Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Thursday, August 9, 2023

Súd: Okresný súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14C/73/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6122433506
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 08. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Viktória Špyrková

ECLI: ECLI:SK:OSBB:2023:6122433506.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Banská Bystrica v konaní vedenom pred sudkyňou Mgr. Viktóriou Špyrkovou v spore

žalobcu: A.. Q. B., N.. XX. XX. XXXX, C. A. S. XXX/XX, XXX XX T., právne zastúpený Mgr. Ivan
Bugri, advokát so sídlom Nám. SNP 23, 960 01 Zvolen, IČO: 42 307 155, proti žalovanému: Slovenská
republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky so sídlom Pribinova 2, 812 72
Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 00 151 866, o zaplatenie 5 409,73 Eur s príslušenstvom,
takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 5.409,73 Eur v lehote 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto
rozsudku.

II.Žalovanýjepovinnýnahradiťžalovanémunároknanáhradutrovkonaniavrozsahu100%naúčetjeho
právneho zástupcu v lehote 15 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia, ktorým súd rozhodne o ich výške.

o d ô v o d n e n i e :

1.1. Dňa 10. 10. 2022 bola súdu doručená žaloba, ktorou sa žalobca domáhal od žalovaného zaplatenia
sumy 5.409,73 Eur ako náhrady škody spôsobenej žalovaným nesprávnou implementáciou Smernice
Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo dňa 04. 11. 2003 o niektorých aspektoch organizácie
pracovného času (ďalej len ako „Smernica 2003/88/ES“). Nárok na zaplatenie žalovanej sumy odôvodnil
tým, že ako príslušník hasičského a záchranného zboru vo funkcii hasič - záchranár špecialista v období

od 01. 09. 2019 do 31. 08. 2022 odpracoval v priemere 55,15 hod/týždeň. Štátnu službu v hasičskom a
záchrannom zbore vykonáva podľa zákona č. 315/2001 Z. z. o hasičskom a záchrannom zbore (ďalej
len ako „zákon č. 315/2001 Z. z.“), podľa ktorého služobný čas príslušníka hasičského a záchranného
zboru je rozvrhnutý nerovnomerne. Pracovná zmena sa skladá z výkonu služby, po ktorom nasleduje
tzv. určená služobná pohotovosť (§ 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.). Príslušníci Hasičského a
záchranného zboru (ďalej aj ako „HaZZ“) pracujú v 24 hodinových služobných zmenách, ktoré boli
do konca roku 2021 rozvrhnuté na 17 hodín výkonu služby a 7 hodín určenej služobnej pohotovosti

a od roku 2022 na 16 hodín výkonu služby a 8 hodín služobnej pohotovosti. Počas celej takejto
pracovnej zmeny je hasič povinný byť sústavne na pracovisku. Okrem určenej pohotovosti môže byť
hasičovi nariadená aj služobná pohotovosť mimo rozvrhnutia služobného času (tzv. nariadená služobná
pohotovosť podľa § 92 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z.). Žalobca v období od 09/2019 do 08/2022
odpracoval spolu 2.247,15 hodín služobnej pohotovosti, z toho bolo 1.885,42 hodín určenej služobnej
pohotovosti. Služobná pohotovosť pritom nebola započítaná do pracovného času žalobcu. Iba v prípade,
ak je počas služobnej pohotovosti vyhlásený poplach a hasiči sú vyslaní na zásah, mení sa táto služobná

pohotovosť na prácu nadčas.

1.2. Podľa článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES členské štáty prijímajú opatrenia nevyhnutné na
zabezpečenie toho, aby v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov, priemernýpracovnýčasprekaždéobdobie7dnívrátanenadčasovneprekročil48hodín.CitovanýčlánokSmernice
vykladal opakovane Súdny dvor Európskej únie. Žalobca poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora vo
veci Günter Fuß spisová značka C-429/09 zo dňa 25. 11. 2010, podľa ktorého článok 6 písm. b) smernice

2003/88predstavujepravidlosociálnehoprávaÚniesosobitnýmvýznamom,zktoréhomámaťprospech
každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho
zdravia, ktoré ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48-hodinovú hranicu pre priemerný týždenný
pracovný čas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že zahŕňa nadčasy, a od ktorej sa v prípade
neprebratia článku 22 ods. 1 tejto smernice do vnútroštátneho práva nemožno v žiadnom prípade

odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, o ktorú ide vo veci samej, hoci by k tomu
došlo len prostredníctvom súhlasu dotknutého pracovníka.

1.3. Podľa žalobcu Smernica nebola správne transponovaná do zákona č. 315/2001 Z. z., keďže tento
zákon umožňuje služobnému úradu, aby pracovný čas príslušníka hasičského a záchranného zboru bol
rozvrhnutý tak, že tento pravidelne prekračuje Smernicou stanovený maximálny 48-hodinový týždenný

pracovný čas. Za základný problém žalobca považuje obsah pojmu „pracovný čas” na jednej strane
podľa článku 2 ods. 1 Smernice a podľa § 86 - 94 zákona č. 315/2001 Z. z. Žalobca v tejto súvislosti
poukázal aj na rozsudok Súdneho dvora C-518/15 zo dňa 21. 02. 2018 vo veci T. V..

1.4. Podľa žalobcu nesprávnou transpozíciou Smernice mu vznikla škoda nemajetkovej povahy, ktorú

vzhľadom k absencii úpravy nároku na náhradu škody z porušenia práva Únie jednotlivcovi je potrebné
posudzovať analogicky podľa ustanovení § 11 a 13 Občianskeho zákonníka upravujúce nemajetkovú
ujmu. Podľa žalobcu nesprávnou transpozíciou čl. 6 písm. b) Smernice došlo k porušovaniu práva
žalobcu na ochranu zdravia, jeho telesnej a psychickej integrity spočívajúce v porušení práva na
primeranú dobu odpočinku, ako aj práva na súkromie a rodinný život. Ako vyplýva z vyššie popísaných

skutkových okolností, jeho práva sú týmto spôsobom porušované sústavne a dlhoročne. Jeho práca
je pritom veľmi zodpovedná a náročná. Pri svojej práci neraz nasadzuje svoj vlastný život, preto o to
viac nevyhnutne a dôvodne potrebuje dostatočný odpočinok po práci na regeneráciu jeho fyzických a
psychických síl. Neprimeraná pracovná zaťaženosť má pritom veľmi nepriaznivý vplyv aj na kvalitu
jeho osobného a rodinného života. V dôsledku porušovania práva na maximálne 48 hodinový týždenný

pracovný čas prichádza o čas, ktorý by inak mohol venovať svojim najbližším, rodine, priateľom a svojim
záľubám, resp. iným aktivitám, ktoré nesúvisia s jeho pracovným zaradením. Z úvodných ustanovení
Smernice pritom vyplýva, že cieľom tejto Smernice bolo zlepšiť preventívne opatrenia na zaistenie
bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov a zaistiť vyšší stupeň ich ochrany. Z tohto dôvodu bola
zavedená aj maximálna hranica týždenného pracovného času.

1.5. Podľa žalobcu článok 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES priznáva práva priamo jednotlivcom. On ako
jednotlivec, ktorému bolo takto priznané právo, ako poškodený si uplatňuje škodu vzniknutú porušením
Úniového práva zo strany členského štátu, pričom toto porušenie považuje za dostatočne závažné aj
vzhľadom k rozhodnutiam vo veci Günter Fuß a vo veci T. V.. Pokiaľ sa jedná o objektívnu zodpovednosť

štátu za nesprávnu transpozíciu Smernice, žalobca odkazuje na niekoľko rozhodnutí Súdneho dvora,
napr. Rozsudok C-46/93 a C-48/93 zo dňa 05. 03. 1996 vo veci Brasserie du pecheur a Factortame.

1.6. Za naplnenú považuje žalobca aj podmienku existencie príčinnej súvislosti medzi porušením článku
6 písm. b) Smernice a škodou vo forme nemajetkovej ujmy. Ak by totiž žalovaný správne prebral

ustanovenia článku 2 ods. 1 a článku 6 písm. b) Smernice do zákona č. 315/2001 Z. z., nedochádzalo by
k porušovaniu práva žalobcu na maximálny 48-hodinový týždenný pracovný čas, a teda by nedošlo ani
k strate času odpočinku, na ktorý by mal nárok, ak by bol maximálny týždenný pracovný čas upravený
týmto ustanovením Smernice dodržaný.

1.7. Výšku škody, ktorú si uplatnil, žalobca vypočítal ako rozdiel náhrady podľa § 122 ods. 1 a § 122
ods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z. za jednotlivé hodiny služobnej pohotovosti. Vypočítal si ju za
jednotlivé mesiace odpracovaných hodín určenej služobnej pohotovosti od 09/2019 do 08/2022. Žalobca
sa domnieva, že tieto nároky vznikajú postupne a osobitne za každý jednotlivý mesiac, v ktorom boli
jeho práva porušované, a to vždy ku dňu splatnosti mzdy za daný mesiac. Vzhľadom na povahu týchto

nárokov nemajetková ujma vznikla každý mesiac po tom, čo v priamej súvislosti s porušením jeho práv
táto jeho ujma nebola kompenzovaná v služobnom plate. Preto za rozhodujúci moment pre vznik tejto
ujmy považuje žalobca výplatný termín. U príslušníkov hasičského záchranného zboru je pritom mzda
splatná vždy k 10. dňu nasledujúceho mesiaca za predchádzajúci mesiac. Takýmto spôsobom vypočítalnáhradu škody za obdobie 08/2019 až 12/2019 vo výške 531,86 Eur, za obdobie roku 2020 vo výške
1.744,37 Eur, za rok 2021 škodu vo výške 1.747,10 Eur a za obdobie 01/2022 - 08/2022 celkovú sumu
1.386,41 Eur. Žalobca je presvedčený, že náhrada škody v tejto výške spĺňa odškodňovaciu, resp.

satisfakčnú funkciu, pričom takto určenú výšku náhrady škody považuje za primeranú.

2. K žalobe priložil žalobca ako dôkaz Rozhodnutie riaditeľa KR HaZZ v Banskej Bystrici o vymenovaní
žalobcu do funkcie hasič - záchranár Hasičskej stanice so sídlom v Závadke nad Hronom od 01. 03.
2018,Oznámenieovýškeazloženíplatuzodňa26.07.2022,tabuľkusvýpočtomnáhradynemajetkovej

ujmy za obdobie od 09/2019 do 08/2022 a výplatné pásky za obdobie od 09/2019 do 08/2022.

3.1. Žalovaný sa k žalobe vyjadril v podaní zo dňa 20. 12. 2022. Poukázal na článok 1 ods. 3 Smernice
2003/88/ES s odkazom na článok 2 Smernice rady 89/391/EHS z 12. júna 1989 o zavádzaní opatrení
na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci (ďalej len ako „Smernica
89/391/EHS“), z ktorých možno dovodiť, že vzhľadom na charakter činnosti príslušníkov Hasičského a

záchranného zboru (ktorá je špecifická nerovnomerným rozvrhnutím služobného času, na ktorý priamo
nadväzujeurčenáslužobnápohotovosť)sanaslužobnýpomerpríslušníkovHaZZSmernica2003/88/ES
neuplatňuje. Oproti štandardným pracovnoprávnym vzťahom štátna služba príslušníkov HaZZ vykazuje
aj špecifiká štátnej služby príslušníkov Policajného zboru a profesionálnych vojakov (napr. v osobitnom
systéme sociálneho zabezpečenia, prísnej subordinácii a pod.). Úlohy, ktoré plnia príslušníci HaZZ plnia

podľa súvisiacich právnych predpisov (§ 12 zák. č. 42/1994 Z. z. o civilnej ochrane obyvateľstva, § 3 ods.
1 a 2 zák. č. 315/2001 Z. z., § 8 ods. 1 a § 12 ods. 1 zák. č. 129/2002 Z. z. o integrovanom záchrannom
systéme), možno subsumovať pod pojem „osobitné činnosti služieb civilnej ochrany“ v zmysle článku 2
ods. 2 Smernice 89/391/EHS. Smernica 2003/88/ES sa preto podľa žalovaného na príslušníkov HaZZ
nevzťahuje. Žalobcovi preto nemohla vzniknúť škoda porušením tejto Smernice.

3.2. Žalovaný namietol svoju pasívnu vecnú legitimáciu v tomto konaní, nakoľko žalobu pre
netransponovanie alebo nesprávne transponovanie Smernice môže podať iba Európska Komisia na
Súdny dvor Európskej únie alebo fyzická či právnická osoba, ktorá bola týmto priamo dotknutá, t. j. došlo
k porušeniu jej práv, a to na vnútroštátny súd členského štátu Európskej únie. Žalobca však nezažaloval

svojho zamestnávateľa, ale štát, v mene ktorého koná ten ústredný orgán verejnej správy, do ktorého
pôsobnosti patrí oblasť štátnej správy pre Hasičský a záchranný zbor. Podľa názoru žalovaného sa
miera zodpovednosti za prípadný vznik škody musí medzi dvomi samostatnými subjektmi (Slovenskou
republikou a Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, resp. Hasičským a záchranným zborom)
rozlišovať. Nie je prípustné, aby sa zodpovednosť Slovenskej republiky odvodzovala od individuálneho

prístupu inej osoby k pracovnoprávnym vzťahom konkrétneho zamestnanca. Preto aj keby súd prvej
inštancie konštatoval, že aplikácia Smernice na služobný pomer žalobcu bola nesprávna, nijako táto
skutočnosť nesúvisí so zodpovednosťou žalovaného za správnosť prebratia Smernice do právneho
poriadku Slovenskej republiky.

3.3. Žalovaný namietol premlčanie uplatneného nároku za obdobie september 2019 - august 2022,
nakoľko k podaniu žaloby došlo až v októbri 2022, t. j. viac ako 3 roky od momentu, kedy malo dôjsť k
údajnému zásahu do žalobcových práv.

3.4. Žalovaný zároveň namietol, že by Smernica 2003/88/ES bola transponová nesprávne. Podľa článku

2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES je pracovným časom akýkoľvek čas, počas ktorého zamestnanec pracuje
podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi
právnymi predpismi. Do služobného času teda spadá samotný výkon pracovných úloh na pracovisku
na základe pokynov zamestnávateľa ako aj zdržiavanie sa na pracovisku k dispozícii zamestnávateľa
na základe jeho nariadenia, napr. vo forme pracovnej pohotovosti. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho

dvora Európskej únie je totiž rozhodujúcim faktorom pre posúdenie, či sú naplnené charakteristické
znaky pojmu „pracovný čas“ aj v pohotovostnej službe, ktorú pracovník vykonáva na svojom pracovisku,
skutočnosť, že je povinný byť fyzicky prítomný na mieste určenom zamestnávateľom a byť mu k
dispozícii, aby v prípade potreby mohol okamžite poskytnúť primerané služby. Podľa § 85 ods. 1 zák. č.
315/2001 Z. z. služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a

je k dispozícii služobnému úradu. Podľa žalovaného sa do služobného času v zmysle § 86 a § 92 ods.
1 zák. č. 315/2001 Z. z. aj Kolektívnej zmluvy 2019-2020, Kolektívnej zmluvy 2021 a Kolektívnej zmluvy
2022 započítava aj služobná pohotovosť ako výkon štátnej služby. Pokiaľ žalobca odkazuje na § 97 ods.
1 zák. č. 315/2001 Z. z., žalovaný poznamenáva, že v tomto ustanovení sa nenachádza výkon štátnejslužby ani služobná pohotovosť, nakoľko sa jedná o ustanovenie, ktoré vymenováva časy, súvisiace s
činnosťami, ktorým zákon priznáva napr. na účely sociálneho zabezpečenia rovnaké účinky, ako keby
v tom čase príslušník HaZZ skutočne vykonával štátnu službu.

3.5. Aj článok 6 Smernice 2003/88/ES bol podľa žalovaného transponovaný do zák. č. 315/2001 Z.
z. správne. Podľa Smernice 2003/88/ES priemerný pracovný čas pre každé obdobie 7 dní nesmie
prekročiť 48 hodín vrátane nadčasov, pričom týždenný pracovný čas pre každého zamestnanca musí
byť ustanovený zákonom, správnym opatrením alebo kolektívnou zmluvou. Smernica 2003/88/ES tiež

umožňuje ustanoviť odlišne referenčné obdobie iné ako 7 dní, čo prichádza do úvahy najmä pri
nerovnomerne rozvrhnutom pracovnom čase. Článok 16 písm. b) Smernice 2003/88/ES stanovuje na
účely uplatnenia maximálneho týždenného pracovného času referenčné obdobie na 4 mesiace. Článok
17 ods. 3 Smernice 2003/88/ES poskytuje protipožiarnym službám možnosť uplatnenia výnimky a určiť
dlhšie referenčné obdobie prípadne na 6 mesiacov, alebo ak je to uvedené v kolektívnych zmluvách,
tak na celých 12 mesiacov. Podmienkou uplatnenia takéhoto iného referenčného obdobia navyše je,

že príslušným pracovníkom sa poskytne rovnocenný náhradný čas odpočinku alebo (vo výnimočných
prípadoch), kde z objektívnych dôvodov nie je možné poskytnúť taký čas odpočinku, sa príslušným
pracovníkom poskytne primeraná ochrana. Zákon č. 315/2001 Z. z. upravuje limity dĺžky služobného
času tak, že pri rovnomernom služobnom čase je služobný čas príslušníka 40 hodín týždenne v zmysle
§ 85 zákona č. 315/2001 Z. z. Podľa § 91 ods. 3 zákona č. 315/2001 Z. z. možno hasičovi prikázať v

kalendárnom roku službu nadčas v rozsahu najviac 300 hodín, čo je v priemere 5,7 hodín týždenne. Čo
sa týka referenčného obdobia, tak nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas je rozvrhnutý na obdobie 6
mesiacov podľa § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. Uvedené referenčné obdobie však neodporuje
tomu, aby bolo dodržané zákonné ustanovenie 40 hodín priemerného týždenného služobného času
v súlade s rozvrhnutými službami. Vnútroštátne právo neupravuje explicitne maximálny priemerný

týždenný služobný čas uvedený konkrétnym počtom hodín, tak ako je tomu v Smernici 2003/88/ES,
avšak zákon č. 315/2001 Z. z. a Kolektívne zmluvy dostatočne ustanovujú počty hodín služobného času
hasičov, počas ktorého hasiči vykonávajú štátnu službu, ako aj rozsah hodín služby nadčas za príslušný
rok. S ohľadom na referenčné obdobie 6 mesiacov žalovaný vypočítal priemerný týždenný počet hodín
žalobcu na 47,84. Posúdenie referenčných období január - jún 2020, júl - december 2020, január - jún

2021, júl - december 2021 je pritom potrebné vnímať aj v kontexte spoločenskej reality opierajúcom
sa o výrazné zmeny v spoločnosti vzhľadom na šírenie nebezpečnej ľudskej nákazy COVID-19. Z
rozsudku Súdneho dvora Európskej únie C-742/19 vyplýva, že za okolností osobitnej závažnosti alebo
rozsahu, ktoré si vyžadujú prijatie opatrení nevyhnutných na ochranu života, zdravia ako aj bezpečnosti
spoločnosti možno nedodržať pravidlá uvedené v smernici, nakoľko v takýchto prípadoch je odôvodnené

priznať cieľu ochrany obyvateľstva absolútnu prioritu na úkor rešpektovania ustanovení smernice (bod
59). Žalovaný má za to, že v prípade štátnej služby žalobcu v týchto referenčných obdobiach bolo v tejto
veci možné od Smernice odchýliť.

3.6. Podľa žalovaného žalobca neosvedčil, že by mu vznikol nárok na náhradu škody žiadnym

spôsobom. V prvom rade žalovanému nie je zrejmé, ako žalobcovi mohla vzniknúť ním uplatnená škoda.
Sám žalobca veľmi nejasným spôsobom stanovil „škodu“, ktorá mu mala vzniknúť tým, že vykonával
nariadenú služobnú pohotovosť, za ktorú mimochodom bol žalobca v zmysle platnej vnútroštátnej
legislatívy odmeňovaný. Pokiaľ nie je počas služobnej pohotovosti zásah, v takom prípade žalobca môže
odpočívať alebo sa venovať inej činnosti. Z vymedzeného charakteru času služobnej pohotovosti má

žalovaný za to, že nemožno služobnú pohotovosť započítavať do odpracovaného služobného času.
Pokiaľ by aj súd dospel k záveru, že služobná pohotovosť, ktorú vykonáva žalobca a za ktorú je riadne
odmeňovaný, je pracovným časom, a teda má sa zarátavať do pracovného fondu, toto samo o sebe to
ešte nie je dôvodom na priznanie nároku na náhradu škody. Žalovaný poukázal na rozsudok SD EÚ v
spojených veciach C-46/93 a 48/93 Brasserie du Pecheur, podľa ktorého na účel stanovenia škody, za

ktorú možno priznať náhradu, môže vnútroštátny súd preveriť, či poškodená osoba prejavila primeranú
snahu s cieľom odvrátiť škodu alebo obmedziť jej rozsah a či včas využila všetky dostupné prostriedky
na právnu ochranu. Žalobca žiadnym spôsobom neoznámil svojmu zamestnávateľovi, že odmieta
vykonávať služobnú pohotovosť, resp. do dňa podania žaloby zamestnávateľ žalobcu nemal vedomosť
o tom, že výkon služobnej pohotovosti (za ktorú každý mesiac žalobca dostáva odmenu), považuje

resp. pociťuje ako výraznú ujmu. Z vyššie uvedeného dôvodu nebolo možné, aby zamestnávateľ včas
zamedzil prípadný vznik takejto ujmy alebo aspoň obmedzil jej rozsah. Podľa čl. 3 ods. 2 Pokynu riaditeľa
KrajskéhoriaditeľstvaHasičskéhoazáchrannéhozboruvBanskejBystricič.28/2021sarozvrhspracúva
tak, aby s ním bol príslušník oboznámený minimálne tri dni pred začiatkom kalendárneho mesiaca. Splánmi služieb bol žalobca vždy riadne oboznámený a s ich plánovaním súhlasil. Žalobca pri vzniku
služobného pomeru akceptoval všetky podmienky, ktoré sa vzťahujú na výkon štátnej služby príslušníka
HaZZ v zmysle zákona č. 315/2001 Z. z. a za obdobie od septembra 2019 do augusta 2022 tieto

podmienky nenamietal, nikdy nepožiadal o ich vysvetlenie a ani iným spôsobom sa nedomáhal svojich
práv, a rovnako nikdy neprišlo zo strany žalobcu k námietkam, ako sú jeho služby plánované. Žalobca
nikdy nepodal sťažnosť podľa § 69 ods. 1 písm. g) zákona č. 315/2001 Z. z. Zo zákona č. 315/2001 Z. z.
a Kolektívnych zmlúv navyše vyplývajú pre príslušníkov HaZZ viaceré výhody (rozvrhnutie služobného
času tak, aby príslušník mal medzi koncom služobného dňa a začiatkom nasledujúceho služobného dňa

nepretržitý odpočinok aspoň 12 hodín a raz za týždeň nepretržitý odpočinok v trvaní aspoň 32 hodín a
raz týždenne dva po sebe nasledujúce dni nepretržitého odpočinku, ktoré musia pripadať na piatok a
sobotu alebo sobotu a nedeľu, alebo na nedeľu a pondelok, zvýšenie dovolenky nad rozsah ustanovený
zákonom č. 311/2001 Z. z., Zákonníkom práce) a iné prostriedky ochrany, ktoré poskytujú dostatočný
priestor pre odpočinok príslušníkov a pre venovanie sa ich rodinnému životu. K rozsudku SD EÚ vo veci
Günter Fuß žalovaný uviedol, že v danom prípade išlo o mestského hasiča, ktorého výkon služby sa

značne odlišuje od príslušníka HaZZ, ktorého zriaďovateľom je štát, pričom príslušníci HaZZ požívajú
rozsiahle výhody a osobitný systém sociálneho zabezpečenia.

3.7. K výške uplatnenej výške škody žalovaný uviedol, že žalobcom uplatňovaný nárok skôr
predstavuje mzdový nárok. Tabuľky v žalobe nemožno považovať za dôkaz, ktorý by preukazoval výšku

nemajetkovej ujmy, nakoľko výpočet žalobcu je veľmi mätúci a predstavuje skôr výpočet odškodnenia
vo forme vyplatenia primeranej peňažnej náhrady škody formou doplatku vo výške 35 % (50 % - 15 %)
zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu podľa ustanovenia 122 ods. 2 písm. a) zákona
č. 315/2001 Z. z. Ak žalobca postupuje vo výpočte „nemajetkovej ujmy“ podľa zákona č. 315/2001 Z.
z., žalobca žiada akési odškodnenie vo forme vyplatenia peňažnej náhrady škody vo forme doplatku a

nie nemajetkovú ujmu.

3.8. Žalobca podľa žalovaného nepreukázal zásah do súkromného, rodinného života či neoprávnený
zásah, ktorý by sa odrazil napr. v medziľudských vzťahoch, či nepriaznivosť zdravotného stavu v
príčinnej súvislosti s výkonom povolania v takej značnej miere, ktorá by odôvodňovala výšku náhrady

nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca požaduje. Keď sa žalobca domáha v zmysle žaloby náhrady
nemajetkovej ujmy, žalobca musí na konkrétnych skutkových okolnostiach preukázať, že zásah nielen
mohol, ale aj skutočne vyvolal následnú reakciu v jeho súkromnom živote, rodinnom prostredí,
profesionálnej sfére, či v inom prostredí. Náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch môže súd podľa §
13 ods. 2 Občianskeho zákonníka navyše priznať len ako sekundárnu kompenzáciu vtedy, ak by iná

náprava nebola (vôbec) možná v zmysle § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, resp. ak by sa takáto
satisfakcia nezdala postačujúca, avšak vždy len vtedy, ak bola v značnej miere znížená dôstojnosť
fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti. Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v
peniazoch (t.j. materiálnej satisfakcie) je vždy v závislosti na individuálnych okolnostiach daného prípadu
existencia závažnej ujmy, ktorú treba riadne a konkrétne preukázať. Výšku nemajetkovej ujmy, ktorú

žalobca požaduje (5.409,73 Eur), žalovaný považoval za zjavne neprimeranú, a to aj s porovnaním
výšky náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov, ktorých ujma je v porovnaní s údajnou ujmou
žalobcu podľa názoru žalovaného neporovnateľne vyššia. Žalovaný poukázal na početné rozhodnutia
okresných súdov, Krajského súdu v Žiline a v Bratislave s poukazom na nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 288/2017. Na základe uvedeného žalovaný navrhol, aby súd konanie

zastavil alebo žalobu v celom rozsahu zamietol.

4.1. V replike zo dňa 09. 02. 2023 žalobca uviedol, že k pôsobnosti Smernice 2003/88/ES vzťahujúcej
sa aj na hasičov (teda nepochybne aj príslušníkov HaZZ) poskytol záväzný výklad Súdny dvor vo svojej
judikatúre, a to napr. v rozsudku v spojených veciach C-397/01 až C-403/01 zo dňa 05.10.2004 vo

veci Pfeiffer alebo v uznesení vo veci C-52/04 zo dňa 14.07.2005 vo veci Personalrat der Feuerwehr
Hamburg. SD EÚ dospel k jednoznačnému záveru, že jediným cieľom výnimky, ktorá je uvedená v
článku 2 ods. 2 prvom odseku Smernice 89/391/EHS, na ktorú žalovaný poukazuje, bolo zabezpečenie
riadnej činnosti služieb nevyhnutných na účely ochrany bezpečnosti, zdravia, ako aj verejného poriadku
v prípade závažných a mimoriadnych okolností (napríklad v prípade prírodnej alebo technologickej

katastrofy), pre ktoré je charakteristická najmä tá skutočnosť, že môžu pracovníkov vystaviť rizikám,
ktoré nie sú zanedbateľné, pokiaľ ide o ich bezpečnosť a/alebo zdravie a ktoré, vzhľadom na ich povahu
a nepredvídateľnosť, nie je možné zohľadniť pri rozvrhu pracovného (služobného) času zásahových a
bezpečnostných zložiek. V ťažiskovom rozsudku C-429/09 zo dňa 25.11.2010 vo veci Günter Fuß SDEÚ úplne jednoznačne uviedol a záväzne judikoval, že z rozsahu úpravy Smernice 2003/88/ES nie sú
vyňatí ani hasiči.

4.2. Otázka pasívnej vecnej legitimácie členského štátu v prípade škody spôsobenej jednotlivcovi
porušením úniového práva je podľa žalobcu založená na konštantnej judikatúre Súdneho dvora. Prijatie
všetkých opatrení vnútroštátneho práva potrebných na vykonanie právne záväzných aktov Európskej
únie (teda aj smerníc) je v zmysle článku 291 Zmluvy o fungovaní Európskej únie uložené priamo
samotným členským štátom. Práve preto členské štáty zodpovedajú za škodu vzniknutú porušením

úniového práva v prípade nesprávne transponovanej smernice, resp. v prípade uplatňovania právneho
predpisu, do ktorého bola smernica prebratá takým spôsobom, že sa nedosahuje cieľ smernice. Podľa
judikatúry SD EÚ úniové právo pritom nijako nebráni tomu, aby mohla zodpovednosť verejnoprávneho
subjektu za škodu spôsobenú jednotlivcovi porušením úniového práva vzniknúť popri zodpovednosti,
ktorú má samotný členský štát. Keďže žalobou uplatnený nárok na náhradu škody má svoj základ v
porušení práva vyplývajúceho zo Smernice, ku ktorému došlo v čase, keď žalobca vykonával služobný

pomer k štátu, je aj z tohto hľadiska pasívne vecne legitimovaným štát (t. j. žalovaný), nie štátny orgán,
ktorý v mene štátu konal, pretože v takýchto prípadoch za konanie štátneho orgánu taktiež zodpovedá
štát. Žalobca opätovne poukázal na rozhodnutie SD EÚ sp. zn. C-46/93 a C-48/93 zo dňa 05.03.1996
vo veci Brasserie du pecheur SA a rozhodnutie C-224/01 zo dňa 30.09.2003 vo veci Köbler.

4.3. Námietku premlčania považoval žalobca za nedôvodnú. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch sa premlčuje vo všeobecnej 3-ročnej premlčacej dobe v zmysle § 101 Občianskeho
zákonníka. Začiatok plynutia premlčacej doby je viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému
zásahu objektívne spôsobilému porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. V tomto prípade
žiaden z čiastkových nárokov na náhradu nemajetkovej ujmy premlčaný nie je. Jednotlivé dielčie nároky

na náhradu škody (vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch) vznikajú za každý mesiac osobitne a
odvíjajú sa od splatnosti mzdy za jednotlivé mesiace žalovaného obdobia. Žalobou si žalobca uplatnil
nárok počnúc splatnosťou mzdy za mesiac september 2019, ktorá nastala dňa 10. 10. 2019. Žaloba
bola doručená súdu dňa 10.10.2022, teda v rámci 3 ročnej premlčacej doby, preto žiadny zo žalobou
uplatnených nárokov premlčaný nie je.

4.4. K transpozícii článku 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES do zák. č. 315/2001 Z. z. žalobca uviedol, že
súhlasí s tvrdením žalovaného, že podľa ZoHaZZ ide v prípade služobnej pohotovosti o výkon štátnej
služby, táto skutočnosť je však pre merito tohto sporu nepodstatná a úplne irelevantná. Celou podstatou
tohto sporu totiž je, že služobná pohotovosť sa žalobcovi ako hasičovi nezapočítava do služobného

(pracovného) času a teda odslúžená služobná pohotovosť nie je vykazovaná ako odpracovaný
čas, pričom práve preto z hľadiska žalovaným formálne vykazovaného počtu odpracovaných
hodín, nedochádza k porušovaniu Smernice 2003/88/ES, keďže takto „evidenčne“ (formálne) nie je
prekračovaný maximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas. Služobná pohotovosť je síce považovaná
za výkon štátnej služby (čo nie je sporné a najmä to v tejto veci ani nie je podstatné), avšak nie je

započítavaná do služobného (pracovného) času.

4.5.1. K výpočtu žalovaného, z ktorého má vyplývať, že priemerný týždenný pracovný čas hasiča
predstavuje 47,84 hodín, žalobca uviedol, že tento výpočet je v absolútnom rozpore s realitou. Aj
keď žalovaný opakovane dôvodí, že referenčné obdobie na posudzovanie priemerného týždenného

pracovného času podľa Smernice má byť 4 mesačné a v prípade uplatnenia výnimky podľa článku 17
ods. 3 Smernice 6 mesačné, svojim výpočtom de facto vytvára 3 ročné referenčné obdobie. Žalovaný
pritom uvádza prepočet z imaginárnych čísiel a nie reálny prepočet, ktorý by zohľadňoval presný
výkon služby u konkrétneho hasiča. Paradoxne výpočet žalovaného pritom potvrdzuje, že služobná
pohotovosť nie je započítavaná do pracovného (služobného) času, pretože údajný priemerný služobný

čas v trvaní 47,84 hodín za týždeň, ku ktorému žalovaný dospel, je podstatne vyšší než v § 85 ods.
2 ZoHaZZ stanovený 40 hodinový týždenný pracovný čas, a taktiež vyšší ako 37,5 hodinový pracovný
čas, ktorý stanovuje aktuálna kolektívna zmluva. Žalovaný naopak v úplnom rozpore so zmyslom článku
16 písm. b) Smernice pri jeho výpočte priemerného týždenného pracovného času odpočítal fiktívny
počet dovoleniek a takto umelo znížil dĺžku priemerného týždenného pracovného času. Napriek tomu, že

žalovaný sa vo svojom vyjadrení pomerne rozsiahlo zaoberá referenčnými obdobiami a nerovnomerne
rozvrhnutým pracovným časom, vôbec nereaguje na tú podstatnú skutočnosť, že aj počas referenčného
obdobia sú štáty povinné garantovať neprekročenie 48 hodinového týždenného pracovného času. Táto
povinnosť štátu platí aj počas referenčného obdobia nakoľko žiadne ustanovenie Smernice nespájaso zavedením referenčných období možnosť štátu nerešpektovať záväzok podľa článku 6 písm. b)
Smernice. Pokiaľ ide o nerovnomerne rozvrhnutý pracovný čas, § 85 ZoHaZZ ustanovuje žalovanému
povinnosť rozvrhnúť služobný čas príslušníka v rozsahu 40 hodín týždenne. Ak je rozvrhnutý služobný

čas príslušníka nerovnomerne, potom v referenčnom období šiestich mesiacov nesmie priemerný
týždenný pracovný čas prekročiť zákonom stanovenú hranicu 40 hodín týždenne, resp. maximálne
stanovenú hranicu 48 hodín týždenne v zmysle Smernice.

4.5.2. Žalobca upozornil na to, že článok 17 ods. 1 Smernice 2003/88/ES sa na hasičov vôbec

nevzťahuje, čo je úplne zjavné už len zo samotného textu tohto ustanovenia. Až v článku 17 ods. 3 písm.
b) bod iii) Smernice sa síce uvádzajú aj protipožiarne služby, avšak odchýlky, ktoré toto ustanovenie
pripúšťa, sa môžu týkať len článkov 3, 4, 5, 8 a 16 Smernice, teda medzi prípustnými odchýlkami nie je
uvedený článok 6 Smernice, z čoho jednoznačne vyplýva, že odchýlka sa nesmie týkať maximálne 48
hodinového týždenného pracovného času, ktorý tak nesmie byť prekročený.

4.6.1.Žalobcaďalejpovažujetvrdeniežalovaného,žeakniejenariadenýslužobnýzásah,môžežalobca
v práci odpočívať alebo venovať sa inej činnosti, na čo má na hasičskej stanici vymedzený priestor na
odpočinok,zazavádzajúce.Akohasičnielenžemusíbyťžalobcapočascelejdobyslužobnejpohotovosti
v budove hasičskej stanice a túto nemôže opustiť, ale zároveň musí byť vždy pripravený do 1 minúty od
ohlásenia vykonať výjazd. Počas celej služobnej pohotovosti, ktorá je vykonávaná v nočných hodinách

(v súčasnosti od 22:00 do 06:00 hod), čo ju robí o to náročnejšou a vyčerpávajúcejšou, je oblečený
v služobnej rovnošate a musí byť fyzicky aj psychicky pripravený okamžite po vyhlásení poplachu
vykonať výjazd, pričom možnosť „oddychovať“ je za takýchto okolností doslova iluzórna. Na pracovisku
je oddelený od vlastného sociálneho prostredia, rodinných a spoločenských väzieb a jeho možnosť
organizovať si svoj čas a venovať sa vlastným potrebám je prakticky vylúčená. K započítaniu pracovnej

pohotovosti do pracovného času odkázal žalobca na rozhodnutie SD EÚ C-151/02 zo dňa 09.09.2003 vo
veci Jaeger, uznesenie C-241/99 zo dňa 03.07.2001 vo veci CIG, rozsudok C-303/98 zo dňa 03.10.2002,
C-437/05 zo dňa 11.01.2007 vo veci Vorel, C-429/09 zo dňa 25.11.2010 vo veci Günter Fuß, C-107/19
XR proti Dopravní podnik hl. m. Prahy zo dňa 09.09.2021.

4.6.2. Tvrdenie žalovaného, že v prípade Günter Fuß „išlo o mestského hasiča, ktorého výkon služby
sa značne odlišuje od príslušníka Hasičského a záchranného zboru, ktorého zriaďovateľom je štát“, čím
žalovaný namieta použiteľnosť predmetného rozhodnutia v tomto súdnom spore, považuje žalobca za
absolútne zavádzajúce a nesprávne. Skutočnosť, či je niekto podľa vnútroštátneho práva profesionálny,
dobrovoľný, mestský, štátny alebo akýkoľvek hasič, je totiž úplne irelevantná na účely charakteristiky

pracovníka, na ktorého sa vzťahujú ustanovenia Smernice 2003/88/ES.

4.6.3. Rovnako argument žalovaného, že počas ním uvádzaných „referenčných období“ boli prijaté
„rôzne opatrenia“ a bol vyhlásený núdzový stav súvisiaci so šírením nákazy COVID-19 a záver, že
Smernica vlastne nemusela byť voči hasičom v ním uvádzaných obdobiach dodržaná, považoval

žalobca za nesprávny a zavádzajúci. V rozhodnutí C-742/19 zo dňa 15.07.2021 Súdny dvor EÚ
posudzoval výkon strážnej služby vojaka - príslušníka ozbrojených síl a to z pohľadu, či a v akom
rozsahu sa na vojaka vzťahuje Smernica 2003/88/ES, keďže táto v článku 1 ods. 3 odkazuje na článok
2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS, ktorá obsahuje negatívne vymedzenie rozsahu smernice tak, že „táto
smernica sa neuplatňuje tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky vlastné pre určité

osobitné činnosti verejných služieb, ako sú napríklad ozbrojené sily, polícia alebo pre určité osobitné
činnosti služieb civilnej ochrany“. Pod žiadnu z takto stanoveného negatívneho vymedzenia rozsahu
smernice však činnosť hasičov nespadá, pričom to, že činnosť hasiča v celom rozsahu spadá do
pôsobnosti Smernice 2003/88/ES, potvrdil Súdny dvor v rozsudku C-429/09 vo veci Günter Fuß. Navyše
ani z predmetného rozhodnutia, na ktoré sa žalovaný odvoláva, nemožno žiadnym spôsobom vyvodiť

žalovaným prezentovaný záver, že počas ním uvádzaného obdobia nebolo nutné dodržiavať povinnosť
vyplývajúcu z článku 6 písm. b) Smernice.

4.7. Na rozdiel od rozhodnutia C-46/93 zo dňa 05.03.1996 vo veci Brasserie du pecheur SA Súdny
dvor EÚ podľa žalobcu v rozhodnutí Günter Fuß, ktoré sa týkalo hasiča a náhrady škody, ktorá mu

vznikla porušením článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES, konštatoval, že nie je primerané požadovať
od takého zamestnanca, akým je hasič, aby sa u svojho zamestnávateľa dovolával dodržiavania
úniového práva, ktoré mu vnútroštátny zákon odoprel, keďže by to bolo v rozpore so zásadou
efektivity. Aj vzhľadom na postavenie žalobcu ako slabšej strany vo vzťahu k jeho služobnémuúradu, by navyše takáto aktivita bola úplne zjavne kontraproduktívna a nemala by žiadny efekt,
čomu nasvedčuje aj aktuálna obrana žalovaného v tomto konaní. Vyžadovanie takejto podmienky by
znamenalo spochybnenie práva na náhradu škody, ktoré má základ v právnom poriadku Európskej

únie a povinnosti členských štátov zabezpečiť jeho dodržiavanie bez toho, aby ju mohli preniesť
na jednotlivcov. Žalobca spolu so svojimi kolegami navyše opakovane poukazovali na dlhoročné
prekračovanie maximálneho pracovného času a túto skutočnosť pravidelne namietajú. Na tento problém
už dlhodobo poukazuje aj odborová organizácia, na čo však nadriadení argumentujú zákonnou úpravou.
Žiadneinternépredpisyanikolektívnezmluvypritomžalobcubezohľadunato,čibolsnimioboznámený,

nemôžu pozbaviť práva na neprekračovanie maximálneho týždenného pracovného času, ktoré mu
priznáva článok 6 písm. b) Smernice.

4.8. K výške uplatnenej škody žalobca uviedol, že spôsob výpočtu, resp. určenia výšky žalovanej
nemajetkovej ujmy v peniazoch analogickým použitím § 122 ods. 1 písm. a) ZoHaZZ použil z
dôvodu neexistencie akéhokoľvek vnútroštátneho predpisu, ktorý by upravoval nárok na náhradu škody

vzniknutej jednotlivcovi porušením úniového práva. Škoda vzniknutá porušením úniového práva má
v tomto prípade nemajetkovú povahu (strata času odpočinku a s tým súvisiace porušenia práva na
ochranuzdravia,súkromiaarodinnéhoživota).Nakoľkokporušovaniujehoprávdochádzaloadochádza
v prvom rade nezapočítavaním služobnej pohotovosti do služobného času, v dôsledku čoho dochádza
aj k pravidelnému prekračovaniu maximálne 48 hodinového týždenného pracovného času, tak práve

vzhľadom na túto skutočnosť výšku žalovaného nároku odvíjal od súčtu hodín určenej služobnej
pohotovosti (1885,42 hodín), ktoré vynásobil sumou predstavujúcou 20%, resp. 35% z príslušnej časti
jehoslužobnéhoplatuzakaždúhodinu.Taktovypočítanávýškanemajetkovejujmyzohľadňujeokolnosti,
za akých k porušeniu práv došlo a zároveň aspoň čiastočne spĺňa aj satisfakčnú funkciu.

4.9. K námietke žalovaného, že náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 OZ možno
priznať len ako „sekundárnu kompenzáciu“ a len v prípade „ak bola v značnej miere znížená dôstojnosť
fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti“, poukázal žalobca na to, že náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch ustanovenie § 13 ods. 2 OZ nepodmieňuje výlučne len situáciami zníženia dôstojnosti
fyzickej osoby v značnej miere alebo jej vážnosti v spoločnosti. Predmetné ustanovenie totiž len

demonštratívne (nie taxatívne) uvádza prípady, kedy je možné s ohľadom na intenzitu zásahu priznať
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Žalobca pritom žalovanú náhradu škody čo do výšky vyvodil
najmä z judikatúry Súdneho dvora. Poukázal na rozhodnutia SD EÚ C-470/03 zo dňa 17.04.2007 vo
veci A.G.M.-COS.MET Srl, C-46/93 a C-48/93 zo dňa 05.03.1996 vo veci Brasserie du pecheur SA a
C-429/09 zo dňa 25.11.2010 vo veci Günter Fuß. Súdny dvor pri posudzovaní výšky náhrady škody

vzniknutej jednotlivcovi porušením úniového práva vychádza zo zásady, že peňažná náhrada musí byť
primeraná vzniknutej ujme, pričom určenie výšky náhrady škody je záležitosťou vnútroštátnych súdov
a ponecháva na nich, aby stanovili kritériá umožňujúce stanovenie výšky náhrady škody, kde však
musia dodržať zásadu efektivity a zásadu ekvivalencie. Žalobca počas 3-ročného žalovaného obdobia
odpracoval 1885,42 hodín určenej služobnej pohotovosti, ktorá mu nebola započítaná do pracovného

času. Po prepočte to potom predstavuje nemajetkovú ujmu v peniazoch vo výške zaohkrúhlene 2,87
EUR (5409,73 EUR : 1885,42 hodín) za každú hodinu porušovania jeho práv. Z hľadiska primeranosti
takto vyčíslenej škody je nevyhnutné zdôrazniť aj tú elementárnu skutočnosť, že ako hasič chodí do
práce s vedomím, že musí byť pripravený nasadiť aj vlastný život, jeho práca je extrémne fyzicky
a psychicky vyčerpávajúca, preto každá jedna hodina, ktorú môže tráviť mimo práce, je pre neho

nesmierne dôležitá, a to aj z hľadiska obnovy fyzických a psychických síl pre zachovanie možnosti
vykonávania tejto náročnej práce do budúcnosti. Poukazujúc na priemer minimálnych hodinových miezd
v Slovenskej republike pre prvý, t. j. najľahší stupeň náročnosti práce, ktorá za žalované obdobie rokov
2019- 2022 predstavovala sumu vo výške 3,40 EUR, vyjadril žalobca presvedčenie, že nemajetková
ujmavpeniazochzodpovedajúcasume2,87EURzakaždúhodinuporušovaniajehoprávjeajzhľadiska

elementárnej spravodlivosti sumou minimálne primeranou.

5. K vyjadreniu žalobca pripojil Plán služieb z dochádzkového systému SAP za mesiace
09/2019-08/2022. V tomto systéme je presne evidovaný služobný čas hasičov a všetky odslúžené
hodiny s presným rozpisom služobného času a jeho rozdelením na čas výkonu služby a čas služobnej

pohotovosti. Žalobca zároveň navrhol vykonať dokazovanie jeho výsluchom za účelom ozrejmenia
podmienok, rozsahu a okolností vykonávania služobnej činnosti, okolností vzniku, závažnosti, prejavov
a následkov vzniknutej nemajetkovej ujmy ako aj ďalších okolností významných pre rozhodnutie vo veci.6. Žalovaný v podaní zo dňa 20. 02. 2023 zotrval na svojich vyjadreniach a tvrdeniach, najmä na
svojom výklade pôsobnosti Smernice 2003/88/ES a závere, že dotknuté právne predpisy transponovali
článok 6 Smernice 2003/88/ES správne. Zotrval aj na svojich námietkach k uplatnenej škode a jej

výške. Dal súdu do pozornosti rozsudky Súdneho dvora vo veciach C-107/19, C-344/19 a C-437/05,
v zmysle ktorých sa na spôsob odmeňovania pracovníkov za čas pracovnej pohotovosti nevzťahuje
Smernica 2003/88/ES, ale relevantné ustanovenia vnútroštátneho práva. Žalobca podľa žalovaného
neosvedčil, že by mu vznikol nárok na náhradu škody žiadnym spôsobom. Rozhodujúcou skutočnosťou
pritom podľa neho nie je plán služieb hasičských jednotiek (striedanie troch zmien v 24 hodinových

intervaloch), ale to, koľko času konkrétny príslušník skutočne strávil vykonaním štátnej služby za týždeň
priemerne v rámci konkrétneho referenčného obdobia. Žalobca podľa žalovaného ďalej neuviedol, v
čom „údajný neoprávnený“ zásah spočíval. Nestačí totiž, aby zásah mohol vyvolať určitú reakciu, ale
musí aj konkrétnu reakciu v živote fyzickej osoby, čo v prípade žalobcu nie je žiadnym spôsobom
preukázané. Chýbajúce skutkové tvrdenia nie je možné nahradiť odvolávaním sa na rozhodovaciu
činnosť iných súdoch v obdobných prípadoch. Žalobca podľa žalovaného nepreukázal zásah do

súkromného, rodinného života, zásah do medziľudských vzťahov či nepriaznivosť zdravotného stavu
v príčinnej súvislosti s výkonom povolania v takej miere, ktorá by odôvodňovala výšku náhrady
nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca požaduje. Tabuľky predkladané žalobcom nepreukazujú žiaden zásah
do osobnosti žalobcu, v dôsledku, ktorého by mala byť žalobcovi priznaná nemajetková ujma.

7. Na pojednávaní dňa 09. 08. 2023 žalobca uviedol, že pracuje v hasičskom záchrannom zbore, kde
jedna jeho služba trvá 24 hodín. Z tohto 1/3 zamestnávateľ neráta ani do dôchodku a tvári sa, ako keby
žalobca nebol v práci. Žalobca je zaradený v hasičskej ambulancii, teda vykonáva práce týkajúce sa
činnosti v sanitke. V priebehu pohotovosti dopĺňa to, čo sa nestíhalo počas výkonu služby, či už sú to
vozidlá alebo liekové a prístrojové vybavenie sanitky. Kontroluje expiráciu liekov, čistí, dezinfikuje a pod.

Služba je rozdelená v zásade tak, že samotný výkon služby trvá 16 hodín a nasleduje pohotovosť v
trvaní 8 hodín, kedy sa vlastne dorába všetko, čo sa nestihlo počas výkonu služby. Žalobca mal pritom
v predmetnom období malé deti. Ten čas, ktorý trávil v služobnej pohotovosti a musel sa zdržiavať
na pracovisku, nemohol tráviť predovšetkým doma, pomáhať manželke pri deťoch. 2 dni voľna po 24
hodinovej službe žalobca nepovažuje za dostatočný čas na odpočinok po službe, zvlášť pokiaľ sa jedná

o náročné služby. V štandarde vždy je ten prvý deň po službe taký, že človek dospáva a až následne
ten druhý deň je reálnym oddychom. Žijú v rodinnom dome, okolo ktorého je vždy veľa roboty. Manželka
musela chodiť pre drevo, pričom sa starala o malé deti. Z tohto dôvodu aj dochádzalo často k vyhroteným
situáciám medzi ním a manželkou. Okrem toho sa nemohol venovať ani svojim záľubám, jeho sociálny
kontakt napr. s kamarátmi bol obmedzený. Ako príklad uviedol, že predtým sa s kamarátmi stretával tak

raz za mesiac, teraz je to tak raz za polroka. Najväčší dosah to však malo na jeho rodinu a rodinný život.
Žalobca sa vo voľnom čase venujem horolezectvu, skialpinizmu, prípadne horským bicyklom, teda často
chodí do hôr a to aj so svojou rodinou. Absolvujú to aj s manželkou a deťmi, ktoré už majú svoje bicykle
a tieto činnosti treba plánovať. Daný problém s kolegami avizovali u veliteľa družstva, nakoľko v práci
funguje systém nadriadenosti a podriadenosti a skončilo to tak, že aj sám veliteľ podával takúto obdobnú

žalobu. Priamo na zdravotnom stave sa mu práca nad rámec maximálnej stanovenej doby neprejavuje.
Ide skôr o psychiku, na ktorú to má dopad. Napr. ak v bežnom živote žalobca vníma nejaké svetelné
alebo zvukové signály, na ktoré je zvyknutý z práce, kde sa poplach signalizuje takýmto spôsobom, tak
aj v bežnom živote na to reaguje citlivo.

8. Súd z predložených listinných dôkazov zistil nasledovné. Rozhodnutím riaditeľa Krajského riaditeľstva
Hasičského a záchranného zboru v Banskej Bystrici č. 34 bol žalobca dňom 01. 03. 2018 menovaný
do funkcie hasič záchranár Hasičskej stanice v Závadke nad Hronom. Z predloženého Plánu služieb z
dochádzkového systému SAP za mesiace 09/2019-08/2022 a výplatných pások za obdobie od 09/2019
do 08/2022, zosumarizovaných v predloženej prehľadnej tabuľke vyplýva, že v mesiacoch 09-12/2019

odpracoval žalobca celkovo aj s pohotovosťami 1.061,22 hodín, v roku 2020 spolu 2.858,12 hodín,
v roku 2021 spolu 2.663,51 hodín a v mesiacoch 01-08/2022 spolu 1.873,10 hodín. Po prepočítaní
vyplatených súm každý mesiac na jednu hodinu práce sa hodinová sadzba žalobcu pohybovala v tomto
období od 6,7543 Eur do 9,0182 Eur. Žalovaný v priebehu konania nerozporoval počet odpracovaných
hodín žalobcom za predmetné obdobie, ani výšku hodinovej sadzby žalobcu. Súd preto považoval tieto

skutočnosti v konaní za nesporné.

9. Predmetom tohto sporu bol nárok na náhradu škody spôsobenej žalobcovi nesprávnou transpozíciou
Smernice 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z. z. zo strany žalovaného, ktorá spočívala v ujmežalobcu na jeho súkromnom živote v rodinnej aj spoločenskej sfére. Podľa žalobcu zákon č. 315/2001
Z. z. nekorešponduje s čl. 6 písm. b) Smernica 2003/88/ES čiastočne aj nesprávnou transpozíciou
článku 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES. V dôsledku toho služobný úrad žalobcu pravidelne porušuje

právo žalobcu na maximálny týždenný pracovný čas garantovaný mu kogentným ustanovením článku
6 písm. b) Smernice 2003/88/ES. Žalovaný počas konania namietal svoju pasívnu vecnú legitimáciu,
nesprávnosť transpozície Smernice 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z. z., výnimku pôsobnosti
Smernice 2003/88/ES na príslušníkov HaZZ, reálny vznik škody, resp. nemajetkovej ujmy na strane
žalobcu a neprimeranosť uplatnenej výšky a nesplnenie podmienok pre vznik zodpovednosti za škodu.

10.1. V prvom rade súd skúmal, či bola porušená povinnosť štátu riadne transponovať Smernicu
2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z. z. Slovenská republika je členským štátom Európskej nie. Z
členstva jej vyplývajú nielen práva, ale aj povinnosti. Okre iných je to aj povinnosť riadne a včas
transponovať smernice do svojho právneho poriadku (článok 291 Zmluvy o fungovaní Európskej únie).
O povinnosti transponovať Smernicu 2003/88/ES do právneho poriadku Slovenskej republiky teda niet

pochýb. Podľa článku 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie je smernica záväzná pre každý členský
štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom voľba foriem a metód
sa ponecháva vnútroštátnym orgánom. Žalovaný v priebehu konania namietal, že Smernica 2033/88/
ES sa nevzťahuje, a teda neaplikuje na príslušníkov HaZZ.

10.2. Podľa článku 1 ods. 3 Smernice 2003/88/ES sa táto smernica vzťahuje na všetky odvetvia činností,
verejné a súkromné, v zmysle článku 2 smernice 89/391/EHS bez toho, aby boli dotknuté články 14, 17,
18 a 19 tejto smernice. Táto smernica sa nevzťahuje na námorníkov definovaných v smernici 1999/63/
ES bez toho, aby bol dotknutý článok 2 ods. 8 tejto smernice.

10.3. Podľa článku 2 Smernice 89/391/EHS táto smernica sa vzťahuje na všetky odvetvia činnosti,
verejné a súkromné (priemysel, poľnohospodárstvo, obchod, administratívu, služby, vzdelávanie,
kultúru, voľný čas atď.). Táto smernica sa neuplatňuje tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore
charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb, ako sú napríklad ozbrojené sily,
polícia alebo pre určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany. V takom prípade sa bezpečnosť a

ochrana zdravia pracovníkov, pokiaľ je to možné, musí zabezpečiť v zmysle cieľov tejto smernice.

10.4. Cieľom Smernice 2003/88/ES je ochrana zdravia a bezpečnosti pracovníkov v rámci Európskej
únie. Požiadavky stanovené touto smernicou majú platiť pre všetkých pracovníkov v Európskej únii.
K pôsobnosti Smernice 89/391/EHS a aj Smernice 2003/88/ES sa už opakovane vyjadroval Súdny

dvor Európskej únie (ďalej len ako „SD EÚ“) a článok 1 ods. 3 Smernice 2003/88/ES vyložil aj vo
vzťahu k hasičom (rozhodnutie C-52/04 zo dňa 14.07.2005 vo veci Personalrat der Feuerwehr Hamburg,
rozhondutieC-51/15VilleDeNivelles/T.V.aleborozhodnutieC-429/09zodňa25.11.2010voveciGünter
Fuß). Z týchto rozhodnutí jednoznačne vyplýva, že Smernica 2003/88/ES sa vzťahuje aj na príslušníkov
HaZZ, a to bez ohľadu na to, či sa jedná o hasičov zamestnaných štátom alebo iným subjektom. Cieľom

Smernice 2003/88/ES je totiž ochrana zdravia a dodržiavanie doby odpočinku pracovníkov bez ohľadu
na iné výhody či hmotné zabezpečenie pracovníkov. Súd navyše poukazuje na prílohu 4 zákona č.
315/2001 Z. z., v ktorej je v bode 5. uvedené, že žalovaný aj do tohto zákona transponoval Smernicu
2003/88/ES, tzn. že ju sám vzťahuje aj na príslušníkov HaZZ. Rešpektujúc závery SD EÚ a prihliadnuc
na uvedenú prílohu k zák. č. 315/2001 Z. z. súd uzavrel, že Smernica 2003/88/ES sa vzťahuje aj na

príslušníkov HaZZ SR.

11.1. Ďalej súd skúmal, či Smernica 2003/88/ES bola do zákona č. 315/2001 Z. z. transponovaná
správne, a to konkrétne článok 2 ods. 1 a článok 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES. Z predložených listín
o odpracovaných hodinách žalobcu vyplýva, že žalobca za obdobie 09/2019-08/2022 odpracoval spolu

8.455,95 hodín včítane pohotovostí. Pri každej pohotovosti (nariadenej i určenej) bol žalobca povinný
byť prítomný na pracovisku Podľa článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES priemerný pracovný čas pre
každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov nesmie prekročiť 48 hodín.

11.2. Podľa článku 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES pracovný čas je akýkoľvek čas, počas ktorého

pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade
s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou.11.3. Podľa článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné na
zabezpečenie toho, že v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov priemerný
pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.

11.4. Podľa článku 16 písm. b) Smernice 2003/88/ES členské štáty môžu ustanoviť pre uplatňovanie
článku 6 (maximálny týždenný pracovný čas) referenčné obdobie nepresahujúce štyri mesiace.

11.5. Podľa článku 17 ods. 3 písm. b) Smernice 2003/88/ES v súlade s odsekom 2 tohto článku sa

môžu vykonať odchýlky článkov 3, 4, 5, 8 a 16 v prípade bezpečnostných a dozorných činností, ktoré
si vyžadujú trvalú prítomnosť s cieľom ochrany majetku a osôb, najmä v prípade strážnikov a dozorcov
alebo bezpečnostných firiem.

11.6. Podľa článku 17 ods. 5 Smernice 2003/88/ES v súlade s odsekom 2 tohto článku sa možno odchýliť
od článku 6 a článku 16 písm. b) v prípade lekárov v odbornej príprave v súlade s ustanoveniami

ustanovenými v druhom až sedemnástom pod odseku tohto odseku.

11.7. V zmysle citovaných ustanovení Smernice 2003/88/ES týždenný pracovný čas (7 dní) nesmie
presiahnuť 48 hodín. Do tohto pracovného času musí byť podľa výkladu článku 2 ods. 1 Smernice
2003/88/ES v rozhodnutí SD EÚ C-437/05 zo dňa 11.01.2007 vo veci Vorel alebo aj v rozhodnutí

C-429/09 zo dňa 25.11.2010 vo veci Günter Fuß započítaná aj pracovná pohotovosť vykonávaná na
pracovisku. Referenčným obdobím je rozsah maximálne 4 mesiacov. Článok 19 Smernice 2003/88/
ES umožňuje ustanoviť dlhšie referenčné obdobie za predpokladu, že existuje súlad so všeobecnými
zásadami súvisiacimi s ochranou bezpečnosti a zdravia pracovníkov. Článok 17 ods. 3 sa na
dodržiavanie článku 6 nevzťahuje. Súd vychádzajúc z vyššie uvedených ustanovení po preskúmaní

odpracovaných hodín žalobcu dospel k záveru, že maximálny týždenný pracovný čas stanovený
článkom 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES (ďalej len ako „maximálny týždenný pracovný čas“) bol v
prípade žalobcu v predmetnom období pravidelne a vysoko prekračovaný. Súd pri každom dotknutom
mesiaci vydelil počet dní mesiaca 7 dňami a vynásobil 48 hodinami a tak vždy dospel k maximálnemu
počtu hodín, ktoré mohol v súlade s článkom 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES žalobca odpracovať a

porovnal ho s počtom hodín, ktoré žalobca reálne v danom mesiaci odpracoval vrátane pohotovostí.
Takýmto spôsobom dospel k záveru, že v období 09/2019-08/2022 nadpracoval žalobca nad maximálny
týždenný pracovný čas celkovo 1.157,41 hodín (nie v každom mesiaci presahovali odpracované
hodiny maximálny mesačný pracovný čas). Ak by súd vychádzal z referenčného obdobia jeden rok,
počet nadpracovaných hodín nad maximálny týždenný pracovný čas dokonca dosahoval 940,51 hodín

(celkový počet dní: 122 + 366 + 365 + 243 dní / 7 dní * 48 hodín, maximálny počet hodín pri dodržaní
čl. 6: 7.515,43, reálne odpracovaných: 8.455,95 hodín). Súd pritom považuje za potrebné zdôrazniť,
že nie je možné vychádzať z imaginárneho výpočtu fiktívneho počtu hodín v ideálnom prípade tak,
ako to uviedol žalovaný vo svojom podaní zo dňa 20.12.2022, ale z reálne odpracovaných hodín. Z
uvedeného je zrejmé, že bolo porušené právo žalobcu ako jednotlivca vyplývajúce mu z článku 6 písm.

b) Smernice 2003/88/ES. K porušovaniu malo dôjsť z toho dôvodu, že jeho služobný úrad (Ministerstvo
vnútra Slovenskej republiky) vychádzal zo znenia zákona č. 315/2001 Z. z., a nie z článku 6 písm. b)
Smernice 2003/88/ES.

11.8. Podľa § 85 ods. 1 zákona č.315/2001 Z. z. služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom

príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu.

11.9. Podľa § 85 ods. 2 zák. č. 315/2001 Z. z. služobný čas príslušníka je 40 hodín týždenne. Skrátenie
týždenného služobné času príslušníka možno dohodnúť v kolektívnej zmluve vyššieho stupňa.

11.10. Podľa § 86 ods. 1 zák. č. 315/2001 Z. z. služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý
nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich
mesiacov.

11.11. Podľa § 91 ods. 3 zák. č. 315/2001 Z. z. v kalendárnom roku možno príslušníkovi prikázať štátnu

službu nadčas v rozsahu najviac 300 hodín.11.12. Podľa § 92 ods. 1 zák. č. 315/2001 Z. z. služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť
v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie
štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času.

11.13. Zákon č. 315/2001 Z. z. upravuje maximálny služobný čas v § 85 ods. 2 v spojení s § 91
ods. 3. Súd považuje za potrebné podotknúť, že aj tieto ustanovenia boli zo strany služobného úradu
žalobcu porušované aj s prihliadnutím na 6 mesačné či jednoročné referenčné obdobie a v ešte väčšom
rozsahu, ako ustanovenie článku 6 Smernice 2003/88/ES. Problémom pri posudzovaní dodržiavania

maximálneho pracovného, resp. služobného času v tomto prípade však bolo nezapočítavanie hodín
strávených v služobnej pohotovosti do služobného času. Ako už bolo uvedené vyššie z judikatúry SD EÚ
vyplýva, že aj služobnú pohotovosť je nutné započítavať do služobného času. V zákone č. 315/2001 Z.
z. však absentuje takáto výslovná právna úprava (hoci podľa názoru súdu výkladom § 85 ods. 1 zák. č.
315/2001Z.z.bybolomožnédospieťktakémutozáveru),rovnakoakoúpravamaximálnehotýždenného
služobného času 48 hodín. Výklad pojmu služobný čas nie je možné zamieňať s pojmom „výkon štátnej

služby.“ Súd preto súhlasil s názorom žalobcu, že Smernica 2003/88/ES nebola do zákona č. 315/2001
Z. z. transponovaná správne.

11.14. Súd nemohol súhlasiť s argumentáciou žalovaného, že v referenčných obdobiach január -
jún 2020, júl - december 2020, január - jún 2021, júl - december 2021, kedy boli vzhľadom na

šírenie nebezpečnej ľudskej nákazy COVID-19 prijaté opatrenia nevyhnutné na ochranu života a
zdravia spoločnosti, bolo možné odchýliť sa od Smernice 2003/88/ES a nedodržať pravidlá uvedené
v smernici. Ani v zmysle záverov SD EÚ v rozhodnutí C-742/19 nie je možné vykladať výnimku
článku 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS tak, že karanténa alebo opatrenia proti šíreniu ochorenia
COVID-19 by boli okolnosťami osobitnej závažnosti alebo rozsahu, keďže tieto opatrenia ani situácia

nevyžadovala nepretržité zásahy hasičov v danom období ani nevyžadovali zmenu pracovaného
nasadenia. Odkazovaný rozsudok sa navyše týkal práce vojakov v armáde, a nie hasičov.

12. Vychádzajúc z vyššie uvedeného potom súd dospel k záveru, že nesprávnou transpozíciou
Smernice 2003/88/ES (teda v dôsledku nesprávnej transpozície) došlo k porušovaniu práva žalobcu na

maximálny týždenný pracovný čas 48 hodín. V ďalšom sa súd zameral na škodu, resp. nemajetkovú
ujmu spôsobenú porušovaním tohto práva žalobcovi. Keďže žalovaný nevyvrátil tvrdenia žalobcu o tom,
že žalobca svoj voľný čas mimo práce trávil s rodinou a priateľmi, pričom hodiny strávené v práci ho
ukrátili o tento voľný čas, ktorý by bol trávil s rodinou, o ktorú má nielen povinnosť sa starať, ale s ňou
aj kvalitne trávi čas, čím obohacuje nielen svoje duševné, ale aj fyzické zdravie, pričom čas odpočinku

sám nepovažuje za dostatočný, súd považoval tieto tvrdenia za nesporné. Z vyjadrení žalobcu vyplýva,
že voľný čas v predmetnom období mal preňho veľkú hodnotu s ohľadom na nízky vek jeho detí a
nedostatkom času skúšané osobné vzťahy. Je zrejmé, že trávením času v práci (hoci neaktívne) bol
žalobca ukrátený o osobne trávený čas s rodinou a priateľmi. Bez právnej relevancie pritom ostáva, že
žalobca bol za tento čas strávený v práci odmeňovaný. Žalobca pociťoval nemajetkovú ujmu, teda zásah

do svojho osobného a rodinného života, nie ujmu majetkovú (že by bol nedostatočne ohodnotený).

13. Na základe vyššie uvedených skutočností dospel súd k záveru, že základ nároku žalobcu je tak
daný. V dôsledku dlhodobého a sústavného nerešpektovania čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES pri
rozvrhovaní pracovného času prišiel žalobca o veľký počet hodín voľného času, ktoré by inak venoval

rozvíjaniu osobných, rodinných a priateľských vzťahov, ako aj fyzickej a psychickej relaxácii, čím došlo
k zásahu do jeho osobnostných práv (práva na ochranu zdravia, práva na ochranu bezpečnosti a
zdravia pri práci, práva na najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času, práva na primeraný odpočinok
po práci a práva na vedenie súkromného rodinného života), za čo mu nepochybne patrí nárok na
primerané odškodnenie. Samotné konštatovanie porušení práva nie je dostatočným zadosťučinením a

práve peňažná náhrada sa javí ako spôsobilá forma odškodnenia takejto vzniknutej ujmy. V zmysle §
13 Občianskeho zákonníka môže poškodená osoba požadovať okrem morálnej satisfakcie aj peňažnú
satisfakciu. V prejednávanej veci žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu ako ani žaloba na
odstránenie trvajúcich následkov nie je na mieste, nakoľko k porušeniu došlo v minulosti.

14. Pasívne vecne legitimovaným na odškodnenie je v tomto prípade žalovaný. Podľa ustálenej
judikatúry SD EÚ (napr. aj rozsudok C-429/09 z 21.11.2010 vo veci Günter Fuß) zodpovednostným
subjektom za prípadné porušenie práva Únie, ktoré vedie k vzniku škody spôsobenej jednotlivcovi,
je samotný štát, v ktorom takéto porušenie práva Únie nastalo, bez ohľadu na to, aký verejný orgánmá podľa práva dotknutého členského štátu v zásade povinnosť túto škodu nahradiť. Pasívne vecne
legitimovaným subjektom v danom spore je Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra
Slovenskej republiky ako orgán, do pôsobnosti ktorého spadá aj HaZZ (§ 11 písm. c/ zákona č. 575/2001

Z. z. o organizácii a činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy), ktorého príslušníkom bol
žalobca v rozhodnej dobe, pričom Slovenská republiky je súčasne garantom právnej úpravy vymedzenej
zák. č. 315/2001 Z. z. Ministerstvo vnútra SR súčasne predstavuje garanta riadnej transpozície smernice
Európskej únie do slovenského právneho poriadku ako zástupca Slovenskej republiky. Súd si preto
ustálil, že pasívna vecná legitimácia žalovaného v tomto spore je daná.

15. Súd skúmal primeranosť uplatnenej sumy k rozsahu a závažnosti ujmy spôsobenej žalobcovi
nesprávnou transpozíciou Smernice 2033/88/ES a dospel k záveru, že nie je možné konštatovať, že by
uplatnená finančná náhrada bola neprimeraná. Súd nemohol vychádzať zo svojich predchádzajúcich
rozhodnutí v obdobnej veci, nakoľko ujmu spôsobenú žalobcovi nie je možné prirovnať k ujme
spôsobenej obetiam trestných činov či ujme spôsobenej zásahom do dobrej povesti. Súd pritom nie je

viazaný ani rozhodnutiami iných okresných súdov ani odvolacích súdov v iných veciach ako v danej veci.
Je viazaný iba rozhodnutiami najvyšších súdnych autorít, pričom výška náhrady je na úvahe súdu. Pri
posudzovaní primeranosti uplatnenej sumy súd vychádzal z časového obdobia, v ktorom dochádzalo k
porušovania práva EÚ, rozsahu porušovania Smernice 2003/88/ES (počtu hodín nad prípustný rámec)
a hodnoty nadpracovaných hodín. Neriadil sa výpočtom žalobcu uvedenom v žalobe. Vychádzajúc z

celkového počtu 1.157,41, resp. 904,51 hodín, ktoré žalobca odpracoval nad rámec 48-hodinového
týždenného pracovného času za obdobie 36 mesiacov od 09/2019-08/2022 považoval uplatnenú sumu
5.409,73 Eur za primeranú satisfakciu. Pri prepočítaní na nadpracovanú hodinu táto suma zodpovedá
5,98 Eur za nadpracovanú hodinu. Túto sumu nie je možné považovať za neprimeranú aj vzhľadom
k tomu, že hodnota práce žalobcu predstavovala v predmetnom období od 6,7543 Eur do 9,0182

Eur. Ide teda o nižšiu hodnotu, akou cenil žalovaný čas a prácu žalobcu. Celková suma je vysoká z
dôvodu rozsahu ujmy žalobcu, čo do trvania aj počtu nadpracovaných hodín (940,51 hodín po dobu
36 mesiacov). V prepočte za každú nadpracovanú hodinu táto suma nie je vysoká. Pokiaľ by služobný
úrad žalobcu neporušoval sústavne počas tak dlhého obdobia a v takom rozsahu právo na maximálny
týždenný pracovný čas, nebola by uplatnená suma taká vysoká.

16. K námietke žalovaného, že žalobca mal povinnosť upozorniť nadriadeného na porušenie jeho práv
a na to, že mu vzniká ujma a že mal povinnosť žiadať, aby mu zo strany žalovaného nebola určovaná
pohotovosť z dôvodov, ktoré v žalobe uvádza, a teda že žalobca neprejavil primeranú snahu s cieľom
odvrátiťškodualeboobmedziťjejrozsahavčasnevyužilvšetkydostupnéprostriedkynaprávnuochranu,

súd poukázal na rozhodnutie SD EÚ vo veci Günter Fu?, v zmysle ktorého by bolo v rozpore so zásadou
efektivity uložiť poškodeným osobám povinnosť systematicky využívať všetky právne prostriedky, ktoré
sú im k dispozícii aj keď by to spôsobilo nadmerné ťažkosti alebo by to od nich nebolo možné rozumne
vyžadovať. Preto túto námietku nepovažoval za dôvodnú.

17. Súd nepovažoval za dôvodnú ani námietku premlčania. Premlčacia doba práva na náhradu
nemajetkovej ujmy začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do
osobnostných práv. Pri porušovaní maximálneho týždenného pracovného času je možné konštatovať
presah až po uplynutí referenčného obdobia, resp. pri zistení, o koľko bol maximálny prípustný počet
hodín prekročený. V danom prípade je počet odpracovaných hodín zistiteľný až po reálnom odpracovaní

všetkých hodín, o ktorých sa žalobca dozvedel z výplatných pások vyhotovených vždy k 10. dňu mesiaca
nasledujúceho po reálne odpracovaných hodinách. Žalobca si nárok (alebo jednotlivé dielčie nároky
podľa mesiacov) uplatnil počnúc splatnosťou mzdy za september 2019, kedy sa dozvedel o rozsahu
prekročenia maximálneho týždenného pracovného času, ako aj o výške prípadnej adekvátnej náhrady
za nadpracované hodiny. Žaloba bola podaná dňa 10.10.2022, súd preto nepovažoval uplatnený nárok

ani len sčasti za premlčaný.

18. Na základe všetkého vyššie uvedeného súd dospel k záveru, že žaloba je v celom rozsahu dôvodná
a žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi uplatnenú sumu 5.409,73 Eur, a to v lehote 15 dní odo dňa
právoplatnosti rozsudku vzhľadom na organizáciu a postupy žalovaného pri plnení povinností.

19. Keďže sa týmto rozhodnutím konanie končí, súd rozhodol v súlade s § 262 ods. 1 zák. č. 160/2015
Z. z., Civilného sporového poriadku (ďalej len ako „CSP“) aj o trovách konania, a to podľa úspechu
strán v konaní (§ 255 ods. 1 CSP). Žalobca bol v tomto konaní plne úspešný, súd mu preto priznalnárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcom trovy konania v
lehote 15 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia o výške trov konania, ktoré vydá vyšší súdny úradník
po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia
prostredníctvom Okresného súdu Banská Bystrica na Krajský súd v Banskej Bystrici.

V odvolaní musí byť uvedené, ktorému súdu je určené, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, kto ho robí
- odvolateľ, ktorej veci sa týka, v akom rozsahu odvolateľ napáda rozhodnutie, z akých dôvodov sa

rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody), čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh),
odvolanie musí byť podpísané (§ 363 v spojení s § 127 CSP).

Odvolanie možno odôvodniť (odvolacie dôvody) len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1
CSP).

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 CSP).

Ak žalovaný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže žalobca podať návrh na
vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/95 Z. z., Exekučného poriadku.