienka existencie údajných dlhov žalobcu v čase ich uznania bola
tvrdeniami a dôkazmi predloženými žalobcom hodnoverne vyvrátená. Dôkazné bremeno sa prelomením
tejto vyvrátiteľnej právnej domnienky presunulo na žalovaného, ktorý bol povinný v konaní preukázať

údajné poskytnutie pôžičiek v celkovej výške 829.900 €, čo však neurobil. Notárske zápisnice nie sú
dôkazom o odovzdaní peňazí žalobcovi. Z notárskych zápisníc nijako nevyplýva, že notárka osvedčuje
aj samotné prevzatie peňazí na základe zmlúv o pôžičke, pretože k odovzdaniu peňazí na notárskom
úradenedošlo,čovyplývaajzvýpovedenotárky,ktoráuviedla,že„finančnéprostriedkysistranykonania
nevyplácali. Uviedli len toľko, že majú zmluvu a chcú k nej aj exekuční' titul.” Význam osvedčenia spočíva

v tom, že notárska zápisnica je dôkazom o tom, že úkon (vyhlásenie) bol urobený, akým spôsobom
a kedy sa tak stalo, pričom pravdivosť toho, čo sa osvedčuje platí dovtedy, kým nie je dokázaný opak.
Vzhľadom na akcesorický charakter uznania dlhu, nemožno platne uznať dlh vyplývajúci z neplatnej
zmluvy. Tento záver paradoxne vyplýva aj z rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 26.05.2014, sp. zn.
6Co/59/2014, z ktorého žalovaný cituje účelovo len časť vytrhnutú z kontextu. Domnienka existencie

dlhu, ktorá je založená uznaním, je vyvrátiteľná. Nie je možné uznať neexistujúci dlh a sekundárny
právny záväzok nemôže zabezpečovať neplatný hlavný záväzok. Ak sú neplatné všetky zmluvy o
pôžičke (čo podľa názoru intervenienta sú), sú neplatné aj všetky uznania dlhu žalobcom v notárskych
zápisniciach. Konanie nemá žiadnu inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci. Podľa názoru intervenienta všetky žalovaným uvádzané „iné vady“ v bodoch I až 6 článku II

odvolaniasmerujúvočinepodstatnýmskutočnostiam.Súdprvejinštanciedospelnazákladevykonaných
dôkazov k správnym skutkovým zisteniam. Tvrdenie žalovaného, že svoje námietky „nemohol doteraz
namietať v inom opravnom prostriedku podľa CSP” je nepravdivé a zavádzajúce. Žalovaný podal
voči uzneseniu odvolacieho súdu neúspešnú ústavnú sťažnosť a neúspešný podnet na podanie
dovolania generálneho prokurátora, v ktorých vyčítal zrušujúcemu uzneseniu všetky skutočnosti, ktoré

opätovne vyčíta aj vo svojom odvolaní v časti IV. Všetky tieto námietky žalovaného smerujú voči
zrušujúcemu uzneseniu a postupu odvolacieho súdu a tieto boli vyhodnotené ako nedôvodné. Ani
námietka nedoručenia vyjadrenia žalobcu z 26.06.2018 nesmeruje voči procesnému postupu súdu prvej
inštancie po zrušujúcom uznesení, ale voči postupu a rozhodnutiu odvolacieho súdu. Žalovaný pritom
predmetným vyjadrením očividne disponuje a doposiaľ sa k nemu nijako relevantne nevyjadril. Zásada

rovnosti strán nemohla byť porušená, pretože právo navrhovať doplnenie dokazovania mal aj žalovaný.
Skutkové zistenia o majetnosti žalovaného boli zistené na základe vykonaného dokazovania už pred
vydaním pôvodného rozsudku z výpisu z bankového účtu žalovaného od 01.01.2011 do 09.05.2016.
Žalovaný na všetkých pojednávaniach od vrátenia veci odvolacím súdom súhlasil s tým, že súd nebude
oboznamovať' strany s obsahom spisu. Žalovaný súčasne pravidelne nahliadal do elektronického aj

listinného súdneho spisu, a preto reálne mal k dispozícii všetky dôkazy, ktoré boli súdom vykonané po
vrátení veci na nové konanie a rozhodnutie. Žalobca v skutočnosti nikdy nechcel vyjadriť nesúhlas s
dokazovaním navrhnutým intervenientom, resp. súhlas s takýmto dokazovaním bol daný dodatočne na
pojednávaní dňa 27.09.2022. Žalovanému nebolo upreté právo predniesť svoju záverečnú reč. Žalovanýmohol svoje právo záverečnej reči realizovať na pojednávaní 22.11.2022, na ktoré sa on ani je právny
zástupca nedostavili. Na pojednávaní dňa 25.10.2022 žalovaný súhlasil, že svoju záverečnú reč zašle
súdu pred vyhlásením rozsudku dňa 22.11.2022. Rozsudok je vypracovaný v súlade s právne záväznými

názormi odvolacieho súdu vyjadrenými v zrušujúcom uznesení. file_0.jpg

file_1.wmf

Všetky zmluvy o pôžičke sú absolútne neplatné preto, že žalovaný v skutočnosti nikdy žalobcovi žiadne

finančné prostriedky neposkytol, čo je nevyhnutným predpokladom každej zmluvy o pôžičke ako reálnej
zmluvy podľa § 657 OZ a je možné sa žalobou takejto neplatnosti domáhať. V tejto súvislosti intervenient
poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.. zn. 3Cdo/325/2009.

8. V odvolacej replike žalovaný uviedol, že sa v celom rozsahu pridržiava podaného odvolania.
Z uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/12/2016 vyplýva prípustnosť nerešpektovania

názoru súdu vyššej inštancie, ak je to odôvodnené a nejde o subjektívne vlastné uváženia bez
adekvátneho odôvodnenia. Ústavný súd SR v náleze z 03.09.2013 sp. zn. III. ÚS 46/2013 pripustil,
že súd vyššej inštancie môže rozhodnúť odlišne od skoršieho kasačného rozhodnutia z dôvodu
ovplyvnenia praxou nižších súdov judikatúrou najvyššieho súdu alebo ústavného súdu. Logickým
dôsledkom potom je, že rozhodovanie podľa judikatúry najvyššieho súdu alebo ústavného súdu je

nadradené inštančnej a kasačnej záväznosti súdu nižšieho stupňa názorom súdu vyššieho stupňa,
keďžepredstavujeopodstatnenúvýnimkuzinštančnejakasačnejzáväznostizdôvoduústavnoprávneho
princípu viazanosti sudcu v podstate len zákonom. Žalovaný teda ani účelovo a ani úmyselne nezavádza
odvolací súd. V náleze sp. zn. I. ÚS 632/2016 (publikovanom pod č. 33/2016) ústavný súd judikoval,
že porušenie práva na spravodlivé konanie môže byť porušené aj v situácii, keď súd nižšej inštancie

rešpektuje nesúladný právny názor súdu vyššej inštancie a odkaz všeobecných súdov na takúto
inštančnú viazanosť nebráni ústavnému súdu vysloviť porušenie základných práv. Súdy v civilných
veciach sú povinné rozhodovať primárne v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších
súdnych autorít, ktorá je vyjadrením princípu právnej istoty. Uvedené má prednosť a nadradenosť pred
inštančnou viazanosťou súdu nižšej inštancie názorom súdu vyššej inštancie. Vyjadrenie intervenienta

k reálnosti pôžičiek obsahuje len subjektívne a nepodstatné úvahy. Dôležité je, že podľa notárskych
zápisníc a zmlúv o pôžičke boli najprv poskytnuté peniaze a potom došlo k spísaniu notárskych
zápisníc o uznaní dlhu a súhlase s vykonateľnosťou. Neevidovanie záväzkov žalobcu z pôžičiek v
účtovníctve žalobcu, nespochybňuje ani pravdivosť notárskych zápisníc, ani následky uznania dlhu.
Poukaz intervenienta na to, že neexistuje žiaden dôvod, prečo by si žalobca požičal peniaze od

žalovaného v konkrétnej sume je irelevantný, keďže dôvod ani kauza sa nemusí preukazovať, žalobca
uznal svoj dlh z pôžičiek vo forme notárskych zápisníc. Žalovaný v čase uzatvorenia zmlúv o pôžičke
so žalobcom nemal vedomosť o tom, že žalobca mal nejakých veriteľov (okrem žalovaného), že by boli
voči nemu vedené exekúcie, že by mal exekútorom blokovaný účet v banke, či iný majetok. Prípadné
exekučné konania a dlžné sumy žalobcu okolo 8.000 € nijako nevytvárajú obraz ani dôkaz o údajnej

účelnosti notárskych zápisníc. Žalovaný poskytoval žalobcovi pôžičky postupne. Druhú pôžičku na
základe zmluvy o pôžičke z 23.12.2011 mu poskytol po tom, čo mu bola suma prvej pôžičky vrátená
formou exekúcie (vyúčtovanie EX 2470/11 z 25.11.2011). Nebolo povinnosťou žalovaného preukazovať
reálne odovzdanie pôžičiek, preto nemožno v jeho neprospech hodnotiť, že poukazoval na obsah
notárskych zápisníc o prevzatí prostriedkov a uznania dlhu v nich obsiahnutých. Pokiaľ intervenient

vytýka žalovanému, že nevie preukázať poskytnutie sumy pôžičiek žalobcovi, tak uvedené žalovaný
nepovažuje za svoju povinnosť, pretože poskytnutie pôžičiek je preukázané uznaním dlhu žalobcu a
vyjadrením žalobcu v notárskych zápisniciach o prevzatí peňažných prostriedkov. Notárske zápisnice
požadovaným určeným neplatnosti zmlúv o pôžičke nestratia svoju vykonateľnosť a v spojitosti s
prebiehajúcimi exekučnými konaniami neexistuje naliehavý právny záujem na požadovanom určení.

Intervenient nesprávne interpretuje účinky vyhlásenia neplatnosti právneho úkonu na exekučné konanie
podľa uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/63/2009. Z názoru v uznesení najvyššieho súdu
evidentne vyplýva, že v prípade určenia neplatnosti právneho úkonu notárska zápisnica zostáva
exekučným titulom. Len určením neplatnosti právneho úkonu v kontexte s vymožením plnenia v
notárskej zápisnici nevzniká nárok na bezdôvodné obohatenie. Najvyšší súd rozlišuje medzi účinkami

a dôsledkami (i) neplatnosti právneho úkonu a (ii) určením, že hmotnoprávny základ nie je daný
jednak na exekučné konania ako aj bezdôvodné obohatenie, avšak intervenient v uvedených odlišných
účinkoch nerozlišuje, ale ich zamieňa a spája. Predmetná žaloba nie je spôsobilá vyriešiť spornosť
právneho vzťahu žalobcu a žalovaného rovnako (s rovnakými účinkami a dôsledkami) ako žaloba ourčenie neexistencie práva. Intervenientom citovaná časť z rozsudku Krajského súdu v Bratislave z
26.05.2014 sp. zn. 6Co/59/2014 je iba všeobecným názorom a neaplikovala sa ani v danom prípade,
pričom ide o rozhodnutie v prípade, v ktorom bol neúspešný dlžník a notárska zápisnica obsahovala

uznanie dlhu ako vo všetkých troch notárskych zápisniciach v tomto konaní, a v takej situácii sa
krajský súd jednoznačne vyjadril, že naliehavý právny záujem môže byť iba na určení uznania dlhu
aj keď sa iný žalobca domáhal určenia neplatnosti zmluvy o pôžičke. Pokiaľ intervenient vytýka, že
námietku nedostatku naliehavého právneho záujmu žalovaný uplatnil v odvolaní prvýkrát po vrátení veci
z odvolacieho súdu, tak uvedené tak nie je, pretože túto námietku vzniesol žalovaný v záverečnej reči

z 08.11.2022 a predtým aj v prvej záverečnej reči dňa zo 07.12.2016. Samotnú otázku naliehavého
právneho záujmu však musí súd skúmať bez ohľadu na to, či žalovaný takúto námietku vznesenie
alebo nie. Absencia uvedenia § 80 OSP, resp. § 137 CSP v odôvodnení napadnutého rozsudku je v
nesúlade s § 220 ods. 2 CSP. Nevysporiadaním sa s otázkou naliehavého právneho záujmu dochádza
k porušeniu práva žalovaného na spravodlivé konanie, keďže súd prvej inštancie odňal žalovanému
možnosť proti tejto otázke argumentovať. Nepostačuje, že sa s touto otázkou údajne vysporiadal

odvolací súd. Zákaz navrátenia do pôvodného stavu v exekučnom konaní podľa § 61 EP sa nevzťahoval
iba na dobromyseľnosť ochrany nadobúdajúcej tretej osoby, ani len na prípady mimoriadnych opravných
prostriedkov. Nie je správny názor, že následkom určenia neplatnosti zmlúv o pôžičke bude vznik
nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia v exekúcii, ktorá už prebehla. Uvedené nevyplýva ani
z uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/63/2009. Keďže vyhlásenie o súhlase s vykonateľnosťou

notárskych zápisníc nie je hmotnoprávnym úkonom, nemôže dôjsť k určeniu jeho neplatnosti, hoci aj je
formálnou náležitosťou vykonateľnosti notárskej zápisnice. Žalovaný nesúhlasí s názorom, že notárske
zápisnice nie sú dôkazom o tom, že peňažné prostriedky žalobcovi boli poskytnuté, pretože každá
notárska zápisnica obsahuje vyhlásenie žalobcu pred notárom a do notárskej zápisnice ako verejnej
listiny, že prostriedky od žalovaného prevzal. Intervenient opomína účinky uznania dlhu, ktoré je taktiež

vyjadrené žalobcom v každej notárskej zápisnici. Odkaz intervenienta na názor vyslovený v rozhodnutí
Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22Cdo/883/2010 je neaplikovateľný, netýka sa vôbec uznania dlhu a
nespochybňuje jeho účinky ani v otázke dôkazného bremena (ktoré spočíva na dlžníkovi). Dôkazné
bremeno v tomto spore spočívalo z dôvodu uznania dlhu žalobcu a vyhlásení žalobcu o prevzatí
peňazí v notárskych zápisniciach ako verejných listinách na žalobcovi a to v otázke neexistencii dlhu

z pôžičiek (v čase uznania dlhu). Žiadne dôkazy nepreukazujú, že „žalovaný nemohol nikdy žalobcovi
poskytnúť pôžičky v celkovej sume 829.900 €“. Intervenient poukazuje len na nepriame dôkazy, ktoré
takúto objektívnu nemožnosť nie sú spôsobilé preukazovať. Intervenient nesprávne vytýka žalovanému,
že počas celého konania nenavrhoval vykonať a ani nepredložil dôkaz o tom, že by vôbec mohol
sumou pôžičiek disponovať, keďže žalovaný takúto povinnosť nemal. Argumentácia nálezom Ústavného

súdu SR sp. zn. III. ÚS 33/2020 nie je náležitá, pretože v nej išlo o prípad, kedy notárska zápisnica
neobsahovala určitú dobu plnenia a pohľadávka bola uznaná v neurčitej výške. Takéto nedostatky
však žiadna z notárskych zápisníc v tomto konaní nevykazovala. Intervenient tiež opomína, že všetky
notárske zápisnice v sebe obsahujú uznanie dlhu, ktoré žalobcom nebolo vôbec napadnuté. Keďže
hlavným dôkazom o pôžičkách sú notárske zápisnice - verejné listiny, v ktorých žalobca uznal svoj dlh

voči žalovanému, tak nemožno ani z uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/13/2009, ktoré sa
netýka notárskych zápisníc a ani uznania dlhu, vyvodzovať dôkazné bremeno na strane žalovaného
ako veriteľa. Intervenient nesprávne interpretuje odvolaciu námietku žalovaného, že pri uznaní dlhu
nemožno aplikovať zásadu negatívnej dôkaznej teórie. Žalovaný poukazuje na početnú judikatúru
najvyšších súdnych autorít k uznaniu dlhu a jeho účinkom (bod 5 časť I odvolania), z ktorej vyplýva,

že pri uznaní dlhu sa aplikuje negatívna dôkazná teória, čo znamená, že dlžník musí preukázať, že
dlh nevznikol a nemožno za situácii uznania dlhu urobiť záver, že veriteľ neuniesol dôkazné bremeno.
Rozhodnutie Nejvyššího soudu ČR sp. zn. 22Cdo/883/2010 sa netýkalo uznania dlhu a nebolo v ňom
vyslovené, že uznanie dlhu nemôže predstavovať výnimku negatívnej dôkaznej teórie (ale pri uznaní
dlhu ide práve o aplikovanie negatívnej dôkaznej teórie, keď dlžník preukazuje, že dlh nevznikol, resp.

neexistoval v čase uznania dlhu). Žalovaný nesúhlasí s tvrdením intervenienta, že domnienka existencie
dlhov žalobcu v čase ich uznania bola tvrdeniami a dôkazmi predloženými žalobcom hodnoverne
vyvrátená. Nie je ani zrejmé, aké „tvrdenia“ žalobcu mali spochybniť jeho dlh, keď jeho tvrdenia
boli vyvrátené (údajná neprítomnosť na notárskom úrade, nevedomosť o notárskych zápisniciach, či
ich podpisovaní, nevedomosť o exekučných konaniach). Dôkazy, ktoré boli predložené žalobcom sú

založenénaporušeníprávažalovanéhonaspravodlivékonanie,pretožežalobcapredprvýmrozsudkom
súdu prvej inštancie vyhlásil, že nemá návrhy na doplnenie dokazovania, v odvolaní nenamietal
nevykonanie navrhnutých dôkazov a po zrušení prvého rozsudku prevzal všetku iniciatívu intervenient,
ktorý navrhoval dôkazy napriek nesúhlasu žalobcu. Samotné dôkazy, ktoré mali spochybniť domnienkuexistenciu dlhu sú nepriame, nie sú preto spôsobilé spochybniť reálnosť pôžičiek vyplývajúcich z
verejných listín. Vo všetkých notárskych zápisniciach žalobca pred notárom do notárskej zápisnice
prehlásil, že prevzal príslušné sumy pôžičiek a žalobca každý svoj dlh zo zmlúv o pôžičke uznal vo

forme notárskej zápisnice. Intervenientom uvádzaná námietka, že k odovzdaniu peňazí nedošlo pred
notárkou na notárskom úrade je irelevantná. Žalovaný nesúhlasí s akcesorickým charakterom uznania
dlhutak,akohoprezentujeintervenient.KrajskýsúdvBratislavevrozsudkusp.zn.6Co/59/2014vyslovil,
že dôkazné bremeno pri uznaní dlhu spočíva na dlžníkovi, že rozhodujúce je preukazovanie, že dlh
neexistoval k času uznania dlhu a v prípade uznania dlhu v notárskej zápisnici môže byť naliehavý

právny záujem iba na uznaní dlhu. Tým v podstate uznanie dlhu získava aj (procesnú) samostatnosť a
vymaňuje sa z vlastnosti akcesoricity. Samostatnosť uznania dlhu vyplýva aj z uznesenia Najvyššieho
súdu ČR sp. zn. 29Odo/1022/2002. Intervenient neuvádza čím konkrétne má byť tento názor prekonaný.
Názor intervenienta, že uznanie dlhu je neplatné bez ohľadu na to, či to deklaruje súd rozsudkom
alebo nie, je v rozpore s názorom v rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6Co/59/2014
a Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 29Odo/1022/2002 a vôbec nezohľadňuje obsah samotných notárskych

zápisníc, kde vo všetkých je obsiahnuté uznanie dlhu. Domnienka existencie (uznaného) dlhu nebola
vyvrátená, nebolo napadnuté uznanie dlhu ako právny úkon, neboli zo strany žalobcu (ani intervenienta)
namietané okolnosti uznaniu dlhu ako právneho úkonu a ani otázka existencie dlhu v čase jeho uznania.
Súd prvej inštancie sa nevysporiadal s podstatnými námietkami žalovaného (a to aj právnymi), čo je
podľa ustálenej rozhodovacej praxe považované za porušenie práva na spravodlivé konanie. Žalovaný

môže namietať porušenie práva na spravodlivé konanie ako celku na všetkých doterajších inštanciách.
S námietkami žalovaného, ktoré smerujú voči zrušujúcemu uzneseniu a postupu odvolacieho súdu, sa
doteraz žiaden súd nevysporiadal, keďže ani ústavný súd (ani iný orgán) sa vôbec nevyjadril k meritu
veci (k podstate námietok). Žalovaný skutočne doteraz nemal k dispozícii žiaden efektívny opravný
prostriedok, ktorý by mohol využiť na namietanie porušenia jeho práva na spravodlivé konanie v celom

doterajšom konaní. Námietku nedoručenia vyjadrenia žalobcu v prvom odvolacom konaní (spolu s
prílohou) nemohol žalovaný uplatniť v žiadnom účinnom opravnom prostriedku podľa CSP, pretože sa
o ňom dozvedel až po vydaní kasačného rozhodnutia odvolacieho súdu. Vyhlásenie (aj) žalobcu dňa
08.12.2016, že nemá ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania nie je otázkou sudcovskej koncentrácie
konania ako to tvrdí intervenient. Žalobca pred uplynutím zákonnej koncentrácie konania podľa § 154

CSP (vyhlásením dokazovania za skončené na pojednávaní 08.12.2016) už nemal žiadne návrhy
na doplnenie dokazovania. Poukaz na trestnoprávnu procesualistiku v otázke dokazovania je podľa
žalovaného relevantný s odkazom na zásadu argumentum a maiori ad minus, pretože v civilnom konaní
má súd menšiu a slabšiu mieru možnosti vykonávať samostatne dôkazy len v taxatívne uvedených
prípadoch (§ 185 ods. 2 a 3 CSP). Žalovaný nesúhlasí s tým, že na všetkých pojednávaniach konaných

od vrátenia veci odvolacím súdom súhlasil s tým, že súd nebude oboznamovať strany s obsahom spisu.
Je tiež irelevantné, že právny zástupca žalovaného nahliadal do spisu. Dôležité je posúdenie, či listiny, z
ktorýchsúdvychádzalprirozhodovaníazistenírozhodujúcichokolnostíoboznámilzákonnýmspôsobom
a či to vyplýva zo zápisnice. Žalobca sa v podaní doručeným 14.10.2021 evidentne vyjadril, že nesúhlasí
s návrhmi intervenienta na doplnenie dokazovania. Vyjadrenie nesúhlasu žalobcu nedáva priestor na

žiadne pochybnosti. V kontexte námietky k realizovaniu záverečnej reči, žalovaný uviedol, že súd vyzve
na „prednesenie“ záverečných rečí, čo podľa jazykového výkladu znamená ústny prednes záverečnej
reči, ktorý nebol žalovanému umožnený. Pokiaľ intervenient zdôrazňuje, že žalobca pôžičky nikdy od
žalovaného nedostal, je nelogické, prečo by inak žalobca notárske zápisnice podpísal.

9. V odvolacej duplike intervenient zotrval na všetkých svojich doterajších podaniach. Uviedol, že
Najvyšší súd SR v uznesení sp. zn. 3Cdo/12/2016 pripustil nerešpektovanie názoru súdu vyššej
inštancie iba v úplne výnimočných prípadoch, pričom judikatúra vyšších súdnych autorít medzi tieto
dôvody nepatrí. Najvyšší súd pripustil odchýlenie sa od názoru súdu vyššej inštancie v prípade zmeny
v skutkových zisteniach, zmeny relevantnej právnej úpravy alebo aj z dôvodu zásadného judikatúrneho

posunu v relevantnej právnej otázke, ktorá doposiaľ nebola vyriešená. V tomto konaní však nedošlo
k žiadnej z uvedených situácií. Ústavný súd SR v náleze sp. zn. III. ÚS 46/2013 pripúšťa iba zmenu
právneho názoru toho istého (odvolacieho) súdu, po tom, čo sa mu vec znova vráti na rozhodnutie, nie
možnosť súdu nižšej inštancie nerešpektovať právny názor nadriadeného súdu v kasačnom rozhodnutí
z dôvodu vplyvu judikatúry najvyššieho súdu a ústavného súdu. Súdy môžu meniť len svoje vlastné

právne názory pod vplyvom novej judikatúry. Ústavný súd SR v náleze sp. zn. I. ÚS 632/2016 nikde
neuviedol, že ak súd nižšej inštancie rešpektuje protiústavný názor súdu vyššej inštancie, dopúšťa sa
tým porušenia základného práva strán na spravodlivé súdne konanie. Princíp právnej istoty v žiadnom
prípade neznamená, že rozhodovacia prax najvyšších súdnych autorít má prednosť pred inštančnouviazanosťou súdu nižšej inštancie názorom súdu vyššej inštancie. Nevyplýva to ani z právnych
predpisov, ani z rozhodovacej činnosti týchto súdnych autorít. Naopak z § 391 ods. 2 CSP vyplýva, že
súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu. A práve pre zachovanie právnej

istoty musí byť toto ustanovenie dodržané. Žalovaný ani vo svojom poslednom vyjadrení nie je ochotný
a ani schopný vysvetliť základné skutkové okolnosti údajných pôžičiek, ktoré sú natoľko absurdné,
že je úplne zjavné, že tieto „pôžičky” sú iba fiktívne a nikdy k nim nedošlo. Žiadnu z pochybných
okolnosti údajných pôžičiek nie je možné racionálne vysvetliť. Žalovaný iba formalisticky argumentuje,
že údajné zmluvy o pôžičke sú potvrdené v notárskych zápisniciach. Žalovaný bol partnerom konateľky

žalobcu v danom čase, preto musel veľmi dobre vedieť, že žalobca už roky nevykonával žiadnu činnosť.
Vyplývalo to aj registra účtovných závierok dostupného online. Naviac je absurdné poskytovať ďalšie
pôžičky niekomu, kto nebol ochotný predchádzajúcu pôžičku dobrovoľne uhradiť. Určenie, že zmluvy o
pôžičke sú neplatné, je dôvodom na zastavenie exekúcií. Žalobca má preto naliehavý právny záujem
na určení, že zmluvy o pôžičke sú neplatné. Neplatnosťou zmluvy o pôžičke zároveň zanikne (resp.
nikdy nevznikne) aj právo žalovaného na vrátenie údajne požičanej sumy a už vymožená suma sa stane

bezdôvodným obohatením, keďže pôjde o plnenie z neplatného právneho úkonu podľa § 451 ods. 2 OZ.
Je absurdné, že žalovaný sa odvoláva na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/63/2009, keď'
najvyšší súd v tomto uznesení potvrdzuje tvrdenia intervenienta a žalobcu. Hmotnoprávnym základom
exekučného titulu je právny úkon, na ktorý notárska zápisnica odkazuje. Z uvedeného judikátu je zrejmé,
že argumentácia intervenienta je správna a žalobca mal naliehavý právny záujem na určení, že zmluvy

o pôžičke sú neplatné. Aj z rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6Co/59/2014 vyplýva, že
domáhať sa určenia neplatnosti zmluvy o pôžičke je možné a rozhodnutie o tejto otázke má vplyv na
zastavenie exekúcie. Nemožno sa domáhať určenia neplatnosti samotnej notárskej zápisnice o uznaní
dlhu, keďže nejde o právny úkon, ale možno sa domáhať neplatnosti samotného uznania dlhu. Krajský
súd v tomto prípade zamietol žalobu nie z toho dôvodu, že žalobca sa nedomáhal určenia neplatnosti

uznania dlhu, ale z dôvodu, že nepreukázal, že zmluva o pôžičke je neplatná. Žalovaný popiera samotné
znenie uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/63/2009, v ktorom tento výslovne uviedol, že „ak
by v exekučnom konaní došlo k vymoženiu plnenia uvedeného v notárskej zápisnici a následne súd
by v inom (sporovom) konaní určil, že hmotnoprávny základ nie je daný, išlo by u oprávneného o
bezdôvodné obohatenie.” Nikde v OSP nebolo uvedené, že ak je možné žalovať na plnenie, nie je

možné podať určovaciu žalobu. Žalovaný sa uchyľuje k tvrdeniam, ktoré sú v priamom rozpore so
skutočnosťou a znením príslušných súdnych rozhodnutí. Žiadna z notárskych zápisníc neobsahuje
osvedčenie notára, že žalovaný odovzdal žalobcovi peňažné prostriedky. Naopak, samotná notárka v
konaní uviedla, že žalovaný pred ňou žalobcovi žiadne peniaze neodovzdal. Notárske zápisnice naozaj
osvedčujú iba to, že žalobca vyhlásil, že mu boli poskytnuté peňažné prostriedky, a že uznal dlh z

údajných zmlúv o pôžičke. Žalovaný je presvedčený, že nemal povinnosť preukazovať poskytnutie súm
pôžičiek žalobcovi, avšak judikatúra o negatívnejdôkaznej teórii uvedená intervenientom ako aj samotné
zrušujúce uznesenie odvolacieho súdu v tejto veci svedčia o opaku. Žalovaný sa snaží spochybniť aj
aplikovateľnosť nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 33/2020 na predmetný spor. Podstatou tohto
nálezu je však záver ústavného súdu, podľa ktorého zmluva o pôžičke spísaná vo forme notárskej

zápisnice je stále úkonom súkromnoprávnej povahy. Tento záver ústavný súd vyslovil ako všeobecne
platný, bez ohľadu na osobitosti skúmaného prípadu. Teda tvrdenia žalovaného o tom, že keďže zmluvy
o pôžičke boli potvrdené verejnými listinami - notárskymi zápisnicami, ide o verejné listiny, ktoré nie
je možné vyhlásiť za neplatné, sú nesprávne. Nie je pritom podstatné, či žalobca napadol aj platnosť
uznania dlhu. Žalobca má povinnosť plniť na základe zmlúv o pôžičke. Uznanie dlhu nezakladá žiadne

hmotné práva a povinnosti strán. V uznesení sp. zn. 4Cdo/13/2009 najvyšší súd znova zopakoval
ustálený názor vyjadrený v judikatúru najvyššieho súdu, že „neexistencia (niečoho) majúca trvajúci
charakter sa zásadne nepreukazuje. Na nikom totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu
neexistenciu určitej právnej skutočnosti.” Toto pravidlo sa aplikuje bez ohľadu na to, či ide o súkromnú
alebo file_2.jpg

file_3.wmf

verejnú listinu. Naviac aj v tomto prípade ide o právne úkony súkromnoprávnej povahy, a to aj v
prípade zmlúv o pôžičke, aj uznaní dlhu. Citované uznesenie sa teda vzťahuje aj na prejednávaný

spor. Judikatúra uvedená žalovaným obsahuje iba názor, že dôkazné bremeno pri uznaní dlhu
prechádza z veriteľa na dlžníka. V žiadnom z týchto rozhodnutí (okrem rozsudku Najvyššieho súdu
ČR sp. zn. 320do/1160/2003) nie je uvedené, že pri uznaní dlhu neplatí negatívna dôkazná teória.
Dôkazné bremeno sa iba prenesie na dlžníka a od charakteru dlžníkových tvrdení závisí, či na ňomzostane alebo sa opäť' presunie na veriteľa. Intervenient zopakoval, že závery v rozsudku sp. zn.
320do/1160/2003 boli už prekonané a sú v rozpore s ustálenou judikatúrou slovenských súdov, preto
naň nie je možné prihliadať. Je prakticky vylúčené, aby žalovaný poskytol žalobcovi pôžičky tak

ako tvrdí žalovaný a ako je uvedené v notárskych zápisniciach. Aj nepriame dôkazy sú dostačujúce
v situácii, keď tvrdenie strany nie je možné preukázať. Uznanie dlhu má akcesorický charakter.
Domnienka existencie dlhu žalobcu bola v konaní spochybnená v takom rozsahu, že bola prakticky
vyvrátená, a to tým, že žalovaný predmetné sumy pôžičiek žalobcovi nemohol nikdy odovzdať. Z toho
vyplýva, že dlh neexistoval v čase uzavretia zmlúv o pôžičke, a teda logicky nemohol existovať ani

v čase jeho uznania. Ak je nejaká zmluva celá neplatná, tak sú neplatné aj všetky povinnosti v nej
obsiahnuté. Prípadné uznanie tohto neexistujúceho dlhu v žiadnom prípade nemôže mať za následok
jeho existenciu. Uznesenie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 29Obdo/1022/2002 treba vykladať tak, že
neplatnosť zmluvy síce nemá za následok zánik domnienky existencie dlhu z tejto zmluvy na základe
uznaniazáväzku,alezároveňtoznamenáajto,žetátodomnienkabybolavkonaníihneďvyvrátenátým,
že podkladová zmluva je neplatná. V odvolacom konaní môže strana namietať iba konanie a napadnuté

uznesenie súdu prvej inštancie, nie predchádzajúce zrušujúce rozhodnutie odvolacieho súdu, ani
predchádzajúce konanie na odvolacom súde. Uznesenie súdu prvej inštancie o skončení dokazovania
bolo zrušením prvého rozsudku a vrátením veci na ďalšie konanie už z podstaty veci zrušené. Naviac
novédôkazynavrhovalintervenient,vovzťahukuktorémudokazovanieneboloukončené,tedanámietky
žalovaného o neprípustnosti nových dôkazov navrhnutých žalobcom sú irelevantné. Z § 85 CSP

nevyplýva, že prostriedky procesného útoku a procesnej obrany uplatnené intervenientom musia byť
schválené stranou vopred. Postačí, ak budú schválené kedykoľvek počas konania a žalobca nakoniec
na pojednávaní 27.09.2022 vyjadril súhlas s dokazovaním navrhnutým intervenientom. Ust. § 182
CSP nevyžaduje, aby bola záverečná reč prednesená iba ústne. Intervenient na záver zdôraznil, že
podstatnou otázkou pre konanie je, či žalovaný odovzdal žalobcovi sumy pôžičiek. Otázka, prečo

žalobca podpísal notárske file_4.jpg

file_5.wmf

zápisnice, keď peniaze nedostal, je pre rozhodnutie vo veci úplne irelevantná. V doplňujúcom vyjadrení

intervenient zopakoval, že vyhovenie žalobe bude mať za následok zastavenie exekúcií, v ktorých
vystupuje ako poddlžník, a už vymožená suma sa stane bezdôvodným obohatením. Preto je daný
naliehavý právny záujem na určení, že zmluvy o pôžičke sú neplatné. Tieto tvrdenia boli potvrdené aj
v náleze Ústavného súdu SR z 11.10.2022, sp. zn. III. ÚS 435/2020, publikovanom v zbierke nálezov
a uznesení ústavného súdu pod č. 40/2022.

10. Odvolací súd, viazaný rozsahom odvolania (§ 379 CSP) a odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP),
preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj predchádzajúce konanie pred súdom prvej inštancie aj z hľadiska
vád týkajúcich sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 CSP) bez nariadenia pojednávania, pretože
neboli splnené podmienky § 385 ods. 1 CSP, a dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné len sčasti.

S argumentmi žalovaného sa bude odvolací súd zaoberať v ucelených statiach podľa oblastí, ktorých
sa týkajú.

K naliehavému právnemu záujmu

11. Svojou prvou odvolacou námietkou žalovaný vytýka súdu prvej inštancie nesprávne právne
posúdenie veci z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu na určení neplatnosti zmlúv o
pôžičke a vyhlásení žalobcu o súhlase s vykonateľnosťou súvisiacich notárskych zápisníc.

12. Žalobca sa svojou žalobou domáhal v prvom rade určenia, že sporné zmluvy o pôžičke sú neplatné.

Z ustanovenia § 2 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) je zrejmé, že ak občianskoprávne
vzťahy (ale vzhľadom na § 1 ods. 2 OBZ v konečnom dôsledku aj obchodnoprávne vzťahy) vznikajú
z právnych úkonov alebo z iných skutočností, s ktorými zákon vznik týchto vzťahov spája, tak právne
úkony patria medzi právne skutočnosti. Zmluva, ktorou sa prejavuje vôľa konajúceho subjektu vstúpiť
do určitého zmluvného vzťahu, je podľa § 34 OZ právnym úkonom. Právne úkony musia vyhovovať

podmienkam stanoveným zákonom, inak môžu byť posúdené ako neplatné (porov. napr. § 37 ods. 1 a
2, § 38, § 39, čo § 40 ods. 1 OZ). Preto pokiaľ sa žalobou má určiť neplatnosť zmluvy, teda neplatnosť
právneho úkonu, ide o žalobu, ktorou sa požaduje, aby súd rozhodol o právnej skutočnosti.13. Civilný sporový poriadok, ktorý platí od 01.07.2016, vychádza zo zásady, že súd svojím rozhodnutím
určuje aktuálny právny stav. Určenie právnej skutočnosti (napríklad neplatnosti právneho úkonu),
odporuje vo svojej podstate tejto zásade. Z tohto dôvodu Civilný sporový poriadok v § 137 písm. d)

pripúšťa žalobu na určenie právnej skutočnosti (a teda i žalobu o neplatnosť právneho úkonu) výlučne za
predpokladu, že tak vyplýva z právneho predpisu. Medzi takéto prípady patria napríklad žaloby výslovne
prípustné podľa § 11 ods. 4 z. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, § 21 ods. 2 zákona č.
527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách, § 131 a 183 OBZ, § 77 Zákonníka práce, či § 711 ods. 6 OZ.
Žaloba o neplatnosť zmluvy občianskoprávnej povahy však nie je žalobou o určenie právnej skutočnosti,

ktorá by mala podklad v citovaných predpisoch, a jej prípustnosť nevyplýva ani z iných ustanovení
Obchodného zákonníka, Občianskeho zákonníka či iných osobitných predpisov.

14. V prejednávanom spore však bola žaloba podaná ešte za účinnosti predchádzajúcej
procesnoprávnej úpravy určovacích žalôb, ktorá bola obsiahnutá v § 80 písm. c) z. č. 99/1963 Z. z.
Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OSP“). Keďže právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo

dňom nadobudnutia účinnosti CSP, zostali zachované (§ 470 ods. 2 CSP), prípustnosť takejto žaloby
treba posudzovať v kontexte predchádzajúcej úpravy. Súdna prax pritom pôvodne pripúšťala aj žaloby o
neplatnosť právnych úkonov, napríklad žalobu o neplatnosť kúpnej zmluvy (nevyplývajúcu z osobitného
predpisu),ktorejvýsledkommalobyťvpodstateurčenievlastníckehoprávažalobcu(pozriTOMAŠOVIČ,
M. In: ŠTEVČEK, M. et al.: Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2010, s. 505).

Rozdiely medzi žalobami, ktoré sa dnes rozdeľujú do osobitných kategórií podľa § 137 písm. c) a d)
CSP, sa stierali, a preto oba druhy žalôb podliehali vo všeobecnosti podmienke, že žalobca preukáže na
požadovanom určení naliehavý právny záujem. Ako a priori neprípustnú preto dnes nemožno posúdiť
žaloba o neplatnosť právneho úkonu podanú za účinnosti OSP, o akú ide aj v tomto konaní. Aj táto však
podlieha podmienke existencie naliehavého právneho záujmu podľa § 137 písm. c) CSP [a § 80 písm.

c) býv. OSP].

15. Žalobca naliehavý právny záujem na určení neplatnosti zmlúv o pôžičke odôvodňoval tým, že
jeho podnikanie a vytváranie zisku je ohrozené a dotknuté prebiehajúcim exekučným konaním, na
podklade notárskych zápisníc, ako exekučných titulov, v danom prípade existuje objektívny stav právnej

neistoty, pretože sú ohrozené práva žalobcu z dôvodu výkonu exekúcie na majetok žalobcu na podklade
absolútne neplatných exekučných titulov.

16. Naliehavý právny záujem na požadovanom určení je základným procesným predpokladom každej
tzv. určovacej žaloby. Kým nie je preukázaný, je vylúčené, aby sa súd so žalobou zaoberal z vecného

hľadiska. Určovacie žaloby majú tak podľa právnej teórie, ako aj záverov rozhodovacej praxe súdov
(napr. ZSP 78/2006) opodstatnenie tam, kde ešte je len stav ohrozenia práva, a nie už jeho porušenia.
Určovací návrh podľa § 137 písm. c) [a § 80 písm. c) OSP] má charakter preventívnej ochrany práv,
keď musí existovať stav právnej neistoty žalobcu, ktorý má práve určovacia žaloba odstrániť (porov. R
24/1995). Naliehavosť právneho záujmu na požadovanom určení, v danom prípade určení neplatnosti

výpovede zmluvy, musí spočívať v tom, že by sa ním vyriešili všetky sporné právne otázky medzi
stranami a vytvoril by sa pevný právny základ pre budúce právne vzťahy. Naopak, nápravy stavu
vzniknutého porušením práva sa možno domáhať pomocou žaloby na plnenie. Určovaciu žalobu možno
považovať za nedovolenú tam, kde by neslúžila potrebám praktického života, ale len zbytočnému
rozmnožovaniu sporov.

17. Žalovaný síce spochybňuje žalobcom tvrdený dôvod naliehavého právneho záujmu s odkazom na
uznesenieNajvyššiehosúduSRz25.11.2010,sp.zn.3Cdo/63/2009,alevykladáhoselektívne.Najvyšší
súd totiž v citovanom rozhodnutí zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré sa zakladalo na závere o
nedostatku naliehavého právneho záujmu na určení neplatnosti právneho úkonu, na ktorý odkazovala

notárska zápisnica v súvislosti s uznaním dlhu. Najvyšší súd vyslovil celkom jasný záver, že nie je
vylúčené, aby sa osoba povinná domáhala „návrhom na súde určenia, že nie je povinná plniť (resp. že
neexistuje dlh, ktorý by mala plniť)“, resp. že „v sporovom konaní je možné domáhať sa samostatným
návrhom určenia neplatnosti právneho úkonu (v danej veci zmluvy o výpožičke), na ktorý bol v notárskej
zápisnici odkaz v súvislosti s uznaním dlhu“. Dôvetok, o ktorý oprel žalovaný svoju prvú odvolaciu

námietku („Pokiaľ by prípadne súd takémuto návrhu vyhovel, notárska zápisnica zostáva exekučným
titulom.“), sa už netýkal existencie naliehavého právneho záujmu, ale obsahoval názor najvyššieho
súdu na účinky určenia neplatnosti právneho úkonu na notársku zápisnicu ako exekučný titul. Práve
žalovaný pritom správne poznamenal, že medzi účinkami a dôsledkami neplatnosti právneho úkonu aurčovacím rozhodnutím je rozdiel. Nie je to intervenient na strane žalobcu, ale paradoxne žalovaný,
ktorý ich nerozlišuje, ale ich zamieňa a spája. Žalovaný svojím výkladom dotknutého rozhodnutia
najvyššieho súdu, z ktorého vyvodzuje, že na určení neplatnosti právneho úkonu v spojení s exekučnou

notárskou zápisnicou nie je naliehavý právny záujem, pretože ani po vyhovujúcom určovacom výroku
súdu notárska zápisnica neprestáva byť exekučným titulom, v podstate tvrdí, že najvyšší súd si protirečí,
pretože svoj názor o prípustnosti žaloby o určenie neplatnosti právneho úkonu vzápätí popiera názorom
o nedotknuteľnosti exekučnej notárskej zápisnice. Pri rozumnom výklade cit. uznesenia najvyššieho
súdu jednoducho nemožno dospieť k takému vnímaniu naliehavého právneho záujmu, aký sa žalovaný

pokúša presadiť.

18. Z cit. uznesenia najvyššieho súdu teda bezpochyby vyplýva, že povinný má právo domáhať žalobou
o určenie neplatnosti právneho úkonu. Najvyšší súd pripúšťa osobitnú žalobu v civilnom sporovom
konaní (mimo exekučného konania) zjavne v nadväznosti na svoje konštatovanie, že exekučný súd pri
posudzovaní vykonateľnosti zápisnice posudzuje iba to, či sú dané formálne a materiálne predpoklady

vykonateľnosti, a to bez zreteľa na hmotnoprávny základ. Toto konštatovanie, mimochodom, prevzal
aj ústavný súd (III. ÚS 8/2018). Ten pritom zároveň dodal, že nie je vylúčené, aby sa povinná osoba
domáhala návrhom na súde určenia, že nie je povinná plniť (resp. že neexistuje dlh, ktorý by mala plniť);
avšak domáhať sa tak môže v osobitnom konaní, a nie v rámci námietok v exekučnom konaní (tamtiež).

19. S vyššie uvedeným záverom súdnej praxe odvolací súd súhlasí v rozsahu, v akom určovaciu žalobu
považuje za prípustný prostriedok obrany povinného po začatí exekučného konania mimo exekučného
konania. Na rozdiel od exekučných titulov v podobe súdnych rozhodnutí totiž proti exekučnej notárskej
zápisnici neexistuje štandardný opravný prostriedok. Takúto určovaciu žalobu treba považovať za
napĺňajúcu právo povinného na účinný prostriedok nápravy v zmysle článku 13 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd.

20. Neobstojí ani výhrada žalovaného, že otázku naliehavého právneho záujmu na určení neplatnosti
zmluvy o pôžičke z 25.03.2011 vylučuje skutočnosť, že exekučné konanie sa medzičasom skončilo
vymožením pohľadávky. Žalovaným citované uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/63/2009 dáva

totiž odpoveď aj na námietku žalovaného, že naliehavý právny záujem na určení neplatnosti právneho
úkonu, ktorý tvoril základ pre exekučnú notársku zápisnicu, nie je daný, ak bola exekvovaná pohľadávka
exekúciou uspokojená. Keďže najvyšší súd v tomto rozhodnutí vyslovil aj názor, že „ak by v exekučnom
konaní došlo k vymoženiu plnenia uvedeného v notárskej zápisnici a následne súd by v inom (sporovom)
konaní určil, že hmotnoprávny základ nie je daný, išlo by u oprávneného o bezdôvodné obohatenie“,

je zrejmé, že len samotné uspokojenie pohľadávky v exekúcii nevylučuje naliehavý právny záujem na
takomto určení.

21. Vyššie uvedenému záveru nebráni ani ustanovenie § 61 Exekučného poriadku, ktoré svojou
úpravou zákazu restitutio in integrum v exekučnom konaní sleduje iný účel a uprednostňuje zásadne

ochranu dobromyseľnosti tretej osoby, napr. vydražiteľa a nemôže sa dotýkať hmotnoprávnych vzťahov
vzniknutých z bezdôvodného obohatenia, pre vznik ktorého je bez významu, či bolo plnené dobrovoľne
alebo na základe núteného výkonu rozhodnutia (pozri R 74/2019).

22. Čo sa týka námietky žalovaného, že žalobcom požadované určenie neplatnosti zmlúv o pôžičke

nebude mať nijaký vplyv na exekučné konania, v ktorých sa ešte sporná pohľadávka vymáha, neobstojí
odkaz žalovaného na názor najvyššieho súdu uvedený v už spomenutom uznesení so sp. zn. zn.
3Cdo/63/2009, že ak by sa takejto určovacej žalobe vyhovelo, notárska zápisnica zostáva exekučným
titulom. Podľa odvolacieho súdu totiž neplatnosť právneho úkonu tvoriaceho hmotnoprávny základ
exekučnej notárskej zápisnice znamená jej nespôsobilosť ako exekučného titulu, ktorá by mala vyústiť

do zastavenia exekúcie z dôvodu neprípustnosti.

23. Odvolací súd tu odkazuje na názor ústavného súdu, podľa ktorého pri posudzovaní vykonateľnosti
exekučnej notárskej zápisnice a pri posudzovaní vykonateľnosti rozhodnutia súdu podľa príslušných
predpisov procesného práva sa uplatňujú obdobné kritériá, a preto záver o ich splnení alebo nesplnení

sa v prípade notárskej zápisnice nemôže podstatne odlišovať od záveru, ktorý by prichádzal do
úvahy, ak by išlo o vykonateľné rozhodnutie súdu v rovnakej veci. Súčasne však možno uznať, že
posudzovanie vykonateľnosti exekučnej notárskej zápisnice môže byť v porovnaní s posudzovaním
vykonateľnosti rozhodnutia súdu prísnejšie vzhľadom na to, že notárskej zápisnici ako exekučnémutitulu nepredchádza súdne preskúmanie platnosti právnych úkonov účastníkov právneho vzťahu z
hľadiska hmotného práva, tak ako je to v prípade vykonateľného rozhodnutia súdu. Jednako táto
skutočnosť nemôže znamenať zásadnú zmenu v prístupe súdu v exekučnom konaní k exekučnej

notárskej zápisnici oproti jeho prístupu k vykonateľnému súdnemu rozhodnutiu, pokiaľ ide o hodnotenie
účinkov, ktoré majú ako platné exekučné tituly na právne vzťahy oprávnenej a povinnej osoby (m.
m. I. ÚS 5/00, IV. ÚS 20/06). Zákon nerozlišuje medzi exekučnými titulmi z hľadiska toho, či mu
predchádzalo, alebo nepredchádzalo preskúmanie veci súdom z hľadiska hmotného práva. V tomto
zmysle notárska zápisnica ako vykonateľný exekučný titul požíva rovnakú súdnu ochranu, aká sa

poskytuje vykonateľnému súdnemu rozhodnutiu. Exekučné súdy majú pristupovať k notárskej zápisnici
z hľadiska prieskumu vykonateľnosti obdobne ako k vykonateľnému súdnemu rozhodnutiu, hoci s
určitou zvýšenou mierou prísnosti, no vždy reštriktívne s vylúčením neprimeraného formalizmu. (II. ÚS
427/2018)

24. Podľa odvolacieho súdu z týchto úvah vyplýva, že obdobný prístup k exekučnej notárskej zápisnici

musí platiť nielen vtedy, keď ju exekučný súd posudzuje pred udelením poverenia na vykonanie
exekúcie z hľadiska požiadaviek na jej formálne a materiálne náležitosti, ale aj v neskoršom čase, keď
nastane skutočnosť majúca vplyv na vlastnosti notárskej zápisnice. Inak povedané, ak môže exekučný
titul v podobe súdneho rozhodnutia stratiť vlastnosť spočívajúcu vo vykonateľnosti tým, že dôjde k
zrušeniu súdneho rozhodnutia, z požiadavky sprísneného prieskumu exekučnej notárskej zápisnice

možno vyvodiť, že ak má byť určovacia žaloba účinným prostriedkom nápravy, ktorý má povinný právo
uplatňovať na základe článku 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, musí sa jej
úspech prejaviť v exekučnom konaní rovnakými účinkami, akými sa prejaví zrušenie vykonateľného
súdneho rozhodnutia.

25. Na notársku zápisnicu ako exekučný titul treba nazerať ako na súdne rozhodnutie povinný sa v
podstate uznáva existenciu hmotnoprávneho nároku a vzdáva sa súdneho prieskumu v základnom
konaní medzi exekučnými titulmi sa nerobí rozdiel Pokiaľ ide o ich vykonateľnosť v exekučnom konaní
súdna prax ale zrušenie súdneho rozhodnutie spája s vznikom práva toho na základe neho plnil na
podanie žaloby o vydanie bezdôvodného obohatenia ak málo totiž plnenie svojej základ v hmotnom

práve a zrušenie rozhodnutia nemá vplyv Samo o sebe na toto hmotné právo ak nejde o špecifický
prípad konštitutívnych účinkov rozhodnutia takže môže byť naďalej predmetom súdneho konania či už
ako plnenie alebo ako právo na určenie neplatnosti súhlasu s vykonateľnosťou notárskej zápisnice má
zanásledokstratutakejvlastnostinotárskejzápisnicevktorejjesúhlassobsiahnutýktorájezapožičiava
spôsobilosť byť exekučným titulom vo výsledku je teda malý rozdiel v tom či dôjde k zrušeniu súdneho

rozhodnutia alebo k určeniu neplatnosti vyhlásenia súhlasu s vykonateľnosťou notárskej zápisnice
táto skutočnosť je podstatná aj z toho hľadiska, že zrušenie súdneho rozhodnutia ako exekučného
titulu sa považuje za okamih, keď začína plynúť premlčacia doba pre uplatnenie na ruku na vydanie
bezdôvodného obrátenie

26. Takémuto výkladu nebráni tomu ani názor ústavného súdu, že notárska zápisnica ako exekučný
titul je prejavom autonómie vôle subjektov súkromného práva (kontraktačnej slobody) a nástrojom
umožnenia ďalšej realizácie práv a povinností, ktorá má prispievať k právnej istote, a aplikácia
práva súdom zasahujúca do tejto slobody súkromnoprávnych vzťahov by mala byť reštriktívna (II.
ÚS 427/2018). Ústavný súd totiž zašiel ešte ďalej, ako najvyšší súd, keď túto vlastnosť notárskej

zápisnice nepovažuje a vylučujúcu možnosť exekučného súdu v rámci zverenej právomoci preskúmavať
notársku zápisnicu z hľadiska jej zákonnosti. Podľa neho treba ustanovenie § 41 ods. 2 písm. c)
Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.03.2017 vykladať v spojení s § 44 Exekučného poriadku
v znení účinnom do 31.03.2017, ktorý zakotvuje súdny prieskum exekučného titulu. Jeho účelom je
zabezpečenie ochrany v prípadoch, keď obsah exekučnej notárskej zápisnice nezodpovedá zákonným

požiadavkám či princípom. (III. ÚS 52/2019)

27. Predmetom exekučného konania nemôže byť výkon takého exekučného titulu, ktorý svojou
hmotnoprávnou podstatou právnemu poriadku odporuje, a už vôbec nie iba s odvolaním sa na
procesné zakotvenie inštitútu exekučnej notárskej zápisnice. Keďže procesné právo plní funkciu práva

smerujúceho k presadeniu hmotného práva, zmyslom zakotvenia inštitútu exekučnej notárskej zápisnice
nemôže byť presadenie nepráva. Autonómia vôle subjektov súkromného práva je preto v prípade
mimosúdnychexekučnýchtitulovobmedziteľná,akvyjadrujevôľukonaťvrozporesprávnymporiadkom.V uvedenom zmysle je napokon judikovaná aj opodstatnenosť materiálneho prieskumu exekučných
notárskych zápisníc. (pozri III. ÚS 33/2020 a III. ÚS 435/2020)

28. Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy žalobca má v zmysle § 80 písm. c) OSP naliehavý právny
záujem aj na určení neplatnosti zmlúv o pôžičke z 23.12.2011 a zo 07.05.2012 v znení dodatku zo
14.05.2022, ktoré tvoria hmotnoprávny základ pre vedenie exekúcií súdnym exekútorom Mgr. Júliusom
Rosinom pod sp. zn. Ex 1584/12 a Ex 1607/12.

29. Skutočnosť, že súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku výslovne neuviedol § 80 písm. c) CSP
nemá za následok nesprávne právne posúdenie veci, ale môže za okolností prejednávanej veci súvisieť
s kvalitatívnymi požiadavkami na odôvodnenie napadnutého rozsudku (k tomu pozri ďalej).

30. Inak je to však v prípade určenia neplatnosti vyhlásení žalobcu ako dlžníka povinnej osoby o súhlase
s vykonateľnosťou a exekúciou notárskej zápisnice zo 16.06.2011, z 15.05.2012 a zo 07.05.2012 (v

spojení so 14.05.2012).

31. Právny záujem, ktorý je podmienkou procesnej prípustnosti určovacej žaloby v zmysle § 80 písm.
c) OSP, musí byť naliehavý. Naliehavý právny záujem je spravidla daný v prípade, ak by bez tohto
určenia bolo právo žalobcu ohrozené alebo ak by sa bez tohto určenia stalo jeho právne postavenie

neistým (R 17/1972). Procesná povinnosť preukázať, že v čase rozhodovania súdu je naliehavý právny
záujem na určení právneho vzťahu alebo práva, zaťažuje toho, kto sa tohto určenia domáha (žalobcu).
Pokiaľ chce žalobca osvedčiť svoj naliehavý právny záujem, musí na jednej strane poukázať na určité
skutkové okolnosti prejednávanej veci vedúce k sporu medzi účastníkmi a k potrebe určiť súdom, či
tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, na druhej strane vysvetliť, že práve podaná žaloba je

procesne vhodným nástrojom, ktorý tento spor rieši (odstraňuje neistotu vzťahu účastníkov konania
alebo vytvára pevný základ pre jeho usporiadanie). Úlohou žalobcu tak bolo preukázať, že určenie
neplatnosti vyhlásenia o súhlase s vykonateľnosťou notárskej zápisnice vyhovuje týmto požiadavkám.

32. Neplatnosť právneho úkonu je kategória týkajúca sa hmotnoprávnych úkonov. Vyhlásenie o súhlase

s vykonateľnosťou notárskej zápisnice ale upravuje procesnoprávny predpis [§ 41 ods. 2 písm. c)
Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.03.2017], čo už hneď na úvod naznačuje, že pôjde o
procesnoprávnyúkon.Takétovyhláseniepredstavujeformálnunáležitosťexekučnejnotárskejzápisnice,
ktorá preto nemôže byť prejavom vôle smerujúcim najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv
alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú (§ 34 OZ). Možno tu odkázať

na názor Najvyššieho súdu v uznesení sp. zn. 3Cdo/63/2009: „Dohoda oprávnenej osoby a povinnej
osoby obsiahnutá v notárskej zápisnici, ktorá vyjadruje súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou
notárskejzápisnice,nemáhmotnoprávnupovahu;ideojednuználežitostí,ktorúmusínotárskazápisnica
obsahovať (§ 46 a nasl. Notárskeho poriadku), aby bola z materiálneho hľadiska vykonateľná (aby bola
exekučným titulom). Táto dohoda oprávnenej a povinnej osoby teda nemá sama osebe za následok

vznik, zmenu alebo zánik práv alebo povinností účastníkov právneho vzťahu.“ Keďže právna úprava
nepredpokladá, že by vyhlásenie o súhlase s vykonateľnosťou notárskej zápisnice mohlo byť neplatné,
nie je ani zrejmé, aké právne účinky, a teda aký zmysel by takéto určenie malo z hľadiska prebiehajúcich
exekúcií. Určenie neplatnosti vyhlásenia o súhlase s vykonateľnosťou notárskej zápisnice pre svoje
pochybné účinky ani nemôže vytvoriť pevný právny základ pre právny vzťah strán sporu (pozri napr.

uznesenie Najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/31/2011).

33. Možno preto uzavrieť, že žalobca nepreukázal, že by mal na určení neplatnosti vyhlásenia o súhlase
s vykonateľnosťou notárskej zápisnice žalobca naliehavý právny záujem. V dôsledku toho ale nie je
splnená základná požiadavka ust. § 80 písm. c) OSP na prejednanie žaloby v tejto časti po vecnej

stránke a podľa ustálenej súdnej praxe musí preto súd žalobu zamietnuť.

K dôkaznému bremenu

34. Dôsledkom uznania dlhu dlžníka podľa § 558 OZ je, že sa predpokladá, že v uznanom rozsahu tento

dlh trvá v čase uznania. Ide teda o domnienku existencie dlhu, ktorá zjednodušuje dôkaznú situáciu
veriteľa (žalovaného), pretože sa dôkazné bremeno prenáša na dlžníka, ktorý musí preukázať, že dlh
nie je opodstatnený (pozri v tomto zmysle rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/55/98). Uznanie
dlhu zakladá typickú vyvrátiteľnú právnu domnienku, v dôsledku ktorej nemusí veriteľ preukazovať vznika predpoklady svojho hmotnoprávneho nároku a je naopak na dlžníkovi, na ktorého tak prešlo dôkazné
bremeno, aby preukázal, že dlh v dobe uznania netrval alebo po tomto uznaní zanikol (§ 192 CSP).

35. Z judikatúry vyplýva, že kladné riešenie otázky, či strana uniesla dôkazné bremeno týkajúce sa
neexistencie dlhu, sa nemôže zakladať na samotnom popretí skutočnosti, o ktorej existencii platí
vyvrátiteľná domnienka (tu: uznanie dlhu), teda napríklad v tvrdení dlžníka, že veriteľ mu plnenie
neodovzdal a žalovaný nepredložil dôkaz na vyvrátenie tohoto tvrdenia. Prijatie takéhoto názoru by vo
svojejpodstatepopieralozmyselinštitútuvyvrátiteľnejdomnienky(pozri napríkladrozsudkyNajvyššieho

súdu ČR zo 07.05.2003, sp. zn. 29Odo/180/2003 a z 30.08.2006, sp. zn. 29Odo/1457/2005, ktoré sú
pre podobnosť právnej úpravy v rozhodnom čase naďalej argumentačne použiteľné). Účinky platného
uznania dlhu bránia záveru, že veriteľ neuniesol ohľadom skutočnosti, ktorej svedčí vyvrátiteľná právna
domnienka, dôkazné bremeno, a to aj vtedy, ak dlžník popiera takúto skutočnosť negatívnymi tvrdeniami
(pozri v tomto zmysle rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 32Odo/1160/2003).

36. Sporové konanie je ovládané hlavne princípom kontradiktórnosti a prejednacím princípom, ktoré
predurčujú, že ťarchu a zodpovednosť za výsledok konania nesú hlavne účastníci. Medzi povinnosti
účastníkov v sporovom konaní patrí predovšetkým tvrdenie rozhodných skutočností a navrhovanie
dôkazov (tzv. povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť), prostredníctvom ktorých poskytujú informácie
potrebné pre rozhodnutie. Každé skutkové tvrdenie a každý navrhnutý dôkaz musí najprv vychádzať

z vlastnej vedomosti strany o jeho existencii a obsahu. Na procesnú stranu, ktorá nemá reálnu
možnosť získať potrebné informácie tvoriace základ pre opísanie rozhodujúcich skutkových okolností,
doliehajú negatívne dôsledky „informačného deficitu“ (pozri MACUR, J.: Důkazní břemeno v civilním
soudním řízení. Masarykova univerzita v Brně, 1995, s. 121 a nasl.). Strana sporu v takomto prípade
musí aspoň rámcovo navrhnúť spôsob, ktorým by bolo možné „informačný deficit“ odstrániť. Iba

ak súd vo svojom posudzovaní dospeje k názoru, že požiadavka účastníka je primeraná a jej
realizácia pravdepodobne povedie k zisteniu skutočnosti, ohľadom ktorej je účastník v „informačnom
deficite“, môže uložiť povinnosť poskytnúť informácie protistrane (pozri rozhodnutie Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 3Cdo/294/2012). Vo všeobecnosti teda platí, že dôkazné bremeno ohľadom určitých
skutočností zaťažuje toto účastníka konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba

priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý tiež existenciu takýchto skutočností tvrdí. V
niektorých prípadoch však strana zaťažená dôkazným bremenom objektívne nemá a nemôže mať k
dispozícii informácie o skutočnostiach, významných pre rozhodnutie v spore, pričom protistrana má
tieto informácie k dispozícii. V prípade, že strana zaťažená dôkazným bremenom prednesie aspoň
„oporné body“ skutkového stavu a zvýši tak pravdepodobnosť svojich skutkových tvrdení, nastupuje

„vysvetľovacia povinnosť“ protistrany. Nesplnenie tejto povinnosti bude mať za následok hodnotenie
dôkazu v neprospech strany, ktorá „vysvetľovaciu povinnosť“ nesplnila. Zároveň tiež platí, že uvedenú
„vysvetľovaciu povinnosť“ nemožno zamieňať s obrátením dôkazného bremena. (pozri rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/2/2016)

37. Možno teda súhlasiť so žalovaným v tom, že domnienku založenú uznaním dlhu z poskytnutej
pôžičky nemožno považovať za vyvrátenú len v dôsledku skutkového tvrdenia dlžníka, ktorým poprie
prevzatie peňazí od veriteľa. Ak by dlžník zvolil obranu, ktorou by len bez ďalšieho popieral prevzatie
peňazí, súd by musel skutkový stav posúdiť tak, že by musel vychádzať z domnienky, že dlh existoval v
čase uznania. Súdna prax však celkom správne neznemožňuje situáciu dlžníka tým, že by nepripúšťala

vyvrátiť domnienku založenú uznaním dlhu inou procesnou aktivitou dlžníka. Treba tu zdôrazniť, že
uznanie dlhu je domnienkou vyvrátiteľnou, nie nevyvrátiteľnou. Ak sa preukáže, že dlh vôbec nevznikol,
bude domnienka existencie dlhu vyvrátená (pozri v tomto zmysle rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp.
zn. 33Odo/1028/2004).

38. V prejednávanej veci žalovaný odhliada od toho, že popretie prevzatia peňazí nebolo ani zďaleka
jediným prostriedkom procesnej obrany, ktorú žalobca v konaní uplatnil. Žalobca v konaní prednášal
aj ďalšie tvrdenia a návrhy na dokazovanie, ktoré boli spôsobilé viesť súd k tomu, aby učinil skutkový
záver odlišný od domnienky, ktorú v konaní založilo uznanie dlhu. Súd prvej inštancie neignoroval právny
inštitút uznania dlhu, ako mu to vyčíta žalovaný, ale len reagoval na procesnú aktivitu na strane žalobcu.

To je zrejmé o. i. z úvahy súdu prvej inštancie, že možno „vyhodnotiť zistený skutkový stav tak, že
právna domnienka obsiahnutá v notárskych zápisniciach je vyvrátiteľná, pričom v tomto konkrétnom
konaní bolo vykonaných niekoľko nepriamych dôkazov, ktoré v svojej jednotlivosti a spoločne zakladajúdôvodný a preukázateľný záver, že žalovaný žalobcovi neodovzdal tvrdené finančné prostriedky“ (bod
31 napadnutého rozsudku).

39. Na tomto mieste sa žiada uviesť, že je zjavne mylný názor žalovaného, že by strana brániaca sa v
konaní proti vyvrátiteľnej domnienke (dlžník) nemohla použiť nepriame dôkazy.

40. Za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť k náležitému objasneniu veci a čo sa získalo
zákonným spôsobom z dôkazných prostriedkov (§ 187 ods. 1 CSP). Dôkazným prostriedkom je najmä

výsluch strany, výsluch svedka, listina, odborné vyjadrenie, znalecké dokazovanie a obhliadka. Ak nie
je spôsob vykonania dôkazu predpísaný, určí ho súd (§ 187 ods. 2 CSP). Podľa vzťahu k dokazovanej
skutočnosti sa rozlišujú dôkazy priame a nepriame (indície). Priamy dôkaz priamo potvrdzuje alebo
vyvracia dokazovanú skutočnosť (napr. výpoveď svedka o tom, že dokazovanú skutočnosť osobne
vnímal svojimi zmyslami, teda ju videl, počul, apod.). Nepriamy dôkaz priamo nepotvrdzuje, ani
nevyvracia dokazovanú skutočnosť, ale potvrdzuje alebo vyvracia inú skutočnosť, ktorá umožňuje

usudzovať, či sa stala alebo nestala skutočnosť, ktorá je predmetom dokazovania. Nepriamy dôkaz
objasňuje dokazovanú skutočnosť prostredníctvom inej skutočnosti, ktorá má k dokazovanej skutočnosti
len nepriamy vzťah. Zatiaľ čo súvislosť medzi priamym dôkazom a dokazovanou skutočnosťou je
zrejmá, súvislosť medzi nepriamym dôkazom a skutočnosťou, ktorá je predmetom dokazovania, sa
musí zisťovať. Miera tejto súvislosti býva u jednotlivých nepriamych dôkazov odlišná a môže sa aj

ukázať, že pôvodný predpoklad o súvislosti nepriameho dôkazu s dokazovanou skutočnosťou bol
vyvolaný len zhodou okolností a že tento vzťah tu v skutočnosti nie je. Pretože každý nepriamy dôkaz
hodnotený oddelene (bez súvislosti s ďalšími dôkazmi) umožňuje vždy viac výkladov o svojom význame,
je jeho význam určený predovšetkým jeho miestom v rade iných nepriamych dôkazov, jeho vzťahom
k týmto ďalším dôkazom a jeho súladnosťou s nimi. Z toho vyplýva, že nepriamy dôkaz sám osebe

spravidla nevedie k preukázaniu dokazovanej skutočnosti. V spojení s ďalšími nepriamymi dôkazmi
tvoriacimi konštrukciu, ktorej jednotlivé prvky si vzájomne neodporujú a nepripúšťajú iný logický spôsob
priebehu udalostí, však môže nepriamy dôkaz viesť k preukázaniu dokazovanej skutočnosti. Skutočnosť
dokazovaná prostredníctvom nepriamych dôkazov sa preto považuje za preukázanú vtedy, ak na
základe výsledkov hodnotenia týchto dôkazov možno bez rozumných pochybností nadobudnúť istotu

(presvedčenie) o tom, že sa táto skutočnosť naozaj stala (že je pravdivá); nestačí, ak prichádza do úvahy
len možnosť jej pravdivosti (jej pravdepodobnosť).

41. Názor žalovaného nemá teda oporu ani v procesných predpisoch, ani v právnej teórii. Najmä
vtedy, ak sa domnienka týka negatívnej skutočnosti (neodovzdanie peňazí) by prijatie tohto názoru

žalovanéhourobilozuznaniadlhudomnienkunevyvrátiteľnú.Jesamozrejmé,ževprípade,žemástrana
preukazovať negatívnu skutočnosť, čo je samo o seba náročná úloha, budú do úvahy prichádzať najmä
nepriame dôkazy.

42. Nie je opodstatnená ani výčitka žalovaného, že súd prvej inštancie v súvislosti s otázkou dôkazného

bremena nepoužil § 46 a § 3 ods. 4 Notárskeho poriadku v spojení s § 205 CSP, keď z nich nevyvodil
predpoklad pravdivosti a správnosti obsahu notárskych zápisníc. Nie názor súdu prvej inštancie, ale
názor žalovaného je v rozpore s § 46 a § 3 ods. 4 Notárskeho poriadku v spojení s § 205 CSP. To,
čo notárska zápisnica ako verejná listina potvrdzuje, nie je to, čo v nej „potvrdzuje“ súkromná osoba
(účastník občianskoprávneho vzťahu), ale to, čo v nej potvrdzuje vyhotoviteľ notárskej zápisnice. Tým je

notár, ktorý je verejným činiteľom, ktorý pri výkone notárskej činnosti vykonáva verejnú moc. Súd prvej
inštancie v napadnutom rozsudku nespochybnil vlastnosť notárskych zápisníc spočívajúcu v tom, že ide
o verejné listiny, ktoré preto zakladajú domnienku pravdivosti toho, čo v nich notár potvrdzuje. Súd prvej
inštancie správne poznamenal, že obsahom sporných notárskych zápisníc je iba vyhlásenie žalobcu,
že k nejakej skutočnosti došlo (odovzdanie finančných prostriedkov), avšak ich obsahom nie je, že k

odovzdaniu týchto finančných prostriedkov došlo priamo pri spisovaní notárskej zápisnice. Z uvedeného
dôvodutedanotárskazápisnicasamaosebeniejedôkazom,žeskutočnedošlokodovzdaniufinančných
prostriedkov. Je iba dôkazom o tom, že to žalobca pri spisovaní notárskej zápisnice vyhlásil. (bod 31
napadnutého rozsudku)

43. Pre úplnosť možno uviesť, že aj keby sa notárske zápisnice považovali za zakladajúce domnienku
existenciedlhu,súdprvejinštancietútoichvlastnosťvkonečnomdôsledkunepoprel,pretoževýpoveďou
notárky, že pred ňou si strany finančné prostriedky nevyplácali (zápisnica z pojednávania zo 16.06.2015,
č. l. 98), bol aj takýto prípadný obsah notárskych zápisníc vyvrátený.44. Žalovaný ďalej s odkazom na uznesenie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 29 Odo 1022/2002 napáda
záver súdu prvej inštancie, že „nie je možné uznať dlh, keď je preukázaná jeho neexistencia, teda

samotnéuznaniedlhunemôžezabezpečiťto,žeprimárnyprávnyzáväzokjeneplatný“.Hocirozhodnutia
českých súdov nie sú pre slovenské súdy precedenčne ani inak záväzné, odvolací súd považuje za
potrebnéuviesť,žežalovanýuznesenieNajvyššiehosúduČRsp.zn.29Odo1022/2002dezinterpretuje,
pretože ho nevykladá v kontexte daného skutkového stavu a toho, čo mu predchádzalo. Citované
uznesenie totiž preberalo logiku rozhodnutia Najvyššieho súdu sp. zn. 32 Odo 964/2003, ktoré však

žalovaného výklad nepodporuje. Najvyšší súd ČR v tomto rozhodnutí odmietol pokus dlžníka –
kupujúceho vyvrátiť domnienku existencie jeho (uznaného) dlhu z titulu nezaplatenej kúpnej ceny
nepodpísanou zmluvou a dodacími listami, na ktorých chýbalo potvrdenie prevzatia tovaru kupujúcim.
Najvyšší súd ČR uzavrel, že „spochybnením listín, ktoré v prospech žalobného nároku nesvedčia, ešte
nie je opak preukázaný“. Obe rozhodnutia sa pritom zaoberali vyvrátením domnienky existencie dlhu na
základe takých tvrdení a dôkazov, ktoré nie sú porovnateľné s prejednávanou vecou. Žiada sa dodať,

že platný vznik pohľadávky, ktorú má uznanie dlhu zabezpečovať, je podmienkou platnosti uznania dlhu
aj podľa judikatúry českého najvyššieho súdu (pozri napríklad rozhodnutie sp. zn. 33 Cdo 1171/2000,
ale aj 29 Cdo 1584/2000). Žalovaným napádaný záver súdu prvej inštancie preto zodpovedá nielen
slovenskej (R 14/1999), ale aj českej judikatúre. Tu však odvolací súd pripomína, že otázka platnosti
uznania dlhu v sporných notárskych zápisniciach nebola výslovne predmetom sporu a z hľadiska vecnej

správnosti napadnutého rozsudku, ktorý vychádza z vyvrátenia domnienky založenej týmito uznaniami,
by bola aj málo podstatná.

45. Svojou ďalšou odvolacou námietkou žalovaný upozorňuje na údajnú tzv. inú vadu konania, ktorá
mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Túto vadu vidí v tom, že súd prvej inštancie

údajne v rozpore s § 191 CSP neprihliadol na vyvrátené a spochybnené tvrdenia konateľky žalobcu,
ktoré súviseli so spisovaním notárskych zápisníc či s doručovaním písomností žalobcovi v exekučnom
konaní, chýbajúcu obranu žalovaného v exekučnom konaní, časové súvislosti a spolužitie konateľky
žalobcu a žalovaného, oslobodenie žalovaného vo veci obžaloby na žalovaného, v ktorej proti nemu
svedčila konateľka žalobcu, a komplex prejavu negatívneho vzťahu konateľky žalobcu voči žalovanému.

Žalovaný však nevysvetľuje, prečo práve tieto skutočnosti boli v konaní pre rozhodnutie vo veci
podstatné a prečo by mali, keby na nich súd prihliadol tak, ako si to predstavuje žalovaný, viesť k inému
vyhodnoteniudokazovaniapodľa§191CSP.Zodvolaniažalovanéhonemožnospoznať,ktorékonkrétne
skutkové závery vlastne žalovaný napáda, teda ktoré zistenia súdu prvej inštancie by mal odvolací súd
revidovať, pokiaľ by prihliadol na vyššie uvedené skutočnosti tak, ako si to želá žalovaný. Z odvolacej

argumentácie žalovaného vonkoncom nie je jasné, prečo by prihliadnutie na tieto skutočnosti malo
vyústiť do zamietnutia žaloby. Nie je úlohou odvolacieho súdu domýšľať si obsah odvolacích dôvodov.

46. Odvolací súd však napriek tomu poznamenáva, že pokiaľ mienil žalovaný spochybniť vierohodnosť
konateľky žalobcu, štatutárny orgán právnickej osoby, ktorá je stranou konania, nemá v civilnom

konaní postavenie svedka, takže jeho tvrdenia, ak sú sporné, je beztak potrebné overiť dokazovaním
pomocou dôkazných prostriedkov. Tak to bolo aj v tejto veci. Okrem toho, ak sa niektoré tvrdenia strany
dokazovaním nepreukážu, neumožňuje to učiniť skratkovitý záver, že aj všetky zostávajúce tvrdenia
tejto strany sú nepreukázané. Ani negatívny vzťah strany k protistrane, ktorý je v sporovom konaní
skôr pravidlom, než výnimkou, nie je bez ďalšieho okolnosťou, ktorá by umožňovala dokazovanie

vyhodnotiť celkovo v rozpore s výsledkami, ktoré z jednotlivých dôkazov vyplývajú. Napokon z okolností
prejednávanej veci, najmä z postupu strán v konaní sa nejaví, že by žaloba bola motivovaná len
účelovou snahou konateľky žalobcu poškodiť žalovaného. Žalovaný predovšetkým neopísal ani žiadne
subjektívne okolnosti, ktoré by bolo možné označiť ako dôvod žalobcu, resp. konateľky žalobcu poškodiť
žalovaného. Procesná obrana žalovaného, ktorá sa zakladá v podstate len na formálnych výhodách

spočívajúcichvdomnienkeexistenciedlhuapravdivostinotárskychzápisníc,aneobsahujepodrobnejšie
vysvetlenie okolností, za ktorých sporné pôžičky žalobcovi údajne poskytol, pôvodu hotovosti vo výške
829 900 €, toho, ako a kde došlo k odovzdaniu takéhoto množstva hotovosti, ale ani samotného motívu
žalovaného zveriť žalobcovi ako nečinnej a nemajetnej spoločnosti takúto sumu peňazí, či rokovaní,
ktoré viedli k podpísaniu sporných zápisníc, nenaznačuje, že by sa žalovaný stal obeťou nekalého

postupu žalobcu a účelovej žaloby. Keby to tak malo byť, od žalovaného by bolo možné očakávať oveľa
intenzívnejšiu aktivitu v oblasti skutkových tvrdení týkajúcich sa hmotnoprávneho základu pôžičiek, než
len postoj skúpy na slovo („odpovedať nebudem, nemienim“; zápisnica z pojednávania, č. l. 152).K správnosti skutkových zistení

47. Žalovaný nesúhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že notárska zápisnica nie je sama osebe

dôkazom, že skutočne došlo k odovzdaniu finančných prostriedkov, pretože sa týka skutočností, ktoré
nie sú osvedčené priamo v notárskej zápisnici. Podľa žalovaného je tento záver v rozpore s obsahom
notárskych zápisníc.

48. Znenie notárskych zápisníc nie je sporný. Pre prehľadnosť odvolací súd pripomína presný obsah ich

relevantných častí, ktoré súvisia s odovzdaním hotovosti medzi stranami:

49. V bode 1 notárskej zápisnice zo 16.06.2011 sa o. i. uvádza: „Osoba povinná predo mnou vyhlásila, že
dňa 25.03.2011… uzavreli s veriteľom [žalovaným] – oprávnenou osobou… zmluvu o pôžičke…, ktorej
opis tvorí súčasť tejto zápisnica ako Príloha číslo 1. Podľa zmluvy bola osobou oprávnenou poskytnutá
osobe povinnej bezúročná peňažná pôžička vo výške 232 400 €…“ Prílohu č. 1 tejto notárskej zápisnice

tvoril obsah zmluvy o pôžičke z 25.03.2011, ktorej čl. I znie: „Veriteľ dňom podpísania tejto zmluvy
požičiava dlžníkovi sumu 232 400 €…, ktoré peňažné prostriedky odovzdal dlžníkovi v hotovosti pred
podpisom tejto zmluvy, čo účastníci svojimi podpismi na tejto zmluve potvrdzujú.“

50.Včl.Iods.2notárskejzápisnicezo07.05.2012sao.i.uvádza:„Osobapovinná–akodlžníkpodpisom

na tejto listine potvrdzuje prevzatie peňažnej pôžičky vo výške 265 000 €… od osoby oprávnenej – ako
veriteľa.“

51. V čl. I ods. 1 notárskej zápisnice z 15.05.2012 sa o. i. uvádza: „Osoba povinná – ako dlžník podpisom
na tejto listine potvrdzuje, že v deň uzavretia zmluvy, t. j. 23.11.2011… prevzala peňažnú pôžičku vo

výške 332 000 €… od osoby oprávnenej – ako veriteľa.“

52. Sporný je podľa žalovaného skutkový záver, ktorý zo znenia notárskych zápisníc súd prvej inštancie
vyvodil. Odvolací súd ale súhlasí so súdom prvej inštancie v tejto súvislosti. Ako už odvolací súd uviedol
vyššie a ako to aj vyplýva z ich znenia, notárske zápisnice neobsahujú potvrdenia notárky o tom, že

žalovaný odovzdal sporné sumy peňazí žalobcovi, ale len potvrdenia žalobcu a žalovaného, že sa tak
stalo, a to ešte pred spísaním notárskych zápisníc. Žalovaný dokonca sám tvrdil, že peniaze odovzdal
konateľke žalobcu „doma“. Keďže je nesporné, že všetky notárske zápisnice boli spísané na notárskom
úrade, a nie doma u žalovaného, je tiež zrejmé, že k odovzdaniu peňazí podľa tvrdenia žalovaného
nedošlo na notárskom úrade, a teda v okamihu spísania notárskych zápisníc. To isté v podstate tvrdil

aj žalovaný v záverečnom návrhu zo 07.12.2016 (č. l. 265 a 266), kde dokonca vo vzťahu k notárskej
zápisnici zo 07.05.2012 zdôraznil, že sa v nej neuvádza, že k prevzatiu pôžičky došlo pri podpise
na notárskom úrade. Rovnaké skutkové zistenia vyvodil aj súd prvej inštancie z výsluchu notárky,
ktorá vypovedala, že pred ňou si strany finančné prostriedky nevyplácali (zápisnica z pojednávania
zo 16.06.2015, č. l. 98). Konštatovaniu súdu prvej inštancie, že notárske zápisnice nepreukazujú, že

skutočne došlo k odovzdaniu peňazí, teda vo výsledku nemožno nič vyčítať. Je logickým vyústením
nielen nesporného znenia notárskych zápisníc, ale aj tvrdení samotného žalovaného a výsluchu notárky.
Notárske zápisnice tak naozaj potvrdzujú len to, že žalobca vyhlásil, že peniaze prevzal, nie však na
notárskom úrade. Keďže sa tak neudialo na notárskom úrade, notárske zápisnice tak nie sú priamym
dôkazom o prevzatí peňazí žalobcom. Notárske zápisnice preto len zakladajú vyvrátiteľnú domnienku,

že žalobca peniaze od žalovaného prevzal.

53. Pokiaľ ide o výhrady žalovaného voči skutkovému záveru o reálnosti poskytnutia pôžičky, žalovaným
označené dôkazy a skutočnosti sa týkajú samotných notárskych zápisníc a správania žalobcu v
exekučnom konaní, nie však okolností, ktoré mali vecne a časovo súvisieť s uzavretím zmlúv o pôžičke

a odovzdaní peňazí žalobcovi. Odvolací súd tu pripomína úvodné tvrdenia žalobcu, ktorý svoju žalobu
odôvodnil o. i. tým, že „žalovaný nikdy žiadne peňažné prostriedky žalobcovi neodovzdal; nemohol
tak ani urobiť, pretože ako fyzická osoba nedisponoval žiadnym majetkom väčšej hodnoty a jednotlivé
sumy peňazí v hotovosti reálne nemal k dispozícii; žalovaný v žiadnom prípade nemohol disponovať
takým objemom finančnej hotovosti, nakoľko nebol zamestnaný a nemal žiadny príjem alebo majetok v

uvedenej hodnote; ani jedna z pôžičiek žalovaného nebola zaevidovaná v účtovníctve žalobcu; žalobca
v dotknutom období nevykonával aktívnu podnikateľskú činnosť“. Žalovaný žiadne z týchto tvrdení vo
vyjadrení k žalobe, ale ani neskôr účinne nepoprel, takže boli nesporné. Žalovaný len nesúhlasil s
tvrdením, že žalovaný nikdy žiadne peňažné prostriedky žalobcovi neodovzdal. V dôsledku domnienkyzaloženej uznaním dlhu v notárskych zápisniciach sa jedine toto skutkové tvrdenie žalovaného o
prevzatí peňazí žalobcom považovalo za pravdivé, hoci len pod podmienkou, že sa dokazovaním
nevyvráti. Bolo teda na žalobcovi, aby preukázal, že peniaze neboli odovzdané. Keďže išlo k negatívnu

skutočnosť, žalobca ju mohol preukázať len nepriamo, teda tvrdeniami o iných okolnostiach, ktoré by
účinne spochybnili pravdivosť domnienky odovzdania peňazí (pozri v tomto zmysle I. ÚS 21/2018).
Tvrdeniažalobcu,žežalovanýnedisponovalžiadnymmajetkomväčšejhodnotyajednotlivésumypeňazí
v hotovosti reálne nemal k dispozícii, sú nepochybne tvrdeniami spôsobilými vyvrátiť domnienku, že
žalovaný konateľke žalobcovi odovzdal hotovosť vo výške 829.900 €. Ak totiž hotovosť v tejto sume

predtým nikdy nezískal, nemohol ju ani žalobcovi odovzdať. Treba zdôrazniť, že na tieto tvrdenia žalobcu
žalovaný vo svojich podaniach nereagoval popretím, ale v konaní v tejto súvislosti len tvrdil, že peniaze
mal „doma“, hoci tento pojem odmietol bližšie objasniť (zápisnica z pojednávania z 10.03.2016, č. l.
152). Vo vzťahu k tomuto skutkovému tvrdeniu žalovaného sa ale žiadna prezumpcia správnosti či
pravdivosti neuplatňuje. Tvrdenie o nedostatočných majetkových pomeroch žalovaného je tvrdením
o negatívnej skutočnosti, a keďže od žalobcu ani nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu

neexistenciu určitej právnej skutočnosti (pozri tiež uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6Cdo/81/2010),
bolonažalovanom,abytvrdilapreukázalopak.Jehoneustálesaopakujúciargumentprávnymiúčinkami
notárskej zápisnice a uznania dlhu sa týka len odovzdania peňazí, nie toho, aké mal majetkové pomery,
a ani toho odkiaľ ich mal, kde ich držal a ako k odovzdaniu došlo. Žalovaný sa nepokúsil tvrdenia
žalobcu o nedostatočných majetkových pomeroch vyvrátiť ani na pojednávaní 10.03.2016, kde žalobca

upozorňoval, že žalovaný nepreukázal, že disponoval majetkom, resp. zdrojmi, ktoré mu umožňovali
pôžičku v tvrdenej výške poskytnúť (zápisnica z pojednávania z 10.03.2016, č. l. 150). Argumentoval
opäť len notárskymi zápisnicami a uznaním dlhu, teda nie popretím skutkových tvrdení žalobcu o
majetkových pomeroch žalovaného a prednesením vlastných tvrdení. Súd prvej inštancie mal okrem
toho z vlastnej činnosti, ktorá súvisela so zisťovaním pobytu žalovaného na účely doručenia žaloby,

k dispozícii aj dôkazy, ktoré podporujú tvrdenia žalobcu o nedostatočných majetkových pomeroch
žalovaného v rozhodnom čase. Odvolací súd tu pripomína najmä list Úradu práce, sociálnych vecí a
rodiny Nové Zámky zo 16.09.2014, ktorým úrad na žiadosť súdu prvej inštancie oznámil, že žalovaný
je „vedený v evidencii uchádzačov o zamestnanie od 01.11.2008 – evidencia trvá“ (č. l. 41). Možno tiež
spomenúť aj výsledky lustrácie v Sociálnej poisťovni, ktorú si súd prvej inštancie zadovážil na základe

návrhu na dokazovanie predneseného žalobcom v podaní zo 16.11.2015 (č. l. 113). Vzhľadom na tieto
skutočnosti nemožno ani mať dôvodné pochybnosti o tvrdeniach žalobcu o nedostatočnej majetnosti
žalovaného. Naopak, pochybnosti o tom, že žalobca prevzal od žalovaného sumu 829 900 €, vyvoláva aj
(žalovaným nepopreté) tvrdenie žalobcu o svojej podnikateľskej nečinnosti v dotknutom období, pretože
z neho nevyplýva, že by žalobca potreboval na svoje podnikanie zdroje z pôžičiek od žalovaného.

54. Tým sa dáva odpoveď aj na námietku žalovaného, že súd prvej inštancie vyvodil nesprávne skutkové
zistenia z výpisov z bankových účtov žalovaného. Nemajetnosť žalovaného v rozhodnom čase bola
v konaní nespornou skutočnosťou, preto nebolo potrebné vykonávať dokazovanie výpismi z účtu, v
dôsledku čoho je aj nepodstatné, ako súd prvej inštancie tieto dôkazy nakoniec vyhodnotil.

55. Žalovaný sa tiež mýli, ak sa domnieva, že nepriame dôkazy nemôžu spochybniť notárske zápisnice
vrátane uznanie dlhu. Ako už odvolací súd naznačil vyššie, že aj v prípade uznania dlhu, aj v prípade
verejných listín v podobe notárskych zápisníc ide o vyvrátiteľné domnienky. Názor, že by sa tieto
domnienky mohli vyvracať iba priamymi dôkazmi, nie je podložený ani právnou úpravou, ani judikatúrou,

a ani logikou veci. Aj v prípade uznania dlhu judikatúra odmieta len obyčajné popretie existencie
záväzku, ale nijako neobmedzuje charakter dôkazov, ktoré musí popierajúci predložiť. Najmä v prípade,
ak má strana preukázať niečo, čo sa nestalo, spravidla priame dôkazy nebudú ani dostupné. Práve
na účely preukázania takejto negatívnej skutočnosti sú vhodné nepriame dôkazy, z ktorých možno
vyvodiť príslušný záver. Nepriame dôkazy sú teda prostriedkom na spochybnenie skutočností, ktoré sa

predpokladajú v dôsledku právnych účinkov notárskej zápisnice vrátane uznanie dlhu.

K porušeniu práva na spravodlivý súdny proces

56. V rámci tohto odvolacieho dôvodu žalovaný vytýka viacero nedostatkov, ktoré odvolací súd rozoberie

samostatne:

57. Po prvé žalovaný namieta, že napadnutý rozsudok nie je riadne odôvodnený, pretože súd prvej
inštancie vôbec neuviedol, z akého dôvodu bol naplnený základný predpoklad úspechu určovacej žalobypodľa § 80 písm. c) OSP, ktorým je existencia naliehavého právneho záujmu. Je pravda, že súd prvej
inštancie sa v napadnutom rozsudku vyslovene nezaoberal otázkou naliehavého právneho záujmu. Tu
je však dôležité, že napadnutému rozsudku predchádzalo uznesenie odvolacieho súdu z 30.07.2018, č.

k. 23Co/274/2017-335, ktorým bol v poradí prvý rozsudok súdu prvej inštancie zrušený. Odvolací súd v
zrušujúcom uznesení o. i. na viacerých miestach konštatoval, že žalobca má naliehavý právny záujem
na určení neplatnosti právnych úkonov. Keďže odvolací súd vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie bol viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391
ods. 2 CSP). Z judikatúry najvyššieho súdu vyplýva (napr. rozsudok sp. zn. 2Cdo/104/01), že v prípade

zrušenia rozhodnutia súdu nižšieho stupňa je súd nižšieho stupňa viazaný právnym názorom súdu
vyššieho stupňa ako pri posudzovaní otázok hmotného práva, tak i pri aplikácii procesných predpisov.
(II. ÚS 387/2010) Pretože súd prvej inštancie o žalobe rozhodol po jej posúdení z vecného hľadiska, v
kontexte so záväzným právnym názorom odvolacieho súdu, ktorý sa týka naliehavého právneho záujmu
na určení neplatnosti sporných zmlúv o pôžičke v zmysle § 80 písm. c) OSP, nedosahuje žalovaným
vytýkaný nedostatok odôvodnenia napadnutého rozsudku takú závažnosť, aby odôvodňoval záver, že

došlo k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý súdny proces.

58. Pokiaľ ide o otázku naliehavého právneho záujmu na určení neplatnosti vyhlásenia o súhlase s
vykonateľnosťou notárskych zápisníc, vyššie uvedený nedostatok stratil na význame v dôsledku toho, že
odvolací súd v tunajšom rozhodnutí zaujal názor, že naliehavý právny záujem v tomto rozsahu žalobca

nepreukázal.

59. Po druhé neobstojí ani námietka žalovaného, že nesprávnym rozložením dôkazného bremena
došlo k porušeniu práva žalovaného na spravodlivé konanie a k narušeniu rovnováhy strán v konaní v
neprospech žalovaného. Otázka posudzovania dôkazného bremena je integrálnou súčasťou zisťovania

skutkového stavu a hodnotenia dôkazov; nejde o právne posudzovanie veci, ktorým treba spravidla
rozumieť hmotnoprávne posúdenie (II. ÚS 400/09) Prípadné nesprávne rozloženie dôkazného bremena
preto nezakladá vadu, ktorá by mala za následok porušenie práva strany na súdu ochranu (čl. 46
ods. 1 ústavy). Zásada rovnosti účastníkov konania (čl. 47 ods. 3 ústavy) je zase transformáciou
zásady rovnosti občanov pred zákonom (čl. 12 ods. 1 ústavy) a vzťahuje sa na všetky materiálne a

procesné zákony a na každého. Rovnosť pred súdom je len výrazom rovnosti strán pred zákonom,
v tomto prípade pred Občianskym súdnym poriadkom, resp. Civilným sporovým poriadkom. Z toho
vyplýva, že rovnosť pred zákonom a rovnosť pred súdom je obsahom toho istého pojmu a znamená
rovnaké postavenie oboch procesných strán pri aplikácii hmotných i procesných predpisov ktorýmkoľvek
súdom voči ktorémukoľvek účastníkovi konania. Zásada rovnosti strán v civilnom procese sa prejavuje

vytváraním rovnakých procesných podmienok a rovnakého procesného postavenia subjektov, o právach
a povinnostiach ktorých rozhoduje občianskoprávny súd (PL. ÚS 43/95). Ústavný súd v rámci svojej
rozhodovacej činnosti opakovane konštatuje, že zásada rovnosti účastníkov konania je súčasťou práva
na spravodlivé konanie. Pod pojmom rovnosti účastníkov konania je potrebné rozumieť rovnosť ich
príležitostí. To znamená, že každej procesnej strane by mala byť daná primeraná možnosť predniesť

svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej situácie, než v ktorej
je jej protistrana. Podľa ESĽP sa rovnosťou zbraní rozumie požiadavka, aby každá zo strán konania
mohla obhajovať svoju vec za podmienok, ktoré ju z pohľadu konania ako celku vzhľadom na protistranu
podstatným spôsobom neznevýhodňujú. Cieľom zásady rovnosti zbraní je dosiahnutie spravodlivej
rovnováhy medzi stranami sporu. Pod takto definovanú rovnosť strán spadá nielen realizácia ich

oprávnení, ale aj otázky dôkazného bremena. V ústavnoprávnej rovine potom platí, že súčasťou práva
na spravodlivé súdne konanie je aj zásada rovnosti zbraní, čo v civilnom súdnom konaní zahŕňa
tiež rovnosť dôkazných bremien, ktoré sú na strany sporu kladené a ktoré nesmú byť neprimerané,
pretože v opačnom prípade nemožno konanie ako celok považovať za spravodlivé. Obdobne aj ESĽP
v rozsudku č. 34976/05 vydanom vo veci Metalco Bt. proti Maďarsku z 1. 2. 2011 dospel k záveru,

že uloženie nesplniteľného dôkazného bremena na jednu stranu civilného sporu je porušením zásady
rovnosti zbraní. Právo na rovnosť účastníkov konania teda vyžaduje, aby dôkazné bremeno kladené na
jedného účastníka konania nebolo neprimerané, čo vychádza zo všeobecnej požiadavky na dosiahnutie
spravodlivej rovnováhy medzi stranami sporu. (II. ÚS 716/2016)

60. V prejednávanej veci však odvolací súd nebadá náznaky, že by žalovaný nemohol vykonávať
svoje práva za rovnakých procesných podmienok, ako žalobca, a za rovnakého procesného postavenia
subjektov. Žalovaný sa domáha posúdenia hmotnoprávneho základu zmlúv o pôžičiek na podklade
vyvrátiteľnej právnej domnienky o odovzdaní peňazí, ale vytrvalo ignoruje procesnú aktivitu žalobcu,najmä jeho tvrdenia o nemajetnosti žalovaného v rozhodujúcom čase, ktoré viedli k vyvráteniu právnej
domnienky svedčiacej pôvodne v prospech žalovaného. Odvolací súd opakuje, že tieto tvrdenia žalobcu
súvzhľadomnavýškusumy,ktorúžalovanýúdajneodovzdalkonateľkežalobcu,bezpochybydostatočné

na vyvrátenie domnienky, o ktorú sa žalovaný po celý čas opiera. Navyše, ako už bolo uvedené vyššie,
ide o negatívnu skutočnosť, a preto jej opak by mal tvrdiť a preukazovať žalovaný. Vyhodnotenie
skutkového stavu súdom prvej inštancie v tomto zmysle preto nepredstavuje zásah do práva na rovnosť
strán v civilnom konaní. Napokon žalovanému nič nebránilo v tom, aby popieral tvrdenia žalobcu o
nedostatočných majetkových pomeroch žalovaného. Keďže o majetkových pomeroch má najlepšie

práve ten, o čie majetkové pomery ide, mal žalovaný dokonca nepochybne lepšie možnosti na ich
preukázanie, než žalobca. Žalovaný tiež opomína, že skutočnosť, v prospech ktorej svedčí vyvrátiteľná
právna domnienka, možno preukazovať aj inými dôkazmi, než len dôkazom, ktorý právnu domnienku
založil. Žalovaný tak mohol tvrdiť nielen existenciu svojho majetku alebo zdrojov vo výške postačujúcej
na odovzdanie hotovosti vo výške vyplývajúcej zo zmlúv o pôžičke, ale mohol aj podrobne opísať
okolnosti súvisiace s odovzdaním hotovosti, aby bola jeho argumentácia presvedčivejšia, napríklad

mohol odpovedať na otázku, kde konkrétne došlo k odovzdaniu hotovosti, lebo „doma“ je široký
pojem, namiesto toho však zvolil priam odmietavý postoj „odpovedať nebudem, nemienim“ (zápisnica z
pojednávania, č. l. 152). Žalovaný teda nielenže dobrovoľne neobjasnil, ako a kde došlo k odovzdaniu
neobyčajne veľkej sumy hotovosti, ale nevyužil ani možnosť vysvetliť svoj motív zveriť žalobcovi ako
nečinnejanemajetnejspoločnostitakútosumupeňazí,čipodrobnejšieopísaťpozadiearokovania,ktoré

viedli k uzavretiu zmluvy o pôžičke. Žalovaný pritom neuviedol pritom žiadne dôvody, ktoré by mu bránili
v tom, aby v konaní uplatňoval iné prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, než len odkaz na
notárske zápisnice obsahujúce uznanie dlhu. Za týchto okolností nemožno prijať zmysluplný záver, že
by sa na žalovaného kládlo nesplniteľné dôkazné bremeno, ktoré by sa v zmysle judikatúry ústavného
súdu mohlo považovať za narušenie rovnosti strán či porušenia práva na spravodlivý súdny proces.

61. Po tretie neopodstatnený je aj argument žalovaného, ktorý sa týkal odvolacieho konania vedeného
pod sp. zn. 23Co/274/2017, že mu nebolo doručené vyjadrenie žalobcu k vyjadreniu žalovaného k
odvolaniu a že mu v rozpore s § 374 ods. 2 CSP nebola v odvolacom konaní daná možnosť vyjadriť sa k
nemu. Žalovaný tvrdí, že o tomto vyjadrení žalobcu sa dozvedel zo zrušujúceho uznesenia odvolacieho

súdu, v nadväznosti na čo potom aj prostredníctvom právneho zástupcu nahliadol do súdneho spisu. Je
teda zrejmé, že vďaka nahliadnutiu do spisu mal žalovaný možnosť sa s obsahom vyjadrenia žalobcu
oboznámiť. Odvolací súd preto nemá pochybnosti, že žalovaný mal ku dňu vydania napadnutého
rozsudku súdu prvej inštancie vedomosť o vyjadrení žalobcu, a preto mal aj možnosť sa k nemu vyjadriť
v následnom konaní. Prípadný postup v rozpore s § 374 ods. 2 CSP v predchádzajúcom odvolacom

konaní tak už bol napravený.

62. Ani odvolacia námietka, že v konaní bola porušená rovnosť strán v neprospech žalovaného, tým,
že zrušujúce uznesenie odvolacieho súdu umožnilo žalobcovi predkladať a navrhovať dôkazy, napriek
tomu, že žalobca bezprostredne pred vydaním v poradí prvého rozsudku súdu prvej inštancie vyhlásil,

že nemá ďalší návrh na doplnenie dokazovanie a že vo svojom nadväzujúcom odvolaní nenamietal
nevykonanie navrhnutých dôkazov.

63. Súd prvej inštancie napadnutý rozsudok založil na závere, že žalovaný nemohol disponovať
finančnými prostriedkami, ktoré mali tvoriť predmet pôžičky, a že majetkové pomery žalovaného vyvolali

vážnu pochybnosť o tom, či skutočne k fyzickému odovzdaniu finančných prostriedkov došlo (bod 36
napadnutéhorozsudku).Akoodvolacísúdvysvetlilvyššie,tietoskutkovézáveryvyplývajúznepopretých
tvrdení žalobcu, ktoré žalobca ani nemal povinnosť preukazovať dôkazmi (pozri bod 53 tohto rozsudku
vyššie). Keďže účelom dokazovania je overiť pravdivosť tvrdení strany, vykonanie dokazovania nie je
účelné, ak nie sú sporné alebo ak o nich súd nemá dôvodné pochybnosti. Ak súd vykoná dokazovanie

nesporného skutkového tvrdenia a vyvodí z dôkazov záver o pravdivosti tvrdenia, jeho postup je síce
nehospodárny, ale nepredstavuje vadu, ktorá by bola sama o sebe spôsobilá spochybniť správnosť
rozhodnutiazaloženéhonataktozistenomskutkovomstave.Toplatíajvprejednávanejveci,pretožesúd
prvej inštancie dospel k skutkovému zisteniu o nedostatočných majetkových pomeroch žalovaného (aj)
na základe dokazovania vykonaného po zrušení jeho prvého rozsudku, hoci k rovnakému skutkovému

zisteniu mohol (a mal dospieť) aj za dôkaznej situácie pred jeho zrušením. Zároveň žalovaný odhliada
od toho, že nielen žalobca, ale aj sám žalovaný dostal príležitosť predkladať dôkazy, pokiaľ ide o otázku
jeho majetkových pomerov, ale túto nevyužil.64. Vzhľadom na neopodstatnenosť vyššie uvedenej odvolacej námietky je nedôvodná aj výhrada
žalovaného, že súd dôkazy o nedostatočných majetkových pomeroch žalovaného nevykonal zákonným
spôsobom a že súd prvej inštancie bez súhlasu žalobcu s dokazovaním navrhnutým intervenientom

nemohol vykonať navrhnuté dôkazy a nemohol pri rozhodovaní na tieto dôkazy prihliadať. Mimochodom,
žalobca na pojednávaní 27.09.2022 vyjadril súhlas s takýmto dokazovaním a keďže § 85 CSP
nevyžaduje, aby sa súhlas udelil ešte pred prednesením návrhu na vykonanie dokazovania, žalovaného
námietka v tomto zmysle by bola beztak zjavne neopodstatnená.

65. Právo žalovaného na spravodlivé súdne konanie nebolo porušené ani tým, ako súd prvej inštancie
postupoval v súvislosti so záverečnými návrhmi, konkrétne tým, že neposkytol priestor žalovanému na
pojednávaní priamo a bezprostredne pred súdom vplývať argumentami na rozhodnutie súdu vo veci
samej záverečnou rečou v súlade s § 182 CSP, podľa ktorého súd nepostupoval. Dôvodnosť tejto
odvolacej námietky treba posúdiť najmä vzhľadom na spôsob, akým sa malo zasiahnuť do ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv alebo slobôd žalovaného (práva

na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivý súdny proces – podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, resp. práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), a jeho predpokladom je zistenie, že v okolnostiach daného prípadu ide
o zásah, ktorý zjavne viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd. Na základe
argumentácie žalovaného obsiahnutej v odvolaní, v ktorom žalovaný sám uvádza, že súd prvej inštancie
umožnil stranám, aby doručili záverečné návrhy vo veci, čo aj strany urobili, odvolací súd nezistil,

že by sa mohla namietaným procesným pochybením dosiahnuť relevantná intenzita porušenia práv
žalovaného tak, aby neumožnenie prednesenia záverečného návrhu priamo na pojednávaní nadobudlo
ústavnoprávny rozmer, a teda aby bolo možné uzavrieť, že došlo k porušeniu práva žalovaného na
spravodlivý súdny proces. Okrem toho je táto námietka žalovaného nedôvodná aj preto, lebo sám
žalovaný sa v doterajšom konaní podľa svojho vlastného uváženia vyjadroval k veci aj podaniami v

písomnej forme, namiesto toho, aby ich obsah prednášal priamo na pojednávaní. Ani zo zápisnice z
pojednávania z 25.10.2022 nevyplýva, že by žalovaný nesúhlasil s pokynom súdu, ktorým právnym
zástupcom uložil doručiť záverečné návrhy v písomnej forme do 15 dní.

66. Neopodstatnená je aj výčitka žalovaného, že súd sa s písomnou záverečnou rečou žalovaného

doručenou súdu dňa 08.11.2022 ani neoboznámil, neuviedol argumenty žalovaného z nej v napadnutom
rozsudku a vôbec ju v ňom nespomenul. Všeobecne treba poznamenať, že neuvedenie argumentov
strany v odôvodnení rozsudku nie je vadou odôvodnenia, ktorá by znamenala porušenie práva strany na
spravodlivýsúdnyproces.Ztoho,žesúdnezopakovalargumentystranyeštebezďalšiehonevyplýva,že
by sa súd s podaním strany neoboznámil. Účelom odôvodnenia rozsudku je dať odpoveď na relevantné

argumentystrany,nieichlenrekapitulovať.To,žesúdprvejinštanciepísomnúzáverečnúrečžalovaného
v odôvodnení nespomenul, ešte neznamená, že sa nevenoval argumentom, ktoré v nej boli obsiahnuté.

67. Pokiaľ ide o výhradu žalovaného, že súd prvej inštancie sa nezaoberal judikatúrou, ktorú označil
nielen v záverečnom návrhu, ale aj v iných podaniach, a ktorá sa týka dôkazného bremena v súvislosti

s verejnou listinou a uznaní dlhu, odvolací súd odkazuje na svoje úvahy v tomto smere (bod 36 a nasl.
tohto rozsudku vyššie) a pre prehľadnosť v skratke zdôrazňuje, že napadnutý rozsudok v konečnom
dôsledku nie je v rozpore s touto judikatúrou, pretože uznáva účinky notárskych zápisníc a uznania
dlhu, ale zároveň dospieva k tomu, že právna domnienka, že žalobca prevzal od žalovaného v hotovosti
sumu 829 900 €, bola v konaní v dôsledku procesnej aktivity žalobcu nasmerovanej na spochybnenie

dostatočných majetkových a príjmových pomerov žalovaného vyvrátená, čomu prispela aj procesná
pasivita žalovaného v tomto, ale aj v inom smere (ďalšie okolnosti súvisiace s pôžičkou), čo napokon
viedlo z hľadiska procesných pravidiel dokazovania k vysokej pravdepodobnosti záveru, že žalovaný
nemohol takúto sumu hotovosti odovzdať žalobcovi. Skutočnosť, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení
napadnutého rozsudku nevyjadril k námietke žalovaného, že uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.

zn. 4Cdo/13/2009 je vo veci nepoužiteľné, pretože sa týka dôkazného bremena pri spochybňovaní
súkromnej listiny, nepredstavuje nedostatok odôvodnia už aj len preto, lebo naň napadnutý rozsudok ani
neodkazuje. Súd prvej inštancie sa od žalovaným cit. judikatúry v skutočnosti neodklonil (a nerobí to ani
odvolací súd), preto nie je podstatné, že sa jej súd prvej inštancii v odôvodnení napadnutého rozsudku
výslovne nevenoval. Odvolací súd opakuje, že vo vzťahu k otázke dostatočných majetkových pomerov

žalovaného žalovanému v konaní nesvedčila žiadna právna domnienka. Preto keď súd prvej inštancie
doplnil dokazovanie „na preukázanie solventnosti žalovaného“ (ako mu to uložil odvolací súd v bode 18
zrušujúceho uznesenia z 30.07.2018), nebolo jeho povinnosťou sa vyjadrovať ani k nálezu Ústavného
súdu SR sp. zn. III. ÚS 46/2013.68. Odvolací súd už dal za pravdu žalovanému v tom, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení
napadnutéhorozsudkunevyjadrilknámietkenedostatkunaliehavéhoprávnehozáujmupodľa§80písm.

c) OSP, avšak odpoveď na ňu dostal žalovaný v tomto rozsudku. Tým bol tento nedostatok napravený.

69. Nedostatočné odôvodnenie v intenzite zodpovedajúcej porušeniu žalovaného práva na spravodlivý
súdny proces nevyplýva ani z námietky žalovaného, že súd prvej inštancie neprihliadol na vyvrátené
a spochybnené tvrdenia konateľky žalobcu, ktoré súviseli so spisovaním notárskych zápisníc či s

doručovaním písomností žalobcovi v exekučnom konaní, chýbajúcu obranu žalovaného v exekučnom
konaní, časové súvislosti a spolužitie konateľky žalobcu a žalovaného, oslobodenie žalovaného vo veci
obžaloby na žalovaného, v ktorej proti nemu svedčila konateľka žalobcu, a ďalšie prejavy negatívneho
vzťahu konateľky žalobcu voči žalovanému. Žalovaný nevysvetľuje, prečo práve tieto skutočnosti boli
v konaní pre rozhodnutie vo veci podstatné. Z odvolacej argumentácie žalovaného nie je vôbec jasné,
prečo by prihliadnutie na tieto skutočnosti malo vyústiť do zamietnutia žaloby. Nie je úlohou odvolacieho

súdu domýšľať si obsah odvolacích dôvodov.

70. Neobstojí ani výčitka žalovaného, že súd prvej inštancie nedal odpoveď ani na námietku žalovaného,
prečo by žalobca podpísal notárske zápisnice, ak by peniaze nedostal. Otázka motívu strany vo vzťahu
k uskutočneniu právneho úkonu, ktorý je základom sporu, je nepochybne otázkou skutkovou. Žalovaný

síce formou otázky, ale v podstate tvrdí, že žalobca nemal iný motív podpísať notárske zápisnice, než
to, že peniaze prevzal. Súd prvej inštancie však nemal povinnosť sa s týmto tvrdením zaoberať preto,
lebo žalovaný ho v prvoinštančnom konaní nepredniesol. V dôsledku toho je nedôvodné napadnutému
rozsudku vyčítať, že sa tejto otázke nevenuje.

71. Pre poriadok sa žiada poznamenať, že ak mienil žalovaný otázku motívu na strane žalobcu nastoliť,
mal tak urobiť včas, teda počas prvoinštančného konania (prípadne v predchádzajúcom odvolacom
konaní). Nové skutkové tvrdenie o motíve žalobcu, ktoré predniesol žalovaný až v odvolaní, predstavuje
prostriedok procesného útoku (§ 149 CSP), ktorý žalovaný neuplatnil v konaní pred súdom prvej
inštancie. Ide o tzv. novotu, ktorú možno v odvolacom konaní použiť len vtedy, ak sa týka procesných

podmienok, vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, má byť nimi preukázané, že v konaní
došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo ich odvolateľ bez
svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie (§ 366 CSP). Žalovaný však v tejto
súvislosti netvrdí ani jednu z vyššie uvedených podmienok, čo znamená, že nebolo možné postupovať
podľa § 366 CSP a odvolací súd by preto nemohol na tento prostriedok procesného útoku v odvolacom

konaní ani prihliadať.

72. Odvolací súd nemôže súhlasiť ani s tým, že k porušeniu práva žalovaného na spravodlivé konanie
došlo tým, že odvolací súd v zrušujúcom uznesení po odvolaní žalobcu dospel k odlišným skutkovým
zisteniam ako súd prvej inštancie v prvom rozsudku, bez toho, aby zopakoval dokazovanie v odvolacom

konaní a umožnil žalovanému sa zúčastniť pojednávania a uplatňovať jeho práva. Žalovaný tu namieta
porušenie jeho práva ako strany vyjadriť sa na pojednávaní (na odvolacom súde k odvolaniu protistrany,
k vykonaným dôkazom, k právnej stránke veci) a predniesť svoj návrh (vrátane záverečnej reči).
Odvolací súd poukazuje na stabilnú judikatúru, podľa ktorej prvoinštančné a odvolacie konanie z
hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 60/2018). Všetky práva, ktoré

žalovaný považoval skorším postupom odvolacieho súdu za porušené, mohol vykonať v rámci ďalšieho
konania po vrátení veci súdu prvej inštancie na nové rozhodnutie. Nepochybne ich aj vykonával, pretože
sa pojednávaní zúčastňoval a vo veci vyjadroval.

73. Ak žalovaný namieta, že odôvodnenie napadnutého rozsudku je nedostatočné preto, lebo z neho nie

je zrejmé, na základe akého ustanovenia Občianskeho zákonníka vyhlásil neplatnosť zmlúv o pôžičke,
ide o nedostatok právneho posúdenia veci, ktorý možno odstrániť v odvolacom konaní. Neplatnosť
zmluvy o pôžičke ako dôsledok neodovzdania predmetu pôžičky vyplýva zo základného ustanovenia
zmluvy o pôžičke (§ 657 OZ), pretože ide o reálny kontrakt, ktorý bez odovzdania predmetu pôžičky
tak nemôže platne vzniknúť. Odvolací súd tu odkazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.

3Cdo/325/2009,vktoromnajvyššísúdvyslovilnázor,žepreposúdenieotázkyplatnostizmluvyopôžičke
(mimochodom, aj v tamojšom konaní formou notárskej zápisnice) je rozhodujúce zistenie, či došlo k
odovzdaniu predmetu pôžičky. Podľa najvyššieho súdu k zmluve o pôžičke podľa § 657 OZ nedochádza
len na základe dohody zmluvných strán, ale až skutočným odovzdaním predmetu pôžičky dlžníkovi.Najvyšší súd následne skonštatoval, že zmluvu o pôžičke nemožno opovažovať za platnú, pretože z
dokazovania vyplynulo, že k odovzdaniu peňazí dlžníkovi nedošlo. Neplatnosť zmluvy o pôžičke ako
následok neodovzdania predmetu pôžičky uvádza aj odborná literatúra (PAGÁČ, Ľ. In: ŠTEVČEK, M. et

al.: Občiansky zákonník II. § 451 – 880. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2015, s. 2281 – 2282).

74. Navyše, nie je pravda, že žalovaný nemohol svoje námietky voči zrušujúcemu uzneseniu uplatniť
skôr. Mohol voči nemu namietať v ústavnej sťažnosti, čo aj nakoniec urobil. Skutočnosť, že ňou
neuspel z dôvodu jej nevčasného podania, nerobí z odvolacieho súdu súd oprávnený skúmať ústavnú

udržateľnosť zrušujúceho uznesenia.

75. Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy odvolací súd nezistil žiadne dôvody, ktoré by mali viesť k
zrušeniu rozsudku súdu prvej inštancie (§ 389 CSP). Napadnutý rozsudok je v časti týkajúcej sa určenia
neplatnosti sporných zmlúv o pôžičke vecne správny, a preto ho odvolací súd v tomto rozsahu potvrdil
(§ 387 ods. 1 CSP), ale v časti týkajúcej sa určenia neplatnosti vyhlásení o súhlase s vykonateľnosťou

notárskych zápisníc sa zakladá na nesprávnom právnom posúdení podmienky naliehavého právneho
záujmu, v dôsledku čoho ho odvolací súd v tomto rozsahu zmenil (§ 388 CSP) tak, že žalobu zamietol
(výrok I).

76. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania (§ 262 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 a 2 CSP) vychádzal

odvolací súd z pravidla pomeru úspechu v konaní (§ 255 ods. 1 a 2 CSP). Prípadná existencia dôvodov
hodných osobitného zreteľa v zmysle § 257 CSP odôvodňujúca výnimočné nepriznanie náhrady trov
úspešnej strane (či už úplné alebo čiastočné) pritom v konaní nebola tvrdená, ani ju odvolací súd nezistil.
O trovách prvoinštančného konania odvolací súd rozhodol opätovne, keďže rozhodnutie vo veci samej
zmenil postupom podľa § 388 CSP. Žalobca so svojou žalobou, ktorou žiadal určiť neplatnosť troch

zmlúv o pôžičke a neplatnosť troch vyhlásení o súhlase s vykonateľnosťou notárskej zápisnice (dovedna
šesť určujúcich výrokov), uspel len v časti zmlúv o pôžičke, čo znamená, že procesne úspešným v časti
týkajúcej sa vyhlásení o súhlase s vykonateľnosťou notárskej zápisnice bol žalovaný. Pretože strany boli
v konaní rovnako úspešné, ako neúspešné, a keďže procesný úspech intervenienta treba posudzovať
v spojení s procesným úspechom strany, na ktorej podporu do konania vstúpil, odvolací súd stranám

konania a intervenientovi nárok na náhradu trov konania nepriznal (výrok II).

77. Senát odvolacieho súdu prijal toto rozhodnutie jednomyseľne.

Poučenie:

– 2 – 11Co/33/2023

Krajský súd 11Co/33/2023-
v Trnave IČS: 2313227923
Proti tomuto rozsudku je prípustné dovolanie za podmienok § 419 a § 420 CSP. Dovolanie možno podať
v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozsudku na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. V

dovolaní treba popri všeobecných náležitostiach podania (označenie súdu, ktorému je určené, spisovej
značkyaoznačenieveci,ktorejsatýka,označenieapodpisdovolateľa)uviesť,protiktorémurozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v
dovolacom konaní zastúpený advokátom, ktorý musí dovolanie a iné podania dovolateľa spísať, ibaže

ide o prípady § 429 ods. 2 CSP.