Rozsudok – Pracovné právo ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, August 7, 2024

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19CoPr/9/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3522203578
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 08. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beáta Čupková

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2024:3522203578.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Beáty Čupkovej a sudkýň

JUDr. Viery Škultétyovej a JUDr. Zuzany Slušnej, v spore žalobcu: Správa ciest Trenčianskeho
samosprávneho kraja, so sídlom Brnianska 1997/3, Trenčín, IČO: 37 915 568, právne zastúpený:
Advokátska kancelária JUDr. Marek Doktor, s. r. o., so sídlom Legionárska 7735/31B, Trenčín, IČO:
52 536 891, proti žalovanému A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XXX/XX, E., právne zastúpený Mgr.
et. F. G. H. I., advokátkou, so sídlom Pod Donátom 5, Žiar nad Hronom, IČO: 44 465 203, o zaplatenie
6.995,55 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trenčín, č. k.
NM-10Cpr/38/2022-86 zo dňa 10. októbra 2023, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalobca m á proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie svojím rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 6.995,55 eur
do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku, spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,00 % ročne
zo sumy 6.995,55 eur od 08.01.2022 do zaplatenia (prvý výrok) a žalobcovi priznal nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 100 % (druhý výrok). Súd prvej inštancie rozhodol podľa § 1 ods. 4, § 222 ods.
1, ods. 2, ods. 3 Zákonníka práce, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia č. 87/1995 Z.

z.. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z.
Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP).

2. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa súdom schváleným
zmierom zaviazal žalovanému uhradiť sumu 25.200,- eur brutto ako náhradu mzdy, avšak v dôsledku
pochybenia jeho účtovného oddelenia zaslal žalobcovi namiesto sumy 18.204,45 eur netto sumu
25.200,- eur netto, čím sa žalovaný na jeho úkor bezdôvodne obohatil o žalovanú sumu. Napriek

písomnej výzve žalovaný sumu 6.995,55 eur žalobcovi nevrátil. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval,
že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že medzi žalobcom ako zamestnávateľom a žalovaným ako
zamestnancom bola riadne uzatvorená pracovná zmluva na dobu neurčitú na pozíciu vedúci strediska.
Žalobca doručil žalovanému okamžité skončenie pracovného pomeru, ktoré žalovaný napadol na súde
s tým, že sa v konaní vedenom Okresným súdom Nové Mesto nad Váhom pod sp. zn. 10Cpr/24/2019
domáhal vyslovenia neplatnosti tohto úkonu a zároveň sa domáhal vyplatenia náhrady mzdy. V rámci
uvedeného konania strany sporu uzavreli zmier, na základe ktorého mal žalobca vyplatiť žalovanému

25.200,- eur brutto. Medzi stranami sporu zostalo v tomto konaní sporné, či išlo o náhradu mzdy alebo
o iné finančné plnenie. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že zo zápisnice z
pojednávania zo dňa 13.05.2021 vo veci vedenej na Okresnom súde Nové Mesto nad Váhom pod sp.
zn. 10Cpr/24/2019 jednoznačne vyplýva, že strany rokovali o plate a o urovnaní zpracovnej zmluvy, o čom svedčí skutočnosť, že išlo o individuálny pracovný spor a za
dohodnutou sumou na výplatu bolo uvedené brutto, čo je všeobecne známa skutočnosť, že
ide o mzdu vyjadrenú v hrubom, t. j. pred odvedením daní a poistného. Tvrdenie žalovaného, že nešlo

o náhradu mzdy, vyhodnotil súd prvej inštancie ako účelové tvrdenie, ktoré nemá oporu vo vykonanom
dokazovaní. Žalovaný pred samotnou úhradou dostal výplatnú pásku, kde dohodnutá suma - mzda bola
vyjadrená netto, a teda žalovaný musel jednoznačne vedieť, že ak mu bola na bankový účet
pripísaná celá výplata v hrubom vyčíslení, tak došlo na jeho strane k bezdôvodnému obohateniu bez
právneho dôvodu, nakoľko zo zákona je zamestnávateľ povinný za zamestnanca odvádzať všetky dane

a poistné plnenia, ktoré sa viažu ku mzde zamestnanca. Keďže nedošlo k dobrovoľnému a včasnému
plneniu zo strany žalovaného, súd prvej inštancie ho rozsudkom zaviazal na úhradu dlžnej sumy spolu
s príslušenstvom, ktoré bolo určené v súlade s § 3 nariadenia č. 87/1995 Z. z. platným v
rozhodnom čase. Pre úplnosť súd prvej inštancie dodal, že žaloba bola podaná včas, v lehote
podľa § 222 ods. 6 Zákonníka práce, resp. podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Zároveň súd
prvej inštancie uviedol, že neakceptoval ani námietku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného, nakoľko

zamestnanec nie je povinný sám odvádzať zo svojej mzdy daňové a odvodové povinnosti. Ak
žalovaný tvrdil, že schválený zmier nesledoval žalobný návrh, k tomu súd uvádza, že o zmier
sa súd musí vždy pokúsiť, a to v každom štádiu súdneho konania, pričom nie je nevyhnutné, aby zmier
reflektoval všetky výroky žalobného návrhu, ale povinnosťou skončenia sporu zmierom za účasti súdu
je, aby zo zmieru vyplynulo, že všetky sporné otázky sporových strán sú zmierom ukončené, čo v danom

prípade bolo splnené, ak strany vyhlásili, že na základe tejto dohody sú medzi nimi vysporiadané všetky
práva a povinnosti týkajúce sa pracovnej zmluvy uzatvorenej medzi žalobcom ako zamestnancom a
žalovaným ako zamestnávateľom zo dňa 15.12.2014 a nároky s ňou súvisiace.

3. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalovaný z dôvodu podľa §

365 ods. 1 písm. b), d), f), h) CSP a navrhol odvolaciemu súdu, aby rozsudok súdu prvej inštancie
zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a žalovanému prizná nárok na
náhradu trov konania alebo rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie
a rozhodnutie. Žalobca namietol v konaní pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného, nakoľko v dôsledku
pochybenia zamestnanca žalobcu došlo u žalobcu k vzniku nároku na náhradu škody

a nie k vzniku nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. Žalobca uvedené tvrdenie o nedostatku
pasívnej vecnej legitimácie nepoprel. Žalovaný tiež namietal nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho
odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie, nakoľko v odôvodnení rozhodnutia absentuje akákoľvek
zmienka o popretí námietky pasívnej vecnej legitimácie zo strany žalovaného. Svojím záverom o tom,
že neakceptoval ani námietku pasívnej vecnej legitimácie, nakoľko zamestnanec nie je povinný sám

odvádzať zo svojej mzdy daňové a odvodové povinnosti, súd prvej inštancie porušil právo žalovaného
na rovnosť strán v spore tým, že nerešpektoval zásadu kontradiktórnosti konania na úkor žalovaného,
ktorý je ako zamestnanec v pracovnoprávnom spore slabšou stranou. Nakoľko pre súd je záväzný
len výrok, považoval pre právnu istotu za potrebné opätovné posúdenie prejudiciálnej otázky týkajúcej
sa vôle sporových strán pri uzatváraní zmieru formou uznesenia. Žalovaný tvrdil, že

pri uzavretí zmieru nemal vôľu zmier uzavrieť z titulu náhrady mzdy. Podľa žalovaného súd prvej
inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam týkajúcim sa skutočnosti, či žalovaný vedel alebo
musel z okolností predpokladať, že ide o sumu nesprávne určenú alebo omylom vyplatenú. Podľa
žalovaného z uznesenia o schválení zmieru vyplýva, že žalobca mal žalovanému vyplatiť celú čiastku
pred splnením si daňovej a odvodovej povinnosti zo strany zamestnávateľa. Podľa žalovaného žalobca

relevantným spôsobom neuniesol dôkazné bremeno týkajúce sa nedobromyseľnosti žalovaného pri
prijímaní plnenia zo strany žalobcu a to obzvlášť v prípade, keď komplikáciu zvýrazňuje neurčitosť
samotného uznesenia o schválení zmieru medzi sporovými stranami. Poukázal na to, že sám žalobca
vo svojom vyjadrení deklaroval pochybenie zo strany zamestnanca, účtovníka, respektíve ekonóma
žalobcu, ktorý porušil svoju povinnosť predchádzať škodám, pričom právna úprava bezdôvodného

obohatenia má vo vzťahu k právnej úprave zodpovednosti za náhradu škody subsidiárnu
povahu.

4. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že argumentáciu žalovaného týkajúcu
sa námietky pasívnej vecnej legitimácie považoval za absurdnú vzhľadom k tomu, že zástupca žalobcu

po prednese záverečnej reči uviedol, že pasívna vecná legitimácia žalovaného je daná. Tvrdenie
žalovaného o tom, že žalobca nenamietal jeho tvrdenie o nedostatku pasívnej vecnej
legitimácie označil za klamstvo. Poukázal na to, že žalovaného označil za pasívne vecne legitimovaná
ho v podanej žalobe, pričom námietka nedostatku pasívnej vecnej legitimácie nie je skutkovým tvrdením,ale jedná sa o otázku právneho posúdenia. Rozhodnutie súdu prvej inštancie považoval za dostatočne
odôvodnené. Žalobca uviedol, že predmetný spor sa týka vydania bezdôvodného obohatenia, pričom
žalovaný už nie je v postavení zamestnanca žalobcu. Textáciu uzavretého zmieru v konaní vedenom

naOkresnomsúdeNovéMestonadVáhompodsp.zn.10Cpr/24/2019považovalzajasnústým,žeznej
celkom zrejme vyplýva, že sa jedná o uzavretie zmieru z titulu náhrady mzdy. Poukázal na odôvodnenie
rozhodnutia súdu prvej inštancie, v ktorom súd uviedol, že tvrdenie žalovaného, že nešlo o náhradu
mzdy, považuje za účelové tvrdenie, ktoré nemá oporu vo vykonanom dokazovaní s
poukazom na skutočnosť, že žalovanému bola doručená výplatná páska, z ktorej musel jednoznačne

vedieť, že ak mu na bankový účet prišla celá výplata v hrubom vyčíslení, tak došlo na jeho
strane k bezdôvodnému obohateniu bez právneho dôvodu. Žalobca poukázal aj na obsah rokovania
strán v pôvodnom pracovnoprávnom spore, ako aj na to, že žalovaný má vysokoškolské
vzdelanie, u žalobcu zastával vedúcu pozíciu, a preto podľa žalobcu nemožno pochybovať o tom, že
žalovaný pozná rozdiel medzi brutto a netto, nakoľko jeho pracovnou povinnosťou žalovaného podľa
opisu pracovnej činnosti zahrnutej v pracovnej zmluve bolo vyhotovovať aj podklady pre

zúčtovanie miezd. K argumentu žalovaného týkajúcemu sa subsidiarity právnej úpravy bezdôvodného
obohatenia k úprave o náhrade škody uviedol, že predmetný konkrétny právny vzťah
medzi žalobcom a žalovaným nie je upravený žiadnym iným inštitútov ako práve inštitút bezdôvodného
obohatenia a právny vzťah medzi žalobcom a treťou osobou - zamestnancom žalobcu, s týmto nijakým
spôsobom nesúvisí. Vydaním bezdôvodného obohatenia zo strany žalovaného sa bez akýchkoľvek

pochybností predíde vzniku škody na strane žalobcu a akákoľvek škoda by mohla žalobcovi v
teoretickej rovine vzniknúť jedine za predpokladu, že by nebol oprávnený účinne si
uplatňovať nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie potvrdil a žalobcovi priznal náhradu trov odvolacieho konania.

5. Žalovaný v podanom vyjadrení k vyjadreniu žalobcu (v podanej replike) zotrval na svojich
argumentoch uvedených v podanom odvolaní a dodal, že svojím vyjadrením o pochybení
vlastného zamestnanca žalobca explicitne deklaroval pochybenie na strane svojho zamestnanca, ktorý
porušil svoju povinnosť predchádzať škodám.

6. Žalobca v podanom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného (v podanej duplike) zotrval na svojich
argumentoch uvedených v predchádzajúcom vyjadrení a zdôraznil, že jeho zástupca po prednesení
záverečnej reči na pojednávaní uviedol, že pasívna vecná legitimácia žalovaného v spore je daná s tým,
že námietka nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného nie je skutkovým tvrdením a nevzťahujú
sa na ňu pravidlá § 150 a 151 CSP, nakoľko je otázkou právneho posúdenia.

7. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie
je potrebné potvrdiť ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP.

8. V posudzovanej veci súd prvej inštancie napadnutým rozhodnutím zaviazal žalovaného na zaplatenie
sumy 6.995,55 eur s príslušenstvom podľa § 222 ods. 1 Zákonníka práce titulom vydania bezdôvodného
obohatenia získaného bez právneho dôvodu. Súd prvej inštancie z vykonaného dokazovania uzavrel,
že žalovaný musel vedieť, že došlo na jeho strane k bezdôvodnému obohateniu na úkor žalobcu, keď
mu bola jeho účet pripísaná suma, ktorá bola v súdom schválenom zmieri vyčíslená v sume brutto,

a to s poukazom na doručenú výplatnú pásku žalovanému, z ktorej bolo zrejmé, aká suma má byť
žalovanému vyplatená na účet netto s tým, že rozdiel sumy brutto a netto predstavuje odvody daní
a poistných plnení, ktoré je za zamestnanca povinný odvádzať zamestnávateľ. Súd prvej
inštancie sa vysporiadal so vznesenou námietkou pasívnej vecnej legitimácie poukazom na
skutočnosť,žezamestnanecniejepovinnýsámodvádzaťzosvojejmzdydaňovéaodvodovépovinnosti.

9. V podanom odvolaní žalovaný namietal nesprávny procesný postup súdu, nesprávne skutkové
zistenia a nesprávne právne závery súdu prvej inštancie, na ktorých založil svoje rozhodnutie a iné vady
konania, čím uplatnil vo svojom odvolaní odvolacie dôvody uvedené v § 365 ods. 1 písm. b), d), f),
h) CSP.

10. Porušenie ktoréhokoľvek čiastkového práva strany sporu postupom súdu predstavuje pochybenie
súdu. O naplnenie odvolacieho dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP však pôjde vtedy, ak
nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci realizáciu práv strany sporu, dosiahne určitú intenzitu,
ktorá odôvodní záver o tom, že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé. Ústavnoprávnadoktrína považuje právo na spravodlivý proces za tzv. výsledkové právo. Konkrétne pochybenie súdu
preto musí byť hodnotené v kontexte celého konania (vplyv na prípadné ďalšie pochybenia, otázka
zvrátenia alebo nápravy nesprávneho postupu v ďalšom priebehu konania, následky pochybenia na

kvalitu konania ako celku atď.).

11. Odvolací dôvod uvedený v § 365 ods. 1 písm. d) CSP dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom
postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu,
že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

12. Podstata odvolacieho dôvodu vyplývajúceho z § 365 ods. 1 písm. f) CSP spočíva v
nesprávnom postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania dôsledkom čoho je, že
súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli stranami sporu prednesené,
prípadne prihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov strán
sporu. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov

s osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.

13. Právnym posúdením v zmysle odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP je činnosť súdu,
pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu
právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny

predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

14.Vovzťahukuplatnenýmodvolacímnámietkamžalovanéhopovažujezapotrebnéodvolacísúduviesť
nasledovné:

15. Vecná legitimácia, resp. dostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu a pasívnej vecnej legitimácie
žalovaného je predpokladom úspešnosti žaloby. Súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu
a aj v prípade, že ju žiaden z účastníkov konania nenamieta. Pod pojmom vecná legitimácia je
potrebné rozumieť stav vyplývajúci z hmotného práva. Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie

také hmotnoprávne postavenie žalobcu, z ktorého mu z hmotného práva vyplýva uplatňovaný nárok
uplatnený žalobou v sporovom konaní a pasívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne
postavenie žalovaného, z ktorého mu z hmotného práva vyplýva povinnosť splniť nárok žalobcu
uplatnený žalobou v sporovom konaní. Skúmanie vecnej legitimácie, či už aktívnej alebo pasívnej, je
imanentnou súčasťou každého súdneho konania a výsledok tohto skúmania sa prejaví v rozhodnutí vo

veci samej. Zistenie nedostatku či už aktívnej alebo pasívnej vecnej legitimácie vedie vždy k zamietnutiu
žaloby, pričom na zamietnutie žaloby postačuje záver o neexistencii ktorejkoľvek z nich. Skúmanie
danosti vecnej legitimácie strán v konkrétnom spore je závislé od konkrétneho hmotného práva, ktorého
aplikácia prichádza do úvahy na dokazovaním zistený, resp. nesporný skutkový stav veci.

16. Súd prvej inštancie skúmal pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného v prejednávanom spore
a s poukazom na žalovaným vznesenú námietku nedostatku pasívnej vecnej legitimácie v záverečnej
reči sa k nej aj v odôvodnení rozhodnutia dostatočne vyslovil. Súd prvej inštancie túto námietku
správne neakceptoval a poukázal na to, že zamestnanec nie povinný odvádzať sám zo svojej mzdy
daňové a odvodové povinnosti. Odvolací súd sa stotožnil s argumentáciou žalobcu o tom, že námietka

nedostatku pasívnej vecnej legitimácie nie je skutkovým tvrdením, ktoré by mal žalobca popierať
v zmysle § 150 a § 151 CSP, nakoľko sa jedná o právne posúdenie, či s ohľadom na zistený skutkový
stav sú strany sporu nositeľmi práv a povinností vo sfére hmotného práva. Z vykonaného dokazovania
súdprvejinštanciedospelksprávnemuzáveruopasívnejvecnejlegitimáciižalovanéhovspore,nakoľko
v dôsledku pripísania sumy 25.200,- eur na účet žalovaného od žalobcu sa žalovaný na jeho úkor

bezdôvodne obohatil o sumu 6.995,55 eur bez právneho dôvodu. Na účet žalovaného mala byť správne
pripísaná suma 18.204,45 eur, ktorá skutočnosť bola žalovanému zrejmá z doručenej výplatnej pásky
dňa 30.06.2021, pričom rozdiel v týchto sumách predstavoval sumu daní a poistných plnení viažucich sa
k mzde zamestnanca, ktorú bol žalobca ako zamestnávateľ povinný za žalovaného ako zamestnanca
odviesť.

17. Z podaného odvolania žalovaného ďalej vyplýva, že podľa neho si mal žalobca prednostne
uplatňovať nárok na náhradu škody voči osobe, ktorá za žalobcu odoslala platbu sumy 25.200,- eur
na účet žalovaného pre porušenie povinnosti predchádzať škodám, a to s poukazom na subsidiárnu
povahu právnej úpravy bezdôvodného obohatenia k právnej úprave zodpovednosti za náhradu škody.K uvedenej odvolacej námietke žalovaného odvolací súd uvádza, že síce žalovaný správne poukázal
na to, že právna úprava bezdôvodného obohatenia má vo vzťahu k právnej úprave zodpovednosti za
škodu subsidiárnu povahu s tým, že ustanovenia Zákonníka práce o bezdôvodnom

obohatení sa použijú vtedy, keď nie je možné založiť konkrétny druh zodpovednosti za škodu, nakoľko
účelom bezdôvodného obohatenia je postihnúť všetky také prípady, ktorých vyrovnanie neumožňujú
iné ustanovenia upravujúce jednotlivé právne vzťahy, avšak uvedené subsidiárne použitie ustanovení
o bezdôvodnom obohatení v prípade nemožnosti založenia zodpovednosti za škodu sa vzťahuje na
rovnaký subjekt (t. j. osobu/osoby, u ktorej/ktorých nemožno založiť konkrétny druh zodpovednosti

za škodu, ale možno u nej/nich zistiť bezdôvodné obohatenie), a nie rôzne subjekty (t. j. jedna osoba
by mohla spĺňať predpoklady zodpovednosti za škodu a u inej osoby by bolo možné zistiť bezdôvodné
obohatenie), ako sa domnieval žalovaný. Pri riešení tzv. súbehu nárokov na vydanie
bezdôvodného obohatenia a na náhradu škody treba vychádzať zo zásady, že vzhľadom
na subsidiárnu povahu nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, má prednosť uspokojenie
nároku z titulu náhrady škody, a len v prípade, ak nie sú splnené podmienky voči škodcovi pre

dosiahnutie rovnakého uspokojenia z titulu náhrady škody, možno uplatniť voči takej osobe nárok na
vydanie bezdôvodného obohatenia. Nakoľko žalobca podanou žalobou voči žalovanému uplatňoval
nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia získaného žalovaným bez právneho dôvodu a v konaní
nebolo stranami tvrdené, že by mal uplatňovaný nárok predstavovať nárok náhradu škody žalobcu od
žalovaného, odvolací súd vyhodnotil uvedený argument žalovaného ako nedôvodný.

18.Kďalšejodvolacejnámietkežalovaného,ževkonanípredOkresnýmsúdomNovéMestonadVáhom
sp. zn. 1 Cpr/24/2019 nemal vôľu uzavrieť zmier z titulu náhrady mzdy, odvolací súd v zhode so záverom
súdu prvej inštancie považoval toto tvrdenie žalovaného za účelové. Súd prvej inštancie
správne poukázal na žalovaným podanú žalobu, ktorou sa v zastúpení advokátkou

žalobca domáhal priznania náhrady mzdy, na jej doplnenie o vyčíslenie uplatňovanej náhrady mzdy,
ako aj zmier uzavretý žalovaným po porade s advokátkou na pojednávaní v znení tak, ako ho strany
navrhli, t. j. že žalobca (v uvedenom konaní ako žalovaný) je povinný zaplatiť žalovanému (v uvedenom
konaní ako žalobcovi) 25.200,- eur brutto do 31.07.2021 z titulu pracovnej zmluvy uzavretej medzi
žalobcom ako zamestnancom a žalovaným ako zamestnávateľom zo dňa 15.12.2014

s tým, že súhlasne vyhlásili, že na základe tejto dohody sú medzi nimi vysporiadané všetky práva
a povinnosti týkajúce sa uvedenej pracovnej zmluvy a nároky s ňou súvisiace. Všetky uvedené kroky
svedčia o vôli žalovaného získať od žalobcu plnenie titulom náhrady mzdy z neplatného skončenia
pracovného pomeru, ktorá bola v dohodnutom zmieri vyčíslená brutto, t. j. hrubý príjem bez zrážok.

19. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní dospel k správnemu
záveru, že na strane žalovaného došlo k bezdôvodnému obohateniu bez právneho dôvodu podľa § 222
ods. 1 a ods. 2 Zákonníka práce. Stranami sporu uzavretým zmierom sa žalobca
zaviazal zaplatiť žalovanému sumu 25.200,- eur brutto, ktorá predstavovala náhradu mzdy. V zmysle §
141 ods. 7 Zákonníka práce sa náhrada mzdy poskytuje v sume priemerného zárobku zamestnanca.

Priemerný zárobok na pracovnoprávne účely je definovaný v § 134 Zákonníka práce a zisťuje sa
zo mzdy zúčtovanej zamestnancovi na výplatu v rozhodujúcom období a z obdobia odpracovaného
zamestnancom v rozhodujúcom období. Z takto vyčíslenej náhrady mzdy (brutto) zamestnávateľ zrazí
zamestnancovi preddavky na daň z príjmu, preddavok na zdravotné poistenie a odvedie poistné na
sociálne poistenie a zamestnancovi vyplatí náhradu mzdy po uvedených zrážkach, t. j. netto. Pokiaľ

zamestnávateľ vyplatil zamestnancovi celú sumu vrátane súm predstavujúcich preddavky na daň
z príjmu, preddavok na zdravotné poistenie a odvedie poistné na sociálne poistenie, ktoré bol povinný
zazamestnancaodviesť,došlonastranezamestnancakzískaniumajetkovéhoprospechubezprávneho
dôvodu, t. j. k bezdôvodnému obohateniu. O správnosti tohto záveru svedčí aj skutočnosť,
že žalovaný netvrdil a ani nepreukázal, že by za žalobcu splnil jeho odvodovú povinnosť.

20. Právna úprava bezdôvodného obohatenia v pracovnoprávnych vzťahoch sa odchyľuje od právnej
úpravy bezdôvodného obohatenia v Občianskom zákonníku. Zákonník práce v tomto prípade chráni
stranu, ktorá je v pracovnoprávnych vzťahoch vnímaná ako slabšia strana, a tou je zamestnanec.
Vedomosť zamestnanca o tom, že poskytnuté plnenie mu nepatrí alebo mu bolo poskytnuté omylom,

sa neprezumuje. Z ustanovenia § 222 ods. 6 Zákonníka práce vyplýva povinnosť zamestnanca vrátiť
zamestnávateľovi neprávom vyplatenú sumu preddavku na daň, preddavku na zdravotné poistenie
a poistné na sociálne poistenie len vtedy, ak zamestnanec vedel alebo musel z okolností predpokladať,
že zamestnávateľom poukázaná náhrada mzdy v sebe zahŕňa aj tieto náklady, pričom dôkaznébremeno na preukázanie vedomosti zamestnanca o tom, že mu vyplatená suma nepatrí, zaťažuje
zamestnávateľa. Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru o preukázanej nedobromyseľnosti
žalovaného pri prijatí žalovanej sumy s poukazom na doručenú výplatnú pásku žalovanému.

Z výplatnej pásky doručenej žalovanému dňa 30.06.2021 jednoznačne vyplýva, že čistá mzda, ktorá
mala byť žalovanému vyplatená na účet, je v sume 18.204,45 eur. V uvedenej výplatnej páske je
uvedená aj hrubá mzda v sume 25.000,- eur a jednotlivé sumy odvodov a daňových povinností. Na
účet žalovaného bola dňa 22.06.2021 omylom zo strany žalobcu pripísaná vyššia suma, ako mu patrila,
a to o sumu 6.995.55 eur predstavujúcu preddavky na daň z príjmu, preddavok na

zdravotné poistenie a poistné na sociálne poistenie, ktoré mal žalobca ako zamestnávateľ odviesť
za žalovaného ako zamestnanca. Žalobca uvedenú skutočnosť žalovanému oznámil podaním zo dňa
07.12.2021, doručeným žalovanému dňa 23.12.2021, v ktorom vyzval žalovaného na vrátenie omylom
vyplatenej sumy v lehote 15 dní od doručenia výzvy, t. j. do 07.01.2022. Žalovaný tak
z doručenej výplatnej pásky vedel, aká suma mu mala byť od žalobcu vyplatená
a bez právneho dôvodu prijal vyššiu sumu o 6.995,55 eur, ktorú odmietol žalobcovi na výzvu vrátiť.

Žalovaný bol u žalobcu zamestnaný od 15.12.2014 na pozícii majster strediska (cestmajsterstva), má
vysokoškolské vzdelanie, k 31.12.2014 mal započítanú prax 32 rokov a 75 dní a medzi jeho
pracovnú činnosť okrem inej odbornej činnosti patrilo aj vyhotovovanie podkladov
pre zúčtovanie miezd. Uvedené skutočnosti svedčia o stupni vzdelania a odbornej praxi žalovaného,
ktoré podporujú správny záver súdu prvej inštancie o tom, že žalovaný musel vedieť o tom, že na

jeho strane došlo k bezdôvodnému obohateniu bez právneho dôvodu na úkor žalobcu, t. j. že nebol
dobromyseľný pri nadobudnutí uvedeného majetkového prospechu. Preto súd prvej inštancie správne
zaviazal žalovaného na jeho vrátenie, a to aj s príslušenstvom spočívajúcom v úroku z omeškania
v zákonnej výške odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na plnenie, t. j. od 08.01.2022 do zaplatenia.

21. Z vyššie uvedených dôvodov dospel odvolací súd k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je
vecne správne, preto ho podľa § 387 ods. 1 CSP v celom rozsahu potvrdil.

22. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 CSP
tak, že žalobcovi, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho

konania v plnom rozsahu.

23. Rozhodnutie bolo senátom Krajského súdu v Trenčíne prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).