Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, July 31, 2024

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 11Co/37/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7723203957
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 07. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr Eva Vékonyová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2024:7723203957.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Vékonyovej a sudcov JUDr.
Aleny Radičovej a Mgr. Marka Anovčina, v spore žalobcu: A. B., so sídlom C. D. XXX/XX, E. F. G.,
IČO: XX XXX XXX, právne zastúpený: advokátska kancelária Acta legal s.r.o., so sídlom Drobného 27,
Bratislava – mestská časť Dúbravka, IČO: 54 560 349, proti žalovaným: 1/ H. I., nar. XX.XX.XXXX,
bytom A. XX/X, G., 2/ H. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. XX/X, G., obaja žalovaní právne zastúpení:

Prosman a Pavlovič advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Hlavná 31, Trnava, IČO: 36 865 281, o
zaplatenie 600,- eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prievidza,
č. k. 19C/74/2023-152 zo dňa 13. mája 2024, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II. p o t v r d z u j e .

Žalovaným proti žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1.Súdprvejinštancierozsudkomč.k.19C/74/2023-152zodňa13.05.2024uložil vovýrokuI.
žalovaným 1/ a 2/ (ďalej aj ,,žalovaní“) povinnosť zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne sumu
1.200,- eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 150,- eur od 04.07.2023 do zaplatenia
dlžnej sumy 150,- eur, zo sumy 150,- eur od 01.08.2023 do zaplatenia dlžnej sumy
150,- eur, zo sumy 150,- eur od 04.08.2023 do zaplatenia dlžnej sumy 150,- eur, zo sumy 150,- eur od

01.09.2023 do zaplatenia dlžnej sumy 150,- eur, zo sumy 150,- eur od 04.09.2023 do zaplatenia dlžnej
sumy 150,- eur, zo sumy 150,- eur od 01.10.2023 do zaplatenia dlžnej sumy 150,- eur, zo sumy 150,-
eur od 04.10.2023 do zaplatenia dlžnej sumy 150,- eur, zo sumy 150,- eur od 01.11.2023 do zaplatenia
dlžnej sumy 150,- eur, a to v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením
jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhému žalovanému. Výrokom
II. žalobcovi nepriznal náhradu trov konania.

2. Svoje rozhodnutie vo výroku I. po právnej stránke odôvodnil § 517 ods. 1 a 2, § 585, § 586, § 587, § 37
ods. 1, § 39, § 39a Občianskeho zákonníka. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že v danej veci si
(pospojenívecí)žalobca(pôvodneA.B.,IČO:XXXXXXXX)uplatnilvočižalovanýmnároknazaplatenie
sumy 1.200,- eur spolu s úrokom z omeškania ako dlhu žalovaných voči žalobcovi z Dohody o urovnaní
uzatvorenej medzi právnym predchodcom žalobcu (C. J.) a žalovanými dňa 26.05.2023. Následne

konštatoval, že žalovaní nepreukázali, že by spornú dohodu neuzavreli slobodne a vážne, prípadne,
že by obsah dohody bol neurčitý a nezrozumiteľný. Taktiež nepreukázali, že by ich právny predchodca
pôvodného žalobcu akýmkoľvek spôsobom nútil predmetnú dohodu podpísať. Keďže žalovaní svoj dlh
z predmetnej dohody o urovnaní neplnili podľa splátkového kalendára dohodnutého, zaviazal ich na
zaplatenie tak, ako je uvedené v odseku 1 tohto rozhodnutia.

3. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 257 CSP. Dôvody
hodné osobitného zreteľa, pre ktoré úspešnému žalobcovi náhradu trov konania nepriznal, vzhliadolv procesnom postupe žalobcu pri uplatňovaní svojho nároku, ako aj v sociálnej situácii, v ktorej sa
nachádzajú žalovaní. Uviedol, že žalobca pristúpil k uplatňovaniu svojho nároku postupom, ktorý
žalovaným komplikoval ich obranu v súdnom konaní a zvyšoval ich trovy konania. Pôvodný žalobca

sa rozhodol uplatňovať svoje nároky na rôznych okresných súdoch značne vzdialených od bydliska
žalovaných. V danej veci podal žalobu o zaplatenie 600,- eur s príslušenstvom ako nezaplatených
splátokzajúlaaugust2023naOkresnýsúdMichalovceažalobuozaplatenie600,-eurspríslušenstvom
ako nezaplatených splátok za september a október 2023 na Okresný súd Trebišov. Z činnosti súdu prvej
inštancie bolo známe, že takto postupuje aj v iných konaniach bez logického zdôvodnenia takéhoto

postupu (napr. 14C/72/2023, 19Csp/56/2022). Dôkazy preukazujúce poskytnutie pôžičky predložil až
na pojednávaní vo veci. Ďalej súd prvej inštancie konštatoval, že sociálna situácia žalovaných je
nepriaznivá. Bolo preukázané, že žalovaný 1/ je poberateľom starobného dôchodku, z ktorého sú
exekučne vykonávané zrážky. Má zdravotné problémy. Žalovaná 2/ je opäť nezamestnaná. Ich príjem
je nízky, na preklenutie obdobia do výplaty príjmu (dôchodku, prípadne inej dávky) si požičiavajú od
rodinných príslušníkov peniaze v menších sumách (vyplýva z výpovede svedkov). Na druhej strane

nepriznanie náhrady trov konania žalobcu existenčne neohrozí. Štatutárny zástupca pôvodného žalobcu
počas výsluchu poukazoval na množstvo pohľadávok, ktoré vymáha, množstvo nehnuteľností (63), ktoré
spoločne s manželom, ktorý je zástupcom terajšieho žalobcu, vlastnia a aj prenajímajú. Z okolností,
za ktorých došlo k uzavretiu zmluvy o pôžičke, súd prvej inštancie vyvodil, že finančná situácia
pôvodného veriteľa a žalobcu umožňuje poskytovať tisícové pôžičky bez zisťovania toho, či je dlžník

schopný požičanú sumu vrátiť.

4. Proti výroku II. rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca
z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b) a h) CSP. Pokiaľ ide o dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP,
namietal, že súd prvej inštancie neposkytol žiadne dôvody pre svoj záver ohľadom neuloženia povinnosti

žalovaným zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania. Záver súdu ohľadne nepriznania žalobcovi trovy
konania označil za nelogický a v rozpore so znením zákonných ustanovení. Zastával názor, že v danom
prípade nejde o dôvody hodné osobitného zreteľa. Uviedol, že je právom žalobcu zvoliť si postup
pri uplatnení svojich nárokov voči žalovaným na základe rôznych okolností. Ani vlastnenie majetku
nemôže mať vplyv na priznanie trov konania. Poukázal na skutočnosť, že pokiaľ sa svojich nárokov

domáha samostatnými žalobami na rôznych súdoch, táto skutočnosť tiež nemôže byť pri rozhodovaní
o náhrade trov konania vyhodnotená v jeho neprospech. Zdôraznil, že žalovaní sú právne zastúpení
v predmetnom konaní a mali možnosť sa pred súdnym konaním dohodnúť. Zároveň poukázal na
skutočnosť, že súd v konaní neskúmal sociálne a majetkové pomery žalovaných a ani počas konania
v rámci predbežného prejednania sporu súd neuviedol, že v predmetnom konaní v prípade úspechu

žalobcu neprizná žalobcovi nárok na náhradu trov konania. Súd úplne odignoroval fakt, že ak žalovaným
ich sociálne pomery umožňujú sa dať právne zastúpiť v predmetnom konaní, nemôže byť pre nich
neúnosné, likvidačné uhradiť žalobcovi trovy konania. Súd sa týmto vôbec v odôvodnení rozsudku
nezaoberal a právne nevysporiadal. Zároveň uviedol, že súd prvej inštancie nijako bližšie nezdôvodnil,
z akého zákonného dôvodu mu nepriznal právo na náhradu trov konania. Pokiaľ ide o dôvod podľa § 365

ods. 1 písm. h) CSP uviedol, že napriek tomu, že súd prvej inštancie nedostatočne zdôvodnil, aké úvahy
ho viedli k rozhodnutiu o nepriznaní náhrady trov konania v prospech žalobcu, je pravdepodobné, že
súd musel právne posúdiť skutkový stav podľa § 255 CSP, aj keď rozhodol podľa § 257 CSP. Uviedol, že
pokiaľ by súd aplikoval § 255 CSP, v zmysle § 255 ods. 1 CSP by mal priznať náhradu trov konania podľa
pomeru úspechu vo veci. Žalobca mal vo veci úspech, a preto má mať nárok na náhradu trov konania vo

výške 100 %. Vyslovil názor, že ak by odvolací súd pripustil argumentáciu súdu ohľadne nepriznania trov
konania, viedlo by to k precedensu, podľa ktorého súdy by nezaväzovali nezamestnaných a dôchodcov
na zaplatenie trov konania, čo je absurdné, v rozpore s účelom zákona. Zároveň zdôraznil, že súd
sa v predmetnom prípade ani nevysporiadal s možnosťou využitia moderačného práva súdu ohľadne
priznania trov konania. Vyslovil názor, že vzhľadom na výšku odmeny za jeden úkon právnej služby,

výška trov konania v žiadnom prípade nemôže pre žalovaných predstavovať sumu, ktorá by objektívne
bola spôsobilá ohroziť ich finančnú stabilitu. Záverom poukázal na skutočnosť, že ak by
sa žalovaní nachádzali v tak nepriaznivej situácií, ktorú opísal súd vo svojom rozhodnutí, v žiadnom
prípade by si nemohli dovoliť uhrádzať služby advokátskej kancelárii. Z uvedených dôvodov navrhol,
aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil vo vzťahu k výroku II. rozsudku

(výroku o trovách konania) tak, že žalovaný 1/ a žalovaný 2/ sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť
žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 %. Zároveň žiadal priznať nárok na náhradu trov odvolacieho
konania v rozsahu 100 %.5. Vyjadrenie k odvolaniu žalobcu podané nebolo.

6. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP bez nariadenia

odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie
v napadnutej časti vo výroku II. o náhrade trov konania je potrebné potvrdiť podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP.

7. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. vo veci samej odvolaním napadnutý nebol, a preto zostalo
rozhodnutie súdu prvej inštancie v tejto časti právoplatné a rozhodnutím odvolacieho súdu nedotknuté.

8. Podľa § 251 CSP trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky,
ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.

9. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

10. Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

11. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky
je aj to, že strana sporu, ktorá v konaní, spravidla v spore uspela, má zásadne právo na to, aby sa jej

nahradili všetky trovy, ktoré zaplatila vo vecnej súvislosti s uplatnením tohto základného práva. Citované
ustanovenie § 255 ods. 1 CSP vyjadruje základnú zásadu uplatňujúcu sa pri náhrade trov konania. Vo
všeobecnosti platí, že náhradu trov konania ovláda zásada úspechu vo veci, ktorá je doplnená zásadou
zavinenia v ust. § 256 ods. 1 CSP.

12. Ustanovenie § 257 CSP predstavuje odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255 CSP)
a od zásady zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1 CSP). V zmysle ustálenej judikatúry nemožno
§ 257 považovať za ustanovenie, ktoré by zakladalo voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale
ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejedávanej veci neexistujú zvláštne
okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania

výnimočne prihliadnuť.

13. Použitie ustanovenia § 257 CSP negatívne dopadá na stranu sporu, ktorá by inak mala právo
na náhradu trov konania. Z tohto dôvodu musí jeho aplikácia zodpovedať osobitným okolnostiam
konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter. Zákon pre rozhodnutie

onepriznanínáhradytrovkonaniapodľa§257vyžadujekumulatívnesplneniedvochpodmienok:dôvody
hodné osobitného zreteľa a výnimočné okolnosti. Dôvody hodné osobitného zreteľa ani výnimočné
okolnosti zákon bližšie nešpecifikuje, výklad týchto podmienok ponecháva na súdnu prax. To však
neznamená, že tým vytvára priestor na nekontrolovanú voľnú úvahu súdu. Pri posudzovaní dôvodov
hodných osobitného zreteľa súd prihliada na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery strán sporu

a všíma si aj okolnosti, ktoré viedli strany k uplatneniu nároku na súde a ich postoj v konaní (R 24/1964).

14. K dôvodom hodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania alebo
určitej procesnej situácii. Do úvahy treba brať tiež také okolnosti, ktoré viedli k súdnemu uplatneniu
nároku a prihliadnuť i na postoj strán sporu v konaní. Ďalšou zo skupín prípadov, v ktorých aplikácia

tohto ustanovenia prichádza do úvahy, sú prípady charakteristické sociálnym aspektom, ktorý vystupuje
do popredia vtedy, keď povinná strana sporu nemôže uhradiť náhradu trov konania z dôvodov, ktoré
sama nezavinila, alebo ich môže uhradiť len s veľkými ťažkosťami. V takýchto prípadoch súd zohľadňuje
osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery oboch strán, prihliada na postoj strán v konaní a prípadne
iné okolnosti a môže dospieť k záveru o úplnom nepriznaní trov konania úspešnej strane alebo

o nepriznaní čiastočnom, a to práve s ohľadom na intenzitu preukázaných dôvodov hodných osobitného
zreteľa (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 563/2011 zo dňa 08.12.2011).

15. V prejednávanom prípade žalobca podaným odvolaním napadol výrok II. prvostupňového
rozhodnutia, ktorým súd prvej inštancie pri aplikácii § 257 CSP nepriznal (inak úspešnému) žalobcovi

náhradu trov konania. V danej veci vzhliadol dôvody osobitného zreteľa, ktoré spočívali v kombinácii
viacerých dôvodov, a to v procesnom postupe žalobcu pri uplatňovaní svojho
nároku, ako aj v sociálnej situácii žalovaných.16. Odvolací súd vzhľadom na námietku žalobcu o dôvodnosti aplikácie ustanovenia § 257 CSP skúmal,
či v prejednávanej veci existujú výnimočné okolnosti a dôvody hodné osobitného zreteľa tak, ako ich
vzhliadol súd prvej inštancie a na podklade ktorých nepriznal žalobcovi náhradu trov konania, na ktoré by

mal však ako úspešná strana konania v rámci aplikácie § 255 CSP nárok. Po preskúmaní obsahu spisu
dospel k záveru, že súd prvej inštancie vec rozhodnutie v napadnutej časti vo výroku o náhrade trov
konania po právnej stránke správne posúdil a svoje rozhodnutie aj správne a v dostatočnom rozsahu
odôvodnil, jeho argumentácia bola vecne správna, objektívna a presvedčivá. Odvolací súd pri skúmaní
postupu súdu prvej inštancie nezistil ani žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods.

2 CSP). S poukazom na § 387 ods. 2 CSP sa tak odvolací súd, vzhľadom na správnosť dôvodov
uzneseniasúduprvejinštancievnapadnutejčasti,vcelomrozsahustotožnilsjehoodôvodnením,pričom
na zdôraznenie jeho správnosti odvolací súd dopĺňa nasledovné:

17. Nepriznanie náhrady trov konania v zmysle § 257 CSP nemusí nevyhnutne založiť len jeden dôvod
o dostatočnej intenzite, ale je možné uvažovať aj o tom, že v určitom prípade bude preukázaných viacej

okolností, ktoré by samé o sebe neboli postačujúce pre nepriznanie náhrady trov konania, ale vo svojom
súhrne či kombinácii aplikáciu § 257 CSP odôvodňujú (tak, ako tomu bolo aj v prejednávanom prípade).

18. Súd prvej inštancie odôvodnil svoj postup pri rozhodovaní o náhrade trov konania vyhodnotením
viacerých čiastkových okolností, ktoré vo svojom súhrne vytvárali dôvod pre postup podľa

§ 257 CSP. Konkrétne súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní o náhrade trov konania zohľadnil
jednak procesný postup žalobcu ako aj majetkové pomery žalovaných. Pokiaľ ide o procesný postup
žalobcu, ktorý svoje nároky voči žalovaným uplatňoval na rôznych okresných
súdoch vzdialených od bydliska žalovaných, čo malo za následok sťaženie obrany žalovaných v súdnom
konaní a zvýšenie ich trov konania tak odvolací súd zastáva názor, že je síce na úvahe žalobcu, akým

spôsobom uplatňuje svoje práva, avšak na druhej strane nie je možné nechať bez
povšimnutia, že sa domáhal zaplatenia príslušných súm (ktoré vždy predstavujú nezaplatené splátky
za rôzne obdobia), samostatnými žalobami bez logického zdôvodnenia, vždy na inom súde značne
vzdialenom od bydliska žalovaných (Okresný súd Michalovce, Okresný súd Trebišov), čím skutočne
došlo k sťaženiu obrany žalovaných a k navyšovaniu ich trov konania. Uvedený postup žalobcu, ktorý

je rovnako aj odvolaciemu súdu známy z viacerých ďalších konaní, je zároveň v rozpore
so zásadou rýchlosti a hospodárnosti konania.

19. Ďalším čiastkovým dôvodom, pre ktorý súd prvej inštancie nepriznal žalobcovi náhradu trov konania,
je nepriaznivá sociálna situácia žalovaných. V posudzovanom prípade z výpovede svedkov vyplynulo,

žepríjemžalovanýchnepostačujenapreklenutieobdobia dovýplatypríjmužalovaných(dávok),
v dôsledku čoho sú žalovaní nútení požičiavať si od rodinných príslušníkov. Žalovaný 1/ má
zdravotné problémy, je poberateľom starobného dôchodku, z ktorého sú exekučne vykonávané zrážky
a žalovaná 2/ je nezamestnaná. Vzhľadom na uvedené skutočnosti odvolací súd zastáva názor, že
žalovaní v danom prípade by boli schopní uhradiť trovy konania len s veľkými ťažkosťami, príp. vôbec,

avšak na druhej strane žalobca nemôže výraznejšie pociťovať ujmu spojenú s nepriznaním náhrady trov
konania, a to z dôvodov, ktoré konštatoval už súd prvej inštancie.

20. Odvolací súd dáva za pravdu žalobcovi v tom zmysle, že vyššie uvedené zistenie ohľadom sociálnej
situácie žalovaných, nie je samo o sebe dôvodom, ktorý by založil dôvod pre postup podľa § 257

CSP. Nebola zistená taká ťaživá sociálna situácia žalovaných, ktorá by sama o sebe odôvodňovala
nepriznanie náhrady trov konania v zmysle § 257 CSP. V prejednávanej veci však súd prvej inštancie
správne vyhodnotil jednotlivé čiastkové dôvody vo svojom súhrne a dospel k správnemu záveru. Ako
už bolo uvedené vyššie, postup podľa § 257 CSP nemusí nevyhnutne založiť len jeden
dôvod o dostatočnej intenzite, ale je možné uvažovať aj o tom, že v určitom prípade bude preukázaných

viacej okolností, ktoré by samé o sebe neboli postačujúce pre nepriznanie náhrady trov konania, ale
vo svojom súhrne či kombinácii aplikáciu § 257 CSP, t. j. nepriznanie náhrady trov konania, odôvodňujú
(ako tomu bolo aj v prejednávanom prípade).

21. Okrem toho za daných, vyššie popísaných okolností, sa odvolaciemu súdu javí ako neprimerane

prísne aplikovať na daný prípad zásadu úspechu podľa § 255 ods. 1 CSP, a teda zaviazať žalovaných
na náhradu trov konania voči žalobcovi. Odvolací súd tak dospel k záveru o dôvodnosti aplikácie §
257 CSP, a teda upustiť pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania od formálneho prístupu
a nezohľadňovať len pomer úspechu vo veci podľa § 255 CSP.22. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II. o náhrade
trov konania potvrdil podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP.

23. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396
ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovaným proti žalobcovi priznal nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v rozsahu 100 %, nakoľko boli v odvolacom konaní plne úspešní. O výške náhrady
trov odvolacieho konania rozhodne v zmysle ust. § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie.

24. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu j e p r í p u s t n é dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§
419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu
na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od

doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).