Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, May 30, 2024

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 6Cdo/47/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6119312178
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 05. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2024:6119312178.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne EOS KSI Slovensko, s.r.o., Bratislava, Prievozská
2, IČO: 35 724 803, zastúpenej splnomocnenkyňou Remedium Legal, s.r.o., Bratislava, Prievozská 2,
IČO: 53 255 739, proti žalovanému Q. W., narodenému XX. Q. XXXX, V., X. D. XXX/XX, o zaplatenie
5.000 € s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Poprad pod sp. zn. 8Csp/103/2019, o dovolaní
žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 22. septembra 2021 sp. zn. 2CoCsp/14/2021,

takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Prešove z 22. septembra 2021 sp. zn. 2CoCsp/14/2021 z r u š u j e a
vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Poprad (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 30. novembra 2020 č. k.
8Csp/103/2019-212 zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala na žalovanom zaplatenia sumy

5.000 € s úrokom z omeškania 5 % ročne od 14. mája 2019 do zaplatenia (okrem náhrady trov konania)
a žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov konania. Právne svoje rozhodnutie (pokiaľ šlo o vec
samu) odôvodnil ustanoveniami § 52 ods. 1 a 2, § 53 ods. 9, §§ 101 a 103, § 488 a nasl. a § 565
Občianskeho zákonníka (zákona č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej tiež len
„OZ“);§2písm.b/,§3ods.1a2a§9ods.1aods.2písm.c/zákonač.258/2001Z.z.ospotrebiteľských
úveroch a § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a poukazmi na rozhodnutia Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej tiež len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) sp. zn. 1Cdo/76/2007 a
2Cdo/205/2009. Vecne mal za to, že žalobkyňa nebola v spore vecne (tzv. aktívne) legitimovaná pre
neunesenie dôkazného bremena na splnenie všetkých podmienok platného postúpenia tzv. bankovej
pohľadávky z jej právnej predchodkyne (Slovenskej sporiteľne a.s.) tak, ako to vyžaduje zákon o
bankách, keď nestačilo preukázanie upozornenia žalovaného, že došlo k zosplatneniu pohľadávky,
nakoľko žalobkyňa nepreukázala aj doručenie výzvy banky na úhradu nedoplatku podľa § 53 ods. 9 OZ.

Preto nemohlo dôjsť ani k platnému zosplatneniu dlhu a následne pohľadávka ani nemohla byť platne
postúpená, argumentoval tiež súd prvej inštancie, podľa ktorého tiež čiastočne dôvodná (čo do splátok
splatných do 20. mája 2016) bola žalovaným vznesená námietka premlčania nároku a splátky zročné od
podania žaloby nemohli byť predmetom konania, pretože neboli pre absenciu zosplatnenia ešte splatné.

2. Krajský súd v Prešove (ďalej tiež len „odvolací súd“ a spolu so súdom prvej inštancie tiež len „nižšie

súdy“) rozsudkom z 22. septembra 2021 sp. zn. 2CoCsp/14/2021 na odvolanie žalobkyne rozsudok
súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku (zákona č. 160/2015 Z. z. v znení
neskorších zmien a doplnení, ďalej tiež len „CSP“) potvrdil ako vecne správny a stranám (obom ?)
nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. I on citujúc ustanovenia § 53 ods. 9 OZ a § 92 ods. 8 zákona
o bankách s poukazom tiež na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 2Cdo/205/2009 a sám poukazujúc na
závery z ďalšieho rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/147/2017 sa stotožnil ako s interpretáciou

podmienok platného postúpenia tzv. bankovej pohľadávky podanou súdom prvej inštancie, tak aj s
jeho takpovediac kľúčovým záverom o neunesení žalobkyňou dôkazného bremena na preukázaniedoručenia žalovanému výzvy na úhradu nedoplatku podľa § 53 ods. 9 OZ. Konštatoval, že výzvu banky
podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách nie je možné nahradiť inými skoršími úkonmi, sledujúcimi iný
cieľ a doplnil, že podľa neho pred postúpením pohľadávky sa vyžadovalo tiež upozornenie spotrebiteľa

bankou na zamýšľané postúpenie pohľadávky (ktorá listina ale žalobkyňou nebola predložená), pričom
na absolútnu neplatnosť úkonu zosplatnenia (pre rozpor s § 39 OZ) bolo treba prihliadnuť ex offo, teda
aj bez obrany žalovaného v tomto smere.

3. Proti takémuto rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa (ďalej aj „dovolateľka“) dovolanie,

ktorého prípustnosť vyvodzovala z ustanovení § 420 písm. f/ i § 421 ods. 1 písm. a/ aj b/ CSP.
Zaťaženie konania tvrdenou tzv. zmätočnostnou vadou podľa nej založil priamy rozpor napadnutého
rozsudku s judikátom R 4/2021 a inými tomuto predchádzajúcimi rozhodnutiami dovolacieho súdu bez
odôvodnenia odklonu, ako aj neuvedenie dôvodov, pre ktoré predložený podací poštový hárok nebol
považovaný za dôkaz doručenia písomnosti do dispozičnej sféry žalovaného (pre ktoré je rozsudok
odvolacieho súdu nepredvídateľným aj nepreskúmateľným). Vo vzťahu k namietanému nesprávnemu

právnemu posúdeniu veci mala za to, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, pri ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (keď z
vyššie označeného judikátu vyplýva práve záver o akceptovateľnosti dohody v spotrebiteľskej zmluve
o uplatnení fikcie doručenia na poslednú známu adresu spotrebiteľa), ale tiež od ďalšej v doterajšej
rozhodovacej praxi dovolacieho súdu nevyriešenej otázky (či výzvu, ktorou sa vyhlasuje okamžitá

splatnosť úveru, možno považovať za výzvu podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách, v tomto prípade preto,
že dovolateľke známe a dovolaním uvádzané rozhodnutia najvyššieho súdu riešili pri interpretácii tohto
ustanovenia iné otázky). Navrhla zrušenie rozsudkov oboch nižších súdov s vrátením veci na ďalšie
konanie súdu prvej inštancie.

4. Žalovaný dovolací návrh nepodal.

5. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala včas - v stanovenej lehote
(§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, v neprospech ktorej boli vydané rozsudky oboch nižších súdov (§ 424
CSP) a za splnenia i podmienok jej zastúpenia a spísania dovolania v súlade so zákonom [§ 429 ods. 1

CSPvspojenísčl.I§12ods.1písm.e/a§15zákonač.586/2003Z.z.oadvokáciiaozmeneadoplnení
zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov],
skúmal prípustnosť dovolania bez nariadenia pojednávania (§ 443, časť vety pred bodkočiarkou CSP) a
dospel k záveru, že dovolanie treba považovať za dôvodné, a preto je potrebné rozhodnutie odvolacieho
súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie (§ 449 ods. 1 a § 450 CSP).

6. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok a takejto jeho mimoriadnej povahe zodpovedá aj právna
úprava jeho prípustnosti. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je dovolanie prípustné,
(len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-
ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, takéto rozhodnutie nemožno (úspešne) napadnúť

dovolaním. Rozhodnutia odvolacích súdov, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v
ustanoveniach §§ 420 a 421 CSP.

7. Podľa § 420 písm. f/ CSP dovolanie je prípustné (o. i.) proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo
veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,

aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

8. Podľa § 421 ods. 1 CSP potom dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od

vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu a/alebo b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená.

9. V prípadoch napadnutia dovolateľmi rozhodnutia odvolacieho súdu z oboch platným právom
predpokladaných dovolacích dôvodov (teda pre tzv. zmätočnosť i pre nesprávne právne posúdenie

veci) dovolací súd zvykne (inak v tejto konkrétnej veci tiež v zhode s argumentáciou z dovolania)
poukazovať ako na prekonanie skôr vysloveného právneho názoru veľkého senátu občianskoprávneho
kolégia najvyššieho súdu (ďalej tiež len „veľký senát“) o neprípustnosti kumulácie dôvodov prípustnosti
dovolania podľa ustanovení §§ 420 a 421 CSP (tu porovnaj uznesenia veľkého senátu z 19. apríla 2017sp.zn.1VCdo/2/2017az21.marca2018sp.zn.1VCdo/1/2018auznesenieÚstavnéhosúduSlovenskej
republiky z 25. apríla 2018 sp. zn. PLz. ÚS 1/2018-22), tak aj na logiku procesnej úpravy, veliacu sa
zaoberať(štandardne)posúdenímexistencieuplatnenýchdôvodovvporadípriradenomimchronológiou

príslušných ustanovení zákona (tu rozumej najskôr zmätočnosťou a potom právnym posúdením veci).
Nie vždy však pôjde jedno od druhého striktne oddeliť a aj prípad z tentoraz prejednávanej veci ukazuje,
že v určitých procesných situáciách môže nastúpiť efekt nazývaný tiež efektom spojených nádob (teda
to, že vytýkané nedostatky či presnejšie nedostatočná komplexnosť pri riešení problému a v jeho rámci
najmä pri hľadaní správnej odpovede na právnu otázku pre spôsob rozhodnutia kľúčovú sa prejaví tiež

v neúplnosti alebo medzerovitosti argumentácie v prospech zvoleného riešenia a/alebo v tom, že pri
vyporiadavaní sa s odvolacími námietkami nepríde k poskytnutiu adresnej, zrozumiteľnej a objektívne
uspokojivej odpovede na špecifický argument a to práve taký, ktorý nepôjde označiť za nevýznamný).

10. Odvolací súd totiž založil svoj rozsudok, ktorým došlo k potvrdeniu rozsudku súdu prvej
inštancie zamietajúceho žalobu pre nedostatok (presnejšie nepreukázanie) vecnej (tzv. aktívnej)

legitimácie žalobkyne predovšetkým na tom, že žalobkyňa nepreukázala doručenie výzvy svojej právnej
predchodkyne z 26. októbra 2016 žalovanému (a šlo o jednu z podmienok platného postúpenia tzv.
bankovej pohľadávky inej osobe). Tento záver prakticky prevzatý od súdu prvej inštancie a v rozsudku
odvolacieho súdu vyjadrený v bode 19. jeho odôvodnenia tak, že „žalobca“ (správne žalobkyňa ako
právnická osoba s právnou formou v ženskom rode, t. j. tá spoločnosť s ručením obmedzeným -

pozn. najvyššieho súdu) „nepreukázal, že právny predchodca žalobcu - Slovenská sporiteľňa a.s.“ (aj
tu správne „právna predchodkyňa“) „si splnil svoju povinnosť o úhradu nedoplatku podľa § 53 ods. 9
Občianskeho zákonníka. Žalobca aj napriek výzve zo strany súdu nepredložil doklad o doručení výzvy
na úhradu dlžnej sumy zo dňa 26.10.2016 do dispozičnej sféry žalovaného.“, ku ktorému už čo do
atribútov doručenia zodpovedajúceho jeho predstave nič ďalšie nedodal, pritom vyslovil nielen za stavu

namietania žalobkyňou už v odvolaní, že v právnom vzťahu jej právnej predchodkyne a žalovaného bolo
treba na dôjdenie do sféry dispozície žalovaného (ako adresáta písomného právneho úkonu urobeného
inak než medzi prítomnými) usudzovať v súlade s úpravou z ustanovenia § 45 ods. 1 OZ už zaslaním
výzvy na jeho adresu, ale navyše aj v situácii, keď v čase jeho rozhodovania (22. septembra 2021) bol
v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky už uverejnený (pod R

4/2021) rozsudok najvyššieho súdu z 15. decembra 2020 sp. zn. 5Cdo/36/2020 s prvou časťou právnej
vety v znení : „Ustanoveniu § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka neodporuje a zásade zmluvnej voľnosti
zodpovedá aj dohoda spotrebiteľa a veriteľa v spotrebiteľskej zmluve o tom, že pri doručovaní zásielky
spotrebiteľovi sa môže uplatniť fikcia doručenia zásielky na poslednú známu adresu spotrebiteľa.“.

11. Aj v tentoraz prejednávanej veci potom konkrétne okolnosti prípadu nasvedčovali použiteľnosti
záverov z práve priblíženého judikátu. I všeobecné obchodné podmienky právnej predchodkyne
žalobkyne, urobené súčasťou zmluvy o splátkovom úvere právnej predchodkyne žalobkyne a
žalovaného z 23. októbra 2014, obsahujúcej adresu bydliska žalovaného používanú vo všetkých
písomnostiach pred začatím sporu aj v jeho priebehu (ďalej tiež len „VOP“) totiž obsahovali dojednania,

podľa ktorých „Písomnosti Banky sa doručujú“ (o. i.) „poštou“ [bod 10.1 písm. b) VOP]; „Pri doručovaní
písomností poštou sa zásielka považuje za doručenú v tuzemsku tretí deň po jej odoslaní a v cudzine
siedmy deň po jej odoslaní“ (bod 10.3 VOP); „Klient je povinný oznámiť Banke adresu čísla telefónu,
faxu, telexu a iných elektronických prostriedkov, na ktoré mu bude Banka zasielať alebo oznamovať
všetky oznámenia a dokumenty a bezodkladne informovať Banku o akejkoľvek zmene týchto údajov“ (v

ktorom prípade inak na zrozumiteľnosti dojednaného podľa názoru najvyššieho súdu nič nemení ani
zjavne absentujúca čiarka medzi slovami „adresu a „čísla“) a „V prípade, že Klient tieto informácie
Banke neoznámi, považuje sa doručenie a oznámenie vykonané na posledne známu adresu, prípadne
na posledne známe číslo telekomunikačného prostriedku za riadne vykonané“ (bod 10.5 VOP). Ešte
pred rozhodnutím súdu prvej inštancie v tejto veci potom žalobkyňa do spisu doložila ako ďalšiu

fotokópiuvýzvyprávnejpredchodkynežalobkynežalovanémudatovanej26.októbra2016aobsahujúcej
oznámenie o omeškaní so splácaním pohľadávky Banky ku dňu 25. októbra 2016 vo výške 2.493,23 €,
požiadavku na úhradu takejto sumy najneskôr do 15 dní od doručenia výzvy na tam uvedený účet aj
upozornenie na možnosť vyhlásenia mimoriadnej splatnosti pohľadávky v prípade neuhradenia dlžnej
sumy v stanovenej lehote (v spise na č. l. 118 aj 179), tak aj fotokópiu 211. z 266 listov podacieho hárku

Slovenskej pošty a.s. č. EPH008082187, z ktorého vyplýva zaslanie žalovanému 2. novembra 2016 na
jeho dosiaľ nezmenenú adresu zásielky č. Y. (č. l. 180).12. Za jeden z výrazov konštantnej judikatúry najvyššieho súdu, od ktorej ani v tejto veci nevznikol dôvod
ustupovať, pritom treba považovať aj záver, podľa ktorého bez ohľadu na využitie (odvolacím súdom)
možnosti plného stotožnenia sa s odôvodnením preskúmavaného rozhodnutia súdu prvej inštancie a

obmedzením sa na konštatovanie správnosti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia (ako pravidla) i
ďalšej možnosti doplnenia na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalších dôvodov (tu
možnosti majúcej povahu výnimky z pravidla, ktorej uplatnenie prichádza do úvahy podľa toho, aký
argumentačný priestor súd prvej inštancie odvolaciemu súdu úplnosťou svojej argumentácie ponechá),
teda možností urobených súčasťou úpravy slovenského civilného procesu už pred nadobudnutím

účinnosti CSP (v tejto súvislosti pre prípad záujmu porovnaj aj § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho
poriadku - zákona č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení, platného a účinného do 30. júna
2016 vrátane), má dnes účinný § 387 CSP, obsahujúci spomínanú úpravu, aj tretí odsek, podľa ktorého
odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na
súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie a rovnako
sa musí vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní (odhliadnuc na tomto mieste od

ďalšej dovolaním uplatnenej námietky, podľa ktorej odvolací súd má zákonom výslovne normovanú
povinnosť odôvodniť (a to dôkladne) svoj prípadný odklon od ustálenej rozhodovacej praxe (tu porovnaj
tiež § 393 ods. 3 CSP).

13. Práve v obraznom prejdení mlčaním najskôr argumentácie žalobkyne vykazujúcej nepochybné

znaky relevancie (pre posúdenie, či na doručenie výzvy banky v zmysle ustanovení § 53 ods. 9 OZ a
§ 92 ods. 8 zákona o bankách pred postúpením pohľadávky, a teda i na splnenie podmienok platného
postúpenia tzv. bankovej pohľadávky ide alebo naopak nejde usúdiť), uplatnenej ešte v konaní na súde
prvej inštancie (pred jeho rozhodnutím), týmto ale ponechanej de facto bez povšimnutia a následne
i odvolacích námietok žalobkyne viažúcich sa k tomuto aspektu problému, bolo treba vidieť hneď

dvojnásobné porušenie povinností odvolacieho súdu, uložených mu ustanovením § 387 ods. 3 CSP, v
tomto konkrétnom prípade navyše i za cenu neriadenia sa odvolacím súdom ani (nerozhodno, či pre
dopustenie sa ním odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe vedome alebo nevedome) úpravou z § 393
ods. 3 CSP. To samozrejme vylučovalo akýkoľvek iný záver dovolacieho súdu než ten, že tu došlo k
zaťaženiu konania pred odvolacím súdom tvrdenou zmätočnostnou vadou podľa § 420 písm. f/ CSP a

dovolanie musí byť z tohto dôvodu nielen prípustné, ale tiež dôvodné (pre relatívnu samostatnosť oboch
dovolacích dôvodov bez ohľadu na to, aká je kvalita dovolania vo vzťahu k nastoleniu právnej otázky
významnej z pohľadu úpravy v § 421 ods. 1 CSP a tiež bez ohľadu na situáciu prítomnú aj v tentoraz
prejednávanej veci, teda na to, že podstatou zmätočnosti je tu práve neposkytnutie argumentov na
podporu riešenia predstavujúceho významový protiklad riešenia preferovaného dovolateľom aj riešenia

už ustáleného na úrovni dovolacieho súdu). Absencia vysporiadania sa odvolacieho súdu v odôvodnení
jeho rozsudku (reprezentujúceho výstup jeho rozhodovacej činnosti, prostredníctvom ktorého poznať
úvahy vedúce k rozhodnutiu sa práve pre konkrétnu z viacerých do úvahy prichádzajúcich alternatív) s
takými tvrdeniami z odvolania (resp. aj tvrdeniami z konania na súde prvej inštancie), ktoré bez ďalšieho
nejde označiť za nepodstatné, je totiž tak závažným nedostatkom (deficitom) rozhodnutia (a zásahom

do procesných práv strany sporu), ktorého intenzita zakladá (až) porušenie práva na spravodlivý súdny
proces.

14. Dovolacím súdom konštatovaná procesná vada zmätočnosti uvedená v ustanovení § 420 písm. f/
CSP zakladá prípustnosť dovolania; zároveň je však tiež dôvodom, so zreteľom na ktorý musí dovolací

súd napadnuté rozhodnutie bez ďalšieho zrušiť.

15. Ak je dovolanie dôvodné, dovolací súd napadnuté rozhodnutie zruší (§ 449 ods. 1 CSP) a ak dovolací
súd zruší napadnuté rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie, zastaviť konanie, prípadne postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci patrí

(§ 450 CSP). Najvyšší súd v súlade s týmito ustanoveniami preto zrušil rozsudok odvolacieho súdu a
vec mu vrátil na ďalšie konanie, majúc za to, že náprava zrušením len rozhodnutia odvolacieho súdu je
v tomto prípade možná i postačujúca (§ 449 ods. 2 CSP a contrario) a vychádzajúc z toho, že tým, komu
bolo namieste pričítať dovolaním vytýkanú vadu zmätočnosti bol práve odvolací súd (s povinnosťou
reagovať na zákonom ustanovené skutočnosti, ktorú si ale nesplnil a v tomto smere malo menší význam,

že tomuto predchádzal postup len s veľkou dávkou fantázie označiteľný za korektný už na súde prvej
inštancie).16. Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na
ďalšiekonanie,rozhodnetentosúdotrováchpôvodnéhokonaniaaotrováchdovolaciehokonania(§453
ods. 3 CSP). Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie,

súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP).

17. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.