Rozsudok ,
Zmenené Judgement was issued on Wednesday, April 25, 2024

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 2To/16/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8322010192
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 04. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ivo Maruščák

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2024:8322010192.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Iva Maruščáka a sudcov JUDr. Moniky

Halkociovej a JUDr. Lucie Bašistovej na verejnom zasadnutí konanom dňa 25.04.2024, v trestnej veci
proti obžalovanému A. B., pre prečin porušovania autorského práva podľa § 283 ods. 1 Tr. zákona,
o odvolaniach obžalovaného a poškodenej A. C. proti rozsudku Okresného súdu Humenné sp. zn.
13T/13/2022 zo dňa 19.12.2022, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. d/, písm. f/, ods. 3 Tr. poriadku z r u š u j e napadnutý rozsudok vo výroku
o treste a vo výroku o náhrade škody.

Na základe § 322 ods. 3 Tr. poriadku

Obžalovanému

A. B., nar. XX.XX.XXXX v C., trvale bytom D. E. XXX,
okr. A.,

Podľa § 44 Tr. zákona u p ú š ť a od uloženia súhrnného trestu, nakoľko trest uložený obžalovanému
trestným rozkazom Mestského súdu Bratislava I. sp. zn. B5-2T/5/2023 zo dňa 18.01.2023, právoplatný
04.02.2023 (pôvodne Okresného súdu Bratislava V. sp. zn. 2T/5/2023 zo dňa 18.01.2023) pokladá na
ochranu spoločnosti a nápravu páchateľa za dostatočný.

Podľa § 287 ods. 1 Tr. poriadku ukladá povinnosť nahradiť poškodenej A. C., nar. XX.XX.XXXX v D.,
trvale bytom F. G. E. XXXX/XX, XXX XX A. škodu v sume 500,- (päťsto) eur.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom uznal okresný súd obžalovaného A. B. vinným pre prečin porušovania
autorského práva podľa § 283 ods. 1 Tr. zákona, na tom skutkovom základe, že

- ako konateľ spoločnosti H., C., Ul. I. E. XX, D., IČO: XX XXX XXX, uzavrel s A. C. Zmluvu o poskytnutí
služieb zo dňa 06.08.2019, kde za mesiace august a september 2019 si na základe faktúry č. Q19/014
zo dňa 09.09.2019 vyfakturoval peniaze aj za dokument s názvom "Návrh nastavenia štandardov Public
relationspremestoC."snávrhomanonymnéhodotazníkapodnázvom"EfektívnakomunikáciamestaC.

s občanmi", ktoré boli na 99% zhodné s prácou A. C., bývalej študentky J. - C. K. C. H. L. A., pod názvom
"Stredoškolskáodbornáčinnosť,EfektívnakomunikáciamestaA.sobčanmi"aanonymnýmdotazníkom,
nakoľko rozdiel bol len v názvoch a fotografiách miest, táto faktúra bola v plnej výške preplatená, takto
si prisvojil prácu A. C. bez jej vedomia a súhlasu, ako aj bez súhlasu C. K. C. H. L. A., kde mu zatento dokument s anonymným dotazníkom boli zo strany A. C. vyplatené finančné prostriedky vo výške
1.820,- Eur, čím svojím konaním spôsobil A. C. škodu vo výške 500,- Eur, C. K. C. H. L. A. nespôsobil
žiadnu škodu.

Za to mu súd uložil podľa § 283 ods. 1 Tr. zákona v spojení s § 38 ods. 2, 3 Tr. zákona, pri prevahe
poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. j) Tr. zákona oproti žiadnej priťažujúcej okolnosti podľa § 37 Tr.
zákona a v spojení s § 56 ods. 1 Tr. zákona, peňažný trest vo výške 500,00 (päťsto) eur.

Podľa § 57 ods. 3 Tr. zákona pre prípad, že by bol výkon peňažného trestu úmyselne zmarený, náhradný
trest odňatia slobody v trvaní 2 (dva) mesiace.

Podľa § 288 ods. 1 Tr. poriadku odkázal poškodenú: A. C., nar. XX.XX.XXXX v D., trvale bytom F. G. E.
XXXX/XX, XXX XX A., s nárokom na náhradu škody na civilný proces.

Proti tomuto rozsudku podal obžalovaný A. B. v zákonom stanovenej lehote odvolanie, ktoré aj
dodatočne prostredníctvom svojho obhajcu písomne odôvodnil. V jeho dôvodoch po rekapitulácii
výroku odvolaním napadnutého rozsudku uviedol, že odvolanie podal voči výrokom predmetného
rozsudku o vine a treste, ale aj proti konaniu, ktoré rozsudku predchádzalo. Obžalovaný sa stotožňuje
s výrokom súdu o nároku poškodenej na náhradu škody. Má za to, že vo veci konal nepríslušný

súd, pričom námietku miestnej nepríslušnosti podal obžalovaný súdu dňa 22.04.2022. V zmysle §17
ods. 1 Tr. poriadku vykonáva konanie súd, v ktorého obvode bol trestný čin spáchaný. Obžalovaný
vykonával činnosť, ktorú obžaloba a aj rozsudok subsumujú pod skutkovú podstatu prečinu porušovania
autorského práva, výlučne ako konateľ spoločnosti H., C., so sídlom na I. E. XX M. D., čo ostatne
konštatuje aj obžaloba. Všetky podklady a dokumenty, ktoré obvinený v mene spoločnosti, pre mesto C.

ako zmluvného partnera spoločnosti pripravoval, zásadne realizoval v mieste sídla spoločnosti, t. j. v D..
Je preto vylúčené, že by predmetný čin porušovania autorského práva, pre ktorý je obžalovaný stíhaný,
spáchal v územnom obvode Okresného súdu Humenné. Vzhľadom na uvedené, má za to, že Okresný
súd Humenné nebol miestne príslušným na konanie v tejto veci a vo veci mal konať miestne príslušný
súd a to Okresný súd Bratislava V. Následne pri odôvodnení svojho odvolania v celom rozsahu odkazuje

na všetky svoje vyjadrenia vykonané na hlavnom pojednávaní aj prostredníctvom svojho obhajcu, najmä
k skutkovým a právnym záverom prvostupňového súdu, ktoré sú uvedené najmä na stranách 34 až
41 rozsudku, s ktorými nesúhlasí. Jeho konanie nie je trestným činom, nakoľko nikdy nedošlo z jeho
strany k úmyselnému zásahu do autorských práv poškodenej a účelom konania obžalovaného nebolo
prisvojiť si cudzie dielo, zverejňovať cudzie dielo, vydávať cudzie dielo za svoje a ani sa na cudzom

diele obohatiť. Dielo poškodenej použil obžalovaný výhradne iba ako verejne dostupnú potenciálnu
inšpiráciu. A to inšpiráciu jednak pre seba ako aj pre klienta A. C.. Na uvedenom nič nemení fakt, že túto
inšpiráciu mierne upravil pre vizuálne pochopenie klienta, keďže sa jeho práca v tejto veci nikdy nestala
výsledným produktom, nebola klientovi odovzdaná, zverejnená a verejne šírená. Uvedené potvrdili aj
svedecké výpovede p. N. a taktiež p. A., ktorá označila vec ako „nástrel". Samotná stredoškolská

odborná činnosť poškodenej a jej práca boli dlhodobo zverejnené a jej zmyslom, ako to deklarovala
samotná poškodená v práci, bolo inšpirovanie miest a obcí k efektívnemu komunikovaniu. Samotná
škola poškodenej, ktorá je podľa jeho názoru nositeľom majetkových práv k tomuto školskému dielu
(v zmysle § 93 autorského zákona) deklarovala, že škole v súvislosti s jeho konaním nevznikla žiadna
škoda. Dokument poškodenej ani jej dotazník A. C. nefakturoval a ani ho nepriložil k svojej fakturácii

a k faktúre, čo vo svojich svedeckých výpovediach potvrdili p. N., p. O., P. A. aj p. A.. Použil prácu
poškodenej iba jeden jediný krát v rámci interného pracovného e-mailu pre klienta A. C. a nikdy túto
prácu nepoužil, ani neprezentoval ako svoj výsledný produkt. Toto jednoznačne vyplýva zo svedeckej
výpovede p. N.. A. C. fakturoval najmä svoju prácu a rozhodne nie dokumenty poškodenej. Išlo z jeho
strany najmä o prácu so sociálnymi sieťami, rešerše štandardov PR komunikácie, nastavenie štruktúr

budúcich dokumentov a pod. a v neposlednom rade a najmä o konzultácie v oblasti PR komunikácie,
čo potvrdila napr. aj svedecká výpoveď p. A.. Je presvedčený, že toto konanie je dôsledkom toho,
že niekto z A. C. účelovo vytiahol dokument slúžiaci ako inšpirácia z pracovného spisu a priložil ho
k jeho faktúre, kde následne, z podnetu kontrolóra p. P., sa voči nemu spustila nezmyselná trestná
kriminalizácia a to rovno v dvoch konaniach - pre podvod a toto konanie pre porušenie autorských práv,

kde však skutočným motívom týchto konaní zo strany oznamovateľov bol podľa názoru obžalovaného
konkurenčný politický boj vo vzťahu k predošlej primátorke A. C.. A. C. si voči nemu, resp. spoločnosti
H., nič neuplatňuje a trestné konanie, ktoré bolo iniciované pre podvod voči mestu C., vedené OO PZ
Snina, ČVS: Q./C., bolo právoplatne zastavené. Preto závery súdu o tom, že jeho konanie vykazujevyššiu spoločenskú nebezpečnosť (a preto nemožno uplatniť materiálny korektív) z dôvodu, že faktúry
obžalovaného boli uhrádzané z verejných prostriedkov A. C., pokladáme za irelevantné. A. C. v konaní
nie je poškodeným subjektom a nebolo žiadnym spôsobom preukázané, že by faktúry jeho spoločnosti

boli uhrádzané neoprávnene. Opakuje, že dielo poškodenej ani žiadna jeho súčasť neboli predmetom
žiadnej fakturácie. Pokiaľ by sme pripustili, že jeho konaním malo dôjsť ku kolízii s právami poškodenej,
potom sa táto kolízia mala riešiť v rámci civilnej, maximálne priestupkovej roviny. Súd a orgány činné
v trestnom konaní vôbec nevysvetlili, aká úvaha ich viedla k tomu, že takéto konanie obžalovaného a
jeho závažnosť napĺňa znaky skutkovej podstaty stíhaného trestného činu a z akých dôvodov je tomu

tak. Takýto postup je v zásadnom rozpore s princípom ultima ratio, teda použitím noriem trestného
práva ako prostriedku poslednej inštancie. Pokiaľ sa prípadný bežný civilný nárok rieši v rámci trestného
konania, je to v rozpore so zmyslom trestného práva a trestného postihu a je pre neho zarážajúce, že
OČTK v prípravnom konaní, túto vec neodkázali na civilné konanie, resp. nepostúpili vec na konanie
o priestupku. Uviedol aj jednu z mnohých analógií k tomuto prípadu. V mesiaci október 2022 v rámci
primátorských volieb v D. vyplynulo, že kandidát na primátora p. R. O. na svojej webovej stránke uviedol

svoj volebný program, ktorý bol v podstatnej časti od slova do slova skopírovaný priamo v českom jazyku
zo stránky českej komunálnej strany P. C.. Následne bol text stiahnutý s vysvetlením pána O., že išlo o
omyl a iba o inšpiráciu od českej reklamnej agentúry, s ktorou nesúhlasil a že sa za to ospravedlňuje.
Prípad je obsahovo podobný, aj keď závažnosť konania p. O. nepomerne vyššia, nakoľko on kandidoval
na primátora hlavného mesta, odkopírované dielo zverejnil ako svoj volebný program a toto vydával

za svoje. V tejto veci však OČTK nikdy nezačali a zrejme ani nezačnú trestné stíhanie, rovnako ako
je tomu v tisícoch ďalších obdobných prípadoch, čo v konečnom dôsledku pokladáme za správne,
pretože prostriedky trestného práva nemajú slúžiť na stíhanie takéhoto konania, ktoré najmä v prípade
obžalovaného nevykazuje žiadnu spoločenskú nebezpečnosť a pokiaľ by sa malo takéto konanie trestne
stíhať, mali by OČTK a následne súdy s touto agendou také pracovné zaťaženie, že by im už nezostal

čas na stíhanie reálnych trestných činov. Odsúdenie obžalovaného v tomto prípade však, vzhľadom na
uvedené, porušuje jeho základné ústavné práva, akými sú rovnaké postavenie pred zákonom, rovnaké
zaobchádzanie zo strany orgánov verejnej moci a porušenie právnej istoty obžalovaného. Zároveň
zdôrazňuje, že v tomto prípade je nevyhnutná aj aplikácia materiálneho korektívu tak, ako ho definuje §
10 ods. 2 TZ, teda že nejde o prečin, ak vzhľadom na spôsob vykonania činu a jeho následky, okolnosti,

za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku páchateľa je jeho závažnosť nepatrná. Ďalej
namieta, že by bolo v konaní preukázané, že dielo poškodenej neoprávneným spôsobom použil a
už vôbec nebolo preukázané, že za poškodenej dielo fakturoval a dostal za toto akúkoľvek úhradu.
Dôkazom pre toto tvrdenie obžalovaného je aj príloha faktúry Q19/014 (ktorá je súčasťou spisu, ale
prikladá ju aj k tomuto odvolaniu), kde je uvedená celá sekcia výkonu prác pod názvom “Nastavenie

štandardov PR", pod ktorou sú bližšie špecifikované jednotlivé vykonané činnosti v danom mesiaci
a medzi nimi je uvedená, okrem iných, položka „návrh základnej štruktúry - dokument". Je potrebné
zdôrazniť, že suma 820,- eur je za celú sekciu “Nastavenie štandardov PR", ktorá má viacero položiek
a k tomu prislúchajúcich hodín práce na analýzach, na návrhoch a konzultáciách. Jedna z položiek,
a to “návrh základnej štruktúry - dokument” však nebolo dielo (ani upravené dielo) poškodenej. Je

nevyhnutné zdôrazniť, že návrh základnej štruktúry sa nerovná (ako si to osvojil súd, na základe
účelových výpovedí kontrolóra p. P. a svedkýň) použitiu diela poškodenej (ani jeho upravenej verzie)
obžalovaným. Dielo poškodenej (ani v jeho upravenej verzii) nikdy nepoužil ako svoj výkon na účely
fakturácie, takáto položka nebola spoločnosťou obžalovaného nikdy fakturovaná a táto skutočnosť,
napriektomu,žejusúdvodvolanítvrdí,nebolavkonanípredsúdompreukázaná.Vizuálnaukážkainého

diela (diela poškodenej v upravenej verzii), ktorú v pracovnom maili jediný krát odoslal p. N., sa nemohla
a ani nerovnala žiadnemu jeho produktu, alebo jeho firmy, nebola podkladom k fakturácii a nebola nikdy
spoločnosťou obžalovaného A. C. fakturovaná, kde ako dôkaz predložil, Prílohu č. 1 k faktúre Q19/014.
Ďalej rozporuje tvrdenie v rozsudku o tom, že on, resp. jeho spoločnosť doložili v rámci plnenia záväzkov
stredoškolskú prácu poškodenej. Toto tvrdenie nie je pravdivé a nebolo v konaní preukázané. Dielo

poškodenej v jeho upravenej verzii bolo výhradne jediný krát zaslané e-mailom p. N. ako pracovná
inšpirácia v rámci pracovnej komunikácie a možných predbežných riešení návrhu základnej štruktúry
budúcich dokumentov. Zo svedeckých výpovedí na súde však jasne vyplynulo, že touto cestou sa A. C.
nechcelo uberať a preto sa stalo dielo poškodenej aj ako inšpirácia v ďalšom procese irelevantné. Ďalej z
výsluchov vyplynulo, že dielo poškodenej (v jeho upravenej verzii), ktorá bola iba pracovnou inšpiráciou,

bolo do spisu ako aj k samotnej fakturácii spoločnosti obžalovaného priložené zamestnankyňou A. C.
(teda nikdy nie obžalovaným) a to za neštandardných okolností priamo na úrade (svedecké výpovede
p. N. a p. O.). K anonymnému dotazníku uvádza, tento bol riadne zostavený pracovným procesom, na
základe konzultácií s p. N. a primátorkou A. C. p. J. a teda pripravený na mieru A. C. s konkrétnymiotázkami, ktoré navrhovali a pripomienkovali aj samotné zamestnankyne úradu. Pokiaľ sa tento dotazník
istým spôsobom podobá na dotazník, ktorý vyhotovila poškodená v rámci svojej školskej práce, resp. sú
použité obdobné typy otázok, toto nie je predsa nič nezvyčajné, nakoľko obdobné dotazníky musia byť

z povahy veci a svojho obsahu podobné. Dotazník, ktorý bol ním pripravený pre A. C., bol pripravený
bez akéhokoľvek kopírovania práce poškodenej a na súde nebol v tomto smere žiadnym spôsobom
preukázaný opak. V prílohe ako dôkaz predložil vytvorený a A. C. odovzdaný dotazník. K Dotazníku
poškodenej, ktorý uvádza súd v rozsudku, uvádza, že tento nemá a ani nemal k dispozícii, keďže s ním
žiadnymspôsobomnepracovalapokiaľjetentovspise,takjehopriamymporovnanímsjehodotazníkom

obžalovaného sa musí dať potvrdiť, že nebol skopírovaný od poškodenej. Predložil - Anonymný dotazník
C. od obžalovaného, rovnako aj ako dôkaz priložil aj vyúčtovanie k faktúre za september 2019, kde je
uvedený dotazník a tam taktiež nie je pravdivé konštatovanie súdu v rozsudku, že za dotazník zaplatilo
A. C. obžalovanému 1.000,- eur, keďže fakturovaná položka obsahuje množstvo iných činností a prác,
čo ho dôkazom je priložená, príloha č. 1 k faktúre za september 2019. Neakceptuje konštatovanie
súdu o tom, že sám svojou výpoveďou potvrdil, aj keď nepriamo, svoju vinu. Uvedené tvrdenie súdu

pokladá za dôsledok nepochopenia procesnej obrany a jeho obhajoby. Nie je preto pravdivé ani tvrdenie
súdu, že obžalovaný nevedel vysvetliť dôvod použitia diela poškodenej. Od počiatku a stále identicky
obžalovaný uvádza, že dielo poškodenej (v upravenej verzii) poslal klientovi len za účelom inšpirácie,
vizuálnej vzorky ako sa to robí inde alebo ako takéto dielo môže vyzerať. V konaní sa stále opomína
skutočnosť, že tento jeho úkon zmenil svoj zmysel a účel až na pôde Mestského úradu C., avšak nie

konaním obžalovaného, ale účelovým konaním niektorých pracovníkov A. C. (viď svedecké výpovede
p. P., P. A., P. A. a p. O.), ktorí dosiahli bez vedomia a vôle obžalovaného, aby sa dielo poškodenej z
pracovnej mailovej formy, kde slúžilo ako vizuálna vzorka a pracovný materiál, stalo akoby výsledným
produktom, odovzdaným z jeho strany, ktorý však takýto svoj produkt nikdy mestu s uvedeným úmyslom
a účelom neodovzdal, nikdy toto mestu nevyúčtoval a nedostal za to odplatu. Nemôže súhlasiť s

konštatovaním súdu, že práve jediná svedkyňa p. N. je nedôveryhodná a že jej výpoveď je účelová,
pretože odôvodnenie tohto tvrdenia súdom je absolútne nepresvedčivé. Pokiaľ má byť dôvodom to, že
sa s p. N. istým spôsobom poznajú, potom takýto dôvod neobstojí, nakoľko takmer všetci účastníci a
svedkovia v tomto konaní sa istým spôsobom poznajú. Napríklad vyšetrovateľ, ktorý viedol prípravné
konanie, je dlhoročným kamarátom s p. P., kontrolórom A. C., s ktorým si tykal aj pri výsluchu. On sám

sa so svedkyňou O. pozná od útleho detstva a ako deti sa hrali na jednej ulici, kde aj bývali a chodili do
rovnakých škôl. Je absolútne neprípustné označiť práve svedeckú výpoveď p. N. (ktorá v podstatných
častiach potvrdzuje skutkové tvrdenia obžalovaného) ako nedôveryhodnú a účelovú a na druhej strane
bez ďalšieho akceptovať ostatných svedkov ako dôveryhodných a ich výpovede ako neúčelové, keďže
práveúkonytýchtosvedkov(hlavnéhokontrolóraazamestnankýňÚradu)sazvykonanéhodokazovania

javia ako účelové vo vzťahu k cielenej diskreditácii obžalovaného. Vzhľadom na uvedené má za to, že
sa nedopustil žiadneho trestného činu, ako to tvrdí obžaloba a ako o tom rozhodol prvostupňový súd a
preto navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a rozhodol tak, že ho spod obžaloby oslobodí.

PísomneodôvodnenéodvolanieprotioznačenémurozsudkupodalaajpoškodenáA.C.prostredníctvom

jej splnomocnenca, čo do výroku o nároku na náhradu škody, kde v písomných dôvodoch uviedla,
že namieta záver samosudkyne v písomnom rozsudku Okresného súdu Humenné z 19.12.2022, že
„poškodenánijakýmspôsobomvzniknutúškodunezdôvodnila,prisvojomvýsluchuuviedla,ževychádza
len z výšky uhradenej faktúry obžalovaného, a zároveň nijakým spôsobom škodu ani nezdokladovala,
pričom s poukazom na dĺžku samotného konania pred súdom mala dostatok času tak urobiť. Zároveň,

ako vyplýva z vyjadrenia poškodenej strany, nárok na náhradu škody bol poškodenou uplatnený aj v
civilnom konaní podaním žaloby pre porušenie autorského práva na Okresný súd Bratislava V. (č.l. 496).
S poukazom na uvedené, ako aj na skutočnosť, že na rozhodnutie o povinnosti na náhradu škody by
bolo potrebné vykonať ďalšie dokazovanie, ktoré by podľa názoru súdu presiahlo potreby predmetného
trestného stíhania, bude preto ďalšie dokazovanie potrebné vykonať v civilnom konaní“. V prvom rade

znovu opakuje, že samosudkyňa vykonala a umožnila vykonať na hlavnom pojednávaní dokazovanie
v rozsahu dostatočnom nielen na rozhodnutie o veci samej, ako o vine a treste obžalovanému, ale
aj na rozhodnutie v adhéznom trestnom konaní o uplatnenom nároku poškodenej na náhradu škody,
spôsobenej trestným činom. Samosudkyňa počas celého pojednávania nevyslovila nejakú pochybnosť
o uplatnenom nároku na náhradu škody, ani nenamietala jej výšku. Dokonca v prvotnom rozhodnutí

vo forme trestného rozkazu priznala poškodenej nárok na náhradu škody v celom rozsahu uplatnenej
výšky. Považuje za nepochybne preukázané, že podstata ako aj výška uplatneného nároku na náhradu
škody zo strany poškodenej bola jasne a zrozumiteľne odôvodnená a dokladovaná. Ako aj sama
samosudkyňa uznala, že poškodená pri svojej výpovedi odkázala stanovenie spôsobenej škody navýšku faktúry uhradenej zo strany A. C.. Rovnako aj poškodená uviedla, že si nárokuje takýto výšku
ako sumu licenčného poplatku, ktorý jej prináleží za udelenie súhlasu na použitie jej diela. Takýto svoj
právny nárok aj uviedla obžalovanému pri krátkej komunikácii s ním a túto sumu si aj vyčíslila pred

ním v rámci výsluchu pred policajným vyšetrovateľom ako poškodená v trestnom konaní. Obžalovaný
toto vzal na vedomie a priamo pred poškodenou sa vyjadril, že 500,- eur nie je pre neho nejaký
problém. Takáto skutočnosť je aj samosudkyni zrejmá zo súdneho spisu, pričom aj sama takým zistením
odôvodnila výšku uloženého peňažného trestu obžalovanému A. B. pri uznaní viny z trestného činu
porušovania autorského práva podľa § 283 Tr. zákona. To, že obžalovaný použil dielo poškodenej bez

jej súhlasu pre zobchodovanie, za čo aj získal pre svoju firmu finančnú odmenu, má súd jednoznačne
preukázané. S autorským právom osobitný zákon priznáva ochranu pred neoprávnenými zásahmi vo
viacerých formách, a to predovšetkým náhradu škody, náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, vydanie
bezdôvodného obohatenia, ďalšie zdržanie protiprávneho šírenia diela, a pod. Licenčný poplatok
prináleží autorovi za použitie jeho diela, čo dala poškodená jasne obžalovanému najavo a rovnako tak
aj popísala samosudkyni určenie výšky tohto poplatku za udelenie súhlasu, a tento však obžalovaný

nemal, ani za prípadné jeho dodatočné udelenie poškodenou ani nezaplatil a odmietol zaplatiť. Preto
je spôsobená škoda v konaní obžalovaného založená na nevyžiadaní si súhlasu za použitie diela a
nezaplatení tohto licenčného poplatku. Navyše škodou sa podľa Tr. zákona rozumie aj neoprávnený
prospech. Takto bolo zdôvodnené a dokladované (faktúrami ako aj dokladmi o ich úhradách) v
rámci dokazovania na hlavnom pojednávaní. Obhajoba, obžalovaný ani obžaloba nenamietali výšku

poškodenou uplatneného nároku na náhradu škody (stanoveného licenčného poplatku v závislosti od
získania finančnej odmeny za prepísané dielo poškodenej). Pritom v prípade pochybností samosudkyne
ospravodlivostiaprimeranostivýškypoškodenouurčenéholicenčnéhopoplatkubysamosudkyňamohla
aj znížiť výšku uplatneného nároku na náhradu škody. Poznamenáva, že podanie osobitnej civilnej
žaloby na inú osobu so samostatnou právnou subjektivitou, firmu H., spol. s r.o., nebráni samosudkyni

Okresného súdu Humenné rozhodnúť riadne a správne o uplatnenom nároku na náhradu škody v
trestnom konaní vedenom voči obžalovanému A. B.. O tom, že bola podaná žaloba Okresnému súdu
Bratislava V. nie na obžalovaného, ale na menovanú právnickú osobu, ktorú pritom ani nemožno popri
menovanému obžalovanému trestne stíhať, vyplýva z podania splnomocnenca z 11.11.2022. Ochrana
autorského práva je rôznorodá a je účinná voči viacerým subjektom, preto môžu byť z porušovania

autorského práva protiprávnymi a neoprávnenými zásahmi žalované aj paralelne, oddelene a súčasne
viaceré subjekty, a to aj v civilnom ako aj trestnom konaní. Pritom v ochrane autorského práva spočívajú
tak osobnostné ako aj majetkové práva, a preto si poškodená ako autorka zneužitého diela osobne
určuje výšku odmeny ako aj náhradu škody spôsobenej neoprávneným zásahom do autorských práv.
Navyše platí zásada curia novit jura, a teda takéto právne argumenty ako aj právne závery by mali

byť súdu známe. A obzvlášť odkazuje na ustanovenie Trestného poriadku § 287 ods.1 alinea druhá,
podľaktoréhosúduložíobžalovanémuvždypovinnosťnahradiťneuhradenúškodualebojejneuhradenú
časť, ak jej výška je súčasťou popisu skutku uvedeného vo výroku rozsudku, ktorým bol obžalovaný
uznaný za vinného. Rozhodnutie samosudkyne podľa § 288 ods.1 Tr. poriadku o odkázaní nároku na
náhradu škody na civilný proces pri uznaní obžalovaného za vinného zo spáchania prečinu porušovania

autorského práva podľa § 283 ods.1 Tr. zákona a odsúdení obžalovaného k peňažnému trestu preto
považuje za vecne nesprávne a nezákonné. Napokon prostredníctvom splnomocnenca poškodená
dodala, že po oboznámení sa s odvolaním podaným obhajcom za obžalovaného a jeho obsahu uvádza,
že toto nie je odôvodnené ako to prikazuje Trestný poriadok v ust. § 311 ods.2. Obhajca uviedol iba, že
svoje podanie dodatočne po obdŕžaní písomného rozsudku odôvodní. Obhajca je zo zákona povinný

odvolanie podané za obžalovaného aj riadne zdôvodniť tým, že aké výroky sa odvolaním napádajú,
aké chyby sa súdu vytýkajú, a keďže tak nebolo v jeho písomnom podaní z 20.12.2022 učinené, má
za to, že je také odvolanie neodôvodnené a nedôvodné. Keďže odsudzujúci rozsudok bol vyhlásený v
prítomnosti obžalovaného, ktorý a ani jeho obhajca nezahlásili po poučení odvolanie, lehota na podanie
odvolanie uplynula obom rovnako. Má teda za to, že obžalovaný napriek zákonnému poučeniu svoje

právo podať opravný prostriedok proti odsudzujúcemu rozsudku nevyužil a obhajca nepodal v jeho
mene riadne odvolanie, ako to vyžaduje zákon. Na základe uvedeného trvá na odvolaní podanom
29.12.2022 a žiada Krajský súd v Prešove ako odvolací súd, aby po predložení danej veci preskúmal
rozhodnutie Okresného súdu Humenné z 19.12.2022 v trestnej veci obž. A. B. sp zn. 13T/13/2022 vo
výroku o odkázaní poškodenej s nárokom na náhradu škody na civilný proces v spojení s vysloveným

výrokom o uznaní viny obžalovanému ako aj vykonané adhézne konanie a na základe zisteného a
poukázaného rozporu rozhodnutia o uplatnenom nároku poškodenej s ust. § 287 ods.1 al. druhá Tr.
poriadku rozhodol tak, že uvedené rozhodnutie o uplatnenom nároku na náhradu škody jeho odkázaním
na civilný proces podľa § 321 ods.1 písm. f/, ods.2 Tr. poriadku zruší a podľa § 322 ods.3 Tr. poriadkunahradí ho na podklade odvolania podaného v mene poškodenej v neprospech obžalovaného svojim
rozhodnutím podľa § 287 ods.1 Tr. poriadku tak, že sa obžalovanému A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale
bytom D. XXX, ukladá povinnosť nahradiť poškodenej A. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom A., F. G. XX,

spôsobenú škodu tým, že zaplatí na jej bankový účet č. XXXXXXXXXX/XXXX do 5 dní od právoplatnosti
rozsudku peňažnú sumu 500,- eur. Súčasne žiada odvolací súd, aby odvolanie podané obhajcom za
obžalovaného podľa § 319 Tr. poriadku zamietol, pretože nie je dôvodné.

Po oboznámení sa obsahom odvolania obžalovaného predložila poškodená aj písomne vyjadrenie

prostredníctvom svojho splnomocnenca, v dôvodoch ktorého uviedla, že obhajca súdu pri napádaní
rozsudku uvádza rovnaké námietky ako po prednese podanej obžaloby, proti miestnej príslušnosti a
nedodržaniu princípu „ultima ratio“. K tvrdeniu obhajcu, že obžalovaný sa nedopustil prejednávaného
činu v územnom obvode Okresného súdu Humenné, poznamenáva, že prejednávaný skutok je typickým
dištančným deliktom, pri ktorom je súdu daná miestna príslušnosť podľa miesta, kde bol vykonaný
akt (poslanie faktúry a k nemu prikladaných dokladov, či už klasickou poštou ako aj elektronickou

poštou) ako aj podľa miesta, kde bol spôsobený následok (obdŕžanie náležitých dokladov a po ich
uznaní a schválení vyplatené finančné prostriedky). Predložením prerobeného diela poškodenej bez jej
vedomia súhlasu medzi dokladmi slúžiacimi k zinkasovaniu finančných prostriedkov za vyfakturované
služby jednoznačne došlo k porušeniu autorských práv poškodenej. Miesto spáchania takého činu
nie je ani nemôže byť viazané iba na bydlisko poškodenej, kde svoje dielo vytvorila. Skutočnosť, že

obžalovaný v mene firmy H., C., predložil mestu C. na základe uzavretej rámcovej zmluvy faktúry za
mesiace august 2019 a september 2019, ako aj doklady k nim, bola vykonanými dôkazmi na hlavnom
pojednávaní preukázaná, a to bez nejakých pochybností. Ako samotný obžalovaný, tak aj svedkyne
N. a O. potvrdili, že k fakturovaným položkám - Nastavenia štandardov PR (analýza skutkového stavu,
návrh základnej štruktúry - dokument, návrhy odporúčaných materiálov) - Faktúra Q19/014 a Prieskum

verejnej mienky (návrh dotazníka, otázok formy realizácie) - Faktúra Q19/016, boli v období mesiacov
august až október 2019 predložené mestu doklady s názvom Návrh nastavenia štandardov PR pre A.
C. a Anonymný dotazník, ktoré svojim obsahom sú textovo zhodné na viac ako 95 % so stredoškolskou
prácou poškodenej C. z roku 2017. Obžalovaný A. B. 26.05.2022 vo svojej výpovedi pred súdom uviedol,
že bol mestom požiadaný o vypracovanie všeobecných nastavení komunikácie, resp. nastavení PR, a

za tým účelom dielo poškodenej použil, aj vizuálne upravil. Za fakturované dodávky služieb jeho firmy
FUNQUI, spol s r.o., bolo mestom C. zaplatené. Svedkyňa N., na hlavnom pojednávaní dňa 01.08.2022
potvrdila, že ako vedúca oddelenia na Mestskom úrade v C. doklady k faktúram vytlačila, pretože
jej ich poslal obžalovaný mailom. Dňa 19.10.2022 vypovedala svedkyňa O., zodpovedná pracovníčka
mesta C., že faktúra firny H., spol. s r.o., za august nebola riadne podložená a vyžiadala jej doplnenie

riadnym dokladmi, a ďalšia zodpovedná zamestnankyňa Mestského úradu C. svedkyňa A. na hlavnom
pojednávaní 19.10.2022 vypovedala, že poznajúc výstupy obžalovaného preverovala ním predložené
doklady a zistila, že podklady k inkriminovaným faktúram sú prevzaté od diela poškodenej C.. Svedok P.
na hlavnom pojednávaní 01.08.2022 podrobne popísal skutočnosti zistené počas výkonu jeho funkcie
hlavného kontrolóra mesta C. ako aj nasledovný proces prejednávania kauzy mesta C. platby za plagiát.

Námietka obhajcu voči menovanému svedkovi pre jeho známosť s vyšetrovateľom je nová, dosiaľ
neuplatnená, a to ani počas celého vyšetrovania, teda oneskorená a irelevantná. Okrem uvedených
svedeckých výpovedí sú zistené skutočnosti preukázané aj rozsiahlym obsahom listinných dôkazov,
vykonaných na hlavnom pojednávaní pred Okresným súdom Humenné, a to najmä stredoškolská
práca poškodenej s názvom Efektívna komunikácia mesta Malacky s občanmi, trestné oznámenie

hlavného kontrolóra mesta, faktúry firmy H., spol. s r.o., dokument Návrh nastavenia PR štandardov,
doklady o platbách mesta C. za faktúry. Jednoznačne bolo potvrdené, že firma H., spol. s r.o., obdŕžala
finančné prostriedky za vydané faktúry a podložené dokumentmi, z ktorých inkriminované doklady sú
obsahovo zhodné s dielom poškodenej C.. Poškodená na svojej stredoškolskej úlohe pracovala osobne
a samostatne viacero týždňov a bola úspešnou riešiteľkou celoštátneho kola, na ktoré postúpila z

krajského kola. Autorské práva k vypracovanému školskému dielu jej nepochybne zostali, obzvlášť
právo na peňažnú odmenu za udelenie súhlasu inému pre komerčné použitie, a to aj keď škola,
ktorú svojou prácou reprezentovala, toto dielo zverejnila na internete ako ukážkovú prácu. Obžalovaný
toto dielo bez súhlasu poškodenej použil pre svoje obohatenie prostredníctvom obchodnej spoločnosti
H., spol. s r.o., ktorej vlastníkom je výlučne on sám. O súhlas ani dodatočne po prevalení danej

kauzy od nej nežiadal, a aj odmietol jej zaplatiť nejaké finančné prostriedky ako odmenu, namiesto
toho jej zanechal v mieste bydliska odstrašujúci až výhražný odkaz. Ani počas trestného stíhania
neprejavil snahu o finančné vyrovnanie poškodenou, a odmietal, žeby spôsobil škodu poškodenej,
spôsobenie škody inkriminovaným činom považuje za dostatočne a jednoznačne preukázané, pričomtoto aj skonštatovala pri uznaní obžalovaného za vinného aj samosudkyňa Okresného súdu Humenné
v odsudzujúcom rozsudku z 19.12.2022. Škoda podľa Trestného zákona spočíva vo finančnej ujme pri
použití diela iného bez jej súhlasu a ukrátení tak finančnej odmeny za súhlas pre použitie diela, ako

aj v neoprávnenom obohatení sa takou majetkovou ujmou inému pri speňažení svojej písomnej práce
zloženej na úprave diela poškodenej. Výška požadovanej odmeny za eventuálneho udelenia súhlasu,
ponúkaného obžalovanému aj dodatočne po nedovolenom použití autorským právom chráneného diela,
bola poškodenou vyčíslená na sumu 500,- eur, a túto peňažnú sumu si aj riadne a včas uplatnila v
trestnom konaní ako nárok na náhradu škody. Ku dnešnému dňu nebola obžalovaným vyplatená na

účet poškodenej žiadna finančná čiastka. Stotožňuje sa so záverom samosudkyne o spôsobení škody
poškodenej prejednávaným trestným činom, ak aj o nenaplnení princípu ultima ratio s poukázaním na
použitie verejných zdrojov pre úhradu faktúry podloženej plagiátom obžalovaného. Z uvedeného dôvodu
nesúhlasí s argumentáciou obhajcu o materiálnom korektíve pre priestupok prejednávaného činu, s
ohľadom na výšku spôsobnej škody presahujúcej hraničnú sumu pre kvalifikovanie skutku ako trestný
čin. Má za to, že obžalovaný svojim konaním naplnil všetky zákonné znaky skutkovej podstaty trestného

činuustanoveného§283Tr.zákona,dokoncavpriebehudokazovaniaanásledneajvosvojomvyjadrení
po skončení dokazovania poukázal na skutočností potvrdzujúce naplnenie kvalifikovanej skutkovej
podstaty v odseku 2 písm. a/ ustanovenia § 283 Tr. zákona, keďže obžalovaný využil počítačový systém
privyhľadanídielapoškodenej,prijejpoužitínaspracovanie dokumentukfakturáciianapokonajprijeho
predložení A. C. prostredníctvom mailu zodpovednej zamestnankyne mesta. Na základe uvedeného

trvá naďalej na svojom vyjadrení a návrhu, aby Krajský súd v Prešove ako odvolací súd v trestnej veci
obž. A. B. odvolanie podané obhajcom za obžalovaného podľa § 319 Tr. poriadku zamietol, pretože nie
je dôvodné.

Vprvomradekrajskýsúdvreakciinanámietkusplnomocnencapoškodenejspočívajúcejvnedôvodnosti

podaného odvolania obžalovaného voči označenému rozsudku nespĺňajúceho zákonom predpokladané
kritéria uvedené v ustanovení § 311 ods. 2 Tr. poriadku, nakoľko odsudzujúci rozsudok bol vyhlásený
v prítomnosti obžalovaného a jeho obhajcu, a odvolanie nezahlásili priamo do zápisnice o hlavnom
pojednávaní po jeho vyhlásení a po poučení o opravnom prostriedku, lehota na podanie odvolania
uplynula obom rovnako, čo má mať za následok, že obžalovaný napriek zákonnému poučeniu svoje

právo podať opravný prostriedok proti odsudzujúcemu rozsudku nevyužil a obhajca nepodal v jeho mene
riadne písomne odôvodnené odvolanie v zákonom stanovenej lehote 15 dní tak, ako to vyžaduje zákon.

Z obsahu spisu plynie, že obžalovaný prostredníctvom obhajcu N. N. F. formou podania v elektronickej
podobe (overeného elektronickým podpisom) do elektronickej podateľne spravovanej MS SR doručil

riadne dňa 20.12.2022 písomné podanie – označené ako odvolanie voči rozsudku prvostupňového súdu
v mene obžalovaného A. B. s označením konkrétneho okresného súdu, ďalej rozsudku, jeho spisovej
značky, dňa jeho vyhlásenia s upovedomením, že jeho bližšie písomné dôvody budú súdu doručené
dodatočne po doručení písomného vyhotovenia napadnutého rozsudku. Následne dňa 08.03.2023 opäť
formou podania v elektronickej podobe (overeného elektronickým podpisom) do elektronickej podateľne

spravovanej MS SR, riadne doručil písomné dôvody odvolania voči napadnutému rozsudku v mene
obžalovaného A. B..

Za danej situácie si krajský súd nemohol osvojiť argumentáciu splnomocnenca poškodenej, už
len z tohto dôvodu, že z riadne doručených podaní obhajcu obžalovaného plynie prejavená vôľa

obžalovaného napadnúť odvolaním rozsudok okresného súdu, ako aj rozsah výrokov, voči ktorým
odvolanie smeruje a z akých dôvodov. Písomne (či ústne do zápisnice) neodvodnenie odvolania
obžalovaným v lehote 15 dní od momentu, kedy obžalovanému bol rozsudok oznámený (či jeho
vyhlásením, resp. jeho doručením) prostredníctvom jeho obhajcu, nemá za následok, ako to tvrdí
splnomocnenec poškodenej, procesnú nespôsobilosť, následne po uplynutí tejto lehoty, takto písomne

odôvodeného odvolania tak, ako to napokon plynie aj zo znenia ust. § 311 ods. 3 Tr. poriadku.

Krajský súd preto na podklade riadne a včas podaného odvolania obžalovaným podľa § 317 ods. 1 Tr.
poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ
podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli

odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr.
poriadku.Po takomto preskúmaní veci odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného na podklade
argumentácie v ňom prezentovanej nebolo dôvodné, aj napriek tomu, že rozsudok vo výroku o treste
v prospech obžalovaného zmenil, oproti odvolacím námietkam poškodenej A. C., ktoré naopak za

dôvodné voči výroku o nároku na náhradu škody považoval.

Krajský súd zistil, že okresný súd vykonal dokazovanie náležitým spôsobom. Vykonané dôkazy
vyhodnotil v súlade so zákonom, preto správne zistil skutkový stav a to v rozsahu potrebnom pre jeho
rozhodnutie. Vzhľadom k tomu, preto urobil zákonu zodpovedajúce rozhodnutie o vine. Svoje skutkové

a právne závery súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku v potrebnom rozsahu a presvedčivo
odôvodnil a preto sa odvolací súd s jeho argumentáciou stotožnil a v podrobnostiach na ňu odkazuje.

Aj preto vzhľadom na uvedené a na skutočnosť, že odvolacie konanie pred krajským súdom je v spojení
skonanímpredprvostupňovýmsúdomkonanímtvoriacimjedencelok,keďžepredmetkonaniajetotožný
– krajský súd nemá dôvod opätovne bližšie rekapitulovať (opakovať), dôkazy a skutočnosti z nich

plynúce, na podklade ktorých prvostupňový súd urobil záver o vine obžalovaného a druhu a výmere
trestu tak, ako je to uvedené vo výroku napadnutého rozsudku.

Odvolací súd preto upriamil pozornosť už len na reakciu proti odvolacím námietkam obžalovaného
a poškodenej A. C. a pritom zohľadnil len tie, ktoré sú právne relevantné, týkajúce sa podstaty

(predmetu) konania, majúce vplyv na posúdenie zákonnosti a dôvodnosti odsúdenia obžalovaného
a určeného druhu trestu a jeho výmery, včítane výroku o náhrade škody.

Najsamprv krajský súd považuje za potrebné zvýrazniť, že každý obžalovaný v rámci práva na obhajobu
má právo brániť sa, ako uzná za vhodné, uvádzať všetky skutočnosti, argumenty na svoju obranu, oproti

skutočnostiam,ktorésamukladúzavinuadôkazomonich,vrámcitohopríkladmoajuvádzaťnepravdu,
ak to má osvedčiť jeho obhajobnú argumentáciu, keďže dôkazné bremeno znáša štát prostredníctvom
žalobcu, ktorým je prokurátor.

Nosúčasneplatí,žesúdprihodnotenívykonanýchdôkazov(vovzájomnýchsúvislostiach)jednotlivoako

aj v celom ich súhrnne v súlade s pravidlami stanovenými pre hodnotenie dôkazov bez toho, aby narušil
rovnováhuhodnoteniadôkazov,produkovanýchakovprospechtakajvneprospechobžalovaného,musí
prihliadať na obranu obžalovaného v kontexte všetkých dôkazov, a teda či argumentácia obžalovaného
v rámci obhajoby sa nevymyká pravidlám logiky, inak povedané, či skutočnosti, ktoré obžalovaný v rámci
obhajoby tvrdí, sú ním predkladanými dôkazmi, resp. argumentmi nielen overiteľné, ale či sú súčasne

aj spôsobilé dôkazy predložené spolu s obžalobou spochybniť, či dokonca vyvrátiť do takej miery, že
prokurátor nie je schopný uniesť dôkazné bremeno a bez rozumných pochybností nie je možné potom
na ich podklade obžalovaného uznať vinným zo spáchania žalovanej trestnej činnosti.

V tejto súvislosti je preto potrebné uviesť, že obsah odvolacích námietok obžalovaného prezentovaných

v rámci obrany na hlavnom pojednávaní ako aj v prípravnom konaní nemá oporu vo vykonanom
dokazovaní, resp. niektoré dôkazy účelovo hodnotí a vykladá vo svoj prospech, nie úplne a bez
konfrontácie s dôkazmi inými produkovanými v rámci dokazovania.

Súčasne platí, že podstatná časť odvolacích námietok obžalovaného, ktorými argumentovala, už boli

prednesené v priebehu dokazovania v konaní pred súdom prvého stupňa, aj v rámci záverečných rečí,
s ktorými sa v odôvodnení napadnutého rozsudku prvostupňový súd vysporiadal a ktoré si aj krajský
súd osvojil.

Krajský súd preto v ďalšom postupe túto argumentáciu len dopĺňa o fakty plynúce z vykonaného

dokazovania, ktoré v súhrnne s dôvodmi už uvedenými v odôvodnení napadnutého rozsudku súdu
prvého stupňa vedú k záveru o náležitom zistení skutkového stavu veci pre meritórne (konečné)
rozhodnutie v posudzovanej veci obžalovaného A. B..

V prvom rade je potrebné v reakcii na tvrdenie obžalovaného, že v posudzovanom prípade vo veci

konal nepríslušný súd, ihneď v úvode poukázať na vyčerpávajúce odôvodnenie napadnutého rozsudku
okresnéhosúdunastr.3-4,ktorýmdetailneargumentačnevlogickýchsúvislostiachsodkazomnaplatnú
právnu úpravu a to aj s odkazom na ustálenú rozhodovaciu prax súdov, bez rozumných pochybností
ustálil na základe existujúceho dôkazného stavu a na základe akých skutočností je v posudzovanomprípade procesná sudkyňa zákonným sudcom a Okresný súd Humenné súdom vecne a miestne
príslušným na prejednanie trestnej veci obžalovaného A. B..

Vecne správne následne okresný súd hodnotí výsledky vykonaného dokazovania, ak uvádza, že
vina obžalovaného je nepriamo potvrdená i jeho samotnou výpoveďou, kde obžalovaný použitie
predmetnejstredoškolskejpráceštudentkyA.C.nepoprel,pričomtátoskutočnosťvyplývaajze-mailovej
komunikácie medzi ním a poškodenou, v ktorej sa jej ospravedlnil za neuvedenie jej autorstva (čl.
209 a nasl.). Obžalovaný teda jednoznačne a nepochybne svojím konaním neoprávnene a protiprávne

zasiaholdoosobnostnýchamajetkovýchprávpoškodenejtým,žepredmetnúprácuštudentkypoužilbez
jej súhlasu a bez uvedenia jej mena ako autorky práce, preto správne okresný súd neuveril tvrdeniam
obhajoby, že išlo len o akýsi „nástrel“ alebo „muster“ a pod.

Tiež bez rozumných pochybností platí, že obžalovaný v mene firmy H., s.r.o., predložil mestu C. na
základe uzavretej rámcovej zmluvy faktúry za mesiace august 2019 a september 2019, ako aj doklady,

kde samotný obžalovaný, tak aj svedkyne N. a O. potvrdili, že k fakturovaným položkám - Nastavenia
štandardov PR (analýza skutkového stavu, návrh základnej štruktúry - dokument, návrhy odporúčaných
materiálov) - Faktúra Q19/014 a Prieskum verejnej mienky (návrh dotazníka, otázok formy realizácie) -
Faktúra Q19/016, boli v období mesiacov august až október 2019 predložené mestu doklady s názvom
Návrh nastavenia štandardov PR pre mesto C. a Anonymný dotazník, ktoré svojim obsahom sú textovo

zhodné na viac ako 95 % so stredoškolskou prácou poškodenej C. z roku 2017.

V kontexte týchto dôvodných skutkových záverov okresného súdu, ktoré boli následne aj okresným
súdom správne právne posúdené, je namieste podľa názoru krajského súdu opätovne zvýrazniť aspoň
časť platnej právnej úpravy, ktorú vyčerpávajúcim spôsobom okresný súd nielen správne citoval, ale aj

správne na posudzovaný prípad aplikoval.

Podľa § 18 ods. 1, ods. 2 písm. a), b), c) zákona č. 185/2015 Z. z. „Autorský zákon“, autor má právo na
autorstvo k svojmu dielu. Autor má právo rozhodnúť o zverejnení alebo o nezverejnení svojho diela, byť
označenýakoautorarozhodnúťospôsobetakéhotooznačenianajmämenomalebopseudonymom,ato

pri každom použití svojho diela, ak je takýto spôsob označenia pri danom diele a spôsobe použitia možný
a obvyklý, na nedotknuteľnosť svojho diela, najmä na ochranu pred akoukoľvek nedovolenou zmenou
alebo iným nedovoleným zásahom do svojho diela, ako aj pred akýmkoľvek hanlivým nakladaním so
svojím dielom, ktoré by znižovalo hodnotu diela alebo spôsobilo ujmu autora na jeho cti alebo dobrej
povesti.

Podľa § 19 ods. 1, ods. 2, ods. 3 zákona č. 185/2015 Z. z. „Autorský zákon“, autor má právo použiť svoje
dielo a právo udeliť súhlas na použitie svojho diela. Dielo je možné použiť iba so súhlasom autora, ak
tento zákon neustanovuje inak. Za použitie diela má autor právo na odmenu, ak tento zákon v štvrtej
hlave neustanovuje inak; tým nie je dotknuté ustanovenie § 65 ods. 1 druhej vety.

Podľa § 19 ods. 4 písm. a), b) zákona č. 185/2015 Z. z. „Autorský zákon“, použitím diela je najmä
spracovanie diela, spojenie diela s iným dielom.

Podľa § 65 ods. 1 zákona č. 185/2015 Z. z. „Autorský zákon“, licenčnou zmluvou udeľuje autor

nadobúdateľovi súhlas na použitie diela (ďalej len „licencia“). Licenčná zmluva obsahuje najmä spôsob
použitia diela podľa § 19 ods. 4, rozsah licencie, čas, na ktorý autor licenciu udeľuje, alebo spôsob jeho
určeniaaodmenuzaudelenielicenciealebospôsobjejurčenia,aksaautorsnadobúdateľomnedohodol
na bezodplatnom poskytnutí licencie.

Trestný zákon teda v ustanovení § 283 Tr. zákona, ako to správne uvádza okresný súd, poskytuje
ochranu dielam i autorským právam k nim pred neoprávneným nakladaním v spojitosti s vytvorením,
použitím a šírením literárnych, vedeckých a umeleckých diel, výkonmi umelcov, výrobou a používaním
zvukových a zvukovo-obrazových záznamov a činnosťou rozhlasových a televíznych vysielateľov,
pričom dielo ako výsledok vlastnej tvorivej duševnej činnosti, ktoré je predmetom autorskej ochrany a

ktorému sa poskytuje týmto ustanovením aj trestnoprávna ochrana, je špecifikované v ustanoveniach
Autorského zákona.V kontexte doposiaľ uvedeného a opierajúc sa o dôkazy vykonané na hlavnom pojednávaní
v posudzovanom prípade a o skutočností z nich plynúce, krajský súd má za to, že bez rozumných
pochybností bolo preukázané, že obžalovaným A. B. bolo zodpovednému pracovníkovi A. C., vediac

kto je pôvodný autor tejto práce (diela), predložil dokument - "Návrh nastavenia štandardov Public
relations pre A. C." s následným doplnením o návrh anonymného dotazníka pod názvom "Efektívna
komunikácia mesta C. s občanmi", ktorý nielenže sa mal, ale aj reálne sa mohol aj tak javiť, na prvý
pohľad nestrannému pozorovateľovi ako výsledok systematicky vopred premyslenej, metodologicky
vykonanej práce ako jedinečný a unikátny dokument, ktorý mal jednak osvedčiť obžalovaným reálne

vykonanie prác za sledované obdobie (mesiac august, september roku 2019) a súčasne tým osvedčiť
dôvodnosť vyplatenia (preplatenia) ním tzv. fakturovaných prác za toto obdobie A. C..

Z vykonaného dokazovania tiež plynie, čo opakovane verbalizoval aj obžalovaný v rámci svojej obrany,
že tento dokument mal byť ním predložený na podklade vopred stanovených pravidiel v rámcovej zmluve
o spolupráci s A. C. tzv. v oblasti PR (Zmluva o poskytnutí služieb medzi A. C. a poskytovateľom H. spol.

s.r.o. na čl. 429-432), ktorá okrem iného obsahuje aj samostatný článok – práva a povinnosti – mesta
pri nakladaní s dodaným dielom pre A. C. podľa tzv. autorského zákona a to na základe požiadavky
mesta prostredníctvom konkrétnej pracovníčky, vedúcej oddelenia strategického rozvoja, A. S. N..

Súčasne platí, že bez rozumných pochybností bolo dokázané tak, ako to plynie aj z výpovedí svedkýň,

v tom čase kontrolórky mesta p. T. O. a napokon aj p. N., ktorá v tejto časti jej výpoveď osvedčuje, kde
opakovane bolo zo strany svedkyne p. O. deklarované, že s vyplatením finančných prostriedkov mesta
podľa ostatnej fakturácie - pod č. Q 19/014 zo dňa 09.09.2019 - nebude súhlasiť svojím osvedčujúcim
podpisom (zastupujúc v tom čase na kúpeľnej liečbe p. A.), nakoľko nepovažuje sumár prác (služieb)
pre A. C. uvedených v označenej faktúre aj za reálne vykonané.

Inak povedané, na podnet (a to opakovaný) vyjadreného nesúhlasu (nespokojnosti) s preukázaním
vykonaných prác na to určenou kompetentnou osobou kontrolórkou mesta p. T. O., zastupujúcu
finančné záujmy mesta C., obžalovaný prostredníctvom (emailovej komunikácie) p. N. predkladá
k pôvodnej faktúre aj sporný dokument -"Návrh nastavenia štandardov Public relations pre A. C."

a následne za mesiac september 2019 aj s návrhom anonymného dotazníka pod názvom "Efektívna
komunikácia mesta C. s občanmi"- kde tieto dokumenty mali predstavovať kvalitatívne podklad – dôkaz
pre preukázanie reálneho vykonania, konkrétnych častí ním opísaných činností sumarizovaných vo
fakturácii za mesiac august a september roku 2019.

Uvedený záver podľa názoru krajského súdu predsa osvedčuje aj tvrdenie obžalovaného vo svojej
výpovedi, že „dielo poškodenej je všeobecné, so spomínaným prispôsobením sa konkrétnej lokalite
pre A. A., a teda priamo nie použiteľné pre účely A. C.“ – no na druhej strane jednak zo žiadnej
tomu predchádzajúcej mailovej, či ústnej komunikácie medzi obžalovaným (pred vyplatením faktúry)
a mestom, resp. zo žiadnej časti po obsahovej stránke z predloženej práce obžalovaným táto skutočnosť

nevyplýva a teda, že ... príkladmo takéto štandardy komunikácie má/malo v minulosti vypracované A.
A., s odkazom na autorku diela A. C. (ako jej stredoškolskú odbornú prácu) a preto obžalovaný týmto
návrhomzisťujeokompetentnýchpracovníkovmesta,činateraz je,alebobudezáujemdobudúcna,aby
sa v takejto podobe predložené a spracované štandardy komunikácie pôvodne pre A. A., mali spravovať
týmto smerom, (v tomto duchu) aj pre A. C..

Opierajúc sa o toto zistenie podľa názoru krajského súdu obžalovaný takýmto konaním vlastne osvedčil
svoj úmysel a teda v čo najväčšom možnom rozsahu, ako to prichádzalo do úvahy túto prácu - dokument
poškodenej A. C. upraviť tak, aby nevznikli pochybnosti, že bol ním cielene vypracovaný a zameraný na
komunikáciu s občanmi A. C., pre A. C., čoho dôkazom je, okrem iného aj fotografia C. novín, ktorou

nahradilfotografiuA.novínvpôvodnejprácipoškodenej,činavyšedvestrany,či dvaodseky,nazačiatku
a na konci práce, pričom druhý odsek cca len dve vety, týkajúce sa komunikácie prostredníctvom
televíznej a rozhlasovej produkcie (Rádio C.), pričom úmysel predložený dokument vydávať za svoju
prácu pre účely preplatenia spornej časti faktúry len umocňuje aj skutočnosť, keď v celosti bez zásadnej
zmeny (len s prispôsobením pre A. C.) dodatočne predkladá k fakturácii za mesiac september 2019 (na

sumu 1000 eur) aj anonymný dotazník pod názvom "Efektívna komunikácia mesta C. s občanmi", ktorý
bol minimálne v pozmenenej podobe súčasťou ako príloha pôvodnej práce poškodenej A. C. pre A. A..Obžalovaný v rámci obrany okrem iného tiež tvrdil, že dokument poškodenej, ani jej dotazník mestu C.,
nefakturoval, a ani ho nepriložil k svojej fakturácii a k faktúre, čo vo svojich svedeckých výpovediach mali
potvrdiť pani N., pani O., pani A., aj pani A., pričom trval na tom, že použil prácu poškodenej iba jeden

jediný krát v rámci interného pracovného e-mailu pre A. C. a nikdy túto prácu nepoužil, ani neprezentoval
ako svoj výsledný produkt.

Toto tvrdenie obžalovaného je však v rozpore so skutočnosťou vyplývajúcou z emailovej komunikácie
poškodenej s obžalovaným, potom čo už táto práca bola predmetom zasadnutia Mestského

zastupiteľstva v C., no najmä komunikácia poškodenej s mestom prostredníctvom vedúcej oddelenia
strategického rozvoja, A. S. N., ktorá poškodenej prostredníctvom žiadosti podľa „zákona o slobodnom
prístupe k informáciám“ poskytla spornú faktúru pod č. Q 19/014 zo dňa 09.09.2019 aj s prílohami, kde
táto obsahovala aj položku "Návrh nastavenia štandardov Public relations pre A. C." na sumu 820 eur, s
priloženým sporným dokumentom. Uvedenú skutočnosť napokon potvrdzuje aj vo svojej výpovedi A. S.
A., ktorá takúto prílohu k označenej faktúre evidovala a mala sa u obžalovaného dotazovať „o čo vlastne

ide, o akú prácu a k akej položke z celkovej faktúry“, keďže faktúru tvorilo celkovo naraz viacero položiek.

Napokon do spisového materiálu k tejto celkovej faktúre pod č. Q 19/014 zo dňa 09.09.2019 mala túto
prácu – dokument predložený obžalovaným fyzicky vytlačiť v printovej verzii, bez akéhokoľvek zásahu
do obsahu práce, za obžalovaného vtedajšia vedúca oddelenia strategického rozvoja, A. S. N., ktorá

zodpovedala okrem iného aj za spoluprácu a komunikáciu v rámci zmluvných rámcov so spoločnosťou
H., C. (Zmluva o poskytnutí služieb medzi A. C. a poskytovateľom H. spol. s.r.o. na čl. 429-432), ktorú
reprezentoval ako jediný štatutárny orgán obžalovaný, pričom produkované dokazovanie neosvedčuje
skutočnosť, aby tak mala konať v rozpore s vôľou obžalovaného, či bez jeho vedomia, keďže obžalovaný
mal sám svedkyni p. A. na už uvádzaný dotaz (o dôvodnosti predloženého dokumentu), jej k spornému

dokumentu uviesť, že sa má informovať u p. N., ktorá o všetkom vie a vysvetlí jej to.

Aj z tohto dôvodu neobstojí preto ani tvrdenie obžalovaného, že podstatnou skutočnosť v tomto prípade
mal byť fakt, že bez jeho vedomia a prejavenej vôle na pôde klienta - Mestského úradu C., došlo k zmene
účelu predmetného diela, a tým pádom preto odmieta niesť vinu alebo akýkoľvek postih, za toto konanie

a rovnako preto neobstojí ani tvrdenie obžalovaného, že toto trestné konanie je dôsledkom toho, že
niekto z mesta C. účelovo vytiahol dokument slúžiaci ako inšpirácia z pracovného spisu, a priložil ho
k faktúre obžalovaného.

Napokon k vyčerpávajúcej argumentácii okresného súdu, v ktorej si správne neosvojil tvrdenia

obžalovaného v rámci obrany, že v posudzovanom prípade sú splnené všetky podmienky pre použitie
§ 10 ods. 2 Tr. zákona za použitia tzv. materiálneho korektívu po zhodnotení závažnosti konania mu
kladeného za vinu z pohľadu následnej aplikácie princípu „ultima rácio“, krajský súd len v stručností opäť
považuje za potrebné poukázať na nielen spôsob spáchania činu kladeného za vinu obžalovanému, na
okolnosti,zaakýchkspáchaniučinudošloaintenzityužhodnotenéhozavinenia(úmyslu)obžalovaného,

ale najmä na spôsob správania sa obžalovaného od momentu, keď sa mal dozvedieť, že „jeho práca“
sa stala predmetom kontrolného skúmania vtedajšieho hlavného kontrolóra mesta U. D. P., dokonca
na zasadnutí mestského zastupiteľstva, so záverom, že mestu predložil ako výsledok svojej práce na
„preplatenie“ na cca 95 % kópiu cudzej autorskej práce.

Krajský súd v tomto kontexte preto hodnotí správanie sa obžalovaného, najmä vo vzťahu k poškodenej
A. C., ktorej sa najsamprv ospravedlňoval, že použil jej prácu bez jej vedomia a bez odkazu na jej
nesporné autorstvo, ďalej aj napriek tomu, že sama poškodená navrhla podľa nej spravodlivé finančné
vyrovnanie (suma 500) za použitú prácu, čo bude považovať za dostatočnú odmenu ako licenčný
poplatok za použitie jej práce, s čím nemal mať obžalovaný pôvodne žiadny problém, ju obžalovaný

opakovane rôznymi formami kontaktuje a presviedča, že robí chybu, ak trvá na tom, že on porušil
zákon, a to aj pred orgánmi činným v trestnom konaní, pričom neváha pritom sa kontaktovať s jej okolím
(v sídle, kde vykonávala brigádnicky prácu, či bývalého profesora na strednej škole) s presvedčením,
že poškodená či už vedome, alebo nevedome bola zatiahnutá do „nejakého“ politického boja v meste
C. a spolupracuje s niekým na poškodení jeho osoby a firmy. Následne v rámci obrany prenáša všetku

zodpovednosť za zistenie, že predložil mestu „plagiát“ ako výsledok svojej práce, na nespravodlivo, nad
rámec bežného štandardu až prehnanej kontroly zo strany pracovníčok mesta, či dokonca na vtedajšiu
vedúcu oddelenia strategického rozvoja, A. S. N., ktorá mala bez jeho vedomia v rozpore s jeho vôľou,
túto prácu vytlačiť a predložiť k ním predloženej faktúre pod č. Q 19/014 zo dňa 09.09.2019.Rovnako platí, že na podklade tejto publikácie – práce, dokumentu, ktorého autorom obžalovaný nebol,
mu boli vyplatené finančné prostriedky podľa ním vystavenej a v nej určenej sumy v celosti A. C.

z rozpočtu mesta a teda prostriedkov daňových poplatníkov a napokon následne nikdy nedošlo, aspoň
vykonaným dokazovaním nebol preukázaný opak, k skutočnosti, aby za túto prácu, ktorú sám označil len
za akýsi nástrel, inspiráciu do budúcna, ktorú si v celosti ako sám priznal, osvojil zo stredoškolskej práce
poškodenej, A. C. vrátil ako nedôvodne vyplatené finančné prostriedky, resp. sa o to aspoň pokúsil.
Napokon rovnako tak sa obžalovaný ani nepokúsil po priznaní použitia práce poškodenej vo svojom

mene a vo svoj prospech jej poskytnúť primeranú finančnú náhradu.

Uvedené skutočnosti teda preukazujú, že obžalovaný skutkom, ktorý je mu kladený za vinu, a teda
použitím práce poškodenej A. C. bez jej vedomia a súhlasu, porušil právne normy poskytujúce ochranu
autorskému právu autorov na vytvorení diela, nakladaní s týmto dielom, vrátane udelenia licencie na
použitie a rozširovanie diela v súlade s Autorským zákonom, nakoľko aj v prípade školského diela tak,

ako to mal namietať obžalovaný, výhradné majetkové a výhradné osobnostné práva ponecháva zákon
autorovi školského diela, a teda žiakovi školy. (pozri tiež primerane R 75/2002)

Doposiaľ uvedené a hodnotené skutočnosti svedčia, krajský súd dopĺňajúc správny záver okresného
súdu, pri aplikovaní tzv. materiálneho korektívu z hľadiska hodnotenia závažnosti činu kladeného za vinu

obžalovanému, konkrétne hranice intenzity jej prekročenia tak, ako to predpokladá ust. § 10 ods. 2 Tr.
zákona o tom, že v posudzovanom prípade závažnosť žalovaného prečinu, ktorého sa bez rozumných
pochybností dopustil obžalovaný A. B., je vyššia než nepatrná, čo napokon vylučuje aj použitie už
spomínaného inštitútu „ultima rácio“.

Všetky tieto skutočnosti potom vo svojom súhrne podľa názoru krajského súdu tak, ako to správne
uzavrel aj okresný súd, vytvárajú reťaz navzájom sa doplňujúcich priamych, ale aj nepriamych dôkazov,
ktoré vedú bez rozumných pochybností k dôvodnému záveru o tom, že skutok, ktorý sa kladie
obžalovanému za vinu, sa stal, je trestným činom tak, ako bol právne posúdený v napadnutom rozsudku
ako prečin porušovania autorského práva podľa § 283 ods. 1 Tr. zákona, pretože bolo dokázané, že

obžalovaný A. B. neoprávnene zasiahol do zákonom chránených práv k dielu.

Napokon pokiaľ obžalovaný namietal, že podľa jeho názoru odôvodnenie napadnutého rozsudku
neponúka odpovede na všetky ním prednesené námietky, resp. nevysporiadal so všetkými možnými
skutočnosťami plynúcimi z vykonaných dôkazov s dôrazom na skutkové okolnosti, ktoré boli

v jeho prospech, krajsky súd odkazuje na ustálenú konštantnú judikatúru súdov, v zmysle
ktorej odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú
námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre
rozhodnutie o opravnom prostriedku a zostali sporné, alebo
sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava

v odvolacom konaní (primerane uznesenie NS SR, sp. zn. 4Tost/33/2015, uznesenie ÚS SR, sp. zn.
IV. ÚS 350/2014).

Subsidiárne teda je možné konštatovať, že odôvodnenia rozhodnutí vydaných vo veci treba vnímať
v súhrne, čo je možné vnímať tak, že ak sa súd vyššieho stupňa stotožňuje v plnom rozsahu s príslušnou

časťou odôvodnenia súdu nižšieho stupňa (ako v prejednávanom prípade bolo vyššie uvedené), je
akceptovateľné, aby na ňu len odkázal, bez toho, aby sa neúčelne opakovala tá istá argumentácia (m.
m. uznesenie NS SR 4Tdo/78/2020). V tejto súvislosti preto súd konštatuje, že by bolo nadbytočné
odôvodnenie svojho rozhodnutia poňať ako opätovné hodnotenie vykonaného dokazovania, ktoré
okresný súd značne extenzívne vykonal na hlavnom pojednávaní a na ktoré reflektoval vo svojom

rozhodnutí. Podľa názoru krajského súdu súd prvej inštancie postupoval správne, za zachovania
všetkých práv strán konania v plnej miere, vykonal všetky potrebné dôkazy, ktoré viedli súd k zreteľnému
objasneniu skutkového stavu a ku spravodlivému rozhodnutiu.

Nie je teda možné sa stotožniť s argumentáciou obžalovaného, že okresný súd dospel k svojim

záveromnazákladesvojvoľnéhohodnoteniadôkazovažeuvedenézáverynemajúoporuvovykonanom
dokazovaní. Práve naopak, ako to už bolo konštatované odvolacím súdom, súd prvej inštancie vo veci
vykonal dokazovanie ako to predpokladajú základné zásady trestného konania vyplývajúce z ust. §
2 ods. 10, 11, 12 Tr. poriadku. Nemožno opomenúť ani evidentné zachovanie práva rovnosti zbraní(kontradiktórnosť), ktoré v prejednávanom prípade podľa názoru krajského súdu bolo stranami konania
až nadužívané. Okresný súd pri vyhodnocovaní jednotlivých skutočností vychádzal iba zo zákonných
dôkazov, ktoré boli vykonané v rámci hlavného pojednávania, a s ktorými dôkazmi boli strany konania

dostatočne oboznámené. Nad rámec uvedeného krajský súd len pripomína, že zachovanie práva na
spravodlivý proces neznamená nárok na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná,
teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami, resp. jej právnymi názormi. Neúspech v súdnom
konaní nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie základného práva, pričom je potrebné mať na
pamäti, že je právomocou všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Ak tento výklad nie je

arbitrárny a je náležite zdôvodnený, nie je nutné doň zasahovať (m. m. nález ÚS SR, I. ÚS 79/2009).

Podľa názoru krajského súdu obžalovaným konštatovaná námietka o nepreskúmateľnosti časti
rozhodnutia súdu prvého stupňa nie je ničím podložená. Po preskúmaní napadnutého rozsudku odvolací
súd dospel k totožným záverom ako súd prvého stupňa, pričom opätovne konštatuje, že rozsudok
spĺňa všetky zákonom požadované náležitosti v zmysle ust. § 168 ods. 1 Tr. poriadku. Pokiaľ obhajoba

argumentuje, že súd konal svojvoľne, a prijal závery, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní,
odvolací súd konštatuje, že okresný súd vychádzal zo zásady voľného hodnotenia dôkazov v zmysle
§ 2 ods. 12 Tr. poriadku. To znamená, že ak súd neuveril obhajobe obžalovaného a vykonané dôkazy
vyhodnotil v inom smere, ako si to obhajoba priala, nemožno uvedené samo o sebe považovať za
svojvôľu, ani za arbitrárnosť (opätovne v danej súvislosti súd poukazuje na vyššie uvedenú konštantnú

judikatúru). Naopak krajský súd konštatuje, že pri hodnotení vykonaného dokazovania okresný súd
postupoval správne, keď dospel k vyššie uvedeným záverom.

Ani vo výroku o druhu a výmere trestu napadnutého rozsudku okresného súdu krajský súd nezistil také
skutočnosti, ktoré by viedli k záveru o nezákonnosti, ktorá by mala vyvolať potrebu tento výrok naprávať,

no súčasne platí, že v čase prebiehajúceho odvolacieho konania nastala zásadná zmena dôkaznej
situácie vo vzťahu k hodnotenému výroku o druhu a výmere trestu, keďže nastali skutkové okolnosti
(v čaše vyhlásenia rozsudku okresným súdom neexistujúce) pre ukladanie súhrnného trestu podľa § 42
ods. 1 Tr. zákona voči zbiehajúcej sa trestnej činnosti obžalovaného hodnotenej (súdenej) v inej trestnej
veci, ktorej sa dopustil obžalovaný skôr (dňa 21.09.2022), ako bol v posudzovanom prípade vyhlásený

odsudzujúci rozsudok dňa 19.12.2022, čo bol aj dôvod na zrušenie výroku o treste v celom rozsahu
a to v prospech odvolateľa, teda obžalovaného.

Krajský súd teda musel pri ukladaní trestu brať do úvahy trest uložený obžalovanému A. B.
trestným rozkazom Mestského súdu Bratislava I. sp. zn. B5-2T/5/2023 zo dňa 18.01.2023, právoplatný

04.02.2023 (pôvodne Okresného súdu Bratislava V. sp. zn. 2T/5/2023 zo dňa 18.01.2023) pre prečin
ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 1 Tr. zákona, vo výmere 3 mesiacov.

Krajský súd pri ukladaní druhu trestu a jeho výmery sa následne riadil a prihliadal najmä na jednotlivé
hľadiská ukladania trestov vyplývajúcich z ustanovenia § 34 ods. 4 Tr. zákona, ktorými sú spôsob

spáchaniačinu,jehonásledok,zavinenie, pohnútka,priťažujúceokolnosti,poľahčujúceokolnosti,osoba
páchateľa a jeho pomery, možnosti jeho nápravy, majúc na zreteli aj účel trestu vyplývajúci z ustanovenia
§ 34 ods. 1 Tr. zákona, ktorým je ochrana spoločnosti pred obžalovaným tým, že mu zabráni v páchaní
ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život, súčasne
odradí od páchania trestných činov, ako aj morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Prihliadal tiež

aj na ustanovenie § 34 ods. 3 Tr. zákona, podľa ktorého trest má postihovať iba páchateľa tak, aby bol
zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby.

Najsamprv je potrebné uviesť, že Tr. zákon vo svojich ustanoveniach upravuje otázku ukladania trestov
a to jednak pri zásadách ukladania trestov a jednak pri úprave jednotlivých druhov trestov, ako to už

bolo konštatované.

Pri ukladaní trestov je potrebné vychádzať zo závažnosti spáchaného trestného činu, ktorá je v prvom
rade určená trestnou sadzbou ustanovenou pri jednotlivých skutkových podstatách trestných činov
a následne aj spôsobom spáchania samotného trestného činu, nevynímajúc aj úmysel a teda formu

zavinenia.Obžalovaný bol v posudzovanom prípade uznaný vinným pre prečin porušovania autorského práva
podľa § 283 ods. 1 Tr. zákona, kde je v osobitnej časti zákonom ustanovená sadzba trestu odňatia
slobody až na 2 roky.

Zákonom ustanovenú trestnú sadzbu v osobitnej časti Tr. zákona môže potom v každom jednotlivom
prípade ovplyvniť pomer poľahčujúcich a priťažujúcich okolností, keďže ako už bolo konštatované podľa
§ 38 ods. 2 Tr. zákona, je povinnosťou súdu pri určovaní druhu trestu a jeho výmery prihliadnuť na ich
pomer a mieru závažnosti.

Okresný súd preto správne určil trestnú sadzbu s jej úpravou u obžalovaného postupom podľa § 38 ods.
2, 3 Tr zákona, keďže správne vyhodnotil existenciu prevahy poľahčujúcich okolnosti podľa § 36 písm.
j/ Tr. zákona (viedol pred spáchaním trestného činu riadny život, ) oproti priťažujúcim okolností podľa §
37 Tr. zákona, bez ich existencie.

Oproti okresnému súdu krajský súd zohľadňujúc zmenu dôkaznej situácie, ktorá nastala až
vprebiehajúcomodvolacomkonanímalzato,žesúsplnenépodmienkypreaplikáciuust.§44Tr.zákona,
podľa ktorého súd upustí od uloženia súhrnného trestu podľa § 42 alebo od uloženia ďalšieho trestu
podľa § 43, ak pokladá trest uložený skorším rozsudkom na ochranu spoločnosti a nápravu páchateľa
za dostatočný.

Zákonodarca v rámci samostatného ustanovenia (§ 44 Tr. zákona) koncipuje zákonnú reštrikciu v
podobe nemožnosti aplikácie súhrnného a ďalšieho trestu v prípadoch, keď na ochranu spoločnosti
postačuje trest uložený skorším odsudzujúcim rozsudkom. Dostatočnosť ochrany spoločnosti je
potrebné skúmať vždy s ohľadom na individuálne skutkové okolnosti konkrétnej trestnej veci v úzkej

súvislosti s vlastnosťami a osobnosťou páchateľa. Dotknuté ustanovenie teda reflektuje na naplnenie
atribútov spravodlivosti trestu, ktorým dochádza k postihovaniu mnohosti trestnej činnosti jedného
páchateľa. Povedané inými slovami, zákonodarca prostredníctvom § 44 TZ reflektoval na reálne
požiadavky aplikačnej praxe a posilnil diskrečné oprávnenie súdu vo vzťahu k ukladaniu trestu v
prípadoch, ak na účely nápravy páchateľa postačuje trest vo výmere uloženej skorším odsudzujúcim

rozsudkom. V prípadoch, ak je možné z materiálneho hľadiska považovať trest uložený skorším
rozsudkom za spravodlivý, od aplikácie súhrnného (§ 42 Tr. zákona) a ďalšieho (§ 43 Tr. zákona) trestu
možno upustiť.

Krajský súd potom po zohľadnení všetkých uvádzaných hľadísk a kritérií, dospel k záveru, že je na

mieste aplikovať v prípade obžalovaného A. B. ust. § 44 Tr. zákona, nakoľko pôvodne mu uložený trest
trestným rozkazom Mestského súdu Bratislava I. sp. zn. B5-2T/5/2023 zo dňa 18.01.2023, právoplatný
04.02.2023 (pôvodne Okresného súdu Bratislava V. sp. zn. 2T/5/2023 zo dňa 18.01.2023) pre prečin
ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 1 Tr. zákona, vo výmere 3 ( troch) mesiacov,
s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu 1 (jeden) rok, súčasne aj trest zákazu činnosti viesť

motorové vozidlá akéhokoľvek druhu na 2 (dva) roky považuje na ochranu spoločnosti a nápravu
páchateľa za dostatočný.

Napokon krajský súd si nemohol osvojiť záver okresného súdu, v ktorom konštatoval, že neboli splnené
podmienky pre priznanie nároku na náhradu škody poškodenej A. C. postupom podľa § 287 ods. 1 Tr.

poriadku.

Okresný súd totižto správne najsamprv ustálil, že si poškodená riadne a včas uplatnila nárok na náhradu
škody v konkrétnej výške v prípravnom konaní pri svojom výsluchu a zotrvala na týchto nárokoch aj pri
výsluchu pred súdom na hlavnom pojednávaní.

No na druhej strane súčasne platí, že výšku nároku v sume 500,- eur, oproti sume 820,- eur, ktorá
bola vyplatená obžalovanému A. C. (a túto si aj ponechal), aj v zrozumiteľnej a v logicky odôvodniteľnej
forme poškodená vysvetlila, keď konštatovala, aj v záverečnej reči prostredníctvom splnomocnenca, že
v prípade pokiaľ by obžalovaný postupoval korektne od samého začiatku, tak v rámci vzájomnej dohody

atoajvopred,prednezákonnýmpoužitímjejdiela,bysivedelapredstaviť výškutzv.licenčnéhopoplatku
za udelenie súhlasu na použitie jej autorskej práce a ako jej diela podľa § 65 ods. 1 zákona č. 185/2015
Z. z. tzv. Autorského zákona, v sume spomínaných 500,- eur.Podľa § 65 ods. 1 zákona č. 185/2015 Z. z. „Autorský zákon“, totižto licenčnou zmluvou udeľuje autor
nadobúdateľovi súhlas na použitie diela (ďalej len „licencia“). Licenčná zmluva obsahuje najmä spôsob
použitia diela podľa § 19 ods. 4, rozsah licencie, čas, na ktorý autor licenciu udeľuje, alebo spôsob jeho

určeniaaodmenuzaudelenielicenciealebospôsobjejurčenia,aksaautorsnadobúdateľomnedohodol
na bezodplatnom poskytnutí licencie.

Napokon krajský súd dáva pozornosti okresnému súdu znenie ust. § 287 ods. 1 Tr. poriadku, ak súd
odsudzuje obžalovaného pre trestný čin, ktorým spôsobil inému škodu, uvedenú v § 46 ods. 1, uloží

mu spravidla v rozsudku, aby ju poškodenému nahradil, ak bol nárok riadne a včas uplatnený. Súd
uloží obžalovanému vždy povinnosť nahradiť neuhradenú škodu alebo jej neuhradenú časť, ak jej
výška je súčasťou popisu skutku uvedeného vo výroku rozsudku, ktorým bol obžalovaný uznaný za
vinného, alebo ak ide o náhradu morálnej škody spôsobenej úmyselným násilným trestným činom podľa
osobitného zákona, ak škoda nebola dosiaľ uhradená.

Za danej dôkaznej situácie s poukazom na citované ustanovenie procesného predpisu a skutočnosť,
že okresný súd v skutkovej vete napadnutého rozsudku ustálil, že obžalovaný A. B. svojím konaním
spôsobil A. C. škodu vo výške 500,- eur, bolo povinnosťou uložiť obžalovanému podľa § 287 ods. 1 Tr.
poriadku aj povinnosť nahradiť neuhradenú škodu poškodenej, nakoľko jej výška je súčasťou popisu
skutku uvedeného vo výroku napadnutého rozsudku, ktorým obžalovaného uznal za vinného.

Uvedenému postupu nebránila ani skutočnosť, že poškodená si mala v inom konaní - v civilnom konaní
podaním žaloby pre porušenie autorského práva na Okresný súd Bratislava V. vedenej pod sp. zn.
B I.-19/Ca/34/2022, keďže v posudzovanom prípade rozhodoval súd o nároku poškodenej úplatnému
voči obžalovanému ako fyzickej osobe, uznanej vinnou (obžalovaného) zo spáchania žalovanej

trestnej činnosti, ktorá bola v bezprostrednej príčinnej súvislosti so vzniknutou škodou poškodenej, kde
v označenom civilnom konaní sa vedie konanie voči právnickej osobe H., s.r.o., Ul. I. E. XX, D., IČO:
XX XXX XXX, čo znamená, že v čase rozhodovania nie len okresného súdu, ale aj v čase rozhodovania
odvolacieho súdu aj naďalej platilo, že sa ešte o nároku poškodenej na náhradu škody nerozhodlo v
inom konaní tak, ako to predpokladá aj znenie ust. § 46 ods. 4 Tr. priadku.

Toto boli dôvody, pre ktoré krajský súd rozhodol tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozsudku.

Toto rozhodnutie bolo prijaté jednomyseľne.
jednomyseľne

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.