Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, September 18, 2024

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 3Cdo/7/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8619201117
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 09. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Renáta Gavalcová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2024:8619201117.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu T. narodeného XD., zastúpeného advokátom JUDr.
Ambrózom Motykom, Stropkov, Nám. SNP 7, proti žalovanej obchodnej spoločnosti Orange Slovensko,
a. s., Bratislava, Metodova 8, zastúpenej Advokátskou kanceláriou Branislava Máčaja, s. r. o., Bratislava,
Vajnorská 21A, o ochranu osobnosti, vedenom na Okresnom súde Bardejov (predtým Okresný súd
Svidník) pod sp. zn. SK-6C/23/2019, o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z

18. januára 2023 sp. zn. 2Co/31/2022, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Prešove z 18. januára 2023 sp. zn. 2Co/31/2022 v časti trov konania zrušuje
a vec vracia odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Svidník (ďalej len „súd prvej inštancie" alebo „prvoinštančný súd") rozsudkom z
21. septembra 2021, č. k. 6C/23/2019-154 výrokom I. uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi

nemajetkovú ujmu vo výške 3.300 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, II. vo zvyšku žalobu zamietol
a III. žalobcovi priznal náhradu trov konania proti žalovanej v plnom rozsahu.
1.1. Vykonaným dokazovaním zistil, že 9. februára 2017 Bc. Y. L. našiel v L. za budovou na Q. XX,
v ktorej sídli predajňa Orange Slovensko, a. s. v neuzamknutom priestore určenom na skladovanie
papierového odpadu archívnu krabicu, v ktorej sa nachádzalo XXX originálnych písomností s osobnými
údajmi zákazníkov spoločnosti Orange Slovensko, a. s., vrátane originálov písomností s osobnými

údajmi zákazníkov. Ďalej zistil, že pri spracovávaní osobných údajov žalobkyne, ktoré boli odovzdané
v súvislosti s poskytovaním telekomunikačných služieb žalovanou, došlo k bezpečnostnému incidentu,
ktorý bol predmetom administratívneho konania na Úrade na ochranu osobných údajov SR. Následne
Úrad rozhodnutím z 22. decembra 2017 uložil sprostredkovateľovi - obchodnému zástupcovi žalovanej
za porušenie povinností súvisiacich s bezpečnosťou spracúvania osobných údajov a likvidáciou
dokumentov pokutu v sume 5.000 eur. Uviedol, že predmetná dokumentácia súvisiaca s bezpečnostným

incidentom bola takmer tri roky bez povšimnutia na obchodnej prevádzke žalovanej v L., a to napriek
tomu, že každý zákaznícky dokument, ktorý je vytvorený na predajnom mieste, je zaevidovaný v aplikácii
E., kde je uvedený aj jeho status. Ak teda v aplikácii E. existoval monitoring každého zákazníckeho
dokumentu vytvoreného na predajnom mieste a zvoz dokumentácie do centrálneho archívu v N. sa u
žalovanej vykonával pravidelne raz za 14 dní, je ťažko predstaviteľné, že sporná dokumentácia sa len
tak stratila z pozornosti žalovanej a ostala nepovšimnutá tri roky.

1.2. Konštatoval, že už samotný počet dotknutých osôb, ale najmä rozsah bezpečnostného incidentu,
miera jeho závažnosti a okolnosti, za ktorých k nemu došlo, kategória neoprávnene sprístupnených
osobných údajov a negatívne následky, odôvodňujú oprávnenosť nároku žalobkyne na relutárnu
satisfakciu za zásah do jej práva na súkromie. Súd prvej inštancie pri posudzovaní výšky relutárnej
náhrady zohľadnil rozsah incidentu, počet dotknutých osôb, trvanie incidentu, význam chráneného
záujmu žalobcu, aj významné postavenie žalovanej na telekomunikačnom trhu a priznal žalobcovi

náhradu nemajetkovej ujmy v sume 3.300 eur ako primeranú a vo zvyšku žalobu zamietol.1.3. Žalobcovi priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu, keďže žalobca bol úspešný, čo do
preukázania základu nároku a výška nemajetkovej ujmy závisela od úvahy súdu.

2. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd") na odvolanie žalovanej rozsudkom z 18. januára 2023
sp. zn. 2Co/31/2022 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o uložení povinnosti žalovanej
zaplatiť žalobcovi istinu 110 eur, v prevyšujúcej časti zmenil rozsudok tak, že žalobu o zaplatenie
nemajetkovej ujmy nad sumu 110 eur zamietol a priznal žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100%.
2.1. Konštatoval, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených

skutočností vyvodil aj správny právny záver, avšak toto neplatí vo vzťahu k otázke primeranosti priznanej
nemajetkovej ujmy žalobcu. Uviedol, že pre zistenie skutkového stavu vzhľadom na rozsah osobných
údajov, ktoré vo vzťahu k žalobcovi boli predmetom potencionálneho zneužitia, nie je relevantné to, ako
žalobca subjektívne vnímal túto hrozbu pre určenie rozsahu primeraného finančného odškodnenia a
stotožnil sa so záverom súdu prvej inštancie, že pre úspešné uplatnenie práva na ochranu osobnosti
postačí zistenie, že zásah bol objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť práva chránené ustanovením

v § 11 Občianskeho zákonníka, pričom sa nevyžaduje vyvolanie následkov.
2.2. Odvolací súd bral do úvahy jednotlivé okolnosti v prejednávanej veci, pričom dospel k záveru,
že suma priznaná súdom prvej inštancie je neprimeraná vzhľadom k tomu, že dĺžka protiprávneho
konania, ktorá skončila vo februári 2017 nebola ustálená jednoznačne, kedy boli predmetné písomnosti
ponechané v príručnom sklade. Zároveň považoval za nutné brať do úvahy aj skutočnosť, že v danom

prípadeidelenozásah,ktorýbolobjektívnespôsobilýnarušiťaleboohroziťprávachránenévustanovení
§ 11, kedy sa ani nevyžaduje vyvolanie následkov, no nebolo v konaní preukázané, že by došlo k
takémutozásahu.Tátoskutočnosťbolapodľanázoruodvolaciehosúdudôležitápreposudzovanievýšky
primeranej finančnej náhrady. Poukázal na to, že pri náhradách nemajetkovej ujmy pri pozostalých z
dopravných nehôd sa tieto sumy pohybujú cca 15.000 až 20.000 eur pri príbuzných v priamom rade, čo

však samozrejme závisí od individuálnych okolností prípadu, no berúc do úvahy takto priznané sumy ako
aj berúc do úvahy nároky, ktoré sú priznávané osobám ako obetiam trestných činov, je nepochybné, že
miera zásahu do osobnostných práv v tomto prípade je nepomerne nižšia. Odvolací súd bol názoru, že
možno hovoriť o rozsahu cca 10% zo základu priznaného pre obete násilných trestných činov a zároveň
je nutné brať do úvahy to, že v danom prípade nedošlo k zásahu do osobnostných práv žalobcu, došlo

len k potencionálnej možnosti ich ohrozenia, čo nepochybne odôvodňuje ďalšie zníženie minimálne na
hodnotu 50% z vyššie uvedenej úvahy. Zdôraznil, že neboli zistené ani ďalšie dôvody (škandalizácia
žalobcu, opakovanie či zvyšovanie intenzity konania, úmyselné konanie žalovanej), čím považoval za
dôvodné túto sumu znížiť o 50%, t. j. na 110 eur.
2.3. O trovách celého konania rozhodol podľa § 396 ods. 1, 2 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a priznal

procesne úspešnému žalobcovi nárok na náhradu trov konania.

3. Proti časti rozsudku odvolacieho súdu o trovách konania podala žalovaná (ďalej aj „dovolateľka")
dovolanie, ktoré odôvodnila poukazom na ustanovenie § 420 písm. f) CSP. Dovolateľka namietala,
že napadnuté uznesenie je nepreskúmateľné, nakoľko jeho odôvodnenie nespĺňa zákonné, ústavné,

ani medzinárodné požiadavky na riadne a presvedčivé odôvodnenie. Mala za to, že odvolací súd sa
náležite nevysporiadal s problematikou zásady úspechu v spore pri rozhodovaní o nároku na náhradu
trov konania a v tejto časti považovala jeho rozhodnutie za arbitrárne. Uviedla, že odvolací súd len stroho
konštatoval, že o trovách celého konania rozhodol podľa § 396 ods. 1, 2 CSP v spojení s § 255 ods.
1 CSP a priznal procesne úspešnému žalobcovi nárok na náhradu trov konania, pričom sa nezaoberal

jej odvolacími námietkami, ktorými namietala, že žalobca bol v spore úspešný iba čiastočne (dokonca
takmer minimálne, nakoľko sa žalobou domáhal priznania nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške
5.000 eur a bola mu priznaná suma 110 eur) a taktiež sa nezaoberal jej argumentáciou, aby pri určovaní
trov konania využil svoje moderačné právo podľa § 257 OSP. Poukázala na skutočnosť, že právny
zástupca žalobcu v inom skutkovom a právne identickom prípade zastupuje ďalších 42 žalobcov, ktorým

bolarovnakopriznanásuma110eur,avšakvzhľadomnapočetžalobcovbolanaúčetprávnehozástupcu
žalobcov poukázaná suma 50.877,60 eura. Bola názoru, že nožnice medzi žalobcom požadovanou
čiastkoupeňažnejnáhradyajudikovanoučiastkousúvtomtoprípadetakširokootvorené,žeodôvodňujú
legitímnu otázku žalovanej, či vôbec žalobcovi v tomto prípade vznikol nárok na náhradu trov konania
a ak áno, v akom rozsahu, na ktorú mala žalovaná dostať zo strany odvolacieho súdu jednoznačné

odpoveď. Ďalej uviedla, že v odvolaní uviedla viacero relevantných dôvodov, prečo by mal podľa nej
odvolací súd uplatniť moderačné právo z dôvodu, že vyplatenie vyššie uvedenej sumy pre 42 žalobcov
je neadekvátne, v rozpore s dobrými mravmi a v rozpore so zásadou spravodlivosti, ktorú by mal súd vprvom rade sledovať. Zdôraznila, že odvolací súd sa touto argumentáciou ani len nezaoberal. Navrhla,
aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu v tejto časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

4. Žalobca vo svojom vyjadrení k podanému dovolaniu bol názoru, že nie je dovolanie prípustné, nakoľko
smerujeprotivýrokuotrováchkonania.Ďalejnamietal,žepredmetomsporujeochranaosobnosti,ateda
konštatovanie žalovanej o nepomere medzi priznanou sumou peňažnej náhrady a výškou trov konania
je bez právneho významu.

5. Dovolateľka v replike k vyjadreniu žalobcu k dovolaniu zotrvala na svojom stanovisku. Bola toho
názoru, že dovolanie je prípustné v plnom rozsahu s poukazom aj na rozhodnutie Ústavného súdu
Slovenskej republiky z 24. mája 2022 sp. zn. II. ÚS 233/2022. Predmetom dovolania je rozhodnutie
odvolacieho súdu o samotnom nároku na náhradu trov konania v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí,
nie o samotnej výške trov konania, ktorých spôsob určenia bol predmetom ústavnej sťažnosti žalovanej.
Zotrvala na svojich dôvodoch uplatnených v podanom dovolaní.

6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd" alebo „dovolací súd") ako súd dovolací (§
35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v
súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424
CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie je dôvodné.

7. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon
pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu
odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia
odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421

CSP.

8. Dovolateľka vyvodzujúc prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP namietala
nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia, nedostatočné odôvodnenie a arbitrárnosť vo vzťahu k
zásade úspechu v spore, neaplikáciu § 257 CSP v súvislosti s rozhodovaním o náhrade trov konania.

9. Základným (a spoločným) znakom všetkých rozhodnutí odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie
prípustné podľa § 420 CSP je to, že ide buď o rozhodnutie vo veci samej alebo
o rozhodnutie, ktorým sa konanie končí. V prípade, že dovolateľ vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania
z ustanovenia § 420 CSP, dovolací súd skúma primárne, či ide o rozhodnutie v ňom uvedené; k

preskúmaniu opodstatnenosti argumentácie dovolateľa o existencii procesnej vady konania v zmysle
§ 420 písm. a) až f) CSP pristupuje dovolací súd len vtedy, ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu
uvedenému v tomto ustanovení. Ak je dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré nie
je rozhodnutím vo veci samej, ani rozhodnutím, ktorým sa konanie končí, je z hľadiska prípustnosti
dovolania v zmysle § 420 písm. a) až f) CSP irelevantné, či k dovolateľom namietanej procesnej vade

došlo alebo nedošlo.

10. Ústavný súd už v uznesení č. k. I. ÚS 387/2019-26 zo 17. septembra 2019 poukázal na to, že
problematikou prípustnosti opravných prostriedkov podľa Civilného sporového poriadku sa zaoberal v
uznesení sp. zn. I. ÚS 275/2018 z 15. augusta 2018 (rozhodnutie č. 74/2018 publikované v Zbierke

nálezovauzneseníÚstavnéhosúduSlovenskejrepubliky2018,s.1270),vktoromvyslovil:„Ustanovenie
§ 420 CSP zakotvuje prípustnosť dovolania v alternatíve buď proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vo
veci samej, t. j. proti rozhodnutiu majúcemu hmotnoprávny charakter, alebo proti rozhodnutiu, ktoré
síce nemá charakter rozhodnutia o matérii konania, t. j. nejde síce o rozhodnutie vo veci samej,
ale ide o rozhodnutie, ktorým odvolací súd o danej otázke rozhodovanie končí inak ako meritórnym

(hmotnoprávnym) rozhodnutím vo veci samej. Aj rozhodnutie vo veci samej (t. j. meritórne rozhodnutie)
je svojou podstatou a svojimi dôsledkami rozhodnutím, ktorým sa konanie o predmete sporu končí,
avšak pre účely posudzovania prípustnosti dovolania podľa § 420 CSP takéto rozhodnutie nemožno
zaradiť do skupiny rozhodnutí, „ktorým sa konanie končí", pretože pre tento účel je už zaradené do
skupiny rozhodnutí „vo veci samej". Za rozhodnutie, ktorým sa konanie pred odvolacím súdom o danej

otázke končí, teda možno považovať rozhodnutie, ktorým odvolací súd rozhodol o odvolaní inak ako
jeho vecným prejednaním (t. j. rozhodnutie o odmietnutí odvolania alebo o zastavení odvolacieho
konania), rozhodnutie odvolacieho súdu o zastavení konania z dôvodu späťvzatia žaloby po rozhodnutí
prvoinštančného súdu a pred rozhodnutím odvolacieho súdu (§ 370 CSP) a uznesenie, ktorým odvolacísúd potvrdil alebo zmenil prvostupňové uznesenie o otázke, ktorej vyriešenie sa týmto uznesením končí,
pričom spravidla pôjde o uznesenia odvolacieho súdu, ktorými rozhodol o odvolaní proti uzneseniam
podľa § 357 CSP, ktoré síce možno v dovolacom konaní preskúmať z dôvodov zmätočnosti uvedených

v § 420 CSP, avšak z dôvodov zásadnej právnej významnosti sú v zmysle § 421 ods. 2 CSP z prieskumu
dovolacím súdom vylúčené. Podľa § 357 písm. m) CSP jedným z uznesení, proti ktorým je prípustné
odvolanie, a ktoré sú tak v danej nimi riešenej otázke s konečnou platnosťou preskúmateľné v rámci
odvolacieho konania, je aj uznesenie, ktorým prvoinštančný súd rozhodol o nároku na náhradu trov
konania s konečnou platnosťou, takže rozhodnutie odvolacieho súdu o tomto odvolaní je v otázke

nároku na náhradu trov konania rozhodnutím konečným, (ktorým sa konanie v tejto otázke nároku končí,
pozn.), a teda ho možno v zmysle už uvedeného považovať za rozhodnutie preskúmateľné v dovolacom
konaní z dôvodov zmätočnosti ako rozhodnutie, ktorým sa konanie končí". Ústavný súd z týchto záverov
vychádzal aj v ďalších svojich rozhodnutiach (por. napr. nález I. ÚS 47/2021).

11.Prípustnosťdovolaniaprotirozhodnutiuodvolaciehosúduonáhradetrovkonaniapreexistenciuvady

v zmysle § 420 písm. f) CSP konštatoval aj dovolací súd vo viacerých rozhodnutiach (4Cdo/155/2020,
2Cdo/89/2020, 9Cdo/68/2021).

12. Podľa § 420 písm. f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo
veci samej, alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,

aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

13. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom

spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

14. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP, sú: a/ zásah
súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej
strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej

miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstatou práva
na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv
na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované
právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce
konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia všetky zásady

súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. Pod porušením práva na
spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu
spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká
nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj
porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo

na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným
dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie
rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom svojvoľného postupu a
na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia
spravodlivosti).

15. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne
námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre
rozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý
proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého

rozhodnutia odvolacieho súdu (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, či 4Cdo/3/2019, 8Cdo/152/2018,
bod 26, 5Cdo/57/2019, bod 9, 10) alebo prekvapivosťou rozhodnutia vtedy, keď odvolací súd vydá
rozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového stavu veci predvídať, čím bola
účastníkovi odňatá možnosť právne a skutkovo argumentovať vo vzťahu k otázke, ktorá sa s ohľadom na
právnynázorodvolaciehosúdujavilaakovýznamnáprejehorozhodnutie,čirôznymizávažnýmideficitmi

v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia
dôkazov a pod.).16. K tomuto dôvodu prípustnosti dovolania treba uviesť, že ustálená judikatúra Európskeho súdu
pre ľudské práva (ESĽP) uvádza, že súdy musia v rozsudkoch jasne a zrozumiteľne uviesť dôvody,
na ktorých založili svoje rozhodnutia, musia sa zaoberať najdôležitejšími argumentami vznesenými

stranamisporuauviesťdôvodypreprijatiealeboodmietnutietýchtoargumentov,aženedodržanietýchto
požiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na spravodlivý proces (pozri napr. Garcia Ruiz v. Španielsko,
Vetrenko v. Moldavsko, Kraska v. Švajčiarsko).

17. Aj najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve pod vplyvom judikatúry

ESĽP a ústavného súdu, zaujal stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu na zabezpečenie
spravodlivej ochrany jej práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý
proces, a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je totiž odrazom
práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa
zaoberávšetkýmiprávnerelevantnýmidôvodmiuplatnenejžaloby,akoajšpecifickýminámietkamistrany

sporu. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej,
sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom)
odníma možnosť náležite skutkovo, aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia
prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak nedostatok riadneho odôvodnenia
súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá i prípustnosť

dovolania podľa § 420 písm. f) CSP.

18. Aj v konaní na odvolacom súde treba dôsledne trvať na požiadavke úplnosti, výstižnosti a
presvedčivosti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu.

19. Ustanovenie § 387 ods. 2 CSP síce umožňuje odvolaciemu súdu, aby sa v potvrdzujúcom rozsudku,
ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, obmedzil len na
skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia doplnil ďalšie dôvody. Aj v takom prípade je však v zmysle § 387 ods. 3 veta
druhá CSP povinný vysporiadať sa s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní.

19.1. Keď sa odvolací súd rozhodujúci o opravnom prostriedku odvolateľa nevysporiada s právne
relevantnou argumentáciou odvolateľa adekvátne a preskúmateľne alebo nekonštatuje irelevantnosť
jeho právnej argumentácie, poruší základne právo na súdnu ochranu garantovanú podľa čl. 46 ods.
1 ústavy a právo na spravodlivý proces garantované podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (pozri napr. III.
ÚS 402/08). Pokiaľ odvolací súd vôbec nepristúpi k vysporiadaniu sa s podstatnými argumentami

odvolateľa, tieto bez primeraného vysvetlenia ignoruje a neaplikuje relevantnú právnu úpravu, porušuje
tým právo odvolateľa na spravodlivý proces (por. II. ÚS 120/2020).

20. V súvislosti s vadou § 420 písm. f) CSP dovolateľka namietala nedostatočné odôvodnenie
rozhodnutia odvolacieho súdu. Mala za to, že odvolací súd sa nevysporiadal s ňou uvádzanými

podstatnými odvolacími tvrdeniami (§ 387 ods. 3 CSP), keď v odvolaní namietala, že žalobca bol v spore
úspešný iba čiastočne a napriek tomu mu bola priznaná náhrada trov konania v plnej výške a taktiež
žiadala, aby odvolací súd pri určovaní trov konania využil svoje moderačné právo podľa § 257 OSP
a posúdil, či priznanie trov konania nie je v rozpore s dobrými mravmi, pričom odvolací súd sa touto
argumentáciou vôbec nezaoberal.

21. Z obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku vo vzťahu k výroku o priznaní nároku na náhradu
trov celého konania uvedeného v bode 20. vyplýva len aplikácia ustanovenia § 396 ods. 2 v spojení
s § 255 ods. 1 CSP a záver o úspechu žalobcu v spore. Odvolací súd sa v odôvodnení rozhodnutia
vôbec nevysporiadal s námietkou žalovanej, že aj keď bol žalobca v spore úspešný iba čiastočne, resp.

takmer minimálne, bol mu priznaný nárok na náhradu trov konania v plnej výške a rovnako nedal žiadnu
odpoveď na navrhovanú aplikáciu ustanovenia § 257 CSP dovolateľkou v odvolaní, i napriek tomu, že
žalovaná námietku proti priznanému nároku na náhradu trov konania uplatnila, ako aj uviedla dôvody.

22. Odôvodnenie uvedené odvolacím súdom v bode 20. napadnutého rozhodnutia, nespĺňa náležitosti

riadneho odôvodnenia rozhodnutia vyplývajúce z ustanovenia § 393 ods. 2 v spojení s § 220 ods. 2 CSP,
lebo z jeho obsahu vyplýva, že sa odvolací súd vôbec nezaoberal uplatnenými námietkami žalovanej
vo vzťahu k procesnej úspešnosti žalobcu v konaní, ako aj k navrhovanej aplikácii ustanovenia § 257
CSP na rozhodnutie o trovách konania. Na základe uvedeného dovolací súd považoval preto napadnutérozhodnutie pre nedostatok dôvodov za nepreskúmateľné, a to do takej miery, že nerešpektovaním
pravidla riadneho odôvodnenia rozhodnutia súdu došlo v konaní k procesnej vade v zmysle § 420 písm.
f) CSP. Vada tejto povahy je dôvodom, ktorý zakladá nielen prípustnosť dovolania, ale zároveň aj jeho

dôvodnosť. Rozhodovacia prax najvyššieho súdu je ustálená v tom, že ak v konaní došlo k procesnej
vade uvedenej v § 420 CSP, dovolaním napadnuté rozhodnutie je potrebné zrušiť bez toho, aby sa
dovolací súd zaoberal správnosťou právnych záverov, na ktorých spočíva zrušované rozhodnutie súdu.

23. Na základe vyššie uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie žalovanej je prípustné

a zároveň dôvodné, a teda je potrebné rozhodnutie odvolacieho súdu v časti trov konania zrušiť (§ 449
ods. 1 CSP) a vec mu v tomto rozsahu vrátiť na ďalšie konanie (§ 450 CSP).

24. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd
prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP). Ak dovolací
súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie,

rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 CSP).

25. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.