Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zmeňujúce, Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, May 30, 2024

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/124/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5917200421
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 05. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erik Varga

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2024:5917200421.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Erika Vargu a členov

senátu - sudcov JUDr. Martiny Mochnáčovej (sudca – spravodajca) a JUDr. Róberta Urbana, v spore
žalobcov:1/A.B.,nar.XX.XX.XXXX,bytomC.,D.E.XXXX/XX,1a/F.B.,nar.XX.X.XXXX,bytomC.,D.
E. XXXX/XX, obaja zastúpení zákonnou zástupkyňou žalobkyňou 3/, 2/ B. B., nar. XX. X. XXXX, bytom
C., G. XXX/XX, 3/ B. C. B., nar. XX. X. XXXX, bytom C., D. E. XXXX/XX, všetci žalobcovia zastúpení
JUDr. Pavlom Labáthom, advokátom so sídlom H., I. XXXX/XX, proti žalovaným: 1/ Direct pojišťovna, a.
s., so sídlom Nové sady 996/25, Staré Brno, Brno, Česká republika, IČO: 250 73 958, právne zastúpený
J. I., advokátom so sídlom K., I. X, 2/ D. L., so sídlom C. XXX, C., Česká republika, IČO: 632 83 093,

o náhradu nemajetkovej ujmy a náhradu škody, na základe odvolania žalovaného 1/ a žalovaného 2/
proti rozsudku Okresného súdu (v danom čase) Ružomberok č. k. 10C/5/2017-375 zo dňa 19. októbra
2021, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu vo výrokoch I., II., III. a VI. voči žalovanému 2/ potvrdzuje.

II. Rozsudok okresného súdu vo výroku III. a VII. voči žalovanému 1/ potvrdzuje.

III. Rozsudok okresného súdu vo výrokoch I. a II. v časti uloženia povinnosti žalovanému 1/ zaplatiť A.
B. 35.000,- eur a F. B. 35.000,- eur, mení tak, že:
Žalovaný 1/ je povinný zaplatiť žalobcovi 1/ 25.000,- eur a žalobkyni 1a/ 25.000,- eur do troch dní od
právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku žalobu zamieta. Plnením žalovaného 1/ alebo žalovaného 2/ (na
základe výroku I. tohto rozsudku) v prospech žalobcov 1/ a 1a/ zaniká povinnosť druhého z dlžníkov
v rozsahu vykonaného plnenia.

IV. Rozsudok okresného súdu vo výrokoch I. a II. v časti uloženia povinnosti žalovanému 1/ zaplatiť A.

B. ušlé výživné a pozostalostnú úrazovú rentu, F. B. ušlé výživné a pozostalostnú úrazovú rentu a vo
výroku VI. o trovách konania rozsudok okresného súdu voči žalovanému 1/ zrušuje a vec vracia na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

V. Vo výrokoch IV. a V. ostáva rozsudok okresného súdu nedotknutý.

VI. Vo výroku VII. ostáva rozsudok okresného súdu voči žalovanému 2/ nedotknutý.

VII. Nariaďuje opravu napadnutého rozhodnutia v jeho záhlaví, v časti dátumu narodenia žalobcu 1/ A.
B..

o d ô v o d n e n i e :1. Úvodom považuje krajský súd za potrebné poukázať na nepresnosť označenia žalobcov A. B. a F.
B. v záhlaví napadnutého rozhodnutia, kde títo figurujú pod jedným poradovým číslom ako žalobcovia
1/. Nakoľko však ide o samostatné subjekty procesného práva, treba ich označiť vlastným poradovým

číslom (§ 59 ods. 5 vyhlášky č. 543/2005 Z. z.), ktorú skutočnosť vyjadril krajský súd v tomto rozhodnutí
doplnením označenia F. B. ako žalobkyne 1a/. V ďalšom texte sa potom uvádza buď jej meno, alebo
spomínané poradové číslo.

2. Okresný súd (ďalej v texte aj ako súd prvej inštancie) napadnutým rozsudkom uložil žalovaným 1/

a 2/, aby spoločne a nerozdielne zaplatili žalobcovi A. B. sumu 35.000 eur z titulu náhrady nemajetkovej
ujmy, ušlé výživné za obdobie od 1. 2. 2014 do 30. 1. 2017 vo výške 5.040 eur, všetko do 3 dní
od právoplatnosti rozsudku a pozostalostnú úrazovú rentu vo výške 140 eur mesačne počnúc od
právoplatnosti tohto rozsudku k rukám jeho zákonnej zástupkyne B. C. B. (výrok I.). Zároveň týmto
rozsudkom uložil žalovaným 1/ a 2/ povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobkyni F. B. sumu
35.000 eur z titulu náhrady nemajetkovej ujmy, ušlé výživné za obdobie od 1. 2. 2014 do 30. 1. 2017

vo výške 3.960 eur, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a pozostalostnú úrazovú rentu vo výške
110 eur mesačne počnúc od právoplatnosti tohto rozsudku k rukám jej zákonnej zástupkyne B. C. B.
(výrok II.). Žalovaní 1/ a 2/ boli ďalej zaviazaní, aby spoločne a nerozdielne zaplatili žalobkyni B. B.
sumu 15.000 eur z titulu náhrady nemajetkovej ujmy do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku (výrok
III.). V prevyšujúcej časti okresný súd žalobu žalobcov A. B., F. B. a B. B. zamietol (výrok IV.). Konanie

o žalobe žalobkyne B. C. B. o zaplatenie 15.000 eur z titulu nemajetkovej ujmy zastavil a vo zvyšnej
časti jej nárok zamietol (výrok V.).

3. K nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch okresný súd východiskovo uviedol, že
ide o právo majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe.

V posudzovanej veci bolo možné prvýkrát takýto nárok uplatniť deň nasledujúci po vzniku ujmy, t. j. 29.
1. 2014. Lehota na podanie žaloby uplynula 30. 1. 2017 (pondelok), kedy bola žaloba na súde podaná.
Námietku premlčania preto okresný súd vyhodnotil ako nedôvodnú.
4. V reakcii na námietku žalovaného 1/ o nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie ako poisťovne
(§ 15 zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú

prevádzkou motorového vozidla) súd prvej inštancie odkázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ sp. zn.
C-22/12 (Haasová c/a Petrík a spol.), z ktorého vyplýva, že povinné zmluvné poistenie zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy
spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe
zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci

samej. V nadväznosti na uvedené rozhodnutie dospeli súdy Slovenskej republiky k záveru, že
náhrada nemajetkovej ujmy je krytá povinným zmluvným poistením zodpovednosti za škodu. Ohľadne
o žalovaného 2/ vyslovil názor, že jeho pasívna vecná legitimácia vyplýva z ustanovení § 427 až § 431
Občianskeho zákonníka. Pokiaľ aj žalovaný 2/ neviedol motorové vozidlo, ktorým došlo k dopravnej
nehode, nezbavuje ho to zodpovednosti ako prevádzkovateľa motorového vozidla, ktoré požičal inému.

5. Podľa okresného súdu bolo nesporné, že dňa 28. 1. 2014 viedol D. L. ako vodič na území Slovenskej
republiky jazdnú súpravu zloženú z ťažného nákladného motorového vozidla a nákladného prívesu,
pričom v dôsledku dlhodobo nevyhovujúceho technického stavu spojovacieho zariadenia prívesu
v súbehu s jeho preťažením o 1400 kg došlo k odtrhnutiu tohto prívesu od ťažného vozidla, následnému

prejdeniu do protismerného jazdného pruhu, kde došlo k čelnému nárazu do tam idúceho osobného
motorového vozidla, pričom v dôsledku zrážky došlo k usmrteniu vodiča J. B. (otca A. B., F. B. a syna
B. B.). Tým došlo k neodvrátiteľnému zásahu do osobnostných práv uvedených osôb, konkrétne do
práva na rodinný a súkromný život (§ 11 Občianskeho zákonníka). Týmto nečakaným a šokujúcim
úmrtím otca maloletých detí a syna žalobkyne 2/ došlo nepochybne k tak závažnému zásahu, že

morálne zadosťučinenie či už vo forme odsúdenia alebo písomného a ústneho ospravedlnenia sa nejaví
byť postačujúce. Neoprávneným zásahom žalovaného 2/ došlo k vážnemu zásahu do vzťahov medzi
maloletými žalobcami a ich biologickým otcom, ktorého následky sú trvalé a nezvrátiteľné. Maloleté deti
stratili akúkoľvek možnosť rozvíjať svoje emočné vzťahy s otcom, boli pripravené o spoločné zážitky,
trávenie spoločných chvíľ. Okresný súd mal tiež za to, že došlo aj k závažnému zásahu do osobnostných

práv žalobkyne 2/, matky J. B.. Nebolo spochybnené, že matka so svojím nebohým synom žili v jednom
meste, pomáhal jej pri vybavovaní potrebných vecí. Mali medzi sebou výborný vzťah, ako rodiny trávili
spolu veľa času, stretávali sa počas sviatkov a tieto väzby sa navždy pretrhli. Smrťou syna došlo
k vážnemu zásahu do citovej oblasti žalobkyne 2/, strate možnosti prežívať spoločne budúce chvíle,čoho následkom (ako vyplýva z lekárskej správy) u nej došlo aj k zhoršeniu zdravotného stavu. Pokiaľ
ide o výšku náhrady nemajetkovej ujmy, vychádzal okresný súd z praxe súdov Slovenskej republiky,
pričom v konkrétnostiach odkázal na jednotlivé rozhodnutia.

6. Vo vzťahu k žalobkyni 3/, bývalej manželke J. B., súd prvej inštancie nevidel dôvod vyhovieť žalobe
v tej časti, v ktorej nebola vzatá späť. Rozvodom manželstva žalobkyňa 3/ stratila postavenie blízkej
osoby, ako ju vymedzuje Občiansky zákonník. Preto mala preukázať, či a ako po rozvode manželstva
s bývalým manželom komunikovali, či sa navštevovali a ako si pomáhali. Len subjektívne tvrdenia bez
možnosti súdu vyhodnotiť aj iné skutočnosti nie je možné považovať za unesenie dôkazného bremena,

čoho dôsledkom je neúspech v konaní.

7. Pokiaľ ide o ďalší uplatnený nárok žalobcov A. B. a F. B., tento okresný súd kvalifikoval s odkazom na
§ 448 Občianskeho zákonníka v aktuálnom znení. Nebolo sporným, že J. B. mal súdom uložené platiť
výživné v sume 140 eur na syna A. a 110 eur na dcéru F.. V tejto časti nároku vo vzťahu k maloletým
deťom okresný súd žalobe vyhovel. Žalovaní 1/ a 2/ túto časť žaloby nijako nerozporovali.

8. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania vo vzťahu k žalobcom 1/, 1a/ a 2/ postupoval okresný súd
podľa§255ods.1CSP,pričomkonštatoval,ževýškapriznanejnáhradyzáviselaodúvahysúdu,pretoak
aj títo žalobcovia neboli v plnej miere úspešní, patrí im plná náhrada trov konania. Vo vzťahu k žalobkyni
3/ aplikoval okresný súd ustanovenie § 257 CSP. Uviedol, že smrť otca maloletých detí mohla žalobkyňa

3/ subjektívne pociťovať ako zásah do jej práv. Uvedené bolo z pohľadu okresného súdu osobitnou
okolnosťou vo veci.

9. Proti tomuto rozsudku podali (samostatne) odvolanie žalovaný 1/ aj žalovaný 2/.
10. Žalovaný 1/ rozhodnutie považoval za nedostatočne odôvodnené, najmä pokiaľ ide o otázku

jeho pasívnej vecnej legitimácie, ako aj odôvodnenie priznanej výšky náhrady nemajetkovej ujmy
pre jednotlivých žalobcov. Za nedostatočne odôvodnenú označil aj otázku premlčania. Poukázal na
ustanovenia § 100 a § 114 Občianskeho zákonníka, ktoré definujú premlčanie a jeho podmienky, pričom
používajú presný výraz – premlčacia doba. Ustanovenie § 122 Občianskeho zákonníka definuje plynutie
lehôt. Podľa názoru žalovaného 1/ pojem „doba“ a pojem „lehota“ nie sú totožné ani zameniteľné. Podľa

jeho názoru márnym uplynutím posledného dňa premlčacej doby (29. 1. 2017) sa nárok premlčal.
11. Okresnému súdu tiež vytýkal, že priznal žalobcom právo na pozostalostnú úrazovú rentu
a ušlé výživné, pričom toto svoje rozhodnutie odôvodnil len veľmi stručne a nesprávne v bode 40.
svojho rozhodnutia. V podstate žiadnym spôsobom neodôvodnil, na základe akých skutočností a na
základe akých dôkazov priznal žalobcom predmetné nároky týkajúce sa tvrdeného ušlého výživného

a pozostalostnej úrazovej renty.
12. Vo vzťahu k nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy žalovaný 1/ poukázal na to, že uplatnený nárok
má svoj základ v § 11 a 13 Občianskeho zákonníka. Vychádzajúc zo znenia § 4 zákona č. 381/2001
Z. z. mal odvolateľ za to, že tu nie je daná jeho pasívna vecná legitimácia. Z jednotlivých ustanovení
uvedeného predpisu vyplýva, že poisťovňa je povinná uhradiť poškodenému škodu, nie akúkoľvek

ujmu vrátane nemajetkovej ujmy, ktorá bola spôsobená tým, že bolo zasiahnuté do osobnostných
práv žalobcov. Mal za to, že v zmysle aktuálne platných právnych predpisov v Slovenskej republike
nie je nemajetková ujma predmetom poistného krytia. V tejto súvislosti poukázal najmä na uznesenie
Najvyššieho súdu SR z 20. 4. 2011 sp. zn. 4Cdo/168/2009. Rozsudok Súdneho dvora EÚ C-22/12 podľa
názoru žalovaného 1/ stanovuje, že povinné zmluvné poistenie má pokrývať aj náhradu nemajetkovej

ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe
zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej.
Z uvedeného podľa neho v žiadnom prípade nie je možné vyvodiť, že by náhrada nemajetkovej ujmy
spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode spadala do rozsahu poistného
krytia povinného zmluvného poistenia v zmysle aktuálne platného a účinného slovenského práva. Ak sa

okresnýsúdnazdával,žeprávnanormaobsiahnutávzákoneč.381/2001Z.z.jevrozporesÚstavouSR
a súčasne s niektorým z prameňov európskeho práva, mal povinnosť v zmysle článku 144 ods. 2 Ústavy
SR podať návrh na Ústavný súd SR a prerušiť konanie vo veci samej. K takému postupu však v tomto
prípade nedošlo. Žalovaný 1/ tiež odkázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 426/2014-31,
ktorým bola odmietnutá sťažnosť proti rozsudku Krajského súdu v Prešove zo dňa 30. 9. 2013 sp.

zn. 16Co/107/2013. Krajský súd v Prešove v tomto konaní vyslovil názor, že pri škode na zdraví je
nemajetková ujma krytá cez ustanovenia zákona o odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského
uplatnenia. Žalovaný 1/ tiež podotkol, že od vyhlásenia rozhodnutia Súdneho dvora EÚ C-22/12 bolzákon č. 381/2001 Z. z. už štyrikrát novelizovaný, avšak do dnešného dňa nedošlo k jeho relevantnej
zmene (§ 4 uvedeného predpisu).
13. Odvolateľ zdôraznil, že v aktuálnej legislatíve v Slovenskej republike absentuje úprava presných

a jasných kritérií pre rozhodovanie súdov o konkrétnej výške primeraného zadosťučinenia v peniazoch
pre jednotlivé typy nárokov, najmä nárokov týkajúcich sa nemateriálnej ujmy. V tomto smere uviedol,
že Národná banka Slovenska v kooperácii so Slovenskou asociáciou poisťovní predložila Ministerstvu
spravodlivosti SR návrh novely Občianskeho zákonníka v spojitosti s novelou zákona o povinnom
zmluvnom poistení. Cieľom je precizovanie úpravy týkajúcej sa odškodňovania nárokov pozostalých

na náhradu nemajetkovej ujmy. V pripravovanom návrhu je základná výška náhrady stanovená na 5-
násobok minimálnej mzdy a v prípade najbližšej rodiny na 20-násobok minimálnej mzdy platnej ku dňu
smrti zomrelého. Žalovaný 1/ považoval výšku priznaných náhrad za neprimerane vysokú. Podľa jeho
názoru mal súd prihliadnuť okrem závažnosti vzniknutej ujmy aj na okolnosti, za ktorých k porušeniu
práva došlo, k naplneniu požiadavky účinného primeraného zadosťučinenia za vzniknutú nemajetkovú
ujmu, ale v rovnocennej a vyváženej miere aj k požiadavke nezneužívania tohto právneho prostriedku na

neprípustnéobohacovanie.Pristanovenívýškynáhradynemajetkovejujmybolovhodnévychádzaťajzo
znenia ustanovení zákona č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov. Na podporu svojej argumentácie
odkázal aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý pri posudzovaní a rozhodovaní
v obdobných sporoch konštatoval, že pri určovaní výšky náhrady za porušenie osobnostných práv musí
byť zohľadnená výška náhrady, ktorá je priznávaná za telesné zranenia, alebo ktorá je priznávaná

obetiam násilných činov, pričom náhrada za porušenie iných osobnostných práv by nemala bez
existencie závažných a dostatočných dôvodov prevyšovať maximálnu výšku náhrady priznávanú za
telesné zranenia alebo násilné činy. Z judikatúry tiež vyplýva, že výška náhrady v konkrétnom prípade
nemusí zohľadňovať výšku náhrady priznávanú vnútroštátnymi súdmi v iných prípadoch týkajúcich sa
poškodenia dobrej povesti. Európsky súd pre ľudské práva tiež konštatoval, že pri určovaní výšky

náhrady ujmy treba vychádzať z dôkazov preukazujúcich výšku ujmy. Napokon odvolateľ odkázal na
novšie rozhodnutia, konkrétne rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Co/226/2019 a rozsudok
Krajského súdu v Prešove sp. zn. 9Co/37/2020. Poukázal tiež na medializovaný prípad tzv. Tušickej
tragédie, kedy Európsky súd pre ľudské práva priznal matke, ktorej manžel zastrelil seba a obe ich deti
náhradu nemajetkovej ujmy v celkovej výške 25.000 eur, ktorú sumu považoval za primeranú.

14. Žalovaný 2/ v rámci podaného odvolania nesúhlasil s povinnosťou uhradiť finančnú ujmu na zdraví
osobám, ktorým žiadnu ujmu nespôsobil. V čase nehody bol len vlastníkom vozidla, ktoré nehodu
spôsobilo. Všetky ujmy tak majetkové, ako aj nemajetkové by mali byť hradené z povinného poistenia,
ktoré mal v danej dobe zaplatené v poisťovni. Odmietol uhradiť akékoľvek finančné prostriedky aj z toho

dôvodu, že ani on, ani vodič vozidla neboli právoplatne za túto nešťastnú udalosť odsúdení.

15. Žalobcovia vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného 1/ navrhli napadnutý rozsudok potvrdiť.
16. Pokiaľ ide o vznesenú námietku premlčania, poukázali na odôvodnenie napadnutého rozsudku
s akcentom na znenie § 122 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Nie je pravdou, že by vo vzťahu k nároku na

pozostalostnú úrazovú rentu a ušlé výživné nebolo vykonané žiadne dokazovanie. Okresnému súdu bol
predložený rozsudok Okresného súdu Svidník, z ktorého vyplýva vyživovacia povinnosť zomrelého J. B.
vrátanekonkrétnejsumyvýživného.Okremuvedenéhobolsúdupredloženýpodrobnýrozpismesačných
nákladov rodiny, taktiež v rámci výsluchu žalobcov pred súdom boli tieto okolnosti súdom dopytované.
Žalobcovia mali za to, že okresný súd v tejto veci dospel k záveru na základe dostatočne a objektívne

zisteného skutkového stavu a z právneho hľadiska v bode 40. správne odôvodnil svoje rozhodnutie. Ide
o nárok žalobcov podľa § 448 Občianskeho zákonníka.
17. Čo sa týka pasívnej vecnej legitimácie žalovaného 1/, táto je nesporná a vyplýva z aktuálnej
súdnej praxe súdov Slovenskej republiky. Ak žalovaný 1/ poukazoval na pripravovanú novelu zákona
č. 381/2001 Z. z., uvedené je irelevantné. Právnym titulom podanej žaloby je náhrada nemajetkovej

ujmy v zmysle § 11 až § 16 Občianskeho zákonníka. Aplikácia zákona č. 381/2001 Z. z. a nároky
na odškodnenie vyplývajúce z tohto predpisu sa vzťahujú len na poškodeného, ktorý bol účastníkom
dopravnej nehody, na osobu priamo poškodenú dopravnou nehodou. Pozostalí, osoby blízke sú osoby,
ktorým bolo v dôsledku úmrtia osoby blízkej pri dopravnej nehode zasiahnuté do osobnostných práv
a tieto osoby majú nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle Občianskeho zákonníka, pričom

premlčacia doba je trojročná. Pokiaľ ide o výšku priznanej sumy odškodnenia, žalobcovia predložili
súdu viaceré rozhodnutia v obdobných prípadoch. Zdôraznili, že maloletí žalobcovia mali v čase úmrtia
otca 9 a 7 rokov, strata otca sa u nich prejavila vo všetkých oblastiach života (rodinnej, osobnej,
ekonomickej, sociálnej, psychickej). Vek maloletých žalobcov bol významným faktorom, ktorý bolonutné zohľadniť pri stanovení výšky nemajetkovej ujmy. Pokiaľ ide o odškodnenie matky zomrelého
B. B., žalobcovia odkázali na pripojenú dohodu o urovnaní medzi ich advokátskou kanceláriou a inou
komerčnou poisťovňou. V tejto inej veci žalovaná sama navrhla mimosúdnu dohodu a strany uzavreli

dohodu o urovnaní po podaní žaloby ešte pred samotným konaním pred súdom. Výšku priznanej
nemajetkovej ujmy považovali žalobcovia za primeranú.

18. Žalovaný 1/ (ako aj žalovaný 2/) bol vyzvaný na vyjadrenie k vyjadreniu žalobcov dňa 24. 2. 2022,
avšak svoje stanovisko doručil až 9. 11. 2023, preto naň krajský súd neprihliadal.

19. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 ods. 1 CSP), po zistení, že odvolanie podala subjektívne
legitimovaná strana sporu (§ 359 CSP), v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), preskúmal
rozsudok okresného súdu v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 379 CSP a toto rozhodnutie vo
výrokoch I., II., III. a VI. v zmysle § 387 ods. 1 CSP voči žalovanému 2/ potvrdil. Rovnako potvrdil
rozhodnutie vo výroku III. a VII. voči žalovanému 1/. Následne vo vzťahu k žalovanému 1/ rozhodnutie

vo výrokoch I. a II. čiastočne zmenil postupom podľa § 388 CSP a čiastočne podľa § 389 ods. 1 písm.
b) CSP zrušil (vrátane závislého výroku VI. o trovách) a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
V nenapadnutých výrokoch IV. a V. ostal rozsudok okresného súdu nedotknutý, obdobne aj vo výroku
VII. voči žalovanému 2/.

20. Primárne považoval krajský súd za potrebné akcentovať zodpovednosť odvolateľa za obsahové
vymedzenie odvolania, v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať princíp viazanosti
odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP). Odvolací súd nemá všeobecné prieskumné oprávnenie, či
možnosť vstupovať do záverov vyslovených v napadnutom rozhodnutí nad rámec toho, čo sa uvádza
v odvolaní.

21. V tomto duchu potom možno konštatovať, že odvolacie dôvody formulované žalovaným 2/ neboli
spôsobilé zvrátiť závery vyslovené okresným súdom. Tvrdenia o tom, že bol len vlastníkom vozidla,
že nikto nebol v súvislosti s dopravnou nehodou odsúdený a že všetky ujmy by mali byť uhradené
z poistenia popierajú podstatu znenia § 427 Občianskeho zákonníka. Zodpovednosť žalovaného 2/
za vzniknuté následky má objektívny charakter a pre jej existenciu sa preto nevyžaduje zavinenie.

Skutočnosť uzavretia poistenia ešte neznamená, že vzťah medzi škodcom a poškodeným zanikol.
Žalovaný 2/ nesie zodpovednosť za vzniknutý následok už z titulu jeho postavenia prevádzkovateľa
vozidla.
22. Ďalšie námietky žalovaný 2/ nevzniesol, preto krajský súd vo vzťahu k nemu napadnutý rozsudok
potvrdil postupom podľa § 387 ods. 1 CSP, a to vrátane závislého výroku VI. o trovách, ku ktorému neboli

neformulované žiadne námietky.
23. Na tomto mieste krajský súd poznamenáva, že žalovaný 1/ a žalovaný 2/ figurujú v spore ako
samostatní procesní spoločníci (§ 76 CSP), z ktorého dôvodu je prípustné rozhodnúť v odvolacom
konaní osobitne vo vzťahu k žalovanému 2/. Aj v prípade vzniku solidárnej zodpovednosti za škodu (v
danom prípade tzv. nepravej solidárnej zodpovednosti, pretože právny základ plnenia je u žalovaných

odlišný) totiž v súdnom procese vykonáva jednotlivé procesné úkony každý (takýto) subjekt sporu
samostatne a s účinkami len voči nemu samému. Výsledné rozhodnutie o povinnosti žalovaných za
škodu, avšak so stanovením rozdielnej výšky plnenia, potom znamená, že solidarita medzi povinnými
subjektmi existuje do výšky, v ktorej sa ich dlh voči žalobcom kryje. Uvedeným spôsobom vyjadril krajský
súd danú povinnosť vo výroku rozhodnutia, ktorým bol žalovaný 1/ zaviazaný na nižšiu sumu plnenia

(viď odôvodnenie nižšie), ako vyplýva z rozhodnutia týkajúceho sa žalovaného 2/.

24. K námietke žalovaného 1/ o podaní žaloby po uplynutí trojročnej premlčacej doby s akcentom na
rozlíšenie pojmov „lehota“ a „doba“ krajský súd uvádza, že táto je neopodstatnená. Počítanie času
špecificky upravuje Občiansky zákonník v ustanovení § 122. Zmienené rozlišovanie „lehôt“ a „dôb“ má

svoj význam v pracovnom práve, ktoré osobitne reguluje plynutie doby a to inak ako je upravené plynutie
času vo všeobecnej úprave Občianskeho zákonníka. Konkrétne v § 37 Zákonník práce definuje spôsob
plynutia „doby“. Označená regulácia sa ale na aktuálne konanie nevzťahuje, a preto spôsob počítania
plynutia premlčacej doby treba posudzovať podľa spomínaného § 122 Občianskeho zákonníka.
25. V prípade uplatnenia práva voči poisťovni na náhradu nemajetkovej ujmy zásahom do súkromného

a rodinného života (§ 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka) vzniknutej usmrtením blízkej osoby pri
dopravnejnehodemotorovýmvozidlomzačínapremlčaciadobanajehouplatnenieplynúťrokpopoistnej
udalosti podľa § 104 Občianskeho zákonníka (R 3/2022). V zmysle uvedeného potom možno považovať
nároky žalobcov za uplatnené včas.26.Kďalšejargumentáciižalovaného1/,ževočinemunemožnouplatniťnároknanáhradunemajetkovej
ujmy podľa § 11 Občianskeho zákonníka, pretože uvedené odporuje úprave zákona č. 381/2001 Z. z.

treba zdôrazniť, že uvedená otázka bola vyriešená v rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu SR. Ten
konštatoval, že „pre posúdenie otázky pasívnej legitimácie poisťovne je rozhodujúce riešenie otázky,
čo treba rozumieť pod pojmom škoda (použitým v ZoPZP). Pre účely tohto zákona treba pojem škoda
vykladať extenzívne v tom zmysle, že tento pojem zahŕňa aj nemajetkovú ujmu, ktorej náhrada patrí
pozostalým (po blízkej osobe, usmrtenej pri dopravnej nehode v súvislosti s prevádzkou motorového

vozidla) z titulu občianskoprávnej zodpovednosti za zásah do osobnostných práv, spočívajúci v zásahu
do ich práva na súkromný a rodinný život. Účelom poistenia za škody spôsobené prevádzkou
motorových vozidiel je zmierniť dôsledky škôd, ku ktorým došlo v súvislosti s touto prevádzkou. Aj podľa
dôvodovej správy k zodpovednostnému zákonu je usmrtenie pri dopravnej nehode najzávažnejším
dôsledkom tejto udalosti. Pokiaľ podľa súdnej praxe usmrtenie pri dopravnej nehode vyvoláva nielen
občianskoprávnuzodpovednosťzaškodu,aleajobčianskoprávnuzodpovednosťzaneoprávnenýzásah

do osobnostných práv, musí byť aj táto zodpovednosť predmetom poistného krytia“ (R 61/2018).
27. Aktuálne ide o stabilne judikovaný záver, ktorý nebol v justičnej praxi prekonaný. Námietky
žalovaného 1/ týkajúce sa nesprávneho výkladu ustanovenia § 4 zákona č. 381/2001 Z. z. nemožno
preto s odkazom na uvádzané rozhodnutie posúdiť ako dôvodné. Ak žalobca odkazoval na niektoré
súdne rozhodnutia s odlišnými závermi, išlo o staršiu judikatúru.

28. Nadväzne platí, že v právnom poriadku Slovenskej republiky skutočne (ako naznačuej odvolateľ)
neexistuje norma presne/striktne upravujúca výšku nemajetkovej ujmy priznávanej podľa § 11 a nasl.
Občianskeho zákonníka. Uvedené ale neznamená, že je ponechané na ľubovôli súdov, na akej sume
ustália opodstatnenú výšku nároku. Ochrana porušených práv totiž musí byť vždy spravodlivá a účinná

tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty (viď článok 2 ods. 1 Základných princípov CSP).
29. Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti už viackrát vyslovil, že k imanentným znakom
právneho štátu patrí neodmysliteľne aj princíp právnej istoty (napr. PL. ÚS 36/95), ktorého súčasťou je
tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala
rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99). Diametrálne odlišná rozhodovacia

činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie,
pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (m. m. PL. ÚS 21/00, PL.
ÚS 6/04, III. ÚS 328/05).
30. Obsahovým komponentom princípu právnej istoty je veľmi zjednodušene povedané rovnaká
odpoveď na právnu otázku za rovnakého alebo analogického skutkového stavu. Z uvedeného zároveň

vyplýva,žepokiaľniejesplnenápodmienkaexistencierovnakéhoaleboanalogickéhoskutkovéhostavu,
nie je splnený základný predpoklad na to, aby všeobecný súd na účel dodržania princípu právnej istoty
a predvídateľnosti súdneho rozhodnutia musel dať na určitú právnu otázku rovnakú odpoveď.
31. Pri stanovení výšky peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy musí súd prihliadnuť na: a) závažnosť
vzniknutej ujmy a okolností, za ktorých k porušenia práva došlo, a to k naplneniu požiadavky účinného

primeraného zadosťučinenia za vzniknutú nemajetkovú ujmu, b) na požiadavku nezneužívania tohto
právneho prostriedku na neprípustné obohacovanie. Určujúce parametre proporcionálne spravodlivého
zadosťučinenia potom predstavujú: 1/ atribút primeranosti (tento atribút je rozhodujúce kritérium
priznávania odškodnenia, aby bol dosiahnutý účel kompenzácie) a 2/ proporcionalita, výška peňažnej
satisfakcie nesmie byť prostriedkom bezdôvodného obohatenia a pôsobiť na škodcu likvidačne. Pre

rozhodovanie je však vždy dôležité zváženie individuálnych okolností prípadu. Judikatúra súdov v tejto
oblasti ochrany osobnosti sa zhoduje na primárnom význame vyrovnávacieho charakteru náhrady
nemajetkovej ujmy, resp. zmiernení nepriaznivého následku neoprávneného zásahu. Pri rozhodovaní
o výške náhrady nemajetkovej ujmy musia preto súdy starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo
počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí

potom vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej
strane a právnymi závermi na strane druhej (rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.
14Co/6/2018).

32. Odvolací súd mal v rozoberanej spojitosti za to, že pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej

ujmy, bolo možné vychádzať len z analogických rozhodnutí vnútroštátnej či európskej judikatúry. Preto
neprijal odkazy žalovaného 1/ na rozhodnutia, ktoré sa týkali úplne iných dôsledkov na právach
poškodeného – napr. rozhodnutia ESĽP Karhuvaara a Iltalehti vs. Fínsko (týkalo sa slobody prejavu),
Winkler proti Slovenskej republike (nezákonná väzba), Flux vs. Moldavsko (difamačné prejavy),Steel a Morris vs. Veľká Británia (difamačné prejavy), rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
16MCdo/15/2012 (nezákonné trestné stíhanie). Prípad tzv. Tušickej tragédie (Kontrová vs. Slovensko),
na ktorý odkázal žalovaný 1/ ako na relevantný z hľadiska ustálenia výšky náhrady nemajetkovej

ujmy, riešil predovšetkým zodpovednosť štátu za porušenie pozitívneho záväzku ochrániť život detí
sťažovateľky v zmysle Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných osôb.
33. Pri rozhodovaní o náhrade nemajetkovej ujmy v osobitostiach súdenej veci považoval krajský súd
za kľúčový faktor zásadne ovplyvňujúci jej výšku vek žalobcov 1/ a 1a/, ktorí prišli o otca v útlom veku (9
rokova6rokov).Dôsledkypremaloletédieťavoveku,kedyzjavnepotrebujepresvojzdravývývojoboch

rodičov, sú podstatne významnejšie v porovnaní s dôsledkami na právach dospelého. Stratu blízkej
osoby v iných prípadoch nijako krajský súd nezľahčuje, len zvýrazňuje osobitne závažný dopad straty
rodiča u tak malých detí, ako tomu bolo v posudzovanej veci. Preto krajský súd sústredil svoju pozornosť
na súdnu prax v obdobnej otázke – kedy došlo k zásahu do práva na ochranu osobnosti poškodených
vo veku zodpovedajúcom veku žalobcov 1/ a 1a/ a zároveň sa pokúsil odlíšiť prístup súdov v iných, hoci
podobných prípadoch. Rovnako skúmal súdnu prax priznávania náhrad nemajetkovej ujmy v prípadoch

úmrtia dospelého potomka (žalobkyňa 2/).
34. Krajský súd v Bratislave rozsudkom sp. zn. 4Co/470/2011 zo dňa 20. 2. 2013 potvrdil prvoinštančné
rozhodnutie, na základe ktorého bola rodičom 19-ročnej dcéry priznaná nemajetková ujma v sume
49.790,88 eur. K úmrtiu došlo v danom prípade v dôsledku nedostatočnej údržby cesty, od ktorej sa
odrazil kameň, ktorý následne spôsobil smrteľné zranenie. K nehodovej udalosti došlo v roku 2007.

35. V rozsudku 21Co/137/2017 zo dňa 12. 6. 2018 Krajský súd v Prešove akceptoval závery prijaté
okresným súdom, ktorý priznal pozostalej manželke náhradu nemajetkovej ujmy v sume 40.000,- eur,
tromplnoletýmsynompo20.000,-euramaloletému(štvorročnému)synovisumu40.000,-eur.Dovolanie
proti tomuto rozhodnutiu bolo odmietnuté. K nehode došlo v roku 2009. Vodič motorového vozidla, ktorý
škodu spôsobil, bol odsúdený v trestnom konaní.

36. Krajský súd v Banskej Bystrici zmeňujúcim rozsudkom sp. zn. 14Co/6/2018 zo dňa 29. 1. 2019 ustálil
výšku náhrady nemajetkovej ujmy na 40.000,- eur v prospech manžela a na sumu 20.000,- eur pre každú
z maloletých dcér (rozhodnutie uvádza „predpubertálny vek“, presný údaj je anonymizovaný). Dcéry boli
odkázané na matku, ktorá pri nehode zomrela, pretože otec dlhodobo pracoval v zahraničí. K dopravnej
nehode došlo v roku 2011.

37. Krajský súd v Trnave v rozhodnutí sp. zn. 9Co/423/2012 zo dňa 26. 2. 2013 rozhodol o zmene
rozhodnutiaokresnéhosúdu,pričomvýškunáhradynemajetkovejujmyvprospechpozostaléhomanžela
určil na 20.000,- eur a v prospech maloletých synov (7 rokov a 9 rokov) na 30.000,- eur pre každého
z nich. K udalosti došlo v roku 2008.
38. Z rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 6Co/80/2017 zo dňa 30. 5. 2017 vyplýva priznanie

príslušných náhrad viacerým poškodeným (dopravná nehoda v Polomke v roku 2009). Dospelým
potomkom vo veku 33 a 35 rokov bola v súvislosti so smrťou oboch rodičov priznaná náhrada
nemajetkovej ujmy v sume 26.000,- eur a 20.000,- eur. Ďalším poškodeným súd priznal náhradu vo
výške 23.000,- eur (11-ročná pozostalá po mŕtvej matke), 20.000,- eur (14-ročná pozostalá po mŕtvej
matke) a vo výške 12.000,- eur pre pozostalého manžela. V rovnakom rozhodnutí bol tiež odškodnený

11-ročný pozostalý syn sumou 23.000,- eur a pozostalá manželka sumou 15.000,- eur. Dovolanie proti
uvedenému rozhodnutiu bolo zamietnuté.
39. Z rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15Co/171/2012 zo dňa 15. 5. 2013
vsúvislostisdopravnounehodouzroku2007vyplývavýškanáhradynemajetkovejujmyvsume20.000,-
eur v prospech pozostalej manželky a v sume 15.000,- eur pre každé z troch maloletých detí.

40. Krajský súd v Žiline v rozhodnutí sp. zn. 10Co/550/2015 zo dňa 28. 4. 2016 potvrdil prvoinštančné
rozhodnutie týkajúce sa náhrady nemajetkovej ujmy priznanej dvom maloletým (9 a 7 rokov) v sume
20.000,- eur pre každého z nich v súvislosti s nehodou na lyžiarskom svahu v roku 2009.
41. Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3Co/160/2012 zo dňa 23. 5. 2013 bolo potvrdené
prvoinštančné rozhodnutie priznávajúce dvom maloletým pozostalým (10 a 13 rokov) proti odsúdenému

vodičovi motorového vozidla náhradu nemajetkovej ujmy v sume 15.000,- eur pre každého. K nehode
došlo v roku 2006.
42. Pre posúdenie veci bola relevantná aj aktuálna rozhodovacia činnosť Najvyššieho súdu SR.
Rozhodnutím sp. zn. 7Cdo/87/2023 zo dňa 27. 9. 2023 bolo odmietnuté dovolanie proti potvrdzujúcemu
rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci priznania náhrady nemajetkovej ujmy v sume 20.000,- eur

a 17.500,- eur v prospech pozostalých rodičov a v sume 10.000,- eur v prospech pozostalej sestry.
K nehodovej udalosti došlo v roku 2014. Preskúmavané rozhodnutie krajského súdu spomína „nízky
vek zomrelej“. V ďalšom rozhodnutí sp. zn. 7Cdo/23/2022 zo dňa 27. 4. 2023 Najvyšší súd SR zamietol
dovolanie proti výroku odvolacieho rozhodnutia týkajúceho sa ustálenia výšky náhrady nemajetkovejujmy na sumu 30.000,- eur pre pozostalú manželku a na sumu 20.000,- eur pre každú z troch
pozostalých maloletých dcér (ktoré boli v „útlom veku“). K nehode došlo v roku 2016, usmrtený mal 37
rokov. Uznesením sp. zn. 6Cdo/25/2021 zo dňa 26. 4. 2023 Najvyšší súd SR odmietol dovolanie proti

rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorý sa stotožnil so závermi okresného súdu vo veci určenia náhrady
nemajetkovej ujmy v prospech pozostalých rodičov a sestry v sume 25.000,- eur pre každého z nich;
k dopravnej nehode došlo v roku 2016, usmrtený bol dospelý. Z rozhodnutia sp. zn. 7Cdo/52/2022 zo
dňa 28. 2. 2023 vyplýva odmietnutie dovolania vo veci, v ktorej odvolací súd potvrdil závery okresného
súdu aj ohľadom výšky náhrady nemajetkovej ujmy priznanej matke zomrelej vo výške 14.000,- eur,

starej matke vo výške 5.000,- eur a bratovi zomrelej vo výške 7.000,- eur; k nehode došlo v roku 2015.
Uznesením 6Cdo/16/2022 zo dňa 28. 2. 2023 Najvyšší súd SR odmietol dovolanie proti rozhodnutiu
krajského súdu, ktorý ustálil výšku náhrady nemajetkovej ujmy v prospech pozostalých rodičov po 24-
ročnom synovi na sumu 10.000,- eur pre každého z nich; k nehode došlo v roku 2016.

43. Odvolací súd v rámci takto prezentovanej kazuistiky týkajúcej sa nárokov na náhradu nemajetkovej

ujmy vzniknutej v dôsledku smrti blízkych osôb osobitne zameral svoju pozornosť na najnovšie
rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, aj keď vo väčšine prípadov došlo k odmietnutiu dovolania. Z ich
obsahu však bol zrejmý záver súdov nižších inštancií vo veci ustálenia sumy náhrady nemajetkovej
ujmy. Je nepochybné, že v praxi súdov nie je možné definovať konkrétnu a presnú sumu takejto náhrady,
pretože jej výška je v zmysle hmotného práva ponechaná na úvahu súdu a vždy závisí od konkrétnych

tvrdení a dôkazov produkovaných v spore. Výsledná suma priznanej náhrady môže byť závislá aj od
procesnej aktivity či pasivity strán sporu, keďže súdy nemôžu z hľadiska výšky a skutkového základu
sporu prekročiť to, čo strany žiadajú alebo namietajú.
44. V prípade straty rodiča súdy spravidla priznávali maloletým deťom sumy náhrad vo výške približne
20.000,- eur až 25.000,- eur, v prospech rodičov plnoletých detí sa vyskytujú v rozhodovacej činnosti

súdov sumy 10.000,- eur až 15.000,- eur (ktorá suma je obvykle hornou hranicou v takýchto prípadoch,
aj keď nie sú vylúčené prípady vyšších náhrad – viď vyššie). Pri porovnávaní výšky náhrad možno vo
vývoji judikatúry badať trend smerujúci postupne k určitej relativizácii výšky priznávaných náhrad. Berúc
do úvahy infláciu by totiž aktuálne priznávané náhrady mali byť vyššie.
45. Ku konkrétnej výške náhrady nemajetkovej ujmy odkázal žalovaný 1/ na rozhodnutia Najvyššieho

súduSRzrokov2010,2011a2016,akoajnajednorozhodnutieKrajskéhosúduvBanskejBystricizroku
2012. V závere odvolania označil rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach a Krajského súdu v Prešove,
obe z roku 2020. Bližšiu argumentáciu odvolateľ k svojej požiadavke na zníženie náhrad neuvádza.
Odvolateľ tak čiastočne zlyhal pri formulovaní svojich námietok, keď v zásade všeobecným spôsobom
selektívne odkázal len na vybrané rozhodnutia, ktoré mali podporiť jeho názor o podstatne nižšej sume

náhrady nemajetkovej ujmy priznávanej súdnou praxou. Odkaz na iné súdne rozhodnutie bez formulácie
konkrétnych námietok majúcich súvis s aktuálne prejednávaným sporom nie je dostatočný. Rešerš
vypracovaný krajským súdom navyše nepotvrdzuje, že by odvolateľom vybrané rozhodnutia mohli byť
zásadnými z hľadiska skúmania judikatúry. Napokon išlo zväčša o staršie rozhodnutia, naproti čomu
odvolací súd sa pri svojej prieskumnej činnosti zameral na aktuálnu prax, ktorú porovnal so staršími

rozhodnutiami.

46. Vo vzťahu k žalobkyni 2/ možno preto uzavrieť, že okresným súdom ustálená náhrada nevybočila
z medzí, ktoré možno definovať ako zodpovedajúce rozhodovacej činnosti najvyšších súdnych autorít.
Naviac v jej prípade existovali aj výrazné dôvody pre konštatovanie vyššej miery závažnosti dôsledkov

na jej psychickom zdraví, keďže musela v dôsledku straty syna vyhľadať lekársku pomoc. Tento faktor
odvolateľ nespochybnil.
47. U maloletých detí (žalobcov 1/ a 1a/) považoval krajský súd za odôvodnenú sumu náhrady
nemajetkovej ujmy vo výške 25.000,- eur, pričom vychádzal najmä zo spomínaných rozhodnutí
Najvyššieho súdu SR. V konaní bolo preukázané, že žalobcovia 1/ a 1a/ prišli v dôsledku škodovej

udalosti o otca vo veku, kedy možno všeobecne usúdiť, že išlo drastický zážitok znamenajúci stratu
jednej z najbližších osôb ich života. Aj napriek tomu, že sa rodičia žalobcov 1/ a 1a/ rozviedli, na
výchove sa podieľal aj zomrelý otec; emocionálna ujma u maloletých žalobcov mohla byť reparovaná
jedine priznaním náhrady postupom podľa § 11 Občianskeho zákonníka v už zmienenej sume. V praxi
sa vyskytli prípady priznania aj nižších náhrad pre maloleté deti, ale zároveň pre pozostalých rodičov

a sestru bola v inom prípade akceptovaná suma 25.000,- eur. Ani tu odvolateľ nekonkretizoval svoje
námietky vo vzťahu k úsudku okresného súdu, ktorý v odôvodnení zmienil rozhodnutia súdnej praxe.
Tieto však uvádzali náhrady v sume 23.000,- eur a 33.500,- eur, pričom okresný súd následne nejasne
dospel k priznaniu sumy 35.000,- eur, čo nebolo možné považovať za náležité.48. Odvolací súd preto v časti namietaných náhrad nemajetkovej ujmy potvrdil rozhodnutie okresného
súdu o povinnosti žalovaného 1/ zaplatiť 15.000,- eur žalobkyni 2/ a zmenil rozhodnutie vo vzťahu

k žalobcom 1/ a 1a/, ktorým voči žalovanému 1/ patrí znížená suma náhrady nemajetkovej ujmy vo
výške 25.000,- eur. Z uvedeného potom vyplýva, že žalovaný 1/ je povinný zaplatiť nižšiu sumu náhrady
ako žalovaný 2/. V pomere medzi žalovaným 1/ a žalovaným 2/ uvedený záver znamená, že títo sú
do sumy 25.000,- eur zaviazaní spoločne a nerozdielne; nad rámec tejto sumy zodpovedá žalovaný 2/
samostatne.

49. K otázke porovnania postupu podľa § 11 Občianskeho zákonníka a úpravy odškodnenia obetí
trestných činov krajský súd odkazuje na závery vyslovené Najvyšším súdom SR v rozhodnutí sp. zn.
2Cdo/188/2021 zo dňa 26. 10. 2023 (najmä odseky 15.2 a 15.3), kde sa okrem iného uvádza, že nie je
možné „odvíjať výšku nemajetkovej ujmy pozostalých obete dopravnej nehody spôsobenej prevádzkou
motorového vozidla od výšky sumy odškodnenia obetí trestných činov určenej zákonom o obetiach

TČ.“ Najvyšší súd SR argumentoval, že „odvíjať rýdzo súkromnoprávne nároky od verejnoprávnych
predpisov, ktorými na seba štát dobrovoľne preberá záväzok odškodnenia pri najzávažnejších zásahoch
do osobnej a telesnej integrity (a ktorého výška závisí výlučne od "nastavených parametrov sociálneho
štátu"), nie je presvedčivé, ani spravodlivé. Vzhľadom k verejnoprávnemu charakteru osobitnej regulácie
sa nejaví ako vhodné preberať verejnoprávnu konštrukciu odškodňovania do rýdzo súkromnoprávnych

vzťahov.“

50. Ak žalobca odkazoval na legislatívne návrhy, ktoré sú len v štádiu prípravy, tieto nemohli byť
z hľadiska skúmania hmotnoprávneho základu nárokov žalobcov relevantné.

51. V časti výrokov I. a II. rozhodnutia okresného súdu, ktorým bolo rozhodnuté o ušlom výživnom
a pozostalostnej úrazovej rente je odvolacia argumentácia (bod 11 tohto odôvodenia) opodstatnená.
Krajský súd preto zrušil napadnuté rozhodnutie voči žalovanému 1/ ako neodôvodnené postupom podľa
§ 389 ods. 1 písm. b) CSP a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Zároveň zrušil rozhodnutie
v závislom výroku VI. o trovách konania.

52. Žiada sa na tomto mieste zdôrazniť, že odôvodnenie rozhodnutia spĺňajúce kritériá podľa § 220
ods. 2 CSP dovoľuje stranám sporu posúdiť, ako súd v ich veci vyložil a aplikoval príslušné procesné
predpisy a akými úvahami sa spravoval pri svojom rozhodovaní o veci samej. Pokiaľ súd náležite
neodôvodní svoje rozhodnutie, osobitne také, ktorým ukladá nejakú povinnosť, znemožní stranám
realizovať ich procesné práva, čo je jeden z dôvodov pre zrušenie rozhodnutia v odvolacom konaní [§

389 ods. 1 písm. b) CSP]. Napadnuté rozhodnutie okresného súdu sa zaoberalo nárokom na zaplatenie
pozostalostnej úrazovej renty v odseku 40 rozsudku, v ktorom bola len označená výška nároku
a konštatovaná jej nespornosť. Takto formulované dôvody zmarili možnosť strany sporu reagovať na
podstatu rozhodnutia i odvolacieho súdu preskúmať v danom rozsahu rozsudok okresného súdu. Pokiaľ
aj protistrana nepoprie uplatnený nárok, uvedené neznamená, že súd nemá rozhodnutie odôvodniť

v zmysle zákonných kritérií podľa § 220 ods. 2 CSP.
53. Z uvedeného dôvodu bude nevyhnutné po vrátení veci rozhodnúť opätovne o nároku na zaplatenie
pozostalostnej úrazovej renty, a to voči žalovanému 1/. Pokiaľ v tejto časti okresný súd žalobe vyhovie,
vo výroku vyjadrí súvis s právoplatne priznaným nárokom voči žalovanému 2/ (solidárna zodpovednosť),
pretože nie je možné to isté právo priznať dvakrát.

54. Krajský súd potvrdil voči žalovanému 1/ napadnuté rozhodnutie vo výroku VII. o trovách
konania, pretože odvolateľ, aj napriek tomu, že uvedený výrok označil ako predmet svojho odvolania,
neformuloval voči nemu žiadne odvolacie námietky. Zároveň nešlo vo vzťahu k zrušeným častiam
výrokov I. a II. o závislý výrok.

55. Vzhľadom na nesprávne uvedený dátum narodenia žalobcu 1/ krajský súd nariadil postupom podľa
článku 4 ods. 2 Základných princípov CSP opravu napadnutého rozhodnutia. Okresný súd nesprávne
uviedol dátum narodenia žalobcu A. B., ktoré pochybenie bude nevyhnutné opraviť postupom podľa §
224 CSP.

56. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné dovolanie z dôvodov vymedzených v § 420 a § 421 ods. 1 CSP.
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané, v lehote dvoch mesiacov

od doručenia tohto rozhodnutia na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie je podané včas aj
vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom a dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom. Táto povinnosť neplatí v prípadoch vymedzených v § 429 ods. 2 CSP.