Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, March 28, 2024

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 6Co/72/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6121217300
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 03. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Kučerová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2024:6121217300.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Kučerovej a členiek

JUDr. Otílie Belavej a Mgr. Jany Janics Bajánkovej v právnej veci žalobkyne: Ľ. G., E.. XX. XX. XXXX, I.
Z. XXXX/XX, I., právne zastúpená: Advokátska kancelária Ivan Syrový, s.r.o., so sídlom Kadnárova 83,
Bratislava, IČO: 47 232 765, proti žalovanému: Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava so sídlom
Primaciálne nám. 1, Bratislava, IČO: 00 603 481, o zaplatenie 2.360 eur s príslušenstvom, na odvolanie
žalobkyne proti rozsudku bývalého Okresného súdu Bratislava I z 13. marca 2023, č. k. 20C/16/2021-89,
takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému sa priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

III. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

o d ô v o d n e n i e :

1.Napadnutýmrozsudkomsúdprvejinštanciezamietolžalobu(I.výrok);žalovanému nepriznalnáhradu
trov konania (II. výrok).

2. V dôvodoch napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyňa sa žalobou pôvodne
podanou na upomínací súd - Okresný súd v Banskej Bystrici proti žalovanému domáhala zaplatenia
sumy 2.360 eur s prísl. na tom skutkovom základe, že je výlučnou vlastníčkou pozemku parc. č.XXXX/
XX o výmere 76 m2 nachádzajúceho sa v Bratislave, okres Bratislava U., kat. úz. X., zapísaný na LV č.
XXXXvedenomOkresnýmúradomBratislava,katastrálnyodbor,pričomnatomtopozemkujepostavená
verejná komunikácia U.. triedy využívaná Mestskou časťou Bratislava - X.. Okresný súd Banská Bystrica
vydal na žalovanú sumu platobný rozkaz dňa 29. januára 2021, sp. zn. 2Up/56/2021. Žalovaný podal

proti platobnému rozkazu odpor argumentujúc, že má vzťah k pozemku žalobkyne usporiadaný vecným
bremenom, ktoré vzniklo ust. § 1 ods. 1, § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. o niektorých opatreniach pri
majetkovoprávnomusporiadanípozemkovpodstavbami,ktoréprešlizvlastníctvaštátunaobceavyššie
územné celky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len "zákon
č. 66/2009 Z. z.") ku dňu účinnosti týchto ustanovení k 1. júlu 2009, čo oznámil žalobkyni. Poukázal na
to, že zákon č. 66/2009 Z. z. neupravuje problém náhrady za takéto nútené obmedzenie vlastníckeho
práva; namietal premlčanie uplatneného nároku a poukázal na viaceré rozhodnutia súdov, podľa ktorých

náhradazatakétovecnébremenájejednorazová.Tiežnamietol,ženáhraduzazákonnévecnébremeno
nemožno zamieňať s náhradou vo výške obvyklého nájmu. Žiadal preto žalobu zamietnuť.3. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie skutkovo zistil, že žalobkyňa je výlučnou vlastníčkou
pozemku parc. č. XXXX/XX o výmere 76 m2, zastavané plocha a nádvorie, parcela registra C, ktorý
nadobudla rozhodnutím Okresného úradu Bratislava, katastrálny odbor, č. X/XXXX/ROEP z 12. marca

2014 v rámci registra obnovenej evidencie pozemkov. Ďalej zistil, že na predmetnom pozemku sa
nachádza miestna komunikácia. Všeobecná hodnota nájmu pozemku žalobkyne za rok 2019 bola
znaleckým posudkom vyčíslená na sumu 1.120 eur, za rok 2020 v sume 1.240 eur. Medzi stranami
nebolo sporné, že od r. 1977 sa na pozemkoch žalobkyne nachádza stavba verejnej komunikácie III.
triedy, ktorá je využívaná Mestskou časťou Bratislava - X.. Z listu žalobkyne z 24. mája 2017, doručeného

žalovanému, mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobkyňa mala záujem o urovnanie právneho
vzťahu k predmetnému pozemku. Listom z 12.09. 2017 žalovaný oznámil žalobkyni, že má právny vzťah
k pozemku založený zákonom č. 66/2009 Z. z. a nerealizuje zámeny v zmysle § 2 zákona č. 66/2009 Z. z.
Listom zo dňa z 23.04.2020 žalovaný navrhol žalobkyni nájomné za užívanie predmetného pozemku vo
výške 0,33 eur/m2/rok. Zmluva uzatvorená nebola. Z listu žalobkyne z 30.11. 2020, mal súd preukázané,
že ponúkla žalovanému možnosť odkúpenia pozemku alebo jeho nájmu za 1.240 eur/rok, eventuálne

súhlas s jednorazovou odplatou za obmedzenie užívania pozemku vecným bremenom za 13.000 eur, na
čo reagoval žalovaný v liste z 2.12. 2020 v tom zmysle, že sa riadi schváleným uznesením, ktoré mu inú
výšku nájmu než 0,33 eur/m2/rok neumožňuje akceptovať. Z rozhodnutia žalovaného z 29.05.2020, č.k.
X/XX/XXXXXX-XX-XX/XXXXXX mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalovaný ako správca dane
vyrubil žalobkyni za predmetný pozemok miestnu daň z nehnuteľnosti za rok 2020 vo výške 5,21 eur.

4. Za zisteného skutkového stavu, právne odkazujúc na ustanovenia čl. 20 ods. 1, 4 Ústavy Slovenskej
republiky, § 100 ods. 1, § 123, § 128 ods. 1, 2, § 151n ods. 1, § 151o ods. 1 veta prvá Obč. Zák., § 2, § 4
ods. 1, 2 zákona č. 66/2009 Z.z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov
pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o zmene a doplnení

niektorýchzákonov(ďalejlen„zákonč.66/2009Z.z.“),§100,§101 Obč.Zák.,dospelsúdprvejinštancie
k záveru, že k predmetnému pozemku vo výlučnom vlastníctve žalobkyne vzniklo právo zodpovedajúce
vecnému bremenu podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. v spojení s § 151o ods. 1 prvá veta Obč.
Zák., pretože miestna komunikácia III. triedy na pozemku žalobkyne prešla do vlastníctva žalovaného
zo štátu v zmysle § 2 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z., pričom žalobkyňa je povinná toto zákonné vecné

bremeno trpieť podľa § 4 ods. 2 zákona č. 66/2009 Z. z. v spojení s § 151n ods. 1 prvá veta Obč. Zák. a
súčasne dosiaľ nedošlo k usporiadaniu vlastníckych vzťahov k pozemkom žalobkyne, čo predpokladá
§ 2 ods. 2 zákona č. 66/2009 Z. z. Podľa súdu prvej inštancie preto nie je preto dôvod, aby žalovaný
poskytoval žalobkyni náhradu za užívanie predmetného pozemku titulom bezdôvodného obohatenia,
pretože nejde z jeho strany o neoprávnené užívanie, ale o výkon práva vyplývajúci z obmedzenia podľa §

128 ods. 2 Obč. Zák. Ozrejmil, že citované ustanovenia zákona č. 66/2009 Z. z. upravilo oprávnenie obcí
a vyšších územných celkov držať a užívať pozemky pod stavbami, ktoré sú v ich vlastníctve, ako vecné
bremeno a v poznámkach pod čiarou odkazuje na § 151n až § 151p Obč. Zák. Ide však o verejnoprávne
obmedzenie vlastníckeho práva, pretože oprávnenie držať a užívať pozemok neprislúcha konkrétnej
osobe, ale druhovo vymedzenému subjektu - obci alebo vyššiemu územnému celku a obmedzenie

vlastníckeho práva je odôvodnené verejným záujmom. Ozrejmil, že stavbami sú predovšetkým cestné
komunikácie, materské školy, cintoríny, parky a ďalšie všeobecne prospešné zariadenia, ktoré boli
vybudované pred rokom 1989, ktorých výstavbe mohlo dôjsť aj bez majetkovoprávneho usporiadania
vlastníctva stavby s pozemkom pod ňou. Zriadenie vecného bremena predstavuje spôsob, ako vyriešiť
dlhodobo neusporiadané vzťahy k pozemkom vo vlastníctve iných osôb, na ktorých sa nachádzajú

povolené stavby, ktoré boli pôvodne vo vlastníctve štátu a podľa osobitných predpisov prešli na obce
a vyššie územné celky; ide o nedoriešené právne vzťahy z predchádzajúceho spoločenského režimu a
zákonodarca prijatím zákona č. 66/2009 Z. z. ustanovil mechanizmy, akými možno usporiadať medzery
vo vlastníckych vzťahoch.

5. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že výkon práva zodpovedajúceho vecnému bremenu viaznuceho
na nehnuteľnosti podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. obmedzuje vlastníka nehnuteľnosti vo
výkone práv podľa § 123 Obč. Zák, za čo patrí vlastníkovi nehnuteľnosti, v danom prípade žalobkyni,
primeraná náhrada podľa čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s § 128 ods. 2 Obč. Zák.,
t.j. podľa všeobecných zásad upravujúcich inštitút vecného bremena determinovaná proporcionalitou a

vyvažovaním hodnoty vlastníckeho práva a hodnoty verejného záujmu. Žalobkyňa tvrdila, že má nárok
na opakovanú náhradu (za r. 2019 a 2020), pretože iba jednorazová náhrada by nebola primeraná,
kým žalovaný oponoval, že pri vzniku vecného bremena podľa zákona č. 66/2009 Z. z. možno žiadať
primeranú náhradu len jednorazovo, čo žalobkyňa nestihla a preto je jej nárok premlčaný. Súd prvejinštancie pri určení, či má ísť o náhradu jednorazovú alebo "opakovanú" vychádzal zo záverov, ktoré
uplatnil NS SR v prípade posúdenia primeranej náhrady za zriadenie zákonného vecného bremena
podľa zákona č. 182/1993 Z. z. (napr. v rozsudku z 24. marca 2015, sp. zn. 7Cdo/26/2014, ako aj v

rozsudku zo 14. apríla 2016, sp. zn. 3Cdo/49/2014, ktoré rozhodnutie bolo uverejnené aj v Zbierke
stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR č. X/XXXX pod X. XX/XXXX), podľa ktorého finančná
náhrada za zriadenie vecného bremena podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. je majetkovým
právom osoby, ktorá je povinným subjektom z vecného bremena. Predmetné bremeno vzniká "in rem",
vzťahuje sa na každého vlastníka zaťaženého pozemku bez ohľadu na spôsob zmeny vlastníctva.

Nemožno teda jeho vznik posudzovať samostatne v prípade každého nového vlastníka zaťaženého
pozemku. Finančná náhrada za vznik vecného bremena je jednorazová; nemá charakter opakovaného
plnenia a v súdnom konaní ho môže vlastník úspešne uplatniť iba v zákonom stanovenej premlčacej
lehote, ktorá začína plynúť od účinnosti citovaného zákona. Tieto závery sú plne použiteľné aj na
priznávanie primeranej náhrady za zriadenie vecného bremena podľa zákona č. 66/2009 Z.z. Doplnil,
že aj obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. patrí k zákonným vecným

bremenám, čiže k verejnoprávnym obmedzeniam vlastníckeho práva, ktoré zahŕňa oprávnenia podľa §
123 Obč. Zák. Finančná náhrada za zriadenie vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.
z. je majetkovým právom osoby, ktorá je povinným subjektom z vecného bremena. Finančná náhrada
za vznik vecného bremena je jednorazová, nemá charakter opakovaného plnenia. Nárok na finančnú
náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva vecným bremenom zriadeným zákonom a "in rem" má iba

pôvodný vlastník pozemku (tým žalobkyňa v čase vzniku vecného bremena nebola) a v súdnom konaní
ho môže úspešne uplatniť iba v zákonom stanovenej premlčacej lehote, ktorá začína plynúť od účinnosti
zákona, ktorým sa vecné bremeno zriaďuje. Ďalšiemu vlastníkovi pozemku, ktorým je práve žalobkyňa,
už takýto nárok nevznikne. Žalobkyňa nadobudla predmetný pozemok v čase, kedy už predmetné vecné
bremeno bolo k danému pozemku zriadené. Dodal, že ak by aj žalobkyňa bola oprávnená na predmetný

nárok na finančnú náhradu za zriadenie vecného bremena, tento sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej
premlčacej dobe, ktorá začala plynúť odkedy sa právo mohlo vykonať prvý raz, t. j. od účinnosti zákona
č. 66/2009 Z. z. (porov. uznesenie NS SR z 30. novembra 2020, sp. zn. 8Cdo/17/2019, publ. v časopise
Zo súdnej praxe, 1/2022). Takýto výklad je ústavne konformný a nie je dôvodné uvažovať o tom, že by
takýto výklad zasahoval do základného práva podľa čl. 20 ods. 1, 4 Ústavy Slovenskej republiky (porov.

uznesenie IV. ÚS 264/2018). Za nedôvodný preto súd prvej inštancie považoval odkaz žalobkyne na
rozhodnutie NS SR sp. zn. 4 MCdo 2/2014, pretože toto rozhodnutie NS SR vyčítalo súdom nižšej
inštancie, že "nevysvetlili, akými úvahami dospeli k záveru, že žalobcom nevznikol nárok na náhradu
za obmedzenie ich vlastníckeho práva k pozemku, ktoré v súčasnosti trvá už viac ako päť rokov".
Podľa uvedeného teda nárok žalobkyne na primeranú náhradu za obmedzenie užívania pozemku sa

ako majetkové právo s poukazom na § 101 Obč. Zák. premlčalo vo všeobecnej trojročnej premlčacej
dobe, ktorá začala plynúť odkedy sa právo mohlo vykonať prvý raz, t. j. od 1. júla 2009, kedy nadobudol
účinnosť zákon č. 66/2009 Z. z. a uplynula dňom 1. júla 2012. Predmetná žaloba bola súdu doručená po
uplynutí premlčacej lehoty. Námietku premlčania vznesenú žalovaným preto vyhodnotil ako dôvodnú a
premlčané právo, vrátane príslušenstva a nákladov spojených s uplatnením pohľadávky, z tohto dôvodu

nebolo možné žalobkyni priznať. Súd prvej inštancie žalobu zamietol a ostatnou argumentáciou strán
sa, v záujme zachovania hospodárnosti konania, už nezaoberal.

6. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 C.s.p. Ozrejmil,
že žalovaný bol v spore v celom rozsahu úspešný, preto by mu v súlade so zásadou úspechu patrí

náhrada trov konania v rozsahu 100%. Vzhľadom na to, že zo spisu vyplýva, že žalovanému žiadne
trovy nevznikli, súd prvej inštancie s odkazom na čl. 17 základných princípov C.s.p. rozhodol, že sa
mu náhrada trov konania nepriznáva (R 72/2018, uznesenie NS SR z 28. februára 2018, sp. zn. 7 Cdo
14/2018).

7. Proti tomuto rozsudku, v celom jeho rozsahu, podala včas odvolanie žalobkyňa, a to z dôvodu
nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.). Namietala, že súd prvej inštancie
nesprávne posúdil otázku uplatneného nároku, ktorý vyhodnotil ako jednorazovú náhradu a nie ako
opakujúce sa plnenie a s tým súvisiace premlčanie. Navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
zmenil tak, že žalobe v plnom rozsahu vyhovie. Konkrétne argumentovala tým, že v zmysle čl. 20

ods. 4 Ústavy SR sú známe dva spôsoby zásahu do vlastníckeho práva, a to vyvlastnenie alebo
nútené obmedzenie, a to v nevyhnutnej miere a za primeranú náhradu. Pod nútené obmedzenie
vlastníckeho práva možno subsumovať aj zákonné vecné bremeno v zmysle § 4 ods. 1 zákona č.
66/2009 Z.z., za ktoré je potrebné poskytnúť primeranú a spravodlivú náhradu. Podľa odvolateľky je zlogiky veci prirodzené, že za vyvlastnenie bude fyzickej alebo právnickej osobe poskytnutá jednorazová
náhrada, naopak pri nútenom obmedzení vlastníckeho práva, ako je tomu pri zákonnom vecnom
bremene, dochádza k zásahu do vlastníckeho práva opakovane a sústavne tým, že sa vlastníkovi

neumožňuje vec užívať buď vôbec alebo obmedzene, bez zrejmého časového intervalu ako dlho bude
toto obmedzenie trvať. Ďalší faktor, ktorý hrá pri nútenom obmedzení vlastníckeho práva podstatnú
úlohu je skutočnosť, že vlastník má vo vzťahu k uvedenej veci naďalej určité povinnosti, ako tomu je aj
v prípade žalobkyne, ktorá za pozemky, na ktorých je postavená komunikácia III. triedy platí aj naďalej
daň z nehnuteľnosti. Všetky tieto faktory ovplyvňujú to, aká náhrada má byť za uvedené obmedzenie

vlastníckeho práva poskytnutá. Pokiaľ by sa uvažovalo nad tým, že by sa za zákonné vecné bremeno
poskytla jednorazová náhrada, je ťažké hovoriť o primeranej náhrade v zmysle čl. 20 ods. 4 Ústavy SR.
Pri jednorazovej náhrade, pri výpočte finančnej kompenzácie, nie je možné vziať do úvahy, ako dlho
bude obmedzenie vlastníckeho práva trvať, rovnako nie je možné vziať v úvahu, či dane z nehnuteľnosti
nepresiahnu poskytnutú výšku náhrady. Z uvedených skutočností vyplýva, že za primeranú náhradu
možno považovať takú náhradu, ktorá bude mať charakter opakujúcich sa plnení. Na podporu svojho

názoru odvolateľka poukázala na rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 237/09 zo dňa 16.12.2009,
PL. ÚS 42/2015 zo dňa 12.10.2016.

8. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť.
Poukázal na už ustálenú súdnu prax pokiaľ ide o posudzovanie náhrady za zákonné vecné bremeno

zriadené zákonom č. 66/2009 Z.z. ako jednorazovej náhrady, a s tým súvisiacu otázku premlčania
uplatneného nároku.

9. Žalobkyňa v odvolacej duplike zhrnula svoju odvolaciu argumentáciu, akcentovala, že svoj pozemok
nielenže nemôže užívať ako by chcela, ale zaň platí aj daň z nehnuteľností, teda platí za niečo, čo

nemôže ani užívať. Na podporu odvolacej argumentácie opakovane poukázala na nález ÚS SR sp.
zn. III. ÚS 237/09 zo dňa 16.12.2009.

10. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 C.s.p.) preskúmal a prejednal
odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania (rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený

podľa § 378 ods. 1 a § 219 ods. 3 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné.
Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci a tento aj správne právne posúdil, keď mal za to, že
náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné priznať len jednorazovo, z ktorého názoru
potom vyvodil aj správny záver o dôvodne vznesenej námietke premlčania.

11. Pokiaľ ide o odvolaciu argumentáciu žalobkyne, pri posudzovaní otázky, či v zmysle zákona č.
66/2009 Z.z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami,
ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov („ďalej len zákon č. 66/2009 Z.z.“) náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho práva je
možné priznať aj opakovane za určitý časový úsek až do usporiadania vlastníckych vzťahov alebo

jednorazovo, ktorá otázka má podstatný význam pre posúdenie dôvodnosti žalovaným vznesenej
námietky premlčania, aj odvolací súd vychádzal z ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.
Pojem „ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu“ definuje judikát X. XX/XXXX tak, že doň patria
predovšetkým stanoviská alebo rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované
v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Súčasťou ustálenej

rozhodovacej praxe dovolacieho súdu je tiež prax vyjadrená opakovane vo viacerých nepublikovaných
rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí,
pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v
skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a z hľadiska vecného na ne
nadviazali.

12. Najvyšší súd SR ako súd dovolací, obdobnú otázku, týkajúcu sa priznávania primeranej náhrady
za zriadenie vecného bremena, riešil v rozsudku z 24. marca 2015, sp. zn. 7Cdo/26/2014, ako aj v
rozsudku zo 14. apríla 2016, sp. zn. 3Cdo/49/2014, ktoré rozhodnutie bolo uverejnené aj v Zbierke
stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR č. 8/2016 pod č. X. XX/XXXX. V tomto rozhodnutí

bol vyslovený právny záver, že finančná náhrada za zriadenie vecného bremena podľa § 23 ods. 5
zákona č. 182/1993 Z.z. je nepochybne majetkovým právom osoby, ktorá je povinným subjektom z
vecného bremena. Predmetné bremeno vzniká „in rem“, vzťahuje sa na každého vlastníka zaťaženého
pozemku bez ohľadu na spôsob zmeny vlastníctva. Nemožno teda jeho vznik posudzovať samostatne vprípade každého nového vlastníka zaťaženého pozemku. Finančná náhrada za vznik vecného bremena
je nepochybne jednorazová; nemá teda charakter opakovaného plnenia a v súdnom konaní ho môže
vlastník úspešne uplatniť iba v zákonom stanovenej premlčacej lehote, ktorá začína plynúť od účinnosti

tohtozákona.ZtýchtorozhodnutíďalejNajvyššísúdSRvychádzalajpriposudzovaníotázkypriznávania
primeranej náhrady za zriadenie vecného bremena podľa zákona č. 66/2009 Z.z., a to v rozhodnutiach
sp. zn. 2Cdo/194/2019 zo dňa 26.8.2019 a predovšetkým sp. zn. 8Cdo/17/2019 zo dňa 30.11.2020.

13. Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí sp. zn. 8Cdo/17/2019 uviedol, že právny názor prezentovaný

v rozsudkoch sp. zn. 7Cdo/26/2014 sp. zn. 3Cdo/49/2014 ( č. X. XX/XXXX) je plne prijateľný a
použiteľnýajnapriznávanieprimeranejnáhradyzazriadenievecnéhobremenapodľazákonač.66/2009
Z.z. Aj obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. patrí totiž k tzv.
legálnym (zákonným) vecným bremenám, čiže k verejnoprávnym obmedzeniam vlastníckeho práva.
Jeho verejnoprávny charakter a jeho povaha nasvedčujú tomu, že sa významne približuje k obmedzeniu
vlastníckeho práva zakotveného v zákone č. 182/1993 Z.z., o čom svedčí aj ich zhodná zákonná

konštrukcia.

14. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní
pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o zmene a
doplneníniektorýchzákonov(„ďalejlenzákonč.66/2009Z.z.“),aknemávlastníkstavbykudňuúčinnosti

tohto zákona k pozemku pod stavbou zmluvne dohodnuté iné právo, vzniká vo verejnom záujme k
pozemku pod stavbou užívanému vlastníkovi stavby dňom účinnosti tohto zákona v prospech vlastníka
stavby právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktorého obsahom je držba a užívanie pozemku pod
stavbou, vrátane práva uskutočniť stavbu alebo zmenu stavby, ak ide o stavbu povolenú podľa platných
právnych predpisov, ktorá prešla z vlastníctva štátu na obec alebo vyšší územný celok. Podkladom

na vykonanie záznamu o vzniku vecného bremena v katastri nehnuteľností je súpis nehnuteľností, ku
ktorým vzniklo v prospech vlastníka stavby právo zodpovedajúce vecnému bremenu.

15. Podľa § 4 ods. 2 zákona č. 66/2009 Z.z. vlastník pozemku pod stavbou je povinný strpieť výkon
práva zodpovedajúceho vecnému bremenu do vykonania úprav v príslušnom katastrálnom území. Ako

už správne uviedol súd prvej inštancie, uvedené zákonné ustanovenia definovalo oprávnenie obcí a
vyšších územných celkov držať a užívať pozemky pod stavbami, ktoré sú v ich vlastníctve, ako vecné
bremeno a v poznámkach pod čiarou odkazuje na § 151n až § 151p Obč. Zák. Ide však o verejnoprávne
obmedzenie vlastníckeho práva, pretože oprávnenie držať a užívať pozemok neprislúcha konkrétnej
osobe, ale druhovo vymedzenému subjektu - obci alebo vyššiemu územnému celku a obmedzenie

vlastníckeho práva je odôvodnené verejným záujmom. Stavbami sú predovšetkým cestné komunikácie,
materské školy, cintoríny, parky a ďalšie všeobecne prospešné zariadenia, ktoré boli vybudované pred
rokom 1989. Zriadenie vecného bremena predstavuje spôsob, ako vyriešiť dlhodobo neusporiadané
vzťahy k pozemkom vo vlastníctve iných osôb, na ktorých sa nachádzajú povolené stavby, ktoré boli
pôvodne vo vlastníctve štátu a podľa osobitných predpisov prešli na obce a vyššie územné celky. Ide o

nedoriešené právne vzťahy z predchádzajúceho spoločenského režimu a zákonodarca prijatím zákona
č. 66/2009 Z.z. ustanovil mechanizmy, akými možno usporiadať medzery vo vlastníckych vzťahoch.

17. Tak ako zákon č. 182/1993 Z.z., ani zákon č. 66/2009 Z.z., expressis verbis neuvádza, že vecné
bremenovznikázanáhradu.Ústavnýsúdvšakvosvojomrozhodnutí,sp.zn.I.ÚS474/2013konštatoval,

že aj keď zákon č. 182/1993 Z.z. neuvádza, že vecné bremeno vzniknuté podľa § 23 ods. 5 vzniká
len za náhradu, je potrebné, aby vychádzal z čl. 11 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd a v
kontexte s tým aj s právnou úpravou obsiahnutou v pôvodnom ustanovení § 135c ods. 3 Obč. Zák. I
v prípade zriadenia vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. je primeraná náhrada
namieste. Ak judikatúra najvyššieho súdu akceptovaná ústavným súdom dospela k záveru, že právo na

náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z. vzniklo ex lege
jednorazovo tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti tohto zákona, nemôže byť
tomu inak ani pri zriadení vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. Ak tieto legálne
(zákonné) vecné bremená majú všetky jednotiace znaky, t. j. ide o obmedzenia vlastníckeho práva
založené verejnoprávnymi normami kogentného charakteru s významným prvkom súkromnoprávnym,

okruh oprávnených subjektov je vymedzený druhovo a nezapisujú sa do katastra nehnuteľností,
vyjadrené v zhodnej právnej úprave, nemôže byť tomu inak ani v súvislosti s finančnou náhradou za
obmedzenie vlastníckeho práva. Pre opačný právny názor niet žiadnych presvedčivých argumentov.
Podstatu predmetného názoru považoval za „ústavne udržateľný“ aj ústavný súd v rozhodnutí sp. zn. IV.ÚS 227/2012. Ani ďalšie rozhodnutia ústavného súdu týkajúce sa posudzovania opakovanosti finančnej
náhrady za zriadenie vecného bremena podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z., v ktorých sa venoval
ústavnosti rozhodnutí založených na obdobných záveroch (sp. zn. I. ÚS 474/2013, IV. ÚS 227/2012, I.

ÚS 1/2012, II. ÚS 506/2011), na tom nič nezmenili.

18. S poukazom na vyššie uvedené a ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu aj odvolací súd,
zhodne so súdom prvej inštancie, dospel k záveru, že finančná náhrada za zriadenie vecného bremena
podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. je majetkovým právom osoby, ktorá je povinným subjektom

z vecného bremena. Finančná náhrada za vznik vecného bremena je nepochybne jednorazová; nemá
teda charakter opakovaného plnenia. Nárok na finančnú náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva má
iba pôvodný vlastník pozemku a v súdnom konaní ho môže úspešne uplatniť iba v zákonom stanovenej
premlčacej lehote, ktorá začína plynúť od účinnosti tohto zákona. Ďalšiemu vlastníkovi pozemku už
takýto nárok nevznikne. Nárok na finančnú náhradu sa s poukazom na ustanovenie § 101 Obč. Zák.
premlčuje vo všeobecnej 3 ročnej premlčacej dobe, ktorá začala plynúť odkedy sa právo mohlo vykonať

prvý raz, t.j. od 01.07.2009 (účinnosti zákona č. 66/2009 Z.z.) a uplynula dňom 01.07.2012.

19. Odvolací súd vzhľadom na tieto závery, reagujúc na odvolaciu argumentáciu žalobkyne, posudzoval
správnosť vyhodnotenia žalovaným vznesenej námietky premlčania zo strany súdu prvej inštancie.
Použitie tejto námietky má za následok zánik nároku patriaceho k obsahu práva, t. j. zánik jeho súdnej

vymáhateľnosti, v dôsledku čoho premlčané právo nemožno oprávnenému súdne priznať. Žalobkyňa
si nárok na zaplatenie finančnej náhrady za roky 2019 a 2020 uplatnila prvý krát písomným podaním
doručeným upomínaciemu súdu dňa 12.01.2021, teda takmer 9 rokov po uplynutí premlčacej lehoty na
uplatnenie nároku na jednorazovú odplatu (01.07.2012). Na uvedenom závere nemení nič ani okolnosť,
že predmetný pozemok žalobkyňa nadobudla 12.03.2014. Ak by sa totiž posudzoval začiatok plynutia

premlčacej doby, aj s ohľadom na dobré mravy definované v ust.§ 3 Obč. Zák., od momentu vzniku jej
vlastníckehoprávakpredmetnémupozemku,zohľadniac,že žalobkyňapredmetnýpozemoknadobudla
rozhodnutím Okresného úradu Bratislava č. X/XXXX/ROEP X. zo dňa 12.3.2014, všeobecná trojročná
premlčacia doba by jej uplynula dňa 12.03.2017. Nakoľko žaloba bola podaná dňa 12.01.2021, rovnako
sa tak stalo po uplynutí premlčacej doby. Z vyššie uvedených dôvodov je potrebné námietku premlčania

vznesenú žalovaným pokladať za dôvodnú a premlčané právo potom nie je možné priznať.

20. Nakoľko nárok uplatnený žalobou je, s poukazom na žalovaným dôvodne namietané premlčanie
práva, v celom rozsahu nedôvodný, odvolací súd podľa § 387 ods. 1 C.s.p. napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

21. Odvolací súd sa vzhľadom na prioritu posudzovania premlčania uplatneného nároku nezaoberal
ďalšími námietkami žalobkyne obsiahnutými v odvolaní, keďže posudzovanie týchto námietok by
bolo z hľadiska procesnej ekonómie nehospodárne (pozri rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
4Cdo/237/2007 zo dňa 29.10.2008). Odvolací súd však pre úplnosť považuje za potrebné uviesť,

že žalovaný navrhol žalobkyni vyriešiť ich vzájomný vzťah uzatvorením Zmluvy o nájme pozemku č.
XXXX....XXXX, kde jej ponúkol ročné nájomné vo výške 25,08 eur (ide o pozemok vo výmere 76 m2),
pričom ročnú daň z nehnuteľnosti za rok 2020 na predmetný pozemok vyrubil vo výške 5,21 eur
(tento spôsob usporiadania vzťahov však žalobkyňa odmietla). Neobstojí preto ani odvolací argument
žalobkyne, že výška dane z nehnuteľnosti (5,21 eur) zjavne prevýši navrhnutú výšku nájomného (25,08

eur).

22. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255
ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. Z obsahu spisu vyplýva, že plne procesne úspešnému žalovanému vznikli
trovy odvolacieho konania vo výške 2,80 eur (poštovné za podané vyjadrenie k odvolaniu, č.l. 112), a

preto odvolací súd rozhodol tak, že mu priznal nárok na ich náhradu v rozsahu 100%.

23. O výške náhrady trov odvolacieho konania v zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. rozhodne súd prvej inštancie
v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením,
ktoré vydá súdny úradník.

24. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov,
§ 393 ods. 2 C.s.p.).Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
c/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

d/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
e/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta C.s.p.).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne /
dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha /dovolací návrh/ (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).