Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, May 30, 2024

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/17/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5812201423
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 05. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Beniačová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2024:5812201423.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny

Beniačovej a členov senátu Mgr. Zuzany Hartelovej a Mgr. Andreja Kekelyho, v spore žalobkýň: 1/ A. B.,
C. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. F. XXXX/XX, G., právne zastúpená: JUDr. Juraj Macík advokátska
kancelária, s.r.o.,
so sídlom Petelenova 4, Banská Bystrica, IČO: 54 459 958, 2/ H. I., C. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom X.
J. K., L., D. X M., N. J. O. D. H. N. P., 3/ O. Q., C. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom R. H., L. S. XXXXX,
XXX XXX, N. Q. H. (žalobkyne 1/ až 3/ právne nástupkyne pôvodnej žalobkyne H. D., nar. XX.XX.XXXX,
zomr. XX.XX.XXXX, naposledy bytom L. F. XX), proti žalovanej: 1/ A. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom L.

F. XXX (právna nástupkyňa po pôvodnom žalovanom 1/ A. D., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX,
naposledy bytom L. F. XXX), právne zastúpená: JUDr. Dušan Serek advokátka kancelária, s.r.o., so
sídlom Lúčna 6100/1, Námestovo, IČO: 47 258 781, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam,
o odvolaní pôvodnej žalobkyne H. D. proti rozsudku Okresného súdu Námestovo č. k. 9C/12/2012-297
z 12. októbra 2021, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

Žalovanej 1/ p r i z n á v a voči žalobkyniam 1/ až 3/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v
rozsahu 100%, ktoré sú povinné zaplatiť spoločne a nerozdielne.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým vydaným v súdenej veci) okresný súd zamietol žalobu
pôvodnej žalobkyne ( H. D.) v znení jej zmeny, ktorú pripustil uznesením č. k. 9C/12/2012-116
z 15.12.2015, ktorou sa domáhala určenia, že je jedinou a výlučnou vlastníčkou nehnuteľností
nachádzajúcich sa v k. ú. L., okres G., a to pozemkov: parc. č. E-KN č. 1178 - trvalé trávnaté porasty
o výmere 9249 m2, parc. č. E-KN č. 1179 - trvalé trávnaté porasty o výmere 3992 m2, parc. č. E-KN
č. 1841 - trvalé trávnaté porasty o výmere 6543 m2, parc. č. E-KN č. 1854 - trvalé trávnaté porasty o

výmere 25303 m2, parc. č. E-KN č. 3060 - orná pôda o výmere 1191 m2, parc. č. E-KN č. 3295 - trvalé
trávnaté porasty o výmere 3679 m2 (ďalej len „sporné pozemky“).

2. Pôvodná žalobkyňa odôvodňovala výlučne vlastníctvo k sporným pozemkom z dvoch nadobúdacích
titulov. V poradí prvým nadobúdacím titulom vlastníckeho práva v spoluvlastníckom podiele 1/3
z celku mala byť kúpna zmluva uzatvorená dňa 30.12.1992 medzi A. B. I. (pred emigráciou do
USA A. I. – pôvodne žalovaným 2/) ako predávajúcim a pôvodnou žalobkyňou ako kupujúcou, vklad

ktorého vlastníckeho práva bol povolený Správou katastra Dolný Kubín rozhodnutím č. V 1671/1993,
pričom právne účinky vkladu nastali 03.09.1993. Druhým nadobúdacím titulom vlastníckeho práva
v spoluvlastníckom podiele 2/3 z celku mala byť kúpna zmluva uzatvorená dňa 26.01.1994 medzi A.
B. I. ako predávajúcim a pôvodnou žalobkyňou ako kupujúcou, vklad ktorého vlastníckeho práva bolpovolený Správou katastra Dolný Kubín rozhodnutím č. V 193/1994, pričom právne účinky vkladu nastali
10.02.1994. Napriek tomu, že Správa katastra Dolný Kubín vydala rozhodnutia, ktorými bol povolený
vklad vlastníckeho práva k sporným pozemkom v prospech žalobkyne, k zápisu vlastníckeho práva v jej

prospech nedošlo v dôsledku nečinnosti a pochybenia Správy katastra Dolný Kubín. Výlučné vlastnícke
právokspornýmpozemkomvprospechpôvodnejžalobkynebolodokatastrazapísanéSprávoukatastra
Tvrdošín až 11.05.2011 pod položkou výkazu zmien č. 110/11. Predtým však bola Správe katastra Dolný
Kubín dňa 13.04.1993 doručená notárska zápisnica č. 37/93, NZ 103/93 napísaná dňa 08.04.1993 na
Notárskom úrade v Dolnom Kubíne notárom JUDr. Mariánom Zbojom – išlo o osvedčenie vydané podľa

zák. č. 293/1992 Zb. o úprave niektorých vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam (ďalej len „zák. č.
293/1992 Zb.“), na základe ktorej sa stal oprávneným držiteľom sporných pozemkov pôvodný žalovaný
1/ A. D. v rozsahu 2/5 z celku. Uvedená listina bola do katastra nehnuteľností zapísaná 14.04.1993
záznamom pod č. Z-402/1993. Pôvodná žalobkyňa namietala správnosť a dôvodnosť predmetného
zápisu notárskej zápisnice a nadobudnutie vlastníctva k sporným pozemkom pôvodným žalovaným 1/
A. D..

3. Okresný súd primárne posudzoval existenciu naliehavého právneho záujmu žalobkyne na žiadanom
určení v zmysle ust. § 137 písm. c/ Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“). Konštatoval, že
žalobkyňa má záujem podanou žalobou odstrániť stav, kedy je v katastri nehnuteľností vedená ako
vlastníčka sporných pozemkov v podiele 1/1 ona, no zároveň v podiele 2/5 bol ako spoluvlastník

sporných pozemkov evidovaný aj pôvodný žalovaný 1/ A. D.. Prípustnosť žalobkyňou navrhovaného
výroku vyplývala podľa okresného súdu z formulácie žalobného petitu, na základe ktorého chcela
žalobkyňa určiť, že je „jediným a výlučným vlastníkom“ ona, čím vyjadrovala skutočnosť, že sporné
pozemky okrem nej nemajú iného vlastníka/spoluvlastníka. Na základe takto formulovaného výroku by
musel príslušný okresný úrad, katastrálny odbor, zabezpečiť taký evidenčný vlastnícky zápis k sporným

pozemkom, aký by bol uvedený v právoplatnom rozhodnutí. Okresný súd tak konštatoval, že žalobkyňa
má na žiadanom určení naliehavý právny záujem.

4. Následne sa zaoberal posúdením dôvodnosti nároku žalobkyne z vecného hľadiska. Na zistený
skutkový stav aplikoval ust. § 2 ods. 1, 2 a 3, § 4 ods. 1 až 5, § 5, § 6, § 7, § 8 ods. 1 a 2 zák. č. 293/1992

Zb. účinného ku dňu spísania notárskej zápisnice N 37/93, NZ 103/93 (08.04.1993) a ustanovenia § 134
ods.1a3a§872ods.6Občianskehozákonníka.Nazákladevykonanéhodokazovaniamalpreukázané,
že právny predchodca pôvodnej žalobkyne A. B. I. emigroval do Ameriky (Kanada, USA) v roku 1926.
V roku 1938 emigrovala do Ameriky aj jeho neskoršia manželka, B. I., C. D.. V roku 1946 prebehla v obci
L. komasácia, táto však nebola zavŕšená schválením súdu, a teda nestala sa právne záväznou. Napriek

tomu sa obyvatelia obce ujali držby k jednotlivým pozemkom v komasačnom stave. Sporné pozemky boli
vykomasované do komasačného hárku 0270. Okrem sporných pozemkov bol do tohto komasačného
hárku vykomasovaný aj pozemok E-KN parc. č. 1074, ku ktorému sa domáhala určenia vlastníckeho
práva pôvodná žalobkyňa, v konaní vedenom pod sp. zn. 8C/18/2012. Okresný súd v súdenej veci, preto
vychádzal z výpovedi svedkov v tomto konaní, na základe ktorých ustálil, že v obci L. sa komasovalo

takým spôsobom, že majetok sa v rámci užšej rodiny a najmä manželov zapisoval len na jedno meno,
hoci do komasácie vstupovali manželia so svojim samostatným majetkom. Takýmto spôsobom bol
komasovaný aj majetok manželov A. B. I. a B. I., C. D.. Z výpovedí týchto svedkov okresný súd ustálil,
že držby komasáciou novovytvorených pozemkov sa v tej časti, ktorá zodpovedala spoluvlastníckemu
podieluB.I.ujaljejbratB.D.,t.j.otecpôvodnéhožalovaného1/A.D..Dobromyseľnosťujatiasapanstva

nad uvedeným podielom odvodzoval aj od ústnej dohody v rodine D., podľa ktorej sa mala B. I. vzdať
svojich pozemkov, pokiaľ by ostala v Amerike (čo sa aj stalo), v prospech svojho brata B. D.. Následne
držbu a užívanie tohto podielu potvrdili viacerí svedkovia v konaní sp. zn. 8C/18/2020, ktorí uviedli, že
rodina B. D. a následne aj A. D. na uvedených pozemkoch hospodárila až do roku 1973, kedy pozemky
začalo obhospodarovať JRD. Presvedčenie B. D., že je vlastníkom podielu 2/5 na sporných pozemkoch

vychádza aj z darovacej zmluvy (ktorá sa nachádza v spise sp. zn. 8C/18/2012) podpísanej B. B. I. v roku
1957 a B. D. v roku 1963, ktorou v pozemno-knižnom stave (keďže komasácia nebola ukončená a štát
neuznával ani ukončené komasácie) darovala svoj spoluvlastnícky podiel B. D.. B. D. zomrel v roku
XXXX a držby nehnuteľností sa následne ujali jeho deti, medzi nimi aj pôvodný žalovaný 1/ A. D.. B. D.
a pôvodný žalovaný 1/ A. D. vykonávali poľnohospodársku činnosť na reálne vyčlenenej časti sporných

pozemkov, a to takej, ktorej veľkosť zodpovedala podielu, v akom sa majetok B. I. podieľal na celkovom
majetku zapísanom na komasačnom hárku 0270, t. j. podiele 2/5 k celku. Okresný súd konštatoval, že
z notárskeho spisu N37/93, NZ 103/93 vyplýva, že pôvodný žalovaný 1/ A. D. podal dňa 04.01.1993
u notára JUDr. Mariána Zboju návrh na vydanie notárskeho osvedčenia podľa zák. č. 293/1992 Zb.5. K námietke pôvodnej žalobkyne o neúplnosti predmetného návrhu okresný súd uviedol, že pokiaľ bol
tento návrh neúplný, bol to notár, ktorý mal v zmysle § 6 ods. 2 zák. č. 293/1992 Zb. vyzvať navrhovateľa

na pripojenie požadovaných dokladov. Pokiaľ tak notár nespravil a pôvodnému žalovanému 1/ A. D.
vydal osvedčenie podľa § 2 a nasl. citovaného zákona, je aj vzhľadom na všeobecné právne povedomie
začiatku 90. rokov prirodzené, že pôvodný žalovaný 1/ A. D. nadobudol presvedčenie, že splnil všetky
podmienky pre vydanie takéhoto osvedčenia. Žalobkyňa namietala, že oznámenie o návrhu na vydanie
osvedčenia zverejnené na vývesnej tabuli neobsahovalo náležitosti vyžadované zák. č. 293/1992 Zb.

Okresný súd k tejto skutočnosti uviedol, že oznámenie spĺňalo obsahové náležitosti tohto právneho
predpisu, okrem tej skutočnosti, že pri sporných pozemkoch nebola uvedená výmera a druh pozemku.
Pre uvedené skutočnosti, však podľa jeho názoru, nemožno sankcionovať pôvodného žalovaného 1/
tým, že by takéto oznámenie nebolo spôsobilé dosiahnuť právnych účinkov, nakoľko pôvodný žalovaný
1/ nemal možnosť zasiahnuť do tvorby tohto oznámenia, ktoré bolo výlučne v kompetencii notára.
Z oznámenia vyplýva, že bolo riadne vyvesené po zákonom požadovanú dobu na vývesnej tabuli notára

ako aj obce Liesek.

6. K námietke pôvodnej žalobkyne, že v osvedčení podľa zák. č. 293/1992 Zb. je nesprávne uvedené
rodné číslo pôvodného žalovaného 1/ A. D., čo by malo robiť túto zápisnicu neurčitou, absolútne
neplatnou a nezapísateľnou do katastra nehnuteľností, okresný súd uviedol, že ide o zjavnú chybu

vpísaní,ktoránemádosahnaplatnosťtohtoosvedčeniaajehoúčinky.Zovšetkýchlistínnachádzajúcich
sa v notárskom spise vyplýva, že pôvodný žalovaný 1/ sa narodil XX.XX.XXXX, teda ak sa v osvedčení
zo dňa 08.04.1993 uvádza jeho rodné číslo, ktoré sa začína číslami XXXXXX a nie číslami XXXXXX,
ide o chybu v písaní. Identickosť osoby uvedenej v osvedčení a osoby pôvodného žalovaného 1/ nebola
nikdy sporná.

7. K ďalšej námietke pôvodnej žalobkyne týkajúcej sa § 63 zák. č. 323/1992 Zb. (notársky poriadok)
okresný súd poukázal na to, že osvedčenie vydané 08.04.1993 bolo vydané na základe zák. č. 293/1992
Zb. Pokiaľ žalobkyňa uvádzala, že oprávnená držba podľa tohto zákona sa úplne vymyká oprávnenej
držbe, ktorú má na mysli Občiansky zákonník, okresný súd poukázal na § 2 ods. 3 zák. č. 293/1992 Zb.,

ktorý obsahuje pri slovách „oprávneného držiteľa“ odkaz na § 129 Občianskeho zákonníka, na základe
ktorého dôvodu sa preto nemožno domnievať, že pojem držby a oprávnenej držby by mal v oboch týchto
zákonoch rôzny obsah.

8. Okresný súd ďalej poukázal na to, že došlo síce k zrušeniu zák. č. 293/1992 Zb., ktorý obsahoval

inštitút osvedčovania vlastníctva vydržaním, avšak zrušením uvedeného spôsobu nadobúdania
nehnuteľností nebola nijako zasiahnutá dobromyseľná držba pôvodného žalovaného 1/, prezumovaná v
§2ods.3tohtozákonaúčinnéhodo30.11.2000,kedydošlokjehozrušeniu.Následnéplynutievydržacej
doby sa spravovalo všeobecnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka o vydržaní.

9. Okresný súd mal za to, že zabratie sporných pozemkov Jednotným roľníckym družstvom v roku
1973 nemalo za následok pretrhnutie užívania ich časti pôvodným žalovaným 1/. Rovnako považoval za
potrebné posudzovať aj prenajatie predmetnej časti sporných pozemkov na základe zmluvy o prenájme
z 05.02.1996, ktorou pôvodný žalovaný 1/ prenajal, okrem iného, svoj podiel na poľnohospodárskych
pozemkoch zapísaných v komasačnom hárku 0270.

10. Okresný súd mal ďalej preukázané zo súdneho spisu sp. zn. 7C/765/94, že žalobkyňa podala
28.09.1994 žalobu voči pôvodnému žalovanému 1/, ktorou sa domáhala určenia, že pôvodný žalovaný
nie je dobromyseľným držiteľom, okrem iného aj sporných pozemkov v podiele 2/5 a že vlastníkom,
okrem iných, aj sporných pozemkov je žalobkyňa. Uznesením z 24.11.1994, právoplatným 20.12.1994

bolo konanie vo vzťahu k sporným pozemkom zastavené z dôvodu, že žalobkyňa zobrala žalobu
v tejto časti späť. Z procesného aj hmotno-právneho hľadiska uvedený postup žalobkyne znamenal,
že na takéto konanie sa neprihliada. Okresný súd konštatoval, že z hľadiska presvedčenia pôvodného
žalovaného 1/ o oprávnenosti jeho vlastníctva a držby muselo uvedené späťvzatie a následná 17-ročná
pasivita žalobkyne jednoznačne evokovať presvedčenie, že žalobkyňa mu dala za pravdu a spor medzi

nimi neexistuje.

11. Okresný súd preskúmaval aj vlastníctvo žalobkyne k sporným pozemkom. Tvrdenia žalobkyne, že
A. I. nikdy žiadne pozemky neprevádzal považoval za vyvrátené darovacou zmluvou, nachádzajúcou sav spise sp. zn. 8C/18/2012, podľa ktorej A. I. vlastnil v lieskovskom chotári 3/20 a tieto všetky v roku 1997
daroval svojim súrodencom. Toto zistenie je tiež v rozpore s tvrdeniami žalobkyne uvedenými v žalobe,
podľa ktorých mal A. B. I. už pri odchode do USA darovať v roku 1926 ústne jej matke, B. A., C. B.,

tieto pozemky a tá ich mala držať a užívať ako svoje vlastné do roku 1963, kedy ich mala ústne darovať
žalobkyni a následne mala žalobkyňa tieto nehnuteľnosti držať a užívať do roku 1973, kedy boli zabraté
JRD. Zo zápisov v pozemkovej knihe a k pozemkom vstupujúcim do komasácie však bolo zrejmé, že
vlastníkom pozemkov pred komasáciou bol A. B. I.. Okresný súd považoval za nelogické, že žalobkyňa
hovoríodržbeaužívanítýchistýchpozemkovajporoku1946napriektomu,žepotomtorokusaobčania

Lieska ujali držby polí v novom vykomasovanom stave a na novom mieste. Okresný súd uzavrel, že A. B.
I. nemohol nadobudnúť vlastnícke právo k sporným pozemkom v rozsahu určenom podľa komasačného
hárku 0270 priamo z titulu komasácie, nakoľko táto nebola po právnej stránke ukončená. Teoreticky
mohla komasácia znamenať základ pre vydržanie vlastníckeho práva k sporným pozemkom, avšak to
by do držby musel nastúpiť komasáciou určený vlastník – A. B. I., ktorý sa od roku 1926 nachádzal
v Amerike a držby sa preto nikdy neujal.

12. Ku kúpnym zmluvám, od ktorých odvodzuje svoje vlastníctvo žalobkyňa, okresný súd uviedol,
že predmetné kúpne zmluvy podpisoval A. B. I. v Kanade. Podpis predávajúceho musel byť, aj
podľa predpisov platných v tom čase, osvedčený, opatrený apostillou v zmysle Dohovoru o zrušení
požiadavky vyššieho overenia zahraničných listín alebo formou konzulárnej superlegalizácie, čo však

vykonané nebolo. Tieto kúpne listiny nespĺňali formálne náležitosti vkladuschopnej listiny. Pokiaľ teda
aj správa katastra rozhodla o vklade vlastníckeho práva v prospech žalobkyne, takéto rozhodnutie
má právne vady a nezakladá právne účinky priameho vzniku vlastníckeho práva žalobkyne. Mohlo
však založiť skutočnosť, od ktorej by sa odvíjal začiatok vydržania v prospech žalobkyne. Možnosť
vydržania sporných pozemkov žalobkyňou však naráža na skutočnosť, že dobromyseľnosť žalobkyne

mohla objektívne trvať najneskôr do podania žaloby v konaní sp. zn. 7C/765/1994 dňa 28.09.1994,
kedy najneskôr musela vedieť, že ňou tvrdené vlastnícke právo k sporným pozemkom je právne
spochybnené. Dobromyseľnosť nemohla na základe rozhodnutí správy katastra V 1671/93, V 193/94
nadobudnúť, nakoľko až do roku 2011 nebola vôbec zapísaná vo vzťahu k sporným pozemkom v katastri
nehnuteľností, na liste vlastníctva bol zapísaný len pôvodný žalovaný 1/ a svojho zápisu do katastra sa

žalobkyňadomohlaažvroku2011.Nazákladetýchtoskutočnostíokresnýsúdkonštatoval,žežalobkyňa
nie je vlastníčkou sporných pozemkov minimálne v rozsahu predstavujúcom vlastníctvo žalovanej.
Prihliadnuc na všetky okolnosti prípadu, najmä na to, že pôvodný žalovaný 1/ A. D. a jeho otec B.
D. vykonávali poľnohospodársku činnosť na vyčlenenej časti sporných pozemkov nepretržite od roku
1946 (komasácia), mali titul nadobudnutia (darovaciu zmluvu) a nedostatky, ktoré boli zistené v procese

osvedčovania držby podľa zák. č. 293/1992 Zb. boli spôsobené výlučne na strane notára, súd mal za to,
že notársku zápisnicu č. 37/93, NZ 103/93 je možno považovať za riadny titul nadobudnutia. Pre úplnosť
uviedol, že právni predchodcovia pôvodného žalovaného 1/ splnili všetky podmienky aj pre vydržanie
vlastníckeho práva k 01.01.1992, kedy bolo možné vydržať nehnuteľnosti. Držba a užívanie predmetnej
časti sporných pozemkov B. D., jeho synom A. D., bola preukázaná svedeckými výpoveďami, naopak

žalobkyňa svoju držbu nepreukázala. Titulom, ktorý zakladal dobromyseľnosť právnych predchodcov
žalovanej je darovacia zmluva z roku 1963, ktorou B. I. darovala B. D. jej patriaci podiel sporných
pozemkov. Minimálne od tohto času až do 01.01.1992 nedošlo k pretrhnutiu plynutia vydržacej doby a A.
D., pôvodný žalovaný 1/, sa tak stal k tomuto dátumu 2/5 sporných pozemkov. Podporne okresný súd
uviedol, že titulom, na základe ktorého by mohol B. D. odvodzovať začiatok plynutia vydržacej doby, by

mohla byť aj komasácia, nakoľko tá bola technicky skončená a osoby vstúpili do držby, aj keď nedošlo
k schváleniu komasačných operátov súdom. Pre úplnosť tiež dodal, že pôvodný žalovaný 1/ by splnil
podmienky pre vydržanie, aj keby nebola notárska zápisnica posúdená ako perfektná, a to k 08.04.2003.
Z vykonaného dokazovania neboli zistené také skutočnosti,
na základe ktorých by bolo možné konštatovať, že pôvodný žalovaný 1/ mohol stratiť presvedčenie, že je

oprávneným držiteľom ani v období od 01.12.2000 do 08.04.2003. Zároveň bol pôvodný žalovaný počas
celého času držiteľom, hoc aj formou nepriamej držby (od 08.04.1993 až 08.04.2003), predmetného
podielu na sporných pozemkoch. O trovách konania rozhodol okresný súd podľa § 255 ods. 1 CSP tak,
že ich priznal strane, ktorá bola v spore plne úspešná.

13. Proti rozsudku okresného súdu podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie pôvodná žalobkyňa
H. D., ktorým žiadala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu zmenil a jej žalobe
v celom rozsahu vyhovel a priznal jej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Svoje
odvolanie odôvodnila tým, že okresný súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnymskutkovým zisteniam a vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietala správnosť
právneho posúdenia veci okresným súdom, ktorý v odôvodnení napadnutého rozsudku odkazoval na
závery rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/47/2012, R 125/2014, ktorý pojednáva o zápise

vlastníka do katastra nehnuteľností na základe notárskeho osvedčenia o držbe, vo vzťahu ku ktorému
v režime zákona č. 293/1992 Zb. neboli v prípade osoby pôvodného žalovaného 1/ naplnené esenciálne
zákonné predpoklady. Žalobkyňa poukazovala na to, že právne normy týkajúce sa pozemkového
vlastníctva, prijaté v poslednej dekáde 20. storočia boli poznačené množstvom „právnych nedostatkov“
a nekoncepčnosťou. V zmysle týchto úvah potom osoba, ktorej sa osvedčenie podľa zák. č. 293/1992

Zb. vydalo, sa síce formálne zapisovala do katastra nehnuteľností za vlastníka nehnuteľností, avšak
po dobu 10 rokov od tohto zápisu sa právne považovala za oprávneného držiteľa nehnuteľností. Takáto
oprávnená držba sa však úplne vymykala ponímaniu tohto inštitútu Občianskym zákonníkom, pretože
držiteľ si v tomto prípade bol od začiatku vedomý skutočnosti, že nie je vlastníkom nehnuteľností a že
vlastníctvo k nej nadobudne až v dôsledku uplynutia 10-ročnej lehoty vydržaním podľa § 2 ods. 2
uvedeného zákona. Keďže tento inštitút platil od 11. júna 1992 do 30. novembra 2000, teda menej ako

10 rokov, zároveň platí, že nemohlo len na jeho základe dôjsť k predpokladanému vydržaniu vlastníctva.

14. Ďalej žalobkyňa poukázala na skutočnosť, že v období od 01. januára 1993 do 30. novembra 2000,
t. j. počas účinnosti zák. č. 293/1992 Zb. vedľa seba existovali dve možnosti/dva režimy notárskeho
osvedčenia vzťahujúce sa k vydržaniu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ktoré boli v praxi realizované

v tom zmysle, že ak skutočnosti a podklady prezentované osobou domáhajúcou sa osvedčenia jej
vydržania v zásade preukazovali tento (domáhaný) záver, notár príslušné vyhlásenie osvedčil v zmysle
§ 63 Notárskeho poriadku, zatiaľ čo v prípade určitých pochybností postupoval podľa § 2 a nasl. zák.
č. 293/1992 Zb. Pôvodný žalovaný tak síce mohol mať vôľu stať sa oprávneným držiteľom podľa zák.
č. 293/1992 Zb. , avšak v režime podľa uvedeného zákona vlastnícke právo nadobudnúť nemohol

(vzhľadom na krátku účinnosť tohto zákona) a následne v takom prípade nemohol byť ani dobromyseľný
v rozsahu požadovanom § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pretože režim predmetného zákona
vylučoval, aby bol pôvodný žalovaný dobromyseľný v tom, že mu vec patrí. Žalobkyňa tak vzhľadom
na uvedené skutočnosti namietala, že pokiaľ súd prvej inštancie zdôraznil, že sama skutočnosť, že
od 01. decembra 2000 boli zrušené ust. § 2 až § 9 zák. č. 293/1992 Zb. nemá za následok zánik

oprávnenej držby, zjavne opomenul vziať do úvahy, že vznik práva odvodený z tohto zákona súčasne
vylučuje, aby v čase pred notárskou zápisnicou boli dané dôvody dobromyseľnej držby, a to vzhľadom
na duálny režim notárskych osvedčení. Notárska zápisnica N 37/93, NZ 103/93 je vzhľadom na ustálenú
dobovú prax, deklaráciou existencie pochybností vo vzťahu k možnosti osvedčenia vydržania podľa
Občianskeho zákonníka. Žalobkyňa ďalej poukázala na to, že súčasne voči pôvodnému žalovanému 1/

podala 28.09.1994 žalobu, ktorou napadla jeho dobromyseľnosť vo vzťahu k sporným pozemkom.

15. Vo vzťahu k jednotlivým osobám svedkov v konaní pertraktovaným súdom prvej inštancie žalobkyňa
uviedla, že ide o dôkazy v rozsahu tvrdení svedkov produkovaných v rozpore s listinnými dôkazmi
v konaní, naviac v tejto súvislosti poukázala na skutočnosti uvedené v jej podaní z 27.09.2021, v zmysle

ktorých nebolo nesporne preukázané, že rodiny B. D. a následne aj A. D. na uvedených pozemkoch
hospodárili až do roku 1973. Ďalej žalobkyňa uviedla, že prenajatie časti sporných pozemkov na základe
zmluvy z 05.02.1996 nie je možné posudzovať rovnako ako otázku prípadného pretrhnutia užívania
časti sporných pozemkov JRD v roku 1973, nakoľko v tom čase, to znamená v roku 1996 bol daný iný
stav veci, a to ňou poukazovaný nesprávne založený stav vyplývajúci z napadnutej notárskej zápisnice

a nezákonne vydaného osvedčenia. Žalobkyňa tak zhrnula, že právni predchodcovia žalovanej 1/
zjavne nesplnili podmienky pre vydržanie vlastníckeho práva k 01.01.1992, pretože ich splnenie vylučuje
tvrdenie o spísaní notárskej zápisnice. Taktiež vzhľadom na to je vylúčená aj existencia podmienok pre
vydržanie vlastníckeho práva pôvodného žalovaného 1/ v čase spísania notárskej zápisnice, t. j. od
08.04.1993 do 08.04.2003.

16. Ďalej žalobkyňa uviedla, že predmetnú notársku zápisnicu nie je možné považovať za riadny
titul nadobudnutia, ani za podklad pre budúcu dobromyseľnú držbu. Namietala, že okresný súd
sa nesprávne skutkovo a právne vysporiadal so skutočnosťami v smere zákonných podmienok
nadobudnutia vlastníckeho práva strán sporu, keď na jednej strane neakceptoval platný a prinajmenšom

obligačne účinný právny úkon kúpnych zmlúv, ktorými nadobudla sporné nehnuteľnosti a na strane
druhej vo vzťahu k záverom o nedostatkoch notárskej zápisnice pre rozpor v identifikácii osoby v nej
uvedenej nekonštatoval jej absolútnu neplatnosť a obmedzil sa iba na uvedenie, že išlo o vady výlučne
na strane notára. Nevysvetlil, prečo neurčitosť zápisnice nepovažoval za zásadný nedostatok, pre ktorýzákonodarca expressis verbis upravil postup podľa § 43 Notárskeho poriadku. Podľa názoru žalobkyne
nedostatky notárskej zápisnice, na ktoré poukazovala, nemožno konvalidovať tvrdením o zjavnej chybe
v písaní. Tieto vylučujú, aby v predloženej podobe mohla byť považovaná za riadny nadobúdací titul.

Rovnako za absurdné označila závery okresného súdu, ktorý vylúčil možnosť existencie vlastníckeho
práva jej osoby pre absenciu apostilly, resp. superlegalizácie kúpnych zmlúv a na druhej strane ignoroval
zásadnévadynotárskejzápisnice,akoajoznámeniaopodanínávrhunavydanieosvedčeniaovydržaní,
ktoré nebolo vykonané podľa zákona.

17. Okresný súd nesprávne a v rozpore s platným právom posúdil aj kúpne zmluvy, od ktorých odvodzuje
svoje vlastnícke právo. Tieto sú platnými právnymi úkonmi v súlade s § 46 ods. 1 a 2 Občianskeho
zákonníka, pre ich platnosť sa nevyžadovalo úradné overenie podpisu. Predmetné právne úkony sú
platné a účinné, teda nesporne jej svedčí právny dôvod nadobudnutia vlastníckeho práva sporných
pozemkov. Návrh na vklad do katastra nehnuteľností možno podať v čase po neobmedzenú dobu
a uplynutie času nič nemení na viazanosti účastníkov zmluvy. Vzhľadom na uvedené potom platí, že

bola zároveň aj legitímnym nositeľom stavu dobromyseľnosti, teda so zreteľom na všetky okolnosti
bola dobromyseľná, že jej vec alebo právo patrí, na ktoré nemalo žiadny vplyv ani podanie žaloby
z 28.09.1994 sp. zn. 7C/765/1994, ktoré nemalo nič spoločné so spochybňovaním vlastníckeho práva
kspornýmpozemkom,predmetnékonaniebolovyvolanéakoreakciananedobromyseľnosťžalovaného.
K späťvzatiu žaloby došlo z jej strany v nadväznosti na to, že v roku 1994 osobne neuzatvorila žiadny

zmier s osobou A. D., pričom nebolo jej vôľou ani takýto procesný úkon uskutočniť. Zmier uzatvorila
jej právna zástupkyňa bez toho, že by bola ňou na takýto úkon oprávnená. Okrem toho zmier sa týkal
KN-E parc. č. 701 k. ú. L., ktorá nie je predmetom tohto konania. Ďalej poukázala na to, že z prevodu
nehnuteľností nadobudnutých kúpnymi zmluvami od A. B. I. riadne uhradila aj daň a jej dobromyseľnosť
tak vyplýva aj z listiny zaslanej A. B. B.

zo dňa 26.11.2020, z ktorej vyplýva, že tento jej odpísal celý nehnuteľný majetok uvedený na
komasačnom hárku č. 027 na sestru B. A., C. B., t. j. matku pôvodnej žalobkyne.

18. Žalovaná 1/ sa k odvolaniu pôvodnej žalobkyne vyjadrila písomným podaním zo dňa 15.11.2021
a žiadala, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil a priznal jej nárok

na náhradu trov konania. Tvrdenia žalobkyne, že osvedčenie o držbe vydané podľa zák. č. 293/1992
Zb. nemalo zakladať dobromyseľnú držbu považovala za rozporné so zákonom. Odkazujúc na závery
okresného súdu v ods. 16. napadnutého rozsudku žalovaná uviedla, že v čase vydania notárskej
zápisnice pre jej právneho predchodcu, výslovne tento zákon odkazoval v prípade oprávnenosti držby
na príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka. Oprávnená držba je na účel Občianskeho zákonníka

dobromyseľnou, teda ide o držbu, ktorá po uplynutí stanovenej zákonnej lehoty sa konzumuje na
vlastnícke právo, a to titulom vydržania. Ak tento osobitný zákon výslovne umožňoval notársky osvedčiť
oprávnenú držbu s odkazom na § 129 a nasl. Občianskeho zákonníka, neexistuje žiadny relevantný
dôvod takúto držbu nepovažovať za oprávnenú, resp. ju považovať tak ako to uvádza žalobkyňa
v odvolaní za „držbu s určitými pochybnosťami“. Zákonodarca výslovne dal držiteľovi, ktorému bolo

podľa zák. č. 293/1992 Zb. v znení do 30.11.2000 vydané notárske osvedčenie status oprávneného
držiteľa, a teda aj s tým spojené právne následky v podobe vydržania vlastníckeho práva po uplynutí
10-ročnej doby plynúcej odo dňa zápisu notárskeho osvedčenia do evidencie nehnuteľností. Žalobkyňa
síce v stanovenej 10-ročnej lehote toto svoje právo uplatnila, podala žalobný návrh na Okresný súd
Dolný Kubín pod sp. zn. 7C/765/1994, avšak v tomto konaní riadne nepokračovala. Okresný súd tak

správne konštatoval, aké procesno-právne aj hmotno-právne následky mal dispozičný úkon žalobkyne
– späťvzatie žaloby. Pokiaľ žalobkyňa s postupom svojej právnej zástupkyne nesúhlasila, tak ako to
uvádzala v podanom odvolaní, mohla kedykoľvek v rámci 10-ročnej lehoty podať opätovne novú žalobu
na súd.

19. Za nedôvodné označila tvrdenie žalobkyne vo vzťahu k vydaniu notárskej zápisnice pre jej právneho
predchodcu. Formálne nedostatky nemôžu zvrátiť stav, že k vydaniu notárskeho osvedčenia a ku s tým
spojeným hmotno-právnym následkom došlo. V konaní bolo preukázané, že jej právni predchodcovia
sa chopili držby nehnuteľností a tieto fakticky užívali, a to pred aj po vydaní notárskeho osvedčenia.
V súvislosti s kúpnymi zmluvami, ktorými mala žalobkyňa nadobudnúť vlastnícke právo, žalovaná

poukázala na to, že žalobkyňa opomína zásadnú skutočnosť, pre ktorú nepovažoval okresný súd tieto
kúpne zmluvy za tituly nadobudnutia vlastníckeho práva a napokon aj za tituly vydržania vlastníckeho
práva žalobkyňou. Ako okresný súd konštatoval, komasácia v katastrálnom území L. nebola riadne
ukončená. Ak teda vlastnícke právo prevádzal žalobkyni A. B. I. ako osoba, ktorej mali byť nehnuteľnostikomasované v neukončenej komasácii, nemohol na žalobkyňu previesť viac práv než on sám v tom
čase mal (súd prvej inštancie vylúčil aj jeho prípadné skoršie vydržanie vlastníckeho práva, nakoľko
sa preukázateľne držby sporných nehnuteľností neujal – už v roku 1926, teda ešte pred skončením

komasácie a začatím užívania komasovaných pozemkov sa preukázateľne nachádzal v Amerike ).
Nakoľko žalobkyňa ani následne po uzavretí týchto kúpnych zmlúv v rozsahu podielu 2/5 v tom čase
titulom N 37/93 svedčiacom právnemu predchodcovi žalovanej tieto pozemky neužívala, resp. neuniesla
dôkazné bremeno v tom, že by pozemky držala, resp. inak vo vzťahu k nim vykonávala právne panstvo
v podiele 2/5, nemohla ani ona titulom sporných kúpnych zmlúv nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním

sporných nehnuteľností. Navyše jej presvedčenie o dobromyseľnosti muselo byť jednoznačne narušené
ňou podanou žalobou na Okresný súd Dolný Kubín 7C/765/1994.

20. Žalobkyňa sa k vyjadreniu žalovanej 1/ vyjadrila v odvolacej duplike
zo 17.12.2021, v ktorej zotrvala na argumentácii v podanom odvolaní. Opätovne zdôraznila odlišnosť
dobromyseľnej držby v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka a v zmysle ustanovení zák. č.

293/1992 Zb. Poukázala na závery rozhodnutia Okresného súdu Námestovo sp. zn. 11C/29/2017
z 18.07.2018, v ktorom okresný súd skúmal oprávnenosť držby pôvodného žalovaného – právneho
predchodcu žalovanej 1/, ktorá mala vyplývať z notárskeho osvedčenia a ktorá mala žalovanému
svedčiť podľa § 2 ods. 3 zák. č. 293/1992 Zb. Okresný súd v tomto konaní jasne vyslovil záver, že
sa preukázala nepravdivosť tvrdení žalovaného pri vydaní osvedčenia a jeho vyhlásenie o vydržaní

vlastníckeho práva, a preto jeho postavenie nepožívalo súdnu ochranu. Ďalej žalobkyňa uviedla, že
žalovaná 1/ ani jej právny predchodca nemohli nadobudnúť vlastníctvo vydržaním v dôsledku zákonom
stanovenej podmienky uplynutia 10-ročnej lehoty v zmysle zák. č 293/1992 Zb. Práve aplikácia tohto
zákonného ustanovenia vylučuje dobromyseľnosť držby zo strany žalovaného. Poukázala aj na nejasnú
identifikáciu osoby právneho predchodcu žalovanej v tejto notárskej zápisnici. Pokiaľ išlo o držbu jej

právneho predchodcu A. B. I. ku tzv. komasovaným nehnuteľnostiam, žalobkyňa poukázala na to,
že tento sa na základe technicky skončenej komasácie nesporne považoval za oprávneného držiteľa
a podľa komasačného hárku 0270 vstúpil do držby predmetných pozemkov. Argumentáciu o zdržiavaní
sa A. I. v Amerike označila za irelevantnú pre posúdenie ujatia sa držby sporných nehnuteľností jeho
osobou. Pokiaľ má táto argumentácia indikovať skutočnosť, že A. B. I. v rámci držby nemal predmetné

nehnuteľnosti užívať v zmysle ich obrábania, k tomu poznamenala, že podľa jej právneho názoru to nie
je esenciálnou zložkou pojmu držby, a preto to držbu nevylučuje. Držba nemusí byť nevyhnutne spojená
s realizáciou hospodárskej funkcie a za držiteľa môže byť pokladaný aj ten, kto pozemok nechal ležať
ladom a zároveň, ak sa počas toho ujme držby iná osoba, čo môže byť práve prípad žalovanej 1/, jedná
sa o držbu nedobromyseľnú.

21. Pôvodná žalobkyňa H. D. po podaní odvolania dňa XX.XX.XXXX zomrela. Odvolací súd uznesením
č.k. 8 Co/17/2022 - 355 z 08. júna 2022 podľa § 63 ods. 2 CSP rozhodol o pokračovaní v konaní
s dedičkami pôvodnej žalobkyne ako žalobkyňami 1/ až 3/, ktoré sú uvedené v záhlaví rozsudku
odvolacieho súdu. Žalobkyne 1/ až 3/ ako právne nástupkyne pôvodnej žalobkyne H. D. v zmysle § 65

ods. 1 CSP prijímajú stav konania ku dňu zániku procesnej subjektivity svojho právneho predchodcu.
V čase úmrtia právnej predchodkyne žalobkýň 1/ až 3/ už prebiehalo predmetné odvolacie konanie
na základe odvolania podaného pôvodnou žalobkyňou, žalobkyne 1/ až 3/ sa tak stali subjektom
podávajúcim odvolanie na miesto pôvodnej žalobkyne. Odvolací súd zároveň poznamenáva , že na
žalovanej strane vystupuje žalovaná ako jediný subjekt, nebolo preto potrebné ju označovať radovou

číslovkou. Odvolací súd však jej označenie aj radovou číslovkou 1/ ponechal, keďže ju tak označoval
okresný súd.

22. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov podaného
odvolania (§ 379, § 380 CSP) a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario)

napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP.

23. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené
a v celom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Okresný
súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne

rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia
okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj odvolací súd. Z uvedených
dôvodov sa krajský súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP). Takýto postup je v súlade s judikatúrou Ústavnéhosúdu SR, v zmysle ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvoinštančného súdu a odvolacieho súdu nemožno
posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria
jeden celom (pozri napr. III.ÚS 78/05, IV.ÚS 350/09).

24. Z obsahu podaného odvolania vyplýva, že pôvodná žalobkyňa zopakovala argumentáciu
prezentovanú v prvoinštančnom konaní, ktorou napádala zákonnosť notárskej zápisnice N 37/93, NZ
103/93 o osvedčení, že právny predchodca žalovanej 1/, pôvodný žalovaný 1/ - A. D. je oprávneným
držiteľom sporných nehnuteľností. Okresný súd sa k tejto argumentácii vyjadril v odôvodnení

napadnutého rozsudku . Odvolací súd sa v celom rozsahu s tým, ako okresný súd túto argumentáciu
vyhodnotil stotožňuje a v konkrétnostiach odkazuje na odôvodnenie rozsudku okresného súdu (body
13. až 15. z odôvodnenia rozsudku okresného súdu).

25. Odvolateľka v odvolaní spochybňovala dobromyseľnosť pôvodného žalovaného 1/, pre absenciu
ktorej, nemohol tento nadobudnúť vlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam. Odvolateľka však opomína

zásadnú skutočnosť, že ako žalobkyňu ju zaťažovalo bremeno tvrdenia rozhodných skutočností, na
základe ktorých sa mala stať vlastníčkou sporných nehnuteľností ona a s tým spojené dôkazné bremeno
( § 150 CSP) na preukázanie týchto tvrdení, nie bremeno tvrdenia skutočností, pre ktoré nemohol byť
pôvodný žalovaný 1/ oprávneným držiteľom sporných nehnuteľností.

26. Pôvodná žalobkyňa vlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam odvíjala od dvoch nadobúdacích
titulov a to kúpnych zmlúv, na základe ktorých jej mal sporné nehnuteľnosti previesť ich vlastník
A. I. ( A. B. I.). Okresný súd dospel k záveru, že tento v čase uzatvorenia pôvodnou žalobkyňou
označených kúpnych zmlúv už nebol vlastníkom prevádzaných nehnuteľností, preto na základe týchto
zmlúv nemohla pôvodná žalobkyňa nadobudnúť sporné nehnuteľnosti. Okresný súd ustálil, že A. B. I.

emigroval do Ameriky v roku 1926, v roku 1937 do Ameriky emigrovala a jeho neskoršia manželka
B. I., C. D.. V roku 1946 prebehla v obci L. komasácia , ktorá nebola zavŕšená schválením súdu a
nestala sa právne záväznou, ale obyvatelia obce sa napriek tomu ujali držby k jednotlivým pozemkom
v komasačnom stave. Takto sa ujal držby komasáciou novovytvorených pozemkov v časti, ktorá
zodpovedala spoluvlastníckemu podielu B. I. jej brat B. D., t.j. otec pôvodného žalovaného 1/ A. D.. Ten

na uvedených pozemkoch hospodáril až do roku 1973, kedy pozemky začalo obhospodarovať JRD. B.
D. zomrel v roku XXXX a držby nehnuteľností sa následne ujali jeho deti, medzi nimi aj pôvodný žalovaný
1/. Okresný súd uzavrel, že B. D. a pôvodný žalovaný 1/ vykonávali poľnohospodársku činnosť na reálne
vyčlenenej časti sporných pozemkov, ktorých veľkosť zodpovedala podielu v akom sa majetok B. I.
podieľal na celkovom majetku zapísanom na komasačnom hárku 0270, t.j. podiele 2/5 k celku (bližšie

pozri bod 12 odôvodnenia napadnutého rozsudku). A. B. I. nemohol nadobudnúť vlastnícke právo k
sporným pozemkom v rozsahu určenom podľa komasačného hárku 0270 priamo z titulu komasácie,
nakoľko táto nebola po právnej stránke ukončená. Teoreticky mohla komasácia znamenať základ pre
vydržanie vlastníckeho práva k sporným pozemkom, avšak to by do držby sporných pozemkov musel
nastúpiť komasáciou určený vlastník - A. B. I., ten sa od roku 1926 nachádzal v Amerike a držby sa

nikdy neujal.

27. Pôvodná žalobkyňa v podanom odvolaní správnosť týchto skutkových zistení kvalifikovanie
nespochybnila (napriek tomu, že odvolanie podala prostredníctvom právneho zástupcu ) . Obmedzila
sa na konštatovanie že výpovede jednotlivých svedkov sú v rozpore s listinnými dôkazmi a nebolo nimi

preukázané, že rodiny B. D. a následne A. D. na uvedených pozemkoch hospodárili až do roku 1973.
Žalobkyňa neoznačila konkrétne listiny, v rozpore s ktorými mali byť výpovede svedkov, neuviedla v čom
tieto rozpory mali spočívať. Žalobkyňa nekonkrétnou námietkou tak nemohla spochybniť správnosť
uvedených skutkových záverov okresného súdu.

28. Pôvodná žalobkyňa v odvolaní namietala, že okresný súd dospel k nesprávnym záverom, že
kúpne zmluvy na základe, ktorých mala nadobudnúť vlastníctvo k sporným pozemkom sú neplatné
pre nedostatok úradného osvedčenia podpisov účastníkov na týchto listinách. Odvolací súd z obsahu
odôvodnenia napadnutého rozsudku dospel k záveru, že okresný súd nekonštatoval neplatnosť
predmetných kúpnych zmlúv, ale nedostatok formálnych náležitostí pre možnosť ich vkladu do katastra

nehnuteľností zmysle ustanovení zákona číslo 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností, ktorý uvádza aké
náležitosti má obsahovať listina, ktorá má byť vložená na základe rozhodnutia o vklade do katastra
nehnuteľností. Avšak vzhľadom na záver okresného súdu, že A. B. I. v čase uzatvorenia kúpnych zmlúvs pôvodnou žalobkyňou nebol vlastníkom prevádzaných nehnuteľností, nie sú tieto skutočnosti pre
posúdenie dôvodnosti nároku pôvodnej žalobkyne právne významné.

29. Pôvodná žalobkyňa namietala závery okresného súdu, že pokiaľ by aj od uzatvorenia predmetných
kúpnych zmlúv začala u nej plynúť vydržacia doba pre nadobudnutie vlastníctva k sporným
nehnuteľnostiam, jej dobromyseľnosť mohla trvať najskôr do podania žaloby dňa 28.09.1994 sp.
zn. 7 C/765/1994, odkedy najneskôr musela vedieť, že ňou tvrdené vlastnícke právo k sporným
pozemkom je právne spochybnené . Uviedla, že predmetné súdne konanie bolo vyvolané ako reakcia na

nedobromyseľnosť pôvodného žalovaného 1/, pričom k späťvzatiu žaloby došlo na základe uzatvorenia
zmieru, ktorý však uzatvorila jej právna zástupkyňa proti jej vôli. Odvolací súd sa v celom rozsahu
stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, v ktorom konštatoval, aké procesnoprávne, ako
aj hmotnoprávne následky malosť nepokračovanie pôvodnej žalobkyne v tomto konaní. Uviedol, že
z hľadiska presvedčenia pôvodného žalovaného 1/ o oprávnenosti jeho vlastníctva a držby muselo
späťvzatiežalobyanásledná17ročnápasivitažalobkynejednoznačnesevokovaťunehopresvedčenie,

že žalobkyňa mu dala za pravdu a spor medzi nimi neexistuje .

30. Na základe vyššie uvedených skutočností odvolací súd nepovažoval odvolanie pôvodnej žalobkyne,
t.j. ani jej právnych nástupkýň žalobkýň 1/ až 3/ za dôvodné a rozsudok okresného súdu ako vecne
správny potvrdil vo výroku vo veci samej, ako aj v závislom výroku o trovách konania .

31. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255
ods. 1 CSP. Keďže odvolaniu vyhovené nebolo bola úspešnou stranou v odvolacom konaní žalovaná
1/, ktorej voči žalobkyniam 1/ až 3/ priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%
s tým, že žalobkyne sú povinné nahradiť žalovanej 1/ trovy konania spoločne a nerozdielne .

32. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte pomerom hlasov 3 (za) : 0
(proti).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za
ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1 a 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).