Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, March 13, 2024

Súd: Okresný súd Lučenec
Spisová značka: 30C/8/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6623203384
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 03. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zoltán Orlai

ECLI: ECLI:SK:OSLC:2024:6623203384.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Lučenec sudcom JUDr. Zoltánom Orlaiom v spore žalobcu O. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom

Y. XXX/XX, XXX XX O., zastúpeného Mgr. Ivanom Bugrim, advokátom so sídlom Námestie SNP 23, 960
01 Zvolen, proti žalovanému Slovenská republika - Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom
Pribinova 2, 812 72 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 00 151 866, o zaplatenie 7.253,94
Eur, takto

r o z h o d o l :

Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 7. 253,94 Eur a to v lehote 3 dní od právoplatnosti
rozsudku.

Žalobcovi sa proti žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa podanou žalobou domáhal zaplatenia istiny 7.253,94 Eur od žalovaného, pričom uviedol,
žebolpríslušníkomHasičskéhoazáchrannéhozboru(ďalejaj„HaZZ“),pričomvykonávalštátnuslužbuv
služobnompomerevsúladesustanoveniamizákonač.315/2001Z.z.oHasičskomazáchrannomzbore
(ďalej aj „ZoHaZZ“). Naposledy štátnu službu vykonával v služobnej hodnosti nadpráporčík, vo funkcii
technik - strojník, v čate „A“ na hasičskej stanici v Poltári, ktorá patrí do územného obvodu Okresného
riaditeľstva HaZZ v Lučenci. Ako hasič začal pracovať u predchodcu HaZZ už odo dňa 01.12.1987,
pričom v HaZZ následne pracoval až do dňa 31.05.2023, kedy ukončil služobný pomer aj z dôvodov,

pre ktoré podáva túto žalobu. Prácu hasiča vykonával takmer 36 rokov.

2. Služobný (pracovný) čas príslušníka HaZZ1 je rozvrhnutý nerovnomerne (§ 86 ZoHaZZ) a to tým
spôsobom, že pracovná zmena sa skladá z výkonu služby, po ktorom nasleduje služobná pohotovosť na
pracovisku (§ 92 ods. 1 ZoHaZZ - ďalej aj „určená služobná pohotovosť“). Jedna pracovná (služobná)
zmena hasiča sa teda skladá z:
1.) výkonu služby, a

2.) určenej služobnej pohotovosti.

3. Do konca roku 2021 boli pracovné zmeny rozvrhnuté na 17 hodín výkonu služby a 7 hodín určenej
služobnej pohotovosti (t. j. v pomere 17/7), s účinnosťou od 01.01.2022 sú pracovné zmeny rozvrhnuté
na 16 hodín výkonu služby a 8 hodín služobnej pohotovosti (t. j. v pomere 16/8). Celkovo v rámci
jednej pracovnej zmeny strávi ako hasič na pracovisku sústavne minimálne 24 hodín. Okrem určenej
pohotovosti, ktorú odpracuje počas každej pracovnej zmeny, mu ako hasičovi môže byť nariadená

aj služobná pohotovosť mimo rozvrhnutia služobného času v zmysle § 92 ods. 2 ZoHaZZ (ďalej
aj „nariadená služobná pohotovosť“) a to napr. v prípade, ak je nevyhnutné zabezpečiť personálnu
obsadenosťvmiestevýkonuslužbyvdôsledkuabsencieniektoréhozkolegov,prirozsiahlychpožiaroch,
živelných pohromách resp. iných udalostiach vyžadujúcich zvýšený počet hasičov, na zastupovaniekolegov, ktorí nemôžu nastúpiť do služby z dôvodu náhlych nepredvídateľných okolností a pod. Obe
služobné pohotovosti, či už určená služobná pohotovosť podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ, rovnako ako ani
nariadená služobná pohotovosť podľa § 92 ods. 2 ZoHaZZ, sa nezapočítavajú do pracovného času a

výkon týchto služobných pohotovostí nie je rozlíšený ani na výplatnej páske za príslušný kalendárny
mesiac, kde je uvedený len súhrnný počet odpracovaných hodín služobnej pohotovosti.

4. Za vykonávanie určenej služobnej pohotovosti (§ 92 ods. 1 ZoHaZZ) je hasič odmeňovaný za každú
hodinu pohotovosti peňažnou náhradou vo výške 15% zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného

platu (ak je služobná pohotovosť vykonávaná v bežný služobný deň), resp. peňažnou náhradou vo výške
30% zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, ak je služobná pohotovosť vykonávaná
v deň služobného pokoja (v deň štátneho sviatku) - viď § 122 ods. 1 ZoHaZZ. Podľa výšky náhrady
poskytovanej za výkon pohotovosti, ktorá závisí od toho, či je pohotovosť vykonávaná v bežný služobný
deň alebo v deň služobného pokoja, je určená služobná pohotovosť rozlišovaná resp. označovaná aj
ako tzv. „15%-ná pohotovosť“ a „30%-ná pohotovosť“.

7. Samotný výkon služobnej pohotovosti je rozdelený na:
a) aktívnu časť služobnej pohotovosti - v prípade, ak je nahlásený výjazd (pri požiari, živelnej udalosti,
havárii a pod.) sa služobná pohotovosť mení na prácu nadčas, a
b) neaktívnu časť služobnej pohotovosti.

5. Určené služobné pohotovosti sú určované na čas nočných hodín. Do konca roka 2021 (v čase rozvrhu
pracovných zmien 17/7) boli služobné pohotovosti vykonávané v čase 22:30 - 05:30 hod., od začiatku
roka 2022 (pri rozvrhu pracovných zmien 16/8) sú služobné pohotovosti vykonávané v čase 22:00 -
06:00 hod. V prípade, ak je počas služobnej pohotovosti vyhlásený poplach a ako hasiči sú vyslaní
na zásah, mení sa táto služobná pohotovosť na prácu nadčas. Keďže v mieste výkonu služby - na

hasičskej stanici v Poltári sa striedajú 3 hasičské zmeny - čaty „A“, „B“ a „C“, pracovný čas hasiča je
rozvrhnutý tak, že každý tretí deň odslúži každá hasičská zmena 24 hodín a následne majú príslušníci v
tejto zmene dva dni voľna. Ide teda o nerovnomerné rozvrhnutie služobného času, ktorého časť pripadá
na tzv. určenú služobnú pohotovosť (§ 86 ods. 2 ZoHaZZ v spojení s § 92 ods. 1 ZoHaZZ). Nakoľko sa
striedajú tri hasičské zmeny - prvá čata „A“, druhá čata „B“ a tretia čata „C“, sú služobné zmeny hasičov

(t. j. pracovný čas) rozvrhnuté v zásade tak, že každý tretí deň hasič odslúži (minimálne) 24 hodín v
rámci zmeny a následne má dva dni voľna. Vzhľadom na takéto rozvrhnutie služobného času každá
hasičská zmena mesačne odslúži aspoň 10 pracovných zmien, pričom v niektorých mesiacoch je to až
11 zmien. V niektorých týždňoch hasiči odslúžia 2 zmeny týždenne (48 hodín) a v niektorých týždňoch
na hasiča vyjdú 3 zmeny týždenne (72 hodín) a to v závislosti od toho, na ktoré dni im pripadnú dni

služobných zmien v týždni (v prípade, ak hasič má zmenu v pondelok, ďalšie zmeny mu pripadnú na
štvrtok a nedeľu, čo sú 3 zmeny v týždni). Pri takto stanovenom rozvrhnutí služobného času má teda
hasič stráviť v službe minimálne 240 hodín (pri 10 zmenách za mesiac) až 264 hodín mesačne (pri 11
zmenách za mesiac). Do tohto rozsahu pritom nie sú zahrnuté hodiny nadčasov, keďže častokrát sa
stane, že pred koncom služby (napr. o 05:00 hod. ráno) je vyhlásený poplach a je potrebné ísť vykonať

výjazd k požiaru, ktorého hasenie trvá 5 hodín - v takomto prípade teda hasič strávi v práci v rámci
jednej zmeny 29 hodín nepretržite). Vzhľadom na uvedené, služobný čas hasiča je rozdelený tak, že
každý hasič v zmenovej službe má za rok (365 dní), pri naplánovanej 24 hodinovej službe na každý
tretí deň, odpracovať 121,67 zmenových služieb (365 dní / 3 zmeny). Ročne je to teda priemerne 2920
odpracovaných hodín (121,67 zmenových služieb x 24 hodinová služba).

6. S poukazom na vyššie opísané rozvrhnutie služobného času, ktorého súčasťou je aj určená služobná
pohotovosť vykonávaná v mieste výkonu služby (t. j. na hasičskej stanici), v žalovanom období augusta
2020 - máj 2023 vrátane, len v rámci samotnej určenej služobnej pohotovosti (§ 92 ods. 1 ZoHaZZ)
priamo nadväzujúcej na výkon zmenovej služby (teda v tzv. 15%-nej a 30%-nej pohotovosti) odpracoval:

- v období od augusta 2020 do decembra 2020 vrátane: 272,37 hodín,
- v období od januára 2021 do decembra 2021 vrátane: 631,88 hodín,
- v období od januára 2022 do decembra 2022 vrátane: 737,62 hodín,
- v období od januára 2023 do mája 2023 vrátane: 283,69 hodín,

7. Za žalované obdobie od augusta 2020 do mája 2023 vrátane (t. j. od 01.08.2020 do 31.05.2023 -
ďalej aj „žalované obdobie“), odpracoval spolu 2035,84 hodín služobnej pohotovosti (z toho 1925,56
hodín určenej + 110,28 hodín nariadenej), pričom žiadna z týchto odpracovaných hodín služobnej
pohotovosti mu nebola započítaná do pracovného času. Jeho priemerný týždenný pracovný čas počascelého žalovaného obdobia od augusta 2020 do mája 2023 vrátane, dosiahol 52,58 hodín týždenne.
Počas celého trvania služobnej pohotovosti, t. j. počas všetkých hodín, ktoré odslúži v rámci služobnej
pohotovosti, sa ako hasič musí zdržiavať na pracovisku, t. j. na hasičskej stanici, z tohto miesta sa

nesmievzdialiťamusíbyťvždypočascelejdobyslužobnejpohotovostipripravenýnavykonaniezásahu.
Ak je vyhlásený výjazd, vykonáva sa do jednej minúty od nahlásenia, preto musí byť počas služobnej
pohotovosti oblečený v služobnej rovnošate a musí byť fyzicky aj psychicky pripravený okamžite vykonať
výjazd na miesto určenia. Teda aj napriek tomu, že časť služobnej pohotovosti tvorí aj tzv. „neaktívna
časť“, počas ktorej hasiči čakajú na vyhlásenie výjazdu, tak aj tento časový úsek je povinný tráviť na

pracovisku a celý čas musí byť okamžite pripravený poskytnúť zamestnávateľovi svoje služby - vykonať
služobný zásah.

8. Napriek uvedeným skutočnostiam sa však služobná pohotovosť (t. j. všetky hodiny „neaktívnej časti“
služobnej pohotovosti) nezapočítava do pracovného času a teda tieto odpracované hodiny nie sú
považované za odpracovaný čas! Zjednodušene povedané, napriek tomu, že v práci strávi v rámci

každej jednej zmeny minimálne 24 hodín, tak v súčasnosti 8 hodín z tohto času (do konca roku
2021 to bolo 7 hodín), ktoré strávi na pracovisku pripravený na výkon práce, nie je považovaných
za pracovný čas! Táto skutočnosť sa v praxi prejavuje tak, že napriek tomu, že napr. v mesiaci
august 2020 sa v jeho fonde pracovného času uvádza počet hodín 183, tento údaj nezohľadňuje
ďalších35hodínodpracovanejslužobnejpohotovosti.Ztaktonereálnevykazovanéhofondupracovného

času, ktorý reálne nezohľadňuje odslúženú služobnú pohotovosť sa potom javí, že jeho priemerný
týždenný pracovný čas neprekračuje 48 hodín, čo je však pravidelne v absolútnom rozpore so
skutočnosťou.Keďžesavofondepracovnéhočasupracovnápohotovosťnezohľadňuje,takakvychádza
z deklarovaného počtu hodín vo fonde pracovného času, potom sa javí, že za mesiac august 2020 bol
jeho priemerný týždenný pracovný čas len 41,31 hodiny (183 hodín za mesiac : 4,43 týždňa = priemer

41,31 hodín za týždeň), avšak v skutočnosti pri zohľadnení služobnej pohotovosti bol jeho priemerný
týždennýpracovnýčas49,21hodín(218hodínzamesiac:4,43týždňa=49,21hodínzatýždeň),nieteda
41,31 hodín za týždeň, ako je to formálne vykazované vo fonde pracovného času a ako je to deklarované
aj jeho služobným úradom - Hasičským a záchranným zborom.

9. Vzhľadom na údaje vyplývajúce z priložených listinných dôkazov (viď Dôkaz 2 a Dôkaz 3) a prepočty
podrobne uvedené v odsekoch 36 - 39 tejto žaloby je zrejmé, že jeho priemerný týždenný pracovný
čas počas žalovaného obdobia pravidelne značne presahoval nielen 40 hodinový týždenný služobný
čas príslušníka HaZZ tak, ako to ustanovuje § 85 ods. 2 ZoHaZZ, ale aj maximálne prípustný týždenný
pracovný čas v dĺžke 48 hodín tak, ako to ustanovuje článok 6 písm. b) Smernice. K tejto skutočnosti

pritom dochádza v dôsledku skutočnosti, že žiadna z hodín odpracovanej služobnej pohotovosti mu
nie je započítavaná do fondu pracovného času, keďže vnútroštátna právna úprava v ZoHaZZ služobnú
pohotovosťhasičovnepovažujezaslužobný(pracovný)čas,čojevrozporesčlánkom2ods.1Smernice
a konštantnou judikatúrou Súdneho dvora. V uvedených súvislostiach ďalej v podrobnostiach poukazuje
na nasledovné skutočnosti:

10. Škoda, ktorej náhrady sa touto žalobou žalobca domáha, vznikla v mieste výkonu služobnej činnosti
žalobcu, ktorým je Hasičská stanica v meste Poltár a táto sa nachádza v územnom obvode Okresného
súdu Lučenec, pričom tu nastala aj samotná skutočnosť, ktorá zakladá žalobou uplatnený nárok na
náhraduškody.Vzhľadomnatietoskutočnostisižalobcavsúladescitovanýmustanovením§19písm.b)

CSP zvolil na podanie tejto žaloby ako miestne príslušný Okresný súd Lučenec, čím je založená miestna
príslušnosť tunajšieho súdu. Zároveň aj v prípade, ak by sa miestna príslušnosť súdu v tomto prípade
spravovala všeobecným súdom žalovaného, týmto súdom je v zmysle § 17 CSP súd, v obvode ktorého
nastala skutočnosť zakladajúca uplatnené právo, nakoľko podľa § 17 CSP platí, že: „Všeobecným
súdom štátu je súd, v ktorého obvode nastala skutočnosť, ktorá zakladá uplatnené právo.“ Miestna

príslušnosť Okresného súdu Lučenec na prejednanie a rozhodnutie tohto sporu je tak nepochybne daná.
Žalobca je fyzickou osobou, ktorá má trvalý pobyt v mieste uvedenom na prvej strane tejto žaloby.
Žalobca túto žalobu podáva ako jednotlivec, ktorého právo vyplývajúce zo Smernice bolo žalovaným
porušené, pričom toto porušenie spôsobilo žalobcovi škodu, ktorej nahradenia v peniazoch sa touto
žalobou domáha.

11.Žalovanýmještát-Slovenskárepublika,zaktorúvzmysle§135ods.1CSPkonáMinisterstvovnútra
Slovenskej republiky (ďalej aj „Ministerstvo“), a to s poukazom na § 11 písm. c) zákona č. 575/2001 Z. z.
o organizácii a činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy, podľa ktorého: „Ministerstvo vnútraSlovenskej republiky je ústredným orgánom štátnej správy pre Policajný zbor a Hasičský a záchranný
zbor.“ Ministerstvo je zároveň aj garantom riadnej transpozície Smernice do slovenského právneho
poriadku, pričom práve v dôsledku nesprávnej transpozície Smernice vznikla škoda, ktorej náhrady sa

žalobca domáha touto žalobou.

12. Smernica predstavuje normu komunitárneho práva, ktorú je Slovenská republika ako členský
štát Európskej únie povinná dodržiavať. Zodpovednosť členských štátov a ich orgánov pri aplikácii
komunitárneho práva vychádza zo zásady prednosti komunitárneho práva, teda zo zásady, že právne

predpisy Európskej únie majú prednosť pred vnútroštátnymi predpismi členských štátov.
Nazákladeprincípuprednostikomunitárnehoprávaajehopriamehoúčinkujezaloženáajzodpovednosť
členského štátu v prípade jeho chybnej aplikácie alebo opomenutia aplikácie zo strany členského štátu,
pričom osoby, ktoré sú takýmto konaním poškodené, sa môžu voči štátu domáhať náhrady spôsobenej
škody. Tu je pritom nevyhnutné zdôrazniť, že zodpovednosť štátu v prípade porušenia komunitárneho
práva je absolútna a objektívna, členský štát sa jej teda nemôže za žiadnych okolností zbaviť ani sa

z nej exkulpovať, a to bez ohľadu na to, ktorý orgán konajúci v mene členského štátu škodu spôsobil.
Povinnosť súdov Slovenskej republiky dodržiavať komunitárne právo je pritom explicitne zakotvená aj v
právnom poriadku Slovenskej republiky, pričom prioritne vyplýva z nasledovných ustanovení:

13. Skutočnosť, že komunitárne právo má prednosť pred vnútroštátnou úpravou a vnútroštátna úprava

nesmiebyťvrozporeskomunitárnymprávomvyplývazkonštantnejjudikatúrySúdnehodvoraEurópskej
únie (ďalej aj „Súdny dvor“). Povinnosť aplikácie komunitárneho práva Súdny dvor po prvý krát vysvetlil
v rozsudku C-106/77 zo dňa 09.03.1978 vo veci Simmenthal, v ktorom Súdny dvor riešil aj dôsledky
priamej aplikovateľnosti ustanovení komunitárneho práva v prípade, ak vnútroštátna norma bola v
rozpore s komunitárnym právom. S poukazom na citované časti rozsudku Súdneho dvora vo veci

Simmenthalpovažujezanepochybné,žeprávnepredpisyEurópskejúnie(t.j.úniovéprávo)majúpriamy
účinok a ako také majú prednosť pred vnútroštátnou právnou úpravou, pričom v prípade kolízie medzi
vnútroštátnou právnou úpravou a komunitárnym právom sú súdy každého členského štátu Európskej
únie, teda aj súdy Slovenskej republiky, povinné aplikovať normu úniového práva. V nadväznosti na
vyššie uvedenú argumentáciu o priamej aplikovateľnosti a účinku komunitárneho práva je v okolnostiach

tohto prípadu potrebné poukázať na rozsudok Súdneho dvora C-429/09 zo dňa 25.11.2010 vo veci
Günter Fuß. V tomto rozsudku sa Súdny dvor zaoberal práve otázkou výkladu Smernice v súvislosti s
porušením článku 6 Smernice, ktorý ustanovuje maximálny týždenný pracovný čas. Tu je ďalej potrebné
zdôrazniť, že vo veci Günter Fuß ide o rozhodnutie Súdneho dvora týkajúce sa pracovníka, ktorý bol
ako hasič zamestnaný v rámci zásahovej služby spadajúcej do verejného sektora a jeho rozpis služieb

(pracovných zmien) stanovoval priemerne 54 hodín týždenne a zahŕňal 24-hodinové zmeny, pričom
každá takáto 24 hodinová zmena, v rámci ktorej musel byť hasič prítomný na pracovisku, pozostáva
z aktívnej služby a pohotovostnej služby, ktorá môže byť prerušená zásahovou činnosťou. Ide teda
v zásade o skutkovo a právne identickú vec, aká je predmetom tohto sporu. Z citovaného rozsudku
Súdneho dvora vo veci Günter Fuß jednoznačne vyplýva, že článok 6 písm. b) Smernice má priamy

účinok a teda priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi
súdmi. Z uvedeného zároveň nepochybne vyplýva, že aj ja - žalobca - mám právo dovolávať sa práv
vyplývajúcich zo Smernice pred tunajším vnútroštátnym súdom. Právna úprava garantujúca mi práva
podľa Smernice, má prednosť pred vnútroštátnou právnou úpravou vyplývajúcou zo zákona č. 315/2001
Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore. Z vyššie uvedenej zásady prednosti a priamej aplikovateľnosti

komunitárnehoprávapretentokonkrétnyprípadvyplýva,žeustanoveniaZoHaZZbymalibyťvsúladeso
Smernicou(keďžesmernicabymalabyťúplneasprávneimplementovanátak,abybolidosahovanéciele
sledované smernicou), pričom v prípade existencie rozporu medzi ustanoveniami ZoHaZZ a Smernicou
má prednosť Smernica ako právny predpis vyššej právnej sily.

14. V okolnostiach tejto veci je však potrebné zdôrazniť, že Smernica nebola správne (resp. z
materiálneho hľadiska v časti vôbec) transponovaná do právneho poriadku Slovenskej republiky,
konkrétne do ustanovení zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, pričom
ustanovenia ZoHaZZ sú v rozpore s článkom 2 ods. 1 a článok 6 písm. b) Smernice. Príloha č. 4
k zákonu č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore v bode 6 uvádza, že do tohto zákona

bola okrem iných prebratá aj predmetná Smernica. Formálne sa teda javí, že ZoHaZZ by mal byť v
súlade so Smernicou ako právnym aktom úniového práva, keďže ZoHaZZ deklaruje prebratie tejto
Smernice do nášho vnútroštátneho právneho predpisu. Toto však v skutočnosti nie je pravdou, a to
z dôvodu, že ZoHaZZ umožňuje služobnému úradu, aby pracovný čas príslušníka HaZZ (hasiča) bolrozvrhnutý tak, že tento pravidelne a de facto sústavne prekračuje Smernicou stanovený maximálny
48 hodinový týždenný pracovný čas. Základný problém je totiž v obsahu pojmu „pracovný čas“ tak,
ako ho na jednej strane stanovuje Smernica a judikatúra Súdneho dvora a tým, ako ho na druhej

strane upravuje zákon č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore. Súdny dvor vo svojej
judikatúre opakovane skonštatoval, že pojem „pracovný čas“ uvedený v Smernici, je autonómnym
pojmom práva Európskej únie, ktorý treba definovať podľa objektívnych vlastností s odkazom na systém
a účel Smernice, ktorým je zlepšenie životných a pracovných podmienok pracovníkov. Súdny dvor
zároveň vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že rozlišovanie je binárne - buď je určitý čas pracovným časom,

alebo ním nie je. Súdny dvor vo svojej judikatúre zároveň konštantne zotrváva na právnom závere,
že čas pracovnej (služobnej) pohotovosti treba v celom rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho
denného alebo týždenného pracovného času, pričom rozhodujúcim faktorom pre záver, či sú naplnené
znaky pojmu „pracovný čas“ je skutočnosť, že pracovník je povinný byť prítomný na mieste určenom
zamestnávateľom a musí mu byť k dispozícii v prípade potreby. Takéto závery jednoznačne vyplývajú
napr. z rozsudku Súdneho dvora C-397/01 zo dňa 05.10.2004 vo veci Bernhard Pfeiffer a rozsudku

C-14/04 zo dňa 01.12.2005 vo veci Abelkader Dellas. V tomto smere je potrebné poukázať aj na
rozhodnutie Súdneho dvora, ktoré sa priamo týka práce hasičov a z ktorého rovnako jednoznačne
vyplýva, že do pracovného času hasičov sa musí započítavať aj čas pracovnej (služobnej) pohotovosti.

15. Vnútroštátny právny predpis - ZoHaZZ - vymedzuje „služobný čas“ hasičov vo vyššie citovanom

ustanovení § 85 ods. 1, ods. 2 ZoHaZZ ako „časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a
je k dispozícii služobnému úradu“ pričom stanovuje, že „služobný čas príslušníka je 40 hodín týždenne“.
Okrem uvedeného vymedzenia „služobného času“ ZoHaZZ ďalej upravuje podmienky výkonu štátnej
služby príslušníkov HaZZ v ustanoveniach § 86 - § 94, v ktorých vymedzuje pojmy ako: nerovnomerné
rozvrhnutie služobného času, prestávky v štátnej službe, nepretržitý odpočinok medzi služobnými

dňami, dĺžka nepretržitého odpočinku v týždni, dni služobného pokoja, štátna služba nadčas, služobná
pohotovosť a dovolenka. Zo žiadneho ustanovenia ZoHaZZ však nevyplýva, že by služobná pohotovosť
hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich služobného času, pričom v skutočnosti
sa čas služobnej pohotovosti nezapočítava do služobného (pracovného) času príslušníka HaZZ. Tu je
napríklad zjavný rozdiel medzi ZoHaZZ upravujúcim pracovné podmienky hasičov na jednej strane, a

všeobecným pracovnoprávnym predpisom - zákonom č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce (ďalej aj „ZP“),
na strane druhej. Zákonník práce totiž v § 96 ods. 2 výslovne ustanovuje, že: „Čas, počas ktorého sa
zamestnaneczdržiavanapracoviskuajepripravenýnavýkonpráce,aleprácunevykonáva,jeneaktívna
časť pracovnej pohotovosti, ktorá sa považuje za pracovný čas.“ Podľa § 12 ods. 6 ZoHaZZ: „Na
právne vzťahy príslušníkov pri vykonávaní štátnej služby sa vzťahuje Zákonník práce, len ak to výslovne

ustanovuje tento zákon.“ ZP sa na hasičov vzťahuje len vtedy, ak to ZoHaZZ výslovne stanovuje. Pokiaľ
však ide o služobný (pracovný) čas hasičov, tak ZoHaZZ na ZP neodkazuje. V zmysle vyššie citovaného
§12ods.6ZoHaZZjepretoúprava§96ods.2ZPneaplikovateľnánaslužobnýpomerpríslušníkaHaZZ.
Ďalej je však zrejmé, že samotný ZoHaZZ žiadne také ustanovenie, akým je citovaný § 96 ods. 2 ZP,
neobsahuje. V dôsledku tejto skutočnosti sa tak tzv. „neaktívna časť“ služobnej pohotovosti príslušníkov

HaZZ nezapočítava do ich pracovného času. Do pracovného času je započítavaný len ten časový úsek,
kedy počas určenej služobnej pohotovosti je vykonaný služobný výjazd, pričom tento časový úsek je
považovaný za prácu nadčas. Ostatný čas určenej služobnej pohotovosti, ktorú každý hasič vykonáva
v rámci každej jednej jeho minimálne 24 hodín trvajúcej služobnej zmeny (od 22:00 hod. do 06:00
hod.), však do pracovného času hasiča započítaný nie je a takýto čas nie je považovaný za pracovný

(služobný) čas hasiča. Nakoľko teda ZoHaZZ nepovažuje služobnú pohotovosť hasičov za súčasť ich
služobného času, tak práve v tejto skutočnosti spočíva rozpor ZoHaZZ s úniovým právom, konkrétne s
ustanovením článku 2 ods. 1 Smernice, ako aj judikatúrou Súdneho dvora. Z rozsudku Súdneho dvora
vo veci Rudy Matzak jednoznačne vyplýva, že členské štáty sa nemôžu odchýliť od súboru povinností
vyplývajúcich z ustanovení Smernice, a to vrátane pojmov „pracovný čas“ a „čas odpočinku“. Smernica

pritomneumožňujeanito,abyčlenskéštátyprijaliinúdefiníciupojmu„pracovnýčas“,nežakojedefinícia
tohto pojmu obsiahnutá v Smernici. Smernica síce stanovuje možnosť členských štátov uplatňovať
alebo prijímať ustanovenia, ktoré sú priaznivejšie pre ochranu bezpečnosti a zdravia pracovníkov, ale
táto možnosť sa neuplatňuje na definíciu pojmu „pracovný čas“. Toto konštatovanie potvrdzuje aj účel
Smernice, ktorý má zabezpečiť, aby sa definície v nej uvedené nemohli vykladať rôzne v závislosti od

vnútroštátneho práva.

16. Služobný čas hasičov je rozvrhnutý na 24 hodinové pracovné zmeny, ktoré sú formálne rozdelené na
1.) výkon služby a 2.) služobnú pohotovosť. Vzhľadom však na účelové oddelenie služobnej pohotovostiod služobného (pracovného) času, kedy služobná pohotovosť nie je započítavaná do fondu pracovného
času, sa potom formálne „na papieri“ javí, že jeho služobný (pracovný) čas nepresahuje 48 hodín
týždenne. Je tomu však tak len z dôvodu, že vnútroštátna právna úprava zákona č. 315/2001 Z. z. o

Hasičskom a záchrannom zbore do služobného (pracovného) času hasiča nezarátava čas služobnej
pohotovosti. Ak však za pracovný (služobný) čas v súlade s judikatúrou Súdneho dvora žalobca
považujeajslužobnúpohotovosť,takjezrejmé,žesúhrntakto„naskladaného“pracovnéhočasuhasičov
pravidelne prekračuje 48 hodín týždenne, pričom bežne dosahuje cca. 53 - 56 hodín týždenne, častokrát
aj viac. Služobná pohotovosť, ktorú odpracujem v rámci každej jednej pracovnej zmeny v rozsahu 8

hodín (do konca roka 2021 v rozsahu 7 hodín), nie je teda v zmysle našej vnútroštátnej právnej úpravy
považovaná za súčasť môjho služobného času. Služobnú pohotovosť je však nevyhnutné aj v zmysle
vyššie citovanej judikatúry Súdneho dvora považovať za „pracovný čas“ tak, ako to kogentne stanovuje
Smernica.
47. Jednoducho povedané, ak by ZoHaZZ v súlade s judikatúrou Súdneho dvora za súčasť pracovného
času považoval aj služobnú pohotovosť, bez akýchkoľvek pochybností by potom aj z formálneho

hľadiska („na papieri“) služobný čas hasičov prekračoval 48 hodín týždenne. Keďže však ZoHaZZ
pracovnú pohotovosť formálne nepovažuje za súčasť pracovného času, tak potom sa z hľadiska textácie
ZoHaZZ a vykazovaného fondu pracovného času javí, že ako hasič odpracuje priemerne menej než 48
hodín týždenne. K takémuto formálnemu dodržiavaniu článku 6 písm. b) Smernice dochádza len „vďaka“
tomu, že z 24 - hodinovej zmeny mu je do pracovného času cv súčasnosti započítavaných len 16

hodín (do konca roka 2021 to bolo 17 hodín), a teda 8 hodín (resp. do konca roka 2021 to bolo 7 hodín)
z času, ktorý strávim v práci na hasičskej stanici a počas ktorých musím byť pripravený do 1 minúty
nastúpiť na vykonanie služobného zásahu, nie je považovaných za pracovný (teda odpracovaný) čas. V
praxi to znamená, že v dôsledku vnútroštátnej právnej úpravy ZoHaZZ, ktorá je čo sa týka posudzovania
pracovného času v rozpore s článkom 2 ods. 1 Smernice ako aj konštantnou judikatúrou Súdneho

dvora, nie je cca. 1/3 zo všetkých jeho reálne odpracovaných hodín v práci považovaných za pracovný
čas! Nezapočítavanie služobnej pohotovosti do fondu pracovného času sa potom nevyhnutne premieta
do skutočnosti, že formálne („na papieri“) síce odpracuje priemerne menej než 48 hodín týždenne,
avšak v skutočnosti jeho priemerný týždenný pracovný čas úplne pravidelne presahuje maximálny 48
hodinový týždenný pracovný čas stanovený v článku 6 písm. b) Smernice. Zhrnúc teda skutočnosti je

zjavné, že vnútroštátna úprava v Slovenskej republike, konkrétne úprava pracovného času obsiahnutá
v ZoHaZZ, umožňuje služobnému úradu rozvrhnúť príslušníkovi HaZZ (hasičovi) jeho služobný čas
tak, že tento pravidelne presiahne maximálnu hranicu stanovenú v článku 6 písm. b) Smernice, a to v
priamom dôsledku skutočnosti, že služobná pohotovosť nie je podľa ZoHaZZ považovaná za súčasť
pracovného času hasiča, čo je v rozpore s článok 2 ods. 1 Smernice. Je teda možné jednoznačne

uzavrieť, že vnútroštátna právna úprava v zákone č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore
je v rozpore s článkom 2 ods. 1 a článkom 6 písm. b) Smernice, nakoľko umožňuje služobnému
úradu, aby služobný čas hasiča bol rozvrhnutý tak, že tento pravidelne prekračuje Smernicou stanovený
maximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas. Preto z týchto dôvodov možno aj jednoznačne uzavrieť,
že Smernica nebola správne (resp. nebola v časti vôbec) implementovaná do právneho poriadku

Slovenskej republiky. Zo skutkového stavu opísaného žalobou a z priložených listinných dôkazov je
zároveň preukázané, že jeho priemerný týždenný pracovný čas za žalované obdobie august 2020 - máj
2023 vrátane, predstavuje 52,48 hodín týždenne, čo je nepochybne viac, než ktorý čas ako maximálny
týždenný pracovný čas povoľuje článok 6 písm. b) Smernice. Je teda zjavné, že jeho právo vyplývajúce
z ustanovenia článku 6 písm. b) Smernice bolo pravidelne porušované.

17. Pokiaľ ide o aktívnu vecnú legitimáciu v tomto spore, Z rozsudku Súdneho dvora C-429/09 zo dňa
25.11.2010 vo veci Günter Fuß jednoznačne vyplýva, že článok 6 písm. b) Smernice má priamy účinok,
keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi, čo
Súdny dvor potvrdil aj priamo v 1. výroku tohto rozsudku, kde judikoval:

53. Rozsudok Súdneho dvora vo veci Günter Fuß teda dáva v prípade porušenia práva na dodržiavanie
48-hodinovéhotýždennéhopracovnéhočasuvyplývajúcehozčlánku6písm.b)Smernicepoškodenému
hasičovi právo domáhať sa náhrady škody priamo proti členskému štátu. Vzhľadom na uvedené
považujem za nepochybné, že ako jednotlivec sa touto žalobou môžem voči žalovanému štátu domáhať
náhrady škody vzniknutej mi porušením úniového práva, a teda moja aktívna vecná legitimácia v

tomto konaní je jednoznačne daná. Pokiaľ ide o pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného, tu je potrebné
vziať na zreteľ aj ustálenú judikatúru Súdneho dvora, podľa ktorej zásada zodpovednosti štátu za
škody spôsobené jednotlivcom porušením práva Únie, ktoré sú mu pripísateľné, je súčasťou systému
zmlúv, na ktorých je Únia založená. Táto povinnosť platí v prípade každého porušenia práva Úniečlenským štátom, a to bez ohľadu na verejný orgán, ktorý sa tohto porušenia dopustil, a to bez
ohľadu na to, aký verejný orgán má podľa práva dotknutého členského štátu v zásade povinnosť túto
škodu nahradiť. Podľa judikatúry Súdneho dvora môže náhradu takejto škody spôsobenej jednotlivcovi

zabezpečiť nielen verejnoprávny subjekt, ale aj samotný štát, pričom právo Únie nijako nebráni tomu,
aby mohla zodpovednosť verejnoprávneho subjektu za škodu spôsobenú jednotlivcovi vzniknúť popri
zodpovednosti, ktorú má samotný členský štát. Z konštantnej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že
poškodení jednotlivci majú právo na náhradu škody vzniknutej porušením úniového práva zo strany
členského štátu v prípade, ak sú splnené 3 podmienky:

1) cieľom porušenej právnej normy Európskej únie je priznať jednotlivcom práva a porušenie je
dostatočne závažné,
2) existencia škody resp. ujmy,
3) príčinná súvislosť medzi týmto porušením a škodou resp. ujmou.
V prípade, že sú splnené všetky tri vyššie uvedené podmienky, je štát povinný napraviť následky
spôsobenej škody podľa vnútroštátneho práva upravujúceho zodpovednosť za spôsobenú škodu.

Podmienky náhrady škody stanovené vo vnútroštátnej právnej úprave nesmú byť menej výhodné
ako podmienky týkajúce sa obdobných vnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada ekvivalencie) a
nemôžu byť upravené tak, aby viedli k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu získania
náhrady (zásada efektivity). Poskytnutá náhrada škody musí spĺňať aj požiadavku primeranosti tak,
aby dostatočne sanovala ujmu, ktorá poškodenému jednotlivcovi vznikla. S poukazom na judikatúru

Súdneho dvora, porušenie práva Únie pre absentujúcu resp. nesprávnu transpozíciu Smernice do
ZoHaZZ je dôsledkom zákonodarného a legislatívneho procesu. Pri rešpektovaní zásad ekvivalencie
a efektivity je pasívne vecne legitimovaným subjektom v konaní o náhradu škody porušením úniového
práva Európskej únie štát, t. j. žalovaný - Slovenská republika, keďže neprijal opatrenia nevyhnutné na
zabezpečenie dodržania požiadavky vyplývajúcej z článku 6 písm. b) Smernice, aby nebola prekročená

maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času, resp. prijal vnútroštátnu právnu úpravu
zákonom č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, ktorý umožňuje služobnému úradu
rozvrhnúť príslušníkovi HaZZ (hasičovi) jeho služobný čas takým spôsobom, že tento pravidelne
presahuje maximálnu hranicu 48-hodinového týždenného pracovného času. K tomuto dôsledku pritom
dochádza pre rozpor vnútroštátnej právnej úpravy ZoHaZZ s článkom 2 ods. 1 Smernice, nakoľko

služobná pohotovosť nie je považovaná za pracovný čas a odpracované hodiny služobnej pohotovosti
nie sú hasičom započítavané do pracovného času. Za žalovaný štát v tomto spore v zmysle § 135 ods.
1 CSP koná Ministerstvo ako orgán, do pôsobnosti ktorého spadá aj Hasičský a záchranný zbor, pričom
Ministerstvo bolo tiež aj garantom právnej úpravy vykonanej zákonom č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a
záchrannomzbore.Vtejtosúvislostieštenapokonopätovnezdôrazňuje,ževzmyslejudikatúrySúdneho

dvora absolútna objektívna zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú porušením úniového práva je daná
bez ohľadu na to, ktorý verejný orgán sa porušenia úniového práva dopustil, resp. ktorý z orgánov by
mal povinnosť škodu podľa vnútroštátnych noriem nahradiť. Ide teda o zodpovednosť za škodu bez
možnosti liberácie a exkulpácie.

18. Pokiaľ ide o prvú podmienku, a to že cieľom porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom
práva a porušenie je dostatočne závažné, tu je potrebné poukázať na judikatórny záver vyplývajúci
aj z rozhodnutia vo veci Günter Fuß, podľa ktorého článok 6 písm. b) Smernice predstavuje pravidlo
sociálneho práva Únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je
minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia. Toto ustanovenie

ukladá členským štátom povinnosť ustanoviť maximálnu 48 hodinovú hranicu pre priemerný týždenný
pracovný čas, v súvislosti s ktorou povinnosťou je v Smernici výslovne stanovené, že táto 48 hodinová
hranica zahŕňa už aj nadčasy (viď znenie „priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmych
dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.“). Z článku 22 ods. 1 Smernice ďalej vyplýva, že od
uvedenej povinnosti sa nemožno v žiadnom prípade odchýliť ak ide o také činnosti, akou je činnosť

hasičov, a to dokonca ani vtedy, ak by k prekročeniu 48 hodinovej hranice priemerného týždenného
pracovného času došlo so súhlasom dotknutého pracovníka, pričom tu pre úplnosť zdôrazňuje, že
žiadny takýto súhlas služobnému úradu nikdy neudelil. Pravidlo sociálneho práva vyplývajúce z článku
6 písm. b) Smernice nemožno podrobiť akejkoľvek podmienke alebo akémukoľvek obmedzeniu, pričom
ustanovenie článku 6 písm. b) Smernice jednotlivcom priznáva práva, ktorých sa môžu dovolávať priamo

pred vnútroštátnymi súdmi. Už len vzhľadom na obsah a účel samotnej Smernice považuje za zjavné
a nepochybné, že cieľom tejto Smernice je priznať práva jednotlivcom - pracovníkom v Európskej únii.
Z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že dostatočne závažné porušenie práva Európskej únie zahŕňa
zjavné a závažné prekročenie hraníc voľnej úvahy členským štátom, pričom zložky, ktoré majú byť vtejto súvislosti zohľadnené, sú predovšetkým stupeň jasnosti a presnosti porušenej právnej normy, ako
aj rozsah miery voľnej úvahy, ktorý porušená norma Únie ponecháva vnútroštátnym orgánom. Vždy a
v každom jednotlivom prípade sa porušenie úniového práva považuje za dostatočne závažné, pokiaľ

je v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora v danej oblasti. Súdny dvor pritom vo svojej judikatúre už
opakovane rozhodol a konštantne rozhoduje, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a
pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou
pojmu „pracovný čas“ tak, ako to predpokladá Smernica. Také vymedzenie pojmu „pracovný čas“, ako
ho kogentne ustanovuje článok 2 Smernice, bráni vnútroštátnej právnej úprave stanovujúcej priemerný

týždenný pracovný čas, ktorý vzhľadom na to, že zahŕňa takéto obdobia pracovnej pohotovosti a
pohotovostnej služby, prekračuje maximálnu 48 hodinovú týždennú hranicu upravenú v článku 6 písm.
b) Smernice. V tomto smere je možné poukázať napr. na rozsudok Súdneho dvora C-303/98 zo dňa
03.10.2020 vo veci Simap, uznesenie C-241/99 zo dňa 03.07.2001 vo veci Confederación Intersindical
Galega (CIG),.

19.SpoukazomnacitovanújudikatúruSúdnehodvorajezjavné,žeporušovaniejehopráv,vyplývajúcich
zčlánku2ods.1vspojenísčlánkom6písm.b)Smernice,kuktorémudochádzavdôsledkunesprávneho
resp. neúplného prebratia Smernice do ZoHaZZ, je v zjavnom rozpore s dlhoročnou konštantnou
judikatúrou Súdneho dvora v danej oblasti, preto toto porušovanie úniového práva je nevyhnutne
potrebné považovať za dostatočne závažné. Súdny dvor aj v referenčnom rozhodnutí vo veci Günter

Fuß výslovne potvrdil, že nedodržanie požiadavky vyplývajúcej z článku 6 písm. b) Smernice u hasičov
bolo zjavným porušením judikatúry Súdneho dvora v danej oblasti. Považuje taktiež za nepochybné,
že cieľom Smernice je priznať jednotlivcom - pracovníkom medzi ktorých patria aj hasiči, práva touto
Smernicou zakotvené. Aplikujúc uvedené judikatórne závery Súdneho dvora na tento konkrétny prípad
je zrejmé, že nakoľko počas žalovaného obdobia pravidelne pracoval nad stanovený limit vyplývajúci z

článku 6 písm. b) Smernice a zároveň služobnú pohotovosť (vrátane jej „neaktívnej časti“) je nevyhnutné
považovať za pracovný čas, k čomu však nedochádza, ide v tomto prípade o zjavné porušenie judikatúry
Súdneho dvora. Prvá podmienka spočívajúca v dostatočnej závažnosti porušenia právnej normy Únie
je tak jednoznačne naplnená.

20.Pokiaľideodruhúpodmienku,ktoroujeexistenciaškody,tujepotrebnéuviesť,žeSmernicasamotná
neobsahuje ustanovenia týkajúce sa procesu náhrady škody vzniknutej porušením jej ustanovení,
rovnako neobsahuje ani kritériá zakotvujúce spôsob určenia výšky nároku na náhradu škody. Podľa
judikatúry Súdneho dvora, týkajúcej sa priamo škôd vznikajúcich hasičom pre nerešpektovanie 48
hodinovej pracovnej doby podľa Smernice, treba pod škodou v takomto prípade v prvom rade rozumieť

ujmu, ktorá dotknutému hasičovi vznikla v dôsledku straty času odpočinku, na ktorý by mal nárok, ak by
bol maximálny 48 hodinový týždenný pracovný
čas upravený článkom 6 písm. b) Smernice rešpektovaný. V tomto zmysle je treba za primeraný
odpočinok v zmysle Smernice považovať taký, ktorý by mal nasledovať po maximálne 48 hodinovej
týždennej pracovnej dobe zahŕňajúcej jeho služobnú pohotovosť na pracovisku (viď bod 59 rozsudku

vo veci Günter Fuß). Z judikatúry Súdneho dvora k náhrade škody vzniknutej z porušenia úniového
práva ďalej vyplýva, že náhrada škôd spôsobených jednotlivcom porušením práva Únie musí byť
primeraná vzniknutej škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu práv poškodených. Podmienky
náhrady škody stanovené vo vnútroštátnej právnej úprave zároveň nesmú byť menej výhodné ako
podmienkytýkajúcesaobdobnýchvnútroštátnychprostriedkovnápravy(zásadaekvivalencie)anemôžu

byť upravené tak, aby viedli k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu získania náhrady
(zásada efektivity); náhrada škody zároveň musí byť primeraná vzniknutej ujme (viď napr. vyššie
citovaný rozsudok vo veci Brasserie du pecheur a Factortame). Zásada ekvivalencie znamená, že
vnútroštátny súd nemôže v prípade konania s úniovým prvkom aplikovať prísnejšie procesnoprávne
alebo hmotnoprávne pravidlá ako tie, ktoré by aplikoval v konaniach bez úniového prvku s podobným

predmetom, čo znamená, že dotknutý subjekt musí mať možnosť uplatniť si nárok, ktorý mu vyplýva
z úniovej právnej normy za takých podmienok, za akých by si mohol uplatniť nárok založený na
podobnej vnútroštátnej právnej norme bez úniového prvku. Zásada efektivity znamená, že procesné
predpisy, ktoré platia vo vnútroštátnych konaniach určených na zabezpečenie ochrany práv, ktoré
zakladá úniové právo v prospech subjektov práva, nemôže byť upravené takým spôsobom, ktorý by

výkonprávpriznávanýchúniovýmprávnymporiadkompraktickyznemožňovalalebonadmernesťažoval.
V takomto prípade je na vnútroštátnom práve členského štátu a jeho súdnych orgánoch, aby pri
dodržaní uvedených zásad ekvivalencie, efektivity a primeranosti určili formu odškodnenia a pravidlá
spôsobu výpočtu náhrady škody vzniknutej porušením normy Únie. V otázkach neupravených normamikomunitárneho práva v sporoch o nárokoch na náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi porušením
práva Únie členským štátom, sa subsidiárne použije vnútroštátne právo pri zachovaní uvedených
zásad ekvivalencie a efektivity. Právny poriadok Slovenskej republiky však neobsahuje žiadny špecifický

právny predpis či konkrétne zákonné ustanovenie pre posudzovanie náhrady škody, ktorá vznikla
poškodenému porušením práva Európskej únie, a to či už by išlo o základ takéhoto nároku, alebo
určenie jeho výšky. Pri absencii konkrétnej právnej úpravy je pri posudzovaní takéhoto nároku v našich
podmienkachnutnévychádzaťzozásad,ktorénatentoúčelvšeobecnestanovilSúdnydvor-t.j.dodržať
podmienky efektivity, ekvivalencie a primeranosti.

21. Pokiaľ ide o právne posúdenie žalovaného nároku, má za to, že touto žalobou uplatnený nárok
je pri absencii vnútroštátnej právnej úpravy nároku na náhradu škody z porušenia práva Európskej
únie potrebné posudzovať analogicky podľa ustanovení právneho poriadku Slovenskej republiky, ktoré
upravujú vzťahy obsahom aj účelom najbližšie. Týmito ustanoveniami sú podľa jeho názoru ustanovenia
§ 11 - § 13 OZ, upravujúce nemajetkovú ujmu, ktorej náhrada sa poskytuje aj v peniazoch. Samotný

právny základ žalovaného nároku však stále spočíva resp. má svoj titul v nároku na náhradu škody z
porušenia práva Európskej únie, pričom ustanovenia § 11 - 13 OZ sa tu používajú „len“ analogicky z
dôvodu absencie právnej úpravy nároku na náhradu škody vzniknutej jednotlivcovi porušením úniového
práva zo strany štátu. Vzhľadom na skutkový stav opísaný v článku II. žaloby je zrejmé, že dlhoročne
dochádza k porušovaniu jeho osobnostných práv na ochranu zdravia, telesnej a psychickej integrity

spočívajúce v porušení práva na primeranú dobu odpočinku, ako aj k porušeniu práva na súkromie
a rodinný život, a to v príčinnej súvislosti s tým, že v dôsledku nezapočítania odpracovaných hodín
služobnej pohotovosti do pracovného času som reálne odpracoval viac, než pripúšťa článok 6 písm.
b) Smernice. Jeho osobnostné práva sú pritom v dôsledku uvedeného u neho porušované sústavne a
dlhoročne, nielen teda počas žalovaného obdobia. Práca hasiča je pritom veľmi zodpovednou prácou,

ktorú vníma ako poslanie, pri práci neraz nasadzuje svoj vlastný život, preto o to viac nevyhnutne a
dôvodne potrebuje dostatočný odpočinok po práci na regeneráciu jeho fyzických a psychických síl,
čoho sa mu však v dôsledku sústavného porušovania práva na primeranú dobu odpočinku nedostáva.
Skutočnosť, že trávil v práci neprimerane dlhý čas, mala pritom nepriaznivý vplyv na kvalitu jeho o
života a to najmä hľadiska jeho mimopracovného osobného života a voľného času. V súvislosti s

porušovaním práva na maximálne 48 hodinový týždenný čas za dlhé roky jeho pôsobenia v pozícii
hasiča prišiel o enormné množstvo času, ktorý by inak venoval v prvom rade rodine a potom aj iným
aktivitám nesúvisiacim s mojim pracovným zaradením. Neprimeraná pracovná zaťaženosť a nutnosť
tráviť nadmerne dlhý čas v práci pri takom rozložení služobného času, aký ako hasič vykonáva, zásadne
zasahuje do jeho súkromného a rodinného života. V dôsledku pravidelného porušovania práva na

maximálne 48 hodinový týždenný pracovný čas prichádza o čas, ktorý by chcel a inak mohol venovať
svojim najbližším, rodine, priateľom, záľubám prípadne akýmkoľvek iným aktivitám, ktoré nesúvisia
s jeho pracovným zaradením. Vzhľadom na enormnú fyzickú a psychickú náročnosť jeho práce je
zároveň dostatok času na oddych a mimopracovné aktivity nevyhnutný. Tu pritom poukazuje na to,
že bežne odpracuje aj približne 5 - 8 hodín nad rámec maximálneho 48-hodinového týždenného

pracovného času. Nutnosť tráviť neprimerane dlhý čas v práci, ktoré sa prejavuje aj skracovaním
voľného času na nevyhnutný odpočinok a mimopracovné aktivity, je tak zásadne negatívnym dôsledkom
porušovania Smernice, nakoľko mimopracovným aktivitám nemôže venovať ten čas, koľko by mohol,
ak by k porušovaniu Smernice nedochádzalo. Všetok ten čas, ktorý strávil v práci naviac oproti tomu,
čo stanovuje Smernica, by venoval či svojim najbližším a rodine, jeho koníčkom alebo práve tomu

nevyhnutnému odpočinku, ktoré mu má práve Smernica stanovením maximálneho pracovného času
garantovať. Tu poukazuje taktiež na to, že ako hasič slúžiaci v minimálne 24 hodinovej zmene pracoval
„od rána do rána“ a mal teda v porovnaní s bežnými ľuďmi úplne prevrátený spánkový režim. Deň, kedy
sa ráno vracal zo služby a ktorý mal byť jedným z 2 voľných dní medzi služobnými zmenami, častokrát
venoval len nevyhnutnej regenerácii značného vyčerpania a nevyspatosti po práci tak, aby nasledujúci

deň bol schopný znova plnohodnotne fungovať v bežnom živote. Všetok ten čas, ktorý pri dodržiavaní
Smernice mohol venovať rodine, priateľom, odpočinku, nevyhnutnej regenerácii fyzických a psychických
síl či akokoľvek inak podľa vlastného uváženia, mu už žiaľ nikto nevráti a žalovaná náhrada škody v
podobe nemajetkovej ujmy v peniazoch predstavuje z jeho pohľadu len veľmi čiastočnú a obmedzenú
náhradu utrpenej ujmy.

22. Ako vyplýva z referenčného rozhodnutia Súdneho dvora vo veci Günter Fuß, už len samotná
strata času odpočinku je sama o sebe dostatočným dôvodom na domáhanie sa a priznanie nároku na
náhradu škody porušením článku 6 písm. b) Smernice. Už len strata času odpočinku, o ktorý dotknutýjednotlivec (hasič) prichádza prekračovaním maximálneho týždenného pracovného času, je dostatočný
na priznanie nároku na náhradu škody vzniknutej porušením Smernice bez toho, aby k tomuto
následku musel pristúpiť aj akýkoľvek ďalší prípadný následok na osobnostných právach žalobcu. Je

presvedčený, že už len stratu tak enormného množstva času, aký počas dlhoročného porušovania
Smernice a prekračovaním maximálneho pracovného času stratil, pričom inak by tento čas mohol využiť
akoukoľvek mimopracovnou aktivitou podľa svojho uváženia, by ako závažnú ujmu pociťoval každý,
kto by sa nachádzal v jeho postavení. V súvislosti s porušovaním práv je potrebné zdôrazniť aj to,
že v danom prípade porušovaním článku 6 písm. b) Smernice je porušované aj základné právo na

ochranu zdravia, ktoré je ako jedno z najvýznamnejších osobnostných práv zakotvených v Ústave.
Zároveň však porušovaním Smernice dochádza aj k porušovania základného práva na spravodlivé a
uspokojujúce pracovné podmienky, ktoré rovnako zakotvuje Ústava. Ako je zrejmé, jedným z cieľov
Smernice a zároveň aj dôvodom zavedenia hranice maximálneho týždenného pracovného času bolo
pritom práve to, aby pracovníci mali dostatok času na oddych a regeneráciu a neprimeraným pracovným
zaťažením neohrozili svoj život a zdravie. Považuje pritom za logické a zrejmé, že najmä dlhoročné

a pravidelné prekračovanie maximálneho pracovného času pri tak náročnej práci, akou práca hasiča
nepochybne je, môže zásadne ohrozovať zdravie a život pracovníka. Z úvodných ustanovení Smernice,
v ktorých sú uvedené dôvody jej prijatia a ciele ňou sledované totiž vyplýva, že jej normotvorca vychádzal
z faktu, že je ešte stále príliš vysoký výskyt pracovných úrazov a chorôb z povolania a musia sa
preto bezodkladne zaviesť alebo zlepšiť preventívne opatrenia na zaistenie bezpečnosti a ochrany

zdravia pracovníkov a zaistiť vyšší stupeň ich ochrany, pričom tento cieľ by sa nemal podriaďovať
ekonomickým úvahám. Ako totiž vyplýva aj z judikatúry Súdneho dvora, všetci pracovníci by preto mali
mať primeranú dobu odpočinku, pričom pojem "odpočinok" sa musí vyjadriť v jednotkách času, t. j.
v dňoch, hodinách, resp. ich častí. Pracovníkom krajín Európskej únie sa musí poskytnúť minimálny
denný, týždenný a ročný čas odpočinku a primerané prestávky v práci. V tejto súvislosti je potrebné

tiež zaviesť maximálnu hranicu týždenného pracovného času; „primeraný odpočinok" znamená, že
pracovníci majú pravidelný čas odpočinku, trvanie ktorého je vyjadrené v jednotkách času a ktorý je
dostatočne dlhý a nepretržitý, aby sa zabezpečilo, že v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného
rozvrhnutia práce nespôsobia úraz ani sebe ani spolupracovníkom alebo iným osobám a že si ani
krátkodobo ani dlhodobo nepoškodia zdravie. Vychádzajúc zo skutočností uvedených v žalobe a z

povahy škody resp. ujmy vzniknutej porušovaním Smernice, ktorá má v tomto prípade nemajetkovú
povahu (strata času odpočinku a s tým súvisiace porušenia práva na ochranu zdravia, súkromia a
rodinného života, práva na spravodlivé a uspokojivé pracovné podmienky), je v slovenskom právnom
poriadku nutné analogicky použiť pravidlá týkajúce sa náhrady nemajetkovej ujmy fyzickej osoby podľa
ustanovení § 11 - 13 Občianskeho zákonníka, keďže tieto ustanovenia upravujú vzťahy obsahom aj

účelom najbližšie k náhrade škody porušením úniového práva ako je to v tomto prípade. Práve z týchto
dôvodov možno žalobou uplatnený nárok posúdiť ako nemajetkovú ujmu, k náhrade ktorej dochádza
v peniazoch. Náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch výslovne predpokladá a upravuje § 13 ods. 2
Občianskehozákonníka.Jepotrebnézdôrazniť,ženáhradunemajetkovejujmyvpeniazochustanovenie
§ 13 ods. 2 OZ nepodmieňuje výlučne len situáciami zníženia dôstojnosti fyzickej osoby v značnej

miere alebo jej vážnosti v spoločnosti, pretože predmetné ustanovenie len demonštratívne uvádza
prípady, kedy je možné s ohľadom na intenzitu zásahu priznať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch nie je zákonnou úpravou vymedzený reštriktívne,
teda tak, aby ho bolo možné priznať len za vopred definované následky, čo okrem iného potvrdzuje aj
zákonná formulácia uvedená v ustanovení § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka „najmä preto“, a teda

zjavne nejde o zákonom ohraničený výpočet prípadov, u ktorých nárok na náhradu nemajetkovej ujmy
vzniká. Inak povedané, nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch nevzniká iba v prípadoch
zníženia dôstojnosti fyzickej osoby, či jej vážnosti v spoločnosti, ale môže ísť aj o iné vážne následky na
osobnostných právach dotknutého jednotlivca, teda nepochybne aj o odškodnenie porušenia tých práv,
ako je to v tomto prípade (porušenia práva na ochranu zdravia, súkromia a rodinného života). Samotné

konštatovanie porušenia práva v tomto prípade úplne zjavne nie je dostatočným zadosťučinením a
práve peňažná náhrada je v tomto prípade jedinou možnou formou (aspoň čiastočného) odškodnenia
vzniknutej ujmy, keďže strata enormného množstva času, ku ktorej došlo už len v žalovanom období a v
jej dôsledku došlo aj k porušeniu vyššie uvedených základných práv, je už nezvrátiteľná a nemôže byť
za daných okolností odškodnená inak, než poskytnutím peňažnej náhrady. S poukazom na skutočnosti

uvedené má za to, že je splnená aj druhá podmienka nároku na náhradu škody, ktorou je vznik škody
resp. ujmy, pričom táto má v podmienkach slovenského právneho poriadku pri použití analógie povahu
nemajetkovej ujmy, k náhrade ktorej dochádza v peniazoch.23. Napokon pokiaľ ide o tretiu podmienku, ktorou je existencia príčinnej súvislosti medzi porušením
článku 6 písm. b) Smernice a škodou vo forme nemajetkovej ujmy, aj túto považuje za zjavne naplnenú.
Akbytotižžalovanýsprávneprebralustanoveniačlánku2ods.1ačlánku6písm.b)Smernicedozákona

č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, resp. ak by boli tieto ustanovenia z materiálnej
stránky v praxi dodržiavané, nedochádzalo by k porušovaniu môjho práva na maximálny 48-hodinový
týždenný pracovný čas a teda nedošlo by ani k strate času odpočinku, na ktorý by som mal nárok,
ak by bol maximálny týždenný pracovný čas upravený týmto ustanovením Smernice dodržaný. Tu je
potrebné taktiež zdôrazniť, že k porušovaniu článku 6 písm. b) Smernice dochádza v priamom dôsledku

porušovania článku 2 ods. 1 Smernice (ktorý kogentne ustanovuje čo sa považuje za pracovný čas), t.
j. tým, že ZoHaZZ formálne zo služobného času „vyčlenil“ služobnú pohotovosť a odpracované hodiny
služobnej pohotovosti tak nie sú považované za súčasť pracovného času. V dôsledku nezarátavania
služobnej pohotovosti do pracovného času teda reálne odpracoval viac, než je Smernicou maximálne
povolený 48-hodinový týždenný pracovný čas, kde v dôsledku tejto skutočnosti došlo k porušeniu práva
na ochranu zdravia a práva na ochranu súkromia a rodinného života. Z uvedených dôvodov má za

to, že aj tretia podmienka - príčinná súvislosť medzi porušením úniového práva (medzi porušeniami
článkov 2 ods. 1 Smernice v spojení s článkom 6 písm. b) Smernice, ku ktorým došlo v dôsledku
nesprávnej/neúplnej transpozície Smernice do ZoHaZZ) a vznikom škody vo forme nemajetkovej ujmy,
je jednoznačne daná. Ako už bolo uvedené, vnútroštátny právny poriadok Slovenskej republiky nemá
špeciálnu právnu úpravu pre nárok na náhradu škody vzniknutej jednotlivcovi porušením práva Únie zo

strany štátu v dôsledku nesprávneho prebratia (transpozície) Smernice do nášho právneho poriadku,
a to tak pokiaľ ide o základ nároku, ako ani pokiaľ ide o stanovenie pravidiel na spôsob výpočtu tohto
nároku. Z judikatúry Súdneho dvora, na ktorú už podrobne poukázal vyššie vyplýva, že náhrada škody
musí spĺňať požiadavky primeranosti, efektivity a ekvivalencie.

24. Za odpracované hodiny tzv. určenej služobnej pohotovosti (vyššie citovaný § 92 ods. 1 ZoHaZZ) je
mu bola uhrádzaná peňažná náhrada (nie teda „mzda“ resp. „služobný plat“, čo taktiež potvrdzuje, že
služobná pohotovosť nie je považovaná za pracovný čas) vo výške vyplývajúcej z vyššie citovaného
ustanovenia § 122 ods. 1 ZoHaZZ, a to vo výške 15% zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného
platu (t. j. 15% z jeho hodinovej mzdy). Práve hodiny tzv. určenej služobnej pohotovosti sú tým časom,

ktorý odpracoval v rámci každej 24 hodinovej služby v súčasnosti v čase od 22:00 do 06:00 hod. (resp.
do konca roka 2021 to bolo v čase od 22:30 do 05:30 hod.) a tieto hodiny mu nie sú započítavané
do služobného času. Určenú služobnú pohotovosť vykonával priamo na pracovisku (hasičskej stanici),
z ktorej sa nesmel vzdialiť a vždy musel byť pripravený vykonať služobný výjazd do 1 minúty od
nahlásenia. Od určenej služobnej pohotovosti sa nariadená služobná pohotovosť (vyššie citovaný § 92

ods. 2 ZoHaZZ) odlišuje tým, že príslušník HaZZ je na výkon služby privolaný mimo svojho pracovného
času, t. j. mimo rozpisu svojich pravidelných služobných zmien a to spravidla z domu. Je to tak napr. v
prípade náhlej potreby privolania väčšieho počtu hasičov ak dôjde k živelnej pohrome resp. inej závažnej
udalosti, ktorá si vyžaduje zásah väčšieho počtu príslušníkov, než ktorí sú v službe v rámci pracovných
zmien. Základný rozdiel je teda v tom, že zatiaľ čo určenú služobnú pohotovosť hasič vykonáva v

rámci každej jednej pracovnej zmeny a nachádza sa v práci na hasičskej stanici, avšak na výkon
nariadenej pohotovosti je privolaný do služby mimo svojho bežného služobného času a to spravidla v
čase, keď sa nachádza v domácom prostredí príp. inde (avšak mimo miesta výkonu služby). Za výkon
takejto nariadenej pohotovosti sa poskytuje vyššia peňažná náhrada, než za výkon určenej služobnej
pohotovosti, keďže:

- za určenú služobnú pohotovosť sa poskytuje peňažná náhrada vo výške 15% (v bežné služobné dni)
resp. 30% (v dni služobného pokoja) zo sumy, ktorou je príslušná časť služobného platu, za každú
odslúženú hodinu pohotovosti,
- za nariadenú služobnú pohotovosť v mieste výkonu služby (keď je hasič privolaný z domova do služby
na hasičskú stanicu) je poskytovaná peňažná náhrada vo výške 50 % (v bežné pracovné dni) resp.

100% (v dni služobného pokoja) zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho
služobného platu, za každú odslúženú hodinu pohotovosti.

25. Vzhľadom na rozhodujúce skutkové a právne okolnosti tejto veci má za to, že ustanovenie § 122
ZoHaZZ je práve takým ustanovením, ktoré je z hľadiska analógie iuris „najbližšie“ prejednávanej veci

na to, aby jeho aplikáciou bolo možné určiť primeranú výšku náhrady škody. Podľa jeho názoru je totiž
aj výšku nemajetkovej ujmy potrebné určiť spôsobom, ktorý najviac a najlepšie zohľadňuje okolnosti, za
ktorých táto ujma vznikla. Pokiaľ osoba vstupuje do pracovného, štátnozamestnaneckého, služobného
resp. iného obdobného pomeru, vstupuje do neho s vedomím, že určitý čas strávený výkonom činnosti vtomto právnom vzťahu mu bude adekvátnym spôsobom nahradený, a to spravidla vo forme peňažného
ekvivalentu,pričomtýmtopeňažnýmekvivalentomjejehomzda.Zohľadňujúcuvedenéskutočnostipreto
výšku uplatňovanej nemajetkovej ujmy v peniazoch odvíja od toho, že ustanovenie § 122 ods. 2 písm. a)

ZoHaZZ, ktoré upravuje odmenu za nariadenú služobnú pohotovosť vykonávanú v mieste vykonávania
štátnej služby, je tým ustanovením, ktoré je z hľadiska analógie „najbližšie“ k stanoveniu výšky
žalovaného nároku. Hodiny služobnej pohotovosti, ktoré mu neboli započítané do služobného času,
je podľa jeho názoru možné analogicky posúdiť ako odpracované mimo rozvrhnutia služobného času
(čo je práve rozdiel medzi určenou služobnou pohotovosťou podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ a nariadenou

služobnou pohotovosťou podľa § 92 ods. 2 ZoHaZZ), keďže služobný čas by mal byť rozvrhnutý tak,
aby k porušovaniu jeho práv nedochádzalo, pričom k tomuto porušovaniu dochádzalo práve výkonom
služobnej pohotovosti, ktorá sa mu však nezapočítavala do služobného (pracovného) času. Má preto
za to, že primeranú náhradu škody v tomto prípade predstavuje rozdiel medzi peňažnou náhradou
uvedenou v § 122 ods. 1 ZoHaZZ a peňažnou náhradou uvedenou v § 122 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ, a to
za každú jednu odpracovanú hodinu služobnej pohotovosti počas žalovaného obdobia. Vychádzajúc tak

z určenia výšky nemajetkovej ujmy ako rozdielu náhrady uvedenej v § 122 ods. 1 ZoHaZZ (15% alebo
30% peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného
kalendárneho roku) a peňažnej náhrady uvedenej v § 122 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ (vo výške 50% z
prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku) je v
prípade odpracovanej služobnej pohotovosti počas pracovných dní možné určiť výšku nemajetkovej

ujmy ako súčin počtu odpracovaných hodín určenej služobnej pohotovosti podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ
za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku a sumy zodpovedajúcej 35% peňažnej
náhrady z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho
roku(50%-15%)avprípadeurčenejslužobnejpohotovostiodpracovanejvčasepracovnéhopokojaako
súčin odpracovaných hodín v čase pracovného pokoja a sumy zodpovedajúcej 20% peňažnej náhrady

z prináležiacej hodinovej sadzby za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku (50%
- 30%).

26. Uvedeným spôsobom stanovená a touto žalobou uplatňovaná primeraná náhrada škody teda
predstavuje rozdiel medzi výškou náhrady pri nariadenej služobnej pohotovosti (50% zo sumy príslušnej

časti služobného platu podľa § 122 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ) a výškou náhrady za určenú služobnú
pohotovosť (15% zo sumy príslušnej časti služobného platu podľa § 122 ods. 1 ZoHaZZ a 30% z tejto
sumy ak ide o deň služobného pokoja), t.j. vo výške zodpovedajúcej 35%, resp. 20% zo sumy, ktorá je
príslušnou časťou môjho služobného platu (50% - 15% = 35% v prípade bežného služobného dňa a v
prípade, ak ide o deň služobného pokoja 50% - 30% = 20%). Je presvedčený, že takýto spôsob výpočtu

náhrady škody spĺňa odškodňovaciu funkciu, je v súlade s vyššie uvedenou judikatúrou Súdneho
dvora a zároveň spĺňa aj požiadavku primeranosti, pričom však nie je sumou neprimerane vysokou.
Náhrada škody v podobe nemajetkovej ujmy v peniazoch musí spĺňať predovšetkým satisfakčnú funkciu,
pričom z tohto pohľadu považuje žalovanú výšku náhrady škody za primeranú, aj keď len čiastočne
odškodňujúcu utrpenú ujmu. Náhrada škody v podobe nemajetkovej ujmy má však plniť aj preventívnu

a sankčnú funkciu, teda má odradiť porušovateľa (v tomto prípade žalovaného - štát) od protiprávneho
konaniaamátakýmtospôsobomzabezpečovaťajgenerálnuprevenciupredpokračovanímvporušovaní
práva, pričom práve preto musí byť sankcia (v zmysle výšky relutárnej satisfakcie) patrične dôrazná
a dostačujúca. Napokon považuje za nepochybné, že žalovaná výška náhrady škody nemá voči
žalovanému likvidačný charakter a teda je zo všetkých rozhodujúcich hľadísk minimálne primeraná

a opodstatnená. Napokon na tomto mieste už len pre úplnosť, poznajúc argumentáciu žalovaného v
obdobných sporoch, opätovne zdôrazňuje, že touto žalobou si neuplatňuje mzdový nárok, ale domáha
sa náhrady škody porušením úniového práva, pričom takýto spôsob výpočtu žalovaného nároku zvolil
len z dôvodu, že neexistuje právna úprava, ktorá by presne stanovovala spôsob výpočtu náhrady škody
v takýchto prípadoch. Podstata tohto sporu a žaloby totiž nespočíva v namietaní výšky jeho služobného

ohodnotenia ani v namietaní výšky náhrady za výkon služobnej pohotovosti, ale v tom, že porušovaním
článku 2 ods. 1 v spojení s článok 6 písm. b) Smernice dochádza k ujme mojich osobnostných právach
tak, ako je uvedené vyššie, pričom táto ujma má nemajetkovú povahu. Spôsob vypočítania výšky
žalovaného nároku nemení nič na jeho povahe resp. právnom titule základu nároku, preto len spôsob,
ako tento žalovaný nárok „vypočítava“, neznamená, že žalobou uplatňuje mzdový nárok.

27. Pokiaľ ide o splatnosť jednotlivých dielčích nárokov na náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy,
má za to, že tieto nároky vznikajú postupne a osobitne za každý jednotlivý mesiac, v ktorom boli jeho
práva porušované, a to vždy ku dňu splatnosti mzdy za daný mesiac. Vzhľadom na povahu týchtonárokov má totiž za to, že nemajetková ujma vznikla každý mesiac po tom, čo v priamej súvislosti s
porušením jeho práv táto jeho ujma nebola kompenzovaná v služobnom plate navyše o 35% resp.
20% (teda „doplatkom“ do sumy 50% za každú odpracovanú hodinu určenej služobnej pohotovosti, ako

keby bola táto odpracovaná ako nariadená služobná pohotovosť podľa § 122 ods. 1 písm. a) ZoHaZZ
z dôvod vysvetlených vyššie), preto za rozhodujúci moment pre vznik tejto ujmy považuje výplatný
termín. U príslušníkov HaZZ je mzda splatná vždy k 10. dňu nasledujúceho mesiaca za predchádzajúci
mesiac. Splatnosť mzdy za mesiac august 2020 teda nastala dňa 10.09.2020, splatnosť mzdy za
mesiac september 2020 nastala dňa 10.10.2020 atď. Vzhľadom k všeobecnej 3-ročnej premlčacej dobe

vyplývajúcej z ustanovenia § 101 Občianskeho zákonníka si preto touto žalobou uplatňuje nárok spätne
za obdobie 3 rokov pred podaním tejto žaloby, a to počínajúc splatnosťou mzdy za mesiac august 2020
(ktorá nastala 10.09.2020) až po mesiac máj 2023 vrátane. Náhradu škody z porušenia práva Európskej
únie, ktorá má podobu nemajetkovej ujmy v peniazoch, možno za príslušný kalendárny mesiac určiť ako
súčin odpracovaných hodín určenej služobnej pohotovosti v daný kalendárny mesiac a 35% alebo 20%
z príslušnej časti služobného platu za každú odpracovanú hodinu služobnej pohotovosti v závislosti od

toho, či hodiny služobnej pohotovosti boli odpracované počas bežného služobného dňa (50% - 15% =
35%) alebo v deň služobného pokoja (50% - 30 % = 20%).

28. Vzhľadom na vyššie uvedený spôsob výpočtu ďalej vyčísľuje škodu vo forme nemajetkovej ujmy,
ktorá mu vznikla porušením práva Európskej únie, a to nasledovne:

Obdobie august 2020 - december 2020:
Fond pracovného času a služobná pohotovosť: Za 5 mesiacov t. j. 153 dní (rok 2020 bol priestupný rok)
pri naplánovanej 24 hodinovej službe na každý tretí deň by v tomto období každý hasič mal odpracovať
51 zmenových služieb (153 dní : 3 zmeny), čo predstavuje celkovo 1.224 odpracovaných hodín za
uvedené obdobie (51 zmenových služieb x 24 hodín). Priemerný počet týždňov za obdobie 5 mesiacov

predstavuje 21,86 týždňov (153 dní : 7 dní). Pri počte odpracovaných hodín 1.224 a priemernom
počte týždňov 21,86 v tomto období, tak priemerný týždenný pracovný čas hasiča na pracovisku pri
existujúcomspôsoberozvrhuslužobnýchzmienpredstavujevpriemere55,99hodín(1.224hodín:21,86
týždňov), čo rozhodne presahuje týždenný pracovný čas určený smernicou a to priemerne o 7,99 hodín
každý týždeň.

Za obdobie august 2020 až december 2020 predstavuje:
(i) fond pracovného času 895 hodín;
(ii) určená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 272,37 hodín;
(iii) nariadená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods.2 ZoHaZZ v rozsahu 2,25 hodín.
Spolu služobná pohotovosť určená podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ a nariadená podľa § 92 ods. 2 ZoHaZZ

v rozsahu 274,62 hodín. Na uvedené časové obdobie roku 2020 pripadá v priemere 21,86 pracovných
týždňov, čo potom v jeho prípade znamená, že za uvedený časový úsek roku 2020 dosiahol jeho
priemerný týždenný pracovný čas 53,51 hodín (1169,62 hodín : 21,86 týždňov).

29. V období august 2020 až december 2020 podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ odpracoval 265,37 hodín 15%-

nej určenej služobnej pohotovosti, za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 15% z príslušnej časti
služobného platu za každú hodinu, a 7 hodín 30%-nej určenej služobnej pohotovosti v čase pracovného
pokoja, za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 30% z príslušnej časti služobného platu za každú
hodinu. Služobnú pohotovosť, ktorá mu bola nariadená podľa § 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ odpracoval
v rozsahu 2,25 hodín.

Počet hodín Rozdiel Rozdiel
odpracovanej 35% Nemajetková Nemajetková Nemajetková
20% (medzi
určenej Určená (medzi ujma za ujma za ujma za

odmenou
služobnej pohotovosť Hodinová odmenou mesiac za mesiac za mesiac spolu
za
pohotovosti spolu (15% sadzba za 15%-nú 30%-nú (15%-ná a
nariadenú

za mesiac a 30%) nariadenú určenú určenú 30%-ná
a určenú
(§ 92 ods. 1 a určenú pohotovosť pohotovosť pohotovosť)
pohotovosť)ZoHaZZ) pohotovosť)
15% 30% (hodín) (€) (€) (€) (€) (€) (€)
2020

8/2020 35,00 35,00 10,0371 3,5130 2,0074 122,9545 0,0000 122,9545
9/2020 69,50 69,50 10,0371 3,5130 2,0074 244,1525 0,0000 244,1525
10/2020 49,00 49,00 10,1114 3,5390 2,0223 173,4105 0,0000 173,4105
11/2020 48,87 48,87 10,1114 3,5390 2,0223 172,9504 0,0000 172,9504
12/2020 63,00 7,00 70,00 10,1114 3,5390 2,0223 222,9564 14,1560 237,1123

Spolu 265,37 7,00 272,37 Náhrada za ujmu 936,42 € 14,16 € 950,58 €

Náhrada škody vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch za rok 2020 (august 2020 - december 2020
vrátane) v zmysle vyššie uvedeného predstavuje spolu sumu 950,58 EUR.

30. Obdobie január 2021 - december 2021:
Fond pracovného času a služobná pohotovosť: Za 12 mesiacov t. j. 365 dní pri naplánovanej 24
hodinovej službe na každý tretí deň by v tomto období každý hasič mal odpracovať 121,67 zmenových
služieb (365 dní : 3 zmeny), čo predstavuje celkovo 2.920,08 odpracovaných hodín za uvedené obdobie

(121,67 zmenových služieb x 24 hodín). Priemerný počet týždňov za obdobie 12 mesiacov predstavuje
52,14 týždňov (365 dní : 7 dní). Pri počte odpracovaných hodín 2.920,08 a priemernom počte týždňov
52,14 v tomto období, tak priemerný týždenný pracovný čas hasiča na pracovisku pri existujúcom
spôsobe rozvrhu služobných zmien predstavuje v priemere 56 hodín (2.920,08 hodín : 52,14 týždňov),
čo rozhodne týždenný pracovný čas určený smernicou priemerne o 8 hodín každý týždeň.

Za obdobie január 2021 až december 2021 predstavuje:

(i) fond pracovného času 2025,60 hodín;

(ii) určená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 631,88 hodín;
(iii) nariadená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ v rozsahu 47,30 hodín.
Spolu služobná pohotovosť určená podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 679,18 hodín. Na uvedené
časové obdobie roku 2021 pripadá v priemere 52,14 pracovných týždňov, čo potom v jeho prípade
znamená, že za uvedený časový úsek roku 2021 dosiahol jeho priemerný týždenný pracovný čas 51,88

hodín (2704,78 hodín : 52,14 týždňov).

31. V období január 2021 až december 2021 podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ odpracoval 610,88 hodín 15%-
nej určenej služobnej pohotovosti, za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 15% z príslušnej časti
služobného platu za každú hodinu a 21 hodín 30%-nej určenej služobnej pohotovosti v čase pracovného

pokoja, za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 30% z príslušnej časti služobného platu za každú
hodinu. Služobnú pohotovosť, ktorá mu bola nariadená podľa § 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ odpracoval
v rozsahu 47,30 hodín.

Počet hodín Rozdiel Rozdiel

odpracovanej Určená 35% 20% Nemajetková Nemajetková Nemajetková
určenej (medzi (medzi ujma za ujma za ujma za
pohotovosť
služobnej Hodinová odmenou odmenou mesiac za mesiac za mesiac spolu
pohotovosti spolu sadzba za za 15%-nú 30%-nú (15%-ná a

(15% a
za mesiac nariadenú nariadenú určenú určenú 30%-ná
30%)
(§ 92 ods. 1 a určenú a určenú pohotovosť pohotovosť pohotovosť)ZoHaZZ) pohotovosť) pohotovosť)
15% 30% (hodín) (€) (€) (€) (€) (€) (€)

2021
1/2021 56,00 7,00 63,00 10,7242 3,7535 2,1448 210,1943 15,0139 225,2082
2/2021 49,00 49,00 10,7242 3,7535 2,1448 183,9200 0,0000 183,9200
3/2021 69,65 69,65 10,7242 3,7535 2,1448 261,4292 0,0000 261,4292
4/2021 56,00 56,00 10,7242 3,7535 2,1448 210,1943 0,0000 210,1943

5/2021 47,67 7,00 54,67 10,7242 3,7535 2,1448 178,9167 15,0139 193,9305
6/2021 63,00 63,00 10,7242 3,7535 2,1448 236,4686 0,0000 236,4686
7/2021 49,00 49,00 10,7242 3,7535 2,1448 183,9200 0,0000 183,9200
8/2021 56,00 56,00 10,7242 3,7535 2,1448 210,1943 0,0000 210,1943
9/2021 56,00 56,00 10,7242 3,7535 2,1448 210,1943 0,0000 210,1943
10/2021 42,00 42,00 10,8000 3,7800 2,1600 158,7600 0,0000 158,7600

11/2021 25,13 25,13 10,8000 3,7800 2,1600 95,0027 0,0000 95,0027
12/2021 41,43 7,00 48,43 10,8000 3,7800 2,1600 156,6167 15,1200 171,7367
Spolu 610,88 21,00 631,88 Náhrada za ujmu 2 295,81 € 45,15 € 2 340,96 €

Náhrada škody vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch za rok 2021 (január 2021 - december 2021
vrátane) v zmysle vyššie uvedeného predstavuje spolu sumu 2340,96 Eur.

32. Obdobie január 2022 - december 2022:
Fond pracovného času a služobná pohotovosť: Za 12 mesiacov t. j. 365 dní pri naplánovanej 24

hodinovej službe na každý tretí deň by v tomto období každý hasič mal odpracovať 121,67 zmenových
služieb (365 dní : 3 zmeny), čo predstavuje celkovo 2.920,08 odpracovaných hodín za uvedené obdobie
(121,67 zmenových služieb x 24 hodín). Priemerný počet týždňov za obdobie 12 mesiacov predstavuje
52,14 týždňov (365 dní : 7 dní). Pri počte odpracovaných hodín 2.920,08 a priemernom počte týždňov
52,14 v tomto období, tak priemerný týždenný pracovný čas hasiča na pracovisku pri existujúcom

spôsobe rozvrhu služobných zmien predstavuje v priemere 56 hodín (2.920,08 hodín : 52,14 týždňov),
čo rozhodne týždenný pracovný čas určený smernicou priemerne o 8 hodín každý týždeň.

Za obdobie január 2022 až december 2022 vrátane predstavuje:

(i) fond pracovného času predstavuje 1981 hodín;

(ii) určená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 737,62 hodín;
(iii) nariadená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods.2 ZoHaZZ v rozsahu 38,35 hodín.

Spolu služobná pohotovosť určená podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 775,97 hodín. Na uvedené
časové obdobie roku 2022 pripadá v priemere 52,14 pracovných týždňov, čo potom v jeho prípade
znamená, že za uvedený časový úsek roku 2022 dosiahol jeho priemerný týždenný pracovný čas 52,88
hodín (2756,97 hodín : 52,14 týždňov)

33. V období január 2022 až december 2022 podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ odpracoval 721,62 hodín 15%-
nej určenej služobnej pohotovosti, za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 15% z príslušnej časti
služobného platu za každú hodinu a 16 hodín 30%-nej určenej služobnej pohotovosti v čase pracovného
pokoja, za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 30% z príslušnej časti služobného platu za každú
hodinu. Služobnú pohotovosť, ktorá mu bola nariadená podľa § 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ odpracoval

v rozsahu 38,35 hodín.

Počet hodín Rozdiel Rozdiel Nemajetková Nemajetková
odpracovanej Nemajetková
35% 20%

určenej Určená ujma za ujma za ujma za
(medzi (medzi
služobnej pohotovosť Hodinová odmenou odmenou mesiac za mesiac za mesiac spolu
pohotovosti za spolu sadzba za za 15%-nú 30%-nú (15%-ná amesiac (15% a 30%) nariadenú nariadenú určenú určenú 30%-ná
(§ 92 ods. 1 a určenú a určenú pohotovosť pohotovosť pohotovosť)
ZoHaZZ) pohotovosť) pohotovosť)

15% 30% (hodín) (€) (€) (€) (€) (€) (€)
2022
1/2022 64,00 64,00 10,8000 3,7800 2,1600 241,9200 0,0000 241,9200
2/2022 64,00 64,00 10,8000 3,7800 2,1600 241,9200 0,0000 241,9200

3/2022 56,00 56,00 10,8000 3,7800 2,1600 211,6800 0,0000 211,6800
4/2022 80,00 80,00 10,8000 3,7800 2,1600 302,4000 0,0000 302,4000
5/2022 48,00 8,00 56,00 10,8000 3,7800 2,1600 181,4400 17,2800 198,7200

6/2022 40,00 40,00 10,8000 3,7800 2,1600 151,2000 0,0000 151,2000
7/2022 52,63 52,63 11,0636 3,8723 2,2127 203,8087 0,0000 203,8087

8/2022 64,00 64,00 11,0636 3,8723 2,2127 247,8246 0,0000 247,8246
9/2022 70,45 70,45 11,0636 3,8723 2,2127 272,8007 0,0000 272,8007
10/2022 70,53 70,53 11,1424 3,8998 2,2285 275,0674 0,0000 275,0674
11/2022 64,00 64,00 11,1424 3,8998 2,2285 249,5898 0,0000 249,5898
12/2022 48,00 8,00 56,00 11,1424 3,8998 2,2285 187,1923 17,8278 205,0202

Spolu 721,62 16,00 737,62 Náhrada za ujmu 2 766,84 € 35,11 € 2 801,95 €

Náhrada škody vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch za rok 2022 (január 2022 - december 2022
vrátane) v zmysle vyššie uvedeného predstavuje spolu sumu 2801,95 EUR.

34. Obdobie január 2023 - december 2023:
Fond pracovného času a služobná pohotovosť: Za 5 mesiacov t. j. 153 dní pri naplánovanej 24
hodinovej službe na každý tretí deň by v tomto období každý hasič mal odpracovať 50,33 zmenových
služieb (151 dní : 3 zmeny), čo predstavuje celkovo 1.207,92 odpracovaných hodín za uvedené obdobie

(50,33 zmenových služieb x 24 hodín). Priemerný počet týždňov za obdobie 5 mesiacov predstavuje
21,57 týždňov (151 dní : 7 dní). Pri počte odpracovaných hodín 1.207,92 a priemernom počte týždňov
21,57 v tomto období, tak priemerný týždenný pracovný čas hasiča na pracovisku pri existujúcom
spôsobe rozvrhu služobných zmien predstavuje v priemere 56 hodín (1.207,92 hodín : 21,57 týždňov),
čo rozhodne presahuje týždenný pracovný čas určený smernicou a to priemerne o 8 hodín každý týždeň.

Za obdobie január 2023 až december 2023 predstavuje:
(i) fond pracovného času 817 hodín;
(ii) určená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 283,69 hodín;
(iii) nariadená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods.2 ZoHaZZ v rozsahu 22,38 hodín.
Spolu služobná pohotovosť určená podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ a nariadená podľa § 92 ods. 2 ZoHaZZ

v rozsahu 306,07 hodín. Na uvedené časové obdobie roku 2023 pripadá v priemere 21,57 pracovných
týždňov, čo potom v jeho prípade znamená, že za uvedený časový úsek roku 2023 dosiahol jeho
priemerný týždenný pracovný čas 52,07 hodín (1123,07 hodín : 21,57 týždňov).

35. V období január 2023 až december 2023 podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ odpracoval 275,69 hodín 15%-

nej určenej služobnej pohotovosti, za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 15% z príslušnej časti
služobného platu za každú hodinu, a 8 hodín 30%-nej určenej služobnej pohotovosti v čase pracovného
pokoja, za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 30% z príslušnej časti služobného platu za každú
hodinu. Služobnú pohotovosť, ktorá mu bola nariadená podľa § 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ odpracoval
v rozsahu 22,38 hodín.

Počet hodín Rozdiel Rozdiel
odpracovanej Určená 35% 20% Nemajetková Nemajetková Nemajetkováurčenej (medzi (medzi ujma za ujma za ujma za
pohotovosť
služobnej Hodinová odmenou odmenou mesiac za mesiac za mesiac spolu

pohotovosti spolu sadzba za za 15%-nú 30%-nú (15%-ná a
(15% a
za mesiac nariadenú nariadenú určenú určenú 30%-ná
30%)
(§ 92 ods. 1 a určenú a určenú pohotovosť pohotovosť pohotovosť)

ZoHaZZ) pohotovosť) pohotovosť)
15% 30% (hodín) (€) (€) (€) (€) (€) (€)
2023
1/2023 55,70 8,00 63,70 11,8303 4,1406 2,3661 230,6317 18,9285 249,5602
2/2023 56,00 56,00 11,8303 4,1406 2,3661 231,8739 0,0000 231,8739

3/2023 48,00 48,00 11,8303 4,1406 2,3661 198,7490 0,0000 198,7490
4/2023 59,99 59,99 11,8303 4,1406 2,3661 248,3949 0,0000 248,3949
5/2023 56,00 56,00 11,8303 4,1406 2,3661 231,8739 0,0000 231,8739
Spolu 275,69 8,00 283,69 Náhrada za ujmu 1 141,52 € 18,93 € 1 160,45 €

Náhrada škody vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch za obdobie január 2023 až máj 2023 vrátane
v zmysle vyššie uvedeného predstavuje spolu sumu 1160,45 EUR.

36. Celková výška náhrady škody vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch, za žalované obdobie august
2020 až máj 2023 vrátane (t. j. od 01.08.2020 do 31.05.2023), teda pri odpracovaných hodinách určenej
služobnej pohotovosti podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 1925,56 hodín (viď vyčíslenie v odsekoch
36 - 39 tejto žaloby) predstavuje úhrnne sumu vo výške 7.253,94 Eur, ktorej zaplatenia sa touto žalobou
domáha. S poukazom na všetky vyššie uvedené skutočnosti má za to, že touto žalobou uplatnený

nárok je v celom rozsahu dôvodný a opodstatnený. V príčinnej súvislosti s nesprávnou resp. neúplnou
transpozíciou Smernice do právneho poriadku Slovenskej republiky, konkrétne do zákona č. 315/2001
Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, za ktorú zodpovedá žalovaný na princípe absolútnej objektívnej
zodpovednosti, došlo k porušeniu mojich práv vyplývajúcich z úniového práva, konkrétne Smernice
Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo dňa 04.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie

pracovného času, v priamom dôsledku čoho došlo aj k strate odpočinku, porušeniu jeho osobnostných
práv a tým aj k založeniu môjho nároku na náhradu škody vzniknutej porušením úniového práva, za ktorú
škodu zodpovedá žalovaný. Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností preto navrhuje, aby
súd po skutkovom a právnom posúdení veci vydal rozsudok, ktorým zaviaže žalovaného povinnosťou
zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 7.253,94 Eur.

37. Žalovaný sa k žalobe vyjadril písomným podaním zo dňa 14.11.2023, pričom uviedol, že žalobca
sa domnieva, že uplatnený nárok na náhradu škody žalobcovi vznikol v dôsledku porušenia práva
Európskej únie k jeho ujme, a to v dôsledku nesprávneho prebratia Smernice Európskeho parlamentu a
Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej len

ako ,,Smernica“ či „Smernica 2003/88/ES“) do právneho poriadku Slovenskej republiky v podobe zákona
č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších predpisov (ďalej len ako ,,zákon
č. 315/2001 Z. z.“). Z tohto dôvodu žalobca tvrdí, že počas celého žalovaného obdobia pracoval nad
stanovený limit vyplývajúci z článku 6 písm. b) Smernice, v zmysle ktorého priemerný pracovný čas
pre každé obdobie 7 dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín. Z článku vyplýva vecná pôsobnosť

Smernice 2003/88/ES, ktorá v článku 1 ods. 2 definuje okruh vzťahov, na ktoré sa má Smernica 2003/88/
ES aplikovať. Otázka osobnej
pôsobnosti, t.j. určenia jednotlivých odvetví činnosti, na ktoré sa má Smernica 2003/88/ES vzťahovať
je upravená v článku 1 ods. 3 Smernice 2003/88/ES a článku 1 ods. 4 Smernice 2003/88/ES.
Pôsobnosť Smernice 2003/88/ES je v zmysle článku 1 ods. 3 Smernice 2003/88/ES a článku 1 ods.

4 Smernice 2003/88/ES vymedzená s odkazom na článok 2 smernice Rady 89/391/EHS z 12. júna
1989 o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri
práci (ďalej len ako „Smernica 89/391/EHS“). Z vyššie uvedeného možno vyvodiť záver, že rozsah
pôsobnosti Smernice 2003/88/ES je pozitívne vymedzený v článku 2 ods. 1 Smernice 89/391/EHSako aj negatívne vymedzený v článku 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS. Inak povedané, Smernica
2003/88/ES sa neuplatňuje na odvetvia činností, ktoré zahŕňajú určité osobitné činnosti služieb civilnej
ochrany. Vzhľadom na charakter vykonávaných činností a s tým spojený rozvrh služobného času sa

Smernica 2003/88/ES na služobný pomer príslušníkov Hasičského a záchranného zboru nevzťahuje
v plnom rozsahu, preto jej ustanovenia nemohli byť porušené tak ako to tvrdí žalobca. Podľa názoru
žalovanéhopretoštátnuslužbupríslušníkovHasičskéhoazáchrannéhozboruvykonávajúcichzásahovú
činnosť, (ktorá je špecifická nerovnomerným rozvrhnutím služobného času, na ktorý priamo nadväzuje
určená služobná pohotovosť), možno jednoznačne subsumovať pod negatívne vymedzenie pôsobnosti

Smernice 89/391/EHS v článku 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS. Oproti štandardným pracovnoprávnym
vzťahom štátna služba príslušníkov Hasičského a záchranného zboru vykazuje aj špecifiká štátnej
služby príslušníkov Policajného zboru ako aj profesionálnych vojakov (napr. v osobitnom systéme
sociálneho zabezpečenia, prísnej subordinácii a pod.). Rovnako úlohy, ktoré príslušníci Hasičského a
záchranného zboru plnia, možno podľa súvisiacich právnych predpisov týkajúcich sa civilnej ochrany,
integrovaného záchranného systému ako aj právnej úpravy samotného Hasičského a záchranného

zboru, bez akýchkoľvek pochybností subsumovať pod pojem „osobitné činnosti služieb civilnej ochrany“
v zmysle článku 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS. Žalovaný má za to, že žalobca si nesprávne vykladá
pôsobnosť Smernice, nakoľko podľa nášho názoru sa Smernica nevzťahuje na príslušníkov Hasičského
a záchranného zboru. Rozsah pôsobnosti Smernice stanovuje článok 1 ods. 3, podľa ktorého táto
Smernica sa vzťahuje na všetky odvetvia činností, verejné a súkromné, v zmysle článku 2 Smernice

89/391/EHS bez toho, aby boli dotknuté články 14, 17, 18 a 19 Smernice 89/391/EHS. Smernica
Rady 89/391/EHS v článku 2 ods. 2 stanovuje, že Smernica 89/391/EHS sa neuplatňuje tam, kde
sú s ňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb,
ako sú napríklad ozbrojené sily, polícia alebo pre určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany.
Z dikcie daného článku vyplýva, že ide len o exemplifikatívny a nie taxatívny výpočet činností,

ktoré možno označiť ako osobitné činnosti verejných služieb. Žalovaný má za to, že štátna služba
príslušníkov Hasičského a záchranného zboru, ktorí vykonávajú aj zásahovú činnosť charakteristickú
nerovnomerným rozvrhnutím služieb s nariadenou služobnou pohotovosťou má charakter osobitnej
činnostislužiebcivilnejochrany.Ztohtodôvodužalobcovinemohlavzniknúťškoda,nakoľkoustanovenia
Smernice sa na neho nevzťahujú a teda nie je splnený základný predpoklad zodpovednosti za škodu.

Z vyššie uvedených právnych predpisov vyplýva, že Hasičský a záchranný zbor, resp. jeho príslušníci
vykonávajúci zásahovú činnosť, plnia okrem úloh na úseku ochrany pred požiarmi aj úlohy na úseku
civilnej ochrany obyvateľstva, predovšetkým v oblasti priameho výkonu záchranárskych činností. Z tohto
dôvodu sú činnosti vykonávané príslušníkmi Hasičského a záchranného zboru pri zásahovej činnosti
právetýmiosobitnýmičinnosťamislužiebcivilnejochrany,naktorésaSmernica89/391/EHSnevzťahuje.

Inak povedané v súčasnosti iné zložky (okrem Hasičského a záchranného zboru), ktorým by boli
zverené činnosti služieb civilnej ochrany neexistujú. Nakoľko Smernica 2003/88/ES sa na príslušníkov
Hasičského a záchranného zboru v prípade služobného času ako aj ich odmeňovania nevzťahuje, je
táto oblasť v plnej miere v pôsobnosti vnútroštátnej právnej úpravy. Vzhľadom na uvedené sa príslušné
ustanoveniaSmernice2003/88/ESnaprípadžalobcunemôžuaplikovať,pretožalobcovivzmysležaloby

nemohla vzniknúť žiadna škoda.

38. Žalobu pre nestransponovanie Smernice, resp. pre nesprávnu transpozíciu smernice môže podať: 1.
Európska Komisia na Súdny dvor Európskej únie (ďalej len ako „SDEÚ“), 2. Fyzická / právnická osoba,
ktorá bola týmto priamo dotknutá, t.j. došlo k porušeniu / poškodeniu jej práv a to na vnútroštátny súd

členského štátu Európskej únie. Žalobca však nezažaloval svojho zamestnávateľa, ale štát, v mene
ktorého koná ten ústredný orgán verejnej správy, do ktorého pôsobnosti patrí oblasť štátnej správy pre
Hasičský a záchranný zbor, čo je zásadný rozdiel v označení žalovaného, teda v jeho pasívnej vecnej
legitimácii. Navyše, ak mal žalobca za to, že mu zamestnávateľ určoval pohotovosť nad Smernicou
povolený limit, mal na túto skutočnosť upozorniť svojho nadriadeného v súlade s § 69 ods. 4 zákona

č. 315/2001 Z. z. a žiadať, aby mu táto nebola určovaná z dôvodov, ktoré v žalobe uvádza. Žalovaný v
tomto prípade podotýka, že žalobca za každú hodinu určenej služobnej pohotovosti, vrátane tých hodín,
o ktorých tvrdí, že mali byť vykonané nad limit určený Smernicou, mu boli riadne vyplatené príslušné
zložky služobného príjmu, resp. poskytnuté náhradné voľno. Ak má žalobca za to, že Smernica nebola v
jeho prípade správne použitá, žalovaný namieta nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie z dôvodu,

že táto mu nie je daná. Podľa názoru žalovaného sa miera zodpovednosti za prípadný vznik škody
musí medzi dvomi samostatnými subjektmi (Slovenskou republikou a Ministerstvom vnútra Slovenskej
republiky, resp. Hasičským a záchranným zborom) rozlišovať. Nie je prípustné, aby sa zodpovednosť
Slovenskej republiky odvodzovala od individuálneho prístupu inej osoby k pracovnoprávnym vzťahomkonkrétneho zamestnanca. Žalovaný má za to, že Slovenská republika a Ministerstvo vnútra Slovenskej
republiky sú dva samostatné a nezávislé subjekty právnych vzťahov, preto podľa žalovaného nie je
možné dospieť k inému záveru než, že posúdenie ich zodpovednosti za prípadný vznik škody ako

dôsledok výkonu určitých práv, nie je možné zamieňať. Preto aj keby súd prvej inštancie konštatoval,
že aplikácia Smernice na služobný pomer žalobcu bola nesprávna, nijako táto skutočnosť nesúvisí
so zodpovednosťou žalovaného za správnosť prebratia Smernice do právneho poriadku Slovenskej
republiky. S ohľadom na zamieňanie Slovenskej republiky a Ministerstva vnútra Slovenskej republiky
ako dvoch samostatných subjektov je tu ďalší dôvod nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného.

39. Žalovaný uviedol, že Smernica 2003/88/ES v zásade ustanovuje minimálne požiadavky na
bezpečnosť a ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času, pokiaľ ide o doby denného odpočinku,
prestávok v práci, týždenného odpočinku, maximálneho týždenného pracovného času, ročnej dovolenky
a aspekty nočnej práce, práce na zmeny a rozvrhnutie práce. Smernica upravujúca minimálne
požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času bola transponovaná do

slovenskéhoprávnehoporiadkuokreminéhozákonomč.315/2001Z.z.,čojeuvedenéajvtranspozičnej
prílohe č. 4 zákona pod bodom 6. Žalobca konštatuje, že malo dôjsť k nesprávnej transpozícii Smernice
2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z. z., podľa ktorého sa podľa žalobcu doba služobnej pohotovosti
nezapočítava do týždenného pracovného času hasičov. Podľa žalovaného však takéto tvrdenia žalobcu
nie sú opodstatnené. V zmysle článku 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES je teda pracovným (služobným)

časom akýkoľvek čas, počas ktorého zamestnanec pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva
svoju činnosť alebo povinnosti v súlade so vnútroštátnymi právnymi predpismi. Do služobného času
teda spadá samotný výkon pracovných úloh na pracovisku na základe pokynov zamestnávateľa ako aj
zdržiavanie sa na pracovisku k dispozícii zamestnávateľa na základe jeho nariadenia, napr. vo forme
pracovnej pohotovosti. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie je totiž rozhodujúcim

faktorom pre posúdenie, či sú naplnené charakteristické znaky pojmu „pracovný čas“ aj v pohotovostnej
službe, ktorú pracovník vykonáva na svojom pracovisku, skutočnosť, že je povinný byť fyzicky prítomný
na mieste určenom zamestnávateľom a byť mu k dispozícii, aby v prípade potreby mohol okamžite
poskytnúť primerané služby. Tieto povinnosti je preto potrebné považovať za výkon činnosti tohto
pracovníka. Pracovný čas teda v sebe zahŕňa riadny pracovný čas, prácu nadčas a pracovnú pohotovosť

na pracovisku. V prípade domácej pohotovosti Súdny dvor rozhodol, že do maximálneho týždenného
pracovného času sa zarátava iba čas skutočného výkonu práce pre zamestnávateľa.

40. Zmysle článku 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES je transponovaný v štvrtej hlave zákona č. 315/2001 Z.
z. v ustanoveniach § 85 a nasl. upravujúcich služobný čas hasičov, služobnú pohotovosť, štátnu službu

nadčas a dovolenku.

41. Podľa § 85 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., cit.: „Služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom
príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu.“

42. Podľa § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., cit.: „Služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý
nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich
mesiacov.“

43. Podľa § 86 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z., cit.: „Pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka

služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania
štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania
štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni.“

44. Podľa § 86 ods. 3 zákona č. 315/2001 Z. z., cit.: „Za služobný deň podľa odseku 2 sa považuje deň,

v ktorom príslušník podľa rozvrhu služobného času vykonáva štátnu službu.“

45. Podľa § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., cit.: „Služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú
pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na
vykonávanie štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času.“

46. Predmetné ustanovenia teda definujú služobný čas príslušníka Hasičského a záchranného zboru
ako časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu, pričom
umožňuje rozvrhnúť služobný čas aj nerovnomerne a súčasne jasne definuje pojem služobný deň, zaktorý sa považuje vykonávanie štátnej služby podľa rozvrhu služobného času. Z uvedených ustanovení
zákona č. 315/2001 Z. z. ďalej jasne vyplýva, že okrem štátnej služby vykonávanej v riadnom služobnom
čase sa za výkon štátnej služby považuje aj služobná pohotovosť v štátnej službe vykonávaná v mieste

výkonu štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v rámci riadneho
rozvrhnutia služobného času podľa § 91 zákona č. 315/2001 Z. z. a štátna služba nadčas podľa § 92
zákona č. 315/2001 Z. z. Ustanovenia § 86 ods. 2 a § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. rozhodne
nepopierajú,žeslužobnápohotovosťvštátnejslužbejevýkonomštátnejslužby,aleakoužbolouvedené
vyššie, svojou formuláciou účelovo vystihujú rozdiel medzi určenou služobnou pohotovosťou v štátnej

službe (§ 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.) a nariadenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe
(§ 92 ods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z.). Pri nariadenej služobnej pohotovosti v štátnej službe
podľa § 92 ods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z. ide o služobnú pohotovosť v štátnej službe v
mieste vykonávania štátnej služby, ale mimo rozvrhnutia služobného času, čo je vyjadrené napríklad aj
vo výške peňažnej náhrady za čas tejto služobnej pohotovosti v štátnej službe. Žalobca zrejme v tejto
súvislosti opomenul, že ním citované ustanovenia zákona, najmä § 86 ods. 2 a § 92 ods. 1, rozhodne

nepopierajú, že služobná pohotovosť v štátnej službe je výkonom štátnej služby, ale svojou formuláciou
účelovo vystihujú rozdiel medzi určenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe (§ 92 ods. 1 zákona
č. 315/2001 Z. z.) a nariadenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe (§ 92 ods. 2 písm. a) zákona
č. 315/2001 Z. z.) a slová v § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. len vystihujú časovú kontinuitu
medzi výkonom štátnej služby a služobnou pohotovosťou. V oboch prípadoch je však nesporné, že

ide o výkon štátnej služby v rámci služobného času. Žalovaný súčasne poukazuje aj na článok 15
Smernice 2003/88/ES4, ktorý umožňuje dohodnúť aj priaznivejšie podmienky, napr. v kolektívnych
zmluvách. Tvrdenie žalovaného o služobnom čase podporuje aj Kolektívna zmluva vyššieho stupňa pre
príslušníkov Hasičského a záchranného zboru na rok 2019 - 2020 (ďalej len ako „Kolektívna zmluva
2019 - 2020“), Kolektívna zmluva vyššieho stupňa pre príslušníkov Hasičského a záchranného zboru na

rok 2021 (ďalej len ako „Kolektívna zmluva 2021“), Kolektívna zmluva vyššieho stupňa pre príslušníkov
Hasičského a záchranného zboru na rok 2022 (ďalej len ako „Kolektívna zmluva 2022“) a Kolektívna
zmluva vyššieho stupňa pre príslušníkov Hasičského a záchranného zboru na rok 2023 (ďalej len ako
„Kolektívna zmluva 2023“) (ďalej Kolektívna zmluva 2019 - 2020, Kolektívna zmluva 2021, Kolektívna
zmluva 2022, Kolektívna zmluva 2023 spolu len ako „Kolektívne zmluvy“), ktoré vo väzbe na citované

ustanovenia zákona rozvrhuje služobný čas na vykonávanie štátnej služby a služobnú pohotovosť.

47.Vtejtosúvislostineobstojíanitvrdeniežalobcuopierajúcesaoznenie§97ods.1zákonač.315/2001
Z. z. ktorý vymedzuje, čo sa posudzuje ako vykonávanie štátnej služby. Podľa žalobcu služobná
pohotovosť nie je výkonom štátnej služby, čo odvodzuje od skutočnosti, že sa v tomto ustanovení

neuvádza služobná pohotovosť v štátnej službe. Žalovaný poznamenáva, že v citovanom ustanovení
sa neuvádza ani služobná pohotovosť v štátnej službe, ale ani samotný výkon štátnej služby, pretože
v tomto ustanovení ide o výpočet časov, súvisiacich s činnosťami (napr. zvyšovania kvalifikácie, účasť
na rekondičnom pobyte, ale napr. aj dovolenka, materská dovolenka, rodičovská dovolenka), ktorým
zákon priznáva na vymedzené účely (napr. sociálne zabezpečenie) rovnaké účinky, ako keby v tom

čase príslušník alebo príslušníčka Hasičského a záchranného zboru skutočne vykonávali štátnu službu.
Explicitnejšie rozlíšenie jednotlivých častí služobného času je upravené v čl. 3 s nápisom „Podmienky
výkonu štátnej služby“ ods. 1 Kolektívnej zmluvy 2019 - 2020, ďalej v čl. 3 s nápisom „Podmienky výkonu
štátnej služby“ ods. 3 Kolektívnej zmluvy 2021, kde sa uvádza, cit.: „Pre príslušníkov vykonávajúcich
štátnu službu s nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom je služobný čas rozvrhnutý spravidla na

17 hodín vykonávania štátnej služby a časť služobnej pohotovosti, ktorá bezprostredne nadväzuje na
vykonávanie štátnej služby v mieste vykonávania štátnej služby, v trvaní 7 hodín v jednej 24 - hodinovej
zmene.“, v čl. 3 s nápisom „Podmienky výkonu štátnej služby“ ods. 3 Kolektívnej zmluvy 2022 a v čl. 3
s nápisom „Podmienky výkonu štátnej služby“ ods. 3 Kolektívnej zmluvy 2023, kde sa taktiež uvádza,
cit.: „Pre príslušníkov vykonávajúcich štátnu službu s nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom je

služobný čas rozvrhnutý spravidla na 16 hodín vykonávania štátnej služby a časť služobnej pohotovosti,
ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v mieste vykonávania štátnej služby, v
trvaní 8 hodín v jednej 24 - hodinovej zmene.“ Vzhľadom na uvedené žalovaný má za to, že vyššie
uvedené ustanovenia § 85 a § 92 zákona č. 315/2001 Z. z., ako aj ustanovenia Kolektívnej zmluvy 2019
- 2020 (čl. 3), Kolektívnej zmluvy 2021 (čl. 3), Kolektívnej zmluvy 2022 (čl. 3) a Kolektívnej zmluvy 2023

(čl. 3) plne transponujú článok 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES.

48. Kritériá pre limity pracovného času ustanovuje článok 6 Smernice 2003/88/ES s názvom „Maximálny
týždenný pracovný čas.“ Podľa článku 6 Smernice 2003/88/ES, cit.: „členské štáty prijímajú opatrenianevyhnutné na zabezpečenie toho, že v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov:
a) týždenný pracovný čas bude obmedzený zákonmi, inými právnymi predpismi alebo správnymi
opatreniami alebo kolektívnymi zmluvami alebo dohodami medzi sociálnymi partnermi; b) priemerný

pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.“ Podľa článku 16
písm. b) Smernice 2003/88/ES, cit.: „členské štáty môžu ustanoviť pre uplatňovanie článku 6 (maximálny
týždenný pracovný čas) referenčné obdobie nepresahujúce štyri mesiace.“ Podľa článku 17 ods. 3
Smernice 2003/88/ES, cit.: „V súlade s odsekom 2 tohto článku sa môžu vykonať odchýlky článkov 3, 4,
5, 8, a 16: a) v prípade činností, keď pracovisko pracovníka a jeho bydlisko sú od seba vzdialené, vrátane

práce na otvorenom mori, alebo keď sú rôzne pracoviská pracovníka od seba vzdialené; b) v prípade
bezpečnostných a dozorných činností, ktoré si vyžadujú trvalú prítomnosť s cieľom ochrany majetku
a osôb, najmä v prípade strážnikov a dozorcov alebo bezpečnostných firiem.“ Smernica 2003/88/ES
pripúšťa výnimku zo stanoveného limitu za dodržania nasledujúcich kumulatívnych podmienok:
- písomný súhlas zamestnanca s výkonom práce nad zákonom a smernicou povolený maximálny limit
počtu hodín5,

- zamestnávateľ vedie aktuálne záznamy o všetkých zamestnancoch, ktorí vykonávajú takúto prácu a
poskytne na požiadanie informáciu o prípadoch, kedy zamestnanci dali súhlas k práci presahujúcej 48
hodín v dobe 7 dní, čo sa vypočíta ako priemer za referenčné obdobie,
- zamestnávateľ dodržiava všetky všeobecné zásady ochrany bezpečnosti a zdravia zamestnancov pri
práci,

- žiadnemu zamestnancovi nevznikne zo strany zamestnávateľa ujma za to, že nie je ochotný súhlasiť
s vykonávaním takejto práce.

49. Podľa Smernice 2003/88/ES teda priemerný pracovný čas pre každé obdobie 7 dní nesmie
prekročiť 48 hodín vrátane nadčasov, pričom týždenný pracovný čas pre každého zamestnanca musí

byť ustanovený zákonom, správnym opatrením alebo kolektívnou zmluvou. Smernica 2003/88/ES tiež
umožňuje ustanoviť odlišne referenčné obdobie iné ako 7 dní, čo prichádza do úvahy najmä pri
nerovnomerne rozvrhnutom pracovnom čase. Článok 16 Smernice 2003/88/ES stanovuje na účely
uplatnenia maximálneho týždenného pracovného času referenčné obdobie na 4 mesiace. Článok 17
ods. 3 Smernice 2003/88/ES poskytuje protipožiarnym službám možnosť uplatnenia výnimky a určiť

dlhšie referenčné obdobie prípadne na 6 mesiacov, alebo ak je to uvedené v Kolektívnych zmluvách,
tak na celých 12 mesiacov. Podmienkou uplatnenia takéhoto iného referenčného obdobia navyše je,
že príslušným pracovníkom sa poskytne rovnocenný náhradný čas odpočinku alebo (vo výnimočných
prípadoch), kde z objektívnych dôvodov nie je možné poskytnúť taký čas odpočinku, sa príslušným
pracovníkom poskytne primeraná ochrana. Zákon č. 315/2001 Z. z. upravuje limity dĺžky služobného

času tak, že pri rovnomernom služobnom čase je služobný čas príslušníka 40 hodín týždenne v zmysle
§ 85 zákona č. 315/2001 Z. z. Podľa § 91 ods. 3 zákona č. 315/2001 Z. z. možno hasičovi prikázať v
kalendárnom roku službu nadčas v rozsahu najviac 300 hodín, čo je v priemere 5,7 hodín týždenne. Ako
vyplýva z ustanovenia § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. môže byť služobný čas hasičov rozvrhnutý
aj nerovnomerne. Pri nerovnomernom rozvrhnutí však nesmie byť dĺžka riadneho služobného času v

jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na
ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je
najviac 24 hodín v služobnom dni podľa § 86 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z. V zmysle Kolektívnej
zmluvy 2019 - 2020 ako aj Kolektívnej zmluvy 2021, Kolektívnej zmluvy 2022, či Kolektívnej zmluvy 2023
hasiči vykonávajúci štátnu službu s nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom majú výkon štátnej

služby v rámci 12 hodinového riadneho služobného času alebo služobný čas rozvrhnutý na 17 hodín /
16 hodín vykonávania štátnej služby a časť služobnej pohotovosti, ktorá bezprostredne nadväzuje na
vykonávanie štátnej služby v mieste vykonávania štátnej služby v trvaní 7 / 8 hodín v jednej 24 hodinovej
zmene v zmysle vyššie citovaného čl. 3 ods. 1 Kolektívnej zmluvy 2019 - 2020, čl. 3 ods. 3 Kolektívnej
zmluvy 2021, čl. 3 ods. 3 Kolektívnej zmluvy 2022 a čl. 3 ods. 3 Kolektívnej zmluvy 2023. Žalovaný

dáva do pozornosti súdu rozsudky Súdneho dvora vo veciach C-107/19 (bod 42), C-344/19 (bod 58)
a C-437/05 (bod 35), v zmysle ktorých sa na spôsob odmeňovania pracovníkov za čas pracovnej
pohotovosti nevzťahuje Smernica 2003/88/ES, ale relevantné ustanovenia vnútroštátneho práva.

50. Čo sa týka referenčného obdobia, tak nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas je rozvrhnutý na

obdobie 6 mesiacov podľa § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. Uvedené referenčné obdobie
však neodporuje tomu, aby bolo dodržané zákonné ustanovenie 40 hodín priemerného týždenného
služobného času v súlade s rozvrhnutými službami. Na základe vyššie uvedeného je zrejmé, že napriek
tomu,ževnútroštátneprávoneupravujeexplicitnemaximálnypriemernýtýždennýslužobnýčasuvedenýkonkrétnym počtom hodín, tak ako je tomu v Smernici 2003/88/ES, zákon č. 315/2001 Z. z. a Kolektívne
zmluvy dostatočne ustanovujú počty hodín služobného času hasičov, počas ktorého hasiči vykonávajú
štátnu službu, ako aj rozsah hodín služby nadčas za príslušný rok.

Z uvedeného vyplýva, že dotknuté právne predpisy sú transponované v článku 6 Smernice 2003/88/ES
správne. Podľa žalovaného sa žalobcovi nepodarilo preukázať, že by štát neprebral Smernicu 2003/88/
ES do zákona správne, preto sa mu nepodarilo ani preukázať, že by existovala údajná škoda, ktorá by
bola v priamej príčinnej súvislosti s článkom 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES.

51. K nároku na náhradu škody žalovaný uvádza, že článok 6 Smernice 2003/88/ES je spomenutý v
článku 17 ods. 1 Smernice, ktorý umožňuje členským štátom, aby sa odchýlili od uplatňovania tohto
článku za predpokladu, že dodržujú všeobecnú zásadu ochrany bezpečnosti a zdravia pracovníkov,
pričom jedným z dôvodov na neuplatňovanie je situácia (ako to je v tomto prípade), keď sa jedná
o protipožiarne služby a služby civilnej ochrany. Pokiaľ by napriek vyššie uvedenej argumentácii súd
dospel k názoru, že odchylná úprava nie je možná, tak žalovaný poukazuje na všeobecné podmienky

vyplývajúce z judikatúry Súdneho dvora, ktoré musia byť kumulatívne splnené na úspešné uplatnenie
si nároku na náhradu škody za porušenie práva Európskej únie. Tieto podmienky sú definované
nasledovne:
1. cieľom porušenej právnej normy Európskej únie je priznať jednotlivcom práva
2. porušenie práva je dostatočne závažné a

3. medzi týmto porušením a škodou spôsobenou jednotlivcom existuje priama príčinná
súvislosť.

52. Žalovaný má za to, že žalobca neosvedčil, že by mu vznikol nárok na náhradu škody žiadnym
spôsobom. V prvom rade žalovanému nie je zrejmé ako žalobcovi mohla vzniknúť ním uplatnená škoda.

Sám žalobca veľmi nejasným spôsobom stanovil „škodu“, ktorá mu mala vzniknúť tým, že vykonával
nariadenú služobnú pohotovosť, za ktorú mimochodom, bol žalobca v zmysle platnej vnútroštátnej
legislatívy odmeňovaný. Žalovaný zdôraznil, že počas tejto služobnej pohotovosti je pracovník povinný
byť v zariadení zamestnávateľa alebo mimo neho, pričom má byť pripravený na výkon práce na
požiadanie svojho zamestnávateľa. Pokiaľ nie je zásah, v takom prípade žalobca môže odpočívať

alebo sa venovať inej činnosti (teda v čase, keď sa od neho nežiada výkon práce). Rovnako tak v
zmysle platnej legislatívy pri takto nariadenej služobnej pohotovosti je v mieste vykonávania štátnej
služby určený resp. vymedzený priestor na odpočinok, čo znamená, že zamestnávateľ si je vedomý
a dokonca vytvára podmienky na oddych (spánok) zamestnanca, t.j. žalobcu. To znamená, že v čase
služobnej pohotovosti sa od žalobcu nevyžaduje „aktívna činnosť“ a teda mimo času skutočného

výkonu práce môže žalobca odpočívať alebo sa venovať inej činnosti. Počas služobnej pohotovosti
žalobca nemusí uskutočňovať žiaden výkon práce z vlastnej iniciatívy, ale iba na základe pokynu svojho
zamestnávateľa. V zhrnutí to znamená, že žalobca nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky trvania
služobnej pohotovosti. Napriek tomu zamestnávateľ žalobcovi vypláca dohodnutú odmenu za takto
strávený čas, t.j. nie len za vykonanú prácu, ale aj za takúto neaktívnu časť práce. Žalobca dostáva

za takto stanovený čas pracovnú odmenu, ktorou mu zamestnávateľ kompenzuje to, že v prípade
potreby (zásahu) bude k dispozícií. Pokiaľ súd, napriek všetkým doteraz uvedeným skutočnostiam,
dospeje k záveru, že služobná pohotovosť, ktorú vykonáva žalobca a za ktorú je riadne odmeňovaný,
je pracovným časom, a teda má sa zarátavať do pracovného fondu, samo o sebe to ešte nie je
dôvodom na priznanie nároku na náhradu škody. Súdny dvor vo svojom rozsudku v spojených veciach

C-46/93 a 48/93 Brasserie du Pecheur uviedol, cit.: „Zvlášť je vhodné upresniť, že na účel stanovenia
škody, za ktorú možno priznať náhradu, môže vnútroštátny súd preveriť, či poškodená osoba prejavila
primeranú snahu s cieľom odvrátiť škodu alebo obmedziť jej rozsah a či včas využila všetky dostupné
prostriedky na právnu ochranu. V súlade so všeobecnou zásadou spoločnou pre právne poriadky
členských štátov musí poškodená osoba preukázať primeranú snahu obmedziť rozsah škody, inak jej

hrozí, že škodu bude znášať sama.“ (bod 84 a 85 rozsudku). V zmysle rozhodnutia Súdneho dvora
C- 46/93 Brasserie du Pecheur (bod 84) by mal teda vnútroštátny súd preveriť, či poškodená osoba
prejavila primeranú snahu s cieľom odvrátiť škodu alebo obmedziť jej rozsah a či včas využila všetky
dostupné prostriedky na právnu ochranu. Žalovaný zdôraznil, že žalobca žiadnym spôsobom neoznámil
svojmu zamestnávateľovi, že odmieta vykonávať služobnú pohotovosť, resp. do dňa podania žaloby

zamestnávateľ žalobcu nemal vedomosť o tom, že výkon služobnej pohotovosti (za ktorú každý mesiac
žalobca dostáva odmenu), považuje resp. pociťuje ako výraznú ujmu. Z vyššie uvedeného dôvodu
nebolo možné, aby zamestnávateľ včas zamedzil prípadný vznik takejto ujmy alebo aspoň obmedzil jej
rozsah. Podľa zásady, ktorá je spoločná právnym systémom členských štátov, musí totiž poškodenáosoba pod hrozbou toho, že sama bude musia znášať škodu, vyvinúť primerané úsilie, aby obmedzila
rozsah škody (rozsudky Mulder a i / Rada a komisia, C-104/89 a C-

53. Žalobca je zaradený v zmenovej službe ako je uvedené v jeho personálnom rozhodnutí (oznámení
o sume a zložení služobného platu). Čl. 3 ods. 1 Pokynu prezidenta Hasičského a záchranného zboru
o vnútornej organizácii Hasičského a záchranného zboru na operatívno - technickom úseku č. 35/2012
v znení neskorších predpisov stanovuje začiatok výkonu služby žalobcu na úseku požiarnej ochrany
od 07:00 hod. do 07:00 hod. nasledujúceho dňa. Z tohto ustanovenia ako aj z § 86 ods. 2 zákona

č. 315/2001 Z. z. vyplýva, že príslušníci zaradení na tomto úseku vykonávajú svoje služobné činnosti
nerovnomerne v 24 hodinových cykloch, pričom ide o výkon služobných činností a na výkon služby
nadväzuje bezprostredne služobná pohotovosť upravená v § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. Počas
tejto pohotovosti sú príslušníci fyzicky prítomní v mieste výkonu štátnej služby, ale tento čas je určený
na oddych a odpočinok. V prípade prerušenia pohotovosti (to znamená až v prípade nutného zásahu
príslušníkov Hasičského a záchranného zboru) sa aplikuje § 91 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. a vzniká

príslušníkom Hasičského a záchranného zboru nárok na nadčas. Z vyššie uvedeného teda jednoznačne
vyplýva, že pre bezpečnosť občanov na úseku požiarnej ochrany je potrebné, aby bola na tento účel
zabezpečená 24 hodinová služba, 7 dní v týždni počas celého roka a teda príslušníci Hasičského a
záchranného zboru musia byť k dispozícii od 07:00 hod. do 07:00 hod. nasledujúceho dňa. Pričom
však ale aj počas služobnej pohotovosti v mieste výkonu štátnej služby majú určený čas na oddych

a odpočinok. Počas služobnej pohotovosti sa môže príslušník venovať aj inej činnosti ako práci, ktorú
vykonáva len na základe pokynu zamestnávateľa. Príslušníkovi patrí aj odmena za to, že v prípade
potreby je k dispozícii. Z vymedzeného charakteru času služobnej pohotovosti žalovaný má za to, že
nemožno služobnú pohotovosť započítavať do odpracovaného služobného času.

54. Podľa čl. 3 ods. 2 Pokynu riaditeľa Krajského riaditeľstva Hasičského a záchranného zboru v Banskej
Bystrici č. 28/2021 o vedení dokumentácie výkonu štátnej služby pre spracovanie služobných príjmov
príslušníkov a o vedení dokumentácie výkonu práce pre spracovanie platov zamestnancov sa „rozvrh
spracúva tak, aby s ním bol príslušník oboznámený minimálne tri dni pred začiatkom kalendárneho
mesiaca. V prípade, ak príslušníka nie je možné oboznámiť s rozvrhom osobne, oboznámenie sa

vykoná telefonicky prostredníctvom nahrávanej telefonickej linky, pričom príslušník dodatočne potvrdí
oboznámenie svojim podpisom s uvedením dátumu podpísania na vytlačenom rozvrhu. Vo výnimočných
prípadoch môže nadriadený určiť nástup na výkon štátnej služby aj v čase kratšom ako tri dni pred
plánovaným nástupom na vykonávanie štátnej služby, pričom podmienky na oboznámenie príslušníka
sa vzťahujú primerane.“ Z uvedeného vyplýva, že s plánmi služieb bol žalobca vždy riadne oboznámený

a s ich plánovaním súhlasil. Z rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-742/19 (bod
98) vyplýva, že článok 2 smernice sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby sa doba,
ktorú príslušník strávi zdržiavaním sa na svojom útvare počas služobnej pohotovosti bezprostredne
nadväzujúcej na vykonávanie štátnej služby v rámci rozvrhnutia služobného času, pričom nevykonáva
skutočnú prácu, odmeňovala iným spôsobom ako doba štátnej služby, počas ktorej tento príslušník plní

služobné úlohy. Vzhľadom na uvedené má žalovaný za to, že žalobca, z hľadiska odmeny vyplatenej v
predmetnom období za vykonanú štátnu službu, nebol na svojich právach ukrátený.

55. Žalovaný uvádza, že podľa § 13 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho zákonníka, cit.: ,,Fyzická osoba
má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho

osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie.
Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej
miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo
na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.“. Žalovaný podotýka, že samotný žalobca ani netvrdí
v žalobe, že by tento zásah sa negatívne odrazil napr. v medziľudských vzťahoch či to, že by mal

negatívny dopad na jeho zdravotný stav. Žalobca v žalobe žiadnym spôsobom nepreukázal, že by mu
vznikol nárok na náhradu škody. Žalovaný opakovane uvádza, že žalobca nemusí byť bdelý a aktívny
počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti a napriek tomu mu zamestnávateľ vypláca dohodnutú
odmenu za takto strávený čas, t. j. nielen za vykonanú prácu, ale aj za takúto neaktívnu časť práce,
ktorou mu zamestnávateľ kompenzuje to, že v prípade potreby (zásahu) bude k dispozícii. Zákon č.

315/2001 Z. z. v § 88 ods. 1 stanovuje, že služobný úrad je povinný rozvrhnúť služobný čas tak, aby
príslušník mal medzi koncom služobného dňa a začiatkom nasledujúceho služobného dňa nepretržitý
odpočinok aspoň 12 hodín a raz za týždeň nepretržitý odpočinok v trvaní aspoň 32 hodín a podľa § 89
ods. 1 je služobný úrad povinný rozvrhnúť služobný čas tak, aby všetci príslušníci mali raz týždennedva po sebe nasledujúce dni nepretržitého odpočinku, ktoré musia pripadať na piatok a sobotu alebo
sobotu a nedeľu, alebo na nedeľu a pondelok. Zároveň z Kolektívnych zmlúv vyplývajú pre príslušníkov
Hasičského a záchranného zboru viaceré výhody medzi ktoré patrí aj zvýšenie dovolenky nad rozsah

ustanovený zákonom č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov. Vymenovali
sme len niektoré z prostriedkov ochrany, ktoré zákon a Kolektívne zmluvy garantujú príslušníkom
Hasičského a záchranného zboru a ktoré poskytujú dostatočný priestor pre odpočinok príslušníkov a
pre venovanie sa ich rodinnému životu. Žalovaný uvádza k spôsobu a výpočtu výšky náhrady škody
vypočítanej žalobcom v žalobe, že cit.: „Vychádzajúc tak z určenia výšky nemajetkovej ujmy ako

rozdielu náhrady uvedenej v § 122 ods. 1 ZoHaZZ (15% alebo 30% peňažnej náhrady z prináležiacej
hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku) a peňažnej náhrady
uvedenej v § 122 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ (vo výške 50% z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný
kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku) je v prípade odpracovanej služobnej pohotovosti
počas pracovných dní možné určiť výšku nemajetkovej ujmy ako súčin počtu odpracovaných hodín
určenej služobnej pohotovosti podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ za príslušný kalendárny mesiac príslušného

kalendárneho roku a sumy zodpovedajúcej 35% peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej odmeny za
príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku (50% - 15%) a v prípade určenej služobnej
pohotovostiodpracovanejvčasepracovnéhopokojaakosúčinodpracovanýchhodínvčasepracovného
pokoja a sumy zodpovedajúcej 20% peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej sadzby za príslušný
kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku (50% - 30%). Uvedeným spôsobom stanovená a

touto žalobou uplatňovaná primeraná náhrada škody teda predstavuje rozdiel medzi výškou náhrady
pri nariadenej služobnej pohotovosti (50% zo sumy príslušnej časti služobného platu podľa § 122 ods.
2 písm. a) ZoHaZZ) a výškou náhrady za určenú služobnú pohotovosť (15% zo sumy príslušnej časti
služobného platu podľa § 122 ods. 1 ZoHaZZ a 30% z tejto sumy ak ide o deň služobného pokoja),
t.j. vo výške zodpovedajúcej 35%, resp. 20% zo sumy, ktorá je príslušnou časťou môjho služobného

platu (50% - 15% = 35%, a v prípade ak ide o deň služobného pokoja 50% - 30% = 20%). Som
presvedčený, že takýto spôsob výpočtu náhrady škody spĺňa odškodňovaciu úlohu, je v súlade s
vyššie uvedenou judikatúrou Súdneho dvora a zároveň spĺňa aj požiadavku primeranosti, pričom nie
je sumou neprimerane vysokou.“, avšak predmetom súdneho konania, ktorý si žalobca uplatňuje a
ktorého sa žalobca domáha je práve nárok označený žalobcom ako nárok na náhradu škody, ktorý mal

vzniknúť žalobcovi v dôsledku porušenia práva Európskej únie k jeho ujme, a to v dôsledku nesprávneho
prebratia Smernice 2003/88/ES do právneho poriadku Slovenskej republiky. Vzhľadom na takýto vyššie
uvedený spôsob výpočtu výšky náhrady škody, má žalovaný za to, že žalobcom uplatňovaný nárok skôr
predstavuje mzdový nárok.

56. V tejto súvislosti má žalovaný rovnako za to, že tabuľky v žalobe nemožno považovať za dôkaz,
ktorý by preukazoval výšku nemajetkovej ujmy, nakoľko výpočet žalobcu je veľmi mätúci a predstavuje
teda skôr výpočet odškodnenia vo forme vyplatenia peňažnej náhrady škody formou doplatku podľa
ustanovení zákona č. 315/2001 Z. z. V tomto prípade treba podotknúť, ak žalobca postupuje vo výpočte
„nemajetkovej ujmy“ podľa zákona č. 315/2001 Z. z., žalobca žiada akési odškodnenie vo forme

vyplatenia peňažnej náhrady škody vo forme doplatku (mzdový nárok) a nie nemajetkovú ujmu. Na
podporu svojich tvrdení žalovaný uvádza, že v obdobnom spore Okresný súd Michalovce v rozsudku
sp. zn. 7C/1/2022 zo dňa 02.11.2022 uviedol, že cit.: „K žalobcom
uplatnenej výške škody súd považuje za potrebné predovšetkým uviesť, že výpočet jej výšky, na
základe ktorého si žalobca žalovanú sumu uplatnil, je mätúci vzhľadom na povahu uplatneného nároku

(vychádzajúc z odôvodnenia žalobného petitu), pretože žalobca neuplatnil na súde mzdový nárok.
Akékoľvek matematické výpočty vychádzajúce z výšky mzdy, resp. doplatku peňažnej náhrady, preto
neboli pre súd vodidlom pre stanovenie výšky nároku.“ Podstatou Smernice je priznať práva v dôsledku
prekročenia priemerného 48 hodinového týždenného pracovného času, žalobca však tvrdí, že požaduje
náhradu škody za všetky odslúžené hodiny služobnej pohotovosti, aj keď je zrejmé, že k vzniku

nemajetkovejujmypodľaSmernicemôžedôjsťlenprekročením48hodinovéhotýždennéholimitu,ateda
niekaždouhodinouodslúženejpohotovosti.ŽalobcatedaneodvodzujesvojnárokzporušeniaSmernice,
ale podľa jeho nedostatočného ohodnotenia služobnej pohotovosti. Nemajetková ujma žalobcovi však
mohla vzniknúť až konkrétnym porušením ustanovení predmetnej Smernice a len v rozsahu tohto
porušenia. Žalobca si uplatnil mzdový nárok vydávajúc ho za nemajetkovú ujmu vzniknutú v dôsledku

údajného porušenia Smernice.

57. Žalovaný ďalej na podporu svojich tvrdení poukazuje na odôvodnenie rozsudku Okresného súdu
Liptovský Mikuláš sp. zn. 21C/60/2022 zo dňa 02.02.2023, v dôsledku ktorého bola žaloba zamietnutáa to z dôvodu neunesenia dôkazného bremena žalobcu. V predmetnom rozsudku sa uvádza, cit.:
„Preskúmaním súd zistil, že napriek tomu, že žaloba obsahuje rozsiahly právny rozbor a judikatúru
Európskej únie, túto teóriu neaplikuje na danú vec. Žalobca vôbec neuviedol v ktorom období malo dôjsť

kporušeniujehopráv,nakoľkojednoznačnýčasovýúdajžalobcaneuviedolvpriebehuceléhokonania.K
žalobe žalobca predložil evidenciu týždennej dochádzky za obdobie apríl 2019 až február 2022. Konanie
na súde sa začalo dňa 25. 04. 2022, kedy súdu bola doručená žaloba (§ 156 CSP), pričom právny
zástupca žalobcu na pojednávaní dňa 02. 02. 2023 uviedol, že „žaloba sa týka obdobia posledných
3 rokov“. Odhliadnuc od toho, že predložená listina o týždennej dochádzke nie je zrozumiteľná bez

bližšieho vysvetlenia, žalobca nemohol nahradiť skutkové tvrdenia odkazom na túto listinu. Je totiž
vylúčené, aby súd nahrádzal skutkové tvrdenia žalobcu tým spôsobom, že z predloženej listiny bude
zisťovať kedy a koľko hodín odpracoval, či a v ktorom období došlo k prekročeniu 48 hodinového
týždenného pracovného času. Z podaní žalovaného a aj zo samotnej výpovede žalobcu vyplýva, že
plán služieb má určený vopred, ale skutočný výkon sa zisťuje až po uplynutí toho ktorého mesiaca.
V prípade, že sa počas nariadenej služobnej pohotovosti vyskytne zásah, práca hasiča počas tohto

zásahu posudzuje ako výkon štátnej služby nadčas (§ 122 ods. 3 zákona). Potom bez ohľadu na to, či
pracovná pohotovosť „určená alebo nariadená“ hasiča na pracovisku je potrebné považovať za súčasť
jeho pracovného času v zmysle Smernice 2003/88/ES vrátane judikatúry, citovanej žalobcom, súd pre
nedostatok skutkových tvrdení nemohol dospieť k záveru či, kedy a v akom rozsahu bola zo strany
zamestnávateľa žalobcu porušovaný článok 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES.“ Z vyššie uvedeného

citovaného odôvodnenia rozsudku vyplýva, že ani žalobca v tomto prípade nepreukázal, kedy a v akom
rozsahu pracoval nad limit 48 hodinového týždenného pracovného času vyplývajúceho zo Smernice
a taktiež žiadnym spôsobom žalobca nepreukázal aká ujma žalobcovi v dôsledku toho mala vzniknúť.
Žalovaný opätovne zdôrazňuje, že predmetom žalobcom podanej žaloby nie je porušenie Smernice, ale
jednoznačne mzdový nárok, nakoľko žalobca podanou žalobou požaduje doplatiť rozdiel vo vyplácanej

mzde počas služobnej pohotovosti. Žalobca teda vydávaním svojho nároku za nemajetkovú ujmu
údajne vzniknutú porušením Smernice maskuje svoje mzdové nároky. Z uvedeného dôvodu žalovaný
nie je pasívne vecne legitimovaný subjekt, nakoľko mzdových nárokov je možné domáhať sa len
od žalobcovho služobného úradu, ktorým je Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky a nie žalovaný
Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky. Predmetom tohto

konania nie je doplatenie mzdy za služobnú pohotovosť. Žalobca však sám výslovne uvádza, že
požaduje doplatenie celej ním odslúženej služobnej pohotovosti, nakoľko tá je odmeňovaná iným
spôsobom. Nejde teda o nárok vychádzajúci z ustanovení predmetnej Smernice, ktorej cieľom je
neprekročenie priemerného týždenného pracovného času pracovníka v rozsahu 48 hodín. Žalobca
konkrétne porušenie Smernice nepovažuje za podstatné, neupresňuje kedy k nemu presne malo dôjsť

a v akom rozsahu, ale požaduje ním nepreukázanú „nemajetkovú ujmu“ mechanicky vypočítanú ako
rozdiel v odmene za pohotovosť a riadnu službu, a to za všetky odslúžené hodiny služobnej pohotovosti,
nielen nad limit stanovený Smernicou. Žalobca si teda uplatňuje mzdový nárok od pasívne vecne
nelegitimovaného subjektu.

58. Ďalej na podporu svojich tvrdení žalovaný dáva do pozornosti súdu obdobný spor, pri ktorom
Okresný súd Zvolen v rozsudku č.k. 15C/16/2021-307 zo dňa 29.10.2021, uvedený postup žalobcu pri
výpočte nemajetkovej ujmy bol žalobcovi vytknutý ako špekulatívny a nekorektný a Okresný súd Zvolen
v predmetnom rozsudku konštatoval nasledovné, cit.:
„V tejto súvislosti súd konštatuje, že žalobca si pri odôvodnení výšky nároku v priebehu sporu odporoval.

Na jednej strane v žalobe (na č.l. 10 p.v.a tiež č.l. 9) uviedol, že „Hodiny, ktoré som odpracoval nad limit
maximálnehopriemernéhotýždennéhopracovnéhočasujemožnéanalogickyposúdiťakoodpracovanie
mimo rozvrhnutia služobného času....“, na druhej strane v replike (č.l.213 p.v.) už uvádza, že „podanou
žalobou sa domáham náhrady škody vo forme nemajetkovej ujmy podľa počtu hodín odslúženej
pohotovosti, ktoré som reálne odslúžil a ktoré mi neboli započítané do služobného (pracovného) času.

Nežalujem teda nemajetkovú ujmu vyčíslenú za presný počet hodín odpracovaných nad 48 hodín
týždenne..“ V ďalšej časti repliky (č.l.215) sa však žalobca opäť vracia ku koncepcii, že mu nemajetková
ujma vznikla v dôsledku straty odpočinku, (čo sa prejavilo aj v porušení práva na ochranu súkromného
rodinného života a práva na ochranu zdravia), pričom tieto práva boli porušené v dôsledku skutočnosti,
že musel tráviť neprimerane dlhý čas v práci, ktorý čas, ak by nebolo porušované ust. čl. 6 písm.

b/ predmetnej smernice, mohol tráviť so svojou rodinou, venovať ho svojim záľubám, blízkym, alebo
inak podľa rozhodnutia (č.l.216). Strata odpočinku a neprimerane dlhý čas v práci nepochybne súvisí
s porušením Smernice 2003/88/ES, t.j. s hodinami nad limit maximálneho priemerného týždenného
pracovného času a nie s hodinami odslúženými v rámci limitu maximálneho priemerného týždennéhopracovného času, ktorý ešte porušením Smernice a tak ani porušením práv žalobcu nemôže byť. Koniec
koncov to tvrdil aj samotný žalobca, keď v replike odkazoval na judikatúru Súdneho dvora, podľa
ktorej treba pod škodou rozumieť škodu, ktorá vznikla žalobcovi v dôsledku straty času odpočinku,

na ktorý by mal nárok, ak by bol maximálny týždenný pracovný čas upravený v čl. 6 ods.1 smernice
rešpektovaný (bod 59 rozsudku vo veci Günter Fu?). Posúdením žalobcom zvoleného spôsobu výpočtu
výšky náhrady nemajetkovej ujmy a z vykonaného dokazovania listinnými dôkazmi (č.l. 11p.v. - 13) súd
zistil, že žalobca pri výpočte výšky náhrady nemajetkovej ujmy nepostupoval korektne, nakoľko výšku
náhrady nemajetkovej ujmy priamo odvíjal od celkového počtu odslúžených hodín pohotovosti v tom-

ktorom mesiaci, na ktorý počet hodín súčasne potom naviazal požadovaný doplatok (20 % resp. 35 %
za každú hodinu) a teda výšku náhrady neodvíjal od počtu (len) tých hodín pohotovosti, ktoré odslúžil
nad limit 48 - hodinového priemerného týždenného pracovného času. Žalobca tvrdil, že celkovo za
rozhodné obdobie (marec 2018 - marec 2021) odpracoval 1 597,97 hodín služobnej pohotovosti, ktorá
mu nebola započítaná do pracovného času a po prepočte na eurá to potom predstavuje náhradu škody
vo výške zaokrúhlene 3,14 Eur za každú jednu hodinu, ktorú musel v rozpore so smernicou stráviť v

práci a nemohol ju venovať svojej rodine, priateľom, osobným záľubám, regenerácii, či odpočinku. Je
presvedčený, že náhrada zodpovedajúca sume 3,14 Eur za každú hodinu porušovania jeho základných
práv je z hľadiska elementárnej spravodlivosti sumou minimálne primeranou. Takýto spôsob výpočtu
výšky náhrady nemajetkovej ujmy sa súdu javí až ako špekulatívny a účelový, nakoľko nie každá hodina
odslúženej pohotovosti je porušovaním čl. 6 Smernice 2003/88/ES a teda porušením jeho základných

práv - žalobcovi mohla ujma vzniknúť len v priamej príčinnej súvislosti s prekročením hranice 48-
hodinového priemerného týždenného pracovného času, zakotveného v čl. 6 Smernice 2003/88/ES, čo
znamená, že (1.) v tom-ktorom mesiaci musel celkový počet žalobcom odslúžených hodín (a) služieb
a súčasne (b) pohotovosti (tak určenej ako aj nariadenej) kumulatívne presiahnuť počet 212,5714
hodín pri 31 dňoch v mesiaci, resp. 205,7143 hodín pri 30 dňoch v mesiaci, resp. 192 hodín pri 28

dňoch v mesiaci, resp. 198,8571 hodín pri 29 dňoch v mesiaci a (2.) ujma mohla žalobcovi vzniknúť
len v rozsahu prekročenia (konkrétneho počtu hodín) predmetných maximálnych limitov odslúžených
hodín. Z predložených listinných dôkazov vyplýva, že (a) za niektoré mesiace (03,2018, 04/2018,
06/2018, 11/2018, 12/2018, 02/2019, 05/2019, 06/2019, 11/2019, 12/2019, 03/2020, 06/2020 a 03/2021)
žalobca celkovo neodpracoval (spolu v rámci služieb a pohotovosti) ani len maximálny počet hodín v

danom mesiaci, ak sa mal zachovať 48- hodinový priemerný týždenný pracovný čas a teda mu ujma
za daný mesiac (ani pri splatnosti mzdy v nasledovnom mesiaci) vzniknúť nemohla a (b) za ostatné
mesiace síce žalobca celkovo odpracoval (v rámci služieb a pohotovosti) spolu počet hodín prekračujúci
maximálnypočethodínvdanommesiaci,aksamalzachovať48-hodinovýpriemernýtýždennýpracovný
čas, avšak nie všetky žalobcom uplatnené hodiny pohotovosti sú súčasne prekročením maximálneho

počtu hodín v danom mesiaci, ak sa mal zachovať 48- hodinový priemerný týždenný pracovný čas,
ale len konkrétna časť z týchto hodín. Sumarizujúc vyššie uvedené súd konštatuje, že žalobca pri
odôvodnení primeranosti výšky požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy neuviedol korektný spôsob
výpočtu, nakoľko nie všetok čas žalobcom odslúženej pohotovosti 1 597,97 hodín za rozhodné obdobie
(03/2018-03/2021) bol súčasne v tomto rozsahu (1 597,97 hodín) časom, za ktorý žalobcovi vznikla

ujma pre nedodržanie maximálneho 48-hodinového priemerného týždenného času v zmysle čl. 6 písm.
b) predmetnej smernice . Ako súd už podrobne uviedol vyššie, (a) za niektoré mesiace žalobca celkovo
neodpracoval (v rámci služieb a pohotovosti) ani len maximálny počet hodín v danom mesiaci, ak sa
mal zachovať 48- hodinový priemerný týždenný pracovný čas a teda mu ujma za daný mesiac (ani pri
splatnostimzdyvnasledovnommesiaci)vzniknúťnemohlaa(b)zaostatnémesiacenievšetkyžalobcom

uplatnené hodiny pohotovosti sú súčasne prekročením maximálneho počtu hodín v danom mesiaci,
ak sa mal zachovať 48- hodinový priemerný týždenný pracovný čas, ale len konkrétna časť z týchto
hodín. Za rozhodné obdobie (marec 2018 - marec 2021), celkový maximálny fond pracovného času
(vrátane pohotovosti), ak sa mal zachovať 48- hodinový priemerný týždenný pracovný čas, mohol byť
maximálne 7 728 hodín. Za toto rozhodné obdobie pritom žalobca odslúžil spolu 8 141,30 hodín (vrátane

pohotovosti). Z uvedeného vyplýva, že celkovo za rozhodné obdobie žalobca odslúžil nad maximálny
limit (počet) hodín 413,30 hodín a nie celá masa 1 597,97 odslúžených hodín pohotovosti (ako tvrdil
žalobca) zakladá jeho nárok požadovať náhradu nemajetkovej ujmy. Posúdením každého jednotlivého
obdobia, tak ako súd podrobne skôr uviedol, vychádzajúc zo samotného žalobcom zvoleného princípu
pre odôvodnenie primeranosti výšky ním požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy, potom celkom

vychádza ako správna (primeraná) suma nie suma 5 029,42 Eur (ku ktorej dospel výpočtami žalobca),
ale len suma 1 907,88 Eur. Pokiaľ žalobca uviedol, že si takto v podstate uplatňuje len 2,82 Eur za
hodinu pohotovosti, súd konštatuje, že v konečnom dôsledku súdom priznaná čiastka predstavuje až
4,62 Eur za hodinu pohotovosti, avšak len čo sa týka počtu 413,30 hodín pohotovosti odslúženýchnad limit 48-hodinového priemerného týždenného času, pri ktorých už došlo k porušeniu čl. 6 písm. b)
Smernice. V kontexte všetkých uvedených skutočností, najmä pokiaľ ide o dĺžku (kontinuálne niekoľko
rokov) porušovania práva žalobcu na primeraný odpočinok a jeho práva na súkromný život, ako aj jeho

práva na ochranu zdravia pri práci, súd takúto priznanú výšku (1 907,88 Eur) náhrady nemajetkovej
ujmy považuje za primeranú, napĺňajúcu účel sledovaný aj ust. § 13 Obč. Z.. Priznaná náhrada je podľa
názorusúdudostatočnevysoká,abymohlasplniťúlohuodškodňovaciu(anielensymbolickú)anadruhej
strane nie je ani neprimerane vysoká ani likvidačná pre žalovaného. Súd preto žalobcovi priznal nárok
len vo výške 1 907,88 Eur (výrok I.) a v prevyšujúcej časti súd žalobu zamietol (výrok II.).“ Žalovaný

považuje žalobu žalobcu za nekonkrétnu a zmätočnú, nakoľko žalovanému nie je jasné, čoho sa žalobca
podanou žalobou domáha.

59. Žalovaný touto cestou namieta aj spôsob výpočtu priemerného týždenného pracovného času počas
žalovaného obdobia zo strany žalobcu. Žalobca na strane 5 žaloby uvádza, že jeho priemerný týždenný
pracovný čas počas celého žalovaného obdobia dosiahol

52,58 hodín týždenne. Následne žalobca v žalobe na stranách 29 až 32 špecifikuje priemerný týždenný
pracovný čas za každý jeden kalendárny rok (za rok 2020 uvádza 53,51 hodín, za rok 2021 uvádza
51,88 hodín, za rok 2022 uvádza 52,88 hodín a za rok 2023 uvádza 52,07 hodín).
V tejto súvislosti žalovaný uvádza, že článok 16 Smernice 2003/88/ES umožňuje pre účely uplatňovania
článku6(maximálnytýždennýpracovnýčas)stanoviťreferenčnéobdobievmaximálnejdĺžke4mesiace.

Žalovaný poukazuje na skutočnosť, že žalobca si pri svojich výpočtoch stanovil dlhšie referenčné
obdobie (teda za každý kalendárny rok, t. j. referenčné obdobia v trvaní až 12 mesiacov), čo je v
rozpore so Smernicou 2003/88/ES. Z uvedeného dôvodu žalovaný považuje žalobcom predložené
údaje o priemernom týždennom pracovnom čase za irelevantné. Nakoľko žalobca pri stanovení
priemerného týždenného pracovného času nezohľadnil predmetné ustanovenie Smernice, jeho výpočty

sú zavádzajúce. Z uvedeného dôvodu žalovaný súdu navrhuje, aby na žalobcom predložené údaje
týkajúce sa priemerného týždenného pracovného času neprihliadal. Pre úplnosť žalovaný uvádza, že
dôkazné bremeno je v tejto súvislosti na strane žalobcu.

60. Žalobca ďalej opiera svoju žalobu aj o Rozsudok Súdneho dvora vo veci Günter Fuß, pričom

tvrdí, že ide o skutkovo a právne identickú vec, aká je predmetom tohto sporu. S týmto tvrdením
však nemôžeme súhlasiť, nakoľko v danom prípade išlo o mestského hasiča, ktorého výkon služby sa
značne odlišuje od príslušníka Hasičského a záchranného zboru, ktorého zriaďovateľom je štát, pričom
príslušníci Hasičského a záchranného zboru požívajú rozsiahle výhody a osobitný systém sociálneho
zabezpečenia. Ohľadom formy a spôsobu výpočtu náhrady škody, Súdny dvor v rozhodnutí C- 429/09

G. Fuß uviedol veľmi jasne, cit.: „Smernica 2003/88 neobsahuje nijaké ustanovenie týkajúce sa náhrady
škody vzniknutej porušením jej ustanovení. V prípade neexistencie ustanovení práva Únie v danej
oblasti je na vnútroštátnom práve dotknutého členského štátu, aby pri rešpektovaní zásad rovnocennosti
a efektivity jednak určilo, či škoda vzniknutá pracovníkovi, ako je G. Fuß vo veci samej, v dôsledku
porušenia právnej normy Únie, musí byť nahradená udelením dodatočného náhradného voľna alebo

finančným odškodnením a jednak definovalo pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady.“
Žalovaný si v tejto súvislosti dovoľuje poukázať na rozhodnutie Okresného súdu Stará Ľubovňa č. k.
8C/25/2017-216 zo dňa 23.12.2019 v rovnakej právnej veci, potvrdeného rozhodnutím odvolacieho
súdu, a to rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 15Co/6/2020- 313 zo dňa 24.11.2020.

61. V neposlednom rade žalovaný upozorňuje na to, že žalobca pri vzniku služobného pomeru
akceptoval všetky podmienky, ktoré sa vzťahujú na výkon štátnej služby príslušníka Hasičského a
záchranného zboru v zmysle zákona č. 315/2001 Z. z. S plánovaným rozvrhom služobného času
bol žalobca vždy oboznámený v súlade s § 86 ods. 4 zákona č. 315/2001 Z. z., čo potvrdzoval
svojim podpisom. Rovnako bol žalobca vždy riadne oboznámený so všetkými internými predpismi a

Kolektívnymi zmluvami a to aj s tými, ktoré upravujú rozsah výkonu služby. Žalobca uvádza, že požaduje
náhradu škody za obdobie od 1. júla 2020 do 31. mája 2023, avšak na základe vyššie uvedeného je
zrejmé,žežalobcavedelovšetkýchpodmienkachvýkonuslužbyazatotoobdobienedošloktomu,žeby
tieto podmienky namietal, a ani nikdy nepožiadal o ich vysvetlenie a ani iným spôsobom sa nedomáhal
svojich práv, a rovnako nikdy neprišlo zo strany žalobcu k námietkam, ako sú jeho služby plánované.

Rovnako žalobca nevyužil svoje právo v zmysle § 69 ods. 1 písm. g) zákona č. 315/2001 Z. z., podľa
ktorého príslušník má právo podávať sťažnosti vo veciach vykonávania štátnej služby služobnému úradu
ak predpokladá, že jeho práva podľa tohto zákona, ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov
a služobných predpisov sú alebo boli vo veciach vykonávania štátnej služby porušené; to neplatí, ak bolipráva porušené rozhodnutím podľa tohto zákona a je možné proti takému rozhodnutiu podať opravný
prostriedok; v takom prípade sa podanie neposudzuje ako sťažnosť.

62. Určenie prípadnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy je na zvážení súdu, avšak žalovaný podotýka,
ževýškunemajetkovejujmy,ktorúžalobcapožadujevovýške7.253,94Eur,žalovanýpovažujezazjavne
neprimeranú, a to aj s porovnaním výšky náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov, ktorých
ujma je v porovnaní s údajnou ujmou žalobcu podľa nášho názoru neporovnateľne vyššia. V zmysle
judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva náhrada nemajetkovej ujmy musí byť rozumne primeraná

utrpenej ujme na povesti (napr. Tolstoy Miloslavsky v. Spojené kráľovstvo), pričom pri určovaní výšky
náhrady ujmy treba vychádzať z dôkazov preukazujúcich výšku ujmy (napr. Flux v. Moldavsko, Steel a
Morris v. Spojené kráľovstvo). Okrem toho Európsky súd pre ľudské práva vyjadril názor, podľa ktorého
výška náhrady v konkrétnom prípade musí zohľadňovať výšku náhrady priznávanú vnútroštátnymi
súdmi v iných prípadoch týkajúcich sa poškodenia dobrej povesti (napr. Público-Comunicacáo Social,
S. A. v. Portugalsko). Napokon Európsky súd pre ľudské práva zdôrazňuje, že pri určovaní výšky

náhrady za porušenie osobnostných práv musí byť zohľadnená výška náhrady, ktorá je priznávaná za
telesné zranenia alebo ktorá je priznávaná obetiam násilných činov, pričom náhrada za porušenie iných
osobnostnýchprávbynemalabezexistenciezávažnýchadostatočnýchdôvodovprevyšovaťmaximálnu
výšku náhrady priznávanú za telesné zranenia alebo násilné činy (napr. Iltalehti a Karhuvaara v. Fínsko).

63. Na podporu svojich tvrdení žalovaný ďalej uvádza v obdobnej veci rozsudok Okresného súdu
Žiar nad Hronom sp. zn. 19C/23/2022-86 zo dňa 10.11.2022, v ktorom samotný súd konštatoval, že:
„Pri stanovení výšky nemajetkovej ujmy súd vychádzal zo svojej rozhodovacej činnosti v obdobných
prípadoch, keď postupom podľa § 13 a nasl. Občianskeho zákonníka určoval na základe svojej
úvahy nemajetkovú ujmu, napríklad v konaniach týkajúcich sa nesprávneho úradného postupu, či

nesprávneho úradného rozhodnutia orgánov verejnej moci, či v konaniach o náhradu nemajetkovej ujmy
pri zásahu do práva žalobcu na rodinný život dopravnou nehodou - teda napr. v konaní 19C/14/2020
týkajúcom sa nemajetkovej ujmy pri dopravnej nehode žalobcu (pri zohľadnení priznaných nárokov
SSU a bolestného), ktoré rozhodnutie bolo potvrdené Krajským súdom v Banskej Bystrici sp. zn.
11Co/26/2022-211 priznaná nemajetková ujma vo výške 1.000,- €; v konaní o nemajetkovú ujmu

spôsobenú nesprávnym úradným rozhodnutím, a to vedením nezákonného trestného stíhania voči
žalobcovi vo výške 8.000,- € v konaní 10C/27/2012-269 potvrdeným Krajským súdom v Banskej Bystrici
sp. zn. 12Co/391/2018-364; či v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy z titulu úmrtia syna a brata
žalobcov priznaná vo výške 8.000,- € každému z nich právoplatným rozhodnutím tunajšieho súdu sp.
zn. 22C/15/2016 zo dňa 26.11.2020). Vo všetkých uvedených prípadoch súd priznával na základe svojej

úvahy sumu nemajetkovej ujmy, postupom podľa § 13 a nasl. Občianskeho zákonníka, pričom hodnotil
intenzitu zásahu do života dotknutých žalobcov, ako aj okolnosti, za ktorých došlo k danému zásahu.
S prihliadnutím na závažnosť situácií v konaniach o náhradu nemajetkovej ujmy pri úmrtí rodinného
príslušníka, či pri poškodení zdravia, alebo zásahu do života žalobcov v prípade niekoľkoročného
vedenia trestného konania na základe nesprávneho úradného postupu, či na základe nesprávneho

rozhodnutia, ktorých náhrady boli priznané vo vyššie uvedených výškach, súd dospel k záveru, že v
danom prípade je potrebné náhradu určiť primerane aj s ohľadom na vyššie uvedené súdne konania.“

64. Podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4 Cdo 19/2020, určenie výšky
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy pritom nie je záležitosťou voľnej úvahy, ktorá nepodlieha

žiadnemu hodnoteniu, naopak jej základom je zistenie skutkových okolností, ktoré súdu umožnia úvahu
na určitom kvalitatívnom posúdení základných súvislostí aj v kontexte s ďalšími právnymi predpismi
upravujúcimi obdobnú problematiku. Hoci výšku nemajetkovej ujmy súd určuje voľnou úvahou, nemôže
ísť o úvahu nepreskúmateľnú, resp. o úvahu svojvoľnú. Žalobca ani do tohto momentu neodôvodnil
výšku požadovanej peňažnej náhrady, pretože neuviedol v čom tento „údajný neoprávnený“ zásah

spočíval. Nestačí totiž, aby zásah mohol vyvolať určitú reakciu, ale musí aj konkrétnu reakciu v živote
fyzickej osoby, čo v prípade žalobcu nie je žiadnym spôsobom preukázané. Chýbajúce skutkové tvrdenia
nie je možné nahradiť odvolávaním sa na rozhodovaciu činnosť iných súdoch v obdobných prípadoch.
Vzhľadom na to, že ide o osobnostné práva, je potrebné nemajetkovú ujmu posudzovať v každom
jednom prípade individuálne.

65. Žalovaný ďalej poukazuje na ustanovenie § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktoré upravuje
podmienky, kedy má žalobca nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Žalovaný má za to, že žalobca, ako
anijehoprávnyzástupca,vkonanínepreukázalizásahdosúkromného,rodinnéhoživotačineoprávnenýzásah, ktorý by sa odrazil napr. v medziľudských vzťahoch, či nepriaznivosť zdravotného stavu v
príčinnej súvislosti s výkonom povolania v takej značnej miere, ktorá by odôvodňovala výšku náhrady
nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca požaduje. Náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch môže súd podľa

§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka priznať len ako sekundárnu kompenzáciu vtedy, ak by iná náprava
nebola (vôbec) možná v zmysle § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, resp. ak by sa takáto satisfakcia
nezdala postačujúca, avšak vždy len vtedy, ak bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby
alebo jej vážnosť v spoločnosti. Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (t.j.
materiálnej satisfakcie) je vždy v závislosti na individuálnych okolnostiach daného prípadu existencie

závažnej ujmy, ktorú treba riadne a konkrétne preukázať. Žalovaný má za to, že tabuľky v žalobe
nemožno považovať za dôkaz, ktorý by preukazoval výšku ujmy (7.253,94 Eur), ktorú žalobca požaduje.
Je potrebné podotknúť, že dôkazné bremeno v sporovom konaní zaťažuje žalobcu a s ohľadom na
zásadu kontradiktórnosti je úlohou žalobcu, resp. jeho právneho zástupcu, pokiaľ je v konaní zastúpený,
označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie v súlade s princípom hospodárnosti hneď na začiatku
konania. Žalovaný má za to, že žalobca ani do tohto momentu konania nepreukázal a ani riadne

neodôvodnil výšku ujmy, ktorá mala byť spôsobená žalobcovi. V konaní v podobe nemajetkovej ujmy
nesie žalobca bremeno tvrdenia v tom, a to tak, že žalovaný by spôsobil žalobcovi škodu, resp. zasiahol
do jeho osobnosti a že tento zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na jeho právach, pričom
žalobca musí nielen uviesť (tvrdiť), ale aj preukázať aká ujma mu vznikla. Z tohto bremena tvrdenia
pre žalobcu vyplýva dôkazné bremeno preukázať skutočnosti svedčiace o existencii škody a zásahu.

Keď sa žalobca domáha v zmysle žaloby náhrady nemajetkovej ujmy, žalobca musí na konkrétnych
skutkových okolnostiach preukázať, že zásah nielen mohol, ale aj skutočne vyvolal následnú reakciu
v jeho súkromnom živote, rodinnom prostredí, profesionálnej sfére, či v inom prostredí (rozsudok
Krajského súdu v Trnave sp. zn. 26Co/94/2020-515 zo dňa 30.06.2021).

66. Žalovaný ďalej na podporu svojho právneho názoru ohľadne priznania nároku na náhradu škody,
resp. nemajetkovej ujmy poukazuje na rozhodnutia súdnych autorít Slovenskej republiky.
Krajský súd v Žiline v bodoch 19 až 23 na stranách 6 až 8 odôvodnenia rozsudku sp. zn. 6Co/159/2019
zo dňa 27.05.2020 uviedol, že cit.: „ ... Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch
je vždy existencia závažnej ujmy6 ... Stanovenie výšky nemajetkovej ujmy nie je tak ponechané na

ľubovôľu súdu, ale musí byť založené na konkrétnych a preskúmateľných hľadiskách, ktoré musia
vychádzať zo skutkového stavu, na základe dokazovania vykonaného najmä na zisťovanie konkrétnych
následkov v jednotlivých oblastiach spoločenského života dotknutej osoby, v ktorom smere dôkazné
bremeno zaťažuje poškodeného.“ Krajský súd v Bratislave v bode 45 na stranách 18 a 19 odôvodnenia
rozsudku č. k. 5Co/192/2019-310 zo dňa 29.10.2019 konštatoval, že cit.: „ ... preukázanie zásahu do

osobnostných práv, ktoré má za následok skutočne zníženie dôstojnosti alebo vážnosti dotknutej osoby
v spoločnosti v značnej miere zaťažuje postihnutú fyzickú osobu. Nemajetkovú ujmu možno priznať len
v prípadoch, kde došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti v značnej
miere a kde intenzita tohto zásahu nie je primerane napraviteľná inými právnymi prostriedkami. ... Bolo
povinnosťou žalobcu, ktorý mal v konaní dôkazné bremeno, preukázať vznik nároku na zaplatenie

nemajetkovej ujmy t. j. preukázať, že bola znížená dôstojnosť žalobcu a jeho vážnosť v spoločnosti a
preukázať závažnosť vzniknutej ujmy a závažnosť okolností, za ktorých došlo k porušeniu jeho práv. ...
pri posudzovaní intenzity zásahu je za určujúce hľadisko potrebné považovať charakter konania, v
ktorom ujma vznikla, keďže ujma vzniknutá v ne/sporovom konaní môže byť iná ako ujma vzniknutá v
exekučnom konaní a rovnako treba rozlišovať medzi konaním civilným, trestným či správnym a napokon

treba vziať osobitne na zreteľ aj predmet konania z hľadiska jeho významu pre stranu ... a ochrany akých
práv či právom chránených záujmov sa v ňom dovoláva, s prihliadnutím aj na jej osobné pomery či iné
konkrétne skutkové okolnosti každého individuálneho prípadu ... zvýšený význam predmetu konania pre
osobu poškodeného musí táto osoba v konaní nielen tvrdiť, ale aj spoľahlivo doložiť.“
215. V zmysle Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 288/2017 z 5. decembra

2017 „Pri určovaní sumy nemajetkovej ujmy musia všeobecné súdy zároveň zohľadňovať svoju vlastnú
rozhodovaciučinnosťatedavsúladesprincípomrovnostirozhodovaťvporovnateľnýchveciachrovnako
a v ich judikatúre by tak mal existovať vzťah priamej úmernosti medzi závažnosťou ujmy a výškou
priznanej náhrady“.

67. V prípade, ak sa súd prvej inštancie nestotožní s právnym názorom žalovaného, s právnym
názorom Okresného súdu Stará Ľubovňa v rozhodnutí č. k. 8C/25/2017-216 zo dňa 23.12.2019,
potvrdeného rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 15Co/6/2020-313 zo dňa 24.11.2020, žalovaný
namietaneprimeranúvýškupožadovanejškodyvzhľadomnarozhodovaniesúdovvobdobnýchveciach,napr. rozhodnutie Okresného súdu Košice II sp. zn. 41Cpr 10/2018 zo dňa 12.12.2018, rozhodnutie
Okresného súdu Košice II sp. zn. 42Cpr 19/2018 zo dňa 18.12.2018, rozhodnutie Okresného súdu
Košice II sp. zn. 42Cpr 19/2018 zo dňa 18.12.2018, rozhodnutie Okresného súdu Košice II sp. zn.

18Cpr 5/2016 zo dňa 05.09.2018, rozhodnutie Okresného súdu Košice II sp. zn. 41Cpr 78/2017 zo dňa
18.01.2019, rozhodnutie Okresného súdu Košice I sp. zn. 10C 242/2016 zo dňa 26.10.2018, rozhodnutie
Okresného súdu Košice II, sp. zn. 11Cpr 19/2018 zo dňa 09.01.2019, rozhodnutie Okresného súdu
Košice II sp. zn. 11Cpr 12/2017 zo dňa 11.09.2019, rozhodnutie Okresného súdu Košice II sp. zn.
1C/50/2020 zo dňa 27.05.2021, rozhodnutie Okresného súdu Košice II sp. zn. 11Cpr/1/2020 zo dňa

20.09.2021, rozhodnutie Okresného súdu Košice II sp. zn. 29C/63/2017 zo dňa 20.09.2021, rozhodnutie
Okresného súdu Košice II sp. zn. 37Cpr/6/2016 zo dňa 29.11.2021 (priznaná suma vo výške 1.500,-
EUR), rozhodnutie Okresného súdu Košice II sp. zn. 41Cpr/35/2019 zo dňa 16.11.2020, rozhodnutie
OkresnéhosúduStaráĽubovňasp.zn.25C/29/2019zodňa24.11.2020(priznanásumavovýške1.200,-
EUR), rozhodnutie Okresného súdu Košice II sp. zn. 18C/34/2020 zo dňa 09.02.2022, rozhodnutie
Okresného súdu Košice II sp. zn. 18C/36/2020 zo dňa 09.02.2022, rozhodnutie Okresného súdu Košice

II sp. zn. 12C/58/2020 zo dňa 12.07.2020, rozhodnutie Okresného súdu Košice II sp. zn. 29C/58/2020 zo
dňa12.01.2022,rozhodnutieOkresnéhosúduRimavskáSobotasp.zn.13C/61/2022zodňa29.11.2022,
rozhodnutie Okresného súdu Žiar nad Hronom sp. zn. 19C/23/2022 zo dňa 10.11.2022 (priznaná suma
vo výške 1.000,- EUR). Priemerná výška doposiaľ priznanej škody vo vyššie uvedených obdobných
rozhodnutiach predstavuje sumu približne 1.000,- EUR až 2.500,- EUR.

68.Žalovanýtaktiežpoukázalnaskutočnosť,žezpetituanizobsahužalobynevyplýva,žebysižalovaný
uplatňoval k žalovanej istine príslušenstvo. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca namieta nesprávnu
transpozíciu a aplikáciu smernice, žalovaný má za to, že túto má vykonať ústredný orgán štátnej správy.
Keďže skutočnosťou, ktorá zakladá uplatnené právo, je podľa žalobcu nesprávna transpozícia smernice,

ktorá patrí do pôsobnosti Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, je miestne príslušným súdom okresný
súd, v ktorého obvode má ústredný orgán štátnej správy zodpovedný za transpozíciu namietanej
smernice svoje sídlo. Keďže Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky ako orgán konajúci v mene
žalovaného má svoje sídlo v Bratislave, príslušným je Mestský súd Bratislava IV. Žalovaný preto navrhol,
aby bola vec podľa § 43 ods. 1 CSP postúpená na Mestský súd Bratislava IV. Vzhľadom na (i) námietku

pôsobnosti Smernice 2003/88/ES, (ii) námietku nedostatku splnenia procesných podmienok konania,
(iii) námietku premlčania, (iv) námietku nedôvodnosti žaloby, a (v) námietku miestnej nepríslušnosti,
žalovaný v súlade so zásadou hospodárnosti konania v zmysle čl. 8 CSP a čl. 17 CSP navrhol, aby sa
súd pred ďalším postupom v konaní vysporiadal s vyššie uvedenými námietkami žalovaného.

69. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného vyjadril písomným podaním zo dňa 04.12.2023, pričom
uviedol, že tvrdenia a argumentáciu žalovaného uvedené vo vyjadrení k žalobe považuje za nesprávne,
nedôvodné a v podstatnej miere za zavádzajúce. Je zarážajúce, že žalovaný na svojej argumentácii
a tvrdeniach naďalej zotrváva aj napriek tomu, že z doterajších právoplatných súdnych rozhodnutí
vydaných v obdobných sporoch musí vedieť, že jeho argumentácia je nesprávna a právne neudržateľná.

Podľa názoru žalobcu námietky žalovaného nie sú spôsobilé spochybniť dôvodnosť jeho žaloby. K
pôsobnosti Smernice 2003/88/ES V kontexte uvedenej argumentácie žalovaného je potrebné v prvom
rade zdôrazniť, že k pôsobnosti Smernice 2003/88/ES na hasičov (teda nepochybne aj na hasičov -
príslušníkov HaZZ) poskytol záväzný výklad Súdny dvor vo svojej judikatúre, a to napr. v rozsudku v
spojených veciach C-397/01 až C-403/01 zo dňa 05.10.2004 vo veci Pfeiffer, rovnako aj v uznesení

vo veci C-52/04 zo dňa 14.07.2005 vo veci Personalrat der Feuerwehr Hamburg. Podľa uznesenia
C-52/04 zo dňa 14.07.2005 vo veci Personalrat der Feuerwehr Hamburg: „61. Vzhľadom na všetky
vyššie uvedené úvahy je opodstatnené odpovedať na položenú otázku tak, že článok 2 smernice 89/391
a článok 1 ods. 3 smernice 93/104 sa majú vykladať v tom zmysle, že činnosti vykonávané zásahovými
silami takej verejnej hasičskej služby, akou je verejná služba, o ktorú ide v konaní vo veci samej,

obvykle patria do pôsobnosti uvedených smerníc, takže článku 6 bodu 2 smernice 93/104 v zásade
odporuje prekročenie maximálnej hranice 48 hodín určenej ako maximálny týždenný pracovný čas
vrátane pohotovosti na určenom mieste,“
Súdny dvor aj v citovanom rozhodnutí vo veci Personalrat der Feuerhwehr Hamburg dospel k
jednoznačnému záveru, že jediným cieľom výnimky, ktorá je uvedená v článku 2 ods. 2 prvom odseku

Smernice 89/391/EHS, na ktorú žalovaný poukazuje1, bolo zabezpečenie riadnej činnosti služieb
nevyhnutných na účely ochrany bezpečnosti, zdravia, ako aj verejného poriadku v prípade závažných a
svojimrozsahommimoriadnychokolností(napríkladvprípadeprírodnejalebotechnologickejkatastrofy),
pre ktoré je charakteristická najmä tá skutočnosť, že môžu pracovníkov vystaviť rizikám, ktoré niesú zanedbateľné, pokiaľ ide o ich bezpečnosť a/alebo zdravie a ktoré, vzhľadom na ich povahu a
nepredvídateľnosť, nie je možné zohľadniť pri rozvrhu pracovného (služobného) času zásahových a
bezpečnostných zložiek. V tomto prípade je potrebné zdôrazniť, že činnosti, ktoré vykonávajú príslušníci

sa nijako neodlišujú, pokiaľ ide o rámec výkonu činností a ich povahu, od tých činností, ktoré viedli k
vydaniu predmetného rozhodnutia Súdneho dvora vo veci Personalrat der Feuerhwehr Hamburg, a teda
tento záväzný výklad Súdneho dvora týkajúci sa Smernice 89/391/EHS je nepochybne možné uplatniť
aj v tejto právnej veci. Aj vzhľadom na túto skutočnosť má teda jednoznačne za to, že tak ustanovenia
Smernice 2003/88/ES, ako aj Smernice 89/391/EHS, sa vzťahujú aj na hasičov - príslušníkov HaZZ v

Slovenskej republike v celom rozsahu. Napokon Súdny dvor aj v ťažiskovom rozsudku C-429/09 zo dňa
25.11.2010 vo veci Günter Fuß úplne jednoznačne uviedol a záväzne judikoval, že z rozsahu úpravy
Smernice 2003/88/ES nie sú vyňatí ani hasiči (teda nepochybne ani hasiči ako ja, teda príslušníci HaZZ),
keď v rozsudku v predmetnej veci výslovne konštatuje, že:
„33. Na úvod treba pripomenúť, že článok 6 písm. b) smernice 2003/88 predstavuje pravidlo sociálneho
práva Únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou

požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom
povinnosť stanoviť 48-hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je
výslovne stanovené, že zahŕňa nadčasy, a od ktorej sa v prípade neprebratia článku 22 ods. 1 tejto
smernice do vnútroštátneho práva nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je
činnosť hasičov, o ktorú ide vo veci samej, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu dotknutého

pracovníka (pozri v tomto zmysle rozsudky z 5. októbra 2004, Pfeiffer a i., C-397/01 až C-403/01,
Zb. s. I-8835, body 98 a 100, ako aj Fuß, už citovaný, body 33 až 35 a 38).“ Už len s prihliadnutím
na citované rozhodnutia Súdneho dvora je jednoznačne zrejmé, že argumentácia žalovaného o tom,
že sa Smernica nevzťahuje na príslušníkov HaZZ, je zjavne nesprávna a nedôvodná. V súvislosti s
výkladom Súdneho dvora v uvedených rozhodnutiach ohľadne pôsobnosti Smernice na hasičov je

potrebné napokon zdôrazniť, že vnútroštátny súd je povinný plne uplatňovať a rešpektovať výklad práva
Európskej únie, ktorý podal Súdny dvor (rozsudok C-261/21 zo dňa 07.07.2022 vo veci F. Hoffmann-La
Roche LtD), a teda aj súd prejednávajúci tento spor je záväzným výkladom Súdneho dvora viazaný.

70. Záver, že Smernica sa vzťahuje na príslušníkov HaZZ, napokon jednoznačne potvrdzuje aj tá

elementárna skutočnosť, že v bode 5 prílohy č. 4 ZoHaZZ je uvedené, že žalovaný (Slovenská republika)
do zákona transponoval predmetnú Smernicu, a teda sám ju vzťahuje na hasičov - príslušníkov HaZZ.
Nemôžu byť teda žiadne pochybnosti o tom, že Smernica sa v celom rozsahu vzťahuje aj na mňa
(žalobcu) ako hasiča - príslušníka HaZZ. Okrem uvedeného je však pre úplnosť potrebné uviesť aj
tú skutočnosť, že výklad ustanovení Smernice ohľadne negatívnej a pozitívnej výnimky, tak ako ho

prezentuje žalovaný, je zjavne nesprávny a neobstojí z nasledovných dôvodov:
Článok 1 ods. 3 Smernice definuje rozsah svojej pôsobnosti na všetky odvetvia činností, verejné
aj súkromné, pričom výslovne odkazuje na článok 2 Smernice 89/391/EHS. Smernica 89/391/EHS
sa podľa jej článku 2 ods. 1 uplatňuje na „všetky odvetvia činnosti a to verejné aj súkromné“, ku
ktorým činnostiam okrem iného patria všeobecne uvedené činnosti služieb (napr. priemysel, obchod,

administratíva, služby atď.). Ako vyplýva z článku 2 ods. 2 prvý pododsek Smernice 89/391/EHS, táto
sa neuplatňuje len tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné
činnostiverejnýchslužieb(akýmisúnapríkladslužbyvoblasticivilnejochrany).Tátovýnimkabolaprijatá
len za účelom zabezpečiť riadne fungovanie služieb nevyhnutných na ochranu verejnej bezpečnosti,
zdravia a poriadku, ak nastane osobitne vážna situácia, pre ktorú je typické, že nie je možné rozvrhnúť

čas pre zásahové a záchranné tímy. Na jeho služobnú činnosť, ktorú ako hasič vykonáva, sa však
výnimka stanovená v článku 2 ods. 2 prvý pododsek Smernice 89/391/EHS jednoznačne nevzťahuje. Je
potrebné poukázať na cieľ Smernice 89/391/EHS, ktorý je zameraný na podporu zlepšenia bezpečnosti
a ochrany zdravia pracovníkov pri práci. Rovnako aj zo znenia jej článku 2 ods. 1 vyplýva, že rozsah jej
pôsobnosti je nutné chápať širšie. Naopak, výnimky z pôsobnosti tejto smernice uvedené v článku 2 ods.

2 v prvom pododseku, je potrebné vykladať zužujúco - tento článok nevylučuje z pôsobnosti smernice
služby civilnej ochrany ako také, ale len „určité osobitné činnosti“ týchto služieb, ak charakteristiky
vlastné pre určité osobitné činnosti odporujú použitiu ustanovení predmetnej smernice. Táto výnimka
zo široko vymedzeného rozsahu pôsobnosti Smernice 89/391/EHS sa musí vykladať tak, že jej rozsah
pôsobnosti sa obmedzuje na prípady nevyhnutnej ochrany záujmov, ktoré dovoľuje smernica členským

štátom chrániť. Z tohto hľadiska výnimka uvedená v článku 2 ods. 2 prvom pododseku Smernice
89/391/EHS bola prijatá len za účelom zabezpečiť riadne fungovanie služieb nevyhnutných na ochranu
verejnej bezpečnosti, zdravia a poriadku, ak nastane osobitne vážna situácia alebo situácia osobitného
rozsahu - napríklad prírodná katastrofa - pre ktorú je typické, že nie je možné rozvrhnúť pracovnýčas pre zásahové a záchranné tímy. Ak prihliadneme na štandardnú činnosť resp. náplň práce, ktorú
vykonávajú hasiči - príslušníci HaZZ tak je zjavné, že uvedená výnimka Smernice 89/391/EHS sa na
túto služobnú činnosť nevzťahuje. Negatívna výnimka z rozsahu pôsobnosti smernice, ktorú Smernica

89/391/EHS predpokladá, sa totiž úplne zjavne odlišuje od obvyklej obsahovej náplne služobnej činnosti
a pracovných úloh hasiča. Príslušníci HaZZ jednoznačne nespadajú pod „civilnú ochranu“ a to bez
ohľadu na to, že zriedkavo vykonávajú niektoré činnosti, ktoré pod civilnú ochranu patria, a to už len
preto, že primárne plnia hasiči úplne iné úlohy než tie, ktoré sú typické pre civilnú ochranu.

71. Aj keď jeho služobná činnosť hasiča okrem plnenia základných úloh pri hasení požiarov zahŕňa
aj úlohy na úseku civilnej ochrany obyvateľstva (napr. poskytovanie záchranárskych činností pri
mimoriadnych udalostiach, haváriách, povodniach a pod.), tak za obvyklých podmienok je možné
činnosti spojené s touto činnosťou vopred plánovať, vrátane plánovania pracovného (služobného) času
tak, ako je to v prípade hasičov v HaZZ bežné. Služobné zmeny sú totiž rozvrhované spôsobom, aký už v
žalobeopisuje,uždlhoročneavzásadenezmenene(24hodinovázmenapoktorejbymali(!)nasledovať

2 dni voľna), pričom na tomto rozvrhovaní práce nič nezmenila ani pandémia COVID-19. Okrem toho,
kritérium, ktoré použil zákonodarca európskeho spoločenstva na určenie pôsobnosti Smernice 89/391/
EHS,sanezakladánapríslušnostipracovníkovktakýmrozličnýmodvetviamčinnostiuvedenýmvčlánku
2ods.2prvýpododsektejtosmernice,akýmisúvovšeobecnostiozbrojenésily,políciaacivilnáochrana,
ale vyplýva výlučne a len z osobitnej povahy úloh vykonávaných zamestnancami v týchto odvetviach.

Tak Smernica 2003/88/ES, ako aj Smernica 89/391/EHS, sa teda jednoznačne uplatňujú aj na činnosť
hasičov, aj keď tieto činnosti zásahové sily v teréne vykonávajú bez ohľadu na to, či sú zamerané na boj
proti požiarom alebo poskytnutie pomoci iným spôsobom, ak sú vykonávané za obvyklých podmienok
v súlade s poslaním, ktoré bolo zverené príslušnej službe. Vzhľadom na uvedené má jednoznačne za
to, že služobná činnosť hasiča ako príslušníka HaZZ nepochybne patrí do pôsobnosti Smernice a táto

sa preto na neho vzťahuje v celom rozsahu. Práca hasiča v žiadnom prípade nie je vyňatá z pôsobnosti
Smernice tak, ako sa to nesprávne a účelovo snaží prezentovať žalovaný.

72. K nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného, túto argumentáciu žalovaného považuje za
zjavne nesprávnu. Pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného (štátu) podrobne zdôvodnil už v podanej

žalobe (viď odseky 26 - 27 žaloby), pričom jeho argumentácia o pasívnej vecnej legitimácii štátu je
založená na konštantnej judikatúre Súdneho dvora. Na tejto argumentácii naďalej v celom rozsahu
zotrváva a v podrobnostiach na ňu poukazuje. Žalovaný síce vo Vyjadrení k žalobe zásadne namieta
nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie v konaní, avšak svoje tvrdenia v tomto smere nepodporuje
žiadnou podrobnejšou právnou argumentáciou a zároveň zjavne „prehliada“, že otázka pasívnej vecnej

legitimácie členského štátu v prípade škody spôsobenej jednotlivcovi porušením úniového práva je
založená na konštantnej judikatúre Súdneho dvora. Opätovne zdôrazňuje tú základnú skutočnosť,
že podanou žalobou sa domáha náhrady škody vzniknutej porušením úniového práva, a to konkrétne
práva na maximálny pracovný čas. K tomuto porušeniu úniového práva došlo v dôsledku nesprávneho
prebratia Smernice, pretože ani po deklarovanom prebratí tejto Smernice do vnútroštátneho právneho

poriadku (do ZoHaZZ) nie je v podmienkach Slovenskej republiky ako hasičovi (príslušníkovi HaZZ)
reálne garantovaný maximálne 48 hodinový týždenný pracovný čas. V zmysle článku 288 Zmluvy
o fungovaní Európskej únie je smernica záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to
vzhľadomnavýsledok,ktorýsamádosiahnuť,pričomvoľbaforiemametódsaponechávavnútroštátnym
orgánom. Prijatie všetkých opatrení vnútroštátneho práva potrebných na vykonanie právne záväzných

aktov Európskej únie (teda aj smerníc) je v zmysle článku 291 Zmluvy o fungovaní Európskej únie
uložené priamo samotným členským štátom. Práve preto členské štáty zodpovedajú za škodu vzniknutú
porušením úniového práva v prípade nesprávne transponovanej smernice, resp. v prípade uplatňovania
právneho predpisu, do ktorého bola smernica prebratá takým spôsobom, že sa nedosahuje cieľ
smernice (v tomto prípade započítavanie služobnej pohotovosti do pracovného času a neprekračovanie

maximálne 48 - hodinového týždenného pracovného času) a to za splnenia predpokladu, že sú splnené
3 podmienky na vznik zodpovednosti štátu za takúto škodu v zmysle judikatúry Súdneho dvora (k tomu
viď odseky 28 - 32 žaloby).

73. Ako pritom vyplýva aj zo znenia článku 29 Smernice: „Táto smernica je adresovaná členským

štátom.“ Žalovaný ako členský štát Európskej únie a adresát Smernice po vstupe Slovenskej republiky
do Európskej únie je zodpovedný za prijatie všetkých opatrení legislatívnej a aj faktickej povahy s
cieľom dosiahnutia účelu Smernice. V prípade, že si štát túto povinnosť neplní, je zodpovedný aj za
nesprávnu aplikáciu Smernice, pokiaľ k nesprávnej aplikácii Smernice došlo v dôsledku jej nesprávnehoprebratia resp. neprebratia do právneho poriadku Slovenskej republiky. Nakoľko Smernica je určená
štátu, teda žalovanému, ktorý zodpovedá za jej správne prebratie, v spore o náhradu škody spôsobenej
nesprávnym prebratím (resp. neprebratím) tejto Smernice je potom nepochybne pasívne vecne

legitimovaný štát - žalovaný. Zásada zodpovednosti členského štátu za škodu spôsobenú jednotlivcovi,
ktoré sú mu pripísateľné, je súčasťou systému zmlúv, na ktorých je Európska únia založená. Uplatnenie
podmienok dovoľujúcich konštatovať zodpovednosť členských štátov za škody spôsobené jednotlivcom
porušením úniového práva musia vnútroštátne súdy v zásade vykonať podľa usmernení Súdneho
dvora na ich vykonanie. V tomto smere je predovšetkým potrebné zdôrazniť, že v súlade s judikatúrou

Súdneho dvora môže náhradu takejto škody spôsobenej jednotlivcovi zabezpečiť nielen verejnoprávny
subjekt, ale aj priamo štát, pričom úniové právo nijako nebráni ani tomu, aby mohla zodpovednosť
verejnoprávneho subjektu za škodu spôsobenú jednotlivcovi vzniknúť popri zodpovednosti, ktorú má
samotný členský štát. Keďže žalobou uplatnený nárok na náhradu škody má svoj základ v porušení
práva vyplývajúceho zo Smernice, ku ktorému došlo v čase, keď vykonával služobný pomer k štátu,
je aj z tohto hľadiska pasívne vecne legitimovaným štát (t. j. žalovaný), nie štátny orgán, ktorý v mene

štátu konal, pretože v takýchto prípadoch za konanie štátneho orgánu taktiež zodpovedá štát. V týchto
súvislostiach zároveň poukazuje aj na ďalšiu ustálenú rozhodovaciu prax Súdneho dvora, ktorý v nižšie
uvedených rozhodnutiach podal záväzný výklad zodpovednosti členského štátu za škodu spôsobenú
jednotlivcovi porušením úniového práva.

74. V rozsudku C-46/93 a C-48/93 zo dňa 05.03.1996 vo veci Brasserie du pecheur SA, Súdny dvor v
bodoch 31 - 34 judikoval:
„31. Vzhľadom na predchádzajúce úvahy Súdny dvor v už citovanom rozsudku Francovich a i.,
bode 35, uviedol, že zásada zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú jednotlivcom porušením práva
Spoločenstva, ktoré mu možno pripísať, je obsiahnutá v systéme Zmluvy.

32. Z toho vyplýva, že táto zásada platí pre každý prípad porušenia práva Spoločenstva členským
štátom, a to bez ohľadu na to, ktorý orgán členského štátu si konaním alebo opomenutím nesplnil
povinnosť.
33. Navyše vzhľadom na základnú požiadavku právneho poriadku Spoločenstva, ktorou je jednotné
uplatňovanie práva Spoločenstva (pozri najmä rozsudok z 21. februára 1991, Zuckerfabrik, C-143/88

a C-92/89, Zb. s. I-415, bod 26), povinnosť nahradiť škodu spôsobenú jednotlivcom porušením práva
Spoločenstva nemôže závisieť od vnútroštátnych pravidiel rozdelenia právomocí medzi ústavnými
orgánmi.
34. Ako uviedol generálny advokát v bode 38 svojich návrhov, v medzinárodnom práve sa štát, ktorého
zodpovednosť vzniká na základe porušenia medzinárodného záväzku, posudzuje ako celok bez ohľadu

na to, či porušenie, z ktorého vznikla škoda, možno pripísať zákonodarnej, súdnej alebo výkonnej moci.
O to viac to platí v právnom poriadku Spoločenstva, kde všetky štátne orgány vrátane zákonodarnej
moci musia pri plnení svojich úloh dodržiavať normy práva Spoločenstva, ktoré priamo upravujú situáciu
jednotlivcov.“

75. V rozsudku C-224/01 zo dňa 30.09.2003 vo veci Köbler, Súdny dvor judikoval:
30. Vopred je potrebné poukázať na to, že Súdny dvor už rozhodol, že zásada zodpovednosti členského
štátu za škody vzniknuté jednotlivcovi porušením práva Spoločenstva zo strany štátu vyplýva z podstaty
Zmluvy(rozsudkyz19.novembra1991,Francovichai.,C-6/90aC-9/90,Zb.s.I-5357,bod35;Brasserie
du pecheur a Factortame, už citovaný, bod 31; z 26. marca 1996, British Telecommunications, C-392/93,

Zb. s. I-1631, bod 38; z 23. mája 1996, Hedley Lomas, C-5/94, Zb. s. I-2553, bod 24; z 8. októbra 1996,
Dillenkofer a i., C-178/94, C-179/94 a C-188/94 až C-190/94, Zb. s. I-4845, bod 20; z 2. apríla 1998,
Norbrook Laboratories, C-127/95, Zb. s. I-1531, bod 106, a Haim, už citovaný, bod 26).
31. Súdny dvor ďalej rozhodol, že táto zásada platí pre každé porušenie práva Spoločenstva zo strany
členského štátu nezávisle od toho, ktorý orgán členského štátu sa svojím konaním alebo opomenutím

nedodržania dopustil (rozsudky Brasserie du pecheur a Factortame, už citovaný, bod 32; z 1. júna 1999,
Konle, C-302/97, Zb. s. I-3099, bod 62 a Haim, už citovaný, bod 27).
32. V medzinárodnom práve verejnom sa štát, ktorému vznikne zodpovednosť za porušenie
medzinárodného záväzku, posudzuje ako jeden celok bez toho, aby bolo rozlišované, či porušenie, na
základe ktorého vznikla škoda, možno pripísať zákonodarnej, súdnej či výkonnej moci. To isté musí o

to viac platiť v právnom poriadku Spoločenstva, keďže všetky orgány štátu vrátane zákonodarnej moci
musia pri plnení ich úloh rešpektovať normy stanovené právom Spoločenstva, ktoré priamo upravujú
postavenie jednotlivca (rozsudok Brasserie du pecheur a Factortame, už citovaný, bod 34).“76. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, ako aj na už v žalobe uvedenú argumentáciu, ktorá
je založená na dlhodobo ustálenej judikatúre Súdneho dvora, považuje za úplne jednoznačné a
nepochybné, že štát - žalovaný, je pasívne vecne legitimovaný vo vzťahu k nároku na náhradu

škody spôsobenej porušením úniového práva. Námietky žalovaného ohľadne údajnej neexistencie
jeho pasívnej vecnej legitimácie preto považuje za zjavne nesprávne a nedôvodné. Má za to, že o
pasívnej vecnej legitimácii žalovaného štátu, ktorý je zodpovedný za dodržiavanie, rešpektovanie a
zabezpečovanie dodržiavania a rešpektovania práva Európskej únie, nemožno mať absolútne žiadne
pochybnosti.

77. K transpozícii relevantných článkov Smernice 2003/88/ES žalovaný snaží prezentovať právny
názor, že Smernica bola do ZoHaZZ transponovaná správne a práva, ktoré ňou majú byť pracovníkom
garantované (vrátane práva hasičov na maximálny týždenný pracovný čas), podľa žalovaného v
skutočnosti porušované nie sú. Žalovaným uvádzané tvrdenia, prečo podľa neho nedochádza k
prekračovaniu 48 hodinového týždenného pracovného času hasičov, rovnako ako „výpočet“ týždenného

pracovného času, ktorým toto tvrdenie zdôvodňuje, považujem za očividne zavádzajúce. Argumentácia
žalovaného totiž nesedí nielen z právneho hľadiska, ale ani pokiaľ ide o faktický stav veci. K transpozícii
článku 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES Je síce možné v zásade súhlasiť s tvrdením žalovaného, že
podľa ZoHaZZ ide v prípade služobnej pohotovosti o výkon štátnej služby, táto skutočnosť je však pre
merito tohto sporu nepodstatná a irelevantná. Základnou podstatou tohto sporu totiž je, že služobná

pohotovosť sa mi ako hasičovi nezapočítava do služobného (pracovného) času a teda odslúžená
služobná pohotovosť nie je vykazovaná ako odpracovaný čas, pričom práve preto, resp. „vďaka“ tomu,
z hľadiska žalovaným formálne vykazovaného počtu odpracovaných hodín, nedochádza k porušovaniu
Smernice 2003/88/ES, keďže takto evidenčne („na papieri“) nie je prekračovaný maximálny 48 hodinový
týždenný pracovný čas. Služobná pohotovosť je síce považovaná za výkon štátnej služby (čo nie

je sporné a najmä to v tejto veci ani nie je podstatné), avšak nie je započítavaná do služobného
(pracovného) času, čo je zásadný a diametrálny rozdiel! Už len z rozvrhnutia služobného (pracovného)
času hasičov je zjavné, že toto priamo vylučuje možnosť dodržania a neprekročenia maximálne 48
hodinového týždenného pracovného času, o čom žalovaný úplne nepochybne vie a musí vedieť.
Rovnako tak je potrebné zdôrazniť, že po minimálne 24 hodín trvajúcej zmene (ktoré môže byť predĺžená

výjazdom) by mal mať 2 dni voľna, avšak ani tieto 2 dni voľna na regeneráciu po práci reálne k dispozícii
častokrátnemajú.AkohasičvrámciHaZZjepovinnýpravidelneabsolvovaťrôznekurzyaškolenia,ktoré
im služobný úrad plánuje spravidla práve na obdobie medzi služobnými zmenami, teda v rámci tých 2
dní, ktoré by mal mať medzi zmenami voľno. Práve na čas medzi zmenami, teda práve na obdobia, ktoré
by mali predstavovať 2 dni odpočinku, im sú totiž pravidelne nariaďované rôzne kurzy, školenia a výcviky,

ktoré sú povinní absolvovať, pričom za čas strávený na týchto kurzoch nedostávajú žiadnu odmenu,
ale len náhradné voľno. Toto náhradné voľno sú však povinní čerpať prednostne ešte pred čerpaním
dovolenky, pričom 2 krát do roka (vždy po pol roku) sa im náhradné voľno „nuluje“, čo znamená, že ak
si ho dovtedy nestihnú vyčerpať, toto náhradné voľno im prepadá bez náhrady. Keďže sú takto nútení
prednostne čerpať náhradné voľno, je potom problém s čerpaním dovoleniek, ktoré častokrát nestihnú

reálne vyčerpať.

78. Pokiaľ žalovaný poukazuje na kolektívne zmluvy na roky 2019 - 2023, tieto sú rovnako pre
posúdenie podstaty sporu úplne irelevantné a nijako nevyvracajú žalobcove rozhodujúce skutkové a z
nichvyplývajúceprávnetvrdenia.Počasžalovanéhoobdobiaslúžilv24-hodinovýchzmenách,zktorých

17 hodín pripadalo na služobný čas a 7 hodín na služobnú pohotovosť (do konca roka 2021), resp. 16
hodín služobný čas a 8 hodín služobnej pohotovosti (od 01.01.2022). Kolektívne zmluvy, ktoré by mali
zabezpečovať väčšiu ochranu práv zamestnancov, v tomto prípade viedli k tomu, že ich postavenie sa
ešte zhoršilo, keďže od 01.01.2022 im nie je do pracovného času započítavaných o ďalšiu 1 hodinu
naviac, keďže určená služobná pohotovosť bola predĺžená zo 7 na 8 hodín denne, pričom žiadna z

týchto odpracovaných hodín pohotovosti nie je žalovaným (ani ich služobným úradom) považovaná
za pracovný (a teda ani odpracovaný) čas. Ak žalovaný poukazuje na kolektívne zmluvy, tu je už len
potrebné uviesť, že akákoľvek kolektívna zmluva bez ohľadu na jej formu, obsah a znenie nemôže
byť vo svojich dôsledkoch v rozpore so smernicou a teda nemôže ani zmeniť úpravu vyplývajúcu z
článku 6 písm. b) Smernice stanovujúcu maximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas, rovnako ani

nemôže zmeniť definíciu toho, čo sa považuje za pracovný čas podľa článku 2 ods. 1 Smernice a
teda, že za súčasť pracovného času je nevyhnutné považovať aj čas služobnej pohotovosti. Obranu
žalovaného poukazovaním na kolektívne zmluvy preto považuje vzhľadom na merito sporu za právne
absolútne irelevantnú a už len dodáva, že aj kolektívne zmluvy sú čo do dĺžky pracovného času sústavneporušované. Ako totiž už bolo aj vyššie uvedené, napr. kolektívna zmluva na rok 2023 stanovuje 37,5
hodinový týždenný pracovný čas hasiča, čo je v reálnych podmienkach výkonu práce zásahových
hasičov doslova iluzórne.

79. Vnútroštátne právo (ZoHaZZ) a kolektívne zmluvy síce formálne stanovujú týždenný služobný čas
hasičov, avšak tieto obmedzenia dĺžky pracovného času sú teda len čisto formálne, iluzórne a v reálnej
praxi sú sústavne porušované (prekračované)! K prekračovaniu stanovenej resp. maximálnej dĺžky
pracovnéhočasupritomdochádzavprvomradevdôsledkuskutočnosti,žeslužobnápohotovosťhasičov

je umelo odčlenená od výkonu služby a nie je považovaná za pracovný (služobný) čas. Dôvody, pre ktoré
je presvedčený o tom, že článok 6 a článok 2 Smernice 2003/88/ES neboli v skutočnosti správne (resp.
z materiálnej stránky vôbec) transponované do ustanovení ZoHaZZ, už podrobne zdôvodnil v odsekoch
12 - 24 žaloby. Primárny dôvod, prečo dochádza k porušovaniu Smernice je ten, že vnútroštátna právna
úprava v ZoHaZZ v rozpore s článkom 2 ods. 1 Smernice nepovažuje služobnú pohotovosť za pracovný
čas, pričom len preto sa potom javí, že nedochádza následne aj k porušovaniu článku 6 písm. b)

Smernice. Prioritne teda ide o tú skutočnosť, že služobná pohotovosť hasičov nie je považovaná za
pracovný čas a žalovaný sa v týchto sporoch rôznymi, právne absolútne irelevantnými tvrdeniami snaží
hľadať „dôvody“, prečo služobná pohotovosť údajne nemá byť považovaná za pracovný čas.

80. Z judikatúry Súdneho dvora - napr. z rozsudku C-303/98 zo dňa 03.10.2000 vo veci SIMAP (body

46-52), rozsudku C-14/04 zo dňa 01.12.2005 vo veci Dellas (body 46-51) a rozsudku C-151/02 zo dňa
09.09.2023 vo veci Jaeger (body 44-71), jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností vyplýva, že takú
služobnú (pracovná) pohotovosť, akú každý hasič - príslušník HaZZ vykonáva počas každej jednej 24
hodinovej zmeny (tzv. určená služobná pohotovosť) je nevyhnutné považovať za pracovný čas! Už len
vzhľadom na jednoznačnú judikatúru Súdneho dvora nemôžu byť akékoľvek pochybnosti či diskusia

o tom, že služobná pohotovosť vykonávaná hasičmi musí byť považovaná za súčasť ich služobného
(pracovného) času. Skutočnosť, že služobná pohotovosť hasičov musí byť považovaná za pracovný
čas, možno pritom vyvodiť aj zo všeobecného pracovnoprávneho predpisu - zákona č. 311/2001 Z. z.
Zákonník práce (ďalej aj „ZP“) napriek tomu, že tento sa na služobný pomer hasičov nevzťahuje vo
všetkých ustanoveniach ale len v tých, v ktorých to výslovne stanovuje ZoHaZZ (§ 12 ods. 6 ZoHaZZ),

avšak v tomto smere ZoHaZZ na právnu úpravu ZP neodkazuje.. ZP v ustanovení § 96 ods. 2 pritom
explicitne stanovuje, že: „Čas, počas ktorého sa zamestnanec zdržiava na pracovisku a je pripravený
na výkon práce, ale prácu nevykonáva, je neaktívna časť pracovnej pohotovosti, ktorá sa považuje za
pracovný čas.“ Z hľadiska elementárnej právnej logiky má za to, ak sa pri „bežných zamestnancoch“
vykonávajúcich akýkoľvek druh práce, ktorých pracovný pomer sa spravuje Zákonníkom práce, aj

„neaktívna časť“ pracovnej pohotovosti explicitne v zmysle § 96 ods. 2 ZP považuje za pracovný čas,
tak podľa jeho názoru neexistuje žiadny logický, legitímny a akceptovateľný dôvod, prečo by „neaktívna
časť“ služobnej pohotovosti u hasičov nemala byť považovaná za súčasť ich pracovného (služobného)
času, najmä ak fyzická a psychická náročnosť práce ako aj podmienky výkonu služobnej pohotovosti
hasičov sú absolútne neporovnateľné s prácou „bežných“ zamestnancov!

81. K transpozícii článku 6 Smernice 2003/88/ES, uvádza, že (tak ako bolo uvedené vyššie) vnútroštátne
právo (ZoHaZZ) a kolektívne zmluvy síce formálne stanovujú dĺžku týždenného služobného času
hasičov, avšak tieto obmedzenia dĺžky pracovného času sú len čisto teoretické, iluzórne a sú v reálne
praxi sústavne porušované (prekračované). K prekračovaniu pracovného času pritom dochádza v prvom

rade v dôsledku skutočnosti, že služobná pohotovosť hasičov je umelo odčlenená od pracovného času
a nie je považovaná za pracovný (služobný) čas! Dôvody, pre ktoré je presvedčený o tom, že ani
článok 6 ods. 1 Smernice 2003/88/ES nebol v skutočnosti správne (resp. z materiálnej stránky vôbec)
transponovaný do ustanovení ZoHaZZ, už podrobne zdôvodnil v samotnej žalobe, pričom jeho podrobná
právna argumentácia je aj v tomto smere podporená judikatúrou Súdneho dvora.

82. Z tvrdení žalovaného vyznieva, že sa snaží súd presvedčiť, že sa na hasičov vzťahuje výnimka z
povinnosti dodržať maximálne 48 - hodinový týždenný služobný (pracovný) čas tak, ako to ustanovuje
Smernica, respektíve, že táto hranica nie je u hasičov v skutočnosti ani prekračovaná. Takáto právna
argumentácia je však zjavne nesprávna a je v úplnom rozpore so skutočnosťou, čo musí byť napokon

aj samotnému žalovanému nepochybne známe z celého radu rozhodnutí súdov Slovenskej republiky,
ktoré v skutkovo a právne takmer totožných sporoch posudzovali súlad ustanovení ZoHaZZ s článkom 6
ako aj článkom 2 Smernice, pričom jednoznačne a bez výnimky konštatovali nesúlad našej vnútroštátnejprávnej úprav ZoHaZZ s predmetným článkom Smernice. V tomto smere je možné poukázať napr. na
nasledovný právny názor odvolacieho súdu:
„15. Zákon o hasičskom a záchrannom zbore č. 315/2001 Z.z. v znení neskorších predpisov (ďalej len

„Zákon“) v § 85 až § 94 upravuje podmienky výkonu štátnej služby so zameraním na pojmy: týždenný
služobný čas, nerovnomerné rozvrhnutie služobného času, prestávky v štátnej službe, nepretržitý
odpočinok medzi služobnými dňami, dĺžka nepretržitého odpočinku v týždni, dni služobného pokoja,
štátna služba nadčas, služobná pohotovosť a dovolenka. Podľa prílohy č. 4 bod 6 cit. zák. do jeho znenia
bola prebratá Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo dňa 4.11.2002 o niektorých

aspektoch organizácie pracovného času (bod 6 prílohy č.4). K tomu je potrebné uviesť, že na prvý
pohľad sa javí, že vnútroštátna právna úprava je v súlade s právom Únie. Problém je však „skrytý“ vo
výklade pojmu „pracovný čas“, avšak z ust. cit. zák. nevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov v
mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich služobného času a práve v tom spočíva rozpor s
právom Únie. Súdny dvor opakovane konštatoval, že pojem „pracovný čas“ uvedený v smernici 2003/88
je autonómnym pojmom práva EÚ, ktorý treba definovať podľa objektívnych vlastností s odkazom na

systém a účel tejto smernice, ktorým je zlepšenie životných a pracovných podmienok pracovníkov.
Článok 2 ods. 1 a 2 smernice 2003/88 vymedzuje „pracovný čas“ ako „akýkoľvek čas, počas ktorého
pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti…“ a „čas
odpočinku“ ako „akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom“. Ako Súdny dvor zdôraznil vo svojej
judikatúre, rozlišovanie je binárne: buď je určitý čas pracovným časom, alebo nie je. Normotvorca teda

nepovažoval za vhodné stanoviť nijakú ďalšiu kategóriu alebo kategórie, pomocou ktorých by umožnil
určité rozlišovanie alebo nuansy. Súdny dvor v rozsudku vo veci C-51/15 Ville De Nivelles/Rudy Matzak
predovšetkým zdôraznil, že členské štáty sa nemôžu, pokiaľ ide o určité kategórie hasičov prijatých
do verejných hasičských služieb, odchýliť od súboru povinností vyplývajúcich z ustanovení smernice
vrátane pojmov „pracovný čas“ a „čas odpočinku“. Smernica neumožňuje ani to, aby členské štáty

ponechali v platnosti alebo prijali inú definíciu pojmu „pracovný čas“, ako je definícia uvedená v tejto
smernici. Smernica síce stanovuje možnosť členských štátov uplatňovať alebo prijímať ustanovenia,
ktoré sú priaznivejšie pre ochranu bezpečnosti a zdravia pracovníkov, ale táto možnosť sa neuplatňuje
na definíciu pojmu „pracovný čas“. Toto konštatovanie potvrdzuje aj účel tejto smernice, ktorý má
zabezpečiť, aby sa definície v nej uvedené nemohli vykladať rôzne v závislosti od vnútroštátneho práva.

Článok6písm.b)smernice2003/88predstavujepravidlosociálnehoprávaÚniesosobitnýmvýznamom,
z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie
bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48-hodinovú
hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že zahŕňa
tak nadčasy ako aj pracovnú pohotovosť a od ktorej sa nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide

o také činnosti, ako je činnosť hasičov, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu dotknutého
pracovníka. Ako už Súdny dvor viac krát rozhodol, členské štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah
pôsobnosti článku 6 písm. b) smernice 2003/88 tak, že uplatnenie tohto nároku pracovníkov na to,
aby priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval túto maximálnu hranicu, budú viazať na nejakú
podmienku alebo ho určitým spôsobom obmedzia.

16. So zreteľom na vyššie uvedené je potrebné urobiť záver, že vnútroštátna právna úprava v zmysle
zák. č. 315/2001 Z. z. o hasičskom a záchrannom zbore umožňuje zamestnávateľovi, resp. služobnému
úradu rozvrhnúť príslušníkovi zboru služobný (pracovný) čas tak, že tento presiahne maximálnu hranicu,
stanovenú v čl. 6 písm. b) cit. Smernice Európskeho parlamentu a rady 2003/88/ES zo 4.11.2003 o
niektorých aspektoch organizácie pracovného času. Je potrebné zdôrazniť, že povinnosť členských

štátov vyplývajúca zo smernice, ktorou je dosiahnuť výsledok stanovený smernicou, ako aj ich povinnosť
prijať všetky opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy na zabezpečenie splnenia tejto povinnosti,
sa vzťahuje na všetky orgány členských štátov.
17. Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností, je potrebné konštatovať, že Slovenská republika ako
členský štát EÚ v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov, konkrétne príslušníkov

Záchranného a hasičského zboru, neprijala opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby
nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času, stanovenej v čl. 6
písm. b) cit. Smernice.“2

83. Citovaný právny názor odvolacieho súdu je žalovanému nepochybne známy, keďže bol sporovou

stranou (žalovaným) aj v predmetnom spore. Uvedeným rozhodnutím odvolací súd len potvrdil už v
súčasnosti ustálenú rozhodovaciu prax súdov Slovenskej republiky v obdobných sporoch, ktorá sa
jednoznačne zhoduje v závere, že naša vnútroštátna právna úprava obsiahnutá v ZoHaZZ je, pokiaľ ide
požiadavku vymedzenia pojmu pracovný čas a zároveň aj dodržania a neprekračovania maximálne 48hodinového týždenného pracovného času, v rozpore s ustanoveniami Smernice a teda, že predmetná
Smernica nebola správne transponovaná do nášho právneho poriadku. O to viac potom prekvapuje
a zaráža, že žalovaný na svojej, súdmi vždy doposiaľ jednoznačne a bez výnimky vyvrátenej právnej

argumentácii o údajne správnej a úplnej transpozícii Smernice, naďalej zotrváva, aj keď si objektívne
musí byť vedomý jej nesprávnosti. V uvedenej súvislosti ešte považujem za potrebné poukázať aj na
úplne výstižný právny názor odvolacieho súdu, ktorý vo svojom rozhodnutí uviedol:
„16. Podľa posúdenia odvolacieho súdu, ani odvolateľom nastolenej otázke súladu zákona HZZ so
smernicou 2003/88/ES, z hľadiska vysvetlenia svojich záverov, súd prvej inštancie nezostal nič dlžný.

V bodoch 63 a 64 v tomto smere ozrejmil, na základe akých úvah uzavrel, že čl. 6 písm. b) smernice
2003/88/ES nebol do transformačného zákona HZZ prebratý správne. Odvolací súd sa v tejto súvislosti
plne stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že zákon HaZZ svojou úpravou nie len že nereflektuje
48hodinový týždenný limit pracovného času, ale oddelením pracovnej služby od pracovnej pohotovosti a
ich usporiadaním vytvoril priestor pre jeho nerešpektovanie; dokonca možno smelo konštatovať, zvlášť
so zreteľom na spôsob, akým žalobca aj v tomto konaní dotknuté ustanovenia zákona HZZ interpretuje,

že s prácou príslušníkov Hasičského a záchranného zboru nad tento rozsah sa v tejto úprave priamo
rátalo, spoliehajúc sa na to, že pracovná pohotovosť do smernicou 2003/88/ES regulovaného fondu
práce nespadá a tiež aj na to, že z jej pôsobnosti je táto kategória zamestnancov vyňatá.“3

84. V plnej zhode s citovaným právnym názorom odvolacieho súdu je aj on presvedčený, že právna

úprava obsiahnutá v ZoHaZZ bola prijatá v snahe „obísť“ článok 6 písm. b) Smernice a to zároveň
s vedomím, že úpravou v ZoHaZZ bude priamo porušovaná Smernica v časti upravujúcej maximálny
týždenný pracovný čas. K nezapočítavaniu pracovnej pohotovosti do služobného (pracovného)
času totiž očividne dochádza zjavne z dôvodu, aby takto formálne nebola porušovaná predmetná
Smernica v časti stanovujúcej limit týždenného pracovného času. Je však zjavné, že v tomto smere

jednoznačnedochádzakpriamemuporušovaniuSmernice2003/88/ES,ktoránebolareálne(materiálne)
transponovaná do nášho vnútroštátneho právneho poriadku a takýto postup je v priamom rozpore
aj s konštantnou judikatúrou Súdneho dvora. S poukazom na uvedené skutočnosti preto naďalej
zotrvávamnasvojomprávnomnázore,žečlánok6SmernicenebolsprávnetransponovanýdoZoHaZZa
Smernica je vo vzťahu k hasičom - príslušníkom Hasičského a záchranného zboru, dlhoročne a sústavne

porušovaná. Tvrdenia žalovaného o správnej a úplnej transpozícii článkov 2 a 6 Smernice považujem
za jednoznačne nesprávne a vychádzajúc z rozhodovacej praxe súdov v obdobných sporoch, ktorých
bol žalovaný sporovou stranou nepochybujem, že tejto skutočnosti si musí byť veľmi dobre vedomý
aj samotný žalovaný, napriek tomu však aj v tomto konaní naďalej zotrváva na svojej vždy vyvrátenej
argumentácii.

85. Žalovaný poukazuje na to, že hasiči sú s plánovaným rozvrhom služieb oboznamovaní najneskôr tri
dnipredzačiatkomnasledujúcehokalendárnehomesiacapričomvtomtosmeretvrdí,žesomnenamietal
rozvrh služobného času a na výkon služby som sa vždy riadne a včas dostavil. Z týchto tvrdení žalovaný
vyvodzuje záver, že som s rozvrhom služobného času konkludentne súhlasil a bol som s ním vlastne

spokojný. Aj tieto tvrdenia považuje za právne irelevantné vo vzťahu k podstate tohto sporu a zároveň
sú tvrdenia žalovaného v rozhodujúcej miere aj vecne nesprávne. K plánovanému rozvrhu služobného
času, na ktorý žalovaný poukazuje je v prvom rade potrebné uviesť, že ten plán, ktorý im je predkladaný
3 dni pred začiatkom kalendárneho mesiaca, je v drvivej väčšine prípadov skutočne len plánom, avšak
reálny služobný čas hasiča v danom mesiaci je napokon spravidla úplne iný. Výkon služby príslušníkov

sa totiž v realite daného mesiaca prispôsobuje objektívnym okolnostiam ako napr. zastupovaniu v
prípade pracovných neschopností iných príslušníkov, povolaním do nariadenej služobnej pohotovosti a
inýmobdobnýmokolnostiam,ktoréúplnenarušiapôvodnýnávrhplánuslužieb. Tujepotrebnézdôrazniť,
že je rozdiel medzi plánom služieb, na ktorý žalovaný poukazuje (návrh rozvrhu služieb, s ktorým sú
hasiči oboznamovaní 3 dni pred začiatkom nasledujúceho kalendárneho mesiaca) a tým plánom služieb,

ktorýsomakodôkazpriložilkžalobe(Dôkaz4-mesačnévýpisyzdochádzkovéhosystémuSAP),pričom
pre odstránenie akýchkoľvek prípadných pochybností zdôrazňujem, že údaje uvedené v predlžených
mesačných výpisoch z dochádzkového systému SAP sú údajmi o skutočne odpracovanom služobnom
časekaždéhozpríslušníkov(hasičov).VýpiszdochádzkovéhosystémuSAPzaten-ktorýmesiacprestal
byť plánovaným rozvrhom služobného času hneď po ukončení daného mesiaca, keď môj nadriadený

potvrdil do evidencie skutočne odpracované hodiny za daný mesiac. Aj tento potvrdený plán (Dôkaz 4)
potvrdzuje, že služobná pohotovosť nie je započítaná do pracovného (odpracovaného) času, keďže v
stĺpci „OH“ (odpracované hodiny) je uvádzaný len celkový súčet hodín odpracovaných v rámci výkonu
služby v daný mesiac a nezohľadňuje teda aj odpracované hodiny určenej služobnej pohotovosti.86. Vzhľadom na dlhoročne nedostatočný počet zásahových hasičov, ktorý žalovaný štát kompenzuje
práve sústavným prekračovaním maximálneho týždenného služobného času v priamej nadväznosti

na predstieranie, že služobná pohotovosť nie je pracovným časom, je pre každého hasiča objektívne
nemožné, aby účinne namietal rozvrh služobného času, pretože reálne nijako neovplyvní celkový počet
služieb a tým aj hodín, ktoré každý mesiac musí odslúžiť na naplnenie fondu pracovného času. Rozvrh
služobného času hasičov v režime striedania 3 hasičských zmien v 24 hodinových zmenách je totiž
stanovený zákonom a objektívnymi skutočnosťami prameniacimi z nedostatočného počtu zásahových

hasičov, pričom práve v dôsledku tejto skutočnosti je úplne iluzórna námietka žalovaného, že by hasič
mohol relevantne namietať rozvrh služobného času a takto reálne dosiahnuť, aby jeho služobný čas
nepresahoval priemerne 48 hodín týždenne. V kontexte uvedeného je taktiež potrebné zdôrazniť, že
ja, rovnako ako každý príslušník HaZZ, som viazaný ZoHaZZ a musím ho dodržiavať aj v prípade, že
je tento vnútroštátny predpis v rozpore s právom Európskej únie presne tak, ako je tomu aj v tomto
prípade rozporu HaZZ s článkom 6 písm. b) a článkom 2 ods. 1 Smernice. Akékoľvek moje námietky

proti plánovanému rozvrhu služieb by nijako neovplyvnili tú základnú skutočnosť, že ako hasič som
mal pravidelne odslúžiť 10 a v niektorých mesiacoch 11 služobných zmien v trvaní minimálne 24 hodín
každejzmeny,pričomktomutočasujeeštepotrebnépripočítaťhodinynadčasov,nariadenépohotovosti,
povinnévýcviky,školeniaakurzy.Namietanieplánovanéhorozvrhuslužiebnaďalšímesiacbytakreálne
nijako neovplyvnilo celkovú priemernú dĺžku času resp. počet hodín, ktoré musí hasič reálne odpracovať

tak, aby mu nechýbali odpracované hodiny vo fonde pracovného času resp. nebol s nimi v mínuse.

87. Ak by aj teda mal „riešiť“ porušovanie jeho práv a prekračovanie maximálneho týždenného
pracovného času spôsobom tak, ako to žalovaný naznačuje - teda nepodpísaním plánu služieb a
odmietnutím vykonávať služobnú pohotovosť (alebo ako žalovaný uvádza „žiadať, aby mi táto nebola

určovaná“), malo by to dôsledky v porušení zákona a služobnej prísahy a výsledkom by bolo rozviazanie
môjho služobného pomeru. Zároveň by za mňa (a rovnako za mojich kolegov, ktorí by takto napr.
odmietli vykonávať služobnú pohotovosť) nemal kto slúžiť v hasičských zmenách a došlo by tak fakticky
k znefunkčneniu akcieschopnosti Hasičského a záchranného zboru a tým aj k ohrozeniu obyvateľstva v
prípade požiarov či akýchkoľvek kritických a závažných udalostí, pri ktorých hasiči zasahujú. Za doslova

demagogické považuje tvrdenie žalovaného, že „o spokojnosti s rozvrhom služobného času svedčí aj
skutočnosť, že žalobca nikdy neprejavil záujem o preradenie na funkciu s rovnomerne rozvrhnutým
služobnýmčasom“.Vprvomrade,vHaZZneexistujúpracovnémiestatakýchzásahovýchhasičov,akým
som bol ja, kde by bol rovnomerne rozvrhnutý služobný čas. Zároveň, pracovných pozícií s rovnomerne
rozvrhnutým pracovným časom je na menších hasičských staniciach, akou je aj hasičská stanica v

meste Poltár, minimum, sú to spravidla pracovné miesta buď pre tzv. „denných hasičov“ alebo veliteľa
stanice, pričom tieto sú dlhodobo obsadené a zároveň spravidla požadujú aj vysokoškolské vzdelanie 2.
stupňa. Odhliadnuc však od týchto skutočností, požiadavka žalovaného, že mal ním (štátom) vyvolaný
a desaťročia účelovo udržiavaný protiprávny stav riešiť tak, že sa mal dožadovať preradenia na úplne
inú prácu, než ktorú som desaťročia vykonával v prospech ochrany života, zdravia a majetku obyvateľov

tohto štátu, častokrát pritom riskujúc vlastný život, je z jeho pohľadu doslova absurdná. Je presvedčený,
že v štáte, ktorý je skutočne materiálnym právnym štátom, nie je možné od jednotlivca požadovať,
aby protiprávny stav vyvolaný štátom „riešil“ sám jednotlivec tak, že buď bude tento protiprávny stav
akceptovať a trpieť, alebo si má nájsť iné zamestnanie resp. pracovnú pozíciu. Presne tohto sa totiž
žalovaný svojou „argumentáciou“ v skutočnosti dožaduje. Nevie si predstaviť, kto by vykonával prácu

zásahových hasičov v prípade, ak by sa všetci dotknutí hasiči, ktorí dlhoročne znášajú tento protiprávny
stav, riadili takýmto „odporúčaním“ žalovaného, pričom on toto už nebol ochotný ďalej akceptovať a aj
preto skončil služobný pomer.

88. Rovnako tak je nesprávne a zavádzajúce aj tvrdenie žalovaného, že do výpočtu priemerného

týždenného pracovného času nemožno zarátavať čas, kedy hasič čerpá dovolenku prípadne je na
PN. Toto tvrdenie je v úplnom rozpore so znením samotnej Smernice, ktorá v článku 16 písm. b)
explicitnestanovuje,že:„dobyplatenejročnejdovolenkypriznanévsúladesčlánkom7adobypracovnej
neschopnosti sa nezahŕňajú alebo sú pri výpočte priemeru neutrálne“. Z citovaného znenia Smernice
tedajednoznačnevyplýva,žepriprepočtetýždennéhopracovnéhočasunemožnozohľadňovaťobdobia,

kedy bol pracovník práceneschopný, prípadne čerpal zákonom priznaný nárok na dovolenku a teda
nemožno týmito obdobiami, počas ktorých pracovník, nepracoval znižovať priemerný týždenný pracovný
čas. Zjednodušene povedané, doby ročnej dovolenky a dočasnej práceneschopnosti sa do výpočtu
priemerného týždenného pracovného času bez všetkého ako voľno nemajú započítavať, pričom presnetohto sa žalovaný svoju argumentáciou domáha. Žalovaný totiž vlastne tvrdí, že pokiaľ zamestnanec
čerpá zákonom priznaný nárok na dovonku alebo je pracovne neschopný, tak má zamestnanec vlastne
voľno a o všetky tieto obdobia sa má pri výpočte priemerného týždenného pracovného času znižovať

jeho výsledný priemerný týždenný pracovný čas. Ak by sa malo vychádzať z tvrdenia žalovaného, že
na účely posúdenia (ne)prekračovania maximálneho týždenného pracovného času „nemožno zarátavať
čas, kedy žalobca čerpá dovolenku“, potom by to (okrem zjavného rozporu s článkom 16 písm. b)
Smernice) taktiež znamenalo, že žiaden z príslušníkov HaZZ by nikdy nečerpal nárok na zákonom
priznanú dovolenku, pretože tieto nároky by boli automaticky odpočítavané od služobného času, čo

je v zjavnom rozpore nielen s účelom a cieľom predmetnej Smernice, ale aj v rozpore s § 97 ods. 1
ZoHaZZ, ktorý za čas vykonávania štátnej služby považuje aj čerpanie dovolenky, plateného služobného
voľna, náhradného voľna za štátnu službu nadčas a vo sviatok, ale aj neprítomnosť príslušníka v štátnej
službe z dôvodu dočasnej práceneschopnosti z dôvodu choroby alebo úrazu. Skutočnosť, že doby
platenej ročnej dovolenky a doby pracovnej neschopnosti sa v zmysle článku 16 písm. b) Smernice do
výpočtu priemerného týždenného pracovného času nezahŕňajú alebo sú pri výpočte priemeru neutrálne

logicky neznamená, že sa majú odpočítavať od plánovaného služobného času, čoho sa žalovaný svojou
argumentáciou taktiež dovoláva. Aj pri tvorbe fondu pracovného času je totiž nevyhnutné počítať s
čerpaním dovoleniek a ostatnými zákonnými nárokmi príslušníka, pretože v opačnom prípade by napr.
po návrate z dovolenky bol príslušník v mínuse s odpracovanými hodinami. Práve v nadväznosti na
uvedené je potrebné zdôrazniť, že môj reálny priemerný týždenný pracovný čas bol v skutočnosti ešte

dlhší, než ním v žalobe vyčíslených 52,58 hodín týždenne, keďže v zmysle článku 16 písm. b) Smernice
sa doby platenej ročnej dovolenky a doby pracovnej neschopnosti do výpočtu priemerného týždenného
pracovného času nezahŕňajú. Absolútne presný výpočet priemerného týždenného pracovného času,
zohľadňujúciajvšetkyobdobiapracovnejneschopnostiačerpanýchdovoleniek,bysivšakvyžadovaltak
rozsiahle a zložité matematické výpočty, vysvetlenia ako aj ďalšie listinné dôkazy, že by to žalobu úplne

zneprehľadnilo a zároveň to tak či tak presahovalo potreby jeho žaloby, keďže už aj pri nezohľadnení
týchto skutočností môj prepočítaný priemerný týždenný pracovný čas presiahol maximálne prípustných
48 hodín týždenne a dosiahol najmenej 52,58 hodín týždenne. Práve preto v žalobe pri jeho priemernom
týždennom pracovnom čase v ods. 10 žaloby použil slovo „najmenej“ a formuloval, že jeho priemerný
týždenný pracovný čas počas žalovaného obdobia dosiahol „najmenej 52,58 hodín týždenne“.

89. Vo vzťahu k námietkam žalovaného o údajnej neexistencii škody resp. ujmy, ktorá mu vznikla, v
prvom rade odkazuje na samotnú žalobu (viď odseky 30 - 32 žaloby), kde je otázka vzniku škody
resp. ujmy, jej dôvodov a prejavov zdôvodnená. Rovnako je v žalobe aj podrobne zdôvodnené splnenie
všetkých 3 podmienok nároku na náhradu škody z porušenia úniového práva (viď odseky 28 - 32

žaloby). Nad rámec tam uvedeného, reagujúc na ďalšie námietky žalovaného, považuje za potrebné
uviesť nasledovné: Žalovaný hneď v úvode článku V. Vyjadrenia k žalobe tvrdí: „Žalovaný uvádza,
že článok 6 Smernice 2003/88 je spomenutý v článku 17 ods. 1 Smernice, ktorý umožňuje členským
štátom, aby sa odchýlili od uplatňovania tohto článku za predpokladu, že dodržujú všeobecnú zásadu
ochrany bezpečnosti a zdravia pracovníkov, pričom jedným z dôvodov neuplatňovania je situácia (ako

je to v tomto prípade) keď sa jedná o protipožiarne služby a služby civilnej ochrany“. Tu nejde zo strany
žalovaného o nič iné, len o očividné zavádzanie súdu. Článok 17 ods. 1 Smernice 2003/88/ES sa na
hasičov - príslušníkov HaZZ vôbec nevzťahuje, čo je úplne zjavné už len zo samotnej textácie tohto
ustanovenia! Až v článku 17 ods. 3 písm. b) bod iii) Smernice sa síce uvádzajú aj protipožiarne služby,
avšakčojepodstatné,odchýlky,ktorétotoustanoveniepripúšťa,samôžutýkaťlenčlánkov3,4,5,8a16

Smernice, teda medzi prípustnými odchýlkami nie je uvedený článok 6 Smernice, z čoho jednoznačne
vyplýva, že odchýlka sa nesmie týkať maximálne 48 hodinového týždenného pracovného času, ktorý
tak nesmie byť prekročený!

90. V tejto súvislosti postačuje opätovne len poukázať vyššie zmienené rozhodnutia Súdneho dvora vo

veciach SIMAP, Jaeger a Dellas, z ktorých úplne jednoznačne vyplýva, že pracovný čas zodpovedajúci
pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný
na pracovisku, je súčasťou pojmu „pracovný čas“ v zmysle Smernice 2003/88/ES. Je teda absolútne
nepochybné, že aj služobná pohotovosť (či už ide o jej „aktívnu“ alebo „neaktívnu“ časť), je súčasťou
pracovného (služobného) času! Rozhodujúcim kritériom pri posudzovaní toho čo je a čo nie je pracovný

čas, je požiadavka prítomnosti na mieste určenom zamestnávateľom a okamžitej pripravenosti na
poskytovanie príslušných služieb resp. práce. Tvrdenia žalovaného o „možnosti odpočívať alebo sa
venovať inej činnosti“ sú v prvom rade absolútne právne irelevantné vo vzťahu k záveru, že služobná
pohotovosť hasičov má byť započítavaná do pracovného času, čo úplne jednoznačne a záväznekonštatuje judikatúra Súdneho dvora, do ktorej vnútroštátny súd ani nemá možnosť sa odchýliť. Zároveň
však táto „obrana“ žalovaného nevyznieva nijako inak než tak, že žalovaný aj v tomto smere hľadá
akýkoľvek, čo aj právne bezpredmetný a vecne úplne zavádzajúci „argument“, aby formálne spochybnil

právne nespochybniteľné skutočnosti, ktoré objektívne nie sú a nemôžu byť v z právneho hľadiska
žiadnom prípade sporné. Bez ohľadu na to, že nemusí byť „aktívny“ počas celej dĺžky trvania služobnej
pohotovosti je podstatné to, že musí byť plne k dispozícii a pripravený okamžite plniť svoje povinnosti,
je oddelený od svojho vlastného sociálneho prostredia, rodinných a spoločenských väzieb a možnosť
organizovať si svoj čas a venovať sa vlastným potrebám je prakticky vylúčená. Práve tieto skutočnosti

sú pritom právne relevantné z hľadiska posudzovania, či ide alebo nejde o pracovný čas, a to na rozdiel
od zavádzajúcich tvrdení žalovaného, že počas služobného času môže „odpočívať“ a „nemusí byť bdelý
počascelejdĺžkytrvaniaslužobnejpohotovosti“.Tietotvrdeniažalovanéhopovažujelenzaďalšípokuso
odvádzanie pozornosti od podstaty sporu, keďže citované tvrdenia sú nielen čo do podstaty nepravdivé,
ale z hľadiska posudzovania služobnej pohotovosti ako súčasti služobného (pracovného) času hasiča
aj právne irelevantné.

91. Vo vzťahu k polemike žalovaného o tom, či služobná pohotovosť je alebo nie je súčasťou
pracovného času, je možné okrem už vyššie zmienených rozhodnutí analogicky poukázať aj na
uznesenie Súdneho dvora C-437/05 zo dňa 11.01.2007 vo veci Vorel. V uvedenom prípade išlo o
nemocničnéholekára,ktorýmuselbyťpočaspracovnejpohotovostiprítomnýnapracoviskuvpriestoroch

určených zamestnávateľom, v ktorých mal pridelenú miestnosť s posteľou a kde mohol spať v čase.
kedy jeho činnosť nebola potrebná. Právne závery vyplývajúce z citovaného rozhodnutia Súdneho
dvora sú pritom plne aplikovateľné aj na tento spor. Je teda absolútne nepochybné, že aj „neaktívnu
časť“ služobnej pohotovosti hasiča je nevyhnutne potrebné považovať za súčasť jeho služobného
(pracovného) času. Smernica síce priamo neupravuje otázku započítavania pracovnej pohotovosti do

maximálneho (týždenného) pracovného času, avšak aj táto otázka už bola jednoznačne vyriešená
judikatúrou Súdneho dvora a to tak, že do celkového pracovného času hasiča je nutné započítavať aj
odpracované hodiny služobnej pohotovosti, ktoré sú vykonávané v mieste určenom zamestnávateľom -
teda nepochybne aj tzv. určenú služobnú pohotovosť, ktorú každý hasič vykonáva v rámci každej jednej
pracovnej zmeny.

92. Priamo hasičov sa v tomto smere týka rozsudok Súdneho dvora C-429/09 zo dňa 25.11.2010 vo veci
Günter Fuß, z ktorého taktiež vyplýva, že pracovná pohotovosť vykonávaná hasičmi sa musí považovať
za pracovný čas a to tak v zmysle Smernice 93/104/ES, ako aj v zmysle Smernice 2003/88/ES. Považuje
preto za absolútne nepochybné, že služobná pohotovosť hasičov sa musí považovať za pracovný čas

a teda aj započítavať do maximálneho pracovného času podľa článku 6 písm. b) Smernice. Zároveň
považuje za nepochybnú a už doposiaľ predloženými listinnými dôkazmi (Dôkaz 2 - prehľadná tabuľka,
Dôkaz3-výplatnépáskyaDôkaz4-výpisyzdochádzkovéhosystémuSAP)zapreukázanútúpodstatnú
skutočnosť, že počas celého žalovaného obdobia pravidelne pracoval viac, než 48 hodín týždenne
vrátane služobnej pohotovosti a nadčasov.

V kontexte pretrvávajúcich námietok žalovaného o tom, že „neaktívnu časť“ pracovnej pohotovosti
nemožno podľa neho považovať za súčasť pracovného času, ešte naviac poukazuje aj na recentnú
judikatúru Súdneho dvora, ktorý v rozsudku zo dňa 09.09.2021 vo veci C-107/19 XR proti Dopravní
podnik hl. m. Prahy (opätovne vec týkajúca sa hasičov).

93. Žalovaný napokon poukazuje aj na to, že „v zmysle rozhodnutia Súdneho dvora C-46/93
Brasserie du Pécheur (bod 84) mal vnútroštátny súd preveriť, či poškodená osoba prejavila primeranú
snahu s cieľom odvrátiť škodu alebo obmedziť jej rozsah a či včas využila všetky dostupné
prostriedky na právnu ochranu. Žalovaný by chcel zdôrazniť, že žalobca žiadny spôsobom neoznámil
svojmu zamestnávateľovi, že odmieta vykonávať služobnú pohotovosť, resp. do dňa podania žaloby

zamestnávateľ žalobcu nemal vedomosť o tom, že výkon služobnej pohotovosti (za ktorú každý mesiac
žalobca dostáva odmenu), považuje resp. pociťuje ako výraznú ujmu. Z vyššie uvedeného dôvodu
nebolo možné, aby zamestnávateľ včas zamedzil prípadný vznik takejto ujmy alebo aspoň obmedzil
jej rozsah.“ Pokiaľ žalovaný poukazuje na právny názor Súdneho dvora C-46/93 zo dňa 05.03.1996 vo
veci Brasserie du pecheur SA, tu je potrebné zdôrazniť, že tento svoj pôvodný právny názor Súdny dvor

zásadne korigoval a vysvetlil vo svojej neskoršej a stále aktuálnej judikatúre a to konkrétne v rozsudku
vo veci Günter Fuß.94. Ako už aj vyššie uviedol, citované rozhodnutie Súdneho dvora vo veci Günter Fuß sa týkalo hasiča
a náhrady škody, ktorá mu vznikla porušením článku 6 písm. b) Smernice. Z tohto rozhodnutia vyplýva,
že nie je primerané požadovať od takého zamestnanca, akým je hasič, aby sa u svojho zamestnávateľa

dovolával dodržiavania úniového práva, ktoré mu vnútroštátny zákon odoprel, keďže by to bolo v
rozpore so zásadou efektivity. Zároveň citované rozhodnutie jednoznačne potvrdzuje, že článok 6
písm. b) Smernice ani zďaleka nevyžaduje, aby dotknutí pracovníci požiadali svojho zamestnávateľa o
dodržiavanie minimálnych požiadaviek upravených týmto ustanovením. Je teda nepochybné, že nie je
a nebolo možné od neho požadovať, aby sa na účely uplatnenia nároku na náhradu škody najprv voči

svojmu zamestnávateľovi domáhal dodržiavania úniového práva a aby som takto „odvracal vznik ujmy
či obmedzoval jej rozsah“, ako to žalovaný naznačuje.

95. V nadväznosti na uvedené, pokiaľ ide o tvrdenia žalovaného, že „nevyvinul žiadnu snahu na to,
aby vzniku škody predišiel“, považuje za doslova absurdné, že žalovaný, ktorý minimálne zo všetkých,
doposiaľ právoplatne súdmi rozhodnutých vecí v obdobných konaniach dlhoročne vie a musí vedieť, že

právna úprava ZoHaZZ je v rozpore so Smernicou a že tým sústavne porušuje úniové právo, sa snaží
preniesť zodpovednosť a dôsledky za svoje vlastné (ne)konanie na jednotlivých žalobcov - hasičov, ak
sa títo legitímne domáhajú náhrady takto vzniknutej škody. Je to pritom práve žalovaný, ktorý by sa za
takejto situácie mal snažiť odškodniť žalobcov a najmä do budúcna zamedziť ďalšiemu porušovaniu ich
práv.Postojžalovanéhoajehoargumentáciaajvtomtokonanívšakbudídojem,žežalovanýsalensnaží

prenášať zodpovednosť za tento stav na samotných, ním poškodených žalobcov, pričom protiprávny
stav naďalej vedome udržiava. Ak je zjavné, že k odstráneniu tohto protiprávneho stavu žalovaného
doposiaľ nepohlo ani už odhadom minimálne 100 právoplatných súdnych rozhodnutí, ktoré jednoznačne
a bez výnimky potvrdili rozpor ZoHaZZ so Smernicou a porušovanie práv hasičov na maximálne 48
hodinový týždenný pracovný čas, tak by od žalovaného rád vedel, aké konkrétne - a reálne účinné -

kroky mal uskutočniť, aby ako jednotlivec tento dlhoročný protiprávny stav napravil či zvrátil! Reálne
vyriešenie tohto protiprávneho stavu vyžaduje nielen legislatívnu zmenu, ale najmä značné rozšírenie
počtu zásahových hasičov, čo sú zjavne také skutočnosti, ktoré žiadny jednotlivec (hasič) nemá možnosť
vlastným konaním akokoľvek ovplyvniť.

96. Žalovaný taktiež poukazuje na to, že počas ním uvádzaných „referenčných období“ boli prijaté
„rôzne opatrenia“ a bol vyhlásený núdzový stav súvisiaci so šírením nákazy COVID- 19. V nadväznosti
na to žalovaný poukazuje na rozsudok Súdneho dvora C-742/19 (body 50 - 59 tohto rozsudku) a z
tohto sa snaží vyvodzovať právny záver, že Smernica vlastne nemusela byť voči nemu ako hasičovi
v ním uvádzaných obdobiach dodržaná. Aj táto argumentácia je, obdobne ako zostávajúce tvrdenia,

ktorými sa žalovaný snaží spochybniť dôvodnosť žaloby, podľa jeho názoru opätovne zavádzajúca a
nedôvodná. Na to, aby bolo zrejmé, že rozsudok Súdneho dvora C-742/19 zo dňa 15.07.2021 vychádza
zúplneneporovnateľnéhoskutkovéhostavuajenatentosporužlenpretoprávneneaplikovateľný,úplne
postačuje si predmetný rozsudok Súdneho dvora prečítať. Prejudiciálne otázky, ktoré boli Súdnemu
dvoru vnútroštátnym súdom predložené, totiž zneli: „1. Vzťahuje sa článok 2 smernice [2003/88] aj na

pracovníkov pôsobiacich v oblasti obrany a na vojakov vykonávajúcich strážnu službu v čase mieru?
2. Bráni článok 2 smernice [2003/88] vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej sa čas pracovnej
pohotovosti, ktorú pracovníci pôsobiaci v armáde vykonávajú na pracovisku alebo na inom určenom
mieste (nie však v mieste bydliska), alebo prítomnosť vojakov pôsobiacich v oblasti obrany v čase
strážnej služby, počas ktorej títo vojaci nevykonávajú skutočnú prácu, musia však byť fyzicky prítomní

v kasárňach, nezapočítava do pracovného času?“. V tomto rozhodnutí teda Súdny dvor posudzoval
výkon strážnej služby vojaka - príslušníka ozbrojených síl a to z pohľadu, či a v akom rozsahu sa
na vojaka vzťahuje Smernica 2003/88/ES, keďže táto v článku 1 ods. 3 odkazuje na článok 2 ods. 2
Smernice 89/391/EHS, ktorá obsahuje negatívne vymedzenie rozsahu smernice tak, že „táto smernica
sa neuplatňuje tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné

činnosti verejných služieb, ako sú napríklad ozbrojené sily, polícia alebo pre určité osobitné činnosti
služieb civilnej ochrany“. Pod žiadnu z takto stanoveného negatívneho vymedzenia rozsahu oboch
smerníc však činnosť hasičov nespadá. Fakt, že činnosť hasiča v celom rozsahu spadá do pôsobnosti
Smernice, potvrdil Súdny dvor v rozsudku C-429/09 vo veci Günter Fuß.

97. Ako je zjavné, medzi článkami uvedenými v citovanej časti rozsudku Súdneho dvora C-742/19 sa
nenachádza článok 6 Smernice, ktorý stanovuje maximálny 48-hodinový priemerný týždenný pracovný
čas, preto ani z predmetného rozhodnutia, na ktoré sa žalovaný odvoláva, nemožno žiadnym spôsobom
vyvodiť žalovaným prezentovaný záver, že počas ním uvádzaného obdobia nebolo nutné dodržiavaťpovinnosť vyplývajúcu z článku 6 písm. b) Smernice! Ani v zmysle záverov Súdneho dvora v rozhodnutí
C-742/19 nie je možné vykladať výnimku článku 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS tak, že karanténa
alebo opatrenia proti šíreniu ochorenia COVID-19 by boli okolnosťami osobitnej závažnosti alebo

rozsahu, keďže tieto opatrenia ani situácia nevyžadovala nepretržité zásahy hasičov v danom období ani
nevyžadovali zmenu pracovaného nasadenia. Odkazovaný rozsudok sa navyše explicitne týkal práce
vojakov v armáde, a nie hasičov. Vzhľadom na uvedené preto považujem aj túto námietku žalovaného
za zjavne účelovú a nedôvodnú.

98. Skutočnosť, akým spôsobom vypočítaval výšku žalovaného nároku v žiadnom prípade neznamená,
že žalobou uplatňuje „mzdový nárok“, ako to zavádzajúco tvrdí žalovaný. Žalovaný spôsob výpočtu
nároku použil hlavne z dôvodu, že právna úprava neobsahuje spôsob stanovenia výšky náhrady škody
z porušenia úniového práva, pričom stanovenie jej výšky analogickým použitím § 122 ods. 2 písm. a)
ZoHaZZ a § 122 ods. 1 ZoHaZZ (ako rozdiel medzi nimi za každú odpracovanú hodinu určenej služobnej
pohotovosti) naďalej považuje logický a legitímny spôsob stanovenia primeraného odškodnenia, ktorý

súčasne rešpektuje zásadu ekvivalencie a efektivity tak, ako ich stanovuje judikatúra Súdneho dvora. V
žiadnom prípade sa teda nejedná o „mzdový nárok“ ako to tvrdí žalovaný pričom aj túto jeho námietku
považuje za zjavne účelovú, ktorej snahou je len nájsť podklad na tvrdenie, prečo údajne nie je pasívne
vecne legimitovaný v tomto spore. K poukazovaniu žalovaného na interné dokumenty či kolektívne
zmluvy pre HaZZ, z ktorých sa žalovaný zrejme snaží vyvodzovať záver, že jeho práva porušované

vlastne neboli lebo on s nimi bol „vždy riadne oboznámený“ dodáva, že žiadne ustanovenie kolektívnej
zmluvy ani žiadny interný predpis ho nemohol a nemôže pozbaviť práva, ktoré mu priznáva článok 6
písm. b) Smernice. Aj kolektívne zmluvy môžu prípadne zakotvovať len vyšší rozsah práv, než vyplývajú
zo Smernice a teda priznávať práva „nad rámec“ Smernice, v žiadnom prípade však kolektívna zmluva
nemôže zužovať práva priznané Smernicou, a to už vôbec nie pokiaľ ide o kogentnú definíciu pojmu

„pracovný čas“ podľa článku 2 Smernice a právo na maximálne 48 hodinový týždenný pracovný čas
zakotvený článkom 6 písm. b) Smernice. Žiadne interné predpisy ani kolektívne zmluvy ho bez ohľadu
na to, či bol s nimi oboznámený, nemohli pozbaviť týchto práv vyplývajúcich mu zo Smernice a on sa
týchto práv ani nikdy nevzdal.

99. Žalovaný taktiež vzniesol námietku premlčania, ktorú však rovnako považuje za nedôvodnú. Z
ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít jednoznačne vyplýva, že právo na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch sa premlčuje vo všeobecnej 3-ročnej premlčacej dobe v zmysle §
101 Občianskeho zákonníka, na ktoré aj sám žalovaný poukazuje. Najvyšší súd SR v rozsudku sp.
zn. 2Cdo 194/2011 zo dňa 27.11.2012, publikovanom v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR

pod R 54/2014 k tomuto judikoval: „Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, je právom
majetkovejpovahy,ktorésapremlčuje.Počiatokplynutiavšeobecnejtrojročnejpremlčacejdobynáhrady
za nemateriálnu ujmu je podľa § 101 Občianskeho zákonníka viazaný na okamih, kedy došlo k
neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilého porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby.
Premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do

osobnostných práv.“ Žalovaný teda síce správne poukazuje na to, že premlčacia doba je tu 3 ročná,
avšak už zjavne opomína, že začiatok plynutia premlčacej doby je viazaný na okamih, kedy došlo
k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilému porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej
osoby. V tomto prípade žiaden z čiastkových nárokov na náhradu nemajetkovej ujmy premlčaný nie
je, a to práve vzhľadom na okamih vzniku jednotlivých zásahov, ktorými bolo postupne zasahované

do jeho osobnostných práv. Už v žalobe (viď odsek 35 žaloby) podrobne a v súlade s už ustálenou
rozhodovacou praxou súdov v obdobných sporoch akým je tento odôvodnil, že jednotlivé dielčie nároky
na náhradu škody (vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch) v takýchto prípadoch vznikajú za každý
mesiac osobitne a odvíjajú sa od splatnosti mzdy za jednotlivé mesiace žalovaného obdobia. K ujme
na jeho osobnostných právach dochádzalo každým mesiacom za žalované obdobie (august 2020 - jún

2023 vrátane) tým, že nebol dodržaný limit pracovného času podľa článku 6 písm. b) Smernice, pričom
toto porušovanie Smernice nebolo kompenzované v jeho služobnom plate za každý príslušný mesiac.
Služobný plat hasičov je pritom splatný 10. dňom mesiaca za predchádzajúci kalendárny mesiac. Ak
by táto ujma utrpená v daný mesiac bola kompenzovaná v jeho mzde resp. služobnom plate za daný
mesiac,škodabybolataktonahradenáanebolobypotrebnédomáhaťsanáhradyškodyvtomtosúdnom

konaní (rozsudok OS Zvolen č.k. 19C/1/2023 - 191 a č.k. 19C/2/2023 - 212). Žalovaný túto námietku
premlčania vznáša úplne pravidelne napriek tomu, že si práve z už ustálenej rozhodovacej praxe súdov
v podobných sporoch musí byť vedomý jej nedôvodnosti.100. V tomto prípade si žalobca žalovaný nárok (resp. jeho jednotlivé dielčie nároky podľa mesiacov)
uplatnil počnúc splatnosťou služobného platu (mzdy) za mesiac august 2020, kedy o rozsahu
prekročenia maximálneho týždenného pracovného času, ako aj o výške prípadnej adekvátnej náhrady

zanezapočítanéhohodinyodpracovanejslužobnejpohotovosti,sadozvedelvdeňsplatnostislužobného
platu za tento mesiac, ktorá nastala dňa 10.09.2020. Žalobu v tejto veci podal a doručil súdu elektronicky
dňa 04.09.2023, teda v rámci všeobecnej 3 - ročnej premlčacej doby v zmysle § 101 Občianskeho
zákonníka. Žiaden z čiastkových nárokov za jednotlivé mesiace, teda ani za mesiac august 2020,
ktorého sa fakticky týka žalovaným vznesená námietka premlčania, premlčaný nie je. Vzhľadom na

uvedené skutočnosti je presvedčený, že žalovaným vznesená námietka premlčania je v celom rozsahu
nedôvodná.

101. V súvislosti s tvrdením žalovaného o zjavnej neprimeranosti nároku v prvom rade opätovne
poukazuje na rozsudok Súdneho dvora C-243/09 zo dňa 14.10.2023 vo veci Günter Fuß, podľa ktorého
už len samotná strata času odpočinku je sama o sebe a bez ďalšieho dôvodom na priznanie nároku

na náhradu škody porušením článku 6 písm. b) Smernice. Aj samotná škoda v podobe straty času
odpočinku, o ktorý dotknutý jednotlivec (hasič) prichádza prekračovaním maximálneho týždenného
pracovného času, je dostatočná na priznanie nároku na náhradu škody vzniknutej porušením Smernice
bez toho, aby k tomuto následku musel pristúpiť aj akýkoľvek ďalší prípadný následok na osobnostných
právach žalobcu z hľadiska vnútroštátneho práva (v tomto prípade následky demonštratívne uvedené v

§ 13 ods. 2 OZ). Tento právny záver explicitne vyplýva zo samotného rozsudku Súdneho dvora C-243/09
vo veci Günter Fuß. V kontexte vyššie citovanej námietky žalovaného je ešte potrebné zdôrazniť aj tú
podstatnú skutočnosť, že ustanovenia § 11 - 13 OZ sa tu aplikujú „len“ analogicky z dôvodu neexistencie
osobitného vnútroštátneho predpisu, ktorý by upravoval nárok na náhradu škody z porušenia práva
Európskej únie. Námietka či požiadavka žalovaného na to, aby bola preukazovaná ešte ďalšia osobitná

ujma na mojich osobnostných či iných právach, je teda vzhľadom na judikatúru Súdneho dvora bez
akéhokoľvek právneho základu. Ak by aj nebola preukázaná žiadna iná ujma, než ujma na strate času
odpočinku prekračovaním maximálneho pracovného času, aj táto skutočnosť je sama o sebe dostatočná
na priznanie žalovaného nároku. Nakoľko však osobne pociťuje aj ďalšie zásadné negatívne následky
neprimeranej pracovnej zaťaženosti na jeho živote v dôsledku dlhoročného pravidelného prekračovania

pracovného času, tak práve preto (a v zmysle uvedeného v podstate aj nad rámec svojej dôkaznej
povinnosti) už v samotnej žalobe navrhol vykonanie dôkazu jeho výsluchom ako strany sporu v zmysle
§ 195 ods. 1 CSP. Počas tohto výsluchu na pojednávaní (ak súd tento dôkaz vykoná) sa podrobne
vyjadrí aj k ďalším dôsledkom predmetného protiprávneho stavu na jeho súkromnom živote. Vzhľadom
na tieto skutočnosti považuje námietku žalovaného o údajnom nepreukázaní ujmy, ktorá mu v dôsledku

protiprávneho stavu uvedeného v žalobe vznikla, za jednoznačne nedôvodnú.

102. Vzhľadom na námietky žalovaného k výške žalovaného nároku na náhradu škody vo forme
nemajetkovej ujmy aj na tomto mieste opätovne uvádza, že podanou žalobou sa domáha náhrady
škody vo forme nemajetkovej ujmy vyčíslenej podľa celkového počtu (súčtu) hodín určenej služobnej

pohotovosti, ktoré reálne odslúžil a ktoré mu neboli započítané do služobného (pracovného) času.
Žalobou teda neuplatňuje nárok na náhrady škody vyčíslený za presný počet hodín odpracovaných
nad 48 hodín týždenne, ako sa žalovaný snaží v týchto sporoch pravidelne zavádzajúco tvrdiť.
Nesporným faktom, ktorý nijako nespochybňuje ani samotný žalovaný, je tá skutočnosť, že žiadna z
hodínslužobnejpohotovosti,ktorúpočasžalovanéhoobdobiaodslúžil,samunezapočítaladocelkového

počtuodpracovanýchhodín. Vjehoprípadelenzasamotnéžalovanéobdobieodpracovalspolu1925,56
hodín určenej služobnej pohotovosti, ktoré síce strávil v práci, avšak ktoré žalovaný v rozpore so
Smernicou za odpracovaný pracovný čas nepovažuje. K porušovaniu Smernice teda dochádzalo a
dochádza nielen tým, že pravidelne odpracuje viac, než maximálne prípustných 48 hodín týždenne, ale
zároveň a nevyhnutne už aj tým, že žiadna z 1925,56 hodín odslúženej určenej služobnej pohotovosti sa

mu nezapočítavala do služobného času, čím bol a naďalej je porušovaný aj článok 2 ods. 1 Smernice.
Nakoľko k porušovaniu Smernice dochádzalo a dochádza v prvom rade nezapočítavaním služobnej
pohotovostidoslužobnéhočasu,vdôsledkučohodochádzaajkpravidelnémuprekračovaniumaximálne
48-hodinovéhotýždennéhopracovnéhočasu,takprávevzhľadomnatútoskutočnosťvýškužalovaného
nároku odvíja od súčtu hodín určenej služobnej pohotovosti (1925,56 hodín), ktoré vynásobil sumou

predstavujúcou 20%, resp. 35% z príslušnej časti jeho služobného platu za každú príslušnú hodinu.
Takto vypočítaná výška náhrady škody v podobe nemajetkovej ujmy zohľadňuje okolnosti za akých k
porušeniu práv došlo a zároveň spĺňa (aj keď len čiastočne a obmedzene) aj satisfakčnú funkciu. V
tejto súvislosti opätovne zdôrazňuje, že s takýmto spôsobom určenia výšky nároku sa opakovane vcelom rozsahu stotožnili súdy prvej inštancie ako aj odvolacie súdy (viď rozhodnutia zmienené nižšie),
zhodne považujúc takto uplatnený nárok za dôvodný, preukázaný, legitímne vyčíslený a zodpovedajúci
aj požiadavke primeranosti, a to: 17Co/59/2022 v spojení s rozsudkom OS ZV sp. zn. 18C/15/2021,

priznaná suma 3879,45 EUR s prísl., 14Co/34/2022 v spojení s rozsudkom OS ZV sp. zn. 17C/15/2021,
priznaná suma 4196,09 EUR s prísl., 17Co/16/2022 v spojení s rozsudkom OS ZV sp. zn. 13C/17/2021,
priznaná suma 5160,35 EUR s prísl., 17Co/47/2022 v spojení s rozsudkom OS ZV sp. zn. 19C/13/2021,
priznaná suma 3758,36 EUR s prísl., 16Co/26/2022 v spojení s rozsudkom OS ZV sp. zn. 18C/14/2021,
priznaná suma 4335,71 EUR s prísl., 16Co/11/2022 v spojení s rozsudkom OS ZV sp. zn. 8C/15/2021,

priznaná suma 4965 EUR s prísl., 14Co/36/2022 v spojení s rozsudkom OS ZV sp. zn. 12C/15/2021,
priznaná suma 6167,21 EUR s prísl., 16Co/36/2022 v spojení s rozsudkom OS ZV sp. zn. 17C/17/2021,
priznaná suma 4629,59 EUR s prísl., 16Co/46/2022 v spojení s rozsudkom OS ZV sp. zn. 19C/14/2021,
priznaná suma 5520,77 EUR s prísl., 16Co/53/2022 v spojení s rozsudkom OS ZV sp. zn. 14C/16/2021,
priznaná suma 4169,77 EUR s prísl., 11Co/48/2022 v spojení s rozsudkom OS ZV sp. zn. 10C/15/2021,
priznaná suma 5642,41 EUR s prísl., 11Co/53/2022 v spojení s rozsudkom OS BB sp. zn. 18C/38/2022,

priznaná suma 6404,56 EUR s prísl., 11Co/66/2022 v spojení s rozsudkom OS ZV sp. zn. 16C/3/2023,
priznaná suma 5279,95 EUR s prísl., 11Co/67/2022 v spojení s rozsudkom OS ZV sp. zn. 7C/4/2023,
priznaná suma 5334,42 EUR s prísl., 11Co/78/2023 v spojení s rozsudkom OS ZV sp. zn. 16C/7/2023,
priznaná suma 6435,23 EUR s prísl., 16Co/82/2022 v spojení s rozsudkom OS ZV sp. zn. 15C/15/2021,
priznaná suma 3998,69 EUR s prísl., 14Co/84/2023 v spojení s rozsudkom OS ZV sp. 7C/3/2023,

priznaná suma 4298,79 EUR s prísl., 14Co/88/2023 v spojení s rozsudkom OS ZV sp. zn. 16C/6/2023,
priznaná suma 6265,33 EUR s prísl., 14Co/65/2023 v spojení s rozsudkom OS ZV sp. zn. 17C/16/2021,
priznaná suma 6506,40 EUR s prísl.

103. Ak žalovaný namieta samotný žalobou uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch

podľa § 13 ods. 2 OZ, argumentujúc, že ju možno priznať len ako „sekundárnu kompenzáciu“ a len v
prípade „ak bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti“,
tak je potrebné zdôrazniť, že náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch ustanovenie § 13 ods. 2 OZ
nepodmieňuje výlučne len situáciami zníženia dôstojnosti fyzickej osoby v značnej miere alebo jej
vážnosti v spoločnosti. Predmetné ustanovenie totiž len demonštratívne (nie taxatívne) uvádza prípady,

kedy je možné s ohľadom na intenzitu zásahu priznať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Nárok
na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch nie je zákonnou úpravou vymedzený reštriktívne, teda
tak, aby ho bolo možné priznať len za vopred definované následky, čo okrem iného potvrdzuje aj
zákonná formulácia uvedená v ustanovení § 13 ods. 2 OZ „najmä preto“, a teda zjavne nejde o zákonom
ohraničený výpočet prípadov, u ktorých nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vzniká. Inak povedané,

nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch nevzniká iba v prípadoch zníženia dôstojnosti fyzickej
osoby, či jej vážnosti v spoločnosti, ale môže ísť aj o iné vážne následky na osobnostných právach
dotknutého jednotlivca, teda nepochybne aj o odškodnenie porušenia tých práv, ako je to v tomto prípade
(porušenia práva na ochranu zdravia, súkromia a rodinného života). V odsekoch 33 - 35 žaloby podrobne
odôvodnil spôsob a zásady ním uplatneného výpočtu žalovaného nároku. Žalovanú náhradu škody

pritom čo do výšky uplatňuje a odvodzuje zo zásad, ktoré Súdny dvor stanovil v nižšie citovaných
rozhodnutiach pre posudzovanie výšky náhrady škody vzniknutej porušením úniového práva.

104. Ako už bolo uvedené, počas žalovaného obdobia odpracoval 1925,56 hodín určenej služobnej
pohotovosti, ktorá mu nebola započítaná do pracovného času. Po prepočte to potom predstavuje

náhradu škody (vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch) vo výške zaokrúhlene 3,77 EUR (7253,94
EUR : 1925,56 hodín) za každú hodinu určenej služobnej pohotovosti, ktorá mu nebola započítaná do
služobného času. V súvislosti s výškou žalovanej sumy, ktorá po prepočte resp. pri porovnaní žalovanej
sumy s počtom hodín odpracovanej a do pracovného času nezapočítanej určenej služobnej pohotovosti
predstavuje sumu 3,77 EUR za hodinu, je potrebné ešte zdôrazniť, že táto suma je ešte nižšia, než

je priemer minimálnych (!) hodinových miezd v Slovenskej republike pre prvý, t. j. najľahší stupeň
náročnosti práce (!!), ktorá za žalované obdobie, ktoré spadá do rokov 2020 - 2023, predstavovala sumu
vo výške 3,66 EUR. Aj vzhľadom na porovnanie žalovanej sumy s minimálnymi mzdovými nárokmi
je presvedčený, že náhrada škody v podobe nemajetkovej ujmy v peniazoch, zodpovedajúca sume
3,77 EUR za každú hodinu porušovania jeho práv, musí byť z hľadiska elementárnej spravodlivosti

považovaná za sumu absolútne minimálnu hranicu odškodnenia. Z hľadiska námietok žalovaného o
údajnej „neprimeranej výške“ žalovaného nároku je ešte potrebné si taktiež uvedomiť, že za žiadnu z
hodín odslúženej a do pracovného času nezapočítanej určenej služobnej pohotovosti neuplatňuje viac,
než sumu zodpovedajúcu maximálne 35% z jeho hodinovej mzdy! Aj z tohto pohľadu nemožno žalovanúsumu považovať za „neprimerane vysokú“, práve naopak, ide podľa jeho názoru o minimálnu mieru
spravodlivého odškodnenia.

105. S poukazom na všetky vyššie uvedené skutočnosti je presvedčený, že ním uplatnenú výšku nároku
na náhradu škody porušením úniového práva, ktorá po prepočítaní žalovanej sumy na počet hodín
určenej služobnej pohotovosti, ktoré mu neboli započítané do pracovného času, reálne predstavuje
sumu vo výške 3,77 EUR za každú hodinu určenej služobnej pohotovosti, možno z hľadiska zásad
všeobecnej spravodlivosti považovať za minimálnu mieru spravodlivého odškodnenia.

106. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobcu písomne vyjadril písomným podaním zo dňa 17.01.2024, pričom
uviedol, že má za to, že žalobca neosvedčil, že by mu vznikol nárok na náhradu škody žiadnym
spôsobom. Žalovanému nie je zrejmé ako žalobcovi mohla vzniknúť ním uplatnená škoda. Sám žalobca
veľmi nejasným spôsobom stanovil „škodu“, ktorá mu mala vzniknúť tým, že vykonával nariadenú
služobnú pohotovosť, za ktorú mimochodom, bol žalobca v zmysle platnej vnútroštátnej legislatívy

odmeňovaný. Žalovaný ďalej uvádza, že rozhodujúcou skutočnosťou nie je plán služieb hasičských
jednotiek (striedanie troch zmien v 24 hodinových intervaloch), ale to, koľko času konkrétny príslušník
skutočne strávil vykonaním štátnej služby za týždeň priemerne v rámci konkrétneho referenčného
obdobia. Z tohto dôvodu je pre zistenie, či skutočne došlo k porušeniu práv žalobcu, nevyhnutné
vypočítať čas, ktorý naozaj strávil vykonávaním štátnej služby, prípadne v služobnej pohotovosti

bezprostredne nadväzujúcej na vykonávanie štátnej služby v rámci rozvrhnutia služobného času, teda
služobnej pohotovosti podľa § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore
v znení neskorších predpisov (ďalej len ako ,,zákon č. 315/2001 Z. z.“) rozvrhnutej podľa § 86 ods. 2
zákona č. 315/2001 Z. z. (v zmysle judikatúry Súdneho dvora Európskej únie).

107. Žalovaný z opatrnosti podotýka ako už vo vyjadrení k žalobe uviedol, že žalobca v žalobe na
jednej strane uvádza, že predmetom súdneho konania, ktorý si žalobca uplatňuje a ktorého sa žalobca
domáha je práve nárok označený žalobcom ako nárok na náhradu škody, ktorý mal vzniknúť žalobcovi v
dôsledku porušenia práva Európskej únie k jeho ujme, a to v dôsledku nesprávneho prebratia Smernice
2003/88/ES do právneho poriadku Slovenskej republiky. Na druhej strane žalobca prikladá ako listinné

dôkazy tabuľky, ktorých výpočet žalobcu je podľa žalovaného mätúci a predstavuje teda skôr výpočet
odškodnenia vo forme vyplatenia primeranej peňažnej náhrady škody formou doplatku. Žalovaný má za
to, že takýmto spôsobom výpočtu „nemajetkovej ujmy“ podľa zákona č. 315/2001 Z. z. žalobca žiada
akési odškodnenie vo forme vyplatenia peňažnej náhrady škody vo forme doplatku a nie nemajetkovú
ujmu.

108. Žalobca vo svojom vyjadrení zdôrazňuje, že nežaluje nemajetkovú ujmu vyčíslenú za presný počet
hodín odpracovaných nad 48 hodín týždenne. Pre žalovaného je nepochopiteľné, prečo sa žalobca
domáha náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú (ako sám vo vyjadrení uvádza) vyčíslil podľa celkového počtu
(súčtu) hodín určenej služobnej pohotovosti, ktoré mal reálne odslúžiť a to bez ohľadu na skutočnosť,

či tým malo (a ak áno, tak v akom rozsahu) dôjsť k prekročeniu 48 hodinového týždenného pracovného
času. Je teda nesporné, že žalobca pri výpočte žalovanej sumy vychádzal nie len z počtu hodín
nad maximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas, ale zo všetkých hodín odpracovanej služobnej
pohotovosti, teda aj z tých, ktorými maximálny týždenný pracovný čas prekročený nebol. Pre účely tohto
konania je predsa právne irelevantné, koľko hodín služobnej pohotovosti žalobca odpracoval (relevantné

je iba to, či a v akej miere bol prekročený maximálny 48 hodinový pracovný čas), a preto nemôže žalobca
pri výpočte žalovanej sumy vychádzať z počtu hodín služobnej pohotovosti. Zároveň nie je žalovanému
zrejmé, prečo si žalobca svoju údajnú nemajetkovú ujmu „ohodnotil“ sumou 3,77 EUR za každú hodinu,
počas ktorej malo dochádzať k porušovaniu jeho práv. Žalobca teda úplne ignoruje fakt, že zásah do
osobnostných práv a rozsah nemajetkovej ujmy je u každého jednotlivca individuálny, posudzuje sa v

každom prípade osobitne, a to aj s ohľadom na preukázateľný zásah do súkromného života. Za žiadnych
okolností teda nemožno nemajetkovú ujmu vypočítať „tabuľkovo“ na základe akéhosi univerzálneho
vzorca, ktorý vo svojom výsledku zodpovedá mzdový nárokom. Z uvedenej argumentácie sa žalovaný
domnieva, že žalobca svoju ujmu v skutočnosti vidí v tom, že nebol za odslúženú určenú služobnú
pohotovosťdostatočneohodnotenýanievtom,žemalbyťprekračovaný48hodinovýtýždennýpracovný

čas. Žalovaný aj z tohto dôvodu považuje žalobu za zmätočnú, nakoľko si žalobca touto formou iba
maskuje svoje mzdové nároky voči svojmu zamestnávateľovi.109. Žalobca vydávaním svojho nároku za nemajetkovú ujmu vzniknutú porušením smernice maskuje
svoje mzdové nároky. Z uvedeného dôvodu trpí žalovaný nedostatkom pasívnej vecnej legitimácie,
nakoľko mzdových nárokov je možné domáhať sa len od žalobcovho služobného úradu, ktorým je

Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky a nie žalovaná Slovenská republika v zast. MV SR. Predmetom
tohto konania nie je doplatenie mzdy za služobnú pohotovosť. Žalobca však sám výslovne uvádza,
že požaduje doplatenie celej ním odslúženej služobnej pohotovosti (bez ohľadu na to, či mala byť
odslúžená podľa neho nad rámec 48 hodín týždenne), nakoľko tá je odmeňovaná iným spôsobom.
Nejde teda o nárok vychádzajúci z ustanovení predmetnej smernice, ktorej cieľom je neprekročenie

priemernéhotýždennéhopracovnéhočasupracovníkavrozsahu48hodín.Žalobcakonkrétneporušenia
smernice nepovažuje za podstatné, neupresňuje kedy k nim presne malo dôjsť a v akom rozsahu,
ale požaduje ním nepreukázanú „nemajetkovú ujmu“ mechanicky vypočítanú ako rozdiel v odmene za
určenú služobnú pohotovosť a nariadenú služobnú pohotovosť, a to za všetky odslúžené hodiny určenej
služobnej pohotovosti, nielen nad limit stanovený smernicou. Žalobca si teda uplatňuje mzdový nárok
od pasívne vecne nelegitimovaného subjektu.

110. Podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4 Cdo 19/2020, určenie výšky
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy pritom nie je záležitosťou voľnej úvahy, ktorá nepodlieha
žiadnemu hodnoteniu, naopak jej základom je zistenie skutkových okolností, ktoré súdu umožnia úvahu
na určitom kvalitatívnom posúdení základných súvislostí aj v kontexte s ďalšími právnymi predpismi

upravujúcimi obdobnú problematiku. Hoci výšku nemajetkovej ujmy súd určuje voľnou úvahou, nemôže
ísť o úvahu nepreskúmateľnú, resp. o úvahu svojvoľnú. Žalobca ani do tohto momentu neodôvodnil
výšku požadovanej peňažnej náhrady, pretože neuviedol v čom tento „údajný neoprávnený“ zásah
spočíval. Nestačí totiž, aby zásah mohol vyvolať určitú reakciu, ale musí aj konkrétnu reakciu v živote
fyzickej osoby, čo v prípade žalobcu nie je žiadnym spôsobom preukázané. Chýbajúce skutkové tvrdenia

nie je možné nahradiť odvolávaním sa na rozhodovaciu činnosť iných súdoch v obdobných prípadoch.
Vzhľadom na to, že ide o osobnostné práva, je potrebné nemajetkovú ujmu posudzovať v každom
jednom prípade individuálne.

111. Ako už žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe uviedol, v konaní v podobe nemajetkovej ujmy nesie

žalobcabremenotvrdeniavtom,atotak,žežalovanýbyspôsobilžalobcoviškodu,resp.zasiaholdojeho
osobnosti a že tento zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na jeho právach, pričom žalobca musí
nielenuviesť(tvrdiť),aleajpreukázaťakáujmamuvznikla.Ztohtobremenatvrdeniaprežalobcuvyplýva
dôkaznébremenopreukázaťskutočnostisvedčiaceoexistenciiškodyazásahu.Keďsažalobcadomáha
v zmysle žaloby náhrady nemajetkovej ujmy, žalobca musí na konkrétnych skutkových okolnostiach

preukázať, že zásah nielen mohol, ale aj skutočne vyvolal následnú reakciu v jeho súkromnom živote,
rodinnom prostredí, profesionálnej sfére, či v inom prostredí (rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn.
26Co/94/2020-515 zo dňa 30.06.2021).

112. Žalovaný má naďalej za to, že tabuľky priložené k žalobe nemožno považovať za dôkaz, ktorý

by preukazoval výšku ujmy, ktorú žalobca požaduje. V danom prípade tabuľky predkladané žalobcom
nepreukazujú žiaden zásah do osobnosti žalobcu, v dôsledku, ktorého by mala byť žalobcovi priznaná
nemajetková ujma. Je potrebné podotknúť, že dôkazné bremeno v sporovom konaní zaťažuje žalobcu
a s ohľadom na zásadu kontradiktórnosti je úlohou žalobcu, resp. jeho právneho zástupcu, pokiaľ
je v konaní zastúpený, označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie v súlade s princípom

hospodárnosti hneď na začiatku konania. Žalovaný má za to, že žalobca ani do tohto momentu konania
nepreukázal a ani riadne neodôvodnil výšku nemajetkovej ujmy, ktorá mala byť spôsobená žalobcovi.
Žalovaný kladie dôraz aj na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 288/2017 z
5. decembra 2017, ktorý hovorí o tom, cit.: „Pri určovaní sumy nemajetkovej ujmy musia všeobecné
súdy zároveň zohľadňovať svoju vlastnú rozhodovaciu činnosť a teda v súlade s princípom rovnosti

rozhodovať v porovnateľných veciach rovnako a v ich judikatúre by tak mal existovať vzťah priamej
úmernosti medzi závažnosťou ujmy a výškou priznanej náhrady.“

113. Žalovaný v súvislosti so skôr vznesenou námietkou premlčania uvádza, že ju považuje za dôvodnú,
nesúhlasí s argumentáciou žalobcu uvedenou v jeho vyjadrení zo dňa 04.12.2023 a taktiež žalovaný

v plnom rozsahu odkazuje na podrobnú právnu argumentáciu uvedenú vo vyjadrení žalovaného k
žalobe. Žalovaný ďalej na podporu svojich tvrdení poukazuje na odôvodnenie rozsudku Okresného súdu
Zvolen č. k. 16C/42/2023-202 zo dňa 22.09.2023, v ktorom sa uvádza, cit.: „Žalovaný vzniesol námietku
premlčania uplatneného nároku. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je majetkovýmprávom, ktoré podlieha premlčaniu vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe podľa § 101 Občianskeho
zákonníka. Počiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby v prípade náhrady nemajetkovej
ujmy je v tomto prípade viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do práva žalobcu na

zachovanie priemerného pracovného (služobného) času podľa článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES.
Premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy k takémuto zásahu došlo. Či došlo k
prekročeniu priemerného pracovného (služobného) času podľa článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES
možno spravidla zistiť v priebehu, resp. najneskôr po dovŕšení príslušného mesiaca. Právo na náhradu
nemajetkovej ujmy tak možno uplatniť v prvý deň nasledujúceho mesiaca, t.j. z hľadiska posudzovaného

prípaduzamesiacmarec2020najskôrdňa01.04.2020.Trojročnápremlčaciadobanauplatnenienároku
na náhradu nemajetkovej ujmy za mesiac marec 2020 plynula žalobcovi do 03.04.2023 (pretože deň
01.04.2023 pripadol na sobotu, v zmysle § 122 ods. 3 Občianskeho zákonníka sa posledný deň
premlčacej doby presunul na najbližší pracovný deň). Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za mesiac
marec 2020 v sume 133,60 € uplatnil žalobca podaním žaloby na súde až dňa 08.04.2023 (§ 156 CSP).
Námietka premlčania uplatneného nároku vznesená žalovaným bola v tomto rozsahu dôvodná, preto

súd žalobu žalobcu v časti o zaplatenie sumy 133,60 € zamietol.“.

114. Súd vec prejednal a rozhodol na pojednávaní konanom dňa 13.03.2024. Právny zástupca žalobcu,
ako aj poverená zástupkyňa žalovaného zotrvali na svojich doterajších vyjadreniach.

115. Z výsluchu žalobcu vyplynulo, že do služby nastúpil o siedmej hodine ako sa nastupuje a priebeh
služby bol taký, že bol tam denný rozvrh z plánu, čo majú robiť alebo príprava štúdia, techniky, bola tam
príprava na výjazdy, ak bol výjazd tak ošetrenie tej techniky a všetkého. Pokiaľ nebol výjazd tak mu ráno
končila služba ale mnohokrát sa stalo, že počas noci im nahlásili výjazd, ktorý museli absolvovať, tak išli
na výjazd. Teoreticky mal končiť o siedmej ráno a ten výjazd sa mu pretiahol, nakoľko bol náročnejší, tak

nemohol byť fyzicky na výmene zmeny lebo bol na tom výjazde. Teraz v poslednej dobe už tá výmena
prišla, ale prišla tak po hodinke alebo aj do dvoch hodín, kým ich vystriedali, takže už tam ten plán, čo
mal do toho budúceho dňa, mal narušený. Tieto hodiny, ktoré absolvoval počas tej nočnej pohotovosti
pri jeho prepočte, ktorý si sám spravil, tak za tých 35 rokov aj niečo mu to robí cca 3 roky, ten čas, ktorý
sa mu nezarátaval do toho pracovné času. Do toho ale nezarátava taktiež školenia, výcviky, nariadené

pohotovosti, na ktoré bol stiahnutý. Ak bol výjazd, zmeny a bolo treba doplniť akcie schopnosť tej stanice,
tak boli povolaní do pohotovosti, pričom sa nevedelo kto a kedy bude takto stiahnutý. Za to, že chodieval
aj do tej pohotovosti, lebo bol zvolaný na tie výcviky, školenia, tak si nemohol naplánovať súkromný život
alebo lepšie povedané naplánovať si ho mohol, len to nevedel dodržať, lebo nebol doma. Má chorých
rodičov, o ktorých sa stará. S nimi treba chodiť k lekárovi, majú záľubu, v ktorej vidí, že im zdravotne

prospieva, chodí s nimi na záhradku. Koľkokrát ho čakali, že kedy príde domov alebo boli dohodnutí, že
zajtra sa ide tam a tam. Bohužiaľ vyskočil mu výcvik, vyskočila mu nejaká služobná povinnosť a videl
na nich, že im to neprospieva, že nie je s nimi. Tak ako väčšina ľudí aj on mám záľuby. Je to napríklad
rybárčenie, rád jazdí na motorke a tiež je trénerom dobrovoľných hasičov, ktorých pripravuje na rôzne
súťaže. Párkrát sa stalo, že k tým dobrovoľným hasičom nemohol prísť v dôsledku tejto jeho pracovnej

činnosti. S kamarátmi nemohol ísť na rybačku alebo na jazdy na motorkách. Mal aj partnerský vzťah,
pričom jeho partnerka robila od 10-tej až do večera do 11-tej. Tiež vďaka tejto jeho práci alebo služobným
povinnostiam im to nevyšlo. Trávili málo času spolu. On ako strojník a vodič chodil väčšinou na výjazdy.
Čo sa týka školení, tak absolvoval 95 % školení, ktoré môže hasič absolvovať. Školenia začínali od
toho marca a trvali potom až do konca roka, bolo ich dosť. Účasť na týchto školeniach sa vykonávala

pred službou alebo po službe, čiže z tohto vyplýva, že zasahovali aj do toho jeho dvojdňového voľna.
Najkratšie to školenie trvalo cca. 4 hodiny, potom to boli väčšinou 8 hodinové školenia, pričom treba
tam zarátať aj cestu tam a naspäť, čiže to bolo na celý deň. Pokiaľ ide o jeho zdravotný stav, tak má
zvýšený cukor, zvýšený cholesterol, zvýšený krvný tlak. Jeho súčasný spánok je trhaný, každú chvíľu
je hore a už o 04:00 hod. nad ránom nevie vôbec spať. Tento problém riešili s veliteľom družstva,

veliteľom hasičskej stanice, predsedom odborov, ktorí sa tiež informovali a podávali túto ich požiadavku
vyššie. Tá odpoveď bola v takom zmysle, že áno, že je to v riešení, že bude sa napríklad robiť ďalšia
zmena. Bohužiaľ sa to nestalo. Nedá sa povedať, že by počas tej pohotovosti odpočíval, nakoľko ich
hasičská stanica je v prenájme, v školníkovom byte, nad nimi je internát, kde sú učni, ktorí sú hlučnejší.
Ich stanica zachytáva rádiové hlásenia o jednotlivých výjazdoch a oni z tohto dôvodu sú v neustálom

strese, že či niekam idú alebo nejdú. Musí byť pripravený na ten výjazd, či tam ide alebo nie. Musí byť
pripravený ho riešiť. Na výjazd musel byť pripravený do jednej minúty a on ako vodič bol ešte vo väčšom
strese, aby sa náhodou niečo nestalo počas výjazdu. Dovolenku si ani nemohol poriadne vyčerpať,
tiež to malo vplyv aj na PN-ky jeho kolegov. Na tej stanici musia byť dodržané minimálne stavy. Muselirealizovať tie školenia. Ak by aj mal náhodou nejakú dovolenku na pláne, tak ju musel presunúť, pretože
tie minimálne stavy bolo potrebné dodržiavať. Potom sa stávalo, že sa dovolenka prenášala do ďalšieho
roka. Keď nastupoval do zboru, tak bol oboznámený s tým, že bude robiť na 24 hodinové zmeny. Nebolo

im povedané, že sa nočná pohotovosť nebude započítavať do toho pracovného času. Tiež im nebolo
povedané, že tie rôzne výcviky a školenia nebudú vykonávané v tej zmene, ale že budú vykonávané
aj počas ich osobného voľna. S kolegami sa rozprávali o tom, že ako idú riešiť tento stav spôsobený
nedodržiavaním maximálneho 48 hodinového pracovného času. Stále sa len sľubovalo, že sa to rieši
a nič sa nevyriešilo. Tak sa k tejto žalobe odhodlal až teraz. Žalobu podával preto, aby sa to už aj do

budúcna vyriešilo, a aby aj títo jeho ďalší kolegovia už mali túto otázku vyriešenú a mohli by byť už viacej
so svojou rodinou, ako bol on.

116. Súd vykonal dokazovanie žalobou, vyjadreniami sporových strán, Pracovnou zmluvou zo dňa
01.12.1987, Rozhodnutím riaditeľa Krajského riaditeľstva Hasičského a záchranného zboru v Banskej
Bystrici č. 219/1/2002, rozpisu pracovnej pohotovosti žalobcu, výplatných pások, evidencie dochádzky,

výsluchom žalobcu a zistil tento skutkový stav:

Z pracovnej zmluvy zo dňa 01.12.1987 vyplýva, že žalobca bol prijatý Okresnou správou Zboru požiarnej
ochrany - ONV Lučenec ako požiarnik. Z rozhodnutia riaditeľa Krajského riaditeľstva Hasičského a
záchranného zboru v Banskej Bystrici č. 219/1/2002 (č.l. 30) súd zistil, že žalobca bol preradení do

stálej štátnej služby dňom 01. apríla 2004 s určením miesta vykonávania štátnej služby vo funkcii
vedúci technik-strojník hasičskej stanice so sídlom v Poltári, oddelenia prevádzkovo-technického
Okresného riaditeľstva Hasičského a záchranného zboru v Lučenci, Krajského riaditeľstva Hasičského
a záchranného zboru v Banskej Bystrici.

117. V období august 2020 - december 2020 fond pracovného času a služobná pohotovosť
predstavovali: Za 5 mesiacov t. j. 153 dní (rok 2020 bol priestupný rok) pri naplánovanej 24 hodinovej
službe na každý tretí deň by v tomto období každý hasič mal odpracovať 51 zmenových služieb (153
dní : 3 zmeny), čo predstavuje celkovo 1.224 odpracovaných hodín za uvedené obdobie (51 zmenových
služieb x 24 hodín). Priemerný počet týždňov za obdobie 5 mesiacov predstavuje 21,86 týždňov (153

dní : 7 dní). Pri počte odpracovaných hodín 1.224 a priemernom počte týždňov 21,86 v tomto období,
tak priemerný týždenný pracovný čas hasiča na pracovisku pri existujúcom spôsobe rozvrhu služobných
zmien predstavuje v priemere 55,99 hodín (1.224 hodín : 21,86 týždňov), čo rozhodne presahuje
týždenný pracovný čas určený smernicou a to priemerne o 7,99 hodín každý týždeň. Za obdobie august
2020 až december 2020 predstavuje:

(i) fond pracovného času 895 hodín;
(ii) určená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 272,37 hodín;
(iii) nariadená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods.2 ZoHaZZ v rozsahu 2,25 hodín.
Spolu služobná pohotovosť určená podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ a nariadená podľa § 92 ods. 2 ZoHaZZ
v rozsahu 274,62 hodín. Na uvedené časové obdobie roku 2020 pripadá v priemere 21,86 pracovných

týždňov, čo potom v prípade žalobcu znamená, že za uvedený časový úsek roku 2020 dosiahol jeho
priemerný týždenný pracovný čas 53,51 hodín (1169,62 hodín : 21,86 týždňov).V období august 2020
až december 2020 podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ odpracoval 265,37 hodín 15%-nej určenej služobnej
pohotovosti, za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 15% z príslušnej časti služobného platu za
každú hodinu, a 7 hodín 30%-nej určenej služobnej pohotovosti v čase pracovného pokoja, za ktorú

žalobcovi prináležala odmena v rozsahu 30% z príslušnej časti služobného platu za každú hodinu.
Služobnú pohotovosť, ktorá žalobcovi bola nariadená podľa § 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ, odpracoval
v rozsahu 2,25 hodín.

118. V období január 2021 - december 2021 fond pracovného času a služobná pohotovosť

predstavovali: Za 12 mesiacov t. j. 365 dní pri naplánovanej 24 hodinovej službe na každý tretí deň
by v tomto období každý hasič mal odpracovať 121,67 zmenových služieb (365 dní : 3 zmeny), čo
predstavuje celkovo 2.920,08 odpracovaných hodín za uvedené obdobie (121,67 zmenových služieb x
24 hodín). Priemerný počet týždňov za obdobie 12 mesiacov predstavuje 52,14 týždňov (365 dní : 7
dní). Pri počte odpracovaných hodín 2.920,08 a priemernom počte týždňov 52,14 v tomto období, tak

priemerný týždenný pracovný čas hasiča na pracovisku pri existujúcom spôsobe rozvrhu služobných
zmienpredstavujevpriemere56hodín(2.920,08hodín:52,14týždňov),čorozhodnetýždennýpracovný
čas určený smernicou priemerne o 8 hodín každý týždeň. Za obdobie január 2021 až december 2021
predstavuje:(i)fond pracovného času 2025,60 hodín;
(ii) určená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 631,88 hodín;
(iii) nariadená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ v rozsahu 47,30 hodín.

Spolu služobná pohotovosť určená podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 679,18 hodín. Na uvedené
časové obdobie roku 2021 pripadá v priemere 52,14 pracovných týždňov, čo potom v jeho prípade
znamená, že za uvedený časový úsek roku 2021 dosiahol jeho priemerný týždenný pracovný čas 51,88
hodín (2704,78 hodín : 52,14 týždňov).V období január 2021 až december 2021 podľa § 92 ods. 1
ZoHaZZ odpracoval 610,88 hodín 15%-nej určenej služobnej pohotovosti, za ktorú žalobcovi prináležala

odmena v rozsahu 15% z príslušnej časti služobného platu za každú hodinu a 21 hodín 30%-nej určenej
služobnej pohotovosti v čase pracovného pokoja, za ktorú žalobcovi prináležala odmena v rozsahu 30%
z príslušnej časti služobného platu za každú hodinu. Služobnú pohotovosť, ktorá bola nariadená podľa
§ 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ, žalobca odpracoval v rozsahu 47,30 hodín.

119. V období január 2022 - december 2022 fond pracovného času a služobná pohotovosť: Za 12

mesiacov t. j. 365 dní pri naplánovanej 24 hodinovej službe na každý tretí deň by v tomto období každý
hasič mal odpracovať 121,67 zmenových služieb (365 dní : 3 zmeny), čo predstavuje celkovo 2.920,08
odpracovaných hodín za uvedené obdobie (121,67 zmenových služieb x 24 hodín). Priemerný počet
týždňov za obdobie 12 mesiacov predstavuje 52,14 týždňov (365 dní : 7 dní). Pri počte odpracovaných
hodín 2.920,08 a priemernom počte týždňov 52,14 v tomto období, tak priemerný týždenný pracovný

čas hasiča na pracovisku pri existujúcom spôsobe rozvrhu služobných zmien predstavuje v priemere
56 hodín (2.920,08 hodín : 52,14 týždňov), čo rozhodne týždenný pracovný čas určený smernicou
priemerne o 8 hodín každý týždeň. Za obdobie január 2022 až december 2022 vrátane predstavuje:

(i) fond pracovného času predstavuje 1981 hodín;

(ii) určená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 737,62 hodín;
(iii) nariadená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods.2 ZoHaZZ v rozsahu 38,35 hodín.
Spolu služobná pohotovosť určená podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 775,97 hodín. Na uvedené
časové obdobie roku 2022 pripadá v priemere 52,14 pracovných týždňov, čo potom v jeho prípade

znamená, že za uvedený časový úsek roku 2022 dosiahol jeho priemerný týždenný pracovný čas 52,88
hodín (2756,97 hodín : 52,14 týždňov).
V období január 2022 až december 2022 vrátane podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ odpracoval
721,62 hodín 15%-nej určenej služobnej pohotovosti, za ktorú mu prináležala odmena
v rozsahu 15% z príslušnej časti služobného platu za každú hodinu a 16 hodín 30%-nej

určenej služobnej pohotovosti v čase služobného pokoja, za ktorú mu prináležala odmena
v rozsahu 30% z príslušnej časti služobného platu za každú hodinu. Služobnú pohotovosť, ktorá
žalobcovi bola nariadená podľa § 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ, odpracoval v rozsahu 38,35 hodín.

120. Za obdobie január 2023 - december 2023 fond pracovného času a služobná pohotovosť

predstavovali: Za 5 mesiacov t. j. 153 dní pri naplánovanej 24 hodinovej službe na každý tretí deň
by v tomto období každý hasič mal odpracovať 50,33 zmenových služieb (151 dní : 3 zmeny), čo
predstavuje celkovo 1.207,92 odpracovaných hodín za uvedené obdobie (50,33 zmenových služieb x
24 hodín). Priemerný počet týždňov za obdobie 5 mesiacov predstavuje 21,57 týždňov (151 dní : 7
dní). Pri počte odpracovaných hodín 1.207,92 a priemernom počte týždňov 21,57 v tomto období, tak

priemerný týždenný pracovný čas hasiča na pracovisku pri existujúcom spôsobe rozvrhu služobných
zmien predstavuje v priemere 56 hodín (1.207,92 hodín : 21,57 týždňov), čo rozhodne presahuje
týždenný pracovný čas určený smernicou a to priemerne o 8 hodín každý týždeň.
Za obdobie január 2023 až december 2023 predstavuje:
(i) fond pracovného času 817 hodín;

(ii) určená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 283,69 hodín;
(iii) nariadená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods.2 ZoHaZZ v rozsahu 22,38 hodín.
Spolu služobná pohotovosť určená podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ a nariadená podľa § 92 ods. 2 ZoHaZZ
v rozsahu 306,07 hodín. Na uvedené časové obdobie roku 2023 pripadá v priemere 21,57 pracovných
týždňov, čo potom v jeho prípade znamená, že za uvedený časový úsek roku 2023 dosiahol jeho

priemerný týždenný pracovný čas 52,07 hodín (1123,07 hodín : 21,57 týždňov).V období január 2023
až december 2023 podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ odpracoval 275,69 hodín 15%-nej určenej služobnej
pohotovosti, za ktorú žalobcovi prináležala odmena v rozsahu 15% z príslušnej časti služobného platu
za každú hodinu, a 8 hodín 30%-nej určenej služobnej pohotovosti v čase pracovného pokoja, za ktorúžalobcovi prináležala odmena v rozsahu 30% z príslušnej časti služobného platu za každú hodinu.
Služobnú pohotovosť, ktorá žalobcovi bola nariadená podľa § 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ, odpracoval
v rozsahu 22,38 hodín.

121. Podľa čl. 144 ods. 1 zákona č. 460/1992 Zb. - Ústava Slovenskej republiky, sudcovia sú pri výkone
svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou
zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.

122. Podľa čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou,
ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy
preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty
EurópskychspoločenstievaEurópskejúniemajúprednosťpredzákonmiSlovenskejrepubliky.Prevzatie
právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády
podľa čl. 120 ods. 2.

123. Podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, medzinárodné zmluvy o ľudských právach
a základných slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon, a
medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických
osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred

zákonmi.

124. Podľa čl. 36 ods. 1 písm. c), d), e) Ústavy Slovenskej republiky, zamestnanci majú právo na
spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje najmä c) ochranu bezpečnosti
a zdravia pri práci, d) najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času, e) primeraný odpočinok po práci.

125. Podľa čl. 40 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo na ochranu zdravia. Na základe
zdravotného poistenia majú občania právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke
pomôcky za podmienok, ktoré ustanoví zákon.

126. Podľa § 85 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, služobný čas
príslušníka je časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému
úradu.

127. Podľa § 85 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, služobný čas

príslušníka je 40 hodín týždenne. Skrátenie týždenného služobného času príslušníka možno dohodnúť
v kolektívnej zmluve vyššieho stupňa.

128. Podľa § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, služobný čas
príslušníkov môže byť rozvrhnutý nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov

je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov.

129. Podľa § 86 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, pri nerovnomernom
rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín.
Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej

pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni.

130. Podľa § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, služobný
úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby,
ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia

služobného času.

131. Podľa § 92 ods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, na
zabezpečenie nevyhnutných úloh môže služobný úrad v odôvodnených prípadoch nariadiť príslušníkovi
služobnú pohotovosť mimo rozvrhnutia služobného času v mieste vykonávania štátnej služby,

132. Podľa § 92 ods. 4 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, pri nariadenej
služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby alebo na inom určenom mieste musí byť
vymedzený priestor na odpočinok.133. Podľa § 103 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, príslušníkovi za
podmienok ustanovených týmto zákonom patrí služobný príjem, ktorý tvoria tieto zložky: a) tarifný plat,

b) príplatok za riadenie, c) príplatok za zastupovanie, d) osobný príplatok, e) hodnostný príplatok, f) plat
za štátnu službu nadčas, g) príplatok za zmennosť, h) príplatok za štátnu službu v sťaženom a zdraviu
škodlivom prostredí a na miestach s ohrozením života a zdravia, i) odmena, j) doplatok k služobnému
platu podľa § 209e.

134. Podľa § 103 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, služobný plat tvoria
zložky služobného príjmu uvedené v odseku 1 písm. a) až e) a g).

135. Podľa § 103 ods. 5 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, príslušníkovi v
rozsahu a za podmienok ustanovených týmto zákonom okrem služobného príjmu patrí peňažná náhrada
za služobnú pohotovosť v štátnej službe a za pohotovosť pri zabezpečovaní opatrení pre obdobie

brannej pohotovosti štátu.

136. Podľa § 116 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, ak príslušník
vykonáva štátnu službu nadčas, patrí mu za každú hodinu takejto služby príslušná časť služobného
platu priznaného v čase štátnej služby nadčas zvýšená o 30 %, a ak ide o deň nepretržitého odpočinku

v týždni, zvýšená o 60 %.

137. Podľa § 116 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, príplatok za
vykonávanie štátnej služby nadčas podľa odseku 1 nepatrí, ak sa príslušník s nadriadeným dohodli na
poskytnutí náhradného voľna. Náhradné voľno je nadriadený povinný poskytnúť najneskôr do 60 dní od

skončenia tejto služby.

138. Podľa § 122 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, ak je príslušníkovi
podľa § 92 ods. 1 určená služobná pohotovosť, patrí mu za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná
náhrada 15 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, a 30 % z tejto sumy, ak ide o

deň služobného pokoja.

139. Podľa § 122 ods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, ak
je príslušníkovi podľa § 92 ods. 2 nariadená služobná pohotovosť, patrí mu za každú hodinu tejto
pohotovosti peňažná náhrada 50 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, ak ide o

pohotovosť vykonávanú v mieste vykonávania jeho štátnej služby, a 100 % z tejto sumy, ak ide o deň
služobného pokoja.

140. Podľa § 122 ods. 3 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, náhrada za
služobnú pohotovosť podľa odsekov 1 a 2 nepatrí za čas, v ktorom došlo počas jej trvania k vykonaniu

štátnej služby; takéto vykonávanie štátnej služby je štátnou službou nadčas.

141. Podľa § 130 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, príslušnou časťou
služobného platu na účely tohto zákona pri 40-hodinovom týždennom služobnom čase je 1/175
služobného platu. Pri inom týždennom služobnom čase sa príslušná časť služobného platu úmerne

upraví.

142. Podľa § 135e ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, výkonom
štátnej služby sa rozumie výkon oprávnení a povinností vyplývajúcich zo služobného pomeru, činnosť
vykonávaná na rozkaz alebo na pokyn nadriadeného a činnosť, ktorá je predmetom služobnej cesty.

143. Podľa § 135e ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, výkonom štátnej
služby je aj činnosť vykonávaná pre služobný úrad na podnet odborovej organizácie alebo záujmového
združenia príslušníkov, prípadne aj činnosť vykonávaná pre služobný úrad z vlastnej iniciatívy, ak
na ňu príslušník nepotrebuje osobitné oprávnenie alebo ak ju nevykonáva proti výslovnému zákazu

nadriadeného.

144. Podľa § 135e ods. 3 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, v priamej súvislosti
s výkonom štátnej služby sú úkony potrebné na výkon štátnej služby a úkony počas štátnej službyobvyklé alebo potrebné pred začiatkom štátnej služby alebo po jej skončení. Nepatrí sem stravovanie,
ošetrenie, prípadne vyšetrenie v zdravotníckom zariadení s výnimkou lekárskeho vyšetrenia konaného
na rozkaz alebo na pokyn nadriadeného alebo ošetrenia pri prvej pomoci a cesta na ne a späť.

145. Podľa § 11 písm. c) zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej
štátnej správy, Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky je ústredným orgánom štátnej správy pre
Policajný zbor a Hasičský a záchranný zbor.

146. Podľa § 11 zákona č. 40/1964 Zb. - Občiansky zákonník, fyzická osoba má právo na ochranu svojej
osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena
a prejavov osobnej povahy.

147. Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa
upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky

týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie.

148. Podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa
odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v
spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

149. Podľa § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka, občianskoprávne vzťahy, pokiaľ nie sú osobitne
upravené ani týmto ani iným zákonom, sa spravujú ustanoveniami tohto zákona, ktoré upravujú vzťahy
obsahom aj účelom im najbližšie.

150. Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto
zákone ustanovenej ( § 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník
premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

151. Podľa § 100 ods. 2 Občianskeho zákonníka, premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou

vlastníckeho práva. Tým nie je dotknuté ustanovenie § 105. Záložné práva sa nepremlčujú skôr, než
zabezpečená pohľadávka.

152. Podľa § 101 Občianskeho zákonníka, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak,
premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

153. Podľa bodu 5 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch
organizácie pracovného času, všetci pracovníci by mali mať primeranú dobu odpočinku. Pojem
„odpočinok“ sa musí vyjadriť v jednotkách času, t. j. v dňoch, hodinách, resp. ich častí. Pracovníkom
spoločenstva sa musí poskytnúť minimálny denný, týždenný a ročný čas odpočinku a primerané

prestávky v práci. V tejto súvislosti je potrebné tiež zaviesť maximálnu hranicu týždenného pracovného
času.

154. Podľa čl. 1 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch
organizácie pracovného času, táto smernica ustanovuje minimálne požiadavky na bezpečnosť a

ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času.

155. Podľa čl. 1 ods. 2 písm. a) Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých
aspektoch organizácie pracovného času, táto smernica sa vzťahuje na minimálne doby denného
odpočinku, týždenného odpočinku a ročnej dovolenky, prestávky v práci a na maximálny týždenný

pracovný čas.

156. Podľa čl. 1 ods. 3 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch
organizácie pracovného času, táto smernica sa vzťahuje na všetky odvetvia činností, verejné a
súkromné, v zmysle článku 2 smernice 89/391/EHS bez toho, aby boli dotknuté články 14, 17, 18 a 19

tejto smernice.

157. Podľa čl. 2 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch
organizácie pracovného času, na účely tejto smernice platia tieto definície: „pracovný čas“ je akýkoľvekčas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo
povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou.

158. Podľa čl. 2 ods. 2 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch
organizácie pracovného času, na účely tejto smernice platia tieto definície: „čas odpočinku“ je akýkoľvek
čas, ktorý nie je pracovným časom.

159. Podľa čl. 2 ods. 3 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch

organizácie pracovného času, na účely tejto smernice platia tieto definície: „nočný čas“ je akýkoľvek čas,
ale nie kratší ako sedem hodín, definovaný vnútroštátnymi právnymi predpismi, ktorý v každom prípade
musí zahŕňať dobu medzi polnocou a 5. hodinou rannou.
376. Podľa čl. 2 ods. 5 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých
aspektoch organizácie pracovného času, práca na zmeny je akákoľvek metóda organizácie pracovného
času na zmeny, pri ktorej pracovníci jeden druhého striedajú na rovnakých pracoviskách podľa

určitého rozvrhnutia, vrátane rotujúceho rozvrhnutia, pričom pracovný čas môže byť nepretržitý alebo
prerušovaný a pre pracovníkov má dôsledok, že v priebehu určitej doby dní alebo týždňov pracujú v
rôznom čase.

160. Podľa čl. 6 písm. a), b) Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých

aspektoch organizácie pracovného času, členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie
toho, že v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov: týždenný pracovný čas
bude obmedzený zákonmi, inými právnymi predpismi alebo správnymi opatreniami alebo kolektívnymi
zmluvami alebo dohodami medzi sociálnymi partnermi, priemerný pracovný čas pre každé obdobie
siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.

378. Podľa čl. 16 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch
organizácie pracovného času, členské štáty môžu ustanoviť: a) pre uplatňovanie článku 5 (týždenný čas
odpočinku)referenčnéobdobienepresahujúce14dní;b)preuplatňovaniečlánku6(maximálnytýždenný
pracovný čas) referenčné obdobie nepresahujúce štyri mesiace. Doby platenej ročnej dovolenky
priznané v súlade s článkom 7 a doby pracovnej neschopnosti sa nezahŕňajú alebo sú pri výpočte

priemeru neutrálne; c) pre uplatňovanie článku 8 (dĺžka nočnej práce) referenčné obdobie definované po
konzultácii so sociálnymi partnermi alebo definované kolektívnymi zmluvami alebo dohodami uzavretými
medzi sociálnymi partnermi na vnútroštátnej alebo regionálnej úrovni. Ak minimálny 24-hodinový čas
týždenného odpočinku, vyžadovaný podľa článku 5, spadá do tohto referenčného obdobia, nie je
zahrnutý do výpočtu priemeru.

161. Podľa čl. 17 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých
aspektochorganizáciepracovnéhočasu,prizachovanínáležitéhozreteľanavšeobecnézásadyochrany
bezpečnosti a zdravia pracovníkov sa členské štáty môžu odchýliť od uplatňovania čl. 3 až 6, 8 a 16,
keď vzhľadom na osobitnú povahu príslušných činností sa trvanie pracovného času nemeria a / alebo

nie je vopred určené alebo si ho môžu určiť samí pracovníci a najmä v prípade: a) vrcholových riadiacich
pracovníkov alebo iných osôb s právomocou nezávislého rozhodovania, b) rodinných pracovníkov alebo
c) pracovníkov slúžiacich náboženské obrady v kostoloch a náboženských spoločenstvách.

162. Podľa čl. 17 ods. 5, prvý pododsek Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o

niektorých aspektoch organizácie pracovného času, v súlade s odsekom 2 tohto článku sa môže odchýliť
od článku 6 a článku 16 písm. b) v prípade lekárov v odbornej príprave v súlade s ustanovenými v
druhom a sedemnástom pododseku tohto odseku.

163. Podľa článku 2 ods. 1, 2 smernice 89/391/EHS o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia

bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci, táto smernica sa vzťahuje na všetky
odvetvia činnosti, verejné a súkromné (priemysel, poľnohospodárstvo, obchod, administratívu, služby,
vzdelávanie, kultúru, voľný čas atď.). Táto smernica sa neuplatňuje tam, kde sú s ňou nevyhnutne v
rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb, ako sú napr. ozbrojené
sily, polícia alebo pre určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany. V takom prípade sa bezpečnosť a

ochrana zdravia pracovníkov, pokiaľ je to možné, musí zabezpečiť v zmysle cieľov tejto smernice.

164. V konaní sa žalobca voči žalovanému domáha zaplatenia sumy vo výške 7.253,94 Eur na tom
skutkovom a právnom základe, že žalobcovi vznikla škoda v dôsledku porušenia práva Európskejúnie, a to Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch organizácie
pracovného času, ktorá bola žalovaným nesprávne implementovaná do vnútroštátneho právneho
poriadku Slovenskej republiky. Zaplatenia žalovanej sumy sa žalobca domáha titulom náhrady škody,

ktorámuvzniklaakojednotlivcoviporušenímúniovéhoprávažalovanýmakočlenskýmštátomEurópskej
únie.

165. Spor o náhradu škody z dôvodu porušenia úniového práva patrí do právomoci súdu, pretože v
podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky neexistuje žiadny iný orgán ako všeobecný súd v

civilnom sporovom konaní, ktorý by mal právomoc rozhodnúť o predmete tohto sporu. Súd poukazuje na
čl. 1 CSP podľa ktorého spory vyplývajúce z ohrozenia alebo porušenia subjektívnych práv prejednáva
a rozhoduje nezávislý a nestranný súd, ak taká právomoc nie je zákonom zverená inému orgánu.

166. V prípade absencie alebo nesprávnej transpozície smerníc, ako právnych aktov Európskej únie,
ktorémajúpriamyúčinokasúichustanoveniabezpodmienečné,dostatočnejasnéapresné,osoby,ktoré

sú konaním štátu poškodené, môžu sa voči štátu domáhať náhrady spôsobenej škody. Predpoklady
zodpovednosti za vzniknutú škodu vychádzajú z absolútnej objektívnej zodpovednosti členského štátu
za takto vzniknutú škodu. Článok 6 písm. b) Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o
niektorých aspektoch organizácie pracovného času má priamy účinok, pretože priznáva jednotlivcovi
práva, v rámci minimálnych požiadaviek na bezpečnosť a ochranu zdravia pri organizácii pracovného

času. Zodpovednosť členského štátu Európskej únie platí v prípade každého porušenia bez ohľadu
na verejný orgán, ktorý sa porušenia dopustil a bez ohľadu na to, aký verejný orgán má podľa
vnútroštátneho práva povinnosť škodu nahradiť. Z uvedených dôvodov je preto žalovaný - Slovenská
republika v spore pasívne vecne legitimovaným subjektom, za ktorý koná Ministerstvo vnútra Slovenskej
republiky ako ústredný štátny orgán, do pôsobnosti ktorého patrí hasičský a záchranný zbor, ktorého

príslušníkom bol žalobca v rozhodnom období. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky je zároveň
štátny orgán, do kompetencie ktorého spadá právna úprava zriadenia, postavenia organizácie a riadenia
hasičského a záchranného zboru, úprava štátnej služby a právnych vzťahov, ktoré súvisia so vznikom,
zmenami a so skončením štátnej služby príslušníkov hasičského a záchranného zboru. Ministerstvo je
kompetenčne zodpovedné aj za riadnu transpozíciu smerníc Európskej únie do slovenského právneho

poriadku týkajúce sa úpravy požiadaviek na bezpečnosť a ochranu zdravia pri organizácii pracovného
času príslušníkov hasičského a záchranného zboru.

167. V súvislosti so vznesenou námietkou miestnej nepríslušnosti súdu žalovaným súd poukazuje
na § 19 písm. b) Civilného sporového poriadku, ktorý upravuje osobitnú miestnu príslušnosť tak, že

popri všeobecnom súde žalovaného, je na konanie miestne príslušný súd, v ktorého obvode nastala
skutočnosť,ktorázakladáprávonanáhraduškody.Zoskutkovýchtvrdení,ktoréžalobcavkonaníuvádza
vyplýva, že k zásahu do jeho práv postupom žalovaného došlo v súvislosti s výkonom štátnej služby
príslušníka hasičského a záchranného zboru v mieste vykonávania štátnej služby v územnom obvode
Okresného súdu Lučenec, preto súd postupom podľa § 42 Civilného sporového poriadku námietku

miestnej nepríslušnosti tunajšieho súdu vyhodnotil ako nedôvodnú.

168. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe namietal, že na žalobcu, ako príslušníka hasičského a záchranného
zboru, sa Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES nevzťahuje. Argumentoval tým, že
úlohy ktoré príslušníci hasičského a záchranného zboru plnia, možno podľa súvisiacich právnych

predpisov týkajúcich sa civilnej obrany, integrovaného záchranného systému, ako aj právnej úpravy
samotného hasičského a záchranného zboru, bez akýchkoľvek pochybností subsumovať pod pojem
osobitné činnosti služieb civilnej ochrany podľa článku 2 ods. 2 smernice 89/391/ EHS. Smernica Rady
89/391/EHS o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov
pri práci v článku 2 ods. 2 stanovuje, že sa neuplatňuje tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore

charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb, ako sú napr. ozbrojené sily,
polícia alebo pre určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany. Podľa žalovaného ide len o
exemplifikatívny, a nie taxatívny výpočet činností, ktoré možno označiť ako osobitné činnosti verejných
služieb, štátna služba príslušníkov hasičského a záchranného zboru, ktorí vykonávajú aj zásahovú
činnosť charakteristickú nerovnomerným rozvrhnutím služieb s nariadenou služobnou pohotovosťou má

charakter osobitnej činnosti služieb civilnej ochrany. K uvedenej argumentácií žalovaného súd uvádza,
že v zozname preberaných právne záväzných aktov Európskej únie k zákonu č. 315/2001 Z. z. o
hasičskom a záchrannom zbore je uvedená aj Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/
ES zo dňa 04. 11.2002. Podľa bodu 5 úvodných ustanovení smernice všetci pracovníci by mali maťprimeranú dobu odpočinku. Pojem odpočinok sa musí vyjadriť v jednotkách času, t. j. v dňoch, hodinách,
resp. ich častí. Pracovníkom spoločenstva sa musí poskytnúť minimálne denný, týždenný a ročný čas
odpočinku a primerané prestávky v práci. Smernica ustanovuje minimálne požiadavky na bezpečnosť a

ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času. Vzťahuje sa na minimálne doby denného odpočinku,
týždenného odpočinku a ročnej dovolenky, prestávky v práci a na maximálny týždenný pracovný čas
a určité aspekty nočnej práce a práce na zmeny a rozvrhnutie práce. Podľa článku 1 ods. 3 sa
Smernica vzťahuje na všetky odvetvia činnosti verejné a súkromné podľa článku 2 Smernice 89/391/
EHS bez toho, aby boli dotknuté články 14, 17, 18 a 19 tejto smernice. Podľa článku 2 Smernice

je pracovný čas akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a
vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi alebo praxou.
Čas odpočinku je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom. Práca na zmeny je akákoľvek metóda
organizácie pracovného času na zmeny, pri ktorej pracovníci jeden druhého striedajú na rovnakých
pracoviskách podľa určitého rozvrhnutia vrátane rotujúceho rozvrhnutia, pričom pracovný čas môže byť
nepretržitý alebo prerušovaný a pre pracovníkov má dôsledok, že v priebehu určitej doby dní alebo

týždňov pracujú v rôznom čase. Podľa článku 6 Smernice členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné
na zabezpečenie toho, že v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov týždenný
pracovný čas bude obmedzený zákonmi, inými právnymi predpismi alebo správnymi opatreniami
alebo kolektívnymi zmluvami alebo dohodami medzi sociálnymi partnermi. Priemerný pracovný čas
pre každé obdobie 7 dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín. Aplikujúc uvedené znenie smernice

možno zhrnúť, že Smernica upravuje minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia pre
organizáciu pracovného času, vzťahuje sa na všetky odvetvia činnosti verejné aj súkromné. Smernica
v kapitole 5 upravuje odchýlky a výnimky, ktoré môžu členské štáty uplatniť vzhľadom na osobitnú
povahu príslušných činnosti, avšak pri zachovaní náležitého zreteľa na všeobecné zásady ochrany
bezpečnosti a zdravia pracovníkov. Konkrétne podľa kapitoly 5 článku 17 sa členské štáty môžu odchýliť

od uplatňovania článkov 3 až 6, 8 a 16, keď vzhľadom na osobitnú povahu príslušných činností sa
trvanie pracovného času nemeria, alebo nie je vopred určené, alebo si ho vopred môžu určiť sami
pracovníci. Podľa ods. 5 článku 17 Smernice sa možno odchýliť od článku 6 v prípade lekárov v odbornej
príprave v súlade s uvedenými ustanoveniami Smernice. Smernica pre členské štáty zároveň určuje
prechodné obdobie na zosúladenie vnútroštátnej legislatívy týkajúcej sa organizácie pracovného času.

Štátna služba žalobcu nevykazuje žiadne osobitosti, ktoré by v štandardnom režime fungovania v rámci
plnenia úloh zboru podľa zákona č. 315/2001 Z. z. mali zakladať výnimku z pôsobnosti Smernice
podľa článku 17. Článok 17 Smernice upravuje prípady, v ktorých sa členské štáty môžu odchýliť
od uplatňovania článkov 3 až 6, 8 a 16 Smernice, keď vzhľadom na osobitnú povahu príslušných
činností sa trvanie pracovného času nemeria alebo nie je pracovný čas vopred určený alebo si ho

môžu určiť sami pracovníci, aj to len pri zachovaní náležitého zreteľa na všeobecné zásady ochrany
bezpečnosti a zdravia pracovníkov. Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES sa vzťahuje
na všetky odvetvia činností, verejné a súkromné. Podľa článku 2 Smernice 89/391/EHS o zavádzaní
opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci ods. 1 táto smernica
sa vzťahuje na všetky odvetvia činností verejné a súkromné (priemysel, poľnohospodárstvo, obchod,

administratívu, služby, vzdelávanie, kultúru, voľný čas, atď.). Podľa ods. 2 sa táto Smernica neuplatňuje
tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných
služieb, ako sú napr. ozbrojené sily, polícia alebo pre určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany.
V tomto prípade sa bezpečnosť a ochrana zdravia pracovníkov, pokiaľ je to možné, musí zabezpečiť v
zmysle cieľov tejto Smernice. Článok 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS nevylučuje z pôsobnosti smernice

služby civilnej ochrany ako takej, ale len určité osobitné činnosti týchto služieb, ak charakteristiky
vlastné pre určité osobitné činnosti odporujú použitiu ustanovení smernice. Táto výnimka zo široko
vymedzeného rozsahu pôsobnosti Smernice 89/391/EHS sa musí vykladať tak, že jej rozsah pôsobnosti
sa obmedzuje na prípady nevyhnutnej ochrany záujmov, napr. v prípade neočakávaných udalostí priamo
ohrozujúcich život, zdravie, či majetok, pre ktoré je typické, že nie je možné rozvrhnúť pracovný čas pre

zásahové a záchranné tímy. Aj keď služba žalobcu okrem iných úloh zahŕňa aj úlohy na úseku civilnej
ochrany obyvateľstva, tak za štandardných podmienok činnosti s ňou spojené možno vopred plánovať,
vrátane pracovného času príslušníkov zboru v súlade s úlohami, ktoré boli na zbor prenesené. Výkon
služby žalobcu sa nevyznačuje žiadnymi osobitosťami, ktoré by odporovali použitiu právnych noriem
spoločenstva v oblasti zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia zamestnancov pri práci. Na základe

uvedeného je potrebné prijať záver, že v danom prípade služobná činnosť žalobcu patrí do pôsobnosti
Smernice 2003/88/ES.169. Podľa článku 7 ods. 2, 5 čl. 144 Ústavy Slovenskej republiky a článku 3 Civilného sporového
poriadku je súd viazaný medzinárodno-právnymi záväzkami Slovenskej republiky, ktoré majú prednosť
pred zákonom. Je viazaný judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej

únie. Komunitárne právo je bez ďalšieho nadriadené právu členských štátov a nesmie byť medzi nimi
rozpor. Prípadný rozpor medzi komunitárnym a vnútroštátnym právom by mal byť riešený v prospech
komunitárneho práva. Pri výkone súdnej moci je potrebné prihliadať na interpretáciu prameňov práva
Európskej únie tak, ako je vykladaná Súdnym dvorom. Vzťah úniového a vnútroštátneho práva sa
riadi zásadou prednosti a priameho účinku a tiež povinnosťou vnútroštátnych orgánov aplikovať normy

komunitárneho práva z úradnej povinnosti. Predpoklady zodpovednosti za vzniknutú škodu podľa
judikatúry Európskeho Súdneho dvora vychádzajú z absolútnej objektívnej zodpovednosti členského
štátu za takto vzniknutú škodu, ak ide o prípady porušenia práva Únie členským štátom pre absentujúcu
alebo nesprávnu transpozíciu smerníc. Smernice sú osobitosťou práva Európskej Únie, pretože sú
záväzné pre členské štáty vzhľadom na dosiahnutý výsledok, pričom forma a metóda dosiahnutia
výsledku sa ponecháva na členské štáty. Smernica je záväzná pre členské štáty, ktorým je určená, pokiaľ

ideocieľ,ktorýsamádosiahnuť.Štátnymorgánomjeponechanávoľbaformyaprostriedkovdosiahnutia
účelu smernice, tzn., že vnútroštátny zákonodarca musí prijať transponujúci právny akt, ktorým sa
vnútroštátne právne predpisy prispôsobia cieľom ustanoveným v smernici. Členský štát Európskej únie
musí implementovať smernicu včas, t. j. v lehote určenej priamo v smernici, prípadne do 20 dní odo
dňa jej zverejnenia v úradnom Vestníku a zároveň ju musí implementovať správne. Smernice nemajú

priamy účinok, avšak Súdny dvor Európskej únie rozhodol, že určité opatrenia stanovené smernicou
môžu mať vo výnimočných prípadoch priamy účinok na členský štát aj vtedy, ak tento ešte neprijal
transponujúci právny akt. Ustanovenia smernice sú imperatívne ak sú dostatočne jasné a presné
a ustanoveniami smernice sa priznávajú práva jednotlivcom. Doktrína priamej účinnosti smerníc je
výsledkom rozhodovacej činnosti Súdneho dvora Európskej únie. Súdny dvor rovnako judikoval, že

znením smerníc nie sú viazané len vnútroštátne súdy, ale aj ostatné orgány verejnej moci, ako aj iné
verejné orgány. Súdny dvor Európskej únie judikoval, že článok 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES má
priamy účinok (rozsudok C-429/09 vo veci Günter Fuß), pretože priznáva jednotlivcom práva, ktoré
môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora
Európskej únie je zásada zodpovednosti štátu za škody spôsobené jednotlivcom porušením práva

únie súčasťou systému zmlúv, na ktorých je únia založená. Táto povinnosť platí v prípade každého
porušenia práva únie členským štátom, a to bez ohľadu na verejný orgán, ktorý sa tohto porušenia
dopustil a bez ohľadu na to, aký verejný orgán má podľa práva dotknutého členského štátu v zásade
povinnosť túto škodu nahradiť. Žalovaný v konaní namietal tvrdenie žalobcu, že dotknutá smernica
nebola do právneho poriadku Slovenskej republiky transponovaná správne, tvrdil, že paragrafové

znenie zákona č. 315/2001 Z. z. neodporuje dotknutej smernici. Z citovaných paragrafových znení
zákona č. 315/2001 Z. z. nevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby bola
považovaná za súčasť služobného času. Čas služobnej pohotovosti, pokiaľ nedochádza k služobným
výjazdom, sa do služobného času nezapočítava a práve v tom spočíva rozpor s právom Európskej únie.
Žalovaný argumentoval, že nemožno výkon neaktívnej služobnej pohotovosti započítať do pracovného

služobného času. Služobnú pohotovosť zákon explicitne nezaraďuje do výkonu štátnej služby, práve
naopak, z § 86 zákona č. 315/2001 Z. z. pri nerovnomernom rozvrhnutí služobného času vyplýva, že
zákon rozlišuje medzi dĺžkou vykonávania štátnej služby a na ňu nadväzujúcou služobnou pohotovosťou
v mieste vykonávania štátnej služby. Rozlíšenie je zreteľné aj z ohodnotenia výkonu štátnej služby
a výkonu služobnej pohotovosti v § 103 zákona, keď za výkon služobnej pohotovosti patrí mimo

služobného príjmu osobitný mzdový nárok vo forme peňažnej náhrady za služobnú pohotovosť v
štátnej službe, ktorá sa určuje ako percento z časti služobného príjmu. Rozlíšenie vyplýva z § 122
ods. 3 zákona, pretože ak počas trvania služobnej pohotovosti dôjde k vykonaniu výjazdu, až takéto
vykonávanie je štátnou službou. Podľa citovanej Smernice 2003/88/ES je pracovný čas aj čas pracovnej
pohotovosti a pohotovostnej služby, počas ktorej je pracovník fyzicky prítomný na pracovisku. 48-

hodinová hranica pre priemerný týždenný pracovný čas určená smernicou zahŕňa nadčasy, aj pracovnú
pohotovosť. Zákon č. 315/2001 Z. z. umožňuje zamestnávateľovi nezapočítať neaktívnu časť služobnej
pohotovosti do služobného času a rozvrhnúť žalobcovi služobný pracovný čas tak, že tento presiahne
maximálnu hranicu stanovenú v článku 6 písm. b) Smernice. Z uvedeného preto možno vyvodiť záver,
že práva žalobcu sú vzhľadom na znenie článku 2, článku 6 písm. b) Smernice porušované, a to

dostatočne závažne, pretože ide o práva s osobitným významom, ktoré zakladajú minimálnu požiadavku
na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci.170. Súd vo veci skúmal, či je daný základ nároku žalobcu na náhradu škody v dôsledku porušenia
jeho práv plynúcich z článku 2 a 6, písm. b) Smernice. Súdny dvor judikoval vo viacerých prípadoch, že
poškodení jednotlivci majú právo na náhradu škody, keď sú splnené tri podmienky: 1./ cieľom porušenej

právnej normy Únie je priznať jednotlivcom práva a porušenie je dostatočne závažné; 2./ existencia
škody a 3./ priama príčinná súvislosť medzi porušením a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom.
Posúdenie, či tieto podmienky boli naplnené je na rozhodnutí toho ktorého vnútroštátneho súdu.

171. Pokiaľ ide o prvú podmienku, súd konštatuje, že v prejednávanej veci je splnená, nakoľko čl. 2 a čl.

6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným významom,
z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie
bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom stanoviť 48-hodinovú hranicu pre
priemerný týždenný pracovný čas, táto hranica zahŕňa aj nadčasy, ako aj pracovnú pohotovosť a od
ktorej sa nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, o ktorú
ide vo veci samej. Súčasne podľa judikatúry Súdneho dvora ide o dostatočne závažné porušenie práva

únie - v každom prípade je porušenie práva Únie dostatočne závažné, pokiaľ je v rozpore s judikatúrou
Súdneho dvora v danej oblasti (uvádzaná vyššie).

172. Čo sa týka druhej podmienky (existencia škody) a tretej podmienky (príčinná súvislosť), táto úzko
súvisí s posúdením nároku, ktorý si žalobca z titulu porušenia unijného práva uplatnil. Súdny dvor ustálil,

že náhrada škody spôsobenej jednotlivcom porušením komunitárneho práva zo strany členského štátu
musí byť adekvátna spôsobenej škode. Keďže v tejto oblasti neexistuje komunitárna právna úprava,
kritériá na určenie rozsahu odškodnenia
vyplývajú z vnútroštátneho právneho poriadku, pričom však tieto kritériá nemôžu byť menej priaznivé
ako tie, ktoré sa uplatňujú v prípade porušenia vnútroštátneho práva, a rovnako tieto kritériá nesmú mať

taký charakter, že spôsobia praktickú nemožnosť dosiahnutia odškodnenia, prípadne ho neprimerane
sťažia. V neposlednom rade náhrada škody spôsobenej jednotlivcom porušením práva Únie musí
byť primeraná vzniknutej škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu jeho práv. Je potom na
vnútroštátnom práve členských štátov, aby pri dodržaní zásady rovnocennosti a efektivity určili, či sa
náhrada škody musí poskytnúť vo forme udelenia dodatočného náhradného voľna, alebo vo forme

finančného odškodnenia a aby definovali pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady. Slovenská
právna úprava neobsahuje pravidlá na odškodňovanie jednotlivcov pri porušovaní komunitárneho práva.
V posudzovanej veci dospel súd k záveru, že je potrebné stotožniť sa s argumentáciou žalobcu, že
nerešpektovaním Smernice mu vnikla nemajetková ujma, ktorú je možné analogicky (pozn. súdu - § 853
Obč. Z.) posudzovať podľa zásad upravených v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, vzťahujúcich sa na

právo na ochranu osobnosti. Podľa Článku 36 ods. 1 písm. c), d) a e) Ústavy SR majú mať zamestnanci
(teda aj žalobca) právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky a zákon (v danom prípade
ZoHaZZ) im má zabezpečiť i.a. ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci, najvyššiu prípustnú dĺžku
pracovného času a primeraný odpočinok po práci (obdobne v zmysle čl. 40 Ústavy SR má každý
právo na ochranu zdravia). V oblasti pracovnoprávnej je právo na ochranu zdravia zabezpečované

predovšetkým zavádzaním takých opatrení, ako je organizácia pracovného času a odpočinku. Každý má
pritom právo na odpočinok a zotavenie vrátane rozumného vymedzenia pracovného času a pravidelne
platenejdovolenkytak,akotojezakotvenéajvčlánku24Všeobecnejdeklarácieľudskýchpráv.Samotná
Smernica 2003/88/ES, ako aj Smernica 89/391/EHS vychádzali z faktu, že ešte je stále príliš vysoký
výskyt pracovných úrazov a chorôb z povolania a preto sa musia bezodkladne zaviesť, resp. zlepšiť

preventívne opatrenia na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov a tento cieľ sa nemá
podriaďovať ekonomickým úvahám. Všetci pracovníci majú mať primeranú dobu odpočinku a všetkým
pracovníkom spoločenstva sa musí poskytnúť minimálny denný, týždenný a ročný čas odpočinku a
primerané prestávky v práci. Na základe uvedeného je potom potrebné zaviesť maximálnu hranicu
týždenného času. Na základe dokladov predložených žalobcom vyplynulo, že pri určovaní ev. nariadení

pracovnej pohotovosti spolu s určeným služobným časom došlo k prekračovaniu maximálneho limitu 48-
hodín priemerného pracovného týždňa u žalobcu v rozhodnom období (august 2020 - máj 2023). Súd
vzhľadom na uvedené potom konštatuje, že žalobcovi v príčinnej súvislosti nerešpektovania čl. 2 a 6
písm. b) Smernice 2003/88/ES vznikla nemajetková ujma, nakoľko došlo (dlhodobo) k porušovaniu jeho
základných osobnostných práv - práva na ochranu zdravia, práva na ochranu bezpečnosti a zdravia

pri práci, práva na najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času, práva na primeraný odpočinok po práci,
ako aj práva na vedenie súkromného rodinného života. V zmysle § 13 Občianskeho zákonníka môže
poškodená osoba požadovať popri morálnej satisfakcii aj peňažnú satisfakciu a to tam, kde by sa
satisfakcia morálna nejavila ako postačujúca. V prejednávanej veci, ktorá vychádza z tej skutočnosti,že SR neprijala takú vnútroštátnu úpravu pri služobnom pomere hasičov, aby boli transformované
dotknuté ustanovenia smernice do vnútroštátneho poriadku, je potrebné dospieť k záveru, že žaloba
na upustenie od neoprávneného zásahu, ako aj žaloba na odstránenie trvajúcich následkov nie je na

mieste, vzhľadom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah (štát) a vzhľadom na dĺžku trvania
neoprávnených zásahov zo strany žalovaného do práv žalobcu. Rovnako tak neprichádza do úvahy
ani morálna satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie. Tieto
prostriedky nápravy za uvedených okolností strácajú svoju účinnosť a funkčnosť a v takom prípade
súdna prax nevylučuje možnosť bez ďalšieho uplatniť finančné zadosťučinenie. Samotné ustanovenie §

13 ods. 3 Občianskeho zákonníka uvádza pritom možnosti domáhať sa peňažného zadosťučinenia len
príkladmo a podmienky pre vznik tohto práva sú splnené vo všetkých prípadoch neoprávnených zásahov
obdobnej závažnosti, kedy bude len morálne zadosťučinenie nepostačujúce. Pokiaľ sú splnené všetky 3
podmienky, štát musí s výhradou nároku náhrady škody, ktorá má základ priamo v práve v Únie, napraviť
následky spôsobenej škody podľa vnútroštátneho práva, upravujúceho zodpovednosť za spôsobenú
škodu, pričom podmienky náhrady škody stanovené vo vnútroštátnych právnych úpravách nemôžu byť

menej výhodné ako podmienky týkajúce sa obdobných vnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada
ekvivalencie) a nemôžu byť upravené tak, aby viedli k praktickej nemožnosti, alebo nadmernému
sťaženiu získania náhrady (zásada efektivity). V danej veci je tiež podstatnou tá skutočnosť, že právo
žalobcu na primeraný odpočinok po vykonanej práci je permanentne - niekoľko rokov porušované,
pričom povaha výkonu práce žalobcu je veľmi psychicky ako aj fyzicky náročná, neraz si vyžaduje aj

nasadenievlastnéhoživotaapretojenesmiernedôležité,abyžalobcamalmožnosťsipovykonanejpráci
si aj primerane odpočinúť, venovať sa svojim záľubám, rodine a iným aktivitám. V dôsledku aktuálnej
právnej úpravy, pokiaľ čas služobnej pohotovosti nie súčasťou služobného času, sa na strane žalobcu
počas celého trvania služobného pomeru skracuje čas odpočinku. Tým mal súd preukázanú existenciu
škody na strane žalobcu, ktorá je nepochybne v priamej príčinnej súvislosti s porušením komunitárneho

práva.

173. Na základe skutočností vyššie uvedených dospel súd k záveru, že základ nároku žalobcu je tak
daný. V dôsledku nerešpektovania čl. 2 ods. 1 a 2 a čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES pri rozvrhovaní
pracovného času prišiel žalobca o veľký počet hodín voľného času, ktoré by inak venoval rozvíjaniu

osobných, rodinných a priateľských vzťahov, ako aj fyzickej a psychickej relaxácii, čím došlo k zásahu
do jeho osobnostných práv (práva na ochranu zdravia, práva na ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci,
práva na najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času, práva na primeraný odpočinok po práci a práva na
vedenie súkromného rodinného života), za čo mu nepochybne patrí nárok na primerané odškodnenie.
Samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením a práve peňažná náhrada

sa javí ako spôsobilá forma odškodnenia takejto vzniknutej ujmy.

174. Náhrada škody spôsobenej jednotlivcovi porušením práva únie musí byť primeraná vzniknutej
škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu práv. Slovenský právny poriadok neobsahuje pravidlá
na odškodnenie jednotlivcov pri porušení komunitárneho práva. Súd sa stotožňuje s argumentáciou

žalobcu, že nerešpektovaním smernice mu vznikla ujma, ktorú je možné analogicky posudzovať podľa
§ 11 a nasledovných Občianskeho zákonníka vzťahujúcich sa na ochranu osobnosti. Vychádzajúc z
výpovede žalobcu, z rozpisu jeho pracovnej pohotovosti, z evidencie dochádzky za žalované obdobie a z
obsahu výplatných pások žalobcu za obdobie august 2020 až máj 2023 možno konštatovať, že pri určení
pracovnej pohotovosti spolu s určeným služobným časom došlo k prekročovaniu maximálneho limitu 48

hodín priemerného pracovného týždňa u žalobcu v rozhodnom období, t. j. v čase od augusta 2020 do
mája 2023 a v príčinnej súvislosti s porušovaním článku 2 a článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES
dlhodobo dochádzalo k porušovaniu práv žalobcu, a to práva na ochranu zdravia, bezpečnosti a zdravia
pri práci, práva na najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času a primeraný odpočinok po práci, práva
na súkromný a rodinný život. V dôsledku nerešpektovania smernice pri rozvrhovaní pracovného času

žalobca prišiel o veľký počet hodín voľného času, ktoré by inak venoval rozvíjaniu osobných, rodinných,
priateľských aktivít, fyzickej, psychickej relaxácii, čím možno konštatovať aj zásah do osobnostných
práv žalobcu. Na základe uvedeného žalobcovi nepochybne vznikol nárok na primerané odškodnenie.
Iba samotné konštatovanie porušenia práv by nesplnilo funkciu dostatočného zadosťučinenia. Peňažná
náhrada je v tomto prípade jednoznačne spôsobilá forma odškodnenia vzniknutej ujmy.

175. Vznik zodpovednosti členského štátu za porušenie komunitárneho práva sa posudzuje podľa
pravidiel, ktoré stanovil súdny dvor. Spôsob a rozsah odškodnenia však závisí od vnútroštátnej právnej
úpravy, toho ktorého členského štátu. Vnútroštátna úprava musí rešpektovať požiadavku, že kritéria naurčenierozsahuodškodnenianesmúmaťtakýcharakter,žespôsobiapraktickúnemožnosťodškodnenia
alebo dosiahnutie odškodnenia neprimerane sťažia. Poskytnutá náhrada škody musí byť adekvátna
spôsobenej škode. V našom právnom poriadku je právnym základom zodpovednosti štátu za škodu

článok 46, ods. 3 Ústavy SR, ktorý stanovuje, že každý má právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym
úradným postupom, pričom podmienky a podrobnosti majú byť upravené v zákone. Slovenská republika
prijala zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci účinný
od 01.07.2004. Posudzovanie zodpovednosti štátu za porušenie komunitárneho práva v zmysle tejto

úpravy je však vylúčené vzhľadom na úpravu rozsahu použiteľnosti zákona.

176. Pokiaľ si žalobca uplatňuje svoj nárok za použitia analógie § 11 a 13 Občianskeho zákonníka,
súd aplikáciu ustanovení o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy priznanej fyzickým osobám v prípade
zásahu do ich osobnostných práv považoval za správny (zohliadniac pri určení výšky náhrady kritéria
stanovené zákonom a vyplývajúce z judikatúry). Žalobca svojou výpoveďou v spojení s listinnými

dokladmi preukázal, že pri takomto rozvrhnutí pracovného času, ktorý je v rozpore s právom EÚ
prichádza o voľný čas, ktorý by inak mohol venovať rozvoju svojich osobných, rodinných, priateľských
vzťahov, fyzickej a psychickej relaxácii. Žalobca zdôraznil, že podanou žalobou sa domáha náhrady
škody vo forme nemajetkovej ujmy vyčíslenej podľa počtu hodín služobnej pohotovosti, ktoré reálne
odslúžil a ktoré mu neboli započítané do služobného času. Nežaluje teda nemajetkovú ujmu vyčíslenú

za presný počet odpracovaných hodín nad 48 hodín týždenne. Za primeranú náhradu považuje finančné
odškodnenie rovnajúce sa odmene, ktorú mu priznáva zákon o HaZZ ako pri nariadenej služobnej
pohotovosti. Súd stanovený postup žalobcu pri výpočte náhrady škody považoval za primeraný
charakteru a spôsobu akým k zásahu došlo, ako aj k následkom na jeho živote a to vo väzbe na
porovnateľné kritérium ceny práce, z ktorého vychádzal žalobca.

177. Žalovaný v priebehu konania namietal výšku uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú
považoval za neprimeranú. Pri posudzovaní nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy je súd
viazaný len v tom smere, že má posúdiť primeranosť uplatňovanej výšky náhrady ujme, ktorú v dôsledku
nesprávnej implementácii normy európskej únie žalobca utrpel. Spôsob určenia, resp. posudzovania

výšky je na úvahe súdu. Naša právna úprava rozlišuje medzi právom na ochranu osobností (§ 11 a
nasledujúce OZ) a právom na náhradu škody (§ 415 a nasledujúcich OZ), nakoľko je medzi nimi pojmová
iobsahováodlišnosť.Právonaochranuosobnostipredstavujenemajetkovéprávorýdzoosobnejpovahy
a je úzko späté s osobnosťou človeka a jej prejavmi. Právo na náhradu škody patrí tak fyzickej ako aj
právnickej osobe a nemá povahu absolútnu, ale len povahu relatívnu a majetkovú. Zásadný rozdiel je aj

medziodškodnenímnemajetkovejujmyvpeniazochanáhradyškodyakomajetkovejujmy,ktorýspočíva
v tom, že pri určení nemajetkovej ujmy v peniazoch sa vychádza iba z predpokladu akú ujmu mohol
zásah vyvolať a nemožno zistiť presne skutočnú ujmu, ktorú však v prípade náhrady škody treba presne
uviesť a preukázať. Pri určovaní sumy nemajetkovej ujmy musia všeobecné súdy zároveň zohľadňovať
svojuvlastnúrozhodovaciučinnosťavsúladesprincípomrovnostirozhodovaťvporovnateľnýchveciach

rovnakotak,abyexistovalvzťahpriamejúmernostimedzizávažnosťouujmyavýškoupriznanejnáhrady.
Priznanie náhrady nemajetkovej ujmy závisí vo veľkej miere na úvahe rozhodujúceho súdu, avšak
táto úvaha neznamená priestor pre svojvôľu, či arbitrárnosť. Súd pri takomto rozhodovaní hodnotí
jednotlivé okolnosti, ako aj celkovú povahu konkrétneho prípadu. Cieľom náhrady nemajetkovej ujmy je
satisfakcia za spôsobený zásah do súkromného a rodinného života a nemôže na strane žiadateľa slúžiť

na neprípustné obohacovanie sa, rovnako nemôže mať na druhej strane likvidačný charakter voči tomu,
kto je na zaplatenie nemajetkovej ujmy zaviazaný.

178. Žalobca zdôraznil, že podanou žalobou sa domáha náhrady škody vo forme nemajetkovej ujmy
vyčíslenej podľa počtu hodín služobnej pohotovosti, ktoré reálne odslúžil a ktoré mu neboli započítané

do služobného času. Nežaluje teda nemajetkovú ujmu vyčíslenú za presný počet odpracovaných
hodín nad 48 hod týždenne. Za primeranú náhradu považoval finančné odškodnenie rovnajúce sa
odmene, ktorú mu priznáva zákon č. 315/2001 Z. z. ako pri nariadenej služobnej pohotovosti (t. j. mimo
určenej služobnej pohotovosti). Súd stanovený postup žalobcu pri výpočte náhrady škody považoval za
primeraný charakteru a spôsobu, akým k zásahu došlo, ako aj k následkom v živote žalobcu a to vo

vzťahu k porovnateľnému kritériu ceny práce, z ktorého vychádzal žalobca. Žalobca vykonal prepočet
hodín služobnej pohotovosti, ktoré mu neboli zarátané do fondu pracovného času v žalovanom období,
pričom vychádzal z informácií a podkladov získaných od svojho zamestnávateľa (dochádzkový systém),
konkrétne v rozsahu 1925,56 hodín (od 01.08.2020 do 31.05.2023). Pretože žalovaný nerozporovaldoklady predložené žalobcom, uvedené súd považoval za nesporné a z nich vychádzal. K námietke
žalovaného o nezohľadnení doby PN a doby dovolenky súd sa prikláňa k názoru žalobcu, že pri výpočte
maximálneho týždenného pracovného času sa uvedené nezahŕňa (čl. 16 Smernice). Takto stanovené

hodiny, navrhol žalobca odškodniť odmenou, ktorá sa inak priznáva za výkon nariadenej pohotovosti
podľa § 122 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z. Keďže za uvedený čas mu bola priznaná odmena nižšia,
ako pri určenej služobnej pohotovosti podľa § 122 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., vyčíslil rozdiel takejto
odmeny, ktorý si uplatnil v celkovej výške 7.253,94 Eur. Vychádzajúc tak z určenia výšky nemajetkovej
ujmy ako rozdielu náhrady uvedenej v § 122 ods. 1 (15 % alebo 30 % peňažnej náhrady z prináležiacej

hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku) a peňažnej náhrady
uvedenejv§122ods.2(vovýške50%zprináležiacejhodinovejodmenyzapríslušnýkalendárnymesiac
príslušného kalendárneho roku) je v prípade odpracovanej služobnej pohotovosti počas pracovných
dní možné určiť výšku nemajetkovej ujmy ako súčin počtu odpracovaných hodín služobnej pohotovosti
podľa § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho
roku a sumy zodpovedajúcej 35 % peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný

kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku (50 % - 15 %) a v prípade odpracovanej služobnej
pohotovosti podľa § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. za príslušný kalendárny mesiac príslušného
kalendárneho roku v čase pracovného pokoja ako súčin odpracovaných hodín v čase pracovného
pokoja a sumy zodpovedajúcej 20 % peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej sadzby za príslušný
kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku (50 % - 30 %).

179. K žalovanému namietanému spôsobu výpočtu náhrady nemajetkovej ujmy súd ďalej uvádza,
že jednak v tomto prípade nebolo preukázané, že by v rozhodnom období nedošlo k prekročeniu
maximálneho 48-hodinového priemerného týždenného pracovného času a jednak peňažná satisfakcia
za neoprávnený zásah do osobnosti sa určuje odhadom, je závislá od úvahy súdu, nemožno ju vyjadriť

presným matematickým výpočtom vzhľadom na špecifickosť neoprávneného zásahu do nemajetkovej
sféry - osobnosti jednotlivca. Výpočet uvádzaný žalobcom, je preto potrebné posudzovať z pohľadu,
či suma, ku ktorej žalobca na základe tohto výpočtu dospel, je primeranou peňažnou satisfakciou za
neoprávnený zásah do osobnosti jednotlivca. Skutočnosť, že žalobca založil výšku peňažnej náhrady
nemajetkovej ujmy na danom spôsobe výpočtu, ktorý si sám stanovil neznamená, že skutočnosti

uplatnil mzdový nárok, pretože o uplatnenie mzdového nároku by išlo v prípade, ak by ho odvodzoval z
konkrétnych ustanovení zákona č. 315/2001 Z. z., alebo z ustanovení smernice, či iných právnych aktov
Únie, podľa ktorých by na takýto mzdový nárok mal právo a práve v takomto prípade by žalovaný musel
byť jeho zamestnávateľ a nie štát.

180. Súd uvádza, že má vedomosť o rozhodovacej činnosti, či už súdov prvej inštancie ako aj odvolacích
súdov, ktorá je v jednotlivých prípadoch vyčíslenia nemajetkovej ujmy rozličná, keď niektoré rozhodnutia
sa stotožňujú s výškou nemajetkovej ujmy odvodenej od počtu hodín pracovnej pohotovosti, ktorá
nie je započítaná do pracovného času a niektoré vychádzajú zo skutočnosti, koľko hodín pracovnej
pohotovosti, ktorá bezprostredne nadväzovala na pracovný čas hasiča, bola v rozhodnom období nad

rozsah 48 hodín. Niektoré súdy výšku nemajetkovej ujmy priznávajú len na základe voľnej úvahy,
neberúc do úvahy ani počet opracovaných hodín pracovnej pohotovosti, ktorý sa nezapočítava do
pracovného času hasiča, resp. ktorý presahuje hranicu 48 hodín pracovného času v týždni. Súd si však
osvojil pri rozhodnutí vo veci spôsob výpočtu náhrady škody ako nemajetkovej ujmy uvedenej žalobcom
v žalobe, považoval ho za primeraný aj s poukazom na zásah do jeho rodinného života, jeho súkromia a

mal za to, že vypočítaná suma zodpovedá odmene, ktorú by žalobca dosiahol, pokiaľ by sa pohotovosť
započítavala do fondu pracovného času. Súd je toho názoru, že žalobca si výšku nemajetkovej ujmy určil
spôsobom najbližšie vypočítateľným v zmysle ustanovení Zákona o hasičskom a záchrannom zbore.
Reálne teda vyčíslil sadzbu za služobnú pohotovosť, ktorú v žalovanom období vykonával a ktorá mu
nebola vyplatená. Súd sa s takýmto vyčíslením stotožnil, nakoľko mal za to, že uplatnená nemajetková

ujma má najbližšie k náhrade škody v dôsledku konštatovaného porušenia práva. Jej výpočet je možné
považovať za sumu, ktorá je primeranou výškou nemajetkovej ujmy, ktorá žalobcovi vznikla, pretože
spĺňa odškodňovaciu funkciu a súčasne nie je sumou neprimerane vysokou za obdobie, po ktoré trvalo
porušovanie práva žalobcu. Vzniknutú ujmu by vzhľadom k jej intenzite, rozsahu a trvaniu podľa názoru
súdu za závažnú pociťoval každý, kto by sa nachádzal na mieste žalobcu v jeho postavení.

181. Žalovaný v konaní vzniesol námietku premlčania uplatneného nároku a namietal neprimeranosť
výšky žalobcom vyčísleného nároku. Ako už súd konštatoval, slovenský právny poriadok neobsahuje
pravidlá na odškodnenie jednotlivcov pri porušení komunitárneho práva. Nerešpektovaním smernicevznikla žalobcovi ujma, ktorú súd analogicky posúdil podľa § 11 a nasledovných Občianskeho
zákonníka, vzťahujúcich sa na ochranu osobnosti. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
je právo majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe podľa §

101 Občianskeho zákonníka. Začiatok plynutia premlčacej doby pri náhrade za nemateriálnu ujmu
je viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilého porušiť alebo
ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. K ujme na právach žalobcu dochádzalo každým kalendárnym
mesiacom za žalované obdobie (august 2020 až máj 2023) tým, že nebol dodržaný limit pracovného
času podľa čl. 6 písm. b) Smernice. Žalovaný porušovaním smernice nekompenzoval ujmu v služobnom

plate žalobcu ku dňu splatnosti mzdy za kalendárny mesiac, vždy 10. deň nasledujúceho kalendárneho
mesiaca. Žalobca si nárok uplatnil počnúc splatnosťou mzdy za mesiac august 2020, ktorá bola
10.09.2020. Žaloba bola súdu doručená dňa 04.09.2023, preto nárok žalobcu uplatnený v konaní
premlčaný nie je.

182. Na základe vykonaného dokazovania a zisteného skutkového stavu súd dospel k záveru, že nárok

žalobcu na náhradu škody titulom porušenia komunitárneho práva nesprávnym prevzatím Smernice do
slovenského právneho poriadku, konkrétne do zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom
zbore, je daný v celom rozsahu čo do dôvodu a výšky. Pretože žalobca uplatnený nárok v konaní riadne
preukázal, súd žalobe vyhovel v celom rozsahu.

183. Súd nevidel dôvod na predĺženie paričnej lehoty na plnenie podľa § 232 ods. 3 CSP, nakoľko
skutočnosť, že žalovaný musí konať pri uhrádzaní v zmysle interných predpisov nepredstavuje
odôvodnený prípad na predĺženie tejto lehoty. Žalovaný nepreukázal žiadny osobitný dôvod, pre ktorý
by paričná lehota mala byť predĺžená nad rámec zákonom upravenej trojdňovej lehoty a pre ktorý by
mal oproti iným fyzickým, resp. právnickým osobám byť týmto spôsobom zvýhodnený najmä ak takéto

subjekty nedisponujú takým personálnym vybavením ako žalovaný a napriek tomu základná lehota na
plnenie bola vo všeobecnosti určená aj pre tieto osoby v trvaní troch dní.

184. Podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku, súd prizná strane náhradu trov konania podľa
pomeru jej úspechu vo veci.

185. Podľa § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj
bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

186. Podľa § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku, o výške náhrady trov konania rozhodne súd

prvej inštancie v lehote 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

187. O náhrade trov konania strán sporu súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, žalobca mal vo veci plný
úspech, preto mu potom súd priznal nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v celom rozsahu s

tým, že o výške náhrady trov rozhodne súd prvej inštancie v lehote 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní odo dňa
doručenia cestou Okresného súdu Lučenec, pracovisko Veľký Krtíš na

Krajský súd Banská Bystrica a to písomne dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach podania uviesť proti
ktorému rozhodnutiu smeruje v akom rozsahu sa napáda, z akých
dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)

a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh), (363 CSP).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že neboli splnené procesné podmienky, súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, rozhodoval vylúčený sudca alebo

nesprávne obsadený súd, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie voveci, súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. CSP).

Rozsah v akom sa rozhodnutie napáda môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na lehoty na
podanie odvolania (§ 364 CSP).

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania (§ 365 ods. 3 CSP).

Oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení

neskorších predpisov, ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie.