Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, February 29, 2024

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 22Co/57/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8719204558
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 02. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Kandriková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2024:8719204558.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Kandrikovej a členov
senátu JUDr. Branislava Brezu a JUDr. Michala Boroňa v spore žalobkyne: A. B., nar. XX.XX.XXXX,
bytom C. XX, D. X - E., F. B., zastúpenej: Advokátska kancelária BABIN, PETKO & partners, s.r.o.,
Hlavná 29, 080 01 Prešov, IČO: 47 253 177, proti žalovanému: Slovenská republika, za ktorú koná
LESY Slovenskej republiky, štátny podnik, so sídlom Námestie SNP 8, 975 66 Banská Bystrica, IČO:

36 038 351, zastúpenému: JUDr. Marek Morochovič, advokát, Krížna 56, Bratislava, IČO: 31 808 689,
o určenie vlastníckeho práva s prísl., o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Poprad č.k.
12C/45/2019-309 zo dňa 9.6.2022 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Zrušuje rozsudok a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Poprad (ďalej „súd prvej inštancie“) zamietol žalobu, ktorou

sa žalobkyňa domáhala určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v k.ú. G. H..
Vyslovil, že žalovaný má voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Po citácii konkrétnych ustanovení zákona č. 229/1991 Zb., čl. 20 a čl. 46 Ústavy SR, § 100, §
123, § 126, § 132 a § 133 Občianskeho zákonníka (ďalej „OZ“) a § 137 zákona č. 160/2015 Z.z.
Civilný sporový poriadok (ďalej „CSP“) prvoinštančný súd uzavrel, že žaloba nie je dôvodná. Ustálil,

že žalobkyňa svoj nárok skutkovo odôvodnila tak ustanoveniami všeobecného právneho predpisu –
Občianskeho zákonníka, ako aj osobitného právneho predpis, a to zákona č. 229/1991 Zb. v platnom
znení (uzavretie dohody o vydaní veci), pričom vo svojom predchádzajúcom uplatnení reštitučného
nároku (viď predložená dohoda o vydaní veci), nebola úspešnou pre nepodanie žiadosti v zákonnej
lehote.

3. Súd prvej inštancie posúdil vzťah reštitučnej a vlastníckej žaloby podľa zásady, že reštitučné
predpisymajúpovahulexspecialisvovzťahukObčianskemuzákonníku,ktorýpredstavujelexgeneralis.
Podľa súdu prvej inštancie, ak oprávnená osoba zmeškala lehotu na uplatnenie nároku, na ktorý sa
vzťahoval reštitučný predpis, alebo v reštitučnom konaní nebola úspešnou, nemôže sa brániť žalobou
na vydanie veci, resp. určenia vlastníckeho práva s odvolaním sa na nepremlčateľnosť vlastníckeho
práva a na subsidiárne použitie ustanovení OZ, ktorý upravuje ochranu vlastníckeho práva, s odvolaním

sa na nepremlčateľnosť vlastníckeho práva a na subsidiárne použitie ustanovení OZ, ktorý upravuje
ochranu vlastníckeho práva. Uplatnenie nároku, ktorý bol upravený v reštitučnom predpise na navrátenie
nehnuteľnosti odňatej v rozhodnom období, nie je možné na základe žaloby o určenie vlastníckeho
práva. Z uvedeného dôvodu podľa súdu prvej inštancie nie je daný naliehavý právny záujem. Poukázal
pritom na nález Ústavného súdu SR sp.zn. III. ÚS 177/2013.

4. Súd prvej inštancie skonštatoval, že nie je sporným, že žalobkyňa uzavrela s Východoslovenskými
Lesmi, š.p. Košice, odštepný závod Spišská Nová Ves dohodu o vydaní nehnuteľností podľa § 9 ods.1 zákona č. 229/1991 Zb., ktoré boli špecifikované v čl. VI. dohody a ktoré tvoria aj predmet žalobného
návrhu. V článku II. je definovaný dôvod oprávnenosti nároku žalobkyne, ktorý vzhľadom na predložené
listiny a výpoveď žalobkyne prvoinštančný súd ustálil ako dôvody v zmysle ust. § 6 ods. 1 písm. b)

zákona č. 229/1991 Zb., resp. § 6 ods. 1 písm. h) uvedeného zákona, teda špeciálneho predpisu.
Pre účinnosť dohody v zmysle reštitučného zákona bolo potrebné schválenie Pozemkovým úradom
Spišská Nová ves formou rozhodnutia vydaného v správnom konaní. Príslušný správny orgán však dňa
12.3.1996 rozhodol, že navrhovateľke neuplatnením práva v lehote podľa § 13 ods. 1 zákona o pôde
právo na vydanie nehnuteľnosti zaniklo. Rozhodnutie správneho orgánu potvrdil rozsudkom Krajský súd

v Košiciach, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 11.06.1996. Žalobkyňa tak podľa súdu prvej inštancie
nárok uplatnila v minulosti v reštitučnom konaní a v tomto konaní nebola úspešnou. Ak žalobkyňa
poukazuje na uzavretú dohodu o vydaní nehnuteľností, jej uzavretie je spojené s reštitučným konaním
a pretože príslušným orgánom dohoda nebola schválená, nebol zavŕšený proces vydaním nehnuteľností
oprávnenejosobeazápisomuvedenejosobynalistvlastníctva.Žalobkyňatakpodľasúduprvejinštancie
nepreukázala naliehavý právny záujem na požadovanom určení, pretože existencia špeciálnej úpravy

v reštitučných predpisoch vylučuje naliehavý právny záujem na určení vlastníctva tam, kde podľa týchto
predpisov bolo možné uplatniť nárok na vydanie veci a nárok uplatnený nebol, alebo z iných dôvodov
takejto požiadavke nebolo vyhovené (III. ÚS 177/2013).

5. Podľa súdu prvej inštancie, ak žalobkyňa predložila dôkazy, ktoré majú svedčiť o včasnosti ňou

uplatneného nároku podľa osobitného predpisu, tie mohli mať význam pre prípadnú obnovu pôvodného
konania, či už správneho konania, alebo kasačného konania pred súdom rozhodujúcim o sťažnosti
a dané dôkazy sú bez právneho významu pre rozhodnutie o žalobe o určení vlastníctva.

6. Výrok o trovách konania prvoinštančný súd odôvodnil ustanovením § 255 ods. 1 a § 262 CSP.

7. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podala odvolanie žalobkyňa. Poukázala na
skutočnosť, že si riadne a včas uplatnila svoj reštitučný nárok na vydanie predmetných nehnuteľností
a to podľa zákona č. 229/1991 Zb. Uvedené vyplýva z vykonaného dokazovania a uzavretá dohoda
o vydaní nehnuteľností uzatvorená s Východoslovenskými Lesmi, š.p. LOZ Spišská Nová Ves zo dňa

9.7.1993 je doteraz platná a nikým nespochybnená. Osobitosť, špecifickosť prípadu žalobkyne vyplýva
zo skutočnosti, že si evidentne uplatnila svoj reštitučný nárok riadne a včas aj podľa záznamov
z pripojeného administratívneho spisu Okresného úradu v Levoči R93/105/94-DN a bola vo veci aktívna.
Len v dôsledku administratívnych vád zo strany pozemkového úradu, že nebola žalobkyňa vedená
ako oprávnená osoba v zozname, jej v konečnom dôsledku neboli predmetné nehnuteľnosti doposiaľ

vydané. Argumentum a contrario podľa žalobkyne nejde o prípad, kedy by bola žalobkyňa v reštitučnom
konaní pasívna, nárok si neuplatnila a žiadala odčiniť majetkové krivdy zo strany štátu odrazu v súčasnej
dobe po uplynutí tridsať rokov. V ďalšom žalobkyňa poukázala na rozhodnutia ÚS Slovenskej republiky
III. ÚS 178/06 a II. ÚS 468/2012, z ktorých vyplýva možnosť uplatňovať si vlastnícke práva aj na
podklade všeobecných predpisov občianskeho práva. Podľa citovaných rozhodnutí ÚS Slovenskej

republiky zmyslom a účelom reštitučného zákonodarstva nebolo spôsobenie zániku vlastníckeho práva
oprávnených osôb, ale naopak uľahčenie obnovenia ich vlastníckeho práva.

8. Z vykonaného dokazovania podľa žalobkyne vyplýva, že žalobkyňa uplatnila svoj reštitučný nárok
voči štátu v zákonných lehotách a štát ako povinná osoba prostredníctvom ním zriadenej štátnej

organizácie uznal nárok žalobkyne ako právnej nástupkyne po neb. I. J.. Povinná osoba dokonca
vypracovala aj dohodu o vydaní nehnuteľností. Ďalší štátny orgán – Pozemkový úrad neschválil vydanie
pozemkov majúc za to, že oprávnená osoba nepreukázala včasnosť výzvy doručenej povinnému
subjektu, ktorý vypracoval dohodu o vydaní nehnuteľností a súhlasil s vydaním pozemkov a jej
schválením príslušným pozemkovým úradom. Tento omyl štátu nebol podľa žalobkyne ani po podaní

opravného prostriedku oprávnenou osobou napravený a tým štát, ktorý v roku 1950 odňal vlastnícke
právo nebohému predchodcovi žalobkyne svojím postupom de facto vyvolal stav, že žalobkyni nebolo
vlastníctvo prinavrátené. Podľa žalobkyne, ak táto neuspela postupom podľa reštitučných zákonov ako
zákonov lex specialis, nič nebránilo súdu napraviť nezákonný stav tým, že jej mal poskytnúť ochranu
prostredníctvom lex generalis – teda ustanovení Občianskeho zákonníka. Na záver žalobkyňa navrhla

odvolaciemu súdu zmeniť napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie, resp. zrušiť napadnutý rozsudok
v celom rozsahu a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konania nové rozhodnutie. Navrhol preto
napadnutý rozsudok potvrdiť a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania.9. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že napadnutý rozsudok považuje za správny
a riadne odôvodnený. Poukázal na to, že žalobkyňa sa snaží obchádzať reštitučné predpisy a nárok
uplatnený žalobou je identický ako si žalovaná uplatnila v reštitučnom konaní a kde rozhodol Pozemkový

úrad v Spišskej Novej Vsi č. R/93/105/94-DN dňa 12.3.1996. Možno teda ustáliť, že o nároku žalobkyne
už bolo skôr právoplatne rozhodnuté a toto rozhodnutie vytvára prekážku „res iudicata“. Navrhol preto
napadnutý rozsudok potvrdiť a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania.

10. Krajský súd v Prešove ako odvolací súd príslušný na rozhodnutie o odvolaní v zmysle § 34 CSP

preskúmal napadnuté rozhodnutie spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v súlade s ust. § 379 a §
380 CSP, bez nariadenia pojednávania a zistil, že nie sú podmienky ani pre zmenu rozsudku a ani pre
jeho potvrdenie a preto postupom podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP napadnutý rozsudok zrušil.

11. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia je potrebné vždy hodnotiť ako odňatie možnosti účastníkovi konať
pred súdom, čo je zároveň dôvodom na zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP.

12. Podstatnou právnou otázkou v prejednávanej veci je riešenie vzťahu medzi reštitučnou žalobou,
resp. nárokom podľa reštitučných predpisov a vlastníckou žalobou, podanou zo strany žalobkyne. Je
potrebné poukázať na to, že reštitučné lehoty mali prekluzívny (prepadný) charakter. Všetky reštitučné
predpisy stanovili pravidlo, že neuplatnením práva v lehote dôjde k zániku reštitučného nároku. Ústavný

súd Slovenskej republiky v roku 1999 vyslovil názor, že stanovenie lehôt pre uplatnenie reštitučných
nárokov nie je v rozpore s čl. 20 ani s čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (č. 460/1992 Zb. v znení
neskorších predpisov). Reštitučné predpisy sú vo vzťahu k zákonu č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník
v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“ alebo „OZ“) osobitnými predpismi..

13. V praxi často dochádzalo k tomu, že ak oprávnená osoba zmeškala lehotu na uplatnenie
reštitučnéhonárokupodľareštitučnýchpredpisov,uplatňujesvojnárokvšeobecnouvlastníckoužalobou.
V rámci rozhodovacej činnosti súdov (všeobecných súdov aj ústavného súdu) tak v Slovenskej republike
ako aj v Českej republike sa vyskytujú dva opačné názory na riešenie tejto problematiky. Podľa
prvého názoru v prípade márneho uplynutia lehoty na uplatnenie reštitučného nároku, oprávnená

osoba môže svoj nárok uplatniť vlastníckou žalobou podľa Občianskeho zákonníka argumentujúc
nepremlčateľnosťou vlastníckeho práva a tým, že Občiansky zákonník ako všeobecný predpis obsahuje
ustanovenia o ochrane vlastníckeho práva, ktoré je možné použiť v prípade, ak nie je možné využiť
ochranu podľa osobitného (reštitučného) predpisu.
Podľa opačného názoru po márnom uplynutí reštitučných lehôt už nie je možné nárok uplatniť

vlastníckou žalobou vzhľadom na to, že ak existuje špeciálna úprava (reštitučné predpisy), nemožno
použiť úpravu všeobecnú (Občiansky zákonník) z dôvodu, že vlastníckou žalobou nie je možné
obchádzať účel a zmysel reštitučného zákonodarstva.

14. K prvoinštančným súdom citovanému uzneseniu ÚS SR sp.zn. III. ÚS 177/2013 sa žiada v tejto

súvislosti poukázať na konkrétne časti odôvodnenia predmetného uznesenia ústavného súdu, ktoré sú
relevantné pre toto konanie. V prvom rade bola posudzovaná ústavným súdom sťažnosť sťažovateľa,
ktorý si vôbec neuplatnil reštitučný nárok v režime zákona č. 229/1991 Zb. Ústavný súd doslova uviedol:
Pokiaľ by i naďalej bolo možné domáhať sa vydania veci (vypratania nehnuteľnosti) podľa § 126
Občianskeho zákonníka, ktoré bolo možné uplatniť si podľa reštitučného predpisu, prípadne požadovať

určenie vlastníctva k tejto veci, bola by hromadne narušená právna istota osôb, ktoré až potom,
ako bolo zrejmé, že k vydaniu nehnuteľnosti podľa reštitučného predpisu už nedôjde, na základe
riadnych právnych skutočností túto nehnuteľnosť získali od povinnej osoby (od štátu alebo jeho
právnych nástupcov), ako aj právna istota budúcich nadobúdateľov tohto majetku. Vzhľadom na rozsah
socializácie majetku v rokoch 1948 – 1989 by išlo už o neistotu v značnom rozsahu a takýto stav by bol

v rozpore s požiadavkou právneho štátu.
Vzhľadom na príbuznosť reštitučných predpisov v danom prípade je možné použitie judikatúry
Ústavného súdu Českej republiky. Ústavný súd Českej republiky sa zaoberal obdobnou otázkou vzťahu
reštitučnej a vlastníckej žaloby (stanovisko pléna ÚS ČR sp.zn. Pl. ÚS-st. 21/05 z 1. novembra 2005),
z ktorého vyplýva: „Žalobou o určenie vlastníckeho práva nie je možné obchádzať zmysel a účel

reštitučného zákonodarstva. Nie je možné účinne sa domáhať podľa všeobecných predpisov ani
ochrany vlastníckeho práva, ku ktorého zániku došlo pred 25. februárom 1948 a špeciálny reštitučný
predpis nestanovil spôsob zmiernenia alebo nápravy tejto majetkovej ujmy.“ Z rozhodovacej činnosti
Ústavného súdu Českej republiky vyplýva, že existujú aj rozhodnutia s opačným názorom v niektorýchindividuálnych prípadoch (napr. I. ÚS 89/07, I. ÚS 3503/10), podľa ktorých je daný naliehavý právny
záujem na určovacej žalobe. Z týchto rozhodnutí však vyplýva, že občianskemu súdnemu konaniu
predchádzalo uplatnenie reštitučného nároku oprávnenou osobou podľa reštitučných predpisov a až

následne bola podaná určovacia žaloba. Sťažovateľ však v danej právnej veci vôbec nevyužil možnosť
uplatňovať svoj nárok podľa reštitučných predpisov a uplatňoval svoj nárok len podľa všeobecných
predpisov občianskeho práva na základe určovacej žaloby, v dôsledku čoho došlo zo strany sťažovateľa
k obchádzaniu reštitučného zákonodarstva.

15. V konkrétnom prípade však je potrebné zdôrazniť, že žalobkyňa, ako napokon vyplýva aj
z pripojeného správneho spisu, svoj reštitučný nárok uplatnila podľa zákona č. 229/1991 Zb. a povinná
osoba s ňou uzavrela aj Dohodu o vydaní predmetných nehnuteľností. Uvedené potvrdzuje aj výpoveď
svedka K. L. E., ktorý opísal priebeh reštitúcií v danom období, vrátane interného usmernenia, ktoré
upravovalo postup štátnych podnikov. Uviedol, že štátny podnik mal delimitovať právomoc podpísať
takétodohodyaštátnelesyposudzovalivýzvyoprávnenejosobyasplnenievšetkýchnáležitostívzmysle

zákona a pokiaľ neboli splnené všetky náležitosti v zmysle zákona, bola oprávnená osoba požiadaná
o doplnenie podkladov. Z jeho výpovede vyplynulo, že štátny podnik nemohol konať bez doručenia výzvy
a ak neboli predložené podklady, tak sa neurobila žiadna dohoda.

16. Ústavný súd SR v náleze sp.zn. II. ÚS 249/2011 vyslovil, že zmyslom a účelom reštitučného

zákonodarstva nebolo spôsobenie zániku vlastníckeho práva oprávnených osôb, ale naopak, uľahčenie
obnovenia ich vlastníckeho práva. Preto pokiaľ zákonodarca upravil v § 6 ods. 1 písm. p) zákona
č.. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v
znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pôde“) samostatný reštitučný dôvod spočívajúci v tom,
že oprávneným osobám sa vydajú nehnuteľnosti, ktoré prešli na štát alebo na inú právnickú osobu

v dôsledku prevzatia nehnuteľností bez právneho dôvodu, zmyslom tohto ustanovenia bolo uľahčiť
oprávneným osobám dosiahnutie ich zápisu ako vlastníkov v katastri nehnuteľností v (nepochybne
častých) prípadoch, keď štát zneužijúc svoje postavenie v dobe neslobody a nedbajúc na platné
právo pripustil zmenu zápisu vlastníckeho práva v evidencii nehnuteľností bez splnenia základných
požiadaviek vyplývajúcich z vtedy platného práva. Uľahčenie postavenia oprávnených osôb malo

spočívať aj v tom, aby nápravu zápisu svojho (stále existujúceho) vlastníckeho práva mohli dosiahnuť
v relatívne jednoduchom správnom konaní a nemuseli sa domáhať súdnej ochrany svojho vlastníckeho
práva. Zo základných zásad občianskeho práva možno potom vyvodiť, že v situácii, keď povinnej osobe
(štátu) nesvedčí žiadny právny titul nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, zostalo naďalej k
nehnuteľnosti zachované vlastnícke právo toho subjektu, ktorý bol jej posledným vlastníkom pred dňom

zápisu vlastníckeho práva štátu, hoci zápis v evidencii nehnuteľností tomu nezodpovedá. Podľa nálezu
ústavného súdu názor, podľa ktorého zánik práva oprávnenej osoby postupovať podľa zákona o pôde
márnym uplynutím lehoty ustanovenej v § 13 zákona o pôde znamená aj zánik jej vlastníckeho práva,
nemožno vyvodiť ani z tretej vety ustanovenia § 13 ods. 1 zákona o pôde (neuplatnením práva v lehote
právo zanikne), ktorá sa už len z hľadiska systematického a gramatického výkladu môže vzťahovať iba

na zánik reštitučného nároku ustanoveného zákonom o pôde, avšak nie na zánik práva vlastníckeho
garantovaného Občianskym zákonníkom, Ústavou Slovenskej republiky, Listinou základných práv a
slobôd a Dodatkovým protokolom k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Účelom
zákona o pôde nebolo stanoviť zákaz dosiahnutia revízie krokov štátu urobených v rozhodnom období
márnym uplynutím lehoty pre uplatnenie reštitučného nároku.

Podľa analytickej právnej vety z uznesenia Ústavného súdu SR sp.zn. II ÚS 178/2006, ak účelom
príslušných reštitučných zákonov (zákon č. 403/1990 Zb. o zmiernení následkov niektorých majetkových
krívd v znení neskorších predpisov, zákon č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému
poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov, zákon č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych
rehabilitáciáchvzneníneskoršíchpredpisov,zákonč.503/2003Z.z.onavrátenívlastníctvakpozemkom

a o zmene a doplnení zákona č. 180/1995 Z.z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva
k pozemkom v znení neskorších predpisov a pod.) je zmiernenie následkov niektorých majetkových
a iných krívd, ktoré vznikli v tzv. rozhodnom období t.j. od 25. februára 1948 do 1. januára 1990
(ďalej len „rozhodné obdobie“), toto zmiernenie potom môže spočívať len v tom, že štátom odňaté veci
budú vydané (vrátené) tomu, komu boli odňaté, a keď táto osoba už nežije, jeho blízkym príbuzným

alebo iným osobám, ktoré určujú reštitučné zákony. Uplatnenie reštitučného nároku je hmotnoprávnym
úkonom, ktorý oprávnená osoba musí vykonať na príslušnom orgáne štátnej správy (na pozemkovom
úrade) a zároveň vyzve povinnú osobu na vydanie veci. Reštitučný nárok na vydanie veci znamená
iba obnovu predchádzajúceho stavu a zakladá právo oprávnenej osoby na navrátenie vlastníckehopráva. Až po realizácii tohto práva na „vydanie veci“ v zmysle reštitučných zákonov si môže oprávnená
osoba počínať ako vlastník veci, t.j. okrem iného domáhať sa vydania veci v zmysle jej faktického
odovzdania, resp. vypratania. Reštitučné predpisy neboli vydané za tým účelom, aby spôsobili zánik

vlastníckeho práva oprávnených osôb, ale aby im uľahčili obnovenie tohto vlastníckeho práva. Preto ak
došlo k zabratiu majetku štátom bez právneho dôvodu, oprávnená osoba nestratila svoj vlastnícky vzťah
k tomuto majetku a nič nebráni tomu, aby sa svojho nároku, resp. finančnej náhrady domáhala žalobou
opierajúcou sa o všeobecné predpisy občianskeho práva (podľa nástrojov ochrany vlastníckeho práva
– žalôb určovacích, vindikačných).

V náleze sp.zn. IV. ÚS 295/2012 ústavný súd konštatuje, že aj v prípade sťažovateľky prichádzala do
úvahy žaloba podľa všeobecných predpisov občianskeho práva, teda podanie žaloby o určenie, že tu
vlastnícke právo je. Takto podanú žalobu sťažovateľky boli preto všeobecné súdy povinné prerokovať
a o nej rozhodnúť (nález ústavného súdu sp.zn. IV. ÚS 295/2012 z 28. augusta 2012, str. 19).
Zároveň právna veta: „Účelom § 6 ods. 1 písm. b) zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov
k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov, podľa ktorého oprávneným

osobám sa vydajú nehnuteľnosti, ktoré prešli na štát alebo na inú právnickú osobu v dôsledku prevzatia
nehnuteľnosti bez právneho dôvodu, bolo uľahčiť oprávneným osobám dosiahnutie ich zápisu ako
vlastníkov v katastri nehnuteľností v prípadoch, keď štát, zneužijúc svoje postavenie v dobe neslobody
a nedbajúc na platné právo, pripustil zmenu zápisu vlastníckeho práva v evidencii nehnuteľností
bez splnenia základných požiadaviek vyplývajúcich (aj) z vtedy platného práva. Uľahčenie (prípadne

„zjednodušenie“) prístupu oprávnených osôb k týmto nehnuteľnostiam malo spočívať aj v tom, aby
nápravu zápisu svojho (stále existujúceho) vlastníckeho práva mohli dosiahnuť v relatívne jednoduchom
správnomkonaníanemuselisadomáhaťsúdnejochranysvojhovlastníckehopráva.Zústavnoprávneho
hľadiska je akceptovateľným, keď povinnej osobe (štátu) nesvedčí žiadny právny titul nadobudnutia
vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, aby vlastnícke právo tohto subjektu, ktorý bol jej posledným

vlastníkom predo dňom zápisu vlastníckeho práva povinnej osoby (štátu) do evidencie nehnuteľnosti,
ostalo naďalej zachované, napriek tomu, že zápis v evidencii tomu nezodpovedá.“ (Zbierka nálezov
a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky, č. 36/2012 – reštitúcie podľa zákona o pôde).
Podľa nálezu ústavného súdu sp.zn. II. ÚS 7/2014, právna veta: „Je prirodzenou požiadavkou kladenou
na všeobecné súdu a iné orgány verejnej moci, ktoré rozhodujú o reštitučných nárokoch oprávnených

osôb, aby, riadiac sa zásadami materiálneho právneho štátu, pristupovali k interpretácii reštitučných
zákonov s určitou veľkorysosťou a naopak, brali do úvahy pre minulý režim príznačné nedostatky
vtedajšej legislatívy, najmä však časti sa vyskytujúcu svojvôľu vtedajších štátnych a iných orgánov
pri uplatňovaní moci a zásady štátnych orgánov z obdobia neslobody namierené proti ľudským
právam a slobodám. Rozhodne však pri dôslednej individualizácii každého prípadu nemožno uvedené

nedostatky pričítať na vrub oprávnenej osoby.“ (Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej
republiky, č. 25/2015 – právo vlastniť majetok a reštitučné nároky).
Podľa nálezu ústavného súdu III. ÚS 657/2021, dôvody, pre ktoré bola žaloba sťažovateľov zamietnutá,
možno zhrnúť v zásade tak, že všeobecné súdy zaujali právny názor, že pokiaľ si sťažovatelia, resp. ich
právny predchodca neuplatnil právo na vydanie nehnuteľnosti podľa reštitučných zákonov, neprichádza

do úvahy poskytnutie súdnej ochrany podľa všeobecných ustanovení OZ, pretože ide podľa názoru
súdov o obchádzanie účelu a zmyslu reštitučného práva. Ústavný súd v tomto náleze vyslovil porušenie
čl. 46 ods. 1 ústavy z dôvodu arbitrárneho rozhodnutia najvyššieho súdu, pričom uviedol: „Názorová
konfrontáciakreštitučnémuzákonodarstvuako„prekážke“nauplatnenieobčianskychprávsťažovateľov
podľa všeobecných predpisov bola zavŕšená v dovolacom konaní v kontexte rozdielnych názorov a

osobitne stavom, že krajský súd sa nevyrovnal s otázkou, či vôbec sťažovatelia, resp. ich predchodcovia
spĺňali podmienky na reštitúciu.“ (nález ústavného súdu III. ÚS 657/2021 z 28. júla 2022, bod. 26). Ďalej
uviedol, že: „Napriek tomu, že sťažovatelia jednoznačne identifikovali nesprávne právne posúdenie veci
odvolacím súdom (znemožnenie domáhať sa ochrany vlastníckeho práva podľa všeobecných predpisov
v konkurencii pôsobnosti reštitučného zákonodarstva, ktorého aplikácia na nich nedopadala) a rovnako

poukázali dokonca nad rámec potreby (keďže najvyšší súd pozná vlastné rozhodnutia) na rozdielne
rozhodovanie.“ (nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 657/2021 z 28. júla 2022, bod. 27).

17. Z obsahu spisu (č.l. 82) podľa výmeru o výkupe bez náhrady (§ 6 ods. 1 písm. b) zákona č. 229/1991
Zb.),spĺňalažalobkyňapodmienkyprereštitúciuasvojímkonanímsataknesnažilaobchádzaťreštitučné

predpisy. Rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach a najvyššieho súdu nepredstavujú podľa názoru
odvolacieho súdu procesnú prekážku res iudicata namietanú žalovaným, nakoľko išlo o zamietnutie
uplatneného nároku žalobkyne z procesných dôvodov, keďže v tom čase formálne žalobkyňa
aj prostredníctvom jej právneho zástupcu nepreukázala včasnosť podania návrhu na uplatneniereštitučných nárokov. Avšak z pripojeného správneho spisu, skutočnosti, že bola so žalobkyňou ako
oprávnenou osobou uzavretá dohoda o vydaní nehnuteľností, v spojení s výpoveďou svedka K. E.
vyplýva oprávnenosť žalobkyne k reštitučnému nároku, ktorý však z dôvodu zákonnej prekážky nie je

v súčasnosti možné uplatniť. Na veci nič nemení ani rozhodnutie o výkupe predmetných nehnuteľností,
ktoré bolo vydané bez náhrady a preto nadobúdací titul štátu v plnom rozsahu podliehal reštitučným
nárokom žalobkyne. Žalobkyňa podľa názoru odvolacieho súdu spĺňala postavenie oprávnenej osoby
podľa zákona č. 229/1991 Zb. a uplatnila nárok v režime zákona č. 229/1991 Zb.

18. Prekážkou pre uplatnenie vlastníckeho práva podľa Občianskeho zákonníka nemôže byť
rozhodnutie súdu o nedostatku formálnych náležitostí pri podaní návrhu na reštitúciu, ak zo spisu
súdu ako aj pripojeného správneho spisu je zrejmé, že pozemkový úrad so žalobkyňou v rozhodnom
čase komunikoval a oprávnená osoba so štátnymi lesmi uzavrela dohodu o vydaní nehnuteľností, kde
ju výslovne štátne lesy označili ako osobu oprávnenú a kde sa výslovne uvádza, že išlo o výkup
bez náhrady. Už samotná skutočnosť, že došlo k podpísaniu dohody o vydaní nehnuteľností, svedčí

o včasnosti uplatneného reštitučného nároku zo strany žalobkyne.
Všetky tieto okolnosti svedčia podľa odvolacieho súdu o tom, že žalobkyňa bola osobou oprávnenou
k reštitučnému nároku a štátny podnik uznal jej vlastnícke právo podpísaním dohody. Nemožno
akceptovať stav, že štát ako súčasný zapísaný vlastník, už v roku 1993 uznal v dohode, že oprávneným
vlastníkom sporných nehnuteľností je žalobkyňa a na strane druhej len na podklade súdom prvej

inštancie tvrdenej absencie naliehavého právneho záujmu odmietnuť ochranu uplatneného vlastníckeho
práva prostredníctvom podanej určovacej žaloby ako jediného pre žalobkyňu prípustného procesného
inštitútu.

19. V danom prípade sa nejedná podľa odvolacieho súdu ani o porušenie princípu právnej istoty, nakoľko

nie je zapísaným vlastníkom žiadna tretia osoba, ktorej ústavné práva by mohli byť touto žalobou
dotknuté. Zapísaným vlastníkom je štát, ktorý už raz prostredníctvom svojej organizácie existenciu
vlastníckeho práva žalobkyne písomne v dohode o vydaní nehnuteľností potvrdil.

20. Súd prvej inštancie predčasne vyhodnotil nedostatok naliehavého právneho záujmu s poukazom na

zistený skutkový stav a právne závery citovaného rozhodnutia ústavného súdu III. ÚS 177/2013. Súdom
prvejinštanciedoposiaľzistenéskutočnostinasvedčujúooprávnenostiuplatnenéhoreštitučnéhonároku
pohmotnoprávnejstránke.Vďalšomkonaníbudepovinnosťousúduprvejinštancieopätovnevyhodnotiť
vykonané dokazovanie v spojení s obsahom pripojeného správneho spisu, výpoveďou svedka K. E.
a žalobkyne, vrátane predloženej kópie podacieho lístku (č.l. 73 spisu) aj vo svetle rozhodnutí, ktoré

umožňujú použitie všeobecnej určovacej žaloby pri predchádzajúcom uplatnení reštitučného nároku
a súčasne pri existencii platne uzavretej dohody o vydaní nehnuteľností.
Ažpotaktovykonanomposúdenídôkazovanáslednomprávnomposúdeníbudemožnévovecizákonne
rozhodnúť. V konečnom rozhodnutí vo veci rozhodne súd prvej inštancie aj o trovách odvolacieho
konania podľa § 396 ods. 3 CSP.

21. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitnéhopredpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).