Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, November 29, 2023

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 4CdoPr/3/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8721202082
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Nora Halmová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2023:8721202082.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu Ľ. K., narodeného XX. Q. XXXX, N., C. XXX/
XX, zastúpeného advokátom Mgr. Martinom Lieskovským, Nitra, Farská 40, proti žalovanej obchodnej
spoločnosti TS Logistic SK, s. r. o., Svidník, MUDr. Pribulu 1, IČO: 47 786 736, zastúpenej advokátom
JUDr. Ing. Adrián Cupák, Svidník, Dr. Goldbergera 249/1, o zaplatenie 25 814,40 eura s príslušenstvom,
vedenom na Okresnom súde Poprad pod sp. zn. 17Cpr/8/2021, o dovolaní žalobcu proti rozsudku

Krajského súdu v Prešove z 27. septembra 2022 sp. zn. 17CoPr/1/2022, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovanému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Poprad (ďalej len ,,súd prvej inštancie“ alebo ,,prvoinštančný

súd“) žalobu žalobcu o zaplatenie sumy 25 814,40 eur s príslušenstvom zamietol a žalovanému priznal
voči žalobcovi náhradu trov konania v plnom rozsahu. Súd prvej inštancie poukázal, že predmetom
konania bol nárok žalobcu na úhradu mzdy za obdobie od 01. júla 2018 do 31. decembra 2018, od 01.
januára 2019 do 31. decembra 2019, od 01. januára 2020 do 31. decembra 2020, od 01. januára 2021 do
30. júna 2021, spolu 23 778 eur, nárok na náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku vo výške 1 981 eur,
nárok na poštovné 54,60 eura. Mal za preukázané, že žalobca so žalovaným uzavrel pracovnú zmluvu

01. januára 2015 na dobu neurčitú, na základe ktorej vykonával prácu vodiča kamiónovej dopravy.
V konaní žalovaný preukázal skončenie pracovného pomeru so žalobcom okamžitým skončením
pracovného pomeru z 08. júna 2015 ku dňu 18. júna 2015. Poukázal, že z kópie obálky, ktorá bola
doručovaná žalobcovi, je zrejmý dátum vrátenia poštovej zásielky dňa 03. júla 2015 a tým dňom bola
splnená povinnosť žalovaného ako zamestnávateľa doručiť okamžité skončenie pracovného pomeru
žalobcovi v zmysle § 70 a § 38 ods. 4 zákona číslo 311/2001 Z. z. v znení neskorších zákonov (ďalej len

„Zákonník práce“). Súd dopytom na poštový úrad o oznámenie údajov o vrátení zásielky prepravovanej
v roku 2015 zistil, že údaje o vrátení zásielky prepravovanej v roku 2015 nemôžu poskytnúť vzhľadom
na skartáciu dokumentov po 3 rokoch. Prvoinštančný súd je názoru, že uvedená skutočnosť nie je
spôsobilá vyvrátiť skutočnosť vyplývajúcu z kópie obálky svedčiacej o doručovaní zásielky žalobcovi,
najmä aj v kontexte iných dôkazov výsluchu štatutárneho zástupcu žalovaného i svedkyne M. T., (tieto
dôkazy si vzájomne neodporujú, naopak sú vo vzájomnom kontexte). Skončenie pracovného pomeru

žalobcu u žalovaného k 15. júna 2015 vyplývajúce zo zápočtového listu len potvrdzuje, že u žalobcu
došlo k skončeniu pracovného pomeru či už k 15. júna 2015 alebo k 18. júna 2015. Zápočtový list
vystavovala t. č. zosnulá účtovníčka žalovaného, ktorá nezrovnalosť v dátume odstrániť nemôže. Pokiaľ
súd vyhodnotil, že pracovný pomer žalobcu u žalovaného skončil najneskôr k 18. júna 2015, nie je
možné titulom pracovnoprávneho vzťahu, ako to uplatnil žalobca, priznať žalobcovi nárok na náhradu
mzdy za obdobie od 01. júla 2018 do 30. júna 2021. V súlade s § 118 ods. 1 Zákonníka práce mzda

prináleží zamestnancovi za vykonanú prácu. Žalobca prácu pre žalovaného nevykonával od 19. mája
2015, posledným dňom výkonu práce žalobcu podľa štatutárneho zástupcu žalovaného bol 18. mája2015. Samotný žalobca potvrdil, že pre žalovaného skutočne vykonával prácu „naposledy niekedy v júni
2015“.Jenepochybné,ževobdobíod01.júla2018do30.júna2021prácuprežalovanéhonevykonával,
teda mu nepatrí mzda ani náhrada mzdy, keď neboli preukázané ani dôvody, pre ktoré by žalobcovi

patrila náhrada mzdy napr. pre prekážky v práci na strane žalovaného. Z rovnakého dôvodu nepatrí
žalobcovi ani nárok na náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku od 01. júla 2018 do 30. júna 2021.
Vo vzťahu k nároku na poštovné vo výške 54,60 eura neuniesol žalobca dôkazné bremeno. Žalobca
preukázal zasielanie zásielok žalovanému, z kópie poštovného hárku nie je zrejmá výška poštovného
za každú zásielku a nie je zrejmé, prečo by mal zaplatiť žalovaný cenu poštovného žalobcovi, nie je

zrejmý právny titul. V prípade úspechu žaloby o náhradu mzdy by poštovné mohlo predstavovať náklady
spojené s uplatnením pohľadávky. Žalobca bol ohľadne nároku na náhradu mzdy neúspešnou stranou
sporu, preto nie je dôvodné priznanie poštovného, i keby bolo riadne špecifikované v rámci nákladov
spojených s uplatnením pohľadávky. Na právne posúdenie veci nemá vplyv nárok na náhradu mzdy
za obdobie od 18. mája 2015 do 18. mája 2018 v konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn.
17Cpr 21/2018, kde bol žalobca úspešnou stranou sporu vzhľadom na splnenie podmienok pre vydanie

rozsudku pre zmeškanie. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 zákona číslo 160/2015
Z. z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“) tak, že úspešnému
žalovanému priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu.

2. Krajský súd v Prešove na odvolanie žalobcu rozsudkom z 27. septembra 2022, č. k. 17CoPr/1/2022

rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil a posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích
dôvodov v kontexte s namietanou inou vadou konania, nesprávnym skutkovým zistením a nesprávnym
právnym posúdením veci, teda to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne a v úplnosti
aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím
na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v

opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (viď
rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 78/05). Uviedol, že žalobca v odvolaní
citoval zákonné dôvody odvolania, avšak tieto nešpecifikoval. Neuviedol, akú inú vadu, ktorá mohla
mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci má na mysli, aké navrhnuté dôkazy súd nevykonal,
aké ďalšie prostriedky procesnej obrany sú prípustné a z akého konkrétneho dôvodu má za to, že súd

prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil. Za čiastočne relevantnú námietku žalobcu považoval nie
úplne presné konštatovanie súdu prvej inštancie ohľadom dňa skončenia pracovného pomeru, pretože,
aj keď súd prvej inštancie konštatoval, že z kópie obálky je zrejmý dátum vrátenia zásielky dňa 03. júla
2015,čímbolasplnenápovinnosťžalovanéhoakozamestnávateľadoručiťžalobcoviakozamestnancovi
okamžité skončenie pracovného pomeru, úplne exaktne to v odôvodnení svojho rozsudku nevyjadril.

Tento deň skončenia pracovného pomeru uviedol aj právny zástupca žalovaného na pojednávaní dňa
18. januára 2022. Zásielka, ktorej obsahom bolo okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa
08. júna 2015 bola vrátená zo strany pošty žalovanému ako neprevzatá v odbernej lehote. Žalovaný
nepochybne preukázal, že žalobcovi doručoval okamžité skončenie pracovného pomeru, čo potvrdil
aj jeho štatutárny zástupca. Z fotokópie obálky je nepochybné, že zásielka bola vrátená poštovému

podniku dňa 01. júla 2015 a žalovanému dňa 03. júla 2015. Účinky skončenia pracovného pomeru
žalovaného so žalobcom teda nastali ku dňu 03. júla 2015, bez ohľadu na údaj uvedený v zápočtovom
liste. Z okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa 08. júna 2015 taktiež nepochybne vyplýva,
že dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru bolo nenastúpenie do práce zo strany žalobcu.
Žalovaný taktiež preukázal, že žalobcu vyzýval, aby sa dostavil do sídla spoločnosti, avšak žalovaný

tak neučinil a neštandardným spôsobom odovzdal kľúče od vozidla, keď ich nechal na kolese auta,
resp. kartu na tankovanie nechal v Prešove, napriek tomu, že všetky tieto veci mal nechať v sídle
zamestnávateľa, t. j. vo Svidníku. Právny zástupca žalobcu správne poukázal aj na to, že súd prvej
inštancie v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia nevyhodnotil výpoveď svedkyne T., ktorá potvrdila,
že mala vedomosť o vypracovaní okamžitého skončenia pracovného pomeru so žalobcom a že túto

zásielku osobne odniesla na poštu. Rovnako správne poukázal na to, že prednes právneho zástupcu
žalovaného nemožno hodnotiť ako dôkazný prostriedok. Samotný žalobca sa na pojednávaní dňa 01.
decembra 2021 vyjadril, že u žalovaného prestal vykonávať prácu niekedy v júni roku 2015. Je teda
nepochybné, že od tohto obdobia, a teda ani za obdobie, ktoré je predmetom tohto konania, žalobca
pre žalovaného nevykonával žiadnu prácu, napriek tomu si uplatnil nárok na náhradu mzdy. Žalobca

tvrdil, že žiadal žalovaného o pridelenie práce. Súčasťou spisu je jeho žiadosť bez konkrétneho dátumu,
kde žiada výplatu za rok 2015 v sume 5 600 eur a čas a dátum nástupu do práce. Žalovaný súdu
predložil listiny, ktorými viacnásobne vyzýval žalobcu, aby sa dostavil do sídla zamestnávateľa. Bolo
mu oznámené, že s ním bol skončený pracovný pomer a bol vyzvaný, aby odovzdal karty, mobilnýtelefón a zúčtoval preddavky na zahraničné pracovné cesty. Žalobca sa do firmy už nikdy nedostavil
a na výzvy žalovaného nereagoval. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca si už v minulosti uplatnil
nárok na náhradu mzdy za obdobie od 05/2015 do 05/2018, pričom z dôvodu neospravedlnenej

neúčasti žalovaného na pojednávaní bol vydaný rozsudok pre zmeškania, ktorým bol nárok žalobcu v
celom rozsahu priznaný. Žalovaný následne odôvodnil svoju neúčasť na pojednávaní tým, že sa mu
pokazil počítať a nevedel zistiť informáciu o termíne pojednávania, čo ale nebolo v odvolacom konaní
vyhodnotené ako ospravedlniteľný dôvod neúčasti na pojednávaní. Preto bol žalobcovi tento nárok
priznaný, aj keď sa sám vyjadril, že aj v uvedenom období pre žalovaného žiadnu prácu nevykonával.

Uvedené svedčí o špekulatívnom konaní žalobcu. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil so záverom
súdu prvej inštancie o platnom okamžitom skončení pracovného pomeru žalobcu, s upresnením, že
pracovný pomer skončil k 03. júla 2015. Žalobca v spornom období od 01. júla 2018 do 30. júna
2021 pre žalovaného žiadnu prácu nevykonával, preto žalobcovi nepatria žiadne nároky vyplývajúce z
pracovnoprávneho vzťahu za obdobie po skončení pracovného pomeru, t. j. ani za obdobie od 01. júla
2018 do 30. júna 2021 a ani ďalšie súvisiace nároky, ktoré boli predmetom tohto konania. Vzhľadom

na vyššie uvedené preto odvolací súd s poukazom na ust. § 387 ods. 1 CSP v celom rozsahu potvrdil
rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania
rozhodol odvolací súd na základe § 396 ods. 1 CSP, v súlade s § 255 ods. 1 CSP a § 362 ods. 1, 2
CSP. Úspešnému žalovanému priznal voči neúspešnému žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho
konania rozsahu 100 %.

3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej aj ,,dovolateľ“) dovolanie, ktorého prípustnosť
odvodzoval z § 420 písm. f) CSP žiadajúc, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“ alebo „dovolací súd“) napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na nové
rozhodnutie, eventuálne zrušil aj rozhodnutie súdu prvej inštancie postupom podľa § 449 ods. 2 CSP

a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Uviedol, že v rámci konania bolo právne sporné, či pracovnoprávny
vzťah medzi žalobcom a žalovaným skončil okamžitým skončením pracovného pomeru a ku ktorému
dátumu malo k tomu skončeniu pracovného pomeru dôjsť. Konkrétna otázka sa týkala toho, či žalovaný
ako zamestnávateľ, doručil resp. oznámil skončenie pracovného pomeru žalobcovi, akým spôsobom
a či vôbec možno takéto skončenie pracovného pomeru z hľadiska splnenia zákonných podmienok

považovať za platný úkon. Ďalej bolo sporné, či má žalobca nárok na náhradu mzdy za žalované
obdobie a nárok na náhradu nevyčerpanej dovolenky titulom pracovnoprávneho vzťahu, ako i náhrady
poštovného, ktoré mal žalobca vynaložiť v súvislosti s komunikáciou so zamestnávateľom. Nesprávnym
zodpovedaním týchto otázok následne prvostupňový aj druhostupňový súd dospel k názoru, že žaloba
nie je dôvodná. Záver odvolacieho súdu o tom, že došlo k okamžitému skončeniu pracovného pomeru

považuje za nepreskúmateľný a dôkazne nepodložený. Skutkový stav považuje za nedostatočne
zistený, neustálený, ktorý navyše nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, nemožno potom tvrdiť, že
bolo preukázané, že prišlo k okamžitému skončeniu pracovného pomeru, pokiaľ táto skutočnosť nie je
riadne odôvodnená. Je názoru, že súdy opomenuli veľa podstatných skutočností, akými je napríklad
vysporiadanie sa s výpoveďou svedkyne T., vysporiadanie sa s absenciou originálu obálky svedčiacej o

doručovaní okamžitého skončenia pracovného pomeru. Je názoru, že žalovaný v rámci celého konania
nijakým spôsobom nepreukázal doručenie predmetného písomného okamžitého skončenia pracovného
pomeru.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 35 CSP), po zistení, že dovolanie podala v

stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v
ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§
443 CSP), dospel k záveru, že dovolanie žalobcu je potrebné odmietnuť.

5. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to

zákon pripúšťa. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v
ustanoveniach § 420 a § 421 ods. 1 CSP.

6. Podľa § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci
samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť
samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný
opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesnýmpostupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces.

7. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

8. Dovolateľ vyvodzujúc prípustnosť podaného dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP namietal

arbitrárnosť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, nesprávne hodnotenie dôkazov a nesprávne
zistenie skutkového stavu.

9. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP nie je významný subjektívny názor
dovolateľa, tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je
výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo. Dovolací súd preto

skúmal opodstatnenosť argumentácie žalobcu, že v konaní došlo k ním tvrdeným vadám zmätočnosti.

10. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu

zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny
proces pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi
názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných
predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II.
ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). K tomuto dôvodu prípustnosti dovolania treba uviesť, že ustálená judikatúra

Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) uvádza, že súdy musia v rozsudkoch jasne a zrozumiteľne
uviesť dôvody, na ktorých založili svoje rozhodnutia, musia sa zaoberať najdôležitejšími argumentami
vznesenými stranami sporu a uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie týchto argumentov, a že
nedodržanie týchto požiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na spravodlivý proces (pozri napr. Garcia
Ruiz v. Španielsko, Vetrenko v. Moldavsko, Kraska v. Švajčiarsko).

11. Aj Najvyšší súd Slovenskej republiky už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve
pod vplyvom judikatúry ESĽP a ústavného súdu, zaujal stanovisko, že medzi práva strany civilného
procesu na zabezpečenie spravodlivej ochrany jej práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne
aj právo na spravodlivý proces a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho

a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť
je totiž odrazom práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia
súdu, ktorý sa zaoberá všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj špecifickými
námietkami strany sporu. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu
na strane druhej, sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve

zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo, aj právne argumentovať proti rozhodnutiu
súdu v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak nedostatok
riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto
vada zakladá i prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku.

12. Dovolací súd považuje za potrebné poznamenať, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver
o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV.

ÚS 115/03). Súd v opravnom konaní nemusí dať odpoveď na všetky námietky uvedené v opravnom
prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú (podľa názoru súdu) podstatný význam pre rozhodnutie o odvolaní
a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré je
predmetom preskúmania v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).

13. Posudzujúc námietky dovolateľa smerujúce k arbitrárnosti a nedostatočnosti odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia dovolací súd vyhodnotil rozhodnutia oboch súdov nižších inštancií v ich
vzájomnej jednote a dospel k záveru, že odvolací súd rozhodujúci o opravnom prostriedku žalobcu sa
vysporiadal s jeho právne relevantnou argumentáciou adekvátne a preskúmateľne, pričom je potrebnézvýrazniť, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení svojho rozhodnutia zaoberal tak vyhodnotením
skutkového stavu ako aj právnymi závermi, na ktoré poukazoval mimo iného i odvolací súd.

14. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia v spojení s rozhodnutím súdu prvej inštancie obsahuje
dostatočne jasnú odpoveď a vysvetlenie dôvodov, ktoré viedli súd k záveru o okamžitom skončení
pracovného pomeru žalobcu. Súd prvej inštancie detailným spôsobom ozrejmil, z akých skutkových
zistení a dôkazov vychádzal, ako ich posúdil a vyhodnotil, a akým spôsobom na ustálené skutkové
závery aplikoval relevantné právne normy. Odvolací súd reagujúc na námietky odvolateľa sa s

hodnotením dôkazov súdom prvej inštancie a jeho právnymi závermi plne stotožnil, považoval ich za
logické a riadne odôvodnené. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že účinky skončenia
pracovného pomeru žalovaného so žalobcom nastali ku dňu 03. júla 2015, bez ohľadu na údaj uvedený v
zápočtovomliste.Zokamžitéhoskončeniapracovnéhopomeruzodňa08.júna2015taktiežnepochybne
vyplýva, že dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru bolo nenastúpenie do práce zo strany
žalobcu. Žalovaný taktiež preukázal, že žalobcu vyzýval, aby sa dostavil do sídla spoločnosti, avšak

žalovaný tak neučinil a neštandardným spôsobom odovzdal kľúče od vozidla, keď ich nechal na kolese
auta, resp. kartu na tankovanie nechal v Prešove, napriek tomu, že všetky tieto veci mal nechať v sídle
zamestnávateľa, t. j. vo Svidníku. Samotný žalobca sa na pojednávaní dňa 01. decembra 2021 vyjadril,
že u žalovaného prestal vykonávať prácu niekedy v júni roku 2015. Je teda nepochybné, že od tohto
obdobia, a teda ani za obdobie, ktoré je predmetom tohto konania, žalobca pre žalovaného nevykonával

žiadnu prácu, napriek tomu si uplatnil nárok na náhradu mzdy. Žalovaný súdu predložil listiny, ktorými
viacnásobne vyzýval žalobcu, aby sa dostavil do sídla zamestnávateľa. Bolo mu oznámené, že s ním bol
skončený pracovný pomer a bol vyzvaný, aby odovzdal karty, mobilný telefón a zúčtoval preddavky na
zahraničné pracovné cesty. Žalobca sa do firmy už nikdy nedostavil a na výzvy žalovaného nereagoval.
Dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších inštancií sú dostatočne obšírnym spôsobom

odôvodnené a prijaté skutkové i právne závery sú v nich vysvetlené formou zrozumiteľnou tak pre
kvalifikovanú osobu s právnickým vzdelaním ako i pre laika bez právnického vzdelania.

15. K námietkam dovolateľa ohľadne zisteného skutkového stavu a hodnotenia dôkazov súdmi nižších
inštancií dovolací súd uvádza, že takáto námietka nie je bez ďalších relevantných skutočností spôsobilá

založiť prípustnosť dovolania pre tzv. zmätočnostnú vadu v procesnom postupe odvolacieho súdu.
Na hodnotenie skutkových okolností a zisťovanie skutkového stavu sú povolané súdy prvej a druhej
inštancie ako skutkové súdy, a nie dovolací súd, ktorý je v zmysle § 442 Civilného sporového poriadku
viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd, a jeho prieskum skutkových zistení nespočíva
v prehodnocovaní skutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri procese jeho zisťovania

(tu porovnaj aj I. ÚS 6/2018). V rámci tejto kontroly dovolací súd síce má možnosť vyhodnotiť a
posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz,
deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či konajúcimi súdmi prijaté
skutkové závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel
a podstatu práva na spravodlivý proces, čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm.

f) CSP, avšak tieto vady v prejednávanej veci nezistil.

16. Dovolací súd dospel k záveru, že hodnotenie vykonaných dôkazov konajúcimi súdmi a následne
prijaté skutkové závery nevykazujú žiadne znaky svojvoľnosti, nelogickosti, či zrejmého omylu, z čoho
je zrejmé, že súdy oboch nižších inštancií nezaťažili konanie vadou zmätočnosti.

17. Námietky dovolateľa majú skôr povahu nespokojnosti so samotným výsledkom hodnotenia dôkazov.
Dovolací súd však poukazuje na to, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo na to, aby
bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa všeobecný súd stotožnil s
jeho právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ním predkladaným výkladom všeobecne

záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa
k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne dožadovať sa ním navrhnutého
spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS
251/03).

18. Vzhľadom na neopodstatnenosť námietky dovolateľa, že konanie pred súdmi nižších inštancií bolo
postihnuté namietanými vadami vyplývajúcimi z § 420 písm. f) CSP, dovolací súd dovolanie žalobcu
odmietol podľa § 447 písm. c) CSP ako dovolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému
dovolanie nie je prípustné.19. Dovolací súd v dovolacom konaní úspešnému žalovanému nepriznal náhradu trov dovolacieho
konania, lebo mu v tomto štádiu konania žiadne nevznikli.

20. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.