Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, March 27, 2024

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 4Cdo/158/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8619201471
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Svetlovská
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2024:8619201471.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne Q. Q., narodenej X. X. XXXX, W., O. XXX,
zastúpenej advokátom JUDr. Ambrózom Motykom, Stropkov, Nám. SNP 7, proti žalovanej obchodnej
spoločnosti Orange Slovensko, a. s., Bratislava, Metodova 8, zastúpenej Advokátska kancelária
Branislava Máčaja, s. r. o., Bratislava, Vajnorská 21A, o ochranu osobnosti, vedenom na Okresnom súde
Svidník pod sp. zn. 4C/36/2019, o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 21.

júna 2023 sp. zn. 2Co/16/2023, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Prešove z 21. júna 2023 sp. zn. 2Co/16/2023 v časti trov konania zrušuje
a vec vracia odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Svidník (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) rozsudkom zo 6.
októbra 2022 č. k. 4C/36/2019 - 152 I. uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni nemajetkovú ujmu vo

výške 3.300 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, II. vo zvyšku žalobu zamietol a III. žalobkyni priznal
náhradu trov konania proti žalovanej v plnom rozsahu. Vykonaným dokazovaním zistil, že 9. februára
2017O..Q.W.našielvStropkovezabudovounaHlavnej60,vktorejsídlipredajňaOrangeSlovensko,a.
s. v neuzamknutom priestore určenom na skladovanie papierového odpadu archívnu krabicu, v ktorej sa
nachádzalo 483 originálnych písomností s osobnými údajmi zákazníkov spoločnosti Orange Slovensko,
a. s., vrátane originálov písomností s osobnými údajmi zákazníkov. Ďalej zistil, že pri spracovávaní

osobných údajov žalobkyne, ktoré boli odovzdané v súvislosti s poskytovaním telekomunikačných
služieb žalovanou, došlo k bezpečnostnému incidentu, ktorý bol predmetom administratívneho konania
na Úrade na ochranu osobných údajov SR. Následne Úrad rozhodnutím z 22. decembra 2017
uložil sprostredkovateľovi - obchodnému zástupcovi žalovanej za porušenie povinností súvisiacich
s bezpečnosťou spracúvania osobných údajov a likvidáciou dokumentov pokutu v sume 5.000 eur.
Uviedol, že predmetná dokumentácia súvisiaca s bezpečnostným incidentom bola takmer tri roky bez

povšimnutia na obchodnej prevádzke žalovanej v Stropkove, a to napriek tomu, že každý zákaznícky
dokument, ktorý je vytvorený na predajnom mieste, je zaevidovaný v aplikácii Archivnet, kde je uvedený
aj jeho status. Ak teda v aplikácii Archivnet existoval monitoring každého zákazníckeho dokumentu
vytvoreného na predajnom mieste a zvoz dokumentácie do centrálneho archívu v Lučenci sa u žalovanej
vykonával pravidelne raz za 14 dní, je ťažko predstaviteľné, že sporná dokumentácia sa len tak stratila
z pozornosti žalovanej a ostala nepovšimnutá tri roky. Konštatoval, že už samotný počet dotknutých

osôb, ale najmä rozsah bezpečnostného incidentu, miera jeho závažnosti a okolnosti, za ktorých k
nemudošlo,kategórianeoprávnenesprístupnenýchosobnýchúdajovanegatívnenásledky,odôvodňujú
oprávnenosť nároku žalobkyne na relutárnu satisfakciu za zásah do jej práva na súkromie. Súd
prvej inštancie pri posudzovaní výšky relutárnej náhrady zohľadnil rozsah incidentu, počet dotknutých
osôb, trvanie incidentu, význam chráneného záujmu žalobkyne, aj významné postavenie žalovanej na
telekomunikačnom trhu a priznal žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy v sume 3.300 eur ako primeranú

a vo zvyšku žalobu zamietol. Žalobkyni priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu, keďže žalobkyňa
bola úspešná, čo do preukázania základu nároku a výška nemajetkovej ujmy závisela od úvahy súdu.2. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalovanej rozsudkom z 21. júna 2023 sp.
zn. 2Co/16/2023 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o uložení povinnosti žalovanej zaplatiť

žalobkyni istinu 110 eur, v prevyšujúcej časti zmenil rozsudok tak, že žalobu o zaplatenie nemajetkovej
ujmy nad sumu 110 eur zamietol a priznal žalobkyni náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Konštatoval,
že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností vyvodil
aj správny právny záver, avšak toto neplatí vo vzťahu k otázke primeranosti priznanej nemajetkovej
ujmy žalobkyne. Uviedol, že pre zistenie skutkového stavu vzhľadom na rozsah osobných údajov, ktoré

vo vzťahu k žalobkyni boli predmetom potencionálneho zneužitia, nie je relevantné to, ako žalobkyňa
subjektívnevnímalatútohrozbupreurčenierozsahuprimeranéhofinančnéhoodškodneniaastotožnilsa
sozáveromsúduprvejinštancie,žepreúspešnéuplatnenieprávanaochranuosobnostipostačízistenie,
žezásahbolobjektívnespôsobilýnarušiťaleboohroziťprávachránenéustanovenímv§11Občianskeho
zákonníka, pričom sa nevyžaduje vyvolanie následkov. Odvolací súd bral do úvahy jednotlivé okolnosti
v prejednávanej veci, pričom dospel k záveru, že suma priznaná súdom prvej inštancie je neprimeraná

vzhľadom k tomu, že dĺžka protiprávneho konania, ktorá skončila vo februári 2017 nebola ustálená
jednoznačne, kedy boli predmetné písomnosti ponechané v príručnom sklade. Zároveň považoval za
nutné brať do úvahy aj skutočnosť, že v danom prípade ide len o zásah, ktorý bol objektívne spôsobilý
narušiť alebo ohroziť práva chránené v ustanovení § 11, kedy sa ani nevyžaduje vyvolanie následkov,
no nebolo v konaní preukázané, že by došlo k takémuto zásahu. Táto skutočnosť bola podľa názoru

odvolacieho súdu dôležitá pre posudzovanie výšky primeranej finančnej náhrady. Poukázal na to, že
pri náhradách nemajetkovej ujmy pri pozostalých z dopravných nehôd sa tieto sumy pohybujú cca
15.000 až 20.000 eur pri príbuzných v priamom rade, čo však samozrejme závisí od individuálnych
okolností prípadu, no berúc do úvahy takto priznané sumy ako aj berúc do úvahy nároky, ktoré sú
priznávané osobám ako obetiam trestných činov, je nepochybné, že miera zásahu do osobnostných

práv v tomto prípade je nepomerne nižšia. Odvolací súd bol názoru, že možno hovoriť o rozsahu cca
10 % zo základu priznaného pre obete násilných trestných činov a zároveň je nutné brať do úvahy to,
že v danom prípade nedošlo k zásahu do osobnostných práv žalobkyne, došlo len k potencionálnej
možnostiichohrozenia,čonepochybneodôvodňujeďalšiezníženieminimálnenahodnotu50%zvyššie
uvedenej úvahy. Zdôraznil, že neboli zistené ani ďalšie dôvody (škandalizácia žalobkyne, opakovanie či

zvyšovanie intenzity konania, úmyselné konanie žalovanej), čím považoval za dôvodné túto sumu znížiť
o 50 %, t. j. na 110 eur. O trovách celého konania rozhodol podľa § 396 ods. 1, 2 CSP v spojení s § 255
ods. 1 CSP a priznal procesne úspešnej žalobkyni nárok na náhradu trov konania.

3. Proti časti rozsudku odvolacieho súdu o trovách konania podala žalovaná (ďalej aj „dovolateľka“)

dovolanie, ktoré odôvodnila poukazom na ustanovenie § 420 písm. f) CSP. Dovolateľka namietala,
že napadnuté uznesenie je nepreskúmateľné, nakoľko jeho odôvodnenie nespĺňa zákonné, ústavné,
ani medzinárodné požiadavky na riadne a presvedčivé odôvodnenie. Mala za to, že odvolací súd sa
náležite nevysporiadal s problematikou zásady úspechu v spore pri rozhodovaní o nároku na náhradu
trov konania a v tejto časti považovala jeho rozhodnutie za arbitrárne. Uviedla, že odvolací súd len stroho

konštatoval, že o trovách celého konania rozhodol podľa § 396 ods. 1, 2 CSP v spojení s § 255 ods.
1 CSP a priznal procesne úspešnej žalobkyni nárok na náhradu trov konania, pričom sa nezaoberal jej
odvolacími námietkami, ktorými namietala, že žalobkyňa bola v spore úspešná iba čiastočne (dokonca
takmer minimálne, nakoľko sa žalobou domáhala priznania nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške
5.000 eur a bola jej priznaná suma 110 eur) a taktiež sa nezaoberal jej argumentáciou, aby pri

určovaní trov konania využil svoje moderačné právo podľa § 257 OSP. Poukázala na skutočnosť,
že právny zástupca žalobkyne v inom skutkovom a právne identickom prípade zastupuje ďalších 42
žalobcov, ktorým bola rovnako priznaná suma 110 eur, avšak vzhľadom na počet žalobcov bola na účet
právnehozástupcužalobcovpoukázanásuma50.877,60eur.Bolanázoru,ženožnicemedzižalobkyňou
požadovanou čiastkou peňažnej náhrady a judikovanou čiastkou sú v tomto prípade tak široko otvorené,

že odôvodňujú legitímnu otázku žalovanej, či vôbec žalobkyni v tomto prípade vznikol nárok na náhradu
trov konania a ak áno, v akom rozsahu, na ktorú mala žalovaná dostať zo strany odvolacieho súdu
jednoznačné odpoveď. Ďalej uviedla, že v odvolaní uviedla viacero relevantných dôvodov, prečo by mal
podľa nej odvolací súd uplatniť moderačné právo z dôvodu, že vyplatenie vyššie uvedenej sumy pre 42
žalobcov je neadekvátne, v rozpore s dobrými mravmi a v rozpore so zásadou spravodlivosti, ktorú by

mal súd v prvom rade sledovať. Zdôraznila, že odvolací súd sa touto argumentáciou ani len nezaoberal.
Navrhla,abydovolacísúdrozsudokodvolaciehosúduvtejtočastizrušilavecmuvrátilnaďalšiekonanie.4. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k podanému dovolaniu bola názoru, že nie je dovolanie prípustné,
nakoľko smeruje proti výroku o trovách konania. Ďalej namietala, že predmetom sporu je ochrana
osobnosti a teda konštatovanie žalovanej o nepomere medzi priznanou sumou peňažnej náhrady a

výškou trov konania je bez právneho významu.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§
35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v
súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424

CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie je dôvodné.

6. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon
pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu
odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia
odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421

CSP.

7. Dovolateľka vyvodzujúc prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP namietala
nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia, nedostatočné odôvodnenie a arbitrárnosť vo vzťahu k
zásade úspechu v spore, neaplikáciu § 257 CSP v súvislosti s rozhodovaním o náhrade trov konania.

8. Základným (a spoločným) znakom všetkých rozhodnutí odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie
prípustné podľa § 420 CSP je to, že ide buď o rozhodnutie vo veci samej alebo o rozhodnutie,
ktorým sa konanie končí. V prípade, že dovolateľ vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania z ustanovenia
§ 420 CSP, dovolací súd skúma primárne, či ide o rozhodnutie v ňom uvedené; k preskúmaniu

opodstatnenosti argumentácie dovolateľa o existencii procesnej vady konania v zmysle § 420 písm. a)
až f) CSP pristupuje dovolací súd len vtedy, ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu uvedenému v tomto
ustanovení. Ak je dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré nie je rozhodnutím vo veci
samej, ani rozhodnutím, ktorým sa konanie končí, je z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420
písm. a) až f) CSP irelevantné, či k dovolateľom namietanej procesnej vade došlo alebo nedošlo.

9. Ústavný súd už v uznesení č. k. I. ÚS 387/2019-26 zo 17. septembra 2019 poukázal na to, že
problematikou prípustnosti opravných prostriedkov podľa Civilného sporového poriadku sa zaoberal v
uznesení sp. zn. I. ÚS 275/2018 z 15. augusta 2018 (rozhodnutie č. 74/2018 publikované v Zbierke
nálezovauzneseníÚstavnéhosúduSlovenskejrepubliky2018,s.1270),vktoromvyslovil:„Ustanovenie

§ 420 CSP zakotvuje prípustnosť dovolania v alternatíve buď proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vo
veci samej, t. j. proti rozhodnutiu majúcemu hmotnoprávny charakter, alebo proti rozhodnutiu, ktoré
síce nemá charakter rozhodnutia o matérii konania, t. j. nejde síce o rozhodnutie vo veci samej,
ale ide o rozhodnutie, ktorým odvolací súd o danej otázke rozhodovanie končí inak ako meritórnym
(hmotnoprávnym) rozhodnutím vo veci samej. Aj rozhodnutie vo veci samej (t. j. meritórne rozhodnutie)

je svojou podstatou a svojimi dôsledkami rozhodnutím, ktorým sa konanie o predmete sporu končí,
avšak pre účely posudzovania prípustnosti dovolania podľa § 420 CSP takéto rozhodnutie nemožno
zaradiť do skupiny rozhodnutí, „ktorým sa konanie končí“, pretože pre tento účel je už zaradené do
skupiny rozhodnutí „vo veci samej“. Za rozhodnutie, ktorým sa konanie pred odvolacím súdom o danej
otázke končí, teda možno považovať rozhodnutie, ktorým odvolací súd rozhodol o odvolaní inak ako

jeho vecným prejednaním (t. j. rozhodnutie o odmietnutí odvolania alebo o zastavení odvolacieho
konania), rozhodnutie odvolacieho súdu o zastavení konania z dôvodu späťvzatia žaloby po rozhodnutí
prvoinštančného súdu a pred rozhodnutím odvolacieho súdu (§ 370 CSP) a uznesenie, ktorým odvolací
súd potvrdil alebo zmenil prvostupňové uznesenie o otázke, ktorej vyriešenie sa týmto uznesením končí,
pričom spravidla pôjde o uznesenia odvolacieho súdu, ktorými rozhodol o odvolaní proti uzneseniam

podľa § 357 CSP, ktoré síce možno v dovolacom konaní preskúmať z dôvodov zmätočnosti uvedených
v § 420 CSP, avšak z dôvodov zásadnej právnej významnosti sú v zmysle § 421 ods. 2 CSP z prieskumu
dovolacím súdom vylúčené. Podľa § 357 písm. m) CSP jedným z uznesení, proti ktorým je prípustné
odvolanie a ktoré sú tak v danej nimi riešenej otázke s konečnou platnosťou preskúmateľné v rámci
odvolacieho konania, je aj uznesenie, ktorým prvoinštančný súd rozhodol o nároku na náhradu trov

konania s konečnou platnosťou, takže rozhodnutie odvolacieho súdu o tomto odvolaní je v otázke
nároku na náhradu trov konania rozhodnutím konečným (ktorým sa konanie v tejto otázke nároku končí,
pozn.), a teda ho možno v zmysle už uvedeného považovať za rozhodnutie preskúmateľné v dovolacomkonaní z dôvodov zmätočnosti ako rozhodnutie, ktorým sa konanie končí“. Ústavný súd z týchto záverov
vychádzal aj v ďalších svojich rozhodnutiach (por. napr. nález I. ÚS 47/2021).

10.Prípustnosťdovolaniaprotirozhodnutiuodvolaciehosúduonáhradetrovkonaniapreexistenciuvady
v zmysle § 420 písm. f) CSP konštatoval aj dovolací súd vo viacerých rozhodnutiach (4Cdo/155/2020,
2Cdo/89/2020, 9Cdo/68/2021).

11. Podľa § 420 písm. f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo

veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

12. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom

spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

13. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP, sú: a/ zásah
súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej
strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej

miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstatou práva
na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv
na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované
právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce
konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia všetky zásady

súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. Pod porušením práva na
spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu
spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká
nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj
porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo

na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným
dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie
rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom svojvoľného postupu a
na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia
spravodlivosti).

14. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne
námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre
rozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý
proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého

rozhodnutia odvolacieho súdu (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, či 4Cdo/3/2019, 8Cdo/152/2018,
bod 26, 5Cdo/57/2019, bod 9, 10) alebo prekvapivosťou rozhodnutia vtedy, keď odvolací súd vydá
rozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového stavu veci predvídať, čím bola
účastníkovi odňatá možnosť právne a skutkovo argumentovať vo vzťahu k otázke, ktorá sa s ohľadom na
právnynázorodvolaciehosúdujavilaakovýznamnáprejehorozhodnutie,čirôznymizávažnýmideficitmi

v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia
dôkazov a pod.).

15. K tomuto dôvodu prípustnosti dovolania treba uviesť, že ustálená judikatúra Európskeho súdu
pre ľudské práva (ESĽP) uvádza, že súdy musia v rozsudkoch jasne a zrozumiteľne uviesť dôvody,

na ktorých založili svoje rozhodnutia, musia sa zaoberať najdôležitejšími argumentami vznesenými
stranamisporuauviesťdôvodypreprijatiealeboodmietnutietýchtoargumentov,aženedodržanietýchto
požiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na spravodlivý proces (pozri napr. Garcia Ruiz v. Španielsko,
Vetrenko v. Moldavsko, Kraska v. Švajčiarsko).

16. Aj najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve pod vplyvom judikatúry
ESĽP a ústavného súdu, zaujal stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu na zabezpečenie
spravodlivej ochrany jej práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý
proces a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúcehoodôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je totiž odrazom
práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa
zaoberávšetkýmiprávnerelevantnýmidôvodmiuplatnenejžaloby,akoajšpecifickýminámietkamistrany

sporu. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej,
sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom)
odníma možnosť náležite skutkovo, aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia
prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak nedostatok riadneho odôvodnenia
súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá i prípustnosť

dovolania podľa § 420 písm. f) CSP.

17. Aj v konaní na odvolacom súde treba dôsledne trvať na požiadavke úplnosti, výstižnosti a
presvedčivosti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu.

18. Ustanovenie § 387 ods. 2 CSP síce umožňuje odvolaciemu súdu, aby sa v potvrdzujúcom rozsudku,

ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, obmedzil len na
skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia doplnil ďalšie dôvody. Aj v takom prípade je však v zmysle § 387 ods. 3 veta
druhá CSP povinný vysporiadať sa s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní.
18.1. Keď sa odvolací súd rozhodujúci o opravnom prostriedku odvolateľa nevysporiada s právne

relevantnou argumentáciou odvolateľa adekvátne a preskúmateľne alebo nekonštatuje irelevantnosť
jeho právnej argumentácie, poruší základne právo na súdnu ochranu garantovanú podľa čl. 46 ods.
1 ústavy a právo na spravodlivý proces garantované podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (pozri napr. III.
ÚS 402/08). Pokiaľ odvolací súd vôbec nepristúpi k vysporiadaniu sa s podstatnými argumentami
odvolateľa, tieto bez primeraného vysvetlenia ignoruje a neaplikuje relevantnú právnu úpravu, porušuje

tým právo odvolateľa na spravodlivý proces (por. II. ÚS 120/2020).

19. V súvislosti s vadou § 420 písm. f) CSP dovolateľka namietala nedostatočné odôvodnenie
rozhodnutia odvolacieho súdu. Mala za to, že odvolací súd sa nevysporiadal s ňou uvádzanými
podstatnými odvolacími tvrdeniami (§ 387 ods. 3 CSP), keď v odvolaní namietala, že žalobkyňa bola v

spore úspešná iba čiastočne, žiadala, aby odvolací súd pri určovaní trov konania využil svoje moderačné
právo podľa § 257 OSP a posúdil, či priznanie trov konania nie je v rozpore s dobrými mravmi, pričom
odvolací súd sa touto argumentáciou vôbec nezaoberal.

20. Z odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu je zrejmé, že odvolací súd

sa v odôvodnení jeho rozhodnutia nezaoberal odvolacími námietkami žalobkyne týkajúcimi sa náhrady
trov konania.

21. Dovolací súd dospel k záveru, že odvolací súd sa v odôvodnení rozhodnutia nevysporiadal s
podstatnými odvolacími námietkami žalovanej týkajúcich sa náhrady trov konania a týmto nesprávnym

procesným postupom súdu bolo žalovanej znemožnené realizovať jej patriace procesné práva v takej
miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a zaťaženiu konania vadou v zmysle § 420
písm. f) CSP.

22. Na základe vyššie uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie žalovanej je prípustné

a zároveň dôvodné, a teda je potrebné rozhodnutie odvolacieho súdu v časti trov konania zrušiť (§ 449
ods. 1 CSP) a vec mu v tomto rozsahu vrátiť na ďalšie konanie (§ 450 CSP).

23. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd
prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP). Ak dovolací

súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie,
rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 CSP).

24. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.